Prvá časť: Homília v rámci liturgie

Zámerom Homiletického direktória je predstaviť cieľ homílie, ako ho opisujú dokumenty Katolíckej cirkvi, počnúc Druhým vatikánskym koncilom až po apoštolskú exhortáciu Evangelii gaudium, a na základe týchto zdrojov ponúknuť kazateľom sprievodcu na správne a efektívne plnenie ich úlohy. (HD 1)

Keď otcovia Druhého vatikánskeho koncilu opisovali význam homílie, zdôrazňovali jedinečnú povahu, akú má Božie slovo v kresťanskej liturgií: „Nech sa aj v rubrikách vyznačí príhodné miesto na kázanie ako časti liturgického úkonu, nakoľko to obrad dovoľuje; a služba ohlasovania nech sa plní veľmi svedomite a náležite. Pritom nech sa čerpá v prvom rade zo zdrojov Svätého Písma a liturgie, aby sa ohlasovali obdivuhodné Božie diela v dejinách spásy alebo v Kristovom tajomstve, ktoré je v nás neprestajne prítomné a činné, najmä v liturgických sláveniach.“ (SC 35,2)

Prvá kapitola tejto práce sa bude snažiť predstaviť Homiletické direktórium; jeho úlohu a hlavne význam pre kazateľskú činnosť v minulosti a dnes.


I. DEFINÍCIA HOMÍLIE


Keď sa Katolícke liturgické hnutie koncom 19. storočia pokúšalo prepojiť osobnú zbožnosť a liturgickú duchovnosť veriacich, objavili sa snahy zamerané na prehlbovanie vnútornej spojitosti medzi Svätým Písmom a liturgiou.

Toto úsilie, ktoré Petrovi nástupcovia povzbudzovali po celú prvú polovicu dvadsiateho storočia, prinieslo svoje plody na pôde liturgie Cirkvi, tak ako nám to chcel docieliť Druhý vatikánsky koncil. (HD 1)

V exhortácii Verbum Domini čítame: „Liturgické slávenie sa stáva nepretržitým, plným a účinným ohlasovaním samého Božieho slova. A tak Božie slovo predkladané ustavične v liturgii je stále živé a účinné mocou Ducha Svätého a zjavuje Otcovu pôsobivú lásku, ktorá sa voči ľuďom prejavuje neprestajne a účinne.“ (VD 52) Liturgické slávenie je privilegované prostredie, aj keď nie jediné v ktorom sa nám Boh dokáže prihovoriť. Boh k nám hovorí v mnohých spôsoboch: Prostredníctvom životných udalostí, osobného štúdia Písma či v chvíľach tichých modlitieb. Liturgia je však privilegovaným prostredím, pretože tam naslúchame Božiemu slovu ako súčasti slávenia, ktoré vrcholí sviatostnou obetou Krista večnému Otcovi. Katechizmus Katolíckej cirkvi uvádza, že, „Eucharistia utvára Cirkev. Tí, čo prijímajú Eucharistiu, sú užšie zjednotení s Kristom. Preto ich Kristus spája so všetkými veriacimi do jedného tela – Cirkvi. Prijímanie Eucharistie obnovuje, posilňuje a prehlbuje toto včlenenie do Cirkvi, ktoré sa uskutočnilo už krstom.“ (KKC 1396) Eucharistia je neoddeliteľná od Božieho slova. Homília je zase neoddeliteľnou súčasťou liturgie, nie je len výukou, ale je tiež bohoslužobným úkonom. Keď čítame kázne otcov, zisťujeme, že mnohí z nich zakončili svoj prejav doxológiou a slovom „Amen“, preto môžeme povedať, že cieľom homílie nie je len posväcovanie Božieho ľudu, ale tiež oslava Boha v Trojici. Homília je hymnom vďakyvzdania. (HD 4)

Pápež František označuje homíliu ako zvláštny žáner. Homiletické direktórium sa v šiestom článku nepokúša charakterizovať to, čo je homília, ale to čo homília nie je; a vystríha nás od jednostranného aplikovania Svätého Písma. Homília, podľa Homiletického direktória, nie je priestor kázania na:

  • Abstraktnú tému – Nejde o príležitosť na to, sa venovať témam, ktoré vôbec nesúvisia s liturgickým slávením.
  • Biblickú exegézu – Boží ľud túži po hlbšom poznaní Písma, jeho pastieri sú takpovediac garantami správneho výkladu, ale ak sa exegéza nedotýka osobnosti človeka a je len vedeckým prerozprávaním evanjelia, nemôžeme ju označovať ako homíliu ale ako dobrú prednášku, ak samozrejme dobrou bola.
  • Katechetickú výučbu – Akýsi príhovor či vyučovanie by tiež neprinieslo svoje ovocie. Nešlo by sa do hĺbky liturgického slávenia, ktoré je rovnako prítomné v oboch častiach Svätej Božskej liturgie, tak v Liturgií katechumenov ako aj v jej druhej časti Liturgií verných.
  • Osobné svedectvo kazateľa – Je chvályhodné, ak kazateľ svedčí o tom, čo Boh v jeho živote koná, no nesmieme zabúdať na to, že homília je vyjadrením viery celej Cirkvi, nielen jednotlivca. Stojí tu na mieste aj neskôr zamyslenie, či na Svätú Božskú liturgiu prídu ľudia kvôli Slovu, alebo kvôli kazateľovi, ktorý Slovo láme.

Homília musí vyjadrovať hlbokú vieru Cirkvi. Ak by sme homíliu, zmenili len na moralistickú či doktrinálnu prednášku, redukujeme vzťah „od srdca k srdcu“, ktorý má v homílií prebiehať. (HD 6)

            Už sme spomínali, že homília nie je miestom na biblické či doktrinálne učenie a osobné svedectvo, beztak môžu tieto časti predstavovať užitočné súčasti dobrej homílie. Je potrebné povedať, že homília by mala byť zostavená podľa potrieb miestneho spoločenstva a kazateľ by sa mal zaujímať o to, čo a hlavne komu bude kázať. Pápež František o tom výslovne hovorí v Evangelii gaudium: „Cirkev je matkou a káže ľudu ako matka, ktorá hovorí so svojím synom vo vedomí dôvery zo strany syna, že to, čo ho matka učí, bude pre jeho dobro, lebo vie, že je milovaný. Okrem toho dobrá matka vie rozpoznať všetko, čo Boh vložil do svojho syna, načúva jeho starostiam a učí sa od neho. Duch lásky, ktorý vládne v rodine, vedie tak matku, ako aj syna v ich dialógoch, v ktorých sa učí i vyučuje; v ktorých sa napomína i vyjadruje ocenenie za dobré veci; a toto sa deje aj v homílii. Duch, ktorý inšpiroval evanjeliá a ktorý koná v Božom ľude, dáva aj inšpiráciu, ako treba počúvať vieru ľudu a ako treba kázať pri každej Eucharistii. Kresťanská kázeň okrem toho v srdci ľudovej kultúry nachádza prameň živej vody – jednak pre to, čo treba povedať, ako aj pre objavenie správneho spôsobu, ako to povedať. Ako sa nám všetkým páči, keď sa rozpráva v našom materinskom jazyku, tak aj vo viere sa nám páči, ak sa nám kazateľ prihovára v duchu našej „materinskej kultúry“ a v duchu materinského nárečia (2 Mach 7,21.27), lebo naše srdce je vtedy lepšie pripravené počúvať. Tento jazyk je naladený tak, že sprostredkúva odvahu, povzbudenie, silu a entuziazmus.“ (EG 139) (HD 8)

Keďže homília je neoddeliteľnou súčasťou liturgie Cirkvi, môžu ju prednášať len biskupi, kňazi alebo diakoni. K intímnemu spojeniu medzi stolom slova a stolom oltára patrí to, že homíliu má mať zvyčajne kňaz, ktorý bohoslužbu vedie, alebo vždy ten, kto bol vysvätený, aby predsedal alebo asistoval pri oltári. (HD 6)

 Miesto pre homíliu vo východnom obrade nie je predpísané liturgickými knihami, no zaužívanou praxou a hlavne aj z psychologických, teologických a taktických dôvodov, nasleduje hneď po prečítaní Božieho slova.[1] Definíciu, aplikovateľnú aj pre východný obrad, nám ponúkajú latinské bohoslužobné knihy:

  • Všeobecné smernice Rímskeho misála (VSRM): Homília je súčasťou liturgie a veľmi sa odporúča. Je totiž nevyhnutná na zveľadenie kresťanského života. Má byť výkladom niektorého bodu Svätého písma, ktoré sa číta alebo iného textu ordinária alebo propria omše dňa so zreteľom na slávené tajomstvo alebo na osobitné potreby poslucháčov. (VSRM 64) – Môžeme vďaka tomu o homílií povedať, že je nielen výkladom Svätého Písma, ale celej liturgie Cirkvi ako aj života tých, ktorí uverili jej ohlasovaniu Ukrižovaného a Vzkrieseného.
  • Úvod do lekcionára (OLM): Božie slovo, ktoré sa číta, a slávenia Cirkvi, ktoré sa konajú, môžu týmto živým výkladom nadobudnúť väčšiu účinnosť, ak je homília naozaj ovocím rozjímania, vhodne pripravená, nie príliš dlhá, ale nie ani krátka, a ak sa berie v nej ohľad aj na všetkých prítomných, aj na deti a menej vzdelaných. (OLM 24) Na tomto mieste zase vidíme veľký dôraz na to, komu je homília adresovaná, preto kazateľ musí dbať aj na to, aby homília bola ako keby ušitá na mieru poslucháčov.

Napriek tomu, že liturgické knihy východného obradu nespomínajú nijakú ucelenú definíciu homílie, o čosi bohatší na vyjadrenia je Kódex kánonov východných cirkví (CCEO), ktorý kázeň počas liturgického slávenia definuje nasledovne:

  • CCEO 607: Služba Božieho slova, čiže ohlasovanie, katechéza a každé kresťanské poučenie, medzi ktorými má mať popredné miesto liturgická homília, sa má spásonosne živiť Svätým písmom a tiež opierať o Posvätnú tradíciu; slávenie Božieho slova sa však má náležite podporovať.
  • CCEO 614 – § 1: Homíliu, ktorou sa počas liturgického roka zo Svätého písma vysvetľujú tajomstvá viery a normy kresťanského života, treba považovať za dôležitú časť liturgie.

Homília je liturgicky rezervovaná len vysväteným služobníkom, túto exkluzivitu homílie máme zachytenú v nasledujúcich kánonoch:

  • CCEO 196 – § 1: Eparchiálny biskup je povinný veriacim v Krista často osobne kázať, predkladať a objasňovať pravdy viery, ktoré treba veriť a v mravoch uplatňovať; má sa tiež starať, aby sa predpisy práva o službe Božieho slova, najmä o homílii a katechetickej formácii horlivo zachovávali, aby sa všetkým podávala celá kresťanská náuka.
  • CCEO 614 – § 1: Na farároch a rektoroch chrámov spočíva povinnosť postarať sa, aby v Božskej liturgii aspoň počas nedeľňajších dní a prikázaných sviatkov bola vyhlásená homília, ktorú bez vážneho dôvodu nemožno vynechať.
  • CCEO 614 – § 4: Homília je rezervovaná kňazovi, alebo, podľa noriem partikulárneho práva, aj diakonovi.

Ak by sme chceli definície homílie zhrnúť do jedného výroku, asi najvýstižnejší by znel: „Homília je taká kázeň, ktorá vychádza z posvätného textu Božieho Slova alebo liturgického textu, majúc pred očami slávené tajomstvo aj zvláštne potreby poslucháčov a jej prednes je rezervovaný vysväteným služobníkom Cirkvi.“


II. DYNAMIKA HOMÍLIE


Definície, ktoré sme si vyššie uvideli v sebe skrývajú jednoduchú dynamiku, ktorá robí z homílie jedinečný prostriedok ohlasovania Božieho slova. Túto dynamiku by sme mohli charakterizovať v troch pohyboch. (HD 19)

Prvý pohyb by sme mohli charakterizovať slovami: Kristovo paschálne tajomstvo je vyjadrené v čítaniach a homílií. Kazateľ vykresľuje čítania a liturgické modlitby tak, aby sa ich zmysel objasňoval v Pánovej smrti a Vzkriesení. Je ohromujúce, ako úzko sú čítania a homília spojené. Chabý prednes biblických čítaní je na ujmu pochopenia homílie. Oboje patrí ku hlásaniu, čo potvrdzuje, že homília je liturgický úkon; je vlastne určitým predĺžením hlásania samotných čítaní. Pri prepojení čítaní a Paschálneho tajomstva sa rozjímanie môže s uspokojivým výsledkom dotknúť doktrinálneho a morálneho učenia predkladaného v biblických textoch. (HD 11)

Druhý pohyb je vtedy, keď sa Paschálne tajomstvo uskutočňuje v liturgickej obeti. Táto časť homílie pripravuje spoločenstvo na slávenie Eucharistie a na poznanie toho, že v nej sa skutočne zdieľa tajomstvo Pánovej smrti a zmŕtvychvstania. V každej homílii by sa v zásade mala objavovať implicitná potreba opakovať slová apoštola Pavla z biblického textu 1 Kor 10,16: „Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele?“ (HD 12)

Tretí moment, ktorý môže byť kratší a na zakončenie homílie, napovedá členom spoločenstva, premeneným Eucharistiou, ako vo svojom každodennom živote môžu prinášať evanjelium do sveta. Majú to samozrejme byť biblické čítania, ktoré budú inšpirovať obsah a orientáciu takýchto aplikácií, ale kazateľ musí zároveň tiež poukázať na účinky samotnej Eucharistie, ktorá sa bude čoskoro oslavovať, a na jej dôsledky pre každodenný život v blaženej nádeji na nerozlučiteľné spoločenstvo s Bohom. (HD 12)

 Homília je utváraná veľmi jednoduchou dynamikou vo svetle Paschálneho tajomstva a uvažuje o zmysle čítaní i modlitieb danej Svätej Božskej liturgie, taktiež uvádza spoločenstvo do slávenia Eucharistie, pri ktorom majú účasť na samotnom Paschálnom tajomstve. To jasne ukazuje, že liturgický rámec je nevyhnutným kľúčom pre interpretáciu biblických textov hlásaných pri liturgickom slávení. (HD 12)


III. INTERPRETÁCIA BOŽIEHO SLOVA V LITURGIÍ


Homiletické direktórium chce kazateľa vystríhať od necitlivosti na špecifickú povahu homílie. Homíliu je potrebné brať ako neoddeliteľnú súčasť slávenia Eucharistie. Ak sa homília chápe ako organická súčasť liturgie, potom je jasné, že sa od kazateľa žiada, aby za rozhodujúce pre interpretáciu Božieho slova považoval usporiadanie čítaní a bohoslužieb používaných pri Svätej Božskej liturgií. Katechizmus Katolíckej cirkvi predstavuje tri paragrafy s výkladom formulovaných kritérií pre interpretáciu Písma:

  1. KKC 112: „Ponajprv treba venovať veľkú pozornosť obsahu a jednote celého Písma. Lebo hoci knihy, z ktorých sa skladá, sú veľmi odlišné, Písmo je jedno vzhľadom na jednotu Božieho plánu, ktorého Ježiš Kristus je stredobodom a srdcom, otvoreným od jeho Paschy. Pod Kristovým srdcom sa rozumie Sväté písmo, ktoré odhaľuje Kristovo srdce. Pred umučením bolo však zatvorené, lebo Písmo bolo nejasné, ale po umučení je otvorené, lebo tí, čo ho už chápu, uvažujú a rozlišujú, ako treba proroctvá vykladať.“
  2. KKC 113: „Ďalej treba Písmo čítať so zreteľom na živú Tradíciu celej Cirkvi. Podľa výroku cirkevných otcov, že Sväté písmo je napísané skôr v srdci Cirkvi ako na materiálnych prostriedkoch. Cirkev totiž nosí vo svojej Tradícii živú pamäť Božieho Slova a Svätý Duch jej dáva duchovný výklad Písma podľa duchovného zmyslu, ktorým Svätý Duch obdarúva Cirkev.“
  3. KKC 114: „Napokon treba brať do úvahy analógiu viery. Pod touto analógiou viery rozumieme spojitosť právd viery navzájom a v celom pláne Zjavenia.“

Skúsme si tieto kritéria priblížiť a dať im podobu do dnešnej kazateľskej činnosti. Pokúšajú sa totiž nájsť kľúč k interpretácií Božieho slova v homílií. (HD 16)

Prvé kritérium by sme mohli označiť ako obsah a jednota celého Svätého Písma. Krásny úryvok od svätého Tomáša Akvinského citovaný v katechizme ozrejmuje vzťah medzi Paschálnym tajomstvom a Svätým Písmom. Paschálne tajomstvo otvára zmysel Písem, až do „doby toho temného“ (Lk 24,26-27). Homiletické direktórium dáva do popredia úlohu kazateľovho videnia situácie a v tomto svetle pomáha veriacim, aby čítali Sväté písmo v žiare pastelových tajomstiev a aby Kristus mohol tak odhaliť svoje srdce, ktoré podľa svätého Tomáša Akvinského sa tu „spája s obsahom a stredobodom Starého a Nového zákona.“ (HD 16)

Druhým kritériom je živá Tradícia celej Cirkvi. V dokumente Verbum Domini pápež Benedikt XVI., sa vyjadril že „základným bodom výkladu Písma svätého je život Cirkvi.“ (VD 29) Vzťah medzi TradíciouSvätým písmom je hlboký a komplexný a tým je liturgia dôležitý a jedinečný prejav tohto vzťahu. Medzi Bibliou a liturgiou existuje organická jednota. Biblický kánon získaval svoju podobu tam, kde sa ľudia pravidelne schádzali na slávenie liturgie. Lepšie povedané, veľká časť spisov bola vytvorená pre takéto zhromaždenie. (HD 19)

Tretím kritériom je analógia viery. Tá sa v teologickom smere vzťahuje na vzťah medzi rôznymi náboženstvami a hierarchiou právd viery. Ústredným jadrom našej viery je tajomstvo Trojice a nám adresované pozvanie, aby sme mali účasť na Božom živote. Táto skutočnosť je zjavená a uskutočnená prostredníctvom Paschálneho tajomstva. Kazateľ má jednak interpretovať Písma tak, aby ohlasoval tajomstvo Paschy, a potom má viesť ľudí, aby vstúpili do tohto tajomstva prostredníctvom slávenia Eucharistie. (HD 19)

Paschálne tajomstvo, účinným spôsobom prežité vo sviatočnom slávení, vrhá svetlo nielen na ohlasované Slovo, ale tiež mení život poslucháča. Ďalšou funkciou homílie je pomáhať Božiemu ľudu, aby sme videli, ako Pascha nielen formuje to, čo veríme, ale tiež nám umožňuje konať vo svetle toho, komu veríme. Katechizmus slovami Jána Eudesa poukazuje na identifikáciu s Kristom ako základný predpoklad kresťanského života. „Prosím ťa, uvažuj o tom, že náš Pán Ježiš Kristus je tvojou ozajstnou Hlavou a ty si jedným z jeho údov. On je pre teba to, čím je hlava pre údy. Všetko, čo je jeho, je tvoje: jeho duch, srdce, telo, duša a všetky schopnosti, ktoré máš používať, akoby boli tvoje vlastné, aby si slúžil Bohu, chválil ho, miloval a oslavoval. Ty si pre neho to, čím je úd pre hlavu. Preto on veľmi túži používať všetky tvoje schopnosti, akoby boli jeho, na službu a slávu svojmu Otcovi.“ (KKC 1968)

Katechizmus Katolíckej cirkvi je pre kazateľa neoceniteľným zdrojom pri využívaní interpretačných kritérií, ktoré sme spomínali. Ponúka významný príklad jednoty celého Svätého písma, živej Tradície celej Cirkvi i analógie viery. Je potrebné si uvedomiť dynamický vzťah medzi štyrmi časťami, ktoré tvoria Katechizmu Katolíckej cirkvivyznanie krstnej viery, sviatosti viery, život podľa viery a modlitba veriaceho. Jedná sa o štyri oblasti spojené do jedinej symfónie. Odkazy na okraji katechizmu, ktoré medzi sebou spojujú štyri časti katechizmu a upozorňujú na analógiu viery, sú pomocou pre kazateľa, ktorý sa snaží interpretovať Božie slovo v živej cirkevnej Tradícii a vo svetle jednoty celého Svätého písma. Podobne i Register citovaných miest Svätého písma v katechizme ukazuje, ako je celé Slovo Cirkvi popretkávané biblickým Slovom. Kazatelia by ho mohli využiť, aby zdôraznili, že jednotlivé biblické miesta, ktoré sú predmetom ich homílie, môžu byť použité v inom kontexte na predávanie kresťanskej viery a morálky. (HD 23)

Z toho, čo tu bolo doposiaľ napísané a čo chce Homiletické direktórium navrhnúť, by malo jasne vyplývať, že zatiaľ čo exegetické metódy môžu byť užitočné pri príprave homílie, je aj potrebné povedať, aby kazateľ venoval pozornosť aj duchovnému významu Svätého písma. Definícia tohto zmyslu, ktorú predkladá Pápežská biblická komisia v dokumente Dei Verbum, odporúča interpretačné metódy ako mimoriadne vhodné pre liturgiu. (HD 24)

Veľkí učitelia duchovného výkladu Písma boli cirkevní otcovia, väčšinou biskupi, ktorých spisy často obsahujú vysvetlenie Božieho slova, ktoré predávali ľudu pri liturgii. Prozreteľne, súčasne a s pokrokom dosiahnutým v biblickom výskume, urobila Katolícka cirkev v priebehu minulého storočia zodpovedajúci krok vpred aj v patristických štúdiách. Podarilo sa nájsť dokumenty považované za zaistené, uskutočnili sa kritické vydania cirkevných otcov a teraz sú k dispozícii preklady veľkých diel patristickej a stredovekej exegézy. Oboznámenie sa so spismi cirkevných otcov môže kazateľovi veľmi pomáhať pri objavovaní duchovného významu Svätého písma. Z kázni otcov poznávame, aká hlboká je jednota medzi Starým a Novým zákonom. Môžeme sa z nich učiť poznanie mnohých symbolov a obrazov Paschálneho tajomstva, ktoré boli prítomné vo svete od začiatku stvorenia a ďalej sa objavujú počas histórie Izraela, ktorá vrcholí v Ježišovi Kristovi. Od otcov sa učíme, ako v každom slove z inšpirovaných Písem, môže človek odhaliť nečakané a neobsiahnuteľné bohatstvo. Od otcov sa učíme, ako je tajomstvo biblického slova intímne spojené s tajomstvom zasvätenia sa vo sviatosti. Druhý vatikánsky koncil jasne ukázal, že tieto spisy predstavujú bohatý zdroj pre kazateľa. Koncil nám zanechal nové chápanie homílie ako neoddeliteľnej súčasti liturgického slávenia, ako aj plodnú metódu biblického výkladu i podnety pre kazateľov, aby sa oboznámili s deväťtisícovou históriou reflexií o Božím slove, ktoré sú katolíckym dedičstvom. (HD 24)


IV. PRÍPRAVA HOMÍLIE


Pápež František vo svojej encyklike Evangelii gauidum pripomína: „Príprava homílie je úlohou tak dôležitou, že jej je potrebné venovať dlhší čas štúdia, modlitby, reflexie a pastoračnej tvorivosti.“ (EG 145) Uvedený citát nám prezrádza, že pri príprave homílie má štúdium neoceniteľnú hodnotu, ale modlitba zostáva naďalej tým hlavným. Homília je vyslovená v kontexte modlitby a musí byť pripravovaná v kontexte modlitby.

Homiletické direktórium zvýrazňuje potrebu solídnej prípravy na homíliu, ktorá má zahŕňať štúdium, osobnú modlitba, reflexiu a pastoračnú kreativitu. Odporúča sa kazateľovi nadviazať blízky osobný dialóg s Božím slovom prostredníctvom vlastného Lectio divina, ktoré pozostáva z čítania, meditácie, modlitbykontemplácie. (HD 27)

Prvým krokom je teda lectio, ktoré skúma čo hovorí samotný biblický text. Toto čítanie spojené s modlitbou by malo byť poznačené pokorným postojom ku Slovu, ktorý sa prejavuje tým, že „pristupujeme k jeho štúdiu s maximálnou pozornosťou a svätosťou, aby sme s ním svojvoľne nezaobchádzali.“ (EG 146) Pri príprave na tento prvý krok má kazateľ skúmať komentáre, slovníky a iné odborné zdroje, ktoré mu môžu pomôcť pochopiť význam biblických úryvkov v ich pôvodnom kontexte. Potom musí pozorne preskúmať úryvok a odvolávky pod textom s cieľom pochopiť dôvod, prečo bol v evanjeliári práve takto zadelený. Pápež Benedikt XVI. učí, že historicko-kritická exegéza je nevyhnutnou súčasťou katolíckeho pochopenia Písma, pretože súvisí s realistickým vykladaním. Pripomína, že „historická udalosť je konštitutívnym rozmerom kresťanskej viery. Dejiny spásy nie sú mytológiou, ale skutočnými dejinami, ktoré je potrebné študovať metódou solídneho historického bádania.“ (VD 32) Táto prvá etapa by nemala byť prechádzaná príliš rýchlo. (HD 30)

Druhý krok, meditatio, skúma to, čo biblický text hovorí nám. Pápež František predkladá jednoduchú, ale prenikavú otázku, ktorá môže našu reflexiu usmerniť: „Pane, čo mi hovorí tento text? Čo chceš týmto posolstvom zmeniť v mojom živote? Čo mi vadí v tomto texte? Prečo ma toto nezaujíma? Alebo: Čo sa mi páči na tomto slove a čo je pre mňa povzbudzujúce? Čo ma priťahuje? Prečo ma to priťahuje?“ (EG 153) Ako ale učí tradícia lectio, neznamená to, že svojou osobnou reflexiou sa my stávame konečnými rozhodcami toho, čo text hovorí. Upozornenie smeruje na „Toho, čo nám biblický text hovorí; a nás vedie cirkevné pravidlo viery, ktoré poskytuje základný princíp biblickej interpretácie, pomáhajúci vyhnúť sa chybnému alebo čiastočnému vysvetleniu.“ (EG 148)

Tretím štádiom lectio divina je oratio, ktoré sa obracia k Pánovi ako odpoveď na jeho Slovo. Pri individuálnom prežívaní lectio je chvíľa pre spontánny dialóg s Bohom. Reakcia na čítanie sa vyjadruje slovami bázne a údivu, niekto je pohnutý k prosbe o milosrdenstvo a pomoc, iný k prostému vzplanutiu chvály, prejavom lásky či vďačnosti. Ak sa uvažuje o tomto obrate od meditácie k modlitbe v liturgickej sfére, ozrejmuje sa tým štrukturálne spojenie medzi biblickými čítaniami a zvyškom Svätej Božskej liturgie. Príhovory na záver Liturgie katechumenov, a ešte viac v nasledujúcej Liturgie verných, predstavujú našu odpoveď na Božie slovo vo forme prosby, príhovoru, vďaky a chvály. Kazateľ by mal príležitostne zdôrazniť tento vnútorný vzťah, aby si Boží ľud mohol do väčšej hĺbky uvedomovať vnútornú dynamiku liturgie. (HD 31)

Štvrtý krok, kontemplácia, ak je chápaná v rámci liturgie, môže byť pre kazateľa dôvodom útechy a nádeje, pretože pripomína, že je to nakoniec Boh, kto pôsobí, aby uskutočňoval svoje Slovo a že proces utvárania Kristovej mentality v nás trvá po celý život. Kazateľ je vyzývaný, aby vynakladal všetko svoje úsilie na účinné hlásanie Božieho slova, ale uvedomoval si, že nakoniec je to tak, ako hovoril svätý Pavol: „Ja som sadil, Apollo polieval, ale vzrast dal Boh. “ (1 Kor 3, 6) Kazateľ by mal tiež vzývať Svätého Ducha, aby mu pri príprave homílie dával svetlo a tiež sa často a naliehavo modliť, aby semeno Božieho slova padlo na dobrú pôdu a posväcovalo jeho samého i všetkých jeho poslucháčov spôsobom presahujúcim to, čo on dokáže povedať a dokonca si aj predstaviť. (HD 37)

K tradičným štyrom stupňom lectio divina pripája pápež Benedikt XVI. v Dokumente Verbum Domini (VD 87) ešte jeden dodatok: „Je potom dobré pripomenúť, že lectio divina sa vo svojej dynamike neuzatvára, kým nedospeje k činu (actio), ktorý vedie veriaceho človeka k tomu, aby sám seba urobil v láske darom pre druhých.“  (HD 35)

Vo východnom liturgickom kontexte to navodzujú slová „V pokoji sa rozíďme“, čiže vyslanie Božieho ľudu poučeného Slovom a vďaka Eucharistii posilneného účasťou na Paschálnom tajomstve ísť a v pokoji ohlásiť Kristov kríž, hrob a vzkriesenie. (HD 35)

Je príznačné, že exhortáciou Verbum Domini sa uzatvára dlhá úvaha o Božom slove vo svete. Kázanie spojené s duchovnou potravou zo sviatostí prijímaných s vierou dáva možnosť členom liturgického zhromaždenia ku konkrétnym prejavom lásky. Podobnú výzvu nasledovania Kristovho slova nájdeme aj u pápeža Františka: „Ak chceme kráčať podľa Pánovho vzoru, dnes je životne dôležité, aby sa Cirkev vydala hlásať evanjelium všetkým, na všetky miesta, pri všetkých príležitostiach, bez váhania, bez zdráhania a bez strachu. Evanjeliová radosť je pre celý ľud; nikoho nemožno vylúčiť.“ (EG 23)

[1] Porov. PETRÍK, Ľ.: Homiletika (nielen) pre gréckokatolíkov. Prešov: UNIPO GTF, 2015, s. 241.