Pápež František opisuje úlohu ohlasovania slovami, že „jeho centrum a podstata ostávajú rovnaké: je nimi Boh, ktorý prejavil svoju lásku v ukrižovanom a vzkriesenom Kristovi.“ (EG 11) Cieľom druhej kapitoly tejto diplomovej práce, ako aj samotného Homiletického direktória je ponúknuť konkrétne príklady a návrhy, ktoré majú pomôcť kazateľovi uviesť do praxe princípy predstavené v prvej kapitole. Kazateľ má brať do úvahy biblické čítania, ktoré stanovuje liturgický predpis, a to vo svetle Paschálneho tajomstva, ukrižovania a vzkriesenia Ježiša Krista. Nejde tu o vzory homílií, ale o náčrty, ktoré ponúkajú spôsoby, ako pristupovať k témam a textom liturgického roku. (HD 37)
I. OBDOBIE VEĽKÉHO PÔSTU
Vo východnej cirkvi sa zachovala starobylá tradícia osobitnej prípravy na Veľký pôst, tzv. Štyridsiatnicu, o ktorej svedčia homílie cirkevných otcov, napr. sv. Bazila Veľkého, sv. Jána Zlatoústeho, či Cyrila Alexandrijského. Východná cirkev pôst pred Paschou nazýva Veľkým a dokonca mu pridáva obdobie štyroch týždňov, ktoré sa nazýva Predpôstnym obdobím a obsahujúcim špecifické liturgické texty.[1]
Predpôstne obdobie
Predpôstne obdobie tvoria štyri týždne a sú zvýraznené štyrmi nedeľami, ktoré dostali svoj názov podľa obsahu evanjeliových začál, ktoré sa čítajú v tieto nedele. Prvou z nich je nedeľa mýtnika a farizeja – Lk 89. začalo[2], druhou je nedeľa márnotratného syna – Lk 79. začalo[3], treťou je Mäsopôstna nedeľa – Mt 106. začalo[4] a štvrtou je Syropôstna nedeľa – Mt 17. začalo[5]. Toto Predpôstne obdobie je jediné, ktoré nemá v latinskom obrade ekvivalent, preto sa mu prirodzene nevenuje ani Homiletické direktórium. Spomínané evanjeliové začalá majú ale svoje miesto v liturgických čítaniach latinského obradu v iné dni, preto v prílohe nájdeme paragrafy Katechizmu Katolíckej cirkvi aj na tieto evanjeliá.[6]
Veľkopôstne obdobie
Ak Svätá a Veľká nedeľa Paschy a nasledujúcich päťdesiat dní sú žiarivým centrom liturgického roka, potom pôstna doba je časom, ktorý pripravuje myseľ a srdce kresťanského ľudu na dôstojné slávenie týchto dní. Rovnako je to doba poslednej prípravy katechumenov, ktorí budú na Svätú a Veľkú sobotu pokrstení. Katechumeni potrebujú, aby ich na ceste sprevádzalo celé cirkevné spoločenstvo svojou vierou, modlitbou a v neposlednom rade aj svedectvom. (HD 57)
Biblické čítania pôstneho obdobia nachádzajú svoj najhlbší zmysel vo vzťahu k Paschálnemu tajomstvu, na ktoré nás pripravujú. Poskytujú teda zjavné príležitosti, aby uvádzali do praxe základný princíp predkladaný v Homiletickom direktóriu: Smerovať liturgické čítania k ich centru, ktorým je Ježišovo Paschálne tajomstvo, do ktorého najväčšou hĺbky vstupujeme prostredníctvom slávenia Paschy. (HD 77)
Homiletické direktórium zahŕňa do pôstu tri biblické celky aplikovateľné pre homíliu vo východnom obrade. Sú nimi putovanie Izraelského národa, pokúšanie Ježiša na púšti a Ježišovo premenenie na hore Tábor. Upriamme svoju pozornosť teraz na tieto udalosti v dejinách spásy.
Pre veriacich nie je ťažké spájať štyridsať Ježišových dní strávených na púšti so štyridsiatimi dňami Veľkopôstneho obdobia. Je užitočné, aby kazateľ vysvetľoval túto spojitosť tak, aby kresťanský ľud pochopil, že Veľkopôstne obdobie každým rokom činí veriacich tajomne účastnými na týchto štyridsiatich Ježišových dňoch a na tom, čo skrze svoj pôst a pokušenie vytrpel aj dostal. Kým je pre katolíkov obvyklé, že počas tejto doby vykonávajú rôzne pôstne praktiky a pobožnosti, je dôležité zdôrazňovať hlboko sviatostný charakter celého postu. Počas tejto posvätnej doby je prítomný a pôsobí v cirkvi samotný Kristus a jeho očisťujúce konania v údoch jeho tela dáva našim pôstnym praktikám spásonosnú hodnotu. Štyridsať Ježišových dní predstavuje štyridsaťročne putovanie Izraela púšťou. V ňom sa koncentruje celá história Izraela, preto tu vidíme obraz, v ktorom sa sústredí jedna z hlavných tém tohto Homiletického direktória. História Izraela, ktorá zodpovedá histórii nášho života, nachádza svoj konečný zmysel v utrpení, ktoré podstúpil Ježiš. Utrpenie začína v určitom zmysle už na púšti, na začiatku Ježišovho verejného života. Od samého počiatku ide Ježiš ústrety utrpeniu a v tom nadobúda význam všetko, čo nasleduje. (HD 58)
Pokušenia, ktorým je Ježiš vystavený, predstavujú boj proti pokrútenému chápaniu jeho mesiášskeho poslania. Diabol ho núti, aby sa ukázal ako Mesiáš, ktorý predvádza svoju božskú moc a tak Zlý začína slovami „Ak si Syn Boží …“ (Lk 4,3). Tým sa predpovedá rozhodujúci boj, ktorý bude Ježiš musieť vybojovať na kríži, keď začuje zosmiešňujúce slová: „Zachráň sám seba! Ak si Syn Boží, zostup z kríža!“ (Mt 27,40) Ježiš nepodlieha pokušeniam Zlého, ani nezostúpi z kríža. Práve týmto spôsobom Ježiš dokazuje, že naozaj vstupuje na púšť ľudského života a nevyužíva svoju božskú moc k vlastnému prospechu. On nás vskutku sprevádza pri našom pozemskom putovaní a odhaľuje skutočnú Božiu moc, ktorá je „láskou až do krajnosti.“ (Jn 13,1) Kazateľ by mal zdôrazniť, že Ježiš sa podrobuje pokušeniu a smrti v solidarite s nami. Ale radostná zvesť, ktorú kazateľ ohlasuje, nespočíva len v Ježišovej solidarite s nami v utrpení. Ohlasuje aj Ježišovo víťazstvo nad pokušením a nad smrťou, víťazstvo, ktoré zdieľa so všetkými, čo v neho veria. Rozhodujúcou zárukou, že na tomto víťazstve majú podiel všetci veriaci, bude slávenie Paschy. Ježiš odolal pokušeniu diabla, aby premenil kamene na chlieb, ale nakoniec spôsobom, akým by si ľudská myseľ ani nedokázala predstaviť, On svojím zmŕtvychvstaním premení kameň smrti v chlieb pre nás. Skrze smrť sa stáva Eucharistickým chlebom. (HD 71)
Kazateľ by mal pripomenúť zhromaždeným ľuďom, ktorí sa živia týmto nebeským chlebom, že Ježišovo víťazstvo nad pokušením a nad smrťou, zdieľané vo sviatosti, premieňa ich „srdce z kameňa v srdce z mäsa“, ako Pán sľúbil prostredníctvom proroka. (Ez 36,26) Srdce, ktoré sa snaží milosrdnú Božiu lásku urobiť hmatateľnou vo svojom každodennom živote. Kresťanská viera sa vďaka tomu bude môcť stávať kvasom vo svete hladným po Bohu a kamene sa budú skutočne premieňať na pokrm sýtiaci živú túžbu ľudského srdca. Na prípravu homílie sa môže javiť ako užitočný jeden odsek Katechizmu Katolíckej cirkvi, a to najmä pri vysvetľovaní doktrinálnych tém zakorenených v biblickom texte o Ježišových pokušeniach, ktorý tvrdí, že: „Evanjelisti poukazujú na spasiteľný význam tejto tajomnej udalosti. Ježiš je nový Adam, ktorý zostáva verný tam, kde prvý Adam podľahol pokušeniu. Ježiš dokonale plní povolanie Izraela. Na rozdiel od tých, ktorí kedysi štyridsať rokov pokúšali Boha na púšti, Ježiš Kristus sa zjavuje ako Boží Služobník, úplne poslušný Božej vôli. Tak víťazí nad diablom: „Poviazal silného“, aby mu vzal jeho korisť. Ježišovo víťazstvo nad Pokušiteľom na púšti anticipuje víťazstvo umučenia, vrcholnej poslušnosti jeho synovskej lásky k Otcovi.“ (KKC 539)
Ďalším, veľmi dôležitým prvkom, ktorý sa deje v dejinách spásy a mohli by sme ho zahrnúť do pôstnych homílií je Premenie Pána. Je pozoruhodné, že slávne a neočakávané premenenie Ježišovho tela za prítomnosti troch vyvolených apoštolov sa odohralo bezprostredne po prvej predpovedi utrpenia. Tí istí traja učeníci – Peter, Jakub a Ján, budú s Ježišom počas jeho agónie v Getsemanskej záhrade v predvečer utrpenia. V kontexte celého rozprávania u každého z troch evanjelií Peter vyznáva svoju vieru v Ježiša ako Mesiáša. Ježiš prijíma jeho vyznania, ale hneď potom sa obracia na učeníkov a vysvetľuje im, na aký spôsob je On Mesiášom: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ (Mk 8, 31) Potom pokračuje a učí, čo to odnáša nasledovať Mesiáša: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma!“ (Mk 8, 34) Po tejto udalosti vzal Ježiš svojich učeníkov a vyviedol ich na vysoký vrch. Tu sa zjavuje v svojej sláve a učeníci zrazu vidia Mojžiša a Eliáša, ktorí sa zhovárajú s Ježišom. Potom mrak Božej prítomnosti, podobne ako mrak na hore Sinaj, zahalil Ježiša a jeho učeníkov, a z mraku sa ozval hlas, práve tak ako hrom na Sinaji oznamoval, že s Mojžišom hovorí Boh a odovzdáva mu Zákon, hebrejskú Tóru. Je to Otcov hlas, ktorý odhaľuje tú najhlbšiu Ježišovu totožnosť a dosvedčuje: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho!“ (Mk 9, 7)[7]
Mnohé témy a modely, o ktorých hovorí Homiletické direktórium, sa koncentrujú v tejto prekvapivej scéne. Je jasné, že celý Starý zákon zastúpený Mojžišom a Eliášom dosvedčuje, že kríž a sláva sú spojené. Kazateľ sa musí dotknúť týchto tém a vysvetliť ich. Otcov hlas v tomto úryvku všetkých synoptických evanjelií označuje Ježiša ako Otcovho milovaného Syna a prikazuje: „Toho počúvajte.“ (Mk 9,7) Uprostred tejto scény transcendentnej slávy sa obracia Otcov príkaz na pozornosť v ceste, ktorá vedie ku sláve. Je to, ako by povedal: „Toho počúvajte, v ňom je plnosť mojej lásky, ktorá sa zjaví na kríži.“ Toto učenie je novou Tórou, novým Zákonom a naším evanjeliom, ktoré je darované na svätom vrchu a v ktorého strede je milosť Svätého Ducha, ktorý sa dáva tým, ktorí vkladajú svoju vieru v Ježiša a v zásluhy jeho kríža. Ježiš učí tejto ceste, sláva žiari z jeho tela a Otec ho zjavuje ako svojho milovaného Syna. V Otcovej sláve vidíme slávu Syna nerozlučne spojenú s krížom. Syn zjavený pri premenení je „svetlo zo svetla„, ako hovorí Symbol viery. Táto časť Písma je zaiste jedným z najsilnejších odôvodnení pre jeho formuláciu. (HD 64)
V tomto období nesmieme zabúdať ani na katechumenov, ktorí sa stávajú svojím spôsobom tiež premenenými a znovuzrodenými v Kristovej sláve na obraz Trojice. Aby kazateľ zdôraznil túto skutočnosť, môže sa odvolať na slová a autoritu svätého Pavla, ktorý
povedal: „On mocou, ktorou si môže podmaniť všetko, pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu.“ (Flp 3, 21)
Lazárova sobota
Slávenie udalosti vzkriesenia Lazára v sobotu pred Kvetnou nedeľou siaha do prvých storočí kresťanstva. V 4. storočí na Východe už bola Lazárova sobota veľkým sviatkom, ako to dosvedčuje pútnička Egeria, ktorá nám podáva podrobný opis slávenia Lazárovej soboty v tom čase v Jeruzaleme. V jej denníku čítame, že v tento deň po rannej liturgii bola osobitná procesia do domu Lazára v Betánii, vzdialenej asi dve míle od Jeruzalema. Na procesii sa zúčastňoval biskup Betánie, kňazi, mnísi a mnoho veriacich. Procesia navštívila chrám, ktorý bol na tom mieste, kde sa Mária, Lazárova sestra, stretla s Pánom a oznámila mu, že jej brat zomrel. V tomto chráme sa čítala táto stať Svätého evanjelia, ktoré hovorí o stretnutí Márie s Ježišom. Všetci, spievajúc hymny a žalmy, išli k Lazárovmu hrobu a pri hrobe Lazára bola bohoslužba, pri ktorej sa čítalo evanjelium o vzkriesení Lazára.[8]
Srdce Paschálneho tajomstva spočíva v skutočnosti, že Kristus prišiel na to, aby zomrel a znovu vstal a urobil pre nás to, čo urobil pre Lazára: „Rozviažte ho a nechajte ho odísť.“ (Jn 11, 44) On nás oslobodzuje nielen od fyzickej smrti, ale aj od mnohých iných smrtí, ktoré nás sužujú a oslepujú akými sú hriech, nešťastie či narušené vzťahy. Pre nás kresťanov je teda podstatné sa trvale pohrúžiť do jeho Paschálneho tajomstva. Kristus je tu a teraz naše Vzkriesenie a náš Život. Toto presvedčenie nám dá schopnosť spolu s Tomášom povedať: „Poďme aj my a zomrime s ním!“ (Jn 11, 16) (HD 75)
Kvetná nedeľa
Táto liturgia má svoje miesto v nedeľu, v deň odjakživa spojený s Kristovým zmŕtvychvstaním.[9] Kazateľ môže spojiť toľko teologických a emotívnych prvkov tohto dňa, aj keď pastoračné odporúčanie radí vyberať skôr kratšiu homíliu.
Kazateľ by mohol krátko poznamenať, že v okamihu, kedy cirkev vstupuje do Strastného týždňa, máme skúsenosť s týmto tajomstvom takým spôsobom, ktorý dokáže hovoriť k našim srdciam. Uvažovanie o udalostiach posledných Ježišových dní vedú ľud k rôznym miestnym zvyklostiam a tradíciám, ale veľkou túžbou Cirkvi v tomto týždni nie je len vzbudiť naše emócie, ale aj prehĺbiť našu vieru. Pri liturgických sláveniach začínajúceho Strastného týždňa nie je len obyčajnou pripomienkou toho, čo Ježiš vykonal, ale vnára do samotného Paschálneho tajomstva, aby sme aj my s Kristom zomreli a vstali z mŕtvych. (HD 77)
II. OBDOBIE PASCHY
Paschálne slávenie patrí v liturgickej tradícií východu ako aj západu k veľmi bohatým častiam liturgického roku, či už bohatým na úkony, spevy alebo prežívanie tohto tajomstva veriacimi. Homiletické direktórium poskytuje náčrty, ktoré ponúkajú spôsoby, ako pristupovať k témam a textom počas tohto liturgického obdobia. (HD 37)
Na Svätý a Veľký štvrtok si Cirkev pripomína sled udalostí, ktoré sa stali v tento deň. Ježiš umyl svojím učeníkom nohy, slávil Paschálnu večeru so svojimi učeníkmi, ustanovil Najsvätejšiu sviatosť Eucharistie, trpel v Getsemanskej záhrade a bol zradený Judášom. Vo večerných hodinách sa slávi Svätá Božská liturgia svätého Bazila Veľkého, ktorej predchádza večiereň.[10]
V katedrálnych chrámoch po zaambonovej modlitbe, nasleduje obrad umývania nôh, počas ktorého sídelný biskup umýva dvanástim vybraným presbyterom nohy, na znak Ježišovej pokory.[11]
V noci na Veľký piatok liturgická tradícia predpisuje utiereň s čítaniami evanjelií o Kristových strastiach. Táto bohoslužba sa presnejšie nazýva Nasledovanie svätých a spasiteľných strastí Pána nášho Ježiša Krista. Táto bohoslužba sa má sláviť o druhej hodine noci, čiže podľa nášho počítania času vo štvrtok o ôsmej večer. Na tejto utierni sa číta dvanásť evanjeliových čítaní, ako prirovnanie k dvanástim hodinám noci.[12]
Svätý a Veľký piatok dosahuje vrchol v Jánovom vyrozprávaní o umučení toho, ktorý sa ako Boží Služobník (Iz 52, 13-53,12), zvestovaný u Izaiáša, stal skutočne jediným kňazom tým, že sám seba podal v obeť Otcovi. (OLM 99) Úryvok z Izaiáša je jednou z častí Starého zákona, kde kresťania prvýkrát videli, ako proroci poukazovali na Kristovu smrť. Filip robil to isté pri rozhovore s etiópskym eunuchom. (Sk 8,26-40) Zhromaždenie si uvedomuje dôvod toho, prečo sa dnes zišlo. Má si pripomenúť Ježišovu smrť. Prorokove slová komentujú akoby z Božieho pohľadu udalosť, pri ktorej Ježiš visí na kríži. Je to pre nás výzva, aby sme videli slávu, ktorá sa skrýva v kríži: „Hľa, môj služobník, ktorého som si vyvolil, môj miláčik, v ktorom mám zaľúbenie.“ (Mt 12,18) Aj sám Ježiš v Jánovom evanjeliu pri rôznych príležitostiach hovoril o tom, že bude vyvýšený. V tomto evanjeliu je jasné, že sa prepájajú tri dimenzie vyvýšenia: na Kríži, pri Zmŕtvychvstaní a pri Nanebovstúpení k Otcovi. (HD 42)
Svätá a Veľká sobota je vo východnej cirkvi posledným dňom Veľkého týždňa. V tento deň sa pripomína Ježišov pohreb, balzamovanie a najmä zostúpenie do podsvetia. Ráno sa slávi Jeruzalemská utiereň. Jej štruktúra pripomína pohreb, nosnými prvkami sú velebenia k 176 veršom najdlhšieho 118. žalmu a kánon. Tieto texty sú rozjímaním nad Kristovou smrťou a jej významom pre ľudstvo.[13]
Podvečer sa slávi večiereň s Liturgiou svätého Bazila Veľkého. Hlavnou myšlienkou tejto bohoslužby je krst, kedy počas nej je zvykom udeľovať dospelým katechumenom krst, myropomazanie a Eucharistiu. Obsahuje 15 starozákonných čítaní s predobrazmi utrpenia a vzkriesenia Ježiša Krista a tiež s predobrazmi krstu. Pôvodne sa krstilo práve počas týchto čítaní. Texty tejto bohoslužby poukazujú aj na spojenie krstu a Paschy. Medzi čítaním apoštola a evanjelia sa všetky chrámové prikrývky aj rúcha kňazov vymenia a namiesto tmavých sa dávajú svetlé. Pôvodne bola táto bohoslužba súčasťou celonočného bdenia pred Paschou. Niekde sa po jej skončení prečítajú celé Skutky svätých apoštolov. Je to jediná sobota v roku, keď je predpísaný pôst. Prostredníctvom týchto textov čítaných pri liturgii počas tejto noci nás Cirkev privádza k ich vyvrcholeniu evanjeliovom čítaním o Pánovom zmŕtvychvstaní.[14]
Skrze význam iniciačných sviatostí slávených pri tejto liturgií sa ponárame do prúdu dejín spásy, ako nám to pripomína krásna Pavlova pasáž o krste. (2 Tim 2,15) Táto noc jasne ukazuje spojitosť medzi stvorením a novým životom v Kristovi, medzi historickým exodom a konečným exodom Ježišovho Paschálneho tajomstva, na ktorom prostredníctvom krstu majú účasť všetci veriaci, aj spojitosť medzi prísľubmi prorokov a ich uskutočnením pri slávení liturgických tajomstiev.[15]
Svätá a Veľká nedeľa Paschy je najväčším sviatkom cirkevného roka. Najdôležitejšou bohoslužbou Paschy je Utiereň vzkriesenia, ktorá sa slúži v nedeľu ešte pred východom slnka. Pred ňou sa niekde zvykne slúžiť polnočnica, počas ktorej sa prenesie pláštenica zo stredu chrámu z katafalku na prestol, čo symbolizuje Kristovo vzkriesenie.[16] Typickým obradom Nedele Paschy je aj posvätenie paschálnych pokrmov, ktoré sa väčšinou koná vonku pred chrámom. Na liturgii svätého Jána Zlatoústeho sa číta začiatok Evanjelia podľa sv. Jána „Na počiatku bolo Slovo…“ v rozličných jazykoch. To symbolizuje, že radostná zvesť je určená všetkým národom. Prológ evanjelia svätého Jána vrhá svetlo na totožnosť dieťaťa v jasliach. Slovo sa stalo telom, aby nás spasilo vďaka jeho preliatej krvi a spolu s ním nás vyvýšilo v sláve zmŕtvychvstania. Prvý učeníci rozpoznali vnútorné puto medzi vtelením a paschálnym tajomstvom. Predtým hovoril Boh mnohými spôsobmi skrze prorokov, teraz prehovára k nám v Synovi a jeho ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril svet. On je odlesk jeho božskej slávy. Jeho veľkosť je taká, že ho uctievajú samotní anjeli.[17]
Na večierni Paschy, ktorá sa koná podľa osobitného poriadku, sa číta aj evanjelium o vzkriesení.[18]
Počas Svetlého týždňa bude mať kazateľ na základe biblických textov opakovanú príležitosť klásť dôraz na Kristovo utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie ako ústredný obsah celého Svätého písma.
Svetlý týždeň a nedele po Pasche
Toto je výsadné liturgické obdobie, počas ktorej kazateľ môže a má ohlasovať vieru Cirkvi o tom, čo predstavuje srdce jej zvesti: Ježiš Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem (1 Kor 15, 3) a podľa Písem tretieho dňa vstal z mŕtvych. (1 Kor 15,4) Homiletické direktórium dáva kazateľovi štyri skutočnosti, na ktoré toto liturgické obdobie upozorňuje.
Na prvom mieste je tu príležitosť v tomto privilegovanom období, predovšetkým v prvých troch nedeliach, na odovzdanie rôznych dimenzií cirkevného lex credendi. Odseky Katechizmu Katolíckej cirkvi, ktoré pojednávajú o zmŕtvychvstaní (KKC 638-658), vysvetľujú mnohé z rôznych kľúčových biblických textov čítaných počas paschálnej doby. Tieto odseky môžu byť pre kazateľa bezpečným vodidlom pri jeho úlohe vysvetľovať kresťanskému ľudu na základe textov Svätého písma. (HD 53)
Po druhé, v dňoch paschálnej doby sa čítanie berie zo Skutkov svätých apoštolov. Mnohé úryvky uvádzajú príklady najranejšieho apoštolského kázania a môžeme v nich vidieť, nakoľko samotní apoštoli používali Písmo, aby hlásali zmysel Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania. Ďalšie časti hovoria o dôsledkoch a účinkoch, aké mala jeho smrť a zmŕtvychvstanie na život kresťanského spoločenstva. Keď kazateľ vychádza z týchto textov, má v ruke niektoré z najsilnejších a najzásadnejších nástrojov. Vidí, ako apoštoli používali Písmo pre hlásanie Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania a postupuje rovnakým spôsobom nielen v prípade úryvku, ktorým sa zaoberá, ale podobný štýl používa aj počas celého liturgického roka. Taktiež spoznáva silu, akú pôsobil v prvých spoločenstvách život vzkrieseného Pána, a s vierou hlása ľudu, že tá istá sila pôsobí medzi nami i naďalej. (HD 53)
Po tretie, sila Svetlého týždňa s nasledujúcim radostným päťdesiatdenným slávením, ktoré vrcholí Zostúpením Svätého Ducha, je pre kazateľa vynikajúcou dobou pre to, aby ukazoval spojitosť medzi Písmom a Eucharistiou. Práve pri úkone „lámaní chleba“ – pripomienke úplného Ježišovho sebadarovanie pri poslednej večeri a potom na kríži – si učeníci uvedomili, ako im horelo srdce, zatiaľ čo Pán otváral ich myseľ pre pochopenie Písma. Aj dnes je pre takéto pochopenie podobný vzorec žiaduci. Kazateľ sa horlivo snaží, aby vysvetľoval Písmo, ale hlbší zmysel toho, čo hovorí, sa ukáže počas tej istej liturgie pri „lámaní chleba „, pokiaľ dokáže navodiť také prepojenie (VD 54). (HD 54)
Po štvrté, sa dynamika biblických čítaní presúva zo slávenia Pánovho zmŕtvychvstania k príprave na príchod Svätého Ducha. Čítania aj modlitby dávajú kazateľovi príležitosť, aby vyložil úlohu Svätého Ducha v pokračujúcom živote Cirkvi. Odseky katechizmu, ktoré sa týkajú témy Svätého Ducha (KKC 702-716), sa týkajú čítaní zo Svätej a Veľkej soboty, videným v súvislosti s pôsobením Svätého Ducha, zatiaľ čo odseky na tému Svätý Duch a Cirkev v liturgii (KKC 1091-1109) môžu byť kazateľovi nápomocné pri ilustrácií toho, ako Svätý Duch sprítomňuje v liturgii Kristovo Paschálne tajomstvo. Homíliami, ktorými počas paschálnej doby sa vteľujú tieto princípy a perspektívy, dospeje kresťanský ľud pripravený k sláveniu Zostúpenia Svätého Ducha, pri ktorých Boh Otec „vo svojom Slove, ktoré sa pre nás vtelilo, pre nás zomrelo a vstalo z mŕtvych, nás zahŕňa svojím požehnaním a skrze ne vlieva do našich sŕdc dar, v ktorom sú všetky dary: Ducha Svätého.“ (KKC 1082)
Piata nedeľa po Pasche, je vo východnej cirkvi označovaná ako O samaritánke, keďže je čítané toto evanjeliu.[19] Toto evanjelium sa v latinskom obrade číta počas pôstu. Rozhovor Ježiša so Samaritánkou prináša svetlo, pretože ukazuje pedagogiku viery. Spočiatku sa Ježiš aj žena zhovárajú na rôznych rovinách. Praktický a konkrétny záujem ženy sa sústredí na vodu v studni. Ježiš nepozerá na jej konkrétnu starosť a trvá na hovore o živej vode milosti. Keď sa nakoniec ich slová stretnú, Ježiš sa dotýka najbolestivejšej skutočnosti zo ženinho života a to neregulárnej situácií jej manželstva. Skutočnosť, že bola poznaná jej zraniteľnosť, otvára myseľ ženy pre Božie tajomstvo, a preto kladie otázku uctievania Boha. Keď prijme výzvu, aby uverila v Ježiša ako Mesiáša, je naplnená milosťou a ponáhľa sa, aby to, čo sa dozvedela, zdieľala so svojimi spoluobčanmi. Viera živená Božím slovom, Eucharistiou a uskutočňovaním Otcovej vôle. Viera otvára človeka pre tajomstvo milosti, ktorá je znázornená obrazom živej vody. Mojžiš udrel o skalu a z nej vytryskla voda, vojak prebodol Kristov bok a z neho vyšla krv a voda. Cirkev pamätajúc na to kladie tieto slová na pery tých, kto v zástupe pristupujú k prijímaniu: „Kto sa napije vody, ktorú mu dám, hovorí Pán, stane sa v ňom prameňom vody, prúdiacej do večného života. “ Ježišov smäd dosiahne svoj vrchol v posledných okamihoch jeho života, keď z kríža zvolá: „Žíznim!“ Toto pre Ježiša znamená konať vôľu toho, ktorý ho poslal, a zavŕšiť jeho dielo. Potom z jeho prebodnutého srdca vytryskne večný život, ktorý nás živí vo sviatostiach, a nám, ktorí ho uctievame v duchu a v pravde, dáva pokrm, ktorý potrebujeme pre pokračovanie v našej púti. (HD 69-76)
III. OBDOBIE PO ZOSTÚPENÍ SVÄTÉHO DUCHA
Pascha je sama o sebe už darom Svätého Ducha. Zostúpenie Svätého Ducha je však presvedčivejšou manifestáciou Paschy národom, pretože spájajú mnoho jazykov do jediného nového jazyka, ktorý chápe veľké Božie skutky (Porov. Sk 2,11), ktoré sa ukázali a prejavili Ježišovou smrťou a zmŕtvychvstaním. Eucharistia je Zostúpením. (HD 56)
Obdobie po Zostúpení Svätého Ducha
Zvyklosť každodenného slávenie Eucharistie je pre katolíkov rímskeho obradu veľkým zdrojom svätosti a pastieri by mali podporovať ľud v každodennej účasti na omšu, podľa možností každého. Liturgia východu však pozná aj aliturgické dni, kedy sa Eucharistiská obeta síce neslávi, ale Cirkev ponúka bohaté liturgické texty večierní či utierní, ktoré patria do liturgického pravidla východných modlitieb.
Pápež Benedikt XVI. povzbudzuje, aby sa ani počas týždňa pri svätých liturgiách za účasti ľudu, pokiaľ je to možné, nezanedbávala ponuka krátkych, situácií prispôsobených úvah, ktoré by veriacim pomohli vypočuté slovo prijať a urobiť plodným. (VD 59) Každodenné slávenei Eucharistie je menej slávnostné než nedeľná liturgia a malo by sa sláviť tak, aby aj tí, ktorí majú povinnosti v rodine a v práci, mali možnosť sa zúčastniť každodennej liturgie. Z toho vyplýva potreba, aby homília za týchto okolností bola krátka. Na druhej strane, vzhľadom na to, že sa každodennej liturgie mnohí zúčastňujú pravidelne, je to príležitosť kázať o určitej knihe z Písma v dňoch nasledujúcich po sebe, čo nedeľné slávenie neumožňuje. (HD 149)
Kazateľ je Homiletickým direktóriom povzbudzovaný k tomu, aby si vopred prešiel čítania na celý týždeň a patrične tematicky upravoval homílie, ak nie je prerušený nejakým mimoriadnym liturgickým slávením. Aj keď je každodenná homília krátka, je ju potrebné pripravovať v predstihu a s veľkou starostlivosťou. Skúsenosť hovorí, že krátke kázanie si vyžaduje ešte väčšiu prípravu. (HD 150)
IV. OBDOBIE FILIPOVKY
Svätý Gregor Nazianzský v niekoľkých kázňach uvádza tento pôst vo východných cirkvách okolo roku 379 alebo 388 a mohli by sme ho prirovnať v západnom obrade k adventu. Po odchode Gregora Naziánskeho z Konštantínopolu sa oslava Kristovho narodenia 25. decembra zanedbala. V roku 395 cisár Honórius znovu zaviedol slávenie tohto sviatku.[20]
Svätý Ján Zlatoústy zaznamenal, ako zaviedol tento pôst v Antiochii okolo roku 380. Jasne hovorí, že ho zaviedol podľa vzoru Rímskej cirkvi. Svätý Ján Zlatoústy veril, že rímski kresťania vedia dátum Kristovho narodenia lepšie ako ktokoľvek iný, pretože mali prístup do archívov cisárskeho mesta.[21]
Prvá zmienka o prípravnom období pred Narodením Pána je z roku 380 zmienená v dekréte koncilu zo Zaragozy. Konciloví otcovia sa uzniesli, že každý kresťan má od 17. decembra do Svätého Pánovho Bohozjavenia chodiť denne do chrámu. Na synode v Mac roku 581, bolo schválené, že každý kresťan sa má od sviatku svätého Martina až do 24. decembra postiť trikrát do týždňa, podľa zvyklostí dňami pôstu boli pondelok, streda a piatok. Súčasné liturgické obdobie pred Narodením bolo definitívne ustálené na Konštantínopolskom sneme v roku 1166. Koncil sa uzniesol, že pôst sa bude začínať 15. novembra a bude trvať do 24. decembra vrátane. Tak bol ustanovený ďalší štyridsať dňový pôst. Čo sa týka bohoslužobných textov, prípravné obdobie pred sviatkami Narodenia Pána a Bohozjavenia sa stále začína 15. novembra.[22]
Toto obdobie má špecifické zameranie, homílie smerujú ku príchodu Pána na konci sveta, ku svätému Jánovi Krstiteľovi a k udalostiam bezprostredne predchádzajúcim Narodeniu Pána. Filipovka je dobou, ktorá pripravuje východných kresťanov na milosti, ktoré budú tento rok znova udeľované pri slávení veľkej slávnosti Narodenia podľa tela Pána Boha a Spasiteľa Ježiša Krista. Tento čas nás vyzýva k príprave na Pánovo Narodenie tým, že nás povzbudzuje nielen k pohľadu zameranému na prvý príchod nášho Pána, ale aj k tomu, aby sme očakávali s bdelosťou jeho návrat, aby zjavil svoju slávu a na nás splnil svoje sľuby.
Podľa Homiletického direktória, čas tohto prípravného obdobia je v trojakom zmysle Pánovho príchodu. Toto obdobie nás pripravuje na jeho príchod v milosti sviatkov Narodenia Pána a aj na jeho budúci príchod v sláve. Biblické texty by sa mali vysvetľovať tak, aby sa riadne pamätalo na tento dvojaký zmysel. Podľa príslušného textu možno klásť do popredia jeden alebo druhý príchod, aj keď ten istý úryvok v skutočnosti často uvádza slová a obrazy umožňujúce oboje. Potom je tu ešte tretí príchod, týmto čítaniam načúvame pri Eucharistickom zhromaždení, kde je Kristus skutočne prítomný. Na začiatku tejto pôstnej doby Cirkev pripomína učenie svätého Bernarda o tom, že medzi oboma viditeľnými Kristovými príchodmi – jeho vstupom do dejín a jeho príchodom na konci časov – existuje i jeho neviditeľný príchod tu a teraz. Rovnako si berie za svoje toto obdobie slová svätého Karola Boromejského: „Táto doba … nás učí, že Kristov príchod nebol na prospech len tým, ktorí práve boli na svete, keď prišiel, ale že jeho pôsobenie ešte stále trvá aj pre nás všetkých, ak budeme chcieť za prispenia svätej viery a sviatostí prijať milosť, ktorú nám on zaslúžil, a usmerniť podľa nej svoj život v poslušnosti voči Nemu.“ (HD 78)
Toto obdobie sa v našom vedomí nevyhnutne spája so sviatkami Narodenia, a širšie kultúra na mnohých miestach už vyberá nežné obrázky Ježišovho narodenia v Betleheme. Liturgia nám však tieto obrazy predstavuje v inom svetle, ktoré nám pripomína, že Pán je ten istý, ktorý sa narodil v Betleheme. Je na zodpovednosti kazateľa, aby v tento čas pripomínal kresťanom, že sa na tento príchod a súd majú stále pripravovať. Veď už samotný čas Filipovky vytvára takú prípravu a Ježišov príchod o Vianociach je vnútorne spätý s jeho príchodom v posledný deň.[23]
Kazateľ má pre interpretáciu rôzne možnosti, ktoré sa môžu rozvíjať postupne. Správnym vysvetlením putovania do Betlehema môže byť obraz Cirkvi, ktorá je povolaná k tomu, aby zhromaždila všetky národy. Kazateľ môže slúžiť ako prvý zvestovateľ nastávajúceho času vianočných sviatkov. Kazateľ môže pripomenúť veriacim, že aj oni patria k národom, ktoré sa uberajú ku Kristovi, čo je cestou, ktorá s obnovenou intenzitou začína v tomto období. (HD 79)
Samozrejme, že sviatosť zmierenia pred sviatkami, na ktorú sa mnohí veriaci v tomto období chystajú, je tou najintenzívnejšou prípravou celého spoločenstva na Pánov príchod, pretože ona sama spolu s Eucharistiou je jeho príchodom. (HD 79)
Origenes, teológ 3. storočia, načrtol schému, ktorá vyjadruje veľké tajomstvo: Každému Ježišovu príchode vždy predchádzal Ján Krstiteľ (Homília na Lukášovo evanjelium, IV., 6). Tak tomu bolo dokonca už v materskom lone, kedy Ján zaplesal, aby ohlásil Pánovu prítomnosť. Na púšti pri Jordáne Jánovo kázanie vopred ohlasovalo toho, ktorý mal prísť po ňom. Keď ho pokrstil v Jordáne, nebesia sa roztrhli, Svätý Duch zostúpil na Ježiša vo viditeľnej podobe a Boží hlas ho vyhlásil za milovaného Otcovho Syna. Janova smrť bola pre Ježiša znamením, aby sa odhodlane vydal do Jeruzalema, pričom vedel, že ho tam čaká jeho vlastnú smrť. Ján je posledný a najväčší zo všetkých prorokov. Po ňom prichádza a koná pre našu spásu ten, ktorého ohlasovali všetci proroci. Rovnaké Božie slovo, ktoré raz v Palestíne prišlo v tele, prichádza tiež ku každej generácii veriacich kresťanov. Ján predchádzal Ježišov príchod do dejín a teraz predchádza jeho príchod medzi nás. Ján je cez spoločenstvo svätých prítomný v našich zhromaždeniach týchto dní, ohlasuje nám toho, ktorý má prísť, a tak nás nabáda k pokániu. „A ty, chlapček, budeš sa volať prorokom Najvyššieho: pôjdeš pred tvárou Pána, pripravíš mu cestu a poučíš jeho ľud o spáse“ (Lk 1,76-77) Kazateľ by sa mal uistiť, že kresťanský ľud ako súčasť svojej prípravy na dvojaký Pánov príchod načúva neustálym Jánovým výzvam k pokániu. Jánov hlas nepočujeme len v úryvkoch evanjelia; hlasy všetkých prorokov Izraela sú teraz zjednotené do jediného Jánovho hlasu. „A on sám – ak to chcete prijať – je Eliáš, ktorý má prísť.“ (Mt 11,14) (HD 78)
Každý prorocký výrok vyslovený pri liturgickom zhromaždenia tohto obdobia je pre Cirkev ozvenou Jánovho hlasu, ktorý tu a teraz pripravuje cestu Pánovi. Pripravujeme sa na príchod Syna človeka v posledný deň v sláve a vznešenosti a pripravujeme sa aj na tohtoročné slávenie Narodenia Pána. (HD 91)
V roku 734 pred Kristom sa mal kráľ Achaz stretnúť so silným protivníkom; prorok Izaiáš ho nabádal, aby mal vieru v moc, vďaka ktorej Boh môže oslobodiť Jeruzalem, a ponúkol kráľovi znamenie poslané od Boha. Keď kráľ pokrytecky odmietol, Izaiáš mu nahnevane oznámil, že rovnako mu bude dané znamenie – znamenie Panny s dieťaťom nazvaným Emanuel. Teraz však pôsobením Svätého Ducha, ktorý hovoril prostredníctvom proroka, to, čo malo význam za daných historických okolností, nadobúda formu oveľa významnejšej dejinnej udalosti, a to príchodu Božieho Syna v skutočnom tele. O tom hovoria všetci proroci a koniec koncov aj celé dejiny. (HD 112)
Prvá časť jednej z najvzácnejších modlitieb, Raduj sa Bohorodička, tvoria slová, ktorými sa na Presvätú Bohorodičku obrátil archanjel Gabriel a Alžbeta. Zvestovanie je prvým tajomstvom radostného ruženca, navštívenie druhým. Modlitba Anjel Pána rozvíja meditáciu o zvestovanie a mnohí veriaci sa ju modlia každý deň ráno, na obed aj večer. Stretnutie archanjela Gabriela a Presvätej Bohorodičky, na ktorú zostupuje Svätý Duch, je znázornené mnohými majstrovskými dielami kresťanského umenia a samozrejme východnou ikonou, ktorá Máriu zachytáva v najhlbšej pokore.[24]
„Anjel Pána zvestoval Panne Márii. A ona počala zo Svätého Ducha.“ Moc a sila tejto chvíle sa nikdy nestratili. A teraz, zatiaľ čo je Slovo ponúkané ľudu, ktorému sa hlása evanjelium, je vnímaná moc a sila znova a znova ako zvykne začínať aj malá ekténia vo východnom obrade. Utvára onú osobitú chvíľu spoločného slávenia. sme pohrúžení do jej tajomstva. Určitým spôsobom sme u tohto výjavu prítomní. Vidíme, ako anjel prichádza do galilejského Nazareta pred Presvätú Bohorodičku – i Cirkev kontempluje túto scénu a s údivom sleduje ich dramatické stretnutie a slovnú výmenu medzi nimi, kde má svoje miesto posolstvo od Boha a odpoveď daná človekom. Kým to pozorujeme, uvedomujeme si, že to nie je udalosť, ku ktorej sme prišli iba ako obyčajní diváci. To, čo sa ponúklo Presvätej Bohorodičke – že do svojho lona prijme Božieho Syna – sa pri Svätej Božskej liturgii určitým spôsobom ponúka každému zhromaždenia veriacich i každému jednotlivému veriacemu a už za pár dní tu budú pre nás sviatky Narodenia Pána.
Nedeľa pred Kristovým Narodením predpisuje evanjelium o rodokmeni Ježiša Krista, ktoré nájdeme v prvom a druhom začale od svätého Matúša.[25] Tak ako sme videli zvestovania v kontexte dejín Izraela, tak aj rodokmeň, ktorý predchádza tomuto evanjeliu, ponúka dôležitý kľúč pre jeho interpretácii. Matúšovo evanjelium začína slávnostnými slovami: „Rodokmeň Ježiša Krista, Syna Dávidovho, Syna Abrahámovho“ (Mt 1, 2). Potom nasleduje tradičný podanie mnohých generácií: Abrahám splodil Izáka, Izák splodil Jakuba, a tak ďalej, cez Dávida a jeho potomkov, až po Jozefa, u ktorého nastáva náhla a výrazná zmena slovníka: „Jakub bol otec Jozefa, muža Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus.“ Je nápadné, že text nepokračuje jednoducho slovami: „Jozef splodil Ježiša“, ale upresňuje, že Jozef je snúbencom Márie z ktorej sa narodil Ježiš. Presne na tento bod kladie dôraz nedeľa pred Kristovým Narodením, keď ukazuje, ako treba chápať prvý verš evanjelia, ktorý nájdeme aj na utierni Kristovho narodenia.[26] Znamená to, že tu boli okolnosti podstatne odlišné od všetkých predchádzajúcich narodení a preto sa vyžaduje toto osobité rozprávanie.
Prvá informácia sa týka toho, že Mária ešte predtým, než začala žiť s Jozefom, otehotnela pôsobením Svätého Ducha. Poslucháčom a čitateľom tohto úryvku je teda jasné, že dieťa nie je Jozefovo, ale že je Synom samotného Boha. To však podľa rozprávania nie je ešte jasné Jozefovi. Kazateľ môže poukázať na drámu, ktorú Jozef prežíva. Aj Máriino mlčanie je záhadné. Ona totiž dodržiava tajomstvo, ktoré je medzi ňou a Bohom, a je na Bohu, aby konal a situáciu vyjasnil. Žiadne ľudské slovo by nebolo dostačujúce pre vysvetlenie tak veľkého tajomstva. Kým Jozef uvažoval o všetkých týchto veciach, anjel mu vo sne vyjavil, že Mária počala pôsobením Svätého Ducha a že on sa nemá báť. Liturgia vyzýva veriacich, aby sa nebáli a tak ako Jozef prijali božské tajomstvo, ktoré sa odvíja v ich živote. Anjel vo sne Jozefovi potvrdí, že Mária počala pôsobením Svätého Ducha a tým sa znovu preukazuje: Ježiš je Boží Syn. Jozef však musí urobiť dve veci, dva úkony, ktoré v očiach židovskej kultúry a viery legitimizujú Ježišovo narodenie. Anjel sa na neho obracia jasne slovami: „Jozef, syn Dávidov„, a prikazuje mu, aby prijal Máriu do svojho domu a umožnil, aby jej tajomstvo premenilo aj jeho. Potom má dať dieťaťu meno. Týmito dvoma úkony urobí z Ježiša „Dávidovho Syna“. Matúšovo podanie by potom mohlo pokračovať týmito slovami: „Keď sa Jozef prebudil zo sna, urobil to, čo mu prikázal Pánov anjel.“ Avšak tu sa rozprávanie prerušuje slovami proroka Izaiáša: „To všetko sa stalo, aby sa splnilo, čo povedal Pán ústami prorokov“, aby sa potom citoval prorocký verš. V porovnaní s tým je to, čo Izaiáš povedal Achazovi, málo. Slovo panna je teraz potrebné vziať doslovne, lebo ona počne pôsobením Svätého Ducha. Na rozdiel od Izaiáša Matúš vysvetľuje jeho význam: „S nami Boh“. Ako nám ukazujú okolnosti, aj toto je potrebné brať doslovne. Jozef, syn Dávidov, ho nazve Ježišom, avšak hlbšie tajomstvo jeho mena je „S nami Boh“. (HD 160)
V tomto čase ide o pochopenie Slova, ako nám ho povedal Ježiš: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok.“ (Jn 14, 23) Kazateľ by mal stavať na tomto solídnom základe kresťanskej zbožnosti a viesť veriacich k hlbšiemu pochopeniu týchto podivuhodných udalostí, spojených práve so sviatkom Narodenia a Bohozjavenia. (HD 109)
V. OBDOBIE SVIATKU NARODENIA PÁNA A BOHOZJAVENIA
Vianoce sú sviatky svetla. Je rozšírená mienka, že oslava Narodenia podľa tela, Nášho Pána Boha a Spasiteľa, Ježiša Krista bola stanovená na koniec decembra, aby sa vtlačil kresťanský význam pohanskému sviatku Sol invictus. Môže to ale byť aj inak, lebo už v prvej polovici tretieho storočia Tertulián napísal, že Kristus bol počatý 25. marca, v deň, ktorý je v niektorých kalendároch označený ako prvý deň roka. Je možné, že pri výpočte dátumu slávení Vianoc sa vychádzalo z tohto dňa. V každom prípade od štvrtého storočia uznávali mnohí otcovia symbolickú hodnotu toho, že po vianočných sviatkoch sa dni predlžovali. Pohanské sviatky velebiace svetlo v zimnej temnote neboli vzácne a zimné slávnosti svetla niekedy oslavuje neveriaci ešte aj dnes.[27]
Na rozdiel od toho všetkého zdôrazňujú čítania a modlitby rôznych vianočných bohoslužieb tému pravého Svetla, ktoré k nám prichádza v Ježišovi Kristovi. Najprv si však povedzme niečo o liturgickom slávení tohto sviatku Narodenia Pána a zvyklostí sním spojenými.
Narodenie podľa tela nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista
Deň pred Narodením Pána, 24.decembra zachováva východná cirkev prísny pôst. V tento deň sa slávia ráno kráľovské hodinky, tzv. cárske časy. Na nich sa čítajú žalmy a čítania zo Starej i Novej zmluvy, ktoré predpovedajú alebo ohlasujú Kristovo narodenie.[28]
Poobede sa potom slávi veľká večiereň s liturgiou svätého Bazila Veľkého s ôsmymi starozmluvnými čítaniami, ktoré sa vzťahujú k sviatku Narodenia.[29] Večer sa potom slávi Veľké povečerie s lítiou.[30] Niekde sa spolu s povečerím slávi hneď aj utiereň. Prorok Izaiáš zaznieva z úst kňaza na Veľkom povečerí nasledovne: „Ľud, čo prebýval v temnotách, uzrie veľké Svetlo. Vám, obyvatelia temnej ríše smrti, zažiari Slnko, lebo s nami Boh.“ Pokračuje slovami o slávnom víťazstve hrdinu dobyvateľa, ktorý zlomil palicu otrokára a vojnové nástroje odovzdal ohňu. Ohlasuje, že panstvo toho, ktorý bude vládnuť, bude rozsiahle a mier bude ustanovený navždy. Nakoniec novonarodeného Krista zahŕňa titulmi ako Zázračný radca, Boh mocný, Vládca, Knieža pokoja, Otec budúceho veku. Liturgia sviatku sa slávi 25. decembra doobeda. Na niektorých miestach sa u gréckokatolíkov, sa rozšíril zvyk slúžiť polnočnú liturgiu, čo je neodôvodnené napodobňovanie latinskej praxe, ktoré je trošku necharakteristické pre východný obrad, kde sa eucharistická liturgia má sláviť na sám sviatok doobeda, nie v noci. [31]
Na záver treba spomenúť pozdrav, ktorým sa gréckokatolíci, počas sviatku Narodenia Pána pozdravujú: Christós raždájestja! Slavíte jehó! Čo v preklade znamená: Kristus sa rodí! Oslavujme ho![32]
Začiatok evanjelia na Svätej Božskej liturgií Bazila Veľkého v deň sviatku, t.j. 25. decembra, zdôrazňuje známosť hodnostárov a zmieňuje meno cisára a vládcu, ktorý panuje v čase, keď On vstupuje na scénu.[33] Rozprávanie pokračuje neuveriteľným oznámením, že tento mocný kráľ sa narodil v okrajovej dedine Rímskej ríše a že jeho matka ho „zavinula do plienok a položila do jasieľ, lebo v hostinci pre nich nebolo miesta.“ Kontrast medzi hrdinským dobyvateľom popisovaným u Izaiáša a bezbranným dieťatkom v chlieve prezrádza všetky paradoxy evanjelia. Vedomie tohto paradoxu je hlboko zakorenené v srdciach veriacich a uprostred noci je priťahuje do chrámu na slávenie povečeria. Náležitú odpoveďou je spojiť svoje vďaky s poďakovaním anjelov, ktorých spev o tejto noci zaznieva z nebies. (HD 113)
Sme ako tí, ktorí sa zobudili do mrazivého úsvitu a pýtajú sa, či anjelskej zjavenie uprostred noci nebolo len snom. Pastieri sa svojim zdravým sedliackym rozumom chudobných medzi sebou zhovárajú: „Poďme teda do Betlehema pozrieť sa na to, čo sa tam stalo, ako nám Pán oznámil!“ Ponáhľajú sa tam a nachádzajú presne to, čo im oznámil anjel, chudobnú dvojicu a ich práve narodeného Syna spiaceho v jasliach. Vracajú sa s oslavou a chválou Boha za to, čo videli a počuli, a všetci, ktorí počúvajú ich slovám, zostávajú udivení z toho, čo im povedali. Pastieri vidia a my sme tiež pozývaní, aby sme videli niečo oveľa dôležitejšie než je onú sentimentálnu scénu, ktorá bola témou toľkých umeleckých vyobrazení. Túto skutočnosť však možno vnímať len očami viery, čo sa ukazuje za denného svetla pri nasledujúcej liturgii. (HD 112-114)
Obrezanie podľa tela nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista
Obrad obriezky oslavuje Ježišov vstup do zmluvy a vopred musí byť povedané, že ide o „Krv novej a večnej zmluvy, ktorá bude vyliata za vás a za všetkých na odpustenie hriechov.“ Ústrednou témou tejto liturgie je tiež Máriina úloha v diele spásy, ako vo vzťahu ku Kristovi, od ktorej On dostal svoju ľudskú prirodzenosť, tak aj vo vzťahu k údom jeho tela. Mária je Matkou Cirkvi a prihovára sa za nás. Konečná oslava Nového roka je príležitostí vzdávať vďaka za milosti obdŕžané v práve uplynulom roku a prosiť, aby sme v nastávajúcom roku mohli tak ako Presvätá Bohorodička spolupracovať s Bohom na Kristovom pokračujúcom poslaní.[34]
Sväté Bohozjavenie nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista
Keď sa už koncom 4. storočia rímsky sviatok Narodenia Pána, slávený 25. decembra, rozšíril z Antiochie na celý východ, došlo k rozdeleniu motívov pôvodnej oslavy. Oslava Narodenia Pána a príchodu mudrcov sa začala sláviť 25. decembra, kým oslava Ježišovho krstu ostala slávená 6. januára.[35]
Často spomínaná hypotéza vidí pôvod dnešného sviatku Bohozjavenia v transformácii pohanského sviatku z Alexandrie, ktorý sa slávil v noci z 5. na 6. januára. Tento pohanský sviatok pripomínal stelesnenie termínu času a večnosti, božstva Aiona, z panny Kore. Takisto pohanský sviatok Dionýzovho zázraku zo 6. januára, pri ktorom sa voda premenila na víno, viedol v kresťanstve k spomienke na Zázrak v Káne Galilejskej a Pánovho krstu, najmä v oblasti Cypru. Posvätenie vody na sviatok Bohozjavenia tvorí vo východných cirkvách pevnú súčasť liturgie. Svoj pôvod má v oslave Ježišovho krstu.[36]
Kým Ján na brehoch Jordánu krstí Ježiša, stane sa niečo veľkolepé. Nebesá sa otvoria, je počuť Otcov hlas a na Ježiša zostupuje Svätý Duch v podobe holubice. Toto je epifánia, zjavenie tajomstva Najsvätejšej Trojice. Kazateľ musí odpoedať na otázku, prečo nastáva tento jav pri krste. (HD 90)
Vysvetlenie spočíva v dôvode, prečo ide Ježiš za Jánom, aby ním bol pokrstený. Ján káže krst pokánia. Ježiš prijíma toto kajúce znamenie zároveň s mnohými ďalšími, ktorí prichádzajú k Jánovi. Ján sa mu v tom v prvej chvíli snaží zabrániť, avšak Ježiš nalieha. Jeho naliehanie prezrádza jeho zámer solidárnosti s hriešnikmi. Chce byť tam, kde sú oni. Práve vo chvíli, keď sa tak silno solidarizuje s hriešnikmi, dochádza k tomuto veľkolepému zjaveniu Trojice. Z neba zaznieva Otcov hlas a hovorí: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.“ (Mt 3,17) Musíme si uvedomiť, že to, čo sa páči Otcovi, je práve Synova ochota byť solidárny s hriešnikmi. Týmto spôsobom sa On javí ako Syn toho Otca, ktorý „tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna.“ (Jn 3,16) V rovnakom okamihu sa objavuje Svätý Duch ako holubica, zostupuje na Syna, a tak dáva celému výjavu akési schválenie a oprávnenie. Svätý Duch, ktorý túto scénu utváral a pripravoval ju počas celých dlhých dejín Izraela a ktorý hovoril ústami prorokov, ako vyznávame v Symbole viery, je prítomný u kazateľa aj u jeho poslucháčov a otvára ich myseľ pre ešte hlbšie pochopenie toho, čo sa stalo. Ten istý Duch sprevádzal Ježiša v každom okamihu jeho pozemského života a každý jeho úkon utváral, aby sa stal Otcovým zjavením. Slovám proroka Izaiáša môžeme načúvať ako pokračovaním Otcových slov v Ježišovom srdci: „Ty si môj milovaný Syn.“ (Mk 1,11) Ich dialóg lásky pokračuje: „Hľa, môj služobník, priviniem si ho, vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie.“ (Iz 42,1) (HD 135)
Po krste vedie Duch Ježiša na púšť, aby ho diabol pokúšal. Potom, stále vedený Svätým Duchom, ide Ježiš do Galiley, kde hlása Božie kráľovstvo. Počas svojho úchvatného kázania poznačeného úžasnými zázrakmi Ježiš raz povedal: „Ale krstom mám byť pokrstený, a ako mi je úzko, kým sa to nestane!“ (Lk 12, 50) Tieto slová sa vzťahovali na jeho blízku smrť v Jeruzaleme. Tak pochopíme, že Ježišov krst od Jána Krstiteľa nebol definitívny, ale bol to symbolický skutok toho, čo malo byť vykonané pri jeho poslednom utrpení a smrti na kríži. Práve na kríži Ježiš zjavuje sám seba nie symbolickými výrazy, ale konkrétne a v úplnej solidarite s hriešnikmi. (HD 136)
Pred Jánovým krstom nachádzame aj iné predpovede o Božom služobníkovi. Za spomenutie tu napríklad stoja skutočnosti, že:
- jeho učeníci ho zradia a zutekajú (Ž 31,12),
- falošne ho obvinia (Ž 35,11),
- bude mlčať pred jeho sudcami (Iz 53,7),
- bude priradený k hriešnikom (Iz 53,12),
- tí čo to uvidia, budú sa mu vysmievať (Ž 109,25).
Podľa zákona svojim príchodom na svet vzal prekliatie na seba za nás. Práve vtedy zostúpil do chaosu vôd podsvetia a navždy zmyl naše hriechy. Ale Ježiš je pozdvihnutý aj z vôd kríža a smrti, povolaný k zmŕtvychvstaniu Otcovým hlasom, ktorý hovorí: „Ty si môj syn, ja som ťa dnes splodil. Ja budem jeho otcom a on bude mojím synom“ (Hebr 1,5) Scéna smrti a zmŕtvychvstania je veľdielom napísaným a riadeným Svätým Duchom. Mocný a veľkolepý Pánov hlas nad spúšťou vôd smrti pozdvihuje svojho Syna zo smrti. Ježišov krst je vzorom aj pre náš krst. Pri krste zostupujeme s Kristom do vôd smrti, kde sú zmyté naše hriechy. A potom, čo sme tam spolu s ním boli ponorení, spolu s ním tiež vystupujeme z vôd a počujeme mocný a veľkolepý Otcov hlas, ktorým sa v hĺbke našich sŕdc obracia aj na nás a pre každého z nás vyslovuje nové meno: „Milovaný! V tebe mám zaľúbenie.“ Toto meno počujeme ako svoje, nie kvôli našim dobrým skutkom, ktoré sme vykonali, ale pretože Kristus si vo svojej prekypujúcej láske nesmierne prial zdieľať s nami svoj vzťah s Otcom. Eucharistia slávená v tomto sviatku zosilňuje všetky prvky tohto príbehu. Duch sa vznáša nad darmi chleba a vína, ktoré sa prinášajú. Ježišove slová „Toto je moje telo, toto je moja krv“ (Jn 6, 56) zvestujú jeho úmysel prijať pre našu spásu krst smrti. Zhromaždenie sa spolu so Synom modlí Otče náš, pretože spolu s ním sa cítia byť zahrnuté do oslovenia Otcovým hlasom, ktorý svojho Syna nazýva milovaným. Raz počas svojho pôsobenia Ježiš povedal: „Kto verí vo mňa. Ako hovorí Písmo: Prúdy živej vody budú tiecť z jeho vnútra.“ (Jn 7,38) Tieto živé vody v nás začínajú tryskať pri krste a pri každom slávení Eucharistie sa stávajú stále mohutnejšou riekou. (HD 137-139)
VI. OSTATNÉ PRÍLEŽITOSTI
Homiletické direktórium dáva do popredia dve najviac navštevované udalosti v cirkevnom spoločenstve, kedy je chrám plnší ako v obvyklé dni. Udalosťami, ktorými sa budeme zaoberať by sme mohli charakterizovať ako jedinečné v živote človeka. Radosť na vysluhovaní sviatostí manželstva a smútok, ktorý patrí ku pohrebnému obradu je pre kazateľa výzvou na lámanie Božieho Slova v týchto intenciách.
Sväté Tajomstvo Manželstva
Pokiaľ ide o homílie pri slávení sobáša, kňaz by mal poukázať v homílii na tajomstvo a milosť kresťanského manželstva, na dôstojnosť manželskej lásky, sviatostnú milosť a povinnosti manželov. Vychádza z posvätných textov a berie pritom ohľad na osobnú situáciu zhromaždených.
Všetci, ktorí sa rodia do tohto sveta, sú smrteľní a dokonca aj samotná dokonalá ľudská láska je odsúdená na smrť, či lepšie povedané, je smrteľná. Kvôli tomu, aby láska muža a ženy bola tak dokonalá, ako ju stvoril Boh, sám Boh ju činí jedinou, nerozlučnou, neskonalou a Božskou. Boh nielen daroval toto ustanovenie, ale dáva tiež silu uskutočniť ho v tajomstve kresťanského manželstva v Cirkvi. V ňom sa mužovi a žene dáva možnosť stať jedným duchom a jedným telom, čo sa nedá dosiahnuť iba ľudskou láskou. Kresťanské manželstvo uzavreté v pozemských podmienkach mocou Svätého Ducha sa neprerušuje smrťou, ale v dokonalosti pokračuje v Božom kráľovstve. (HD 154)
V liturgickej knihe určenej na toto slávenie – trebníku, ho nájdeme označené ako Postup pri korunovaní manželov – Čiže pri sobáši, prvou časťou tohto obradu je zasnúbenie a druhou je korunovanie.[37]
Svadobné homílie predstavuje dve výzvy, ktoré sú svojho druhu jedinečné. Prvá spočíva v skutočnosti, že dnes dokonca ani mnohí kresťania nechápu sobáš ako povolanie. Je potrebné hlásať a vyučovať túto sviatosť vo svetle toho, ako je uvádzaná v starých liturgických knihách východného obradu ako Tajomstvo svätého manželstva. Druhá výzva sa týka ľudí prítomných na obrade, medzi ktorými často nachádzame i mnoho nekresťanov a nekatolíkov. Kazateľ preto nemôže predpokladať, že poslucháči sú oboznámení ani s najzakladanejšími prvkami kresťanskej viery. Tieto výzvy sú súčasne tiež príležitosťou pre to, aby kazateľ vyložil svoj pohľad na život a na manželstvo, zakorenený v kresťanskom učení a v Paschálnom tajomstve Kristovej smrti a Zmŕtvychvstania. (HD 154)
Ten, kto má prednášať homíliu, sa musí veľmi starostlivo pripraviť, aby mohol hovoriť o Tajomstve svätého manželstva a zároveň mal ohľad na osobitú situáciu snúbencov aj prítomných. (HD 154)
Pohreb
Božia láska, ktorá sa prejavila v Kristovej smrti a Zmŕtvychvstaní, oživuje vieru, nádej a lásku. Večný život a spoločenstvo svätých prinášajú plačúcim útechu. Pohreb poskytuje príležitosť zamýšľať sa nad tajomstvom života a smrti, nad zmyslom pozemského putovania, nad milosrdným Božím súdom a nad nekonečným životom v nebi. Kazateľ má preukázať osobitný záujem aj o tých, ktorí sú pri príležitosti pohrebu prítomní na slávení liturgie a obradov, či už sú to nekatolíci alebo katolíci, ktorí sa takmer nikdy nezúčastnia Eucharistie alebo pôsobia dojmom, že už stratili vieru. Čítanie z Písma, modlitby a spevy, živia a vyjadrujú vieru Cirkvi. (HD 155)
[1] Porov. BOHÁČ, V.: Liturgický rok v byzantskom obrade. Prešov: UNIPO GTF 2017, s. 59.
[2] Porov. Sväté evanjelium. 2001. Michalovce: Misionár 2001, s. 257-258.
[3] Porov. Sväté evanjelium. 2001. Michalovce: Misionár 2001, s. 249-250.
[4] Porov. Sväté evanjelium. 2001. Michalovce: Misionár 2001, s. 99-100.
[5] Porov. Sväté evanjelium. 2001. Michalovce: Misionár 2001, s. 32-33.
[6] Porov. BOHÁČ, V.: Liturgický rok v byzantskom obrade. Prešov: UNIPO GTF 2017, s. 53.
[7] Porov. BOHÁČ, V.: Liturgický rok v byzantskom obrade. Prešov: UNIPO GTF 2017, s. 164-165.
[8] Porov. BOHÁČ, V.: Liturgický rok v byzantskom obrade. Prešov: UNIPO GTF 2017, s. 71-73.
[9] Porov. BOHÁČ, V.: Liturgický rok v byzantskom obrade. Prešov: UNIPO GTF 2017, s. 73-74.
[10] Porov. VEČIERNE – Keď sme prišli k západu slnka. Michalovce: Misionár, 2013, s. 167-170.
[11] Porov. BOHÁČ, V.: Liturgický rok v byzantskom obrade. Prešov: UNIPO GTF 2017, s. 75-76.
[12] Porov. UTIERNE na celý rok (nedeľné, sviatočné i všedné) a bežné i kráľovské HODINKY. Michalovce: Misionár, 2009, s. 236-239.
[13] Porov. UTIERNE na celý rok (nedeľné, sviatočné i všedné) a bežné i kráľovské HODINKY. Michalovce: Misionár, 2009, s. 253-262.
[14] Porov. VEČIERNE – Keď sme prišli k západu slnka. Michalovce: Misionár, 2013, s. 175-188.
[15] Porov. BOHÁČ, V.: Liturgický rok v byzantskom obrade. Prešov: UNIPO GTF 2017, s. 84.
[16] Porov. UTIERNE na celý rok (nedeľné, sviatočné i všedné) a bežné i kráľovské HODINKY. Michalovce: Misionár, 2009, s. 264-269.
[17] Porov. BOHÁČ, V.: Liturgický rok v byzantskom obrade. Prešov: UNIPO GTF 2017, s. 86-88.
[18] Porov. VEČIERNE – Keď sme prišli k západu slnka. Michalovce: Misionár, 2013, s. 186-187.
[19] Porov. Sväté evanjelium. 2001. Michalovce: Misionár 2001, s. 300-303.
[20] Porov. ČÍŽEK, A.: Synaxár, Prešov: Spolok biskupa Petra Pavla Gojdiča, 1998, s. 143-144.
[21] Porov. ČÍŽEK, A.: Synaxár, Prešov: Spolok biskupa Petra Pavla Gojdiča, 1998, s. 77-81.
[22] Porov. BOHÁČ, V.: Liturgický rok v byzantskom obrade. Prešov: UNIPO GTF 2017, s. 134-137.
[23] Porov. BOHÁČ, V.: Liturgický rok v byzantskom obrade. Prešov: UNIPO GTF 2017, s. 127-128.
[24] Porov. BOHÁČ, V.: Liturgický rok v byzantskom obrade. Prešov: UNIPO GTF 2017, s. 151-153.
[25] Porov. Sväté evanjelium. 2001. Michalovce: Misionár 2001, s. 20-21.
[26] Porov. UTIERNE na celý rok (nedeľné, sviatočné i všedné) a bežné i kráľovské HODINKY. Michalovce: Misionár, 2009, s. 600-605.
[27] Porov. ČÍŽEK, A.: Synaxár, Prešov: Spolok biskupa Petra Pavla Gojdiča, 1998, s. 135.
[28] Porov. BOHÁČ, V.: Liturgický rok v byzantskom obrade. Prešov: UNIPO GTF 2017, s. 137-138.
[29] Porov. VEČIERNE – Keď sme prišli k západu slnka. Michalovce: Misionár, 2013, s. 560-566.
[30] Porov. VEČIERNE – Keď sme prišli k západu slnka. Michalovce: Misionár, 2013, s. 566-572.
[31] Porov. VEČIERNE – Keď sme prišli k západu slnka. Michalovce: Misionár, 2013, s. 566.
[32] Porov. BOHÁČ, V.: Liturgický rok v byzantskom obrade. Prešov: UNIPO GTF 2017, s. 136.
[33] Porov. Sväté evanjelium. 2001. Michalovce: Misionár 2001, s. 21-22.
[34] Porov. ČÍŽEK, A.: Synaxár, Prešov: Spolok biskupa Petra Pavla Gojdiča, 1998, s. 139.
[35] Porov. ČÍŽEK, A.: Synaxár, Prešov: Spolok biskupa Petra Pavla Gojdiča, 1998, s. 143.
[36] Porov. BOHÁČ, V.: Liturgický rok v byzantskom obrade. Prešov: UNIPO GTF 2017, s. 142-144.
[37] Porov. Malý trebník. Prešov: Petra, 2006, s. 57-80.