09:00 – Zamyslenia na dnes

Vždy, keď rozjímam nad touto staťou, tak si kladiem otázku, ktorú si kladie asi každý z nás: Kde bol muž, ktorý s ňou cudzoložil? Pred verejnou potupou, súdom a očakávaným trestom smrti stojí len ona. Kde bol jej „hrdina“? Pravdepodobne ušiel, aby sa vyhol potupnému lynčovaniu. A možno zákon kameňovania sa mužov netýkal.

V celom
tomto dramatickom príbehu sa hrdinom tejto ženy stáva iný muž, Ježiš. Vieme si
predstaviť ten obrovský údiv, ktorý spôsobila Ježišova reakcia a jeho odpoveď?!
Hoci farizeji a zákonníci sa oháňajú Mojžišovým zákonom, on stojí pri žene a
poukazuje na všetky hriechy človeka, nielen tento jeden. Hriech sa nedá
rozdeliť na malé a veľké zlo. Hriech je vždy hriechom, či už je to ťažký hriech
alebo ľahký. Vždy ostáva hriechom, teda je to zlo voči človeku i voči Bohu.
Hriech otvára dvere nášho srdca zlu a potom môže dôjsť k situácii, ktorú poučne
charakterizuje jedno naše slovenské príslovie: „Dovtedy sa chodí s krčahom po
vodu, kým sa nerozbije.“ Niečo podobné sa stalo aj tejto žene. Vedela, že keď
ju odhalia, hrozí jej smrť. Vedel to aj muž, ktorý s ňou smilnil, no napriek
tomu tejto žiadostivosti neodolali.

Ježiš,
rovnako ako žena, sa stáva obeťou zlomyseľnosti farizejov a zákonníkov. Chcú ho
chytiť na jeho vlastnom učení. Je milosrdný, všade hlása odpustenie, tak
uvidíme, ako si poradí s touto situáciou. Chcú poukázať na hriech niekoho
iného, len aby zakryli svoje vlastné zlyhania. Ježiš do ich pasce nepadne.
Neprišiel nikoho súdiť, nikoho odsúdiť. Prišiel, aby nám priniesol Otcovo odpustenie.
A to sa prejavuje milosrdenstvom voči sebe navzájom. Hriech sa neodstraňuje
hriechom. Kameň spravodlivosti nie je vhodný na zničenie toho, čo poškvrňuje aj
nás samotných. Hriech smilstva nie je o nič väčší ako nenávisť, závisť, zloba,
vraždy, krádež… všetko sú zlá, ktoré ničia ľudskú dôstojnosť. Boh to takto
nechcel. A Ježiš svojím správaním práve toto ukazuje farizejom: „Kto z vás je
bez hriechu… nech prvý hodí kameň.“ Vadí vám jej cudzoložstvo? A čo vaša
pýcha, nadutosť a nadriadenosť pre svoj farizejský pôvod? Vaše krádeže,
zloba, nenávisť, okrádanie chudobných, vdov a sirôt? Akú veľkú horu kamenia by
ste museli na seba zosypať, aby ste sa dostatočne potrestali za svoje hriechy,
len aby bolo učinené zadosť spravodlivosti?

Ježiš nikoho neodsudzuje – ani ženu, ani farizejov. Dal všetkým výchovnú lekciu. Každý hriech je v Božích očiach veľká ohavnosť. A voči Bohu sa neprehrešuje iba ten, kto cudzoloží, ale každý, kto hriech pácha. Kamene spravodlivosti a popol pokánia si preto radšej sypme na svoju hlavu. Nie na hlavu tých druhých.

Radka

(Slavko Ganaj) Poslúchať možno na základe strachu pred mocnejším a poslúchať možno aj na základe dôvery tomu, kto ma vyzýva niečo urobiť. Ten druhý prípad je hodnotnejší, lebo je výrazom vzťahu náklonnosti. Abrahám Bohu uveril, lebo v živote zažil záujem Boha vstúpiť do vzťahu s ním. To ho podnietilo, ako omnoho neskôr aj Pannu Máriu, povedať Bohu svoje bezhraničné: „Dôverujem ti“, a tak sa obaja (Abrahám i Bohorodička) stali požehnaním pre všetky národy. Boh takýto vzťah ponúka každému.

(Slavko Ganaj) Pavlova náuka o Cirkvi ako o Kristovom tele úžasným spôsobom pomáha znovuzrodeným v krste žiť životom Krista – životom bezhraničnej lásky. Ak si v peripetiách nášho každodenného života uvedomíme, že spoločne sme spojení v Kristovi, tak aj vo chvíľach pokušenia súdiť brata či sestru dokážeme s Kristovou pomocou hnev meniť na odpúšťanie, veď sme spojení jednou Kristovou krvou.

(Slavko Ganaj) V biblickom chápaní „uzavrieť zmluvu“ znamená vstúpiť do vzťahu s druhým, ktorý sa stáva pre mňa partnerom i priateľom. Je to vzťah dôvery i zodpovednosti zo zaviazania sa k plneniu spoločnej dohody. Toto všetko sa udialo v živote Abraháma, keď sám Stvoriteľ s ním uzavrel večnú zmluvu a skrze Krista i s celým ľudským pokolením. Je to veľké vyznačenie i záväzok.

(Slavko Ganaj) Pravda oslobodzuje od temnoty klamstva a beznádeje. Láska, naopak, dvíha, čo padlo zo slabosti, a v nádeji posilňuje k životu. Preto cestou jednoty s Kristom je poznanie pravdy jeho učenia a napojenie sa na zdroj jeho nevyčerpateľnej lásky k človeku, pre ktorého dal i život.

(Slavko Ganaj) Zvlášť v dnešnej liberálne orientovanej dobe je veľmi ťažké rozoznať dobro od zla, keďže jedny hodnoty sú veľmi relativizované a spochybňované, a iné sú kladené do popredia ako nikdy predtým. Tu pomôže len jedno – obliecť sa v Krista: „… ktorí ste v Krista pokrstení, Krista ste si obliekli“. Potom nás nič nezvedie.

(Slavko Ganaj) Valerij Brumeľ už od školských liet využíval každú voľnú chvíľu na tréning. Tvrdo a trpezlivo pracoval, až sa stal najlepším skokanom do výšky. Náhla zmena nastala pri tragickej nehode. Keď lekári videli jeho rozdrvenú nohu, chceli mu ju amputovať. Nedovolil to, ale trpezlivo opäť začal trénovať a bojovať sám so sebou, až mohol znovu vysoko skákať…

Kto naplno uverí Bohu, nechá sa ním viesť, aj keď netuší ako Abrahám, čo ho čaká na ceste. Vie len jedno, že Boh je s ním, a to je hlavné. Potom už len v odovzdanosti prijíma od Boha milosť za milosťou a bezhranične mu ďakuje, že sa mu dal cez dar viery poznať, a on mu uveril. Tak nikdy neoľutoval Abrahám, že počúvol Boha, a tiež ani otec posadnutého syna, že sa s dôverou obrátil na Krista a nenechal sa odradiť ani neschopnosťou apoštolov…

(Slavko Ganaj) Život bez nádeje je ako loď bez kapitána. Obidvoje je odsúdené na zánik. Nádej je ako soľ či korenie, ktoré dávajú pripravovanému pokrmu chuť a výraz. Ľuďom sa núkajú rôzne nádeje, ale iba Pán života a víťaz nad smrťou Kristus dáva reálnu a pravú nádej, ktorá dáva jeho učeníkovi impulz k úsiliu o získanie večnej blaženosti.

V
dnešnom evanjeliu ma zaujali tri skutočnosti – spôsob odchodu mladšieho syna,
reakcia staršieho syna na návrat brata a otcova obhajobná reč.

Mladší
syn si požaduje polovicu majetku svojho otca. Čo je však zarážajúce, neprosí
oň. Jednoducho si ho pyšne nárokuje. Berie to, čo by mal dostať až po smrti
svojho otca. Dedičstvo sa získava až smrťou závetcu. Otec bez jedinej výčitky,
bez toho, aby synovi dohováral, mu polovicu dedičstva dá. Syn sa vedome a
dobrovoľne odtrháva od rodinných väzieb, berie si to, o čom si myslí, že mu
právom patrí. Veď stačilo byť len synom tohto otca, trocha „pritlačiť na pílu“
a už pyšne odchádza „užívať si život“.

Vzdialenosť
medzi otcom a synom však nie je taká veľká, aby ho nedokázala pritiahnuť naspäť
domov. Odtrhnutý od zdroja života – pohodlia a istoty, ktoré mu zabezpečoval
otcov majetok – uvedomuje si, že ako pyšne odchádzal, tak sa pokornejšie musí
vrátiť.

Návratom
syna však otec akoby strácal oboch svojich synov. Prvý pre spáchaný hriech sa
už necíti viac jeho synom. Poškvrnil otcovo meno. Očakáva trest. Ten však
neprichádza. A hoci mu otec odpustil, on sám sebe odpustiť nedokáže. Takúto
situáciu určite poznáme aj z vlastnej skúsenosti. Aj keď sme odpustenie zakúsili,
v srdci nás to bolí, samy sa rozhodneme vymerať si trest. Pretože po vine
automaticky musí prísť trest. Tak to máme v sebe zakódované.

Zatiaľ
čo v prvom synovi drieme nevykonaná spravodlivosť nad ním samotným, druhý syn
si nárokuje otcovu lásku za vernosť. Je to vzťah „niečo za niečo“. Je to vzťah
spravodlivej deľby. Obaja synovia akoby ani neboli deťmi svojho otca. Vnímame v
nich istú tvrdohlavosť, urazenú pýchu, nadradenosť nielen nad druhým synom, ale
aj nad otcom, syndróm právo mať právo… Otec pokorne vypočuje požiadavku jedného
syna, ale rovnako pokorne prijíma aj výčitku druhého syna. Otec je akoby
transformátor medzi týmito svojimi synmi. Nevidíme, žeby mal radšej prvého
alebo druhého. Svoju dobrotu a lásku prejavuje rovnako prvému synovi, keď ho
prijíma ako tuláka, ale rovnako vnímame jeho veľkú lásku k staršiemu synovi,
keď vychádza von a ide ho prosiť, aby sa hostiny zúčastnil a tak prijal svojho
mladšieho brata. Nenúti ho. Nechá ho, nech povie, čo cíti. Chápe ho. Rozhodnúť
sa musí on sám.

Otec
svoj skutok obhajuje, ale jeho posolstvo akoby ostalo nedokončené. Jeho
obhajoba je akosi kostrbatá. Oproti priamemu a ráznemu argumentovaniu staršieho
syna jeho reč ostáva akoby len  obranná.
Ako keby nedokázal lepšie obhájiť svoj skutok. Jeho obhajobná reč sa
centralizuje na dobro oboch bratov. Uvedomenie si, že odpustenie potrebujú
obaja, nielen ten jeden mladší.

Príbeh
podobenstva ostáva akoby otvorený a čitateľ si môže urobiť vlastný záver.
Ponecháva našu fantáziu behať po lúkach predstáv a životných vzorcov, ktoré
ponúkajú rôzne riešenie na takéto situácie. Sú tu tri postavy so svojimi
postojmi. Otec, ktorý hľadí na dobro oboch svojich synov a odkladá všetko
právo na tvrdosť a spravodlivosť. Starší brat, ktorý vidí len krivdu, ktorá mu
bola spôsobená, nedokáže zabudnúť a vŕta sa v minulosti. A mladší brat, ktorý
si nedokáže odpustiť a tak prijať otcovo odpustenie a radšej by ostal sluhom.

Ktorého z nich si chcem vybrať za vzor hodný nasledovania?

Ilustračný obrázok: Charlie Mackesy
Radka

(Slavko Ganaj) Požehnanie vždy znamená priazeň a veľkú náklonnosť. Ak je to priamo od Najvyššieho, tak to znamená nie veľa, ale všetko, čo človek potrebuje. Na prijatie požehnania je nevyhnutný súlad s tým, od koho požehnanie prijímam, a zároveň sa stávam „milostivou nádobou“ na jeho odovzdávanie ďalej. Je to sila, voči ktorej je nemúdre stavať zátarasy či brániace priehrady.