09:00 – Zamyslenia na dnes

  • 09:00 – Zamyslenia na dnes

    Hendikepovaní v Cirkvi: Svedectvo novozélandského jezuitu Justina Glyna

    „Naše limity nie sú nešťastím či trestami, ale sú súčasťou tajomstva nášho stavu ľudských stvorení, ktoré svojím spôsobom zdieľajú Boží obraz a spoločne budujú Kristovo telo.“ Takto hovorí o ľudských obmedzeniach hendikepovaný novozélandský jezuita Justin Glyn vo videu zo série svedectiev, ktoré pripravilo vatikánske Dikastérium pre laikov, rodinu a život.

    Ide už o štvrté z piatich videí zo série s názvom #IamChurch (Cirkev som ja) o postihnutých osobách a ich mieste v Cirkvi. Svedectvo pátra Glyna ukazuje, aké dôležité je, aby  hendikepovaní ľudia svojou reflexiou predstavili nový prístup k téme postihnutia, a to ako v teologickej, tak i v pastoračnej rovine.

    Mediálny projekt Dikastéria pre laikov, rodinu a život pomáha postihnutému človeku nepovažovať sa za pasívneho prijímateľa pozornosti Cirkvi, ale uvedomovať si povolanie, ktoré je spoločné pre všetkých pokrstených.

    „Nie sme povolaní k dokonalosti ako jednotlivci. To nie! My všetci sme povolaní zdieľať obmedzenú a krehkú prirodzenosť, ktorú, ako veríme, Kristus prišiel s nami zdieľať“, hovorí otec Glyn.

    Justin Glyn je vyštudovaný právnik, člen Austrálskej provincie Spoločnosti Ježišovej, kňazskú vysviacku prijal v roku 2016 v Aucklande na Novom Zélande. Prinášame jeho svedectvo:

    „Volám sa Justin Glyn. Som kňaz, jezuita, ako aj cirkevný i civilný právnik. Poskytujem právne poradenstvo austrálskej provincii mojej kongregácie a vyučujem kánonické právo bohoslovcov a tiež píšem o teológii, práve a sociálnych otázkach.

    Od narodenia som zrakovo postihnutý. Dokážem trošku vidieť vďaka teleskopickým okuliarom, ktoré nosím. Svet však pre mňa bol vždy rozmazaný. A väčšina informácii o ňom pochádza z toho, čo počujem.

    Moje obmedzenia majú svoje temné stránky, no ukázalo sa tiež, že sú požehnaním. To, že veľmi nevidím, mi pomohlo rozviť dobrú pamäť. A to je veľmi potrebné pri vykonávaní právnického poslania i pri štúdiu teológie, ale tiež sa to ukázalo užitočné pri mojej vášni pre jazyky a hudbu.

    Okrem toho, osobitne ako kňaz som zistil, že to, že mám hendikep je dobým pripomenutím, že my všetci sme limitovaní. Neprichádzam k ľuďom mysliac si, že mám všetky odpovede, ale dobre si uvedomujem, že my všetci na sebe vzájomne závisíme.

    A pripomína mi to, že nie sme povolaní k dokonalosti ako jednotlivci. To nie! My všetci sme povolaní zdieľať medzi sebou obmedzenú a ranenú prirodzenosť, ktorú, ako veríme, Kristus prišiel s nami zdieľať a zjednotiť ju s tou jeho.

    Naše limity nie sú nešťastím či trestami, ale sú súčasťou tajomstva nášho stavu ľudských stvorení, ktoré svojím spôsobom zdieľajú Boží obraz a spoločne budujú Kristovo telo.“

    Dikastérium pre laikov, rodinu a život pripravilo sériu spomínaných videí pri príležitosti Roka Amoris laetitia. Videá predstavujú hendikepované osoby z rôznych krajín, ktoré aj keď sú častokrát obeťami súčasnej kultúry skartovania, nepodliehajú tzv. viktimizmu, čiže nestavajú sa do pozície obete, ale ponúkajú pozitívne svedectvo, sú príťažlivou tvárou Cirkvi. Ide o mužov i ženy, laikov i zasvätených, ktorí ukazujú rôznorodosť i bohatstvo sveta hendikepu. 

    Zdroj: VR, zk

    The post Hendikepovaní v Cirkvi: Svedectvo novozélandského jezuitu Justina Glyna appeared first on Zasvätený život.

    (Zamyslenie zo stránky zasvatenyzivot.sk.)

  • 09:00 – Zamyslenia na dnes

    Mučeník múdrosti / Film o Jánovi Mastiliakovi, ďalšom kandidátovi na blahorečenie

    Aj vďaka otcovi Ivanovi môže dnes Gréckokatolícka cirkev na Slovensku sebavedomo budovať svoju identitu.

    Na Slovensku stále pribúdajú kandidáti na proces blahorečenia.

    Súvisí to s dvoma totalitami, ktoré sa tu vystriedali v 20. storočí, ale dúfajme, že aj s dostatkom ľudí, ktorí im dokázali statočne čeliť. A to najmä kňazov a rehoľníkov.

    Preto nás nemôže prekvapovať, že stále vznikajú v rôznych regiónoch nové iniciatívy, ktoré chcú doviesť k blahorečeniu komunistami mučených duchovných. Každý región má takú osobnosť a uchováva si ju v pamäti.

    Isté je, že nie každá takáto snaha dôjde až k samotnému procesu blahorečenia. Ale aj to, čo nasleduje predtým, má veľký význam. Ide totiž nielen o zbieranie dokumentov, svedectiev, listín a ich skúmanie.

    Dôležitá je aj „propagácia“ kandidáta na blahorečenie. Profesor Ladislav Csontos, SJ, to v súvislosti s úvahou o začatí blahorečenia kardinála Korca a spoločníkov povedal takto: „Aby sa takýto proces mohol rozbehnúť, je v prvom rade potrebné týchto hrdinov predstaviť a šíriť ich úctu, aby sa dostali do širšieho povedomia.“

    Dôležité teda je, aby bol adept na blahorečenie nielen preverený, preskúmaný historikmi či teológmi, ale zároveň aby sa jeho príbeh stal známy a zarezonoval.

    Mal by mať silu zasiahnuť aj nové generácie veriacich, ktorí hľadajú duchovnú inšpiráciu. Lebo aj v čase, keď nežijeme totalitu, potrebujeme ľudí, najmä medzi kňazmi či rehoľníkmi, ktorí dokážu byť svetlom v temnote. Hoci tá temnota môže vyzerať celkom inak ako v čase totalitných režimov.

    Mladý rehoľník.

    Gréckokatolícka cirkev má za sebou veľmi pohnutú históriu, keďže bola mimoriadne nenávidená komunistami a na popud sovietskych vodcov mala byť prvou vyničenou cirkvou v Československu. Aj pre tento ukrutný boj o prežitie už majú gréckokatolíci blahoslavených biskupov Pavla Petra Gojdiča a Vasiľa Hopka i blahoslaveného redemptoristu Dominika Metoda Trčku (pochádzal z Česka, ale pôsobil najmä na Slovensku).

    Prvá fáza procesu blahorečenia, ktorou je skúmanie života a svedectiev tu na Slovensku, sa medzičasom ukončila pri ďalšom redemptoristovi východného obradu, otcovi Jánovi Mastiliakovi.

    Pri tej príležitosti vznikol aj nový filmový dokument s názvom Ján Mastiliak – Mučeník múdrosti.

    Príbeh Jána Mastiliaka nám v ňom vyrozpráva gréckokatolícky kňaz Michal Hospodár. Scenár napísal spolu so Štefanom Chrappom, za kamerou bol Timotej Križka. Tvorcovia nám ukazujú príbeh človeka z chudobnej rodiny, ale zároveň veľkej intelektuálnej sily, talentovaného filológa a teológa. Pre komunistov bol preto mimoriadne nebezpečný a odsúdili ho najprv na doživotie.

    Filmári nás prevedú rôznymi miestami, kde otec Ivan žil, a prinesú nám svedectvá ľudí, ktorí ho poznali.

    Vo väzení s Husákom

    Ján Mastiliak (1911) pochádzal z Nižného Hrabovca (okres Vranov nad Topľou). Jeho otec tragicky zahynul v americkej bani prv, než by svojho päťročného syna Jána vôbec spoznal. Matka potom na Slovensku vychovávala tri deti sama.

    V roku 1922 robili stropkovskí redemptoristi ľudové misie v Nižnom Hrušove. Zrejme sa tak obaja nadaní chlapci Mastiliakovci dostali pod ich patronát a už na jeseň roku 1922 študovali obaja, Ján i Michal, v redemptoristickom juvenáte v Hlučíne na Morave.

    V roku 1928 Ján vstúpil do rehole redemptoristov v Stropkove a uvádza sa, že sa tak stal prvým rehoľníkom východného obradu tohto spoločenstva.

    Okrem toho, že študoval teológiu, publikoval, prekladal, písal poéziu. Veľmi rýchlo sa tak ukázala mimoriadna intelektuálna kapacita mladého muža. Dvadsaťtriročného ho v Užhorode vysvätili za kňaza. Pôsobil aj v Michalovciach, kam redemptoristi presídlili zo Stropkova.

    Ale s Jánom Mastiliakom sa počítalo najmä na akademických pozíciách, lebo podobne vzdelaných a intelektuálne schopných teológov nikdy nebolo v tunajších pomeroch dosť.

    V roku 1937 ho predstavení vyslali na štúdiá do Ríma. Študoval na Alfonsiane a na Pápežskom východnom inštitúte získal v roku 1942 doktorát za štúdiu o Vladimírovi Solovjovovi. Skúmal v nej, či sa tento ruský filozof a teológ naozaj stal katolíkom a opustil pravoslávie. A prišiel k zaujímavému poznaniu. Vo filme sa o tom človek dozvie viac. Aj to ukazuje, že Mastiliak výrazne presahoval rámec slovenskej teológie.

    V roku 1944 sa ako doktor teológie vrátil do Michaloviec. No už od jesene 1945 učil v seminári v Oborišti. Jeho akademická kariéra, ktorá mala byť v jeho živote kľúčová a na ktorú sa dlho pripravoval, však trvala krátko.

    Ján Mastiliak a stropkovský kláštor.

    V marci 1950 ho zatkli a obvinili zo špionáže pre Vatikán. Vo veľkom procese súdili troch jezuitov, dvoch redemptoristov, jedného dominikána, jedného františkána a troch premonštrátov. Ján Mastiliak bol z nich jediným Slovákom a jediný dostal najvyšší trest – doživotie. Mal vtedy 39 rokov.

    Tak sa vtedy končili mnohé veľké talenty slovenskej teológie. Študovať už mohli iba väzenské pomery. Ale, samozrejme, dostali celkom inú školu, ktorá bola možno napokon tou skutočnou cestou k svätosti.

    Tvorcovia filmu spomínajú, že otec Ivan – ako Jána Mastiliaka volali – sedel v jednej cele aj s Gustávom Husákom a hovoril mu o obrovskej chybe, ktorú komunisti urobili, keď zrušili Gréckokatolícku cirkev. Husák ho celkom isto pozorne počúval. V roku 1968 sa Gréckokatolícku cirkev na Slovensku podarilo obnoviť a ani husákovská normalizácia ju už potom nezakázala.

    Vášeň pre teológiu „malej cesty“

    Film ukazuje aj inú stránku otca Ivana. Mal veľmi silný vzťah k ikone Matky ustavičnej pomoci, bol známy silnou mariánskou úctou a aj mladých ľudí vyzýval, aby nezabúdali na ruženec.

    A ešte jedna vec ho charakterizovala. Otec Ivan, tento mimoriadne vzdelaný muž, mal veľkú vášeň pre Teréziu z Lisieux a jej teológiu „malej cesty“. Preložil všetku dostupnú literatúru. Možno aj svätá Terezka mu pomáhala zvládať roky vo väzení. Nezatrpkol tam, dokonca sa naučil po maďarsky.

    Po pätnástich rokoch ho prepustili z väzenia, s podlomeným zdravím a s dlhom dvetisíc korún, ktorý musel postupne splatiť (odsúdený bol totiž aj na peňažný trest 50-tisíc korún). Čo mu ostávalo v komunistickom režime, aké mal možnosti?

    Filmári nám ukážu jednoduchý dom v Prešove, kam ho prichýlila rodina Brajerovcov. Cenné je svedectvo ich dcéry, ktorá opisuje, ako u nich otec Ivan žil. Skromne, jednoducho, v izbičke na poschodí.

    Otec Ivan vo svojej izbe v Prešove.

    V roku 1968 bola Gréckokatolícka cirkev na Slovensku obnovená, aj keď len s obmedzenými možnosťami. Otec Ivan sa do procesu jej oživenia zapájal.

    Vo filme je svedectvo o tom, ako otec Ivan tajne vyučoval, ako k nemu chodili mladí ľudia na skúšky, dokonca mali aj indexy. Vo svojej akademickej kariére teda pokračoval, formoval mnohých gréckokatolíckych duchovných. Hoci vo veľmi obmedzených podmienkach a pod neustálou kontrolou Štátnej bezpečnosti.

    Redemptorista Pavol Tomko ho ešte zažil a spomínal, ako k nemu chodieval na skúšky. Zapamätal si najmä pokoj, ktorý uňho zažíval.

    Otec Ján (Ivan) Mastiliak zomrel v septembri 1989, mal 78 rokov. Nedožil sa teda pádu komunistickej totality ani toho, ako životaschopne sa začala rozvíjať Gréckokatolícka cirkev v nových pomeroch. Iste má na tom aj on svoju zásluhu.

    Dokument Ján Mastiliak – Mučeník múdrosti si zatiaľ môžu pozrieť členovia Spolku sv. Cyrila a Metoda. Postupne bude sprístupnený aj na iných platformách.

    Eva Čobejová / Svet kresťanstva / Postoj

    Fotografie: archív Viceprovincialátu redemptoristov Michalovce.

    The post Mučeník múdrosti / Film o Jánovi Mastiliakovi, ďalšom kandidátovi na blahorečenie appeared first on Zasvätený život.

    (Zamyslenie zo stránky zasvatenyzivot.sk.)

  • 09:00 – Zamyslenia na dnes

    Pápež generálnej kapitule teatínov: Reforma je dôsledne žiť Božie slovo

    Reforma sa začína vždy od nás samých, treba hlbšie a dôslednejšie praktizovať Božie slovo v našom živote. O tom hovoril pápež František s účastníkmi generálnej kapituly rehoľnej spoločnosti kňazov teatínov, nazývaných aj kajetáni. Na audiencii ich prijal v sobotu 15. januára.

    Rehoľu teatínov založil v roku 1524 sv. Kajetán z Thiene (1480-1547) spolu s Gian Pietrom Carafom, neskorším pápežom Pavlom IV. Vstupom do tohto apoštolského kňazského bratstva si jeho členovia volili úplnú chudobu a službu náboženského vzdelávania duchovenstva i ľudu.

    Pápež František kňazov upriamil na ostražitosť pred svetáctvom, ako aj na úsilie byť si vzájomnou oporou v postoji starostlivosti jeden o druhého, čo je opakom ohovárania a klebetenia. Do tretice Svätý Otec hovoril o potrebe chrániť sa upadnutia do strnulosti.

    V príhovore venoval veľký priestor sv. Kajetánovi, ktorý je dobre známy aj v jeho rodnom Buenos Aires. Ako „patróna chleba a práce“ si ho tam Cirkev liturgicky ctí 7. augusta. Sv. Kajetán však evanjelizoval predovšetkým Rím, Benátky i Neapol, a to najmä prostredníctvom svedectva života a diel milosrdenstva, praktizujúc veľký „protokol“, ktorý nám Ježiš zanechal v podobenstve o poslednom súde v Evanjeliu podľa Matúša (25,31-46).  

    „Duch Svätý reformuje Cirkev prostredníctvom Božieho slova a svätých, ktorí ho vo svojom živote uvádzajú do praxe“, zdôraznil Svätý Otec a poukázal aj na hlbšie osobné obrátenie sv. Kajetána:

    „Ide o prechod od života, ktorý je už dobrý a uznávaný, k svätému životu, plnému toho „viac“, ktoré pochádza od Ducha Svätého. Tento kvalitatívny skok je to, čo dáva rásť nielen osobnému životu daného muža či ženy, ale aj životu Cirkvi. To je to, čo ju v istom zmysle „reformuje“, keď ju očisťuje a dáva vyniknúť jej evanjeliovej kráse.“

    Zdroj: VR
    Foto: Markéta Zelenková / Člověk a Víra

    The post Pápež generálnej kapitule teatínov: Reforma je dôsledne žiť Božie slovo appeared first on Zasvätený život.

    (Zamyslenie zo stránky zasvatenyzivot.sk.)

  • 09:00 – Zamyslenia na dnes

    Paulínky a TikTok

    Sestry paulínky z kanadsko-americké provincie mají svůj účet na TikToku. Nedávno je objevila i zpravodajská stanice BBC. Její londýnská náboženská redakce je požádala o příspěvek. Jednalo se o reportáž o různých náboženských osobnostech, které využívají sociální média k pozitivnímu šíření své víry. A tak do komunity v Bostonu dorazil filmový tým a natočil s některými sestrami rozhovor o propojení víry a světa sociálních médií.

    Tento zpravodajský příspěvek byl nakonec vysílán v televizi, v rádiu i online. Vedle sester se do příspěvku zapojil mladý imám z Velké Británie a jeden buddhistický mnich. Podívat se můžete i vy (je v angličtině, ale i s titulky).

    A pokud patříte mezi fanoušky této sociální sítě anebo pokud máte kolem sebe takové fanoušky mezi dětmi a vnoučaty, zkuste jim tento profil doporučit: daughtersofstpaul.

    Zdroj: paulinky.cz

    The post Paulínky a TikTok appeared first on Zasvätený život.

    (Zamyslenie zo stránky zasvatenyzivot.sk.)

  • 09:00 – Zamyslenia na dnes

    Úzkosť, OCD, škrupulozita – ako ďalej (online stretnutia)

    V Duchovnom centre Lukov Dvor sa v roku 2022 uskutočnia tri online stretnutia s názvom Úzkosť, OCD, Škrupulozita – ako ďalej. Ich cieľom je ponúknuť blízkosť a vzájomnú podporu v ťažkostiach. Webináre povedú psychologička a kňaz (viac info na: https://misionari.sk/courses). Ich cieľom je ponúknuť nádej a blízkosť v utrpení, na ktoré nikto nemusí byť sám.

    Ľudia, ktorých duchovný život nie je ľahký, sa môžu cítiť osamelí a nepochopení. Zdá sa, že nikto iný zo spolu-veriacich tento problém (ani podobné hriechy) nemá. Pravdou je, že utrpenie spôsobené škrupulozitou, je spoločnou bolesťou mnohých. Väčšina z nich však trpí v skrytosti. Veľmi cennou môže byť preto tzv. „aj ja“ skúsenosť.

    Článok na tému škrupulozity nájdete TU.

    Mgr. Jana Vindišová, PhD.

    The post Úzkosť, OCD, škrupulozita – ako ďalej (online stretnutia) appeared first on Zasvätený život.

    (Zamyslenie zo stránky zasvatenyzivot.sk.)

  • 09:00 – Zamyslenia na dnes

    V Bratislave vznikla nová farnosť blahoslaveného Titusa Zemana

    Z rozhodnutia bratislavského arcibiskupa metropolitu Mons. Stanislava Zvolenského bola v sobotu 8. januára 2022, na sviatok blahoslaveného Titusa Zemana, počas svätej omše zriadená farnosť, ktorá bude zverená komunite saleziánov na Mamateyovej. Zasvätená bude bl. Titusovi Zemanovi.

    Arcibiskup Zvolenský spolu s dekanom Jozefom Vedkertim vymenovali ulice, ktoré budú spadať pod túto farnosť. Nakoniec bol vymenovaný provinciálom saleziánov Jozefom Timkom hlavný správca farnosti. Stal sa ním don Dušan Vilhan, SDB. Za kaplána bol zvolený don Marián Valábek, SDB. Slávnosti vo farnosti predchádzala modlitba deviatnika k blahoslavenému Titusovi Zemanovi, ktorým vyprosovali milosti pre novú farnosť.

    TK KBS, vkr; ml
    Foto: Archiv Bratislavskej arcidiecezy; Osama Khan / Unsplash

    The post V Bratislave vznikla nová farnosť blahoslaveného Titusa Zemana appeared first on Zasvätený život.

    (Zamyslenie zo stránky zasvatenyzivot.sk.)

  • 09:00 – Zamyslenia na dnes

    Misionárka v Južnom Sudáne hovorí o „vianočnom zázraku“ v diecéze Malakal

    V najmladšej krajine sveta, v Južnom Sudáne – ktorý je nezávislý od roku 2011 – a ktorý v budúcnosti plánuje navštíviť Svätý Otec, cesta k pokoju napreduje, avšak ani zďaleka nie je na konci. O situácii v krajine hovorí v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas rehoľná sestra Elena Balattiová z Misijnej kongregácie komboniánok, ktorá v juhosudánskej diecéze Malakal pracuje v oblasti podporovania spravodlivosti a pokoja:

    „Vážna hospodárska kríza, ktorú krajina prežíva, je sama osebe destabilizujúca, takže existujú rizikové faktory pre lokálne i celoštátne konflikty, ale podľa môjho názoru ukazovatele mieru výrazne prevyšujú potenciálne ukazovatele návratu konfliktu.“

    Sestra Elena spomína udalosť z jej diecézy Malakal, ktorú označuje za „vianočný zázrak“:

    „V Južnom Sudáne sú proti sebe stojace etnické skupiny. Skupiny Murle a Nuer sa po celé generácie striedajú v lúpežníckych nájazdoch kvôli dobytku, čo sa už ani nepovažuje za krádež. Zatiaľ čo v minulosti sa nájazdy uskutočňovali s oštepmi a škody boli pomerne obmedzené, teraz sa v dôsledku obrovskej rozšírenosti ručných zbraní zmenili na krvavé bitky. Môžu spôsobiť aj desiatky úmrtí. Zdá sa, že sú to javy bez konca, ktoré bránia chodenia do školy u mladých ľudí a v rozvoji u obyvateľstva. Pred Vianocami sa guvernér oblasti Murle rozhodol dobrovoľne vrátiť niekoľko stoviek kusov dobytka guvernérovi druhej etnickej skupiny. Keď sme sa to dozvedeli, povedali sme si: toto sú Vianoce. Je to jediný spôsob, ako sa môžeme dať opäť dokopy: niekto musí niečo dať, no zistí, že dostane oveľa väčšiu odmenu. Od Vianoc až doteraz je situácia na hraniciach oboch kmeňov taká, že nedošlo k žiadnym stretom. Dúfajme, že po tomto významnom geste budú nasledovať ďalšie podobné.“

    O svojej misii a snahách šíriť dialóg v Južnom Sudáne sestra Elena hovorí:

    „Snažíme sa ho podporovať prostredníctvom kurzov – pripravujeme našich pracovníkov na to, aby mohli ísť do komunít diecézy najviac zničenej dôsledkami občianskej vojny, veľmi veľkej diecézy – tvoriacej takmer tretinu celého územia krajiny. Dialóg je nesmierne ťažký, ľudia boli priamo zasiahnutí vojnovými udalosťami: bolesťou, utrpením, stratou majetku, spoločenského postavenia, citových vzťahov. Vojna je toto všetko. Vzdelávanie preto spočíva predovšetkým v „obrátení“ v zmysle zmeny perspektívy, od tej, v ktorej sme obeťami, k perspektíve, v ktorej sme presvedčení, že sa môžeme stať hybnou silou zmeny, že môžeme vyjsť v osobnej rovine a potom byť schopní vytiahnuť i ostatných z bludného kruhu násilia.

    Dialóg znamená schopnosť pozerať sa na druhých nie ako na nepriateľov, ale ako na bratov a sestry, ktorí sú istým spôsobom obete ako my. Štýlom je rozprávať sa navzájom, venovať si čas na premýšľanie, nereagovať okamžite, ísť na trochu hlbšiu úroveň. Toto všetko hovorím aj za seba, pretože naša komunita v Malakale, a nielen tá, sa počas tohto posledného občianskeho konfliktu stala vysídlenou. Museli sme sa snažiť hovoriť k sebe samým, aby sme sa znovu otvorili pozitívnejším možnostiam, pretože človek sa nechá odradiť. Nesmieme strácať odvahu, každý deň musíme byť pripravení začať odznova. Dialóg je o tom, že dvere musia byť vždy otvorené, aj keď to niekedy stojí veľa. Tak ako to robí Pán pre nás.“

    Zdroj: VR, zk

    The post Misionárka v Južnom Sudáne hovorí o „vianočnom zázraku“ v diecéze Malakal appeared first on Zasvätený život.

    (Zamyslenie zo stránky zasvatenyzivot.sk.)

  • 09:00 – Zamyslenia na dnes

    Sviatosť zmierenia na filipínskych misiách

    Dnes som bol na spovedi… Napriek tomu, že som kňaz, stále pociťujem nervozitu pred tým, ako vyznám svoje hriechy. Zato ten pocit po tom, je pre mňa úžasný. Vždy keď počujem tie silné slová: „A ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov…“, zrazu ma naplní pocit radosti. Waw, moje hriechy sú odpustené. Všetko to zlé, čo som spravil, Boh mi odpustil, prosto to vymazal. Počas štúdia teológie som mal naivnú predstavu, že ako kňaz budem podstatne lepší, budem mať viac cností a menej hriechov a postupne budem smerovať k dokonalosti. No teraz vidím, že to vôbec nie je také jednoduché. Napriek túžbe a snahe byť lepším, stále mnohokrát padám, a preto vnímam, že táto sviatosť – sviatosť zmierenia je pre mňa obrovským darom. Pri tejto sviatosti, či ju prijímam, alebo vysluhujem, si uvedomujem, že často je ťažké povedať svoje hriechy, obviniť seba zo zlých vecí, ktoré som spáchal, avšak vnímam, že práve tie náročné veci nás posúvajú ďalej. Dva roky som pôsobil ako kňaz pre žiakov a študentov v meste Cebu na Filipínach. Spovedanie mladých patrilo medzi moje hlavné úlohy. Mnohí mladí napriek obavám, strachu či hanby dokázali vyznať svoje hriechy a potom pociťovali veľkú radosť z toho, že Boh im odpustil, bolo to vidieť na ich tvárach a viacerí mi to aj povedali.

    Generálna absolúcia

    Raz ma zavolali spovedať žiakov do susednej školy. Prišli sme traja kňazi a povedali nám, že na sviatosť zmierenia čaká 300 siedmakov. Spovedali sme viac ako 5 hodín a následne mi oznámili: „Páter, ešte je tu ďalších 700 žiakov. Môžete im dať generálnu absolúciu, teda všeobecné rozhrešenie?“ Na rozhodnutie som mal pár sekúnd, tak som začal uvažovať. Rozhrešiť všetkých bez individuálneho vyznania hriechov môžem v naliehavej situácii, napríklad keby som bol v lietadle, ktoré padá k zemi, alebo keby prišlo silné zemetrasenie a zomierajú tu ľudia, alebo existuje situácia, že na spoveď príde také množstvo ľudí, ktoré ako kňaz nie som schopný v rozumnom čase vyspovedať. Avšak uvedomil som si, že oni s touto situáciou počítali. V meste Cebu, kde som pôsobil, bol dostatok kňazov, napriek tomu oni pre 1000 žiakov zavolali iba troch. To sa samozrejme stihnúť nedalo. Okrem toho platí, že pri všeobecnom rozhrešení sú síce hriechy odpustené, avšak hneď, ako je to možné, má sa pristúpiť aj k individuálnej spovedi. Väčšina detí by to však pravdepodobne nespravila. A tak som odmietol. Povedal som, že generálnu absolúciu dať nemôžem, ale môžem prísť spovedať aj na ďalší deň a ak chcú, zavolám aj iných kňazov. Učiteľ náboženstva aj riaditeľka školy boli prekvapení, ale nezostalo im nič iné ako zorganizovať spovedanie znovu. Nasledujúci deň sme spovedali ešte dlhšie, no napriek únave to stálo zato. Radosť mladých z toho, že prekonali strach a hanbu a dostali osobné rozhrešenie, mi dala ďaleko viac energie, než som ja dal im.

    Keď veci riadi Boh…

    Univerzita San Carlos, kde som pôsobil, sa v meste Cebu nachádza na štyroch miestach, tzv. kampusoch. Raz som mal mať sv. omšu v susednom kampuse, no kvôli dopravnej zápche mi cesta trvala hodinu a 20 minút. Prišiel som neskoro, avšak študenti na mňa našťastie počkali. Na druhý deň som mal zastupovať na rovnakom mieste. Pre istotu som odišiel z domu skôr, no tentokrát mi cesta trvala iba 25 minút. Pomyslel som si nešťastne, čo tu budem teraz viac ako hodinu robiť. Rozhodol som sa teda, že sa v kaplnke pomodlím. Ako som vystúpil z auta, išli okolo dvaja mladí študenti a súčasne dvaja zamestnanci školy, ktorí ma pozdravili: „Good morning, father!“ Odzdravil som a vošiel do kaplnky. Študenti vošli tiež. Pomodlil som sa posvätné čítanie a vtedy jeden zo študentov prišiel za mnou, že počul, že som kňaz a či by som ho mohol vyspovedať. „Samozrejme,“ povedal som. Myslím, že tú hlbokú spoveď si budem pamätať veľmi dlho. Keď študent odišiel, ja som zostal ešte v kaplnke a mal som slzy v očiach. Nakoniec som zistil, že v tej kaplnke svätá omša nebude. Mala byť v dome na duchovné cvičenia. Znovu som rozumel niečo nesprávne, alebo som nezachytil to podstatné. No potom som si uvedomil, že je tu akosi priveľa „náhod“. Kvôli meškaniu z predchádzajúceho dňa som prišiel o hodinu skôr na  nesprávne miesto, aby sa práve v tom momente študent, ktorý potreboval spoveď, cez inú osobu dozvedel, že som kňaz a mohol sa vyspovedať. Iný kňaz v tom kampuse vtedy nebol. Boh využil aj moje nedostatky pre svoje milosrdenstvo. Odvtedy nepochybujem, že prisľúbenia ohľadom sviatosti zmierenia, ktoré nám Boh cez mnohých svätcov dal, sú pravdivé. Boh kvôli nám aj „pohne zemou“, len aby nám umožnil zmierenie a mohol nám otvoriť nebo.

    Peter Fillo, SVD

    Publikované s láskavým dovolením redakcie časopisu Hlasy z domova a misií (7-8 / 2021).

    The post Sviatosť zmierenia na filipínskych misiách appeared first on Zasvätený život.

    (Zamyslenie zo stránky zasvatenyzivot.sk.)

  • 09:00 – Zamyslenia na dnes

    Redemptorista mi podal ruku

    Vatikánske vianočné známky patria k najznámejším na svete. Autorom dvoch minuloročných známok bol nečakane poľský umelec bez domova Adam Piekarski. V Ríme žije už šesť rokov a donedávna prespával na ulici. Vtedy sa oňho začal zaujímať P. Leszek (Ruben) Pyś CSsR. „Pred viac ako rokom ma P. Leszek videl kresliť a spýtal sa ma, či by som nemohol urobiť portrét pre ich kaplnku, a tak sa to všetko začalo,“ hovorí Piekarski. S prejavom dôvery ho kňaz, redemptorista, požiadal o obraz, portrét sv. Klementa Mária Hofbauera CSsR.

    Keďže Piekarski nemal ani farby, ani štetce, poskytol mu ich P. Ruben. Medzitým si Adam našiel akýsi ateliér v krypte kostola Santa Maria in Monterone, v centre Ríma a vedľa rehoľného domu redemptoristov, kde začal pracovať a nechávať si tam svoje veci. „Stretnutie s pátrom Rubenom – pokračuje Piekarski – bolo prelomové. Bezdomovec, zvyčajne opitý, dostal šancu začať nový život.“

    Správa o umelcovi bez domova sa dostala ku kardinálovi Konradovi Krajewskému. Pápežský almužník ponúkol Adamovi Piekarskému miestnosť v podkroví paláca Migliori, kde sa nachádza útulok pre bezdomovcov, ako ateliér. „Bolo to ako darček k narodeninám, pretože moje narodeniny boli len jeden deň pred novým ateliérom,“ povedal umelec.

    To však nebol koniec príbehu. Medzitým kardinál Konrad Krajewski upozornil Adama na P. Francesca Mazzitelliho, zástupcu riaditeľa vatikánskej pošty. Ten neváhal a poveril umelca bez domova namaľovaním výjavov Narodenia Pána a Troch kráľov, ktoré sa 9. novembra zmenili na známky v hodnote 1,15 € a 1,10 €.

    Vatikánska pošta zdôrazňuje, že „touto malou iniciatívou chcela filatelia (obchod s poštovými známkami) skonkretizovať Vianoce tým, že podporí obnovu týchto našich marginalizovaných bratov.“ „Stále sa mi to zdá neskutočné,“ hovorí Adam, „a stále myslím na túto poctu, ktorej sa mi dostalo. Mne, obyčajnému remeselníkovi.“

    Na jednej zo známok sú znázornení Traja mudrci s tvárami bezdomovcov z paláca Migliori, vatikánskeho útulku pre bezdomovcov. Ako povedal Piekarski, tieto tváre veľmi dobre pozná, pretože sám žil dlhé roky na ulici. „Keď som bol na dne svojho života, myslel som si, že čoskoro skončím s týmto úbohým životom. Ale Boh mal so mnou iné plány a poslal mi P. Leszka, ktorý mi podal pomocnú ruku,“ povedal.

    Zdroj: cssr.news (na základe viacerých článkov z internetu)

    Pripravil: mediálny tím redemptoristov / redemptoristi.sk

    The post Redemptorista mi podal ruku appeared first on Zasvätený život.

    (Zamyslenie zo stránky zasvatenyzivot.sk.)

  • 09:00 – Zamyslenia na dnes

    Monumentálny betlehem v Alicante

    Svätá rodina v španielskom letovisku bola zapísaná ako betlehem s najvyššími figúrami na svete do Guinnessovej knihy rekordov 1. decembra 2020. Okrem administratívnych nákladov vo výške 14 900 eur vynaložila radnica na jeho výrobu a údržbu 123 000 eur. Tento rok bol namiesto námestia pred mestským úradom inštalovaný v pasáži neďaleko prístavu.

    Veľkosťou prekonal takmer dvojnásobne betlehem z mexického Monterrey, ktorý držal prvenstvo od roku 1991. Základ konštrukcie tvoria železné rúrky s rozmermi 50 x 50 x 1,5 mm. Spolu so skrutkami s maticami vážia bezmála 1 000 kilogramov. Šesťdesiat percent sôch tvorí ľahký samohasiaci penový polystyrén.

    V strede kompozície leží v jasličkách Ježiško s rozmermi 3,32 x 3,32 x 4,08 m. Zavinutý v plienkach, s nežným veselým výrazom chce prijať všetkých, ktorý k nemu prídu. Prevládajúcu bielu farbu dopĺňajú okrové odtiene jasieľ. José Manuel García Esquiva, prezývaný Pachi, hovorí o svojej snahe touto postavou zobraziť detskú žoviálnosť a bezprostrednosť.

    Po pravej ruke dieťaťa, s hlavou mierne naklonenou k nemu, kľačí Panna Mária. Postava vysoká 10,58 m držaním tela vyjadruje postoj kontemplácie a adorácie, ako aj nehy a pokory pred božstvom svojho syna. Prikrývka hlavy má symbolizovať skromnosť, oblečenie v odtieňoch modrej farby v kombinácii s bielou čistotu. Doplnené je zlatými prvkami.

    Palica v ruke svätého Jozefa dosahuje výšku 18,10 m, čo približne zodpovedá úrovni päťpodlažnej budovy. Osoba vysoká 170 cm mu siaha po členky. Hebrejský odev v zemitých farbách obsahuje zlaté prvky, symboly slávnostnosti a dôležitosti, turban je znakom nádeje.

    Betlehem s osvetlením a hudbou od šiestej hodiny večer do polnoci možno obdivovať medzi palmami až do šiesteho januára.

    Zuzana Morávková
    Foto: @Alicante_City / Twitter

    The post Monumentálny betlehem v Alicante appeared first on Zasvätený život.

    (Zamyslenie zo stránky zasvatenyzivot.sk.)