(Slavko Ganaj) Valerij Brumeľ už od školských liet využíval každú voľnú chvíľu na tréning. Tvrdo a trpezlivo pracoval, až sa stal najlepším skokanom do výšky. Náhla zmena nastala pri tragickej nehode. Keď lekári videli jeho rozdrvenú nohu, chceli mu ju amputovať. Nedovolil to, ale trpezlivo opäť začal trénovať a bojovať sám so sebou, až mohol znovu vysoko skákať…
Kto naplno uverí Bohu, nechá sa ním viesť, aj keď netuší ako Abrahám, čo ho čaká na ceste. Vie len jedno, že Boh je s ním, a to je hlavné. Potom už len v odovzdanosti prijíma od Boha milosť za milosťou a bezhranične mu ďakuje, že sa mu dal cez dar viery poznať, a on mu uveril. Tak nikdy neoľutoval Abrahám, že počúvol Boha, a tiež ani otec posadnutého syna, že sa s dôverou obrátil na Krista a nenechal sa odradiť ani neschopnosťou apoštolov…
(Zamyslenie pre východný obrad z Časopisu Slovo.)