09:00 – Zamyslenia na dnes

(Peter Vansač) Niektorým ľuďom je tak dobre na zemi, že sa im nechce ísť do neba. Ani sa oň nezaujímajú. Iní by sa doň radi dostali, ale bez námahy. Hovoria, že Boh je gavalier, že stačí tesne pred smrťou povedať: „Bože, zmiluj sa!“ Zabúdajú, že opovážlivo sa spoliehať na Božie milosrdenstvo je hriech proti Svätému Duchu. Takýmto Kristus hovorí, že bez utrpenia niet nádeje na odmenu.

(Peter Vansač) Postavenie dieťaťa do stredu a objatie bolo pre apoštolov názornou ukážkou, kto je Ježišovmu srdcu blízky a kto je najdôležitejší v jeho kráľovstve. Prijať status dieťaťa neznamená, že sa máme vzdať skutočného života skutočných rozhodnutí, ale máme sa vzdať domnelej namyslenej veľkosti, ktorá sa často prejavuje sebestačnosťou a nezávislosťou od nebeského Otca a ľudí, ktorí nás obklopujú.

(Peter Vansač) Otázka chleba je veľmi dôležitá. Boh stvoril človeka tak, že mu dal okrem nesmrteľnej duše aj telo. A telo potrebuje pokrm, teda chlieb. A o chlieb sa musí postarať. Veď už v raji povedal Adamovi, že v pote tváre, teda ťažko bude zarábať na chlieb. Práca je pre človeka veľmi dôležitá. Na chlieb treba pracovať, ale nestačí iba to.

Bohatý sedliak sa chválil pred ostatnými: „Ja sa nemodlím, poctivo pracujem od noci do noci. Nechodím do kostola pokúšať Boha, ako vy chodíte. Radšej hnojím. A pole mi vždy vynahradí moju starostlivosť. Len sa pozrite na moju pšenicu.“ V tom roku bola jeho pšenica bola mimoriadne pekná. A čo bolo v jeseni? Nielenže nemal čo odviesť do mlyna, ale aj na sejbu si musel požičať od tých ostatných. Mnohokrát stačí búrka a niet čo žať, mlátiť a jesť. Modli sa a pracuj, to je zásada podložená dlhodobou skúsenosťou najmä tých, ktorí sa starajú o náš každodenný chlieb.

(Peter Vansač) Hovoriť máme toľko, koľko nutne treba, aby sme nevyčerpali všetku energiu a všetok čas jazykom, aby zostalo niečo aj pre ruky. Ešte dôležitejšie je, aby naše slovo nebolo jalové, ale aby vždy vyvolalo radosť, zamyslenie, aby dávalo orientáciu a predovšetkým povzbudenie. „Z plnosti srdca hovoria ústa,“ hovorí Ježiš v evanjeliu. Čím je naplnené moje srdce?

(Peter Vansač) Týmito slovami oslovil Ježiša otec námesačného chlapca. Prosil ho, aby ich zahrnul do svojej priazne a obdaril jeho syna uzdravujúcou silou. Ježiš to urobil. Pre nás je veľmi dôležité, aby sme slová: „Pane, zmiluj sa“ vyslovovali s úplnou vážnosťou, s úmyslom, aby nás Pán vzal do svojej priazne. Kto je v Božej priazni, je Božím človekom.

(Peter Vansač) Jeden pán mi povedal: „Kedysi som sa hanbil prežehnať pred jedlom v školskej jedálni, ale teraz sa prežehnám pred jedlom v reštaurácii bez problémov. Chcem dať najavo všetkým, že som kresťan.“ Keď je gesto prežehnania spojené aj s vnútornou úctou k Bohu, to je pravé vyznanie. Makabejská matka so synmi nám môže byť inšpiráciou pri každodenných vyznaniach.

(Peter Vansač) Keby si Peter vypočul Ježiša až do konca, bol by sa dozvedel, že síce umrie, ale potom vstane z mŕtvych. Ale on nevnímal Ježiša tak, ako bolo treba. Peter chcel ľudsky prehovoriť Pána, aby od tohto úmyslu upustil. Ježiš videl, že je to vážne, a preto prišlo pokarhanie, ktoré bolo veľmi tvrdé: „Choď mi z cesty, satan!“ Aj my sme niekedy v situácii, že Ježišove slová nezapadajú do našich plánov.

(Peter Vansač) Ježiš upozorňuje učeníkov, aby sa chránili pohľadu, ktorým sa pozerajú saduceji a farizeji na Ježišove znamenia. Všetko robili len naoko, aby sa zapáčili ľuďom. V skutočnosti boli neúprimní a vo svojom konaní hľadali svoju slávu a nie Božiu. Ježiš aj nás varuje, aby sme sa chránili kvasu neúprimných ľudí, ktorí sa snažia ovplyvniť našu vieru a naše konanie.

(Peter Vansač) Ani ten najvšednejší deň nie je natoľko všedným, aby nám ho Boh nespestril znamením, ktorým nás chce usmerniť alebo povzbudiť. Židia si žiadajú od Ježiša senzáciu, no Ježiš upriamuje ich pozornosť na Jonášovo znamenie, ktorý sa chcel vyhnúť plneniu Božieho poslania. Napokon cez znamenie prežitia v bruchu veľryby pochopil svoje poslanie a ohlasoval Boha v meste Ninive. Cez tento príbeh Ježiš chcel židom povedať, že Boh v dejinách spásy dáva znamenia, cez ktoré sa dáva rozpoznať ľuďom. Nežiadajme senzácie, ale pozorne sledujme znamenia, ktoré nám Boh do nášho života posiela.

(Peter Vansač) Istá legenda hovorí, že pri dverách jedného domu sa zastavil Ježiš, ticho zaklopal a povedal: „Prichádzam k tebe, aby som ti pomohol v práci.“ Spoza dverí sa ozval netrpezlivý hlas: „Počkaj, nevyrušuj, mám dôležitú prácu, príď neskoršie!“ A Ježiš odišiel. Prišiel neskoršie a povedal: „Prichádzam, aby som sa s tebou potešil.“ Spoza dverí sa ozvalo: „Nevyrušuj, mám priateľov, musím sa im venovať.“ A Ježiš odišiel. Prišiel neskôr: „Prišiel som, aby som ťa potešil a uľavil ti v bolestiach.“ Spoza dverí sa ozval slabý hlas muža všetkými opusteného a ležiaceho v posteli. Ježiš otvoril dvere a pomaly kráčal k posteli, ale keď prišiel, bolo neskoro. A v tom bola tragédia tohto človeka. Po celý život ho odmietal a keď ho chcel prijať, už bolo neskoro.

Ako úplne inak sa správali slepci v dnešnom evanjeliu. Ježiš odchádza z Jericha, ale oni mu nedovolia odísť. Volajú za ním, aby sa nad nimi zmiloval. On sa dotkne ich očí a povie: „Nech sa vám stane, ako ste uverili.“ A oči sa im otvorili. Stretnutie s Ježišom má vždy zmysel, či sme zdraví, alebo chorí.