09:00 – Zamyslenia na dnes

(Vladimír Sekera-Mikluš) Prvý raz prišiel Ježiš na svet nenápadne, pred očami pár skromných svedkov. V noci, v zabudnutom kúte zeme, v maštali. Aj teraz takto prichádza medzi nás. Nenápadne v slove, v Eucharistii a ešte nenápadnejšie v trpiacom bratovi. Z tejto predpovede sa poučme, že jeho slávnemu príchodu sa raz potešia len tí, ktorí úprimne veria a cez ktorých sa objavuje medzi nami aj teraz.

(Vladimír Sekera-Mikluš) O kom je táto udalosť? Ja som ten oslík. Ježiš potreboval prísť do Jeruzalema a bolo prorokované, že má prísť na oslíkovi. Bol to taký hlúpy oslík. Prečo? Ježiš naň vysadol a prišiel do Jeruzalema, kde všetci kričali: „Požehnaný kráľ, ktorý prichádza v mene Pánovom!“ Oslík  si povedal si: „Fíha! Som síce osol, ale nevedel som, že som až taký známy, že ma pozná toľko ľudí a vážia si ma ako kráľa. To sa mi páči.“ No hosanna nepatrilo oslíkovi, ale tomu, koho niesol. No on tomu vôbec nerozumel, lebo bol oslík.

Keď budú pri mne kričať hosanna, nech nikdy nezabudnem, že to nekričia mne, ale tomu, koho nosím „na svojom chrbte“. Ten, ktorý jediný je hoden slávy. Kedykoľvek mi tlieskajú, tak kvôli Kristovi.

(Vladimír Sekera-Mikluš) Ježiš odkladá návštevu rodiny, ktorú miloval. Vyzerá to tak, že sa ho ich utrpenie netýka ani nedotýka. Prečo? Aby ich vieru posilnil, naučil ich čakať a urobil pre nich ešte väčšie dobro. Ježišov časový plán a zámer sa líšil od ich. Božie plány a vôľa sa môžu líšiť od toho, po čom túžime, keď na nás dolieha súženie. Boh nám odpovedá podľa svojej múdrosti, svojho času a lásky.

„Všetko
závisí od uhľa pohľadu,“ povedal mi raz istý spolubrat. Spočiatku som nad tým
krútil nosom, keď sme debatovali na istú tému, ale po čase som zistil, že mal
pravdu.

Aj
evanjelista Lukáš vo svojich pašiách (najmä v 23. kapitole), ktoré sa
čítajú na Kvetnú nedeľu, tiež hovorí o viacerých pohľadoch na ukrižovaného
Ježiša: ľud tam stál a díval sa (v. 36), poprední muži a vojaci
sa mu posmievali, celé zástupy tých,
čo sa zišli na toto divadlo a videli, čo sa deje, bili sa do
pŕs a vracali sa domov. Všetci
jeho známi stáli obďaleč (v. 49) i ženy,
ktoré ho sprevádzali z Galiley, a dívali
sa na to, kde uložia jeho telo (v. 55). No a nakoniec je tu stotník, ktorý keď vidí, čo sa stalo (v. 47), uznáva, že Ježiš bol muž spravodlivý.

Ako
vtedy, tak aj teraz sa na Ježišovo utrpenie možno pozerať rôznymi postojmi:
výsmech, nevera, že ľudská zloba je tak veľká, tichá kontemplácia, biť sa v
prsia, vzývať Boha alebo ho oslavovať, uznať jeho spravodlivosť – a pritom ma
to vnútorne nezasiahne, nedotkne, nezmení, som akoby neprítomný, síce dojatý,
no aj naďalej len súčasťou davu, ktorý sa zišiel, aby videl „toto divadlo“, ako
hovorí evanjelista.

My
však potrebujeme iný pohľad. V 22. kapitole evanjelista Lukáš hovorí
o Petrovi, ktorý zaprie Ježiša. Keď Ježiš práve v tú chvíľu
prechádza, pozrie sa na Petra (v. 59 – 62) a Peter zaplače. Nie Peter sa pozrie
na Ježiša, ale je to Ježiš , ktorý sa pozrie na Petra. Evanjelista použije
grécke slovo, ktoré vyjadruje hlboký, prenikavý pohľad do jeho vnútra, ktorý
Petra mení.

Každý
z nás potrebuje pri svojich zradách, zaváhaniach, popretiach,
nevernostiach, vlažnostiach, aby sa na nás Ježiš pozrel práve týmto pohľadom.

Ako
je dôležitý Ježišov pohľad v Lukášovom podaní, podobne by mal byť dôležitý
aj pohľad zasvätených osôb, ktoré sa rozhodli Ježiša nasledovať na jeho ceste.
Tento pohľad by mal ovplyvňovať a stvárňovať aj náš pohľad počas Veľkého
týždňa. Veď aj my sa môžeme pozerať rôznymi pohľadmi na „divadlo“ Ježišovho
utrpenia, ale iba vtedy, keď dovolíme, aby Ježišov pohľad spočinul na nás,
prenikol do nášho vnútra a začal nás meniť, môžeme radostne prežiť
a zažiť svoju Veľkú noc.

Všetko
závisí od uhla pohľadu.

Štefan Turanský SDB
Foto: Barbora Jarinová

(Vladimír Sekera-Mikluš) Jozefova vytrvalá viera bola upretá na Boží prísľub, že Kanaán je domovom jeho ľudu. Preto žiadal, aby jeho kosti boli prenesené do zasľúbenej zeme. O štyristo rokov neskôr, keď Izraeliti opúšťajú Egypt, berú ich so sebou. Aj my vieme, že naša budúcnosť nie je v tomto svete, ale v nebeskej vlasti, kde budeme navždy žiť s naším Bohom.

(Vladimír Sekera-Mikluš) Keď to bratia počuli, zrazu sa im osvetlil Boží zámer. Nepotrebovali sa už nič spýtať. Z nového zorného uhla videli všetko, čo sa stalo za ostatné roky. Všetky otázky, neistoty, ktoré v nich roky driemali, sú zodpovedané. Niečo podobné nastane, keď sa zjaví Boh a riekne: „Ja som Pán.“ Vtedy sníme závoj z našich očí a pochopíme všetko, čo sa udialo v našich osobných dejinách akoby z iného, toho správneho uhla.

(Vladimír Sekera-Mikluš) Keď sa chystáme na cestu, dobre sa pripravíme. Kúpime, čo treba, zbalíme potrebné veci, odovzdáme kľúče známym, aby polievali kvety… Aj Kristus pozýva na cestu, ktorá vedie k nemu. A hovorí aj o tom, aká tá cesta bude a čo nás čaká: zaprieť sám seba, vziať kríž a nasledovať ho. Pri kráčaní za Kristom nosíme aj kríž.

(Vladimír Sekera-Mikluš) Oko je nástrojom tela na prijímanie svetla. Ak je zdravé, môže ho plne prijímať aj využívať. Keď má nedostatky, nevidí a má problémy pri chôdzi i práci. Podobne je to aj s duchovným okom, s postojmi, motívmi a túžbami človeka. Ak je zamerané na Božiu vôľu, potom do jeho vnútra preniká svetlo Božieho slova a prináša ovocie – požehnanie a spásu. Kam máš upretý pohľad dnes?

(Slavko Ganaj) Keď sa Ben Hur po hrozných útrapách a bojoch v Antiochii dostal do mesta bohyne Dafné, tak si pomyslel, ako by mu tu bolo dobre. Vtom si však spomenul na matku i sestru, ktoré trpia zamurované v hradnom väzení Jeruzalema, a povedal si: „Nech bude prekliaty okamih a toto miesto, kde som sa chcel oddať šťastiu a zabudnúť na vaše nešťastie.“

Sme povolaní slúžiť núdznym blížnym, nie povyšovať sa nad nimi. V tom je vznešenosť i veľkosť kresťanského povolania. Netreba zabúdať, že každý človek je závislý od služby toho druhého. Niet úplne sebestačného jedinca na svete. Keďže „blaženejšie je dávať, ako brať“, buďme veľkí v obdarovávaní s nádejou, že raz nás za to sám Boh obdarí večnou slávou.

(Slavko Ganaj) Bedlivosť a sústredenosť sa vypláca aj v každodennom živote. Je predpokladom úspešného zavŕšenia mnohých úloh. Tou najdôležitejšou úlohou v živote človeka má byť dosiahnutie spásy s Božou pomocou. Na to je nevyhnutná neustála pripravenosť a bdelosť v očakávaní Spasiteľa.