09:00 – Zamyslenia na dnes

(Matúš Marcin) Ježiš žiadal od sv. sestry Faustíny, aby každý deň vykonala skutok lásky a milosrdenstva. Súd totižto čaká každého, kto nepreukázal milosrdenstvo. A taktiež jej zdôraznil tú skutočnosť, že kto nechce prejsť bránou milosrdenstva, bude musieť prejsť bránou spravodlivosti. Mimoriadny rok milosrdenstva je už síce dávno za nami, ale otázka je, stihol som prejsť aspoň raz cez Bránu milosrdenstva? Je jubilejný rok slziacej ikony Klokočovskej Bohorodičky. Podľa niektorých historických výskumov, by originálnou ikonou z Klokočova, mohla byť poľská jaroslawská zázračná ikona Brama Milosierdzia. Ona môže byť dnes aj pre teba tou skutočnou Bránou milosrdenstva.

Kanonia premonštrátov v Želive a Ústav pre štúdium totalitných režimov (ÚSTR) pozývajú na výstavu „Nebo bolo plné hviezd“. Venovaná je centralizačným a internačným kláštorom v Čechách. Výstava potrvá od 9. augusta do 31. októbra 2020. Svätú omšu pri slávnostnom otvorení 9. augusta o 10:30 v Želive bude slúžiť pražský arcibiskup Dominik kardinál Duka OP. V rámci vernisáže bude predstavená aj kniha Katolícka cirkev v Československu / Kardinál Jozef Beran a jeho doba, ktorú vydáva ÚSTR spolu s Katolíckym týždenníkom. V distribúcii bude v Karmelitánskom vydavateľstve (alebo v e-shope ikarmel.cz).

Presne pred 70 rokmi počas leta vrcholila komunistická likvidácia kláštorného života. Už v apríli v roku 1950 vtrhli do českých mužských kláštorov ozbrojené oddiely Zboru národnej bezpečnosti s cieľom rehoľné domy vyčistiť a rehoľníkov previezť do určených centralizačných a internačných kláštorov. Od polovice júla 1950 potom komunistická moc zasahovala aj proti ženským kláštorom.

Ústav pre štúdium totalitných režimov uvádza novú výstavu Nebo bolo plné hviezd, ktorá pripomína 70. výročie Akcie K a Akcie R – komunistického pokusu zastaviť život rehoľných spoločenstiev na území ČR. Návštevníci prostredníctvom fotografií nazrú na miesta, kde boli rádoví bratia a sestry internovaní. Jednotlivé panely približujú charakteristické udalosti rehoľného života v 50. rokoch, od zamestnávania bratov a sestier pri „budovaní socializmu“ až po vynaliezavé spôsoby, ktorými si v neslobodnom prostrední udržiavali duchovný život.

„Centralizačné a internačné kláštory sa v mnohom podobali na väzenie. Len s tým rozdielom, že na pobyt v nich neboli rehoľníci a rehoľníčky odsúdení súdom. Za priestupky boli postihovaní pobytom na samotke, znížením dávok potravín, zákazom korešpondencie – už tak obmedzenej a prísne cenzurovanej – a prípadne i fyzickými trestami. Lekárska starostlivosť bola veľmi zanedbávaná, čo malo v niektorých prípadoch trvalé následky,“ približuje perzekúciu rehoľníkov a rehoľníčok autorka výstavy Stanislava Vodičková z ÚSTR.

„Plánovali sme výstavu uviesť v polovici apríla, presne 70 rokov od začiatku Akcie K proti mužským kláštorom. Kvôli koronavírusovej pandémii sme však boli nútení vernisáž odložiť,“ dodáva.

Zdroj: TK KBS / cirkev.cz

The post Nová výstava pripomenie 70. výročie pokusu o likvidáciu kláštorov v ČR appeared first on Zasvätený život.

(Matúš Marcin) Kedysi vládcovia tohto sveta ale aj obyčajní ľudia prinášali zlato do chrámu, lebo si chceli uctiť Boha a darovať to najcennejšie čo mali. Viedli ich k tomu vnútorne cnosti. Dnes sa vešajú zlatom tí, čo nemajú ani Boha, ani úctu, ani morálku. Čím viac zlata na sebe, tým viac sa ukazuje skaza a chudoba „chrámu Svätého Ducha“, ktorým je naše ľudské telo i srdce. Tento chrám by sme mali ozdobiť čnosťami chudoby, čistoty, poslušnosti, pokory, viery a lásky.

(Vladimír Varga) Za Ježišom prichádzajú otec so synom, ktorý je posadnutý. Ešte skôr ako sa stretne s Ježišom, žiada o pomoc Ježišových učeníkov. Tí skúšajú, ale výsledok žiadny. Tu prichádza Ježišova silná výčitka. Celý Ježišov život, celé jeho verejné účinkovanie bolo svedectvom a ohlasovaním jeho víťazstva nad smrťou, nad zlom a nad diablom. A v tejto chvíli bol svedkom toho, že zatiaľ nikto, naozaj nikto v túto radostnú zvesť neuveril. Boh zasiahol uzdravením a oslobodením posadnutého.

Tak ako zasiahol a vždy zasiahne vo chvíľach aj najmenšieho záchvevu ľudskej viery, ktorá sa v prvom rade prejavuje v dôvere aj v tých najťažších životných situáciách. V živote otca a posadnutého chlapca sa po stretnutí s Ježišom veľa zmenilo. Situácie, ktoré spolu v tomto roku zažívame, veľa zmenia aj v našich životoch. Zistíme, že to, čo nám dáva istotu pokoja aj v tých najťažších chvíľach nášho života, je stretnutie so živým Kristom.

(Vladimír Varga) Túžba po „veľkosti“ človeka je vlastná už od jeho stvorenia. Človek chcel byť „veľký“, tak odtrhol jablko, človek chcel byť „veľký“, tak postavil babylonskú vežu, človek chce byť „veľký“, tak ohovára, človek chce byť „veľký“, tak sa hnevá na iných… Ježiš nám priniesol realitu Božej veľkosti. Tá spočíva v službe druhým. V ničom inom. Aj apoštoli sa pýtali, lebo chceli byť „veľkí“. Pýtajme sa to isté Ježiša, hoc aj každý deň!

Skúsme si všimnúť niekoľko princípov duchovnej rekreácie, ktoré vychádzajú z tradície eremitov. Niektoré ich praktiky, i napriek mnohým storočiam, ktoré nás od nich delia, sú aktuálne i dnes a môžu pomôcť i našej duchovnej rekreácii.

I keď je tohtoročné leto trochu iné ako tie predošlé a cestovanie do zahraničia v tomto čase nedosahuje takú intenzitu ako po iné roky, predsa podstata prázdnin a dovoleniek sa nestráca. Všetci si chceme odpočinúť a nabrať nové sily. Túžime po rekreácii. Ako je známe, latinské slovo recreare znamená obnovenie či opätovné vytvorenie. Podľa starovekej antropológie sa človek skladá z tela, z duše a z ducha. Všetky tieto tri zložky človeka si vyžadujú obnovenie, rekreáciu.

To, ako sa rekreuje naše telo, všetci veľmi dobre 

vieme. Obnovenie fyzických síl úzko súvisí s odpočinkom, ale i s nadobudnutím istej kondície turistikou, plávaním či iným tréningom.  

Naša psychika, zaťažená jednostrannou koncentrovanou činnosťou v priebehu roka, sa rekreuje rozptýlením, pohľadom na sviežu zeleň či vlniace sa more, ale v neposlednej miere obnovením dobrých vzťahov. Ale čo môžeme urobiť pre nášho ducha?

Skúsme si všimnúť niekoľko princípov duchovnej rekreácie, ktoré vychádzajú z tradície eremitov. Títo samotári prvých storočí kresťanstva žili izolovaní od ľudí,  v kontemplácii a askéze. Vďaka svojmu spôsobu života dosiahli vysoký stupeň duchovnej kondície. Niektoré ich praktiky, i napriek mnohým storočiam, ktoré nás od nich delia, sú aktuálne i dnes a môžu pomôcť i našej duchovnej rekreácii. Skúsme si ich všimnúť trochu bližšie.

1. Jaskyňa

Viacerí z nich si vybrali pre istú časť života opustené miesto alebo dokonca jaskyňu. Sledovali tým predovšetkým praktický rozmer. V prostredí mimo ľudských príbytkov poskytovala  jaskyňa ochranu pred slnkom a dažďom. Na prvý pohľad vyzerala málo pohodlne a neútulne. Jaskyňa ako taká obmedzuje výhľad a zraku ponúka často len veľmi obmedzený pohľad. Monotónnosť holého kameňa celkom isto nepriťahovala zaujímavosťou či umeleckou kreativitou. Zvláštne je však to, že práve táto  obmedzenosť zmyslových podnetov prispela k rozkvetu ich ducha.

Podobne si počínali i antickí filozofi. Boli presvedčení o tom, že pohľad mysle sa nikdy neotvorí, ak sa nezavrú oči zmyslov. Prax stíšenia poznajú veľmi dobre všetci duchovní autori. Ruský svätec Tichon Zadonský odchádzal každý rok do ústrania kláštora a Teofan Zatvorník takéto stíšenie považoval za kúpeľ po dlhej ceste. Ticho a samota podľa neho rozohreje srdce a očisťuje dušu.

Otváranie očí srdca sa spája s procesom spytovania svedomia za posledné obdobie. Samota a ticho znamenajú v podstate len jednu vec. Obmedziť na minimum vonkajšie podnety, aby sme takto obnovili vnútorný život, ktorý prílišná externá aktivita počas roka utlačila do úzadia.

A toto je niečo, čo k našej duchovnej rekreácii celkom isto patrí. Ticho, samota a istá izolovanosť nám umožnia hlbší pohľad do nášho vlastného vnútra. Poznanie duchovného života si neraz vyžaduje presmerovanie našej vonkajšej pozornosti na vnútornú pozornosť.

2. Božie slovo

Upriamenie pozornosti na náš vnútorný život je len prvou fázou duchovnej rekreácie. Druhou fázou je usmernenie našich myšlienok a citov podľa Svätého písma. I táto činnosť vychádza z tradície a zdôrazňuje ju nemálo autorov. Usporiadať vlastný život znamená napríklad pre sv. Bazila žiť podľa Svätého písma. Nestačí len hlbšie poznanie našej duchovnej situácie, ale je potrebná i jej korekcia či usmernenie.

Sv. Bazil  sa odobral do samoty vidieka, aby akoby prepracoval svoj život. Odtiaľto píše svojmu priateľovi Gregorovi Naziánskemu: „Výdatným spôsobom, ako začať stúpať k dokonalosti, je meditovanie Svätého písma. Biblia je ako lekáreň, ktorá je všetkým prístupná a v ktorej nájde každý človek liek, ktorý práve potrebuje.“

Origenes bol presvedčený o tom, že Sväté písmo je potrebné akoby konzumovať, podobne ako pokrm. Prostredníctvom meditácie a kontemplácie sa Božie slovo dostáva hlbšie do nášho srdca a postupne nás mení.

Je pomerne známe, že čítanie Svätého písma v mníšskej tradícii nemalo za cieľ vlastné myslenie nahradiť, ale ho usmerniť a podporiť. Duchovní autori žiadnym textom neumlčovali vlastné myšlienky. Používali Sväté písmo ako liečivo na prebudenie vlastného vedomia, na vyvolanie toho, čo mu je prirodzené, čo pochádza od Boha. I to bol jeden z dôvodov, prečo niektorí mnísi veľa nečítali. Vybrali si len niekoľko veršov zo Svätého písma a užívali ich ako liek, ktorý práve potrebovali. Častým opakovaním sa dostavil ich terapeutický účinok. Bol to akoby pokrm, ktorý im pomohol  duchovne rásť.

Je známe, aké rady dával i sv. Ignác na čítanie Svätého písma. Hovoril, že „nenasycuje a neuspokojuje dušu to, že veľa vie, ale to, čo zakúsi a vnútorne precíti“. V tejto súvislosti zdôrazňuje slová sentire et gustare – precítiť a vychutnať.

Meditovanie Svätého písma patrí teda k druhej fáze duchovnej rekreácie. Osvojiť si a ochutnávať niekoľko citátov zo Svätého písma, ktoré sa nás dotkli, a tie pravidelne opakovať znamená aplikovať liek, ktorý práve potrebujeme a ktorý sa nachádza v lekárni Božieho slova.

3. Rozhovor

K duchovnej rekreácii neoddeliteľne patrí i rozhovor. I eremiti prerušovali samotu, keď išlo o duchovný rozhovor s pátrom, ktorého nazývali abba. Išlo o osobu, s ktorou sa  mohli otvorene porozprávať o stave svojej duše.  

Duchovní autori hovoria o duchovnom sprevádzaní a zdôrazňujú, že je potrebné predovšetkým na duchovné rozlišovanie. Na to samotná, individuálna reflexia obyčajne nestačí.

Duchovný rozhovor nebol len zdrojom dobrej rady a abba alebo duchovný priateľ nebol len človek, ktorý pomohol pri rozlišovaní, ale neraz mal i dar prenikavej bystrosti a dokonca kardiognózie, schopnosti čítať z ľudských sŕdc.  

Ako je známe, dobré duchovné priateľstvo neposkytuje len kňaz, ale mal by to byť človek bohatý na duchovné skúsenosti. Nil Sorskij, ruský mystik, bol presvedčený, že je dôležité, aby priateľ viedol priateľa. Takéto vedenie nie je teoretickým vyučovaním, ale ide o priateľstvo v láskyplnom spoznávaní hnutia sŕdc.

Veľmi dobrým priateľom tohto druhu bol sv. Ignác, ktorý svojich spoločníkov nazval priateľmi v Pánovi. Učil ich identifikovať, rozoznávať a usmerňovať rôzne hnutia duše. I rozhovory na duchovnú tému k duchovnej rekreácii podstatne patria. Je dôležité mať človeka, ktorému môžeme dôverovať a pred ktorým môžeme bez ťažkosti otvoriť svoje srdce. 

Milí priatelia, obdobie prázdnin a dovoleniek je príležitosť i na duchovnú rekreáciu. Skúsme si v tomto období nájsť aj chvíle samoty, siahnuť po lieku Božieho slova a pokročiť v poznaní seba samého duchovným rozhovorom.

Zdroj: Vatican News
Foto: Vilibalda Darmová

The post Peter Dufka SJ: Duchovná rekreácia podľa tradície eremitov appeared first on Zasvätený život.

(Vladimír Varga) Ako často počúvame v Cirkvi o tom, ako je nutné čítať a počúvať Božie slovo. A fakt, že je pre mnohých kresťanov veľmi ťažké nájsť si na túto činnosť čas, len potvrdzuje význam a dôležitosť tejto skutočnosti. Ak nečítame a nepočúvame Božie slovo, nemôžeme vedieť správne žiť. V našom živote je tak veľa omylov a nepoznanie Boha. Alebo v priamej úmere: Čím viac čítame a počúvame Božie slovo, tým menej sa v živote mýlime a tým viac spoznávame Boha.

„Start-up dvanásteho storočia v štýle dvadsiateho prvého“, týmto slovami opisujú sestry cisterciánky z opátstva Boulaur vo francúzskej Okcitánii na juhozápade Francúzska ambiciózny projekt obnovy svojho kláštora.

Ako dar Božej prozreteľnosti sa javí nedávne oznámenie plánovanej rekonštrukcie za štyri milióny eur v starobylom priorstve Fontevrist, v malej chudobnej francúzskej dedinke. Pamiatka z 12. storočia, ktorá je domovom cisterciánskych sestier od roku 1949, je vo veľmi zlom stave, preto sa rozhodli pre jej rekonštrukciu.

Práce začali na konci karantény koronavírusu a zahŕňajú rekonštrukciu veľkej maštale pre dobytok a výrobne na syry, džemy, paštéty, múku a ďalšie výrobky. Cieľom je obnovenie kláštornej farmy na pozemku s rozlohou 45 hektárov s ovocnými stromami, kravami, ošípanými a produkcia výrobkov s používaním vlastných zdrojov.

Odvážny projekt s názvom „Farma 21“ je jednou z mnohých aktivít komunity v Boulaur, do ktorej v posledných rokoch pribúda okolo päť nových postulantiek ročne. K súčasným 27 členkám, s priemerným vekom 45 rokov, pribudnú v septembri ďalšie štyri. „Je to pre nás veľká milosť v dobe, keď je všade nedostatok povolaní, ale zároveň aj zodpovednosť postarať sa o všetky tieto ženy, o ich základné potreby, zdravie a odpočinok,“ uviedla pre National Catholic Register sestra Anna, supervízorka projektu.

Už ubehlo päť rokov odvtedy, čo rehoľníčky, riadiace sa regulou sv. Benedikta, začali uvažovať nad možnosťami, ako zvýšiť produkciu a získať prostriedky, ktoré by im zároveň umožnili vytvoriť stabilný a atraktívny priestor v relatívne chudobnom a izolovanom regióne. Nápad vzbudil veľké nadšenie v celom regióne aj na iných miestach. Prezentačné video z r. 2019 zožalo na sociálnych sieťach aj v tradičných médiách veľký úspech. Odvtedy začali prúdiť prostriedky z kresťanskej crowdfundingovej platformy CredoFunding, ale rehoľníčky stále potrebujú milodary na uskutočnenie ich zámeru.

„Celé leto budú prebiehať participatívne projekty, dobrovoľníci budú z hliny vyrábať tehly na stavbu stien maštale. Medzi nimi aj niekoľko neveriacich, ktorých oslovilo nadšenie komunity a najmä odvážnosť čisto ženského diela,“ dodáva sestra Anna.

Sestry už nadviazali kontakty s ďalšími spoločenstvami, združeniami a podnikmi, ktoré ich chcú nasledovať, každý svojím osobitným spôsobom. V čase, keď je miesto žien v Cirkvi predmetom mnohých diskusii a nástrojom na dosiahnutie politických zámerov, tento projekt pripomína, že kláštorný život vždy ponúkal ženám možnosť naplno a slobodne rozvíjať svoj potenciál.

Sektor poľnohospodárstva, ktorý sa stal takmer výlučne doménou mužov, stáročia zabezpečoval ekonomickú nezávislosť ženských rádov. „V našom cisterciánskom ráde bolo v 12. storočí zvykom, že opátky na koňoch navštevovali svoje pôsobiská,“ hovorí sestra Anna. Hoci sa sestry usilujú podporovať ženské nápady, trvajú na svojom inkluzívnom prístupe. Tešíme sa zo spolupráce s mužmi a z ich výnimočných schopností, ale zároveň nechceme byť obmedzované a nechceme, aby nás považovali za malé sestričky, ktoré nie sú schopné tvoriť veľké projekty,“ uviedla sestra. „Vieme, že to dokážeme, ale vyžaduje to tvrdú prácu, jednotu a jasné smerovanie. A vždy s Pánom,“ dodala.

„Chceme zostať verné metódam, ktoré mali dopad na hospodárstvo 12. storočia, ale s výdobytkami 21. storočia. Nebudeme používať záprah volov ako voľakedy, ale našim americkým priateľom sa určite bude páčiť náš traktor značky John Deere,“ hovorí so smiechom sestra Anna a dodáva, že ako v dobe budovania katedrál, ich cieľom je podpora charakteru súčasnej kultúry prostredníctvom umeleckých a architektonických nápadov a ochrana a zveľaďovanie krajiny. „Tento nápad si vyžaduje veľkú investíciu, ale naším úmyslom nie je len zabezpečenie si živobytia na nasledujúcich tridsať rokov. Chceme budovať pre večnosť a vystavať trvácne historické miesto, ktoré sa zachová pre budúce generácie. Stredovek je výborným príkladom takéhoto zmýšľania.“

V tomto duchu je v projekte „Farma 21“ plánovaná aj výstavba veľkej knižnice, kde budú uchovávané najvzácnejšie rehoľné rukopisy, najmä z 13. a 14. storočia. Ako rozvoj kláštorov v stredoveku umožnil Cirkvi rásť a formovať udržateľnú západnú kultúru, sestra Anna si myslí, že Evanjelium sa môže zakoreniť v súčasnej európskej kultúre iba cez obnovu kláštorného života, ktorý sa dokáže dotknúť moderných duší.

Dôležitým aspektom projektu sú výhody pre miestnych obyvateľov. Keď sa z opátstva stane zaujímavé kultúrne a turistické miesto, sestry z Boulaur veria, že to pomôže miestnym podnikom a podporí sa tak vytvorenie nových pracovných miest. Takisto chcú poskytnúť priestor, kde si budú môcť nakúpiť potraviny miestni obyvatelia, ktorí nemôžu tak jednoducho ísť na nákup do mesta. Úžitok by mohol pocítiť celý región, ktorý je stále dosť chudobný.

„Obyvatelia regiónu citlivo vnímajú naše aktivity, pretože si na výstavbu opátstva vyberáme hlavne miestne podniky a uprednostňujeme malé distribučné siete a priamy predaj miestnych kvalitných výrobkov. Chceli by sme si novým spôsobom zarábať na živobytie a zároveň podporiť čo najväčšie množstvo ľudí s ohľadom na vývoj našej spoločnosti,“ zakončila sestra Anna.

Zuzana Morávková

The post To najlepšie zo stredoveku v inovatívnom projekte 21. storočia appeared first on Zasvätený život.

(Vladimír Varga) Každý z nás už zažil vo svojom živote akýsi naznak pocitu blaha, príjemnosti, pokoja, radosti a šťastia. Ale ani v tej najväčšej miere týchto pocitov to nebolo to, čo zažili Jakub, Peter a Ján na Hore premenenia, keď im Ježiš zjavil svoju slávu, nakoľko toho boli schopní. A ani v tej najväčšej miere ich pocitov pri tejto udalosti to nebolo to, čo človek zažije v Bohu a jeho kráľovstve. Ale Ježišove slová nám pripomínajú, že Božie kráľovstvo sa už začalo a je medzi nami. A všetky pocity ľudského blaha sú dôsledkom jedného – služby Boha človeku a služby človeka človeku.

Svätý Otec František vymenoval za pomocného biskupa pre Arcidiecézu Matky Božej v Moskve pátra Nikolaja Gennadeviča Dubinina z rehole minoritov, doterajšieho gvardiána Konventu sv. Antona Divotvorcu v Sankt Peterburgu.

V rámci Rádu menších bratov konventuálov je páter Nikolaj Gennadevič Dubinin členom Generálnej kustódie sv. Františka Assiského v Rusku, ktorú v rokoch 2005-2018 viedol ako jej generálny kustód.

47-ročný P. Nikolaj Gennadevič Dubinin OFM Conv. pochádza z Novošachtinska v oblasti Rostova. Teologické štúdiá absolvoval vo formačných strediskách minoritov v Poľsku. Celoživotné rehoľné sľuby zložil v roku 1998 a  kňazskú vysviacku prijal v roku 2000. Vyššie štúdiá špecializované na liturgiku absolvoval v r. 2002-2005 v Padove.

Od r. 2009 je páter Nikolaj Dubinin predsedom Konferencie vyšších rehoľných predstavených v rámci Ruska. Je profesorom liturgiky a homiletiky v Katolíckom veľkom seminári Panny Márie, Kráľovnej apoštolov v Sankt Peterburgu a sekretárom Liturgickej komisie v rámci Konferencie katolíckych biskupov Ruska. Od roku 2005 je riaditeľom františkánskeho vydavateľstva v Moskve.

Arcidiecéza Matky Božej v Moskve slúži veriacim latinského obradu. Od roku 2007 je na jej čele arcibiskup Paolo Pezzi talianskej národnosti, člen spoločnosti apoštolského života Kňazské bratstvo misionárov sv. Karola Boromejského.

Zdroj: Vatican News, jb

The post Minorita je menovaný za pomocného biskupa v Moskve appeared first on Zasvätený život.