09:00 – Zamyslenia na dnes

( Vladimír Hubler) Mnohí dnes nasledujú rôzne vzory ľudí, ktorí udávajú trendy života a správania. Väčšinou sú to, žiaľ, zlé vzory, podľa ktorých sa ľudia orientujú. Tak mnohí idú za nimi a nasledujú ich spôsob života. Keď je takýmto ľuďom povedaná pravda o tom, ako žijú, a položená otázka, ako chcú žiť ďalej, často zmierajú od strachu, lebo vedia, že ich život nemá dobrý smer. Majme bázeň pred Pánom a pamätajme na to, že žiadna starosť, ktorú na svete máme, nám nesmie prerásť cez hlavu. Keď sa to stane, ľahko môžeme zabudnúť na Ježiša − cieľ všetkého, čím začneme blúdiť nevedno kam.

Jezuitská služba pre utečencov (JRS) bije na poplach nad dramatickou situáciou migrantov v Bosne a Hercegovine. Utečenecké tábory nazýva skutočným peklom. „Za teploty mínus 15 stupňov ľudia spia v snehu. Na mnohých miestach nemajú čo jesť, zhromaždené odpadky spaľujú, len aby sa trochu zahriali,“ hovorí pre Vatikánsky rozhlas kňaz Stanko Perica.

Na Balkáne je tento chorvátsky jezuita zodpovedný za činnosť JRS, ktorá je jednou z najaktívnejších utečeneckých mimovládnych organizácií na svete. „Stávame sa hlasom tých, ktorí ho nemajú, do pekla ich životov vnášame trochu ľudskosti,“ zdôrazňuje Perica. Naznačuje, že pomocné činnosti majú medzináboženský charakter. „Našimi dobrovoľníkmi sú súčasní Samaritáni, ktorí utišujú rany nepredstaviteľného utrpenia,“ hovorí jezuita.

„Situácia v Bosne je skutočne dramatická, ale spolupráca medzi náboženstvami je nádejou celej tejto smutnej krízy. Všetci pracujeme, katolíci, pravoslávni a moslimovia, na pomoci ľuďom, ktorí utiekli. Chceme im prinavrátiť trochu dôstojnosti,” hovorí Perica. „Všetci máme rovnaké emócie, rovnaké pocity. Sme skutočne dojatí, keď vidíme, aké nesmierne utrpenie je pred nami. Vždy je pre mňa šok, keď vidím, ako sa v roztrhaných topánkach brodia po kolená v snehu. Mnoho utečencov spí pod holým nebom a v týchto chladných zimných dňoch sa ohrieva horiacim plastom. Našťastie existujú aj Samaritáni, ktorí preukazujú súcit, blízkosť, ľudskosť.“

Chorvátsky jezuita poznamenáva, že bosnianske orgány zostávajú hluché voči výzvam medzinárodného spoločenstva na organizáciu pomoci pri vytváraní dôstojných životných podmienok pre utečencov. „Žiaľ, na Balkáne nás história málo naučila,“ hovorí Perica. Pripomína slová pápeža Františka z encykliky „Fratelli tutti“, že právo na dôstojný život nemá hraníc a že z neho nemožno vylúčiť nikoho bez ohľadu na to, kde sa narodil. „Musíme uznávať a rešpektovať práva každého človeka, aj keď sa narodil za našimi hranicami,“ poznamenáva jezuita.

TK KBS, RV pl
Foto: jrseurope.org

The post Samaritáni pôsobia v bosnianskom utečeneckom tábore appeared first on Zasvätený život.

( Vladimír Hubler) Aká opovážlivosť vie byť na jazyku človeka! Keď počúvame obsah jazykov mnohých z nás, vieme, že tento obsah je produktom nášho vnútra. Čiže aký obsah vnútra máme, taký je aj náš jazyk, naša reč. Čím sa však líši naša reč od reči tých, ktorí sú na tom s vierou vlažne alebo ju vôbec nepraktizujú? Zmýšľam o sebe a o iných tak, ako zmýšľali Kristovi posmievači, alebo mám zmýšľanie hodné človeka, ktorý uveril Kristovi ako svojmu Bohu? Verím, že keď sa pozrieme do svojho vnútra hlbšie, nájdeme veľa zaujímavého, o čom bude treba premýšľať…

( Vladimír Hubler) Človek si málokedy vyberie tú správnu cestu, málokedy si vyberá Boha pre svoj život. Prečo je to niekedy také ťažké povedať? Je to zameranie človeka na seba? Sebeckosť vlastného dobra? Apoštol Ján hovorí, že celý svet je v moci zlého. Smutná správa, ale, žiaľ, pravdivá. A tento zlý bude pokúšať stále viac ľudí, len aby ich priviedol do nešťastia a odlúčenosti od Boha. Ale povie aj to, že sme z Boha – čo je skvelá správa lebo tu môžeme náš život meniť podľa Božieho obrazu. Neprestávajme veriť v Božiu lásku, ktorá mení život človeka. 

Cirkev dnes slávi sviatok Obetovania Pána, ktorý je spojený s Dňom zasväteného života. Pri tejto príležitosti TK KBS urobila viacero rozhovorov s rehoľníkmi. Na otázky odpovedá sestra Hermana z Kongregácie Milosrdných sestier svätého Vincenta – Satmárok.

Ako vyzerala vaša cesta za povolaním na začiatku? Neisto ste prešľapovali, sebavedome kráčali, alebo priamo bežali?

Poviem pravdu. Rehoľný život aj na začiatku, aj teraz po takmer 25 rokoch je pre mňa cestou hľadania odpovedí. Ako odpovedám v Božom duchu na konkrétnu situáciu. Spoločenstvo, spiritualita mojej kongregácie, pravidelnosť modlitby je pre mňa niekedy brzdou, inokedy veľkou pomocou v odpovedi na otázku: čo odo mňa v tejto dobe, v tejto situácii, v tejto škole, v stretnutí s týmto človekom, očakáva Boh?

Je odpoveď na Božie pozvanie jednoduchá?

Odpoveď je vždy jednoduchá. Je to na 50% áno, alebo na 50% nie. Treba sa rozhodnúť. Zbytočne nevymýšľať. Keď áno, tak to treba povedať aj so všetkými dôsledkami. Tak ako v manželstve. Keď poviem áno svojmu partnerovi, stanem sa výlučne zodpovedným za človeka po svojom boku so všetkým, čo príde.

Je to podobné, ako keď sa človek zamiluje?

Asi áno. Aj keď u mňa práve city nehrali veľkú úlohu. Ale je to veľká paralela s manželstvom.

Stojí za vašim povolaním človek, ktorý vám udal vaše životné smerovanie?

U mňa to nebol jeden konkrétny človek, ale bolo to obdobie asi dvoch rokov, kedy ľudia a mnohé udalosti ovplyvnili moje rozhodnutie.

Je človek povolaný stať sa rehoľníkom už od narodenia, alebo sa ním stáva postupne?

Stať sa rehoľníkom je niečo podobné ako so sviatosťou birmovania. Síce dostaneme dary Ducha Svätého, ale ich dozrievanie prichádza postupne. Tak je to aj s rehoľným životom. Máte na sebe habit, žijete v spoločenstve, ale dozrievate postupne – deň za dňom.

Potrebuje človek nejaký zvláštny zmysel, aby počul Božie volanie?

To je veľmi ťažká otázka. Každý to má nejako inak. Niekto cez modlitbu, niekto cez duchovného vodcu, niekto cez udalosti. Boh volá každý deň. A nielen nás, rehoľníkov.

Koľko vám trvalo, kým ste povedali Bohu svoje áno?

Mne to trvalo takmer deväť rokov. Od vstupu do kongregácie až po večné sľuby. Vždy som si kládla otázku, či som tu správne, či chcem zomrieť po boku práve s tými ľuďmi. Po večných sľuboch sa toto rozplynulo.

Aká je cesta budúceho rehoľníka? Čo ho čaká na začiatku?

Asi záleží od danej kongregácie ako vyzerá ten život na začiatku. A prijať to začlenenie práve v tej konkrétnej spoločnosti je možno to pravé rozhodnutie. Lebo všetci máme postulát, kandidatúru, noviciát, … Ale tá konkrétna formácia s identifikáciou sa práve so svojou spoločnosťou, keď sa nepozeráte, že benediktíni majú to a saleziánky to, to je konkrétne prijatie svojej spoločnosti. Čiže právne je to postulát, kandidatúra, noviciát, juniorát. Ale to konkrétne sa určuje zvyklosťami spoločnosti, hľadaním vlastnej angažovanosti v spoločnosti, pracovným zaradením. A na začiatku je to vždy príjemné. Ako vo všetkom.

The post Sestra Hermana, SMVS: Na začiatku je rehoľné povolanie príjemné, ako aj všetko iné appeared first on Zasvätený život.

( Vladimír Hubler) Môže sa nám zdať, že vo svete je toľko zla, že nás môže prevalcovať. Detí sveta, žiaľ, pribúda stále viac a viac, a budú stále častejšie hovoriť, čo chce počuť svet. My sa nebojme, pretože Boh je väčší ako svet a skrze neho víťazíme nad svetom. Veľkým dobrom pre tento svet je práve to, že sa denne modlíme a čo najčastejšie pristupujeme k Eucharistii. Veríme v Ježiša Krista, čo je dobre, ale nezabúdajme milovať aj jeden druhého, aby sme neplnili len polovicu prikázania, ale celé, aby v nás Boh bohato prebýval.

Ani jedno áno dané Bohu som nikdy neoľutovala, hovorí rehoľná sestra Congregatio Jesu Jaroslava Kochjarová. „Sú to vzácne momenty, keď človek poznáva, ako veľmi Bohu na ňom záleží, že s ním počíta,“ povedala v rozhovore s Tlačovou kanceláriou KBS. Hovorili sme s ňou pred sviatkom Obetovania Pána, ktorý si v Cirkvi pripomíname ako Deň zasväteného života (2. februára). 

Jej cesta za povolaním bola „skôr pomalým, ale istým napredovaním od vlastných predstáv o budúcom živote k tomu, čo mal v pláne Boh,“ pokračuje. „On sa decentne, trpezlivo, ale čoraz nástojčivejšie presadzoval v mojich túžbach. Spočiatku cez sympatické svedectvo rehoľníkov, napríklad bratislavských kapucínov, jezuitov, ktorí sa nám ako študentom na vysokej škole venovali napriek riziku, ktoré im hrozilo zo strany vtedajšej štátnej moci. Neskôr cez vábivé nadchýnanie srdca pri čítaní Kempenského Nasledovania Krista alebo cez nesmierny pokoj počas rozjímania v spoločenstve či cez také až magnetické priťahovanie k Eucharistii počas adorácie,“ spomína na roky, keď ju Boh pozýval.

„Takže sa úplne stotožňujem s Jeremiášom (porov. Jer 20,7): ‚Zvádzal si ma, Pane a dal som sa zviesť, lebo si bol mocnejší ako ja.’ Mocnejší aj ako všetko ostatné, čo ma tiež lákalo, dokonca mocnejší ako ľudský vzťah. Kvôli vzťahu bola táto moja cesta aj zápasom. Avšak zápasom, po ktorom som sa – napriek prehre – necítila ako porazená. Naopak, na scénu nastúpil pocit víťazstva, slobody a nesmierny pokoj! Túto silnú skúsenosť si dodnes živo pamätám. Nádherne ju vystihuje sv. Augustín vo Vyznaniach: ‚…neskoro som ťa začal milovať, Ty krása taká dávna a taká nová… ’  Rovnako môžem dosvedčiť jeho tvrdenie, že naše srdce je nespokojné, kým nespočinie v Bohu,“ uviedla v rozhovore.

Odpoveď na Božie volanie si podľa rehoľníčky vyžaduje zriekanie, zapieranie vlastného ja a závisí od mnohých okolností: „Od nastavenia srdca, od hodnôt, ku ktorým je človek vedený výchovou, duchovnou formáciou, ale našťastie je tu Boh! On môže skutočne povolať, koho chce, vidíme to počnúc Svätým Písmom až po dnes. Keď niekto hľadá dôkaz existencie Boha, zvyknem uviesť ako príklad práve povolania. V nich je tá Božia stopa veľmi zreteľná, či ide o rané povolanie, ako u sv. Terezky alebo je to povolanie spojené s obrátením, ako napr. v prípade sv. apoštola Pavla alebo sv. Augustína či Ignáca z Loyoly… Práve preto sa tak dobre počúvajú tieto príbehy, lebo sú svedectvom o Božej moci, všemohúcnosti, a zároveň o jeho nežnosti, milosrdenstve, prozreteľnosti… Aj odvaha opustiť všetko je skôr niečím Božím ako ľudským.“

„Ja som si napríklad nevedela predstaviť, ako zvládnem deň, keď odídem z domu, mala som obavu, či to vôbec zvládnem; a Boh zariadil, že ma uspokojilo konštatovanie jednej sestry, že v ten deň dostanem na to milosť. Pán dal, že som uverila, a stalo sa. Áno, je to skok do priepasti, ale na jej dne je otvorené Otcovo náručie. Človeku sa v tomto rozhodovaní ponecháva sloboda, ale Boh mu to vo svojej láske uľahčí nejakou okolnosťou. Len ju treba postrehnúť a uveriť. Môžem uviesť ďalšiu osobnú skúsenosť, ako som si termín môjho odchodu z domu našla vo Svätom Písme. Po modlitbe, aby mi to Pán dal poznať, mi oči padli na Lk 3, 23: ,Keď Ježiš začal účinkovať, mal asi tridsať rokov… ’ Mojím vnútrom prešiel akoby záblesk svetla a tepla. Prenikla ma silná istota, že toto je tu napísané pre mňa. Nebolo ťažké tomu uveriť, lebo to bolo niekoľko mesiacov pred mojou tridsiatkou. Zdvihla som zrak o riadok vyššie, kde som si ešte na potvrdenie prečítala: ,Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie. ’ Všetko začalo do seba krásne zapadať ako puzzle. Ešte som stihla doviesť deti k 1. sv. prijímaniu, navyše sa akurát naplnil čas, na ktorý ma môj duchovný vodca poslal z Bratislavy domov na utvrdenie sa v povolaní, takže takto hravo dobrý Pán zvládol moju pochybnosť i strach,“ uviedla vo svojom svedectve sr. Jaroslava.

Či je zasvätenie Bohu podobné zamilovaniu, na to sr. Jaroslava odpovedá, že „v oboch prípadoch je tam spočiatku istá príťažlivosť a potom to dôjde do bodu, keď to chce zrelé, nielen citové rozhodnutie. V oboch prípadoch treba tiež opakovane obnovovať svoje áno vo vernosti tomu rozhodnutiu. Predsa sa mi život podľa evanjeliových rád chudoby, čistoty a poslušnosti zdá ako ,vznešenejšia cesta’, keď to vyjadrím slovami sv. Pavla. Jednak pre charakter Božieho vyvolenia, pre jeho eschatologický rozmer prežívania lásky, spoločenstva, pre slobodu chudoby a istotu poslušnosti.“

Avšak Božie vyvolenie podľa jej slov „neznamená bezstarostný život, popretkávaný samou útechou, ako si to podaktorí myslia, ale naopak predstavuje náročnú cestu, ktorá je pozvaním k osobnej účasti na spásonosnom poslaní Božieho syna, teda pozvaním k objatiu Krista spolu s krížom. V bežnom živote to napr. znamená učiť sa s pokojom akceptovať všetko – všetkých i všetky okolnosti života – a premieňať to na milosti. Takto nás Ježiš učí pokornej odovzdanosti ,nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane’ (porov. Lk 22,42)“.

Na základe svojej 26-ročnej rehoľnej skúsenosti sr. Jaroslava hovorí, že „na ceste permanentného zriekania, oslobodzovania a sebazapierania je zasvätený človek neraz pozvaný ísť aj proti prúdu, oslobodiť sa od mienky ľudí, nastúpiť kariéru smerom nadol, vzdať sa dokonca i svojich kvalít, schopností, talentov, ktoré doteraz dával do služby druhým, a stať sa jednoduchým nástrojom v Božích rukách, aby sa naučil robiť malé veci s veľkou láskou (sv. Matka Tereza), alebo aby objavil ďalší rozmer zasvätenia – jednoducho byť pri Pánovi (porov. Mk 3,14). Zasvätený život teda vôbec nie je fádny ani nudný, a to nie pre rozličné poslania, ale preto, že Boh ako pedagóg a umelec dokáže dať každej situácii, aj akejkoľvek kríze, úžasný rozmer a zmysel. Umožňuje nám vnímať veci inými očami, vidieť aj za horizont a chce len, aby sme mali uši na počúvanie,“ vraví s úsmevom.

Ako hovorí, v čase rozlišovania svojho povolania azda ešte radikálnejšie vnímala zasvätený život ako niečo viac v porovnaní s ľudským vzťahom. „Asi to bolo vtedy potrebné,“ konštatuje s nadľahčením a dodáva: „Dnes sa prikláňam k názoru, že manželstvo je najťažšia rehoľa. Spomínam si, ako som deťom v rámci katechézy vysvetľovala, že je fajn mať čokoládu, ale je viac dokázať sa jej zrieknuť. Veľmi nástojčivo sa mi vtedy prihováralo Ignácovo ,magis’ a tiež myšlienka našej zakladateľky ct. Márie Wardovej: ,Neuspokoj sa s ničím, čo je menej ako Boh’.

Životné smerovanie sr. Jaroslavy ovplyvnilo osobné svedectvo zasvätených, duchovné vedenie, ale aj výchova v rodine. „Dovolím si tvrdiť, že pre mňa prvým človekom, ktorý akoby zasial do mojej duše semienko zasvätenia, bola moja mama – svojím vzťahom k Cirkvi, k modlitbe a svojím apoštolským nasadením v rodine i vo farnosti.“ S pripomienkou, že „niet nad Božiu réžiu“ dodáva: „Svoje áno Bohu som povedala cca po siedmich rokoch. Odvtedy bolo množstvo situácií, ktoré boli výzvou zopakovať ho a ani jedno áno dané Bohu som nikdy neoľutovala. Sú to vzácne momenty, keď človek poznáva, ako veľmi Bohu na ňom záleží, že s ním počíta.“

„Na začiatku je to pekné, proste zaľúbenie, potom je tá cesta realistickejšia, ale o to dobrodružnejšia, vznešenejšia. Je krásne vnímať, ako ma Boh mení, formuje, a veľa ďalších jedinečných skutočností – šitých na mieru – je na ceste zasvätenia; takých, aké človek inde nezažije,“ tvrdí v rozhovore sr. Jaroslava Kochjarová z banskobystrickej komunity Congregatio Jesu, ktorá aktuálne, v čase pandémie, popri opatere o svojho 90-ročného otca napĺňa svoje poslanie práve drobnými skutkami konanými s veľkou láskou a apoštolátom modlitby. V závere rozhovoru dodáva: „Rada by som povzbudila všetkých váhajúcich, nech sa neboja, aj keď sa cítia biedni a úbohí, lebo Pán sa o nich postará (porov. Ž 40,18), som si istá.“

The post Áno Bohu som nikdy neoľutovala, hovorí sestra Jaroslava z Congregatio Jesu appeared first on Zasvätený život.

( Vladimír Hubler) Proroci ako Simeon túžili vidieť a poznať Boha osobne. Túžili po tom nádhernom priateľstve, po láske a múdrosti, ktoré dokážu naplniť život človeka zmyslom a pokojom, čím ho robia lepším a podobnejším Bohu. Nielen v každom človeku, ale najmä v Eucharistii môžeme Krista ako Mesiáša vidieť už veľmi dlhý čas. Každý kút sveta o ňom už počul, hovoria o ňom filozofi, dokonca aj iné náboženstvá. Ale vidíme Ježiša svojím duchovným zrakom? Máme otvorené naše srdce pre Krista? Mnohí z nás povedia, že áno, lenže neraz je to tak, že ak ide o iných ľudí, už akoby sme Krista nevideli, akoby sme ho ani nepoznali. Pýcha v duši človeka narobí veľa zlého, ale my sa nesmieme poddať tlaku našej pýchy, ale starostlivo opatrovať náš vzťah s Ježišom, pretože len z našej strany môže byť červivý. Ježišovo zjavenie trvá, trvá čas spásy, využime ponúkanú milosť, aby sme svoju svätosť stále stupňovali.

( Vladimír Hubler) Čo viac môžeme od Krista očakávať? Ponúka nám spásu a v ňom zakorenenú večnú radosť, ktorú nikto nebude chcieť ukončiť. Boží Syn prišiel preto, aby zmaril diablove skutky, aby vytrhol človeka z jeho pazúrov, ktoré chcú iba na jeho záhubu. Ale len malo ľudí spolupracuje s Božím Synom na diele vykúpenia. Preto je dôležité ostávať denne v modlitbe a intimite s Pánom, aby sme boli nápomocní svojim bratom a sestrám, ktorí už od modlitby rezignovali.

( Vladimír Hubler) Boh presne takto postupuje pri nás ľuďoch. Odpúšťa nám každý náš poklesok, každý náš hriech. Ale pod jednou podmienkou. My prví sa máme vrátiť do Otcovho domu. Mládenec povie otcovi: „Daj mi, čo mi patrí.“ Ale čo patrí človeku? Patrí mu hriech – túžime presne po tom, čo nám vravel diabol v raji. Keď zjete toto ovocie, budete ako Boh. Túžime sa stať bohmi. Ale pritom hľadáme spokojnosť všade inde, len nie v Bohu. Ale nič nás neuspokojí tak ako Boh. Bez neho sme ako rieka bez prameňa, čo vysychá. Mladší syn bol v živote tak dole, že musel pásť svine. Takto vieme byť vzdialení od Boha len vďaka hriechu. Preto je dôležitý môj prvý krok, či sa vôbec chcem vrátiť k Otcovi, ktorý ma doma čaká. Na začiatku cesty bude ťažké nemyslieť na starý život, na všetky bezstarostnosti, ktoré ohľadom duchovného života ponúkal, ale ak budem prosiť Boha o to, aby ma viedol, neostanem na ocot, ale príde požehnanie.