-
Nebude sa škriepiť. (Mt 12, 19)
(Miroslav Pohár) Slová proroka Izaiáša sa v plnosti naplnili v Ježišovi Kristovi. On je ten „sluha Pánov“ Mesiáš, ktorého Židia očakávali, no nepoznali. On je ten, ktorý sa nebude škriepiť, nebude kričať… A čo ja? Čo naša tichosť? Hádame sa s druhými? Kričíme na seba? Čo naša pokora? Dokážeme vidieť v správaní a počínaní druhých niečo dobré? Naša odpoveď by mala byť jasná: „Áno, Pane, chcem byť tvojím služobníkom. Chcem byť pokorný. Chcem vedieť mlčať.“
(Zamyslenie pre východný obrad z Časopisu Slovo.)
-
Prečo ste ma hľadali?
Otázku, ktorú
práve čítame, kladie dvanásťročný
Ježiš svojej matke Márii a pestúnovi Jozefovi. Obaja, Mária i Jozef, tak ľudsky
povedané, prežili obrovský strach, keď nemohli nájsť Ježiša. Ich hľadanie
nebolo jednoduché. Prešiel určitý čas, tri dni, kým ho zasa našli. A kde? Opäť
‒ v chráme. Tam, odkiaľ sa pôvodne vracali domov zo svojej každoročnej púte.Ježiš nás vedie
zamyslieť sa hlbšie nad tým: Prečo ste ma hľadali? Toto nie je
len otázka minulosti. Ježiš sa pýta aj DNES. Niekedy v množnom, inokedy v
jednotnom čísle. Ide o to, aby sme sa dokázali zastaviť. Mať čas. Odpovedať mu na
túto otázku. Ježiš sa nepýta „len tak“. On chce vedieť, prečo ho hľadáme. Chce
poznať dôvod. Môj. Tvoj. Pýta sa, lebo mu ide o osobný vzťah s každým jedným z nás. Stojí o teba. Stojí o mňa. Nie
sme mu „ukradnutí“. Veď patríme jemu. Oddali sme mu svoje srdce i svoj život. A
z času na čas nie je na škodu pripomenúť si ten akt nášho zasvätenia. A ak sa
nás bude pýtať aj to isté zas a znova, odpovedzme mu. Nielen raz. Aj viackrát.Ježiš je
Bohočlovek. On pozná naše odpovede na svoje otázky skôr, než ich my dokážeme
„obliecť“ do slov. Pozná ich, nech by boli akokoľvek „kostrbaté“ v našom vyjadrení.
Ale aj tak ich chce počuť. A čo keď slová neprichádzajú? Skúsme zotrvať v jeho
prítomnosti a len v tichu svojho srdca hľadať odpoveď na to, čo sa pýta: „Prečo
ste ma hľadali?“V živote možno
hľadať „milión“ vecí. Možno i
„milión“ ľudí. No TEN, ktorého sme
našli my, je JEDINÝ. Bohočlovek. Stojí nám zato. Nepotrebujeme hľadať už nič
iné, pretože v Ježišovi máme všetko. Ale aby to bolo presné, ON bol prvý, kto
hľadal nás. A my sme sa mu dali nájsť. Buďme mu vďační za cestu, po ktorej nás
vedie. Chráňme (si) svoje povolanie a starajme sa oň. Stojí zato žiť ho,
pretože v ňom nie sme sami. Nemusíme sa báť. Veď kráčame spolu s Ježišom. Nielen
do chrámu. Do všetkého, čím je tvorený náš život.Michaela V., ašpirantka Ordo virginum
(Zamyslenie zo stránky zasvatenyzivot.sk.)
-
Kameň čo stavitelia zavrhli… (Mk 12, 10)
(Miroslav Pohár) Cez dejiny izraelského národa nám Ježiš ukazuje naše dejiny spásy. Jeho láska a vernosť sa stretáva s našou nevernosťou. Jeho ponuka lásky naráža na tvrdú stenu odmietania. Na jeho stále väčšiu dobrotu odpovedám svojou zlobou. No naša zloba nezničí jeho plán spásy. Aj napriek môjmu odmietaniu sa stále viac zjavuje jeho milosrdenstvo. Prosme o Ducha, lebo jedine on nás vovedie do tohto tajomstva.
(Zamyslenie pre východný obrad z Časopisu Slovo.)
-
Štefan, plný milosti a sily. (Sk 6, 8)
(Miroslav Pohár) Tajomstvo nasledovania sv. Štefana je slovách: „Vidím otvorené nebo…“ Uveril Ježišovi a položil za neho život. Nebo stojí za tu námahu, či nie? Uver, že keď svedčíš o Ježišovi svojím životom, delíš sa o evanjelium, slúžiš Bohu, i keď ťa to niečo stojí, Boh bude určite v tvojom živote konať a dávať ti silu. Osláviš svojho Boha každodenným mučeníctvom doma, v škole, v práci? Dokážeš prijať kamene posmechu za to, že žiješ podľa Božieho slova?
(Zamyslenie pre východný obrad z Časopisu Slovo.)
-
… lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil. (Mt 2, 13b)
(Miroslav Pohár) Herodes vraždí aj dnes. Má svoje pokračovanie v otcoch a matkách. Dôvod je naoko nevinný: strach o výchovu a zabezpečenie. Strach je práve taký hriešny ako vražda, ktorá z neho pochádza. Je to prejav nedôvery voči Bohu. Nezabúdajme, že ten, kto dáva život, by bol nedôsledný, keby nedal silu, nové možnosti alebo aspoň okolitým ľuďom dobré a súcitné srdcia. Keď bude treba, urobí zázrak, ale rozhodne z nás nechce mať Herodesov.
(Zamyslenie pre východný obrad z Časopisu Slovo.)
-
… prišli do Jeruzalema mudrci od východu. (Mt 2, 1b)
(Miroslav Pohár) Nech sú pre nás vzorom traja mudrci, ktorí cez nebezpečenstvá, prekážky a posmech idú od hviezdy na východe cez Jeruzalem až po chudobné jasle do Betlehema. Tu padajú na zem, aby z pozície na kolenách lepšie poznali Ježiša a viac sa mu priblížili. Hľadajme ho ako mudrci vytrvalo, dôsledne. Napriek šikanovaniu, posmechu a nepochopeniu možno aj tých najbližších. A keď ho nájdeme, nájdeme to pravé šťastie – pravdu, lásku a život večný.
(Zamyslenie pre východný obrad z Časopisu Slovo.)
-
… všetci ste Božími synmi. (Gal 3, 25b)
(Miroslav Pohár) Viera v Krista prekonáva rozdiely medzi ľuďmi a zjednocuje všetkých veriacich v Kristovi. Zvyčajne inklinujeme k ľuďom, ktorí sa nám podobajú, a necítime sa dobre s tými, ktorí sú iní ako my. Keď dovolíme, aby nás rozdielnosti oddelili od ostatných, správame sa v rozpore s evanjeliom. Rozhodni sa, že si budeš vážiť aj ľudí, ktorí nie sú takí ako ty a tvoji priatelia. Možno zistíš, že máme veľa spoločného, lebo sme deťmi toho istého Otca.
(Zamyslenie pre východný obrad z Časopisu Slovo.)
-
… z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus. (Mt 1, 16b)
(Miroslav Pohár) Matúš zakončuje rodokmeň menom Ježiš, nazvaný Kristus. Kristus znamená po grécky to isté, čo po hebrejsky Mesiáš, a v slovenčine to znamená Pomazaný. Mazaním sa v starozákonných časoch odovzdávala kráľovská, kňazská a prorocká moc. V Kristovi boli súčasne všetky tri. Bol kráľom, veľkňazom i prorokom. Aj my sme pri krste dostali účasť na všetkých hodnostiach. Sú však zároveň úlohami, ktoré sme nedostali len na to, aby sme sa mohli nimi pochváliť, ale aby sme ich aj vykonávali.
Ak sme kráľmi, znamená to predovšetkým, že máme vládnuť pevne a nekompromisne nad sebou, nad svojimi vášňami, že nemáme otročiť ľudskému ohľadu a verejnej mienke. Máme sa samostatne rozhodovať vo vedomí zodpovednosti pred Bohom, ktorému ako Kráľovi kráľov všetci patríme. Ak sme kňazmi, máme prinášať spolu s Kristom obety na oltár. Či chodíme k obetnému stolu denne, alebo raz za týždeň, vždy máme na oltár niečo položiť, nejaké sebazaprenie alebo skutok milosrdenstva, a tak sa stávať svätými. Ak sme prorokmi, privykajme si poznávať z udalostí vôkol nás Božiu vôľu tak, aby sme ju mohli aj iným sprostredkovať. Snažme sa myslieť a hovoriť o tej najbudúcejšej budúcnosti, aby sme seba aj druhých na ňu pripravovali a mohli všetci s Ježišom Kristom žiť a kraľovať vo večnom živote.
(Zamyslenie pre východný obrad z Časopisu Slovo.)
-
Čomu sa podobá Božie kráľovstvo? (Lk 13, 18)
(Miroslav Pohár) Božie kráľovstvo je ako horčičné zrno. Ako kvas. Ani jedno nemá definitívnu podobu. Oba volajú po budúcnosti. Viem, čo ohrozuje rast Božieho kráľovstva vo mne? Padlo zrno dosť hlboko do môjho srdca? Nestratí sa v povrchných a prázdnych myšlienkach? Má vlahu, aby preniklo a poznačilo moje správanie či rozhodovanie? Zo svojich každodenných povinností a záujmov volám: „Pane, uzdrav a posilni ma, aby tvoje kráľovstvo vzrastalo vo mne aj vo svete!“
(Zamyslenie pre východný obrad z Časopisu Slovo.)
-
Stretnutie, ktoré rozjasá srdce
Božie slovo nám maľuje pre náš duchovný zrak nádherný obraz. Rozprestiera vedľa seba farby ako nitky, z ktorých je utkaná hlboká scéna. Zameriava našu pozornosť na nevšedné stretnutie.
Stretnutie dvoch žien. Obe sú dcéry, obe služobnice, obe sa čochvíľa stanú matkami, do života oboch mocne zasiahol Pán, obe sú vyvolené, obe milé Bohu. Jedna nosí pod srdcom Baránka, ktorý oslobodí svet od hriechov, druhá Hlas volajúceho, ktorý mu pripraví srdcia. Mária a Alžbeta.
Čítame, že Mária sa vydáva na dlhú
a namáhavú cestu, opúšťa svoj domov, vychádza zo seba a ponáhľa sa, aby
bola blízko, chce zdieľať svoju prítomnosť s tou, ku ktorej mieri, s
Alžbetou. Možno sa s ňou chce podeliť o veľkú radosť z milosti,
ktorú jej udelil Pán. Vie, že u nej nájde pochopenie a prijatie.
Možno chce poslúžiť milovanej príbuznej, ktorá vo vysokom veku očakáva pôrod.
Ženie ju láska. Alžbeta je zase pripravená prijať. Jej dom i jej srdce sú
otvorené. A tak spolu s Máriou vstupuje do jej života i Pán.
Stretnutie Márie a Alžbety je svätou a vzácnou chvíľou, pretože Boh
spája a rozochvieva ich duše, je uprostred nich, napĺňa ich radosťou.Blížiace sa sviatky, ale i každý všedný okamih sú pre nás príležitosťou k takýmto stretnutiam. Boh potrebuje matku, aby sa medzi nami hmatateľne sprítomnil. I my ho môžeme prinášať ľuďom, ku ktorým prichádzame. Môžeme rozjasať srdcia, sprostredkovať im Boží dotyk. Boh potrebuje v nás matku i toho, kto objaví jeho prítomnosť v živote iného človeka. Potrebuje v nás Máriu i Alžbetu. Vtedy bude môcť medzi nami spočinúť, pôsobiť a rozmnožovať svoju milosť a požehnanie. Vtedy sa v našom vnútri rozhorí betlehemské svetlo a vianočné zvony ohlásia v našej duši milostivý čas. Boh je s nami! Boh je v nás! Boh sa chce rozdať cez nás! Deliť sa o svoju priazeň prostredníctvom nás! Chce byť objavený v našom živote a v našej tvári. Chce byť uctievaný cez lásku, ktorú si navzájom prejavíme! Pristupujme k druhým tak ako Mária k Alžbete, prinesme im Boha. A buďme vnímaví a ochotní, tak ako Alžbeta, nachádzať Boha v ľuďoch okolo nás. Vtedy naše vzťahy ožijú vianočným plesaním.
Monika J., ašpirantka Ordo Virginum
(Zamyslenie zo stránky zasvatenyzivot.sk.)