09:00 – Zamyslenia na dnes

(Maroš Sejka) Každý z nás zažil veľa pekných chvíľ. Na mnohé z nich radi spomíname. Ak sme chceli niečo veľkolepé zažiť, uvidieť, museli sme sa o to pričiniť – museli sme vykročiť. V duchovnom živote je to podobne. Ak chceme uvidieť veľkosť Boha, každý zvlášť vo svojom živote, treba s ním mať každodennú skúsenosť – vykročiť mu v ústrety. Aj keď my nie sme tí, ktorí idú prví, lebo Boh je ten prvý, ktorý ide v ústrety nám, ako píše aj sv. apoštol a evanjelista Ján: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou.“ (Zjv 3, 20) Boh neustále klope na dvere nášho srdca.

A ako je to s nami? Počujeme ho a vykročíme k nemu? Zanechajme svoje pohodlie, svoj hriešny život, postavme sa a poďme otvoriť dvere nášho srdca, aby sme uvideli a na vlastnej koži zažili, že Boh to s nami naozaj myslí vážne. On dáva zmysel a chuť nášmu životu. Ak nemáme zmysel života, dôvod, prečo žijeme, tak potom sme ešte nevykročili v ústrety Pánovi, a tým sme mu nedovolili, aby začal pôsobiť v našich životoch. Boh nás volá i dnešný deň. Nebojme sa vykročiť.

(Maroš Sejka) Človek sa dokáže rýchlo stať otrokom zákona. Začína ho brať ako svojho bôžika, ktorému podriadi celý svoj život. Lenže úloha zákona je iná – priviesť nás ku Kristovi, pravému Bohu. Zákon nám neberie slobodu, ale nás privádza k slobode. Túto slobodu máme vďaka Ježišovi Kristovi, ktorý dokonale vyplnil zákon. On zobral na seba kliatbu zákona, do ktorej upadli tí, ktorí nevytrvali „vo všetkom, čo je napísané v knihe zákona“ (Gal 3, 10). On je náš skutočný záchranca.

(Lk 4, 1 – 13) Zamysleli
sme sa niekedy nad tým, že diabol nás môže pomýliť aj citátom zo Svätého písma?

Dnešné
evanjelium, ktoré nás vovádza do Pôstneho obdobia, nám to jasne hovorí v treťom
pokúšaní Krista:„Vrhni sa stadeto dolu, veď je napísané: ‚Svojím
anjelom dá príkaz o tebe, aby ťa chránili…‘“

Diabol si
„vypožičal“ citát z Knihy žalmov (Ž 91, 11), aby Krista zmiatol. Môže však
stvorenie prekabátiť Stvoriteľa?

Voči nám
však nemusí vyvíjať až takú námahu. Sme poznačení škvrnou dedičného hriechu a
tak sa naše zmýšľanie viac nakláňa k zlým rozhodnutiam. Sme pešiaci vo vojne a
v tejto vojne by sme mali nechať za nás hovoriť a rozhodovať generála. Je ním
Kristus. On je ten, ktorý vlajku víťazstva drží vysoko nad hlavou. Stačí sa na
ňu pozrieť. Pred jeho vládou kapituluje aj ten, kto si myslel, že porazí Krista
na púšti. Na mieste, kde bol Kristus sám, vzdialený od domova, od ľudí, hladný,
vyčerpaný a unavený… Tam jeho pokušiteľ utŕžil veľkú porážku.

Pseudo-Chryzostom hovorí o pokušení na púšti nasledovné: „Ako diabol zaslepoval všetkých ľudí, tak i jeho teraz neviditeľne oslepuje Kristus. Po štyridsiatich dňoch zacítil vyhladnutého, no počas nich nevnímal rozumom nehladujúceho.“

Diabol sa vo svojich výpočtoch prepočítal. Ten, kto sa štyridsať dní venuje pôstu a modlitbe, asi nebude preňho taká ľahká korisť. Vedie ho a chráni vyššia moc. Alebo žeby to bol sám Boh?

Pseudo-Chryzostom
dopĺňa, že byť hladný a nejesť je znakom ľudskej trpezlivosti, nebyť hladný je
znakom Božskej prirodzenosti a dopĺňa: „Ak sa budeš postiť a príde pokušenie,
nehovor: ‚Stratil som ovocie svojho pôstu,‘ lebo aj keď ti pôst nepomohol k
tomu, aby si nebol pokúšaný, predsa ti pomôže, aby ťa pokušenia nepremohli.“ A
v tom je naše víťazstvo. Pokušenie prichádza, aby nás overilo, otestovalo. Je
to skúška ohňom. Nie je malé a veľké pokušenie. Každé je pre nás vážnym
rozhodnutím – pre Krista – proti nemu. Výsledok závisí na našej životnej
matematike. Každý jeden z nás tento príklad vypočíta inak. Nezabúdajme
však, že diabol od Krista „na čas odišiel“ (Lk 4, 13). Ani nás teda nenechá na
pokoji. Akú životnú rovnicu si dáme na toto Pôstne obdobie? Je to len na nás.

Radka
Foto: halfpoint.sk

(Maroš Sejka) Žiť jednotu v manželstve možno len vtedy, ak život manželov bude postavený na Ježišovi Kristovi. Mnohí manželia to skúšajú bez Boha, dôsledkom čoho je ich manželstvo nefunkčné a končí sa rozvodom. Našou úlohou nie je týchto manželov súdiť, ale svojím horlivým kresťanským životom im ukázať cestu, na ktorej nájdu pravdu o sebe a ktorá ich privedie k skutočnému životu – a tou cestou, pravdou a životom je Ježiš.

(Maroš Sejka) Prosíme, a nie vždy dostávame, lebo zle prosíme, zle sa modlíme. Často sa modlíme „buď vôľa moja“ a nie „buď vôľa tvoja“. Svätý Augustín píše: „Boh chce, aby sme v modlitbách cvičili svoju túžbu, ktorou by sme potom boli schopní prijať to, čo nám chce dať.“ Boh pozná naše zmýšľanie, vidí túžby nášho srdca a ak sú tieto túžby hrozbou pre náš duchovný život, tak ich radšej neuskutoční, aby nás zachránil pred duchovnou smrťou. Boh nám dáva len to najlepšie z najlepšieho. Nebojme sa mu dôverovať.

(Maroš Sejka) To, čo Boh stvoril, bolo veľmi dobré. A predsa sa môžeme stretnúť s otázkou: „Keď Boh stvoril tento svet ako dobrý, prečo je v ňom toľko zla?“ Človek túžiaci byť pánom sa vzdal  svojho Pána, vzdal sa svojho Boha. Život, v ktorom nie je prítomný Boh, je jednou veľkou tragédiou. Spôsobil ju hriech, pre ktorý sa často dobrovoľne rozhodujeme. Boh nás dnes pozýva, aby sme sa znova rozhodli pre neho a zanechali svoj hriešny spôsob života.

(Maroš Sejka) Každý z nás túži po odmene, uznaní…, ale nesmie to byť cieľom nášho života. Cieľom nášho života je Ježiš Kristus a život s ním vo večnosti. Nielen vo večnosti, ale už aj tu na tejto zemi. Pozvať Ježiša na začiatku dňa v rannej modlitbe do svojho srdca je tou najkrajšou odmenou, ktorú môžeme dostať každý deň. Potom už nemusíme byť znepokojení a mrzutí, ak sa nám v tomto pozemskom živote nedostane odmeny, ale sme pripravení v pokore a láske ju prijať, ak príde.

(Maroš Sejka) Hneď na začiatku Veľkého pôstu nás Božie slovo vyzýva k bdelosti a modlitbe. Bdieť a modliť sa celý čas. Vždy. Prečo? Pretože Boh sa k nám prihovára neustále počas každého jedného dňa a my máme byť pripravení zachytiť jeho hlas, ktorý nás upriamuje na ochotné plnenie Božej vôle. A čo je Božia vôľa pre môj život? Sv. apoštol Pavol píše: „Navzájom si slúžte v láske!“ (Gal 5, 13) Modlitba nás privádza k službe. Ak chceme slúžiť s láskou, modlitba má byť nevyhnutnou súčasťou nášho každodenného života.

(Maroš Rinik) Pôst spolu s modlitbou sú pevnou súčasťou vzťahu Boha a človeka. Mojžiš sa postil štyridsať dní a nocí pred tým, ako dostal od Boha Desať prikázaní. Prorok Daniel sa postil, keď vyznal vinu svojho ľudu. Kráľ Dávid sa postil, keď spáchal ťažké hriechy. Keď Izrael ohrozovali nepriatelia, bol nariadený pôst. Aj Ježiš Kristus sa na začiatku svojho pôsobenia postí. Na prahu Veľkého pôstu dostávame jasné pokyny, ako sa máme modliť a postiť. Keď sa ľud verejne modlil a postil, Pán Boh zakaždým zasiahol.

Pôst nám pomáha lepšie sa modliť. Modlitba je záležitosť celého človeka – tela i duše. Vonkajšie gestá podčiarkujú a umocňujú modlitbu, ktorá vychádza zo srdca. Pôst nám ukazuje, že si sami nevystačíme. Keď sa postíme, sme odkázaní na naplnenie. Sme odkázaní na pomoc Boha. V Druhej knihe kroník čítame, ako proti Izraelitom stála vojenská presila. A čo urobil kráľ Jozafát? To, čo by zrejme žiadny generál neurobil. Nariadil pôst. Jozafát nevsadil na silu svojich vojakov, ale na moc Boha. A výsledkom bolo víťazstvo. Toto je pôst. Nespoliehať sa na svoju silu, ale na silu všemohúceho Boha. Pôst pomáha znovuobjaviť človeka vedľa mňa. Už v Hermasovom pastierovi z roku 150 nájdeme nariadenie o tom, že ak sa niekto postí, má to, čo ušetrí za jedlo, dať buď vdove, sirote, alebo núdznemu, aby z jeho pôstu mal úžitok aj niekto iný.

Využime tento čas milosti na to, aby sme opustili svoje egoistické sny a vzdušné zámky a vernejšie prežívali realitu s naším Bohom.

(Lk 6, 39 – 45) Už sme sa asi veľakrát stretli so situáciou, keď nám niekto niečo vyčítal, a pritom, to, čo nám vyčítal, robil omnoho častejšie ako my.

Ostali sme mierne zaskočení, že ako je možné, že on svoju chybu nevidí, a tú našu nafúkne do mamutích rozmerov.

Myslím, že
je to problém rozumu. Konkrétne, problém triezveho vyhodnotenia danej situácie.
Konkrétnejšie, problém nesprávneho alebo žiadneho spytovania si svedomia. „Čo sa nepáči tebe, nerob inému,“
hovorí Sväté písmo.

Vo chvíli,
keď si obliekame sudcovský talár, táto smernica života nám akosi nepríde na um.
Ako radi vynášame rozsudky, pohoršujeme sa a v duchu zvolávame oheň a síru na
hlavu toho, kto v danej chvíli nezdieľa s nami náš názor. Vnímame ho ako slepého,
lebo nevidí naše očakávania. Slovenská speváčka Marika Gombitová v jednej
svojej piesni spieva: „Ži a nechaj žiť.“ Aké by to bolo krásne, keby sme si uvedomili,
že každý má právo žiť svoj život. Dostali sme dary, rozum, talenty a každý chce
prežiť život v pokoji a radosti. Medze morálky sa nepresahujú preto, žeby bol
niekto zlý od narodenia. Spôsobujú to väčšinou ľudia, ktorí nás obklopujú a tým
pádom aj ovplyvňujú. Nikto sa nestal zlým, lebo to chcel. Takým ho mnohokrát
urobia ľudia v jeho najbližšom okolí – svojím hodnotením, ponižovaním,
výsmechom z jeho názorov a postojov. Slepota duše nám berie láskavý pohľad na
druhých. Duševná slepota nás izoluje do seba samých. Našu osobnosť, naše
postoje neformujú vypovedané slová, ale naše srdce a rozum, ktoré slovám dávajú
podnet. Preto aj naša cesta je diametrálne odlišná od tej Božej: „Moje myšlienky nie sú vašimi myšlienkami a
vaše cesty nie sú mojimi cestami“ (Iz
55, 8).

Slepý
nikdy nemôže viesť slepého a tiež si nemôžeme ani vybrať brvno zo svojho oka –
ak si nenastavíme zrkadlo na seba. Dnešné evanjelium nám jasne hovorí, že láska
k blížnemu pozostáva z milosrdenstva a akceptovania tých, ktorí nás
obklopujú. Všetko, čo je pomimo, asi nebude od Boha.

Radka
Foto: halfpoint.sk