09:00 – Zamyslenia na dnes

( Štefan Ančočik ) Pamätám si na jednu prednášku kardinála Tomáša Špidlíka, ktorý sa prihováral teológom a upozorňoval na veľké nebezpečenstvo, ktoré hrozí pri štúdiu o Bohu. Pri čítaní teologických kníh sa dostanem k nespočetnému množstvu informácií, traktátov a dogiem hovoriacich o Bohu, kde môže nastať moment, keď Boha spoznávam a skúmam už len ako objekt a nie ako subjekt. Čiže Boh už nie je pre mňa osoba, Spasiteľ, Vševládca…, ale predmet, o ktorom dokážem rozprávať fakty dlhé hodiny, a keď takýto „teológ“ zomrie, prejde na večnosť, tam uvidí Boha z tváre do tváre, tak podá Bohu pravú ruku na pozdrav a povie: „Pozdravujem, pán kolega!“ V seminári nás učili, že teológia sa najlepšie učí v kaplnke na kolenách pred bohostánkom. A je to pravda.

Matúš Demko z Konzervatívneho denníka Postoj sa rozpráva so saleziánom Jurajom Malým, ktorý vyše desať rokov robí vo väznici pre mladistvých. Vedie aj domov na polceste pre tých, ktorí nemajú z väzenia kam ísť.

Prvýkrát sme sa so saleziánom Jurajom Malým stretli pred viac ako desiatimi rokmi. Vtedy pôsobil mlado, odhodlane. Obraz dona Bosca, patróna saleziánov, ktorý visel v kaplnke, ho motivoval: pomáhať problémovej mládeži.

Prvýkrát sme sa stretli vo väznici pre mladých delikventov v Sučanoch, teda oficiálne v Ústave na výkon trestu odňatia slobody pre mladistvých. Ide o jediné zariadenie tohto druhu na Slovensku.

V Sučanoch nechýbajú ani dielne, futbalové ihrisko či kaplnka. Práve práca, šport a odovzdávanie duchovných hodnôt sú rajónom pre väzenského kaplána Juraja Malého, SDB.

Rodák zo Zlatých Moraviec, vyštudovaný železničiar, neskôr elektrikár a spoluzakladateľ Strednej školy sv. Jozefa-robotníka v Žiline, prišiel do tohto ústavu v Sučanoch v roku 2008. A pôsobí tam až doposiaľ. „S biedou mladých chlapcov som sa stretol práve tu,“ povedal mi už pred viac ako desaťročím. Jeho zverenci si vtedy pripravili divadelné predstavenie o zakladateľovi saleziánov sv. Jánovi Boscovi a zaspievali pieseň o tom, ako turínskymi ulicami blúdievajú Božie deti. „Daj mi duše, ostatné si všetko vezmi, daj mi duše, ostatné si ber, len ber.“

Doteraz som nezabudol na ten zážitok – počuť mladistvých odsúdených spievať melódiu na motív don Boscovho motta Da mihi animas, caetera tolle.

Cesta, Pravda, Život

Viac ako dekáda práce s mladými v tomto zariadení sa podpísala aj na Jurajovi Malom. Schudol, zošedivel, sám hovorí o únave a stereotype, ale jeho zápal pomáhať „problémovej mládeži“ zostal. Podľa vlastných slov pracuje s nimi profesionálnejšie ako na začiatku a zdôrazňuje vynikajúce vzťahy s personálom ústavu.

V Sučanoch nepracuje len s mladými, ale jeho farnosť už zahŕňa aj dospelých odsúdených, mužov aj ženy. Kapacita zariadenia prevyšuje päť stoviek, pre mladistvých je tam 88 miest. Navyše do Malého farnosti patria aj príslušníci a zamestnanci Zboru väzenskej a justičnej stráže.

„Aj zamestnanci si zvykli na svojho kňaza, mnohí si dávajú do poriadku svoje rodiny, svoje manželstvá – väčšinou sa to začne cez deti.“

V sučianskej farnosti za múrmi väzenia sa za posledných desať rokov zmenilo aj čosi iné. Pribudla nová kaplnka na ženskom oddelení a tú pôvodnú rekonštruovali a vynovili. Nechýba tam obraz Jána Bosca, ako pri ňom kľačia mladí v modrých väzenských rovnošatách. Don Boscove ruky ukazujú hore – k Bohu. Nad svätostánkom sú Ježišove slová: Ja som Cesta, Pravda a Život.

Juraj Malý chalanom hovorí vždy to isté. „Všetci kráčame po ceste. Ak nejdeme s Pravdou, tak sme skončili vo väznici, ale Kristus hovorí, nič sa nedeje, som tu s vami, ukazujem vám Cestu a dávam vám Život. Kristus rovnako všetkých miluje a všetkých vykúpil. Kristus sa dáva s vami tu zavrieť, aby vám to znovu mohol povedať. Keď začínam svätú omšu, nehovorím ,milí odsúdení‘, ale vždy poviem ,bratia a sestry‘.“

Recidíva mladých

Keď prichádzame do Sučian opäť po desiatich rokoch, navonok sa veľa nezmenilo: múry aj ostnaté drôty ostali, dokonca v niektorých prípadoch sa nemenilo ani osadenstvo: chalani, ktorí tu boli ako mladiství, sa nezriedka vrátia do výkonu trestu aj ako dospelí.

Problémom je vysoká recidíva medzi mladistvými do 18 rokov. Vedúci oddelenia výkonu trestu Igor Kemény ju vyčísľuje na 40 percent. Znamená to, že takmer polovica mladých, kým dovŕši dospelosť, sa do Sučian dostane dvakrát.

Major Kemény pracoval v Sučanoch najprv ako pedagóg a je preňho frustrujúce vidieť, keď sa mu odsúdení vracajú. „O to viac vás potom teší, keď zistíte, že nejaký odsúdenec dokonca urobil vysokú školu alebo že niekde úspešne pracuje a nevrátil sa do výkonu trestu alebo si založil rodinu a funguje to,“ hovorí Igor Kemény.

 V ústave zbrane nevidieť, donucovacie prostriedky sa používajú len v krajnom prípade. Dôležitá je pedagogika a práca. Pomáha aj kňaz a psychológ. Ako vysvetľuje tunajšia psychologička Adriána Hanzélyová, pre mladých ide o náročnú situáciu. „Sú neistí, pociťujú úzkosť, nervozitu, smútok za rodinou, rodičmi, súrodencami, priateľmi.“

Na otázku, prečo mladí končia v Sučanoch, dostanete od kompetentných zvyčajne rovnakú odpoveď: Rodina. „Rodičia nenapĺňajú svoje rodičovské povinnosti tak, ako by mali, neprejavujú záujem o svoje deti. Tým sú mladiství odkázaní sami na seba a často, bohužiaľ, skončia u nás,“ odpovedá psychologička Hanzélyová. „Ľahko podliehajú vplyvu skupiny, vplyvu rovesníkov, chcú sa ukázať, chcú strúhať nejakú frajerinu, aby zaujali, často to robia aj nevhodnými spôsobmi.“

Riaditeľ sučianskeho ústavu Michal Hrnčiar dodáva: „Dostali sa na zlú cestu, ale aj oni majú svoje emócie, prežívanie a bolo by možno jednoduché zavrieť ich do cely a nechať tam. Možno je to predstava verejnosti, ale to vôbec nie je pravda. V izbách a celách sú minimálne, pretože celý ten deň je orientovaný na aktivity, aby sme ich naučili žiť tak, ako by mohli fungovať aj vonku.“

Prioritou je vzdelávanie: dokončiť si povinnú dochádzku. Po nej môžu ísť na strednú – ktorú majú rovno v ústave. Môžu získať vzdelanie v odboroch ako príprava jedál, kovoobrábač, zvárač, ručné spracovanie dreva. Saleziáni zo Žiliny tu vyučujú budúcich murárov či maliarov. Dá sa získať výučný list aj maturita.

Šikovnosť mladistvých odsúdených vidíme priamo v riaditeľovej kancelárii – nový krásny nábytok vyrobili práve oni.

Správny smer

V piesni Daj mi duše sa tiež spieva: „Prosím, Pane, odpovedz mi, ukáž mladým k tvojmu srdcu smer, správny smer.“

Správny smer sa ťažko hľadá pri opustení väznice. Kam ísť? Vlastná rodina často nefunguje, možno na pár dní. Preto už v roku 2009 začal kaplán Malý snívať o založení domu na polceste, aby mohli mladistvému predĺžiť resocializáciu, aby mohla pokračovať aj na slobode. Chcel vytvoriť dom na polceste, kde by títo chlapci bývali, kde by sa im poskytovalo rodinné zázemie, aby dochádzali do škôl, do internátu a mali sa kam vrátiť.

Sen Juraja Malého sa naplnil koncom júna 2018 v Ružomberku. Dom na tento účel im dlhodobo prenajalo združenie Áno pre život. Budovu museli zrekonštruovať, upraviť. Juraj Malý si tak oprášil stavebnícke zručnosti, vymenil elektrinu, zapojil kúrenie, priviezol obstarožný, ale slušný nábytok. Bez dobrovoľníkov by to nešlo, zariadili izby, spoločenskú miestnosť aj kuchyňu. Svoj domov na polceste tak v Ružomberku našlo 12 mladých vo veku od 18 do 30 rokov.

Jurajovi Malému pri tejto aktivite pomáha aj otec ôsmich detí, Ružomberčan Stanislav Chyla. Berie to tak, že musí spraviť, čo treba. Každý deň. „Rodina je svojím spôsobom obyčajné plnenie si povinností. Ako to robím ja, tak sa to naučia deti a toto tým chlapcom chýba,“ vraví Stanislav Chyla. „Že každý deň treba začať normálne od začiatku, splniť to, čo musím urobiť. Jednoduchý normálny život, ale chlapci nemali možnosť zažiť ho. Nepoznajú to.“

S manželkou tu oslávil štyridsať rokov spoločného života, na svätej omši mu zahrali chlapci z domova na polceste. Stále tu robieva údržbárske práce, ale pomocnú ruku podávajú aj klienti. Mnohým chýbajú pracovné návyky, tak sa im učia. Bez veľkých gest, úplne normálne. Zo dňa na deň.

Ružomberská Dorka

Ružomberský domov na polceste prevádzkuje nezisková organizácia Dorka. Ich dom sa nachádza medzi ostatnými domami, ani by ste si nevšimli, že je v niečom „iný“. V obývačke práve beží komunita, ktorú mávajú každý štvrtok, vysvetľuje sociálny pracovník Jozef Brisuda. „Je to stretnutie klientov a zamestnancov zariadenia, aj dobrovoľníkov. Rozoberáme organizačné veci, ale predovšetkým vzťahy.“ Treba si dohodnúť aj rajóny, upratovanie, disciplínu. „Snažíme sa to u nich rozvíjať tak, aby mal každý priestor a aby pri nezhodách nedochádzalo ku konfliktom. A aby vedeli, ako sa takéto nezhody majú riešiť.“

Dnes vo vzduchu skôr cítiť závan radosti. Domov práve opúšťa Jakub. Ideálne je, keď sa mladým podarí nájsť si prácu či školu a osamostatniť sa. Aj Jakubov prípad je taký, ide študovať, odchádza do internátu. Lúči sa, ďakuje, dokonca sa mu do očí tisnú slzy. Juraj Malý ho pozná a vie, že to nehrá. „Ďakujem veľmi pekne za milé rozlúčenie, aj za milé prijatie. Je to pre mňa ako druhý domov. V živote mi nenapadlo, že pôjdem na strednú školu, keď budem mať dvadsať rokov,“ hovorí Jakub, ktorý strávil v Dorke 15 mesiacov. Začínal ako brigádnik v depe. Čo by si chcel, aby sme tu ďalej rozvíjali, pýta sa ho kaplán Malý. „Myšlienku. Pretože vaša myšlienka, to bol pred desiatimi rokmi iba sen. Vy ste ten sen premenili na cieľ, ktorý dnes môže pomáhať,“ dopĺňa Jakub. „Ako ste vraveli: ulica je veľká. Zrazu mi prišiel do cesty ,don Dorka‘. Záchytný bod. Chápete? Ktorý ma zase posunul niekam. Aj keď sme mali nezhody, škrípalo to, ale skúsenosť by som nemenil. Pokiaľ dokážeš počúvať a prijať aspoň minimum, môžeš sa pohnúť. A mne to pomohlo. Ďakujem!“

Ostatní sa skôr tvária nezúčastnene, emócie sú skryté pod povrchom. „Pokiaľ sú títo mladí dospelí pospolu, tak nikto z nich nechce o sebe rozprávať,“ vysvetľuje salezián. S každým si musí vytvoriť osobitný súkromný priestor na vážnejší rozhovor, často je to na prechádzke či na bicykli, dokonca v posilňovni.

Po komunite sa odoberú do svojich izieb alebo sa vonku hrajú s hacky sackom, rozprávajú, fajčia. Mnohí vyrážajú do ulíc – na nákup, prevetrať sa na bicykli, za kamarátmi. Sú dospelí, môžu si robiť, čo chcú, akurát treba dodržiavať domovský poriadok. „Náš systém je škola, práca, viera. Umožňujeme im, aby si dokončili vzdelanie. Keď sú vyučení, snažíme sa im sprostredkovať prácu,“ hovorí Jozef Brisuda.

O duchovný rozmer sa stará kaplán Malý. Napriek tomu, že je to kresťanské zariadenie, účasť na svätej omši je dobrovoľná. Zvyčajne chodia chlapci na omšu len kvôli kaplánovi. Ale často v kaplnke, keď sú sami, nachádzajú ticho a pokoj. Jeden klient sa tam dokonca učieval na skúšky na vysokej škole.

Byť druhým

Práca v domove na polceste je beh na dlhé trate, neustály kolotoč opakovania samozrejmých vecí. Vyčerpáva to. Vyhorel aj kaplán. Nevedel, ako ďalej. Prišli nepríjemné otázky: Má to zmysel? Prečo mám robiť sociálne dielo a nahrádzať úlohu štátu? pýtal sa sám seba držiteľ ocenenia Sociálny čin roka 2018.

Ako väzenský kaplán navštívil vtedy svojho nadriadeného, biskupa Františka Rábeka. „Otec František, asi robím niekde chybu, pretože chlapci nechcú počúvať o Bohu. Navštevujú kaplnku, prídu, keď ich zavolám, ale vidím, že je to často pre nich taký pretrpený čas, urobia to len kvôli mne ako človeku, niektorí preto, že ma berú ako autoritu, niektorí preto, že ma nechcú sklamať. Čo mám robiť? Alebo čo robím zle?“

František Rábek sa zamyslel: „Tí chlapci boli vychovávaní bez lásky. A Boh je predsa láska.“ Ale čo robiť, aby to malo naozaj zmysel? „Nič. Pokračuj. Maj ich rád a buď medzi nimi,“ odpovedal vojenský ordinár.

Tá jednoduchá rada stačila. O ťažké chvíle síce nie je núdza, no vtedy saleziánovi Malému pomáha rozhovor s Najvyšším. „Nehľadal som na ceste svoje ja? Kde som na teba, Pane Bože, zabudol? Potreboval si až tento výkrik: Ja už neviem, ako ďalej?! Asi áno. A preto musím sa učiť byť druhým. Prvý je Boh. Boh je láska.“

Návrat do systému

O domovoch na polceste môžeme hovoriť ako o sociálnej službe a inkubátoroch samostatnosti. Z bývalých klientov detských domovov či odsúdených sa nestanú bezdomovci a naučia sa pracovať a žiť, možno si neskôr založia vlastné rodiny.

„Tam, kde zlyháva štát, nastupuje Juraj Malý,“ hovorí riaditeľ sučianskeho ústavu Michal Hrnčiar. „Čo by sa stalo s takými ľuďmi, keby nemali takéto zázemie a my by sme ich vypustili za brány ústavu?“ Príbeh by sa zopakoval: alkohol, drogy, krádeže, tuláctvo.

Domov na polceste nie je všeliek, ale aj podľa psychologičky Adriány Hanzélyovej umiestnenie v takomto zariadení zabráni návratu do pôvodného, nefunkčného prostredia: „Domov na polceste dokáže lepšie pripraviť odsúdeného mladistvého na vstup do reálneho života.“

V domove je aj priestor vyrovnať sa so svojou minulosťou. „Veľa týchto chlapcov pochádza z rozvráteného manželstva, veľa rodičov sa ich vzdalo v mladistvom veku, majú emocionálne poruchy,“ spomína sociálny pracovník Jozef Brisuda.

Jeden z dvanástich klientov domova na polceste v Ružomberku Rasťo nám zaspieval vlastnú pesničku – odkaz matke, ktorej zjavne ešte neodpustil, že ho ako jediného zo súrodencov dala do detského domova: „My sme ti dali detstvo od mala, ale si si lásku nebrala, mama… ale si nás s nenávisťou, s nenávisťou odohnala.“

Rasťovým spolubývajúcim v izbe je Viliam. Chcel byť hasičom, ale zistil, že zachraňovať životy sa dá aj v zdravotníctve. Pracuje v hospici ako asistent, má bežné sny: práca, auto, rodina. Vyrastal v profesionálnej náhradnej rodine, v detských domovoch má ďalších štyroch súrodencov. Musí sa ako prvý osamostatniť, aby vedel potom pomôcť aj im.

Domov na polceste ako inkubátor samostatnosti

„Domovy na polceste sú štartovacie zariadenia, inkubátory samostatnosti, v našom prípade pre mladých dospelých chlapcov z centier pre deti a rodiny,“ hovorí Ľuboš Klimek zo združenia Partneri pre sociálny rozvoj a pomoc. „Zmysel domovov na polceste je vytvoriť prostredie na nácvik samostatnosti a postupné včlenenie sa do občianskej spoločnosti. Chopenie sa šance je však na každom klientovi.“

Vlani vydal spolu s manželkou knihu Domov na polceste pre mládež z detských domovov, v ktorej sa pokúsili o kategorizáciu slovenských domovov na polceste. V ich typológii nájdete rodinné, cirkevné, farmárske domovy či ako „súčasť veľkokapacitných a kombinovaných zariadení“. Každý typ podrobujú kritike: „rodinné“ rozmýšľajú za klienta, ktorý tak stále ostáva dieťaťom. Pri „cirkevných“ nemôžu kresťanské princípy dominovať nad metódami sociálnej práce. „Farmárske“ sa nachádzajú často mimo obcí a je problém osamostatniť sa a dochádzať do zamestnania. Keď sú domovy súčasťou „veľkokapacitných“ zariadení, stále pripomínajú pôvodnú ústavnú starostlivosť.

Klimekovci prevádzkujú od roku 2008 domov na polceste v Prešove D-partner s kapacitou 20 osôb. Počas viac ako 12 rokov ich rukami prešlo už 147 klientov. Pri práci s mladými využívajú plánovanie (aby ciele osamostatnenia boli jasné vopred), finančné hospodárenie (porozumenie peniazom a vzdelávacie programy, ako s nimi nakladať), vedú ich k spravovaniu úradných záležitostí a pomáhajú im hľadať si prácu – ale nabádajú ich k samostatnosti a vlastnej aktivite.

Klimekovci píšu o tom, čo sa im za roky skúseností osvedčilo – a čo nie. „Zložité situácie nás presvedčili, že pracovník má pomáhať, podporovať, usmerňovať, radiť klientovi, ale nemal by byť jeho kamarát.“

V D-partnerovi si vykajú, zrušili denníky aj neformálne komunitné aktivity. „Ak je klient schopný zbierať skúsenosti v neznámom teréne, nesprevádzame ho, nementorujeme ani nevychováme ho, vysvetľujeme mu a vedieme ho k prevzatiu zodpovednosti za vlastné rozhodnutia a život. Ak prejaví potrebu po ,duchovnosti‘, nasmerujeme ho na ,duchovných‘ odborníkov alebo spoločenstvá. Ak chce študovať, oboznámime ho s príslušnými školami, ktoré navštívi sám a dohodne s nimi výučbu. Myslíme si, že domovy na polceste majú klienta podporovať v osobnostnom raste a samostatnosti a majú klienta povzbudzovať v nadväzovaní občianskych a spoločenských vzťahov mimo zariadenia,“ vraví Ľ. Klimek.

D-partner si nevedie štatistiky o tom, kde mladí končia po odchode z ich zariadenia. Vedia o siedmich, ktorým sa podarilo vybudovať si vlastné rodinné zázemie. Domov na polceste chápe Klimek ako cestu od závislosti od štátnej podpory k občianskej nezávislosti.

Vzniklo s podporou Literárneho fondu.

Matúš Demko / Postoj
Foto: Martin Buzna

Publikované s láskavým dovolením redakcie Konzervatívneho denníka Postoj.

The post Kde štát končí, tam začína salezián Juraj Malý appeared first on Zasvätený život.

( Štefan Ančočik ) Evanjelium je pojem označujúci kresťanský text pojednávajúci o živote, smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista. Metropolita Tichon Ševkunov píše: „Podľa istého ruského starca by mal byť každý kresťan schopný vyrozprávať vlastné evanjelium, vlastnú radostnú zvesť o stretnutí s Bohom. Samozrejme, nikto neporovnáva takéto svedectvá s knihami apoštolov, ktorí videli Božieho Syna na vlastné oči, keď žil na zemi. No hoci sme slabí, hriešni, predsa sme jeho učeníci a nie je na svete nič krajšie ako pozorovanie neuveriteľného pôsobenia Spasiteľovej prozreteľnosti v našom svete.“

Pohľad práva

Titul XII Kódexu kánonov východných cirkví má názov Mnísi a ostatní rehoľníci a členovia ostatných inštitútov zasväteného života. V tomto titule Kódex hovorí o rôznych formách zasväteného života. Zároveň definuje, že „rehoľný stav je stály spôsob života v niektorom inštitúte schválenom Cirkvou, v ktorom sa veriaci v Krista, pôsobením Svätého Ducha, užšie nasledujúc Krista, učiteľa a vzor svätosti, zasväcujú z nového a osobitného titulu verejnými sľubmi poslušnosti, čistoty a chudoby, pod legitímnym predstaveným, podľa noriem štatútov, zriekajú sa sveta a úplne sa zasväcujú dosahovaniu dokonalej lásky v službe Božieho kráľovstva, pre budovanie Cirkvi a vykúpenie sveta, ako znaky zvestujúce nebeskú slávu“ (kán. 410). V ďalších kánonoch je spomenuté, že „rehoľný stav má byť všetkými podporovaný a napomáhaný“ (kán. 411) a že „všetci a jednotliví rehoľníci, tak predstavení ako podriadení, musia nielen verne a neporušene zachovávať sľuby, ktoré zložili, ale tiež viesť život podľa predpisov typika alebo štatútov s verným zachovávaním odkazu zakladateľa a tak smerovať k dokonalosti svojho stavu“ (kán. 426). „Všetci a jednotliví rehoľníci sú viazaní povinnosťami, ktoré sú spoločným právom predpísané klerikom, ak právom nie je nariadené alebo z povahy veci nie je zrejmé iné“ (kán. 427).

Najprv sú v tomto titule spomenutí mnísi, ktorí žijú v monastieroch. Monastierom sa podľa kánonu 433, § 1 nazýva rehoľný dom, v ktorom členovia smerujú k evanjeliovej dokonalosti zachovávaním regúl a tradícií mníšskeho života. „Mníšsky stav sa definitívne prijíma doživotnou profesiou, ktorá obsahuje tri večné sľuby: poslušnosti, čistoty a chudoby“ (kán 462, § 1). Hneď po nich kódex hovorí o pustovníkoch. „Pustovník je člen monastiera sui iuris, ktorý sa celý oddáva kontemplácii nebeských skutočností a úplne sa odlučuje od ľudí a sveta“ (kán. 481). V týchto prípadoch môžeme hovoriť o mníchoch v plnom význame tohto slova.

Ďalšou skupinu osôb zasväteného života tvoria členovia rádov a kongregácií. „Rád je spoločnosť zriadená kompetentnou cirkevnou autoritou, ktorej členovia, hoci nie sú mnísi, skladajú profesiu, ktorá je na tej istej úrovni ako mníšska profesia“ (kán. 504, § 1). „V rádoch je doživotná profesia zrovnaná s doživotnou mníšskou profesiou, preto o nej platia kán. 466 – 468“ (kán. 533). Na rozdiel od rádu „kongregácia je spoločnosť zriadená kompetentnou cirkevnou autoritou, ktorej členovia skladajú profesiu tromi verejnými sľubmi poslušnosti, čistoty a chudoby, ktoré však nie sú na tej istej úrovni ako mníšska profesia, ale majú vlastnú účinnosť podľa noriem práva“ (kán 504, § 2).

Inú formu zasvätenia Bohu majú inštitúty spoločného života na spôsob rehoľníkov. Podľa kánonu 554, § 1 „inštitút, v ktorom členovia nejakým posvätným záväzkom, nie však rehoľnými sľubmi, prisľubujú zachovávanie evanjeliových rád, a tiež nasledujú spôsob života rehoľného stavu pod riadením predstavených, podľa štatútov, je spoločnosťou spoločného života na spôsob rehoľníkov“. „Čo sa týka kánonických účinkov, členovia týchto spoločností sú zrovnaní s rehoľníkmi, ak právom nie je nariadené alebo ak z povahy veci nie je zrejme iné“ (kán 554, §3) a „členovia spoločnosti sú viazaní záväzkami, ktoré sú spoločným právom predpísané klerikom, ak právom nie je nariadené alebo z povahy vecí nie je zrejme iné, pri zachovaní práv a povinností vymedzených štatútmi“ (kán. 561).

Poslednú skupinu tvoria sekulárne inštitúty. Kódex kánonov východných cirkví ich v kánone 563, § 1 definuje takto: „Sekulárny inštitút je spoločnosť, v ktorej členovia:

1˚ smerujú k úplnému zasväteniu sa Bohu, profesiou troch evanjeliových rád, podľa štatútov, nejakým posvätným zväzkom uznaným Cirkvou;

2˚ vykonávajú apoštolskú činnosť akoby kvas vo svete a zo sveta tak, aby všetko bolo preniknuté evanjeliovým duchom na posilnenie a vzrast Kristovho tela.

3˚ nenapodobňujú spôsob života rehoľníkov, ale vedú medzi sebou spoločný život podľa vlastných štatútov;

4˚ čo sa týka kánonických účinkov, klerici i laici zostávajú v svojich stavoch.“

Na záver nájdeme v tomto titule aj kánony, ktoré hovoria o iných formách zasväteného života a o spoločnostiach apoštolského života. V kánone 570 je napísané: „Partikulárne právo môže ustanoviť iné druhy askétov, ktorí nasledujú pustovnícky život, či už patria do inštitútov zasväteného života, alebo nie; tak isto môžu byť ustanovené panny a zasvätené vdovy, odlúčené od sveta, ktoré skladajú verejný sľub čistoty.“ „Schvaľovanie nových foriem zasväteného života je vyhradené iba Apoštolskej stolici; patriarchovia a tiež eparchiálni biskupi sa však majú snažiť rozpoznať nové dary zasväteného života, ktoré Svätý Duch zveruje Cirkvi, a pomáhať zakladateľom, aby svoje zámery vyjadrili čo možno najlepšie a chránili ich vhodným štatútom“ (kán. 571). „Spoločnosti apoštolského života, ktorých členovia bez rehoľných sľubov sledujú vlastný apoštolský cieľ spoločnosti a žijú podľa vlastného spôsobu života bratský život v spoločenstve, snažia sa o dokonalosť lásky zachovávaním konštitúcií, a tie, ktoré sa približujú inštitútom zasväteného života, sa majú riadiť len partikulárnym právom vlastnej cirkvi sui iuris alebo stanoveným Apoštolskou stolicou“ (kán. 572).

Mníšsky život na Slovensku

V rámci Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku momentálne neexistuje žiaden monastier, v ktorom by žili mnísi podľa tradícií východného mníšstva. Z dvoch mníchov (jeromonachov), ktorí žijú a pôsobia na území Košickej eparchie, jeden, protojerej a igumen Pimen (Pavol Medviď) je farárom v Hačave, druhý, otec Kassián (Kamil Drozd) pôsobí na Eparchiálnom úrade v Košiciach.

Členovia a členky rádov síce nie sú, v zmysle Kódexu, mníchmi, ich profesia je však na tej istej úrovni ako mníšska profesia, preto ich tu tiež spomenieme. Na Slovensku existuje Rád sv. Bazila Veľkého (OSBM – baziliáni), Rád sestier sv. Bazila Veľkého (OSBM – baziliánky) a Rehoľa Najsvätejšieho Vykupiteľa (OSsR – redemptoristky).

Baziliáni žijú podľa reguly sv. Bazila Veľkého. Je ťažké povedať, kedy prišli na Slovensko. Celé stáročia žili v tomto regióne mnísi, ktorí nemali nijaké špeciálne meno. Boli jednoducho „mníchmi“. Meno „baziliáni“ sa pre nich na našom území začalo používať až v 17. storočí. Momentálne majú na Slovensku tri monastiere – v Prešove, kde je aj sídlo provinciálneho predstaveného – protoigumena, v Krásnom Brode a v Trebišove.

Baziliánky tiež žijú inšpirované sv. Bazilom Veľkým a jeho sestrou sv. Makrínou. Na Slovensko prišli v roku 1922 na pozvanie ThDr. Mikuláša Russnáka, generálneho vikára Prešovskej eparchie. Do roku 1950 mali kláštory v Prešove, Stropkove, Svidníku, Sečovciach a v Prahe. Aktuálne má tento rád na Slovensku dve organizačné jednotky: Provinciu Bolestnej Matky Božej (monastiere v Prešove – provinciálny dom, Bardejove, Svidníku a Medzilaborciach) a Viceprovinciu sv. Cyrila a Metoda (Sečovce – viceprovinciálny dom, Vranov nad Topľou, Trebišov a Bratislava).

Redemptoristky sú najmladšou rehoľou (rádom) v Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Na Slovensko prišli v roku 2002. Najprv žili v priestoroch starej fary v Sačurove a v roku 2007 sa presťahovali do novopostaveného kláštora vo Vranove nad Topľou – Lomnici. Žijú podľa reguly, ktorú od Ježiša prijala ich zakladateľka bl. Mária Celeste Crostarosa, a hľadajú spôsob, ako túto duchovnosť prepojiť s tradíciou východnej duchovnosti.

Milan Zaleha CSsR

Článok bol uverejnený v prílohe časopisu Zasvätený život 01/19.

The post Mníšsky život v Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku appeared first on Zasvätený život.

( Štefan Ančočik ) Keď vstúpi ťažká choroba do môjho života, tak od okolia počúvame naučenú frázu: „Neboj sa, to bude dobré!“ Čo bude dobré? Kedy to bude dobré? Odkiaľ to vieš? A kto ti to povedal? Pre neveriaceho človeka je utrpenie, choroba a smrť niečo strašné! Ale ak Bohu verím, tak viem, že Kristus bol prvý, kto si prešiel cestou utrpenia a bránou smrti za moje hriechy, ale tretieho dňa vstal z mŕtvych. Preto v čase choroby mám veľkú príležitosť, aby som svoje utrpenie spojil a pripodobnil s Kristom, a tak bol otvorený Božím darom, ktoré sú jedinečné a nedajú sa získať iným spôsobom. Svätý apoštol Pavol o tom píše v Liste Rimanom: „Lebo ak sme s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme aj v zmŕtvychvstaní. … Ale ak sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť.“

Odovzdávanie pamätných listov k 70. výročiu Akcie Rehoľníčky od Konfederácie politických väzňov Slovenska rehoľným sestrám pokračuje. V mene KPVS boli dňa 22. novembra 2020 odovzdané listy desiatim sestrám z Kongregácie školských sestier sv. Františka. V prítomnosti miestnej komunity v Okoličnom, kde týchto desať sestier žije, im ich odovzdala provinciálna predstavená sestra Rafaela Zvrškovcová.

Pamätné listy dostali sestry Alojzia Fendeková, Cecília Kýšková, Emerencia Čarnogurská, Etela Ocilková, Kristiána Šebestová, Ludvika Kucková, Mariola Dúbravcová, Natália Nahalková, Paula Oroszová, Petra Mendrošová. Z tejto kongregácie dostala takýto list sestra Viliama Mihalusová v Ľubochni a na odovzdanie čaká list pre sestru Viktóriu Záňovú, ktorá pôsobí na misiách v Alma-Ate v Kazachstane.

-fc-

The post Desať Školských sestier v Okoličnom dostalo pamätné listy k 70. výročiu Akcie R appeared first on Zasvätený život.

( Štefan Ančočik ) Akú prácu má malé dieťa? Hrať sa, najesť sa, pospať si a tešiť sa z každého dňa. Otec a mama sa s láskou starajú o všetko ostatné a celá zodpovednosť za fungovanie rodiny je na ich pleciach. To isté robí Boh Otec. Stará sa o fungovanie vesmíru, sveta, obetoval svojho Syna, má starosť o každého človeka vrátane mňa a mojich blízkych. A Presvätá Bohorodička, naša nebeská mama, nás prikrýva svojím omoforom, láskou a mocným príhovorom u svojho Syna Ježiša Krista. Ak tomu každý deň verím a dokážem si to naplno uvedomiť, tak svoj čas prežijem v pokoji s vedomím, že som Božie dieťa, ktoré verí svojmu Otcovi a teší sa na Božie kráľovstvo. S dôverou prežívajme svoje osobné dejiny spásy.

Dňa 21. novembra 2020, na sviatok Vstupu Bohorodičky do chrámu, ktorý je súčasne sviatkom všetkých klauzúrnych spoločenstiev, slávil prešovský arcibiskup a metropolita Ján Babjak SJ, svätú liturgiu v Kláštore sestier redemptoristiek vo Vranove nad Topľou.

Vo svojom príhovore, citujúc Svätého Otca Františka, vyzdvihol prínos klauzúrnych sestier pre svet. „Ste majákmi, ktoré signalizujú prístav tým, ktorí sa stratili na otvorenom mori; pochodňami, ktoré osvetľujú temnú noc; strážcami, ktorí oznamujú nový deň, keď je ešte noc. Čo by sa stalo so slabšími členmi Cirkvi, ktorí vo vás nachádzajú oporu, aby mohli pokračovať na svojej ceste?“

Otec arcibiskup následne vyzval sestry, aby prehodnotili posledné roky, či sa viac podobajú Ježišovi. Aby sa nedali oklamať protivníkovi, ktorý bude zúriť, aby ich zneistil, či znechutil, lebo vie, že si vybrali lepší podiel. Zároveň ich povzbudil, aby ako Panna Mária, vždy kráčali v Božej prítomnosti a boli dokonalé podľa jej vzoru.

Jana Kijovská, OSsR

The post Redemptoristky slávili sviatok klauzúrnych spoločenstiev s vladykom Jánom Babjakom appeared first on Zasvätený život.

( Štefan Ančočik ) Teším sa na druhý slávny príchod Ježiša Krista? Alebo mám ešte svoje plány, čo všetko by som chcel urobiť, dokončiť, vyštudovať, zabezpečiť, precestovať, užiť si… ? Starec Varlaám hovorí: „Syn môj, nečakaj, že sa dožiješ vysokého veku a neskôr sa budeš venovať hlbokému sebazdokonaľovaniu. Bojuj každý deň a približuj sa Kristovmu životu. Zjednoť sa s Ježišom. Tvoj teplomer lásky ku Kristovi musí ukazovať každý deň viac. Pochopíš to, keď pocítiš, že veci terajšieho života pre teba strácajú akúkoľvek hodnotu a tvoje pohŕdanie dočasnými vecami sa stáva čoraz citeľnejším.“ Ježiš Kristus je zmyslom môjho bytia a existencie, preto sa pripravujem a teším na stretnutie s ním.

( Dominik Gromoš ) Predstavte si krajinu, v ktorej vládne múdry a statočný kráľ. Vydáva zákony, ktoré dávajú zmysel a sú navrhované tak, aby slúžili pre dobro ľudí. Pri pohľade na tú krajinu by ste si však povedali, že to nemôže byť pravda. Ľudia v nej sú hrubí a nepríjemní, navzájom si škodia a nemajú sa radi. Prečo je to tak? Lebo hoci majú dobrého kráľa a aj sa ním chvália pred občanmi iných krajín, sami ho nechcú poslúchať. Pri pohľade na Ježiša stojaceho pred Pilátom alebo aj v hociktorej situácii jeho života by sme sa mali pýtať seba samých: „Je toto môj kráľ?“ Ak áno, je to tak len v tých oficiálnych medziach alebo som naozaj jeho a túžim ho počúvať? Tým, ktorí ho takto prijmú, sľúbil Svätého Ducha, ktorý ich naučí všetko, a teda aj to, ako sa mu celkom podriadiť. Kráľ nie je kráľom pre seba samého, ale pre iných.