09:00 – Zamyslenia na dnes

Koľkokrát potrebujeme vidieť okolo seba dobrý príklad, aby sme povzbudení mohli aj my s chuťou konať dobro? Hovorí sa, že úsmev je zadarmo. Čo však vidíme okolo seba? Nespokojnosť, uhundraných ľudí, zlosť a sklamanie. Ísť v tomto prípade „proti prúdu“ je nielen znakom živého kresťana, ale mnohokrát aj hrdinskou cnosťou. Kristus nás upozorňuje, že toto budeme zažívať, to chladnutie lásky v ľudských srdciach. Postavme sa proti neprávosti, aby mohol Kristus lásku v ľuďoch znova zapáliť. ( Tomáš Labanič )

„Čia ste sestra?“ spýtal sa muž.

Sestra Blandina Segaleová bola rada, že mala príležitosť predstaviť sa. Kovboj, ktorý sedel vedľa nej v dostavníku, jej naháňal strach. Obavy sa však rozplynuli, keď si uvedomila, že sa nikdy predtým nestretol s rehoľníčkou.

„Som sestra všetkých,“ odpovedala. „Dávam svoj život, aby som robila dobro druhým ľuďom.“

Bolo to v roku 1872. Tí dvaja cestovali zo Steubenville v Ohiu do ďalekého Trinidadu v Colorade na západnej hranici. Blandina mala 22 rokov. Mala byť učiteľkou a kovboj hľadal šťastie.

Blandina bola sestrou všetkých po celý svoj život a najmä počas 21 rokov na Západe. Podporovala dobročinnosť a spravodlivosť. Pomáhala budovať školy a nemocnice. Evanjelizovala zločincov, pomáhala väzňom a spriatelila sa s Angličanmi, domorodými Američanmi i Mexičanmi. Hoci nepísaný zákon Západu znel: „Zabi, lebo inak ťa zabijú,“ zákon sestry Blandiny by sa dal vyjadriť takto: „Miluj, aby Boh mohol byť milovaný.“

Veľa práce

Nebola to Blandinina prvá dlhá cesta. Rodina sa v roku 1854 presťahovala z talianskeho Cicagna do Cincinnati. Mala len štyri roky. Mariu Rosu Segaleovú inšpiroval misionársky duch rôznych rehoľníčok, ktoré ju učili, a ako šestnásťročná vstúpila do rádu Sestier lásky. Pri skladaní večných sľubov prijala meno Blandina po mučeníčke z druhého storočia. Potom vyučovala v Steubenville a po šiestich rokoch ju „poslali na misie“ do Colorada.

Blandina sa pridala k ďalším trom sestrám. Vyučovala domorodcov. Ale neuspokojila sa len s vyučovaním. „Vidím, že treba vykonať veľa práce, a je tu len málo ľudí,“ napísala Blandina svojej rodine. „Vytvorila som si plán: Urob všetko, čo môžeš, a nikdy nič nevynechaj pre ťažkosti alebo nechuť.“ Keď videla, že budova školy je v žalostnom stave, rozhodla sa ju opraviť, hoci o stavebníctve nič nevedela. Mala len sochor. Vyliezla na strechu a začala búrať. Onedlho sa do práce zapojili aj okoloidúci a rodiny študentov. Zbierali drevo a vyrábali tehly, aby školu opravili.

Odvaha na hranici

Trinidad bol centrom „divokého západu“. Počas prvých rokov sa stretla s bojovnými Indiánmi z kmeňa Ute, rozhnevanými lynčujúcimi davmi a ozbrojenými banditmi. Chýbali úrady, ktoré by udržiavali pokoj. Blandina čerpala z evanjeliových zásad, aby sa postavila proti násiliu. Verila, že zmierenie, láskavosť a milosrdenstvo nie sú len pojmy, ktoré sa hlásajú z kazateľnice, ale sú to aj nevyhnutné čnosti – najmä pre život na hranici. Z najlepších študentov vytvorila „hliadky“, ktoré jej hlásili, ak niekto mal nejaké ťažkosti. Nikto nebol vylúčený z ich ochrany. Keď jedna žena z obávaného indiánskeho kmeňa Ute požiadala o pomoc pri starostlivosti o chorého chlapca, Blandina poslala svojich mladých zástupcov, aby dieťa priviedli k nej.

Členovia hliadky Blandine povedali, že bandita – kamarát neslávneho zločinca Billyho Kida – leží chorý a opustený v chatrči za mestom. Blandina a študenti mu začali nosiť jedlo a lieky. Pri jednej návšteve sa ukázal aj Billy Kid. Aby prejavil Blandine vďačnosť za jej starostlivosť, chcel jej urobiť láskavosť – čokoľvek, čo bolo je v jeho moci. Blandina využila možnosť a požiadala ho, aby upustil od svojho zámeru zabiť troch miestnych lekárov. Na jej prekvapenie s tým súhlasil. Ale len preto, lebo dal Blandine slovo.

Keď s údivom uvažovala o tejto príhode, do denníka si zapísala: „Život je tajomstvo. A čo ľudské srdce? Zmes dobra i zloby. Odhalil niekto, ako to v ňom funguje?“ Blandina bola ženou činu a nezaoberala sa teóriami. Zistila totiž, že najviac ovplyvní ľudí tak, že vstúpi do ich sveta. Keď zakúsia Božiu lásku prostredníctvom veľkodušnej starostlivosti kresťanov, bude ich to priťahovať k Bohu.

Evanjelizovať vraha

Blandina nikdy náboženstvo nevnucovala. Svojou dôverou v Boha a skutkami nesebeckej služby vyvolávala zvedavosť ľudí. A keď prišiel vhodný čas na evanjelizáciu, bola pripravená.

Blandina sa v prípade Billyho kamaráta, chorého zločinca, stále znova a znova k nemu vracala a pomáhala mu bez toho, aby spomenula Ježiša. Jedného dňa jej ten muž povedal, že keby k nemu prišla a hovorila o pokání, morálke alebo niečom, čo sa týka náboženstva, poslal by ju preč. Keďže sa však o neho s takou láskou starala a nevedela, či je „Žid, Indián alebo  diabol“, nabral odvahu a spýtal sa: „Myslíte si, že mi Boh môže odpustiť toľko hriechov?“

Blandina použila slová z Písma: „Keby boli vaše hriechy ako šarlát alebo by ich bolo toľko ako zŕn piesku na brehu mora, obráťte sa ku mne, hovorí Pán, a ja odpustím.“

Muž povedal, že nad tým ešte popremýšľa. Prichádzala zima a jeho stav sa zhoršoval. Blandina a ďalšie sestry lásky ho navštevovali. Na smrteľnej posteli urobil úkon kajúcnosti. Prítomní Blandine povedali, že zaspal odriekajúc modlitby, ktoré ho naučila. Sestra Blandina si do denníka zapísala: „Je v Božích spravodlivých, ale milosrdných rukách.“

Viesť s láskou

Blandina o dva týždne neskôr, v decembri 1876, dostala znepokojujúcu správu: preložili ju do Santa Fe v Novom Mexiku – na konci železnice, a teda na najvzdialenejšom okraji hranice. Bola to ďalšia úloha, ktorá jej naháňala strach, ale Blandina bola odhodlaná ísť tam, kde bola potrebná. Spomenula si na prednášku z duchovných cvičení o ceste svätého Jozefa do Egypta. Ak Jozef mohol ísť do neznáma, môže aj ona!

Našťastie, Santa Fe jej pripomínalo Taliansko so starými kostolmi a úzkymi uličkami. Napísala, že atmosféra je naplnená étosom františkánov, ktorí tu boli pred ňou.

Hoci Blandina mala mesto rada, misionárska práca nebola taká jednoduchá ako v Colorade. Namiesto toho, aby robila dobro tam, kde to bolo potrebné, musela riešiť byrokraciu a papierovačky. Západné teritóriá sa rozvíjali. Noví úradníci boli ochotní financovať jej dobročinné diela. Dostala verejné prostriedky na pochovávanie mŕtvych, starostlivosť o chorých a na programy pre núdznych v prvej nemocnici v Novom Mexiku, v Nemocnici svätého Vincenta.

Vďaka Blandininmu úsiliu kapacita nemocnice čoskoro nestačila. Zranení robotníci na železnici a zlatokopovia ležali na dlážke. Blandina chcela dilemu vyriešiť a vzdala sa svojho matraca. Postupne ju nasledovali aj všetky sestry lásky, hoci Blandina nebola ich predstavenou. Bola prirodzeným vodcom. Videli v nej príklad rádového motta: „Ženie nás Kristova láska.“

Nájdi si svoj koniec sveta

Blandina zo Santa Fe odišla a zakladala verejné i katolícke školy v Albuquerque v Novom Mexiku. Posledné roky prežila opäť v Cincinnati a pomáhala talianskym prisťahovalcom. Zomrela v roku 1941 vo veku 91 rokov. Keď ležala na smrteľnej posteli, jedna zo sestier sa spýtala: „Čo môžem pre teba urobiť?“ Pohotovo odpovedala: „Nie, dieťa, nie pre mňa, ale pre Boha.“ Sestra Blandina zomrela tak, ako žila – sústredila sa na potreby ľudí okolo seba, nie na svoje.

Blandinino misionárske dedičstvo jej zaslúžilo titul Božia služobnica. Môže sa stať prvou svätou Nového Mexika. Jej životný príbeh je inšpiráciou pre prisťahovalcov, zdravotníckych pracovníkov, vychovávateľov a všetkých obhajcov chudobných. Sestra Blandina má však posolstvo aj pre nás všetkých: Každý kresťan má svoju hranicu, svoj kútik sveta, ktorý potrebuje dobročinnosť, povzbudenie a Kristov altruizmus. Aj my sa ako Blandina môžeme modliť o odvahu vstúpiť do týchto misijných oblastí a osloviť cudzích ľudí a cudzie miesta Ježišovou láskou.

Kathryn Elliotová

S dovolením redakcie prevzaté z časopisu Slovo medzi nami, 5/2017

The post Sestra pre všetkých / Blandina Segaleová uvádzala na západnej hranici lásku do praxe appeared first on Zasvätený život.

Život je mnohokrát ako búrlivý vietor, ktorý poprevracia všetko, čo nie je upevnené. Udalosti v našom živote nám jeho okolnosti často poprevracajú naruby. Kristus aj v takýchto momentoch chce vstúpiť do nášho života a byť s nami. On tam chce byť stále – nie ako my si mnohokrát myslíme, že je s nami vtedy, keď sme šťastní, je nám dobre a nič nám nechýba. Jeho slovo môže dať pokoj, ktorým zvládneme s istotou všetko – i akúkoľvek búrku v nás či okolo nás. ( Tomáš Labanič )

Kapličky a další drobné sakrální objekty jsou významnou součástí vesnického prostředí, bývají místem k zastavení při poutních cestách i k tichému rozjímání v soukromí. Jejich vznik souvisí s duchovním a náboženským rozměrem života lidí, v menších obcích plnily funkci kostela. Některé z nich jsou zasazeny do krajiny, stojí podél cest nebo v okolí studánek, a mohou tak přispívat k estetice celého okolí. Jakou podobu mají, když se do jejich tvorby zapojí architekti?

Prostřední Bečva

Náves malé beskydské obce Prostřední Bečva prošla v roce 2016 kompletní revitalizací, záměrem architektů ze studia Henkai bylo vytvořit fungující střed správné valašské dědiny. Myšlenku pro vzájemné setkávání se snaží podpořit několik nových staveb. Je to třeba pódium vhodné pro vesnické koncerty, altán s možností uspořádat svatební obřad přímo na návsi. Byl zde také postaven malý objekt určený pro rozjímání.

Jednoduchá konstrukce budovy je tvořena dřevem, několik malých oken umístěných těsně pod krovem pouští dovnitř záblesky slunečních paprsků. Místo kolemjdoucí vyzývá vstoupit dovnitř a usadit se na dřevěné lavici. Zatoužíme-li po opravdovém svatostánku, můžeme přímo v obci navštívit kostel svaté Zdislavy.

Kaplička Čtyř svatých

Na cestě ze Sobětuch do Rabštejnské Lhoty míjíme minimalistickou kapličku Čtyř svatých, jejímž autorem je architekt Pavel Měrka ze studia Ti2 architekti. Charakter této atypické stavby udává sloup vyjadřující symboliku tvaru kříže se čtyřmi rameny. Celkový dojem dotváří kombinace hlavních materiálů, kterými jsou cortenový plech a dřevo. 

Místo je zasvěceno čtyřem patronům, kteří jsou zastoupeni stylizovanými symboly orientovanými na všechny světové strany. Česká země – Svatý Václav (Svatováclavská koruna), letiště a vojsko – archanděl Michael (meč), pole a zemědělci – Svatý Isidor (rýč), cyklisté a výletníci – Svatý Kryštof (poutnická hůl). ​Pod sloupem je umístěna schránka se vzkazem budoucím generacím, objekt je doplněn lavičkou poskytující odpočinek a rozhled do krajiny. 

Kaple sv. Vendelína

Rodinná kaple v podhůří Oderských vrchů je věnována památce dědečka šikanovaného po komunistickém puči a byla postavena svépomocí jeho vnukem. Minimalistický sakrální objekt Kaple sv. Vendelína je svým geometrickým tvarem těla kontrastem vůči okolní přírodě, vychází z geometrie určené Le Corbusierovým Modulorem.

Atmosféru objektu dotváří zvolená materiálová kombinace betonu a skla, působivá roseta východní fasády je opatřena čirými a modrými skleněnými prvky. Tvůrci celé koncepce jsou Pelčák a partner architekti, na výzdobě interiéru se podílelo několik umělců. Stěny vymalovala výtvarnice Hana Puchová, sochu sv. Vendelína vytesal Jiří Středa. Zvon odlila zvonařská dílna Tomášková – Dytrychová.

(krátené)

…

Publikované s láskavým dovolením redakcie czechdesign.cz. Celý článok a ďalšie kaplnky si môžete pozrieť TU.

Titulná fotografia: Ti2 architekti

The post Do krajiny se vrací místa pro tiché rozjímání. Vybíráme kapličky od českých architektů, které lákají k zastavení appeared first on Zasvätený život.

Kristus pozýva apoštolov, aby sa utiahli na miesto, kde nikto nie je a kde je ticho. Vníma ich únavu a vie, že vnútro človeka je stvorené takým spôsobom, že v samote a tichu je schopné nachádzať Boha a rozprávať sa s ním, ale aj fyzicky sa obnoviť. Ak to porovnáme s tým, ako dnes žijeme my a ako sme schopní podvedome a s falošným pocitom straty času vyhýbať sa samote a tichu, počujme dnes Kristov hlas. On nás pozýva tak trocha stratiť tie naše ľudské aktivity, aby sme našli seba, ale v prvom rade jeho. ( Tomáš Labanič )

Saleziánkam pribudli dve večné sestry. Udalosť skladania večných sľubov sestier sa uskutočnila v Trnave. Hlavným celebrantom pri slávnostnej svätej omši bol apoštolský prefekt Azerbajdžanu so sídlom v Baku a titulárny biskup sídla Municipa Mons. ThLic. Vladimír Fekete, SDB.

Obradu skladanie doživotnej profesie predchádzalo čítanie životopisov budúcich večných sestier, Františky Martinkovej a Jany Obalovej. Obe potom na výzvu provinciálnej predstavenej odpovedali: „Volal si ma Pane, tu som.“  Nasledovala homília, v ktorej vikár saleziánov don Peter Jacko zdôraznil niekoľko dôležitých skutočností: „Evanjelium, ktoré ste si vybrali je odpoveďou na Božiu lásku. Je osobná, iba ty stačíš, ostatné veci sú menej podstatné. Tá láska je verná a plodná, prináša ovocie pre celý svet. Rozpamätajte sa aj vy, že Boh Vás nikdy v živote neopustí a ten životopis, ktorý bol prečítaný je niťou Jeho lásky.“

Po homílií, vyjadrení súhlasu sestier na otázky súvisiace so zasvätením a litániách k svätým, bolo skladanie večných sľubov. Každá osobitne prečítala formulu sľubov a podpísala ju na oltári pred svojimi svedkyňami, saleziánkami Andreou Miklovičovou, Editou Štefkovičovou a ostatnými prítomnými ľuďmi. Týmto úkonom sestry Františka Martinková a Jana Obalová povedali Bohu „áno“ navždy v rehoľnej spoločnosti saleziánok, 29. augusta. V Inštitúte Dcér Márie Pomocnice ich prijala provinciálna predstavená Monika Skalová. Ako symbol si sestry zvolili svätý ruženec.

Slávnosť pokračovala ďalej liturgiou obety. Na záver svätej omše, pred požehnaním sestry vyjadrili svoje poďakovanie. Pozvali všetkých prítomných na pohostenie, ktoré sa konalo v priestoroch gymnázia svätej Angely Merici.

Nové večné sestry budú pôsobiť v slovenských komunitách saleziánok, Františka v Krízovom centre pre rodinu v Rožňave a Jana v Bratislave v Cirkevnej materskej škole svätej Márie Mazzarellovej.

Dagmara Čepelová, FMA

The post Saleziánky majú dve nové večné sestry appeared first on Zasvätený život.

Baziliánsky monastier Grotaferrata, založený v roku 1004, teda ešte pred rozdelením cirkvi na východnú a západnú má nového igumena.

Práve v tomto monastieri boli od štyridsiatych rokov 20. storočia tlačené cirkevnoslovanské liturgické knihy pre gréckokatolíkov aj na Slovensku, ktoré sa dodnes používajú a v tomto monastieri bola vyhotovená kópia Klokočovskej ikony, ktorá je dnes uložená v kanadskom Hamiltone.

V prvej polovici tohoto roku (5. mája) pápež František menoval za igumena benediktínskeho mnícha menom Francesco De Fe. Pochádza zo Salerna a v roku 2010 vstúpil do benediktínskeho monastiera pri bazilike sv. Pavla za hradbami.

V roku 2015 zložil večné sľuby a bol vysvätený na kňaza. V reholi pôsobil ako archivár, bol bo vysokoškolskej pastorácii, ale aj magistrom novicov. Momentálne prednáša na Pontificio Ateneo Anselmianum, kde sa venuje dejinám stredovekej filozofie, ale aj na vysokej škole Regina Apostolorum, kde sa venuje vzťahom medzi dogmatikou a duchovnosťou kresťanského Východu i Západu.

Obrad ustanovenia na igumena (Prochirisis egumenale) bol slávený v bazilike Presvätej Bohorodičky pri monastieri za účasti arcibiskupa Demetria Gallara, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi 24. júna 2021, na sviatok sv. Jána Krstiteľa. Prítomným bol aj doterajší administrátor monastiera, kardinál Marcello Semeraro.

Bližšie informácie o baziliánskom monastieri Grotaferrata je možné nájsť na stránke: https://abbaziasannilo.org/

Zdroj: TK KBS / TS KE Daniel Černý

The post Monastier Grotaferrata má nového igumena a novú webovú stránku appeared first on Zasvätený život.

„Darovala si nám posvätné rúcho, ktorým si odievala svoje panenské telo, aby sa stalo odevom neporušiteľnosti všetkým veriacim…“ Čo je ten lepší podiel? Ak vnímame a počúvame, čo robila Presvätá Bohorodička a ako pristupovala k svojmu Synovi, ukazuje sa nám cesta neporušiteľnosti, ktorou sa pre nás stáva Kristus. On je ten lepší podiel, istota nášho spasenia, lebo on je cesta, pravda a život. Byť pri jeho nohách znamená čistým srdcom nazerať na život Krista a prosiť ho, aby sme sa mu stali podobní. Tento podiel sa rozhodnutému človeku neodníma. ( Tomáš Labanič )

Ľudia si navzájom pri blahoželaniach mnohokrát želajú „hlavne to zdravie“. Zdravotníctvo a systém liečenia je aj v dnešnej dobe finančne náročná záležitosť. Sami to vidíme v každodennom živote. Žena v Ježišových časoch minula celý svoj majetok na to, aby vyzdravela. Prichádza k Ježišovi, lebo už inú možnosť nemá. A v tomto momente a situácii vo svojom živote vníma slová Ježiša o tom, akú má vieru. Odchádza uzdravená. Mám aj ja takú vieru, aby som pristúpil k Ježišovi a pocítil blahodarné uzdravenie svojho vnútra, svojej duše? ( Tomáš Labanič )

Neopätovaná láska bolí. Odmietnuté pozvanie takisto. Na miesto, kde má prevládať radosť a šťastie, si ľudia z mnohých dôvodov nenájdu čas ani námahu pripraviť sa a prísť. Hostinu som prichystal, hovorí Boh skrze toto podobenstvo. Prečo máme také ťažkosti pochopiť, že toto pozvanie je tým najdôležitejším a najzásadnejším v našom živote, keďže od jeho prijatia/ neprijatia sa bude odvíjať aj naša večnosť? Vo svetle tejto hostiny sa v dnešný sviatok odohráva iná hostina. Herodes oslavuje svoje narodeniny, pre ktoré sa niekto iný v ten deň narodí pre večný život. Sv. Ján Krstiteľ pozvanie Krista ako Božieho Baránka na hostinu prijal, a jeho príchod ohlasoval mocne svojimi slovami. Herodes vo svojej túžbe vládnuť a užívať si život nehľadí na nič iné, iba na seba a svoje chúťky. Svojím sebectvom odmieta pozvanie Jána Krstiteľa vidieť svoj život taký, aký je, v pravde. Preto radovánky a pôžitky v ňom prehlušia svedomie i zdravý rozum a Jána nechá sťať. Skrze dnešné podobenstvo a dnešný sviatok ma Boh pozýva byť účastným na jeho hostine. Herodes odmietol, Ján Krstiteľ nie. „Prijmi ma dnes, Synu Boží, za spoločníka na svojej tajomnej večeri, veď ja nezradím tajomstvo tvojim nepriateľom…“ ( Tomáš Labanič )