09:00 – Zamyslenia na dnes

(Mikuláš Jančuš) Zatiaľ čo ostatní proroci Izraela videli dopredu a oznamovali veci budúce, Ján Krstiteľ vidí a hovorí to, čo už videl. Pred jeho očami sa udialo to, čo bolo prisľúbené a nastalo práve teraz. Radi by sme aj my poznali našu budúcnosť. Možno by sme sa na udalosti, ktoré prinesie, dokázali aj lepšie pripraviť. Treba si však uvedomiť, že najdôležitejšia udalosť budúcnosti sa pre nás už začala prijatím sviatosti krstu. Vtedy sa začala naša osobná spása.

(Mikuláš Jančuš) Ak telefonujeme s človekom, ktorého tvár sme nikdy predtým nevideli, podvedome a možno aj cielene si v mysli začneme klásť otázku, ako vyzerá. Podľa hlasu môžeme spoznať, či je mladý, alebo starý. Podľa spôsobu intonácie sa dá určiť aj fyzická stavba. Evanjelista nám nezanecháva informáciu, ako Boží hlas pri Jordáne znel. Boh Otec nemá ani nepotrebuje fyzickú podobu, jeho tvárou je milovaný Syn. Boh Otec je hlas, ktorý vyslovuje slovo, a jeho tvárou je Syn, ktorý toto slovo v plnosti uskutočňuje.

Kto by nepoznal umelecké dielo talianskeho renesančného maliara Leonarda da Vinciho, obraz Mona Lisa? Tento portrét ženy s tajomným úsmevom patrí už niekoľko storočí k najhodnotnejším umeleckým dielam. Ale až v posledných rokoch sa začala vášnivá diskusia o tom, čia podoba je na obraze zachytená. Jedna z najnovších a najodvážnejších teórií tvrdí, že obraz je autoportrétom samotného majstra Leonarda. Kto sa však skutočne skrýva v obraze, ostáva doteraz záhadou.

Ten, kto sa podľa Božieho slova usiluje žiť autenticky život, stáva sa viditeľným obrazom Boha na zemi a nesie v sebe podobu Boha Otca. Takú istú milovanú podobu, o ktorej počúvame v dnešnom evanjeliu.

Rada sa dívam na nočnú oblohu posiatu hviezdami. Na tajomný svet diaľok,
svetla a tmy, ktorý nad mojou hlavou vytvára majestátnu klenbu.
Majstrovské dielo môjho Otca!

Stačí chvíľa, ktorú venujem tomuto zázraku, a moje srdce sa začína chvieť v úžase. Privádza ma k tajomstvu, k srdcu Boha.

Keď uvažujem o biblických
mudrcoch, pýtam sa, či azda pri pohľade na nočné nebo zažívali niečo podobné. Prebudilo
v nich záujem smerovať k tomu, čo ich presahuje? Ako je možné, že sa len
tak vydali do ďalekého neznáma, hľadať nejakého kráľa, o ktorom toho veľa nevedeli,
zaiste nie toľko, ako o ňom z proroctiev vedel izraelský ľud? Vydali
sa na cestu, ktorej cieľ nepoznali. Nevedeli, koho nájdu. A odkiaľ brali
istotu, že sa im to podarí? Odkiaľ čerpali odhodlanie a nasadenie, čo ich hnalo
dopredu? Ako je možné, že ich nejaká hviezda dokázala vytiahnuť z ich
doterajších istôt? Boli to učenci, určite bolo o nich dobre postarané,
mali svoje teplé miestečka v palácoch, svoju prácu, zázemie, svoje bádanie
a zaiste i slušný komfort. Ako to, že dokázali zanechať všetko pre
niečo, o čom nevedeli takmer nič? A vôbec, ako je možné, že dokázali
spozorovať, že sa na nebi objavila nejaká nová hviezda, pre naše oči len zrnko
svetelného prachu, utopené v mori státisícov ďalších?

Boli to muži veľmi vnímaví, so zmyslom pre detaily a dôslednosť, schopní postrehnúť zmenu, spozornieť pri niečom novom a neprehliadať nepatrné. Pýtali sa a boli ochotní hľadať. Herodes a židovskí učenci poznali dokonca i mesto, kde sa má Kráľ narodiť, a predsa ho nenašli. Podarilo sa to len tým, ktorí prichádzali so skloneným srdcom, s túžbou pokľaknúť a odovzdať svoj dar. Odvaha a túžba mudrcov dokonca nepoznala hranice. Nebáli sa opustiť svoju zem, prekročiť to, čo im bolo doposiaľ známe, vystúpiť so svojho bezpečia a vstúpiť do cudzej krajiny, vystaviť sa nepohodliu, prekonávať seba samých. Kto chce nájsť nebeského Kráľa, musí mať odvahu popasovať sa so svojimi neduhmi, slabosťou, obmedzenosťou, byť ochotný prekračovať svoje hranice, svoj tieň a meniť sa k lepšiemu, vrátiť sa domov od betlehemského dieťaťa úplne inou cestou. Sme aj my takto múdri?

Monika J., ašpirantka Ordo virginum
Foto: halfpoint.sk

(Mikuláš Jančuš) V tie dni, v tom čase – slová, ktorými sa začína väčšina evanjeliových čítaní. Božie slovo sa tak aktualizuje pre poslucháča, aby sa na ňom potom aj uskutočnilo. Poďme teda aj my za Jánom Krstiteľom do púšte, aby sme sa tam stretli s Bohom. Neodkladajme rozhodnutie na neskôr, na iný, vhodnejší deň. Vstúpme na cestu pokánia s Jánom práve v tento deň.

(Mikuláš Jančuš) Ján Krstiteľ otvára vo svojich poslucháčoch bránu zvedavosti. Veď ak on je už takým veľkým človekom, kvôli ktorému zástupy množstva ľudí vychádzajú do púšte, aký potom bude ten, koho príchod ešte len ohlasuje? Nikto menší ako Boh. Človek podvedome túži po Bohu, pretože je stvorený na jeho obraz a podobu, a len v ňom sa môže v plnosti nájsť.

(Mikuláš Jančuš) V tomto čítaní sa niekoľkokrát zopakuje slovíčko hádzať alebo tiež dávať, ktoré sú v tomto kontexte rovnocenné. Sú však dva spôsoby dávania. Jedno cenené ľuďmi, druhé Bohom. Podľa ľudí veľa dávajú bohatí. Podľa Boha je to však málo, lebo nedávajú všetko. Chudobná vdova dala všetko. Boh si cení, ak mu človek dáva všetko, celý svoj život, celé svoje srdce, lebo až vtedy ho môže naplniť až po okraj.

(Mikuláš Jančuš) Aké zvláštne slová prikázania. Svetské zákony, ktoré riadia život človeka, si väčšinou nárokujú na autoritu skrze poslušnosť a trest.
Náš Boh nám však nežne hovorí: „Počúvaj, prosím, a miluj ma.“ Boh si cez prikázania vo mne hľadá podobného v dobrote a láske. Jeho láska ku mne ho učinila človekom a mňa robí božským moja odpoveď lásky.

(Mikuláš Jančuš) Pán Ježiš je živé Božie slovo. Evanjelium, ktoré veriaci človek počúva a číta, s ním vstupuje osobne do dialógu, tak ako to zažili učenci v chráme. Kristus aj mne kladie otázky a ja sa smiem pýtať Boha. Až vtedy sa v mojom živote objaví údiv nad nekonečnou Božou múdrosťou, keď v evanjeliu objavím odpovede na svoje každodenné problémy.

(Mikuláš Jančuš) Všetci poznáme frázu: Z lovca sa stala korisť. Som si istý, že chápeme jej kontext v dnešnom Božom slove. Farizeji chceli Pána Ježiša skompromitovať. Ostali však lapení do vlastnej pasce. Dúfali, že sa otvorene vyjadrí k nastolenému problému, aby ho mohli obžalovať zo vzbury alebo kolaborácie. Zvrat nastáva, keď si Kristus pýta denár a oni mu ho podávajú. Kristus nevlastnil pohanský peniaz, mali ho tí, ktorí ho chceli obžalovať zo zrady. Aj ja rád lovím a obžalúvam iných zo zrady, z nelásky, z nevery… Nabudúce skôr ako takto budem loviť, sa pozriem na obraz svedomia, či už nie som lapený ja sám.

(Miroslav Pohár) Jozefov život je naozaj pestrý. Tak ako ho poznáme z evanjelia, začína sa radostným rozbehom do perspektívy rodinného života. Zrazu príde bolestné sklamanie z náhleho otehotnenia Márie, na ktorom on ako jej právoplatný manžel nemal účasť. To ho ponorí do dokonalej tmy. Nečakane však zasvieti svetlo zhora a ponuka ísť ďalej: „Neboj sa vziať si Máriu, … lebo to, čo sa v nej počalo, je zo Svätého Ducha.“

Ten, kto sa odhodlal plniť Božie plány, nech sa pripraví na bolestné i radostné prekvapenia, na stálu pohotovosť, na nočné vyrušenia, na pochody cez púšť, na nenávisť a lásku, ktoré sa budú striedať ako deň s nocou. Na napäté čakanie, „pokiaľ ti nepoviem“. Toto všetko skúsi duša, ktorá to myslí s Bohom úprimne. Ale ak vieme, že Boh je náš Otec, budeme mu plne dôverovať a náš život poznamená natrvalo pokoj a radostná istota, že aj to, čo je v ňom bolestné a nejasné, slúži len na naše dobro. A presvedčíme sa, že práve vtedy, keď budeme najviac trpieť, nás Boh nečakane navštívi radosťou.

Aj sv. Pavol mal túto skúsenosť, keď napísal: „Nedovolí Boh pokúšať nad naše sily, ale so skúškou dá aj východisko, aby sme ju mohli zniesť.“ Pravého kresťana preto charakterizuje stála vnútorná vyrovnanosť a pokojná radosť plynúca z vedomia, že Boh nás má vždy veľmi rád a riadi všetko vôkol nás v náš prospech. To radostné i bolestné. Prosme sv. Jozefa, aby sme vedeli vždy s pokojom prijať tie hry svetla a tieňov, ktoré služba Ježišovi so sebou prináša.