09:00 – Zamyslenia na dnes

(Emil Turiak) V tomto výroku z úst farizejov – židovských teológov – je vyjadrené krásne vyznanie k osobe Ježiša. A predsa jeho autori boli pred pravdou uzatvorení. Podobne ako Pilát, ktorý stál pred stelesnenou pravdou, a predsa nad ňou vynáša výrok neprávosti a smrti, aj keď mu Ježiš zdôrazňuje: „Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas.“ Vidíme, že je veľký rozdiel pred pravdou stáť a podľa pravdy žiť.

(Emil Turiak) Mnoho ľudí sa podobá turistovi, čo nesie na pleciach ruksak, a nevie, čo v ňom má. Kráča umorený bez cieľa svetom a neustále frfle. Vidí úspech iných, ich nadanie, bohatstvo, závidí im vzťahy – pomaly všetko, čo majú a čím sú. Len on je „Bohom zabudnutý, nešťastný chudák“. Takto plynú uplakané dni a roky jeho života. A mohli byť iné. Stačilo sa pozrieť do vlastného batoha a našiel by v ňom všetko potrebné pre šťastie. Nie som aj ja nositeľom pre lenivosť neobjavených talentov a mŕtvej viery?

(Emil Turiak) Pokrvná príbuznosť je aj v dnešnej dobe dôležitá. Plynú z nej určité privilégiá i povinnosti. Ale sama osebe nie je zárukou harmonických vzťahov ňou zviazaných osôb. Máme poznanie o množstve smutných vzťahov a udalostí aj medzi pokrvne najbližšími. Ježiš hovorí o duchovnej kvalite človeka, prameniacej z činnej viery v Boha a povyšuje tento vzťah na adoptívne príbuzenstvo: „Lebo kto plní Božiu vôľu, je môj brat i moja sestra, i matka.“ Som nositeľom živej viery v Trojjediného?

(Emil Turiak) História hovorí o neustálej snahe ľudí vytvárať spoločenské celky, v ktorých si vládcovia upevňujú moc a budujú svoj osobnostný majestát. Súbežne s tým ide však i demolácia týchto politických útvarov. Pramení to z nespokojnosti ľudí a v snahe vytvoriť čosi iné, relatívne lepšie. Ježiš poukazuje na dôležitosť jednoty – i osobnostnej. Vieme, aký je ťažký stav človeka trpiaceho schizofréniou. Nemôžeme súbežne slúžiť Bohu aj diablovi – to vedie k záhube.

(Emil Turiak) Motívy ľudí, ktorí sa snažia vystúpiť na nejaký vrch, sú rôzne. Niekto tam ide kvôli pohľadu na prírodné scenérie, iný pre posilnenie vôle a fyzickej kondície, ďalší kvôli prestíži a pod. Úmerne náročnosti cieľa by mala predchádzať zodpovedná príprava a zhodnotenie možností na jeho dosiahnutie. Ježiš často odchádza na vrch do samoty modliť sa. Vodí tam aj apoštolov, aby sa v tichu profilovali pre službu evanjelizácie. Aj nás volá do výšin ducha, aby sme sa s ním v modlitbe osobne stretli.

(Emil Turiak) Stretnutie s Kristom privádza nečistých duchov do úžasu a núti ich ohlasovať jeho božstvo. Poklonou mu vyznávajú svoju podriadenosť. Aj keď sa diabol vo svojej pýche proti Bohu búri, je v tejto svojej vzbure bytostne od Boha závislý. Jeho činnosť zla a smrti je limitovaná rozsahom, ktorý mu je jeho Stvoriteľom umožnený. Diablove túžby, pýcha a moc nikdy nepresiahnu Boží majestát. Podobne to je aj s človekom. Hoci si myslí, že Boha niet alebo ho nepotrebuje, predsa je bytostne vo všetkom od neho závislý.

(Emil Turiak) Logika argumentácie človeka je niekedy ťažko pochopiteľná. Viackrát som sa stretol s tvrdením: „Keby bol Boh spravodlivý, tak by sa mi zle nevodilo, nebol by som vo väzení.“ Dovolávame sa Božej spravodlivosti, ktorá má našu tvár. Spravodlivosti, ktorá má byť uplatňovaná na iných, ale k nám má byť nekonečne zhovievavá a milosrdná. Na otázku: „Pýtal si sa Pána Boha pred tým, ako si šiel kradnúť (vydierať, niekoho biť, opíjať sa…, robiť zlo), na to, či je to spravodlivé, prosil si ho o požehnanie seba i tých druhých, modlil si sa…?“ odpoveď znie: „Nie.“ Na otázku: „Keby ti Boh zabránil konať všetko, čo sa ti páči, keby ti nedovolil ísť, kam chceš…, keby ťa zbavil osobnej slobody, bol by si šťastný?“ je odpoveď podobná.

Teda nechceme sa zbaviť slobody, ale chceme sa vyhnúť zodpovednosti. Ak sa po našom zlom rozhodnutí alebo skutku dostavia bolestné alebo smutné dôsledky, vtedy za to môže Boh, hoci rozhodnutie bolo naše. V kontexte Izaiášových slov sa môžeme pýtať i seba samého: „Aký duch veje nado mnou? Je to Boží Duch alebo duch zla?“ Lebo aký duch ma napĺňa, taký je i môj život.

(Emil Turiak) V tomto výroku sa zrkadlí obdiv ženy voči Ježišovi. Cítime, že je ním natoľko okúzlená, že to vyjadruje akoby závisťou voči matke, ktorá Ježiša porodila, živila a vychovala, ktorá môže byť naň patrične hrdá. V odpovedi Ježiša znie: „Zaiste! “ (materstvo je darom i poslaním ženy), ale on nás vedie ešte ďalej: „Blahoslavení sú tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho.“ Aký je môj pohľad na ženy, na ich materstvo, ako počúvam a žijem Božie slovo?

(Emil Turiak) Starozákonný veriaci Izraelita poznal modlitbu, pôst a almužnu. Všetky viedli k posilňovaniu duchovného i telesného zdravia a k sociálnej citlivosti k blížnym. Ale zmysel dostávali až vo svetle viery v Boha. Ich praktizovanie má niesť aj racionálny podtext ukazujúci na význam, vhodnosť a opodstatnenosť zvolených prostriedkov vedúcich k cieľu. Zrieknutie sa vlastného hriechu je základom ich úspešného praktizovania a účinnosti Božej milosti v našom živote.

(Emil Turiak) Evanjelista Marek píše o vražde muža (Jána Krstiteľa), ktorý miloval pravdu a žil v zhode s ňou. Zaznamenáva bezprávie Herodesa a Herodiady, do ktorého je vtiahnuté mladé dievča, ktoré si pýtalo radu od svojej matky. Tá si v urazenej pýche žiada smrť nevinného namiesto nápravy vlastného života. Aj v dnešnej dobe sme svedkami „zabíjania pravdy“. Ľudskej i Božej. Ježiš hovorí: „Na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde.“ Otázka pravdy stojí aj predo mnou. Milujem ju a žijem v zhode s ňou?