09:00 – Zamyslenia na dnes

Ľudia vonku čakajú dobré slovo a posolstvo o Božej láske. Čo nám bráni vychádzať k nim?

V júnovej relácii privítame ľudového misionára redemptoristu p. Michala Zamkovského, laického misionára Petra Zamkovského a saleziána Stanislava Hurbaniča.

Predchádzajúce diely a bonusové videá si môžete pozrieť na saleziánskom youtube kanáli.

Viac o tejto téme si môžete prečítať v praktickej brožúrke Vydavateľstva DON BOSCO s názvom Cirkev na ceste k pokore, ktorej autorom je p. Michal Zamkovský, CSsR.

The post Viera do vrecka: Stačí, že nám je spolu dobre v kostole? (video) appeared first on Zasvätený život.

Únia európskych konferencií vyšších predstavených (UCESM; www.ucesm.net), zastrešená Kongregáciou pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, organizovala v dňoch 28. apríla a 18. mája 2021 webinár na citlivú tému duchovné zneužívanie. Každý deň ponúkol dva prednáškové vstupy, priestor na diskusiu v skupinkách a otázky. Prvý deň prednášala sr. Katharina Kluitmann, OSF (teológia, psychológia) a Doris Reisinger-Wagner (teológia, filozofia); druhý deň sr. Véronique Margron, OP (morálna teológia) a fr. Brendan Geary, FMS (klinická psychológia). Webinára som sa zúčastnil iba v prvý deň, a preto ponúkam všeobecné zhrnutie k téme a stručnú syntézu tohto dňa.

Dôsledky duchovného zneužívania môžu byť veľmi závažné: tento typ zneužívania atakuje slobodu človeka, ktorá je nevyhnutným predpokladom možnosti vzťahu s Bohom. V tomto zmysle, ako bolo počas seminára spomenuté, môže byť duchovné zneužívanie horšie ako zneužívanie súvisiace s oblasťou sexuality. Je preto nevyhnutné, aby tento údajne dosť rozšírený fenomén, v rámci ktorého už prebiehajú šetrenia zvlášť závažnejších prípadov, bol dobre pomenovaný, aby mohli byť chránené obete a kde je to potrebné aj poskytnutý terapeutický proces obetiam i perpetrátorom. Cieľom štúdia reality duchovného zneužívania sú v neposlednom rade aj úpravy v kánonickom práve, ktoré by umožňovali aplikovať sankcie voči páchateľom.

Webinár sa niesol v pokojnej atmosfére ponuky kompetentných príspevkov a dialógu. Práve ponúkanie solídnych obsahov a príslušný dialóg sú v akejkoľvek oblasti ľudského poznania a života jedinou alternatívou k fenoménu zneužívania.

Sr. Katharina pekne a jasne prezentovala charakteristiky duchovného zneužívania, z ktorých sú viaceré známe. Niektoré z nich azda prevažujú v ženských komunitách, no sú medzi nimi aj také, ktoré sa vedia objaviť aj v mužskom spoločenstve. Boli spomenuté napríklad prekračovanie hraníc (violation of privacy), keď osoba stráca osobný ochranný priestor. V komunitách sa to deje napr. duchovným sprevádzaním, umožneným len v rámci samotnej komunity. Ako ďalší bol spomenutý zákaz kontaktov zvonka, osobných, ako aj v rovine formácie – prostredníctvom rozličných tematických kurzov. Tento prístup je akousi „mystickou manipuláciou“, v ktorej sa skupina navonok považuje za elitnú, za lepšiu ako zvyšok sveta a smerom dovnútra je spoločenstvo stavané nad jednotlivca. Podobnou charakteristikou je idealizácia komunity, považovanej za jedinú so správnou spiritualitou. Tieto dynamiky majú svoje pozadie v narcistickom prežívaní. Duchovné zneužívanie v podobe znevažovania druhých zasa spôsobuje zmätenosť v oblasti emócií osoby. Zlyhanie sa tu považuje za neprijateľné, čo je hrubo neľudské, keďže sa nerešpektuje charakter človeka „in via“, ktorý je na ceste rastu. Produkuje sa tak neustála frustrácia, lebo takýto typ „dokonalosti“ je nedosiahnuteľný. Azda najhoršou formou a zároveň najmenej zrelým obranným mechanizmom páchateľa pri tomto type duchovného zneužitia je dynamika nazývaná „splitting“, keď si páchateľ, ktorý nemôže nevnímať vlastnú biedu, nasadzuje masku dokonalosti, povyšuje seba a ponižuje druhých: dôsledkom je nemožnosť vykúpenia toho, čo je nezdravé.

Je dôležité uvedomiť si, že nie všetci páchatelia duchovného zneužívania majú zlé úmysly: zlobu svojho konania si nemusia uvedomovať. No vždy z toho majú nejaký prospech a vždy je to v logike narcizmu. Čím menej je však ich správanie uvedomelé, tým sú nebezpečnejší. Obeťami duchovného zneužívania sú najčastejšie mladí rehoľníci, mladí vekom alebo aj skúsenosťou života vo viere.

Aké sú východiská? Predovšetkým pomenovať tieto dynamiky, uvedomiť si ich a dávať v komunitách priestor supervízii s prizvaním autorít a odborníkov.

Doris Reisinger-Wagner, spolupracujúca aj s nemeckou biskupskou konferenciou, hovorila o formách duchovného zneužívania. Jej prezentácia bola skvelá veľkým prehľadom a zároveň zarážajúcim svedectvom množstva prípadov. Vzácnosť jej kompetencie plynie aj z vlastnej skúsenosti, keďže sama bola v rehoľnej formácii duchovne zneužívaná, čo ju viedlo k opusteniu zasväteného života.

Hovorila o troch formách zneužívania: 1) zanedbávanie (negligence); 2) manipulácia; 3) násilie. Zaujímavým a azda aj prekvapujúcim je prvý typ duchovného zneužívania, a to „zanedbávanie“. Ide o zanedbanie poskytnutia potrebnej formácie tým, ktorí na ňu majú nárok a potrebujú ju, čo v duši zanecháva ako dôsledok zmätok (perplexity). Táto forma zneužívania je spolu s manipuláciou nutným krokom predchádzajúcim násilie. Jednoducho tam, kde chýba potrebné poznanie, je veľmi ťažko možné, aby sa žilo v atmosfére a procese zdravého duchovného vývoja.

Ako jeden z príkladov na rozlíšenie zneužívania uviedla bežnú situáciu zo života: umývanie záchodov. Záchody je bezpochyby treba umývať. A na tom, kto to v spoločenstve urobí, sa treba dohodnúť, či prípadne určiť niekoho, ak by sa k tomu nik nemal. Určiť niekoho do tejto služby je celkom v poriadku. Avšak treba to urobiť výlučne v externej rovine. Znamená to, že ak sa k usmerneniu umývať záchody pridá komentár (výslovný či implicitný) „aby si rástol v pokore“, už to prekračuje hranice a stáva sa duchovným zneužitím. Ide tu o to, že nikdy nemôžem motivovať svoju požiadavku voči druhému hodnotením jeho duchovného stavu a pobádať ho (tlačiť ho) tým k práci na nejakej konkrétnej duchovnej kvalite alebo čnosti. Toto je výlučný priestor jednotlivca a slobody jeho vzťahu s Bohom.

Skúmanie témy duchovného zneužívania je nový predmet a – ako to relátori spomenuli – vyžaduje si ešte veľa práce a uvažovania. Potrebnej práce a uvažovania, aby sa zasvätený život naplno rozvíjal vo svojej kráse a sile a mohol svedčiť dnešnému svetu. Slová o kráse zasväteného života veľmi sympaticky zazneli práve z úst Doris Reisinger-Wagner aj napriek jej negatívnej osobnej skúsenosti.

Pavel Prihatný, OFMCap

Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 02/2021.

The post Seminár o duchovnom zneužívaní appeared first on Zasvätený život.

Únia európskych konferencií vyšších rehoľných predstavených (U.C.E.S.M. – L’Unione delle Conferenze Europee dei/lle Superiori/e Maggiori) pripravila v dňoch 28. apríla a 18. mája 2021 webináre na tému duchovného zneužívania, ktoré boli tlmočené do štyroch jazykov: angličtiny, taliančiny, francúzštiny a španielčiny. Zo Slovenska sa webinárov zúčastnilo približne 20 zasvätených. Prednášky a nahrávky sú k dispozícii aj na webstránke UCESM.

„Páči sa mi, že UCESM reaguje odborne na aktuálne potreby. Iniciatíva pozerať sa na zasvätený a duchovný život v pravde a s odvahou vychádza „zhora“. Veľmi výhodný je online prenos aj to, že prednesené materiály zostávajú na kanáli Youtube. Duchovné zneužívanie nie je ľahká téma, hovorí o navonok málo zjavnej deštrukcii osoby. Páčilo sa mi, že boli prezentované mnohé konkrétne príklady a tiež odborný výklad, ako takéto zneužívanie rozoznať a ako sa postaviť k obeti a zneužívateľovi. Veľmi cenné bolo analyzovanie tejto skutočnosti vzhľadom na sľub poslušnosti. A dovolím si povedať (hoci nie som odborníčka), že na Slovensku – najmä ako následok komunistickej minulosti – je tento fenomén nevedomky zakorenený v mnohých zasvätených osobách. Nejaký typ odborného seminára by preto mohol byť aj pre nás cennou pomocou.“ sr. Miroslava Tarajová, Inštitút Dcér Márie Pomocnice

„Webinár Abuso Spirituale bol pre mňa skvelou príležitosťou stretnúť (aspoň takto na diaľku) mnohých rehoľníkov – sestry i bratov, ktorým záleží na obnovení rehoľného života vo svojich inštitútoch. Prednášky boli ozaj zaujímavé, oslovili ma hĺbkou témy – pohľad na to, ako formujeme mladých, ako žijeme v našich komunitách… zaujímavá bola aj celková reflexia, a to nielen psychologická, ale aj teologická. Napriek tomu, že sa denne zaoberám témou zneužívania, bolo to pre mňa obohacujúce a zároveň mi to prinieslo aj veľa nových poznatkov. Asi najviac sa ma dotkla prednáška sr. Kathariny Kluitmann, ktorá predstavila duchovné zneužite na rôznych úrovniach a poukázala aj na to, ako ono ovplyvňuje vnútornú slobodu človeka, jeho kreativitu, sebahodnotu atď. Prekročenie hraníc, manipulácia, poníženie i veľa našich zvykov či zlozvykov, ktoré si vysvetľujeme nábožensky, sú v podstate násilím. Je silné počuť tieto myšlienky od ľudí, ktorí sú sami v pozícii autority. Vidím v tom nádej, že zmena sa môže stať reálnou, že budeme postupne stále viac citlivejší na ľudskú zraniteľnosť. Viem, že niekedy sa tieto postoje zdajú byť v protiklade s tradíciou, s tým, ako sme zvyknutí chápať poslušnosť, tichosť, komunikáciu, ale verím, že aj skúsenosť uvedených webinárov môže priniesť šírenie pravdy týchto myšlienok a pomôže účinnej reflexii našich postojov.“ sr. Agnieszka Jarkovska, Inštitút sestier kapucínok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho

„Seminár o duchovnom zneužívaní ma obohatil okrem iného aj tým, že mi pomohol uvažovať o nás zasvätených a o hlbokom vplyve našej formácie. To mi opäť pripomenulo veľkú tému, a to je formácia samotných formátorov. Spomínajúc si na mojich formátorov, ma to viedlo až k uvažovaniu nad spolubratmi, ktorí prežili svoju formáciu počas totality. Natíska sa tu možno až potreba venovať viac pozornosti starším spolubratom, ktorí prežili svoju formáciu počas obdobia totality, keď formácia mala rôzne obmedzenia nielen zo strany režimu, ale aj zo strany možností rehole a samotných formátorov. Ak zneužívanie moci zo strany formátora – podľa dnešných poznatkov – spôsobuje rany v duševnom a duchovnom živote osoby, potrebujeme uvažovať, ako pomáhať zasväteným, ktorí sú zranení nedokonalosťami formácie za totality.“ Rastislav Hamráček, Saleziáni dona Bosca

Únia konferencií vyšších rehoľných predstavených Európy združuje 39 národných konferencií vyšších rehoľných predstavených z 28 európskych krajín a zastrešuje približne 250 000 zasvätených. Sídlo Únie je v Bruseli. Členom UCESM je aj Konferencia vyšších rehoľných predstavených na Slovensku (KVRPS).

-jk-

Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 02/2021.

The post Zasvätení uvažovali o téme duchovného zneužívania appeared first on Zasvätený život.

Kapucín Peter Vician hovorí svoj životný príbeh, v ktorom sa v mladosti stal závislý na hazarde. Opisuje, ako sa krok po kroku zadlžoval, strácal vzťahy a aj zmysel života. Skončil na ulici v Prahe, kde niekoľko mesiacov žil ako bezdomovec. V rodine a v spoločenstvu našiel bezpodmienečné prijatie a rozhodol sa svoj život dať Bohu a neskôr vstúpiť do rehole.

0:00 Úvod
0:50 3 úvodné otázky
3:05 Moment stretnutia sa so živým Kristom
4:22 Závislosť na hazarde
13:47 Návrat domov a splácanie dlhov
17:26 Prijatie v spoločenstve
19:53 Rozhodnutie pre Ježiša
27:43 Začiatok obsahu pre Youtube
28:00 Rozhodnutie vstupu do rehole
35:06 Sľuby kapucínov
40:10 Mystické zážitky
41:40 Spovedanie
42:24 Život v reholi

Prevzaté s dovolením z YouTube kanála GODZONE Daily.

The post 8-ročná závislosť na hazarde ma dostala na ulicu – kapucín Peter Vician | GODZONE Podcast Flešbeky (video) appeared first on Zasvätený život.

V duchu tohto hesla sa niesol tohoročný Deň Pro orantibus, ktorý je tradične venovaný modlitbám za kontemplatívny život a organizovala ho Biskupská komisia pre zasvätený život Konferencie biskupov Španielska na Slávnosť Najsvätejšej Trojice dňa 12. júna 2022.

Slávnostná svätá omša sa slávila o 12.00 hod. v kláštore La Trapa v diecéze Palencia a v čase 18.00 – 19.00 hod. prebiehala adorácia za pokoj v kláštore klarisiek s mottom „Klaňajme sa Bohu života a pokoja“.

Organizátori pripomínajú tri piliere kontemplatívneho života: načúvanie, premena, spoločenstvo.

„Tí, ktorí pre nasledovanie Pána zanechali všetko, stávajú sa svedkami Svetla a Božiemu ľudu prinášajú svoju ,tajomnú plodnosť‘, tak kľúčovú pre synodálny rast. Osoby kontemplatívneho života sú hlboko synodálne. Nie pre svoje mimoriadne úsilie, ale pre svoj charizmatický základ. Do tej miery, akou hľadajú Božie svetlo a prinášajú ho pred tvár Cirkvi,  sú nositeľmi synodálnej skúsenosti, schopnej prebudiť synodalitu aj v iných. Tí, ktorí vedia načúvať Pánovi, ukazujú iným cestu otvárania sa druhým, povzbudzujú k neustálej osobnej premene podľa Božej vôle, cvičia sa vo vytváraní bratského spoločenstva a osvetľujú ostatným chodníky zmierenia a pokoja.

V tento deň s vďačnosťou a nádejou hľadíme na našich kontemplatívnych bratov a sestry a prosíme Pána, aby ich ochraňoval a dal im zažiariť uprostred nás. Opierame sa o ich múdrosť a vernosť pri budovaní Cirkvi na pevných a trvácnych základoch. Oni svojím svedectvom pohýnajú Cirkev rozširovať pole svojej pôsobnosti. Ich neprestajná modlitba, otvorená Božiemu slovu, vyprosuje milosti pre naše synodálne úsilie. Ich bratský pohľad, neprestajne hľadajúci priestor na zmierenie a spoločenstvo, nás vyzýva upevňovať zväzky, ktoré budujú Božie kráľovstvo. Kontemplatívny život nás neustále približuje k žiare Najsvätejšej Trojice, aby radosť z kráčania po synodálnej ceste zakúsil Boží vo všetkých kútoch zeme,“ uvádzajú vo svojom príhovore k Dňu Pro orantibus 2022 členovia Biskupskej komisie pre zasvätený život.

Podľa www.conferenciaepiscopal.es spracovala Zuzana Morávková

The post Kontemplatívny život – svetlá na synodálnej ceste appeared first on Zasvätený život.

Sestra Daniela sa narodila v Prešove 8. novembra 1970. Vyrastala v Lemešanoch v okrese Prešov a vstúpila do Rádu sestier sv. Bazila  Veľkého na Slovensku. Prvé sľuby zložila 30. decembra 1995. Formáciu absolvovala vo Svidníku a v Prešove. Po večných sľuboch pôsobila v Prešove, vo Ľvove na Ukrajine, v Bardejove a v talianskom Ríme. Momentálne žije a pôsobí ako provinciálna predstavená sestier baziliánok v Prešove.

Ako by sme mohli charakterizovať zasvätený život?

Zasvätený život má dnes, ako aj v minulosti ten istý základ. Je to Boh, je to On sám, kvôli ktorému žijeme takýto život. On nás povoláva a my dobrovoľne odpovedáme na jeho povolanie svojím áno alebo aj svojím nie. Zasvätený život znamená, že sa ako slobodné osoby zasväcujeme Bohu, posväcujeme sa samému Bohu. Môžeme to pripodobniť Eucharistii počas premenenia, prepodstatnením svätých darov sa chlieb a víno menia na Kristovo telo a krv. Prepodstatnenie – celá podstata chleba a vína sa mení, hoci viditeľne ostávajú nezmenené. Tak isto aj my naším zasvätením sa, posvätením, v hĺbke srdca sa u nás všetko mení, hoci navonok je to neviditeľné. Vo svojej úplnej podstate preto zasvätený život zostáva stále rovnaký, lebo túžba po Bohu, po úplnom splynutí s ním má byť na prvom mieste. Nie na nejakom mieste, ale na prvom. Samozrejme, že sa prispôsobujeme dnešnej dobe, čo je veľmi potrebné, ale nie vo všetkom dobré. Boh je stále ten istý, on nemení svoju požiadavku voči nám, on nám stále hovorí cez Ježišove slová: „Vy buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský otec.“ a tiež: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“

Je rozdiel v motivácii na zasvätený život, keď porovnáme dnešok s obdobím, keď ste v sebe rozpoznali povolanie Vy?

Myslím si, že medzi tým nie je žiaden rozdiel. Skutočná motivácia môže byť iba jedna, a to je Boh. Ak viem pre čo, kvôli Komu som vlastne prišla do kláštora, tak to je ono. V rehoľnom živote ide o to vzdávať sa úplne všetkého, myslím úplne na 100 percent, aj všetkých svojich plánov a túžob. Ak je motívom Boh a utopenie sa v jeho láske, to je podstata. Možno niekedy v začiatkoch človek vníma, že niektoré veci musí, je však dôležité, aby sa prepracoval k postoju ja chcem. Osobne si veľmi intenzívne uvedomujem, že dnes chcem. Chcem Bohu odovzdať úplne všetko. Aj svoje túžby. Chcem prijať čokoľvek, čo je Božou vôľou pre môj život.

Mali ste obdobie, keď to tak nebolo?

Samozrejme, sme ľudia. Nie vždy je to také jasné. Človek vybočí. Myslím, že uvedomenie si, že čokoľvek tu na zemi je dočasné, pomôže siahnuť po tom, čo je večné, lebo to jediné má zmysel. 

Ako hodnotíte povolania, ktoré sa dnes hlásia do Vášho rádu?

Povolania, ktoré nám dnes Pán posiela, sú väčšinou zrelšie, čo sa týka veku, ale na duchovnej zrelosti sa musí pracovať. To je úloha formácie. Veľa ľudí prichádza zranených už z domu, lebo situácia na Slovensku je taká, aká je. Títo potrebujú špeciálnu odbornú pomoc. Je dobré, keď je takúto pomoc schopný poskytnúť kňaz. Ak sa k nám hlási niekto taký, kto má vážne problémy a potrebuje psychologickú alebo psychiatrickú pomoc, snažíme sa mu vysvetliť, že je najlepšie preňho samého, aby takúto pomoc dostal mimo kláštora.

Dnes sa veľa hovorí o tom, že žijeme v úplne inej dobe ako pred pár desaťročiami. Existuje v komunitách nejaký generačný problém?

Áno, mladšie sestry niekedy nerozumejú starším a staršie nerozumejú mladým. Je to preto, lebo sme ešte iba na ceste k dokonalosti, zatiaľ na širokej ceste. Ale keď sa s Božou pomocou dostaneme na cestu úzku, časť našich problémov zmizne a na časť, ktorá nám zostane, sa už budeme pozerať inými očami.
Kristus hovorí: „Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých, čo cez ňu vchádzajú. Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú!“ Studita starec Alexander hovoril: „Úzka cesta je cestou lásky. Prečo sa volá úzkou? Lebo osoba všetko zúžila do jedného konania – do lásky. Všetko, čo robí, robí v láske: rozmýšľa – tam je všetko láska, koná s láskou, želá s láskou, chodí s láskou, rozhoduje s láskou… jednoducho v každom jej skutku, ktorý robí, je jeden duch – duch lásky. Jej život spočíva v odovzdávaní tejto lásky.“

Vnímate svoju službu ako náročnú?

Áno, je to náročná služba. V našich pravidlách máme zakotvené, že provinciálna predstavená je v prvom rade duchovnou vodkyňou, ktorá má vyzývať sestry k svätosti a rastu v Kristovi svojou hlbokou láskou k Bohu, svojím vrelým prijímaním každej sestry a nadšeným odpovedaním na Božie volanie. Som si vedomá toho, že pokiaľ nesiem zodpovednosť za sestry, som za ne zodpovedná pred Bohom. Toto vedomie, že na prvom mieste som to ja, ktorá má mať s Bohom vzťah úplnej odovzdanosti, ma mení. Človek už neostane taký, aký bol pred prijatím zodpovednosti. Vnímam sa ako roztlieskavačka na štadióne. Som pozvaná roztlieskavať svoje spolusestry k vernosti, k láske k Bohu. Ja som prvá roztlieskavačka a spolusestry radkyne sú ďalšie roztlieskavačky.

Na čo sú kladené najväčšie nároky?

Najväčší nárok má byť kladený na osobný duchovný život predstavenej. Od toho sa všetko odvíja.

Ktoré vlastnosti sú podľa Vás nezlučiteľné so službou predstavenej?

Pýcha, egoizmus, povýšenectvo, pokiaľ s nimi nepracujeme, lebo, samozrejme, v každom z nás sú, ale ak s nimi pracujeme a spolupracujeme s Božou milosťou, minimalizujú sa a v tom najlepšom prípade aj zmiznú.

Ste umelkyňa. Ako Vám pomáha umenie v duchovnom živote?

Tým, že mám rada všetko krásne, mám rada hory, prírodu, všetko, čo je súčasťou Božieho stvorenia. V modernej dobe akoby absentovalo krásno. Krásno akoby sa stratilo. Napríklad avantgardné umenie sa dištancovalo od tradičných hodnôt a estetických noriem. Pre nás ľudí východného obradu má umenie veľkú hodnotu. Dotýkame sa Boha nielen cez Eucharistiu a Božie slovo, ale aj cez ikonu. Ikona je pre nás vyjadrením lásky a úcty k Bohu.

Ako na Vás celkove vplývajú odchody z kláštora a zo zasväteného života?

Čo sa týka odchodov, určite nie je chyba iba na jednej strane. Chyba býva spravidla na oboch stranách. Dôvodom je zväčša nespokojnosť. Nejaká forma nespokojnosti, s ktorou človek zápasí dlhší čas. Je to smutné, že človek najskôr sľúbi Bohu hory-doly a potom ten sľub berie späť. Jeden kňaz nám počas prednášky povedal, že „nie je ťažko v kláštore, ale ťažko je v našom srdci“.

Dá sa pomôcť nejako tým, ktorí prežívajú fázu odchodu?

Podľa mňa je najdôležitejšia úprimnosť. Schopnosť hovoriť celú pravdu o svojom prežívaní. Ak človek nedokáže byť úprimný, je veľmi ťažké pomáhať. Každý jeden človek je dôležitý. Boh si nepovoláva len tak. Nenechať toho, kto zápasí, samého – osamelého. Pomáhať, aby sa duchovný život rozvíjal. Určite nie je dobré hneď po noviciáte začať študovať alebo sa zamestnať a mať celú hŕbu aktivít. Tak na duchovný rozvoj už neostane čas.

Zmenila pandémia nejakým spôsobom život v kláštore?

Náš život sa aj zmenil, aj nezmenil. Jednoducho náš denný program stále funguje. Zmenilo sa to, že sa viac modlíme, viac postíme a sme viac doma. Pre duchovný život je to prínos. Žiaľ, pre všetkých, čo prišli o prácu, je to pohroma.

Aké poučenie si môžeme vziať z toho, čo práve prežívame?

Pre Boha neexistujú bezvýchodiskové situácie. Poľský salezián Dominik Chmielewski hovorí: „Korunuj Ježiša a nie vírus.“ Nad všetkým je Boh. Lazárove sestry Marta a Mária poslali odkaz Ježišovi, vlastne modlitbu: „Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý.“ Takto by sme sa mali modliť k Bohu aj my a prosiť ho o zázrak uzdravenia, o zázrak nášho navrátenia, lebo každý z nás je milovaný Bohom, každý z nás je jeho milovaným synom, milovanou dcérou. Keď to Ježiš počul, povedal: „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn.“ Ježiš uzdravuje naše strachy a toto je pandémia strachu. Ale láska je silnejšia ako tento strach. Boh nám hovorí „Neboj sa!“ Náš Pán, náš Kráľ je s nami! Preto korunujme Ježiša a nie vírus. Aj nad pandémiou je Boh. Ak ho máme na prvom mieste, nemáme sa čoho báť.

Na povzbudenie: Žime naše zasvätenie tak, aby sme dokázali kráčať úzkou cestou lásky a odovzdávať ju všade tam, kde žijeme.

Sestry baziliánky prišli na Slovensko z Ukrajiny v roku 1922. Venovali sa výchove gréckokatolíckych dievčat v internáte v Prešove. Po vojne sa starali o siroty a po zlikvidovaní kláštorov počas komunizmu začali sestry pracovať v nemocniciach a v ústavoch sociálnej starostlivosti. Po totalite v roku 1990 zriadili sestry Strednú zdravotnícku školu sv. Bazila Veľkého v Prešove. Baziliánky sú kontemplatívno-apoštolským rádom východného byzantského obradu. Patria do Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku a sú podriadené centralizovanému Generalátu sestier baziliánok v Ríme. Ich liturgickým jazykom je staroslovienčina.

Ján Štefanec, SVD

Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 01/2021.

The post Vnímam sa ako roztlieskavačka na štadióne… appeared first on Zasvätený život.

Kanonik premonštrátskeho kláštora v Želive oznámil, že 31. mája bol za nového želivského opáta zvolený brat Tadeáš Róbert Spišák. Do služby ho uviedol generálny opát rádu Jos Wouters. Spišák vystriedal opáta Jáchyma, ktorému sa tento rok skončilo funkčné obdobie.

Nový opát sa narodil v roku 1982 v Košiciach. V roku 2009 zložil sľuby v premonštrátskom ráde a v tom istom roku bol vysvätený za kňaza. Po vysvätení pôsobil ako farský vikár v Želive, v Humpolci a tiež ako kaplán pre mládež humpoleckého vikariátu.

Od roku 2014 pôsobil ako správca farnosti v Želive, neskôr aj v Jiřiciach a 1. januára 2016 bol menovaný do služby prepošta v Želive, ktorú vykonával až do voľby opáta.

Zdroj: TK KBS / christnet.eu
Foto: Roman Polách/Člověk a Víra a zeliv.eu

The post Kláštor Želiv má nového opáta, stal sa ním brat Tadeáš Róbert Spišák appeared first on Zasvätený život.

(Pohľad teológa spirituálnej teológie)

Kríza bratského života

Nie je potrebné nikoho presviedčať, že vo vývoji rehoľného života, najmä v bratskom živote zasvätených osôb, sa prehlbuje bezvýchodisková situácia. Symptómy, ako napríklad pokles počtu povolaní, to jasne ukazujú. Etiológia tohto javu je zložitá, ale jednou z hlavných príčin nedostatku kandidátov do zasväteného života je sekularizácia. Keď spoločnosť žije „akoby Boh neexistoval“, stáva sa hluchá na jeho volanie a duchovne neplodná: nerodí povolania k úplnému zasväteniu sa Bohu. Pápež František tvrdí: „Kríza povolaní je otráveným plodom kultúry dočasnosti, relativizmu a diktatúry peňazí.“ Príčiny poklesu povolaní spočívajú aj v úrovni duchovného života samotných rehoľných spoločenstiev, ktoré len málokedy ponúkajú iným život, alternatívu s príťažlivým kresťanským svedectvom. Tak, ako je nedostatok detí príznakom krízy v rodinnom živote, tak je príznakom choroby rehoľných spoločenstiev pokles počtu povolaní. Zdá sa, že ďalším prejavom vyššie uvedeného problému sú v súčasnosti množiace sa prípady odchodov z povolania u rehoľníkov a rehoľníčok. Potvrdzuje to aj pápež František, ktorý medzi príčinami nedostatku povolaní zvýrazňuje jednu konkrétnu: „prichádza z vnútra samotného zasväteného života, kde popri toľkej svätosti nechýbajú situácie, ktoré protirečia svedectvu, ktoré robia vernosť náročnejšou. Týmito situáciami sú okrem iných: rutina, únava, ťarcha riadenia štruktúr, vnútorné rozdelenia, baženie po moci – karieristi, svetský spôsob riadenia inštitútov, služba autorít, ktorá sa niekedy stáva autoritárstvom alebo niekedy ,liberalizmom‘“.[1]

V kontexte týchto úvah stačí poznamenať, že bezprostrednou príčinou problémov rehoľných spoločenstiev je neschopnosť nadväzovať, rozvíjať a formovať trvalé vzájomné vzťahy založené na evanjeliových hodnotách, a teda nechuť vstupovať do hlbších vzťahov. Psychológovia demaskujú u rehoľníkov nízku úroveň empatie a emočnej inteligencie, veľa neuzdravených komplexov z detstva a nedostatky v medziľudskej komunikácii vedúce k napätiam. Tie sa môžu ľahko zmeniť na spory a nevraživosť. Stáva sa, že ťažké vzťahy v komunite vedú k skrytej agresii a psychickému násiliu, k úzkosti a k depresii, a v extrémnych prípadoch dokonca k pokusom o samovraždu. Nedostatok pokojných vzťahov založených na pravde a na dôvere vedie k zníženiu sebaúcty, k neuróze a psychickej izolácii; k pochybnostiam a situácii vylúčenia zo spoločnosti a niekedy dokonca k špecifickej poruche jednotlivcov v komunitách (tuláci), najmä v prípade mužov. Keď sa objavia nekontrolované emócie, dôjde k žiarlivosti a k nezdravej rivalite – najmä pri nedostatku starostlivosti zo strany zodpovedných osôb –, ľahko potom môže dôjsť k morálnym zneužitiam, ekonomickým a sexuálnym škandálom. Stáva sa, že zasvätené osoby, ba dokonca celé komunity žijú v takom otroctve náruživostí, vzájomného ohovárania a obviňovania, že iba radikálny zásah predstavených zabráni horším a nezvratným následkom.

V dôsledku toho všetkého sa z horizontu spoločného života vytráca základný cieľ, ktorým je zjednotenie jednotlivých rehoľníkov a celej komunity s Bohom. Stráca sa jej misia v Cirkvi vytýčená zakladateľom a charizma udelená Svätým Duchom. Po prvé, život ľudí zasvätených Bohu sa potom stáva popretím najušľachtilejších ľudských hodnôt: bratstva, dôvery, pokoja a slobody. Varoval pred tým aj sv. Ján Pavol II.: „V situácii prázdnoty v hodnotovom rebríčku, keď v morálnej oblasti vládne chaos a zmätok – sloboda zomiera, slobodný človek sa stáva otrokom.“[2] Po druhé, takýto život sa stáva škandálom, kresťanským antisvedectvom, pretože popiera možnosť žiť podľa Kristovho evanjelia, ktoré tým, že robí ľudí bratmi a sestrami, buduje svoju Cirkev. Podkopáva to tiež vieru v Božiu moc, ktorá prináša spásu a zachraňuje. Z celkového hľadiska je život poznačený škandálom nedôvery, rozdelenia a nenávisti dôsledkom satana, otca všetkých klamstiev.

Nevyhnutnosť hlbokej skúsenosti Boha

Ustarostení predstavení a formátori, ktorí vnímajú úpadok úrovne komunitného života, sa zamýšľajú nad jeho príčinami a reagujú na súčasné problémy komunít. Snažia sa viac pochopiť ľudské aspekty komunitného života a poznať zložitosť spoločenskej mentality prostredníctvom školení a náučných prednášok. Múdro využívajú aj poznatky modernej medicíny, psychológie a psychiatrie a ponúkajú vhodné terapie, kde to môže priniesť požadované výsledky. Samozrejme, nabádajú tiež k modlitbe a navrhujú rôzne duchovné cvičenia. Avšak všetky tieto úsilia často neprinášajú očakávané výsledky a ich usilovné snaženia pripomínajú orbu na úhore. Situácia sa stáva ešte drastickejšou v súvislosti so starnutím rehoľníkov a poklesom ich počtu z dôvodu smrti a odchodu z rehole alebo v súvislosti s vyššie spomínaným nedostatkom povolaní.

Predstavení rehoľných komunít si kladú zásadné otázky: Čo chýba v našich komunitách? Kde robíme chybu? Zdá sa, že podmienky na prežívanie rehoľného povolania a na vykonávanie poslania kongregácií a rehoľných rádov sú lepšie ako kedykoľvek predtým. Netrpíme hmotným nedostatkom, fyzickým prenasledovaním, máme väčšiu vonkajšiu slobodu ako v časoch komunizmu, väčší prístup do spoločnosti a kultúry, k technickým prostriedkom a prostriedkom sociálnej komunikácie na ohlasovanie evanjelia. Zdá sa však, že napriek veľkému úsiliu sa ťažkosti v komunitnom živote prehlbujú.

Predstavené problémy nabádajú na jednej strane k hlbšiemu skúmaniu pravdy o človeku a na druhej strane k hľadaniu riešenia na základnej úrovni, v jadre teologicko-duchovných otázok. Po prvé, pripomínajú nám starú pravdu, že človek je iba pominuteľné stvorenie, bytosť poznačená slabosťou a hriechom, ktorá vždy zostane tajomstvom. Ján Pavol II. pripomína kľúč na pochopenie tajomstva človeka, a teda aj na riešenie ťažkostí komunitného života zasvätených osôb: „Človek, ktorý chce dôkladne pochopiť sám seba – a to nie iba podľa bezprostredných, čiastočných, často povrchných, ba dokonca zdanlivých kritérií svojho bytia –, musí sa priblížiť ku Kristovi aj so svojím nepokojom a neistotou, so svojou slabosťou a hriešnosťou, so svojím životom a smrťou. Musí, takpovediac, vojsť doňho celou svojou bytosťou, musí si „prisvojiť“, asimilovať celú skutočnosť vtelenia a vykúpenia, aby tak znova našiel seba. Ak sa v ňom uskutoční tento hlboký proces, prinesie ovocie nielen klaňania sa Bohu, ale aj hlbokého úžasu nad samým sebou.“[3]

V spirituálnej teológii sa spomínaný proces nazýva „zjednotenie s Bohom“, „zbožštenie“, zatiaľ čo praktizovanie duchovného života sa označuje ako „prežívanie, skúsenosť Boha“. Teda prežívanie jeho tajomnej prítomnosti v ľudskom srdci, nadviazanie živého vzťahu s ním skrze Krista v Duchu Svätom. Na úsvite svojich vlastných dejín si prví mnísi a mníšky uvedomili, že pochopenie tajomstva človeka, uzdravenie jeho zranenej duše, ktorá práve preto, že je zranená hriechmi a túžbami, nedokáže budovať bratské vzťahy, spočíva v skutočnej intimite s Pánom. Uzdravenie nespočíva v ľudskom úsilí, ktoré je však preň absolútne nevyhnutné. Ba ani v školeniach a terapiách, tak často veľmi užitočných, či dokonca v príhovorných modlitbách posilňujúcich komunitu a otvárajúcich ju liečivému účinku Parakleta.

Malo by sa jasne povedať, že moderný človek sa pri budovaní vzťahu s Bohom borí s vážnymi ťažkosťami. Často ani nechápe, čo by toto tvrdenie v praxi znamenalo. Áno, v duchovných príručkách sa v súčasnosti píše veľa o „skúsenosti Boha“. Avšak v pastoračnej službe, v ohlasovaní, ako aj v rehoľnej formácii často zostáva zbožným snom, nejasným rozhodnutím, ktoré sa tvárou v tvár praktickým ťažkostiam rýchlo vymení za prístupnejšie „ochranné prostriedky“. Patrí sem napríklad účasť v modlitebných skupinách, kde dominujú emócie; povrchný návrat k neliturgickým modlitbám a rituálom, k tradičnej latinskej liturgii, ktorá v neistom svete dáva väčší pocit hĺbky a stability; plytký evanjelizačný aktivizmus, ktorým sa zasvätený snaží nahradiť hlbšie duchovné zážitky stále novými aktivitami, starostlivo zdokumentovanými na Facebooku. V súčasnosti žije mnoho zasvätených osôb tak, akoby „Boh neexistoval“, pretože zanedbávajú rozvíjanie osobného vzťahu s Bohom.

Samozrejme, nejde o úplnú stratu viery, ale o vážne ťažkosti v prežívaní každodenného života v jednote s Bohom. Ide o neschopnosť zosúladiť fyzickú alebo duševnú prácu s modlitbou, ktorá sa chápe ako prebývanie v Božej prítomnosti. Ide o nedostatok úsilia, aby sa katechéza alebo pastoračné úlohy premieňali vo svojej podstate na stretnutie s Pánom a aby sa stávali vedomým plnením jeho vôle, svedectvom života preniknutého tajomnou Božou blízkosťou. Nielen psychické zranenia alebo neschopnosť komunikovania, ale aj chýbajúci hlboký vzťah s Bohom spôsobuje, že medziľudské vzťahy rehoľníkov a rehoľníčok sú zaťažené srdcervúcou povrchnosťou a práca sa pre iných stáva zaťažujúcou rutinou. Vykonávanie jednoduchých povinností bez hlbšieho vzťahu s Kristom prináša so sebou pretrvávajúci pocit nenaplnenia alebo vyhorenia, je plné napätia, zloby, smútku a depresie, ktoré vedú k tomu, že sa vytráca zmysel vykonávaných činností a stráca sa ich duchovná efektívnosť. Pripomína sa mi tu Kristovo podobenstvo o viniči: „Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne“(Jn 15, 4).

Zaujímavo sa vyjadril v podobnej záležitosti kardinál Gerhard Müller, bývalý prefekt Kongregácie pre náuku viery. O nerozlučiteľnosti manželstva, podľa jeho názoru, rozhoduje nielen nevyhnutné ľudské úsilie, ale predovšetkým Božia milosť: „Manželstvo sa udržiava z milosti sviatosti, a nie naopak. Nerozlučnosť, jednota a plodnosť vyjadrená v otvorenosti prijať potomstvo nezávisí od labilnej vôle, nestálych ľudských emócií a vonkajších spoločenských podmienok a dominujúcich ideologických prúdov“.[4] Aj keď sľuby evanjeliových rád nie sú sviatosťou, mali by byť vo svojej podstate radikálnym znakom primátu Božej milosti pred nevyhnutným ľudským úsilím. Spomedzi všetkých stratégií a činností, metód a nástrojov na posilnenie a uzdravovanie ťažkostí komunitného života zasvätených osôb je potrebné stanoviť za prioritu starostlivosť o prehĺbenie duchovnej skúsenosti rehoľníkov ako nenahraditeľného zdroja sily pochádzajúcej od Boha.

Počúvanie Pánovho slova

Duchovná skúsenosť človeka je zakorenená v milosti krstu. Je to puto, ktoré v tomto znaku Boh v nekonečnej láske buduje prvý s človekom a posilňuje ho v iniciačných sviatostiach. Rozvíja sa rastom viery, nádeje a lásky. K rastu teologických cností nedochádza „automaticky“, ale v slobode prostredníctvom oddaného „počúvania Božieho slova“ (porov. Rim 10, 17) a jeho každodenného praktizovania (porov. Jak 2, 17). Potom môže človek s úžasom zistiť, že slová Svätého písma nie sú iba kódexom morálneho správania, ale slovami života, pretože ich počúvanie srdcom umožňuje, aby Boží život skutočne pretekal našou bytosťou, že „v ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17, 28). Slová z Knihy života umožňujú zakúsiť Božiu prítomnosť a umožňujú kontemplovanie diela spásy v rôznych dimenziách ľudskej existencie.

Preto zasvätené osoby, ktoré prijímajú milosť povolania a vyberajú si radosť a námahu života podľa Ježišových blahoslavenstiev, nemôžu žiť bez Biblie. Bez neustáleho rozjímania, prijímania a dôsledného praktizovania Božieho slova by sa pripravili o Ženíchovu živú prítomnosť, o svetlo Ducha Svätého, ktoré im umožňuje rozpoznať jeho blízkosť a vnímať jeho tajomné pôsobenie aj tam, kde sa zdá, že chýba. Sami by sa odsúdili na život len na vlastnú päsť a okúsili by srdcervúcu biedu svojich vlastných činov. Niet divu, že ich život zbavený spásonosnej moci Pána prestáva priťahovať ostatných a neprináša už duchovné ovocie; že sa stáva smutným a plným medziľudských napätí, že nedáva vnútorné naplnenie, „pretože bezo mňa nemôžeš nič robiť“.

Meditácia

Ak má byť modlitba zasvätených osôb dôsledne kresťanská, na prvom mieste by malo byť predovšetkým čítanie a meditácia Božieho slova, „rozjímavá modlitba“, pri ktorej rehoľníci nielen nehovoria k Bohu, ako skôr Boha počúvajú podľa osvedčeného stredovekého vzoru lectio divina: lectio (čítanie) – meditatio (meditácia) – oratio (modlitba) – contemplatio (kontemplácia).[5] Sám Boh hovorí a osvecuje, udeľuje chápanie neuveriteľnej Božej dobroty srdciam, ktoré prežívajú svoju vlastnú nedokonalosť, hriech alebo nenávisť od iných. Čítanie a rozjímanie Božieho slova celým srdcom, zápasenie a pretie sa s ním až do vnútorného utrpenia, keď sa duša stane „ako vyschnutá, pustá zem bez vody“ (Ž 63, 2), je skutočnou modlitbou, ktorá môže byť zdrojom duchovnej skúsenosti. Preto prví mnísi neustále meditovali Božie slovo a rozjímavá modlitba sa stala stredobodom ich života. Zistili pri tom, že od hlbokého vzťahu stvorenia so Stvoriteľom, hriešnika s Vykupiteľom tiež závisia ich vzťahy v komunite a s okolitým svetom.

Meditácia Božieho slova však dnes čelí značným ťažkostiam: rozjímavá modlitba (meditácia alebo lectio divina) je často zanedbávaná, obchádzaná alebo obmedzená na čítanie zbožnej knihy. Je to tak pre zlú biblicko-duchovnú prípravu a stále príliš nízke povedomie o význame Božieho slova pre praktický rozvoj duchovného života, a to aj medzi rehoľníkmi. Mnoho zasvätených osôb neustále hľadá vo svojom vnútornom živote nové, emočné impulzy a bazíruje na pochybnej kvalite rozjímaní módnych hlásateľov, na zjaveniach domnelých stigmatikov a liečiteľov, najlepšie tých zahraničných, alebo číta pseudonáboženské vyznania polovičato konvertovaných celebrít. Iní zase menia svätých ako rukavičky a fascinujú sa raz príbehmi o zázrakoch, inokedy úryvkami ich diel vytrhnutými z kontextu. Avšak autentický vnútorný život sa jednoznačne buduje na meditácii inšpirovanej Božími slovami a vyžaduje múdrosť, atmosféru modlitby a meditácie, stabilitu a poriadok, a nie „duchovné ohňostroje“.

Meditácia Božieho slova nezasahuje duchovné srdce človeka a nevedie k hlbokému prežívaniu skúsenosti Boha, keď zostáva len v oblasti diskurzívneho myslenia, na úrovni myšlienok, názorov a úsudkov, ako to často býva u súčasných rehoľníkov. Potom to viac pripomína štúdium ako meditáciu. Thomas Merton poukazuje na tento problém takto:

„Jediný dôvod, prečo sa nám nedarí začať meditáciu, je pravdepodobne to, že sme sa pred Bohom nikdy skutočne a vážne nenasmerovali na samotný stred našej ničoty. To je dôvod, prečo nikdy nevstupujeme do najhlbšej reality nášho vzťahu s ním. Inými slovami, meditujeme iba „v mysli“, v predstavách alebo v najlepšom prípade v túžbach, uvažujúc o náboženských pravdách vyňatých z objektívneho uhla pohľadu. Nezačíname snahou „nájsť svoje srdce“, to znamená ponorením sa do hlbín vedomia, ktoré je základom našej identity pred Bohom a v Bohu.“[6]

Samozrejme, zriedkavo sa modlíme iba „mysľou samotnou“, pretože modlitba, čítanie, meditácia alebo lectio divina „absorbujú celého človeka, pochádzajú zo samého „stredu“ ľudskej bytosti, z jeho „srdca“ obnoveného v Duchu Svätom a úplne odovzdaného Kristovej milosti“.[7] Ak však predmetom vnútorného úsilia zasvätenej osoby je iba odrecitovanie predpísaných modlitieb, ich vykonanie v súlade s predpismi adorácie alebo meditácie, chápanej ako typická rozjímavá modlitba, jej túžba srdca po stretnutí s Bohom často nie je uspokojená.

Thomas Merton povzbudzuje, aby sme znovu objavili klasickú formu meditácie nazývanú modlitba srdca, ktorú chápe, ako je to mnohokrát opísané v duchovnej literatúre, ako „opakované vzývanie Ježišovho mena v srdci vyprázdnenom od obrazov a starosti“[8]. V modlitbe srdca „hľadáme predovšetkým najhlbší základ našej identity v Bohu. Nerozjímame o dogmách viery ani o jej „tajomstvách“. Podľa amerického trapistu skutočná modlitba „sa nezačína ani tak „rozjímaním“ ako skôr „návratom do srdca“, nájdením nášho najhlbšieho stredu a prebudením hlbín nášho bytia v prítomnosti Boha, ktorý je zdrojom nášho bytia a nášho života.“[9]

Bez asketického úsilia, bez oživovanej túžby po Bohu, bez neustálej práce na sebe a disciplíny mysle, bez pochopenia potreby zachovávania ticha a zriekania sa, ako aj nutnosti osobného a spoločného umŕtvovania nie je možné viesť hlbší vnútorný život založený na meditácii a modlitbe. Je nemožné zostúpiť na úroveň srdca a stretnúť sa tam s Bohom bez praktizovania cností, prijímania predsavzatí, častého a úprimného spytovania svedomia, ktoré umožňuje „monitorovanie“ osobného pokroku v duchovnom živote. Teoreticky to rehoľníci a rehoľníčky veľmi dobre vedia. Avšak prakticky sa „duch asketizmu“, ktorý bol po celé storočia vlastný rehoľníkom, v súčasnosti, okrem obdobia základnej formácie, z mnohých rehoľných komunít vytratil. Zasvätení sa dnes často pozerajú na svet sekulárnym spôsobom, žijú svoj život podľa svetských princípov, akoby s tým Boh nemal nič alebo len málo spoločné.

Našťastie v posledných rokoch sa do života laických kresťanov a rehoľných komunít, najmä mníšskych, pomaly vrátilo vedomie nevyhnutnosti práce na sebe, cvičenia sa v cnosti a vytvárania atmosféry ticha, zdržanlivosti a modlitby. Čoraz zreteľnejšia je pravda, že bez asketizmu a neustálej schopnosti prekonávania samého seba sa človek stáva otrokom pýchy a iných neusporiadaných túžob a žiadostí, ktoré ním lomcujú a prostredníctvom ktorých sa dá ľahko manipulovať. Bez asketického úsilia podľahne aj zasvätený človek rozptýleniu a pohlteniu svetom, čo mu bráni viesť hlboký duchovný život a zotrvávať v modlitbovej bdelosti v prítomnosti Boha. T. Merton úprimne vyznáva, že „štruktúry komunitného života majú hodnotu, ktorú nemožno podceňovať. Poriadok, pokoj, bratské kontakty a láska, ktoré poskytuje pracujúca a modliaca sa komunita, sú samozrejmým a normálny priestorom, v ktorom sa rozvíja život modlitby“.[10]

T. Merton poukazuje na podstatný prvok, ktorý vyžaduje modlitba srdca:

„V prvom rade by naša meditácia mala začať uvedomením si našej ničoty a bezmocnosti v prítomnosti Boha. Nemusí to byť veľmi bolestná alebo skľučujúca skúsenosť. Naopak, môže to byť skúsenosť naplnená hlbokým pokojom a radosťou, pretože vedie k priamemu kontaktu so zdrojom všetkej radosti a života. Vskutku, nie je ľahké nájsť naše skutočné ja. Je ukryté v temnote a „ničote“, v strede, kde sme priamo závislí od Boha. A keďže autenticita akejkoľvek kresťanskej meditácie závisí od uznania našej pominuteľnosti (bezvýznamnosti), potom pokus o meditáciu s vyhnutím sa jej je sama v sebe rozporuplná. Je to ako snažiť sa chodiť bez nôh.“[11]

Meditácia odhaľuje falošnosti a zdania, v ktorých je uväznené duchovné srdce a ktoré vyplývajú z kŕčovitého lipnutia na vlastnom falošnom „ja“. Aj keď človek nepácha hriešne skutky, objavuje v sebe sklon k falši, hriechu, vzbure a úteku. Preto Thomas Merton píše odvážne a úprimne, ale pozitívne o skúsenosti ničoty a hrôzy, ktorá má očistný charakter a umožňuje „vyslobodiť z trosiek“ a akoby „preformátovať“ srdce. Je to skúsenosť, ktorá oslobodzuje od ilúzií, búra iluzórne základy duchovného života a jeho falošných opôr. Bez skúseností hrôzy a ničoty zostáva duchovný život v štádiu „starostlivosti len o svoju psychickú bezpečnosť a duchovné pohodlie“.

Vyžaduje si to veľa Božej milosti a odvahy, aby sme čelili pravde o našej vlastnej ničomnosti a nespôsobilosti, pretože naša „ničota je viac než len niečo náhodné u stvorenej bytosti. Je spojená s hrôzou hriešnika oddeleného od Boha aj od samého seba, ktorý sa búri proti pravde jeho vlastnej núdze a zlej vôle“.[12] Preto človeka potom sprevádza pocit straty, odmietnutia a opustenia Bohom. Bolestnú a ťažko pochopiteľnú skúsenosť bezvýznamnosti a pominuteľnosti, duchovnej noci, ktorú opisovali mystici a svätí, nemožno vnímať iba ako trest za hriechy, ale ako očistenie a milosť, ktorá nám umožňuje konfrontáciu s falošnosťou nášho vlastného duchovného života a nakoniec nás otvorí Božej láske.

„Hrôza je potrebná práve preto, aby zbúrala tento sklenený dom, falošný vnútorný život, a človeka pred ním zachránila. Je to hrôza a jedine hrôza vytrhne človeka z jeho vlastnej svätyne, kde sa osamelosť bez Boha stáva strašnou. Ale bez hrôzy vyvolávajúcej nepokoj schopnosti videnia a odmietnutia modloslužby zbožných myšlienok a predstáv by človek zostal spokojný sám so sebou a so svojím „vnútorným životom“ v meditácii, liturgii alebo v obidvoch.“[13]

Spoločný život mníchov a rehoľníkov, žien a mužov, prechádza v súčasnosti obdobím značných ťažkostí. Všeobecne však nesmieme nikdy zabudnúť na duchovný rozmer súčasnej krízy bratského života, ktorá je nakoniec najzávažnejšia. Rehoľná komunita nie je totiž obyčajná skupina ľudí, ktorá spolupracuje na dosiahnutí svojich vytýčených cieľov. Nie je to ani rodina, v ktorej manželská láska, narodenie potomstva a pokrvné väzby vytvárajú osobitnú a jedinečnú sieť vzťahov a medziľudských spojív. Naopak, rehoľná komunita je spoločenstvo postavené predovšetkým na osobnej skúsenosti Boha, iniciovanej a formovanej jeho láskou, ktorá sa rozlieva do zasvätených sŕdc. Z ľudskej stránky je táto skúsenosť založená na tvorivej vernosti evanjeliu tých, ktorých si Kristus vybral a povolal, a on má byť neustále v jej strede.

o. Marek Kotyński, CSsR, preložila sr. Helena Dudová, OSsR

Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 01/2021.

[1] Pápež František, Príhovor účastníkom plenárneho zasadnutia Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, Vatikán, 28. 1. 2017.
[2] Ján Pavol II., Eucharistia – škola slobody a medziľudskej solidarity (Homília počas «Statio Orbis» na zakončenie 46. medzinárodného eucharistického kongresu, Wrocław, 1. 6. 1997), In: L’Osservatore Romano, 1997, 7, 15.
[3] Ján Pavol II., Redemptor hominis, 10.
[4] L. Slipek, Przywrócić prymat Boga. Rozmowa z ks. kard. Gerhardem Müllerem, Homo Dei, 2020, 2, 107.
[5] List o kontemplatívnom živote z XII. storočia, ktorého autorom je Guigo II. († 1188 alebo 1193), opát Veľkej kartúzy pri Grenoble, nazvaný Scala claustralium.
[6] T. Merton, Modlitwa kontemplacyjna, Kraków, 2017, s. 99
[7] Tamže, s. 31.
[8] Tamže, s. 123 – 124.
[9] Tamže, s. 31.
[10] Tamže, s. 27.
[11] Tamže, s. 99 – 100.
[12] Tamže, s. 148.
[13] Tamže, s. 169.

The post Ťažkosti bratského života v rehoľnej komunite appeared first on Zasvätený život.

V nemocnici v Trenčíne 29. mája zomrel zaopatrený sviatosťami P. Ján Žákovic SChP. Svätá omša spojená s pohrebnými obradmi bude 2. júna o 15:00 v Piaristickom kostole sv. Františka Xaverského v Trenčíne.

Ján Žákovic sa narodil 30. apríla 1948 v Bratislave. Bezprostredne po promócii na Elektrotechnickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej, odbor technická kybernetika, v roku 1974 vstúpil do Rehole piaristov. Svoje prvé sľuby zložil o rok neskôr dňa 14. júla 1975. V tom čase pracoval ako výskumný pracovník v odbore informatika – počítače a v tejto práci pokračoval až do 31. marca 1990.

Ako tajný rehoľník vyštudoval teológiu a dňa 15. augusta 1980 zložil slávnostné sľuby. Vysvätený za diakona a kňaza bol v Magdeburgu dňa 20. augusta 1980. Svätiacim biskupom bol nemecký biskup Mons. Theodor Hubrich.

Počas štúdií, ako aj po vysviacke pracoval s akademickou mládežou, neskôr aj v službe rehoľným sestrám a v spoločenstvách rodín. Vzhľadom na politický režim boli tieto formy služby tajné. V tomto období viedol rôzne duchovné cvičenia a obnovy,  biblické krúžky, manželské rekolekcie a poskytoval službu duchovného sprevádzania. Po páde režimu, od 31. mája 1990, pôsobil ako rektor komunity v Trenčíne až do roku 2003. Bol zakladateľom a v rokoch 1993 – 1995 prvým prezidentom Združenia katolíckych škôl Slovenska. Dňa 8. augusta 1990 bol vymenovaný za prvého riaditeľa obnoveného Piaristického gymnázia Jozefa Braneckého v Trenčíne. Vo funkcii riaditeľa pôsobil do júla 2011 a počas dlhoročnej služby v škole mnohorako prispel k jej rozvoju. V tomto období sa tiež venoval rodinám v rámci služby Originálnych manželských rekolekcií. 

Dňa 19. mája 2011 bol menovaný za riaditeľa Rehoľného školského úradu piaristov. Túto služby vykonával v mene rehole v rokoch 2011 až 2015 vo Svätom Jure. 

Od júla 2015 pôsobil v Trenčíne ako kňaz na dôchodku. Zomrel zaopatrený sviatosťami 29. mája 2022 v nemocnici v Trenčíne.

Za Rehoľu piaristov na Slovensku informoval Andrej Kmotorka

The post Zomrel piarista Ján Žákovic, prvý prezident Združenia katolíckych škôl Slovenska appeared first on Zasvätený život.

(Brat Pacifik, Kráľ veršov, sa prihovára mladým. S listom pápeža Františka.)

Nová kniha pápežského kazateľa Raniera Cantalamessu František, potulný boží spevák už aj v slovenskom preklade kapucínov Jána Maceja a Pavla Prihatného. Predhovor k nej vo forme listu mladým napísal pápež František. Súčasťou vydania sú farebné reprodukcie iluminácií zo stredovekého rukopisného kódexu Bonaventúrovej Väčšej legendy. Kniha je dostupná v kapucínskych kláštoroch či v kníhkupectvách.

Z listu pápeža Františka: „Kráľ veršov, ktorého príbeh budeš na nasledujúcich stranách čítať, miloval život a ako každý mladý túžil ho žiť naplno. Bol jedným z najslávnejších spevákov svojej doby a vo svojej búrlivej túžbe po plnosti, bez toho, aby si to uvedomoval, hľadal Toho, ktorý jediný môže naplniť ľudské srdce. Hľadal a bol nájdený. To nám ukazuje ešte hlbšiu pravdu: Pán túži, aby si ho hľadal, lebo tak môže on nájsť teba. Deus sitit sitiri, povedal svätý Gregor Nazianský, a teda: Boh prahne po tom, kto prahne po ňom, lebo keď nás nachádza takto pripravených, vtedy nás konečne môže stretnúť. On, ktorý nás pozýva klopať, sa v skutočnosti prvý objavil pri dverách nášho srdca.“

V žilinskom kníhkupectve Art Forum sa 17. mája 2022 uskutočnila prezentácia a diskusia nad knihou. Moderátor Ján Hrkút sa rozprával so žilinskými kapucínmi: prekladateľom Jánom Macejom a Michalom Vargom, ktorý hudobne toto podujatie sprevádzal. Knihy zakúpené priamo v Žiline sú na podporu obnovy Sirotára.

Počet strán: 114 / mäkká väzba / Cena: 10,- Eur / ISBN 978-80-89888-22-1
Sadzba a dizajn © Varštak / kapucínska grafická dielňa / www.varstak.sk

Vydalo Vydavateľstvo Minor / Kapucíni na Slovensku
Župné námestie 10, 814 99 Bratislava
minor@kapucin.sk

Ladislav Tkáčik, OFMCap

The post Mladým je venovaná kniha od Raniera Cantalamessu – František, potulný boží spevák appeared first on Zasvätený život.