09:00 – Zamyslenia na dnes

Rozhovor redaktorky Konzervatívneho denníka Postoj Jany Zlatohlávkovej s augustiniánkou Nikolou Matuszykovou o tom, ako chcela ako neveriaca odvracať ľudí od Boha, namiesto toho sama zažila obrátenie.

Rehoľná sestra Nikola Matuszyková vstúpila pred piatimi rokmi k augustiniánkam. Ako tínedžerka sa však pohybovala v úplne inej partii, kde sa zriekla Boha. Zaumienila si „misionársky“ pôsobiť a chcela čím viacerých presvedčiť o tom, že Boh nie je: „Pre mňa boli mladí veriaci dosť mimo. Chcela som im úprimne pomôcť. Veď predsa nemôžu staviť celý svoj život na niečo, čo neexistuje. Bolo mi ich ľúto,“ hovorí v Postoj TV.

Celý rozhovor o tom, ako nachádzala svoju cestu k Bohu i k rehoľnému povolaniu, si môžete pozrieť v tomto videu:

Zdroj: Konzervatívny denník Postoj

The post Bolo mi veriacich ľúto. Ako môžu staviť celý svoj život na niečo, čo neexistuje? appeared first on Zasvätený život.

( Matúš Čekan ) Zvelebiť Boha za každých okolností dokáže iba ten, kto vo viere vie, že on je nad všetkým. Ľudia či veci môžu pominúť, Boh a jeho láska ostávajú. Zahorknúť naň len preto, lebo dovolil stratu, je veľkou záťažou srdca. Treba s ním v pravde hovoriť o tom, čo prežívame, otvárať si pred ním srdce, no netreba končiť „oslavou“ svojej bolesti či straty. Boh nás neopúšťa, keď je ťažko, preto nech zvelebenie jeho mena uzdravuje naše srdce z každého smútku, bolesti i starosti.

Vyučiť sa Ježišovmu umeniu evanjelizovať v jeho mene sa za tri roky nestihli ani prví učeníci. Pokračovali na ceste učeníctva aj po jeho zmŕtvychvstaní, ako to môžeme čítať v celých Skutkoch apoštolov. V geniálnom umení spolupracovať na spáse svojej duše a duší iných je potrebné byť učňom – učeníkom po celý život.

O etapách tejto dobrodružnej cesty porozpráva saleziánka Dagmar Kráľová.

Predchádzajúce diely a bonusové videá si môžete pozrieť na saleziánskom youtube kanáli.

Viac o tejto téme sa dočítate v brožúrke Vydavateľstva DON BOSCO s názvom Tvoja cesta učeníka.

The post Viera do vrecka: Dobrodružstvo učeníctva (video) appeared first on Zasvätený život.

( Matúš Čekan ) Apokalyptické state vyvolávajú neraz obavy a nejeden si položí otázku: Čo by som vtedy robil? Súženia, ktoré prídu na svet, majú pripomenúť Pánov príchod, a hoci nebudú príjemné, tým, ktorí ho s láskou čakajú s postojom srdca vyjadreným v predposlednom verši Biblie: „Amen. Príď, Pane Ježišu!“, naznačujú, že Pán je blízko. Zametajúcej metly sa neboja domáci, ale pavúky. Príchodu Pána sa nebojí ten, kto ho s láskou čaká, ale ten, kto nevie, komu jeho srdce patrí.

„Svedkovia Božej krásy“ je názov listu, ktorý kardinál João Braz de Aviz a arcibiskup José Rodriguez Carballo, prefekt a sekretár Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a Spoločnosti apoštolského života, zaslali „zasväteným bratom a sestrám“ pri príležitosti 25. výročia posynodálnej apoštolskej exhortácie Jána Pavla II. „Vita consecrata“.

Drahí zasvätení bratia a sestry,

neustále za vás ďakujeme „pre Božiu milosť, ktorá vám bola daná v Kristovi Ježišovi, pretože v ňom ste boli obohatení vo všetkom“ a „povolaní do spoločenstva s jeho Synom Ježišom Kristom, naším Pánom“ (1 Kor 1, 4). V tejto dramatickej chvíli cítime solidaritu s každým „v súžení a vo vytrvalosti“ (por. Zjv 1,9), a to nielen kvôli pandemickej situácii, ale predovšetkým kvôli jej dôsledkom, ktoré sa nás zblízka dotýkajú v každodenných udalostiach občianskych aj cirkevných spoločenstvách. Ako zasvätené ženy a muži ste osobne pozvaní prebúdzať vo všetkých nádej.

Nechceli by sme, aby prešlo bez povšimnutia 25. výročie (25. marca 1996) zverejnenia apoštolskej exhortácie Vita Consecrata svätého Jána Pavla II.. Bola ovocím uvažovania 9. synody biskupov, ktorá sa konala v októbri 1994. Na tomto stretnutí biskupi opakovane potvrdili, že „zasvätený život súvisí so samotným srdcom Cirkvi ako rozhodujúci prvok jej poslania […] Je to vzácny a nevyhnutný dar aj pre prítomnosť a budúcnosť Božieho ľudu“ (Vita consecrata, 3).

Pri tejto príležitosti si prisvojujeme modlitbu a poďakovanie pápeža Františka: „Pane, moja spása pochádza od Teba, moje ruky nie sú prázdne, ale sú plné tvojej milosti. Vedieť vidieť milosť je východiskovým bodom.“ (Homília, 1. februára 2019). Keď sa obzrieme späť, pri opätovnom čítaní vlastnej histórie, potrebujeme vidieť verný Boží dar nielen naším pohľadom, ale aj „pohľadom veriacich“ (Vita consecrata, 1), uvedomujúc si, že tajomstvo Božieho Kráľovstva už pôsobí v našich časoch a čaká na svoje úplné uskutočnenie v nebi (tamže).

Pred Bohom kvôli svetu

Apoštolská exhortácia Vita consecrata bola zverejnená v časoch veľkej neistoty, v akejsi tekutej spoločnosti, ktorá má zmätené identity a slabý pocit spolupatričnosti. Preto prekvapuje istota, s akou je definovaná identita zasväteného života ako „obrazu premeneného Krista“ (Vita consecrata, 14), ktorý zjavuje slávu a tvár Otca v žiarivej nádhere Ducha. Zasvätený život ako confessio Trinitatis! V tejto exhortácii naozaj nejde len o snahu dať pevný základ identite zasvätenej osoby, ale je to skôr originálny spôsob nazerania na túto identitu, integrujúci božské aj ľudské, tušiaci to tajomné a žiarivé prepojenie medzi výstupom a zostupom, medzi transcendentnou výškou a kenotickým (kenozis) ponorením sa do periférií človeka, medzi vznešenou krásou, ktorú treba kontemplovať a bolestivou chudobou, ktorej treba slúžiť.

Z tejto plodnej intuície vychádzajú vzácne dôsledky.   

Sila vzťahu

Zasvätený život je úplne vybudovaný okolo idey vzťahu; vzťahu vzniknutého v tajomstve Božieho trojičného spoločenstva a zároveň spôsobeného týmto tajomstvom.Je to spása, ktorá prechádza životom tých, ktorí preukazujú starostlivosť iným. Nie je to svedectvo jedinca, ale svedectvo bratstva, ktoré žije to, čo ohlasuje a teší sa tomu. Je to komunitná svätosť, nie je to svätosť dokonalých jedincov, ale úbohých hriešnikov, ktorí sa každý deň navzájom delia o milosrdenstvo a pochopenie a vzájomne si ho darujú.

Je to zasvätenie, ktoré sa nestavia proti hodnotám, ktoré dal Boh do sveta, ani proti všeobecnej túžbe človeka po šťastí, ale naopak, všetkým hovorí, nakoľko život v chudobe, čistote a poslušnosti môže mať veľkú humanizujúcu silu, je skutočnou ľudskou ekológiou, dáva životu zmysel a rovnováhu, vytvára súlad a slobodu vo vzťahu k veciam, chráni pred každým zneužívaním, vytvára bratstvo, dáva krásu …  Dnes zasvätený život cíti, že je „chudobnejší“ oproti predošlým časom, ale žije – z milosti – oveľa viac vo vzťahu s Cirkvou a so spoločnosťou, s tými, ktorí veria a aj s tými, ktorí neveria, s tými, ktorí trpia a sú sami.

City Syna

Zdá sa, že aspekt vzťahu dosahuje svoj najvyšší bod, keď sa dokument venuje téme formácie.  Nie je to hocijaký vzťah, ale taký, ktorý privádza človeka k osvojeniu si tých istých citov aké mal Ježiš: poslušný Syn, trpiaci Služobník, nevinný Baránok.

Nejde o podstatne nový prvok, ak vezmeme do úvahy, že už v minulosti sa pripomínala škála vzťahov, keď išlo o nasledovanie Krista, stotožnenie sa s ním a pripodobnenie sa jemu, tu sa však hovorí ešte niečo viac: z istého hľadiska úplne nové a z istého hľadiska už poznané z Božieho Slova („Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš“ – Flp 2,5).

Ide o vzťah, ktorý dosahuje tak intenzívny a hlboký kontakt so Synom, že objavujeme v sebe jeho citlivosť, ktorá je vlastne obrazom a vtelením Otcovej citlivosti.  My kresťania naozaj veríme v citlivého Boha: počuje stonanie utláčaných a vyslyší prosbu vdovy; trpí s človekom a pre človeka. 

Chceme veriť, že zasvätený život so svojimi mnohými charizmami je presne vyjadrením tejto citlivosti. Dá sa povedať, že každý inštitút zasväteného života zdôrazňuje svojou charizmou určitý Boží cit, myšlienku. Práve z tohto dôvodu sa formácia v Exhortácii predstavuje ako proces, ktorý vedie týmto smerom: zakúšať rovnaké vnemy, emócie, pocity, náklonnosti, túžby, chute, kritériá výberu, sny, očakávania, vášne … Syna – Služobníka  – Baránka.

Je to vzrušujúci projekt, ktorý opäť obdivuhodne spája („integruje“) duchovný a antropologický rozmer. Projekt, ktorý by mohol skutočne transformovať chápanie formácie z hľadiska obsahu, metód a načasovania. Bola by to konečne integrálna formácia postavená na skale večnej lásky, ktorá oslobodzuje, formuje celistvých ľudí, ktorí sa naučili evanjelizovať svoju citlivosť, milovať Boha ľudským srdcom a milovať človeka božským srdcom! Bude to formácia, ktorá pokračuje v priebehu celého života. A je to ďalšia skvelá intuícia, ktorej veľká časť zostáva ešte na porozumenie a ešte väčšia na implementáciu.

Príťažlivosť krásy

Ak je Boh krásny a Pán Ježiš „je najkrajší spomedzi ľudských synov“, potom byť zasvätený jemu je krásne. Zasvätená osoba je povolaná byť svedkom tejto krásy. Vo svete, ktorý riskuje, že upadne do znepokojujúcej škaredosti, sa via pulchritudinis javí ako jediný spôsob, ako dospieť k pravde alebo ju urobiť dôveryhodnou a atraktívnou. Zasvätení a zasvätené musia  prebudiť v sebe, ale predovšetkým v mužoch a ženách našej doby, príťažlivosť pre to, čo je krásne a pravdivé.

Krásnym, a nielen odvážnym a pravdivým, má byť naše svedectvo a ponúkané slovo, pretože krásna je Tvár, ktorú ohlasujeme.

Krásne má byť to, čo robíme a ako to robíme.

Krásne má byť bratstvo v komunite a atmosféra, ktorá sa tam dýcha.

Krásny má byť chrám a liturgia, ku ktorej sú všetci pozvaní, pretože je krásne sa modliť a spievať chvály Najvyššiemu a nechať sa čítať jeho Slovom.

Krásne má byť spoločné zotrvávanie v jeho mene, spoločná práca, aj keď niekedy namáhavá.

Krásny má byť náš panenský život, aby sme milovali Jeho srdcom, naše žitie chudoby, aby sme vyjadrovali, že On je náš jediný poklad, naša poslušnosť jeho spásnej vôli a tiež aj vzájomná poslušnosť, aby sme hľadali jedine Jeho.

Je krásne mať srdce slobodné prijať bolesť tých, ktorí trpia, aby sme im vyjadrili súcit Večného…

Krásne má byť aj prostredie, v jednoduchosti a tvorivej striedmosti: dom, prestretý stôl …, vkus a usporiadanosť v priestoroch, aby všetko v dome poukazovalo na prítomnosť Boha.

Zvrchovaná krása, sviatosť tajomnej krásy Večného. Ako Peter zvolal na hore Tábor tvárou v tvár tomu výbuchu svetla a jasu.

Exhortácia Vita consecrata určite v posledných rokoch poznačila skúsenosti a uvažovanie zasvätených osôb. Sme presvedčení, že by mala byť aj v nasledujúcich rokoch referenčným bodom, spolu s dokumentmi Magistéria Cirkvi a Kongregácie pre Inštitúty zasväteného života, ktoré sa hlbšie venovali jej základným témam. Sme naozaj presvedčení, že táto Exhortácia môže naďalej živiť tvorivú vernosť, ktorá je nosnou osou zasväteného života v treťom tisícročí.

Odpovedať na výzvy prichádzajúce z Cirkvi a zo súčasnej spoločnosti predpokladá rásť v evanjeliovej významnosti: «Nemôžeme – nabáda pápež František – zostať nehybní v nostalgii za minulosťou alebo sa obmedziť na opakovanie stále tých istých vecí, ani lamentovať na ťažkosti každého dňa. Potrebujeme odvážnu trpezlivosť kráčať vpred, objavovať nové cesty, hľadať to, čo nám Duch Svätý vnuká. A to sa robí s pokorou, s jednoduchosťou, bez veľkej propagandy, bez veľkej reklamy. “ (Homília, 2. februára 2021).

S dôverou sa obraciame v modlitbe na Máriu, aby zasvätení a zasvätené „mohli vydávať svedectvo o premenenej existencii a radostne kráčať so všetkými ostatnými bratmi a sestrami smerom k nebeskej domovine a k svetlu, ktoré nepozná západ“ (Vita consecrata, 112). Dovoľte nám pri tejto príležitosti pozdraviť vás a popriať vám všetko dobré od Pána, ktorý je Všetkým pre nás zasvätených.

Mesto Vatikán
Slávnosť Zvestovania Pána, 25. marca 2021

Preklad: Eva Matejková, FMA
Foto: Františka Čačková, OSF

The post Svedkovia Božej krásy (list zasväteným) appeared first on Zasvätený život.

( Matúš Čekan ) Hosanna, zachráň nás, kráľ Izraela! Ale ako? – mohli by sme pomyselne vložiť otázku do Ježišových úst. Akú máš predstavu o svojej záchrane? Veľa odpovedí by sa možno začínalo jedným slovom: Zmeň. A, samozrejme, k lepšiemu. Zmeň podmienky, zdravotný stav, zabezpečenie, ľudí naokolo, politikov, deti, manžela, susedov. Ježiš však neprišiel zomierať iba kvôli nášmu pohodliu. Neprišiel nám ponechať staré srdce a dať nové podmienky. Neprišiel, aby sa stal rýchlym záchrancom Izraela z okupácie ani kŕmiteľom, liečiteľom, riešiteľom. Na vzkriesenom Lazárovi ukázal svoju víziu, ktorá trvá: prišiel zjaviť moc Božej lásky, ktorá je silnejšia ako smrť a ktorá dáva nový život vo Svätom Duchu. Keď Lazár získal nový život, stal sa dôvodom, pre ktorý mnohí odchádzali a uverili v Ježiša. Aj dnes kresťania s premeneným srdcom priťahujú ľudí k Ježišovi, lebo svojím životom ukazujú, že ľudí nerobia šťastnejšími lepšie podmienky, ale jeho prítomnosť v každých podmienkach. Keď dnes budeme volať Hosanna, zachráň ma, stojme o nové spoznanie jeho zachraňujúcej lásky, ktorá neopúšťa ani v smrti.

( Matúš Čekan ) Víno či kyslú kapustu možno získať iba kvasením. Proces nevyzerá najlepšie, no výsledkom je chcený produkt. Lazárovu smrť možno prirovnať k tomuto procesu. Ježiš ju dovolil, aby ukázal, že ju dokáže premeniť na čosi kvalitnejšie – zjavenie Božej slávy. Sú obdobia, keď prechádzame istou formou „kvasenia“, nerozumieme, prečo sa veci dejú tak, ako sa dejú. Keď sú však pod Božím dohľadom, výsledok bude dobrý. Dôverujme mu. Tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré.

Na slávnosť Zvestovania Pána 25. marca pripadá 25. výročie vydania posynodálnej apoštolskej exhortácie sv. Jána Pavla II. o zasvätenom živote Vita consecrata. Pri tejto príležitosti vydala kongregácia zodpovedná za zasvätených list s názvom Svedkovia Božej krásy (Testimoni della bellezza di Dio).

Kardinál João Braz de Aviz a sekretár Mons. José Rodríguez Carballo, ktorí sú spoločne podpísaní pod listom pripomínajú, že dokument sv. Jána Pavla II. Vita consecrata je ovocím reflexie Synody biskupov z roku 1994: „Biskupi na nej viackrát potvrdili, že «zasvätený život sa nachádza v samom srdci Cirkvi ako prvok rozhodujúceho významu pre jej poslanie, […] je vzácnym a potrebným darom aj pre prítomnosť a budúcnosť Božieho ľudu» (Vita consecrata, 3).

Sila vzťahu

Apoštolská exhortácia (v č. 14) definuje identitu zasväteného života prostredníctvom „obrazu premeneného Krista“ z vrchu Tábor, „ktorý zjavuje slávu a tvár Otca v jasnej žiare Ducha. Zasvätený život ako confessio Trinitatis!“ – čiže vyznanie Najsvätejšej Trojice. Tento obraz zároveň integruje božskú i ľudskú stránku, výstup na vrch a zostup z neho, krásu, ktorú treba kontemplovať i bolestnú chudobu, ktorej treba slúžiť, píšu predstavení dikastéria.

„Vita consecrata je kompletne tvorená myšlienkou vzťahu – vzťahu zrodeného v tajomstve a z tajomstva Boha – spoločenstva Najsvätejšej Trojice. Spásy, ktorá prechádza životom toho, kto sa ujíma druhého. Svedectva nie jednotlivca, ale bratstva, ktoré žije to, čo ohlasuje a teší sa z toho. Svätosti, ktorá je komunitná, nie len dokonalých jednotlivcov, ale úbohých hriešnikov, ktorí sa delia a darúvajú si každý deň milosrdenstvo a pochopenie.

Zasvätenie, ktoré sa nestavia do protikladu k hodnotám sveta a univerzálnemu smädu po šťastí, ale ktoré naopak všetkým rozpráva, akú veľkú poľudšťujúcu moc má stávanie sa chudobnými, čistými a poslušnými, ako je to skutočnou ekológiou človeka, ako to dáva životu zmysel a rovnováhu, harmóniu a slobodu vo vzťahu k veciam, ako to zachraňuje od zneužívania, vytvára bratstvo, rozdáva krásu…“

Svedectvo krásy

Apoštolská exhortácia Vita consecrata hovorí o formácii ako o vytváraní vzťahu vedúceho k tomu, aby mal zasvätený človek „tie isté myšlienky, pocity, emócie, náklonnosti, túžby, chute, kritériá rozhodnutí, sny, očakávania a vášne“ ako Ježiš – „poslušný Syn, trpiaci Služobník a nevinný Baránok“. Zasvätení sa teda učia evanjelizovať svoju citlivosť, „aby milovali Boha srdcom človeka a človeka milovali srdcom Boha“, píše sa v liste.

„Dá sa povedať, že každý inštitút zasväteného života zdôrazňuje svojou charizmou určitý Boží cit, myšlienku.“ A „zasvätená osoba je povolaná byť svedkom krásy“, zdôrazňuje v listeprefekt a sekretár kongregácie pre zasvätených.

„Vo svete, ktorý riskuje, že upadne do znepokojivého zošklivenia, sa «via pulchritudinis» (cesta krásy) zdá byť jedinou cestou k dosiahnutiu pravdy či k tomu, aby sme ju urobili vierohodnou a príťažlivou. Zasvätení muži a ženy majú prebudiť v sebe, no predovšetkým v ľuďoch našich čias, príťažlivosť k tomu, čo je krásne a pravdivé.“

Kreatívna vernosť

Dokument Vita consecrata vydaný v roku 1996 je oporným bodom zasväteného života, spolu s ďalšími neskoršími dokumentmi vydanými Kongregáciou pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, pripomínajú kardinál Braz De Aviz a Mons. Carballo: „Sme presvedčení, že exhortácia ešte môže živiť kreatívnu vernosť zasvätených – nosnú os zasväteného života tretieho tisícročia.“

V súvislosti s aktuálnou pandémiou COVID-19 kongregácia zasvätených vyzýva, „aby prebúdzali vo všetkých zmysel pre nádej“. List sa končí prosbou k Panne Márii citovanou zo samotného dokumentu:

„Na Máriu sa v dôvere obraciame v našej modlitbe, aby zasvätení muži a ženy «vedeli o ňom svedčiť svojím premeneným životom, smerujúc radostne spolu so všetkými ostatnými bratmi a sestrami do nebeskej vlasti a ku svetlu, ktoré nezapadá» (č. 112).“

Zdroj: RV, zk

The post List zasväteným pri 25. výročí Vita consecrata appeared first on Zasvätený život.

( Matúš Čekan ) Jozefov príbeh je krásnym predobrazom Kristovho víťazstva – aj on bol predaný, ukrižovaný, no jeho smrť pohltilo víťazstvo vzkriesenia a ľudia dostali nový život. Ľudská zloba nikdy nedokáže zlomiť Božiu lásku. A to nielen v prípade Krista, ale aj toho, kto je s ním zjednotený. Cirkev bola a je prenasledovaná, no stále vyjde víťazne. Zjednocujme sa s tým, kto má neustále plán, ako využiť ľudskú zlomyseľnosť , aby sme mohli vidieť jeho víťazstvo.

Prvý kontemplatívny kláštor v Ľvovskej arcidiecéze od druhej svetovej vojny bol dnes posvätený a otvorený arcibiskupom Mieczysławom Mokrzyckim. Benediktínske sestry sa tam budú modliť a pracovať.

Otvorenie kontemplatívneho kláštora je veľmi dôležitou udalosťou v duchovnom živote Ľvovskej cirkvi. Benediktínsky kláštor, ktorý sa nachádza v dedine Sołonka neďaleko Ľvova, hneď vedľa dôležitého komunikačného uzla vedúceho do mesta, má byť modlitebnou základňou arcidiecézy, oázou modlitby, kde bude tiež miesto pre ľudí, ktorí si chcú urobiť duchovné cvičenia.

Je to druhý kláštor benediktínskych sestier na Ukrajine po Zhytomyre a prvé benediktínske pracovisko v tejto krajine. Z rozhodnutia všetkých poľských benediktínskych kláštorov prídu do Sołonky aj benediktínski otcovia, ktorí budú poskytovať duchovnú službu sestrám a všetkým, ktorí tento kláštor navštívia.

Posvätenie kostola a kláštora vykonal metropolita v Ľvove. Otvorenie kláštora pripadá na rok, keď Cirkev na Ukrajine oslavuje 30. výročie obnovy cirkevných štruktúr, čo bolo spojené s rozpadom Sovietskeho zväzu. Je to tiež ďalší krok k obnove kontemplatívneho života v tejto krajine, ktorá bola úplne zničená počas komunistického prenasledovania Cirkvi po druhej svetovej vojne.

TK KBS, RV pl

The post Ukrajina: Posvätenie benediktínskeho kláštora v Ľvove appeared first on Zasvätený život.