09:00 – Zamyslenia na dnes

Jedna z dôležitých čŕt pedagogiky Don Bosca bola ponuka dobrého čítania. V usmerneniach z prvých rokov zakladania výchovných diel sa stretávame s apelom na pravidelné zásobenie jednotlivých saleziánskych domov kvalitnými knihami.

Dlhoročnou súčasťou Saleziánskeho diela v Žiline je knižnica. Málokto však tuší, že táto knižnica je otvorená a k dispozícií nielen pre študujúcich mladých rehoľníkov, či pre miestnych farníkov, ale i pre širokú verejnosť. Saleziánska knižnica v Žiline je miestom, kde sa dajú zohnať na jednom mieste knižné materiály najmä z oblasti filozofie, teológie, pedagogiky, psychológie či sociálnej práce. Zaujímavosťou je, že knižné tituly sa do tejto knižnice dostávajú už 30 rokov z darov alebo z pozostalosti zosnulých saleziánov. Takto sa za tie roky nazbierala široká paleta kníh z domácej i zahraničnej literatúry.

Preto pozývame špeciálne záujemcov zo všetkých zložiek saleziánskej rodiny na Slovensku, aby siahli po možnosti prihlásiť sa do tejto knižnice. Pre záujemcov je možnosť si i vopred vyhľadať v online katalógu knižné tituly o ktoré by bol záujem. Od školského roka 2020/2021 má knižnica aktualizované stránky na facebooku i instagrame.

Veríme, že kontakt s dobrou literatúrou prospeje budúcim návštevníkom Saleziánskej knižnice v Žiline pri práci s mládežou, pri štúdiu či v živote v rodinách.

Za knižničný tím informoval Michal Žák, SDB

The post Na čo slúži Saleziánska knižnica v Žiline (video) appeared first on Zasvätený život.

(P. Pankulics) Ježiš Kristus sa stretáva s človekom slepým od narodenia, ktorému sa po tomto stretnutí otvárajú oči. Nedeje sa to preto, lebo ho o to niekto žiadal, ale hlavne preto, lebo sa tým majú na ňom zjaviť Božie skutky. Čím je však toto uzdravenie slepého výnimočnejšie než iné Ježišove zázraky, ktoré sú vždy oslavou všemohúceho Boha? Možno práve tým, že je odzrkadlením spásonosného diela Božieho Syna. Nádhernými slovami opisuje túto skutočnosť svätý Augustín. Tohto slepého prirovnáva k ľudskému rodu, pričom hovorí, že slepotu každého jedného z nás zapríčinil hriech prvého človeka, od ktorého všetci odvodzujeme svoj pôvod. Preto je tento slepý už od narodenia. Lenže Ježiš Kristus robí zo svojej sliny blato, teda Slovo sa stáva telom, a maže oči zahalené kalom dedičného hriechu. Potom obmytím vo vode, teda pokrstením v Kristovi, sa z človeka strateného v temnote stáva človek osvietený večným svetlom spásy. To je to veľkolepé Božie dielo, ktoré sa malo zjaviť na tomto slepcovi, a ktoré sa má neustále zjavovať v živote každého jedného z nás.

V sobotu 15. mája 2021 v Bazilike svätého Jána v Lateráne v Ríme sa uskutoční blahorečenie Božieho služobníka otca Františka Máriu z Kríža Jordana, zakladateľa Spoločnosti Božského Spasiteľa (salvatoriánov) a spoluzakladateľa Kongregácie sestier Božského Spasiteľa (salvatoriánok).

Slávnostnej svätej omši bude predsedať kardinál Angelo di Donatis, generálny vikár pápeža Františka pre mesto Rím a Rímsku diecézu, ktorý v mene Svätého Otca Františka vykoná aj samotný akt blahorečenia Božieho služobníka Františka Jordana.

Pre slovenských divákov beatifikačnú svätú omšu odvysiela TV LUX v priamom prenose v sobotu 15. mája 2021 o 10:30.

František Mária z Kríža Jordan a jeho dielo

Zakladateľ Spoločnosti Božského Spasiteľa – salvatoriánov sa narodil 16. júna 1848 v badenskej dedinke Gurtweil (Nemecko). Bol pokrstený v miestnom kostole, kde dostal meno Ján Krstiteľ.

Už v rannej mladosti sa v ňom zrodila túžba zasvätiť sa Bohu, no cesta ku kňazstvu nebola jednoduchá. Jeho rodina bola veľmi chudobná a po vážnej nehode a smrti otca musel pätnásťročný Ján opustiť školu a prevziať zodpovednosť za celú rodinu, aby jej svojou prácou zabezpečil živobytie.

Pán Boh, ktorý mu dal túžbu po kňazstve, dal mu aj milosť túto túžbu uskutočniť. Po dlhej a náročnej príprave sa 21. júla 1878 tridsaťročný Ján Krstiteľ Jordan stal Kristovym kňazom.

V tom čase sa v ňom zrodila a postupne rástla ďalšia túžba, a to založiť apoštolské dielo na Božiu slávu a pre spásu duší. Po dlhom čase modlitieb, rozhovorov a rozoznávania Božej vôle dňa 8. decembra 1881 tridsaťtriročný Jordan založil v Ríme rehoľnú spoločnosť, ktorú nazval Spoločnosť Božského Spasiteľa a prijal meno František Mária z Kríža.

V roku 1889 mladá rehoľná spoločnosť dostala od Svätej Stolice nečakanú a prekvapivú ponuku prevziať zodpovednosť za novozriadenú Apoštolskú prefektúru v Assam (India). To, čo sa ľudsky zdalo mimoriadne ťažké, ba aj nemožné, sa vďaka nesmiernej Božej milosti a bezhraničnej dôvere otca Jordana stalo impulzom pre ďalší dynamický rozvoj spoločnosti.

V roku 1892 otec Jordan založil ďalšiu salvatoriánsku fundáciu vo vtedajšom Rakúsko – Uhorsku a v Spojených štátoch, v Ekvádore (1893), vo Švajčiarsku (1894), na Morave (1895) a v nasledujúcich rokoch aj v ďalších krajinách Európy a na Ameriky.

Otec Jordan postupne založil salvatoriánske komunity v pätnástich krajinách po celom svete. Bolo to ovocie jeho dôvery v Božiu prozreteľnosť a výsledok odvahy, vytrvalosti a obrovskej práce.

V súčasnosti členovia Spoločnosti Božského Spasiteľa pôsobia v päťdesiatich krajinách sveta na všetkých kontinentoch. Verní príkazu zakladateľa „Pokiaľ žije na svete čo len jediný človek, ktorý ešte nepozná a nemiluje Ježiša Krista, Spasiteľa sveta, nemôžeš si odpočinúť!“, horlivo spolupracujú na diele spásy, aby všetci ľudia spoznali jediného pravého Boha a toho, ktorého poslal, Ježiša Krista (porov. Jn 17, 3). Na tomto diele s nimi spolupracujú sestry salvatoriánky a salvatoriáni laici.

Život Františka Jordana sa uzavrel – ako sa v chudobe narodil, tak v chudobe aj zomrel. Pre svoj nemecký pôvod bol v ťažkom období prvej svetovej vojny spolu so svojimi duchovnými synmi vyhostený z Ríma a skončil vo vyhnanstve. Otec František Mária z Kríža Jordan zomrel 8. septembra 1918 v útulku pre chudobných vo švajčiarskym Tafers. Zomrel v povesti svätosti.

Proces blahorečenia zakladateľa salvatoriánov začal v roku 1942 v Švajčiarsku. Jeho pozostatky boli prevezené v roku 1956 do Ríma a uložené v kaplnke materského domu salvatoriánov. V roku 2011 pápež Benedikt XVI.  podpísal dekrét o heroických čnostiach otca Františka z Kríža Jordana a v roku 2020 schválil pápež František zázrak, ktorý sa stal na jeho príhovor.

Slávnosť blahorečenia ctihodného Božieho služobníka sa uskutoční 15. mája 2021 v Ríme.

Salvatoriáni a Slovensko

Salvatoriáni boli prítomní na území Moravy už od roku 1895. V roku 1924 vznikla samostatná Česká provincia Salvatoriánov, do ktorej patrili aj spolubratia Slováci. Pokus o založenie salvatoriánskej komunity na území Slovenska začatý v roku 1948, bol ale pre nastupujúci komunistický režim zmarený. Jeho iniciátor, brat František Palárik, sa na sklonku života vrátil do svojej vlasti, kde aj zomrel v roku 2000. Jeho pozostatky sú uložené na miestnom cintoríne v Beckove.

Druhý pokus „zasadiť“ salvatoriánov do Slovenskej zeme sa uskutočnil v roku 2003.  Od tohto času salvatoriáni žijú a pracujú na území Slovenska v Nitre.

Otvorené dvere duchovného centra a kaplnky Matky Spasiteľa na Nitrianskej ulici ponúkajú veriacim a hľadajúcim možnosť obnoviť a upevniť osobný vzťah s Bohom. Túžiaci po prehlbení duchovného života tam môžu nájsť priestor pre vnútornú obnovu, duchovné sprevádzanie, ale aj možnosť prežiť duchovné cvičenia ‐ individuálne alebo v malých skupinách.

Všetkým, ktorí sa túžia hlbšie ponoriť do Božieho Slova salvatoriáni v spolupráci s Konferenciou vyšších rehoľných predstavených na Slovensku a s Centrom duchovnej formácie v Krakove ponúkajú duchovné cvičenia formou lectio divina.

Mons. Viliam Judák, biskup Nitrianskej diecézy, zveril salvatoriánom pastoráciu v Kostole sv. Cyrila a Metoda v Nitre ‐ Mlynárcach. Okrem toho poskytujú duchovnú službu chorým v nemocnici sv. Svorada na Zobore, sprevádzajú zomierajúcich v Hospici u Bernadetky a venujú sa seniorom v zariadeniach sociálnych služieb Borinka a Nitrava.

P. Rafael Czyz, SDS a salvatoriánska komunita v Nitre 

The post Salvatoriáni sa pripravujú na blahorečenie svojho zakladateľa appeared first on Zasvätený život.

(P. Pankulics) Ježiš týmto tvrdením dosvedčuje, že je bytostne vedno s Otcom, teda majú tú istú spoločnú božskú prirodzenosť. Ak sa teda človek zjednocuje s Kristom v Eucharistii, zjednocuje sa zároveň s touto božskou prirodzenosťou, teda aj s Otcom. On je totiž nielen spolu so svojím Synom Ježišom Kristom, ale túži po zjednotení s každou dušou, ktorá ho do svojho srdca prijíma, čím sa stáva chrámom živého Boha. Majme teda stále veľkú bázeň pred týmto tajomstvom formujúcim z nás jeho synov a dcéry.

(P. Pankulics) Viera bez skutkov je mŕtva, hovorí svätý apoštol Jakub vo svojom liste. Kedy však viera človeka naozaj ožíva? Vtedy, keď to, v čo verí, sa odzrkadľuje aj v jeho živote. Nestačí byť len veriacim „na papieri“, ktorý návštevou chrámu spĺňa iba svoju povinnosť. To, že mu chrám nie je cudzí, že v ňom nachádza útechu a napĺňa sa tam silou svojho Otca, má byť vidno aj navonok na jeho skutkoch. Ako? Jednoduchým prejavovaním lásky svojmu blížnemu stále, keď to potrebuje.

Pred sedemdesiatjeden rokmi, v noci z tretieho na štvrtého mája, sa uskutočnila Akcia K2. Vtedajší komunistický režim obsadil a zlikvidoval zvyšné mužské kláštory, ktoré nestihol zatvoriť počas Barbarskej noci z 13. na 14. apríla v roku 1950. Medzi kláštormi, z ktorých nasilu vyviezli rehoľníkov, bol aj Misijný dom Spoločnosti Božieho slova v Nitre na Kalvárii. Práve v ňom si tieto udalosti pripomenula Konfederácia politických väzňov. Svätú omšu slúžil provinciál verbistov Pavol Kruták. Koncelebroval P. Tomáš Gerboc, SVD. Prítomní boli aj poslední živí pamätníci udalostí z roku 1951.

Na záver odzneli svedectvá dvoch bývalých príslušníkov PTP: Štefana Zamišku, ktorý bol ako novic SVD pred 71 rokmi vyvezený z Nitry – Kalvárie do Podolínca a Antona Paulecha, ktorý vyvezenie verbistov sledoval ako bohoslovec kňazského seminára v Nitre. Nasledovalo premietnutie troch dokumentárnych filmov zo seriálu Barbarstvo moci, ktorých autorom je P. Tomáš Gerboc: o vyvezení rehoľníkov z kláštorov, o PTP a o stavbe Priehrady mládeže. Napokon prítomní zablahoželali k 90. narodeninám Emilovi Tomovi, ktorý bol pred 71 rokmi vyvezený z kláštora tešiteľov z Leviciach.

Prítomní navštívili aj pútnický Farský kostol Nanebovzatia Panny Márie na Kalvárii, kde sa spolu s pátrom provinciálom pomodlili Loretánske litánie. Záverečná časť programu bola na cintoríne na Cabajskej ceste, kde sú pochovaní členovia Spoločnosti Božieho Slova a kde sa pomodlili desiatok svätého ruženca. Sviečky k pamätníku položili bývalý novic SVD Štefan Zamiška a vdova po bývalom bohoslovcovi SVD Mária Hlaváčová, informoval TK KBS Peter Sandtner.

Podľa Ústavu pamäti národa bolo počas Akcie K a K2 na Slovensku postihnutých tisíc stoosemdesiat rehoľníkov z pätnástich reholí žijúcich v sedemdesiatich šiestich kláštoroch, uviedlo Rádio LUMEN.

Fotogaléria

TK KBS
Foto: Martin Petrik

The post Uplynulo 71 rokov od Akcie K2, počas ktorej režim likvidoval kláštory appeared first on Zasvätený život.

(P. Pankulics) Po návrate z vyčerpávajúcej cesty sa často tešíme, že už konečne prejdeme bránou svojho domova. Nie je totiž iba vstupom, ale zároveň nás ochraňuje pred cudzím svetom. Dáva nám aj pocit istého bezpečia. Naopak, na konci ťažkej životnej cesty človek zas túži vstúpiť do večnej radosti. K nej sa možno dostať cez tú najbezpečnejšiu bránu, ktorou je práve Ježiš Kristus. Musíme sa však v živote vždy vydávať tou správnou cestou, jedinou, cestou lásky.

Sestry z Kongregácie Matky Božieho Milosrdenstva v Nižnom Hrušove začali 30-dňovú prípravu k odovzdaniu sa Božiemu milosrdenstvu cez Máriu. „Každý deň počas tejto novény zveríme Bohu cez Máriu jednu oblasť nášho života. Potrebný text na každý deň nájdete v knižočke Odovzdať sa Božiemu milosrdenstvu v čase skúšok alebo na YouTube kanáli združenia Faustínum,“ píšu na stránke milosrdenstvo.sk. Knihu si môžu záujemcovia objednať na adrese: kosice@milosrdenstvo.sk

Kongregácia sestier Matky Božieho Milosrdenstva má súčasnosti 19 kláštorov v Poľsku a 9 v zahraničí (Bielorusko, Čechy, Kazachstan, Slovensko, Svätá Zem, Taliansko a USA).

TK KBS
Foto: Arimatea Kiškovská, SDR

The post Sestry Božieho milosrdenstva začali 30-dňovú novénu odovzdania sa appeared first on Zasvätený život.

(P. Pankulics) Známy francúzsky básnik Victor Hugo raz povedal: „Slovo má jemnosť vánku a silu blesku.“ Môže nielen pohladiť, ale aj ublížiť. Preto je mlčanie často tým najmúdrejším rozhodnutím. Ak sa však treba k niečomu vyjadriť, vtedy celú svoju reč zameraj na svetlo Kristovho vzkriesenia. Nič iné totiž nemôže byť pre človeka v jeho každodenných ťažkostiach povzbudivejšie ako slovo o tom, že sa preňho sám Boh necháva ukrižovať, aby on mohol žiť vo večnosti.

… rehoľnou sestrou z Kongregácie školských sestier sv. Františka, editorkou webovej stránky zasvatenyzivot.sk a kvrps.sk, blogerkou. Rozhovor publikovaný v časopise Naša Žilinská diecéza 4/2021.

Kam chodíš na nedeľnú omšu a nad čím uvažuješ keď z nej odchádzaš?

Začnem tým, že chodím. Nechcem tým vyprovokovať závisť u nikoho, komu sa dá ísť najďalej k televíznej obrazovke alebo monitoru. Je to výnimočná situácia, že chodím na jedno jediné miesto na svätú omšu a to doma, do našej kaplnky. Čiže ani pri odchode „domov“ zo svätej omše sa nestíham príliš zamýšľať, lebo stačí pár krokov a riešim, čo si dám na raňajky a podobne. Nikdy som nebola ten typ, pre koho by kľúčovým momentom a rozhodujúcou časťou bola kázeň a nejaké ďalšie veľké uvažovania o tom, čo kňaz počas svätej omše povedal. Skôr si uvedomujem počas svätej omše stále častejšie, že toto je tá najdôležitejšia časť dňa. Nič dôležitejšie sa už dnes nestane (aj keď sa niekedy dejú veci!)

Predtým, než si prišla do Žiliny si strávila istý čas na území Spišskej diecézy. Aký máš z našej diecézy dojem? Čo ťa tu zaujalo, prekvapilo, či zarazilo?    

Roky vedome pracujem na tom, aby som neporovnávala a celkom som sa už v tom vycvičila. Preto ani prechod z diecézy do diecézy neprežívam špeciálne. Táto diecéza sa ešte stále akoby nesie na pleciach obrov. Je ešte vždy novučká a preto to tu ešte stále vonia novotou. Ako tí najmladší medzi deťmi si môžu dovoliť ísť tam, kam to starším nebolo dovolené. Toto je jej výhodou, keďže sa narodila do digitálnej doby.

Keď som sa bol ešte v januári testovať na COVID-19, stretol som ťa ako dobrovoľníčku na testovacom mieste ZŠ Hollého v Žiline. Aká to bola skúsenosť? Zažila si tam niečo povzbudzujúce?

Juúj, to bolo milé! V tých kozmonautských odevoch nás je ťažko rozoznať a my sme zvyčajne prví, ktorí sme sa prihovárali našim známym, ktorí na tie miesta prišli. Viac som toho zažila za tri dni pri celoplošnom testovaní v novembri 2020 v Novej synagóge. Táto dobrovoľnícka pomoc v januári bola… no povedzme si to rovno, tak trochu zbytočná. Všetci mali jasne zadefinovanú prácu, len ja, čo som tam bola ako dobrovoľník, som si ju vyrábala. Smeti zo stolíka odniesť do koša, voľačo priniesť či odniesť. Keď som zvažovala, či ma tam treba aj na druhý deň, niekoľkí z tímu povedali, že áno, že mám prísť, aby som ich znova zabávala. Tak ja neviem, asi som tam nebola zbytočne . Keď ich stretávam pri testovaniach na iných miestach, aspoň tých 15 čakacích minút pokračujem v tom, čo som nedokončila. Byť v tíme ako rehoľná sestra – to je vždy obojstranne povzbudzujúce. Z tej soboty na ZŠ Hollého mi ostala v ušiach otázka mestského policajta, ktorý hneď ráno povedal: „Aj som rozmýšľal, že kto toto príde robiť zadarmo!“ Na čo som mu odpovedala: „No ja!“ Po toľkých testovaniach už tímy aj testovaní vedia, čo majú robiť, takže dobrovoľníka, ktorý ich zabáva, keď prichádza útlm, nebolo až tak veľmi treba. Ale číslo na mňa majú a už mi aj volali, či ešte môžem niekedy prísť. Keď dajú termín, rada pribehnem.

A vlastne! Ešte mi napadá jedna vec. Bábovka. Keďže pre mňa roboty nebolo, v nedeľu som si urobila iný program, no nedalo mi a zavolala som jednému z tímu, že ako bolo. Hneď mi zvestoval, že ma tam niekto hľadal. Niekto, kto sestre Františke priniesol bábovku. Zjedli ju aj bezo mňa a isto v dobrom spomínali.

Ako prežívaš Veľkú Noc? Čo pre teba každoročný príchod týchto sviatkov znamená? Máš nejakú stálu duchovnú atmosféru, ktorú počas každej Veľkej Noci prežívaš alebo sa necháš prekvapiť a zasiahnuť na liturgii, podľa aktuálnej dispozície?

Liturgické spevy. Cez tie vždy Boh zarezonuje v mojom srdci. V pár riadkoch a notách si ma Boh nájde a ukáže o čom tie sviatky vlastne sú, čo je v strede, čo je pre náš vzťah dôležité, čo si mám lepšie všimnúť.

Pane, ty mi chceš umývať nohy?
Hľa, drevo kríža.
Ubi caritas et amor.
Toto je noc…
Alef. Bet. Dalet.

Píšem spontánne a už ich aj počujem. Týmito spevmi Boh každoročne priťahuje moju pozornosť.

Keby prišiel do našej diecézy pápež a mala by si navrhnúť nejaké body jeho programu, čo by to bolo?

Koľkí ste sa práve usmiali? Kto ma za posledný rok aspoň trošku spoznal, vie úplne presne na čom frčím a kde v tejto diecéze zaparkovalo moje srdce. Straník. A prechádzky, počas ktorých sa učím fotiť. Paraglidistov. Áno, áno, sestričky nezvyknú fotiť paraglidistov. Ani sa voziť na tandeme. To miesto je pre mňa niečo ako „the nothing box“. Vraj to majú chlapi (kuknite videjko „Príbeh dvoch mozgov“), no zjavne aj ja. Vyjdem na kopec a potom o niekoľko hodín zídem a idem domov. Spokojňučká, vysmiata. Som tam sama so sebou a s Bohom a som tam rada. Niekedy tam predebatím kopec času o hocčom s tými, ktorých v tomto extraviláne stretávam. Pápež František nás rád posiela na periférie. Práve preto by som ho tam rada vzala. Na perifériu a tam mu dopriala prechádzku, čas pre seba a Boha, pobudnúť v „the nothing box-e“. A ak by chcel, tak by som možno ukecala niekoho z pilotov, aby ho vzali do vzduchu. Len tak. Bez divákov a foťákov. Dokonca aj ja by som sa v tej chvíli prestala učiť fotiť. Ja viem, že je to šiši nápad, ale myslím, že keď taká osobnosť príde na rôzne miesta sveta, všetci mu chcú dopriať to, čo majú na tom mieste najradšej a poukazovať mu kadejaké pamätihodnosti. Mne by sa skôr páčilo nechať ho na tomto krásnom mieste samého so Samým. Len tak.

Text: Ján Hrkút
Foto: archív Františky Čačkovej, Gabriela Kvasnicová a justfly.sk

Publikované s láskavým dovolením redakcie časopisu Naša Žilinská diecéza.

The post Selfie s… Františkou Čačkovou appeared first on Zasvätený život.