09:00 – Zamyslenia na dnes

Tento článok publikujeme s láskavým dovolením redakcie Svet kresťanstva / Postoj.

Súčasný systém prerozdelenia peňazí je nespravodlivý voči desiatkam sestier, ale aj bratov pracujúcich pre rehoľu či na misiách.

„Sestrička, a vy z čoho žijete? Zo zvončeka?“ Nad touto otázkou, s ktorou sa občas stretávajú rehoľné sestry, by sa možno dalo pousmiať, keby v sebe neskrývala kus pravdy.

Desiatky rehoľných sestier na Slovensku skutočne žijú bez akéhokoľvek pravidelného príjmu.

„Mnoho ľudí si myslí, že rehoľné sestry sú financované od štátu podobne ako kňazi. Financovanie ženských reholí, aj vzhľadom na to, že sestry nevykonávajú kňazskú službu, je však nastavené inak,“ hovorí Agnesa Jenčíková, provinciálna predstavená Congregatio Jesu.

Žiadny plat, chabý dôchodok

Finančný príspevok, ktorý poberajú cirkvi od štátu, je používaný takmer výlučne na platy kňazov. Rehoľné sestry tak ťahajú za kratší koniec. A aj rehoľní bratia, ktorí nie sú kňazmi.

Pokiaľ nemajú civilné zamestnanie, pre štát akoby neexistovali. Nedostávajú plat, neodvádzajú sociálne odvody, čo sa potom odzrkadlí na ich budúcich dôchodkoch.

„V našej kongregácii sme mali sestru novicmajsterku, ktorá túto prácu robila 16 rokov. Zadarmo. Takisto jedna sestra bola 20 rokov na misiách na Sibíri. Veľkú časť svojho produktívneho veku strávila v službe, napriek tomu bola celý ten čas evidovaná ako nezamestnaná. Aký budú mať dôchodok?“ načrtáva niektoré konkrétne situácie sestra Agnesa.  

Podobných prípadov je mnoho. A závisí od konkrétnej ženskej rehole, či je v jej možnostiach, aby z vlastných zdrojov dokázala zamestnať aspoň niektoré sestry, prípadne im platila sociálne odvody. 

Služba rehoľných sestier pritom nie je prácou len pre samotnú rehoľu. Svojou činnosťou často prekračujú hranice rehoľnej komunity, mnohokrát suplujú v sociálnej sfére štát, venujú sa deťom, mladým, seniorom, núdznym, marginalizovaným skupinám. Ich prínos je veľký nielen pre cirkev, ale aj celú spoločnosť. 

Čo hovoria čísla

Zo štatistických údajov, ktoré Svetu kresťanstva poskytla Konferencia vyšších rehoľných predstavených na Slovensku (KVRPS), vyplýva, že k 31. decembru 2021 na Slovensku pôsobilo 2 665 rehoľných osôb, z toho 1 843 rehoľníčok. V produktívnom veku bolo 1 126 rehoľných sestier, najviac z nich je zamestnaných v školstve a sociálno-zdravotníckej oblasti.

Ako katechétky a učiteľky pracuje 307 sestier, 418 sestier je zamestnaných v cirkevných organizáciách (mimo cirkevných škôl) a 155 sestier pracuje v iných organizáciách. Spolu je zamestnaných v riadnom pracovnom pomere 880 rehoľných sestier. Tie sú teda plne sociálne a zdravotne zabezpečené.

Ďalšie rehoľné sestry, ktoré sa starajú o každodennú prevádzku a zabezpečovanie základných potrieb v rehoľných domoch, za svoju prácu nepoberajú plat. A ani tie, ktoré pôsobia na misiách. Tých je podľa aktuálnej štatistiky 90. 

Sestier, ktoré nemajú žiadny príjem, je tak spolu 155. Z toho 39 sestrám hradí sociálne poistenie ich rehoľný inštitút. V zdravotnej poisťovni je 144 sestier vedených ako „rehoľná osoba bez príjmu“, teda zdravotné poistenie im platí štát.

Na úradoch práce v evidencii nezamestnaných je 12 sestier, z toho dve poberajú dávku v hmotnej núdzi.

Rehoľných bratov (nekňazov), ktorých KVRPS eviduje, je 155. Žiadny príjem nepoberá približne tretina z nich (57), ôsmim hradí sociálne poistenie ich rehoľný inštitút.  

Kľúč k prerozdeleniu financií

Finančné prostriedky od štátu boli pred prijatím nového zákona o finančnej podpore činnosti cirkví platného od roku 2020 účelovo viazané na takzvané „hmotné požitky duchovných“, teda platy tých, ktorí pôsobia v duchovnej správe, v cirkevnej administratíve alebo v ústavoch pre výchovu duchovných.

V prípade ženských reholí bola prijímateľom peňazí Konferencia vyšších predstavených ženských rehôľ (KVPŽR). Tento balík finančných prostriedkov bol však použitý len na platy generálnych a provinciálnych predstavených, čo je približne 40 osôb z celkového počtu spomenutých 1 126 sestier v produktívnom veku.

Po novom peniaze od ministerstva kultúry už nepoberajú priamo jednotlivé cirkevné subjekty, ale za Katolícku cirkev je prijímateľom finančných prostriedkov Konferencia biskupov Slovenska (KBS), ktorá podľa dohodnutého vnútrocirkevného kľúča prerozdeľuje financie. Príspevok je určený na podporu financovania činnosti cirkvi, na bohoslužobné aktivity, výchovné aktivity, kultúrne aktivity a charitatívne aktivity cirkvi.

„Súčasný stav prerozdeľovania financií je stále len prevzatím stavu, ktorý bol po roku 1990 nastavený ministerstvom kultúry. Existuje vnútorná dohoda v Katolíckej cirkvi medzi jednotlivými subjektmi, že pokiaľ nebude nastavený nový systém prerozdeľovania finančných prostriedkov od štátu, nebude sa ani výrazne zasahovať do vnútrocirkevného kľúča, podľa ktorého sa prerozdeľujú peniaze,“ reaguje bývalý výkonný sekretár KBS Anton Ziolkovský, ktorý bol pri príprave nového zákona. 

Príjmy ženských reholí

Saleziánka Jana Kurkinová bola do roku 2019 predsedníčkou KVPŽR. Keďže došlo k zlúčeniu konferencií mužských a ženských reholí, v súčasnosti pôsobí v spoločnej Konferencii vyšších rehoľných predstavených na Slovensku (KVRPS). 

Po prijatí nového zákona rehoľníci požadovali od KBS, aby sa vyčlenili finančné prostriedky aj pre tie rehoľné sestry, ktoré nemajú príjem.

„Ide o sestry, ktoré popri službe pre rehoľu nemôžu vykonávať iné zamestnanie, napríklad provinciálne ekonómky, sekretárky či vikárky. Bolo nám do istej miery vyhovené a podarilo sa získať financie na platy niektorých ďalších sestier,“ vysvetľuje Jana Kurkinová.

Sestra Agnesa Jenčíková to ilustruje na situácii v ich kongregácii. „U nás sú takto platené okrem mňa ako provinciálnej predstavenej ešte dve sestry. Nemajú však ani plný úväzok, ale sme vďačné aj za to, pretože im tak dokážeme zabezpečiť sociálne a zdravotné odvody.“

Platy všetkých zamestnaných sestier v reholi idú na spoločný účet provincie, respektíve komunity. „Naše príjmy tvoria platy a dôchodky, získané granty, niektoré rehole majú aj príjmy z komerčných prenájmov vlastných priestorov, prípadne príjem z dvoch percent či z darov od dobrodincov,“ hovorí sestra Jana Kurkinová.

Z týchto peňazí sa pokrýva chod provincie aj jednotlivých komunít a prerozdeľujú sa podľa aktuálnych potrieb sestier v tej-ktorej rehoľnej komunite. Sú používané na formáciu nových povolaní, správu majetku, údržbu, rekonštrukcie, prípadne nové stavby, na platy zamestnancov, ktorí pomáhajú v organizačnej i pastoračnej činnosti reholí, a časť ide aj na pastoračné aktivity alebo podporu misií.

„Z príjmov v našej provincii sa snažíme zamestnať ešte ďalšie sestry, ktoré pracujú pre rehoľu, napríklad misionárky, formátorky, alebo niektorým sestrám aspoň platiť odvody. Nie všetky rehole si to však môžu zo svojich vlastných prostriedkov dovoliť,“ hovorí predstavená Congregatio Jesu sestra Agnesa Jenčíková.

Rehoľníčky mimo systému

Bývalý výkonný sekretár KBS Anton Ziolkovský priznáva, že súčasný systém rozdeľovania peňazí nepamätá na všetky rehoľné sestry a rehoľných bratov, ktorí nie sú kňazmi.

„Je na zváženie, či rehoľným sestrám, ktoré riadia komunitu alebo sú na misiách, by nemohol pomôcť v cirkvi akýsi solidárny balík, z ktorého by sa zaplatili aspoň odvody, pretože túto prácu nerobia pre seba, ale pre spoločné dobro,“ dopĺňa Ziolkovský.   

Saleziánka Jana Kurkinová bola istý čas aj provinciálnou ekonómkou a neskôr provinciálnou predstavenou. Sama v období služby ekonómky zažila situáciu, že v produktívnom veku venovala všetok svoj čas službe reholi a nedostávala za to plat.

„Na jednej strane si uvedomujete, že konáte dobro pre rehoľu, jej členov, pre formáciu mladých. Na druhej strane vykonávate prácu ako každý iný človek a nemáte za to žiadny plat. Je občas ťažké sa vnútorne s tým vyrovnať, že vaša práca nie je ocenená. Nejde len o ocenenie morálne, ale aj to finančné,“ opisuje sestra Jana vlastnú skúsenosť.

Pre porovnanie môžeme uviesť aj príklad formátorov. Ide o rehoľníkov, rehoľníčky či diecéznych kňazov, ktorí sprevádzajú novicky, novicov či kandidátov na kňazstvo v príprave na duchovné povolanie.

Formátori kňazi v reholiach a diecéznych seminároch poberajú za túto službu plat. Prečo však tú istú službu vykonávajú sestry formátorky v ženských reholiach zadarmo?

Nejde o nový problém

To, že niektoré sestry sú počas svojho produktívneho veku bez akéhokoľvek príjmu, nie je nový problém. Doteraz sa však túto medzeru nepodarilo systémovo vyriešiť.

„V minulosti nebol tento problém až taký vypuklý. Súviselo to aj s tým, že po revolúcii sa do dôchodkového veku dostalo veľmi veľa sestier, ktoré si z objektívnych príčin nemohli zarábať na penziu. Štát povedal, že bude kompenzovať krivdy minulosti cez financovanie charitných domovov pre rehoľné sestry na dôchodku. A v týchto domovoch bola možnosť zamestnať veľa rehoľných sestier, ktoré sa o ne starali,“ vysvetľuje Anton Ziolkovský.

V súčasnosti je situácia iná. Štát síce prispieva na charitatívne domovy, avšak ich kapacita zďaleka prevyšuje reálnu obsadenosť rehoľnými sestrami v dôchodkovom veku. A tak ženské rehole stoja pred ďalšou otázkou, ako efektívne spravovať veľké budovy a financovať personál v nich. 

V súčasnosti je v dôchodkovom veku 717 sestier, pritom 225 je ešte aktívne pôsobiacich. Z 1 843 rehoľníčok je odkázaných na opateru 361 sestier, a to bez ohľadu na vek.

Prečo sa na sestry bez príjmu nemyslelo ani pri tvorbe novej legislatívy? Podľa Ziolkovského ženské rehole hovoria hlasnejšie o problémoch s peniazmi len posledné roky.

„Predtým boli pravdepodobne v lepšej situácii. Keď sa prijímateľom peňazí stali cirkvi, bolo zrejmé, že nič iné ako zachovať status quo s malými úpravami sa pre zachovanie spravodlivosti nedá. Ženské rehole nie sú jediné, ktoré navrhujú zmenu prerozdeľovacieho kľúča. Lenže aj tu platí: kým nie je dohodnuté všetko, nie je dohodnuté nič. Preto na úrovni KBS jestvuje komisia, ktorá sa touto otázkou zaoberá a kde majú rehole svoje zastúpenie,“ hovorí Ziolkovský, ktorý je tiež členom spomínanej komisie.    

Peniaze od štátu len pre kňazov?

V spoločnosti, ale aj v cirkvi je už dlhé roky zakorenené presvedčenie, že štát dáva peniaze na platy kňazov. Nový zákon o finančnej podpore činnosti cirkvi jasnejšie zadefinoval, ako je možné finančné prostriedky využiť.

Štát cirkvám dáva príspevok a aj voľnejšiu ruku, aby sa subjekty vnútri cirkvi dohodli. Mentalita, že každý kňaz má nárok na plat, je však veľmi silne prítomná.

„Pomaličky sa v tejto téme posúvame, otvorene sa o tom rozprávame. Myslím, že ako rehoľné sestry sa dostávame viac do povedomia,“ hovorí saleziánka Kurkinová, podľa ktorej k tomu dopomohlo aj spojenie konferencií vyšších predstavených ženských a mužských reholí do spoločnej KVRPS.

„Toto zlúčenie prispelo k tomu, že sme sa začali viac vnímať a rešpektovať. Aj medzi nami rehoľníkmi. Muži rehoľníci postupne čoraz viac chápu, že spolupráca je pre naše vzájomné obohatenie a nie preto, aby sme sa blokovali alebo bránili si v činnosti. Keď sa budeme poznať, rozumieť jeden druhému, chápať vzájomne naše poslanie a službu, ten vzťah bude iný ako len z pozície autority,“ myslí si sestra Jana Kurkinová.

Prednedávnom sme informovali o tom, že cirkvi žiadajú o novelizáciu zákona o finančnej podpore činnosti cirkví. Jedným z dôvodov je, že vzhľadom na reálne zvyšovanie nákladov nemajú duchovní ani na minimálne mzdy. Vyvstáva otázka, či sa v súvislosti so snahami o zmeny myslí napríklad aj na zabezpečenie rehoľných sestier, ktoré za svoju prácu žiadny plat nedostávajú.

KBS sa nateraz k tejto téme vzhľadom na aktuálne okolnosti nechce vyjadrovať. Ministerstvo kultúry už začiatkom leta avizovalo, že nebude predkladať legislatívny návrh na zmenu zákona, ktorý sa menil pred dva a pol rokom.

Pred časom sa však predsa len v súvislosti s dôchodkovým poistením podarilo dosiahnuť zmenu, ktorú urobil štát aj po predchádzajúcich intervenciách rehoľníkov.

Došlo k úprave Zákona o sociálnom poistení s účinnosťou od januára 2023, na základe ktorej sa rozšíril rozsah dôchodkového poistenia aj na členov cirkevného, rehoľného či charitatívneho spoločenstva, pre ktoré vykonávajú pracovnú činnosť.

Jana Zlatohlávková / svetkrestanstva.postoj.sk
Foto: Daniel Imriška, SDB

The post Rehoľníčky na okraji / Desiatky sestier v produktívnom veku pracujú zadarmo. Poznačí to aj ich dôchodky appeared first on Zasvätený život.

Svätosť sa tvorí v spoločenstve, skladá sa z drobných skutkov lásky k človeku v našej blízkosti. Adorovať znamená „decentrovať sa“, keď namiesto seba postavíme do stredu Ježiša. Bez adorácie nedokážeme slúžiť blížnym. To sú myšlienky, s ktorými sa podelil pápež František s členkami Generálnej kapituly sestier kanosiánok, ktoré prijal na audiencii v piatok 26. augusta.

„Toto je adorácia: decentrovať sa – to je to, čo umožňuje službu blížnemu, ktorá nie je ani pietizmom ani asistencionalizmom, ale otvorením sa druhému, blízkosťou, zdieľaním. Jedným slovom, je to láska. Sv. Pavol by povedal: «ženie nás Kristova láska» (porov. 2 Kor 5,14).“ 

Rehoľu kanosiánok (Dcéry dobročinnej lásky – Figlie della carità) s charizmou služby chudobným založila začiatkom 19. storočia vo Verone sv. Magdaléna z Canossy. Téma súčasnej generálnej kapituly sa zameriava na svätosť a misiu: „Rekonfigurácia života svätosti v misii a pre misiu dnes“.

Zdroj: VaticanNews, jb
Ilustračné foto: Markéta Zelenková / Člověk a Víra

The post Pápež rehoľným sestrám: Adorovať znamená „decentrovať sa“ appeared first on Zasvätený život.

Pápež František sa dňa 25. augusta 2022 prihovoril pestrému zhromaždeniu členiek a členov sekulárnych inštitútov, ktorí sa zišli na Generálnom zhromaždení Svetovej konferencie sekulárnych inštitútov. Potvrdil dôležitosť ich charizmy prejavujúcej blízkosť Cirkvi k človeku v každom spoločenskom prostredí.

„Vaše osobité poslanie vás vedie k tomu, aby ste boli uprostred ľudí, aby ste poznali a chápali, čo sa deje v srdciach dnešných mužov a žien, aby ste sa spolu radovali a spolu trpeli, a to štýlom blízkosti, ktorý je Bohu vlastný: blízkosť.“

Takto oslovil Svätý Otec asi 200-člennú skupinu žien i mužov, ktorých prijal na poludnie v Apoštolskom paláci. Ich charizmu vystihol týmito slovami:

„Charizma, ktorú ste dostali, si od vás vyžaduje, aby ste ako jednotlivci i ako spoločenstvo spájali kontempláciu s účasťou (participáciou), ktorá vám umožňuje zdieľať obavy a očakávania ľudstva, chápať jeho otázky, aby ste ich mohli osvetliť svetlom evanjelia.

Ste povolaní zakúsiť všetku neistotu provizória a všetku krásu absolútna v bežnom živote, na uliciach, po ktorých chodia ľudia, kde je najväčšia únava a bolesť, kde sa nerešpektujú práva, kde vojna rozdeľuje národy, kde sa upiera dôstojnosť. Tam, ako nám ukázal Ježiš, nám Boh naďalej dáva dar svojej spásy. A vy ste tam, ste povolaní byť tam, svedčiť o Božej dobrote a nehe každodennými gestami lásky.“

Po poukázaní na túto náročnú misiu sekulárnych inštitútov si pápež položil otázku:

„Ale kde nájsť silu, aby sme sa dali veľkoryso do služieb druhých? Kde možno nájsť odvahu urobiť aj odvážne rozhodnutia, ktoré vedú k svedectvu? Túto silu a odvahu nájdete v modlitbe a tichom kontemplovaní Krista. Modlitbové stretnutie s Ježišom naplní vaše srdce jeho pokojom a láskou, ktoré môžete dávať druhým. Vytrvalé hľadanie Boha, poznanie Svätého písma a účasť na sviatostiach sú kľúčom k plodnosti vašej práce.“

Pápež František ďalej hovoril o náročných výzvach, v ktorých sa realizuje povolanie členov a členiek sekulárnych inštitútov. V tejto súvislosti ako príklad spomenul osobnosť nedávno blahorečenej Armidy Barelliovej, františkánskej terciárky, ktorá v prvej polovici 20. storočia spolupracovala na založení Sekulárneho inštitútu Misionárov Kristovho kráľovstva a na zrode Katolíckej univerzity Najsvätejšieho Srdca v Miláne:

„Vaše povolanie je na rozhraní, neraz spočívajúce v diskrétnej rezervovanosti. Pri viacerých príležitostiach ste poznamenali, že vás duchovní pastieri nie vždy poznajú a uznávajú, a tento nedostatok uznania vás možno viedol k tomu, že ste sa stiahli, vyhýbali sa dialógu, a to nie je dobré. Avšak vaše povolanie otvára cesty, hraničné cesty, aby ste neostali stáť na mieste: otvára cesty.

Mám na mysli cirkevné kontexty zablokované klerikalizmom – čo je zvrátenosť -, kde vaše povolanie hovorí o kráse požehnanej sekulárnosti tým, že otvára Cirkev, aby bola blízka každému mužovi a žene. Mám na mysli spoločnosti, v ktorých sú ženám upierané práva a kde vy, ako sa to stalo aj v Taliansku s blahoslavenou Armidou Barelliovou, máte silu zmeniť situáciu podporou ich dôstojnosti.

Mám na mysli tie miesta, ktorých je veľa, v politike, v spoločnosti, v kultúre, kde sa vzdáva myslenia, prispôsobuje sa dominantnému prúdu alebo vlastnému pohodliu, zatiaľ čo ste povolaní pamätať na to, že osud každého človeka je spojený s osudom iných.“

Na stretnutí pápeža Františka s členkami a členmi Svetovej konferencie sekulárnych inštitútov, na ktorom nechýbali ani účastníčky zo Slovenska.

Zdroj: VaticanNews, jb

The post „Vaše povolanie otvára hraničné cesty“ – odkaz pápeža sekulárnym inštitútom appeared first on Zasvätený život.

Do kín prichádza film Slobodní. Rozpráva príbeh kresťanského disentu na pozadí dejín 20. storočia na Slovensku. Zároveň je príbehom hľadania osobnej vnútornej slobody, ktorú je možné si zachovať v  každom režime a za každých okolností. Premiéra filmu bude 15. septembra 2022. Festivalová bude na festivale Cinematik v Piešťanoch.

„Narazil som na príbeh Silva Krčméryho a Vlada Jukla. Bol som prekvapený, že sa o nich v širšej verejnosti takmer nič nevie a pritom to boli osobnosti svetového formátu. Takí nenápadní hrdinovia. Dlhé roky si odsedeli vo väzení, no napriek tomu pokračovali a zohrali dôležitú úlohu nielen v období komunizmu. V každej totalite reagovali iným spôsobom, ale duch a hodnoty boli tie isté. Pochopil som, že cez nich sa dá čítať doba a v nej aj to dobré, čo tu na Slovensku máme. Preto som sa rozhodol natočiť o nich film. Aby sa nezabudlo. Zaujímavé je premýšľať, čo by robili dnes. A ešte zaujímavejšie, čo budeme robiť my,“ hovorí o filme režisér Slavomír Zrebný.

Tvorcovia filmu ponúkajú náhľad do života dvoch priateľov: rádiológa a matematika Silvestra Krčméryho, a Vladimíra Jukla, ktorých nazývali „generálmi tajnej cirkvi”, a ktorí zohrali významnú úlohu v boji proti totalite v Československu. Kritickí boli už voči Slovenskému štátu a zapojili sa do Slovenského národného povstania. Po príchode komunizmu boli prenasledovaní a strávili dlhé roky vo väzení. Napriek tomu po prepustení pokračovali vo svojej činnosti. Zakladali „krúžky“, malé  ostrovy  slobody,  kde  mohli ľudia  slobodne  myslieť a  veriť.  Šírili režimom zakázanú  literatúru,  vydávali samizdaty,  iniciovali  viaceré podpisové akcie,  púte a zhromaždenia.  Jedným  z  vrcholov  ich  úsilia  bola Sviečková manifestácia, ktorej sa zúčastnili tisíce ľudí a nenásilne prejavili protest proti komunistickému režimu. O tejto udalosti vtedy hovoril celý svet. Neskôr sa ich hnutie aktívne zapojilo do Nežnej revolúcie.

Slávnou sa stala obhajoba Silvestra Krčméryho, ktorú po dvojročnom brutálnom vyšetrovaní predniesol dňa 24. júna 1954 na súde v Trenčíne. Krčméry mal v čas prejavu 29 rokov. Odsúdený bol na 14 rokov:  „Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu. Tú moc vám nezávidíme a netúžime po nej, nám stačí tá pravda. Lebo je väčšia a silnejšia ako moc. Kto však má v rukách moc, ten si myslí, že môže pravdu potlačiť. Zabiť. Alebo i ukrižovať. Ale pravda dosiaľ ešte vždy vstala i vstane z mŕtvych.“

Trailer a viac informácií je stránke www.filmslobodni.sk.

O autorovi:

Slavomír Zrebný (1985) pochádza z Hlbokého nad Váhom. Vyštudoval Filmovú a televíznu réžiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Je absolventom Kolégia Antona Neuwirtha. Niekoľko rokov pôsobil v Ústave pamäti národa, kde nakrúcal svedectvá politických väzňov, tvoril dokumentárne filmy a bol riaditeľom Festivalu slobody. Momentálne ako režisér pracuje na viacerých televíznych reláciách RTVS, venuje sa tvorbe dokumentárnych a hraných filmov. Je ženatý, má dve deti a je členom Komunity Sant´Egidio.

Produkcia:  gotthardt film, s.r.o., Ústav pamäti národa, Rozhlas a televízia Slovenska (RTVS)

TK KBS informoval Peter Novák

The post Vznikol film Slobodní o priateľstve Silvestra Krčméryho a Vladimíra Jukla appeared first on Zasvätený život.

S kardinálom Jozefom Tomkom prežili rehoľné sestry nielen službu, ale aj komunitu. Ako novinárom po ceste do Ríma povedala sestra M. Irena Alžbeta Kopanicová, ktorá pôsobila 12 rokov v byte kardinála a pomáhala mu, otec kardinál bol pre sestry vzorom modlitby, jednoduchosti a zároveň bol veľmi vzdelaný. Bol to podľa nej kultúrny človek.

„Horelo mu srdce pre Slovensko, ale aj pre misie. Vždy myslel na Slovákov, ako zlepšiť život na Slovensku, ako nás dostať vyššie a bližšie k Pánu Bohu,” zdôraznila pred rozlúčkou vo Vatikáne.

Pri pôsobení kardinála Tomka sestry cítili, že Cirkev je univerzálna. „Cítili sme, že Cirkev má množstvo farieb a chutí. Množstvo spôsobov ako sa prežíva viera a slávi liturgia. Cirkev nie je len európska, alebo slovenská, ale univerzálna. To bolo vzácne,” dodala generálna predstavená Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta – Satmárok.

Sestra M. Irena Alžbeta Kopanicová pochádza z  Ružomberka. Do Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta – Satmárok vstúpila v roku 1993. Doživotné sľuby zložila v roku 2002. Má vyštudovanú teológiu.  Pôsobila v Ružomberku, vo Vrícku, Turčianskych Tepliciach a Kežmarku. Posledné roky pôsobila v Ríme.

Kongregácia Milosrdných sestier sv. Vincenta – Satmárky, SMVS (Sorores Misericordiae a Sancto Vincentio – Satmariensium) bola založená 29. augusta 1842 satmárskym biskupom Jánom Hámom. Tento rok Kongregácia oslavuje 180 výročie založenia. Sestry pôsobia na Slovensku, Maďarsku, Rumunsku, na Ukrajine, Albánsku a v Taliansku. Generalát má sídlo na Slovensku. Sestry pracujú na rôznych typoch škôl, v sociálnej oblasti i v zdravotníctve.

Kardinála Tomka, ktorý zomrel v pondelok v Ríme, v jeho byte opatrovali Milosrdné sestry sv. Vincenta de Paul (satmárky) sr. Júlia Kolumberová a sr. Pavla Draganová.

Zdroj: TK KBS
Foto: Martin Buzna

The post Kardinál Tomko bol vzorom modlitby a jednoduchosti, vraví sr. Irena appeared first on Zasvätený život.

Tento článok publikujeme s láskavým dovolením redakcie Svet kresťanstva / Postoj.

V Krakove zložila večné sľuby albertínka, ktorá slúžila v námorníctve. Povolanie objavila na vojenskej misii v Afrike.

Jadwiga Szczechowiczová, bývalá americká vojačka, sa narodila v roku 1986 v Poľsku. Keď mala 13 rokov, s rodičmi odišla do USA. V Amerike sa po skončení strednej školy prihlásila do armády. V roku 2005 podpísala s armádou osemročnú zmluvu, z toho štyri roky bola v zálohe.

Ako píše portál Ekai, dnes už rehoľná sestra pôsobila ako vojačka na rôznych misiách. Slúžila v Japonsku, kde riadila vojenský ťahač a urobila si aj potápačský kurz. Potom strážila americké diplomatické misie v Luxembursku, Rusku, Botswane a v ďalších afrických krajinách.

„Bol vo mne taký duch goralov, všetko som chcela skúsiť a ničoho som sa nebála,“ hovorí rehoľníčka. „Z armády si pamätám bratské spoločenstvo a veľkú silu, ktorá tkvie v jednote. Jeden vojak nedokáže nič, spoločne víťazíme a prekonáme aj najväčšie prekážky,“ dodáva sestra, ktorá porovnala pravidlá v armáde s rehoľným životom.

„Keď niečo vymyslí jedna sestra, je to neviditeľné, bezvýznamné, bez šance na úspech, aby to prinieslo ovocie. Musí zapojiť celé spoločenstvo, všetky sestry,“ hovorí Jadwiga.

Albertínka porovnáva s armádou aj otázku poslušnosti. „V armáde som dostala rozkaz alebo úlohu, ktorú som mala vykonať, a musela som sa tomu podriadiť, nediskutovalo sa o tom. V rehoľnom živote je poslušnosť, ale aj dialóg. Vnímame Božiu vôľu, môžeme sa porozprávať s predstavenou, povedať, že je niečo, s čím sa zle cítime,“ podčiarkuje sestra Jadwiga.

Bývalá vojačka prišla k duchovnému povolaniu postupne. Keď slúžila v Botswane, objavila sa u nej myšlienka na vstup do rehole a našla tam aj hodnotu ticha.

Vo videu tlačovej kancelárie Poľskej biskupskej konferencie spomína, že v Afrike bola pokojnejšia atmosféra a mala šancu sa tam na chvíľu vnútorne zastaviť.

Sestra Jadwiga priznáva, že počas prvých rokov v armáde nemala kontakt s Bohom a vierou. Viera sa jej nezdala dôležitá, kým neodišla do Botswany. Tam Pán Boh začal pôsobiť a Jadwiga si uvedomila, že Bohu nedáva čas a že nežije úplne, ako by mala.

V africkej krajine sa začala pýtať, kým je, a doľahol na ňu silný smútok. „Začala som čítať knihy sestry Faustíny a vtedy sa objavila túžba po hlbšom poznaní. Už som nechcela žiť tak, ako som žila, už som nechcela žiť tak ďaleko od Boha,“ vyznáva sa rehoľníčka vo videu.

Po skončení vojenskej misie sa vrátila k rodičom do Chicaga. O svojom povolaní povedala svojmu farárovi, ktorý jej dal zoznam niekoľkých reholí v okolí Chicaga. Jadwiga začala do jednotlivých reholí telefonovať. Sestry albertínky jej však telefón nebrali. Keď sa rozhodla pre sestry misionárky lásky, tie jej povedali, že ju do rehole nezoberú, lebo ešte má platnú zmluvu v armáde. „Po tejto situácii som dala druhú šancu albertínkam. Vtedy už telefón dvihli,“ smeje sa sestra Jadwiga.

Jadwiga Szczechowiczová vstúpila k albertínkam v roku 2013 a momentálne študuje v USA za zdravotnú sestru, v tejto oblasti by mala neskôr aj pôsobiť. Bývalá príslušníčka námorníctva sa rada vracia na cesty, ktoré absolvovala v rámci vojenskej služby.

„Ľudia sú všade rovnakí, majú podobný prístup k životu. Chcú slobodu, chlieb na stole, istotu pre rodinu. Veľmi mi to otvorilo srdce. Samozrejme, ľutujem každý konflikt, ktorý sa deje, ako napríklad vojna na Ukrajine. Som vďačná našim vojakom, že Poľsko je bezpečná krajina,“ zdôrazňuje sestra Jadwiga. Poukázala aj na to, že v živote musíme viesť stále vojny, ale v našich srdciach.

Sestry albertínky sú ženská kongregácia, ktorá vznikla v Poľsku na začiatku 20. storočia. Sestry sa venujú chudobným, bezdomovcom, prevádzkujú hospice a majú aj domy pre slobodné matky s deťmi.

Pavol Hudák / svetkrestanstva.postoj.sk
Foto: Screenshot/Youtube

The post Z mariňáčky rehoľníčka / Bývalá americká vojačka zložila v Poľsku večné sľuby appeared first on Zasvätený život.

Tento článok publikujeme s láskavým dovolením redakcie Svet kresťanstva / Postoj.

Rozhovor s generálnym predstaveným Kongregácie bratov tešiteľov z Getsemani o poklese povolaní v Poľsku, o reholi aj o adorácii.

Páter Michał Krysztofowicz sa narodil v poľskom Koníne 9. februára 1983 vo veľkopoľskej župe. Svoju rehoľnú formáciu začal vo Włocławku v provinciálnom dome Kongregácie bratov tešiteľov, ďalšou jeho etapou bol noviciát, ktorý ukončil v Marianke pri Bratislave.

Vo vyššom duchovnom seminári vo Włocławku absolvoval filozofickú a teologickú formáciu, vysviacku prijal z rúk biskupa Włocławku Wiesława Meringa v roku 2009. Na čele rehole tešiteľov stojí od roku 2014. V roku 2020 bol zvolený na druhé šesťročné funkčné obdobie v službe generálneho predstaveného. Stal sa tak štvrtým nástupcom otca zakladateľa Jozefa Litomiského a piatym generálnym predstaveným.

Pred rozhovorom ste mi povedali, že o predstavených v reholi sa hovorí, že majú dovolenku celý rok. Je to teda tak?

(Smiech.) V našom prípade máme nárok na dovolenku celých tridsať dní. Ale nepamätám si, kedy som mal toľko dovolenky. Maximálne dva týždne.

Chodíte na dovolenku domov do Poľska?

Neviem, ako to bude tento rok. Pred troma mesiacmi som pochoval mamu. Mám ešte brata a sestru, ale každý z nich má svoj život. Mama nás vždy spájala.

Ako dlho ste na Slovensku?

Od roku 2014. Prvýkrát som sem prišiel na rok v roku 2002. Odvtedy je Slovensko mojou láskou, ktorú nosím v srdci.

Čo vás na našej krajine tak oslovilo?

Taká jednoduchosť, v dobrom slova zmysle. Ľudia sú veľmi srdeční a otvorení. Zdá sa mi, že tu čas beží pomalšie ako v Poľsku. Mám pocit, že keď som v Poľsku, ľudia sa tam veľmi náhlia a tu sa mi to zdá viac rodinné a priateľské.

Na čo ste si na Slovensku zvykali najťažšie?

Na ryžu. Toľko, čo som jej zjedol tu, som nezjedol nikdy v živote. (Smiech.)

A jazyk?

Je veľmi podobný. Niekedy máme problém, či hovoríme ešte po poľsky alebo už po slovensky. Vieme, ktoré slová v slovenčine nepoužívať, hoci v Poľsku sú normálne…

Prvé dva roky boli ťažšie, ale teraz sa tu cítim dobre. Slovensko je blízke Poľsku kultúrne, mentálne, jazykovo aj nábožensky. Spája nás veľa vecí.

Prekvapuje ma, že to hovoríte, lebo ľudia práve Bratislavu a jej okolie vnímajú uponáhľane. U vás je to horšie?

To sme počuli, že v Bratislave je veľa vecí najhorších, je to veľké mesto, kde nájdete všetko negatívne. Ak je to naozaj také negatívne, tak ide o pozvanie pre cirkev.

Poďme k vašej reholi. Prečo má rehoľa tešiteľov generálneho predstaveného v Marianke?

Keď sa pozerám na históriu našej rehole, hovorím, že Pán Boh je vtipkár. Náš zakladateľ bol Čech, ktorý študoval v Rakúsku vo Viedni, kde vznikol prvý dom tešiteľov. Dnes sú 95 percent z nás Poliaci. Generálny dom bol od vzniku kongregácie vo Viedni a do Marianky sa presťahoval v roku 1991. Po roku 1950, keď katolícka cirkev prežila skúšku viery, čo bola pre mnohých cesta mučeníctva, väčšina bratov žila na Slovensku a v Česku.

V tom čase ste mali na Slovensku a v Česku viac bratov ako v Poľsku?

Áno. V Poľsku sme necelých štyridsať rokov. Kongregácia si pripomína sto rokov. Keďže komunita vo Viedni bola menšia a väčšina bratov žila na Slovensku, vtedajší generál rozhodol presťahovať generálny dom do Marianky, kde je dodnes.

Naša rehoľa vznikla ako odpoveď na tieto Ježišove slová: Ostaňte a bdejte so mnou.

To bol na čele rehole Slovák?

Áno, páter Viliam Vaľa, ktorý nás viedol približne dvadsať rokov. A vďaka nemu vznikla aj poľská provincia.

Čím to je, že kedysi boli tešitelia najmä Slováci a Česi a dnes nemáte žiadneho Čecha a Slováci sú traja? Čo sa stalo?

Myslím, že obdobie po roku 1990 bolo pre nás rozhodujúce. Rehoľa mala veľa starších členov a jeden z našich pátrov, vďaka ktorému sme v Poľsku, sa stretol s pátrom Jánom Šlapakom na duchovných cvičeniach v Poľsku v obci Lewin Kłodzki.

A po rozhovore s ním bol veľmi fascinovaný spiritualitov tešiteľov. Komunikovali spolu, a keď boli v Prahe, navštívili aj hrob nášho zakladateľa. Tam dal sľub, že keď to bude Božia vôľa, kongregácia vznikne aj v Poľsku. A tak sa aj stalo.

Čo je vašou spiritualitou? Koho potešujete?

Aj my potrebujeme niekedy útechu. (Smiech.) Tešitelia vznikli ako odpoveď na Ježišovo želanie mať prítomnosť človeka vo svojom živote. Keď čítame evanjeliá, Ježiš len raz za svoj život prosil človeka o pomoc. Bolo to v Getsemanskej záhrade: „Ostaňte a bdejte so mnou.“

Máte adoráciu aj v regulách?

Áno, ale aj keď skladáme sľuby, tam je naše odovzdanie, že každý deň chceme a budeme adorovať. Naša cesta je spojená s bdením v Getsemanskej záhrade v súčasnom svete.

Adorujete aj spolu? Má adorácia nejaké predpisy?

Naša adorácia je výnimočná tým, že z hodiny je 45 minút v úplnom tichu. Vtedy sa môže človek nechať ovládnuť myšlienkami. Ale je to najkrajšia čas dňa. Posledných 15 minút je čas na modlitbu breviára. Adorujeme ako komunita spoločne. Na Zelený štvrtok máme dokonca spoločnú adoráciu, kde obnovujeme svoje rehoľné sľuby. A potom, podľa toho, koľko je v každom dome bratov, bdieme až do rána. Každý trávi hodinu až dve pred Eucharistiou.

Aký význam má dnes adorácia a prečo je ticho také dôležité?

Vtedy má človek možnosť počuť samého seba. Všetky myšlienky, ktoré skrývame a s ktorými sa nevieme zmieriť, v nás vtedy znejú silnejšie. Vtedy sa môžeme porozprávať aj sami so sebou v Božej prítomnosti. Ticho vždy provokuje k rozmýšľaniu. Je to príležitosť pozrieť sa do svojho vnútra. Aj preto mnohých ticho bolí.

Čo je ešte vašou spiritualitou v pastoračnej oblasti?

Naša kongregácia tak ako anjel v Getsemanskej záhrade má dve krídla. Prvé je naša prítomnosť pred Oltárnou sviatosťou. A potom potešujeme Krista v ľuďoch, ku ktorým sme poslaní.

V Poľsku pracujeme vo veľkej mužskej väznici, kde je 1 200 väzňov, sedemdesiat percent z nich má menej ako tridsať rokov.

Venujeme sa tiež mužom bezdomovcom. V jednom dome s nimi bývame spoločne. V Zlatých Moravciach bratia slúžia v nemocnici aj v domove dôchodcov. Nemocnica je pre nás výnimočná aj preto, že myšlienka zakladateľa vznikla v nemocnici, kde sa venoval chorým.

V našich veľkých farnostiach je pre nás dôležitý prvý piatok v mesiaci, keď navštevujeme chorých, ktorých je niekedy dosť. Snažíme sa byť pre ľudí, ktorí trpia samotou, takými anjelmi útechy.

Asi aj tu v Marianke hľadajú ľudia útechu.

Marianka je výnimočná tým, že väčšina spovedí tu nie je tradičná a je to výzva aj pre nás kňazov. Veľa ľudí, ktorých tu stretávame, prešlo nejakou spiritualitou, napríklad svätého Jána Bosca, niektorým je blízky Karmel, iní majú blízko k pavlínom. Každá spiritualita v sebe niečo skrýva.

Keď nás niekto pozýva do svojho sveta, je to pre nás výzva byť duchovnými bratmi a otcami, ktorí sa na tejto ceste pripoja a niekedy ukážu aj smer. Problém, ktorý niekedy nájdeme u ľudí, nás mobilizuje pustiť sa aj do oblastí, v ktorých sme ešte neboli. Marianka je pre nás ako spovedníkov obrovská výzva.

Tento rok si tešitelia pripomínajú sto rokov. Akou cestou prešla rehoľa?

Našich sto rokov je jedno veľké Getsemani. Keď sa dnes pozeráme na rehoľu, je to, akoby sme sa vrátili do prvých rokov.

Počtom bratov? Alebo ako to myslíte?

Na začiatku boli traja bratia. Dnes nás je trošku viac. K tej trojke ešte môžeme dopísať nulu, čiže nás je tridsať. Po tých všetkých skúškach nás ostalo len toľko. Posledné tri roky nám pomohli silne pochopiť, čo bolo na začiatku našej kongregácie. Rovnako ako pre nášho zakladateľa, ktorý vchádzal medzi vojakov, spovedal ich a často ich sprevádzal na druhý breh života, je pre nás veľmi dôležitá práca v nemocnici. Nám tie nemocnice zatvorili. Nemohli sme robiť to, čo náš zakladateľ – sprevádzať ľudí pri odchode do večnosti.

Bolo to pre nás pozvanie hlbšie pochopiť našu spiritualitu. Teda už tu nebolo fyzické sprevádzanie, ktoré nám pre pandémiu nebolo umožnené, ale rozhodli sme sa viac modliť. V Marianke sme počas pandémie adorovali každý brat individuálne jednu hodinu denne. Pán Ježiš bol vyložený v kaplnke pol dňa.

Bolo to pre nás niečo nové, pozvanie, aby sme šli hlbšie do charizmy, sprevádzanie chorých, ktoré bolo na počiatku našej rehole, dostalo iný level. Išlo o duchovné sprevádzanie ľudí, o ktorých sme vedeli, že zomierali v úplnej samote. To bolo pre nás v čase pandémie najviac bolestivé, že sme tým ľuďom neboli fyzicky k dispozícii.

Hovoríte, že máte tridsať bratov. Niektoré rehole boli po jednom storočí rozšírene v celom svete a mali tisíce bratov. Prečo vaša rehoľa rastie tak pomaly?

Do 50. rokov sa naša kongregácia vyvíjala sľubne a za celú históriu nás bolo už skoro tisíc. Nie je to tak málo. Zakladateľ Jozef Ján Litomiský sa do roku 1950 dočkal, že nás bolo v dvanástich kláštoroch a filiálkach 140 bratov. Čo nám dávalo najväčšiu radosť, bývali sme aj vo Svätej zemi v Getsemani.

Tam sme mali výnimočný kláštor, v ktorom sa stretol pápež Pavol VI. s patriarchom Atenagorasom, keď zo seba stiahli exkomunikácie, ktoré na seba uvalili pravoslávni a katolíci počas veľkej východnej schizmy. Bol to pre nás pápežský dom, kláštor navštívil aj Ján Pavol II., aj Benedikt XVI. a aj pápež František.

Čo sa stalo s tým kláštorom?

Keď sme odtiaľ počas vojny odišli, dali sme kláštor k dispozícii pápežovi. Dnes tam sídli apoštolská nunciatúra.

Budova stále patrí vám?

Už nie. Ak si dobre pamätám, v roku 2006 páter Viliam odovzdal ako generál dom úplne pápežovi.

Hádam sa tam raz vrátite.

Sme tam duchom celý čas. (Úsmev.)

Čo symbolizuje váš habit, ktorý je čierny a má bielu kapucňu?

Čierna tunika je symbolom ľudskej slabosti a hriechu, biela kapucňa je symbol Božej lásky – Boha, ktorý vchádza do našej slabosti a prináša dar odpustenia a vykúpenia. Biela farba je symbolom nového života.

Okrem toho máme dlhý plášť, ktorý majú len bratia s večnými sľubmi. Nosíme ho len vo štvrtok počas nočnej adorácie. Je to symbol krídel anjela v Getsemani. Nosíme aj medailu, ktorá zobrazuje našu charizmu.

Aké máte vízie? Kde sa vidíte o sto rokov? A máte povolania?

Myslím, že ideme tou istou cestou ako všetci zasvätení v Európe. Áno, počty povolaní klesajú. Vo formácii máme štyroch bratov. Ale myslím, že je to na to, aby sme o chvíľku boli na tom lepšie. Bolo by dobré, ak by rehoľný život oslovoval mladých ľudí. Je to otázka aj pre nás, či naozaj napĺňame svoje životné povolanie.

Aj pápež František sa pýta, či je náš život ako čili paprička, teda či štípeme ľudí príjemne alebo negatívne. Možno by sme nemali obviňovať všetkých naokolo, prečo nemáme povolania, ale môžeme si položiť otázku, čo môžeme urobiť pre to, aby povolania boli.

A čo pre to môžete urobiť?

Myslím, že svet je atraktívnejší ako náš rehoľný život, keď sa na to pozriem ľudskými očami, lebo má pestrejšie ponuky. Čo my ponúkame, je Kristus a naša prítomnosť pri ňom. Je to prítomnosť živá a radostná, aj keď je poznačená našou slabosťou. Keď som v tom autentický a žijem svoje povolanie opravdivo, zo svojej strany robím naozaj všetko.

Služba generálného predstaveného je u vás doživotná?

Našťastie nie. (Smiech.) Výrazne sme to skrátili. Páter Viliam Vaľa, ktorý zatiaľ uzatvára líniu slovenských genenerálov, bol na čele rehole okolo dvadsať rokov. Výrazne sme to skrátili, aby generál nezabudol, obrazne povedané, koľko stojí v obchode maslo. Ide o to, aby bol generálny predstavený bližšie ľuďom a aby mu neutiekla realita bežného života. Teraz môže byť generálny predstavený v úrade maximálne dvakrát šesť rokov.

To znamená, že keď sa vám skončí funkčné obdobie, zaradíte sa do normálneho rehoľného života?

Áno. V roku 2014 sme zrušili aj možnosť pre generála, ktorému sa skončí funkčné obdobie, nájsť si dom a povedať si, čo chce po skončení úradu robiť. Ostával mu aj titiul generála, ani to už neplatí. To znamená, že keď skončím svoje funkčné obdobie, už nemusím byť vôbec predstavený.

Musíte sa teda pekne správať k bratom, aby vám to potom nevrátili…

… vždy s láskou.

Pôsobili ste v Poľsku aj na Slovensku, už ste nejaké rozdiely spomínali. Je cirkev na Slovensku iná ako v Poľsku?

Myslím, že veľa vecí je podobných. Slovenskú a poľskú cirkev spája adorácia a aj Panna Mária. V Marianke to vnímam o to viac. Ale aj veriaci, ktorých poznáme, majú radi adoráciu a Božiu Matku.

Čo bolo pre mňa ťažké akceptovať, zdá sa mi, že cirkev na Slovensku má veľa byrokracie. Napríklad veci, ktoré v Poľsku neexistujú, tu sú veľmi dôležité.

Čo napríklad?

Dovolenie biskupa, aby človek mohol prijímať Eucharistiu, ak od neho odíde manžel alebo manželka. V Poľsku nič také neexistuje. Myslím, že toto je fenomén len na Slovensku.

Podmienkou na to, aby človek, ktorého opustil manželský partner, mohol prijímať Ježiša, je, aby žil v čistote. Tu je to obrovský problém a neviem prečo. Často s bratmi debatujeme o tom, čo ako tešitelia a aj časť cirkvi môžeme ponúknuť týmto ľuďom. Existuje pastorácia pre rozvedených ľudí, ktorých opustil manžel, manželka. A ak nie, prečo?

Byrokracia v týchto prípadoch ma veľmi negatívne prekvapila. Keď nás ľudia skutočne potrebujú, tak ešte sú tam z našej strany rôzne zbytočné prekážky.

Na druhej strane pozitívne sa vyjadrujete o našich biskupoch, že sú dostupní.

Stretávam sa so všelijakými biskupmi v Poľsku, v Česku aj na Slovensku či v Taliansku a je to veľký rozdiel. Na Slovensku je to viac rodinné, môžem si s biskupom sadnúť a porozprávať sa s ním o viere a ťažkostiach.

V Poľsku biskupi nemajú toľko času, aby sa stretli s kňazmi. Veľmi často sa s kňazom stretne len pomocný biskup alebo biskupský vikár alebo niekedy rozhovor vôbec nie je možný. Závisí to aj od diecézy. Ale ten rozdiel cítim. Je to veľké plus pre slovenskú cirkev a v tejto oblasti to je pozitívne.

Je aj v Poľsku ešte tradičná viera?

V menších obciach je prežívanie viery tradičné. Vo veľkých mestách ako Varšava, Krakov, Poznaň však už bežná pastorácia nepostačuje. Často vznikajú možnosti stretávania sa s ľuďmi. Pastorácia je smerovaná na problémy človeka. Omša a ruženec áno, ale je to málo. V mnohých prípadoch je cirkev otvorená.

Ako ste sa vy dostali k tešiteľom, prečo ste si vybrali túto spiritualitu?

Tri roky pred tým, ako som vstúpil do rehole, som sa venoval chorým ľuďom. Chodili sme na výlety, najmä počas prázdnin, a to na dva až tri týždne. Každý z animátorov mal pri sebe jedného chorého, o ktorého sa staral.

Doslova. Menil mu plienky, pomáhal s hygienou, sedel s ním a trávil s ním čas, čokoľvek, čo bolo treba. Od najmenších vecí po tie najťažšie. Často sa deň končil adoráciou. Veci, ktoré som zažil, som chcel nájsť v duchovnom živote a v reholi. A tešitelia boli odpoveďou na túto túžbu. Tešitelia sú jedna z mála mužských nekontemplatívnych reholí, kde bratia každý deň hodinu adorujú.

Dnes teda má rehoľa bratov z Poľska, zo Slovenska. V Čechách nemáte nikoho?

Máloktorá rehoľa má nových bratov v Česku. Tento rok som formálne zatvoril českú provinciu, ale reálne už nefungovala asi tridsať rokov.

Neplánujete rozšíriť rehoľu do iných krajín, prípadne posilniť prítomnosť v Rakúsku?

Okrem toho, že sme ľudia nádeje, sme aj realisti. Tešíme sa, že ešte máme dom vo Viedni. Je to obrovská výzva. Hovoril som s naším predstaveným vo Viedni, že z počtu veriacich päťdesiat až sedemdesiat, ktorí prichádzali na nedeľnú svätú omšu pred pandémiou, kde máme jednu českú omšu a jednu pre Rakúšanov, ostala asi polovica.

A to sú starší ľudia. Z ľudského pohľadu ešte desať rokov a môžeme zatvoriť dom aj tam, lebo nebude komu súžiť. Vo Viedni teraz prebieha spájanie farností.

Vo Viedni teda klesá počet veriacich?

Myslím, že dosť rýchlo.

Rýchlejšie ako u nás a v Poľsku?

Ťažko mi to je objektívne zhodnotiť, ale myslím, že vlak sekularizácie ide dosť rýchlo aj v Poľsku. Dosť rýchlo, sme z toho prekvapení. Keď som študoval v seminári, bolo nás tam spolu 140 bohoslovcov. Dnes je tých chlapcov osemnásť a z toho, čo viem, biskup sa pohráva s myšlienkou seminár zatvoriť.

O ktorej diecéze hovoríte?

O Włocławskej diecéze.

Je to problém aj ostatných poľských diecéz?

Len v júli biskupi a rehoľní predstavení zatvorili štyri semináre.

Poľsko sme však vnímali ako krajinu, ktorá má kňazov v celom svete, množstvo misionárov. Na mnohých miestach, kde neboli kňazi, bolo vždy možné nájsť poľského kňaza…

Áno, smejú sa, že sme všade, dokonca aj keď kúpite chladničku, tak odtiaľ na vás môže vyskočiť Poliak. (Smiech.)

Ak si dobre pamätám, Poľsko malo vo svete okolo dvetisíc misionárov. Väčšina sestier dnes zatvára svoje misijné kláštory a prichádzajú naspäť do Poľska. Už cítiť, že aj ženské kláštory sa zatvárajú.

To, že Poľsko „vyvážalo“ zasvätených a kňazov, už prestáva platiť?

Myslím, že áno. V Poznani napríklad biskup v centre mesta odovzdal štyri farnosti reholiam, lebo má málo kňazov. A napísal list, že bude spájať farnosti. Sú diecézy, kde sa už farnosti spájajú. Farnosti, ktoré majú menej ako tisíc obyvateľov, vedia, že budú filiálkami.

Čítal som viacero textov, kde sa hovorí aj o odchode kňazov v Poľsku. Je to naozaj také výrazné?

Keď si dobre pamätám, pred niekoľkými týždňami sme dostali nejaké štatistiky z Vatikánu, kde bol aj počet kňazov, ktorí odchádzajú. Rok 2020 bol najkritickejší.

Hovoríme o jednotkách alebo desiatkach kňazov, ktorí odišli?

O desiatkach. Bolo ich 91. Je to veľa. Na jednej strane je to pre nás výzva nezatvárať oči, keď vidíme, že sa niečo deje. Na druhej strane je to pozvanie spytovať si svedomie, či sme urobili všetko, aby tí kňazi ostali. Dôležité je vážiť si povolanie, ale nemôžem povedať, že ostanem kňazom navždy, aj keď chcem v tom vytrvať celý život. Na druhej strane treba žiť autenticky. Teda viem, že som čistý.

Ste predstavený rehole. Ako reagujete, keď príde za vami spolubrat, že chce odísť? Riešili ste niečo také?

Veľmi ma mrzel odchod brata, ktorý bol s nami skoro dvadsaťpäť rokov. Uvedomili sme si, že môžete žiť s človekom pod jednou strechou aj dvadsať rokov a nepoznáte ho. To je ten paradox, že žijete vedľa seba a neviete, čo sa deje. Hlboký problém je v tom, že keď sa začína kríza a nemám odvahu o tom hovoriť so spolubratmi či s predstaveným, veľmi často príde pokušenie uzavrieť sa a chcieť to zvládnuť sám.

Všetky takéto prípady, ktoré poznám, sa skončili tak, že to brat sám nezvládol. Je tiež otázka, nakoľko chce taký človek prijať pomoc. Keď sa takýto rehoľník alebo kňaz zamotá ešte s nejakou ženou a už je na ceste dieťa, tak je jasné, že vtedy je už jeho prítomnosť v kláštore zbytočná.

Mal by sa teda postarať už o rodinu?

Presne, to hovoril aj pápež Benedikt XVI., že treba prevziať zodpovednosť. Keď niekto príde s krízou a vidím, že je otvorený pre pomoc, ponúkam mu duchovné cvičenia. Človek sa musí niekde zastaviť a pozrieť, kde je začiatok krízy.

Teraz sa opýtam opačne. Prečo dnes niekto prichádza do rehole?

Keď som ja vstupoval do rehole, mal som devätnásť rokov. Už na lýceu (na Slovensku ekvivalent gymnázia, pozn. autora) som rozmýšľal, čo ďalej, a po maturite som vedel, čo chcem robiť.

Dnes povolania po škole u tešiteľov neexistujú. Záujemcovia o vstup do rehole prichádzajú vo veku dvadsaťpäť až tridsať rokov. Tí, ktorí prichádzajú, už majú svet nejako uložený. Sú to ľudia, ktorí vedia, čo chcú, a snažia sa ísť tou cestou. Myslím, že toto sú čisté úmysly. Ale sú aj prípady, keď tie pohnútky nie sú vždy správne.

Máte vo formácii aj Slováka?

Posledné slovenské povolanie sme mali pred dvadsiatimi rokmi, je to náš páter Chryzostóm.

Myslíte Mareka Vadrnu?

Áno, to je zatiaľ posledný Slovák v reholi.

Máte aj bratov, ktorí nie sú kňazi?

Áno, aj keď sme klerická rehoľa. Ale bratia, ktorí nie sú kňazi, majú u nás aj dôležité úrady. Napríklad brat môže byť ekonóm. Alebo môže byť vedúcim útulku pre bezdomovcov. Nie je to problém, tým viac, že pápež pred pár týždňami dovolil, aby aj rehoľníci bez kňazskej vysviacky mohli prijímať v reholi vysoké úrady, teda takýto rehoľník môže byť provinciál alebo generál.

Čo si o tomto rozhodnutí pápeža myslíte?

Myslím, že pápež je veľmi praktický a má pastoračný zmysel a vie, že na to, aby rehoľník mohol viesť inštitút, nepotrebuje kňazskú vysviacku. Ide o odovzdanosť bratom, ktorú by mal mať v sebe každý rehoľník, či je, alebo nie je kňaz.

Myslím, že pápež vie aj o tom, že zasvätených je čoraz menej. Tak prečo nie brat? Stačí sa pozrieť na ženské rehole, tam nemá nikto kňazskú vysviacku a ženy vedia pekne viesť rehole a kongregácie.

Je to odvážny krok pápeža, ale myslím, že je to dobré rozhodnutie.

Pavol Hudák / svetkrestanstva.postoj.sk
Foto: Adam Rábara / Postoj

The post Generál tešiteľov / Cirkev na Slovensku má veľa byrokracie. Niektoré veci neexistujú ani v Poľsku appeared first on Zasvätený život.

V sobotu 30. júla počas svätej omši v kaplnke svätého Klimenta v Hradci Králové zložila do rúk pomocného Královohradeckého biskupa Mons. Josefa Kajneka sľub doživotnej čistoty Ivana Krajčíková, kandidátka Ordo virginum, pochádzajúca z Prešova. Verejným sľubom čistoty a modlitbou zasvätenia, prednesenou biskupom, sa kandidátka stala zasvätenou pannou v ORDO VIRGINUM. Nasledovalo odovzdanie prsteňa a liturgie hodín. Kandidátka prijala meno Agneška. „Je to spojenie mien dvoch svätíc. Sv. Agnesy Rímskej, panny a mučenice z prelomu 3. a 4. storočia, mojej birmovnej patrónky a sv. Anežky Českej Přemyslovnej, panny, rehoľnice, z prelomu 12./13 storočia, ktorá sa venovala charitatívnej službe. Je sesternicou sv. Alžbety Uhorskej. Je to zároveň svätica z Čiech, kde budem ako zasvätená panna pôsobiť. Agnesa etymologicky znamená čistý, nevinný baránok. Takto si predstavujem seba ako zasvätenú pannu v dnešnom svete, ako kresťana. Čistú a nevinnú v úmysloch, priezračnú ako kryštál, úprimnú, pokornú, detsky dôverujúcu a zároveň radostnú a dobro, charitu činiacu,“ vysvetlia Ivana výber svojho mena. V ČR tak aktuálne pôsobí 40 zasvätených panien, v diecéze Hradec Králové tri.

Sr. Ivana Agneška Krajčíková OV svoje povolanie pocítila ešte v roku 2006. Na svoje zasvätenie sa začala pripravovať v Košickej diecéze, prijatím do prípravnej fázy v septembri 2014. V roku 2018 sa rozhodla prestúpiť do diecézy Hradec Králové. Prijatím miestneho biskupa Mons. Jána Vokála pokračovala vo formácií, ktorú zavŕšila 30 dňovými duchovnými cvičeniami v Prešove pod vedením pátra J. Šuppu SJ. Po dlhých 16 rokoch od prvotnej túžby patriť výlučne Bohu sa tak Ivane naplnila najhlbšia túžba jej vnútra. Svoj apoštolát, predovšetkým v sociálnej oblasti, bude vykonávať v meste Dvůr Králové nad Labem, kde býva a to v duchu ignaciánskej spirituality, ktorou od r. 2001 žije.

Zdroj: TK KBS
Foto: Tereza Skalová

The post Diecéza Hradec Králové má novú zasvätenú pannu pochádzajúcu z Prešova appeared first on Zasvätený život.

Už túto sobotu 30. júla sa v Trenčíne na Národnom stretnutí mládeže T22 v sobotnom programe EXPO povolaní môžete stretnúť so zasvätenými z rehoľných spoločenstiev pôsobiacich na Slovensku i v zahraničí. Zasvätených môžete počas celého stretnutia T22 stretávať v rehoľnej kaviarni a službe ucha, ako animátorov a dobrovoľníkov v rôznych službách či častiach programu. No najmä vo vyššie spomínanom sobotnom popoludní od 15:00 do 18:00 na EXPO povolaní.

Na trenčianskych námestiach bude prítomných 63 stánkov, čo znamená asi 350 zasvätených a laikov. Zapojilo sa 30 ženských rehoľných spoločenstiev, 15 mužských, 2 komunity, 4 iné formy zasväteného života, 2 kňazské semináre a 10 pro-life a pro-rodinných organizácií. Bez zdravých rodín by totiž nebolo ani zasvätených ani kňazov. EXPO mladým ukáže a sprostredkuje živý kontakt s rôznymi charizmami v Cirkvi a povzbudí ich v hľadaní Božej vôle.

Inšpirácia pochádza zo Svetových dní mládeže, prvýkrát sa uskutočnilo v 2002 v Toronte. Prvýkrát sa EXPO povolaní na Slovensku konalo v Ružomberku na stretnutí R13.

Koordináciou EXPO povolaní je už štvrtýkrát poverená Konferenciou vyšších rehoľných predstavených (KVRPS) a centrálny tímom sestra Juliana Salašová, OSF. EXPO sa totiž konalo nielen na R13, ale aj na následných Národných stretnutiach mládeže P15 v Poprade aj na P18 v Prešove: „R13 bola pre mňa darom, požehnaním a skúsenosťou radostného spoločenstva, ktoré má srdce pre službu. Naša zakladateľka Matka Františka Antónia Lamplová hovorila: Spojenými silami môžeme dokázať viac… najmä ak členov združuje Boh: Myslím, že som to zažila počas prípravy R13 a EXPA povolaní. Celé to bolo o tomto, že ak sa veci robia spolu a pre Boha – stojí za to aj každá námaha, ktorá s tým súvisí. 49 rozkladacích stánkov a vybrakované Gymnázium A. Hlinku, ktoré nám poskytlo 140 lavíc a takmer 300 stoličiek. Služba a zodpovednosť za EXPO povolaní boli pre mňa veľkým dôkazom toho, že keď dám Bohu svoje ÁNO – on sám začína posúvať veci dopredu… EXPO povolaní bolo tiež dôkazom toho, ako vie byť Duch Svätý kreatívny a tvorivý v praxi, cez konkrétnych ľudí, ktorí mu otvoria svoje srdce… svedectvo rôznosti chariziem a darov, ktoré pôsobia v Cirkvi. Živá Cirkev v praxi = radostné spoločenstvo!“

Bez vstupenky v rámci voľných častí programu sa návštevníci dostanú na N(M)oc modlitby, Expo povolaní, ale aj na nedeľnú hromadnú púť na Skalku, ktorá bude zakončená svätou omšou.

Prihlásiť sa bude možné ešte priamo na mieste, a to v blízkosti Mestskej športovej haly. Cena lístka bude 20 eur, zahrnutý je v nej vstup na celý program, ktorý odštartuje vo štvrtok 28.7.2022 o 17.00 h, ale aj na aktivity a vstup do tréningovej haly, v ktorej sa bude premietať program z hlavnej sály. Z dôvodu naplnenej kapacity hlavnej haly bude návštevníkom s týmto typom lístka povolený vstup iba do tréningovej haly.

Pre viac info o programe: https://narodnestretnutiemladeze.sk/.

Františka Čačková, OSF

The post Poď na EXPO povolaní do Trenčína počas Národného stretnutia mládeže T22 appeared first on Zasvätený život.

Tento článok publikujeme s láskavým dovolením redakcie Svet kresťanstva / Postoj.

„Na takomto turistickom ostrove je modlitba to posledné, na čo človek myslí, tak to robíme my,“ vraví sestra predstavená Lucía María.

Pálivé lúče budia obyvateľov gréckeho sopečného ostrova do nového letného dňa. Ak sa ostrova nedrží ranná hmla, teplota stúpa enormne rýchlo. Turistov tu každoročne počítajú v státisícoch.

Či už sa dostanú na Santorini letecky, alebo prídu veľkou výletnou loďou, ktorá zvykne kotviť v šumiacom Egejskom mori na mieste, kde sopka pred stovkami rokov chrlila lávu, vždy sa návštevníkom vryjú obrazy bielych dediniek na útesoch do pamäti.

Na svete asi nie je veľa ikonickejších a atraktívnejších scenérií. Je to takpovediac mainstreamové Grécko.

Nečudo, že pod heštegom Santorini sa na Instagrame ukrýva viac ako sedem miliónov príspevkov. Páry nielen z Európy sa na sociálnej sieti predbiehajú, kto lepšie a krajšie zachytí santorínske uličky, modré kupoly vyčnievajúce z bielych domov alebo západy slnka.

Mnohí z týchto turistov ani len netušia, že sa priamo na ostrove za nich a za celý svet modlí trinásť dominikánskych kontemplatívnych mníšok pochádzajúcich z rôznych krajín sveta. Do kláštora sa dostala Giovanna Dell’Orto, reportérka agentúry Associated Press.

„Na takomto turistickom ostrove je modlitba to posledné, na čo človek myslí, tak to robíme my,“ vraví sestra predstavená Lucía María, s ktorou sa dá rozprávať iba cez železnú mrežu, ktorá mníšky delí od vonkajšieho sveta.

V posvätnom priestore ich kláštora žijú sestry väčšinou v tichu a rozjímaní. Akúkoľvek socializáciu im zobral aj covid.

Po dvoch pandemických rokoch ich však vo verejnej časti kláštora navštívia ľudia. Začiatkom augusta si totiž počas omše pripomenú 425. výročie založenia kláštora.

Dominikánsky kláštor zasvätený svätej Kataríne má v rámci ostrova ideálnu polohu, pretože leží v prevažne katolíckych štvrtiach hlavného mesta Fira, zatiaľ čo ostatok ostrova je pravoslávny.

Mníšky môžu opustiť kláštor len zo zdravotných dôvodov alebo na požiadavku vlády. Sestra María Esclava pochádzajúca z Portorika vraví, že im nič nechýba. „Keď nám Boh dal klauzúrne povolanie, dal nám ho s celým balíkom,“ vraví. Podobnému životu predchádzajú roky prípravy.

Španielsky kňaz Félix del Valle, ktorý vedie v santorínskom kláštore pravidelné duchovné cvičenia už viac než desať rokov, vraví, že sestry musia prejsť deväťročnou prípravou pred vstupom do klauzúrneho života. Sestry podľa neho vydávajú svedectvo, že na život stačí iba Boh.

Mnohé rehoľné sestry aktívne vyučujú na školách, poskytujú zdravotnú starostlivosť alebo pomáhajú v službe zraniteľným osobám. Kontemplatívne mníšky však pokračujú v tradícii úplnej oddanosti modlitbe, ktorá má svoj pôvod u prvých púštnych pustovníkov, ktorí sa snažili k Bohu priblížiť tým, že odstraňovali všetky pozemské rušivé vplyvy. Tieto mníšky nachádzajú Boha v oddanom živote modlitby a rozjímania.

Je to veľmi dôležité, aj keď často nepochopené poslanie v rámci cirkvi.

Sestra María vraví, že svet v rámci dnešnej logiky nerozumie životu klauzúrnych sestier. „Náš život sa v logike dnešného sveta necení, ale v cirkvi áno,“ povedala sestra María, ktorá je na Santorini už takmer štyridsať rokov. „Sme hlasom cirkvi, ktorá neúnavne chváli a prosí v mene celého nášho ľudstva. Je to vzrušujúca misia,“ dodala.

Ak sa sestry nemodlia alebo nespievajú v latinčine, španielčine či gréčtine, tak vykonávajú domáce práce alebo sa starajú o záhradu, kde pestujú paradajky, citróny a hrozno. Vyrábajú tiež hostie pre väčšinu gréckych katolíckych farností.

Štyridsiatničky až osemdesiatničky dvakrát do dňa prerušia svoje ticho a rozprávajú sa na terasách s výhľadom na more so sopečnou kalderou.

V prevažne pravoslávnom Grécku je prítomnosť katolíckeho kláštora osviežením. Sestry cítia jednotu, keď sa na ostrove zdravia s pravoslávnymi mníchmi a mníškami.

Dominikánsky rád klauzúrnych sestier založil pred viac ako 800 rokmi svätý Dominik. Ich historický dominikánsky čierny závoj a biele všetko zahaľujúce habity predstavujú pokánie a nevinnosť.

Sestry prišli na Santorini napríklad z Karibiku, Angoly, Kórey, Argentíny, Grécka či Španielska.

Sestra María prišla na ostrov v roku 1981, keď v kláštore pôsobili iba tri rehoľné sestry. Kláštor bol v 16. storočí na výbežku Skaros, ktorý je dnes obľúbeným miestom na pozorovanie západu slnka. Vtedy poskytoval úkryt aj pred pirátmi. Po zemetrasení sa však mníšky presťahovali do hlavného mesta Fira.

Klauzúrne mníšky majú o svete menej informácií. Dianie sledujú len z katolíckych médií a z každodenných omšových homílií. V nedávnych kázňach im kňaz rozprával o vojne na Ukrajine.

Dostávajú tiež množstvo prosieb o modlitby či už od iných rehoľníkov, alebo od ľudí, ktorí prosia o všetko od svetového mieru až po uzdravenie z chorôb. „Trpíme s nimi, cítime bolesť rodín a sveta, ale s istotou nádeje, ktorá nám dáva radosť,“ vraví sestra Maria Fátima pochádzajúca z Angoly.

Aj napriek asketickému životu a množstvám obiet vystupujú dominikánske mníšky na Santorini veľmi veselo. „Je to volanie od Boha. Nemôžete ísť inou cestou. Je to neustále volanie, aby ste ho mohli s radosťou nasledovať,“ povedala sestra Lucía María, pôvodom z Argentíny.

Mníšky nachádzajú radosť vo svojom povolaní napriek tomu, že sa zriekajú väčšiny aktivít, ktoré priťahujú turistov na Santorini. Napríklad pláže.

Sestra María Isabel povedala, že mala veľmi rada pláže v rodnom Portoriku. Po vstupe do tamojšieho dominikánskeho kláštora však už oceán nevidela. Myslela si, že už nikdy neuvidí žiadnu vlnu mora, no prišla jej misia na Santorini, kde môže vlny pozorovať aspoň z terasy kláštora. „Boh ti dáva milosť, ktorú si nečakal,“ povedala so širokým úsmevom.

Názov Santorini vznikol podľa názvu starej katedrály v dedine Perissa, ktorá bola zasvätená svätej Irene, ktorú spoločne s dvomi sestrami upálili, lebo sa nechceli vzdať viery.

Juraj Brezáni / svetkrestanstva.postoj.sk
Foto: Juraj Brezáni, Twitter

The post Santorini / Ako na ikonickom gréckom ostrove prináša obetu trinásť klauzúrnych mníšok appeared first on Zasvätený život.