09:00 – Zamyslenia na dnes

(Miroslav Pohár) Tak veľmi radi máme blahobyt. Túžime, aby nám nič nechýbalo, aby sme všetkého mali nadostač. Často hovoríme: pre istotu zoberme to či ono. Radšej nech sa zvýši, akoby nám malo byť málo. Dnes, keď nám Ježiš hovorí o stonásobku, nehovorí o hmotnej povahe odmeny. Veď vieme, že naša vlasť je v nebi. Naša radosť má prameniť z toho, že sú naše mená zapísané v nebi. To je najpodstatnejšie.

(Miroslav Pohár) Správanie sa bohatého človeka poukazuje na jeho hlbokú duchovnú kultúru. Bol náročný na seba, žil Desatorom a hľadal vo svojom živote učiteľa, ktorému položil životnú otázku o dosiahnutí večného života. Čím sa sýti každý deň moje srdce? Akým slovom a obrazmi? Ak nás ovláda hedonizmus, prikláňame sa k tomu, čo je pohodlnejšie a sľubuje uspokojenie. Hĺbka viery sa dá poznať aj z obsahu našich otázok. A ku komu ideme s týmito otázkami? K Ježišovi?

(Miroslav Pohár) Je ľahké vyhovárať sa a obviňovať ostatných za svoje zlé myšlienky a skutky. Takými výhovorkami sú: za to môže niekto iný; nemôžem s tým nič urobiť; všetci to dnes tak robia; nikto nie je dokonalý; diabol ma zviedol na hriech; bol som k tomu donútený a nevedel som, že je to zlé. Človek, ktorý sa vyhovára, zvaľuje vinu na niekoho alebo na niečo. Kresťan sa však nevyhovára, ale prijíma zodpovednosť za svoje zlé skutky, vyznáva ich vo sviatosti zmierenia a prosí Boha o pomoc.

(Miroslav Pohár) Ježiš vysvetlil, že nebol Boží zámer, aby sa manželia rozvádzali. Boh naopak chce, aby ľudia, ktorí uzavreli manželstvo, ho považovali za nezrušiteľné. Nevstupujte do manželstva s názorom, že je možnosť z neho vystúpiť. Manželstvo berte ako trvalý zväzok. Budete mať oveľa väčšiu šancu, že vám váš vzťah vydrží. Nebuďte bezcitní ako farizeji, ale buďte tvrdohlaví vo svojom rozhodnutí s Božou pomocou zostať spolu až do smrti.

(Miroslav Pohár) Ježiš použil desivé prirovnanie, aby zdôraznil dôležitosť odstránenia hriechu zo života. Od kresťanov požaduje, aby boli obozretní. Dokázali sa vzdať priateľstva, zamestnania, zlozvyku, ktorý je v protiklade s Božou vôľou. Môže sa zdať ťažké odseknúť ruku či nohu. Cieľ, ktorý nám ponúka Kristus, je hoden akejkoľvek straty. Na ceste viery nemáme mať nijakú prekážku. Máme odstrániť každý hriech, aby sme nestratili večný život.

(Peter Olšavský) Podobenstvo o veľkej večeri už tradične patrí k dnešnej Nedeli svätých praotcov – predposlednej nedeli pred sviatkami Narodenia Pána. Ježiš ho začína rozprávať ako odpoveď na narážku jedného zo spolustolujúcich v dome popredného farizeja, kde boli pozvaní na hostinu. Najprv Ježiš vo farizejovom dome uzdravil človeka chorého na vodnatieľku. Potom keď videl, ako si pozvaní hostia vyberajú popredné miesta, povedal im, ako dopadnú tí, ktorí sa povyšujú, aj tí, ktorí sa ponižujú. Vyzval ich, aby na hostiny do svojich domov pozývali takých, ktorí sa im nemajú čím odplatiť. A nakoniec, keď spolustolujúcim povedal, že bude blahoslavený ten, kto bude jesť chlieb v Božom kráľovstve, Ježiš začne rozprávať podobenstvo o veľkej večeri.

Istý človek pripravil veľkú večeru a pozval mnoho ľudí, ale keď nadišla hodina večere, všetko sa skončilo inak. Pozvaní hostia sa začali rad-radom vyhovárať. A domáci pán nikoho neprehovára ani nepresviedča. Pozvanie nasmeruje inam. Kto je teda ten, čo bude jesť chlieb v Božom kráľovstve? Záver podobenstva nám ukazuje, že to budú ľudia, o ktorých by to nik nepovedal.

Túžby a nádeje Izraela sa stále krútia okolo Božieho kráľovstva a hostiny, ktorá nemala mať konca. Prvé pozvanie prišlo už dávno. Vtedy, keď si Boh vyvolil tento ľud spomedzi všetkých národov. No a v myslení tých „najdokonalejších“ z národa sa akosi usadilo to, že zachovať sa v spravodlivosti stačí na to, aby raz dostali miesto pri Božom stole. Ježiš však práve cez dnešné podobenstvo ukazuje, že pozvanie na hostinu je dar. Dar Božieho milosrdenstva pre tých, ktorí ho prijmú bez výhrad, a v tom čase, keď to uzná za vhodné sám Pán.

(Peter Olšavský) Hostia si podľa evanjelia zrejme sami vyberali, ktorí budú sedieť na „čestnom mieste“. Zrejme šlo len o pohladenie ega, lebo si myslím, že menu mali všetci rovnaké. Predpokladám, že žiadne brucho netrpelo. Azda len to, že hostia sediaci v popredí dostali jedlo ako prví. Nebolo by na tom možno nič zvláštne, keby sa ľudia takto predbiehali aj v konaní dobra, záchrane životov a preukazovaní láskavosti či milosrdenstva.

Ľudia, ktorí prichádzali za Jánom Krstiteľom, boli skutočne rôznorodí. Dnes pri ňom môžeme vidieť tri odlišné skupiny. Boli tam ľudia zo zástupov, mýtnici, ale aj vojaci. Všetci si od neho pýtali radu. Každý chcel poznať odpoveď na svoju otázku. Masa i jednotlivci.

Všimnime si, že otázka sa vyskytuje v texte trikrát v malých obmenách, no zakaždým vyjadruje jedno a to isté. Tí ľudia potrebujú vedieť, čo majú robiť. Vedia, že príde Mesiáš. Na jeho príchod sa však musia (chcú) pripraviť. Nie je im jedno, že príde. Oni chcú vedieť, čo majú robiť pred jeho príchodom. Je to pre nich dôležité. Ján Krstiteľ odpovedá všetkým. Vôbec nie všeobecne. Vôbec nie vzdialene. Jeho odpoveď vystihuje konkrétnu situáciu pýtajúcich sa. Odpovedá im podľa stavu i podľa toho, v čom spočíva ich práca. Oni možno čakali niečo viac. Nečakali od neho takú banálnu odpoveď.

Tí, čo sa pýtali vtedy Jána Krstiteľa, pre nás môžu byť príkladom v tom, že sa pýtali na to naozaj podstatné vo svojom živote. Ako sa môžeme inšpirovať my zasvätení v 21. storočí? Ježiš, Mesiáš, už je tu. On chce byť s nami v každej situácii. Chce prežívať spolu s nami každý deň. Nevieme si s niečím dať rady? Príďme za Ježišom a spýtajme sa ho na to. Zverme sa mu so všetkým. Pomenujme pred ním svoje radosti aj starosti. Pekné i náročné chvíle. On má čas, bude nás počúvať. A napokon… Stíšme sa, aby sme počuli, čo nám chce povedať ON. Nechajme ho prehovoriť.

Pán je ten, ktorý nás povolal. My sme mu odpovedali. Dali sme mu svoje „áno“. Patríme jemu ‒ v zasvätení. Hovorme mu toto svoje „áno“ zas a znova. Je to slovo vernosti Ježišovi z našej strany. Z času na čas však treba, aby sme sa zastavili. Chceme sa ho niečo spýtať? Urobme to. Máme otázku, na ktorú sami nenachádzame odpoveď? Ježiš nás čaká. Spýtajme sa jeho. On má riešenie. Vždy. Pozná východisko. Nechajme si poradiť od neho. Nebudeme sklamaní. Azda budeme len prekvapení, ako a čo nám odpovie.

Michaela V., ašpirantka Ordo virginum

(Peter Olšavský) Učeníci po tejto otázke ostali zahanbení. Ježiš ich odhalil. A je úžasné, že Boh chce byť prítomný i v našej mysli, v našich myšlienkach. Urobme si sebareflexiu: po akú hranicu sme už vpustili Božiu prítomnosť do nášho života? Alebo kde Boha „väzníme“? Iba v chráme? Božie teritórium, kráľovstvo nie je „iba“ v chráme. Božia vláda chce účinkovať v našom pozeraní, rozprávaní, v srdci, v každom kútiku nášho bytia.

(Peter Olšavský) Eliáš v podobe Jána Krstiteľa obnovoval všetko tak, že pripravoval cestu Pánovi. Príprava je totiž veľmi dôležitá. Vidíme to už odmala pri deťoch: pripravujeme ich do škôlky, aby tam vôbec chceli chodiť; potom do školy; na vyšetrenie k lekárovi, aby sme sa potom nemuseli hanbiť… O čo viac treba pripraviť seba, svoje srdce na príchod Pána! Aby bol prijatý a mohol v našom živote konať svoje dielo. Preto sa pripravujme aj na každú svätú liturgiu, aby sme sa tam stretli s Pánom a neriešili v mysli niečo iné.