09:00 – Zamyslenia na dnes

V najmladšej krajine sveta, v Južnom Sudáne – ktorý je nezávislý od roku 2011 – a ktorý v budúcnosti plánuje navštíviť Svätý Otec, cesta k pokoju napreduje, avšak ani zďaleka nie je na konci. O situácii v krajine hovorí v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas rehoľná sestra Elena Balattiová z Misijnej kongregácie komboniánok, ktorá v juhosudánskej diecéze Malakal pracuje v oblasti podporovania spravodlivosti a pokoja:

„Vážna hospodárska kríza, ktorú krajina prežíva, je sama osebe destabilizujúca, takže existujú rizikové faktory pre lokálne i celoštátne konflikty, ale podľa môjho názoru ukazovatele mieru výrazne prevyšujú potenciálne ukazovatele návratu konfliktu.“

Sestra Elena spomína udalosť z jej diecézy Malakal, ktorú označuje za „vianočný zázrak“:

„V Južnom Sudáne sú proti sebe stojace etnické skupiny. Skupiny Murle a Nuer sa po celé generácie striedajú v lúpežníckych nájazdoch kvôli dobytku, čo sa už ani nepovažuje za krádež. Zatiaľ čo v minulosti sa nájazdy uskutočňovali s oštepmi a škody boli pomerne obmedzené, teraz sa v dôsledku obrovskej rozšírenosti ručných zbraní zmenili na krvavé bitky. Môžu spôsobiť aj desiatky úmrtí. Zdá sa, že sú to javy bez konca, ktoré bránia chodenia do školy u mladých ľudí a v rozvoji u obyvateľstva. Pred Vianocami sa guvernér oblasti Murle rozhodol dobrovoľne vrátiť niekoľko stoviek kusov dobytka guvernérovi druhej etnickej skupiny. Keď sme sa to dozvedeli, povedali sme si: toto sú Vianoce. Je to jediný spôsob, ako sa môžeme dať opäť dokopy: niekto musí niečo dať, no zistí, že dostane oveľa väčšiu odmenu. Od Vianoc až doteraz je situácia na hraniciach oboch kmeňov taká, že nedošlo k žiadnym stretom. Dúfajme, že po tomto významnom geste budú nasledovať ďalšie podobné.“

O svojej misii a snahách šíriť dialóg v Južnom Sudáne sestra Elena hovorí:

„Snažíme sa ho podporovať prostredníctvom kurzov – pripravujeme našich pracovníkov na to, aby mohli ísť do komunít diecézy najviac zničenej dôsledkami občianskej vojny, veľmi veľkej diecézy – tvoriacej takmer tretinu celého územia krajiny. Dialóg je nesmierne ťažký, ľudia boli priamo zasiahnutí vojnovými udalosťami: bolesťou, utrpením, stratou majetku, spoločenského postavenia, citových vzťahov. Vojna je toto všetko. Vzdelávanie preto spočíva predovšetkým v „obrátení“ v zmysle zmeny perspektívy, od tej, v ktorej sme obeťami, k perspektíve, v ktorej sme presvedčení, že sa môžeme stať hybnou silou zmeny, že môžeme vyjsť v osobnej rovine a potom byť schopní vytiahnuť i ostatných z bludného kruhu násilia.

Dialóg znamená schopnosť pozerať sa na druhých nie ako na nepriateľov, ale ako na bratov a sestry, ktorí sú istým spôsobom obete ako my. Štýlom je rozprávať sa navzájom, venovať si čas na premýšľanie, nereagovať okamžite, ísť na trochu hlbšiu úroveň. Toto všetko hovorím aj za seba, pretože naša komunita v Malakale, a nielen tá, sa počas tohto posledného občianskeho konfliktu stala vysídlenou. Museli sme sa snažiť hovoriť k sebe samým, aby sme sa znovu otvorili pozitívnejším možnostiam, pretože človek sa nechá odradiť. Nesmieme strácať odvahu, každý deň musíme byť pripravení začať odznova. Dialóg je o tom, že dvere musia byť vždy otvorené, aj keď to niekedy stojí veľa. Tak ako to robí Pán pre nás.“

Zdroj: VR, zk

The post Misionárka v Južnom Sudáne hovorí o „vianočnom zázraku“ v diecéze Malakal appeared first on Zasvätený život.

Dnes som bol na spovedi… Napriek tomu, že som kňaz, stále pociťujem nervozitu pred tým, ako vyznám svoje hriechy. Zato ten pocit po tom, je pre mňa úžasný. Vždy keď počujem tie silné slová: „A ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov…“, zrazu ma naplní pocit radosti. Waw, moje hriechy sú odpustené. Všetko to zlé, čo som spravil, Boh mi odpustil, prosto to vymazal. Počas štúdia teológie som mal naivnú predstavu, že ako kňaz budem podstatne lepší, budem mať viac cností a menej hriechov a postupne budem smerovať k dokonalosti. No teraz vidím, že to vôbec nie je také jednoduché. Napriek túžbe a snahe byť lepším, stále mnohokrát padám, a preto vnímam, že táto sviatosť – sviatosť zmierenia je pre mňa obrovským darom. Pri tejto sviatosti, či ju prijímam, alebo vysluhujem, si uvedomujem, že často je ťažké povedať svoje hriechy, obviniť seba zo zlých vecí, ktoré som spáchal, avšak vnímam, že práve tie náročné veci nás posúvajú ďalej. Dva roky som pôsobil ako kňaz pre žiakov a študentov v meste Cebu na Filipínach. Spovedanie mladých patrilo medzi moje hlavné úlohy. Mnohí mladí napriek obavám, strachu či hanby dokázali vyznať svoje hriechy a potom pociťovali veľkú radosť z toho, že Boh im odpustil, bolo to vidieť na ich tvárach a viacerí mi to aj povedali.

Generálna absolúcia

Raz ma zavolali spovedať žiakov do susednej školy. Prišli sme traja kňazi a povedali nám, že na sviatosť zmierenia čaká 300 siedmakov. Spovedali sme viac ako 5 hodín a následne mi oznámili: „Páter, ešte je tu ďalších 700 žiakov. Môžete im dať generálnu absolúciu, teda všeobecné rozhrešenie?“ Na rozhodnutie som mal pár sekúnd, tak som začal uvažovať. Rozhrešiť všetkých bez individuálneho vyznania hriechov môžem v naliehavej situácii, napríklad keby som bol v lietadle, ktoré padá k zemi, alebo keby prišlo silné zemetrasenie a zomierajú tu ľudia, alebo existuje situácia, že na spoveď príde také množstvo ľudí, ktoré ako kňaz nie som schopný v rozumnom čase vyspovedať. Avšak uvedomil som si, že oni s touto situáciou počítali. V meste Cebu, kde som pôsobil, bol dostatok kňazov, napriek tomu oni pre 1000 žiakov zavolali iba troch. To sa samozrejme stihnúť nedalo. Okrem toho platí, že pri všeobecnom rozhrešení sú síce hriechy odpustené, avšak hneď, ako je to možné, má sa pristúpiť aj k individuálnej spovedi. Väčšina detí by to však pravdepodobne nespravila. A tak som odmietol. Povedal som, že generálnu absolúciu dať nemôžem, ale môžem prísť spovedať aj na ďalší deň a ak chcú, zavolám aj iných kňazov. Učiteľ náboženstva aj riaditeľka školy boli prekvapení, ale nezostalo im nič iné ako zorganizovať spovedanie znovu. Nasledujúci deň sme spovedali ešte dlhšie, no napriek únave to stálo zato. Radosť mladých z toho, že prekonali strach a hanbu a dostali osobné rozhrešenie, mi dala ďaleko viac energie, než som ja dal im.

Keď veci riadi Boh…

Univerzita San Carlos, kde som pôsobil, sa v meste Cebu nachádza na štyroch miestach, tzv. kampusoch. Raz som mal mať sv. omšu v susednom kampuse, no kvôli dopravnej zápche mi cesta trvala hodinu a 20 minút. Prišiel som neskoro, avšak študenti na mňa našťastie počkali. Na druhý deň som mal zastupovať na rovnakom mieste. Pre istotu som odišiel z domu skôr, no tentokrát mi cesta trvala iba 25 minút. Pomyslel som si nešťastne, čo tu budem teraz viac ako hodinu robiť. Rozhodol som sa teda, že sa v kaplnke pomodlím. Ako som vystúpil z auta, išli okolo dvaja mladí študenti a súčasne dvaja zamestnanci školy, ktorí ma pozdravili: „Good morning, father!“ Odzdravil som a vošiel do kaplnky. Študenti vošli tiež. Pomodlil som sa posvätné čítanie a vtedy jeden zo študentov prišiel za mnou, že počul, že som kňaz a či by som ho mohol vyspovedať. „Samozrejme,“ povedal som. Myslím, že tú hlbokú spoveď si budem pamätať veľmi dlho. Keď študent odišiel, ja som zostal ešte v kaplnke a mal som slzy v očiach. Nakoniec som zistil, že v tej kaplnke svätá omša nebude. Mala byť v dome na duchovné cvičenia. Znovu som rozumel niečo nesprávne, alebo som nezachytil to podstatné. No potom som si uvedomil, že je tu akosi priveľa „náhod“. Kvôli meškaniu z predchádzajúceho dňa som prišiel o hodinu skôr na  nesprávne miesto, aby sa práve v tom momente študent, ktorý potreboval spoveď, cez inú osobu dozvedel, že som kňaz a mohol sa vyspovedať. Iný kňaz v tom kampuse vtedy nebol. Boh využil aj moje nedostatky pre svoje milosrdenstvo. Odvtedy nepochybujem, že prisľúbenia ohľadom sviatosti zmierenia, ktoré nám Boh cez mnohých svätcov dal, sú pravdivé. Boh kvôli nám aj „pohne zemou“, len aby nám umožnil zmierenie a mohol nám otvoriť nebo.

Peter Fillo, SVD

Publikované s láskavým dovolením redakcie časopisu Hlasy z domova a misií (7-8 / 2021).

The post Sviatosť zmierenia na filipínskych misiách appeared first on Zasvätený život.

Vatikánske vianočné známky patria k najznámejším na svete. Autorom dvoch minuloročných známok bol nečakane poľský umelec bez domova Adam Piekarski. V Ríme žije už šesť rokov a donedávna prespával na ulici. Vtedy sa oňho začal zaujímať P. Leszek (Ruben) Pyś CSsR. „Pred viac ako rokom ma P. Leszek videl kresliť a spýtal sa ma, či by som nemohol urobiť portrét pre ich kaplnku, a tak sa to všetko začalo,“ hovorí Piekarski. S prejavom dôvery ho kňaz, redemptorista, požiadal o obraz, portrét sv. Klementa Mária Hofbauera CSsR.

Keďže Piekarski nemal ani farby, ani štetce, poskytol mu ich P. Ruben. Medzitým si Adam našiel akýsi ateliér v krypte kostola Santa Maria in Monterone, v centre Ríma a vedľa rehoľného domu redemptoristov, kde začal pracovať a nechávať si tam svoje veci. „Stretnutie s pátrom Rubenom – pokračuje Piekarski – bolo prelomové. Bezdomovec, zvyčajne opitý, dostal šancu začať nový život.“

Správa o umelcovi bez domova sa dostala ku kardinálovi Konradovi Krajewskému. Pápežský almužník ponúkol Adamovi Piekarskému miestnosť v podkroví paláca Migliori, kde sa nachádza útulok pre bezdomovcov, ako ateliér. „Bolo to ako darček k narodeninám, pretože moje narodeniny boli len jeden deň pred novým ateliérom,“ povedal umelec.

To však nebol koniec príbehu. Medzitým kardinál Konrad Krajewski upozornil Adama na P. Francesca Mazzitelliho, zástupcu riaditeľa vatikánskej pošty. Ten neváhal a poveril umelca bez domova namaľovaním výjavov Narodenia Pána a Troch kráľov, ktoré sa 9. novembra zmenili na známky v hodnote 1,15 € a 1,10 €.

Vatikánska pošta zdôrazňuje, že „touto malou iniciatívou chcela filatelia (obchod s poštovými známkami) skonkretizovať Vianoce tým, že podporí obnovu týchto našich marginalizovaných bratov.“ „Stále sa mi to zdá neskutočné,“ hovorí Adam, „a stále myslím na túto poctu, ktorej sa mi dostalo. Mne, obyčajnému remeselníkovi.“

Na jednej zo známok sú znázornení Traja mudrci s tvárami bezdomovcov z paláca Migliori, vatikánskeho útulku pre bezdomovcov. Ako povedal Piekarski, tieto tváre veľmi dobre pozná, pretože sám žil dlhé roky na ulici. „Keď som bol na dne svojho života, myslel som si, že čoskoro skončím s týmto úbohým životom. Ale Boh mal so mnou iné plány a poslal mi P. Leszka, ktorý mi podal pomocnú ruku,“ povedal.

Zdroj: cssr.news (na základe viacerých článkov z internetu)

Pripravil: mediálny tím redemptoristov / redemptoristi.sk

The post Redemptorista mi podal ruku appeared first on Zasvätený život.

Svätá rodina v španielskom letovisku bola zapísaná ako betlehem s najvyššími figúrami na svete do Guinnessovej knihy rekordov 1. decembra 2020. Okrem administratívnych nákladov vo výške 14 900 eur vynaložila radnica na jeho výrobu a údržbu 123 000 eur. Tento rok bol namiesto námestia pred mestským úradom inštalovaný v pasáži neďaleko prístavu.

Veľkosťou prekonal takmer dvojnásobne betlehem z mexického Monterrey, ktorý držal prvenstvo od roku 1991. Základ konštrukcie tvoria železné rúrky s rozmermi 50 x 50 x 1,5 mm. Spolu so skrutkami s maticami vážia bezmála 1 000 kilogramov. Šesťdesiat percent sôch tvorí ľahký samohasiaci penový polystyrén.

V strede kompozície leží v jasličkách Ježiško s rozmermi 3,32 x 3,32 x 4,08 m. Zavinutý v plienkach, s nežným veselým výrazom chce prijať všetkých, ktorý k nemu prídu. Prevládajúcu bielu farbu dopĺňajú okrové odtiene jasieľ. José Manuel García Esquiva, prezývaný Pachi, hovorí o svojej snahe touto postavou zobraziť detskú žoviálnosť a bezprostrednosť.

Po pravej ruke dieťaťa, s hlavou mierne naklonenou k nemu, kľačí Panna Mária. Postava vysoká 10,58 m držaním tela vyjadruje postoj kontemplácie a adorácie, ako aj nehy a pokory pred božstvom svojho syna. Prikrývka hlavy má symbolizovať skromnosť, oblečenie v odtieňoch modrej farby v kombinácii s bielou čistotu. Doplnené je zlatými prvkami.

Palica v ruke svätého Jozefa dosahuje výšku 18,10 m, čo približne zodpovedá úrovni päťpodlažnej budovy. Osoba vysoká 170 cm mu siaha po členky. Hebrejský odev v zemitých farbách obsahuje zlaté prvky, symboly slávnostnosti a dôležitosti, turban je znakom nádeje.

Betlehem s osvetlením a hudbou od šiestej hodiny večer do polnoci možno obdivovať medzi palmami až do šiesteho januára.

Zuzana Morávková
Foto: @Alicante_City / Twitter

The post Monumentálny betlehem v Alicante appeared first on Zasvätený život.

Indickí jezuiti bojujú o očistenie dobrého mena kňaza Stana Swamyho. Obrátili sa na Najvyšší súd v Bombaji, aby vyšetril jeho kontroverzné zatknutie a smrť. 84-ročného jezuitu zadržali na základe protiteroristických zákonov a vykonštruovaných dôkazov. Jezuita, ktorý trpel Parkinsonovou chorobou a COVID-19, bol držaný v hrozných podmienkach a nebola mu poskytnutá základná starostlivosť.

Nakoniec bol vďaka odhodlaniu jezuitov prevezený do katolíckej nemocnice v Bombaji. Zomrel tam ako väzeň po odmietnutí prepustenia na kauciu zo zdravotných dôvodov. Kňaz Frazer Mascarenhas poukázal na to, že jezuiti chcú znovu otvoriť prípad otca Swamyho, aby dosiahli spravodlivosť. “Je potrebné stiahnuť niektoré zaznamenané výroky súdu počas procesu o kaucii, ktoré kazia dobré meno nášho spolubrata a znehodnocujú jeho úspechy v práci na obranu ľudských práv,“ povedal Maskareny.

Zdôraznil, že „predbežné uznanie viny“ uplatnené voči zadržanému je neprijateľné – v ďalšom konaní musí byť zrušené. Jezuita poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu, že „každý obvinený má právo byť považovaný za nevinného až do vynesenia právoplatného rozsudku“.

Páter Stan Swamy, plným menom Stanislaus Lourduswamy, zomrel vo veku 84 rokov v pondelok 5. júla 2021 v indickom Bombaji (Mumbai). Tento jezuitský kňaz uväznený na základe vykonštruovaného obvinenia z terorizmu, v skutočnosti za jeho angažovanosť v prospech obyvateľstva domorodých kmeňov. Stan Swamy bol od 29. mája v katolíckej nemocnici sestier uršulínok v Bombaji kvôli zhoršeniu chúlostivého zdravotného stavu po tom, ako sa vo väzení nakazil Covidom-19. Vysoký súd štátu Maharaštra mu udelil výnimku na hospitalizáciu do 5. júla.
Ako aktivista za práva domorodého obyvateľstva v indickom štáte Džarkand bol páter Swamy v októbri 2020 zadržaný a vzatý do väzby s obvinením z terorizmu. Jeho smrť prišla v čase, keď súd ešte stále prerokúval jeho opakovane predložené odvolanie sa. Udelenie prepustenia na kauciu mu bolo sústavne odopierané napriek jeho vysokému veku 84 rokov a Parkinsonovej chorobe, ktorou trpel.

Stan Swamy SJ spolupracoval s domorodým spoločenstvom Adivasi na ochrane ich práv zakotvených v indickej ústave. Národná vyšetrovacia agentúra ho opakovane vypočúvala v roku 2018 a 2019. Uväznila ho 8. októbra spolu s 15 ďalšími sociálnymi aktivistami za práva domorodého obyvateľstva Adivasi. Všetci boli obvinení z terorizmu a prepojenia na extrémistické skupiny maoistov a z údajnej účasti na nepokojoch, ktoré vypukli v roku 2018 v Bhima-Koregaon v štáte Maharaštra.

Swamy tieto obžaloby vždy odmietal ako nepodložené. Za jeho oslobodenie bolo vyvinutých množstvo intervencií zo strany predstaviteľov Spoločnosti Ježišovej, indických biskupov a členov rehoľných rádov. Konferencia biskupov Indie prípad označila za „nepochopiteľné zatknutie“ a zdôraznila významné úsilie kňaza Swamyho o ochranu práv domorodých etník. Okrem toho biskupi pripomenuli, že „katolíci v Indii boli vždy chválení zo strany všetkých ako komunita občanov, ktorí sú lojálni, rešpektujú zákony a pracujú v prospech Matky Indie“.

Prípad pátra Swamyho naniesli kardináli Gracias, Alencherry a Cleemis aj na kolokviu s premiérom Narendrom Modim dňa 20. januára, avšak bezvýsledne. Federácia biskupských konferencií Ázie sa vo svojom apeli vyjadrila týmito slovami: „Zadržanie a bezohľadné väznenie pátra Stana Swamyho nám pripomínajú zaobchádzanie, akého sa dostalo Mahátmovi Gándhímu, keď sa boril za práva indického národa“. V kauze intervenoval aj vysoký komisár OSN pre ľudské práva.

Stanislaus Lourduswamy sa narodil 26. apríla 1937 v Trichy v Tamil Nadu. Do Spoločnosti Ježišovej vstúpil ako 20-ročný, kňazstvo prijal v roku 1970 a v roku 1981 zložil večné sľuby. Prvé roky kňazskej služby strávil ako sociálny asistent v Džamšedpure a Čaibase v štáte Džarkand, kam sa neskôr vrátil v 90-tych rokoch, aby rozvinul sociálnu činnosť po boku domorodcov Adivasi. Od roku 1997 sa presunul do Ranči, kde bol až do uväznenia v októbri 2020.

V polovici januára 2021, keď uplynulo jeho prvých sto dní v bombajskej väznici Taloja, páter Stan Swamy napíal list tohto znenia: „Najskôr by som rád vyjadril svoje hlboké uznanie za obrovskú solidaritu, ktorú mnohí vyjadrili za posledných 100 dní, odkedy som uväznený. Správa o takej veľkej solidarite mi dodáva mimoriadnu silu a odvahu, a to zvlášť, keď vo väzení jedinou istotou bola neistota. Tak tu žijeme z dňa na deň. Ďalšou silnou skúsenosťou za posledných sto dní je situácia väzňov čakajúcich na súdny proces. Väčšina z nich pochádza z ekonomicky a sociálne slabších vrstiev. Mnoho z týchto úbohých väzňov, ktorí čakajú na súdny proces, nevie, z čoho sú obvinení, nevideli ani svoje obvinenia a sú tak už niekoľko rokov vo väzení bez akejkoľvek pomoci, či už právnej alebo inej. Všeobecne platí, že takmer všetci ľudia, ktorí tu čakajú na súd, sú nútení obmedziť sa na to najnutnejšie pre svoje prežitie, či už sú bohatí alebo chudobní. To všetko vytvára pocit bratstva a komunity, ktorý umožňuje nadviazať kontakt aj v takejto zložitej situácii. Na druhej strane som v skupine šestnástich obžalovaných, ktorí sa nemali možnosť stretnúť, pretože sme väznení v rôznych väzniciach, alebo v rôznych oddeleniach toho istého väzenia. Aj napriek tomu si budeme spoločne spievať pieseň: Vtáčik v klietke ešte stále dokáže spievať.“

TK KBS, RV pl; rp

The post Indickí jezuiti bojujú o očistenie dobrého mena kňaza Stana Swamyho appeared first on Zasvätený život.

Ako vyzerajú Vianoce u dominikánov, krížových sestier a v kontemplatívnom kláštore?

Vianoce v kláštoroch sú zamerané viac na duchovno, no ani v rehoľných komunitách nechýbajú darčeky, tradičné jedlá, oddych či vianočné rozprávky.

Odlišne však vianočné sviatky prežívajú ružové sestry, ktoré žijú v klauzúre.

Dominikáni pražia kávu

Pestré zloženie rehoľnej komunity sa odzrkadlí aj na Vianoce. Dominikáni v Dunajskej Lužnej majú až troch bratov z východu, preto určite budú na Štedrú večeru orechové aj makové bobáľky.

„Samozrejme, bude aj kapustnica s hubami a pečená ryba so zemiakovým šalátom od našich sestier dominikánok. Brat Stanislav je vynikajúci kuchár aj rybár, tak uvidíme, čo tento rok pripraví,“ prezradil Bruno Branislav Donoval, prior v kláštore na Žitnom ostrove.

Prežívanie Vianoc v reholi je podľa neho podobné ako v rodine. „Okrem toho vnímame vzájomnú spolupatričnosť s veriacimi, ktorí nám nosia koláče, ale aj klobásky, oblátky či trubičky, iní zas medovníky,“ hovorí brat Bruno.

Z toho, čo im prinesú ľudia, sa rehoľníci zasa podelia s ďalšími. Dar veriacich sa tak stáva darom komunity pre iných. Komunita dominikánov neďaleko Bratislavy vníma blízkosť s veriacimi aj na Štedrý večer.

„O osemnástej hodine sa rozozvučia kostolné zvony, a tak celá farnosť vie, že je čas spoločne zasadnúť k štedrovečernému stolu a osláviť vigíliu narodenia Spasiteľa,“ dodáva brat Bruno.

Rehoľníci sa v tom čase začínajú modliť prvé vešpery z Narodenia Pána. Po spoločnej modlitbe v refektári zasadnú k jednoducho prestretému stolu.

Celý kláštor je presiaknutý vôňou vianočného stromčeka a posvätnou atmosférou z blízkeho príchodu Pána Ježiša. Pri stole jeden z bratov prečíta rodokmeň Ježiša Krista z Matúšovho evanjelia a prior zaželá celej komunite požehnané vianočné sviatky. Potom prednesie modlitbu požehnania a bratia zasadnú k štedrej večeri. „Keďže sme malá komunita, po večeri rýchlo umyjeme riad a zároveň pripravíme stolovanie na raňajky,“ opisuje prior.

Dominikáni si zvyknú dávať aj drobné darčeky, ktoré rozdáva predstavený alebo jeden z novicov. „No nie sú to rukavice či ponožky, skôr niečo vtipné alebo užitočné,“ pokračuje rehoľník.

Niekedy sa stáva, že bratov prekvapia nevšedným darom aj veriaci. „Pred pár rokmi sme dostali od farníkov napríklad značkový kávovar. Ostatné dva roky naša komunita kávu nielen pije, ale dokonca aj praží v spolupráci s jedným farníkom z Rovinky, ktorý má vlastnú pražiareň a je náruživý kávičkáris,“ hovorí rehoľník s úsmevom. Bratia nakupujú kvalitnú zelenú kávu a potom ju spolu pražia a distribuujú.

Niekoľko vriec vlastnej kávy vyprodukovali aj pri príležitosti 800. výročia narodenia svätého Dominika pre nebo. Caffé San Domenico s mottom „Spolu za jedným stolom pri šálke dobrej kávy“ je inšpirované spoločným stolovaním sv. Dominika a jeho bratov v Mascarelle, ktoré je znázornené na drevených doskách z Bologne.

Štedrú večeru pripravujú všetci spoločne. Úlohy si podelia podľa toho, kto čo vie najlepšie. „Kto nevie variť, tak pomôže očistiť zemiaky,“ vraví prior miestnej komunity.

Koláče či medovníky však rehoľníci nepečú, keďže im ich radi donesú ochotné gazdinky z farnosti. Medzi sviatkami sa komunity bratov kazateľov niekedy aj navštevujú, napríklad z Dunajskej Lužnej navštívia spolubratov v Bratislave na Kalvárii alebo opačne.

Niektorí bratia zvyknú navštíviť svojich rodičov alebo príbuzných z rodiny, ale keďže vianočné obdobie je pomerne náročné aj na duchovnú službu, nemôžu z kláštora odísť všetci.

Vianočným sviatkom v komunite dominikánov predchádza aj duchovná príprava počas Adventu, ktorú sa za bežných okolností snažia ponúknuť aj svojim veriacim. Tento rok dominikáni v spolupráci s Dominikánskym mariánskym centrom v Košiciach ponúkli adventnú duchovnú obnovu na tému: Radostné tajomstvá posvätného ruženca.

Vo farnosti sú obľúbené aj roráty pri sviečkach s gregoriánskym chorálom. Tento rok však pre pandémiu boli len online.

Ružomberské rehoľníčky koledujú susedom

„Snažíme sa Advent prežiť duchovne, pri nejakej myšlienke alebo pri úryvkoch Svätého Otca,“ prezrádza sestra Mária Terézia Dobrovičová, predstavená ružomberskej komunity Kongregácie Milosrdných sestier Svätého Kríža. Pre Svet kresťanstva hovorí, že v kláštore si každá sestra vyžrebuje inú spolusestru a počas Adventu sa za ňu modlí.

Pokiaľ ide o Štedrý deň, ten vyzerá podobne ako v iných domácnostiach. „V malých komunitách robíme v kuchyni všetko spoločne, naplánujeme si, ktorá sestra má čo na starosť, podľa toho, kto čo vie,“ približuje postup prác v päťčlennej komunite jej predstavená. Sestry počas dňa tiež dodržiavajú zvyk postiť sa.

Rehoľníčky si spoločne pripravujú tradičné jedlá ako kapustnicu, šalát, rybu či oblátky. Keďže v komunite žije viacero východniarok, tak nechýbajú ani bobáľky alebo opekance.

Pred tým, ako sa začne štedrá večera, pomodlíme sa vešpery, ak je komunita väčšia, mladšie sestry si pripravia nejakú scénku s duchovným zameraním o Vianociach. Sestry sa tiež modlia modlitbu pred štedrou večerou a prečítajú si zo Svätého písma úryvok o narodení Ježiša Krista.

„Potom si poprajeme pekné sviatky a spoločne večeriame. Po večeri ideme k stromčeku, kde si každá nájde darček,“ priblížila prešovská rodáčka.

Darčeky si dávajú rehoľné sestry navzájom, zväčša každá pripraví niečo pre tú, za ktorú sa počas Adventu modlila.

Pred pandémiou sestry v Ružomberku zvykli ešte navštíviť najbližších susedov, povinšovať im a zahrať niečo na gitare alebo harmonike. „To bolo milé a osobné. Poznáme sa, pomáhame si, tak chceme im aj takýmto spôsobom povinšovať,“ hovorí sestra Mária Terézia.

Krížové sestry v Ružomberku trávia ako komunita Vianoce spolu. Keďže pracujú v školstve, majú počas sviatkov dovolenky. Sestra Mária Terézia však hovorí, že v iných komunitách sú sestry, ktoré pracujú v nemocnici a tam trávia aj vianočné sviatky.

„Väčšinou sa snažia zobrať si služby tak, aby mohli byť doma kolegyne, ktoré majú rodiny,“ vyzdvihuje ružomberská predstavená ochotu svojich spolusestier.Krížové sestry sa usilujú cez Vianoce myslieť aj na iných. Napríklad v komunite v Trnave pred pandémiou sestry zvykli na štedrú večeru pozvať aj niekoľkých ľudí, ktorí žijú sami.

Rehoľníčky si počas Vianoc rady pozrú aj nejakú rozprávku. Počas sviatkov domov nechodia, len vo výnimočných situáciách, ak si to vyžadujú rodinné okolnosti. „Majú možnosť k nám prísť príbuzní, buď na otočku, alebo ak sú zďaleka, tak aj na dva dni. My však celé sviatky ostávame v kláštore,“ uzatvára sestra Mária Terézia Dobrovičová.

Ružové sestry pri štedrej večeri mlčia

Vianoce sú výnimočné aj pre Služobnice Ducha Svätého ustavičnej poklony, nazývané aj ružové sestry. Vianoce prežívajú najmä v modlitbe a rozjímaní.

„Vianoce v kláštore sú úplne iné ako Vianoce vo svete. Myslím, že u nás v klauzúre ešte o to viac, že hluk vonkajšieho sveta k nám nepreniká. Svet nemá ani poňatia o radostiach, ktoré človek prežíva v kláštore,“ hovorí pre Svet kresťanstva sestra Stella Mária z kláštora v Nitre. Podľa nej sa v kláštore tešia z Vianoc podobne čisto ako deti. „To podstatné pre nás je duchovné prežívanie a to vonkajšie tomu dopomáha,“ hovorí.

Prežívanie Vianoc ružových sestier je ovplyvnené ich zakladateľom svätým Arnoldom Janssenom, ktorý bol fascinovaný tajomstvom vtelenia Božieho slova.

Ako vysvetľuje sestra Stella Mária, svätý Arnold počas celých sviatkov ostával v adorujúcom obdive. Všetko bolo obklopené zvláštnym duchom. Sestry a bratia mali zvláštne modlitby, procesie či pobožnosti, ktoré sa zachovali dodnes, aj keď niektoré v pozmenenej podobe.

„Aj my sa snažíme nanovo prežiť tieto tajomstvá viery, nielen ako spomienku na niečo, čo sa odohralo pred dvetisíc rokmi. Toto tajomstvo vtelenia sa pokúšame nanovo prežívať,“ hovorí kontemplatívna rehoľníčka.

V kláštore sestier, ktoré žijú v prísnej klauzúre, vyzerá ináč aj Štedrý deň. Sestry sa postia až do večere. Samotnú štedrú večeru prežívajú v mlčaní pri zapálených sviečkach s hrajúcimi koledami v pozadí.

Pred štedrou večerou predstavená prečíta evanjelium o narodení Pána. Večera pozostáva z jedál, ako je zvykom v danej krajine. V medzinárodných komunitách býva aspoň jedno jedlo typické pre krajiny, z ktorých sestry pochádzajú. „Na štedrovečernom stole máme často tiež dobroty od našich blízkych a dobrodincov. Tak si na nich spomíname aj pri stole,“ vysvetľuje sestra Stella Mária.

Po večeri si môžu ísť sestry na chvíľu ľahnúť alebo adorujú do polnočnej svätej omše. O jedenástej večer majú spoločnú liturgickú modlitbu posvätného čítania a po nej nasleduje svätá omša.

Polnočná sa začína pobožnosťou, ktorú napísal svätý Arnold Janssen. Komunita sa pätnásť minút pred polnocou stretne pri jasličkách v kláštore so zapálenými sviečkami v rukách. Do kláštora príde aj kňaz – ide o jednu z mála výnimiek, keď môže kňaz vstúpiť do klauzúry.

„Spieva sa vianočná pieseň, kňaz prečíta úryvok z Evanjelia podľa sv. Jána, nasleduje vzývanie Krista a modlitba sv. Arnolda Janssena. Potom najmladšia sestra zoberie Jezuliatko a v procesii sa ide do kostola, kde ho položí k oltáru. Kňaz potom spieva rímske martyrológium a prečíta podľa neho slávnostné oznámenie o narodení Pána,“ približuje slávenie sestra Stella Mária.

Po svätej omši sa sestry zvyknú zísť pri stole, kde už majú povolené rozprávať, dajú si koláčiky, niekedy aj vínko.

Ružové sestry majú 25. december ako voľný deň. Znamená to, že sa môžu celý deň rozprávať, spoločne majú zvyčajné modlitby. „Druhý sviatok vianočný je zasa ako nedeľa, teda rozpráva sa pri stole po obede, rehoľníčky majú voľné poobedie, okrem spoločných modlitieb,“ objasňuje sestra Stella Mária. Niekedy si mladšie sestry pripravia nejakú scénku, ktorá býva po večeri.

Sestry sa na Vianoce tiež pripravujú pečením koláčov, dobrodincom pripravujú drobné ručne vyrobené darčeky.

Kontemplatívne sestry sa podľa sestry Stelly Márie počas Adventu za seba modlia, darčeky na Vianoce si nedávajú, ale predstavená zvykne pre každú niečo pripraviť.

Keďže klauzúrne sestry von nevychádzajú, nákupy riešia cez internet, predtým im nakupovala jedna pani, ktorú zamestnávajú. Stromček do kaplnky im obyčajne darujú ľudia a v jedálni majú jeden z vlastnej záhrady alebo ho tiež dostanú ako dar.Modlitba ružových sestier, ktorú sa modlia pred polnočnou omšou pri jasličkách

Nebeský Otče, ďakujeme Ti, že si svojho Jednorodeného Syna poslal na zem a daroval si nám ho ako nášho Brata a Spasiteľa.

Večný Syn, ďakujeme Ti, že si nepohrdol naším biednym telom, že si sa pre nás stal dokonca bezmocným dieťaťom, aby si sa neskôr stal za nás obetným baránkom na dreve kríža.

Duchu Svätý, ďakujeme Ti, že si svojou Božskou mocou utvoril poklony hodné človečenstvo tohto Dieťaťa a skrze Pannu Máriu si nám Ho dal, aby nás urobil Božími deťmi a dedičmi neba.

Svätý Trojjediný Bože, daruj nám milosť, aby sme sa Ti za toľkú lásku, milosrdenstvo a dobrotu odvďačili vernou a pravou láskou. Amen.

(sv. Arnold Janssen)

Na otázku, či zvyknú sestry volať rodičom, sestra Stella Mária vysvetľuje, že na tretiu adventnú nedeľu posielajú domov list. Rodičia či príbuzní im môžu zatelefonovať počas Druhého sviatku vianočného, prípadne v ďalšie vianočné dni.

„Cez Vianoce nás pred jasličkami preniká úžas nad vynaliezavosťou Božej lásky, tu adorujeme v tichej osobnej modlitbe a cítime, že sa tam stretávame so všetkými, ktorým sme predtým poslali vianočné pozdravy, so svojimi blízkymi, s misionármi, za ktorých sa modlíme. V týchto okamihoch prežívame zvláštne puto s nimi všetkými,“ uzatvára sestra Stella Mária.

Prvé Vianoce v kláštore prežíva každý ináč

Oslovených rehoľníkov sme sa pýtali, či im počas Vianoc nechýbajú príbuzní a rodina a ako prežívali svoje prvé sviatky v kláštore.

„Pochádzam z Banskej Bystrice a prvé sviatky v reholi som zažil v pomerne veľkej komunite v Košiciach,“ približuje dominikán Bruno Branislav Donoval.

Podľa jeho slov tam mohol vnímať iné tradície, na aké bol zvyknutý z Horehronia. Bratia pochádzali z celého Slovenska: z Abova, Zemplína, zo Šariša či z Oravy, alebo Záhoria. Niečo bolo príbuzné, ale predsa odlišné, a tak štedrá večera v kláštore mala „všehochuť“. „Boli tam opekance, kapustnica, mačanka aj vyprážaná ryba či tradičný kapor. Každý priniesol niečo zo svojho regiónu a tak sme sa vzájomne obohatili,“ vymenúva brat Bruno.

Dominikán spomína, že síce bolo na stole všetkého dostatok, ale v striedmosti. Po večeri a darčekoch mohli mladí novici aspoň na pár minút telefonicky pozdraviť svojich rodičov a príbuzných. Mimoriadny zážitok mal z polnočnej omše, pred ktorou spolubratia zahrali tzv. pastiersku hru z Terchovej.

Azda najsmutnejšie Vianoce zažil predstavený dominikánov v Dunajskej Lužnej minulý rok, keď všetci štyria spolubratia boli pre covid v karanténe. „Bol som tu úplne sám. Zvláštny pocit som mal, keď som zdobil v refektári vianočný stromček a potom chystal pre bratov ,štedrú večeru‘, ktorú som každému zvlášť priniesol k dverám cely,“ uzatvára.

Sestra Mária Terézia Dobrovičová hovorí, že prvé Vianoce v reholi pre ňu neboli bolestné. „Bolo to nové, spoznávala som, aké to je v kláštore. Niekedy si spomeniete viac na blízkych. Je to podobné aj v rodinách, keď sa niekto vydá alebo ožení, alebo musí odcestovať, trávi Vianoce mimo domova. Nezažila som však, že by mi bolo smutno, no príbuzným sa ozvem, zavoláme si a myslíme na seba,“ približuje predstavená krížových sestier v Ružomberku.

Na záver sestra Mária Terézia Dobrovičová pripomína, aby sme si vo všetkom ťažkom, čo prežívame, uchovali nádej, že Pán na nás nezabúda a prináša nám nádej. „Aby sme si uvedomovali, že prichádza do jasieľ a chce byť s nami. Manuel – Boh s nami.“

Kontemplatívna sestra Stella Mária priznáva, že po vstupe do kláštora jej bolo počas Vianoc aj smutno, a to za vecami, ktoré prežívala vonku. „Človek sa učí pozerať na svet ináč. My sme si toto zvolili, toto som si vybrala a toto chcem. Malé obety prinášajú väčšie účinky niekde inde. Myslím si, že horšie je to pre rodičov či príbuzných, kde tá dcéra chýba viac,“ zamyslela sa Služobnica Ducha Svätého ustavičnej poklony.

„Keď však človek prežije slávnosť a duchovné dary, tisícnásobne to vynahradí radosti, ktoré ponúka svet vonku,“ dodáva Stella Mária z nitrianskeho kláštora.

Pavol Hudák / Svet kresťanstva / Postoj.sk

The post Vianoce v kláštore / Svet nemá ani poňatia o radostiach, ktoré prežívame, hovorí klauzúrna sestra appeared first on Zasvätený život.

Blahoslavená Alfonza Mária Eppingerová (1814 – 1867) si želala, aby sa na ňu po smrti úplne zabudlo, aby sa nehovorilo o nej, ale len o Ježišovi Kristovi. Na 150 rokov sa jej to takmer aj podarilo. Svet si ju začal všímať až v roku 2018, kedy ju Cirkev vo francúzskom Štrasburgu blahorečila.

Hlavné poslanie Kongregácie, ktorú v roku 1849 založila, opísala zakladateľka Matka Alfonza Mária týmito slovami: „Naše povolanie nás volá k chorým. Horlivo sa poberajme k ich lôžku bolestí, s úmyslom doniesť im pomoc pre telo i dušu. Bohužiaľ, duševná bieda neraz prevyšuje telesnú chorobu. Bohatý či chudobný, vážený či neznámy, čo na tom záleží? Uvedomme si, že kríž, jedine kríž vedie do neba. Iba utrpenia nám otvoria cestu do neba!“

krajina: Slovensko
©: Postulácia procesu svätorečenia blahoslavenej Alfonzy Márie Eppingerovej, Televízia Lux, Bernardo
Rok výroby: 2021

The post Trp, mlč a modli sa (video) appeared first on Zasvätený život.

dokumentárny film 52 min.,
režisér: Marek Poláček
© Postulácia procesu svätorečenia blahoslavenej Alfonzy Márie Eppingerovej,
Televízia Lux, Bernardo 2021

Blížia sa Vianoce, sviatky narodenia nášho Pána a Vykupiteľa sveta. Prichádza Pán, aby nás obdaroval.

Aj tento rok to bude celkom konkrétne. Na Štedrý deň, 24. 12. 2021 o 16.05 hod. v TV Lux budeme môcť vzhliadnuť premiéru dokumentárneho filmu o blahoslavenej Alfonze Márii (zakladateľky Kongregácie sestier B. Vykupiteľa) pod názvom Trp, mlč a modli sa, ktorý bol natočený v priebehu roka 2021 na Slovensku, ale predsa na niekoľko okamihov nás zavedie aj k nej, do kolísky založenia kongregácie, do Oberbronnu (Francúzsko).

Veríme, že  tento dokumentárny film napomôže ešte intenzívnejšiemu šíreniu úcty k blahoslavenej zakladateľke Alfonze Márii a pomôže napredovať v prácach na procese jej svätorečenia.

Nech aj tento film vyrobený v spolupráci s TV Lux je silnou výzvou k modlitbe a privedie všetkých divákov k hlbokému uvažovaniu nad osobnosťou a svätosťou zakladateľky Alfonzy Márie, ktorá bola v Cirkvi zapísaná do zoznamu blahoslavených len pred nedávnom, 9. septembra 2018.                                                       

V tomto posvätnom tichu Vianoc, aj prostredníctvom tohto dokumentárneho filmu, sa vydajme na cestu k Bohu, ktorý je medzi nami.

V ťažkej dobe pandémie kráčajme – ruka v ruke – s blahoslavenou Alfonzou Máriou k všetkým ľuďom dobrej vôle, ktorí sú našimi blížnymi! Prichádzajme k nim a vnímajme ich túžby, bolesti, utrpenie, strach a obavy o život svoj aj svojich blížnych! Dovoľme, aby nás ich bolesti a starosti „vyburcovali“ k nezištnej pomoci a dobročinnosti. Majme široké srdce a prijímajme ich slabosti a obmedzenia.

Nech aj  v tomto „filmovom“ stretnutí prežijeme nádherné vianočné tajomstvo a do nášho vnútra prenikne Božie svetlo, pokoj a radosť.

Prežime s blahoslavenou Alfonzou Máriou požehnaný a pokojný vianočný čas!

Využívame príležitosť a ďakujeme – hlavne kňazom, sestrám, členkám Duchovnej rodiny, ktorí účinkujú vo filme, 
ako aj tvorcom filmu.

Všetkým vám, ďakujeme za každý prejav priazne pri práci na procese svätorečenia!

Zdroj: alfonza-maria-eppinger.com

The post Trp, mlč a modli sa – blíži sa premiéra filmu o bl. Alfonze Márii Eppingerovej appeared first on Zasvätený život.

Púť za kňazov 2021 – prednáška sestry Kataríny Krištofovej z Kongregácie sestier Božského Vykupiteľa o bl. Alfonze Márii Eppingerovej a jej veľkej úcte voči kňazom – Bazilika Sedembolestnej Panny Márie – Šaštín 23. 10. 2021.

„Najväčšia milosť, ktorú nám Boh udelil, je Eucharistia a kňazstvo, vďaka ktorej nám kňazi môžu vysluhovať sviatosti.“ (bl. Alfonza Mária,krstným menom Alžbeta Eppingerová)

Zrod úcty ku kňazom a kňazskému stavu u mladej Alžbety

Je namieste pýtať sa, ako sa mohla už u malej Alžbety zrodiť úcta ku kňazskej dôstojnosti, kňazom a kňazstvu? Musíme povedať, že táto úcta rozhodne začala u nej výchovou v rodine Eppingerovcov.

Prvé spomienky, o ktorých Alžbeta rozpráva, nám umožňujú spoznať atmosféru, ktorá vládla v rodine. V Autobiografii, z jej vlastných úst sa dozvedáme, aká bola dôležitá v rodine starosť o dobrú mravnú a náboženskú výchovu napriek ťažkej práci a nakoľko si ona sama cení hodnotu zásad, ktorých sa jej dostalo dobrou výchovou.

Opakovane sú v jej životopise zaznamenané dialógy na rôzne témy s jej matkou a otcom. Obaja sa jej snažili dať odpoveď na jej otázky a ako sama Alžbeta hovorí: „Dlho som si pamätala ich odpovede.“ Takisto si uchováva spomienku na láskavé gestá matky a otca a na to, ako sa k nim utiekala o pomoc, keď mala ťažkosti s pamäťou, aby sa naučila úlohy do školy.

Od rodičov sa Alžbeta učí aj úcte a zmyslu pre poslušnosť a čoskoro sa stáva schopnou posudzovať svoje činy. Má pevnú a rozhodnú, ba dokonca tvrdohlavú povahu, ale v rodičoch nachádza istých a bezpečných vodcov, ktorí ju učia poznať samú seba a ovládať sa. Ďalšou silnou črtou dobrej výchovy sú rozhovory s rodičmi, ktoré odhaľujú ich schopnosť odovzdávať druhým vlastné náboženské presvedčenie jednoduchým spôsobom a to rečou každodenného života. Sú to rozhovory o modlitbe, o kňazoch a ich úlohe, o utrpení a smrti Krista na kríži a o večnosti. Treba povedať aj to, že Alžbeta ako najstaršia dcéra zavčasu vníma reč dospelých, ktorú vedú medzi sebou.

Celá prednáška na stiahnutie.

Zdroj: alfonza-maria-eppinger.com

The post Bl. Alfonza Mária Eppingerová a jej veľká úcta ku kňazom (video) appeared first on Zasvätený život.

Šla jsem po rušné brněnské ulici a kolem mě procházela mladá řádová sestra. Jeden kolemjdoucí začal: „Hele – jeptiška…“ a označil ji slovem, po kterém se každý normální člověk otřásl. Nebyl zcela střízlivý. Vážím si řádových sester a přemýšlím, jak zvýšit jejich kredit u veřejnosti, která už je téměř nezná. Napište něco o smyslu jejich života a oběti!

Ptáme se, jaký je vztah veřejnosti k řádovým sestrám. Ale bylo by možné se i ptát, jaký je vztah nás věřících k těmto sestrám a jejich způsobu života. Často se mnozí v našich kostelích modlí za nový kněžský a řeholní dorost. A když jim pak jejich syn či dcera doma řekne, že chce jít do kláštera, tak to velmi těžko zpracovávají a přijímají.

Já bych to zkusil shrnout celkem jednoduše. Chceme být šťastní. Těm, které máme rádi, přejeme také, aby byli šťastní. A řeholníci a řeholnice jsou šťastní lidé – přes všechny těžkosti a problémy, přes ony oběti zmiňované v úvodní otázce. Rozhodnutí pro řeholní život je o tom, že jsem si zamiloval Ježíše a chci mu opravdu dát přednost před čímkoli a kýmkoli.

Jak často i od věřících lidí slyšíme: „Takové hezké děvče, je jí do kláštera škoda.“ I ze své rodné farnosti, kde byla každý rok nejméně jedna primice, jsem v mládí slyšel povzdechy od našich děvčat, že neví, jak se mají vdát, když ti nejlepší kluci odcházejí do semináře či klášterů. Na to se většinou odpovídalo, že Pán Bůh přece pro sebe taky nechce jen nějaký odpad, lidi, kteří by se jinde neuplatnili.

Chci tedy všem říci: Nemusíte řeholníky a řeholnice litovat! Spíše se jim dá v dobrém slova smyslu závidět. Zamilovali si Krista a šli za ním. A zamilovaný člověk je šťastný. Určité oběti je samozřejmě také čekají. Jsou ale mnohonásobně vyváženy tím, co získávají. „Když někdo objeví jednu drahocennou perlu; jde, prodá všecko co má, a koupí ji.“

Skrze bližní slouží Kristu

Jestliže mám blízko ke Kristu, mám skrze něj blízko i k lidem. A jsem připraven z lásky sloužit Bohu a lidem i prostřednictvím činností, které by třeba někomu mohly připadat nepříjemné. Jakákoliv činnost, konaná z lásky, přináší radost a štěstí. Nechci zde mluvit o konkrétní činnosti řeholních sester. Různých řádů je u nás velké množství a každý má své specifické zaměření. Důležitá je ale právě motivace, o které jsem mluvil. A potom je také velmi důležité „společenství“, které je často obtíží zároveň zkouškou i velkou oporou a pomocí. Oběti, které zde také mají své místo, nejsou a nemohou být přinášeny s odporem, ale s radostí. A tyto oběti, modlitby a různé činnosti ve službě lásky zachraňují duše a svět.

Když se ještě vrátím k úvodní otázce, tak mohu možná jen krátce odpovědět slovy Písma: „Kdo můžeš pochopit, pochop.“ Každý člověk to možná není schopný chápat. Pak je potřeba aspoň přiznat druhému právo na jeho rozhodnutí ke způsobu života.

A že jsou někdy řeholníci a řeholnice různě nazýváni a oslovováni? Jako řeholník, chodící často v hábitu na veřejnosti, jsem se už setkal s mnohým označením. Občas slyším jenom udivené: „Co to je?“ Na podobnou otázku kdysi odpověděl jeden můj spolubratr vtipným vysvětlením: „Víš, já jsem Mikuláš v létě.“ Mezi nejsympatičtější oslovení patří jedno, které jsem zaslechl, když nás šlo několik v hábitu po pražské ulici: „Hele, Ježíšové!“ – Kéž by v tom bylo trochu pravdy.

P. Marian Husek, premonstrát

Zdroj: Katolický tydenník 42/2006
Ilustračné foto: Bernard Ondřej Mléčka, OFM

The post Nad smyslem obětí a štěstím řeholního života appeared first on Zasvätený život.