09:00 – Zamyslenia na dnes

(Marko Rozkoš) Chceš byť aj ty v nebi? Táto otázka nás vie zaskočiť. V rozpakoch povieme svoje áno. Chce Boh, aby sme boli s ním v nebi? Ježiš bez rozpakov vraví svoje áno. Naša cesta do neba tu na zemi je cestou do našej duše, kde sa s Bohom stretneme – zjednotíme. My katolíci i sviatostným spôsobom. Naozaj to chceme?

(Marko Rozkoš) Sú vzťahy vecné a tiež osobné medzi ľuďmi. Najčastejšie ich napĺňame slovami. Boh nás neustále vyzýva, aby sme mu vzťah darovali. Nie vecný ako v obchode, ale osobný ako v modlitbe. Svätý Augustín nás učí: „Modlitba nie je na to, aby sme informovali Boha, ale na to, aby sme pretvárali seba.“ Ak sa dokážem tešiť z toho, že môžem milovať Boha, moja modlitba sa stane formou lásky – osobným vzťahom.

(Marko Rozkoš) Trhoviská, štadióny, stanice, festivaly. Verejný priestor, kde sa nedáva servítka pred ústa. Téma Boh je tu zavalená pod obrovským nánosom balastu ľudského ega. Svätého Pavla to skoro roztrhalo. Hlas davu je silný, no Božie slovo mocnejšie. Hviezdoslav o tom píše: „Pravdu možno zohaviť, liché skrz zákony, umoriť i pochovať: načas však len! Pravda svätá – slnka zjav velebný a tichý, trón zaujme, uchopí vládu moci, práva v spravedlivé dlane!“ Cvičme sa obhajobe kresťanského postoja.

(Marko Rozkoš) Kresťania, najmä tí, čo radi chodia do chrámu, sú vďačným terčom prinajmenšom posudzovania zo strany vonkajších pozorovateľov. Ak je ich dôvodom môj úprimný vzťah s Bohom, potom sú slová o Tešiteľovi adresované práve mne.

(Marko Rozkoš) Umývanie, upratovanie, čistenie – každodenný proces. V ňom je dôležité spoznať, čo je špina, najmä ak sa tvári, že je súčasťou poriadku. Takou špinou v nás je hriech. Aj on sa rád tvári, že je našou prirodzenou súčasťou. Spoľahlivo ho však rozoznáme, ak na seba pozrieme Ježišovou optikou.

(Marko Rozkoš) Čo dobrého si dnes môžeme odniesť so sebou z chrámu? Dnes nám Boh ponúkol recept na šťastie. Je jednoduchý. V podaní sv. Pavla naučený priamo od Ježiša: „Blaženejšie je dávať, ako prijímať.“ Tento Ježišov agrafon je diametrálne vzdialený od našich nešťastných receptov: Nikdy nič nikomu, iba sebe samému. „Mám ťa rád, lebo mi je s tebou dobre,“ vraví snúbenec vyvolenej a možno ani netuší, že jeho receptom na ich šťastie je sebectvo. Stačí zopár situácií diskomfortu a šťastie sa rozplynie v rozvode. Namiesto brať Ježiš učí dávať. „Mám ťa rád, lebo som šťastný, ak vidím, že som pre teba obohatením.“ Tento recept nikdy nesklame. Voláme ho láska a spočíva v darovaní seba. Aplikovaný v mojej rodine prinesie nielen mne, ale i blízkym šťastný deň.

(Marko Rozkoš) Samota. Stav, ktorý je pre človeka neprirodzený. Vedomie, že som stratený, ba viac – opustený ako sirota, kradne človeku silu žiť. Dnes moderný život na spôsob single je fatamorgána. Človek potrebuje komusi patriť, mať niekoho, komu na ňom záleží. Dovoliť, aby ma mal niekto rád, je prirodzené a nemali by sme sa za to hanbiť. Boh nám rozumie. Nenechá nás ako siroty.

O modlitbe Otče náš často hovoríme, že je vzorom každej modlitby. Nie je to však jediná Ježišova modlitba. V evanjeliách ich nájdeme omnoho viac.

Jednu sme počuli aj v tom dnešnom. Voláme ju Ježišova veľkňazská modlitba. Prosí v nej za seba, za apoštolov aj za celú Cirkev.

Skôr, ako
sa začal modliť, pozdvihol oči k nebu. Nie preto, že by nechcel vidieť to,
čo sa deje na zemi. Alebo preto, aby sníval o tom, čo ho čaká v nebi.
Pozdvihol oči k svojmu Otcovi, ktorý ho poslal na svet, od ktorého dostal
ten najsilnejší mandát. Pripomenul si, že nekoná na vlastnú päsť, a prosil
o silu, aby dokázal splniť všetko tak, ako sa to od neho očakáva.

Ježiš nám
dal príklad. Aj po rokoch prežitých v komunite, po toľkých vyslovených
a určite aj vypočutých modlitbách, po hodinách strávených na kolenách, po
natrhnutých ružencoch či zodratých modlitbových knižkách… Modlitba pre mňa
nemá byť únikom z reality, úkrytom v oáze pokoja, kde ma nikto nemôže
rušiť, či snívaním o budúcnosti. Má byť načerpaním sily od toho, ktorý ma
posiela do sveta, lebo mi verí a dáva mi istotu svojej prítomnosti.
Posiela ma k ľuďom dnešnej doby, k mladým s ich problémami,
k chorým a starým s ich konkrétnou bolesťou, k manželom
a rodinám s ich neistotou a otázkami. Posiela ma aj k mojim
bratom a sestrám, s ktorými žijem v komunite, k mojim
predstaveným i nadriadeným, k tým, s ktorými si rozumiem, aj k tým, s ktorými je to práve teraz ťažké.

Ježišova
modlitba sa neobmedzuje len na „tu“ a „teraz“. Myslí v nej aj na
budúcnosť, na ďalekú budúcnosť. Prosí aj za tých, čo skrze „ich slovo uveria
v neho“. Ježiš ma tak učí vidieť za obzor.

Tomáš Brezáni, CM
Foto: Františka Čačková, OSF

(Marko Rozkoš) Je veľmi nepríjemné spoznať, že som dezorientovaný. Na ceste, vo vedomostiach, v hodnotách, pravidlách, v živote. Ostáva iba dôverovať. Čím je život zložitejší, tým viac sa spolieham na dôveru. Komu dôverujem? Bulváru, presvedčivým ideológom, silným vodcom…? Ak chcem nájsť smer k svojmu domovu, k Otcovi, mal by som zachytiť Ježišove slová: „Nik nepríde k Otcovi,  iba cezo mňa.“

(Marko Rozkoš) Odchod majstra neznamená rozchod učeníkov. Práve naopak. Je pre nich príležitosťou zastúpiť majstra. Mandát však nestačí. Potrebný je jeho duch a jeho silné nadšenie. Dobrý majster ho odovzdá svojim – tým, ktorí pochopia, že bez majstrovho ducha to bude iba ich aktivita. Aby sme mohli konať Božie dielo, musíme mať Božieho ducha v sebe – inak to bude trápny fejk, prázdne heslá.