09:00 – Zamyslenia na dnes

(František Takáč) Je dôležité správne pochopiť každé slovo v úryvku. Je tu jedno slovo, ktoré môže spôsobovať problémy: údy. Pod vplyvom súčasnej doby, ktorá je čoraz vulgárnejšia, aj my sa možno nad ním pohoršíme. Ale môžeme ho zameniť iným slovným spojením – časti tela. Znie to zrozumiteľnejšie a už to nie je na smiech: „Ako ste vydávali jednotlivé časti svojho tela na neprávosť, keď slúžili nečistote a neprávosti, tak teraz vydávajte jednotlivé časti svojho tela na posvätenie, aby slúžili spravodlivosti.“

Pavol píše kresťanom do Ríma. Toto mesto bolo spleťou mnohých národov a kultúr. Vládol v ňom veľký úpadok – podvody, vraždy, úklady, morálna zvrátenosť spojená s orgiami pri pohanských svätyniach aj na verejných miestach. Svoje telá ľudia vydávali na neprávosť: ruky na úplatky, krádeže, vraždy, nečisté gestá; nohy na chodenie za zlými vecami; jazyk na intrigy; intímne časti na neveru a zvrátenosť atď. Ale tam, kde sa ohlasovala zvesť o vykúpení, ľudia spoznávali aj svoju vznešenosť, hodnotu a dôstojnosť. Spoznali, že sú povolaní k tomu, aby boli Bohu príjemnou obetou.

(František Takáč) Ja chcem len spravodlivosť! Je jasné, že najlepšia spravodlivosť je tá moja, podľa mojich predstáv. Je to vznešený úmysel a veľa sa dá za toto tvrdenie skryť. Ale čo je vlastne spravodlivosť? Možno povedať, že je to stav, keď sú veci tak, ako majú byť. Čo je spravodlivosť pred Bohom? Ak je to tak, ako to Boh zamýšľal. A Boh stvoril človeka na svoj obraz. Dokonalého. Keď zodpovedne hľadáme, spoznávame a konáme jeho vôľu, začína sa napĺňať Božia spravodlivosť. A tá nemá nič spoločné s tou prekrútenou, ľudskou.

(František Takáč) Na svete je mnoho náboženstiev a mnohí v tom nemajú jasno. I kresťania povedia: „Ktovie, kde je pravda?“ Alebo: „Hlavné je, aby človek v niečo veril.“ Mohli si to povedať aj Cyril a Metod: „Veď nejakú vieru majú. Nech si veria vo svoje a hotovo!“ No oni vedeli, že len viera v Krista má moc zachrániť pre večnosť. A preto idú do tvrdých podmienok, medzi nevzdelaný ľud, do intríg, prekladajú posvätné knihy a začínajú od nuly. Ich ohromná obetavosť je svetlom aj dnes.

(František Takáč) Ja som si myslel, že… Predstava a realita sú dve rôzne veci. Ak sa nezhodnú, nastáva sklamanie, znechutenie, pohoršovanie, zúfalstvo. Nesprávna náboženská predstava môže mať následky až do večnosti. Kde je záruka, že tvoja predstava Boha je správna? Kiež sa oslobodíme od sladkastých predstáv neškodného Ježiška a máme na pamäti, že vie byť aj prísnym sudcom. Liturgia nám to denne pripomína: … aby sme dali dobrú odpoveď na prísnom Kristovom súde.

(František Takáč) V prípade, že máme nejakého známeho, ktorý je na vysokej pozícii, radi sa tým pochválime. A mnohí z toho chcú aj vyťažiť. Na pozadí takého rodinného príslušníka môžu vyniknúť. Ježiš to neuznáva. Ak je jeho matka požehnaná medzi ženami, tak nielen preto, lebo ho počala a porodila. Ale preto, lebo bola verná Bohu, lebo mu bola poslušná.

(František Takáč) Známa Pavlova úvaha prirovnáva Cirkev k ľudskému telu. Teraz sa pozri na svoje telo, najlepšie v zrkadle. Všetko je zosúladené. Oči sú so sluchom na najvyššom bode tela. Ako na rozhľadni. Čo by som tak videl na úrovni kolien či členkov? Nohy sú dole. Na hlave by boli zbytočné. Ruky sú v strede: obsluhujú potreby celého tela. Podobne je to aj v Cirkvi: každý nemôže byť všetkým. A všetci nemôžu byť tým istým. Je to nevyhnutné aj v tvojej cirkvi – vo farnosti.

(František Takáč) Čaká na nás veľa nástrah, ktoré nás chcú presvedčiť, že náš život závisí od toho, koľko zarobíme, ako sa zabezpečíme, uplatníme. Ako ďaleko sme od zmýšľania Ježiša Krista! Zabúdame, že veriť znamená urobiť Boha pánom svojho života. Nie iba uznať jeho existenciu. Veriť znamená rátať s ním, tak ako dieťa počíta so svojimi rodičmi. V tomto zmysle Ježiš Kristus hovorí: „Ak nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva.“ (Mt 18, 3) No pýcha zabraňuje uznať závislosť od Boha.

V jednom kupé sa stretli bohoslovec a stavební robotníci. Cesta bola dlhá, a tak sa rozprúdil rozhovor. Išlo o veriacich ľudí. Jeden z nich však mal svoju filozofiu. Zdvihol ruky a povedal: „To je môj boh. Tomuto bohu ja verím!“ „Čo však bude, keď vám na toho boha spadne fúrik s betónom a ruky ostanú nevládne!?“ ozval sa ktosi. Vtedy muž zmĺkol. Máme strach z nedostatku a z budúcnosti, preto Boh ide nabok a zabezpečenie je dôležitejšie. Veď čo, keď sa so mnou niečo stane, čo bude s mojou rodinou, za čo ma pochovajú? Nech prvým krokom k náprave je náš pohľad na seba a to, že v pravde uznáme svoju neschopnosť hľadať najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a očakávať Božiu starostlivosť.

(František Takáč) Pri práci nad niečím veľmi dôležitým nám záleží na tom, aby to bolo urobené odborne. Hľadáme čo najlepšieho projektanta, chceme, aby v úradoch či vo vláde boli tí najlepší; starostlivosť o zdravie tiež nezveríme hocikomu. Keď Kristus ustanovuje Cirkev, volí si na prvé miesta Petra a Pavla. Ak by to bolo na nás, sotva by sme volili týchto dvoch. Spĺňali by naše požiadavky? A tu treba pokorne povedať: „I mňa si si, Pane, vyvolil, aj keď mnohé kazím. Som neporovnateľne neschopnejší ako Peter s Pavlom, a ty si mi to nikdy nedal pocítiť.“

(František Takáč) Sviatok nám chce pomôcť sústrediť sa na skutočnosť Božej lásky. Nie je úžasný otec, ktorý sa za žiadnu cenu nedá odradiť od lásky k svojim deťom? Neposlušným, nepoddajným a nepodareným? A takého Otca máme! Ak nás takých miluje, nemáme sa nechať preniknúť jeho láskou? Náš život potom bude ozaj životom Božích detí.

(František Takáč) Po dedinách je zaužívaný zvyk – aj z nutnosti – pridávať k priezviskám prímenia, niekedy prezývky. Súvisia s tým, čo rodinu alebo jej člena charakterizuje. Môžu byť informačné, pochvalné, ale aj hanlivé. Prečo má dnešný svätec v kalendári prímenie Pohostinný? Zrejme už za jeho života bolo známe, že nik od neho neodišiel bez aspoň maličkého ponúknutia. Podobne je to s inými svätcami: Ján Chatrčník (žil inkognito v chatrči), Ján Almužník (obdarúval chudobných), Ján Zlatoústy (slávny kazateľ). Aké prímenie by prischlo mne? Aby to nebolo tak ako v jednej knihe, kde volali hlavnú postavu: „Ten náš Jedoš Indický“.