09:00 – Zamyslenia na dnes

Dnes – v čase pandémie – počúvame z každej strany, ako si ochorenie COVID-19 nevyberá a berie si životy starých, ale i mladých ľudí. Či chceme, alebo nie, táto skutočnosť nás ovplyvňuje. Zrazu je smrť akosi na dosah. Pre každého z nás. Nik nevie predvídať priebeh nákazy ani to, ako sa konkrétny organizmus s touto skutočnosťou vyrovná.

Každopádne sme sa stali pozornejšími, vnímame bezprostredne aj túto možnosť – odchod zo sveta.

Najpozoruhodnejšou otázkou pre veriaceho človeka sa stáva tá, že hoci sme pripravení na prechod z pozemskej formy života a neustále si oživujeme vieru v posmrtný život, sme vystrašení z toho, že by sa to skutočne mohlo udiať úplne nečakane a nepripravene.

Prečo je to tak? Lebo ide o najzávažnejšiu vec v našom živote. Ide o smrť.

Azda najzložitejšia vec, ktorú človek rieši vo chvíli, keď ochorie, je samota. Tento pocit ho vyrušuje a spôsobuje mu psychickú nepohodu. V súvislosti s ochorením COVID-19 je práve tento aspekt samoty jej priamym dôsledkom. Človek zostáva v kľúčovej chvíli zomierania úplne sám. V najrozhodujúcejšom zápase života – sám.

Vybojovať tento zápas a prestať sa báť smrti je veľmi komplexný a náročný proces.

V medicínskej terminológii sa rozlišuje viacero fáz umierania. Ideálne je, ak sa človek dostane cez všetky až po schopnosť vedome prijať zomieranie, svoju smrť. Tento zápas však nie je nijako jednoduchý a každá fáza si vyžaduje svoj čas. Pri pandemickom ochorení tento čas vôbec neexistuje.

Už len predstava vyrovnania sa s prvotným šokom, že zomierame, je náročná, k prvotnej panike sa viaže beznádej, obrovský smútok, často sebaľútosť. Tu sa akútne vynára otázka: Prečo práve ja? Odpoveď na ňu je spravidla agresia, nespoločenské správanie, obviňovanie okolia, Boha, vyžadovanie neprimeranej pozornosti. Je to fáza zosypaných plánov, v ktorej sa stráca kontrola nad správaním a schopnosť racionálne uvažovať. Túto etapu spravidla strieda mobilizovanie všetkých síl a hľadanie nového cieľa. Je to snaha získať ešte nejaký čas na naplnenie životného poslania, nápravu.

Ak niet dostatok času a neprichádza k zlepšeniu stavu, človek začína rezignovať, začína byť apatický a nadobudne pocit nezmyselnosti až zbytočnosti. Človek sa uzatvára do seba, pociťuje bezmocnosť, stráca záujem. Upadnutie do rôznych foriem depresie je charakteristické práve pre túto etapu. Veľa závisí od schopnosti zvládať ťažké a zložité životné situácie.

Prekonať prvotné zúfalstvo, následne prijať skutočnosť takú, aká je, a napokon s plným vedomím akceptovať nadchádzajúcu smrť, ktorá pre veriaceho človeka nie je definitívnym koncom, ale prerodom do inej formy života, je ideál. Nie každému je dopriate odchádzať takto z tohto sveta.

Človeku, ktorý prišiel na tento svet, aby si ho podmanil a všetko stvorenie podrobil svojim potrebám, sa pri otázke zmyslu života a smrti, ktorá ho tu na zemi ukončí, žiada nájsť racionálne východisko.

Kým v minulosti stačilo žiť s vedomím, že na zachovanie rodu sa oplatilo žiť, namáhať a zomierať, dnešný človek ovplyvnený kresťanstvom a vierou v posmrtný život sa viac neuspokojuje s týmto argumentom. Napriek nádeji, ktorá pramení zo zmŕtvychvstania Ježiša Krista, sa však súčasný človek zdá byť viac telesným než duchovným.

Ohraničenosť medicíny, psychické choroby, individualizmus, prítomnosť ateistického prístupu k životu a teórie o definitívnom konci sú neustále zdrojom oprávneného strachu zo smrti pre mnohých ľudí.

Napriek tomu zostáva pre nás ideálom prekonať strach, nech by bol akokoľvek veľký, a prijať smrť ako nevyhnutnú súčasť nášho života. Ježiš Kristus nám nie raz pripomenul, že odchádza k Otcovi, kde nám ide pripraviť miesto. (Jn 14, 1 – 7) Verme, nebráňme sa tomu, nechcime prehliadať túto skutočnosť.

Katechizmus Katolíckej cirkvi nás povzbudzuje a tiež pripomína, aby sme sa pripravovali na hodinu svojej smrti („Od náhlej a nepredvídanej smrti vysloboď nás, Pane“; niekdajšie Litánie k všetkým svätým), aby sme prosili Božiu Matku o orodovanie za nás „v hodinu našej smrti“ (modlitba „Zdravas’, Mária“) a aby sme sa zverovali svätému Jozefovi, patrónovi dobrej smrti: 

„Vo všetkom by si mal konať a myslieť tak, akoby si dnes mal umrieť. Keby si mal dobré svedomie, smrti by si sa veľmi nebál. Lepšie by bolo chrániť sa hriechu, než utekať pred smrťou. Ak nie si dnes pripravený, ako budeš zajtra?“ (Nasledovanie Krista)

Kresťanský pohľad na smrť je vynikajúcim spôsobom vyjadrený v liturgii Cirkvi: 

„Veď tým, čo veria v teba, Bože, život sa neodníma, iba mení; a keď skončíme život v smrteľnom tele, máme pripravený večný príbytok v nebesiach.“ (Rímsky misál, prefácia o zosnulých) Smrť je koniec pozemského putovania človeka, času milosti a milosrdenstva, ktorý mu Boh dáva, aby žil svoj pozemský život podľa Božieho plánu a rozhodol o svojom konečnom osude. 

Istý mladý muž navštevoval každý deň svojho otca pri nemocničnom lôžku, na ktoré bol pripútaný zhubnou rakovinou. Jeho stav sa zo dňa na deň zhoršoval. Videl, ako veľmi trpí, a videl i to, že ani zvyšovanie dávok morfia nemá predpokladaný účinok. Preto sa odhodlal k takýmto slovám povzbudenia: „Otec, vidím, že veľmi trpíš, prosím ťa už len o jedno, odíď. Odíď v pokoji, veď si zmierený s Bohom, so mnou, s ostatnými, lebo všetko je už ukončené a všetko, čo nasleduje, bude lepšie pre teba i pre nás…“ A otec o niekoľko hodín skutočne pokojne odišiel.

Niekedy je to o odvahe vysloviť takéto slovo, inokedy o odvahe počuť ho a chcieť ho počuť, aby nás myšlienka na smrť neparalyzovala a neničila ten čas života, ktorý ešte máme k dispozícii. Žime tak, aby sme v ktorejkoľvek chvíli života mohli povedať: „Môj život stál za to, žiť ho naplno.“

Strach zo zomierania nás môže paralyzovať. Nedá sa mu úplne vyhnúť, ale možno ho vedome prekonať. Ak sme veriaci, žijeme predsa nádejou na večný život. Preto sa pripravme úplne vedome na stretnutie s Pánom, nevyhýbajme sa tejto téme, pomôžeme tým nielen sebe, ale všetkým, ktorí sú zneistení, ktorí sa boja a stali sa obeťou rozličných druhov strachu.

Ján Štefanec, SVD

Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 01/2021.

The post Prečo sa bojíme zomierania? appeared first on Zasvätený život.

Audio kázeň

AI   Aj keď sa dnes všade hovorí najmä o vojne na Ukrajine, začiatkom tohto mesiaca som si v televízii pozrel inú vojnu. Zaujal ma totiž austrálsky dokumentárny film „Osudový konflikt Judey s Rímom“. Druhý diel sa venoval najmä známemu historikovi Jozefovi Fláviovi, ktorý vo svojich dielach zachytil pohnuté 1. storočie nášho letopočtu vo Svätej zemi, vrátane pádu Jeruzalema a zániku chrámu. Pamätám si ho ešte z čias štúdií ako jedného z nekresťanských autorov, ktorý sa vo svojej knihe Antiquities – Starožitnosti zmienil o Ježišovi z Nazaretu. Samotný film sa však viac opieral o knihu Židovská vojna a Ježiša Krista, ani kresťanov nespomenul.

KE   Samozrejme nespomenul ani bezvýznamného tesára z Nazareta, Jozefa, ženícha Márie, Ježišovej matky. Muža, ktorého dnes oslavuje skoro celý svet.

DI    Táto skutočnosť mi pripomenula, že dôležité a trvalé veci sa často rodia v skrytosti. Že to čo dnes letí, nemusí o niekoľko rokov znamenať nič a naopak, zdanlivo bezvýznamný počin môže ovplyvniť celé dejiny ľudstva. Že históriu neurčujú len diktátori, či iné známe osobnosti, ale závisí aj od jednoduchých ľudí, ich postojov a rozhodnutí. Že statočnosť a obetavá láska prinášajú oveľa väčšie a trvalejšie ovocie, ako pragmatizmus, či tzv. politická zručnosť. Že zďaleka nie je dôležité, či sa vieme, alebo nevieme zviditeľniť, ale na ktorú stranu sa postavíme. Dobra, alebo zla, Boha alebo Antikrista.

Tieto pravdy nám ukazuje porovnanie nášho oslávenca nielen s Jozefom Fláviom, ale aj s inými „úspešnými“ ľuďmi jeho doby. Pozrime sa naňho trochu viac:

Svätý Jozef bol človek tichý, ale rozhodný. Pričom jeho postoje vychádzali z jeho vnútorného rebríčka hodnôt a z jeho komunikácie s Bohom. Evanjelista sv. Matúš spomína štyri sny, v ktorých ho Boh oslovuje. Neboli to však sny v zmysle nejakých vešteckých symbolov, ktoré vykladajú snárske príručky, či ľudové povery. V troch prípadoch to bola to vnútorná Božia odpoveď na jeho uvažovanie a v jednom priame Božie varovanie.

A práve tohto skromného a z hľadiska sveta bezvýznamného muža oslovoval Boží Syn „otec“! On mu z ľudského hľadiska zviditeľňoval Božiu lásku, ale aj múdrosť a účelnosť vecí. Veď bol praktický remeselník, ktorý živil svoju rodinu svojim umom a prácou.

PAR   Keď presne pred rokom písal pápež František svoje posolstvo na 58. svetový deň modlitieb za duchovné povolania, ako vzor ponúkol sv. Jozefa. Poukázal na jeho nenápadnosť: „nebol známy, ba ani povšimnutiahodný: evanjeliá neuvádzajú ani jedno jeho slovo. Avšak v tom, ako prežíval svoj obyčajný život, uskutočnil niečo mimoriadne v Božích očiach.“ Následne hovorí, že Boh, ktorý vidí do srdca, v Jozefovi spoznal otcovské srdce, schopné darovať a plodiť život v každodennosti. A o tom je duchovné povolanie.

Nie je len o zrieknutí sa manželstva, či telesnej, sexuálnej lásky. Takéto negatívne chápanie je Bohu cudzie. Je o duchovnej plodnosti, v ktorej môžu všetci povolaní spolu s Ježišom volať sv. Jozefa svojim „otcom“. Myšlienku duchovnej plodnosti však dnes nechajme týmto povolaným.         

MY   V pápežovom posolstve ma zaujala aj iná veta, kde cituje svoj dokument „Patris corde“, a o svätom Jozefovi píše: „Ide totiž o mimoriadnu osobnosť, ktorá je zároveň taká blízka každému z nás v našej ľudskej situácii“. Mimoriadnosť, či výnimočnosť totiž nemusí byť v automatickom prieniku so známosťou, či popularitou, ako to prezentuje väčšina masmédií. Ona je často voči týmto pozíciám v protiklade. Najmä ak sa zo všednosti vymyká hodnotami, ktoré médiá, či šíritelia verejnej mienky, nepovažujú za dôležité.

V čom nám teda môže byť Jozefova výnimočnosť blízka? V jeho chápaní čo je v živote dôležité! Keď sledujeme, ako ľudia okolo nás prispôsobujú svoj rebríček hodnôt tomu, čo dnes letí, čo je populárne, o čom sa hovorí, čo sa chváli atď., zbadáme, že pre Jozefa boli dôležité iné hodnoty: láska, spravodlivosť, snaha neublížiť – teda dobrota, či láskavosť a vernosť – Bohu, Márii  i sebe samému. Ak sú tieto hodnoty pre nás podobne dôležité, pričom pre ľudí okolo nás nie sú, sme správne výnimoční, či mimoriadni. Aj keď o nás takto nikto nehovorí. Ale nie je dôležité, čo sa o nás hovorí dnes! Dôležité je, čo je trvalé pred Bohom!

ADE   Nakoniec svedectvo Jozefa Flávia o historičnosti Ježiša z Nazaretu je možno dôležité pre pár historikov. Ale smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista, nášho Spasiteľa, ovplyvnilo pozemský a večný život miliónom, ba miliardám ľudí. A to je najvyššia hodnota, o to v živote ide. Amen.

The post Sv. Jozefa, ženícha Preblahoslavenej Panny Márie appeared first on Kňazi.sk.

Počas víkendu sa stretli direktorky komunít sestier saleziánok na Slovensku. Tentokrát na dvoch miestach s úplne iným obsahom stretnutia, ako býva zvykom. Dokonca niektoré direktorky zostali doma vo svojich komunitách

Odpoveďou direktoriek saleziánok na situáciu, ktorú spôsobila vojna na Ukrajine je služba. „Direktorské stretnutie sme mali tentokrát v teréne na hraničných priechodoch Ubľa a Vyšné Nemecké. Niektoré z direktoriek zostali v teréne v mieste komunity, alebo v domácom prostredí, lebo majú ubytovaných utečencov z Ukrajiny. Dnes je zvlášť na hraniciach potrebných veľa dobrovoľníkov. Treba aspoň na nejaký čas vystriedať tých, ktorí sú tam viac dní a sú unavení. Kvôli tomu sme sa rozhodli pre praktickú pomoc, saleziánky majú byť tam, kde sú chudobní. A väčšej chudoby, než je momentálne medzi ľuďmi z Ukrajiny, na Slovensku niet,“ rozpráva provinciálna vikárka saleziánok, Miroslava Tarajová.

Tri sestry direktorky boli na hraničnom priechode Ubľa a päť vo Vyšnom Nemeckom

Tu niektoré z nich boli priamo na hraniciach, prijímali Ukrajincov a sprevádzali ich na slovenskú stranu. Dobrovoľnícka služba sestier spočívala v nosení a triedení privezených potravín a drogérie. Túto materiálnu pomoc rozdávali konkrétnym rodinám, či ženám a popritom sa s nimi rozprávali, povzbudzovali ich a dávali im nádej. „Mali sme možnosť vidieť realitu života, nielen takú tú zo správ. Zažiť veľmi peknú prácu v tíme dobrovoľníkov nadštandardne dobre zorganizovaných je vždy povzbudivé. Všetci sme tam boli ako jedna rodina, ktorá chce pomôcť. Zvlášť ťažké bolo sledovať mladých dospievajúcich ľudí, v ktorých očiach som videla strach, hnev, nechuť komunikovať, kvôli ich úteku, faktom je že museli všetko opustiť,“ opisuje svoje zážitky sestra Anka Jaňáková.

Saleziánky Lamiya Jalilová, Martina Marková a Elen Caunerová slúžili na hraniciach vo Vyšnom Nemeckom osem dní. Ich dobrovoľníctvo a celkovú atmosféru tam si môžete pozrieť vo vlogu sestry Lamiye.

Dagmara Čepelová, FMA / salezianky.sk
Foto: Marta Peťková, FMA

The post Direktorky komunít sestier saleziánok na Slovensku pomáhali na hraničných priechodoch Ukrajincom (+ video) appeared first on Zasvätený život.

Teologická fakulta Katolíckej univerzity v Ružomberku v spolupráci s Xavier University, Cincinnati, USA, pripravila na 10. marca 2022 konferenciu Pápež František, synodalita a Ecclesia semper reformanda.

Synodalita má neodmysliteľné miesto v celých dejinách Cirkvi. Pápež František ostáva verný jej tradícii, a preto ju považuje za kľúčový prostriedok pre jej obnovu a reformu. Téme synodality sa bude venovať najbližšie zasadanie Synody biskupov, ktoré pápež zvolal na október 2023. Táto konferencia je príležitosťou pre odbornú diskusiu o synodalite a jej úlohe v ekleziológii, predovšetkým pre zachovanie starovekej praxe – Ecclesia semper reformanda. Pretože iba to, čo sa obnovuje, žije.

• Prednášajúci
• Program konferencie

Konferencia sa bude konať v Aule sv. Košických mučeníkov na Teologickej fakulte KU v Košiciach (Hlavná 89, Košice).

Konferencia sa bude konať v Aule sv. Košických mučeníkov na Teologickej fakulte KU v Košiciach (Hlavná 89, Košice). Pripomíname, že vstup do budovy TF KU sa riadi režimom OTP a ROR, v interieri je povinný respirátor FFP 2.

Konferenciu bude možné sledovať aj online v slovenskom jazyku (tu), v angličtine (tu).

Pavol Hrabovecký, ku.sk

The post Pápež František, synodalita a Ecclesia semper reformanda – pozvánka na konferenciu appeared first on Zasvätený život.

Audio kázeň

Boh, Stvoriteľ vie, ako nás ľudí utvoril. On hovorí človeku, kým je a kým sa stať má. V prvom čítaní tejto druhej pôstnej nedele sa osobne prihovára Abramovi a odpovedá aj na jeho otázky, či pochybnosti, ako sa môže uskutočniť to, čo mu Boh sľubuje. Zostávajú v pokračujúcom dialógu slov a činov.

Preto si prísľub, že sa Abram stane otcom veľkého národa viery žiada, aby bol niečím potvrdený. Boh dáva prísľub zmluvy, ktorej ostane vždy verný. A to aj vtedy, keď zo svojej vernosti odbočí človek. Abram sa v dôvere otvorí týmto  Božím sľubom a plánom. Učí sa nasmerovať svoje kroky podľa toho, čo hovorí Boh. Môže si spomenúť na to, ako ho Boh chránil a priviedol z ďalekej krajiny. A teraz ešte naviac počuje, kým sa má stať.

Ako každý z nás zisťuje to, kým je? Veľmi dôležitým zdrojom poznania o mne samom je to, čo vo mne vidia osoby, ktoré sa stanú dôležitými v mojom živote. Človek od ľudí, ktorí sú pre neho významní, prijíma predstavu o tom, aký je a čo by mal vykonať. To je pre neho prirodzené. Najskôr sú to otec a mama, ale nie zriedka sa takými rýchlo stanú aj iné osoby, prehovárajúce do jeho života. Každý človek, ktorý sa stane významnou osobou pre iných, má veľkú zodpovednosť. Jeho slová a skutky, ktorými do života iných vstúpi majú veľký vplyv. Takáto možnosť nie je zverená iba tým, ktorí sú v pozícii osobne prítomnej autority. Nie je to iba otec a mama, vychovávateľ, učiteľ, priamy pracovný nadriadený… Veľkú dôležitosť majú autority spoločenské: politické i duchovné a niekedy aj iné. A veľmi dôležté je to, aký obraz o človeku –  kým je a kým má byť – majú títo dôležití ľudia. Ich prítomnosť na významných postoch totiž neznamená, že sú dokonalí a ich spoločenská moc nezaručuje, že majú správny obraz o tom, kým je a má byť človek. Nikto z ľudí nemá právo vyvyšovať sa nad iných, lebo nemá právo vyvýšiť svoje zámery nad tie Božie. Táto pravda však neznamená, že sa ľudia nepokúšajú seba a svoje predstavy a plány presadiť proti právam Božím a ľudským. Preto sa učíme pozorne počúvať Boha, aby sme sa nevzdali pravdy. V posledných storočiach sa totiž už niekoľko krát našli ľudia, ktorý chceli vytvoriť „nového človeka“. Rozhodli sa vravieť človeku kým je a kým sa môže a má stať. Tieto ľudské pokusy opakovane zanechávajú za sebou spúšť na zemi. Teraz o tom znova dostávame bolestný dôkaz v hrôzach vojny.

Božie slovo tejto nedele nám veľa objasní. Opisuje ľudí, ktorí sú nápomocní Bohu, aby svet učil svoju predstavu o človeku. Zhodný znak týchto ľudí, ktorým sa Boh prihovoril je ten, že postupne uznávajú svoju slabosť.

Abram – autorita viery i Peter, Jakub a Ján, ktorých k sebe pozval Ježiš, sú premožení spánkom. V prvom čítaní Abram nevydrží bdieť, keď Boh zmluvou potvrdzuje sľuby, ktoré mu dal. A v evanjeliu premôže spánok troch vyvolených apoštolov pri Ježišovom Premenení. Sú pozvaní vidieť, že sa začína napĺňať Boží plán a jeho prisľúbenia, no nie sú schopní uniesť ho celý. V týchto dôležitých chvíľach sa ukazuje ľudská ohraničenosť a neschopnosť dohliadať na to, čo sa má v dejinách uskutočniť. Je to nad ľudské sily. Spása patrí Bohu.

Abram premenený na Abraháma dostal prísľub, že do jeho potomstva viery prídu národy východu i západu. Prísľub je daný všetkým národom i každému človeku. Nie jednému človeku, ani jednému národu na zemi, aby si podmaňoval ostatné. Aj autorita apoštola Petra musela prejsť premenou v skúške jeho slabosti. Spolu s ďalšími svedkami Ježišovho Premenenia, znova zaspal v čase jeho najväčšieho utrpenia v Getsemanskej záhrade. A potom sa mečom snažil Božie kráľovstvo uskutočniť podľa svojej predstavy. Možno sa pritom odvolával na nutnú vojenskú akciu pre obranu Mesiáša. Takú ochranu však Ježiš pre svoj plán spásy nepotrebuje a nechce. Ježišovo napomenutie Petrovi platí pre náboženských, politických i akýchkoľvek iných vodcov a vplyvné osôby dnešných čias: „Schovaj zbraň!“ Je to Boh a Boží Syn Ježiš, ktorý má v rukách moc naplniť Boží plán. On oznámi každému človeku kým je a kým sa stať má. Vďaka Ježišovi ľudia skutočne počuli: „Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho!“

Cez žiadneho samozvaného ľudského prostredníka sa ľudia nebudú dozvedať kým sú a kým majú byť. Iba v spáse získanej nám Ježišom budeme pravdivo počuť: „Ty si môj milovaný syn…“ a Ježiš nás vie učiť, ako sa Božími deťmi môžeme a máme denne stávať. On bude všetky ochotné deti tejto zeme vychovávať a viesť, aby sa naozaj stali Božími deťmi. Takými, akými už teraz sme a akými sa máme stať v plnosti pre nás pripravenej od Otca.

The post 3. pôstna nedeľa rok C appeared first on Kňazi.sk.

Pre veľký záujem bude dňa 11. marca 2022 o 19:30 hod. ešte raz webinár, na ktorý prišlo dňa 4. marca viac ako 100 ľudí a medzi nimi aj mnoho zasvätených. Témou je Nádej v časoch beznádeje na aktuálnu tému – úzkosti v čase vojny. Prednášajúcimi sú psychologička Jana Vindišová a otec Radovan Hasík z Komunity Emanuel. Webinár je zadarmo, bude prebiehať na Google Meet, je však potrebné sa naň zaregistrovať na tomto linku.

Cieľom webinára je ponúknuť blízkosť, povzbudenie a konkrétne rady pri zvládaní emocionálne náročnej situácie, ktorá je spojená s vojnovým konfliktom na Ukrajine a jeho následkami. Webinár je príležitosťou zastaviť sa spoločne uvažovať o tom ako si zachovať pokoj a žiť zmysluplne aj v ťažkých časoch – sám so sebou, s Bohom i v rodinách. Súčasťou webinára bude krátka psychologická prednáška, duchovné slovo kňaza i priestor na otázky.

Mgr. Jana Vindišová, PhD.

The post Nádej v časoch beznádeje: pozvánka na webinár z Lukovho dvora appeared first on Zasvätený život.

Tento článok publikujeme s láskavým dovolením redakcie Svet kresťanstva / Postoj.

Silné príbehy troch bosých karmelitánok, ktoré z Charkova ušli na Slovensko.

Necelé dva dni po začiatku ruskej invázie na Ukrajinu opustilo kláštor bosých karmelitánok v Charkove jedenásť kontemplatívnych mníšok. Väčšina z nich chcela ostať, ale miestny biskup apeloval na ich poslušnosť a požiadal ich odísť.

Z kláštora Matky Božej, sprostredkovateľky všetkých milostí a svätých apoštolov Petra a Andreja si vzali len to najnutnejšie, nasadli do dvoch áut a vyrazili smerom na západ.

Po 30-hodinovej strastiplnej ceste dorazili minulý týždeň v noci zo soboty na nedeľu do karmelitánskeho kláštora v Lorinčíku pri Košiciach, kde sa v tom čase okrem domácich bratov karmelitánov zdržiavala aj skupinka rehoľníčok a rehoľníkov z iných reholí.

S ukrajinskými mníškami – sestrou Máriou od svätého Jozefa, sestrou Ľudmilou od milosrdného Boha Otca a postulantkou Alenou Solovejovou – sa rozprávala Benjamína Ondovčáková, SSNPM, a Reginald Slavkovský, OP. Fotila sestra Iva Kušíková, SSpS.

Sestra Mária od svätého Jozefa: Ukrajinci kŕmia aj hladujúcich ruských vojakov

Za akých okolností ste museli opustiť Charkov?

Vo štvrtok 24. februára som sa ráno o 5:20 zobudila na tlmené zvuky, akoby niekto klopal. Myslela som, že niekto skoro ráno vstal a niečo robí, ale tie zvuky boli v pravidelných intervaloch. V diaľke bolo vidieť blýskanie, na nebi prelietavali ukrajinské vojenské lietadlá. Celý kláštor bol o chvíľu na nohách.

Začali sme sa radiť, čo budeme robiť. Išli sme na modlitby, kde sme začali novénu za rýchle vyriešenie situácie. Komunita sa rozhodla, že zostaneme.

Na druhý deň prišiel miestny biskup, aby nás informoval, že Charkov bude obkľúčený a máme poslednú možnosť opustiť mesto. Povedal nám, že máme odísť, žiadal od nás poslušnosť kvôli nášmu bezpečiu. O tretej poobede sme skončili svätú omšu, pomodlili sme sa korunku k Božiemu milosrdenstvu, zbalili sme sa a odišli.

Vzali sme si len doklady a pár osobných vecí, batoh prvej pomoci a trochu jedla. V takých situáciách je srdce rozorvané, prehodnocujete, čo si vziať a čo nechať. Aj svoje zápisníky s osobnými poznámkami sme nechali vo svojich izbách.

Ničomu sme nerozumeli, bolo to pre nás veľké prekvapenie. Všetkým známym sme však dali vedieť, že odchádzame.

Počítali ste s tým, že sa vojna naozaj začne?

Všetci vnímali, že je to veľmi reálna hrozba, štát posilňoval obranu hraníc. Hovorilo sa o rôznych dátumoch, kedy by sa vojna mohla začať. Ale nevenovali sme tomu až takú pozornosť, veď v napätí tu žijeme už celých osem rokov.

Ako ste sa z Charkova dostali na Slovensko?

Biskup nám poskytol jedno väčšie auto so šoférom, druhé sme mali svoje. Najprv sme mierili do Ľvova, ale okolnosti sa neustále menili, takže nás nakoniec odviezli k slovenskej hranici. Počas jazdy sme dostávali informácie o tom, kde je cesta prejazdná, museli sme meniť smer jazdy a šofér sa už nemohol vrátiť plánovanou trasou, lebo medzičasom niektoré úseky ciest poškodili alebo zničili.

Ako je to s vašimi blízkymi, ktorí zostali na Ukrajine?

Boh nám doprial cestou sa s niektorými našimi blízkymi stretnúť. Ja som sa stretla so svojou mamou, vypili sme spolu čaj – bola to naša rozlúčka. Keďže sme kontemplatívny kláštor, domov som nechodila a mama za mnou prichádzala len raz za rok alebo dva roky.

Mama mala radosť, že ma vidí, ale bolo jej ľúto, za akých okolností sa to deje. Bolo mi ťažké ju tam nechať, ale mám nádej, že Boh sa o ňu postará. Je mi tiež ľúto, že brat musel odísť do armády – už sme sa nevideli.

Ako reagujú ľudia na ruských vojakov?

Predovšetkým pamätajú na to, že sú tiež ľuďmi. Ruskí vojaci väčšinou ani nevedia, kam idú. Klamú ich, že idú zachraňovať ľudí. Mnohí majú dobré srdce, preto treba rozlišovať a nešíriť nenávisť. Musíme to vnímať duchovne. Tento boj nie je vonkajší, ale v prvom rade duchovný. Je to ťažké, ale dôležité je nešíriť nenávisť. Lebo keď človek dovolí, aby v ňom prevládla zlosť, vchádza doňho temnota a prestáva vidieť Boha.

Pôvodný plán bol taký, že ruskí vojaci dobyjú Charkov za jeden deň. Ale ľudia sa zomkli a majú takú odvahu, že mesto doteraz nepodľahlo. Znamená to, že operácia trvá dlhšie, s čím sa nepočítalo, takže chýbajú zásoby a vojaci sú hladní. Miestni ľudia k nim vychádzajú a dávajú im jesť. Niektorí sa vzdávajú. Preto je dôležité modliť sa. Modlitba obracia srdcia nepriateľov, takže sú schopní zanechať zbrane.

Ruskí vojaci označujú miesta, ktoré majú byť zbombardované. Ľudia si o tom dávajú vedieť a chytajú tých, ktorí robia tie značky, alebo tie značky zasypávajú či inak znefunkčňujú.

Báli ste sa počas cesty?

Áno, v takých momentoch sa všetci boja. Dostali sme informáciu, že asi polhodinu po našom odchode už iné rehoľné sestry nemali možnosť vycestovať. My sme to prežívali tak, akoby nás niekto zobral a premiestnil – ako milosť. Zázrakom pre nás je to, že cesty boli pokojné, akoby ani nebola vojna, pričom krátko nato boli mnohé poškodené.

Bolo to pre nás ako zlý sen. Mysleli sme si, že zakrátko sa vrátime a všetko bude ako predtým. Najviac nás bolí to, že sme tam museli nechať našich ľudí. Niektorí nemali možnosť odísť, niektorí nechceli, niektorým sa narodilo dieťa alebo sa tam cítia byť doma – je to ich mesto. Nie všetci majú možnosť skryť sa v úkrytoch či v metre.

Môže táto situácia priniesť aj niečo pozitívne?

Vonkajšie okolnosti sú ťažké, ale tieto situácie nám ukazujú, kde je pravda. Prichádza mi na myseľ Božie slovo o otcovi, ktorý nedá deťom kameň, keď ho prosia o chlieb (Mt 7, 7-11). Pán má všetko pod svojou kontrolou.

Vnímam, že medzi ľuďmi vzrástla solidarita a nekoncentrujú sa iba na materiálnu pomoc, ale aj na to, aby si vzájomne odpúšťali. To môže Ukrajine veľmi pomôcť. Aj keď je ťažké odpúšťať, zvlášť keď zabíjajú tvojich vlastných – je to bolestné.

Čo môžu pre vás urobiť ľudia zo Slovenska?

Videli sme veľmi veľa dobra, keď sme prekročili hranicu. Bolo tam veľa obetavých ľudí, ktorí nám priniesli horúci čaj – predtým sme mrzli v noci a zime. Prosíme, aby im to Boh vynahradil. Bolo to príjemné: úsmevy, starostlivosť…

Modlite sa za nás Ukrajincov, aby sme vydržali, aby sme sa nepoddali. Rada túto situáciu porovnávam s Tolkienom. On hovorí o boji temnoty – keď sa zhusťuje tma, neznamená to, že nás premáha, ale že čoskoro príde nové svitanie. O polnoci je najtemnejšie, ale skoro ráno vychádza slnko. Tak vpred k dobru, do Svetla!

Čo vás teraz čaká?

Čakáme, kým prídu aj zvyšné sestry, a potom budeme rozhodovať o tom, čo ďalej.

Čo bolo pre vás za posledný týždeň najťažšie?

Myšlienka na to, že ja som tu a mám všetko, a oni sú tam a boria sa s tou situáciou. Veľa našich známych a príbuzných tam zostalo. Myslím na to každú minútu. Fyzicky mám byť tu, no zároveň sa mám modliť sa tých, ktorí sú tam. To je moja poslušnosť.

Z čoho čerpáte silu?

Od Pána Boha, bez ktorého nemôžeme nič urobiť. Nie je ťažké vidieť Boha vo veľkých dielach, ale v každodennom živote v kláštore. Je ťažké vidieť, že Boh je prítomný aj v mojich chybách, že môže konať cez moju slabosť. V srdci chcem byť silná, ale jedine on je ten, ktorý nás vedie. Všetko je pripravené, stačí iba počúvať srdcom.

Každý z nás môže byť svätý. Najprv som chcela žiť podľa nejakého svätca, ale neskôr som pochopila, že svätosť je individuálna. Môžem si niečo vziať od rôznych vzorov, ale mojou úlohou je nadovšetko počúvať Božie slovo.

Sestra Mária Ľudmila: Putina ovláda zlý duch

Sestra Mária Ľudmila od milosrdného Boha Otca pochádza z Odesy. Po strednej škole vstúpila do kláštora, kde žije už 22 rokov.

Patrí k rusky hovoriacim Ukrajincom, kedysi po ukrajinsky takmer vôbec nevedela rozprávať. „Bola som vychovávaná tak, že Ukrajinou mám pohŕdať ako niečím menejcenným,“ hovorí sestra Mária Ľudmila.

Všetko sa zmenilo v roku 2014 po anexii Krymu a rozpútaní vojny na Donbase. „Kvôli Putinovi sme sa začali učiť po ukrajinsky a uvedomovať si svoju ukrajinskú identitu. Všetci sme sa zjednotili.“

Keď sa pred desiatimi dňami začala invázia na Ukrajinu, v Moskve podľa bosej karmelitánky počítali s tým, že po rusky hovoriaci Charkov bude ruských vojakov vítať.

„No teraz všetci vidia, že my nechceme byť súčasťou Ruska. Ľudia vychádzajú do ulíc a holými rukami sa snažia zastaviť tanky. Všetci chcú byť užitoční. Dokonca aj bezdomovci zberajú prázdne fľaše a vyrábajú Molotovove koktaily. Každý robí, čo môže. Verili sme, že sa do takejto situácie nedostaneme, no neostalo nám nič iné, než sa brániť.“

Ťažké dni však prinášajú aj rôzne silné svedectvá. „V Charkove máme známu, ktorá je nevidiaca. Keďže býva sama, nebola schopná dostať sa do krytu. A tak stále, keď sa rozozvučia sirény, pribehne k nej niekto zo susedstva, aby ju odviedol. Hovorí, že za celý svoj život nezažila toľko dobra ako teraz.“

Obzvlášť ľúto je sestre Márii Ľudmile mladých ruských vojakov, z ktorých mnohí majú 19-20 rokov. „Veľmi sa modlím za tých ruských chlapcov, ktorí vlastne ani nevedeli, kam a prečo ich posielajú.“

Pri hodnotení samotného Putina je sestra Mária Ľudmila nečakane priama: „Je to chorý človek, ktorého ovláda zlý duch a ktorý vedie Rusko k úpadku.“

Počas 30-hodinovej cesty na Slovensko sa bosé karmelitánky takmer nepretržite modlili. „Na začiatku sme si prečítali správu, že v Charkove sa už bojuje – tak sme sa začali modliť ruženec za Charkov. Potom sme počuli správy o bojoch v Kyjeve, tak sme sa modlili ruženec za Kyjev a tak to šlo celou cestou. Viackrát sme potom počuli pozitívne správy o úspechoch našich vojakov. Mali sme pocit, akoby sme tam boli s nimi na bojisku: oni svojimi telami a my svojou modlitbou,“ hovorí sestra Mária Ľudmila.

Cestou si zo Svätého písma čítali o Jóbovi, ktorého Boh vystavil skúške tým, že povolil satanovi, aby naňho zoslal niekoľko bolestivých rán. „Sestry dávali povzdychmi najavo, že im je jasné, že dnes je to celé o nás. Keď sme prišli k slovám, že zomreli všetky Jóbove deti, sestry začali plakať. Nemohla som čítať ďalej, tak som navrhla, aby sme spoločne tak ako Jób chválili Boha aj v našom utrpení a zaspievali sme Te Deum. To bola naša odpoveď na Božie slovo.“

Na ukrajinsko-slovenskej hranici čakali sestry päť hodín. „Bolo tam veľmi veľa ľudí, ktorí rozdávali potraviny, ponúkali čaj a každého sa pýtali, kto čo potrebuje. Nemali ani čas poriadne sa najesť. Bolo to dojemné. Naši ľudia nemajú čas najesť sa kvôli bombardovaniu a Slováci kvôli obetavej pomoci.“

Postulantka Alena Solovejová: Zmeňme sa dnes, lebo zajtra už možno nebude

Alena Solovejová pochádza k Kyjeva. Otec jej zomrel, keď mala 12 rokov. Mal ťažkú astmu a lekári mu nedokázali pomôcť. „Odpustila som im, ale odpustiť Bohu som nedokázala. Pýtala som sa, ako to mohol dopustiť,“ hovorí mladá postulantka.

„Po čase mi jeden múdry človek vysvetlil, že možno práve toto bol ten najlepší moment pre spásu môjho otca. Potrebovala som čas, aby som to dokázala pochopiť a prijať. Napokon som vyznala: ,Pane, ak toto bol skutočne ten najlepší čas pre spásu môjho otca, tak ja to prijímam.‘ Nevieme, čo bude o minútu, preto sa na svoje životy nemôžeme pozerať z ľudskej, ale z Božej perspektívy. On najlepšie vie, kedy si má človeka povolať. On vie, že možno o minútu by ten človek padol tak, že by to malo dosah na celú jeho večnosť. Preto si ho radšej včas povolá k sebe.“

Do týchto úvah sa Alena Solovejová nepúšťa len tak. Práve v týchto dňoch si množstvo jej spoluobyvateľov kladie podobné otázky a hnevá sa na Boha, že umierajú ich najbližší, a pýtajú sa prečo.

Aj jej samej bolo ťažké prijať, že z hodiny na hodinu musela opustiť kláštor v Charkove. „Stále tomu nerozumiem, ale znovu a znovu si hovorím: ,Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane.‘ Panna Mária tieto slová vravela nielen pri zvestovaní, ale aj pod krížom. Našou úlohou je teraz dočkať sa tretieho dňa, keď on vstane z mŕtvych. Neviem, prečo Pán vedie náš národ touto cestou, ale on to vie. Jediné, čo ma teraz drží, je jeho tichý hlas: ,Dôverujte mi.‘“

V tejto situácii sa Alena snaží modliť aj za tých, ktorí sa modliť nedokážu; ktorí to v sebe cítia, no nemajú slov. „Chcem ich prikryť svojou modlitbou. Modlitba, to nie sú len slová, to je tu. (Ukazuje na srdce, pozn. autorov.) Pred Ježišom môžeme mlčať, aby on hovoril. A možno práve svojím mlčaním vytvoríme priestor, aby on konal.“

Rovnako sa snaží modliť aj za ukrajinských vojakov, ktorých prirovnáva k Dávidovi bojujúcemu proti Goliášovi. „Je to Pánov boj,“ zdôrazňuje s tým, že vojna by nás – možno paradoxne – mala privádzať k odpusteniu.

„Veď ľudia, ktorí nás zraňujú, neraz boli sami zranení. Je tu pokušenie obviňovať či meniť druhých, ale v prvom rade by sme sa mali pýtať, čo môžeme zmeniť vo svojich životoch. Dnes, lebo zajtra tu už možno nebude,“ uzatvára Alena.   

Rozprávali sa Reginald Slavkovský, OP a Benjamína Ondovčáková, SSNPM.
Spracoval Imrich Gazda.
Foto: Iva Kúšiková, SSpS

Zdroj: svetkrestanstva.postoj.sk

The post Karmelitánky, ktoré ušli z Charkova / Dôležité je nešíriť nenávisť. Po tme prichádza nové svitanie appeared first on Zasvätený život.

Konferencia vyšších rehoľných predstavených na Slovensku (KVRPS) organizuje v tomto roku tradičný Charitatívny hokejový turnaj kňazov a rehoľníkov Slovenska, ktorý sa uskutoční v sobotu 26. 3. 2022 v Dubnici nad Váhom. V turnaji nastúpia štyri tímy — rehoľníci a tri tímy diecéznych kňazov zo Spiša, Košíc a Banskej Bystrice. Turnaj na Zimnom štadióne HK Spartak Dubnica príde otvoriť žilinský diecézny biskup Mons. Tomáš Galis. Finálové zápasy v priamom prenose odvysiela TV LUX.

Program na štadióne začne o 11:00 postupovými zápasmi B. Bystrica – Rehoľníci a Spiš – Košice. O 13:05 bude slávnostné otvorenie a začiatok priameho prenosu TV LUX – zápas o 3. miesto a finále a o 15:00 je plánované vyhodnotenie turnaja.

Charitatívny turnaj kňazov a rehoľníkov sa koná na Slovensku už šiestykrát. Naposledy bol v roku 2020 v Detve. Turnaj zastrešuje vždy jedna zo súťažiacich diecéz a tento rok je to prvýkrát Konferencia vyšších rehoľných predstavených na Slovensku, v drese ktorej hrajú rehoľníci a rehoľníčky.

Ján Fábian, SDB

(Správu budeme aktualizovať.)

The post Charitatívny turnaj kňazov a rehoľníkov sa 26. marca odohrá v Dubnici nad Váhom appeared first on Zasvätený život.

Audio kázeň

Žijeme v časoch, ktoré tu u nás na Slovensku ale aj v Európe neboli viac ako 75 rokov. Žijeme v čase vojny, ktorej súčasťou je hrozba, že sa môže stať globálnou. A hoci nám zatiaľ nad hlavami nevybuchujú bomby, vojna sa nás dotýka. Doplácame na ňu, lebo žiaľ, taká je pravda: vojna je zlá pre všetkých. Dnes keď píšem toto zamyslenie, okolo mňa sa hovorí: je siedmy deň vojenského útoku…Sú ľudia, ktorí sa zamýšľajú a debatujú; a potom konajú. Ale sú aj takí, ktorí sa nezamýšľajú a debatujú. O tom, kto je ten dobrý a kto je zlý. Ponúkajú sa všelijaké čiernobiele verzie videnia sveta. Aby sme neboli zo všetkých tých debát ale najmä zo snahy konať dobro unavení (zdá sa, že to bude na dlhšie ako čakáme), poďme spolu premýšľať o tom, čím sa nám prihovára Božie slovo 1. pôstnej nedele v tomto nepokojnom čase. Hovorí ako vždy aktuálne a veľavravne o zápase dobra a zla. Pozýva nás znovu vstúpiť do príbehu Ježiša z Nazareta, ktorý bol nedávno pokrstený v Jordáne a naplnený Duchom Svätým. V Evanjeliu podľa sv. Lukáša čítame:

„Ježiš sa vrátil od Jordánu plný Ducha Svätého. Duch ho vodil štyridsať dní po púšti a diabol ho pokúšal.“                                                                                                                                                            Lk 4, 1

Čakali by sme, že po skúsenosti krstu v Jordáne, po skúsenosti naplnenia Duchom Svätým, začnú pre Ježiša časy pokoja a prosperity. Že sa mu všetko v živote začne dariť, ľudia mu budú rozumieť a všetci ho budú mať radi, skrátka prechádzka ružovou záhradou. A bum, takto to nie je. Ten Duch, ktorý Ježiša napĺňal, ho vyviedol na púšť. A to nie len tak na výlet, na nejakú exotickú turistiku, ale na dlhšiu dobu. A po púšti ho aj vodil. A hoci bol vedený týmto Duchom, Duchom Božím, zároveň, v tom istom čase, bol jeho nechceným spoločníkom iný duch, diabol a ten ho pokúšal. Je to zvláštne, lebo si uvedomujem, že to pokúšanie nebolo len na záver toho „púštneho obdobia“, v tých 3 rozmeroch na ktoré sme už navyknutí, o jedle a nasýtení, o moci a o službe a tiež o sláve a duchovne. To pokúšanie tu bolo a aj je prítomné stále. Narážame naň deň čo deň. Keď každý deň zápasíme o správne rozhodnutia vo svete, v ktorom sa prelínajú možnosti, ktoré nikdy nie sú len ideálne dobré. Keď máme pred sebou ľudí, ktorí nikdy nie sú len tí zlí alebo dobrí. A nakoniec keď kráčame každý so sebou samým, so svojimi talentami aj zraniteľnosťami. Dnes nám Boh pripomína, že Zlo ako zdroj akéhokoľvek zla nikdy nespí, stále pracuje. Pracuje proti človeku a žiaľ aj spolu s človekom. Ale rovnako nespí ani Boh, náš Otec. Aj on stále pracuje. Pracuje pre človeka a tiež spolu s človekom. A my sa snažíme pridať na tú správnu stranu.

Všimnime si niekoľko detailov práce zla, ktoré vždy začína pokúšaním. Prvý detail: spochybňovanie pravdy. Je daná nejaká realita, ale Zlo sa ju snaží spochybniť akýmkoľvek spôsobom. V Ježišovom prípade to bolo spochybnenie toho, čo povedal Boh. V hlase z neba zaznelo: Ty si môj milovaný Syn. Spochybnenie vyznieva ako otázka: ktovie, či je to naozaj tak? Či je to pravda, či si naozaj Boží syn. A tento jed spochybňovania poznáme už z raja, zo skúsenosti prvých ľudí Adama a Evy. Dobre známa veta ktorá začína tým podlizujúcim sa slovom: Naozaj… Naozaj vám Boh zakázal jesť zo všetkých stromov záhrady? Rozumejme sa dobre. Spochybňovanie toho, čo už vieme a aj seba spochybňovanie, ktoré sa deje v pokore, častokrát s humorom môže v nás živiť túžbu ísť ďalej. Ale krivenie pravdy cez konšpirácie a hoaxy sa dnes stalo profesionálnym povolaním. Šírenie spochybňovania, ktoré je vedené populizmom a nenávisťou nám ako jed otravuje život v dnešných časoch.

Druhý detail: aj Zlo vie človeka vyzdvihnúť, dať mu nadhľad nad vecami; ale nie preto aby slúžil, lež preto aby mocou ovládal druhých. Niekedy si myslíme, že to len tí dobrí vidia svet v perspektíve, rozumenú tomu „veľkému obrazu“. A zisťujeme že nie, dá sa k tomu prísť aj cestou zla ale protihodnotou bude, že sa staneme otrokmi toho zla, ktorému sme uverili. Že začneme zlo používať ako jednu z metód ako tvoriť a spravovať svet.

Tretí detail na ktorý chcem poukázať je to, že Zlo nemá problém prichádzať za nami ľuďmi aj na „sväté“ miesta, ktoré sme vybudovali. Diabol zobral Ježiša do Jeruzalema, do svätého mesta. A nielen tam, dokonca ho vzal do chrámu, do domu modlitby. Aj dnes zlo prebleskuje tam, kde sa vo viere aj v náboženskosti aj v duchovnosti objavuje namiesto Božej slávy oslava človeka. Často ospravedlňovaná náboženskou rétorikou.

Aby sme si to vyvážili, povedzme si tri povzbudenia z dnešného stretnutia s Božím slovom.

Boh Otec nás v Ježišovom príbehu učí veľkej pravde, že proti každému pokušeniu sa dá a oplatí bojovať. Že On nás nielen povzbudzuje ale chce byť pre nás silou neochabovať, hoci pokušenia sú a budú každodenné.

Nemusíme byť pasívni a vyhovárať sa, že sme ešte nenašli tých, ktorí sú ideálne dobrí a na ich stranu by sme sa potom prípadne pridali. Ideálne dobrý nie je nik, iba Boh. Keď budeme na takýchto ľudí čakať, nikdy sa nedočkáme. Nezostávajme v snahe konať dobro sami.

A do tretice: my sami sme pozvaní si vo viere pripomínať našu krehkosť. Aj to, že náš život je plný omylov a slabostí, a predsa nás Boh nechá prichádzať pred svoju tvár. Denne nám obnovuje život, aby sme uprostred skúšok videli Božiu dobrotu, ktorá sa rozosieva do tohoto sveta. A aby, keď prijmeme jeho pozvanie, sme sa stali sami spolupracovníkmi na rozosievaní dobra. To je vlastne aj pozvaním posolstva pápeža Františka do tohtoročného pôstu. Pápež František nás pozýva slovami sv. apoštola Pavla: „Neúnavne konajme dobro, lebo ak neochabneme, budeme v pravom čase žať. Ten pravý čas nie je len nejaký „chronos“, teda čas, ktorý meriame hodinkami. Skôr je to čas, ktorému rozumieme výrazom „kairos“, teda čas milosti, chvíľa záchrany. A ten my ľudia nemáme v rukách. To čo v rukách máme je, aby sme oň zápasili spôsobmi, ktoré sú čo najmenej kontaminované zlom. V čase, ktorý je nám daný. Tak nám Pán Boh pomáhaj.

                                                                                                                              Dominik Markoš, farár na Sliači

The post 1. pôstna nedeľa rok C appeared first on Kňazi.sk.

Pápež František vstúpi 13. marca do ďalšieho roku svojho pontifikátu. Na akú tvár Boha nám poukazuje svojou službou a príkladom, priblížime vo februárovej relácii s názvom Rozumieme Františkovi?

Pozvanie do relácie prijal kňaz, spisovateľ a prekladateľ Marián Gavenda, Oľga Marková z vydavateľstva DON BOSCO a salezián Marián Husár, správca farnosti Bratislava – Miletičova. 

Predchádzajúce diely a bonusové videá si môžete pozrieť na saleziánskom youtube kanáli.

Hlavnou líniou edície Viera do vrecka 2022 od Vydavateľstva DON BOSCO bude uvažovanie o posolstvách Svätého Otca Františka, ktoré ako semienka zasial pri svojej návšteve Slovenska. Aktuálne si môžete prečítať brožúrku s názvom Pápež opäť bližšie k nám od Mariána Gavendu.

The post Viera do vrecka: Rozumieme Františkovi? (video) appeared first on Zasvätený život.