09:00 – Zamyslenia na dnes

(Peter Pacák) Ježiš sa po svojom vzkriesení zjavuje apoštolom. Vystrašeným. Plným bolesti a nepochopenia. „Pokoj vám,“ zaznieva do atmosféry beznádeje a úzkosti. Koľkokrát prežívame vo svojom vnútri rovnaké pocity. Aj nám dnes Ježiš adresuje slová plné pokoja a nádeje. A rovnako ako apoštolov posiela aj nás: Choďte a neste do sveta pokoj a zmierenie. To nás vedie k snahe nežiť v konfliktoch v našich rodinách, na pracovisku, v rôznych spoločenstvách, ale láskou premieňať i to najmenšie zlo v dobro.

Ako maturantka som snívala o tom, že pôjdem na prestížnu univerzitu vzdialenú stovky kilometrov od môjho bydliska. No Boh mal iné plány. Keď mi prišiel list oznamujúci, že ma neprijímajú, bola som sklamaná a rozplakala som sa. Potom som urobila niekoľko rozhodnutí. Išla som na univerzitu bližšie k môjmu bydlisku, na ktorej som sa zamilovala nielen do jedného živého katolíckeho spoločenstva, ale aj do muža, ktorý je teraz mojím manželom. Keď sa na svoje školské časy pozerám s odstupom času, neviem si predstaviť lepší vývin udalostí.
Možno práve preto ma tak priťahuje príbeh írskej tínedžerky Claire Crockett. Aj ona prišla na to, že Božie plány s jej životom ďaleko prevyšujú jej vlastný plán. Táto mladá žena, ktorej povolanie k rehoľnému životu vychýlilo jej sľubne sa rozvíjajúcu hereckú kariéru, napokon objavila radosť plynúcu z odpovedania na milosť neustáleho obrátenia – milosť, ktorú Boh dáva každému z nás.

Nádejná herečka
Clare sa narodila v Severnom Írsku v roku 1982. Vyrastala v čase, keď viac záležalo na politickom než na duchovnom význame jej katolíckej identity. Protestantov a katolíkov veľmi rozdeľovali národnostné otázky. A práve uprostred tohto násilného konfliktu Clare vyrastala. Jej rodina nebola zvlášť zbožná; a hoci mama nútila Clare a jej sestry chodievať na svätú omšu, ona sama s nimi od istého času už nechodievala. Hodinu, keď mala byť na svätej omši, trávila s inými dievčatami v parku a potom sa vrátila domov.
Počas dospievania začalo byť jasné, že Clare má herecký talent. „Chcem sa stať herečkou. Nie však hocijakou. Slávnou herečkou,“ napísala. „Chcem byť slávna nielen v Írsku, ale na celom svete.“
Podľa všetkého táto jej túžba nebola celkom nereálna. Clare pomaly, ale isto začala šplhať po rebríčku hereckých úspechov. Jej živosť a zmysel pre humor boli očarujúce. Dokázala sa dokonale vžiť do svojich rolí. Dokonca jej ponúkli rolu vo filme a dostala pracovnú ponuku aj z jednej americkej televíznej stanice pre deti. Určite by to nejaký čas trvalo, no podľa všetkého by v Hollywoode dosiahla slávu.

Nečakaná púť
No toto dospievajúce dievča, ktoré sa vrhlo do sveta herectva, začalo vyhľadávať rôzne pôžitky. Začalo sa napríklad priveľmi oddávať večierkom a alkoholu. Preto súhlasila, keď jej jedna priateľka zavolala, či s ňou nepôjde na výlet do Španielska, lebo si myslela, že to bude výlet podobného razenia.
No keď sa Clare prvý raz stretla so skupinou, s ktorou tam mala ísť, zistila, že ide o čosi celkom iné. Tvorili ju prevažne dospelí ľudia v strednom veku; navyše všetci držali v rukách ružence. Na záberoch dokumentu zachytávajúcom jej svedectvo pobavene hovorí: „Povedala som: ,Vy všetci idete do Španielska?‘ Oni mi odpovedali: ,Áno, ideme na púť.‘ Ja som sa začudovala: ,Idete na čo?‘“
Táto skupina nemala namierené do nejakého turistického letoviska s plážami, ale do kláštora, založeného v 16. storočí. Veľký týždeň strávila so Služobnicami Domova Matky, rehoľou, ktorá sa zvlášť zameriava na evanjelizáciu mladých ľudí. Clare sa zúčastňovala na čo možno najmenšom počte aktivít. Jedna jej spolupútnička spomenula, že sa tam Clare radšej opaľovala. No na Veľký piatok sa zdráhavo pripojila k skupine a išla na liturgiu.
„Nepamätám si, či som si kľakla na jedno alebo na obe kolená, keď som mala pobozkať kríž,“ píše Clare vo svojom svedectve. „Pamätám si len, že som pobozkala klinec, ktorý prechádzal Ježišovými nohami, a dostala som vtedy osobitnú milosť: pochopila som, že na kríži Boh zomrel za mňa – za moje hriechy, za moje márnivé výstrelky, za moju nečistotu… Pochopila som, že to ja som pribila Pána na kríž a že ho môžem utešiť len tak, že mu darujem svoj život.“

„Stále ma zraňuješ“
No jej obrátenie sa ešte ani zďaleka neskončilo. Svoje zvyky mala v sebe hlboko zakorenené a bolo ťažké ich premôcť. Spomínala, ako v jednu noc, keď si mimoriadne veľa vypila, stála v sprchovom kúte a bolo jej zle. Odrazu silne pocítila niečiu prítomnosť – až tak, že si myslela, že sa niektorá z jej kamarátok prišla pozrieť, či je v poriadku.
Namiesto toho však začula hlas vo svojom srdci: „Prečo ma stále zraňuješ?“ Clare práve nakrúcala jeden film. No ako tak premýšľala o luxusnom hoteli, v ktorom bývala, a drahých reštauráciách, v ktorých jedávala, uvedomila si, že sa necíti naplnená.
„Tak som žila: bola som obklopená ľuďmi, chodila som z večierka na večierok a bola som úplne ponorená do hereckého sveta,“ napísala, „no napriek tomu som nemohla prestať myslieť na rehoľné sestry.“ S pivom v jednej ruke a s cigaretou v druhej sa Clare začala svojim priateľkám zdôverovať, že sa stane rehoľnou sestrou. Aká bola ich reakcia? „Tebe šibe!“
No keď Clare v roku 2001 ukončila strednú školu, naozaj požiadala o vstup do španielskeho kláštora rehole Služobníc. Ohromená rodina sa ju od toho snažila odhovoriť. Clare sa však už rozhodla. Neskôr o svojom rozhodnutí napísala: „Svätý Bonaventúra mal pravdu: Božia vôľa je náš pokoj.“ Clare začala písať novú kapitolu: tú, keď z lásky k Ježišovi odložila bokom svoje ambície.

Vyvoliť si Božiu vôľu
Nebola to ľahká cesta. Clare, navyknutá pútať na seba pozornosť, si musela privyknúť na pokorný rehoľný život. Spočiatku neustále zápasila s túžbou po sláve – možno, že sa stane slávnou rehoľnicou –, no časom sa o slávu starala čoraz menej a čoraz viac dbala o to, aby milovala ľudí okolo seba. Ctí ju i to, že robila všetko, čo jej prikázali predstavené. Službe a evanjelizácii sa venovala tak neúnavne, ako sa kedysi vo svojom živote oddávala rôznym potešeniam.
Nemožno však povedať, že by v povolaní stratila svoju povahu. Clare bola, jedným slovom, zábavná. Rozosmievala ľudí; nosila so sebou gitaru a zanietene spievala piesne. Bola miláčikom detí, o ktoré sa rehoľa starala; obdivovali ju nielen pre jej živé vystupovanie, ale aj pre to, ako ich povzbudzovala hľadať Ježiša.
Clarina vášnivá túžba po obrátení sa zrodila z jej vnútorného zápasu o to, aby si vyvolila Božiu vôľu. Toto jasne vidno na jednom ráznom liste, ktorý napísala deťom. Deti v ňom povzbudzovala k tomu, aby sa usilovali nasledovať Božiu vôľu. Raz Clare viedla modlitbu; v jej spisoch sa zachovali body tejto modlitby. „Spýtajte sa Pána, čo od vás chce,“ napísala. „PRESTAŇTE robiť to, čo chcete vy a čo sa vám zdá dobré, a ZAČNITE plniť Božiu vôľu… Tak nájdete pravé šťastie.“
Clare, plná takéhoto šťastia, 8. septembra 2010 zložila večné sľuby v reholi Služobníc Domova Matky – bolo to deväť rokov po tom, čo do tohto rádu vstúpila ako dospievajúca kandidátka. Keď duchovne dozrela, udiali sa v nej určité zmeny. Vzrástla jej túžba po tichu a po čase osamote s Ježišom. S neúnavnou veselosťou znášala časté migrény, nedostatok spánku a ťažké pracovné podmienky. Istému kňazovi na Veľký piatok 2015 napísala e-mail so slovami: „Všetko, čo je ťažké, ma napĺňa radosťou, pretože ma to privádza bližšie k Pánovi.“

„Prefiéro el Paraíso“ – Dávam prednosť raju
Od chvíle, keď Clare vstúpila do rehole Služobníc, pôsobila na rôznych miestach: v Španielsku, v Spojených štátoch amerických i v Ekvádore. Niektoré z komunít, v ktorých pôsobila, sa venovali vyučovaniu v školách; jedna sa starala o umierajúcich v miestnej nemocnici. Jej posledným pôsobiskom bola vidiecka komunita v ekvádorskej obci Playa Prieta, kde sestry učili v miestnej škole a viedli farské katechézy.
V apríli 2016 zasiahli celý tento región obrovské záplavy. Sestry sa celé dva týždne snažili opraviť svoju školu a pomôcť miestnym rodinám. No prišla ďalšia prírodná katastrofa. Zemetrasenie 16. apríla 2016 o 18:58 zmenilo školu na rumovisko. Pod troskami zostalo uväznených sedem dievčat a päť sestier vrátane Clare.
Keďže betónové dosky boli príliš ťažké na to, aby sa nimi dalo len tak hýbať, musela táto maličká komunita čakať do rána na stroj, ktorý by dokázal odstrániť trosky. Úspešne sa podarilo vyslobodiť tri sestry a dve dievčatá – no Clare a päť ďalších žiačok stále chýbali.
Clare práve vo chvíli, keď toto miesto zasiahlo zemetrasenie, učila svoje žiačky hrať na gitare. Medzi jej obľúbené piesne patrila pieseň Prefiero el Paraíso (Dávam prednosť raju). Refrén (preložený zo španielskeho originálu) znie:

Dávam prednosť raju.
Rinie sa z môjho vnútra.
Už nemám strach dávať,
odovzdať sa smrti aj životu.

Napokon sa rozniesla správa: Clare spolu s piatimi dievčatami v ten deň zomrela. Mala tridsaťtri rokov – tak ako Pán, ktorého milovala.

Odovzdaná Bohu
Clare Crockett sa úplne odovzdala a zasvätila Ježišovi. Našla radosť na ceste, po ktorej kráčala s Bohom, hoci sa veľmi líšila od tej, po ktorej túžila kráčať od detstva. Jej príbeh je pre nás príkladom toho, ako môže Božia milosť viesť aj nás – ak jej dovolíme uchvátiť naše srdce a zmeniť naše plány.
Sestra Clare v liste, ktorý napísala mladým dievčatám z Playa Prieta len týždeň pred svojou smrťou, povzbudzuje svoje žiačky takto: „Zmena je ŤAŽKÁ. A boj je ÚNAVNÝ… No pokračujte, nebojte sa!“ Clarino povzbudenie nasledovať Ježiša, aj keď je to niekedy namáhavé, je pozvaním pre každého z nás – bez ohľadu na to, v akom stave je náš vzťah s Bohom. Ak urobíme toto rozhodnutie, môžeme si byť istí, že nás dovedie k trvalému pokoju.

Svedectvo sestry Clare a film o jej živote možno nájsť na stránke www.sisterclare.com.

Laura Loker

Uverejnené s láskavým dovolením redakcie Slovo medzi nami.
Pôvodný článok nájdete na smn.sk.

Prikladáme film o sestre Clare. Video obsahuje aj slovenské titulky.

The post Vzdala sa svojich ambícií: Clare Crockett sa rozhodla celým srdcom nasledovať Ježiša appeared first on Zasvätený život.

(Peter Pacák) Ježiš je Svetlo sveta. A hoci ľudia často milujú tmu viac ako svetlo, on tu stále je a svieti, aby prenikol aj cez tú najväčšiu tmu. Tmu hriechu, samoty a duchovnej prázdnoty. Loďka nášho života je často vystavená búrkam a mnohým protivenstvám. Ježišove slová nás povzbudzujú, aby sme svoj zrak upreli na jeho tvár. Ak zostaneme s ním, lúče jeho svetla budú pre nás majákom počas každodennej plavby k svätosti.

Vydavateľstvo DON BOSCO ponúka krátky rozhovor s don Štefanom Turanským, teológom a pedagógom, nielen o knihe Duša Kristova, ale aj o jeho vzťahu k nej a knihám ako takým.

Čím ťa kniha Duša Kristova oslovila, prečo si sa ju rozhodol preložiť?
Kniha Duša Kristova ma oslovila predovšetkým tým, že som v nej našiel to, čo som vždy chcel a túžil povedať Ježišovi predovšetkým po svätom prijímaní: bola to túžba zjednotiť sa s ním, vyjadriť mu to, čo som mal práve na srdci. A tak som si povedal, preložím ju do slovenčiny, aby aj ostatní mohli objaviť krásu a hĺbku tejto modlitby.

Je preklad knihy len technický, jazykový proces, alebo ako pristupuješ k prekladu ty?
Nie som odborník na preklady a ani sa tým neživím. Kniha ma najprv musí osloviť, mala by byť prínosom aj pre druhých a až potom sa pustím do prekladu. Našťastie sa stretávam s vynikajúcimi korektorkami, ktoré nielenže vedia vychytať nepresnosti a text štylisticky vycibriť, ale sú mi nápomocné v tom, ako pre tlmočiť a vyjadriť vnútorné bohatstvo a krásu knihy.

Si sčítaný a vzdelaný človek, dlho si pôsobil v zahraničí. Sú knihy ešte „in“?
Prechádzame kultúrnou revolúciou, dnes sa totiž číta čoraz menej a čoraz viac nás ovláda kultúra internetu. Som však hlboko presvedčený, že dobrá, kvalitná kniha má čo povedať aj dnešnému človeku, ak sa nechce živiť iba plytkým surfovaním a krátkymi správami.

Podľa čoho si vyberáš knihy? Koľko kníh si počas roka pozeráš (máš v rukách) a koľko z nich prejde tvojím „sitom“?
Kniha ma musí „niečím“ zaujať, osloviť, dotknúť sa môjho vnútra, doslova poštekliť moju zvedavosť… Tak do rúk sa mi dostane 10 – 15 kníh, ale mojím „sitom“ prejde od 3. do 5. kníh.

Duša Kristova a Štefan Turanský – máš nejaký osobný vzťah k tejto modlitbe?
Už od detstva sme ju spievali v kostole a vnímal som, že mi doslova hovorí „z duše“. Očarila ma svojimi prosbami k Ježišovi, ktoré vyjadrujú tie najskrytejšie a najhlbšie túžby, očakávania a priania nášho vnútra. Po nej som mal vždy pocit, že sa moje priateľstvo s Ježišom prehĺbilo, upevnilo, že som ho vnímal bližšie, akoby sa slová tejto modlitby stávali súčasťou môjho života a odpoveďou na mnohé moje otázky.

Čo by si odkázal čitateľom resp. tým, ktorým sa kniha dostane do rúk?
Aby si knihu „vychutnali“, nie prečítali. Totiž obsah tejto knihy treba postupne do seba „nasávať“, umožniť mu, aby postupne prenikal do vyprahnutosti nášho srdca a pomohol nám nie len upevniť naše priateľstvo s Ježišom, ale predovšetkým sa učili formulovať a vyjadriť to, čo mu niekedy nevieme alebo nedokážeme povedať a odovzdať.

Knihu Duša Kristova si môžete objednať na internete, alebo zakúpiť v kresťanských kníhkupectvách.

Tím Vydavateľstva DON BOSCO

The post Kniha Duša Kristova – rozhovor s prekladateľom saleziánom Štefanom Turanským appeared first on Zasvätený život.

(Peter Pacák) Raz mi jeden kňaz v rozhovore povedal: „Ty tu nie si preto, aby si robil problémy.“ A akokoľvek to mohlo vyznieť negatívne, mňa to zasiahlo v pozitívnom duchu. Priniesť veľkú úrodu. Dať svojmu životu zmysel. Konať tak, aby som nebol na príťaž, ale na budovanie a rast. Ak pšeničné zrno neodumrie, neprinesie úrodu. Obetovať svoj čas, svoje schopnosti, svoje pohodlie. Dať seba pre dobro blížneho. K tomu sme pozvaní deň čo deň. Milovať konkrétnou láskou konkrétnych ľudí.

Trnavský arcibiskup Mons. Ján Orosch pozýva rehoľné komunity v Trnave, aby sa zapojili do jeho modlitbovej iniciatívy za ukončenie pandémie nového koronavírusu, ktorá je spojená s eucharistickým požehnaním z okna Arcibiskupského úradu a koná sa pravidelne o polnoci už od 21. marca.

Teraz, keď už nie je vychádzanie z domu obmedzované, trnavský arcibiskup prosí rehoľníkov a rehoľné sestry, ktorí sídlia v Trnave, aby sa aj osobne zapojili do týchto polnočných eucharistických pobožností. Kiež sa medzi sebou dohodnú, z ktorej rehole a kedy by mohli aspoň dvaja z nich prísť pod okno Arcibiskupského úradu.

Ak by mali rehoľné sestry obavy v tejto polnočnej hodine vyjsť z kláštora, Arcibiskupský úrad je im ochotný zabezpečiť dovoz. Prosba trnavského arcibiskupa Mons. Jána Oroscha smeruje najmä k provinciálnym predstaveným a superiorom domov. Kiež si rehoľníci prinesú so sebou sviečku a oblečenie podľa aktuálneho počasia.

Polnočná modlitba z okna Arcibiskupského úradu je doplnená aj o prosbu k Pánu Bohu za dar potrebného dažďa a dobrú úrodu. Predpokladá sa, že tieto eucharistické stretnutia budú trvať do slávnosti Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi, to znamená do 14. júna (nedeľa), kedy by sa uvedené eucharistické pobožnosti ukončili procesiou Božieho Tela.

V prípade pretrvávajúcich zákazov v súvislosti s pandémiou nového koronavírusu by sa ukončili pod oknom Arcibiskupského úradu posledným eucharistickým požehnaním.

TK KBS informoval Arcibiskupský úrad v Trnave

The post Arcibiskup Orosch pozýva zasvätených k účasti na polnočnej pobožnosti appeared first on Zasvätený život.

(Peter Pacák) Všade, kam Pavol prišiel, podľa svojho zvyku tri soboty hovoril o Písmach a svedčil o Mesiášovi. Mnohí počúvali a prijímali slovo s nadšením, ale bolo aj mnoho tých, ktorí sa búrili a brojili proti Pavlovi a jeho učeníkom. Ale tí hlásali vhod-nevhod podľa poverenia, ktoré dostali od Pána. Skrze krst sme túto misiu prijali my všetci. Nemusíme putovať ako Pavol. Stačí, ak náš život bude svedectvom o Kristovi. Ako? Keď každý náš skutok bude preniknutý nekonečnou Božou láskou.

(Peter Pacák) Človek nemôže vidieť Boha, ale Boh vidí človeka. Slepec pri rybníku Siloe je prototypom všetkých ľudí. Fyzická slepota je obrazom duchovnej slepoty. Zabraňuje človeku vidieť pravdu, ktorá oslobodzuje, nemôže vidieť Boha ako Otca, seba samého ako syna a blížneho ako brata. Je to slepota človeka, ktorý si myslí, že vyžije aj bez Božieho slova.

Výraz „od narodenia“ predstavuje stav, vyjadrujúci limity samotnej ľudskej prirodzenosti, v ktorej sa všetci rodíme. Prekročiť ich možno len novým narodením, ktoré je Božím darom. Slepý od narodenia nevie, čo je to svetlo, čo je slnko, aký je svet. Duchovná slepota nám zastiera nesmierne svety. Ale to si človek uvedomí až potom, keď mu Boh otvorí oči. V tomto prípade je uzdravenie výsledkom spolupráce. Uzdravuje Ježišovo slovo, ale jeho moc sa prejavuje vďaka tomu, že slepec uverí a koná podľa neho.

Rozhovor redaktora Pavla Rábaru z Konzervatívneho denníka Postoj s benediktínskym mníchom Jánom Dolným o živote počas pandémie.

Hovorí, že medzi karanténou a klauzúrou nie je veľký rozdiel, ibaže tá druhá sa žije natrvalo. Rozpráva, ako počas pandémie žijú mnísi v Kláštore Premenenia Pána v Sampore, či si vydýchli od hostí a pútnikov, ako sa ich dotkla kríza finančne, a vysvetľuje, prečo ho mrzí neposlušnosť voči biskupom pri opatreniach. Benediktínsky kňaz Ján Dolný.

Zvonku to vyzerá, že kláštor a v ňom zatvorení mnísi si nejakú pandémiu ani nevšimnú. Alebo je to inak? 

Je pravdou, že v mnohých veciach sa náš život vôbec nezmenil. Vstávali sme rovnako o piatej a o 5:30 sa zišli na ranných chválach, o hodinu neskôr na svätej omši a potom na raňajkách, po ktorých sme sa dali do práce. Čiže naďalej sme žili svojím rytmom modlitby a práce. 

Zároveň však platí, že posledné dva mesiace boli pre nás v niečom iné. Aj nás sa dotkla situácia vo svete, citlivo sme vnímali obavy ľudí a prežívali sme ich asi rovnako ako ostatní ľudia. 

V čom ste teda pocítili koronakrízu? 

Niektorí sa ma už pýtali, ako som tento čas prežíval. Odpovedal som, že medzi karanténou a klauzúrou nie je veľký rozdiel. Obidve znamenajú určité obmedzenia. Pojem karanténa pochádza vraj zo štyridsaťdňovej izolácie lodí v prístave v čase pandémie. Klauzúra je zase stabilná súčasť nášho mníšskeho spôsobu života, keď žijeme do istej miery oddelení od sveta v bratskom spoločenstve. 

Nejaký rozdiel tam však asi bude… 

Najväčší rozdiel medzi karanténou a klauzúrou spočíva v tom, že karanténu prežíva človek ako niečo dočasné a môže sa tešiť na jej koniec. V prípade klauzúry vyhliadka na koniec neexistuje. Preto musí človek pristupovať ku klauzúre nie ako k obmedzeniu, ale ako k príležitosti. Mal by ju vnímať ako šancu sústrediť sa na toho, komu sa rozhodol venovať život. Pandémia spôsobila, že ľudia prežívali čas karantény, ktorá ich istým spôsobom zavrela do klauzúry. 

Vo vašom kláštore bežne prijímate hostí, teraz ste zostali sami. Aké to bolo? 

Dom hostí máme stále zatvorený, nemali sme ľudí na bohoslužbách. Napriek tomu sme prežili peknú Veľkú noc. Fakt, že ľudia v kostole chýbajú, posilnil vo mne vedomie, že moja modlitba a prežívanie bohoslužby je niečím, čím akoby zastupujem všetkých, ktorí na nej nemôžu mať účasť. 

Kontakt s ľuďmi bol úplne na minime? 

Boli sme pomerne izolovaní. Hoci cez bežný deň k nám prídu na svätú omšu dvaja katolíci zo Samporu, v nedeľu to býva od 30 do sto ľudí. Veriaci vzali opatrenia vážne a nikto sa k nám nedomáhal a nedobýjal.

Čo sa týka internetového kontaktu, prežíval som tento čas viac ako príležitosť na stíšenie. Nemyslím si, že virtuálny kontakt dokáže nahradiť bezprostredný, no nakoniec som sa dal nahovoriť na niekoľko online stretnutí s ľuďmi, ktorým robím duchovné sprevádzanie. 

Ako vyzerala účasť na svätej omši túto nedeľu? 

Hostia síce neboli, na svätú omšu k nám prišlo asi dvadsať ľudí, čo je stále menej, ako chodí bežne. 

Kedy prijmete opäť hostí a pútnikov? 

Dom hostí otvoríme až začiatkom júna. 

Dom hostí zamestnáva časť komunity, či už ide o starostlivosť, ale aj venovaný čas na rozhovory a spovede, plus kuchyňa. Dá sa povedať, že ste si od ľudí vydýchli? 

(Úsmev.) V niečom to platí. V našom kláštore – ako to býva v reholiach a mníšskych rádoch – je isté napätie medzi oddelením sa od sveta a hľadaním Boha v samote a na druhej strane otvorením sa ľuďom, ktorí prichádzajú, a službe. Teraz získala táto oblasť iné parametre a spomínaná otvorenosť ľuďom prestala byť nárokom na náš čas. Mohli sme sa viac sústrediť na vnútorný život a hľadanie Boha. 

Hodnotíte teda uplynulý čas skôr pozitívne?

Viac ľudí mi to potvrdilo a tiež to tak vnímam, že to bol požehnaný čas. Niektorí z našich bratov sa vyjadrili, že konečne môžeme hlbšie prežívať to, k čomu sme v prvom rade povolaní. Svätý Benedikt v Regule hovorí, že mních je ten, kto hľadá Boha, preto prichádza do kláštora, aby mu vytvoril priestor. V tomto zmysle išlo o istý výdych, ale na druhej strane sme čas využili na iné práce, na ktoré nemáme bežne kapacitu, keď sú u nás hostia. 

Čo také ste robili? 

Napríklad sme kompletne vyčistili dom hostí, vyprali matrace, natreli okná. Momentálne sme v období zavŕšenia prác na novej stavbe, ktorá bude samotným priestorom kláštora, kam sa chceme v tomto alebo budúcom mesiaci presťahovať. Budovu, kde aktuálne žijeme, necháme celú k dispozícii ako dom hostí. Čiže voľnejšie ruky v tomto období nám umožnili venovať sa posledným úpravám na novej stavbe kláštora.

Kňaz Ján Dolný žije v benediktínskom kláštore štvrtý rok, predtým pôsobil v USA.

Niektoré komunity si našli aj viac času na seba, nejakú novú záľubu či šport. Ako to bolo u vás? 

Vnímam to tak, že na rozdiel od rehoľníkov, ktorí sa viac venujú službe vo svete, my mnísi žijeme ako spoločenstvo viac-menej stále. V tomto som preto nezaregistroval nový priestor pre vzťahy, ktoré treba dobiehať. Tri razy do týždňa máme vyhradený čas tzv. rekreácie, kde sa rozprávame alebo hráme spoločenské hry. Som v kláštore štvrtý rok a stále sa na rekreáciu teším. 

Ako ste prežívali tento čas vy osobne? 

Túto jar som si našiel viac času na prácu vonku – popri mojich ostatných službách. Osadil som z kvetináčov sekvoje, ktoré som si priviezol ešte z Ameriky, a už sú z nich pekné stromčeky. Zbieral som tiež púpavu a robil púpavový med. Aj takéto veci mi priniesli veľkú radosť. 

Mimochodom, v poslednom čase nám pribudli viacerí záujemcovia o život v kláštore. Máme troch nových novicov a troch postulantov. Naše spoločenstvo teda z 12 členov narástlo na 18 ľudí, čo prinieslo novú dynamiku. Počas korony sme síce ostali uzavretí, ale určite nie skysnutí, lebo prišla nová krv. 

Zvyšuje sa teda šanca, že kláštor v Sampore bude opátstvom?

Na opátstvo treba 13 mníchov s večnými sľubmi. Momentálne ich máme jedenásť a dvaja sa k večným sľubom v horizonte dvoch rokov blížime. Je teda možné, že povýšenie na štatút opátstva sa blíži. 

Mnohí riešia dnes aj finančnú stránku pandémie, váš dom hostí býva počas roka vyhľadávaný, dokončujete veľkú stavbu, je to aj pre vás téma? 

Určite. Tým, že staviame, potrebujeme prísun financií a dom hostí je dôležitý zdroj príjmov. Náš ekonóm hovorí, že sa nás to tiež dotklo a v istom zmysle aj my čelíme výzve dôvery, že všetky výdavky spojené so stavbou dokážeme dotiahnuť. Predstavený nám však pripomenul, že sú ľudia, ktorí majú vážne až existenčné problémy, takže nechceme svojimi finančnými ťažkosťami zaťažovať ľudí, ale skôr k tomu pristupovať s dôverou, že ako sa Pán Boh staral doteraz, tak nám pomôže aj v tomto období. 

Na druhej strane sa po vašom presťahovaní zvýši kapacita pre hostí, takže možno vám to vynahradia.

Áno, ale to nebude hneď, lebo vzhľadom na ďalšie obmedzenia otvoríme dom hostí spočiatku pre nejakých šiestich ľudí. Hoci izby budú voľné, predpísané vzdialenosti pri stravovaní nám neumožnia vytvoriť dostatočný priestor pre plnú kapacitu. Ale časom sa to hádam zlepší. 

Aká bude kapacita domu hostí po novom? 

Teraz máme k dispozícii jedenásť hosťovských izieb, pričom z desiatich sa dajú spraviť dvojposteľové. V časti, ktorú uvoľníme po našom presťahovaní, sa nachádza ďalších 15 izieb, ale z nich nebudú všade „dvojky“. Napriek tomu stanovíme horný strop okolo 40 ľudí.  

V čom podľa vás zmenila táto kríza cirkev, kresťana či našu vieru? 

Ako hovorí profesor Krčméry, je veľa vecí medzi nebom a zemou a možno sme sa vďaka kríze stali o čosi citlivejší práve na tento rozmer. Súčasný spôsob života v nás oslabuje pocit spolupatričnosti, zabúdame, že každý deň je vo svete veľa utrpenia. Výhody, ktoré prináša život, považujeme za samozrejmosť. Zrazu nás v tomto pandémia stopla a inšpirovala, že tento čas možno venovať viac skúmaniu sa a prehodnocovaniu priorít. Ak je to tak, potom toto obdobie malo pozitívny význam.

Teraz si ľudia mali šancu trochu vyskúšať aj istý rozmer mníšskeho života. Vnímate to tiež tak? 

Súčasťou nášho mníšskeho života je stabilita, o ktorej hovorí aj Štěpán Smolen v knihe Buď, kde si. Pripadá mi až úsmevné, že kríza povedala všetkým: Budeš tam, kde si – a istým spôsobom nás prinútila k stabilite, ktorá má svoje pozitívne ovocie. 

Dobré je, keď stabilitu človek nevníma ako obmedzenie, ale vďaka nej sa zameria na to, čo je v živote dôležité, a prijme obmedzenia ako priestor, v ktorom sa môže dôsledne venovať modlitbe alebo nejakej časti života. Ako hovorí môj obľúbený svätý, kardinál John Henry Newman, táto dôslednosť, vytrvalosť a konzistentnosť v našom duchovnom úsilí prináša ovocie. Aj mníšska regula stojí na neustálom opakovaní, ktoré pomáha, aby človek rástol vo vzťahu k Bohu a pomáhal pretvárať svoju prirodzenosť. 

Vidíte v niečom aj úskalia krízy? 

Otázne zostáva, ako sa vyrovnáme s naštrbením zaužívaného sviatostného spôsobu života. Skoro všetci boli ukrátení o prístup k svätému prijímaniu, mnohí aj k sviatosti zmierenia. Sám sa pýtam, čo prinesie tento rozmer koronakrízy. Mohla to byť príležitosť v hľadaní toho, čo cirkev volá duchovné prijímanie, alebo, naopak, hrozí, že príde väčšia vlažnosť v praktizovaní viery. Na to odpovie asi až budúcnosť. 

Čo by sme si z toho teda mali odniesť?

Nedávno ste mali na Postoji článok o americkej autorke Flannery O´Connorovej. Kdesi sa vyjadrila, že všetky jej poviedky vychádzajú z toho, ako vníma život – ako drámu, v ktorej sa Božia milosť neúnavne snaží pôsobiť na zatvrdnutú ľudskú prirodzenosť. Preto často v knihách používa násilie a situácie, v ktorých je človek vydaný napospas veľkému zlu, ktoré ho paradoxne prinúti zo svojej bezpečnej reality padnúť na kolená a otvoriť svoje srdce Božej milosti. 

Preto si myslím, že spomínaná stabilita je určitým spôsobom násilia. Púštni otcovia často spomínajú výrok Písma, že „od dní Jána Krstiteľa podnes trpí nebeské kráľovstvo násilie a násilníci sa ho zmocňujú“ (Mt 11,12). Slovo násilie je blízke úsiliu a naozaj – duchovný život si skutočne vyžaduje úsilie. Tento čas krízy nás ochudobnil od často domnelých snáh o sebarealizáciu a konfrontoval nás so sebou a úrovňou našich vzťahov. Ide o prvky mníšskej stability, ktorú by sme si mohli so sebou zobrať aj do ďalších dní. 

Počas krízy sa ukázali a stále ukazujú aj rozdielnosti názorov v cirkvi. Najprv sa objavili hlasy, ktoré vnímali hygienické opatrenia ako postoj proti viere v Božiu ochranu, akoby išlo o spor viery a rozumu. 

Mohlo ísť o isté pokušenie k fideizmu, čiže k jednostrannému dôrazu na rozmer viery. Už scholastická axióma však tvrdí, že milosť buduje na prirodzenosti. Ak teda išlo o to, či sa sväté prijímanie ako duchovný liek môže stať zdrojom nákazy, napadá mi otázka, či potom môžeme odložiť úplne bokom akékoľvek hygienické predpisy a pokojne rozdávať eucharistiu s neumytými rukami? 

Ale viac ako tieto a podobné otázky ma veľmi mrzí iná skutočnosť – a síce malá dôvera k našim cirkevným autoritám. Ak totiž poslúcham predstaveného do tej miery, pokiaľ jeho rozhodnutia zodpovedajú mojim predstavám, tak neposlúcham predstaveného, ale svoje predstavy.

Čo konkrétne máte na mysli? Lebo výhrady voči hierarchii zaznievali na začiatku, prečo zatvárajú kostoly, až po aktuálnu polemiku o prijímaní na ruku.

Mám na mysli všetko, hoci vypuklé je to aj teraz pri rozhodnutí o prijímaní na ruku. Priznávam, že môžem byť ovplyvnený tým, že som prežil desať rokov v Spojených štátoch. Prišiel som tam s predsudkami a bol som veľmi prekvapený úrovňou náboženského života, ktorý som v USA našiel – možno nie na celospoločenskej úrovni, ale vo farnostiach, kde som slúžil, som videl veľa príkladov autentickej viery. 

Aj táto skúsenosť mi pomáha nájsť perspektívu a postoj k takýmto, azda čiastočným otázkam, ktoré nemožno označiť za rozhodujúce. Lebo je pravdou, že niekto môže eucharistiu prijať chladne aj do úst a, naopak, iný s veľkou bázňou aj na ruku. 

Som za to, aby sa nemenil zaužívaný spôsob, ale ak je na to vážny dôvod a naši biskupi o tom rozhodnú, tak to jednoducho pokorne prijmime.

Pavol Rábara

Foto – archív J. D.

The post Náš kláštor zostal bez hostí, ale ľudia vonku zažili niečo z mníšskej stability appeared first on Zasvätený život.

(Peter Pacák) Ježišove skutky nepatria do bežných dobrých skutkov. Človek sám od seba nemôže uzdraviť to množstvo chorých, oslobodiť posadnutých, otvoriť oči slepým od narodenia alebo vzkriesiť mŕtvych. Preto viera v Ježiša a v jeho božstvo sa v nás môže zapáliť aj z premýšľania o jeho skutkoch. Jeho slová sa nám môžu zdať rúhaním, dokiaľ neuveríme, že je naozaj Boží Syn. Človek je slabý a malý, keď je sám, ale je „boh“, keď sa zjednocuje s Bohom skrze jeho Slovo.