09:00 – Zamyslenia na dnes

Audio kázeň

AI   Je to len niekoľko dní, ako som si opäť položil otázku: Ktorá informácia je dôležitejšia? Tá, ktorú poznajú milióny ľudí lebo bola zverejnená, alebo tá, ktorá je určená len niekoľkým, čiže tajomstvo? K úvahe ma inšpirovala vojna na Ukrajine, ktorú predchádzala a sprevádza informačná vojna.

Osobne však túto otázku riešim dávno. Veď pracujem v médiách, ktoré šíria informácie obrovskému množstvu ľudí. A snažím sa cez ne ponúkať aj Kristovo evanjelium.

KE:   Ale keď prídem k Veľkej Noci, k Ježišovmu vzkrieseniu, vždy ma vyruší, že on ho nezverejnil. Že sa zjavil len niekoľkým. Maximálny počet, ktorý Sväté Písmo pozná, je 500 bratov, ale to je len spomienka v prvom liste Korinťanom. Evanjeliá však píšu len o malých, akoby súkromných stretnutiach so ženami a učeníkmi. Prečo sa Ježiš neukázal zástupom, ktoré ho predtým počúvali? Prečo neprišiel ukázať svoju výhru nad smrťou svojim nepriateľom, ktorí ho odsúdili a dali popraviť?      

DI:   Myslím, že z nejakej miery nám odpoveď ponúka práve súčasná situácia a spomínaná vojna. Debatujúc o nej vidím, kto má aký zdroj informácií, kde a či vôbec sleduje nejaké správy. Ale nielen to. Je zrejmé, aj komu veril pred vojnou a komu verí teraz. Podľa toho hľadá nielen informačné kanály, čo bude pozerať, čítať a počúvať, ale aj hodnotí pravdivosť správ. Ak aj väčšina iných médií a ľudí tvrdí, že je to zelené, on to vidí modré, lebo tak to vidieť chce. Presne o to v informačnej vojne ide. Nie o pravdu, ale o manipuláciu. Pričom väčšina z nás si myslí, že zmanipulovaní sú tí druhí.

Ak sme si pri sledovaní Ježišovho umučenia uvedomili, že išlo o najväčší zápas medzi dobrom a zlom v dejinách ľudstva, malo by nám byť jasné, že sa okolo neho rozpútala aj informačná vojna. Najskôr o faktoch a potom o zmysle. A znovu dookola.  

Matúšovo evanjelium len niekoľko riadkov po texte ktorý sme čítali, spomína ako prišli strážnici Ježišovho hrobu k veľkňazom a povedali, čo sa stalo. Taktiež, ako dostali veľa peňazí a inštrukciu: „Tak vravte: V noci prišli jeho učeníci a kým sme my spali, oni ho ukradli“. Napriek tomu, že reč si protirečí sama v sebe, je nezmyselná, autor pri písaní evanjelia 50 rokov po udalosti spomína: „A toto sa hovorí medzi Židmi až do dnešného dňa.“

Neskôr sa začala popierať Ježišova Božská prirodzenosť. Spory vo vnútri Cirkvi, medzi kresťanmi, trvali niekoľko storočí. Lebo ak Kristus nebol Bohočlovek, jeho smrť pre nás nemá zmysel a ako napísal apoštol Pavol stále sme v hriechoch. Dezinformácia išla po jadre veci.            

PAR  V určitom slova zmysle sme jej svedkami dodnes, aj keď tu už nemáme bojovný ateizmus „vedecky“ tvrdiaci, že Boh neexistuje. V súčasnosti sa sily zla preskupili a presvedčili množstvo ľudí, že treba žiť, akoby Božie prikázania boli nezmyslom. Zabíjať, smilniť, kradnúť a klamať sa v mnohých prípadoch stalo „ľudským právom“. Ale ak autor prikázaní nemá pravdu v tom, ako treba žiť, nemôže byť Bohom! A ak k tomu pripojíme heslo „veď niečo nad nami existuje“, pochopíme, prečo svet (i Slovensko) skutočného Boha pre svoj život nepotrebuje.    

MY   Vráťme sa však ku Kristovi a našej základnej otázke o informáciách. Účinnejšie, či dôležitejšie sú zverejnené, alebo utajené?

Cirkevné dokumenty ostatných desaťročí označujú Krista za dokonalého komunikátora. Jeho reči a celkové pôsobenie ukazujú, že presne vedel čo robí, a v evanjeliách nájdeme poučky väčšiny masmediálnych odborníkov dávno obsiahnuté. Aj keď iným jazykom.

To ukazuje, že Kristus pri zverejnení svojho najväčšieho víťazstva, zmŕtvychvstania, konal premyslene a najlepšie ako sa dalo. Neurobil z toho mystické tajomstvo, známe len niektorým. Nezakazoval o tom hovoriť. Ale prvotné svedectvo malo byť osobné a tým pádom nespochybniteľné. Dal ho tým, ktorí naň boli pripravení, ako o tom budeme počuť v zajtrajšom prvom čítaní. Pričom sila tohto faktu svedkov ovplyvnila natoľko, že väčšina zaň podstúpila smrť.

A ich svedectvo tak ovplyvnilo ich poslucháčov, že mnohí urobili podobne a robia tak dodnes. Kresťanstvo je najviac prenasledovaným náboženstvom na svete. Sila zla, klamstva, podvodu, výsmechu, manipulácií, dezinformácií je tak obrovská, že sa jej niekedy až zľakneme. Ale pravda je na našej strane. A historická skúsenosť 2000 rokov kresťanstva – Cirkvi ukazuje, že nezanikne, nezahynie, že zlo ju nepremôže. Ak sme uverili Kristovi, zvíťazíme! 

ADE   Preto by som v tejto chvíli chcel vyzvať k vďačnosti všetkým, ktorí nám pravdu o Ježišovom vzkriesení zvestovali. Počnúc oným ženám pri Ježišovom hrobe, cez evanjelistov, národných vierozvestov až po našich rodičov, či kňazov. Osobne dnes ďakujem svojmu Učiteľovi a Pánovi za spôsob odovzdania tejto pravdy, správy o svojom víťazstve. Lebo je účinný a najlepší.   

Amen.

Vladimír Slovák

Tento článok publikujeme s láskavým dovolením redakcie Svet kresťanstva / Postoj.

O tom, ako sa dá žiť mystický život v dnešnom svete, hovorí bosý karmelitán Dušan Hricko.

Keď sa spomenie slovo mystika, väčšina ľudí si ho spojí s púštnymi otcami, so svätou Teréziou z Avily či svätým Jánom z Kríža. Akoby patrila len do minulosti, o ktorej si radi prečítame z historických kníh.

Prečo je dnes mystický spôsob života málo známy a propagovaný? Podľa brata Dušana Hricka je cirkev na Slovensku málo mystická. Vo vedomí ľudu absentuje základ – hlboký postoj, osobný vzťah s Bohom.

V rozhovore predstavený komunity Bosých karmelitánov vysvetľuje, čo je podstatou a pointou mystického života a ako spoznať stupne dokonalosti podľa charakteristiky svätej Terézie z Avily.

Podľa brata Dušana aj dnešný svetský človek môže byť mystikom so sprievodnými javmi ako levitácia či bilokácia, ktoré zažíval svätý páter Pio. Stačí sa vydať na svoje osobné dobrodružstvo lásky s Bohom.

Na Slovensku sa o mystike často nehovorí ani nepíše. Kde sa stala chyba?

Slováci sú vychovávaní k výkonu. Sú veľmi zameraní na prácu. Veľa právd vnímajú prakticky. Žijú v presvedčení, že nebo si musia zaslúžiť. Musia pre to niečo urobiť, napríklad pomodliť sa tisíc litánií, dvetisíc ružencov, ísť na sedemnásť pútí a podobne. Akoby si chceli celý život na to zarobiť.

Mystiku nechávajú pre tých „svätejších“ ako niečo, čo nie je určené im. Čo na jednej strane môže u mnohých vyvolávať strach, na druhej strane ich to priťahuje.  

Cirkev na Slovensku vnímam ako charizmatickú, ale málo mystickú. Percentuálne vyjadrené: 90 ku 10. Už sa nachádzajú skupinky, ktoré túžia po niečom hlbšom, nielen po niečom sladkom.

Za tento názor som už dostal niekoľkokrát „po nose“. (Úsmev.) Vo vedomí nášho ľudu absentuje základ – hlboký postoj, osobný vzťah s Bohom. Do takéhoto vzťahu sme pozvaní všetci, bez rozdielu.

Mystika u niektorých ľudí vyvoláva strach? Čoho sa podľa vás boja?

Ľudia majú strach z neznámeho. Ak prekročia tieto hranice, sú plní očakávania, čo sa bude diať. Obávajú sa, že Boh ich bude viesť cestami, po ktorých oni nechcú ísť. Preto z diel svätého Jána z Kríža na začiatok odporúčam Živý plameň lásky, kde sa dozvedia, čo ich čaká. Môžu získať presnejšiu predstavu o duchovnej ceste. O tom, čo môžu zažiť, čo je ich cieľ, ktorý majú mať stále pred očami.

U mnohých tiež absentuje statočnosť a vytrvalosť. Cesta každého z nás je individuálna a hrboľatá, ale ak nestrácame zo zreteľa cieľ, vytrváme na nej, pretože vieme, kam a prečo tam ideme. Svätá Terézia to pomenovala ako determinare determination, čo znamená, že keď som sa raz pre niečo rozhodol, tak za tým idem. Avšak ľudia majú obavy, čo s tým, ak sa na túto vnútornú cestu vydajú.

A tretia vec je akási zabehanosť. U mnohých prevláda myslenie, že Boh ich nemôže mať rád len tak, ale musia si to zaslúžiť, odrobiť. A tiež sa obávajú, čo si o nich tí druhí pomyslia. Avšak Boh nás vedie len k slobode srdca, niet sa čoho strachovať, naopak, ide o úžasné dobrodružstvo lásky.

V čom nás dnes, takmer po päťsto rokoch, inšpirujú svätá Terézia z Avily a svätý Ján z Kríža?

Títo mystici žili v čase veľkých skúšok, tlakov, nebezpečenstiev, bojov. Šestnáste storočie je považované za zlatý vek mystiky, reformy reholí, cirkvi. Cirkev prežívala nepokoje, bola rozdelená, čelila výzvam sveta, protestantizmus bol v rozkvete. To ju, paradoxne, veľmi posunulo vpred.

Mnohí ľudia bagatelizujú tieto historické skutočnosti, ale treba ísť do hĺbky a zamyslieť sa nad podstatou. Svätý Ján z Kríža a svätá Terézia z Avily predbehli dobu. Dokázali žiť „nad“ časom, žili vo vzťahu a zo vzťahu.

Svätá Terézia sa stala učiteľkou cirkvi preto, lebo poukazovala na Kristovu ľudskosť, nielen na jeho božstvo. Bola hlboko ekleziálna, poslušná, odvážna, hovorila s kráľmi. Vysvetľovala veľa duchovných pojmov ako pokora či modlitba.

Svätý Ján i svätá Terézia učia o tom, že mystika znamená žiť vo vzťahu s Bohom – tu a teraz, v šťastí i v nešťastí. Každý z nás môže mať takýto vzťah s Ježišom ako s človekom.

Dnešná doba je charakteristická svojou povrchnosťou a chaosom. Ako sa dá za týchto podmienok a okolností žiť mystický život? 

V prvom rade potrebujeme detox od médií. Nepotrebujeme sledovať hodinové správy, stačí nám päťminútový prehľad o dianí vo svete. Ten môžeme vložiť do modlitby a pýtať sa, čo nám o tom povie Boh.

Potrebujeme sa odizolovať od vonkajšieho hluku a tlaku. Nedá sa to absolútne, pretože techniku potrebujeme pre svoju prácu. Mali by sme si však vedieť vybrať, čomu budeme venovať svoj čas a čomu nie.

Svätá Terézia hovorí: „Vyberaj si dobrých priateľov. Títo ťa posunú“. To platí aj v iných oblastiach života. Ak si budeme vyberať zlé veci, strhnú nás k zlému. Je dôležité, aby sme si našli čas vojsť do ticha a tam si vytvorili vzťah s osobným Bohom.

V čom je podstata a pointa mystiky?

Mystika je v prvom rade dar od Boha. Ide o dobrodružstvo, ktoré pre nás Boh pripravil. Boh nás celý život pozýva vydať sa na cestu k nemu. Nemusíme sa obávať, že by od nás vyžadoval niečo nad naše sily, aby sme sa prepracovali či zlomili. Nie, toto Boh od nás nechce.

Svätá Terézia hovorí, že „modlitba je úprimný rozhovor s tým, o ktorom viem, že ma miluje“. O tom je mystika – o hlbokom úprimnom vzťahu s Bohom.

Čo je dôležité vedieť pred tým, ako sa človek vydá na toto duchovné dobrodružstvo?

Treba si uvedomiť svoju duchovnú dimenziu. Duchovný život človeka má svoje úrovne takisto, ako aj psychický či fyzický život človeka, ktorý vyžaduje, aby si človek prešiel vývojom, dospievaním, adolescenciou.

Duchovný vek je iný ako ľudský. Človek môže mať osemdesiat rokov a byť duchovný pubertiak. Alebo štyridsaťročný človek môže byť duchovne v plienkach. Tento proces opisuje i David Torkington v knihe Mystik. U nás v Karmeli používame stupne svätej Terézie Avilskej.

Ako charakterizujete jednotlivé stupne?

Detské je niečo naučené. Napríklad ráno modlitba Otčenáš, večer Zdravas, Mária a človek ide spať s vedomím, že si už všetko  splnil.

Pubertiakovi už takáto forma modlitby nestačí. Hľadá ďalšie, iné modlitby, možno chvály, alebo sa chce s Bohom porozprávať. Hľadá si svoj spôsob, ktorý mu bude viac vyhovovať.

Keď sa končí puberta, človek začína preberať zodpovednosť . Uvedomuje si, že nemá len právo, ale aj povinnosti. Nadobúda iný pohľad na veci, ktoré môže využiť aj v modlitbe. Napríklad uzná, že je lepšie sa nechať niekým duchovne sprevádzať.

Už je to o niečom inom, ale ešte stále ide o začiatočné veci. V tomto období človeka už nevyrušujú zmysly. Nie je závislý od pocitov, neriadia jeho život ani príležitostné názory. Získava primeranú vnútornú stabilitu. Niektorí ľudia sa dostanú len do tejto tretej komnaty. Mnohým to stačí, žiaľ, nemajú snahu ísť ďalej.

Keby vytrvali, čoho by sa mohli dočkať v ďalšej fáze?

Keby sa odhodlali, že idú ďalej i napriek utrpeniu, až potom by videli, ako začne pracovať Boh. Tým, že človek dal Bohu v predchádzajúcich etapách svoju slobodu, voľnosť, zbavil sa previazania so svojou vôľou, Boh až potom začne premieňať jeho vnútro. A Boh chce vnútro človeka premeniť na seba.

Vidíme to na osobnostiach ako svätý Ján Pavol II. – on neukazoval seba, ukazoval Krista. Svätá Matka Tereza napriek tomu, že 15 rokov žila v tme, vyžarovala Boha.

Mohli by ste priblížiť túto vnútornú temnotu, ktorú vo svojich dielach opísal svätý Ján z Kríža?

Svätý Ján z Kríža temnotu rozdeľuje na temnú noc zmyslov a temnú noc ducha. Temná noc zmyslov vyžaduje askézu, teda striedmosť, vytrvalosť, sebazápor. Človek zisťuje, že sa nepotrebuje modliť len na ruženci, ktorý dostal od Svätého Otca. Nerobí mu problém pomodliť sa na akomkoľvek ruženci. Teda nesústredí sa na to, čo má v rukách, ale na to, s kým sa v modlitbe stretáva.

Temná noc ducha sa prejavuje tak, že človek absolútne v ničom nenachádza radosť. Ani v modlitbe, ani vo filme či hudbe. Pýta sa, či tu je vôbec správne. Nejde o apatický stav. Ide o čas, keď sa nevie uspokojiť len so samým Bohom.

A tak Boh začína očisťovať, dávať do poriadku jeho vnútorné zmysly – pamäť, rozum, vôľu. Človek už nerobí ťažké hriechy ani všedné, ide skôr o jeho nedokonalosti, ktoré prežíva už úplne inak. Má v sebe túžbu po dokonalosti.

Ako ste svoje dobrodružstvo s Bohom prežívali vy?

V prvom rade som sa cítil ako zamilovaný a odovzdal som svoju vôľu Bohu. A keďže láska môže robiť len dobré veci, nie je to o strachu. Začal som vnímať, ako Boh koná v mojom živote nádherné veci. Až som mu kládol otázky: „Bože, prečo to dávaš mne?“

Tento stav môžem prirovnať k manželstvu, keď dvaja zaľúbení prežívajú medové mesiace, zoberú sa, prídu deti, s nimi aj iné starosti. Tým sa láska manželov nevzďaľuje, práve naopak, formuje sa a prehlbuje. Deti odrastú, odídu z domu a myslím, že až potom sa začína mystika. (Úsmev.) Prichádzajú iné zemetrasenia.

Tu som sa ocitol už na úplne inej úrovni lásky, ako som ju vnímal na začiatku. Vôbec to nie je o pocitoch. V praxi to funguje ako v medziľudskom vzťahu. Tiež máme niekedy tichú domácnosť, pohádame sa. Ide o osobný vzťah s Bohom, v ktorom je niekedy veľká dynamika.

Ak sa dnešný moderný človek chce stať mystikom, odkiaľ má začať?

Má plniť Božiu vôľu. Žiť tu a teraz. A môže sa stať mystikom. To znamená, že ak je tu dnes ako mama alebo otec, starká, syn, dcéra, nech je plne prítomný tu a teraz. Nech vníma, že to, čo má, je od Boha. A neskôr Boh sám sa mu bude ukazovať v tichu, v prírode, vo vzťahoch.

Dôležité je nehovoriť Bohu stále len svoje priania, túžby a predstavy. Dovoľme jemu prehovoriť. Nechajme Boha, nech on prehovorí k nám. Doslova dajme Bohu svoje uši. Nielen vonkajšie, ale i tie vnútorné. Pýtajme sa ho: „Pane, čo to pre mňa znamená?“ Otvoriť sa pre neho znamená dať sa do vzťahu s ním.

Do akého vzťahu – ako otec a dieťa či do vzťahu priateľského, súrodeneckého?

Neviem, do akého vzťahu Boh volá jednotlivých ľudí. Ja dnes prežívam vzťah k nemu ako k Otcovi. Dnes je naozaj mojím tatom.

Keď sa však rozprávam s tatom, vnímam a viem, že je tu blízko aj Ježiš a Duch Svätý. A sú dni, keď sa rozprávam iba s Ježišom a zas vnímam Otca a Ducha Svätého nablízku. Človek to postupne na svojej duchovnej ceste začne i sám rozpoznávať. Pán mu to dá poznať.

Pokiaľ môže človek zájsť vo vzťahu s Bohom?

Do najhlbších vecí. Tie sa môžu prejaviť i levitáciou, bilokáciou, ktorými bol obdarený i svätý páter Pio. To sú všetko sprievodné veci, ktoré môže zažiť i dnešný svetský človek.

Ide však o sprievodné javy, ktoré nie sú najdôležitejšie. Mystici hovoria, že keď dosiahnu vrchol, ide o manželstvo s Ježišom. A láska v manželstve – to už je úplne o niečom inom.

Niektorí ľudia viac inklinujú k Panne Márii, k anjelovi strážnemu či k nejakému svätcovi.

V tom prípade je to pozvánka, aby cez daného svätca odkrývali, kde ich chce Boh mať vo vzťahu so sebou. Budú ich viesť k Ježišovi a nabádať ich, aby mu dôverovali. Je dôležité, aby sa od svätcov učili, ale nesnažili sa ich presne napodobňovať, pretože tu môže číhať nebezpečenstvo, že niekto by chcel byť presne ako napríklad svätý páter Pio.

To nikdy nebude, ale môže sa od neho učiť poslušnosti. Je potrebné zistiť viac o čnostiach daného svätca a skúmať, čo jeho pritiahlo k Bohu.

Napríklad Panna Mária počúvala, rozjímala, bola trpezlivá, Božím výzvam povedala fiat – áno. To ju stále viac priťahovalo k Bohu. Každý máme svoj osobitný vzťah s Bohom a máme si s ním prejsť svoju osobitnú cestu životom.

Spomenuli ste, že na vytvorenie vzťahu s osobným Bohom treba vojsť do ticha. Ako však utíšiť nielen vonkajší, ale i vnútorný hurhaj myšlienok, pocitov a chutí, ktoré sa neustále vynárajú a dožadujú svojej pozornosti?

Na začiatku človek dosť bojuje s myšlienkami a vonkajšími zmyslami, teda tým, čo vidí očami, počuje ušami, čo cíti nosom či chuťami z jedla alebo čoho sa dotýka. Toto všetko v človeku pôsobí a môže mať dosah na jeho modlitbu. Napríklad ak krátko pred modlitbou hrá šach, potom celú hodinu počas modlitby bude rozmýšľať o tom, ako mohol dať šach-mat.

Preto sa odporúča stíšenie minimálne 15 minút pred modlitbou, ktoré je prípravou srdca na to, že človek sa ide stretnúť s Pánom. Môže to byť spôsobom uvažovania nad slovom z Písma, rozjímania nad nejakým biblickým citátom.

Veľa záleží na tom, ako človek žije. Tu schizofrénia neobstojí – teda že v bežnom živote sa správa nejako a pred Pánom sa ide hrať na niekoho iného. Celý deň, celá noc a celý život človeka vplýva na to, ako príde pripravený na modlitbu.

Ide o dlhšiu prípravu – celý život človeka, ktorý do toho vchádza, a krátkodobú 15-minútovú prípravu aktuálnej disponovanosti.

Boh môže udeliť milosť kedykoľvek chce a komukoľvek chce, nezávisle od človeka, či si ju zaslúži alebo nezaslúži. Nakoľko teda zaváži táto ľudská príprava?

Áno, to je pravda, ale z celkového pohľadu ide spoluprácu. Boh síce môže dať človeku milosť mystického zážitku, môže ho pozvať do niečoho veľmi hlbokého. Ale po tejto skúsenosti sa človek aj tak musí vrátiť na svoju cestu, na svoj stupienok dokonalosti, na ktorom stál pred týmto mystickým zážitkom.

A musí si ju aj tak prejsť. Mystický zážitok ho neoprávňuje, aby preskočil niekoľko stupienkov na ceste k dokonalosti. V bežnom živote to môžeme vidieť na vyspelých deťoch, ktoré boli nútené sa postarať o svojho súrodenca, čím môžu mať skúsenosť i črty dospelého človeka. Napriek tomu sú stále deťmi, ktoré rastú a vyvíjajú sa. To treba zohľadňovať a brať do úvahy.

Čo nasleduje po krátkodobej príprave?

Človek príde na modlitbu, pri ktorej môže kľačať, stáť alebo sedieť. Môže sa pozerať na nejaký svätý obraz alebo môže zavrieť oči a predstaviť si, pred kým je. Uvedomí si, s kým sa ide rozprávať, ako aj to, kým je on. Ak stojí pred Otcom, cíti sa byť jeho synom? Ak stojí pred Ježišom ako pred svojím priateľom, naozaj sa cíti byť jeho priateľom?

A v tom automaticky začne prichádzať spytovanie svedomia. Chvíľku zostane v tichosti a potom si vezme slovo z Písma, s ktorým prichádzal na modlitbu. Pracuje aj so svojou predstavivosťou. Keď si vie pomôcť vnútorným zrakom, ten vonkajší ho bude menej rušiť. Môže opakovať len jednu vetu či slovo, ktoré si vo svojej obrazotvornosti spája so svojím životom, a skúma, čoho sa dotýka jeho srdce.

A keď do toho zas vstúpia rušivé myšlienky?

V tomto prípade si vždy pomyslím – a čo keď je to vec, za ktorú sa mám modliť? Boh veľmi jemnučko otvára srdce človeka a osvetľuje veci, ktoré človek skryl do svojej 13. komnaty. Môžu to byť vzťahy, hádky, nenávisť, hnev, krivdy a tisíce ďalších vecí, ktoré bude Boh otvárať a postupne liečiť, ak mu ich odovzdáme.

Raz za mnou prišla známa práve s problémom roztržitosti pri modlitbe. Povedal som jej, nech svoju roztržitosť vloží ako úmysel do modlitby. Počas modlitby jej napadla myšlienka na jej kamarátku z detstva, ktorú nevidela 40 rokov. Prvé tri desiatky s touto myšlienkou bojovala, chcela sa jej zbaviť. Nedalo sa. Pri štvrtom desiatku ju prijala do úmyslov a začala sa za ňu modliť. A až potom nastal pokoj.

Najväčší šok zažila na ďalší deň, keď prišla na kardiológiu a táto jej kamarátka tam ležala vedľa jej mamy. Dozvedela sa, že práve vtedy, keď sa za ňu modlila ruženec, kamarátka dostala infarkt. A v čase modlitby prišiel jej manžel, ktorý zavolal sanitku.

Ako máme rozlíšiť, ktoré z týchto podnetov sú od Boha, ktoré od diabla a ktoré od človeka? Ktorými sa máme zaoberať?

Ja to praktizujem tak, že aj keby prišla myšlienka od zlého, premením ju na pozitívnu a začnem sa za ňu modliť. Zlý sa toho zľakne. A moje srdce sa naplní pokojom.

Jedna žena ma prosila o modlitbu za zdravie svojej dcéry. Keď som sa išiel na tento úmysel modliť, cítil som zvláštne pnutie. Nevedel som, čo sa deje. Vtom mi napadla myšlienka, že čo ak sa modlím za niečo, čo je proti vôli Boha? Tak som k úmyslu uzdravenia za ňu pridal aj ďalší – ak je Božia vôľa, aby dcéra zomrela, tak ho prosím, aby na to pripravil jej rodičov. Do roka dcéra zomrela.

Podľa čoho môžeme zistiť, čo je Božia vôľa, za čo sa máme modliť? 

Máme skúmať svoje srdce. Boží Duch ho napĺňa pokojom. Ak cítime nepokoj, treba skúmať, či myšlienka nepochádza z ľudskej vôle. Či sa nesnažíme svojou modlitbou Pána Boha „pritlačiť“ k tomu, aby nám nejakú konkrétnu situáciu v živote posvätil. Vtedy môžeme cítiť nepokoj, pretože ide viac o naše rozprávanie ako o počúvanie.

Ak žijeme v prítomnosti, tu a teraz, a plníme Božiu vôľu, stojíme na pevnom základe. Ak sa začneme vŕtať v minulosti, kto nám čo urobil, čo sa všetko stalo a prečo, alebo začneme rozmýšľať o budúcnosti, ktorá vzbudzuje veľa obáv a strachov, sme na piesku. Stačí, že fúkne slabý vetrík a všetko sa zosype. A to nás zneisťuje.

Božia vôľa je plniť to, čo človeku dnes Boh dal, teda žiť svoje povolanie ako otec, mama, učiteľ či akýkoľvek iný pracovník.

V čom máme istotu, že ide skutočne o Boží hlas, ktorý k nám prehovára?

Srdce prezradí, o čí hlas ide. Ak cíti pokoj a radosť, je to hlas, ktorý máme počúvnuť. Ide o nevysvetliteľnú radosť, ktorú dokážeme uchopiť len srdcom. Mystici hovoria: „Neviem ti to vysvetliť jazykom, tak ti to prebásnim.“ Báseň sa tak považuje za vyšší stupeň vyjadrovania.

Ak je to hlas príliš rušivý, odovzdajme ho Otcovi so slovami: „Otec, ty si to zober, neviem, prečo ma to vyrušuje, modlím sa za to, odovzdávam ti to, ale v prvom rade sa chcem stretnúť s tebou.“ Keď sa to vráti na druhýkrát či tretíkrát, potrebujeme pomoc – duchovné sprevádzanie.

Niektorí hovoria o duchovnom vodcovstve, nie o duchovnom sprevádzaní. Je v tom nejaký rozdiel?

Úmyselne hovorím o sprevádzaní. Má to byť duchovný sprievodca, nie vodca. Pretože pomáhajúci človek má modliaceho sa sprevádzať, nie viesť. Vedie ho Pán Boh. Sprievodca nevie predpovedať, ktorým smerom pôjde jeho cesta. Ak by bol jeho vodcom, tak mu ju určí – pôjdeš tadiaľto. Ale ako vie, či to je Božia vôľa?

Je potrebné, aby sme sa modlili za svojho sprievodcu i za svojho spovedníka, ktorý by nám rozumel a bol by to naozaj Boží človek. Niekedy je to zradné. Keď išla sestra Faustína na spoveď, Ježiš jej predtým povedal: „Cez tohto kňaza k tebe hovoriť nebudem.“

Srdce vycíti, či je tento človek od Pána.

A kedy človek už potrebuje duchovné sprevádzanie?

Keď vchádza do hlbokého vzťahu s Bohom, vtedy už potrebuje duchovné sprevádzanie alebo dobrého spovedníka. Niekoho, kto mu bude rozumieť, do čoho vchádza, a nebude ho vháňať do praktík typu sedemnástich ružencov denne.

Ak má počas modlitby opakovane rušivé myšlienky, netreba sa báť o nich otvoriť, zverbalizovať ich svojmu duchovnému otcovi alebo matke, za ktorých sa treba modliť, aby ho sprevádzali tam, kde chce Boh.

Poskytujete takúto službu i vy karmelitáni tomu, kto má záujem? 

Pravidelne usporadúvame duchovné obnovy, na ktoré sú pozvaní všetci ľudia dobrej vôle. Momentálne pripravujeme v našom kláštore v Košiciach-Lorinčíku duchovnú obnovu na tému vnútorná modlitba.

Koho teda môžeme považovať za mystika v súčasnosti?

Človeka, ktorý je radostný a započúvaný, žijúci tu a teraz nohami na zemi, srdcom v nebi.

Dôležité je, že mystik žije dnes. Nežije minulosťou ani budúcnosťou, žije tu a teraz. Rozoznáva a plní Božiu vôľu. Nebojí sa zostať tam, kde je, a bude sa Boha pýtať, čo má robiť, aby mu bol stále bližšie.

Júlia Kubicová / svetkrestanstva.postoj.sk
Foto: osobný archív D. Hricka

The post Ako sa stať mystikom / Byť plne prítomný vo svojom povolaní, nežiť minulosťou ani budúcnosťou appeared first on Zasvätený život.

Audio kázeň

AI   Modlili ste sa počas pôstu Krížovú cestu? Jeden môj kamarát túto tradičnú pobožnosť so 14. zastaveniami obral o mäkčeň o tak ostala Krízová cesta. Ukazujúca Ježišovu krízu, problém, prehru, slabosť jeho tela a jeho smrť.

O tom sú i pašie, stať evanjelia, ktorá hovorí o jeho umučení.

KE:   Výber biblických textov, ktoré dnes čítame, nám však ponúka iný pohľad. Nie vonkajší, ale vnútorný. Najmä z hľadiska zmyslu, významu: prečo sa to všetko stalo a aké je ovocie umučenia nášho Pána Ježiša Krista. Z tohto pohľadu by sme mohli (ešte viac než v nedeľu) hovoriť o jeho Víťaznej ceste.     

DI:   Vráťme sa opäť k sviatku Zvestovania Pána. Zopakovali sme si tretiu zo 6. hlavných právd, ktorá hovorí prečo nastalo Vtelenie: „Syn Boží sa stal človekom, aby nás vykúpil“. Toto vykúpenie v otroctva hriechu a smrti uskutočnil obetou svojho života. „Smrťou smrť premohol“ – hovorí hymnus východného obradu.  Víťazstvo nad silami zla sprevádza aj celý opis Ježišovho umučenia v podaní sv. Jána. Evanjelistu, ktorý nielen opisuje fakty, ale zameriava sa na motívy a zmysel. Ježiša, ako toho, ktorý má (napriek vonkajšiemu zdaniu) veci v rukách, ukazujú minimálne tieto štyri skutočnosti:

• Hneď v úvode sme videli, ako Ježiš víta vojakov a sluhov, ktorí ho prišli zajať. Na jeho odpoveď kto je, popadali na zem. A potom ich vyzve: Keď teda mňa hľadáte, týchto nechajte odísť. Lebo to bola „jeho“ hodina. On rozhodol o obete svojho života.  
• Na výsluchu u veľkňaza hrdo odpovedá: „Ja som verejne hovoril svetu“ a ohradzuje sa voči sluhovi, ktorý ho bije, lebo sa mu odpoveď nepáči.
• Pred Pilátom hovorí, že je kráľ, ale jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta. Odkrýva tiež  zmysel svojho života: „Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde“. A dialóg končí tým, že Pilátovi ukazuje jeho miesto: „Nemal by si nado mnou nijakú moc, keby ti to nebolo dané zhora.“
• Tesne pred svojou smrťou zveruje svoju matku na zemi milovanému učeníkovi a vyhlasuje: „Je dokonané!“ Pričom Ján, očitý svedok, opisuje ukončenie tejto drámy slávnostným spôsobom: „Naklonil hlavu a odovzdal ducha.“   

PAR  Podobný pohľad na Ježišovo umučenie – vnútorný, odhaľujúci zmysel – sme si mohli všimnúť aj v prvom čítaní z proroka Izaiáša: „My sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. Ale on bol prebodnutý pre naše neprávosti, pre naše zločiny strýznený. On pre náš pokoj znášal trest a jeho rany nás uzdravili.“ Bola to strašná cesta, ale toto utrpenie malo zmysel a prinieslo bohaté ovocie. Izaiáš pokračuje: „Môj spravodlivý služobník ospravedlní mnohých a sám ponesie ich viny. Preto mu dám ako podiel zástupy.“

Pričom tento hrozný opis utrpenia Mesiáša, ktoré vyvrcholilo na kríži, uvádza v úžasnej perspektíve: „Hľa, môj služobník bude úspešný, bude povýšený, vyzdvihnutý a veľmi slávny.“

Toto proroctvo sa v plnej miere uskutočnilo v 2000 ročných dejinách kresťanstva. Kríž ako jeho hlavný symbol zdobí nielen naše chrámy, ale aj iné budovy, miestnosti, cesty a hlavne hruď väčšiny z nás. Máme ho na srdci a dúfam že aj v srdci. No a za chvíľu sa tomuto symbolu Ježišovho utrpenia a súčasne víťazstva budeme klaňať.   

MY   Nechcem citovať druhé čítanie, ktoré sa najmä v závere nesie v podobnom duchu. Skôr ponúkam malé prirovnanie. Lebo niečo podobné môžeme sledovať aj v športovom svete. Petra Vlhová ide dolu svahom ako prvá. Podá super výkon, za ktorým je príprava, tréning, drina, sústredenie, jazda na hrane síl a rizika pádu. V cieli už vie, že to vyšlo, ale za víťazku ju vyhlásia až potom, ako skončia svoju jazdu všetky pretekárky. Na medailu musí počkať.

Aj Ježiš čakal. V závere evanjelia sme počuli, že jeho telo uložili do hrobu. Pričom Ján krásne poznamenáva, že bol židovský Prípravný deň. Tento sa však stal prípravným aj pre kresťanov. Veď zajtra večer, v predvečer tretieho dňa, začneme oslavovať Ježišovo víťazstvo, prejavené vzkriesením jeho tela.

ADE   Myslím, že v tomto duchuočakávania, ale najmä vnútorného priblíženia môžeme prežiť aj chvíle, ktoré dnes či zajtra strávime pri Božom hrobe. Hovorme Ježišovi o všetkých svojich krížoch, bolestiach, pádoch, telesnom i duševnom utrpení. Odhaľme mu krízy svojho života. Nielen preto, aby sa nám uľavilo, ale hlavne preto, aby nám ich pomohol premeniť na konečné víťazstvo. Aby aj naša životná cesta, neraz krížová, či krízová, skončila ako víťazná.  

Amen.

Vladimír Slovák

Prinášame vám prehľad kurzov, ktoré plánujú uskutočniť v mesiacoch apríl a máj 2022 v Duchovnom centre Lukov dvor alebo online formou.

V nasledujúcich riadkoch uvádzame stručnú osnovu kurzov. Ich úplný popis nájdete na webovej stránke www.misionari.sk/courses, kde sa môžete aj prihlásiť.

Apríl 2022:

SEBAPOZNANIE – SEBAPRIJATIE – SEBAÚCTA (21.04.2022 – 24.04.2022 prihlásiť)

Jednou zo základných potrieb človeka je potreba vedomia vlastnej hodnoty. Ak ho človek má, môže rásť, rozvíjať sa. Len človek, ktorý má skutočnú lásku k sebe, sa vie darovať a prežívať naplno svoj život.

ÚZKOSŤ, STRACH, PANIKA – AKO SA NEBÁŤ ŽIVOTA (ONLINE) (22.04.2022 – 22.04.2022 prihlásiť)

Úzkosť a strach patria k najčastejším dôvodom návštevy psychológa či psychiatra. Mnohí ľudia však trpia osamote a nikdy nevyhľadajú odbornú pomoc. Čo robiť, keď do života vstúpi strach?

CESTA K SEBE, CESTA K LÁSKE III. (25.04.2022 – 29.04.2022 prihlásiť)

Uzdravenie je proces hľadania cesty k sebe samému. Nemôžeme túto cestu prejsť za Vás, ale môžeme Vám pomôcť pri odstraňovaní prekážok, ktoré Vás na nej blokujú.

KRÍZA AKO ŠANCA (29.04.2022 – 01.05.2022 prihlásiť)

V živote človeka prichádzajú chvíle, kedy sa ocitá „na hrane“, prežíva bezmocnosť a vnútorný zmätok. Cieľom programu je možnosť nakrátko sa zastaviť a získať nadhľad nad aktuálnou ťaživou situáciou z perspektívy psychológie, ktorá rešpektuje spirituálny rozmer človeka a neopomína duchovné hodnoty ako zdroje zvládania.

Máj 2022:

IKONOPISECTVO (05.05.2022 – 08.05.2022 prihlásiť)

Cieľom tohto kurzu je zoznámenie sa s tvorbou ikon – sakrálneho kresťanského umenia. Všetci účastníci by mali počas kurzu vytvoriť vlastnú ikonu, ktorú si odnesú so sebou domov. Počas kurzu pôjde predovšetkým o zoznámenie sa s materiálmi, ktorými sú ikony tvorené, vyskúšanie týchto materiálov v praxi a tvorba ikony podľa výberu každého účastníka.

O STRACHU (13.05.2022 – 15.05.2022 prihlásiť)

Strach k nám bytostne patrí. Kvalita nášho bytia závisí na tom, čo so svojím strachom urobíme. Kto musí svoj strach neustále skrývať, chýba mu životná energia. Cesta premeny vedie cez rozprávanie sa s vlastným strachom a otvorenie tohto priestoru v nás Bohu.

OTČE NÁŠ – DUCHOVNÉ CVIČENIA S DANIELOM PASTIRČÁKOM (19.05.2022 – 22.05.2022 prihlásiť)

Pozývame vás do ticha, v ktorom pôjdeme krok za krokom po stopách Ježišových slov až k prameňu. Nad každým slovkom modlitby, nad každým odtieňom zmyslu vysloveného v modlitbe budeme premýšľať, rozjímať, kontemplovať, až kým sa nepremení na dych našej modlitby a neprenikne do stredu nášho srdca.

KEĎ OCHORIE DUŠA (VERIACEHO) ČLOVEKA (ONLINE) (20.05.2022 – 20.05.2022 prihlásiť)

V dnešnej dobe neraz počuť o „epidémii“ duševných ochorení. Aké sú najčastejšie bolesti duše súčasného človeka? Čo ak ochorenie vstúpi do života veriaceho? A čo robiť ak „bolí“ aj život viery?

ÚZKOSŤ, OCD, ŠKRUPULOZITA – AKO ĎALEJ II. (ONLINE) (27.05.2022 – 27.05.2022 prihlásiť)

Nové impulzy a informácie pre osobný i duchovný život, ochutnávka terapeutickej techniky, priestor na otázky a odpovede. Na kurz sa možno prihlásiť aj bez absolvovania prvej časti. Na stretnutí bude psychologička i kňaz.

V prípade otázok neváhajte kontaktovať organizárotov na tel.č. 0903 983 324 alebo misionari.sk/kurzy.

Tím Duchovného centra Lukov dvor

The post Ponuka kurzov na Lukovom dvore (apríl – máj 2022) appeared first on Zasvätený život.

Audio kázeň

Božie Slovo Kvetnej nedele nám ponúka akýsi sumár celého Veľkého týždňa. Veľká dráma, centrálna, kľúčová dráma dejín celého ľudstva, ktorá tieto dejiny rozdeľuje na „pred“ a „po“. A čo na to ľudia?

Absolútna väčšina vtedajších obyvateľov planéty Zem nemalo ani tušenia, čo sa deje. Mnohí aj počuli, no nemali záujem. Iní prišli ako diváci. Dav, ktorý raz kričí „Hosanna!“, inokedy „Ukrižuj ho!“ Niektorí ľudia možno boli v obidvoch davoch. A len niekoľko ľudí bolo naozaj zaangažovaných v tejto dejinnej dráme. A predsa išlo o celé ľudstvo. Bohočlovek Ježiš Kristus umiera za všetkých ľudí všetkých čias…

Zdá sa, že sa tak moc nezmenilo ani teraz, keď my dnes oslavujeme tajomstvo Veľkého týždňa. Väčšina obyvateľov zeme nič netuší, mnohí nemajú záujem, niektorí ostávajú v dave – či už sympatizujúcom, alebo nepriateľskom, a len niektorí sa nechali vnoriť do reality, ktorá premieňa, tvorí nové ľudstvo podľa ducha evanjelia.

Poďme sa teraz trochu pozrieť na problém davu, ktorého súčasťou často ostávame.

Aktuálne sme všetci veľmi zasiahnutí, šokovaní vojnou v našom bezprostrednom susedstve. Vojna – triumf zla, diablovo defilé.

Skúsme si ale uvedomiť, že vojna a iné spoločenské, aj osobné katastrofy sú vyvrcholením toho, že vo svete panuje zlo a nespravodlivosť, ktoré sú často tolerované, niekedy ani nie sú vnímané, maximálne ich pozorujeme s pocitom bezmocnosti, že tak to je a nič sa s tým nedá robiť. Je to zlo systémové, takzvané systémové hriechy, z ktorých sa nikto nikdy nespovedá, lebo ich nepovažuje za vlastnú vinu.

Napríklad, spovedal sa už niekto z toho, že si žije na takej úrovni, ako si žije, aj preto, že jeho štát obchoduje so zbraňami? Alebo vás trápi, že si žijete na takom štandarde, aký je pre väčšinu obyvateľov zeme nedostupný už aj preto, že keby sa všetci chceli mať tak dobre, ako sa máme my, bolo by to pre Zem neúnosné, pretože nemá toľko zdrojov surovín a energií? Alebo aj našim príspevkom podporujeme masmédiá, ktoré svojim obsahom dehumanizujú našu kultúru, šíria nepravdy, nepodporujú rozvoj ľudského ducha a viditeľne, či aj nenápadne škodia? Vadí nám korupcia, áno, ale len tá u druhých… Korupciu odsudzujeme až dovtedy, kým sa nám samým nepodarí dostať sa niekde po známosti, vybaviť niečo mimo poradia… A takto by sme mohli vypočítavať ešte veľmi dlho.

Áno, je to tak, svet je chorý a s tým sa nedá nič robiť, maximálne to môžeme kritizovať, ak vôbec…

Je potrebné scitlivieť na tieto „systémové“ hriechy.

Raz som sa pri stretnutí mladých opýtal: „Chcel by som vedieť, či máte sociálne cítenie… Už ste sa niekedy zamysleli, alebo dokonca rozhorčili nad faktom, že robotník na Slovensku dostane menej , ako polovičný plat v porovnaní s robotníkom v tej istej fabrike, za tú istú prácu v Nemecku?“ Odpoveď bola okamžitá: „Samozrejme, že nás to trápi, aj hnevá, akurát minule sme sa o tom rozprávali, či by sme sa nemali vysťahovať do Nemecka…“ Potom som pokračoval: „Povedzte mi, ale prosím úprimne, už ste sa niekedy zamysleli a trápili nad tým, že robotník v Rumunsku dostane za tú istú prácu v tej istej fabrike oveľa nižšiu mzdu ako robotník na Slovensku?“ Chvíľu bolo ticho, ale potom prišla veľmi zaujímavá odpoveď: „Nad tým nech sa trápia rumunskí mladí!“

Systémové hriechy sa nás týkajú, lebo sme súčasťou systému. Sme v dave….

Raz som bol na jednej konferencii Potravinovej banky, zameranej na problém plytvania s potravinami. Potravinová banka prijíma a rozdeľuje chudobným prebytky z obchodných reťazcov, tovar, ktorý sa nepredal a už mu hrozí exspirácia. Ktosi sa tam opýtal predstaviteľa jedného veľkého obchodného reťazca: „Každý deň od vám dostávame neuveriteľné množstvá najrozličnejšieho pečiva. To neviete počítať? Neviete odhadnúť, koľko asi predáte?“ On odpovedal: „My vieme, že denne produkujeme veľmi veľa prebytkov, odpadu. Ale napriek tomu sa nám to oplatí, to je obchodná stratégia. Slovenský spotrebiteľ je totiž už tak rozmaznaný, že keby prišiel do obchodu hoci aj tesne pred záverečnou a nenájde tam práve také pečivo, ako hľadá, bol by sklamaný, už by k nám neprišiel, stratili by sme zákazníka, odišiel by ku konkurencii a viac by sa nevrátil.“ Systém, dav tak ľahko nezmeníme. Ale môžeme nechať premeniť seba. Môžeme neakceptovať ako normálne to, čo je normálne v spoločnosti, nepremenenej evanjeliom. V spoločnosti je normálne neodpustiť, pomstiť sa, uprednostniť seba, predbehnúť sa, hľadať moc nad druhými… Evanjelizovanému človeku toto normálne nie je.

Milí priatelia, chcel by som vás pozvať počas Svätého týždňa vystúpiť z davu, prežiť veľmi blízko s Ježišom jeho cestu cez poníženie, smrť a pochovanie k triumfu nového života.

Audio kázeň

Pravdepodobne sa v udalostiach týchto našich čias nájde viac takých ľudí, ktorí sa zamýšľajú nad spravodlivosťou. Božie slovo nám v tomto pôstnom období ponúka dôležitú perspektívu.

Spravodlivosť prichádzajúca od Boha je dar. Tvorí ju Boh pre človeka ako čosi celkom nové a neprináležiace priamo ľudskej prirodzenosti. Je nová. Veď starou možno nazvať spravodlivosť, ktorá má iba ľudský horizont – oko za oko, zub za zub. Je svetlom ožarujúcim túto pôstnu nedeľu. Je to spravodlivosť založená na dôverujúcej viere. Preto sa dnes kresťan vie nájsť v Kristovi „bez vlastnej spravodlivosti, ktorá je zo zákona, ale s tou, ktorá je skrze vieru v Krista – spravodliovsťou z Boha“. (Flp 3,9) Tak to počujeme v druhom čítaní tejto nedele.

Aké je, naopak hrozné, keď chce človek brať spravodlivosť a súd nad inými ľuďmi i nad svetom do vlastných rúk. Aké ťažké je obvinenie človeka, skupiny, národa zo spôsobovania niektorého zla, za ktoré si nevyhnutne zaslúžia trest, aký mu vymeral iný človek. A udivujúce je to, s akou ľahkosťou berie človek na seba úlohu vykonať trest podľa miery, ktorú sám určil. Aké desivé je, keď sa vyberá trestať v mene svojho pochopenia zákona spravodlivosti, ktorý celkom podriadi svojmu úsudku. Tam už pre Boží súd, zdá sa, miesto nie je. Niečo nám o tom povie evanjelium na 5. pôstnu nedeľu.

Ľudia s verejnou zodpovednosťou, farizeji a saduceji sa zdanlivo pýtajú Ježiša na jeho usudzovanie. No v skutočnosti to nie je otázka. Objasnime si zákernosť s akou je celá vec Ježišovi predložená. Všetko je dokonale pospájané prefíkanou presnosťou postupných súdov: „Učiteľ“, „ženu pristihli priamo pri cudzoložstve“, „Mojžiš v zákone prikázal takéto ženy ukameňovať“, „čo povieš ty“.

Oslovením tieto náboženské autority, zdanlivo s úctou uznávajú učiteľa, ktorému patrí právo pripojiť sa k vykladaniu Zákona. V skutočnosti mu titulom pripisujú verejnú právnu zodpovednosť a postihnuteľnosť pred rímskymi alebo židovskými zákonmi. On má byť súdený. Predkladajú nespochybniteľný fakt cudzoložstva dosvedčeného priamymi svedkami. Predkladajú autoritu Mojžišovho zákona, v ktorom je trest ukameňovania prikázaný. Ale sami nepriviedli spoluvinníka, ktorým musel byť nejaký muž a na ktorého sa trest tiež vzťahoval. Trest hneď nevykonali, hoci v takej zrejmej skutočnosti podľa židovského zákona nič ďalšie nebolo potrebné. Pokrytectvo potvrdzujúce, že nestoja o spravodlivosť súdu. Čakajú na Ježišove slová, ktoré však budú platiť aj pred zákonmi pochádzajúcimi od cisára. Buď potvrdí trest Mojžišovho zákona a pôjde proti zákonom vtedy vládnucich rimanov, ktorí mali vyhradené právo trestať smrťou, alebo sa vzoprie náboženskej tradícii svojho národa a ešte tým aj spochybní nerozlučnosť manželstva, o ktorej hovoril svojim poslucháčom. V každom prípade sa však sám znemožní. Podľa ľudského súdu je už Ježiš odsúdený.

On najprv neodpovedá, akoby súdiť nechel. Bojí sa?

Nájdu sa takí, ktorí Ježišovmu konaniu pripíšu iba prešibanosť. Ňou sa podľa nich chce vyšmyknúť slučke nastrčenej farizejmi a zákonníkmi. Podlosť ľudského zmýšľania bude na neho premietať seba samú.  Táto nízkosť ostáva v presvedčení o vlastnej spravodlivosti, ktorá má právo posudzovať správanie Ježiša. Kto však ostáva mimo Ježišovho súdu, ostáva bez jeho spravodlivosti. Je tak vystavený súdu spravodlivosti zo zákona. Ostávajú súdení zákonom všetci, ktorí nezostávajú pred Ježišovým súdom.

Ježiš totiž vyslovil vetu: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň“, nie aby sa vyhol priamej odpovedi a zachránil si život. Ježiš sa pred touto výzvou vzpriamil. Akoby gestom dával jasnú odpoveď zdôrazňujúcu celú jeho autoritu. Autoritu presahujúcu človeka.

Vydáva verejný súd o hriešnosti človeka. Človek môže pred vedomím tejto svojej hriešnosti utekať. Presne tak, ako sa z Ježišovej prítomnosti, počnúc staršími, vytratili všetci, ktorí tam chceli súdiť. Neostali pred súdom usvedčujúcim ich z hriechov. Jeho súd opustili.

Zostáva však pred ním žena. V židovstve pozorujeme tradíciu, v ktorej je vyvolený Boži ľud predstavovaný ako neverná žena odmietajúca lásku milujúceho manžela – Boha. Ba sama Cirkev poznáva seba samú v takto nevernej žene, ktorej sám Boh prinavracia jej dôstojnosť a postavenie. V tejto žene sa symbolicky odohrá súd nad celou neverou ľudu Pánovho, nad každým hriechom nevesty Cirkvi, nad každým hriechom človeka dobrej vôle, ktorý prijme Pánov súd. Stratia sa všetci tí, ktorí budú chcieť na veky zostávať vo svojich súdoch. Ti nemajú miesto pred Božím súdom, lebo neprijali svoju hriešnosť a Boží súd, ktorý od nej oslobodzuje. Ostávajú pod súdom zákona, ktorému zostáva právo trestať ich za každú ich neprávosť.

Ježiš nezrušil žiaden z hriechov, ani ich nezľahčuje. Hrešiacej žene neschvaľoval cudzoložstvo; pokrytcom odmietol potvrdiť nerovnaký prístup k spravodlivosti, keď nepriviedli oboch vinníkov; pripomenul hriešnosť, ktorá môže byť skrytá ľuďom, ale je zjavná Bohu.

Každý, koho vedomie hriechu spravodlivo usvedčí, zostáva v mlčaní pred Ježišom a očakáva jeho súd. Ježiš sa podľa state znova vzpriami, aby symbolicky predniesol súd autority. Nie iba pre cudzoložnú ženu, ale pre každého človeka viery znejú otázky: Kde sú tvoje hriechy? Kde sú tí, čo súdia? Nik ťa neodsúdil? Vtedy, súdený Ježišovou spravodlivosťou, môžeš odpovedať: Nik a nič ma už neodsudzuje, Pane.

Od Ježiša odíde každé pokrytectvo a zloba a všetci tí, ktorí sa ich nechú vzdať, odídu s nimi v úteku pred Pánovým súdom. V skutočnosti pred Božím súdom neobstojí nie človek, ktorý by sa dopustil nespravodlivosti príliš veľkej na to, aby ju mohol Pán odpustiť. Neobstojí len taký človek, ktorý svoju nespravodlivosť nechce Pánovi vydať a pred jeho súdom uteká.

Ak nám Boh dáva slobodu rozhodnúť sa, načo je potom dobré rozlišovať naše povolanie?

Hosťami aktuálneho vydania relácie sú salezián don Pavol Pipka, vincentín Peter Majerčík, saleziánka Miroslava Tarajová a Martina Beliančinová.

Predchádzajúce diely a bonusové videá si môžete pozrieť na saleziánskom youtube kanáli.

The post Viera do vrecka: Prečo rozlišovať svoje povolanie? (video) appeared first on Zasvätený život.

Sobota 26. marca 2022 bol krásny deň, taký akurát vybehnúť niekde. Do záhrady, prírody, alebo… na hokej do Dubnice nad Váhom. Štyri tímy: tri z diecéz Slovenska a štvrtý rehoľný s niekoľkými hráčmi od susedov z Českej republiky a dvoma rehoľnými sestrami. Na ľad za zasvätených nastúpili kapucíni, saleziáni, vincentíni a sestry saleziánky.

Charitatívny hokejový turnaj kňazov a rehoľníkov sa konal už šiestykrát, v organizovaní sa medzi sebou súťažiace tímy striedajú až to tentokrát padlo na Konferenciu vyšších rehoľných predstavených na Slovensku (KVRPS), ktorá zastrešuje tím rehoľníkov, ktorý spolu hráva výhradne na týchto turnajoch. Spoločným tréningom je vždy prvý turnajový zápas. Hrajú prekvapivo dobre, len vyhrávať sa nedarí. Toto ešte natrénované nemajú.

Dubnica – Mesto športu. Transparenty s týmto textom už pri príchode do mesta navodili atmosféru, nechajme sa ňou niesť tak, ako to zachytil redaktor regionálneho spravodajského portálu IMPULZ.press.

Medzi divákmi sa nedal prehliadnuť biely habit. Provinciálny predstavený dominikánov, brat Damián Mačura, OP vysvetlil, prečo prišiel: „Dnes som prišiel na tento turnaj asi z rovnakého dôvodu, ako mnohí iní – teda podporiť dobrú myšlienku. Myslím, že je to skvelá akcia. Je dobré, že sa vieme stretávať nielen v kostole, ale aj takto na štadióne. Pred dvoma rokmi sa mi nepodarilo prísť do Detvy, hoci sme to zo Zvolena mali za rohom, tak som prišiel dnes. Žiadna takáto akcia sa nepripraví sama, tak veľká vďaka patrí tým, kto obetovali svoj čas a energiu na to, aby sa takéto čosi mohlo udiať.“

Zasväteným pri organizácii pomohol diecézny kňaz Miroslav Lysičan, farár v Omšení, ktorý mal pôvodne hrať v ich tíme, no odohral ešte viac zápasov v zákulisí, pri príprave tohto turnaja. Na jeho pozvanie prišli vzácni hokejoví hostia. Marián Hossa už na začiatku turnaja povedal: „Veľmi rád vidím, farárov aj v inej akcii ako iba v kostole, takže sa z toho teším. Tempo je vysoké, hneď na prvé striedanie som si to všimol. Možno sú to starší páni, ale stále vo výbornej kondícii.“ Ďalšími boli bratia Pavlikovskí Rastislav a Richard a Ľubomír Pokovič. Veľmi ústretovými pri prípravách boli Alena Dobrodejová, prezidentka klubu MHK Dubnica nad Váhom i Roman Chatrnúch, ktorý sa počas sledovania hokeja vyjadril, že ho kvalita hry prekvapila: „Kto by to povedal, že farári môžu tak dobre hrať hokej, že?“

Primátor mesta Dubnica nad Váhom, Peter Wolf, už pred turnajom avizoval: „Finančný dar bude určený pre občianske združenie Pro Dubnica, o.z., ktoré pomáha Dubničanom v núdzi. Ide o adresnú pomoc ľudom z nášho mesta v ťažkých životných situáciách.“

Ako charitatívny turnaj skončil? Prvé miesto obsadila Košická arcidiecéza, druhé miesto Diecéza Banská Bystrica, na treťom Spišská diecéza a štvrtými boli rehoľníci. Cenu pre najlepšieho hráča turnaja prevzal kapucín Norbert Pšenčík. Skórovalo sa takto: Bystrica – Rehoľníci 6:5, Spiš – Košice 1:2, o 3. miesto: Spiš – Rehoľníci 8:7, finále: Bystrica – Košice 0:4.

Finálové zápasy v priamom prenose odvysielala TV LUX.

Michaela Stehlíková pred dvoma sezónami opustila aktívnu kariéru hokejovej rozhodkyne. Ako o tom hovorí: „Pruhovaný dres sa mi neopúšťal ľahko. Rozhodovanie som milovala. A milujem stále. Uvedomenie o vlastnej sebahodnote mi nedovoľovalo pokračovať a nechať zúčastnených počas zápasov vykrikovať oplzlosti znižujúce ľudskú dôstojnosť. Stále som však vnútorne presvedčená, že ak každý vie čo je jeho úlohou a zároveň rešpektuje úlohu toho druhého, dokážeme vytvoriť atmosféru a prostredie, kde sme schopní vzájomne spolunažívať, bez nenávisti, hoci s vlastným uhlom pohľadu. A práve takého príjemné spolunažívanie som prežívala aj počas charitatívneho hokejového turnaja kňazov, rehoľníčok a rehoľníkov v Dubnici na Váhom. Celkom odhodlaná rozhodovať som sa tešila aj na môjho kolegu, skvelého rozhodcovského sparinga, Erika Šebeňa, s ktorým sme obdivovali jedinečné akcie hráčov, ktorí vďaka svojej húževnatosti posúvali svoje limity. Vnímala som aj súperenie či odhodlanie hrať tímovo. Nechýbala cieľavedomosť jednotlivcov s túžbou presadiť sa v záujme svojho tímu a naplniť chuť po víťazstve. Potešilo ma, že turnaj obohatili ďalšie ženy, rehoľníčky, mimochodom bývalé hokejistky.“

Tento rok rehoľníkov v iných tímoch nehľadajte. Všetci boli tu, v oranžovo-čiernych dresoch s logom KVRPS. Po kapitánovi v abecednom poradí:

Pšenčík Norbert – kapucín, Bratislava (kapitán);

Badíková Andrea – saleziánka, Michalovce;
Caha Jiří – salezián, Ostrava (Česká republika);
Fábian Ján (kapitán) – salezián, Žilina;
Kalata Pavol – salezián, Námestovo;
Kňaze Tomáš – kapucín, Poniky;
Libant Kristián – vincentín, Loštice (Česká republika);
Michalenko Marek – salezián, Nová Dubnica;
Oremová Daniela – saleziánka, Košice;
Polák Vladimír – kapucín, Hriňová;
Šeliga Alojz – vincentín, Loštice (Česká republika) (brankár).

„To som zvedavý na tie nedeľné kázne v podaní kňazov, ktorí sobotu absolvovali na ľade,“ zaznelo od skvelých komentátorov, ktorými boli Stanislav Staško a Alfonz Juck. A zvedaví sme aj my. Organizovanie nasledujúceho charitatívneho turnaja majú ako výzvu pred sebou východniari. Košickí kňazi to isto premyslia, kam nás pozvú hrať a fandiť nabudúce.

Františka Čačková, OSF

The post Prvá jarná sobota – hrable, turistický batoh alebo hokejky appeared first on Zasvätený život.

Audio kázeň

AI   Aj keď väčšinou nie sme novinári, pri sledovaní správ vnímame, že niektoré sú dobré, komplexné a pravdivé, pri iných nám však niečo chýba. Pravdepodobne nie sú kompletné. Pri spravodajstve, teda písaní alebo nahrávaní správy, či riportu má totiž novinár odpovedať na šesť základných otázok:

kto?, čo?, kedy?, kde?, ako?, prečo?. Ak odpoveď na niektorú chýba, správa nie je kompletná, nemá 100% výpovednú hodnotu. 

KE   Dnes hovoríme o vtelení Božieho Syna, udalosti, ktorá sa nedá presne spravodajsky opísať, lebo nebola prirodzene viditeľná. Ale všeobecne sa predpokladá, že nastala po Máriinom súhlase po Zvestovaní. Preto aj hovoríme o slávnosti Zvestovania Pána. A túto udalosť máme opísanú v evanjeliu, ktoré sme pred chvíľkou počuli. Aby však správa bola kompletná, máme tu doplnenie aj v ďalšom biblickom texte.

DI   Poďme však po poriadku, odpovedajme na spomenuté základné otázky:

Kto – Svätý Lukáš, evanjelista predstavuje tri dôležité postavy. Iniciátor akcie je Boh – posiela. Koho – anjela Gabriela, Treťou postavou je adresát posolstva, oslovenia – Panna Mária.

Čo – otázka sa väčšinou rozvíja v zmysle čo sa stalo. Informácia, ktorú sme počuli vyjadrila, že archanjel Gabriel doručil Boží odkaz, či skôr úlohu: „Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš“. Aby však mohlo dôjsť k vteleniu, teda k podstate, ktorú sv. Ján vyjadruje slovami: „A Slovo sa telom stalo“ (Jn 1,14), bola okrem oslovenia dôležitá aj Máriina odpoveď, jej súhlas. Počuli sme ho v závere: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“

Kedy – odpoveď na túto otázku v dnešnom úryvku nenachádzame. Evanjelista sv. Lukáš však informáciu poskytuje a to hneď dva razy. Najskôr pred zvestovaním narodenia Jána Krstiteľa: „Za čias Judejského kráľa Herodesa“ (Lk 1,5). Tento údaj je ešte doplnený, že k Panne Márii prišiel archanjel Gabriel v šiestom mesiaci po návšteve Zachariáša (Lk 1,26). Druhý chronologický údaj uvádza v súvislosti s Ježišovým narodením, kedy hovorí, že to bolo počas sčítania ľudu za cisára Augusta a sýrskeho správcu Kvirínia (Lk 2, 1-2).  

Kde –  mesto Nazaret v Galilei.

Ako – to nám ukazuje Máriin dialóg s Božím poslom. Sama sa pýta, ako sa to stane a od odpovedá: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn.“

Prečo – posledná otázka je o hľadaní motívu. Je zaujímavé, že sv. Lukáš ho tu neuvádza. Aj keď inde krásne predstavuje Božiu lásku, tu ukazuje, že je lekár a nie novinár. Doplňuje ho však sv. Ján: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Jn 3,6). Za udalosťou je teda Božia láska.

Dnešné druhé čítanie nás však upozorňuje aj na Božiu spravodlivosť: Autor listu Hebrejom pri nej spomína židovské obety, ktorými chceli zadosťučiniť Božej spravodlivosti. Chceli dať náhradu za svoje hriechy. On však píše: „Bratia, je nemožné, aby krv býkov a capov odstránila hriechy. Preto keď prichádza na svet, hovorí: „Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo. Nepáčili sa ti zápalné obety ani obety za hriech. Vtedy som povedal: Hľa prichádzam – vo zvitku knihy je napísané o mne –, aby som plnil tvoju vôľu, Bože.“ A končí: „V tejto vôli sme posvätení obetou tela Krista Ježiša raz a navždy.“

PAR   Tento druhý motív máme vyjadrený aj v 6 hlavných pravdách: „Syn Boží sa stal človekom, aby nás vykúpil“. On ukazuje aj na vznik novej zmluvy medzi Bohom a ľudstvom, uzavretej Kristovou krvou, obetou jeho života a teda i na začiatok nového náboženstva – kresťanstva.

A tak vidíme, že nielen text opisu udalosti Zvestovania, ale aj dnešné druhé čítanie má ku skutočnosti Vtelenia Božieho Syna čo povedať. Veď nám ukazuje zmysel toho, čo sa v Nazarete stalo a tiež zaradenie udalosti do Božieho plánu spásy ľudstva.

MY   Odpoveď na poslednú otázku – Prečo?, poznanie motívu, je skutočne dôležité. Všimnime si napríklad, ako táto otázka polarizuje našu spoločnosť pri pohľade na Ruskú inváziu do Ukrajiny. A či to už vidíme tak, alebo onak, ak sme úprimní, všetci musíme priznať, že odpoveď vlastne nepoznáme. A trápi nás to. Lebo človek chce poznať zmysel vecí, vedieť prečo sa dejú.

A aj o tom je Božia láska k nám. Lebo láska otvára srdce, odkrýva motívy: Boh nám hovorí, prečo koná. Udalosť Zvestovania a vtelenia Božieho Syna ukazuje, aký je Boh férový nielen voči Márii čakajúc jej súhlas, ale aj voči nám, lebo nám hovorí prečo sa to všetko stalo.

Na druhej strane si dovolím si tvrdiť, že tam, kde sa motívy skrývajú, alebo kamuflujú, ide o dielo Božieho protivníka. Lebo diabol je Božia opica, Napodobňuje, tvári sa a hovorí ako on chce dobre, ale motívy neodkrýva, lebo nehrá čisto.  

ADE   Nie sme tu novinári, ani evanjelisti neboli, ba ani iní svätopisci. Ale ako vidíme, Náš Pán nám prostredníctvom svojho slova dáva odpovede na dôležité otázky o sebe i o nás. V tomto smere nás dnešný sviatok môže inšpirovať k vďačnosti nielen za samotnú udalosť Vtelenia, ale aj za celkový Boží postoj k nám. Amen.

Vladimír Slovák

Bývalá krasokorčuliarka, dnes uršulínka, sestra Mária Pavla Hudáčeková, prináša krásu na ľadovú plochu, ale aj do skrehnutých a niekedy aj zamrznutých detských srdiečok. Pokúsi sa naučiť korčuľovať aj moderátora Paliho Danka v relácii Quo vadis na TV Lux.

Zdroj: TV Lux

The post Mária Pavla Hudáčeková, OSU: Ľadová krása (video) appeared first on Zasvätený život.