09:00 – Zamyslenia na dnes

(Matúš Marcin) Aj bývalý hriešnici, sa stali svätými. Praotec Abrahám neuveril, že bude otcom mnohých národov a obcoval so slúžkou, predsa je našim vzorom vo viere. Noe sa zachránil ako jediný spravodlivý, predsa však po potope podľahol mladému muštu a opil sa. Svätý kráľ Dávid cudzoložne obcoval s Betsabe a nechal zabiť jej muža, a predsa si pokáním zachránil život. Svätý Jozef spočiatku neveril Márii svojej manželke a chcel jej vystaviť priepustný list. Apoštol Peter zaprel Krista, predsa sa však stal skalou, na ktorej Kristus zbudoval Cirkev. Apoštol Pavol prenasledoval Božiu Cirkev, mal účasť na vražde prvomučeníka Štefana, ale Božím zásahom sa stal vyvolenou nádobou a apoštolom pohanov.

Svätý Augustín blúdil vo svojich náukách, aby cez múdrosť svätých našiel toho, koho vlastne hľadal celým svojím srdcom. Svätý František z Assisi žil roztopašný život rytiera, aby neskôr žil len podľa evanjelia. Ešte stále si myslíš, že si príliš hriešny by si mohol byť svätým?

Text a foto: Alessandro Puglia
Spracoval: Štefan Turanský, SDB

Zvoníme na vrátnici kláštora Menších sestier Nepoškvrneného srdca v centre mesta Caltagirone na Sicílii. Dozvedel som sa totiž, že sestra Chiara z rehole bosých františkánok sa spolu so sestrou Barbarou a sestrou Martou rozhodla venovať pouličným prostitútkam.

Otvorila nám sestra Marta, najmladšia z troch sestier. Je zahalená do sivomodrého habitu podľa stanov svätého Františka z Assisi. Vyjdeme po schodoch do malej polotmavej čakárne, kde je prilepený kus papiera, na ktorom je napísané: „Aby sme mohli dať svetlo tým, ktorí ho nemajú.“ Tri bosé františkánky žijú bez elektriny, bez jediného centa vo vrecku a vlastnia iba jeden starý mobil, na ktorý môžu prijímať telefonáty len jednu hodinu denne.

Opúšťame kláštor a nabitý program modlitieb s poklonou. Vyberáme sa k rýchlostnej ceste Catania – Gela, na ktorej je asi 50 nigérijských dievčat nútených venovať sa prostitúcii. Stretnutie medzi bosými rehoľnými sestrami a prostitútkami, o ktorom informoval prvý raz taliansky mesačník Vita, sa udialo na tejto časti cesty medzi príchodom a odchodom klientov rôzneho sociálneho zázemia a nebezpečenstva, keďže prítomnosť rehoľných sestier by mohla niekomu prekážať.

„Často ich chodíme navštíviť domov do mestských štvrtí; ich pasáci nás aj fotili, ale nikdy sme nemali strach,“ poznamenáva sestra Chiara. Tá je radikálne proti tomu, aby sa otvorili domy na prostitúciu, ako navrhujú niektorí politici: „Šlo by o využívanie prostitúcie. Obchod s ľudskými bytosťami treba zablokovať všemožnými prostriedkami.“ Podľa sestry Chiary je jediným riešením pastorácia rodín: „Začarovaný kruh prostitúcie sa riadi trhovými zákonmi; preto treba pracovať na tom, aby sa znížila ponuka a predovšetkým klásť dôraz na posvätnosť rodiny a manželstva.“

Po tom, čo sme sa pomodlili jednoduchú modlitbu svätého Františka z Assisi, prišla ďalšia zastávka, kde dve dievčatá radostne zakričia: „Sister Chiara, sister Chiara!“ a utekajú k nej, aby ju mohli objať. Spoločne sa pomodlia modlitbu Otčenáš po anglicky a zaspievajú istú nigérijskú pieseň. Sestra Chiara na takéto príležitosti vždy nosí so sebou gitaru.

„Ako môže byť nejaká matka spokojná, ak vie, že všetky jej dcéry sú na ulici? Medzi nimi však ani jedna nie je pravou prostitútkou,“ hovorí sestra Chiara.

Poslaniu bosých františkánskych sestier žehná aj františkánsky biskup v Caltagirone, monsignor Calogero Peri. S pomocou niekoľkých lekárov – dobrovoľníkov sa trom rehoľným sestrám podarilo presvedčiť  dievčatá, aby si dali urobiť test na HIV. Do budúcnosti žiadajú od Božej prozreteľnosti karavan alebo obytný príves, v ktorom by odborní lekári poskytovali gynekologické vizity.

V očakávaní, že do ich malého kláštora príde karavan alebo obytný príves, si sestry, ktoré zvyčajne cestujú autostopom, prenajali auto, ktoré je plné rôznych tričiek, topánok, piškót a kávy. Uvedomujem si, že aj my, novinári, sme súčasťou poslania týchto rehoľných sestier z jediného dôvodu: „Chceli sme mať skúsenosť Krista, pretože telo týchto dievčat je urážané, pokorené, ako bolo aj Ježišovo telo.“

Prejdeme k poslednej zastávke, k tej najťažšej. Je na štátnej ceste č. 385. Jedno mladé nigérijské dievča sa skrýva medzi krovím a odpadkami rôzneho druhu. Požiadalo totiž sestru Chiaru o stretnutie. Plače a chce opustiť túto cestu, a tak prosí sestry o pomoc…

The post Rehoľné sestry pracujú s dievčatami, ktoré sú nútené k prostitúcii appeared first on Zasvätený život.

(Matúš Marcin) Apoštol Ján v svojom prvom liste píše: „Boh je svetlo a niet v ňom nijakej tmy. Ak hovoríme, že máme s ním spoločenstvo, ale chodíme vo tme, luháme a nekonáme pravdu. Ale ak chodíme vo svetle ako je on vo svetle, máme spoločenstvo medzi sebou a krv Ježiša, jeho Syna, nás očisťuje od každého hriechu. Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti. Ak hovoríme, že sme nezhrešili, jeho robíme luhárom a nie je v nás jeho slovo.“ (1 Jn 1, 5 – 10) Pokora, pokánie, ľútosť nad svojimi hriechmi, spoveď, vyznanie našich hriechov otvára oči našej duše.

Rehoľa kazateľov, známa ako dominikáni, sa pripravuje na osemsté výročie smrti svojho zakladateľa, svätého Dominika Guzmána. Zomrel 6. augusta 1221 vo veku 50 rokov.

Generálny predstavený bratov kazateľov, P. Gerard Francisco Timoner III, oznámil oslavy osemstého výročia narodenia sa pre nebo ich zakladateľa. Ich téma „Za stolom so svätým Dominikom” je inšpirovaná obrazom z bolonského kostola Mascarella. 88. nástupcovi svätého Dominika sa páči jeho predstava ako „muža, ktorý pri spoločnom stole prežíva radosť s bratmi, zhromaždenými v povolaní ohlasovať Božie slovo“.

„Jubilejný rok pozýva uvažovať nad týmito otázkami: Čo pre nás znamená byť so svätým Dominikom za stolom hic et nunc (tu a teraz)? Akým spôsobom nás jeho život a práca povzbudzujú podeliť sa o náš život, vieru, nádej a lásku, hmotné a duchovné dobrá, aby sa aj iní mohli nasýtiť pri rovnakom stole? Ako sa náš stôl stáva miestom delenia sa o Slovo a Chlieb života?” pýta sa P. Gerard.

Jubilejný rok začne 6. januára 2021 a skončí takisto na slávnosť Zjavenia Pána v roku 2022. Ďalšie liturgické slávenia sú naplánované na 24. mája, deň prenesenia zostatkov svätého Dominika, a na deň jeho narodenia (4. augusta). Všetky budú prebiehať v Bazilike sv. Dominika v Bologni, kde je svätec pochovaný. Pútnická cesta „Posledná cesta svätého Dominika“ z Ríma do Bologne bude mať zastávky na rôznych miestach pôsobenia rádu. Na výstave s názvom „Za stolom so svätým Dominikom” od marca do októbra bude možné prvýkrát vidieť ako celok „tabuľu z Mascarelly”, ktorej časti sú v súčasnosti uchovávané na viacerých miestach.

Čo sa týka poslania kázať v sekularizovanom prostredí, magister rehole zdôrazňuje potrebu nestrácať nádej, lebo „nádej nie je optimizmus prameniaci z dôkladného vyhodnotenia budúceho vývoja vzhľadom na naše možnosti a prostriedky. Takisto nejde o premenu zlej prítomnosti na skvelú budúcnosť. Nádej pramení z istoty, že Boh nás nikdy neopustí a že nás sprevádza v radostných, bolestných, slávnostných a tajomstvách svetla našich životov. Nádejou je Kristus medzi nami“.

Dominikánsku rodinu tvoria kontemplatívne mníšky, apoštolsky činné sestry, bratia a laici, prítomní vo viac ako osemdesiatich krajinách. Z radov dominikánov štyria zasadli na Petrov stolec: blahoslavení Benedikt XI. a Inocent V., svätý Pius V. a Boží služobník Benedikt XIII.

Zuzana Morávková

The post Dominikáni oslávia 800 rokov od smrti svätého Dominika appeared first on Zasvätený život.

(Matúš Marcin) V Medžugorí Presvätá Bohorodička 25. januára 2001 povedala: „Drahé deti! Dnes vás pozývam, aby ste obnovili modlitbu a pôst s ešte väčším nadšením, až kým sa vám modlitba nestane radosťou. Milé deti, kto sa modlí, nebojí sa budúcnosti, a kto sa postí, nebojí sa zla. Ešte raz vám opakujem: len modlitbou a pôstom sa aj vojny môžu zastaviť, vojny vašej nevery a strachu z budúcnosti. Som s vami a učím vás, milé deti: v Bohu je pokoj a vaša nádej. Preto sa priblížte Bohu a dajte ho na prvé miesto vo svojom živote! Ďakujem vám, že ste prijali moje pozvanie!“

Sestry benediktínky z baziliky Najsvätejšieho Srdca na parížskom kopci Montmartre počas 135 rokov, od 1. augusta 1885, nikdy neprerušili adoráciu pred Najsvätejšou oltárnou sviatosťou. Ani v čase prebiehajúcej pandémie. Eucharistická adorácia v tomto chráme, v Meste svetla druhom najvýznamnejšom po katedrále Notre Dame, nebola prerušená ani počas karantény vo Francúzsku, od 17. marca do 31. mája tohto roku.

„Adorácia nebola prerušená ani na minútu, vrátane obdobia počas dvoch svetových vojen,” hovorí sestra Cecilia-Mária, členka Kongregácie benediktínok od Najsvätejšieho Srdca z Montmartre, zodpovedná za nočné adorácie. „Adorujúci tu boli prítomní aj uprostred bombardovania v roku 1944, keď okolo katedrály lietali trosky.“

V období karantény nemohli prichádzať do chrámu laici, preto ich v službe muselo zastúpiť 14 rehoľníčok, väčšinou v dvakrát takých dlhých turnusoch. „Nás koronavírus obišiel a bolo pre nás samozrejmé rýchlo sa prispôsobiť vzniknutej situácii,“ povedala sestra. „Nikdy nenechávame Pána samého a nikto nemôže odísť, kým ho iný nepríde vystriedať. Niekedy môžu nastať zložité situácie, napríklad, keď sa striedajúca osoba nezobudí včas,“ dodala.

Ďalšie komplikácie pri adorácii predstavovali príležitostne chýbajúce úmysly, ktoré symbolizujú zažaté sviece. „Bola to smutná predstava, ale akoby zázrakom nám začali prichádzať od ľudí modlitbové úmysly, takže vždy svietila aspoň jedna svieca. Keď už dohárala, prišiel nám ďalší úmysel, čo bolo mimoriadne potešujúce,“ povedala sestra Cecilia-Mária. Sestry sprevádzalo mnoho ľudí, ktorí sa s nimi modlili podľa virtuálnej nástenky s úmyslami. „Bol to krásny zážitok. V bazilike sme sa nachádzali samy, ale stále sme boli duchovne zjednotené s ostatnými modliacimi sa. Nepomáhali sme ľuďom oblečené v bielych zdravotníckych plášťoch, ale s pandémiou sme bojovali iným spôsobom – modlitbou.“

Eucharistická poklona začala ešte v dobe, keď bazilika na kopci Montmartre, čo vo francúzštine znamená „hora mučeníkov“, nebola dokončená. Historický kontext, v ktorom bazilika vznikala, bol pre francúzsky národ veľmi bolestivý. „Zakladateľka nášho spoločenstva, matka Adela Garnierová, začula Božie volanie začať ustavičnú adoráciu v novom chráme, zasvätenom Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, a myšlienku predostrela arcibiskupovi Paríža,“ vysvetlila sestra.

Priebeh stavby, ktorá trvala od roku 1875 do roku 1914, mimoriadne komplikoval nestabilný piesčitý terén. Aj preto bola vybudovaná provizórna kaplnka na modlitbu a adoráciu. Už vtedy sa na tomto mieste organizovali poklony a prichádzajúci pútnici prinášali finančné príspevky na stavbu chrámu. Prispela na ňu aj sama sv. Terézia z Lisieux počas návštevy Paríža cestou do Ríma dňa 6. novembra 1887. Na Montmartri sa zúčastnila na svätej omši a darovala svoj zlatý náramok na výrobu monštrancie.

V roku 1919 chrám posvätil parížsky arcibiskup. Prvá svetová vojna zapríčinila, že slávnosť sa konala až po piatich rokoch od jeho dokončenia. O stojeden rokov neskôr, v čase prebiehajúcej pandémie, tu na Zelený štvrtok parížsky arcibiskup mimoriadnym eucharistickým požehnaním vyprosoval ochranu pre mesto a jeho obyvateľov.

„Najsvätejšie Srdce Ježišovo, z tejto baziliky vo dne v noci prúdi tvoje milosrdenstvo z Oltárnej sviatosti na mesto, krajinu a celý svet“, hovoril pri tejto príležitosti arcibiskup, „pomáhaj všetkým trpiacim následkami pandémie a posilňuj tých, ktorí sa rozličnými spôsobmi dávajú do služby bratom a sestrám. Dopraj zdravie chorým, silu zdravotníkom a spásu všetkým zosnulým.“

Zuzana Morávková

The post Sestry počas 135 rokov ani na chvíľu neopustili Najsvätejšiu sviatosť appeared first on Zasvätený život.

(Matúš Marcin) Keď sa zvečerilo, po západe slnka, prinášali do Klokočova, Ľutiny, Krásneho Brodu, chorých a posadnutých zlými duchmi. A ľudia z celého kraja a zo Slovenska sa zhromaždili v chrámoch a bazilikách, monastieroch a Ježiš uzdravil mnohých, ktorých trápili rozličné neduhy a vyhnal mnoho zlých duchov… Ježiš tak ako v minulosti cez apoštolov a učeníkov, tak aj dnes cez svojich kňazov uzdravuje a oslobodzuje na mnohých pútnických miestach našej Cirkvi.

V nedeľu 16. augusta sa v Brazílii začal Národný týždeň zasväteného života. Svätý Otec pozdravil na diaľku účastníkov tejto iniciatívy osobitným listom. Povzbudzuje ich k obnove v povolaní a misii, aby uprostred dnešnej doby naplno žili pre službu, s pohľadom upretým na Ježiša.

V osobitnom liste adresovanom zasväteným mužom a ženám Brazílie, datovanom 5. augusta v Lateránskej bazilike v Ríme, Svätý Otec vyjadruje svoju radosť a modlitbové zjednotenie s iniciatívami Národného týždňa zasväteného života.  Pripomína, že „cesta povolania má svoj pôvod v skúsenostnom spoznaní, že sme milovaní Bohom: život sám je už ovocím Božieho povolania; povolal nás k životu, pretože nás miluje a všetko predurčil, aby bol každý z nás jedinečný, sprevádza nás cestami nášho života, niekedy zaprášenými, a poznajúc našu doliehavú clivotu po láske a šťastí nás volá k radosti, ktorá sa nachádza iba v darovaní seba druhým (porov. Posolstvo k 55. svetovému dňu modlitieb za povolania, 22. apr. 2018).

Na druhej strane, zoči-voči výzvam kladeným súčasnou spoločnosťou, ktorá žije v  období premien, je potrebné byť bdelými, aby sme sa vyhli pokušeniu mať svetský pohľad, ktorý nám bráni vnímať kľúčovú rolu Božej milosti v živote človeka a zvádza nás k hľadaniu si náhrad (porov. Homília v 24. svetový deň zasväteného života, 1. feb. 2020). Najlepší protiliek voči takémuto pokušeniu je dať prioritu modlitbe uprostred všetkých našich činností, s istotou, že človek, ktorý zameriava pohľad na Ježiša, sa učí žiť, aby slúžil, pretože zakúša to, čo povedal prorok Izaiáš: „Pretože si drahý mojim očiam, … a ja ťa milujem“ (Iz 43,4).

Pápež na záver povzbudzuje k intenzívnejšej podpore obnovy života a poslania zasvätených v Brazílii, keď pripomína položiť si opätovne otázku, ktorú rehoľníkom a rehoľníčkam adresoval ešte v roku 2014 v Apoštolskom liste zasväteným:

„Je Ježiš skutočne našou prvou a jedinou láskou, ako sme si predsavzali, keď sme skladali svoje sľuby? Iba ak to tak je, môžeme a musíme milovať v pravde každého človeka, ktorého stretneme na našej ceste, pretože sme sa od Ježiša naučili, čo je to láska a ako treba milovať: budeme vedieť milovať, lebo budeme mať jeho srdce.“ (Apoštolský list Svätého Otca Františka všetkým zasväteným osobám  pri príležitosti Roka zasväteného života, 21. nov. 2014, č. 2)

Všetkých účastníkov brazílskeho Národného týždňa zasväteného života napokon Svätý Otec František zveruje pod ochranu Panny Márie Aparecidskej a udeľuje im svoje apoštolské požehnanie.

Brazílskych rehoľníkov a rehoľníčky povzbudil Svätý Otec aj pri modlitbe Anjel Pána v uplynulú nedeľu 16. augusta, keď oslovil skupiny prítomné na Námestí sv. Petra s národnými vlajkami:

„Zvlášť pozdravujem brazílskych rehoľníkov prítomných tu, v Ríme – s toľkými zástavami! Títo rehoľníci duchovne prežívajú prvý krát Národný týždeň zasväteného života, ktorý sa slávi v Brazílii. Požehnaný týždeň zasväteného života! Len tak ďalej!“

Zdroj: Vatican News, jb, mh

The post Pápež píše rehoľníkom do Brazílie: Je Ježiš naozaj našou prvou a jedinou láskou? appeared first on Zasvätený život.

(Matúš Marcin) V Klokočovskom chráme pri ikone slziacej Bohorodičky vychádzali démoni s krikom i s plačom. Najviac neznášali Velebenie Bohorodičky Magnifikat, evanjelium podľa Jána – „Slovo sa telom stalo“, a mýtnikovu modlitbu: „Pane Ježišu Kriste Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym“. Nenávideli a báli sa ruženca, korunky Božieho Milosrdenstva, krížovej cesty, adorácie, Eucharistického požehnania, odprosovania, modlitby na kolenách, a litánií ku všetkým svätým. Poznáš aj ty tieto prostriedky spásy? Alebo sa ich tiež bojíš?

V roku 2020 si pripomíname 70. výročie likvidácie kláštorov – násilného vyvezenia rehoľníkov z kláštorov komunistickým režimom počas tzv. Barbarskej noci, čím sa mal ukončiť život rehoľníkov a rehoľných komunít v bývalom Československu. Konferencia vyšších rehoľných predstavených na Slovensku prináša sériu dokumentov s názvom Barbarstvo moci, ktoré sprostredkúvajú svedectvo doby cez prizmu historických faktov a výpovedí svedkov. Súčasne ponúka v osobitných videách s názvom Svedectvom o barbarskej moci autentické výpovede tých, ktorí boli v čase Akcie K a Akcie R priamo v centre diania. V každom dokumente vystupujú členovia alebo členky z jednej slovenskej rehoľnej kongregácie.

Po akcii „R“ bolo sústredených a mimo verejnú činnosť na Slovensku postavených takmer 2000 rehoľných sestier. Ďalších viac ako 1600 rehoľných sestier – lekárok, zdravotníčok a ošetrovateliek ostalo pracovať v nemocniciach a liečebných ústavoch, nakoľko predstavitelia politického režimu za ne nevedeli nájsť adekvátnu náhradu.

Predchádzajúce diely Barbarstva moci a ďalšie príspevky k tejto téme nájdete TU.

© KVRPS

The post Barbarstvo moci (12): 1951 – 1961: sestry pracujúce v zdravotníctve (video) appeared first on Zasvätený život.