09:00 – Zamyslenia na dnes

( Štefan Ančočik ) Počul som o jednej žene, ktorá ležala na smrteľnej posteli, a bola pri nej dcéra. Odrazu sa jej matka prihovára: „Jáj, dcéra moja, umieram. A iba za jedným mi je ľúto.“ „No a za čím?“ pýta sa dcéra. „Je mi ľúto, že si nemôžem so sebou zobrať všetky tie prekrásne kabáty a kožuchy, čo mám v skrini.“ Na prvé počutie to znie ako vtip, ale po chvíli vám dôjde, že je to tragédia jednej nesmrteľnej ľudskej duše, za ktorú zomrel Boží syn. Tak ľahko sa dá uveriť hmotným veciam a peniazom, za ktoré sa dá „všetko“ kúpiť, okrem Boha a večného života. Zostaňme slobodní v tomto živote, nech nás nič nezotročí, aby som si chránil ten najväčší poklad, ktorým je Boh. Kto získa Boha, získa všetko.

Prvé čítanie: Iz 40,1-5.9-11

Toto Izaiášovo proroctvo sa uskutočnilo, keď perzský kráľ Kýros dovolil Židom, násilne presídleným do Babylonu, aby sa vrátili do svojej vlasti. Hlavným posolstvom úryvku je príchod Boha: „Hľa, Pán, Jahve prichádza“  (v. 10). Izaiáš predstavuje Pána ako obetavého pastiera, ktorý berie ohľad na možnosti každého člena stáda a zachraňuje tých, ktorí stratili všetky nádeje.

V skutočnosti iba Pán Boh môže naozaj potešiť srdce človeka, ale v Izaiášovi dostávajú ľudia úlohu, aby túto útechu z Božieho príchodu ohlasovali ďalej (v. 1-2). Každý, kto sa stáva týmto hlásateľom, musí vo svojom srdci nechať rozhorieť takú pastiersku lásku ako má Boh k svojmu ľudu. Potom bude môcť hovoriť k srdcu svojho ľudu, živo sa ho dotknúť.  Božiu útechu však potrebuje ľud nielen na to, aby sa vydal do Jeruzalema, ale predovšetkým aby sa odhodlal na cestu vnútorného obrátenia.

Druhé čítanie: 2 Pt  3,8-14

Petrove slová v tomto liste sú odpoveďou na znepokojivé pochybnosti niektorých kresťanov ohľadom času slávneho príchodu Pána. Osvetľuje im, že očakávanie Ježišovho príchodu nie je otázkou množstva dní alebo storočí, ale kvality času, ktorý bol daný každému z nás. Boh nevníma čas človeka ako súčet dní jeho života, ale mu dopriava čas milosti určený na jeho obrátenie. Jeden deň znamená jediný čas, ktorý je treba naplniť snahou o svätú vernosť voči Bohu.  A všetky dni, ktoré Boh darúva človeku sú určené na jeho obrátenie. I následné kozmické obrazy potvrdzujú, že Boh z tohto sveta odstráni všetko zlo, celkom ho obnoví a nastolí nové životné podmienky, ktoré tak túžobne očakávame: nové nebo a novú zem.

Evanjelium: Mk 1,1-8

Podľa tohto hutného Markovho prológu správne pochopiť evanjelium sa dá len na základe neustáleho rozjímania Božieho slova Starého zákona, lebo je jeho konkrétnym dovŕšením. Marek cituje slová proroka Izaiáša o tom, že je nutné pripraviť cestu, ktorá vedie od Boha k jeho ľudu a späť k samému Bohu.

Iný veľmi autentický prorok, Ján Krstiteľ, ukazuje ľudstvu novú cestu s možnosťou opravdivého obrátenia. Ľudia, ktorí vyšli za Jánom Krstiteľom a prijali jeho posolstvo sa stávajú novým Božím ľudom, podobne ako keď Izrael vyšiel z Egypta. Aj oni sa vydali na cestu púšťou, tam, kde z úst Jána Krstiteľa zaznelo Božie slovo, aby sa ním nechali obnoviť. Na prvý pohľad sa slová Jána Krstiteľa s jeho odporúčaniami nezdajú povzbudzujúce, ani jeho kajúci život, ktorý je kritikou nášho životného štýlu. No potreba obrátenia nebola jeho hlavným posolstvom. Najdôležitejšie, čo Ján chcel povedať, bolo ohlásenie príchodu Mesiáša. A celkom osobitne krstu, čiže ponárania sa do Ducha Svätého, ktorý je Utešiteľom par excellence.

Všetky čítania druhej adventnej nedele majú spoločnú metaforu cesty. No prvú cestu k človeku robí Boh sám. Ako neváhal prísť medzi nás v Ježišovi, podobne nebude váhať so svojím príchodom ani na konci čias. Ani dnes neváha prísť do osobného života každého z nás. Dôležité nebude koľko mu prejdeme v ústrety, ale to, aby sme boli na tejto ceste, ceste lásky. A k tomu potrebujeme povzbudenie i útechu Božieho slova.

Dagmar Kráľová, FMA

Publikované v spolupráci s Katolíckym biblickým dielom na Slovensku.

The post Komentár k biblickým čítaniam – Druhá adventná nedeľa v roku „B“ appeared first on Zasvätený život.

( Štefan Ančočik ) Asi niet na Slovensku rodiny, ktorá by nemala skúsenosť s dedičským konaním. Je to situácia, ktorá dokáže rozbiť celú rodinu. Je to smutné, ale pre majetky a peniaze ľudia dokážu urobiť čokoľvek. Jeden otec rodiny hovorí, že svojim deťom nenechá nič, iba dlhy, aby sa medzi sebou nerozhádali. Čo je dedičstvom pre kresťana? Nebeské kráľovstvo. Všetko ostatné je prach a márnosť nad márnosť. Na druhý svet si nezoberiem nič, ani smietku. Preto neplytvajme svojím časom a energiou s mamonou, ale usilujme sa byť dobrými a vernými dedičmi kráľovstva, ktoré máme pripravené od stvorenia sveta.

Školské sestry de Notre Dame na misii v Kazachstane nás inšpirujú troma videami, ktoré dokumentujú ich život v čase korona vírusu.

Sestra Jana píše: „Prvé sväté prijímanie sme mali dňa 8. novembra 2020. Dňa 11. novembra sme boli s deťmi na výlete v horách, ale „bál svätých“ sme tento rok kvôli korone nerobili. Namiesto toho sme urobili okno svätých – vitráže. Krst 7-ročného chlapčeka bol na sviatok Krista Kráľa a v sobotu pred prvou adventnou nedeľou (28. 11.) sme spolu robili adventné vence.“

Videá z vyššie spomínaných slávností a aktivít s deťmi nájdete TU.

Zdroj: skolskesestrynd.sk

The post Misia školských sestier de Notre Dame na Balchaši počas COVID-19 appeared first on Zasvätený život.

( Štefan Ančočik ) Istý muž vydal svedectvo o tom, ako ho Boh obrátil v dospelom veku, a odvtedy chodí každý deň do chrámu. Jeho mama to nechápala a pýtala sa, prečo tam chodí každý deň. Odpoveď bola: „Keď som predtým chodil každý deň zo zamestnania do krčmy a tam sa opíjal, tak ti to neprekážalo. Ale teraz, keď ma Boh obrátil a zmenil, tak to nechápeš. Do chrámu chodím preto, lebo Boh je mojím Otcom, ktorý ma zachránil. Chcem byť s ním.“ Kto nezažil na vlastnej koži Božiu prítomnosť, kto nevie, ako chutí Božia láska, ten jednoducho nechápe vonkajšie úkony kresťanskej viery. Pre neho sme len čudáci, ktorí sa nevedia postarať o seba a žijú v omyle. Nebojme sa vydávať svedectvo o Bohu, viere a o zázrakoch, ktoré Boh vykonal v našich životoch.

Vikariátna predstavená Kongregácie sestier sv. Cyrila a Metoda sestra Karola Vajdiarová dňa 15. novembra 2020 v Turzovke odovzdala pamätný list k 70. výročiu Akcie Rehoľníčky sestre Ildefonze Mazurovej.

V komunite na Velehrade budú tieto listy odovzdané ešte sestrám Hyacinte Dubanovej, Justíne Severínovej a Kazimíre Ondrejkovej.

Peter Sandtner
Konfederácia politických väzňov Slovenska

The post Cyrilka sestra Ildefonza dostala pamätný list k Akcii R appeared first on Zasvätený život.

( Štefan Ančočik ) Žijeme v čase, keď sa ľudia prestali hanbiť za hriech. Ako výhovorka sa používa veta: „Je moderná doba, každý si môže robiť, čo chce.“ Keď pri rozhovoroch prichádza téma na voľné zväzky mladých, potraty, rozvody, homosexualitu, neochotu počať dieťa, lebo si chcem užívať života…, tak sa nebojím povedať, že s tým nesúhlasím. Prečo? Lebo sa opieram o autoritu Boha a Svätého písma. Boh jasne pomenoval, čo je a čo nie hriech, a Boh si stojí za svojím slovom. Je moja úloha, aby som poznal Písmo, osvojil si jeho obsah a nebál sa pred nikým obhájiť svoj postoj a názor v konfrontácii s „modernou dobou a moderným človekom“.

( Štefan Ančočik ) Európa zažila prvú vlnu epidémie a teraz prežíva druhú. Máme zákaz vychádzania, vonku je jeseň, sú zatvorené chrámy a sedíme doma. Máme veľa voľného času. Čo s ním? Jedna pani mi povedala: „Ja sa už nevládzem celý deň iba modliť.“ Keď židia putovali po púšti, začali reptať proti Bohu a Mojžišovi, za čo prišiel trest v podobe jedovatých hadov. Ľud sa kajal a prosil o pomoc. Na Pánov príkaz urobil Mojžiš medeného hada a vyvesil ho na žrď. Keď niekoho hady uhryzli a on sa pozrel na medeného hada, ostal nažive. Pozerajme s vierou na kríž, kde je náš Spasiteľ, tam je odpoveď na dnešnú situáciu. Boh aj cez epidémiu navštívil ľudstvo, aby sme sa zastavili a pochopili, že bez Boha sa utrápime a zahynieme.

( Štefan Ančočik ) Medzi ľuďmi je veľmi rozšírený zlozvyk, ktorý je aj hriechom, a to neúctivé a zbytočné vyslovenie Božieho mena: „Ježíííš, ja som ťa roky nevidel…“, „Ježišmária, čo sa mi stalo…“, „Panebože, ty si schudla…“ atď. Keď to počujem, tak ma až pichne pri srdci. Toľká neúcta a urážka! Žena z dnešného evanjelia stretla Ježiša a bola uzdravená zo svojej dlhoročnej choroby. A čo urobila? Oslavovala Boha! Skúste si v duchu spomenúť, kedy ste naposledy úprimne oslavovali Boha. Kedy naposledy z mojich úst a srdca vyšla chvála Boha alebo Presvätej Bohorodičky? Veď je to také pekné a povzbudzujúce, keď dokážem pri rozhovore so svojím blížnym povedať slová: „Chvála Bohu!“, „Vďaka Bohu a Panne Márii!“, „Nech Pán Boh prijme a požehná!“ Nie je to infantilný prejav viery. Zoberte si Sväté písmo a tam sa dočítate, ako veriaci ľudia v priebehu dejín spásy dokázali chváliť Boha za všetko, čo urobil v ich živote. Sú to nádherné slová plné viery, poďakovania, oslavy a pravej bázne. Aj v 117. žalme autor napísal slová, ktoré by sme si mohli zapamätať a používať ako strelnú modlitbu: „Chváľte Pána, všetky národy, oslavujte ho, všetci ľudia; lebo je veľké jeho milosrdenstvo voči nám a pravda Pánova trvá naveky.“

Nádej – hlavná čnosť adventu.

Prvé čítanie: Iz 63,16b-17,19b; 64,1.2b-7

Tento prvý adventný úryvok vyjadruje hlboké vedomie, že sa Pánov ľud dopustil osobných hriechov. Podľa neho nie tak nešťastia, ktoré zažil majú byť v centre jeho ľútosti, ale hriech. Ten je ako väzenie, z ktorého sa nedokáže vyslobodiť vlastnou silou. A preto najsilnejším okamihom tohto úryvku z knihy Izaiáša je nepochybne prosba v 19. verši: „Kiež by si roztrhol nebesá a zostúpil!“

Vo vedomí svojho hriechu sa Boží ľud obracia na Pána vyznaním: „ty si náš otec“. V Starom zákone je to veľmi vzácny výraz. Práve Božie otcovstvo voči jeho ľudu je dôvodom, prečo ho Boh vyslobodil z Egypta: „Prepusť môjho syna!“ /Ex 4,23/. Prosbu, aby Boh prelomil nebo, Izaiáš dopĺňa odvolaním sa na to, čo preň Boh vykonal v minulosti. Aby sme mu i my mohli s dôverou povedať: nespomínaj na to, čo sme urobili, ale rozpomeň sa na to, čo si pre nás urobil ty, a rovnako konaj i dnes!

Druhé čítanie: 1Kor 1,3-9

Kresťania v Korinte žijú medzi minulosťou, v ktorej hojne zakúsili Božie dary, a budúcnosťou, keď „príde náš Pán Ježiš Kristus“. Pavol sa obracia na ich spoločenstvo a vysvetľuje, ako má vyzerať opravdivý kresťanský život, v ktorom si majú osvojiť dvojaký postoj: vzdávanie vďaky a nádej.
Apoštol nemusí jednotlivých kresťanov pobádať k väčšej účasti na živote spoločenstva, ale vidí že je treba viac zamerať bohatstvo jednotlivcov v prospech všetkých. Lebo dary a milosti, majú pomáhať ostatným, aby boli pevní „v pravom svedectve o Kristovi“.

Milosťou obdarení veriaci tak budú môcť s dôverou kráčať v ústrety konečnému zjaveniu Pána Ježiša, kedy dosiahnu plné spoločenstvo s ním. Pavol však zdôrazňuje, že k tomuto stretnutiu s Kristom ich neprivedie v prvom rade bdelé očakávanie, ale sám Boh. Kresťania totiž, ktorí dobre poznajú svoju krehkosť, môžu počítať s Božou vernosťou. Boh totiž chce za každú cenu priviesť ich povolanie k šťastnému cieľu.

Evanjelium Mk 13,33-37

Tento evanjeliový úryvok začína i končí pozvaním k bdelosti. Čo vlastne znamená bdieť? Je to niečo ako čakať na priateľa, ktorý tu už mal byť a nevieme, čo sa s ním stalo. V našom prípade však bez úzkosti, lebo Pánovi sa nemohlo nič zlé stať… Alebo si spomeňte, keď ste nocovali vo voľnej prírode a mimovoľne zachytávali každučký zvuk. Tak by sme mali zachytávať aj Božie „dotyky“, ktorými prekypuje každý deň Božích detí. Viaceré vzácne rukopisy priraďujú k bdelosti aj modlitbu: „Bdejte a modlite sa.“ Okrem narážky na Mk 14,38 naznačujú, že bez modlitby by bdelosť nebola bdelosťou. Modlitba posilňuje bdelosť, lebo chráni pred hriechom, ktorý ohlupuje. Evanjeliový pojem bdelosti zahŕňa v sebe okrem spojenia s Bohom aj zmysel pre rovnováhu, zodpovednosť. Ale tiež vernosť, pokoru a teda i lásku.

Následne nám evanjelium vysvetľuje, že bdieť máme preto, lebo nepoznáme presný čas Pánovho príchodu. Mohlo by sa nám zdať, že si Ježiš touto neistotou chce kresťanov zotročiť a tým, že nezjavuje deň ani hodinu svojho príchodu, nás udržuje v neustálom strachu. Opak je však pravdou. Ježiš nám neudáva čas svojho príchodu aj preto, že každá hodina je vhodná na to, aby sme otvorili evanjelium a začali podľa neho žiť. Každá hodina je naplnená nesmiernym potenciálom lásky a preto aj spásy našej i blížnych. A zmysel všetkých zdanlivých banalít každodenného života je v tom, aby sme sa aj skrze ne učili bdelosti.

Očakávanie je vlastne jediný správny spôsob života kresťana. Práve v stave očakávania Pána sa dotýkame zeme i neba zároveň. Vtedy totiž vychádzame z čiernej diery egoizmu v ústrety Bohu i blížnym. Prejavom takéhoto čakania je „starosť o dom“ cirkvi a verné konanie práce, ktorou nás poveril Boh. S cieľom očakávaného vstupu na nebeskú hostinu. Preto v bdení kresťana nemá miesto strach ani smútok. Naopak sme pozvaní prežívať ho v ovzduší radosti a dôvery.

Dagmar Kráľová, FMA
Foto: Arimatea Kiškovská, SDR

Publikované v spolupráci s Katolíckym biblickým dielom na Slovensku.

The post Komentár k biblickým čítaniam – Prvá adventná nedeľa v roku „B“ appeared first on Zasvätený život.