( Štefan Ančočik ) Počul som o jednej žene, ktorá ležala na smrteľnej posteli, a bola pri nej dcéra. Odrazu sa jej matka prihovára: „Jáj, dcéra moja, umieram. A iba za jedným mi je ľúto.“ „No a za čím?“ pýta sa dcéra. „Je mi ľúto, že si nemôžem so sebou zobrať všetky tie prekrásne kabáty a kožuchy, čo mám v skrini.“ Na prvé počutie to znie ako vtip, ale po chvíli vám dôjde, že je to tragédia jednej nesmrteľnej ľudskej duše, za ktorú zomrel Boží syn. Tak ľahko sa dá uveriť hmotným veciam a peniazom, za ktoré sa dá „všetko“ kúpiť, okrem Boha a večného života. Zostaňme slobodní v tomto živote, nech nás nič nezotročí, aby som si chránil ten najväčší poklad, ktorým je Boh. Kto získa Boha, získa všetko.
(Zamyslenie pre východný obrad z Časopisu Slovo.)