09:00 – Zamyslenia na dnes

( Pavol Székely ) V mnohých historických filmoch je ukázané, ako odvážni vodcovia ľudu, králi, rytieri, hrdinovia sa stojac oproti presile hrdo postavili nepriateľovi, aj keď vedeli, že ich čaká istá smrť. Nezomierali s beznádejou a v strachu, ale s odhodlaním, lebo sa nebáli smrti ako takej. Ktosi raz povedal, že najhoršia je smrť od strachu. Pascha je upevnenie viery človeka v definitívne víťazstvo Krista nad smrťou. Hoci by bola smrť akokoľvek mocná, už nikdy sa nepostaví na ten najvyšší stupienok, ktorý patrí víťazovi, lebo tam už navždy stojí jedine vzkriesený Kristus.

1. čítanie 2 Krn 36, 14-16. 19-23

Úryvok z Druhej knihy kroník zachytáva tri situácie, v ktorých sa vyvolený národ ocitol na konci obdobia kráľov. Prvou je odpad od viery za vlády kráľa Sedekiáša, kedy sa všetky spoločenské i náboženské autority spolu s celým ľudom oddali modloslužbe do tej miery, že neboli schopní robiť pokánie, lebo vysmiali, potupili a zhanobili každého proroka, ktorého im Boh vo svojom milosrdenstve poslal (2 Krn 36, 14-16). Druhou udalosťou je zmena Božej stratégie, kedy namiesto prorokov prichádza chaldejský kráľ dobyť a zničiť Jeruzalem i s chrámom a ľud i kniežatá putujú do zajatia, kde sa stávajú otrokmi v krajine modiel, pričom zasľúbená zem dostáva podľa Jeremiášových slov konečne svoje soboty (2 Krn 36, 19-21). Treťou udalosťou je pokračujúce Božie milosrdenstvo, ktoré prichádza prekvapivo na scénu prostredníctvom perzského kráľa Kýra, v ktorom Pán vzbudí ducha. Perzský vladár oficiálne vyhlási, že chce na Boží rozkaz postaviť Pánovi chrám v Jeruzaleme a udelí slobodu zotročenému ľudu (2 Krn 36, 22). Kýros tak prepúšťa vyvolený ľud zo zajatia, umožňuje mu návrat do zasľúbenej zeme a prikazuje mu postaviť Pánovi chrám. Boh sa takto znovu dáva poznať svojmu ľudu ako milosrdný a odpúšťajúci Pán.

2. čítanie Ef 2, 4-10

Apoštol Pavol v druhej kapitole Listu Efezanom predstavuje Boha ako bohatého na milosrdenstvo, ktorý zachraňuje človeka bez toho, žeby si to človek nejakým spôsobom zaslúžil. Opakovane pripomína, že milosrdenstvo, ktorého sa človeku od Boha dostáva je nezaslúžené a človek sa ním nemôže chváliť.  Môže však chváliť Boha za to čo pre neho v Ježišovi Kristovi urobil. Pavol nazýva túto záchranu v Ježišovi Kristovi ako nové stvorenie a dodáva, že sa od zachráneného a „nanovo“ stvoreného človeka očakávajú dobré skutky, ktoré sú najlepším spôsobom oslavy milosrdného a milujúceho Boha. Pozornému čitateľovi neujde príbuznosť s Listom Rimanom, ktorého náuka o ospravodlivení je v týchto veršoch stručne zhrnutá (por. Rim 5, 1-11).

Evanjelium Jn 3, 14-21

Evanjelista Ján začína svoj rozhovor s Nikodémom v noci, keď ho prominentný učiteľ Izraela potajomky vyhľadá so svojimi otázkami (Jn 3, 1-2). Na 4. pôstnu nedeľu sa číta záver tohto rozhovoru, presnejšie Ježišov monológ na jeho konci. V ňom najprv Ježiš predpovedá svoju obetu na kríži v odkaze na Mojžišov príbeh vyzdvihnutia medeného hada, ktoré zachránilo vyvolený národ na púšti (Nm 21, 4-9). Znamenie ohnivého hada bolo znamením Božieho milosrdenstva, pretože ohnivé hady boli výsledkom hriechu vyvoleného ľudu. Podobne aj vyzdvihnutie Ježiša Krista je znamením Božieho milosrdenstva a lásky k človeku. Ježiš sa v tomto obraze predstavuje ako Syn človeka, čím odkazuje na knihu proroka Daniela, kde je opísaný ako ten, ktorý dostáva všetku vládu a moc, a ktorého kráľovstvo je večné (Dan 7, 13-14). Vyzdvihnutie – teda ukrižovanie – Syna človeka je v tomto kontexte veľmi dramatickým a paradoxným obrazom. Ten, ktorý visí na kríži je Pantokrator – Vševládca. Ukazuje sa tu dráma ľudského hriechu i nekonečná Božia láska. Človek zoči – voči tejto láske prechádza súdom. Uveriť v túto Božiu lásku znamená vyjsť na svetlo. A to je aj cesta znovuzrodenia, ktorej na začiatku rozhovoru Nikodém nerozumel (Jn 3, 4). Neskôr ho v Jánovom evanjeliu stretávame v stále väčšom svetle, keď sa zastane Ježiša vo veľrade (Jn 7, 50-52), i keď sa k nemu prizná pri ukrižovaní (Jn 19,39). V obidvoch prípadoch ho evanjelista cielene identifikuje ako toho, ktorý predtým prišiel k Ježišovi v noci.

Štefan Novotný

Foto: The Chosen

Publikované v spolupráci s Katolíckym biblickým dielom na Slovensku.

The post Komentár k biblickým čítaniam – Štvrtá pôstna nedeľa v roku „B“ appeared first on Zasvätený život.

( Pavol Székely ) Ťažké rozhodnutie – odísť zo zaužívaného spôsobu života. Zmeniť prostredie, opustiť priateľov a známych, začať odznova kdesi inde. No Abram uveril, že Pán sa nemýli vo svojich rozhodnutiach a že je verný svojim prísľubom. Pokánie tiež znamená opustiť starý spôsob života a vykročiť v ústrety Pánovmu prisľúbeniu: „Požehnám ťa a preslávim tvoje meno, a ty budeš požehnaním.“

Urobiť v aktuálnej situácii čosi pre ľudí na Slovensku spoločne a v jednote. S touto motiváciou začali slovenskí saleziáni v pondelok 8. marca nonstop modlitbu nazvanú „Adorácia saleziánov 24/24“.

„V poslednom čase veľmi narástli telefonáty, správy a informácie o ľuďoch, ktorí ochoreli na COVID, ktorí prosia o modlitbu za svojich zomrelých alebo za svojich blízkych vo vážnom stave. Vieme, že na Slovensku sme s touto chorobou na tom naozaj dosť zle,“ napísal svojim spolubratom provinciálny vikár saleziánov don Peter Jacko a pozval ich „urobiť pre týchto ľudí niečo spoločne ako saleziáni na Slovensku.“

Viacerí saleziáni pomáhajú priamo v nemocniciach v prvej línii a mnohé strediská organizujú rôzne formy modlitieb. Ku zjednoteniu sa v spoločnej adorácii vedie saleziánov však aj to, že sú rehoľníkmi. „Ukázať a naozaj aj žiť jednotu. A to na úrovni domov našej provincie, ktoré sú po celom Slovensku i v zahraničí. A nie len ukázať, ale naozaj sa aj zjednotiť,“ doplnil don Jacko.

Adorácia saleziánov 24/24 má trvanie od polnoci pondelka 8. marca až do polnoci stredy 31. marca. Počas týchto spolu 24 dní chcú saleziáni vo svojich 24 komunitách „stáť pred Pánom vytrvalo v tichej adorácií a prosiť za všetkých chorých, zomierajúcich i za tých, ktorí už prišli o niekoho blízkeho,“ vysvetľuje provinciálny vikár Peter Jacko.

Keďže ide o 24-hodinovú adoráciu, saleziáni podstúpi aj námahu modlitby v nočných hodinách. Číslo 24 je pre saleziánsku rodinu silným odkazom na Pannu Máriu Pomocnicu, ktorú si pripomínajú vždy 24-tého v mesiaci. Zároveň v posledný deň mesiaca si saleziáni pripomínajú svojho zakladateľa dona Bosca. Posledný deň adorácie, streda 31. marca, bude zároveň ukončením obdobia pôstu, keďže nasledujúci deň bude už Zelený štvrtok.

„Som presvedčený, že v týchto časoch potrebujeme naozaj jedným hlasom a spoločne prosiť dobrého Boha o ukončenie tejto pandémie, ale prosiť aj zástupne za všetkých ľudí, ktorí teraz nemôžu prísť do kostolov, za všetkých chorých, zomierajúc i za rodiny, ktoré prišli o svojich blízkych,“ opísal motiváciu adorácie don Jacko.

Jednotlivé komunity si rozdelili medzi sebou celkový čas 576 hodín, pripojili sa aj slovenské saleziánske komunity v ruskom Aldane a Jakutsku, v Azerbajdžane v Baku a tiež saleziáni študenti v Turíne a v Ríme.

Saleziáni pozývajú aj iné rehoľné komunity na Slovensku pridať sa v období pôstu k tejto modlitbe formou adorácie. Členovia saleziánskej rodiny ale aj ostatní veriaci sa môžu duchovne pripojiť k adorácii saleziánov pri svojich osobných modlitbách.

Rastislav Hamráček SDB

The post Saleziáni po celom Slovensku začali adoráciu 24/24, modlia sa za chorých i zomrelých appeared first on Zasvätený život.

( Pavol Székely ) Podobenstvo o talentoch je pripomienkou našej povinnosti byť horlivým kresťanom. Prijatú Božiu milosť nielen mať, ale patrične ju aj rozmnožiť. Vernosť tomuto poslaniu je odmenená prijatím do spoločenstva radosti nášho Pána nielen tu na zemi, ale predovšetkým raz v nebi. Len pozor na pokušenie od nepriateľa našej spásy: na duchovnú lenivosť a vlažnosť vo viere. Naša viera totiž má rásť, nesmie byť neaktívna, strnulá, proste zakopaná.

Mám pocit, že nevidím žiadne svetlo na konci tunela. Strácam nádej a na nič sa neteším. Myslím, že to už nikdy neskončí.

Veľmi sa bojím o svojich blízkych. Zomierajú predsa aj mladí. Neprežila by som, keby sa niekomu niečo stalo.

Odkedy som prekonala COVID, necítim sa vo vlastnej koži. Nemôžem spávať. Niekedy sa mi v noci vracia ten hrozný pocit, že sa dusím a bojím sa, že zomriem.

Vo svete už viac ako rok zúri pandémia nového koronavírusu. Vyžiadala si doposiaľ viac ako milión obetí, pričom na Slovensku za uplynulý rok zomrelo najviac ľudí od druhej svetovej vojny. Snáď neexistuje človek, ktorého by táto situácia bytostne nezasiahla. Niekto sa spamätáva zo straty blízkeho človeka, u iného vlastné ochorenie zanechalo trvalé následky. Ďalší prišli o príjem a bojujú so zhoršenou ekonomickou situáciou. Mnohí trpia v dôsledku izolácie. Naopak, v živote niektorých ľudí sa i napriek opatreniam akoby veľa nezmenilo, ba možno je odrazu v niečom pokojnejší. Avšak len dovtedy, kým neskúsia pozdvihnúť zrak ponad vlastnú pohodlnú existenciu a nechajú sa osloviť utrpením ostatných bratov a sestier.

Ľudia, žijúci na vrchole postmoderny, si zvykli mať život pevne vo svojich rukách. Vo svete, v ktorom sa vysoko cení predvídateľnosť, istota a ľahká dostupnosť rôznych foriem okamžitého uspokojenia sme akosi stratili schopnosť „strádať“ a prijímať neistotu. Kľúčovými znakmi tohto obdobia sú najmä absurdita a iracionalita. Svet zrazu nezodpovedá našim očakávaniam. Nesmieme slobodne cestovať, presúvať sa medzi okresmi, dokonca ani zájsť do prírody bez „certifikátu“. Kostoly zívajú prázdnotou a ľudia zrazu nemajú pravidelný prístup k sviatostiam, ktorý kedysi brali ako samozrejmosť. Nemôžeme sa stretnúť s našimi drahými a objať ich. Návšteva starých a chorých sa stala „zakázaným“ skutkom milosrdenstva. Dokonca i umieranie a rozlúčka so zosnulým sú iné. Chýba príležitosť pre typické rituály spojené so smrťou, zomierajúceho nemožno držať za ruku a následne dôstojne pochovať.

Vandekerckhove (2020) sa snaží na pandémiu nahliadnuť v kontexte existencializmu. Jedinou možnosťou prežitia  v skutočne absurdnej situácii je spoznať a s odvahou hrať vlastnú úlohu v tomto príbehu (ako zdravotník, príbuzný, spolubrat, spolusestra a predovšetkým blížny tých, ktorí trpia, prípadne ako ten, čo sám nesie kríž), často nedokonalo a s chybami, ale o to viac autenticky. Ako hovorí zakladateľ logoterapie Viktor Frankl (2010), je to sám život, ktorý nám kladie otázky. Rozhodne vie, o čom hovorí, keďže svoju psychologickú teóriu rozpracoval uprostred hrôz koncentračného tábora. Aj koronakríza je plná otázok a výziev. Jednou z nich je konfrontácia s ľudskou bolesťou, akú sme doteraz nepoznali.

Motivačné články neraz píšu o tom, ako sa z tejto situácie ľudstvo poučí, staneme sa lepšími a budeme vedieť, čo je skutočne dôležité. Možno sa konečne začneme viac obracať na Boha. To, čo vidíme v spoločnosti však často svedčí o opaku. Dezilúzia, skepsa, negatívne emócie voči opatreniam a vláde, nevraživé komentáre v online diskusiách. V domácnostiach stúpa násilie a agresivita, tisíce ľudí žijú s mučivým pocitom prázdnoty a bezvýchodiskovosti. Všetko akoby nasvedčovalo tomu, že z tejto vojny raz vyjdeme ťažko zranení a s trvalými následkami. O tom, že poučenie nemusí prísť, svedčia aj skúsenosti z dejín. Posledná veľká pandémia Španielskej chrípky, ktorá vo svete zúrila po 2. svetovej vojne, je niekedy nazývaná „zabudnutou“ (Prideaux, 2021), keďže po skončení jej nebola venovaná takmer žiadna pozornosť. Samozrejme, dozvuky katastrofy mohli byť oveľa silnejšie v individuálnych osudoch tých, čo prežili. A práve tieto príbehy by nemali ostať nepovšimnuté. Každý jeden je dôležitý v Božích očiach a mal by byť takým aj v našich.

Rany na tele i na duši

Nákaza koronavírusom predstavuje predovšetkým hrozbu pre telo. Priebeh a následky sú vysoko nepredvídateľné. V tomto smere sme si zvykli na čiernobielu perspektívu: prežiť = dobre / neprežiť = zle. K tomu sa pripájajú ďalšie polarity – pozitívny vs. negatívny výsledok testu, zatvorená a otvorená škola, karanténa a sloboda. Ak sa náš blízky alebo my sami vyliečime, logicky by sme mali pociťovať vďačnosť za život a zdravie. Návrat do reality však nemusí byť taký ľahký. Príkladov je mnoho. Mladá žena, ktorá po prekonaní nákazy už nemá toľko síl ako predtým, nestíha sa starať o prácu ani o rodinu. Dieťa z koronou zasiahnutej rodiny, ktoré denne bez zjavného dôvodu plače na vyučovaní. Apatický teenager, ktorý tupo hľadí na displej mobilu a na minimálne napomenutie zo strany rodičov reaguje prudko a agresívne. Muž, ktorý trpí výčitkami, keďže možno práve on nakazil svojich rodičov. Veriaci človek, ktorý zažíva duchovnú vyprahnutosť a túži po sviatostiach.  Pacient, ktorý prežil boj na JIS, a napriek tomu, že testy sú negatívne, trpí úzkosťami, strachom a spomienkami na prežité hrôzy. Ľudia, ktorí nad vírusom zvíťazili, si zaslúžia adekvátnu starostlivosť o rany a jazvy na duši. V porovnaní so starostlivosťou o telo býva práve táto často zanedbávaná. 

V týchto dňoch bol zverejnený obsah rozhovoru pápeža Františka s argentínskym novinárom, v ktorom okrem iného pápež spomína na rozhovory so psychoanalytičkou, ktoré absolvoval počas náročného obdobia diktatúry, kedy pôsobil ako provinciál rehole jezuitov. Sv. Otec o tejto skúsenosti hovorí: „šiel som za jednou paňou – skvelou ženou, ktorá mi predtým pomáhala vyhodnocovať niektoré psychologické testy pre novicov. Takto som s ňou konzultoval raz týždenne počas šiestich mesiacov.“ Ďalej zdôrazňuje, že tieto rozhovory mu pomohli orientovať sa v tom, ako čeliť strachom z tých dôb, naučiť sa zvládať úzkosť a vyhýbať sa robiť unáhlené rozhodnutia. V tejto súvislosti pápež uviedol, že pre kňaza je dôležité štúdium psychológie: „Som presvedčený, že každý kňaz má poznať psychológiu ľudí“ (TK KBS, 2021). V súčasnosti tieto silné slová nadobúdajú ešte väčší význam. Obdobie, ktoré prežívame, neraz vyžaduje aj psychologický pohľad do duše človeka, chorého, zomierajúceho, svedka utrpenia či pozostalého, ale aj každého jedného z nás, ktorí sme zasiahnutí novou situáciou.

Krízové linky i odborníci na duševné zdravie hlásia narastajúci počet klientov, presné počty v slovenskej populácii však nemáme k dispozícii. Možno predpokladať, že popri tých, ktorí pomoc vyhľadali, mnohí bojujú v skrytosti, pričom o ich zápase niekedy nevedia ani najbližší. Tým sa môže zdať, že človek je akýsi „iný“, avšak zmena môže byť pripisovaná bezprostredným následkom ochorenia. Zdrojom alarmujúcich výsledkov o výskyte psychických porúch v tomto období sú najmä zahraničné výskumy. Podľa výsledkov epidemiologickej štúdie v USA bol výskyt duševnej poruchy v uplynulom roku zaznamenaný u 41% respondentov. Z toho u 26,3% bola potvrdená posttraumatická alebo iná stresom podmienená porucha; 30,9% trpelo symptómami úzkosti alebo depresie; 13.3% rozličnými typmi závislostí a 10,7% zvažovalo samovraždu (Czeisler et al., 2020). Psychické poruchy (najmä depresia, úzkosť, nespavosť či dokonca psychóza) boli preukázané u 1 z 5 pacientov, ktorí prežili nákazu koronavírusom (Wamsley, 2020). Čínski výskumníci poukazujú na výskyt príznakov tzv. posttraumatickej stresovej poruchy u 96% pacientov, ktorí boli hospitalizovaní s ochorením COVID-19 (Liu et al., 2020). Ide najmä o znovuprežívanie traumatických zážitkov, vyhýbanie sa situáciám a podnetom, ktoré ich pripomínajú, pretrvávajúce negatívne zmeny v myslení a v emóciách (smútok, hnev, bezmocnosť, zmätok, pocity viny). Výrazným zdrojom traumy je pocit dusenia sa, neschopnosť dýchať, ale i skúsenosť s utrpením spolupacientov pri hospitalizácii. Podobnú skúsenosť majú často aj zdravotnícki pracovníci.

 I keď niektoré príznaky môžu postupne odznieť, je možné, že trpiaci človek bude potrebovať odbornú pomoc, a to i napriek tomu, že po fyzickej stránke je už úplne v poriadku. Poranenia a bolesti duše sa nedajú odhaliť röntgenom či zmerať laboratórnymi testami,  preto ich môžeme ľahko prehliadnuť a často im nevenujeme potrebnú pozornosť. Mali by sme byť preto extrémne vnímaví voči vnútornému utrpeniu a akýmkoľvek zmenám v správaní našich blízkych, či už nákazu prežili alebo sú jej tichými svedkami. Nikoho nemožno posudzovať a odsudzovať za schopnosť zvládať záťaž. Traumatická skúsenosť nemusí byť vždy priamo prežitá na to, aby spôsobila rany na duši. Pre citlivého človeka môže byť rovnako zraňujúce pozeranie a počúvanie správ, výskyt ochorenia v rodine či komunite, ako aj nemožnosť byť nablízku trpiacemu človeku či naopak prílišná konfrontácia s utrpením pri službe v nemocnici. Každá choroba a bolesť duše si zaslúži rovnakú pozornosť ako telesné utrpenie. Ak ju podceňujeme či zľahčujeme, nepriamo vedieme našich bratov a sestry k potláčaniu príznakov. Výsledky sú neraz tragické. Preto skúsme byť tými, ktorí dovolia vnútornej bolesti prehovoriť, počítajú s ňou a dokážu objať jej nositeľa.

A čo naša viera?

Nedávno som dostala zaujímavú otázku od neveriacej kolegyne: „A čo tebe pomáha, že to (koronasituáciu) ešte zvládaš? Tá tvoja viera?“ Bola by to akiste úžasná príležitosť na vydanie svedectva o tom, ako v tejto situácii nachádzam nádej v Bohu a perspektíve večnosti, čerpám silu v modlitbe, pozerám televízne prenosy svätých omší a samozrejme pamätám na všetkých trpiacich a chorých. Nie je to však také jednoduché. Viera nie je anestetikum ani ópium ako bola v minulosti pejoratívne nazývaná. Ježiš svojim nasledovníkom rozhodne nesľuboval šťastný a bezstarostný život. Je pravdou, že veriaci ľudia majú na obzore večný život a skutočnosť, že utrpenia tohto sveta nie sú nič v porovnaní s budúcou slávou. Avšak to nič nemení na veci, že tu na zemi môžeme prežívať súženie a bolesť. Keďže  aktuálne obdobie je sprevádzané krízou vzťahovosti, nevyhnutne trpí aj náš vzťah s Bohom.

Ak nie je v poriadku prirodzená zložka, prežívame smútok, sklamanie, frustráciu, nepochopenie, a našej existencii tu na zemi akoby chýbal zmysel; život sa ľahko zmení na „čakáreň na smrť“. Človek v tomto stave stráca schopnosť radovať sa zo svojej viery. Zbožné frázy a upozorňovanie na nutnosť využívať náboženské zdroje zvládania v takýchto situáciách u trpiaceho neraz narobia viac škody a úžitku. Poľská psychologička Agnieszka Huf varuje pred následkami dobre mienených rád, podľa ktorých majú katolíci trpiaci psychickou bolesťou predovšetkým prehĺbiť svoj duchovný život. Výsledný scenár je často podobný. Na začiatku sa človek skutočne začne viac modliť a používať prostriedky duchovného života, napr. pôst. Takáto modlitba však postupne prestáva byť priestorom na stretnutie a utváranie vzťahu s Bohom a namiesto toho sa stáva pokusom o nadobudnutie stratenej rovnováhy. Boh by nikdy nemal byť redukovaný na nástroj uzdravenia. Takáto modlitba neprináša pokoj, ale často naopak zvyšuje frustráciu. Ak k uzdraveniu nedochádza, dostaví sa pocit viny, prípadne hnev na Boha či úplné zúfalstvo („Už ani Boh mi nedokáže pomôcť“ alebo „veď už sa ani modliť nedokážem“.) Psychológ a jezuita Krysztof Dyrek poukazuje na to, že často čakáme, aby Boh urobil za nás to, čo vďaka práci na sebe pod vedením inej osoby môžeme urobiť sami. Áno, existujú prípady zázračných uzdravení, vo väčšine prípadov nás však Boh pozýva k aktívnej spolupráci a naše úsilie následne posilňuje svojou milosťou (Huf, 2019).

Výstižné je svedectvo veriacej ženy, trpiacej depresiou, ktorá hovorí o duchovnom živote: „Je mimoriadne náročné usilovať sa o cnostný život, ak sa trasiete úzkosťou, topíte sa v depresiách alebo vás trápia výbuchy zlosti. Ako sa môžete ustavične radovať v Pánovi, keď nedokážete prestať plakať? Ako zomriete sebe samému, keď si nie ste istý, kým v skutočnosti ste? Ako dokážete ďakovať Bohu za jeho dobrotu, ak pociťujete vinu aj za to, že vám je dobre? Ako môžete pociťovať smäd po večnom živote, keď jediná vec, ktorá vás skutočne láka je smrť? (Fisher, 2017).“ Ak sa počas krízového obdobia stáva viera a modlitba náročnou, možno je na čase postarať sa najskôr o telesnú a psychickú stránku. Aby na obnovenej a posilnenej prirodzenosti mohla nanovo stavať Božia milosť. V tomto smere je mimoriadne dôležitý súcitný postoj k sebe samému a rezignácia na akékoľvek výkony v oblasti duchovného života.

Najviac nás bolí strata toho, na čom nám skutočne záleží. Ak nás trápi prázdnota, neschopnosť modliť sa a kríza viery; znamená to, že tieto hodnoty sú pre nás stále dôležité.  A to je dobré znamenie. V tomto zmysle by sme mali povzbudzovať aj tých, ktorí sa nám zveria s podobnými pocitmi v oblasti duchovného života. Je ťažko predvídať, či obdobie „po korone“ bude veľkým návratom k Bohu. Pravdepodobne pôjde o pokračovanie duchovného zápasu, v rámci ktorého budeme musieť stavanie na ruinách. Jedno je však isté, aj keby sme my zabudli či stratili z dohľadu večnú nádej, jej pôvodca ostáva nablízku a nezabúda. Ako v jednom z príhovorov na adresu trpiacich výstižne poznamenal pápež František: „On plače s vami,“ nezávisle od našich emócií a kríz, dokonca aj za dverami zavretého kostola. 

10 + 1 tipov ako prežiť pandémiu

Bol by to akiste dobrý a pozornosť pútajúci názov článku. Na internete ich možno nájsť viacero a obsah je často veľmi podobný. Nedávno som počula kritické vyjadrenie k podobným povzbudeniam a návodom od ženy, ktorá je už unavená aktuálnou situáciou: „Zasa ďalšia podobná relácia. Máme pravidelne spať, jesť, mať režim, športovať a robiť veci, na ktoré inak nemáme čas. Už som to všetko počula a aj tak sa cítim zle.“

Niektoré „otrepané“ rady majú naozaj niečo do seba. Zachovať si pravidelnosť uprostred chaosu môže byť nesmierne užitočné. Ak to však z nejakých dôvod nejde, výzvou je zachovať si vnútorný pokoj, aj keď sa nám stanovený denný harmonogram nedarí úplne dodržiavať. Nadmerná snaha dodržať ho sa stáva zbytočnou záťažou, predovšetkým pre človeka, ktorý prežíva náročnejšie obdobie. Snaha zachovať si vlastný usporiadaný život môže byť riziková, ak sa nedokážeme vzdať v prospech potrieb našich blížnych svojich stereotypov pohodlnosti, ktorá je spojená s dokonalým zaužívaným plánom dňa. Trpiaci bratia a sestry do nášho života neraz prichádzajú práve vtedy, keď sa nám to úplne nehodí. Chodiť von a hýbať sa je dôležitou súčasťou psychickej hygieny, aj táto aktivita sa však dá spojiť s blízkosťou druhého, ktorému dovolíme kráčať po našom boku. Žiadne z odporúčaní by sme nemali chápať ako nariadenie, ktoré musíme vykonať, a za porušenie ktorého by sme sa mali vnútorne trestať. Dôležité je dovoliť srdcu a negatívnymi správami preťaženej psychike dýchať, dopriať si čas na odpočinok a drobné radosti či potešujúce činnosti (výsledkom tvorivej činnosti nemusí byť umelecké dielo). Hoci to znie zvláštne, aj čas venovaný sebe preto, aby sme nanovo získali sily do služby iným a Bohu môže byť originálnou formou askézy, obzvlášť počas netypického pôstneho obdobia.

Čo je teda zázračnou jedenástou radou? Už spomínaný Viktor Frankl zdôrazňuje, že šťastie nemôže byť našim cieľom, ale získava sa ako vedľajší produkt transcendencie. Človek má jedinečnú schopnosť, vďaka ktorej dokáže odstúpiť od seba a načiahnuť ruku k svojmu blížnemu. Dokážeme to len preto, že sme stvorení na obraz Boha, ktorý sa v láske k nám transcendoval až na smrť. Aj keď sme slabí a ubolení, vždy môžeme ponúknuť svoju blízkosť a súcit trpiacemu.  Ak v tomto stave vystupujeme zo seba, paradoxne omnoho viac získavame. Slová známej modlitby sv. Františka z Assisi hovoria jasne: „Pane, daj, aby som sa snažil skôr potešovať iných, než aby mňa potešovali; skôr chápať iných, než aby mňa chápali; skôr milovať iných, než aby mňa milovali. Pretože len keď dávame – nadobúdame; len keď zabúdame na seba – nachádzame seba samých“.  Keď sa nám zdá, že aktuálna situácia nás veľmi nezasiahla, možno je načase otvoriť oči, nechať sa zraniť bolesťou trpiaceho sveta a vykročiť v ústrety plačúcim. Niekedy stačí naozaj veľmi málo. Nemusí ísť o priamu službu v nemocnici či pri lôžku chorého. K dôležitým nenápadným činnostiam patrí prihovorenie sa bratovi či sestre, ktorým je ťažko, telefonát či sms-ka opustenému či obyčajné tiché spolubytie s trpiacim. Niekedy, obzvlášť v týchto časoch, môže byť rozhodujúcim momentom odporučenie vyhľadať pomoc odborníka, prípadne doplnené ponukou, že trpiaceho budem sprevádzať.

Na stole mám položený obrázok od malej druháčky. Rovnako ako väčšina detí maľovala podľa zadania svet „po korone“. Väčšina obrázkov bola plná farieb, dúhy a usmiatych ľudí. Toto dielko však ukrýva viacero dojímavých symbolov. Je na ňom stará žena s rúškom, vychádzajúca z obchodu a malé dievčatko, ktoré jej s úsmevom berie z rúk tašku s nákupom. Len kúsok od dvojice dostáva zelený koronavírus pestrofarebnú dúhovú injekciu (ako mi vysvetlila autorka) a následne zomiera. Nad zobrazenou scénou tróni obrovská dúha a žiariace slnko. Zodpovednosť vyjadrená rúškom na tvári, ochota byť blízko a pomôcť, ako aj farebný útok na smutný a ustráchaný svet, naznačujú spôsob, ako ho zachrániť. Až kým nebude mať opäť farby dúhy. A možno k tej oblohe pomaly dorastieme v priestore našej vnútornej slobody.

Namiesto záveru

Len niekoľko úprimných slov ženy, ktorá trpiac úzkosťami a depresiou hľadala pomoc vo svojej farnosti. Dostala niekoľko zbožných odporúčaní, aby sa viac modlila, viac pristupovala k sviatostiam a ak to bude možné, išla na dobré duchovné cvičenie. Napokon skončila v nemocnici, kde konečne dostala odbornú pomoc.

„Tak veľmi som túžila po väčšej podpore zo strany cirkvi. Prosím, nerobte to ako Jóbovi priatelia, ale tak ako by to robil Kristus. Úplne stačí, ak budete kráčať vedľa mňa. Nemusíte ma poučovať ani diagnostikovať. Ak budem chcieť riešiť svoj duchovný život, nebojte sa o tom so mnou hovoriť. Ak sa vám zdá, že sa uzatváram do seba, spýtajte sa ma, niektoré veci sa hovoria veľmi ťažko. Keď začnem plakať, prosím, len ma držte za ruku.“ (Farrow, 2017)

Janka Vindišová

Foto: halfpoint.sk

Czeisler M. , Lane R.I., Petrosky E. et al. (2020). Mental Health, Substance Use, and Suicidal Ideation During the COVID-19 Pandemic — United States, June 24–30,  MMWR Morb Mortal Wkly Rep., 69, 1049–1057.

Farrow, M. (2017). The dangers of spiritualizing your psychological problems. Catholic News Agency. Dostupné na: https://www.catholicnewsagency.com/news/the-dangers-of-spiritualizing-your-psychological-problems-41766.

Fisher, S. (2017). I thought Good Catholics didn’t need therapy. Then I went. America – The Jesuit Review, June 24.

Frankl, V. (2010). Vôľa k zmyslu. Bratislava: Lúč, 288 s.

Liu et al. (2020). Risk factors associated with mental illness in hospital discharged patients infected with COVID-19 in Wuhan, China. Psychiatry Research, 292:113297.

Prideaux, E. (2021). How to heal the ‚mass trauma‘ of Covid-19. BBC Covid 19. February 4. Dostupné na: https://www.bbc.com/future/article/20210203-after-the-covid-19-pandemic-how-will-we-heal.

TK KBS (2021). Pápež František porozprával o svojom zdraví pre argentínsky denník La Nación. 1.3.2021. Dostupné na: https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20210301029.

Vandekerckhove, W. (2020). COVID, Existentialism and Crisis Philosophy. Philosophy of Management, 19, 127–132.

Wamsley (2020). After COVID-19 Diagnosis, Nearly 1 In 5 Are Diagnosed With Mental Disorder. Dostupné na: https://www.npr.org/sections/coronavirus-live-updates/2020/11/11/933964994/after-covid-diagnosis-nearly-1-in-5-are-diagnosed-with-mental-disorder.

The post Koronakríza ako výzva k blízkosti appeared first on Zasvätený život.

( Pavol Székely ) Doba sociálnych sietí je aj dobou „vešania“ rôznych osobných, často i veľmi súkromných, ba dokonca až intímnych záležitostí či názorov na web. Akoby vládlo predbiehanie sa, kto čo najviac prezradí zo svojho života, trávenia dňa, zo súkromia. No stáva sa, že sa to mnohým akosi vymkne z rúk, spod kontroly a odrazu je neskoro: strata dôvery, zničené priateľstvá, aféry… Čo s tým? Návod: Nie virtuálnemu svetu – bôžiku, ale pravému Bohu odhaľuj svoj čas, život, súkromie, seba.

Dňa 8. marca 2021 zomrel P. Jozef Hegglin, MSC, katolícky kňaz pochádzajúci zo Švajčiarska, ktorý od roku 2000 pôsobil na Slovensku v Nitre. Predtým ako misionár 15 rokov pracoval v tichomorskej ostrovnej krajine Kiribati. Bol vyhľadávaným exercitátorom a duchovným sprievodcom v duchovnom centre Domu Srdca Ježišovho na Lukovom Dvore pri Nitre. Prinášame rozhovor, ktorý s ním pre časopis Zasvätený život urobil v roku 2019 páter Ján Štefanec, SVD.

Nový Dom Kána pri Nitre možno práve pre vás

Na Lukovom Dvore vyrástol nový dom, dom Kána, ktorý bude slúžiť pre kňazov, zasvätených a laikov, kde budú môcť tráviť dlhší čas. Ako sa zrodil tento projekt?

Už v roku 1996 Misionári Božského Srdca Ježišovho prestavali a zrenovovali malý kaštieľ s trojhektárovým parkom, ktorý bol v roku 1998 posvätený a od samého začiatku slúži ako miesto s terapeuticko-duchovným prístupom, ktoré má za cieľ pomáhať zvlášť kňazom a rehoľníkom. Jeho cieľom bolo vyplniť „medzeru na trhu“ pre zasvätených a poskytovať im duchovnú a psychologickú pomoc. Je to vlastne náš sen, naša misia. Chceme ju napĺňať v spolupráci s rehoľnými sestrami z Congregatio Jesu.

Malá kapacita priniesla potrebu rozšíriť tento dom, a tak v novembri 2016 sme v blízkosti pôvodného domu začali s výstavbou nového domu Kána, ktorý má viacero špecifík. Vstup do domu je z ulice, kde môže prísť ktokoľvek. Pred domom je priestranné parkovisko. Z domu sa vychádza do parku, kde je možnosť prechádzky, stíšenia sa, meditácie. Tento rok máme v pláne uskutočniť viac ako 40 kurzov.

Nakoľko je pochopená v slovenskom prostredí služba kňazom a zasväteným v kríze?

Stále viac a viac. Provinciáli a predstavení sa na mňa obracajú so žiadosťou sprostredkovať či už duchovnú, alebo psychologickú pomoc.

Diecézni biskupi zatiaľ nejak výrazne nevnímajú možnosť pomáhať kňazom v kríze a preventívne predchádzať problémom, ktoré často vyústia do odchodu z kňazskej služby. Veľa sa síce hovorí o pastorácii povolaní, ale mám dojem, že na Slovensku sa pod týmto termínom viac chápe nábor nových povolaní medzi mládežou, ako starostlivosť o duchovné a psychické zdravie už povolaných. Na ponuku októbrového kurzu pre kňazov reagovali zatiaľ iba dvaja, čo ma prekvapuje. Akoby im chýbali informácie o takejto možnosti, pričom sme rozposlali pozvánky s programom na každý biskupský úrad na Slovensku.

Je takáto služba vo svete niečím samozrejmým, alebo záleží od krajiny?

Poznám viaceré možnosti v rozličných krajinách. Napríklad v USA Saint Luke, San Antonio Oblate school of Theology, v Kanade Southdown v Toronte, v Nemecku Munsterschwarzach. V Taliansku je niekoľko takýchto center, napríklad v Trente, v Poľsku Salvatoriáni, atď.

Kedy dochádza k vyhoreniu, strate motivácie žiť a pracovať?

Ak sa o batériu v aute nestaráme, príde čas a môže nás prekvapiť. Vybije sa. Nečakane. Problém vyhorenia sa dotýka aj kňazov a rehoľníkov. Nespokojnosť, podráždenosť, pocity zlyhania, nič nedáva zmysel, stres, trvalá únava, slabosť, atď. Toto všetko sú symptómy vyhorenia. Svetová zdravotnícka organizácia vo svojej klasifikácii chorôb premenovala „stav vyčerpania“ na „syndróm“, vyplývajúci z chronického stresu na pracovisku.

Štatistiky tiež jasne ukazujú, že existuje súvislosť medzi osamelosťou a vyhorením. Čím viac človek pracuje, tým väčšmi sa cíti osamelým, a naopak. Dokonca sa ukazuje súvislosť medzi sociálnymi vzťahmi  na pracovisku a nižšou mierou vyhorenia, ako aj väčšou spokojnosťou a produktivitou.

Aké sú najčastejšie príčiny?

Život zameraný na výkon. Práca. Únava. Nedobré vzťahy, emocionálna púšť. Sestry, ktoré vystúpili z rádov, neraz povedia: „Teraz mám viac času pre Pána ako predtým…“ O čom to hovorí?

U diecéznych kňazov častým spúšťadlom býva osamelosť. No osamelým možno byť aj v komunite.

Môžu tam byť aj faktory duchovného charakteru: vzťah s Pánom nie je osobný.

Mnohí sa trápia s nespracovanými traumami z detstva, ktoré vychádzajú na povrch po dvadsiatich rokoch, ktoré neboli spracované počas formácie a potom sú konfrontovaní s traumami a ranami z detstva, a to spotrebováva množstvo energie.

Alebo majú pocit, že predstavení im nerozumejú.

Je častou príčinou kríz v povolaní psychosexuálna nezrelosť?

Môže byť, nemusí. Skôr by som povedal, že v mnohých prípadoch ide o krízu zmyslu. Je to typická kríza stredného veku. Anselm Grün hovorí: „Ide o existenčnú krízu, v ktorej si kladieme otázku o zmysle všetkého, prečo, načo, pre koho. Kríza zneisťuje celú doterajšiu koncepciu života. V podstate je náboženskou krízou, ktorá ukrýva v sebe šancu, aby sme pre svoj život našli nový zmysel.“

Kríza stredného veku je pre každého človeka rozdielna. Je to niečo veľmi individuálne, no je to ten istý proces. Býva to desivá zmena štruktúryvnútornej bytosti. Ježišovi sa to stalo počas posledných troch dní jeho života.

Ďalším častým spúšťačom krízy povolania je zaľúbenosť. Nemusí ísť vždy o muža alebo ženu. Podobne je to so zaľúbenosťou v manželstve. Môžu to byť aj priatelia mimo komunity. Problém nastáva, keď srdce postupne začne patriť niekomu inému…

Na Slovensku sme zatiaľ zvyknutí všetko, čo sa týka sexuality, riešiť iba z pohľadu morálky a viery a že všetko sa rieši iba v spovedi. Je to však niečo také normálne a ľudské, že o sexualite je potrebné hovoriť oveľa slobodnejšie, nakoľko je to úplne prirodzené a človek potrebuje rásť. Rastieme aj cez zlyhania. Bude veľmi dôležité, aby v budúcnosti v seminároch a vo formačných domoch sa formovaní stretávali s kompetentnými odborníkmi v tejto oblasti.  Bude to prospešné pre zrelosť.

Alebo spúšťací mechanizmus je komplexnejší?

Veľakrát sa chyba hľadá u iných, u tých druhých, nie u seba alebo v komunite, ktorá nenapĺňa emocionálne potreby človeka.

Inokedy spúšťačom môžu byť veci z detstva, ktoré neboli nikdy vyriešené.

Ďalším spúšťačom je uvedomenie si krátkosti života a nenaplnenie predstáv o živote. Často hlodajúca otázka: Život je iba toto? Človek po niečom túžil, no zrazu si uvedomí, že už to nebude, atď.

Aký cieľ máte pred sebou? Čo by ste chceli stihnúť počas prvého roku fungovania tohto centra?

Chceme docieliť, aby oba domy, ktoré máme k dispozícii, boli plne obsadené a slúžili svojmu cieľu, aby bolo čím viac spokojných návštevníkov. Budeme pozývať odborníkov a v našom tíme budú psychológovia a tiež terapeuti. Už dnes ich máme šesť. Chceme poskytovať duchovné cvičenia, kurzy o komunikácii, rozvoji osobnosti, atď. A tiež máme v pláne, aby jeden z domov viedli sestry, s ktorými spolupracujeme. Osobne by som bol veľmi rád, keby naši biskupi docenili dôležitosť predchádzania problémom zaradením sabatického času pre svojich kňazov a aj takto dbali o ich duševné a psychické zdravie.

Zhováral sa Ján Štefanec, SVD

Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 02/2019.

The post Rozhovor z archívu s pátrom Jozefom Hegglinom, MSC appeared first on Zasvätený život.

( Pavol Székely ) Uvedomiť si realitu, že hriech je najväčšou záťažou ľudskej duše, a nechať sa Bohom odľahčiť – zhodiť túto príťaž do jeho nekonečného milosrdenstva, je tým najhlbším tajomstvom svätej Štyridsiatnice. Nebuď teda zohnutý a paralizovaný, neklesaj na duchu, ale vzpriam sa skrze vieru a odvážne vykroč vpred s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery.

( Pavol Székely ) Pánov prísľub ohľadne starostlivého spravovania zeme trvá dodnes. Smutne však musíme skonštatovať, že to, čo on kladne prisľúbil, my rúcame svojím negatívnym postojom k stvorenstvu. Honba za bohatstvom, peniazmi, majetkom a prestížou ničia vodstvo, lesy, živočíchy, úrodnú pôdu. Sami sa stávame pre našu zem prekliatím. V pôstnom čase sa máme zamyslieť aj nad svojím postojom k prírode – Božiemu stvorenstvu. A kam treba, priniesť patričné ovocie hodné pokánia – nápravy.