09:00 – Zamyslenia na dnes

( Pavol Székely ) Udalosť obetovania Izáka je nielen predobrazom obety Ježiša Krista, ale zároveň obrazom nekonečnej lásky: Abraháma k synovi Izákovi, Otca k Synovi, Otca k tebe. Tak ako Abrahám sprevádza Izáka na vrchol v krajine Morja, tak nás náš nebeský Otec sprevádza v živote láskou a milosrdenstvom do nebeskej vlasti. Áno, Pán vidí naše konania, pády, trápenia i obety. No nikdy nás neopúšťa, kráča s nami vždy pripravený žehnať, ak aj my ako Abrahám poslúchneme jeho hlas.

S láskavým dovolením redakcie Konzervatívneho denníka Postoj vám prinášame rozhovor Lenky Chlebanovej s predstavenou Misijných sestier Janou Pavlou Tóthovou o jej ceste viery, ženách v cirkvi aj o kresťanskom koučingu.

Rehoľná sestra Jana Pavla Tóthová pochádza z Hlohovca a je provinciálnou predstavenou Misijných sestier služobníc Ducha Svätého. Do rehole vstúpila vo svojich dvadsatich rokoch a pätnásť rokov strávila na misiách v africkej Ghane.

Nedávno absolvovala kurz kresťanského koučingu, ktorý organizuje poradenské centrum pre rodiny Family Garden.

V rozhovore o jej ceste k viere a zasvätenému životu spomína aj vzťah k pápežovi Františkovi či úlohu žien v cirkvi. Rozprávame sa aj o službe kresťanského koučingu, o problémoch, s ktorými dnes ľudia najčastejšie zápasia, a tiež o tom, ako môže pandémia ovplyvniť náš pohľad na sviatostný život a návštevu kostola.

Aká bola vaša cesta viery, ktorá vás priviedla až do rehole?

V mojom živote hrá dôležitú úlohu to, že som bola predtým neveriaca a dala som sa pokrstiť až ako šestnásťročná. To ovplyvňuje aj spôsob, akým dnes na veci pozerám. V čase dospievania som bola ten typ, ktorý počúval metalovú hudbu. Nad vierou som začala premýšľať, keď Svätý Otec Ján Pavol II. prvýkrát prišiel na Slovensko. Nemala som tušenia, kto to je, a pozerala som prenos z návštevy skôr tak náhodne.

Keď som sa dívala, ako pozdravoval ľudí z papamobilu, vyžarovala z neho veľká dobrota. Veľmi sa ma to dotklo, dokonca mi vyhŕkli aj slzy. Až dodatočne som sa začala zaujímať, kto to vlastne bol a dostala sa tak k veciam súvisiacim s vierou a náboženstvom.

V rodine vás k viere neviedli?

Presne tak. Až neskôr som sa sama dozvedela o možnosti absolvovať v našej farnosti prípravu na krst a prijatie sviatostí pre dospelých. Kamarátky ma povzbudzovali, aby som sa prihlásila, tak som to kvôli nim urobila. V tom čase som to celé až tak nechápala.

Ako prebiehala príprava?

To presvedčenie vo mne ešte nebolo hlboko zakorenené. Zmenilo sa to až samotným krstom. Bol to pre mňa veľmi silný zážitok. Keď som vstupovala do kostola, bola som iná osoba, než aká z neho potom vychádzala. Tam vzniklo aj moje povolanie do rehole a do misií. V tom čase ma chytil taký zápal, chcela som všetko robiť radikálne a žiť svoju vieru na sto percent.

Platilo o vás pravidlo, že novoobrátení ľudia zvyknú byť tí najhorlivejší?

Dá sa to tak povedať, aj keď o vstupe do rehole som neuvažovala hneď po krste. Najprv som sa dostala do spoločenstva mladých a vďaka nim neskôr do Viedne na stretnutie komunity Taizé. Odtiaľ som sa vrátila s myšlienkou, že si budem hľadať rehoľné spoločenstvo. Bol to postupný proces. Ten prvotný zápal som spočiatku brala s rezervou a očakávala som, že entuziazmus časom môže vyprchať. Ale nestalo sa tak.

Ako prijala vaša rodina a blízke okolie toto rozhodnutie?

Rôzne. Rodičia sa na začiatku tešili. Obaja pochádzali z rodín, v ktorých ako deti chodievali do kostola, takže úplne cudzie im to nebolo. Neboli však praktizujúci veriaci. Keď začali vidieť, že to beriem priveľmi vážne, už sa im to až tak veľmi nepáčilo. (Smiech.) Kamarátky boli aj veriace, takže tie to vzali dobre.

To, že sa týmto rozhodnutím zrieknete manželstva a rodiny, ste mali v sebe vysporiadané?

Tá voľba nie je o tom, že by som nechcela manželstvo, ale skôr o tom, že chcem niečo iné. Ten rozmer, že idem za niečím a nie, že niečo odmietam, robí voľbu jednoduchšou. Je to zameranie jedným smerom. To neznamená, že ten druhý smer by nemal hodnotu. Keďže mám radosť z toho, čo robím, tá druhá cesta sa prirodzene odsunula nabok.

Prečo ste sa napokon rozhodli pre rehoľu Misijných sestier?

Keď som si ujasnila, že mojou cestou bude rehoľné spoločenstvo, bolo potrebné nájsť, ktoré. Tým, že som mala vzťah k misijnej službe, som nevidela zas až tak veľa možností. Vyštudovala som zdravotnícku školu a praxovali sme aj v nemocnici v Nitre. Tam som prvýkrát stretla jednu z našich sestier. Ona ma pozvala na návštevu do kláštora a mne sa veľmi zapáčila tá atmosféra. 

Ako by ste opísali charizmu vašej komunity?

Naša spiritualita je trojičná. To vlastne znamená život v spoločenstve, ktoré je rôznorodé. Už tým, že tvoríme medzinárodné spoločenstvo, vydávame svedectvo. Tým, že žijeme spolu v jednom dome ako ľudia z rôznych kultúr a kontinentov, ukazujeme, že je to možné. Bohatstvo medzinárodnosti je súčasťou našej spirituality. Z toho vyplýva aj poslanie pozývať všetkých ľudí, aby sa stali súčasťou Najsvätejšej Trojice a vytvorili vzťah spoločenstva.

Venujete sa ako rehoľa konkrétnej činnosti napríklad v zdravotníctve alebo školstve?

My pracujeme vo všetkých odboroch. Môže k nám vstúpiť sestra s akýmkoľvek vzdelaním či profesionálnym zameraním. Máme sestry, ktoré sú ekonómky, zdravotné sestry, kuchárky, učiteľky, krajčírky, sestry pracujúce v sociálnej oblasti, napríklad s bezdomovcami, ale aj takú, ktorá pracuje v médiách a produkuje dokumentárne filmy. Na mieste, kde sú, sa snažia žiť túto charizmu spoločenstva a evanjelizovať svojím životom.

Africkú Ghanu ste si ako pôsobisko vybrali vy sama?

Pred večnými sľubmi si každá sestra píše žiadosť a premýšľa, kde vidí svoju budúcnosť. Na výber je približne päťdesiat krajín, v ktorých naša kongregácia pôsobí. Ja som si zvolila ako prvú Ghanu, pretože som chcela ísť do Afriky, a to mi v Ríme na našom generaláte aj schválili.

Premýšľala som aj o južnej Amerike, chcela som pracovať v zdravotníctve, ale tam bola ako podmienka absolvovanie ďalších štúdií. Napokon som sa teda stotožnila s predstavou života v Afrike, hoci som sa paradoxne ďalšiemu štúdiu aj tak nevyhla.

V reholi ste už vyše dvadsať rokov. Zmenilo sa dnes niečo v porovnaní s časom, keď ste do rehole vstupovali?

Určite áno. My sme do rehole vstupovali v období po revolúcii. Na Slovensko vtedy len pomaly prenikali pokoncilové zmeny. Naša formácia bola rozpačitá v tom, ako uviesť do praxe všetky tie zmeny, ktoré priniesol Druhý vatikánsky koncil.

Kedysi sa v rehoľnom živote pozornosť sústreďovala viac na štruktúry. Dnes hovoríme viac o obsahu. Aj pápež často pripomína, aby sme pozornosť kládli skôr na to, prečo robíme to, čo robíme. Aby sme nezostali len pri tradíciách a vonkajškovosti. Ide o to skôr byť, ako robiť. Z toho bytia totiž to robenie automaticky vychádza.

Kým o Slovensku sa hovorí, že prežívame krízu povolaní, Afrika zažíva boom. Čo by sme sa od Afričanov mohli naučiť?

Mne veľmi imponovalo, že Sväté písmo v živote kresťana v Ghane má oveľa väčšie miesto ako u nás. My sme veľmi zameraní na sviatosti, čo je bezpochyby naším bohatstvom, ale nemali by sme popritom zanedbávať ani ďalšie veci. Potrebujeme takpovediac vytiahnuť Boha z kostola. To v Ghane funguje. U nás sa mi zdá, že sa viera stotožňuje s chodením do kostola. To je podľa môjho názoru chudobné vnímanie. Veľmi vnímam, že potrebujeme Ježiša vytiahnuť z kostola a vpustiť ho do každej oblasti nášho života.

V Ghane sa mi páčilo, že v cirkvi majú laici oveľa viac miesta ako na Slovensku. Keď nebola svätá omša pre nedostatok kňazov, tak sme mali pobožnosť slova spojenú s rozdávaním svätého prijímania. To všetko pripravili laici. Tiež farské rady boli veľmi aktívne v živote farnosti. 

Dnes žijeme v časoch pandémie a kostoly máme zatvorené. Je to pre nás príležitosť na zamyslenie?

Už veľakrát som počas tohto obdobia hovorila, že je to pre nás šanca nájsť Boha aj inde. Rodina je tiež malá cirkev. Manželstvo je tiež sviatosť. Môžeme sa viac zamerať na to, ako svoju vieru preniesť do praxe. Bola som veľmi oslovená kňazmi, ktorí išli pomáhať do nemocníc. Pre mňa je to najúžasnejšie svedectvo. Veľmi sa ma to dotklo a bola som tým povzbudená.

Nie každý to samozrejme mohol spraviť, niekto pomáhal iným spôsobom. Toto je cesta, ktorou ukazujeme vieru cez naše skutky. Modlitba je tiež jednou z možností. Súčasná situácia nám ponúka veľa príležitostí. Teraz síce nemôžeme ísť do kostola, nemáme taký voľný prístup k sviatostiam, ale prestaňme nariekať a sústreďme sa na to, čo môžeme robiť. Stále sa totiž môžeme spolu modliť, tvoriť spoločenstvo či prejavovať svoju vieru cez skutky lásky voči blížnemu.

Aj pápež František často hovorí práve o vychádzaní na periférie a upozorňuje na úlohu laikov a žien v cirkvi. Je vám blízky jeho pohľad?

Veľmi ma oslovuje, keď hovorí o cirkvi ako o poľnej nemocnici. Ak naša viera neobstojí na perifériách života, tak to zabaľme. Keď si nie sme istí, či vieme ísť s vierou aj do vyhrotených situácií, tak vieru vlastne nemáme. Možno sa mi to ľahšie hovorí preto, že vychádzam z neveriaceho prostredia. Stretla som sa tam s rôznymi ľuďmi a zažila aj tam veľa dobra. To je pre mňa Božie kráľovstvo, ktoré je už medzi nami. A jeho hodnoty nie sú ctené a žité len v kostole alebo len medzi veriacimi ľuďmi.

Máme ako veriaci problém s oslovovaním ľudí bez viery?

Keď kazateľ rozpráva napríklad o pokore niekde spoza ambóny za vône kadidla, ľudí to nemusí osloviť. Pokora je stále hodnota, ale keď ju nepredstavíme takým spôsobom, že je možné žiť ju v každodennom živote, tak načo nám to je? Aj našu vieru potrebujeme žiť v dennej realite.

Je to problém autenticity?

Ja by som povedala, aby sme začali počúvať aj tých, ktorí cirkev kritizujú a uvažovali, či nás to môže niečo naučiť. Niekedy nariekame, ako sú všetci proti cirkvi, ale započúvajme sa trocha aj do toho, čo hovoria. Určite medzi nami existujú hodnotové rozpory a zásady, z ktorých nemôžeme zľaviť. Pri mnohých témach je však možné vypočuť si aj názor druhej strany a niečo si z neho vziať – namiesto toho, aby sme hneď išli do defenzívy. Ja sama si musím ujasniť, čo to znamená svoju vieru žiť. Ako to ovplyvňuje moju prácu? Čo robím ako veriaca inak, keď som v obchode alebo cestujem v mestskej doprave? 

Pápež v poslednej dobe udelil ženám viaceré funkcie v cirkevných štruktúrach a zasadzuje sa za ich väčšie angažovanie. Máte pocit, že ženy majú v cirkvi čo robiť?

Už to, že si kladieme otázku, či žena má v cirkvi čo robiť, je pre mňa absurdné. Je to však realita, že sa to pýtame. Sme stvorení ako muž a žena, takže obaja máme svoje miesto v cirkvi. V kostoloch väčšinou nájdete ženy. Žena má svoje bohatstvo, ktoré do cirkvi potrebujeme priniesť. Nehovorím, že by žena mala zaberať miesto, ktoré má muž v cirkvi. Žena sa nepotrebuje pripodobňovať mužom, aby sa cítila rovnocenná, ale skôr žiť svoju ženskosť. Dávanie života, vo fyzickom či duchovnom materstve, je typicky ženská charizma.

Nedávno ste absolvovali kurz kresťanského koučingu. Táto služba akéhosi vypočutia či sprevádzania bola doteraz skôr na pleciach mužov, zvlášť kňazov. Je to oblasť pôsobenia, ktorá vás ako ženu a rehoľnú sestru oslovila? 

Keď ma v roku 2019 zvolili za provinciálnu predstavenú, vrátila som sa z Ghany na Slovensko. Po príchode som hľadala niečo, čo by mi pomohlo dostať sa k ľuďom bližšie. To bola prvá motivácia. Niekto mi vtedy povedal o tomto kurze, ktorý organizuje centrum Family Garden v Bratislave. Prihlásila som sa s tým, že mám záujem prehĺbiť svoju schopnosť počúvať. Tak svoje sestry, ako aj ostatných ľudí.

O čo v takom koučingu vlastne ide?

Celý koučing je založený na počúvaní a následnom kladení otázok. Je to taký transformačný rozhovor, kde kouč nedáva žiadne rady, iba sa pýta. Práve tými otázkami pomáha človeku uvedomiť si, čo chce zmeniť či dosiahnuť vo svojom živote a prečo je to pre neho dôležité.

Pohybujeme sa tu zrejme už na hrane psychológie. Môže kouča robiť ktokoľvek?

Na koučingu je dobré, že pri ňom netreba mať hlboké znalosti z psychológie. Nedávajú sa v ňom totiž žiadne rady. Sú v ňom určité kroky, ktoré treba v rozhovore sledovať. Je to umenie aj veda. Určite je potrebné ovládať nejaké techniky, nástroje a postupy.

Dokážete ako koučka vycítiť, ktoré problémy sú už nad vaše sily a treba človeka nasmerovať k psychológovi?

Ja som zatiaľ veľmi čerstvá koučka, skončila som kurz len na jeseň. Keď ma niekto nakontaktuje, tak mu pošlem dohodu o koučovaní, kde je vysvetlené, o čo ide. To, že som kresťanský kouč, neznamená, že ku mne nemôže prísť nekresťan, ale skôr, že mám isté zásady, za ktoré nechcem ísť. V dohode je tiež napísané, že ak niekto chodí k inému odborníkovi, tak mu musí spomenúť, že chce začať s koučingom. Ľudia trpiaci úzkosťou či depresiou potrebujú najprv odbornú pomoc, až potom by mali začať s koučingom.

V situácii, ktorú dnes žijeme, sú u ľudí úzkostné stavy alebo depresie omnoho častejšie. Vnímate to pri rozhovoroch aj vy?

Zmenil sa režim, v ktorom sme doteraz fungovali. Tieto zmeny u mnohých spôsobujú problémy, či už ide o prokrastináciu alebo motiváciu. To je smer, ktorý je dnes výrazný. Druhý je absencia sociálnych kontaktov. Osamelosť je veľkým problémom a tí, ktorí ňou najviac trpia, často nie sú schopní využiť moje služby. Hovorím najmä o starších ľuďoch. Človek si všeobecne ťažšie poradí s akýmikoľvek problémami, ak trpí aj izoláciou.

Ozývajú sa vám aj manželské páry s rodinnými problémami?

Z mojej skúsenosti pozorujem, že problémy, ktoré manželia riešili, nesúviseli s covidom. Sú to dlhodobejšie problémy, s ktorými sa páry nemali na koho obrátiť. Keďže som rehoľná sestra, majú často väčšiu odvahu ma kontaktovať. Vnímam dnes u ľudí veľkú potrebu riešiť svoje problémy a hovoriť o nich s niekým. Ideálom do budúcna by bolo, aby každá farnosť mala svojho kouča.

Kontaktujú vás aj ľudia, ktorých osobne nepoznáte. Aké je to vstúpiť do online rozhovoru s neznámym a ísť hneď na hlbinu?

Nie je to ideálne. Predtým, ako sa stretneme, komunikujeme pomocou emailov a trochu sa oťukávame. Tí ľudia, ktorí ma dosiaľ kontaktovali, mali už skúsenosť s rehoľnými sestrami, takže neboli takí vystrašení. (Smiech.) Prvý rozhovor je určite iný ako druhý. Niektorí riešia aj to, či môžu s rehoľnou sestrou hovoriť o určitých konkrétnych problémoch alebo sa to už nehodí. Je normálne, že pri kontakte s niekým cudzím skúmam, ako ďaleko až môžem zájsť a nakoľko sa otvoriť.

A aká je táto služba z pohľadu kouča?

Kouč v prvom rade potrebuje vypnúť svoju myseľ a nehodnotiť. Je potrebné odsunúť svoje riešenie a len počúvať. Všetci sme Božie deti, Boh ku každému z nás hovorí a my máme v sebe tie odpovede, ktoré hľadáme. Nemôžem byť špecialistom na život toho druhého. Boh sám vedie každého človeka jeho cestou.

Túto zručnosť by sme si zrejme mohli osvojiť viacerí. Najmä v prípadoch, keď máme tendenciu druhých súdiť či dávať im nevyžiadané rady.

Počúvanie v koučingu sa veľmi podobá na kontemplatívnu modlitbu. Aj tam na človeka prichádzajú rôzne myšlienky, ktorým sa neubránime, ale nechávame ich len tak voľne prejsť. To načúvanie je pre mňa bohatstvom a stretnutím s niečím posvätným. Cítim, že je pri tom rozhovore Boh naozaj prítomný. Je to vstupovanie na posvätnú pôdu.

Ako by ste povzbudili niekoho, kto uvažuje nad podobnou formu pomoci, ale má stále pochybnosti?

Povedala by som mu, že nemá čo stratiť. Je veľmi dobré, ak má človek možnosť vysloviť svoje myšlienky nahlas a sám si ich v sebe poukladať. Nie je tu čo stratiť, len získať. Každý z nás si potrebuje raz za čas ujasniť odkiaľ a kam kráča. Ak nežijeme reflexívnym spôsobom života, tak sa len bezhlavo náhlime. Je dobré zastaviť a zamyslieť sa. A ak máme možnosť, že nám pri tom niekto pomáha otázkami, je to len výhra.

Lenka Chlebanová / Konzervatívny denník Postoj

The post Započúvajme sa do toho, čo hovoria kritici cirkvi appeared first on Zasvätený život.

( Pavol Székely ) Najväčším sklamaním pre skúseného ovocinára je, keď strom, ktorý sám zasadil a ktorému už prišiel čas, žeby mal konečne zarodiť ovocie, ostáva bez úrody. Každý z nás bol Bohom zasadený do tejto zeme, aby prinášal ovocie hodné pokánia. Polož si i teraz otázku, čo by z teba Pán dnes mohol pooberať, aké ovocie života by si mu ponúkol. Nebol by smutný, že to, čo hľadá, by na tebe nenašiel? Či sa ľahkomyseľne spoliehaš na ďalšiu šancu? A čo keď je práve dnes ten deň, keď ťa vytne? Čo bude potom?

Kto z nás by nechcel odkryť tajomstvo klauzúry a nazrieť do kláštora bosých karmelitánok? Aký je ich program? Čo robia celý deň za múrmi kláštora? Ako pracujú? Čím si privyrábajú? Ako vyzerajú priestory, v ktorých žijú? Odpovede na tieto a možno aj iné otázky nájdete v krátkom videu natočenom v kláštore našich sestier karmelitánok v poľskom Gniezne, kde nám sestry na chvíľku pootvorili tajomstvo svojho života v klauzúre.

Povolanie bosých karmelitánok je darom Ducha Svätého, skrze ktorého sú povolané k tajomnému spojeniu s Bohom, v priateľstve s Kristom a v dôvernosti s Preblahoslavenou Pannou Máriou, v živote, v ktorom sa modlitba a obeta spájajú s veľkou láskou k Cirkvi.

Preto silou svojho povolania sú karmelitánky pozvané ku kontemplácii v modlitbe aj v živote. Tento záväzok neustálej modlitby oživuje viera, nádej a nadovšetko Božia láska, takže s čistým srdcom môžu dosiahnuť plnosť života v Kristovi a pripraviť sa na prijatie čoraz hojnejších darov Ducha. Tereziánska charizma vyžaduje, aby sa modlitba, zasvätenie a celý život bosých karmelitánok orientovali na spásu duší.

V súlade s ideálmi sv. Terézie od Ježiša, bosé karmelitánky žijú svoj kontemplatívny cirkevný život v harmónii medzi ovzduším samoty a mlčania a sesterským životným spoločenstvom, v rodine utvorenej podľa vzoru malého „Kristovho kolégia“, ktorého centrom je láska k Pánovi a normou života sesterská láska spojená s veľkodušným evanjeliovým zriekaním.

Ako sa stať karmelitánkou?

Do rádu bosých karmelitánok môže vstúpiť dievča / žena vo veku od 18 do 30 rokov, ktorá sa usiluje o skutočný kresťanský život a evanjeliovú dokonalosť a túži žiť zasvätený život v klauzúre.

Viac sa dočítate na https://bosikarmelitani.sk/bose-karmelitanky/

Zdroj: bosikarmelitani.sk
Foto: Františka Čačková, OSF

The post Život za klauzúrou u bosých karmelitánok (video) appeared first on Zasvätený život.

( Pavol Székely ) Poctivosť sa už dnes akosi nenosí. Skôr všade navôkol počuť o korupcii, podplácaní, podvodoch, krádežiach a rýchlo zarobených „prachoch“, načierno, nečestne alebo aj nemorálnym spôsobom. Hlavne nech sú! A veľa, veľa! Tak ako to poznáme z Mrázika, kde Marfa chce rýchlo veno. No môže Boh žehnať takémuto nečestnému spôsobu zarábania? Učme
sa aj pozemské dobrá získavať a prijímať poctivým spôsobom v súlade so svojím svedomím.

Ďakujeme redakcii Slovo+ za možnosť publikovať prvú polovicu tohto príspevku.
Celý rozhovor so sestrou Miriam môžete dočítať na stránke Slovo+.

Aké boli najvtipnejšie reakcie na jej rozhodnutie zasvätiť sa Bohu? Čo zaberá, keď je niekto v rozpakoch z jej rehoľného habitu? Prečo trávi mladá rehoľníčka veľa času četovaním na internete? A neotriasa kontakt s ľudskými krížmi a tragédiami jej vierou v dobrého Boha? O ceste jej zasvätenia, o hrozbách pre rodiny a mladých, ale aj o tom, ako zvládať súčasnú pandémiu sme sa rozprávali s psychologičkou a rehoľnou sestrou Miriam Badárovou (29).

Miriam, ako si spomínaš na začiatok svojej cesty duchovného povolania ? Kedy, ako a prostredníctvom koho bolo do tvojho srdca zasiate zrnko duchovného povolania?

Celý svoj život vnímam blízkosť Panny Márie a myslím, že ani čo sa týka povolania tomu nie je inak. Prvé Božie dotyky sa mi úzko spájajú s Lurdami a následne Parížom – kde to všetko začalo, keď som tam bola ako dobrovoľníčka po strednej škole. Bola to však dlhšia cesta hľadania a rozpoznávania. Pán ku mne hovoril cez zasvätených, cez rôzne situácie a udalosti v mojom živote.

NAJVTIPNEJŠIE REAKCIE NA DUCHOVNÉ POVOLANIE BOLI TIE MOJE VLASTNÉ

S akými reakciami na tvoje rozhodnutie si sa stretla vo svojom okolí? Spomenieš si na najkrajšiu reakciu, najzvláštnejšiu reakciu a tiež na nejakú zábavnú, veselú?

No, keď tak nad tým uvažujem, asi najvtipnejšie mi prídu tie moje vlastné (úsmev). Dlho som sa uisťovala, respektíve som spochybňovala túto cestu. Keďže som povolanie začala vnímať vo svojich 19. rokoch, no čakalo ma ešte celé vysokoškolské štúdium, mala som naozaj veľa času hľadať medzi touto túžbou a túžbami po rodine. Boli chvíle, kedy sa mi zdalo rozlišovanie ťažké a s Pánom som „vyjednávala“ (úsmev)… keď sa na to spätne pozerám, vidím, že Pán je ozaj trpezlivý.

Jedna z najmilších reakcií prišla v čase, keď som prežívala také obdobie radosti z túžby zasvätiť sa, o čom však okolie ešte nevedelo. Jeden kamarát si ma odchytil a pýtal sa ma, s kým chodím – vraj je na mne veľmi vidno, že som zaľúbená a snažil sa zistiť KTO TO JE. Dlho som si to nechávala ako tajomstvo a vedelo o tom málo ľudí. Veľmi ma oslovila reakcia mojich rodičov, pre ktorých to síce nebolo úplne jednoduché, no povedali mi, že nech sa v živote rozhodnem akokoľvek, budú stáť pri mne a podporovať ma. A to si veľmi vážim.

Spomínaš si na to, kedy si definitívne sľúbila Bohu svoje nerozdelené srdce?

Keďže som ešte sestra vo formácii, na skladanie sľubov sa ešte len pripravujem. No samozrejme, celý život je o dennom odovzdávaní sa do rúk Pána.

Zrejme však nastal nejaký zlomový bod v tvojom vnútri, posledná kvapka k rozhodnutiu vstúpiť do rehole.

Ako som vyššie spomínala, dlho som tejto ceste nevedela uveriť, spochybňovala som ju. Na jednom podujatí som sa dostala k úryvku Sv. písma (Lk 5, 1 – 6). Veľmi ma oslovila osoba sv. Petra – keď ho Pán požiadal, aby opäť spustil siete, Peter sa hájil, že celú noc nič nechytili a on je predsa skúsený rybár, vie ako sa to robí. Aj mne sa zdalo, že som odborníkom na svoj život a viem, čo robím a čo chcem. Veľmi sa ma dotkli Petrove slová: „Pane, ale na Tvoje slovo spustím siete“. Teda, idem do toho, čo sa mi zdá ľudsky nepochopiteľné, že by mohlo fungovať… Ďalšiu vetu „chytili také množstvo rýb, až sa im siete trhali“ som už dočítala so slzami v očiach… Tento kratučký úryvok ma priviedol k dlhej osobnej modlitbe a ku kroku dôvery, že Boh ma vedie svojou cestou a chce odo mňa dovolenie nechať sa viesť.

Takýto krok však so sebou nesie veľké zmeny. Je možné, aby mladý človek dokázal opustiť pekné a dobré svetské veci bez toho, aby prežíval smútok?

Myslím, že ide o to, ako sa na to pozeráš. Môžeš sa pozrieť na to, čo „strácaš“ alebo na to, čo „získavaš“. Ak v srdci ostáva prázdnota z toho, že niečo zanecháš, tak to naozaj bolí, ale ak tá prázdnota je naplnená, potom je to oveľa jednoduchšie. Myslím, že aj keď sa dievča vydáva, neplače za tým, že stráca slobodu, ale naopak, teší sa na spoločný život so svojím milovaným.

ŽIŤ POVOLANIE NEZNAMENÁ LEN PRACOVAŤ PRE BOHA KÝM VLÁDZEM, ALE PREDOVŠETKÝM MU PATRIŤ

Do formácie u sestier si vstúpila ešte počas svojho vysokoškolského štúdia. Ako to fungovalo? Reálne si „pendlovala“ medzi internátom a klauzúrou?

No, pendlovala som medzi internátom, domovom a kláštorom. Chodila som do nášho provinciálneho domu na také formačné víkendové stretnutia, počas prázdnin na pár dní. Komunitný život som však ochutnala až keď som skončila školu.

Odvtedy už plynie štvrtý rok. Okrem úzkej komunity v Leviciach patríš do veľkého spoločenstva slovenských Dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul. Vekový priemer iste ťaháš výrazne nadol. Ako zvládaš vzťahy naprieč generáciami?

Učí ma to vnímať ich pohľad na život, na vieru. Môžem sa učiť aj z ich skúseností – s čím ako mladé sestry zápasili a ako to zvládali. A naozaj niekedy žasnem nad tým všetkým, čo prežili, a napriek tomu majú stále pozitívny pohľad na svet, vedia sa zasmiať, tešiť sa. Aj vo svojich okolnostiach žijú svoje povolanie. Učí ma to, že povolanie neznamená len pracovať pre Boha kým vládzem, ale predovšetkým vždy BYŤ JEHO – s vekom, schopnosťami aj obmedzeniami, ktoré mám. Žiť povolanie neznamená len robiť niečo pre Boha a blížnych, ale predovšetkým mu patriť. Je úžasné, ako sa aj ležiace sestry pýtajú, ako sa máme, čo v službe prežívame – chcú mať účasť na živote chudobných a tak nás všetkých vkladajú do modlitieb.

Čím sa ty osobne, ako jedna z najmladších členiek, snažíš byť prínosom, darom, obohatením pre vašu spoločnosť a tvoju komunitu?

Hľadám a rozpoznávam svoje dary od Pána, ktoré sa snažím využívať v prospech komunity, aj tých, ku ktorým ako sestra prichádzam.

A konkrétne?

Myslím si, že viem celkom jednoducho nadviazať kontakt s ľuďmi, mám rada, keď sa spolu so sestrami môžeme zasmiať, odľahčiť náročnejšie dni, vymyslieť niečo, čím môžem obohatiť alebo spríjemniť chvíle ľuďom, ktorých stretávam v tom, čo práve prežívajú.

Čo, naopak, ty ťažíš zo spolunažívania s ostatnými spolusestrami?

Najmä možnosť zdieľať sa – v spoločnej modlitbe, službe. Tým, že každá sestra má iné dary, vieme spolu vytvárať mozaiku, ktorú by som sama nevytvorila. Učí ma to tešiť sa z darov iných sestier, prinášajú svoj pohľad, ktorý ma vie neraz obohatiť, povzbudiť. Tiež mi dobre padne, keď v nejakom spoločnom diele „rozložíme sily“ a zároveň keď viem, že sa môžem oprieť o ich modlitby.

NEJDE O TO STAŤ SA INÝM ČLOVEKOM, ALE OBJAVIŤ TO A STAŤ SA TÝM, KÝM SME V BOŽÍCH OČIACH

V čom ti komunitný štýl života rehoľnej sestry vyhovuje viac ako dovtedajší štýl života a na čo, naopak, bolo ťažké si zvyknúť?

Ja často robím veci na poslednú chvíľu, kopí sa mi to a potom nestíham (úsmev). Keďže komunitný život má svoj režim a pravidlá, viem, že ak nechcem zbytočne strácať čas a niečo zanedbať, potrebujem si vytvárať systém. Učí ma to teda prioritám, správnemu rozdeľovaniu času medzi modlitbu – či už osobnú alebo komunitnú, prácu, službu a tiež odpočinok. Občas mi chýba, že si nie vždy môžem zariadiť veci podľa seba, ale myslím, že je to prirodzené aj v rodinách. Tiež sa treba učiť ustupovať, brať ohľad na iných, zriekať sa…

V čom si dnes iným človekom v porovnaní s obdobím pred vstupom do formácie u sestier vincentiek?

Nemyslím si, že som teraz iným človekom. Keď sa však spätne pozriem, vidím, že v niektorých oblastiach života som podrástla, z čoho sa teším, v iných stále rast potrebujem – a z toho sa teším tiež. Celý život sa však meníme, rastieme, dozrievame… Výsledkom však asi nemá byť, že sa máme stať iným človekom, ale objaviť to, kým v skutočnosti sme v Božích očiach – stať sa teda skutočne sebou samým.

Jana Kasajová / slovoplus.sk

The post Psychologička sestra Miriam: Ľudská duša je pre mňa svätou zemou, pred ktorou si zobúvam sandále appeared first on Zasvätený život.

( Pavol Székely ) Pán Ježiš nám v evanjeliu dáva za príklad deti, aby sme boli ako ony, lebo plne dôverujú tým, ktorí sa o ne starajú. A teraz sv. apoštol Pavol píše, aby sme v duchovnom živote neaplikovali túto detskú črtu prelietavosti a nestálosti v názoroch. Stabilita v Pánovi znamená aj stabilitu v životnom nasmerovaní, vo viere, v nádeji, v láske, v rozhodnutiach i v konečnom cieli, ktorým je nebo.

Dnes, 15. marca 2021, sa pre redemptoristickú rodinu končí Rok sv. Klementa Hofbauera, „druhého zakladateľa“ Kongregácie najsvätejšieho Vykupiteľa. Začal sa pri príležitosti 200. výročia jeho smrti, no pripravené aktivity ovplyvnila pandémia koronavírusu. Redemptoristom Provincie Bratislava – Praha, na ktorej území sa sv. Klement Hofbauer narodil, sa prihovoril generálny predstavený Kongregácie P. Michael Brehl CSsR.

(video so slovenskými titulkami)

Svätý Klement Mária Hofbauer sa narodil 26. decembra 1751 v Tasoviciach, v dedinke neďaleko Znojma v rakúskom pohraničí. Dnes sa končí jubilejný rok, v ktorom redemptoristi slávili 200 rokov od jeho smrti (15. 3. 1820). Aj keď pandémia zrušila takmer všetky oslavy na pripomenutie tohto jubilea, sv. Klement Kongregáciu v duchu sprevádzal a povzbudzoval dokonca aj uprostred lockdownu. Redemptoristickej rodine Provincie Bratislava – Praha sa pri tejto príležitosti prostredníctvom špeciálneho videa prihovoril generálny predstavený Kongregácie najsvätejšieho Vykupiteľa P. Michael Brehl. „Napriek prekážkam, ktorým čelil, sv. Klement nikdy nestratil svoj zmysel pre humor ani svoj zmysel pre nádej. Odmietol nechať sa znechutiť alebo zahorknúť a možno práve preto je tak skvelým vzorom pre nás počas tejto pandémie v jeho jubilejnom roku. Povzbudení jeho tvorivosťou a optimizmom, redemptoristi na celom svete sa stali misionármi v elektronických médiách, na internete a prostredníctvom formácie v malých komunitách,“ hovorí vo videu P. Michael Brehl.

Sv. Klement Hofbauer sa pokúsil rozšíriť Kongregáciu a založiť komunity redemptoristov v Poľsku a Rakúsku, v Rumunsku a Nemecku, vo Švajčiarsku a Uhorsku. A všetky komunity, ktoré založil, boli nakoniec  zatvorené, no on sa nikdy nevzdal. Mesiac po jeho smrti v roku 1820 cisár vydal povolenie založiť komunitu vo Viedni. P. Michael Brehl vo videu zdôrazňuje dve myšlienky sv. Klementa Hofbauera: „Ohlasujte evanjelium stále nanovo, v každej dobe a každej generácii, slovami, ktorým môžu všetci rozumieť. Ohlasujte evanjelium stále nanovo! Je vaším dnešným povolaním tak robiť. Nikdy nestrácajte nádej, nikdy neklesajte na duchu, nech sú na vašej ceste akékoľvek prekážky: majte odvahu, Boh to má pod kontrolou a Boh všetko riadi pre vaše dobro a na svoju slávu. Nikdy nestrácajte nádej.“

Sv. Klement Mária Hofbauer (jeho otec sa volal Pavel Dvořák; priezvisko si zmenil na Hofbauer po príchode do Tasovíc, kam sa priženil) bol rímskokatolícky kňaz, rehoľník z Kongregácie redemptoristov, je svätcom Katolíckej cirkvi, patrónom pekárov. Vo Varšave v rokoch 1787 až 1808 založil mnoho škôl pre chudobných a tiež prvú dievčenskú priemyslovku v Európe. Keď Napoleon po dobytí Varšavy zakázal všetky rehoľné spoločenstvá, presunul sa do Viedne. Pre svoje pôsobenie na široké vrstvy obyvateľov bol na neho uvalený policajný dozor. Je hlavným patrónom Viedne a spolupatrónom Varšavy. V roku 1862 boli jeho telesné pozostatky uložené vo viedenskom kostole redemptoristov Maria am Gestade. Kostol sv. Klementa Máriu Hofbauera v Tasoviciach je vybudovaný na mieste jeho rodného domu zbúraného v roku 1932. Klement Mária Hofbauer bol blahorečený pápežom Levom XIII. v roku 1888, svätorečil ho Pius X. v roku 1909.

Kongregáciu najsvätejšieho Vykupiteľa založil v roku 1732 v mestečku Scala pri Neapole sv. Alfonz Mária de Liguori. Z Talianska priniesol redemptoristov cez Alpy sv. Klement Hofbauer, rodák z Tasovíc pri Znojme, v roku 1785. Vo svetle charizmy sv. Alfonza sa redemptoristi na Slovensku a v Česku venujú hlavne farským misiám a exercíciám (Podolínec, Kostolná – Záriečie, Svatá Hora), ktoré sú zároveň hlavnými pastoračnými prioritami Kongregácie na Slovensku. Ďalšími prioritami sú farská pastorácia (Gaboltov, Banská Bystrica – Radvaň, Bratislava – Kramáre, Tasovice, Frýdek, Svatá Hora), pastorácia povolaní, spolupráca s laikmi (spoločenstvá Calvary, Rieka Života, Koral, Shekinah), pastorácia cez vydavateľstvo Slovo medzi nami a tiež aktívne pôsobenie prostredníctvom tradičných i nových médií. V roku 2018 bola otvorená nová komunita v litovskom Kaunase s cieľom konania ľudových misií na Litve. Dekrétom generálneho predstaveného bola v zriadená nová provincia Bratislava – Praha, v ktorej v súčasnosti pôsobí 52 slovenských a českých redemptoristov.

Mediálny tím redemptoristov

The post Generálny predstavený redemptoristov: svätý Klement Hofbauer je pre nás v jeho jubilejnom roku skvelým vzorom počas pandémie appeared first on Zasvätený život.

( Pavol Székely ) To, čo ostatní vnímali ako smrť – koniec, u Krista znamenalo nový začiatok. Len on zostal v tom okamihu pokojný, lebo vedel, že chlapec nie je naozaj mŕtvy. Jediné, čo vtedy reálne zomrelo, pominulo, bolo posadnutie zlým. Nech i v nás Božím zásahom skrze jeho Slovo zomrie akékoľvek zlo, aby nás následne Kristus, ktorý je jediným Spasiteľom, chytil za ruku a zodvihol k novému začiatku. Kristus má to jedinečné privilégium rozkázať a pohroziť zlému, aby z nás vyšiel. My len volajme ako prosiaci otec z dnešného evanjelia: „Zľutuj sa, Pane, nad nami, a pomôž nám.“

Na stiahnutie vám ponúkame deviatnik, ktorý pripravila sestra Martina Ledecká z komunity sestier redemptoristiek v Kežmarku a graficky ho dotvorila sestra Helena Dudová z komunity vo Vranove nad Topľou – Lomnica.

Na jednotlivé dni ponúkajú na meditáciu texty od púštnych otcov. V Roku sv. Jozefa je táto forma modlitby vhodným spôsobom úcty k tomuto veľkému svätcovi.

-fc-

The post Redemptoristky pripravili Deviatnik ku sv. Jozefovi appeared first on Zasvätený život.