09:00 – Zamyslenia na dnes

(P. Pankulics) Človek blúdiaci v tme sa len ťažko orientuje sám, bez pomoci druhého. Len čo mu je podaná pomocná ruka, ktorej sa môže držať, hneď sa cíti v bezpečí. Podobne je to aj s človekom potulujúcim sa v temnotách svojich hriechov, z ktorých nevie nájsť únikovú cestu. Aj on potrebuje niekoho, kto mu pomôže vyjsť z jeho omylov. Možno je to práve naša hriešna ruka, ktorá mu môže dodať pocit istoty a priniesť svetlo do tejto temnoty, teda svetlo večného života, samotného Ježiša Krista.

Rozhovor redaktorov Konzervatívneho denníka Postoj so saleziánkou a youtuberkou Lamiyou Jalilovou o jej duchovnom povolaní, videách aj mladej generácii TikToku.

Saleziánka Lamiya Jalilova (29) pochádza z Azerbajdžanu, na Slovensku žije už desať rokov. Na sociálnych sieťach je fenoménom, jej videá na TikToku, YouTube či Instagrame sledujú desaťtisíce ľudí. V rozhovore približuje, ako sa rodilo jej duchovné povolanie. Vysvetľuje, na čo sa ju mladí na internete najviac pýtajú, čo ju vie naštvať, a tiež prezrádza, aké má s videami ďalšie plány.

Začiatkom roka ste absolvovali intenzívne mediálne kolečko od webových portálov až po Teleráno. Aká to bola skúsenosť pre rehoľnú sestru?

Stále je to zaujímavá skúsenosť, lebo záujem médií nepoľavil. Pravdupovediac, nečakala som, že ma zavolajú do telky. Musela som sa naučiť reagovať na rôzne otázky a to ma posunulo. Našťastie, niektorí blízki mi vedeli poradiť, takže som v tom nebola sama.

Stalo sa, že vás niektoré otázky zaskočili alebo ste na ne nechceli odpovedať?

Ani nie. Ja sa bežne nepripravujem na rozhovory, aby to bolo z mojej strany autentické. Ani teraz som nevyužila vašu ponuku, aby ste mi dopredu poslali témy rozhovoru. Pripravovala som sa jedine na Markízu, lebo ma upozorňovali, že tam bude veľmi málo času. Aby sa nestalo, že to ubehne a zistím, že som nič nepovedala. Ale pripravovala som sa zbytočne, lebo sa ma spýtali asi len jednu otázku z tých, čo som čakala. (Smiech.)

Rehoľné sestry nechodia do Markízy bežne, aké to bolo?

Mala som pred tým rešpekt, nevedela som, do čoho idem. Ide to naživo, čo je iná situácia, ako keď točím vlastné video. Niektorí ma varovali – vieš, môžu ti tam dávať hocijaké otázky. Tí moderátori sú takí a takí… Ale hneď ako som tam prišla a zoznámili sme sa, mala som z nich veľmi dobrý pocit. Boli priateľskí, milí a dobre sme si pokecali. Nakoniec to teda dopadlo výborne.

Všimli sme si, že v prvých rozhovoroch ste na otázku o svojej rodnej krajine odpovedali vyhýbavo, že nechcete prezrádzať, odkiaľ ste, no potom v ďalších médiách sme sa to dozvedeli. Bol s tým nejaký problém?

Nie, nebol by problém ani skôr povedať, odkiaľ som. No spočiatku sa mi zdalo, že to v kontexte tých rozhovorov nie je podstatné a navyše, v tom čase som to ešte nemala zverejnené ani na sociálnych sieťach. Keď som však videla, že idem aj do vážnejších rozhovorov, tak som si povedala ok, už nebudem okolo toho šaškovať a poviem to.

Niečo vám pri tých rozhovoroch prekážalo?

Nerada porovnávam Slovensko a Azerbajdžan.

Prečo?

Žijem na Slovensku už desať rokov. Spočiatku som intenzívne vnímala, čo je tu iné oproti Azerbajdžanu, ale teraz, po toľkých rokoch sa mi Slovensko dostalo tak pod kožu, že už ani nevnímam, čo bolo predtým tam. Navyše, som už dosť dlho mimo Azerbajdžanu, takže ani nie je korektné, aby som sa vyjadrovala k situácii v rodnej krajine.

Kedy ste odišli?

V roku 2011, mala som 19 rokov. Bolo to super.

Odchod z domu bol super?

Vysvetlím. Ja som nechcela odchádzať, nemala som sen, že by som chcela raz odísť. A už vôbec nebolo v mojich predstavách nejaké Slovensko. Lenže ak som chcela ísť za svojím povolaním, bolo potrebné odísť. Samozrejme, pre mladého človeka je to dobrodružstvo, keď sa vyberie niekam v 19 rokoch, v tomto zmysle to bol super zážitok.

Na ceste vášho povolania vás ovplyvnili slovenskí saleziáni, ktorí pôsobia na misii v Baku. Akí boli?

Veľmi ľudskí, oslovil ma ich spôsob života. A pomohli mi v hľadaní povolania v tých prvých krokoch. Nebolo to pre mňa jednoduché, lebo v mojom svete existovali len saleziáni ako mužská rehoľa a potom sestry Matky Terezy ako rehoľníčky. Iné sestry v Azerbajdžane neboli.

Napriek tomu vás začal lákať zasvätený život…

Áno, lenže sestry Matky Terezy ma nepriťahovali. Hovorila som saleziánom, že aj cítim povolanie, ale že nie u sestier Matky Terezy. Oni na to – však to nie sú jediné rehoľníčky na svete. Lenže odkiaľ som to mala vedieť? Nakoniec u mňa vyhrali saleziánky.

Keďže ste nepoznali širokú škálu ženských reholí, aspoň môžete povedať, že ste si nevyberali rehoľu podľa farby habitu.

Tak to teda nie. Dokonca som si zo začiatku hovorila, že nechcem vôbec nosiť habit. Časom ma táto otázka prešla a riešila som ju najmenej zo všetkých vecí. A teraz sa lepšie cítim, keď mám habit. I keď my saleziánky môžeme nosiť aj civil.

Vaša rodina brala rozhodnutie stať sa rehoľníčkou ťažko. Je to tým, že nemáte súrodencov?

Aj tým, ale celkovo, pripadalo im to ako niečo neprirodzené, zvláštne. Našu rodinu by som nepriradila k nejakým hlboko veriacim, do kostola síce zájdu, ale nie je to nič „fanatické“ – ako sa vyjadrovali o mne. (Úsmev.)

Svoje robilo aj to, že nezažili rehoľné sestry, bolo to pre nich sci-fi. A stále pre mnohých z našej rodiny je, hoci niektorí už boli za mnou na Slovensku.

Keď ste odchádzali na Slovensko, vedeli, do čoho idete?

Nie. So saleziánmi som mala dohodu, že zatiaľ to nebudeme nikomu hovoriť, lebo nevedeli, ako zareagujem, keď bližšie spoznám sestry saleziánky. Čiže aj kvôli istej slobode som sa rozhodla, že to rodine nepoviem, lebo sa mohlo pokojne stať, že si to o pár mesiacov rozmyslím a vrátim sa.

Čo ste teda rodičom pred odchodom povedali?

Oficiálny dôvod bol, že idem študovať – čo bola trochu hlúposť, lebo v tom čase som už v Baku študovala. Oni, samozrejme, nechápali, načo idem študovať na Slovensko. Učiť sa jazyk, ktorý človek v porovnaní napríklad s angličtinou až tak nevyužije. Vravela som im, že sa mi páči a podobne. Zrejme cítili, že je za tým niečo viac.

Čiže to bola z vašej strany taká zbožná pretvárka.

Hovorila som pravdu, išla som na Slovensko študovať. Nešla som hneď automaticky k sestrám. Takže som neklamala.

Prvú sestru saleziánku ste teda stretli až na Slovensku?

Áno, ale bolo to ešte pred spomínaným odchodom, v roku 2007. Saleziáni nás niektorých animátorov vzali za odmenu na slovenské stretnutie saleziánskej mládeže. Tam som prvý raz uvidela sestry. Moja reakcia bola: To čo je?! Utekali sme nadšení za každou sestrou a fotili sa. (Smiech.)

Čo ste študovali?

Telesnú výchovu. Na Slovensku som v tom plánovala pokračovať, ale nevyšlo to, lebo som chcela zostať v Trnave, a tak som išla študovať sociálnu pedagogiku a vychovávateľstvo.

Kedy ste začali rehoľnú formáciu?

Prišla som vo februári a bývala u sestier, aby som ich mohla spoznávať, pomáhala som im a učila sa slovenčinu. Vďaka ruštine, ktorú som už vedela, to išlo ľahšie. Po pol roku som išla na vysokú školu. Až v druhom ročníku som začala formáciu.

https://www.facebook.com/Telerano/videos/197840825361915/

Po akom čase prišiel ten moment, že rehoľné povolanie je to, čo naozaj chcete?

Ja som chcela začať formáciu hneď, ako som prišla do Trnavy. Ale bolo treba počkať, lebo som prišla v polovici roka, potom sa bolo treba učiť jazyk a samotné saleziánky chceli, aby som prvý ročník školy začala bez formácie, aby toho nebolo na mňa veľa. Ale hlásila som sa pravidelne, že chcem!

Čo vás najviac ťahalo?

Prístup sestier, život v komunite, ako prežívali svoje sesterstvo, to všetko ma ešte viac pritiahlo. Ale rozhodnutie stať sa rehoľníčkou som nosila v sebe už predtým.

Tým, že v rodnom meste ste saleziánky nemali, vy ste vlastne túžili po niečom, čo žilo skôr vo vašich predstavách, nie?

Áno, veľa vecí bolo po príchode na Slovensko inak, lebo predtým som o sestrách len čítala a zisťovala si veci. Realita ma však neodradila od toho, že ju chcem žiť.

Bolo niečo ťažké prijať?

Na Slovensku som si dlhšie zvykala na to, že som prišla z veľkého dvojmiliónového mesta do Trnavy, čo síce nie je malé mesto, ale oproti Baku tam bolo ticho a z môjho pohľadu málo života.

A čo sa týka sestier?

Neviem, je to ťažká otázka. Ani teraz by som nevedela povedať, čo mi pripadá najťažšie, lebo sú to vlastne maličkosti. V podstate ich už ani neriešim. Hoci keď sa ma pýtajú, vždy poviem, že najťažšie je ranné vstávanie. Ale reálne to nie je žiadny problém.

Bola túžba učiť súčasťou vášho duchovného povolania?

Chcela som pôsobiť v školstve, keďže som študovala telesnú, rátala som s tým, že budem pracovať s deťmi.

Mali ste vraj veľký sen trénovať športovcov.

Áno, chcela som veľmi trénovať a zažívať ten pocit, keď vidíte, ako niekto pri vás rastie. Aj keď nebudem profesionálna trénerka, v saleziánskom živote je šport jeho pevnou súčasťou. Takže mám aspoň krúžky.

Ktoré športy sú vaše obľúbené?

Voľakedy som nemala rada kolektívne športy a skôr som išla na individuálny výkon ako atletika či beh. Teraz, čím som staršia, som viac za tímové športy. Pomáha to aj pri práci s mladými, vidíš tam ich povahu a podobne. Rada si zahrám najmä volejbal a florbal, ktoré aj u nás v Dubnici nad Váhom najviac letia.

Hovorí sa, že deťom a mladým sa dnes nechce športovať. U saleziánov je to inak?

Ja si to nemyslím. Práveže vidím u nich silnú túžbu športovať. Záujem o turnaje a súťaže je veľký, na to sa nechajú rýchlo namotať. Je to určite aj o partii, ktorá potiahne tých, ktorým sa nechce.

Natáčanie videí na YouTube či TikTok môže mať znaky športu, čo sa týka pretekania, koľko má kto odberateľov. U vás je to inak?

Zo začiatku som aj ja riešila otázku, koľko mám sledovateľov. Spravila som videjko a bola som sklamaná, že si ho pozrelo len pár desiatok ľudí. Keď sa to s mojimi videami rozbehlo, tak som to prestala riešiť, lebo inak by som sa stala závislá a reálne by ma to obmedzovalo v bežnom živote a povinnostiach.

Keď si poviem, že vo štvrtok poobede natočím video, tak ho natočím a nebudem riešiť, či je vtedy dobrá štatistika návštevnosti a podobne. Nechcem sa stať otrokom, život rehoľnej sestry je prioritne o iných veciach.

To je pravda, lenže na TikToku vás sleduje 60-tisíc ľudí, na YouTube a Instagrame ďalšie tisícky. Cítite aj zodpovednosť, v rámci rehole a cirkvi?

Samozrejme, nie je mi všetko jedno a zvažujem, akú tému zvolím a o čom budem hovoriť. Na YouTube a podobných platformách nie je zase tak veľa rehoľníčok, aby si mohli ľudia vyberať, takže si dávam pozor, aby som neprekročila svoje kompetencie.

Uvedomujem si, že môj kanál je síce pod mojím menom, ale mám habit a v očiach ľudí hovorím za všetky sestry alebo dokonca aj za veriacich. Niekedy ma to ťaží a dávam si pozor v zmysle, že toto radšej nepovedať, lebo to môžu zle pochopiť.

Už ste niekedy vystrihávali z videa alebo museli ste stiahnuť video?

Sťahovala som nejaké videá, najmä z TikToku. Keď som v komentároch pod ním videla, že niečo ľudia zle pochopili a hrozne sa hádajú, tak som to pre pokoj dala radšej preč.

Čo sú takéto citlivé veci?

Napríklad som zverejnila videjko z nejakého výletu a ľudia začali riešiť, prečo sme na výlete, čo si to dovoľujeme a podobne. Alebo k Harrymu Potterovi, to mám stále uverejnené na TikToku, no musela som si dobre premyslieť, čo tam poviem.

Otázok je veľa, ale na mnohé neodpovedám, lebo sa na to necítim. Často sa pýtajú na povolanie, potom veci typu, že chce veriť, ale nič nepociťuje alebo sa mu ťažko modlí. Z bežných oblastí sú to otázky napríklad, aký mám názor na horory, na Harryho Pottera, na LGBTI komunitu a tieto veci sa točia dookola, keďže na ne zväčša neodpovedám.

Takže cieľom vašich videí nemajú byť niečo ako katechézky?

Nie, sú predsa kňazi, ktorí robia vysvetľujúce videá, dokonca aj na YouTube, len ich možno ľudia až tak nepoznajú. Svojimi videami som chcela skôr ukázať náš bežný život, radosť a krásu toho života. Lebo keď vidíš rehoľnú sestru na videu, je jasné, že zasvätila život Bohu a netreba to neustále vysvetľovať. Chcela som ukázať, že nie sme zvláštni ľudia, ktorí žijú nedosiahnuteľný život. Ten náš je bežný, ale žijeme ho naplno a s Kristom, a preto je radostný.

Neuvažujete o takej možnosti, že by ste svojich divákov vzali za kňazmi či teológmi, ktorí by im na niektoré aj zložitejšie otázky odpovedali?

Keď mi príde správa s nejakou otázkou a poznám kňaza či sestru, ktorá sa tomu rozumie, odporučím ich.

Rozumieme, ale či to nechcete robiť priamo cez svoje videá štýlom – dnes ideme spraviť videjko s kňazom, ktorý nám vysvetlí, čo znamená trebárs nechať sa pokrstiť?

Presne toto mám v pláne, aby boli v mojich videách aj hostia, ale brzdí to pandémia. Zatiaľ som v rámci možností zapájala do niektorých videí len naše sestry a viem o tom, že sa im potom ľudia ozývali.

Čo by boli témy videí s hosťami?

Niekedy navrhne tému hosť, inokedy si vyberiem hosťa podľa otázok. O témy nie je núdza.

V jednom videu naznačujete, že vás veľmi vytáčajú otázky na to, či v závoji aj spíte. Čo vás ešte otravuje?

(Smiech.) Nevytáča ma to, bolo to myslené skôr zo srandy. Vážne sa rozčúlim pri niektorých provokáciách, ktoré sa neustále opakujú. Napríklad na TikToku mám hromadu videí, z ktorých je zrejmé, že pracujem v školstve, a napriek tomu sa pod videom niekto pýta: Kto vám platí odvody? My z našich daní?

Podobne na YouTube, no vždy sa nájde niekto, kto rýpe štýlom „nič nerobíte, užívate si“ a podobne. Pripadá mi to zvláštne. Ak by to naozaj niekoho zaujímalo, tak predsa z videí môže pochopiť, že normálne pracujem.

Vďaka TikToku máte jedinečný kontakt s mladou generáciou. Možno sa najprv pýtajú na vonkajšie veci, ale máte pocit, že možno neskôr začnú uvažovať aj o hlbších témach ako modlitba alebo duchovný život?

Zaujímajú ich aj hlbšie témy. Nie je to len o tom, či nosím sukňu alebo závoj počas celého dňa. Prichádzajú aj vážne otázky a to ma teší. Niekedy mi aj priamo napíšu, že sú neveriaci, ale zaujíma ich duchovný život a rehoľné povolanie.

Akú časť vášho publika tvoria neveriaci?

Myslím si, že ich je dosť. Neviem to vyčísliť presne, ale v správach, ktoré mi mladí píšu, sa často označujú za úplne alebo čiastočne neveriacich.

Saleziáni na Slovensku sa dostali vlani do situácie, že po tridsiatich rokoch nemali v noviciáte nikoho. Sú vaše videá aj prejavom snahy o zatraktívnenie rehoľného povolania?

Dúfam! Je to tiež jeden z dôvodov, prečo ich tvorím. Samozrejme, nikoho nejdem nútiť, aby išiel do rehole, ale chcem priblížiť život, na ktorý sa možno niektorí boja opýtať.

Ani my sme posledné roky nemali v noviciáte nikoho, ale máme dievčatá, ktoré sú na začiatku cesty rehoľného povolania. A veríme, že to bude stále lepšie. Modlíme sa za povolania a budem veľmi rada, ak k tomu nejakým spôsobom prispejú aj moje videá.

Ozval sa vám niekto s tým, že ho k tomu vaše videá povzbudili?

Áno, písalo mi zopár dievčat, že sa spočiatku na niečo také báli opýtať, no teraz by sa rady stretli.

Čo ste im odpísali?

Presmerovala som ich na spolusestry, ktoré majú zodpovednosť za komunikáciu s potenciálnymi kandidátkami. No musím povedať, že písali aj chalani. Samozrejme, nie s tým, že by chceli byť rehoľnou sestrou. (Smiech.) Ale prezradili mi, že uvažujú nad povolaním. To ma veľmi povzbudilo. Väčšina z mojich sledovateľov sú dievčatá, o to silnejšie je pre mňa, keď také niečo napíše chalan.

Čo vám z tých skúseností vychádza? Je to signál, že sa stačí týmto ľuďom trochu priblížiť, urobiť prvý krok a potom sa odvážia aj oni?

Myslím, že ako rehoľníci by sme mali robiť ten prvý krok. Nielen v médiách, ale aj v bežnom živote. Niekedy sa stačí len usmiať a ten druhý človek sa otvorí a začne viac komunikovať o tom, čo prežíva.

Robí to cirkev na Slovensku dostatočne?

Podľa mňa áno. Jasné, ja som možno taká viditeľná, ale je tu množstvo ďalších rehoľníkov, ktorí robia oveľa viac a hodnotnejších vecí ako ja, no možno nie sú tak na očiach verejnosti. Ale sú to obrovské skutky, ktoré robia v skrytosti. Rada by som preto aj ja prostredníctvom videí zviditeľňovala ich službu.

Popularita je zvlášť v cirkvi citlivá vec, upozorňujú na ňu aj viacerí duchovní autori. Korigujú vás nejako vaše predstavené?

Mám dostatočnú slobodu, ktorú však s nimi komunikujem. Vedia, že si nedovolím urobiť niečo, čo by som nemala. Pri veciach, kde si nie som istá, sa ich vždy radšej opýtam.

Popularita na jednej strane prináša to, že vás viacej ľudí pozná, no na druhej, že vás nemálo ľudí hejtuje. Často iba preto, lebo je to moderné. Takže myslím, že som nohami na zemi, pretože mi občas napíšu aj veci, ktoré sa prijímajú ťažko. Je to pre mňa aj skúška pokory. Viem, že sú ľudia, ktorým sa nepáči, čo robím, a niekedy aj sama premýšľam nad tým, či je to správna cesta. Ale Boh mi dal zatiaľ vždy odpoveď, že „nateraz v tom zotrvaj“ (Úsmev.)

Posledný rok, keď boli ľudia veľa času doma a trávili ho na internete, vám z pohľadu sledovanosti asi prial…

Áno, v tomto smere to bolo vydarené obdobie. Ale všetko skutočne pekné v sebe zahŕňa aj niečo ťažké.

Už druhý rok učíte angličtinu a telesnú výchovu na cirkevnej základnej škole v Dubnici nad Váhom. Postupne sa do škôl vracajú aj staršie ročníky. Čo ste si všimli na týchto deťoch po takom dlhom čase?

Momentálne učím iba na prvom stupni, ale, samozrejme, na chodbách stretávam aj starších žiakov. Keď som videla napríklad ôsmakov či deviatakov, povedala som si, akí sú obrovskí (úsmev). Naozaj sa veľmi zmenili a navonok dospeli. Z toho, čo hovoria ich učitelia, sa zdá, že sú radi, že sa konečne do školy vrátili. Čo sa týka vedomostí, ich úroveň asi budeme vedieť zhodnotiť až trošku neskôr.

Určitý čas sa museli učiť z domu aj mladšie deti na prvom stupni. Ako ste to s nimi zvládali?

Učenie online bolo pre všetkých náročné. Keď som si pripravovala hodinu, vravela som si, že to nedokážem všetko stihnúť prebrať. Z toho, čo som vedela prebrať so žiakmi priamo v škole, som cez dištančné vyučovanie stihla oveľa menej. Na prvom stupni potrebujú deti oveľa väčšiu interakciu a už len tým sa hodiny naťahovali. Ale myslím, že sa dosť snažili.

Aká je to zatiaľ pre vás skúsenosť byť učiteľkou?

Dosť dobrá. Neučím ešte také dlhé obdobie, aby som to vedela zhodnotiť, ale teším sa a baví ma to. Cirkevná škola je podľa mňa super v tom, že deti majú okrem bežného vyučovania aj veľa možností na duchovné aktivity. Modlitba, omše, duchovné cvičenia alebo možnosť spovede či rozhovoru. Pre rodinu, ktorá má kresťanské hodnoty, je to podľa mňa super voľba.

Pozerajú žiaci vaše videjká?

Myslím, že áno, viacerí sú aj na TikToku. Minule mi hovorili, že už vedia, ako vyzerá naša zborovňa, lebo som z nej niečo natáčala (Úsmev.)

Zdroj: Postoj / Pavol Rábara, Adam Takáč

Foto – osobný archív L. J.

The post Rehoľníčka na TikToku / Chcem ukázať, že sme normálni ľudia, nie riešiť kontroverzné témy appeared first on Zasvätený život.

(P. Pankulics) Prečo nechápeme Ježišovu reč? Lebo ju veľakrát ani nepočujeme. Niežeby k nám Boh neprehováral, on nás totiž stále volá k rozhovoru. Dialógom medzi mnou a Bohom je modlitba. Jej iniciátorom je stále ten Najvyšší. Koľkokrát uprednostňujem hocičo iné pred modlitbou? Ako chcem počuť Boží hlas, keď sa do rozhovoru s ním ani nezapájam, a ak už aj áno, tak chcem rozprávať iba ja a chcem, aby ma len počúval. Boh mi však hovorí do života dôležité veci, preto sa potrebujem stíšiť a naučiť sa počúvať.

Duchovné centrum MSC Lukov dvor opäť začína s organizovaním duchovných cvičení, kurzov a workshopov. Spoločne s certifikovanými lektormi, psychológmi, kňazmi a ďalšími odborníkmi, ponúka celistvé vzdelávanie v oblasti katolíckej spirituality, psychológie, pedagogiky a medziľudskej komunikácie.

Možnosť pobytu v „pustovniach“ je pre tých, ktorí chcú načerpať nové sily, prežiť chvíle ticha a spojenia s Bohom.

Všetky informácie o aktuálnom programe Duchovného centra Lukov dvor je možné nájsť TU.

TK KBS informoval Tibor Ujlacký

The post Duchovné centrum MSC Lukov dvor po uvoľnení ponúka prvé aktivity appeared first on Zasvätený život.

(P. Pankulics) Každý živý organizmus potrebuje na svoje prežitie vodu. Ani človek bez nej nevydrží viac ako pár dní. Jednoducho voda a jej funkcie v tele sú nevyhnutne potrebné na to, aby mohol každý živý tvor fyzicky fungovať. Človek však nie je iba fyzickou bytosťou, lež aj duchovnou. Jeho duša je nesmrteľná. A preto, aby mohla byť naveky súčasťou večnej blaženosti, musí čerpať zo živej vody, po ktorej už viac nebude žízniť. Márne si teda myslíš, človeče, že uhasíš smäd svojej duše po nebeskom Otcovi, ak sa neustále napájaš svojimi vášňami a žiadostivosťami tela. Ako hovorí jeden z cirkevných otcov, či nebude vari znovu smädný ten, kto pije zmyslovú vodu zo studne svetskej rozkoše, skade čerpá džbánom žiadostivostí? Či ten, kto dosiahne rozkoš tohto sveta, netúži znova po ešte väčšej rozkoši? Ak teda už nikdy nechceš smädiť, napi sa živej vody vyvierajúcej z prebodnutého boku ukrižovaného Spasiteľa, Ježiša Krista. Tá voda totiž vyviera kvôli tebe, aby si sa ňou napojil, a tak sa mohla v tebe stať prameňom vody prúdiacej do večného života.

1. čítanie: Sk 9,26-31

Text zo Skutkov apoštolov popisuje situáciu prvej komunity v Jeruzaleme po príchode „obráteného“ Šavla [text Skutkov používa toto meno pre apoštola Pavla po kap. 13; Šavol bolo veľmi pravdepodobne jeho židovské meno, kým Pavol mohla byť buď jeho „prezývka“, alebo druhé meno, ako to bolo bežné medzi Židmi žijúcimi mimo Palestíny]. Práve sa vrátil z Damasku, kde sa po skúsenosti „videnia Pána“ transformoval z prenasledovateľa na nadšeného evanjelizátora. To mu spôsobilo problémy medzi Židmi a musel v noci opustiť Damask, spustený v koši z mestských hradieb (porov. Sk 9,23-25). Komunita  v Jeruzaleme, keď počula o jeho návrate, mala z neho prirodzene strach, pretože takú zmenu považovali za neuveriteľnú: „neverili, že je učeníkom“. Iba Barnabáš bol pripravený predstaviť ho apoštolom. Komunita sa musela naučiť akceptovať novosť nepredvídateľného Božieho pôsobenia, pravdu, ktorá sa zdala taká neočakávaná. Potrebovala sa naučiť prijatiu ako postoja v súlade s Ježišovým posolstvom. Kráčať v Ježišových šľapajach si vyžadovalo a vyžaduje postoj prijatia.
Ale taktiež Šavol (Pavol) si musel osvojiť lekciu. Jeho odvaha v hádkach s helenistami priniesla viac nebezpečenstva ako úžitku. Chceli ho zabiť. A to značilo nebezpečenstvo nielen pre neho, ale pre celé spoločenstvo prvotnej cirkvi v meste. Preto ho „zaviedli do Cézarey a poslali do Tarzu“. Na jeho mučeníctvo ešte nebol čas. Ale keďže prehnaný aktivizmus to mučeníctvo robil veľmi reálnym, bolo potrebné poslať ho preč, aby v tichu dozrel na skutočného ohlasovateľa evanjelia. Na odvážne ohlasovanie potrebuje pravda najprv dozrieť vo vnútri.
Nájsť rovnováhu prináša plodný rast a rozvoj: „A Cirkev mala pokoj po celej Judei, Galilei a Samárii; upevňovala sa… a rástla v úteche Ducha Svätého“.

2. čítanie: 1Jn 3,18-24

Autor Prvého Jánovho listu pripomína milovanej komunite niekoľko základných usmernení pre život. „Nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou“, znie úvodná výzva úryvku. Pravda tu nie je dákym filozofickým konceptom, ale skôr odkazom na evanjelium a Ježišove slová, ktoré vyjadril pred Pilátom: „Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas“ (Jn 18,37). Milovať v pravde teda značí počúvať Ježišov hlas a zvnútorňovať jeho slovo, riadiť sa ním. Také zotrvávanie v pravde jeho slova dáva nárok pýtať si od Boha v dôvere čokoľvek: „…máme dôveru k Bohu a dostaneme od neho všetko, o čo len budeme prosiť“. To „všetko“ je však podmienené životom v pravde – v poslušnosti Božím prikázaniam – čiže v súlade s Božou vôľou, ktorú poznávame v Ježišovi (porov. Jn 16,23). „Kto zachováva jeho prikázania, ostáva v Bohu a Boh v ňom“. „Byť z pravdy“ a „zostať v ňom“ sú v skutočnosti synonymá. Ten, kto zostáva v ňom, si totiž nikdy nebude pýtať niečo egoistické, to, čo by protirečilo Božej láske.
Také spoločenstvo sa ďalej prejavuje prostredníctvom skutkov. Alebo, povedané ináč, vieru možno vidieť v praktickej láske. Bez viery a jednoty v Kristovi nie sme schopní navzájom si preukazovať skutočnú lásku, tak ako ani nemôžeme skutočne veriť v Ježiša bez bratskej lásky. Pravda a skutky sú neoddeliteľné. Duch – ktorého evanjelium označuje ako Ducha pravdy (Jn 14,17; 15,26; 16,13) – je vnútorným motorom celého procesu.

Evanjelium: Jn 15,1-8

Úryvok evanjelia predstavuje ďalší z radu Ježišových výrokov „Ja som“: „Ja som pravý vinič“. Rovnako ako iné výroky typu „Ja som“ v Jánovom evanjeliu – „Ja som chlieb života“ (Jn 6,35); „Ja som svetlo sveta“ (8,12); „Ja som dobrý pastier“ (10,11) ai. – i tento odhaľuje dôležitý aspekt nielen samotnej identity Ježiša, ale aj vzťahu veriacich k nemu. Na obraze viniča a ratolestí je zdôraznené práve silné puto jednoty medzi ním a spoločenstvom. Život a plodnosť každej ratolesti závisí od jej napojenia na koreň viniča, ktorým je Ježiš. Preto ono naliehanie adresované veriacim: „Ostaňte vo mne a ja vo vás“. Nie je to dáka okrajová voľba; v hre je samotný život. „Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne“. Pravdou totiž je, že učeník, ktorý sa oddelí od Ježiša, je predurčený na to, aby vyschol, stratil miazgu života, stal sa vnútorne suchým a mŕtvym.
Skutočne živé spoločenstvo s Ježišom sa prejavuje tým, že prináša ovocie bratskej lásky. To, že ovocím, o ktorom hovorí Ježiš, je láska, vyplýva zo slov, ktoré nasledujú po úryvku evanjelia tejto nedele (porov. Jn 15,9-10). Prinášanie ovocia (skutky) svedčí o jednote s Kristom (pravé učeníctvo). Pravosť identity učeníka možno spoznať podľa prejavu lásky k druhému, pretože ovocie lásky pochádza iba zo skutočnej jednoty učeníka s Ježišom. Je to znamenie života, ktorý prúdi medzi viničom, Ježišom, a ratolesťami, jeho učeníkmi.

Marek Vaňuš, SVD

Publikované v spolupráci s Katolíckym biblickým dielom na Slovensku.

The post Komentár k biblickým čítaniam – Piata veľkonočná nedeľa v roku „B“ appeared first on Zasvätený život.

S láskavým dovolením redakcie Brněnská drbna vám dnes prinášame článok Michala Šťastného o kapucínovi, ktorý je nemocničným kaplánom v Brne.

Náročná a mnohdy psychicky vyčerpávající je práce nemocničních kaplanů, kteří pomáhají lidem vyrovnávat se s obtížnými životními situacemi. Denně navštěvují pacienty v různých zdravotnických zařízení. Často se jedná o nemocné v poslední fázi života, kteří trpí nevyléčenými chorobami či samotou. Právě kaplan je mnohdy poslední, kdo promlouvá s lidmi před smrtí.

Jiří Javůrek (46) je nemocničním kaplanem a zároveň římskokatolickým knězem v řádu kapucínu v brněnském kostele Nalezení sv. Kříže. Povolání se věnuje v Brně tři roky a týdně navštíví zhruba dvacet pacientů z různých zdravotnických zařízení. Hlavním působištěm brněnského kapucína, kterému nikdo neřekne jinak než otec Kryštof, je Hospic sv. Alžběty, kde zpravidla lidé prožívají poslední chvíle života. Jezdí ale také takřka do všech nemocnic v Brně nebo na psychiatrické oddělení v Černovicích.

„Každé setkání s pacientem je svým způsobem originální. Stejně jako nemocnice, které mají svého vlastního ducha i vlastní specifické prostředí,“ popisuje Javůrek, který předtím sbíral zkušenosti na Šumavě v Sušicích, kde pomáhal v nemocnici nebo v domově se zvláštním režimem. 

Přijdou, kde je (ne)třeba

Nemocniční kaplani docházejí za pacienty především na jejich žádost, jak potvrzuje mluvčí Veronika Plachá z Fakultní nemocnice Brno, která je největším zdravotnickým zařízením svého druh na Moravě. „O duchovní službu nemocničního kaplana stačí požádat ošetřujícího lékaře nebo zdravotní personál. Pokud to dovoluje zdravotní stav pacienta, všem žádostem se vyhoví,“ uvádí k praxi Plachá.

Zatímco část pacientů si službu kaplanů vyžádá a mají o ni stabilní zájem, u jiných, zvláště nevěřících, z různých důvodů katoličtí kněží nebo zástupci církve nepochodí. Přesto se brněnský kapucín nenechává předem odradit negativním postojem ze strany nemocných.

„Nemyslím si, že pacienti předem odmítají faráře nebo církev, ale osobu kněze mají spojenou s umíráním a s tzv. posledním pomazáním. To je termín, který se dnes užívá jako svátost nemocných. Modlitbu za nemocné přijímají i lidé, kteří ještě neumírají,“ vysvětluje kněz, podle nějž je ale přirozené, že o služby duchovního typu lidé nestojí.

„Stalo se mi, že jsem sotva vkročil do pokoje, pacient už na mě mával rukou, ať hned odejdu. Takové rozhodnutí plně respektuji, protože si vážím svobody. Na druhou stranu pokud někdo není vysloveně proti, stavím se a popovídáme si. Tam trošku chodím jako z té pohádky o Mrazíkovi – Ivan nezván a nečekán,“ vypráví.

Bez knih i hábitu

Javůrek uznává, že v profesi kaplana je jednou z největších výzev právě najít cestu k lidem, kteří předem odmítají duchovní podporu. K nemocným se absolvent olomoucké teologické fakulty snaží dostat různými způsoby. 

Například kvůli tomu odložil hnědý hábit se špičatou kapucí, charakteristický oděv pro kapucínský řád, místo nějž si na sebe bere bílou košili s krátkým rukávem a dlouhé černé kalhoty. Na cestu si nebere náboženskou literaturu nebo svěcenou vodu, ale pouze dřevěný křížek, který se mu houpe na krku, což mu otevírá dveře i do jinak „zapovězených“ pokojů.

„Snažím se obrušovat hrany. Často se nebavíme o duchovní tematice, ale jen o koníčcích nebo životě člověka, co prožil. Oděv jsem změnil proto, že mi přišlo škoda, abych si kvůli oblečení nepopovídal s lidmi, kteří jsou často sami a bez blízkých,“ zdůvodňuje.

Umírající potřebují jinou péčí

O umírající se starají samozřejmě i pracovníci dalších profesí. Například v případě hospice u sv. Alžběty jde o sociální pracovníky, členy oblastních charit či zdravotnický personál, kteří společně poskytují nemocným komplexní péči, která je u umírajícího člověka odlišná než v případě standardního pobytu v nemocnici.

„Když dojde k dopravní nehodě nebo nastane akutní problém, dominuje lékařská péče. Musí se urgentně zasáhnout určitým způsobem – například operační zákrok. Ostatní dimenze jdou trošku stranou, což se ale mění na konci života. To i jako lékaři pokorně přiznáváme, že člověk už nepotřebuje dominantě lékařskou péči, která poté směruje už jen k utlumení příznaků. Člověk stojí před skutečností, že se mu krátí pozemský život a potřebuje vyřešit ještě spoustu věcí,“ řekl při rozhovoru pro Drbnu už dříve ředitel hospice sv. Alžběty Josef Drbal.

Řešíme minulost

Jednou z cest, jak se vyrovnat s blížícím se odchodem, je právě spirituální oblast. Lidé před smrtí žádají o rady i právě kaplany, byť se třeba o duchovní stránku nikdy nezajímali. Často si navíc chtějí jen popovídat o všedních záležitostech, ale také citlivých tématech.

„Řeší se různé věci. Obecně se ale hodně rozhovorů vztahuje k minulosti, kterou člověk nemá uzavřenou. Jde například o spory v rodině, kde lidé spolu nemluví třeba kvůli hádce. Vnímají vinu, která na ně s nemocí doléhá. Je to taková potřeba odpuštění. Často teprve na nemocničním lůžku mají čas přemýšlet o tom, co prožili. Druhou kategorií je otázka budoucnosti. Ptají se, kolik dní tu budou, co se stane až umřou nebo jak bude poslední chvíle probíhat,“ uvádí své zkušenosti.

(Ne)vyrovnání se smrtí 

V části společnosti panuje přesvědčení, že se smrtí se daleko lépe dokáží vypořádat věřící, kteří mají vidinu posmrtného života, jak zmiňuje křesťanské učení. Avšak Javůrek tvrdí, že to nemusí být vždy pravda. Mnohdy je to právě naopak.

„Pokud je někdo věřící, myslím ve smyslu, že docházel na bohoslužby, modlil se apod., tak ve vší úctě, není to ještě záruka úspěchu. Setkávám se s případy, že dotyčný chodil pravidelně do kostela, ale na lůžku se ocitne v obtížné situace a vyčítá to Bohu. Najednou cítí křivdu a prožívá vnitřní duchovní boj. Jsou ale také případy, kdy lidé ve víře nacházejí smysl, i když se o ni předtím nezajímali,“ zamýšlí se představitel řádu, jehož patronem je František z Assisi. 

Dennodenní utrpení

Sám Javůrek přiznává, že i on prožívá mnohdy obtížné chvíle. Zvláště vidí-li na lůžku ležet mladé lidi s onkologickým onemocněním nebo pacienty na odděleních JIP či ORIM, kde mnohdy lékaři čekají na pouze chvíli, kdy odpojí přístroje. 

„Kolikrát si říkám, že něco takového není na světě možné. Udržuje mě víra v Boha, nejen ve smyslu jeho existence, ale že má i krutý lidský osud nějaký smysl. Vnímám to tak, že tam, kde už nepomůže medicína, můžeme pro nemocné ještě něco udělat. Velkou energii mi také dodávají pacienti. Zvláště když vidím, jak někteří berou statečně svůj osud a myslí přitom na druhé. To jsou silné momenty,“ svěřuje se kněz.

Na covidových odděleních

Nápor na kaplany v posledním roce lehce stoupl, jelikož se nemocnice zaplnily nemocnými s covidem. Záludný vir z Číny přinesl kaplanům nové překážky i „nový“ typ pacientů, kteří z důvodu zákazu návštěv neměli možnost si s nikým kromě zdravotníků fyzicky promluvit.

„Zatímco dříve jsme například častěji chodili za lidmi po autonehodách, v poslední době přibylo nemocných na covidových oddělení. Zvláště ze začátku panovala taková úzkostná atmosféra, kdy jsme měli zakázáno chodit za pacienty. V poslední době se ale přístup nemocnic změnil a už jsme znovu zváni. K dipozici jsme nejen pacientům, ale jejich rodině i zdravotníkům,“ sdělil římskokatolický kněz Leo Zerhau, jenž koordinuje pastorační péči v brněnských nemocnicích.

Speciální požadavky

Na území brněnské diecéze působí celkem dvanáct kaplanů. Jedná se o zástupce více církví – například evangelíky nebo katolíky. I vzhledem k tomu, že jde o mimořádně psychicky náročné povolání, musejí zájemci splňovat nejen v České republice speciální požadavky. 

„Zájemce by měl mít vystudované magisterské vzdělání v oblasti teologie, podstoupit speciální kurz nemocničního kaplana a mít povolení od církve. Důležité jsou samozřejmé osobnostní předpoklady – životní zkušenosti nebo komunikace s lidmi. Službu můžou vykonávat rovněž ženy, a to i v případě katolické církve,“ dodal Zerhau.

Zdroj: Michal Šťastný / brnenska.drbna.cz
Foto: cikrev.cz, Jitka Koudelová

The post Kapucínský kaplan boří stereotypy a pomáhá lidem s důstojným odchodem ze života appeared first on Zasvätený život.

(P. Pankulics) V živote sa človek mnohokrát ocitá v stave, keď sa mu zdá, že na všetky problémy a ťažkosti zostáva úplne sám. Ježiš Kristus, ktorého Boh Otec posiela na tento svet, aby vykonal svoje spásonosné dielo, sa podobne viackrát dostáva do situácií, v ktorých je ponižovaný a potupovaný. No on sa nikdy nevzdáva. Stále kráča ďalej aj za cenu kríža, lebo si je vedomý neustálej Otcovej pomoci. Nuž, berme si príklad z Ježiša a nepoddávajme sa, totiž Božou pomocou si môžeme byť stále istí.

Do štúdia Televízie Nitrička si redaktorka Táňa Kubinec pozvala rehoľnú sestru z Kongregácie školských sestier sv. Františka. V relácii O ľuďoch s ľuďmi sa stretnete so sestrou Caritas Kováčovou, OSF. Pochádza z východu, v súčasnosti ju život zaviedol do Nitry, kde vypomáha ako dobrovoľníčka vo Fakultnej nemocnici vo vakcinačnom centre.

Video nájdete na tomto odkaze.

-fc-

The post O ľuďoch s ľuďmi so sestrou Caritas (video) appeared first on Zasvätený život.

(P. Pankulics) Ťažký je život človeka, ktorý nemá v nohách dostatok fyzických síl na to, aby sa na nich postavil a chodil, no ešte ťažší je život človeka ochrnutého v duchovnom živote. Tápa vo svojich hriechoch, ktoré mu bránia v tom, aby napredoval. Preto je veľmi dôležité postaviť sa pevne na nohy, na pevný základ, ktorým je Ježiš Kristus. Vyberme sa teda cestou, ktorú nám vyšliapal. Na nej sa totiž človek nebude cítiť vyčerpaný, práve naopak, bude posilnený, pretože sám Ježiš s ním po nej kráča.