09:00 – Zamyslenia na dnes

(Michal Hospodár) Kto dýcha, ten žije. Kto „dýcha“ Svätého Ducha, žije Božím životom. Nebeský Otec v deň Päťdesiatnice daroval Cirkvi dych seba samého. Je to osobný dych lásky v Najsvätejšej Trojici. Historické zostúpenie Svätého Ducha v Jeruzaleme sprevádzali viditeľné znamenia. Jedným z nich bola skutočnosť jednoty a porozumenia medzi ľuďmi mnohých národov. Apoštoli hovorili zástupom o pravdách viery takým spôsobom, že im všetci rovnako porozumeli. Nikto si nevykladal ich slová individualisticky, po svojom. Hovorili totiž jazykom viery a lásky. Navyše, Svätý Duch spôsobil, že neučení rybári dokazovali z Písem pravdivosť Božích prisľúbení. Dnes veľmi potrebujeme do našej komunikácie jazyk lásky. Bez tohto daru naša vzájomná komunikácia bledne, stáva sa pre neporozumenie neplodnou. Prejavuje sa to najmä v manželstve, kde stroskotaniu lásky často predchádza kríza komunikácie.

(Michal Hospodár) Apoštol Peter dostal od Krista úlohu byť najvyšším pastierom Kristovej cirkvi. Má tak nasledovať Dobrého pastiera Ježiša, ktorý z lásky dal aj svoj život za ovce. V Petrovi a jeho nástupcoch si vážime práve to poslanie najvyššieho pastiera. Pastiermi na svojich vymedzených územiach sú aj biskupi a kňazi. Namiesto zbytočnej kritiky ochotne počúvajme hlas našich duchovných pastierov a poslúchajme ich. Oni budú za nás vydávať počet pred Pánom.

Prvé čítanie Sk 2,1-11

Prvé liturgické čítanie je opisom kľúčovej udalosti prvotnej Cirkvi, ktorú nazývame zoslaním Ducha Svätého. Podľa Skutkov apoštolov, konkrétne podľa ich programového textu Sk 1,8, je to udalosť nevyhnutná vôbec pre existenciu Cirkvi v popaschálnom období a jej poslanie. Je zároveň naplnením prisľúbení: a) ktoré dal Kristus apoštolom pred nanebovstúpení; b) vyjadrených v Starom zákone a sprítomňovaných v židovskom sviatku Turíc. V židovskej tradícii Turíce, nazývané aj Sviatkom týždňov, pripomínali východ z Egypta, uzavretie zmluvy, ustanovenie Zákona a povolanie Izraela ako Božieho ľudu. Súvis s uzavretím zmluvy na Sinaji zvýrazňujú znaky, ktoré sprevádzajú aj prvé kresťanské Turíce: prudký vietor a ohnivé jazyky (por. Ex 19). Ako Izraelský ľud jednomyseľne očakával dar Zákona, tak nový Boží ľud, spoločenstvo zhromaždené vo večeradle, spoločne očakáva dar Ducha. Keď Lukáš opisuje spoločenstvo, tak nikoho v ňom nezvýrazňuje, ani nikoho z neho nevylučuje. Takto ukazuje, že nový ľud je univerzálnym, otvoreným a zjednoteným spoločenstvom. Všeobecný rozmer nového ľudu je viditeľný taktiež v zozname národov, ktorých reprezentanti boli vtedy prítomní v Jeruzaleme. Lukáš odlišuje národy podľa geografického, etnicko-náboženského i kultúrneho kritéria. Takto sa snaží zahrnúť čo najviac národov, ktorým je daný dar Ducha a ukázať jeho globálny charakter. Skúsenosť Turíc je viditeľným plodom Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania, pretože zhromažďuje rozptýlené Božie deti (por. Jn 11,52) a zároveň je vzorom budúcej misie Cirkvi, ktorá má byť otvorená na všetkých ľudí. Fakt, že tí, ktorí boli naplnení Duchom Svätým, hovoria rôznymi jazykmi, ukazuje, že vďaka sile Ducha ohlasované slovo dokáže prekonať každú prekážku a bariéru a že prijatie evanjelia neznamená zrieknutie sa vlastnej kultúrnej identity. Cirkevní Otcovia v Turícach vidia obraz nového ľudstva, ktoré je v protiklade k tomu z rozprávania o Babylonskej veži (Gn 11). Tam rozličnosť jazykov zapríčinila chaos, tu sa však stáva bohatstvom, dôvodom na údiv a oslavovanie Boha.

Druhé čítanie –  1 Kor 12, 3b-7. 12-13

Druhé liturgické čítanie tvorí text z 1. listu Korinťanom. Pavol ho napísal cirkevnej obci zmietanej roztržkami a nejednotou. Mesto Korint v tomto období bolo veľkomestom v dnešnom kozmopolitom význame, teda mestom s rozmanitými spoločenskými vrstvami a príslušníkmi rôznych náboženských prúdov i národností. Táto nejednota sa preniesla aj do novovzniknutého kresťanského spoločenstva. Na zrod rôznych frakcií a nejednoty medzi korintskými kresťanmi reaguje aj apoštol Pavol svojím 1. listom Korinťanom. Jedným z cieľov listu je práve znovunastolenie a zdôvodnenie jednoty. Text dnešného druhého liturgického čítania pochádza z 12. kapitoly listu, ktorým sa začína jeho väčšia časť venovaná darom Ducha svätého (gr. pneumatika). Čítanie má tri časti, po úvodnej deklarácií – „nik nemôže povedať: „Ježiš je Pán,“, iba ak v Duchu Svätom“ – nasledujú dve argumentačné časti, ktoré kladú do súvzťažnosti rozličnosť, mnohosť s jednotou. Úvodná deklarácia zvýrazňuje, že viera v Ježiša ako Pána, teda Boha, je tým, čo spája korintských kresťanov, lebo pochádza od jedného Ducha. Pre prijatie vieru, že človek Ježiš z Nazareta je Bohom totiž potrebuje milosť Ducha Svätého, prevyšuje ľudskú predstavivosť i myslenie. Následne je zdôraznené, že tento Duch, je jediným prameňom rozmanitosti darov. V trojčlennej, takmer symetrickej, kompozícii, ktorú tvoria tri verše (1 Kor 12,4-6) je potvrdená rozmanitosť darov, služieb a účinkov (teda skutkov) a ich spoločné trojičné zakorenenie, v jednom Duchu, v jednom Pánovi (teda Ježišovi) a v jednom Bohu. O Bohu sa hovorí ako o fundamentálnom pôvodcovi všetkého pôsobenia vo všetkých kresťanov. Pavol teda v situácii nejednoty neodsudzuje rozmanitosť, nesnaží sa o navodenie uniformity, ale poukazuje na zjednotenie v Bohu. V Pavlovom ponímaní, rozmanitosť a inakosť sú dobré, pretože pochádzajú od jedného Boha a sú pre dobro celého spoločenstva. V druhom fragmente je spoločenstvo zložené z rozmanitých členov prirovnané k ľudskému telu. Prvé veta tohto fragmentu – „Lebo ako je jedno telo a má mnoho údov, ale všetky údy tela sú jedno telo, hoci je ich mnoho, tak aj Kristus.“ – tvorí základ prirovnania pomocou konštrukcie „ako je… tak aj…“. Prvá časť tejto vety je dlhá, druhá (dosl. tak aj Kristus) výnimočne stručná. Dôraz je pomocou ľahko pochopiteľného obrazu položený na jednotu,  zavŕšením vety však zároveň Pavol ukazuje, že táto nie je čisto ľudská ale má byť kristopodobná. Zároveň Pavol zvýrazňuje, že táto jednota  ľudí s rôznym pôvodom („Židia alebo Gréci“) alebo spoločenským postavením („otroci alebo slobodní“) má sviatostný charakter – má prameň v „krste“ a „napojení Duchom“ (sviatosti kresťanskej iniciácie).

Evanjelium Jn 15, 26-27; 16, 12-15

Evanjeliové čítanie je vytvorené z dvoch fragmentov tzv. Ježišovej rozlúčkovej reči (Jn 13 – 17). Táto reč, nazývaná aj testamentom, je teologicky kľúčovým textom Evanjelia podľa Jána. Ježiš vypovedá svoju reč – svoju poslednú vôľu – v predvečer umučenia v atmosfére blízkosti. Adresuje ju svojim učeníkom, ktorí tvoria základ spoločenstva Cirkvi, teda veriacich v neho. Spoločenstvo Ježišových učeníkov sa musí po jeho odchode vysporiadať s viacerými Vážnymi problémami, okrem iného s opustenosťou (kap. 14), prenasledovaním (kap. 15) alebo sociálnou alienáciou a pocitom prehry (kap. 16). V tomto kontexte Ježiš dáva svojím učeníkom sľub poslania Ducha Svätého. Tento je v Evanjeliu podľa Jána nazvaný Parakletos, je to grécke slovo, ktoré je ťažké preložiť a v histórii biblických prekladov sa stretávame s rôznymi návrhmi – tešiteľ, advokát, orodovník, atď. Treba povedať, že všetky tieto pravdivo vystihujú rôzne významové odtiene na pomenovanie toho, kto je privolaný (z gr. parakaleo), aby pomohol. Duch Svätý je tu nazvaný aj Duchom pravdy, pričom termín pravda nemá v Evanjeliu podľa Jána poznávací či etický charakter, ale vzťahuje sa na plnosť zjavenia. Vďaka Duchu Svätému sa nič nestráca zo zjavenia, ktoré priniesol Ježiš. Duch má vydať svedectvo o Ježišovi. Toto svedectvo má trojičný charakter – prináša ho Duch, poslaný Ježišom od Otca. Pojem svedectva má v Evanjeliu podľa Jána dva významové odtiene – svedectvo o pravde, teda prinášanie a prehlbovanie zjavenia a svedectvo ako súčasť sporu s tými, ktorí odmietajú Ježiša. V moci Ducha aj Ježišovi učeníci majú vydávať svedectvo. Dôležité je zdôvodnenie ich schopnosti – prebývanie s Ježišom Na úrovni historickej je to prebývanie s pozemským Ježišom na úrovni duchovnej je to hlboké, zjednotenie s Ježišom, ktoré je v blízkom kontexte (Jn 15,1-8) znázornené obrazom viniča a jeho ratolestí.

Druhou funkciou Ducha je uvádzanie Ježišových učeníkov do plnej pravdy, to jest do plnosti zjavenia, ktoré svojím bohatstvom a hĺbkou prevyšuje všetku intelektuálnu i spirituálnu kapacitu ľudstva, preto potrebuje pedagógiu Ducha, ktorý postupne uvádza ľudí do tajomstiev Božieho zjavenia. V tomto texte je naznačený princíp graduality, postupnosti Božieho zjavenia, ktorý vychádza z biblickej antropológie. Človek je limitovaný hriechom, ktorý vkročil do jeho histórie. Preto je potrebné postupné, láskavé dávkovanie hlbokej pravdy o Bohu i o človeku samom. Ježiš s veľkým pochopením vníma svojich učeníkov. Slová „teraz by ste to nezniesli“, nie sú ponižujúce, ale sú slovami pochopenia ľudskej kondície. Človek potrebuje Božiu citlivosť pre postupné prijímanie Božieho zjavenia, ktoré je hlboko zakorenené v tom najhlbšom zjednotení osôb Ducha, Otca a Syna. To je vyjadrené typickým Jánovým meditatívnym spôsobom v posledných veršoch evanjeliového čítania.

Branislav Kľuska

Publikované v spolupráci s Katolíckym biblickým dielom na Slovensku.

The post Komentár k biblickým čítaniam – Nedeľa Zoslania Ducha Svätého appeared first on Zasvätený život.

(Michal Hospodár) Výzva na jednotu tých, ktorí uveria, sa tiahne celou Veľkňazskou modlitbou. Naznačená jednota pre veriacich je vlastne prijatím božskotrojičného modelu bytia do svojho života. Takáto jednota sa dosiahne iba pravou láskou. Podľa Ježiša je jednota taká dôležitá, že sa stáva viditeľným znakom trojosobného Boha pre neveriacich. Chráňme sa každej príležitosti na rozbitie jednoty v rodine, v práci i v cirkevnom živote.

(Michal Hospodár) Zábavné programy v televízii majú najvyššiu sledovanosť. Prečo? Aj to je istým dôkazom toho, že každý človek túži po radosti a rozptýlení. Lenže radosť z vonkajších impulzov je krátka a prchavá. Ježiš nás pozýva prahnúť po vnútornej radosti z Božej blízkosti. Ak máme v srdci Božiu blízkosť a lásku, prejavuje sa to v životnej radosti a optimizme z viery. Takú radosť nám nikto nemôže zobrať. Je vyproseným darom od Pána. A dôveryhodným svedectvom o našom vzťahu s Bohom pred inými.

Časopis Listy z Karmelu, ktorý vydávajú bosí karmelitáni na Slovensku, uverejnil rozhovor so sr. Annou Sofiou, bosou karmelitánkou z Karmelu v Coimbre. Preberáme ho z ich webovej stránky bosikarmelitani.sk.

1. V roku 1925 sestra Lucia vstúpila do Kongregácie sestier sv. Doroty, avšak v roku 1948 vstúpila do vášho Karmelitánskeho kláštora v Coimbre. Rozprávala vám niekedy o dôvodoch tohto rozhodnutia?

Pri našich rozhovoroch bola sestra Lucia veľmi spontánna a otvorene nám porozprávala naozaj veľa o svojom živote, o udalostiach, ktoré prežila. Prirodzene, povedala nám aj o čase, keď bola v ráde sv. Doroty. Bolo to pre ňu obdobie osobného rastu a priazne. Tam dostala ľudské, sociálne a duchovné vzdelanie. Sestry od sv. Doroty mala veľmi rada a obdivovala ich, ale vedela, že toto nie je jej poslanie. Vstúpila do Kongregácie sv. Doroty, pretože v tom čase v Portugalsku v dôsledku politickej krízy neexistoval karmelitánsky kláštor a Luciu varovali, že pre svoje krehké zdravie nemôže vstúpiť ku karmelitánom v Španielsku. 

Povedala nám, aj o tom napísala, že ju to ťahalo k životu v rozjímaní, odkedy sa 15. júna 1921 vo Fatime po siedmy raz zjavila Panna Mária. 3. októbra 1917 počas zázraku „tanca slnka“ videla s bratrancom Františkom a sesternicou Hyacintou Pannu Máriu Karmelskú a to bolo pre sestru Luciu znamenie, že pre ňu Boh vybral práve rád karmelitánov. Odmalička cítila potrebu utiahnuť sa pred davom ľudí, čo ju vyhľadávali vo dne v noci, a odovzdať sa väčšmi modlitbe, aby naplnila Fatimské posolstvo, v ktorom sa žiada obrátenie, modlitba a obeta.

2. Aká bola sestra Lucia v bežnom živote?

Sestra Lucia bola žena plná života, duchom mladá a veselá. Bola veľmi skromná, ale takisto veľmi inteligentná, dokonale sa v nej snúbila detská nevinnosť s múdrosťou získanou vekom. Robila všetko pre to, aby medzi ostatnými sestrami nijako nevytŕčala, nikdy nič pre seba nechcela, nikdy sa na nič nesťažovala, vždy sestrám ochotne pomohla, s čím bolo treba. Bola veľmi šikovná v ručných prácach, robila bezchybne aj tie najpokornejšie práce v kuchyni, pri upratovaní či v záhrade, ale vedela aj dokonale vyšívať a šiť, no prijala i veľkú zodpovednosť ako poradkyňa, spisovateľka či pri riadení prác v kláštore. Bolo vidieť, že vo svojom vnútri rozjíma; aj pri práci sa vždy nachádzala v Božej prítomnosti, neuzatvárala sa do seba, ale zaujímala sa o všetkých, ktorí žiadali, najmä v listoch, aby sa za nich modlila. Rada sa zaujímala o všetko, čo sa deje vo svete, aby vo svojich modlitbách mohla Bohu predostrieť, čo svet potrebuje. Bola veľmi duchovná, no zároveň veľmi ľudská, bola si veľmi blízka s ľuďmi, s ktorými žila a s ktorými mala úzke vzťahy, či už to bola rodina alebo priatelia. Nevstúpila do kláštora, aby sa schovala pred svetom, ale aby sa mohla viac a lepšie modliť za to, čo ľudstvo potrebuje, preto mala všetkých stále vo svojom srdci a vo svojich modlitbách. 

3. Reformátorka Karmelu sv. Terézia z Avily prejavovala v mnohých situáciách zmysel pre humor. Mala ho aj vaša spolusestra Lucia? Môžete nám porozprávať o nejakých radostných príhodách s ňou?

Isteže! Sestra Lucia mala úžasný zmysel pre humor. Bola šťastná, vždy dobre naladená a vedela veľmi zábavne hovoriť o príhodách zo svojho života. Často nám rozprávala v čase na zábavu a odpočinok, kedy sa všetky zídeme a do vôle porozprávame, a veru nás vedela rozosmiať! 

Napríklad príhodami z detstva, ešte pred zjaveniami Panny Márie. Mala detstvo ako každé iné dieťa. Veľmi sa jej páčilo, ako kuriatka cupkali za mamou sliepkou po dvore u nich doma. Raz si jedno zobrala, že sa s ním pohrá, ale sliepke sa to vôbec nepáčilo a nahnevane sa za ňou rozbehla. Lucia utekala, sliepka čoraz zúrivejšie kotkodákala a Lucia nechápala, čo sa deje, veď neurobila nič zlé, len sa chcela hrať s kuriatkom. Pevne ho držala v rukách a kričala: „Mama, pomoc, sliepka ma chce zožrať!“ 

Potom rozprávala, ako už bola v Španielsku v ráde sv. Doroty, no ľudia rýchlo zistili, kde je, začali ju vyhľadávať a chceli sa s ňou zhovárať alebo sa jej vypytovať. Ona však chcela žiť nenápadne, normálne, a tak sa im vyhýbala, ako sa dalo. Viackrát sa stalo, že musela vyjsť z kláštora niečo vybaviť či nakúpiť a zaraz sa objavili skupinky ľudí, čo ju hľadali. Keďže jej fotografia nebola veľmi rozšírená, nevedeli, ako vlastne vyzerá, ale len čo zbadali sestru od sv. Doroty, už sa aj vyzvedali: „Neviete, kde býva sestra Lucia?“ A ona im odpovedala: „Áno, viem, v tamtom dome…“ Pýtali sa ďalej: „A aká je?“ – a ona bez zaváhania odvetila: „Sestrička, presne ako ja!“ Ľudia však nedali pokoj: „A neviete, či je tam teraz?“ Lucia odpovedala: „Práve teraz tam nie je, ale zabúchajte na dvere, ak chcete!“ Neprezradila im, kto je, a išla si pokojne po svojom. Až keď ľudia prišli do kláštora, zistili, s kým sa to práve vonku bavili!

4. Vracala sa sestra Lucia vo svojich rozhovoroch s vami k zjaveniam vo Fatime?

Sestra Lucia rozprávala o zjaveniach Panny Márie vždy veľmi diskrétne. Všetky sme čítali jej knihy, hlavne tie dve, v ktorých opisuje svoje spomienky na zjavenia vo Fatime, a tak sme vedeli, čo sa tam odohralo. Priamo sme sa jej na zjavenia nevypytovali, ale ak sa na ne zvrtol rozhovor, nevyhýbala sa tejto téme ani ju neodmietala, no nebolo to niečo, o čom by sme sa rozprávali každý deň, ani sme nevyzvedali. Jej život bol predsa oveľa viac, neobmedzoval sa iba na zjavenia vo Fatime. Bola veľmi ľudský človek s bohatými skúsenosťami a vzácnymi vlastnosťami, netočilo sa všetko iba okolo zjavení. Vedeli sme, že okrem zjavení vo Fatime mala viac silných a významných mystických zážitkov, ale tie patrili do jej súkromia, boli súčasťou jej vzťahu s Bohom a my sme sa do toho neplietli, rešpektovali sme jej súkromie a jej osobný život. Pre nás to bola úplne normálna žena, žiadna „večne zamračená svätica“, ktorá sa celé dni premodlí so zopätými rukami, ale človek, ktorý žije štedro, radostne a v odovzdaní Bohu a svojim bratom a sestrám. Robila, čo všetci obyčajní ľudia a vždy sa snažila čo najusilovnejšie dodržiavať cnosti. Raz som jej povedala, že môže byť spokojná, veď Panna Mária jej vo Fatime sľúbila, že ju vezme do neba, takže to má isté, ona mi však hneď odvetila: „Áno, Panna Mária sľúbila, že ma vezme do neba, ale nesľúbila, že nebudem musieť prejsť očistcom. Takže, ak chcem ísť do neba, musím sa snažiť byť dobrá a cnostná ako každý!“

5. Sestra Lucia bola vo svete známou osobnosťou v súvislosti s fatimskými zjaveniami. Určite bol o jej osobu veľký záujem. Museli ste sa nejakým spôsobom chrániť pred týmto záujmom?

Karmel v Coimbre vždy hojne navštevovali pútnici, keďže vedeli, že u nás žije vizionárka z Fatimy, prichádzali zblízka i zďaleka, len aby sa mohli pomodliť na mieste, kde je ona. Občas sme to spomenuli pred sestrou Luciou a ona na to iba skromne odvetila: „Neprichádzajú sem kvôli mne, ale kvôli Panne Márii, pretože nebyť jej, ani by nevedeli, že žijem.“ 

Samozrejme, že ju všetci veľmi chceli vidieť a porozprávať sa s ňou, ale to nebolo možné. Sestre Lucii sa nezdalo správne niekoho prijať a iného nie, preto Svätá stolica vydala nariadenie, že ju smie navštevovať iba rodina, blízki priatelia a ľudia, ktorí o návštevu požiadajú písomne Svätú stolicu a uvedú oprávnený dôvod. Každý deň však prichádzali sestre Lucii desiatky listov z celého sveta a na tie sa vždy snažila odpovedať, ak sa dalo, aspoň slovkom povzbudenia, radou a uistením, že sa za všetkých modlí. Na proces jej svätorečenia sme zozbierali vyše jedenásťtisíc listov, ktoré napísala!

Aj dnes prichádzajú do nášho kláštora a do Múzea sestry Lucie, ktorý je súčasťou kláštora, stovky pútnikov z najrôznejších kútov sveta, aby sa pomodlili na mieste, kde prežila väčšinu svojho života a kde sa jej takisto zjavila Panna Mária, ako sme sa dozvedeli zo zápiskov, ktoré sme objavili po jej smrti.

6. Môžete nám priblížiť posledné dni sestry Lucie na tomto svete? Tešila sa na stretnutie s Tou, ktorá sa jej kedysi zjavovala?

Občas nám sestra Lucia žartovne vravievala: „Panna Mária povedala, že tu budem ešte nejaký čas, ale toto je už priveľa!“ Veľmi si želala ísť do neba. 

Vzhľadom na pokročilý vek a zhoršujúci sa zdravotný stav sa jej v decembri 2004 tak pohoršilo, že sa nemohla zúčastňovať činností komunity a prakticky nevychádzala z cely. Vo februári jej museli dať infúzie a kyslík. Lekárka, ktorá sa o ňu v posledných rokoch starala, povedala, že tu v Karmeli mala vytvorené potrebné podmienky. Jej stav sa napriek tomu zhoršoval a ubúdali jej sily. Udržiavala si však dobrú náladu a optimizmus, nikdy sa nesťažovala ani nehnevala, že je stále krehkejšia a nezvláda, čo kedysi. Vždy pokojne prijímala Božiu vôľu a vždy obetovala s radosťou svoju obetu Bohu a Panne Márii za Svätého Otca, za obrátenie hriešnikov a na zadosťučinenie Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.

Posledné dni fyzicky veľmi trpela. 13. februára ráno priniesol biskup z Coimbry fax, ktorý mu pre sestru Luciu poslal Svätý Otec Ján Pavol II. Ako keby biskup, celý v bielom a sám s podlomeným zdravím, vycítil, že má poslednú príležitosť rozlúčiť sa s vizionárkou, ktorá videla Pannu Máriu, predtým než sa znova stretnú v nebi. Sestra Lucia si vypýtala okuliare, chcela si sama prečítať fax a prstom si ukazovala riadky. Vo svojom stave už nemohla rozprávať, ale vedeli sme, že je úplne pri zmysloch a toto pápežovo gesto ju potešilo. Poobede sa jej ešte väčšmi priťažilo a keď ju o piatej prišla skontrolovať lekárka so sestričkou, pochopili, že nastala jej posledná hodina. Prišiel aj biskup z Coimbry a všetci sme sa zišli pri jej posteli v jej cele. Začali sme sa modliť, aby pochopila, že nie je sama, že ju v tejto hodine sprevádzame svojou modlitbou. V jednej chvíli pomaly otvorila oči a pozrela sa na každého z nás pohľadom plným vďaky a spojenia. Jasne sme videli, ako veľmi trpí, ale aj s akým pokojom prijala, že nastal koniec. Matka predstavená jej dala pobozkať kríž, sestra Lucia ho z posledných síl pobozkala, potom zatvorila oči a sklonila hlavu. Bolo pol šiestej. Bolo dokonané a tá, ktorá na zemi z milosti Božej pohliadla smrteľnými očami na Pannu Máriu, už na ňu hľadela duchovným zrakom. 

Chvíľu jej odchodu zahalila atmosféra nadprirodzenosti, všetci sme pokračovali v modlitbe s istotou, že Panna Mária je tam s nami, aby dodržala sľub, ktorý jej dala v roku 1917 – že ju príde vziať do neba. „Ešte nejaký čas“ bolo napokon 88 rokov po zjavení Panny Márie vo Fatime. Sestra Lucia nám niekoľkokrát povedala, že keď jej Panna Mária oznámila, že si po ňu príde o nejaký čas, bola presvedčená, že tak o dva či tri roky po jej bratrancovi a sesternici. Raz som sa jej teda opýtala: „Keby vám Panna Mária oznámila, že budete musieť čakať ešte vyše osemdesiat rokov, čo by ste jej povedali?“ Odvetila so svojou typickou nevinnosťou a otvorenosťou: „To isté. Povedala by som: ,Nech sa stane Vaša vôľa,‘ ale trpela by som viac pri pomyslení, že dovtedy chýba ešte tak veľa rokov.“

7. Možno povedať, že tak ako kedysi sv. Šimon Stock, je v novodobých dejinách sestra Lucia „ikonou“ mariánskeho aspektu Karmelu. Vniesla podľa vás nejaké nové svetlo do tejto oblasti karmelitánskeho života?

To, že sa počas zázraku slnka 13. októbra 1917 zjavila Panna Mária Karmelská, poukazuje na výnimočné prepojenie medzi fatimským odkazom a duchovnosťou Karmelu. Vo Fatime žiadala Panna Mária modlitby, obetu a obrátenie, čo sú aj tri hlavné duchovné aspekty karmelitánov.

Sestra Lucia ako karmelitánka nám zanechala príklad vernosti a svätosti v dnešnom svete. Poznala a zažívala ťažkosti nášho sveta, modlila sa a obetovala svoj život pre veľké poslanie dnešnej Cirkvi. Hoci žila v kláštore, nikdy sa preto nevzdialila realite, práve naopak, vždy sa snažila mať prehľad o spoločenskom i politickom dianí, aby mohla vykladať znamenia doby z pohľadu Svätého písma a v rámci svojho spojenia, ktoré s Bohom nadväzovala v modlitbách. 

Jej život karmelitánky nie je taký známy ako jej život vizionárky. Karmel v Coimbre vydal jej ucelený životopis, prvú knihu, v ktorej sú opísané rôzne udalosti z jej života v Karmeli. Kniha bola preložená do piatich jazykov a takmer vo všetkých už vyšla v druhom vydaní. Ukazuje, že sestra Lucia bola viac než len vizionárka z Fatimy. Bola to tichá žena, ktorá udržala v srdci Božie tajomstvo, žena, ktorá nemlčala a šírila medzi ľuďmi Božiu vôľu a posolstvo Panny Márie, žiačka, ktorá bola až do konca verná Ježišovmu krížu a nikdy neopustila svojho Pána a Učiteľa. 

8. Tento časopis čítajú mnohí ctitelia Panny Márie Karmelskej po celom Slovensku. Čo by ste chceli odkázať alebo popriať našim čitateľom?

Matka s nami kráča po našej ceste, vždy je tu, keď ju potrebujeme, aby nám pomohla a podporila nás. Panna Mária Karmelská, ktorej predobraz videl Eliáš v približujúcom sa bielom obláčiku, ukázala svoju lásku k nám, keď svätému Šimonovi Stockovi odovzdala škapuliar a keď sa zjavila vo Fatime v karmelitánskom rúchu, aby nám ukázala, že nech sa dejiny uberajú akýmkoľvek smerom, ona je vždy s nami, naša Matka je vždy tu a stará sa o svoje deti po celý čas. Nikdy nesmieme pochybovať o prítomnosti, pomoci a podpore takej predobrej Matky, sme predsa jej milované a poctené deti.

Želala by som si, aby všetci pocítili pomoc Matky Božej vo svojom živote a aby bola vždy príkladom a vzorom, ktorý by sme všetci nasledovali.

Za rozhovor ďakujú: br. Miroslav Bandík, OCD a br. Andrej Valent, OCD

The post Sestra Lucia z Fatimy. Aká bola karmelitánka? appeared first on Zasvätený život.

1. čítanie: Sk 1,15-17.20a.20d-26

Prvé čítanie nás vovádza do diania bezprostredne po Ježišovom vystúpení do neba. Učeníci sa svorne zhromažďujú „do hornej siene“, teda miesta tradične identifikovaného s miestom Poslednej večere (Lk 22,12). Popri jedenástich apoštoloch – ktorých Lukáš menuje – tvoria spoločenstvo i ďalší bratia a ženy, z ktorých sa dozvedáme iba identitu Márie, Ježišovej matky. Jej postava pri zvestovaní (1,26-38) stojí na počiatku príbehu Ježiša a teraz svojou prítomnosťou sprevádza zrod prvotnej Cirkvi. Stáva sa, popri apoštoloch, referenčným bodom spoločenstva, ktoré charakterizuje jednota a duch modlitby: „všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách“. Ide o dve črty, ktoré budú typické pre prvotnú Cirkev i neskôr (Sk 2,42.46). Modlitba stmeľuje komunitu, a iba jednotné spoločenstvo sa dokáže modliť autenticky.

Peter sa ujíma úlohy zverenej Ježišom (Lk 22,28-32) „uprostred bratov“ – teda celého spoločenstva Cirkvi reprezentovanej stodvadsiatimi prítomnými, obrazu plnosti Izraela – a pripomína bolestnú zradu Judáša i jeho koniec. Číta ho ako súčasť Božieho plánu: „muselo sa splniť Písmo“. Súčasne však vníma ako nutnosť – „treba teda“ – i obnovenie počtu Dvanástich, symbolu jednoty v duchu zámeru Ježiša. Kritériom kandidatúry je spoločenstvo s ostatnými počas jeho verejného účinkovania. Prvotnou úlohou je zas byť „svedkom jeho [Ježišovho] zmŕtvychvstania“. Voľba lósom vyjadruje to, že samotná komunita si nenárokuje určiť nástupcu Judáša. Ponecháva to na Pána. A tak je Matej pripočítaný k Jedenástim nie iba z čisto ľudskej iniciatívy.

2. čítanie: 1Jn 4,11-16

Text z Prvého listu Jána rozvíja pohľad na lásku ako „agapé“, teda v jej veľkodušnosti a obetavosti. Oslovenie „milovaní“ pripomína opäť základné východisko: adresáti sú pozvaní si uvedomiť, že sú bez zásluh zahrnutí Božou láskavou pozornosťou. A „keď nás Boh tak miluje, aj my sme povinní milovať jeden druhého“. Skúsenosť Božej lásky nesie ako logický dôsledok záväzok preukazovať lásku blížnemu. Príkaz vzájomnej lásky je testamentom Ježiša (Jn 13,34; 15,12). Jej uskutočňovanie zdokonaľuje, teda viac pripodobňuje Ježišovi; ďalej „zviditeľňuje“ Božiu neviditeľnú prítomnosť; a, do tretice, je potvrdením prijatia daru Ducha Svätého. V skratke: preukazovať si vzájomne lásku značí zotrvávať, „ostávať“ (sloveso, ktoré opakuje na tých pár riadkoch priam nástojčivo), v duchovnom spoločenstve Najsvätejšej Trojice.

Ďalej autor poukazuje na vnútornú prepojenosť viery a lásky: „A my, čo sme uverili, spoznali sme lásku, akú má Boh k nám“. Poznať a veriť sú vnímané ako synonymá, pretože ide o poznanie prostredníctvom viery. Ovocím tohto poznania vo viere je výrok, ktorý korunuje kontempláciu Boha: „Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom.“

Evanjelium: Jn 17,11b-19

Ježišove slová v evanjeliu sú formulované ako modlitba a tvoria súčasť tzv. veľkňazskej modlitby. Ide o tradičné označenie kap. 17 Jánovho evanjelia, kde Ježiš vedie dôverný dialóg s Otcom vzhľadom na to, čo ho čaká, a čo bude čakať jeho učeníkov, a to i v ďalších generáciách. Modlitba tvorí záver, akési vyvrcholenie Ježišovho testamentu pri Poslednej večeri. Po nej začína jeho cesta oslávenia v utrpení, na kríži a v zmŕtvychvstaní.

„Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene“. Ježišovi leží na srdci predovšetkým jednota učeníkov, ktorej prameňom je spoločenstvo v Otcovom „mene“, teda v ňom samom. „Meno“ totiž predstavuje osobu. Ide o jednotu, ktorá má svoj model vo vzťahu Ježiša k Otcovi, jednotu založenú nie na uniformite, ale na vzájomnej dôvere a láske. Jej opakom je rozdelenie, ktoré vzďaľuje, uzatvára do domnelej sebestačnosti a ponára do klamu pohŕdania inými. Vovádza doň Zlý, „diabol…, luhár a otec lži“ (Jn 8,44), ktorý nesie rozdelenie vo svojom mene (diabolos). Ježiš prosí, aby Otec učeníkov uchránil pred jeho pôsobením, ktoré vrhá do tmy samoty (porov. 13,30) a beznádeje.

Preto prosí: „Posväť ich pravdou“. Tou pravdou, ktorá posväcuje, čiže otvára pre Boha, je Božie slovo. A do jeho pochopenia vovádza Duch Svätý, ako zaznelo z Ježišových úst v rámci slov k učeníkom počas Poslednej večere: „Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy“ (16,13). Ježišova modlitba v dnešnom úryvku evanjelia tak pripravuje slávenie Zoslania Ducha Svätého nasledujúcu nedeľu.

Marek Vaňuš, SVD
Foto: Tomáš Kocún

Publikované v spolupráci s Katolíckym biblickým dielom na Slovensku.

The post Komentár k biblickým čítaniam – Siedma veľkonočná nedeľa v roku „B“ appeared first on Zasvätený život.

Saleziánky z projektu GPS pripravili pre dievčatá opäť ponuku zameranú na rozlišovanie povolania. Púť za svoje povolanie je konečne po dlhom čase akcia naživo. Záujemkyne môžu putovať priamo s GPS tímom alebo netradične aj samy. Po púti bude krátke online stretnutie zamerané na zdieľanie skúsenosti a zážitkov.

„Hoci koronavírus nás stále obmedzuje, nás to nezastavuje. Chceme sa spolu s Vami modliť za Vaše povolanie. Preto Vás pozývame vykonať si púť za svoje budúce povolanie. Samozrejme v rámci opatrení,“ uviedla v pozvánke pre dievčatá sestra Ala Badačová, členka tímu GPS. Organizačne je púť jedinečná, lebo dievčatá môžu putovať do mariánskych svätýň na Slovensku aj samy, kdekoľvek a s kýmkoľvek. Potrebné je urobiť si púť do 6. júna 2021.

GPS tím, v súlade s korona opatreniami a nariadeniami, ponúka aj spoločnú púť pre východ a západ. Do Marianky 15. mája a do Šaštína 22. mája so sestrou Jankou Obalovou. Záujemkyne sa môžu prihlásiť na maily malazornicka@gmail.com. Pre východniarky sa uskutoční púť so sestrou Ali Badačovou 5. júna do Levoče. Viac info cez mail alena.badacova@gmail.com.

Po vykonaní púte, bude pre účastníčky online zoomové stretnutie 6. júna 2021 o 16:00 hodine. Dvojhodinový program bude o zážitkoch z púte, rozprávaní a zdieľaní fotiek z tohto vzácneho momentu. Prihlásiť sa treba mailom na gps.fma@gmail.com do 1. júna 2021.

Bližšie informácie o Púti za svoje povolanie nájdete na plagáte alebo na gps.fma@gmail.com. Priebeh a zážitky účastníčok môžete sledovať na webovej stránke salezianky.sk alebo na facebookovej stránke gps saleziánky.

Dagmara Čepelová, FMA

The post Projekt GPS ponúka Púť za svoje povolanie netradičným spôsobom appeared first on Zasvätený život.

Ďakujeme redakcii Slovo+ za možnosť publikovať prvú polovicu tohto príspevku.Celý rozhovor so sestrou Hermanou môžete dočítať na stránke Slovo+.

Aktuálne učí na Gymnáziu sv. Tomáša Akvinského v Košiciach, popritom študuje a vyučuje na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Pred pár rokmi ste ju mohli často vídať v médiách, keďže sa takpovediac stala tvárou „Roka zasväteného života“. Keď po Slovensku putovali relikvie svätej Terézie z Lisieux, putovala dva týždne spolu s nimi. So sestrou Hermanou Matlákovou SMVS sme sa rozprávali o úlohe žien v Cirkvi a o tom, akým výzvam musia čeliť dnešné mladé dievčatá.

Predstav si, že by Ježiš prišiel dnes druhýkrát na Zem. Našiel by podľa teba Cirkev otvorenú ženám?

Priznám sa, táto otázka ma zaskočila. Čo znamená, že Cirkev je zatvorená alebo otvorená ženám? Pre mňa osobne je len jedna Cirkev, ktorá ma prijala pri krste za svojho právoplatného člena. Za takého, ktorý je rovnocenný všetkým ostatným členom Cirkvi. A že som žena? Veď to je výborné! Mám iný pohľad na veci, mám viac empatie…

Ale na druhej strane chápem otázku. Tu si však musíme uvedomiť, že Cirkev a jej správanie je len odrazom doby a historických okolností. Aj v Cirkvi je správanie voči ženám len také, aké je práve nadstavené v spoločnosti. U nás na Slovensku máme celkovo pohľad na ženy nadstavený dosť negatívne. Teda možno by som to skôr priblížila tak, že sa pozeráme na ženu ako na Popolušku. Zlatá, milá, rozumná, ale musí vedieť variť, žehliť, prať, starať sa o domácnosť… V dnešnej dobe, keď je žena v rovnakom zamestnaní ako jej manžel, by mala byť aj práca v domácnosti rovnomerne rozdelená. A tomu treba učiť aj malých chlapcov v škôlke – že dievča je rovnocenným partnerom. Je potrebné to naučiť aj kňazov, že ženy nie sú slúžky, ale partnerky do rozhovoru, pomocníčky pri riešení problémov. Hovorím partnerka vo význame pomocníčka, vzdelaná žena, niekto, kto môže pomôcť svojím rozhľadom. A zároveň žena, krehká bytosť so svojou ženskosťou, jemnosťou.

Ženy boli v Cirkvi prítomné od počiatku. Začalo to Máriou a pokračovalo ženami okolo Ježiša. Kde sú ženy v Cirkvi prítomné dnes?

Všade, kde je to potrebné. Nemyslime si, že žena v Cirkvi je len sekretárka, upratovačka, kuchárka. Žena v Cirkvi je dosť silne znejúci hlas, aj keď znie skôr akoby z ústrania. Ale to máme v celých dejinách Cirkvi. Mám rada dvojice svätých, ktorí sa vzájomne ovplyvnili. Veď čo by bol svätý Vincent de Paul bez Lujzy de Marillac, alebo František Saleský bez Jany de Chantal, František z Assisi bez Kláry? Boli to dvojice svätcov, ktorí sa priatelili a ich priateľstvo tvorilo inšpiráciu pre diela, ktoré zakladali. Aj dnes sú také dvojice. A preto si myslím, že ženy majú veľký vplyv na život Cirkvi – na Slovensku aj vo svete. Len my možno o nich zatiaľ nevieme.

NIE JA SI VYBERÁM SVÄTCOV, ALE ONI MŇA

Keď sa pozrieme do histórie, zistíme, že medzi „učiteľmi Cirkvi“ sa nachádzajú len tri ženy. Tie sa však dostali do povedomia až v 20. storočí. Prečo?

Je to naozaj skôr historická záležitosť. Ženy v Cirkvi vždy boli a mali aj silný hlas. Pozrime sa na Brigitu Švédsku, Julianu z Norwichu, Ritu z Cascie. Akoby nenápadné ženy, ktoré mali vo svojej dobe svoje miesto a mali veľký vplyv. Mnohé ženy mali videnia a tie sa dostali aj do liturgických slávení. Možno ani nevieme, kto stojí za prvými piatkami či za nedeľou Milosrdenstva, a pritom to prežívame ako silnú tradíciu.

Katarína Sienská, Terézia Avilská a Terézia z Lisieux. Máš medzi nimi svoju favoritku?

Vo svojom živote vnímam, že nie ja, ale svätci si vyberajú mňa. Bolo obdobie v mojom živote, keď som sa chcela podobať raz jednej a raz druhej. Nešlo to. Musela prísť chvíľa, kedy si konkrétna svätica vybrala mňa. A tak som mala pekné obdobie so svätou Teréziou z Lisieux. Poznám jej “malú cestu”, prečítala som asi všetku dostupnú literatúru. Ale naše cesty sa postupne rozišli. V tomto období sa viac kamarátim s Teréziou z Avily. Ale k nej som sa dostala cez Editu Steinovú. Stále vnímam, že skôr Edita Steinová ma tak nejako viac sprevádza. A skrze ňu je tu aj vzťah k tejto španielskej mystičke.

Čím teba konkrétne tieto ženy inšpirujú v bežnom živote?

Mňa osobne udivuje energia týchto žien. Terézia z Lisieux, aj keď o nej hovoríme ako o malej svätici a máme skôr vo zvyku ju tak nejako detsky pomenovávať, bola energická mladá žena, ktorá sa vedela postaviť za svoje práva. Dnes by sme jej tiež možno povedali, že je tvrdohlavá pubertiačka a poslali ju na psychologické vyšetrenie. Často ju dávam svojim študentkám za vzor. Mladá, energická, slušná, zdravo sebavedomá, idúca si za svojím cieľom.

Vekovo mi je bližšie Terézia z Avily. Na nej obdivujem energickosť a zápal. Poznala svoj cieľ a išla za ním. Tiež nebola nejakou „upípanou“ slečinkou. Často, keď sa musím rozhodnúť, prosím práve Teréziu z Avily, aby som mala v sebe tú správnu rozhodnosť.

Priznám sa, že dielo aj modlitby Kataríny Sienskej poznám, ale nikdy ma nejako neupútala. To však neznamená, že ju nemám v úcte alebo ňou pohŕdam. Skôr sa na ňu pozerám s obdivom. A možno sme si len k sebe ešte nenašli cestu.

Ako vnímali svoje ženstvo ženy v dobe, keď rovnosť žien bola na míle vzdialená bežnej realite?

Ono to nie je o tom, ako to vníma doba, ale ako sa vníma konkrétny človek. Dnes tomu hovoríme zdravé sebavedomie, dôstojnosť. Toto všetko mali v sebe ženy, ktoré boli napojené na Krista. Poznali svoju dôstojnosť a preto sa nebáli otvoriť ústa aj pri takých témach, kde sa im odporúčalo mlčať. Preto sa tieto ženy cítili dobre, vnímali sa ako Božie deti a v tomto postavení mohli žiť svoj skutočný a plnohodnotný život.

ČO BY SA STALO, KEBY PÁPEŽ ODIŠIEL Z RÍMA?

O Kataríne Sienskej vieme, že neváhala komunikovať s pápežom a vyzývala ho na návrat do Ríma. Celkom odvážne, nemyslíš? S akou odozvou sa stretla?

Toto isté obdobie prežívala aj Brigita Švédska, tiež písala listy kardinálom, samotnému pápežovi. Pre Cirkev to bolo veľmi zložité obdobie. Pápež vo Francúzsku, v Taliansku zvolený protipápež, bežný veriaci nevedel, čo je skutočnosť a čo nie. Nebolo globálne spravodajstvo zo života Cirkvi. Boli to útržky informácií, ktoré prichádzali do jednotlivých krajín. V tomto svetle je dôležité vidieť, že tieto ženy spolupracovali s Kristom a vedeli rozpoznať pravdu. Ale treba povedať, že výzva pápežovi o návrat do Ríma nešla len z úst Kataríny a Brigity. Bola to výzva, ktorá sa šírila celou Európou. Hlas týchto žien znel silno práve preto, že to boli ženy a ani jedna sa na nič nehrala. Nerobili politiku. Ani cirkevnú, ani štátnu. Jednoducho videli, že práve v tomto ovzduší je potrebný návrat pápeža do Ríma.

Možno taká provokačná myšlienka, aj pre nás dve, možno aj pre čitateľov – ako by sme reagovali, keby sa dnes pápež presídlil niekam inam? Napríklad, že sídlo pápeža by bolo v tej krajine, odkiaľ by pápež pochádzal? Bol by to v dnešnej dobe vôbec problém?

Dobrá otázka, nad tým sa reálne musím zamyslieť. Poďme sa však pozrieť aj na tretiu učiteľku cirkvi. Terézia z Avily si prežila svoje – najprv búrlivá mladosť, potom bojovala proti „liberálnym“ prúdom v Cirkvi a žiadala o prísnejšie pravidlá pre svoj kláštor. Trochu mi to pripomína dnešok.

V čom? Toto je tak trošku nepochopenie. Terézia vôbec nemala búrlivú mladosť. Bola mladá a postupne dozrievala. Dokonca jej životopisci hovoria, že pravdepodobne nikdy nespáchala smrteľných hriech, takže o búrlivej mladosti by som asi nehovorila.

Aj my dnes žijeme dobu, kedy sa pri pomenovaní liberál a konzervatívec otvárajú silné debaty a padajú ešte silnejšie slová. Neviem, čo je liberálna Cirkev. Úprimne, neviem to. Som človek, ktorý sa narodil po II. vatikánskom koncile, milujem históriu, ale na iný obrad nepôjdem, lebo milujem obrad, ktorý je tu po koncile, poznám ho, je pre mňa krásny, poznám jeho symboliku. Ale je mi čudné, ak ma niekto nazve liberálka, len preto, že som ešte nebola na „tridentskej“ liturgii a že neviem latinské odpovede.

Pre mňa je dôležité žiť v pravde tam, kde sa práve nachádzam. A tak to žila aj Terézia z Avily.

Terézia z Lisieux nemala ani pätnásť rokov, keď žiadala pápeža o povolenie vstúpiť do kláštora. S čím by sa asi stretlo pätnásťročné dievča dnešnej doby, keby chcelo vstúpiť do kláštora?

Presne s tým istým, ako sa stretla Terézia. S nepochopením, s odkladaním príchodu na neskôr, so psychologickým vyšetrením. Určite by bola označená za čudáčku. Tak ako Terézia. A vstup do kláštora je aj dnes limitovaný aj svetským právom. U nás je dospelosť vo veku 18 rokov.

Čo môžu tieto tri svätice ponúknuť moderným ženám? Je ich odkaz ešte stále aktuálny?

Určite. Tieto ženy majú čo ukázať. Netreba sa báť prečítať ich diela, ponoriť sa do ich myslenia a nechať sa nimi sprevádzať. Prosiť ich v životných situáciách o pomoc.

Viete, mám takú skúsenosť. Moja stará mama bola veľká ctiteľka Terézie z Lisieux. Jej obraz mala stále nad posteľou. Aj v dobe, keď stratila zrak a niekto chcel zvesiť ten obraz zo steny (veď už nevidí), ho vždy skontrolovala hmatom, či je tam. Do konca života sedávala pred tým obrazom a rozprávala sa s Terezkou. O všetkom – o deťoch, o vnúčatách, o politike (vážne, aj takéto debaty boli – čo, Terezka, ty by si koho volila?). Bola to jej priateľka na ceste životom, aj na ceste do neba.

A tak ako kedysi, aj dnes každá žena potrebuje priateľku, nielen tú, s ktorou si sadne na deci vínka či posedí pri kávičke, ale hlavne priateľku, ktorá jej bude radiť a sprevádzať ju pri životných rozhodnutiach. Je dobré nájsť si medzi sväticami takúto kamošku do dažďa. Len preto, aby sme na ceste do neba nezmokli.

Zdroj: Slovo+
https://www.slovoplus.sk/sestra-hermana-nebojme-sa-byt-zenami-ktore-vedia-co-chcu-a-vedia-to-dosiahnut/

The post Sestra Hermana: Nebojme sa byť ženami, ktoré vedia, čo chcú a vedia to dosiahnuť appeared first on Zasvätený život.

Sv. Ignác z Loyoly (1491-1556), ktorého sviatok slávime 31. júla vo výročný deň jeho smrti, je známy ako muž veľkej životnej konverzie, cez ktorú ho Boh priviedol k hĺbkam duchovného života a apoštolskej horlivosti. Práve tento moment si Spoločnosť Ježišova pripomenie formou Ignaciánskeho jubilejného roka, vyhláseného generálnym predstaveným rehole v termíne od 20. mája 2021 do 31. júla 2022.

Ako píše generálny predstavený jezuitov P. Arturo Sosa vo svojom liste všetkým členom Spoločnosti Ježišovej z 27. septembra 2019, v strede Ignaciánskeho jubilejného roka bude 400. výročie kanonizácie sv. Ignáca. Pápež Gregor XV. ho vyhlásil za svätého 12. marca 1622 v Ríme spolu so sv. Františkom Xavérskym, sv. Teréziou Avilskou, sv. Filipom Nerim a sv. Izidorom.  

Začiatok Ignaciánskeho jubilea sa kryje s 500. výročím Ignácovho (Iñigovho) zranenia delovou guľou do nôh pri obrane španielskej Pamplony 20. mája 1521, ktoré odštartovalo jeho vnútorný prerod. Tajomným Božím pôsobením sa z ctižiadostivého šľachtica a vojenského dôstojníka stáva kajúcnik, mystik, duchovný sprievodca, horlivý evanjelizátor, zakladateľ spoločenstva a neskôr prvý generálny predstavený rehole.

Svoje duchovné dozrievanie prežíval Ignác v období utiahnutosti v Manrese a pri putovaní do Svätej zeme. Neskôr počas štúdií na univerzite v Paríži vytvoril okolo seba skupinu prvých spoločníkov. Bol to základ Spoločnosti Ježišovej, ktorú v roku 1540 úradne schválil pápež Pavol III.

Svoju duchovnú skúsenosť rozpoznávania pôsobenia Božieho ducha v ľudskej duši a jeho odlíšenia od klamov pokušiteľa opísal sv. Ignác v knižke Duchovných cvičení. Ignaciánske exercície ako cesta k robeniu správnych životných rozhodnutí sú základom spirituality nielen samotnej misionárskej rehole Spoločnosti Ježišovej, ale aj mnohých ďalších duchovných rodín a laických hnutí a spoločenstiev Cirkvi. Predstavujú hlavný a najvlastnejší odkaz sv. Ignáca pre dobro celej Cirkvi.

Cieľom Ignaciánskeho roka je obrátenie

V liste adresovanom členom rehole pri príležitosti sviatku sv. Ignáca 31. júla 2020 generálny predstavený jezuitov páter Arturo Sosa Abascal SJ hovorí o blížiacom sa Ignaciánskom roku 2021-2022 ako o príležitosti na obrátenie:

„Je to výzva dovoliť, aby Pán uskutočnil naše obrátenie. Vyprosujeme si milosť, aby sme boli obnovení Pánom. Túžime objaviť nové vnútorné a apoštolské nadšenie, nový život, nové chodníky v nasledovaní Pána. Preto sme pre Ignaciánsky rok vybrali motto: «Vidieť všetky veci nové v Kristovi».

Celý rok bude vedený Univerzálnymi apoštolskými preferenciami 2019-2029. Sme si vedomí, že osvojiť si ich predpokladá obrátenie pre každého z nás, pre naše komunity, naše inštitúcie a apoštolské diela. Vyprosujme si milosť opravdivej zmeny v našom každodennom živote poslania.“

V liste sa generálny predstavený obracia najmä na samotných jezuitov, ale aj na ďalších „spoločníkov v misii“: laikov a laičky, rehoľníčky, rehoľníkov i ľudí rozličného vierovyznania, keď píše:

„Počas Ignaciánskeho roka dúfame, že sa s vami hlbšie podelíme s tou zakladajúcou skúsenosťou, na ktorej základe má apoštolské telo Spoločnosti účasť na poslaní zmierovať všetky veci v Kristovi.“

Okrem toho sa páter Sosa obracia vo svojom liste aj na mladých ľudí. Starostlivosť o formáciu a sprevádzanie mládeže je totiž jednou z vyššie spomenutých apoštolských preferencií jezuitov, ktoré sú celkovo štyri. K duchovnej hĺbke, vnímavosti na potreby núdznych a ekologickému cíteniu sa takto radí aj formovanie mládeže.

Ignaciánsky rok sa v rámci rehole zameria aj na praktizovanie sľubu chudoby: „Preverenie nášho žitia chudoby sa premení do konkrétnej podoby na inšpirovanie obrátenia  v záujme „recharizmatizovania“ nášho života napĺňania misie“.

„Pamätať na sv. Ignáca z Loyoly a na jeho obrátenie nám dáva nový elán. Áno, zmena je možná. Áno, naše «srdcia z kameňa» sa môžu stať «srdcami z mäsa»“ píše v závere páter Arturo Sosa a svoj list jezuitom uzatvára modlitbou:

„Sv. Ignác z Loyoly, oroduj za nás. Nech nás Pán požehnáva pri našom kráčaní za Ním.“   

Zdroj: RV, jb (Aktualizované: 31. 7. 2020)
Foto: Arimatea Kiškovská, SDR

The post Ignaciánsky rok 2021-2022 pripomenie dar duchovných cvičení pre celú Cirkev appeared first on Zasvätený život.