09:00 – Zamyslenia na dnes

(Jozef Harvilko) Celý život si vyberáme medzi životom a smrťou, požehnaním a kliatbou, medzi Božími princípmi a čisto ľudskými pohnútkami, ktoré prenikajú do našich sŕdc, či už od nás, alebo od našich blížnych. Pane, daj nám svojho Ducha, aby sme aj chceli, aj konali, ako sa tebe páči.

(Jozef Harvilko) Pán pri zápase o naše srdce a našu spásu často koná zvláštne veci. Neboj sa, keď Pán robí v tvojom živote niečo nezvyčajné, čo sa ti doposiaľ ešte neprihodilo. Dôveruj mu. On vie, čo robí, aj keď zatiaľ nerozumieš tomu, kam ťa vedie a čo tým mieni.

(Jozef Harvilko) Keď príde v živote ťažká chvíľa, dobre nám padne spomienka, ako nám niekto v takejto chvíli pomohol. Dodáva nám nádej a silu. Preto vždy, keď nám je ťažko, spomeňme si na poslednú Ježišovu pomoc v našom živote a žime tak v dôvere a nádeji. Náš Pán sa nedá zahanbiť.

(Mikuláš Jančuš) To, čo sa udialo medzi Jánom Krstiteľom a Pánom Ježišom, sa podobá štafetovému behu. Ján, najväčší z prorokov, je uväznený a Ježiš po pôstnom čase na púšti vstupuje do verejného účinkovania. Mohlo by sa zdať, že učiteľa nahrádza jeho žiak. No sám Ján o sebe hovorí, že nie je hoden rozviazať mu remienok na obuvi. Nielen ohlasoval obrátenie a pokánie, ale sám ho aj zažíval. Neustále sa staval do pozície pravdivej sebareflexie. On nie je Mesiáš, on mu iba pripravuje cestu.

Keď Kristus ohlasuje príchod nebeského kráľovstva a nabáda nás k pokániu, znamená to pre nás potrebu vyjsť zo svojej seba apológie – sebaospravedlňovania a v pravde vidieť svoje skutky a myšlienky. Inak sa pre nás evanjelium stane len prostriedkom na odhaľovanie a usvedčovanie chýb tých druhých. Božie slovo si vyžaduje neustále kritické čítanie, nie však vo vzťahu k iným osobám, ale k sebe. Slovo pokánia nebolo vyslovené preto, aby obviňovalo druhých, ale aby obrátilo mňa. Každý ho radšej inštinktívne aplikuje na svojho blížneho než na seba. Výsledkom je, že ho nikto neberie vážne. Takto ostáva bez zmeny a možno ešte horší, lebo ho stavia proti bratom a sestrám.

(Mikuláš Jančuš) Svätý Duch, ktorého Pán Ježiš prijal po krste, nebráni skúške. Naopak. Vyvoláva ju. Ak chceme a sme pripravení slúžiť Bohu (a je celkom jedno, v akom postavení), musíme byť pripravení na pokušenia. Keď sa človek vzoprie zlu, okamžite prichádzajú. Možno by sme sa ich radi zbavili, lebo sa nám zdá, že nás oslabujú a ohrozujú naše rozhodnutie. Ale je to znamenie, že sme na tej správnej ceste k Bohu.

Áno, je to tak. Náš krst bol tou chvíľou, keď si nás Pán zamiloval prvýkrát. Ty i ja ‒ stali sme sa milovanými deťmi dobrého Boha. Už vtedy, dávno, Boh si nás vybral za „svojich“.

Väčšina z nás si nepamätá svoj vlastný krst, pretože ten prvý krok ku Ježišovi urobili za nás naši rodičia. Mama a otec. Oni boli prví, ktorým najviac záležalo na tom, aby nám odovzdali duchovné hodnoty. Nasmerovali nás do života viery už v detstve. Buďme za nich Bohu vďační! No sú aj takí, a isto ich nie je málo, ktorí sami alebo s pomocou iných našli cestu k Bohu v neskoršom veku. A to je tiež čosi veľké a ‒ vzácne, keď Boh vstúpi do života človeka v inom čase, než sme zvyknutí bežne…

Viera
je dar. Nezaslúžený Boží dar. Pre každého. Nie je to samozrejmosť. Dnes, keď v evanjeliu
počujeme slová: „Ty si môj milovaný Syn,“ je nám jasné, že ich Boh Otec
adresuje svojmu Synovi Ježišovi. Obracia sa priamo na neho. Uvažujúc kdesi medzi riadkami možno povedať, že
podobnými slovami sa obracia na nás (na mňa i na teba). Dnes možno zreteľnejšie
a výrečnejšie než v iné dni. Hovorí: Ty
si môj milovaný syn/moja milovaná dcéra. Boh sa vyznáva z lásky voči nám!
Pozýva nás do vzťahu s ním! Byť pri ňom úplne blízko a nasledovať ho.

Je
vzácne dnes počuť, že som milovaný/milovaná!
Svet okolo nás má iné zmýšľanie. Snaží sa nahovoriť nám, že lásku možno žiť len
momentálne. Teraz, pretože je to cit, ktorý o malú chvíľku vyprchá. Nenechajme
sa oklamať. Láska je oveľa viac než len chvíľkové citové vzplanutie. Láska ‒ to
je rozhodnutie. Rozhodnutie, ktoré
sme v istom čase urobili a teraz ho deň po dni napĺňame ‒ pre Pána. Pretože ON
bol prvý, kto sa rozhodol pre nás. ON nás posvätil v krste
a prijal aj naše zasvätenie. Áno, žijeme
zasvätený život. Žijeme s Ježišom a
pre Ježiša. Naša radosť je zakorenená
vo vzťahu s ním. Dôkazom toho, že viera je darom i milosťou, je naše POVOLANIE!
Boh je dobrý!

Michaela V., ašpirantka Ordo virginum

(Mikuláš Jančuš) Prečo sa vždy pri zmienke o Judášovi objaví i poznámka o jeho zrade alebo potvrdenie o tom, že bol jedným z apoštolov? Inak by zrejme veľmi rýchlo hrozilo pokušenie odstrániť akúkoľvek spomienku na neho. Evanjelisti to nepripomínajú preto, aby ho verejne pranierovali, ale aby nás varovali pred tým, aká je krehká hranica hriechu, ktorú tak radi hľadáme. Jeden deň bol Judáš Kristovým spoločníkom, druhý deň zradcom.

(Mikuláš Jančuš) Pri pohľade do nedávnej minulosti, ale aj na dnešné správy môžeme ostať v úzkosti, že sa tieto Božie slová napĺňajú. Pán Ježiš však hovorí svojim učeníkom: „Keď sa tieto veci začnú diať, tak nečakajte, až sa skončia, ale žite v nich svoju spásu.“ Človek, ktorý zomiera strachom, je zomknutý v apatii. Učeník sa nesmie stať korisťou hrôzy. Plný nádeje vzpriami svoju hlavu a pozdvihne oči k Pánovi.

(Mikuláš Jančuš) Obrovský a honosný jeruzalemský chrám ešte nestihol byť ani celkom dokončený a vyzdobený, a už sa blížila jeho skaza. Chrám bol pre Izraelitov znamením Božej prítomnosti a jeho strata znamenala veľkú tragédiu. Všetko materiálne v tomto vesmíre speje k zániku a rozpadu. Ak do tejto matérie človek vloží svoju istotu, čaká ho podobná tragédia, akú zažil vyvolený ľud.

(Mikuláš Jančuš) Ak nás chce niekto od niečoho alebo niekoho odradiť, či uchrániť, zvyčajne nám predstavuje záporné stránky veci alebo osoby. Občas nám takto dobre mienená rada pomôže vyvarovať sa sklamania či bolesti. Ten však, kto bojuje proti dobru a láske, akými je Boh, nedosiahne nič iné len naše ešte väčšie zblíženie a primknutie sa k nemu. A tak môže začať platiť rovnica, čím väčšie prenasledovanie pre vieru a morálne hodnoty, tým hlbší vzťah k Bohu.