09:00 – Zamyslenia na dnes

(Ján Rusnák) Ježiš hovorí veľakrát o láske ako o univerzálnej, k všetkým ľuďom, dokonca k nepriateľom. No dnešná reč je trocha iná. Je to revolučná vec. Hovorí o láske medzi tými, ktorí sa rozhodli stať sa jeho učeníkmi a vytvoriť komunitu.

(Ján Rusnák) Keď Ježiš hovoril o svojej schopnosti dať živú vodu prúdiacu do večného života, presahovalo to Samaritánkino chápanie. Ale keď odhalil tajomstvo jej súkromného života, definitívne upútal jej pozornosť. V jej vnímaní Ježiša nastáva posun. Hovorí: „Pane, vidím, že si prorok.“ Nebolo to zatiaľ príliš hlboké vyznanie. Ježišove slová plne nepochopila, ale už si našiel miesto v jej srdci. Už nebol iba akýsi Žid, ktorý porušuje zvyky. Reálne začínala počítať s možnosťou, že by mohol byť ten, ktorého očakávali – Mesiáš.

Úryvok rozpráva aj o uhasení smädu Samaritánky i jej krajanov, ktorí v Ježiša uverili. Spočiatku svoj smäd nevnímali. Keď však prenikli do tajomstva Ježišovej identity, pochopili, o čom hovoril so ženou na začiatku, a po tejto živej vode zatúžili. Samaritánka prišla k studni po obyčajnú vodu. Keď však objavila prameň živej vody, džbán už nepotrebovala.

(Ján Rusnák) Ak poznáš diagnózu (a možno aj nie), popros o pomoc pri liečbe. To hlavné si už spravil, ak si si uvedomil, že si pyšný, závidíš, že si lakomý alebo kradneš, že tvojou hlavou blúdia nečisté myšlienky… Potom zájdi k lekárovi. Čím viac si chorý, tým viac je tu pre teba.

Keď sme sa v detstve pohašterili a pohádali so
súrodencami alebo kamarátmi, zvyčajne nás mama vždy upozornila a napomínala nás:
„Ste súrodenci, kamaráti; máte sa navzájom milovať, a nie sa hádať.“

Nedeje sa to aj v našich komunitách? Možno, že sa až tak nehádame…
No niekedy sú naše vzťahy azda príliš „neutrálne“, formálne, chladné a
„výberové“. Nie nadarmo Mahátmá Gándhí povedal: „Milujem
Ježiša a mám ho v úcte, ale nie som kresťanom. Stal by som sa ním, keby som videl
aspoň jedného kresťana, že sa správa ako on.“ Podobne uvažuje aj ruský mysliteľ
Nikolaj Berďajev: „Najväčšou námietkou voči kresťanstvu sú samotní kresťania.“
Bolo by to veľmi smutné, keby niekto musel konštatovať, že najväčšou námietkou
kresťanstva sú zasvätené osoby…

Keď Ježiš tak nástojčivo hovorí apoštolom, že sa majú
navzájom milovať, tak istotne vedel prečo! Sila našej lásky nespočíva v našej
schopnosti milovať. Veď dennodenne zakusujeme, že sme vo vzájomnej láske, napriek
našej dobrej vôli a predsavzatiam, nestáli a „prelietaví“.

Ježiš nové prikázanie lásky nielen predpisuje, ale predovšetkým nám ho s materským srdcom ponúka ako dar: „Deti moje, nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom.“ Teda môžeme milovať ako on len preto, že on nás miloval prvý. A akou láskou sa máme navzájom milovať? Takou, akou nás on sám miloval.

Bez tejto charakteristickej črty jeho lásky každý prejav lásky v našich komunitách a spoločenstvách by bol iba cvendžiacim kovom a zuniacim cimbalom (porov. 1 Kor 13, 1).

Štefan Turanský SDB
Foto: Katarína Berešová FMA

(Ján Rusnák) Sv. Hieronym povedal: „Kto nepozná Písmo, nepozná Krista.“ Mnoho ľudí Biblia nepriťahuje. Zdá sa im, že je v nej mnoho chladných a nezrozumiteľných stránok. Kto sa však odváži pozornosťou prelomiť prvý obal, v modlitbe ho zasiahne jasnosť Božieho posolstva vrytého do Biblie: Boh ťa miluje.

(Ján Rusnák) Božie slovo je svetlom života. Kto ho nemá, blúdi. V 119. žalme je napísané: „Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch.“ Takže tento svet je temná krajina, ktorou môžeš kráčať, a svetlom na ceste je ti Božie slovo. Keď ho čítaš, vidíš, kadiaľ máš kráčať.

(Ján Rusnák) Nebeský Otec sa na nás nepozerá cez lupu zla, aby nám neustále ukazoval naše nedostatky. Pozerá sa nás s láskou a chápavosťou. Prečo sa tiež nepozeráme na svet ako on? Kritizujeme všade, stále a všetko. Hľadajme dobro. Všetko, čo máme, je dar. Kedy si naposledy ďakoval za všetko krásne, čo ti Boh dal? Boh ti spolu s radosťami a krásami sveta dal aj lupu – lásku, cez ktorú to všetko uvidíš.

(Ján Rusnák) Istý spisovateľ spomína: „Keď som bol mladý, často som vystrájal a naši nevedeli, čo majú robiť. Bitka nepomáhala, reči ani toľko… Ktosi prišiel na nápad, aby som šiel do izby, kde je obraz Ježiša Krista, ktorý hrozí. Ruka zdvihnutá, tvár vážna. Striaslo ma. Keďže som vystrájal, Pán Ježiš mi stále hrozil rukou. Odvtedy sme sa na seba nepozerali. On nemenil svoju tvár ani ruku nedal dole. Až raz som sa na obraz dlhšie zapozeral a uvedomil som si, že ruku drží tak ako kňaz, ktorý ma na konci svätej liturgie žehnal. Svitlo mi. Pane, veď ty si mi celý čas žehnal. Odľahlo mi a hneď sme sa spriatelili. Odvtedy viem, že najväčšiu škodu v duši robí nepravá tvár Boha.“

(Ján Rusnák) Pokrm je veľmi potrebný pre človeka od jeho narodenia až po smrť. Ak by prestal jesť, zomrie. To, čo Ježiš povedal, znamená, že keď ho prijímame v Eucharistii, stávame sa nesmrteľnými. Aj keď nám oči zatlačia, aj keď naše ústa onemejú, ruky znehybnejú a naše srdce ukončí svoju činnosť, budeme žiť ďalej v Otcovej láske spolu s Ježišom.

(Igor Suchý) Zo slov Ježiša môžeme spozorovať, že Boh má iný pohľad ako človek. A to je aj pre kresťana celoživotnou formáciou, aby „sa napasoval“ do Božej mentality. Svätý Pavol v Liste Rimanom píše, aby sme sa premenili obnovou zmýšľania (porov. 12, 2). Aj v tejto odpovedi vnímame, čo je pre Boha podstatné. Keď niekomu blahoželáme, väčšinou prajeme zdravie, zdravíčko. Veď je to dobré.

Ježiš v Matúšovom evanjeliu hovorí, že byť bez ruky alebo očí, ktoré zvádzajú na hriech, je lepšie, ako byť hodený do večného ohňa (porov. Mt 5, 29 – 30). Preto je pre kresťana najpodstatnejšie mať pred očami spásu duše, lebo tak to vidí Boh. Možno si pomyslíte, že to preháňam, no aj na inom mieste Ježiš povie: „Lebo aký bude mať prospech (zisk) človek, ak by získal celý svet, a utrpela by škodu jeho duša? (Mk 8, 36)“