09:00 – Zamyslenia na dnes

(Peter Iľko) Keď sa Pán lúčil so svojimi učeníkmi, povedal im podobne: „Ja som s vami po všetky dni.“ Nikto nesmie mať pocit, že je opustený alebo sám. Boh je stále s nami. On použil výraz „som s vami“. Nie „možno budem s vami“. Tu si treba uvedomiť, že nebude násilný. Rešpektuje našu slobodnú vôľu. Potrebujeme si to stále opakovať tak ako v jednej mládežníckej piesni. Ty si, Pane, stále pri mne, ja ťa však necítim. Ty sa mi ukazuješ, ja ťa však nevidím. Moje zatvrdnuté srdce nepustí ťa k sebe… Daj mi dole závoj z očí, by som ťa uvidel.

(Peter Iľko) Trest za hnev poznáme, lebo ho zažívame aj telesne. Stúpne nám tlak, rozbúši srdce a nevieme ani poriadne ovládať svoje ruky, ktoré sa trasú. Znova a znova hľadieť na Krista. Mal veľa dôvodov nahnevať sa. Či už na učeníkov, veď ho opustili, alebo na farizejov, že ho pokúšali, na veľkňazov, ktorí ho odsúdili… Ale on nie, on učil, že odpustením a láskou meníš seba a tak aj svoje okolie. Nasledujme Krista nielen v utrpení, ale vo všetkom, hlavne v potláčaní hnevu voči blížnemu.

(Peter Iľko) Neviem, či sa začali mrzieť. Keby im Kristus povedal: „Dobre, drahí moji, veď chodíte so mnou, zanechali ste rodiny, tak vám to patrí.“ Som veľmi zvedavý, či by sa aj vtedy začali učeníci mrzieť na Jakuba a Jána. Verím, že postupne by každý jeden prosil o to isté. Ale keď si pozorne prečítame celú stať, pochopíme, aký návod je potrebný, aby si zaslúžili tieto miesta. Kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých. Jednoduchá a jasná odpoveď, ako sedieť v kráľovstve vedľa Krista.

Veľmi pekne to pochopili aj pápeži, keď sa od 6. storočia označujú ako sluhovia sluhov Božích. Tento výraz často používajú pri encyklikách a podobne. Obzvlášť úžasne to pochopila svätá Matka Terézia, ktorá povedala: „Ak nežijete svoj život pre niekoho iného, nie je to život.“ Preto treba v každom vidieť Krista a pôjde to ľahšie.

(Peter Iľko) A nebola to hocijaká obeta. Bola to obeta druhej prirodzenosti človečenstva, aby nám na svojom tele ukázal vznešenosť nášho stavu ako dedičov Božieho prisľúbenia. Boh ide do krajnosti. Pri adorácii viem pochopiť, že to urobí iba ten, kto absolútne miluje. Ak si vážime túto obetu, tak si ju vieme pripomínať deň čo deň pri svätej liturgii, kde sa Boh ukazuje ako ten, kto nikdy neopúšťa svoj ľud. A tak sväté prijímanie bude pre nás očakávaním spásy.

(Peter Iľko) Abrahámovi určite nebolo jedno, že má obetovať svojho syna, po ktorom tak túžil. Pre nás nepochopiteľné. Boh skúša dôveru Abraháma. Neskúša vieru, ale dôveru. Len aby nezabudol, že mu Boh prisľúbil, že požehná a rozmnoží jeho potomstvo ako hviezd na nebi. Abrahám prekvapujúco neprotestuje. Možno je trocha prekvapený, ale dôveruje. Najvyšší čas pozrieť na Krista. Na jeho pokoru a Božiu lásku. Abrahám nedokonal obetu syna. Boh neváhal a poslal svojho Syna, aby sme my mohli žiť.

(Peter Iľko) Keď si čítame evanjeliá o pôsobení Pána Ježiša, nikde nenájdeme, aby niekoho nabádal konať zlo. A všetci, ktorí počúvli jeho slovo, mali sa len dobre. Lebo Pánovo slovo je to, ktoré má moc. Moc, ktorá kriesi, moc, ktorá uzdravuje, moc, ktorá dáva pokoj. Je len na osoh človeka, zvlášť pre jeho dušu, ak sa nechá ovlažovať slovom Pána, ktoré je pre neho nielen poučením, ale aj smerovou tabuľou do večnosti.

(Peter Iľko) Veľmi ťažko pochopíme, čo urobila Božia Matka, keď jej archanjel ani len poriadne nevysvetlil, ako to bude, a ona neváhala odpovedať, nech sa tak stane. Jedným z najväčších problémov v kresťanstve dnešnej doby je, že priveľmi špekulujeme. Dobre som sa pomodlil? Asi som sa mal viac, asi by aj menej stačilo. A to Boh počuje moje prosby? A to asi by som mal skúsiť aj desaťkrát po sebe. A už špekulujeme. Božia Matka je príkladom úplnej dôvery Bohu.

Keď jej archanjel hovorí, že to všetko riadi Najvyšší, neváha ani sekundu. Hľa, služobnica Pána… Prečo nežiadala ďalšie vysvetlenie? Stačilo jej to len tak? Áno. Božia Matka sa v chráme, kam ju rodičia priviedli, naučila, že všetko, čo Boh robí, je dobré. Lebo iba ten, kto nesmierne miluje, je ochotný urobiť všetko preto, aby jeho najbližší boli šťastní. Božia Matka, nauč nás nielen veriť v Boha, ale aj veriť Bohu.

(Peter Iľko) Jednou z mnohých tragédií dnešných čias sú spory ohľadom pozemkov. Vznikajú nielen medzi cudzími, ale veľakrát aj medzi rodinou. Každý túži niečo vlastniť, túžime mať najkrajšie pozemky, ako keby sme zabúdali, že toto všetko raz musíme zanechať a putovať do toho nebeského, ktorého sme skutoční dedičia. Raj. Ten nám patrí. Boh ho vybudoval pre nás, svoje milované deti. Už prorok Dávid to pochopil a v žalme volá: „Vráťte sa, synovia človeka!“

(Peter Iľko) Je veľmi dobré premýšľať, čo odpoviem komu a ako. Keď čítame životopisy veľkých svätcov, tak zbadáme, že sa nenáhlili hneď odpovedať. Nechceli nikoho len tak odbiť. Vedeli, že každá odpoveď je dôležitá, a preto ju „preosiali“ cez modlitbu, Eucharistiu, Božie slovo, aby bola pre pýtajúceho sa zároveň požehnaním. To všetko sa učili od Spasiteľa, ktorý nám ukázal, že po láske k Bohu je najdôležitejšia láska k blížnym, ktorá sa začína komunikáciou.

(Martin Gergelčík) Keď človek vynaložil všetko úsilie a námahu, aby odvrátil nepriaznivé okolnosti, ktoré doliehajú na život, ocitne sa v stave „zúfalstva“. Čo ďalej? Mám ešte nádej? Jedno príslovie hovorí: Nádej zomiera posledná. Ale je to skutočne tak i vtedy, keď stojíme zoči-voči ťažkostiam, ktoré prináša život? Evanjelium nám predstavuje situáciu zúfalého otca. Kto vlastne potrebuje pomoc. Otec alebo syn? Ježiš sa viac zaujíma o zúfalého otca ako o chlapca. Vstupuje s ním do rozhovoru a pýta sa na syna. Tak privádza otca k viere, ktorá „môže všetko“.

Môžeme si predstaviť, ako na toho muža vážne hľadí: „Ver mi. Pozri, Boh, ktorý je všemohúci, je uprostred vás.“ Nekonáme niekedy podobne aj my? Obraciame sa na Ježiša, aby vzal problém do svojich rúk? Alebo až keď sme na dne? Ježiš neprišiel iba konať zázraky a riešiť beznádejné prípady. Jeho poslaním bolo, aby sme v ňom spoznali Boha, ktorý nezabudol na svoj ľud, stále nás miluje a teraz je mám bližšie ako kedykoľvek predtým.