09:00 – Zamyslenia na dnes

1. čítanie: Sk 8,5-8.14-17

Prvé čítanie prináša radostné správy o evanjelizácii v Samárii. Hlavnou postavou tu bol najskôr diakon Filip, ktorý tamojším obyvateľom ohlasoval Ježiša Krista. V Samárii našiel cenných poslucháčov, ktorí pozorne a jednomyseľne počúvali a sledovali znamenia, ktoré Filip konal. Všetci sa úprimne tešili z týchto Božích darov. V tejto ideálnej atmosfére, plnej úprimného záujmu, nemajú žiadne miesto zlí duchovia, ktorí musia odtiaľ preč…

Po tejto prvej časti, ktorú možno nazvať katechetickou, prichádza druhá, sviatostná fáza misií v Samárii. Z Jeruzalema prišli apoštoli Peter a Ján, aby udelili Ducha Svätého pripraveným veriacim. V tejto ukážke misií v prvej Cirkvi možno nájsť evanjelizačné princípy aj pre našu súčasnosť. Svoje miesto má ohlasovanie Slova a celková príprava na prijatie sviatostí a zas svoje miesto má udeľovanie sviatostí, či je to Eucharistia alebo birmovanie, či ktorákoľvek iná sviatosť. Sviatosť je a má vždy byť dôsledkom Slova.

2. čítanie: 1Pt 3,15-18

Kľúčovou vetou v 2. čítaní je výzva zdôvodniť a obhájiť svoju nádej… Je to veľmi pekná a výstižná veta, ktorá vyjadruje poslanie veriaceho človeka vo vzťahu k ľuďom tohto sveta. Kresťan si má uvedomovať toto poslanie. Petrovo vyjadrenie v tejto záležitosti je často opakované a je predmetom náležitej pozornosti kresťanov.

Povedomie povinnosti veriaceho človeka mať pripravené zdôvodnenie a obhájenie vlastnej nádeje odráža presvedčenie, že veriaci človek je vnútorne iný, než neveriaci. Tým, že je veriaci, je zároveň vnútorne bohatší človek v porovnaní s ľuďmi tohto sveta.

Je zaujímavé, že autor tohto listu hovorí o nádeji. Podobnú formuláciu má apoštol Pavol v Rim 8,24: Lebo v nádeji sme spasení… Horizont veriaceho človeka teda siaha ponad schopnosti rozumového overenia všetkej reality. Za ňu siaha iba svojím očakávaním spásy, to znamená nádejou na celkové zavŕšenie ľudskej bytosti. Svojimi schopnosťami si človek nedokáže zaistiť spásu, preto ju v nádeji očakáva… dúfa, že Boh mu ju daruje. Na tieto očakávania človeka najlepšie odpovedá Ježiš, on nám ju zaslúžil a ponúka ju každému.

Evanjelium: Jn 14,15-21

Evanjelista Ján mal zrejme veľmi hlboko a do detailov premeditovanú Ježišovu rozlúčkovú reč v predvečer umučenia. Hneď na začiatku dnešného úryvku totiž zaznela hlboká pravda o vzťahu prikázaní a lásky: Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania, povedal Ježiš. Láska a prikázania spolu hlboko súvisia. Zachovávať Božie prikázania, a správnym spôsobom ich zachovávať, dokáže iba ten, kto má lásku. A zavŕšením lásky je prijatie Ducha Svätého. Možno povedať, že Duch Svätý je garantom lásky. On z ľudského pokusu či snaženia dokáže urobiť trvalú vlastnosť, teda čnosť. O túto čnosť lásky sa máme ako kresťania usilovať v spolupráci s Duchom Svätým.

V ďalšom odseku Ježišovej rozlúčkovej reči zaznel pre apoštolov utešujúci prísľub, že Ježiš ich nenechá ako siroty. To prirovnanie ako siroty je krásne. Odráža hlboký a nežný súcit Ježiša voči učeníkom. Tu sa potvrdzuje hlboká pravda, že Ježiš pozná človeka. Iba on ho pozná. Preto použil toto naoko bežné prirovnanie, ktoré v týchto súvislostiach vôbec nie je bežné. Boh-Človek Ježiš Kristus vie, že byť osamelým človekom nie je dobré a v definitívnom určení ľudského života už vôbec nie. Preto sľubuje apoštolom spoločenstvo v láske Ducha Svätého, a to navždy. V týchto kategóriách sa odohráva náš duchovný život a my môžeme počítať s týmto spoločenstvom s Ježišom v Duchu Svätom, pretože tieto prísľuby patria aj nám.

Mons. Anton Tyrol

Publikované v spolupráci s Katolíckym biblickým dielom na Slovensku.

Foto: ABU Kaunas

The post Komentár k biblickým čítaniam – Šiesta veľkonočná nedeľa „A“ appeared first on Zasvätený život.

(Peter Pacák) Je málo vecí na Zemi, ktoré sú pre nás také dôležité ako práve pocit istoty. Cítime sa nepríjemne, ak si nie sme istí niekým či niečím. Dnešné evanjelium nás slovami Židov z chrámového stĺporadia provokuje. Je to otázka, ktorá je až príliš osobná. Škoda, že v tejto otázke, v tomto zdanlivom hľadaní istoty, bolo až príliš provokácie a málo hľadania pravdy. Židia nehľadali istotu v Ježišovi, ale hľadali seba. Hlas pastiera nepočuli. Počuť hlas pastiera si vyžaduje pokoru.

Pre Zasvätený život sme požiadali o príspevok Mons. Jána Babjaka, SJ, ktorý je v Konferencii biskupov Slovenska v Teologickej komisii zodpovedný za Enviromentálnu subkomisiu (http://enviro.kbs.sk/). Zamýšľal sa nad encyklikou Laudato si‘ a konkrétnymi povzbudeniami pre zasvätených z tejto encykliky.

V poslednom desaťročí v dosť veľkej miere sa objavujú v médiách články o ekológii, o tom, ako si my ľudia nevieme vážiť a chrániť náš vlastný pozemský domov, našu zem, prírodu, lesy, vodu, ale ani fluóru a faunu, a tiež ako ich vieme znečisťovať. Akoby sa v nás, ľuďoch modernej doby vytratil cit a vzťah k prírode, pre ochranu poriadku v nej, možno aj preto, že ho často nemáme ani vo svojej duši. Preto vytvárame veľa zbytočného odpadu aj na miestach, ktoré Pán Boh vyhradil na náš odpočinok v prírode, v lese, pri riekach a jazerách. Sme neporiadni a necitliví k prírode a zaťažujeme ju rôznymi plastovými a inými odpadmi, ktoré bez výčitiek svedomia vyhadzujeme do svojho okolia aj my kresťania.

Akosi sa vytráca z ľudských sŕdc citlivosť k ochrane lesov, lúk a riek a človek modernej doby sa na všetko pozerá cez prizmu egoizmu a financií. Do popredia hrozivo vystupuje ego človeka, ktoré za sebou často zanecháva, veľa odpadu a neporiadku. Vyrúbavajú sa lesy, ale aj parky, stavajú sa hotely v ochranných pásmach a to všetko preto, že uprednostňujeme  kultúru pôžitkárstva, športu a rôznych hier, čo sa pretláča takmer naprieč našou krajinou. Multimilionári nevedia čo s peniazmi a tak ich investujú do športu a do zábavného priemyslu s vidinou nových ziskov.

O tom, že ekologické problémy hrozivo napredujú a nevieme sa z toho poučiť a chrániť si našu matku zem dosvedčuje aj encyklika Svätého Otca Františka Laudato si. Budem z nej citovať aspoň niekoľko pasáži (nakloneným písmom) a pokúsim sa aj o malý komentár na našu adresu.

V prvej kapitole o znečisťovaní Svätý Otec František napísal: 

21. Zdá sa, že zem, náš domov, sa čoraz viac premieňa na obrovskú skládku smetí. Na mnohých miestach planéty starší ľudia s nostalgiou spomínajú na krajinu minulých čias, ktorá je dnes zaplavená odpadkami.

Zmenšovaním odpadu, jeho triedením a následným spracovaním pomáhame našej zemi, aby sa očisťovala. Myslím, že sme už natoľko vyspelí, že na farských úradoch, v kláštoroch, ale aj v našich domácnostiach už prebieha prísna separácia odpadu. To ľahko zvládneme. Horšie je to, že v našej krajine ešte stále nefunguje dôsledné separované spracovanie odpadu. Zachytil som viaceré správy o tom, že hoci bol odpad separovaný v oddelených nádobách, predsa po odvoze na skládku bol vysypaný na jednom mieste a bol znova zmiešaný. To svedčí o tom, že ešte nechápeme, či nerozumieme, ako sami zaťažujeme náš pozemský domov. Obávam sa najmä toho, v akom stave ten domov zanecháme ďalším generáciám.

Pri otázke vody zas pápež František poukázal: 

28. Pitná a čistá voda je otázkou prvotnej dôležitosti, pretože je nevyhnutná pre ľudský život a na udržanie suchozemských a vodných ekosystémov. Zdroje pitnej vody zásobujú zdravotnícke, poľnohospodárske a priemyselné odvetvia. Dostupnosť vody bola relatívne dlhý čas konštantná, ale dnes na mnohých miestach dopyt prevyšuje udržateľnú ponuku, čo má z krátkodobého i dlhodobého hľadiska vážne dôsledky. Veľké mestá, závislé od dôležitých vodných zásob, trpia obdobiami nedostatku zdrojov, ktoré v kritických momentoch nie sú vždy spravované adekvátne a nestranne. V niektorých krajinách sú oblasti s nadbytkom vody, zatiaľ čo iné trpia jej vážnym nedostatkom.

Na Slovensku ešte nepociťujeme nedostatok pitnej vody, ba máme mnoho minerálnych prameňov. Oproti mnohým krajinám sme vo veľkej výhode. Lenže, ak pozorujeme veľké úbytky lesa, či po rôznych kalamitách, alebo po veľkoplošných výruboch, dostatok vody môže byť aj u nás ohrozený, lebo práve lesy sú veľkou zásobárňou vody. Napriek jej dostatku v našej krajine, máme možnosť obmedziť vlastnú spotrebu vody. V našich záhradkách na polievanie využívajme výhradne dažďovú vodu, ktorú si vieme zachytiť do zberných nádob zo striech, a môžeme spotrebu vody regulovať aj pri každodennom sprchovaní, či umývaní riadu.

VI. Spoločné určenie dobier

93. Dnes sa veriaci i neveriaci zhodujú na tom, že zem je v podstate spoločným dedičstvom, ktorého ovocie musí byť na úžitok všetkým. Pre veriacich sa táto skutočnosť stáva otázkou vernosti Stvoriteľovi, pretože Boh stvoril svet pre všetkých. Svätý Ján Pavol II. veľmi dôrazne pripomenul, že „Boh dal zem celému ľudskému pokoleniu, aby živila všetkých jeho členov bez toho, žeby bol niekto vylúčený alebo uprednostnený“. Sú to vážne a silné slová.

Ak sa v našich farských, či rehoľných komunitách zvyšuje jedlo a vyhadzujeme ho, je to hriech. Hľadajme určitú formu nasýtenia hladných ľudí na ulici. Iste, v mestách je to uľahčené cez Charitu, inde neviem ako, ale je treba hľadať spôsoby, aby sa jedlom zbytočne neplytvalo a nevyhadzovalo sa. Vo svete vidíme veľký paradox. Na jednej strane sa veľa jedla vyhadzuje a na druhej strane v mnohých častiach sveta zomierajú ľudia od hladu a na podvýživu.

V 126. bode nám Svätý Otec ponúka aj niečo z dlhej mníšskej tradície.

„Na začiatku bola mníšska tradícia istým spôsobom naklonená úteku zo sveta v snahe vzdialiť sa od mestského úpadku. Preto mnísi vyhľadávali púšť a boli presvedčení, že je to vhodné miesto na rozpoznanie Božej prítomnosti. Svätý Benedikt z Nursie potom chcel, aby jeho mnísi žili v komunitách a spájali modlitbu, štúdium a manuálnu prácu (ora et labora). Zavedenie manuálnej práce preniknuté duchovným zmyslom bolo revolučné. Učilo hľadať dozrievanie a posväcovanie v spojení medzi rozjímaním a prácou. Tento spôsob prežívania práce nás robí schopnejšími starať sa o životné prostredie a mať k nemu úctu, pričom preniká náš vzťah k svetu zdravou triezvosťou.

Javí sa mi veľmi zdravé a múdre mať aspoň malé záhradky so zeleninou pri každom farskom úrade a v kláštoroch. Iste veľký finančný osoh z toho nebudeme mať, ale budú to pre nás vhodné miesta, kde môžeme dobre relaxovať a vyčistiť si hlavu po náročných duchovných prácach. Odtrhnúť si zrelú paradajku, papriku, či uhorku z vlastnej záhradky je veľká radosť, lebo chutia perfektne a sú bio potraviny.

Mons. Ján Babjak, SJ

Foto: Daniel Imriška, SDB

The post Ekológia a zasvätení appeared first on Zasvätený život.

(Peter Pacák) Podobenstvo zdôrazňuje bezprostredný osobný vzťah medzi pastierom a ovcami. On každú volá po mene a každá pozná jeho hlas. Nasledovať pastiera znamená spoľahnúť sa na jeho hlas, zveriť mu svoj osud. Ježiš povedal toto podobenstvo v spore s farizejmi a zákonníkmi po uzdravení slepého od narodenia. Týmto spôsobom odpovedá, prečo ho slepý počúvol a čoraz lepšie videl. Vysvetlil, že uzdravenie je prejavom pastierskej starostlivosti Boha o dobro každého človeka. Idem aj ja za ním?

(Peter Pacák) Apoštol Filip, ktorého Kristus poveril úlohou zabezpečiť chlieb pre toľký národ, sa ukázal ako veľmi racionálny človek. Chcieť však pochopiť svojho majstra si vyžaduje vieru. Ježiš hovorí o nasýtení chlebom, ktorý ešte učeníci nepoznajú, a nepotrebujú naň peniaze. Nechápali. Podobne ako Samaritánka, ktorá nevedela, odkiaľ pochádza voda života. A nerozumel ani starejší na svadbe, odkiaľ pochádza víno. Hľaďme na Božie veci očami viery. A Boh dá, aby sme porozumeli.

Rehoľná sestra Hermana Jaroslava Matláková, SMVS (satmárka) je doma už takmer deväť týždňov. Ako povedala pre Tlačovú kanceláriu Konferencie biskupov Slovenska, skončili jarné prázdniny, ktoré strávila na duchovných cvičeniach a potom už do školy nenastúpili. Ísť na duchovné cvičenia a začať ťažké obdobie bola pre ňu určite milosť od Pána. „Heslom môjho pôstu bolo: Láska je vynaliezavá. Tak som chcela prežiť pôst. Ale ako hovorí jedno slovenské príslovie: Človek mieni, Pán Boh mení. A tak sa moje pôstne obdobie, moja púšť, predlžuje až do týchto dní,“ konštatovala s tým, že bolo pre ňu dôležité denne si uvedomiť, čo znamená láska, čo vynaliezavosť, čo pomoc, čo obohatenie.

Každý deň, znova a znova, je pre sestru Hermanu výzvou k tvorivosti pre iných. „Zrazu aj v láske nastal pre mňa čas, kedy som prijala robiť veci, ktoré by som nikdy nerobila. Vytiahla som šijací stroj a naučila sa šiť. Okrem rúšok aj rôzne drobnosti. Spolu s komunitou sme vymysleli darček pre našich susedov k Veľkej noci, aby sme prežívali všetci spoločenstvo, hoci sa nestretneme na svätej omši a nepotrasieme si rukou pred kostolom. Zapálená sviečka s nápisom: Kristus svetlo sveta sa stala symbolom našej ulice a spoločenstva,“ povedala.

Ako učiteľka má sestra Hermana rada osobný kontakt so študentami. „Bolo pre mňa veľkou výzvou pracovať v online priestore, ktorý nie je pre mňa prirodzený. O to viac, že si to vyžadovalo zvládnuť rôzne aplikácie, nové programy, naučiť sa pracovať so systémom, ktorý nepoznám,“ hovorí rehoľná sestra.

Okrem toho všetkého tu podľa Hermany zostala Láska. „Láska s veľkým L, ukrytá v tichu rehoľnej kaplnky. Čas, kedy inokedy učím, cestujem za prácou, využívam na štúdium, som vo väčšej miere mohla nahradiť časom venovaným skutočnej Láske, ktorá ma učila všetkej vynaliezavosti. Veľká vďaka za všetky výzvy, ktoré mi Boh daroval,“ dodala.

Zdroj: TK KBS, rp

The post Každý deň je pre sestru Hermanu výzvou k tvorivosti pre iných appeared first on Zasvätený život.

(Peter Pacák) Ježiš poukazuje na svoje božstvo skrze synovstvo k Bohu. Syn je ten, kto dostáva od Otca tú istú prirodzenosť. Jeho potvrdením sú skutky, ktoré koná. Nepochopenie a neviera vedie poslucháčov k tomu, že zdvihli kamene a chceli ich do neho hádzať. My sa tiež voláme Božími deťmi. Naše synovstvo je skrze adopciu, ale on je Bohom svojou prirodzenosťou. Ostávajú nám len dve možnosti. Zdvihnúť kameň a umlčať rúhača alebo žasnúť nad Bohom – láskou, ktorý sa pre nás stal človekom.

(Peter Pacák) Kristus nás pozýva k pripravenosti. Denne sme pripravení čeliť mnohým situáciám. Mnohé sú také obyčajné. Ale zakúšame aj takzvané dni s veľkým D. Vtedy máme aj strach, či sme dostatočne pripravení. Kristova výzva nechce naháňať strach, ale radosť z jeho príchodu. Ako keď sa pripravujeme a tešíme na príchod návštevy, ktorou je pre nás milovaný človek. Tiež sa vtedy nebojíme, ale tešíme sa na ňu a robíme všetko tak, aby sa milovaná osoba s nami cítila dobre.

Akadémia Karola Wojtylu / Misijná škola Karola Wojtylu informovala redakciu Zasvätený život, že dnes, 9. mája 2020 začína novéna pri príležitosti 100. narodenín sv. Jána Pavla II., ktoré bude Cirkev sláviť v pondelok 18. mája.

Kňazi a laici zo Spoločenstva Karola Wojtylu pripravili texty tejto novény. Počas deviatich dní pozývajú texty uvažovať a prosiť za deväť rôznych oblastí, ktoré sv. Jánovi Pavlovi II. ležali na srdci. Na záver odporúčajú podľa možností pridať modlitbu posvätného ruženca alebo nejakú jeho časť.

Novénu, ktorá má aj Nihil obstat, si môžete stiahnuť TU.

Ponúkajú niekoľko tipov ako osláviť samotný sviatok:

• zúčastniť sa slávenia Eucharistie.
• zorganizovať vo farnosti adoráciu (moderovanú alebo tichú).
• napiecť koláč a podeliť sa s ním s niekým blízkym.
• Pozvať pri príležitosti narodenín Karola Wojtylu niekoho na kávu.
• urobiť si rodinnú oslavu s príbehmi zo života sv. Jána Pavla II.
• pozdieľať rodine alebo priateľom čo pre mňa osobne znamená osoba svätého Jána Pavla II.
• pomodliť sa spoločne.
• pozrieť si film o sv. Jánovi Pavlovi II.
• prečítať si niektorý z jeho dokumentov.

Zároveň dávajú do pozornosti, že v týchto dňoch (8. – 10. mája) prebieha online konferencia teológie tela pre anglicky hovoriacich (niekoľko vstupov bude aj v španielčine). Časť konferencie je zadarmo. Informácia a registrácia: https://www.tobvirtualconference.com/

-fc-

The post Dnes začína novéna pri príležitosti 100. narodenín sv. Jána Pavla II. appeared first on Zasvätený život.

(Miroslav Hamarčák) Turistický sprievodca v Izraeli pripravoval pre skupinku záujemcov výlet do púšte. Jeho inštrukcie boli jednoduché a jasné: „Musíte mať so sebou dve veci, bez ktorých vás do púšte nepustím. Tou prvou je klobúk alebo šiltovka a tou druhou je fľaša plná vody. To vás uchráni pred slnkom a smädom.“ Hovorí sa, že bez jedla sa dá vydržať niekoľko mesiacov, no bez vody len zopár dní. Tento interval sa v nehostinných podmienkach púšte ešte skracuje. Voda je podmienkou prežitia.

Samaritánka prichádza k studni. Je udivená požiadavkou mladého židovského muža, ktorý ňou búra mnohé bariéry. Ona hriešnica má podať vodu Židovi? Prv než by mohla načrieť a tak splniť Ježišovu prosbu, ponúka jej živú vodu on. Ťažko povedať, či žena hodnotu živej vody plne pochopila, no s určitosťou tento dar prijala, pretože dokázala spoznať Spasiteľa. Každému, koho stretla, o ňom povedala. Spasiteľ čakal na Samaritánku pri studni, aby ju mohol obdarovať. Čaká rovnako na každého z nás, aby mohol utíšiť náš duchovný smäd, aby nás mohol očistiť a osviežiť. Práve dnes, teraz nám chce dať dar. Dar „vody prúdiacej do večného života“ (Jn 4, 14).