09:00 – Zamyslenia na dnes

( Ján Blaško ) Je mnoho vecí, ktorým nerozumiem, a predsa ich nechám tak s tým, že to nejako dopadne. Pritom si možno poviem, že nemám patent na rozum, aby som všetko chápal a vedel. Oveľa horšie je, keď si vlastnou vinou uzavrieme myseľ a srdce pred chápaním Božích vecí. Niekedy naozaj stačí chcieť a byť vnímavý pred Pánom, a on sa postará o to, aby si spoznal jeho zámer pre teba.

(Ján Blaško) Skutočne ma udivuje, že sa vyhovárali všetci. Nie jeden či dvaja, ale všetci. Každý mal nejaký dôvod. Nie je dôležité, na čo sa vyhovárali, ale že odmietli pozvanie. Nájsť si výhovorku je ľahké. Ale výhovorka je obrazom tvojho srdca. Je pravdou o tebe. Kto z nás by si kúpil pole, aby ho predtým nevidel, alebo voly, aby ich nevyskúšal? Určite všetci dobre poznáme zaužívanú frázu: „Kto nechce, hľadá dôvody, kto chce, hľadá spôsoby.“ Je isté, že ak odmietneš pozvanie na návštevu, tak sa nič strašné nestane, možno príde aj nabudúce. Pri výhovorke značne zaváži osoba, ktorá ťa pozýva, a isto aj udalosť, na ktorú ťa pozýva. Pozvanie blízkej osoby či dobrého priateľa neodmietneš. Tak potom tu vyvstáva otázka, kto je pre teba Ježiš Kristus. Priateľ? Dôverný známy a blízky? Ježiš ťa denne pozýva na hostinu. Nie na nejakú ťažkú drinu, ale na hostinu. Načo sa chceš tentoraz vyhovoriť? Veď tento príbeh sa končí tým, že ani jeden z pozvaných neokúsi večeru.

Božia radosť – naša radosť

Prvé čítanie: Iz 61,1-2a.10-11

Zdá sa, že prvé dva verše tohto proroctva sú Izaiášovou spomienkou na vlastný zážitok. V nazaretskej synagóge si tie isté slová na seba vztiahne Ježiš /Lk 4,18-19/. Prorok v nich predstavuje seba ako toho, v ktorom prebýva Duch Svätý, pomazal ho a poslal. Toto Božie pomazanie, od ktorého je odvodené aj slovo mesiáš, ho posväcuje a preto patrí Bohu. Kto však patrí Bohu, zároveň patrí i všetkým ľuďom a je poslaný zvestovať im radostnú zvesť. Nie hocikomu, ale tým, ktorí sú pokorní; tým, ktorým puká srdce; zotročeným, väzneným… Boh na nich nezabudol a ide im všetkým, celému spoločenstvu v ústrety časom milosti. A nie hocijako, ale s radosťou.

Druhé čítanie: 1Sol 5,16-24

Jadrom týchto Pavlových slov je povzbudenie k radosti, k modlitbe a k vzdávaniu vďaky, ktoré sú pre nás kresťanov Božou vôľou vo všetkých životných podmienkach. V podstate sú to veľmi príjemné postoje, ktorých sa nemusíme báť, aj keď sa pri ich nadobúdaní nevyhneme námahe. A ak k tomu pridáme bdelosť na Pánov oheň, na hnutia k dobru zvonka i znútra, na svetlo jeho vnuknutí a budeme premýšľať nielen hlavou, ale i srdcom, Pánova vernosť nám určite nedá košom.

Evanjelium: Jn 1,6-8.19-28

Jadro dnešného evanjeliového úryvku je tesne späté so slovami o Jánovi Krstiteľovi v prológu. Vstup Boha do viditeľného sveta skrze Ježiša je najväčším dejinným predelom v histórii sveta. A ten musel mať aj svojho veľkého svedka v Jánovi Krstiteľovi. Svedectvo o Ježišovi vydával v druhej Betánii, až za riekou Jordán, teda nie v tej neďaleko Jeruzalema, kde bývali Mária a Marta s Lazárom. Na rozdiel od synoptikov Židia v Jánom evanjeliu neoznačujú Boží ľud Izraela, ale nositeľov moci. Tí akoby už pri ohlasovaní Jána Krstiteľa otvárali proces proti Ježišovi.

V tomto evanjeliu nie je Krstiteľ iba kazateľom alebo askétom, ani len predchodcom, ale dokonalým príkladom svedka. Trikrát čestne hovorí to, čím nie je. Najmä v súvislosti s nadchádzajúcim sebazjavením Ježiša a jeho opakovanou formulou Ja som. Lebo okrem svedectva je červenou niťou Jánovho evanjelia božská identita Ježiša. V doslovnom preklade Ján Krstiteľ odpovedá na otázky vyslancov od Židov: „Ja, hlas…“, bez som. Vskutku nikto by nemal povedať ja som, lebo naplno to patrí len Bohu. Svoju identitu Ján Krstiteľ dopĺňa obrazom rozväzovania remienkov na sandáloch, čo bolo v hierarchii služobníkov a otrokov úlohou tých posledných. A svojím krstením pripravuje Ježišov krst, ktorý bude krstiť Duchom Svätým.
Krstiteľ sa na púšti stotožňuje s hlasom Izaiášovej Knihy útechy, ktorá bola napísaná z príležitosti nového exodu z Babylonu. Touto odvolávkou vyjadruje ohlasovanie toho najplnšieho exodu skrze Ježiša Krista pre celé ľudstvo. A to je tá najväčšia radosť!

Krstiteľov príklad mal byť odkazom pre spoločenstvo kresťanov, aby sa vyznačovali podobným postojom ako on a ukazovali tak na Ježiša.  Zároveň si zachovali schopnosť umenšovať sa. Aj pre dnešného kresťana platí zmýšľanie Jána Krstiteľa, ktorý bol najmenší a preto tak potrebný. Kto sa robí veľkým, je pre Božie kráľovstvo neužitočný a naopak, najpotrebnejší, ba nevyhnutní preň sú tí najmenší /porov. Lk 7,28; 9,48/. Vtedy ten istý Izaiášov duch z prvého čítania, ktorý zostúpil aj na Ježiša, zostupuje – ak ho neuhášame –  i na nás. Veď okrem neho kto by obväzoval naše puknuté srdcia!?A to je ďalší dôvod na opravdivú radosť!

Dagmar Kráľová, FMA
Foto: Mária Melicherčíková

Publikované v spolupráci s Katolíckym biblickým dielom na Slovensku.

The post Komentár k biblickým čítaniam – Tretia adventná nedeľa v roku „B“ appeared first on Zasvätený život.

(Ján Blaško) Často počúvame od iných: „Aspoň to skús. Vyskúšaj a uvidíš. Kto to nevyskúša, ten nezistí, aké to je.“ A podobne. Čo všetko som už vyskúšal, a nič. Nedopadlo to podľa mojich predstáv. Zažil som sklamanie. O čo všetko si sa pokúšal? Vyhrať v lotérii? Nájsť si ideálnu manželku či manžela v živote? Zarobiť veľké peniaze? A čo nebo – tvoj večný život? Skúšal si? Darí sa ti? Ježiš ťa upozorňuje, že nebo sa nezískava len nejakým chabým pokusom. Ale je to celoživotný boj plný prehier a víťazstiev. Ak si to vyskúšaš len sem-tam, nemusíš obstáť. Tak zabojuj!

(Ján Blaško) Koľko ľudí sa dnes hrnie do chrámu? Koľko ľudí je dnes ochotných a otvorených počúvať Božie slovo? Na každé jeho pozvanie mám svoju vlastnú odpoveď či výhovorku, či ospravedlnenie. Ak denne absorbuješ niekoľko hodín slova z rádia, televízie a internetu, tak určite sa už len ťažko nájde priestor na Božie slovo. My si stále myslíme, že v srdci a mysli, kde je celá kopa „dôležitých“ správ a aktualít, ktoré nič neriešia, iba zahlcujú a znepokojujú človeka, bude miesto aj pre Božie slovo, ale je to omyl.

Sestra Norma Pimentel z kongregácie Misionárok Ježišových a výkonná riaditeľka Katolíckej charity Údolia Rio Grande amerického štátu Texas, bola vybratá časopisom Time medzi najvplyvnejších ľudí sveta za rok 2020.

Časopis od roku 1999 každoročne zverejňuje rebríček 100 najvplyvnejších ľudí z celého sveta. Považuje ju za ikonu pre jej prácu na juhu USA, kde prostredníctvom Catholic Charities of the Rio Grande Valley pomohla už viac ako stotisíc migrantom. „‚Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť, bol som smädný a dali ste mi piť, bol som pocestný a pritúlili ste ma.’ Tieto slová z Matúšovho evanjelia patria k základným princípom katolíckej viery a tiež k životnému poslaniu sestry Normy. Tri desaťročia pomáha na texasko-mexických hraniciach utečencom, ktorí hľadajú útočisko v Spojených štátoch,“ píše o rehoľníčke časopis.

Šesťdesiatsedemročná rehoľníčka sa narodila v Brownsville mexickým rodičom. Matka pochádzala z pohraničného mesta Matamoros a otec zo štátu Chiapas na juhu Mexika. Sestra Norma na sociálnej sieti napísala: „Je mi cťou byť v Time100. Myslím, že tento výber je určitou formou uznania za našu prácu v pohraničí, v snahe prinavracať ľudskú dôstojnosť všetkým núdznym. Vďaka patrí štedrým obyvateľom Údolia Rio Grande a celých Spojených štátov. Máme spoločnú zodpovednosť. Sme Boží ľud, pohýna nás prítomnosť Boha v nás a v iných ľuďoch. Keď vidíme trpiaceho človeka, nemôžeme sa mu otočiť chrbtom, musíme konať.“

Biskup Brownsvillu, Mons. Daniel Flores, cez svoj účet na sociálnej sieti sestre zablahoželal a poďakoval slovami: „Ďakujeme Vám, sestrička. Pomáhate nám v Údolí čeliť výzvam, učiť sa pomáhať jedni druhým, chrániť zraniteľných, nestrácať nádej, pracovať s chuťou a byť Kristovými svedkami vo svete.“

Zo zahraničných zdrojov spracovala Zuzana Morávková

The post Rehoľná sestra medzi 100 najvplyvnejšími ľuďmi roku 2020 appeared first on Zasvätený život.

(Ján Blaško) Chápem pominuteľnosť zeme, ale nie celkom chápem pominuteľnosť neba. Ako to Ježiš myslel? Vari sa pominie nebo? To určite nie, lebo je večné. Ak je jeho slovo nepominuteľné, tak potom si hádam zaslúži oveľa väčšiu pozornosť. Jeho slovo je slovo života, má moc. Ktoré Božie slovo sa ti hlboko vrylo do pamäti a sprevádza ťa po celý život? Ak si ho doteraz nenašiel, hľadaj. Určite nájdeš také, ktoré ťa posunie ďalej hľadať ďalšie.

Rok Božieho Slova je v plnom prúde a v spolupráci s vydavateľstvom Misionár sme sa rozhodli publikovať na webe Zasvätený život texty pripravené sestrou Helenou Dudovou z Rehole Najsvätejšieho Vykupiteľa (redemptoristky), ktoré boli zverejnené v časopise Misionár. Liturgické obdobia či mesiace v roku nebudú síce sedieť, no texty cielene nechávame v pôvodine.

Deliť sa s príbehmi – to predstavuje dôležitú súčasť komunikácie, ako aj súčasť života človeka a jeho vzťahu s Bohom. Svätý Otec hovorí, že „na to, aby sme nepoblúdili, potrebujeme dýchať pravdu dobrých príbehov: príbehov, ktoré budú vychovávať, nie pustošiť; príbehov, ktoré pomôžu nájsť korene a silu kráčať ďalej pospolu“. Človek totiž potrebuje poznať Príbeh príbehov, obsiahnutý vo Svätom písme, „utkaný“ z množstva udalostí, osôb, národov, v ktorom je Boh Stvoriteľom, milovníkom človeka a zároveň rozprávačom príbehu. Aj vďaka príbehom jednotlivých osôb môžeme vnímať, že „sme sa nenarodili hotoví, ale potrebujeme byť stále ,utkávaní‘ a ,zošívaní‘. Život nám bol darovaný ako výzva k neprestajnému tkaniu toho zázračného tajomstva, ktorým sme.“ (pápež František).

„Keď čítame Písmo, príbehy svätých a aj tie texty, ktoré osvetľujú ľudské srdce a jeho krásu, Duch Svätý môže slobodne písať do nášho srdca, obnovujúc v nás spomienku na to, čím sme v Božích očiach. Keď si pripomíname lásku, ktorá nás stvorila a spasila, keď vpúšťame lásku do našich každodenných príbehov, keď tkáme osnovu našich dní z milosrdenstva, vtedy skutočne začíname písať novú kapitolu. Už viac nie sme zapletení v našom bôli a zármutku, pripútaní k chorobnej spomienke, ktorá nám uväznila srdce. Keď sa otvoríme druhým, otvárame sa pohľadu samotného Rozprávača. Vyrozprávať Bohu náš príbeh nikdy nie je zbytočné: aj keď ide stále o rovnaké udalosti, mení sa ich zmysel a perspektíva. Vyrozprávať sa Pánovi značí vstúpiť do jeho pohľadu milosrdnej lásky voči nám a voči druhým. Jemu môžeme rozprávať príbehy, ktoré prežívame, jemu môžeme zveriť osoby a situácie. S ním môžeme znovu tkať pradivo nášho života, zašívajúc v ňom diery a trhliny. Ako veľmi to všetci potrebujeme!“ (pápež František).

V našom každodennom živote, ktorý tvorí množstvo udalostí, podobné spleti nití, potrebujeme, aby nás niekto naučil ten balík rôznofarebných udalostí vnímať nie ako chaos, „nerozuzliteľné“ uzly, ale ako krásny vzor, tvoriaci tajomstvo daru nášho života, keď ich bude správne vnímať na „krosnách“ našej každodennosti.

Čo nám môže na začiatku našej cesty pomôcť pri správnom vnímaní našej každodennosti? Mnohí učitelia duchovného života odporúčajú, aby sme si v danom dni prečítali slová z liturgie dňa (rytmus môže byť týždenný, teda nedeľné evanjelium nás bude viesť celý týždeň, alebo denný – bude nás viesť evanjelium z daného dňa). Ide vlastne o akúsi „prozreteľnostnú vodiacu niť“, ktorú nám dáva Cirkev.

Tak, ako každá práca, aj „tkanie“ nášho životného príbehu si vyžaduje určité podmienky:

Postoj očakávania, túžby po Slove a pripravenosti

Ak máme niekoho radi, potom čakáme na každého jeho slovo, správu či mail s vnútorným postojom lásky, ktorý nás bude viesť k dynamickej odpovedi. Aj vo vzťahu k Božiemu slovu je potrebná pripravenosť kráčať, nechať sa viesť Svätým Duchom. „Nehybnosť nepatrí ku kresťanskému vydávaniu svedectva, ani poslaniu Cirkvi. Svet potrebuje kresťanov, ktorí sa nechajú rozhýbať, ktorí budú neúnavne kráčať cestami života, aby ku všetkým priniesli Ježišovo utešujúce Slovo. Každý pokrstený dostal povolanie ohlasovať (…) – ohlasovať Ježiša, povolanie k evanjelizovaniu: ohlasovať Ježiša.“ (pápež František).

Na prečítanie listu, sms alebo mailu potrebujeme čas. Aj na prečítanie úryvku z evanjelia dňa je potrebné rezervovať si vhodný čas. Najlepšie je stretnúť sa s týmto Slovom na 10 až 15 minút večer predchádzajúceho dňa. Pri pozornom čítaní (prečítať si Slovo hoci i niekoľkokrát očami, prípadne polohlasne) je dôležité nájsť si tiež vhodné miesto, kde máme aj vonkajšie ticho – prostriedok k vnútornému stíšeniu sa. Potrebné je zároveň čítať text s milujúcou pozornosťou rozumu a láskou srdca, akoby sme ho mali pred očami prvýkrát. Po prečítaní si máme určiť konkrétnu prosbu o ovocie meditácie. Je totiž dôležité prosiť predovšetkým o túžbu po Bohu, po načúvaní mu. Od veľkosti našich túžob potom závisí hĺbka našej modlitby. Ak už máme absolvované uvedenie do Slova (napríklad to, ktoré ponúkame v našej rubrike), môže nám to pomôcť pri vyjadrení toho, o čo chceme Boha prosiť. Zaspávajme so Slovom, ktoré nás oslovilo, hoci mu ešte nemusíme rozumieť.

 Na to, aby sme vnímali, ako niť Slova v našej každodennosti pretkáva, premieňa a vedie naše udalosti, nestačí to Slovo iba prečítať, pozorne si ho vypočuť a vzbudiť v sebe túžbu žiť ním. Slovo je potrebné zamilovať si a s láskou uchovávať vo svojom srdci. Preto je dôležité, aby sme si počas dňa vyhradili aspoň 30 minút na osobnú modlitbu. Najvhodnejším časom je ráno. Tento osobný rytmus života so Slovom si ale každý musí prispôsobiť podľa vlastných možností. Jedno je pritom isté – o tento čas je potrebné zabojovať, ak chceme, aby nás evanjeliá nielen informovali, ale tiež formovali podľa Ježiša; pripodobňovali nás k nemu a ukazovali nám nový spôsob, ako tkať naše životné príbehy. Božie slovo tak máme nielen čítať, ale aj vychutnávať a zotrvávať v ňom. Táto modlitba by mala angažovať celú našu osobu, všetky naše schopnosti: rozum, srdce i vôľu.

Zachovávanie a vnímanie Slova v každodennosti uľahčuje prax zapisovania si tých slov a viet, ktoré nás najviac oslovili a odhalili úmysly nášho srdca. Hlboko prežité a zapísané Slovo sa tak stane výzvou a svetlom nášho života. Inú prax pomoci zas predstavuje opakovanie meditácií – stretnutí s tým Slovom, ktoré nás oslovilo a vracia sa k nám.

Veľmi dôležitým momentom je tiež naše večerné stretnutie sa so Slovom. Z perspektívy končiaceho sa dňa totiž môžeme vidieť, ako sa Slovo, ktoré otváralo náš deň, stáva jasnejšie a pochopiteľnejšie, pretože vďaka Božej milosti sme mohli vnímať, ako posilňuje trhliny dňa, zošíva jeho diery, premieňa udalosti, dokonca koná zázraky, ktoré vníma a chápe len naše srdce. Večerná prax, nazývaná i spytovaním svedomia, nás teda učí hlbšiemu pohľadu na každodennosť. Nespočíva v surovej sebakontrole vlastných postojov – je to predovšetkým pohľad na „krosná“ našej každodennosti a rozpoznanie zlatej nite Božej prítomnosti, lásky, starostlivosti a nežnosti v nej. Večerná štvrťhodinka pred Bohom je predovšetkým uvedomením si toho, že Boh na mňa celý deň, aj teraz, pozerá s láskou a prijíma ma v otcovskej láske ako svoje milované dieťa – bez ohľadu na to, čo sa v tomto dni udialo, stalo. V duchu prijatia a lásky mu preto prerozprávajme náš deň, chvíle, udalosti, v ktorých sme zvlášť vnímali jeho lásku, vedenie, ochranu. Vedome sa k nim vráťme a poďakujme za ne. Prizrime sa tiež viac našim citom, myšlienkam, túžbam a prechádzajúc jednotlivé udalosti dňa si všimnime, ako sme odpovedali na Slovo, ktoré oslovilo naše srdce vo vzťahu k Bohu, sebe a blížnym. Úprimne ho odprosme za chvíle, keď sme na jeho Slovo neodpovedali, zabudli, nespoliehali sa naň, že sme málo milovali. Na záver obnovme v sebe túžbu po počúvaní Slova, v zotrvávaní v ňom, obnovme si prosbu, ktorú v nás zrodilo Slovo (napríklad z uvedenia do meditácie). To nám pomôže v prežívaní živého, osobného vzťahu s Bohom a v dosiahnutí cieľa života – jednote s ním, ako to krásne vyjadrila blahoslavená Mária Celesta: „Z celého srdca túžim dosiahnuť svoj jediný a konečný cieľ, ktorým je najplnšie zjednotenie s mojím jediným a najvyšším Dobrom, a iba jemu sa páčiť.“

Zverme toto naše „tkanie“ života niťou Slova presvätej Bohorodičke, a to slovami pápeža Františka: „Ó, Mária, žena a matka, ty si utkala vo svojom lone božské Slovo; ty si svojím životom vyrozprávala zázračné Pánove diela. Vypočuj naše príbehy, uchovaj ich vo svojom srdci a osvoj si aj tie príbehy, ktoré nikto nechce počúvať. Nauč nás spoznať niť dobra, ktorá sa vinie dejinami. Pozri na hromadu uzlov, do ktorej je zamotaný náš život a ktorá paralyzuje našu pamäť. Tvojimi jemnými rukami sa dá rozmotať každý uzol. Žena Ducha, matka nádeje, inšpiruj aj nás. Pomôž nám vytvoriť príbehy mieru, príbehy budúcnosti. A ukáž nám cestu, ako môžeme tieto príbehy prežívať spoločne.“ 

Helena Dudová, OSsR
Časopis Misionár 03/2020

Predchádzajúce príspevky nájdete TU.

The post Lectio Divina III.: Vnímať a tkať svoj životný príbeh niťou Božieho slova appeared first on Zasvätený život.

(Ján Blaško) Židia boli pyšní na chrám, na jeho majestátnosť a velebu. Bol však zničený. Ostal po ňom len známy Múr nárekov. Čo všetko si si už v živote vybudoval, a zrútilo sa to? Nezostal kameň na kameni, len veľké sklamanie. Nezúfaj, vždy môžeš začať odznova. Je bolestivé, ak sa rúca stavba tvojho egoizmu. Niekedy to poriadne zabolí. Ale Boh ti pomáha búrať všetky stavby, ktoré ti bránia prežívať svoj vzťah s ním.

( Štefan Ančočik ) Čas od času sa ľudia stretávajú na rôznych oslavách a tam sa rozprávajú osobné blahoželania. Čo si prajeme na prvom mieste? Zdravie. Stále sa utvrdzujeme slovami: „Hlavne ti prajem to zdravíčko, lebo to je základ. A potom peniaze, úspech, pokoj v rodine, šťastie a aby sa ti splnili všetky sny.“ Myslíte si, že to stačí? Veď keď si to rozoberieme v objektívnej pravde, tak nakoniec aj tak o všetko prídem v momente smrti. A tak čo si máme priať, aby to bolo kresťansky správne? Kardinál Špidlík hovorí, že Boh Otec nám dá to, čo si prosíme. Ak si prosím len zdravie, úspech, peniaze, šťastie a splnené sny, tak to dostaneme v určitej miere, ktorá je nám určená. Ale Boh má moc nás obdarovať aj tým najväčším darom, a tým je spása mojej nesmrteľnej duše – večný život! Nič krajšie a dôležitejšie pre mňa neexistuje. Preto keď oslávencovi prednášam prianie, tak hovorím: „Prajem vám dar spásy, pevnú vieru, zdravie a ochranu Presvätej Bohorodičky. A všetko ostatné, čo vám pomôže na ceste do neba, vám Pán Boh pridá zadarmo.“ Veď aj na sviatok sv. Mikuláša sme spievali tropár svätému, kde je napísané: „Tvoja pokora ťa povýšila a chudoba obohatila, otče, arcipastier Mikuláš. Pros Krista Boha, aby spasil naše duše.“ Usilujme sa byť verný Bohu a doprajme jeden druhému, aby sme sa tešili na veľkú odmenu v nebi.