09:00 – Zamyslenia na dnes

Pri príležitosti tohtoročného štátneho sviatku 230. výročia Ústavy udelil poľský prezident dňa 3. mája 2021 vysoké štátne vyznamenania aj siedmim Slovákom. Medzi nimi bol aj kapucín Tomáš Konc. Pre pandemické opatrenia mu Rytiersky kríž Radu za zásluhy Poľskej republiky odovzdal poľský veľvyslanec Krzystof Strzalka pri skromnej ceremónii na Poľskom veľvyslanectve až 13. mája 2021.

V roku 2019 vydalo kapucínske vydavateľstvo Tomášov Denník z väzenia. Pred samotný text historických denníkových záznamov zaradil ich autor kratšiu reflexiu o svojom životnom príbehu. Azda je príhodné – aj vďaka tejto príležitosti, ktorá umocňuje ich aktuálnosť – sprístupniť tento mierne upravený text aj čitateľom a čitateľkám Zasväteného života. Zasvätení určite často premýšľajú o príbehu vlastného zasvätenia. Takto o ňom premýšľal Tomáš Konc.

Dejinný rámec príbehu

V roku 1975 prebehla v Helsinkách konferencia, ktorá sa venovala slobodnému šíreniu informácií. Pre komunistov boli jej závery len zdrapom papiera. Niektorí veriaci na Slovensku ich však zobrali vážne a začali zo zahraničia pašovať náboženskú literatúru. Tí, ktorí unikli pozornosti totalitnej moci, šťastne preniesli tony knižiek na Slovensko, a to aj na svojich vlastných pleciach. V roku 1983 som sa pokúsil aj ja zapojiť do tejto činnosti. Spočiatku to fungovalo a na Slovensko sme s priateľmi z Poľska priniesli desiatky batohov kníh. No 12. 12. 1983 nás prichytila poľská pohraničná stráž. Zavreli nás, mlátili, držali na samotkách, obvinili a po 4 mesiacoch previezli do väznice v Košiciach a napokon do Bratislavy. Po ukončení vyšetrovania nás pustili na pár mesiacov na slobodu, ale po súde v marci a v júni 1985 nás čakal návrat do väzenia. Najviac si napokon odsedel priateľ Lojzo Gabaj, nasledoval som ja presne s rokom basy natvrdo a Braňo Borovský prepustený na podmienku. Každý z nás si vytrpel svoje. Je isté, že psychické následky si nesie každý jeden z nás.

Zakaždým, keď sa otočí jedna stránka životného príbehu a otvorí sa nová, prichádzajú priatelia a niektorí povedia: napíš niečo! Stalo sa tak aj pred desaťročiami, keď som sa vrátil z väzenia. Písal sa august 1986. Ešte mi v ušiach dunel buchot väzenských mreží, krik dozorcov, vulgárne nadávky spoluväzňov a v spoločnosti vrcholila husákovská normalizácia. Mal som v rukách dekrét o vylúčení z univerzity, pracoval som v partii horolezcov na opletaní skál sieťami nad cestami a železnicou. Po večeroch, hoci som bol po práci fyzicky unavený, chytil som pero, vytiahol starý červený zošit a písal spomienky z väzenia. Pokúšal som sa nespomínať mená, vedome som zamlčal štruktúru skrytej Cirkvi, do ktorej som patril, a nič som nepísal ani o povolaní a poslaní kapucína. Vtedy mi ani len nenapadlo, že o 4 roky sa definitívne večnými sľubmi začlením medzi kapucínov (do rádu som vstúpil 19. 3. 1983) a o 8 rokov budem vysvätený na kňaza. Mal som úplne iné plány. V prvom rade som sa túžil vrátiť na univerzitu, odkrútiť si zvyšný rok vojenčiny a hľadať si cestu životom. V tomto rozpoložení som ani nevedel, čo si mám myslieť o predvolávaní štátnej bezpečnosti na obávanú Februárku.

Cesta ku kňazstvu

V rámci spovede mi niekedy okolo roku 1975 môj spovedník povedal, že je presvedčený o mojom povolaní ku kňazstvu. V čase normalizácie ma táto myšlienka značne rozrušila. Vážim si spovedníkov, ale vtedy som hľadal hlavne výhovorky. O 12 rokov neskôr mi to zopakoval spovedník v západných Čechách počas vojenčiny. Onedlho aj tretí a napokon mi to ľudia začali pripomínať aj v tých najmenej očakávaných situáciách.

Moja cesta k rozpoznaniu povolania nebola úplne priamočiara. Od detstva ma fascinoval František z Assisi. Na prvé sväté prijímanie ma pripravoval františkán. V čase dospievania ma spovedali kapucíni alebo som chodil do kostola františkánov. Tam som prvýkrát miništroval. Ale vážne som o vstupe do rehole ako dieťa alebo tínedžer neuvažoval. Po maturite a birmovke však prišla zmena. Cítil som potrebu zvoliť si celoživotné povolanie a poslanie. Pre duchovné povolanie som sa rozhodol náhle v čase adorácie na Silvestra v roku 1982. Kapucínov mi poradil spovedník, a tak som sa prihlásil. Po niekoľkých mesiacoch čakania prišla pozitívna odpoveď. Začal som s túžbou stať sa diakonom. Presne ako sv. František.

V civilnom živote som bol poslucháčom Technickej univerzity, vtedy sa volala SVŠT. Dotiahol som to s pekným prospechom do tretieho ročníka. V lete 1984 ma však zo školy vylúčili pre uväznenie za pašovanie kníh. Po návrate z väzby som nemal chuť pokračovať v duchovnom povolaní, ale chcel som sa zachovať čo najúprimnejšie. Pre nejakú basu predsa nezmením tak vážne plány… Rozhodol som sa pokračovať v tajnej formácii a štúdiu u kapucínov ďalej.

Takto som sa pretĺkal až do nežnej revolúcie. Po ukončení všetkých peripetií väzenského života a života vojaka povinnej základnej služby som sa akýmsi zázrakom dostal späť na univerzitu. Bolo to v Prahe a na prihláške mi odporučil štúdiá veliteľ útvaru delostrelcov v Klatovoch, kde som predtým slúžil. V lete 1988 som nastúpil na povinnú chmeľovú brigádu v západných Čechách a v septembri som začal študovať biofyziku na Karlovej univerzite v Prahe. Tam som zažil nežnú revolúciu. Pravidelne som chodil na Václavské námestie demonštrovať a napodiv ma tam už nik nemlátil obuškom. Prišla sloboda a takmer zadarmo. Ako štvrták na biofyzike som začal študovať diaľkovo aj teológiu na Karlovej univerzite.

Cez prázdniny som pre kapucínsku formáciu a štúdium jazyka chodieval do Talianska. Tam, v kolíske nášho rádu v Camerine, som sa po rozhovore s biskupom a kapucínom Francescom Gioiom rozhodol pre kňazské povolanie. Hlavným dôvodom bola túžba slúžiť a na to potrebné prirodzené schopnosti a dary, ktoré som v sebe objavil. Nekonali sa žiadne nadprirodzené stretnutia s anjelmi a ani som nemal žiadne videnie či zjavenie. Moje povolanie dozrievalo pomaly, postupne. V kasárňach v Brne, vo Zvolene a v Klatovoch, vo väznici v Poľskom Tarnowe a v Novom Sączi, na svahoch slovenských kopcov, v Kysaku, v Dražovciach, v Hornej Lehote, v Banskej Štiavnici, vo Vozniciach či v Mochovciach… Všade som sa o krôčik posunul. Moja cesta od prvého rozhodnutia sa pre duchovné povolanie až ku kňazskej vysviacke trvala desať rokov.

Štúdiá

Priznávam, išlo o jedno veľké dobrodružstvo. Latinčinu som študoval tajne u Stanleyho rodičov a učil ma ju aj kapucín Matej Pätoprstý. Tajné skriptá filozofie mi dal páter Šebastián. Roky som ich študoval, konzultoval, čítal doplnkovú literatúru. Popritom bežali moje štúdiá na technike a neskôr v Prahe na „Matfyze“. Stále som sa zdokonaľoval. V latinčine mi pribudol aj nový profesor – tajný dominikán a na univerzite v Dejviciach viacerí profesori Karlovej univerzity. Po návrate z Prahy som chcel pokračovať v štúdiu u jezuitov v Bratislave, ale predstavení ma poslali do Prešova na gréckokatolícku teologickú fakultu. Opäť diaľkovo, no už som býval v kláštore. Po úspešných rozdielových skúškach, diplomovke na tému bioetiky a štátniciach som ako diakon a magister teológie konečne prijal dňa 5. 2. 1994 kňazskú vysviacku. V bratislavskom kostole kapucínov ma vysvätil biskup Dominik Hrušovský. Na spovednú skúšku som išiel do Trnavy k biskupovi Dominikovi Tóthovi a tá prebehla v latinčine. Biskup sa divil, odkiaľ ju tak dobre ovládam.

Vstúpil som do pastoračného kolotoča v Bratislave a v Podkoniciach. Od septembra 1994 do júla 1995 nasledovala takmer ročná služba v Ríme na kapucínskej generálnej kúrii. Potom som prijal na tri roky službu kňaza v nemocnici. Keďže som bol aj učiteľ, popri pastorácii som učil dva roky na gymnáziu fyziku a náboženstvo a dva roky som pracoval ako asistent na Katedre fyziky Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. Študijné dobrodružstvo sa skončilo v roku 2003 obhajobou mojej dizertácie na tému empatie. Podobnú tému som si zvolil aj pre rigoróznu skúšku z učiteľstva fyziky v Bratislave. Po obhajobe týchto dvoch prác som si povedal, že už stačilo. Mal som 40 rokov a dospel som k názoru, že prednosť má predsa len pastorácia. Človek je dôležitejší než veda. Občas ešte niečo napíšem, publikujem, ale nepovažujem to už za také dôležite. Priority sa mi posunuli. Prečo?

Temná stránka

Po piatich rokoch kňazskej služby som vyhorel. Pociťoval som depresiu, fóbie, zistil som, že popíjam alkohol a mám problém. Zhoršila sa mi astma z detstva. Začal som mať strach zo samého seba, nadšenie sa vytrácalo. Nastúpili sebaľútosť a hnev na seba i na iných. Triasli sa mi ruky, točila sa mi hlava a prišli panické ataky a úzkosť. Aj pri šoférovaní som mal strach, že strhnem volant a zabijem sa. V roku 1999 som navštívil lekára a ten mi predpísal lieky a odporučil abstinenciu. Pochopil som, že som si popíjaním ponajprv v spoločnosti a potom aj osamote vypestoval závislosť. Roky vojenčiny, robotníckeho života a príležitostných osláv s alkoholom sa neúprosne sčítali. Telo a mozog si všetko pamätali. Rozhodol som sa nepiť alkohol mimo slávenia svätej omše. Po desiatich rokoch však tento spôsob prestal fungovať. Znova som začal piť a zachránila ma až kompletná hospitalizácia. Pochopil som, že nie som tým, ktorý zvláda nepitie mimo omše. Bol to len čas obmedzeného pitia a na radu lekárov a psychológov som vstúpil do rôznych skupín triezvosti a abstinentov.

Stal sa zázrak. Depresia zmizla. Fóbie a úzkosti zmizli. Astma prešla do ľahšej formy. Pochopil som, že Boh buduje novú etapu môjho života na mojej slabosti a chorobe. Získal som stovky nových priateľov, s ktorými si navzájom pomáhame. Zmysel mojej kňazskej služby sa rozšíril o nový rozmer vďaka smrteľnému ochoreniu. A dnes som vďačný aj za svoju temnú minulosť. Ak vidím, že to má zmysel, otvorene o nej rozprávam.

Tomáš Konc, OFMCap

Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 02/2021.

The post Svedectvo: kapucín Tomáš Konc a Denník z väzenia appeared first on Zasvätený život.

V Trnave si Konfederácia politických väzňov Slovenska a Kongregácia milosrdných sestier sv. Kríža 21. 6. pripomenuli 70. výročie súdneho procesu (sr. Zdenka) Cecília Schelingová a spol. na Kalvárii pri bývalom starom cintoríne, kde bola sr. Zdenka pochovaná po svojej smrti v roku 1955 až do zrušenia cintorína a exhumácie v roku 1979. V tomto procese boli 17. 6. 1952 odsúdení sr. Zdenka Cecília Schelingová (12 rokov väzenia), sr. Svätoslava Katarína Lukačovičová (11 rokov väzenia), Marta Sandtnerová (7 rokov väzenia) a Jozef Juran (10 mesiacov väzenia) za pokus o oslobodenie väznených kňazov: saleziánov dona Štefana Sandtnera, dona Titusa Zemana, dona Andreja Dermeka, dona Pavla Pobieckého a diecéznych kňazov Mons. Viliama Mitošinku a Mons. Justína Beňušku.

Veniec k pamätnej tabuli blahoslavenej sr. Zdenky za KPVS položil bývalý politický väzeň Vladimír Domorák. Nový predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa Jerguš Sivoš pri tejto príležitosti odovzdal dekrét veterána protikomunistického odboja a pamätnú medailu ÚPN sr. Eve Helene Mihokovej SCSC, internovanej rehoľníčke, bývalej provinciálnej predstavenej, ktorá pracovala spolu sr. Zdenkou v Štátnej nemocnici v Bratislave.

Za sestry sv. Kríža sa prihovorila zástupkyňa provinciálnej predstavenej sr. Tatiana Repková SCSC. Nasledovala pobožnosť krížovej cesty, zameraná na utrpenie a myšlienky sr. Zdenky, ktorú viedol kňaz – salezián don Jozef Luscoň. Ten sa zároveň poďakoval sr. Zdenke za jej úsilie o záchranu jeho spolubratov saleziánov.

Odkaz na videozáznam

Peter Sandtner

The post Pripomenuli si 70. výročie procesu (sr. Zdenka) Cecília Schelingová a spol. appeared first on Zasvätený život.

Niektorým ranám nerozumie nikto, len ich nositeľ a Boh. Niektoré rany sú príliš hlboké a úplne sa nezahoja po celý život. Niektorých rán sa musíme dotknúť a postarať sa o ne, aby tak mohli byť premenené.

V Cirkvi sa v posledných rokoch pomerne často a veľa hovorí o uzdravovaní zranení či rodových koreňov prostredníctvom modlitby. Vízia rýchlej úľavy od neraz dlhoročnej bolesti, ale aj možnosť urobiť tak bez nutnosti vyhľadať odbornú pomoc a podstúpiť nezriedka náročný a zdĺhavý liečebný proces, môže byť lákavá. Samozrejme, nemožno podceňovať ani spochybňovať obrovský význam Božej milosti v živote človeka trpiaceho fyzickou či psychickou bolesťou. Hojenie rán na duši je však zvyčajne dlhodobým a náročným bojom, ktorý vyžaduje nasadenie neraz i posledných síl. V snahe povýšiť milosť nad prirodzenosť neraz strácame zo zreteľa trpiaceho človeka, ktorý zúfalo túži po uznaní statusu obete, ale aj práva prežívať bolesť svojich rán bez obmedzení. Nebyť uzdravený určite nemusí byť prejavom slabej viery. Práve naopak, vytrvalé nesenie kríža traumy môže byť tým najsilnejším svedectvom, prostredníctvom ktorého sa človek spája s trpiacim Kristom. O to viac, ak je zranenie súčasťou života zasväteného človeka. Na druhej strane, objať raneného, podoprieť ho na životnej ceste (či už v duchovnom alebo inom povolaní) je jedinečnou evanjeliovou výzvou pre tých, ktorí boli traumatických skúseností ušetrení.

Čo je to trauma?

Predstavte si dieťa, ktoré kráča po ulici so svojimi rodičmi. Zrazu sa spoza zákruty vyrúti auto, v rýchlosti vyjde na chodník a dieťa sa ocitá pod kolesami. Zdá sa, že dieťa je pri vedomí. Malé telíčko je však posiate ranami, odreninami, pravdepodobne má niekoľko zlomenín a tiež ťažký otras mozgu. Rodičia ho postavia na nohy, oprášia ho a zoberú domov. Tam rany vydezinfikujú a ďalej sa správajú, akoby sa nič nedialo. Keďže zlomeniny neboli fixované, viaceré kosti sa zrastú na krivo, po ranách zas ostanú škaredé jazvy. Je pravdepodobné, že i na mozgu ostanú celoživotné stopy zranenia. A dieťa ide životom ďalej. Kráča a snaží sa behať i napriek bolesti. V škole sa ťažko sústredí na učenie. Ak sa ho niekto dotkne, je v podstate jedno či ho chce objať alebo udrieť, bolesť je rovnaká. A preto sa ľuďom vyhýba alebo na nich reaguje podráždene. Učitelia, deti i vlastní rodičia ho považujú za zlé a neposlušné, bolesť ho sprevádza celým životom. Ešteže existujú rôzne spôsoby, ako ju utlmiť – drogy, alkohol, lieky. Niekedy má veľkú chuť to všetko ukončiť. Nepochopené a nemilované. Dobroprajní veriaci mu radia, aby rany prijal, obetoval či dokonca začal mať rád. Dá sa to vôbec? K lekárovi sa dostane v hodine dvanástej po neúspešnom pokuse o samovraždu. Röntgen odhaľuje skutočnú príčinu bolestí. Nasleduje dlhá a namáhavá liečba, niekoľko operácií, rehabilitácie. Na konci je však svetielko nádeje na lepší život bez bolesti. Tá námaha za to určite stojí. Podobný príbeh prežívajú ľudia s nezahojenými ranami na duši.

Výraz „mám z toho traumu“, prípadne „zranilo ma to“ je pomerne často používaný aj v bežnej komunikácii. Slovo trauma v gréckom origináli znamená rana. Kým v medicínskej terminológii pod traumou rozumieme predovšetkým zranenie v dôsledku úrazu (odtiaľ názov traumatológia), pojem psychická trauma označuje zranenie psychiky, ktoré je dôsledkom nadmerne zaťažujúcej skúsenosti. Rozhodujúca je pri tom individuálna miera zraniteľnosti konkrétneho človeka. Obzvlášť devastačné následky zanechávajú traumatické skúsenosti, prežité v detstve a počas dospievania. Ide najmä o týranie, zneužívanie, zanedbávanie, ale aj o nedostatok prejavených citov a pozornosti voči dieťaťu. Opakované zraňovanie v najbližších vzťahoch spôsobuje tzv. komplexnú traumatizáciu, ktorá sa prejavuje obzvlášť závažnými negatívnymi zmenami v prežívaní, myslení a správaní, ba dokonca spôsobuje fyziologické zmeny na vyvíjajúcom sa mozgu.¹ Dospelý človek, ktorému dieťa dôveruje, predstavuje v jeho živote významný zdroj istoty a bezpečia, na druhej strane má najväčší potenciál ublížiť mu. Následky takýchto zranení sú omnoho vážnejšie než po iných – jednorazových skúsenostiach (napr. živelná katastrofa, autonehoda).

Môže byť trauma dedičná? Otázka znie ako zdanlivý nezmysel. Samozrejme, existujú ochorenia, v prípade ktorých sú známe genetické dispozície. Vďaka tomu sa neraz vyskytujú v niekoľkých po sebe idúcich generáciách. Ako však možno zdediť niečo, čo sa jednoducho prihodí bez nášho pričinenia? „Transgeneračný“ prenos traumy z rodičov na deti nie je v novšej literatúre neznámym pojmom. Až donedávna vedci predpokladali, že genetická výbava, ktorú sme dostali do vienka pri počatí, je nemenná, i keď jej výsledok ovplyvňujú životné skúsenosti. Najnovšie výskumy ukazujú, že existuje tzv. „nezdedená dedičnosť“. Prežívanie a správanie našich predkov sa môžu zapísať do štruktúry našej DNA. Traumatická skúsenosť rodičov dokáže skutočne zmeniť bunky detí i vnúčat, ktorí jej sami neboli vystavení.² V súčasnosti sú mnohí veriaci oslovení témou uzdravenia rodových koreňov. Vízia možnosti zastaviť sériu negatívnych udalostí či ochorení v rodine je mimoriadne lákavá. Samozrejme, nechceme spochybňovať ani umenšovať hodnotu modlitby. V tejto súvislosti však treba opakovane parafrázovať výrok sv. Tomáša Akvinského. Ak chceme zakúsiť milosť uzdravenia či nadprirodzenú silu, statočne niesť následky traumy, na prvom mieste sa musíme postarať o zranenú prirodzenosť v rozsahu, v akom je to len možné.

Mimoriadne silný zdroj traumatizácie predstavuje sexuálne zneužívanie v akejkoľvek podobe. Spomedzi rozličných foriem násilia voči človeku a osobitne voči dieťaťu spôsobuje najhlbšie a zväčša celoživotné rany. Ursula Wirtz v tejto súvislosti používa výstižnú metaforu „vraždy“ duše. Ide o ťažký útok na ľudskú dôstojnosť, ktorý závažným spôsobom ničí telesnú, duševnú a duchovnú integritu.³ Kým iné formy násilia dušu rania, sexuálne zneužívanie ju priamo zabíja, keďže zasahuje najintímnejšie jadro ľudskej bytosti. Dieťa pritom zvyčajne dostatočne nerozumie tomu, čo sa deje, keďže násilník často nie je agresívny ako napr. pri týraní, avšak vo väčšej miere využíva klamstvo a manipuláciu. Status obete zneužívania je spojený s výraznou spoločenskou stigmou.O tejto téme sa jednoducho nehovorí. V dôsledku toho sa mnohí mylne domnievajú, že sexuálne zneužívanie je zriedkavé a určite sa nedeje v našom blízkom okolí, resp. medzi veriacimi. Žiaľ, opak je pravdou.

Život s ranami

Týranie, zanedbávanie a zneužívanie, ale aj emočný chlad, prípadne závislosti, duševné ochorenia či vážne konflikty medzi rodičmi nenechajú v detskej duši kameň na kameni. Zasahujú pritom všetky oblasti prežívania a správania; telesného a duševného zdravia, oblasť sociálnych vzťahov, duchovný život a prežívanie viery.

Duševné a telesné zdravie. U ľudí s traumou bol preukázaný až 8-krát vyšší výskyt iných pridružených psychických ťažkostí, predovšetkým depresie a úzkostných porúch, ale aj rozličných typov závislostí. Poruchy, ktoré sú následkom traumatizácie, často odolávajú bežnej farmakologickej liečbe. Ak duša nemôže prejaviť svoju bolesť, často prehovorí práve cez telo. Ľudia s traumou častejšie navštevujúvšeobecných lekárov, prežívajú telesnú bolesť a majú zhoršenú imunitu. Môžu byť viac náchylní na zmeny srdcovej činnosti, bolesti hlavy, problémy s dýchaním, tráviace ťažkosti či sexuálne dysfunkcie. Veľmi časté sú poruchy spánku.

Zmeny presvedčení o sebe, o iných a o svete. Traumatizovaný človek stráca schopnosť dôverovať ľuďom a svetu, cíti sa bezmocný a bezbranný. Na bezvýznamné podnety môže reagovať prehnane, keďže pri náznaku ohrozenia sa v mozgu „zapína“ poplašný systém rovnako, ako to bolo v ťažkých situáciách, ktorým musel čeliť v minulosti. Ľudia s rozličnými traumatickými skúsenosťami, s ktorými som sa mala možnosť stretnúť, často udávali vágny či generalizovaný pocit viny (som zlá/zlý). Majú pocit, že sú „špinaví“, zlí a hriešni, prípadne nehodní prijať sviatosti, pričom nevedia jasne definovať, čím konkrétnym sa previnili. Vo sviatosti zmierenia je potrebná zvýšená citlivosť spovedníka, keďže obete nie sú schopné správne diferencovať medzi zlým pocitom zo seba a reálnym previnením.

Posttraumatické príznaky. Ide predovšetkým o znovuprežívanie udalosti, vyhýbanie sa konkrétnym podnetom a tzv. flešbeky (záblesky spomienok na traumatický zážitok). Tie sa objavujú ako reakcia na zdanlivo nevinné podnety – pachy, zvuky, dotyky, prejavy intimity, ale aj konkrétne miesta, čas, ba dokonca náboženské prostredie či modlitbu, alebo pasáž zo Svätého Písma (napr. „ako i my odpúšťame našim vinníkom“, „cti otca svojho a matku svoju“). Častým následkom je tiež rôzna miera disociácie. Ide o odpojenie emócií či telesného prežívania, akési „zmrznutie“ v situácii, ktorá nie je nebezpečná, príp. pocity nereálnosti seba a okolitého diania.Prejavuje sa tiež nočnými morami, v ktorých sa zvyknú vyplavovať vo dne potlačené obsahy. Obzvlášť zraňujúce spomienky môžu byť dokonca potlačené a zabudnuté na dlhé roky.

Medziľudské vzťahy. Keďže k ublíženiu došlo vo vzťahu, ktorý bol zároveň blízky a dôverný a na druhej stane zraňujúci, rovnako rozporuplné môže byť správanie obete k druhým a nadväzovanie vzťahov. Môže byť chladný, tvrdý až agresívny, ale aj neistý, príliš opatrný a nedôverujúci. Niekedy môže človek naopak hrať navonok rolu usmievavého muža či láskavej zbožnej ženy (prípadne rehoľníka/rehoľníčky). Keďže okolie nikdy celkom nepochopí ich prežívanie, môžu sa cítiť osamelí a izolovaní.

Práca. Obeť zneužívania môže mať sklon k perfekcionizmu a workoholizmu. Akoby dokonalým výkonom chcela presvedčiť seba a iných o vlastnej hodnote. Môže ísť tiež o prejav túžby mať niečo pod kontrolou alebo pomôcť sebaočisteniu. Opačným extrémom je výrazne znížený pracovný výkon a apatia, ktoré často súvisia s depresiou.⁴

Duchovný život. Bolestivá konfrontácia s mlčaním Boha v situácii utrpenia môže viesť k deformácii obrazu o ňom. Obeť akoby nedokázala komunikovať s niekým, komu nedôveruje, dôsledkom čoho sú problémy v modlitbe. Veriaci sa môžu usilovať vykompenzovať svoju hriešnosť a nehodnosť snahou zapáčiť sa Bohu praktizovaním viery. Môže ísť o kompulzívne modlenie, rigidné dodržiavanie prikázaní, časté spovede, ale aj  nadmerné posudzovanie tých, čo majú iný názor. Aj voľba duchovného povolania môže byť podvedomým spôsobom, ako odčiniť svoju vinu, prípadne sa vyhnúť intimite. Kláštor môže byť v istom zmysle bezpečným prostredím. Samozrejme, ak je zranenie pomenované a terapeuticky ošetrené, rehoľný život či kňazstvo nemusia byť vylúčené. Rany sa dokonca môžu stať zdrojom väčšej citlivosti a pochopenia pre iných, ako aj tzv. „posttraumatického rastu“ zraneného človeka.

Cesta k uzdraveniu

Už je to nejaký čas, veľa sa zmenilo k lepšiemu a môžem to tu zanechať. Bolesť je tu so mnou stále. Avšak celé roky nebola „iba“ so mnou, ja celá som bola bolesťou.

Keď sú rany príliš hlboké, cesta k uzdraveniu môže byť dlhá, náročná a neraz i celoživotná. Ako pomôcť traumatizovanému človeku a ako sa na liečebnom procese môže podieľať on sám?

Psychoterapia. Ak človek nesie so sebou následky akejkoľvek traumy, ktoré ho obmedzujú v každodennom živote a vzťahoch vrátane vzťahu s Bohom, ak upadá do depresie, úzkosti a beznádeje, ak sa spomienky vracajú, ak sa cíti bezmocný, najlepším riešením je vyhľadať psychoterapeutickú pomoc. Vzťah s terapeutom vytvára bezpečný priestor na prácu s ranami. Príbuzní obete spravidla nemajú potrebný odstup, sú emočne zaangažovaní a pri snahe pomôcť vyliečiť následky traumy svojpomocne, môže dochádzať k vzájomnému zraňovaniu. Napriek tomu však môžu slúžiť ako súcitní sprievodcovia na dlhej ceste.

Otvorené ucho a srdce. Človek vstupujúci do vzťahu so zraneným blížnym sa nevyhnutne dotýka jeho rán. Môže to byť nepríjemné a bolestné. Dávame mu však tým ten najcennejší dar. Bezpodmienečné prijatie osoby v jej celostnosti, ktoré zahŕňa aj jej zranenia, ťaživú minulosť a bolesť, vytvára optimálne podmienky na liečbu zranení, ktoré vznikli práve vo vzťahoch.

Pravdivosť. Základom pravdivosti je priznanie a pomenovanie všetkých i nepríjemných emócií vrátane „obávaného“ hnevu. Zranený človek potrebuje vedieť, že ho preto neodsudzujeme, naopak povzbudzujeme ho, aby akékoľvek pocity nepotláčal. Dôležité je tiež pomenovanie toho, čo sa stalo, vrátane správneho označenia obete a páchateľa.

Nevhodné poznámky. Keďže zranený človek je mimoriadne krehký, treba sa vyhnúť nevhodným i zdanlivo neškodných poznámkam: „Mal by si sa vzchopiť. – Už to hoď za hlavu. – Nehrab sa v tom neustále. – Skús myslieť pozitívne. – Zameraj sa viac na druhých. – Mal by si odpustiť (niekedy doplnené biblickým citátom).“ Ľudia žijúci s traumou by to radi urobili. Nemusíme im to pripomínať. Namiesto toho by sme mali pri nich stáť, keď to nedokážu. A aké „poznámky sú vhodné“? Niekedy je najlepšie súcitné ticho a spolu-bytie alebo jednoduchá veta. Úžasným príkladom sú slová pápeža Františka obetiam zneužívania: „Boh plače s Vami.“

Nadmerný tlak na odpustenie. Veriaci môžu mať tendenciu nabádať obete k čo najskoršiemu odpusteniu, pričom vôbec nerešpektujú skutočnosť, že nejde o jednorazový akt, ale o dlhodobý  proces. Zástancovia čo najskoršieho odpustenia pritom zvyčajne sami nikdy neboli nútení odpustiť extrémne zraňujúci čin. Tlak, ktorý týmto spôsobom vyvíjajú, môže byť zvnútornený. Obete následne prežívajú silnú potrebu odpustiť a prehĺbené pocity viny z toho, že to (zatiaľ) nedokážu. Rýchlym odpustením sa zároveň môžu podvedome vyhýbať náročnej terapeutickej práci; dúfajú, že to bude skratka k uzdraveniu.⁴ Lepším riešením je vzdať sa akéhokoľvek posudzovania a dať obeti najavo, že má právo prežívať aj negatívne emócie. Len tak sa dokáže postupne vydať na cestu uzdravenia, na ktorej sa môže dostaviť odpustenie.⁵ Nikto nemá právo súdiť rýchlosť ani výsledok tohto procesu. Ak by niekto po ťažkom úraze nešiel na nedeľnú sv. omšu, azda nikto by ho nedokázal obviniť z ťažkého hriechu. Čo keby sme boli podobne zhovievaví aj v prípade ľudí po vážnom úraze duše?

Písanie. Každá forma vonkajšieho vyjadrenia vlastnej bolesti má zmysel. Nemusíme mať literárne nadanie, avšak z negatívnych zážitkov, pocitov a myšlienok sa skutočne možno „vypísať“. Výskumy poukazujú na vysokú efektivitu terapeutického písania. Traumatizovaný človek si takto nanovo skladá vlastný rozbitý príbeh a dáva mu zmysel.

Modlitba žalmov. Zranení ľudia majú často problém vyjadriť svoje prežívanie. Práve modlitba žalmov im môže ponúknuť neraz chýbajúce slová. Viaceré žalmy obsahujú základné prvky, ktoré sú dôležitou súčasťou procesu uzdravenia z traumy. Ide najmä o otvorené vyjadrenie vlastného bolestného prežívania, obnovenie zmyslu pre spravodlivosť a oživenie nádeje do budúcnosti.⁶ Žalmy môžu byť súčasne výborným prostriedkom na vyjadrenie potláčaného hnevu (napr. žalm 109). Trpiacim ľuďom sa príliš pozitívne motivačné citáty z Písma môžu javiť vzdialené, kým nárek vracia hlas umlčanému srdcu.

Ako hovoriť jazykom Boha

Pápež František v jednom zo svojich listov pripomína, že bolesť traumatizovaných bratov a sestier je i našou bolesťou. Preto by sme k nej nemali byť ľahostajní. Pápež ďalej upozorňuje, že náš životný štýl je často v rozpore so slovami Máriinho chválospevu, ktorý ticho zaznieva naprieč históriou: „Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno (Lk 1, 51 – 53)“.⁷ Ľudia s akýmkoľvek zranením by vždy mali mať dôležité, ba dokonca popredné miesto v Cirkvi i v srdciach ostatných veriacich. „Súcit je jazykom Boha,“ pripomína pápež v inom príhovore. Ak si ho osvojíme, je pravdepodobné, že sa s ním dokážeme porozprávať, keď sa raz uvidíme z tváre do tváre.

1 Kliethermes, M., Schacht, M., Drewry, K. (2014). Complex trauma, Child and Adolescent Psychiatric Clinics of North America, 23, 2, 339–361.
2 Curry, A. (2019). Parents’ emotional trauma may change their children’s biology. Studies in mice show how, July 18, https://tinyurl.com/dtnx5ds3.
3 Wirtz, U. (2008). Vražda duše, Praha: Portál.
4 Karkošková, S. (2014). Obete sexuálneho zneužívania detí medzi nami. Veľký Šariš – Kanaš: Ascend.
5 Pollock, A. (2016). Why I Don’t Use the Word ‘Forgiveness’ in Trauma Therapy, GoodTherapy, Jan 20, https://tinyurl.com/y68m2afk.
6 Dickie, J.F. (2019). Lament as a Contributor to the Healing of Trauma: an Application of Poetry in the Form of Biblical Lament, Pastoral Psychology, 68, 145–156.
7 Pope Francis (2018). Letter of His Holiness Pope Francis, Aug 20, https://tinyurl.com/h8tskbk9.

Jana Vindišová

Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 02/2021.

The post Keď sú rany príliš hlboké: (zasvätený) život s traumou appeared first on Zasvätený život.

V sobotu 25. júna prijal pápež František členov Orionovskej duchovnej rodiny pri 150. výročí narodenia jej zakladateľa sv. Luigiho Orioneho, známeho v Taliansku ako don Orione. Rehoľníkov, rehoľníčky i laikov povzbudil k vydávaniu evanjeliového svedectva harmonickými vzájomnými vzťahmi v rodinách a komunitách.

Na stretnutie v Klementínskej sále prišiel tentoraz  Svätý Otec bez vozíka, opierajúc sa o palicu. Osobitne pozdravil prítomných rehoľníkov z kongregácie Synov Božej Prozreteľnosti, ktorí majú v tomto čase generálnu kapitulu, pri ktorej si za motto zvolili slová svojho zakladateľa: „Prežehnajme sa a s dôverou sa vrhnime do ohňa nových čias pre dobro ľudí“.

Práve na slová o ohni reagoval pápež vo svojom príhovore, keď citoval Ježišove slová: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul!“ (Lk 12,49). Orionovskú rodinu pápež František vyzval v prvom rade dbať o bratské vzťahy v rodine a v komunite:

„Svedectvo lásky v rehoľnom spoločenstve a v rodine je potvrdením evanjeliového ohlasovania, je to „skúška ohňom“. «Komunita, ktorá je krásna, silná» – to sú slová dona Orioneho – «a v ktorej je plná zhoda sŕdc a pokoj, nemôže nebyť milá, príťažlivá a na povzbudenie pre všetkých“ (Listy I, 418). A stáva sa atraktívnou aj pre nové povolania.“

Zdroj: Vatican News, jb

The post Pápež Orionovskej rodine: Láska v rodine a komunite je „skúška ohňom“ appeared first on Zasvätený život.

V Trnave posvätili Kláštorný antikvariát. Keďže je situovaný v areáli jezuitského kláštora, jeho priestory posvätil P. Martin Halčák SJ, minister miestneho domu, ktorý spolu s nedávno zosnulým superiorom P. Jurajom Dolinským SJ pomohol realizovať majiteľom antikvariátu ich nápad.

Antikvariát sa nachádza v príjemnom prostredí v centre Trnavy na Františkánskej ulici 34. Ponúka výber kníh od životopisov svätcov, cez spiritualitu, biblistiku, teológiu, históriu, spoločenské vedy, literatúru o trnavskom regióne, beletriu a ako špecialitu omšové vína. Otvorený je denne od pondelka do piatka od 10:00 do 17:00 (s výnimkou 12:00 – 12:30).

Pre tých, ktorí to do Trnavy majú ďaleko, je k dispozícii možnosť vybrať si dobrú knihu prostredníctvom internetového obchodu na stránke www.proanima.sk.

Zdroj: TK KBS

The post V areáli jezuitského kláštora v Trnave posvätili Kláštorný antikvariát appeared first on Zasvätený život.

Rehoľníčky neďaleko slovenských hraníc roky týrali mentálne postihnuté deti

Tento článok publikujeme s láskavým dovolením redakcie Svet kresťanstva / Postoj.

Deti údajne bili, zväzovali k posteli, vulgárne im nadávali a za trest ich posielali do mrazu. Vedenie rehole reagovalo rázne.

Rehoľné sestry v Poľsku niekoľko rokov týrali deti a klientov s mentálnym postihnutím v domove sociálnych služieb v meste Jordanów neďaleko slovenských hraníc.

Ako zistil portál Wirtualna Polska, v meste, ktoré leží asi 45 kilometrov od Trstenej, mali rehoľníčky mentálne postihnuté deti biť, priväzovať k posteli, zatvárať do klietok, za trest ich posielať von, aby premrzli, a vulgárne im nadávať.

Niektoré deti boli za trest priviazané k posteli aj celý deň a nemohli ísť ani na toaletu. Pracovníci im dali len plienky. Podľa svedectiev sa stávalo aj to, že deti za trest nedostali ani večeru.

Portál zverejnil aj fotografie a videá z ústavu sestier a výpovede bývalých zamestnancov.

Domov sociálnych služieb spravujú sestry z Kongregácie panien Obetovania Preblahoslavenej Panny Márie v chráme nazývané aj prezentki. Táto rehoľa pôsobí len v Poľsku a jeden dom má aj na Ukrajine a v Ríme. V domove sestier sa nachádzajú deti a dospelí s rôznym stupňom mentálneho postihnutia.

Podľa portálu je v ústave 47 detí, mnohé sa nemajú kam vrátiť a nikto sa o ne nezaujíma, keďže pochádzajú z problémových rodín. Preto sú v zariadení aj osoby, ktoré už dávno prekročil prah dospelosti.

Podľa bývalých zamestnancov sestry zverené deti a aj dospelých klientov fyzicky a psychicky týrali. Jedna z bývalých zamestnankýň ústavu portálu opísala, ako napríklad rehoľníčka jedno dievča zbila a kopala na zemi.

Média opisujú aj prípad ťažko zdravotne postihnutej Mišky, ktorej priväzovali ruky opaskom k posteli. Dôvodom bolo to, že sa v noci zobudila, zasvietila a vyberala veci zo skrine. Niekedy ju sestry zamkli do zadnej miestnosti, kde musela sedieť v kresle až do rána.

Bývalý terapeutka Monika portálu WP opísala, ako „rehoľné sestry deti bijú, kým zamestnanci používajú násilie, aby vykonali príkazy sestier“. Mnohé deti sa totiž proti priväzovaniu a zatváraniu do klietkových postelí urputne bránili.

Terapeutka tvrdí, že ona aj s ďalšou kolegyňou tieto veci odmetali robiť. „Deťom ostali (na rukách) červené stopy po opasku, raz opatrovateľka utiahla šnúrku tak, že som Emilku nevedela odviazať. Bol tam uzol a musel som si pomôcť lyžičkou,“ opísala hrôzy terapeutka.

Sestry mali údajne deti častovať aj hrubými vulgarizmami ako „vychovali ťa v maštali“, „tvoja matka je prostitútka“ či, „keď nebudeš poslúchať, dostaneš na zadok“, pričom používali vulgárne slová.

Deti boli za trest tiež vyháňané von na dvor alebo na záhradu do mrazivého počasia, aby mrzli, a tiež boli nútené sa umývať v studenej vode.

Deti údajne tiež trestali za to, že behali, nepočúvali či kričali. Sestra, ktorá v zariadení pracovala, deti bila mopom, metlou alebo klientov fackovala.

Bývalá zamestnankyňa bola raz svedkom toho, ako tá istá rehoľníčka dala 40- či 50-ročnej mentálne postihnutej klientke takú facku, že si udrela hlavu o stenu. Nahnevalo ju, že klientka, ktorá sedela v kresle, vydávala rôzne zvuky.

Zamestnankyňa má tiež nahrávky jedného dieťaťa, ktoré jej opisuje, ako jej spolubývajúcu z izby sestry bijú.

Pani Marta, ktorá mala v zariadení v Jordanowe svoju dcéru, raz volala s riaditeľkou domova sociálnych služieb. Riaditeľka po skončení rozhovoru telefón zabudla zavesiť. Vtedy počula cez telefón, ako riaditeľka udrela jej dcéru, ktorá si nechcela zobrať lieky, a ako potom kričí: „Bolí! Pozri, čo si urobila! Tečie mi krv!“

Všetky incidenty boli údajne hlásené riaditeľke domova sestre Bronislawe. Tá však nepodnikla žiadne kroky. Podľa zistení novinárov boli niektorí zamestnanci vystrašení a riaditeľky sa báli, mnohí mali strach, že prídu o prácu. Iní laickí zamestnanci sa na týraní klientov tiež podieľali.

Aj z iniciatívy pani Marty bola už v zariadení kontrola, a to ešte v roku 2020. Úrad Malopoľského vojvodstva vtedy konštatoval, že „niektoré situácie sú v rozpore s platnými ustanoveniami o ochrane duševného zdravia“.

Sestry v domove vinu popierajú

Novinárom sa podarilo skontaktovať aj so sestrou Bronislawou, ktorá zariadeniu šéfuje od roku 2008.

„Uisťujem vás, že nikto nezamykal deti do klietky,“ povedala dnes už bývalá riaditeľka ústavu novinárom portálu WP. Vzápätí priznala, že jedno dievča dali na noc do zamrežovanej postieľky, lebo všetko zašpiní a je agresívna. Sestra tvrdila, že má na to povolenie súdu. Na otázku, ktorý súd to povolil a kedy, neodpovedala.

Riaditeľka mala údajne aj vydierať bývalú zamestnankyňu, ktorá podala svedectvo o praktikách v zariadení novinárom, a trvala na tom, aby to odvolala. Poľskí novinári priniesli aj svedectvo ženy, ktorá bola v zariadení v Jordanowe pred 60 rokmi. Tvrdí, že podobné praktiky boli v zariadení bežné už vtedy.

Dnes sú už sestra Alberta, ktorá bola podľa výpovedí voči deťom a klientom zvlášť krutá, a rovnako aj riaditeľka sestra Bronislawa obvinené. Sestry vinu popierajú.

Na incident reagovala aj generálna predstavená sestier prezentiek Anna Telusová, ktorá sa zaviazala túto záležitosť čo najskôr spravodlivo objasniť. Predstavená rádu okrem iného uviedla, že „charizmou našej kongregácie je vychovávať deti a mládež a starať sa o najslabších a bezbranných, preto nemôžeme tolerovať nič, čo je v rozpore s naším poslaním“.

Minulý štvrtok sa rehoľa rozhodla, že sa vzdá prevádzkovania domova sociálnych služieb a jeho správu prevezme powiat (ekvivalent okresu) Sucha Beskidzka s tým, že zariadenie ostane v budovách rehole.

Vedenie rehole tiež vyjadrilo pripravenosť spolupracovať so štátnymi orgánmi pri vyšetrovaní. Ďalšie rozhodnutia rehole budú závisieť od výsledkov prebiehajúcich konaní.

Pavol Hudák / svetkrestanstva.postoj.sk

The post Škandál v Poľsku appeared first on Zasvätený život.

Koncom roka 2020 vyšla v bilingválnom latinsko-slovenskom vydaní 3. časť jedného z kľúčových diel kresťanskej mystiky, dielo Pravidlo dokonalosti od kapucína Benedikta z Canfieldu (1562 – 1611). Ide o dielo, ktoré, ako prezrádza aj svojím podtitulom „stručné a jasné zhrnutie celého duchovného života“, napĺňa kvality renesančného diskurzu vo svojej jasnosti, priamosti, otvorenosti a stručnosti. A hoci jeho myšlienková osnova sleduje obvyklú náuku o rozvoji duchovného života či o troch stupňoch dokonalosti, ako ju poznáme z diel iných kresťanských mystikov, je na nej vybudované dielo výnimočnej originality a vhľadu, ktoré čitateľ u iných autorov nenájde. Mimochodom, ide o dielo, ktoré malo rozhodujúci vplyv napríklad aj na sv. Vincenta de Paul. V jeseni 2021 roku vyšla opäť v preklade kapucína Ladislava Tkáčika a Eriky Juríkovej v jednom zväzku aj jeho 1. a 2. časť.

Ide o renesančné mystické dielo, ktoré je precízne premyslené a koncipované, je založené na hlbokom klasickom vzdelaní a prenikavej inteligencii autora. Nejde o ľahký text a aj preto bolo často chybne interpretované ako obhajoba duchovného kvietizmu a pre niektoré formulácie bolo dokonca v roku 1689 zaradené na tzv. Index zakázaných kníh. Kniha Pravidlo dokonalosti nevznáša existenciálny nárok na nič menšie než na celého človeka. Teda je nebezpečné. Áno, skutočná kresťanská spiritualita je nebezpečná, pretože je premieňajúca, transformujúca, chce poznačiť aj to najnepatrnejšie. Nič nechce ponechať bez povšimnutia. Chce sa zmocniť všetkého, celého človeka, a tak realizovať aj jeho najnetušenejšie možnosti. Vedie poza známe, domácke a obvyklé do nepredstaviteľnej šírky. Náš malý osobný príbeh chce vložiť do príbehu väčšieho, než sme si schopní čo i len predstaviť, chce ho zrýmovať s totálnym príbehom vtelenia, vykúpenia a spásy.

Ide o dielo, ktoré sa môže čitateľovi vzpierať. Jeho odomykajúcim momentom, ktorý zavádza do diskurzu o spiritualite a mystike aj ten neslýchane opovážlivý a tak intelektuálne pohoršlivý nárok nesúmerateľnosti kresťanstva s inými spirituálnymi tradíciami, je totiž jeho trvanie na sebazdieľaní Boha so všetkou závažnosťou tohto tvrdenia. Jeho predpokladom je uznanie radikálnej odlišnosti človeka a Boha, no i ľudskej stvorenosti, podmienenosti. Trvanie na tom, že ľudská bytosť je uspôsobená takéto sebazdieľanie Boha odkryť, uniesť a vydržať. Karl Rahner to objasňuje mimoriadne trefne: „Ak hovoríme, že ,človek je udalosťou absolútneho Božieho sebazdieľania‘, chceme tým zároveň vyjadriť, že Boh pre človeka nielen existuje vo svojej absolútnej transcendentalite ako absolútny, vždy vzdialený, radikálne neprístupný horizont a pôvod… ale aj to, že Boh sa dáva ako taký, ako on samotný… Keď hovoríme, že Boh sa nám dáva v absolútnom sebazdieľaní, potom tým na druhej strane tvrdíme, že toto Božie sebazdieľanie je nám dávané ako blízkosť a nie len ako nejaká vzďaľujúca sa prítomnosť či horizont transcendencie…“ (Základy křesťanské víry. Svitavy: Trinitas, 2002, s. 180). Nekonečné sa zdieľa konečnému na spôsob tajomstva bez toho, aby si ho podrobilo, aby sa ono pod jeho ťarchou rozrušilo a zrútilo. Skôr naopak, práve takto realizuje obdarovaný svoje najvlastnejšie možnosti. Len takto bola a stále aj je mysliteľná spirituálna i mystická cesta človeka.

Ako však čítať renesančný text poctivo? Ako sa na ňom nedopúšťať interpretačného násilia, ako ho nedoráňať či ako sa s ním neminúť? Určite aj vďaka tomu, že ho budeme vedome čítať z vlastnej pozície. Že mu položíme vlastné otázky, že o ňom budeme pochybovať, že budeme pochybovať o svojom čítaní, a tak mu umožníme, aby nám odpovedal. Že s ním vstúpime do poctivého dialógu a on nás vpustí do svojho sveta, ktorý sa stane aj naším svetom. Prisvojí si nás a my jeho. To platí osobitne o tzv. klasických textoch, kde adjektívum „klasický“ chce zachytiť práve mimoriadny potenciál rezonancie s podstatným, ktoré sa ako také môže dotknúť čitateľa aj celé stáročia po svojom vzniku. Text Pravidla dokonalosti je určite takýmto textom.

Ak by bolo treba čitateľa do samotného textu Benedikta z Canfieldu nejako voviesť, mohlo by nám pomôcť pár vypožičaných slov z Knihy osobných rád od anonymného autora mystického stredovekého diela Oblak nevedenia: „Veď to sám Boh vo svojej dobrote pohýna a mnohorakým spôsobom sa dotýka rozličných ľudí… Ako by len niekto mohol povedať, že Boh nemôže osloviť pomocou tohto spisu teba či ktoréhokoľvek tebe podobného človeka“ (The Book of Privy Counseling 11, f. 102b).

Ladislav Tkáčik, OFMCap

Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 02/2021.

Viac o knihe sa dozviete TU.

The post Dielo Benedikta z Canfieldu v slovenskom preklade appeared first on Zasvätený život.

18. jún 2022 bol pre Arnoldovu rodinu na Slovensku výnimočný. Stretli sa všetky tri rehoľné kongregácie, ktoré založil svätý Arnold Janssen: SVD – Spoločnosť Božieho Slova, SSpS – Služobnice Ducha Svätého a SSpS AP – Služobnice Ducha Svätého ustavičnej poklony. Respektíve sa stretli verbisti, modré a ružové sestry.

Ružové sestry vyžiadali povolenie pre toto stretnutie od svojho generálneho vedenia. Majú totiž prísnu klauzúru, ktorá vychádza z ich spirituality – život v skrytosti pre Ježiša a adorovanie Ježiša v Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej.

Bolo to milé neformálne stretnutie v záhrade Kláštora Najsvätejšej Trojice. Páter provinciál Pavol Kruták SVD viedol slávnostné vešpery. Po nich nasledovala opekačka, skvelé jedlo, krásne rozhovory i zábavná vsuvka (v nej mali desiati odvážlivci so zápalkou v ústach povedať názov zvieratka a diagnózy, ktoré si vytiahli a ostatní hádali).

Tak ako verbisti aj modré sestry si veľmi vážime ružové sestry, že nás nesú v svojich modlitbách. Sme vďační Bohu za dar tohto mimoriadneho stretnutia.

Text pripravil:  frt. David Kancian SVD

Zdroj: verbisti.sk

The post Stretnutie Arnoldovej rodiny appeared first on Zasvätený život.

Človeka v misii poháňa Kristova láska, ktorá mu umožňuje prekročiť vlastné limity. „Misionár je učeník, ktorý je tak spojený so svojím Majstrom a Pánom, že jeho ruky, myseľ a srdce sú „kanálmi“ Kristovej lásky.“ O tom hovoril v sobotu 18. júna pápež František pri stretnutí s Komboniánskymi misionármi Ježišovho Srdca, zhromaždenými na generálnej kapitule, ktorých prijal na audiencii vo Vatikáne.

Rehoľa komboniánov sa nazýva podľa svojho zakladateľa sv. Daniela Comboniho (1831-1881), misijného biskupa, ktorý pôsobil v sudánskom Chartúme ako apoštolský vikár pre Strednú Afriku a založil mužskú aj ženskú vetvu komboniánskej rehole.

Motto súčasnej generálnej kapituly znie: „Ja som vinič, vy ste ratolesti. Zakorenení v Kristovi spolu s Combonim“. Pápež František sa s misionármi podelil s podnetmi práve na túto tému:

„V skutku, misia – jej zdroj, jej dynamika a jej plody – je úplne závislá od spojenia s Kristom a od sily Ducha Svätého. Ježiš to jasne povedal tým, ktorých si vybral za „apoštolov“, t. j. „vyslaných“:  «Bezo mňa nemôžete nič urobiť» (Jn 15,5). Nepovedal: „Môžete urobiť málo“, nie, povedal: „Nemôžete urobiť nič“. V akom zmysle? Môžeme robiť veľa vecí: iniciatívy, programy, kampane… veľa vecí, ale ak nie sme v Ňom a ak cez nás neprechádza jeho Duch, všetko, čo robíme, je v jeho očiach ničím, čiže to nemá žiadnu hodnotu pre Božie kráľovstvo.“

Avšak, ak sme spojení s Kristom, prinášame hodnotné plody, a to je tajomstvo kresťanskej misie, vysvetlil ďalej Svätý Otec slovami:

„Naopak, ak sme ako ratolesti dobre pripevnené k viniču, miazga Ducha prechádza z Krista do nás a všetko, čo robíme, prináša ovocie, pretože to nie je naše dielo, ale je to láska Krista, ktorá pôsobí cez nás. To je tajomstvo kresťanského života a zvlášť misie kdekoľvek – v Európe, v Afrike i na iných kontinentoch. Misionár je učeník, ktorý je tak spojený so svojím Majstrom a Pánom, že jeho ruky, myseľ a srdce sú „kanálmi“ Kristovej lásky. (…) Pretože „ovocie“, ktoré chce od svojich priateľov, nie je nič iné ako láska, jeho láska, ktorá pochádza od Otca a ktorú nám dáva s Duchom Svätým.“

Pápež v tejto súvislosti pripomenul prácu zakladateľa rehole, ako aj charizmatickú osobnosť jej ženskej vetvy, rehoľnú sestru Františku Xavériu Cabriniovú (1850-1917):

„Preto niektorí veľkí misionári, ako Daniele Comboni, ale napríklad aj Matka Cabriniová, žili svoje poslanie s pocitom, že ich oživuje a „poháňa“ Kristovo srdce, teda Kristova láska. A toto „poháňanie“ im umožnilo vyjsť von a dosiahnuť presah: nielen presah geografických hraníc a limitov, ale predovšetkým presah svojich vlastných osobných limitov. Toto je motto, ktoré vám musí rezonovať v srdci: ísť do presahu, ísť za, ďalej, vždy s očami na horizonte, lebo vždy je tu horizont, aby sme išli zaň. To, k čomu nás podnecuje Duch Svätý, je vyjsť zo seba samých, z našich uzavretostí, z našej sebastrednosti, a ísť k druhým, na periférie, kde je najväčší smäd po evanjeliu.“

Audiencia komboniánskych misionárov sa konala len niekoľko dní pred sviatkom Ježišovho Najsvätejšieho Srdca, ktoré si osobitne ctia. „Základnou črtou Kristovho Srdca je milosrdenstvo, spolucítenie a nežnosť,“ poznamenal pápež František a misionárov povzbudil, aby aj oni používali tento „univerzálny jazyk“ lásky:

„Milosrdenstvo a láskavosť je univerzálny jazyk, ktorý nepozná hranice. Avšak toto posolstvo nesiete nielen ako jednotliví misionári, ale ako spoločenstvo, a to znamená, že treba dbať nielen na osobný štýl, ale aj na štýl komunitný.“

V súvislosti s komunitným misijným svedectvom Svätý Otec pripomenul Ježišove slová: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (porov Jn13,35).

Zdroj: VaticanNews, mh, jb
Ilustračné foto: Markéta Zelenková / Člověk a Víra

The post Pápež komboniánom: Misionár v spojení s Majstrom prekračuje svoje limity appeared first on Zasvätený život.

Spoločnosť sv. Pavla (paulíni) má od svojho zakladateľa bl. Jakuba Alberioneho charizmu súžiť evanjelizácii cez médiá. Pestovať komunikáciu s „evanjeliovosťou“ a „čistotou“ nie je len profesia, ale povolanie, zdôraznil pápež.

Pri príležitosti generálnej kapituly paulínov sa v sobotu 18. júna Svätý Otec prihovoril členom rehole pri osobitnej audiencii vo Vatikáne. Najprv im na papieri odovzdal svoj pripravený príhovor zameraný na „medziosobné vzťahy v globalizovanom a hyperprepojenom svete“. Potom im dal spontánnymi slovami niekoľko podnetov o dôležitosti ich charizmy pre Cirkev a pre celú spoločnosť. Okrem iného uviedol:

„Komunikácia je viac než len povolanie: je to poslanie. … A vy máte povolanie komunikovať čisto, evanjeliovo. Ak si zoberieme dnešné médiá, chýba v nich čistota, úprimnosť, úplnosť. Dezinformácia je na dennom poriadku: jedna vec sa povie, ale mnohé iné sa zatají. Musíme dbať na to, aby sa to v našej komunikácii viery nestalo, aby komunikácia vychádzala práve z povolania, z evanjelia, bola jasná, zreteľná, dosvedčená vlastným životom.

Treba nielen komunikovať, ale aj vykúpiť komunikáciu zo stavu, v ktorom sa dnes nachádza, v rukách celého sveta komunikácie, ktorý buď hovorí polovicu, alebo jedna stránka ohovára druhú, očierňujú sa navzájom, či niektorá stránka ponúka na podnose škandály, pretože ľudia sa radi kŕmia škandálmi, teda jedia špinu. Nie je to pravda? Je to tak.

Z komunikácie, toho vzťahu medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým, ktorý je v znamení Trojice, sa tu stáva tento nestráviteľný, špinavý, nečistý pokrm. Vaším poslaním je, aby komunikácia bola čistá, jasná a jednoduchá. Nezanedbávajte to, je to veľmi dôležité!“

Zdroj: Vatican News, jb
Foto: Markéta Zelenková / Člověk a Víra

The post Pápež: Komunikovať bez mediálnej špiny je profesia, ale aj povolanie appeared first on Zasvätený život.