09:00 – Zamyslenia na dnes

Zasvätený život sa nachádza v samom srdci Cirkvi ako prvok rozhodujúceho významu pre jej poslanie. V gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku pôsobí viacero rehoľných spoločenstiev.

V tomto dieli Gréckokatolíckeho magazínu priblížili Kongregáciu sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie, ktoré každý mesiac v spolupráci s LOGOS TV prinášajú školu modlitby bl. Jozafáty.

Zdroj: logos.tv

The post Čo robia rehoľné sestry, keď sa nemodlia? (video) appeared first on Zasvätený život.

Časopis Naša Žilinská diecéza od januára 2020 predstavuje postupne zasvätených, ktorí pôsobia v tejto diecéze. Aj my siahneme do archívu a ukážeme vám ich na našej webovej stránke.

Viac o časopise TU.

Errata: Foto: Mária Melicherčíková

-fc-

The post Zasvätení v Žilinskej diecéze: misionárky lásky appeared first on Zasvätený život.

Z každodennej skúsenosti vieme, ako nás vedia prejavy hnevu v našich komunitách a medziľudských vzťahoch zaskočiť, prekvapiť, ba aj znechutiť. Hlboko v našom vnútri často pretrvávajú zranenia, že nám niekto hnevlivo niečo vytkol alebo na nás vyskočil, nakričal… Ešte ťažšie nám padne, keď úprimne skonštatujeme, že my sami sme niektoré svoje negatívne pocity a prejavy hnevu nezvládli. Najhorší je azda nepríjemný pocit napätia, nepochopenia, nedorozumenia, ktorý po výbuchu hnevu nasleduje. Ak neprišlo k vzájomnému zmiereniu a odpusteniu, „dočasne“ pretrváva akási nedeklarovaná dohoda o neútočení, ktorá v nás postupne vyvoláva pocit sklamania, frustrácie, uzavretia sa do seba, ba aj vzájomné vzťahy sa postupne stávajú chladnými a formálnymi… no vo svojom vnútri vnímame, že takýto stav nie je v súlade s naším zasvätením a deklarovanými hodnotami. Aký postoj zaujať? Na čo klásť dôraz pri našej vnútornej premene? Je to naša prehra alebo príležitosť na rast?

Prijať svoju ľudskosť a krehkosť

Často opakujem, že komunita – medovník neexistuje. Totiž aj my zasvätené osoby sme „z mäsa a krvi“. V prvom rade každý z nás má svoju povahu: niekto je sangvinik, ďalší cholerik alebo melancholik a podobne. Vo väčšine prípadov aj naše reakcie vyplývajú z našej povahy. Napríklad u sangvinika sa hnev prejaví ľahko, ale rýchle sa stratí; cholerik sa zas nahnevá veľmi často a dokáže nahnevať predovšetkým iného cholerika. Aj melancholická a flegmatická povaha majú svoje osobitné prejavy. Samozrejme, že povahy nie sú vždy v „čistom stave“, ale bývajú vzájomne prepojené.

Dôležité je uvedomiť si intenzitu hnevu u seba, ale aj u tých, s ktorými prichádzame do kontaktu. Totiž nie každý prežíva hnev a vnútorné napätie rovnakým spôsobom. Nižšia intenzita hnevu nás zväčša nevyvedie z rovnováhy.

Podstatnou zložkou nášho hnevu sú emócie. A tie nemáme vždy a hneď pod kontrolou, často sa ozvú nečakane, sú silnej intenzity, niekedy nimi zostaneme zaskočení, ba aj iných vedia prekvapiť najmä vtedy, keď si myslia, že sme pokojnej a prívetivej povahy.

Zvyčajne sú rozšírené dva protikladné názory na hnev: podľa niekoho je hnev „zlý“ a nemali by sme ho vyjadrovať, pretože ten, kto stráca kontrolu nad sebou, je sebec a nie je pánom samého seba; iní zastávajú opačný názor: hnev je „dobrý“ a užitočný pocit a máme ho prežívať a dávať najavo, v opačnom prípade sa to prejaví negatívne v psychickej i telesnej rovine. Odborníci však tvrdia, že žiadna z krajností nie je správna. Ako iné ľudské sklony aj hnev treba prijať ako súčasť našej ľudskosti a krehkosti, no súčasne pracovať na jeho stvárňovaní.

Musíme mať na zreteli, že hnev je vášeň, ktorá je súčasťou nášho života. Často si to však priamo či nepriamo nechceme priznať. Hovoríme skôr, že nás niekto alebo niečo nahnevalo! Všetci máme čosi, čo nás nahnevá, pretože všetci niečo netolerujeme, máme slabosti alebo nejaké staré zranenie, ktoré sa ešte nezacelilo: keď sa nahneváme, často to nie je pre objektívnu vec, ale pre niečo iné, pre čosi „staršie“, na čo sme azda zabudli. Ide o klasickú kvapku, ktorá pretečie pohárom, a my „vybuchneme“. Prejavy hnevu sú však rôzne. Niekto hnev prejaví priamo, pretože už je neovládateľný, ale vzhľadom na to, čo sa stalo, je jeho prejav neprimeraný. Niekto zameria svoj hnev na osobu, ktorá ho nevyprovokovala, pretože nemá odvahu postaviť sa proti pôvodcovi hnevu alebo mu nemôže čeliť: jednoducho „vyvŕši sa na inom“.

„Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom“ (Ef 4, 26)

Keď sa v nedeľu večer modlíme kompletórium, v 4. žalme nájdeme verš, ktorý hovorí: „Hneváte sa, ale nehrešte“ (v. 5). Aj svätý Pavol v Liste Efezanom hovorí podobne: „Hnevajte sa, ale nehrešte! Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom“ (4, 26). Iste, svätý Pavol nás nepovzbudzuje, aby sme sa hnevali… Používa totiž sémantický spôsob vyjadrovania. Ako hovorí Milan Bubák: „Pavol zrejme, tak ako to robia moderné psychologické vedy, rozlišoval medzi emóciou hnevu a správaním založeným na hneve. Emócia hnevu je dobrá, pretože (…) upozorňuje nás na nespravodlivosť. No správanie založené na hneve môže už byť zlé, a teda hriešne. Môže, ale nemusí! Existuje totiž aj dobré správanie založené na hneve.“

Azda najzákernejším hnevom je tzv. pasívna agresivita. Klinickí psychológovia takto definujú správanie, ktorým chceme niekoho nepriamo potrestať (často v ňom vyvolávame pocit viny naším úmyselným tichom, chladnými reakciami, správajúc sa, akoby bol ten, kto je pred nami, za niečo vinný, a preto ho trestáme). Kto iného „napadne“ týmto pasívnym spôsobom, môže očakávať bezprostrednú agresívnu odpoveď, pretože takéto správanie útočníka pokladá obeť zvyčajne za agresiu a trest. Bohužiaľ, ten, kto sa uchyľuje k pasívnej agresii, vyprovokuje u iného roztrpčenie a bude sa danému človeku vyhýbať. Odborníci konštatujú, že vzťahy človeka s pasívno-agresívnym správaním nie sú dlhotrvajúce, ba naopak – sú povrchné.

Svätý Pavol nás povzbudzuje, aby sme na záver dňa nezotrvávali v negatívnych pocitoch a hneve, ale všetko odovzdali Pánovi a „Boh pokoja nás utvrdí v každom dobre“ (Hebr 13, 20 –21).

Niektoré rady

Čo konkrétne by sme mohli urobiť, aby sme riešili konfliktnú situáciu. Všimnime si niekoľko praktických rád:

1. Prosiť Pána, aby upokojil naše emócie a obdaroval nás vnútorným pokojom.
Krátkou modlitbou vzývať Pána a pozerať sa na konflikt z diaľky, akoby sme stáli na nejakom vyššom kopci alebo na balkóne. Týmto spôsobom nepodľahneme ľahko emóciám, nepokoju a napätiu.

2. Zamerať sa iba na predmet debaty.
Pri konfliktoch často strácame z dohľadu prítomný problém a v nekonečnej špirále si navzájom vyčítame minulé omyly a nepochopenia, prípadne doň vťahujeme nepodstatné fakty a argumenty. Treba sa zamerať iba na daný problém a vyjadriť ochotu hľadať spoločné riešenie.

3. Nezovšeobecňovať.
Nevyjadrovať nekompromisné a zovšeobecňujúce úsudky a tvrdenia: „Nikdy neprídeš načas!“, „Si stále rovnaká!“, „Vždy mi to robíš!“… Takéto tvrdenia zraňujú a ochladzujú vzťahy.

4. Kritizovať správanie, riešenie a nie osobu.
Keď vyjadrujeme svoje pocity z toho, čo druhý urobil, a z našej vnútornej nepohody, netreba vyjadrovať úsudky o danom človeku, ale hovoriť o účinkoch jeho správania a pocitoch, ktoré v nás vyvolalo. Týmto spôsobom druhá osoba nezaujme obranný postoj a je väčší predpoklad, že zváži dôsledky svojho správania.

5. Formulovať špecifické požiadavky.
I keď niekedy vyjadríme s niečím svoj nesúhlas, môžeme zároveň ponúknuť konkrétne kroky s riešením.

6. Zhrnúť idey, pocity a názory druhého prv, ako vyjadríme svoje.
Týmto spôsobom má druhý pocit, že sme ho pozorne a so záujmom počúvali, a je väčší predpoklad, že aj my budeme podobným spôsobom vypočutí.

7. Uznať svoje omyly a chyby, poprosiť o prepáčenie.
Ide o náročný krok, pretože naše ego sa bráni a vykrúca. Je to však zlatá ihla, ktorá odstráni každú bublinu nedorozumenia, napätia a nevraživosti.

8. Naučiť sa počúvať, byť empatickým a tolerantným.
Konflikty často vznikajú aj preto, že iného nedokážeme počúvať. Často si totiž počas konfliktu myslíme, že iného počúvame, ale de facto počúvame samých seba, t. j. myslíme už dopredu na to, ako inému odpovedať na jeho argumenty. Treba prejaviť viac empatie, teda vcítiť sa do sveta a ideí druhého. Nemusíme vo všetkom s druhou osobou súhlasiť, ale tolerovať iný názor, postoj, riešenie je žiaduce.

Štefan Turanský, SDB

Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 01/2020.

The post Hnev náš každodenný: Problém či príležitosť na rast? appeared first on Zasvätený život.

Prvé čítanie: Kniha Múdrosti 1,13-15; 2,23-25

Prvé čítanie predstavuje Boha ako milovníka života. Prirodzeného i večného života, ktorý nikdy nekončí. Ten však závisí od toho, či človek spravodlivosť aj uskutočňuje a či svoj život chápe ako Boží dar. Podľa Knihy Múdrosti spravodlivým a rozumným môže byť len ten, kto nezabudol, že je tvorom, čo vzišiel z Božích rúk a vie, že neustále potrebuje Božiu pomoc. Preto hľadá Pána s úprimným srdcom. V skutočnosti sa boj medzi životom a smrťou odohráva v samom základe ľudskej prirodzenosti – na dne srdca každého z nás. Čiže nakoľko sa rozhodujeme pre dobro alebo zlo.

Druhé čítanie: 2. List Korinťanom 8,7.9.13-15

Ôsma a deviata kapitola druhého listu Korinťanom sa zaoberá otázkou zbierky pre núdznych spolubratov v jeruzalemskej cirkevnej obci, ktorá najmä v dôsledku prenasledovania zo strany židov trpela veľkou chudobou. Pavol v nich vytrvalo povzbudzuje Korinťanov k uskutočňovaniu tohto dobrého diela. Podľa neho Ježišov pozemský život nás učí láske k chudobe a súcitu s núdznymi. Tomu, že pravý život je ovocím sebaovládania a ku vzkrieseniu možno prísť iba skrze smrť. Ako Korinťania, tak i každý z nás si môže svoje smerovanie overiť práve vďaka konkrétnym skutkom voči núdznym.

Evanjelium: Mk 5,21-43

Dotyk, ale aký?

Keď zástupy i učeníci strávili Ježišove lekcie, preplavil sa späť do Kafarnauma vykonať veľké znamenie na dvoch bezvýznamných ženách. Boli rozdielne a predsa vzájomne si blízke. Prvou je v presnom preklade dievčatko, ešte neplodné a druhou je žena chorá, a preto neplodná. Jedna žila 12 rokov, druhá už 12 rokov živorí. Dievčatko nerobí pre svoju záchranu nič a chorá žena už urobila všetko. Mladšia ešte nič nevlastní, staršia už všetko utratila na lekárov. Prvá ešte nemá svoje miesto v spoločnosti a druhá oň prišla na dlhé roky úplne. Z oboch uniká život – preto sú obradne nečisté. A predsa sú obe milovanými dcérami.

Podobnosť oboch príbehov sa prejavuje aj na spoluúčinkujúcej partii. Učeníci, ktorých sa Ježiš opýtal,  kto sa ho dotkol ironicky mudrujú, či nevidí, že sa naň tlačia zástupy. Jairovi domáci si zas nechcú dať pokaziť hlasné nariekanie, a tak sa Ježišovým slovám, že dievča iba spí, vysmejú.

Aj keď Ježiš zverejňuje ženinu intimitu a naopak skrýva vzkriesenie dievčatka,  je pri oboch rovnako vnímavý, súcitiaci, láskavý. Prijíma i odovzdáva uzdravujúci dotyk. Zdá sa, že všetky naše racionalizačné zdôvodňovania, realistické podozrievanie a zdanlivo duchaplná kritika nevyváži čo i len jednu empatickú slzu. A nielen to. Môže natrvalo prekážať dotykom viery. Aj keby ich bolo toľko, ako pri tlačenici v zástupe. Uzdravená žena vycítila Ježišovu moc, pocítila uzdravenie a precítila Ježišovu zľutovnú lásku k nej nečistej a znečisťujúcej. Dievčatko pocítilo teplo, silu jeho zdvíhajúcej ruky a začulo volanie k životu i pokyn k nasýteniu.

S oboma ženami je v súzvuku Jairus. Bol nielen rozmýšľajúcim – vedel ku komu má ísť pre pomoc – , ale aj milujúcim otcom. Pred Ježišom hovorí o svojom dieťati s nežnosťou: dcérka mi zomiera. No sentimentálny nebol. Dvakrát dôstojne zvládol oznámenie jej smrti. Môže byť aj pre nás príkladom, ako harmonická spolupráca rozumu a srdca uľahčuje vieru. Lebo ak správne integrujeme hlboko ľudské emócie, viera pre nás nezostane teóriou alebo vôľovým vypätím bez trvalého účinku. Aby sme podobne ako Jairus mohli žasnúť nad Ježišovými znameniami, ktoré iní vidieť nevedia.

Dagmar Kráľová, FMA

Publikované v spolupráci s Katolíckym biblickým dielom na Slovensku.

The post Komentár k biblickým čítaniam – Trinásta nedeľa v cezročnom období „B“ appeared first on Zasvätený život.

V roku 2020 sme si pripomenuli 70 rokov od likvidácie kláštorov, ktorého cieľom malo byť ukončenie rehoľného života vo vtedajšom Československu. Zásah štátnej moci voči reholiam dostal názov Akcia K (zameraná na zrušenie mužských reholí, v apríli 1950) a Akcia R (snaha o postupné zrušenie ženských reholí, v auguste 1950). V Slovenskej časti republiky bolo zlikvidovaných 76 mužských kláštorov 17 reholí, v ktorých žilo asi 1 200 rehoľníkov a takmer 140 ženských kláštorov 24 reholí, pričom približne 2 000 rehoľných sestier bolo odvezených do sústreďovacích kláštorov a ďalších približne 1 600 zostalo pracovať v nemocniciach, nakoľko vtedajší režim za ne nemal adekvátnu náhradu.

Toto všetko sú fakty, ktoré iniciovali aj stretnutie rehoľníkov s premiérom Eduardom Hegerom, ktoré sa uskutočnilo dňa 23. júna 2021 na Úrade vlády SR v Bratislave. Za rehoľníkov sa stretnutia zúčastnilo šesť rehoľných sestier, priamych účastníčok Akcie R zo štyroch reholí, ktoré prišli na stretnutie v ich úctyhodnom veku od 87 do 93 rokov: sestry Nonnata Vrbová, DKL, Notburga Galbavá, DKL, Eva Mihoková, SCSC, Bonfília Lešková, SCSC, Sapientia Grígeľová, SMVS a Svorada Salvová, OSU. Sprevádzali ich provinciálne predstavené: Šebastiána Tuptová, SCSC, Belarmína Ivančáková, SMVS, ako aj ďalšie spolusestry. Na stretnutí bola prítomná aj sestra M. Daniela Bezdedová, FDC, bývalá predsedníčka KVPŽR, ktorá sa už niekoľko rokov zaoberá spracovávaním tejto časti histórie a zástupcovia vedenia Konferencie vyšších rehoľných predstavených na Slovensku – predseda KVRPS P. Václav Hypius, CSsR, zástupkyňa predsedu sr. Agnesa Jenčíková, CJ a sr. Jana Kurkinová, FMA, tajomníčka Konferencie.

V oficiálnej časti stretnutia sa prihovoril premiér Heger. Vyzdvihol hrdinstvo rehoľníkov, ktorí boli násilne internovaní do sústreďovacích kláštorov, väznení a využití na nútené práce. Poďakoval za ich nezlomnú vieru, odvahu a vytrvalosť, s akou znášali neľahké obdobie prenasledovania vtedajšej komunistickej moci. Stretnutia sa zúčastnilo spolu s premiérom aj niekoľko poslancov Národnej rady Slovenskej republiky – p. Ján Budaj, p. Anna Andrejuvová, p. Anna Záborská a ďalší. Všetci si s dojatím vypočuli krátke svedectvá prítomných sestier, ktorým v rozkvete života boli odňaté základné práva a slobody, ale napriek všetkému vytrvali a zostali verné Pánovi a svojmu povolaniu.

V závere oficiálneho programu sa v mene rehoľníkov prihovoril P. Václav Hypius, ktorý poďakoval pánovi premiérovi za prijatie a za jasný postoj súčasných predstaviteľov štátu k udalostiam spred viac ako 70 rokov. Pripomenul minuloročné snahy KVRPS zorganizovať spomienkové podujatia pri príležitosti tohto neslávneho jubilea, ktoré sa však kvôli pandémii koronavírusu nemohli uskutočnil, a uistil premiéra o duchovnej podpore a o modlitbách.

Konferenciu vyšších rehoľných predstavených na Slovensku tvorí v súčasnosti 73 reholí, 45 ženských a 28 mužských, ktoré majú svojich členov v 446 rehoľných komunitách na Slovensku. Viac o ich živote ponúkajú stránky www.kvrps.sk aj www.zasvatenyzivot.sk.

-jk-
Foto: ÚV SR

The post Stretnutie rehoľníkov s premiérom Eduardom Hegerom appeared first on Zasvätený život.

Iz 49,1–6

Na slávnosť Narodenia sv. Jána Krstiteľa tvorí starozákonné čítanie druhá zo štyroch piesní, prostredníctvom ktorých Deutero-Izaiáš postupne skladá a osvetľuje tajomný obraz Pánovho služobníka. Pre nás kresťanov je Pánovým služobníkom par excellence Ježiš Kristus, ale zostavovatelia lekcionára vhodne priradili Izaiášov text k dnešnej slávnosti, pretože v ňom čitateľ Písma môže nájsť niečo z duchovného profilu Ježišovho predchodcu.

V prvej piesni hovoril o svojom služobníkovi Boh. V tejto druhej piesni sa predstavuje sám služobník. Spomína si na svoje povolanie, no nekrúži egoisticky okolo seba, lež upriamuje pozornosť na Pána, ktorý ho povolal. Boha dáva do popredia aj pri poukázaní na svoju výzbroj, ktorou sú ústa. Ústa, resp. výrečnosť si nevycvičil vlastnými silami, ale bol obdarovaný a formovaný Bohom. Podobne ani Ján nebude počas svojho pôsobenia viazať poslucháčov na seba, ale pravdivo a s pokorou ich odkáže na silnejšieho ako je on (Lk 3,16).

Slovami „Pán ma z matkinho lona povolal, už v živote mojej matky myslel na moje meno“ (v. 1) služobník vyjadruje, že jeho povolanie sa zrodilo skôr ako on sám. Aj o Jánovom povolaní hovorí Boh Zachariášovi prostredníctvom anjela ešte pred jeho počatím (Lk 1,13n). Poslaním služobníka a zároveň Jánovým poslaním bude priviesť Izrael k Bohu (Iz 49,5; Lk 1,16). V závere Izaiášovej piesne dostáva služobník meno „svetlo národov“ (v. 6), ktorým je vyjadrená jeho nová identita, spojená s rozšíreným poslaním. Boh sa chce svojou spásou dotknúť celého sveta. Ale to už je oblasť, do ktorej Ján Krstiteľ priamo nevstúpil.

Sk 13,22–26

Pavol počas prvej misijnej cesty prichádza do Antiochie v Pizídii a v miestnej synagóge istú sobotu prednáša svoju prvú veľkú kázeň. Časť z nej obsahuje druhé liturgické čítanie dnešnej slávnosti. V niekoľkých riadkoch sú skoncentrované dejiny spásy počnúc Egyptom až po Dávida a jeho potomstvo. Bezprostredne po ohlásení Spasiteľa Ježiša (v. 23) apoštol poukáže na postavu Jána, ktorý je v zhode s evanjeliami predstavený ako Ježišov predchodca a vyzdvihne dve skutočnosti.

Ján hlásal krst pokánia (v. 24). Pokánie (gr. metanoia) je v prvom rade zmena zmýšľania, ktorá zvyčajne predchádza zmenu konania. Ján k tejto premene, či obnove myslenia pozýval všetok izraelský ľud (v. 24). Podľa Jána mal byť každý Izraelita pokrstený, čiže ponorený do nového myslenia. Môžeme teda usudzovať, že nešlo len o vykonanie nejakého obradu, ale cieľom bolo dosiahnuť to, čo vonkajší úkon naznačoval – novú kvalitu života založenú na obnovenom vzťahu s Bohom.

Lukáš v našom úryvku zo Skutkov apoštolov, rovnako ako vo svojom evanjeliu (Lk 3,16), ústami samotného Jána ilustruje rozdiel medzi Ježišom a jeho predchodcom; Ján sa ani zďaleka nemôže a nechce porovnávať s tým, ktorý prichádza po ňom a ktorému nie je hoden rozviazať obuv na nohách (v. 25). Ján plnil dôležitú úlohu a hlásal krst pokánia, ale až Ježiš priniesol nový život. To je Jánov testament – jeho odkaz pre nás –, aby sme žili pred Bohom v pokore.

Lk 1,57–66.80

Evanjelium dnešnej slávnosti nás privádza bezprostredne k narodeniu Jána Krstiteľa, aj keď samotné narodenie sa vlastne vôbec neopisuje, iba stručne konštatuje. Zo štyroch kanonických evanjelií ho spomína jedine Lukáš, ktorý v prvých dvoch kapitolách stavia vedľa seba Ježiša a Jána Krstiteľa s cieľom ukázať Ježiša ako väčšieho, než je Ján.

V úvode perikopy čítame, že Alžbete nadišiel čas pôrodu (v. 57). Grécky text presnejšie hovorí, že Alžbete sa naplnil čas pôrodu. Slovesom naplniť dáva Lukáš opisovanej udalosti teologický rozmer. Jánovo narodenie nie je náhodné a takto sa môžeme pozerať na zrod každého človeka. Nikto neprichádza na svet zo slepej náhody, ale z lásky – konkrétne z lásky Boha. Ľudský život je od začiatku starostlivo zapísaný v Božích plánoch. Starozákonný žalmista túto pravdu vyjadril v nádhernej modlitbe: „Tvoje oči ma videli, keď som ešte nebol stvárnený, a v tvojej knihe boli zapísané všetky moje dni, len pomyselné, lebo som ešte ani jeden neprežil.“ (Ž 139,16).

Podrobnosti Jánovho narodenia zostávajú očiam a ušiam adresátov evanjelia skryté. Dôraz sa kladie na reakcie susedov a príbuzných. Príchod dieťaťa správne chápali ako prejav Pánovho milosrdenstva a radovali sa s Alžbetou. Ich radosť je naplnením slova, ktoré povedal anjel Zachariášovi pri zvestovaní: „jeho narodenie poteší mnohých“ (Lk 1,14). Až potiaľ boli reakcie okolia pozitívne. Zápletka sa odohrala v deň obriezky, keď chceli dať dieťaťu meno. Susedia a príbuzní mali vlastnú tradičnú predstavu, ale Zachariáš a Alžbeta prekročili hranice tradície a obaja vstúpili do priestoru milosti. Osvojili si Božiu predstavu a zhodne dali svojmu dieťaťu meno, ktoré mu vybral sám Boh (Ján = Jahve sa zmiloval).

Jozef Kohút
Foto: Františka Čačková, OSF

Publikované v spolupráci s Katolíckym biblickým dielom na Slovensku.

The post Komentár k biblickým čítaniam – Slávnosť Narodenia svätého Jána Krstiteľa appeared first on Zasvätený život.

Problematika obchodovania s ľuďmi nie je na Slovensku príliš rozšírená, ale predsa je aktuálna. Aj preto Konferencia vyšších rehoľných predstavených na Slovensku (KVRPS) menovala sr. Bohumilu Hajtolovú, CJ, ako svoju zástupkyňu v organizácii RENATE (Religion in Europe Networking Against Trafficking and Exploitation), v ktorej sú zastúpené rehoľné spoločenstvá z 31 európskych krajín zaoberajúce sa činnosťou v oblasti obchodovania s ľuďmi.

Na Slovensku sa realizuje pomoc obetiam cez projekt Stop obchodovaniu s ľuďmi, ktorý od roku 2008 zastrešuje Slovenská katolícka charita v spolupráci s Gréckokatolíckou charitou Prešov. Táto pomoc sa uskutočňuje v rámci Programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi. Gestorom tohto programu je Ministerstvo vnútra SR.

Hlavnou náplňou  projektu sú štyri oblasti:
Reintegrácia – pomoc obetiam začleniť sa späť do života a spoločnosti, v rámci ktorej sa im poskytuje komplexná sociálna, zdravotná, psychologická a právna pomoc a samozrejme bezpečné ubytovanie a materiálna pomoc. Od januára 2019 do apríla 2021 bolo do tohto programu prijatých 31 obetí.

Návraty – ide o pomoc vyslobodeným obetiam s návratom na Slovensko, resp. do krajiny pôvodu (niekedy môže ísť o cudzinca – obeť na Slovensku a vraciame ho do jeho rodnej krajiny). V rámci Návratov sa realizuje spolupráca s ambasádami, políciou i pomáhajúcimi organizáciami v zahraničí. Do spolupráce pozýva aj Ministerstvo zahraničných vecí SR a to pri príprave pracovníkov ambasád pred ich novými misiami. Od januára 2019 do apríla 2021 bolo uskutočnených 13 návratov obetí a poskytnutých bolo 30 prednávratových asistencií.

Národná linka pomoci obetiam obchodovania s ľuďmi – jej hlavnou úlohou je pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli v ťažkej životnej situácií súvisiacej s obchodovaním. Poskytuje taktiež poradenstvo pred odchodom za prácou do zahraničia, poradenstvo rodinným príslušníkom potenciálnych obetí, či pomáhajúcim organizáciám. Od januára 2019 do apríla 2021 bolo na linku prijatých 456 hovorov.

Prevencia a osveta – ich súčasťou sú preventívne aktivity na školách, centrách pre rodiny a deti, azylových a komunitných centrách, či v rôznych pomáhajúcich organizáciách. Každoročne 8. februára na sviatok sv. Bakhity, ktorý Svätý Otec vyhlásil za Svetový deň povedomia a modlitieb za obete obchodovania s ľuďmi, sú organizované modlitby vo farnostiach, spoločenstvách a taktiež cez kresťanské médiá. Je snahou šíriť osvetu aj cez sociálne siete a výstupy v médiách, ktoré o tému prejavia záujem.

Projekty na posilnenie prevencie sú aktuálne stále. Veľkou pomocou v tejto oblasti bola kampaň realizovaná už v roku 2019 pod názvom „Nenechaj sa zotročiť“. Realizovala sa vďaka finančnej podpore Veľvyslanectva Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska. Kampaň bola zameraná na pracovné vykorisťovanie v zahraničí. Jej cieľom bolo vzdelávanie sociálnych pracovníkov pracujúcich s marginalizovanými skupinami v komunitných centrách v najviac ohrozených regiónoch Slovenka (východ, juh).  V 15 mestách a obciach na Slovensku bolo vyškolených vyše 300 pracovníkov a dobrovoľníkov.  Bola realizovaná aj v online priestore. Je možné si pozrieť klip a pieseň rómskej skupiny Gipsy Čáve „Dávaj si pozor, bráško“ a krátke spoty s Egom (JUDr. Michal Straka, slovenský raper, známy pod umeleckým menom Ego) a Riccom Šarközim, ktorí sa prihovárajú mladým ľuďom túžiacim po práci v zahraničí. Pri realizovaní kampane boli nápomocné aj sestry saleziánky, ktoré pracujú s rómskou komunitou v Nitre-Orechovom Dvore a tiež sestry z Congregatio Jesu z Jarovníc.

V období pandémie súvisiacej so šírením COVID-19 (v roku 2020) boli preventívne programy pozastavené. Zorganizovaných bolo iba niekoľko stretnutí s ľuďmi bez domova v organizácii DePaul v Bratislave a s utečencami v Slovenskej humanitnej rade v Košiciach.

V roku 2021 sa opäť rozbehli preventívne aktivity. V spolupráci s už spomínaným Veľvyslanectvom Spojeného kráľovstva sa realizuje online kampaň pod názvom „Ty nie si na predaj!“. Mnoho dievčat a žien je aj dnes sexuálne zneužívaných a predávaných na sexuálne otroctvo do zahraničia. Cieľom kampane je edukácia a prevencia pred sexuálnym vykorisťovaním. Jej súčasťou je video svedectvo bývalej klientky Charity Simony, ktorá si ako mladé 19-ročné dievča prešla týmto peklom nútenej prostitúcie v zahraničí. Aj táto kampaň sa uskutočňuje vďaka cennej skúsenosti a pomoci rehoľných sestier z Congregatio Jesu Silvii Zábavovej a Ráchel Chovancovej. Bližšie o kampani je možné sa dozvedieť TU.

Na záver chceme informovať aj o možnostiach pre zasvätených, ktorí pracujú s ľuďmi na okraji spoločnosti (v sociálnej oblasti), alebo ktorí by mali záujem viac sa dozvedieť o obchodovaní s ľuďmi, či nejakým spôsobom sa v tejto oblasti angažovať, že na webovej stránke https://www.renate-europe.net/ sú priebežne uvedené workshopy spojené so vzdelávaním v tejto oblasti, ako aj ponuka členstva v RENATE (aj pre konkrétne rehoľné spoločenstvo), benefity pre členov RENATE a ďalšie informácie.

Bohumila Hajtolová, CJ
Foto: halfpoint.sk

The post Obchodovanie s ľuďmi je otvorená téma aj na Slovensku appeared first on Zasvätený život.

Pri audiencii prefekta Kongregácie pre kauzy svätých kard. Marcella Semerara v sobotu 19. júna schválil pápež František dekréty umožňujúce blahorečenie skupiny desiatich rehoľných sestier alžbetínok, umučených v roku 1945 v Poľsku, ako aj jezuitského kňaza nemeckého pôvodu zo 17. storočia.

Medzi ďalšími piatimi osobnosťami, ktorým Cirkev úradne priznala hrdinský stupeň cností, je aj francúzsky politik Robert Schuman (1886-1963), jeden z pôvodcov myšlienky zjednotenia Európy. Podmienkou k blahorečeniu v jeho prípade ešte zostáva Cirkvou potvrdený zázrak.

Rehoľníčky umučené v r. 1945 v Poľsku sovietskymi vojakmi

Na základe Cirkvou uznaného mučeníctva bude blahorečených 10 rehoľníčok z Kongregácie sestier sv. Alžbety, ktoré boli zavraždené v Poľsku počas sovietskej okupácie na konci druhej svetovej vojny. Boli brutálne zabité vojakmi Červenej armády na rôznych miestach, v čase medzi februárom a májom roku 1945, kým vykonávali službu pomoci chorým a starým ľuďom. Rehoľníčky sa stali terčom násilia vedeného nenávisťou k viere.

Jednu z nich, sestru Mariu Rosariu Schillingovú, asi 30 vojakov prepadlo a na druhý deň ju zabili. Zúrivosť sovietskych vojakov voči rehoľným sestrám ukazovala ich nenávisť voči viere, najmä voči katolíkom. Naočkovaní ateistickou a marxistickou kultúrou používali znásilnenie ako zbraň poníženia voči osobám v rehoľnom rúchu. Žiadna zo sestier nechcela opustiť svoje poslanie stáť nablízku pri ľuďoch, s vedomím rizík, ktoré podstupujú. Veriaci ich okamžite považovali za mučeníčky. Ich hroby sú stále cieľom mnohých pútí.

V skupine rehoľných sestier alžbetínok, ktorým spomenutý dekrét o mučeníctve naplno otvoril cestu k blahorečeniu, je deväť poľskej národnosti a jedna nemeckého pôvodu. Sú to sestry Paschalina Jahnová, Maria Edelburgis Kubitzkiová, Maria Rosaria Schillingová, Maria Adela Schrammová, Maria Sabina Thienelová, Maria Sapientia Heymannová, Maria Adelheidis Töpferová, Maria Melusja Rybková, Maria Acutina Goldbergová. Nemeckej národnosti je sestra Maria Felicitas Ellmererová.

Horlivý ľudový misionár z nemeckého Ellwangenu

Medzi budúcimi blahoslavenými je aj nemecký jezuitský kňaz Johann Philipp Jeiningen. Narodil sa v roku 1642 v bavorskom Eichstätte a zomrel ako 62-ročný v roku 1704 v Ellwangene. Malá kaplnka zasvätená Matke Božej na vrchu Schönenberg vo Württembersku sa vďaka nemu stala mariánskou svätyňou obľúbenou mnohými pútnikmi.
Ctihodný Boží služobník páter Johann Jeiningen horlivo vykonával ľudové misie po celom okolí Ellwangenu a svojím osobným príkladom svätého života pritiahol mnohých ľudí ku Kristovi. Jeho skoré blahorečenie umožňuje spomenutý dekrét potvrdzujúci zázrak na jeho príhovor.

Hrdinské cnosti piatich ctihodných

Okrem dekrétov o mučeníctve resp. o zázraku vydala Kongregácia pre kauzy svätých aj päť dekrétov potvrdzujúcich hrdinský stupeň cností. Titul ctihodnosti bol na základe týchto dekrétov priznaný svedkom viery, medzi ktorými sú: zakladateľ Kongregácie dcér prozreteľnosti pre nepočujúcich, taliansky kňaz Severino Fabriani (1792-1857); zakladateľka Kongregácie malých sestier Nepoškvrneného srdca Panny Márie, rehoľná sestra Aniela Róža Godecka (1861-1937), narodená v poľskej rodine v Rusku a vyznačujúca sa charizmou služby zameranej osobitne na robotníkov a ich rodiny; ďalej talianska rehoľníčka z Kongregácie malých sestier Bolestnej Panny Márie známych ako sestry „minime“, Orsola Donatiová (1849-1935); španielska rehoľníčka z Kongregácie sestier Nepoškvrnenej Panny Márie, sestra Maria Stella od Ježiša (1899-1982).

Otec zjednotenej Európy ako príklad pre dnešných politikov

Posledným v poradí ctihodných Božích služobníkov je Robert Schuman, francúzsky kresťanský laik, angažovaný v politike. Narodil sa v r. 1886 v Luxemburgu a so svojím advokátskym vzdelaním sa stal významným štátnikom, okrem iného dvojnásobným predsedom vlády Francúzska, a najmä zakladateľom európskeho zjednotenia.

Robert Schuman sa ako 25-ročný angažuje pre najbiednejšie deti a mládež, ktorá nemá nikoho. Willibrod Benzler, ktorý sa neskôr stane biskupom diecézy Metz, ho urobil predsedom diecéznej Federácie katolíckych mládežníckych združení. Potom prišiel rok 1913, rok 60. ročníka tzv. Katholikentagu, Kongresu nemeckých katolíkov, ktorý sa v tom roku slávil v Metzi. V Schumanovi, zapojenom do jeho organizácie, sa rodí sen o zjednotenej Európe, založenej na solidarite a ochrane svetového pokoja. Tento sen sa stane aj cieľom jeho politickej kariéry, ktorá sa začala v roku 1919.

Medzi dvomi svetovými vojnami sa Robert Schuman zaoberá legislatívnou integráciou Alsaska a Lotrinska po pripojení k Francúzsku. Vynakladá energiu na obhájenie konkordátu so Svätou stolicou i na presadzovanie sociálnej spravodlivosti. Roky Druhej svetovej vojny sú veľmi ťažké – najskôr je väznený gestapom, unikne však pred deportáciou do Dachau a roky žije v úkryte. Po vojne zažíva politický návrat, stáva sa členom francúzskeho parlamentu. Zastáva významné posty vo vláde ako minister financií, predseda vlády, minister zahraničných vecí – vždy so štýlom služobníka vecí verejných.

Dokument z 9. mája 1950 vchádza do dejín ako Schumanova deklarácia a vedie k vytváraniu medzinárodných hospodárskych dohôd a štruktúr, ktoré sa stávajú základom Európskeho spoločenstva, spečateného podpisom tzv. Rímskych zmlúv 25. marca 1957. Schuman rozvíja politické vzťahy s partnerskými krajinami, v Nemecku s Konradom Adenauerom a v Taliansku s Alcidem De Gasperim. V období 1958 – 1960 je Robert Schuman prvým predsedom novovytvoreného Európskeho parlamentu.

Za pôsobením verejného činiteľa stojí u Schumana vnútorná hĺbka kresťana, ktorý žije sviatostne, ktorý vždy, keď je to možné, vyhľadáva ticho kláštora na vnútorné zahĺbenie, a ktorý vždy v príprave na svoje politické prejavy uvažuje nad Svätým písmom. Dňa 4. septembra 1963 sa životný príbeh Roberta Schumana uzatvára vo veku 77 rokov vo francúzskom Scy-Chazelles.

Schumanov duchovný odkaz zosumarizoval pápež František 10. mája 2020, deň po 70. výročí Schumanovej deklarácie. V príhovore pri Regina caeli Svätý Otec pripomenul, že odtiaľ pochádza „dlhé obdobie stability a mieru, z ktorého dnes profitujeme“. Odtiaľ prichádza príklad, ktorý by mohol inšpirovať „tých, ktorí majú zodpovednosť v Európskej únii, a sú povolaní čeliť v duchu harmónie a spolupráce sociálnym a ekonomickým dôsledkom pandémie.“

Zdroj: RV, jb, mh

The post Cirkev bude blahorečiť 11 osobností, uznala aj cnosti Roberta Schumana appeared first on Zasvätený život.

Spoznajme dve osobnosti, ktoré nám v dejinách kresťanstva zanechali vzácne svedectvo.

Hostia:
00:18 Pavol Grach, SDB, delegát pre saleziánsku rodinu
01:47 Juraj Pigula OSA, predstavený augustiniánov na Slovensku
06:57 Peter Fotta OP, dominikánsky konvent Košice

Za spoluprácu ďakujeme: Vydavateľstvu Don Bosco https://www.donbosco.sk/, magazínu slovo+ https://www.slovoplus.sk/, zastolom.sk https://www.facebook.com/zastolom/

Predchádzajúce diely a bonusové videá si môžete pozrieť na saleziánskom youtube kanáli.

Viac o tejto téme sa dočítate v brožúrke Vydavateľstva DON BOSCO s názvom Augustín a Tomáš Akvinský.

The post Viera do vrecka: Augustín a Tomáš. Ako hľadali Boha? (video) appeared first on Zasvätený život.

(Martin Krišš) Ježiš chce, aby sme v neho uverili. Zadivil sa stotníkovej viere, zároveň ho za jeho vieru pochválil. Stotník predbehol ostatných vo viere. Mohli by sme povedať – zaskvel sa. Ale tá viera mu neprináša pozemskú slávu, ale súdiac podľa Ježišových slov dáva mu nebeské kráľovstvo. Majme vieru v Boha, prosme Boha o dar viery. Vyprosujme si rast vo viere. Žime každý deň život viery. Vo viere sa modlime. Vo viere konajme. Viera v Boha nech preniká našu dušu i telo. Náš život s Bohom potom druhých privedie k viere v Boha a životu s ním. Aj my môžeme svojou vierou udivovať svet, v ktorom žijeme, svoj každodenný život. Nie aby sme získali svetskú slávu, ale aby sme obsiahli nebeské kráľovstvo pre seba i pre iných. Aký je koniec života bez viery? Tí však, ktorí uverili, sú Božími služobníkmi, vierou sú posväcovaní a nakoniec dosiahnu večný život. Mzdou hriechu je smrť, ale vierou sa dostaneme do večnosti života.