09:00 – Zamyslenia na dnes

„Spravil som pápeža kresťanom“ – s týmto názvom vychádza životopis dona Enrica Pozzoliho, saleziánskeho misionára, ktorý v r. 1936 v Buenos Aires pokrstil Jorgeho Maria Bergoglia. Kňaz pôvodom z Lodi v talianskej Lombardii bol blízkym priateľom Bergogliovcov. Pre malého Jorgeho Maria bol viacero rokov spovedníkom a duchovným sprievodcom a bol nápomocný aj na jeho ceste povolania až po vstup do noviciátu jezuitov.

Kniha s talianskym titulom Ho fatto cristiano il Papa, ktorej autorom je Ferruccio Pallavera vyjde 10. novembra vo vydavateľstve LEV – Libreria Editrice Vaticana. Biografiu duchovného dona Enrica Pozzoliho predstavia najprv 10. novembra v Asti na severe Talianska a následne v Ríme 12. novembra na pôde Pápežskej Univerzity Urbaniana, kde sa na prezentácii zúčastnia kardinál Luis Antonio Tagle, prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov, a don Ángel Fernández Artime, hlavný predstavený saleziánov.

Pápež František už pri niektorých príležitostiach o svojom duchovnom otcovi vydal aj verejné svedectvo, ako napr. pri stretnutí s mládežou na štadióne v Miláne v roku 2017. K vydaniu životopisnej knihy tentoraz prispel predslovom, v ktorom dona Enrica Pozzoliho charakterizuje takto:

„K nemu sa zbiehali všetci, ktorí zažívali nejaký osobitný problém, s istotou, že urobí všetko, aby im poskytol pomoc. Na otca Pozzoliho sa ľudia obracali aj vtedy, keď potrebovali poradiť.

Páter Pozzoli mal zmysel pre realitu. Keď sa stalo niečo nezvyčajné, používal osobitný spôsob vyjadrovania. Siahol si jednou rukou na temeno hlavy a poškrabal sa tam všetkými piatimi prstami, hovoriac „canastos…!“ (uff!) Toto bolo jeho jediné gesto nervozity. Bol to človek obdarený ohromne veľkou rozumnosťou, ktorá vychádzala na svetlo v mnohých radách, ktoré dával ľuďom. Preto si ho všetci veľmi vážili.

Trávil hodiny a hodiny v spovednici a v priebehu rokov sa stal referenčným bodom pre všetkých saleziánov v Buenos Aires a v komunitách v blízkom okolí. Takým bol aj pre mnohých diecéznych kňazov. Opakovane prichádzal spovedať i sestry Panny Márie Pomocnice. Bol to skutočne veľký spovedník.“

Keď si mladý Jorge Mario zvolil za životný smer kňazstvo, svoje rozhodnutie vstúpiť do seminára ako prvému oznámil otcovi. Tento moment z roku 1955 komentuje v predslove k novej knihe týmito slovami:

„Vedel som, že on ma pochopí viac ako moja matka. A skutočne ihneď prejavil nadšenie. Moja matka nereagovala rovnako. Odpovedala mi, že mám najskôr dlho popremýšľať, než prijmem takéto rozhodnutie, že by bolo pre mňa lepšie dokončiť univerzitu a získať titul.“

Dva roky na to Jorgeho Maria Bergoglia postihli veľké zdravotné problémy:

„Bol august 1957. Začal som cítiť pichanie v pravej časti pľúc. Bolesť neustupovala. Moje zdravie skolabovalo, urgentne ma priviezli do nemocnice, bol som veľmi slabý, až tak, že som sa nedokázal udržať na nohách, položili ma na nosidlá.“

Ako je známe, v smrteľnom nebezpečenstve v dôsledku pľúcnej infekcie neskôr mladému seminaristovi odobrali vrchnú časť pravej strany pľúc. V úvode k životopisu dona Pozzoliho sa pápež František rozpomína aj na to, ako sa saleziánsky misionár staval k jeho úmyslu stať sa jezuitom:

„Páter Pozzoli zdieľal so mnou toto moje rozhodnutie a nenavrhoval mi, aby som vstúpil k saleziánom namiesto Spoločnosti Ježišovej. On vždy rešpektoval moje rozhodnutie, nebol to typ kňaza, ktorý by agitoval prozelytov. Informoval sa a povedal mi, že jezuiti ma prijmú do svojho seminára v marci. Bol práve november. Dodal, že by nebolo vhodné, aby som počas tých štyroch mesiacov zostal doma. Nevyhnutne som tiež potreboval fyzicky sa zotaviť, lebo operácia, ktorú som podstúpil, bola veľmi ťažká. Obrátil sa teda na svojho priameho nadriadeného, saleziánskeho inšpektora v Buenos Aires, ktorému predložil moju situáciu.“

Toľko z úvodu pápeža Františka ku knihe „Spravil som pápeža kresťanom“. Jej autor Ferruccio Pallavera o zrode knihy prezradil:

„Keď sa pápež František dozvedel, že píšem knihu o donovi Pozzolim, prejavil mi veľkú láskavosť, keď ma pozval k sebe do Domu sv. Marty vo Vatikáne. A našiel si čas, aby mi osobne porozprával o svojich spomienkach a duchovnom dlhu voči donovi Pozzolimu. Pri viacerých príležitostiach na verejnosti vyjadril svoju vďačnosť tomuto saleziánskemu kňazovi, ktorý stelesňoval ducha dona Bosca: veľkú oddanosť službe, vrodenú lásku k mladým, neúnavnú pracovitosť človeka vždy dobre naladeného a pripraveného žartovať“.

Pápež František niekoľkokrát vyzdvihol pátra Enrica Pozzoliho ako svojho duchovného učiteľa a sprievodcu v ľudskom raste: „Bol veľkým apoštolom spovednice,“ povedal pred tisíckami mladých ľudí na milánskom štadióne San Siro 25. marca 2017 počas svojej návštevy lombardskej metropoly.

Zdroj: VR, jb

The post Vyjde životopis saleziánskeho misionára, ktorý pokrstil budúceho pápeža appeared first on Zasvätený život.

Rozhovor na tému kresťanstvo a psychológia… medzi mníchom a psychologičkou.

Pozvanie na interview prijala Mgr. Jana Vindišová, PhD., odborný asistent na katedre psychológie Trnavskej univerzity.

The post Mních s kamerou: Kresťanstvo a psychológia (video) appeared first on Zasvätený život.

„… posvěťte chrám Hospodina … Vyneste ze svatyně všechno nečisté!“        2. Paralipomenon 29:5, B21

Ve Skotsku mají novoroční tradici, k níž patří vyčištění vlastního domu, vyhození starého popele z krbu a zaplacení nevyrovnaných dluhů. Cílem je odstranit staré věci, aby se udělalo místo pro nové. Stejně tak musíš čas od času vyčistit i svůj duchovní dům. Bible přikazuje: „Vyneste … všechno nečisté!“ (2. Paralipomenon 29:5, B21). Proč? Protože se v nás časem zahnízdí nesprávné postoje, špatný způsob práce a zlozvyky, a my se tak stáváme slepými vůči tomu, co je důležité. Sheila Colemanová řekla: „Před deset lety jsem vyčistila dům odshora až dolů. Oprášila jsem každý kout a skrýš, vydrhla vanu a všechna umyvadla, až se leskly. Na omítku v kuchyni jsem dokonce vzala kartáček na zuby. Můj dům nikdy nebyl tak čistý. No a dnes – po deseti letech – je pořád čistý. Nikdy jsem nemusela vzít znova do ruky prachovku, vysavač, nebo umýt kuchyňskou linku. Můj dům vypadá stejně čistě jako tenkrát. Je to tak? Kdepak!
Ve svém duchovním domě potřebujeme neustále uklízet, protože žijeme v nečistém světě. Podobně jako své domy, auta a oděvy, musíme udržovat i svá srdce – naše duchovní domovy. Musíme je pravidelně čistit. Ne jednou za týden nebo jednou za měsíc, a rozhodně už ne jednou za deset let, nebo jednou za život. Potřebujeme, aby naším srdcem denně procházel Bůh, aby nás čistil a obnovoval.“

Pápež František vo štvrtok 4. novembra menoval za generálnu sekretárku Governatorátu Mestského štátu Vatikán rehoľnú sestru Raffaellu Petriniovú FSE, ktorá bola doteraz úradníčkou Kongregácie pre evanjelizáciu národov.

Talianska rehoľníčka Sr. Raffaella Petriniová má 52 rokov a patrí ku františkánskej kongregácii eucharistických sestier (Franciscan Sisters of the Eucharist). Má akademický titul z politických vied i doktorát, ktorý získala na Pápežskej univerzite sv. Tomáša Akvinského, kde aktuálne vyučuje. Ako úradníčka Kongregácie pre evanjelizáciu národov pôsobila od roku 2005.

Svätý Otec dnes menoval i námestníka generálneho sekretára (Vice-Segretario Generale) vatikánskeho Governatorátu. Stal sa ním taliansky laik, advokát Giuseppe Puglisi-Alibrandi, ktorý doteraz pôsobil ako vedúci Právneho úradu Governatorátu Mestského štátu Vatikán.

Zdroj: VR, zk

The post Generálnou sekretárkou vatikánskeho Governatorátu je rehoľníčka appeared first on Zasvätený život.

Páter Juraj Pigula spísal pre Svet kresťanstva niekoľko postrehov k novému diáru na rok 2022 s myšlienkami a zamysleniami, ktoré siahajú až do 4. storočia, ktorý pripravili bratia augustiniáni.

Starý a predsa taký moderný je svätý Augustín. Neuveriteľne aktuálny a plodný spisovateľ, filozof, teológ a pastier, ktorý zomrel v roku 430.

Máme pre vás diár, ktorý odkrýva jeho cestu obrátenia, jeho úvahy, modlitby a skvelé kázne. A tak sa pozrime na odporúčania od samotných pápežov.

Svätý Augustín bol zaradený len rok po svojej smrti pápežom Celestínom I. medzi „najlepších učiteľov Cirkvi“. Jeho dielo sa vyznačovalo svojou aktuálnosťou v živote cirkvi, v myslení a v kultúre celého Západu. Ďalší rímski pápeži, nehovoriac o konciloch, ktoré často a hojne čerpali z jeho spisov, predložili jeho príklad a náukové dokumenty k štúdiu a k nasledovaniu.

Pápež Pavol VI. o ňom povedal: „Okrem toho, že v ňom máme skvelý príklad a súhrn vynikajúcich kvalít cirkevných otcov, skutočne môžeme povedať, že celé myslenie staroveku sa zlieva v jeho diele a z neho vychádzajú myšlienkové prúdy, ktoré prenikajú celú doktrinálnu tradíciu nasledujúcich storočí.“

Ako vravia žartovne moji známi: „Odporúčania pápežov by nás azda presvedčili, že si ten diár na rok 2022 kúpime. Ale čo ten augustiniánsky príspevok?“ A tak sa musím brániť pápežom, ktorý bol veľmi blízky Slovákom.

Svätý Ján Pavol II. augustiniánom zhromaždeným na generálnej kapitule v roku 1983 povedal, aby „aj v modernej spoločnosti zachovali živý a príťažlivý pôvab svätého Augustína“, úžasný a nadšený ideál, pretože „presné a úprimné poznanie jeho života prebúdza smäd po Bohu, úžas pre Krista, lásku k múdrosti a pravde, potrebu milosti, modlitby, čnosti, bratskej lásky, túžbu po večnej blaženosti“.

A tak je Diár 2022 plný augustiniánskej aktualizácie, ako nám odporúčal pápež.

Biblické minikomentáre k nedeľnému evanjeliu, výzva na každý mesiac či zamyslenia hlavne v silných liturgických obdobiach sú ovocím tradície, ktorá myslí – modlí sa – miluje. Niekto by povedal, že sme tradíciou Tolle et legge! – Vezmi a čítaj! Lebo srdce prebodnuté slovami z Biblie ako šípom a horiaci plameň lásky sú starobylým augustiniánskym znakom.

Diár je aj ovocím skvelej spolupráce. Augustiniánov na Slovensku nie je veľa (aspoň sa o nás niečo cez diár dozviete). Jestvuje len jediný kláštor sv. Augustína v Košiciach, kde sme momentálne štyria, preto sme si prizvali na pomoc aj dvoch bratov z  augustiniánskeho opátstva v Brne.

S naším diárom určite v roku 2022 zbohatnete

Podľa svätého Augustína sa v kláštoroch má zachovávať predovšetkým láska. Určite by to však odporúčal aj rodinám, farnostiam a hádam i parlamentu! V jednom diele opisuje z toho, čo sám videl: „V tých kláštoroch sa obzvlášť zachováva láska; láske sa podriaďuje jedlo, láske reč, láske spôsob života, láske zovňajšok; spája sa a zjednocuje v jednej láske, poškvrňovať ju tak ako Boha sa považuje za bezbožnosť.“

Veríme, že vás nový diár obohatí. Určite v roku 2022 zbohatnete, keď si ho kúpite a budete verne sledovať, zapisovať, keď sa oddáte výzvam, a opíšete svoje pokroky sebe a hádam aj druhým. Zbohatnúť sa dá na myšlienky, podnety a zdieľanie.

Najviac hádam zbohatnete na lásku. Lebo „raz a navždy ti dávam krátke pravidlo: Miluj a rob, čo chceš! Ak mlčíš, mlč z lásky; ak rozprávaš, hovor z lásky; ak napomínaš, napomínaj z lásky; ak odpúšťaš, odpúšťaj z lásky; nech je v tebe zakorenená láska, pretože z tohto koreňa nemôže vzísť nič iné, len dobro“ (sv. Augustín, Výklad Prvého listu sv. Jána 7, 8).

P. S. Nezabudni teda: ak čítaš, čítaj s láskou!

The post Nový diár / Miluj a rob, čo chceš v roku 2022! alebo diár so sv. Augustínom appeared first on Zasvätený život.

Dátum 4. november zostane navždy zlatými písmenami zapísaný do dejín redemptoristov i Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. V ten deň v roku 2001 bol protoigumen redemptoristov Dominik Metod Trčka (1886 – 1959) vyhlásený v Ríme za blahoslaveného mučeníka. Pamätným je však aj nasledujúci deň, teda 5. november, pretože vtedy prišiel na svet redemptorista Boží služobník Ján Ivan Mastiliak (1911 – 1989). V tomto roku je 110. výročie od jeho narodenia. Čo mali spoločné títo dvaja redemptoristi okrem toho, že boli rehoľnými spolubratmi?

Cnostný život

Obaja si ako malí chlapci uvedomili, že sú povolaní pracovať v Pánovej vinici. Postupne v sebe odkryli povolanie zasvätiť svoj život Bohu ako rehoľníci v Kongregácii najsvätejšieho Vykupiteľa, populárne nazývanej redemptoristi. Trčka bol od čias juvenátu skôr priemerný, ba možno aj slabší študent, ale tento nedostatok vyvažoval svojou horlivosťou a ochotou učiť sa novým veciam. Aj v záverečnej správe z druhého noviciátu pražský provinciál písal do Ríma o mladom misionárovi samé chvály. Podľa jeho názoru, aj keď nebol nejako zvlášť nadaný, doháňal to, čo mu chýbalo, usilovnosťou, zachovávaním reguly a zbožnosťou. Záverečné skúšky urobil veľmi dobre a teda bola veľká nádej, že z neho bude dobrý misionár a vzorný rehoľník. Napokon sa vypracoval na dobrého misionára, ktorý vedel pútavo osloviť poslucháčov. Nie je náhoda, že práve jeho si vybrali predstavení, aby viedol gréckokatolícku misiu na východe Slovenska, a to ako igumen v Stropkove a v Michalovciach, a napokon aj ako protoigumen novozaloženej michalovskej viceprovincie. Keď sa pripravovalo založenie gréckokatolíckej eparchie v Chuste, bol jedným z vážnych kandidátov na biskupský stolec, a to hlavne kvôli svojim povahovým vlastnostiam a cnostnému životu rehoľníka. Zato Mastiliak bol vynikajúcim študentom s výnimočnou pamäťou. Vysoký intelekt sa u neho snúbil s ohromnou pokorou, čo ho zdobilo po celý život. Od čias juvenátu si na ňom tak spolužiaci, ako aj predstavení všimli úprimnú zbožnosť, ktorá bola v ďalších etapách jeho života formovaná hlavne kresťanským Východom, spiritualitou sv. Alfonza de Liguori a sv. Terézie s Lisieux. Hoci nemal príliš organizačný talent, v ťažkých časoch komunistickej totality bol v rokoch 1968 – 1981 tajným protoigumenom. Jeho úprimný záujem o človeka ocenili nielen jeho tajní študenti teológie, či ním duchovne vedené rehoľné sestry, ale aj mnoho laikov, ktorí ho poznali hlavne pri vysluhovaní sviatosti zmierenia alebo z jeho prekladov literatúry, ktorú šíril ako samizdaty. Nie je frázou, že žil a zomrel v povesti svätosti.

Láska ku Gréckokatolíckej cirkvi a byzantskému obradu

Trčka mal skúsenosť s východným obradom už ako študent, ale hlavne ako mladý kňaz na Svatej Hore, keď sa v čase I. svetovej vojny snažil poslúžiť utečencom z Haliče. Sám prijal východný obrad v roku 1919, keď bol poslaný ako misionár na Halič. Prvú liturgiu slúžil s nadšením a bázňou, že môže ako solúnski bratia Cyril a Metod na Morave slúžiť v cirkevnoslovanskom jazyku. Bolo to 8. novembra 1919, na sviatok sv. Demetra, keď ďakoval Bohu, že sa môže obetovať pre unionistické ideály. Už o dva roky sa veľmi tešil pri zvesti, že jeho nové pôsobisko bude v Stropkove, kde položí základy pre novú misiu redemptoristov medzi gréckokatolíkmi. A skutočne položil, a to nielen pre misiu, ale aj novú gréckokatolícku viceprovinciu. V júni 1933 kronikár zaznamenal, že Mastiliak bol na prázdniny v Stropkove a Trčka mu „dával hodiny“, aby sa zdokonalil vo východnom obrade. Trčka príležitostne slúžil liturgie aj študentom v seminári v Obořišti. Veľmi zaujímavou informáciou bol zápis tamojšieho kronikára z 5. mája 1934: „P. Fail a fr. Mastylák cvičí místo zpěvu v sobotu u P. Trčky východní liturgii.“ Bolo to v čase, keď Josef Maria Fail bol ako novokňaz určený do Michaloviec pre apoštolát medzi gréckokatolíkmi a Mastiliak bol tri mesiace pred kňazskou vysviackou. Na vysvetlenie, mamou bol Mastiliak vychovávaný v rímskokatolíckom obrade, ale po otcovi bol gréckokatolík. Východný obrad si zamiloval ako študent a vždy sa k nemu hrdo hlásil. Túto lásku prehĺbil v noviciáte, v seminári, ale hlavne na štúdiách v Ríme. Neskôr túto lásku ku kresťanskému Východu odovzdával ako vyučujúci na prednáškach seminaristom a svojimi článkami a publikáciami širokej verejnosti. Na sklonku života už nemohol chodiť ani von zo svojho bývania, ale nevzdal sa možnosti denne slúžiť svätú liturgiu v cirkevnoslovanskom jazyku.

Odhodlanie zomrieť pre vieru v Boha a jednotu Cirkvi

Rok Trčka pôsobil ako misionár v Brne. V noci z 22. na 23. apríla 1919 pri bočnom vchode chrámu svätého Michala oproti kláštoru neznáma osoba nastražila výbušninu. Mohutný výbuch pobúril celé okolie a spôsobil aj materiálnu škodu, zvlášť na oknách obytných budov. Jeden z redemptoristov sa preľaknutý Trčku opýtal: „Čo sme im urobili?“ Mal na mysli, prečo bola výbušnina nastražená pri chráme redemptoristov. Mladý misionár zachoval pokoj a stručne mu odpovedal: „Slúžime Kristovi.“ Nebolo to prehnané hrdinstvo, ale vedomie, že Ježiša prenasledovali a budú prenasledovať aj jeho učeníkov. S podobným odhodlaním kráčal celým životom. Neuhol pred ťažkosťami a protivenstvami lebo veril, že „S nami Boh“. Vo väzení, na ktoré bol komunistickým režimom nespravodlivo odsúdený, podobne ako aj Mastiliak, bývali na jednej cele. Mastiliak vo svojich spomienkach na čas väzenia zaznamenal v krátkosti aj svoje uväznenie a vyšetrovaciu väzbu, k čomu napísal: „Nikdy som nebol od prirodzenosti nejakým zvláštnym hrdinom, ale skôr bojazlivej povahy. V tiesnivej situácii, v ktorej som sa ocitol, mohol som byť z hĺbky duše vďačný Kongregácii a spiritualite sv. Otca nášho Alfonza, ktoré stačia byť takou oporou aj v najkrutejších situáciách. Zvlášť odovzdanosť do vôle Božej a dôvera v ochranu nebeskej Matky boli pre mňa ohromnou posilou.“ Je to úprimné a pokorné vyznanie zraniteľného človeka, ktorý si je vedomý svojej slabosti a krehkosti, ale zároveň aj pomoci a sily Božej, pre ktorú neexistujú neprekonateľné prekážky. Trčka napokon z leopoldovského väzenia nevyšiel. Zomrel 23. marca 1959 na následky sprísneného trestu v korekcii, ktorý dostal za nedovolené spievanie koledy. Totiž obojstranný zápal pľúc a nedostatočná starostlivosť, čo bolo dielom vtedajšieho vedenia väznice, dokonali dielo skazy. Stihol však všetkým odpustiť, čo nebolo iba formalitou, ale zásadným svedectvom kresťana a rehoľného kňaza. Mastiliak síce priestory žalára po viac ako 15 rokoch opustil, ale kruté väzenie sa podpísalo pod jeho zdravotný stav, čo pociťoval až do svojej smrti v roku 1989. Obom stačil náznak, že sú ochotní spolupracovať s komunistami a vzdať sa svojej viery a jednoty s Rímom, a boli by oslobodení. Koľkí uverili klamným slovám: „Pán farár, len podpíšte, nikto sa to nedozvie a ďalej budete kňazom.“ Bolo na výber, že buď chceš visieť na kríži alebo sa zaradíš k tým, ktorí križovaným zatĺkajú klince. Koľkí podľahli ilúzii, že sa dá nájsť stredná cesta. Trčka s Mastiliakom však nezradili. Zostali verní Bohu a Cirkvi až do konca, do posledného dychu.

Daniel Atanáz Mandzák, CSsR
Zdroj: redemptoristi.sk

The post Bohu vďaka za významné osobnosti appeared first on Zasvätený život.

Redaktor Pavol Hudák, ktorý píše pre Postoj/Svet kresťanstva, sa bol pozrieť vo františkánskom kláštore v Prešove, kde je na jednom mieste takmer päťsto relikvií.

„Vitajte v malom nebi,“ víta ma pri vstupe do kaplnky vo františkánskom kláštore v Prešove brat Tomáš Becket, vlastným menom Martin Pila. „Takto vítam návštevníkov, ktorí prídu do našej kaplnky,“ vysvetľuje s úsmevom.

V kaplnke, ktorá je vlastne jeden veľký relikviár, sa nachádza 471 relikvií svätých a blahoslavených. Keď sa okolo seba rozhliadnem, vidím po celom obvode kaplnky na stenách fotky svätcov s malými relikviármi.

„Raz prišli mladí, ktorí povedali, že to vyzerá ako maturitné tablo. Svätci už dosiahli svätosť, zvládli akoby takú maturitu,“ hovorí františkán.

Hneď na začiatku sa frátrovi Tomášovi priznávam, že si nie som úplne istý úctou k relikviám, aj keď nie som ani úplným oponentom. Frátra moje slová neprekvapujú, podľa neho sa vždy nájde niekto, kto má voči relikviám výhrady a pripomienky, a úplne to niekedy nechápu ani samotní kňazi.

„Keď vám zomrie niekto blízky, takisto si po ňom necháte nejakú vec na pamiatku, ktorá vám bude toho človeka pripomínať,“ hovorí františkánsky brat. „Aj keď veríme, že dosiahol cieľ, po ktorom túžime a ktorý chceme všetci dosiahnuť, tak takéto veci nám vedia toho človeka opätovne pripomenúť. Podobne to je aj s relikviou,“ vysvetľuje fráter.

Oponujem, že je predsa rozdiel nechať si po blízkom človeku nejakú drobnosť, ako je šatka, ruženec, hodinky či iná vec, ktorú používal, a mať doma po niekom kosti.

Fráter Tomáš pripomína, že relikvie mali v úcte už raní kresťania. Pozostatky svätého Polykarpa, ktorého upálili okolo roku 155, ľudia zhromaždili a mali vo veľkej úcte ako perly, ako ohňom prečistené zlato. Neskôr sa kresťania stretávali pri hroboch mučeníkov a tam slávili eucharistiu. Fráter Tomáš pripomína, že ešte donedávna museli byť relikvie uložené aj v každom oltári.

„Na každom starom oltári môžete nájsť mramorovú tabuľu, kde boli uložené relikvie. V minulosti, keď chcel kňaz slúžiť omšu, musel mať aj relikvie. Východná cirkev si to zachovala dodnes, v antimenzióne, na ktorom sa premieňa víno a chlieb na eucharistiu, majú zašité aj relikvie. V latinskej cirkvi sa od tejto podmienky upustilo po Druhom vatikánskom koncile,“ približuje históriu úcty k relikviám prešovský františkán.

Hovorí však, že ho nepohoršuje, ak niekto odmieta úctu k ostatkom svätých. „Kto tomu nechce veriť, nemusí, nie je to základ našej viery. Ak si relikvie niekto neuctí, mňa to nemá prečo pohoršiť. Niekoho môže osloviť život svätca a nemusí ísť k samotným relikviám.“

Nejde o počty

Keď sa pýtam frátra Tomáša, ako vznikol nápad urobiť takúto zbierku relikvií, hneď ma opraví, že toto slovo v súvislosti s relikviami nemá rád. Nepovažuje to za zbierku, ale za relikviár. Jeho cieľom nie je mať čo najviac relikvií ani súťažiť o nejaké rekordy.

Relikviár nepovažuje za svoje dielo, ale za Božie. „Začalo sa to tak, že sa mi do rúk často dostávali dotykové relikvie tretieho stupňa,“ hovorí fráter Tomáš a vysvetľuje, že relikvie delíme do troch stupňov.

Relikvie prvého stupňa sú priamo z tela, napríklad kosť, vlas či krv. Relikvie druhého stupňa sú predmety, ktoré svätec používal. Bežní veriaci však môžu vlastniť len relikvie tretieho stupňa, to je napríklad kúsok látky, ktorá bola priložená k relikviám prvého stupňa.

„Pred 23 rokmi som pôsobil v Trnave. Vtedy ešte nebola taká možnosť putovať ako dnes a mnohí ľudia chceli navštíviť miesta spojené so životom svojich obľúbených svätcov alebo patrónov. A tak mi napadlo, že skúsim požiadať o relikvie prvého a druhého stupňa, aby si ich mohli veriaci uctiť,“ spomína na počiatky tejto myšlienky fráter Tomáš.

Získať relikvie nie je vždy jednoduché

Ako získať relikvie, sa Tomáš Becket Pila učil postupne. Prvá relikvia, o ktorú požiadal, bola relikvia svätého Leopolda Bogdana Mandića. Priznáva, že neovláda cudzí jazyk, a tak mu so žiadosťou musel vždy pomôcť niektorý spolubrat. „Čo som ja pre to urobil, bolo, že som poslal listy. Chudák provinciál si to odnášal, lebo ich musel podpisovať, a nie málo,“ smeje sa fráter Tomáš.

Ďalej vysvetľuje, že relikvie udeľuje postulátor svätorečenia alebo blahorečenia. „On vydáva relikvie. Mala by tam byť aj listina a pečať na červenej stužke. Listina je certifikát pravosti. Bez toho by nemala byť relikvia vystavená. Keď je na relikviári porušená pečať, už by to mala byť prekážka,“ opisuje podmienky brat Tomáš.

Pokiaľ ide o starších svätcov, relikvia sa dá zväčša získať tromi spôsobmi. „Staršie relikvie získavame od sestier dominikánok v Ríme, ktoré majú na starosti prípravu relikvií už asi sto rokov. Sú to klauzúrne sestry. Majú podmienku, že ak nežiadate relikviu dominikánskeho svätca, tak do téky vložia aj relikviu dominikánskeho svätca, pretože listinu podpisuje dominikánsky postulátor,“ vysvetlil fráter Tomáš.

Ostatky svätcov sa dajú získať aj cez generálne domy jednotlivých reholí a kongregácií alebo v Bazilike Santa Maria Maggiore. Podmienkou je aj to, že o relikviu môže žiadať len správca kostola, a niekedy je podmienkou aj podpis miestneho biskupa či provinciálneho predstaveného.

Podľa frátra Tomáša sa kedysi relikvie dali získať ľahšie, posielali mu ich aj obyčajnou poštou. „Nie raz sa relikvie pri doprave stratili, niektorí hovoria o satanistoch, ktorí to vedeli zistiť a kradli ich,“ vysvetľuje dôvody, prečo sa už relikvie dnes poštou neposielajú. Keď mu teda dnes schvália darovanie relikvie, musí mať niekoho, kto ju prevezme a dopraví do Prešova.

Ďalším dôvodom, prečo relikvie posielajú len na žiadosť správcu kostola, ktorú podpisuje biskup alebo provinciálny minister, je aj to, aby sa s relikviami neobchodovalo.

S ostatkami svätcov sa obchodovalo najmä v stredoveku a mnohé relikvie sa aj falšovali. No deje sa to aj dnes.

Fráter Tomáš uvádza jeden konkrétny príklad. „Prišiel za mnou chalan, ktorý si relikviu kúpil cez internet. Mal to zabalené v papieriku a od nás chcel, aby sme mu to uložili do téky, teda do puzdierka, kam sa relikvie ukladajú. My však prakticky nemáme voskovú pečať ani nemáme právo vydávať doklad o pravosti relikvie. Upozornil som ho na to, ale veľmi chcel relikviu dať do téky. Keď sme to rozbalili, vyzeralo to naozaj veľmi staro, relikvia bola v papieriku zapečatená a bolo uvedené, že patrí svätému Dominikovi. Ale keď sme to rozbalili úplne, tak tá kvázi relikvia bola zabalená v celofáne. To však nie je správny postup. Relikvie sa dávajú do takej akoby vaty,“ opisuje svoju skúsenosť a dodáva, že problém s falošnými relikviami mali aj kapucíni v Taliansku.

Relikvie svätých v Prešove vystavujú aj vo františkánskom kostole sv. Jozefa. Pred pandémiou si ľudia mohli uctiť relikviu niektorých svätcov v deň ich spomienky. Pred sviatkom Všetkých svätých zasa zvykli v kostole vystaviť k úcte celý relikviár.

Františkáni relikvie z kaplnky však nepožičiavajú, lebo nikdy nevedia, kto príde do kaplnky kvôli ktorému svätcovi. Prichádzajú napríklad aj birmovanci, ktorých niekedy zaujme niektorý svätec, podľa ktorého si vyberú birmovné meno.

Niekedy zasa prídu skupiny veriacich, ktoré majú v kaplnke aj svätú omšu, inokedy zasa niekto príde a chce sa sám pomodliť v tichu.

Keďže o niektoré relikvie bol väčší záujem, majú ich dnes už po dvakrát a prepožičiavajú ich. Putovných relikvií je sedem. Najväčšej úcte sa teší svätý páter Pio či svätý Šarbel. Na starosti ich majú zdravotnícki dobrovoľníci, ktorí ich prepožičiavajú záujemcom zväčša na deväť dní.

„Pre tých ľudí to má zmysel. Jedna pani túžila celý život navštíviť miesto, kde žil páter Pio, ale nepodarilo sa jej dostať sa tam. Keď onkologicky ochorela, prepožičali sme jej relikviu tohto svätca. Pani bola veľmi dojatá a bola to pre ňu veľká duchovná posila,“ vyzdvihuje fráter význam relikvie pre niektorých ľudí.

Tomáš Pila hovorí, že majú spísané viaceré svedectvá, keď si ľudia vyprosili milosti. „Mnohí v relikviách svätcov vnímajú Božiu prítomnosť. Mali sme skúsenosť, že sa istý chlapec narodil predčasne a nebolo isté, či prežije. Prepožičal som tej rodine relikviu svätého Šarbela, s ktorou za ním chodili a modlili sa. Chlapec je v poriadku a dnes je to živé, úžasné dieťa. Rodičia potom syna v tejto kaplnke dali aj pokrstiť,“ hovorí o ďalšom zázraku františkánsky rehoľník.

„To ma utvrdzuje v tom, že to má zmysel. Nemusí ísť vždy o veľký zázrak, ale niekedy sa na príhovor svätých podarí v rodine vyriešiť dlhodobý problém,“ približuje františkán ďalšie skúsenosti.

Pred pandémiou relikvie pravidelne vystavovali k verejnej úcte v Kostole sv. Jozefa v Prešove.

„Dnes sa bojíme utrpenia, ale keď čítame životopisy svätcov, ani oni to nemali ľahké. Niekedy si predstavujeme, že ich život bol super. Napríklad pri fatimských deťoch vidíme niekedy len romantiku, že boli pastieri, ktorým sa zjavila Panna Mária. Ale čo bolo okolo toho, bolo pre nich ťažké. Mohli by byť aj patrónmi v tomto období, keďže zomreli na španielsku chrípku,“ zamýšľa sa fráter Tomáš, ktorý má fatimské deti medzi obľúbenými svätcami rovnako ako svätého Tomáša Becketa, po ktorom nosí rehoľné meno.

Úcta k relikviám a svätým nie je mágia

Fráter Tomáš dôrazne upozorňuje, že z úcty k relikviám sa nemôže stať akási mágia. Dôležité je uvedomiť si, že svätci sú mostom medzi Bohom a ľuďmi a zázraky koná len Boh. Samého ho zamrzelo, keď v kostole ponúkli ľuďom adoráciu a svätú omšu spojenú s mazaním olejom svätého Šarbela. Všimol si, že pre niektorých ľudí bolo dôležitejšie pomazanie olejom ako adorácia či modlitba. Toto považuje za nesprávny postoj.

Mimochodom, keď hovoríme o svätom Šarbelovi, fráter prezrádza, že olej, ktorý je u nás v posledných rokoch rozšírený a populárny, nie je olej, ktorý vytekal z jeho hrobu. Olej svätého Šarbela požehnávajú mnísi na jeho hrobe. To však vraj väčšina ľudí nevie.

Rovnako sa dozvedám ďalšiu prekvapujúcu informáciu. A to, že o niektorých svätých sú dnes pochybnosti, či naozaj žili, či ich existencia nie je len legendou. Príkladom je napríklad svätá Katarína Alexandrijská, ktorá síce ostala v liturgickom kalendári, ale zo zoznamu svätých ju vyčiarkli.

Fráter Tomáš sa neodvažuje povedať, ktorá relikvia je najvzácnejšia, pretože každý svätec je vzácny. Rehoľník si o každom svätcovi, ktorého relikviu v Prešove vlastnia, naštudoval jeho životopis a vie o ňom niečo povedať. Presviedčam sa o tom aj sám. Keď ma zaujala niektorá relikvia, hneď som k danému svätcovi dostal nejaké zaujímavé informácie.

V „malom nebi“ v Prešove okrem relikvií svätcov nájdeme aj relikviu svätého kríža. K nej Tomáš Becket Martin Pila poznamenáva aj to, že keby sme všetky relikvie kríža, ktoré sú vo svete, zhromaždili, tak máme z toho koráb. Niektoré totiž vznikli tak, že sa kus dreva priložil na originál a po stáročiach sa pri niektorých kúskoch dreva nevie, či sú skutočne zo samotného kríža alebo sú len dotykové.

Boli však svätci, ktorí dokázali rozlíšiť, či je relikvia pravá. Takýto dar mala napríklad Katarína Emmerichová.

Tomáš Becket hovorí, že neraz odpovedá na otázku, či si relikvie z Prešova zoberie, keď ho predstavení preložia. Zdôrazňuje, že to nie je jeho majetok; ostatky svätcov patria františkánskej reholi. Aj keď sa pôvodne relikvie sťahovali s frátrom Tomášom z Trnavy do Hlohovca a z Hlohovca do Prešova, dnes majú v Prešove stabilné miesto, kde sa veriaci môžu prísť pomodliť, uctiť si svojho patróna či obľúbeného svätca a načerpať tak duchovnú silu.

Pavol Hudák – Postoj/Svet kresťanstva

The post Malé nebo v Prešove / Františkán zhromaždil 471 relikví. Nepovažuje to za zbierku ani za mágiu appeared first on Zasvätený život.

Rehoľná sestra Gloria Cecilia Narváez, ktorú začiatkom októbra prepustili na slobodu po vyše štvorročnom zajatí džihádistami v Mali, poskytla vatikánskym médiám rozhovor. Hovorí v ňom i o tom, ako ju celý čas podopierala viera a že Boha cítila nablízku.

Kolumbijskú rehoľníčku z Kongregácie Františkánskych sestier Nepoškvrnenej Panny Márie uniesli džihádisti 7. februára 2017 počas jej misie v Mali, kde sestry prevádzkovali zdravotné centrum, detský domov, pomáhali so zvyšovaním gramotnosti miestnych obyvateľov, učili ženy šiť a vyšívať, aby si mohli privyrobiť. Zo zajatia bola prepustená na slobodu 9. októbra tohto roku. Krátko na to sa pri svätej omši vo Vatikánskej bazilike stretla s pápežom Františkom.

V rozhovore s vedúcim Španielskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu P. Manuelom Cubíasom SJsestra Gloria hovorí:

„V každom momente ma podporovala viera. Nemala som strach z toho, čo by sa mi mohlo stať, vedela som, že Boh ma podopiera, že celá Cirkev, moje spolusestry i celý svet sa za mňa modlí.“

Aj keď únoscovia jej dali pocítiť, že nepatrí k ich viere, správali sa k nej s rešpektom, uvádza sestra Gloria:

„So skupinami únoscov bol vzťah veľkej úcty, modlitby za každého z nich, poslušnosti, keď som videla, že som mohla poslúchnuť v správnych veciach. Mala som s nimi dobrý medziľudský vzťah.“

Na otázku, či sa niekedy počas zajatia obávala o svoj život, sestra Gloria odpovedá:

„Nie nikdy. Keď ma odviedli preč, bola som pripravená podstúpiť akékoľvek riziko. Mala som dôveru v Boha. Povedala som si: „Čo bude, to bude“. Pretože som bola ochotná darovať svoj život.“

Ako v rozhovore ďalej spomína sestra Gloria, v zajatí jej pomáhalo najmä recitovanie žalmov, prechádzky v púšti a pozorovanie stvorenstva – východu slnka či tiav putujúcich medzi dunami… „V každej chvíli som cítila túto veľkú istotu v Bohu“, vysvetľuje bývalá zajatkyňa.

„Modlitbou sa dosiahne všetko, čo si človek zaumieni“, hovorí sestra Gloria, ktorá zároveň vyjadruje veľkú vďaku za svoje prepustenie Bohu, Cirkvi, pápežovi Františkovi, autoritám Mali, talianskej vláde i všetkým ktorí sa pričinili o jej prepustenie.

Zdroj: VR, zk

The post Rehoľníčka po štyroch rokoch zajatia v Mali: Vedela som, že Boh ma podopiera appeared first on Zasvätený život.

Svätý Otec František v piatok 22. októbra dopoludnia bez predchádzajúcej publicity navštívil v Ríme generálny dom saleziánok – Inštitútu dcér Márie Pomocnice. „Buďte ženami nádeje“, vnímavými na situácie chudoby v multikultúrnom sociálnom kontexte, a zároveň ostražitými na pokušenie svetskosti, povzbudil pápež rehoľníčky zídené na generálnej kapitule.

V sídle rehole v severnej časti Ríma, kde sa od 11. septembra koná 24. generálna kapitula, po príchode autom pápeža privítali s argentínskou zástavou, jeho obľúbeným nápojom maté a indickým ružencom okolo krku. Svätý Otec pozdravil nové vedenie rehole na čele s generálnou matkou Chiarou Cazzuola a poďakoval doterajšej predstavenej Yvonne Reungoatovej. Okolo 200 prítomným sestrám z celého sveta venoval rozsiahly príhovor s mnohými spontánnymi časťami.

Téma generálnej kapituly saleziánok, ktorá potrvá do nedele 24. októbra, znie: „Urobte všetko, čo vám povie.” (Jn 2,5) Životodarné komunity v srdci súčasného sveta.“ Inštitút dcér Márie Pomocnice, ktorý má 11 535 členiek v 97 krajinách sveta sa pripravuje na 150. výročie založenia.

Obnovovať svoje „áno“ Bohu v dnešných časoch

Pápež František sa v príhovore príhovore zameral na cieľ, ktorý si sestry na generálnej kapitule stanovili: prebudiť pôvodnú sviežosť plodnosti povolaní. Odporučil im „ísť ku koreňom svojej charizmy, pracovať na esenciálnych veciach a znovuobjaviť krásu zasväteného života“:

„Táto výzva vás pozýva obnovovať vaše „áno“ Bohu v dnešných časoch, ako ženy a ako komunity, ktoré sa nechajú osloviť výzvami Pána a výzvami reality. A tak sa stať proroctvom evanjelia, svedectvom o Kristovi a jeho štýle života“. 

Pápež tiež saleziánkam prízvukoval, aby boli zakorenené v Kristovi a nedostali sa tak do područia svetáctva v jeho rozličných formách a maskách. Pripomenul im aj potrebu kreatívnej vernosti charizme i zodpovednosť spolupracovať s tvorivosťou Ducha Svätého.

Medzigeneračné vzťahy v komunitách

Svätý Otec rehoľníčky pozval pestovať v rámci komunít srdečné medzigeneračné vzťahy, nikdy neponechať vekom pokročilé sestry v izolácii. Pre názornosť všetkým ukázal obrázok mladého mnícha, ktorý na pleciach nesie svojho starého rehoľného spolubrata.

„Otvorenosť Duchu Svätému vám umožňuje vytrvať v úsilí byť plodnými komunitami v službe mladým a chudobným. Misionárskymi komunitami, vychádzajúcimi von, nasmerovanými ohlasovať evanjelium na perifériách, s pasiou tých prvých Dcér Márie Pomocnice. Ale tá pasia prvých saleziánov je dojemná. Uvádzala do úžasu chlapcov a dievčatá.“

Pápež František priniesol sestrám aj knihu o živote talianskeho saleziána dona Enrica Pozzoliho, misionára v Argentíne, ktorý sa spolu s veľkým počtom saleziánskych misionárov venoval misijnej práci medzi chudobnými.

„Čo sa týka mladých, chcem vás povzbudiť, lebo nie je ľahké sprevádzať dospievajúcich chlapcov a dievčatá. Dobre to poznajú rodičia, a poznáte to aj vy. Aj preto som si prial synodu pre mladých a s mladými, z ktorej vyšla exhortácia Christus vivit. Viem, že ju využívate, povzbudzujem vás aj naďalej v tom pokračovať: som si istý, že tam môžete nájsť rozličné podnety v súzvuku s vašou charizmou a s vašou výchovnou službou.“ 

Misijný zápal a inšpirácia Pannou Máriou

Aj súčasnú prípravu na 150. výročie založenia je príležitosťou oživenia povolaní a misijného ducha, skonštatoval pápež a saleziánkam zdôraznil, že sa majú vždy inšpirovať Pannou Máriou, Pomocnicou kresťanov, ktorá je ich Matkou:

„Nezabudnite na milosť počiatkov, na skromnosť a nepatrnosť počiatkov, ktoré dali zažiariť činnosti Boha v živote a posolstve tých, ktoré naplnené úžasom začali túto cestu. Mária Pomocnica vám pomôže: ste jej dcéry! Jej slová na svadbe v Káne boli a sú svetlom pre vaše rozlišovanie: «Urobte všetko, čo vám povie».

Mária je pozorná žena, plne telom i dušou vložená do prítomnosti a bedlivá, starostlivá. Tak aj vy, nech dokážete pozorne načúvať realite, spozorovať situácie núdze, keď chýba „víno“, čiže radosť z lásky, a priniesť tam Krista – nie slovami, ale službou, blízkosťou, súcitom a nehou.

Prinášajte nádej, ktorá nesklame. Tú pravú. Buďte ako Mária ženami nádeje. Vy to robíte vychádzajúc zo saleziánskej identity, so saleziánskym štýlom: osobitne počúvaním, aktívnou prítomnosťou, láskou k mladým. Je to kreativita okamihu, ako vravieval don Bosco.“

Na záver Svätý Otec sestrám saleziánkam vyslovil vďaku a udelil požehnanie celej reholi:

„Vďaka za toto stretnutie! Vďaka za to, čím ste a za to, čo robíte. Som vám nablízku modlitbou a žehnám vás i všetky vaše sestry vo svete. A prosím vás o modlitbu za mňa: nie je ľahké robiť pápeža!“

Zdroj: VR, zk, jb
Foto: fma.cz

The post Saleziánky na generálnej kapitule privítali ako hosťa pápeža Františka appeared first on Zasvätený život.

Páter Kamil Kočan pôsobí v meste Bulawayo, čo je druhé najväčšie mesto v Zimbabwe. Pracuje už sedem rokov medzi študentami vysokoškolákmi. Mladým rozumie, počúva ich, pomáha im, odpovedá na ich otázky a hlavne je s nimi a prináša im Ježiša vo sviatostiach. V letných mesiacoch zavítal po troch rokoch na dovolenku domov a nezabudol ani na čitateľov Hlasov, aby sa s nami podelil o niekoľko informácií zo svojej misie v Zimbabwe.

Ako ste prežívali v Zimbabwe to najťažšie obdobie korony?

Na začiatku si väčšina ľudí myslela, že „nás sa to netýka“, lebo to je iba choroba Číňanov a bielych ľudí. A my, keďže sme v Afrike a Pán Boh nás miluje, tak nám sa nič nestane. Takže zo začiatku to bol taký toxický pozitivizmus, ktorý sa prejavoval jednak u obyčajných ľudí, ale aj zo strany vlády a ministerstiev. Potom, keď sa objavili nejaké prvé prípady potvrdené v okolitých krajinách, tak začal veľký chaos a všetko sa začalo vo veľkom zatvárať a nastali veľmi prísne opatrenia. Dokonca prísnejšie ako v Európe. A tie potom spôsobili to, že ľudia mali problém prežiť. Tým, že boli ľudia pozatváraní doma a ani nemohli vyjsť von, tak nemohli na trhoch predávať, kupovať… U nás sa nedá veľmi kupovať do zásoby na dlhšie. Nemohli si ísť do banky vybrať peniaze, ktoré im posielajú rodinní príslušníci zo zahraničia. Takže toto spôsobilo, že ľudia začali šomrať a potichu sa búriť. Potom sa postupne začali uvoľňovať opatrenia. V Zimbabwe sme sa viac-menej prispôsobovali tomu, čo sa dialo v Juhoafrickej republike. Keď Juhoafrická republika zatvorila hranice, aj my sme zavreli hranice o dva dni nato. Keď Juhoafrická republika vyhlásila, že treba nosiť rúška, tak sme začali nosiť rúška aj v Zimbabwe.

Ako prežívali lockdown ľudia, ktorí žijú v jednoduchých domoch, chatrčiach? Dalo sa tam vôbec počítať s nejakou disciplínou?

Vychádzali v noci, keď nebolo toľko polície a vojska na cestách. Ale videli aj vládni predstavitelia, že sa to nedá udržať, takže potom postupne uvoľňovali, aby ľudia si boli schopní zohnať nejaké peniaze na jedlo. Celkovo ľudia v Zimbabwe žijú v takej veľkej bázni, až strachu pred tými všetkými nariadeniami, takže sa to snažili všetko dodržiavať. Všetky opatrenia platili iba v mestách. Na dedinách to bolo celkom iné. Existujú dediny, kde ľudia doteraz nevedia a neveria, že korona existuje. Berú to tak, že masky a iné opatrenia sú pre ľudí v meste a ich sa to netýka.

Ako to ovplyvnilo účasť na svätých omšiach?

Boli zakázané všetky cirkevné aktivity na dosť dlhú dobu, potom sa to na chvíľu uvoľnilo a znova museli byť zatvorené všetky kostoly. Od polovice júna sú kostoly znova zatvorené.

Tvojou hlavnou misiou je univerzitná mládež. Ako vyzerá tvoja pastorácia medzi mladými?

Pracujem na desiatich vysokých školách. Najväčšia z nich je Univerzita vedy a techniky, ktorá má okolo 4 tisíc študentov. Potom sú tam menšie, napríklad polytechnická škola, sú tam dve školy pre učiteľov, dve školy pre zdravotné sestry, banícka škola, Katolícka univerzita, hotelová škola a ešte nejaké menšie školy. Na týchto školách pôsobím. Ale keďže u nás je len malý počet katolíkov, asi len 2 % obyvateľstva, tak to nie je masová práca. Skôr je to individuálna práca s mladými kresťanmi. Keď máme sv. omše alebo nejaké mládežnícke akcie, tam určite neprichádzajú stovky ľudí.

Čo tých mladých, ktorí sú veriaci, najviac priťahuje k Bohu? Čo ich oslovuje na našej viere?

To je naozaj rôzne. Každý si tam nájde niečo iné. Pre študentov, ktorých som pripravoval na sviatosti, to bolo spoločenstvo Cirkvi. Boli oslovení tým, ako žijeme vzťahy v Cirkvi, ako si kresťania pomáhame, ako sa snažíme žiť lásku v Katolíckej cirkvi. Potom tiež ich oslovilo oslobodenie od strachu. Vlastne ich pôvodná kultúra a iné náboženstvá a cirkvi, ktoré sú tam, veľmi používajú strach na ovládanie ľudí. A tak sa často stáva, že ľudia žijú celý život v strachu. A keď prídu do Katolíckej cirkvi a zistia, že nikto ich nebude k ničomu nútiť a že Kristus im priniesol slobodu, tak to ich motivuje.

Spomínaš veľa škôl, kde pôsobíš. Ako je to tam organizované? Mladí prichádzajú do nejakého pastoračného centra?

Nie, nemáme pastoračné centrum, kde by sa stretávali. Na každej škole je to inak. Napríklad študenti z tej najväčšej univerzity prichádzajú k nám do misijného domu, kde pod takým prístreškom, čo máme pri misijnom dome, slávime sväté omše a máme ostatné akcie. Teraz počas korony sme boli iba vonku pod stromami. Potom sú niektoré školy, ktoré boli postavené Katolíckou cirkvou, takže tie majú kaplnky. Tam sme v kaplnkách. A sú školy, ktoré boli postavené štátom, tak tam máme vyhradenú obyčajne nejakú učebňu, ktorú môžeme používať 1-2-krát do týždňa. A potom sú aj také školy, kde nás nechcú ani vidieť a kde mňa ako kňaza ani nevpustia dnu. Vedenie školy má anti-katolícke nálady, tak tam to riešime tak, že sa stretáme so študentami u nejakej rodiny, ktorá je blízko školy.

Ako prežíva mladý človek v Zimbabwe svoj život na vysokej škole? Je to podobné ako na Slovensku? Hľadajú si vzťahy, ktoré vedú potom aj k manželstvu, podobne, ako tomu je u nás?

Je to niečo podobné, ale v oveľa menšej miere. Na tých školách sú tak vymyslené programy, že učivo je veľmi nahustené. Väčšina študentov nemá čas ani na nič iné, iba na štúdium a základné prežitie, to znamená niečo si uvariť, oprať si veci. Na väčšine škôl nie sú jedálne, tak študenti si to riešia sami. Majú veľa prác do školy, ktoré musia písať každý týždeň, takže na vzťahy im neostáva veľa času. To si môžu dovoliť len tí šikovnejší. Ale pravda je taká, že aj keď si začnú nejaké také vzťahy, viac ako priateľské, tak im väčšinou nevydržia po tom, keď odídu zo školy. Je veľmi málo takých párov, ktoré sa našli počas štúdia a potom sa aj zobrali. Za celý čas, čo medzi nimi pracujem, viem iba o dvoch takých pároch, ktorí sa našli na vysokej škole a uzavreli manželstvo.

Z akých rodín pochádzajú tvoji študenti? Ako vnímajú rodinu?

Rodinu vnímajú ako hodnotu. Len nie každý má odvahu žiť túto hodnotu. Takých rodín, ktoré tvoria otec, mama a deti, je dosť málo. Možno 5-10 % je kompletných, ale inak sú väčšinou slobodné mamy, slobodní otcovia, keď mama zomrela, alebo dokonca len babka a vnúčatá. Alebo veľa detí nežije so svojimi rodičmi, ale žijú so strýkom alebo tetou, komu boli pridelení, pretože už bolo veľa detí v ich dome a ich rodičia si nemohli dovoliť ich živiť, tak ich posunuli niekomu ďalej vo vlastnej rodine. Je to rôzne.

Môžu si dovoliť študovať aj študenti, ktorí sú šikovní, alebo sa do mesta dostanú len študenti z bohatších pomerov?

Je to prevažne vyššia stredná vrstva. Tí úplne najbohatší neštudujú v Zimbabwe, tých posielajú rodičia do zahraničia, a teda u nás študujú študenti väčšinou zo strednej vrstvy, ktorých rodičia pracujú buď v štátnej správe, alebo ako učitelia, tak títo nejako vedia zo svojich platov zaplatiť vysokú školu deťom. Vlastne z chudobných rodín aj zo vzdialenejších dedín sa dá dostať na vysokú školu, lebo sú tam rôzne štipendiá, ktoré ponúka vláda, alebo rôzne neziskové organizácie. Ak sa študent usiluje a dobre sa učí, dostane sa dosť ďaleko. Dá sa to.

Ako sa mení situácia ekonomicky? Keď to porovnáš na začiatku tvojho pôsobenia a teraz, je cítiť pokrok v životnej úrovni ľudí?

Žiaľ, nedá sa povedať, že by sa situácia menila k lepšiemu. Stále je v Zimbabwe obrovská nezamestnanosť. Oficiálne vyše 90 %. Ľudia robia, čo vedia, ale to nestačí. Snažia sa niečo kupovať a predávať niekde inde, a takto si niečo zarobiť. Politici majú veľké plány. Sľubujú, že sa to zlepší do roku 2035.

Aká je situácia v Cirkvi? Buduje Cirkev nové kostoly, má dostatok personálu aj prostriedkov na svoju činnosť?

Veľa prostriedkov treba na cestovanie, lebo farnosti a filiálky sú od seba veľmi vzdialené. Stavby sa robia veľmi opatrne. V každej diecéze sa nestavajú viac ako 2-3 veci naraz. Biskupstvo to vždy manažuje, ale vždy je  potrebná pomoc zo zahraničia. Stavby sa robia jednoduché, praktické a finančne nenáročné.

Ako ľudia môžu pomôcť misii v Zimbabwe?

Dá sa pomôcť v prvom rade modlitbou, potom ak niekto vie po anglicky, dá sa pomôcť cez sociálne siete. Veľmi rád ho zacvičím a nech pomáha mládeži v otázkach viery. Ďalej dá sa prísť na nejakú krátku dobu aj osobne a pomôcť priamo na mieste ako dobrovoľník. Dajú sa aj finančne podporiť rôzne naše projekty. Napríklad je reťaz pomoci, že niekto daruje finančnú pomoc študentovi na dokončenie štúdia. Keď ten študent začne pracovať, tak rovnakou sumou alebo vyššou pomôže ďalšiemu študentovi, ktorý je v rovnakom rozpoložení, ako bol on sám pred niekoľkými rokmi. Z jednej darcovskej sumy sa vytvorí celá reťaz a pomáha to postupne mnohým. Potom je možnosť prispieť na lieky a zdravotnú starostlivosť, lebo to je u nás v Zimbabwe veľmi drahé. Zistili sme, že toto je najefektívnejšia pomoc. Pomôcť niekomu po zdravotnej stránke. Lebo pokiaľ človek nie je zdravý, tak mu nepomôže, ani keby mal dobrú prácu. Tento projekt sa volá „Zdravie nad zlato“. Potom sme začali s adopciou budúcich učiteľov. Je možné si na diaľku adoptovať študenta pedagogiky, ktorého vyškolia za 3 roky, ale potrebuje na to finančnú pomoc. Keď takíto katolícki študenti po skončení školy dostanú prácu, sú schopní urobiť veľmi veľa dobra, keď prinášajú evanjeliové hodnoty do škôl. A ešte knihy. Máme knižné centrum a dá sa urobiť taká vec, že darca daruje nejakú sumu. Urobí sa darovací kupón. Obdarovaný si za to vyberie knihy v našom knižnom centre a zároveň berie na seba úlohu, že sa za darcu pomodlí. Všetky tieto projekty pomôžu ľuďom v Zimbabwe a pomôžu aj mne tým, že ma odbremenia od práce, ktorú vykonávam.

Ako prebieha pomoc – evanjelizácia cez WhatsApp?

Mladí potrebujú vysvetlenie niektorých vecí o viere, o vzťahoch, ktorým možno nerozumejú a potrebujú v tom pomôcť. To je pre nich veľká vec. Mať niekoho, na koho sa môžu obrátiť s otázkami. Niekedy je v Zimbabwe dosť ťažké nájsť takých ľudí, ktorí sú ochotní niekoho sprevádzať. Viem si celkom predstaviť, že mladí zo Slovenska by mohli v tomto pomôcť. Nech sa mi ozvú.

Koľko vás teraz pôsobí verbistov v Zimbabwe a akým činnostiam sa venujete?

V Zimbabwe nás je teraz 26 verbistov. Traja sú na ceste, lebo niekde študujú a čoskoro budú k dispozícii. Väčšina nás verbistov pracuje vo farnostiach, alebo zakladáme nové farnosti. Alebo pracujeme vo farnostiach, ktoré sú veľmi mladé. Pracujeme na tom, aby tieto farnosti boli dostatočne sebestačné a potom ich odovzdávame domácemu diecéznemu kléru. Niektorí sme v špeciálnych apoštolátoch. Ja pracujem medzi študentami, ďalší spolubrat v hlavnom meste pracuje v Biblickom apoštoláte. Prekladá biblické materiály, katechizmy, zabezpečuje tlač v miestnom jazyku. Máme nahrávacie štúdio, ktoré využívajú aj miestni umelci. Máme biblické centrum na druhom mieste krajiny, ktoré pripravuje biblické kurzy pre katechétov, kňazov…

Čo odkážeš priateľom misií na Slovensku?

V prvom rade, že ďakujem za všetku podporu a modlitby. A tiež, aby sa nebáli pomáhať misiám aj novými spôsobmi.

Text: P. Martin Štefanec SVD
Foto: Archív P. Kočana SVD

Publikované s dovolením redakcie Hlasy z domova a misií 9/2021.

The post Misijná služba medzi mladými v Zimbabwe a jej nové formy appeared first on Zasvätený život.