Dokumenty Katolíckej cirkvi

  • DOKUMENTY PÁPEŽOV

    FRANTIŠEK: List, ktorým sa udeľujú odpustky pri príležitosti mimoriadneho Svätého roku milosrdenstva (1.9.2015)

    Ctenému bratovi Mons. Rinovi Fisichellovi,
    predsedovi Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie.
    Blízkosť mimoriadneho Svätého roku milosrdenstva mi dovoľuje, aby som sa zameral na pár bodov, ktoré sa mi zdajú dôležité, lebo umožnia, aby sa slávenie svätého roku pre všetkých veriacich stalo opravdivým momentom stretnutia s Božím milosrdenstvom. Mojou túžbou je, aby bolo jubileum živým zakúsením Otcovej blízkosti, bezprostredným, priam rukolapným dotykom s jeho nežnosťou, ktorý upevní vieru každého veriaceho a urobí jeho svedectvo účinnejším.
    Moje myšlienky smerujú v prvom rade k všetkým veriacim, ktorí budú prežívať milosť svätého roku či už v jednotlivých diecézach alebo ako pútnici v Ríme. Želám si, aby sa odpustky svätého roku pre každého stali skutočným zážitkom Božieho milosrdenstva, ktoré všetkým vychádza v ústrety s tvárou Otca, ktorý prijíma a odpúšťa, a úplne zabúda na  spáchaný hriech. Aby veriaci mohli zažiť a dosiahnuť odpustky musia na znak hlbokej túžby po opravdivom obrátení uskutočniť krátku púť k svätej bráne, ktorá  bude otvorená na každej katedrále alebo na kostole, ktorý určí diecézny biskup, a tiež na štyroch pápežských bazilikách v Ríme. Taktiež stanovujem, že bude možné získať odpustky vo svätyniach, kde bude otvorená brána milosrdenstva, a v kostoloch tradične považovaných za milostivé. Je dôležité, aby bol moment získania odpustkov spojený predovšetkým so sviatosťou zmierenia a so slávením Eucharistie, zahrnujúcim reflexiu nad milosrdenstvom. Bude nutné, aby boli tieto slávené sviatosti spojené s vyznaním viery a s modlitbou za mňa a za úmysly, ktoré nosím v srdci na dobro Cirkvi a celého sveta.
    Okrem toho myslím aj na tých, čo z rozličných dôvodov nemôžu prísť k svätej bráne – predovšetkým na chorých, starých a opustených, ktorí často nie sú schopní vyjsť z domova. Pre nich bude veľkou pomocou, ak budú prežívať chorobu a utrpenie ako zakúšanie blízkosti Pána, ktorý v tajomstve svojho utrpenia, svojej smrti a zmŕtvychvstania ukázal kráľovskú cestu, ako dať bolesti a osamelosti zmysel. Ich cestou, ako získať odpustky svätého roku, bude prežívanie tohto okamihu skúšky s vierou a s radostnou nádejou, prijímajúc Eucharistiu alebo zúčastňujúc sa na svätej omši a spoločnej modlitbe – aj prostredníctvom rôznych komunikačných prostriedkov.
    Moje myšlienky sa uberajú aj k väzňom, ktorých sloboda je obmedzená. Svätý rok vždy bol príležitosťou na rozsiahlu amnestiu určenú tým, ktorí si síce zaslúžili trest, no uvedomili si spáchanú neprávosť a úprimne si želajú znova sa začleniť do spoločnosti a priniesť do nej svoj poctivý vklad. Títo všetci môžu konkrétne dosiahnuť milosrdenstvo Otca, ktorý chce byť blízko tých, čo najviac potrebujú jeho odpustenie. Môžu získať odpustky vo väzenských kaplnkách a tiež zakaždým, keď prejdú bránu svojej cely a obrátia sa myšlienkou a modlitbou na Boha Otca. Toto gesto môže pre nich znamenať prechod svätou bránou, pretože Božie milosrdenstvo, ktoré dokáže premieňať srdcia, dokáže premeniť aj mreže na skúsenosť slobody.
    Želal som si, aby Cirkev v tomto milostivom čase znovu objavila bohatstvo obsiahnuté v dielach telesného i duchovného milosrdenstva. Skúsenosť milosrdenstva sa totiž stáva viditeľnou skrze svedectvo konkrétnych znamení, ako nás to učil sám Ježiš. Zakaždým, keď veriaci sám vykoná jeden alebo viac takýchto skutkov, určite dosiahne odpustky svätého roku. Z toho plynie povinnosť žiť z milosrdenstva, ak chceme dosiahnuť úplné a všetko zahŕňajúce odpustky z moci Otcovej lásky, ktorá nikoho nevylučuje. Ide tu predovšetkým o úplné odpustky svätého roku, ktoré sú ovocím samotnej tejto udalosti, slávenej a prežívanej s vierou, nádejou a láskou.
    A konečne odpustky svätého roku môžu dosiahnuť aj tí, ktorí zomreli. S nimi sme spojení cez svedectvo viery a lásky, ktoré nám zanechali. Tak, ako si ich pripomíname pri slávení Eucharistie, takisto sa môžeme za nich modliť vo veľkom tajomstve spoločenstva svätých, aby ich milosrdná Otcova tvár oslobodila od každej stopy viny a aby ich pritiahla k sebe do blaženosti bez konca.
    Jedným z vážnych problémov našej doby je zaiste zmenený postoj k životu. Veľmi je rozšírená mentalita, z ktorej sa vytratila náležitá osobná i spoločenská citlivosť voči prijatiu nového života. Tragédiu potratu niektorí prežívajú len povrchne, akoby si neuvedomovali obrovské zlo, ktoré takýto skutok v sebe nesie. Iní však, naopak, prežívajú tento moment ako porážku, hoci si myslia, že nemajú inú cestu. Zvlášť myslím na všetky ženy, ktoré podstúpili potrat. Dobre viem, pod akým tlakom urobili toto rozhodnutie. Viem, že ide o životnú i morálnu tragédiu. Stretol som toľké ženy, ktoré nosili v srdci jazvu po tomto prekonanom a bolestnom rozhodnutí. To, čo sa stalo, je hlboko nesprávne; je možné nestratiť nádej, avšak len vtedy, ak to v celej pravde pochopíme. Božie odpustenie nie je možné odoprieť nikomu, kto ľutuje, najmä ak s úprimným srdcom pristúpi k sviatostnej spovedi, aby dosiahol zmierenie s Otcom. Aj z tohto dôvodu som sa rozhodol udeliť všetkým kňazom – bez ohľadu na akékoľvek iné odlišné nariadenie – počas svätého roka fakultu: dať rozhrešenie od hriechu potratu všetkým, ktorí sa ho dopustili, a s kajúcim srdcom prosia o odpustenie. Kňazi nech sa pripravia na túto veľkú úlohu, aby vedeli pripojiť slová úprimného prijatia spolu s myšlienkami, ktoré pomôžu kajúcnikom pochopiť spáchaný hriech. Rovnako im majú ukázať cestu skutočného obrátenia, aby dokázali pochopiť ozajstné a veľkodušné odpustenie Otca, ktorý svojou prítomnosťou všetko obnovuje.
    Posledné zamyslenie venujem veriacim, ktorí z rozličných dôvodov navštevujú kostoly spravované kňazmi z Bratstva sv. Pia X. V tomto Svätom roku milosrdenstva nechcem nikoho vylúčiť. Z rozličných strán mi spolubratia biskupi referovali o správnej viere a sviatostnej praxi týchto veriacich, ktorá je však spojená s nevýhodou, že žijú v pastoračne ťažkej situácii. Dúfam, že v blízkej budúcnosti sa nájdu riešenia ako nadobudnúť plné spoločenstvo s kňazmi a predstavenými tohto bratstva. Dovtedy, vedený potrebou postarať sa o dobro týchto veriacich, zo svojho vlastného rozhodnutia ustanovujem, že tí, ktorí počas Svätého roku milosrdenstva pristúpia k sviatosti zmierenia u kňazov Bratstva sv. Pia X., prijmú rozhrešenie od svojich hriechov platne a dovolene.
    Dúfajúc v príhovor Matky milosrdenstva, zverujem prípravu tohto mimoriadneho svätého roku do jej ochrany.
    Vo Vatikáne 1. septembra 2015
    František
  • DOKUMENTY PÁPEŽOV

    FRANTIŠEK: Apoštolský list motu proprio Mitis Iudex Dominus Iesus (15. 8. 2015)

     Pán Ježiš, dobrotivý Sudca, Pastier našich duší, zveril apoštolovi Petrovi a jeho nástupcom moc kľúčov, aby vykonávali v Cirkvi dielo spravodlivosti a pravdy. Táto najvyššia a univerzálna moc zväzovať a rozväzovať tu na zemi potvrdzuje, napomáha a upevňuje moc pastierov partikulárnej cirkvi, v sile ktorej majú sväté právo pred Pánom súdiť vlastných podriadených.1
       V priebehu storočí Cirkev v matérii manželstva nadobúdajúc stále jasnejšie chápanie slov Krista, dosiahla a vysvetlila stále hlbšie náuku o nerozlučiteľnosti posvätného manželského zväzku, vytvorila systém nulity manželského súhlasu a zaviedla stále primeranejší súdny proces v tejto matérii takým spôsobom, aby cirkevná disciplína bola stále viac v súlade s pravdou vyznávanej viery.
       Všetko, čo bolo v tomto smere vykonané vždy pod zorným uhlom najvyššieho zákona, ktorým je spása nesmrteľných duší,2 pretože Cirkev, ako to múdro učil blahoslavený pápež Pavol VI., je božským obrazom Trojice a preto všetky jej inštitúcie, hoci ich vždy možno zdokonaľovať, musia smerovať k odovzdávaniu Božej milosti a neustále napomáhať, podľa darov a poslania každého, dobru veriacich, ktoré je podstatným cieľom Cirkvi.3
       Vo vedomí toho všetkého som sa rozhodol „položiť ruku“ na reformu procesu manželskej nulity a s tým cieľom som ustanovil Skupinu osôb vynikajúcich v právnej doktríne, v pastoračnej múdrosti a forenznej skúsenosti, ktorí pod vedením J. E. dekana Rímskej roty vypracovali návrh projektu reformy pri zachovaní princípu nerozlučiteľnosti manželského zväzku. Keďže pracovali rýchlo, táto Skupina veľmi skoro predložila Schému reformy, ktorá bola predložená na posúdenie iným expertom a teraz tvorí základ obsahu tohto motu proprio.
       Je vyjadrením starostlivosti o spásu duší, ktorá – dnes tak ako včera – je a ostane najvyšším cieľom inštitúcií, zákonov, práva a bola hybnou silou pre biskupa Ríma, aby poskytol biskupom tento reformný dokument, pretože aj oni majú spoluúčasť so mnou na úlohe Cirkvi chrániť jednotu vo viere a v cirkevnej disciplíne týkajúcej sa manželstva, ktoré je základom a pôvodcom kresťanskej rodiny. Hybnú silu k reforme živilo aj enormné množstvo veriacich, ktorí, hoci chceli dať svoj život do poriadku pred vlastným svedomím, príliš často boli odrádzaní právnymi štruktúrami Cirkvi z dôvodu svojho odstupu fyzického alebo morálneho. Láska a milosrdenstvo však vyžadujú, aby sama Cirkev ako matka stála v blízkosti svojich detí, ktoré sa cítia od nej odlúčení.
       V tomto duchu sa vyjadrovala aj väčšina mojich bratov v episkopáte, ktorí boli zhromaždení na mimoriadnej biskupskej synode a žiadali, aby procesy boli rýchlejšie a dostupnejšie.4 V úplnej zhode s týmito želaniami som sa rozhodol vydať toto motu proprio, ktorého nariadenia majú napomáhať nie nulite manželstva, ale rýchlejšiemu procesu, ako aj určitému správnemu zjednodušeniu, aby z dôvodu oneskoreného súdneho rozhodnutia srdce veriacich, ktorí očakávajú jasné stanovisko o stave vlastnej osoby, nebolo dlhodobo udržiavané v temnotách pochybností.
       Pri tejto práci som kráčal v línii mojich predchodcov, ktorí chceli, aby kauzy manželskej nulity boli posudzované súdnou, nie administratívnou cestou a nie preto, že by to vyplývalo z povahy veci, ale skôr preto, že to vyžaduje nutnosť garantovať v najvyššom možnom stupni pravdu o posvätnom zväzku; a to je zabezpečené práve garanciami súdneho poriadku.
    Treba uviesť aj niektoré základné zásady, ktorými sa riadili práce na reforme procesu manželskej nulity.
    I.  – Aby sa rozsudok stal vykonávateľným stačí iba jeden rozsudok nulity. – Javilo sa vhodné, aby už viac nebol potrebný druhý rozsudok nulity manželstva nato, aby stránky mohli sláviť nový kánonický sobáš, ale že nato postačuje morálna istota prvého sudcu podľa noriem práva.
    II.  – Samosudca pod zodpovedným dohľadom biskupa. – Ustanovenie samosudcu, ktorý musí byť klerikom, na prvej inštancii  bolo ponechané na zodpovednosť biskupa, ktorý pri pastoračnom vykonávaní vlastnej súdnej moci musí zabezpečiť, aby sa neupadlo do nejakej formy laxizmu.
    III. – Sám biskup je sudcom. – Aby sa konečne dostalo do praxe učenie Druhého vatikánskeho koncilu, ktoré sa týka veľkého významu, bolo stanovené urobiť evidentným, že sám biskup vo svojej cirkvi, v ktorej bol ustanovený za pastiera a hlavu, je z toho istého dôvodu sudcom jemu zverených veriacich. Preto sa vyžaduje, aby v rozsiahlych i menších diecézach sám biskup poskytol jasný znak premeny cirkevných štruktúr,5 a nedelegoval úplne úlohu súdiť manželské kauzy na iné úrady diecéznej kúrie. Toto sa zvlášť dotýka skráteného procesu, ktorý bol ustanovený pre také prípady, v ktorých je nulita manželstva evidentná.
    IV. – Skrátený proces. – Aby proces manželskej nulity bol viac prispôsobivým, bola zavedená forma tzv.  skráteného procesu – ako doplnenie už teraz platného dokumentačného procesu – ktorý bude možno použiť v prípadoch, ak žiadosť o nulitu manželstva bude podopretá zvlášť evidentnými dôkazmi.
    Napriek tomu mi neušlo, že tento skrátený proces môže byť rizikom pre princíp nerozlučiteľnosti manželstva; a práve preto som chcel, aby v tomto procese bol sudcom sám biskup, ktorý z úlohy svojho pastierskeho úradu je spolu s Petrom najvyššou zárukou jednoty v katolíckej viere a disciplíne.
    V. – Apelácia na metropolitné sídlo. – Je vhodné, aby sa znova potvrdila apelácia na metropolitné sídlo, pretože úrad hlavy cirkevnej provincie je už stáročia znakom synodálnosti Cirkvi.
    VI. – Vlastná úloha biskupských konferencií. – Biskupské konferencie, ktoré majú povinnosť napomáhať svojou apoštolskou horlivosťou zhromažďovať roztratených veriacich, nech mocne naliehajú a majú povinnosť spoluúčasti na už spomínanej premene (štruktúr Cirkvi), aby bolo rešpektované právo biskupa organizovať vykonávanie súdnej moci vo svojej partikulárnej cirkvi.
    Znovuobnovenie blízkosti medzi sudcom a veriacimi by nebolo úspešné, ak by biskupské konferencie nestimulovali jednotlivých biskupov a im nepomáhali uviesť do praxe reformu manželského procesu.
    Biskupské konferencie spolu s blízkosťou sudcu nech sa postarajú, pri zachovaní spravodlivej a dôstojnej odmeny pracovníkov tribunálu, aby sa procesy manželskej nulity, nakoľko je to len možné, konali pre veriacich zadarmo. Takto sa Cirkev ukáže veriacim ako štedrá matka práve v oblasti, ktorá je úzko prepojená so spásou duší a prejaví tak láskavú tvár Krista, ktorý nás zadarmo vykúpil.
    VII. – Apelácia na Apoštolskú stolicu. – Je vhodné, aby bola zachovaná aj naďalej apelácia na riadny tribunál Apoštolskej stolice čiže Rímsku rotu, z rešpektu voči starobylému právnemu princípu, a tak bol posilnený zväzok medzi Petrovým sídlom a partikulárnymi cirkvami. Pri zachovaní tejto apelačnej praxe bude vylúčené zneužitie akejkoľvek právnej praxe, aby nedochádzalo k škodám pri spáse nesmrteľných duší.
    Vlastné právo Rímskej roty bude čo najskôr zosúladené podľa zásad tohto reformovaného procesu v rámci potrebných možností.
    VIII. – Predpisy pre východné cirkvi. – Napokon sme vzali do úvahy špecifiká cirkevného právneho poriadku a disciplíny východných cirkví a rozhodli sme vydať oddelene, s tým istým dátumom, normy, ktorými reformujeme disciplínu manželských procesov v Kódexe kánonov východných cirkví.
       Toto všetko po zrelom uvážení sme rozhodli a ustanovili, že v Knihe VII Kódexu kánonického práva, tretia časť, prvý titul, prvá kapitola o kauzách na vyhlásenie nulity manželstva (kánony 1671 –1691), od 8. decembra 2015 sa úplne nahrádzajú týmito, ktoré tu nasledujú:
    Prvý článok:
    Kompetentné fórum a tribunály
    Kán. 1671 § 1. – Manželské kauzy pokrstených podľa vlastného práva prináležia cirkevnému sudcovi.
    § 2. Kauzy o čisto občianskych účinkoch manželstva patria občianskej vrchnosti, ak partikulárne právo nestanovuje, že tieto kauzy, ak sa riešia ako vedľajšie a dodatkové, môže rozsúdiť a rozhodnúť cirkevný sudca.
    Kán. 1672. – V kauzách manželskej nulity, ktoré nie sú rezervované Apoštolskej stolici, je kompetentný:
    (1) tribunál miesta, kde bolo manželstvo uzavreté;
    (2) tribunál miesta, kde má jedna alebo obidve stránky trvalé alebo prechodné bydlisko;
    (3) tribunál miesta, kde treba zhromaždiť väčšinu dôkazov.
    Kán. 1673 § 1. – V každej diecéze sudcom prvej inštancie pre kauzy manželskej nulity, ak právo výslovne neuvádza výnimky, je diecézny biskup, ktorý môže vykonávať svoju súdnu moc osobne alebo prostredníctvom iných, podľa noriem práva.
    § 2. – Biskup nech ustanoví pre svoju diecézu diecézny tribunál pre kauzy manželskej nulity, pričom ostane zachovaná možnosť (facultas) biskupa zveriť kauzy inému blízkemu diecéznemu alebo interdiecéznemu tribunálu.
    § 3. – Kauzy manželskej nulity nech sú zverené kolégiu troch sudcov. Kolégiu nech predsedá sudca klerik, ostatní sudcovia môžu byť laici.
    § 4. – Ak biskup moderátor nemôže ustanoviť kolégiový tribunál v diecéze a nemôže si ani vybrať iný blízky tribunál tak, ako je to stanovené v § 2, zverí kauzy samosudcovi, ktorý – ak je to možné – nech si priberie dvoch poradcov bezúhonného života, odborníkov v právnych alebo humánnych vedách, ktorých na tento účel schváli biskup; tomuto samosudcovi prináležia, ak nevyplýva niečo iné, všetky úlohy kolégioveho tribunálu, ako predsedovi alebo ako spravodajcovi.
    § 5. – Tribunál druhej inštancie pre platnosť musí byť vždy kolégiovým tribunálom tak, ako je to stanovené v § 3 tohto kánonu.
    § 6. – Z tribunálu prvej inštancie sa podáva apelácia na metropolitný tribunál druhej inštancie, pri zachovaní predpisov kánonov 1438 – 1439 a 1444.
    Druhý článok:
    Právo napadnúť manželstvo
    Kán. 1674 § 1. –  Napadnúť manželstvo  sú spôsobilými: (1) manželia, (2) promótor spravodlivosti, keď sa nulita stala už známou, ak sa manželstvo nedá konvalidovať alebo to nie je vhodné.
    § 2. – Manželstvo, ktoré za života obidvoch manželov nebolo napadnuté, po smrti obidvoch alebo jedného z nich nemožno napadnúť, ak otázka platnosti nie je predpokladom pre vyriešenie iného sporu buď na kánonickom fóre alebo občianskom fóre.
    § 3. – Ak jeden z manželov zomrie, kým kauza prebieha, má sa zachovať predpis kán. 1518.
    Tretí článok:
    Uvedenie kauzy a zbieranie dôkazov
    Kán. 1675. – Sudca skôr ako prijme kauzu, musí mať istotu, že manželstvo sa nenapraviteľne rozpadlo tak, že by bolo nemožné znovunastoliť manželské spolunažívanie.
    Kán. 1676 § 1. – Súdny vikár po doručení žaloby a, ak je presvedčený, že má nejaký právny základ, prijme ju a dekrétom priloženým k žalobe nariadi, aby kópia žaloby bola doručená obhajcovi zväzku a, ak žaloba nie je podpísaná obidvoma stránkami, aj odporcovi a určí im časovú lehotu 15 dní vyjadriť k žalobe svoje stanovisko.
    § 2. – Po uplynutí uvedenej časovej lehoty a potom, ako ich znova napomenul ak to uznal za vhodné, aby druhá stránka vyjadrila svoje stanovisko, súdny vikár dekrétom určí formulu sporu a stanoví, či sa v kauze bude pokračovať riadnym procesom alebo skráteným konaním podľa noriem kánonov 1683 – 1687. Tento dekrét sa oznámi stránkam a obhajcovi zväzku.
    § 3. – Ak sa rozhodne, že kauza bude pokračovať riadnym procesom, súdny vikár tým istým dekrétom ustanoví súdne kolégium alebo samosudcu s dvomi poradcami podľa kán. 1673 § 4.
    § 4. – Ak sa rozhodne, že kauza bude pokračovať skráteným konaním, súdny vikár pokračuje podľa kán. 1685.
    § 5. – Vo formule sporu sa musí určiť, z akého titulu alebo titulov je manželstvo napadnuté.
    Kán. 1677 § 1. – Obhajca zväzku, patróni stránok a – ak vstúpil do procesu – aj promótor spravodlivosti má právo: (1) byť prítomný na vypočúvaní stránok, svedkov a znalcov, pri zachovaní predpisu kán. 1559; (2) nahliadnuť do súdnych spisov, hoci ešte neboli zverejnené, a preskúmať dokumenty predložené tribunálu stránkami.
    § 2. – Stránky nemôžu byť prítomné na vypočúvaní, o ktorom sa píše v § 1, bod 1 tohto kánonu.
    Kán. 1678 § 1. – V kauzách manželskej nulity súdne priznanie a výpovede stránok, podopreté prípadnými svedkami dôveryhodnosti, môžu mať silu plného dôkazu, ak to sudca uzná berúc do úvahy všetky indície a dôkazné prvky (adminikula), ak nie sú iné prvky, ktoré by to spochybnili.
    § 2. – V tých istých kauzách, aj výpoveď jedného svedka môže byť plne dôveryhodná, ak ide o kvalifikovaného svedka, ktorý vypovedá z pozície svojho úradu,  alebo okolnosti skutkov a osoby tomu nasvedčujú.
    § 3. – V kauzách impotencie alebo nedostatku súhlasu z dôvodu mentálnej choroby alebo poruchy, nech si sudca poslúži jedným alebo viacerými znalcami, ak z okolností evidentne nevyplýva, že je to zbytočné; v iných kauzách nech sa zachová predpis kán. 1574.
    § 4. – Kedykoľvek počas zbierania dôkazov nastane pravdepodobnosť, že manželstvo nebolo konzumované, tribunál, po vyjadrení stránok, môže prerušiť kauzu manželskej nulity, doplniť dôkazy s ohľadom možnosti dišpenzu super rato a napokon poslať spisy na Apoštolskú stolicu spolu so žiadosťou jednej alebo obidvoch stránok a so stanoviskom tribunálu a biskupa.
    Štvrtý článok:
    Rozsudok, jeho napadnutie a jeho vykonateľnosť
    Kán. 1679. – Rozsudok, ktorým sa po prvý raz deklarovala nulita manželstva, po uplynutí časovej lehoty určenej v kánonoch 1630 – 1633, sa stáva vykonateľným.
    Kán. 1680 § 1. – Stránka, ktorá sa považuje za poškodenú a rovnako aj promótor spravodlivosti a obhajca zväzku, má právo navrhnúť nulitu rozsudku alebo apeláciu proti rozsudku v zmysle kánonov 1619 – 1640.
    § 2. – Po uplynutí časovej lehoty práva na podanie apelácie a potom, ako tribunál vyššej inštancie obdržal súdne spisy, sa ustanoví súdne kolégium, určí sa obhajca zväzku a stránky sa vyzvú predložiť svoje poznámky v rámci stanovenej časovej lehoty; po jej uplynutí kolégiový tribunál, ak sa apelácia javí ako naťahovanie času, potvrdí dekrétom rozsudok prvej inštancie.
    § 3. – Ak bola apelácia prijatá, musí sa pokračovať rovnakým spôsobom ako na prvej inštancii s vhodným prispôsobením.
    § 4. – Ak na apelačnom stupni bol navrhnutý nový dodatočný titul nulity, tribunál ho môže prijať a posúdi ho ako na prvej inštancii.
    Kán. 1681. – Ak bol vynesený vykonateľný rozsudok, môže sa podať kedykoľvek na tretiu inštanciu žiadosť o nové riešenie kauzy podľa predpisu kán. 1644, kde sa uvedú nové a závažné dôvody v časovej lehote 30 dní od oznámenia podania nového návrhu.
    Kán. 1682 § 1. – Ak sa rozsudok, ktorým bola deklarovaná nulita manželstva, stal vykonávateľným, stránky môžu uzavrieť nové manželstvo, ak im nebol daný zákaz v samotnom rozsudku alebo rozhodnutím miestneho ordinára.
    § 2. – Ak sa rozsudok stane vykonávateľným, súdny vikár to bezodkladne oznámi miestnemu ordinárovi miesta slávenia manželstva. Tento sa potom postará, aby sa čím skôr realizoval zápis v matrike sobášených i pokrstených o nulite manželstva a prípadných zákazov.
    Piaty článok:
    Skrátené konanie pred biskupom
    Kán. 1683. – Diecéznemu biskupovi prináleží súdiť kauzy manželskej nulity skráteným konaním vždy, keď:
    (1) žiadosť o nulitu podajú obidve stránky alebo jedna z nich so súhlasom druhej stránky;
    (2) nastane súbeh okolností skutkov i osôb v prospech nulity, a je to podopreté svedectvami alebo dokumentmi a nevyžaduje sa nijaké ďalšie skúmanie alebo dôslednejšie zbieranie dôkazov.
    Kán. 1684. – Žiadosť, ktorou sa začína skrátený proces, okrem prvkov uvedených v kán. 1504, musí: (1) krátko, integrálne a jasne opísať fakty, na ktorých je žiadosť postavená; (2) uviesť dôkazy, ktoré môže sudca bezprostredne získať; (3) v prílohe uviesť dokumenty, o ktoré sa žiadosť opiera.
    Kán. 1685. – Súdny vikár v tom istom dekréte, ktorým určí formulu sporu, ustanoví spravodajcu (inštruktora) a pomocníka (asesora) a povolá na zasadanie všetkých, ktorí sa musia na ňom zúčastniť a ktoré sa bude konať podľa normy kán. 1686 a v časovej lehote do 30 dní.
    Kán. 1686. – Spravodajca (inštruktor), nakoľko je to možné, vyzbiera dôkazy na jednej jedinej sesii a určí termín 15 dní nato, aby boli predložené poznámky v prospech platnosti zväzku a obhajoby stránok, ak ich majú.
    Kán. 1687 § 1. – Diecézny biskup po prijatí spisov a po konzultácii so spravodajcom (inštruktorom) a pomocníkom (asesorom), a po obdržaní pripomienok obhajcu zväzku, ak ich nejaké má, ako aj obhajob stránok, ak dosiahol morálnu istotu o nulite manželstva, vynesie rozsudok. V opačnom prípade posunie kauzu na riadny proces.
    § 2. – Celý text rozsudku s odôvodnením nech sa oznámi čím skôr stránkam.
    § 3. – Proti rozsudku biskupa možno podať apeláciu metropolitovi alebo na Rímsku rotu; ak bol rozsudok vynesený metropolitom, možno podať apeláciu najstaršiemu sufragánovi; proti rozsudku iného biskupa, ktorý nemá vyššieho predstaveného iba rímskeho veľkňaza, možno podať apeláciu biskupovi ním stabilne určeného.
    § 4. – Ak sa apelácia javí ako naťahovanie procesu, metropolita alebo biskup, o ktorom sa píše v § 3, alebo dekan Rímskej roty, ho odmietne dekrétom; ak sa apelácia prijme, kauza sa posunie na riadny proces na druhom stupni.
    Šiesty článok:
    Dokladový proces
    Kán. 1688. – Po prijatí žaloby podľa normy kán. 1676, diecézny biskup alebo súdny vikár alebo nimi poverený sudca vynechá formality riadneho procesu a po predvolaní stránok a po intervencii obhajcu zväzku, môže deklarovať rozsudkom nulitu manželstva, ak  z dokladu, ktorý nepodlieha nijakému protirečeniu ani námietke, je celkom zrejmá existencia manželskej prekážky alebo nedostatok kánonickej formy, len keď s rovnakou istotou je zjavné, že nebol daný dišpenz alebo že zástupca nemal platný mandát.
    Kán. 1689 § 1. – Proti tomuto rozhodnutiu sa obhajca zväzku, ak sa rozumne domnieva, že buď nedostatky, o ktorých sa píše v kán. 1688 alebo absencia dišpenzu nie sú isté, musí sa  odvolať na sudcu druhej inštancie, ktorému treba poslať spisy a písomne ho upozorniť, že ide o dokladový proces.
    § 2. – Stránke, ktorá sa domnieva, že je poškodená ostáva nedotknuté právo podať apeláciu.
    Kán. 1690. – Sudca druhej inštancie za účasti obhajcu zväzku a po vypočutí stránok, rozhodne rovnakým spôsobom, o ktorom sa píše v kán. 1688, či treba rozsudok prvej inštancie potvrdiť, alebo či treba ďalej postupovať riadnym procesom; v tomto prípade vráti prípad na opätovné prerokovanie v prvej inštancii.
    Siedmy článok:
    Všeobecné normy
    Kán. 1691 § 1. – V rozsudku nech sa pripomenú stránkam ich morálne a občianske povinnosti, ak by ich zaväzovali voči sebe navzájom a voči deťom, aby nebola zanedbaná ich podpora a výchova.
    § 2. – Kauzy manželskej nulity sa nemôžu konať ústnym sporovým procesom, o ktorom sa píše v kánonoch 1656 – 1670.
    § 3. – Vo všetkých iných veciach, ktoré sa týkajú procedúry, nech sa aplikujú, ak niečo iné nevyplýva z povahy veci, kánony o súdnych konaniach vo všeobecnosti a o riadnom sporovom súdnom konaní, zachovajúc neporušené špeciálne normy o stave osôb a pre kauzy týkajúce sa verejného dobra.
    ***
    Nariadenie kán. 1679 sa bude vzťahovať na rozsudky manželskej nulity zverejnené počnúc dňom, ktorým toto motu proprio nadobudne účinnosť.
    K tomuto dokumentu patrí aj príloha o procedurálnych zásadách, ktoré som považoval za nevyhnutné na správny a presný výklad týchto zákonov, aby boli starostlivo dodržané pre dobro veriacich.
    Všetko, čo som stanovil v tomto motu proprio, nech je platné a účinné aj vtedy, ak by niečo týmto normám odporovalo, aj keby si to zaslúžilo osobitnú zmienku.
    Zverujem s dôverou v príhovor slávnej a požehnanej vždy Panny Márie, Matky  milosrdenstva, a svätých apoštolov Petra a Pavla realizáciu tohto nového manželského procesu.
    Dané v Ríme pri svätom Petrovi 15. augusta 2015,  na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie, v treťom roku môjho pontifikátu.
    František
    Procedurálne zásady ako postupovať v kauzách manželskej nulity
    Tretia všeobecná mimoriadna biskupská synoda, ktorá sa konala v októbri 2014 konštatovala, že sú ťažkosti dostať sa k rozhodnutiam cirkevných tribunálov. A pretože biskup ako dobrý pastier je povinný ísť v ústrety svojim veriacim, ktorí potrebujú osobitnú pastoračnú starostlivosť, spolu s normami týkajúcimi sa aplikácie manželského procesu, sa ukázalo vhodné v spolupráci nástupcu apoštola Petra a biskupov v rozširovaní poznania zákona, poskytnúť aj niektoré ďalšie nástroje, aby práca cirkevných tribunálov mohla viac zodpovedať potrebám veriacich, ktorí žiadajú o zistenie pravdy o existencii alebo neexistencii zväzku svojho rozpadnutého manželstva.
    Čl. 1. – Biskup z nariadenia kán. 383 § 1 je povinný všímať si svojím apoštolským duchom manželov odlúčených alebo civilne rozvedených, ktorí z dôvodov svojej životnej situácie eventuálne zanechali praktizovanie svojho náboženstva. Takto má spoluzodpovednosť s farármi (porov. kán. 529 § 1) podieľať sa na pastoračnej pomoci týmto veriacim nachádzajúcim sa v ťažkostiach.
    Čl. 2. – Predsúdne alebo pastoračné skúmanie – ktoré zahŕňa vo farských a diecéznych štruktúrach veriacich odlúčených alebo civilne rozvedených, ktorí majú pochybnosti o platnosti svojho manželstva, alebo sú dokonca presvedčení o jeho neplatnosti – má za cieľ poznať ich situáciu a zozbierať užitočné prvky pre prípadné konanie súdneho procesu, či už riadneho alebo skráteného. Toto skúmanie nech sa vykoná v rámci jednotnej diecéznej manželskej pastorácie.
    Čl. 3. – Samotné skúmanie nech miestny ordinár zverí osobám, ktoré sú nato vhodné a kompetentné aj keď nie výlučne v oblasti kánonicko-právnej. Je to na prvom mieste vlastný farár alebo ten, kto pripravoval manželov na slávenie cirkevného sobáša. Táto úloha poradcu môže byť zverená aj iným klerikom, zasväteným osobám alebo laikom, ktorých schváli miestny ordinár.
    Diecéza alebo aj viac diecéz spolu, podľa toho, ako sú zoskupené, môžu na tento účel  vytvoriť stabilnú štruktúru, ktorá –  ak by sa to ukázalo ako potrebné – vydá určité Vademecum, v ktorom popíše podstatné prvky na čo najvhodnejší priebeh tohto skúmania.
    Čl. 4. – Pastoračné skúmanie zhromaždí všetky užitočné prvky pre prípadnú žiadosť o proces manželskej nulity. Žiadosť predložia manželia alebo ich obhajca na kompetentný tribunál. Nech sa zistí, či obidve stránky sú zajedno v žiadosti a či chcú nulitu.
    Čl. 5. – Po zozbieraní všetkých prvkov, predsúdne skúmanie sa ukončí podaním žiadosti o nulitu manželstva na kompetentný tribunál.
    Čl. 6. – Keďže Kódex kánonického práva musí byť aplikovaný vo všetkých svojich aspektoch, pri zachovaní špeciálnych noriem aj na manželské procesy v intenciách kán. 1691 § 3, tieto procedurálne zásady nemajú v úmysle podať výklad celého procesu, ale iba objasniť hlavné legislatívne zmeny a, kde je to potrebné, doplniť ich.
    Prvý titul:
    Kompetentné fórum a tribunály
    Čl. 7 § 1. – Tituly kompetencie, o ktorých sa píše v kán. 1672, sú ekvivalentné pri zachovaní, nakoľko je to možné, princípu (geografickej) blízkosti sudcu a stránok.
    § 2. – Prostredníctvom spolupráce medzi jednotlivými tribunálmi v zmysle kán. 1418 nech sa zabezpečí pre každého, stránkam i svedkom, účasť na procese s minimálnou námahou.
    Čl. 8 § 1. – V diecézach, ktoré nemajú vlastný tribunál, nech sa biskup postará čím skôr o formáciu stabilnú a kontinuálnu v diecéze alebo v zoskupeniach diecéz a v súlade s predpismi Apoštolskej stolice, takých osôb, ktoré by mohli vykonávať službu v tribunáloch, ktoré nech zriadi a ktoré by riešili kauzy manželskej nulity.
    § 2. – Biskup môže vystúpiť z interdiecézneho tribunálu ustanoveného podľa normy kán. 1423 a zriadiť vlastný súd na riešenie káuz manželskej nulity.
    Druhý titul:
    Právo napadnúť manželstvo
    Čl. 9. – Ak jedna stránka zomrie počas procesu, skôr ako sa kauza ukončí, sa zastaví inštancia až dovtedy, kým druhá stránka alebo iný záujemca nepožiada o pokračovanie; v takomto prípade sa musí preukázať legitímnym záujmom.
    Tretí titul:
    Uvedenie kauzy a zbieranie dôkazov
    Čl. 10. – Sudca môže prijať ústnu žiadosť kedykoľvek je stránka hatená podať písomnú žiadosť; potom nariadi notárovi, aby žiadosť napísal a prečítal ju stránke nahlas tak, aby ju počula a s obsahom prečítaného aj súhlasila; takto podaná žiadosť nahrádza písomnú žalobu a treba ju považovať za legitímnu so všetkými zákonitými účinkami.
    Čl. 11 § 1.  – Žaloba nech sa predloží diecéznemu tribunálu alebo interdiecéznemu tribunálu, ktorý bol vybraný v súlade s predpisom kán. 1673  § 2.
    § 2. – Ak sa odporca zverí do spravodlivosti tribunálu alebo po legitímnom prvom predvolaní nedá nijakú odpoveď, predpokladá sa,  že neodporuje žiadosti o nulitu.
    Štvrtý titul:
    Rozsudok, jeho napadnutie a vykonávateľnosť
    Čl. 12. – Na dosiahnutie morálnej istoty, ktorá je nevyhnutná zo zákona, nestačí len prevaha dôkazov a indícií, ale je potrebné vylúčiť akúkoľvek pozitívnu a rozumnú pochybnosť omylu ako v práve, tak aj v skutkoch, hoci nie je vylúčená možnosť úplného opaku.
    Čl. 13. – Ak jedna stránka prehlásila, že odmieta prijať akúkoľvek informáciu týkajúcu sa procesu, predpokladá sa, že sa zriekla aj kópie rozsudku. V takomto prípade sa jej oznámi z rozsudku iba rozhodnutie.
    Piaty titul:
    Skrátený proces pred biskupom
    Čl. 14 § 1. – Medzi prípady, v ktorých možno konať kauzy manželskej nulity skráteným procesom podľa kánonov 1683 – 1687, možno zaradiť napríklad: prípad absencie viery, čo môže spôsobiť simuláciu súhlasu alebo omyl determinujúci vôľu; časová krátkosť manželského spolužitia; realizovaný potrat, ktorý zabránil vzniku nového života; tvrdošijné zotrvávanie v mimomanželskom vzťahu v čase sobáša alebo v čase bezprostredne následnom; podvodné zamlčanie neplodnosti alebo závažnej choroby,  alebo detí narodených z predchádzajúceho vzťahu, alebo pobytu vo väzení; kauzy manželstiev, ktoré vedú život úplne v protiklade s manželským spôsobom života alebo manželstvo uzavreté pod neočakávaným tehotenstvom ženy alebo sobáš pod fyzickým násilím, keď ide o vynútený súhlas; absencia používania rozumu doložená lekárskymi dokladmi, atď.
    § 2.  – Medzi dokumentmi podporujúcimi žiadosť o manželskú nulitu sú lekárske dokumenty, ktoré môžu spôsobiť, že žiadať znalecký posudok z úradu je zbytočné.
    Čl. 15. – Ak bola tribunálu doručená žiadosť o riadny proces manželskej nulity, ale súdny vikár je presvedčený, že kauza by sa mohla riešiť skráteným procesom, pri oznámení žaloby v zmysle kán. 1676  § 1, vyzve pozvanú stránku, ktorá žalobu ešte nepodpísala, aby oznámila tribunálu, či nemá záujem pripojiť sa k žiadosti a zúčastniť sa procesu. Súdny vikár, kedykoľvek to považuje za nevyhnutné, vyzve stránku alebo stránky, ktoré podpísali žalobu, aby ju čím skôr doplnili podľa normy kán. 1684.
    Čl. 16. – Súdny vikár môže určiť aj sám seba za inštruktora; avšak nakoľko je to možné nech vymenuje inštruktora z diecézy, v ktorej má kauza pôvod.
    Čl. 17. – Pri predvolaní, ktoré sa koná v súlade s kán. 1685, nech sú stránky informované, že – ak sa to neurobilo ako príloha žaloby – môžu, aspoň 3 dni pred konaním inštruktorskej sesie, predložiť prvky argumentov, o ktorých sa žiada súdna výpoveď stránok alebo svedkov.
    Čl. 18 § 1. – Stránky a ich advokáti môžu byť prítomní pri vypočutí druhej stránky a jej svedkov, ak inštruktor nerozhodne, že pre okolnosti vecí či osôb sa bude postupovať inak.
    § 2. – Výpovede stránok a svedkov musia byť notárom zapísané, avšak súhrnne a iba to, čo sa vzťahuje na podstatu sporného manželstva.
    Čl. 19. – Ak sa kauza riešila na interdiecéznom tribunáli, biskup, ktorý musí vyniesť rozsudok, je biskup miesta, na základe ktorého sa stanovila kompetencia v zmysle kán. 1672. Ak by ich bolo viac ako jeden, nech sa zachová, nakoľko je to možné, princíp (geografickej) blízkosti medzi stránkou a sudcom.
    Čl. 20 § 1.  – Diecézny biskup stanoví podľa svojej rozumnej úvahy  spôsob, akým vynesie rozsudok.
    § 2.  – Rozsudok, podpísaný biskupom a notárom, nech vyloží v krátkosti a po poriadku dôvody rozhodnutia a nech sa oznámi riadne stránkam v časovej lehote jedného mesiaca odo dňa rozhodnutia.
    Šiesty titul:
    Dokumentačný proces
    Čl. 21. –  Kompetentný diecézny biskup a súdny vikár sa určia podľa normy kán. 1672.
    _________
    1 Porov. Lumen gentium, 27.
    2 Porov. CIC, kán. 1752.
    3 Porov. PAVOL VI., Príhovor účastníkom medzinárodného stretnutia o kánonickom práve dňa 17. septembra 1973.
    4 Porov. Relatio Synodi, 48.
    5 Porov. FRANTIŠEK, Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 27, in: AAS 105 (2013) str. 1031.

    Preložil prof. Dr. Ján DUDA, PhD.

  • DOKUMENTY PÁPEŽOV

    FRANTIŠEK: Apoštolský list všetkým zasväteným osobám pri príležitosti Roku zasväteného života

    Drahí zasvätení muži a ženy!
    Píšem vám ako nástupca sv. Petra, ktorému Pán Ježiš zveril úlohu posilňovať bratov vo viere (porov. Lk 22, 32), a píšem vám aj ako váš brat, zasvätený Bohu rovnako ako vy.
    Ďakujme spoločne Otcovi, ktorý nás povolal nasledovať Ježiša v plnom stotožnení sa s jeho evanjeliom a v službe Cirkvi a vlial do našich sŕdc Ducha Svätého, ktorý nám dáva radosť a umožňuje nám pred celým svetom vydávať svedectvo o jeho láske a milosrdenstve.
    Na želanie mnohých z vás a Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života som sa rozhodol pri príležitosti 50. výročia dogmatickej konštitúcie o Cirkvi Lumen gentium, ktorá v šiestej kapitole hovorí o rehoľníkoch, ako aj dekrétu Perfectae caritatis o obnove rehoľného života vyhlásiť Rok zasväteného života. Začne sa 30. novembra tohto roku,  na Prvú adventnú nedeľu, a skončí sa na sviatok Obetovania Pána 2. februára 2016.
    Po porade s Kongregáciou pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života som určil na tento rok tie isté ciele, aké Ján Pavol II. predložil Cirkvi na začiatku tretieho tisícročia, čím istým spôsobom znovu potvrdil to, čo už uviedol v exhortácii Vita consecrata: „Nemáte len spomínať a rozprávať o slávnej minulosti, ale aj budovať nové veľké dejiny! Hľaďte do budúcnosti, ku ktorej vás vedie Duch, aby znovu s vami konal veľké diela” (110).
    I – Ciele roku zasväteného života
    1. Prvým cieľom je hľadieť na minulosť s vďačnosťou. Každý inštitút vychádza z bohatých dejín charizmy. Na jeho počiatku je vždy konanie Boha, ktorý vo svojom Duchu povoláva niektorých ľudí na nasledovanie Krista zblízka, na pretlmočenie evanjelia do istej konkrétnej formy života, na čítanie znamení čias očami viery a tvorivé odpovedanie na potreby Cirkvi. Skúsenosť z tohto počiatku sa ďalej rozširovala a zapájaním sa ďalších členov v nových geografických a kultúrnych kontextoch rozvíjala. Tak sa zrodili nové spôsoby uskutočňovania charizmy, nové iniciatívy a prejavy apoštolskej lásky. Je to ako so semenom, ktoré sa stáva stromom a rozpína svoje konáre.
    V tomto roku bude vhodné, keď si každá charizmatická rodina pripomenie svoje začiatky a svoj dejinný vývoj, aby sa poďakovala Bohu za to, že dal Cirkvi toľké dary, ktoré ju robia krásnou a schopnou podujať sa na každé dobré dielo (porov. Lumen gentium, 12).
     Na zachovanie živej identity, ako aj na posilnenie jednoty rodiny a zmyslu je členov pre spolupatričnosť je nevyhnutné vyrozprávať svoj príbeh. Nejde pritom len o akýsi archeologický výskum alebo pestovanie neužitočnej nostalgie, ale skôr o to, znovu prejsť po ceste minulých generácií a vziať si z nej iskry inšpirácie, vysoké ideály, plány, hodnoty, ktoré ich motivovali, a začínať pritom od zakladateľov, zakladateliek a prvých komunít. Je to aj cesta uvedomiť si, ako sa prežívala vaša charizma v dejinách, aká tvorivosť z nej vytryskla, akým ťažkostiam musela čeliť a ako ich prekonala. Tak je možné odhaliť aj nedostatky, ktoré sú dôsledkom ľudských slabostí, niekedy aj pozabudnutia na základné aspekty vlastnej charizmy. Všetko to je poučné a stáva sa podnetom na obrátenie. Vyrozprávať svoj príbeh znamená vzdať Bohu chválu a poďakovať mu za všetky jeho dary.
    Osobitne mu ďakujeme za posledných päťdesiat rokov od Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý pre celú Cirkev predstavuje „závan” Ducha Svätého. Vďaka nemu uskutočnil zasvätený život plodnú cestu obnovy, ktorá bola so svojimi svetlými i tienistými stránkami časom milosti, poznamenaným prítomnosťou Ducha Svätého.
    Nech tento Rok zasväteného života je aj príležitosťou, aby sme s pokorou a s veľkou dôverou v Boha Lásku (porov. 1 Jn 4, 8) priznali svoju krehkosť a prežívali ju ako skúsenosť milosrdnej lásky nášho Pána; nech je tiež príležitosťou neochvejne hlásať a radostne svedčiť pred svetom o tom, koľká svätosť a životná sila je prítomná v tých, ktorí boli povolaní nasledovať Krista v zasvätenom živote.
    2. Tento rok nás okrem toho vyzýva, aby sme prítomnosť prežívali s nadšením. Vďačná spomienka na minulosť nás pobáda, aby sme v poslušnosti tomu, čo dnes Duch hovorí Cirkvi,  čoraz hlbšie uskutočňovali konštitučné prvky nášho zasväteného života.
    Od počiatkov mníšskeho hnutia až po dnešné „nové komunity“ sa každá forma zasväteného života rodí z volania Ducha nasledovať Krista, ako to učí evanjelium (porov. Perfectae caritatis, 2). Pre zakladateľov a zakladateľky je v absolútnom zmysle regulou evanjelium a každá iná regula mala byť len iným vyjadrením evanjelia a pomôckou na prežívanie evanjelia naplno. Ich ideálom bol Kristus a vnútorné stotožnenie sa s ním až do tej miery, že mohli so sv. Pavlom povedať: „Pre mňa žiť je Kristus“ (Flp 1, 21); jediným zmyslom rehoľných sľubov je uskutočňovanie tejto vášnivej lásky.
    Otázka, ktorú si v tomto roku máme položiť, znie: či aj pre nás je evanjelium výzvou; či  skutočne predstavuje vademékum pre náš každodenný život a rozhodnutia, ktoré musíme robiť. Evanjelium je náročné a vyžaduje si, aby sme ho prežívali radikálne a úprimne. Nestačí ho len čítať (hoci čítanie a štúdium je stále veľmi dôležité), nestačí o ňom len meditovať (a robiť to denne s radosťou). Ježiš od náš žiada, aby sme ho uskutočňovali, aby sme žili podľa jeho slov.
    Musíme sa preto ďalej pýtať: je Ježiš skutočne našou prvou a jedinou láskou, ako sme si predsavzali, keď sme skladali svoje sľuby? Iba ak to tak je, môžeme a musíme milovať v pravde každého človeka, ktorého stretneme na našej ceste, pretože sme sa od Ježiša naučili, čo je to láska a ako treba milovať: budeme vedieť milovať, lebo budeme mať jeho srdce.
    Naši zakladatelia a zakladateľky pocítili v sebe súcit, ktorý sa dotkol Ježiša, keď videl, že zástupy sú ako osamotené ovce bez pastiera. Tak ako Ježiša viedol tento súcit k tomu, že im daroval svoje slovo, uzdravil chorých, dal im chlieb, aby sa nasýtili, a obetoval aj svoj vlastný život, tak aj zakladatelia sa rôznymi spôsobmi dali do služby ľuďom, ku ktorým ich Duch poslal: prosebnou modlitbou, hlásaním evanjelia, katechézou, vyučovaním, službou chudobným a chorým. Fantázia lásky nepozná hranice a dokáže otvárať nespočetné cesty, ktorými možno prinášať dych evanjelia do najrôznejších kultúr a sociálnych prostredí.
    Rok zasväteného života sa pýta aj na našu vernosť poslaniu, ktoré nám bolo zverené. Zodpovedajú naše služby, naše diela, naša prítomnosť tomu, čo Duch žiadal od našich zakladateľov; sú primerané cieľom, ktoré sledujeme v dnešnej spoločnosti a Cirkvi? Existuje niečo, čo by sme mali zmeniť? Máme rovnakú vášnivú lásku k ľuďom, sme k nim tak blízko, aby sme s nimi mohli  prežívať ich radosti i bolesti, aby sme skutočne chápali ich potreby a vedeli im pomôcť ich naplniť? „Rovnaká veľkodušnosť a obetavosť, aká poháňala zakladateľov“ – žiadal už sv. Ján Pavol II. – „musí pohýnať i vás, ich duchovných synov a dcéry, aby ste uchovali charizmy živé. Samotnou silou Ducha, ktorou povstali, sa naďalej obohacujú a prispôsobujú, nestrácajúc svoj pravý charakter, aby mohli slúžiť Cirkvi a privádzať k plnosti nastolenie Božieho kráľovstva.“1
    Keď si pripomíname vlastné počiatky, objavíme ďalší dôležitý prvok projektu zasväteného života. Zakladatelia a zakladateľky boli fascinovaní jednotou dvanástich apoštolov okolo Ježiša, duchom komúnia, ktorým sa prvé spoločenstvo v Jeruzaleme vyznačovalo. Založením vlastných spoločenstiev mal každý z nich v úmysle napodobniť tieto evanjeliové vzory – byť jedno srdce a jedna duša, tešiť sa z Pánovej prítomnosti (porov. Perfectae caritatis, 15).
    Prežívať prítomnosť s nadšením znamená stať sa „odborníkmi na komúnio”, „svedkami a tvorcami toho Božieho ,plánu pre spoločenstvo‘, ktorý je zavŕšením ľudských dejín“2. V spoločenstve charakterizovanom spormi, problematickým spolužitím rozdielnych kultúr, utláčaním tých najslabších, nerovnosťou sme povolaní ponúknuť konkrétny model spoločenstva, ktoré umožňuje žiť v bratských vzťahoch, lebo uznáva dôstojnosť každej osoby a delí sa o dary, ktoré každý prináša.
    Buďte teda ženami a mužmi komúnia; buďte odvážne prítomní tam, kde sú rozdiely a napätia, a buďte tam dôveryhodným znamením prítomnosti Ducha, ktorý v srdciach zapaľuje nadšenie, aby všetci boli jedno (porov. Jn 17, 21). Prežívajte mystiku stretnutia, „schopnosť vnímať, počúvať druhých ľudí, schopnosť spoločne vytvárať cestu, metódu“3. Dajte sa pritom inšpirovať vzťahom lásky prúdiacej medzi božskými osobami (porov. 1 Jn 4, 8), ktorý je vzorom každého vzťahu medzi osobami.
    3. Objať budúcnosť s nádejou – to je tretí cieľ tohto roka. Vieme, s akými ťažkosti sa borí zasvätený život v jeho najrôznejších formách: predovšetkým v západnom svete je to úbytok povolaní a prestarnutosť, ďalej ekonomické problémy v dôsledku vážnej svetovej finančnej krízy, výzvy internacionalizácie a globalizácie, nástrahy relativizmu, marginalizácie a spoločenskej bezvýznamnosti… Práve v tejto neistej situácii, ktorú prežívame spoločne s mnohými našimi súčasníkmi, uskutočňuje sa naša nádej, plod viery v Pána dejín, ktorý nám neprestajne opakuje: „Neboj sa […], veď ja som s tebou“ (Jer 1, 8).
    Nádej, o ktorej hovoríme, sa nezakladá na počtoch a dielach, ale na tom, ktorému sme uverili (porov. 2 Tim 1, 12) a pre ktorého „nič nie je nemožné“ (Lk 1, 37). Je to nádej, ktorá nesklame a ktorá umožní zasvätenému životu napísať veľké dejiny aj v budúcnosti, do ktorej máme upierať svoj pohľad, vedomí si toho, že nás do nej vedie Duch Svätý, aby s nami naďalej konal veľké veci.
    Neupadnite do pokušenia čísel a výkonnosti a už vôbec nie do pokušenia spoliehať sa na vlastné sily. Skúmajte horizonty vášho života a aktuálnej chvíle „s pozornou bdelosťou“4. S Benediktom XVI. vám znovu hovorím: „Nespájajte sa prorokmi nešťastia, ktorí v dnešných časoch ohlasujú koniec a stratu zmyslu zasväteného života v Cirkvi; oblečte si radšej Ježiša Krista a vyzbrojte sa zbraňami svetla – ako nabáda sv. Pavol (porov. Rim 13, 11 – 14) – ostanúc tak bdelí a pozorní“5. Pokračujme na našej ceste a vždy znovu vykročme s dôverou v Pána.
    Obraciam sa predovšetkým na vás, mladí zasvätení. Ste prítomnosťou, pretože už aktívne žijete vo svojich inštitútoch, významne ich obohacujúc svojou sviežou a veľkodušnou voľbou. No zároveň ste ich budúcnosťou, pretože čoskoro budete povolaní prevziať do svojich rúk vedenie duchovného života, formácie, služby i misie. V tomto roku budete protagonistami dialógu s generáciou, ktorá je pred vami. V bratskom spoločenstve sa môžete obohatiť jej skúsenosťami a múdrosťou a zároveň jej môžete znovu ukázať ideály, ktoré mala pri svojich začiatkoch, ponúknuť rozlet a sviežosť svojho  nadšenia, aby ste tak spoločne mohli nachádzať nové spôsoby, ako prežívať evanjelium a čoraz primeranejšie odpovedať na požiadavku svedčiť o ňom a ohlasovať ho.
    Potešil som sa, keď som sa dozvedel, že máte príležitosti stretať sa spoločne s ďalšími mladými z  iných inštitútov. Nech sa takéto stretnutie stane zvyčajným spôsobom, ako prežívať spoločenstvo, vzájomnú oporu a jednotu.
    II – očakávania spojené s Rokom zasväteného života
    Čo zvlášť očakávam od tohto milostivého Roku zasväteného života?
    1. Aby vždy platilo to, čo som raz povedal: „Tam, kde sú rehoľníci, tam je radosť.“ Sme povolaní, aby sme zakúšali a ukazovali, že Boh je schopný naplniť naše srdce a urobiť nás šťastnými bez toho, aby sme museli svoje šťastie hľadať inde; že opravdivé bratstvo prežívané v našich komunitách živí našu radosť; že naše úplné oddanie sa službe Cirkvi, rodinám, mladým, starým a chudobným nám umožňuje ľudsky sa realizovať a dáva plnosť nášmu životu.
    Nech medzi nami nevidno smutné tváre, nespokojných a neuspokojených ľudí, pretože „nasledovanie so smútkom je smutné nasledovanie“. Aj my, ako všetci ostatní muži a ženy, prežívame ťažkosti, noc ducha, sklamania, choroby, úbytok síl v dôsledku staroby. Práve preto musíme nájsť „dokonalú radosť“: naučiť sa spoznať tvár Krista, ktorý sa nám stal podobným vo všetkom, a tak zakúsiť radosť z toho, že môžeme byť podobní jemu, ktorý z lásky k nám neváhal podstúpiť smrť na kríži.
    V spoločnosti, ktorá vyvyšuje kult výkonnosti, zdravia, úspechu a ktorá marginalizuje chudobných a vylučuje „stratených“, môžeme svojím životom svedčiť o  pravdivosti slov Písma: „Keď som slabý, vtedy som silný“ (2 Kor 12, 10).
    Na zasvätený život sa dá dobre aplikovať to, čo som napísal v apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium, citujúc homíliu Benedikta XVI.: „Cirkev sa nešíri prozelytizmom, ale príťažlivosťou“ (14). Áno, zasvätený život sa nešíri tým, že sa organizujú kampane za duchovné povolania, ale tým, že sú mladí muži a ženy, ktorých stretáme, nami priťahovaní, ak v nás vidia  šťastných mužov a ženy! Takisto apoštolská účinnosť zasväteného života nezávisí od účinnosti a sily jeho prostriedkov. To váš život musí rozprávať; život odrážajúci radosť a krásu prežívania evanjelia a nasledovania Krista.
    Aj vám chcem povedať to, čo som povedal cirkevným hnutiam na vigíliu Zoslania Ducha Svätého: „Základnou hodnotou Cirkvi je žiť evanjelium a vydávať svedectvo o našej viere. Cirkev je soľou zeme a svetlom sveta, je povolaná zachovať v spoločnosti kvas Božieho kráľovstva a to robí v prvom rade svojím svedectvom; svedectvom o bratskej láske, solidarite, spoluúčasti“ (18. mája 2013).
    2. Očakávam, že „prebudíte svet“, pretože znakom, ktorý charakterizuje zasvätený život, je proroctvo. Ako som povedal generálnym predstaveným: „Evanjeliová radikálnosť sa nepožaduje len od rehoľníkov, požaduje sa od všetkých. Ale rehoľníci nasledujú Pána osobitným spôsobom, a to prorockým spôsobom.“ A to je priorita, ktorá sa teraz vyžaduje: „Byť prorokmi, ktorí svedčia o tom, ako Ježiš žil na tejto zemi… Rehoľník sa nikdy nemôže vzdať prorokovania“ (29. novembra 2013).
    Prorok dostáva od Boha schopnosť skúmať dejiny, v ktorých žije, a vysvetľovať udalosti v nich: je ako  strážca, ktorý bdie počas noci a vie, kedy príde brieždenie (porov. Iz 21, 11 – 12). Pozná Boha a pozná mužov a ženy, svojich bratov a sestry. Je schopný rozlíšiť a aj odsúdiť zlo hriechu a nespravodlivosti, pretože je slobodný a nemusí sa zodpovedať iným pánom, len Bohu; nemá iné záujmy, len Božie záujmy. Prorok stojí zvyčajne na strane chudobných a bezbranných, lebo vie, že sám Boh je na ich strane.
    Neočakávam teda, že budete udržiavať pri živote „utópie“, ale že dokážete vytvárať „iné miesta“, kde sa žije podľa evanjeliovej logiky darovania, bratstva, prijatia odlišnosti, vzájomnej lásky. Kláštory, spoločenstvá, centrá spirituality, citadely (mestečká, ktoré zakladajú cirkevné hnutia), školy, nemocnice, azylové domy a všetky tie miesta, ktoré vznikli vďaka láske k blížnemu a charizmatickej tvorivosti a ktoré ešte s ďalšou tvorivosťou, inšpirovanou evanjeliom, vzniknú, musia sa čoraz väčšmi stávať kvasom pre spoločnosť, tým „mestom na vrchu“, ktoré hlása pravdu a moc Ježišových slov.
    Niekedy môže prísť pokušenie ujsť, zbaviť sa úlohy proroka, pretože je veľmi náročná, pretože sme unavení, sklamaní z výsledkov, ako sa to stalo Eliášovi i Jonášovi. Ale prorok vie, že nikdy nie je sám. Aj nás, rovnako ako Jeremiáša, Boh uisťuje: „Neboj sa […], veď ja som s tebou, aby som ťa vyslobodil“ (Jer 1, 8).
    3. Rehoľníci a rehoľníčky, podobne ako ostatné zasvätené osoby, sa zvyknú, ako som už spomenul, označovať za „odborníkov na komúnio“. Preto očakávam, že „spiritualita spoločenstva“, o ktorej hovoril sv. Ján Pavol II., sa stane skutočnosťou a že budete prví, čo sa chopia „veľkej výzvy, ktorá je pred nami“ v tomto novom tisícročí – „urobiť z Cirkvi dom a školu spoločenstva“6. Som si istý, že v tomto  milostivom  roku budete vážne pracovať na tom, aby sa ideál bratstva, ktorý sledovali zakladatelia a zakladateľky, rozvíjal na rozličných úrovniach, akoby na sústredných kruhoch.
    Spoločenstvo sa prežíva predovšetkým v rámci jednotlivých komunít daného inštitútu. Preto vás pozývam, aby ste si v tejto súvislosti znovu prečítali viaceré moje príhovory, v ktorých bez prestania opakujem, že kritika, klebety, závisť, žiarlivosť, nepriateľstvá sú postoje, ktoré nemajú právo prebývať v našich domoch. Za tohto predpokladu sa však pred nami otvára takmer nekonečná cesta lásky, ktorej cieľom je vzájomné prijatie a pozornosť, spoločné podieľanie sa na materiálnych a duchovných dobrách, bratské napomínanie, rešpektovanie najslabších… Ide o „mystiku spoločného života“, ktorá náš život robí „svätým putovaním“7. Keď berieme do úvahy, že naše komunity sa stávajú čoraz internacionálnejšími, musíme sa tiež pýtať na vzťah medzi ich členmi z rôznych kultúr. Ako umožniť každému, aby sa prejavil, aby bol prijatý s jeho špecifickými darmi, aby sa stal naplno spoluzodpovedným?
    Okrem toho očakávam, že sa bude rozvíjať aj komúnio medzi členmi rôznych inštitútov. Či by nemal byť tento rok príležitosťou, aby sme s väčšou odvahou vyšli za hranice vlastného inštitútu a na lokálnej i globálnej úrovni spoločne vytvárali formačne, evanjelizačne a sociálne zamerané plány? Takto je možné účinnejšie vydávať skutočne prorocké svedectvo. Spoločenstvo a stretnutie rôznych chariziem a duchovných povolaní je cestou nádeje. Nikto nevybuduje budúcnosť izolovane, ani len vlastnými silami, ale keď sa stotožní s pravdou o spoločenstve, ktoré sa otvára stretnutiu, dialógu, počúvaniu, vzájomnej pomoci a ktoré nás chráni pred prílišnou zaujatosťou sebou samými.
     Zasvätený život je zároveň povolaný na to, aby sa usiloval o úprimnú súčinnosť medzi všetkými povolaniami v Cirkvi, počnúc kňazmi a laikmi, a aby sa tak „rozvíjala spiritualita spoločenstva najmä vnútri neho, potom aj v cirkevnom spoločenstve a mimo neho“8.
    4. Ďalej od vás očakávam to, čo očakávam od všetkých členov Cirkvi: vyjsť zo seba samých a ísť na periférie života. „Choďte do celého sveta“ boli posledné slová, ktorými sa Ježiš obrátil na svojich učeníkov a ktorými sa dnes znova obracia aj na nás (porov. Mk 16, 15). Celé ľudstvo na to čaká: ľudia, ktorí stratili nádej, rodiny v núdzi, opustené deti, mladí, ktorí nemajú budúcnosť, opustení chorí a starí, bohatí presýtení majetkom, no s prázdnym srdcom, muži a ženy, ktorí hľadajú zmysel života a túžia po božskom…
    Nesťahujte sa do seba, nedajte sa zadusiť malými domácimi hádkami, nestaňte sa väzňami vašich problémov. Tie sa vyriešia, keď vyjdete von a pomôžete druhým vyriešiť ich problémy a ohlasovať dobrú zvesť. Dávajúc život, život nájdete; dávajúc nádej, nájdete nádej; milujúc nájdete lásku.
    Očakávam od vás konkrétne skutky: prijať utečencov, prejaviť blízkosť chudobným, byť tvorivý v katechéze, ohlasovať evanjelium, uvádzať do života modlitby. V dôsledku toho očakávam zoštíhlenie štruktúr, nové využitie veľkých domov na diela, ktoré viac zodpovedajú aktuálnym potrebám evanjelizácie a lásky k blížnym, prispôsobenie vašich diel novým potrebám.
    5. Očakávam, že každá forma zasväteného života bude skúmať, čo Boh a dnešné ľudstvo požadujú.
    Kontemplatívne zamerané kláštory a spoločenstvá by sa mohli navzájom stretať alebo sa rôznymi spôsobmi spájať, aby si vymenili skúsenosti zo života modlitby; z toho, ako rásť v spoločenstve s celou Cirkvou, ako pomáhať prenasledovaným kresťanom, ako prijímať a sprevádzať tých, ktorí hľadajú intenzívnejší duchovný život alebo potrebujú morálnu či materiálnu pomoc.
    To isté môžu robiť charitatívne inštitúty, ktoré sa venujú vyučovaniu, podpore kultúry, hlásaniu evanjelia či osobitným pastoračným službám, a tiež sekulárne inštitúty v ich rozmanitej prítomnosti v spoločenských štruktúrach. Fantázia Ducha Svätého vytvorila také rôznorodé spôsoby života a rôzne diela, že nie je jednoduché ich katalogizovať alebo usporiadať podľa nejakej šablóny. Preto nie je možné, aby som spomenul každú jednotlivú formu charizmy. Avšak nikto sa v tomto roku nemôže vyhnúť serióznemu preskúmaniu toho, akým spôsobom je prítomný v živote Cirkvi a ako odpovedá na trvalé i nové otázky, ktoré okolo nás vyvstávajú, na volanie chudobných.
    Iba v pozornosti voči núdznym tohto sveta a v poslušnosti voči vnuknutiam Ducha sa Rok zasväteného života môže premeniť na skutočný kairos, na Boží čas, bohatý na milosť a premenu.
    III – horizonty Roka zasväteného života
    1.Týmto svojím listom sa obraciam nielen na zasvätené osoby, ale aj na laikov, ktorí sa podieľajú na ich ideáloch, duchu, poslaní. Niektoré rehoľné inštitúty majú v tomto dávnu tradíciu, iné majú novšiu skúsenosť.
    V skutočnosti je okolo každej rehoľnej rodiny, ako aj spoločnosti apoštolského života a samotných sekulárnych inštitútov oveľa širšia rodina, „charizmatická rodina“, ktorá zahŕňa niekoľko inštitútov, ktoré sa hlásia k tej istej charizme, a predovšetkým kresťanských laikov, ktorí sa cítia byť povolaní podieľať sa práve v ich laickej situácii na tej istej charizmatickej skutočnosti.
    Povzbudzujem aj vás, laici, prežívajte tento Rok zasväteného života ako milosť, ktorá vám umožní viac si uvedomiť prijatý dar. Slávte ho s celou „rodinou“, aby ste spoločne rástli a odpovedali na volanie Ducha v dnešnej spoločnosti. Pri niektorých príležitostiach, keď sa zasvätené osoby rôznych inštitútov počas tohto roka stretnú, zúčastnite sa aj vy na znak toho, že ide o jeden Boží dar. Tak spoznáte aj skúsenosti iných charizmatických rodín či iných laických skupín a vzájomne sa obohatíte a podporíte.
    2. Rok zasväteného života sa netýka len zasvätených osôb, ale celej Cirkvi. Preto sa obraciam na celý kresťanský ľud, aby si čoraz viac uvedomoval dar prítomnosti toľkých zasvätených mužov a žien, dedičov veľkých svätých, ktorí tvorili dejiny kresťanstva. Veď čo by bola Cirkev bez sv. Benedikta a sv. Bazila; bez sv. Augustína a sv. Bernarda; bez sv. Františka a sv. Dominika; bez sv. Ignáca z Loyoly a sv. Terézie z Avily; bez sv. Angely Merici a sv. Vincenta z Paoly. Zoznam by mohol byť temer nekonečný, až po sv. Jána Bosca či blahoslavenú Terezu z Kalkaty. Blahoslavený pápež Pavol VI. právom zvolal: „Bez tohto konkrétneho znamenia by hrozilo riziko, že láska, ktorá oživuje celú Cirkev, vychladne, spásny paradox evanjelia sa otupí a ,soľ‘ viery sa rozpustí vo svete, ktorý je čoraz viac sekularizovaný“ (Evangelica testificatio, 3).
    Vyzývam teda všetky kresťanské spoločenstvá, aby tento rok prežívali predovšetkým ako poďakovanie Pánovi a vďačnú spomienku na dary, ktoré sme dostali a stále dostávame prostredníctvom svätosti zakladateľov a zakladateliek a vernosti mnohých zasvätených osôb ich charizme. Pozývam všetkých, aby sa zišli okolo zasvätených osôb, radovali sa s nimi a prežívali s nimi ich problémy, spolupracovali s nimi, nakoľko je to možné, pri plnení ich služby a uskutočňovaní ich diela, ktoré napokon patrí celej Cirkvi. Dajte im pocítiť lásku a srdečný vzťah celého kresťanského ľudu.
    Nech je zvelebený Pán za šťastnú zhodu, že v Roku zasväteného života sa koná aj synoda o rodine. Rodina a zasvätený život sú totiž povolania, ktoré prinášajú všetkým bohatstvo a milosť; sú priestormi poľudšťovania pri budovaní životných vzťahov, miestami evanjelizácie. Pritom si môžu navzájom pomáhať.
    3.Týmto svojím listom si dovoľujem obrátiť sa aj na zasvätené osoby a členov bratstiev a komunít patriacich k cirkvám odlišných tradícií, ako je katolícka. Mníšstvo je dedičstvom nerozdelenej Cirkvi, ktoré je stále veľmi živé  jednak v pravoslávnych cirkvách, jednak v Katolíckej cirkvi. Mníšskym hnutím, ako aj ďalšími skúsenosťami z doby, v ktorej bola západná Cirkev ešte zjednotená, sa inšpirujú podobné iniciatívy vznikajúce v rámci reformovaných cirkevných spoločenstiev, pričom v ich lone následne vytvárajú ďalšie formy spoločenstiev bratského života a služby.
    Kongregácia pre inštitúty zasväteného života a spoločenstvá apoštolského života naplánovala iniciatívy zamerané na stretnutie s tými, ktorí sa podieľajú na skúsenostiach zasväteného a bratského života v rôznych cirkvách. Vrelo povzbudzujem do týchto stretnutí podporujúcich vzájomné poznanie, úctu a spoluprácu, lebo ekumenizmus zasväteného života prispieva k rozširovaniu cesty vedúcej k jednote medzi všetkými cirkvami.
    4. Nemôžeme zabudnúť ani na to, že fenomén mníšstva a iné prejavy rehoľného bratstva sú prítomné vo všetkých  veľkých náboženstvách. Nechýbajú tiež overené skúsenosti dialógu medzi mníchmi niektorých veľkých náboženských tradícií. Želám si, aby Rok zasväteného života bol príležitosťou na zhodnotenie prejdenej cesty, na zvýšenie citlivosti všetkých zasvätených osôb v tomto smere, na pýtanie sa, aké ďalšie kroky treba podniknúť pre čoraz hlbšie vzájomné poznanie a spoluprácu v toľkých spoločných oblastiach služby ľudskému životu.
    Spoločne ísť vždy znamená obohatenie a môže to otvoriť nové cesty pre vzťahy medzi ľuďmi a kultúrami, ktoré sú v tomto období, zdá sa, spojené s mnohými ťažkosťami.
    5. Nakoniec sa osobitne obraciam na svojich bratov v biskupskej službe. Nech je tento rok príležitosťou, aby ste srdečne a s radosťou prijali zasvätený život ako duchovný kapitál, ktorý „sa zveľaďuje tak na osoh svojich členov, ako aj na dobro celého Kristovho tela” (Lumen gentium, 43). „Zasvätený život je darom Cirkvi, rodí sa v Cirkvi, rozvíja sa v Cirkvi a celý je zameraný na Cirkev.“9 Pretože je darovaný Cirkvi, nejde o izolovanú alebo okrajovú skutočnosť, ale je s ňou podstatne spojený, „je niečím, čo sa nás týka“, ako to v roku 1994 potvrdila aj Biskupská synoda na tému Zasvätený život a jeho poslanie vo svete. Nachádza sa v samotnom srdci Cirkvi ako rozhodujúci prvok jej poslania, lebo vyjadruje vnútornú povahu kresťanského povolania a smerovanie celej Cirkvi k jednote s jediným Ženíchom; teda „patrí […] neoddeliteľne k jej životu a jej svätosti“10.
    V tomto kontexte vyzývam vás, pastieri partikulárnych cirkví, aby ste vo vašich spoločenstvách venovali osobitnú starostlivosť podpore jednotlivých chariziem, či už tých historických, alebo aj nových, aby ste podporovali, povzbudzovali, pomáhali pri ich rozlišovaní, boli im nežne a láskyplne nablízku v situáciách utrpenia a slabosti, v ktorých sa môžu nachádzať niektoré zasvätené osoby, a predovšetkým aby ste svojím učením oboznamovali Boží ľud s významom zasväteného života, nech jeho krása a svätosť v Cirkvi naplno zažiari.
    Márii, Panne načúvania a kontemplácie, prvej učeníčke jej milovaného Syna, zverujem tento Rok zasväteného života. Na ňu, milovanú Otcovu dcéru, odetú všetkými darmi milosti, hľaďme ako na neprekonateľný vzor nasledovania Krista v láske k Bohu a v službe blížnemu.
    Už teraz som s vami všetkými vďačný za dary milosti a svetla, ktorými nás Pán chce obohatiť, a všetkých nech vás sprevádza moje apoštolské požehnanie.
    Vo Vatikáne 21. novembra 2014,  na sviatok Obetovania Panny Márie.
    _____
    1. Los caminos del Evangelio. Apoštolský list rehoľníkom a rehoľníčkam Latinskej Ameriky pri príležitosti päťstoročnice evanjelizácie Nového sveta, 29. júna 1990, 26.
    2. KONGREGÁCIA PRE INŠTITÚTY ZASVÄTENÉHO ŽIVOTA A SPOLOČNOSTI APOŠTOLSKÉHO ŽIVOTA, Religiosi e promozione umana, 24.
    3. Príhovor k rektorom a študentom pápežských kolégií a konviktov v Ríme, 12. mája 2014.
    4. KONGREGÁCIA PRE INŠTITÚTY ZASVÄTENÉHO ŽIVOTA A SPOLOČNOSTI APOŠTOLSKÉHO ŽIVOTA, obežník Scrutate, 1.
    5. Homília na sviatok Obetovania Pána, 2. februára 2013.
    6. Apoštolský list Novo millennio ineunte, 6. januára 2001, 43.
    7. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 24. novembra 2013, 87.
    8. Ján Pavol II., apoštolská posynodálna exhortácia Vita consecrata, 25. marca 1996, 51.
    9. Kard. J. M. Bergoglio, príhovor na Synode o zasvätenom živote a jeho poslaní v Cirkvi a vo svete, XVI. plenárne zasadanie, 13. októbra 1994.
    10 Tamže, 44.
  • DOKUMENTY PÁPEŽOV

    FRANTIŠEK: Príhovor k účastníkom svetového kongresu organizovaného Kongregáciou pre katolícku výchovu

    Príhovor Svätého Otca Františka
    k účastníkom svetového kongresu organizovaného
    Kongregáciou pre katolícku výchovu (a študijné inštitúty)
    Aula Pavla VI., 21. novembra 2015
    Prof. Roberto Zappalà, školský riaditeľ Inštitútu Gonzaga v Miláne:
    Katolícke výchovno-vzdelávacie inštitúcie sa nachádzajú v mnohých krajinách a v rozličných kultúrno-spoločenských kontextoch: v bohatých i rozvojových krajinách, mestách i na vidieku, v prevažne katolíckych krajinách i tam, kde sú katolíci v menšine. Čo podľa vás v týchto rozmanitých podmienkach robí inštitúciu skutočne kresťanskou?
    Pápež František:
    Aj my kresťania sme v menšine. A prichádza mi na um to, čo povedal, jeden veľký mysliteľ: „Vzdelávať znamená uvádzať do celej pravdy“. Nemožno teda hovoriť o katolíckom vzdelávaní bez toho, aby sa hovorilo o ľudskosti, pretože podstatou katolíckej identity je Boh, ktorý sa stal človekom. Rozvíjanie správnych postojov, plne ľudských hodnôt, otvára dvere semenu kresťanstva. Potom nastupuje viera. Kresťansky vzdelávať neznamená len katechizovať: to je len jedna časť. Neznamená to len prozelytizmus – nikdy nerobte v školách prozelytizmus! Nikdy! – Kresťansky vzdelávať znamená rozvíjať u detí a mládeže ľudské hodnoty, a to vo všetkých oblastiach. Jednou z nich je aj transcendentná realita. Dnes sa prejavuje tendencia k neopozitivizmu, teda k zameraniu výchovy len na imanentné oblasti, na hodnotu imanentných vecí, a to tak v krajinách kresťanskej tradície, ako aj v ostatných krajinách. To znamená, že mladí ľudia sa neuvádzajú do plnej skutočnosti: zabúda sa na transcendentno. Pre mňa je najväčšou krízou výchovy z kresťanského pohľadu táto uzavretosť voči transcendentnu. Sme uzavretí voči transcendentnu. Musíme si pripraviť srdcia, aby sa Pán mohol prejaviť, no v plnosti – teda v plnosti ľudskosti, ktorá  má aj transcendentný rozmer. Vychovávať ľudsky, ale s otvoreným horizontom. Akákoľvek forma uzavretosti neprospieva výchove.
    Fr. Juan Antonio Ojeda, vyučujúci na Malagskej univerzite (španielsky):
    Svätý Otče, vo svojich príhovoroch spomínate prerušenie vzťahov medzi školou, rodinou a ostatnými spoločenskými inštitúciami. Preto nás často vyzývate k tomu, aby sme podporovali a osobne prežívali kultúru stretnutia. Čo to znamená pre subjekty zapojené do výchovno-vzdelávacieho procesu?
    Pápež František:
    Je pravdou, že nielenže sa prerušili tieto vzťahy, ale vzdelanie sa stalo aj príliš selektívnym a elitárskym. Zdá sa, že právo na vzdelanie majú len národy alebo jednotlivci, ktorí majú istú úroveň alebo isté schopnosti; potom, samozrejme, nemajú právo na vzdelanie všetky deti a všetci mladí. Ide o celosvetový fenomén, ktorý nás zahanbuje. Ukazuje totiž na selektívny prístup k ľuďom, ktorý namiesto zbližovania národov vedie k ich vzďaľovaniu; vzďaľuje tiež bohatých od chudobných; jednu kultúru od druhej… A to sa deje aj v malom: výchovné spojenectvo (patto educativo) medzi rodinou a školou sa prerušilo! Treba začať odznovu. Aj výchovné spojenectvo medzi rodinou a štátom je prerušené – okrem prípadov, keď ide o ideologický štát, ktorý chce profitovať zo vzdelania, aby mohol rozširovať svoju ideológiu: ako boli napríklad diktatúry, s ktorými sme sa stretli v minulom storočí. Je to hrozné. Medzi zle platených pracovníkov patria učitelia a vychovávatelia: čo na to možno povedať? Jednoducho, že štát nemá záujem. Ak by mal, veci by sa diali inak. Takže výchovné spojenectvo je prerušené. A tu nastupuje naša úloha: hľadať nové cesty.
    Počuli sme svedectvo otca zo Senegalu… [obracia sa k nemu] ty, dobre si povedal: treba sa snažiť robiť to, čo robil Don Bosco. Don Bosco sa v tých najtvrdších časoch slobodomurárstva v Severnej Itálii usiloval o „núdzovú výchovu“. Aj dnes potrebujeme „núdzovú výchovu“, treba sa zamerať na „neformálnu výchovu“, pretože formálna výchova je v dôsledku pozitivistického dedičstva ochudobnená. Obsahuje len rozumový technicizmus a jazyk rozumu. Preto je ochudobnená. Túto schému treba narušiť. Existujú skúsenosti v tomto smere – cez umenie, šport… Aj umenie a šport vychovávajú! Treba sa otvoriť novým obzorom, vytvoriť nové vzory… Máme veľa skúseností: napríklad tú, čo bola prezentovaná na tomto fóre – projekt  Scholas occurrentes, ktorý sa usiluje práve o otvorenie horizontu vzdelávania, aby nezahŕňalo len rozumové znalosti. Poznáme totiž tri jazyky: jazyk rozumu, jazyk srdca a jazyk rúk. Výchovno-vzdelávací proces sa musí uberať po týchto troch cestách: učiť myslieť, pomáhať správne počúvať a sprevádzať pri činnosti. Teda všetky tri jazyky musia byť v súlade. Dieťa, mladý človek, si myslí to, čo cíti a čo robí; cíti to, čo myslí a čo robí; a robí to, čo si myslí a čo cíti. A tak sa výchova stáva inkluzívnou, pretože všetko má v nej svoje miesto; je inkluzívna aj po ľudskej stránke. Výchovné spojenectvo bolo narušené v dôsledku vylúčenia niektorých. Hľadáme len najlepších, tých najvybranejších – ktorí sú najinteligentnejší alebo majú peniaze na zaplatenie lepšej školy či najlepšej univerzity – a ostatných nechávame bokom. Svet nemôže napredovať pomocou selektívneho vzdelávania, pretože to nie je sociálne spojenectvo, ktoré by spájalo všetkých. A tu je naša úloha: hľadať cesty pre neformálnu výchovu. Cestou umenia, športu, a mnohými inými… Veľký brazílsky učiteľ – sú tu nejakí Brazílčania?… jeden z vašich – hovorieval, že v škole, v klasickej škole, sa treba vyhýbať tomu, aby sa skĺzlo len k odovzdávaniu vedomostí. Pravá škola musí odovzdávať vedomosti, zvyklosti a hodnoty; a keď škola nie je schopná to všetko robiť, ide o selektívnu a exkluzívnu školu, vyhradenú len pre niekoľkých.
    Som presvedčený, že súčasná situácia, v ktorej je narušené výchovné spojenectvo, je veľmi vážna. Pretože vedie ku selekcii „super ľudí“, no iba na základe kritéria rozumu a kritéria záujmov. Za tým sa vždy – vždy! – skrýva vidina peňazí, ktorá ničí pravú ľudskosť. To, čo môže pomôcť, je aj istá zdravá a úctivá neformálnosť: to je pri vzdelávaní prospešné. Pretože formálnosť sa často zamieňa s prísnosťou. Ale vrátim sa prvej otázke: tam, kde je prísnosť, nie je ľudskosť, a kde nie je ľudskosť, nemôže vstúpiť Kristus! Má zatvorené dvere! Dráma uzavretosti má korene v prísnosti. A ľudia chcú niečo iné; a keď hovorím „ľudia“, myslím všetkých nás, rodiny… Chcú spolunažívať, viesť dialóg – kardinál Versaldi zdôraznil toto: chcú dialóg. No keď je výchovné spojenectvo narušené a panuje prísnosť, neexistuje miesto pre dialóg: mňa zaujíma to moje, teba to tvoje a nie je tu miesto pre všeobecné dobro a pre bratstvo. Mal som dve skúsenosti tu vo Vatikáne, keď som pri rozhovoroch so študentmi z piatich kontinentov organizovaných v rámci Schola occurrentes, som zažil potrebu jednoty; a dnes sa ponúka práve opačný projekt – rozdeľovanie, nie zjednocovanie; a tiež selektívnosť.
    „Čo to znamená pre subjekty zapojené do výchovno-vzdelávacieho procesu?“ – tak sa končila otázka. Znamená to riskovať. Vychovávateľ, ktorý nedokáže riskovať, nenapomáha výchove. Otec a mama, ktorí nevedia riskovať, nevychovávajú dobre svoje dieťa. Riskovať rozumným spôsobom. Čo to znamená? Je to ako učiť chodiť. Keď učíš dieťa chodiť, učíš ho, že jedna noha musí zostať pevne na zemi, na ceste, ktorú pozná; a druhá sa snaží dostať vpred. To ho môže ochrániť, ak sa pošmykne. Výchova znamená presne toto. Si si istý v tomto bode, ale to nie je nič definitívne. Musíš urobiť ďalší krok. Možno sa pošmykneš, ale sa zdvihneš a ideš vpred… Skutočný vychovávateľ musí byť majstrom rizika, no rozumného rizika, samozrejme. Ako som sa to práve pokúsil vysvetliť. Nuž neviem, hádam som odpovedal na tú otázku…
    Sestra Pina Del Core, dekanka Fakulty pedagogických vied Auxilium v Ríme:
    Svätý Otče, aké úlohy čakajú učiteľov v čase „rozdrobenej tretej svetovej vojny“, aby sa neuzavreli len do seba, ale stali sa trpezlivými tvorcami pokoja? Ako by ste povzbudili všetkých vychovávateľov, ktorí sa so zápalom venujú tomuto delikátnemu poslaniu?
    Pápež František:
    Predovšetkým by som chcel povedať jedno svedectvo vzhľadom na to, čo práve povedala generálna predstavená Congregatio Iesu et Mariae. Keď som bol rektorom univerzity, moja sekretárka bola tiež členkou tejto kongregácie – ešte žije, je to staručká sestra Asunción. A táto sestra, ktorá robila na univerzite sekretárku, si napoludnie zjedla svoj chlebík, vzala si auto a vydala sa na perifériu, kde robila riaditeľku školy pre chudobných. Sekretárka univerzity, teologickej fakulty, išla k chudobným. Mnohé podobné kongregácie tiež nikdy nezabudli na túto víziu. Možno v niektorých momentoch viac zdôrazňovali prácu medzi elitou mesta, ale mali povolanie ísť na perifériu, tam, kde sa zrodili… A koľké zakladateľky rehoľných kongregácií sa zrodili, aby pomáhali dievčatám, koľkí zakladatelia pomáhali chlapcom na ulici, chudobným chlapcom! Hovoril som o Don Boscovi… Keby tu čírou náhodou bola matka predstavená, chcel by som jej verejne poďakovať za jej kongregáciu a za všetky mužské i ženské kongregácie, ktoré nikdy nezabudli na perifériu!
    Niekto by mohol povedať: „My však musíme vychovávať manažérov! Musíme vychovávať ľudí, ktorí vedia rozmýšľať, ktorí robia to a to…“ To je pravda, to treba robiť. No keď som bol v Paraguaji, v jednej škole na periférii zorganizovali niekoľkodňové stretnutie s mladými – nehovorím, že s mladými z ulice, ale z periférie – ktorí boli chudobní, chýbali im aj základné životné potreby. A títo mladí chlapci a dievčatá medzi 14. a 16. rokom sa rozhodli hovoriť o niektorých veľmi ťažkých témach. Počul som ich diskusiu a závery na jednu z tém: tehotenstvo mladistvých. Pomyslel som si: ako je to možné, že títo mladí, ktorí žijú v takýchto podmienkach, na brehu často sa rozvodňujúcej rieky, ktorí majú nedostatok jedla, sú schopní takto uvažovať? Pretože mali správnu metódu a učiteľa či učiteľku, ktorí ich sprevádzali. Nikto, nikto nemôže byť vylúčený z možnosti získať tieto hodnoty, nikto! A preto je prvou úlohou, ktorú od vás žiadam: zanechajte miesta, kde je dostatok učiteľov a choďte na periférie. Vyhľadávajte ich. Alebo si ich stanovte ako cieľ! Hľadajte núdznych, chudobných. Oni majú niečo, čo nemajú mladí z bohatších štvrtí – nie zo svojej vlastnej viny, ale v dôsledku spoločenských podmienok – majú skúsenosť ako prežiť, zakúsili aj krutosť, hlad a nespravodlivosť. Ich ľudskosť je zranená. A verím, že naša spása prichádza zo zranení jedného zraneného človeka na kríži. Oni z týchto zranení dokážu získať poznanie, ak ich šikovný vychovávateľ bude viesť. Nejde o to, ísť tam robiť charitu, učiť ich čítať a dať im jesť… nie! To je potrebné, no je to len dočasné. Je to prvý krok. Úlohou je – a k tomu vás povzbudzujem – ísť tam a naučiť ich ako rozvíjať oblasti ľudskosti, rozumu, hodnôt, zvykov, aby mohli napredovať a druhým prinášať skúsenosti, ktoré sú im neznáme.
    V tejto istej sále sme pred pätnástimi dňami – ak si dobre pamätám – prijali 7000 Rómov z celej Európy. Príhovor mal jeden z nich, ktorý vyrastal v rómskej osade a teraz je v slovenskom parlamente. A mohol svojou odlišnou skúsenosťou obohatiť tých, čo túto perifériu nepoznajú. Isté skutočnosti sa totiž lepšie chápu z periférie, než z centra, lebo ty, ktorý si v centre, máš stále strechu nad hlavou, si stále chránený…
    Narušené výchovné spojenectvo, selektívnosť, vylúčenie, dedičstvo selektívneho pozitivizmu – tieto veci treba vyriešiť. A napredovať v plnení tejto úlohy. Jednej kongregácii sestier, ktoré majú osobitné poslanie na juhu Argentíny, v Patagónii, som povedal: „Prosím vás, zavrite polovicu (internátnych) škôl v hlavnom meste Buenos Aires a pošlite sestry tam, na túto perifériu vlasti“. Pretože odtiaľ prídu nové zdroje, nové hodnoty a prídu tiež ľudia schopní obnoviť svet. Choďte na perifériu. Chcem však zdôrazniť: ísť na perifériu neznamená len robiť dobročinnosť. Vo výchove treba sprevádzať mladých na ceste potiaľ, pokiaľ až môžu ísť. Saleziánom v Turíne som povedal – „robte to, čo robil Don Bosco v jeho dobe, keď bolo mnoho detí na ulici: núdzovú výchovu, pestrú výchovu“.
    Ďalej sa rehoľná sestra pýtala, „aké úlohy čakajú učiteľov v čase ,rozdrobenej tretej svetovej vojnyʻ“. Aké je najväčšie pokušenie v čase vojny, v tejto chvíli? Múry. Ochrániť sa múrmi. Najväčšou chybou vychovávateľa je to, ak vychováva „za múrmi“. Ide o výchovu medzi múrmi: múrmi selektívnej kultúry, múrmi kultúry bezpečia, múrmi sociálneho sektoru, ktorý je v blahobyte a už sa nerozvíja.
    Na záver by som chcel práve v súvislosti s touto otázkou vyzvať vychovávateľov a vychovávateľky, aby sa zamysleli – a to je ich domáca úloha, ale majú ju vypracovať v spoločenstve! – nad skutkami milosrdenstva, nad štrnástimi skutkami; aby sa zamysleli, ako ich robiť, ale vo výchove. Nežiadam vás, aby ste zdvihli ruky tí, ktorí ich dobre ovládate naspamäť. Raz som to v tejto sále urobil: bola plná… A zdvihli ruky sotva dvadsiati… Ale zamyslite sa nad tým: je v tomto roku milosrdenstva len almužna milosrdenstvom? Alebo: ako môžem spraviť skutok milosrdenstva pri vyučovaní či vo výchove? Ide o diela Otcovej lásky; prvé slová, čo povedal kardinál Versaldi: diela Lásky. Čo môžem urobiť pre to, aby bola v tomto roku milosrdenstva zvlášť vyzdvihnutá Otcova láska, aby sa dostala do našich výchovných diel?
    Veľmi pekne vám ďakujem, vychovávatelia a vychovávateľky – ktorí ste tak slabo platení – ďakujem vám za to, čo robíte. Musíme prevychovať mnohé spoločnosti. Musíme prevychovať Európu. Rektor istého kolégia, jezuita, mi povedal, koľko ho to stálo, aby zmenil zmýšľanie, prevychoval na cestu, ktorú si dnes Cirkev žiada. Takto sa možno priblížiť aj k neveriacim. Chcel by som sa poďakovať ešte jednému vychovávateľovi, ktorý sa stal vychovávateľom cestou kánonického práva – neviem, ako je to možné, ale stal sa ním –  kardinál Grocholewski. Je tu prítomný. On je príkladom, ktorý odpovedá na prvú otázku: uzatvoril totiž zmluvy s univerzitami na celom svete, katolíckymi i nekatolíckymi. Prečo? Pretože výchovné nadšenie vedie k tomuto: humanizácii ľudí. Preto aj jemu verejne hovorím: „Vďaka, Eminencia!“.
    Neviem, čo nasleduje v programe… Už sa končí? Veľká vďaka za vašu prácu. A želám vám dobrú chuť. A teraz sa spoločne pomodlime k Panne Márii: Zdravasʼ Mária…
  • DOKUMENTY PÁPEŽOV

    FRANTIŠEK: Posolstvo na svetový deň výživy

    Posolstvo Svätého Otca na svetový deň výživy 2014
    generálnemu riaditeľovi FAO, prof. José Grazianovi da Silva1. Aj tento rok má byť Svetový deň výživy ozvenou volania mnohých našich bratov a sestier, ktorým v rôznych častiach sveta chýba každodenný pokrm. Na druhej strane nás núti zamyslieť sa nad množstvom potravín, ktorými sa plytvá, nad zničeným tovarom, nad cenovými špekuláciami v mene „boha zisku“. Toto je jeden z najtragickejších paradoxov našich čias, ktorému sa bezmocne, no často i ľahostajne prizeráme, „neschopný prejaviť akýkoľvek súcit s bolestným výkrikom druhých, […] akoby to boli veci, s ktorými nemáme nič do činenia, ktoré neprináležia do našej kompetencie“ (Evangelii gaudium, 54).

    Napriek tomu, že v mnohých krajinách sa situácia zlepšila, nedávne údaje ukazujú, že situácia je naďalej znepokojivá, k čomu prispel aj všeobecný pokles verejnej pomoci poskytovanej rozvojovým krajinám. No ak sa pozrieme poza tieto údaje, všimneme si tento problém z takej stránky, ktorej sa ešte pri formulovaní politických a akčných plánov nedostalo náležitej pozornosti: tí, ktorí trpia nedostatkom potravín a zlou výživou, a nie je ich málo, sú ľudskými osobami, a práve pre svoju dôstojnosť by mali mať ako osoby prednosť pre akýmkoľvek ekonomickým kalkulovaním či plánovaním.
    Aj téma navrhnutá Organizáciou pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO) na tohoročný svetový deň – Rodinné poľnohospodárstvo: nasýtiť svet, chrániť planétu – zdôrazňuje, že pri predkladaní nových foriem a spôsobov riadenia rôznych stránok výživy treba vychádzať od ľudí, a to jednotlivo i skupinovo. Konkrétne je potrebné viac vyzdvihnúť úlohu vidieckej rodiny a pomôcť jej rozvinúť všetky jej možnosti. Tento rok venovaný rodinnému poľnohospodárstvu, ktorý už pomaly končí, mal opäť poukázať na to, že vidiecka rodina je schopná vyriešiť dopyt po potravinách bez toho, aby sa ničili prírodné zdroje. No práve preto musíme venovať pozornosť jej potrebám, a to nielen technickým, ale aj ľudským, duchovným a sociálnym. Na druhej strane sa máme poučiť z jej skúseností, z jej schopnosti pracovať, a najmä zo vzťahov lásky, solidarity a veľkorysosti, ktoré existujú medzi jej členmi, a ktoré sa majú stať vzorom pre život spoločnosti.
    Takáto rodina nielenže podporuje dialóg medzi rôznymi generáciami a vytvára základ pre skutočnú sociálnu integráciu, ale aj reprezentuje želateľný súlad medzi poľnohospodárskou prácou a udržateľným rozvojom: veď kto sa viac usiluje zachovať prírodu pre budúce generácie ako vidiecka rodina? A komu viac leží na srdci súlad medzi ľuďmi a spoločenskými skupinami? Je isté, že zákony a iniciatívy v prospech rodiny na miestnej, národnej i medzinárodnej úrovni, sú stále veľmi vzdialené od jej skutočných potrieb, a to je medzera, ktorú treba zaplniť. Je dôležité, aby sa o vidieckej rodine hovorilo a aby sa slávili medzinárodné roky, ktorými si pripomíname jej dôležitosť. To však nestačí: po týchto úvahách musia nasledovať konkrétne iniciatívy.
    2. Pri ochrane rozličných vidieckych spoločenstiev, ktoré čelia vážnym ohrozeniam zo strany ľudskej činnosti alebo prírodných katastrof, nemožno zaujať len jednu stratégiu. Musí ísť o trvalú podporu ich účasti na rozhodovaní, o ich prístup k vhodným technológiám a rozširovanie používania týchto postupov, a to vždy pri rešpektovaní životného prostredia. Takéto konanie môže zmeniť formu realizácie medzinárodnej spolupráce a pomôcť hladným a podvýživeným.
    Nikdy doteraz nebola na prekonanie existujúcich rozdelení a konfliktov, a predovšetkým na nájdenie konkrétnych východísk z globálnej krízy, ktorá najviac postihuje chudobných, taká potrebná jednota medzi ľuďmi a štátmi. Poukazuje na to práve potravinová neistota: ak je pravdou, že v rôznej miere sa týka všetkých krajín, o to viac platí, že skôr a väčšmi ako tie ostatné postihuje tie najslabšie časti svetovej populácie. Spomeňme len na mužov a ženy každého veku a stavu, ktorí sú obeťami krvavých konfliktov spojených so skazou a biedou,  medziiným vo forme straty domova, prístupu k lekárskej starostlivosti a vzdelaniu. Hrozí im, že stratia nádej na dôstojný život. Voči nim musíme cítiť záväzok solidarity a povinnosť deliť sa. Tieto záväzky však nemožno chápať len v zmysle distribúcie potravín, ktorá sa môže stať iba akýmsi „technickým“, viac či menej účinným gestom, ktoré sa však dosiahnutím svojho cieľa skončí.
    Spoluúčasť značí stať sa blížnym všetkým ľudským bytostiam, uznať ich spoločnú dôstojnosť, chápať ich potreby a podporovať ich náležitými prostriedkami, s rovnakým duchom lásky, aký sa žije v rodinách. Tá istá láska nás vedie k zachovaniu stvorenstva ako najcennejšieho spoločného dobra, od ktorého nezávisí len akási abstraktná budúcnosť planéty, ale život ľudskej rodiny, ktorej je zem zverená. Takáto pozornosť si vyžaduje výchovu a formáciu, ktoré budú schopné spojiť rozdielne kultúrne prístupy, zvyky a miestne spôsoby práce bez toho, aby sa na základe predpokladanej kultúrnej a technickej nadradenosti nahradzovali inými.
    3. Na porazenie hladu však nestačí prekonať len biedu tých menej šťastných, alebo pomáhať službami či financiami tým, ktorí sú v situácii ohrozenia. Treba skôr zmeniť paradigmu politických opatrení zameraných na pomoc a rozvoj, modifikovať medzinárodné pravidlá produkcie a obchodu týkajúce sa poľnohospodárskych produktov, garantujúc krajinám, v ktorých poľnohospodárstvo predstavuje základ ekonomiky a prežitia, že si sami môžu určovať vlastný poľnohospodársky trh.
    Dokedy sa budú brániť také systémy produkcie a konzumu, ktoré vylučujú väčšiu časť svetovej populácie ešte aj z omrviniek, ktoré ostanú po hostine bohatých? Prišiel čas myslieť a rozhodovať s ohľadom na každého človeka a spoločenstvo, a nie len s ohľadom na to, ako idú obchody. V dôsledku toho by sa mal zmeniť aj spôsob chápania práce, ekonomických cieľov a činností, potravinovej produkcie a ochrany prostredia. Možno je to jediná možnosť ako vybudovať skutočne pokojnú budúcnosť, ktorá je dnes ohrozovaná potravinovou neistotou.
    Takýto prístup, ktorý načrtáva novú predstavu spolupráce, by mal byť v záujme štátov, ktoré by sa mali do nej zapojiť spolu s medzinárodnými inštitúciami a organizáciami občianskej spoločnosti, ako aj so spoločenstvami veriacich, ktoré v rámci rôznych svojich aktivít žijú spolu s tými najbiednejšími, poznajúc ich situáciu a potreby, frustrácie i nádeje.
    Prostredníctvom svojich charitatívnych aktivít, ktoré naďalej uskutočňuje na rôznych kontinentoch, je Katolícka cirkev pripravená poskytovať, objasňovať a sprevádzať či už vypracovanie politických opatrení, alebo ich konkrétne napĺňanie, vedomá si toho, že viera sa prejavuje v uskutočňovaní Božieho plánu s ľudstvom a svetom prostredníctvom hlbokej a reálnej bratskej lásky, ktorá nezahŕňa len kresťanov, ale zahŕňa všetky národy.
    Nech všemohúci Boh žehná FAO, jeho členské štáty a všetkých tých, ktorí vydávajú zo seba to najlepšie, aby nasýtili svet a uchránili našu planétu pre všetkých.
    FRANTIŠEK
  • DOKUMENTY PÁPEŽOV

    FRANTIŠEK: Cirkev a Rómovia: hlásať evanjelium na perifériách

    Príhovor Svätého Otca Františka k účastníkom stretnutia, ktoré zorganizovala Pápežská rada pre pastoráciu migrantov a cestujúcich pod názvom: 
„Cirkev a Rómovia: hlásať evanjelium na perifériách.“
    Klementínska sála
    Štvrtok, 5. júna 2014
    Drahí bratia a sestry,
    pri príležitosti Svetového stretnutia biskupov promótorov a národných riaditeľov pastorácie Rómov vás všetkých vítam a srdečne pozdravujem. Ďakujem kardinálovi Antoniovi Maria Vegliò za jeho úvodné slová. Témou Vášho zasadanie je: „Cirkev a Rómova: hlásať evanjelium na perifériách“. Touto témou sa predovšetkým pripomína vzťah medzi spoločenstvom Cirkvi a rómskym ľudom, dejiny vzájomného spoznávania a stretnutia. A ďalej je tu výzva pre dnešok, ktorá sa týka bežnej pastorácie i novej evanjelizácie.
    Rómovia sa častokrát nachádzajú na okraji spoločnosti a neraz sa na nich hľadí s nevraživosťou a podozrievaním. Spomínam si, ako sa mnoho krát tu v Ríme stávalo, že keď nastúpili do autobusu nejakí Rómovia, šofér povedal: „Pozor na peňaženky!“. Aká neúcta.  Možno mal pravdu, ale je to neúcta… Rómovia sú zriedkakedy zapojení do politických, ekonomických a sociálnych dynamík daného regiónu. Vieme, že ide o spletitú skutočnosť, ale zaiste aj rómsky ľud je povolaný k tomu, aby prispieval k spoločnému dobru. To je možné prostredníctvom vhodných programov spoluzodpovednosti, plnenia si povinností a podporou práv každého.

Medzi príčinami, ktoré v dnešnej spoločnosti spôsobujú v istej časti populácie stav chudoby, môžeme uviesť nedostatok výchovno-vzdelávacích štruktúr pre kultúrnu a profesionálnu formáciu, ťažko prístupnú zdravotnú starostlivosť, diskrimináciu na trhu práce a nedostatok dôstojného bývania. Hoci tieto zranenia zasahujú celé prostredie spoločnosti a všetkých bez rozdielu, práve najzraniteľnejšie skupiny sa najľahšie stávajú obeťami nových foriem otroctva. Ide o ľudí, ktorí sú pred nimi menej chránení a ľahko padnú do pasce zneužívania, núteného žobrania a rôznych foriem zneužívania. Rómovia sú jednou z najzraniteľnejších častí populácie, a to najmä preto, že im chýba pomoc v oblasti integrácie do spoločnosti a osobného rozvoja v rámci mnohorakých úrovní občianskeho života.
    Z toho vychádza starostlivosť Cirkvi a váš špecifický prínos. Evanjelium je totiž hlásanie radosti všetkým, no osobitne tým najslabším a vysunutým na okraj. Sme povolaní k tomu, aby sme ich uistili o našej blízkosti a solidarite, podľa príkladu Ježiša Krista, ktorý svedčil o tom, že Otec v nich má osobitné zaľúbenie.

Je však potrebné, aby sa popri tejto solidárnej činnosti v prospech rómskeho ľudu, vyvinulo aj úsilie zo strany miestnych a národných inštitúcií a s podporou medzinárodného spoločenstva, pre vytvorenie projektov a intervencií v prospech zlepšenia kvality ich života. Zoči-voči ťažkostiam a útrapám našich bratov sa všetci máme cítiť dotknutí výzvou, aby sa stredobodom našej pozornosti stala dôstojnosť každej ľudskej osoby. Pokiaľ ide o situáciu Rómov na celom svete, je dnes veľmi dôležité vypracovať nové prístupy v občianskej, kultúrnej a spoločenskej  oblasti, ako aj v pastoračnej stratégii Cirkvi, s cieľom čeliť výzvam rodiacim sa z moderných foriem prenasledovania, útlaku a neraz aj otroctva.
    
Povzbudzujem vás, aby ste veľkodušne napredovali vo vašom dôležitom diele, aby ste sa nenechali odradiť, ale aby ste pokračovali v úsilí v prospech tých, ktorí to najviac potrebujú, lebo sa ocitli v núdzi a sú vyradení na perifériu spoločnosti. Nech vo vás môžu nájsť bratov a sestry, ktorí ich milujú tou istou láskou, akou Kristus miloval tých, čo boli najviac marginalizovaní. Buďte pre nich prijímajúcou a radostnou tvárou Cirkvi.
    Každého z vás i vašu prácu zverujem pod materinskú ochranu Panny Márie. Veľká vďaka  a modlite sa za mňa.
    Preklad: Zuzana Klimanová, Stanislav Gábor
  • KÓDEX KÁNONICKÉHO PRÁVA

    Kódex kánonov východných cirkví CCEO (1990)

    KÓDEX  KÁNONOV  VÝCHODNÝCH  CIRKVÍ
    PROMULGOVANÝ 
    PÁPEŽOM JÁNOM PAVLOM II.
    Vydané so súhlasom Administrazione del Pastimonio della Sede Apostolica zo dňa 14. apríla 2001 č.344331.
    La Santa Sede, a norma delle convenzioni internazionali, si riserva i diritti esclusivi sul testo, sia per quel che riguarda la sua ristampa nella lingua Latina, sia per quanto concerne le traduzioni e le publicazioni dello stesso testo in altre lingue. (Segreteria di Stato, 25 Octobre 1990)
    Latinský originál: CODEX CANONUM ECCLESIARUM ORIENTALIUM, auctoritate Joannis Pauli pp.II promulgatus, Libreria Edittrice Vaticana 1990.
    Príprava slovenského prekladu:
    doc. JCDr. František Čitbaj, PhD.,
    pri zohľadnení pripomienok komisie, ktorú tvorili
    JCDr. Jozef Ivan, PhD., JCLic. Juraj Popovič a JCLic. Miloš Galajda
    Abecedné vysvetlivky:
    ks. dr hab. Leszek Adamowicz, prof. KUL.,
    doc. JCDr. František Čitbaj, PhD.
    Lektorovala
    PhDr. Jana Tirpáková
    Autor originálneho projektu:  Ks.dr hab. Leszek Adamowicz, prof. Katolíckej univerzity Jána Pavla II. v Lubline.
    Pri preklade bolo využité znenie slovenského prekladu Kódexu kánonického práva, ktoré vydala Konferencia biskupov Slovenska v roku 1996 a ktorý  bol revidovaný komisiou pod vedením Mons. JCDr. Petra Holeca, PhD.
    Mons. ThDr. Ján Babjak SJ, PhD.
    prešovský arcibiskup a metropolita
    Boží služobník a nezabudnuteľný pápež Ján Pavol II. odovzdal svojej Cirkvi dve dôležité zbierky kánonického práva. V roku 1983 promulgoval Kódex kánonického práva (CIC) pre latinskú cirkev a v roku 1990 Kódex kánonov východných cirkví (CCEO) pre východné katolícke cirkvi. On sám v svojej Apoštolskej konštitúcii Sacrae disciplinae leges, ktorou v roku 1983 promulgoval Kódex kánonického práva pre latinskú cirkev, pripomenul, že celá právna a zákonodarná tradícia Cirkvi vychádza z kníh Starého a Nového zákona, z ktorého čerpá ako zo svojho prvotného prameňa. Pripomenul tiež, že cieľom kódexu nie je nahradiť v živote Cirkvi vieru, milosť, charizmy a najmä vieru veriacich v Krista. Naopak, kódexom sa sleduje skôr to, aby sa v ekleziálnej spoločnosti utvoril taký právny poriadok, ktorý by uprednostňoval lásku, milosť a charizmu, súčasne uľahčoval ich usporiadaný rozvoj tak v živote ekleziálnej spoločnosti, ako aj jednotlivcov, ktorí do nej patria. Známe sú tiež jeho slová, podľa ktorých Kódex kánonov východných cirkví považuje za nové doplnenie učenia, ktoré ponúkol Cirkvi Druhý vatikánsky koncil.
    Katolícka cirkev na Slovensku žije v dvoch obradových spoločenstvách.
    Rímskokatolíckej cirkvi a Gréckokatolíckej metropolitnej cirkvi sui iuris. Existencia týchto dvoch katolíckych spoločenstiev na jednom území prezentuje katolícku, liturgickú, duchovnú, teologickú, ale aj disciplinárnu rozmanitosť. Sme navonok iní a predsa sme takí istí katolíci, zjednotení pod tou istou viditeľnou hlavou, ktorou je nástupca apoštola Petra, dnes v osobe Benedikta XVI. Práve preto dnes cirkevná disciplína musí byť pertraktovaným termínom, pretože ona je zárukou jednoty katolíckeho spoločenstva, ktoré sa vinie okolo svojej hlavy –   rímskeho veľkňaza. Zachovávanie cirkevnej disciplíny nielen na úrovni jednotlivcov, ale aj inštitúcii však preto dáva charakter vzájomnému spolužitiu obidvoch katolíckych spoločenstiev a ich vzájomnej spolupráci. Pápež preto nádherným prirovnaním pripomenul neustálu vôľu rímskych biskupov, že si chcú zachovať to, čo sa v Cirkvi z Božej prozreteľnosti nachádza, aby zjednotená Svätým Duchom dýchala akoby dvoma pľúcami Východu a Západu a planúc láskou ku Kristovi  mala akoby jedno srdce s dvoma komorami (porov. Apoštolská konštitúcia Sacri canones).
    Okrem toho je právo schválené najvyšším zákonodarcom potrebné aj preto, lebo aj naša metropolitná cirkev je živý, stále sa rozvíjajúci organizmus. Tak jednotlivci, ako aj inštitúcie sú denne konfrontované s rozličnými situáciami, ktoré ponúka svet, ale aj Cirkev pri realizácii svojho poslania. Spomeňme si na vývoj v posledných rokoch, najmä pri vysluhovaní sviatostí. Nemožno však tiež nespomenúť stále silnejší hlas ekumenického hnutia, ktoré si aj na katolíckom Slovensku hľadá svoje miesto.
    Už od začiatku svojej služby na prešovskej katedre citlivo vnímam spomenuté fakty. Osobitne túto službu prežívam dnes, keď som bol Božou prozreteľnosťou postavený na čelo našej metropolitnej cirkvi sui iuris. Uvedomujem si veľkú potrebu prístupného slovenského prekladu aktuálneho cirkevného zákonníka. Kódex kánonov východných cirkví bude nielen pre mňa, ale aj pre ostatných sufragánnych biskupov a presbyterov pracujúcich v rozličných cirkevných štruktúrach, a v neposlednom rade aj pre veriacich v Krista, ktorí túžia po hlbšom živote v našej cirkvi, veľmi osožnou pomôckou.
    Preto veľmi vítam prvé vydanie slovenského prekladu Kódexu kánonov východných cirkví a ďakujem všetkým, ktorí sa na ňom podieľali, menovite ICDr. Františkovi Čitbajovi PhD., ktorý má na tomto preklade hlavný podiel. Kódex kánonov východných cirkví v slovenskom preklade ponúkam aj širokej verejnosti.
    Kódexu kánonov východných cirkví v slovenskej reči želám, aby bol prostriedkom na prehĺbenie jednoty nášho cirkevného spoločenstva v oblasti disciplinárneho, duchovného a liturgického života.
    Mons. Milan Chautur CSsR
    košický eparchiálny biskup
    Do rúk sa nám dostáva, spolu s originálnym latinským znením, slovenský preklad Kódexu kánonov východných cirkví. Toto dielo vyšlo v roku dvadsiateho  výročia od jeho promulgácie pápežom Jánom Pavlom II. Za jeho pontifikátu bolo spracovanie východného kódexu tiež v prevažnej miere v konečnej podobe realizované. Tento kódex je preto dokladom o veľkej starostlivosti tohto pápeža o východné katolícke cirkvi. On  ho sám definoval ako nové doplnenie učenia, predstaveného Druhým vatikánskym koncilom. Zároveň upozornil, že autorita tohto kódexu je taká istá, ako je autorita Kódexu kánonického práva pre latinskú cirkev z r.1983 (Apoštolská konštitúcia Sacri canones).
    Význam tohto dokumentu pre nás, ktorým je Kódex kánonov východných cirkví adresovaný, spočíva v tom, že dostávame do rúk príručku, ktorá nás učí, ako my gréckokatolíci máme v rámci Katolíckej cirkvi prežívať svoju vieru a aj svoju liturgickú identitu. Dáva teda charakter nášmu konaniu a je návodom, ktorý nám má pomôcť správne sa v rozličných situáciách života orientovať.
    Platné kánonické právo k nám neprichádza ako hrozba. Charakter svätých zákonov je iný ako je charakter práva civilného. Nemá donucovací charakter a trestá len najťažšie delikty.  Platí tu stará latinská zásada, ktorá hovorí: ubi societas ibi ius, čiže aké je spoločenstvo, také je aj jej právo. Cirkev je spoločenstvom, ktoré žije Krista, a v ktorom žije Kristus. Preto je charakter Cirkvi skôr charakterom dobrého pastiera, ako despotického vládcu, skôr uzdravujúceho lekára, než prísneho sudcu. Preto aj cirkevné zákony sú pre nás cestou, po ktorej máme ako katolíci kráčať, aby sme boli milí Bohu a ľuďom, a naplnili svoje najväčšie poslanie na zemi, ktorým je záchrana našich duší.
    Zároveň však treba poukázať na to, že zachovávanie cirkevných zákonov nás viaže tým najvážnejším spôsobom, ktorým je naše svedomie. Preto platí prezumpcia, že kto nezachováva sväté kánony a nežije svoj kresťanský, rehoľný alebo kňazský život podľa práva Cirkvi, pácha ťažký hriech.
    Tento charakter cirkevných zákonov a preto aj Kódexu kánonov východných cirkví si treba uvedomiť a tak ho do svojho kresťanského života aj prijať. Dôležitosť našich životných postojov vyniká osobitne dnes, keď sa často stretávame s porušovaním cirkevnej disciplíny.
    Treba si uvedomiť, že v konečnom dôsledku je aj tento kódex splnením Ježišových slov, ktorými podnecuje apoštola Petra k tomu, aby jasnými postojmi usmerňoval život veriacich v Krista: „…čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 16,19). Človek totiž v každom období, v rozličných situáciách či pomeroch potrebuje mať jasné postoje, ktoré ho nespútavajú, ale robia vnútorne slobodným a nie rozorvaným, či nerozhodným. Takto máme prijímať aj tieto konkrétne usmernenia kánonického práva, ktoré vychádza z najvyššieho zákona, ktorým je Boží zákon a zákon svedomia.
    Takto napĺňajúc literu zákona osvojujme si aj jeho ducha, ktorým je duch lásky, v ktorom môžeme všetci volať „Abba Otče“ (Gal 4,6). Lebo zákon lásky, ktorý sa odzrkadľuje v každom svätom kánone, je základom pre všetky predpisy a nariadenia, ktoré nás môžu posunúť bližšie k pochopeniu Boha, ktorý je na nás otcovsky náročný, ale zároveň nás ustavične  vedie k všetkému, čo je potrebné pre náš osoh.
    Takto vnímajúc ponúknuté dielo majme pred očami aj tú, ktorá do bodky spĺňala všetky nariadenia Starého zákona a neskôr, počúvajúc svojho Syna a uvažujúc o jeho slovách vo svojom srdci, zachovala to vo svojom živote. Presvätej Bohorodičke zverujem toto dielo           i všetkých tých, ktorí ho budú študovať, aby vedeli Bohu vždy povedať ako ona: „Som len služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,38), lebo len pri zachovávaní Božieho zákona má človek pokoj srdca. A len vtedy správne pochopí zmysel slov žalmistu: „Tvoj zákon je pochodňou mojim nohám a svetlom ciest mojich“ (Ž 119,105).
    Mons. Peter Rusnák
    bratislavský eparchiálny biskup
    Počas tisícročí vývoja si človek všimol jednu vážnu vec, že zákon je nad ním a nie on je zákonodarcom, ale niekto iný. A hoci človek vydáva aj vlastné zákony, vždy ich vytvára podľa istého modelu, ktorý je už daný, a tým je snaha o spravodlivosť, spoločné dobro ľudu         a vytváranie jasných pravidiel vzťahov medzi ľuďmi vo vnútri istého spoločenstva, ktoré si dané zákony zvolí za svoje. Cirkev nie je výnimkou. Ona veľmi dobre vie, že človek vyšiel z rúk svojho Stvoriteľa vytvorený na jeho obraz a požiadavky zákona má prirodzene v sebe. Tak ako je Boh všade prítomný, tak je všade prítomný aj vo svojom zákone a jeho požiadavky ustavične doliehajú na človeka. Po páde človeka do hriechu však zákon už sám o sebe nemôže dosiahnuť cieľ, pre ktorý bol daný: posvätenie človeka. Odvtedy má v podstate iba jednu úlohu: usvedčiť človeka z priestupku. Zákon dáva poznať dobro, ale nie silu plniť ho, dáva poznať hriech, ale nie silu uniknúť mu. Takto sa stal našim vychovávateľom, aby v nás vzbudil túžbu po nami neuskutočniteľnej spravodlivosti, aby nám umožnil lepšie pochopiť absolútnu potrebu jediného Spasiteľa.
    Od tej chvíle sa človek v nádeji obracal k Bohu, aby poslal niekoho, kto Zákon naplní. Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného pod Zákonom, aby vykúpil nás, čo sme boli pod Zákonom a aby sme dostali dôstojnosť synovstva. V tomto vzťahu voči Bohu sa mení aj vzťah k Zákonu:
    „Teraz teda už niet odsúdenia pre tých, čo sú v Kristovi Ježišovi; veď zákon Ducha, ktorý dáva život v Kristovi Ježišovi, oslobodil ťa od zákona hriechu a smrti. Čo bolo nemožné zákonu pre slabosť ľudskej prirodzenosti, to uskutočnil Boh, keď pre hriech poslal svojho Syna v tele podobnom hriešnemu a v tele odsúdil hriech, aby sa požiadavka zákona splnila          v nás, čo nežijeme podľa tela, ale podľa Ducha“ (Rim 8,1-4).
    Keď teda berieme do rúk slovenský preklad Kódexu kánonov východných cirkví, chcem zo srdca poďakovať jeho tvorcom a prekladateľom a zaželať, aby požiadavky Zákona neostali na papieri, ale skrze Ducha Svätého boli vpísané do srdca všetkým tým, ktorí ho budú učiť i počúvať.
    CTIHODNÝM BRATOM
    PATRIARCHOM, ARCIBISKUPOM, BISKUPOM
    A MILOVANÝM SYNOM PRESBYTEROM,
    DIAKONOM A OSTATNÝM VERIACIM V KRISTA
    VÝCHODNÝCH CIRKVÍ.
    Sväté kánony, ktorých „neporušené a nemenné učenie“ jednohlasne potvrdili otcovia zhromaždení pod predsedníctvom legátov vyslaných naším predchodcom Hadriánom I. na Siedmom ekumenickom koncile v Nicei v r. 787, v prvom kánonickom pravidle tohto koncilu, „radujúc sa z nich ako ten, kto našiel veľkú korisť“, boli v krátkosti vyhlásené tým istým koncilom ako tie, ktoré, ako vyžaduje Tradícia, láskavo zaviedli ctihodní apoštoli a „šesť svätých a všeobecných synod a miestnych koncilov“ a tiež „naši svätí otcovia“.
    Skutočne, keď tento koncil potvrdil, že autori svätých kánonov, osvietení „jedným a tým istým Duchom“, stanovili, „čo je na osoh“, považoval tieto kánony za jedinú zbierku cirkevných zákonov a potvrdil ju ako „kódex“ pre všetky východné cirkvi, čo už predtým učinila presnejším odpisom týchto zákonov v svojom druhom kánone synoda Quinisextum, zhromaždená v Trulane, rotunde paláca v meste Konštantínopole v roku Pána 691.
    Pri takej zázračnej rozmanitosti obradov, čiže liturgického a teologického, duchovného a disciplinárneho dedičstva jednotlivých cirkví, ktoré pochádzajú z ctihodných tradícií alexandrijskej, antiochijskej, arménskej, chaldejskej a konštantínopolskej, sväté kánony sa celkom správne považujú za významnú časť tohto dedičstva, ktorá predstavuje jeden  spoločný základ organizačných zákonov všetkých týchto cirkví. A skutočne, nejestvuje skoro žiadna východná zbierka disciplinárnych noriem, ktoré by sa nezaoberali svätými kánonmi, ktoré už pred Chalcedónskym koncilom prekročili počet päťsto, ustanovených alebo uznaných ako základné zákony Cirkvi najvyššou autoritou Cirkvi, a v ktorej by sa na ne neodvolávalo ako na prvotné pramene práva. Pre jednotlivé cirkvi bolo vždy zrejmé, že pevnosť každého poriadku cirkevnej disciplíny je v týchto normách, ktoré vyplývajú z tradícií uznaných najvyššou autoritou Cirkvi, alebo sú v kánonoch vyhlásených touto autoritou a že zásady partikulárneho práva zaväzujú vtedy, ak sú zhodné s právom nadradeným a nemajú účinnosť, ak mu protirečia.
    „Vernosť tomuto posvätnému dedičstvu cirkevnej disciplíny spôsobila, že uprostred toľkých, tak veľkých ťažkostí a prekážok, ktoré východné cirkvi znášali či už v dávnych, či v novších časoch, predsa zostala zachovaná vlastná nemeniteľná tvár Východu, čo sa zaiste stalo veľkým úžitkom pre duše“ (AAS 66 (1974), 245). V týchto znamenitých slovách blahej pamäti Pavla VI., vyslovených v Sixtínskej kaplnke pred prvým plenárnym zasadnutím členov Komisie pre revíziu Kódexu východného kánonického práva, znie znova to, čo Druhý vatikánsky koncil ustanovil o „najväčšej vernosti“ pri zachovávaní tohto disciplinárneho dedičstva všetkými cirkvami, vyžadujúc tiež, „nech sa usilujú vrátiť k starootcovským tradíciám“, ak sa od nich „nenáležite odchýlili vinou okolností alebo osôb“ (Dekr. Orientalium ecclesiarum 6).
    Druhý vatikánsky koncil tiež zreteľne a jasne ukázal, že „verným pridržiavaním sa dávnych východných tradícií“ spolu s „modlitbami, príkladom života, lepším a vzájomným poznaním, spoluprácou a bratskou úctou voči ustanovizniam i osobám“ majú východné cirkvi majúce plné spoločenstvo s rímskou Apoštolskou stolicou „osobitnú úlohu napomáhať jednotu všetkých kresťanov, zvlášť však východných“ (Dekr. Orientalium Ecclesiarum 24), podľa zásad dekrétu „O ekumenizme“.
    Nemožno na tomto mieste opomenúť, že východné cirkvi, ktoré ešte nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou, sa riadia tým istým a v podstate jedným dedičstvom kánonickej disciplíny, to jest „svätými kánonmi“ prvých storočí Cirkvi.
    Čo sa týka všeobecných záležitostí ekumenického hnutia, vzbudeného Svätým Duchom pre dosiahnutie dokonalej jednoty celej Kristovej Cirkvi, nový kódex mu ani v najmenšej miere neprekáža, ale naopak, čím silnejšie mu napomáha. Tento kódex totiž chráni základné právo ľudskej osoby, čiže vyznávať vieru vo vlastnom obrade, zväčša čerpanom z toho istého lona matky, čo je pravidlom všetkého „ekumenizmu“, nič pri tom neopomínajúc, aby východné katolícke cirkvi, naplňujúce v pokoji želanie Druhého vatikánskeho koncilu, „rozkvitali a plnili s obnovenou apoštolskou húževnatosťou sebe zverené poslanie“ (Dekr. Orientalium Ecclesiarum 1). Z toho vyplýva, že kánony Kódexu východných katolíckych cirkví majú mať takú istú moc ako zákony Kódexu kánonického práva latinskej cirkvi, to jest zaväzovať, kým nebudú najvyššou autoritou Cirkvi zrušené alebo zmenené zo spravodlivých príčin, ktorých naisto najdôležitejším dôvodom, napokon plne zodpovedajúcim želaniu samotného nášho Spasiteľa Ježiša Krista, je plné spoločenstvo všetkých cirkví Východu s Katolíckou cirkvou.
    Skutočne, dedičstvo svätých kánonov, spoločné všetkým východným cirkvám, počas vekov predivným spôsobom splynulo s charakterom každej skupiny veriacich v Krista, z ktorých sú vytvorené jednotlivé cirkvi, a tiež preniklo Kristovým menom a jeho evanjelizačným poslaním celú ich kultúru tak, že patrí k samému srdcu národov ako neporušiteľné a vo všetkej miere dôstojné.
    Keď náš predchodca Lev XIII. koncom 19. storočia prehlásil, že „právom uznaná rozmanitosť východnej liturgie i disciplíny“ je „ozdobou celej Cirkvi“ a že táto rozmanitosť potvrdzuje „Božskú jednotu katolíckej viery“, zvážil, že táto rozmanitosť obdivuhodne zviditeľňuje katolicitu Božej Cirkvi“ (Lev XIII., Apoštolský list Orientalium dignitas, 30. nov. 1894, Úvod). To isté dosvedčuje jednoznačný hlas otcov Druhého vatikánskeho koncilu, podľa ktorého „rozmanitosť miestnych cirkví, smerujúca k jednote, je skvelým dôkazom katolíckosti nerozdelenej Cirkvi“ (Lumen gentium 23) a „nielenže nie je na škodu jej jednote, ale ju skôr robí očividnou“ (dekrét Orientalium Ecclesiarum 2).
    Keď všetko toto máme pred očami, domnievame sa, že tento kódex, ktorý teraz vyhlasujeme, je potrebné predovšetkým posudzovať podľa starobylého práva východných cirkví a sme si súčasne plne vedomí tak jednoty, ako i k nej smerujúcej rozmanitosti, ktoré keď sa spoja, „prejaví sa životná sila celej Cirkvi, ktorá nikdy nestarne a ukáže sa v nádhere sama Kristova nevesta, ktorú múdrosť svätých otcov rozpoznala ako ukrytú v Dávidovom výroku: „Po tvojej pravici stojí kráľovná ozdobená zlatom, obklopená pestrosťou“ (Ž 44, Lev XIII., Apoštolský list Orientalium dignitas 30. nov. 1894, Úvod).
    Táto nezmeniteľná vôľa rímskych biskupov, už od začatia kánonickej kodifikácie východných cirkví, promulgovať dva kódexy, jeden pre cirkev latinskú, druhý pre východné katolícke cirkvi, zreteľne naznačuje, že chceli zachovať to, čo sa v Cirkvi z Božej prozreteľnosti nachádza, aby zjednotená jedným Duchom dýchala akoby dvoma pľúcami Východu a Západu a planúc láskou ku Kristovi mala akoby jedno srdce s dvoma komorami.
    Tiež je očividný ustavičný a rozhodný záujem najvyššieho cirkevného zákonodarcu o vernú ochranu a prísne dodržiavanie všetkých východných obradov, pochádzajúcich z piatich, už spomenutých tradícií, mnohokrát vyjadrený v kódexe pomocou vlastných noriem.
    To isté je zrejmé i z rôznych foriem hierarchického usporiadania východných cirkví, medzi ktorými nápadne vyčnievajú patriarchálne cirkvi, v ktorých sa podľa kánonického práva patriarchovia a synody podieľajú na najvyššej autorite Cirkvi. Vďaka zadefinovaniu týchto foriem v jednom z titulov, tomu, kto kódex otvorí, je očividná tak vlastná tvár každej východnej cirkvi, potvrdená kánonickým zákonom, ako i štatút sui iuris a plné spoločenstvo          s rímskym biskupom, nástupcom svätého Petra, ktorý ako predsedajúci celému spoločenstvu lásky chráni legitímne rozmanitosti a súčasne bdie, aby partikulárne nielenže neškodilo jednote, ale skôr jej slúžilo (porov. konšt. Lumen gentium 13).
    Okrem toho je potrebné jasne si povšimnúť, ako v tejto oblasti tento kódex zveruje partikulárnemu právu jednotlivých cirkví sui iuris všetko to, čo sa nepovažuje za nevyhnutné pre dobro všetkých východných cirkví. Vo vzťahu k týmto záležitostiam naším zámerom je, aby sa tí, ktorí majú v jednotlivých cirkvách sui iuris zákonodarnú moc, čím skôr postarali osobitnými normami, majúc pred očami tradície vlastného obradu a predpisy Druhého vatikánskeho koncilu.
    Verná ochrana obradov má byť v súlade s najvyšším cieľom všetkých zákonov Cirkvi, ktorý je celý zameraný na dejiny spásy duší. Preto všetko, čo je v predtým vydaných zákonoch neaktuálne a nadbytočné, a tiež neprispôsobené potrebám regiónu a čias, nebolo do kódexu prevzaté. Pri ustanovovaní nových zákonov bolo zas zohľadňované predovšetkým to, čo v bohatstve života východných cirkví skutočne najlepšie zodpovedá požiadavkám ekonómie spásy duší a súčasne predstavuje organickú súvislosť a zhodu so zdravou tradíciou, súhlasne s túžbou nášho predchodcu Pavla VI., ktorú prejavil na začiatku prác na revízii kódexu: „Nové normy sa majú ukázať nie ako cudzie teleso, násilne implantované do cirkevného organizmu, ale akosi samostatne vykvitnuté z už existujúcich noriem“ (AAS 66 [1974] 246).
    Zreteľne to vidieť v Druhom vatikánskom koncile, keď tento koncil „z pokladu Tradície vybral staré i nové“ (Apoštolská konštitúcia Sacrae disciplinae leges, AAS 75 [1983], časť II, XII), prenášajúc túto Tradíciu od apoštolov cez otcov, celkom zhodnú s evanjeliovým posolstvom, do nového života.
    Kódex kánonov východných cirkví, ktorý teraz vystupuje na svetlo, má byť považovaný akoby za nové doplnenie učenia predstaveného Druhým vatikánskym koncilom, ktorým sa napĺňa kánonické usporiadanie celej Cirkvi, začínajúce Kódexom kánonického práva latinskej cirkvi, promulgovaným v roku 1983 a pokračujúci apoštolskou konštitúciou o Rímskej kúrii z roku 1988, pridanej k obidvom kódexom ako základný nástroj rímskeho veľkňaza pre „spoločenstvo, ktoré akoby všeobecnú Cirkev držalo pospolu“ (Apoštolská konštitúcia Pastor bonus č. 2).
    Keď teraz obrátime svoje myšlienky k prvým etapám kánonickej kodifikácie východných cirkví, tento kódex sa zdá ako túžobne očakávaný prístav, ku ktorému smerovalo viac než šesťdesiat rokov dlhej plavby. Je to totiž zbierka zákonov, v ktorej boli po prvýkrát spoločne zhromaždené a najvyšším zákonodarcom v Cirkvi vyhlásené všetky spoločné kánony cirkevnej disciplíny východných katolíckych cirkví po toľkých a tak veľkých prácach troch komisií, ktoré tento zákonodarca ustanovil. Prvou z nich bola Komisia kardinálov pre prípravné štúdia východnej kodifikácie, zriadená naším predchodcom Piom XI. (AAS 21 [1929] 669), pod predsedníctvom kardinála Petra Gasparriho. Členmi tejto komisie boli kardináli Alojz Sincero, Bonaventura Cerretti a František Ehrle ako sekretár, potom Hamlet Ján Cicognani, assesor Posvätnej kongregácie pre východnú cirkev, ako sa vtedy volala, neskôr kardinál.
    Po vykonaní veľmi ťažkých šesťročných prípravných prác, vďaka výsledku dvoch skupín znalcov, ktorí boli vybratí spomedzi predstaviteľov východných cirkví (por. L´Osservatore Romano 2. apr. 1930, str.1) a po smrti kardinála Gasparriho, bolo uznané za užitočné pristúpiť ku konštituovaniu Pápežskej komisie pre redakciu Kódexu východného kánonického práva. Cieľom tejto komisie, ktorá bola zriadená 17. júla 1935, bolo, ako vyplýva z jej názvu, vypracovať text kánonov a usporiadať skladbu Kódexu východného kánonického práva. Treba si pritom povšimnúť, že sám pápež ustanovil, ako vidieť                        v Notificatione o ustanovení komisie, ktorá sa oficiálne objavila v Acta Apostolicae sedis (AAS 27 (1935) 306 – 308), aby bol názov budúceho kódexu daný do úvodzoviek, aby sa naznačilo, že v tom čase bol vybratý ako najviac zodpovedajúci, „kým sa nenájde lepší“.
    Predsedami Komisie pre redakciu Kódexu východného kánonického práva boli: kardinál Alojz Sincero, až do smrti, kardinál Maxim Massimi a po jeho smrti kardinál Gregor Peter XV. Agagianian, patriarcha  Arménskej cirkvi.
    Medzi kardinálmi, totiž Eugenom Pacellim, Júliom Serafinim a Petrom Fumasoni – Biondim, ktorí spolu s predsedajúcim tvorili prvé kolégium členov komisie, vyniká meno kardinála Eugena Pacelliho, ktorý následne, z Božej prozreteľnosti ako Kristov námestník a pastier celej Cirkvi, veľmi ustarostený o dobro východných cirkví, skoro úplne ukončil dielo východnej kánonickej kodifikácie. On totiž z dvadsiatich štyroch titulov, z ktorých bol súhlasne s jeho vôľou zložený Kódex východného kánonického práva, pripravený spomínanou komisiou, štyrmi apoštolskými listami motu proprio (Crebrae allatae sunt, Sollicitudinem nostram, Postquam apostolicis litteris a Cleri sanctitati) promulgoval nie menej ako desať najviac potrebných. Ostatné tituly však, ktorých texty boli kardinálmi, členmi komisie, schválené a v značnej miere už z príkazu pápeža pripravené tlačou „k promulgácii“. Keď tento pápež odišiel, následne po ohlásení Druhého vatikánskeho koncilu jeho nástupcom na katedre svätého Petra Jánom XXIII. zostali v archíve komisie.
    Počas ďalších rokov, až do ukončenia činnosti komisie v polovici r. 1972, na základe pápežského príkazu v rozšírenom zbore členov kolégia pracovalo mnoho kardinálov, nastupujúcich na miesto svojich zosnulých predchodcov. Po ukončení Druhého vatikánskeho koncilu v r. 1965 boli do zboru kooptovaní i všetci patriarchovia východných katolíckych cirkví. Na začiatku posledného roku práce sa kolégium členov Komisie pre redakciu Kódexu východného kánonického práva skladalo zo šiestich predstaviteľov východných cirkví a prefekta Kongregácie pre východné cirkvi.
    Od samotného vzniku Komisie pre redakciu Kódexu východného kánonického práva a potom najdlhšie v nej pracoval s veľkou horlivosťou a múdrosťou ako sekretár P. Acacius Coussa B. A., neskoršie kardinál. S uznaním ho na tomto mieste spomíname spolu  s vynikajúcimi konzultormi komisie.
    Konštituovanie a zloženie Pápežskej komisie pre redakciu Kódexu východného kánonického práva v polovici r. 1972 celkom rozhodlo o jeho východnom charaktere, keďže ju tvorili predstavitelia mnohých rôznych cirkví, najmä úctyhodní východní patriarchovia. Práca komisie preto na sebe nesie znak kolegiality. Znenie kánonov, vypracované postupne v skupinách znalcov vybratých zo všetkých cirkví, bolo najprv zaslané všetkým biskupom východných katolíckych cirkví, aby sa k nemu v rámci možností vyjadrili kolegiálnym spôsobom. Následne bolo toto znenie podľa želaní biskupov zvažované v osobitných pracovných skupinách odborníkov a po starostlivom preskúmaní členmi komisie a v prípade potreby po mnohých prepracovaniach, na plenárnom zasadnutí členov v novembri 1988, pri optimálnej zhode hlasov prijaté.
    Treba po pravde priznať, že tento kódex vypracovali „samotní ľudia Východu“ podľa želania nášho predchodcu Pavla VI., vysloveného pri slávnostnom začatí práce komisie (AAS 66 [1974] 246). Všetkým i jednotlivcom, ktorí sa na práci podieľali, dnes vyslovujeme najsrdečnejšie poďakovanie.
    S osobitnou vďakou pripomíname predovšetkým meno zomrelého kardinála Jozefa Parecattila z Malabarskej cirkvi, ktorý sa ako predseda komisie takmer celý čas, s výnimkou posledných troch rokov, o nový kódex nesmierne zaslúžil. Spolu s ním spomíname najmä zosnulého arcibiskupa Klementa Ignáca Mansouratiho zo Sýrskej cirkvi, ktorý bol miestopredsedom komisie v prvých, čiže najťažších rokoch.
    Radi spomíname i na žijúcich, obzvlášť ctihodných bratov Miroslava Štefana Marusyna, arcibiskupa ustanoveného teraz za sekretára Kongregácie pre východné cirkvi, ktorý dlhý čas horlivo vykonával úlohu miestopredsedu komisie, ako i biskupa Emila Eida, terajšieho miestopredsedu, ktorý sa veľmi zaslúžil o šťastné dokončenie diela. Ďalej tiež milovaného kňaza Ivana Žužeka, člena Spoločnosti Ježišovej, ktorý od vytvorenia komisie vytrvalo pracoval ako sekretár, i ostatných, ktorí do tejto komisie priniesli svoj cenný vklad či už ako členovia: patriarchov, kardinálov, arcibiskupov, biskupov alebo ako konzultori a spolupracovníci v pracovných skupinách a iných úlohách; napokon pozorovateľov pozvaných z pravoslávnych cirkví pre túženú jednotu všetkých cirkví, ktorí veľmi pomohli svojou nezvyčajne užitočnou prítomnosťou a spoluprácou.
    Živíme veľkú nádej, že tento kódex „bude úspešne uvedený do praxe každodenného života“ a „bude pravdivým svedectvom zachovávania a lásky k cirkevnému zákonu“ podľa želaní blahej pamäti Pavla VI. (AAS 66 (1974) 274) a vo východných cirkvách, tak slávnych vďaka svojej starobylosti, obnoví ten istý nemeniteľný poriadok, po akom sme my vrelo túžili pri promulgácii Kódexu kánonického práva latinskej cirkvi v celej cirkevnej spoločnosti. Ide totiž o poriadok, „ktorý priznajúc hlavné miesto láske, milosti a charizmám, súčasne by uľahčoval ich usporiadaný rast v živote či už cirkevnej spoločnosti, ako aj jednotlivých ľudí, ktorí do nej patria“ (AAS 75 (1983) časť II, XI).
    „Radosť a pokoj so spravodlivosťou a poslušnosťou“ nech aj tento kódex „odporúčajú a čo nariadi hlava, nech zachováva telo“ (tamtiež XIII) tak, aby vďaka spoločnému úsiliu vzrastala misia všeobecnej Cirkvi a Kráľovstvo Krista „Pantokratora“ sa viac obnovovalo (por. Ján Pavol II, príhovor v Bazilike sv. Petra k tým, ktorí vykonávajú svoju službu v Rímskej kúrii, 28. jún 1986: AAS 79 (1987) 196).
    Presvätú Bohorodičku, ktorej najláskavejšej starostlivosti sme prípravu kódexu odporúčali, prosíme, aby materinským príhovorom u svojho Syna vyprosila, aby sa tento kódex stal nositeľom tej lásky, ktorá výrazne viditeľná v srdci Kristovom, prebodnutom kopijou na kríži, čo vynikajúco dosvedčuje svätý Ján apoštol, musí byť hlboko vrytá do duše každého ľudského stvorenia.
    A tak, keď sme vzývali o pomoc Božiu milosť, opierajúc sa o autoritu svätých apoštolov Petra a Pavla, s plným vedomím a spĺňajúc želania patriarchov, arcibiskupov a biskupov východných cirkví, ktorí s nami v kolegiálnom duchu spolupracovali, užívajúc plnosť apoštolskej moci, touto našou konštitúciou, ktorá bude odteraz platiť, promulgujeme tento kódex tak, ako je zostavený a zrevidovaný, rozhodujeme a nariaďujeme, aby odteraz mal účinnosť zákona pre všetky východné katolícke cirkvi a odovzdávame ho do opatery a dohľadu hierarchom týchto cirkví, aby sa zachovával.
    Aby sa zas všetci, ktorých sa týka, mohli dôkladne zoznámiť s predpismi tohto kódexu skôr, ako sa stanú účinnými, ustanovujeme a prikazujeme, aby svoju záväznú účinnosť nadobudli od prvého dňa mesiaca októbra roku 1991, na sviatok Ochrany Presvätej Bohorodičky vo väčšine východných cirkví. Tomu nie sú na prekážku nijaké opačné nariadenia a to ani také, ktoré vyžadujú osobitnú zmienku.
    Povzbudzujeme preto všetkých milovaných synov, aby ustanovenia dané takto na vedomie zachovávali s úprimným duchom a ochotnou vôľou, nemajúc pochybnosti, že východné cirkvi sa vďaka horlivej disciplíne starajú o dobro duší veriacich v Krista, čoraz viac sa budú rozvíjať a im zverenú povinnosť budú plniť pod ochranou slávnej a požehnanej Márie, vždy Panny, ktorá sa správne nazýva „Bohorodička“ a žiari ako vznešená Matka všeobecnej Cirkvi.
    Dané v Ríme u sv. Petra, dňa 18. októbra 1990, v trinástom roku nášho pontifikátu.
    Ján Pavol II., pápež

    Predhovor

    Ešte neuplynulo stopäťdesiat rokov od čias, keď Pius IX. „rozmýšľal o oživení postavenia východných cirkví novým úsilím o zachovanie obradov, nápravu zvykov, obnovenie disciplíny a predtým o zozbieranie a vydanie zákonov Cirkvi“. „Najmúdrejšiemu veľkňazovi neuniklo, že treba začať prvými prameňmi Grécka, skade sa tak mnoho prenieslo na vzdialený východ a západ.“ (Pitra, Iuris…, praefatio). Z príkazu najvyššieho veľkňaza Ioannes Baptista Pitra, O. S. B., neskôr kardinál vyhľadal roztrúsené pramene východných zákonov, vyhľadané s jeho pomocou zozbieral a pod jeho starostlivosťou publikoval               (por. tamže) v dvoch zväzkoch, ktoré nazval „Iuris ecclesiastici Graecorum historia et monumenta“.
    Keď tento rímsky veľkňaz všetko vyskúšal, aby „na Východe bol zachovávaný celistvý a neporušený zverený depozit katolíckej viery a aby sa cirkevná disciplína úspešne rozvíjala a svätá liturgia naplno žiarila svätosťou a leskom“ (Acta Pii IX, III, 402 – 403), apoštolskou konštitúciou „Romani Pontifices“ (6. januára 1862) ustanovil špeciálnu skupinu otcov kardinálov pod názvom „Kongregácia pre šírenie viery pre záležitosti východného obradu“ a vyznačil oblasti, o ktoré sa mala starať, chcel tiež to, aby v tejto skupine bol nastálo a s pápežským menovaním kardinál ponens, „ktorý má vykonávať úlohu starostlivého usmerňovateľa štúdií, nevyhnutných k zozbieraniu kánonov východnej cirkvi a vo výskume, ak vyvstane potreba, všetkých východných kníh akéhokoľvek druhu, či už kníh týkajúcich sa prekladov Svätého písma či katechizmu alebo disciplíny“ (tamže 410).
    Potom, čo sa začalo zaoberať východným kánonickým právom, niektorí biskupi východných cirkví, ktorí boli vyzvaní nahlásiť otázky na Prvý vatikánsky koncil, uvážili, že záležitosť revízie východného kánonického práva sa má stať agendou samotného koncilu. Interprétmi týchto hlasov boli predovšetkým Gregor Yussef, patriarcha Melchitskej cirkvi, ktorého veľmi boleli nedostatky východného kánonického práva, ktoré má každý východný obrad vlastné (Mansi 49, 200) a Jozef Papp Szilagyi Magno, varadínsky biskup východného obradu, ktorý si túžobne prial obnoviť veľmi mnoho častí cirkevnej disciplíny, podajúc pritom skoro úplnú charakteristiku určitého kódexu (tamtiež 49, 198).
    Samotná prípravná komisia Prvého vatikánskeho koncilu „Komisia pre misie a cirkvi východného obradu“ na svojom šiestom zasadaní uznala, že osobitne východné cirkvi potrebujú Kódex kánonického práva, ktorý by tvoril ich disciplínu, čiže kódex majúci veľkú autoritu, kompletný a spoločný pre všetky národy a tiež prispôsobený okolnostiam časov (tamtiež 49, 1012).
    Keď však počas prác samotná komisia ustúpila od tohto stanoviska, vyzývajúc skôr k jednote disciplíny v univerzálnej Cirkvi (tamtiež 50: 31*, 34*, 45* – 46*, 74* – 75*), účinok bol taký, že sa v aule koncilu ozvali vážne hlasy, vypovedajúce za zachovanie disciplíny východných.
    Uprostred tých, ktorí sa vyslovili za tento názor, vynikol patriarcha Jozef Audu, hlava Katolíckej cirkvi Chaldejcov, ktorý na XVI. Generálnej kongregácii koncilu horlivo obhajoval rôznosť „v tom, čo je mimo právd viery“ ako “dôkaz istoty Božieho vplyvu a všemohúcnosti v jednote Katolíckej cirkvi“ a predovšetkým sa domáhal pre svoju patriarchálnu cirkev, aby „na základe povolenia bolo určené miesto a čas“ pre vytvorenie „nového kánonického práva“, zhodného so starobylými kánonmi a postulátmi koncilu a pre jeho predstavenie otcom kvôli schváleniu (tamtiež 50, 515, 516).
    Keď bol Prvý vatikánsky koncil kvôli ťažkostiam predčasne ukončený, Lev XIII., dobre oboznámený so všetkými východnými záležitosťami na početných „konferenciách východných patriarchov“, vyjadril veľké uznanie pre „východnú liturgickú a disciplinárnu rozmanitosť, potvrdenú právom“, ktorá obdivuhodným spôsobom zvýrazňuje znamenie všeobecnosti v Božej Cirkvi“ (Apoštolský list „Orientalium dignitas“, 30. nov. 1894, Úvod).
    Pod múdrym riadením tohto pápeža, keďže sa zovšadiaľ ozývali hlasy so želaním revidovania kánonickej disciplíny východných cirkví a súčasne sa nič nezdalo viac žiadaným než to, aby tieto úlohy splnili tieto jednotlivé cirkvi a predložili ich Apoštolskej stolici na preskúmanie, bolo zvolaných mnoho partikulárnych synod. Medzi nimi majú osobitný význam Synoda sýrska, sciarfenská, zvolaná v roku 1888, Ľvovská synoda Rusínov z roku 1891, dve synody v Alba Julii, v Rumunsku, zvolané v rokoch 1882 a 1900 a nakoniec Koptská synoda v Alexandrii, slávená v roku 1898. Poslednou z týchto synod, na ktorých boli skoro úplne zrevidované hlavné body kánonickej disciplíny jednotlivých cirkví, však bola synoda v Arménsku, ktorej zvolanie nariadil v Ríme v roku 1911 svätý Pius X., aby sa na nej „uvažovalo o právach patriarchov a biskupov, o správnej starostlivosti o veriacich v Krista,        o disciplíne duchovenstva, o inštitútoch mníchov, o misijných potrebách, o kráse Božského kultu a o svätej liturgii“ (List „Vobis plane“, 30. aug. 1911).
    Keby sa akty a dekréty spomínaných synod porovnali s tými, ktoré boli vydané predtým, ako akty a dekréty synody „Montis Libani“ Maronitov z roku 1736 a potvrdenými Benediktom XIV. „forma specifica“ („Breve Singularis Romanorum“, 1. sept. 1741) a tiež Grécko-melchitskej synody Ain Trazensis, slávenej v roku 1835, mohlo by to vyvolať dojem, že v tom čase, keď bolo disciplinárne dedičstvo všetkých východných cirkví ustanovené              v svätých kánonoch prvotnej cirkvi, určitým spôsobom zapísané, možno nájsť toľko kánonických poriadkov potvrdených najvyššou autoritou Cirkvi, koľko bolo v lone Katolíckej cirkvi východných „obradov“. Avšak v tom čase bol pre latinskú cirkev urýchlene spracovaný „Kódex kánonického práva“, s veľkou odvahou a na základe múdreho rozhodnutia svätého Pia X. v apoštolskom liste „Arduum sane munus“, z dňa 19. marca 1904.
    Počas roku 1917 Benedikt XV. nielenže promulgoval Kódex kánonického práva („Codex iuris canonici“) pre latinskú cirkev, „čím naplnil očakávanie celého katolíckeho sveta“ (Motu proprio „Cum iuris canonici“, 15. sept. 1917), ale usilovne premýšľal aj nad východnými cirkvami, „pretože“, ako sám napísal, „v svojich dávnejších časoch žiaria takým jasným svetlom svätosti a učenosti, že aj teraz, po takom dlhom čase, ich lesk osvetľuje ostatné kresťanské regióny“ (Motu proprio „Dei providentis“, 1. mája 1917). On zriadil 1. mája 1917 Posvätnú kongregáciu pre východnú cirkev a ako bolo možné prečítať v Kódexe kánonického práva, promulgovanom v deň Päťdesiatnice toho roku, vyzdobil ju „všetkými právomocami, až na niekoľko výnimiek, ktoré majú ostatné kongregácie pre cirkvi latinského obradu“ (kán. 257 § 2); vďaka tomu bolo účinne postarané o patričné prostriedky pre realizáciu toho, čo by pri nie ľahkej právnej matérii jednotlivé východné cirkvi ťažko a možno vôbec neboli mohli dosiahnuť. Okrem toho sa v októbri toho istého roku postaral v samom Meste o založenie „vlastného strediska vyšších štúdií pre východné záležitosti“, čiže Pápežského inštitútu východných štúdií „pre povzbudenie katolíckeho východu k nádeji niekdajšej prosperity“ a nariadil, aby sa v ňom, okrem iných disciplín, skúmalo a vyučovalo „kánonické právo všetkých kresťanských národov východu“ (Motu proprio „Orientis catholici“, 15. okt. 1917).
    Skutočne, Posvätná kongregácia „pre východnú cirkev“ počas prvých rokov práce  tým cirkvám, ktorých kánonické predpisy boli celkom zanedbané alebo obsahovali veľa záležitostí zaniknutých, zastaralých, alebo neukončených, alebo cirkvám, ktoré v svetle práve promulgovaného „Kódexu kánonického práva“ akosi zanedbali v myšlienke pokroku vlastnú tradíciu, udelila odpovede prostredníctvom rád, aby zhodne so starobylým zvykom boli na synodách jednotlivých cirkví vypracované nové zákony a zaslané na zrevidovanie Apoštolskej stolici.
    Postupne však vo všetkých cirkvách prevládol názor, že bude najlepšie, aby zákony, spoločné pre všetky východné cirkvi alebo tie, ktoré sú považované za také, že by spoločnými mali byť, boli zhromaždené v jednom „Corpus legem“, usporiadaným pod starostlivosťou Apoštolskej stolice a promulgovaným najvyšším veľkňazom.
    Preto Pius XI. počas audiencie dňa 3. augusta 1927, ktorú udelil sekretárovi Posvätnej kongregácie pre východnú cirkev, kardinálovi Alojzovi Sincerovi, po zvážení mienky kardinálov, členov tejto kongregácie, pred niekoľkými dňami zídených na plenárnom zasadaní, nielenže uznal kodifikáciu východného kánonického práva za nevyhnutnú, ale ju aj započítal medzi záležitosti veľmi naliehavé a rozhodol, že ju bude riadiť osobne. Teda v r. 1929 sa kodifikácia východnej kánonickej disciplíny skutočne začala.
    Na počiatku toho roku, dňa 5. januára, najvyšší veľkňaz nariadil požiadať o názor predstavených cirkví Východu, predovšetkým patriarchov, „aby po vzájomnej porade slobodne dali najavo, čo súdia o tak dôležitej záležitosti a zároveň vyjadrili svoj úsudok týkajúci sa ďalšieho postupu, berúc pritom predovšetkým ohľad na disciplínu, tradíciu, potreby a privilégiá každého obradu, aby kodifikácia smerovala k skutočnému úžitku týchto cirkví, duchovenstva a ľudu“. Okrem toho, 20. júla, patriarchovia a arcibiskupi, ktorí predsedajú jednotlivým obradom, dostali mandát, každý podľa svojho obradu delegovať jedného súceho kňaza, ktorý by do spomínaného diela vniesol svoj vklad (AAS 21 [1929)] 669).
    Dňa 27. apríla, počas audiencie udelenej kardinálovi, sekretárovi Posvätnej kongregácie pre záležitosti východnej cirkvi, najvyšší veľkňaz ustanovil svoju osobitnú „Predsednícku radu“ pre východnú kodifikáciu, plánovanú už v roku 1927, ktorej členmi boli kardináli Peter Gasparri, Alojz Sincero a Bonaventura Ceretti a pripojil k nej malú komisiu konzultorov, ktorá sa skladala z troch znalcov práva.
    V tom istom roku Predsednícka rada po tom, ako dôkladne skúmala a urýchlene zvažovala odpovede predstavených Východu o vhodnosti východnej kodifikácie vykonanej pod starostlivosťou Apoštolskej stolice a o spôsoboch postupu v tak dôležitej záležitosti, a na plenárnom zasadaní 4. júla nielenže získala skoro jednomyseľne priaznivý hlas Východu, úplne naklonený tejto veci, ale tiež predložila o nej najvyššiemu veľkňazovi veľa želaní.
    Po zrelom uvážení všetkého najvyšší veľkňaz, ako vyplýva z „Notificatione“ zo 17. júla 1935, ustanovil:
    1. aby takzvané prípravné, historicko-kánonické štúdiá o zákonoch a zvykoch jednotlivých cirkví sui iuris vykonali kňazi, ktorých najdôstojnejší biskupi vyberú a pošlú do Ríma;
    2. aby schémy kánonov, usporiadané spomenutými delegovanými kňazmi, boli zaslané najdôstojnejším ordinárom, aby k nim mohli vyhotoviť pripomienky;
    3. aby juridické pramene, zvlášť kánonické, jednotlivých cirkví boli vyhľadané a vo svetle starostlivosti mužov, znalcov vedy kánonického práva a histórie, publikované (AAS 27 [1935] 306 – 307).
    Pre usmerňovanie spomínaných štúdií Pius XI. počas audiencie 23. novembra roku 1929 ustanovil „Komisiu kardinálov pre prípravné štúdiá východnej kodifikácie“, správa o tom sa objavila v úradnom vestníku Acta Apostolicae Sedis dňa 2. decembra 1929 (s. 669). Predsedom tejto komisie bol kardinál Peter Gasparri, avšak kardinálmi – členmi Alojz Sincero, Bonaventura Cerretti a František Ehrle; tajomníkom bol vymenovaný D. Hamlet Ján Cicognani, v tom čase asesor Posvätnej kongregácie pre východnú cirkev, hneď potom kardinál.
    Ku komisii kardinálov, podľa kritérií stanovených najvyšším veľkňazom počas audiencie 13. júla toho roku, boli pripojené dve kolégiá znalcov, totiž Kolégium východných delegátov pre samotné prípravné práce na redakcii Kódexu východného kánonického práva, so zámerom pomôcť otcom kardinálom, členom komisie a Kolégium konzultorov pre „zhromaždenie prameňov pre východnú kánonickú kodifikáciu.“
    Do prvého kolégia bolo pripočítaných štrnásť kňazov, zvolených na synodách súhlasne s výslovným želaním najvyššieho veľkňaza biskupmi jednotlivých východných cirkví, aby skutočne reprezentovali samotných biskupov a aby tak vo východnom kódexe už od začiatku naplno zaznieval hlas Východu. K týmto kňazom boli pripojení štyria rehoľníci bývajúci v Meste, znalci kánonického práva.
    Do druhého kolégia boli prijatí dvanásti kňazi, znalci vedeckých prameňov, vyznačujúci sa učenosťou, ktorí podľa želania najvyššieho veľkňaza mali zozbierať pramene kánonickej disciplíny tak, aby slúžili nielen vede, ale tiež, a najmä čo najlepšie prispeli k uskutočneniu východnej kánonickej kodifikácie.
    Mená spomínaných kňazov, ktorí sa veľmi zaslúžili o prípravné práce východnej kodifikácie, podľa vôle najvyššieho veľkňaza zverejnené počas audiencie 1. marca 1930, publikoval denník „Ľ Osservatore Romano“ na druhý deň nasledujúceho mesiaca apríl.
    Po neúnavnom úsilí a obrovskej práci tejto komisie bolo prípravné dielo východnej kánonickej kodifikácie dokončené po uplynutí šiestich rokov. Totiž všetky kapitoly kánonickej disciplíny, jednohlasne postulované samotnými delegátmi východných cirkví, rozoberané na stoosemdesiatich troch stretnutiach, vhodne rozdelené do rozličných „schém“, boli zaslané východným biskupom, aby sa k nim vyjadrili. Avšak staršie i novšie pramene kánonickej disciplíny, veľmi starostlivo vybrané členmi komisie a vydané v trinástich rozsiahlych zväzkoch Posvätnou kongregáciou pre východnú cirkev, boli už v roku 1934 k dispozícii nielen členom komisie, ale aj každému Atheneu vyšších štúdií. Všetko toto na prvom mieste svedčí o neúnavnej starostlivosti Pia XI. o východnú kánonickú kodifikáciu, ktorý častokrát, na dvadsiatich štyroch audienciách, chcel byť informovaný o prácach komisie, nezanedbávajúc ničoho, aby po zakončení prípravných prác bolo možné čím skôr pristúpiť k redakcii „Kódexu východného kánonického práva“, ako mal v úmysle kódex nazvať, „kým sa nenájde lepší názov“ (počas audiencie 5. júla 1935).
    Počas roku 1935, na audiencii 7. júna, najvyšší veľkňaz rozhodol o ustanovení novej komisie, ktorá bude moderovať redakciu kódexu a po starostlivom preskúmaní pripomienok biskupov Východu k vyššie uvedeným schémam napíše texty kánonov. „Notificatio“ o tom sa objavilo 17. júla v oficiálnom úradnom komentári „Acta Apostolice Sedis“ (AAS 27 [1935] 306 – 308), kde okrem názvu boli ustanovené aj zloženie a kompetencia komisie. Táto „Pápežská komisia pre redakciu Kódexu východného kánonického práva“, ako sa nazývala, sa spočiatku skladala len zo štyroch členov – kardinálov: Alojza Sincero, ktorý jej predsedal, Eugenia Pacelli, neskoršie Pia  XII., Júlia Serafini a Petra Fumasoni – Biondi. Počas tridsiatich siedmich rokov, ktoré vymedzujú dobu existencie komisie, sa v kolégiu jej členov vystriedalo mnoho kardinálov, nástupcov tých, ktorí zomreli a po ukončení Druhého vatikánskeho koncilu tiež všetci patriarchovia východných katolíckych cirkví.
    Po smrti kardinála Alojza Sincero, 7. februára 1936, bol 17. toho mesiaca za predsedu komisie vybratý kardinál Maxim Massimi, pod ktorého múdrym vedením bola ťažká práca na redakcii Kódexu východného kánonického práva takmer ukončená. Svedectvom o tom sú tri vynikajúce časti kódexu promulgované Piom XII. pred ukončením života zaslúžilého kardinála.
    Jeho nástupcom bol kardinál Peter Agagianian XV., ktorý až do konca roka 1962 predsedal Arménskej katolíckej cirkvi a ktorý komisiu riadil až do svojej smrti dňa 6. mája 1971.
    Za sekretára komisie bol vymenovaný P. Acacius Coussa B.A., ktorý vytrvalo a vynikajúco plnil tento úrad až do svojej designácie za kardinála. Odvtedy počas prerušenia prác nad redakciou Kódexu východného kánonického práva z dôvodu Druhého vatikánskeho koncilu vykonával úlohu „asistenta“ P. Daniel Faltin O. F. M. Conv., až do zániku komisie.
    Na pomoc kardinálom, členom komisie, boli vymenovaní trinásti znalci ako konzultori, vybratí prevažne spomedzi kňazov východných cirkví, ktorých mená sú známe zo zmienenej „Notificatio“ (AAS, 27 [1935] 308). Hlavnou úlohou kolégia konzultorov bolo preskúmanie pripomienok východných biskupov k už predtým zredigovaným schémam a predložiť ich kardinálom, členom komisie, spolu s vlastnými úvahami. Táto úloha bola dokonale zrealizovaná na sedemdesiatich ôsmich zasadaniach, z ktorých posledné bolo 3. novembra 1939.
    Otcovia kardináli, zídení sedemdesiattrikrát, horlivo pristúpili k redakcii Kódexu východného kánonického práva, za ustavičnej priazne samotného najvyššieho veľkňaza, ktorý nikdy neupustil od účasti na rozsiahlej práci redakcie, keď každý artikul jednotlivých kánonov podrobil vlastnej úvahe a vyslovil želanie, aby celá zbierka zákonov, rozdelená do dvadsiatich štyroch titulov, bola systematicky usporiadaná podľa prirodzenej tradície väčšiny východných zbierok.
    V rokoch 1943 až 1944 táto zbierka, vydaná už v jednom zväzku, bola odovzdaná k starostlivému „odsúhlaseniu“ Acaciovi Coussa B.A., Emilovi Hermanovi S.J. a Arcadiovi Larraona C. M. F. a následne, po novom prepísaní a vytlačení textu celého kódexu, mnohokrát opravovaného počas roka 1945 na devätnástich zasadaniach otcov kardinálov, bol v januári 1948 predložený najvyššiemu veľkňazovi.
    Čo sa týka promulgácie, prišlo sa na to, že treba postupovať po častiach. Preto na počiatku roka 1949 najvyšší veľkňaz kvôli promulgácii prikázal čo možno najskôr vydať kánony o sviatosti manželstva a následne, kvôli vysluhovaniu spravodlivosti, kánony o súdnych konaniach, z ktorých prvé tvorili titul XIII., druhé titul XXI. pripravovaného kódexu.
    Tak došlo k tomu, že už 22. februára toho roku, na sviatok Katedry sv. Petra v Antiochii, apoštolským listom „Crebrae allatae sunt“, vydaným z vlastnej iniciatívy (AAS 41 [1949] 89 – 119), boli promulgované kánony „O sviatosti manželstva“, ktoré začali zaväzovať od 2. nasledujúceho mesiaca mája.
    Apoštolským listom „Sollicitudinem Nostram“, vydaným z vlastnej iniciatívy dňa 6. januára 1950 (AAS 42 [1950] 5 – 120), na Zjavenie Pána, boli promulgované kánony  „O súdnych konaniach“, ktoré celý rok nezaväzovali, účinnosť nadobudli 6. januára nasledujúceho roku.
    Na sviatok sv. Cyrila Alexandrijského, biskupa a učiteľa Cirkvi, apoštolským listom „Postquam Apostolicis Litteris“, vydaným z vlastnej iniciatívy dňa 9. februára 1952 (AAS 44 [1952] 65 – 150), boli promulgované kánony „O rehoľníkoch“, „O časných majetkoch Cirkvi“ a „O význame termínov“, ktoré nadobudli účinnosť 21. novembra toho roku na slávnosť Obetovania Najsvätejšej Panny Márie. Tri sekcie, ktoré obsahoval tento apoštolský list, boli zložené z troch následných titulov schémy vytváraného kódexu:
    Tit. XIV. O mníchoch a ostatných rehoľníkoch;
    Tit. XIX. O časných majetkoch Cirkvi;
    Tit. XXIV. O význame termínov.
    Napokon apoštolským listom „Cleri sanctitati“, vydaným z vlastnej iniciatívy dňa 2. júna 1957 (AAS [1957] 433 – 600), Pius XII. akoby dar k vlastným meninám promulgoval kánony „O východných obradoch“ a „O osobách“, ktoré nadobudli účinnosť na sviatok Zvestovania Najsvätejšej Panny Márie. Tieto kánony patrili k piatim nasledovným titulom v schéme pripravovaného kódexu:
    Tit. II. O východných obradoch;
    Tit. III. O fyzických a morálnych osobách;
    Tit. IV. O klerikoch vo všeobecnosti;
    Tit. V. O klerikoch zvlášť;
    Tit. XVII. O laikoch.
    Z 2666 kánonov, ktoré obsahovala schéma pripravovaného kódexu z roku 1945, tri pätiny boli promulgované. Ostatné kánony však, v počte 1095, zostali uložené v archíve komisie.
    Keď Ján XXIII. otvoril Druhý vatikánsky koncil a predvídala sa i nevyhnutnosť revidovania kánonickej disciplíny celej Cirkvi, podľa uznesení a zásad koncilu, redakcia Kódexu východného kánonického práva bola vo vlastnom zmysle slova prerušená, avšak bez prerušenia iných činností komisie, z ktorých je predovšetkým vhodné spomenúť: úloha autenticky interpretovať už promulgované časti kódexu a úloha postarať sa o vydanie „prameňov“ východného kánonického práva.
    Uprostred roku 1972 ustanovil najvyšší veľkňaz Pavol VI. Pápežskú komisiu pre revíziu Kódexu východného kánonického práva a zároveň nariadil, aby prestala existovať predchádzajúca komisia, zriadená v roku 1935 pre redakciu kódexu. Správu o tom priniesol 16. júna toho istého roku 1972 denník „Ľ Osservatore Romano“.
    Zloženie novej komisie určite upevnilo jej východný charakter. Veď kolégium členov komisie, spočiatku v počte dvadsaťpäť, následne tridsaťosem, bolo zložené z patriarchov a iných významných predstaviteľov východných katolíckych cirkví, za účasti niekoľkých kardinálov, predstaviteľov dikastérii Rímskej kúrie, ktoré majú kompetencie voči východným cirkvám. Avšak kolégium sedemdesiatich konzultorov, pričlenených ku komisii, bolo zložené v prevažnej miere z biskupov a presbyterov východných cirkví, s účasťou niekoľkých klerikov a laikov latinského obradu, znalcov východnej kánonickej disciplíny.
    Nemožno tiež opomenúť niekoľko významných mužov z východných cirkví, ktoré ešte nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou, ktorí boli prizvaní ako pozorovatelia, aby priniesli do revízie kódexu svoj vklad.
    Úloha predsedu komisie bola zverená kardinálovi Jozefovi Parecattilovi, arcibiskupovi Malabarskej cirkvi z Hernakula. Túto úlohu vynikajúco plnil až do zavŕšenia dní svojho života (20. február 1987). Po zavŕšení života kardinála úrad predsedu zostal uprázdnený do konca komisie.
    Do úlohy miestopredsedu komisie bol ustanovený Ignác Klement Mansourati, titulárny biskup Apamei v Sýrii, ktorý túto úlohu plnil počas piatich rokov. Po ňom nastúpil dňa 15. júna 1977 Miroslav Štefan Marusyn, titulárny biskup [Cadoenus] Ukrajinskej cirkvi, ktorý úlohu miestopredsedu plnil až do konca roku 1982. V tom istom roku dňa 20. decembra bol za miestopredsedu komisie vymenovaný Emil Eid, titulárny biskup Sarepty Maronitov.
    Za sekretára komisie bol ustanovený P. Ivan Žužek, člen Spoločnosti Ježišovej, spočiatku za miestosekretára, avšak od 22. októbra 1977 za sekretára.
    Na základe mandátu najvyššieho veľkňaza mala komisia od základu zrevidovať, predovšetkým vo svetle dekrétov Druhého vatikánskeho koncilu, celý Kódex východného kánonického práva, tak to, čo už bolo vydané po častiach, ako aj to, čo skutočne dovedené do poslednej redakčnej etapy predošlou komisiou, nebolo ešte promulgované.
    Najvyšší veľkňaz Pavol VI. počas slávnostnej inaugurácie práce komisie v Sixtínskej kaplnke dňa 18. marca 1974 ustanovil a vysvetlil krásnymi slovami „Magnu Chartu“ celého priebehu revízie. Najvyšší veľkňaz predovšetkým celú komisiu vyzval k dvojakej starostlivosti, čiže aby kánonické právo východných katolíckych cirkví bolo zrevidované aj podľa úmyslu otcov Druhého vatikánskeho koncilu, aj podľa opravdivej východnej tradície.
    Veľmi ustarostený o spásu duší, ktorá je najvyšším cieľom každej cirkevnej reguly, najvyšší veľkňaz osobitne dal v tomto príhovore nový impulz k obnove kresťanského života, po ktorej túžil a ktorú pre celú Cirkev zaviedol Druhý vatikánsky koncil. Prikázal teda, aby kódex vyhovoval požiadavkám dnešného života a ustavične rýchle sa meniacim skutočným podmienkam časov a miest, aby si uchoval spojitosť a súlad so zdravou tradíciou a aby bol zároveň uspôsobený k osobitnej úlohe, ktorá prináleží veriacim v Krista východných cirkví podporovať jednotu všetkých kresťanov, zvlášť východných, podľa zásad dekrétu „O ekumenizme“ (OE 24).“
    Plenárne zasadanie členov komisie v dňoch 18. – 23. marca 1974, ktorého sa podľa dobročinnej vôle najvyššieho veľkňaza zúčastnili aj všetci konzultori komisie a niektorí pozorovatelia východných nekatolíckych cirkví, bez rozhodujúceho hlasu, skoro jednohlasne schválilo princípy, ktorými boli konzultori komisie povinní sa riadiť pri zostavovaní schémy kánonov, pri rozličných „pracovných stretnutiach“.
    Medzi týmito zásadami, zhotovenými v troch jazykoch, publikovanými v aktoch komisie (Nuntia 3), boli najdôležitejšími tieto:
    1) to, čo bolo odovzdané pre jediný kódex všetkých východných cirkví, majúc pred očami jediné dedičstvo svätých kánonov, má sa tiež celkom zhodovať s okolnosťami súčasného života;
    2) povaha kódexu má byť skutočne východná, totiž nech bude v súlade so závermi Druhého vatikánskeho koncilu o zachovaní individuálnych disciplín východných cirkví, „osobitne tých, ktoré odporúča úctyhodná starobylosť a ktoré lepšie vyhovujú povahe ich veriacich a podľa všetkého účinnejšie zabezpečujú dobro duší“ (OE 5.) Preto kódex má zdôrazňovať disciplínu, obsiahnutú v svätých kánonoch a zvykoch spoločných pre všetky východné cirkvi;
    3) kódex má byť celkom v súlade s osobitnou úlohou, zverenou Druhým vatikánskym koncilom východným katolíckym cirkvám, podporovať jednotu všetkých kresťanov, zvlášť východných, podľa zásad koncilového dekrétu „O ekumenizme“;
    4) kódex má mať, samozrejme, právnu povahu; má preto nepochybne definovať a chrániť práva, a povinnosti jednotlivých fyzických, a právnických osôb medzi sebou, a vzhľadom na cirkevné spoločenstvo;
    5) pri samotnej formulácii zákonov treba mať okrem spravodlivosti ohľad na lásku a ľudskosť, miernosť a zachovanie pravej miery, pre podporu najhorlivejšej pastierskej starostlivosti o spásu duší a preto nemajú byť ustanovené normy, ktoré budú musieť byť zachovávané podľa litery zákona, ak si to nebude vyžadovať spoločné dobro a všeobecná cirkevná disciplína;
    6) v kódexe treba zachovať zásadu vzájomnej pomoci (subsidiarity), preto má kódex obsahovať len tie zákony, ktoré majú byť považované za spoločné pre všetky východné cirkvi, podľa úsudku najvyššieho pastiera všeobecnej Cirkvi, s odovzdaním všetkých ostatných partikulárnemu právu jednotlivých cirkví.
    Čo sa týka systematického usporiadania kódexu, treba si predovšetkým uvedomiť, že Kódex východného kánonického práva, odovzdaný komisii na zrevidovanie po opakovanom preskúmaní obidvoma predchádzajúcimi komisiami, bol už od r. 1929 z vôle najvyšších veľkňazov Pia XI. a Pia XII. rozdelený nie na knihy, podľa vzoru kódexu latinskej cirkvi, ale na dvadsaťštyri titulov. Pius XI. totiž 8. februára 1937 jasne ustanovil, aby kódex bol systematický podelený na tituly. Pius XII. zas, počas audiencie dňa 26. decembra 1945  (por. „Nuntia“ 26, s.82 – 83), schválil rozdelenie na dvadsaťštyri titulov, vo forme jednomyseľne schválenej a prijatej kardinálmi, členmi komisie, na plenárnom zhromaždení 20. novembra toho roku, ktoré osobne poznal vďaka svojej vlastnej práci v komisii pred svojou voľbou za pápeža, potom z celej práce komisie, ktorú sprevádzal svojou ustavičnou a trvalou starostlivosťou, pričom niektoré sekcie kódexu tento veľkňaz preniesol z jedného titulu do druhého.
    Nebolo žiadneho vážneho dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné odstúpiť od tohto systematického rozdelenia, zavedeného najvyššími veľkňazmi. Ba čo viac, konzultori pracovnej skupiny komisie, ktorí sa kvôli tomu zišli, odhlasovali toto delenie, pretože neexistoval žiaden taký negatívny viditeľný argument, ktorý by zodpovedal terajším podmienkam života. Biskup Miroslav Stefan Marusyn, miestopredseda komisie, o tom zreteľnými slovami v roku 1980 informoval Synodu biskupov. Poradné orgány schválili toto rozdelenie, nebolo skoro žiadnych opačných hlasov. Členovia komisie zas, na plenárnom zhromaždení v novembri 1988, akceptovali toto rozdelenie podľa noriem „Ordinis procedendi“.
    Prvotný text kódexu, zrevidovaný konzultormi komisie, bol usporiadaný počas šiestich rokov. Konzultori, rozdelení do desiatich pracovných skupín, svedomito vykonali svoju prácu počas skoro sto zväčša pätnásťdňových stretnutí.
    Tento text, vhodne rozdelený do ôsmich schém, bol počas rozličných časových období odovzdávaný najvyššiemu veľkňazovi pre obdŕžanie odobrenia, aby mohol byť zaslaný poradným orgánom, čiže všetkým episkopátom východných katolíckych cirkví, dikastériám Rímskej kúrie, Atheneam vyšších štúdií v Meste a tiež Únii najvyšších rehoľných predstavených. Tieto orgány boli požiadané, aby počas šiestich mesiacov vyjadrili svoje úvahy a názory na jednotlivé schémy, ktoré im boli súčasne zaslané.
    Hľa, poriadok schém, ktoré boli zasielané poradným orgánom: mesiac jún 1980 „Schéma kánonov o Božskom kulte a najmä o sviatostiach“; mesiac december 1980 „Schéma kánonov o mníchoch a ostatných rehoľníkoch a členoch iných inštitútov zasväteného života“; mesiac jún 1981 „Schéma kánonov o evanjelizácii národov, učiteľskej úlohe Cirkvi a ekumenizme“; mesiac september 1981 „Schéma kánonov o všeobecných normách a časnom majetku Cirkvi“ a „Schéma kánonov o trestných sankciách v Cirkvi“; mesiac november 1981 „Schéma kánonov o klerikoch a laikoch“; mesiac február 1982 „Schéma kánonov o právnej ochrane, čiže o procesoch; mesiac október 1984 „Schéma kánonov o hierarchickom zriadení východných cirkví“.
    Nič okrem toho lepšie nepoukazuje na kolektívny charakter revízie kódexu, než veľké množstvo pripomienok, ich veľká váha a argumentmi podložené dôkazy, ktoré boli komisii odovzdané. Celý episkopát východných katolíckych cirkví a ostatné poradné orgány vniesli nezvyčajne cenný a vážny vklad do revízie kódexu. Treba tiež poznamenať, že spomenuté schémy boli publikované preto, aby sa stalo viditeľným to, čo komisia vykonala a aby všetci, hlavne znalci kánonického práva, vyjadrili svoje názory a tak sa pričinili o úspešné zakončenie kódexu.
    Všetky pripomienky bez výnimky, usporiadané podľa poriadku, boli podľa želania poradných orgánov znova odovzdané k plnému preskúmaniu pracovným skupinám. V týchto skupinách konzultori komisie a niektoré iné osoby, obdarované osobitnou odbornosťou v matérii, ktorej sa to týka, druhýkrát zrevidovali text kódexu. Text, nanovo takto zrevidovaný, sa zviditeľnil publikovaním aktov komisie v časopise „Nuntia“.
    Opravené schémy, náležite zhrnuté do jedného textu s tridsiatimi titulmi, boli zverené špeciálnej pracovnej skupine nazvanej „De coordinatione“. Úlohou tejto skupiny bolo postarať sa o vnútorný súlad a jednoliatosť kódexu, vyhnúť sa rozporom a dvojznačnostiam, podľa možnosti zaviesť jednoznačné právnické termíny, odstrániť opakovania a menej prispôsobené elementy a postarať sa o konzekventné používanie ortografie a interpunkcie.
    V októbri 1986 bola tlačou vydaná „Schéma Kódexu východného kánonického práva“, odovzdaná najvyššiemu veľkňazovi, ktorý nariadil, aby bola dňa 17. toho mesiaca, na sviatok sv. Ignáca Antiochijského, odovzdaná členom komisie k preskúmaniu a posúdeniu.
    Pripomienky členov komisie, správne usporiadané, boli odovzdané skúmaniu špeciálnej pracovnej skupine konzultorov nazvanej „De expensione observationum“, ktorá sa stretla dvakrát na pätnásť dní. Úlohou tejto skupiny bolo, po dôkladnom zvážení pripomienok, predložiť spoľahlivú opravu textu kánonov alebo v prípade zachovania textu vysvetlenie dôvodov, ktoré hovoria proti prijatiu konkrétnych pripomienok. Pripomienky, spolu                             s úvahami tejto skupiny, zhromaždené v jednom zväzku, boli v apríli 1988 zaslané členom komisie a na plenárnom zasadaní tejto komisie o niekoľko mesiacov neskôr, boli predmetom skúmania a hodnotenia členov komisie.
    Medzitým „Coetus de coordinatione“, ktorá nikdy neprestala vo svojej práci, navrhla mnohé opravy, ktoré bolo nevyhnutné vniesť do textov kánonov, týkajúce sa prevažne spôsobu ich písania; niektoré však, týkajúce sa podstaty obsahu kánonov, uznala za nevyhnutné dokončiť „z úradu“, aby bola medzi kánonmi zachovaná plná zhoda a nakoľko to je možné, aby pomocou vhodných noriem vyplnila právne medzery. Všetky tieto návrhy, zhromaždené a v júli 1988 zaslané členom komisie, boli odovzdané ich posúdeniu a skúmaniu.
    Plenárne zasadanie členov komisie  zvolané na nariadenie najvyššieho veľkňaza, aby hlasovaním rozhodlo, či si celý text zrevidovaného kódexu zaslúži byť čím skôr predložený najvyššiemu veľkňazovi a promulgovaný v čase a spôsobom, ktorý on sám uzná za vhodný, sa konalo 3. – 14. novembra 1988 v Bolónskej sále Apoštolského paláca. Na tomto zasadaní vznikla diskusia nad otázkami, ktoré boli navrhnuté na žiadosť najmenej piatich členov komisie. Rozhodujúce hlasovanie nad schémou kódexu, vykonané na želanie členov komisie osobitne nad každým titulom, malo tento výsledok: všetky tituly boli, prevažne jednohlasne, potvrdené väčšinou členov.
    Posledná schéma, opravená podľa želania členov komisie a ozdobená názvom: „Kódex kánonov východných cirkví“ („Codex Canonum Ecclesiarum Orientalium“), rozmnožená pomocou „informatiky“ na desať exemplárov, bola 28. januára 1989 odovzdaná najvyššiemu veľkňazovi s prosbou o jeho promulgáciu.
    Najvyšší veľkňaz však sám, s pomocou niekoľkých znalcov, po vypočutí miestopredsedu a sekretára Pápežskej komisie pre revíziu Kódexu východného kánonického práva, túto poslednú schému kódexu preskúmal, prikázal odovzdať do tlače a napokon dňa 1. októbra 1990 rozhodol, že nový kódex bude promulgovaný dňa 18. toho mesiaca.
    VSTUPNÉ KÁNONY
    Kán. 1 – Kánony tohto kódexu sa vzťahujú na všetky a len východné katolícke cirkvi, ak nie je vo vzťahu k latinskej cirkvi výslovne ustanovené niečo iné.
    Kán. 2 – Kánony kódexu, v ktorých je zväčša prijaté alebo prispôsobené starobylé právo východných cirkví, majú byť  posudzované predovšetkým podľa tohto práva.
    Kán. 3 – Kódex, hoci sa často odvoláva na predpisy liturgických kníh, o liturgických ustanoveniach zvyčajne nerozhoduje; preto majú byť tieto predpisy starostlivo zachovávané, ak neodporujú kánonom kódexu.
    Kán. 4 – Kánony kódexu nerušia, ani nepozmeňujú dohody, ktoré uzavrela Svätá stolica s národmi alebo inými politickými spoločnosťami; preto i naďalej zostávajú v platnosti ako doteraz a predpisy tohto kódexu, ktoré sú s nimi v rozpore, im ani v najmenšom neprekážajú.
    Kán. 5 – Nadobudnuté práva ako aj privilégiá, udelené až doteraz Apoštolskou stolicou fyzickým alebo právnickým osobám, používané a neodvolané, zostávajú nedotknuté, ak ich kánony tohto kódexu výslovne neodvolávajú.
    Kán. 6 – Nadobudnutím účinnosti kódexu:
    1˚ sa úplne rušia všetky zákony spoločného práva alebo partikulárneho práva, ktoré odporujú kánonom kódexu, alebo ktoré sa vzťahujú na matériu, ktorá je v kódexe upravená v celom rozsahu;
    2˚ odvolávajú sa všetky zvyky, ktoré sa rušia kánonmi kódexu alebo im odporujú, nie však storočné alebo od nepamäti jestvujúce.
    TITUL I
    VERIACI V KRISTA A VŠETKY ICH PRÁVA A POVINNOSTI
    Kán. 7 – § 1. Veriaci v Krista sú tí, ktorí krstom včlenení do Krista sú ustanovení za Boží ľud   a takto svojím spôsobom dostávajú účasť na Kristovej kňazskej, prorockej a kráľovskej úlohe  a sú povolaní, každý podľa svojho postavenia, vykonávať poslanie, ktoré Boh zveril Cirkvi, aby ho plnila vo svete.
    §2. – Táto Cirkev, ustanovená a usporiadaná na tomto svete ako spoločnosť, pretrváva v Katolíckej cirkvi, ktorú spravuje Petrov nástupca a biskupi v spoločenstve s ním.
    Kán. 8 – V plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou tu na zemi sú tí pokrstení, ktorí sa v jej viditeľnom organizme spájajú s Kristom zväzkami vyznania viery, sviatostí a cirkevného riadenia.
    Kán. 9 – § 1. Zvláštnym spôsobom sú s Cirkvou spojení katechumeni, ktorí totiž z podnetu Svätého Ducha prejavenou vôľou žiadajú, aby boli do nej včlenení a tak sa týmto samým želaním, ako aj životom viery, nádeje a lásky, ktorý praktizujú, spájajú s Cirkvou, ktorá sa o nich stará už ako o svojich.
    § 2. Cirkev prejavuje o katechumenov zvláštnu starostlivosť tým, že ich povzbudzuje, aby žili podľa evanjelia a keď ich uvádza k účasti na Božskej liturgii, sviatostiach a božských chválach, udeľuje im už rozličné výsady, ktoré sú vlastné kresťanom.
    . 10 – Poslušní Božiemu slovu a živému autentickému Magistériu Cirkvi sú veriaci v Krista viazaní neporušene uchovávať a otvorene vyznávať vieru ochraňovanú a odovzdávanú predkami ako najvyššiu hodnotu a tiež ju stále viac prakticky poznávať a robiť plodnou  v dielach lásky.
    Kán. 11 – Medzi všetkými veriacimi v Krista, pre ich znovuzrodenie v Kristovi, existuje z hľadiska dôstojnosti a činnosti opravdivá rovnosť, na základe ktorej všetci spolupracujú na budovaní Kristovho tela, každý podľa svojho vlastného postavenia a úlohy.
    Kán. 12 – § 1. Veriaci v Krista sú zaviazaní aj svojím vlastným spôsobom konania vždy zachovávať spoločenstvo s Cirkvou.
    § 2. S veľkou starostlivosťou majú plniť povinnosti, ktorými sú viazaní voči Cirkvi univerzálnej a vlastnej cirkvi sui iuris.
    Kán. 13 – Všetci veriaci v Krista musia podľa vlastného postavenia venovať svoje sily na to, aby viedli svätý život a napomáhali vzrast Cirkvi a jej ustavičné posväcovanie.
    Kán. 14 – Všetci veriaci v Krista majú právo a povinnosť snažiť sa, aby sa Božie posolstvo spásy stále viac a viac dostávalo k všetkým ľuďom všetkých čias a celého sveta.
    Kán. 15 – § 1. To, čo pastieri Cirkvi, reprezentujúci Krista, ako učitelia viery vyhlasujú alebo ako správcovia Cirkvi stanovujú, veriaci v Krista, vedomí si vlastnej zodpovednosti, sú povinní s kresťanskou poslušnosťou zachovávať.
    § 2. Veriaci v Krista majú právo, aby sa so svojimi potrebami, najmä duchovnými, a so svojimi žiadosťami obracali na pastierov Cirkvi.
    § 3. Podľa svojich vedomostí, odbornosti a prestíže sami majú právo, ba niekedy aj povinnosť prejaviť pastierom Cirkvi svoju mienku o tom, čo sa vzťahuje na dobro Cirkvi a oboznámiť s ňou aj ostatných veriacich v Krista, pričom majú zachovať neporušenosť viery a mravov i úctu voči pastierom a mať na zreteli spoločný osoh a dôstojnosť osôb.
    Kán. 16 – Veriaci v Krista majú právo, aby od pastierov Cirkvi dostávali pomoc z duchovných dobier Cirkvi, najmä z Božieho slova a zo sviatostí.
    Kán. 17 – Veriaci v Krista majú právo vzdávať Bohu kult podľa predpisov vlastnej Cirkvi sui iuris, ako aj pridržiavať sa vlastnej formy duchovného života, zhodnej však s náukou Cirkvi.
    Kán. 18 – Veriaci v Krista majú právo slobodne zakladať a viesť združenia na ciele dobročinnej lásky alebo nábožnosti, alebo na rozvíjanie kresťanského povolania vo svete a zhromažďovať sa, aby tieto ciele dosahovali spoločne.
    Kán. 19 – Všetci veriaci v Krista, keďže sa zúčastňujú na poslaní Cirkvi, majú právo, aby aj vlastnými podujatiami, každý podľa svojho stavu a postavenia, napomáhali alebo podporovali apoštolskú činnosť;. nijaké podujatie si však nemá nárokovať na označenie katolícke, ak na to nedala súhlas kompetentná cirkevná autorita.
    Kán. 20 – Veriaci v Krista, keďže sú krstom povolaní, aby viedli život zodpovedajúci evanjeliovej náuke, majú právo na kresťanskú výchovu, ktorou majú byť riadne pripravovaní na dosiahnutie zrelosti ľudskej osoby a súčasne na spoznanie a prežívanie tajomstva spásy.
    Kán. 21 – Tí, ktorí sa venujú posvätným vedám, majú oprávnenú slobodu bádania, ako aj rozvážneho prejavovania svojej mienky v tých veciach, v ktorých sú znalcami, pri zachovaní náležitej poslušnosti voči Magistériu Cirkvi.
    Kán. 22 – Všetci veriaci v Krista majú právo, aby pri voľbe životného stavu boli uchránení od akéhokoľvek nátlaku.
    Kán. 23 – Nikomu nie je dovolené nelegitímne poškodiť dobrú povesť, ktorej sa niekto teší, ani porušiť právo akejkoľvek osoby na ochranu vlastného súkromia.
    Kán. 24 – § 1. Veriacim v Krista prislúcha, aby si práva, ktoré v Cirkvi majú, legitímne vymáhali a obhajovali na kompetentnom cirkevnom fóre podľa normy práva.
    § 2. Veriaci v Krista majú taktiež právo, aby v prípade, že ich kompetentná autorita predvoláva na súdne konanie, boli súdení pri zachovaní predpisov práva, ktoré treba uplatňovať s miernosťou.
    § 3. Veriaci v Krista majú právo, aby boli postihovaní kánonickými trestami iba podľa normy zákona.
    Kán. 25 – § 1. Veriaci v Krista sú viazaní prispievať na potreby Cirkvi, aby mala to, čo je potrebné na božský kult, na diela apoštolátu a dobročinnej lásky, ako aj na slušné materiálne zabezpečenie služobníkov.
    § 2. Sú viazaní aj napomáhať sociálnu spravodlivosť, a tiež, pamätajúc na prikázanie Pána, z vlastných príjmov podporovať chudobných.
    Kán. 26 – § 1. Pri uplatňovaní svojich práv veriaci v Krista ako jednotlivci aj ako spojení v združeniach musia mať na zreteli spoločné dobro Cirkvi, ako aj práva iných a svoje povinnosti voči iným.
    § 2. Cirkevnej autorite prislúcha, aby so zreteľom na spoločné dobro usmerňovala uplatňovanie práv, ktoré sú veriacim v Krista vlastné.
    TITUL II
    CIRKVI  SUI  IURIS  A OBRADY
    Kán. 27 – Cirkev sui iuris sa v tomto kódexe nazýva skupina veriacich v Krista, spojená hierarchiou podľa normy práva, ktorú ako sui iuris výslovne alebo mlčky uznala najvyššia autorita Cirkvi.
    Kán. 28 – § 1. Obrad je liturgické, teologické, duchovné a disciplinárne dedičstvo, odlíšené kultúrou a historickými okolnosťami národov, ktoré sa vyjadruje spôsobom prežívania viery vlastným každej cirkvi sui iuris.
    § 2. Obrady, o ktorých kódex pojednáva, sú tie, ak nie je zrejmé iné, ktoré pochádzajú z tradícií Alexandrijskej, Antiochijskej, Arménskej, Chaldejskej a Konštantínopolskej.
    Kapitola I
    Zapísanie do niektorej cirkvi sui iuris
    Kán. 29 – § 1. Dieťa, ktoré ešte nedovŕšilo štrnásty rok života, sa krstom zapisuje do cirkvi sui iuris, do ktorej je zapísaný katolícky otec; ak však len matka je katolíčka alebo ak obaja rodičia jednomyseľnou vôľou o to žiadajú, zapisuje sa do cirkvi sui iuris, do ktorej patrí matka, pri neporušení partikulárneho práva stanoveného Apoštolskou stolicou.
    § 2. Ak však dieťa, ktoré ešte nedovŕšilo štrnásty rok života, je:
    1° narodené z nevydatej matky, zapisuje sa do cirkvi sui iuris, do ktorej patrí matka;
    2° neznámych rodičov, zapisuje sa do cirkvi sui iuris, do ktorej sú zapísaní tí, ktorých starostlivosti bolo legitímne zverené; ak však ide o adoptívneho otca a matku, má sa uplatniť §1;
    3° nepokrstených rodičov, zapisuje sa do cirkvi sui iuris, do ktorej patrí ten, kto prijal jeho výchovu v katolíckej viere.
    Kán. 30 – Každý krstenec, ktorý dovŕšil štrnásty rok života, si môže slobodne vybrať ktorúkoľvek cirkev sui iuris, do ktorej sa zapisuje v nej prijatým krstom, pri neporušení partikulárneho práva stanoveného Apoštolskou stolicou.
    Kán. 31 – Nikto nemá nijakým spôsobom navádzať ktoréhokoľvek veriaceho v Krista k prestúpeniu do inej cirkvi sui iuris.
    Kán. 32 – § 1. Nikto nemôže bez súhlasu Apoštolskej stolice platne prestúpiť do inej cirkvi sui iuris.
    § 2. Ak však ide o veriaceho v Krista eparchie niektorej cirkvi sui iuris, ktorý žiada prestúpiť do inej cirkvi sui iuris, ktorá má na tom istom území vlastnú eparchiu, tento súhlas Apoštolskej stolice sa predpokladá, ak eparchiálni biskupi jednej aj druhej eparchie s prestúpením písomne súhlasia.
    Kán. 33 – Žena môže prestúpiť do cirkvi sui iuris muža pri slávení manželstva alebo počas neho; avšak po rozviazaní manželstva sa môže slobodne vrátiť do predchádzajúcej cirkvi sui iuris.
    Kán. 34 – Ak do inej cirkvi sui iuris prestupujú rodičia alebo v miešanom manželstve katolícky manžel, deti pred dovŕšením štrnásteho roku života sa samým právom zapisujú do tej istej cirkvi; ak však v manželstve medzi katolíkmi len jeden z rodičov prestupuje do inej cirkvi sui iuris, deti prestupujú iba vtedy, ak obidvaja rodičia súhlasia; avšak po dovŕšení štrnásteho roku života sa deti môžu vrátiť do predchádzajúcej cirkvi sui iuris.
    Kán. 35 – Pokrstení nekatolíci, vstupujúci do plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou, si majú všade vo svete ponechať vlastný obrad, pestovať ho a podľa možností zachovávať, preto sa majú zapísať do cirkvi sui iuris toho istého obradu, pri neporušení práva obrátiť sa na Apoštolskú stolicu v osobitných prípadoch osôb, spoločenstiev alebo regiónov.
    Kán. 36 – Každé prestúpenie do inej cirkvi sui iuris má účinnosť od chvíle vyhlásenia vykonaného pred miestnym hierarchom tejto cirkvi alebo vlastným farárom, alebo kňazom delegovaným jedným, alebo druhým a dvoma svedkami, ak reskript Apoštolskej stolice nevyžaduje iné.
    Kán. 37 – Každé zapísanie do niektorej cirkvi sui iuris alebo prestúpenie do inej cirkvi sui iuris sa má zaznačiť v knihe pokrstených farnosti, kde sa slávil krst, ak vyžaduje potreba, aj v latinskej Cirkvi; ak to však nemôže byť vykonané, v inom dokumente, ktorý treba uchovať vo farskom archíve farára vlastnej cirkvi sui iuris, do ktorej bolo zapísanie vykonané.
    Kán. 38 – Veriaci v Krista východných cirkví, hoci zverení starostlivosti hierarchu alebo farára inej cirkvi sui iuris, jednako zostávajú zapísaní do vlastnej cirkvi sui iuris.
    Kapitola II
    Zachovávanie obradov
    Kán. 39 – Obrady východných cirkví ako dedičstvo celej Kristovej Cirkvi, v ktorom žiari to, čo je tradíciou od apoštolov cez Otcov, a ktoré v rozmanitosti potvrdzuje božskú jednotu katolíckej viery,  majú byť nábožne zachovávané a rozvíjané.
    Kán. 40 – § 1. Hierarchovia, ktorí predsedajú cirkvám sui iuris a všetci ostatní hierarchovia sa majú veľmi usilovne starať o vernú ochranu a dôsledné zachovávanie vlastného obradu, a nemajú v ňom pripúšťať zmeny, ak to nie je z dôvodu jeho organického vývoja, majúc však pred očami vzájomnú dobrú vôľu, a jednotu kresťanov.
    § 2. Ostatní klerici a všetci členovia inštitútov zasväteného života sú viazaní verne zachovávať vlastný obrad, a tiež ho majú každodenne lepšie spoznávať a dokonalejšie využívať.
    § 3. Aj ostatní veriaci v Krista majú podporovať poznávanie vlastného obradu a sú viazaní všade ho zachovávať, ak nie je právom pripustená výnimka.
    Kán. 41 – Veriaci v Krista ktorejkoľvek cirkvi sui iuris, aj Latinskej cirkvi, ktorí z dôvodu úradu, služby alebo úlohy majú časté vzťahy s veriacimi v Krista inej cirkvi sui iuris, majú byť dôkladne poučení a oboznámení s obradovým kultom tejto cirkvi, podľa vážnosti úradu, služby alebo úlohy, ktorú vykonávajú.
    TITUL III
    NAJVYŠŠIA AUTORITA CIRKVI
    Kán. 42 – Tak ako svätý Peter a ostatní apoštoli tvoria z Pánovho ustanovenia jediné apoštolské kolégium, takisto sú navzájom spojení rímsky veľkňaz, Petrov nástupca a biskupi, nástupcovia apoštolov.
    Kapitola I
    Rímsky veľkňaz
    Kán. 43 – Biskup rímskej Cirkvi, v ktorom pretrváva úloha, ktorú Pán zveril jedine Petrovi, prvému z apoštolov, a ktorá sa odovzdáva jeho nástupcom, je hlava kolégia biskupov, Kristov zástupca a pastier celej Cirkvi tu na zemi; preto na základe svojej úlohy má v Cirkvi najvyššiu, plnú, bezprostrednú a univerzálnu riadnu moc, ktorú môže vždy slobodne vykonávať.
    Kán. 44 – § 1. Rímsky veľkňaz obdrží najvyššiu a plnú moc v Cirkvi legitímnym zvolením, ktoré sám prijal, spolu s biskupskou ordináciou; preto zvolený za najvyššieho veľkňaza, ktorý má biskupské svätenie, túto moc obdrží vo chvíli prijatia zvolenia; ale ak zvolený nemá biskupské svätenie, ihneď má byť vysvätený za biskupa.
    § 2. V prípade, že sa rímsky veľkňaz zriekne svojej úlohy, k platnosti zrieknutia sa vyžaduje, aby bolo slobodne vykonané a náležite prejavené a nevyžaduje sa, aby ho niekto prijal.
    Kán. 45 – § 1. Rímsky veľkňaz má na základe svojej úlohy moc nielen nad celou Cirkvou, ale obdrží primát riadnej moci aj nad všetkými eparchiami a ich zoskupeniami, čím sa totiž súčasne upevňuje a ochraňuje vlastná, riadna a bezprostredná moc, ktorú majú biskupi nad eparchiami zverenými ich starostlivosti.
    § 2. Rímsky veľkňaz pri plnení svojej úlohy najvyššieho pastiera Cirkvi je stále spojený spoločenstvom s ostatnými biskupmi, ba aj s celou Cirkvou; sám má však právo podľa potrieb Cirkvi vymedziť buď osobný, alebo kolégiový spôsob vykonávania tejto úlohy.
    § 3. Proti rozsudku alebo dekrétu rímskeho veľkňaza niet odvolania ani rekurzu.
    Kán. 46 – § 1. Rímskemu veľkňazovi vo vykonávaní jeho úlohy pomáhajú biskupi, ktorí môžu s ním spolupracovať rozličnými spôsobmi, medzi ktoré patrí Synoda biskupov; okrem toho sú mu na pomoci otcovia kardináli, Rímska kúria, pápežskí legáti, ako aj iné osoby, a podľa potrieb doby rozličné inštitúcie; všetky tieto osoby a inštitúcie vykonávajú úlohu, ktorá je im zverená v jeho mene a jeho autoritou pre dobro všetkých cirkví, podľa noriem ustanovených samotným rímskym veľkňazom.
    § 2. Účasť patriarchov a ostatných hierarchov, ktorí predsedajú cirkvi sui iuris na Synode biskupov, riadia osobitné normy ustanovené samým rímskym veľkňazom.
    Kán. 47 – Keď je Rímska stolica uprázdnená alebo je celkom hatená, v riadení celej Cirkvi sa nesmie nič meniť; majú sa však zachovávať zvláštne zákony, vydané pre tieto okolnosti.
    Kán. 48 – Pod menom Apoštolská stolica alebo Svätá stolica sa v tomto kódexe rozumie nielen rímsky veľkňaz, ale tiež, ak zo zákona alebo z povahy veci nevyplýva niečo iné, aj ďalšie dikastériá a inštitúcie Rímskej kúrie.
    Kapitola II
    Kolégium biskupov
    Kán. 49 – Kolégium biskupov, ktorého hlavou je rímsky veľkňaz a jeho členmi sú biskupi na základe sviatostnej vysviacky a hierarchického spoločenstva s hlavou a členmi kolégia, a v ktorom apoštolský zbor nepretržite pretrváva, je spolu so svojou hlavou a nikdy bez tejto hlavy aj subjektom najvyššej a plnej moci nad celou Cirkvou.
    Kán. 50 – § 1. Kolégium biskupov vykonáva moc nad celou Cirkvou slávnostným spôsobom na ekumenickom koncile.
    § 2. Tú istú moc kolégium biskupov vykonáva prostredníctvom zjednotenej činnosti biskupov rozídených vo svete, ktorú ako takú rímsky veľkňaz vyhlásil alebo slobodne prijal, takže sa stáva pravým kolégiovým aktom.
    § 3. Rímsky veľkňaz má právo podľa potrieb Cirkvi vybrať a napomáhať spôsoby, ktorými má kolégium biskupov kolégiovo vykonávať svoju úlohu vzhľadom na celú Cirkev.
    Kán. 51 – § 1. Len rímsky veľkňaz má právo ekumenický koncil zvolať, osobne alebo cez iných mu predsedať, preložiť ho, prerušiť alebo rozpustiť a potvrdiť jeho dekréty.
    § 2. Rímskemu veľkňazovi patrí vymedzenie záležitostí, ktoré sa majú na ekumenickom koncile prerokovať a stanoviť poriadok, ktorý treba na koncile zachovať; otcovia ekumenického koncilu môžu k otázkam predloženým rímskym veľkňazom pridať iné, ktoré však majú byť schválené  rímskym veľkňazom.
    Kán. 52 – § 1. Všetci biskupi a len biskupi, ktorí sú členmi kolégia biskupov, majú právo a povinnosť zúčastniť sa na ekumenickom koncile s rozhodujúcim hlasom.
    § 2. Okrem toho najvyššia cirkevná autorita môže na ekumenický koncil prizvať aj niektorých iných, ktorí nie sú vyznačení biskupskou hodnosťou a má právo vymedziť ich účasť na koncile.
    Kán. 53 – Ak sa stane, že sa Apoštolská stolica počas konania ekumenického koncilu uprázdni, koncil sa samým právom prerušuje dovtedy, kým nový rímsky veľkňaz nenariadi  v ekumenickom koncile pokračovať alebo ho nerozpustí.
    Kán. 54 – § 1. Dekréty ekumenického koncilu nemajú záväznú účinnosť, ak neboli rímskym veľkňazom spolu s koncilovými otcami schválené, ním potvrdené a na jeho príkaz vyhlásené.
    § 2. Dekréty, ktoré vydáva kolégium biskupov, keď vykonáva vo vlastnom zmysle kolégiovú činnosť spôsobom, ktorý rímsky veľkňaz zaviedol alebo slobodne prijal, potrebujú to isté potvrdenie a vyhlásenie na to, aby mali záväznú účinnosť.
    TITUL IV
    PATRIARCHÁLNE CIRKVI
    Kán. 55 – Podľa starobylej tradície Cirkvi, uznanej už prvými ekumenickými koncilmi, existuje v Cirkvi inštitúcia patriarchátu; preto patriarchovia východných cirkví, ktorí predsedajú svojej patriarchálnej cirkvi ako jej otec a hlava, majú byť zahrnutí osobitnou úctou.
    Kán. 56 – Patriarcha je biskup, ktorému prislúcha moc nad všetkými biskupmi, nevynímajúc metropolitov, a nad ostatnými veriacimi v Krista cirkvi, ktorej predsedá, podľa noriem práva schválených najvyššou autoritou Cirkvi.
    Kán. 57 – § 1. Zriaďovanie, obnovovanie, zmena a rušenie patriarchálnych cirkví je rezervované najvyššej autorite Cirkvi.
    § 2. Titul každej patriarchálnej cirkvi, legitímne priznaný alebo udelený, môže zmeniť len najvyššia autorita Cirkvi.
    § 3. Patriarchálna cirkev musí mať stále sídlo rezidencie patriarchu v hraniciach vlastného územia, ak je možné, ustanovené v hlavnom meste, od ktorého patriarcha odvodzuje titul; toto sídlo nemôže byť preložené bez veľmi vážneho dôvodu, so súhlasom Synody biskupov patriarchálnej cirkvi a po získaní súhlasu rímskeho veľkňaza.
    Kán. 58 – Patriarchovia východných cirkví majú všade vo svete prednosť pred všetkými biskupmi akéhokoľvek stupňa, pri zachovaní osobitných noriem o prednosti ustanovených rímskym veľkňazom.
    Kán. 59 – § 1. Patriarchovia východných cirkví sú z dôvodu patriarchálnej hodnosti navzájom všetci rovní, pri neporušení vzájomnej honorárnej prednosti.
    § 2. Poriadok prednosti medzi starobylými patriarchálnymi stolicami východných cirkví nech bude taký: prvé miesto zaujíma Konštantínopolská stolica, po nej Alexandrijská, potom Antiochijská a napokon Jeruzalemská.
    § 3. Medzi ostatnými patriarchami východných cirkví sa prednosť riadi podľa starobylosti patriarchálnej stolice.
    § 4. Medzi patriarchami východných cirkví, ktorí sú jedného a toho istého titulu, hoci predsedajú rozličným patriarchálnym cirkvám, prednosť má ten, ktorý bol k patriarchálnej dôstojnosti povýšený prvý.
    Kán. 60 – § 1. Patriarcha v chrámoch, ktoré sú určené veriacim v Krista cirkvi, ktorej predsedá, pri liturgických sláveniach tejto cirkvi má prednosť pred ostatnými patriarchami, hoci sú ich stolice titulom vyššieho stupňa alebo sú starší povýšením.
    § 2. Patriarcha, ktorý aktuálne dostáva patriarchálnu moc, má prednosť pred tými, ktorým titul patriarchálnej stolice patril doteraz.
    Kán. 61 – Patriarcha môže mať pri Apoštolskej stolici sebou vymenovaného zástupcu, po predchádzajúcom súhlase rímskeho veľkňaza.
    Kán. 62 – Patriarcha, ktorý sa zriekol svojho úradu, si zachováva svoj titul a honor najmä pri liturgických sláveniach a takisto má právo, aby mu s jeho súhlasom bolo pridelené dôstojné sídlo na bývanie a tiež aby mu boli poskytované prostriedky z majetkov patriarchálnej cirkvi, ktorými sa má postarať o svoje živobytie, primerané vlastnému titulu, pri zachovaní prednosti podľa kán. 60, § 2.
    Kapitola I
    Voľba patriarchov
    Kán. 63 – Patriarcha je kánonicky volený Synodou biskupov patriarchálnej cirkvi.
    Kán. 64 – Partikulárnym právom má byť predvídané to, čo sa vyžaduje, aby bol niekto pokladaný za súceho na hodnosť patriarchu, vždy pri zachovaní kán. 180.
    Kán. 65 – § 1. Synoda biskupov patriarchálnej cirkvi sa musí uskutočniť v patriarchálnej rezidencii alebo na inom mieste, ktoré má byť určené administrátorom patriarchálnej cirkvi so súhlasom Stálej synody.
    § 2. Zhromaždenie Synody biskupov patriarchálnej cirkvi sa musí uskutočniť do mesiaca počítaného odo dňa začatia vakancie patriarchálnej stolice, pri zachovaní partikulárneho práva, ktoré stanovuje dlhší čas, nie však viac ako dva mesiace.
    Kán. 66 – § 1. Pri voľbe patriarchu majú aktívny hlas iba všetci členovia Synody biskupov patriarchálnej cirkvi.
    § 2. Zakazuje sa, aby sa vo volebnej miestnosti počas voľby patriarchu okrem členov Synody biskupov patriarchálnej cirkvi a tých klerikov, ktorí plnia podľa normy kán. 71, § 1 funkciu skrutátorov alebo aktuára synody, nachádzal niekto iný.
    § 3. Miešať sa do voľby patriarchu nie je nikomu nijakým spôsobom dovolené, ani pred Synodou biskupov patriarchálnej cirkvi, ani počas nej.
    Kán. 67 – Pri voľbe patriarchu sa musia zachovávať kán. 947 – 957, pri zamietnutí zvyku, ktorý tomu odporuje, ak spoločným právom nie je stanovené iné.
    Kán. 68 – § 1. Všetci legitímne zvolaní biskupi sú k účasti na voľbe viazaní vážnou povinnosťou.
    § 2. Ak niektorý biskup usúdi, že je hatený oprávnenou prekážkou, má svoje dôvody písomne predložiť Synode biskupov patriarchálnej cirkvi; o legitímnosti prekážky majú rozhodnúť biskupi, ktorí sú prítomní na určenom mieste na začiatku zasadania synody.
    Kán. 69 – Po kánonicky vykonanom zvolaní, ak sú na určenom mieste prítomné dve tretiny biskupov, ktorí sú viazaní k účasti na Synode biskupov patriarchálnej cirkvi, odrátajúc tých, ktorí sú hatení legitímnou prekážkou, synoda má byť vyhlásená za kánonickú a môže sa pristúpiť k voľbe.
    Kán. 70 – Ak partikulárne právo nestanovuje iné, Synode biskupov patriarchálnej cirkvi pre zvolenie patriarchu predsedá ten, kto bol spomedzi prítomných zvolený na prvom zasadaní; do toho času je predsedníctvo rezervované administrátorovi patriarchálnej cirkvi.
    Kán. 71 – § 1. Skrutátori a aktuár môžu byť prijatí, podľa noriem partikulárneho práva, aj  z presbyterov a diakonov.
    § 2. V tom, čo sa priamo alebo nepriamo vzťahuje na hlasovania, všetci, ktorí sa zúčastňujú synody, sú viazaní vážnou povinnosťou zachovávať tajomstvo.
    Kán. 72 – § 1. Zvolený je ten, kto dostal dve tretiny hlasov, ak partikulárnym právom nie je stanovené, že po primeranom počte hlasovaní, najmenej troch, stačí absolútna väčšina hlasov  a voľba sa má dokončiť podľa normy kán. 183, § 3 a §4.
    § 2. Ak sa voľba neukončí do pätnástich dní, počítaných od začatia Synody biskupov patriarchálnej cirkvi, vec sa má odovzdať rímskemu veľkňazovi.
    Kán. 73 – Ak je zvolený aspoň legitímne vyhláseným biskupom, voľba má byť predsedom ihneď oznámená zvolenému alebo ak bol zvolený predseda, biskupom najstarším biskupskou vysviackou, v mene celej Synody biskupov patriarchálnej cirkvi, formulou a spôsobom prijatými vo vlastnej patriarchálnej cirkvi; ak však zvolený ešte nie je legitímne vyhláseným biskupom, pri zachovaní tajomstva všetkými, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom dozvedeli výsledok voľby, aj voči zvolenému, Synoda biskupov patriarchálnej cirkvi sa prerušuje a oznámenie sa má vykonať, ak je vykonané všetko, čo k biskupskému vyhláseniu vyžadujú kánony.
    Kán. 74 – Zvolený do dvoch užitočných dní, počítaných od oznámenia, musí povedať, či prijíma voľbu; ak však neprijíma alebo ak do dvoch dní neodpovie, stráca každé právo nadobudnuté z voľby.
    Kán. 75 – Ak zvolený voľbu prijal a je vysväteným biskupom, Synoda biskupov patriarchálnej cirkvi má podľa predpisov liturgických kníh pristúpiť k jeho vyhláseniu za patriarchu a intronizácii; ak však zvolený ešte nie je vysväteným biskupom, intronizácia nemôže byť platne vykonaná skôr, ako zvolený prijme biskupskú vysviacku.
    Kán. 76 – § 1. Synoda biskupov patriarchálnej cirkvi má čo najskôr synodálnymi listami upovedomiť rímskeho veľkňaza o kánonicky vykonanej voľbe a intronizácii, tiež o vyznaní viery a sľube verne vykonávať svoj úrad, ktoré nový patriarcha zložil pred Synodou biskupov podľa schválených formúl; synodálne listy o vykonanej voľbe sa majú odoslať aj patriarchom iných východných cirkví.
    § 2. Nový patriarcha musí vlastnoručne podpísaným listom čo najskôr požiadať rímskeho veľkňaza o cirkevné spoločenstvo.
    Kán. 77 – § 1. Kánonicky zvolený patriarcha platne vykonáva svoj úrad len od chvíle intronizácie, ktorou plným právom nadobúda úrad.
    § 2. Patriarcha pred prijatím  cirkevného spoločenstva od rímskeho veľkňaza nech nezvoláva Synodu biskupov patriarchálnej cirkvi, ani nech nesvätí biskupov.
    Kapitola II
    Práva a povinnosti patriarchov
    Kán. 78 – § 1. Moc, ktorá patriarchovi prislúcha podľa normy kánonov a legitímnych zvykov nad biskupmi a ostatnými veriacimi v Krista cirkvi, ktorej predsedá, je riadna a vlastná, ale tak osobná, že nemôže ustanoviť vikára pre celú patriarchálnu cirkev alebo delegovať niekomu svoju moc pre všetky prípady.
    § 2. Moc patriarchu môže byť platne vykonávaná len v hraniciach územia patriarchálnej cirkvi, ak z povahy veci alebo zo spoločného, alebo partikulárneho práva schváleného rímskym veľkňazom nie je zrejmé niečo iné.
    Kán. 79 – Vo všetkých právnych záležitostiach patriarchálnej cirkvi vystupuje v jej mene patriarcha.
    Kán. 80 – Patriarcha má:
    1˚ vykonávať práva a plniť povinnosti metropolitu na všetkých miestach, kde nie sú zriadené provincie;
    2˚ nahradiť nedbanlivosť metropolitov podľa normy práva;
    3˚ počas uprázdnenia metropolitnej stolice vykonávať práva a plniť povinnosti metropolitu v celej provincii;
    4˚ napomenúť metropolitu, ktorý nevymenoval ekonóma podľa normy kán. 262, § 1; po márne vykonanom napomenutí sám osobne vymenovať ekonóma.
    Kán. 81 – Akty rímskeho veľkňaza, vzťahujúce sa na patriarchálnu cirkev, sa majú dať na vedomie cez patriarchu eparchiálnym biskupom alebo iným, na ktorých sa vzťahujú, ak sa o to Apoštolská stolica v jednotlivých prípadoch priamo nepostarala.
    Kán. 82 – § 1. Patriarcha na základe vlastného práva môže:
    1˚ v okruhu svojej kompetencie vydávať dekréty, ktorými sa majú presnejšie vymedziť spôsoby uplatnenia zákona alebo urgovať zachovávanie zákonov;
    2˚ veriacim v Krista celej cirkvi, ktorej predsedá, viesť poučenie s cieľom vysvetľovania zdravej náuky, rozvíjania nábožnosti, korigovania zneužití a tiež schvaľovať a odporúčať cvičenia, ktoré napomáhajú duchovnému dobru veriacich v Krista;
    3˚ pre celú cirkev, ktorej predsedá, vydávať encykliky vzťahujúce sa na úlohy vlastnej cirkvi  a obradu.
    § 2. Patriarcha môže nariadiť biskupom a ostatným klerikom a tiež členom inštitútov zasväteného života celej cirkvi, ktorej predsedá, aby sa jeho dekréty, inštrukcie a tiež encykliky vo vlastných chrámoch alebo domoch verejne čítali a vysvetľovali.
    § 3. Patriarcha vo všetkom, čo sa vzťahuje na celú cirkev, ktorej predsedá, alebo čo sa týka vážnejších záležitostí, nemá opomenúť vypočutie názoru Stálej synody alebo Synody biskupov patriarchálnej cirkvi, alebo aj patriarchálneho zhromaždenia.
    Kán. 83 – § 1. Pri neporušení práva a povinností eparchiálneho biskupa kánonicky vizitovať vlastnú eparchiu má patriarcha právo a povinnosť vykonať pastoračnú vizitáciu v tejto eparchii v termíne stanovenom partikulárnym právom.
    § 2. Patriarcha môže z vážneho dôvodu a so súhlasom Stálej synody, osobne alebo cez iného biskupa vizitovať niektorý chrám, mesto, eparchiu a v čase tejto vizitácie vykonať všetko, čo pri kánonickej vizitácii prislúcha eparchiálnemu biskupovi.
    Kán. 84 – § 1. Patriarcha sa má osobitne starať o to, aby on sám, ako aj eparchiálni biskupi cirkvi, ktorej predsedá, po získaní mienky predovšetkým zhromaždení predvídaných právom, spolu s patriarchami a eparchiálnymi biskupmi ostatných cirkví sui iuris, ktorí na tom istom území vykonávajú svoju moc, podporovali jednotu medzi sebou a ostatnými veriacimi v Krista ktorejkoľvek cirkvi sui iuris a spojenými silami napomáhali dielam, ktoré smerujú                         k rýchlejšiemu rozvíjaniu dobra náboženstva, k účinnejšiemu zachovávaniu cirkevnej disciplíny a tiež k svornému napomáhaniu jednoty všetkých kresťanov.
    § 2. Patriarcha má tiež podporovať časté porady hierarchov s ostatnými veriacimi v Krista, ktorých sa podľa svojho uváženia rozhodne zvolať, o pastoračných záležitostiach a ostatných úlohách, ktoré sa vzťahujú alebo na celú cirkev, ktorej predsedá, alebo na niektorú provinciu, alebo kraj.
    Kán. 85 – § 1. Patriarcha môže z vážneho dôvodu so súhlasom Synody biskupov patriarchálnej cirkvi a po porade s Apoštolskou stolicou zriaďovať provincie a eparchie, ináč vymedziť ich hranice, spájať, deliť, rušiť a meniť ich hierarchický stupeň a tiež preložiť eparchiálnu stolicu.
    § 2. Patriarchovi so súhlasom Synody biskupov patriarchálnej cirkvi prislúcha:
    1˚ prideliť eparchiálnemu biskupovi biskupa koadjútora alebo pomocného biskupa, pri zachovaní kán. 181, § 1, 182 – 187 a 212;
    2˚ z vážneho dôvodu preložiť metropolitu alebo eparchiálneho alebo titulárneho biskupa na inú metropolitnú, eparchiálnu alebo titulárnu stolicu; ak niektorý odmietne, Synoda biskupov patriarchálnej cirkvi má záležitosť vyriešiť alebo odovzdať rímskemu veľkňazovi.
    § 3. Patriarcha môže so súhlasom Stálej synody zriaďovať, meniť a rušiť exarcháty.
    § 4. O týchto rozhodnutiach má patriarcha čo najskôr upovedomiť Apoštolskú stolicu.
    Kán. 86 – § 1. Patriarchovi prislúcha:
    1˚ odovzdať metropolitovi alebo biskupovi patriarchálny list o kánonickom obsadení;
    2˚ osobne vysviacať metropolitov alebo, ak je hatený, cez iných biskupov a tiež ak partikulárne právo tak vyžaduje, vysviacať aj všetkých biskupov;
    3˚ intronizovať metropolitu po jeho vysviacke za biskupa.
    § 2. Samým právom sa patriarchovi dáva splnomocnenie svätiť a intronizovať metropolitov a ostatných biskupov cirkvi, ktorej predsedá, ustanovených rímskym veľkňazom, mimo hraníc územia tejto cirkvi, ak v osobitnom prípade nie je výslovne stanovené ináč.
    § 3. Biskupská vysviacka a intronizácia sa musia vykonať v čase stanovenom právom, avšak patriarchálny list o kánonickom obsadení má byť odovzdaný do desiatich dní po vyhlásení voľby; o biskupskej vysviacke a intronizácii treba čo najskôr upovedomiť Apoštolskú stolicu.
    Kán. 87 – Patriarcha sa môže postarať, aby Synodou biskupov patriarchálnej cirkvi boli podľa noriem kán. 181, § 1 a 182 – 187 zvolení niekoľkí biskupi patriarchálnej kúrie, len aby boli materiálne zabezpečení, nie však viac ako traja, ktorým má udeliť úrad s rezidenciou v patriarchálnej kúrii a po vykonaní všetkého, čo sa vyžaduje k verejnému vyhláseniu o ustanovení biskupa, ich môže vysvätiť.
    Kán. 88 – § 1. Biskupi patriarchálnej cirkvi majú patriarchovi preukazovať úctu, tiež úslužnosť a náležitú poslušnosť; patriarcha však má týmto biskupom preukazovať rovnakú úctu a zahrňovať ich bratskou láskou.
    § 2. Patriarcha sa má starať, aby boli urovnávané spory, ktoré môžu medzi biskupmi vzniknúť, pri zachovaní ich práva obrátiť sa s nimi v ktoromkoľvek čase na rímskeho veľkňaza.
    Kán. 89 – § 1. Patriarcha má právo a povinnosť, podľa noriem práva, dozerať na všetkých klerikov; ak sa mu zdá, že niektorý si zasluhuje trest, má upovedomiť hierarchu, ktorému klerik bezprostredne podlieha a po márne vykonanom napomenutí má voči klerikovi postupovať sám, podľa noriem práva.
    § 2. Úlohu vybavovať záležitosti, ktoré sa vzťahujú na celú patriarchálnu cirkev, môže patriarcha zveriť ktorémukoľvek klerikovi, po vypočutí jeho eparchiálneho biskupa alebo ak ide o člena rehoľného inštitútu, alebo spoločnosti spoločného života na spôsob rehoľníkov, jeho vyššieho predstaveného, ak partikulárne právo patriarchálnej cirkvi nevyžaduje ich súhlas; tohto klerika môže počas trvania úlohy podriadiť bezprostredne sebe.
    § 3. Patriarcha môže vo vlastnej patriarchálnej cirkvi udeliť hodnosť ktorémukoľvek klerikovi, pri zachovaní kán 430, len nech bude pripojený písomne daný súhlas eparchiálneho biskupa, ktorému klerik podlieha alebo ak ide o člena rehoľného inštitútu, alebo spoločnosti spoločného života na spôsob rehoľníkov, jeho vyššieho predstaveného.
    Kán. 90 – Patriarcha môže z vážneho dôvodu po porade s eparchiálnym biskupom a so súhlasom Stálej synody v samom zriaďovacom akte vyňať z moci eparchiálneho biskupa miesto alebo právnickú osobu, ktorá nepatrí rehoľnému inštitútu a podriadiť ich bezprostredne sebe vo všetkom, čo sa vzťahuje na správu časných majetkov, ako aj na osoby zviazané s týmto miestom alebo právnické osoby, vo všetkých záležitostiach, ktoré sa vzťahujú na ich úlohu alebo úrad.
    Kán. 91 – Patriarcha musí byť spomínaný v Božskej liturgii a v Božských chválach po rímskom veľkňazovi, všetkými biskupmi a ostatnými klerikmi, podľa predpisov liturgických kníh.
    Kán. 92 – § 1. Patriarcha má prejavovať hierarchické spoločenstvo s rímskym veľkňazom, nástupcom svätého Petra, vernosťou, úctou a poslušnosťou, ktoré patria najvyššiemu pastierovi celej Cirkvi.
    § 2. Patriarcha musí konať spomienku rímskeho veľkňaza na znak plného spoločenstva s ním  v Božskej liturgii a v božských chválach podľa predpisov liturgických kníh a postarať sa, aby bola verne vykonávaná všetkými biskupmi a ostatnými klerikmi cirkvi, ktorej predsedá.
    § 3. Patriarcha sa má často stretávať s rímskym veľkňazom a podľa osobitne stanovených noriem mu má podať správu o stave cirkvi, ktorej predsedá a tiež do roka od svojho zvolenia, potom mnoho ráz počas plnenia úradu má vykonať návštevu Mesta, aby si uctil prahy svätých apoštolov Petra a Pavla a tiež sa dostavil k nástupcovi svätého Petra v primáte nad celou Cirkvou.
    Kán. 93 – Patriarcha má rezidovať v sídle svojej rezidencie, z ktorej sa nemá vzďaľovať, ak to nie je z kánonického dôvodu.
    Kán. 94 – Patriarcha musí sláviť počas sviatočných dní, stanovených partikulárnym právom, Božskú liturgiu za ľud celej cirkvi, ktorej predsedá.
    Kán. 95 – § 1. Povinnosti eparchiálnych biskupov, o ktorých hovorí kán. 196, sa vzťahujú aj na patriarchu, pri zachovaní povinností jednotlivých biskupov.
    § 2. Patriarcha sa má starať, aby eparchiálni biskupi verne zadosťučinili pastoračnej úlohe a rezidovali v eparchii, ktorú riadia; má podnecovať ich horlivosť a ak v nejakej veci ťažko pochybili, po ich vypočutí a porade so Stálou synodou nemá zanedbať ich napomenúť, ak z plynúceho času nehrozí nebezpečenstvo; ak napomenutia neprinesú želaný účinok, vec má odovzdať rímskemu veľkňazovi.
    Kán. 96 – Čo sa týka modlitieb a nábožných cvičení, ak je to v súlade s vlastným obradom, patriarcha má takú istú moc v celej cirkvi, ktorej predsedá, ako miestny hierarcha.
    Kán. 97 – Patriarcha musí starostlivo dozerať na náležité spravovanie všetkých cirkevných majetkov, pri zachovaní prvotnej povinnosti jednotlivých eparchiálnych biskupov, o ktorej hovorí kán 1022, § 1.
    Kán. 98 – Patriarcha so súhlasom Synody biskupov patriarchálnej cirkvi a predchádzajúcom súhlase rímskeho veľkňaza môže uzavrieť s občianskou autoritou dohody neodporujúce právu stanovenému Apoštolskou stolicou; avšak tieto dohody patriarcha nemôže uviesť do praxe, ak ich nemá schválené rímskym veľkňazom.
    Kán. 99 – § 1. Patriarcha sa má starať, aby osobné štatúty v regiónoch, v ktorých platia, boli všetkými zachovávané.
    § 2. Ak viacerí patriarchovia na tom istom mieste užívajú moc, uznanú alebo udelenú v osobných štatútoch, je užitočné, aby v záležitostiach väčšieho významu konali po vzájomnej konzultácii.
    Kán. 100 – Patriarcha môže prevziať na seba záležitosti, ktoré sa vzťahujú na viaceré eparchie a týkajú sa občianskej autority; nemôže však o nich rozhodnúť bez konzultácie s eparchiálnymi biskupmi, ktorých sa to týka a bez súhlasu Stálej synody; ak však vec súri a čas stretnutiu biskupov, členov stálej synody nepraje, majú ich zastúpiť biskupi patriarchálnej kúrie, ak takí sú, v inom prípade dvaja eparchiálni biskupi, najstarší biskupskou vysviackou.
    Kán. 101 – Patriarcha má vo vlastnej eparchii, v stauropigijských monastieroch a takisto na miestach, kde nie je zriadená ani eparchia ani exarchát, tie isté práva a povinnosti ako eparchiálny biskup.
    Kapitola III
    Synoda biskupov patriarchálnej cirkvi
    Kán. 102 – § 1. Na Synodu biskupov patriarchálnej cirkvi musia byť zvolaní všetci a len biskupi vysvätení pre túto cirkev, kdekoľvek ustanovení, s vylúčením tých, o ktorých hovorí kán. 953, § 1, alebo tých, ktorí sú potrestaní kánonickými trestami, o ktorých hovoria kán. 1433 a 1434.
    § 2. Keď ide o eparchiálnych biskupov ustanovených mimo hraníc územia patriarchálnej cirkvi a o titulárnych biskupov, partikulárne právo môže obmedziť ich rozhodujúci hlas, pri zachovaní kánonov o voľbe patriarchu, biskupov a kandidátov na úrady, o ktorých hovorí kán. 149.
    § 3. Pre vybavenie určitých záležitostí, ktoré má vykonávať patriarcha, možno podľa noriem partikulárneho práva alebo so súhlasom Stálej synody povolať iné osoby, predovšetkým hierarchov, ktorí nie sú biskupmi a pritom sú znalcami, aby svoje názory vyjadrili biskupom zhromaždeným na synode, pri zachovaní kán. 66, § 2.
    Kán. 103 – Patriarcha má zvolávať Synodu biskupov patriarchálnej cirkvi a predsedať jej.
    Kán. 104 – § 1. Všetci biskupi legitímne zvolaní na Synodu biskupov patriarchálnej cirkvi sú viazaní vážnou povinnosťou zúčastniť sa na tejto synode, s výnimkou tých, ktorí sa svojho úradu už zriekli.
    § 2. Ak niektorý biskup usúdi, že je hatený oprávnenou prekážkou, má svoje dôvody písomne predložiť Synode biskupov patriarchálnej cirkvi; rozhodnúť o legitimite prekážky je úlohou biskupov, ktorí sú prítomní na určenom mieste na začiatku zasadaní synody.
    Kán. 105 – Na Synodu biskupov patriarchálnej cirkvi nemôže nikto z členov tejto synody poslať zástupcu,  ani nikto nemá viac hlasov.
    Kán. 106 – § 1. Synoda biskupov patriarchálnej cirkvi musí byť zvolaná vždy, keď:
    1˚ treba prerokovať záležitosti, ktoré patria do výlučnej kompetencie Synody biskupov patriarchálnej cirkvi, alebo pre uskutočnenie ktorých sa vyžaduje súhlas tejto synody;
    2˚ patriarcha so súhlasom Stálej synody to považuje za nevyhnutné;
    3˚ pre danú záležitosť o to žiada aspoň tretina členov, vždy pri zachovaní práv patriarchov, biskupov a iných osôb, ustanovených spoločným právom.
    § 2. Synoda biskupov patriarchálnej cirkvi okrem toho musí byť zvolaná, ak tak vyžaduje partikulárne právo, v stanovených termínoch, hoc aj každý rok.
    Kán. 107 – § 1. Ak partikulárne právo nevyžaduje väčší počet prítomných a pri zachovaní kán. 69, 149 a 183, § 1 každé zasadanie Synody biskupov patriarchálnej cirkvi, je kánonické a tiež jednotlivé hlasovanie platné, ak je prítomná väčšina biskupov, ktorí sú účasťou na synode viazaní.
    § 2. Pri zachovaní kánonov 72, 149 a 183, §§ 3 a 4 je dovolené Synode biskupov patriarchálnej cirkvi pomocou vydaných noriem stanoviť, koľko hlasov a hlasovaní sa vyžaduje, aby synodálne rozhodnutia nadobudli právnu moc;  ináč musí byť zachovaný kán. 924.
    Kán. 108 – § 1. Patriarchovi prináleží otvorenie Synody biskupov patriarchálnej cirkvi a tiež so súhlasom tejto synody jej preloženie, predĺženie, prerušenie a rozpustenie.
    § 2. Patriarcha má tiež po predchádzajúcom vypočutí členov Synody biskupov patriarchálnej cirkvi pripraviť záväzný poriadok, ktorý treba zachovať pri riešení úloh a tiež ho predložiť na začiatku zasadaní na schválenie synode.
    § 3. Počas Synody biskupov patriarchálnej cirkvi môžu jednotliví biskupi pridať                                       k predloženým otázkam iné, ak súhlasí aspoň tretina členov, ktorí sa zúčastňujú synody.
    Kán. 109 – Počas Synody biskupov patriarchálnej cirkvi nikomu z biskupov nie je dovolené opustiť zasadanie synody, ak to nie je z oprávneného dôvodu schváleného synodou.
    Kán. 110 – § 1. Synoda biskupov patriarchálnej cirkvi má výlučnú kompetenciu vydávať zákony pre celú patriarchálnu cirkev, ktoré nadobúdajú účinnosť podľa normy kánonov 150, §§ 2 a 3.
    § 2. Synoda biskupov patriarchálnej cirkvi je tribunál podľa normy kán. 1062.
    § 3. Synoda biskupov patriarchálnej cirkvi vykonáva voľbu patriarchu, biskupov a kandidátov na úrady, o ktorých hovorí kán. 149.
    § 4. Administratívne akty Synode biskupov patriarchálnej cirkvi neprislúchajú, jedine ak by pre určité akty patriarcha ustanovil niečo iné, alebo ak sú spoločným právom niektoré akty rezervované tejto synode, pri zachovaní kánonov, ktoré vyžadujú súhlas Synody biskupov patriarchálnej cirkvi.
    Kán. 111 – § 1. Synoda biskupov patriarchálnej cirkvi má určiť spôsob a čas vyhlásenia zákonov a zverejnenia rozhodnutí.
    § 2. Tak isto Synodou biskupov patriarchálnej cirkvi treba rozhodnúť o zachovávaní tajomstva ohľadom aktov a prejednávaných záležitostí, pri neporušení povinnosti zachovávať tajomstvo v prípadoch stanovených spoločným právom.
    § 3. Akty o zákonoch a rozhodnutiach sa majú čo najskôr odoslať rímskemu veľkňazovi; určité alebo aj všetky akty sa majú, podľa uváženia tejto synody, prerokovať s ostatnými patriarchami východných cirkví.
    Kán. 112 – § 1. Do kompetencie patriarchu patrí vyhlasovanie zákonov a zverejnenie rozhodnutí Synody biskupov patriarchálnej cirkvi.
    § 2. Autentický výklad zákonov Synody biskupov patriarchálnej cirkvi prislúcha až do budúcej synody patriarchovi, po konzultácii so Stálou synodou.
    Kán. 113 – Synoda biskupov patriarchálnej cirkvi má vypracovať svoje štatúty, ktoré majú predvídať sekretariát synody, prípravné komisie, procedurálny poriadok a tiež ostatné prostriedky, ktoré účinnejšie pomáhajú dosiahnuť cieľ.
    Kapitola IV
    Patriarchálna kúria
    Kán. 114 – § 1. Patriarcha musí mať pri svojej stolici patriarchálnu kúriu, odlíšenú od kúrie eparchie patriarchu, ktorá pozostáva zo Stálej synody biskupov patriarchálnej kúrie, riadneho tribunálu patriarchálnej cirkvi, patriarchálneho ekonóma, patriarchálneho kancelára, komisie pre liturgické veci a tiež ostatných komisií, ktoré sú podľa práva spojené s patriarchálnou kúriou.
    § 2. Osoby, ktoré patria do patriarchálnej kúrie, môžu byť patriarchom vybraté z klerikov celej cirkvi, ktorej predsedá, po porade s ich eparchiálnym biskupom alebo ak ide o členov rehoľného inštitútu, alebo spoločnosti spoločného života na spôsob rehoľníkov, ich vyšším predstaveným.
    § 3. Úrady obidvoch kúrií patriarchu, nakoľko je to možné, sa nemajú kumulovať v tých istých osobách.
    Kán. 115 – § 1. Stála synoda pozostáva z patriarchu a štyroch biskupov ustanovených na päť rokov.
    § 2. Z týchto biskupov sa traja majú zvoliť Synodou biskupov patriarchálnej cirkvi, z ktorých aspoň dvaja musia byť z eparchiálnych biskupov, jeden však má byť vymenovaný patriarchom.
    § 3. V tom istom čase a tým istým spôsobom majú byť určení, vždy keď je možné, štyria biskupi, ktorí podľa poriadku vymedzeného Synodou biskupov patriarchálnej cirkvi majú striedavo nahradzovať hatených členov Stálej synody.
    Kán. 116 – § 1. Patriarcha má zvolávať Stálu synodu a predsedať jej.
    § 2. Ak je patriarcha hatený a je na Stálej synode neprítomný, zasadaniam synody predsedá biskup medzi členmi synody najstarší biskupskou vysviackou, po doplnení počtu piatich podľa normy kán. 115, § 3.
    § 3. Ak Stála synoda musí rozhodnúť záležitosť, ktorá sa týka osoby niektorého biskupa, ktorý je členom tejto synody alebo jeho eparchie, alebo úradu, má byť vypočutý, ale na synode ho má zastúpiť iný biskup, podľa normy kán. 115, § 3.
    Kán. 117 – Predseda a všetci ostatní členovia Stálej synody, ktorí sa synody zúčastnili, musia podpísať akty synody.
    Kán. 118 – Hlasovania na Stálej synode musia byť tajné, ak ide o osoby; avšak v ostatných prípadoch, ak o to aspoň jeden z členov výslovne požiadal.
    Kán. 119 – Ak má byť rozhodnutá nejaká záležitosť patriaca do kompetencie Stálej synody, kým trvá Synoda biskupov patriarchálnej cirkvi, rozhodnutie o tejto záležitosti je rezervované Stálej synode, ak patriarcha so súhlasom Stálej synody nepovažuje za vhodné zveriť rozhodnutie Synode biskupov patriarchálnej cirkvi.
    Kán. 120 – Stála synoda musí byť zvolaná v stanovenom termíne, nie však menej  ako dva razy v roku a vždy, keď to patriarcha považuje za vhodné a tiež vždy, keď treba prerokovať záležitosti, pre ktoré spoločné právo vyžaduje súhlas alebo radu tejto synody.
    Kán. 121 – Ak z vážneho dôvodu, po zvážení Synody biskupov patriarchálnej cirkvi, nemôže byť ustanovená Stála synoda, treba o tom upovedomiť Apoštolskú stolicu a Synoda biskupov patriarchálnej cirkvi má zvoliť dvoch biskupov, pričom jeden musí byť z eparchiálnych biskupov, ktorí pri pretrvávaní príčiny zastupujú Stálu synodu.
    Kán. 122 – § 1. Pre správu majetkov patriarchálnej cirkvi patriarcha so súhlasom Stálej synody vymenuje patriarchálneho ekonóma, odlíšeného od ekonóma eparchie patriarchu, ktorý má byť veriaci v Krista, znalec v ekonomických veciach a vyznačujúci sa čestnosťou, vylúčený z platného vymenovania je však ten, kto je spojený s patriarchom pokrvenstvom alebo švagrovstvom až do štvrtého stupňa vrátane.
    § 2. Patriarchálny ekonóm má byť vymenovaný na čas vymedzený partikulárnym právom; počas vykonávania úradu nemôže byť odvolaný bez súhlasu Synody biskupov patriarchálnej cirkvi alebo ak by odklad mohol spôsobiť nebezpečenstvo, so súhlasom Stálej synody.
    § 3. Patriarchálny ekonóm musí Stálej synode každý rok písomne odovzdať výkaz o správe za uplynulý rok a tiež predpokladané príjmy a výdavky na rok začínajúci; vyúčtovanie zo správy má byť odovzdané vždy, keď je požiadaný Stálou synodou.
    § 4. Synoda biskupov patriarchálnej cirkvi môže od patriarchálneho ekonóma vyžadovať vyúčtovanie správy a spolu s predpokladanými príjmami a výdavkami ho podrobiť vlastnému preskúmaniu.
    Kán. 123 – § 1. V patriarchálnej kúrii má byť patriarchom vymenovaný presbyter alebo diakon, slobodný od všetkých väčších námietok, ktorý ako patriarchálny kancelár vedie patriarchálnu kanceláriu a archív patriarchálnej kúrie, ktorému má pomáhať, ak prípad vyžaduje, zástupca vymenovaný patriarchom.
    § 2. Okrem kancelára a jeho zástupcu, ktorí sú zo svojho úradu notármi, patriarcha môže vymenovať aj iných notárov pre celú cirkev, ktorej predsedá, ktorých sa týkajú kán. 253 a 254; týchto notárov môže aj slobodne odvolať z úradu.
    § 3. Čo sa týka archívu patriarchálnej kúrie, majú sa zachovávať kán. 256 – 260.
    Kán. 124 – Patriarchom má byť zriadená liturgická komisia, ktorá musí byť v každej patriarchálnej cirkvi a ostatné komisie, predpísané pre cirkvi sui iuris z osôb vymenovaných patriarchom a riadiacimi sa ním stanovenými normami, ak právom nie je nariadené ináč.
    Kán. 125 – Výdavky patriarchálnej kúrie sa majú hradiť z dobier, ktoré patriarcha môže použiť na tento cieľ; ak nestačia, jednotlivé eparchie sa majú dohodnúť na hradení výdavkov podľa miery, ktorá má byť určená Synodou biskupov patriarchálnej cirkvi.
    Kapitola V
    Vakantná alebo hatená patriarchálna stolica
    Kán. 126 – § 1. Patriarchálna stolica sa stáva vakantnou smrťou alebo zrieknutím sa patriarchu.
    § 2. Prijať patriarchovo zrieknutie je kompetentná Synoda biskupov patriarchálnej cirkvi, po porade s rímskym veľkňazom, ak sa patriarcha neobrátil priamo na rímskeho veľkňaza.
    Kán. 127 – Ak partikulárne právo nestanovuje ináč, v čase, keď je patriarchálna stolica vakantná, administrátorom patriarchálnej cirkvi je biskup najstarší biskupskou vysviackou spomedzi biskupov patriarchálnej kúrie, alebo ak títo nie sú, spomedzi biskupov, ktorí sú členmi Stálej synody.
    Kán. 128 – Administrátor patriarchálnej cirkvi má:
    1˚ ihneď upovedomiť rímskeho veľkňaza a tiež všetkých biskupov patriarchálnej cirkvi o vakancii patriarchálnej stolice;
    2˚ dôkladne zachovávať alebo sa postarať, aby iní zachovávali osobitné normy, ktoré pre rozličné situácie počas trvania vakancie patriarchálnej stolice predpisuje spoločné alebo partikulárne právo, alebo inštrukcia rímskeho veľkňaza, ak je nejaká vydaná;
    3˚ zvolať biskupov na Synodu biskupov patriarchálnej cirkvi pre zvolenie patriarchu a pripraviť všetko ostatné, nevyhnutné pre túto synodu.
    Kán. 129 – Administrátor patriarchálnej cirkvi v eparchii patriarchu, v stauropegijských monastieroch a takisto na miestach, kde nie je zriadená ani eparchia ani exarchát, má tie isté práva a povinnosti ako administrátor vakantnej eparchie.
    Kán. 130 – § 1. Na administrátora patriarchálnej cirkvi prechádza riadna moc patriarchu, s výnimkou všetkých záležitostí, ktoré sa nemôžu vykonať bez súhlasu Synody biskupov patriarchálnej cirkvi.
    § 2. Administrátor patriarchálnej cirkvi nemôže odvolať z úradu protosyncela alebo syncelov eparchie patriarchu, ani počas vakantnej patriarchálnej stolice niečo meniť.
    § 3. Hoci nemá výsady patriarchu, administrátor patriarchálnej cirkvi má prednosť pred všetkými biskupmi tejto cirkvi, nie však na Synode biskupov patriarchálnej cirkvi pre zvolenie patriarchu.
    Kán. 131 – Administrátor patriarchálnej cirkvi musí čo najskôr odovzdať vyúčtovanie zo svojej správy novému patriarchovi.
    Kán. 132 – § 1. Keď je patriarchálna stolica z akéhokoľvek dôvodu tak hatená, že patriarcha nemôže komunikovať, dokonca ani písomne, s eparchiálnymi biskupmi cirkvi, ktorej predsedá, riadenie patriarchálnej cirkvi patrí podľa normy kán. 130 eparchiálnemu biskupovi najstaršiemu biskupskou vysviackou v hraniciach územia tejto cirkvi, ak sám nie je hatený, ak patriarcha neurčil iného biskupa alebo v prípade krajnej potreby aj presbytera.
    § 2. Keď je patriarcha tak hatený, že nemôže komunikovať dokonca ani písomne s veriacimi           v Krista vlastnej eparchie, riadenie tejto eparchie patrí protosyncelovi; ak je však aj on hatený, moc patrí tomu, koho určil patriarcha alebo ten, ktorý dočasne riadi patriarchálnu cirkev.
    § 3. Ten, kto dočasne prijal riadenie, má o hatení patriarchálnej stolice a o prijatom riadení čo najskôr upovedomiť rímskeho veľkňaza.
    Kapitola VI
    Metropoliti patriarchálnej cirkvi
    Kán. 133 – § 1. Metropolitovi, ktorý predsedá niektorej provincii v hraniciach územia patriarchálnej cirkvi, v eparchiách tejto provincie, okrem toho, čo mu priznáva spoločné právo, prináleží:
    1˚ svätiť a intronizovať biskupov provincie v čase, ktorý vymedzuje právo, pri zachovaní kán. 86, § 1, č. 2;
    2˚ zvolávať metropolitnú synodu v čase stanovenom Synodou biskupov patriarchálnej cirkvi, pripraviť otázky, ktoré treba na nej prerokovať a vo vhodnom čase o nich informovať, predsedať synode, preložiť ju, predĺžiť, prerušiť a rozpustiť;
    3˚ zriadiť metropolitný tribunál;
    4˚ dozerať, aby sa viera a cirkevná disciplína presne zachovávali;
    5˚ vykonať kánonickú vizitáciu, ak ju eparchiálny biskup zanedbal vykonať;
    6˚ vymenovať alebo potvrdiť toho, kto bol legitímne navrhnutý alebo zvolený na úrad, ak to eparchiálny biskup v čase, ktorý je stanovený právom, nehatený spravodlivou prekážkou, zanedbal vykonať a takisto vymenovať eparchiálneho ekonóma, ak ho eparchiálny biskup po napomenutí zanedbal vymenovať.
    § 2. Metropolita zastupuje provinciu vo všetkých právnych záležitostiach.
    Kán. 134 – § 1. Hodnosť metropolitu je vždy spojená s určenou eparchiálnou stolicou.
    § 2. Metropolita má vo vlastnej eparchii tie isté práva a povinnosti ako eparchiálny biskup.
    Kán. 135 – Metropolita má byť spomínaný všetkými biskupmi a ostatnými klerikmi v Božskej liturgii a v Božských chválach podľa predpisov liturgických kníh.
    Kán. 136 – Metropolita, ktorý predsedá provincii, má všade prednosť pred metropolitom titulárnym.
    Kán. 137 – Synoda biskupov patriarchálnej cirkvi má presnejšie vymedziť práva a povinnosti metropolitov a metropolitných synod, podľa legitímnych zvykov vlastnej patriarchálnej cirkvi a tiež podľa okolností času a miesta.
    Kán. 138 – Práva a povinnosti metropolitu ustanoveného mimo hraníc územia patriarchálnej cirkvi sú tie isté, ako sú predpísané v kán. 133, § 1, č. 2 – 6 a § 2 a tiež v kánonov. 135, 136, 160 a 1084, § 3; čo sa týka ostatných práv a povinností, má metropolita zachovávať osobitné normy navrhnuté Synodou biskupov patriarchálnej cirkvi a schválené Apoštolskou stolicou, alebo tou istou stolicou stanovené.
    Kán. 139 – Eparchiálny biskup, ktorý vykonáva svoju moc mimo hraníc územia vlastnej patriarchálnej cirkvi a nepatrí do žiadnej provincie, si má vybrať niektorého metropolitu; po porade s patriarchom a so schválením Apoštolskej stolice, tomuto metropolitovi prislúchajú práva a povinnosti, o ktorých hovorí kán. 133, § 1, č. 3 – 6.
    Kapitola VII
    Patriarchálne zhromaždenie
    Kán. 140 – Patriarchálne zhromaždenie je poradné spoločenstvo celej cirkvi, ktorému predsedá patriarcha, ktoré patriarchovi a tiež Synode biskupov patriarchálnej cirkvi poskytuje pomoc v záležitostiach väčšieho významu, najmä na primerané usporiadanie foriem a prostriedkov apoštolátu a tiež cirkevnej disciplíny, so zohľadnením okolností súčasnej doby a tiež spoločného dobra vlastnej cirkvi, so zreteľom na spoločné dobro celého územia, na ktorom sú viaceré cirkvi sui iuris.
    Kán. 141 – Patriarchálne zhromaždenie musí byť zvolané aspoň každý piaty rok a so súhlasom Stálej synody alebo Synody biskupov patriarchálnej cirkvi vždy, keď sa to patriarchovi zdá užitočné.
    Kán. 142 – § 1. Patriarcha má patriarchálne zhromaždenie zvolať, predsedať mu a tiež ho preložiť, predĺžiť, prerušiť a rozpustiť; zástupcu predsedajúceho, ktorý v neprítomnosti patriarchu predsedá zhromaždeniu, má vymenovať sám patriarcha.
    § 2. Počas vakantnej patriarchálnej stolice sa patriarchálne zhromaždenie prerušuje samým právom, kým o veci nerozhodne nový patriarcha.
    Kán. 143 – § 1. Na patriarchálne zhromaždenie majú byť pozvaní:
    1˚ eparchiálni biskupi a ostatní miestni hierarchovia;
    2˚ titulárni biskupi;
    3˚ predstavení mníšskych konfederácií, generálni predstavení inštitútov zasväteného života a tiež predstavení monastierov sui iuris;
    4˚ rektori katolíckych a cirkevných univerzít a tiež dekani teologických fakúlt a fakúlt kánonického práva, ktoré majú sídlo v hraniciach územia cirkvi, v ktorej sa zhromaždenie koná;
    5˚ rektori veľkých seminárov;
    6˚ z každej eparchie aspoň jeden z presbyterov zapísaných do tejto eparchie, najmä z farárov, jeden z rehoľníkov alebo členov spoločností spoločného života na spôsob rehoľníkov a tiež dvaja laici, ak štatúty nevymedzujú vyšší počet; všetci títo majú byť ustanovení spôsobom, ktorý vymedzuje eparchiálny biskup a navyše, ak ide o členov rehoľného inštitútu alebo spoločnosti spoločného života na spôsob rehoľníkov, so súhlasom kompetentného predstaveného.
    § 2. Všetci, ktorí sú pozvaní na patriarchálne zhromaždenie, sa na ňom musia zúčastniť, ak nie sú zdržiavaní oprávnenou prekážkou, s ktorou sú povinní oboznámiť patriarchu; eparchiálni biskupi môžu namiesto seba poslať zástupcu.
    § 3. Osoby z inej cirkvi sui iuris môžu byť na patriarchálne zhromaždenie pozvané a zúčastniť sa na ňom podľa noriem štatútov.
    § 4. Na patriarchálne zhromaždenie môžu byť pozvaní aj niekoľkí pozorovatelia z nekatolíckych cirkví alebo cirkevných spoločností.
    Kán. 144 – § 1. Pri zachovaní práva každého veriaceho v Krista položiť hierarchom otázky jedine patriarcha alebo Synoda biskupov patriarchálnej cirkvi vymedzujú témy, ktoré treba na patriarchálnom zhromaždení prerokovať.
    § 2. Patriarcha sa má cez vhodne predvídané komisie a konzultácie postarať, aby všetky témy boli primerane pripravené a tiež vo vhodnom čase zaslané členom zhromaždenia.
    Kán. 145 – Patriarchálne zhromaždenie má mať svoje štatúty schválené Synodou biskupov patriarchálnej cirkvi, v ktorých majú byť obsiahnuté normy ohľadom jeho ukončenia.
    Kapitola VIII
    Územie patriarchálnej cirkvi, moc patriarchu a synod mimo tohto územia
    Kán. 146 – § 1. Územie cirkvi,  ktorej predsedá patriarcha, sa rozlieha na tie kraje, v ktorých sa zachováva obrad vlastný tejto cirkvi a patriarcha má legitímne nadobudnuté právo zriaďovať provincie, eparchie a exarcháty.
    § 2. Ak vznikne nejaká pochybnosť o hraniciach územia patriarchálnej cirkvi alebo ak ide o zmenu hraníc, Synoda biskupov patriarchálnej cirkvi má záležitosť preskúmať, po vypočutí vyššej administratívnej autority každej cirkvi sui iuris, ktorej sa to týka a tiež po prejednaní veci na tejto synode odoslať rímskemu veľkňazovi primerane pripravenú žiadosť o vyriešenie pochybnosti alebo o zmenu hraníc, jedine jemu totiž patrí autentické rozriešenie pochybnosti alebo vydanie dekrétu o zmene hraníc.
    Kán. 147 – V hraniciach územia patriarchálnej cirkvi moc patriarchu a synod je vykonávaná nielen nad všetkými veriacimi v Krista zapísanými do tejto cirkvi, ale aj nad ostatnými, ktorí na tomto území nemajú ustanoveného miestneho hierarchu vlastnej cirkvi sui iuris a ktorí hoci zostávajú zapísaní do vlastnej cirkvi, sú zverení starostlivosti hierarchov tejto patriarchálnej cirkvi, pri zachovaní kán. 916, § 5.
    Kán. 148 – § 1. Patriarcha má právo a povinnosť ohľadom veriacich v Krista, ktorí sa zdržiavajú mimo hraníc územia cirkvi, ktorej predsedá, zhromažďovať vhodné informácie aj cez ním vyslaného vizitátora, so súhlasom Apoštolskej stolice.
    § 2. Vizitátor skôr ako začne plniť svoju úlohu, má prísť k eparchiálnemu biskupovi týchto veriacich v Krista a ukázať mu nominačnú listinu.
    § 3. Po skončení vizitácie má vizitátor poslať správu patriarchovi, ktorý po prejednaní veci na Synode biskupov patriarchálnej cirkvi môže Apoštolskej stolici navrhnúť vhodné prostriedky, aby všade po celej zemi bolo postarané o ochranu a tiež rast duchovného dobra veriacich v Krista cirkvi, na ktorej predsedá, aj zriadením vlastných farností a exarchátov alebo eparchií.
    Kán. 149 – Synoda biskupov patriarchálnej cirkvi má zvoliť podľa normy kánonov o voľbách biskupov aspoň troch kandidátov na vykonávanie úradu eparchiálneho biskupa, biskupa koadjútora alebo pomocného biskupa mimo hraníc územia patriarchálnej cirkvi a cez patriarchu navrhnúť rímskemu veľkňazovi, pri zachovaní tajomstva všetkými, aj kandidátmi, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom dozvedeli výsledok voľby.
    Kán. 150 – § 1. Biskupi ustanovení mimo hraníc územia patriarchálnej cirkvi majú všetky synodálne práva a povinnosti ostatných biskupov tejto cirkvi, pri zachovaní kán. 102 § 2.
    § 2. Zákony schválené Synodou biskupov patriarchálnej cirkvi a vyhlásené patriarchom, ak sú zákonmi liturgickými, platia všade vo svete; ak sú však  zákonmi disciplinárnymi alebo ak ide o ostatné rozhodnutia synody, majú právnu účinnosť v hraniciach územia patriarchálnej cirkvi.
    § 3. Eparchiálni biskupi, ustanovení mimo hraníc územia patriarchálnej cirkvi, môžu vo vlastných eparchiách udeliť právnu účinnosť disciplinárnym zákonom a ostatným synodálnym rozhodnutiam, ktoré nepresahujú ich kompetenciu; ak však tieto zákony alebo rozhodnutia boli schválené Apoštolskou stolicou, majú právnu účinnosť všade vo svete.
    TITUL V
    VÄČŠIE  ARCIBISKUPSKÉ  CIRKVI
    Kán. 151 – Väčší arcibiskup je metropolita stolice, ustanovenej alebo uznanej najvyššou autoritou Cirkvi, ktorý predsedá niektorej celej východnej cirkvi sui iuris a nemá udelený titul patriarchu.
    Kán. 152 – Čo sa v spoločnom práve týka patriarchálnych cirkví alebo patriarchov, týka sa aj väčších arcibiskupských cirkví alebo väčších arcibiskupov, ak spoločným právom výslovne nie je nariadené ináč, alebo nie je zrejme iné z povahy veci.
    Kán. 153 – § 1. Väčší arcibiskup sa volí podľa normy kán. 63 – 74.
    § 2. Po prijatí voľby Synoda biskupov väčšej arcibiskupskej cirkvi musí o kánonicky vykonanej voľbe synodálnym listom oboznámiť rímskeho veľkňaza; sám zvolený však vlastnoručne podpísaným listom musí žiadať rímskeho veľkňaza o potvrdenie svojej voľby.
    § 3. Po obdŕžaní potvrdenia musí zvolený zložiť pred Synodou biskupov väčšej arcibiskupskej cirkvi vyznanie viery a sľub o vernom plnení svojho úradu, potom sa má pristúpiť k jeho vyhláseniu a intronizácii; ak však zvolený ešte nie je vysvätený za biskupa, intronizácia nemôže byť platne vykonaná, kým neprijme biskupskú vysviacku.
    § 4. Ak je však potvrdenie odopreté, má sa v čase stanovenom rímskym veľkňazom vykonať nová voľba.
    Kán. 154 – Väčší arcibiskupi majú uprostred väčších arcibiskupských cirkví honor prednosti bezprostredne po patriarchoch, podľa poradia zriadenia väčšej arcibiskupskej cirkvi, ktorej predsedajú.
    TITUL VI
    METROPOLITNÉ CIRKVI A OSTATNÉ CIRKVI SUI IURIS
    Kapitola I
    Metropolitné cirkvi sui iuris
    Kán. 155 – § 1. Metropolitnej cirkvi sui iuris predsedá metropolita určitej stolice vymenovaný rímskym veľkňazom a napomáhaný Radou hierarchov podľa normy práva.
    § 2. Jedine najvyššia cirkevná autorita môže metropolitné cirkvi sui iuris zriaďovať, meniť a rušiť a tiež vymedziť presné hranice ich územia.
    Kán. 156 – § 1. Metropolita je do troch mesiacov, počítaných od biskupskej vysviacky alebo od intronizácie, ak už je vysvätený za biskupa, viazaný povinnosťou požiadať rímskeho veľkňaza o pálium, ktoré je znakom jeho metropolitnej moci a tiež plného spoločenstva metropolitnej cirkvi sui iuris s rímskym veľkňazom.
    § 2. Pred udelením pália metropolita nemôže zvolať Radu hierarchov a vysviacať biskupov.
    Kán. 157 – § 1. Moc, ktorá prislúcha metropolitovi podľa normy práva nad biskupmi a ostatnými veriacimi v Krista metropolitnej cirkvi, ktorej predsedá, je riadna a vlastná, ale tak osobná, že nemôže ustanoviť vikára pre celú metropolitnú cirkev sui iuris alebo delegovať niekomu svoju moc pre všetky prípady.
    § 2. Moc metropolitu a Rady hierarchov je platne vykonávaná iba v hraniciach územia metropolitnej cirkvi sui iuris.
    § 3. Metropolita zastupuje metropolitnú cirkev sui iuris vo všetkých právnych záležitostiach.
    Kán. 158 – § 1. Stolica metropolitnej cirkvi sui iuris je v hlavnom meste, od ktorého metropolita, ktorý predsedá tejto cirkvi, dostáva titul.
    § 2. Metropolita má v sebe zverenej eparchii tie isté práva a povinnosti ako eparchiálny biskup vo svojej.
    Kán. 159 – V metropolitnej cirkvi sui iuris, ktorej predsedá, metropolitovi okrem toho, čo mu priznáva spoločné právo alebo partikulárne právo ustanovené rímskym veľkňazom, prislúcha:
    1˚ vysviacať a intronizovať biskupov tejto cirkvi v čase vymedzenom právom;
    2˚ zvolávať Radu hierarchov podľa právnych noriem, v primeranom čase pripraviť otázky, ktoré na nej treba prerokovať, predsedať jej a tiež ju preložiť, predĺžiť, prerušiť a rozpustiť;
    3˚ zriadiť metropolitný tribunál;
    4˚ strážiť, aby sa viera a cirkevná disciplína presne zachovávali;
    5˚ vykonať kánonickú vizitáciu v eparchiách, ak ju eparchiálny biskup zanedbal;
    6˚ v prípade, o ktorom hovorí kán. 221, b. 4, menovať administrátora eparchie;
    7˚ toho, kto bol na úrad legitímne navrhnutý alebo zvolený, vymenovať alebo potvrdiť, ak to eparchiálny biskup v čase stanovenom právom, nezdržiavaný prekážkou, zanedbal vykonať a takisto vymenovať eparchiálneho ekonóma, ak ho eparchiálny biskup po pripomenutí zanedbal vymenovať;
    8˚ s eparchiálnymi biskupmi a ostatnými, ktorým to patrí, oboznamovať s aktmi rímskeho veľkňaza, ak sa o to Apoštolská stolica nepostarala priamo a postarať sa o verné vykonanie nariadení, ktoré sú v týchto aktoch obsiahnuté.
    Kán. 160 – V mimoriadnych záležitostiach alebo takých, ktoré prinášajú osobitnú ťažkosť, eparchiálni biskupi nemajú zanedbať vypočutie metropolitu a metropolita eparchiálnych biskupov.
    Kán. 161 – Metropolita má byť spomínaný v Božskej liturgii a v Božských chválach po rímskom veľkňazovi, všetkými biskupmi a ostatnými klerikmi podľa predpisov liturgických kníh.
    Kán. 162 – Metropolita je povinný konať spomienku rímskeho veľkňaza v Božskej liturgii a  v Božských chválach na znak plného spoločenstva s ním, podľa predpisov liturgických kníh a postarať sa, aby tak isto verne robili všetci biskupi a ostatní klerici metropolitnej cirkvi, ktorej predsedá.
    Kán. 163 – Metropolita sa má s rímskym veľkňazom často stretávať, avšak návšteva, ktorú musí vykonať každých päť rokov, podľa normy kán. 208, § 2, sa má vykonať vždy, keď je to možné, spolu so všetkými biskupmi metropolitnej cirkvi, ktorej predsedá.
    Kán. 164 – § 1. Do Rady hierarchov musia byť povolaní všetci vysvätení biskupi tejto metropolitnej cirkvi sui iuris a len oni, kdekoľvek sú ustanovení, s vylúčením tých, o ktorých hovorí kán. 953, § 1, alebo tých, ktorí sú potrestaní kánonickými trestami, o ktorých hovoria kán. 1433 a 1434; biskupi inej cirkvi sui iuris môžu byť pozvaní iba ako hostia, ak to schváli väčšina členov Rady hierarchov.
    § 2. Rozhodujúci hlas v Rade hierarchov majú eparchiálni biskupi a biskupi koadjútori; ostatní biskupi metropolitnej cirkvi sui iuris môžu tento hlas mať vtedy, ak to je výslovne stanovené v partikulárnom práve.
    Kán. 165 – § 1. Všetci biskupi legitímne zvolaní na Radu hierarchov sú viazaní vážnou povinnosťou účasti na tejto rade s výnimkou tých, ktorí sa už zriekli svojho úradu.
    § 2. Ak niektorý biskup usúdi, že je zdržiavaný oprávnenou prekážkou, písomne má predložiť svoje dôvody Rade hierarchov; biskupi, ktorí majú rozhodujúci hlas a sú prítomní na určenom mieste na začiatku zasadaní rady, majú rozhodnúť o legitimite prekážky.
    § 3. Nikto z Rady hierarchov nemôže namiesto seba poslať zástupcu, ani nemá viacero hlasov.
    § 4. Po otvorení Rady hierarchov nikomu z tých, ktorí majú byť prítomní, nie je dovolené odísť, ak to nie je z oprávneného dôvodu, schváleného predsedom rady.
    Kán. 166 – § 1. Ak partikulárne právo nevyžaduje väčší počet prítomných, každé zasadanie Rady hierarchov je kánonické a tiež jednotlivé hlasovanie právoplatné, ak je prítomná väčšina biskupov, ktorí sú viazaní účasťou na Rade hierarchov.
    § 2. Rada hierarchov rozhoduje záležitosti absolútnou väčšinou hlasov tých, ktorí majú rozhodujúci hlas a sú prítomní.
    Kán. 167 – § 1. Pri zachovaní kánonov, v ktorých sa výslovne hovorí o moci Rady hierarchov vydávať zákony a normy, táto rada ich môže vydať aj v tých prípadoch, v ktorých spoločné právo záležitosť odosiela partikulárnemu právu cirkvi sui iuris.
    § 2. So zákonmi a normami, ktoré vydala Rada hierarchov, má metropolita čo najskôr oboznámiť Apoštolskú stolicu, pričom zákony a normy nemôžu byť platne vyhlásené predtým, než metropolita dostane písomnú správu od Apoštolskej stolice o prijatí aktov rady; metropolita má oboznámiť Apoštolskú stolicu aj o ostatných záležitostiach vykonaných Radou hierarchov.
    § 3. Metropolita sa má postarať o vyhlásenie zákonov a zverejnenie rozhodnutí Rady hierarchov.
    § 4. Pri zachovaní kánonov, v ktorých výslovne ide o administratívne akty metropolitu, ktorý predsedá metropolitnej cirkvi sui iuris, jemu náleží vykonať aj tie administratívne akty, ktoré sú zverené vyššej administratívnej autorite cirkvi sui iuris, ale so súhlasom Rady hierarchov.
    Kán. 168 – Čo sa týka menovania metropolitu a biskupov, Rada hierarchov má v každom prípade zostaviť zoznam aspoň troch najsúcejších kandidátov a má ho poslať Apoštolskej stolici, pri zachovaní tajomstva aj voči kandidátom; pri zostavovaní tohto zoznamu členovia Rady hierarchov, ak to pokladajú za vhodné, môžu požiadať o mienku niektorých presbyterov alebo iných veriacich v Krista, vyznačujúcich sa múdrosťou, o potrebách Cirkvi a o osobitných vlohách kandidáta na episkopát.
    Kán. 169 – Rada hierarchov sa má postarať o pastoračné potreby veriacich v Krista a tiež môže ustanoviť to, čo považuje za potrebné na podporu rastu viery, na napomáhanie spoločnej pastoračnej činnosti, na zlepšenie mravov, na zachovávanie vlastného obradu a tiež spoločnej cirkevnej disciplíny.
    Kán. 170 – Rada hierarchov sa má zísť aspoň raz v roku a vždy, keď to vyžadujú osobitné okolnosti alebo treba vybaviť záležitosti spoločným právom rezervované tejto rade, alebo pre ktorých vybavenie sa vyžaduje súhlas tejto rady.
    Kán. 171 – Rada hierarchov má vypracovať svoje štatúty, ktoré majú byť zaslané Apoštolskej stolici a ktoré majú mať ustanovenia o sekretariáte rady, o prípravných komisiách, o pracovnom poriadku a tiež o ostatných prostriedkoch, ktoré pomáhajú účinnejšiemu dosiahnutiu cieľov.
    Kán. 172 – V metropolitných cirkvách sui iuris má byť zhromaždenie podľa noriem kán. 140 – 145, ktoré sa má zvolať aspoň každý piaty rok; ustanovenia, v ktorých sa tam hovorí o patriarchovi, sa vzťahujú na metropolitu.
    Kán. 173 – § 1. Ak je metropolitná stolica v metropolitných cirkvách sui iuris vakantná:
    1˚ administrátorom metropolitnej cirkvi sui iuris je eparchiálny biskup tejto cirkvi najstarší biskupskou vysviackou, ktorý má o uprázdnení metropolitnej stolice čo najskôr upovedomiť rímskeho veľkňaza;
    2˚ na administrátora metropolitnej cirkvi sui iuris prechádza riadna moc metropolitu, s vylúčením všetkého, čo sa nemôže vykonať bez súhlasu Rady hierarchov;
    3˚ počas uprázdnenia metropolitnej stolice sa nemá nič meniť.
    § 2. Ak je metropolitná stolica v týchto cirkvách hatená, majú sa zachovávať ustanovenia kán. 132 § 1, ktoré sa týkajú hatenej patriarchálnej stolice; to, čo sa tam hovorí o patriarchovi, sa vzťahuje na metropolitu.
    § 3. Ohľadom vakantnej alebo hatenej eparchiálnej stolice metropolitu sa majú zachovávať kán. 221 – 233.
    Kapitola II
    Ostatné cirkvi sui iuris
    Kán. 174 – Cirkev sui iuris, ktorá nie je ani patriarchálna, ani arcibiskupská väčšia, ani metropolitná, sa zveruje hierarchovi, ktorý jej predsedá, podľa normy spoločného práva a partikulárneho práva stanoveného rímskym veľkňazom.
    Kán. 175 – Tieto cirkvi sú bezprostredne závislé od Apoštolskej stolice; avšak práva a povinnosti, o ktorých hovorí kán. 159, b. 3 – 8, vykonáva hierarcha delegovaný Apoštolskou stolicou.
    Kán. 176 – Ak sa spoločné právo v niečom odvoláva na partikulárne právo alebo na vyššiu administratívnu autoritu cirkvi sui iuris, kompetentnou autoritou v týchto cirkvách je hierarcha, ktorý jej podľa normy práva predsedá, so súhlasom Apoštolskej stolice, ak nie je výslovne stanovené iné.
    TITUL VII
    EPARCHIE A BISKUPI
    Kapitola I
    Biskupi
    Kán. 177 – § 1. Eparchia je podiel Božieho ľudu, ktorý sa zveruje biskupovi, aby ho za spolupráce presbytéria duchovne pásol, tak aby priľnúc k svojmu pastierovi, ktorý ho evanjeliom a Eucharistiou zhromažďuje v Svätom Duchu, utváral partikulárnu cirkev, v ktorej je skutočne prítomná a účinkuje jedna, svätá, katolícka  a apoštolská Cirkev Kristova.
    § 2. Pri zriaďovaní, zmene a rušení eparchií v hraniciach územia patriarchálnej cirkvi sa má zachovať kán. 85 § 1; v ostatných prípadoch zriaďovanie, zmena a rušenie eparchií náleží jedine Apoštolskej stolici.
    Kán. 178 – Eparchiálny biskup, ktorému je zverená pastorácia eparchie vo vlastnom mene, aby ju pásol ako vikár a legát Krista; moc, ktorú v mene Kristovom osobne vykonáva, je vlastná, riadna a bezprostredná, aj keď jej vykonávanie usmerňuje najvyššia cirkevná autorita a môže byť určitým spôsobom ohraničená s ohľadom na úžitok Cirkvi alebo veriacich v Krista.
    Kán. 179 – Biskupi, ktorým nebolo zverené riadenie eparchie vo vlastnom mene a plnia alebo budú plniť nejaké iné dielo v Cirkvi, sa nazývajú titulárnymi.
    Art. I  – Voľba biskupov
    Kán. 180 – Aby niekto bol súci za biskupa, vyžaduje sa, aby:
    1˚ vynikal pevnou vierou, dobrými mravmi, nábožnosťou, horlivosťou za duše a múdrosťou;
    2˚ mal dobrú povesť;
    3˚ nebol viazaný manželským putom;
    4˚ bol aspoň tridsaťpäťročný;
    5˚ bol aspoň päť rokov ustanovený na presbyterskom stupni;
    6˚ bol doktorom alebo licenciatom, alebo aspoň skúseným v niektorej posvätnej vede.
    Kán. 181 – § 1 Biskupi v hraniciach územia patriarchálnej cirkvi sú na vakantnú eparchiálnu stolicu alebo k plneniu inej úlohy určení kánonickou voľbou podľa kánonov 947 – 957, ak spoločné právo nestanovuje ináč.
    § 2 Ostatní biskupi sú menovaní rímskym veľkňazom, pri zachovaní kán. 149 a 168.
    Kán. 182 – § 1. Kandidátov súcich na episkopát môžu navrhovať iba členovia Synody biskupov patriarchálnej cirkvi, ktorí tiež majú podľa predpisov partikulárneho práva zhromažďovať informácie a dokumenty, nevyhnutné k dokázaniu súcosti kandidátov, po vypočutí, ak to uznajú za vhodné, v tajnosti aj jednotlivo, niektorých presbyterov alebo tiež iných veriacich          v Krista, ktorí sa vyznačujú rozvážnosťou a kresťanským životom.
    § 2. Pred zvolaním Synody biskupov patriarchálnej cirkvi biskupi majú s informáciami vo vhodnom čase oboznámiť patriarchu; patriarcha zas, ak to prípad vyžaduje, po získaní informácií má záležitosť odovzdať všetkým členom synody.
    § 3. Ak partikulárne právo schválené rímskym veľkňazom neustanovuje niečo iné, Synoda biskupov patriarchálnej cirkvi preverí priezviská kandidátov a po tajnom hlasovaní vytvorí listinu kandidátov, ktorú cez patriarchu zasiela Apoštolskej stolici kvôli obdŕžaniu súhlasu od rímskeho veľkňaza.
    § 4. Rímskym veľkňazom udelené odsúhlasenie jednotlivých kandidátov je platné, kým nebude výslovne odvolané, v tomto prípade treba priezvisko kandidáta vyčiarknuť z listiny.
    Kán. 183 – § 1. Ak sú po kánonickom zvolaní synody prítomné na stanovenom mieste dve tretiny biskupov, ktorí patria do Synody biskupov patriarchálnej cirkvi, s výnimkou tých, ktorí sú zadržiavaní zákonitou prekážkou, synoda sa vyhlasuje za kánonickú a môže pristúpiť                k voľbe.
    § 2. Biskupi majú slobodným spôsobom zvoliť predovšetkým toho, koho uznajú pred Pánom za hodnejšieho a súcejšieho.
    § 3. K zvoleniu sa vyžaduje absolútna väčšina hlasov tých, ktorí sú prítomní; po troch neužitočných hlasovaniach sa hlasuje v štvrtom hlasovaní o dvoch spomedzi kandidátov, ktorí v treťom hlasovaní obdŕžali väčšinu hlasov.
    § 4. Ak v treťom alebo vo štvrtom hlasovaní kvôli rovnosti hlasov nie je zrejmé, kto bude kandidátom pre nové hlasovanie, alebo kto bude zvolený, rovnosť sa rozhodne pre úžitok toho, kto je starší presbyterskou vysviackou; ak vysviackou nepredchádza žiaden z nich, potom starší vekom.
    Kán. 184 – §1. Ak sa priezvisko zvoleného nachádza na listine kandidátov odsúhlasenej rímskym veľkňazom, vtedy dokonaná voľba má byť patriarchom tajne oznámená zvolenému.
    § 2. Ak zvolený voľbu prijal, patriarcha o prijatí voľby a dni jej vyhlásenia ihneď oboznámi Apoštolskú stolicu.
    Kán. 185 – § 1. Ak zvolený nie je na zozname kandidátov, patriarcha má o uskutočnenej voľbe, kvôli získaniu súhlasu rímskeho veľkňaza, ihneď oboznámiť Apoštolskú stolicu, pri zachovaní tajomstva všetkými, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom dozvedeli výsledok voľby, aj zvoleným, dovtedy, kým patriarcha nedostane správu o súhlase.
    § 2. Po obdŕžaní súhlasu rímskeho veľkňaza má patriarcha tajne oznámiť voľbu zvolenému a konať podľa normy kán. 184, § 2.
    Kán. 186 – § 1. Ak sa Synoda biskupov patriarchálnej cirkvi nemôže zísť, patriarcha má po konzultácii s Apoštolskou stolicou písomne vyžiadať hlasy biskupov; v takom prípade musí patriarcha pre platnosť aktu použiť pomoc dvoch biskupov, skrutátorov, ktorí majú byť určení podľa normy partikulárneho práva alebo ak chýba, patriarchom, so súhlasom Stálej synody.
    § 2. Skrutátori, pri zachovaní tajomstva, majú otvoriť listy biskupov, spočítajú hlasy a spolu s patriarchom majú podpísať o vykonanom hlasovaní písomne vypracovaný protokol.
    § 3. Ak niekto z kandidátov v jedinom hlasovaní získal absolútnu väčšinu hlasov členov synody, má byť považovaný za zvoleného a patriarcha má postupovať podľa normy kán. 184 alebo 185; ináč má patriarcha záležitosť odovzdať Apoštolskej stolici.
    Kán. 187 – § 1. K ustanoveniu na episkopát je každému nevyhnutné kánonické obsadenie, ktorým sa ustanoví za eparchiálneho biskupa určitej eparchie alebo sa mu v Cirkvi zverí iná úloha.
    § 2. Kandidát má pred biskupskou vysviackou zložiť vyznanie viery a tiež sľub poslušnosti rímskemu veľkňazovi a v patriarchálnych cirkvách aj sľub poslušnosti patriarchovi v tom, v čom je patriarchovi podľa normy práva podriadený.
    Kán. 188 – § 1. Povýšený na episkopát, ak nie je zdržiavaný legitímnou prekážkou, musí do troch mesiacov počítaných odo dňa vyhlásenia, ak ide o zvoleného, alebo od prijatia apoštolskej listiny, ak ide o vymenovaného, prijať biskupskú vysviacku.
    § 2. Eparchiálny biskup do štyroch mesiacov, počítaných od svojho zvolenia alebo vymenovania, musí prevziať kánonické vlastnenie eparchie.
    Kán. 189 – § 1. Kánonické vlastnenie eparchie preberá eparchiálny biskup samotnou legitímne vykonanou intronizáciou, v ktorej sa má verejne prečítať apoštolský alebo patriarchálny list o kánonickom obsadení.
    § 2. O vykonanej intronizácii sa má vyhotoviť doklad, ktorý má byť podpísaný samotným eparchiálnym biskupom, spolu s kancelárom a aspoň dvoma svedkami, ktorý má byť uchovávaný v archíve eparchiálnej kúrie.
    § 3. Pred intronizáciou sa biskup nemôže miešať do riadenia eparchie ani osobne, ani cez iných, ani zo žiadneho titulu; ak však má v eparchii nejaký iný úrad, môže si ho podržať  a vykonávať.
    Art. II –  Práva a povinnosti eparchiálnych biskupov
    Kán. 190 – Eparchiu vo všetkých právnych záležitostiach zastupuje eparchiálny biskup.
    Kán. 191 – § 1. Eparchiálny biskup má riadiť sebe zverenú eparchiu zákonodarnou, výkonnou     a súdnou mocou.
    § 2. Zákonodarnú moc vykonáva eparchiálny biskup sám osobne; výkonnú moc vykonáva buď osobne, alebo cez protosyncela, alebo syncelov; súdnu moc vykonáva buď osobne, alebo cez súdneho vikára a sudcov.
    Kán. 192 – § 1. Eparchiálny biskup vo vykonávaní svojej úlohy pastiera má byť starostlivý voči všetkým veriacim v Krista, ktorí sú zverení do jeho starostlivosti, bez ohľadu na ich vek, postavenie alebo národnosť, alebo príslušnosť k cirkvi sui iuris, či už bývajú na území eparchie, alebo sa na ňom dočasne zdržiavajú, pričom svojho apoštolského ducha má zamerať aj na tých, ktorí vzhľadom na svoje životné podmienky nemôžu v dostačujúcej miere požívať riadnu pastoračnú starostlivosť, ako aj na tých, ktorí prestali viesť praktický náboženský život.
    § 2. Osobitným spôsobom sa má eparchiálny biskup starať, aby všetci veriaci v Krista, zverení jeho starostlivosti, napomáhali jednote medzi kresťanmi podľa zásad schválených Cirkvou.
    § 3. Eparchiálny biskup má mať nepokrstených za takých, ktorí sú mu zverení v Pánovi,  a starať sa, aby aj im zo svedectva veriacich v Krista, žijúcich v cirkevnom spoločenstve, zažiarila Kristova láska.
    § 4. Eparchiálny biskup má preukazovať osobitnú starostlivosť presbyterom, ktorých má počúvať ako pomocníkov a poradcov, má chrániť ich práva a starať sa, aby si riadne plnili záväzky vlastné ich postaveniu, a aby mali k dispozícii prostriedky a inštitúcie potrebné na zveľadenie duchovného a intelektuálneho života.
    § 5. Eparchiálny biskup sa má postarať, aby klerici a ich rodiny, ak sú ženatí, mali podľa predpisov práva primerané materiálne zabezpečenie, sociálne zabezpečenie a tiež lekársku starostlivosť.
    Kán. 193 – § 1. Eparchiálny biskup, ktorému bola zverená starostlivosť o veriacich v Krista inej cirkvi sui iuris, má vážnu povinnosť urobiť všetko preto, aby títo veriaci v Krista zachovávali obrad vlastnej cirkvi, podľa možnosti ho pestovali a pod vyššou autoritou tejto cirkvi ho dodržiavali.
    § 2. Eparchiálny biskup sa má starať o duchovné potreby týchto veriacich v Krista, ak je možné, prostredníctvom presbyterov alebo farárov tej istej cirkvi sui iuris a veriacich v Krista, alebo aj cez syncela ustanoveného pre starostlivosť o týchto veriacich v Krista.
    § 3. Eparchiálni biskupi, ktorí takýchto presbyterov, farárov alebo syncelov ustanovujú pre starostlivosť o veriacich v Krista patriarchálnych cirkví, po konzultácii s patriarchami, ktorých sa to týka, nech po ich súhlase konajú vlastnou autoritou, po čo najrýchlejšom oboznámení Apoštolskej stolice; ak by však patriarchovia v nejakej záležitosti mali odlišný názor, záležitosť treba predložiť Apoštolskej stolici.
    Kán. 194 – Eparchiálny biskup môže udeľovať hodnosti len sebe podriadeným klerikom, s vylúčením všetkých ostatných, avšak podľa noriem partikulárneho práva vlastnej cirkvi sui iuris.
    Kán. 195 – Eparchiálny biskup má čo najviac podporovať kňazské, diakonské a mníšske povolania a tiež povolania v ostatných inštitútoch zasväteného života, taktiež povolania misijné.
    Kán. 196 – § 1. Eparchiálny biskup je povinný veriacim v Krista často osobne kázať, predkladať a objasňovať pravdy viery, ktoré treba veriť a v mravoch uplatňovať; má sa tiež starať, aby sa predpisy práva o službe Božieho slova, najmä o homílii a katechetickej formácii horlivo zachovávali, aby sa všetkým podávala celá kresťanská náuka.
    § 2. Eparchiálny biskup má pevne chrániť neporušenosť a jednotu viery.
    Kán. 197 – Eparchiálny biskup, pamätajúc na to, že je zaviazaný dávať príklad svätosti v láske, poníženosti a jednoduchosti života, má sa všemožne usilovať napomáhať svätosť veriacich v Krista podľa povolania vlastného každému z nich a keďže je hlavným rozdávateľom Božích tajomstiev, má sa stále snažiť, aby veriaci v Krista zverení jeho starostlivosti slávením sviatostí a najmä prijímaním Božskej Eucharistie rástli v milosti a aby poznali a žili veľkonočné tajomstvo tak, aby vytvorili jedno telo v jednej láske Kristovej.
    Kán. 198 – Eparchiálny biskup musí často sláviť Božskú liturgiu za ľud jemu zverenej eparchie; avšak v dňoch predpísaných partikulárnym právom vlastnej cirkvi sui iuris ju musí slávnostne sláviť.
    Kán. 199 – § 1. Keďže eparchiálny biskup je moderátor, promótor a strážca celého liturgického života v eparchii, ktorá mu je zverená, má ho čím viacej podporovať a usmerňovať podľa predpisov a tiež legitímnych zvykov vlastnej cirkvi sui iuris.
    § 2. Eparchiálny biskup sa má starať, aby vo vlastnom katedrálnom chráme bola slávená aspoň časť Božských chvál, hoc aj každý deň, podľa legitímnych zvykov vlastnej cirkvi sui iuris; tiež, aby v každej farnosti, nakoľko je to možné, počas nedieľ a sviatkov a tiež v iné prikázané dni       a ich predsviatky boli slávené Božské chvály.
    § 3. Eparchiálny biskup má často predsedať Božským chválam v katedrálnom chráme alebo v inom chráme, najmä v dňoch predpísaných sviatkov alebo slávností, ktorých sa účastní značný počet ľudí.
    Kán. 200 – Eparchiálni biskupi môžu v celej eparchii vykonávať posvätné funkcie, počas ktorých, podľa predpisov liturgických kníh, môžu byť slávnostne oblečení do všetkých pontifikálnych insígnií, ak to nie je mimo hraníc vlastnej eparchie bez výslovného alebo aspoň rozumne predpokladaného dovolenia eparchiálneho biskupa.
    Kán. 201 – § 1. Eparchiálny biskup, keďže musí chrániť jednotu celej Cirkvi, je zaviazaný napomáhať disciplínu, spoločnú celej Cirkvi, a preto má vyžadovať zachovávanie všetkých cirkevných zákonov a tiež legitímnych zvykov.
    § 2. Eparchiálny biskup má dozerať, aby sa do cirkevnej disciplíny nevkradli zlozvyky, najmä čo sa týka služby Božieho slova, slávenia sviatostí a svätenín, Božského kultu a svätých, ako aj vykonávania nábožných odkazov.
    Kán. 202 – Eparchiálni biskupi viacerých cirkví sui iuris, ktorí vykonávajú svoju moc na tom istom území, majú sa starať, aby spoločnými poradami na pravidelných zhromaždeniach podporovali jednotu činností a spojenými silami spoločne napomáhali diela rýchlejšieho rozširovania dobra viery a účinnejšieho zachovávania cirkevnej disciplíny.
    Kán. 203 – § 1. Eparchiálny biskup má v eparchii podporovať rozličné formy apoštolátu a starať sa, aby sa pod jeho vedením v celej eparchii alebo v jej jednotlivých obvodoch koordinovali všetky diela apoštolátu pri zachovaní vlastnej povahy každého z nich.
    § 2. Eparchiálny biskup má trvať na povinnosti, ktorá zaväzuje veriacich v Krista, aby sa každý podľa svojho postavenia a schopností venoval vykonávaniu apoštolátu a má ich povzbudzovať, aby sa podľa miestnych a časových potrieb zúčastňovali na rozličných dielach apoštolátu a podporovali ich.
    § 3. Združenia veriacich v Krista, ktoré priamo alebo nepriamo sledujú duchovný cieľ, má eparchiálny biskup, ak je to možné, podporovať tým, že ich má zriaďovať, schvaľovať alebo odporúčať podľa noriem práva.
    Kán. 204 – § 1. Eparchiálny biskup, hoci má biskupa koadjútora alebo pomocného biskupa, je viazaný osobne rezidovať v eparchii.
    § 2. Okrem povinností, ktoré legitímne vyžadujú neprítomnosť vo vlastnej eparchii, eparchiálny biskup sa z oprávneného dôvodu smie vzdialiť z eparchie najviac na jeden mesiac, či súvislý, alebo s prestávkami, len keď sa zabezpečí, že jeho neprítomnosťou eparchia neutrpí nijakú škodu.
    § 3. Avšak počas slávností ustanovených partikulárnym právom, podľa tradície vlastnej cirkvi sui iuris, eparchiálny biskup nemá byť vzdialený mimo vlastnej eparchie, ak to nie je z vážneho a naliehavého dôvodu.
    § 4. Ak eparchiálny biskup v hraniciach územia patriarchálnej cirkvi, na ktorom vykonáva svoju moc, opustil sebe zverenú eparchiu na viac ako šesť mesiacov, patriarcha má okamžite záležitosť predložiť rímskemu veľkňazovi; v iných prípadoch má túto povinnosť metropolita, ak by sám metropolita bol nelegitímne neprítomný, má tak urobiť eparchiálny biskup, najstarší biskupskými sväteniami, ktorý podlieha tomuto metropolitovi.
    Kán. 205 – § 1. Eparchiálny biskup je viazaný každoročne kánonicky vizitovať eparchiu, buď celú, alebo jej časť tak, aby aspoň každých päť rokov vykonal vizitáciu celej eparchie sám, alebo ak by bol legitímne hatený, cez biskupa koadjútora, alebo pomocného biskupa, alebo cez protosyncela či syncela, alebo cez iného presbytera.
    § 2. Kánonickej vizitácii eparchiálneho biskupa podliehajú osoby, katolícke inštitúcie, posvätné veci a miesta, ktoré sa nachádzajú v hraniciach eparchie.
    § 3. Členov rehoľných inštitútov a tiež spoločností spoločného života na spôsob rehoľníkov pápežského alebo patriarchálneho práva a ich domy môže eparchiálny biskup vizitovať iba v prípadoch uvedených v práve.
    Kán. 206 – § 1. Eparchiálny biskup vykonávajúci svoju moc v hraniciach územia patriarchálnej cirkvi je viazaný každých päť rokov predložiť patriarchovi správu o stave jemu zverenej eparchie, podľa spôsobu stanoveného Synodou biskupov patriarchálnej cirkvi; opis správy má biskup čo najskôr poslať Apoštolskej stolici.
    § 2. Ostatní eparchiálni biskupi musia každých päť rokov predložiť Apoštolskej stolici takú istú správu a ak ide o biskupov niektorej patriarchálnej cirkvi alebo metropolitnej cirkvi sui iuris, exemplár správy majú čo najskôr poslať patriarchovi alebo metropolitovi.
    Kán. 207 – Eparchiálny biskup ktorejkoľvek cirkvi sui iuris, aj latinskej Cirkvi, má pri príležitosti päťročnej správy oboznámiť Apoštolskú stolicu o stave a potrebách veriacich v Krista, ktorí hoci zapísaní do inej cirkvi sui iuris, sú zverení jeho starostlivosti.
    Kán. 208 – § 1. Eparchiálny biskup, ktorý vykonáva svoju moc v hraniciach územia patriarchálnej cirkvi, do piatich rokov počítaných od svojej intronizácie má navštíviť Mesto, ak je možné spolu s patriarchom, aby si uctil prahy svätých apoštolov Petra a Pavla a vykonal návštevu nástupcu svätého Petra v primáte nad celou Cirkvou.
    § 2. Ostatní eparchiálni biskupi musia vykonať návštevu Mesta každých päť rokov osobne, alebo ak sú legitímne hatení cez iného; ak však ide o biskupa niektorej patriarchálnej cirkvi, je žiaduce, aby návštevu aspoň niekoľkokrát vykonal spolu s patriarchom.
    Kán. 209 – § 1. Eparchiálny biskup musí pred všetkými spomínať rímskeho veľkňaza v Božskej liturgii a v Božských chválach na znak plného spoločenstva s ním, podľa predpisov liturgických kníh a postarať sa, aby tak isto verne konali ostatní klerici eparchie.
    § 2. Eparchiálny biskup má byť spomínaný všetkými klerikmi v Božskej liturgii a v Božských chválach, podľa predpisov liturgických kníh.
    Kán. 210 – § 1. Od eparchiálneho biskupa, ktorý dovŕšil sedemdesiaty piaty rok života alebo pre chorobu, alebo z iného vážneho dôvodu sa stal menej schopný pre vykonávanie svojho úradu, sa žiada, aby predložil zrieknutie sa úradu.
    § 2. Zrieknutie sa úradu eparchiálneho biskupa treba predložiť patriarchovi, ak ide o eparchiálneho biskupa vykonávajúceho svoju moc v hraniciach územia patriarchálnej cirkvi; v ostatných prípadoch treba zrieknutie sa predložiť rímskemu veľkňazovi a okrem toho, ak biskup patrí do patriarchálnej cirkvi, čo najskôr o tom treba upovedomiť patriarchu.
    § 3. Na prijatie zrieknutia potrebuje patriarcha súhlas Stálej synody, ak mu Synoda biskupov patriarchálnej cirkvi výzvou na zrieknutie nepredišla.
    Kán. 211 – § 1. Eparchiálny biskup, ktorého zrieknutie sa úradu bolo prijaté, podržiava si titul emeritného biskupa eparchie, ktorú riadil a tiež si môže podržať miesto pobytu v samej eparchii, ak v niektorých prípadoch pre zvláštne okolnosti Apoštolská stolica nezariadi ináč, alebo, ak ide o eparchiu nachádzajúcu sa v hraniciach územia patriarchálnej cirkvi patriarcha, so súhlasom Synody biskupov patriarchálnej cirkvi.
    § 2. Synoda biskupov patriarchálnej cirkvi alebo Rada hierarchov sa musí postarať, aby emeritnému biskupovi bolo zaistené primerané a dôstojné materiálne zabezpečenie so zreteľom na prvotnú povinnosť, ktorá viaže eparchiu, ktorej on slúžil.
    Art. III – Biskupi koadjútori a pomocní biskupi
    Kán. 212 – § 1. Keď to vyžadujú pastoračné potreby eparchie, na žiadosť eparchiálneho biskupa má byť ustanovený jeden alebo viacerí pomocní biskupi.
    § 2. Vo vážnejších okolnostiach, aj osobnej povahy, môže byť z úradu ustanovený biskup koadjútor s právom nástupníctva, opatrený osobitnými právomocami.
    Kán. 213 – § 1. Biskup koadjútor okrem práv a povinností, ktoré sú stanovené spoločným právom, má aj tie, ktoré sú vymedzené v listine o kánonickom obsadení.
    § 2. Práva a povinnosti biskupa koadjútora ustanoveného patriarchom má vymedziť sám patriarcha po konzultácii so Stálou synodou; ak však ide o vystrojenie biskupa koadjútora všetkými právami a povinnosťami eparchiálneho biskupa, vyžaduje sa súhlas Synody biskupov patriarchálnej cirkvi.
    § 3. Práva a povinnosti pomocného biskupa sú tie, ktoré stanovuje spoločné právo.
    Kán. 214 – § 1. Aby biskup koadjútor a pomocný biskup mohli  kánonicky obsadiť svoj úrad, musia predložiť eparchiálnemu biskupovi listinu o kánonickom obsadení.
    § 2. Biskup koadjútor musí okrem toho predložiť listinu o kánonickom obsadení kolégiu eparchiálnych konzultorov.
    § 3. Ak je však eparchiálny biskup úplne hatený, stačí, keď biskup koadjútor, ako aj pomocný biskup predložia listinu o kánonickom obsadení kolégiu konzultorov.
    § 4. Pri predložení listiny o kánonickom obsadení musí byť prítomný kancelár, ktorý o akte vyhotoví zápisnicu.
    Kán. 215 – § 1. Biskup koadjútor zastupuje neprítomného alebo hateného eparchiálneho biskupa; eparchiálny biskup ho musí menovať za protosyncela a má zveriť skôr jemu než iným to, na čo sa podľa práva vyžaduje zvláštny mandát.
    § 2. Eparchiálny biskup mocou § 1 má vymenovať pomocného biskupa za protosyncela; ak sú však viacerí, jedného z nich má vymenovať za protosyncela, ostatných zas syncelmi.
    § 3. Eparchiálny biskup pri zvažovaní otázok väčšieho významu najmä pastoračnej povahy má dať prednosť konzultácii s pomocnými biskupmi pred ostatnými.
    § 4. Biskup koadjútor a pomocný biskup tým, že sú povolaní k účasti na starostiach eparchiálneho biskupa, majú svoj úrad vykonávať tak, aby vo všetkých záležitostiach konali v plnej zhode s ním.
    Kán. 216 – § 1. Biskup koadjútor a pomocný biskup, ak ich nezdržiava oprávnená prekážka, sú vždy, keď to žiada eparchiálny biskup, povinní vykonávať funkcie, ktoré viažu eparchiálneho biskupa.
    § 2. Tie biskupské práva a činnosti, ktoré môžu a chcú vykonávať biskup koadjútor alebo pomocný biskup, eparchiálny biskup nemá natrvalo zverovať inému.
    Kán. 217 – Biskup koadjútor a pomocný biskup sú viazaní rezidovať v eparchii; z nej sa môžu vzďaľovať iba na krátky čas alebo z dôvodu nejakej povinnosti, ktorú majú splniť mimo eparchie, alebo z dôvodu dovolenky, ktorá nemá byť dlhšia ako mesiac.
    Kán. 218 – Keď ide o zrieknutie sa biskupa koadjútora alebo pomocného biskupa, majú sa použiť kán. 210 a 211, § 2; týmto biskupom má byť pridelený titul emerita úradu, ktorý predtým vykonávali.
    Art. IV – Vakantná alebo hatená eparchiálna stolica
    Kán. 219 – Eparchiálna stolica sa stáva vakantnou smrťou eparchiálneho biskupa, jeho zrieknutím sa, preložením alebo jej odňatím.
    Kán. 220 – Ohľadom vakantných eparchiálnych stolíc, nachádzajúcich sa v hraniciach územia patriarchálnej cirkvi, sa okrem kánonov 225 – 232 a pri zachovaní kánonov 222 a 223 majú zachovávať tieto predpisy:
    1˚ patriarcha má čo najskôr oboznámiť Apoštolskú stolicu o vakancii eparchiálnej stolice;
    2˚ až do menovania administrátora eparchie riadna moc eparchiálneho biskupa prechádza na patriarchu, ak partikulárnym právom patriarchálnej cirkvi alebo rímskym veľkňazom nie je postarané ináč;
    3˚ patriarcha má vymenovať administrátora eparchie počas užitočného mesiaca počítaného od prijatia správy o uprázdnení eparchiálnej stolice, po konzultácii s biskupmi patriarchálnej kúrie ak takí sú, ináč po konzultácii so Stálou synodou; po neužitočnom uplynutí mesiaca menovanie administrátora prechádza na Apoštolskú stolicu;
    4˚ administrátor eparchie po zložení vyznania viery pred patriarchom dostáva moc, ktorú však môže vykonávať až po prevzatí kánonického vlastnenia úradu, ktoré sa uskutočňuje predložením menovacej listiny kolégiu eparchiálnych konzultorov;
    5˚ povinnosťou patriarchu je postarať sa, aby na vakantnú eparchiálnu stolicu bol čo najskôr                       a nie nad lehoty stanovené spoločným právom uvedený vhodný a súci eparchiálny biskup.
    Kán. 221 – S výnimkou vakantných eparchiálnych stolíc, o ktorých hovorí kán. 220, v ostatných prípadoch sa v čase vakancie eparchiálnej stolice okrem kánonov 225 – 232 a pri zachovaní kánonov 222 a 223 majú zachovať tieto predpisy:
    1˚ metropolita alebo ten, kto podľa normy kán. 271, § 5 predsedá kolégiu eparchiálnych konzultorov, má čo najskôr o uprázdnení eparchiálnej stolice oboznámiť Apoštolskú stolicu a ak ide o eparchiu patriarchálnej cirkvi, aj patriarchu;
    2˚ riadenie eparchie, ak Apoštolskou stolicou nie je postarané ináč, až do ustanovenia administrátora eparchie prechádza na pomocného biskupa, alebo ak sú viacerí, na pomocného biskupa najstaršieho biskupskou vysviackou, alebo ak pomocný biskup nie je, na kolégium eparchiálnych konzultorov; uvedení riadia eparchiu dočasne mocou, ktorú spoločné právo priznáva protosyncelovi;
    3˚ kolégium eparchiálnych konzultorov musí do ôsmich dní počítaných od prijatia správy                        o uprázdnení eparchiálnej stolice zvoliť administrátora eparchie, ale pre platnosť voľby sa vyžaduje absolútna väčšina hlasov členov tohto kolégia;
    4˚ ak do ôsmich dní administrátor eparchie nie je zvolený alebo ak zvolený nespĺňa podmienky, ktoré pre platnosť voľby vyžaduje kán. 227, § 2, menovanie administrátora eparchie prechádza na metropolitu alebo ak tento nie je, alebo je hatený, na Apoštolskú stolicu;
    5˚ administrátor eparchie, legitímne zvolený alebo vymenovaný, ihneď nadobúda moc                      a nepotrebuje žiadne potvrdenie; o svojom zvolení alebo menovaní metropolitom má čo najskôr oboznámiť Apoštolskú stolicu a ak patrí do patriarchálnej cirkvi aj patriarchu.
    Kán. 222 – Biskup koadjútor, ktorý už prijal svoj úrad do kánonického vlastnenia, sa v čase uprázdnenia eparchiálnej stolice samým právom stáva, až do času svojej intronizácie za eparchiálneho biskupa, administrátorom eparchie.
    Kán. 223 – V prípade preloženia na inú eparchiálnu stolicu biskup do dvoch mesiacov počítaných od oznámenia o preložení musí prevziať novú eparchiu do kánonického vlastnenia; medzitým však v doterajšej eparchii:
    1˚ má práva a povinnosti administrátora eparchie;
    2˚ uchováva čestné privilégiá eparchiálnych biskupov;
    3˚ poberá plný príjem doterajšieho úradu.
    Kán. 224 – § 1. Protosyncel a synceli uprázdnením eparchiálnej stolice ihneď strácajú svoj úrad, ak nie sú:
    1˚ vysvätenými biskupmi;
    2˚ ustanovení v eparchii patriarchu;
    3˚ ustanovení v eparchii nachádzajúcej sa v hraniciach územia patriarchálnej cirkvi, kým administrátor eparchie neprevzal svoj úrad do kánonického vlastnenia.
    § 2. Všetko to, čo bolo legitímne vykonané protosyncelom a syncelmi, ktorí uprázdnením eparchiálnej stolice ihneď strácajú svoj úrad, zachováva svoju účinnosť až do nimi obdŕžanej istej správy o uvoľnení eparchiálnej stolice.
    § 3. Pomocný biskup si v čase uprázdnenej eparchiálnej stolice zachováva práva, ktoré v čase obsadenej eparchiálnej stolice mal ako protosyncel alebo syncel, ktoré vykonáva pod autoritou administrátora eparchie, ak ináč neustanovila Apoštolská stolica alebo partikulárne právo patriarchálnej cirkvi.
    Kán. 225 – § 1. Má byť zvolený alebo menovaný len jeden administrátor eparchie, opačný zvyk sa zamieta.
    § 2. Ak sa administrátorom eparchie stane eparchiálny ekonóm, rada pre ekonomické záležitosti má dočasne zvoliť iného eparchiálneho ekonóma.
    Kán. 226 – Ani patriarcha, ani kolégium eparchiálnych konzultorov si pri ustanovení administrátora eparchie nemôžu ponechať žiadnu časť moci, ani vymedziť čas vykonávania úradu alebo stanoviť iné obmedzenia.
    Kán. 227 – § 1. Administrátor eparchie sa má vyznačovať bezúhonnosťou, zbožnosťou, zdravou náukou a rozumnosťou.
    § 2. Do úradu administrátora eparchie môže byť platne zvolený alebo menovaný len biskup alebo presbyter, ktorý nie je viazaný zväzkom manželstva, dovŕšil tridsiaty piaty rok života           a na tú istú vakantnú eparchiálnu stolicu nebol už zvolený, vymenovaný alebo preložený; ak tieto podmienky boli zanedbané, akt voľby alebo menovania je samým právom neplatný.
    Kán. 228 – § 1. Keď je eparchiálna stolica uprázdnená, nemá sa nič meniť.
    § 2. Tým, ktorí sa prechodne starajú o riadenie eparchie, zakazuje sa robiť čokoľvek, čo by mohlo znamenať akúkoľvek ujmu pre eparchiu alebo biskupské práva; zvlášť sa zakazuje im, ako aj všetkým ostatným, či už osobne, alebo cez iného odstrániť alebo ničiť akékoľvek dokumenty eparchiálnej kúrie, alebo v nich čokoľvek meniť.
    Kán. 229 – Administrátor eparchie má tie isté práva a povinnosti ako eparchiálny biskup, ak právom nie je nariadené ináč alebo iné nie je zrejmé z povahy veci.
    Kán. 230 – Ak nie je legitímne postarané ináč:
    1˚ administrátor eparchie má právo na spravodlivú mzdu, ktorá má byť stanovená zákonom partikulárneho práva alebo vymedzená legitímnym zvykom a ktorá musí byť poberaná                   z majetkov eparchie;
    2˚ ostatné zisky patriace eparchiálnemu biskupovi sú počas uprázdnenej eparchiálnej stolice vyhradené budúcemu eparchiálnemu biskupovi pre potreby eparchie, pri zachovaní predpisov partikulárneho práva, ktoré vymedzujú, ako má byť so ziskami naložené.
    Kán. 231 – § 1. Zrieknutie sa administrátora eparchie treba predložiť patriarchovi, ak on sám administrátora ustanovil alebo kolégiu eparchiálnych konzultorov, v tomto prípade k platnosti nie je vyžadované prijatie zrieknutia.
    § 2. Odvolanie administrátora eparchie v hraniciach územia patriarchálnej cirkvi náleží patriarchovi so súhlasom Stálej synody; ináč však je vyhradené Apoštolskej stolici.
    § 3. Po smrti, zrieknutí sa alebo odvolaní administrátora eparchie sa má ustanoviť nový, tou istou autoritou a tým istým spôsobom, ako je predpísané pre predchádzajúceho.
    § 4. Administrátor eparchie stráca úrad po prevzatí kánonického vlastnenia eparchie novým eparchiálnym biskupom; nový eparchiálny biskup môže od neho vyžadovať vyúčtovanie zo spravovania.
    Kán. 232 – § 1. Eparchiálny ekonóm v čase, keď je eparchiálna stolica vakantná, vykonáva svoj úrad pod autoritou administrátora eparchie; na eparchiálneho ekonóma prechádza spravovanie cirkevných majetkov, ktoré pre vakanciu eparchiálnej stolice nemajú administrátora, ak sa patriarcha alebo kolégium eparchiálnych konzultorov nepostarajú ináč.
    § 2. Čo sa týka zrieknutia sa alebo odvolania eparchiálneho ekonóma v čase uprázdnenej eparchiálnej stolice, treba zachovať kán. 231, § 1 a 2.
    § 3. Po uvoľnení akýmkoľvek právnym spôsobom ekonóma eparchie nachádzajúcej sa                   v hraniciach územia patriarchálnej cirkvi, voľba alebo menovanie nového ekonóma patrí patriarchovi, po konzultácii s biskupmi patriarchálnej kúrie, ak takí sú, ináč po konzultácii so Stálou synodou; v ostatných prípadoch sa ekonóm volí kolégiom eparchiálnych konzultorov.
    § 4. Eparchiálny ekonóm musí odovzdať vyúčtovanie svojho spravovania novému eparchiálnemu biskupovi, čím úrad stráca, ak nie je v úrade potvrdený.
    Kán. 233 – § 1. Ak je eparchiálna stolica pre uväznenie, vypovedanie, exil alebo nespôsobilosť eparchiálneho biskupa tak hatená, že nemôže ani písomne komunikovať s veriacimi v Krista, ktorí sú mu zverení, riadenie eparchie patrí biskupovi koadjútorovi, ak sa patriarcha so súhlasom Stálej synody v eparchiách nachádzajúcich sa v hraniciach územia patriarchálnej cirkvi, ktorej predsedá, alebo Apoštolská stolica nepostarali ináč; ak však biskup koadjútor nie je alebo je hatený, riadenie patrí protosyncelovi, syncelovi, alebo inému súcemu kňazovi určeného eparchiálnym biskupom, ktorému samým právom patria práva a povinnosti protosyncela; eparchiálny biskup však môže vo vhodnom čase určiť viacerých, ktorí budú postupne nastupovať do úradu.
    § 2. Ak títo nie sú, alebo sú v prijatí riadenia eparchie hatení, kňaza, ktorý má eparchiu riadiť, má zvoliť kolégium eparchiálnych konzultorov.
    § 3. Ten, ktorý prijal riadenie eparchie v hraniciach územia patriarchálnej cirkvi, má čo najskôr oboznámiť patriarchu o hatenej eparchiálnej stolici a o prijatom úrade; v ostatných prípadoch má oboznámiť Apoštolskú stolicu, a ak patrí do patriarchálnej cirkvi aj patriarchu.
    Art. V  – Apoštolskí administrátori
    Kán. 234 – § 1. Riadenie eparchie, ak je obsadená alebo vakantná, môže niekedy z vážnych            a osobitných dôvodov rímsky veľkňaz zveriť apoštolskému administrátorovi.
    § 2. Práva, povinnosti a privilégiá apoštolského administrátora sú obsiahnuté v menovacej listine.
    Kapitola II
    Orgány, ktoré pomáhajú eparchiálnemu biskupovi v riadení eparchie
    Art. I – Eparchiálne zhromaždenie
    Kán. 235 – Eparchiálne zhromaždenie poskytuje eparchiálnemu biskupovi pomoc                           v záležitostiach, vzťahujúcich sa na osobitné potreby alebo úžitok eparchie.
    Kán. 236 – Eparchiálne zhromaždenie sa má zvolať vždy, keď to podľa úsudku eparchiálneho biskupa a po konzultácii s presbyterskou radou vyžadujú okolnosti.
    Kán. 237 – § 1. Eparchiálne zhromaždenie zvolať, osobne alebo cez iného mu predsedať, preložiť ho, predĺžiť a rozpustiť má eparchiálny biskup
    § 2. Keď je eparchiálna stolica vakantná, eparchiálne  zhromaždenie sa samým právom prerušuje do rozhodnutia nového eparchiálneho biskupa.
    Kán. 238 – § 1. Na eparchiálne zhromaždenie sú pozývaní a sú povinní sa ho zúčastniť:
    1˚ biskup koadjútor a pomocní biskupi;
    2˚ protosyncel, synceli, súdny vikár a eparchiálny ekonóm;
    3˚ eparchiálni konzultori;
    4˚ rektor veľkého eparchiálneho seminára;
    5˚ protopresbyteri;
    6˚aspoň jeden farár z každého protopresbyterátu, ktorého majú za predsedníctva protopresbytera voliť všetci, ktorí tam vykonávajú duchovnú starostlivosť; takisto treba zvoliť iného presbytera, ktorý ho má zastupovať, ak je hatený.
    7˚ členovia presbyterskej rady a tiež niekoľkí delegáti pastoračnej rady, ak existuje, ktorých treba zvoliť touto radou spôsobom a v počte stanovenom partikulárnym právom;
    8˚ niekoľkí diakoni zvolení podľa normy partikulárneho práva;
    9˚ predstavení monastierov sui iuris a tiež niekoľkí predstavení ostatných inštitútov zasväteného života, ktoré majú v eparchii dom, ktorých treba zvoliť spôsobom a v počte stanovenom partikulárnym právom;
    10˚ laici zvolení pastoračnou radou, ak existuje, ináč spôsobom určeným eparchiálnym biskupom tak, aby počet laikov neprevýšil tretinu členov eparchiálneho zhromaždenia.
    § 2. Eparchiálny biskup, ak to považuje za vhodné, môže na eparchiálne zhromaždenie pozvať aj iných, nevylučujúc predstaviteľov iných cirkví sui iuris, ktorým môže udeliť aj hlasovacie právo.
    § 3. Na eparchiálne zhromaždenie môžu byť pozvaní aj niekoľkí pozorovatelia z nekatolíckych cirkví alebo cirkevných spoločností.
    Kán. 239 – Ak tých, ktorí majú povinnosť zúčastniť sa eparchiálneho zhromaždenia, zdržiava legitímna prekážka, nemôžu poslať zástupcu, ktorý by sa na ňom v ich mene zúčastnil, ale            o tejto prekážke majú upovedomiť eparchiálneho biskupa.
    Kán. 240 – § 1. Pri zachovaní práva každého veriaceho v Krista uvádzať otázky, ktoré na eparchiálnom zhromaždení treba prerokovať, jedine eparchiálnemu biskupovi náleží stanoviť obsah tém, ktoré na tomto zhromaždení treba prerokovať.
    § 2. Eparchiálny biskup má vo vhodnom čase ustanoviť jednu alebo viaceré komisie, ktorých úlohou je predložiť témy, ktoré na eparchiálnom zhromaždení treba prerokovať.
    § 3. Eparchiálny biskup sa má tiež postarať, aby bola vo vhodnom čase všetkým, ktorí sú zvolaní, odovzdaná schéma problémov, ktoré treba prerokovať.
    § 4. Všetky predložené návrhy majú byť na zasadaniach eparchiálneho zhromaždenia podrobené slobodnej diskusii.
    Kán. 241 – Jediným zákonodarcom na eparchiálnom zhromaždení je eparchiálny biskup, pričom ostatní majú len poradný hlas; iba on podpisuje akékoľvek rozhodnutia, ktoré sa na eparchiálnom zhromaždení urobili; ak tieto rozhodnutia sú vyhlásené na tomto zhromaždení, ak nie je výslovne nariadené ináč, začínajú ihneď zaväzovať.
    Kán. 242 – Text zákonov, vyhlásení a dekrétov, ktoré boli schválené na eparchiálnom zhromaždení, má dať eparchiálny biskup na vedomie autorite, ktorú vymedzilo partikulárne právo vlastnej cirkvi sui iuris.
    Art. II  – Epachiálna kúria
    Kán. 243 – § 1. Eparchiálny biskup musí mať pri svojej stolici eparchiálnu kúriu, ktorá mu má pomáhať v riadení jemu zverenej eparchie.
    § 2. Do eparchiálnej kúrie patria protosyncel, synceli, súdny vikár, eparchiálny ekonóm a rada pre ekonomické záležitosti, kancelár, eparchiálni sudcovia, promótor spravodlivosti a obhajca zväzku, notári a iné osoby, ktoré sa priberajú eparchiálnym biskupom do eparchiálnej kúrie           k náležitému vykonávaniu úradov.
    § 3. Eparchiálny biskup môže pre uspokojenie potrieb alebo úžitok eparchie ustanoviť                    v eparchiálnej kúrii aj iné úrady.
    Kán. 244 – § 1. Vymenovanie a odvolávanie z úradu tých, ktorí zastávajú úrady v eparchiálnej kúrii, patrí eparchiálnemu biskupovi.
    § 2. Všetci, ktorí sa pripúšťajú do úradov v eparchiálnej kúrii, musia:
    1˚ zložiť sľub, že budú úrad verne plniť spôsobom vymedzeným právom alebo eparchiálnym biskupom;
    2˚ zachovávať tajomstvo v rozsahu a spôsobom, ako vymedzuje právo alebo eparchiálny biskup.
    1˚  Protosyncel a synceli
    Kán. 245 – V každej eparchii musí byť ustanovený protosyncel, majúci riadnu moc, podľa predpisov spoločného práva, ktorý má eparchiálnemu biskupovi pomáhať v riadení celej eparchie.
    Kán. 246 – Kedykoľvek to vyžaduje správne riadenie eparchie, môžu byť ustanovení jeden alebo viacerí synceli, ktorí samým právom vo vymedzenej časti eparchie alebo v istom druhu záležitostí, alebo pre veriacich v Krista zapísaných do inej cirkvi sui iuris, či pre určité skupiny osôb majú takú istú moc, aká spoločným právom patrí protosyncelovi.
    Kán. 247 – § 1. Protosyncela a syncelov slobodne vymenúva eparchiálny biskup a môže ich slobodne odvolať pri zachovaní kán. 215, §§ 1 a 2.
    § 2. Protosyncel a syncel majú byť kňazi celibátni, ak partikulárne právo vlastnej cirkvi sui iuris nestanovuje iné, ak je to možné, z klerikov zapísaných do eparchie, nie mladší než tridsaťroční, v niektorej posvätnej náuke doktori alebo licenciati, alebo aspoň skúsení, ktorí sa vyznačujú zdravou náukou, bezúhonnosťou, rozvážnosťou a skúsenosťou vo vybavovaní vecí.
    § 3. Úrad protosyncela alebo syncela sa nemá udeľovať pokrvným eparchiálneho biskupa až do štvrtého stupňa vrátane.
    § 4. Eparchiálny biskup môže prijať protosyncela a syncelov aj z inej eparchie alebo z inej cirkvi sui iuris, avšak so súhlasom ich eparchiálneho biskupa.
    Kán. 248 – § 1. Ak nie je spoločným právom výslovne nariadené ináč, protosyncelovi v celej eparchii, syncelom však v rámci im udeleného úradu patrí tá istá výkonná riadiaca moc ako eparchiálnemu biskupovi, s výnimkou toho, čo si eparchiálny biskup vyhradil pre seba alebo pre iných, alebo ktoré z práva vyžadujú jeho osobitný mandát, bez ktorého akt, pre ktorý sa takýto mandát vyžaduje, je neplatný.
    § 2. Protosyncelovi a syncelom v rámci ich kompetencie patria aj habituálne splnomocnenia udelené Apoštolskou stolicou eparchiálnemu biskupovi, ako aj vykonávanie reskriptov Apoštolskej stolice alebo patriarchu, ak sa výslovne nestanovilo niečo iné, alebo eparchiálny biskup nebol zvolený so zreteľom na osobu.
    Kán. 249 – Protosyncel a synceli musia eparchiálnemu biskupovi referovať o hlavnejších záležitostiach, ktoré sa majú vykonať, aj ktoré sa vykonali a nikdy nesmú konať proti vôli              a úmyslu eparchiálneho biskupa.
    Kán. 250 – Presbyteri, protosynceli a synceli počas plnenia úlohy majú privilégiá a insígnie prvé po biskupskej hodnosti.
    Kán. 251 – § 1. Protosyncel a synceli strácajú úrad uplynutím určeného času, zrieknutím sa, ktoré prijal eparchiálny biskup alebo odvolaním.
    § 2. Počas vakancie eparchiálnej stolice ohľadom protosyncela a syncelov sa má zachovávať kán. 224.
    § 3. Pozastavením úradu eparchiálneho biskupa sa pozastavuje moc protosyncela a syncelov, ak nie sú vysvätenými biskupmi.
    2˚ Kancelár, ostatní notári a archív eparchiálnej kúrie
    Kán. 252 – § 1. V eparchiálnej kúrii má byť ustanovený kancelár, ktorý má byť presbyter alebo diakon, ktorého hlavnou úlohou, ak partikulárne právo nestanovuje ináč, je starať sa, aby sa akty kúrie vyhotovovali, odosielali a v archíve eparchiálnej kúrie zachovali.
    § 2. Ak sa zdá potrebné, kancelárovi sa môže prideliť pomocník, ktorý sa nazýva vicekancelár.
    § 3. Kancelár aj vicekancelár sú samým právom notármi eparchiálnej kúrie.
    Kán. 253 – § 1. Okrem kancelára môžu byť ustanovení aj iní notári, ktorých podpis je verejne hodnoverný; to sa vzťahuje buď na akékoľvek akty, alebo len na súdne akty, alebo len na akty určitej kauzy či záležitosti.
    § 2. Notári musia mať bezúhonnú povesť a byť bez akéhokoľvek podozrenia; v kauzách, ktorými môže byť ohrozená povesť klerika, notárom musí byť kňaz.
    Kán. 254 – Notári majú:
    1˚ vyhotovovať akty a listiny, týkajúce sa dekrétov, opatrení, záväzkov alebo iných skutočností, ktoré vyžadujú ich účasť;
    2˚ písomne verne zaznamenať to, čo sa koná a podpísať akty o týchto veciach s uvedením miesta, dňa, mesiaca a roka;
    3˚ pri zachovaní toho, čo sa má zachovať, predložiť akty alebo listiny tomu, kto ich legitímne žiada a vyhlásiť, že ich odpisy sa zhodujú s pôvodinou.
    Kán. 255 – Kancelára a ostatných notárov môže z úradu slobodne odvolať eparchiálny biskup, nie však eparchiálny administrátor, ak to nie je so súhlasom kolégia eparchiálnych konzultorov.
    Kán. 256 – § 1. Eparchiálny biskup má zriadiť na bezpečnom mieste archív eparchiálnej kúrie, v ktorom sa majú uchovávať dokumenty, ktoré sa vzťahujú na záležitosti eparchie.
    § 2. So všetkou presnosťou a starostlivosťou sa má vyhotoviť inventár dokumentov, ktoré sa uchovávajú v archíve eparchiálnej kúrie, s ich krátkym obsahom.
    Kán. 257 – § 1. Je potrebné, aby archív eparchiálnej kúrie bol uzamknutý a kľúč od neho má mať biskup a kancelár; nikomu nie je dovolené doň vstúpiť bez povolenia samotného eparchiálneho biskupa alebo súčasne protosyncela a kancelára.
    § 2. Tí, ktorých sa to týka, majú právo osobne alebo cez zástupcu dostať hodnoverný odpis dokumentov, ktoré sú svojou povahou verejné a ktoré sa vzťahujú na stav ich osoby.
    Kán. 258 – Nie je dovolené vynášať z archívu eparchiálnej kúrie dokumenty, ak to nie je iba na krátky čas a povolením eparchiálneho biskupa alebo protosyncela a súčasne kancelára.
    Kán. 259 – § 1. V eparchiálnej kúrii má byť aj tajný archív alebo aspoň sa v archíve eparchiálnej kúrie má nachádzať trezor úplne uzatvorený a uzamknutý, ktorý nemožno                   z miesta odstrániť, v ktorom sa majú uchovávať tajné dokumenty.
    § 2. Každý rok sa majú zničiť akty trestných procesov, týkajúcich sa mravov, ktorých vinníci zomreli, alebo ktoré boli ukončené pred desiatimi rokmi, pričom sa má uchovať stručný obsah skutku s textom definitívneho rozsudku.
    Kán. 260 – § 1. Kľúč od tajného archívu alebo tajného trezoru má mať iba eparchiálny biskup.
    § 2. Keď je eparchiálna stolica uprázdnená, tajný archív alebo tajný trezor sa nemá otvárať;             v prípade ozajstnej nevyhnutnosti to môže urobiť iba sám administrátor eparchie.
    § 3. Z tajného archívu alebo z tajného trezora sa dokumenty nemajú vynášať.
    Kán. 261 – § 1. Eparchiálny biskup má dbať o to, aby sa akty a dokumenty aj v archívoch katedrálnych, farských a iných chrámov nachádzajúcich sa na území eparchie starostlivo uchovávali a tiež o to, aby sa vyhotovovali opisy inventára aktov a dokumentov v dvoch exemplároch, z ktorých jeden sa má uchovávať vo vlastnom archíve, druhý v archíve eparchiálnej kúrie.
    § 2. Pri prezeraní a vynášaní aktov a dokumentov, ktoré patria do týchto archívov, sa majú zachovávať normy stanovené eparchiálnym biskupom.
    3˚ Eparchiálny ekonóm a rada pre ekonomické záležitosti
    Kán. 262 – § 1. Eparchiálny biskup má po vypočutí mienky kolégia eparchiálnych konzultorov a ekonomickej rady menovať eparchiálneho ekonóma, ktorý má byť veriaci v Krista,                             v ekonomických veciach má byť naozaj znalcom a vyznačovať sa bezúhonnosťou.
    § 2. Eparchiálny ekonóm má byť vymenovaný na čas vymedzený partikulárnym právom; počas trvania úlohy sa nemá odvolávať, ak to nie je z vážneho dôvodu, ktorý má posúdiť eparchiálny biskup po konzultácii s kolégiom eparchiálnych konzultorov a ekonomickou radou.
    § 3. Úlohou eparchiálneho ekonóma je pod mocou eparchiálneho biskupa, ktorý má presnejšie vymedziť jeho práva a vzťahy voči ekonomickej rade, spravovať majetky eparchie, dozerať nad ich správou v celej eparchii, starať sa o ich údržbu, ochranu a rozvoj, nahradzovať nedbalosť miestnych správcov a osobne spravovať cirkevné majetky, ktoré nemajú svojho právom stanoveného správcu.
    § 4. Eparchiálny ekonóm musí každoročne a vždy, keď je o to samotným biskupom požiadaný, predložiť vyúčtovanie zo správy eparchiálnemu biskupovi; avšak eparchiálny biskup má vyúčtovanie predložené eparchiálnym ekonómom preskúmať prostredníctvom ekonomickej rady.
    § 5. Čo sa týka povinností eparchiálneho ekonóma v čase uprázdnenia eparchiálnej stolice, treba zachovať kán. 232.
    Kán. 263 – § 1. Eparchiálny biskup má zriadiť ekonomickú radu, ktorá má pozostávať                    z predsedu, ktorým je samotný eparchiálny biskup a niekoľkých súcich osôb, znalcov, ak je možné, aj civilného práva, ktorí majú byť menovaní eparchiálnym biskupom po konzultácii            s kolégiom eparchiálnych konzultorov, ak partikulárnym právom vlastnej cirkvi sui iuris už nie je postarané iným rovnocenným spôsobom, vždy pri zachovaní požiadavky, aby zvolení alebo inými menovaní získali potvrdenie eparchiálneho biskupa.
    § 2. Eparchiálny ekonóm je samým právom členom ekonomickej rady.
    § 3. Z ekonomickej rady sú vylúčení tí, ktorí sú s eparchiálnym biskupom spojení pokrvenstvom alebo príbuzenstvom až do štvrtého stupňa.
    § 4. Eparchiálny biskup v aktoch väčšieho významu, vzťahujúcich sa na ekonomické záležitosti, nemá zanedbať vypočutie ekonomickej rady; avšak jej členovia majú len poradný hlas, ak v osobitných prípadoch spoločné právo alebo fundačná listina nevyžaduje ich súhlas.
    § 5. Ekonomická rada okrem iných úloh, ktoré sú jej zverené spoločným právom, má každoročne pripraviť rozpočet príjmov a výdavkov, ktoré sa predvídajú pre celé riadenie eparchie na nasledujúci rok, ako aj na konci roka schváliť vyúčtovanie príjmov a výdavkov.
    Art. III  –  Presbyterská rada a kolégium eparchiálnych konzultorov
    Kán. 264 – V eparchii musí byť ustanovená presbyterská rada, čiže skupina kňazov reprezentujúcich presbytérium, ktorá má podľa normy práva pomáhať eparchiálnemu biskupovi svojou radou v tom, čo sa vzťahuje na potreby pastoračnej činnosti a dobro eparchie.
    Kán. 265 – Presbyterská rada má mať vlastný štatút, schválený eparchiálnym biskupom, pri zachovaní noriem spoločného práva a partikulárneho práva vlastnej cirkvi sui iuris.
    Kán. 266 – Pri ustanovení presbyterskej rady sa má zachovať toto:
    1˚ primeraná časť členov má byť podľa noriem partikulárneho práva vlastnej cirkvi sui iuris zvolená samými kňazmi;
    2˚ niektorí kňazi podľa normy štatútu musia byť prirodzenými členmi, ktorí totiž majú patriť do rady na základe úradu, ktorý je im zverený;
    3˚ eparchiálny biskup má právo niektorých členov slobodne vymenovať.
    Kán. 267 – § 1. Pri voľbe členov presbyterskej rady aktívny a pasívny hlas majú:
    1˚ všetci presbyteri zapísaní do eparchie;
    2˚ ostatní kňazi, ktorí majú v eparchii trvalé alebo prechodné bydlisko a súčasne pre dobro tejto eparchie vykonávajú nejakú úlohu.
    § 2. Pokiaľ sa to v štatúte predvída, aktívny a pasívny hlas sa môže udeliť aj iným kňazom, ktorí majú v eparchii trvalé alebo prechodné bydlisko.
    Kán. 268 – Spôsob voľby členov presbyterskej rady treba vymedziť štatútom, a to tak, aby podľa možnosti boli zastúpení kňazi presbytéria, predovšetkým vzhľadom na rozličné služby           a na rozmanité oblasti eparchie.
    Kán. 269 – § 1. Je úlohou eparchiálneho biskupa presbyterskú radu zvolať, predsedať jej                  a vymedziť otázky, ktoré sa majú na nej prerokovať alebo prijať tie, ktoré predložili členovia.
    § 2. Eparchiálny biskup má v záležitostiach väčšieho významu vypočuť presbyterskú radu a         v prípadoch stanovených spoločným právom ju musí vypočuť; avšak jej súhlas sa vyžaduje iba v prípadoch výslovne vymedzených spoločným právom, pri zachovaní práva patriarchu, týkajúceho sa záležitostí eparchie, ktorú on sám riadi, i v týchto prípadoch má presbyterskú radu len vypočuť.
    § 3. Presbyterská rada nikdy nemôže platne konať bez eparchiálneho biskupa, ktorému jedinému patrí aj starosť o zverejnenie toho, čo bolo na tejto rade stanovené.
    Kán. 270 – § 1. Členovia presbyterskej rady majú byť určení na čas vymedzený v štatúte, ale tak, aby sa celá rada alebo nejaká jej časť obnovila v priebehu piatich rokov.
    § 2. Keď sa eparchiálna stolica uprázdni, presbyterská rada zaniká a jej úlohy plní kolégium eparchiálnych konzultorov; eparchiálny biskup musí do roka od prijatia eparchie do kánonického vlastnenia nanovo ustanoviť presbyterskú radu.
    § 3. Ak presbyterská rada neplní úlohu, ktorá jej bola pre dobro eparchie zverená alebo ju vážne zneužíva, eparchiálny biskup ju môže po konzultácii s metropolitom, alebo ak ide                 o samu metropolitnú stolicu po konzultácii s biskupom najstarším podľa biskupskej vysviacky rozpustiť, ale do roka musí presbyterskú radu nanovo ustanoviť.
    Kán. 271 – § 1. Eparchiálny biskup musí ustanoviť kolégium eparchiálnych konzultorov, ktorému patria úlohy vymedzené právom.
    § 2. Kolégium eparchiálnych konzultorov sa ustanovuje na päť rokov, po uplynutí ktorých pokračuje v plnení svojich vlastných úloh dovtedy, kým sa neustanoví nové kolégium.
    § 3. Členov kolégia eparchiálnych konzultorov musí byť počtom nie menej ako šesť a nie viac ako dvanásť; ak z akéhokoľvek dôvodu do stanovených piatich rokov najnižší počet členov kolégia už nie je, eparchiálny biskup má čo najskôr doplniť počet vymenovaním nových členov, ináč kolégium nemôže konať platne.
    § 4. Členov kolégia eparchiálnych konzultorov má slobodne menovať eparchiálny biskup                      z tých, ktorí sú v čase menovania členmi presbyterskej rady.
    § 5. Kolégiu eparchiálnych konzultorov predsedá eparchiálny biskup; keď je však eparchiálna stolica uprázdnená alebo hatená, predsedá mu ten, kto dočasne zastupuje eparchiálneho biskupa alebo ak ešte nebol ustanovený, kňaz z tohto kolégia, najstarší posvätnou vysviackou.
    § 6. Vždy, keď právo ustanovuje, že eparchiálny biskup potrebuje súhlas kolégia eparchiálnych konzultorov, stačí, že patriarcha v záležitostiach eparchie, ktorú riadi, toto kolégium vypočul.
    Art. IV  – Pastoračná rada
    Kán. 272 – V eparchii, ak to radia pastoračné okolnosti, sa má ustanoviť pastoračná rada, ktorej úlohou je pod autoritou eparchiálneho biskupa skúmať otázky, týkajúce sa pastoračných diel          v eparchii, zvažovať ich a predkladať k nim praktické návrhy.
    Kán. 273 – § 1. Pastoračná rada, ktorá je iba poradným zhromaždením, pozostáva z klerikov,        z rehoľníkov alebo členov spoločností spoločného života na spôsob rehoľníkov                                a predovšetkým z laikov určených spôsobom, ktorý vymedzil eparchiálny biskup.
    § 2. Pastoračná rada sa má ustanoviť tak, aby vždy, keď je to možné, boli v nej zastúpení veriaci v Krista eparchie, so zreteľom na rozličné typy osôb, združení a iné kritériá.
    § 3. Spolu s týmito veriacimi v Krista môže eparchiálny biskup do pastoračnej rady podľa možností pozvať aj iné osoby, tiež z inej cirkvi sui iuris.
    § 4. Do pastoračnej rady majú byť menovaní veriaci v Krista, ktorí sa vyznačujú pevnou vierou, dobrými mravmi a múdrosťou.
    Kán. 274 – § 1. Pastoračná rada sa ustanovuje na čas podľa predpisov štatútov, ktorý vydáva eparchiálny biskup.
    § 2. Keď je eparchiálna stolica uprázdnená, pastoračná rada zaniká.
    Kán. 275 – Iba eparchiálnemu biskupovi prináleží podľa potrieb apoštolátu pastoračnú radu, ktorá má iba poradný hlas, zvolávať a jej predsedať; takisto iba jemu patrí zverejniť to, o čom sa rokovalo v rade.
    Art. V  – Protopresbyteri
    Kán. 276 – § 1. Protopresbyter je presbyter, ktorý je predstaveným obvodu pozostávajúceho           z viacerých farností, aby tam v mene eparchiálneho biskupa vykonával úlohy vymedzené právom.
    § 2. Zriaďovanie, zmena a zrušenie takéhoto obvodu podľa pastoračných potrieb patrí eparchiálnemu biskupovi po konzultácii s presbyterskou radou.
    Kán. 277 – § 1. Na úrad protopresbytera, ktorý pri zachovaní partikulárneho práva vlastnej cirkvi sui iuris nesmie byť natrvalo spojený s úradom farára určitej farnosti, eparchiálny biskup po vypočutí, ak to uzná za vhodné, farárov a kaplánov farností dotknutého obvodu, má vymenovať presbytera vyznačujúceho sa náukou a apoštolskou horlivosťou najmä spomedzi farárov.
    § 2. Protopresbyter má byť vymenovaný na určitý čas, vymedzený partikulárnym právom.
    § 3. Eparchiálny biskup môže protopresbytera z oprávneného dôvodu z úradu odvolať.
    Kán. 278 – § 1. Protopresbyter má okrem moci a splnomocnení udelených partikulárnym právom aj právo a povinnosť:
    1˚ napomáhať a koordinovať spoločnú pastoračnú činnosť;
    2˚ dozerať, aby klerici viedli život primeraný ich stavu a aby si svedomite plnili svoje povinnosti;
    3˚ postarať sa, aby sa Božská liturgia a Božské chvály slávili podľa predpisov liturgických kníh, aby sa výzdoba a čistota chrámov a posvätného zariadenia najväčšmi pri slávení Božskej liturgie a uchovávaní Božskej Eucharistie starostlivo zachovávala, aby sa farské knihy správne viedli a patrične uchovávali, aby cirkevný majetok bol svedomito spravovaný; napokon, aby sa farskej budove venovala náležitá starostlivosť.
    § 2. V obvode jemu zverenom protopresbyter:
    1˚ sa má postarať, aby sa klerici zúčastňovali stretnutí, ktoré miestny hierarcha považuje za užitočné pre rozvoj posvätných vied a pastoračnej činnosti;
    2˚ sa má starať, aby klerici mali naporúdzi duchovnú pomoc; takisto má čo najväčšmi prejavovať starostlivosť o tých, ktorí sa nachádzajú v ťažkých okolnostiach alebo ktorých trápia problémy.
    § 3. Protopresbyter sa má starať, aby farárom, o ktorých vie, že sú vážne chorí a ich rodinám, ak sú ženatí, nechýbala duchovná a materiálna pomoc, a aby pohreb tých, čo zomreli, sa dôstojne slávil; má sa aj postarať, aby počas ich choroby alebo pri ich smrti nevyšli navnivoč, alebo neboli poodnášané knihy, dokumenty, posvätné zariadenia a iné veci, ktoré patria Cirkvi.
    § 4. Protopresbyter má záväzok podľa určenia eparchiálneho biskupa vizitovať farnosti svojho obvodu
    Kapitola III  
    Farnosti, farári a kapláni
    Kán. 279 – Farnosť je určité spoločenstvo veriacich v Krista, natrvalo ustanovené v eparchii,              o ktoré pastoračná starostlivosť je zverená farárovi.
    Kán. 280 – § 1. Farnosť má byť podľa všeobecného pravidla územná, má totiž zahrňovať všetkých veriacich v Krista určitého územia; kde je to však užitočné, podľa uváženia eparchiálneho biskupa po konzultácii s presbyterskou radou, majú sa zriadiť osobné farnosti vzhľadom na národnosť, reč, príslušnosť veriacich v Krista k inej cirkvi sui iuris, ako aj vymedzené z iného dôvodu.
    § 2. Farnosti zriaďovať, meniť alebo ich zrušovať môže eparchiálny biskup po konzultácii              s presbyterskou radou.
    § 3. Legitímne zriadená farnosť je samým právom právnickou osobou.
    Kán. 281 – § 1. Farár je presbyter, ktorému je ako osobitnému spolupracovníkovi eparchiálneho biskupa zverená pastorácia o duše určitej farnosti ako vlastnému pastierovi, pod autoritou eparchiálneho biskupa.
    § 2. Právnická osoba nemôže byť platne farárom.
    Kán. 282 – § 1. Eparchiálny biskup, nie však administrátor eparchie, môže po konzultácii               s presbyterskou radou a so súhlasom vyššieho predstaveného rehoľného inštitútu alebo spoločnosti spoločného života na spôsob rehoľníkov zriadiť farnosť v chráme tohto inštitútu, alebo spoločnosti, pri zachovaní kán. 480.
    § 2. Toto zriadenie musí byť vykonané písomnou dohodou medzi eparchiálnym biskupom              a vyšším predstaveným rehoľného inštitútu alebo spoločnosti spoločného života na spôsob rehoľníkov, v ktorej má byť presne stanovené to, čo sa vzťahuje na vykonávanie farskej služby, na osoby, ktoré majú byť pridelené do farnosti, na ekonomické záležitosti a tiež práva      a povinnosti členov tohto inštitútu alebo spoločnosti a farára v tomto chráme.
    Kán. 283 – Eparchiálny biskup nemá vyňať zo starostlivosti farára, ani celkom ani čiastočne, určité spoločenstvá osôb, budovy a miesta, ktoré sa nachádzajú na území farnosti a nie sú právne vyňaté, ak to nie je z vážneho dôvodu.
    Kán. 284 – § 1. Právo menovať farárov má jedine eparchiálny biskup, ktorý ich menuje slobodne.
    § 2. Vo farnostiach, ktoré sú zverené členom rehoľných inštitútov alebo spoločností spoločného života na spôsob rehoľníkov, navrhuje súceho presbytera eparchiálnemu biskupovi vyšší predstavený, pri neporušení dohôd uzavretých s eparchiálnym biskupom alebo inou autoritou vymedzenou partikulárnym právom vlastnej cirkvi sui iuris.
    § 3. Farár je vo svojom úrade stály, preto nemá byť vymenovaný na vymedzený čas, jedine že:
    1˚ ide o člena rehoľného inštitútu alebo spoločnosti spoločného života na spôsob rehoľníkov;
    2˚ kandidát s tým písomne súhlasil;
    3˚ ide o zvláštny prípad, ktorý si vyžaduje súhlas kolégia eparchiálnych konzultorov;
    4˚ partikulárne právo vlastnej cirkvi sui iuris to dovoľuje.
    Kán. 285 – § 1. Aby presbyter mohol byť vymenovaný za farára, je potrebné, aby sa vyznačoval dobrými mravmi, zdravou náukou, horlivosťou za duše, rozvážnosťou a ostatnými čnosťami a vlastnosťami, ktoré pre chvályhodné vykonávanie farskej služby vyžaduje právo.
    § 2. Ak je presbyter viazaný manželstvom, dobré mravy sa vyžadujú aj od manželky a detí, ktoré s ním bývajú.
    § 3. Eparchiálny biskup má uprázdnenú farnosť bez akéhokoľvek uprednostňovania osôb udeliť tomu, koho po zvážení všetkých okolností považuje za súceho; aby si utvoril úsudok         o súcosti, má si vypočuť mienku protopresbytera a vykonať vhodné zisťovania, po vypočutí, ak je to potrebné, aj iných veriacich v Krista, predovšetkým klerikov.
    Kán. 286 – Keď je eparchiálna stolica uprázdnená alebo hatená, administrátorovi eparchie, alebo inému, kto eparchiu dočasne riadi, patrí:
    1˚ menovanie farára navrhnutého vyšším predstaveným, podľa normy kán. 284 § 2 ;
    2˚ vymenovať farára spomedzi ostatných presbyterov, ak je eparchiálna stolica aspoň jeden rok vakantná alebo je hatená.
    Kán. 287 – § 1. Farár má mať farskú starostlivosť iba o jednu farnosť; avšak pre nedostatok presbyterov alebo pre iné okolnosti môže byť tomu istému farárovi zverená starostlivosť                o viaceré susedné farnosti.
    § 2. V tej istej farnosti má byť iba jeden farár; ak však partikulárne právo vlastnej cirkvi sui iuris dovoľuje, aby farnosť bola zverená viacerým presbyterom, to isté partikulárne právo má presne vymedziť práva a povinnosti moderátora, ktorý riadi spoločnú činnosť a je zodpovedný pred eparchiálnym biskupom, a práva a povinnosti ostatných presbyterov.
    Kán. 288 – Farár nadobúda povinnosť starostlivosti o duše kánonickým obsadením, pred prevzatím kánonického vlastnenia farnosti, podľa noriem partikulárneho práva, ju však vykonáva nedovolene.
    Kán. 289 – § 1. Pri plnení povinnosti učiť má farár kázať Božie slovo všetkým veriacim                v Krista, aby zakorenení vo viere, nádeji a láske rástli v Kristovi a kresťanské spoločenstvo vydávalo to svedectvo lásky, ktoré odporúčal Pán; takisto má vyučovaním katechizmu, prispôsobeným ich veku, viesť veriacich v Krista k plnému poznaniu tajomstva spásy; v plnení tejto úlohy má spolupracovať nielen s členmi rehoľných inštitútov alebo spoločností spoločného života na spôsob rehoľníkov, ale aj s laikmi.
    § 2. Pri vykonávaní úlohy posväcovania sa má farár starať, aby slávenie Božskej liturgie bolo stredobodom a vrcholom všetkého života kresťanského spoločenstva; takisto sa má snažiť, aby sa veriaci v Krista sýtili duchovným pokrmom nábožným a častým prijímaním sviatostí a tiež uvedomelou a aktívnou účasťou na Božských chválach; farár má tiež pamätať, že sviatosť pokánia prispieva v najvyššej miere k rozvoju kresťanského života; preto má túto sviatosť ochotne udeľovať a keď treba, nech za tým cieľom pozve, ak vyžaduje potreba, aj iných kňazov, ktorí ovládajú rozličné jazyky.
    § 3. Pri plnení úlohy riadenia sa farár má predovšetkým usilovať poznať svoje stádo; keďže je však služobník všetkých ovečiek, nech napomáha rozvoju kresťanského života tak                    u jednotlivých veriacich v Krista, ako aj v združeniach, najmä tých, čo sa venujú apoštolátu, ako aj v celom farskom spoločenstve; preto, ak to vyžaduje pastoračné poslanie, má navštevovať domácnosti a školy; horlivo sa starať o dospievajúcich a mládež; chudobných              a chorých má zahrňovať otcovskou láskou; a napokon má osobitnú starostlivosť venovať robotníkom a tiež sa má snažiť, aby veriaci v Krista napomáhali apoštolské diela.
    Kán. 290 – § 1. Farár zastupuje farnosť vo všetkých právnych záležitostiach.
    § 2. Posvätné funkcie väčšieho významu ako sú slávenie sviatostí kresťanskej iniciácie, požehnanie manželstiev, pri zachovaní kán. 302, § 2, cirkevný pohreb, patria farárovi, takže kaplán ich bez aspoň predpokladaného dovolenia farára vykonáva nedovolene.
    Kán. 291 – Všetky milodary, s výnimkou tých, o ktorých hovoria kán 715 – 717, prijaté pri plnení pastoračnej úlohy farárom a ostatnými klerikmi pridelenými do farnosti, musia byť uložené do farského fondu, ak nie je preukázaná opačná vôľa darcu ohľadne dobrovoľných milodarov; eparchiálnemu biskupovi po konzultácii s presbyterskou radou prislúcha stanoviť predpisy, ktorými má byť postarané o určenie týchto milodarov, ako aj o mzdu farára                     a ostatných klerikov podľa kán. 390.
    Kán. 292 – § 1. Farár je viazaný rezidovať vo farskej budove blízko farského chrámu; avšak ak je oprávnený dôvod, miestny hierarcha môže dovoliť, aby sa zdržiaval inde, ak tým farská služba neutrpí žiadnu škodu.
    § 2. Ak neprekáža vážny dôvod, farár sa z titulu dovolenky smie každoročne z farnosti vzdialiť nie na viac ako na jeden súvislý alebo prerušený mesiac; do dovolenky sa nezapočítavajú dni,       v ktorých sa farár raz do roka venuje duchovným cvičeniam; keď sa má farár z farnosti vzdialiť na viac ako jeden týždeň, je povinný o tom upovedomiť miestneho hierarchu.
    § 3. Je úlohou eparchiálneho biskupa stanoviť normy, ktorými sa počas neprítomnosti farára má zabezpečiť starostlivosť o farnosť pomocou kňaza, opatreného náležitými právomocami         a splnomocneniami.
    Kán. 293 – Farár musí pamätať, že svojím každodenným životom a svojou starostlivosťou má pokrsteným aj nepokrsteným, katolíkom a nekatolíkom dávať príklad pravdivej kňazskej                a pastoračnej služby, a všetkým podávať svedectvo pravdy a života, a ako dobrý pastier hľadať aj tých, ktorí síce boli pokrstení v Katolíckej cirkvi, ale už nepristupujú k sviatostiam alebo dokonca odpadli od viery.
    Kán. 294 – Farár má často sláviť Božskú liturgiu za ľud jemu zverenej farnosti, avšak v dňoch predpísaných partikulárnym právom vlastnej cirkvi sui iuris má povinnosť ju sláviť.
    Kán. 295 – Vo farnosti majú byť, podľa noriem partikulárneho práva vlastnej cirkvi sui iuris, vhodné rady pre pastoračné a ekonomické záležitosti.
    Kán. 296 – § 1. Vo farnosti majú byť farské knihy a to kniha pokrstených, manželstiev, zomrelých, a iné knihy podľa noriem partikulárneho práva vlastnej cirkvi sui iuris alebo ak tieto nie sú, stanovených samým eparchiálnym biskupom; farár sa má postarať, aby sa farské knihy viedli presne podľa týchto noriem, a aby sa starostlivo uchovávali.
    § 2. V knihe pokrstených sa má zaznačiť aj zapísanie pokrsteného do určitej cirkvi sui iuris, podľa normy kán. 37, udelenie sviatosti myropomazania ako aj to, čo sa vzťahuje na kánonický stav veriacich v Krista z hľadiska manželstva, pri neporušení predpisu kán. 840, §3, z hľadiska adopcie, takisto z hľadiska prijatia posvätných stupňov, doživotnej profesie zloženej                     v rehoľnom inštitúte; tieto záznamy sa majú vždy uvádzať v dokumente o prijatom krste.
    § 3. Svedectvá, ktoré sa vydávajú o kánonickom stave veriacich v Krista, ako aj všetky akty, ktoré môžu mať právny význam, má podpísať sám farár alebo jeho delegát a majú sa opatriť farskou pečiatkou.
    § 4. Vo farnosti má byť archív, v ktorom sa majú chrániť farské knihy spolu s listinami hierarchov a inými dokumentmi, ktoré treba uchovávať z dôvodu potreby alebo osohu; toto všetko má eparchiálny biskup alebo jeho delegát v čase kánonickej vizitácie, alebo v nejakom inom vhodnom čase prezrieť a farár má dbať, aby sa to nedostalo do cudzích rúk.
    § 5. Aj staršie farské knihy sa majú starostlivo uchovávať, podľa noriem partikulárneho práva.
    Kán. 297 – § 1. Farár končí úrad zrieknutím, ktoré prijal eparchiálny biskup, uplynutím stanoveného času, odvolaním alebo preložením.
    § 2. Od farára, keď zavŕšil sedemdesiaty piaty rok života, sa žiada, aby zrieknutie z úradu predložil eparchiálnemu biskupovi, ktorý po preskúmaní všetkých okolností osoby a miesta má rozhodnúť, či ho treba prijať alebo oddialiť; eparchiálny biskup sa má postarať o primerané materiálne zabezpečenie a bývanie zriekajúceho sa so zreteľom na normy, stanovené partikulárnym právom vlastnej cirkvi sui iuris.
    Kán. 298 – Ak je farnosť vakantná alebo farár je z akéhokoľvek dôvodu vo vykonávaní pastoračnej úlohy vo farnosti hatený, eparchiálny biskup má čo najskôr vymenovať niektorého kňaza za administrátora farnosti.
    Kán. 299 – § 1. Administrátor farnosti má tie isté práva a povinnosti ako farár, ak eparchiálny biskup nestanovil ináč.
    § 2. Administrátorovi farnosti nie je dovolené konať nič, čo spôsobuje ujmu právam farára alebo môže byť na škodu farským majetkom.
    § 3. Administrátor farnosti po skončení úlohy má predložiť vyúčtovanie farárovi.
    Kán. 300 – § 1 Keď je farnosť uprázdnená a rovnako keď farár je vo vykonávaní pastoračnej úlohy hatený, pred menovaním administrátora farnosti starostlivosť o farnosť má dočasne prevziať kaplán; ak je ich viac, ten, ktorý je presbyterskou vysviackou najstarší, a ak kapláni nie sú, najbližší farár; eparchiálny biskup však má zavčasu vymedziť, ktorá farnosť sa má považovať za najbližšiu.
    § 2. Kto prijal dočasné riadenie farnosti, má o tom ihneď upovedomiť eparchiálneho biskupa.
    Kán. 301 – § 1. Keď je to pre náležité plnenie pastoračnej starostlivosti o farnosť potrebné alebo vhodné, farárovi možno prideliť jedného alebo viacerých kaplánov, ktorí musia byť presbytermi.
    § 2. Kaplán môže byť ustanovený pre celú farnosť alebo pre vymedzenú časť farnosti.
    § 3. Kaplána slobodne menuje eparchiálny biskup po vypočutí farára, ak rozumne nezváži ináč alebo ak ide o člena rehoľného inštitútu, alebo spoločnosti spoločného života na spôsob rehoľníkov zachová kán. 284, § 2.
    Kán. 302 – § 1. Práva a povinnosti kaplána, vymedzené spoločným a partikulárnym právom         a tiež listom eparchiálneho biskupa, majú byť uplatňované pod autoritou farára; ak nie je výslovne nariadené ináč a s výnimkou povinnosti, o ktorej hovorí kán. 294, kaplán musí na základe úradu pomáhať farárovi v celej farskej službe a ak to vyžaduje situácia, zastupovať farára.
    § 2. Na základe úradu kaplán nemá splnomocnenie požehnať manželstvá; toto splnomocnenie však, aj všeobecné, mu môže udeliť okrem miestneho hierarchu v hraniciach farnosti aj farár; toto splnomocnenie, ak mu bolo udelené, môže ho kaplán v jednotlivých prípadoch udeliť aj iným kňazom.
    § 3. Kaplán ako spolupracovník farára sa má svojou každodennou prácou podieľať na pastierskej úlohe; medzi farárom a kaplánom majú existovať bratské vzťahy, vždy prekvitať vzájomná láska a úcta, vždy sa majú vzájomne povzbudzovať radou, pomocou a príkladom farskej starostlivosti, ktorú majú konať jednomyseľne a spoločným úsilím.
    § 4. Kaplán je viazaný povinnosťou rezidovať vo farnosti podľa predpisov eparchiálneho biskupa alebo legitímnych zvykov; čo sa týka dovolenky, kaplán má to isté právo ako farár.
    Kán. 303 – Kaplán môže byť z oprávneného dôvodu odvolaný eparchiálnym biskupom; ak však je kaplán členom rehoľného inštitútu alebo spoločnosti spoločného života na spôsob rehoľníkov, má byť zachovaný kán. 1391, § 2.
    Kapitola IV
    Rektori chrámov
    Kán. 304 – Rektor chrámu je presbyter, ktorému je zverená starostlivosť o nejaký chrám, ktorý nie je ani farský, ani pripojený k domu inštitútu zasväteného života.
    Kán. 305 – § 1. Rektora chrámu má menovať eparchiálny biskup, pri zachovaní práva vyššieho predstaveného rehoľného inštitútu alebo spoločnosti spoločného života na spôsob rehoľníkov, navrhnúť menovanie súceho presbytera svojho inštitútu alebo spoločnosti.
    § 2. Aj vtedy, keď chrám patrí nejakému klerickému inštitútu zasväteného života pápežského alebo patriarchálneho práva, eparchiálnemu biskupovi prislúcha menovať rektora, ktorého navrhol predstavený.
    § 3. Rektorom chrámu, ktorý je spojený so seminárom alebo s iným kolégiom, ktoré spravuje presbyter, je rektor seminára alebo kolégia, ak eparchiálny biskup nestanovil ináč.
    Kán. 306 – § 1. V chráme, ktorý mu bol zverený, rektorovi chrámu nie je dovolené vykonávať farské funkcie, ak to nie je so súhlasom alebo ak to záležitosť vyžaduje, s delegáciou farára                  a pri zachovaní kán. 336, § 2.
    § 2. Rektor chrámu v ňom môže sláviť Božskú liturgiu a Božské chvály pri neporušení legitímnych podmienok základiny a tiež len keď to podľa úsudku miestneho hierarchu nijakým spôsobom neškodí farskej službe
    Kán. 307 – Miestny hierarcha, ak to uzná za vhodné, môže rektorovi chrámu prikázať, aby               v jemu zverenom chráme slávil vymedzené činnosti, aj farské, a aby chrám bol prístupný určitým skupinám veriacich v Krista.
    Kán. 308 – Nikomu nie je dovolené v chráme sláviť Božskú liturgiu alebo Božské chvály, vysluhovať sviatosti alebo vykonávať iné posvätné činnosti bez aspoň predpokladaného povolenia rektora alebo inej vyššej autority; toto povolenie sa musí udeliť alebo odmietnuť podľa noriem práva.
    Kán. 309 – Rektor chrámu, pod autoritou miestneho hierarchu a pri dodržiavaní legitímneho štatútu a nadobudnutých práv, je povinný sa postarať, aby sa Božská liturgia, sviatosti a Božské chvály v chráme slávili podľa predpisov liturgických kníh a práva, aby sa bremená verne plnili, majetok svedomite spravoval, aby bola zaistená údržba a výzdoba posvätného zariadenia              a posvätných budov a aby sa nedialo nič, čo sa akokoľvek nezhoduje s posvätnosťou miesta a     s náležitou úctou k Božiemu domu.
    Kán. 310 – Rektora chrámu môže z oprávneného dôvodu odvolať eparchiálny biskup; ak je však rektorom chrámu člen rehoľného inštitútu alebo spoločnosti spoločného života na spôsob rehoľníkov, má sa zachovávať kán. 1391, § 2.
    TITUL VIII
    EXARCHÁTY A  EXARCHOVIA
    Kán. 311 – § 1. Exarchát je podiel Božieho ľudu, ktorý pre osobitné okolnosti nebol zriadený ako eparchia a územne alebo iným spôsobom bol zverený exarchovi ako pastierovi.
    § 2. Pri zriadení, zmene a zrušení exarchátu, ktorý sa nachádza v hraniciach územia patriarchálnej cirkvi, treba zachovať kán. 85, § 3; zriadenie, zmena a zrušenie ostatných exarchátov prislúcha jedine Apoštolskej stolici.
    Kán. 312 – Exarcha riadi exarchát buď v mene toho, kto ho menoval, alebo vo vlastnom mene; o tejto veci musí byť rozhodnuté pri zriadení alebo zmene exarchátu.
    Kán. 313 – To, čo sa v práve hovorí o eparchiách alebo o eparchiálnych biskupoch, sa vzťahuje aj na exarcháty alebo exarchov, ak právom nie je výslovne nariadené ináč alebo niečo iné nie je zrejmé z povahy veci.
    Kán. 314 – § 1. V hraniciach územia patriarchálnej cirkvi má byť exarcha vymenovaný patriarchom, so súhlasom Stálej synody a pri zachovaní kán. 181 – 188, ak ide o exarchu, ktorý má byť vysvätený za biskupa; v ostatných prípadoch menovanie exarchu prislúcha jedine Apoštolskej stolici.
    § 2. Exarcha menovaný patriarchom nemôže byť z úradu odvolaný bez súhlasu Synody biskupov patriarchálnej cirkvi.
    § 3. Exarcha preberá kánonické vlastnenie jemu zvereného exarchátu predložením menovacieho dekrétu tomu, kto exarchát dočasne riadi.
    Kán. 315 – § 1. Exarcha ustanovený mimo hraníc územia patriarchálnej cirkvi môže od patriarchu žiadať súcich presbyterov, ktorí majú prevziať pastoračnú starostlivosť o veriacich    v Krista v exarcháte; patriarcha zas, vždy keď je to možné, má zadosťučiniť žiadosti exarchu.
    § 2.Presbyteri poslaní patriarchom na vymedzený alebo nevymedzený čas do exarchátu sa majú považovať za pridelených do exarchátu a vo všetkom podliehajú moci exarchu.
    Kán. 316 – Proti dekrétom exarchu, ktorý riadi exarchát v mene rímskeho veľkňaza alebo patriarchu, sa podáva rekurz na Apoštolskú stolicu alebo patriarchovi; proti dekrétom exarchu, ktorý riadi exarchát vo vlastnom mene, sa podáva rekurz podľa riadnych právnych noriem.
    Kán. 317 – Exarcha je viazaný povinnosťou navštíviť prahy svätých apoštolov Petra a Pavla, podľa normy kán. 208, s výnimkou exarchov, ktorí riadia im zverený exarchát v mene patriarchu.
    Kán. 318 – § 1. Exarcha menovaný patriarchom musí každý piaty rok patriarchovi poslať písomne vyhotovenú správu o duchovnom a časnom stave exarchátu.
    § 2. Exarcha vymenovaný rímskym veľkňazom musí každých päť rokov vyhotoviť rovnakú správu pre Apoštolskú stolicu a ak patrí do patriarchálnej cirkvi, jeden exemplár správy čo najskôr poslať aj patriarchovi.
    Kán. 319 – § 1. Exarcha je vo vzťahu k miestam a osobám viazaný normami o eparchiálnom zhromaždení, o eparchiálnej kúrii, o presbyterskej rade, o kolégiu eparchiálnych konzultorov           a o pastoračnej rade, prispôsobenými úsudku autority, ktorá exarchát zriadila alebo zmenila.
    § 2. Ak kolégium konzultorov nemôže byť ustanovené podľa normy kán. 271 § 3, exarcha má z najmenej troch najrozvážnejších presbyterov ustanoviť skupinu, vždy keď je možné  z členov presbyterskej rady, ak táto existuje, ktorej súhlas alebo radu musí požiadať vždy, keď právo eparchiálnemu biskupovi stanovuje, že na konanie potrebuje súhlas alebo radu kolégia eparchiálnych konzultorov.
    Kán. 320 – § 1. Riadenie vakantného alebo hateného exarchátu prechádza na protosyncela alebo ak nie je, na farára najstaršieho presbyterkou vysviackou.
    § 2. Ten, na koho dočasne prešlo riadenie exarchátu, je povinný o tom čo najskôr oboznámiť autoritu, ktorej menovanie exarchu prináleží, aby sa o to postarala; medzitým však môže užívať všetky moci a splnomocnenia tak riadne ako aj delegované, ktoré mal exarcha, ak neboli udelené vzhľadom na osobu exarchu.
    Kán. 321 – § 1. Exarcha, ktorý nie je vysväteným biskupom, má počas plnenia svojej úlohy privilégiá a insígnie, ktoré nasledujú ako prvé po hodnosti biskupa.
    § 2. O ponechaní alebo obmedzení týchto privilégií a insígnií po ukončení úlohy sa má zachovávať partikulárne právo.
    TITUL IX
    ZHROMAŽDENIA HIERARCHOV VIACERÝCH CIRKVÍ SUI IURIS
    Kán. 322 – § 1. Tam, kde sa to podľa uváženia Apoštolskej stolice zdá užitočné, patriarchovia, metropoliti metropolitných cirkví sui iuris, eparchiálni biskupi, a ak štatúty vyžadujú, aj ostatní miestni hierarchovia viacerých cirkví sui iuris, aj latinskej Cirkvi, vykonávajúci svoju moc                 v tom istom národe alebo kraji, majú byť zvolávaní patriarchom alebo inou autoritou, ktorú určila Apoštolská stolica na pravidelné zhromaždenia, aby sa cez výmenu skúseností, výmenu názorov a udeľované rady uskutočňovalo posvätné zjednotenie síl pre spoločné dobro cirkví, napomáhajúce jednotu v činnosti a diele, rozširujúce dobro náboženstva a účinného zachovávania cirkevnej disciplíny.
    § 2. Rozhodnutia tohto zhromaždenia nemajú právne záväznú účinnosť, jedine že sa vzťahujú na to, čo nemôže spôsobiť žiadnu škodu obradu ktorejkoľvek cirkvi sui iuris alebo moci patriarchov, synod, metropolitov a tiež rád hierarchov a že súčasne boli prijaté aspoň dvoma tretinami hlasov členov, ktorí majú rozhodujúci hlas a boli schválené Apoštolskou stolicou.
    § 3. Rozhodnutie, hoci prijaté jednomyseľne, ktoré akýmkoľvek spôsobom presahuje kompetenciu tohto zhromaždenia, je až do schválenia rímskym veľkňazom bez akéhokoľvek účinku.
    § 4. Každé zhromaždenie hierarchov viacerých cirkví sui iuris má vypracovať svoje štatúty,                          v ktorých sa má podporovať, vždy keď je to možné, aj účasť hierarchov cirkví, ktoré ešte nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou; štatúty, aby boli platné, musia byť schválené Apoštolskou stolicou.
    TITUL X
    KLERICI
    Kán. 323 – § 1. Klerici, ktorí sa nazývajú aj posvätnými služobníkmi, sú veriaci v Krista, ktorí vyvolení kompetentnou cirkevnou autoritou, darom Svätého Ducha, prijatého v posvätnej vysviacke, sú určení, aby svojou účasťou na poslaní a moci Krista pastiera boli služobníkmi Cirkvi.
    § 2. Z dôvodu posvätnej vysviacky sú klerici z Božieho ustanovenia odlíšení od ostatných veriacich v Krista.
    Kán. 324 – Klerici, spojení medzi sebou hierarchickým spoločenstvom a ustanovení na rozličných stupňoch, sa rôznym spôsobom zúčastňujú na jedinej Bohom ustanovenej cirkevnej službe.
    Kán. 325 – Klerici sa z dôvodu posvätnej vysviacky rozlišujú na biskupov, presbyterov a diakonov.
    Kán. 326 – Klerici sa do stupňov svätení ustanovujú len sväteniami; avšak moc môžu vykonávať len podľa právnych noriem.
    Kán. 327 – Ak okrem biskupov, presbyterov alebo diakonov sú aj iní služobníci, nazývaní všeobecne nižšími klerikmi, ustanovovaní nižšími sväteniami, a pripustení alebo ustanovení k službe Božiemu ľudu, alebo na vykonávanie funkcií v posvätnej liturgii, riadia sa len partikulárnym právom vlastnej cirkvi sui iuris.
    Kapitola I
    Formácia klerikov
    Kán. 328 – Cirkev má vlastné právo a povinnosť vychovávať klerikov a iných svojich služobníkov; túto jedinečnú a nevyhnutnú povinnosť vykonáva zriaďovaním a spravovaním seminárov.
    Kán. 329 – § 1. Úsilie o rozvoj povolaní, predovšetkým pre posvätné služby, prislúcha celému kresťanskému spoločenstvu, ktoré sa vzhľadom na svoju spoluzodpovednosť má starať                  o potreby služieb v univerzálnej Cirkvi:
    1˚ rodičia, učitelia a ostatní prví vychovávatelia kresťanského života sa majú starať, aby deti            a mládež v rodinách a školách, oživených evanjeliovým duchom, mohli Pána prostredníctvom povolávajúceho Svätého Ducha slobodne počuť a ochotne mu odpovedať;
    2˚ klerici, predovšetkým farári, sa majú usilovne snažiť rozlíšiť a tiež podporovať povolania tak u dospievajúcich ako aj u iných, aj pokročilejšieho veku;
    3˚ osobitnou povinnosťou, predovšetkým eparchiálnych biskupov, je spojením síl s ostatnými hierarchami svoje stádo podnecovať v podpore povolaní a začaté aktivity koordinovať.
    § 2. Partikulárnym právom má byť postarané, aby vo všetkých cirkvách boli začaté diela pre podporu povolaní tak regionálne, ako aj vždy, keď je to možné, eparchiálne, otvorené pre potreby celej Cirkvi, predovšetkým misijnej.
    Kán. 330 – § 1. Synoda biskupov patriarchálnej cirkvi alebo Rada hierarchov má vydať program formácie klerikov, ktorým presnejšie treba rozvinúť spoločné právo pre semináre nachádzajúce sa v hraniciach územia vlastnej cirkvi; v ostatných prípadoch však majú takýto dokument pre svoju eparchiu vypracovať eparchiálni biskupi, pri zachovaní kán. 150, § 3; tie isté autority môžu tento plán zmeniť.
    § 2. Program formácie klerikov môže byť na základe dohôd spoločný pre celé územie alebo národ, alebo dokonca aj pre iné cirkvi sui iuris, dbajúc o to, aby charakter obradov neutrpel škodu.
    § 3. Program formácie klerikov, pri vernom zachovaní spoločného práva a majúc pred očami tradíciu vlastnej cirkvi sui iuris, má okrem iného zohľadňovať aj špeciálne normy, vzťahujúce sa na osobnú, duchovnú, doktrinálnu a pastoračnú formáciu seminaristov, ako aj jednotlivých disciplín a poriadku skúšok i priebehu štúdií.
    Art. I – Zriaďovanie a riadenie seminárov
    Kán. 331 – § 1. V malom seminári sa majú formovať predovšetkým tí, u ktorých sú viditeľné znaky povolania do posvätnej služby, aby ich odovzdaným duchom mohli ľahšie a jasnejšie rozlíšiť a rozvíjať; podľa noriem partikulárneho práva možno formovať aj tých, ktorí hoci sa nezdajú byť povolaní do klerického stavu, môžu byť formovaní na vykonávanie niektorých služieb alebo diel apoštolátu. Avšak ostatné inštitúty, ktoré podľa vlastných štatútov slúžia tým istým cieľom, hoci sa líšia názvom, sú zrovnané s malým seminárom.
    § 2. Vo veľkom seminári sa plnšie zušľachťuje, podrobuje skúške a tiež posilňuje povolanie tých, ktorí sa už podľa určitých znakov považujú za súcich na trvalé prijatie posvätných služieb.
    Kán. 332 – § 1. Malý seminár sa má zriadiť v každej eparchii, ak to vyžaduje dobro Cirkvi               a dovoľujú sily a prostriedky.
    § 2. Veľký seminár má byť zriadený pre službu jednej veľmi rozľahlej eparchii, ak nie celej cirkvi sui iuris, po uzatvorení dohôd viacerým eparchiám tej istej cirkvi sui iuris, dokonca               i rozličným cirkvám sui iuris, ktoré majú eparchiu v tom istom kraji alebo národe, tak, aby spoločnými silami bol zabezpečený zodpovedajúci počet seminaristov, ako aj tomu zodpovedajúci počet riadne pripravených moderátorov i učiteľov, a tiež dostatok prostriedkov.
    Kán. 333 – Hoci je žiaduce, aby seminár, predovšetkým malý, bol rezervovaný seminaristom jednej cirkvi sui iuris, pre osobitné okolnosti môžu byť do toho istého seminára pripustení               i seminaristi iných cirkví sui iuris.
    Kán. 334 – § 1. Seminár pre vlastnú eparchiu má byť zriadený eparchiálnym biskupom; seminár spoločný viacerým eparchiám, eparchiálnymi biskupmi týchto eparchií alebo vyššou autoritou, avšak so súhlasom Rady hierarchov, ak ide o metropolitu metropolitnej cirkvi sui iuris, alebo so súhlasom Synody biskupov patriarchálnej cirkvi, ak ide o patriarchu.
    § 2. Eparchiálni biskupi, pre ktorých podriadených bol spoločný seminár zriadený, nemôžu platne zriaďovať iný seminár bez súhlasu autority, ktorá spoločný seminár zriadila alebo ak ide o seminár zriadený samými eparchiálnymi biskupmi, bez jednohlasného súhlasu dohodnutých stránok, alebo bez súhlasu vyššej autority.
    Kán. 335 – § 1. Legitímne zriadený seminár je samým právom právnickou osobou.
    § 2. Pri vybavovaní všetkých právnych záležitostí v mene seminára vystupuje jeho rektor, ak partikulárne právo alebo štatúty seminára nestanovujú iné.
    Kán. 336 – § 1. Seminár spoločný pre viaceré eparchie podlieha hierarchovi určenému tými, ktorí seminár zriadili.
    § 2. Seminár má byť vyňatý z farského riadenia; a pre všetkých, ktorí sú v seminári, úrad farára má vykonávať rektor alebo jeho delegát, s výnimkou manželských záležitostí a pri zachovaní kán. 734.
    Kán. 337 – § 1. Seminár má mať vlastné štatúty, v ktorých sa má predovšetkým vymedziť osobitný cieľ seminára a kompetencia autorít; okrem toho má byť stanovený spôsob menovania alebo voľby, čas plnenia úradu, práva a povinnosti a tiež spravodlivá mzda moderátorov, úradníkov, učiteľov a poradcov a tiež zásady, ktorými sa všetci títo a seminaristi podieľajú s rektorom najmä na starostlivosti o zachovávanie seminárskej disciplíny.
    § 2. Seminár má mať aj vlastné direktórium, v ktorom sa majú uplatniť normy plánu formácie klerikov prispôsobené osobitným okolnostiam a tiež presnejšie vymedziť dôležitejšie body seminárskej disciplíny, ktoré sa pri zachovaní štatútov vzťahujú na formáciu seminaristov                 a každodenný život i poriadok celého seminára.
    § 3. Štatúty seminára vyžadujú schválenie autority, ktorá seminár zriadila a ktorej aj prislúcha, ak prípad vyžaduje, ich zmeniť; tieto oprávnenia vo vzťahu k direktóriu prislúchajú autorite určenej v štatútoch.
    Kán. 338 – § 1. V každom seminári má byť rektor a v prípade potreby tiež ekonóm a iní moderátori a úradníci.
    § 2. Rektor sa má podľa noriem štatútov starať o všeobecné riadenie seminára, od všetkých vyžadovať zachovávanie štatútov a seminárskeho direktória, koordinovať činnosť ostatných moderátorov a úradníkov a rozvíjať jednotu a spoluprácu celého seminára.
    Kán. 339 – § 1. Má byť tiež aspoň jeden otec špirituál, odlíšený od rektora, pri zachovaní slobody seminaristov žiadať pre svoje duchovné vedenie ktoréhokoľvek iného presbytera, schváleného rektorom.
    § 2. Okrem riadnych spovedníkov majú byť určení alebo prizvaní aj iní spovedníci, so zachovaním plného práva seminaristov požiadať ktoréhokoľvek spovedníka, aj mimo seminára, pri neporušení seminárskej disciplíny.
    § 3. Pri posudzovaní osôb nie je dovolené žiadať mienku spovedníkov alebo otcov špirituálov.
    Kán. 340 – § 1. Ak sa prednášky z požadovaných disciplín uskutočňujú v samom seminári, potom má byť primeraný počet učiteľov, primerane vybratých, skutočných znalcov svojho odboru, vo veľkom seminári navyše nositeľov primeraných akademických stupňov.
    § 2. Po vlastnej, ustavičnej a denne vykonávanej príprave sa učitelia majú radiť medzi sebou          a s moderátormi seminára a svornou spoluprácou prispievať k celkovej formácii budúcich služobníkov Cirkvi, majúc na zreteli, v rozmanitosti disciplín, jednotu viery a formácie.
    § 3. Učitelia posvätných vied, kráčajúc v šľapajach svätých Otcov a Cirkvou uznaných učiteľov, najmä Východu, sa majú snažiť náuku vysvetľovať zo znamenitého pokladu, ktorý oni odovzdali.
    Kán. 341 – § 1. Starosť o zaistenie prostriedkov prináleží autorite, ktorá seminár zriadila, tiež aj prostredníctvom poplatkov alebo milodarov, o ktorých sa hovorí v kán. 1012 a 1014.
    § 2. Poplatkom pre seminár podliehajú aj domy rehoľníkov, mimo tých, ktoré sú vydržiavané len almužnami alebo v ktorých sa aktuálne nachádza sídlo štúdií, o ktorom hovoria kán. 471, § 2 a 536, § 2,.
    Art. II  – Výchova pre službu
    Kán. 342 – § 1. Do seminára majú byť pripustení len tí uchádzači, ktorí boli uznaní za spôsobilých na základe dokladov vyžadovaných podľa noriem štatútov.
    § 2. Nikto nemá byť prijatý, ak nie je nepochybne zrejmé, že prijal sviatosť krstu                            a myropomazania.
    § 3. Tí, ktorí predtým boli seminaristami v inom seminári alebo boli v niektorom rehoľnom inštitúte, alebo spoločnosti spoločného života na spôsob rehoľníkov, nesmú byť prijatí, kým sa najmä o dôvode prepustenia alebo odchodu nepreukážu svedectvom rektora, alebo predstaveného.
    Kán. 343 – Seminaristi, hoci pripustení do seminára inej cirkvi sui iuris, alebo spoločného pre viaceré cirkvi sui iuris, sa majú formovať podľa vlastného obradu, pri zamietnutí zvyku, ktorý tomu odporuje.
    Kán. 344 – § 1. Dospievajúci a mládenci žijúci v malom seminári majú zachovávať primeraný kontakt s vlastnými rodinami a rovesníkmi, ktorý potrebujú pre zdravý duševný vývoj, najmä citový; avšak starostlivo sa majú vystríhať všetkého, čo podľa noriem zdravej psychológie             a pedagogiky môže akýmkoľvek spôsobom zmenšiť slobodnú voľbu stavu.
    § 2. Seminaristi napomáhaní primeraným duchovným vedením, nech sa vo svetle evanjelia učia robiť osobné a zodpovedné rozhodnutia a ustavične rozvíjať rozličné dary svojho nadania, nezanedbávajúc žiadne čnosti primerané ľudskej prirodzenosti.
    § 3. Priebeh štúdií v malom seminári má obsahovať to, čo sa v každom národe vyžaduje              k začatiu vyšších štúdií a keď to plán štúdií dovoľuje, aj tých disciplín, ktoré sú osobitne užitočné pre prijatie posvätných služieb; spoločne má byť postarané, aby seminaristi dosiahli oprávnenie k svetským štúdiám a mohli pokračovať aj inde, ak by si to zvolili.
    § 4. Seminaristi pokročilejšieho veku sa majú formovať buď v seminári alebo v osobitnom, špeciálne na tento cieľ zriadenom inštitúte, ktorý má každému z nich zaistiť požadovanú formáciu.
    Kán. 345 – Formácia seminaristov vo veľkom seminári sa má ukončiť doplnením toho, čo azda v jednotlivých prípadoch chýbalo formácii vlastnej malému semináru, doplniac duchovnú, intelektuálnu a pastoračnú formáciu, ktoré sú tak spojené, že služobníci Krista sa uprostred Cirkvi stávajú svetlom a soľou tejto doby.
    Kán. 346 – § 1. Ašpiranti na posvätné služby majú byť formovaní tak, aby v Svätom Duchu pestovali rodinné spoločenstvo s Kristom a vo všetkom hľadali Boha, aby pobádaní láskou Krista pastiera všetci ľudia dar svojho života túžili obohatiť Božím kráľovstvom.
    § 2. Z Božieho slova a sviatostí majú každý deň čerpať silu pre svoj duchovný život                       a posilnenie pre apoštolskú prácu:
    1˚ pozorným a ustavičným rozjímaním nad Božím slovom a jeho verným výkladom podľa Otcov seminaristi majú pripodobňovať svoj život stále viac Kristovmu životu a posilnení vo viere, nádeji a láske sa majú cvičiť k životu podľa evanjeliových zásad;
    2˚ Božskej liturgie sa majú zúčastňovať tak, aby sa stala prameňom a vrcholom tak seminárskeho, ako aj celého kresťanského života;
    3˚ majú sa naučiť nepretržite sláviť Božské chvály podľa vlastného obradu a živiť nimi svoj duchovný život;
    4˚ majú si vysoko ceniť duchovné vedenie, naučiť sa správne spytovať svoje svedomie a často prijímať sviatosť pokánia;
    5˚ Svätú Máriu, vždy Pannu, Božiu matku, ktorú Kristus ustanovil za matku všetkých ľudí, majú nasledovať so synovskou zbožnosťou;
    6˚ majú podporovať aj cvičenia nábožnosti, ktoré vedú k posilneniu ducha modlitby                        a apoštolského povolania, predovšetkým tie, ktoré sú odporúčané úctyhodnou tradíciou vlastnej cirkvi sui iuris; napokon sa tiež odporúča duchovné ústranie, poučenie o posvätných službách, povzbudenie na duchovnej ceste;
    7˚ seminaristi majú byť vychovávaní podľa úmyslu Cirkvi a jej služby a tiež k čnosti poslušnosti a k spolupráci s bratmi;
    8˚ treba napomáhať aj rozvoju iných čností, ktoré najviac prispievajú k ich povolaniu, ako rozlišovanie duchov, čistota, sila ducha; majú si vážiť a rozvíjať aj tie čnosti, ktoré sa medzi ľuďmi častejšie vyskytujú a odlišujú Kristovho sluhu, ako sú úprimnosť ducha, starostlivosť           o zachovanie spravodlivosti, duch chudoby, vernosť v dodržiavaní sľubov, zdvorilosť                    v konaní, skromnosť v reči spojená s láskou.
    § 3. Disciplinárne normy seminára sa majú uplatňovať podľa zrelosti seminaristov tak, aby sa seminaristi, kým sa postupne naučia sebaovládaniu, pri múdrom používaní slobody, naučili podľa nich spontánne a svedomito konať.
    Kán. 347 – Vedecké vzdelávanie má byť zamerané na to, aby seminaristi spolu so všeobecnou kultúrou, zodpovedajúcou potrebám miesta a času, badajúc túžby a naplnenia ľudského talentu, nadobúdali rozsiahle a hlboké vedomosti v posvätných disciplínach tak, aby intelektuálne vzdelaní v plnšom chápaní viery a upevnení svetlom Krista učiteľa mohli účinne osvecovať ľudí svojej doby a slúžiť pravde.
    Kán. 348 – § 1. Pre tých, ktorí sú určení pre kňazstvo, štúdiá vo veľkom seminári pri zachovaní kán. 345 majú zahrňovať filozofický a teologický kurz, ktoré sa môžu uskutočniť následne alebo súčasne; štúdiá majú trvať aspoň plných šesť rokov a to tak, aby sa čas určený na filozofické disciplíny rovnal plným dvom rokom, na teologické štúdiá však plným štyrom rokom.
    § 2. Filozoficko-teologický kurz má začať uvedením do Kristovho mystéria a ekonómie spásy a nemá sa skončiť bez poukázania na podstatu poriadku, čiže hierarchie právd katolíckej náuky, vo vzťahu vzájomného spojenia všetkých disciplín medzi sebou a ich vzájomného dopĺňania.
    Kán. 349 – § 1. Filozofické vzdelávanie má byť zamerané na to, aby sa zdokonalila formácia         v humánnych vedách; preto sa so zreteľom na múdrosť, tak starobylú ako aj súčasnú, tak celej ľudskej rodiny ako predovšetkým vlastnej kultúry, má hľadať predovšetkým večne platné filozofické dedičstvo.
    § 2. Historicky a systematicky má byť kurz vedený tak, aby seminaristi mohli bystrým intelektuálnym rozlišovaním ľahšie rozlíšiť pravdu a lož, a mysľou otvorenou hovoriacemu Bohu mohli náležite uskutočňovať teologické bádania a tiež prostredníctvom diskusií                     s vzdelanými ľuďmi tejto doby stávať sa lepšie pripravenými na vykonávanie služby.
    Kán. 350 – § 1. Teologické disciplíny majú byť prednášané vo svetle viery, aby seminaristi hlboko prenikli katolícku náuku opretú o Božie zjavenie a tiež ju vo svojej kultúre vyjadrovali tak, aby bola pokrmom vlastného duchovného života a užitočným nástrojom na účinnejšie vykonávanie služby.
    § 2. Akoby dušou celej teológie musí byť Sväté písmo, ktoré musí prenikať všetky posvätné disciplíny; preto treba, okrem starostlivej exegézy, vykladať hlavné zásady ekonómie spásy, ako aj vážnejšie témy biblickej teológie.
    § 3. Liturgia sa má vyučovať so zreteľom na jej osobitný význam ako nevyhnutný prameň náuky a skutočného kresťanského ducha.
    § 4. Kým sa neuskutoční úplná jednota, ktorú chce Kristus pre svoju Cirkev, ekumenizmus má byť jednou z nevyhnutných oblastí ktorejkoľvek teologickej disciplíny.
    Kán. 351 – Učitelia posvätných náuk, keďže vyučujú s mandátom cirkevnej autority, ňou predkladanú náuku majú verne odovzdávať a vo všetkom majú byť pokorne poslušní stálemu Magistériu a vedeniu Cirkvi.
    Kán. 352 – § 1. Pastoračná formácia má byť prispôsobená podmienkam miesta a času, vlohám seminaristov žijúcich v celibáte ako aj ženatých a potrebám služieb, na ktoré sa pripravujú.
    § 2. Seminaristi majú byť vzdelávaní predovšetkým v katechetickom a homiletickom umení, liturgickom slávení, spravovaní farnosti, evanjelizačnom dialógu s neveriacimi, nekresťanmi alebo menej horlivými veriacimi v Krista, v sociálnom apoštoláte a prostriedkoch spoločenskej komunikácie, nezanedbávajúc pomocné disciplíny, ako sú psychológia a pastoračná sociológia.
    § 3. Hoci sa seminaristi pripravujú na vykonávanie služieb vo vlastnej cirkvi sui iuris, majú byť formovaní v skutočne univerzálnom duchu, ktorým majú byť na celom svete pripravení prísť poslúžiť dušiam; preto majú byť poučení o potrebách celej Cirkvi a najmä                                 o ekumenickom a evanjelizačnom apoštoláte.
    Kán. 353 – Podľa normy partikulárneho práva majú mať cvičenia a prax na upevnenie formácie predovšetkým pastoračnej, ako je sociálna alebo charitatívna služba, katechetické vyučovanie, najmä však pastoračnú prax počas filozoficko-teologickej formácie a diakonskú prax pred presbyterskou vysviackou.
    Kán. 354 – Formácia vlastná diakonom neurčeným pre kňazstvo sa má prispôsobiť vyššie uvedeným normám tak, aby priebeh štúdií trval aspoň tri roky, majúc pred očami tradície vlastnej cirkvi sui iuris o diakonskej službe liturgii, slovu a láske.
    Kán. 355 – Ordinandi majú byť náležite poučení o povinnostiach klerikov a tiež majú byť pripravení k ich veľkodušnému prijatiu a plneniu.
    Kán. 356 – § 1. Rektor seminára má poslať každý rok správu o priebehu formácie seminaristov ich eparchiálnemu biskupovi alebo, ak prípad vyžaduje, vyššiemu predstavenému; o stave seminára však tým, ktorí seminár zriadili.
    § 2. Eparchiálny biskup alebo vyšší predstavení, starajúci sa o formáciu svojich seminaristov, majú často vizitovať seminár, najmä ak ide o tých, ktorí majú byť povýšení do posvätných stupňov.
    Kapitola II
    Zapísanie klerikov do niektorej eparchie
    Kán. 357 – § 1. Každý klerik musí byť zapísaný do niektorej eparchie alebo exarchátu, alebo rehoľného inštitútu, alebo spoločnosti spoločného života na spôsob rehoľníkov, alebo inštitútu, alebo združenia, ktoré obdŕžali právo zapísať klerikov od Apoštolskej stolice, alebo od patriarchu, v hraniciach územia cirkvi, ktorej predsedá, so súhlasom Stálej synody.
    § 2. Čo je stanovené o zapísaní klerikov do niektorej eparchie a o odídení z nej, zachováva svoju platnosť aj pre vyššie uvedené právnické osoby a tiež vo vzťahu k partikulárnemu právu používanému v patriarchálnej cirkvi, ak právom nie je výslovne postarané ináč.
    Kán. 358 – Cez diakonskú vysviacku sa niekto ako klerik zapisuje do eparchie pre službu, ktorej je vysvätený, ak podľa normy partikulárneho práva vlastnej cirkvi sui iuris už do tejto eparchie nie je zapísaný skôr.
    Kán. 359 – Aby klerik už zapísaný do niektorej eparchie mohol platne prestúpiť do inej eparchie, musí od svojho eparchiálneho biskupa obdŕžať ním podpísanú prepúšťaciu listinu            a tak isto prijímaciu listinu, podpísanú eparchiálnym biskupa eparchie, do ktorej si želá byť zapísaný.
    Kán. 360 – § 1. Presídlenie klerika do inej eparchie, pri zachovaní doterajšej príslušnosti, sa môže uskutočniť na vymedzený čas, aj viac ráz obnovený, písomne urobenou dohodou medzi obidvomi eparchiálnymi biskupmi, ktorou sa majú stanoviť práva a povinnosti klerika alebo stránok.
    § 2. Po uplynutí piatich rokov od legitímneho presídlenia klerik sa samým právom zapisuje do hostiteľskej eparchie, ak žiaden z eparchiálnych biskupov počas štyroch mesiacov tejto jeho písomne vyjadrenej vôli písomne neprotirečí.
    Kán. 361 – Klerikovi, zvlášť z dôvodu evanjelizácie univerzálnej Cirkvi, nemá byť odopreté prestúpenie alebo presídlenie do inej eparchie trpiacej veľkým nedostatkom klerikov, len nech je pripravený a tiež súci k prijatiu tamojších povinností, pri nepodcenení skutočných potrieb vlastnej eparchie alebo cirkvi sui iuris.
    Kán. 362 – § 1. Z oprávneného dôvodu klerik môže byť z presídlenia odvolaný vlastným eparchiálnym biskupom alebo byť vrátený eparchiálnym biskupom, hostiteľom, pri zachovávaní uzavretých dohôd a tiež miernosti.
    § 2. Legitímne sa vracajúcemu z presídlenia do vlastnej eparchie majú byť zachované všetky práva, ktoré by mal, ak by v nej vykonával posvätnú službu.
    Kán. 363 – Zapísať klerika do eparchie alebo ho z nej uvoľniť, alebo udeliť klerikovi dovolenie na presídlenie platne nemôžu:
    1˚ administrátor patriarchálnej cirkvi bez súhlasu Stálej synody; patriarchálny exarcha                     a administrátor eparchie bez súhlasu patriarchu;
    2˚ v ostatných prípadoch administrátor eparchie, ak to nie je po roku od vakancie eparchiálnej stolice a so súhlasom kolégia eparchiálnych konzultorov.
    Kán. 364 – Zapísanie klerika do niektorej eparchie zaniká až po platnom zapísaní do druhej eparchie alebo stratou klerického stavu.
    Kán. 365 – § 1. Pre dovolené prestúpenie alebo presídlenie sa vyžadujú oprávnené dôvody, ktorými sú osoh Cirkvi alebo dobro samotného klerika; dovolenie však nemá byť odopreté, ak to nie je z vážnych dôvodov.
    § 2. Ak to partikulárne právo cirkvi sui iuris tak ustanovuje, pre dovolené prestúpenie do eparchie inej cirkvi sui iuris sa tiež vyžaduje, aby eparchiálny biskup, ktorý prepúšťa klerika, obdŕžal súhlas autority, vymedzenej týmto partikulárnym právom.
    Kán. 366 – § 1. Eparchiálny biskup nemá zapísať do svojej eparchie iného klerika, len ak:
    1˚ to vyžaduje nevyhnutnosť alebo úžitok eparchie;
    2˚ sa presvedčí o súcosti klerika na vykonávanie služby, najmä ak klerik prišiel z inej cirkvi sui iuris;
    3˚ mu je z legitímneho dokladu zrejmé o legitímnom prepustení z eparchie a od prepúšťajúceho eparchiálneho biskupa získa vhodné svedectvá o živote a mravoch klerika, ak je to potrebné aj pri zachovaní tajomstva;
    4˚ klerik písomne vyhlási, že sa chce v novej eparchii venovať službe v súlade s normami práva.
    § 2. Eparchiálny biskup má o uskutočnenom zapísaní klerika do svojej eparchie čo najskôr oboznámiť predchádzajúceho eparchiálneho biskupa.
    Kapitola III
    Práva a povinnosti klerikov
    Kán. 367 – Klerici majú prvotnú povinnosť ohlasovať Božie Kráľovstvo všetkým                            a zviditeľňovať Božiu lásku k ľuďom v službe slova a sviatostí, a čo viac, celým životom tak, aby všetci, milujúc sa navzájom a Boha nadovšetko, budovali Kristovo telo, ktorým je Cirkev.
    Kán. 368 – Klerici sa majú z osobitného dôvodu usilovať o dokonalosť, ktorú Kristus prikazoval svojim učeníkom, keďže sa posvätnou vysviackou novým spôsobom zasvätili Bohu, aby sa stali vhodnejšími prostriedkami Krista večného kňaza v službe Božiemu ľudu a súčasne boli príkladnými vzormi stáda.
    Kán. 369 – § 1. Klerici sa majú každý deň oddávať čítaniu a rozjímaniu nad Božím slovom, aby stanúc sa vernými a tiež pozornými poslucháčmi Krista stali sa aj skutočnými služobníkmi ohlasovania; v modlitbe, v liturgických sláveniach a najmä v úcte voči tajomstvu Eucharistie nech sú horliví; každý deň nech si spytujú svedomie a často prijímajú sviatosť pokánia; nech majú v úcte svätú Máriu, vždy Pannu, Božiu Matku a od nej vrúcne prosia o milosť pripodobnenia sa jej Synovi a tiež nech vykonávajú iné cvičenia nábožnosti vlastnej cirkvi sui iuris.
    § 2. Duchovné vedenie majú mať vo veľkej úcte a v čase stanovenom predpismi partikulárneho práva sa majú venovať duchovným cvičeniam.
    Kán. 370 – Klerici majú zvláštny záväzok preukazovať úctu a poslušnosť rímskemu veľkňazovi, patriarchovi a eparchiálnemu biskupovi.
    Kán. 371 – § 1. Klerici majú právo obdŕžať od vlastného eparchiálneho biskupa, pri zohľadnení požiadaviek práva, nejaký úrad, službu alebo úlohu pre službu v Cirkvi.
    § 2. Klerici majú povinnosť prijať a verne plniť každý úrad, službu či úlohu, ktoré im zverila kompetentná autorita, kedykoľvek to podľa úsudku tejto autority vyžaduje potreba Cirkvi.
    § 3. Aby však mohli vykonávať nejaké civilné povolanie, musia mať dovolenie vlastného hierarchu.
    Kán. 372 – § 1. Po ukončení štúdií posvätných vied, ktoré sa vyžadujú pre posvätné stupne, klerici nesmú zaostávať v ich prehlbovaní podľa požiadaviek súčasnosti, prostredníctvom formačných kurzov, schválených vlastným hierarchom.
    § 2. Majú sa tiež zúčastňovať stretnutí, ktoré hierarcha uzná za potrebné pre rozvoj posvätnej náuky a pastoračných metód.
    § 3. Nemajú tiež zanedbávať osvojenie si svetských vied, ktoré majú ovládať vzdelaní ľudia, osobitne tých, ktoré súvisia s posvätnými vedami.
    Kán. 373 – Celibát klerikov zvolený pre nebeské kráľovstvo a tak primeraný kňazstvu má byť všade tak vysoko cenený, ako prikazuje tradícia univerzálnej Cirkvi; tak isto treba mať v úcte stav klerikov zviazaných manželstvom, posvätený praxou prvotnej cirkvi a cirkví východných.
    Kán. 374 – Klerici žijúci v celibáte a v manželstve musia žiariť ozdobou čistoty; partikulárne právo má pre dosiahnutie tohto cieľa určiť náležité prostriedky.
    Kán. 375 – Vo vedení rodinného života a tiež výchove detí ženatí klerici majú dávať žiarivý príklad ostatným veriacim v Krista.
    Kán. 376 – Vždy, keď je to možné, sa má podporovať spoločný chvályhodný život klerikov žijúcich v celibáte, aby si navzájom pomáhali v pestovaní duchovného a intelektuálneho života, a mohli účinnejšie spolupracovať v službe.
    Kán. 377 – Všetci klerici musia sláviť Božské chvály podľa partikulárneho práva vlastnej cirkvi sui iuris.
    Kán. 378 – Klerici majú často sláviť Božskú liturgiu podľa noriem partikulárneho práva, najmä počas nedieľ  a prikázaných sviatkov; ba vrelo sa odporúča slávenie každodenné.
    Kán. 379 – Klerici, spojení so spolubratmi ktorejkoľvek cirkvi sui iuris putom lásky, sa všetci majú usilovať o jedno, o budovanie Kristovho tela, a preto, v akomkoľvek postavení, hoci vykonávajú rozličné úrady, majú medzi sebou spolupracovať a navzájom si pomáhať.
    Kán. 380 – Všetci klerici majú podporovať povolania k posvätnej službe a k životu                         v inštitútoch zasväteného života nielen kázaním, katechézou alebo inými vhodnými prostriedkami, ale predovšetkým svedectvom života a služby.
    Kán. 381 – § 1. Zapálení apoštolskou horlivosťou klerici majú byť všetkým príkladom                         v dobročinnosti a pohostinnosti, najmä voči chorým, zarmúteným, prenasledovaným, vyhnancom a utečencom.
    § 2. Klerici majú povinnosť, ak nie sú zdržiavaní oprávnenou prekážkou, poskytovať pomoc               z duchovných dobier Cirkvi, najmä Božieho slova a sviatostí veriacim v Krista, ktorí o to vhodne žiadajú, sú náležite disponovaní a právom nemajú zakázané sviatosti prijímať.
    § 3. Klerici majú uznávať dôstojnosť a tiež vlastný podiel laikov na poslaní Cirkvi, najmä mnohoraké charizmy laikov, ich kompetentnosť a skúsenosť, keď ich využívajú pre dobro Cirkvi, spôsobmi predvídanými právom.
    Kán. 382 – Klerici sa majú zdržiavať všetkého, čo podľa presnejšie vymedzených noriem partikulárneho práva neprislúcha ich stavu a tiež sa majú vyhýbať tomu, čo mu je cudzie.
    Kán. 383 – Hoci klerici majú rovnaké politické a občianske práva ako ostatní občania, predsa:
    1˚ majú zakázané prijať verejné úrady, ktoré so sebou prinášajú účasť na vykonávaní verejnej moci;
    2˚ keďže vojenská služba nezodpovedá klerickému stavu, nemajú ju prijímať dobrovoľne, bez dovolenia hierarchu;
    3˚ majú využívať výnimky od vykonávania verejných úloh a úradov, cudzích klerickému stavu a tiež vojenskej služby, ktoré v ich prospech poskytujú občianske zákony alebo dohody             a zvyky.
    Kán. 384 – § 1. Ako služobníci zmierenia všetkých v Kristovej láske sa klerici majú starať               o podporovanie pokoja, jednoty a svornosti medzi ľuďmi, založenými na spravodlivosti.
    § 2. Nemajú mať aktívnu účasť v politických stranách a tiež v riadení odborových združení, ak to podľa úsudku eparchiálneho biskupa alebo ustanovenia partikulárneho práva patriarchu, alebo inej autority, nevyžaduje obrana práv Cirkvi, alebo napomáhanie spoločného dobra.
    Kán. 385 – § 1. Naplnení duchom Kristovej chudoby sa klerici majú jednoduchosťou života snažiť byť pred svetom svedkami nebeských dobier a časné majetky používať s pravým duchovným rozlišovaním; avšak dobrá, ktoré si nadobudnú z dôvodu vykonávania cirkevného úradu, služby alebo úlohy, po zabezpečení svojho primeraného materiálneho zabezpečenia                 a plnenia povinností vlastného stavu, majú venovať a použiť na diela apoštolátu alebo lásky.
    § 2. Klerici majú zakázané osobne alebo cez iných podnikať alebo obchodovať, či už na osoh vlastný alebo iných, bez dovolenia autority vymedzenej partikulárnym právom vlastnej cirkvi sui iuris, alebo Apoštolskej stolice.
    § 3. Klerik má zakázané ručiť, a to aj vlastnými majetkami, bez konzultácie s vlastným eparchiálnym biskupom alebo ak prípad vyžaduje, vyšším predstaveným.
    Kán. 386 – § 1. Klerici, hoci nemajú úrad spojený s rezidovaním, predsa sa bez aspoň predpokladaného dovolenia vlastného miestneho hierarchu nemajú vzďaľovať zo svojej eparchie na dlhší čas, ktorý má byť stanovený partikulárnym právom.
    § 2. Klerik, ktorý sa zdržiava mimo vlastnej eparchie, v tom, čo sa týka povinností stavu tohto klerika, podlieha miestnemu eparchiálnemu biskupovi; ak sa tam má zdržať dlhší čas, bezodkladne má o tom oboznámiť miestneho hierarchu.
    Kán. 387 – Čo sa týka oblečenia klerikov, má sa zachovávať partikulárne právo.
    Kán. 388 – Klerici nemôžu užívať práva a insígnie, ktoré sú pripojené k im udeleným hodnostiam mimo miest, na ktorých svoju moc vykonáva autorita, ktorá hodnosť udelila alebo s udelením tej istej hodnosti bez námietok písomne súhlasila, alebo ak nesprevádzajú autoritu, ktorá hodnosť udelila, alebo ju nereprezentujú, alebo ak nedostali súhlas miestneho hierarchu.
    Kán. 389 – Klerici sa majú snažiť vyhýbať akýmkoľvek sporom; ak by však medzi nimi nejaký spor povstal, má sa odovzdať cirkevnému fóru, tak isto, ak je to možné, treba postupovať, ak ide o spory medzi klerikmi a inými veriacimi v Krista.
    Kán. 390 – § 1. Klerici majú právo na primerané zabezpečenie a preto na spravodlivý podiel na mzde, vzhľadom k vykonávaniu im zvereného úradu alebo úlohy, ktorá ak ide o ženatých klerikov, musí vystačiť aj pre zabezpečenie ich rodiny, ak už nebolo dostatočne postarané ináč.
    § 2. Tak isto majú právo, aby im aj ich rodine, ak sú ženatí, bolo zabezpečené zodpovedajúce poistenie i sociálne zabezpečenie a lekárska starostlivosť; aby toto právo mohlo byť efektívne, klerici majú povinnosť, podľa normy partikulárneho práva, prispievať do inštitúcie, o ktorej hovorí kán. 1021 § 2.
    Kán. 391 – Klerici majú právo podľa kán. 578, § 3 združovať sa s inými na dosiahnutie cieľov, primeraných klerickému stavu; právo posúdiť primeranosť týchto cieľov však prislúcha eparchiálnemu biskupovi.
    Kán. 392 – Klerici majú každý rok právo na náležitý čas dovolenky, ktorý má byť určený partikulárnym právom.
    Kán. 393 – Pre klerikov akéhokoľvek postavenia má byť záležitosťou srdca starosť o všetky cirkvi a preto majú byť pripravení k plneniu služby kdekoľvek súri nevyhnutnosť, a osobitne, so súhlasom alebo na výzvu svojho eparchiálneho biskupa, alebo prestaveného, k vykonávaniu svojej služby na misiách, alebo v krajinách, ktoré trpia nedostatkom klerikov.
    Kapitola IV
    Strata klerického stavu
    Kán. 394 – Posvätná vysviacka raz platne prijatá sa nikdy nestáva neplatnou; klerik však stráca klerický stav:
    1˚ rozsudkom súdu alebo administratívnym dekrétom, ktorým sa vyhlasuje neplatnosť posvätnej vysviacky;
    2˚ legitímne uloženým trestom prepustenia;
    3˚ reskriptom Apoštolskej stolice alebo patriarchu, podľa normy kán. 397; takýto reskript však patriarcha nemôže udeliť a Apoštolská stolica neudeľuje diakonom bez vážnych, presbyterom však len bez veľmi vážnych dôvodov.
    Kán. 395 – Klerik, ktorý podľa normy práva stráca klerický stav, stráca ním práva vlastné klerickému stavu a ani ho viac neviažu nijaké záväzky klerického stavu, pri zachovaní predpisu kán. 396; má zakázané vykonávať moc posvätného stupňa, pri neporušení predpisu kán. 725 a 735, § 2; samým právom je pozbavený všetkých úradov, služieb, úloh a akejkoľvek delegovanej moci.
    Kán. 396 – Okrem prípadov, v ktorých bola vyhlásená neplatnosť posvätnej vysviacky, strata klerického stavu neprináša so sebou dišpenz od záväzku celibátu, ktorý môže dať jedine rímsky veľkňaz.
    Kán. 397 – Patriarcha, so súhlasom Synody biskupov patriarchálnej cirkvi, alebo ak súri nebezpečenstvo, Stálej synody, môže udeliť stratu klerického stavu klerikom, majúcim                   v hraniciach územia vlastnej patriarchálnej cirkvi trvalé alebo prechodné bydlisko, ktorí nie sú viazaní povinnosťou celibátu, alebo ak sú viazaní, od tejto povinnosti nežiadajú dišpenz;                      v ostatných prípadoch sa vec má odovzdať Apoštolskej stolici.
    Kán. 398 – Kto stratil klerický stav reskriptom Apoštolskej stolice, medzi klerikov môže byť znova pripustený len Apoštolskou stolicou; kto však bol z klerického stavu uvoľnený patriarchom, patriarchom môže byť tiež znova prijatý medzi klerikov.
    TITUL XI
    LAICI
    Kán. 399 – Pod menom laikov sa v tomto kódexe rozumejú veriaci v Krista, ktorým je vlastný    a osobitý svetský stav a ktorí sa životom vo svete, avšak neustanovení v posvätnom stupni, ani nezapísaní do rehoľného stavu, podieľajú na poslaní Cirkvi.
    Kán. 400 – Laici okrem tých práv a záväzkov, ktoré sú spoločné všetkým veriacim v Krista,            a tých, ktoré sa stanovujú v iných kánonoch, majú práva a majú záväzky, ktoré sa uvádzajú             v kánonoch tohto titulu.
    Kán. 401 – Predovšetkým laikom, na základe ich povolania, náleží spravovať časné veci a ich usporiadaním podľa Božích zámerov hľadať Božie Kráľovstvo a tak v súkromnom, rodinnom   a politicko-spoločenskom živote byť svedkami Krista a ukazovať ho iným, bojovať za spravodlivé zákony v spoločnosti a tiež planúc vierou, nádejou a láskou stavať sa kvasom posvätenia sveta.
    Kán. 402 – Laici majú právo, aby sa im vo veciach pozemskej obce priznala sloboda, ktorá prislúcha všetkým občanom; avšak pri užívaní tejto slobody sa majú starať, aby ich aktivity boli preniknuté evanjeliovým duchom a aby pozorne sledovali náuku predkladanú Magistériom Cirkvi, pričom sa majú chrániť, aby v názorových otázkach vlastnú mienku nepredkladali ako náuku Cirkvi.
    Kán. 403 – § 1. Pri zachovaní práva a povinnosti všade zachovávať vlastný obrad laici majú právo aktívne sa zúčastňovať liturgických slávení ktorejkoľvek cirkvi sui iuris, podľa predpisov liturgických kníh.
    § 2. Ak to vyžadujú potreby Cirkvi alebo skutočný osoh a chýbajú posvätní služobníci, môžu byť podľa normy práva laikom zverené niektoré funkcie posvätných služobníkov.
    Kán. 404 – § 1. Laici majú už od detstva právo a povinnosť osvojiť si okrem katechetickej formácie, primerane individuálnemu nadaniu a postaveniu, poznanie náuky zjavenej Kristom           a odovzdanej Magistériom Cirkvi, nielen aby podľa nej mohli žiť, ale aj aby ju mohli sami ohlasovať a tiež, ak je potrebné, obhajovať.
    § 2. Majú aj právo osvojiť si plnšie vzdelanie v posvätných vedách, ktoré sa prednášajú na cirkevných univerzitách alebo fakultách, alebo inštitútoch náboženských vied, tým, že tam navštevujú prednášky a dosahujú akademické stupne.
    § 3. Takisto pri zachovávaní predpisov stanovených vzhľadom na vyžadovanú súcosť sú spôsobilí, aby od legitímnej cirkevnej autority dostali mandát na vyučovanie posvätných vied.
    Kán. 405 – Liturgické, teologické, duchovné a disciplinárne dedičstvo majú starostlivo študovať aj laici, avšak tak, aby sa napomáhala vzájomná ochota a úcta a tiež jednotná činnosť medzi laikmi rozličných cirkví sui iuris, aby rozmanitosť obradov neškodila spoločnému dobru spoločnosti, v ktorej žijú, ale skôr každodenne k tomuto dobru viac viedla.
    Kán. 406 – Laici pamätajúc na povinnosť, o ktorej hovorí kán. 14, majú vedieť, že táto sa stáva naliehavejšia v tých okolnostiach, v ktorých ľudia len vďaka im môžu vypočuť evanjelium              a poznať Krista.
    Kán. 407 – Laici, ktorí žijú v manželskom stave, majú podľa vlastného povolania osobitnú povinnosť budovať Boží ľud manželstvom a rodinou.
    Kán. 408 – § 1. Laici, ktorí sa vyznačujú náležitou učenosťou, skúsenosťou a bezúhonnosťou, môžu byť vypočutí cirkevnými autoritami ako znalci alebo poradcovia, či už ako jednotlivci, alebo ako členovia rozličných rád a zhromaždení, ako sú farské, eparchiálne, patriarchálne.
    § 2. Okrem týchto cirkevných úloh, ku ktorým sú laici pripustení spoločným právom, môžu byť prijatí kompetentnou autoritou aj na iné úlohy, s výnimkou tých, ktoré vyžadujú posvätné svätenia, alebo ktoré sú partikulárnym právom vlastnej cirkvi sui iuris laikom výslovne zakázané.
    § 3. Ohľadom plnenia cirkevnej úlohy laici plne podliehajú cirkevnej autorite.
    Kán. 409 – § 1. Laici, ktorí sa natrvalo alebo na čas oddávajú zvláštnej službe Cirkvi, majú záväzok nadobudnúť si primeranú formáciu, vyžadovanú na náležité plnenie svojej úlohy                 a túto úlohu plniť svedomite, horlivo a usilovne.
    § 2. Majú právo na slušnú mzdu, primeranú svojmu postaveniu, ktorou sa môžu aj pri zachovaní predpisov občianskeho práva slušne postarať o potreby vlastné a svojej rodiny; takisto majú právo, aby spolu so svojimi rodinami mali náležite zaistenú sociálnu starostlivosť aj sociálne zabezpečenie a zdravotnú pomoc.
    TITUL XII
    MNÍSI  A  OSTATNÍ  REHOĽNÍCI  A  ČLENOVIA  OSTATNÝCH INŠTITÚTOV ZASVäTENÉHO ŽIVOTA
    Kapitola I
    Mnísi a ostatní rehoľníci
    Art. I – Všeobecné kánony
    Kán. 410 – Rehoľný stav je stály spôsob života v niektorom inštitúte schválenom Cirkvou,           v ktorom sa veriaci v Krista, pôsobením Svätého Ducha, užšie nasledujúc Krista, učiteľa a vzor svätosti, zasväcujú z nového a osobitného titulu verejnými sľubmi poslušnosti, čistoty                      a chudoby, pod legitímnym predstaveným, podľa noriem štatútov, zriekajú sa sveta a úplne sa zasväcujú dosahovaniu dokonalej lásky v službe Božieho kráľovstva, pre budovanie Cirkvi                 a vykúpenie sveta, ako znaky zvestujúce nebeskú slávu.
    Kán. 411 – Rehoľný stav má byť všetkými podporovaný a napomáhaný.
    I˚  Závislosť rehoľníkov od eparchiálneho biskupa,
    od patriarchu, od Apoštolskej stolice
    Kán. 412 – § 1. Všetci rehoľníci podliehajú rímskemu veľkňazovi ako svojmu najvyššiemu predstavenému, ktorého sú povinní poslúchať aj mocou sľubu poslušnosti.
    § 2. Aby sa čo najlepšie zabezpečilo dobro inštitútov a potreby apoštolátu, rímsky veľkňaz môže na základe svojho primátu nad celou Cirkvou, so zreteľom na spoločný osoh, vyňať inštitúty zasväteného života spod riadenia eparchiálneho biskupa a podriadiť ich sebe samému alebo inej cirkevnej autorite.
    Kán. 413 – Čo sa týka vnútorného riadenia a rehoľnej disciplíny, ak právom nie je nariadené ináč, rehoľné inštitúty pápežského práva bezprostredne a výlučne podliehajú Apoštolskej stolici; ak však sú práva patriarchálneho alebo eparchiálneho, bezprostredne podliehajú patriarchovi alebo eparchiálnemu biskupovi, pri zachovaní kán. 418, § 2.
    Kán. 414 – § 1. Čo sa týka monastierov a kongregácií eparchiálneho práva, eparchiálnemu biskupovi prislúcha:
    1˚ schvaľovanie typikov monastierov a štatútov kongregácií a v nich podľa normy práva zavádzaných zmien, pri zachovaní toho, čo bolo schválené vyššou autoritou;
    2˚ z prípadu na prípad a jednorázovo udeľovať dišpenzy od týchto typikov alebo štatútov, ak presahujú moc rehoľných predstavených a sú nimi legitímne žiadané;
    3˚ na svojom území vizitovať monastiere, aj závislé, tak isto jednotlivé domy kongregácií, vždy keď tam vykonáva kánonickú vizitáciu, alebo vždy, keď to podľa jeho úsudku vyžadujú skutočne osobitné dôvody.
    § 2. Tieto práva patriarchovi prislúchajú vo vzťahu k rádom a kongregáciám patriarchálneho práva, ktoré v hraniciach územia cirkvi, ktorej predsedá, majú hlavný dom; ináč tie isté práva ohľadom všetkých rádov a tiež ohľadom monastierov a kongregácií, ktoré nie sú eparchiálneho práva, prislúchajú jedine Apoštolskej stolici.
    § 3. Ak sa kongregácia eparchiálneho práva rozširuje do inej eparchie, v jej štatútoch nemožno nič platne zmeniť bez súhlasu eparchiálneho biskupa eparchie, v ktorej sa nachádza hlavný dom, po porade s eparchiálnymi biskupmi eparchií, v ktorých sa nachádzajú ostatné domy.
    Kán. 415 – § 1. Všetci rehoľníci podliehajú moci miestneho hierarchu v tom, čo sa vzťahuje na verejné slávenie božského kultu, na ohlasovanie Božieho slova odovzdávaného ľudu, na náboženskú a mravnú výchovu veriacich v Krista, najmä detí, na katechetickú a liturgickú formáciu, na dôstojnosť klerického stavu a tiež na rozličné diela týkajúce sa apoštolátu.
    § 2. Eparchiálny biskup má právo a povinnosť vizitovať jednotlivé monastiere a tiež domy rádov a kongregácií nachádzajúce sa na jeho území v týchto záležitostiach vždy, keď tam vykonáva kánonickú vizitáciu, alebo vždy, keď to podľa jeho úsudku vyžadujú vážne dôvody.
    § 3. Eparchiálny biskup môže len so súhlasom kompetentných predstavených zveriť rehoľníkom diela apoštolátu alebo úlohy vlastné eparchii, pri zachovaní spoločného práva               a rehoľnej disciplíny, vlastnej povahy a tiež osobitného cieľa inštitútov.
    § 4. Rehoľníci, ktorí spáchali delikt mimo domu a po napomenutí miestnym hierarchom neboli potrestaní vlastným predstaveným, môžu byť potrestaní týmto hierarchom, hoci legitímne            z domu vyšli a vrátili sa do neho.
    Kán. 416 – Patriarchovia a miestni hierarchovia majú mať na starosti, aby sa v stanovených termínoch a vždy, keď sa to zdá užitočné, uskutočňovali stretnutia s rehoľnými predstavenými, aby v dielach apoštolátu, ktoré sú vykonávané rehoľníkmi, po vzájomnej porade postupovali svorne.
    Kán. 417 – Ak do domov inštitútov patriarchálneho alebo pápežského práva, alebo ich chrámov vnikli zlozvyky a predstavený po napomenutí miestnym hierarchom tomu z nedbalosti nezabránil, miestny hierarcha je povinný ihneď odovzdať záležitosť autorite, ktorej tento inštitút bezprostredne podlieha.
    2˚ Predstavení a členovia rehoľných inštitútov
    Kán. 418 – § 1. Vyššími predstavenými sú: predstavení mníšskej konfederácie, predstavení monastiera sui iuris, generálni predstavení rádu alebo kongregácie, provinciálni predstavení, ich vikári a ostatní, ktorí majú moc podobnú moci provinciálnych predstavených a takisto tí, ktorí ak uvedení chýbajú, dočasne legitímne zastupujú ich úrad.
    §2. Miestnemu hierarchovi, ani patriarchovi nepatrí titul predstaveného mníchov a iných rehoľných osôb, pri zachovaní kánonov, ktoré patriarchovi alebo miestnemu hierarchovi nad nimi udeľujú moc.
    Kán. 419 – § 1. Predstavení mníšskej konfederácie, predstavení nekonfederovaného monastiera sui iuris a generálni predstavení rádu alebo kongregácie musia aspoň každý piaty rok poslať správu o stave inštitútov, ktorým sú predstavení, autorite ktorej sú bezprostredne podriadení, podľa formulára stanoveného tou istou autoritou.
    § 2. Predstavení inštitútov eparchiálneho alebo patriarchálneho práva majú poslať exemplár správy aj Apoštolskej stolici.
    Kaň. 420 – § 1. Vyšší predstavení, ktorých na úlohu vizitátora určujú typik monastiera alebo štatúty rádu alebo kongregácie, v nimi vymedzených časoch majú vizitovať všetky im podliehajúce domy osobne alebo ak sú legitímne hatení cez iných.
    § 2. Členovia majú k vizitátorovi pristupovať s dôverou, keď sa ich legitímne pýta, majú mu odpovedať v láske podľa pravdy; nikomu však nie je dovolené akýmkoľvek spôsobom členov od tejto povinnosti odrádzať alebo cieľ vizitácie sťažovať ináč.
    § 3. Ak vyšší predstavený, ktorému vizitácia prislúcha podľa práva, nevykonal vizitáciu do piatich rokov a vizitáciu zanedbal i po napomenutí miestnym hierarchom, všetky rehoľné domy musí vizitovať miestny hierarcha.
    Kán. 421 – Predstavení majú vážnu povinnosť starostlivosti o to, aby im zverení členovia viedli život podľa požiadaviek typikov alebo vlastných štatútov; pri dosahovaní cieľa rehoľného stavu nech predstavení pomáhajú členom príkladom a povzbudzovaním, nech im primerane pomáhajú v ich osobným potrebách, o chorých nech sa starajú a navštevujú ich, nespokojných nech karhajú, malodušných potešujú a nech sú voči všetkým trpezliví.
    Kán. 422 – § 1. Predstavení majú mať stálu radu, ustanovenú podľa normy typikov alebo štatútov, ktorej pomoc majú využívať vo vykonávaní svojho úradu; v prípadoch predpísaných právom sú povinní žiadať jej súhlas alebo radu podľa normy kán. 934.
    § 2. Partikulárnym právom sa má stanoviť, či rada musí byť v domoch, v ktorých žije menej ako šesť členov.
    Kán. 423 – Monastier, mníšska konfederácia, rád a kongregácia, ale tiež ich provincie a domy, legitímne zriadené, sú samým právom právnické osoby; avšak typiky alebo štatúty môžu vylúčiť alebo obmedziť ich schopnosť časné majetky nadobúdať, vlastniť, spravovať                         a scudzovať.
    Kán. 424 – V typiku alebo štatútoch náleží ustanoviť normy o užívaní a správe majetkov pre podporu, vyjadrenie a ochranu vlastnej chudoby.
    Kán. 425 – Časné dobrá rehoľných inštitútov sa majú riadiť kán. 1007 – 1054, ak spoločným právom nie je nariadené alebo z povahy veci nie je zrejmé iné.
    Kán. 426 – Všetci a jednotliví rehoľníci, tak predstavení ako podriadení, musia nielen verne           a neporušene zachovávať sľuby, ktoré zložili, ale tiež viesť život podľa predpisov typika alebo štatútov s verným zachovávaním odkazu zakladateľa a tak smerovať k dokonalosti svojho stavu.
    Kán. 427 – Všetci a jednotliví rehoľníci sú viazaní povinnosťami, ktoré sú spoločným právom predpísané klerikom, ak právom nie je nariadené alebo z povahy veci nie je zrejmé iné.
    Kán. 428 – Člen rehoľného inštitútu s doživotnými sľubmi sa ako klerik zapisuje do rehoľného inštitútu diakonskou vysviackou alebo v prípade klerika už zapísaného do niektorej eparchie,  doživotnou profesiou.
    Kán. 429 – Listy rehoľníkov odosielané ich predstaveným a tiež miestnemu hierarchovi, patriarchovi, legátovi rímskeho veľkňaza a Apoštolskej stolici a takisto listy, ktoré sami od nich dostanú, nepodliehajú žiadnej kontrole.
    Kán. 430 – Udeľovať rehoľníkom čisto čestné tituly, hodnosti alebo úrady nie je dovolené, ak nie je typikom alebo štatútmi dovolený titul spojený s úradom vyššieho predstaveného, ktorý už rehoľníci vykonávali.
    Kán. 431 – § 1. Bez písomného súhlasu vlastného vyššieho predstaveného rehoľník nemôže byť už od prvej profesie povýšený na hodnosť alebo úrad mimo vlastného inštitútu s výnimkou tých, ktoré sa udeľujú voľbou vykonanou Synodou biskupov patriarchálnej cirkvi a pri zachovaní kán. 89, § 2; po splnení úlohy sa musí vrátiť do monastiera, rádu alebo kongregácie.
    § 2. Rehoľník, ktorý sa stane patriarchom, biskupom alebo exarchom:
    1˚ naďalej zostáva viazaný sľubmi a ostatnými povinnosťami svojej profesie, s výnimkou toho, čo podľa jeho rozumného úsudku nemôže byť spojené s jeho hodnosťou; je pozbavený aktívneho a pasívneho hlasu vo vlastnom monastieri, ráde alebo kongregácii; je vyňatý spod moci predstavených a mocou sľubu poslušnosti ostáva podriadený jedine rímskemu veľkňazovi;
    2˚ avšak ten, kto sa po splnení úlohy vracia do monastiera, rádu alebo kongregácie, pri zachovaní napokon kán. 62 a 211 môže mať aktívny a pasívny hlas, ak to typik alebo štatúty dovoľujú.
    § 3. Rehoľník, ktorý sa stane patriarchom, biskupom alebo exarchom:
    1˚ ak profesiou stratil vlastníctvo majetkov, má právo na užívanie, výnos a správu majetkov, ktoré mu pripadajú; avšak patriarcha, eparchiálny biskup, exarcha vlastníctvo nadobúdajú pre patriarchálnu cirkev, eparchiu, exarchát; ostatní pre monastier alebo rád;
    2˚ ak profesiou nestratil vlastníctvo majetkov, opäť nadobúda užívanie, výnos a správu majetkov, ktoré vlastnil; tie, ktoré mu pripadnú neskôr, nadobúda plne pre seba;
    3˚ v obidvoch prípadoch však s majetkami, ktoré mu pripadnú nie z hľadiska jeho osoby, musí naložiť podľa vôle darcov.
    Kán. 432 – Závislý monastier, dom alebo provincia rehoľného inštitútu ktorejkoľvek cirkvi sui iuris, aj latinskej Cirkvi, ktoré sa so súhlasom Apoštolskej stolice zapisujú do inej cirkvi sui iuris, musia zachovávať právo tejto cirkvi, pri neporušení predpisov typika alebo štatútov, ktoré sa vzťahujú na vnútorné riadenie tohto inštitútu a privilégií udelených Apoštolskou stolicou.
    Art. II  – Monastiere
    Kán. 433 – § 1. Monastierom sa nazýva rehoľný dom, v ktorom členovia smerujú                             k evanjeliovej dokonalosti zachovávaním regúl a tradícií mníšskeho života.
    § 2. Monastier sui iuris je ten, ktorý je nezávislý od iného monastiera a riadi sa vlastným typikom, schváleným kompetentnou autoritou.
    Kán. 434 – Monastier je pápežského práva, ak bol zriadený Apoštolskou stolicou alebo jej dekrétom za taký uznaný; patriarchálneho práva, ak je stauropegijský; eparchiálneho práva, ak bol zriadený biskupom a neobdŕžal uznávací dekrét Apoštolskej stolice.
    1˚ Zriaďovanie a rušenie monastierov
    Kán. 435 – § 1. Eparchiálnemu biskupovi náleží zriaďovanie monastieru sui iuris v hraniciach územia patriarchálnej cirkvi, po porade s patriarchom, v ostatných prípadoch po porade                                    s Apoštolskou stolicou.
    § 2. Patriarchovi je rezervované zriadenie stauropegijského monastiera.
    Kán. 436 – § 1. Ktorýkoľvek monastier sui iuris môže mať závislé monastiere, z ktorých niektoré sú filiálne, ak zo samého zriaďovacieho aktu alebo z dekrétu, vyneseného podľa typika, môžu smerovať k uznaniu za monastier sui iuris, iné sú však pomocné.
    § 2. Pre platné zriadenie závislého monastiera sa vyžaduje písomný súhlas autority, ktorej monastier sui iuris podlieha a eparchiálneho biskupa miesta, kde tento monastier má byť zriadený.
    Kán. 437 – § 1. Dovolenie na zriadenie monastiera, aj závislého, prináša so sebou právo vlastniť chrám a vykonávať posvätné služby a takisto vykonávať nábožné diela, ktoré sú podľa normy typika monastieru vlastné, pri neporušení legitímne pripojených doložiek.
    § 2. Aby sa vybudovala a otvorila škola, hospic alebo podobná budova, oddelená od monastiera, pre každý monastier sa vyžaduje písomný súhlas eparchiálneho biskupa.
    § 3. Aby bol monastier využívaný pre iné potreby, vyžaduje sa to isté ako pri jeho zriadení, ak nejde o zmenu, ktorá sa vzťahuje len na vnútorné riadenie a rehoľnú disciplínu.
    Kán. 438 – § 1. Patriarcha môže z vážneho dôvodu zrušiť v hraniciach územia cirkvi, ktorej predsedá monastier sui iuris alebo filiálny eparchiálneho práva alebo stauropegijský, so súhlasom Stálej synody a na žiadosť alebo po porade s eparchiálnym biskupom, ak je monastier eparchiálneho práva a po porade s predstaveným monastiera a predsedom konfederácie, ak je monastier konfederovaný, s možnosťou rekurzu s pozastavujúcim účinkom k rímskemu veľkňazovi.
    § 2. Ostatné monastiere sui iuris alebo filiálne môže zrušiť len Apoštolská stolica.
    § 3. Pomocný monastier môže byť zrušený dekrétom predstaveného monastiera, od ktorého závisí, podľa normy typika a so súhlasom eparchiálneho biskupa.
    § 4. Majetok zrušeného monastiera sui iuris prechádza na konfederáciu, ak bol konfederovaný; ináč na eparchiu alebo ak bol stauropegijský, na patriarchálnu cirkev; avšak majetky zrušeného závislého monastiera pripadajú monastieru sui iuris; rozhodnúť o majetkoch zrušeného monastiera pápežského práva je však rezervované Apoštolskej stolici, v každom prípade pri neporušení vôle darcov.
    Kán. 439 – § 1. Viacero monastierov sui iuris podliehajúcich eparchiálnemu biskupovi tej istej eparchie môže vytvoriť konfederáciu, po písomnom súhlase eparchiálneho biskupa, ktorému náleží aj schválenie štatútov konfederácie.
    § 2. Konfederácia viacerých monastierov sui iuris rozličných eparchií, alebo stauropegijských, nachádzajúcich sa v hraniciach územia patriarchálnej cirkvi, môže byť vytvorená po porade           s eparchiálnymi biskupmi, ktorých sa to týka a so súhlasom patriarchu, ktorému je tiež rezervované schválenie štatútov konfederácie.
    § 3. V ostatných prípadoch o vytvorení konfederácie rozhoduje Apoštolská stolica.
    Kán. 440 – § 1. Pričlenenie nekonfederovaného monastiera sui iuris a odčlenenie konfederovaného od konfederácie je rezervované autorite, o ktorej sa hovorí v kán. 439.
    § 2. Avšak konfederácia v hraniciach územia patriarchálnej cirkvi môže byť zrušená len patriarchom, so súhlasom Synody biskupov patriarchálnej cirkvi, po porade s eparchiálnymi biskupmi, ktorých sa to týka a predsedom konfederácie, pri neporušení rekurzu                               s pozastavujúcim účinkom k rímskemu veľkňazovi; zrušenie ostatných konfederácií je rezervované Apoštolskej stolici.
    § 3. Rozhodnúť o majetkoch niektorej zrušenej konfederácie je rezervované autorite, ktorá konfederáciu zrušila, pri neporušení vôle darcov; patriarcha v tomto prípade potrebuje súhlas Stálej synody.
    2˚ Predstavení monastierov, synaxy a ekonómovia
    Kán. 441 – § 1. Predstavení a synaxy majú v monastieroch takú moc, akú určuje univerzálne právo a typik.
    § 2. Predstavení v monastieroch sui iuris majú moc riadenia vždy, keď sa im právom alebo autoritou, ktorej sú podriadení, výslovne udeľuje, pri zachovaní kán. 979.
    § 3. Moc predstaveného mníšskej konfederácie okrem toho, čo vymedzilo spoločné právo, má byť vymedzená v štatútoch tejto konfederácie.
    Kán. 442 – Pri zachovaní typika monastiera sui iuris, ktorý k spôsobilosti na prijatie úradu predstaveného monastiera sui iuris má vyššie požiadavky, sa vyžaduje, aby zložil doživotnú profesiu, bol profesom aspoň desať rokov a dovŕšil štyridsať rokov.
    Kán. 443 – § 1. Predstavený monastiera sui iuris má byť zvolený na synaxe zídenej podľa noriem typika a pri zachovávaní kán. 947-960, pri neporušení práva eparchiálneho biskupa, osobne alebo cez iného, predsedať volebnej synaxe.
    § 2. Avšak voľbe predstaveného konfederovaného monastiera sui iuris volebnej synaxe predsedá osobne alebo cez iného predstavený tejto konfederácie.
    Kán. 444 – § 1. Úrad predstaveného monastiera sui iuris sa zveruje na nevymedzený čas, ak typik nevyžaduje iné.
    § 2. Ak typik nestanovuje ináč, predstavení závislých monastierov sa ustanovujú predstaveným monastiera sui iuris so súhlasom jeho rady na čas vymedzený samotným typikom, ak je monastier filiálny, po porade však s touto radou, ak je pomocný.
    § 3. Predstavení však, ktorí dovŕšili sedemdesiaty piaty rok života, alebo ktorí sa pre chorobu alebo z iného vážneho dôvodu stali menej spôsobilí vykonávať svoj úrad, majú predložiť zrieknutie sa úradu synaxe, ktorá ho má prijať.
    Kán. 445 – Členovia volebnej synaxy sa majú snažiť zvoliť takých, ktorých pred Pánom uznajú za naozaj hodných a schopných úradu predstaveného, zdržujúc sa akéhokoľvek zneužitia                a najmä získavania hlasov pre seba alebo pre iných.
    Kán. 446 – Predstavený má rezidovať vo vlastnom monastieri a vzďaľovať z neho sa má len podľa noriem typika.
    Kán. 447 – § 1. Pre spravovanie časných majetkov má byť v monastieri ekonóm, ktorý svoj úrad vykonáva pod vedením predstaveného.
    § 2. Predstavený monastiera sui iuris nemôže súčasne vykonávať úrad ekonóma tohto monastiera; avšak úrad ekonóma závislého monastiera, ak je to nevyhnutné, môže byť s ním zlúčený, hoci je lepšie ho oddeliť od úradu predstaveného.
    § 3. Ekonóm má byť vymenovaný predstaveným monastiera sui iuris so súhlasom svojej rady, ak typik nevyžaduje iné.
    3˚ Prijatie do monastiera sui iuris a noviciát
    Kán. 448 – Aby bol niekto prijatý do monastiera sui iuris, vyžaduje sa, aby bol vedený správnym úmyslom, bol súci k vedeniu mníšskeho života a nebol zdržiavaný nijakou prekážkou stanovenou právom.
    Kán. 449 – Kandidát pred prijatím do noviciátu musí určité obdobie, stanovené v typiku, žiť             v monastieri pod osobitnou starostlivosťou skúseného člena.
    Kán. 450 – Pri zachovaní predpisov typika, ktoré vyžadujú vyššie požiadavky, do noviciátu môžu byť platne prijatí:
    1˚ nekatolíci;
    2˚ tí, ktorí sú potrestaní kánonickým trestom, s výnimkou trestov podľa kán.1426, § 1;
    3˚ tí, ktorým hrozí vážny trest za delikt, z ktorého sú legitímne obvinení;
    4˚ tí, ktorí ešte neukončili osemnásty rok života, ak nejde o monastier, ktorý má dočasnú profesiu, v tomto prípade stačí vek sedemnástich rokov;
    5˚ tí, ktorí do monastiera vstupujú pod vplyvom násilia, veľkého strachu alebo podvodu, alebo tí, ktorých predstavený prijíma pod tým istým vplyvom;
    6˚ manželia počas trvania manželstva;
    7˚ tí, ktorí sú viazaní putom rehoľnej profesie alebo iným posvätným putom v inštitúte zasväteného života, ak nejde o legitímne prestúpenie.
    Kán. 451 – Do noviciátu monastiera inej cirkvi sui iuris nemôže byť bez dovolenia Apoštolskej stolice nikto dovolene prijatý, ak nejde o kandidáta, ktorý bol určený pre závislý monastier vlastnej cirkvi, podľa kán. 432.
    Kán. 452 – § 1. Klerici zapísaní do eparchie nemôžu byť do noviciátu dovolene prijatí bez konzultácie s vlastným eparchiálnym biskupom; ani tiež nemôžu byť dovolene prijatí, ak je eparchiálny biskup proti, z dôvodu, že ich odchod spôsobí ťažkú škodu dušiam, ktorej nemôže nijako ináč vyhnúť alebo ak ide o tých, ktorí určení k posvätným sväteniam v monastieri sú zdržiavaní nejakou prekážkou stanovenou právom.
    § 2. Tak isto nemôžu byť dovolene do monastiera prijatí rodičia, ktorých práca je nevyhnutná   k vyživovaniu a výchove detí alebo deti, ktoré musia pomáhať otcovi alebo matke, starému otcovi alebo starej matke, nachádzajúcim sa vo veľkej núdzi, ak sa o nich monastier nepostaral ináč.
    Kán. 453 – § 1. Prijímať do noviciátu náleží predstavenému monastiera sui iuris po porade so svojou radou.
    § 2. Tomuto predstavenému musí byť, za použitia vhodných prostriedkov, zrejmá súcosť a tiež plná sloboda kandidáta pri voľbe mníšskeho stavu.
    § 3. Čo sa týka dokladov, ktoré majú byť kandidátmi predložené a tiež rozličných svedectiev           o ich dobrých mravoch a súcosti, ktoré majú byť zozbierané, majú byť zachované predpisy typika.
    Kán. 454 – V typiku majú byť vymedzené normy o vene, ktoré má byť, ak sa tak vyžaduje, odovzdané kandidátmi, o jeho spravovaní pod osobitnou starostlivosťou miestneho hierarchu            a tiež o úplnom vrátení vena bez už získaných výnosov tomu, kto z akéhokoľvek dôvodu               z monastiera odchádza.
    Kán. 455 – Noviciát začína prijatím mníšskeho habitu alebo iným spôsobom predpísaným                v typiku.
    Kán. 456 – § 1. Monastier sui iuris môže mať vlastných novicov,  ktorí sú v tomto monastieri pod vedením súceho člena uvádzaní do mníšskeho života.
    § 2. Aby bol noviciát platný, musí byť vykonaný v tom istom monastieri sui iuris alebo rozhodnutím predstaveného, po porade s jeho radou, v inom monastieri sui iuris tej istej konfederácie.
    § 3. Ak však niektorý monastier sui iuris, tak konfederovaný ako aj nekonfederovaný, nemôže splniť predpisy o formácii novicov, predstavený je povinný poslať novicov do iného monastiera, v ktorom sú tieto predpisy starostlivo zachovávané.
    Kán. 457 – § 1. Aby bol noviciát platný, musí trvať celé a súvislé tri roky; avšak                              v monastieroch, v ktorých doživotnej profesii predchádza dočasná profesia, stačí jeden rok noviciátu.
    § 2. V ktoromkoľvek roku noviciátu neprítomnosť kratšia ako tri mesiace, tak súvisle ako aj prerušene, nepôsobí na platnosť, ale chýbajúci čas, ak prekračuje pätnásť dní, musí byť doplnený.
    § 3. Noviciát nemá trvať dlhšie než tri roky, pri zachovaní kán. 461, § 2.
    Kán. 458 – § 1 Formáciu novicov má viesť, ako magister, podľa noriem typika, člen, ktorý sa vyznačuje rozvážnosťou, láskou, zbožnosťou a vzdelaním a zachovávaním mníšskeho života, profes najmenej desať rokov.
    § 2. Práva a povinnosti tohto magistra, predovšetkým v tom, čo sa vzťahuje na spôsob formácie novicov a tiež na vzťahy k synaxe a predstaveným monastiera, sa majú vymedziť               v typiku.
    Kán. 459 – § 1. Počas noviciátu sa treba nepretržite usilovať, aby sa pod vedením magistra formoval duch novica poznávaním typika, nábožnými meditáciami a trvalou modlitbou, výučbou toho, čo sa týka sľubov a čností, vhodnými cvičeniami na odstránenie chýb, na krotenie náruživostí, na získanie čností.
    § 2. V čase noviciátu sa novici nemajú určovať na práce mimo monastiera, ani sa úmyselne venovať štúdiu literatúry, vied alebo umení.
    Kán. 460 – Novic sa nemôže akýmkoľvek spôsobom platne zrieknuť svojich majetkov alebo ich dávať do zástavy, pri zachovaní kán. 467, § 1.
    Kán. 461 – § 1. Novic môže monastier sui iuris slobodne opustiť alebo byť z oprávneného dôvodu predstaveným alebo synaxou prepustený, podľa noriem typika.
    § 2. Ak je po uplynutí noviciátu novic uznaný za súceho, má byť pripustený k profesii, ináč má byť prepustený; ak však o jeho súcosti pretrváva pochybnosť, čas noviciátu môže byť podľa noriem typika predĺžený, nie však viac ako o rok.
    4˚ Zasvätenie čiže mníšska profesia
    Kán. 462 – § 1. Mníšsky stav sa definitívne prijíma doživotnou profesiou, ktorá obsahuje tri večné sľuby: poslušnosti, čistoty a chudoby.
    § 2. Pri skladaní profesie sa majú zachovávať predpisy typika a liturgických kníh.
    Kán. 463 – Čo sa týka rozličných stupňov mníšskej profesie, je potrebné riadiť sa typikom monastiera, pri zachovaní právnej účinnosti profesie podľa spoločného práva.
    Kán. 464 – Pre platnosť večnej mníšskej profesie sa vyžaduje, aby:
    1˚ bol platne vykonaný noviciát;
    2˚ bol novic pripustený k profesii vlastným predstaveným monastiera sui iuris, so súhlasom jeho rady a tiež aby profesia bola prijatá týmto predstaveným osobne alebo cez iného;
    3˚ profesia má byť výslovná a zložená alebo prijatá bez násilia, veľkého strachu, alebo podvodu;
    4˚ bolo splnené všetko ostatné, čo pre platnosť profesie vyžaduje typik.
    Kán. 465 – To, čo je spoločným právom predpísané pre dočasnú profesiu, platí aj                               v monastieroch, v ktorých taká profesia podľa typika predchádza doživotnej profesii.
    Kán. 466 – Doživotná mníšska profesia robí akty odporujúce sľubom neplatnými, ak akty môžu byť zneplatnené.
    Kán. 467 – § 1. Kandidát na doživotnú mníšsku profesiu sa musí do šesťdesiatich dní pred profesiou, na úžitok kohokoľvek, zrieknuť všetkých majetkov, ktoré aktuálne vlastní, pod podmienkou následného zloženia doživotnej profesie; zrieknutie vykonané pred týmto časom je samým právom neplatné.
    § 2. Po zložení profesie sa má ihneď vykonať všetko, čo je nevyhnutné, aby zrieknutie bolo účinné aj podľa civilného práva.
    Kán. 468 – § 1. Akékoľvek časné majetky, ktoré člen z akéhokoľvek titulu nadobudne po doživotnej profesii, nadobúda monastier.
    § 2. Za dlhy a záväzky, ktoré člen po večnej profesii uzavrel s dovolením predstaveného, musí zodpovedať monastier; ak sa však zadlžil bez dovolenia predstaveného, musí sa zodpovedať samotný člen.
    § 3. Platí však, že vždy možno podať žalobu proti tomu, v prospech koho sa uzavretá dohoda obrátila.
    Kán. 469 – Člen po zložení doživotnej profesie stráca samým právom všetky úrady, ak nejaké má a vlastnú eparchiu, a tiež sa plným právom pričleňuje k monastieru.
    Kán. 470 – Dokument o zložení doživotnej profesie, podpísaný samým členom a tým, kto profesiu prijal, aj na základe delegácie, sa má uchovávať v archíve monastiera; predstavený vlastného monastiera sui iuris musí o nej čo najskôr informovať farára krstu člena pre vykonanie zápisu o profesii.
    5˚ Formácia členov a mníšska disciplína
    Kán. 471 – § 1. Spôsob formácie členov má byť v typiku vymedzený tak, aby boli ustavične podnecovaní k plnšiemu dosahovaniu svätosti života a tiež aby rozvíjali svoje nadanie štúdiom posvätnej náuky a osvojovaním ľudskej kultúry podľa potrieb časov, a tak sa stávali schopnejší pre vykonávanie umení a tiež diel, ktorých sa monastier legitímne ujal.
    § 2. Formácia mníchov, ktorí sú určení pre posvätné svätenia, musí byť okrem toho vykonávaná podľa plánu formácie klerikov, o ktorom hovorí kán. 330, v samom monastieri, ak má vytvorené sídlo štúdií, podľa normy kán. 340, § 1, alebo pod vedením skúseného moderátora v inom seminári, alebo inštitúte vyšších štúdií, schválenom cirkevnou autoritou.
    Kán. 472 – Predstavený monastiera sui iuris môže dať, podľa noriem typika, svojim členom               s doživotnými sľubmi prepúšťaciu listinu k posvätným sväteniam; túto listinu treba poslať eparchiálnemu biskupovi miesta, kde sa nachádza monastier, aj vtedy, keď je závislý alebo ak ide o stauropegijský monastier, biskupovi určenému patriarchom.
    Kán. 473 – § 1. V jednotlivých monastieroch sa majú každodenne sláviť Božské chvály podľa normy typika a legitímnych zvykov; tak isto sa má každodenne sláviť Božská liturgia,                     s výnimkou tých dní, ktoré sú vyňaté predpismi liturgických kníh.
    § 2. Predstavení monastierov nech dbajú, aby sa všetci členovia podľa noriem typika:
    1˚ legitímne nehatení každý deň zúčastňovali Božských chvál a tiež Božskej liturgie, vždy, keď sa slávi, venovali sa rozjímaniu nad Božími skutočnosťami a horlivo sa zúčastňovali iných nábožných cvičení;
    2˚ slobodne a často mohli obracať na otcov špirituálov a spovedníkov;
    3˚ každý rok v priebehu niekoľkých dní venovali duchovným cvičeniam.
    Kán. 474 – § 1. Členovia monastierov, podľa noriem typika, majú často prijímať sviatosť pokánia.
    § 2. Pri zachovaní typika, ktorý spoveď odporúča u ustanovených spovedníkov, všetci členovia monastiera môžu prijať sviatosť pokánia od ktoréhokoľvek kňaza, opatreného splnomocnením vysluhovania tejto sviatosti, pri zachovaní mníšskej disciplíny.
    Kán. 475 – § 1. V jednotlivých monastieroch majú byť samotným predstaveným monastiera určení, podľa počtu členov, viacerí otcovia špirituáli a spovedníci, ak ide o presbyterov – mníchov toho istého monastiera, ktorí sú opatrení fakultou vysluhovať sviatosť pokánia, ináč však miestnym hierarchom, po vypočutí predstaveného monastiera sui iuris, ktorý musí najprv vypočuť spoločenstvo, ktorého sa to týka.
    § 2. Pre monastiere, v ktorých presbyteri – mnísi nie sú, má miestny hierarcha tým istým spôsobom určiť kňaza, ktorý má v monastieri regulárne sláviť Božskú liturgiu a kázať Božie slovo, pri zachovaní kán. 612, § 2.
    Kán. 476 – Členovia monastiera, tak vo vnútri ako aj mimo monastiera, majú nosiť mníšsky habit predpísaný vlastným typikom.
    Kán. 477 – § 1. V monastieri sa má, spôsobom predpísaným v typiku, zachovávať klauzúra, pri neporušení práva predstaveného, z prípadu na prípad a z vážneho dôvodu do častí podliehajúcich klauzúre pripustiť osoby opačného pohlavia, mimo tých, ktoré podľa typika môžu vstúpiť do klauzúry.
    § 2. Časti monastiera podliehajúce klauzúre majú byť zreteľne označené.
    § 3. Hranice klauzúry presne vyznačuje alebo ich z oprávneného dôvodu mení predstavený monastiera sui iuris, so súhlasom svojej rady a tiež po upovedomení eparchiálneho biskupa.
    Kán. 478 – Predstavený monastiera môže dovoliť, aby členovia bývali mimo monastiera na čas vymedzený v typiku; na neprítomnosť, ktorá presahuje jeden rok, ak to nie je z dôvodu štúdií alebo choroby, sa vyžaduje dovolenie autority, ktorej monastier podlieha.
    Kán. 479 – Ak je podľa uváženia miestneho hierarchu pre katechetickú formáciu ľudu potrebná pomoc monastierov, všetci predstavení, požiadaní týmto hierarchom, ju musia osobne alebo cez iných vo vlastných chrámoch poskytovať ľudu.
    Kán. 480 – Bez súhlasu patriarchu, v hraniciach územia cirkvi, ktorej predsedá, alebo                        v ostatných prípadoch Apoštolskej stolice, v monastierskom chráme nemôže byť zriadená farnosť, ani mnísi nemôžu byť menovaní za farárov.
    6˚  Pustovníci
    Kán. 481 – Pustovník je člen monastiera sui iuris, ktorý sa celý oddáva kontemplácii nebeských skutočností a úplne sa odlučuje od ľudí a sveta.
    Kán. 482 – Pre legitímne prijatie pustovníckeho života sa vyžaduje, aby člen získal dovolenie predstaveného monastiera sui iuris, do ktorého patrí, so súhlasom jeho rady a v monastieri prežil aspoň šesť rokov počítaných odo dňa večnej profesie.
    Kán. 483 – Miesto, kde pustovník žije, má byť určené predstaveným monastiera a tiež osobitným spôsobom oddelené od sveta a od ostatných častí monastiera; ak sa však miesto nachádza mimo múrov monastiera, vyžaduje sa, navyše, písomný súhlas eparchiálneho biskupa.
    Kán. 484 – Pustovník je závislý od predstaveného monastiera a tiež je viazaný zachovávaním kánonov o mníchoch a typikom monastiera vždy, keď môžu byť v súlade s pustovníckym životom.
    Kán. 485 – Predstavený monastiera sui iuris, so súhlasom svojej rady a z oprávneného dôvodu, môže aj proti vôli pustovníka prikázať ukončenie pustovníckeho života.
    7˚ Stauropegijský monastier
    Kán. 486 – § 1. Patriarcha môže z vážneho dôvodu, po porade s eparchiálnym biskupom a tiež so súhlasom Stálej synody, udeliť monastieru sui iuris status stauropegijského monastiera        v samom akte zriadenia.
    § 2. Stauropegijský monastier podlieha bezprostredne patriarchovi, ktorý má voči monastieru, členom doňho zapísaným a tiež osobám, ktoré dňom a nocou žijú v monastieri, tie isté práva               a povinnosti ako eparchiálny biskup; avšak ostatné osoby, ktoré patria k monastieru, patriarchovi podliehajú bezprostredne a výlučne iba v tom, čo sa vzťahuje na ich úlohu alebo úrad.
    8˚ Prestúpenie do iného monastiera
    Kán. 487 – § 1. Člen nemôže prestúpiť z monastiera sui iuris do iného, tej istej konfederácie, bez písomného súhlasu predstaveného konfederácie.
    § 2. K prestúpeniu z nekonfederovaného monastiera do iného monastiera, podriadeného tej istej autorite, sa vyžaduje súhlas tejto autority; ak však monastier, do ktorého sa uskutočňuje prestúpenie, podlieha inej autorite, vyžaduje sa aj súhlas tejto autority.
    § 3. Patriarcha, eparchiálny biskup a predstavený konfederácie tento súhlas dať nemôžu bez konzultácie s predstaveným monastiera sui iuris, z ktorého sa prestúpenie uskutočňuje.
    § 4. Pre platnosť prestúpenia do monastiera inej cirkvi sui iuris sa navyše vyžaduje súhlas Apoštolskej stolice.
    § 5. Prestúpenie sa uskutočňuje prijatím predstaveným nového monastiera sui iuris, so súhlasom synaxy.
    Kán. 488 – 1. Ten, kto prestupuje do iného monastiera sui iuris tej istej konfederácie, nekoná noviciát, ani neskladá novú profesiu a odo dňa prestupu stráca práva a je uvoľnený                          z povinností voči predchádzajúcemu monastieru, prijíma práva a povinnosti voči druhému a ak je klerik, zapisuje sa do neho aj ako klerik.
    § 2. Ten, kto prestupuje z monastiera sui iuris do iného monastiera sui iuris, ktorý nepatrí do žiadnej alebo patrí do inej konfederácie, má ohľadom vykonania povinnosti noviciátu                      a zloženia profesie zachovávať predpisy typika monastiera, do ktorého sa prestup uskutočňuje; ak však v typiku nie je o tejto veci nič nariadené, nevykonáva noviciát ani neskladá novú profesiu, ale prestúpenie nadobúda účinnosť dňom prestupu, ak predstavený monastiera od neho nevyžaduje, aby na skúšku prežil nejaký čas, nie viac ako rok, v monastieri; po uplynutí času skúšky má byť predstaveným zapísaný, so súhlasom jeho rady alebo synaxy, podľa normy typika, nastálo do nového monastiera alebo sa má vrátiť do predchádzajúceho monastiera.
    § 3. Pri prestúpení z monastiera sui iuris do rádu alebo kongregácie sa po primeranom prispôsobení majú zachovávať kán. 544 a 545.
    § 4. Monastier sui iuris, z ktorého člen odchádza, zachováva majetky, ktoré prostredníctvom samotného člena nadobudol; čo sa týka vena, toto odo dňa prestúpenia náleží, bez už nadobudnutých ziskov, monastier, do ktorého sa prestúpenie uskutočňuje.
    9˚ Exklaustrácia a vystúpenie z monastiera
    Kán. 489 – § 1. Indult exklaustrácie z monastiera sui iuris môže členovi s večnými sľubmi, na žiadosť samotného člena, udeliť len autorita, ktorej monastier podlieha, po vypočutí predstaveného monastiera sui iuris, spolu s jeho radou.
    § 2. Eparchiálny biskup môže tento indult udeliť len na tri roky.
    Kán. 490 – Na žiadosť predstaveného monastiera sui iuris, so súhlasom jeho rady, exklaustráciu môže členovi z vážnych dôvodov uložiť autorita, ktorej monastier podlieha, pri zachovaní  miernosti a lásky.
    Kán. 491 – Exklaustrovaný člen zostáva naďalej viazaný sľubmi a tiež ostatnými povinnosťami mníšskej profesie, ktoré sú zlučiteľné s jeho stavom; musí vyzliecť mníšsky habit; počas trvania času exklaustrácie je pozbavený aktívneho i pasívneho hlasu; mocou sľubu poslušnosti podlieha namiesto predstavenému vlastného monastiera eparchiálnemu biskupovi miesta, kde sa zdržiava.
    Kán. 492 – § 1. Člen s doživotnými sľubmi, bez veľmi vážnych dôvodov zvážených pred Pánom, nemá žiadať indult na opustenie monastiera a o návrat do svetského života; svoju žiadosť má podať predstavenému monastiera sui iuris, ktorý ju má s vyjadrením svojím                  a svojej rady predložiť Apoštolskej stolici.
    § 2. Takýto indult je vyhradený Apoštolskej stolici.
    Kán. 493 – § 1. Indult na opustenie monastiera a návrat do svetského života, legitímne členovi udelený a doručený, ak ho on sám pri akte oznámenia neodmietol, samým právom prináša so sebou dišpenz od sľubov, ako aj od všetkých záväzkov, vyplývajúcich z profesie, ale nie od tých, ktoré vyplývajú z posvätných stupňov, ak člen prijal posvätnú vysviacku.
    § 2. Ak člen, ktorý odišiel z monastiera a vrátil sa do svetského života, je do monastiera znova prijatý, opakuje noviciát a zloženie profesie tak, ako keby s rehoľným životom nikdy nebol spojený.
    Kán. 494 – § 1. Ak mních s doživotnými sľubmi a ustanovený do posvätných stupňov obdŕžal indult odchodu z monastiera a návratu do sveta, nemôže vykonávať posvätné stupne, kým nenájde eparchiálneho biskupa, ktorý ho bude ochotný prijať.
    § 2. Eparchiálny biskup ho môže prijať buď celkom alebo na päťročnú skúšku; v prvom prípade je mních zapísaný do eparchie samým právom, v druhom však po piatich rokoch, ak nebol výslovne prepustený skôr.
    Kán. 495 – Člen, ktorý po zloženej profesii nelegitímne opustil monastier, musí sa okamžite vrátiť späť; predstavení ho majú starostlivo hľadať a ak sa vráti v skutočnom pokání, prijať; ináč však má byť podľa noriem práva potrestaný, alebo tiež prepustený.
    Kán. 496 – § 1. Kto sa počas trvania dočasnej profesie z vážneho dôvodu chce odlúčiť od monastiera a vrátiť sa do svetského života, má svoju žiadosť predložiť predstavenému monastiera sui iuris.
    § 2. Predstavený má spolu so svojím vyjadrením a vyjadrením svojej rady poslať túto žiadosť eparchiálnemu biskupovi, ktorému náleží, hoci ide o monastiere pápežského práva, udeliť                  v tomto prípade indult odchodu z monastiera a návratu do svetského života, ak to partikulárne právo pre monastiere nachádzajúce sa v hraniciach územia patriarchálnej cirkvi, nerezervovalo patriarchovi.
    10˚ Prepustenie mníchov
    Kán. 497 – § 1. Za člena, samým právom prepusteného z monastiera, treba považovať toho, ktorý:
    1˚ verejne zavrhol katolícku vieru;
    2˚ slávil manželstvo alebo sa oň pokúšal, hoci len občiansky.
    § 2. V týchto prípadoch má vyšší predstavený monastiera sui iuris po porade so svojou radou bezodkladne, po zozbieraní dôkazov, vydať vyhlásenie o čine, aby prepustenie bolo právne zrejmé a zároveň má o veci informovať autoritu, ktorej monastier bezprostredne podlieha.
    Kán. 498 – § 1. Člen, ktorý je pre monastier príčinou veľmi vážneho vonkajšieho pohoršenia alebo škody, môže byť predstaveným monastiera sui iuris, so súhlasom jeho rady, vyzlečením mníšskeho habitu z monastiera ihneď vylúčený.
    § 2. Ak je to potrebné, predstavený monastiera sui iuris sa má postarať, aby sa začal proces prepustenia podľa noriem práva, alebo má vec predložiť autorite, ktorej monastier podlieha.
    § 3. Člen vylúčený z monastiera, ktorý je ustanovený k posvätnému stupňu, má vykonávanie posvätného stupňa zakázané, ak autorita, ktorej monastier podlieha, nerozhodne ináč.
    Kán. 499 – Počas trvania dočasnej profesie môže byť člen prepustený predstaveným monastiera sui iuris, so súhlasom jeho rady, podľa kán. 552, §§ 2 a 3, ale aby bolo prepustenie platné, musí byť potvrdené eparchiálnym biskupom alebo patriarchom, ak to pre monastiere nachádzajúce sa v hraniciach územia patriarchálnej cirkvi vyžaduje partikulárne právo.
    Kán. 500 – § 1. K prepusteniu člena s doživotnými sľubmi, pri zachovaní kán. 497, je kompetentný predstavený mníšskej konfederácie alebo predstavený nekonfederovaného monastiera sui iuris, obaja so súhlasom svojej rady, ktorá kvôli platnosti musí, okrem predstaveného ako predsedu, pozostávať z aspoň piatich členov tak, aby ak nemá alebo nie sú prítomní riadni poradcovia, boli podľa normy typika alebo štatútov konfederácie povolaní iní; hlasovanie však musí byť tajné.
    § 2. Pre platné rozhodnutie o prepustení sa okrem iných podmienok, ktoré sú ustanovené              v typiku, vyžaduje, aby:
    1˚ dôvody prepustenia boli vážne, zavinené a právne dokázateľné, spolu s chýbajúcou nápravou;
    2˚ prepusteniu predchádzali, ak to povaha dôvodu prepustenia nevylučuje, dve neužitočné napomenutia s formálnym pohrozením prepustenia;
    3˚ dôvody prepustenia boli členovi po jednotlivých napomenutiach dané písomne s plnou možnosťou obhajoby;
    4˚ po poslednom napomenutí uplynul užitočný čas stanovený typikom.
    § 3. Písomné odpovede člena majú byť pripojené k spisom, ktoré treba zaslať tým, o ktorých hovorí § 1.
    § 4. Ak prepúšťací dekrét nie je schválený autoritou, ktorej monastier podlieha, nemôže byť odoslaný na vykonanie.
    Kán. 501 – § 1. Prepúšťací dekrét má byť čo najskôr doručený členovi, ktorého sa týka.
    § 2. Člen však môže proti prepúšťaciemu dekrétu do pätnástich dní podať rekurz                              s pozastavujúcim účinkom alebo ak dekrét prepustenia nebol potvrdený Apoštolskou stolicou, požadovať, aby kauza bola prejednávaná súdnou cestou.
    § 3. Ak ide o člena, ktorý má trvalé bydlisko v hraniciach územia patriarchálnej cirkvi, rekurz proti prepúšťaciemu dekrétu skúma Apoštolská stolica alebo patriarcha,.
    § 4. Ak však kauza má byť pojednávaná súdnou cestou, skúma ju tribunál autority bezprostredne nadriadenej tomu, kto prepúšťací dekrét potvrdil; predstavený však, ktorý dekrét prepustenia vydal, má tomuto tribunálu odovzdať akty zhromaždené v tejto veci a postupovať podľa kánonov o trestnom procese s vylúčením odvolania.
    Kán. 502 – Legitímnym prepustením, s vylúčením, o ktorom hovorí kán. 497, samým právom zanikajú všetky zväzky a tiež povinnosti pochádzajúce z mníšskej profesie a ak je člen ustanovený v posvätnom stupni, musí byť zachovávaný kán. 494.
    Kán. 503 – § 1. Ten, kto z monastiera legitímne odchádza alebo z neho bol legitímne prepustený, nemôže od neho za akúkoľvek prácu, ktorú v ňom vykonal, nič požadovať.
    § 2. Voči členovi, ktorý sa od neho odlučuje, má však monastier zachovať miernosť a lásku.
    Art. III – Rády a kongregácie
    Kán. 504 – § 1. Rád je spoločnosť zriadená kompetentnou cirkevnou autoritou, ktorej členovia, hoci nie sú mnísi, skladajú profesiu, ktorá je na tej istej úrovni ako mníšska profesia.
    § 2. Kongregácia je spoločnosť zriadená kompetentnou cirkevnou autoritou, ktorej členovia skladajú profesiu tromi verejnými sľubmi poslušnosti, čistoty a chudoby, ktoré však nie sú na tej istej úrovni ako mníšska profesia, ale majú vlastnú účinnosť podľa noriem práva.
    Kán. 505 – § 1. Rád je pápežského práva, ak bol Apoštolskou stolicou zriadený alebo jej dekrétom za taký uznaný; patriarchálneho práva však, ak zriadený patriarchom nedostal potvrdzujúci dekrét Apoštolskej stolice.
    § 2. Kongregácia je:
    1˚ pápežského práva, ak bola zriadená Apoštolskou stolicou alebo jej dekrétom bola za takú uznaná;
    2˚ patriarchálneho práva, ak bola zriadená patriarchom alebo jeho dekrétom bola za takú uznaná a nedostala dekrét o uznaní od Apoštolskej stolice;
    3˚ eparchiálneho práva, ak bola zriadená eparchiálnym biskupom a nedostala dekrét o uznaní od Apoštolskej stolice alebo patriarchu.
    § 3. Klerickým je ten rád alebo kongregácia, ktorý z dôvodu cieľa alebo zámeru zakladateľa alebo na základe legitímneho zvyku vedú presbyteri, berie na seba služby posvätných svätení                      a za taký ho uznáva cirkevná autorita.
    1˚ Zriadenie a zrušenie rádu, kongregácie a domu
    Kán. 506 – § 1. Eparchiálny biskup môže zriaďovať len kongregácie; nemá ich však zriaďovať bez konzultácie s Apoštolskou stolicou alebo v hraniciach územia patriarchálnej cirkvi bez konzultácie s patriarchom.
    § 2. Patriarcha, so súhlasom Stálej synody a po porade s Apoštolskou stolicou, môže zriaďovať rády a kongregácie.
    § 3. Kongregácia eparchiálneho práva v hraniciach územia patriarchálnej cirkvi, ktorá sa rozšírila do viacerých eparchií toho istého územia, sa môže stať, dekrétom patriarchu, patriarchálneho práva, po porade s tými, ktorých sa to týka a so súhlasom Stálej synody.
    Kán. 507 – § 1. Rád, aj patriarchálneho práva, legitímne zriadený, hoci by pozostával len               z jedného domu, môže byť zrušený len Apoštolskou stolicou, ktorej je rezervované, pri zachovaní vôle darcov, aj rozhodnutie o majetku zrušeného rádu.
    § 2. Legitímne zriadenú kongregáciu patriarchálneho alebo eparchiálneho práva, hoci pozostáva len z jedného domu, môže okrem Apoštolskej stolice zrušiť patriarcha, v hraniciach územia cirkvi, ktorej predsedá, po porade s tými, ktorých sa to týka a so súhlasom Stálej synody a tiež Apoštolskej stolice.
    Kán. 508 – § 1. Provincia je časť toho istého rádu alebo kongregácie, pozostávajúca z viacerých domov, ktorú bezprostredne riadi vyšší predstavený.
    § 2. Rozdelenie rádu alebo kongregácie na provincie, spájať provincie, meniť ich hranice, rušiť ich a zriaďovať nové prislúcha autorite určenej štatútmi rádu alebo kongregácie.
    § 3. Rozhodnúť o majetkoch zrušenej provincie, pri neporušení spravodlivosti a vôle darcov, prislúcha, ak štatúty nenariaďujú ináč, generálnej synaxe, alebo, v naliehavej potrebe, generálnemu predstavenému, so súhlasom jeho rady.
    Kán. 509 – § 1. Rád alebo kongregácia, bez písomného súhlasu eparchiálneho biskupa, nemôžu platne zriadiť dom; ak ide o zriadenie prvého domu rádu alebo kongregácie patriarchálneho práva v niektorej eparchii, v hraniciach územia patriarchálnej cirkvi, vyžaduje sa súhlas patriarchu alebo v ostatných prípadoch Apoštolskej stolice.
    § 2. To, čo sa hovorí v kán. 437, platí aj o domoch rádov a kongregácií.
    Kán. 510 – Dom rádu alebo kongregácie môže byť platne zrušený len po konzultácii                          s eparchiálnym biskupom; avšak zrušenie jediného domu rádu alebo kongregácie je rezervované tej autorite, ktorá môže tento rád alebo kongregáciu zrušiť podľa kán. 507.
    2˚ Predstavení, synaxy a ekonómovia v rádoch a kongregáciách
    Kán. 511 – § 1. Predstavení a synaxy majú v rádoch a kongregáciách takú moc, akú im vymedzuje spoločné právo a štatúty.
    § 2. Avšak v klerických rádoch a kongregáciách pápežského alebo patriarchálneho práva predstavení a synaxy majú pre vonkajšie a vnútorné fórum aj riadiacu moc, podľa normy štatútov.
    Kán. 512 – § 1. Generálna synaxa, ktorá je podľa normy štatútov najvyššou autoritou, má byť vytvorená tak, aby sa, reprezentujúc celý rád alebo kongregáciu, stala skutočným znakom jednoty v láske.
    § 2. Nielen provincie a domy, ale aj každý člen môže generálnej synaxe, spôsobom vymedzeným v štatútoch, slobodne poslať svoje žiadosti.
    Kán. 513 – § 1. Aby členovia boli do úradu predstaveného platne vymenovaní alebo zvolení, vyžaduje sa primeraný čas od doživotnej profesie, vymedzený v štatútoch, a ak ide o vyšších predstavených, musí trvať aspoň desať rokov počítaných od prvej profesie.
    § 2. Ak ide o generálneho predstaveného, pre platnosť sa okrem toho vyžaduje, aby dovŕšil tridsaťpäť rokov života.
    Kán. 514 – § 1. Predstavení majú byť ustanovení na vymedzený a primeraný čas, ak pre generálneho predstaveného štatúty nevyžadujú niečo iné.
    § 2. Môžu však byť pred uplynutím stanoveného času z úradu odvolaní alebo do iného preložení, z dôvodov a podľa spôsobu vymedzeného v štatútoch.
    § 3. V štatútoch má byť primeranými normami postarané, aby členovia neboli predstavenými dlhší čas bez prerušenia.
    Kán. 515 – § 1. Generálny predstavený má byť určený voľbou, podľa normy štatútov.
    § 2. Ostatní predstavení majú byť určení podľa normy štatútov, ale tak, že ak sú volení, potrebujú potvrdenie kompetentného vyššieho predstaveného; ak sú však menovaní, má predchádzať vhodná porada.
    § 3. Pri voľbách sa majú starostlivo zachovávať kán. 947 – 960 a tiež kán. 445.
    Kán. 516 – § 1. Pre spravovanie časných majetkov majú byť v rádoch a kongregáciách ekonómovia: generálny ekonóm, ktorý má spravovať majetky celého rádu alebo kongregácie, v provincii provinciálny ekonóm, v jednotlivých domoch miestny ekonóm; všetci títo majú svoj úrad vykonávať pod vedením predstaveného.
    § 2. Úrad generálneho a provinciálneho ekonóma vyšší predstavený sám osobne vykonávať nemôže; avšak úrad miestneho ekonóma, hoci je lepšie ho od úradu predstaveného oddeliť, ak to potreba vyžaduje, môže s ním byť zlúčený.
    § 3. Ak o spôsobe ustanovenia ekonómov štatúty mlčia, majú byť menovaní vyšším predstaveným so súhlasom jeho rady.
    3˚ Prijímanie do rádov a kongregácií a noviciát
    Kán. 517 – § 1. Vek vyžadovaný pre platné prijatie do noviciátu, rádu alebo kongregácie je dovŕšený sedemnásty rok života; čo sa týka ostatných požiadaviek pre prijatie do noviciátu, treba zachovať kán. 448, 450, 452 a 454.
    § 2. Do noviciátu rehoľného inštitútu inej cirkvi sui iuris, bez dovolenia Apoštolskej stolice, nemôže byť nikto dovolene prijatý, ak nejde o kandidáta, ktorý je určený provincii alebo domu vlastnej cirkvi, o ktorom hovorí kán. 432.
    Kán. 518 – Pred prijatím do noviciátu má byť kandidát primerane pripravený, pod osobitnou starostlivosťou skúseného člena,  v čase a spôsobom vymedzenými štatútmi.
    Kán. 519 – Právo prijímať kandidátov do noviciátu prislúcha vyšším predstaveným, podľa noriem štatútov, pri zachovaní kán. 453, §§ 2 a 3.
    Kán. 520 – Noviciát sa začína spôsobom predpísaným štatútmi.
    Kán. 521 – Zriadenie, premiestnenie a zrušenie miesta noviciátu sa má uskutočniť písomným dekrétom generálneho predstaveného, so súhlasom jeho rady.
    Kán. 522 – § 1. Aby bol noviciát platný, musí sa vykonať v dome, v ktorom je sídlo noviciátu; v osobitných prípadoch a výnimočne kandidát môže na základe dovolenia generálneho predstaveného, so súhlasom jeho rady, vykonať noviciát v inom dome toho istého rádu alebo kongregácie, pod vedením niektorého osvedčeného člena, ktorý zastupuje magistra novicov.
    § 2. Vyšší predstavený môže dovoliť, aby sa skupina novicov v určitých časových úsekoch zdržiavala v inom dome vlastného rádu alebo kongregácie, ktorý on určil.
    Kán. 523 – § 1. Pre platnosť noviciátu sa vyžaduje, aby bez prestávky trval celý a súvislý rok; avšak neprítomnosť kratšia ako tri mesiace, súvislá alebo prerušená, nepôsobí na platnosť, ale chýbajúci čas, ak prekračuje pätnásť dní, musí byť doplnený, aj keby bol venovaný apoštolským cvičeniam pre doplnenie formácie novicov.
    § 2. Ak je v štatútoch predpísaný dlhší čas noviciátu, nie je vyžadovaný pre platnosť profesie.
    Kán. 524 – § 1. Pre formáciu novicov má byť, podľa normy štatútov, ako magister ustanovený člen vyznačujúci sa rozvážnosťou, láskou, zbožnosťou, vzdelaním a zachovávaním rehoľného stavu, profes aspoň desať rokov a ak ide o klerický rád alebo kongregáciu, ustanovený v stupni presbyterátu.
    § 2. Magistrovi, ak je potrebné, majú byť pridelení spolupracovníci, ktorí mu podliehajú vo všetkom, čo sa týka riadenia noviciátu a formácie novicov.
    § 3. Starostlivosť o formáciu novicov prislúcha výlučne magistrovi a tiež iba jemu patrí riadenie noviciátu, takže nikomu nie je dovolené z akejkoľvek príčiny do toho zasahovať,               s výnimkou tých predstavených, ktorým je to dovolené štatútmi a vizitátorov; v tom však, čo sa týka rehoľnej disciplíny celého domu, magister ako aj novici podliehajú predstavenému.
    § 4. Novic podlieha moci magistra a predstavených a je voči ním viazaný poslušnosťou.
    Kán. 525 – § 1. To, čo predpisujú kán. 459 – 461, platí aj o rádoch a kongregáciách.
    § 2. Pred zložením dočasnej profesie novic musí na celý čas, v ktorom je touto profesiou viazaný, dobrovoľne odovzdať vybratej osobe správu svojich majetkov, ktoré aktuálne vlastní a ktoré azda získa v budúcnosti, slobodné nakladanie s nimi a ich výnosom.
    4˚ Profesia v rádoch a kongregáciách
    Kán. 526 – § 1. Dočasná profesia s tromi sľubmi poslušnosti, čistoty a chudoby sa má skladať na čas vymedzený štatútmi.
    § 2. Táto profesia môže byť podľa noriem štatútov viac raz obnovená, avšak tak, aby netrvala kratšie ako tri roky a nie dlhšie ako šesť rokov.
    Kaň. 527 – Pre platnosť dočasnej profesie sa vyžaduje, aby:
    1˚ bol noviciát vykonaný platne;
    2˚ novic bol pripustený k profesii kompetentným predstaveným, podľa štatútov a so súhlasom jeho rady a tiež aby profesia bola prijatá týmto predstaveným osobne alebo cez iného;
    3˚ profesia má byť výslovná a zložená alebo prijatá bez prinútenia, veľkého strachu, alebo podvodu;
    4˚ boli splnené ostatné náležitosti, pre platnosť profesie vyžadované štatútmi.
    Kaň. 528 – Člen s dočasnými sľubmi má ten istý záväzok zachovávať štatúty, ako člen s doživotnými sľubmi; nemá aktívny a pasívny hlas, ak v štatútoch nie je výslovne nariadené ináč.
    Kaň. 529 – § 1. Dočasná profesia robí akty odporujúce sľubom nedovolenými, ale nie neplatnými.
    § 2. Táto profesia nerobí člena neschopným práva na vlastníctvo svojich majetkov, ani schopnosti nadobúdania iných majetkov; členovi však nie je dovolené, aktom medzi živými, zrieknuť sa vlastníctva svojich majetkov titulom darovania.
    § 3. Ak však člen s dočasnými sľubmi čokoľvek nadobúda vlastnou pracovitosťou, alebo so zreteľom na rád, alebo kongregáciu, nadobúda pre samotný rád, alebo kongregáciu; ak nie je legitímne dokázaný opak, predpokladá sa, že člen nadobúda pre rád alebo kongregáciu.
    § 4. Zmenu odovzdania alebo dispozície podľa kán. 525, § 2, člen s dočasnými sľubmi môže vykonať, nie však svojvoľne, ale so súhlasom vyššieho predstaveného, len keď sa zmena netýkala aspoň značnej časti majetkov v prospech rádu alebo kongregácie; avšak odchodom z rádu alebo kongregácie, odovzdanie a dispozícia podobného druhu, stráca účinnosť.
    § 5. Ak člen s dočasnými sľubmi prevzal dlhy a záväzky, sám sa musí zodpovedať, ak záležitosť rádu alebo kongregácie nevykonával s dovolením predstaveného.
    § 6. Po zložení dočasnej profesie sa samým právom stávajú vakantnými všetky úrady profesa.
    Kán. 530 – V kongregáciách má člen aspoň pred doživotnou profesiou slobodne vypracovať testament, ktorý má byť platný aj podľa občianskeho práva.
    Kán. 531 – Doživotnou profesiou člen definitívne prijíma rehoľný stav, stráca vlastnú eparchiu a plným právom sa pričleňuje k rádu alebo kongregácii.
    Kán. 532 – Pre platnosť doživotnej profesie sa okrem požiadaviek podľa kán. 464 vyžaduje, aby jej predchádzala dočasná profesia podľa normy kán. 526.
    Kán. 533 – V rádoch je doživotná profesia zrovnaná s doživotnou mníšskou profesiou, preto    o nej platia kán. 466 – 468.
    Kán. 534 – V kongregáciách:
    1˚ ak spoločným právom nie je nariadené ináč, kánonické účinky doživotnej profesie zostávajú tie isté, ako vymedzuje kán. 529 o dočasnej profesii;
    2˚ vyšší predstavený, so súhlasom svojej rady, môže členovi s doživotnými sľubmi, na jeho prosbu, povoliť odstúpenie jeho majetkov, pri zachovaní noriem rozvážnosti;
     3˚ generálna synaxa môže pre svojich členov zaviesť do štatútov, ak sa to zdá vhodné, povinnosť zrieknuť sa majetku, nadobudnutého alebo nadobudnuteľného, čo však nemožno vykonať pred doživotnou profesiou.
    Kán. 535 – § 1. Pri skladaní každej profesie sa majú zachovávať predpisy štatútov.
    § 2. Dokument o zložení profesie, podpísaný samotným členom a tým kto profesiu aj na základe delegácie prijal, sa má uchovávať v archíve rádu alebo kongregácie; ak ide o doživotnú profesiu, vyšší predstavený musí o nej čo najskôr upovedomiť farára, u ktorého je zaznačený krst člena.
    5˚ Formácia členov a rehoľná disciplína v rádoch a kongregáciách
    Kán. 536 – § 1. Spôsob formácie členov má byť vymedzený v štatútoch, pri zachovaní kán. 471, § 1.
    § 2. Formovanie členov, ktorí sa pripravujú na prijatie posvätných svätení, sa okrem toho musí vykonať podľa plánu formácie klerikov, o ktorom hovorí kán. 330, v mieste štúdií rádu alebo kongregácie, schválenom generálnou synaxou, alebo vyššími predstavenými, podľa noriem štatútov; ak však nie je možné mať vlastné miesto štúdií, podľa kán. 340 § 1, členovia sa musia formovať pod vedením skúseného moderátora v inom seminári, alebo inštitúte vyšších štúdií, chválenom cirkevnou autoritou.
    Kán. 537 – § 1. Vyšší predstavení, podľa noriem štatútov, môžu dať prepúšťaciu listinu                  k posvätnej vysviacke členom s doživotnými sľubmi.
    § 2. Biskup, ktorému musí predstavený poslať prepúšťaciu listinu, je eparchiálny biskup miesta, kde má ten, čo má byť vysvätený, trvalé bydlisko; inému biskupovi však, ak dal eparchiálny biskup dovolenie, alebo je inej cirkvi sui iuris, ako ten, čo má byť svätený, alebo je neprítomný, alebo napokon, ak eparchiálna stolica je vakantná a riadi ju ten, ktorý nie je vysvätený za biskupa; o týchto záležitostiach treba v jednotlivých prípadoch nevyhnutne upovedomiť hodnoverným dokumentom eparchiálnej kúrie, biskupa, ktorý udeľuje svätenia.
    Kán. 538 – § 1. V jednotlivých domoch rádov a kongregácií sa majú sláviť Božské chvály, podľa noriem štatútov a legitímnych zvykov.
    § 2. Predstavení majú dbať o to, aby všetci členovia plnili podľa noriem štatútov predpisy kán. 473, § 2.
    § 3. Členovia rádov a kongregácií majú často pristupovať k sviatosti pokánia, pri zachovaní kán. 474, § 2.
    Kán. 539 – § 1. Predstavení sa majú starať, aby členovia mali k dispozícii súcich spovedníkov.
    § 2. Spovedníci v klerických rádoch a kongregáciách pápežského alebo patriarchálneho práva majú byť určení vyšším predstaveným, podľa noriem štatútov; v ostatných prípadoch však miestnym hierarchom, po vypočutí predstaveného, ktorý najskôr musí vypočuť spoločenstvo, ktorého sa to týka.
    Kán. 540 – Čo sa týka habitu členov, treba zachovávať predpisy štatútov a mimo vlastného domu aj normy eparchiálneho biskupa.
    Kán. 541 – Normy, týkajúce sa klauzúry, majú byť, podľa ich vlastnej povahy, vymedzené              v štatútoch jednotlivých rádov a kongregácií, pri zachovaní práva predstavených, aj miestnych, dovoliť z prípadu na prípad a z oprávneného dôvodu niečo iné.
    Kán. 542 – Predstavení majú dbať o to, aby nimi určení členovia, hlavne v eparchii, v ktorej žijú, vo vlastných chrámoch aj mimo nich, pri zachovaní charakteru inštitútu a rehoľnej disciplíny, ak to potrebuje miestny hierarcha alebo farár, ochotne pomáhali pri uspokojovaní potrieb veriacich v Krista.
    Kán. 543 – Člen rádu alebo kongregácie, ktorý je farárom, zostáva viazaný sľubmi a tiež ostatnými záväzkami svojej profesie a tiež štatútmi, do takej miery, do akej sa dá ich zachovávanie zosúladiť s povinnosťami jeho úradu; čo sa týka rehoľnej disciplíny, podlieha predstavenému, v tom však, čo sa vzťahuje na úrad farára, má tie isté práva a povinnosti ako ostatní farári a tým istým spôsobom podlieha eparchiálnemu biskupovi.
    6˚ Prestúpenie do iného rádu alebo kongregácie, alebo monastiera sui iuris
    Kán. 544 – § 1. V hraniciach územia patriarchálnej cirkvi môže člen platne prestúpiť do iného rehoľného inštitútu s písomným súhlasom patriarchu a so súhlasom vlastného generálneho predstaveného a generálneho predstaveného rádu alebo kongregácie, do ktorého chce prestúpiť, alebo ak ide o prestúpenie do monastiera, predstaveného monastiera sui iuris; na udelenie tohto súhlasu predstavení potrebujú predchádzajúci súhlas svojej rady, alebo, ak ide o monastier, synaxy.
    § 2. Člen môže platne prestúpiť z kongregácie eparchiálneho práva do iného rehoľného inštitútu eparchiálneho práva s písomne daným súhlasom eparchiálneho biskupa miesta, kde je hlavný dom rehoľného inštitútu, do ktorého sa uskutočňuje prestúpenie, po porade                              s generálnym predstaveným kongregácie, z ktorej sa uskutočňuje prestúpenie a so súhlasom generálneho predstaveného kongregácie alebo monastiera sui iuris, do ktorého sa uskutočňuje prestúpenie; na udelenie tohto súhlasu predstavení potrebujú predchádzajúci súhlas svojej rady, alebo ak ide o monastier, synaxy.
    § 3. V ostatných prípadoch, člen nemôže platne prestúpiť do iného rehoľného inštitútu, ak to nie je so súhlasom Apoštolskej stolice.
    § 4. Pre platnosť prestúpenia do rehoľného inštitútu inej cirkvi sui iuris sa vyžaduje súhlas Apoštolskej stolice.
    Kán. 545 – § 1. Prestupujúci musí vykonať celý noviciát, ak generálny predstavený alebo predstavený monastiera sui iuris, obaja so súhlasom svojej rady, čas noviciátu pre osobitné okolnosti neskrátia, ale nie na menej ako šesť mesiacov; počas noviciátu zanikajú práva                      a povinnosti, ktoré mal člen v predchádzajúcom ráde alebo kongregácii a on sám podlieha len predstaveným a magistrovi noviciátu nového rehoľného inštitútu, tiež mocou sľubu poslušnosti.
    § 2. Po vykonaní noviciátu prestupujúci, ktorý je už profesom s doživotnými sľubmi, má zložiť verejnú doživotnú profesiu, podľa predpisov štatútov nového rehoľného inštitútu, touto profesiou sa plne pričleňuje k novému inštitútu, a ak je klerik, aj sa doň zapisuje; kto je však doteraz profes s dočasnými sľubmi, má tým istým spôsobom zložiť dočasnú profesiu, trvajúcu aspoň tri roky, ak nevykonal celé tri roky noviciátu v monastieri sui iuris, do ktorého prestúpil.
    § 3. Ak člen v novom rehoľnom inštitúte profesiu nezloží, musí sa vrátiť do predchádzajúceho, ak medzitým čas profesie neuplynul.
    § 4. Čo sa týka majetkov a vena, má sa zachovávať kán. 488, § 4.
    7˚ Exklaustrácia a opustenie rádu alebo kongregácie
    Kán. 546 – § 1. Profes s dočasnými sľubmi, po uplynutí času profesie, môže rehoľný inštitút slobodne opustiť.
    § 2. Kto počas trvania dočasných sľubov z vážneho dôvodu žiada opustiť rád alebo kongregáciu, môže od generálneho predstaveného, so súhlasom jeho rady, obdŕžať indult definitívneho opustenia rádu, alebo kongregácie a návratu do svetského života, s účinkami,             o ktorých hovorí kán. 493; v kongregáciách eparchiálneho práva sa k platnosti indultu vyžaduje jeho potvrdenie eparchiálnym biskupom miesta, kde sa nachádza hlavný dom tejto kongregácie.
    Kán. 547 – § 1. Vyšší predstavený môže, po porade so svojou radou, z oprávneného dôvodu člena s dočasnými sľubmi z obnovenia týchto sľubov, alebo zloženia doživotnej profesie, vylúčiť.
    § 2. Telesná alebo duševná choroba, ktorá vznikla aj po dočasnej profesii, ktorá podľa úsudku znalcov robí člena s dočasnými sľubmi neschopným žiť v rehoľnom inštitúte, je dôvodom, aby sa mu nepovolilo obnovenie dočasnej profesie, alebo zloženie doživotnej profesie, ak choroba nevznikla z nedbanlivosti inštitútu, alebo v dôsledku práce, vykonávanej v inštitúte.
    § 3. Ak sa však člen počas trvania dočasných sľubov stal choromyseľným, aj keď novú profesiu zložiť nemôže, predsa z inštitútu nemôže byť prepustený.
    Kán. 548 – § 1. Indult exklaustrácie môže vydať autorita, ktorej rád alebo kongregácia podlieha, po vypočutí generálneho predstaveného a jeho rady; avšak uloženie exklaustrácie tou istou autoritou sa koná na žiadosť generálneho predstaveného, so súhlasom jeho rady.
    § 2. V ostatných záležitostiach, týkajúcich sa exklaustrácie, sa majú zachovávať kán. 489 – 491.
    Kán. 549 – § 1. Člen s doživotnými sľubmi nemá žiadať indult na opustenie rádu alebo kongregácie a návratu do svetského života, ak nemá na to veľmi vážne dôvody; svoju žiadosť má podať generálnemu predstavenému, ktorý ju má s vyjadrením svojím a svojej rady predložiť kompetentnej autorite.
    § 2. Takýto indult je v rádoch pápežského práva vyhradený Apoštolskej stolici;                                v kongregáciách však okrem Apoštolskej stolice ho môže udeliť aj:
    1˚ patriarcha všetkým členom, ktorí majú trvalé bydlisko v hraniciach územia cirkvi, ktorej predsedá, ak ide o kongregáciu eparchiálneho práva, po porade s eparchiálnym biskupom;
    2˚ eparchiálny biskup eparchie, v ktorej má člen trvalé bydlisko, ak ide o kongregáciu eparchiálneho práva.
    § 3. Indult opustenia rádu alebo kongregácie má tie isté kánonické účinky, ako sú stanovené                           v kán. 493; avšak pre člena, ktorý je ustanovený na posvätný stupeň, okrem toho platí kán. 494.
    Kán. 550 – Člena, ktorý sa s úmyslom vymaniť spod moci predstavených nelegitímne vzdialil       z domu vlastného rádu alebo kongregácie, majú predstavení starostlivo vyhľadať; ak sa však nevráti v čase predpísanom štatútmi, má byť podľa noriem práva potrestaný alebo aj prepustený.
    8˚ Prepustenie z rádu alebo kongregácie
    Kán. 551 – Čo je o prepustení alebo o vylúčení predpísané v kán. 497 a 498, platí aj pre členov rádov alebo kongregácií; kompetentnou autoritou je však vyšší predstavený, po konzultácii so svojou radou, a ak ide o vylúčenie, po súhlase tejto rady; ak z odkladu hrozí nebezpečenstvo            a čas nedovoľuje obrátiť sa na vyššieho predstaveného, člena môže vylúčiť aj miestny predstavený, so súhlasom svojej rady a po oboznámení vyššieho predstaveného.
    Kán. 552 – § 1. Člen s dočasnými sľubmi môže byť prepustený generálnym predstaveným so súhlasom jeho rady, ak v štatútoch nie je prepustenie rezervované eparchiálnemu biskupovi alebo inej autorite, ktorej rád alebo kongregácia podlieha.
    § 2. Pred vydaním rozhodnutia o prepustení, okrem iných možných podmienok predpísaných štatútmi, treba zachovať:
    1˚ dôvody prepustenia musia byť vážne a zo strany člena aj vonkajšie a zavinené;
    2˚ nedostatok rehoľného ducha, ktorý iným môže byť na pohoršenie, je dostatočným dôvodom prepustenia, ak opakované napomenutie, spolu so spásonosným pokáním, bolo zbytočné;
    3˚ prepúšťajúcej autorite musia byť dôvody prepustenia dostatočne známe, hoci nie je potrebné, aby boli formálne dokázané; členovi však vždy musia byť predstavené spolu                             s odovzdaním plnej možnosti obhajoby, ktorá má byť predložená prepúšťajúcej autorite.
    § 3. Rekurz proti prepúšťaciemu dekrétu má pozastavujúci účinok.
    Kán. 553 – Kompetentným k prepusteniu člena s doživotnými sľubmi je generálny predstavený; okrem toho sa majú zachovať kán. 500 – 503.
    Kapitola II
    Inštitúty spoločného života na spôsob rehoľníkov
    Kán. 554 – § 1. Inštitút, v ktorom členovia nejakým posvätným záväzkom, nie však rehoľnými sľubmi, prisľubujú zachovávanie evanjeliových rád, a tiež nasledujú spôsob života rehoľného stavu pod riadením predstavených, podľa štatútov, je spoločnosťou spoločného života na spôsob rehoľníkov.
    § 2. Takáto spoločnosť môže byť pápežského práva, patriarchálneho práva alebo eparchiálneho práva, podľa normy kán. 505, § 2; môže byť klerická, podľa normy kán. 505, § 3; je závislá na cirkevnej autorite ako kongregácia, podľa normy kán. 413 – 415, 419, 420, § 3, pri neporušení partikulárneho práva, stanoveného Apoštolskou stolicou, kán. 418, § 2.
    § 3. Čo sa týka kánonických účinkov, členovia týchto spoločností sú zrovnaní s rehoľníkmi, ak právom nie je nariadené alebo ak z povahy veci nie je zrejme iné.
    Kán. 555 – Všetci členovia týchto spoločností podliehajú rímskemu veľkňazovi ako svojmu najvyššiemu predstavenému, ktorému majú byť oddaní aj silou posvätného zväzku poslušnosti.
    Kán. 556 – Čo sa týka zriaďovania alebo zrušenia spoločnosti a jej provincií, alebo domov, platí to isté, čo je v kán. 506 – 510 stanovené o kongregáciách.
    Kán. 557 – Riadenie má byť vymedzené štatútmi spoločnosti, ale vo všetkom sa má uplatniť, ak povaha veci neprekáža, to, čo je stanovené o kongregáciách v kán. 422 a 511 – 515.
    Kán. 558 – § 1. Spoločnosť, jej provincie a legitímne zriadené domy sú podľa normy kán. 423 samým právom právnickými osobami.
    § 2. Spravovanie majetkov sa riadi kán. 424, 425 a 516.
    § 3. Čokoľvek člen nadobúda so zreteľom na spoločnosť, nadobúda samotná spoločnosť; ostatné majetky si členovia uchovávajú, nadobúdajú a spravujú podľa štatútov.
    Kán. 559 – § 1. Pri prijímaní kandidátov do spoločnosti sa majú zachovávať štatúty pri neporušení kán. 450 a 451.
    § 2. V záležitosti formácie členov sa tak isto majú zachovávať štatúty; avšak pri formovaní tých, ktorí sú určení k posvätným stupňom, sa okrem toho majú zachovávať kánony o formácii klerikov.
    Kán. 560 – § 1. Vyšší predstavený spoločnosti môže dať, podľa normy štatútov, svojim členom, doživotne prijatým, prepúšťacie listiny k posvätnej vysviacke; tieto listiny treba poslať biskupovi, podľa kán. 537, § 2.
    § 2. Doživotne prijatý člen sa ako klerik zapisuje do spoločnosti diakonskou vysviackou alebo v prípade klerika už zapísaného do niektorej eparchie, doživotným prijatím.
    Kán. 561 – Členovia spoločnosti sú viazaní záväzkami, ktoré sú spoločným právom predpísané klerikom, ak právom nie je nariadené alebo z povahy vecí nie je zrejme iné, pri zachovaní práv a povinností vymedzených štatútmi.
    Kán. 562 – § 1. Pri prestúpení do inej spoločnosti spoločného života na spôsob rehoľníkov alebo rehoľného inštitútu sa vyžaduje súhlas generálneho predstaveného spoločnosti, z ktorej sa prestúpenie uskutočňuje a ak ide o prestúpenie do spoločnosti, alebo inštitútu inej cirkvi sui iuris, aj súhlas Apoštolskej stolice.
    § 2. Člen, ktorý prestupuje do rehoľného inštitútu, musí vykonať celý noviciát tak, ako ostatní novici tohto inštitútu; čo sa týka profesie, treba zachovať štatúty nového inštitútu.
    § 3. Pri zachovaní kán. 497 a 498 k prepusteniu doživotne prijatého člena je kompetentný generálny predstavený, pri zachovávaní všetkého, čo je predpísané v kán. 500 – 503; člen prijatý dočasne však má byť prepustený podľa normy kán. 552.
    § 4. V štatútoch spoločnosti sa má vymedziť autorita, ktorá môže posvätný zväzok rozviazať.
    Kapitola III
    Sekulárne inštitúty
    Kán. 563 – § 1. Sekulárny inštitút je spoločnosť, v ktorej členovia:
    1˚ smerujú k úplnému zasväteniu sa Bohu, profesiou troch evanjeliových rád, podľa štatútov, nejakým posvätným zväzkom uznaným Cirkvou;
    2˚ vykonávajú apoštolskú činnosť akoby kvas vo svete a zo sveta tak, aby všetko bolo preniknuté evanjeliovým duchom na posilnenie a vzrast Kristovho tela.
    3˚ nenapodobňujú spôsob života rehoľníkov, ale vedú medzi sebou spoločný život podľa vlastných štatútov;
    4˚ čo sa týka kánonických účinkov, klerici i laici zostávajú v svojich stavoch.
    § 2. Sekulárne inštitúty môžu byť pápežského práva, patriarchálneho práva alebo eparchiálneho práva, podľa normy kán. 505, § 2.
    Kán. 564 – Členovia sekulárnych inštitútov podliehajú rímskemu veľkňazovi ako svojmu najvyššiemu predstavenému, ktorému majú byť oddaní aj mocou posvätného zväzku poslušnosti.
    Kán. 565 – Člen sekulárneho inštitútu sa diakonskou vysviackou ako klerik zapisuje do eparchie, pre službu ktorej bol svätený, ak sa mocou povolenia Apoštolskej stolice, alebo ak ide o sekulárny inštitút patriarchálneho práva, patriarchu, nezapisuje do toho istého inštitútu.
    Kán. 566 – Čo sa týka zriaďovania a rušenia sekulárnych inštitútov, ich štatútov a tiež podriadenosti cirkevnej autorite, má sa zachovávať to, čo je v kán. 414, 506, 507, § 2, 509               a 510 stanovené o kongregáciách.
    Kán. 567 – § 1. Sekulárne inštitúty, ich legitímne zriadené provincie a domy sú samým právom právnickými osobami, podľa normy kán. 423.
    § 2. Správa majetkov sa riadi kán. 424 a 425.
    Kán. 568 – § 1. Pri prijímaní kandidátov sa majú zachovať štatúty, pri zachovaní kán. 450.
    § 2. Člen sekulárneho inštitútu, doživotne prijatý, má byť prepustený dekrétom podľa normy štatútov, ktorý nemôže byť odoslaný na vykonanie, ak nie je schválený eparchiálnym biskupom alebo vyššou kompetentnou autoritou; eparchiálny biskup alebo vrchnosť má rozviazať posvätný zväzok.
    Kán. 569 – Partikulárne právo každej cirkvi sui iuris má záležitosti sekulárnych inštitútov stanoviť presnejšie.
    Kapitola IV
    Iné formy zasväteného života a spoločnosti apoštolského života
    Kán. 570 – Partikulárne právo môže ustanoviť iné druhy askétov, ktorí nasledujú pustovnícky život, či už patria do inštitútov zasväteného života, alebo nie; tak isto môžu byť ustanovené panny a zasvätené vdovy, odlúčené od sveta, ktoré skladajú verejný sľub čistoty.
    Kán. 571 – Schvaľovanie nových foriem zasväteného života je vyhradené iba Apoštolskej stolici; patriarchovia a tiež eparchiálni biskupi sa však majú snažiť rozpoznať nové dary zasväteného života, ktoré Svätý Duch zveruje Cirkvi, a pomáhať zakladateľom, aby svoje zámery vyjadrili čo možno najlepšie a chránili ich vhodným štatútom.
    Kán. 572 – Spoločnosti apoštolského života, ktorých členovia bez rehoľných sľubov sledujú vlastný apoštolský cieľ spoločnosti a žijú podľa vlastného spôsobu života bratský život                    v spoločenstve, snažia sa o dokonalosť lásky zachovávaním konštitúcií, a tie, ktoré sa približujú inštitútom zasväteného života, sa majú riadiť len partikulárnym právom vlastnej cirkvi sui iuris alebo stanoveným Apoštolskou stolicou.
    TITUL XIII
    ZDRUŽENIA VERIACICH V KRISTA
    Kán. 573 – § 1. Združenia, zriadené kompetentnou cirkevnou autoritou, alebo schválené jej dekrétom, sú v Cirkvi právnickými osobami a volajú sa verejné združenia.
    § 2. Ostatné združenia, hoci ich cirkevná autorita schváli alebo odporúča, sa volajú súkromnými združeniami; tieto združenia sa v Cirkvi neuznávajú, ak ich štatúty nepreskúmala kompetentná autorita, okrem toho sa však majú riadiť len partikulárnym právom, pri zachovaní kán. 577.
    Kán. 574 – Napokon, pri neporušení kán. 18, iba kompetentná cirkevná autorita má právo zriaďovať združenia veriacich v Krista, ktoré si vytyčujú za cieľ v mene Cirkvi podávať kresťanskú náuku či podporovať verejný kult alebo združenia usilujúce sa o iné ciele, ktorých uskutočňovanie je svojou povahou vyhradené tej istej cirkevnej autorite.
    Kán. 575 – § Kompetentnou autoritou pre zriadenie združení veriacich v Krista a ich konfederácií je:
    1˚ pre eparchiálne, eparchiálny biskup, nie však administrátor eparchie, s výnimkou tých združení, ktorých zriaďovacie právo je apoštolským alebo patriarchálnym privilégiom vyhradené iným;
    2˚ pre združenia, ktoré sú prístupné všetkým veriacim v Krista niektorej patriarchálnej alebo metropolitnej cirkvi sui iuris a ktoré majú hlavné sídlo v hraniciach územia tejto cirkvi, patriarcha, po porade so Stálou synodou, alebo metropolita, po porade s dvomi eparchiálnymi biskupmi, najstaršími biskupskou vysviackou;
    3˚ pre iné druhy Apoštolská stolica.
    § 2. Na zriadenie sekcie akéhokoľvek neeparchiálneho združenia sa vyžaduje písomný súhlas eparchiálneho biskupa; avšak súhlas eparchiálneho biskupa, daný na zriadenie domu rehoľného inštitútu, platí aj na zriadenie združenia, ktoré je vlastné tomu inštitútu, v tom istom dome alebo k nemu pripojenom chráme.
    Kán. 576 – § 1. Všetky združenia majú mať svoje štatúty, v ktorých sa má určiť názov združenia, cieľ, sídlo, riadenie a podmienky požadované pre zápis členov; okrem toho sa                v štatútoch majú vymedziť spôsoby činnosti, so zreteľom na obrad vlastnej cirkvi sui iuris, na časovú a miestnu potrebu alebo osožnosť.
    § 2. Štatúty a ich zmena vyžadujú schválenie cirkevnej autority, ktorá združenie zriadila alebo schválila.
    Kán. 577 – § 1. Akékoľvek združenie podlieha dohľadu cirkevnej autority, ktorá ho zriadila alebo schválila; ona sa má postarať, aby sa v ňom zachovávala neporušenosť viery a mravov,          a dozerať, aby sa do cirkevnej disciplíny nevkradli zlozvyky.
    § 2. Eparchiálny biskup má dozerať na všetky združenia vykonávajúce činnosť na jeho území   a ak prípad vyžaduje, je povinný upovedomiť autoritu, ktorá združenie zriadila, alebo schválila a navyše, ak činnosť združenia spôsobuje veľkú škodu cirkevnej náuke, alebo disciplíne, alebo je pohoršením pre veriacich v Krista, dočasne použiť vhodné liečivé prostriedky.
    Kán. 578 – § 1. Prijímanie členov sa má robiť podľa normy spoločného práva a štatútov združenia.
    § 2. Tá istá osoba môže byť prijatá do viacerých združení.
    § 3. Členovia rehoľných inštitútov môžu do združení vstúpiť podľa normy typika alebo štatútov, so súhlasom svojho predstaveného.
    Kán. 579 – Žiadne združenie veriacich v Krista nemôže zapísať medzi vlastných členov klerikov, ak to nie je s osobitným povolením Apoštolskej stolice, alebo ak ide o združenie podľa kán. 575, § 1 č. 2, patriarchu, so súhlasom Stálej synody.
    Kán. 580 – Kto katolícku vieru verejne zavrhol alebo verejne odpadol od spoločenstva                     s Katolíckou cirkvou, alebo je postihnutý väčšou exkomunikáciou, nemôže byť do združenia platne prijatý; ak však už bol legitímne zapísaný, samým právom má byť miestnym hierarchom vyhlásený za prepusteného.
    Kán. 581 – Nikto, kto bol legitímne zapísaný, nemá byť zo združenia prepustený bez oprávneného dôvodu, podľa normy spoločného práva a štatútov.
    Kán. 582 – Združenie, legitímne zriadené alebo schválené, spravuje časné majetky podľa normy kán. 1007-1054 a štatútov, pod dozorom autority, ktorá ho zriadila, alebo schválila,               a ktorej musí každý rok zo spravovania predložiť vyúčtovanie.
    Kán. 583 – § 1. Združenia, ktoré zriadila alebo schválila Apoštolská stolica, môže iba ona zrušiť.
    § 2. Ostatné združenia, pri zachovaní kán. 927, § 2 a pri neporušení práva na rekurz                         s pozastavujúcim účinkom, podľa noriem práva, okrem Apoštolskej stolice, môže zrušiť:
    1˚ patriarcha, so súhlasom Stálej synody alebo metropolita, ktorý predsedá metropolitnej cirkvi sui iuris, so súhlasom dvoch eparchiálnych biskupov, najstarších biskupskou vysviackou;
    2˚ eparchiálny biskup, ak ním boli zriadené alebo schválené.
    TITUL XIV
    EVANJELIZÁCIA NÁRODOV
    Kán. 584 – § 1. Celá Cirkev, poslušná Kristovmu príkazu evanjelizovať všetky národy                    a sprevádzaná milosťou a láskou Svätého Ducha, sa považuje za misionársku.
    § 2. Evanjelizácia národov má byť taká, aby sa pri zachovávaní neporušenosti viery a mravov  mohlo evanjelium vyjadriť v kultúre jednotlivých národov, v katechéze, vo vlastných liturgických obradoch, v posvätnom umení, v partikulárnom práve a napokon v celom cirkevnom živote.
    Kán. 585 – § 1. Jednotlivé cirkvi sui iuris sa majú ustavične starať, aby prostredníctvom primerane pripravených a kompetentnou autoritou vyslaných kazateľov, podľa normy spoločného práva, bolo pod vedením rímskeho veľkňaza po celom svete ohlasované evanjelium.
    § 2. Pri Synode biskupov patriarchálnej cirkvi alebo Rade hierarchov má byť komisia pre podporu účinnejšej spolupráce všetkých eparchií v misijnej činnosti Cirkvi.
    § 3. V jednotlivých eparchiách má byť pre účinné napomáhanie misijných podujatí určený kňaz.
    § 4. Veriaci v Krista majú v sebe a iných rozvíjať k misiám poznanie a lásku, modliť sa za ne  a tiež misijné povolania podnecovať a ochotne ich svojimi prostriedkami podporovať.
    Kán. 586 – Prísne sa zakazuje kohokoľvek pod nátlakom alebo nevhodnými spôsobmi navádzať, alebo lákať vstúpiť do Cirkvi; avšak všetci veriaci v Krista sa majú starať, aby bolo zabezpečené právo na náboženskú slobodu a nikto nebol od Cirkvi nespravodlivým trápením odstrašovaný.
    Kán. 587 – § 1. Tí, ktorí sa chcú pripojiť k Cirkvi, majú byť liturgickými obradmi prijatí do katechumenátu, ktorý nemá byť len výkladom dogiem a príkazov, ale formáciou celého kresťanského života a náležitou náukou.
    § 2. Tí, ktorí sú zapísaní do katechumenátu, majú právo, aby im bola dovolená účasť na liturgii slova a iných liturgických sláveniach, ktoré nie sú rezervované veriacim v Krista.
    § 3. Partikulárne právo má vydať normy, vymedzujúce povinnosti katechumenov a ich priznané práva, ktorými sa katechumenát má riadiť.
    Kán. 588 – Katechumeni majú právo zapísať sa do ktorejkoľvek cirkvi sui iuris podľa normy kán. 30; treba sa však vystríhať pred ich nahováraním na niečo, čo by mohlo prekážať ich zapísaniu do cirkvi, ktorá je primeraná ich kultúre.
    Kán. 589 – Misionári, tak cudzinci ako aj miestni, majú mať primerané dary a schopnosti; majú byť zodpovedne pripravení v oblasti misiológie a misijnej špirituality a tiež poučení o histórii  a kultúre národov, ktoré majú byť evanjelizované.
    Kán. 590 – V misijnej činnosti má byť postarané, aby mladé cirkvi čo najskôr dozreli a boli naplno ustanovené tak, aby sa pod vedením vlastnej hierarchie mohli o seba postarať a samé tiež prijať a pokračovať v diele evanjelizácie.
    Kán. 591 – Misionári sa majú horlivo starať:
    1˚ aby sa medzi neofytmi rozumne rozvíjali povolania pre posvätné služby tak, aby sa nové cirkvi čo najskôr obohatili o vlastných klerikov;
    2˚ o takú formáciu katechétov, aby ako platní spolupracovníci posvätných služobníkov mohli svoju úlohu, a to aj v liturgických činnostiach, čo najlepšie vykonávať; partikulárnym právom má byť postarané, aby katechéti mali spravodlivú mzdu.
    Kán. 592 – § 1. Na misijných územiach treba osobitnú starostlivosť venovať rozvoju primeraných foriem apoštolátu laikov; majú sa podporovať inštitúty zasväteného života, so zreteľom na charakter a povahu jednotlivých národov; v prípade potreby sa majú  zriaďovať školy a iné inštitúcie kresťanskej výchovy a kultúrneho rozvoja.
    § 2. Tak isto sa má starostlivo a rozvážne podporovať dialóg a spolupráca s nekresťanmi.
    Kán. 593 – § 1. Všetci presbyteri, pracujúci na misijných územiach v akýchkoľvek podmienkach, majú spolupracovať horlivo, ako jedno presbytérium.
    § 2. S ostatnými kresťanskými misionármi majú ochotne spolupracovať, aby vydávali jedno svedectvo o Kristovi, Pánovi, podľa normy kán. 908.
    Kán. 594 – Misijnými územiami sú tie, ktoré za také uznala Apoštolská stolica.
    TITUL XV
    UČITEĽSKÝ ÚRAD CIRKVI
    Kapitola I
    Učiaca úloha Cirkvi vo všeobecnosti
    Kán. 595 – § 1. Cirkev, ktorej Kristus Pán zveril poklad viery, aby za pomoci Svätého Ducha zjavenú pravdu sväto chránila, hlbšie skúmala, verne ohlasovala a vykladala, má vrodené právo a povinnosť, nezávislé od akejkoľvek ľudskej moci, kázať evanjelium všetkým národom.
    § 2. Cirkvi prislúcha právo vždy a všade ohlasovať morálne zásady, týkajúce sa aj sociálneho poriadku, ako aj posudzovať akékoľvek ľudské záležitosti, pokiaľ to vyžaduje dôstojnosť ľudskej osoby, jej základné práva alebo spása duší.
    Kán. 596 – Učiacu úlohu v mene Cirkvi vykonávajú len biskupi; avšak na tejto úlohe majú podľa normy práva účasť aj tí, ktorí sa prostredníctvom posvätných svätení stali spolupracovníci biskupov, ako aj tí, ktorí dostali mandát vyučovania bez toho, aby boli ustanovení v posvätných stupňoch.
    Kán. 597 – § 1. Rímsky veľkňaz je na základe svojho úradu neomylný v Magistériu, keď ako najvyšší pastier a učiteľ všetkých veriacich v Krista, ktorý má za úlohu posilňovať svojich bratov vo viere, definitívnym aktom vyhlasuje náuku o viere alebo mravoch za záväznú.
    § 2. Neomylnosť v Magistériu má aj kolégium biskupov, keď Magistérium vykonávajú biskupi zhromaždení na ekumenickom koncile, ktorí ako učitelia a sudcovia viery a mravov vyhlasujú pre celú Cirkev náuku o viere alebo mravoch za takú, ktorej sa treba definitívne držať; alebo keď rozídení po svete, zachovávajúc puto spoločenstva medzi sebou a s nástupcom svätého Petra, spolu s tým istým rímskym veľkňazom, hodnoverne učiac veci viery alebo mravov, zhodnú sa na jednej mienke, ktorej sa treba definitívne držať.
    § 3. Nijaká náuka sa nechápe ako neomylne definovaná, ak to nie je zjavne zistené.
    Kán. 598 – §1 Božskou a katolíckou vierou treba veriť všetko to, čo obsahuje napísané alebo tradované Božie slovo, čiže jeden poklad viery zverený Cirkvi a súčasne sa predkladá ako Bohom zjavené buď slávnostným Magistériom Cirkvi, alebo jej riadnym a univerzálnym Magistériom, čo sa totiž prejavuje spoločným uznaním veriacich v Krista pod vedením posvätného Magistéria. Všetci veriaci v Krista sú teda zaviazaní vyhýbať sa akýmkoľvek náukám, ktoré sú s nimi v rozpore.
    §2 – Okrem toho bez výhrad tiež treba prijímať a zachovávať všetky a jednotlivé pravdy týkajúce sa viery a mravov, ktoré Magistérium Cirkvi vyhlasuje definitívnym spôsobom,  čiže tie, ktoré sa vyžadujú, aby sa ten istý poklad viery sväto strážil a verne vykladal; kto teda odmietne tieto smernice, ktorých sa treba definitívne pridŕžať, odporuje náuke Katolíckej cirkvi.
    Kán. 599 – Aj keď nie súhlas viery, predsa však nábožnú poslušnosť rozumu a vôle treba prejaviť náuke o viere a mravoch, ktorú rímsky veľkňaz alebo kolégium biskupov, keď vykonávajú hodnoverné Magistérium, hlásajú o viere alebo mravoch, hoci túto náuku nezamýšľajú vyhlásiť definitívnym aktom; veriaci v Krista sa teda majú starostlivo vyhýbať tomu, čo sa s ňou nezhoduje.
    Kán. 600 – Biskupi, ktorí sú v spojení s hlavou a členmi kolégia či jednotlivo, alebo zhromaždení na synodách alebo partikulárnych konciloch, hoci nemajú neomylnosť v učení, sú hodnovernými doktormi a učiteľmi viery veriacich v Krista, ktorí sú zverení ich starostlivosti; veriaci v Krista sú viazaní s nábožnou poslušnosťou ducha priľnúť k tomuto hodnovernému Magistériu svojich biskupov.
    Kán. 601 – Predovšetkým patriarchom a biskupom, spôsobom primeraným každej generácii            a kultúre, v jednotlivých cirkvách prislúcha ťarcha odpovedať na otázky ľudí o zmysle života, ako aj, prostredníctvom kresťanského vysvetľovania znamení času, starosť o riešenie naliehavejších problémov vo svetle evanjelia tak, aby všade viac žiarilo Kristovo svetlo, ktoré osvetľuje všetkých ľudí.
    Kán. 602 – V pastoračnej starostlivosti majú byť využívané nielen zásady posvätných vied, ale aj výdobytky iných vied a majú sa používať tak, aby veriaci v Krista boli vedení                                k uvedomelejšiemu a praktickému životu viery.
    Kán. 603 – Literatúre a umeniu treba zachovať úctu, vzhľadom na ich moc účinne vyjadrovať  a sprostredkovať zmysel viery, pri podpore správnej slobody a kultúrnej rozmanitosti.
    Kán. 604 – Prvoradou úlohou pastierov Cirkvi je starosť, aby sa uprostred rôznorodosti ohlasovania náuky v rôznych cirkvách zachovával a posilňoval ten istý zmysel viery, aby sa predovšetkým katolíckosť Cirkvi cez legitímnu rôznorodosť ukazovala v lepšom svetle.
    Kán. 605 – Biskupom, najmä zídeným na synodách alebo radách, osobitne však Apoštolskej stolici, prislúcha autoritatívne podporovať, chrániť a nábožne obhajovať neporušenosť                   a jednotu viery, tiež dobré mravy, zavrhovať, vždy keď je potrebné, názory, ktoré odporujú týmto hodnotám, alebo vystríhať pred tým, čo im môže prekážať.
    Kán. 606 – § 1. Je úlohou teológov, kvôli ich hlbšiemu pochopeniu tajomstva spásy i znalosti posvätných náuk, ich príbuzných disciplín a tiež nových otázok, pri vernom zachovávaní poslušnosti autentickému Magistériu Cirkvi, vieru Cirkvi slobodne vysvetľovať i obhajovať,          a starať sa o rozvoj doktríny.
    § 2. V hľadaní a vyjadrovaní teologických právd majú starostlivo budovať spoločenstvo viery  a tiež odborne spolupracovať s biskupmi v ich úlohe vyučovania.
    § 3. Tí, ktorí sa venujú teologickým disciplínam, najmä v seminároch, univerzitách a fakultách, sa majú snažiť spoločnými silami spolupracovať s ľuďmi, ktorí vynikajú v iných náukách.
    Kapitola II
    Služba Božieho slova
    Kán. 607 – Služba Božieho slova, čiže ohlasovanie, katechéza a každé kresťanské poučenie, medzi ktorými má mať popredné miesto liturgická homília, sa má spásonosne živiť Svätým písmom a tiež opierať o Posvätnú tradíciu; slávenie Božieho slova sa však má náležite podporovať.
    Kán. 608 – Biskupi, presbyteri a diakoni, každý podľa stupňa svojho posvätného svätenia, majú ako prví plniť službu Božieho slova, podľa noriem práva; avšak ostatní veriaci v Krista, každý podľa svojej hodnosti, životného stavu a prijatej úlohy, sa majú na tejto službe ochotne zúčastňovať.
    Art. I – Kázanie Božieho slova
    Kán. 609 – Riadenie kázania Božieho slova prislúcha na jeho území eparchiálnemu biskupovi, pri zachovaní spoločného práva.
    Kán. 610 – § 1. Biskupi majú právo kázať Božie slovo všade na celej Zemi, ak to eparchiálny biskup v osobitnom prípade výslovne neodoprel.
    § 2. Presbyteri majú právo kázať tam, kde sú legitímne poslaní alebo pozvaní.
    § 3. Také isté splnomocnenie kázať majú aj diakoni, ak partikulárne právo nestanovuje iné.
    § 4. Za mimoriadnych okolností, najmä vzhľadom na doplnenie nedostatku klerikov, aj ostatným veriacim v Krista môže byť eparchiálnym biskupom zverený mandát kázať, aj                v chráme, pri zachovaní kán. 614, § 4.
    Kán. 611 – Všetci, ktorým bola zverená starostlivosť o duše, majú fakultu kázať z moci úradu, môžu tiež pozvať ktoréhokoľvek presbytera kázať tým, ktorí sú zverení ich starostlivosti alebo pri zachovaní kán. 610, § 3 diakona, ak to legitímne nemajú zakázané.
    Kán. 612 – § 1. V rehoľných inštitútoch alebo klerických spoločnostiach spoločného života na spôsob rehoľníkov pápežského, alebo patriarchálneho práva riadiť kázanie prislúcha vyšším predstaveným.
    § 2. Všetci predstavení, aj miestni, každého inštitútu zasväteného života, môžu pozvať kázať vlastným členom ktoréhokoľvek presbytera alebo diakona, pri zachovaní kán. 610, § 3, ak to legitímne nemajú zakázané.
    Kán. 613 – Proti dekrétu hierarchu, ktorým sa niekomu zakazuje kázať, sa podáva len odvolací rekurz, ktorý má byť bez meškania rozhodnutý.
    Kán. 614 – § 1. Homíliu, ktorou sa počas liturgického roka zo Svätého písma vysvetľujú tajomstvá viery a normy kresťanského života, treba považovať za dôležitú časť liturgie.
    § 2. Na farároch a rektoroch chrámov spočíva povinnosť postarať sa, aby v Božskej liturgii aspoň počas nedeľňajších dní a prikázaných sviatkov bola vyhlásená homília, ktorú bez vážneho dôvodu nemožno vynechať.
    § 3. Farár nemôže povinnosť kázať ľudu zverenému jeho pastoračnej starostlivosti zveriť natrvalo inému, ak to nie je zo spravodlivej príčiny schválené miestnym hierarchom.
    § 4. Homília je rezervovaná kňazovi, alebo, podľa noriem partikulárneho práva, aj diakonovi.
    Kán. 615 – Eparchiálni biskupi sa vydaním noriem majú postarať, aby pre duchovnú obnovu kresťanského ľudu boli vo vhodnom čase vyhlásené osobitné cykly posvätných kázní.
    Kán. 616 – § 1. Kazatelia Božieho slova, odložiac slová ľudskej múdrosti a nejasné argumenty, nech hlásajú veriacim v Krista, ktorý je cesta, pravda a život, celé Kristovo tajomstvo; nech ukazujú, že pozemské veci a ľudské inštitúcie sú usporiadané podľa zámeru Boha Stvoriteľa pre spásu človeka a preto sa majú pričiniť o budovanie Kristovho Tela.
    § 2. Majú preto vyučovať aj náuku Cirkvi o dôstojnosti ľudskej osoby a jej základných právach, o rodinnom živote, o občianskom a sociálnom spoločenstve a tiež o zmysle spravodlivosti v ekonomickom a pracovnom živote, ktorý prispieva k vytváraniu pokoja na zemi a k dosiahnutiu rozvoja národov.
    Art. II – Katechetické vyučovanie
    Kán. 617 – Jednotlivé cirkvi sui iuris a osobitne ich biskupi majú vážnu povinnosť odovzdávať katechézu, ktorá vieru privádza k dokonalosti a Kristovho učeníka formuje prostredníctvom hlbšieho a viac usporiadanejšieho poznania Kristovho učenia a každodenným silnejším primknutím k jeho osobe.
    Kán. 618 – Rodičia majú prvotnú povinnosť slovom a príkladom formovať deti vo viere a praxi kresťanského života; rovnaká povinnosť sa týka tých, ktorí rodičov zastupujú, ako aj krstných rodičov.
    Kán. 619 – Okrem kresťanskej rodiny, samotná farnosť a každé cirkevné spoločenstvo sa musia starať o katechetickú formáciu svojich členov a tiež o ich včlenenie do tohto spoločenstva zabezpečením podmienok, v ktorých by nadobudnuté vedomosti mohli čo najplnšie žiť.
    Kán. 620 – Združenia, hnutia a krúžky veriacich v Krista, či už sú zamerané na ciele nábožnosti a apoštolátu, alebo na diela lásky a pomoci, nech sa pod vedením miestneho hierarchu starajú   o náboženskú formáciu svojich členov.
    Kán. 621 – § 1. Synode biskupov patriarchálnej cirkvi a Rade hierarchov prislúcha,                          v hraniciach územia vlastnej cirkvi, právo vydať normy o katechetickej formácii, ktoré treba primerane usporiadať v katechetickom direktóriu, pri zachovávaní predpisov najvyššej autority Cirkvi.
    § 2. V katechetickom direktóriu treba vziať zreteľ na osobitnú povahu východných cirkví tak, aby v odovzdávaní katechézy žiaril biblický a liturgický moment a tiež tradície vlastnej cirkvi sui iuris v patrológii, hagiografii a jej ikonografii.
    § 3. Synoda biskupov patriarchálnej cirkvi, alebo Rada hierarchov, sa má postarať o prípravu katechizmov prispôsobených rôznym skupinám veriacich v Krista, spolu s potrebnými pomôckami a prostriedkami a tiež o podporu a koordináciu katechetických podujatí.
    Kán. 622 – § 1. V každej cirkvi sui iuris má existovať katechetická komisia, ktorá môže byť ustanovená aj s inými cirkvami sui iuris na tom istom území alebo spoločensko-kultúrnej oblasti.
    § 2. Katechetická komisia má mať k dispozícii aj katechetické centrum, ktorého úlohou je pomáhať týmto cirkvám pri koordinácii organizovania katechetických podujatí a tiež slúžiť aj permanentnej formácii katechétov.
    Kán. 623 – § 1. Eparchiálny biskup má katechetickú formáciu s najväčšou starostlivosťou vo svojej eparchii podporovať, viesť a tiež riadiť.
    § 2. Na tento cieľ má v eparchiálnej kúrii existovať eparchiálne katechetické centrum.
    Kán. 624 – § 1. Farár, pri zachovaní predpisov vydaných kompetentnou autoritou, sa musí                s najväčšou starostlivosťou venovať odovzdávaniu katechézy všetkým, akéhokoľvek veku              a stavu, ktorí sú zverení jeho pastierskej službe.
    § 2. Farárom majú pomáhať presbyteri a diakoni, ktorí sú pridelení k farnosti; avšak členovia rehoľných inštitútov podľa noriem kán. 479 a 542.
    § 3. Ostatní veriaci v Krista, náležite pripravení, majú na diele odovzdávania katechézy ochotne pomáhať.
    Kán. 625 – Z ekumenických dôvodov je v katechéze potrebné odovzdávať pravdivý obraz iných cirkví a cirkevných spoločenstiev; treba sa však postarať, aby pravdivosť katolíckej katechézy bola predstavovaná v celej plnosti.
    Kán. 626 – Všetci,  ktorí slúžia odovzdávaniu katechézy, majú pamätať, že vystupujú ako súčasť Cirkvi a že boli poslaní na ohlasovanie nie vlastného, ale zjaveného Božieho slova; preto majú predkladať celú náuku Cirkvi, avšak spôsobom primeraným úrovne katechizovaných a zodpovedajúcim požiadavkám ich kultúry.
    Kapitola III
    Katolícka výchova
    Kán. 627 – § 1. Starostlivosť o výchovu detí sa predovšetkým týka rodičov alebo tých, ktorí ich zastupujú; oni majú v kruhu kresťanskej rodiny, osvietenej vierou a oživovanej vzájomnou láskou, vychovať deti k úcte voči Bohu a láske k blížnemu.
    § 2. Ak k starostlivosti o úplnú výchovu detí nestačia vlastné sily rodičov, majú časť výchovnej úlohy zveriť aj iným a tiež si zvoliť nevyhnutné alebo užitočné výchovné prostriedky.
    § 3. Rodičia pri voľbe výchovných prostriedkov majú mať náležitú slobodu, pri zachovaní kán. 633; preto sa veriaci v Krista majú postarať, aby toto právo bolo priznané občianskou spoločnosťou a podľa požiadaviek spravodlivosti aj bolo podporované primeranými prostriedkami.
    Kán. 628 – § 1. Cirkev, keďže krstom zrodila nové stvorenia, sa má súčasne s rodičmi postarať o ich katolícku výchovu.
    § 2. Všetci, ktorým bola zverená starostlivosť o duše, musia byť nápomocní rodičom pri výchove detí, pomáhať im, aby si boli vedomí vlastných práv a povinností a starať sa hlavne            o náboženskú výchovu mládeže.
    Kán. 629 – Všetci vychovávatelia sa majú starať o formáciu celej ľudskej osoby tak, aby mladí harmonickým rozvojom fyzických, intelektuálnych a morálnych schopností, poučení                       v kresťanských čnostiach, dozrievali k dokonalejšiemu poznaniu a láske k Bohu, v svedomí           k správnemu hodnoteniu ľudských morálnych hodnôt a ich slobodnému prijatiu a súčasne               k dosiahnutiu bratského spoločenstva s inými, vďaka rozvinutému citu pre spravodlivosť                a spoločenskú zodpovednosť.
    Kán. 630 – § 1. Veriaci v Krista sa majú veľkodušne usilovať, aby sa dobro výchovy                          a vzdelávania mohlo čo najskôr rozšíriť medzi všetkými ľuďmi na celej Zemi, pri preukazovaní osobitnej starostlivosti o tých, ktorí sú chudobní.
    § 2. Nech všetci veriaci v Krista podporujú podujatia Cirkvi s výchovným cieľom, predovšetkým zakladanie, riadenie a udržiavanie škôl.
    Art. I  – Školy, najmä katolícke
    Kán. 631 – § 1. Medzi rôznymi výchovnými prostriedkami sa má s osobitnou starostlivosťou podporovať katolícka škola, na ktorú je potrebné sústreďovať starosť rodičov, učiteľov ako aj cirkevného spoločenstva.
    § 2. Cirkev má právo zakladať a riadiť školy akéhokoľvek druhu a stupňa.
    Kán. 632 – Škola sa podľa práva považuje za katolícku iba vtedy, ak je ako taká zriadená eparchiálnym biskupom alebo vyššou cirkevnou autoritou, alebo je nimi za takú uznaná.
    Kán. 633 – § 1. Eparchiálny biskup má právo rozhodnúť o ktorejkoľvek škole, či zodpovedá alebo nezodpovedá požiadavkám kresťanskej výchovy; tak isto jemu prislúcha právo,                    z vážneho dôvodu, veriacim v Krista zakázať navštevovať niektorú školu.
    § 2. Rodičia majú deti posielať predovšetkým do katolíckych škôl.
    Kán. 634 – § 1. Katolícka škola má povinnosť tvoriť vlastné školské spoločenstvo, oživované evanjeliovým duchom slobody a lásky, pomáhať dospievajúcim, aby spolu s vývojom vlastnej osobnosti súčasne rástli ako nové stvorenie, ktorým sa stali v krste, a tiež celú ľudskú kultúru podriaďovať posolstvu spásy tak, aby poznanie, ktoré študujúci postupne nadobúdajú o svete, živote a človeku, bolo ožarované vierou.
    § 2. Samotná katolícka škola má pod vedením kompetentnej cirkevnej autority prispôsobiť tieto zásady vlastným okolnostiam, ak ju navštevujú prevažne nekatolícki žiaci.
    § 3. Katolícka škola sa má pričiňovať, nie menej než iné školy, o dosahovanie kultúrnych cieľov, ľudskej a spoločenskej formácie mládeže.
    Kán. 635 – Eparchiálni biskupi sa majú usilovne starať, aby mali katolícke školy, najmä kde iné školy chýbajú, alebo nie sú zodpovedajúce, tiež školy odborné a technické, a to vždy, keď to vzhľadom na požiadavky miesta a času vyžaduje ich osobitná potreba.
    Kán. 636 – § 1. Katechetická výučba v akýchkoľvek školách podlieha autorite a dozoru eparchiálneho biskupa.
    § 2. Učiteľov katolíckeho náboženstva menuje alebo schvaľuje eparchiálny biskup a ak sa to vyžaduje z náboženského alebo morálneho dôvodu, odvolávať ich, alebo naliehavo žiadať, aby boli odvolaní.
    Kán. 637 – V školách, v ktorých chýba katolícka výučba, alebo je podľa uváženia eparchiálneho biskupa nedostačujúca, má byť doplnená skutočná katolícka formácia všetkých katolíckych žiakov.
    Kán. 638 – § 1. Eparchiálnemu biskupovi prislúcha právo kánonicky vizitovať všetky katolícke školy v svojej eparchii, s výnimkou škôl, ktoré sú dostupné výlučne žiakom inštitútov zasväteného života pápežského alebo patriarchálneho práva, pri neporušení, vo všetkých prípadoch, ich autonómie riadiť vlastné školy.
    § 2. Tam, kde sú viacerí eparchiálni biskupi, právo kánonickej vizitácie patrí tomu, kto školu založil alebo schválil, ak nie je ináč určené v zakladacích štatútoch, alebo v osobitnej dohode, ktorú medzi sebou uzatvorili.
    Kán. 639 – Učitelia, ktorí sú najväčšími tvorcami uskutočňovania úmyslov a podujatí katolíckej školy, musia vynikať náukou a príkladným svedectvom života a predovšetkým spoločné dielo dosahovať nielen s rodičmi, ale i s inými školami.
    Art. II – Katolícke univerzity
    Kán. 640 – § 1. Katolícka univerzita si dáva za cieľ umožniť verejnú, ustavičnú a všeobecnú prítomnosť kresťanského ducha v prehlbovaní celej kultúry; preto vykonáva výskumy, reflexie a výučbu vyššieho stupňa, v ktorých mnohoraké ľudské poznanie osvetľuje svetlom evanjelia.
    § 2. Na rovnakej úrovni ako katolícke univerzity sú ostatné inštitúty vyšších štúdií alebo samostatné katolícke fakulty, ktoré slúžia tomu istému cieľu, nie však cirkevné univerzity              a fakulty, o ktorých hovoria kán. 646 -650.
    Kán. 641 – Na katolíckych univerzitách sa jednotlivé disciplíny majú rozvíjať podľa vlastných zásad, vlastnej metódy a tiež vlastnou slobodou vedeckého skúmania tak, aby sa každodenne dosahovalo hlbšie poznanie týchto disciplín a veľmi starostlivo, berúc do úvahy nové úlohy           a objavy modernej doby, jasnejšie sa ukázalo, akým spôsobom sa viera a rozum usilujú o jednu pravdu, a tiež aby sa formovali ľudia, ktorí skutočne vynikajú učenosťou, pripravení na vykonávanie najvážnejších služieb v spoločnosti a tiež svedkovia viery vo svete.
    Kán. 642 – § 1. Katolícka univerzita je inštitútom vyšších štúdií, ktorý je ako taký zriadený alebo schválený buď vyššou administratívnou autoritou cirkvi sui iuris, po predchádzajúcej konzultácii s Apoštolskou stolicou, alebo samotnou Apoštolskou stolicou; musí byť o tom vyhotovený verejný dokument.
    § 2. V hraniciach územia patriarchálnej cirkvi je touto vyššou autoritou patriarcha, so súhlasom Synody biskupov patriarchálnej cirkvi.
    Kán. 643 – Na katolíckych univerzitách, na ktorých neexistuje teologická fakulta, sa majú vykonávať aspoň teologické kurzy, prispôsobené študentom rozličných fakúlt.
    Kán. 644 – Tí, ktorí na katolíckych univerzitách vyučujú disciplíny týkajúce sa viery a mravov, musia mať mandát cirkevnej autority, udelený tými, o ktorých hovorí kán. 642; tá istá autorita môže tento mandát z vážneho dôvodu odvolať, najmä ak chýba vedecká alebo pedagogická kvalifikácia, pravosť alebo neporušenosť náuky.
    Kán. 645 – Hierarchovia sa majú po porade postarať, aby aj pri iných univerzitách boli katolícke univerzitné spoločenstvá a centrá, v ktorých budú veriaci v Krista starostlivo vybratí a pripravení poskytovať univerzitnej mládeži stálu duchovnú a intelektuálnu pomoc.
    Art. III – Cirkevné univerzity a fakulty
    Kán. 646 – Rozvoj cirkevných univerzít a fakúlt majú ustavične podporovať najmä hierarchovia, veď predsa ony sa zaoberajú Božím zjavením a disciplínami s ním spojenými            a preto sú užšie spojené s evanjelizačnou úlohou Cirkvi.
    Kán. 647 – Cieľom cirkevných univerzít a fakúlt je:
    1˚ hlbšie a vedecké skúmanie Božieho zjavenia a toho, čo je s ním spojené, systematické vysvetľovanie a usporiadanie pravdy Božieho zjavenia, v jeho svetle uvažovanie nad novými problémami doby a jeho podávanie súčasným ľuďom spôsobom prispôsobeným ich vlastnej kultúre;
    2˚ hlbšie vzdelávanie študentov v rozličných disciplínach podľa katolíckej náuky a ich primeraná príprava na rozličné diela apoštolátu, služieb alebo vyučovania v týchto disciplínach a tiež podpora stálej formácie.
    Kán. 648 – Cirkevné univerzity a fakulty sú tie, ktoré sú kánonicky zriadené alebo schválené kompetentnou cirkevnou autoritou, rozvíjajú a prednášajú posvätné vedy a vedy s nimi spojené a sú vybavené právom udeľovania akademických stupňov, ktoré majú kánonické účinky.
    Kán. 649 – Zriaďovanie alebo schvaľovanie cirkevných univerzít alebo fakúlt náleží Apoštolskej stolici, alebo vyššej administratívnej autorite, o ktorej hovorí kán. 642, spolu s Apoštolskou stolicou.
    Kán. 650 – Čo sa týka štatútov cirkevnej univerzity alebo fakulty, predovšetkým riadenia, správy, menovania učiteľov alebo odvolania z úradu, študijného plánu a udeľovania akademických stupňov, treba zachovávať normy vydané Apoštolskou stolicou.
    Kapitola IV
    Spoločenské oznamovacie prostriedky a zvlášť knihy
    Kán. 651 – § 1. Pri vykonávaní úlohy ohlasovania evanjelia po celom svete má Cirkev využívať primerané prostriedky a preto má všade právo používať spoločenské oznamovacie prostriedky a osobitne vydávať tlač.
    § 2. Všetci veriaci v Krista majú zo svojej strany spolupracovať v tomto poslaní Cirkvi a diela tohto apoštolátu podporovať a napomáhať; predovšetkým tí, ktorí sú odborníkmi v tvorbe              a odovzdávaní informácií, nech starostlivo podporujú pastoračnú činnosť biskupov a so zápalom sa usilujú, aby využívanie týchto prostriedkov bolo preniknuté Kristovým duchom.
    Kán. 652 – § 1. Eparchiálni biskupi majú dbať, aby hlavne pomocou inštitúcií prostriedkov spoločenskej komunikácie veriaci v Krista boli poučení o kritickom a užitočnom využívaní týchto prostriedkov; nech podporujú spoluprácu medzi týmito inštitúciami; starajú sa                       o formáciu odborníkov; na koniec nech podporujú dobré podujatia, čo je účinnejšie ako karhanie a odsudzovanie zlých, predovšetkým chváliac a odporúčajúc dobré knihy.
    § 2. Pri ochrane neporušenosti viery a mravov eparchiálny biskup, Synoda biskupov patriarchálnej cirkvi, Rada hierarchov a Apoštolská stolica môžu veriacim v Krista zakázať využívanie prostriedkov spoločenskej komunikácie alebo tiež nedovoliť, aby sa spájali s inými, ak sú na škodu tejto neporušiteľnosti.
    Kán. 653 – Partikulárne právo má stanoviť presnejšie normy o využívaní rozhlasu, televízie, kinematrografie a podobných prostriedkov ohľadom toho, čo sa týka katolíckeho učenia alebo mravov.
    Kán. 654 – Normy spoločného práva o knihách platia aj o akýchkoľvek iných spisoch alebo prejavoch, určených k verejnej publikácii a šírených akýmkoľvek spôsobom prostredníctvom technických vynálezov.
    Kán. 655 – § 1. Veriacim v Krista má byť umožnený široký prístup k Svätému písmu; preto sa za starostlivosti eparchiálnych biskupov majú vyhotoviť vhodné a správne preklady, vybavené dostatočnými vysvetlivkami a vždy, keď je to primerané a užitočné, spoločne s inými kresťanmi.
    § 2. Všetci veriaci v Krista, najmä dušpastieri, majú mať starosť o šírenie výtlačkov Svätého písma, vybavené primeranými poznámkami, prispôsobené na používanie aj nekresťanom.
    § 3. K liturgickému alebo katechetickému užívaniu možno využiť len tie vydania Svätého písma, ktoré majú cirkevné schválenie; ostatné vydania musia mať aspoň cirkevné dovolenie.
    Kán. 656 – § 1. Pri liturgických sláveniach sa majú používať len knihy, ktoré majú cirkevné schválenie.
    § 2. Modlitebníky alebo nábožné knihy, určené na verejné alebo súkromné používanie veriacich v Krista, potrebujú cirkevné dovolenie.
    Kán. 657 – § 1. Schvaľovanie liturgických textov, po predchádzajúcom preskúmaní Apoštolskou stolicou, je v patriarchálnych cirkvách rezervované patriarchovi, so súhlasom Synody biskupov patriarchálnej cirkvi; v metropolitných cirkvách sui iuris metropolitovi, so súhlasom Rady hierarchov; v ostatných cirkvách má toto právo len Apoštolská stolica a tiež,           v medziach, ktoré ona stanovila, biskupi a ich legitímne ustanovené zhromaždenia.
    § 2. Tieto autority majú tiež právo schvaľovať preklady týchto kníh, určených k liturgickému používaniu, po odovzdaní správy Apoštolskej stolici, ak ide o patriarchálne alebo metropolitné cirkvi sui iuris.
    § 3. K novému vydaniu liturgických kníh alebo ich prekladov do iného jazyka, alebo ich časti, ktoré sú určené na liturgické používanie, sa vyžaduje a stačí potvrdenie zhodnosti so schváleným vydaním, o ktorom hovorí kán. 662, § 1, potvrdené miestnym hierarchom.
    § 4. Pri zmenách liturgických textov sa má pozorne zvážiť kán. 40, § 1.
    Kán. 658 – § 1. Katechizmy a tiež iné spisy určené na katechetickú formáciu v školách akéhokoľvek druhu a stupňa, alebo ich preklady, potrebujú cirkevné schválenie.
    § 2. Tú istú normu treba uplatňovať aj na iné knihy pojednávajúce o viere alebo mravoch, ak sa používajú ako texty, o ktoré sa opiera katechetická formácia.
    Kán. 659 – Odporúča sa, aby akékoľvek spisy, ktoré pojednávajú o katolíckej viere alebo mravoch, boli opatrené aspoň cirkevným dovolením, pri zachovaní predpisov inštitútov zasväteného života, ktoré vyžadujú viac.
    Kán. 660 – Do denníkov, brožúrok alebo periodík, ktoré zvyknú otvorene napádať katolícke náboženstvo alebo dobré mravy, veriaci v Krista nemajú ničím prispievať, ak na to nie je oprávnený a rozumný dôvod; avšak klerici a členovia rehoľných inštitútov iba s dovolením tých, o ktorých hovorí kán. 662.
    Kán. 661 – § 1. Cirkevné dovolenie vyjadrené len slovom „imprimatur“ znamená, že dielo je ochránené od omylov ohľadom katolíckej viery a mravov.
    § 2. Avšak schválenie udelené kompetentnou autoritou dokazuje, že text bol prijatý Cirkvou, alebo že dielo sa zhoduje s hodnovernou náukou Cirkvi.
    § 3. Ak bolo dielo navyše pochválené alebo požehnané eparchiálnym biskupom, alebo vyššou autoritou, znamená to, že dobre vyjadruje hodnovernú náuku Cirkvi a preto sa odporúča.
    Kán. 662 – § 1. Cirkevné schválenie alebo dovolenie na vydanie kníh, ak právom nie je výslovne stanovené iné, môže byť udelené buď vlastným miestnym hierarchom autora, alebo miestnym hierarchom miesta vydania, alebo napokon vyššou autoritou, ktorá vykonáva nad osobami, alebo miestami výkonnú riadiacu moc.
    § 2. Aby členovia rehoľných inštitútov mohli vydať spisy zaoberajúce sa otázkami katolíckej viery alebo mravov, potrebujú aj povolenie svojho vyššieho predstaveného, podľa normy typika alebo štatútov.
    Kán. 663 – § 1. Povolenie vydať nejaké dielo alebo schválenie, jeho pochválenie, alebo požehnanie platí pre originálny text, nie však pre jeho nové vydania, alebo preklady.
    § 2. Ak ide o vydania Svätého písma alebo iných kníh, ktoré podľa právnych noriem potrebujú cirkevné schválenie, schválenie jedného miestneho hierarchu, legitímne udelené, nestačí, aby mohli byť používané v inej eparchii, ale sa vyžaduje výslovný súhlas miestneho hierarchu tejto eparchie.
    Kán. 664 – § 1. Posúdenie kníh môže miestny hierarcha zveriť cenzorom zo zoznamu vyhotoveného Synodou biskupov patriarchálnej cirkvi, alebo Radou hierarchov, alebo podľa vlastného úsudku iným osobám, ktorým dôveruje; napokon, môže byť ustanovená osobitná komisia cenzorov, s ktorou miestny hierarcha, Synoda biskupov patriarchálnej cirkvi, alebo Rada hierarchov môžu konzultovať.
    § 2. Za cenzorov treba vybrať takých, ktorí sa vyznačujú vzdelaním, pravou náukou                        a rozvážnosťou, a ktorí pri vykonávaní svojho úradu podajú úsudok podľa katolíckej náuky tak, ako je predkladaná hodnoverným Magistériom Cirkvi, bez akéhokoľvek uprednostňovania osôb.
    § 3. Cenzori musia odovzdať svoj názor písomne; ak je priaznivý, hierarcha, podľa svojho rozumného uváženia, má v svojom mene udeliť výslovné dovolenie alebo schválenie; v negatívnom prípade má dať autorovi na vedomie dôvody odopretia diela.
    Kán. 665 – § 1. Farári a rektori chrámov majú dávať pozor, aby sa v ich chrámoch nevystavovali, nepredávali alebo nerozdávali ikony, alebo obrazy cudzie pravému posvätnému umeniu, alebo knihy, ktorých obsah sa nezhoduje s kresťanským náboženstvom, alebo mravmi.
    § 2. Tak isto farári a rektori chrámov, a tiež moderátori katolíckych škôl sa majú starať, aby predstavenia akéhokoľvek druhu, konané pod ich patronátom, boli vyberané so zmyslom pre kresťanské rozlišovanie.
    § 3. Všetci veriaci v Krista majú dbať, aby kupovaním, predávaním, čítaním alebo iným užívaním materiálov, o ktorých hovorí § 1, nespôsobili sebe alebo iným duchovnú škodu.
    Kán. 666 – § 1. Intelektuálne dielo autora je pod právnou ochranou, či už ako vyjadrenie jeho osobnosti, alebo ako prameň dedičských práv.
    § 2. Pod právnou ochranou sú texty zákonov a oficiálnych dokumentov každej cirkevnej autority a tiež ich autentické zbierky; preto sa nesmú znova vydať ak sa nevyžiadalo povolenie tejto alebo vyššej vrchnosti a nezachovali sa ňou predpísané podmienky.
    § 3. Partikulárnym právom každej cirkvi sui iuris majú byť v tejto veci ustanovené presnejšie normy, pri zachovávaní predpisov občianskeho práva, so zreteľom na autorské práva.
    TITUL XVI
    BOŽÍ KULT, PREDOVŠETKÝM SVIATOSTI
    Kán. 667 – Sviatosťami, ktoré Cirkev má povinnosť udeľovať, aby pod viditeľným znakom ohlasovala Kristove tajomstvá, náš Pán Ježiš Kristus, pôsobením Svätého Ducha, posväcuje ľudí, aby sa osobitným spôsobom stali skutočnými ctiteľmi Boha Otca a pričleňuje ich k sebe samému a Cirkvi, svojmu Telu; preto všetci veriaci v Krista, najmä však posvätní služobníci, majú pri nábožnom slávení a prijímaní týchto sviatostí starostlivo zachovávať predpisy Cirkvi.
    Kán. 668 – § 1. Boží kult, ak je vykonávaný v mene Cirkvi, osobami legitímne na to určenými a aktmi schválenými cirkevnou autoritou, sa nazýva verejný; ináč súkromný.
    § 2. Autorita kompetentná pre riadenie verejného Božieho kultu je tá, o ktorej hovorí kán. 657, pri zachovaní kán. 199, § 1; nikto iný k ustanoveniam tejto autority nemôže niečo dodať, vynechať alebo zmeniť.
    Kán. 669 – Keďže sviatosti sú tie isté pre celú Cirkev a patria do Božieho pokladu, jedine najvyššia autorita Cirkvi má právo schvaľovať alebo určovať, čo sa vyžaduje pre ich platnosť.
    Kán. 670 – § 1. Veriaci v Krista, katolíci, môžu byť z oprávneného dôvodu prítomní na Božskom kulte iných kresťanov a mať na ňom účasť, pri zachovávaní toho všetkého, čo so zreteľom na stupeň spoločenstva s Katolíckou cirkvou bolo stanovené eparchiálnym biskupom alebo vyššou autoritou.
    § 2. Ak kresťanom nekatolíkom chýbajú miesta, na ktorých by mohli dôstojne sláviť Boží kult, eparchiálny biskup môže dovoliť užívanie katolíckej budovy, cintorína alebo chrámu, podľa normy partikulárneho práva vlastnej cirkvi sui iuris.
    Kán. 671 – § 1. Katolícki vysluhovatelia dovolene vysluhujú sviatosti iba katolíckym veriacim v Krista, ktorí ich dovolene prijímajú takisto iba od katolíckych vysluhovateľov.
    § 2. Ak to však potreba vyžaduje alebo sa to odporúča z hľadiska pravého duchovného osohu  a len keď sa vyhne nebezpečenstvu omylu, alebo indiferentizmu, veriacim v Krista, ktorým je fyzicky alebo morálne nemožné dostať sa ku katolíckemu vysluhovateľovi, je dovolené prijať sviatosti pokánia, Eucharistie a pomazania chorých od nekatolíckych vysluhovateľov v cirkvách, ktorých sú uvedené sviatosti platné.
    § 3. Tak isto katolícki vysluhovatelia dovolene vysluhujú sviatosti pokánia, Eucharistie                   a pomazania chorých veriacim v Krista východných cirkví, ktoré nemajú s Katolíckou cirkvou plné spoločenstvo, ak to dobrovoľne žiadajú a sú riadne disponovaní; platí to aj o členoch iných cirkví, v ktorých uvedené sviatosti sa uznávajú za platné a sú podľa úsudku Apoštolskej stolice v rovnakom položení ako uvedené východné cirkvi.
    § 4. Ak hrozí nebezpečenstvo smrti alebo ak podľa úsudku eparchiálneho biskupa, alebo Synody biskupov patriarchálnej cirkvi, alebo Rady hierarchov nalieha iná vážna potreba, katolícki vysluhovatelia tie isté sviatosti dovolene vysluhujú aj ostatným kresťanom, ktorí nemajú plné spoločenstvo s Katolíckou cirkvou, nemôžu sa dostať k vysluhovateľovi svojho cirkevného spoločenstva a dobrovoľne o to sami žiadajú, len ak, čo sa týka týchto sviatostí, prejavujú katolícku vieru a sú riadne disponovaní.
    § 5. Pre prípady, o ktorých sa hovorí v § 2, 3 a 4, sa nemajú vydávať normy partikulárneho práva, bez konzultácie s aspoň miestnou kompetentnou autoritou nekatolíckej cirkvi alebo cirkevnej spoločnosti, ktorej sa to týka.
    Kán. 672 – § 1. Sviatosti krstu, myropomazania a posvätných svätení sa nemôžu opakovať.
    § 2. Ak však existuje rozumná pochybnosť, či boli skutočne alebo platne slávené, a táto pochybnosť zostane aj po vážnom zisťovaní, majú sa vyslúžiť podmienečne.
    Kán. 673 – Slávenie sviatostí, predovšetkým Božskej liturgie, ako úkon Cirkvi, vždy keď je možné, má byť vykonávané za aktívnej účasti veriacich v Krista.
    Kán. 674 – § 1. Pri slávení sviatostí treba presne zachovávať všetko, čo je uvedené
    v liturgických knihách.
    § 2. Vysluhovateľ má sviatosti sláviť podľa liturgických predpisov vlastnej cirkvi sui iuris, ak právom nie je stanovené ináč alebo ak od Apoštolskej stolice neobdŕžal osobitné splnomocnenie.
    Kapitola I
    Krst
    Kán. 675 – § 1. V krste človek obmytím prírodnou vodou, so vzývaním mena Boha Otca                a Syna a Svätého Ducha, je oslobodený od hriechu, rodí sa k novému životu, oblieka si Krista  a včleňuje sa do Cirkvi, ktorá je jeho Telom.
    § 2. Len skutočne prijatým krstom sa človek stáva schopným prijať ostatné sviatosti.
    Kán. 676 – V prípade naliehavej potreby je dovolené udeliť krst iba vykonaním toho, čo sa vyžaduje pre platnosť.
    Kán. 677 – § 1. Krst sa riadne udeľuje kňazom; ale kompetentným k jeho udeleniu, pri neporušení partikulárneho práva, je vlastný farár alebo s dovolením tohto farára, alebo miestneho hierarchu krstenca iní kňazi, toto dovolenie sa z vážneho dôvodu legitímne predpokladá.
    § 2. Avšak v prípade nevyhnutnosti krst môže udeliť diakon alebo v jeho neprítomnosti, či keď je hatený, iný klerik, člen inštitútu zasväteného života, alebo ktorýkoľvek iný veriaci v Krista; nie však otec alebo matka, ak je k dispozícii iný, kto pozná spôsob krstenia.
    Kán. 678 – § 1. Na cudzom území nie je bez potrebného dovolenia nikomu dovolené udeliť krst; toto dovolenie však nemôže byť odopreté kňazovi cirkvi sui iuris, do ktorej má byť krstenec zapísaný, farárom inej cirkvi sui iuris.
    § 2. Na miestach, kde žijú viacerí veriaci v Krista nemajúci farára cirkvi sui iuris, do ktorej sú zapísaní, eparchiálny biskup, ak je to možné, má určiť presbytera tejto cirkvi, ktorý má udeľovať krst.
    Kán. 679 – Prijať krst je schopný každý človek a jedine človek, ktorý ešte nie je pokrstený.
    Kán. 680 – Potratový plod, ak je živý, sa má podľa možnosti pokrstiť.
    Kán. 681 – § 1. K dovolenému krstu dieťaťa je potrebné:
    1˚ aby bola opodstatnená nádej, že bude vychované vo viere Katolíckej cirkvi, pri zachovaní § 5;
    2˚ aby rodičia, aspoň jeden z nich, alebo kto ich legitímne zastupuje, súhlasili.
    § 2. Odložené a nájdené dieťa sa má pokrstiť, ak sa nedá o jeho krste nič potvrdiť.
    § 3. Od detstva pozbavení užívania rozumu majú byť pokrstení ako deti.
    § 4. Pred dosiahnutím užívania rozumu je dovolene pokrstiť dieťa rodičov tak katolíckych ako aj nekatolíckych, ak sa nachádza v takom kritickom momente života, že sa rozumne predvída nebezpečenstvo smrti.
    § 5. Dieťa kresťanov nekatolíkov sa krstí dovolene, ak o to žiadajú rodičia alebo aspoň jeden           z nich, alebo ten, kto ich legitímne zastupuje a ak im je fyzicky, alebo morálne nemožné dostať sa k vlastnému vysluhovateľovi.
    Kán. 682 – § 1. Aby ten, kto vyšiel z detského veku, mohol byť pokrstený, je potrebné, aby prejavil vôľu prijať krst, aby bol dostačujúco poučený o pravdách viery a vyskúšaný                     v kresťanskom živote; má sa mu aj pripomenúť, aby oľutoval svoje hriechy.
    § 2. Ten, kto vyšiel z detského veku a nachádza sa v nebezpečenstve smrti, môže byť pokrstený, ak má nejaké poznanie hlavných právd viery a akýmkoľvek spôsobom prejavil svoj úmysel prijať krst.
    Kán. 683 – Krst musí byť slávený podľa liturgických predpisov cirkvi sui iuris, do ktorej má byť podľa normy práva krstenec zapísaný.
    Kán. 684 – § 1. Podľa starobylého zvyku cirkví krstenec má mať aspoň jedného krstného rodiča.
    § 2. Povinnosťami krstného rodiča, vyplývajúcimi z prijatej úlohy, je sprevádzať krstenca, ktorý vyšiel z detského veku, pri uvedení do kresťanského života a krstenca dieťa priniesť na krst a tak isto sa usilovať, aby pokrstený viedol kresťanský život, primeraný krstu, a aby verne plnil záväzky, ktoré s ním súvisia.
    Kán. 685 – § 1. Aby niekto mohol platne prijať úlohu krstného rodiča, vyžaduje sa, aby:
    1˚ prijal sviatosť krstu, myropomazania a Eucharistie;
    2˚ patril do Katolíckej cirkvi, pri zachovaní § 3;
    3˚ mal úmysel vykonávať túto úlohu;
    4˚ bol určený samým krstencom alebo jeho rodičmi, alebo poručníkmi, alebo ak nie sú, vysluhovateľom;
    5˚ nebol otcom alebo matkou, alebo manželským partnerom krstenca;
    6˚ nebol potrestaný trestom exkomunikácie, aj menšej, suspenzie, prepustenia alebo pozbavený práva vykonávať úlohu krstného rodiča.
    § 2. K tomu, aby niekto úlohu krstného rodiča vykonával dovolene, sa navyše vyžaduje, aby mal vek vyžadovaný partikulárnym právom a tiež viedol život primeraný viere                               a zodpovedajúci úlohe, ktorú má prijať.
    § 3. Z oprávneného dôvodu je dovolené prijať pre úlohu krstného rodiča veriaceho v Krista niektorej východnej nekatolíckej cirkvi, ale vždy súčasne s katolíckym krstným rodičom.
    Kán. 686 – § 1. Rodičia sú povinní postarať sa, aby dieťa bolo pokrstené čím skôr podľa legitímneho zvyku.
    § 2. Farár sa má postarať, aby rodičia detí, ktoré majú byť pokrstené a takisto tí, ktorí majú prevziať úlohu krstných rodičov, boli o význame tejto sviatosti a o záväzkoch, ktoré s ňou súvisia, riadne poučení, a tiež aby boli primerane pripravení na slávenie sviatosti.
    Kán. 687 – § 1. Krst sa má sláviť okrem nevyhnutného prípadu vo farskom chráme, pri neporušení legitímnych zvykov.
    § 2. Avšak v súkromných domoch môže byť krst udelený podľa noriem partikulárneho práva alebo s dovolením miestneho hierarchu.
    Kán. 688 – Kto vysluhuje krst, má sa postarať, aby ak niet krstného rodiča, bol aspoň svedok, ktorým sa môže dokázať slávenie krstu.
    Kán. 689 – § 1. Farár miesta, v ktorom sa slávi krst, musí starostlivo a bezodkladne zapísať do knihy pokrstených mená pokrstených s uvedením vysluhovateľa, rodičov, krstných rodičov ako aj svedkov, ak boli prítomní, miesta a dátumu udeleného krstu spolu s udaním dňa a miesta narodenia a tiež cirkvi sui iuris, do ktorej sa pokrstení zapisujú.
    § 2. Ak ide o dieťa narodené z nevydatej matky, treba zapísať meno matky, ak jej materstvo je verejne preukázané alebo sama od seba o to písomne, alebo pred dvoma svedkami žiada; takisto treba zapísať meno otca, ak je jeho otcovstvo potvrdené nejakým verejným dokladom, alebo jeho vyhlásením pred farárom a dvoma svedkami; v ostatných prípadoch sa má pokrstený zapísať bez uvedenia mena otca, alebo rodičov.
    § 3. Ak ide o adoptívne dieťa, majú sa zapísať mená adoptujúcich, a aspoň ak sa to robí                 v občianskej matrike kraja, aj mená prirodzených rodičov, podľa normy § 1 a 2, so zreteľom na predpisy partikulárneho práva.
    Kán. 690 – Ak krst nebol udelený ani farárom, ani v jeho prítomnosti, vysluhovateľ musí o veci upovedomiť miestneho farára.
    Kán. 691 – Na dokázanie krstu, ak to nikomu nespôsobí škodu, stačí vyhlásenie jedného vieryhodného svedka alebo vyhlásenie samotného krstenca, podložené nepochybnými dôkazmi, najmä ak prijal krst potom, čo vyšiel z detského veku.
    Kapitola II
    Myropomazanie
    Kán. 692 – Tí, ktorí boli pokrstení, majú tiež prijať sviatosť myropomazania, aby sa označení pečaťou daru Svätého Ducha stali svedkami a spolubudovateľmi Kristovho Kráľovstva.
    Kán. 693 – Sväté myro, ktoré je zložené z oleja olivy alebo iných rastlín a aromatických prísad, má byť vyhotovené len biskupom pri neporušení partikulárneho práva, podľa ktorého je táto moc rezervovaná patriarchovi.
    Kán. 694 – Podľa tradície východných cirkví myropomazanie udeľuje presbyter buď súčasne             s krstom alebo oddelene.
    Kán. 695 – § 1. Myropomazanie musí byť udelené súčasne s krstom, okrem prípadu skutočnej potreby, kedy sa treba postarať, aby bolo udelené čím skôr.
    § 2. Ak sa slávenie myropomazania nekoná súčasne s krstom, vysluhovateľ je o tom povinný oboznámiť farára miesta, kde bol krst udelený.
    Kán. 696 – § 1. Všetci presbyteri východných cirkví môžu myropomazanie udeliť platne buď súčasne s krstom, alebo oddelene všetkým veriacim v Krista ktorejkoľvek cirkvi sui iuris, aj latinskej Cirkvi.
    § 2. Veriaci v Krista východných cirkví môžu myropomazanie prijať platne aj od presbyterov latinskej Cirkvi, podľa fakúlt, ktorými sú obdarení.
    § 3. Myropomazanie každý presbyter dovolene udeľuje len veriacim v Krista vlastnej cirkvi sui iuris; keď však ide o veriacich v Krista iných cirkví sui iuris, robí to dovolene, ak ide                      o vlastných podriadených, o tých, ktorých legitímne krstí z iného titulu, alebo o tých, ktorí sa nachádzajú v nebezpečenstve smrti, vždy pri neporušení dohôd uzavretých v tejto veci medzi cirkvami sui iuris.
    Kán. 697 – Sviatostné uvedenie do tajomstva spásy sa naplňuje prijatím Božskej Eucharistie ,     a preto sa Božská eucharistia má veriacemu v Krista udeliť čo najskôr po krste                                   a myropomazaní, podľa noriem partikulárneho práva vlastnej cirkvi sui iuris.
    Kapitola III
    Božská Eucharistia
    Kán. 698 – V Božskej liturgii, službou kňaza, konajúceho v osobe Krista nad darmi Cirkvi, sa nepretržite mocou Svätého Ducha vykonáva to, čo Pán Ježiš sám vykonal pri Poslednej večeri, keď dal učeníkom svoje telo, za nás obetované na Kríži, a svoju krv, vyliatu za nás, ustanovujúc skutočnú a tajomnú obetu, ktorou sa táto krvavá obeta Kríža, so vzdávaním vďaky pripomína, sprítomňuje sa, a na ktorej má Cirkev účasť obetou ako aj spoločenstvom, pre uskutočnenie a zdokonalenie jednoty Božieho ľudu, na budovaní svojho tela, ktorým je Cirkev.
    Kán. 699 – § 1. Moc sláviť Božskú liturgiu majú jedine biskupi a presbyteri.
    § 2. Diakoni spolu s biskupmi a presbytermi, vlastnou službou podľa predpisov liturgických kníh, sú užšie účastní na slávení Božskej liturgie.
    § 3. Ostatní veriaci v Krista, mocou krstu a myropomazania, sa aktívne zúčastňujú na Kristovej obeti zídení na slávenie Božskej liturgie, spôsobom vymedzeným v liturgických knihách, alebo partikulárnym právom a najplnšie, ak z tej istej obety prijímajú telo a krv Pána.
    Kán. 700 – § 1. Čo sa vzťahuje na spôsob slávenia Božskej liturgie, či individuálne alebo koncelebráciou, pred očami náleží mať predovšetkým pastoračné potreby veriacich v Krista.
    § 2. Ak je však možné, presbyteri majú sláviť Božskú liturgiu spolu s biskupom, ktorý predsedá alebo s iným presbyterom, keďže tak sa vhodne ukazuje jednota kňazstva a obety; ostáva však nedotknuté právo každého kňaza sláviť Božskú liturgiu jednotlivo, avšak nie v tom istom čase, v ktorom sa v tom istom chráme koná koncelebrácia.
    Kán. 701 – Koncelebrácia biskupov a presbyterov rozličných cirkví sui iuris z oprávneného dôvodu, predovšetkým pre vzmáhanie lásky a tiež kvôli vyjadreniu jednoty medzi cirkvami,            s dovolením eparchiálneho biskupa môže byť vykonávaná, pri zachovávaní všetkých predpisov liturgických kníh hlavného celebranta, s vylúčením akéhokoľvek liturgického synkretizmu, pričom je požadované zachovanie liturgických rúch a insígnií vlastnej cirkvi sui iuris.
    Kán. 702 – Katolíckym kňazom je zakázané koncelebrovať Božskú liturgiu spolu                            s nekatolíckymi kňazmi alebo služobníkmi.
    Kán. 703 – § 1. Cudzí kňaz nemá byť dopustený k sláveniu Božskej liturgie, ak nepredloží rektorovi chrámu odporúčajúce listiny svojho hierarchu alebo iným spôsobom nedokáže rektorovi svoju čestnosť.
    § 2. Eparchiálny biskup má neporušiteľné právo vydať o tejto veci presnejšie normy, ktoré majú zachovávať všetci kňazi, aj keď sú akýmkoľvek spôsobom vyňatými spod jeho moci.
    Kán. 704 – Božská liturgia môže byť chvályhodne slávená vo všetky dni, s výnimkou tých, ktoré sú vylúčené podľa predpisov liturgických kníh cirkvi sui iuris, do ktorej je kňaz zapísaný.
    Kán. 705 – § 1. Katolícky kňaz môže sláviť Božskú liturgiu na oltári každého katolíckeho chrámu.
    § 2. Aby kňaz mohol sláviť Božskú liturgiu v chráme nekatolíkov, potrebuje dovolenie miestneho hierarchu.
    Kán. 706 – Sväté dary, ktoré sa v Božskej liturgii obetujú, sú čistý pšeničný chlieb, nedávno pripravený tak, aby nebolo nijaké nebezpečenstvo pokazenia a nepokazené prírodné víno                z plodu viniča.
    Kán. 707 – § 1. Čo sa týka prípravy eucharistického chleba, modlitieb kňazov pred slávením Božskej liturgie, zachovávania eucharistického pôstu, liturgických rúch, času a miesta slávenia a podobne, partikulárne právo každej cirkvi sui iuris musí stanoviť presné normy.
    § 2. Pri vylúčení údivu veriacich v Krista je dovolené použiť liturgické rúcha a chlieb inej cirkvi sui iuris, ak nie sú liturgické rúcha a chlieb vlastnej cirkvi sui iuris.
    Kán. 708 – Miestni hierarchovia a farári sa majú postarať, aby veriaci v Krista boli starostlivo poučení o povinnosti prijať Božskú Eucharistiu v nebezpečenstve smrti a tiež v časoch stanovených chvályhodnou tradíciou alebo partikulárnym právom vlastnej cirkvi sui iuris, najmä však v paschálnom čase, v ktorom Kristus Pán odovzdal eucharistické tajomstvá.
    Kán. 709 – § 1. Božskú Eucharistiu rozdeľuje kňaz alebo ak to dovoľuje partikulárne právo vlastnej cirkvi sui iuris, aj diakon.
    § 2. Synoda biskupov patriarchálnej cirkvi alebo Rada hierarchov má právo stanoviť vhodné normy, podľa ktorých môžu Božskú Eucharistiu rozdeľovať aj iní veriaci v Krista.
    Kán. 710 – Čo sa týka účasti detí na Božskej Eucharistii po krste a myropomazaní, majú sa zachovávať predpisy liturgických kníh vlastnej cirkvi sui iuris, pri zachovaní patričnej opatrnosti.
    Kán. 711 – Kto si je vedomý ťažkého hriechu, nemá sláviť Božskú liturgiu, ani prijímať Božskú Eucharistiu, ak neexistuje vážny dôvod a nie je možné prijať sviatosť pokánia;                    v takomto prípade si musí vzbudiť úkon dokonalej ľútosti, ktorý zahrňuje predsavzatie čo najskôr pristúpiť k tejto sviatosti.
    Kán. 712 – Prijímanie Božskej Eucharistie je zakázané tým, ktorí sú verejne známi ako nehodní.
    Kán. 713 – § 1. Božská Eucharistia sa má rozdávať počas slávenia Božskej liturgie, ak spravodlivý dôvod neodporúča iné.
    § 2. Ohľadom prípravy účasti na Božskej Eucharistii pôstom, modlitbami a inými úkonmi, veriaci v Krista majú verne zachovávať normy cirkvi sui iuris, do ktorej sú zapísaní, nielen                  v hraniciach územia tejto cirkvi, ale vždy, keď je to možné, na celom svete.
    Kán. 714 – § 1. V chrámoch, kde sa slávi verejný Boží kult a aspoň niekedy v mesiaci Božská liturgia, má sa najmä pre chorých uchovávať Božská Eucharistia, pri vernom zachovávaní predpisov liturgických kníh vlastnej cirkvi sui iuris a veriacimi v Krista s najväčšou úctou uctievaná.
    § 2 Dohľad nad Božskou Eucharistiou podlieha starostlivosti a riadeniu miestneho hierarchu.
    Kán. 715 – § 1. Kňazi dovolene prijímajú milodary, ktoré im pri príležitosti slávenia Božskej liturgie na ich vlastné úmysly veriaci v Krista podľa Cirkvou uznaného zvyku obetujú.
    § 2. Je tiež dovolené, ak je taký legitímny zvyk, prijať milodary pre Liturgiu vopred posvätených darov a za pripomienky v Božskej liturgii.
    Kán. 716 – Pri zachovaní kán. 1013 sa nástojčivo odporúča, aby eparchiálni biskupi, nakoľko je to možné, zaviedli prax, podľa ktorej sa majú prijímať iba tie milodary pri príležitosti Božskej liturgie, ktoré veriaci v Krista dobrovoľne darujú; avšak každý kňaz, ochotne a aj bez žiadneho milodaru, má sláviť Božskú liturgiu na úmysel veriacich v Krista, najmä núdznych.
    Kán. 717 – Kňazi, ak prijímajú milodary na slávenie Božskej liturgie od veriacich v Krista inej cirkvi sui iuris, majú vážnu povinnosť zachovávať ohľadom týchto milodarov normy tejto cirkvi, ak zo strany darcu nevyplýva niečo iné.
    Kapitola IV
    Sviatosť pokánia
    Kán. 718 – V sviatosti pokánia veriaci v Krista, ktorí po spáchaní hriechov po krste obracajú             k Bohu srdcia, vedení Svätým Duchom a pohnutí bolesťou za hriechy, začínajú nový život, službou kňaza, vyznaním hriechov a prijatím primeraného zadosťučinenia dostávajú odpustenie od Boha a súčasne sa zmierujú s Cirkvou, ktorú hriechom ranili; tým táto sviatosť najvyššou mierou prispieva k rozvíjaniu kresťanského života a uschopňuje k prijímaniu Božskej Eucharistie.
    Kán. 719 – Kto si je vedomý ťažkého hriechu, čo najskôr, ako je možné, má prijať sviatosť pokánia; všetkým veriacim v Krista sa však vrelo odporúča, aby túto sviatosť prijímali často             a najmä v časoch pôstu a pokánia, zachovávaných vo vlastnej cirkvi sui iuris.
    Kán. 720 – § 1. Individuálna a úplná spoveď a rozhrešenie sú jediným riadnym spôsobom, ktorým sa veriaci v Krista, vedomý si ťažkého hriechu, zmieruje s Bohom a s Cirkvou; iba fyzická alebo morálna nemožnosť oslobodzuje od takejto spovede; v tomto prípade sa zmierenie môže dosiahnuť aj inými spôsobmi.
    § 2. Rozhrešenie sa nemôže udeľovať viacerým kajúcnikom súčasne všeobecným spôsobom bez predchádzajúcej individuálnej spovede, iba ak:
    1˚ hrozí nebezpečenstvo smrti a niet dosť času, aby kňaz vyspovedal jednotlivých kajúcnikov;
    2˚ je vážna potreba, totiž keď so zreteľom na počet kajúcnikov nie je k dispozícii dostatok kňazov pre udelenie sviatosti pokánia jednotlivým kajúcnikom v primeranom čase, takže by boli bez vlastnej viny nútení zostať dlho bez sviatostnej milosti, alebo prijímania Božskej Eucharistie; potreba sa však nepovažuje za dostačujúcu, keď je nedostatok spovedníkov len          z dôvodu, že sa zhromaždil veľký počet kajúcnikov, aký sa môže vyskytnúť pri nejakej veľkej slávnosti alebo na púti.
    § 3. Rozhodnúť, či je taká vážna potreba, prislúcha eparchiálnemu biskupovi, ktorý po vzájomnej porade s patriarchami a eparchiálnymi biskupmi iných cirkví sui iuris, vykonávajúcimi na tom istom území svoju právomoc, môže aj všeobecnými predpismi vymedziť prípad takej potreby.
    Kán. 721 – § 1. Aby veriaci v Krista platne prijal sviatostné rozhrešenie, udelené viacerým naraz, vyžaduje sa nielen to, aby bol vhodne disponovaný, ale aj aby si súčasne predsavzal, že v náležitom čase jednotlivo vyzná ťažké hriechy, ktoré nateraz takto vyznať nemôže.
    § 2. Veriaci v Krista majú byť podľa možnosti poučení o týchto požiadavkách a okrem toho povzbudení, aby si zvlášť v nebezpečenstve smrti každý vzbudil úkon dokonalej ľútosti.
    Kán. 722 – § 1. Sviatosť pokánia vysluhuje len kňaz.
    § 2. Všetci biskupi môžu samým právom vysluhovať sviatosť pokánia na celom svete, ak to, čo sa týka dovolenia,  eparchiálny biskup v jednotlivom prípade výslovne neodoprie.
    § 3. Presbyteri však, aby platne konali, musia najprv byť opatrení fakultou vysluhovať sviatosť pokánia, ktorá sa udeľuje okrem samého práva aj osobitným udelením kompetentnou autoritou.
    § 4. Presbyteri, ktorí sú opatrení fakultou vysluhovať sviatosť pokánia mocou úradu alebo udelením miestnym hierarchom eparchie, do ktorej sú zapísaní, alebo v ktorej majú trvalé bydlisko, môžu sviatosť pokánia vysluhovať platne všade vo svete, ktorýmkoľvek veriacim              v Krista, ak to niektorému miestny hierarcha v osobitnom prípade výslovne neodoprie; tú istú fakultu dovolene používajú, pri zachovávaní noriem vydaných eparchiálnym biskupom a tiež            s aspoň predpokladaným dovolením rektora chrámu alebo predstaveného, ak ide o dom inštitútu zasväteného života.
    Kán. 723 – § 1. Mocou úradu má fakultu vysluhovať sviatosť pokánia každý pre svoju oblasť, okrem miestneho hierarchu aj farár a tí, ktorí sú na mieste farára.
    § 2. Mocou úradu fakultu vysluhovať sviatosť pokánia má aj každý predstavený rehoľného inštitútu alebo spoločnosti spoločného života na spôsob rehoľníkov, pápežského alebo patriarchálneho práva, ak je kňazom, voči členom vlastného inštitútu a tiež voči tým, ktorí dňom a nocou žijú v jeho dome.
    Kán. 724 – § 1. Len miestny hierarcha je kompetentný udeliť ktorýmkoľvek presbyterom fakultu vysluhovať sviatosť pokánia ktorýmkoľvek veriacim v Krista.
    § 2. Predstavený inštitútu zasväteného života, ak je poverený výkonnou riadiacou mocou, môže ktorémukoľvek presbyterovi udeliť splnomocnenie, o ktorom hovorí kán. 723, § 2, podľa noriem typikov alebo štatútov.
    Kán. 725 – Každý kňaz môže platne a dovolene rozhrešiť od akéhokoľvek hriechu ktoréhokoľvek kajúcnika nachádzajúceho sa v nebezpečenstve smrti, hoci je prítomný iný kňaz,  poverený fakultou vysluhovať sviatosť pokánia.
    Kán. 726 – § 1. Fakulta vysluhovať sviatosť pokánia sa nemá odobrať, ak na to nie je vážny dôvod.
    § 2. Po odvolaní fakulty vysluhovať sviatosť pokánia hierarchom, o ktorom  hovorí kán. 722, § 4, presbyter ju stráca na celom svete; avšak po odobratí inou kompetentnou autoritou ju stráca len na území odvolávajúceho.
    § 3. Okrem odobratia, splnomocnenie k vysluhovaniu sviatosti pokánia, o ktorom sa hovorí             v kán. 722, §4,  zaniká stratou úradu alebo zapísania do eparchie, alebo  trvalého bydliska.
    Kán. 727 – V niektorých prípadoch, užitočných pre spásu duší, môže byť vhodné účinnosť fakulty rozhrešovať od hriechov obmedziť a tiež rezervovať stanovenej autorite; nemožno to však učiniť bez súhlasu Synody biskupov patriarchálnej cirkvi alebo Rady hierarchov, alebo Apoštolskej stolice.
    Kán. 728 – § 1. Apoštolskej stolici je rezervované rozhrešenie od nasledujúcich hriechov:
    1˚ priame porušenie spovedného tajomstva;
    2˚ rozhrešenie spolupáchateľa v hriechu proti čistote.
    § 2. Eparchiálnemu biskupovi je rezervované rozhrešenie od hriechu dokonaného potratu, po dosiahnutí účinku.
    Kán. 729 – Akákoľvek rezervácia rozhrešenia nie je účinná:
    1˚ ak sa spovedá chorý, ktorý nemôže vyjsť z domu alebo snúbenec z príležitosti slávenia manželstva;
    2˚ ak sa podľa rozumného úsudku spovedníka nie je možné obrátiť sa na kompetentnú autoritu a žiadať o splnomocnenie rozhrešiť bez veľkej ťažkosti pre kajúcnika, alebo bez nebezpečenstva porušenia sviatostného tajomstva;
    3˚ mimo hraníc územia, na ktorom autorita, ktorá si rezerváciu vyhradila, vykonáva právomoc.
    Kán. 730 – Rozhrešenie spolupáchateľa v hriechu proti čistote je okrem nebezpečenstva smrti neplatné.
    Kán. 731 – Kto sa spovedá, že falošne obvinil nevinného spovedníka pred cirkevnou autoritou z deliktu navádzania na hriech proti čistote, tomu sa nemá dať rozhrešenie, ak prv formálne neodvolal falošné obvinenie a nie je ochotný napraviť prípadné škody.
    Kán. 732 – § 1. Spovedník má podľa povahy a množstva hriechov, ale so zreteľom na stav kajúcnika a jeho pripravenosť k obráteniu, podať liek primeraný k chorobe, uložiac vhodné kajúce skutky.
    § 2. Kňaz má pamätať, že je z Božieho ustanovenia vysluhovateľom Božej spravodlivosti               a milosrdenstva; ako duchovný otec má poskytnúť aj vhodné rady, aby každý mohol vzrastať                        v svojom povolaní k svätosti.
    Kán. 733 – § 1. Sviatostné tajomstvo je nedotknuteľné; preto má spovedník starostlivo dbať            o to, aby ani slovom, ani gestom, ani nijakým iným spôsobom, ani z nijakého dôvodu ani len čiastočne neprezradil kajúcnika.
    § 2. Zachovávať tajomstvo je povinný aj tlmočník, ak sa zúčastní, ako aj všetci ostatní, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom dozvedeli o hriechoch zo spovede.
    Kán. 734 – § 1. Spovedníkovi sa úplne zakazuje použitie poznatku získaného zo spovede, keď to kajúcnikovi priťaží, aj keď je vylúčené akékoľvek nebezpečenstvo odhalenia.
    § 2. Kto je ustanovený ako autorita, nijakým spôsobom nesmie použiť vo vonkajšom riadení poznatok, ktorý má o hriechoch zo spovede, vypočutej v ktoromkoľvek čase.
    § 3. Moderátori výchovných inštitútov nemajú vysluhovať sviatosť pokánia tým, ktorých vychovávajú.
    Kán. 735 – § 1. Každý, komu je na základe úlohy zverená starostlivosť o duše, je viazaný vážnou povinnosťou postarať sa, aby veriaci v Krista, ktorí sú mu zverení a ktorí si to vhodne žiadajú, mohli využívať sviatosť pokánia a aby sa im poskytla príležitosť na individuálnu spoveď v stanovených dňoch a hodinách, ktoré im vyhovujú.
    § 2. V prípade súrnej potreby je túto sviatosť povinný udeliť každý kňaz, ktorý má fakultu vysluhovať sviatosť pokánia, v nebezpečenstve smrti však aj ktorýkoľvek iný kňaz,.
    Kán. 736 – § 1. Vlastným miestom slávenia sviatosti pokánia je chrám, pri neporušení partikulárneho práva.
    § 2. Pre chorobu alebo z iného spravodlivého dôvodu môže byť táto sviatosť slávená aj mimo vlastného miesta.
    Kapitola V
    Pomazanie chorých
    Kán. 737 – § 1. Sviatostným pomazaním chorých, ktoré kňaz vykoná spolu s modlitbou, veriaci v Krista, postihnutí vážnou chorobou a skrúšení srdcom, dostávajú milosť, ktorou sa posilnení nádejou večnej odmeny a oslobodení od hriechov pripravujú k náprave života a sú napomáhaní k prekonaniu choroby, alebo jej trpezlivému znášaniu.
    § 2. V cirkvách, v ktorých je zvyk, že sa sviatosť pomazania chorých udeľuje súčasne viacerými kňazmi, sa treba postarať, aby sa vždy,  keď je to možné, tento zvyk zachoval.
    Kán. 738 – Veriaci v Krista, vždy keď vážne ochorejú, nech ochotne prijímajú pomazanie chorých; dušpastieri a príbuzní chorých sa majú postarať, aby chorí boli touto sviatosťou vo vhodnom čase posilnení.
    Kán. 739 – § 1. Pomazanie chorých platne vysluhuje každý kňaz a len kňaz.
    § 2. Vysluhovať pomazanie chorých prislúcha farárovi, kaplánovi farnosti a všetkým ostatným kňazom voči tým, o ktorých im z úradu bola zverená starostlivosť; každý kňaz môže, v prípade potreby však aj musí, túto sviatosť dovolene vysluhovať s aspoň predpokladaným dovolením uvedených.
    Kán. 740 – Predpokladá sa, že veriaci v Krista, ktorí ťažko ochoreli alebo stratili zmysly, alebo užívanie rozumu, chcú, aby im táto sviatosť v nebezpečenstve smrti, alebo podľa uváženia kňaza aj v inom čase bola udelená.
    Kán. 741 – Olej, užívaný pri sviatosti pomazania chorých, musí byť požehnaný samotným kňazom, ktorý sviatosť vysluhuje, ak niečo iné nestanovuje partikulárne právo vlastnej cirkvi sui iuris.
    Kán. 742 – Pomazania sa majú vykonať presne slovami, podľa poriadku a spôsobom, predpísaným v liturgických knihách; avšak v prípade nevyhnutnosti stačí jediné pomazanie pri vyslovení vlastnej formuly.
    Kapitola VI
    Posvätná vysviacka
    Kán. 743 – Sviatostnou vysviackou, vykonanou biskupom, pôsobením Svätého Ducha, sú ustanovovaní posvätní služobníci, ktorí prijímajú úlohu a moc, ktorú Kristus Pán zveril svojím apoštolom a na rozličných stupňoch prinášajú ovocie hlásaním evanjelia, pasú a posväcujú Boží ľud.
    Art. I – Vysluhovateľ posvätnej vysviacky
    Kán. 744 – Posvätnú vysviacku platne udeľuje iba biskup vkladaním rúk a modlitbou predpísanou Cirkvou.
    Kán. 745 – Vysviacka biskupa je podľa normy práva rezervovaná rímskemu veľkňazovi, patriarchovi alebo metropolitovi, takže nijakému biskupovi nie je dovolené niekoho vysvätiť na biskupa, ak sa prv nezistí, že je na to legitímny mandát.
    Kán. 746 – § 1. S výnimkou prípadu krajnej potreby má byť biskup vysvätený tromi biskupmi.
    § 2. Druhý a tretí biskup môžu byť z inej cirkvi sui iuris, ak nemôžu byť prítomní biskupi tej istej cirkvi sui iuris ako prvý svätiaci biskup.
    Kán. 747 – Kandidát na presbyterát alebo diakonát má byť vysvätený vlastným biskupom  alebo na základe jeho legitímnej poverujúcej listiny.
    Kán. 748 – § 1. Keď ide o posvätnú vysviacku toho, ktorý má byť zapísaný do niektorej eparchie, vlastným eparchiálnym biskupom je biskup eparchie, v ktorej má kandidát trvalé bydlisko alebo eparchie, ktorej sa rozhodol zasvätiť písomne vykonaným vyhlásením; keď ide o posvätnú vysviacku toho, ktorý je už zapísaný do niektorej eparchie, vlastným biskupom je biskup tejto eparchie.
    § 2. Kandidáta, jemu podriadeného, ale zapísaného do inej cirkvi sui iuris, nemôže eparchiálny biskup vysvätiť bez dovolenia Apoštolskej stolice; ak však ide o kandidáta, ktorý je zapísaný do patriarchálnej cirkvi a má trvalé alebo prechodné bydlisko v hraniciach územia tejto cirkvi, toto dovolenie môže udeliť aj patriarcha.
    Kán. 749 – V cudzej eparchii má biskup, bez dovolenia miestneho eparchiálneho biskupa, posvätnú vysviacku zakázané sláviť, ak vo vzťahu k patriarchovi partikulárne právo patriarchálnej cirkvi nestanovuje iné.
    Kán. 750 – § 1. Pri zachovaní kánonov. 472, 537 a 560, § 1 poverovaciu listinu môžu dať:
    1˚ vlastný eparchiálny biskup;
    2˚ administrátor patriarchálnej cirkvi a so súhlasom kolégia eparchiálnych konzultorov administrátor eparchie.
    § 2. Administrátor patriarchálnej cirkvi nemá udeliť prepúšťaciu listinu tým, ktorých patriarcha odmietol, ani administrátor eparchie tým, ktorým to odmietol eparchiálny biskup.
    Kán. 751 – Poverovacia listina sa nemá dať, ak predtým nie sú k dispozícii všetky svedectvá                a doklady, ktoré vyžaduje právo.
    Kán. 752 – Poverovaciu listinu môže vlastný eparchiálny biskup zaslať ktorémukoľvek biskupovi tej istej cirkvi sui iuris, do ktorej patrí svätenec, nie však biskupovi inej cirkvi, bez dovolenia tých, o ktorých hovorí kán. 748 § 2.
    Kán. 753 – Poverovaciu listinu môže obmedziť alebo odvolať ten, kto ju udelil alebo jeho nástupca, ale keď bola raz udelená, zánikom práva toho, kto ju udelil, nestráca platnosť.
    Art. II – Subjekt posvätného stupňa
    Kán. 754 – Posvätnú vysviacku platne prijíma jedine pokrstený muž.
    Kán. 755 – Eparchiálny biskup a vyšší predstavený sebe podriadenému diakonovi určenému na presbyterát môže zakázať postup na presbyterát iba z veľmi vážneho, hoci skrytého dôvodu, pri zachovaní možnosti rekurzu podľa normy práva.
    Kán. 756 – Kohokoľvek, nijakým spôsobom a z nijakej príčiny, nie je dovolené nútiť k prijatiu posvätnej vysviacky, ani podľa právnych noriem súceho odrádzať od jej prijatia.
    Kán. 757 – Tomu, kto odmietne povýšenie na vyšší posvätný stupeň, nemožno zakázať vykonávanie prijatého posvätného stupňa, ak ho v tom nezdržiava kánonická prekážka alebo iná závažná príčina, ktorú má posúdiť eparchiálny biskup, alebo vyšší predstavený.
    1˚ Požiadavky na kandidátov k posvätnej vysviacke
    Kán. 758 – § 1. Aby ktosi mohol byť dovolene vysvätený, vyžaduje sa:
    1˚ prijatie sviatosti myropomazania;
    2˚ mravy a tiež fyzické a psychické vlastnosti zodpovedajúce prijatiu posvätnej vysviacky;
    3˚ právom predpísaný vek;
    4˚ náležité vzdelanie;
    5˚ prijatie nižších stupňov podľa noriem partikulárneho práva vlastnej cirkvi sui iuris;
    6˚ zachovávanie partikulárnym právom predpísaných časových odstupov.
    § 2. Okrem toho sa vyžaduje, aby kandidát nebol hatený podľa normy kán. 762.
    § 3. Čo sa týka prijatia ženatých k posvätnej vysviacke, má sa zachovávať partikulárne právo vlastnej cirkvi sui iuris alebo osobitné normy stanovené Apoštolskou stolicou.
    Kán. 759 – § 1. Vek predpísaný na diakonát je dovŕšený dvadsiaty tretí rok, na presbyterát dovŕšený dvadsiaty štvrtý rok, pri zachovaní partikulárneho práva vlastnej cirkvi sui iuris, ktoré môže vyžadovať vek vyšší.
    § 2. Ak je vek vyžadovaný spoločným právom nižší než jeden rok, je dišpenz vyhradený patriarchovi, ak ide o kandidáta, ktorý má trvalé alebo prechodné bydlisko v hraniciach územia patriarchálnej Cirkvi; v ostatných prípadoch Apoštolskej stolici.
    Kán. 760 – § 1. Vysvätiť za diakona je dovolené len po úspešne dovŕšenom štvrtom roku filozoficko-teologických štúdií, ak Synoda biskupov patriarchálnej cirkvi alebo Rada hierarchov nestanovila ináč.
    § 2. Ak však ide o kandidáta neurčeného na kňazstvo, vysvätiť ho za diakona je dovolené len po úspešnom dovŕšení tretieho roka štúdií, podľa kán. 354; ak sa však azda neskôr pripúšťa ku kňazstvu, musí si predtým teologické štúdiá vhodne doplniť.
    Kán. 761 – Aby bol kandidát na stupeň diakonátu alebo presbyterátu vysvätený dovolene, musí vlastnému eparchiálnemu biskupovi alebo vyššiemu predstavenému predložiť vlastnoručne podpísané vyhlásenie, ktorým dosvedčuje, že posvätný stupeň a s nim spojené povinnosti prijíma z vlastnej vôle a slobodne a tiež že sa natrvalo oddáva cirkevnej službe a súčasne žiada, aby bol pripustený k prijatiu posvätnej vysviacky.
    2˚ Prekážky vzťahujúce sa na prijatie a vykonávanie posvätných stupňov
    Kán. 762 – § 1. K prijatiu posvätnej vysviacky je hatený:
    1˚ kto trpí nejakou formou pomätenosti alebo inou psychickou chorobou, v dôsledku ktorej sa po porade so znalcami usúdi, že je nespôsobilý na riadne vykonávanie služby;
    2˚ kto sa dopustil deliktu apostázie, herézy alebo schizmy;
    3˚ kto sa pokúsil uzavrieť čo i len civilné manželstvo, pričom mu prekážal vstúpiť do manželstva či už manželský zväzok alebo posvätná vysviacka, alebo verejný doživotný sľub čistoty, alebo sa o to pokúšal so ženou viazanou platným manželstvom, alebo tým istým sľubom čistoty;
    4˚ kto sa dopustil úmyselnej vraždy alebo zapríčinil potrat s následným účinkom a všetci, ktorí pozitívne spolupracovali;
    5˚ kto seba alebo iného vážne a úkladne zmrzačil, alebo sa pokúsil o samovraždu;
    6˚ kto vykonal nejaký akt posvätných svätení vyhradený tým, ktorí sú ustanovení do posvätného stupňa episkopátu alebo presbyterátu, pričom tieto svätenia nemal, alebo ich vykonávanie mu bolo zakázané nejakým vyhláseným, alebo uloženým kánonickým trestom;
    7˚ kto vykonáva nejaký úrad alebo správu majetku zakázané klerikom, z ktorých musí predložiť vyúčtovanie, až kým sa neuvoľní zrieknutím sa úradu alebo správy, ako aj s nimi zviazaným vyúčtovaním;
    8˚ novokrstenec, iba ak by sa podľa úsudku hierarchu dostatočne osvedčil.
    § 2. Prekážky, o ktorých hovorí § 1, č. 2 – 6, môžu pochádzať len z aktov spáchaných po prijatí krstu ako hriechov ťažkých a vonkajších.
    Kán. 763 – Vykonávať posvätné svätenia je hatený:
    1˚ kto nelegitímne prijal posvätné svätenia, lebo bol postihnutý prekážkou na ich prijatie;
    2˚ kto spáchal delikty alebo akty, o ktorých sa hovorí v kán. 762, § 1, nn. 2 – 6;
    3˚ kto trpí pomätenosťou alebo inou psychickou chorobou, o ktorej sa hovorí v kán. 762, § 1, n. 1, až kým mu hierarcha po porade so znalcom vykonávanie prijatých posvätných svätení nepovolí.
    Kán. 764 – Prekážky vzťahujúce sa na prijatie alebo vykonávanie svätení nemôžu byť stanovené partikulárnym právom; avšak zvyk, ktorý zavádza novú prekážku, alebo ktorý odporuje prekážke stanovenej spoločným právom, sa zamieta.
    Kán. 765 – Neznalosť prekážok od nich neoslobodzuje.
    Kán. 766 – Prekážky sa znásobujú na základe ich rozličných príčin, nie však opakovaním tej istej príčiny, ak sa nejedná o prekážku úmyselnej vraždy alebo zapríčineného potratu                       s následným účinkom.
    Kán. 767 – § 1. Eparchiálny biskup alebo hierarcha inštitútu zasväteného života môže sebe podriadených dišpenzovať od prekážok vzťahujúcich sa na prijatie alebo vykonávanie posvätných svätení, s výnimkou:
    1˚ ak skutok, na ktorom sa prekážka zakladá, bol podaný na súd;
    2˚ od prekážok, o ktorých hovorí kán. 762, § 1, č. 2 – 4.
    § 2. Dišpenz od týchto prekážok je rezervovaný patriarchovi, ak sa týka kandidátov alebo klerikov, ktorí majú trvalé bydlisko, alebo prechodné bydlisko v hraniciach územia cirkvi, ktorej predsedá; ináč Apoštolskej stolici.
    § 3. Tá istá moc dišpenzovať prislúcha v naliehavejších skrytých prípadoch ktorémukoľvek spovedníkovi, ak sa nemožno obrátiť na kompetentnú autoritu a hrozí nebezpečenstvo veľkej škody alebo zlej povesti a prinajmenšom vtedy, ak penitent nemôže dovolene vykonávať už prijaté svätenia, pri zachovaní vážnej povinnosti čím skôr sa obrátiť na túto autoritu.
    Kán. 768 – § 1. V žiadosti o získanie dišpenzu treba uviesť všetky prekážky; všeobecný dišpenz však platí aj pre prekážky, ktoré boli dobromyseľne zamlčané, s výnimkou tých, o ktorých sa hovorí v 762, § 1, n. 4, a iných, ktoré boli podané na súd, nie však pre tie, ktoré boli zamlčané zlomyseľne.
    § 2. Keď ide o prekážku pochádzajúcu z úmyselnej vraždy alebo zo zapríčineného potratu, na to, aby bol dišpenz platný, treba uviesť aj počet deliktov.
    § 3. Všeobecný dišpenz od prekážok na prijatie posvätných svätení platí pre všetky stupne posvätných stupne.
    Art. III – O tom, čo musí predchádzať posvätnej vysviacke
    Kán. 769 – § 1. Autorita, ktorá kandidáta pripúšťa k posvätnej vysviacke, má obdŕžať:
    1˚ vyhlásenie, o ktorom hovorí kán. 761 a tiež svedectvo o poslednej posvätnej vysviacke, alebo ak ide o prvú posvätnú vysviacku aj svedectvo krstu a myropomazania;
    2˚ ak je kandidát viazaný manželstvom, svedectvo o prijatí manželstva a písomne daný súhlas manželky;
    3˚ svedectvo o vykonaných štúdiách;
    4˚ svedectvo o dobrých mravoch kandidáta od rektora seminára alebo predstaveného inštitútu zasväteného života, alebo presbytera, ktorému bol kandidát zverený mimo seminára;
    5˚ svedectvá, o ktorých hovorí kán. 771, § 3;
    6˚ ak to uzná za vhodné, svedectvá o vlastnostiach kandidáta a o jeho slobode od všetkých kánonických prekážok od iných eparchiálnych biskupov alebo predstavených inštitútov zasväteného života, u ktorých sa kandidát určitý čas zdržiaval.
    § 2. Tieto dokumenty sa majú uchovávať v archíve tejto autority.
    Kán. 770 – Biskup, ktorý svätenia udeľuje na základe legitímnych poverujúcich listín, ktorými sa potvrdzuje, že kandidát je súci k prijatiu posvätnej vysviacky, sa s týmto dosvedčením môže, ale nemusí uspokojiť; ak však podľa svojho svedomia usúdi, že kandidát nie je súci, nemá ho vysvätiť.
    Kán. 771 – § 1. Mená kandidátov navrhnutých k prijatiu posvätnej vysviacky sa majú verejne vyhlásiť vo farskom chráme každého kandidáta, podľa noriem partikulárneho práva.
    § 2. Všetci veriaci v Krista sú pred posvätnou vysviackou povinní oznámiť eparchiálnemu biskupovi alebo farárovi prekážky, ak nejaké poznajú.
    § 3. Ak sa to zdá užitočné, eparchiálny biskup môže farárovi alebo inému presbyterovi, ktorý ohlášky vykonáva, prikázať, aby sa starostlivo informoval o živote a mravoch kandidátov              u vierohodných osôb a poslal eparchiálnej kúrii svedecké listiny vzťahujúce sa na výsledky tohto zisťovania a ohlášky.
    § 4. Eparchiálny biskup, ak to uzná za vhodné, nemá opomenúť ani vykonanie iných, tiež súkromných zisťovaní.
    Kán. 772 – Každý kandidát, prijatý k posvätnej vysviacke, si má vykonať duchovné cvičenia podľa spôsobu, ktorý stanovuje partikulárne právo.
    Art. IV –  Čas, miesto, zaznačenie a svedectvo o posvätnej vysviacke
    Kán. 773 – Posvätná vysviacka sa má sláviť za čo najväčšej účasti veriacich v Krista, v nedeľu alebo prikázaný sviatok, ak oprávnený dôvod neodporúča niečo iné.
    Kán. 774 – § 1. Po slávení posvätnej vysviacky sa mená jednotlivých vysvätených a svätiaceho biskupa, miesto a dátum posvätnej vysviacky majú zapísať do osobitnej knihy, ktorá sa má uchovávať v archíve eparchiálnej kúrie.
    § 2. Biskup, ktorý udelil posvätnú vysviacku, má každému vysvätenému dať o prijatej vysviacke hodnoverné svedectvo; tí, ktorí boli vysvätení biskupom na základe poverujúcej listiny, majú toto svedectvo predložiť vlastnému eparchiálnemu biskupovi, alebo vyššiemu predstavenému, aby sa vysviacka zaznačila do osobitnej knihy, ktorá sa má uchovávať                          v archíve.
    Kán. 775 – Eparchiálny biskup alebo vyšší predstavený majú upovedomenie o prijatí posvätnej vysviacky diakonátu poslať farárovi farnosti, v ktorej je zaznačený krst vysväteného.
    Kapitola VII
    Manželstvo
    Kán. 776 – § 1. Manželská zmluva ustanovená Stvoriteľom a vybavená jeho zákonmi, ktorou muž a žena neodvolateľným osobným súhlasom ustanovujú medzi sebou spoločenstvo celého života, je svojou prirodzenou povahou zameraná na dobro manželov a na plodenie a výchovu  detí.
    § 2. Z Kristovho ustanovenia platné manželstvo medzi pokrstenými je tým samým sviatosťou, ktorou sa manželia na obraz dokonalej jednoty Krista a Cirkvi spájajú s Bohom a sviatostnou milosťou akoby zasväcujú a posilňujú.
    § 3. Podstatnými vlastnosťami manželstva sú jednota a nerozlučiteľnosť, ktoré v manželstve medzi pokrstenými z dôvodu sviatosti nadobúdajú osobitnú pevnosť.
    Kán. 777 – Z manželstva medzi manželmi vznikajú v tom, čo sa týka spoločenstva manželského života, rovnaké práva a povinnosti.
    Kán. 778 – Manželstvo môžu uzavrieť všetci, ktorým to právo nezakazuje.
    Kán. 779 – Manželstvo má priazeň práva; preto v pochybnosti treba trvať na platnosti manželstva, kým sa nedokáže opak.
    Kán. 780 – § 1. Manželstvo katolíkov, hoci iba jedna stránka je katolícka, sa riadi nielen Božím, ale aj kánonickým právom pri neporušení kompetencie občianskej autority, týkajúcej sa čisto občianskych účinkov manželstva.
    § 2. Manželstvo medzi stránkou katolíckou a stránkou pokrstenou nekatolíckou, pri neporušení Božieho práva, sa riadi aj:
    1˚ vlastným právom cirkvi alebo cirkevnej spoločnosti, do ktorej patrí nekatolícka stránka, ak táto spoločnosť má vlastné manželské právo;
    2˚ právom, ktorým je viazaná nekatolícka stránka, ak cirkevná spoločnosť, do ktorej patrí, nemá vlastné manželské právo.
    Kán. 781 – Ak niekedy Cirkev musí rozhodnúť o platnosti manželstva pokrstených nekatolíkov:
    1˚ čo sa týka práva, ktorým boli viazané stránky v čase slávenia manželstva, má sa zachovávať kán. 780, § 2;
    2˚ čo sa týka formy slávenia manželstva, Cirkev uznáva každú formu predpísanú alebo pripustenú právom, ktorému stránky podliehali v čase slávenia manželstva, ak bol súhlas vyjadrený verejnou formou a ak aspoň jedna stránka je veriacim v Krista niektorej východnej nekatolíckej cirkvi, manželstvo sa slávilo posvätným obradom.
    Kán. 782 – § 1. Zásnuby, ktoré podľa starobylej tradície východných cirkví majú chvályhodne predchádzať uzavretiu manželstva, sa majú riadiť partikulárnym právom vlastnej cirkvi sui iuris.
    § 2. Z prisľúbenia manželstva nevzniká právo žalobou vymáhať slávenie manželstva; vzniká však právo žalobou vymáhať náhradu škôd, ak je povinnosť náhrady.
    Art. I  Pastoračná starostlivosť a to, čo predchádza sláveniu manželstva
    Kán. 783 – § 1. Duchovní pastieri majú záväzok starať sa, aby boli veriaci v Krista pripravení na manželský stav:
    1˚ kázaním a katechézou prispôsobenou mládeži a dospelým, ktorými veriaci v Krista majú dostávať poučenie o význame kresťanského manželstva, o vzájomných povinnostiach manželov a tiež o základnom práve a povinnosti, ktoré rodičia podľa možností majú ohľadom starostlivosti o fyzickú, psychickú, náboženskú, mravnú, spoločenskú a kultúrnu výchovu detí;
    2˚ osobitným poučením snúbencov o manželstve, ktorým sa majú pripraviť na nový stav.
    § 2. Vrelo sa odporúča katolíckym snúbencom, aby počas slávenia manželstva prijali Božskú Eucharistiu.
    § 3. Avšak po slávení manželstva majú duchovní pastieri poskytovať manželom pomoc, aby verným zachovávaním a ctením manželskej zmluvy dosahovali v rodine každý deň svätejší a plnší život.
    Kán. 784 – Partikulárnym právom každej cirkvi sui iuris, po porade s eparchiálnymi biskupmi iných cirkví sui iuris vykonávajúcimi svoju moc na tom istom území, majú byť ustanovené normy týkajúce sa skúšky snúbencov a iných prostriedkov na vykonanie zisťovaní pred manželstvom, predovšetkým toho, čo sa vzťahuje na krst a na slobodný stav, aby pri ich starostlivom zachovávaní bolo možné pristúpiť k sláveniu manželstva.
    Kán. 785 – § 1. Duchovní pastieri majú povinnosť, berúc do úvahy okolnosti miesta a času, chrániť manželstvo zodpovedajúcimi prostriedkami pred nebezpečenstvom neplatného                   a nedovoleného slávenia; preto pred slávením manželstva musí byť zrejmé, že jeho platnému                 a dovolenému sláveniu nič neprekáža.
    § 2. V nebezpečenstve smrti, ak nemožno mať iné dôkazy a ak nie sú protikladné dôvody, stačí tvrdenie snúbencov, v prípade potreby aj pod prísahou, že sú pokrstení a nezdržiava ich nijaká prekážka.
    Kán. 786 – Všetci veriaci v Krista sú povinní farárovi alebo miestnemu hierarchovi pred slávením manželstva oznámiť prekážky, ak o nejakých vedia.
    Kán. 787 – Farár, ktorý vykonal zisťovania, má s ich výsledkom hodnoverným dokladom čím skôr oboznámiť toho farára, ktorého úlohou je požehnať manželstvo.
    Kán. 788 – Ak po dôkladnom zisťovaní o existencii prekážky ešte stále pretrváva nejaká pochybnosť, farár má záležitosť odovzdať miestnemu hierarchovi.
    Kán. 789 – Hoci manželstvo môže byť slávené platne, kňaz okrem iných prípadov vymedzených právom nemá bez dovolenia miestneho hierarchu požehnať:
    1˚ manželstvo potulných;
    2˚ manželstvo, ktoré nemôže byť uznané alebo uzavreté podľa noriem občianskeho práva;
    3˚ manželstvo toho, kto má prirodzené záväzky voči tretej stránke alebo voči deťom pochádzajúcim z predchádzajúceho spojenia s touto stránkou;
    4˚ manželstvo neplnoletého, keď o tom rodičia nevedia alebo sú proti tomu;
    5˚ manželstvo toho, kto má cirkevným rozsudkom zakázané vstúpiť do nového manželstva, ak nesplní určité podmienky;
    6˚ manželstvo toho, kto verejne zavrhol katolícku vieru, hoci neprestúpil do nekatolíckej cirkvi alebo cirkevnej spoločnosti; miestny hierarcha však v tomto prípade nemá udeliť dovolenie bez zachovania kán. 814, primerane prispôsobeného.
    Art. II – Zneplatňujúce prekážky vo všeobecnosti
    Kán. 790 – § 1. Zneplatňujúca prekážka robí osobu nespôsobilou na platné slávenie manželstva.
    § 2. Prekážka, hoci sa týka len jednej strany, predsa robí manželstvo neplatným.
    Kán. 791 – Za verejnú sa pokladá prekážka, ktorá sa môže dokázať na vonkajšom fóre; ináč je tajná.
    Kán. 792 – Partikulárnym právom cirkví sui iuris nemajú byť ustanovované zneplatňujúce prekážky, jedine z veľmi vážneho dôvodu, po vzájomnej porade s eparchiálnymi biskupmi iných cirkví sui iuris, ktorých sa to týka a po porade s Apoštolskou stolicou; avšak žiadna nižšia autorita nemôže stanoviť nové zneplatňujúce prekážky.
    Kán. 793 – Zvyk, ktorý uvádza novú prekážku, alebo je v rozpore s jestvujúcimi prekážkami, sa zavrhuje.
    Kán. 794 – § 1. Miestny hierarcha môže v osobitnom prípade zakázať manželstvo veriacim           v Krista, sebe podriadeným, kdekoľvek sa zdržiavajú a tiež ostatným veriacim v Krista vlastnej cirkvi sui iuris, ktorí sa aktuálne nachádzajú na území jeho vlastnej eparchie, ale iba na čas, z vážneho dôvodu, kým tento pretrváva.
    § 2. Ak ide o miestneho hierarchu, ktorý vykonáva svoju moc v hraniciach územia patriarchálnej cirkvi, patriarcha môže k takému zákazu pripojiť zneplatňujúcu doložku; v ostatných prípadoch však len Apoštolská stolica.
    Kán. 795 – § 1. Miestny hierarcha môže dišpenzovať od prekážok cirkevného práva svojich podriadených, kdekoľvek sa zdržiavajú, a tiež ostatných veriacich v Krista zapísaných do jeho cirkvi sui iuris, ktorí sa aktuálne nachádzajú na území jeho vlastnej eparchie, s výnimkou prekážok:
    1˚ posvätných svätení;
    2˚ doživotného verejného sľubu čistoty, zloženého v rehoľnom inštitúte, ak nejde                            o kongregácie eparchiálneho práva;
    3˚ vraždy manžela.
    § 2. Dišpenz od týchto prekážok je rezervovaný Apoštolskej stolici; patriarcha však môže dišpenzovať od prekážok vraždy manžela a doživotného verejného sľubu čistoty zloženého                    v kongregáciách akéhokoľvek práva.
    § 3. Nikdy sa nedáva dišpenz od prekážky pokrvnosti v priamej línii ani v druhom stupni bočnej línie.
    Kán. 796 – § 1. Keď hrozí nebezpečenstvo smrti, miestny hierarcha môže dišpenzovať svojich podriadených veriacich v Krista, kdekoľvek sa zdržiavajú, a ostatných veriacich v Krista, ktorí sa aktuálne nachádzajú v hraniciach územia jeho eparchie, tak od formy, ktorú treba zachovávať pri slávení manželstva, ako aj od všetkých a jednotlivých prekážok cirkevného práva buď verejných, alebo skrytých, s výnimkou prekážky, pochádzajúcej z posvätného stupňa presbyterátu.
    § 2. Za tých istých okolností, ale len v prípadoch, keď sa nemožno dostať ani k miestnemu hierarchovi, tú istú moc dišpenzovať má farár, iný kňaz, ktorý má fakultu požehnať manželstvo a katolícky kňaz, o ktorom hovorí kán. 832 § 2; spovedník má tú istú moc, ak ide o skrytú prekážku pre vnútorné fórum buď vo sviatostnej spovedi, alebo mimo nej.
    § 3. Za nemožné dostať sa k miestnemu hierarchovi sa považuje, ak sa to môže stať iba iným spôsobom ako listom alebo osobne.
    Kán. 797 – § 1. Ak sa prekážka odhalí až vtedy, keď je na slávenie manželstva už všetko pripravené a uzavretie manželstva sa bez pravdepodobného nebezpečenstva veľkého zla nemôže oddialiť dovtedy, kým sa nedosiahne dišpenz od kompetentnej autority, moc dišpenzovať od všetkých prekážok s výnimkou tých, o ktorých sa hovorí v kán. 795, § 1, nn. 1 a 2, má miestny hierarcha a len keď je prípad skrytý, všetci, o ktorých sa hovorí v kán. 796, § 2, pri zachovaní tam predpísaných podmienok.
    § 2. Táto moc platí aj pre konvalidáciu manželstva, ak z oddialenia hrozí to isté nebezpečenstvo z oneskorenia a niet času obrátiť sa na kompetentnú autoritu.
    Kán. 798 – Kňazi, o ktorých sa hovorí v kán. 796 § 2 a 797 § 1, majú o udelení dišpenzu pre vonkajšie fórum ihneď upovedomiť miestneho hierarchu a tento dišpenz sa má zapísať do knihy manželstiev.
    Kán. 799 – Ak reskript Apoštolskej stolice alebo v hraniciach ich kompetencie reskript patriarchu, alebo miestneho hierarchu neurčuje niečo iné, dišpenz od skrytej prekážky, udelený vo vnútornom nesviatostnom fóre, má byť zapísaný v tajnom archíve eparchiálnej kúrie a ak sa neskôr skrytá prekážka stane verejnou, ďalší dišpenz pre vonkajšie fórum nie je potrebný.
    Art. III – Jednotlivé prekážky
    Kán. 800 – § 1. Muž pred dovŕšením šestnásteho roku života a žena pred dovŕšením štrnásteho roku nemôžu manželstvo sláviť platne.
    § 2. Partikulárne právo cirkvi sui iuris môže pre dovolené slávenie manželstva stanoviť vyšší vek.
    Kán. 801 – § 1. Predchádzajúca a trvalá impotencia mať styk buď zo strany muža, alebo ženy, buď absolútna, alebo relatívna, rozlučuje manželstvo zo samej svojej prirodzenosti.
    § 2. Ak prekážka impotencie je pochybná buď z hľadiska právnej, alebo skutkovej pochybnosti, uzavretiu manželstva netreba prekážať, ani manželstvo vyhlásiť za neplatné, kým pochybnosť trvá.
    § 3. Neplodnosť manželstvo ani nezakazuje, ani nerozlučuje, pri zachovaní kán. 821.
    Kán. 802 – § 1. Neplatne sa pokúša o manželstvo, kto je viazaný zväzkom predchádzajúceho manželstva.
    § 2. Hoci je predchádzajúce manželstvo z akéhokoľvek dôvodu neplatné alebo je rozviazané, nie je dovolené uzavrieť iné manželstvo, skôr než o neplatnosti, alebo rozviazaní predchádzajúceho nie je legitímne a nepochybne zistené.
    Kán. 803 – § 1. Manželstvo s nepokrstenými nemôže byť slávené platne.
    § 2. Ak stránka bola v čase slávenia manželstva všeobecne považovaná za pokrstenú alebo jej krst bol pochybný, platnosť manželstva treba predpokladať podľa normy kán. 779, kým sa                s istotou nedokáže, že jedna stránka je pokrstená a druhá nepokrstená.
    § 3. Čo sa týka podmienok dišpenzovania, má sa uplatniť kán. 814.
    Kán. 804 – Neplatne sa pokúša o manželstvo ten, kto bol ustanovený na posvätnom stupni.
    Kán. 805 – Neplatne sa pokúša o manželstvo ten, ktorého viaže verejný doživotný sľub čistoty v rehoľnom inštitúte.
    Kán. 806 – Manželstvo nemôže byť platne slávené s osobou unesenou alebo aspoň zadržiavanou so zámerom sláviť s ňou manželstvo, ak si len neskôr osoba, oddelená od únoscu alebo zadržiavateľa a umiestnená na bezpečnom a slobodnom mieste, dobrovoľne nezvolí manželstvo.
    Kán. 807 – § 1. Kto so zámerom sláviť manželstvo s istou osobou spôsobí smrť jej manželskej stránke alebo vlastnej manželskej stránke, o toto manželstvo sa pokúša neplatne.
    § 2. Tiež sa neplatne pokúšajú o manželstvo medzi sebou tí, ktorí vzájomným fyzickým alebo morálnym pričinením spôsobili smrť manželskej stránke.
    Kán. 808 – § 1. V priamej línii pokrvnosti je manželstvo neplatné medzi predkami                           a potomkami.
    § 2. V bočnej línii je neplatné až do štvrtého stupňa vrátane.
    § 3. Nikdy sa nemá dovoliť manželstvo, ak je pochybnosť, či stránky sú pokrvné v niektorom stupni priamej línie alebo v druhom stupni bočnej línie.
    § 4. Prekážka pokrvnosti sa neznásobuje.
    Kán. 809 – § 1. Príbuzenstvo v priamej línii rozlučuje manželstvo v každom stupni a v bočnej línii v druhom stupni.
    § 2. Prekážka príbuzenstva sa neznásobuje.
    Kán. 810 – § 1. Prekážka verejnej mravopočestnosti vzniká:
    1˚ z neplatného manželstva po začatí spoločného života;
    2˚ zo všeobecne známeho alebo verejného konkubinátu;
    3˚ začatím spoločného života tých, ktorí viazaní zachovať právom predpísanú formu slávenia manželstva pokúsili sa uzavrieť manželstvo pred občianskym úradníkom alebo nekatolíckym vysluhovateľom.
    § 2. Táto prekážka rozlučuje manželstvo v prvom stupni priamej línie medzi mužom                        a pokrvnými ženy a takisto medzi ženou a pokrvnými muža.
    Kán. 811 – § 1. Z krstu vzniká medzi krstným rodičom a krstencom a tiež jeho rodičmi duchovné príbuzenstvo, ktoré zneplatňuje manželstvo.
    § 2. Ak bol krst udelený pod podmienkou, duchovné príbuzenstvo nevzniká, ak pri ňom znova neasistoval ten istý krstný rodič.
    Kán. 812 – Manželstvo nemôžu medzi sebou platne sláviť tí, ktorí sú v priamej línii alebo               v druhom stupni bočnej línie spojení legitímnym príbuzenstvom, pochádzajúcim z adopcie.
    Art. IV – Miešané manželstvá
    Kán. 813 – Manželstvo medzi dvoma pokrstenými osobami, z ktorých jedna je katolícka, druhá však nekatolícka, je bez predchádzajúceho dovolenia kompetentnej autority zakázané.
    Kán. 814 – Dovolenie môže z oprávneného dôvodu udeliť miestny hierarcha; nemá ho však udeliť, ak nie sú splnené tieto podmienky:
    1˚ katolícka stránka má vyhlásiť, že je pripravená odstrániť nebezpečenstvá odpadnutia od viery a má dať úprimný prísľub, že urobí všetko, čo je v jej silách, aby všetky deti boli pokrstené a vychované v Katolíckej cirkvi;
    2˚ druhá stránka sa má v pravý čas natoľko oboznámiť s prísľubmi, ktoré má dať katolícka stránka, aby bolo preukázané, že si je naozaj vedomá prísľubu a záväzku katolíckej stránky;
    3˚ obidve stránky sa majú poučiť o cieľoch a podstatných vlastnostiach manželstva, ktoré nesmie vylučovať ani jeden zo snúbencov.
    Kán. 815 – Partikulárnym právom každej cirkvi sui iuris má byť stanovený spôsob, ktorým majú byť vykonané tieto vyhlásenia a prísľuby, ktoré sa vždy vyžadujú, a určený spôsob, ako majú byť potvrdené i na  vonkajšom fóre a ako o nich má byť oboznámená nekatolícka stránka.
    Kán. 816 – Miestny hierarcha a iní duchovní pastieri sa majú starať, aby katolíckej manželskej stránke a deťom narodeným z miešaného manželstva nechýbala duchovná pomoc pri plnení záväzkov ich svedomia a manželom pomáhať upevňovať spoločenstvo manželského života                     a jednotu rodiny.
    Art. V – Manželský súhlas
    Kán. 817 – § 1. Manželský súhlas je akt vôle, ktorým sa muž a žena neodvolateľným zväzkom navzájom odovzdávajú a prijímajú, aby ustanovili manželstvo.
    § 2. Manželský súhlas nemôže nahradiť nijaká ľudská moc.
    Kán. 818 – Sláviť manželstvo sú neschopní tí:
    1˚ ktorým chýba dostačujúce používanie rozumu;
    2˚ ktorí majú vážny nedostatok rozoznávacieho úsudku ohľadne podstatných manželských práv a povinností, ktoré treba navzájom odovzdávať a prijímať;
    3˚ ktorí z dôvodov psychickej prirodzenosti nedokážu vziať na seba podstatné záväzky manželstva.
    Kán. 819 – K vzniku manželského súhlasu je nevyhnutné, aby sláviacim stránkam nebolo neznáme aspoň to, že manželstvo je trvalé spolunažívanie muža a ženy, zamerané na plodenie detí nejakou sexuálnou súčinnosťou.
    Kán. 820 – § 1. Omyl v osobe robí manželstvo neplatným.
    § 2. Omyl vo vlastnosti osoby, hoci je príčinou manželstva, nerobí manželstvo neplatne uzavretým, ak táto vlastnosť nie je priamo a zásadne chcená.
    Kán. 821 – Kto manželstvo slávi oklamaný podvodom, vykonaným na získanie súhlasu ohľadne nejakej vlastnosti druhej stránky, ktorá svojou prirodzenosťou môže ťažko narúšať manželské spolunažívanie, slávi ho neplatne.
    Kán. 822 – Omyl ohľadne jednoty alebo nerozlučiteľnosti, či sviatostnej hodnosti manželstva neruší manželský súhlas, len keď nedeterminuje vôľu.
    Kán. 823 – Vedomie alebo mienka, že manželstvo je neplatné, manželský súhlas nevyhnutne nevylučuje.
    Kán. 824 – § 1. Predpokladá sa, že vnútorný súhlas sa zhoduje so slovami alebo znakmi, použitými pri slávení manželstva.
    § 2. Ale ak niektorá stránka alebo obidve stránky pozitívnym aktom vôle vylučujú samo manželstvo alebo niektorý podstatný prvok, alebo niektorú podstatnú vlastnosť manželstva, slávia ho neplatne.
    Kán. 825 -Neplatné je manželstvo slávené pod nátlakom alebo z veľkého strachu, vyvolaného zvonku, hoci aj neúmyselne, od ktorého aby sa niekto oslobodil, je nútený vybrať si manželstvo.
    Kán. 826 – Manželstvo s podmienkou nemožno platne sláviť.
    Kán. 827 – Hoci manželstvo bolo pre prekážku alebo pre nedostatok formy slávené neplatne, predpokladá sa, že prejavený súhlas trvá, kým nie je zistené jeho odvolanie.
    Art. VI  – Forma slávenia manželstva
    Kán. 828 – § 1. Iba tie manželstvá sú platné, ktoré sa slávia podľa posvätného obradu pred miestnym hierarchom alebo miestnym farárom, alebo pred kňazom, ktorého delegoval jeden          z nich a aspoň dvoma svedkami, ale podľa pravidiel vyjadrených v nasledujúcich kánonoch            a pri neporušení výnimiek, o ktorých sa hovorí v kán. 832 a 834, § 2.
    § 2 Za posvätný je tento obrad považovaný samotnou účasťou kňaza požehnávajúceho                   a asistujúceho.
    Kán. 829 – § 1. Miestny hierarcha a farár po prevzatí kánonického vlastnenia úradu kým úrad legitímne vykonávajú, v hraniciach svojho územia všade platne požehnávajú manželstvo, či už sú im snúbenci podriadení alebo nepodriadení, len keď aspoň jedna stránka je zapísaná do vlastnej cirkvi sui iuris.
    § 2. Osobný hierarcha a farár na základe úradu platne požehnávajú iba manželstvá tých,                z ktorých aspoň jeden je podriadený v hraniciach ich právomoci.
    § 3. Patriarcha má samým právom splnomocnenie, pri zachovaní ostatných predpisov práva, sám osobne všade vo svete požehnávať manželstvá, keď je jedna alebo druhá stránka zapísaná do cirkvi, ktorej predsedá.
    Kán. 830 – § 1. Miestny hierarcha a farár kým legitímne zastávajú úrad, môžu v hraniciach svojho územia, kňazom ktorejkoľvek cirkvi sui iuris, aj Cirkvi latinskej, delegovať splnomocnenie požehnať určité manželstvo.
    § 2. Všeobecné splnomocnenie požehnávať manželstvá však môže udeliť iba miestny hierarcha,  pri zachovaní kán. 302, § 2.
    § 3. Aby udelenie splnomocnenia asistovať pri uzavieraní manželstiev bolo platné, musí sa dať výslovne určeným kňazom, a navyše, ak ide o všeobecné splnomocnenie, musí byť udelené písomne.
    Kán. 831 – § 1. Miestny hierarcha alebo miestny farár dovolene požehnávajú manželstvo:
    1˚ potom, ako sa uistili, že aspoň jedna zo stránok má v mieste uzavretia manželstva trvalé alebo prechodné bydlisko, alebo mesačný pobyt, alebo ak ide o potulného, aktuálny pobyt;
    2˚ ak nie sú splnené vyššie stanovené podmienky, majú povolenie miestneho hierarchu alebo farára trvalého, alebo dočasného pobytu jednej zo stránok, ak spravodlivá príčina chýbajúci súhlas neospravedlňuje;
    3˚ na mieste aj výlučnom inej cirkvi sui iuris, ak to hierarcha, ktorý na tomto mieste vykonáva svoju moc, výslovne neodmietne.
    § 2. Manželstvo sa má sláviť pred farárom ženícha, ak partikulárne právo neustanovuje iné, alebo to neospravedlňuje spravodlivá príčina.
    Kán. 832 – § 1. Ak podľa normy práva kompetentný kňaz nemôže byť bez veľkej ťažkosti prítomný alebo sa nemožno k nemu dostať, tí, ktorí majú úmysel sláviť pravé manželstvo, môžu ho platne a dovolene sláviť pred samými svedkami:
    1° v nebezpečenstve smrti;
    2° mimo nebezpečenstva smrti, len keď sa rozumne predvída, že tento stav potrvá jeden mesiac.
    § 2. V obidvoch prípadoch, ak je k dispozícii iný kňaz, ktorý môže byť prítomný, má byť prizvaný, pri zachovaní zásady platnosti manželstva pred samotnými svedkami; v týchto prípadoch môže byť prizvaný aj kňaz nekatolícky.
    § 3. Ak bolo manželstvo slávené len pred samotnými svedkami, manželia nemajú byť nedbanliví čo najskôr prijať požehnanie manželstva od kňaza.
    Kán. 833 – § 1. Miestny hierarcha môže udeliť každému katolíckemu kňazovi fakultu požehnať manželstvá veriacich v Krista každej východnej nekatolíckej cirkvi, ktorí sa bez veľkej ťažkosti nemôžu dostať ku kňazovi vlastnej cirkvi, ak o to dobrovoľne žiadajú, a keď nič neprekáža platnému alebo dovolenému sláveniu manželstva.
    § 2. Katolícky kňaz, ak je to možné, skôr ako požehná manželstvo, má o tom hneď upovedomiť kompetentnú autoritu týchto veriacich v Krista.
    Kán. 834 – § 1. Právom predpísaná forma slávenia manželstva má byť zachovaná, ak aspoň jedna stránka, ktorá slávi manželstvo, je pokrstená v Katolíckej cirkvi alebo bola do nej prijatá.
    § 2. Ak katolícka stránka zapísaná do niektorej východnej cirkvi sui iuris slávi manželstvo so stránkou, ktorá patrí do nekatolíckej východnej cirkvi, forma slávenia manželstva predpísaná právom má byť zachovaná len pre dovolenie; pre platnosť sa však vyžaduje požehnanie kňaza, pri zachovaní toho, čo podľa práva treba zachovať.
    Kán. 835 – Dišpenz od právom predpísanej formy slávenia manželstva je rezervovaný Apoštolskej stolici alebo patriarchovi, ktorý ho môže udeliť len z veľmi vážneho dôvodu.
    Kán. 836 – Okrem nevyhnutného prípadu sa pri slávení manželstva majú zachovať predpisy liturgických kníh a legitímne zvyky.
    Kán. 837 – § 1. Na platné slávenie manželstva je nevyhnutné, aby stránky boli súčasne prítomné a vzájomne vyjadrili manželský súhlas.
    § 2. Manželstvo cez zástupcu nemôže byť platne slávené, ak partikulárnym právom vlastnej cirkvi sui iuris nie je stanovené ináč, v takom prípade má byť postarané aj o podmienky, za ktorých môže byť takéto manželstvo slávené.
    Kán. 838 – § 1. Manželstvo sa má sláviť vo farskom chráme alebo s dovolením miestneho hierarchu, alebo farára na inom posvätnom mieste; avšak na iných miestach nemôže byť slávené bez dovolenia miestneho hierarchu.
    § 2. Čo sa týka času slávenia manželstva, treba zachovávať normy stanovené partikulárnym právom vlastnej cirkvi sui iuris.
    Kán. 839 – Zakazuje sa, aby sa pred alebo po kánonickom slávení na vyjadrenie alebo obnovenie manželského súhlasu konalo iné náboženské slávenie toho istého manželstva; takisto sa zakazuje náboženské slávenie, pri ktorom vyžadujú súhlas stránok katolícky kňaz          a nekatolícky služobník.
    Kán. 840 – § 1. Dovolenie na tajné manželstvo môže byť z vážneho a naliehavého dôvodu udelené miestnym hierarchom a prináša so sebou vážnu povinnosť zachovávania tajomstva zo strany miestneho hierarchu, farára, kňaza opatreného fakultou požehnať manželstvo, svedkov          a druhého manžela, ak nesúhlasí so zverejnením.
    § 2. Záväzok zachovať tajomstvo zo strany miestneho hierarchu zaniká, ak zo zachovávania tajomstva hrozí vážne pohoršenie alebo vážne zneváženie posvätnosti manželstva.
    § 3. Tajne slávené manželstvo sa má zapísať iba do osobitnej knihy, ktorú treba uchovávať             v tajnom archíve kúrie, ak tomu neprekáža vážny dôvod.
    Kán. 841 – § 1. Farár miesta slávenia manželstva alebo jeho zástupca, hoci ani jeden z nich manželstvo nepožehnal, má čo najskôr zaznačiť v knihe manželstiev mená manželov, požehnávajúceho kňaza a svedkov, miesto a dátum slávenia manželstva, dišpenz od formy uzavretia manželstva alebo od prekážok, ak kauza vyžaduje, a kto ho udelil, spolu                          s prekážkou a jej druhom, fakultu udelenú k požehnaniu manželstva a iné okolnosti podľa spôsobu, ktorý predpísal vlastný eparchiálny biskup.
    § 2. Okrem toho má miestny farár v knihe pokrstených zaznačiť, že manželská stránka v ten deň v jeho farnosti slávila manželstvo; ak však bola manželská stránka pokrstená inde, miestny farár má poslať svedectvo o uzavretí manželstva osobne alebo prostredníctvom eparchiálnej kúrie farárovi, u ktorého je zaznačený krst manželskej stránky a nemá sa uspokojiť, kým nedostane upovedomenie o zaznamenaní manželstva v knihe pokrstených.
    § 3. Ak manželstvo bolo slávené podľa normy kán. 832, kňaz, ak ho požehnal, spolu so svedkami a manželmi sa má postarať, aby sa slávenie manželstva čo najskôr zaznačilo                  v predpísaných knihách.
    Kán. 842 – Ak sa manželstvo buď konvaliduje pre vonkajšie fórum, alebo sa vyhlasuje za neplatné, alebo sa legitímne okrem smrti rozväzuje, musí byť o tom upovedomený farár miesta, kde bolo manželstvo slávené, aby sa riadne vykonal zápis v knihách manželstiev              a pokrstených.
    Art. VII – Konvalidácia manželstva
    1˚ Jednoduchá konvalidácia
    Kán. 843 – § 1. Na konvalidáciu manželstva neplatného pre zneplatňujúcu prekážku sa vyžaduje, aby prekážka zanikla, alebo aby bol od nej daný dišpenz, a aby súhlas obnovila aspoň stránka vedomá si prekážky.
    § 2. Toto obnovenie sa vyžaduje k platnosti konvalidácie, hoci na začiatku obidve stránky súhlas dali a ani neskôr ho neodvolali.
    Kán. 844 – Obnovenie súhlasu musí byť novým aktom vôle, zameraným na manželstvo,                     o ktorom obnovujúca stránka vie alebo tuší, že od začiatku bolo neplatné.
    Kán. 845 – § 1. Ak je prekážka verejná, treba, aby súhlas obnovili obidve stránky právom predpísanou formou slávenia manželstva.
    § 2. Ak je prekážka tajná, stačí, aby stránka, ktorá si je prekážky vedomá, súkromne a tajne obnovila súhlas, len keď druhá stránka v danom súhlase zotrváva, alebo aby súhlas obnovili obidve stránky, ak im je prekážka známa.
    Kán. 846 – § 1. Manželstvo neplatné pre nedostatok súhlasu sa konvaliduje, ak stránka, ktorá nesúhlasila, už súhlasí a keď súhlas daný druhou stránkou trvá.
    § 2. Ak nedostatok súhlasu nemožno dokázať, stačí, aby stránka, ktorá nesúhlasila, dala súhlas súkromne a tajne.
    § 3. Ak nedostatok súhlasu možno dokázať, je nevyhnutné, aby bol súhlas obnovený právom predpísanou formou slávenia manželstva.
    Kán. 847 – Aby sa manželstvo neplatné pre nedostatok právom predpísanej formy slávenia manželstva stalo platným, musí sa nanovo uzavrieť podľa tejto formy.
    2˚ Základná náprava
    Kán. 848 – § 1. Základná náprava neplatne uzavretého manželstva je jeho konvalidácia bez obnovenia súhlasu, udelená kompetentnou autoritou, prinášajúca so sebou dišpenz od prekážky, ak taká je, aj od právom predpísanej formy slávenia manželstva, ak nebola zachovaná, ako aj spätnú pôsobnosť kánonických účinkov do minulosti.
    § 2. Konvalidácia nastáva od chvíle udelenia milosti; spätná pôsobnosť sa však chápe tak, že siaha až k chvíli slávenia manželstva, ak v udelení nie je výslovne určené niečo iné.
    Kán. 849 – § 1. Sanácia manželstva v základe môže byť udelená platne aj v nevedomosti jednej alebo druhej, alebo jednej aj druhej stránky.
    § 2. Sanácia v základe sa nemá udeľovať, ak to nie je z vážneho dôvodu, a ak nie je pravdepodobné, že stránka chce zotrvať v spolužití manželského života.
    Kán. 850 – § 1. Základnú nápravu možno platne udeliť aj bez vedomia jednej alebo aj obidvoch stránok.
    § 2. Manželstvo neplatne uzavreté pre prekážku Božieho práva nemožno napraviť bez zaniknutia prekážky.
    Kán. 851 – § 1. Ak chýba súhlas obidvoch stránok alebo aspoň jednej z nich, manželstvo nemožno napraviť v základe, či už súhlas chýbal od začiatku, alebo bol na začiatku daný        a neskôr odvolaný.
    § 2. Ak súhlas na začiatku síce chýbal, ale neskôr bol daný, základnú nápravu možno udeliť od chvíle, kedy bol súhlas daný.
    Kán. 852 – Patriarcha a eparchiálny biskup môžu v jednotlivých prípadoch udeliť sanáciu                         v základe, ak platnosti manželstva prekáža nedostatok právom predpísanej formy slávenia manželstva alebo akákoľvek prekážka, od ktorej môžu dišpenzovať a v prípadoch predpísaných právom, ak boli splnené podmienky, o ktorých hovorí kán. 814; v ostatných prípadoch, a ak ide o prekážku Božieho práva, ktorá už zanikla, sanácia v základe môže byť udelená len Apoštolskou stolicou.
    Art. VIII  – Odlúčenie manželov
    1˚  Rozviazanie zväzku
    Kán. 853 – Sviatostný zväzok manželstva nemôže byť po užívaní rozviazaný nijakou ľudskou mocou a z nijakého dôvodu, iba smrťou.
    Kán. 854 – § 1. Manželstvo uzavreté dvoma nepokrstenými sa rozväzuje na základe pavlovského privilégia v prospech viery stránky, ktorá prijala krst, samým právom, ak táto stránka slávi nové manželstvo, len keď nepokrstená stránka odstupuje.
    § 2. Usudzuje sa, že nepokrstená stránka odstupuje, ak s pokrstenou stránkou nechce spolunažívať pokojne bez urážania Stvoriteľa, ak jej táto stránka po prijatí krstu neposkytla oprávnený dôvod na odstúpenie.
    Kán. 855 – § 1. Aby mohla pokrstená stránka platne sláviť nové manželstvo, nepokrstenej stránke sa musia vždy položiť otázky:
    1˚ či aj sama nechce prijať krst;
    2˚ či aspoň nechce s pokrstenou stránkou pokojne spolunažívať bez urážania Stvoriteľa.
    § 2. Tieto otázky sa musia položiť po krste; miestny hierarcha však z vážneho dôvodu môže dovoliť, aby sa otázky položili pred krstom, ba môže od otázok aj dišpenzovať, či už pred krstom, alebo po ňom, len keď je aspoň zo sumárneho a mimosúdneho pokračovania zistené, že ich nemožno položiť, alebo že to bude neužitočné.
    Kán. 856 – § 1. Otázky sa majú klásť spravidla autoritou miestneho hierarchu obrátenej stránky, ktorý má dať druhej manželskej stránke lehotu na odpoveď, ak si ju vyžiada,                        s upozornením, že ak lehota uplynie bez využitia, jej mlčanie sa bude považovať za zápornú odpoveď.
    § 2. Je platné, ba aj dovolené, aby sama obrátená stránka položila otázky, hoci súkromne, ak sa nemôže zachovať vyššie predpísaná forma.
    § 3. V obidvoch prípadoch sa musí vo vonkajšom fóre legitímne zistiť, že otázky boli položené a s akým výsledkom.
    Kán. 857 – Pokrstená stránka má právo sláviť nové manželstvo s katolíckou stránkou, ak:
    1˚ druhá stránka odpovedala na otázky záporne;
    2˚ bolo kladenie otázok legitímne vynechané;
    3˚ nepokrstená stránka, či už jej boli položené otázky, alebo nie, prv zotrvávala v pokojnom spolunažívaní, a potom bez oprávneného dôvodu odstúpila; v tomto prípade má byť vykonané kladenie otázok podľa kán. 855 a 856.
    Kán. 858 – Miestny hierarcha však môže z vážneho dôvodu dovoliť, aby pokrstená stránka, použijúc pavlovské privilégium, slávila manželstvo s nekatolíckou stránkou či už pokrstenou, alebo nepokrstenou, pri zachovaní predpisov kánonov o miešaných manželstvách.
    Kán. 859 – § 1. Nepokrstený, ktorý má súčasne viac nepokrstených manželiek, si po prijatí krstu v Katolíckej cirkvi môže jednu z nich ponechať a ostatné manželky prepustiť, ak mu je ťažké zostať s prvou z nich; to isté platí o nepokrstenej žene, ktorá má súčasne viac nepokrstených manželov.
    § 2. V tomto prípade manželstvo má byť slávené právom predpísanou formou slávenia manželstva pri zachovaní toho, čo treba podľa práva zachovávať.
    § 3. Miestny hierarcha, majúc pred očami mravné, spoločenské, ekonomické podmienky miesta a osôb, sa má postarať o to, aby sa dostatočne zabezpečili potreby prepustených, podľa noriem spravodlivosti, lásky a slušnosti.
    Kán. 860 – Nepokrstená stránka, ktorá po prijatí krstu v Katolíckej cirkvi nemôže obnoviť spolunažívanie s nepokrstenou manželskou stránkou z dôvodu zajatia alebo prenasledovania, môže sláviť iné manželstvo, hoci druhá stránka medzitým prijala krst, pri zachovaní predpisu kán. 853.
    Kán. 861 – V prípade pochybnosti privilégium viery požíva priazeň práva.
    Kán. 862 – Neužívané manželstvo môže z oprávneného dôvodu rozviazať rímsky veľkňaz na žiadosť obidvoch stránok alebo jednej z nich, hoci druhá stránka je proti tomu.
    2˚  Odlúčenie pri trvaní zväzku
    Kán. 863 – § 1. Nástojčivo sa odporúča, aby manželská stránka, vedená kresťanskou láskou             a majúca starosť o dobro rodiny, neodoprela odpustenie cudzoložnej stránke, a aby spoločenstvo manželského života neprerušila; má však právo prerušiť spoločenstvo manželského života, ak jej vinu výslovne alebo mlčky neodpustila, ak s cudzoložstvom nesúhlasila alebo ho nezapríčinila, alebo aj sama nespáchala cudzoložstvo.
    § 2. Za tiché odpustenie sa považuje to, keď nevinná manželská stránka po tom, ako nadobudla istotu o cudzoložstve, sa dobrovoľne s druhou stránkou s manželskou náklonnosťou stýkala; predpokladá sa však, ak počas šiestich mesiacov zachovávala spoločenstvo manželského života a neobrátila sa vo veci ani na cirkevnú alebo občiansku autoritu.
    § 3. Ak nevinná manželská stránka dobrovoľne prerušila spoločenstvo manželského života, musí do šiestich mesiacov predložiť kauzu odlúčenia kompetentnej autorite, ktorá prihliadajúc na všetky okolnosti má zvážiť, či nevinnú manželskú stránku nemožno priviesť k tomu, aby vinu odpustila a odlúčenie nepredlžovala.
    Kán. 864 – § 1. Ak niektorý z manželov činí spoločný manželský život manželovi alebo deťom nebezpečným, alebo príliš ťažkým, poskytuje druhej stránke legitímny dôvod na odstúpenie na základe dekrétu miestneho hierarchu, a ak z oneskorenia hrozí nebezpečenstvo, aj na základe vlastného rozhodnutia.
    § 2. Partikulárnym právom cirkvi sui iuris môžu byť vzhľadom na národné zvyklosti a miestne okolnosti stanovené iné dôvody.
    § 3. Vo všetkých prípadoch treba po zaniknutí dôvodu odlúčenia obnoviť spoločenstvo manželského života, ak cirkevná autorita nestanovuje ináč.
    Kán. 865 – Po odlúčení manželov sa vždy treba vhodne postarať o náležité materiálne zabezpečenie a výchovu detí.
    Kán. 866 – Je chvályhodné, ak nevinná manželská stránka znova prijme druhú stránku do spoločenstva manželského života; v tom prípade sa zrieka práva na odlúčenie.
    Kapitola VIII
    Sväteniny, posvätné miesta a časy, kult svätých, sľub a prísaha
    Art. I  – Sväteniny
    Kán. 867 – § 1. Sväteninami, ktoré sú posvätnými znakmi a akoby napodobnením sviatostí, sa naznačujú a na príhovor Cirkvi dosahujú účinky najmä duchovné, ktoré pripravujú ľudí                  k účinnému prijímaniu sviatostí a posväcujú rozličné okolnosti života.
    § 2. Ohľadom svätenín sa majú zachovávať normy partikulárneho práva vlastnej cirkvi sui iuris.
    Art. II – Posvätné miesta
    Kán. 868 – Posvätné miesta, ktoré sú určené na Boží kult, nemôžu byť zriadené bez súhlasu eparchiálneho biskupa, ak spoločným právom nie je výslovne stanovené ináč.
    1˚  Chrámy
    Kán. 869 – Chrám je budova posvätením alebo požehnaním určená výlučne pre Boží kult.
    Kán. 870 – Ani jedna budova určená na chrám sa nemá stavať bez výslovného písomného súhlasu eparchiálneho biskupa, ak spoločným právom nie je ustanovené ináč.
    Kán. 871 – § 1. Posvätením sa zasväcujú chrámy katedrálne a ak je možné, chrámy farské, chrámy monastierov a chrámy pripojené k rehoľnému domu.
    § 2. Posviacka je rezervovaná eparchiálnemu biskupovi, ktorý môže udeliť splnomocnenie posvätiť chrám inému biskupovi; o vykonanom posvätení alebo požehnaní chrámu sa má vyhotoviť dokument, ktorý treba uchovať v archíve eparchiálnej kúrie.
    Kán. 872 – § 1. V chrámoch sa zakazuje konať čokoľvek, čo sa nezlučuje s posvätnosťou miesta.
    § 2. Všetci, ktorých sa to týka, majú dbať o to, aby sa v chrámoch udržiavala taká čistota, aká prislúcha Božiemu domu a za použitia bezpečnostných prostriedkov chrániť veci cenné                  a posvätné.
    Kán. 873 – § 1. Ak niektorý chrám už vôbec nemožno používať na Boží kult a nie je možné ho ani obnoviť, eparchiálny biskup ho môže odovzdať na profánne, ale nie nedôstojné používanie.
    § 2. Kde sa z iných závažných dôvodov odporúča, aby sa niektorý chrám ďalej nepoužíval na Boží kult, eparchiálny biskup ho môže po vypočutí mienky presbyterskej rady odovzdať na profánne, nie nedôstojné používanie so súhlasom tých, ktorí si naň legitímne uplatňujú práva, len keď preto spása duší neutrpí nijakú škodu.
    2˚ Cintoríny a cirkevné pohrebné obrady
    Kán. 874 – § 1. Katolícka cirkev má právo vlastniť vlastné cintoríny.
    § 2. Kde je to možné, Cirkev má mať vlastné cintoríny alebo aspoň priestory na občianskych cintorínoch určené pre zomrelých veriacich v Krista, ktoré treba v obidvoch prípadoch riadne požehnať; ak sa to však nemôže dosiahnuť, jednotlivé hroby sa majú požehnať počas pohrebu.
    § 3. V chrámoch sa zosnulí nemajú pochovávať, pri zamietnutí opačných zvykov, ak nejde              o takých, ktorí boli patriarchami, biskupmi alebo exarchami.
    § 4. Farnosti, monastiere a ostatné rehoľné inštitúty môžu mať vlastné cintoríny.
    Kán. 875 – Cirkevný pohreb, ktorým Cirkev vyprosuje zomrelým duchovnú pomoc a vzdáva úctu ich telám, a súčasne živým prináša útechu nádeje, musí byť udelený všetkým zomrelým veriacim v Krista a katechumenom, ak toho nie sú pozbavení právom.
    Kán. 876 – § 1. Pokrsteným nekatolíkom sa môže podľa rozumného úsudku miestneho hierarchu priznať cirkevný pohreb, ak nie je preukázaná ich opačná vôľa, a len keď vlastný vysluhovateľ nemôže byť prítomný.
    § 2. Deťom, ktoré rodičia mienili dať pokrstiť a iným, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom zdali blízki Cirkvi, ale zomreli skôr, ako prijali krst, môže byť udelený cirkevný pohreb, podľa rozumného uváženia miestneho hierarchu.
    § 3. Tým, ktorí si zvolili kremáciu svojho tela, ak nie je zrejmé, že to urobili vedení dôvodmi odporujúcimi kresťanskému životu, má sa udeliť cirkevný pohreb, avšak slávený takým spôsobom, aby nebolo neznáme, že Cirkev uprednostňuje pochovávanie tiel pred kremáciou,    a aby sa zamedzilo pohoršeniu.
    Kán. 877 – Cirkevný pohreb treba odoprieť hriešnikom, ktorým ho nemožno priznať bez verejného pohoršenia veriacich v Krista, ak pred smrťou neprejavili nijaké znaky pokánia.
    Kán. 878 – § 1. Pri slávení cirkevných pohrebov sa má zamedziť akékoľvek rozlišovanie osôb.
    § 2. Pri zachovaní kán. 1013 sa vrelo odporúča, aby eparchiálni biskupi, vždy keď je to možné, zaviedli prax, podľa ktorej by pri príležitosti cirkevných pohrebov boli prijímané len tie milodary, ktoré veriaci v Krista darujú dobrovoľne.
    Kán. 879 – Po skončení pohrebu sa má podľa normy partikulárneho práva vykonať zápis do knihy zomrelých.
    Art. III  – Dni sviatočné a dni pokánia
    Kán. 880 – § 1. Sviatky a dni pokánia spoločné pre všetky východné cirkvi má právo ustanoviť, preložiť a zrušiť jedine najvyššia cirkevná autorita, pri zachovaní predpisu § 3.
    § 2. Ustanoviť, preložiť a zrušiť sviatky a dni pokánia vlastné jednotlivým cirkvám prislúcha aj tej autorite, ktorá ustanovuje partikulárne právo každej cirkvi, avšak s náležitým zreteľom na názor iných cirkví sui iuris a pri zachovaní predpisu kán. 40 §1.
    § 3. Dňami prikázaných sviatkov spoločnými pre všetky východné cirkvi okrem nedieľ sú deň Narodenia nášho Pána Ježiša Krista, Bohozjavenia, Nanebovstúpenia, Zosnutia Presvätej Bohorodičky Márie a deň Svätých apoštolov Petra a Pavla, pri neporušení partikulárneho práva cirkvi sui iuris schváleného Apoštolskou stolicou, ktorým sa niektoré dni prikázaných sviatkov môžu zrušiť alebo preložiť na nedeľu.
    Kán. 881 – § 1. Veriaci v Krista sú viazaní počas nedieľ a prikázaných sviatkov zúčastniť sa Božskej liturgie alebo podľa predpisov či legitímneho zvyku vlastnej cirkvi sui iuris slávenia Božských chvál.
    § 2. Aby mohli veriaci v Krista ľahšie splniť túto povinnosť, ustanovuje sa užitočný čas, ktorý plynie od večierne vigílie, až do konca nedele alebo prikázaného sviatku.
    § 3. Veriacim v Krista sa vrelo odporúča, aby zvlášť v tieto dni častejšie alebo aj každodenne prijímali Božskú Eucharistiu.
    § 4. Veriaci v Krista sa počas týchto dní majú zdržiavať takých prác a činností, ktoré prekážajú vo vzdávaní kultu Bohu, v radosti vlastnej Pánovmu dňu alebo povinnému duševnému                       a telesnému oddychu.
    Kán. 882 – Počas dní pokánia veriaci v Krista sú viazaní povinnosťou pôstu alebo zriekania sa, ktoré treba zachovávať spôsobom stanoveným partikulárnym právom vlastnej cirkvi sui iuris.
    Kán. 883 – § 1. Ohľadom dní sviatkov a pokánia sa veriaci v Krista nachádzajúci mimo hraníc územia vlastnej cirkvi sui iuris môžu úplne prispôsobiť normám miesta, na ktorom sa nachádzajú.
    § 2. Ohľadom dní sviatkov a pokánia je v rodinách, v ktorých sú manželia zapísaní do rozličných cirkví sui iuris, dovolené zachovávať predpisy jednej alebo druhej cirkvi sui iuris.
    Art. IV –  Kult svätých, posvätných ikon alebo obrazov a relikvií
    Kán. 884 – Pre posilnenie svätosti Božieho ľudu Cirkev odporúča osobitnej a synovskej úcte veriacim v Krista svätú Máriu, vždy Pannu, Božiu Matku, ktorú Kristus ustanovil za matku všetkých ľudí a tiež podporuje pravdivý a autentický kult ostatných svätých, ktorých príkladom sa veriaci v Krista budujú a ich príhovorom sú podporovaní.
    Kán. 885 – Verejným kultom je dovolené uctievať iba tých Božích sluhov, ktorých cirkevná autorita zahrnula do zoznamu svätých alebo blahoslavených.
    Kán. 886 – Má sa zachovať prax predkladať posvätné ikony alebo obrazy v chrámoch na uctievanie veriacim v Krista spôsobom a podľa poriadku ustanovenými partikulárnym právom vlastnej cirkvi sui iuris.
    Kán. 887 – § 1. Posvätné ikony alebo drahocenné obrazy, alebo také, ktoré sa vyznačujú starobylosťou, alebo umením vystavené v chrámoch k úcte veriacich v Krista, nemôžu byť premiestnené do iného chrámu, alebo scudzené bez písomného súhlasu hierarchu, ktorý v tej cirkvi vykonáva svoju moc, pri zachovaní kán. 1034 – 1041.
    § 2. Posvätné ikony alebo drahocenné obrazy sa nemajú reštaurovať bez písomného súhlasu tohto hierarchu, ktorý skôr, než ho udelí, má sa poradiť so znalcami.
    Kán. 888 – § 1. Posvätné relikvie sa nesmú predávať.
    § 2. Význačné relikvie, ikony alebo obrazy, ktoré sú v niektorom chráme, ktorým ľud preukazuje veľkú úctu, sa nemôžu nijakým spôsobom platne scudziť ani natrvalo premiestniť bez dovolenia Apoštolskej stolice alebo patriarchu, ktorý ho nemôže dať bez súhlasu Stálej synody, pri zachovaní kán. 1037.
    § 3. Ohľadom opráv týchto ikon alebo obrazov sa má zachovávať kán. 887, § 2.
    Art. V  – Sľub a prísaha
    Kán. 889 – § 1. Sľub, to jest uvážený a slobodný prísľub daný Bohu o možnom a lepšom dobre, sa musí splniť z čnosti nábožnosti.
    § 2. Zložiť sľub sú schopní všetci, ktorí primerane užívajú rozum, ak im v tom nebráni právo.
    § 3. Sľub zložený z veľkého a nespravodlivého strachu alebo na základe podvodu je samým právom neplatný.
    § 4. Sľub je verejný, ak ho v mene Cirkvi prijíma legitímny predstavený; ináč je súkromný.
    Kán. 890 – Sľub sám o sebe mimo skladajúceho nezaväzuje nikoho.
    Kán. 891 – Sľub zaniká uplynutím času určeného na splnenie záväzku, podstatnou zmenou prisľúbeného predmetu, nesplnením podmienky, od ktorej sľub závisí alebo zánikom jeho cieľovej príčiny, dišpenzom a zámenou.
    Kán. 892 – Kto má moc nad predmetom sľubu, môže záväzok sľubu pozastaviť na tak dlho, ako dlho mu plnenie sľubu spôsobuje ujmu.
    Kán. 893 – § 1. Od súkromných sľubov môžu z oprávneného dôvodu dišpenzovať, len keď dišpenz nenarúša nadobudnuté právo iných:
    1˚ sebe podriadených každý hierarcha, farár a miestny predstavený inštitútu zasväteného života, ktorý má moc riadenia;
    2˚ ostatných veriacich v Krista vlastnej cirkvi sui iuris miestny hierarcha, ak aktuálne bývajú            v hraniciach územia jeho eparchie; a takisto farár miesta v hraniciach územia vlastnej farnosti;
    3˚ tých, ktorí dňom a nocou žijú v dome inštitútu zasväteného života miestny predstavený, ktorý má moc riadenia a jeho vyšší predstavený.
    § 2. Tento dišpenz, za tých istých podmienok, ale len pre vnútorné fórum, môže byť udelený ktorýmkoľvek spovedníkom.
    Kán. 894 – Sľuby zložené pred rehoľnou profesiou sa pozastavujú, kým sľubujúci zostáva              v monastieri, ráde alebo kongregácii.
    Kán. 895 – Prísahu, to jest vzývanie Božieho mena za svedka pravdy, možno pred Cirkvou zložiť len v prípadoch stanovených právom; ináč neprivádza žiaden kánonický účinok.
    Titul XVII  
     Pokrstení nekatolíci, ktorí vstupujú do plného spoločenstva
    s Katolíckou cirkvou
    Kán. 896 – Na tých, ktorí boli pokrstení v nekatolíckych cirkvách alebo cirkevných spoločnostiach a spontánne žiadajú o vstup do plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou, či už ide o jednotlivcov alebo o skupiny, sa okrem toho, čo je potrebné, nemá navyše ukladať nijaké bremeno.
    Kán. 897 – Veriaci v Krista niektorej východnej nekatolíckej cirkvi má byť do Katolíckej cirkvi prijatý len cez vyznanie katolíckej viery, po predchádzajúcej doktrinálnej a duchovnej príprave, každý podľa svojho stavu.
    Kán. 898 – § 1. Biskupa niektorej východnej nekatolíckej cirkvi môže do Katolíckej cirkvi prijať okrem rímskeho veľkňaza aj patriarcha, so súhlasom Synody biskupov patriarchálnej cirkvi, alebo metropolita metropolitnej cirkvi sui iuris, so súhlasom Rady hierarchov.
    § 2. Právo prijať do Katolíckej cirkvi kohokoľvek iného náleží miestnemu hierarchovi alebo ak to vyžaduje partikulárne právo aj patriarchovi.
    § 3. Právo prijať do Katolíckej cirkvi jednotlivých laikov prislúcha aj farárovi, ak to nie je zakázané partikulárnym právom.
    Kán. 899 – Klerik niektorej východnej nekatolíckej cirkvi, ktorý vstupuje do plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou, môže podľa noriem stanovených kompetentnou autoritou vykonávať vlastný posvätný stupeň; avšak biskup nemôže bez súhlasu rímskeho veľkňaza, hlavy biskupského kolégia, platne vykonávať moc riadenia.
    Kán. 900 – § 1. Ak tomu rodičia vzdorujú, nemá byť prijatý ten, kto ešte nedovŕšil štrnásty rok života.
    § 2. Ak sa z toho prijatia predvídajú veľké ťažkosti pre Cirkev alebo jeho samého, ak nehrozí nebezpečenstvo smrti, prijatie má byť odložené.
    Kán. 901 – Ak sa do Katolíckej cirkvi prijímajú nekatolíci, ktorí nepatria do žiadnej východnej cirkvi, ak sú platne pokrstení, treba zachovať vyššie uvedené normy.
    Titul XVIII   
    Ekumenizmus čiže napomáhanie jednoty kresťanov
    Kán. 902 – Keďže starosť o obnovenie jednoty všetkých kresťanov sa týka celej Cirkvi, všetci veriaci v Krista, najmä však pastieri Cirkvi, sa majú za túto Pánom túženú plnosť jednoty Cirkvi modliť a horlivo pracovať na ekumenickom diele, podnietenom milosťou Svätého Ducha.
    Kán. 903 – Východným katolíckym cirkvám patrí pri napomáhaní jednoty medzi všetkými východnými cirkvami osobitná úloha, predovšetkým prostredníctvom modlitieb, príkladného života, nábožnej vernosti starobylým tradíciám východných cirkví, lepším vzájomným poznaním, spoluprácou a bratskou úctou v materiálnych a duchovných záležitostiach.
    Kán. 904 – § 1. Začaté ekumenické hnutie sa má starostlivo podporovať v každej cirkvi sui iuris osobitnými normami partikulárneho práva, pričom toto hnutie usmerňuje v celej Cirkvi rímska Apoštolská stolica.
    § 2. Na tento cieľ má byť v každej cirkvi sui iuris ustanovená komisia znalcov ekumenických vecí, ak to vyžadujú okolnosti, po vzájomnej dohode s patriarchami a eparchiálnymi biskupmi iných cirkví sui iuris, ktorí na tom istom území vykonávajú svoju moc.
    § 3. Tak isto eparchiálnymi biskupmi má byť buď pre každú eparchiu, alebo ak sa to zdá správne, pre viaceré eparchie rada na podporu ekumenického hnutia; avšak v tých eparchiách, ktoré nemôžu mať vlastnú radu, má byť eparchiálnym biskupom menovaný aspoň jeden veriaci v Krista s osobitnou úlohou podporovať toto hnutie.
    Kán. 905 – Pri napĺňaní ekumenického diela najmä otvoreným a smelým dialógom,                        a spoločnými podujatiami s inými kresťanmi treba zachovať náležitú rozvážnosť, a vyhýbať sa nebezpečenstvám falošnosti irenizmu, indiferentizmu, a tiež prehnanej horlivosti.
    Kán. 906 – Najmä kazatelia Božieho slova, tí, ktorí riadia prostriedky spoločenskej komunikácie a tiež všetci, ktorí pracujú ako učitelia alebo ako moderátori v katolíckych školách, najmä však v inštitútoch vyšších štúdií, majú osobitne dbať o to, aby veriaci v Krista lepšie poznali skutočný obsah náuky a odkazu Katolíckej cirkvi a iných cirkví, a cirkevných spoločenstiev.
    Kán. 907 – Moderátori škôl, nemocníc a ostatných podobných katolíckych inštitútov sa majú starať, aby ostatní kresťania, ktorí ich navštevujú alebo tam žijú, mohli od vlastných vysluhovateľov obdŕžať duchovnú pomoc a prijať sviatosti.
    Kán. 908 – Je žiaduce, aby pri zachovávaní noriem o spoluúčasti na posvätných veciach veriaci v Krista, katolíci, akúkoľvek činnosť, v ktorej môžu spolupracovať s inými kresťanmi, vykonávali nie samostatne, ale spoločne, takými sú diela lásky a sociálnej spravodlivosti, obrana dôstojnosti ľudskej osoby a jej základných práv, napomáhanie pokoja, pamätné dni za vlasť a národné sviatky.
    Titul XIX  
     Právnické osoby a akty
    Kapitola I 
    Osoby
    Art. I
     Fyzické osoby
    Kán. 909 – § 1. Osoba, ktorá dovŕšila osemnásty rok života, je plnoletá; ak tento vek nedovŕšila, je maloletá.
    § 2. Maloletá osoba pred dovŕšením siedmeho roku života sa volá dieťa a považuje sa za takú, ktorá nie je zodpovedná za seba, ale po dovŕšení siedmeho roku sa predpokladá, že je schopná používať rozum.
    § 3. Komu trvalo chýba používanie rozumu, považuje sa za nezodpovedného za seba                       a pripodobňuje sa deťom.
    Kán. 910 – § 1. Plnoletej osobe prináleží plné vykonávanie jej práv.
    § 2. Maloletá osoba vo vykonávaní svojich práv podlieha moci rodičov alebo poručníkov                s výnimkou toho, v čom Boží zákon alebo kánonické právo vyníma maloleté osoby spod ich moci; čo sa týka ustanovenia poručníkov, majú sa zachovávať predpisy občianskeho práva, ak spoločným právom alebo partikulárnym právom vlastnej cirkvi sui iuris nie je nariadené iné           a poručníci mocou práva eparchiálneho biskupa, ak je to nevyhnutné, neboli ustanovení ním samým, ak spoločným právom alebo partikulárnym právom vlastnej cirkvi sui iuris nie je nariadené iné.
    Kán. 911 – Osoba sa nazýva cudzincom v inej eparchii než je tá, kde má miesto trvalého alebo prechodného bydliska; potulným, ak nikde nemá ani trvalé, ani prechodné bydlisko.
    Kán. 912 – § 1. Trvalé bydlisko získava osoba takým pobytom na území niektorej farnosti alebo aspoň eparchie, ktorý je buď spojený s úmyslom zostať tam natrvalo, ak ju niečo neodvolá, alebo ak sa predĺžil na plných päť rokov.
    § 2 Prechodné bydlisko získava osoba takým pobytom na území niektorej farnosti alebo aspoň eparchie, ktorý je buď spojený s úmyslom zostať tam aspoň tri mesiace, ak ju niekto neodvolá, alebo sa skutočne predĺžil na tri mesiace.
    Kán. 913 – Členovia rehoľných inštitútov a spoločností apoštolského života na spôsob rehoľníkov získavajú trvalé bydlisko v mieste, kde sa nachádza dom, do ktorého patria; prechodné bydlisko v mieste, v ktorom prebývanie trvalo najmenej tri mesiace.
    Kán. 914 – Manželia majú mať spoločné trvalé alebo prechodné bydlisko; z oprávneného dôvodu môže mať každý vlastné trvalé alebo prechodné bydlisko.
    Kán. 915 – § 1. Maloletá osoba si nevyhnutne podržiava trvalé a prechodné bydlisko toho, koho moci podlieha; po prekročení detského veku môže získať aj vlastné prechodné bydlisko              a keď je podľa normy občianskeho práva legitímne osamostatnená, aj vlastné trvalé bydlisko.
    § 2. Kto je z iného dôvodu než z dôvodu maloletosti legitímne zverený do poručníctva alebo opatrovníctva iného, má trvalé a prechodné bydlisko poručníka alebo opatrovníka.
    Kán. 916 – § 1. Trvalým ako aj prechodným bydliskom dostáva každý svojho miestneho hierarchu a farára cirkvi sui iuris, do ktorej patrí, ak spoločným právom nie je nariadené ináč.
    § 2. Vlastným farárom toho, kto má len eparchiálne trvalé alebo prechodné bydlisko, je farár miesta, kde sa skutočne zdržiava.
    § 3. Vlastným miestnym hierarchom alebo farárom potulného je farár toho chrámu a hierarcha miesta, kde sa potulný skutočne zdržiava.
    § 4. Ak veriaci v Krista niektorej cirkvi sui iuris nemajú farára, ich eparchiálny biskup má označiť farára inej cirkvi sui iuris, ktorý sa o nich má postarať ako vlastný farár, avšak so súhlasom eparchiálneho biskupa označeného farára.
    § 5. Na miestach, kde pre veriacich v Krista niektorej cirkvi sui iuris nebol zriadený ani exarchát, za ich vlastného hierarchu sa má považovať miestny hierarcha inej cirkvi sui iuris, aj latinskej Cirkvi, pri zachovaní kán. 101; ak však ich je viacero, za vlastného sa má považovať hierarcha, ktorého určila Apoštolská stolica, alebo ak ide o veriacich v Krista niektorej patriarchálnej cirkvi patriarcha, so súhlasom Apoštolskej stolice.
    Kán. 917 – Trvalé a prechodné bydlisko sa stráca odchodom z miesta s úmyslom nevrátiť sa, pri neporušení predpisu kán. 913 a 915.
    Kán. 918 – Pokrvnosť sa počíta podľa línií a stupňov:
    1˚ v priamej línii je toľko stupňov, koľko je osôb po odpočítaní kmeňa;
    2˚ v bočnej línii je toľko stupňov, koľko je osôb v obidvoch líniách po odpočítaní kmeňa.
    Kán. 919 – § 1. Príbuzenstvo vzniká z platného manželstva a existuje medzi každým                        z manželov a pokrvnými druhého.
    § 2. V akej línii a v akom stupni je niekto pokrvný jedného z manželov, v takom istom je príbuzný druhého.
    Art. II 
    Právnické osoby 
    Kán. 920 – Okrem fyzických osôb sú v Cirkvi aj právnické osoby, či už zoskupenia osôb alebo zoskupenia vecí, čiže v kánonickom práve subjekty záväzkov a práv, ktoré zodpovedajú ich povahe.
    Kán. 921 – § 1. Právnické osoby sa ustanovujú kvôli cieľu zodpovedajúcemu poslaniu Cirkvi alebo na základe samého predpisu práva, alebo zvláštneho udelenia, ktoré dekrétom delila kompetentná autorita.
    § 2. Samým právom sú právnickými osobami cirkvi sui iuris, provincie, eparchie, exarcháty            a tiež ostatné inštitúty, o ktorých to spoločne právo výslovne stanovuje.
    § 3. Kompetentná cirkevná autorita má udeľovať právnu subjektivitu iba tým zoskupeniam osôb alebo vecí, ktoré sledujú naozaj užitočný cieľ a po zvážení všetkého disponujú prostriedkami, o ktorých sa predvída, že sú dostačujúce na dosiahnutie vytýčeného cieľa.
    Kán. 922 – § 1. Každá právnická osoba zriadená osobitným dovolením kompetentnej cirkevnej autority musí mať vlastné štatúty schválené autoritou, ktorá je na zriadenie tejto právnickej osoby kompetentná.
    § 2. Aby štatúty mohli byť schválené, majú v nich byť, pri zachovaní spoločného práva, presnejšie stanovené tieto sekvencie:
    1˚ špecifický cieľ právnickej osoby;
    2˚ povaha právnickej osoby;
    3˚ komu prislúcha riadenie právnickej osoby a akým spôsobom má byť vykonávané;
    4˚ kto reprezentuje právnickú osobu na cirkevnom a občianskom fóre;
    5˚ komu prislúcha nakladanie s majetkami právnickej osoby a kto má byť vykonávateľom              v prípade zániku právnickej osoby, rozdelenie na viaceré právnické osoby alebo spojenie                 s inými právnickými osobami, vždy pri zachovávaní vôle darcov a tiež nadobudnutých práv.
    § 3. Pred schválením štatútov právnická osoba nemôže konať platne.
    Kán. 923 – Zoskupenie osôb nemôže byť zriadené ako právnická osoba, ak sa neskladá aspoň              z troch fyzických osôb.
    Kán. 924 – Ak v práve nie je výslovne stanovené iné, o kolégiových aktoch platí:
    1˚ právnu účinnosť má to, čo za prítomnosti väčšiny tých, ktorí musia byť zvolaní, prijala absolútna väčšina prítomných; ak však počet hlasov bol rovnaký, predseda môže rovnosť prevážiť svojím hlasom;
    2˚ ak sa však nadobudnuté práva týkajú jednotlivcov, vyžaduje sa súhlas všetkých;
    3˚ čo sa týka volieb, má sa zachovať kán. 956.
    Kán. 925 – Ak z kolégiovej právnickej osoby zostane čo i len jeden člen a zoskupenie osôb podľa štatútu neprestalo existovať, vykonávanie všetkých práv zoskupenia prislúcha tomuto členovi.
    Kán. 926 – § 1. Ak právom nie je postarané ináč, majetky a práva právnickej osoby, ktorá nemá členov, majú byť udržiavané, spravované alebo zabezpečované starostlivosťou tej autority, ktorej to v prípade zániku prislúcha; táto autorita sa musí podľa noriem práva postarať o verné plnenie bremien, ktoré tieto majetky zaťažujú a tiež sa postarať, aby sa presne zachovala vôľa zakladateľov alebo darcov.
    § 2. Zápis za členov tejto právnickej osoby, pri neporušení právnych noriem, môže, a ak jej patrí bezprostredná starostlivosť o túto osobu, musí vykonať tá autorita, ktorej prislúcha bezprostredná starostlivosť o túto osobu; to isté sa má zachovávať, ak pozostalí členovia nie sú podľa práva schopní zápis vykonať.
    § 3. Ak menovanie správcov zoskupenia vecí nemôže byť vykonané podľa právnych noriem, prechádza na autoritu bezprostredne vyššiu; na tej istej autorite prislúcha bremeno správy podľa normy § 1, kým nevymenuje vhodného administrátora.
    Kán. 927 – § 1. Právnická osoba je svojou povahou trvalá; zaniká však, ak ju kompetentná autorita zruší alebo ak počas sto rokov skutočne nevyvíja činnosť.
    § 2. Právnická osoba môže byť zrušená len z vážnej príčiny, po porade s jej moderátormi a pri zachovaní predpisov štatútov pre prípad zrušenia.
    Kán. 928 – Pri neporušení prípadov výslovne určených spoločným právom:
    1˚ patriarcha môže po porade so Stálou synodou zrušiť právnické osoby ním zriadené alebo schválené; so súhlasom Synody biskupov patriarchálnej cirkvi zas patriarcha môže zrušiť ktorúkoľvek právnickú osobu s výnimkou tých, ktoré boli zriadené alebo schválené Apoštolskou stolicou;
    2˚ eparchiálny biskup môže po porade s kolégiom eparchiálnych konzultorov zrušiť tie právnické osoby, ktoré sám zriadil, ak neboli schválené vyššou autoritou;
    3˚ v ostatných prípadoch ten, kto právnické osoby zriadil, nemôže ich zrušiť platne, ak nedostane súhlas vyššej vrchnosti.
    Kán. 929 – Územné rozdelenie právnickej osoby má byť vykonané tak, že alebo jej časť bude spojená s inou právnickou osobou, alebo sa z oddelenej časti zriadi odlišná právnická osoba, takže spoločné dobrá, ktoré sú určené pre úžitok celého teritória a náležitosti, ktoré boli uzatvorené pre celé územie cirkevnou autoritou, ktorej patrí rozdelenie, musia byť rozdelené podľa zásady dobra a slušnosti, pri zachovaní všetkých a jednotlivých záväzkov, ako aj vôle zbožných zakladateľov a darcov, nadobudnutých práv a štatútov, ktorými sa právnická osoba riadi.
    Kán. 930 – Keď právnická osoba zanikne, jej majetky pripadnú bezprostredne vyššej právnickej osobe, vždy pri neporušení vôle zakladateľov alebo darcov, nadobudnutých práv              a štatútov, ktorými sa zaniknutá právnická osoba riadila.
    Kapitola II 
    Právne akty
    Kán. 931 – § 1. Pre platnosť právneho aktu sa vyžaduje, aby ho vykonala spôsobilá osoba a aby obsahoval to, čo tvorí podstatu samého aktu, ako aj formality a požiadavky, ktoré právo určuje pre platnosť aktu.
    § 2. Predpokladá sa, že právny akt riadne urobený z hľadiska svojich vonkajších prvkov, je platný.
    Kán. 932 – § 1. Právny akt urobený pod vonkajším násilím, spáchaným na osobe, ktorému ona nemohla nijako odporovať, sa považuje za neplatný.
    § 2. Právny akt urobený z veľkého strachu, spôsobeného nespravodlivo alebo na základe podvodu, je platný, ak právo neurčuje niečo iné; avšak sudca ho môže rozsudkom zrušiť buď na žiadosť poškodenej stránky, alebo jej nástupcov v práve, alebo z úradu.
    Kán. 933 – Právny akt urobený z neznalosti alebo na základe omylu, ktorý sa týka toho, čo tvorí jeho podstatu, alebo sa vzťahuje na podmienku „bez ktorej nie“, je neplatný; ináč je platný, ak právo neurčuje niečo iné, ale akt uskutočnený z neznalosti alebo na základe omylu, dáva možnosť, aby sa podľa normy práva podala žaloba na jeho zrušenie.
    Kán. 934 – § 1. Keď právo stanovuje, že autorita na vykonanie právneho aktu potrebuje súhlas alebo radu nejakej skupiny osôb, musí sa zvolať skupina podľa normy kán. 948, ak partikulárne právo, pre prípady stanovené v tomto práve, keď ide len o vyžiadanie rady, neurčuje ináč; aby však právny akt bol platný, vyžaduje sa, aby súhlas dala absolútna väčšina prítomných, alebo aby sa rada vyžiadala od všetkých, podľa § 2, č.3.
    § 2. Keď právo stanovuje, že autorita na vykonanie právneho aktu potrebuje súhlas alebo radu niektorých osôb ako jednotlivcov, vtedy platí:
    1˚ keď sa vyžaduje súhlas, právny akt autority je neplatný, ak si nevyžiadala súhlas týchto osôb, alebo konala proti ich stanovisku, alebo niektorej z nich;
    2˚ keď sa vyžaduje rada, právny akt autority predstaveného je neplatný, ak sa neporadila                  s týmito osobami;
     3˚ autorita, hoci nie je viazaná pristúpiť na ich stanovisko, i keď zhodné, predsa nemá bez dôvodu, ktorý podľa jeho úsudku prevažuje, odstúpiť od ich stanoviska, najmä zhodného.
    § 3. Tým, od ktorých sa vyžaduje súhlas alebo rada, autorita musí poskytnúť nevyhnutné informácie a zo všetkých strán zvážiť ich slobodne vyjadrený názor.
    § 4. Všetci, ktorých súhlas alebo rada sa vyžaduje, sú viazaní úprimne vyjadriť svoju mienku          a starostlivo zachovávať tajomstvo, autorita však môže túto povinnosť vyžadovať.
    Kán. 935 – Ktokoľvek nelegitímnym právnym aktom, ba akýmkoľvek iným úmyselným alebo zavineným aktom spôsobil inému škodu, je viazaný spôsobenú škodu nahradiť.
    Titul XX   
    Úrady
    Kán. 936 – § 1. Úrad v Cirkvi je akákoľvek úloha, ustanovená na stálo samým Pánom alebo kompetentnou autoritou, ktorú treba vykonávať na dosiahnutie duchovného cieľa.
    § 2. Práva a záväzky vlastné jednotlivým úradom sa určujú tým právom, ktorým sa úrad ustanovuje alebo dekrétom kompetentnej autority.
    § 3. Autorite, ktorej prislúcha úrady zriaďovať, náleží tiež meniť ich a rušiť, a starosť o ich kánonické obsadenie, ak právo výslovne nestanovuje niečo iné alebo niečo iné nevyplýva              z povahy veci.
    Kán. 937 – § 1. Ten, kto úrad zriaďuje, musí sa postarať, aby boli k dispozícii prostriedky nevyhnutné na jeho plnenie a aby bolo postarané o spravodlivú mzdu pre tých, ktorí ho vykonávajú.
    § 2. Partikulárnym právom každej cirkvi sui iuris sa má presnejšie určiť spôsob, ktorým sa tieto predpisy stanú vykonateľnými, ak o niektorých predpisoch už nebolo postarané spoločným právom.
    Kapitola I 
    Kánonické obsadenie úradu
    Kán. 938 – Úrad nemožno platne nadobudnúť bez kánonického obsadenia.
    Kán. 939 – Kánonické obsadenie úradu sa uskutočňuje:
    1˚ slobodným udelením kompetentnou autoritou;
    2˚ potvrdením voľby, ak predchádzala voľba, alebo ak voľba nevyžadovala potvrdenie, prijatím zo strany zvoleného;
    3˚ ak predchádzala postulácia, jej prijatím.
    Kán. 940 – § 1. Aby niekto mohol byť vymenovaný do úradu, musí byť súci, čiže mať také vlastnosti, ktoré sa vyžadujú právom.
    § 2. Ak niekomu, komu je zverený úrad, chýbajú požadované vlastnosti, obsadenie je neplatné iba vtedy, ak to vyplýva z práva; ináč je platné, ale môže sa zrušiť dekrétom kompetentnej autority, pri zachovaní kánonickej miernosti.
    Kán. 941 – Kánonické obsadenie, pre ktoré nie je právom predpísaná nijaká lehota, sa nikdy nemá odložiť na viac ako šesť užitočných mesiacov, počítaných od prijatia správy                          o uprázdnení úradu.
    Kán. 942 – Ak to nie je skutočne nevyhnutné, nikomu sa nemajú udeliť dva alebo viaceré úrady, ktoré tá istá osoba súčasne nemôže zodpovedne vykonávať.
    Kán. 943 – § 1. Obsadenie úradu, ktorý podľa práva nie je uprázdnený, je samým právom neplatné a nestáva sa platné ani následným uprázdnením.
    § 2. Ale ak ide o úrad, ktorý sa podľa práva udeľuje na vymedzený čas, kánonické obsadenie sa môže urobiť počas šiestich mesiacov pred uplynutím tohto času a účinok nadobúda odo dňa uprázdnenia úradu.
    § 3. Prisľúbenie nejakého úradu, dané kýmkoľvek, nemá nijaký kánonický účinok.
    Kán. 944 – Úrad uprázdnený podľa práva, ktorý azda niekto nelegitímne vlastní, možno udeliť, len keď sa podľa právnych noriem vyhlási, že toto vlastnenie nie je kánonické,                a o tomto vyhlásení sa má urobiť zmienka v udeľovacej listine.
    Kán. 945 – Kto v zastúpení toho, kto je nedbanlivý alebo je hatený, udeľuje úrad, nenadobúda tým nijakú moc nad osobou, ktorej bol udelený, ale jej právne postavenie je práve také, ako keby kánonické obsadenie bolo bývalo vykonané podľa riadnej normy práva.
    Kán. 946 – Obsadenie úradu, vykonané pod vplyvom nespravodlivo spôsobeného veľkého strachu, podvodu, podstatného omylu alebo simóniou, je samým právom neplatné.
    Art. I 
    Voľba
    Kán. 947 – § 1. Ak niektorá skupina má právo voliť do úradu, ak právo neurčuje niečo iné, voľba nemá byť nikdy odložená dlhšie než na tri využiteľné mesiace, ktoré treba počítať od prijatia správy, že úrad je uprázdnený; keď táto lehota uplynula bez využitia, kompetentná autorita, ktorej prislúcha právo voľbu potvrdiť alebo právo následne obsadiť, má slobodne obsadiť uprázdnený úrad.
    § 2. Kompetentná autorita môže vakantný úrad slobodne obsadiť aj vtedy, ak skupina stratila právo voľby iným spôsobom.
    Kán. 948 – § 1. Pri zachovaní partikulárneho práva predseda skupiny má zvolať voličov na miesto a v čase, ktoré im vyhovujú; pozvanie však, keď musí byť osobné, je platné, ak sa uskutoční na mieste trvalého alebo prechodného bydliska, alebo na mieste pobytu.
    § 2. Ak niekto z tých, ktorých treba zvolať, bol opomenutý a preto neprítomný, voľba je platná, ale na jeho žiadosť a po dokázaní opomenutia, a neprítomnosti, kompetentná autorita musí voľbu, aj keď bola potvrdená, zrušiť, len keď je právne zistené, že rekurz bol podaný aspoň do troch dní od prijatia správy o voľbe.
    § 3. Ak však bolo opomenutých voličov viac ako tretina, voľba je samým právom neplatná, ak len neboli všetci opomenutí skutočne prítomní.
    Kán. 949 – § 1. Po kánonicky vykonanom pozvaní hlasovacie právo sa týka tých, ktorí sú prítomní na mieste v deň určenom v pozvaní, pri vylúčení, ak právom nie je nariadené ináč, možnosti platne hlasovať tak listovne, ako aj cez zástupcu.
    § 2. Ak niektorý z voličov je prítomný v tom dome, kde sa koná voľba, ale pre chorobu sa nemôže na voľbe zúčastniť, skrutátori majú vyžiadať jeho hlas písomne.
    Kán. 950 – Hoci niekto má právo hlasovať vo vlastnom mene z viacerých titulov, odovzdať môže iba jeden hlas.
    Kán. 951 – Nikto, kto nepatrí do skupiny, nemôže pristúpiť k hlasovaniu; ináč je voľba samým právom neplatná.
    Kán. 952 – Ak sloboda voľby bola akýmkoľvek spôsobom hatená, voľba je samým právom neplatná.
    Kán. 953 – § 1. Hlasovať je nespôsobilý ten, kto:
    1˚ je neschopný ľudského aktu;
    2˚ nemá aktívny hlas;
    3˚ katolícku vieru verejne zavrhol alebo verejne odpadol od spoločenstva s Katolíckou cirkvou.
    § 2. Ak sa niekomu z uvedených dovolilo hlasovať, jeho hlas je neplatný, ale voľba je platná, ak nie je preukázané, žeby zvolený po odpočítaní tohto hlasu nebol dostal potrebný počet hlasov.
    Kán. 954 – § 1. Hlas je platný, ak je:
    1˚ slobodný; preto je hlas voliča neplatný, ak bol pod vplyvom veľkého strachu alebo na základe podvodu, priamo alebo nepriamo navedený voliť istú osobu, alebo viaceré vylučujúcim spôsobom;
    2˚ tajný, istý, bezpodmienečný, určitý, pri zamietnutí zvyku, ktorý tomu odporuje.
    § 2. Podmienky pripojené k hlasu pred voľbou sa majú považovať za nepripojené.
    Kán. 955 – § 1. Pred začatím voľby treba z členov skupiny určiť aspoň dvoch skrutátorov.
    § 2. Skrutátori majú pozbierať hlasy a pred predsedom voľby zistiť, či počet lístkov zodpovedá počtu voličov, majú preskúmať hlasy a verejne oznámiť, kto koľko hlasov dostal.
    § 3. Ak sa počet hlasov nezhoduje s počtom voličov, nič sa nevykonalo.
    § 4. Hlasovacie lístky sa po vykonaní každého hlasovania alebo sesie, ak na tej istej sesii sú viaceré hlasovania, majú ihneď zničiť.
    § 5. Kto vykonáva úlohu aktuára, má všetky akty voľby presne zapísať a potom ich pred voličmi prečítať, a zápis podpísaný aspoň tým istým aktuárom, predsedom a skrutátormi sa má starostlivo uchovávať v archíve skupiny.
    Kán. 956 – § 1. Ak spoločným právom nie je nariadené ináč, právnu účinnosť vo voľbách má to, čo za prítomnosti väčšiny tých, ktorí musia byť zvolaní, prijala absolútna väčšina prítomných, alebo aj to, čo po dvoch neúspešných hlasovaniach prijala relatívne väčšia časť             v treťom hlasovaní; ak je po treťom hlasovaní počet hlasov rovnaký, za zvoleného sa má pokladať vekom starší; ak však ide o voľby spomedzi samých klerikov alebo rehoľníkov, tak v takýchto prípadoch má byť zvolený starší posvätnou vysviackou, alebo ak ide o rehoľníkov, starší prvou profesiou.
    § 2. Predseda má vyhlásiť, kto bol zvolený.
    Kán. 957 – § 1. Voľba má byť ihneď písomne alebo iným legitímnym spôsobom oznámená zvolenému.
    § 2. Zvolený musí do ôsmich využiteľných dní, počítaných od prijatia oznámenia, oznámiť predsedovi skupiny, či voľbu prijíma alebo nie; ináč voľba nemá účinok.
    § 3. Ak zvolený voľbu neprijal, stráca všetko právo vyplývajúce z voľby a ani ho dodatočným prijatím nenadobudne; môže však byť nanovo zvolený; skupina musí do jedného mesiaca od oznámeného neprijatia voľby prikročiť k novej voľbe.
    Kán. 958 – Zvolený prijatím voľby, ktorá nepotrebuje potvrdenie, nadobúda úrad plným právom ihneď, ak právom nie je nariadené ináč; ináč získava len právo požiadať o potvrdenie voľby.
    Kán. 959 – § 1. Ak voľba potrebuje potvrdenie, zvolený musí osobne alebo cez iného do ôsmich využiteľných dní odo dňa prijatia voľby žiadať od kompetentnej autority potvrdenie; ináč sa zbavuje všetkého práva vyplývajúceho z voľby, ak nedokáže, že ho oprávnená prekážka zdržiavala žiadať potvrdenie.
    § 2. Zvolenému nie je dovolené zasahovať do spravovania úradu prv, ako dostal na vedomie potvrdenie a akty, ktoré azda urobil, sú neplatné.
    Kán. 960 – § 1. Kompetentná autorita nemôže odoprieť potvrdenie, ak zistí, že zvolený je súci  a voľba bola vykonaná podľa normy práva.
    § 2. Po prijatí potvrdenia zvolený plným právom nadobúda úrad, ak právo neurčuje niečo iné.
    Art. II 
    Postulácia
    Kán. 961 – Ak zvoleniu toho, koho voliči považujú za vhodnejšieho a uprednostňujú ho, stojí          v ceste kánonická prekážka, od ktorej možno dišpenzovať, sami ho môžu svojimi hlasmi žiadať od kompetentnej autority, ak právo neurčuje niečo iné.
    Kán. 962 – Aby postulácia mala účinnosť, vyžadujú sa dve tretiny hlasov; ináč, ak sa pristupuje k voľbe, nič nebolo vykonané.
    Kán. 963 – § 1. Skupina musí postuláciu poslať čo najskôr, do ôsmich dní, kompetentnej autorite, ktorej prislúcha voľbu potvrdiť; táto autorita, ak nemá právo dať dišpenz od prekážky a chce postuláciu prijať, musí dišpenz získať od kompetentnej autority; ak sa potvrdenie nevyžaduje, postulácia sa musí poslať kompetentnej autorite, aby udelila dišpenz.
    § 2. Ak postulácia nebola poslaná v predpísanom čase, samým právom je neplatná a skupina stráca v tomto prípade právo voliť, ak sa nedokáže, že bola zdržiavaná oprávnenou prekážkou.
    § 3. Postulovaný nenadobúda z postulácie nijaké právo; kompetentná autorita nie je viazaná postuláciu prijať.
    § 4. Postuláciu zaslanú kompetentnej autorite voliči nemôžu odvolať.
    Kán. 964 – § 1. Keď kompetentná autorita postuláciu nedovolila, právo voliť sa vracia skupine.
    § 2. Avšak dovolenie postulácie sa má ihneď doručiť postulovanému a má sa zachovať kán. 957, § 2 a 3.
    § 3. Kto dovolenú postuláciu prijíma, nadobúda úrad plným právom ihneď.
    Kapitola II 
    Strata úradu
    Kán. 965 – § 1. Okrem iných prípadov predpísaných právom sa úrad stráca uplynutím vopred určeného času, dosiahnutím veku stanoveného právom, zrieknutím, preložením, odvolaním, ako aj pozbavením.
    § 2. Akýmkoľvek ukončením práva autority, ktorá úrad udelila, úrad sa nestráca, ak právo neurčuje niečo iné.
    § 3. Strata úradu uplynutím vopred určeného času alebo dosiahnutím veku stanoveného právom nadobúda účinnosť iba od chvíle písomného upovedomenia kompetentnej autority.
    § 4. Tomu, kto stratil úrad dosiahnutím veku stanoveného právom, alebo zrieknutím, sa môže udeliť titul emeritný.
    Kán. 966 – Strata úradu, ktorá nadobudla účinnosť, má sa čím skôr oznámiť všetkým, ktorým prislúcha nejaké právo úrad kánonicky obsadiť.
    Art. I 
    Zrieknutie sa
    Kán. 967 – Každý, kto je za seba zodpovedný, sa môže z oprávneného dôvodu cirkevného úradu zrieknuť.
    Kán. 968 – Zrieknutie vykonané z veľkého strachu, spôsobeného nespravodlivo, na základe podvodu alebo podstatného omylu či zo simónie, je samým právom neplatné.
    Kán. 969 – Aby zrieknutie bolo platné, musí sa predložiť autorite, ktorej patrí kánonické obsadenie úradu, o ktorý ide, a to písomne alebo pred dvoma svedkami; ak nevyžaduje prijatie, okamžite nadobúda účinnosť.
    Kán. 970 – § 1. Zrieknutie, ktoré vyžaduje prijatie, nadobúda účinnosť potom, ako zriekajúcemu sa bolo doručené prijatie zrieknutia; ak však do troch mesiacov prijatie zrieknutia nebolo doručené, zrieknutie je bez akejkoľvek moci.
    § 2. Zrieknutie pred doručením jeho prijatia môže byť zriekajúcim sa odvolané.
    § 3. Autorita nemá prijať zrieknutie, ktoré nie je podložené oprávneným a primeraným dôvodom.
    Kán. 971 – Ten, kto sa zriekol úradu, môže dosiahnuť ten istý úrad z iného titulu.
    Art. II 
    Preloženie
    Kán. 972 – § 1. Preloženie môže vykonať iba ten, kto má právo obsadiť úrad, ktorý sa stráca            a súčasne i úrad, ktorý sa zveruje.
    § 2. Ak sa preloženie koná proti vôli toho, kto sa v úrade zdržiava, vyžaduje sa vážny dôvod            a má sa zachovať spôsob postupu predpísaný právom, pri neporušení noriem týkajúcich sa členov rehoľného inštitútu alebo spoločností spoločného života na spôsob rehoľníkov a vždy pri zachovaní práva predložiť opačné dôvody.
    § 3. Aby preloženie nadobudlo účinnosť treba ho dať na vedomie písomne.
    Kán. 973 – § 1. V prípade preloženia sa predchádzajúci úrad stáva vakantný od momentu kánonického vlastnenia druhého úradu, ak právo neurčilo alebo kompetentná autorita nepredpísala niečo iné.
    § 2. Mzdu spojenú s predchádzajúcim úradom dostáva preložený dovtedy, kým neprijme druhý úrad do kánonického vlastnenia.
    Art. III  
    Odvolanie 
    Kán. 974 – Z úradu je niekto odvolaný buď dekrétom, legitímne vydaným kompetentnou autoritou, pri zachovaní práv nadobudnutých, prípadne na základe dohody, alebo samým právom, podľa normy kán. 976.
    § 2. Aby odvolací dekrét nadobudol účinnosť, má byť doručený písomne.
    Kán. 975 – § 1. Ak právom nie je nariadené ináč, z úradu, ktorý sa udeľuje na neurčitý čas, nemôže byť niekto odvolaný, ak to nie je z vážnych dôvodov a pri zachovaní spôsobu postupu stanoveného právom; to isté platí, aby niekto, komu sa udeľuje úrad na určitý čas, mohol byť                z neho odvolaný pred uplynutím tohto času.
    § 2. Z úradu, ktorý sa podľa predpisov práva niekomu udeľuje na základe rozumného uváženia kompetentnej autority, ten môže byť z oprávneného dôvodu odvolaný podľa úsudku tej istej autority, pri zachovaní kánonickej miernosti.
    Kán. 976 – § 1. Samým právom sa z úradu odvoláva:
    1˚ kto stratil klerický stav;
    2˚ kto verejne odpadol od katolíckej viery alebo od spoločenstva Cirkvi;
    3˚ klerik, ktorý sa pokúsil uzavrieť manželstvo, hoci len civilne.
    § 2. Odvolanie, o ktorom sa hovorí v § 1 bode 2 a 3, možno vymáhať iba vtedy, keď je preukázané na základe vyhlásenia kompetentnej autority.
    Kán. 977 – Ak je niekto nie samým právom, ale dekrétom kompetentnej autority odvolaný             z úradu, ktorým je postarané o jeho materiálne zabezpečenie, tá istá autorita sa má postarať, aby jeho materiálne zabezpečenie bolo zaistené na primeraný čas, ak nie je postarané ináč.
    Art. IV 
    Pozbavenie
    Kán. 978 – Pozbavenie úradu môže byť uložené iba ako trest za delikt.
    Titul XXI  
     Riadiaca moc
    Kán. 979 – § 1. Na riadiacu moc, ktorá je totiž v Cirkvi z Božieho ustanovenia, sú podľa noriem práva spôsobilí tí, ktorí sú vyznačení posvätným svätením.
    § 2. Pri vykonávaní riadiacej moci môžu podľa normy práva spolupracovať aj laickí veriaci            v Krista.
    Kán. 980 – § 1. Riadiaca moc je iná pre vnútorné fórum, iná pre vonkajšie fórum, či už sviatostné alebo nesviatostné.
    § 2. Ak sa riadiaca moc vykonáva len pre vnútorné fórum, účinky, ktoré z jej vykonávania prirodzene vyplývajú pre vonkajšie fórum, sa v tomto fóre neuznávajú, pokiaľ to pre vymedzené prípady nestanovuje právo.
    Kán. 981 – § 1. Riadna riadiaca moc je tá, ktorá je samým právom spojená s nejakým úradom; delegovaná je tá, ktorá sa udeľuje samej osobe nie prostredníctvom úradu.
    § 2. Riadna riadiaca moc môže byť vlastná alebo zastupiteľská.
    Kán. 982 – § 1. Habituálne splnomocnenia sa riadia predpismi o delegovanej moci.
    § 2. Habituálne splnomocnenie udelené hierarchovi, ak v jeho udelení nie je stanovené niečo iné, alebo ak nebol zvolený so zreteľom na osobu, nezaniká ukončením práva hierarchu, ktorému bolo dané, ale prechádza na ktoréhokoľvek hierarchu, ktorý je jeho nástupcom                  v riadení.
    Kán. 983 – § 1. Kto o sebe tvrdí, že je delegovaný, má bremeno delegovanie dokázať.
    § 2. Delegovaný, ktorý prekročí medze svojho mandátu vzhľadom na veci alebo na osoby, nič nekoná.
    § 3. Nepovažuje sa za prekročenie medzí mandátu, ak delegovaný iným spôsobom, aký je určený v mandáte, vykoná to, na čo je delegovaný, ak sám delegujúci nepredpísal spôsob ako podmienku platnosti.
    Kán. 984 – § 1. Hierarchami sú okrem rímskeho veľkňaza predovšetkým patriarcha, väčší arcibiskup, metropolita, ktorý predsedá metropolitnej cirkvi sui iuris, tiež eparchiálny biskup            a tiež tí, ktorí ich podľa normy práva v riadení dočasne zastupujú.
    § 2. Miestni hierarchovia, okrem rímskeho veľkňaza, sú: eparchiálny biskup, exarcha, apoštolský administrátor, tí, ktorí sú počas ich neprítomnosti dočasne legitímne zástupcami             v riadení a takisto protosyncel a syncel; patriarcha však, väčší arcibiskup, metropolita, ktorý predsedá metropolitnej cirkvi sui iuris a tiež tí, ktorí sú podľa normy práva dočasne ich zástupcami v riadení, sú miestnymi hierarchami len voči eparchii, ktorú riadia, pri zachovaní kán. 101.
    § 3. Vyšší predstavení v inštitútoch zasväteného života, ktorí majú riadnu riadiacu moc, sú aj hierarchami, ale nie miestnymi.
    Kán. 985 – § 1. Riadiaca moc sa delí na zákonodarnú, výkonnú a súdnu.
    § 2. Zákonodarnú moc treba vykonávať spôsobom predpísaným v práve a tá, ktorú v Cirkvi má zákonodarca nižší, než je najvyššia cirkevná autorita, nemôže byť platne delegovaná, ak spoločné právo neurčuje niečo iné; nižší zákonodarca nemôže platne vyniesť zákon, ktorý je              v protiklade s vyšším právom.
    § 3. Súdna moc, ktorú majú sudcovia alebo súdne kolégiá, sa má vykonávať spôsobom predpísaným právom a nemôže byť delegovaná platne, ak to nie je na vykonanie prípravných aktov nejakého dekrétu alebo rozsudku.
    Kán. 986 – Výkonnú moc môže niekto vykonávať, hoci sa zdržiava mimo svojho územia, voči podriadeným, aj keď nie sú na území, ak spoločným právom alebo z povahy veci nie je preukázané niečo iné; voči pocestným, nachádzajúcim sa skutočne na území, ak ide o udelenie priazní alebo o vykonanie toho, čo je prikázané buď spoločným právom, alebo partikulárnym právom, ktorým sú viazaní podľa normy kán. 1491, § 3.
    Kán. 987 – To, čo spoločné právo a partikulárne právo cirkvi sui iuris udeľuje menovite eparchiálnemu biskupovi v rozsahu riadiacej výkonnej moci, sa rozumie tak, že prislúcha iba eparchiálnemu biskupovi a exarchovi, z čoho sú vylúčení protosyncel a syncel, ak to nemajú na základe zvláštneho mandátu.
    Kán. 988 – § 1 Riadnu výkonnú moc možno delegovať tak na jednotlivý akt, ako aj na všetky prípady, ak právo výslovne neurčuje niečo iné.
    § 2. Výkonnú moc, ktorú delegovala Apoštolská stolica alebo patriarcha, možno subdelegovať na jednotlivý akt, alebo na všetky prípady, ak delegovaný nebol zvolený so zreteľom na osobu, alebo subdelegovanie nebolo výslovne zakázané.
    § 3. Výkonnú moc, delegovanú inou autoritou, ktorá má riadnu moc, ak bola delegovaná na všetky prípady, možno subdelegovať len v jednotlivých prípadoch; ak bola delegovaná na jednotlivý akt alebo na vymedzené akty, nemôže byť platne subdelegovaná, ak to delegujúci výslovne nedovolil.
    § 4. Nijakú subdelegovanú moc nemožno opäť platne subdelegovať, ak to delegujúci výslovne nedovolil.
    Kán. 989 – Riadnu výkonnú moc, ako aj moc delegovanú na všetky prípady treba vykladať široko, akúkoľvek inú striktne; kto však má delegovanú moc, rozumie sa, že dostal aj to, bez čoho túto moc nemôže vykonávať.
    Kán. 990 – § 1. Ak výkonná moc bola delegovaná viacerým, predpokladá sa, že im bola delegovaná jednotlivo.
    § 2. Keď na vybavenie tej istej záležitosti boli jednotlivo delegovaní viacerí, ten, kto skôr začal záležitosť vybavovať, ostatných z jej vybavovania vylučuje, ak v tom neskôr nebol hatený alebo vo vybavovaní záležitosti nechcel pokračovať ďalej.
    § 3. Keď na vybavenie záležitosti boli kolégiovo delegovaní viacerí, všetci musia postupovať podľa predpisov stanovených o kolégiových aktoch, ak v mandáte nie je ustanovené iné.
    Kán. 991 – § 1. Riadna moc zaniká stratou úradu, s ktorým je spojená.
    § 2. Ak právo neurčuje niečo iné, riadna moc sa pozastavuje, ak sa proti pozbaveniu úradu alebo proti odvolaniu z neho podá legitímne odvolanie, alebo sa predloží rekurz.
    Kán. 992 – § 1. Delegovaná moc zaniká splnením mandátu; po uplynutí času alebo vyčerpaním počtu prípadov, na ktoré bola daná; zaniknutím cieľovej príčiny delegovania; priamym doručením odvolania delegovanému zo strany delegujúceho, ako aj zrieknutím sa delegovaného oznámeným delegujúcemu, keď ho on prijme; nezaniká však ukončením práva delegujúceho, ak to nie je zjavné z pripojených doložiek.
    § 2. Avšak akt na základe delegovanej moci, ktorá sa vykonáva len pre vnútorné fórum, urobený z nepozornosti po uplynutí času, alebo vyčerpaním počtu prípadov, na ktorý bola udelená, je platný.
    Kán. 993 – Výkonná riadiaca moc sa po podaní rekurzu nepozastavuje, ak spoločným právom nie je výslovne nariadené ináč.
    Kán. 994 – Pri skutkovom alebo právnom spoločnom omyle a rovnako v pozitívnej,                          a pravdepodobnej právnej alebo skutkovej pochybnosti Cirkev dopĺňa riadiacu výkonnú moc tak pre vonkajšie, ako aj vnútorné fórum.
    Kán. 995 – Predpisy práva o výkonnej riadiacej moci, ak spoločným právom nie je nariadené alebo z povahy veci nie je zrejmé iné, platia aj o moci, o ktorej hovoria kán. 441, § 1 a 511, § 1 a o splnomocneniach, ktoré sa právom vyžadujú pre platné slávenie alebo udeľovanie sviatostí.
    Titul XXII    
    Rekurzy proti administratívnym dekrétom
    Kán. 996 – To, čo sa v kánonoch tohto titulu stanovuje o dekrétoch, treba uplatňovať na všetky jednotlivé administratívne akty, vydané v mimosúdnom vonkajšom fóre, akoukoľvek cirkevnou autoritou, s výnimkou tých, ktoré vynáša sám rímsky veľkňaz alebo sám ekumenický koncil.
    Kán. 997 – § 1 Kto tvrdí, že je dekrétom poškodený, môže sa podľa normy práva odvolať               k vyššej autorite toho, kto tento dekrét vydal.
    § 2. Prvý rekurz proti dekrétu protosyncela alebo syncelov sa podáva eparchiálnemu biskupovi, avšak proti dekrétom tých, ktorí konajú z delegovanej moci, delegujúcemu.
    Kán. 998 – § 1. Vždy, keď sa niekto domnieva, že je dekrétom poškodený, je veľmi žiaduce, aby sa vyhlo sporu medzi ním a pôvodcom dekrétu a aby sa medzi nimi hľadalo spravodlivé riešenie, pri prípadnom využití sprostredkovania a úsilia vážených osôb tak, aby sa dobrovoľnou opravou dekrétu, alebo spravodlivou kompenzáciou, alebo iným vhodným spôsobom kontroverzia urovnala.
    § 2. Vyššia autorita má k tomu povzbudiť strany skôr, než prijme rekurz.
    Kán. 999 – § 1. Skôr, než niekto podá rekurz, musí od jeho pôvodcu písomne žiadať                         v zánikovej lehote desiatich dní, počítaných odo dňa doručenia dekrétu odvolanie, alebo opravu dekrétu; predloženie tejto žiadosti sa súčasne samým právom chápe aj ako žiadosť               o pozastavenie vykonania.
    § 2. Povinnosť požiadať o odvolanie alebo opravu dekrétu nesúri, ak ide o prvý rekurz proti dekrétom, o ktorých hovorí kán. 997 § 2, alebo ak ide o posledné rekurzy, s výnimkou rekurzov proti dekrétom eparchiálneho biskupa, ktorými bol rozhodnutý akýkoľvek prvý rekurz.
    Kán. 1000 – § 1. V prípadoch, v ktorých rekurz pozastavuje vykonanie dekrétu, ten istý účinok má aj žiadosť, o ktorej sa hovorí v kán. 999, § 1.
    § 2. V ostatných prípadoch, ak pôvodca dekrétu v priebehu desiatich dní od prijatia žiadosti nerozhodol o pozastavení vykonania, pozastavenie sa medzitým môže žiadať od vyššej autority, ktorá ho môže nariadiť iba z vážnych dôvodov, dbajúc vždy o to, aby spása duší neutrpela nijakú škodu; ak sa rekurz podáva neskôr, autorita, ktorá o rekurze rozhoduje, má rozhodnúť, či sa pozastavenie má potvrdiť alebo odvolať.
    § 3. Ak sa v stanovenej lehote nepodá proti dekrétu nijaký rekurz, alebo ak bol podaný len rekurz o náhradu škôd, pozastavenie vykonania zaniká samým právom.
    Kán. 1001 – § 1. Rekurz musí byť podaný v zánikovej lehote pätnástich užitočných dní.
    § 2. Lehota pätnástich dní plynie:
    1˚ v prípade, že žiadosť o odvolanie alebo opravu dekrétu bola odoslaná, odo dňa doručenia dekrétu, ktorým pôvodca opravil prvý dekrét alebo zamietol žiadosť, ak však nič nerozhodol, od tridsiateho dňa počítaného od prijatia žiadosti.
    2˚ v ostatných prípadoch odo dňa doručenia dekrétu.
    Kán. 1002 – Vyššia autorita musí dekrét, ktorým sa o rekurze rozhoduje, vydať do šesťdesiatich dní počítaných od prijatia rekurzu, ak partikulárne právo vlastnej cirkvi sui iuris nestanovuje iné lehoty; ak to však nebolo vykonané a predkladateľ rekurzu písomne žiada, aby bol tento dekrét vydaný, po tridsiatich dňoch počítaných od prijatia tejto žiadosti, ak sa aj naďalej nič nevykonalo, rekurz sa považuje za zamietnutý a považuje sa, ako keby bol odmietnutý dekrétom toho dňa tak, aby proti nemu mohol byť podaný nový rekurz.
    Kán. 1003 – V rekurzoch proti administratívnym dekrétom sa má primerane zachovávať kán. 1517; predkladateľ rekurzu má vždy právo vziať si zástupcu alebo advokáta, pričom sa treba vyhnúť neužitočným preťahovaniam; ba ak predkladateľ rekurzu nemá patróna a vyššia autorita to považuje za potrebné, má byť ustanovený patrón z úradu; vyššia autorita však môže vždy nariadiť, aby sa predkladateľ rekurzu osobne dostavil na vypočúvanie.
    Kán. 1004 – Vyššia autorita, ktorá o rekurze rozhoduje, môže dekrét nielen potvrdiť alebo vyhlásiť za neplatný, ale aj zrušiť, alebo odvolať, nie však opraviť, ak to partikulárne právo vlastnej cirkvi sui iuris vyššej autorite neumožňuje.
    Kán. 1005 – Hoci dekrét potvrdený vyššou autoritou bol vyhlásený za neplatný, zrušený, odvolaný alebo zmenený, za náhradu škôd, ak je azda nevyhnutná, zodpovedá ten, kto vydal prvý dekrét; vyššia autorita však zodpovedá len natoľko, nakoľko z jej dekrétu vznikla škoda.
    Kán. 1006 – Rekurz proti administratívnemu dekrétu patriarchu, hoci by šlo o dekrét, ktorý sa vzťahuje na eparchiu patriarchu alebo o dekrét, ktorým patriarcha rozhoduje o rekurze, má byť podaný osobitnej skupine biskupov, ustanovenej podľa normy partikulárneho práva, ak problém nemá byť odovzdaný Apoštolskej stolici; proti rozhodnutiu tejto skupiny nie je možné podať neskorší rekurz, pri neporušení práva na odvolanie sa k samotnému rímskemu veľkňazovi.
    Titul XXIII   
    Časné majetky Cirkvi
    Kán. 1007 – Cirkev v starostlivosti o duchovné dobro ľudí, vždy keď to vyžaduje jej vlastné poslanie, potrebuje a používa časné majetky; preto jej prislúcha vrodené právo nadobúdať, vlastniť, spravovať a tiež scudzovať tie časné majetky, ktoré sú potrebné na jej vlastné ciele, najmä na Boží kult, na diela apoštolátu a lásky a tiež na primeranú mzdu služobníkov.
    Kán. 1008 – § 1. Rímsky veľkňaz je najvyšší správca a hospodár všetkých cirkevných majetkov.
    § 2. Vlastníctvo majetkov, pod najvyššou autoritou rímskeho veľkňaza, patrí tej právnickej osobe, ktorá tieto majetky legitímne nadobudla.
    Kán. 1009 – § 1. Subjektom schopným nadobúdať, vlastniť, spravovať a scudzovať časné majetky podľa noriem kánonického práva je každá právnická osoba.
    § 2. Všetky časné majetky, ktoré patria právnickým osobám, sú cirkevnými majetkami.
    Kapitola I
     Nadobúdanie časných majetkov
    Kán. 1010 – Právnické osoby môžu nadobúdať časné majetky všetkými spravodlivými spôsobmi, ktorými je to dovolené iným.
    Kán. 1011 – Kompetentná autorita má právo vyžadovať od veriacich v Krista to, čo nevyhnutne potrebuje na vlastné ciele.
    Kán. 1012 – § 1. Eparchiálny biskup má právo, ak je to nevyhnutné pre dobro eparchie, so súhlasom ekonomickej rady, uložiť sebe podriadeným právnickým osobám príspevok, primeraný príjmom každej osoby; avšak nemôže uložiť žiadny príspevok za milodary prijaté pri príležitosti slávenia Božskej liturgie.
    § 2. Fyzickým osobám môžu byť uložené príspevky iba podľa noriem partikulárneho práva vlastnej cirkvi sui iuris.
    Kán. 1013 – § 1. Eparchiálny biskup má v medziach stanovených partikulárnym právom vlastnej cirkvi sui iuris vymedziť poplatky za rozličné akty moci riadenia a milodary pri príležitosti slávenia Božskej liturgie, sviatostí, svätenín, alebo akýchkoľvek iných liturgických slávení, ak spoločným právom nie je nariadené ináč.
    § 2. Patriarchovia a eparchiálni biskupi rozličných cirkví sui iuris, vykonávajúci svoju moc na tom istom území, sa majú postarať, aby sa po vzájomnej dohode o poplatkoch a milodaroch stanovila rovnaká norma.
    Kán. 1014 – Eparchiálny biskup môže prikázať, aby sa vo všetkých chrámoch, ktoré sú stále prístupné veriacim v Krista, zbierali milodary na stanovené ciele Cirkvi.
    Kán. 1015 – Fyzickým alebo právnickým osobám nie je dovolené zbierať milodary bez dovolenia autority, ktorej podliehajú a písomného súhlasu hierarchu miesta, na ktorom sa milodary zbierajú.
    Kán. 1016 – § 1. Milodary dané na určitý cieľ sa môžu použiť iba na tento cieľ.
    § 2. Ak nie je zistený opak, predpokladá sa, že milodary, ktoré sa dávajú moderátorom alebo administrátorom ktorejkoľvek právnickej osoby, sú dané samej právnickej osobe.
    § 3. Tieto milodary nemožno odmietnuť, ak to nie je z oprávneného dôvodu a vo veciach väčšieho významu s dovolením hierarchu; dovolenie tohto hierarchu sa vyžaduje na prijímanie milodarov, ktoré sú zaťažené bremenom stanoveného spôsobu využívania alebo podmienkou, pri zachovaní predpisu kán. 1042.
    Kán. 1017 – Cirkev prijíma vo veci časných majetkov premlčanie, podľa normy kánonov. 1540 – 1542.
    Kán. 1018 – Posvätné veci, ktoré sú posvätením alebo požehnaním určené pre Boží kult, ak sú vo vlastníctve súkromných osôb, môžu premlčaním nadobudnúť súkromné osoby, ale nie je dovolené ich používať profánne, ak nestratili posvätenie alebo požehnanie; ale ak patria cirkevnej právnickej osobe, môže ich získať iba iná cirkevná právnická osoba.
    Kán. 1019 – Nehnuteľné veci, cenné hnuteľné veci majúce veľkú umeleckú alebo historickú, alebo materiálnu hodnotu, práva a žaloby, či osobné alebo vecné, ktoré patria Apoštolskej stolici, sa premlčiavajú po uplynutí sto rokov; ktoré patria niektorej cirkvi sui iuris, alebo eparchii, sa premlčiavajú po uplynutí päťdesiatich rokov, veci, ktoré patria inej právnickej osobe, po uplynutí tridsiatich rokov.
    Kán. 1020 – § 1. Každá autorita má vážnu povinnosť postarať sa, aby nadobudnuté časné majetky Cirkvi boli zapísané na právnické osoby, ktorým patria, pri zachovávaní všetkých predpisov občianskeho práva, ktoré zabezpečujú práva Cirkvi.
    § 2. Ak však občianske právo nedovoľuje, aby časné majetky boli zapísané na právnickú osobu, každá autorita sa má postarať, aby po vypočutí znalcov v občianskom práve                          a kompetentnej rady, boli práva Cirkvi zabezpečené prostriedkami účinnými v občianskom práve.
    § 3. Tieto predpisy sa majú zachovávať aj ohľadom časných majetkov v legitímnom vlastníctve právnickej osoby, ktorých nadobudnutie nebolo potvrdené dokumentmi.
    § 4. Autorita bezprostredne vyššia má vyžadovať zachovávanie týchto predpisov.
    Kán. 1021 – § 1. V každej eparchii má byť podľa normy partikulárneho práva zvláštna inštitúcia, ktorá má sústreďovať majetky alebo milodary s tým cieľom, aby bolo postarané, pri zachovaní základnej rovnosti, o primerané materiálne zabezpečenie všetkých klerikov, ktorí vykonávajú službu v prospech eparchie, ak o nich nie je postarané ináč.
    § 2. Kde zabezpečenie, sociálne poistenie a tiež zdravotná starostlivosť o klérus ešte nie je vhodne zriadená, partikulárnym právom každej cirkvi sui iuris má byť postarané, aby bola zriadená inštitúcia kontrolovaná miestnym hierarchom, ktorá by to zabezpečila,.
    § 3. V každej eparchii, vždy keď je to potrebné, sa má spôsobom vymedzeným partikulárnym právom vlastnej cirkvi sui iuris ustanoviť spoločný fond, pomocou ktorého eparchiálni biskupi môžu zadosťučiniť záväzkom voči iným osobám slúžiacim Cirkvi a prispievať na rozličné potreby eparchie, a pomocou ktorého by bohatšie eparchie mohli pomáhať chudobnejším.
    Kapitola II 
    Správa cirkevných majetkov 
    Kán. 1022 – § 1. Je úlohou eparchiálneho biskupa horlivo dozerať na spravovanie všetkých cirkevných majetkov, ktoré sa nachádzajú v hraniciach eparchie a nie sú vyňaté z jeho riadiacej moci, pri neporušení legitímnych titulov, ktoré mu udeľujú väčšie práva.
    § 2. Hierarchovia majú pri zohľadnení práv, legitímnych zvykov a okolností dbať, aby celú záležitosť spravovania cirkevných majetkov usporiadali vydaním osobitných inštrukcií                  v medziach spoločného práva a partikulárneho práva vlastnej cirkvi sui iuris.
    Kán. 1023 – Spravovanie majetkov cirkevnej právnickej osoby prislúcha tomu, kto ju bezprostredne riadi, ak právom nie je nariadené ináč.
    Kán. 1024 – § 1. Akt, ktorý presahuje hranice a spôsob riadnej správy, môže správca cirkevných majetkov platne vykonať len s písomným súhlasom kompetentnej autority.
    § 2. V štatúte sa majú určiť úkony, ktoré presahujú hranice a spôsob riadneho spravovania; ale ak o tejto veci nie je v štatúte reč, prislúcha autorite, ktorej právnická osoba bezprostredne podlieha, po porade s kompetentnou radou, vymedziť takéto úkony.
    § 3. Právnická osoba nie je povinná sa zodpovedať za neplatné úkony správcov, iba vtedy a do tej miery, do akej z nich mala osoh.
    Kán. 1025 – Skôr, ako správca prevezme svoju úlohu, musí:
    1˚ pred hierarchom alebo jeho delegátom zložiť sľub, že bude svoj úrad verne plniť;
    2˚ podpísať presný inventár cirkevných majetkov, zverených jeho spravovaniu, preskúmaný hierarchom.
    Kán. 1026 – Jeden opis inventára cirkevných majetkov sa má uchovávať v archíve právnickej osoby, ktorej sú vlastníctvom, druhý v archíve eparchiálnej kúrie; v obidvoch exemplároch sa má zaznačiť akákoľvek zmena, ktorá sa týka stáleho majetku tejto právnickej osoby.
    Kán. 1027 – Autority sa musia postarať, aby správcovia cirkevných majetkov poskytli dostatočné záruky, platné podľa občianskeho práva, aby pri úmrtí týchto správcov, alebo pri ukončení ich úradu, Cirkev neutrpela nejakú stratu.
    Kán. 1028 – § 1. Každý správca cirkevných majetkov je povinný plniť svoju úlohu so starostlivosťou dobrého hospodára.
    § 2. Preto predovšetkým musí:
    1˚ dozerať, aby sa cirkevné majetky zverené do jeho starostlivosti nijakým spôsobom nestratili alebo neutrpeli škodu; s tým cieľom majú uzatvárať, pokiaľ je to potrebné, poistné zmluvy;
    2˚ zachovávať normy kánonického a občianskeho práva, tiež tie, ktoré uložil zakladateľ alebo darca, alebo kompetentná autorita, a predovšetkým dbať, aby z nezachovávania občianskych zákonov nevzišla Cirkvi škoda;
    3˚ príjmy z majetkov a výnosy presne a v pravom čase vyžadovať, a prijaté bezpečne uchovávať, a nakladať s nimi podľa úmyslu zakladateľa alebo podľa legitímnych noriem;
    4˚ starať sa, aby sa splatné úroky z dôvodu úhrady pôžičky alebo hypotéky v stanovenom čase uhradili a v príhodnom čase sa príhodne vrátila hlavná suma;
    5˚ peniaze, ktoré zostanú po zaplatení výdavkov a môžu byť užitočne investované, so súhlasom hierarchu použiť na ciele Cirkvi alebo právnickej osoby;
    6˚ mať dobre vedené knihy príjmov a výdavkov;
    7˚ na konci každého roka zostaviť výkaz o spravovaní;
    8˚ doklady a listiny, na ktorých sa zakladajú práva právnickej osoby na majetky, riadne usporiadať a uchovávať archíve; avšak ich autentické odpisy, kde je to ľahko možné, uložiť            v archíve eparchiálnej kúrie.
    § 3. Nástojčivo sa odporúča, aby správcovia cirkevných majetkov každý rok zostavovali prehľady príjmov a výdavkov; ponecháva sa však na partikulárne právo, aby ich prikázalo               a podrobnejšie vymedzilo spôsoby, ako sa majú zostavovať.
    Kán. 1029 – Správca cirkevných majetkov smie dávať dary jedine podľa legitímneho zvyku,            z hnuteľných majetkov, ktoré nepatria k trvalému majetku, na nábožné ciele alebo na ciele kresťanskej dobročinnej lásky len zo spravodlivej príčiny.
    Kán. 1030 – Správca cirkevných majetkov:
    1˚ pri zamestnávaní pracovných síl má presne zachovávať aj občianske zákony, týkajúce sa práce a sociálneho života, podľa zásad predkladaných Cirkvou;
    2˚ tým, ktorí vykonávajú prácu podľa dohody, má dávať spravodlivú mzdu, tak, aby mohol primerane zabezpečiť potreby svoje a svojich rodín.
    Kán. 1031 – § 1. Správca cirkevných majetkov je povinný každoročne predložiť vyúčtovanie vlastnému hierarchovi; opačný zvyk je zavrhnutý.
    § 2. Správca cirkevných majetkov má verejne predkladať vyúčtovanie o majetkoch, ktoré boli darované Cirkvi, podľa noriem stanovených partikulárnym právom, ak miestny hierarcha               z vážneho dôvodu neustanovil ináč.
    Kán. 1032 – Správca cirkevných majetkov nemá v mene právnickej osoby začínať spor na občianskom súde, ak na to nedostal povolenie vlastného hierarchu.
    Kán. 1033 – Správca cirkevných majetkov, ktorý sa svojvoľne vzdal úradu alebo úlohy, je viazaný k reštitúcii, ak z tohto svojvoľného vzdania sa utrpí Cirkev škodu.
    Kapitola III  
    Zmluvy, najmä scudzenie
    Kán. 1034 – To, čo občianske právo stanovuje na danom území o zmluvách tak vo všeobecnosti, ako aj jednotlivo a o platbách, má sa s tými istými účinkami zachovávať                           v kánonickom práve vo veciach, ktoré podliehajú moci Cirkvi.
    Kán. 1035 – § 1. Na scudzenie cirkevných majetkov, ktoré z legitímnej asignácie tvoria trvalý majetok právnickej osoby, sa vyžaduje:
    1˚ oprávnený dôvod, akým je naliehavá potreba, zjavná osožnosť, nábožnosť, dobročinná láska alebo iný vážny pastoračný dôvod;
    2˚ ohodnotenie veci, ktorá sa má scudziť, písomne dané znalcami.
    3˚ v prípadoch predpísaných právom písomne daný súhlas kompetentnej autority, bez ktorého je scudzenie neplatné.
    § 2. Aj iné doložky predpísané kompetentnou autoritou sa majú zachovávať, aby sa zamedzilo škode Cirkvi. Majú sa zachovať aj iné ochranné opatrenia, predpísané kompetentnou autoritou, aby sa vyhlo škode pre Cirkev.
    Kán. 1036 – § 1. Ak hodnota cirkevných majetkov, ktorých scudzenie sa navrhuje, je obsiahnutá medzi najnižšou sumou a najvyššou sumou stanovenou Synodou biskupov patriarchálnej cirkvi alebo Apoštolskou stolicou, vyžaduje sa súhlas:
    1˚ ekonomickej rady a kolégia konzultorov, ak ide o majetky eparchie;
    2˚ eparchiálneho biskupa so súhlasom ekonomickej rady a kolégia eparchiálnych konzultorov,
    ak ide o majetky právnickej osoby podliehajúcej tomuto eparchiálnemu biskupovi;
    3˚ autorite vymedzenej v typiku alebo štatútoch, ak ide o majetky právnickej osoby nepodliehajúcej eparchiálnemu biskupovi.
    § 2. V patriarchálnych cirkvách, ak hodnota majetku presahuje najvyššiu sumu stanovenú Synodou biskupov patriarchálnej cirkvi, ale nie dvojnásobne, vyžaduje sa súhlas:
    1˚ patriarchu, daný so súhlasom Stálej synody, ak ide o majetky eparchie nachádzajúce sa              v hraniciach územia patriarchálnej cirkvi, ak partikulárne právo tej istej cirkvi nevyžaduje iné;
    2˚ eparchiálneho biskupa a tiež patriarchu daný so súhlasom Stálej synody, ak ide o majetky právnickej osoby podliehajúcej eparchiálnemu biskupovi, vykonávajúcemu svoju moc                    v hraniciach územia patriarchálnej cirkvi;
    3˚ patriarchu daný so súhlasom Stálej synody, ak ide o majetky právnickej osoby nepodliehajúcej eparchiálnemu biskupovi, hoci pápežského práva, ktoré sa nachádzajú                     v hraniciach územia patriarchálnej cirkvi.
    § 3. V patriarchálnych cirkvách, ak hodnota majetkov dvojnásobne presahuje najvyššiu sumu stanovenú Synodou biskupov patriarchálnej cirkvi a ak ide o veci drahocenné alebo darované Cirkvi zo sľubu, má sa zachovávať § 2, ale patriarcha potrebuje súhlas tejto synody.
    § 4. V ostatných prípadoch sa vyžaduje súhlas Apoštolskej stolice, ak hodnota majetkov presahuje sumu stanovenú alebo schválenú samotnou Apoštolskou stolicou a ak ide o veci drahocenné alebo darované Cirkvi zo sľubu.
    Kán. 1037 – Na scudzenie časných majetkov patriarchálnej cirkvi alebo eparchie patriarchu patriarcha potrebuje:
    1˚ názor Stálej synody, ak sa hodnota majetkov nachádza medzi najnižšou a najvyššou sumou stanovenou Synodou biskupov patriarchálnej cirkvi a ak ide o majetky patriarchálnej cirkvi; ak sa však jedná o majetky eparchie patriarchu, treba zachovať kán. 1036, § 1, n. 1;
    2˚ súhlas Stálej synody, ak hodnota majetkov presahuje najvyššiu sumu stanovenú Synodou biskupov patriarchálnej cirkvi, ale nie dvojnásobne;
    3˚ súhlas Synody biskupov patriarchálnej cirkvi, ak hodnota majetkov presahuje tú istú sumu dvojnásobne a ak ide o veci drahocenné alebo darované Cirkvi zo sľubu.
    Kán. 1038 – § 1. Tí, ktorí sa musia zúčastniť na scudzovaní majetkov radou alebo súhlasom, nemajú dávať radu alebo súhlas, ak predtým neboli presne oboznámení tak s ekonomickým stavom právnickej osoby, ktorej majetky sa navrhujú na scudzenie, ako aj so scudzeniami už uskutočnenými.
    § 2. Rada, súhlas alebo potvrdenie sa majú považovať za neudelené, ak v týchto žiadostiach nie sú vyšpecifikované už vykonané scudzenia.
    Kán. 1039 – Pri akomkoľvek scudzení sa vyžaduje súhlas tých, ktorých sa to týka.
    Kán. 1040 – Ak cirkevné majetky boli scudzené proti predpisom kánonického práva, ale scudzenie je podľa občianskeho práva platné, vyššia autorita, ako ten, čo scudzenie vykonal, má po zrelom uvážení všetkého rozhodnúť, či a akú žalobu, kto a proti komu má podať na ochranu práv Cirkvi.
    Kán. 1041 – Ak nejde o vec veľmi malého významu, cirkevné majetky sa bez osobitného povolenia autority, o ktorej hovoria kánony 1036 a 1037, nemôžu predávať ani prenajímať vlastným správcom ani ich príbuzným až do štvrtého stupňa pokrvnosti alebo príbuzenstva.
    Kán. 1042 – kán. 1291-1294 sa musia dodržiavať nielen pri scudzovaní, ale aj v akejkoľvek záležitosti, ktorou sa majetkový stav právnickej osoby môže zhoršiť.
    Kapitola IV  
    Nábožné odkazy a nábožné základiny
    Kán. 1043 – § 1. Kto na základe prirodzeného alebo kánonického práva môže slobodne disponovať svojimi majetkami, môže majetky odkázať na nábožné ciele buď  aktom medzi živými, alebo aktom pre prípad smrti.
    § 2. V odkazoch poslednej vôle pre dobro Cirkvi sa podľa možnosti majú zachovať náležitosti občianskeho práva; ak boli opomenuté, dedičom treba pripomenúť povinnosť, ktorou sú viazaní splniť vôľu poručiteľa.
    Kán. 1044 – Prijaté odkazy veriacich v Krista, ktorí buď aktom medzi živými, alebo aktom pre prípad smrti dávajú alebo zanechávajú svoje majetky na nábožné ciele, sa majú veľmi starostlivo plniť aj vzhľadom na spôsob spravovania a užívania majetkov, pri zachovaní predpisu kán. 1045.
    Kán. 1045 – § 1. Vykonávateľom všetkých nábožných odkazov tak pre prípad smrti, ako aj medzi živými je hierarcha.
    § 2. Na základe tohto práva hierarcha môže a musí dozerať, a to aj pomocou vizitácie, aby sa nábožné odkazy plnili, a iní vykonávatelia po splnení úlohy sú mu povinní predkladať vyúčtovanie.
    § 3. Doložky pridané k posledným odkazom, ktoré odporujú tomuto právu hierarchu, sa majú považovať ako za nepripojené.
    Kán. 1046 – § 1. Kto prijal do spravovania majetky na nábožné ciele buď aktom medzi živými, alebo aktom pre prípad smrti, musí o tomto zverení do spravovania upovedomiť vlastného hierarchu a odovzdať mu výkaz všetkých takýchto majetkov s pripojenými bremenami; ak to darca výslovne a úplne zakázal, zverenie do spravovania nemá prijať.
    § 2. Hierarcha musí požadovať, aby majetky zverené do spravovania boli bezpečne uložené             a takisto dozerať na vykonávanie nábožných odkazov, podľa normy kán. 1045 § 2.
    § 3. Keď ide o majetky zverené do spravovania nejakému členovi rehoľného inštitútu alebo spoločnosti spoločného života na spôsob rehoľníkov a určené miestu, alebo eparchii chrámu, hierarchom veriacich v Krista, ktorý tam majú trvalý pobyt, alebo pre pomoc nábožným dielam, o ktorom hovoria § 1 a 2, je miestny hierarcha.
    Kán. 1047 – § 1. Nábožnými základinami v práve sú:
    1˚ samostatné nábožné základiny, čiže zoskupenia vecí, určené na ciele nábožnosti, apoštolátu alebo duchovnej, alebo časnej lásky a ktoré kompetentná cirkevná autorita zriadila ako právnickú osobu;
    2˚ nesamostatné nábožné základiny, čiže časné majetky, dané akýmkoľvek spôsobom niektorej právnickej osobe s bremenom, aby sa dlhší čas, ktorý má vymedziť partikulárne právo,                      z ročných príjmov dosahovali ciele, o ktorých sa hovorí v b.1.
    § 2. Časné majetky nesamostatnej základiny, ak boli zverené právnickej osobe podliehajúcej eparchiálnemu biskupovi, po uplynutí vymedzeného času musia byť určené inštitúcii, o ktorej hovorí kán. 1021, § 1, ak nebola výslovne prejavená iná vôľa zakladateľa; ináč pripadajú tejto  právnickej osobe.
    Kán. 1048 – § 1. Samostatné nábožné základiny môžu byť zriadené iba eparchiálnym biskupom alebo inou vyššou autoritou.
    § 2. Aby nesamostatná nábožná základina mohla byť platne prijatá právnickou osobou, vyžaduje sa písomne daný súhlas vlastného hierarchu; hierarcha však nemá dať súhlas, skôr ako legitímne zistil, že právnická osoba môže zadosťučiniť novému bremenu, ktoré má prijať    a bremenám už prijatým; tento hierarcha sa má aj postarať, aby príjmy úplne zodpovedali pripojeným bremenám podľa zvyku vlastnej cirkvi sui iuris.
    § 3. Ostatné podmienky, bez splnenia ktorých nemožno nábožnú fundáciu zriadiť, majú byť stanovené partikulárnym právom.
    Kán. 1049 – Hierarcha, ktorý nábožnú základinu zriadil alebo na prijatie nábožnej základiny dal súhlas, má ihneď určiť bezpečné miesto, na ktorom sa majú uložiť peniaze a hnuteľné majetky poukázané menom daru na ten cieľ, aby sa tie isté peniaze alebo hodnota hnuteľných majetkov chránili a čo najskôr opatrne a užitočne podľa rozumného uváženia tohto hierarchu,   a po porade s tými, ktorých sa to týka, a kompetentnej rady, sa uložili na prospech tejto základiny s výslovne vymedzenou zmienkou bremena.
    Kán. 1050 – Jeden exemplár zakladajúceho dokumentu má byť uchovávaný v archíve eparchiálnej kúrie, druhý v archíve právnickej osoby.
    Kán. 1051 – § 1. Pri zachovávaní kánonov. 1044 – 1046 a 1031 sa má vyhotoviť zoznam bremien vyplývajúcich z nábožných fundácií, ktorý sa má vyložiť na viditeľnom mieste, aby povinnosti, ktoré treba plniť, neupadli do zabudnutia.
    § 2. Farár alebo rektor chrámu majú viesť a uchovávať knihu, v ktorej sa majú zaznamenávať jednotlivé bremená, ich plnenie a almužny.
    Kán. 1052 – § 1. Zníženie bremien spojených so slávením Božskej liturgie je rezervované Apoštolskej stolici.
    § 2. Ak je v základinovom dokumente výslovne určené, pre pokles príjmov môže hierarcha znížiť bremená slávenia Božskej liturgie.
    § 3. Eparchiálnemu biskupovi prislúcha moc zníženia pre zníženie príjmov, kým dôvod trvá, na výšky milodarov v eparchii legitímne platných počtu slávení Božskej liturgie, len keď nie je nikto, kto je viazaný povinnosťou a s úžitkom môže byť prinútený na vykonanie zvýšenia milodarov.
    § 4. Eparchiálny biskup má aj moc znížiť bremená slávenia Božskej liturgie, ktoré zaťažujú cirkevné inštitúcie, ak sa zisky stali nedostačujúce na dosiahnutie toho, čo z nich v čase prijatia bremien mohlo byť získané.
    § 5. Moci, o ktorých v §§ 3 a 4 majú aj generálni predstavení rehoľných inštitútov alebo klerických spoločností spoločného života na spôsob rehoľníkov práva pápežského alebo patriarchálneho.
    § 6. Moci, o ktorých v §§ 3 a 4 eparchiálny biskup môže delegovať len biskupovi koadjútorovi, pomocnému biskupovi, protosyncelovi alebo syncelom s vylúčením každého subdelegovania.
    Kán. 1053 – Tým istým autoritám, o ktorých v kán. 1052 navyše prislúcha moc preloženia                 z oprávneného dôvodu bremien slávenia Božskej liturgie každý deň alebo inštitúcií odlišnej od tých, ktoré sú stanovené vo fundácii.
    Kán. 1054 – § 1. Zníženie, zmiernenie, zámena odkazov veriacich v Krista darujúcich alebo zanechávajúcich svoje majetky na nábožné ciele, ak zakladateľ túto moc výslovne udelil hierarchovi, môže byť vykonané týmto hierarchom len z oprávneného a nevyhnutného dôvodu.
    § 2. Ak vykonanie uložených bremien pre zníženie príjmov alebo z iného dôvodu bez viny administrátorov sa stalo nemožným, hierarcha po porade s tými, ktorých sa to týka,                          a kompetentnou radou a tiež pri zachovávaní čo možno najlepším spôsobom vôle zakladateľa môže tie isté bremená rovnako zmenšiť, pri zachovaní kán. 1052.
    § 3. V ostatných prípadoch sa musí o veci obrátiť na Apoštolskú stolicu alebo patriarchu, ktorý má konať so súhlasom Stálej synody.
    TITUL XXIV   
    SÚDNE KONANIA VO VŠEOBECNOSTI
    Kán. 1055 – § 1. Predmetom súdneho konania:
    1. je vymáhanie alebo ochrana práv fyzických, alebo právnických osôb, alebo vyhlasovanie právnych skutočností;
    2. sú delikty vzhľadom na uloženie trestu.
    § 2. V kontroverziách skutočne pochádzajúcich z aktu výkonnej moci je kompetentná iba vyššia autorita, podľa normy kánonov. 996 – 1006.
    Kán. 1056 – V kauzách, rezervovaných niektorému dikastériu Apoštolskej stolice, sa tribunály majú pridržiavať noriem vydaných pre toto dikastérium.
    Kán. 1057 – V kauzách zaradenia Božích sluhov medzi svätých sa majú zachovávať osobitné normy stanovené rímskym veľkňazom.
    Kapitola I 
    Kompetentné fórum
    Kán. 1058 – Rímskeho veľkňaza nikto nesúdi.
    Kán. 1059 – § 1. § 1. Každý veriaci v Krista má na základe primátu rímskeho veľkňaza právo svoju kauzu na ktoromkoľvek stupni súdneho konania a v ktoromkoľvek štádiu sporu predložiť na rozsúdenie rímskemu veľkňazovi, ktorý je pre celý katolícky svet najvyšší sudca, a ktorý rozsudzuje sám osobne alebo cez tribunály Apoštolskej stolice, alebo cez sebou delegovaných sudcov.
    § 2. Toto obrátenie sa na rímskeho veľkňaza však, s výnimkou prípadu odvolania, nepozastavuje vykonávanie právomoci u sudcu, ktorý už začal kauzu rozsudzovať; ten preto môže pokračovať v súdnom konaní až do vynesenia konečného rozsudku, ak nie je zrejmé, že rímsky veľkňaz kauzu prevzal.
    Kán. 1060 – § 1. Iba rímsky veľkňaz má právo súdiť:
    1˚ patriarchov;
    2˚ biskupov v trestných kauzách;
    3˚ tých, ktorí zastávajú najvyšší štátny úrad;
    4˚ iné kauzy, ktoré sám prevzal do svojho súdneho konania.
    § 2. S výnimkou biskupov vykonávajúcich svoju moc v hraniciach územia patriarchálnej cirkvi ostatní biskupi v sporových záležitostiach majú byť súdení tribunálom určeným rímskym veľkňazom, pri zachovaní predpisu kán. 1066, § 2.
    § 3. Sudca nemôže rozhodovať o akte alebo listine, ktoré zvláštnou formou potvrdil rímsky veľkňaz, ak tomu nepredchádzal jeho mandát.
    Kán. 1061 – Pred tribunály Apoštolskej stolice majú byť predvolané osoby, ktoré nemajú inú autoritu nižšiu ako rímsky veľkňaz, či už sú osoby fyzické, neustanovené v posvätnom stupni episkopátu, alebo tiež právnické osoby, pri zachovaní predpisu kán. 1063, § 4, č. 3 a 4.
    Kán. 1062 – § 1. Synoda biskupov patriarchálnej cirkvi, pri zachovaní kompetencie Apoštolskej stolice, je najvyšší tribunál v hraniciach územia tejto cirkvi.
    § 2. Synoda biskupov patriarchálnej cirkvi musí tajným hlasovaním zvoliť na päť rokov zo svojho grémia generálneho moderátora vysluhovania spravodlivosti a tiež dvoch biskupov, ktorí s ním ako s predsedom tvoria tribunál; ak však jeden z týchto troch biskupov je účastníkom v kauze alebo nemôže byť prítomný, patriarcha so súhlasom Stálej synody ho má nahradiť iným biskupom; tak isto v prípade odmietnutia má rozhodnúť patriarcha so súhlasom Stálej synody.
    § 3. Tento tribunál má súdiť sporové kauzy tak eparchií, ako aj biskupov, aj biskupov titulárnych.
    § 4. Odvolanie sa v týchto kauzách podáva na Synodu biskupov patriarchálnej cirkvi,                      s vylúčením ďalšieho odvolania, pri zachovaní predpisu kán. 1059.
    § 5. Generálny moderátor vysluhovania spravodlivosti má právo vizitovať všetky tribunály nachádzajúce sa v hraniciach územia patriarchálnej cirkvi a tiež právo vydať rozhodnutie pri odmietnutí niektorého sudcu riadneho tribunálu patriarchálnej cirkvi.
    Kán. 1063 – § 1. Patriarcha musí zriadiť riadny tribunál patriarchálnej cirkvi odlíšený od tribunálu eparchie patriarchu.
    § 2. Tento tribunál má mať vlastného predsedu, sudcov, promótora spravodlivosti, obhajcov zväzku a ostatných nevyhnutných pracovníkov vymenovaných patriarchom so súhlasom Stálej synody; predseda, sudcovia, promótor spravodlivosti a tiež obhajcovia zväzku nemôžu byť odvolaní, ak to nie je Synodou biskupov patriarchálnej cirkvi, avšak zrieknutie sa úradu môže prijať iba patriarcha.
    § 3. Tento tribunál je tribunál odvolania sa v druhom a v ďalších stupňoch súdneho konania prostredníctvom sudcov, ktorí sa navzájom striedajú, pre kauzy už rozhodnuté v nižších tribunáloch; tomuto tribunálu prislúchajú aj práva metropolitného tribunálu na tých miestach územia patriarchálnej cirkvi, kde nie sú zriadené provincie.
    § 4. Tomuto tribunálu prislúcha rozsudzovať prostredníctvom sudcov, ktorí sa navzájom striedajú, v prvom a v ďalších stupňoch súdneho konania kauzy:
    1° exarchov a delegátov patriarchu, ktorí nie sú biskupi;
    2° fyzických alebo právnických osôb bezprostredne podliehajúcich patriarchovi;
    3° inštitútov zasväteného života pápežského práva;
    4° predstaveného inštitútu zasväteného života pápežského práva, ktorý v tom istom inštitúte nemá predstaveného opatreného súdnou mocou;
    5° rezervované tomuto tribunálu predpisom partikulárneho práva.
    Kán. 1064 – § 1. Metropolitný tribunál, ktorý nie je odlíšený od tribunálu eparchie metropolitu, je odvolacím tribunálom rozsudkov eparchiálnych tribunálov.
    § 2. V kauzách v prvom stupni súdneho konania prejednávaných pred metropolitom alebo iným eparchiálnym biskupom, ktorý nemá autoritu nižšiu ako rímsky veľkňaz, musí byť vykonané odvolanie sa na tribunál určený nastálo nimi samými, so schválením Apoštolskej stolice, pri zachovaní kán. 139 a 175.
    Kán. 1065 – Tribunálom tretieho stupňa je Apoštolská stolica, ak spoločným právom výslovne nie je nariadené ináč.
    Kán. 1066 – § 1. V každej eparchii a pre všetky kauzy, ktoré právo výslovne nevyňalo, sudcom prvej inštancie je eparchiálny biskup.
    § 2. Ale ak ide o práva alebo časné majetky právnickej osoby, reprezentovanej eparchiálnym biskupom, na prvom stupni súdi odvolací tribunál, pri zachovaní kán. 1062, § 3.
    Kán. 1067 – § 1. Tribunál prvého stupňa pre viaceré eparchie tej istej cirkvi sui iuris môže byť zriadený patriarchom, ak ide o eparchie nachádzajúce sa v hraniciach územia patriarchálnej cirkvi, so súhlasom eparchiálnych biskupov, ktorých sa to týka; v ostatných prípadoch samými eparchiálnymi biskupmi, ktorí sa na tom dohodnú, so schválením Apoštolskej stolice.
    § 2. Tento tribunál musí byť zriadený, ak jednotliví eparchiálni biskupi nemôžu z akéhokoľvek dôvodu zriadiť vlastný tribunál; v prípade potreby je tento tribunál v hraniciach územia patriarchálnej cirkvi zriadený Synodou biskupov patriarchálnej cirkvi.
    § 3. V eparchiách, pre ktoré bol takýto tribunál zriadený, nemôže byť platne zriadený eparchiálny kolégiový tribunál.
    § 4. Zhromaždeniu eparchiálnych biskupov, ktorí sa na takomto tribunáli dohodli, alebo nimi zvolenému eparchiálnemu biskupovi prislúchajú právomoci, ktoré má eparchiálny biskup voči vlastnému tribunálu; ak však tento tribunál bol zriadený Synodou biskupov patriarchálnej cirkvi alebo Apoštolskou stolicou, treba zachovávať normy stanovené touto synodou alebo Apoštolskou stolicou.
    § 5. V hraniciach územia patriarchálnej cirkvi sa odvolanie z tohto tribunálu podáva na riadny tribunál patriarchálnej cirkvi; v ostatných prípadoch však na tribunál určený stálym spôsobom zhromaždením biskupov, o ktorom sa hovorí v § 4, so schválením Apoštolskej stolice alebo určeného samotnou Apoštolskou stolicou.
    Kán. 1068 – § 1. Eparchiálni biskupi rozličných cirkví sui iuris, vykonávajúci svoju moc na tom istom území, sa môžu medzi sebou dohodnúť o ustanovení spoločného tribunálu, ktorý má súdiť kauzy tak sporové ako aj trestné veriacich v Krista, podriadených niektorému z týchto eparchiálnych biskupov.
    § 2. Ak nie sú súci sudcovia a iní pracovníci tribunálov, eparchiálni biskupi sa majú postarať, aby bol ustanovený spoločný tribunál.
    § 3. Eparchiálni biskupi, ktorí sa dohodli na spoločnom tribunáli, musia menovať jedného zo svojho stredu, ktorému k tomuto tribunálu prislúcha taká právomoc, akú má eparchiálny biskup k svojmu tribunálu.
    § 4. Z rozsudkov spoločného tribunálu prvého stupňa sa podáva odvolanie na tribunál určeným na stálo Apoštolskou stolicou.
    Kán. 1069 – § 1. Kontroverzie medzi fyzickými alebo právnickými osobami toho istého inštitútu zasväteného života s výnimkou sekulárnych inštitútov, v ktorom sú predstavení opatrení mocou riadenia, treba rozhodnúť pred sudcom alebo tribunálom vymedzenými                     v typiku alebo štatútoch inštitútu.
    § 2. Ak kontroverzia, s výnimkou sekulárnych inštitútov, vznikne medzi fyzickými alebo právnickými osobami rozličných inštitútov zasväteného života, alebo aj toho istého inštitútu práva eparchiálneho, alebo iného, v ktorom predstavení nie sú opatrení mocou riadenia, alebo medzi členom, alebo právnickou osobou inštitútu zasväteného života a ktoroukoľvek inou fyzickou, alebo právnickou osobou, súdi v prvom stupni súdneho konania eparchiálny tribunál.
    Kán. 1070 – Autorita, ktorá zriaďuje akýkoľvek tribunál, sa má postarať, aby tribunál mal vlastné štatúty schválené tou istou autoritou, v ktorých musí byť vymedzený spôsob menovania sudcov a ostatných úradníkov, čas plnenia povinností, remunerácia a iné požiadavky stanovené zákonom.
    Kán. 1071 – Každý tribunál má právo požiadať o pomoc iný tribunál ktorejkoľvek cirkvi, aby vykonal niektoré procesné, avšak s výnimkou tých aktov, ktoré ovplyvňujú rozhodnutia sudcov.
    Kán. 1072 – V kauzách, o ktorých sa hovorí v kán. 1060, 1061, 1062, § 3 a 1063, § 4, nekompetencia nižších sudcov je absolútna; tak isto absolútna je nekompetencia sudcu                    z dôvodu, že nebol zachovaný stupeň súdu.
    Kán. 1073 – § 1. Na prvý stupeň súdu nikto nemôže byť pozvaný, ak to nie je pred sudcom, ktorý je kompetentný na základe jedného z titulov, ktoré sú vymedzené spoločným právom.
    § 2 Nekompetencia sudcu, na ktorého sa nevzťahuje ani jeden z týchto titulov, sa nazýva relatívna.
    § 3. Ak právom nie je výslovne nariadené ináč, žalobca sa drží fóra pozvanej stránky; ak však pozvaná stránka má viaceré fóra, voľba fóra sa ponecháva žalobcovi.
    Kán. 1074 – Ktokoľvek môže byť pozvaný na súd pred tribunál svojho trvalého alebo prechodného bydliska.
    Kán. 1075 – § 1. § 1. Potulný má fórum v mieste, kde sa aktuálne zdržiava.
    § 2. Ten, koho ani trvalé, ani prechodné bydlisko, ani miesto pobytu nie je známe, môže byť pozvaný na súd na fóre žalobcu, len keď nie je naporúdzi iné legitímne fórum.
    Kán. 1076 – Z dôvodu umiestnenia veci môže byť stránka pozvaná na súd pred tribunál miesta, kde sa sporná vec nachádza, kedykoľvek je žaloba zameraná na vec alebo ide o odňatú vec.
    Kán. 1077 – § 1. Z dôvodu zmluvy môže byť stránka pozvaná na súd pred tribunál miesta, kde bola zmluva uzavretá alebo musí byť splnená, ak si stránky zhodne nezvolili iný tribunál.
    § 2. Ak sa kauza týka záväzkov, ktoré pochádzajú z iného titulu, stránka môže byť pozvaná na súd pred tribunál miesta, kde záväzok vznikol alebo kde ho treba splniť.
    Kán. 1078 – V trestných kauzách môže byť obvinený, hoci je neprítomný, pozvaný na súd pred tribunál miesta, kde bol delikt spáchaný.
    Kán. 1079 – Stránka môže byť pozvaná na súd:
    1° v kauzách, ktoré sa týkajú spravovania, pred tribunál miesta, kde sa spravovanie vykonáva;
    2° v kauzách, ktoré sa vzťahujú na dedičstvá alebo nábožné odkazy, pred tribunálom posledného trvalého alebo prechodného bydliska, alebo pobytu, podľa normy kán. 1408-1409 toho, o ktorého dedičstvo alebo nábožný odkaz ide, ak nejde len o vykonanie odkazu, ktoré sa má posudzovať podľa riadnych noriem kompetencie.
    Kán. 1080 – Ak sudcu neoprávňuje žiaden z uvedených titulov a kauza aj tak bude uvedená pred neho, sám sa stáva kompetentným, ak súhlasia stránky a autorita, ktorej tribunál bezprostredne podlieha.
    Kán. 1081 – Z dôvodu spojitosti má jeden a ten istý tribunál v tom istom procese rozsúdiť kauzy navzájom spojené, ak tomu neprekáža právny predpis.
    Kán. 1082 – Ak sú dva alebo viaceré tribunály rovnako kompetentné, právo rozsúdiť kauzu má z dôvodu predstihu ten, ktorý pozvanú stránku skôr legitímne predvolal.
    Kán. 1083 – § 1. Konflikty medzi sudcami, ktorý z nich je kompetentný pre nejakú úlohu, majú byť rozhodnuté odvolacím tribunálom toho sudcu, pred ktorým ako prvým bol vznesený žalobný spis na uvedenie sporu.
    § 2. Ak však pre obidva tribunály sú iné odvolacie tribunály, konflikt má byť rozhodnutý tribunálom tretieho stupňa pre tribunál, pred ktorým bola vznesená žaloba ako prvým.
    § 3. Z rozhodnutí v týchto konfliktoch sa nepodáva odvolanie.
    Kán. 1084 – § 1. Kolégiovému tribunálu troch sudcov sú rezervované:
    1° kauzy puta posvätnej vysviacky;
    2° kauzy manželského zväzku pri zachovaní predpisov kán. 1372 – 1374;
    3° trestné kauzy, týkajúce sa deliktov, ktoré prinášajú so sebou trest väčšej exkomunikácie, pozbavenia úradu, preradenia na nižší stupeň alebo prepustenia;
    4° kauzy vymedzené partikulárnym právom vlastnej cirkvi sui iuris.
    § 2. Ostatné kauzy majú byť prejednávané samosudcom, ak eparchiálny biskup určitú kauzu nerezervoval kolégiu troch sudcov.
    § 3. Na prvostupňovom súde, ak kolégium nemôže byť ustanovené, kým táto nemožnosť trvá, patriarcha po porade so Stálou synodou môže dovoliť, aby eparchiálny biskup odovzdal kauzy samosudcovi klerikovi, ktorý, ak je to možné, si má pribrať prísediaceho a audítora; to isté môže dovoliť metropolita, ktorý predsedá metropolitnej cirkvi sui iuris, alebo aj metropolita patriarchálnej cirkvi, ustanovený mimo hraníc územia tejto cirkvi, jeden aj druhý po porade            s dvomi eparchiálnymi biskupmi, najstaršími biskupskou vysviackou; v ostatných prípadoch rozhoduje na Apoštolskú stolicu.
    Kán. 1085 – § 1. Kolégiový tribunál musí postupovať kolégiovo a rozhodnutia vydávať na základe väčšiny hlasov, ktorá je nevyhnutná aj pre platnosť, ak sa pojednáva:
    1° o zamietnutie žiadosti protižalobcu alebo vedľajšej kauzy;
    2° o rozhodnutie rekurzu proti dekrétu predsedajúceho;
    3° o rozsudok, hoci čiastkový, a tiež o dekréty, ktoré majú účinok konečného rozsudku.
    § 2. Iné procesné akty má vykonať ponens, ak si kolégium niektorý z nich, nie však kvôli platnosti, nerezervovalo.
    § 3. Ak kauza v prvom stupni súdneho konania bola rozsúdená kolégiovo, aj v stupni odvolania sa musí byť rozhodnutá kolégiovo a nie menším počtom sudcov; ak však samosudcom, aj v odvolacom stupni má byť rozhodnutá samosudcom s výnimkou prípadu, o ktorom hovorí predpis kán. 1084, § 3.
    Kapitola II 
    O pracovníkoch tribunálov
    Art. I 
    Súdny vikár, sudcovia a audítori
    Kán. 1086 – § 1. Eparchiálny biskup je povinný ustanoviť súdneho vikára s riadnou súdnou mocou, odlíšeného od protosyncela, ak sa pre neveľkosť eparchie alebo malý počet káuz neodporúča niečo iné.
    § 2. Súdny vikár tvorí s eparchiálnym biskupom jeden tribunál, ale nemôže súdiť kauzy, ktoré eparchiálny biskup vyhradzuje pre seba.
    § 3. Súdnemu vikárovi sa môžu prideliť pomocníci, ktorí sa nazývajú pridelení súdni vikári.
    § 4. Tak súdny vikár, ako aj pridelení súdni vikári musia byť kňazi bezúhonnej povesti, doktori kánonického práva alebo aspoň licenciati, vyskúšaní v rozvážnosti a horlivosti za spravodlivosť a najmenej tridsaťroční.
    Kán. 1087 – § 1. V eparchii majú byť eparchiálnym biskupom vymenovaní eparchiálni sudcovia, ktorí majú byť klerici.
    § 2. Patriarcha, po porade so Stálou synodou alebo metropolitom, ktorý predsedá metropolitnej cirkvi sui iuris, po porade s dvoma eparchiálnymi biskupmi najstaršími biskupskou vysviackou môže dovoliť, aby aj iní veriaci v Krista boli vymenovaní za sudcov, z ktorých v prípade nevyhnutnosti jeden môže byť prijatý na vytvorenie kolégia; v ostatných prípadoch rozhoduje Apoštolskú stolica.
    § 3. Sudcovia majú byť bezúhonnej povesti a doktori alebo aspoň licenciati kánonického práva, vyskúšaní v rozvážnosti a horlivosti za spravodlivosť.
    Kán. 1088 – § 1. Súdny vikár, pridelený súdny vikár a ostatní sudcovia sa vymenúvajú na vymedzený čas.
    § 2. Ak vymedzený čas uplynul v čase, keď je eparchiálna stolica vakantná, nemôžu byť odvolaní, ale zostávajú v úrade, kým nový eparchiálny biskup o veci nerozhodne.
    § 3. Ak je súdny vikár vymenovaný administrátorom eparchie, po príchode nového eparchiálneho biskupa potrebuje potvrdenie.
    Kán. 1089 – Samosudca si na akomkoľvek súdnom konaní môže za poradcov pribrať dvoch prísediacich, veriacich v Krista, bezúhonného života.
    Kán. 1090 – § 1. Dvoch sudcov, ktorí spolu s predsedom tvoria kolégiový tribunál, má určiť súdny vikár podľa poriadku v turnusoch spomedzi eparchiálnych sudcov, ak eparchiálny biskup, podľa svojho uváženia, nepovažoval za vhodný iný spôsob.
    § 2. Súdny vikár nemá už raz určených sudcov nahrádzať inými, bez veľmi vážneho dôvodu, ktorý treba kvôli jeho platnosti v dekréte uviesť.
    Kán. 1091 – § 1. Kolégiovému tribunálu predsedá, pokiaľ je to možné, súdny vikár alebo pridelený súdny vikár.
    § 2. Predseda kolégiového tribunálu musí spomedzi sudcov kolégia určiť jedného za ponensa, ak sám nechce vykonávať túto úlohu.
    § 3. Ten istý predseda môže z oprávneného dôvodu na jeho miesto dosadiť iného ponensa.
    § 4. Ponens má v zhromaždení sudcov referovať o kauze a písomne zostavovať rozsudky.
    Kán. 1092 – Samosudcovi prislúchajú práva tribunálu a predsedu.
    Kán. 1093 – § 1. Sudca alebo predseda kolégiového tribunálu môže na vyšetrenie kauzy určiť audítora, vyberúc ho alebo spomedzi sudcov tribunálu, alebo spomedzi veriacich v Krista, ktoré na tento úrad pripustil eparchiálny biskup.
    § 2. Eparchiálny biskup môže do úradu audítora pripustiť veriacich v Krista, ktorí sa vyznačujú dobrými mravmi, múdrosťou a učenosťou.
    § 3. Úlohou audítora je, aby podľa sudcovho mandátu iba zhromaždil dôkazy a takto zhromaždené odovzdal sudcovi; môže však, kým sám vykonáva svoju úlohu, medzitým rozhodnúť, ktoré dôkazy a ako treba zhromaždiť, ak azda vznikne o tom otázka, a ak tomu neprekáža mandát sudcu.
    Art. II 
    Promótor spravodlivosti, obhajca zväzku a notár
    Kán. 1094 – Pre sporové kauzy, v ktorých môže byť ohrozené verejné dobro, a pre trestné kauzy sa má v eparchii ustanoviť promótor spravodlivosti, ktorý má povinnosť starať sa                 o verejné dobro.
    Kán. 1095 – § 1. Posúdiť, či verejné dobro môže byť ohrozené alebo nie, je v sporových kauzách úlohou eparchiálneho biskupa, ak zákrok promótora spravodlivosti nie je právom prikázaný, alebo z povahy veci nie je zjavne potrebný.
    § 2. Ak v predchádzajúcom stupni zakročil promótor spravodlivosti, predpokladá sa, že jeho zákrok je v ďalšom stupni nevyhnutný.
    Kán. 1096 – Pre kauzy, v ktorých ide o neplatnosť posvätnej vysviacky alebo o neplatnosť, či rozviazanie manželstva, má byť v eparchii ustanovený obhajca zväzku, ktorý má povinnosť predkladať a vykladať všetko, čo môže, zo svojho úradu, rozumne uviesť proti neplatnosti alebo rozviazaniu.
    Kán. 1097 – V kauzách, v ktorých sa vyžaduje prítomnosť promótora spravodlivosti alebo obhajcu zväzku, akty sú neplatné, keď neboli predvolaní, ak sami, hoci nepozvaní, neboli skutočne prítomní, alebo aspoň pred rozsudkom po nazretí do aktov nemohli plniť svoj úrad.
    Kán. 1098 – Ak spoločné právo výslovne neurčuje niečo iné:
    1° kedykoľvek zákon prikazuje, aby sudca vypočul stránky alebo jednu z nich, treba vypočuť aj promótora spravodlivosti a obhajcu zväzku, ak sa zúčastňujú na súdnom konaní;
    2° kedykoľvek sa vyžaduje žiadosť stránky na to, aby sudca mohol niečo rozhodnúť, tú istú účinnosť má žiadosť promótora spravodlivosti alebo obhajcu zväzku, ktorí sa zúčastňujú na súdnom konaní.
    Kán. 1099 – § 1. Úlohou eparchiálneho biskupa je vymenovať promótora spravodlivosti                  a obhajcu zväzku; v neeparchiálnych tribunáloch títo majú byť vymenovaní podľa normy štatútov tribunálu, ak právom nie je nariadené ináč.
    § 2. Promótor spravodlivosti a obhajca zväzku majú byť veriaci v Krista bezúhonnej povesti, doktori alebo aspoň licenciati kánonického práva, osvedčení v múdrosti a horlivosti za spravodlivosť.
    Kán. 1100 – § 1. Tá istá osoba, nie však v tej istej kauze, môže vykonávať úrad promótora spravodlivosti a obhajcu zväzku.
    § 2. Promótor spravodlivosti a obhajca zväzku môžu byť ustanovení tak pre všetky, ale aj pre jednotlivé kauzy; eparchiálny biskup ich však môže z oprávneného dôvodu odvolať.
    Kán. 1101 – § 1. Na každom procese sa má zúčastniť notár, takže akty, ktoré on nepodpísal, sa majú pokladať za neplatné.
    § 2. Akty, ktoré vyhotovujú notári, majú verejnú hodnovernosť.
    Art. III 
    O pracovníkoch tribunálov, ktorí majú byť prijatí z rozličných eparchií
    alebo cirkví sui iuris 
    Kán. 1102 – § 1. Sudcovia a ostatní úradníci tribunálov môžu byť prijatí z ktorejkoľvek eparchie alebo rehoľného inštitútu, alebo spoločnosti spoločného života na spôsob rehoľníkov vlastnej alebo aj inej cirkvi sui iuris, avšak s písomne daným súhlasom vlastného eparchiálneho biskupa alebo vyššieho predstaveného.
    § 2. Delegovaný sudca, ak mandát delegovania nevyžaduje iné, môže použiť pomoc úradníkov žijúcich na území delegujúceho.
    Kapitola III 
    O povinnostiach sudcov a ostatných pracovníkov tribunálov
    Kán. 1103 – § 1. Všetci veriaci v Krista, predovšetkým však biskupi sa majú horlivo usilovať, aby sa sporom v Božom ľude pri neporušení spravodlivosti podľa možnosti vyhýbalo alebo sa čím skôr pokojne urovnali.
    § 2. Keď sudca na začiatku sporu, ale aj kedykoľvek inokedy vidí, že je nejaká nádej na dobrý výsledok, nemá opomenúť stránky povzbudzovať a pomáhať im, aby sa spoločnou dohodou usilovali hľadať spravodlivé riešenie kontroverzie a má im na to ukázať vhodné cesty, využijúc na sprostredkovanie aj vážených ľudí.
    § 3. Ak sa však spor týka súkromného dobra stránok, sudca má uvážiť, či by sa kontroverzia nemohla osožne skončiť vzájomnou dohodou pred rozhodcovským súdom.
    Kán. 1104 – § 1. Kompetentný sudca musí legitímne žiadajúcej stránke poskytnúť svoju službu.
    § 2. Sudca nemôže rozsudzovať nijakú kauzu, ak žiadosť podľa normy kánonov nepredloží ten, kto má na tom záujem alebo promótor spravodlivosti.
    Kán. 1105 – Kto sa v kauze zúčastnil ako sudca, promótor spravodlivosti, obhajca zväzku, zástupca, advokát, svedok alebo znalec, nemôže neskôr tú istú kauzu platne rozhodnúť v inom stupni súdu ako sudca, alebo v nej zastávať úlohu prísediaceho.
    Kán. 1106 – § 1. Sudca nemá prijať na rozsúdenie kauzu, na ktorej má nejaký záujem z dôvodu pokrvnosti alebo príbuzenstva v ktoromkoľvek stupni priamej línie a až do štvrtého stupňa bočnej línie, alebo z dôvodu poručníctva a opatrovníctva, dôverného spolunažívania, veľkého nepriateľstva, alebo dosiahnutia zisku, či vyhnutia škode.
    § 2. Za tých istých okolností sa svojho úradu musia zdržať promótor spravodlivosti, obhajca zväzku, prísediaci a audítor.
    Kán. 1107 – § 1. Ak sudca buď v riadnom alebo delegovanom tribunáli, hoci kompetentný, je odmietnutý, autorita, ktorej tribunál bezprostredne podlieha, túto námietku má rozhodnúť pri zachovaní predpisu kán. 1062, §§ 2 a 5.
    § 2. Ak je sudcom eparchiálny biskup a odmietnutie sa vznesie proti nemu, sám sa má zdržať súdenia.
    § 3. Ak sa odmietnutie vznesie proti ostatným pracovníkom tribunálu, o tejto námietke rozhoduje predseda kolégiového tribunálu alebo sám sudca, ak je samosudcom.
    Kán. 1108 – Po prijatí odmietnutia sa musia vymeniť osoby, nie však stupeň súdu.
    Kán. 1109 – § 1. § 1. Otázku odmietnutia treba čo najrýchlejšie rozhodnúť po vypočutí stránok.
    § 2. Akty, ktoré vykonal sudca predtým, ako bol odmietnutý, sú platné; tie však, ktoré vykonal po vznesení odmietnutia, musia byť zrušené, ak stránka o to požiada do desiatich dní od prijatia odmietnutia; po pripustenom odmietnutí sú neplatné.
    Kán. 1110 – § 1. – Sudca môže postupovať iba na žiadosť stránky v záležitosti, ktorá sa týka iba súkromného dobra. Keď sa však kauza legitímne začala, sudca môže a musí postupovať aj z úradu v trestných kauzách a v iných kauzách, ktoré sa vzťahujú na verejné dobro Cirkvi alebo na spásu duší.
    § 2. Okrem toho sudca môže doplniť nedbanlivosť stránok pri predkladaní dôkazov alebo pri vznášaní námietok vždy, keď to považuje za potrebné, aby sa vyhlo veľmi nespravodlivému rozsudku, pri zachovaní predpisov kán. 1283.
    Kán. 1111 – Sudcovia a tribunály sa majú starať, aby sa pri neporušení spravodlivosti všetky kauzy skončili čo najskôr a aby v tribunáli na prvom stupni súdneho konania netrvali dlhšie než rok, a na odvolacom stupni nie dlhšie než šesť mesiacov.
    Kán. 1112 – Všetci, ktorí tvoria tribunál alebo s ním spolupracujú, musia zložiť prísahu, že úlohu budú riadne a verne plniť.
    Kán. 1113 – § 1. Sudcovia a pomocníci tribunálu sú povinní zachovávať úradné tajomstvo             v trestnom konaní vždy, v sporovom konaní vtedy, ak z prezradenia nejakého procesného úkonu môže stránkam vzniknúť ujma.
    § 2. Tiež sú povinní vždy zachovávať tajomstvo o diskusii, ktorá je medzi sudcami kolégiového tribunálu pred vynesením rozsudku, ako aj o rozličných hlasovaniach a mienkach, ktoré tam boli prednesené; týmto tajomstvom sú viazaní aj všetci ostatní, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom o veci dozvedeli.
    § 3. Dokonca kedykoľvek je povaha kauzy alebo dôkazov taká, že z rozšírenia aktov alebo dôkazov vo verejnosti je ohrozená povesť iných, alebo sa dáva podnet na roztržky, alebo vzniká pohoršenie či nejaká iná nepríjemnosť tohto druhu, sudca môže prísahou zaviazať svedkov, znalcov, stránky a ich advokátov alebo zástupcov, aby zachovali tajomstvo.
    Kán. 1114 – Sudcovi a všetkým pracovníkom tribunálu je zakázané prijímať akékoľvek dary           z príležitosti súdneho konania.
    Kán. 1115 – § 1. Kompetentná autorita môže primeranými trestami, nevylučujúc pozbavenie úradu, potrestať sudcov, ktorí odmietajú súdiť, hoci sú celkom iste a evidentne kompetentní alebo sa bez akejkoľvek opory právneho predpisu vyhlasujú za kompetentných a rozsudzujú,             a rozhodujú kauzy alebo porušujú zákon o zachovaní tajomstva, alebo zlomyseľne či z hrubej nedbanlivosti spôsobujú sporovým stránkam inú škodu.
    § 2. Tými istými trestami môžu byť potrestaní pracovníci a pomocníci tribunálu, ak svoj úrad zanedbávajú, ako sa vyššie uvádza; tých všetkých môže potrestať aj sudca.
    Kán. 1116 – Ak sudca predvída, že žalobca pravdepodobne opovrhne cirkevným rozsudkom, keď azda tento môže byť proti nemu, a preto práva pozvanej stránky nebudú dostatočne uspokojené, môže z úcty k cirkevnému rozsudku, na žiadosť pozvanej stránky alebo aj z úradu, uložiť žalobcovi primeranú kauciu.
    Kapitola IV 
    Postup pri rozsudzovaní
    Kán. 1117 – Kauzy treba rozsudzovať v tom poradí, v akom boli predložené a v protokole zapísané, ak niektorá z nich nevyžaduje rýchlejšie vybavenie než iné, čo však treba stanoviť osobitným dekrétom, obsahujúcim dôvody.
    Kán. 1118 – § 1. Proti chybám, ktoré môžu spôsobiť neplatnosť rozsudku, možno namietať               v ktoromkoľvek štádiu alebo stupni súdneho konania a takisto ich môže sudca vyhlásiť                 z úradu.
    § 2. Odkladné námietky, najmä tie, ktoré sa vzťahujú na osoby a spôsob súdneho konania, treba vzniesť pred dosvedčením sporu, ak sa nevynorili až po dosvedčení sporu, a treba ich rozhodnúť čo najskôr.
    Kán. 1119 – § 1. § 1. Ak sa námietka vznáša proti kompetencii sudcu, musí o tom rozhodnúť sám sudca.
    § 2. V prípade námietky o relatívnej nekompetencii, ak sa sudca prehlási za kompetentného, jeho rozhodnutie nepripúšťa odvolanie sa, ale môže byť napadnuté vymáhaním nulity, navrátením do pôvodného stavu. V prípade námietky proti relatívnej nekompetencii, ak sa sudca vyhlási za kompetentného, jeho rozhodnutie nepripúšťa odvolanie, ale sa nezakazuje sťažnosť neplatnosti, navrátenie do pôvodného stavu alebo odporovanie tretích osôb.
    § 3. Ak sa však sudca vyhlási za nekompetentného, stránka, ktorá sa považuje za ukrivdenú, môže sa do pätnástich užitočných dní obrátiť na odvolací tribunál.
    Kán. 1120 – Sudca, ktorý v ktoromkoľvek stave kauzy uzná, že je absolútne nekompetentný, musí svoju nekompetenciu vyhlásiť.
    Kán. 1121 – § 1. Námietky rozsúdenej veci, pokonania a iné mariace námietky, ktoré sa nazývajú námietkami zakončeného sporu, sa musia vzniesť a rozsúdiť pred dosvedčením sporu; kto ich vznesie neskôr, netreba ho odmietnuť, ale má byť odsúdený na hradenie trov, ak nedokáže, že namietanie neoddialil zlomyseľne.
    § 2. Iné mariace námietky sa majú vzniesť pri dosvedčení sporu a vo svojom čase ich treba prerokovať podľa pravidiel o vedľajších otázkach.
    Kán. 1122 – § 1. Protižaloby možno platne vzniesť iba do tridsiatich dní odo dňa dosvedčenia sporu.
    § 2. Tieto sa však majú rozsudzovať spolu s hlavnou žalobou, to znamená na rovnakom stupni s ňou, ak nie je nevyhnutné rozsúdiť ich oddelene alebo ak to sudca neuznal za vhodnejšie.
    Kán. 1123 – Otázky o zložení kaucie na súdne trovy alebo o poskytnutí bezplatnej právnej ochrany, o ktorú bolo požiadané hneď na začiatku, a iné podobné otázky treba spravidla rozhodnúť pred dosvedčením sporu.
    Kapitola V  
    Lehoty a odklady
    Kán. 1124 – § 1. Lehoty stanovené zákonom na zánik práv nemožno predĺžiť, a ak to stránky nežiadajú, ani platne skrátiť.
    § 2. Avšak ostatné lehoty, skôr ako uplynuli, sudca môže pred ich uplynutím po vypočutí alebo na žiadosť stránok z oprávneného dôvodu predĺžiť, nikdy však platne skrátiť, ak stránky nesúhlasia.
    § 3. Sudca má však dbať, aby spor pre predlžovanie netrval príliš dlho.
    Kán. 1125 – Ak zákon nestanovuje lehoty na uskutočnenie procesných aktov, musí ich určiť sudca vzhľadom na povahu každého aktu.
    Kaň. 1126 – Ak v deň určený na súdny akt tribunál neúraduje, lehota sa považuje za predĺženú do prvého nasledujúceho pracovného dňa.
    Kaň. 1127 – Sídlo tribunálu má byť, ak je možné, trvalé, otvorené v stanovených hodinách, pri zachovávaní noriem stanovených o tejto veci partikulárnym právom.
    Kaň. 1128 – § 1. Sudca násilím vyhnaný zo svojho územia alebo tam hatený vo vykonávaní svojej moci môže svoju jurisdikciu vykonávať a rozsudok vynášať mimo územia, keď však upovedomil o tom eparchiálneho biskupa.
    § 2. Okrem toho sudca môže z oprávneného dôvodu a po vypočutí stránok odísť mimo vlastného územia, aby získal dôkazy, ale s dovolením eparchiálneho biskupa miesta, kde chce prísť, a v sídle ním určenom.
    Kapitola VI  
    Prístup osôb do pojednávacej miestnosti a spôsob vyhotovovania a uchovávania aktov
    Kaň. 1129 – § 1. Ak partikulárnym právom cirkvi sui iuris nie je výslovne určené ináč, počas prerokúvania káuz pred tribunálom v pojednávacej miestnosti majú byť prítomní iba tí,                       o ktorých zákon alebo sudca stanovil, že sú pre priebeh procesu potrební.
    § 2. Všetkých prítomných na súdnom konaní, ktorí sa vážne previnili proti náležitej úcte                 a poslušnosti voči tribunálu, sudca môže primeranými trestami priviesť k plneniu povinnosti, okrem toho advokátom a zástupcom môže aj pozastaviť vykonávanie úlohy v cirkevných tribunáloch.
    Kaň. 1130 – Ak nejaká osoba, ktorú treba vypočuť, hovorí jazykom sudcovi alebo stránkam neznámym, má sa pribrať prísažný tlmočník, ktorého určí sudca; vyhlásenia sa však majú písomne vyhotoviť v pôvodnom jazyku a má sa priložiť preklad; tlmočník sa tiež má pribrať, keď sa musí vypočuť hluchá alebo nemá osoba, ak azda sudca nedá prednosť tomu, aby sa na jeho otázky odpovedalo písomne.
    Kán. 1131 – § 1. Všetky súdne akty, tak tie, ktoré sa vzťahujú na meritum otázky, čiže akty kauzy, ako aj tie, ktoré sa týkajú formy postupu, čiže akty procesu, musia byť vyhotovené písomne.
    § 2. Jednotlivé listy aktov sa majú očíslovať a opatriť znakom hodnovernosti.
    Kán. 1132 – Kedykoľvek sa v súdnych aktoch vyžaduje podpis stránok alebo svedkov a stránka, alebo svedok sa nemôže, alebo nechce podpísať, má sa to zaznačiť v samých aktoch a súčasne má sudca a notár potvrdiť, že akt bol stránke alebo svedkovi slovo za slovom prečítaný, a že stránka alebo svedok sa buď nemohol, alebo nechcel podpísať.
    Kán. 1133 – § 1. Po skončení súdneho konania listiny, ktoré sú vlastníctvom súkromných osôb, sa musia vrátiť a ponechá sa len ich odpis.
    § 2. Kancelárovi a notárovi sa zakazuje bez mandátu sudcu vydať odpis súdnych aktov a listín, ktoré boli získané pre proces.
    § 3. Anonymné listy musia byť zničené a netreba sa o nich v aktoch zmieňovať; tým istým spôsobom musia byť zničené akékoľvek iné spisy a podpísané listy, ktoré nič neprispievajú            k meritu kauzy alebo sú nepochybne ohováračské.
    Kapitola VII  
    Žalobca a pozvaná stránka
    Kán. 1134 – Každý, či pokrstený alebo nepokrstený, môže v súdnom konaní vystupovať ako žalobca; legitímne pozvaná stránka však musí odpovedať.
    Kán. 1135 – Hoci si žalobca alebo pozvaná stránka ustanovili zástupcu alebo advokáta, predsa sú vždy povinní byť na súdnom konaní osobne prítomní, ak to predpisuje právo alebo sudca.
    Kán. 1136 – § 1. Maloletí a tí, ktorí sú pozbavení používania rozumu, môžu v súdnom konaní vystupovať iba cez svojich rodičov či poručníkov alebo opatrovníkov.
    § 2. Ak sa sudca domnieva, že práva maloletých sú v rozpore s právami rodičov alebo poručníkov, alebo opatrovníkov, alebo že títo nemôžu dostatočne chrániť ich práva, vtedy majú vystupovať v súdnom konaní cez poručníka, alebo opatrovníka ustanoveného sudcom.
    § 3. Avšak v kauzách duchovnej povahy a v kauzách, ktoré s nimi súvisia, môžu maloletí, ak nadobudli používanie rozumu, žalovať a odpovedať bez súhlasu rodičov alebo poručníka, a to osobne, ak dovŕšili štrnásty rok života; ináč cez poručníka, ktorého ustanovil sudca.
    § 4. Tí, ktorým je zakázaná spravovanie majetku a tí, ktorí sú slabomyseľní, môžu v súdnom konaní vystupovať osobne, len aby sa zodpovedali za vlastné delikty alebo ak to predpisuje sudca; v ostatných prípadoch musia žalovať a odpovedať cez svojich opatrovníkov.
    Kán. 1137 – Kedykoľvek je prítomný poručník alebo opatrovník, ktorého ustanovila občianska autorita, cirkevný sudca ho môže prijať, po vypočutí, ak je to možné, eparchiálneho biskupa toho, komu je pridelený; ak ho niet alebo sa zdá, že ho netreba prijať, sám sudca určí pre túto záležitosť poručníka alebo opatrovníka.
    Kán. 1138 – § 1. Právnické osoby vystupujú na súdnom konaní cez svojich legitímnych reprezentantov.
    § 2. Kedykoľvek, keď sa nachádzajú v nebezpečenstve majetky, na scudzenie ktorých sa vyžaduje súhlas alebo porada, alebo dovolenie niekoho, ten istý súhlas, alebo porada, alebo dovolenie sa vyžaduje aj na začatie, alebo dosvedčenie sporu.
    § 3. Avšak v prípade, že reprezentant chýba alebo je nedbanlivý, môže sám hierarcha osobne alebo cez iného vystupovať na súdnom konaní v mene právnických osôb, podliehajúcich jeho moci.
    Kapitola VIII 
    Zástupcovia v sporoch a advokáti
    Kán. 1139 – § 1. Stránka si môže slobodne ustanoviť zástupcu a advokáta, avšak môže aj osobne žalovať a odpovedať, ak sudca nepokladá službu zástupcu alebo advokáta za nevyhnutnú.
    § 2. V trestnom súdnom konaní obžalovaný musí mať vždy advokáta, ktorého si ustanovil sám alebo mu ho pridelil sudca.
    § 3. V sporovom súdnom konaní, ak ide o maloletých alebo o kauzu, v ktorej je ohrozené verejné dobro, s výnimkou manželských káuz, sudca má z úradu ustanoviť obhajcu tej stránke, ktorá ho nemá.
    Kán. 1140 – § 1. Každý si môže ustanoviť iba jedného zástupcu, ktorý sa nemôže dať zastúpiť iným, ak mu nebolo dané písomné splnomocnenie.
    § 2. Ale ak z oprávneného dôvodu ustanovil viacerých, tí sa majú určiť tak, aby bola medzi nimi prednosť.
    § 3. Advokátov však možno súčasne ustanoviť viacerých.
    Kán. 1141 – Zástupca a advokát musia byť plnoletí a dobrej povesti; advokát musí byť okrem toho katolík, ak autorita, ktorej tribunál bezprostredne podlieha, nedovolí ináč, a doktor kánonického práva alebo ináč skutočný znalec a schválený tou istou autoritou.
    Kán. 1142 – § 1. § 1. Skôr než zástupca a advokát prevezmú úlohu, musia na tribunáli predložiť hodnoverný mandát.
    § 2. Aby sa však zabránilo zániku práva, sudca môže prijať zástupcu aj bez predloženia mandátu po poskytnutí vhodnej záruky, ak to vec vyžaduje; akt však nemá nijakú právnu účinnosť, ak zástupca v zánikovej lehote, ktorú má stanoviť sudca, mandát riadne nepredloží.
    Kán. 1143 – Ak zástupca nedostal zvláštny mandát, nemôže sa platne zrieknuť žaloby, pojednávania alebo súdnych aktov, ani robiť pokonanie, uzatvárať dohody, zverovať spor na rozhodcov a vo všeobecnosti robiť to, na čo právo vyžaduje zvláštny mandát.
    Kán. 1144 – § 1. Aby odstránenie zástupcu alebo advokáta nadobudlo účinok, je nevyhnutné im ho doručiť, a ak spor už bol dosvedčený, sudca a protistránka majú byť o odstránení upovedomení.
    § 2. Po vynesení definitívneho rozsudku právo a povinnosť sa odvolať zostáva zástupcovi, ak to mandant neodmietne.
    Kán. 1145 – Sudca môže buď z úradu, alebo na žiadosť stránky dekrétom vylúčiť tak zástupcu, ako aj advokáta, ale len z vážneho dôvodu a vždy pri neporušení rekurzu na odvolací tribunál.
    Kán. 1146 – § 1. Zástupcovi a advokátovi sa zakazuje odkúpiť spor alebo sa dohodnúť                      o nadmernom zisku, alebo o vymáhaní časti spornej veci pre seba; ak to urobili, dohoda je neplatná a sudca ich môže potrestať peňažnou pokutou;. okrem toho advokát môže byť jednak suspendovaný z úradu, jednak ho môže autorita, ktorej tribunál bezprostredne podlieha, vyčiarknuť zo zoznamu advokátov, ak sa opätovne previnil.
    § 2. Tým istým spôsobom môžu byť potrestaní zástupcovia a advokáti, ktorí podvodne obíduc zákon odnímajú kompetentným tribunálom kauzy, aby ich iné tribunály rozhodli priaznivejšie.
    Kán. 1147 – Zástupcom a advokátom, ktorí pre dary alebo prísľuby, alebo z akéhokoľvek iného dôvodu zradili svoj úrad, má byť pozastavené vykonávanie právnej pomoci a majú byť potrestaní peňažnou pokutou alebo inými primeranými trestami.
    Kán. 1148 – V každom tribunáli majú byť podľa možnosti ustanovení stáli patróni, platení samým tribunálom, aby vykonávali úlohu advokáta alebo zástupcu najmä v manželských kauzách pre stránky, ktoré si ich chcú zvoliť.
    Kapitola IX  
    Žaloby a námietky
    Kán. 1149 – Každé právo je chránené nielen žalobou, ak nie je výslovne určené niečo iné, ale aj námietkou, ktorú vždy možno použiť a je svojou povahou trvalá.
    Kán. 1150 – Každá žaloba zaniká premlčaním podľa normy práva, alebo iným legitímnym spôsobom, s výnimkou žalôb o stave osôb, ktoré nikdy nezanikajú.
    Kán. 1151 – Sporové žaloby, ak právom nie je výslovne nariadené ináč, zanikajú premlčaním po piatich rokoch počítaných odo dňa, od ktorého žaloba prvýkrát mohla byť podaná, pri zachovaní, kde zaväzujú, v tejto veci osobných štatútov.
    Kán. 1152 – § 1. Každá trestná žaloba zaniká smrťou vinníka, odpustením kompetentnej autority a premlčaním.
    § 2. Trestná žaloba zaniká premlčaním po troch rokoch, ak nejde:
    1. o delikty rezervované Apoštolskej stolici;
    2. o žalobu za delikty, o ktorých sa hovorí v kán. 1450 a 1453, ktorá sa premlčiava po piatich rokoch;
    3. o delikty, ktoré spoločné právo netrestá, ak partikulárne právo stanovilo inú lehotu na premlčanie.
    § 3. Premlčanie sa začína dňom, v ktorom bol delikt spáchaný alebo ak ide o delikt trvajúci, alebo habituálny, dňom, v ktorom zanikol.
    Kán. 1153 – § 1. Žaloba na vykonanie trestu zaniká premlčaním, ak sa v lehotách, o ktorých sa hovorí v kán. 1152 a ktoré treba počítať odo dňa, keď sa odsudzujúci rozsudok stal rozsúdenou vecou, vinníkovi nedoručí vykonávací dekrét sudcu.
    § 2. To isté platí pri zachovaní toho, čo treba zachovať, ak sa trest uložil mimosúdnym dekrétom.
    Kán. 1154 – Po zániku trestnej žaloby premlčaním:
    1° nezaniká tým samým sporová žaloba na náhradu škôd, azda vyplývajúca z deliktu;
    2° ak verejné dobro vyžaduje, hierarcha môže použiť vhodné administratívne prostriedky nevylučujúc suspenziu od vykonávania posvätnej služby alebo odvolanie z úradu.
    Kán. 1155 – Žalobca môže niekoho pozvať na súd súčasne viacerými žalobami, ktoré si však navzájom nemajú protirečiť, buď v tej istej veci, alebo v rozličných veciach, ak neprekračujú kompetenciu tribunálu, na ktorý sa obrátil.
    Kán. 1156 – § 1. Pozvaná stránka môže pred tým istým sudcom v tom istom súdnom konaní vzniesť proti žalobcovi protižalobu buď pre súvis kauzy s hlavnou žalobou, alebo na odvolanie, alebo zmenšenie žiadosti žalobcu.
    § 2. Protižaloba na protižalobu sa nepripúšťa.
    Kán. 1157 – Protižalobu treba podať u sudcu, pred ktorým bola vznesená prvá žaloba, hoci delegovaného iba na jednu kauzu alebo ináč relatívne nekompetentného.
    Kán. 1158 – § 1. Kto aspoň pravdepodobnými dôvodmi preukáže, že má právo na nejakú vec, ktorú iný zadržiava, a že mu hrozí škoda, ak vec nebude odovzdaná pod ochranu, má právo dosiahnuť u sudcu, aby vec bola daná do úschovy.
    § 2. V podobných okolnostiach môže dosiahnuť, aby sa niekomu zakázalo vykonávanie práva.
    Kán. 1159 – § 1. Úschova veci sa pripúšťa aj na zaistenie pôžičky, len keď právo veriteľa je dostatočne preukázané.
    § 2. Úschova sa môže rozšíriť aj na veci dlžníka, ktoré sa z akéhokoľvek titulu nachádzajú                   u iných osôb a aj na pôžičky dlžníka.
    Kán. 1160 – Úschovu veci a zákaz vykonávania práva vôbec nemožno nariadiť, ak hroziacu škodu možno ináč nahradiť a ponúkne sa vhodná záruka jej náhrady.
    Kán. 1161 – Sudca môže od toho, v prospech koho dovolil úschovu veci alebo zákaz vykonávania práva žiadať predbežnú záruku na náhradu škôd, ak svoje právo nedokáže.
    Kán. 1162 – Čo sa týka prirodzenosti a účinnosti žaloby o držbe, majú sa zachovať predpisy občianskeho práva miesta, kde sa nachádza vec, o držbu ktorej ide.
    Kán. 1163 – § 1. Vždy, keď je podaná žiadosť o obdŕžanie poverenia na materiálne zabezpečenie človeka, sudca po vypočutí stránok môže dekrétom s príkazom okamžitej vykonateľnosti ustanoviť, ak to záležitosť vyžaduje, po stanovení potrebných záruk, aby medzitým boli zabezpečené nevyhnutné potreby, bez ujmy práva, ktoré treba rozhodnúť rozsudkom.
    § 2. Keď stránkou alebo promótorom spravodlivosti bola podaná žiadosť na obdŕžanie tohto dekrétu, sudca po vypočutí druhej stránky má vec rozhodnúť čo najrýchlejšie, nikdy však viac ako do desiatich dní; po neužitočnom uplynutí týchto dní alebo zamietnutí žiadosti je možný rekurz k autorite, ktorej tribunál bezprostredne podlieha, len keď sama nie je sudcom, alebo ak niekto chce, odvolaciemu sudcovi, ktorý má vec rozhodnúť čo najrýchlejšie.
    Kapitola X  
    Spôsoby vyhýbania sa súdnym konaniam
    Art. I
     Pokonanie
    Kán. 1164 – Pri pokonaní sa má zachovávať občianske právo miesta, kde sa pokonanie uzatvára.
    Kán. 1165 – § 1. Pokonanie nemôže platne nastať v kauzách, ktoré sa týkajú verejného dobra alebo v iných, s ktorými stránky nemôžu voľne nakladať.
    § 2. Ale ak ide o otázku cirkevných časných majetkov, pokonanie je možné, majú sa však vždy, keď to predmet vyžaduje, zachovať náležitosti, ktoré stanovuje právo pre scudzenie cirkevných vecí.
    Kán. 1166 – Trovy, ktoré si vyžiadalo pokonanie, ak nie je výslovne postarané ináč, má hradiť jedna aj druhá stránka napoly.
    Kán. 1167 – Sudca, aspoň spravidla, nemá prijať na prejednávanie záležitosť pokonania pre seba, ale ju má odovzdať inému znalcovi práva.
    Art. II
    Rozhodcovský súd
    Kán. 1168 – § 1. Tí, ktorí majú medzi sebou spor, môžu sa písomne dohodnúť, aby táto bola vyriešená rozhodcami.
    § 2. Tak isto sa môžu písomne dohodnúť tí, ktorí medzi sebou uzatvárajú alebo uzatvorili zmluvu, keď ide o spory, ktoré by azda mohli vzniknúť z tejto zmluvy.
    Kán. 1169 – Rozhodcom nemôžu byť platne zverené kontroverzie, v ktorých je zakázané vykonať pokonanie.
    Kán. 1170 – § 1. Môžu byť ustanovení jeden alebo viacerí rozhodcovia, avšak v nepárnom počte.
    § 2. V samom rozhodcovskom súde, ak nie sú určení menovite, musí byť vymedzený aspoň ich počet a súčasne aj stanovený spôsob, akým majú byť vymenovaní a nahradení.
    Kán. 1171 Rozhodcovský súd je neplatný, ak:
    1. nie sú zachované normy stanovené pre platnosť zmlúv, ktoré presahujú riadnu správu;
    2. nie je vykonaný písomne;
    3. zástupca zveril spor na rozhodcov bez osobitného mandátu alebo sú porušené predpisy kánonov 1169 alebo 1170;
    4. spor nevznikol alebo nevznikne z určitej zmluvy podľa normy kán. 1168, § 2.
    Kán. 1172 – Úlohu rozhodcu nemôžu platne vykonávať:
    1. maloletí;
    2. potrestaní trestom exkomunikácie, aj menšej, suspendácie alebo prepustenia;
    3. členovia rehoľného inštitútu alebo spoločnosti spoločného života na spôsob rehoľníkov bez dovolenia predstaveného.
    Kán. 1173 – Menovanie rozhodcu nemá účinnosť, ak úlohu sám písomne neprijme.
    Kán. 1174 – § 1. Ak rozhodcovia nie sú v rozhodcovskom súde určení alebo ak majú byť nahradení a stránky alebo iní, ktorým určenie bolo zverené, nesúhlasia s výberom všetkých, alebo niektorých rozhodcov, každá stránka to môže zveriť tribunálu, ktorý je kompetentný na rozhodnutie kauzy v prvom stupni súdneho konania, ak sa stránky nedohodli ináč; tribunál po vypočutí ostatných stránok sa má rozhodnúť dekrétom.
    § 2. Tá istá norma má byť zachovaná, ak niektorá stránka alebo iný zanedbal určenie rozhodcu, avšak len keď stránka, ktorá sa obrátila na tribunál, aspoň do dvadsiatich dní určila svojich rozhodcov, ak to mala urobiť.
    Kán. 1175 – O odmietnutí rozhodcov však rozhoduje tribunál, o ktorom hovorí kán. 1174, § 1, ktorý po vypočutí odmietnutých rozhodcov a stránok má otázku rozhodnúť dekrétom; ak prijme odmietnutie, má označiť iných rozhodcov, ak v rozhodcovskom súde nie je postarané ináč.
    Kán. 1176 – § 1. Povinnosti rozhodcov majú byť stanovené v samom rozhodcovskom súde, aj tie, ktoré sa vzťahujú na zachovanie tajomstva.
    § 2. Ak stránky nestanovili iné, rozhodcovia majú slobodne vybrať spôsob postupovania; tento však má byť jednoduchý a lehoty majú byť krátke, pri zachovávaní kánonickej miernosti                a zásad procesného zákona.
    § 3. Rozhodcovia nemajú nijakú trestnú moc; keď vyžaduje potreba, musia sa obrátiť na tribunál kompetentný pre rozhodnutie kauzy.
    Kán. 1177 – § 1. Vedľajšie otázky, ktoré azda vznikli, majú rozhodnúť sami rozhodcovia dekrétom.
    § 2. Ak však vzniká prejudiciálna otázka, pre ktorú spor nemôže byť zverený na rozhodcov, rozhodcovia musia pozastaviť proces, kým o tejto otázke neobdŕžali stránky od sudcu rozsudok a neoznámili ho rozhodcom, ktorý sa stal rozsúdenou vecou, alebo ak otázka je o stave osôb, rozsudok, ktorý môže byť odoslaný na vykonanie.
    Kán. 1178 – Ak stránky nestanovili ináč, arbitrážny rozsudok musí byť vynesený do šesť mesiacov počítaných odo dňa, ktorým všetci rozhodcovia prijali svoju úlohu; lehota môže byť predĺžená stránkami.
    Kán. 1179 – § 1. Arbitrážny rozsudok sa vynáša podľa väčšieho počtu hlasov.
    § 2. Ak vec pripúšťa, arbitrážny rozsudok má byť vypracovaný samými rozhodcami na spôsob súdneho rozsudku a má byť podpísaný jednotlivými rozhodcami; pre jeho platnosť sa však vyžaduje a stačí, aby ho podpísal ich väčší počet.
    Kán. 1180 – § 1. Ak arbitrážny rozsudok nie je z vážnej viny rozhodcov neplatný, rozhodcovia majú právo na nahradenie svojich výdavkov; pre túto vec môžu vyžadovať dostatočné záruky.
    § 2. Odporúča sa, aby rozhodcovia poskytli svoju prácu bezplatne, ináč o remuneráciu má byť postarané v samom rozhodcovskom súde.
    Kán. 1181 – § 1. Celý text arbitrážneho rozsudku musí byť uložený do pätnástich dní                      v kancelárii tribunálu eparchie, kde bol rozsudok vynesený; do piatich dní počítaných od dňa uloženia, ak nie je nepochybne zrejmé, že arbitrážny rozsudok je neplatný, súdny vikár má osobne alebo cez iného vydať potvrdzujúci dekrét, ktorý má byť ihneď doručený stránkam.
    § 2. Ak súdny vikár odmieta vydať tento dekrét, stránka, ktorej sa to týka, sa môže odvolať na odvolací tribunál, ktorým otázka má byť rozhodnutá čo najrýchlejšie; ak však súdny vikár súvislý mesiac mlčí, tá istá stránka sa môže dožadovať, aby sám vykonával svoju úlohu; ak však napriek tomu mlčí, po uplynutí piatich dní môže stránka podať rekurz na odvolací tribunál, ktorý má tak isto otázku rozhodnúť čo najrýchlejšie.
    § 3. Ak je nepochybne zrejmé, že arbitrážny rozsudok je neplatný pre zanedbané predpisy stanovené pre platnosť rozhodcovského súdu, súdny vikár má neplatnosť vyhlásiť a stránkam čo najskôr oznámiť, s vylúčením každého rekurzu proti tomuto vyhláseniu.
    § 4. Arbitrážny rozsudok sa stáva rozsúdenou vecou ihneď ako je vydaný dekrét potvrdenia pri zachovaní predpisu kán. 1182.
    Kán. 1182 – § 1. Odvolanie sa proti arbitrážneho rozsudku sa pripúšťa len vtedy, ak sa stránky písomne medzi sebou dohodli, že tento bude podriadený tomuto liečivému prostriedku; v tomto prípade odvolanie má byť podané do desiatich dní počítaných od doručenia potvrdzujúceho dekrétu pred toho istého sudcu, ktorý dekrét vydal; ak však je na prijatie odvolania kompetentný iný sudca, jeho preskúmanie má byť pred ním vykonané do mesiaca.
    § 2. Arbitrážny rozsudok, z ktorého sa pripúšťa odvolanie, sa stáva rozsúdenou vecou podľa predpisu kán. 1322.
    Kán. 1183 – O vymáhaní nulity proti arbitrážnemu rozsudku, ktorý sa stal rozsúdenou vecou,          o navrátení do pôvodného stavu, ak je zjavne zrejmé o nespravodlivosti toho istého rozsudku,   o výhradách tretej osoby a tiež o oprave materiálneho omylu rozsudku rozhoduje sudca, ktorý vydal potvrdzujúce dekrét, podľa zvyčajných právnych noriem.
    Kán. 1184 – § 1. Vykonanie arbitrážneho rozsudku je možné v tých istých prípadoch, v ktorých sa pripúšťa vykonanie súdneho rozsudku.
    § 2. Arbitrážny rozsudok musí odoslať na vykonanie osobne alebo cez iného eparchiálny biskup eparchie, kde bol vynesený, ak stránky neurčili iného vykonávateľa.
    TITUL XXV   
    SPOROVÉ SÚDNE KONANIE
    Kapitola I 
    Riadne sporové súdne konanie
    Art. I 
     Žalobný spis na uvedenie sporu
    Kán. 1185 – Kto chce niekoho pozvať na súd, musí podať kompetentnému sudcovi žalobný spis na uvedenie sporu, v ktorom má predložiť predmet kontroverzie a požiadať o službu sudcu.
    Kán. 1186 –  § 1. Sudca môže dovoliť ústnu žiadosť vždy, keď buď žalobca je hatený, aby podal žalobný spis na uvedenie sporu, alebo kauza sa dá ľahko vyšetriť a má menší význam.
    § 2. Avšak v obidvoch prípadoch má sudca notárovi nariadiť, aby písomne vyhotovil akt, ktorý treba prečítať pred žalobcom a ním sa má dať schváliť, a ktorý nahrádza so všetkými právnymi účinkami žalobný spis na uvedenie sporu, napísaný žalobcom.
    Kán. 1187 – Žalobný spis na uvedenie sporu musí:
    1° vyjadrovať, pred ktorým sudcom sa kauza uvádza, čo sa žiada a od koho sa žiada;
    2° uviesť, o aké právo a aspoň všeobecne o aké skutočnosti a dôkazy sa žalobca opiera na presadenie toho, čo sa tvrdí;
    3° byť podpísaný žalobcom alebo jeho zástupcom s uvedením dňa, mesiaca a roka, ako aj miesta, kde žalobca alebo zástupca bývajú alebo povedali, že sa na ňom budú zdržiavať na prijímanie spisov;
    4° uviesť trvalé alebo prechodné bydlisko pozvanej stránky.
    Kán. 1188 – § 1. Keď samosudca alebo predseda kolégiového tribunálu zistili, že predmet patrí do ich kompetencie a žalobcovi nechýba legitímna spôsobilosť vystupovať na súdnom konaní, musia čím skôr svojím dekrétom žalobný spis na uvedenie sporu buď prijať, alebo zamietnuť.
    § 2. Žalobný spis na uvedenie sporu možno zamietnuť iba:
    1° ak sudca alebo tribunál je nekompetentný;
    2° ak je nepochybne preukázané, že žalobcovi chýba legitímna spôsobilosť vystupovať                           v súdnom konaní;
    3° ak nie sú zachované predpisy kán. 1187, bod 1 – 3;
    4° ak zo samého žalobného spisu na uvedenie sporu je celkom zjavné, že žiadosti chýba akýkoľvek podklad a ani sa nemôže stať, že sa počas procesu nejaký podklad objaví.
    § 3. Ak bol žalobný spis na uvedenie sporu zamietnutý pre chyby, ktoré sa môžu napraviť, žalobca môže tomu istému sudcovi znova predložiť nanovo opravený žalobný spis.
    § 4. Proti zamietnutiu žalobného spisu na uvedenie sporu má stránka vždy právo do desiatich užitočných dní predložiť dôvodmi podopretý rekurz buď odvolaciemu tribunálu, alebo kolégiu, ak žalobný spis zamietol predseda; avšak otázku zamietnutia treba rozhodnúť čo najrýchlejšie.
    Kán. 1189 – Ak sudca do mesiaca od predloženia žalobného spisu na uvedenie sporu nevydal dekrét, ktorým žalobný spis prijíma alebo zamieta, stránka, ktorá má na tom záujem, môže sa dožadovať, aby si sudca splnil svoju úlohu; ale ak sudca jednako mlčí, po nevyužitom uplynutí desiatich dní od podania žiadosti sa má žalobný spis pokladať za prijatý.
    Art. II 
    Predvolanie a prijatie predvolania, čiže oznámenie súdnych úkonov
    Kán. 1190 – § 1. V dekréte, ktorým sa prijíma žalobný spis žalobcu na uvedenie sporu, musí sudca alebo predseda volať ostatné stránky na súdne konanie, čiže ich predvolať na dosvedčenie sporu, stanoviac, či musia odpovedať písomne alebo sa musia k nemu dostaviť na zosúladenie pochybností. Ale ak z písomných odpovedí zistí potrebu stránky zvolať, môže to stanoviť novým dekrétom.
    § 2. Ak sa žalobný spis považuje za prijatý podľa normy kán. 1189, dekrét o predvolaní na súdne konanie sa musí vydať do dvadsiatich dní od predloženia žiadosti, o ktorej sa hovorí              v tom istom kánone.
    § 3. Ak sa sporové stránky skutočne dostavia k sudcovi na prerokúvanie kauzy, predvolanie nie je potrebné, ale notár má v aktoch poznamenať, že stránky boli prítomné na súdnom konaní.
    Kán. 1191 – § 1. Predvolávací dekrét na súdne konanie sa musí ihneď oznámiť pozvanej stránke a súčasne dať na vedomie ostatným, ktorí sa musia dostaviť.
    § 2. K predvolaniu sa má priložiť úvodný žalobný spis sporu, ak sudca z vážnych dôvodov neusúdi, že stránku netreba so žalobným spisom oboznámiť skôr, než bude vypovedať na súdnom konaní.
    § 3. Ak je žaloba vedená proti tomu, kto nemôže slobodne vykonávať svoje práva alebo slobodné spravovanie vecí, o ktorých sa pojednáva, predvolanie, ak to prípad vyžaduje, treba oznámiť tomu, kto je povinný v jeho mene prevziať súdne konanie podľa normy práva.
    Kán. 1192 – § 1. Oznámenie o predvolaniach, dekrétoch, rozsudkoch a iných súdnych úkonoch treba poslať pomocou poštových doručovateľov s potvrdením prijatia alebo iným spôsobom, ktorý je najistejší, pri  dodržaní zákonov partikulárneho práva.
    § 2. V aktoch musí byť preukázaná skutočnosť súdneho pozvania či oznámenia a jeho spôsob.
    §3 Pozvaná stránka, ktorá odmietne prevziať predvolávací lístok, alebo ktorá prekáža, aby jej predvolanie bolo doručené, sa považuje za legitímne predvolanú.
    Kán. 1193 – Ak predvolanie nebolo legitímne oznámené, akty procesu sú neplatné, ak prinajmenej ich časť nebola pripravená k vedeniu kauzy.
    Kán. 1194 – Ak bolo predvolanie legitímne doručené alebo stránky sa dostavili pred sudcu na prerokúvanie kauzy:
    1°  vec prestáva byť nedotknutá;
    2°  kauza sa stáva vlastnou toho sudcu alebo tribunálu ináč kompetentného, pred ktorým bola podaná žaloba;
    3°  u delegovaného sudcu sa stáva pevnou delegovaná moc tak, že neprestáva jestvovať zánikom práva delegujúceho;
    4°  prerušuje sa premlčanie, ak nie je postarané ináč;
    5°  stáva sa začiatok pojednávania sporu a preto má ihneď miesto zásada, podľa ktorej kým spor prebieha, nič sa nemá meniť.
     Ak bolo predvolanie legitímne doručené alebo sa stránky dostavili pred sudcu na prerokúvanie kauzy:
    1° vec prestáva byť nedotknutá;
    2° kauza sa stáva vlastnou toho sudcu alebo tribunálu, ináč kompetentného, pred ktorým bola žaloba podaná;
    3° delegovaná moc delegovaného sudcu sa stáva pevnou, takže neprestáva jestvovať zánikom práva delegujúceho;
    4° prerušuje sa premlčanie, ak nie je určené niečo iné;
    5° spor začína prebiehať, preto ihneď platí zásada, podľa ktorej kým spor prebieha, nič sa nemá meniť.
    Art. III  
    Dosvedčenie sporu
    Kán. 1195 – § 1. Dosvedčenie sporu nastáva, keď sa dekrétom sudcu vymedzí okruh kontroverzie, vybratý zo žiadostí a odpovedí stránok.
    § 2. Žiadosti a odpovede stránok, okrem tých, ktoré sú v úvodnom žalobnom spise sporu, môžu byť vyjadrené buď v odpovedi na predvolanie, alebo v ústnych vyhláseniach pred sudcom; avšak v ťažších kauzách má sudca pozvať stránky na zosúladenie pochybnosti alebo pochybností, na ktoré treba v rozsudku odpovedať.
    § 3. Dekrét sudcu treba doručiť stránkam, ktoré, ak ešte nesúhlasili, sa môžu do desiatich dní obrátiť na tohto sudcu, aby ho zmenil; záležitosť treba čo najrýchlejšie rozhodnúť dekrétom tohto sudcu.
    Kán. 1196- Raz stanovený predmet kontroverzie nemožno platne zmeniť, iba ak novým dekrétom z vážneho dôvodu na žiadosť stránky a po vypočutí ostatných stránok a zvážení ich dôvodov.
    Kán. 1197 – Po dosvedčení sporu držiteľ cudzej veci prestáva byť dobromyseľným držiteľom; a preto, ak je odsúdený, aby vec vrátil, musí vrátiť odo dňa dosvedčenia sporu aj výnosy                    a nahradiť škody.
    Kán. 1198 – Po dosvedčení sporu má sudca stránkam určiť primeraný čas na predloženie                 a doplnenie dôkazov.
    Art. IV 
    Pozastavenie, zmarenie a zrieknutie sa prejednávania sporu
    Kán. 1199 – Ak sporová stránka zomrie alebo zmení stav, alebo odstúpi z úradu, na základe ktorého koná, vtedy:
    1° keď kauza ešte nie je uzavretá, pojednávanie sa pozastavuje, kým dedič zomrelého alebo nástupca, alebo ten, koho sa to týka, spor neprevezme;
    2° keď je kauza uzavretá, sudca musí pokračovať do konca po predvolaní zástupcu, ak je prítomný, ináč dediča alebo nástupcu zomrelého.
    Kán. 1200 – § 1. Ak od svojej úlohy odstúpi poručník alebo opatrovník, alebo zástupca, alebo advokát, ktorý je podľa normy kán. 1139 nevyhnutný, pojednávanie sa dočasne pozastavuje.
    § 2. Sudca má čo najskôr ustanoviť iného poručníka alebo opatrovníka; zástupcu pre spor alebo advokáta môže ustanoviť, ak to stránka v krátkej lehote, ktorú stanovil sám sudca, zanedbala urobiť.
    Kán. 1201 – Ak stránky počas šiestich mesiacov neuskutočnili nijaký procesný akt, hoci tomu nebránila nijaká prekážka, pojednávanie sa marí.
    Kán. 1202 – Zmarenie má účinok samým právom voči všetkým, aj maloletým alebo iným, ktorí sú maloletým postavení na roveň, a musí sa aj z úradu vyhlásiť pri neporušení práva požadovať odškodnenie od poručníkov, opatrovníkov, správcov, zástupcov, ktorí nedokázali, že sú bez viny.
    Kán. 1203 – Zmarenie ruší procesné akty, nie však akty kauzy; ba tie môžu mať účinnosť aj na inom súdnom konaní, len keď kauza prebieha medzi tými istými osobami a v tej istej veci a na tú istú vec; keď však ide o cudzie osoby, majú iba účinnosť dokumentov.
    Kán. 1204 -Každá sporová stránka musí hradiť tie trovy zmareného súdneho konania, ktoré sama spôsobila.
    Kán. 1205 – § 1. Žalobca sa v ktoromkoľvek štádiu a na ktoromkoľvek stupni súdneho konania môže zrieknuť pojednávania; rovnako tak žalobca, ako aj pozvaná stránka sa môžu zrieknuť buď všetkých, alebo len niektorých aktov procesu.
    § 2. Aby sa poručníci a správcovia právnických osôb mohli zrieknuť pojednávania, potrebujú radu alebo súhlas tých, ktorých spolupôsobenie sa vyžaduje na úkony, prekračujúce hranice riadneho spravovania.
    § 3. Aby zrieknutie bolo platné, treba ho vykonať písomne a musí ho podpísať stránka alebo jej zástupca, vybavený zvláštnym mandátom, musí sa oznámiť druhej stránke a tá ho musí prijať alebo aspoň nenapadnúť a sudca ho musí prijať.
    Kán. 1206 – Zrieknutie prijaté sudcom má vzhľadom na zrieknuté úkony tie isté účinky ako zmarenie pojednávania a rovnako zaväzuje zriekajúceho hradiť trovy za úkony, ktorých sa zriekol.
    Art. V 
    Dôkazy
    Kán. 1207 – § 1. Bremeno dokazovania pripadá tomu, kto niečo tvrdí.
    § 2. Dôkaz nepotrebuje:
    1° to, čo predpokladá sám zákon;
    2° to, čo jedna sporová stránka tvrdí a druhá pripúšťa, ak právo alebo sudca predsa len nevyžadujú dôkaz.
    Kán. 1208 – § 1. Možno predložiť dôkazy akéhokoľvek druhu, ktoré sa zdajú užitočné na rozsúdenie kauzy a sú dovolené.
    § 2. Ak stránka žiada, aby dôkaz, ktorý sudca zamietol, bol prijatý, sám sudca má o tom čo najrýchlejšie rozhodnúť.
    Kán. 1209 – Ak stránka alebo svedok odmietajú dostaviť sa k sudcovi, aby vypovedali, je dovolené vypočuť ich aj cez osobu určenú sudcom alebo žiadať, aby svoje vyhlásenie urobili pred verejným notárom, alebo akýmkoľvek iným legitímnym spôsobom.
    Kán. 1210 – Sudca nemá prikročiť k zhromažďovaniu dôkazov pred dosvedčením sporu, ak nie je na to vážny dôvod.
    1° Vyhlásenia stránok
    Kán. 1211 – Aby sudca lepšie zistil pravdu, vždy môže stránkam klásť otázky, ba musí ich na žiadosť stránky alebo na dokázanie skutočnosti, ktorá z hľadiska verejného záujmu vyžaduje odstránenie pochybnosti.
    Kán. 1212 – § 1. Legitímne opýtaná stránka musí odpovedať a vyznať úplnú pravdu, ak odpoveďou neprezradí ňou spáchaný delikt.
    § 2. Ale ak odmietla odpovedať, sudca má zvážiť, čo z toho možno vyvodiť na dokazovanie skutočností.
    Kán. 1213 – V prípadoch, v ktorých ide o verejné dobro, sudca má dať stránkam zložiť prísahu, že budú hovoriť pravdu alebo aspoň že to, čo povedali, je pravda, ak sa z vážneho dôvodu neodporúčalo niečo iné; v ostatných prípadoch to môže urobiť podľa svojho uváženia.
    Kán. 1214 – Stránky, promótor spravodlivosti a obhajca zväzku môžu predložiť sudcovi okruhy tém, podľa ktorých má byť stránka vypočúvaná.
    Kán. 1215 – Pri vypočúvaní stránok sa majú primerane zachovať kánony o vypočúvaní svedkov.
    Kán. 1216 – Tvrdenie o nejakej skutočnosti, ktoré písomne alebo ústne predniesla niektorá stránka proti sebe pred kompetentným sudcom o samom predmete súdneho konania buď sama od seba, alebo na otázku sudcu, je súdnym priznaním.
    Kán. 1217 – § 1. Súdne priznanie jednej stránky, ak ide o nejakú súkromnú záležitosť a v kauze nejde o verejné dobro, oslobodzuje ostatných od bremena dokazovania.
    § 2. Avšak v kauzách, ktoré sa týkajú verejného dobra, súdne priznanie a ostatné vyhlásenia stránok, ktoré nie sú priznaniami, môžu mať dôkazovú silu, ktorú má sudca posúdiť spolu              s ostatnými okolnosťami kauzy, ale nemožno im priznať plnú dôkaznú silu, ak nepristúpia iné prvky, ktoré by ich úplne potvrdili.
    Kán. 1218 -Je úlohou sudcu, aby po zvážení všetkých okolností posúdil, akú hodnotu treba pripísať mimosúdnemu priznaniu, predloženému na súdnom konaní.
    Kán. 1219 – Priznanie alebo akékoľvek iné vyhlásenie stránky je bez akejkoľvek sily, ak je zrejmé, že bolo urobené na základe omylu skutku alebo bolo vynútené násilím, alebo veľkým strachom.
    2° Dokazovanie pomocou dokladov
    Kán. 1220 – V akomkoľvek druhu súdneho konania sa prijíma dokazovanie pomocou dokladov tak verejných, ako aj súkromných.
    Kán. 1221 – § 1. Verejné cirkevné doklady sú tie, ktoré pri zachovaní náležitostí, ktoré predpisuje právo, vyhotovila verejná osoba pri vykonávaní svojej úlohy v Cirkvi.
    § 2. Verejné občianske doklady sú tie, ktoré sa právne za také považujú podľa zákonov každého jednotlivého miesta.
    § 3. Ostatné doklady sú súkromné.
    Kán. 1222 – Verejné doklady majú hodnovernosť vo všetkom, čo sa v nich priamo a zásadne tvrdí, ak protikladné a očividné dôvody nepotvrdzujú niečo iné, pri zachovaní civilného práva miesta, ak vo vzťahu k civilným dokumentom ustanovuje ináč.
    Kán. 1223 – Súkromný doklad, buď uznaný stránkou, alebo prijatý sudcom, má voči pôvodcovi alebo tomu, kto ho podpísal, a voči tým, na ktorých prešla od nich kauza, tú istú dôkaznú silu ako mimosúdne priznanie; voči cudzím osobám má tú istú silu ako vyhlásenia stránok, po zvážení sudcom spolu s ostatnými okolnosťami kauzy, ale nemôže mu byť priznaná plná dôkazná sila, jedine že sa zjavia nejaké iné okolnosti, ktoré jeho dôkaznú silu posilnia.
    Kán. 1224 – Ak sa dokáže, že v dokladoch bolo niečo vymazané, opravené, vložené, alebo že majú nejakú inú chybu, je úlohou sudcu, aby posúdil, či a akú hodnotu majú takéto doklady.
    Kán. 1225 – Doklady nemajú v súdnom konaní dôkaznú silu, ak nie sú pôvodné alebo predložené v hodnovernom odpise a uložené v kancelárii tribunálu, aby ich sudca a stránky mohli preskúmať.
    Kán. 1226 –  Sudca môže prikázať, aby sa v súde predložil doklad, spoločný pre obidve stránky.
    Kán. 1227 – § 1. Nikto nie je povinný predložiť doklady, hoci spoločné, ktoré nemožno zverejniť bez nebezpečenstva škody podľa kán. 1229, § 2, č. 2, bod 2, alebo bez nebezpečenstva porušenia tajomstva, ktoré treba zachovať.
    § 2. Ak sa predsa dá odpísať aspoň nejaká menšia časť dokladu a možno ju v odpise predložiť bez uvedených nepohodlností, sudca môže nariadiť, aby sa predložila.
    3°  Svedkovia a svedecké výpovede
    Kán. 1228 – Dokazovanie pomocou svedkov sa pripúšťa v akýchkoľvek kauzách, pod vedením sudcu.
    Kán. 1229 – § 1. Svedkovia musia sudcovi, ktorý legitímne vypočúva, vyznať pravdu.
    § 2. Pri neporušení predpisu kán. 1231 spod povinnosti odpovedať sú vyňatí:
    1. klerici, čo sa týka vecí, ktoré im boli zverené na základe posvätného ministéria; štátni úradníci, lekári, pôrodné asistentky, advokáti, notári a iní, ktorí sú povinní zachovávať úradné tajomstvo aj z dôvodu poskytnutej rady, čo sa týka záležitostí, podliehajúcich tomuto tajomstvu;
    2. tí, ktorí sa obávajú, že pre ich svedeckú výpoveď postihnú ich samých alebo ich manželského partnera, alebo najbližších pokrvných, alebo príbuzných zlá povesť, nebezpečné útrapy, alebo iné veľké zlá.
    a˚ Kto môže byť svedok
    Kán. 1230 – Svedok môže byť každý, ak ho právo výslovne úplne alebo čiastočne neodmieta.
    Kán. 1231 – § 1. Maloletí mladší než štrnásťroční a slabomyseľní nemajú byť prijatí svedčiť; vypočúvať ich však možno na základe dekrétu sudcu, ktorým sa má vyhlásiť, že je to užitočné.
    § 2. Za neschopných zložiť svedectvo treba považovať:
    1˚ stránky v kauze alebo tých,  ktorí v mene stránok vystupujú v súdnom konaní, sudca a jeho pomocníci, advokát a iní, ktorí stránkam v tej istej kauze pomáhajú alebo pomáhali;
    2˚ kňazov, čo sa týka toho všetkého, čo sa dozvedeli zo sviatostnej spovede, hoci by kajúcnik žiadal, aby sa to zverejnilo; ba ani to, čo od kohokoľvek a akýmkoľvek spôsobom niekto počul z príležitosti sviatostnej spovede, nemožno prijať ani len ako náznak pravdy.
    b˚ Uvádzanie a vylučovanie svedkov
    Kán. 1232 – Stránka, ktorá svedka uviedla, môže sa zriecť jeho vypočúvania; avšak odporujúca stránka môže žiadať, aby svedok bol predsa len vypočúvaný.
    Kán. 1233 – § 1. Keď sa žiada dokazovanie pomocou svedkov, tribunálu sa majú oznámiť ich mená a trvalé bydlisko.
    § 2. V lehote, ktorú určil sudca, sa majú predložiť okruhy tém, podľa ktorých sa žiada vypočúvanie svedkov; ináč sa má žiadosť považovať za zanechanú.
    Kán. 1234 – Úlohou sudcu je obmedziť príliš veľký počet svedkov.
    Kán. 1235 – Pred vypočúvaním svedkov sa ich mená majú oznámiť stránkam; ak to však podľa uváženého úsudku sudcu nie je možné bez veľkej ťažkosti, treba tak urobiť aspoň pred zverejnením svedectiev.
    Kán. 1236 – Stránka môže žiadať, aby bol svedok vylúčený, ak sa pred vypočúvaním svedka dokáže oprávnený dôvod na vylúčenie, pri zachovaní predpisu kán. 1231.
    Kán. 1237 – Svedok je predvolaný dekrétom sudcu, ktorý bol svedkovi legitímne doručený.
    Kán. 1238 – Svedok podľa normy práva predvolaný sudcom sa má dostaviť alebo sudcovi oznámiť dôvod svojej neprítomnosti.
    c˚  Vypočúvanie svedkov
    Kán. 1239 – § 1. Svedkov treba vypočúvať v samom sídle tribunálu, ak sa sudca nerozhodne ináč.
    § 2. Biskupi a tí, ktorí podľa práva svojho štátu majú rovnakú výhodu, majú byť vypočúvaní na mieste, ktoré si sami vyberú.
    § 3. Sudca má rozhodnúť, kde treba vypočúvať tých, ktorým je pre vzdialenosť, chorobu alebo inú prekážku nemožné, alebo ťažké dostaviť sa do sídla tribunálu, pri zachovaní predpisov kán. 1071 a 1128.
    Kán. 1240 – Pri vypočúvaní svedkov stránky nemôžu byť prítomné, ak sudca, najmä keď ide          o súkromné dobro, neusúdil, že im to treba dovoliť. Avšak prítomní môžu byť ich zástupcovia alebo advokáti, ak sudca neusúdil, že vzhľadom na okolnosti vecí a osôb treba postupovať tajne.
    Kán. 1241 – § 1. Svedkov treba vypočúvať oddelene po jednom.
    § 2. Ak sa svedkovia medzi sebou alebo so stránkou vo vážnej veci rozchádzajú, sudca môže tých, ktorí sa medzi sebou nezhodujú, zvolať a konfrontovať podľa možnosti s vylúčením zvád a pohoršenia.
    Kán. 1242 – Vypočúvanie svedka vykonáva sudca alebo jeho delegát, alebo audítor, ktorým treba, aby asistoval notár; preto stránky alebo promótor spravodlivosti, alebo obhajca zväzku, alebo advokáti, ktorí sa zúčastňujú na vypočúvaní, ak majú iné otázky, ktoré treba svedkovi predložiť, nemajú ich klásť svedkovi, ale sudcovi alebo jeho zástupcovi, aby ich sám položil, ak partikulárne právo neurčuje ináč.
    Kán. 1243 – § 1. Sudca má svedkovi pripomenúť vážnu povinnosť hovoriť celú pravdu a len pravdu.
    § 2. Sudca má predložiť svedkovi prísahu podľa kán. 1213; ak ju svedok odmietne zložiť, má byť vypočúvaný bez prísahy.
    Kán. 1244 – Sudca má najprv overiť totožnosť svedka; má zistiť, aký má vzťah k stránkam,            a keď mu kladie špecifické otázky, týkajúce sa kauzy, má sa ho opýtať aj na pramene jeho poznatkov a kedy sa presne dozvedel to, čo tvrdí.
    Kán. 1245 – Otázky majú byť krátke, prispôsobené chápavosti vypočúvaného, nemajú obsahovať súčasne viac vecí, nemajú byť úskočné, zákerné, nemajú naznačovať odpoveď, majú byť vzdialené od akejkoľvek urážky a majú sa vzťahovať na prerokúvanú kauzu.
    Kán. 1246 – § 1. Otázky sa nemajú svedkom vopred oznámiť.
    § 2. Ale ak to, o čom treba svedčiť, tak vypadlo z pamäti, že sa to bez predchádzajúceho premyslenia nemôže s istotou tvrdiť, sudca môže svedkovi niektoré veci pripomenúť, ak usúdi, že sa to môže stať bez nebezpečenstva.
    Kán. 1247 – Svedkovia majú podať svedectvo ústne a napísané nemajú čítať, ak nejde o číselné údaje a účty; v tom prípade si môžu vypomôcť poznámkami, ktoré priniesli so sebou.
    Kán. 1248 – § 1. Odpoveď má byť ihneď notárom zapísaná a musí obsahovať doslovnú svedeckú výpoveď aspoň vzhľadom na to, čo sa priamo týka predmetu súdneho konania.
    § 2. Možno dovoliť používanie technických prístrojov, ktorými sa nahrávajú hlasy, len keď sa potom výpovede písomne zaznačia, a vypovedajúci ich, ak je to možné, podpíšu.
    Kán. 1249 – Notár má v aktoch zaznamenať zloženie, vynechanie alebo odmietnutie prísahy, prítomnosť stránok a iných, otázky pridané z úradu a vôbec všetko, čo stojí za zmienku z toho, čo sa azda prihodilo počas vypočúvania svedkov.
    Kán. 1250 – § 1. Po skončení vypočúvania sa musí pred svedkom prečítať, čo notár z jeho výpovede zapísal alebo svedkovi dať vypočuť, čo sa z jeho výpovede prostredníctvom technických prístrojov nahralo, pričom sa tomuto svedkovi má dať právo niečo doplniť, vynechať, opraviť, zmeniť.
    § 2. Napokon akt musí podpísať svedok, sudca a notár.
    Kán. 1251 – Svedkovia, hoci už vypočutí, môžu byť na žiadosť stránky alebo z úradu pred zverejnením aktov či svedeckých výpovedí nanovo predvolaní na vypočúvanie, ak to sudca považuje za potrebné alebo užitočné, len keď nie je žiadne nebezpečenstvo tajného dohovoru alebo podplácania.
    Kán. 1252 – Svedkom musia byť podľa spravodlivého odhadu sudcu uhradené tak výdavky, ktoré mali, ako aj ušlý zárobok z dôvodu podávania svedectva.
    d˚ Hodnovernosť svedectiev
    Kán. 1253 – Sudca pri hodnotení svedectiev, keď si v prípade potreby vyžiadal aj písomné svedectvá, má brať do úvahy:
    1˚ stav a počestnosť osoby;
    2˚ či svedok svedčí na základe vlastného poznania, najmä či to sám videl a počul, a či na základe vlastnej mienky, podľa toho, čo sa hovorí, alebo z počutia od iných;
    3˚ či je svedok stály a zásadový alebo je nespoľahlivý, neistý, alebo vrtkavý;
    4˚ či má spolusvedkov svedectva a či ho iné prvky dokazovania potvrdzujú alebo nie.
    Kán. 1254 – Výpoveď jedného svedka nemôže mať úplnú hodnovernosť, ak nejde                            o kvalifikovaného svedka, ktorý vypovedá o veciach vykonaných z úradu alebo ak sa na základe okolností vecí a osôb neodporúča niečo iné.
    4˚ Znalci
    Kán. 1255 – Pomoc znalcov treba využiť vždy, keď sa podľa predpisu práva alebo sudcu ich zisťovanie a posúdenie, opierajúce sa o kritériá odbornosti alebo vedy, vyžadujú na potvrdenie nejakého faktu, alebo na objasnenie pravej prirodzenosti nejakej veci.
    Kán. 1256 – Je úlohou sudcu po vypočutí stránok alebo na ich návrh vymenovať znalcov, alebo, ak si to prípad vyžaduje, prijať správy vyhotovené už inými znalcami.
    Kán. 1257 – Z tých istých dôvodov ako svedkovia sú vylúčení alebo môžu byť odmietnutí aj znalci.
    Kán. 1258 – § 1. Sudca so zreteľom na to, čo prípadne uviedli sporové stránky, má svojím dekrétom určiť jednotlivé kapitoly, na ktoré sa musí práca znalca zamerať.
    § 2. Znalcovi majú dať k dispozícii akty kauzy a iné doklady, a pomôcky, ktoré môže potrebovať na riadne a verné vykonanie svojej úlohy.
    § 3. Sudca má po vypočutí znalca určiť čas, v ktorom treba vykonať zisťovanie a predložiť správu.
    Kán. 1259 – § 1. Každý znalec má svoju správu vyhotoviť nezávisle od ostatných, ak sudca nerozkáže vyhotoviť jednu, ktorú majú všetci podpísať; ak sa tak stane, starostlivo sa majú zaznačiť rozdiely v názoroch, ak nejaké boli.
    § 2. Znalci musia zreteľne uviesť, pomocou akých dokladov alebo akými inými vhodnými spôsobmi sa presvedčili o totožnosti osôb alebo vecí, alebo miest, akou metódou a akým spôsobom postupovali pri plnení úlohy, ktorá im bola zverená, a predovšetkým o aké dôvody opierajú svoje závery.
    § 3. Sudca môže pozvať znalca, aby podal vysvetlenia, ktoré sa zdajú byť potrebné.
    Kán. 1260 – § 1. Sudca má pozorne zvážiť nielen závery znalcov, hoci zhodné, ale aj ostatné okolnosti kauzy.
    § 2. Pri zdôvodňovaní rozhodnutia musí vyjadriť, aké dôvody ho viedli k tomu, že závery znalcov prijal alebo zamietol.
    Kán. 1261 – Znalcom treba hradiť trovy a vyplatiť honoráre, ktoré má sudca vymedziť, ako sa sluší a patrí, pri zachovaní partikulárneho práva.
    Kán. 1262 – § 1. Stránky si môžu určiť súkromných znalcov, ktorí potrebujú schválenie sudcu.
    § 2. Súkromní znalci môžu, ak to sudca dovolí, nahliadnuť do aktov kauzy, pokiaľ je to potrebné, a zúčastniť sa na znaleckom zisťovaní; vždy však môžu predložiť svoju správu.
    5˚ Súdna obhliadka miesta a veci
    Kán. 1263 – Ak sudca na rozhodnutie kauzy pokladá za vhodné ísť obhliadnuť nejaké miesto alebo preskúmať nejakú vec, má to stanoviť dekrétom, v ktorom po vypočutí stránok súhrne opíše to, čo treba urobiť pri obhliadke.
    Kán. 1264 -O vykonanej obhliadke miesta alebo veci sa má vyhotoviť doklad.
    6˚  Prezumpcie
    Kán. 1265 – Predpoklady, ktoré nie sú stanovené samým právom, sudca aby dospel                         k spravodlivému rozsudku, môže utvárať len na základe nepochybnej a vymedzenej skutočnosti, ktorá priamo súvisí s tým, o čom je kontroverzia.
    Kán. 1266 – Kto v prospech seba má predpoklad samého práva, je oslobodený od bremena dokazovania, ktoré pripadá na druhú stránku.
    Art. VI  
    Vedľajšie kauzy
    Kán. 1267 – Vedľajšia kauza vzniká vždy, keď sa po začatí súdneho konania na základe predvolania predloží otázka, ktorá, hoci v žalobnom spise uvádzajúcom spor nie je výslovne obsiahnutá, predsa s kauzou tak súvisí, že sa zväčša musí rozriešiť pred hlavnou otázkou.
    Kán. 1268 – Vedľajšia kauza sa predkladá písomne alebo ústne s naznačením súvisu, ktorý je medzi touto a hlavnou kauzou, pred kompetentným sudcom na rozhodnutie hlavnej kauzy.
    Kán. 1269 – § 1. Sudca po prijatí žiadosti a po vypočutí stránok má čo najrýchlejšie rozhodnúť, či sa predložená vedľajšia otázka na niečom zakladá a či súvisí s hlavným súdnym konaním, alebo či ju treba hneď na začiatku zamietnuť; a ak ju prijme, či má takú závažnosť, že ju musí rozriešiť čiastkovým rozsudkom alebo dekrétom.
    § 2. Ale ak usúdi, že vedľajšiu otázku netreba riešiť pred definitívnym rozsudkom, má rozhodnúť, aby sa s ňou počítalo, keď sa bude rozhodovať hlavná kauza.
    Kán. 1270 – § 1. § 1. Ak sa vedľajšia otázka musí rozriešiť rozsudkom, majú sa zachovať kánony o sumárnom sporovom procese, ak sudca so zreteľom na vážnosť veci nerozhodne ináč.
    § 2. Ak sa však musí rozriešiť dekrétom, tribunál môže vec zveriť audítorovi alebo predsedovi.
    Kán. 1271 – Skôr než sa skončí hlavná kauza, sudca alebo tribunál môže dekrét, alebo čiastkový rozsudok odvolať, alebo zmeniť, ak sa vyskytne spravodlivá príčina, buď na žiadosť stránky, alebo z úradu po vypočutí stránok.
    1˚ Stránky, ktoré sa nedostavili
    Kán. 1272 – § 1. Ak sa predvolaná pozvaná stránka nedostaví a ani nepredloží primerané ospravedlnenie neprítomnosti, alebo neodpovie podľa normy kán. 1190, § 1, sudca ju má dekrétom vyhlásiť za neprítomnú na súdnom konaní a má rozhodnúť, aby kauza pri zachovaní toho, čo treba zachovať, pokračovala až do definitívneho rozsudku a jeho vykonania.
    § 2. Skôr než sa vydá dekrét, o ktorom sa hovorí v § 1, musí byť zistené, v prípade potreby aj                z nového predvolania, že legitímne vykonané predvolanie došlo obžalovanému v užitočnom čase.
    Kán. 1273 – § 1. Ak sa potom pozvaná stránka dostaví na súd alebo dá odpoveď pred rozhodnutím kauzy, môže predložiť závery a dôkazy mocou kán. 1283; sudca však má dbať, aby sa súdne konanie zámerne nepreťahovalo pre dlhé a nepotrebné zdržovanie.
    § 2. Hoci sa pozvaná stránka nedostavila a ani nedala odpoveď pred rozhodnutím kauzy, môže rozsudok napadnúť; a ak dokáže, že jej bránila legitímna prekážka, ktorú bez vlastnej viny nemohla predtým preukázať, môže použiť sťažnosť neplatnosti.
    Kán. 1274 – Ak sa v deň a hodinu, ktoré sú stanovené na dosvedčenie sporu, žalobca nedostaví a ani nepredloží primerané ospravedlnenie:
    1˚ sudca ho má opätovne predvolať;
    2˚ ak sa žalobca na nové predvolanie nedostaví, predpokladá sa, že sa zriekol pojednávania;
    3˚ ak sa však neskôr chce zúčastniť v procese, má sa zachovať kán. 1273.
    Kán. 1275 – § 1. Stránka neprítomná na súdnom konaní, ktorá nedokáže oprávnenú prekážku, je povinná jednak hradiť trovy sporu, ktoré vznikli pre jej neprítomnosť, ako aj v prípade potreby odškodniť druhú stránku.
    § 2. Ak na súdnom konaní nebol prítomný ani žalobca ani pozvaná stránka, sú povinní hradiť trovy sporu nerozdielne.
    2˚   Tretí účastník v kauze
    Kán. 1276 – § 1. Tomu, kto je zainteresovaný, môže sa dovoliť, aby zasiahol do kauzy na ktoromkoľvek stupni súdneho konania buď ako stránka, ktorá háji vlastné právo, alebo ako vedľajší účastník, aby pomáhal niektorej stránke v spore.
    § 2. Aby sa mu to však dovolilo, musí pred uzavretím v kauze predložiť sudcovi žalobný spis, v ktorom má stručne vyložiť svoje právo byť účastníkom.
    § 3. Toho, kto je účastníkom v kauze, treba prijať v tom štádiu, v akom sa kauza nachádza, pričom sa mu naznačí krátka zániková lehota na predloženie svojich dôkazov, ak kauza došla do štádia dokazovania.
    Kán. 1277 – Sudca musí po vypočutí stránok predvolať na súdne konanie tretiu osobu, ktorej účasť sa zdá potrebná.
    3˚ Napadnutie trvajúceho sporu
    Kán. 1278 – Napadnutie je akt, ktorým, kým prebieha spor, jednou stránkou proti druhej alebo sudcom proti jednej, alebo druhej, alebo obidvom stránkam sa niečo zmení na škodu stránky            a bez jej súhlasu, či už ohľadom predmetu sporu, alebo ohľadom procesných práv, ak zmena nie je pripustená samým právom.
    Kán. 1279 – Napadnutie je samým právom neplatné, preto sudca musí rozhodnúť o jeho odvolaní; avšak je splatnené samým právom, ak sa záležitosť do mesiaca počítaného odo dňa prijatej správy o napadnutí nepredloží sudcovi.
    Kán. 1280 – Záležitosti napadnutí musia byť rozhodnuté čo najrýchlejšie sudcom hlavnej kauzy, ak napadnutie vykonala stránka; ak sa však napadnutia dopustil sám sudca, tribunálom odvolania sa.
    Art. VII  
    Zverejnenie aktov, uzavretie v kauze a diskusia o kauze
    Kán. 1281 – § 1. Po zhromaždení dôkazov sudca musí pod trestom neplatnosti dekrétom dovoliť stránkam a ich advokátom, aby si v kancelárii tribunálu prezreli akty, ktoré ešte nepoznajú; ba advokátom, ktorí to žiadajú, možno dať odpis aktov; v kauzách, ktoré sa týkajú verejného dobra, sudca, aby sa vyhlo veľmi veľkým nebezpečenstvám, môže rozhodnúť, že niektorý akt sa nesmie nikomu ukázať, pričom však dbá na to, aby právo na obhajobu zostalo vždy nedotknuté.
    § 2. Stránky môžu navrhnúť sudcovi na doplnenie ďalšie dôkazy; po ich získaní, ak to bude sudca považovať za potrebné, znova treba vydať dekrét, o ktorom sa hovorí v § 1.
    Kán. 1282 – § 1. Po splnení všetkého, čo sa týka predloženia dôkazov, pristupuje sa k uzavretiu v kauze.
    § 2. Toto uzavretie nastáva vtedy, keď stránky vyhlásia, že nemajú viac čo uviesť alebo uplynul užitočný čas, ktorý určil sudca na navrhnutie dôkazov, alebo sudca vyhlási, že kauzu pokladá za dostatočne vyšetrenú.
    § 3. O uzavretí v kauze, nech sa uskutočnilo akýmkoľvek spôsobom, má sudca vydať dekrét.
    Kán. 1283 – § 1. Po uzavretí v kauze sudca môže znova volať tých istých alebo iných svedkov, alebo nariadiť iné dôkazy, ktoré sa predtým nežiadali, iba:
    1˚ v kauzách, v ktorých ide len o súkromné dobro stránok, ak súhlasia všetky stránky;
    2˚ v ostatných kauzách po vypočutí stránok, ale len keď existuje na to vážny dôvod a odstráni sa akékoľvek nebezpečenstvo podvodu alebo ovplyvňovania;
    3˚ vo všetkých kauzách, keď je pravdepodobné, že ak sa neprijme nový dôkaz, rozsudok bude nespravodlivý pre dôvody, o ktorých sa hovorí v kán. 1326, § 2, bod. 1 – 3.
    § 2˚ Sudca však môže nariadiť alebo dovoliť, aby sa predložil doklad, ktorý sa azda predtým bez viny toho, koho sa to týka, nemohol predložiť.
    § 3˚ Nové dôkazy sa majú zverejniť pri zachovaní kán. 1281, § 1. § 1.
    Kán. 1284 – Po uzavretí v kauze sudca má určiť primeraný čas na prednesenie obhajob alebo pripomienok.
    Kán. 1285 – § 1. Obhajoby a pripomienky majú byť písomné, ak sudca so súhlasom stránok nepovažuje rozpravu, konanú pred zasadajúcim tribunálom, za dostačujúcu.
    § 2. Ak sa obhajoby spolu s hlavnými dokladmi majú vydať tlačou, vyžaduje sa predchádzajúce dovolenie sudcu pri neporušení záväzku zachovať tajomstvo, ak také je.
    § 3. Čo sa týka rozsahu obhajob, počtu odpisov a iných podrobností tohto druhu, má sa zachovať nariadenie tribunálu.
    Kán. 1286 – § 1. Po tom, ako si vzájomne zdelili obhajoby a pripomienky, môžu obidve stránky v krátkom čase, určeným sudcom, predložiť odpoveď.
    § 2. Toto právo majú mať stránky iba raz, ak sa sudca nedomnieva, že ho treba z vážneho dôvodu znova udeliť; v tom prípade dovolenie udelené jednej stránke sa rozumie za udelené aj druhej.
    § 3. Promótor spravodlivosti a obhajca zväzku majú právo znova predniesť repliku na odpovede stránok.
    Kán. 1287 – § 1. Úplne sú zakázané informácie stránok alebo obhajcov, alebo aj iných, poskytnuté sudcovi, ktoré majú zostať mimo aktov kauzy.
    § 2. Ak sa diskusia o kauze vykonala písomne, sudca môže stanoviť, aby pred zasadajúcim tribunálom prebehla umiernená ústna rozprava na objasnenie niektorých otázok.
    Kán. 1288 – Na ústnej rozprave, o ktorej sa hovorí v kán. 1285, § 1 a 1287, § 2, má byť prítomný notár, aby, ak sudca nariadi alebo stránka žiada a sudca súhlasí, o prerokovaných (veciach) a záveroch mohol ihneď zachytiť písomne. Na ústnej rozprave, o ktorej sa hovorí      v kán. 1285, § 1 a 1287, § 2, má byť prítomný notár na to, aby ak sudca rozkáže, alebo stránka požiada a sudca súhlasí, prerokované veci a závery mohol ihneď písomne zachytiť
    Kán. 1289 – Ak stránky v užitočnom čase zanedbali pripraviť si obhajobu alebo sa spoliehajú na vedomosti a svedomie sudcu, sudca, ak z aktov a dôkazov pokladá vec za plne preskúmanú, môže ihneď vyniesť rozsudok, ale po vyžiadaní pripomienok promótora spravodlivosti                    a obhajcu zväzku, ak sú účastníkmi súdneho konania.
    Art. VIII 
    Výroky sudcu
    Kán. 1290 – Kauzu prerokovanú súdnou cestou, ak je hlavná, rozhoduje sudca definitívnym rozsudkom; ak je vedľajšia, čiastkovým rozsudkom, pri zachovaní predpisu kán. 1269, § 1.
    Kán. 1291 – § 1. – § 1. Na vynesenie akéhokoľvek rozsudku sa vyžaduje, aby sudca mal v sebe morálnu istotu vo veci, ktorú treba rozsudkom rozhodnúť.
    § 2. Túto istotu musí sudca čerpať z aktov a z dôkazov.
    § 3. Dôkazy musí sudca hodnotiť podľa svojho svedomia pri zachovaní predpisov zákona                o účinnosti niektorých dôkazov.
    § 4. Sudca, ktorý túto istotu nemohol nadobudnúť, má vyhlásiť, že právo žalobcu nie je preukázané a pozvanú stránku má ako oslobodenú prepustiť, ak nejde o kauzu, ktorá má priazeň práva. V takom prípade treba vyniesť rozsudok v jej prospech.
    Kán. 1292 – § 1. V kolégiovom tribunáli má predseda kolégia stanoviť, v ktorý deň a hodinu sa majú sudcovia zhromaždiť na rozhodovanie, a ak sa z osobitného dôvodu neodporúča niečo iné, zhromaždenie sa má konať v samom sídle tribunálu, na ktorom nemôže byť prítomný nikto okrem sudcov kolégia.
    § 2. V deň určený na zhromaždenie jednotliví sudcovia majú predložiť svoje písomné závery, avšak so zatajením mena, o merite kauzy a dôvody tak podľa práva, ako aj podľa skutočnosti, na základe ktorých došli k svojmu záveru; tieto závery s dodatkom o ich hodnovernosti podpísané všetkými sudcami sa majú pripojiť k aktom kauzy, ktoré treba zachovať v tajnosti, pri dodržaní § 4.
    § 3. Po prednesení záverov jednotlivých sudcov v poradí podľa precedencie, a to tak, že vždy začína ponens, čiže relator kauzy, má byť diskusia pod vedením predsedu tribunálu najmä preto, aby sa spoločne ustálilo, čo treba stanoviť vo výrokovej časti rozsudku.
    § 4. V diskusii však každý smie odstúpiť od svojho skoršieho záveru; avšak sudca, ktorý nechce pristúpiť na rozhodnutie ostatných, môže požadovať, aby sa v prípade odvolania poslali závery všetkých sudcov, bez uvedenia mien, na vyšší tribunál.
    § 5. Ak sudcovia v prvej diskusii nechcú alebo nemôžu dospieť k rozsudku, rozhodnutie sa môže odročiť na nové zhromaždenie, ale najviac o týždeň, ak sa podľa normy kán. 1283 nemá doplniť vyšetrovanie kauzy.
    Kán. 1293 – § 1. Ak ide o samosudcu, rozsudok vypracuje sám.
    § 2. V kolégiovom tribunáli má byť rozsudok vypracovaný na základe toho, čo jednotliví sudcovia predniesli v diskusii, ak väčšina sudcov neurčila zdôvodnenie, ktorému treba dať prednosť; potom sa má rozsudok predložiť na schválenie jednotlivým sudcom.
    § 3. Rozsudok treba vydať do mesiaca odo dňa rozhodnutia kauzy, ak v kolégiovom tribunáli sudcovia z vážneho dôvodu neurčili dlhší čas.
    Kán. 1294 – Rozsudok musí:
    1˚ rozhodnúť kontroverziu, prerokúvanú pred tribunálom a dať na jednotlivé pochybnosti primeranú odpoveď;
    2˚ rozhodnúť, aké záväzky vyplývajúce zo súdneho konania majú stránky a ako ich treba splniť;
    3˚ vyložiť dôvody čiže pohnútky tak podľa práva, ako aj podľa skutočností, na ktorých sa zakladá výroková časť rozsudku;
    4˚ stanoviť súdne trovy.
    Kán. 1295 – § 1. V rozsudku treba po vzývaní Božieho mena v poradí uviesť, kto je sudca alebo tribunál, kto je žalobca, pozvaná stránka, zástupca s riadne uvedenými menami a trvalým bydliskom, kto je promótor spravodlivosti a obhajca zväzku, ak sa zúčastnili na súdnom konaní.
    § 2. Potom sa musí v ňom stručne opísať skutkový stav so závermi stránok a so znením pochybností.
    § 3. Nato nasleduje výroková časť rozsudku po uvedení dôvodov, o ktoré sa opiera.
    § 4. Má sa uzavrieť uvedením dňa a miesta jeho vynesenia s podpisom sudcu, alebo ak ide              o kolégiový tribunál, všetkých sudcov a notára.
    Kán. 1296 – Normy o konečnom rozsudku platia s primeraným prispôsobením aj o čiastkovom rozsudku.
    Kán. 1297 – Rozsudok sa má čím skôr doručiť s uvedením lehôt, do ktorých môže byť podané odvolanie; pred doručením nemá nijakú účinnosť, hoci výroková časť bola stránkam,                      s dovolením sudcu, oznámená.
    Kán. 1298 – Doručenie rozsudku sa môže uskutočniť buď tak, že sa odpis rozsudku odovzdá stránkam alebo ich zástupcom, alebo tak, že sa im tento odpis pošle, podľa normy kán. 1192.
    Kán. 1299 – § 1. Ak do textu rozsudku buď vkĺzol omyl v číslach, alebo vecný omyl sa stal pri odpisovaní výrokovej časti rozsudku či pri uvádzaní skutočností, alebo žiadostí stránok, alebo bolo vynechané to, čo vyžaduje kán. 1612, § 4, rozsudok musí opraviť alebo doplniť buď na žiadosť stránok, alebo z úradu sám tribunál, ktorý ho vyniesol, vždy však po vypočutí stránok        a dekrétom, pripojeným na koniec rozsudku.
    § 2. Ak niektorá stránka odporuje, vedľajšia otázka sa má rozhodnúť dekrétom.
    Kán. 1300 – Ostatné výroky sudcu okrem rozsudku sú dekréty, ktoré ak nie sú iba nariaďujúce, nemajú účinnosť, ak aspoň súhrnne nevyjadrujú zdôvodnenia alebo ak neodkazujú na zdôvodnenia, výrazne uvedené v inom akte.
    Kán. 1301 – Čiastkový rozsudok alebo dekrét majú účinnosť definitívneho rozsudku, ak prekážajú súdnemu konaniu alebo ukončujú buď samo súdne konanie, alebo niektorý jeho stupeň vo vzťahu aspoň k niektorej stránke v kauze.
    Art. IX
     Napadnutie rozsudku
    1˚  O vymáhaní nulity proti rozsudku
    Kán. 1302 – Ak ide o kauzu, ktorá sa týka iba súkromných osôb, neplatnosti úkonov stanovené právom, ktoré, hoci boli známe stránke podávajúcej neplatnosť, sudcovi pred vynesením rozsudku neboli oznámené, sa naprávajú samým rozsudkom, pri zachovaní kánonov. 1303           a 1304.
    Kán. 1303 – Rozsudok má chybu nevyliečiteľnej neplatnosti, ak:
    1˚ ho vyniesol absolútne nekompetentný sudca;
    2˚ ho vyniesol ten, kto nemá moc súdiť v tribunáli, v ktorom bola kauza rozsúdená;
    3˚ rozsudok vyniesol sudca, donútený násilím alebo veľkým strachom;
    4˚ súdne konanie bolo vykonané bez súdnej žiadosti, o ktorej sa hovorí v kán. 1501 alebo nebolo ustanovené proti nijakej pozvanej stránke;
    5˚ bol vynesený medzi stránkami, z ktorých aspoň jedna nemá spôsobilosť vystupovať                  v súdnom konaní;
    6˚ niekto vystupoval v mene iného bez legitímneho mandátu;
    7˚ jednej zo stránok bolo odopreté právo obhajoby;
    8˚ kontroverzia nebola ani čiastočne rozhodnutá.
    § 2. V týchto prípadoch sa môže predložiť na spôsob námietky bez časového obmedzenia, na spôsob žaloby pred sudcom, ktorý rozsudok vyniesol, do desiatich rokov odo dňa zverejnenia rozsudku.
    Kán. 1304 – Rozsudok má chybu vyliečiteľnej neplatnosti, iba ak:
    1˚ ho vyniesol nelegitímny počet sudcov proti predpisu kán. 1084;
    2˚ neobsahuje pohnútky, čiže dôvody rozhodnutia;
    3˚ chýbajú na ňom podpisy, predpísané právom;
    4˚ neobsahuje rok, mesiac, deň a miesto vynesenia;
    5˚ sa opiera o neplatný súdny akt, ktorého neplatnosť nebola napravená podľa normy kán. 1302;
    6˚ bol vynesený proti stránke legitímne neprítomnej podľa kán. 1273, § 2.
    §2 V týchto prípadoch sa sťažnosť neplatnosti môže predložiť do troch mesiacov od doručenia rozsudku.
    Kán. 1305 – O sťažnosti neplatnosti rozhoduje sudca, ktorý rozsudok vyniesol; ak sa však stránka obáva, že tento sudca je zaujatý, a preto ho považuje za podozrivého, môže požadovať, aby bol podľa normy kán. 1108 nahradený iným sudcom.
    Kán. 1306 – Sťažnosť neplatnosti sa môže predložiť spolu s odvolaním v lehote, stanovenej na odvolanie.
    Kán. 1307 – § 1. Sťažnosť neplatnosti môžu predložiť nielen stránky, ktoré sa cítia poškodené, ale aj promótor spravodlivosti alebo obhajca zväzku vždy, keď majú právo zasiahnuť.
    § 2. Sám sudca môže ním vynesený neplatný rozsudok z úradu stiahnuť alebo opraviť v lehote stanovenej na konanie v kán. 1302, § 2 a 1304, § 2, ak medzitým nebolo podané odvolanie spolu so sťažnosťou neplatnosti.
    Kán. 1308 – Kauzy o sťažnosti neplatnosti môžu byť prerokované podľa kánonov o ústnom sporovom procese.
    2˚ Odvolanie
    Kán. 1309 – Stránka, ktorá sa cíti, že je nejakým rozsudkom poškodená, a takisto promótor spravodlivosti a obhajca zväzku v kauzách, v ktorých sa vyžaduje ich prítomnosť, majú právo odvolať sa proti rozsudku u vyššieho sudcu, pri neporušení kán. 1310.
    Kán. 1310 – Odvolanie nie je prípustné:
    1˚ proti rozsudku samého rímskeho veľkňaza alebo Apoštolskej signatúry;
    2˚ proti rozsudku postihnutému chybou neplatnosti, ak nie je spojené so sťažnosťou neplatnosti, podľa normy kán. 1306;
    3˚ proti rozsudku, ktorý sa stal rozsúdenou vecou;
    4˚ proti dekrétu sudcu alebo čiastkovému rozsudku, ktoré nemajú účinnosť definitívneho rozsudku, ak nie je spojené s odvolaním proti definitívnemu rozsudku;
    5˚ proti rozsudku alebo dekrétu v kauze, o ktorej právo určuje, že vec treba čo najrýchlejšie rozhodnúť.
    Kán. 1311 – § 1. Odvolanie sa musí podať pred sudcom, ktorý rozsudok vyniesol, v zánikovej lehote pätnástich užitočných dní od doručenia rozsudku.
    § 2. Ak sa podáva ústne, notár ho má pred samým odvolávajúcim sa vyhotoviť písomne.
    Kán. 1312 – Od delegovaného sa nepodáva odvolanie delegujúcemu, ale jeho bezprostrednému predstavenému, ak delegujúcim nie je samotná Apoštolská stolica.
    Kán. 1313 – Ak vznikne otázka o práve odvolať sa, má ju čo najrýchlejšie rozriešiť odvolací tribunál podľa kánonov o sporovom súdnom konaní.
    Kán. 1314 – V odvolaní treba pokračovať pred sudcom, ktorému je ono určené, do mesiaca od jeho podania, ak sudca, ktorý rozsudok vyniesol, neposkytol stránke dlhší čas na jeho pokračovanie.
    Kán. 1315 – § 1. Na pokračovanie v odvolaní sa vyžaduje a stačí, aby stránka požiadala vyššieho sudcu o opravu napadnutého rozsudku, priložila odpis tohto rozsudku a uviedla dôvody odvolania.
    § 2. Medzitým sudca, ktorý vyniesol rozsudok, musí odpis aktov, po overení ich hodnovernosti notárom, poslať vyššiemu tribunálu; ak akty boli napísané v jazyku, ktorý je vyššiemu tribunálu neznámy, majú sa preložiť do iného, ktorý je tomuto tribunálu známy, pri použití záruk, aby vernosť prekladu bola preukázaná.
    Kán. 1316 – Po nevyužitom uplynutí odvolacích lehôt buď pred sudcom, ktorý rozsudok vyniesol, alebo pred sudcom, ktorému ho treba poslať, sa odvolanie považuje za zanechané.
    Kán. 1317 – § 1. Kto sa odvoláva môže sa zrieknuť odvolania s účinkami, o ktorých sa hovorí  v kán. 1206.
    § 2. Ak odvolanie podal obhajca zväzku alebo promótor spravodlivosti, môže sa ho zrieknuť obhajca zväzku alebo promótor spravodlivosti odvolacieho tribunálu, ak spoločné právo nestanovuje ináč.
    Kán. 1318 – § 1. Odvolanie podané žalobcom je na osoh aj pozvanej stránke a naopak.
    § 2. Ak je viac pozvaných stránok alebo žalobcov viac a rozsudok je napadnutý iba jedným           z nich, alebo iba proti jednému z nich, usudzuje sa, že napadnutie urobili všetci a proti všetkým, kedykoľvek požadovaná vec je nedeliteľná alebo záväzok nerozdielny.
    § 3. Ak jedna stránka podá odvolanie proti niektorej časti rozsudku, odporujúca stránka, hoci lehoty na odvolanie uplynuli, môže podať vedľajšie odvolanie proti iným častiam v zánikovej lehote pätnástich dní odo dňa, keď jej bolo oznámené hlavné odvolanie.
    § 4. Ak nie je zistené niečo iné, predpokladá sa, že odvolanie bolo podané proti všetkým častiam rozsudku.
    Kán. 1319 – Odvolanie pozastavuje vykonanie rozsudku.
    Kán. 1320 – § 1. Pri neporušení predpisu kán. 1369 sa na odvolacom stupni nemôže prijať nový dôvod žaloby ani na spôsob užitočného spájania; dosvedčenie sporu sa preto môže vzťahovať iba na to, aby sa prvý rozsudok alebo potvrdil, alebo zmenil či už úplne, alebo čiastočne.
    § 2. Nové dôkazy sa však pripúšťajú iba podľa normy kán. 1283.
    Kán. 1321 – Na odvolacom stupni treba postupovať tým istým spôsobom ako v prvej inštancii   s primeraným prispôsobením; ale ak azda netreba doplniť dôkazy, ihneď po dosvedčení sporu sa má pristúpiť k diskusii o kauze a k rozsudku.
    Art. X 
    Rozsúdená vec, navrátenie do pôvodného stavu a odpor tretej osoby
    1˚ Rozsúdená vec
    Kán. 1322 – Mocou kán. 1324 vec sa má za rozsúdenú:
    1˚ ak boli vynesené dva zhodné rozsudky medzi tými istými stránkami, o tej istej žiadosti              a z toho istého dôvodu žiadosti;
    2˚ ak v užitočnom čase nebolo podané odvolanie proti rozsudku;
    3˚ ak sa na odvolacom stupni zmarilo pojednávanie alebo došlo k jeho zrieknutiu;
    4˚ ak bol vynesený definitívny rozsudok, proti ktorému niet odvolania.
    Kán. 1323 – § 1. § 1. Rozsúdená vec požíva takú právnu pevnosť, že priamo napadnúť ju možno len vymáhaním nulity, navrátením do pôvodného stavu alebo odporovaním tretej osoby.
    § 2. Rozsúdená vec utvára medzi stránkami právne vysporiadanie a oprávňuje na exekučnú žalobu, ako aj na námietku rozsúdenej veci, ktorú môže sudca aj z úradu vyhlásiť, aby prekazil nové uvedenie tej istej kauzy.
    Kán. 1324 – Kauzy o stave osôb, nevynímajúc ani kauzy o odlúčení manželov, sa nikdy nestávajú rozsúdenou vecou.
    Kán. 1325 – § 1. Ak boli v kauze o stave osôb vynesené dva zhodné rozsudky, hocikedy sa možno obrátiť na odvolací tribunál, pričom treba predložiť nové a vážne dôkazy alebo argumenty v zánikovej lehote tridsiatich dní od podania napadnutia; odvolací tribunál však musí do jedného mesiaca od predloženia nových dôkazov a argumentov dekrétom stanoviť, či sa nové predloženie kauzy musí pripustiť, alebo nie.
    § 2. Obrátenie sa na vyšší tribunál, aby sa dosiahlo nové predloženie kauzy, nepozastavuje vykonanie rozsudku, ak buď spoločným právom nie je nariadené ináč, alebo odvolací tribunál, podľa normy kán. 1337, § 3, neprikazuje pozastavenie.
    2˚ Navrátenie do pôvodného stavu
    Kán. 1326 – § 1. Proti rozsudku, ktorý sa stal rozsúdenou vecou, stojí navrátenie do pôvodného stavu, len keď je zjavne preukázaná jeho nespravodlivosť.
    § 2. Avšak nespravodlivosť sa považuje za zjavne preukázanú, len ak:
    1˚ rozsudok sa do takej miery opiera o dôkazy, ktoré sa neskôr ukázali ako nepravdivé, že bez týchto dôkazov by výroková časť rozsudku bola neudržateľná;
    2˚ sa neskôr objavili doklady, ktoré nepochybne dokazujú nové skutočnosti, vyžadujúce opačné rozhodnutie;
    3˚ rozsudok bol vynesený na základe podvodu jednej stránky na škodu druhej;
    4˚ bol očividne zanedbaný predpis nie čisto procesného zákona;
    5˚ rozsudok odporuje predchádzajúcemu rozhodnutiu, ktoré sa stalo rozsúdenou vecou.
    Kán. 1327 – § 1. O navrátenie do pôvodného stavu z dôvodov, o ktorých sa hovorí v kán. 1326, § 2, bod 1 – 3, treba požiadať sudcu, ktorý rozsudok vyniesol, do troch mesiacov, počítaných odo dňa spoznania týchto dôvodov.
    § 2. O navrátenie do pôvodného stavu z dôvodov, o ktorých sa hovorí v kán. 1326, § 2, bod 4 a 5, treba požiadať odvolací tribunál do troch mesiacov od doručenia rozsudku; ale ak v prípade, o ktorom sa hovorí v kán. 1326, § 2, bod 5, oznámenie o predchádzajúcom rozhodnutí nastalo neskôr, lehota plynie od tohto oznámenia.
    § 3. Lehoty, o ktorých sa hovorí vyššie, neplynú, kým poškodený je maloletý.
    Kán. 1328 – § 1. Žiadosť o navrátenie do pôvodného stavu pozastavuje ešte nezačaté vykonávanie rozsudku.
    § 2. Ale ak z pravdepodobných náznakov vznikne podozrenie, že žiadosť bola podaná preto, aby sa oddialilo vykonanie rozsudku, sudca môže rozhodnúť, aby sa rozsudok vykonal, ale tomu, kto žiada navrátenie do pôvodného stavu, má poskytnúť vhodnú záruku, že ak k nemu dôjde, nebude poškodený.
    Kán. 1329 – Po udelení navrátenia do pôvodného stavu sudca musí vyniesť rozsudok o merite kauzy.
    3˚ Odpor tretej osoby
    Kán. 1330 – Kto sa z vyneseného konečného rozsudku, ktorý môže byť odoslaný na vykonanie, zapadnutý medzi inými osobami, obáva poškodenia svojich práv, môže tento rozsudok napadnúť pred jeho vykonaním.
    Kán. 1331 – § 1. Odporovanie tretej osoby môže byť vykonané žiadosťou o opravu rozsudku tribunálom, ktorý ho vydal alebo odvolaním na odvolací tribunál.
    § 2. Ak žiadosť bola pripustená a odporca koná na odvolacom stupni, je viazaný zákonmi stanovenými pre odvolanie; ak koná pred tribunálom, ktorý rozsudok vydal, treba zachovávať normy dané pre rozhodovanie vo vedľajších kauzách súdnou cestou.
    Kán. 1332 – § 1. Odporca musí v ktorejkoľvek kauze dokázať, že jeho právo je alebo naozaj bude porušené.
    § 2. Porušenie však musí pochádzať zo samotného rozsudku, keď on samotný je dôvodom porušenia alebo ak bude vykonaný, spôsobí odporcovi vážnu škodu.
    Kán. 1333 – Ak odporca dokázal svoje právo, rozsudok predtým vynesený treba zmeniť tribunálom podľa žiadosti odporcu.
    Art. XI 
    Bezplatná právna ochrana a súdne trovy
    Kán. 1334 – Chudobní, ktorí sú úplne neschopní zaplatenia súdnych trov, majú právo na bezplatnú právnu ochranu, ak ich môžu znášať len čiastočne, na zníženie trov.
    Kán. 1335 – Štatúty tribunálu musia stanoviť normy:
    1˚ o súdnych trovách, ktoré majú byť zaplatené alebo nahradené stránkami;
    2˚ o remunerácii zástupcov, advokátov znalcov a tlmočníkov a o odškodnení svedkov;
    3˚ o udelení bezplatnej právnej ochrany alebo zníženia trov;
    4˚ o náhrade škôd, ktorú musí vykonať ten, kto spor nielen prehral, ale sa aj ľahkomyseľne súdil;
    5˚ o peňažnej zálohe alebo dávaní záruky na zaplatenie trov a nahradenie škôd.§ 1. Biskup, ktorý má za úlohu usmerňovať tribunál, má stanoviť normy.
    Kán. 1336 – Proti výroku týkajúcemu sa trov, remunerácií a nahradenia škôd niet osobitného odvolania, ale stránka sa do pätnástich dní môže obrátiť na toho istého sudcu, ktorý môže poplatok upraviť.
    Art. XII
     Vykonanie rozsudku
    Kán. 1337 – § 1. Rozsudok, ktorý sa stal rozsúdenou vecou, môže sa odovzdať na vykonanie, pri neporušení kán. 1328.
    § 2. Sudca, ktorý vyniesol rozsudok, a ak bolo podané odvolanie, aj odvolací sudca, môžu               z úradu alebo na žiadosť stránky prikázať predbežné vykonanie rozsudku, ktorý sa ešte nestal rozsúdenou vecou, v prípade potreby po poskytnutí dostatočných záruk, ak ide o príspevky, čiže dávky určené na nevyhnutné materiálne zabezpečenie, alebo ak súri iný oprávnený dôvod.
    § 3. Ak však je napadnutý rozsudok, ktorý sa ešte nestal rozsúdenou vecou, sudca, ktorý musí napadnutie rozsúdiť, ak vidí, že napadnutie je pravdepodobne opodstatnené a z vykonania rozsudku môže vzniknúť nenahraditeľná škoda, môže buď samo vykonanie pozastaviť, alebo ho viazať na záruku.
    Kán. 1338 – Vykonanie rozsudku nie je možné skôr, kým nejestvuje vykonávací dekrét sudcu, ktorým sa vyhlasuje, že rozsudok musí byť odovzdaný na vykonanie; tento dekrét sa podľa povahy rozličných káuz má buď zahrnúť do samého znenia rozsudku, alebo vydať osobitne.
    Kán. 1339 – Ak vykonanie rozsudku vyžaduje predbežné vyúčtovanie, vzniká vedľajšia otázka, o ktorej má rozhodnúť ten istý sudca, ktorý vyniesol rozsudok, určený na vykonanie.
    Kán. 1340 – § 1. Ak partikulárnym právom vlastnej cirkvi sui iuris nie je stanovené iné, rozsudok musí vykonať sám alebo cez iného biskup eparchie, v ktorej bol vynesený rozsudok prvého stupňa.
    § 2. Ak to však ten odmietne alebo zanedbá, vykonanie na žiadosť stránky, ktorej sa to týka, alebo aj z úradu, prislúcha autorite, ktorej podlieha odvolací tribunál.
    § 3. V kontroverziách, o ktorých sa hovorí v kán. 1069, § 1, vykonanie rozsudku prislúcha predstavenému označeného v typiku alebo štatútoch.
    Kán. 1341 – § 1. Vykonávateľ musí rozsudok vykonať sám podľa bežného významu slov, ak sa v samom znení rozsudku niečo neponecháva na jeho uváženie.
    § 2. Je mu dovolené rozhodovať o námietkach, týkajúcich sa spôsobu a účinnosti vykonania, nie však o merite kauzy; ak sa však odinakiaľ dozvie, že rozsudok je podľa normy kán. 1303, 1304 a 1326, § 2, neplatný alebo zjavne nespravodlivý, má sa zdržať vykonania a po upovedomení stránok vec vrátiť tribunálu, ktorý rozsudok vyniesol.
    Kán. 1342 – § 1. Vždy, keď žalobcovi bola prisúdená nejaká vec, treba mu ju odovzdať ihneď, ako sa stala rozsúdenou vecou.
    § 2. Ak stránka bola odsúdená na odovzdanie hnuteľnej veci alebo aby vyplatila peniaze, alebo aby niečo iné dala, či urobila, sudca v samom znení rozsudku, alebo vykonávateľ, má podľa svojho múdreho uváženia určiť lehotu na splnenie povinnosti, ktorá však nemá byť kratšia než pätnásť dní a dlhšia než šesť mesiacov.
    Kapitola II
     Sumárny sporový proces 
    Kán. 1343 – § 1 Sumárnym sporovým procesom sa môžu prerokovávať všetky kauzy, ktoré právo nevylučuje, ak stránka nežiada riadny sporový proces.
    § 2. Ak sa použije sumárny sporový proces v kauzách vylúčených právom, súdne akty sú neplatné.
    Kán. 1344 – § 1. V žalobnom spise, ktorým sa spor uvádza, okrem toho, čo je uvedené v kán. 1187, sa musia:
    1˚ krátko, úplne a prehľadne vyložiť skutočnosti, o ktoré sa opierajú žiadosti žalobcu;
    2˚ tak uviesť dôkazy, ktorými chce žalobca dokázať skutočnosti, ale ktoré súčasne nemôže predložiť, aby ich sudca mohol ihneď získať.
    § 2. K žalobnému spisu musia byť aspoň v hodnovernom odpise pripojené doklady, o ktoré sa žiadosť opiera.
    Kán. 1345 – § 1. Ak pokus o zmierenie podľa normy kán. 1103, § 2 bol neúspešný, sudca, ak sa domnieva, že žalobný spis na uvedenie spolu sa opiera o nejaký základ, má do troch dní dekrétom, pripojeným na konci samého žalobného spisu, prikázať, aby sa odpis žiadosti doručil pozvanej stránke a dať jej právo, aby do pätnástich dní poslala kancelárii tribunálu písomnú odpoveď.
    § 2. Toto oznámenie má účinky súdneho predvolania, o ktorých sa hovorí v kán. 1194.
    Kán. 1346 – Ak to vyžadujú námietky pozvanej stránky, sudca má žalujúcej stránke určiť čas na odpoveď, aby z takto oboma stranami prednesených materiálov mal objasnený predmet sporu.
    Kán. 1347 – § 1. Po uplynutí lehôt, o ktorých sa hovorí v kán. 1345, § 1 a 1346, sudca má po prezretí aktov vymedziť znenie pochybnosti; potom má na pojednávanie, ktoré treba vykonať do tridsiatich dní, predvolať všetkých, ktorí sa musia na ňom zúčastniť, pričom stránkam pripojí znenie pochybnosti.
    § 2. V predvolaní sa má stránkam oznámiť, že najneskôr do troch dní pred pojednávaním môžu predložiť tribunálu nejaký stručný text na podporu svojich tvrdení.
    Kán. 1348 – Na pojednávaní sa majú najskôr prerokovať otázky, o ktorých sa hovorí v kán. 1118, 1119, 1121 a 1122.
    Kán. 1349 – § 1. Dôkazy sa zhromažďujú na pojednávaní pri neporušení predpisu kán. 1071.
    § 2. Stránka a jej advokát môžu byť prítomní pri vypočúvaní ostatných stránok, svedkov                  a znalcov.
    Kán. 1350 – Je potrebné, aby notár písomne zaznamenal odpovede stránok, svedkov, znalcov, žiadosti a námietky advokátov, ale súhrne a z nich iba to, čo patrí k podstate kontroverznej veci a aby to odpovedajúci podpísali.
    Kán. 1351 – Dôkazy, ktoré sa neuvádzajú alebo nepožadujú v žiadosti, alebo v odpovedi, môže sudca pripustiť iba podľa normy kán. 1110; ale keď bol vypočutý čo i len jeden svedok, sudca môže nariadiť nové dôkazy iba podľa normy kán. 1283.
    Kán. 1352 – Ak na pojednávaní nemohli byť zhromaždené všetky dôkazy, má sa stanoviť iné pojednávanie.
    Kán. 1353 – Na tom istom pojednávaní sa po zhromaždení dôkazov koná ústna diskusia.
    Kán. 1354 – § 1. Ak sa v diskusii nezistí, že vo vyšetrovaní kauzy treba niečo doplniť, alebo že jestvuje niečo, čo prekáža, aby bol rozsudok vynesený podľa právnej normy, sudca sa má hneď po skončení pojednávania utiahnuť a rozhodnúť kauzu; výroková časť rozsudku sa má ihneď prečítať pred prítomnými stránkami.
    § 2. Tribunál však môže pre obťažnosť veci alebo z iného oprávneného dôvodu rozhodnutie odročiť až do piateho užitočného dňa.
    § 3. Úplný text rozsudku sa má s uvedením dôvodov doručiť stránkam čím skôr, spravidla do pätnástich dní.
    Kán. 1355 – Ak odvolací tribunál zistí, že na nižšom stupni súdneho konania bol použitý sumárny sporový proces, čo právo vylučuje, musí vyhlásiť neplatnosť rozsudku a kauzu vrátiť tribunálu, ktorý rozsudok vyniesol.
    Kán. 1356 – V ostatných veciach, týkajúcich sa spôsobu postupu, majú sa zachovať predpisy kánonov o riadnom sporovom súdnom konaní. Tribunál však môže svojím dekrétom, obsahujúcim dôvody, pozmeniť procesné normy, ktoré nie sú stanovené pre platnosť, aby sa pri neporušení spravodlivosti prispelo k urýchleniu.
    TITUL XXVI
    Niektoré zvláštne procesy
    Kapitola I 
    Manželské procesy
    Art. I 
    Kauzy na vyhlásenie nulity manželstva
    1˚  Kompetentné fórum
    Kán. 1357 – Každá manželská kauza pokrstených patrí na základe vlastného práva cirkevnému sudcovi.
    Kán. 1358 – Mocou osobných štatútov, tam kde sú, kauzy najmä o civilných účinkoch manželstva, ak sa pojednávajú ako hlavné, patria civilnému sudcovi, ale ak sa pojednávajú ako vedľajšie a dodatočné, môžu byť na základe vlastnej autority preskúmané a rozhodnuté cirkevným sudcom,.
    Kán. 1359 – V kauzách o neplatnosti manželstva, ktoré nie sú vyhradené Apoštolskej stolici, je kompetentný:
    1˚ tribunál miesta, kde bolo manželstvo uzavreté;
    2˚ tribunál miesta, kde má pozvaná stránka trvalé alebo prechodné bydlisko;
    3˚ tribunál miesta, kde má žalobca trvalé bydlisko, len keď sa obidve stránky nachádzajú na území toho istého národa a súdny vikár trvalého bydliska pozvanej stránky po jej vypočutí               s tým súhlasí;
    4˚ tribunál miesta, na ktorom treba v skutočnosti zhromaždiť väčšinu dôkazov, len keď dá na to súhlas súdny vikár trvalého bydliska pozvanej stránky, len keď súhlasí súdny vikár trvalého bydliska pozvanej stránky po jej vypočutí.
    2˚ Právo napadnúť manželstvo
    Kán. 1360 – Napadnúť manželstvo sú spôsobilí:
    1˚ manželia;
    2˚ promótor spravodlivosti, keď sa neplatnosť stala už známou a manželstvo nemožno konvalidovať alebo ak to nie je užitočné.
    Kán. 1361 – § 1. Manželstvo, ktoré za života obidvoch manželov nebolo žalované, po smrti jedného z nich alebo obidvoch nemožno žalovať, ak otázka týkajúca sa platnosti nie je prejudiciálna na rozriešenie inej kontroverzie buď na kánonickom, alebo na občianskom fóre.
    § 2. Ale ak jeden z manželov zomrie, kým kauza prebieha, má sa zachovať kán. 1199.
    3˚ Povinnosti sudcov a tribunálov
    Kán. 1362 – Sudca, skôr než prijme kauzu, a vždy, keď má nádej na dobrý výsledok, má použiť pastoračné prostriedky, aby manželov podľa možnosti priviedol k prípadnému konvalidovaniu manželstva a k obnoveniu manželského spoločenstva.
    Kán. 1363 – § 1. Po pripustení žalobného spisu na uvedenie sporu má predseda alebo ponens pristúpiť k oznámeniu predvolacieho dekrétu, podľa normy kán. 1191.
    § 2. Po uplynutí lehoty pätnástich dní od doručenia predseda alebo ponens, ak niektorá stránka nepožiadala o zasadanie na dosvedčenie sporu, má do desiatich dní svojím dekrétom z úradu stanoviť znenie pochybnosti alebo pochybností a oznámiť stránkam.
    § 3. V znení pochybnosti sa treba nielen pýtať na to, či sa v danom prípade preukázala neplatnosť manželstva, ale sa musí aj definovať, z akého titulu alebo z akých titulov je napadnutá platnosť manželstva.
    § 4. Predseda alebo ponens, po desiatich dňoch od doručenia dekrétu, ak stránky nič nenamietali, novým dekrétom nariadi vyšetrenie kauzy.
    4˚ Dôkazy
    Kán. 1364 – § 1. Obhajca zväzku, patróni stránok, a ak je účastníkom súdneho konania aj promótor spravodlivosti, majú právo:
    1˚ byť prítomní pri vypočúvaní stránok, svedkov a znalcov, pri neporušení predpisu kán. 1240;
    2˚ nahliadnuť do súdnych aktov, hoci nezverejnených, a preskúmať doklady, predložené stránkami.
    § 2. Stránky nemôžu byť prítomné pri vypočúvaní, o ktorom sa hovorí v § 1, bod 1.
    Kán. 1365 – Sudca má na zhodnotenie výpovedí stránok podľa kán. 1217, § 2 okrem iných indícií a pomôcok podľa možnosti použiť svedkov o vierohodnosti samých stránok, ak nie sú plné dôkazy odinakiaľ.
    Kán. 1366 – Sudca má v kauzách o impotencii alebo nedostatku súhlasu pre choromyseľnosť využiť pomoc jedného alebo viacerých znalcov, ak sa to z okolností zreteľne neukáže ako zbytočné; v ostatných kauzách sa má zachovať kán. 1255.
    Kán. 1367 – Keď pri vyšetrovaní kauzy vznikne veľmi pravdepodobná pochybnosť o neužívaní manželstva, tribunál môže kauzu o neplatnosti so súhlasom stránok pozastaviť a vyšetrovanie doplniť na dosiahnutie rozviazania nedokonaného sviatostného manželstva; potom má poslať akty Apoštolskej stolici spolu so žiadosťou o rozviazanie, podanou jedným alebo druhým, alebo obidvoma manželmi a s vyjadrením tribunálu a eparchiálneho biskupa.
    5˚ Rozsudok a odvolanie sa
    Kán. 1368 – § 1. Rozsudok, ktorým sa po prvý raz vyhlásila neplatnosť manželstva, sa má spolu s prípadnými odvolaniami a ostatnými súdnymi aktmi do dvadsiatich dní od jeho doručenia z úradu poslať odvolaciemu tribunálu.
    § 2. Ak bol rozsudok pre neplatnosť manželstva vynesený na prvom stupni súdneho konania, odvolací tribunál má po zvážení pripomienok obhajcu zväzku a aj prípadných pripomienok stránok má svojím dekrétom buď rozhodnutie ihneď potvrdiť, alebo kauzu pripustiť na riadne prešetrenie na druhom stupni.
    Kán. 1369 – Ak sa na odvolacom stupni predloží nový titul neplatnosti manželstva, tribunál ho môže ako na prvom stupni pripustiť a rozhodnúť o ňom.
    Kán. 1370 – § 1. Keď rozsudok, ktorým sa po prvý raz vyhlásila neplatnosť manželstva, bol na odvolacom stupni potvrdený či už dekrétom, alebo druhým rozsudkom, tí, ktorých manželstvo bolo vyhlásené za neplatné, môžu sláviť nové manželstvo ihneď, len čo im bol dekrét alebo druhý rozsudok oznámený, ak im v tom nebráni zákaz, pripojený k samému rozsudku alebo dekrétu, alebo stanovený miestnym hierarchom.
    § 2. Kán. 1325 treba zachovať, hoci rozsudok, ktorým bola vyhlásená neplatnosť manželstva, bol potvrdený nie druhým rozsudkom, ale dekrétom.
    Kán. 1371 – Súdny vikár musí rozsudok, hneď ako sa stal vykonateľným, oznámiť hierarchovi miesta, kde bolo manželstvo slávené; tento hierarcha sa však musí postarať, aby sa v knihách manželstiev a pokrstených čo najskôr urobil záznam o vyhlásenej neplatnosti manželstva            a o prípadne stanovených zákazoch.
    6˚ Dokladový proces
    Kán. 1372 – § 1. Súdny vikár alebo ním určený sudca po pripustení žiadosti môže, po vynechaní náležitostí riadneho procesu, ale po predvolaní stránok a za účasti obhajcu zväzku, rozsudkom vyhlásiť neplatnosť manželstva, ak z dokladu, ktorý nepodlieha nijakému protirečeniu ani námietke, je s istotou preukázaná existencia zneplatňujúcej prekážky alebo nedostatok v právom predpísanej forme slávenia manželstva, len keď je s rovnakou istotou zjavné, že dišpenz nebol daný, alebo že zástupca nemal platný mandát.
    § 2. Ak však ide o toho, kto mal zachovať právom predpísanú formu slávenia manželstva, ale pokúsil sa o manželstvo pred občianskym úradníkom alebo nekatolíckym vysluhovateľom, stačí predmanželské zisťovanie, podľa kán. 784, na dokázanie jeho slobodného stavu.
    Kán. 1373 – § 1. Ak sa obhajca zväzku rozumne domnieva, že nedostatky, o ktorých sa hovorí v kán. 1372, § 1, alebo nejestvovanie dišpenzu nie sú isté, musí sa proti tomuto vyhláseniu odvolať na sudcu tribunálu druhého stupňa, ktorému treba poslať akty a písomne ho upozorniť, že ide o dokladový proces.
    § 2. Stránke, ktorá sa domnieva, že je poškodená, zostáva nedotknuté právo sa odvolať.
    Kán. 1374 – Sudca tribunálu druhého stupňa za účasti obhajcu zväzku a po vypočutí stránok tým istým spôsobom rozhodne, či rozsudok treba potvrdiť alebo skôr treba v kauze postupovať podľa riadnych právnych noriem; v tom prípade kauzu vráti tribunálu prvého stupňa.
    7˚ Všeobecné normy
    Kán. 1375 – Kauzy na vyhlásenie neplatnosti manželstva nemôžu byť prerokúvané sumárnym sporovým procesom.
    Kán. 1376 – V ostatných veciach, ktoré sa týkajú spôsobu postupu, treba uplatniť, ak tomu nebráni povaha veci, kánony o súdnych konaniach vo všeobecnosti a o riadnom sporovom súdnom konaní, pri zachovaní osobitných noriem, týkajúcich sa káuz, ktoré sa vzťahujú na verejné dobro.
    Kán. 1377 – V rozsudku sa stránky majú upozorniť na mravné alebo aj občianske záväzky, ktorými sú azda zaviazané jedna voči druhej a voči deťom z hľadiska ich materiálneho zabezpečenia a výchovy.
    Art. II 
     Kauzy o odlúčení manželov
    Kán. 1378 – § 1. O osobnom odlúčení manželov, ak pre partikulárne miesta nie je legitímne postarané ináč, môže sa rozhodnúť dekrétom eparchiálneho biskupa alebo rozsudkom sudcu.
    § 2. Eparchiálny biskup eparchie, v ktorej manželia majú pobyt, môže po zvážení osobitných okolností udeliť dovolenie obrátiť sa na občianske fórum tam, kde cirkevné rozhodnutie nemá občianske účinky, alebo ak sa predvída, že občiansky rozsudok nebude protirečiť Božiemu právu.
    § 3. Sudca sa má usilovať, s povolením eparchiálneho biskupa, aby sa kauza už od samého začiatku preniesla na občianske fórum, ak sa kauza vzťahuje aj na čisto občianske účinky manželstva.
    Kán. 1379 – § 1. Ak niektorá stránka nežiada riadne sporové súdne konanie, má sa použiť sumárne sporové súdne konanie.
    § 2. Ak bolo použité riadne sporové súdne konanie a bolo podané odvolanie sa, tribunál druhého stupňa po vypočutí stránok svojím dekrétom alebo má ihneď potvrdiť rozhodnutie, alebo má kauzu pripustiť na riadne zisťovanie druhého stupňa súdneho konania. § 1. Ak niektorá stránka nežiada riadny sporový proces, má sa použiť sumárny sporový proces.
    § 2. Ak bol použitý riadny sporový proces a bolo podané odvolanie, tribunál druhého stupňa po vypočutí má svojím dekrétom buď rozhodnutie ihneď potvrdiť, alebo kauzu pripustiť na riadne prešetrenie na druhom stupni.
    Kán. 1380 – Čo sa týka kompetencie tribunálu, má sa zachovať kán. 1359, bod 2 a 3.
    Kán. 1381 – Sudca, skôr než prijme kauzu, a vždy, keď vidí nádej na úspech, má použiť pastoračné prostriedky, aby sa manželia zmierili a aby ich priviedol k obnoveniu spoločného manželského života.
    Kán. 1382 – V kauzách o odlúčení manželov musí vždy vystupovať promótor spravodlivosti, podľa normy kán. 1097.
    Art. III 
    Proces na vyhlásenie predpokladanej smrti jedného z manželov
    Kán. 1383 – § 1. Kedykoľvek smrť jedného z manželov nemožno dokázať hodnoverným cirkevným alebo občianskym dokladom, druhá manželská stránka môže byť pokladaná za oslobodenú od manželského zväzku, až keď eparchiálny biskup vydá vyhlásenie                            o predpokladanej smrti.
    § 2. Toto vyhlásenie môže eparchiálny biskup vydať iba vtedy, ak po vykonaní potrebných zisťovaní z výpovedí svedkov, z verejnej mienky alebo z indícií nadobudol morálnu istotu           o smrti jedného z manželov; sama neprítomnosť jedného z manželov, hoci dlhotrvajúca, nestačí.
    § 3. V neistých a zložitých prípadoch eparchiálny biskup vykonávajúci svoju moc v hraniciach územia patriarchálnej cirkvi sa má poradiť s patriarchom; ostatní eparchiálni biskupi sa však majú poradiť s Apoštolskou stolicou.
    § 4. V procese, ktorý sa týka predpokladanej smrti manžela, sa vyžaduje účasť promótora spravodlivosti, nie však obhajcu zväzku.
    Art. IV 
    Proces na dosiahnutie dišpenzu od platne uzavretého a neužívaného manželstva alebo rozviazania manželstva v prospech viery
    Kán. 1384 – Na obdŕžanie rozviazania nedokonaného manželstva alebo rozviazania manželstva v prospech viery sa majú presne zachovávať osobitné normy vydané Apoštolskou stolicou.
    Kapitola II
    Kauzy na vyhlásenie neplatnosti posvätnej vysviacky
    Kán. 1385 – Právo napadnutia platnosť posvätnej vysviacky majú buď sám klerik alebo hierarcha, ktorému klerik podlieha, alebo v ktorého eparchii bol vysvätený.
    Kán. 1386 – § 1. Žalobný spis napadnutia platnosti posvätnej vysviacky musí byť odoslaný kompetentnému dikastériu Rímskej kúrie, ktoré rozhodne, či kauza má rokovať ním samotným alebo ním určeným tribunálom.
    § 2. Ak dikastérium zverilo kauzu tribunálu, majú sa zachovať, keď tomu nebráni povaha veci, kánony o súdnych konaniach vo všeobecnosti a o riadnom sporovom súdnom konaní, nie však kánony o sumárnom sporovom súdnom procese.
    § 3. Po odoslaní žalobného spisu má klerik samým právom zakázané vykonávať prijaté svätenia.
    Kán. 1387 – Klerik po druhom rozsudku, ktorý potvrdil neplatnosť posvätnej vysviacky, stráca všetky práva vlastné klerickému stavu a je oslobodený od všetkých záväzkov tohto stavu.
    Kapitola III
     Spôsob postupu pri odvolaní alebo prekladaní farárov
    Kán. 1388 – Pri odvolaní alebo prekladaní farárov treba zachovávať kán. 1389 – 1400, ak                v partikulárnom práve, schváleným Apoštolskou stolicou, nie je stanovené ináč.
    Art. I 
    Spôsob postupu pri odvolaní farárov
    Kán. 1389 – Keď sa služba niektorého farára z nejakého dôvodu, aj bez jeho ťažkej viny, stane škodlivou alebo aspoň neúčinnou, eparchiálny biskup ho môže z farnosti odvolať.
    Kán. 1390 – Dôvody, pre ktoré možno farára z jeho farnosti legitímne odvolať, sú najmä tieto:
    1˚ spôsob konania, ktorý prináša cirkevnému spoločenstvu veľkú škodu alebo vyvoláva znepokojenie;
    2˚ neskúsenosť alebo trvalá duševná či telesná choroba, ktorá robí farára neschopným, aby                       s osohom plnil svoje úlohy;
    3˚ strata dobrého mena u počestných a vážených farníkov alebo odpor voči farárovi, o ktorom sa predvída, že v krátkom čase neustane;
    4˚ vážna nedbanlivosť alebo porušovanie povinností farára, ktoré pretrvávajú aj po napomenutí;
    5˚ zlé spravovanie časných majetkov na veľkú škodu Cirkvi, keď sa proti tomuto zlu nemôže použiť iný liek.
    Kán. 1391 – § 1. Ak sa z vykonaného skúmania preukáže, že existuje dôvod odvolania, eparchiálny biskup má vec prerokovať s dvoma farármi, vybratými zo skupiny, ktorú na to natrvalo utvorila presbyterská rada na návrh eparchiálneho biskupa; ak aj potom usúdi, že treba prikročiť k odvolaniu, po uvedení dôvodu a dôkazov, a to kvôli platnosti, má farárovi otcovsky poradiť, aby sa do pätnástich dní zriekol.
    § 2. Keď ide o farára, ktorý je členom rehoľného inštitútu alebo spoločnosti spoločného života na spôsob rehoľníkov, môže byť odvolaný buď rozhodnutím eparchiálneho biskupa, po upovedomení vyššieho predstaveného, ako aj vyšším predstaveným, po oboznámení eparchiálneho biskupa, nevyžadujúc iného súhlasu.
    Kán. 1392 – Farár sa môže zrieknuť aj s podmienkou, len keď to eparchiálny biskup môže legitímne prijať a naozaj to aj prijme.
    Kán. 1393 – § 1. Ak farár počas určených dní neodpovie, eparchiálny biskup má výzvu zopakovať, predĺžiac užitočný čas na odpoveď.
    § 2. Ak eparchiálny biskup zistil, že farár druhú výzvu prijal a neodpovedal, hoci mu nebránila nijaká prekážka, alebo ak farár bez udania akýchkoľvek dôvodov zrieknutie odmieta, eparchiálny biskup má vydať odvolací dekrét.
    Kán. 1394 – Ale ak farár uvedený dôvod a jeho opodstatnenie napadne a pripojí také dôvody, ktoré sa eparchiálnemu biskupovi zdajú nedostačujúce, eparchiálny biskup, aby platne konal:
    1˚ má vyzvať farára, aby po nahliadnutí do aktov zhrnul svoje námietky do písomnej správy, ba aby predložil protidôkazy, ak nejaké má;
    2˚ potom po doplnení skúmania, ak je to potrebné, má vec zvážiť spolu s tými dvomi farármi,              o ktorých sa hovorí v kán. 1391, § 1, ak títo nemôžu, je potrebné určiť iných;
    3˚ napokon má stanoviť, či farára treba odvolať alebo nie, a hneď má vydať o tom dekrét.
    Kán. 1395 – Eparchiálny biskup sa má o odvolaného farára postarať buď tak, že mu zverí iný úrad, ak je naň súci, alebo ho dá do dôchodku, podľa toho, ako si to prípad vyžaduje a okolnosti dovoľujú.
    Kán. 1396 – § 1. Odvolaný farár sa musí zdržať vykonávania úlohy farára, čo najskôr uvoľniť farskú budovu a všetko, čo patrí farnosti, odovzdať tomu, komu biskup farnosť zveril.
    § 2. Ak ide o chorého, ktorý sa z farskej budovy nemôže bez ťažkosti odsťahovať inam, eparchiálny biskup mu ju má ponechať na užívanie, a to aj výlučné, kým táto potreba trvá.
    § 3. Biskup nemôže vymenovať nového farára, kým trvá rekurz proti odvolaciemu dekrétu, ale má sa o farnosť dočasne postarať cez administrátora farnosti.
    Art. II 
    Spôsob postupu pri prekladaní farárov
    Kán. 1397 – Ak spása duší alebo potreba či prospech Cirkvi vyžaduje, aby farár bol zo svojej farnosti, ktorú s osohom riadi, preložený do inej farnosti alebo do iného úradu, eparchiálny biskup mu má preloženie navrhnúť písomne a odporučiť, aby z lásky k Bohu a k dušiam súhlasil.
    Kán. 1398 – Ak farár rade a odporúčaniu eparchiálneho biskupa nemieni vyhovieť, má písomne vyložiť dôvody.
    Kán. 1399 – § 1. Ak eparchiálny biskup napriek predloženým dôvodom usudzuje, že nie je potrebné odstúpiť od zámeru, má s dvoma farármi, vybranými zo skupiny, podľa kán. 1391, § 1, zvážiť dôvody, ktoré sú za preloženie alebo proti nemu; ale ak sa aj potom domnieva, že preloženie treba vykonať, má farárovi zopakovať otcovskú výzvu.
    § 2. Keď sa toto uskutočnilo a farár sa aj naďalej vzpiera, a eparchiálny biskup sa domnieva, že preloženie treba uskutočniť, má vydať dekrét o preložení, stanoviac, že farnosť po uplynutí určeného času bude uprázdnená.
    § 3. Po nevyužitom uplynutí času má farnosť vyhlásiť za uprázdnenú.
    Kán. 1400 – V kauzách prekladania sa majú uplatniť predpisy kán. 1396, so zachovaním nadobudnutých práv a miernosti.
    TITUL XXVII
    Trestné sankcie v Cirkvi
    Kapitola I 
    Delikty a tresty vo všeobecnosti
    Kán. 1401 – Keďže Boh využíva každý prostriedok, aby navrátil zatúlanú ovcu, tí, ktorí od neho dostali moc zväzovania a rozväzovania, majú podať primeraný liek v chorobe tým, ktorí spáchali delikt, majú ich napomenúť, pokarhať, povzbudiť so všetkou trpezlivosťou                        a poučením a čo viac, majú tresty ukladať tak, aby rany spôsobené deliktom vyliečili, a aby neviedli k priepasti beznádeje, ani nepovolili brzdy k rozpusteniu života a opovrhnutiu zákonom.
    Kán. 1402 – § 1. Kánonický trest musí byť uložený trestným procesom predpísaným kán. 1468 – 1482, pri zachovaní trestnej moci sudcu v prípadoch stanovených právom a pri zamietnutí opačného zvyku.
    § 2. Ak však úsudkom autority podľa § 3 vážne dôvody prekážajú, aby sa trestný súdny proces konal a dôkazy o delikte sú isté, delikt môže byť potrestaný mimosúdnym dekrétom, podľa normy kán. 1486 a 1487, len keď nejde o odňatie úradu, titulu, insígnií alebo o suspendovanie nad jeden rok, o preradenie na nižší stupeň, o depozíciu alebo o väčšiu exkomunikáciu.
    § 3. Takýto dekrét okrem Apoštolskej stolice môžu vydať v hraniciach svojej kompetencie patriarcha, väčší arcibiskup, eparchiálny biskup a tiež vyšší predstavený inštitútu zasväteného života, ktorý má riadnu riadiacu moc, s vylúčením všetkých ostatných.
    Kán. 1403 – § 1. Hoci šlo o delikty, ktoré prinášajú so sebou právne záväzný trest, hierarcha sa po vypočutí promótora spravodlivosti môže úplne zdržať trestnej procedúry, ba úplne ustúpiť od uloženia trestu, keď podľa úsudku toho istého hierarchu súčasne nastanú všetky tieto okolnosti: páchateľ ešte nepredvolaný pred súd svoj delikt úprimnou ľútosťou vyzná na vonkajšom fóre hierarchu, a tiež že bolo primerane postarané o nápravu pohoršenia a náhradu škôd.
    § 2. Avšak hierarcha takto nemôže postupovať, ak ide o delikt, ktorý prináša so sebou trest, ktorého odpustenie je rezervované vyššej autorite, až kým nedostane dovolenie od tejto autority.
    Kán. 1404 – § 1. Pri trestoch treba použiť miernejší výklad.
    § 2. Nie je dovolené prenášať trest z osoby na osobu alebo z prípadu na prípad, hoci jestvuje rovnaký, ba vážnejší dôvod.
    Kán. 1405 – § 1. Kto má zákonodarnú moc, môže vždy, keď je to skutočne nevyhnutné pre účinnejšiu starostlivosť o zachovávanie cirkevnej disciplíny, vydávať aj trestné zákony, a tiež môže svojimi zákonmi prostredníctvom primeraného trestu chrániť aj Boží zákon alebo cirkevný zákon, vynesený vyššou autoritou, pri zachovaní hraníc svojej kompetencie vzhľadom na územie alebo osoby.
    § 2. Partikulárny zákon môže k trestom, ktoré za nejaký delikt stanovil univerzálny zákon, pridať aj ďalšie tresty; nemá sa to však robiť, ak to nie je z veľmi vážnej príčiny; ak však zo spoločného práva hrozí iba nevymedzený alebo fakultatívny trest, partikulárnym právom môže byť namiesto neho stanovený vymedzený alebo záväzný trest.
    § 3. Patriarchovia a eparchiálni biskupi sa majú postarať, aby trestné zákony partikulárneho práva na tom istom území, vždy keď je možné, boli rovnaké.
    Kán. 1406 – § 1. Do akej miery niekto môže vydávať príkazy, do takej miery môže po zrelom zvážení veci a s najväčšou pozornosťou príkazom pohroziť vymedzenými trestami, s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v kán. 1402, § 2; patriarcha však, so súhlasom Stálej synody, môže príkazom pohroziť aj týmito trestami.
    § 2. Napomenutie s pohrozením trestami, ktorým hierarcha urguje v jednotlivých prípadoch zachovávanie nie trestných zákonov, sa pripodobňuje trestnému príkazu.
    Kán. 1407 – § 1. Ak podľa úsudku hierarchu, ktorý môže uložiť trest, povaha deliktu to pripúšťa, trest nemôže byť uložený, ak páchateľ predtým aspoň raz nebol napomenutý, aby upustil od deliktu a nedal sa mu primeraný čas na spamätanie sa.
    § 2. Za takého, ktorý upustil od deliktu, treba považovať toho, kto delikt naozaj oľutoval               a okrem toho primerane napravil škody, a odstránil pohoršenie alebo to aspoň vážne prisľúbil.
    § 3. Trestné napomenutie však, o ktorom hovorí kán. 1406, § 2, je dostačujúce, aby trest mohol byť uložený.
    Kán. 1408 – Trest nezaväzuje vinníka, jedine potom, ako je uložený rozsudkom alebo dekrétom, pri neporušení práva rímskeho veľkňaza alebo ekumenického koncilu k inému ustanoveniu.
    Kán. 1409 – § 1. V uplatnení trestného zákona, hoci zákon používa prikazujúce slová, sudca podľa svojho svedomia a uváženia môže:
    1˚ odložiť uloženie trestu na vhodnejší čas, ak sa predvída, že z unáhleného potrestania vinníka môže vzniknúť väčšie zlo;
    2˚ upustiť od uloženia trestu alebo uložiť miernejší trest, ak sa vinník polepšil a pohoršenie odstránil, alebo ho občianska autorita dostatočne potrestala, alebo sa dá predvídať, že ho potrestá;
    3˚ zmierňovať tresty v spravodlivých medziach, ak vinník spáchal viaceré delikty a súhrn trestov sa zdá príliš vysoký;
    4˚ pozastaviť povinnosť zachovávania trestu v prospech toho, kto až dovtedy žil pri všetkej počestnosti a delikt spáchal prvýkrát, len keď tomu neodporuje napravenie pohoršenia; pozastavený trest úplne zanikne, ak do času vymedzeného sudcom vinník delikt znova nespáchal, ináč ako dlžník jedného aj druhého deliktu má byť potrestaný ťažšie, ak medzitým nezanikla trestná žaloba za predchádzajúci delikt.
    § 2. Ak je trest nevymedzený a zákon neurčuje ináč, sudca nemôže uložiť tresty uvedené v kán. 1402, § 2.
    Kán. 1410 – Pri ukladaní trestov klerikovi mu musí byť ponechané to, čo je nevyhnutné na primerané materiálne zabezpečenie, ak nejde o prepustenie, v tom prípade sa hierarcha má postarať, aby sa prepustenému, ktorý je pre trest skutočne v núdzi, pomohlo čo najlepším spôsobom, zachovávajúc vždy ostatné práva ohľadom starostlivosti, sociálneho zabezpečenia  a tiež zdravotnej pomoci v prospech jeho, a ak je ženatý, aj jeho rodiny.
    Kán. 1411 – Nijaký trest nemôže byť uložený potom, ako zanikla trestná žaloba.
    Kán. 1412 – § 1. Kto podlieha zákonu alebo trestnému príkazu, podlieha aj trestu, ktorý je             s nimi spojený.
    § 2. Ak potom, čo bol spáchaný delikt, sa zmení zákon, treba uplatniť zákon priaznivejší pre vinníka.
    § 3. Ak však neskorší zákon zrušuje zákon alebo aspoň trest, ten akýmkoľvek spôsobom bol uložený, ihneď zaniká.
    § 4. Trest zaväzuje vinníka všade aj zánikom práva toho, kto uložil trest, ak nie je spoločným právom výslovne nariadené ináč.
    Kán. 1413 – § 1. Nijakému trestu nepodlieha ten, kto nedovŕšil štrnásty rok života.
    § 2. Kto však spáchal delikt medzi štrnástym a osemnástym rokom života, môže byť potrestaný len trestami, ktoré nezahrňujú pozbavenie akéhokoľvek dobra, ak eparchiálny biskup alebo sudca v osobitných prípadoch neusúdi, že môže byť ináč lepšie postarané o jeho nápravu.
    Kán. 1414 – § 1. Trestom podlieha len ten, kto porušil trestný zákon alebo trestný príkaz, alebo úmyselne, alebo z vážne nedbanlivého zanedbania náležitej starostlivosti, alebo z vážne nedbanlivej neznalosti zákona, alebo príkazu.
    § 2. Keď nastalo vonkajšie porušenie trestného zákona alebo trestného príkazu, predpokladá sa, že toto bolo vykonané úmyselne, kým sa nedokáže opak; pri ostatných zákonoch, alebo príkazoch sa to predpokladá len vtedy, ak bol zákon, alebo príkaz znova porušený po trestnom napomenutí.
    Kán. 1415 – Ak podľa spoločnej praxe a kánonickej náuky existuje poľahčujúca okolnosť, avšak len keď delikt ešte stále trvá, sudca trest stanovený zákonom alebo príkazom musí zmierniť; ba podľa svojho uváženia, ak usúdi, že ináč môže lepšie byť postarané o nápravu vinníka a tiež nápravu pohoršenia a škôd, môže sa od uloženia trestu aj zdržať.
    Kán. 1416 – Ak bol delikt spáchaný recidivistom alebo ak podľa spoločnej praxe a kánonickej náuky existuje iná priťažujúca okolnosť, sudca môže vinníka potrestať ťažšie, ako stanovuje zákon alebo príkaz, nevylučujúc tresty nachádzajúce sa v kán. 1402, § 2.
    Kán. 1417 – Tí, ktorí na základe spoločného úmyslu spolupracujú na spáchaní deliktu                  a v zákone alebo príkaze sa výslovne nespomínajú, môžu byť potrestaní tými istými trestami ako hlavný páchateľ, alebo podľa uváženia sudcu inými trestami tej istej, alebo menšej veľkosti.
    Kán. 1418 – § 1. Kto na spáchanie deliktu niečo vykonal alebo zanedbal, a predsa nezávisle od svojej vôle delikt nedokonal, nie je viazaný trestom, stanoveným za dokonaný delikt, ak zákon alebo príkaz neurčuje ináč.
    § 2. Ak však úkony alebo zanedbania svojou povahou vedú k vykonaniu deliktu, páchateľ má byť potrestaný primeraným trestom, najmä ak vzniklo pohoršenie alebo iná vážna škoda, ale ľahším, než aký je stanovený za dokonaný delikt.
    § 3. Od každého trestu je oslobodený ten, kto z vlastnej vôle upustil od začatého páchania deliktu, ak z pokusu nevznikla žiadna škoda alebo pohoršenie.
    Kán. 1419 – § 1. Kto môže dišpenzovať od trestného zákona alebo uvoľniť spod trestného príkazu, môže uložený trest aj odpustiť mocou toho istého zákona alebo príkazu.
    § 2. Okrem toho zákon alebo trestný príkaz môže dať moc odpúšťať trest aj iným.
    Kán. 1420 – § 1. Trest uložený mocou spoločného práva môže odpustiť:
    1˚ hierarcha, ktorý  ustanovil trestný tribunál alebo dekrétom uložil trest;
    2˚ hierarcha miesta, kde sa vinník skutočne zdržiava, avšak po porade s hierarchom, o ktorom sa hovorí v č.1.
    § 2. Tieto normy platia aj ohľadom trestov uložených silou partikulárneho práva alebo trestného príkazu, ak partikulárnym právom cirkvi sui iuris nie je nariadené ináč.
    § 3. Tresty, ktoré uložila Apoštolská stolica, môže odpustiť jedine Apoštolská stolica, ak odpustenie nebolo delegované patriarchovi alebo niekomu inému.
    Kán. 1421 – Odpustenie trestu vynútené násilím alebo veľkým strachom, alebo podvodom je samým právom neplatné.
    Kán. 1422 – § 1. Odpustenie trestu môže byť dané vinníkovi aj bez jeho vedomia alebo pod podmienkou.
    § 2. Odpustenie trestu musí byť dané písomne, ak vážny dôvod neodporúča iné.
    § 3. Treba dbať na to, aby sa žiadosť o odpustenie alebo samo odpustenie nezverejňovali, ak to nie je do istej miery buď užitočné na ochranu dobrej povesti vinníka, alebo nevyhnutné na odstránenie pohoršenia.
    Kán. 1423 – § 1. Pri neporušení práva rímskeho veľkňaza odpustiť akýkoľvek trest rezervovaný sebe alebo iným Synoda biskupov patriarchálnej alebo väčšej arcibiskupskej cirkvi môže, zákonom vyneseným pre vážne okolnosti, rezervovať odpustenie trestov patriarchovi alebo arcibiskupovi väčšiemu pre podriadených, ktorí majú trvalé bydlisko alebo prechodné bydlisko v hraniciach územia cirkvi, ktorej predsedajú; nikto iný nemôže platne sebe alebo iným rezervovať odpustenie trestov stanovených spoločným právom, ak to nie je so súhlasom Apoštolskej stolice.
    § 2. Každé rezervovanie treba vykladať striktne.
    Kán. 1424 – § 1. Odpustenie trestu nemôže byť dané, ak vinník za spáchaný delikt úprimne neoľutoval a tiež nebolo primerane postarané o náhradu pohoršenia a škôd.
    § 2. Ak však podľa úsudku toho, komu prislúcha odpustenie trestu, boli splnené tieto podmienky, odpustenie nemá byť odopreté, ak je to možné so zreteľom na povahu trestu.
    Kán. 1425 – Ak je niekto postihnutý viacerými trestami, odpustenie platí len pre tresty, ktoré sú v ňom výslovne uvedené; všeobecné odpustenie však ruší všetky tresty s výnimkou tých, ktoré v žiadosti vinník zlomyseľne zamlčal.
    Kán. 1426 – § 1. Ak nie je právom vymedzený iný trest, podľa starobylých tradícií východných cirkví môžu byť uložené tresty, ktorými sa ukladá nejaké veľké dielo náboženstva, nábožnosti alebo lásky, napríklad vykonanie vymedzených modlitieb, nábožná púť, zvláštny pôst, milodary, duchovné cvičenia.
    § 2. Tomu, kto tieto tresty nie je disponovaný prijať, sa majú uložiť iné tresty.
    Kán. 1427 – § 1. Pri neporušení partikulárneho práva verejné pokarhanie sa udeľuje pred notárom alebo dvomi svedkami, alebo listom, avšak tak, aby bolo prijatie obsahu listu zrejmé  z nejakého dokumentu.
    § 2. Treba sa vystríhať, aby toto verejné pokarhanie nebolo príčinou zväčšenia zlej povesti vinníka, než je to proporcionálne k skutku.
    Kán. 1428 – Ak to závažnosť kauzy vyžaduje a predovšetkým ak ide o recidívu, hierarcha môže vinníka, okrem trestov uložených rozsudkom podľa normy práva, podrobiť aj dozoru spôsobom vymedzeným v administratívnom dekréte.
    Kán. 1429 – § 1. Zákaz pobytu na určitom mieste alebo území môže postihnúť len klerikov alebo rehoľníkov, alebo členov spoločnosti spoločného života na spôsob rehoľníkov; avšak príkaz pobytu na určitom mieste alebo území len klerikov zapísaných do eparchie, pri neporušení práva inštitútov zasväteného života.
    § 2. Aby mohol byť uložený príkaz pobytu na určitom mieste alebo území, vyžaduje sa súhlas miestneho hierarchu, ak nejde o dom určený inštitútu zasväteného života pápežského alebo patriarchálneho práva, v tomto prípade sa vyžaduje súhlas kompetentného predstaveného, alebo o dom klerikov viacerých eparchií, ktorí robia pokánie alebo sa potrebujú polepšiť.
    Kán. 1430 – § 1. Trestné pozbavenia môžu postihnúť len tie moci, úrady, služby, úlohy, práva, privilégiá, splnomocnenia, milosti, tituly, insígnie, ktoré podliehajú moci predstaveného, stanovujúceho trest alebo hierarchu, ktorý dal podnet na trestný proces, alebo ich uložil dekrétom; to isté platí pre preloženie na iný úrad z trestu.
    § 2. Nemožno pozbaviť moci posvätného stupňa, ale iba zakázať vykonávať všetky alebo niektoré jej akty podľa noriem spoločného práva; takisto nemožno pozbaviť akademických stupňov.
    Kán. 1431 – § 1. Potrestaní menšou exkomunikáciou sú zbavení práva prijímať Božskú Eucharistiu; navyše môžu byť vylúčení z účasti na Božskej liturgii, ba aj od vstupu do chrámu, ak sa v ňom slávi verejný Boží kult.
    § 2. Tým istým rozsudkom alebo dekrétom, ktorým sa ukladá tento trest, musí byť rozhodnuté rozšírenie toho istého trestu a ak prípad vyžaduje, dĺžka jeho trvania.
    Kán. 1432 – § 1. Suspenzia sa môže týkať alebo všetkých, alebo niektorých úkonov moci posvätného stupňa, alebo riadiacej moci, všetkých, alebo niektorých aktov, alebo práv spojených s úradom, službou, alebo úlohou; jej rozsah sa však má rozhodnúť tým istým rozsudkom, alebo dekrétom, ktorým sa ukladá trest, ak už nie je vymedzený právom.
    § 2. Nikto nemôže byť suspendovaný, ak to nie je od aktov, ktoré sú pod mocou autority ustanovujúcej trest, alebo hierarchu, ktorý dal podnet na trestný proces, alebo vydal suspenzačný dekrét.
    § 3. Suspenzia nikdy nepostihuje platnosť aktov, ani právo na bývanie, ak nejaké vinník má na základe úradu, služby alebo úlohy; avšak suspenzia zakazuje poberanie pôžitkov, remunerácií, dôchodkov alebo iných, prináša so sebou záväzok vrátiť všetko, čo nie je legitímne, hoci aj dobromyseľne prijaté.
    Kán. 1433 – § 1. Klerik preradený na nižší stupeň má zakázané vykonávať tie akty moci posvätného stupňa a riadenia, ktoré nezodpovedajú tomuto stupňu.
    § 2. Klerik však prepustený z klerického stavu je zbavený všetkých úradov, služieb alebo iných úloh, cirkevných dôchodkov a akejkoľvek delegovanej moci; stáva sa na ich plnenie nespôsobilý; nemôže vykonávať moc posvätného stupňa; nemôže byť povýšený do vyšších posvätných stupňov, a keď ide o kánonické účinky, je zrovnaný s laikmi, pri zachovaní kán. 396 a 725.
    Kán. 1434 – § 1. Väčšia exkomunikácia okrem toho všetkého, o čom hovorí kán. 1431, § 1, zakazuje prijímať ostatné sviatosti, udeľovať sviatosti a sväteniny, vykonávať akékoľvek úrady, služby alebo úlohy, vykonávať akty riadenia, ktoré ak sa predsa vykonajú, sú samým právom neplatné.
    § 2. Potrestaný väčšou exkomunikáciou má zakázanú účasť na Božskej liturgii a na akýchkoľvek iných verejných sláveniach Božieho kultu.
    § 3. Potrestaný väčšou exkomunikáciou má zakázané užívať privilégiá predtým mu udelené; nemôže platne nadobudnúť hodnosť, úrad, službu alebo inú úlohu v Cirkvi alebo dôchodok, ani si nemôže prisvojiť s nimi spojené pôžitky; je pozbavený aktívneho i pasívneho hlasovacieho práva.
    Kán. 1435 – § 1. Ak trest zakazuje prijať sviatosti alebo sväteniny, zákaz sa pozastavuje, kým sa vinník nachádza v nebezpečenstve smrti.
    § 2. Ak trest zakazuje vysluhovať sviatosti alebo sväteniny, alebo vykonať akt riadenia, zákaz sa pozastavuje vždy, keď to je nevyhnutné na pomoc veriacim v Krista, nachádzajúcim sa             v nebezpečenstve smrti.
    Kapitola II 
    Tresty za jednotlivé delikty 
    Kán. 1436 – § 1. Kto tvrdošijne zapiera niektorú pravdu, ktorú treba veriť vierou božskou             a katolíckou alebo ju kladie do pochybnosti, alebo kresťanskú vieru úplne odmieta a zákonne napomenutý sa nespamätá, má byť potrestaný ako heretik, alebo apostata väčšou exkomunikáciou, klerik okrem toho môže byť potrestaný inými trestami, nevylučujúc prepustenie.
    § 2. Okrem týchto prípadov ten, kto tvrdošijne odmieta pravdu, ktorá bola rímskym biskupom alebo kolégiom biskupov uznaná za definitívne zaväzujúcu mocou autentického Učiteľského úradu, alebo kto podporuje náuku, ktorá bola nimi odsúdená ako mylná a zákonne napomenutý ju neodvolá, má byť potrestaný primeraným trestom.
    Kán. 1437 – Kto odmieta zvrchovanosť najvyššej autority Cirkvi alebo spoločenstvo                      s veriacimi v Krista, ktorí sú jej podriadení a zákonne napomenutý neprejaví poslušnosť, má byť potrestaný ako schizmatik väčšou exkomunikáciou.
    Kán. 1438 – Kto úmyselne zanechal právom predpísanú spomienku hierarchu v Božskej liturgii a v Božských chválach, ak zákonne napomenutý sa nespamätá, má byť potrestaný primeraným trestom, nevylučujúc väčšiu exkomunikáciu.
    Kán. 1439 – Rodičia alebo ich zástupcovia, ktorí dávajú deti pokrstiť alebo vychovávať                  v nekatolíckom náboženstve, majú byť potrestaní primeraným trestom.
    Kán. 1440 – Kto poruší normy práva o spoluúčasti na posvätných veciach, môže byť potrestaný primeraným trestom.
    Kán. 1441 – Kto použije posvätné veci na profánne užívanie alebo na zlý cieľ, má byť suspendovaný alebo mu má byť zakázané prijímanie Božskej Eucharistie.
    Kán. 1442 – Kto Božskú Eucharistiu zahodí alebo ju so svätokrádežným cieľom odnesie, alebo prechováva, má byť potrestaný väčšou exkomunikáciou; a ak je klerik, aj inými trestami, nevylučujúc prepustenie.
    Kán. 1443 – Kto predstieral slávenie Božskej liturgie alebo iných sviatostí, má byť potrestaný primeraným trestom, nevylučujúc väčšiu exkomunikáciu.
    Kán. 1444 – Kto sa dopustil krivej prísahy pred cirkevnou autoritou alebo kto hoci bez prísahy zákonne sa pýtajúcemu sudcovi vedome potvrdil lož, alebo zatajil pravdu, alebo kto k týmto deliktom navádzal, má byť potrestaný primeraným trestom.
    Kán. 1445 – § 1. Kto použil fyzické násilie voči biskupovi alebo mu spôsobil inú veľkú nespravodlivosť, má byť potrestaný primeraným trestom, nevylučujúc ak je klerik, prepustenie; ak však ten istý delikt bol spáchaný proti metropolitovi, patriarchovi alebo dokonca rímskemu veľkňazovi, vinník má byť potrestaný väčšou exkomunikáciou, ktorej odpustenie v poslednom prípade je rezervované samému rímskemu veľkňazovi.
    § 2. Kto to vykonal proti inému klerikovi, rehoľníkovi, členovi spoločnosti spoločného života na spôsob rehoľníkov alebo proti laikovi, ktorý aktuálne vykonáva cirkevnú úlohu, má byť potrestaný primeraným trestom.
    Kán. 1446 – Kto neposlúchne vlastného hierarchu zákonne prikazujúceho alebo zakazujúceho        a po napomenutí zotrváva v neposlušnosti, má byť ako vinník potrestaný primeraným trestom.
    Kán. 1447 – Kto podnecuje rozbroj alebo nenávisť proti ktorémukoľvek hierarchovi alebo vyzýva podriadených k neposlušnosti proti nemu, má byť potrestaný primeraným trestom, nevylučujúc väčšiu exkomunikáciu, najmä ak spáchal tento delikt proti patriarchovi alebo dokonca proti rímskemu veľkňazovi.
    § 2. Kto prekáža slobode služby alebo voľby, alebo cirkevnej moci, alebo legitímnemu užívaniu majetkov Cirkvi, alebo zastrašuje voliča, alebo toho, kto vykonáva moc alebo službu, má byť potrestaný primeraným trestom.
    Kán. 1448 – § 1. Kto na verejnom zhromaždení alebo vo verejnom prejave, vo verejne rozširovanom spise, alebo ináč použijúc spoločenské komunikačné prostriedky vysloví rúhanie, alebo ťažko poškodí dobré mravy, alebo sa dopustí krivdy proti náboženstvu či Cirkvi, alebo vyvoláva voči nej nenávisť, alebo opovrhovanie, má byť potrestaný primeraným trestom.
    § 2. Kto vstúpi do združenia, ktoré strojí úklady proti Cirkvi, má byť potrestaný primeraným trestom.
    Kán. 1449 – Kto bez predpísaného súhlasu alebo dovolenia scudzuje cirkevné majetky, má byť potrestaný primeraným trestom.
    Kán. 1450 – § 1. Kto vraždí človeka, má byť potrestaný väčšou exkomunikáciou; klerik má byť okrem toho potrestaný inými trestami, nevylučujúc prepustenie.
    § 2. Tým istým spôsobom má byť potrestaný ten, kto zariadi potrat, ktorý skutočne nastal, pri dodržaní kán. 728, § 2.
    Kán. 1451 – Kto uniesol človeka alebo nespravodlivo zadržiaval, ťažko poranil, alebo zmrzačil, fyzicky, alebo duševne mučil, má byť potrestaný primeraným trestom, nevylučujúc väčšiu exkomunikáciu.
    Kán. 1452 – Kto spôsobil niekomu veľkú nespravodlivosť alebo vážne poškodil jeho dobrú povesť ohováraním, je povinný k poskytnutiu primeraného zadosťučinenia; ak však odmietol, má byť potrestaný menšou exkomunikáciou alebo suspenziou.
    Kán. 1453 – § 1. Klerik žijúci v konkubináte alebo zotrvávajúci na pohoršenie v inom vonkajšom hriechu proti čistote, má byť potrestaný suspenziou, ku ktorej, ak zotrváva                    v delikte, môžu byť pripojené postupne iné tresty až po prepustenie.
    § 2. Klerik, ktorý sa pokúsil o zakázané manželstvo, má byť prepustený.
    § 3. Rehoľník, ktorý zložil verejný doživotný sľub čistoty a nie je ustanovený v posvätnom stupni, a ktorý spáchal tieto delikty, má byť potrestaný primeraným trestom.
    Kán. 1454 – Kto niekoho falošne obvinil z akéhokoľvek deliktu, má byť potrestaný primeraným trestom, nevylučujúc väčšiu exkomunikáciu; najmä ak je obvinený spovedník, hierarcha, klerik, rehoľník, člen spoločnosti spoločného života na spôsob rehoľníkov alebo laik ustanovený v cirkevnej úlohe, pri zachovaní kán. 731.
    Kán. 1455 – Kto vyhotovil falošný cirkevný dokument alebo v ňom tvrdil nepravdu, alebo kto akýkoľvek falošný, alebo zmenený dokument vedome použil v cirkevnej veci, alebo pravý dokument zmenil, zničil, alebo zatajil, má byť potrestaný primeraným trestom.
    Kán. 1456 – § 1. Spovedník, ktorý priamo porušil sviatostné tajomstvo, má byť potrestaný väčšou exkomunikáciou, pri zachovaní kán. 728, § 1, č. 1; ak však toto tajomstvo narušil iným spôsobom, má byť potrestaný primeraným trestom.
    § 2. Kto sa akýmkoľvek spôsobom pokúsil získať poznatky zo spovede alebo ich získal a iným odovzdal, má byť potrestaný menšou exkomunikáciou alebo suspenziou.
    Kán. 1457 – Kňaz, ktorý rozhrešil spolupáchateľa v hriechu proti čistote, má byť potrestaný väčšou exkomunikáciou pri zachovaní kán. 728, § 1, č. 2.
    Kán. 1458 – Kňaz, ktorý počas spovede alebo pri jej príležitosti, alebo pod jej zámienkou navádza kajúcnika na hriech proti  čistote, má byť potrestaný primeraným trestom, nevylučujúc prepustenie.
    Kán. 1459 – § 1. Biskupi, ktorí niekomu bez mandátu kompetentnej autority udelili biskupskú konsekráciu, a ten, ktorý od nich týmto spôsobom konsekráciu prijal, majú byť potrestaní väčšou exkomunikáciou.
    § 2. Biskup, ktorý niekomu udelil diakonské alebo presbyterské svätenia proti predpisom kánonov, má byť potrestaný primeraným trestom.
    Kán. 1460 – Kto sa obrátil priamo alebo nepriamo na občiansku autoritu, aby s jej naliehaním obdŕžal posvätné svätenie, úrad, službu alebo inú úlohu v Cirkvi, má byť potrestaný primeraným trestom, nevylučujúc väčšiu exkomunikáciu, a ak ide o klerika, aj prepustenie.
    Kán. 1461 – Kto na základe simonie udelil alebo prijal posvätné svätenie, má byť prepustený; kto však na základe simonie udelil alebo prijal iné sviatosti, má byť potrestaný primeraným trestom, nevylučujúc väčšiu exkomunikáciu.
    Kán. 1462 – Kto na základe simonie obdŕžal úrad, službu alebo inú úlohu v Cirkvi, udelil, alebo akýmkoľvek spôsobom si uzurpoval, alebo nezákonne si podržiaval, alebo iným odovzdal, alebo vykonával, má byť potrestaný primeraným trestom, nevylučujúc väčšiu exkomunikáciu.
    Kán. 1463 – Kto čokoľvek daruje alebo sľubuje, aby niekto, kto vykonáva úrad, službu alebo úlohu v Cirkvi nezákonne niečo vykonal, alebo zanedbal, má byť potrestaný primeraným trestom; tak isto, kto také dary alebo sľuby prijal.
    Kán. 1464 – § 1. Kto okrem prípadov už predvídaných právom zneužil moc, úrad, službu alebo inú úlohu v Cirkvi prostredníctvom aktu alebo zanedbania, má byť potrestaný primeraným trestom, nevylučujúc ich odňatie, ak za toto zneužitie nie je zákonom alebo príkazom stanovený iný trest.
    § 2. Kto však zo zavinenej nedbanlivosti nelegitímne vykonal alebo opomenul akt moci, úradu, služby alebo inej úlohy v Cirkvi, má byť potrestaný primeraným trestom.
    Kán. 1465 – Kto zapísaný do ktorejkoľvek cirkvi sui iuris, tiež latinskej Cirkvi, pri vykonávaní, služby alebo inej úlohy v Cirkvi, akéhokoľvek veriaceho v Krista, akýmkoľvek spôsobom sa snaží priviesť proti kán. 31 k prestúpeniu do inej cirkvi sui iuris, má byť potrestaný primeraným trestom.
    Kán. 1466 – Klerik, rehoľník alebo člen spoločnosti spoločného života na spôsob rehoľníkov vykonávajúci podnikanie alebo obchodovanie proti predpisom kánonov, má byť potrestaný primeraným trestom.
    Kán. 1467 – Kto porušuje záväzky, ktoré mu boli uložené z trestu, môže byť potrestaný ťažším trestom.
    TITUL XXVIII   
    Postup pri ukladaní trestov
    Kapitola I 
    Trestný proces
    Art. I 
    Predbežné zisťovanie
    Kán. 1468 – § 1. Kedykoľvek má hierarcha aspoň pravdepodobnú správu o delikte, má sám alebo cez inú súcu osobu opatrne skúmať skutočnosti a okolnosti, ak sa toto skúmanie nezdá úplne zbytočné.
    § 2. Treba sa chrániť toho, aby sa týmto prešetrovaním neohrozilo dobro kohokoľvek.
    § 3. Kto vykonáva prešetrenie, má tie isté moci a povinnosti ako audítor v procese; ak sa potom začne súdny proces, nemôže v ňom byť sudcom.
    Kán. 1469 – § 1. Pri zachovaní kán. 1403 a 1411, ak sa zdá, že zisťovanie je dostatočne vykonané, hierarcha má rozhodnúť, či sa má začať procedúra na uloženie trestu a ak rozhodne kladne, či sa má vykonať trestným procesom alebo mimosúdnym dekrétom.
    § 2. Hierarcha má svoje rozhodnutie odvolať alebo zmeniť vždy, keď sa mu na základe nových skutočností zdá, že treba rozhodnúť ináč.
    § 3. Skôr, ako v nejakej veci rozhodne, hierarcha má vypočuť obvineného z deliktu                         a promótora spravodlivosti a tiež, ak sám rozumne usúdi, dvoch sudcov alebo iných znalcov práva; hierarcha má zároveň uvážiť, či kvôli tomu, aby sa vyhlo neužitočným súdnym konaniam, nebude osožné, aby so súhlasom stránok on sám alebo vyšetrovateľ rozriešil otázku o škodách podľa spravodlivosti a slušnosti.
    Kán. 1470 – Akty zisťovania a dekréty hierarchu, ktorými sa zisťovanie začína alebo končí, ako aj všetko, čo predchádzalo zisťovaniu, ak nie je potrebné pre trestný proces, má sa uchovávať v tajnom archíve kúrie.
    Art. II
    Priebeh trestného procesu
    Kán. 1471 – § 1. V trestnom súdnom konaní treba pri neporušení kánonov tohto titulu uplatniť kánony o súdnych konaniach vo všeobecnosti a o riadnom sporovom súdnom konaní,                    so zachovaním zvláštnych noriem o kauzách, týkajúcich sa verejného dobra, nie však kánony  o sumárnom sporovom súdnom konaní.
    § 2. Obžalovaný nie je povinný priznať sa k deliktu a ani mu nemožno uložiť prísahu.
    Kán. 1472 – § 1. Ak hierarcha rozhodol, že treba začať trestný súdny proces, akty zisťovania má odovzdať promótorovi spravodlivosti, ktorý podľa normy kán. 1185 a 1187 má sudcovi odovzdať žalobný spis.
    § 2. Pred vyšším tribunálom úlohu žalobcu vykonáva promótor spravodlivosti, ustanovený pri tomto tribunáli.
    Kán. 1473 – Hierarcha po vypočutí promótora spravodlivosti a po predvolaní obžalovaného môže v ktoromkoľvek štádiu a stupni trestného procesu zabrániť obžalovanému vykonávať posvätný stav, úrad, službu alebo inú úlohu, uložiť mu alebo zakázať pobyt na istom mieste, alebo území, alebo mu aj zakázať verejné prijímanie Božskej Eucharistie, aby sa predišlo pohoršeniam, chránila sa sloboda svedkov a zabezpečilo sa uplatnenie spravodlivosti; toto všetko treba po zaniknutí dôvodu odvolať a po zaniknutí trestného procesu sa toto končí samým právom.
    Kán. 1474 – Keď sudca vinníka predvoláva, musí ho vyzvať, aby si ustanovil advokáta                    v lehote, ktorú určil sám sudca; po neužitočnom uplynutí lehoty ten istý sudca má z úradu ustanoviť obvinenému advokáta, ktorý bude úlohu plniť dovtedy, kým si vinník neustanoví advokáta.
    Kán. 1475 – § 1. Promótor spravodlivosti sa môže na ktoromkoľvek stupni súdneho konania zrieknuť pojednávania na pokyn alebo so súhlasom hierarchu, z rozhodnutia ktorého sa proces začal.
    § 2. Zrieknutie sa, aby bolo platné, musí byť prijaté obvineným, ak tento nebol vyhlásený za neprítomného na súdnom konaní.
    Kán. 1476 – Okrem obhajob a úvah daných písomne ak nejaké boli, diskusia kauzy musí byť vykonaná ústne.
    Kán. 1477 – § 1. Pri diskusii asistujú promótor spravodlivosti, obvinený a jeho advokát, poškodená stránka, o ktorej hovorí kán. 1483, § 1 a jej advokát.
    § 2. Tribunál má na diskusiu prizvať tiež znalcov, ktorí sa v kauze zúčastnili, aby mohli predstaviť svoje znalecké posudky.
    Kán. 1478 – V diskusii kauzy obžalovaný má mať vždy právo, aby sám alebo jeho advokát, alebo zástupca hovoril ako posledný.
    Kán. 1479 – § 1. Po skončení diskusie má tribunál vyniesť rozsudok.
    § 2. Ak z diskusie vznikne nevyhnutnosť zhromaždenia nových dôkazov, tribunál po odročení rozhodnutia kauzy má zhromaždiť nové dôkazy.
    Kán. 1480 – Výroková časť rozsudku sa má zverejniť ihneď, ak tribunál z vážneho dôvodu nerozhodne, že rozhodnutie treba zachovávať v tajnosti až do formálneho doručenia rozsudku, ktoré nemôže byť odročené nikdy viac ako mesiac počítaný odo dňa, v ktorom bola trestná kauza rozhodnutá.
    Kán. 1481 – § 1. Vinník môže podať odvolanie aj vtedy, keď bol sudcom len preto oslobodený, že trest bol fakultatívny, alebo preto, že sudca použil moc, o ktorej sa hovorí v kán. 1409, § 1                               a 1415.
    § 2. Promótor spravodlivosti sa môže odvolať vždy, keď usúdi, že nie je dostatočne postarané   o nápravu pohoršenia alebo o obnovenie spravodlivosti.
    Kán. 1482 – Ak je na ktoromkoľvek stupni a štádiu trestného súdneho konania jasne zistené, že vinník delikt nespáchal, sudca to musí rozsudkom vyhlásiť a vinníka oslobodiť, hoci by sa súčasne preukázalo, že trestná žaloba zanikla.
    Art. III  
    Žaloba o náhradu škôd
    Kán. 1483 – § 1. Poškodená stránka môže v samom trestnom súdnom konaní predložiť podľa normy kán. 1276 sporovú žalobu o náhradu škôd, ktoré jej boli spôsobené deliktom.
    § 2. Ak sa zákrok poškodenej stránky nevykonal na prvom stupni trestného súdneho konania, viac sa nedovoľuje.
    § 3. Odvolanie v kauze o škodách sa koná podľa normy kán. 1309 – 1321, aj keby sa odvolanie v trestnom súdnom konaní nemohlo uskutočniť; ale ak sa predložia obidve odvolania, hoci od rozličných stránok, má byť iba jedno odvolacie súdne konanie, pri neporušení kán. 1484.
    Kán. 1484 – § 1. Sudca môže súdne konanie o škodách odročiť, až kým nevynesie definitívny rozsudok v trestnom súdnom konaní, aby sa tak vyhlo prílišnému preťahovaniu trestného súdneho konania.
    § 2. Sudca, ktorý takto konal, musí po vynesení rozsudku v trestnom súdnom konaní rozsudzovať o škodách, hoci trestné súdne konanie pre podané napadnutie ešte prebieha alebo vinník bol oslobodený z dôvodu, ktorý ho nezbavuje povinnosti nahradiť škodu.
    Kán. 1485 -Rozsudok vynesený v trestnom súdnom konaní, hoci sa stal rozsúdenou vecou, poškodenej stránke nedáva žiadne právo, ak nezakročila podľa normy kán. 1483.
    Kapitola II 
    Ukladanie trestov mimosúdnym dekrétom
    Kán. 1486 – § 1. Pre platnosť dekrétu, ktorým sa ukladá trest, sa vyžaduje, aby:
    1˚ obvinený bol oboznámený so žalobou a dôkazmi potom, čo mu bola odovzdaná možnosť plného využívania práva na svoju obhajobu, ak to po predvolaní, podľa normy práva, nezľahkovážnil;
    2˚ prebehla ústna diskusia medzi hierarchom alebo jeho delegátom a obvineným                        v prítomnosti promótora spravodlivosti a notára;
    3˚ v samotnom dekréte boli uvedené faktické a právne dôvody trestu.
    § 2. Avšak tresty, podľa kán. 1426, § 1, môžu byť uložené bez tejto procedúry len vtedy, keď je ich prijatie zo strany vinníka zrejmé písomne.
    Kán. 1487 – § 1. Rekurz proti dekrétu, ktorým sa ukladá trest, môže byť podaný vyššej kompetentnej autorite do desiatich užitočných dní od doručenia.
    § 2. Tento rekurz pozastavuje účinnosť dekrétu.
    § 3. Proti rozhodnutiu vyššej vrchnosti sa nepodáva ďalší rekurz.
    TITUL  XXIX  
     Zákon, zvyk a administratívne akty
    Kapitola I 
    Cirkevné zákony
    Kán. 1488 – Zákony sa ustanovujú vyhlásením.
    Kán. 1489 – § 1. Zákony vydané Apoštolskou stolicou sa vyhlasujú uverejnením v úradnom vestníku Acta Apostolicae Sedis, ak v niektorých osobitných prípadoch nie je predpísaný iný spôsob vyhlásenia. Právnu účinnosť nadobúdajú výlučne po uplynutí troch mesiacov odo dňa, uvedeného v príslušnom čísle Aktov, ak z povahy veci nezaväzujú ihneď alebo ak sa v samom zákone zvlášť a výslovne nestanovuje kratšia, alebo dlhšia vakancia.
    § 2. Zákony vydané inými zákonodarcami sú vyhlasované spôsobom určeným týmito zákonodarcami a začínajú zaväzovať odo dňa nimi ustanoveného.
    Kán. 1490 – Čisto cirkevné zákony zaväzujú pokrstených v Katolíckej cirkvi alebo do nej prijatých, ktorí dostatočne používajú rozum, a ak právo výslovne neurčuje niečo iné, zavŕšili siedmy rok života.
    Kán. 1491 – § 1. Zákony vydané najvyššou autoritou Cirkvi zaväzujú všetkých, pre ktorých boli vynesené, všade vo svete, ak neboli vydané pre vymedzené územie; ostatné zákony majú účinnosť len na území, na ktorom autorita, ktorá zákony vyhlásila, vykonáva riadiacu moc, ak právom nie je nariadené ináč alebo niečo iné vyplýva z povahy veci.
    § 2. Zákonom vydaným pre vymedzené územie podliehajú tí, pre ktorých boli vynesené a ktorí tam majú trvalé alebo prechodné bydlisko a súčasne sa tam skutočne zdržiavajú, pri zachovaní § 3, č. 1.
    § 3. Cudzinci:
    1˚ nie sú viazaní zákonmi partikulárneho práva svojho územia, dokiaľ nie sú na ňom prítomní, ak ich prestúpenie nespôsobuje škodu na ich vlastnom území alebo ak zákony nie sú osobné;
    2˚ ani nie sú viazaní zákonmi partikulárneho práva územia, na ktorom sa nachádzajú, okrem tých, ktoré chránia verejný poriadok alebo vymedzujú formálne náležitosti aktov, alebo sa vzťahujú na nehnuteľnosti, nachádzajúce sa na území;
    3˚ ale sú viazaní zákonmi spoločného práva a zákonmi partikulárneho práva vlastnej cirkvi sui iuris, hoci zákony toho istého partikulárneho práva neplatia na ich území, nie však ak nezaväzujú na mieste, kde sa nachádzajú.
    § 4. Potulných viažu všetky zákony, platné na mieste, kde sa nachádzajú.
    Kán. 1492 – Zákony vydané najvyššou autoritou Cirkvi, v ktorých sa pasívny subjekt výslovne neuvádza, sa vzťahujú na veriacich v Krista východných cirkví jedine vtedy, keď ide o veci viery alebo mravov, alebo o vyhlásenie Božieho zákona, alebo sa v týchto zákonoch výslovne hovorí o tých istých veriacich v Krista, alebo ide o pre ne užitočné veci a neobsahujú nič protikladného východným obradom.
    Kán. 1493 – § 1. Termín spoločné právo v tomto Kódexe v sebe zahŕňa okrem zákonov                    a zákonných zvykov celej Cirkvi aj zákony a legitímne zvyky spoločné všetkým východným cirkvám.
    § 2. Termín partikulárne právo sa zasa dotýka všetkých zákonov, legitímnych zvykov, štatútov a iných právnych noriem, ktoré nie sú spoločné ani celej Cirkvi, ani všetkým východným cirkvám.
    Kán. 1494 – Zákony sa vzťahujú na budúce veci, nie na minulé, ak sa v nich neurčuje niečo                     o minulých veciach.
    Kán. 1495 – Len tie zákony treba považovať za zneplatňujúce alebo zapríčiňujúce nespôsobilosť, ktoré výslovne stanovujú, že akt je neplatný alebo že osoba je nespôsobilá.
    Kán. 1496 – Zákony, aj zneplatňujúce aj zapríčiňujúce nespôsobilosť, v pochybnosti o práve nezaväzujú; avšak v pochybnosti o skutku hierarchovia môžu od nich dišpenzovať, len keď dišpenz, ak ide o vyhradený, autorita, ktorej je vyhradený, zvyčajne udeľuje.
    Kán. 1497 – § 1. Neznalosť alebo omyl, ktoré sa týkajú zákonov zneplatňujúcich alebo zapríčiňujúcich nespôsobilosť, neprekážajú ich účinku, ak sa výslovne nestanovuje niečo iné.
    § 2. Neznalosť alebo omyl, ktoré sa týkajú zákona alebo trestu, alebo vlastného skutku, alebo cudzieho skutku všeobecne známeho, sa nepredpokladajú; keď ide o cudzí skutok, ktorý nie je všeobecne známy, sa predpokladajú, kým sa nedokáže opak.
    Kán. 1498 – § 1. Zákony hodnoverne vykladá zákonodarca a ten, komu on zveril moc hodnoverného výkladu.
    § 2. Hodnoverný výklad, daný na spôsob zákona, má tú istú účinnosť ako sám zákon a musí byť vyhlásený; ak slová zákona, isté samy osebe, iba objasňuje, má spätnú platnosť; ak zužuje alebo rozširuje zákon, alebo pochybný vysvetľuje, nemá spätnú platnosť.
    § 3. Avšak výklad na spôsob súdneho rozsudku alebo administratívneho aktu v osobitnom prípade nemá účinnosť zákona a viaže iba osoby, a vzťahuje sa na veci, pre ktoré bol daný.
    Kán. 1499 -Zákony treba chápať podľa vlastného významu slov, aký majú v texte                         a v kontexte;. ak význam zostal pochybný a nejasný, treba prihliadať na paralelné miesta, ak také sú, na cieľ a okolnosti zákona a na úmysel zákonodarcu.
    Kán. 1500 – Zákony, ktoré stanovujú tresty alebo zužujú slobodné vykonávanie práv, alebo obsahujú výnimku zo zákona, podliehajú striktnému výkladu.
    Kán. 1501 – Ak o nejakej veci chýba výslovný predpis zákona, kauzu, ak nie je trestná, treba rozriešiť podľa kánonov synod a svätých otcov, zákonných zvykov, všeobecných zásad kánonického práva uplatňovaných s kánonickou miernosťou, cirkevnej právnej vedy, spoločnej a stálej kánonickej náuky.
    Kán. 1502 – § 1. Neskorší zákon ruší alebo pozmeňuje predchádzajúci zákon, ak to výslovne vyhlasuje alebo je s ním v priamom rozpore, alebo ak znova usporadúva celú matériu predchádzajúceho zákona.
    § 2. Avšak zákon spoločného práva, ak v tom istom zákone výslovne nie je nariadené ináč, neruší zákon partikulárneho práva, ani zákon partikulárneho práva vydaný pre niektorú cirkev sui iuris nemení partikulárnejšie právo platné v tej istej cirkvi.
    Kán. 1503 – V pochybnosti sa odvolanie predchádzajúceho zákona nepredpokladá, ale neskoršie zákony treba porovnať s predchádzajúcimi a podľa možnosti dať ich s nimi do súladu.
    Kán. 1504 – Civilné právo, na ktoré právo Cirkvi odkazuje, sa má v kánonickom práve zachovávať s tými istými účinkami, pokiaľ nie je v rozpore s Božím právom a ak kánonické právo neurčuje niečo iné.
    Kán. 1505 – Mužský rod užívaný v predpisoch sa vzťahuje aj na ženský rod, ak z práva alebo                z povahy veci nevplýva niečo iné.
    Kapitola II 
    Zvyk
    Kán. 1506 – § 1. Zvyk kresťanského spoločenstva, vždy keď zodpovedá pôsobeniu Svätého Ducha v tele Cirkvi, môže nadobudnúť moc práva.
    § 2. Nijaký zvyk nemôže nijakým spôsobom odporovať Božiemu právu.
    Kán. 1507 – § 1. Iba ten zvyk môže mať právnu účinnosť, ktorý je rozumný a zavedený spoločenstvom schopným prijať zákon prinajmenšom súvislou a pokojnou praxou a tiež časom ustanoveným predpismi práva.
    § 2. Zvyk, ktorý sa v práve výslovne zavrhuje, nie je rozumný.
    § 3. Zvyk, ktorý odporuje platnému kánonickému právu alebo je mimo kánonického zákona, účinnosť zákona nadobúda len vtedy, keď bol legitímne zachovávaný súvislých a plných tridsať rokov. Avšak nad kánonickým zákonom, ktorý obsahuje doložku, zakazujúcu budúce zvyky, môže prevážiť iba storočný alebo od nepamäti jestvujúci zvyk.
    § 4. Kompetentný zákonodarca môže aj pred týmto časom schváliť zvyk ako zákonný aspoň svojím tichým súhlasom
    Kán. 1508 – Zvyk je najlepším výkladom zákonov.
    Kán. 1509 -Zvyk proti zákonu alebo mimo zákona sa odvoláva protikladným zvykom, alebo zákonom; avšak ak sa o nich výslovne nezmieňuje, zákon neodvoláva storočné alebo od nepamäti jestvujúce zvyky; čo sa týka ostatných zvykov, platí kán. 1502 § 2.
    Kapitola III 
    Administratívne akty
    Kán. 1510 – § 1. Administratívne akty môžu byť vydané tými, ktorí majú výkonnú riadiacu moc v medziach ich kompetencie a tiež tými, ktorým táto moc výslovne alebo implicitne prislúcha buď samotným právom, alebo na základe zákonnej delegácie.
    § 2. Administratívne akty sú najmä:
    1˚ dekréty, ktorými sa v osobitnom prípade dáva rozhodnutie alebo vykonáva kánonické obsadenie;
    2˚ jednotlivé príkazy, ktorými sa osobe alebo určitým osobám priamo a legitímne nariaďuje niečo vykonať, alebo od niečoho upustiť, najmä na vymáhanie zachovávania zákona;
    3˚ reskripty, ktorými sa udeľuje privilégium, dišpenz, dovolenie alebo iná milosť.
    Kán. 1511 – Administratívny akt má účinok od chvíle doručenia, alebo ak ide o reskripty, od chvíle, keď listiny boli vydané; ak však uplatnenie administratívneho úkonu je zverené vykonávateľovi, má účinok od chvíle vykonania.
    Kán. 1512 – § 1. Administratívny akt treba chápať podľa vlastného významu slov a podľa bežného rečového úzu a nemôže byť rozšírený na iné prípady mimo výslovne spomenutých.
    § 2. V pochybnosti tie administratívne akty, ktoré sa vzťahujú na spory alebo v ktorých sa hrozí trestami, alebo sa nimi tresty ukladajú, alebo sa zužujú práva osoby, alebo sa narúšajú nadobudnuté práva iných, alebo sú v rozpore so zákonom v prospech súkromných osôb, podliehajú striktnému výkladu; ináč širokému.
    § 3. V privilégiách treba použiť vždy ten výklad, aby ním tí, ktorým privilégium bolo udelené, naozaj dosiahli nejakú milosť.
    § 4. Nielen dišpenz, ale aj sama moc dišpenzovať, udelená pre istý prípad, podlieha striktnému výkladu.
    Kán. 1513 – § 1. Opačným zákonom nemôže byť odvolaný žiaden administratívny akt, ak nie je nariadené ináč v tom istom zákone alebo zákon nebol vynesený autoritou vyššou ako tá, ktorá administratívny akt vydala.
    § 2. Administratívny akt nezaniká ukončením práva toho, kto ho vydal, ak právo výslovne neurčuje niečo iné.
    § 3. Odvolanie administratívneho aktu iným administratívnym aktom kompetentnej autority nadobúda účinok iba od chvíle, keď sa doručí osobe, pre ktorú bol akt vydaný.
    § 4. Dišpenz, ktorý má postupné použitie, zaniká istým a úplným zánikom motivujúceho dôvodu.
    § 5. Jednotlivý dekrét alebo príkaz stráca účinnosť aj zaniknutím zákona, na vykonávanie ktorého bol vydaný; jednotlivý príkaz, ak nebol uložený legitímnym dokumentom, zaniká ukončením práva prikazujúceho.
    Kán. 1514 – Administratívny akt, ktorý sa vzťahuje na vonkajšie fórum, pri zachovaní kánonov. 1520, § 2 a 1527, treba zaznamenať písomne; rovnako aj akt jeho vykonania, ak je daný v poverovacej forme.
    Kán. 1515 – Administratívny akt, aj keď ide o reskript vydaný z vlastného podnetu, nemá účinok, pokiaľ porušuje nadobudnuté práva iného alebo je v rozpore so zákonom, alebo so schváleným zvykom, ak kompetentná autorita výslovne nepripojila pozmeňovaciu doložku.
    Kaň. 1516 – Podmienky uvedené v administratívnom akte sa iba vtedy považujú za podmienky spojené s platnosťou, keď sú vyjadrené spojkami ak, ak nie, len keď, alebo v národnom jazyku iným výrazom toho istého významu.
    Art. I 
    Postup pri vydávaní mimosúdnych dekrétov
    Kaň. 1517 – § 1. Pred vydaním mimosúdneho dekrétu si má autorita zadovážiť potrebné poznatky a dôkazy; tých, ktorí majú byť podľa práva vypočutí alebo s ktorými sa má poradiť, má vypočuť, alebo sa má poradiť; vypočuť má tých, ktorých sa dekrét priamo dotýka                        a predovšetkým tých, ktorých práva môžu byť porušené.
    § 2. Žiadateľovi a aj zákonne odporujúcemu autorita má na požiadanie ukázať poznatky                 a dôkazy, ktoré môžu poznať bez nebezpečenstva verejnej alebo súkromnej škody, a má predložiť azda opačné dôvody, dajúc im možnosť odpovede aj prostredníctvom patróna, do lehoty stanovenej tou istou autoritou.
    Kán.. 1518 – Autorita má vydať dekrét do šesťdesiatich dní počítaných od prijatia žiadosti                o vydanie dekrétu, ak partikulárne právo vlastnej cirkvi sui iuris nestanovuje iné lehoty; ak to však nebolo vykonané a žiadateľ znova písomne žiada o vydanie dekrétu, po uplynutí neužitočného času tridsiatich dní počítaných od prijatia tejto žiadosti, žiadosť sa považuje za zamietnutú takým spôsobom, že keby v ten deň odmietnutie nastalo vo forme dekrétu, nemôže byť proti nemu vznesený rekurz.
    Kán. 1519 – § 1. Kto vydáva dekrét, má mať pred očami a viesť sa tým, čo sa zdá, že najviac vedie k spáse duší a verejnému dobru, pri zachovávaní zákonov a zákonných zvykov, spravodlivosti a miernosti.
    § 2. V dekréte má byť vyjadrený aspoň obsah motívov; ak však uvedeniu motívov prekáža nebezpečenstvo verejnej alebo súkromnej škody, majú byť uvedené v tajnej knihe a tiež sa majú predložiť tomu, kto rozhoduje o rekurze, ak je proti dekrétu podaný a ak sám o to žiada.
    Kán. 1520 – § 1. Dekrét má právnu účinnosť potom, ako tomu, komu je určený, bol doručený spôsobom, ktorý podľa zákonov miest a podmienok je najistejší.
    § 2. Ak prekáža nebezpečenstvo verejnej alebo súkromnej škody, aby text dekrétu mohol byť odovzdaný písomne, cirkevná autorita môže prikázať, aby bol dekrét tomu, komu je určený, prečítaný pred dvomi svedkami alebo pred notárom, následne to treba písomne zredigovať             a podpísať všetkými prítomnými; po vykonaní týchto aktov sa dekrét považuje za doručený.
    § 3. Ak však ten, komu je dekrét určený, odmietol jeho prijatie alebo podľa normy práva pozvaný k prevzatiu, alebo vypočutiu dekrétu, sa bez oprávneného dôvodu, ktorý za taký uznal autor dekrétu, nedostavil, alebo odmietol podpísať písomnú redakciu o ústnom prečítaní, dekrét sa považuje za doručený.
    Art. II 
    Vykonávanie administratívnych aktov
    Kán. 1521 – Vykonávateľ nejakého administratívneho aktu neplatne plní svoju úlohu pred písomným prijatím mandátu a preskúmaním jej hodnovernosti, a neporušenosti, ak autorita, ktorá tento akt vykonala, ho už pred tým s mandátom neoboznámila.
    Kán. 1522 – § 1. Vykonávateľ administratívneho aktu, ktorému sa zveruje iba služba vykonania, nemôže odoprieť vykonanie tohto aktu, ak nie je zrejmé, že tento akt je neplatný alebo že z iného vážneho dôvodu je neprípustný, alebo nie sú splnené podmienky, uvedené             v samom administratívnom akte; ak sa však vykonanie administratívneho aktu vzhľadom na okolnosti osoby alebo miesta zdá nevhodné, vykonávateľ má vykonanie odložiť; v takýchto prípadoch má hneď upovedomiť autorita, ktorá akt vydala.
    § 2. Ak sa v reskripte samo udelenie zveruje vykonávateľovi, je vecou jeho samého, či na základe svojho rozumného uváženia a svedomia milosť udelí alebo odoprie.
    Kán. 1523 – Vykonávateľ administratívneho aktu musí postupovať podľa normy mandátu; ale ak podstatné podmienky uvedené v liste pre platnosť aktu nesplnil alebo nezachoval podstatnú formu postupovania, vykonanie je neplatné.
    Kán. 1524 – Vykonávateľ administratívneho aktu sa podľa svojho rozumného uváženia môže dať zastúpiť iným, ak zastupovanie nebolo zakázané alebo vykonávateľ nebol zvolený so zreteľom na osobu, alebo osoba zástupcu nebola vopred určená; v týchto prípadoch je však vykonávateľovi dovolené zveriť prípravné akty inému.
    Kán. 1525 – Administratívny akt môže vykonať aj nástupca vykonávateľa v úrade, ak vykonávateľ nebol zvolený so zreteľom na osobu.
    Kán. 1526 – Vykonávateľovi je dovolené administratívny akt znova vykonať, ak sa akýmkoľvek spôsobom vo vykonaní toho istého úkonu zmýlil.
    Art. III 
    Reskripty
    Kán. 1527 – § 1. To, čo sa v kánonoch stanovuje o reskriptoch, platí aj pre ústne udeľovanie milostí, ak nie je zistené niečo iné.
    § 2. Ústne udelená milosť má byť dokázaná vždy, kedykoľvek sa to legitímne žiada.
    Kán. 1528 – Reskript možno vyžiadať pre iného aj bez jeho súhlasu a platí pred jeho prijatím, ak z pripojených doložiek nevyplýva niečo iné.
    Kán. 1529 – § 1. Zatajenie pravdy v žiadosti, účinnosti reskriptu neprekáža, len aby bolo vyjadrené to, čo treba uviesť pre platnosť podľa štýlu kúrie hierarchu, ktorý reskript udeľuje.
    § 2. Ani neprekáža predostretie nepravdy, len keď aspoň jeden navrhnutý dôvod                             z motivujúcich je pravdivý.
    Kán. 1530 – § 1. Milosť odoprená vyššou autoritou nemôže byť platne udelená nižšou autoritou, ak vyššia autorita výslovne nesúhlasila.
    § 2. Milosť odoprená nejakou autoritou nemôže byť udelená platne inou autoritou rovnako kompetentnou alebo vyššou bez uvedenia odoprenia v žiadosti.
    1˚ Privilégiá
    Kán. 1531 – § 1. Privilégium, čiže milosť danú osobitným aktom v prospech určitých osôb tak fyzických ako aj právnických, môže udeliť zákonodarca, ako aj ten, komu zákonodarca túto moc udelil.
    § 2. Storočné alebo od nepamäti trvajúce vlastnenie utvára predpoklad, že privilégium bolo udelené.
    Kán. 1532 – § 1. O privilégiu sa predpokladá, že je trvalé.
    § 2. Privilégium zaniká:
    1˚ ak je osobné, zánikom osoby, ktorej bolo udelené;
    2˚ ak je vecné alebo miestne, úplným zánikom veci alebo miesta;
    3˚ uplynutím času alebo vyčerpaním počtu prípadov, pre ktoré bolo udelené;
    4˚ keď sa postupom času okolnosti podľa úsudku kompetentnej autority natoľko zmenili, že sa stalo škodlivým alebo jeho užívanie nedovoleným.
    § 3. Miestne privilégium oživne, ak sa miesto počas päťdesiatich rokov obnoví.
    Kán. 1533 – § 1. Žiadne privilégium nezaniká zrieknutím, ak ho neprijala kompetentná autorita.
    § 2. Každá fyzická osoba sa môže zriecť privilégia, ktoré bolo udelené len v jej prospech.
    § 3. Fyzické osoby sa nemôžu zriecť privilégia, ktoré bolo udelené nejakej právnickej osobe alebo ktoré bolo udelené z dôvodu dôstojnosti miesta, alebo veci; ani sama právnická osoba nemá právo sa zriecť privilégia, ktoré jej bolo udelené, ak zrieknutie prináša ujmu Cirkvi alebo iným.
    Kán. 1534 – Privilégium, ktoré nie je na ťarchu iným, nezaniká jeho neužívaním alebo protikladným užívaním; to však, ktoré je na ťarchu iným, stráca sa, ak nastane legitímne premlčanie alebo tiché zrieknutie sa.
    Kán. 1535 – Kto zneužíva moc, ktorá mu bola daná privilégiom, má byť napomenutý hierarchom; ten, kto ho hrubo zneužíva, po márnom napomenutí má byť hierarchom zbavený privilégia, ktoré on sám udelil; keď však privilégium bolo udelené vyššou autoritou, hierarcha je povinný ju o tom upovedomiť.
    2˚ Dišpenzy
    Kán. 1536 – § 1. Dišpenz, čiže uvoľnenie čisto cirkevného zákona v osobitnom prípade, môže byť udelený len z oprávneného a rozumného dôvodu, pričom treba mať na zreteli okolnosti prípadu a závažnosť zákona, od ktorého sa dišpenzuje; ináč je dišpenz nedovolený, a ak ho nedal sám zákonodarca alebo jeho nadriadený, je aj neplatný.
    § 2. Duchovné dobro veriacich v Krista je spravodlivý a rozumný dôvod.
    § 3. V pochybnosti o dostatočnosti dôvodu sa dišpenz udeľuje platne a dovolene.
    Kán. 1537 -Dišpenzu nepodliehajú zákony pokiaľ vymedzujú podstatné ustanovujúce prvky inštitúcií alebo právnych aktov a procesné, a trestné zákony.
    Kán. 1538 – § 1. Eparchiálny biskup môže v osobitnom prípade dišpenzovať tak od zákonov spoločného práva ako aj od zákonov partikulárneho práva vlastnej cirkvi sui iuris veriacich              v Krista, nad ktorými právoplatne vykonáva svoju moc, vždy keď to vyžaduje ich duchovné dobro a ak dišpenzovanie nebolo rezervované autoritou, ktorá zákon vyniesla.
    § 2. Ak je ťažké obrátiť sa na autoritu, ktorej je rezervovaný dišpenz a súčasne z oneskorenia hrozí nebezpečenstvo ťažkej škody, každý hierarcha môže v osobitnom prípade veriacich                v Krista, nad ktorými právoplatne vykonáva svoju moc, dišpenzovať od týchto zákonov, len keď ide o dišpenz, ktorý ona v tých istých okolnostiach zvyčajne udeľuje, pri zachovaní predpisu kán. 396.
    Kán. 1539 – Kto má moc dišpenzovať, môže ju vykonávať aj v prípade, že sa nachádza mimo svojho územia voči podriadeným, hoci aj vzdialeným z územia, a takisto, ak nie je výslovne stanovený opak, aj voči cudzincom, ktorí sa skutočne nachádzajú na jeho území, ako aj voči sebe samému.
    TITUL XXX   
    O premlčaní a o počítaní času
    Kapitola I 
    O premlčaní
    Kán. 1540 – Premlčanie ako spôsob nadobudnutia alebo straty subjektívneho práva a tiež oslobodenia sa od záväzkov Cirkev prijíma tak, ako je to v civilnom práve, ak spoločným právom nie je stanovené iné.
    Kán. 1541 – Nijaké premlčanie neplatí, ak sa nezakladá na dobromyseľnosti, a to nielen na začiatku, ale aj po celý čas vyžadovaný na premlčanie, pri neporušení predpisu kán. 1152.
    Kán. 1542 – Premlčaniu nepodliehajú:
    1˚ práva a povinnosti, ktoré vyplývajú z Božieho zákona;
    2˚ práva, ktoré možno získať iba z apoštolského privilégia;
    3˚ práva a záväzky, ktoré sa priamo vzťahujú na duchovný život veriacich v Krista;
    4˚ presné a nepochybné hranice územných cirkevných jednotiek;
    5˚ povinnosti a bremená týkajúce sa slávenia Božskej liturgie;
    6˚ kánonické vlastnenie úradu, ktorého vykonávanie podľa normy práva vyžaduje posvätné svätenia;
    7˚ právo vizitácie a povinnosť poslušnosti, tak aby osoby v Cirkvi nemohla vizitovať nijaká cirkevná autorita a nijakej autorite už nepodliehali.
    Kapitola II 
    O počítaní času
    Kán. 1543 – Ak právo výslovne neurčuje niečo iné, čas sa má počítať podľa normy nasledujúcich kánonov.
    Kán. 1544 – § 1. Pod súvislým časom sa rozumie čas, ktorý nepripúšťa nijaké prerušenie.
    § 2. Pod užitočným časom sa rozumie čas, ktorý tomu, kto vykonáva alebo uplatňuje svoje práva, tak prislúcha, že ak o ňom nevie alebo nemôže konať, mu neplynie.
    Kán. 1545 – § 1. V práve sa pod dňom rozumie doba 24 hodín, počítaných súvisle a začína sa o polnoci, ak sa výslovne neurčuje niečo iné; pod týždňom doba 7 dní; pod mesiacom doba 30 dní a pod rokom doba 365 dní, ak sa nehovorí, že mesiac a rok treba brať tak, ako sú                     v kalendári.
    § 2. Ak je čas súvislý, mesiac a rok treba brať vždy tak, ako sú v kalendári.
    Kán. 1546 –  § 1. Deň, od ktorého sa nezapočítava do lehoty, ak sa jej začiatok nekryje so začiatkom dňa alebo ak sa v práve výslovne neurčuje niečo iné.
    § 2. Ak nie je stanovený opak, deň po ktorý sa započítava do lehoty, ktorá, ak čas pozostáva                   z jedného alebo viacerých mesiacov alebo rokov, z jedného alebo viacerých týždňov, sa končí uplynutím posledného dňa toho istého čísla, alebo ak mesiac nemá ten istý počet dní, po uplynutí posledného dňa mesiaca.
    Vysvetlivky
    Arcibiskup väčší (lat. archiepiscopus maior) – hierarcha, ktorý je hlavou východnej cirkvi na úrovni arcibiskupstva väčšieho. Jeho práva sú tie isté ako práva patriarchu, s tým rozdielom, že jeho voľba vykonaná Synodou biskupov patriarchálnej cirkvi vyžaduje potvrdenie rímskym veľkňazom.
    Božská liturgia (lat. Divina Liturgia, Divina Eucharistia) – východné označenie pre eucharistickú obetu.
    Cirkev sui iuris (lat. Ecclesia sui iuris) – skupina veriacich v Krista, spojená hierarchiou podľa noriem práva, ktorú ako sui iuris výslovne alebo mlčky uznala najvyššia autorita Cirkvi. V súčasnosti je podľa Annuario Pontificio v Katolíckej cirkvi dvadsaťdva cirkví sui iuris: dvadsaťjeden východných, ktoré pochádzajú z piatich tradícií (alexandrijskej, antiochijskej, chaldejskej, konštantínopolskej, čiže byzantskej a arménskej) a latinská cirkev, v ktorej je latinská tradícia zároveň obradom latinskej cirkvi (kán.27).
    Degradácia, preradenie na nižší stupeň (lat. degradatio) – trest, ktorý spočíva na preradení pozície klerika, ktorý prijal určitý stupeň svätenia, na pozíciu klerika, ktorý prijal svätenia na nižšom stupni. Napríklad presbyter zredukovaný na stupeň diakona (kán.1433 §1).
    Depozícia (lat. depositio)  – v práve východných cirkví trest spočívajúci na vylúčení                                    z klerického stavu (kán.1433 §2).
    Eparchia (lat. eparchia) – v práve východných cirkví je  podielom Božieho ľudu, ktorý sa zveruje biskupovi, aby ho za spolupráce presbytéria duchovne pásol a v ktorej je skutočne prítomná a účinkuje jedna, svätá, katolícka  a apoštolská Cirkev Kristova (kán.177) (ekvivalentom v latinskej cirkvi je diecéza).
    Eparchiálny biskup (lat. episcopus eparchialis) – v práve východných cirkví biskup, ktorý predsedá eparchii ako jej vlastný pastier (v práve latinskej cirkvi – diecézny biskup) (kán.178).
    Exarcha (lat. exarcha) – v práve východných cirkví hierarcha, ktorý stojí na čele exarchátu, ktorý riadi buď vo vlastnom mene, alebo v mene hierarchu, ktorý ho do úradu menoval.
    Exarchát (lat. exachria) – v práve východných cirkví podiel Božieho ľudu, ktorý pre osobitné okolnosti nebol zriadený ako eparchia; exarcháty môžu byť apoštolské, ak ich erigovala Apoštolská stolica, patriarchálne, ak ich erigoval patriarcha alebo arcibiskupské väčšie, ak ich erigoval väčší arcibiskup (kán.311).
    Hierarcha, miestny hierarcha – kódex označuje za hierarchu rímskeho veľkňaza, patriarchu, väčšieho arcibiskupa, metropolitu, ktorý predsedá metropolitnej cirkvi sui iuris, tiež eparchiálneho biskupa a tiež tých, ktorí ich podľa normy práva v riadení dočasne zastupujú. Za miestneho hierarchu kódex okrem rímskeho veľkňaza označuje eparchiálneho biskupa, exarchu, apoštolského administrátora, tých, ktorí sú počas ich neprítomnosti dočasne legitímne zástupcami v riadení a takisto protosyncela a syncela; patriarcha však, väčší arcibiskup, metropolita, ktorý predsedá metropolitnej cirkvi sui iuris a tiež tí, ktorí sú podľa normy práva dočasne ich zástupcami v riadení, sú miestnymi hierarchami len voči eparchii, ktorú riadia. Medzi hierarchov, ale nie miestnych patria aj všetci predstavení inštitútov zasväteného života (kán.984) (v latinskej cirkvi ordinár, miestny ordinár).
    Menšia exkomunikácia (lat. excommunicatio minor) – v práve východných cirkví cirkevný trest, ktorý predovšetkým spočíva v zákaze prijímania Božskej Eucharistie (kán. 1431).
    Monastier (lat. monasterium) – kláštor východných mníchov (kán. 433).
    Myro (lat.myron) – olej, posvätený biskupom na Veľký štvrtok, ktorý je matériou myropomazania. Zložený je z olivového oleja a prímesí množstva vzácnych voňavých balzamov a aromatických látok (kán.693).
    Myropomazanie (lat. chrismatio sancti myri) – vo východnej tradícii sviatosť, ktorá sa v latinskej cirkvi nazýva birmovanie; vo východných cirkvách sa udeľuje spolu s krstom, olejom, ktorý sa nazýva myro  (kán.692).
    Obrad (lat. ritus) – v práve Katolíckej cirkvi – obrad v svojom právnom význame je  osobitným spôsobom vyjadrovania katolíckej viery cirkevného spoločenstva, prostredníctvom liturgického, teologického, duchovného a disciplinárneho dedičstva, vytvoreného konkrétnymi kultúrnymi a historickými podmienkami, v ktorých toto spoločenstvo žije.
    Partikulárne právo, vlastné právo (lat. ius particulare, ius proprium) – obsahom týchto práv sú v prvom prípade normy, ktoré zaväzujú v partikulárnej cirkvi, v druhom prípade sú to normy, ktoré sú záväzné v celej cirkvi sui iuris (kán. 1493).
    Právo spoločné (lat. ius commune) – jeho obsahom sú normy, spoločné pre všetky východné  katolícke cirkvi (kán. 1493).
    Patriarcha (lat. patriarcha) – hierarcha (biskup), ktorý je otcom a hlavou patriarchálnej cirkvi; jeho autorita sa dotýka všetkých biskupov (tiež metropolitov), celého duchovenstva svojej cirkvi; svoj úrad získava voľbou biskupmi svojej cirkvi; jeho voľba nevyžaduje potvrdenie rímskeho biskupa, jedine znak spoločenstva (communio) zo strany rímskeho biskupa; vo svojej metropólii vykonáva službu metropolitu a eparchiálneho biskupa (kán.55).
    Presbyter (lat. presbyter) – klerik, ktorý má svätenia na ďalšom stupni po diakonáte.
    Protopresbyter  (lat. protopresbyter) – dekan, oblastný vikár, presbyter, ktorý vykonáva starostlivosť nad viacerými okolitými farnosťami.
    Protosyncel, syncel  (protosyncellus, syncellus) – sú v práve latinskej cirkvi generálny vikár a vikár. V práve východných cirkví sú to hierarchovia, ktorí z poverenia eparchiálneho biskupa a v jeho mene uplatňujú výkonnú moc. Protosyncel svoju autoritu uplatňuje spravidla na území celej eparchie, syncel zas spravuje tie záležitosti, ktorými ho poverí eparchiálny biskup( kán. 245).
    Synaxa ( lat. synaxis) – v práve latinskej cirkvi kapitula. V práve východných cirkví je synaxa kolegiálny orgán, ktorý je najvyššou autoritou vo východných inštitútoch zasväteného života (kán. 357).
    Synoda biskupov patriarchálnej cirkvi alebo cirkvi arcibiskupstva väčšieho  (lat. Synodus Episcoporum Ecclesiae patriarchalis vel archiepiscopalis maioris) – najvyšší kolegiálny riadiaci orgán v patriarchálnej cirkvi a cirkvi arcibiskupstva väčšieho. Tvoria ju všetci biskupi, ktorí boli vysvätení pre túto cirkev sui iuris (kán. 102).
    Typik (lat. typicum) – vo východných cirkvách je to zbierka vlastného práva inštitútov zasväteného života alebo liturgického práva.
    Väčší arcibiskup (lat. archiepiscopus maior) – hierarcha (biskup), ktorý je hlavou východnej cirkvi na stupni väčšieho arcibiskupstva. Jeho právomoci sú identické s právomocami patriarchu, s tým, že jeho voľba vyžaduje potvrdenie rímskeho biskupa (kán.151).
    Väčšia exkomunikácia  (lat. excommunicatio maior) – v práve východných cirkví najprísnejší cirkevný trest. Potrestaní väčšou exkomunikáciou sú zbavení práva prijímať Božskú Eucharistiu; navyše môžu byť vylúčení z účasti na Božskej liturgii, ba aj od vstupu do chrámu, ak sa v ňom slávi verejný Boží kult, zakazuje im prijímať ostatné sviatosti; ak sú klerikmi, je im zakázané udeľovať sviatosti a sväteniny, ktoré vyplývajú z ich svätenia, tiež je im zakázané vykonávať akékoľvek úrady, služby alebo úlohy, vykonávať akty riadenia, ktoré ak sa predsa vykonajú, sú samým právom neplatné (kán.1434).
    Zapísanie klerikov (lat. ascriptio) – v práve východných cirkví znamená, že každý klerik musí byť zapísaný buď do nejakej partikulárnej cirkvi, alebo do inštitútu zasväteného života. Vylučuje sa inštitúcia potulného klerika (clericus vagabundus).
    Zhromaždenie patriarchálne, zhromaždenie metropolitnej cirkvi sui iuris, zhromaždenie eparchiálne (lat. conventus patriarchalis, conventus ecclesiae metropolitanae sui iuris, conventus eparchialis) – zhromaždenie klerikov, rehoľníkov a svetských veriacich v Krista, ktoré má pastoračný a poradný charakter. V latinskej cirkvi im zodpovedajú partikulárne a diecézne synody (kán. 140, 172, 253).
  • KÓDEX KÁNONICKÉHO PRÁVA

    Kódex kánonického práva CIC (1983)

    APOŠTOLSKÁ KONŠTITÚCIA JEHO SVÄTOSTI PÁPEŹA JÁNA PAVLA II.

    SACRAE DISCIPLINAE LEGES

    o zákonoch posvätnej disciplíny

    Preklad vydaný v rámci Kódexu kanonického práva, Text: KBS, 1996

    CTIHODNÝM BRATOM KARDINÁLOM, ARCIBISKUPOM, BISKUPOM, PRESBYTEROM, DIAKONOM A OSTATNÝM ČLENOM BOŹIEHO ĽUDU JÁN PAVOL, BISKUP SLUHA BOŹÍCH SLUŹOBNÍKOV, NA TRVALÚ PAMÄŤ

    1. Zákony posvätnej disciplíny katolícka cirkev postupom času zvyčajne reformuje a obnovuje, aby sa pri stálom zachovávaní vernosti voči božskému Zakladateľovi vhodne zhodovali so spásnym poslaním, ktoré jej bolo zverené. My, vedení tým istým úmyslom, spĺňajúc napokon očakávanie celého katolíckeho sveta, dnes, 25. januára 1983, nariaďujeme zverejniť zrevidovaný Kódex kánonického práva. Keď to robíme, naša myseľ zalieta k tomu istému dňu roku 1959, keď náš predchodca blahej pamäti Ján XXIII. prvý raz verejne oznámil, že sa rozhodol zreformovať vtedy platnú zbierku kánonických zákonov, vyhlásenú na slávnosť Turíc roku 1917.
    Toto rozhodnutie obnoviť Kódex sa však zrodilo spolu s dvoma inými rozhodnutiami, o ktorých tento veľkňaz hovoril v ten istý deň, a ktoré sa týkali vôle sláviť synodu Rímskej diecézy a zvolať všeobecný koncil. Hoci prvá z týchto udalostí sa neveľmi týka reformy Kódexu, druhá však, totiž koncil, má veľmi veľký význam pre našu vec a úzko súvisí s jej podstatou.
    Keď si položíme otázku, prečo Ján XXIII. pociťoval potrebu zreformovať vtedy platný Kódex, odpoveď nájdeme azda v samom Kódexe, vyhlásenom roku 1917. Je však aj iná odpoveď, a tá je hlavná: videlo sa totiž, že reformu Kódexu kánonického práva si priam želal, ba vyžadoval sám koncil, ktorý svoju pozornosť v maximálnej miere obrátil na Cirkev.
    Je celkom jasné, že keď prvý raz bola oznámená revízia Kódexu, koncil bol záležitosťou, ktorá celkom patrila budúcnosti. Navyše dokumenty jeho magistéria, najmä jeho učenie o Cirkvi mali byť vypracované v rokoch 1962 až 1965. Predsa však každý vidí, že predstava Jána XXIII. bola veľmi správna a jeho rozhodnutie treba právom označiť ako perspektívne pre dobro Cirkvi na dlhý čas.
    Preto nový Kódex, ktorý sa dnes zverejňuje, si nevyhnutne vyžadoval predchádzajúcu prácu koncilu. A hoci bol ohlásený súčasne s týmto všeobecným koncilom, predsa časovo nasleduje po ňom, lebo práce na jeho prípravu sa museli opierať o koncil, a preto sa mohli začať až po jeho skončení.
    Keď sa dnes v duchu vraciame na začiatok tejto cesty, totiž k 25. januáru 1959 a k samému Jánovi XXIII., iniciátorovi revízie Kódexu, musíme priznať, že tento Kódex vzišiel z jedného a toho istého zámeru, a to obnoviť kresťanský život; predovšetkým od tohto zámeru vlastne celá práca koncilu dostala svoje normy a svoje zameranie.
    Keď teraz obrátime pozornosť na povahu prác, ktoré predchádzali vyhlásenie Kódexu, ako aj na spôsob, ako sa vykonávali najmä za pontifikátu Pavla VI. a Jána Pavla I. a napokon až do dnešného dňa, treba celkom jasne zdôrazniť, že tieto práce boli dovedené do konca v neobyčajne kolégiovom duchu. A vzťahuje sa to nielen na vonkajšie zostavenie diela, ale sa hlboko dotýka aj samej podstaty vynesených zákonov.
    Táto známka kolégiovosti, ktorou sa eminentne vyznačuje proces vzniku tohto Kódexu, sa úplne zhoduje s magistériom a s povahou Druhého vatikánskeho koncilu. Preto Kódex nielen svojím obsahom, ale aj svojím vznikom prejavuje ducha tohto koncilu, v ktorého dokumentoch sa Cirkev, univerzálna sviatosť spásy (porov. konšt. Lumen Gentium, 1,9,48), predstavuje ako Boží ľud a jej hierarchické zriadenie sa chápe ako založené na kolégiu biskupov, spojenom so svojou hlavou.
    Preto biskupi a episkopát boli vyzvaní na spoločnú prácu pri príprave nového Kódexu, aby počas takej dlhej cesty podľa možnosti kolégiovým spôsobom postupne dozrievali právnické formuly, ktoré by potom mali slúžiť na používanie celej Cirkvi. Na prácach sa počas tohto celého podujatia zúčastňovali aj znalci, teda muži obdarení osobitnou učenosťou v teologickej náuke, v histórii a najmä v kánonickom práve, ktorí boli pozvaní zo všetkých častí sveta.
    Dnes všetkým jednotlivo vyslovujeme tie najsrdečnejšie vďaky.
    Pred našimi očami defilujú predovšetkým zosnulí kardináli, ktorí boli na čele prípravnej komisie: kardinál Pietro Ciriaci, ktorý dielo začal, a kardinál Pericle Felici, ktorý po mnohé roky viedol práce takmer až do ich zavŕšenia. Myslíme ďalej na tajomníkov tejto komisie: na najdôstojnejšieho pána Giacoma Violarda, neskoršieho kardinála, i na P. Raimonda Bidagora, člena Spoločnosti Ježišovej; obidvaja vkladali do spĺňania tejto úlohy dary svojej učenosti a múdrosti. Spolu s nimi si spomíname na kardinálov, arcibiskupov, biskupov a na všetkých, ktorí počas týchto rokov boli pribratí na takú ťažkú prácu a ktorých Boh medzitým povolal na večnú odmenu. Za tých všetkých sa dvíha k Bohu naša prosebná modlitba.
    Chceme spomenúť aj živých, predovšetkým dnešného úradujúceho podpredsedu komisie, ctihodného brata Rosalia Castilla Laru, ktorý dlhý čas vynikajúco pracoval v tejto úlohe; a po ňom milovaného syna Willyho Onclina, kňaza, ktorý sa vytrvalou a neúnavnou starostlivosťou veľmi zaslúžil o úspešné zakončenie diela, ako aj všetkých ostatných, ktorí v tej istej komisii či ako kardináli členovia, alebo ako úradníci, poradcovia a spolupracovníci v študijných skupinách alebo v iných úradoch prispeli veľmi cenným podielom k vypracovaniu a zavŕšeniu takého ťažkého a obsažného diela.
    Keď teda dnes vyhlasujeme Kódex, plne si uvedomujeme, že tento úkon vychádza z našej pápežskej autority, a preto má povahu primátu. Rovnako si však uvedomujeme, že tento Kódex svojím obsahom odráža kolégiovú starostlivosť o Cirkev všetkých našich bratov v episkopáte. Ba práve v dôsledku akejsi podobnosti s koncilom treba tento Kódex pokladať za plod kolégiovej spolupráce, ktorá sa zrodila zo spojeného úsilia odborníkov inštitúcií z celej Cirkvi.
    Vynára sa iná otázka, čo vlastne Kódex kánonického práva je. Aby sa na túto otázku dala správna odpoveď, treba si pripomenúť to od dávna trvajúce právne dedičstvo, ktoré sa nachádza v knihách Starého a Nového zákona, z ktorého ako zo svojho prvotného prameňa vyviera celá právna a zákonodarná tradícia Cirkvi.
    Kristus Pán totiž toto prebohaté dedičstvo Zákona a Prorokov, ktoré pomaly rástlo z histórie a zo skúsenosti Božieho ľudu v Starom zákone, vôbec nezrušil, ale ho naplnil (porov. Mt 5,17), aby novým a hlbším spôsobom patrilo do dedičstva Nového zákona. Hoci teda svätý Pavol pri výklade veľkonočného tajomstva učí, že ospravedlnenie nepochádza zo skutkov zákona, ale z viery (porov. Rim 3,28; Gal 2,16), predsa nevylučuje záväznú účinnosť Desatora (porov. Rim 13,8-10; Gal 5,13-25; 6,2) a ani nepopiera dôležitosť disciplíny v Božej cirkvi (porov. 1Kor 5 a 6). Takto nám spisy Nového zákona umožňujú, aby sme si ešte oveľa viac uvedomili samu dôležitosť disciplíny a lepšie chápali zväzky, ktoré ju užšie spájajú so spásnou povahou posolstva samého evanjelia.
    Keď je to tak, je dostatočne jasné, že cieľom Kódexu vôbec nie je nahradiť v živote Cirkvi vieru, milosť, charizmy a najmä nie lásku veriacich. Naopak, Kódexom sa sleduje skôr to, aby sa v ekleziálnej spoločnosti utvoril taký poriadok, ktorý by uprednostňoval lásku, milosť a charizmu, súčasne uľahčoval ich usporiadaný rozvoj tak v živote ekleziálnej spoločnosti, ako aj jednotlivcov, ktorí patria do nej.
    Keďže Kódex je prvoradým zákonodarným dokumentom Cirkvi, spočívajúcim na právnom a zákonodarnom dedičstve Zjavenia a tradície, treba ho považovať za prepotrebný nástroj zachovania náležitého poriadku tak v individuálnom a sociálnom živote, ako aj v samej činnosti Cirkvi. Preto okrem základných prvkov hierarchickej a organickej štruktúry Cirkvi, stanovených jej božským Zakladateľom alebo zakladajúcich sa na apoštolskej alebo inak veľmi starej tradícii, a okrem hlavných noriem, vzťahujúcich sa na vykonávanie trojakej úlohy zverenej samej Cirkvi, Kódex musí určiť aj niektoré pravidlá a normy činnosti.
    Nástroj, akým Kódex je, úplne zodpovedá prirodzenosti Cirkvi, ako sa predovšetkým predkladá magistériom Druhého vatikánskeho koncilu všeobecne a osobitným spôsobom jeho ekleziologickou náukou. Dokonca tento nový Kódex sa môže istým spôsobom chápať ako veľké úsilie preložiť túto náuku čiže koncilovú ekleziológiu do kánonickej reči. A hoci obraz Cirkvi opísaný v náuke koncilu nie je možné dokonale pretlmočiť do kánonického jazyka, predsa Kódex treba stále prirovnávať k tomuto obrazu ako prvotnému vzoru, ktorého črty musí v sebe podľa možnosti vyjadrovať svojou prirodzenosťou.
    Z toho vyplývajú niektoré základné normy, ktorými sa riadi celý nový Kódex, ale v medziach jeho vlastného predmetu, ako aj samého jazyka, ktorý s týmto predmetom súvisí.
    Ba možno tvrdiť, že tu má svoj pôvod aj ten znak, podľa ktorého sa Kódex má považovať akoby za doplnenie magistéria, predloženého Druhým vatikánskym koncilom, osobitne čo sa týka dvoch konštitúcií, totiž dogmatickej a pastorálnej.
    Z toho vyplýva, že základný dôvod novosti, ktorú bez odchýlenia sa od zákonodarnej tradície Cirkvi nachádzame v Druhom vatikánskom koncile, najmä v jeho ekleziologickej náuke, tvorí aj dôvod novosti v novom Kódexe.
    Spomedzi prvkov, ktoré vyjadrujú pravý a vlastný obraz Cirkvi, treba uviesť najmä tieto: náuka, podľa ktorej sa Cirkev pokladá za Boží ľud (porov. konšt. Lumen gentium II) a hierarchická autorita za službu (tamtiež, III); ďalej náuka, ktorá ukazuje Cirkev ako spoločenstvo, a preto stanovuje vzájomné vzťahy, ktoré musia byť medzi partikulárnou a univerzálnou Cirkvou, ako aj medzi kolégiovosťou a primátom; potom náuka, podľa ktorej všetci členovia Božieho ľudu majú svojím vlastným spôsobom účasť na trojakej úlohe Krista: kňazkej, prorockej a kráľovskej. S touto náukou sa spája aj náuka, ktorá sa vzťahuje na povinnosti a práva veriacich, osobitne laikov; a napokon je to úsilie, ktoré má Cirkev vyvíjať v ekumenizme.
    Ak teda Druhý vatikánsky koncil vyniesol z klenotnice Tradície staré i nové a jeho novosť obsahuje aj tieto a iné prvky, je zrejmé, že Kódex preberá tú istú známku vernosti v novosti a novosti vo vernosti a že sa mu prispôsobuje tak z hľadiska svojho vlastného predmetu, ako aj svojho osobitného spôsobu vyjadrovania.
    Nový Kódex kánonického práva sa uverejňuje v čase, keď biskupi celej Cirkvi jeho vyhlásenie nielen žiadajú, ale sa ho aj naliehavo a rozhodne dožadjú.
    Kódex kánonického práva je Cirkvi vskutku potrebný. Keďže Cirkev je ustanovená aj ako sociálny a viditeľný organizmus, potrebuje normy, aby sa jej hierarchická a organická štruktúra stala viditeľnou, aby sa riadne usporiadalo vykonávanie úloh, ktoré jej Boh zveril, predovšetkým posvätnej moci a vysluhovania sviatostí, aby sa usporiadali vzťahy medzi veriacimi podľa spravodlivosti založenej na láske pri zabezpečení a určení práv jednotlivcov a aby sa napokon spoločné podujatia, prijaté na zdokonaľovanie kresťanského života, kánonickými zákonmi podopierali, upevňovali a napomáhali.
    Napokon kánonické zákony už svojou prirodzenosťou vyžadujú dodržiavanie; preto sa s čo najväčšou starostlivosťou sledovalo to, aby sa počas dlhej prípravy Kódexu normy presne vyjadrili a aby sa opierali o pevný právny, kánonický a teologický základ.
    Po týchto úvahách si dozaista treba len želať, aby sa nové kánonické zákonodarstvo stalo účinným nástrojom, pomocou ktorého by Cirkev mohla samu seba zdokonaľovať v duchu Druhého vatikánskeho koncilu a stávala sa čoraz väčšmi spôsobilejšou spĺňať svoju spásnu úlohu na tomto svete.
    Tieto naše úvahy s dôverou zverujeme všetkým teraz, keď pre latinskú cirkev vyhlasujeme túto hlavnú zbierku cirkevných zákonov.
    Nech dá Boh, aby radosť a pokoj spolu so spravodlivosťou a poslušnosťou tento Kódex odporúčali, a to, čo nariaďuje hlava, sa v tele zachovalo.
    A tak dôverujúc v pomoc Božej milosti, opierajúc sa o autoritu svätých apoštolov Petra a Pavla, s plným vedomím a spĺňajúc želania biskupov celého sveta, ktorí v kolégiovom duchu s nami spolupracovali, najvyššou mocou, ktorú máme, touto našou konštitúciou, ktorá bude odteraz platiť, tento Kódex tak, ako je zostavený a zrevidovaný, vyhlasujeme; nariaďujeme, aby odteraz mal účinnosť zákona pre celú latinskú Cirkev a odovzdávame ho do opatery a dohľadu všetkým, ktorých sa to týka, aby bol zachovávaný. Aby však všetci mohli tieto predpisy, skôr ako nadobudnú účinok, riadne spoznať a dôkladne preštudovať, vyhlasujeme a nariaďujeme, aby nadobudli záväznú účinnosť od prvého adventného dňa roku 1983. Tomu nie sú na prekážku nijaké nariadenia, konštitúcie, privilégiá, a to ani hodné zvláštnej a jednotlivej zmienky, a ani protikladné zvyky.
    Povzbudzujeme preto všetkých milovaných synov, aby uvedené príkazy zachovávali s úprimným duchom a ochotnou vôľou v nádeji, že sa bude rozmáhať horlivá disciplína Cirkvi, a tak za pomoci preblahoslavenej Panny Márie, Matky Cirkvi, sa bude čoraz viac napomáhať aj spása duší.
    Dané v Ríme dňa 25. januára 1983 vo vatikánskych budovách v piatom roku nášho pontifikátu.

    Pápež Ján Pavol II.


    PRVÁ KNIHA

    VŠEOBECNÉ NORMY
    Kán. 1 – Kánony tohto Kódexu sa vzťahujú iba na latinskú cirkev.
    Kán. 2 – Kódex zväčša neurčuje obrady, ktoré treba zachovávať pri liturgických sláveniach. Preto doteraz platné liturgické zákony si zachovávajú svoju účinnosť, ak niektorý z nich neodporuje kánonom Kódexu.
    Kán. 3 – Kánony Kódexu nerušia ani úplne, ani čiastočne dohody, ktoré uzavrela Apoštolská stolica s národmi alebo inými politickými spoločnosťami. Preto i naďalej zostávaju v platnosti ako doteraz a predpisy tohto Kódexu, ktoré sú s nimi v rozpore, im ani v najmenšom neprekážajú.
    Kán. 4 – Nadobudnuté práva, ako aj privilégiá, udelené doteraz Apoštolskou stolicou či fyzickým, alebo právnickým osobám, používané a neodvolané, zostávajú nedotknuté, ak ich kánony tohto Kódexu výslovne neodvolávajú.
    Kán. 5 – § 1. Doteraz platné univerzálne alebo partikulárne zvyky, ktoré sú v rozpore s predpismi týchto kánonov a samy kánony tohto Kódexu ich zavrhujú, zrušujú sa úplne a ani v budúcnosti sa nepripúšťa ich oživenie. Aj ostatné sa majú považovať za zrušené, ak Kódex výslovne neurčuje niečo iné, či sú storočné alebo jestvujú od nepamäti, možno ich však trpieť, ak ich podľa úsudku ordinára vzhľadom na okolnosti miesta a osôb nemožno odstrániť.
    § 2. Zvyky mimo práva, tak univerzálne, ako aj partikulárne, ktoré sú doteraz platné, zostávajú zachované.
    Kán. 6 – § 1. Nadobudnutím účinnosti tohto Kódexu sa úplne rušia:
    1. Kódex kánonického práva, vyhlásený roku 1917;
    2. aj ine zákony, tak univerzálne, ako aj partikulárne, ktoré odporujú predpisom tohto Kódexu, ak sa o partikulárných výslovne neurčuje niečo iné;
    3. všetky trestné zákony, tak univerzálne, ako aj partikulárne, vydané Apoštolskou stolicou, ak nie sú prevzaté do tohto Kódexu;
    4. aj ostatné univerzálne disciplinárne zákony, vzťahujúce sa na matériu, ktorú tento Kódex upravuje v celom rozsahu.
    § 2. Kánony tohto Kódexu, pokiaľ obsahujú staré právo, treba posudzovať aj so zreteľom na kánonickú tradíciu.

    I. titul
    CIRKEVNÉ ZÁKONY

    Kán. 7 – Zákon sa ustanovuje vtedy, keď sa vyhlasuje.
    Kán. 8 – § 1. Univerzálne cirkevné zákony sa vyhlasujú uverejnením v úradnom vestníku Acta Apostolicae Sedis, ak v niektorých jednotlivých prípadoch nie je predpísaný iný spôsob vyhlásenia. Nadobúdajú účinnosť po uplynutí troch mesiacov odo dňa, uvedeného v príslušnom čísle Aktov, ak z povahy veci nezaväzujú ihneď alebo ak sa v samom zákone zvlášť a výslovne nestanovuje kratšia alebo dlhšia vakancia.
    § 2. Partikulárne zákony sa vyhlasujú spôsobom, aký vymedzil zákonodarca, a začínajú zaväzovať po mesiaci odo dňa ich vyhlásenia, ak sa v samom zákone nestanovuje iná lehota.
    Kán. 9 – Zákony sa vzťahujú na budúce veci, nie na minulé, ak sa v nich menovite neurčuje niečo o minulých veciach.
    Kán. 10 – Len tie zákony treba považovať za zneplatňujúce alebo zapríčiňujúce nespôsobilosť, ktoré výslovne stanovujú, že úkon je nulitný alebo že osoba je nespôsobilá.
    Kán. 11 – Čisto cirkevné zákony zaväzujú pokrstených v katolíckej cirkvi alebo do nej prijatých, ktorí dostatočne používajú rozum, a ak právo neurčuje niečo iné, zavŕšili siedmy rok života. Kán. 12 – § 1. Univerzálne zákony zaväzujú na celom svete všetkých, pre ktorých boli vynesené.
    § 2. Avšak spod univerzálnych zákonov, ktoré na určitom území neplatia, sú vyňatí všetci, ktorí sa na tom území skutočne nachádzajú.
    § 3. Zákonom vyneseným pre osobitné územie podliehajú tí, pre ktorých boli vynesené a ktorí tam majú trvalé alebo prechodné bydlisko a súčasne sa tam skutočne zdržiavajú, pri zachovaní predpisu kán. 13.
    Kán. 13 – § 1. Partikulárne zákony sa neprezumujú za osobné, ale za územné, ak nie je zrejmé niečo iné.
    § 2. Cudzincov neviažu:
    1. partikulárne zákony ich územia, dokiaľ nie sú na ňom prítomní, ak ich prestúpenie nespôsobuje škodu na ich vlastnom území, alebo ak zákony nie sú osobné;
    2. ani zákony územia, na ktorom sa nachádzajú, okrem tých, ktoré chránia verejný poriadok alebo vymedzujú formálne náležitosti úkonov, alebo sa vzťahujú na nehnuteľnosti, nachádzajúce sa na území.
    § 3. Potulných viažu tak univerzálne, ako aj partikulárne zákony, platné na mieste, kde sa nachádzajú.
    Kán. 14 – Zákony, aj zneplatňujúce a zapríčiňujúce nespôsobilosť, v pochybnosti o práve nezaväzujú; avšak v pochybnosti o skutku ordinári môžu od nich dišpenzovať, len keď dišpenz, ak ide o rezervovaný, vrchnosť, ktorej je rezervovaný, zvyčajne udeľuje.
    Kán. 15 – § 1. Neznalosť alebo omyl, ktoré sa týkajú zákonov zneplatňujúcich alebo zapríčiňujúcich nespôsobilosť, neprekážajú ich účinku, ak sa výslovne nestanovuje niečo iné.
    § 2. Neznalosť alebo omyl, ktoré sa týkajú zákona alebo trestu, alebo vlastného skutku, alebo cudzieho skutku všeobecne známeho, sa neprezumujú; keď ide o cudzí skutok, ktorý nie je všeobecne známy, sa prezumujú, kým sa nedokáže opak.
    Kán. 16 – § 1. Zákony hodnoverne vykladá zákonodarca a ten, komu zveril moc hodnoverného výkladu.
    § 2. Hodnoverný výklad, daný na spôsob zákona, má tu istú účinnosť ako sám zákon a musí byť vyhlásený. Ak slová zákona, ktoré sú isté samy osebe, iba objasňuje, má spätnú platnosť; ak zužuje alebo rozširuje zákon, alebo pochybný vysvetľuje, nemá spätnú platnosť.
    § 3. Avšak výklad na spôsob súdneho rozsudku alebo administratívneho úkonu v osobitnom prípade nemá účinnosť a viaže iba osoby a vzťahuje sa na veci, pre ktoré bol daný.
    Kán. 17 – Cirkevné zákony treba chápať podľa vlastného významu slov, aký majú v texte a v kontexte. Ak význam zostal pochybný a nejasný, treba prihliadať na paralelné miesta, ak také sú, na cieľ a okolnosti zákona a na úmysel zákonodarcu.
    Kán. 18 – Zákony, ktoré stanovujú tresty alebo zužujú slobodné vykonávanie práv, alebo obsahujú výnimku zo zákona, podliehajú striktnému výkladu.
    Kán. 19 – Ak o nejakej veci chýba výslovný predpis univerzálneho alebo partikulárneho zákona alebo zvyk, kauzu, ak nie je trestná, treba rozriešiť s prihliadnutím na zákony, vydané v podobných prípadoch, na všeobecné zásady práva, uplatňované s kánonickou miernosťou, na právnu vedu a prax Rímskej kúrie, na spoločnú a stálu mienku odborníkov.
    Kán. 20 – Neskorší zákon úplne alebo čiastočne ruší predchádzajúci zákon, ak to výslovne vyhlasuje alebo je s ním v priamom rozpore, alebo ak znova usporadúva celú matériu predchádzajúceho zákona. Avšak univerzálny zákon ani čiastočne neruší partikulárne alebo zvláštne právo, ak sa v práve výslovne neurčuje niečo iné.
    Kán. 21 – V pochybnosti sa odvolanie predchádzajúceho zákona neprezumuje, ale neskoršie zákony treba porovnať s predchádzajúcimi a podľa možnosti dať ich s nimi do súladu.
    Kán. 22 – Občianske zákony, na ktoré sa právo Cirkvi odvoláva, v kánonickom práve sa majú zachovávať s tými istými účinkami, pokiaľ nie sú v rozpore s božským právom a ak kánonické právo neurčuje niečo iné.

    II. titul
    ZVYK

    Kán. 23 – Iba ten zvyk zavedený spoločenstvom veriacich má účinnosť zákona, ktorý schválil zákonodarca podľa normy nasledujúcich kánonov.
    Kán. 24 – § 1. Nijaký zvyk, ktorý je v rozpore s božským právom, nemôže nadobudnúť účinnosť zákona.
    § 2. Ani zvyk, ktorý je proti kánonickému právu alebo mimo kánonického práva, nemôže nadobudnúť účinnosť zákona, ak nie je rozumný; zvyk totiž, ktorý sa v práve výslovne zavrhuje, nie je rozumný.
    Kán. 25 – Nijaký zvyk nenadobudne účinnosť zákona, ak ho spoločenstvo, schopné aspoň prijať zákon, nezachovávalo s úmyslom zaviesť právo.
    Kán. 26 – Zvyk, ktorý odporuje platnému kánonickému právu alebo je mimo kánonického zákona a nebol zvlášť schválený kompetentným zákonodarcom, účinnosť zákona nadobúda len vtedy, keď bol zákonne zachovávaný súvislých a plných tridsať rokov. Avšak nad kánonickým zákonom, ktorý obsahuje doložku, zakazujúcu budúce zvyky, môže prevážiť iba storočný alebo od nepamäti jestvujúci zvyk.
    Kán. 27 – Zvyk je najlepším výkladom zákonov.
    Kán. 28 – Pri zachovaní predpisu kán. 5 zvyk proti zákonu alebo mimo zákona sa odvoláva protikladným zvykom alebo zákonom; avšak zákon neodvoláva storočné alebo od nepamäti jestvujúce zvyky ani univerzálny zákon neodvoláva partikulárne zvyky, ak sa o nich výslovne nezmieňuje.

    III. titul
    VŠEOBECNÉ DEKRÉTY A POKYNY

    Kán. 29 – Všeobecné dekréty, ktorými kompetentný zákonodarca vydáva spoločné predpisy pre spoločenstvo schopné prijať zákon, sú vlastne zákony a riadia sa predpismi kánonov o zákonoch.
    Kán. 30 – Kto má iba výkonnú moc, nemôže vydať všeobecný dekrét, o ktorom sa hovorí v kán. 29, ak mu to kompetentný zákonodarca v jednotlivých prípadoch podľa normy práva výslovne neudelil a pritom neboli zachované podmienky, stanovené v úkone udelenia.
    Kán. 31 – § 1. Všeobecné vykonávacie dekréty, bližšie vymedzujúce spôsoby, ktoré treba zachovávať pri uplatňovaní zákona alebo ktorými sa vymáha zachovávanie zákonov, môžu v medziach svojej kompetencie vydávať tí, ktorí majú výkonnú moc.
    § 2. Čo sa týka vyhlásenia a vakancie dekrétov, o ktorých sa hovorí v § 1, majú sa zachovať predpisy kán. 8.
    Kán. 32 – Všeobecné vykonávacie dekréty zaväzujú tých, ktorých viažu zákony, pre ktoré tie isté dekréty vymedzujú spôsoby ich uplatňovania alebo vymáhajú ich zachovávanie.
    Kán. 33 – § 1. Všeobecné vykonávacie dekréty, hoci sa vydávajú v direktóriách alebo v inak nazvaných dokumentoch, nerušia zákony ani čiastočne a ich predpisy, ktoré sú v rozpore so zákonmi, nemajú nijakú účinnosť.
    § 2. Tú istú účinnosť strácajú explicitným alebo implicitným odvolaním zo strany kompetentnej vrchnosti, ako aj zaniknutím zákona, na vykonávanie ktorého boli vydané; nezanikajú však ukončením práva toho, kto ich vydal, ak sa výslovne neurčuje niečo protikladné.
    Kán. 34 – § 1. Pokyny, ktoré totiž vysvetľujú predpisy zákonov, ako aj rozvádzajú a vymedzujú postupy, ktoré treba zachovávať pri ich vykonávaní, vydávajú sa na používanie tým, ktorí sa majú starať, aby sa zákony vykonávali, a zaväzujú ich pri vykonávaní zákonov; tieto pokyny zákonne vydávajú v medziach svojej kompetencie tí, ktorí majú výkonnú moc.
    § 2. Nariadenia pokynov ani čiastočne nerušia zákony a tie, ktoré nemožno dať do súladu s predpismi zákonov, nemajú nijakú účinnosť.
    § 3. Pokyny strácajú účinnosť nielen explicitným alebo implicitným odvolaním zo strany kompetentnej vrchnosti, ktorá ich vydala, alebo od nej vyššej vrchnosti, ale aj zaniknutím zákona, na ktorého vysvetlenie alebo vykonávanie boli vydané.

    IV. titul
    JEDNOTLIVÉ ADMINISTRATÍVNE ÚKONY
    I. kapitola
    SPOLOČNÉ NORMY

    Kán. 35 – Jednotlivý administratívny úkon, či je to dekrét, alebo príkaz, alebo je to reskript, môže v medziach svojej kompetencie vydať ten, kto má výkonnú moc, pri zachovaní predpisu kán. 76, § 1.
    Kán. 36 – § 1. Administratívny úkon treba chápať podľa vlastného významu slov a podľa bežného rečového úzu. V pochybnosti tie administratívne úkony, ktoré sa vzťahujú na spory alebo v ktorých sa hrozí trestami, alebo sa nimi tresty ukladajú, alebo sa zužujú práva osoby, alebo sa narúšajú nadobudnuté práva iných, alebo sú v rozpore so zákonom vydaným v prospech súkromných osôb, podliehajú striktnému výkladu; všetky ostatné širokému.
    § 2. Administratívny úkon sa okrem výslovne uvedených prípadov nesmie rozširovať na iné.
    Kán. 37 – Administratívny úkon, ktorý sa vzťahuje na vonkajšie fórum, treba zaznamenať písomne; rovnako aj úkon jeho vykonania, ak je daný v poverovacej forme.
    Kán. 38 – Administratívny úkon, aj keď ide o reskript vydaný z vlastného popudu, nemá účinok, pokiaľ porušuje nadobudnuté právo iného alebo je v rozpore so zákonom alebo so schváleným zvykom, ak kompetentná vrchnosť výslovne nepripojila čiastočne zrušovaciu doložku.
    Kán. 39 – Podmienky uvedené v administratívnom úkone sa iba vtedy považujú za podmienky spojené s platnosťou, keď sú vyjadrené spojkami: ak, ak nie, len keď.
    Kán. 40 – Vykonávateľ nejakého administratívneho úkonu neplatne plní svoju úlohu pred prijatím listiny a preskúmaním jej hodnovernosti a neporušenosti, ak ho predbežne s ňou neoboznámila vrchnosť, ktorá tento úkon vydala.
    Kán. 41 – Vykonávateľ administratívneho úkonu, ktorému sa zveruje iba služba vykonania, nemôže odoprieť vykonanie tohto úkonu, ak nie je zrejmé, že tento úkon je nulitný alebo že z iného vážneho dôvodu je neprípustný, alebo nie sú splnené podmienky, uvedené v samom administratívnom úkone; ak sa však vykonanie administratívneho úkonu vzhľadom na okolnosti osoby alebo miesta zdá nevhodné, vykonávateľ má vykonanie odložiť; v takýchto prípadoch má hneď upovedomiť vrchnosť, ktorá úkon vydala.
    Kán. 42 – Vykonávateľ administratívneho úkonu musí postupovať podľa normy mandátu; ak však podstatné podmienky uvedené v liste nesplnil a nezachoval podstatnú formu postupovania, vykonanie je neplatné.
    Kán. 43 – Vykonávateľ administratívneho úkonu sa podľa svojho rozumného uváženia môže dať zastúpiť iným, ak zastupovanie nebolo zakázané alebo vykonávateľ nebol zvolený so zreteľom na osobu, alebo osoba zástupcu nebola vopred určená; v týchto prípadoch je však vykonávateľovi dovolené zveriť prípravné úkony inému.
    Kán. 44 – Administratívny úkon môže vykonať aj nástupca vykonávateľa v úrade, ak vykonávateľ nebol zvolený so zreteľom na osobu.
    Kán. 45 – Ak sa vykonávateľ pri vykonávaní administratívneho úkonu akokoľvek zmýlil, je mu dovolené ten istý úkon znova vykonať.
    Kán. 46 – Administratívny úkon nezaniká ukončením práva toho, kto ho vydal, ak právo výslovne neurčuje niečo iné.
    Kán. 47 – Odvolanie administratívneho úkonu iným administratívnym úkonom kompetentnej vrchnosti nadobúda účinok iba od chvíle, keď sa odvolanie zákonne dá na vedomie osobe, pre ktorú bol úkon vydaný.

    II. kapitola
    JEDNOTLIVÉ DEKRÉTY A PRÍKAZY

    Kán. 48 – Jednotlivým dekrétom sa rozumie administratívny úkon, vydaný kompetentnou výkonnou vrchnosťou, ktorým sa podľa noriem práva pre jednotlivý prípad vydáva rozhodnutie alebo vykonáva poverenie, ktoré svojou povahou nepredpokladajú, že niekto podal žiadosť.
    Kán. 49 – Jednotlivý príkaz je dekrét, ktorým sa osobe alebo určitým osobám priamo a zákonne nariaďuje niečo vykonať alebo od niečoho upustiť najmä na vymáhanie zachovávania zákona.
    Kán. 50 – Pred vydaním jednotlivého dekrétu si má vrchnosť zadovážiť potrebné poznatky a dôkazy a podľa možnosti vypočuť tých, ktorých práva by mohli byť porušené.
    Kán. 51 – Dekrét sa má vydať písomne, a ak ide o rozhodnutie, aspoň so súhrnným uvedením dôvodov.
    Kán. 52 – Jednotlivý dekrét má účinnosť iba vo veciach, o ktorých rozhoduje, a voči osobám, ktorým bol daný; tie však zaväzuje všade, ak nie je zrejmé niečo iné.
    Kán. 53 – Ak si dekréty navzájom protirečia, osobitný prevažuje nad všeobecným v tých veciach, ktoré vyjadruje osobitne; ak sú rovnako osobitné alebo všeobecné, neskorším sa predchádzajúci ruší natoľko, nakoľko mu protirečí.
    Kán. 54 – § 1. Jednotlivý dekrét, ktorého uplatnenie sa zveruje vykonávateľovi, má účinok od chvíle vykonania; inak od chvíle, keď sa dá na vedomie osobe autoritou toho, kto vydáva rozhodnutie.
    § 2. Aby sa mohlo vymáhať zachovávanie jednotlivého dekrétu, treba ho dať na vedomie podľa normy práva zákonným dokumentom.
    Kán. 55 – Pri zachovaní predpisu kán. 37 a 51, keď veľmi vážny dôvod prekáža, aby sa napísaný text dekrétu odovzdal, dekrét sa považuje za daný na vedomie, keď sa pred notárom alebo dvoma svedkami prečíta tomu, komu je určený, a vyhotoví sa zápisnica, ktorú všetci prítomní majú podpísať.
    Kán. 56 – Dekrét sa považuje za doručený, ak ten, komu je určený, bol riadne predvolaný, aby si dekrét prevzal alebo si ho vypočul, bez oprávneného dôvodu sa nedostavil alebo odmietol podpísať.
    Kán. 57 – § 1. Vždy, keď zákon prikazuje vydanie dekrétu, alebo keď ten, koho sa to týka, zákonne podá žiadosť alebo rekurz o vydanie dekrétu, kompetentná vrchnosť má urobiť opatrenie do troch mesiacov od prijatia žiadosti alebo rekurzu, ak zákon nepredpisuje inú lehotu.
    § 2. Ak po uplynutí tejto lehoty nebol dekrét vydaný, vzhľadom na podanie ďalšieho rekurzu sa prezumuje, že odpoveď je záporná.
    § 3. Prezumovaná záporná odpoveď neoslobodzuje kompetentnú vrchnosť od povinnosti dekrét vyniesť, ba ani od nahradenia prípadnej spôsobenej škody podľa normy kán. 128.
    Kán. 58 – § 1. Jednotlivý dekrét stráca účinnosť zákonným odvolaním zo strany kompetentnej vrchnosti, ako aj zaniknutím zákona, na vykonávanie ktorého bol dekrét vydaný.
    § 2. Jednotlivý príkaz, ktorý nebol uložený zákonným dokumentom, zaniká ukončením práva prikazujúceho.

    III. kapitola
    RESKRIPTY

    Kán. 59 – § 1. Reskriptom sa rozumie administratívny úkon, vydaný písomne kompetentnou výkonnou vrchnosťou, ktorým sa podľa povahy veci na žiadosť niekoho udeľuje privilégium, dišpenz alebo iná milosť.
    § 2. Predpisy stanovené pre reskripty platia aj pre udeľovanie povolenia, ako aj pre ústne udeľovanie milostí, ak nie je zrejmé niečo iné.
    Kán. 60 – Každý si môže vyžiadať akýkoľvek reskript, ak sa mu to výslovne nezabraňuje.
    Kán. 61 – Ak nie je zrejmé niečo iné, reskript možno vyžiadať pre iného aj bez jeho súhlasu a platí pred jeho prijatím pri neporušení opačných doložiek.
    Kán. 62 – Reskript, ktorý nemá vykonávateľa, má účinok od chvíle, keď listina bola vydaná; ostatné reskripty od chvíle vykonania.
    Kán. 63 – § 1. Platnosti reskriptu prekáža subrepcia čiže zatajenie pravdy, ak v žiadosti nebolo uvedené, čo podľa zákona, kánonického štýlu a kánonickej praxe treba k platnosti uviesť, ak nejde o reskript milosti, ktorý bol daný z vlastného popudu.
    § 2. Takisto platnosti reskriptu prekáža obrepcia čiže predostretie nepravdy, ak ani jeden z predložených motivujúcich dôvodov nie je pravdivý.
    § 3. V reskriptoch, ktoré nemajú nijakého vykonávateľa, motivujúci dôvod musí byť pravdivý v čase, keď bol reskript vydaný; v ostatných reskriptoch v čase vykonania.
    Kán. 64 – Pri neporušení práva Penitenciárie pre vnútorné fórum milosť, ktorú odmietlo ktorékoľvek dikastérium Rímskej kúrie, nemôže platne udeliť iné dikastérium tej istej kúrie ani iná kompetentná vrchnosť nižšia ako Rímsky veľkňaz bez súhlasu dikastéria, s ktorým sa konanie začalo.
    Kán. 65 – § 1. Pri neporušení predpisov § 2 a 3 nikto nemá žiadať od iného ordinára milosť, ktorú mu odoprel vlastný ordinár, bez uvedenia, že mu bola milosť odopretá; ak je to uvedené, ordinár nemá udeliť milosť, ak nepozná dôvody odopretia prvým ordinárom.
    § 2. Milosť, ktorú odoprel generálny vikár alebo biskupský vikár, nemôže platne udeliť iný vikár toho istého biskupa, aj keď má od vikára, ktorý milosť odoprel, dôvody odopretia.
    § 3. Milosť odopretá generálnym vikárom alebo biskupským vikárom a potom bez uvedenia tohto odopretia vyžiadaná od diecézneho biskupa je neplatná; avšak milosť, ktorú odoprel diecézny biskup, nemožno platne vyžiadať, hoci sa jej odopretie aj uvedie, od jeho generálneho vikára alebo biskupského vikára bez súhlasu biskupa.
    Kán. 66 – Reskript sa nestáva neplatným, ak je v ňom omyl týkajúci sa mena osoby, ktorej sa dáva alebo ktorá ho vydáva, alebo miesta, v ktorom býva, alebo veci, o ktorú ide, len keď podľa úsudku ordinára nie je nijaká pochybnosť o samej osobe alebo o veci.
    Kán. 67 – § 1. Ak sa stane, že v jednej a tej istej veci sa vyžiadajú dva navzájom si protirečiace reskripty, osobitný prevažuje nad všeobecným v tých veciach, ktoré vyjadruje osobitne.
    § 2. Ak sú rovnako osobitné alebo všeobecné, časovo prvší prevažuje nad neskorším, ak v druhom nie je výslovná zmienka o prvšom alebo ak prvší žiadateľ podvodne alebo v dôsledku značnej nedbanlivosti reskript nepoužil.
    § 3. V pochybnosti, či reskript je platný alebo nie, treba sa obrátiť na toho, kto reskript vydal.
    Kán. 68 – Reskript Apoštolskej stolice, ktorý nemá vykonávateľa, treba predostrieť ordinárovi žiadateľa len vtedy, keď sa to v samom liste prikazuje alebo keď ide o verejné záležitosti, alebo keď treba overiť podmienky.
    Kán. 69 – Reskript, ktorý nemá vymedzený čas na predostretie, môže sa vykonávateľovi predložiť hocikedy, len nech je to bez klamstva a podvodu.
    Kán. 70 – Ak sa v reskripte samo udelenie zveruje vykonávateľovi, je vecou jeho samého, či na základe svojho rozumného uváženia a svedomia milosť udelí alebo odoprie.
    Kán. 71 – Nikto nie je povinný použiť reskript udelený len na jeho prospech, ak ho z iného dôvodu na to nezaväzuje kánonická povinnosť.
    Kán. 72 – Reskripty udelené Apoštolskou stolicou, ktoré zanikli, môže diecézny biskup z oprávneného dôvodu raz predĺžiť, nie však na dlhšie ako tri mesiace.
    Kán. 73 – Protikladným zákonom sa nijaké reskripty neodvolávajú, ak sa v samom zákone neurčuje niečo iné.
    Kán. 74 – Hoci niekto môže ústne udelenú milosť užívať vo vnútornom fóre, pre vonkajšie fórum je povinný ju dokázať, kedykoľvek sa to od neho zákonne žiada.
    Kán. 75 – Ak reskript obsahuje privilégium alebo dišpenz, majú sa navyše zachovávať predpisy nasledujúcich kánonov.

    IV. kapitola
    PRIVILÉGIÁ

    Kán. 76 – § 1. Privilégium čiže milosť danú osobitným úkonom v prospech určitých osôb tak fyzických, ako aj právnických môže udeliť zákonodarca, ako aj výkonná vrchnosť, ktorej zákonodarca túto moc udelil.
    § 2. Storočné alebo od nepamäti trvajúce vlastnenie utvára prezumpciu, že privilégium bolo udelené.
    Kán. 77 – Privilégium treba vykladať podľa normy kán. 36, § 1; avšak vždy treba použiť taký výklad, aby ním tí, ktorí boli obdarení privilégiom, naozaj dosiahli nejakú milosť.
    Kán. 78 – § 1. O privilégiu sa prezumuje, že je trvalé, ak sa nedokáže opak.
    § 2. Osobné privilégium, ktoré sa totiž viaže na osobu, s ňou zaniká.
    § 3. Vecné privilégium zaniká úplným zánikom veci alebo miesta; avšak miestne privilégium oživne, ak sa miesto počas päťdesiatich rokov obnoví.
    Kán. 79 – Privilégium zaniká odvolaním kompetentnou vrchnosťou podľa normy kán. 47 pri zachovaní predpisu kán. 81.
    Kán. 80 – § 1. Źiadne privilégium nezaniká zrieknutím sa, ak ho neprijala kompetentná vrchnosť.
    § 2. Každá fyzická osoba sa môže zriecť privilégia, ktoré bolo udelené len v jej prospech.
    § 3. Privilégia, ktoré bolo udelené nejakej právnickej osobe z dôvodu dôstojnosti miesta alebo veci, sa jednotlivé osoby nemôžu zriecť; ani sama právnická osoba nemá právo sa zriecť privilégia, ktoré jej bolo udelené, ak zrieknutie predstavuje pre Cirkev alebo pre iných ujmu.
    Kán. 81 – Privilégium nezaniká ukončením práva toho, kto ho udelil, ak nebolo udelené s doložkou podľa nášho dobrozdania alebo s inou rovnocennou doložkou.
    Kán. 82 – Privilégium, ktoré nie je na ťarchu iným, nezaniká jeho neužívaním alebo protikladným užívaním; to však, ktoré je na ťarchu iným, stráca sa, ak nastane zákonné premlčanie.
    Kán. 83 – § 1. Privilégium zaniká uplynutím času alebo vyčerpaním počtu prípadov, pre ktoré bolo udelené, pri zachovaní predpisu kán. 142, § 2.
    § 2. Zaniká aj vtedy, keď sa postupom času okolnosti podľa úsudku kompetentnej vrchnosti natoľko zmenili, že sa stalo škodlivým alebo jeho užívanie nedovoleným.
    Kán. 84 – Kto zneužíva moc, ktorá mu bola daná privilégiom, zasluhuje si, aby bol pozbavený samého privilégia; preto ordinár po márnom napomenutí nositeľa privilégia, ktorý ho hrubo zneužíva, má pozbaviť privilégia, ktoré mu sám udelil; keď však privilégium bolo udelené Apoštolskou stolicou, ordinár je povinný ju o tom upovedomiť.

    V. kapitola
    DIŠPENZY

    Kán. 85 – Dišpenz čiže uvoľnenie čisto cirkevného zákona v jednotlivom prípade môžu v medziach svojej kompetencie udeliť tí, ktorí majú výkonnú moc, ako aj tí, ktorým explicitne alebo implicitne prislúcha moc dišpenzovať buď zo samého práva, alebo na základe zákonného delegovania.
    Kán. 86 – Dišpenzu nepodliehajú zákony pokiaľ vymedzujú podstatné prvky inštitúcií alebo právnych úkonov.
    Kán. 87 – § 1. Diecézny biskup, keď usúdi, že to prospeje ich duchovnému dobru, môže veriacich dišpenzovať od disciplinárnych zákonov tak univerzálnych, ako aj partikulárnych, ktoré pre jeho územie alebo pre jeho podriadených vyniesla najvyššia cirkevná vrchnosť, nie však od procesných alebo trestných zákonov, ani od tých, od ktorých je dišpenz zvlášť rezervovaný Apoštolskej stolici alebo inej vrchnosti.
    § 2. Ak podanie rekurzu u Svätej stolice naráža na ťažkosť a súčasne z oneskorenia hrozí nebezpečenstvo ťažkej škody, ktorýkoľvek ordinár môže dišpenzovať od týchto zákonov, hoci dišpenz je rezervovaný Svätej stolici, len keď ide o dišpenz, ktorý ona v tých istých okolnostiach zvyčajne udeľuje, pri zachovaní predpisu kán. 291.
    Kán. 88 – Miestny ordinár môže dišpenzovať od diecéznych zákonov, kedykoľvek usúdi, že to prospeje dobru veriacich, aj od zákonov vynesených plenárnym alebo provinčným koncilom alebo Konferenciou biskupov.
    Kán. 89 – Farár a iní presbyteri alebo diakoni nemôžu dišpenzovať od univerzálneho a partikulárneho zákona, ak im táto moc nebola výslovne udelená.
    Kán. 90 – § 1. Od cirkevného zákona sa nemá dišpenzovať bez oprávneného a rozumného dôvodu, pričom treba mať na zreteli okolnosti prípadu a závažnosť zákona, od ktorého sa dišpenzuje; inak je dišpenz nedovolený, a ak ho nedal sám zákonodarca alebo jeho nadriadený, je aj neplatný. § 2. V pochybnosti o dostatočnosti dôvodu sa dišpenz udeľuje platne a dovolene.
    Kán. 91 – Kto má moc dišpenzovať, môže ju vykonávať aj v prípade, že sa nachádza mimo svojho územia, voči podriadeným, hoci aj vzdialeným z územia, a takisto, ak nie je výslovne stanovený opak, aj voči cudzincom, ktorí sa skutočne nachádzajú na jeho území, ako aj voči sebe samému.
    Kán. 92 – Striktnému výkladu podľa normy kán. 36, § 1 podlieha nielen dišpenz, ale aj sama moc dišpenzovať, udelená pre istý prípad.
    Kán. 93 – Dišpenz, ktorý má postupný priebeh, zaniká tými istými spôsobmi ako privilégium, ako aj istým a úplným zánikom motivujúceho dôvodu.

    V. titul
    ŠTATÚTY A PORIADKY

    Kán. 94 – § 1. Štatúty vo vlastnom zmysle sú nariadenia, ktoré sa podľa normy práva vydávajú pre zoskupenia osôb alebo vecí a ktorými sa definuje ich cieľ, ustanovenie, riadenie a poriadok konania.
    § 2. Štatúty zoskupenia osôb zaväzujú iba osoby, ktoré sú zákonne jej členmi; štatúty zoskupenia vecí zaväzujú tých, ktorí majú na starosti jeho spravovanie.
    § 3. Predpisy štatútov vydané a vyhlásené na základe zákonodarnej moci sa riadia predpismi kánonov o zákonoch.
    Kán. 95 – § 1. Poriadky sú pravidlá čiže normy, ktoré sa musia zachovávať v zhromaždeniach osôb, usporiadaných cirkevnou vrchnosťou alebo slobodne zvolaných veriacimi, ako aj pri iných sláveniach, a ktorými sa definuje to, čo sa vzťahuje na ustanovenie, spravovanie a poriadok konania.
    § 2. Pravidlá poriadku v zhromaždeniach alebo pri sláveniach zaväzujú tých, ktorí majú na nich účasť.

    VI. titul
    FYZICKÉ A PRÁVNICKÉ OSOBY

    I. kapitola
    KÁNONICKÉ POSTAVENIE FYZICKÝCH OSÔB

    Kán. 96 – Človek sa krstom včleňuje do Kristovej cirkvi a v nej sa ustanovuje ako osoba s povinnosťami a právami, ktoré sú kresťanom vlastné vzhľadom na ich postavenie, pokiaľ sa nachádzajú v cirkevnom spoločenstve a ak tomu neprekáža zákonne vynesená sankcia.
    Kán. 97 – § 1. Osoba, ktorá dovŕšila osemnásty rok života, je plnoletá; ak tento vek nedovŕšila, je maloletá.
    § 2. Maloletá osoba pred dovŕšením siedmeho roku života sa volá dieťa a považuje sa za takú, ktorá nie je zodpovedná za seba, ale po dovŕšení siedmeho roku sa prezumuje, že je schopná používať rozum.
    Kán. 98 – § 1. Plnoletej osobe prináleží plné vykonávanie jej práv.
    § 2. Maloletá osoba vo vykonávaní svojich práv ostáva pod mocou rodičov alebo poručníkov s výnimkou toho, v čom božský zákon alebo kánonické právo vyníma maloleté osoby spod ich moci; čo sa týka ustanovení poručníkov a ich moci, majú sa zachovávať predpisy občianskeho práva, ak sa kánonickým právom neurčuje niečo iné alebo ak diecézny biskup neusúdil, že v istých prípadoch sa treba z oprávneného dôvodu vymenovaním postarať o iného poručníka.
    Kán. 99 – Komu trvalo chýba používanie rozumu, považuje sa za nezodpovedného za seba a pripodobňuje sa deťom.
    Kán. 100 – Osoba sa nazýva obyvateľom na mieste, kde má trvalé bydlisko; prisťahovalcom, kde má prechodné bydlisko; cudzincom, keď sa nachádza mimo trvalého i prechodného bydliska, ktoré si ešte podržiava; potulným, ak nemá nikde ani trvalé, ani prechodné bydlisko.
    Kán. 101 – § 1. Miestom pôvodu dieťaťa i novopokrstenca je to miesto, v ktorom keď sa dieťa narodilo, rodičia mali trvalé bydlisko, alebo ak ho nemali, prechodné bydlisko, alebo ak rodičia nemali to isté trvalé alebo prechodné bydlisko, v ktorom ho mala matka.
    § 2. Ak ide o dieťa potulných, jeho miestom pôvodu je samo miesto narodenia; ak ide o odložené dieťa, miesto, kde bolo nájdené.
    Kán. 102 – § 1. Trvalé bydlisko získava osoba takým pobytom na území niektorej farnosti alebo aspoň diecézy, ktorý je buď spojený s úmyslom zostať tam natrvalo, ak ju niečo neodvolá, alebo ak sa pretiahol na plných päť rokov.
    § 2. Prechodné bydlisko získava osoba takým pobytom na území niektorej farnosti alebo aspoň diecézy, ktorý je buď spojený s úmyslom zostať tam aspoň tri mesiace, ak ju niečo neodvolá, alebo sa skutočne pretiahol na tri mesiace.
    § 3. Trvalé alebo prechodné bydlisko na území farnosti sa volá farské; na území diecézy, hoci nie vo farnosti, diecézne.
    Kán. 103 – Členovia rehoľných inštitútov a spoločností apoštolského života získavajú trvalé bydlisko v mieste, kde sa nachádza dom, do ktorého patria; prechodné bydlisko v dome, kde sa podľa normy kán. 102, § 2, zdržiavajú.
    Kán. 104 – Manželia majú mať spoločné trvalé alebo prechodné bydlisko, z dôvodu zákonného odlúčenia alebo z iného oprávneného dôvodu môže mať každý vlastné trvalé alebo prechodné bydlisko.
    Kán. 105 – § 1. Maloletá osoba si nevyhnutne podržiava trvalé a prechodné bydlisko toho, koho moci podlieha. Po prekročení detského veku môže získať aj vlastné prechodné bydlisko; a keď je podľa normy občianskeho práva zákonne osamostatnená, aj vlastné trvalé bydlisko.
    § 2. Kto je z iného dôvodu než z dôvodu maloletosti zákonne zverený do poručníctva alebo opatrovníctva iného, má trvalé a prechodné bydlisko poručníka alebo opatrovníka.
    Kán. 106 – Trvalé a prechodné bydlisko sa stráca odchodom z miesta s úmyslom nevrátiť sa pri neporušení predpisu kán. 105.
    Kán. 107 – § 1. Každý dostáva svojho farára a ordinára na základe tak trvalého, ako aj prechodného bydliska.
    § 2. Vlastným farárom alebo ordinárom potulného je farár alebo ordinár miesta, kde sa potulný skutočne zdržiava.
    § 3. Vlastným farárom aj toho, kto má iba diecézne trvalé alebo prechodné bydlisko, je farár miesta, kde sa skutočne zdržiava.
    Kán. 108 – § 1. Pokrvnosť sa počíta podľa línií a stupňov.
    § 2. V priamej línii je toľko stupňov, koľko potomstiev, čiže koľko osôb po odpočítaní kmeňa.
    § 3. V bočnej línii je toľko stupňov, koľko osôb v obidvoch líniách spolu po odpočítaní kmeňa.
    Kán. 109 – § 1. Rodinné príbuzenstvo vzniká z platného manželstva, hoci nedokonaného, a existuje medzi mužom a pokrvnými ženy a takisto medzi ženou a pokrvnými muža.
    § 2. Počíta sa tak, že tí, ktorí sú pokrvnými muža, sú v tej istej línii a v tom istom stupni rodinného príbuzenstva k žene a opačne.
    Kán. 110 – Deti adoptované podľa normy občianskeho zákona sa považujú za deti toho alebo tých, ktorí ich adoptovali.
    Kán. 111 – § 1. Prijatím krstu sa do latinskej cirkvi zaraďuje dieťa rodičov, ktorí do nej patria, alebo ak jeden z nich do nej nepatrí, obaja zhodne prejavili vôľu, aby dieťa bolo pokrstené v latinskej cirkvi; ak zhodná vôľa chýba, dieťa sa zaraďuje do cirkvi toho obradu, do ktorej patrí otec.
    § 2. Každý krstenec, ktorý dovŕšil štrnásty rok života, si môže slobodne zvoliť, či má byť pokrstený v latinskej alebo v inej cirkvi svojprávneho obradu; v tomto prípade patrí do tej cirkvi, ktorú si zvolil.
    Kán. 112 – § 1. Po prijatí krstu sa do inej cirkvi svojprávneho obradu začleňujú:
    1. kto dostal dovolenie od Apoštolskej stolice;
    2. manželská stránka, ktorá pri uzavieraní manželstva alebo počas jeho trvania vyhlásila, že prestupuje do cirkvi svojprávneho obradu druhej stránky; po rozviazaní manželstva sa môže slobodne vrátiť do latinskej cirkvi;
    3. deti tých, o ktorých sa hovorí v bode 1 a 2, pred dovŕšením štrnásteho roku života a takisto v miešanom manželstve deti katolíckej stránky, ktorá zákonne prešla do cirkvi iného obradu; po dovŕšení tohto veku sa však môžu vrátiť do latinskej cirkvi.
    § 2. Ani dlhotrvajúci zvyk prijímať sviatosti podľa obradov niektorej cirkvi svojprávneho obradu neprináša so sebou zaradenie do tejto cirkvi.

    II. kapitola
    PRÁVNICKÉ OSOBY

    Kán. 113 – § 1. Katolícka cirkev a Apoštolská stolica majú zo samého božského nariadenia povahu morálnej osoby.
    § 2. Okrem fyzických osôb sú v Cirkvi aj právnické osoby čiže v kánonickom práve subjekty povinností a práv, ktoré zodpovedajú ich povahe.
    Kán. 114 – § 1. Za právnické osoby sa ustanovujú buď na základe samého predpisu práva alebo zvláštneho udelenia, ktoré dala dekrétom kompetentná vrchnosť, zoskupenia osôb alebo vecí zamerané na cieľ zodpovedajúci poslaniu Cirkvi, ktorý presahuje cieľ jednotlivcov.
    § 2. Cieľmi, o ktorých sa hovorí v § 1, sa rozumejú tie, ktoré sa vzťahujú na diela nábožnosti, apoštolátu alebo dobročinnej lásky buď duchovnej, alebo časnej.
    § 3. Kompetentná cirkevná vrchnosť má udeľovať právnu subjektivitu iba tým zoskupeniam osôb alebo vecí, ktoré sledujú naozaj užitočný cieľ a po zvážení všetkého disponujú prostriedkami, o ktorých sa predvída, že sú dostačujúce na dosiahnutie vytýčeného cieľa.
    Kán. 115 – § 1. Právnickými osobami v Cirkvi sú alebo zoskupenia osôb, alebo zoskupenia vecí.
    § 2. Zoskupenie osôb, ktoré totiž môže byť ustanovené aspoň z troch osôb, je kolegiálne, ak jeho činnosť určujú členovia spoluúčasťou na rozhodovaní či už rovnakým alebo nerovnakým právom, podľa normy práva a štatútu; ináč je nekolégiové.
    § 3. Zoskupenie vecí čiže samostatná fundácia pozostáva z dobier čiže vecí buď duchovných, alebo materiálnych a spravuje ho podľa normy práva a štatútu buď jedna, alebo viaceré fyzické osoby, buď kolégium.
    Kán. 116 – § 1. Verejné právnické osoby sú zoskupenia osôb alebo vecí, ktoré ustanovuje kompetentná cirkevná vrchnosť, aby v hraniciach im vyznačených plnili v mene Cirkvi podľa normy predpisov práva vlastnú úlohu, ktorá im bola zverená vzhľadom na verejné dobro; ostatné právnické osoby sú súkromné.
    § 2. Verejné právnické osoby dostávajú túto subjektivitu buď zo samého práva, alebo zvláštnym dekrétom kompetentnej vrchnosti, ktorým ju výslovne udeľuje; sú-kromné právnické osoby dostávajú túto subjektivitu iba na základe zvláštneho dekrétu kompetentnej vrchnosti, ktorým ju výslovne udeľuje.
    Kán. 117 – Nijaké zoskupenie osôb alebo vecí, ktoré sa uchádza o získanie právnej subjektivity, nemôže ju získať, ak kompetentná vrchnosť neschváli jeho štatút.
    Kán. 118 – Verejnú právnickú osobu zastupujú, konajúc v jej mene, tí, ktorým sa táto kompetencia priznáva univerzálnym alebo partikulárnym právom alebo vlastným štatútom. Súkromnú právnickú osobu zastupujú tí, ktorým sa tá istá kompetencia udeľuje štatútom.
    Kán. 119 – Ak sa v práve alebo v štatúte neurčuje niečo iné, o kolegiálnych úkonoch platí:
    1. ak ide o voľby, právnu účinnosť má to, čo za prítomnosti väčšiny tých, ktorí musia byť zvolaní, prijala absolútna väčšina prítomných; po dvoch neúspešných hlasovaniach sa má hlasovať o dvoch kandidátoch, ktorí dostali najväčší počet hlasov, alebo ak ich je viac, o dvoch vekom najstarších; ak po treťom hlasovaní je počet hlasov rovnaký, za zvoleného sa má pokladať vekom najstarší;
    2. ak ide o iné záležitosti, právnu účinnosť má to, čo za prítomnosti väčšiny tých, ktorí musia byť zvolaní, prijala absolútna väčšina prítomných; ak po dvoch hlasovaniach počet hlasov zostáva rovnaký, predseda môže rovnosť odstrániť svojím hlasom;
    3. to však, čo sa týka všetkých ako jednotlivcov, musia schváliť všetci.
    Kán. 120 – § 1. Právnická osoba je svojou povahou trvalá, zaniká však, ak ju kompetentná vrchnosť zákonne zruší alebo ak počas sto rokov nevyvíja činnosť; súkromná právnická osoba okrem toho zaniká, ak sa združenie samo podľa normy štatútu rozpustí alebo ak podľa úsudku kompetentnej vrchnosti fundácia sama podľa normy štatútu prestala existovať.
    § 2. Ak z kolégiovej právnickej osoby zostane čo i len jeden člen a zoskupenie osôb podľa štatútu neprestalo existovať, vykonávanie všetkých práv zoskupenia prislúcha tomuto členovi.
    Kán. 121 – Ak sa zoskupenia alebo osôb, alebo vecí, ktoré sú verejnými právnickými osobami, spoja tak, že sa z nich ustanoví jedno zoskupenie, majúce aj ono právnu subjektivitu, táto nová právnická osoba dostane majetky a majetkové práva, vlastné predošlým osobám, a preberá bremená, ktorými boli zaťažené; čo sa však týka najmä určenia majetkov a znášania bremien, vôľa zakladateľov a darcov, ako aj nadobudnuté práva musia zostať neporušené.
    Kán. 122 – Ak sa zoskupenie, ktoré má verejnú právnu subjektivitu, rozdelí tak, že jeho jedna časť sa spojí s inou právnickou osobou alebo sa z oddelenej časti zriadi odlišná verejná právnická osoba, cirkevná vrchnosť, ktorej prislúcha rozdelenie, sa sama alebo cez vykonávateľa musí pri zachovaní predovšetkým vôle zakladateľov a darcov, ako aj nadobudnutých práv a schváleného štatútu postarať o to:
    1. aby sa spoločné deliteľné majetky aj majetkové práva, ako aj dlhy a iné bremená rozdelili v náležitom pomere v zmysle rovnosti a dobrotivosti medzi právnické osoby, o ktoré ide, so zreteľom na všetky okolnosti a potreby obidvoch osôb;
    2. aby užívanie a výnosy nedeliteľných spoločných majetkov pripadli obidvom právnickým osobám a im vlastné bremená sa obidvom uložili tiež pri zachovaní náležitého pomeru, ktorý treba vymedziť podľa slušnosti a spravodlivosti.
    Kán. 123 – Keď verejná právnická osoba zanikne, naloženie s jej majetkom a majetkovými právami, ako aj s bremenami sa riadi právom a štatútom; ak tie o tom mlčia, pripadnú bezprostredne vyššej právnickej osobe vždy pri neporušení vôle zakladateľov alebo darcov, ako aj nadobudnutých práv; keď zanikne súkromná právnická osoba, naloženie s jej majetkami a bremenami sa riadi vlastným štatútom.

    VII. titul
    PRÁVNE ÚKONY

    Kán. 124 – § 1. Pre platnosť právneho úkonu sa vyžaduje, aby ho urobila spôsobilá osoba a aby obsahoval to, čo tvorí podstatu samého úkonu, ako aj formality a požiadavky, ktoré právo určuje pre platnosť úkonu.
    § 2. Právny úkon riadne urobený z hľadiska svojich vonkajších prvkov sa prezumuje za platný.
    Kán. 125 – § 1. Úkon urobený pod vonkajším násilím, spáchaným na osobe, ktorému ona nemohla nijako odporovať, sa považuje za nevykonaný.
    § 2. Úkon urobený z veľkého strachu, spôsobeného nespravodlivo alebo na základe podvodu, je platný, ak právo neurčuje niečo iné; avšak sudca ho môže rozsudkom zrušiť buď na žiadosť poškodenej stránky, alebo jej nástupcov v práve alebo z úradu.
    Kán. 126 – Úkon urobený z neznalosti alebo na základe omylu, ktorý sa týka toho, čo tvorí jeho podstatu, alebo sa vzťahuje na podmienku, bez ktorej nie je neplatný; ináč je platný, ak právo neurčuje niečo iné, ale úkon uskutočnený z neznalosti alebo na základe omylu dáva možnosť, aby sa podľa normy práva podala žaloba na jeho zrušenie.
    Kán. 127 – § 1. Keď právo stanovuje, že predstavený na úkony, ktoré treba urobiť, potrebuje súhlas alebo radu nejakého kolégia alebo skupiny osôb, musí sa zvolať kolégium alebo skupina podľa normy kán. 166, ak partikulárne alebo vlastné právo, keď ide len o vyžiadanie rady, neurčuje inak; aby však úkony boli platné, vyžaduje sa, aby súhlas dala absolútna väčšina prítomných alebo aby sa rada vyžiadala od všetkých.
    § 2. Keď právo stanovuje, že predstavený na úkony, ktoré treba urobiť, potrebuje súhlas alebo radu niektorých osôb ako jednotlivcov, vtedy platí:
    1. keď sa vyžaduje súhlas, úkon predstaveného je neplatný, ak si nevyžiadal súhlas týchto osôb alebo konal proti ich stanovisku alebo niektorej z nich;
    2. keď sa vyžaduje rada, úkon predstaveného je neplatný, ak nevypočul tieto osoby; predstavený, hoci nie je viazaný pristúpiť na ich stanovisko, i keď zhodné, predsa nemá bez dôvodu, ktorý podľa jeho úsudku prevažuje, odstúpiť od ich stanoviska, najmä zhodného.
    § 3. Všetci, ktorých súhlas alebo rada sa vyžaduje, sú viazaní úprimne vyjadriť svoju mienku, a ak to vyžaduje závažnosť záležitostí, starostlivo zachovávať tajomstvo; predstavený však môže túto povinnosť vyžadovať.
    Kán. 128 – Ktokoľvek nezákonne právnym úkonom, ba akýmkoľvek iným úkonom urobeným úmyselne alebo z nedbanlivosti spôsobil inému škodu, je povinný spôsobenú škodu nahradiť.

    VIII. titul
    RIADIACA MOC

    Kán. 129 – § 1. Na riadiacu moc, ktorá je totiž v Cirkvi z božského ustanovenia a volá sa aj jurisdikčnou mocou, sú podľa normy predpisov práva spôsobilí tí, ktorí sú vyznačení posvätným rádom.
    § 2. Pri vykonávaní tejto moci môžu podľa normy práva spolupracovať aj laickí veriaci.
    Kán. 130 – Riadiaca moc sama osebe sa vykonáva pre vonkajšie fórum, niekedy však len pre vnútorné fórum, a to tak, že účinky, ktoré jej vykonávanie má svojou povahou pre vonkajšie fórum, sa v tomto fóre neuznávajú, pokiaľ to pre vymedzené prípady nestanovuje právo.
    Kán. 131 – § 1. Riadna riadiaca moc je tá, ktorá na základe samého práva je spojená s nejakým úradom; delegovaná je tá, ktorá sa udeľuje samej osobe nie prostredníctvom úradu.
    § 2. Riadna riadiaca moc môže byť vlastná alebo zastupiteľská.
    § 3. Kto o sebe tvrdí, že je delegovaný, má bremeno delegovanie dokázať.
    Kán. 132 – § 1. Trvalé splnomocnenia sa riadia predpismi o delegovanej moci.
    § 2. Predsa však trvalé splnomocnenie udelené ordinárovi, ak sa v jeho udelení výslovne neurčuje niečo iné alebo ak nebol zvolený so zreteľom na osobu, nezaniká ukončením práva ordinára, ktorému bolo splnomocnenie dané, hoci ho sám začal vykonávať, ale prechádza na ktoréhokoľvek ordinára, ktorý je jeho nástupcom v riadení.
    Kán. 133 – § 1. Delegovaný, ktorý prekročí medze svojho mandátu vzhľadom na veci alebo na osoby, koná nulitne.
    § 2. Nepovažuje sa za prekročenie medzí mandátu, ak delegovaný iným spôsobom, aký je určený v mandáte, vykoná to, na čo je delegovaný, ak sám delegujúci nepredpísal spôsob ako podmienku platnosti.
    Kán. 134 – § 1. Pod menom ordinár sa v práve okrem Rímskeho veľkňaza rozumejú diecézni biskupi a iní, ktorí sú hoci len dočasne na čele nejakej partikulárnej cirkvi alebo jej na roveň postaveného spoločenstva podľa normy kán. 368, ako aj tí, ktorí majú v nich všeobecnú riadnu výkonnú moc, totiž generálni a biskupskí vikári; a taktiež pre svojich členov vyšší predstavení klerických rehoľných inštitútov pápežského práva a klerických spoločností apoštolského života pápežského práva, ktorí majú aspoň riadnu výkonnú moc.
    § 2. Pod menom miestny ordinár sa rozumejú všetci, ktorí sú uvedení v § 1 s výnimkou predstavených rehoľných inštitútov a spoločností apoštolského života.
    § 3. To, čo sa v kánonoch udeľuje menovite diecéznemu biskupovi v rozsahu výkonnej moci, sa rozumie tak, že prislúcha iba diecéznemu biskupovi a tým, ktorí sú mu podľa kán. 381, § 2, postavení na roveň, z čoho sú vylúčení generálny vikár a biskupský vikár, ak to nemajú na základe zvláštneho mandátu.
    Kán. 135 – § 1. Riadiaca moc sa delí na zákonodarnú, výkonnú a súdnu.
    § 2. Zákonodarnú moc treba vykonávať spôsobom predpísaným v práve a tá, ktorú má v Cirkvi zákonodarca nižší, než je najvyššia vrchnosť, nemôže byť platne delegovaná, ak právo výslovne neurčuje niečo iné; nižší zákonodarca nemôže platne vyniesť zákon, ktorý je v protiklade s vyšším právom.
    § 3. Súdnu moc, ktorú majú sudcovia alebo súdne kolégiá, treba vykonávať spôsobom predpísaným v práve a nemožno ju delegovať, ak to nie je na vykonanie prípravných úkonov pre nejaký dekrét alebo rozsudok.
    § 4. Čo sa týka vykonávania výkonnej moci, majú sa zachovávať predpisy nasledujúcich kánonov.
    Kán. 136 – Výkonnú moc môže niekto vykonávať, hoci sa zdržiava mimo svojho územia, voči podriadeným, aj keď nie sú na území, ak z povahy veci alebo z predpisu práva nie je zrejmé niečo iné; voči cudzincom, nachádzajúcim sa skutočne na území, ak ide o udelenie priazní alebo uplatnenie univerzálnych alebo partikulárnych zákonov, ktorými sú viazaní podľa normy kán. 13, § 2, bod 2.
    Kán. 137 – § 1. Riadnu výkonnú moc možno delegovať tak na úkon, ako aj na všetky prípady, ak právo výslovne neurčuje niečo iné.
    § 2. Výkonnú moc, ktorú delegovala Apoštolská stolica, možno subdelegovať na úkon alebo na všetky prípady, ak delegovaný nebol zvolený so zreteľom na osobu alebo subdelegovanie nebolo výslovne zakázané.
    § 3. Výkonnú moc, delegovanú inou vrchnosťou, ktorá má riadnu moc, ak bola delegovaná na všetky prípady, možno subdelegovať len v jednotlivých prípadoch; ak bola delegovaná na úkon alebo na vymedzené úkony, nemôže byť subdelegovaná, ak to delegujúci výslovne nedovolil.
    § 4. Nijakú subdelegovanú moc nemožno opäť subdelegovať, ak to delegujúci výslovne nedovolil.
    Kán. 138 – Riadnu výkonnú moc, ako aj moc delegovanú na všetky prípady treba vykladať široko, akúkoľvek inú striktne; kto však má delegovanú moc, rozumie sa, že dostal aj to, bez čoho túto moc nemôže vykonávať.
    Kán. 139 – § 1. Ak právo nestanovuje niečo iné, tým, že sa niekto obráti na nejakú kompetentnú vrchnosť, aj vyššiu, nepozastavuje sa výkonná moc inej kompetentnej vrchnosti, či je riadna, alebo delegovaná.
    § 2. Do kauzy predloženej vyššej vrchnosti sa nemá miešať nižšia, ak to nie je z vážneho a naliehavého dôvodu; v tomto prípade má ihneď upovedomiť vyššiu vrchnosť.
    Kán. 140 – § 1. Keď na vybavenie tej istej záležitosti boli delegovaní viacerí ako celok, ten, kto skôr začal záležitosť vybavovať, ostatných z jej vybavovania vylučuje, ak neskôr nebol v tom hatený alebo vo vybavovaní záležitosti nechcel ďalej pokračovať.
    § 2. Keď na vybavenie záležitosti boli delegovaní viacerí ako kolégium, všetci musia postupovať podľa normy kán. 119, ak v mandáte nebolo určené niečo iné.
    § 3. Ak výkonná moc bola delegovaná viacerým, prezumuje sa, že im bola delegovaná ako celku.
    Kán. 141 – Keď boli viacerí delegovaní postupne, záležitosť má vybaviť ten, ktorého mandát bol prvší a neskôr nebol odvolaný.
    Kán. 142 – § 1. Delegovaná moc zaniká: splnením mandátu, uplynutím času alebo vyčerpaním počtu prípadov, na ktoré bola daná; zaniknutím cieľovej príčiny delegovania; priamym doručením odvolania delegovanému zo strany delegujúceho, ako aj oznámením zrieknutia sa delegovaného delegujúcemu, keď ho on prijme; nezaniká však ukončením práva delegujúceho, ak to nevyplýva z pripojených doložiek.
    § 2. Avšak úkon na základe delegovanej moci, ktorá sa vykonáva len pre vnútorné fórum, urobený z nepozornosti po uplynutí času, na ktorý bola udelená, je platný.
    Kán. 143 – § 1. Riadna moc zaniká stratou úradu, s ktorým je spojená.
    § 2. Ak právo neurčuje niečo iné, riadna moc sa pozastavuje, ak sa proti pozbaveniu úradu alebo proti odvolaniu z neho podá zákonné odvolanie alebo sa predloží rekurz.
    Kán. 144 – § 1. Pri skutkovom alebo právnom spoločnom omyle a rovnako v pozitívnej a pravdepodobnej právnej alebo skutkovej pochybnosti Cirkev dopĺňa riadiacu výkonnú moc tak pre vonkajšie, ako aj vnútorné fórum.
    § 2. Tá istá norma sa používa, keď ide o splnomocnenia, o ktorých sa hovorí v kán. 882, 883, 966 a 1111, § 1.

    IX. titul
    CIRKEVNÉ ÚRADY

    Kán. 145 – § 1. Cirkevný úrad je akákoľvek úloha, natrvalo ustanovená božským alebo cirkevným nariadením, ktorú treba vykonávať na dosiahnutie duchovného cieľa.
    § 2. Povinnosti a práva vlastné jednotlivým cirkevným úradom sa určujú buď samým právom, ktorým sa úrad ustanovuje, alebo dekrétom kompetentnej vrchnosti, ktorým sa ustanovuje a súčasne udeľuje.

    I. kapitola
    POVERENIE CIRKEVNÝM ÚRADOM

    Kán. 146 – Cirkevný úrad nemožno platne nadobudnúť bez kánonického poverenia.
    Kán. 147 – Poverenie cirkevným úradom sa uskutočňuje: slobodným udelením kompetentnou cirkevnou vrchnosťou; ustanovením tou istou vrchnosťou, ak predchádzalo navrhnutie; potvrdením alebo pripustením, vykonaným tou istou vrchnosťou, ak predchádzala voľba alebo postulácia; napokon jednoduchou voľbou a prijatím voľby zo strany zvoleného, ak voľba nevyžaduje potvrdenie.
    Kán. 148 – Vrchnosť, ktorej prislúcha úrady zriaďovať, obnovovať a rušiť, je kompetentná nimi aj poverovať, ak právo nestanovuje niečo iné.
    Kán. 149 – § 1. Aby mohol byť niekto vymenovaný do cirkevného úradu, musí byť v spoločenstve Cirkvi a byť súci čiže mať také vlastnosti, ktoré sa univerzálnym alebo partikulárnym právom, alebo zákonom fundácie vyžadujú na tento úrad.
    § 2. Poverenie cirkevným úradom dané tomu, komu chýbajú požadované vlastnosti, je neplatné, iba ak sa vlastnosti univerzálnym alebo partikulárnym právom, alebo zákonom fundácie výslovne vyžadujú pre platnosť poverenia; ináč je platné, ale sa môže zrušiť dekrétom kompetentnej vrchnosti alebo rozsudkom administratívneho tribunálu.
    § 3. Poverenie úradom získané podplatením je zo samého práva neplatné.
    Kán. 150 – Úrad, ktorý je spojený s plnou starostlivosťou o duše, na plnenie ktorej sa vyžaduje vykonávanie kňazského rádu, nemožno platne udeliť tomu, kto ešte nebol vysvätený za kňaza.
    Kán. 151 – Poverenie úradom, ktorý je spojený so starostlivosťou o duše, sa bez vážneho dôvodu nemá odkladať.
    Kán. 152 – Nikomu sa nemajú udeliť dva alebo viaceré nezlučiteľné úrady, totiž také, ktoré tá istá osoba súčasne nemôže vykonávať.
    Kán. 153 – § 1. Poverenie úradom, ktorý podľa práva nie je vakantný, je tým istým činom neplatné a nestáva sa platné ani následnou vakanciou.
    § 2. Ak však ide o úrad, ktorý sa podľa práva udeľuje na vymedzený čas, poverenie sa môže urobiť počas šiestich mesiacov pred uplynutím tohto času a účinok nadobúda odo dňa vakancie úradu.
    § 3. Prisľúbenie nejakého úradu, dané kýmkoľvek, nemá nijaký právny účinok.
    Kán. 154 – Úrad vakantný podľa práva, ktorý azda niekto nezákonne drží, možno udeliť, len keď sa náležite vyhlásilo, že toto držanie nie je zákonné, a o tomto vyhlásení sa má urobiť zmienka v udeľovacej listine.
    Kán. 155 – Kto v zastúpení toho, kto je nedbanlivý alebo je hatený, udeľuje úrad, nenadobúda tým nijakú moc nad osobou, ktorej bol udelený, ale jej právne postavenie je práve také, ako keby poverenie bolo bývalo vykonané podľa riadnej normy práva.
    Kán. 156 – Poverenie akýmkoľvek úradom sa má zaznamenať písomne.

    1. článok
    SLOBODNÉ UDELENIE

    Kán. 157 – Ak právo výslovne nestanovuje niečo iné, diecéznemu biskupovi prináleží slobodným udelením poverovať cirkevnými úradmi vo vlastnej partikulárnej cirkvi.

    2. článok
    NAVRHOVANIE

    Kán. 158 – § 1. Návrh na cirkevný úrad musí ten, komu prislúcha právo navrhovať, podať tej vrchnosti, ktorá má právo ustanovovať do tohto úradu, a to do troch mesiacov od prijatia správy, že úrad je vakantný, ak zákonne nie je určené niečo iné.
    § 2. Ak právo navrhovať prislúcha nejakému kolégiu alebo skupine osôb, ten, kto má byť navrhnutý, má sa určiť pri zachovaní predpisov kán. 165-179.
    Kán. 159 – Nikto nemá byť navrhovaný proti svojej vôli; preto ten, kto je určený na navrhnutie, po opýtaní sa na jeho mienku, môže byť navrhnutý, ak do ôsmich užitočných dní neodmietne.
    Kán. 160 – § 1. Kto má právo navrhovať, môže navrhnúť jedného alebo aj viacerých, a to buď naraz, alebo postupne.
    § 2. Nikto nemôže navrhovať seba samého; kolégium alebo skupina osôb však môže navrhnúť niektorého svojho člena.
    Kán. 161 – § 1. Ak právo nestanovuje niečo iné, ten, kto navrhol takého, o ktorom sa zistilo, že nie je súci, môže do jedného mesiaca navrhnúť iného kandidáta, ale len raz.
    § 2. Ak sa navrhnutý pred ustanovením zriekol alebo umrel, ten, kto má právo navrhovať, môže od chvíle prijatia správy o zrieknutí sa alebo smrti, do jedného mesiaca nanovo použiť svoje právo.
    Kán. 162 – Kto nepodal návrh v užitočnom čase podľa normy kán. 158, § 1, a kán. 161, ako aj ten, kto dva razy navrhol takého, o ktorom sa zistilo, že nie je súci, stráca pre tento prípad právo navrhovať a vrchnosti, ktorá má právo ustanovovať, prislúcha slobodne poveriť vakantným úradom, ale so súhlasom vlastného ordinára toho, kto je úradom poverovaný.
    Kán. 163 – Vrchnosť, ktorej podľa normy práva prislúcha navrhnutého ustanoviť, má ustanoviť zákonne navrhnutého, o ktorom zistila, že je súci, a ktorý to prijal; ak sa o viacerých zákonne navrhnutých zistilo, že sú súci, jedného z nich musí ustanoviť.

    3. článok
    VOĽBA

    Kán. 164 – Ak právo nestanovilo niečo iné, pri kánonických voľbách sa majú zachovávať predpisy nasledujúcich kánonov.
    Kán. 165 – Ak právo alebo zákonný štatút kolégia alebo skupiny neurčujú niečo iné, kolégium alebo skupina osôb, ktoré majú právo voliť do úradu, voľbu nemajú odkladať dlhšie než na tri užitočné mesiace, ktoré treba počítať od prijatia správy, že úrad je vakantný; keď táto lehota uplynula bez využitia, cirkevná vrchnosť, ktorej prislúcha právo voľbu potvrdiť alebo následne právo poverovať, má slobodne poveriť vakantným úradom.
    Kán. 166 – § 1. Predseda kolégia alebo skupiny má zvolať všetkých, ktorí patria do kolégia alebo skupiny; pozvanie však, keď musí byť osobné, je platné, ak sa uskutoční na mieste trvalého alebo prechodného bydliska alebo na mieste pobytu.
    § 2. Ak niekto z tých, ktorých treba zvolať, bol opomenutý, a preto neprítomný, voľba je platná; predsa však na jeho žiadosť, a to po dokázaní opomenutia a neprítomnosti, kompetentná vrchnosť musí voľbu, aj keď bola potvrdená, zrušiť, len keď je právne zrejmé, že rekurz bol podaný aspoň do troch dní od prijatia správy o voľbe.
    § 3. Ak však opomenutých bolo viac ako tretina voličov, voľba je na základe samého práva nulitná, ak všetci opomenutí skutočne neboli prítomní.
    Kán. 167 – § 1. Po zákonnom pozvaní hlasovacie právo majú tí, ktorí sú prítomní v deň určený a na mieste určenom v tom istom pozvaní, pričom ak štatút zákonne neurčuje niečo iné, je vylúčená možnosť hlasovať tak listovne, ako aj cez zástupcu.
    § 2. Ak niektorý z voličov je prítomný v tom dome, kde sa koná voľba, ale pre chorobu sa nemôže na voľbe zúčastniť, skrutátori majú vyžiadať jeho písomný hlas.
    Kán. 168 – Hoci niekto má právo hlasovať vo vlastnom mene z viacerých titulov, odovzdať môže iba jeden hlas.
    Kán. 169 – Aby voľba bola platná, nikto nemôže byť pripustený k hlasovaniu, kto nepatrí do kolégia alebo do skupiny.
    Kán. 170 – Voľba, ktorej sloboda bola akýmkoľvek spôsobom skutočne hatená, samým právom je neplatná.
    Kán. 171 – § 1. Hlasovať je nespôsobilý ten, kto:
    1. je neschopný ľudského úkonu;
    2. nemá aktívny hlas;
    3. je postihnutý trestom exkomunikácie buď súdnym rozsudkom, alebo dekrétom, ktorým sa trest ukladá alebo vyhlasuje;
    4. verejne odpadol od spoločenstva Cirkvi.
    § 2. Ak niekto z uvedených bol k hlasovaniu pripustený, jeho hlas je nulitný, ale voľba je platná, ak nie je zrejmé, že by zvolený po odpočítaní tohto hlasu nebol dostal potrebný počet hlasov.
    Kán. 172 – § 1. Aby hlas bol platný, musí byť:
    1. slobodný; preto je neplatný hlas toho, kto z veľkého strachu alebo na základe podvodu bol priamo alebo nepriamo navedený voliť istú osobu alebo rozličné osoby vylučujúcim spôsobom;
    2. tajný, istý, bezpodmienečný, určitý.
    § 2. Podmienky pripojené k hlasu pred voľbou sa majú považovať za nepripojené.
    Kán. 173 – § 1. Pred začatím voľby treba z členov kolégia alebo skupiny určiť aspoň dvoch skrutátorov.
    § 2. Skrutátori majú pozbierať hlasy a pred predsedom voľby zistiť, či počet lístkov zodpovedá počtu voličov, preskúmať hlasy a verejne oznámiť, kto koľko hlasov dostal.
    § 3. Ak počet hlasov presahuje počet voličov, nič sa nevykonalo.
    § 4. Kto vykonáva úlohu aktuára, má všetky úkony voľby presne zapísať a zápis podpísaný aspoň tým istým aktuárom, predsedom a skrutátormi sa má starostlivo uchovávať v archíve kolégia.
    Kán. 174 – § 1. Ak právo alebo štatút neurčuje niečo iné, voľba sa môže uskutočniť aj dohodou, len keď totiž voliči jednomyseľným a písomným súhlasom pre tento prípad prenesú volebné právo na jedného alebo viac súcich osôb buď zo svojich členov, alebo mimo nich, ktorí v mene všetkých majú voliť na základe prijatého splnomocnenia.
    § 2. Ak ide o kolégium alebo skupinu, ktoré pozostávajú len z klerikov, dohodnutí voliči musia mať posvätné rády; ináč je voľba neplatná.
    § 3. Dohodnutí voliči musia zachovať predpisy práva o voľbe a pre platnosť voľby dodržiavať podmienky pripojené k dohode, ktoré neodporujú právu; podmienky, ktoré odporujú právu, sa však považujú za nepripojené.
    Kán. 175 – Dohoda zaniká a hlasovacie právo sa vracia na tých, ktorí dohodu uzavreli:
    1. odvolaním zo strany kolégia alebo skupiny, keď sa ešte vo veci nič nepodniklo;
    2. nesplnením niektorej podmienky, pripojenej k dohode;
    3. vykonaním voľby, ak bola nulitná.
    Kán. 176 – Ak právo alebo štatút neurčuje niečo iné, za zvoleného má byť považovaný a predsedom kolégia alebo skupiny má byť vyhlásený ten, kto dostal požadovaný počet hlasov podľa normy kán. 119, bod 1.
    Kán. 177 – § 1. Zvolenie treba hneď dať na vedomie zvolenému, ktorý musí do ôsmich užitočných dní od prijatia upovedomenia oznámiť predsedovi kolégia alebo skupiny, či voľbu prijíma alebo nie; inak voľba nemá účinok.
    § 2. Ak zvolený neprijal zvolenie, stráca všetko právo vyplývajúce z voľby ani ho dodatočným prijatím nenadobudne, ale môže byť nanovo zvolený; kolégium však alebo skupina musí do jedného mesiaca od oznámeného neprijatia prikročiť k novej voľbe.
    Kán. 178 – Zvolený prijatím voľby, ktorá nepotrebuje potvrdenie, nadobúda úrad plným právom ihneď; ináč získava naň iba právo.
    Kán. 179 – § 1. Ak voľba potrebuje potvrdenie, zvolený musí osobne alebo cez iného do ôsmich užitočných dní odo dňa prijatia voľby žiadať od kompetentnej vrchnosti potvrdenie; ináč sa zbavuje všetkého práva, ak nedokáže, že ho oprávnená prekážka zdržiavala žiadať potvrdenie.
    § 2. Kompetentná vrchnosť nemôže odoprieť potvrdenie, ak zistí, že zvolený je súci podľa normy kán. 149, § 1 a voľba bola vykonaná podľa normy práva.
    § 3. Potvrdenie sa musí dať písomne.
    § 4. Pred prijatím potvrdenia zvolenému nie je dovolené zasahovať do spravovania úradu v duchovných alebo hmotných veciach a úkony, ktoré azda urobil, sú nulitné.
    § 5. Po prijatí potvrdenia zvolený plným právom nadobúda úrad, ak právo neurčuje niečo iné.

    4. článok
    POSTULÁCIA

    Kán. 180 – § 1. Ak zvoleniu toho, koho voliči považujú za vhodnejšieho a uprednostňujú ho, stojí v ceste kánonická prekážka, od ktorej možno dať a zvyčajne sa dáva dišpenz, sami ho môžu svojimi hlasmi žiadať od kompetentnej vrchnosti, ak právo neurčuje niečo iné.
    § 2. Dohodou určení voliči nemôžu postuláciu predložiť, ak to nebolo vyjadrené v dohode.
    Kán. 181 – § 1. Aby postulácia mala účinnosť, vyžadujú sa aspoň dve tretiny hlasov.
    § 2. Hlas pre postuláciu sa musí vyjadriť slovom postulujem alebo iným rovnoznačným slovom; formula volím alebo postulujem alebo iná rovnocenná formula platí pre voľbu, ak prekážka nejestvuje, ináč platí pre postuláciu.
    Kán. 182 – § 1. Predseda musí postuláciu do ôsmich užitočných dní poslať kompetentnej vrchnosti, ktorej prislúcha voľbu potvrdiť a ktorá má právo dať dišpenz od prekážky, alebo ak túto moc nemá, má ho vyžiadať od vyššej vrchnosti; ak sa potvrdenie nevyžaduje, postulácia sa musí poslať kompetentnej vrchnosti, aby sa dišpenz udelil.
    § 2. Ak postulácia nebola poslaná v predpísanom čase, samým činom je nulitná a kolégium alebo skupina stráca v tomto prípade právo voliť alebo postulovať, ak sa nedokáže, že predsedu zdržiavala oprávnená prekážka postuláciu poslať alebo že ju podvodne či z nedbanlivosti neposlal v pravom čase.
    § 3. Postulovaný nenadobúda z postulácie nijaké právo; kompetentná vrchnosť nie je povinná postuláciu pripustiť.
    § 4. Postuláciu podanú kompetentnej vrchnosti voliči nemôžu odvolať, ak s tým vrchnosť nesúhlasí.
    Kán. 183 – § 1. Keď kompetentná vrchnosť postuláciu nepripustila, právo voliť sa vracia kolégiu alebo skupine.
    § 2. Keď však postulácia bola pripustená, má sa to oznámiť postulovanému, ktorý musí odpovedať podľa normy kán. 177, § 1.
    § 3. Kto pripustenú postuláciu prijíma, nadobúda úrad plným právom ihneď.

    II. kapitola
    STRATA CIRKEVNÉHO ÚRADU

    Kán. 184 – § 1. Cirkevný úrad sa stráca uplynutím vopred určeného času, dosiahnutím veku vymedzeného právom, zrieknutím sa, preložením, odvolaním, ako aj odňatím.
    § 2. Akýmkoľvek ukončením práva vrchnosti, ktorá úrad udelila, cirkevný úrad sa nestráca, ak právo neurčuje niečo iné.
    § 3. Strata úradu, ktorá nadobudla účinnosť, má sa čím skôr oznámiť všetkým, ktorým prislúcha nejaké právo poverovať úradom.
    Kán. 185 – Tomu, kto stratil úrad dosiahnutím veku alebo zrieknutím sa, ktoré bolo prijaté, sa môže udeliť titul emeritný.
    Kán. 186 – Strata úradu uplynutím vopred určeného času alebo dosiahnutím veku nadobúda účinnosť iba od chvíle, keď to kompetentná vrchnosť písomne dala na vedomie.

    1. článok
    ZRIEKNUTIE SA

    Kán. 187 – Každý, kto je zodpovedný za seba, z oprávneného dôvodu sa môže cirkevného úradu zrieknuť.
    Kán. 188 – Zrieknutie sa vykonané z veľkého strachu, spôsobeného nespravodlivo, na základe podvodu alebo podstatného omylu, alebo podplatením je samým právom neplatné.
    Kán. 189 – § 1. Aby zrieknutie sa bolo platné, či už vyžaduje prijatie, alebo nie, musí sa predložiť vrchnosti, ktorej patrí poverovanie úradom, o ktorý ide, a to písomne alebo ústne pred dvoma svedkami.
    § 2. Vrchnosť nemá prijať zrieknutie sa, ktoré nie je podložené oprávneným a primeraným dôvodom.
    § 3. Zrieknutie sa, ktoré vyžaduje prijatie, nemá nijakú účinnosť, ak nebolo prijaté do troch mesiacov; zrieknutie sa, ktoré nevyžaduje prijatie, nadobúda účinnosť, keď ho zriekajúci sa oznámi podľa normy práva.
    § 4. Kým zrieknutie sa nenadobudlo účinnosť, zriekajúci sa môže ho odvolať; po nadobudnutí účinnosti nemožno ho odvolať, ale ten, kto sa zriekol, úrad môže dosiahnuť z iného titulu.

    2. článok
    PRELOŹENIE

    Kán. 190 – § 1. Preloženie môže vykonať iba ten, kto má právo poverovať úradom, ktorý sa stráca, a súčasne i úradom, ktorý sa zveruje.
    § 2. Ak sa preloženie koná s nesúhlasom nositeľa úradu, vyžaduje sa vážny dôvod a má sa zachovať spôsob postupu predpísaný právom vždy pri zachovaní práva predložiť opačné dôvody.
    § 3. Aby preloženie nadobudlo účinnosť, treba ho dať na vedomie písomne.
    Kán. 191 – § 1. Predchádzajúci úrad sa pri preložení stáva vakantným po kánonickom prevzatí druhého úradu, ak právo neurčilo alebo kompetentná vrchnosť nepredpísala niečo iné.
    § 2. Remuneráciu spojenú s predchádzajúcim úradom dostáva preložený dovtedy, kým kánonicky neprevezme druhý úrad.

    3. článok
    ODVOLANIE

    Kán. 192 – Z úradu je niekto odvolávaný buď dekrétom, zákonne vydaným kompetentnou vrchnosťou, pri zachovaní práv, nadobudnutých prípadne na základe dohody, alebo samým právom podľa normy kán. 194.
    Kán. 193 – § 1. Z úradu, ktorým je niekto poverený na neurčitý čas, nemôže byť odvolaný, ak to nie je z vážnych dôvodov a pri zachovaní spôsobu postupu, vymedzeného právom.
    § 2. To isté platí, aby niekto, komu sa udeľuje úrad na určitý čas, mohol byť z neho odvolaný pred uplynutím tohto času pri zachovaní predpisu kán. 624, § 3.
    § 3. Z úradu, ktorý sa podľa predpisov práva niekomu udeľuje na základe rozumného uváženia kompetentnej vrchnosti, ten môže byť z oprávneného dôvodu odvolaný podľa úsudku tej istej vrchnosti.
    § 4. Aby dekrét o odvolaní nadobudol účinnosť, treba ho dať na vedomie písomne.
    Kán. 194 – § 1. Samým právom sa z cirkevného úradu odvoláva:
    1. kto stratil klerický stav;
    2. kto verejne odpadol od katolíckej viery alebo od spoločenstva Cirkvi;
    3. klerik, ktorý sa pokúsil uzavrieť hoci len občianske manželstvo.
    § 2. Odvolanie, o ktorom sa hovorí v bode 2 a 3, možno vymáhať iba vtedy, keď je zrejmé z vyhlásenia kompetentnej vrchnosti.
    Kán. 195 – Ak je niekto nie samým právom, ale dekrétom kompetentnej vrchnosti odvolaný z úradu, ktorým je postarané o jeho materiálne zabezpečenie, tá istá vrchnosť sa má postarať, aby jeho materiálne zabezpečenie bolo zaistené na primeraný čas, ak nie je postarané ináč.

    4. článok
    ODŇATIE

    Kán. 196 – § 1. Odňatie úradu totiž ako trest za delikt sa môže vykonať iba podľa normy práva. § 2. Odňatie nadobúda účinnosť podľa predpisov kánonov trestného práva.

    X. titul
    PREMLČANIE

    Kán. 197 – Premlčanie ako spôsob nadobudnutia alebo straty subjektívneho práva, ako aj oslobodenia sa od záväzkov Cirkev prijíma tak, ako je to v občianskom zákonodarstve príslušného národa, pri neporušení výnimiek, ktoré kánony tohto Kódexu stanovujú.
    Kán. 198 – Nijaké premlčanie neplatí, ak sa nezakladá na dobromyseľnosti, a to nielen na začiatku, ale aj po celý čas vyžadovaný na premlčanie, pri neporušení predpisu kán. 1362.
    Kán. 199 – Premlčaniu nepodliehajú:
    1. práva a povinnosti, zakladajúce sa na prirodzenom alebo pozitívnom božskom zákone;
    2. práva, ktoré možno získať iba z apoštolského privilégia;
    3. práva a povinnosti, ktoré sa priamo vzťahujú na duchovný život veriacich;
    4. presné a nepochybné hranice cirkevných územných jednotiek;
    5. omšové milodary a bremená;
    6. poverenie cirkevným úradom, ktorý podľa normy práva vyžaduje vykonávanie posvätného rádu;
    7. právo vizitácie a povinnosť poslušnosti, tak aby veriacich nemohla vizitovať nijaká cirkevná vrchnosť a nijakej vrchnosti už nepodliehali.

    XI. titul
    POČÍTANIE ČASU

    Kán. 200 – Ak právo výslovne neurčuje niečo iné, čas sa má počítať podľa normy nasledujúcich kánonov.
    Kán. 201 – § 1. Pod súvislým časom sa rozumie čas, ktorý nepripúšťa nijaké prerušenie.
    § 2. Pod užitočným časom sa rozumie čas, ktorý tomu kto vykonáva alebo uplatňuje svoje práva, tak prislúcha, že ak o ňom nevie alebo nemôže konať, mu neplynie.
    Kán. 202 – § 1. V práve sa pod dňom rozumie doba 24 hodín, počítaných súvisle, a začína sa o polnoci, ak sa výslovne neurčuje niečo iné; pod týždňom doba 7 dní; pod mesiacom doba 30 dní a pod rokom doba 365 dní, ak sa nehovorí, že mesiac a rok treba brať tak, ako sú v kalendári.
    § 2. Ak je čas súvislý, mesiac a rok treba brať vždy tak, ako sú v kalendári.
    Kán. 203 – § 1. Deň od ktorého sa nezapočítava do lehoty, ak sa jej začiatok nekryje so začiatkom dňa alebo ak sa v práve výslovne neurčuje niečo iné.
    § 2. Ak nie je stanovený opak, deň po ktorý sa započítava do lehoty, ktorá ak čas pozostáva z jedného alebo viacerých mesiacov alebo rokov, z jedného alebo viacerých týždňov, sa končí uplynutím posledného dňa toho istého čísla, alebo ak mesiac nemá ten istý počet dní, po uplynutí posledného dňa mesiaca.


    Kódex kánonického práva

     

    DRUHÁ KNIHA

    BOŹÍ ĽUD

    I. časť
    VERIACI

    Kán. 204 – § 1. Veriaci sú tí, ktorí ako krstom včlenení do Kristovho tela sú ustanovení za Boží ľud, a tým, že sa svojím spôsobom stali účastní na Kristovej kňazskej, prorockej a kráľovskej úlohe, sú podľa svojho vlastného postavenia povolaní uskutočňovať poslanie, ktoré Boh zveril Cirkvi, aby ho plnila vo svete.
    § 2. Táto Cirkev, ustanovená a usporiadaná na tomto svete ako spoločnosť, jestvuje v katolíckej cirkvi, spravovanej nástupcom Petra a biskupmi v spoločenstve s ním.
    Kán. 205 – V plnom spoločenstve katolíckej cirkvi tu na zemi sú tí pokrstení, ktorí sa v jej viditeľnom organizme spájajú s Kristom, a to zväzkami vyznania viery, sviatostí a cirkevného riadenia.
    Kán. 206 – § 1. Zvláštnym spôsobom sú s Cirkvou spojení katechumeni, ktorí totiž z podnetu Ducha Svätého prejavenou vôľou žiadajú, aby boli do nej včlenení, a tak sa touto samou túžbou, ako aj životom viery, nádeje a lásky, ktorý žijú, spájajú s Cirkvou, ktorá sa o nich stará už ako o svojich.
    § 2. Zvláštnu starostlivosť o katechumenov prejavuje Cirkev, ktorá keď ich vyzýva, aby žili podľa evanjelia, a uvádza ich do slávenia posvätných obradov, udeľuje im už rozličné výsady, ktoré sú vlastné kresťanom.
    Kán. 207 – § 1. Z božského ustanovenia sú v Cirkvi medzi veriacimi posvätní služobníci, ktorí sa v práve nazývajú aj klerikmi; ostatní sa však nazývajú aj laikmi.
    § 2. V obidvoch týchto skupinách sú veriaci, ktorí sa profesiou evanjeliových rád prostredníctvom sľubov alebo iných posvätných zväzkov, uznaných a potvrdených Cirkvou, osobitným spôsobom zasväcujú Bohu a sú na osoh spásnemu poslaniu Cirkvi. Ich stav, hoci neprináleží k hierarchickej štruktúre Cirkvi, predsa patrí k jej životu a svätosti.

    I. titul
    POVINNOSTI A PRÁVA VŠETKÝCH VERIACICH

    Kán. 208 – Medzi všetkými veriacimi na základe ich preporodenia v Kristovi existuje z hľadiska dôstojnosti a činnosti opravdivá rovnocennosť, na základe ktorej všetci podľa svojho vlastného postavenia a úlohy spolupracujú na budovaní Kristovho tela.
    Kán. 209 – § 1. Veriaci sú zaviazaní aj svojím spôsobom konania vždy zachovávať spoločenstvo s Cirkvou.
    § 2. S veľkou starostlivosťou majú plniť povinnosti, ktorými sú viazaní tak voči celej Cirkvi, ako aj partikulárnej, do ktorej patria podľa predpisov práva.
    Kán. 210 – Všetci veriaci musia podľa vlastného postavenia venovať svoje sily na to, aby viedli svätý život a napomáhali vzrast Cirkvi a jej ustavičné posväcovanie.
    Kán. 211 – Všetci veriaci majú povinnosť a právo vynasnažovať sa, aby sa božské posolstvo spásy stále viac a viac dostávalo k všetkým ľuďom všetkých čias a celého sveta.
    Kán. 212 – § 1. To, čo posvätní pastieri, reprezentujúci Krista, ako učitelia viery vyhlasujú alebo ako správcovia Cirkvi stanovujú, veriaci, vedomí si vlastnej zodpovednosti, sú povinní s kresťanskou poslušnosťou zachovávať.
    § 2. Veriaci majú právo, aby sa so svojimi potrebami, najmä duchovnými, a so svojimi žiadosťami obracali na pastierov Cirkvi.
    § 3. Podľa vzdelania, odbornosti a vážnosti, ktoré požívajú, sami majú právo, ba niekedy aj povinnosť prejaviť posvätným pastierom svoju mienku vo veciach, ktoré sa vzťahujú na dobro Cirkvi, a oboznámiť s ňou aj ostatných veriacich pri neporušení celistvosti viery a mravov i úcty voči pastierom a so zreteľom na spoločný osoh a dôstojnosť osôb.
    Kán. 213 – Veriaci majú právo, aby od posvätných pastierov dostávali pomoc z duchovných dobier Cirkvi, najmä z Božieho slova a zo sviatostí.
    Kán. 214 – Veriaci majú právo, aby vzdávali Bohu kult podľa predpisov vlastného obradu, schváleného zákonnými pastiermi Cirkvi, a pridržiavali sa vlastnej formy duchovného života, zhodnej však s náukou Cirkvi.
    Kán. 215 – Veriaci majú právo slobodne zakladať a viesť združenia na ciele dobročinnej lásky alebo nábožnosti alebo na rozvíjanie kresťanského povolania vo svete a zhromažďovať sa, aby tieto ciele dosahovali spoločne.
    Kán. 216 – Všetci veriaci, keďže sa zúčastňujú na poslaní Cirkvi, majú právo, aby aj vlastnými podujatiami, každý podľa svojho stavu a postavenia napomáhali alebo podporovali apoštolskú činnosť. Nijaké podujatie si však nemá nárokovať na označenie katolícke, ak na to nedala súhlas kompetentná cirkevná vrchnosť.
    Kán. 217 – Veriaci, keďže sú krstom povolaní, aby viedli život zodpovedajúci evanjeliovej náuke, majú právo na kresťanskú výchovu, ktorou majú byť riadne pripravovaní na dosiahnutie zrelosti ľudskej osoby a súčasne na spoznanie a prežívanie tajomstva spásy.
    Kán. 218 – Tí, ktorí sa venujú posvätným disciplínam, požívajú oprávnenú slobodu bádania, ako aj rozvážneho prejavovania svojej mienky v tých veciach, v ktorých sú znalcami, pri zachovaní náležitej poslušnosti voči magistériu Cirkvi.
    Kán. 219 – Všetci veriaci požívajú právo, aby pri voľbe životného stavu boli uchránení od akéhokoľvek nátlaku.
    Kán. 220 – Nikomu nie je dovolené nezákonne poškodiť dobrú povesť, ktorú niekto má, ani porušiť právo akejkoľvek osoby na ochranu vlastného súkromia.
    Kán. 221 – § 1. Veriacim prislúcha, aby si práva, ktoré v Cirkvi majú, zákonne vymáhali a obhajovali na kompetentnom cirkevnom fóre podľa normy práva.
    § 2. Veriaci majú taktiež právo, aby v prípade, že ich kompetentná vrchnosť predvoláva na súdne konanie, boli súdení pri zachovaní predpisov práva, ktoré treba uplatňovať s právnou miernosťou.
    § 3. Veriaci majú právo, aby boli postihovaní kánonickými trestami iba podľa normy zákona.
    Kán. 222 – § 1. Veriaci majú povinnosť prispievať na potreby Cirkvi, aby mala to, čo je potrebné na božský kult, na diela apoštolátu a dobročinnej lásky, ako aj na slušné materiálne zabezpečenie služobníkov.
    § 2. Majú aj povinnosť napomáhať sociálnu spravodlivosť, ako aj pamätajúc na prikázanie Pána, z vlastných príjmov podporovať chudobných.
    Kán. 223 – § 1. Pri uplatňovaní svojich práv veriaci ako jednotlivci aj ako spojení v združeniach musia mať na zreteli spoločné dobro Cirkvi, ako aj práva iných a svoje povinnosti voči iným.
    § 2. Cirkevnej vrchnosti prislúcha, aby so zreteľom na spoločné dobro usmerňovala uplatňovanie práv, ktoré sú veriacim vlastné.

    II. titul
    POVINNOSTI A PRÁVA
    LAICKÝCH VERIACICH

    Kán. 224 – Laickí veriaci okrem tých povinností a práv, ktoré sú spoločné všetkým veriacim, a tých, ktoré sa stanovujú v iných kánonoch, majú povinnosti a práva, ktoré sa uvádzajú v kánonoch tohto titulu.
    Kán. 225 – § 1. Laici, keďže tak ako všetci veriaci sú krstom a birmovaním Bohom určení na apoštolát, majú všeobecnú povinnosť a požívajú právo ako jednotlivci aj ako spojení v združeniach vynasnažovať sa, aby božské posolstvo spásy všetci ľudia na celom svete spoznali a prijali; táto povinnosť je ešte naliehavejšia v tých okolnostiach, v ktorých ľudia môžu počuť evanjelium a poznať Krista iba ich prostredníctvom.
    § 2. Aj takou osobitnou povinnosťou sú zaviazaní, každý totiž podľa vlastného postavenia, aby poriadok časných vecí napĺňali a zdokonaľovali evanjeliovým duchom, a tak zvlášť pri usporadúvaní týchto vecí a vo vykonávaní svetských úloh vydávali svedectvo o Kristovi.
    Kán. 226 – § 1. Tí, ktorí žijú v manželskom stave, majú podľa vlastného povolania osobitnú povinnosť manželstvom a rodinou vynasnažovať sa o budovanie Božieho ľudu.
    § 2. Rodičia, keďže dali deťom život, majú veľmi vážnu povinnosť a právo ich vychovávať; preto v prvom rade kresťanskí rodičia majú úlohu starať sa o kresťanskú výchovu detí podľa náuky, podávanej Cirkvou.
    Kán. 227 – Laickí veriaci majú právo, aby sa im vo veciach pozemskej obce priznala sloboda, ktorá prislúcha všetkým občanom. Avšak pri užívaní tejto slobody sa majú starať, aby ich činnosti boli preniknuté evanjeliovým duchom a pozorne počúvali náuku predkladanú magistériom Cirkvi, pričom sa v názorových otázkach majú chrániť, aby vlastnú mienku nepredkladali ako náuku Cirkvi.
    Kán. 228 – § 1. Laici, ktorí sú pokladaní za súcich, sú spôsobilí, aby ich posvätní pastieri prijímali do tých cirkevných úradov a na tie úlohy, ktoré podľa predpisov práva môžu vykonávať.
    § 2. Laici, ktorí sa vyznačujú náležitou učenosťou, rozumnosťou a bezúhonnosťou, sú spôsobilí ako znalci alebo poradcovia aj v radách podľa normy práva poskytovať pastierom Cirkvi pomoc.
    Kán. 229 – § 1. Laici, aby mohli žiť podľa kresťanskej náuky a vedeli ju aj sami hlásať a podľa potreby i obhajovať a aby aj vo vykonávaní apoštolátu mohli mať svoj podiel, majú povinnosť a právo osvojiť si poznanie tejto náuky, primerané schopnosti a postaveniu každého z nich.
    § 2. Majú aj právo osvojiť si plnšie vzdelanie v posvätných vedách, ktoré sa prednášajú na cirkevných univerzitách alebo fakultách, alebo inštitútoch náboženských vied, tým, že navštevujú tam prednášky a dosahujú akademické stupne.
    § 3. Takisto sú pri zachovávaní predpisov stanovených ohľadom vyžadovanej súcosti spôsobilí, aby od zákonnej cirkevnej vrchnosti dostali mandát na vyučovanie posvätných vied.
    Kán. 230 – § 1. Laickí muži, ktorí majú vek a vlohy stanovené dekrétom Konferencie biskupov, môžu byť predpísaným liturgickým obradom nastálo prijatí do služby lektora a akolytu; toto udelenie služieb im však nedáva právo na poskytovanie materiálneho zabezpečenia alebo remunerácie zo strany Cirkvi.
    § 2. Na základe dočasného poverenia laici môžu pri liturgických úkonoch plniť úlohu lektora; takisto všetci laici môžu vykonávať úlohu komentátora, speváka a iné úlohy podľa normy práva.
    § 3. Kde to potreba Cirkvi vyžaduje, pri nedostatku služobníkov môžu aj laici, hoci nie sú lektori ani akolyti, zastávať niektoré ich služby, totiž vykonávať službu slova, viesť liturgické modlitby, udeľovať krst a rozdávať sväté prijímanie podľa predpisov práva.
    Kán. 231 – § 1. Laici, ktorí sa natrvalo alebo na nejaký čas oddávajú zvláštnej službe Cirkvi, majú povinnosť, aby si osvojili primeranú formáciu, vyžadovanú na náležité plnenie svojej úlohy, a aby túto úlohu plnili svedomite, horlivo a usilovne.
    § 2. Pri zachovaní predpisu kán. 230, § 1, majú právo na slušnú remuneráciu, primeranú svojmu postaveniu, ktorou sa môžu aj pri zachovaní predpisov občianskeho práva slušne postarať o potreby vlastné a svojej rodiny; takisto im prislúcha právo, aby bolo náležite postarané o ich sociálnu starostlivosť aj sociálne zabezpečenie, aj zdravotnú pomoc.

    III. titul
    POSVÄTNÍ SLUŹOBNÍCI ČIŹE KLERICI

    I. kapitola
    FORMOVANIE KLERIKOV

    Kán. 232 – Cirkev má povinnosť, ako aj vlastné a výlučné právo formovať tých, ktorí sú určení na posvätné služby.
    Kán. 233 – § 1. Celému kresťanskému spoločenstvu pripadá povinnosť rozvíjať povolania, aby v celej Cirkvi boli dostačujúco zabezpečené potreby posvätnej služby; túto povinnosť majú zvlášť kresťanské rodiny, vychovávatelia a osobitným spôsobom kňazi, predovšetkým farári. Diecézni biskupi, ktorí sa majú najväčmi starať o vzrast povolaní, majú poúčať sebe zverený ľud o význame posvätnej služby a o potrebe služobníkov v Cirkvi a majú podnecovať a podporovať podujatia na rozvíjanie povolaní, predovšetkým dielami na to ustanovenými.
    § 2. Okrem toho kňazi, najmä však diecézni biskupi sa majú starať, aby sa slovom i skutkom rozumne poskytovala pomoc a náležitá príprava tým mužom zrelšieho veku, ktorí usudzujú, že sú povolaní na posvätné služby.
    Kán. 234 – § 1. Tam, kde existujú malé semináre a iné inštitúcie tohto druhu majú sa zachovať a podporovať; v nich sa má na rozvíjanie povolania zabezpečiť, aby sa osobitná náboženská formácia poskytovala spolu s humanitným a vedeckým formovaním; ba kde to diecézny biskup považuje za osožné, má sa postarať o zriadenie malého seminára alebo podobnej inštitúcie.
    § 2. Ak sa v istých prípadoch podľa okolností niečo iné neodporúča, mladíci, ktorí majú úmysel dosiahnuť kňazstvo, majú dostať takú humanitnú a vedeckú formáciu, akou sa mladíci, každý vo svojej krajine, pripravujú na vyššie štúdiá.
    Kán. 235 – § 1. Mladíci, ktorí sa usilujú prijať kňazstvo, majú dostať vhodnú duchovnú formáciu a prípravu na vlastné úlohy vo veľkom seminári po celý čas formovania, alebo ak to okolnosti podľa úsudku diecézneho biskupa vyžadujú, aspoň počas štyroch rokov.
    § 2. Tých, ktorí sa zákonne zdržiavajú mimo seminára, diecézny biskup má zveriť nábožnému a súcemu kňazovi, ktorý má dozerať na to, aby boli starostlivo formovaní v duchovnom živote a v disciplíne.
    Kán. 236 – Uchádzači o trvalý diakonát majú byť podľa predpisov Konferencie biskupov formovaní v pestovaní duchovného života a majú byť pripravovaní na riadne plnenie povinností, ktoré sú vlastné tomuto rádu:
    1. mladíci aspoň počas troch rokov pobytom v nejakom osobitnom dome, ak diecézny biskup z vážnych dôvodov nestanovil ináč;
    2. muži zrelšieho veku, či slobodní, alebo ženatí, podľa poriadku rozvrhnutého na tri roky a vymedzeného tou istou Konferenciou biskupov.
    Kán. 237 – § 1. V jednotlivých diecézach, kde je to možné a užitočné, má byť veľký seminár; ináč chovanci, ktorí sa pripravujú na posvätné služby, sa majú zveriť inému semináru alebo sa má zriadiť interdiecézny seminár.
    § 2. Konferencia biskupov, ak ide o seminár pre celé jej územie, ináč biskupi, ktorých sa to týka, nemajú zriadiť interdiecézny seminár, ak sa predtým nedosiahlo schválenie Apoštolskej stolice tak pre samo zriadenie, ako aj pre štatút seminára.
    Kán. 238 – § 1. Zákonne zriadené semináre majú v Cirkvi právnu subjektivitu zo samého práva. § 2. Pri vybavovaní všetkých záležitostí seminár zastupuje jeho rektor, ak pre niektoré záležitosti kompetentná vrchnosť nestanovila niečo iné.
    Kán. 239 – § 1. V každom seminári má byť rektor, ktorý stojí na jeho čele, a podľa potreby aj vicerektor, ekonóm, a ak chovanci študujú v samom seminári, učitelia, ktorí majú prednášať rozličné disciplíny usporiadané podľa vhodného poriadku.
    § 2. V každom seminári má byť aspoň jeden špirituál, pričom sa chovancom ponecháva sloboda obrátiť sa aj na iných kňazov, ktorých na túto úlohu určil biskup.
    § 3. Štatútom seminára sa má určiť, akým spôsobom sa na starostlivosti rektora najmä o zachovávanie disciplíny majú zúčastňovať ostatní predstavení, učitelia, ba aj sami chovanci.
    Kán. 240 – § 1. Okrem riadnych spovedníkov majú do seminára pravidelne prichádzať iní spovedníci a pri neporušení disciplíny seminára chovanci majú mať vždy právo obrátiť sa na ktoréhokoľvek spovedníka či už v seminári, alebo mimo neho.
    § 2. Pri rozhodovaniach o pripustení chovancov k posvätným rádom alebo o ich prepustení zo seminára sa nikdy nemožno pýtať na mienku špirituála a spovedníkov.
    Kán. 241 – § 1. Do veľkého seminára má diecézny biskup prijímať iba tých, ktorých vzhľadom na ich ľudské a mravné, duchovné a intelektuálne vlohy, na ich telesné a duševné zdravie, ako aj na správny úmysel považuje za spôsobilých natrvalo sa venovať posvätným službám.
    § 2. Pred prijatím musia predložiť doklady o tom, že prijali krst a birmovanie a iné doklady, ktoré sa vyžadujú podľa predpisov Poriadku kňazského formovania.
    § 3. Ak ide o prijatie takých, ktorí boli prepustení z iného seminára alebo z rehoľného inštitútu, vyžaduje sa navyše svedectvo príslušného predstaveného o príčine ich prepustenia alebo odchodu.
    Kán. 242 – § 1. V jednotlivých národoch má byť Poriadok kňazského formovania, ktorý má stanoviť Konferencia biskupov so zreteľom na normy, vydané najvyššou cirkevnou vrchnosťou, a schváliť Svätá stolica, prispôsobiť aj novým okolnostiam takisto so schválením Svätej stolice; v ňom sa majú určiť hlavné zásady a všeobecné normy formovania, ktoré treba poskytovať v seminári, prispôsobené pastoračným po-trebám každej oblasti alebo provincie.
    § 2. Normy Poriadku, o ktorom sa hovorí v § 1, sa majú zachovávať vo všetkých diecéznych a interdiecéznych seminároch.
    Kán. 243 – Navyše každý seminár má mať vlastný poriadok, schválený diecéznym biskupom, alebo ak ide o interdiecézny seminár, biskupmi, ktorých sa to týka; v ňom sa normy Poriadku kňazského formovania majú prispôsobiť osobitným okolnostiam a bližšie vymedziť najmä tie body disciplíny, ktoré sa týkajú každodenného života chovancov a poriadku celého seminára.
    Kán. 244 – Duchovná formácia a vedecké formovanie chovancov sa má v seminári harmonicky zladiť a zamerať na to, aby si podľa svojej povahy s náležitou ľudskou zrelosťou osvojili ducha evanjelia a úzky vzťah ku Kristovi.
    Kán. 245 – § 1. Duchovnou formáciou sa chovanci majú stať súcimi na plodné vykonávanie pastoračnej služby a majú si osvojiť misionárskeho ducha a učiť sa, že služba vykonaná vždy so živou vierou a láskou prispieva k ich vlastnému posväteniu; takisto sa majú učiť pestovať tie čnosti, ktoré sa cenia v ľudskom spoločenstve, a to tak, aby mohli dosiahnuť vhodný súlad medzi ľudskými a nadprirodzenými hodnotami.
    § 2. Chovanci sa majú tak formovať, aby preniknutí láskou ku Kristovej Cirkvi sa poníženou a synovskou láskou spájali s Rímskym veľkňazom, Petrovým nástupcom, aby sa k vlastnému biskupovi vinuli ako jeho verní spolupracovníci a spoločne pracovali s bratmi; spoločným životom v seminári a pestovaním vzťahu priateľstva a družnosti s inými sa majú pripravovať na bratskú jednotu s diecéznym presbytériom, ktorého členmi budú v službe Cirkvi.
    Kán. 246 – § 1. Stredobodom celého seminárskeho života má byť slávenie Eucharistie, aby chovanci účasťou na samej láske Krista každodenné čerpali najmä z tohto prehojného prameňa silu ducha na apoštolskú prácu a pre svoj duchovný život.
    § 2. Majú sa formovať na slávenie liturgie hodín, ktorou sa boží služobníci v mene Cirkvi modlia k Bohu za všetok im zverený ľud, ba za celý svet.
    § 3. Má sa rozvíjať úcta k preblahoslavenej Panne Márii aj mariánskym ružencom, rozjímavá modlitba a iné nábožné cvičenia, ktorými si chovanci majú osvojiť ducha modlitby a získať silu pre svoje povolanie.
    § 4. Chovanci si majú navyknúť na časté pristupovanie k sviatosti pokánia a odporúča sa, aby každý mal moderátora svojho duchovného života slobodne zvoleného, ktorému by mohol s dôverou otvoriť svoje svedomie.
    § 5. Chovanci si majú každoročne vykonať duchovné cvičenia.
    Kán. 247 – § 1. Na zachovávanie stavu celibátu sa majú pripravovať primeranou výchovou a majú sa naučiť mať ho v úcte ako osobitný Boží dar.
    § 2. Chovanci majú byť náležite oboznámení s povinnosťami a bremenami, ktoré sú vlastné posvätným služobníkom Cirkvi, pričom sa im nemá zamlčať nijaká ťažkosť kňazského života.
    Kán. 248 – Vedecké formovanie, ktoré treba poskytovať, je zamerané na to, aby chovanci spolu so všeobecnou kultúrou, zodpovedajúcou potrebám miesta a času, nadobudli rozsiahle a hlboké vedomosti v posvätných disciplínach, aby vlastnou vierou, na ňom založenou a ním živenou, mohli ľuďom svojej doby vhodne, spôsobom primeraným ich chápaniu hlásať náuku evanjelia.
    Kán. 249 – Poriadkom kňazského formovania sa má zabezpečiť, aby sa chovanci dôkladne naučili nielen rodnú reč, ale aby dobre ovládali aj latinský jazyk a osvojili si aj primeranú znalosť cudzích rečí, ktorých poznanie sa považuje za potrebné alebo užitočné na ich formovanie alebo vykonávanie pastoračnej služby.
    Kán. 250 – Filozofické a teologické štúdiá konané v samom seminári môžu prebiehať buď postupne, alebo súčasne podľa Poriadku kňazského formovania; štúdiá majú trvať aspoň plných šesť rokov, a to tak, aby čas určený na filozofické disciplíny sa rovnal plným dvom rokom, na teologické štúdiá však plným štyrom rokom.
    Kán. 251 – Filozofické formovanie, ktoré sa má opierať o trvalo platné filozofické dedičstvo a má brať do úvahy aj súčasné filozofické bádanie, sa má poskytovať tak, aby zdokonaľovalo ľudskú formáciu chovancov, podporovalo bystrosť ducha a urobilo ich schopnejšími na teologické štúdiá.
    Kán. 252 – § 1. Teologické formovanie sa má vo svetle viery pod vedením magistéria poskytovať tak, aby chovanci spoznali úplnú katolícku náuku, opierajúcu sa o božské Zjavenie, urobili ju pokrmom vlastného duchovného života a vedeli ju vo vykonávaní služby náležite hlásať a obhajovať.
    § 2. Chovanci sa s osobitnou starostlivosťou majú vzdelávať vo Svätom písme, aby získali prehľad o celom Svätom písme.
    § 3. Majú sa konať prednášky z dogmatickej teológie, opreté vždy o napísané Božie slovo a posvätnú Tradíciu, pomocou ktorých sa chovanci, vedení predovšetkým svätým Tomášom ako učiteľom, majú naučiť hlbšie vnikať do tajomstiev spásy, takisto aj prednášky z morálnej a pastorálnej teológie, kánonického práva, liturgie, cirkevných dejín, ako aj iných pomocných a špeciálnych disciplín podľa normy predpisov Poriadku kňazského formovania.
    Kán. 253 – § 1. Za učiteľov filozofických, teologických a právnických disciplín má biskup alebo biskupi, ktorých sa to týka, vymenovať len tých, ktorí vynikajú v čnostiach a dosiahli doktorát alebo licenciát na univerzite alebo fakulte, uznanej Svätou stolicou.
    § 2. Treba dbať na to, aby boli vymenovaní osve učitelia na vyučovanie Svätého písma, dogmatickej teológie, morálnej teológie, liturgiky, filozofie, kánonického práva, cirkevných dejín a iných disciplín, ktoré treba prednášať podľa vlastnej metódy.
    § 3. Učiteľa, ktorý sa vážne spreneveruje svojej úlohe, má odvolať vrchnosť, o ktorej sa hovorí v § 1.
    Kán. 254 – § 1. Učitelia pri prednášaní disciplín sa stále majú starať o vnútornú jednotu a súlad celej náuky viery, aby sa chovanci presvedčili, že sa učia jednu vedu; aby sa to čím ľahšie dosiahlo, v seminári má byť niekto, kto usmerňuje celý poriadok štúdií.
    § 2. Chovancov treba vyučovať tak, aby sa aj sami stali spôsobilými skúmať otázky vhodnými vlastnými bádaniami a vedeckou metódou; preto sa majú konať cvičenia, na ktorých sa chovanci pod vedením učiteľov majú učiť samostatnou prácou vykonať niektoré štúdiá.
    Kán. 255 – Hoci celá formácia chovancov v seminári sleduje pastoračný cieľ, má sa v ňom zaviesť pastoračná výuka v užšom zmysle, ktorou si chovanci majú osvojiť zásady a spôsoby, ktoré aj so zreteľom na potreby miesta a času súvisia s vykonávaním služby učiť, posväcovať a riadiť Boží ľud.
    Kán. 256 – § 1. Chovanci majú byť starostlivo pripravovaní na to, čo sa osobitným spôsobom vzťahuje na posvätnú službu, predovšetkým na katechizovanie a kázanie, na božský kult a osobitne na slávenie sviatostí, na styk s ľuďmi, a to aj s nekatolíkmi alebo neveriacimi, na správu farnosti a na plnenie ostatných úloh.
    § 2. Chovanci majú byť poučení o potrebách celej Cirkvi tak, aby mali starosť o napomáhanie povolaní, o misijné, ekumenické a iné aj sociálne naliehavé otázky.
    Kán. 257 – § 1. Treba sa postarať o také formovanie chovancov, aby mali starosť nielen o partikulárnu cirkev, do služby ktorej budú inkardinovaní, ale aj o celú Cirkev a aby preukazovali pripravenosť zasvätiť sa partikulárnym cirkvám, na ktoré dolieha veľká núdza.
    § 2. Diecézny biskup sa má postarať, aby klerici, ktorí sa chcú presídliť z vlastnej partikulárnej cirkvi do partikulárnej cirkvi iného kraja, boli vhodne pripravení tam vykonávať posvätnú službu, čiže aby sa naučili aj reč kraja a rozumeli jeho inštitúciám, sociálnym podmienkam, obyčajom a zvykom.
    Kán. 258 – Aby si chovanci osvojili umenie vykonávať apoštolát aj priamo v praxi, majú sa počas štúdií, najmä však cez prázdniny vždy pod vedením skúseného kňaza uvádzať do pastoračnej praxe vhodnými cvičeniami, prispôsobenými veku chovancov a miestnym podmienkam, a určenými podľa úsudku ordinára.
    Kán. 259 – § 1. Diecéznemu biskupovi, alebo ak ide o interdiecézny seminár, biskupom, ktorých sa to týka, prislúcha rozhodovať o tom, čo sa týka vyššieho riadenia a správy seminára.
    § 2. Diecézny biskup, alebo ak ide o interdiecézny seminár, biskupi, ktorých sa to týka, sami majú seminár často navštevovať, dozerať na formáciu svojich chovancov, ako aj na filozofické a teologické formovanie, ktoré sa v ňom poskytuje, a majú získať znalosti o povolaní, povahe, nábožnosti a prospechu chovancov najmä vzhľadom na udelenie posvätných rádov.
    Kán. 260 – Pri plnení svojich úloh všetci musia poslúchať rektora, ktorého úlohou je starať sa o každodenné vedenie seminára podľa normy Poriadku kňazského formovania a seminárskeho poriadku.
    Kán. 261 – § 1. Rektor seminára a pod jeho autoritou predstavení a učitelia sa majú zo svojej strany starať, aby chovanci presne zachovávali normy, predpísané Poriadkom kňazského formovania a seminárskeho poriadku.
    § 2. Rektor seminára a moderátor štúdií sa majú svedomite starať, aby si učitelia náležite plnili svoju úlohu podľa predpisov Poriadku kňazského formovania a seminárskeho poriadku.
    Kán. 262 – Seminár má byť vyňatý z farského riadenia; a pre všetkých, ktorí sú v seminári, úrad farára má vykonávať rektor alebo jeho delegát s výnimkou manželských záležitostí a pri zachovaní predpisu kán. 985.
    Kán. 263 – Diecézny biskup, alebo ak ide o interdiecézny seminár, biskupi, ktorých sa to týka, sa musia v podiele, ktorý si spoločnou dohodou určili, starať o zriadenie a udržiavanie seminára, o materiálne zabezpečenie chovancov, ako aj o remuneráciu učiteľov a iné potreby seminára.
    Kán. 264 – § 1. Aby bolo postarané o potreby seminára, biskup okrem milodarov, o ktorých sa hovorí v kán. 1266, môže v diecéze stanoviť príspevky.
    § 2. Príspevku na seminár podliehajú všetky cirkevné právnické osoby aj súkromné, ktoré majú sídlo v diecéze, ak nie sú vydržiavané len z almužien alebo ak sa v nich skutočne nachádza kolégium žiakov alebo učiteľov na napomáhanie spoločného dobra Cirkvi; tento príspevok musí byť všeobecný, úmerný príjmom tých, ktorí mu podliehajú, a vymedzený podľa potrieb seminára.

    II. kapitola
    ZAČLENENIE ČIŹE INKARDINÁCIA KLERIKOV

    Kán. 265 – Každý klerik musí byť inkardinovaný buď do nejakej partikulárnej cirkvi alebo osobnej prelatúry, buď do niektorého inštitútu zasväteného života alebo do spoločnosti, ktoré majú toto splnomocnenie, takže klerici bez predstaveného čiže potulní sa vôbec nepripúšťajú.
    Kán. 266 – § 1. Prijatím diakonátu sa niekto stáva klerikom a inkardinuje sa do partikulárnej cirkvi alebo osobnej prelatúry, do služby ktorej je povýšený.
    § 2. Člen rehoľného inštitútu s doživotnými sľubmi alebo kto bol definitívne včlenený do klerickej spoločnosti apoštolského života, prijatím diakonátu sa inkardinuje ako klerik do tohto inštitútu alebo spoločnosti, ak stanovy, keď ide o spoločnosti, neurčujú niečo iné.
    § 3. Člen sekulárneho inštitútu prijatím diakonátu sa inkardinuje do partikulárnej cirkvi, do služby ktorej bol povýšený, ak sa na základe dovolenia Apoštolskej stolice neinkardinuje do samého inštitútu.
    Kán. 267 – § 1. Aby sa už inkardinovaný klerik platne inkardinoval do inej partikulárnej cirkvi, musí od diecézneho biskupa dostať ním podpísanú listinu exkardinácie; a rovnako od diecézneho biskupa partikulárnej cirkvi, do ktorej si želá byť inkardinovaný, ním podpísanú listinu inkardinácie.
    § 2. Takto udelená exkardinácia nenadobúda účinok, ak sa nedosiahla inkardinácia v inej partikulárnej cirkvi.
    Kán. 268 – § 1. Klerik, ktorý sa zákonne presídlil z vlastnej partikulárnej cirkvi do inej, po uplynutí piatich rokov sa na základe samého práva inkardinuje do tejto partikulárnej cirkvi, ak takýto úmysel prejavil písomne tak diecéznemu biskupovi hostiteľskej cirkvi, ako aj vlastnému diecéznemu biskupovi a ani jeden z nich mu písomne nevyjadril odmietavý postoj do štyroch mesiacov od prijatia listiny.
    § 2. Doživotným alebo definitívnym prijatím do inštitútu zasväteného života alebo do spoločnosti apoštolského života klerik, ktorý sa podľa normy kán. 266, § 2, inkardinuje do tohto inštitútu alebo do tejto spoločnosti, je z vlastnej partikulárnej cirkvi exkardinovaný.
    Kán. 269 – Diecézny biskup má k inkardinácii klerika pristúpiť, iba ak:
    1. to vyžaduje potreba alebo úžitok jeho partikulárnej cirkvi a neporušia sa predpisy práva, vzťahujúce sa na slušné materiálne zabezpečenie klerikov;
    2. zo zákonného dokladu je mu zrejmé, že exkardinácia bola udelená, a okrem toho má od exkardinujúceho diecézneho biskupa v prípade potreby pod tajomstvom vhodné svedectvá o živote, mravoch a štúdiách klerika;
    3. klerik tomu istému diecéznemu biskupovi písomne vyhlásil, že sa chce venovať službe novej partikulárnej cirkvi podľa normy práva.
    Kán. 270 – Exkardináciu možno dovolene udeliť len z oprávnených dôvodov, akými sú užitočnosť pre Cirkev alebo dobro samého klerika; odoprieť sa však môže len zo zjavne vážnych dôvodov; avšak klerikovi, ktorý sa cíti ukrivdený a našiel biskupa, ktorý ho prijme, je dovolené proti rozhodnutiu predložiť rekurz.
    Kán. 271 – § 1. Okrem prípadu skutočnej potreby vlastnej partikulárnej cirkvi diecézny biskup nemá odoprieť povolenie na presídlenie klerikom, ktorí chcú odísť do krajov trpiacich veľkým nedostatkom kléru a tam vykonávať posvätnú službu a vie o nich, že sú pripravení, a považuje ich za vhodných; má sa však postarať, aby písomnou dohodou s diecéznym biskupom miesta, kam odchádzajú, boli ustálené práva a povinnosti týchto klerikov.
    § 2. Diecézny biskup môže svojim klerikom dať povolenie presídliť sa do inej partikulárnej cirkvi na určitý čas aj viac ráz obnovený, ale tak, aby títo klerici zostali inkardinovaní vo vlastnej partikulárnej cirkvi a po návrate do nej požívali všetky práva, ktoré by mali, keby sa boli v nej venovali posvätnej službe.
    § 3. Klerika, ktorý zákonne prešiel do inej partikulárnej cirkvi a zostáva inkardinovaný vo vlastnej cirkvi, vlastný biskup môže z oprávneného dôvodu odvolať, len keď sa dodržia dohody uzavreté s druhým biskupom aj prirodzená právna miernosť; rovnako pri zachovaní tých istých podmienok môže diecézny biskup druhej partikulárnej cirkvi takému klerikovi z oprávneného dôvodu odoprieť povolenie na ďalší pobyt na svojom území.
    Kán. 272 – Exkardináciu a inkardináciu, ako aj povolenie presídliť sa do inej partikulárnej cirkvi môže diecézny administrátor udeliť iba po roku od vakancie biskupskej stolice a so súhlasom kolégia konzultorov.

    III. kapitola
    POVINNOSTI A PRÁVA KLERIKOV

    Kán. 273 – Klerici majú zvláštnu povinnosť preukazovať úctu a poslušnosť Najvyššiemu veľkňazovi a svojmu ordinárovi.
    Kán. 274 – § 1. Iba klerici môžu dostať úrady, na ktorých vykonávanie sa vyžaduje moc posvätného rádu alebo cirkevná riadiaca moc.
    § 2. Klerici, ak ich zákonná prekážka neospravedlňuje, sú povinní prijať a verne plniť úlohu, ktorú im zveril ich ordinár.
    Kán. 275 – § 1. Klerici, keďže sa všetci usilujú o jedno dielo, totiž o budovanie Kristovho tela, majú byť medzi sebou spojení zväzkom bratstva a modlitby a majú navzájom spolupracovať podľa predpisov partikulárneho práva.
    § 2. Klerici majú uznávať a napomáhať poslanie, ktoré laici, každý svojím podielom, vykonávajú v Cirkvi a vo svete.
    Kán. 276 – § 1. Klerici sú v spôsobe svojho života z osobitného dôvodu povinní usilovať sa o svätosť, lebo oni novým titulom zasvätení Bohu v prijatí posvätného rádu sú rozdávateľmi božských tajomstiev na službu jeho ľudu.
    § 2. Aby túto dokonalosť mohli dosiahnuť:
    1. predovšetkým majú verne a neúnavne plniť povinnosti pastoračnej služby;
    2. svoj duchovný život majú sýtiť pokrmom zo stola Svätého písma a zo stola Eucharistie; preto sú kňazi nástojčivo vyzývaní, aby denne prinášali eucharistickú obetu, diakoni však aby sa denne zúčastňovali na jej prinášaní;
    3. kňazi, ako aj diakoni, ktorí sa pripravujú na presbyterát, sú povinní modliť sa každý deň liturgiu hodín podľa vlastných a schválených liturgických kníh; trvalí diakoni však majú sa z nej modliť tú časť, ktorú určí Konferencia biskupov;
    4. rovnako sú povinní zúčastňovať sa na duchovných cvičeniach podľa predpisov partikulárneho práva;
    5. naliehavo sa žiadajú, aby sa pravidelne venovali meditatívnej modlitbe, často pristupovali k sviatosti pokánia, osobitne si uctievali Bohorodičku Pannu a používali iné spoločné a osobitné prostriedky posväcovania.
    Kán. 277 – § 1. Klerici sú povinní zachovávať dokonalú a doživotnú zdržanlivosť pre nebeské kráľovstvo, a preto ich viaže celibát, ktorý je osobitný Boží dar, pomocou ktorého sa posvätní služobníci môžu nerozdeleným srdcom ľahšie privinúť ku Kristovi a slobodnejšie sa oddať službe Bohu a ľuďom.
    § 2. Klerici sa s náležitou rozvážnosťou majú správať k osobám, ktorých navštevovanie by mohlo ohroziť ich povinnosť zachovávať zdržanlivosť alebo pohoršiť veriacich.
    § 3. Diecéznemu biskupovi prislúcha, aby v tejto veci stanovil presnejšie normy a v jednotlivých prípadoch posúdil zachovávanie tejto povinnosti.
    Kán. 278 – § 1. Svetskí klerici majú právo združovať sa s inými na dosiahnutie cieľov, primeraných klerickému stavu.
    § 2. Svetskí klerici si majú vysoko vážiť najmä tie združenia, ktoré podľa štatútu preskúmaného kompetentnou vrchnosťou vhodným a primerane schváleným usporiadaním života a bratskou pomocou rozvíjajú ich svätosť vo vykonávaní služby a ktoré upevňujú jednotu klerikov navzájom a s vlastným biskupom.
    § 3. Klerici sa majú zdržať ustanovovania združení alebo účasti na združeniach, ktorých cieľ alebo činnosť nemožno zosúladiť so záväzkami, vlastnými klerickému stavu, alebo ktoré môžu prekážať v starostlivom plnení úlohy, ktorú im zverila kompetentná cirkevná vrchnosť.
    Kán. 279 – § 1. Klerici majú pokračovať v posvätných štúdiách aj po prijatí kňazstva a pridŕžať sa tej spoľahlivej náuky, založenej na Svätom písme, odovzdanej predkami a všeobecne prijatej Cirkvou, ako ju vymedzujú najmä dokumenty koncilov a Rímskych veľkňazov, vyhýbajúc sa svetským novotám vo vyjadrovaní a nepravej vede.
    § 2. Kňazi podľa predpisov partikulárneho práva majú navštevovať pastoračné prednášky, ktoré treba zaviesť po kňazskej vysviacke, a v čase určenom tým istým právom sa majú zúčastňovať aj na iných prednáškach, teologických zhromaždeniach alebo konferenciách, ktorými sa im má poskytnúť príležitosť na získanie hlbšieho poznania posvätných vied a pastoračných metód.
    § 3. Majú pokračovať v poznávaní aj iných vied, predovšetkým tých, ktoré súvisia s posvätnými vedami, pokiaľ to napomáha najmä vykonávanie pastoračnej služby.
    Kán. 280 – Klerikom sa veľmi odporúča istý spôsob spoločného života; tam však, kde je, treba ho podľa možnosti zachovať.
    Kán. 281 – § 1. Klerici, keďže sa venujú cirkevnej službe, zasluhujú si remuneráciu, primeranú ich postaveniu, so zreteľom tak na povahu samej úlohy, ako aj na miestne i časové okolnosti, ktorou sa môžu postarať o svoje životné potreby aj o spravodlivú odmenu tým, na ktorých službu sú odkázaní.
    § 2. Takisto sa treba postarať, aby požívali takú sociálnu pomoc, ktorou sa vhodne zabezpečia ich potreby v chorobe, v invalidite alebo v starobe.
    § 3. Źenatí diakoni, ktorí sa úplne venujú cirkevnej službe, zasluhujú si remuneráciu, ktorou sa môžu postarať o svoje materiálne zabezpečenie i svojej rodiny; tí však, ktorí dostávajú remuneráciu na základe občianskeho zamestnania, ktoré vykonávajú alebo vykonávali, z týchto príjmov sa majú postarať o svoje potreby a o potreby svojej rodiny.
    Kán. 282 – § 1. Klerici majú viesť jednoduchý život a zdržiavať sa všetkého, čo zaváňa márnivosťou.
    § 2. Dobrá, ktoré nadobúdajú z príležitosti vykonávania cirkevného úradu a ktoré im zvýšia po postaraní sa o slušné materiálne zabezpečenie a splnenie všetkých povinností vlastného stavu, majú použiť na dobro Cirkvi a na diela dobročinnej lásky.
    Kán. 283 – § 1. Klerici, hoci nezastávajú úrad spojený s rezidovaním, predsa sa nemajú bez aspoň predpokladaného povolenia vlastného ordinára vzďaľovať zo svojej diecézy na dlhší čas, ktorý treba vymedziť partikulárnym právom.
    § 2. Patrí im však, aby každoročne mali náležitý a dostatočný čas na dovolenku, ktorý je vymedzený univerzálnym alebo partikulárnym právom.
    Kán. 284 – Klerici majú nosiť slušný cirkevný oblek podľa noriem vydaných Konferenciou biskupov a podľa zákonných miestnych zvykov.
    Kán. 285 – § 1. Klerici sa podľa predpisov partikulárneho práva majú úplne zdržiavať všetkého, čo nie je slušné na ich stav.
    § 2. Klerici sa majú vyhýbať tomu, čo hoci nie je neslušné, predsa je cudzie klerickému stavu.
    § 3. Klerikom sa zakazuje prevziať verejné úrady, s ktorými je spojená účasť na vykonávaní občianskej moci.
    § 4. Bez povolenia svojho ordinára nemajú preberať správu majetkov, ktoré patria laikom, alebo svetské úrady, s ktorými je spojené bremeno skladania účtov; zakazuje sa im ručiť bez porady s vlastným ordinárom, hoci aj vlastnými majetkami; takisto sa majú vyvarovať podpisovania zmeniek, ktorými sa preberá záväzok vyplatiť peniaze bez určeného dôvodu.
    Kán. 286 – Klerikom sa zakazuje osobne alebo prostredníctvom iných podnikať alebo obchodovať či už na vlastný, alebo osoh iných bez povolenia zákonnej cirkevnej vrchnosti.
    Kán. 287 – § 1. Klerici majú vždy všemožne podporovať zachovávanie na spravodlivosti založeného pokoja a svornosti medzi ľuďmi.
    § 2. Nemajú mať aktívnu účasť na práci v politických stranách a na riadení odborových organizácií, ak to podľa úsudku kompetentnej cirkevnej vrchnosti nevyžaduje obrana práv Cirkvi alebo napomáhanie spoločného dobra.
    Kán. 288 – Trvalí diakoni nie sú viazaní predpismi kán. 284, 285, § 3 a 4, 286, 287, § 2, ak partikulárne právo nestanovuje niečo iné.
    Kán. 289 – § 1. Keďže vojenská služba je pre klerický stav menej vhodná, klerici, ako aj kandidáti na posvätné rády nemajú sa bez povolenia svojho ordinára dobrovoľne hlásiť k vojsku.
    § 2. Klerici majú využívať výnimky spod vykonávania úloh a verejných občianskych úradov, cudzích klerickému stavu, ktoré v ich prospech udeľujú zákony a dohody alebo zvyky, ak v jednotlivých prípadoch vlastný ordinár nerozhodol ináč.

    IV. kapitola
    STRATA KLERICKÉHO STAVU

    Kán. 290 – Posvätná ordinácia raz platne prijatá sa nikdy nestáva neplatnou. Klerik však stráca klerický stav:
    1. súdnym rozsudkom alebo administratívnym dekrétom, ktorým sa vyhlasuje neplatnosť posvätnej ordinácie;
    2. zákonne uloženým trestom prepustenia;
    3. reskriptom Apoštolskej stolice; takýto reskript však Apoštolská stolica udeľuje diakonom len z vážnych dôvodov, presbyterom z veľmi vážnych dôvodov.
    Kán. 291 – Okrem prípadov, o ktorých sa hovorí v kán. 290, bod 1, strata klerického stavu neprináša so sebou dišpenz od povinnosti celibátu, ktorý môže dať iba Rímsky veľkňaz.
    Kán. 292 – Klerik, ktorý podľa normy práva stráca klerický stav, stráca ním práva vlastné klerickému stavu a ani ho viac neviažu nijaké záväzky klerického stavu pri zachovaní predpisu kán. 291; má zakázané vykonávať moc posvätného rádu pri neporušení predpisu kán. 976; tým samým je pozbavený všetkých úradov, úloh a akejkoľvek delegovanej moci.
    Kán. 293 – Klerik, ktorý stratil klerický stav, môže byť znova prijatý medzi klerikov iba reskriptom Apoštolskej stolice.

    IV. titul
    OSOBNÉ PRELATÚRY

    Kán. 294 – Na podporu vhodného rozdeľovania presbyterov alebo na uskutočnenie osobitných pastoračných alebo misijných diel pre rozličné krajiny alebo rozličné sociálne skupiny Apoštolská stolica môže po vypočutí mienky Konferencií biskupov, ktorých sa to týka, zriadiť osobné prelatúry, ktoré pozostávajú z presbyterov a diakonov svetského kléru.
    Kán. 295 – § 1. Osobná prelatúra sa riadi štatútom vydaným Apoštolskou stolicou a na jej čele je prelát ako vlastný ordinár, ktorý má právo zriadiť národný alebo medzinárodný seminár, ako aj inkardinovať chovancov a povýšiť ich do posvätných radov na titul služby prelatúre.
    § 2. Prelát sa musí starať tak o duchovné formovania tých, ktorých na spomínaný titul povýšil, ako aj o ich slušné materiálne zabezpečenie.
    Kán. 296 – Na základe dohôd uzavretých s prelatúrou sa laici môžu venovať dielam apoštolátu osobnej prelatúry; avšak spôsob tejto organickej spolupráce, ako aj hlavné povinnosti a práva, ktoré sú s ňou spojené, majú sa v štatúte vhodne vymedziť.
    Kán. 297 – Štatút má rovnako určiť vzťahy osobnej prelatúry k miestnym ordinárom tých partikulárnych cirkví, v ktorých po predchádzajúcom súhlase diecézneho biskupa táto prelatúra vykonáva alebo mieni vykonávať svoje pastoračné alebo misijné diela.

    V. titul
    ZDRUŹENIA VERIACICH

    I. kapitola
    SPOLOČNÉ NORMY

    Kán. 298 – § 1. V Cirkvi jestvujú združenia, odlišné od inštitútov zasväteného života a od spoločností apoštolského života, v ktorých sa veriaci, klerici alebo laici, alebo klerici a laici spolu usilujú spoločnou činnosťou pestovať dokonalejší život alebo napomáhať verejný kult alebo kresťanskú náuku, alebo iné diela apoštolátu čiže podujatia evanjelizácie, vykonávať skutky nábožnosti alebo dobročinnej lásky a kresťanským duchom oživovať časný poriadok.
    § 2. Veriaci majú vstupovať najmä do takých združení, ktoré kompetentná cirkevná vrchnosť buď zriadila, buď pochválila, alebo odporúčala.
    Kán. 299 – § 1. Veriaci majú právo po uzavretí vzájomnej súkromnej dohody ustanovovať združenia na dosahovanie cieľov, o ktorých sa hovorí v kán. 298, § 1, pri zachovaní predpisu kán. 301, § 1.
    § 2. Takéto združenia, hoci ich cirkevná vrchnosť schváli alebo ich odporúča, sa volajú súkromnými združeniami.
    § 3. Nijaké súkromné združenie veriacich sa v Cirkvi neuznáva, ak jeho štatút nepreskúmala kompetentná vrchnosť.
    Kán. 300 – Nijaké združenie si nemá privlastniť označenie katolícke, ak na to nedala súhlas kompetentná cirkevná vrchnosť podľa normy kán. 312.
    Kán. 301 – § 1. Iba kompetentná cirkevná vrchnosť má právo zriaďovať združenia veriacich, ktoré si vytyčujú cieľ v mene Cirkvi podávať kresťanskú náuku alebo podporovať verejný kult, alebo združenia usilujúce sa o iné ciele, ktorých uskutočňovanie je svojou povahou rezervované tej istej cirkevnej vrchnosti.
    § 2. Kompetentná cirkevná vrchnosť, ak to považuje za užitočné, môže zriaďovať aj združenie veriacich na priame alebo nepriame uskutočňovanie iných duchovných cieľov, ktorých dosiahnutie nie je dostatočne zabezpečené súkromnými podujatiami.
    § 3. Združenia veriacich, ktoré zriaďuje kompetentná cirkevná vrchnosť, sa nazývajú verejné združenia.
    Kán. 302 – Klerickými združeniami veriacich sa nazývajú tie, ktoré sú pod vedením klerikov, podujímajú sa na vykonávanie posvätného rádu a za také ich uznáva kompetentná vrchnosť.
    Kán. 303 – Združenia, ktorých členovia majú vo svete účasť na duchu niektorého rehoľného inštitútu, pod vyšším vedením toho istého inštitútu vedú apoštolský život a snažia sa o kresťanskú dokonalosť, nazývajú sa tretie rády alebo majú iný primeraný názov.
    Kán. 304 – § 1. Všetky združenia veriacich, či už verejné alebo súkromné, nech sa označujú akýmkoľvek titulom alebo názvom, majú mať svoj štatút, v ktorom sa má určiť cieľ alebo spoločenská úloha združenia, sídlo, riadenie a požadované podmienky účasti v nich a ktorými sa majú vymedziť spôsoby činnosti so zreteľom na časovú a miestnu potrebu alebo osožnosť.
    § 2. Majú si zvoliť titul alebo názov, prispôsobený časovým a miestnym zvykom, predovšetkým odvodený od samého cieľa, o ktorý sa usilujú.
    Kán. 305 – § 1. Všetky združenia veriacich podliehajú dohľadu kompetentnej cirkevnej vrchnosti, ktorej úlohou je starať sa, aby sa v nich zachovávala neporušenosť viery a mravov, a dozerať, aby sa do cirkevnej disciplíny nevkradli zlozvyky, a preto jej prislúcha povinnosť a právo podľa normy práva a štatútu ich vizitovať; podliehajú aj riadeniu tej istej vrchnosti podľa predpisov nasledujúcich kánonov.
    § 2. Dohľadu Svätej stolice podliehajú združenia akéhokoľvek druhu; dohľadu miestneho ordinára podliehajú diecézne združenia, ako aj iné združenia, pokiaľ v diecéze vykonávajú činnosť.
    Kán. 306 – Aby niekto požíval práva a privilégiá združenia, odpustky a iné duchovné milosti tomuto združeniu udelené, je potrebné a stačí, aby bol podľa predpisov práva a vlastného štatútu združenia do neho platne prijatý a nebol z neho zákonne prepustený.
    Kán. 307 – § 1. Prijímanie členov sa má robiť podľa normy práva a štatútu každého združenia.
    § 2. Tá istá osoba môže byť prijatá do viacerých združení.
    § 3. Členovia rehoľných inštitútov môžu vstúpiť do združení podľa normy vlastného práva so súhlasom svojho predstaveného.
    Kán. 308 – Nikto, kto je zákonne prijatý, nemá byť zo združenia prepustený, ak to nie je z oprávneného dôvodu podľa normy práva a štatútu.
    Kán. 309 – Zákonne ustanovené združenia majú právo podľa normy práva a štatútu vydávať osobitné normy, vzťahujúce sa na samo združenie, konať zhromaždenia, určovať predstavených, úradníkov, pomocníkov a správcov majetku.
    Kán. 310 – Súkromné združenie, ktoré nebolo ustanovené ako právnická osoba, ako také nemôže byť subjektom povinností a práv; avšak veriaci v ňom združení môžu spoločne prevziať záväzky a ako spoluvlastníci a spoludržitelia nadobúdať a vlastniť práva a majetky; tieto práva a povinnosti môžu vykonávať cez mandatára čiže zástupcu.
    Kán. 311 – Členovia inštitútov zasväteného života, ktorí predsedajú alebo asistujú združeniam, spojeným nejakým spôsobom s ich inštitútom, majú sa starať, aby tieto združenia poskytovali pomoc dielam apoštolátu pôsobiacim v diecéze pod vedením miestneho ordinára za spolupráce najmä so združeniami, ktoré sú určené na vykonávanie apoštolátu v diecéze.

    II. kapitola
    VEREJNÉ ZDRUŹENIA VERIACICH

    Kán. 312 – § 1. Kompetentnou vrchnosťou na zriadenie verejných združení je:
    1. pre univerzálne a medzinárodné združenia Svätá stolica;
    2. pre národné združenia, ktoré totiž samým zriadením sú určené na vykonávanie činnosti v celom národe, Konferencia biskupov na svojom území;
    3. pre diecézne združenia diecézny biskup na svojom území, nie však diecézny administrátor, s výnimkou tých združení, na zriaďovanie ktorých je právo na základe apoštolského privilégia rezervované iným.
    § 2. Na platné zriadenie združenia alebo odbočky združenia v diecéze, hoci sa to deje na základe apoštolského privilégia, sa vyžaduje písomný súhlas diecézneho biskupa; avšak súhlas diecézneho biskupa, daný na zriadenie domu rehoľného inštitútu, platí aj na zriadenie združenia v tom istom dome alebo kostole k nemu pripojenom, ktoré je tomu inštitútu vlastné.
    Kán. 313 – Verejné združenie, ako aj konfederácia verejných združení sa tým samým dekrétom, ktorým ich podľa normy kán. 312 kompetentná cirkevná vrchnosť zriaďuje, ustanovujú za právnickú osobu, a pokiaľ sa to vyžaduje, dostávajú poslanie na dosahovanie cieľov, ktoré si sami v mene Cirkvi vytyčujú.
    Kán. 314 – Štatút akéhokoľvek verejného združenia, jeho uznanie alebo zmena potrebujú schválenie cirkevnej vrchnosti, ktorej prislúcha zriadenie združenia podľa normy kán. 312, § 1.
    Kán. 315 – Verejné združenia môžu samy od seba konať podujatia, primerané ich povahe; riadia sa podľa normy štatútu, ale pod vyšším vedením cirkevnej vrchnosti, o ktorej sa hovorí v kán. 312, § 1.
    Kán. 316 – § 1. Do verejných združení nemôže byť platne prijatý ten, kto verejne zavrhol katolícku vieru alebo odpadol od cirkevného spoločenstva, alebo je postihnutý uloženou alebo vyhlásenou exkomunikáciou.
    § 2. Tí zákonne prijatí, ktorí upadli do stavu, o ktorom sa hovorí v § 1, majú sa po predchádzajúcom napomenutí zo združenia prepustiť pri zachovaní jeho štatútu a pri neporušení práva rekurzu k cirkevnej vrchnosti, o ktorej sa hovorí v kán. 312, § 1.
    Kán. 317 – § 1. Ak sa v štatúte nepredvída niečo iné, cirkevná vrchnosť, o ktorej sa hovorí v kán. 312, § 1, má právo potvrdiť moderátora verejného združenia, ktorého zvolilo samo verejné združenie, alebo navrhnutého ustanoviť, alebo ho na základe vlastného práva vymenovať; avšak duchovného správcu čiže cirkevného asistenta vymenúva tá istá cirkevná vrchnosť po vypočutí, kde je to užitočné, vyšších úradníkov združenia.
    § 2. Norma stanovená v § 1 platí aj pre združenia, zriadené členmi rehoľných inštitútov na základe apoštolského privilégia mimo ich vlastných kostolov alebo domov; avšak v združeniach zriadených členmi rehoľných inštitútov vo vlastnom kostole alebo dome, vymenovanie alebo potvrdenie moderátora a duchovného správcu prináleží predstavenému inštitútu podľa normy štatútu.
    § 3. V združeniach, ktoré nie sú klerické, úlohu moderátora môžu vykonávať laici; na túto úlohu sa nemá prijímať duchovný správca čiže cirkevný asistent, ak sa v štatúte neurčuje niečo iné.
    § 4. Vo verejných združeniach veriacich, ktoré sú určené priamo na vykonávanie apoštolátu, moderátormi nemajú byť tí, ktorí v politických stranách zastávajú riadiaci úrad.
    Kán. 318 – § 1. Za zvláštnych okolností, kde to vyžadujú vážne dôvody, môže cirkevná vrchnosť, o ktorej sa hovorí v kán. 312, § 1, určiť poverenca, ktorý v jej mene na čas vedie združenie.
    § 2. Moderátora verejného združenia môže z oprávneného dôvodu odvolať ten, kto ho vymenoval alebo potvrdil, po vypočutí tak samého moderátora, ako aj vyšších úradníkov združenia podľa normy štatútu; duchovného správcu však môže odvolať podľa normy kán. 192-195 ten, kto ho vymenoval.
    Kán. 319 – § 1. Zákonne zriadené verejné združenie, ak nie je určené niečo iné, majetky, ktoré vlastní, spravuje podľa normy štatútu pod vyšším riadením cirkevnej vrchnosti, o ktorej sa hovorí v kán. 312, § 1, ktorej musí každoročne predložiť vyúčtovanie zo správy majetkov.
    § 2. Tej istej vrchnosti musí predložiť presné vyúčtovanie z nakladania s milodarmi a almužnami, ktoré zozbieralo.
    Kán. 320 – § 1. Združenia, ktoré zriadila Svätá stolica, môže zrušiť iba ona.
    § 2. Z vážnych dôvodov môže Konferencia biskupov zrušiť združenia, ktoré ona zriadila, diecézny biskup združenia, ktoré on zriadil, ako aj združenia, zriadené na základe apoštolského indultu členmi rehoľných inštitútov so súhlasom diecézneho biskupa.
    § 3. Kompetentná vrchnosť nemá zrušiť verejné združenie, ak nevypočuje jeho moderátora a iných vyšších úradníkov.

    III. kapitola
    SÚKROMNÉ ZDRUŹENIA VERIACICH

    Kán. 321 – Súkromné združenia veriaci riadia a spravujú podľa predpisov štatútu.
    Kán. 322 – § 1. Súkromné združenie veriacich môže nadobudnúť právnu subjektivitu formálnym dekrétom kompetentnej cirkevnej vrchnosti, o ktorej sa hovorí v kán. 312.
    § 2. Nijaké súkromné združenie veriacich nemôže nadobudnúť právnu subjektivitu, ak jej štatút neschválila cirkevná vrchnosť, o ktorej sa hovorí v kán. 312, § 1; schválenie štatútu však nemení súkromnú povahu združenia.
    Kán. 323 – § 1. Hoci súkromné združenia veriacich podľa normy kán. 321 majú samostatnosť, podliehajú dohľadu cirkevnej vrchnosti podľa normy kán. 305 a takisto riadeniu tej istej vrchnosti.
    § 2. Pri zachovaní samostatnosti, vlastnej súkromným združeniam, cirkevnej vrchnosti prislúcha aj dozerať a dbať na to, aby sa vyhýbalo triešteniu síl a aby sa vykonávanie ich apoštolátu usmerňovalo na spoločné dobro.
    Kán. 324 – § 1. Súkromné združenie veriacich si slobodne podľa normy štatútu určuje svojho moderátora a úradníkov.
    § 2. Ak si súkromné združenie veriacich želá mať duchovného poradcu, môže si ho slobodne vybrať spomedzi kňazov, ktorí zákonne vykonávajú službu v diecéze; ten však potrebuje potvrdenie miestneho ordinára.
    Kán. 325 – § 1. Súkromné združenie veriacich slobodne podľa predpisov štatútu spravuje tie majetky, ktoré vlastní, pri neporušení práva kompetentnej cirkevnej vrchnosti dozerať, aby sa majetky používali na ciele združenia.
    § 2. To isté združenie podlieha autorite miestneho ordinára podľa normy kán. 1301 vo veci správy a používania majetkov, ktoré boli združeniu darované alebo zanechané na nábožné ciele.
    Kán. 326 – § 1. Súkromné združenie veriacich zaniká podľa normy štatútu; môže ho zrušiť aj kompetentná vrchnosť, ak jeho činnosť spôsobuje ťažkú škodu cirkevnej náuke alebo cirkevnej disciplíne alebo je veriacim na pohoršenie.
    § 2. Naloženie s majetkami zaniknutého združenia má byť vymedzené podľa normy štatútu pri neporušení nadobudnutých práv a úmyslu darcov.

    IV. kapitola
    ZVLÁŠTNE NORMY O ZDRUŹENIACH LAIKOV

    Kán. 327 – Laickí veriaci si majú veľmi ceniť združenia, ustanovené na duchovné ciele, o ktorých sa hovorí v kán. 298, zvlášť tie, ktoré si kladú za cieľ kresťanským duchom oživovať poriadok časných vecí a týmto spôsobom veľmi podporujú vnútornú jednotu medzi vierou a životom.
    Kán. 328 – Tí, ktorí sú na čele združení laikov, aj tých, ktoré boli zriadené na základe apoštolského privilégia, majú sa starať, aby tam, kde je to užitočné, ich združenia spolupracovali s inými združeniami veriacich a aby ochotne pomáhali rozličným kresťanským dielam, najmä tým, ktoré sa nachádzajú na tom istom území.
    Kán. 329 – Moderátori združení laikov sa majú starať, aby sa členovia združenia náležite formovali na vykonávanie apoštolátu, vlastného laikom.

    II. časť
    HIERARCHICKÉ ZRIADENIE CIRKVI

    I. oddiel
    NAJVYŠŠIA VRCHNOSŤ CIRKVI

    I. kapitola
    RÍMSKY VEĽKŇAZ A KOLÉGIUM BISKUPOV

    Kán. 330 – Ako z rozhodnutia Pána svätý Peter a ostatní apoštoli tvoria jedno kolégium, podobným spôsobom sú medzi sebou spojení Rímsky veľkňaz, Petrov nástupca, a biskupi, nástupcovia apoštolov.

    1. článok
    RÍMSKY VEĽKŇAZ

    Kán. 331 – Biskup rímskej cirkvi, v ktorom pretrváva úloha, ktorú Pán zveril jedine Petrovi, prvému z apoštolov, a ktorá sa odovzdáva jeho nástupcom, je hlava kolégia biskupov, zástupca Krista a pastier celej Cirkvi tu na zemi; preto na základe svojej úlohy má v Cirkvi najvyššiu, plnú, bezprostrednú a univerzálnu riadnu moc, ktorú môže vždy slobodne vykonávať.
    Kán. 332 – § 1. Rímsky veľkňaz dostáva plnú a najvyššiu moc v Cirkvi zákonným zvolením, ktoré sám prijal, spolu s biskupskou konsekráciou. Preto zvolený za Najvyššieho veľkňaza, ktorý má biskupské svätenie, túto moc dostáva od chvíle prijatia zvolenia. Ak však zvolený nemá biskupské svätenie, ihneď má byť vysvätený za biskupa.
    § 2. V prípade, že sa Rímsky veľkňaz zriekne svojej úlohy, k platnosti sa vyžaduje, aby zrieknutie sa bolo slobodne vykonané a náležite prejavené, a nevyžaduje sa, aby ho niekto prijal.
    Kán. 333 – § 1. Rímsky veľkňaz na základe svojej úlohy má moc nielen nad celou Cirkvou, ale dostáva primát riadnej moci aj nad všetkými partikulárnymi cirkvami a ich zoskupeniami, čím sa totiž súčasne upevňuje a vyhradzuje vlastná, riadna a bezprostredná moc, ktorú biskupi majú nad partikulárnymi cirkvami, zverenými ich starostlivosti.
    § 2. Rímsky veľkňaz v plnení svojej úlohy najvyššieho pastiera Cirkvi je stále spojený spoločenstvom s ostatnými biskupmi, ba aj s celou Cirkvou; sám má však právo podľa potrieb Cirkvi vymedziť buď osobný, alebo kolégiový spôsob vykonávania tejto úlohy.
    § 3. Proti rozsudku alebo dekrétu Rímskeho veľkňaza niet odvolania ani rekurzu.
    Kán. 334 – Rímskemu veľkňazovi vo vykonávaní jeho úlohy pomáhajú biskupi, ktorí môžu s ním spolupracovať rozličnými spôsobmi, medzi ktoré patrí Synoda biskupov. Okrem toho sú mu na pomoci otcovia kardináli, ako aj iné osoby, a podľa potrieb doby rozličné inštitúcie; všetky tieto osoby a inštitúcie vykonávajú úlohu, ktorá je im zverená, v jeho mene a jeho autoritou pre dobro všetkých cirkví podľa noriem určených právom.
    Kán. 335 – Keď je Rímska stolica vakantná alebo je celkom hatená, v riadení celej Cirkvi sa nesmie nič meniť; majú sa však zachovávať zvláštne zákony, vydané pre tieto okolnosti.

    2. článok
    KOLÉGIUM BISKUPOV

    Kán. 336 – Kolégium biskupov, ktorého hlavou je Najvyšší veľkňaz a jeho členmi sú biskupi na základe sviatostnej konsekrácie a hierarchického spoločenstva s hlavou a členmi kolégia a v ktorom apoštolský zbor nepretržite pretrváva, je spolu so svojou hlavou a nikdy bez tejto hlavy aj subjektom najvyššej a plnej moci nad celou Cirkvou.
    Kán. 337 – § 1. Kolégium biskupov slávnostným spôsobom vykonáva moc nad celou Cirkvou na ekumenickom koncile.
    § 2. Tú istú moc vykonáva prostredníctvom zjednotenej činnosti biskupov, rozídených vo svete, ktorú ako takú Rímsky veľkňaz vyhlásil alebo slobodne prijal, takže sa stáva pravým kolégiovým úkonom.
    § 3. Rímsky veľkňaz má právo podľa potrieb Cirkvi vybrať a napomáhať spôsoby, ktorými kolégium biskupov má kolegiálne vykonávať svoju úlohu vzhľadom na celú Cirkev.
    Kán. 338 – § 1. Jedine Rímsky veľkňaz má právo ekumenický koncil zvolať, osobne alebo cez iných mu predsedať, preložiť ho, prerušiť alebo rozpustiť a schváliť jeho dekréty.
    § 2. Ten istý Rímsky veľkňaz má právo vymedziť otázky, ktoré sa majú na koncile prerokovať, a stanoviť poriadok, ktorý treba na koncile zachovať; otcovia koncilu môžu k otázkam predloženým Rímskym veľkňazom pridať iné, ktoré potrebujú schválenietoho istého Rímskeho veľkňaza.
    Kán. 339 – § 1. Všetci biskupi a len biskupi, ktorí sú členmi kolégia biskupov, majú právo a povinnosť zúčastniť sa na ekumenickom koncile s rozhodujúcim hlasom.
    § 2. Okrem toho najvyššia cirkevná vrchnosť môže na ekumenický koncil prizvať aj niektorých iných, ktorí nie sú vyznačení biskupskou hodnosťou, a má právo vymedziť ich účasť na koncile.
    Kán. 340 – Ak sa stane, že Apoštolská stolica je počas konania koncilu vakantná, koncil sa samým právom prerušuje dovtedy, kým nový Najvyšší veľkňaz nenariadi v ňom pokračovať alebo ho nerozpustí.
    Kán. 341 – § 1. Dekréty ekumenického koncilu nemajú záväznú účinnosť, ak neboli Rímskym veľkňazom spolu s koncilovými otcami schválené, ním potvrdené a na jeho príkaz vyhlásené.
    § 2. To isté potvrdenie a vyhlásenie potrebujú na to, aby mali záväznú účinnosť, dekréty, ktoré vydáva kolégium biskupov, keď vykonáva vo vlastnom zmysle kolegiálnu činnosť iným spôsobom, ktorý Rímsky veľkňaz zaviedol alebo slobodne prijal.

    II. kapitola
    SYNODA BISKUPOV

    Kán. 342 – Synoda biskupov je zhromaždenie biskupov, vybratých z rozličných krajín sveta, ktorí sa schádzajú v stanovenom čase, aby udržiavali úzke spojenie medzi Rímskym veľkňazom a biskupmi a aby Rímskemu veľkňazovi radami poskytovali pomoc, keď ide o neporušenosť a vzrast viery a mravov, dodržiavanie a upevňovanie cirkevnej disciplíny, a aby posúdili otázky, týkajúce sa činnosti Cirkvi vo svete.
    Kán. 343 – Synoda biskupov má za úlohu rozoberať otázky predložené na rokovanie a vyjadriť želania, nie však o nich rozhodnúť alebo vydať o nich dekréty, ak jej v určitých prípadoch nedal moc rozhodovania Rímsky veľkňaz, ktorý v tomto prípade má právo potvrdiť rozhodnutia synody.
    Kán. 344 – Synoda biskupov priamo podlieha autorite Rímskeho veľkňaza, ktorý má právo:
    1. zvolať synodu, kedykoľvek sa mu to zdá vhodné, a určiť miesto, kde sa budú konať zasadania;
    2. potvrdiť voľbu členov, ktorí majú byť podľa normy osobitného práva zvolení, a určiť a vymenovať ďalších členov;
    3. podľa normy osobitného práva vo vhodnom čase pred slávením synody stanoviť obsah otázok, o ktorých treba rokovať;
    4. určiť poriadok rokovania;
    5. predsedať synode osobne alebo cez iných;
    6. samu synodu zakončiť, preložiť, prerušiť a rozpustiť.
    Kán. 345 – Synoda biskupov sa môže zísť buď na všeobecné zasadanie, na ktorom sa prerokúvajú veci, priamo sa vzťahujúce na dobro celej Cirkvi, a toto zasadanie je buď riadne, alebo mimoriadne, alebo sa môže zísť na zvláštne zasadanie, na ktorom sa prerokúvajú záležitosti, priamo sa týkajúce vymedzenej alebo vymedzených krajín.

    Kán. 346 – § 1. Synoda biskupov, ktorá sa schádza na riadne všeobecné zasadanie, pozostáva z členov, ktorých väčšinu tvoria biskupi, zvolení pre jednotlivé zasadania konferenciami biskupov spôsobom, vymedzeným osobitným právom synody; iní sú vysielaní na základe toho istého práva; iných priamo vymenúva Rímsky veľkňaz; k nim pristupujú niektorí členovia klerických rehoľných inštitútov, ktorých voľba sa koná podľa normy toho istého osobitného práva.
    § 2. Synoda biskupov, zídená na mimoriadne všeobecné zasadanie, aby prerokovala záležitosti, ktoré si vyžadujú rýchle riešenie, pozostáva z členov, ktorých väčšinu tvoria biskupi, vysielaní osobitným právom synody na základe úradu, ktorý vykonávajú, iných však priamo vymenúva Rímsky veľkňaz; k nim pristupujú niektorí členovia klerických rehoľných inštitútov, zvolení podľa normy toho istého práva.
    § 3. Synoda biskupov, ktorá sa schádza na zvláštne zasadanie, pozostáva z členov, vybratých predovšetkým z tých krajín, pre ktoré bola zvolaná podľa normy osobitného práva, ktorým sa synoda riadi.
    Kán. 347 – § 1. Keď Rímsky veľkňaz ukončí zasadanie synody biskupov, končí sa biskupom a iným členom úloha, ktorá im bola na nej zverená.
    § 2. Keď sa Apoštolská stolica po zvolaní synody alebo počas jej konania stane vakantnou, zasadanie synody sa samým právom prerušuje a takisto aj úloha, ktorá bola na ňom členom zverená, kým nový Veľkňaz nerozhodne, že zasadanie treba rozpustiť alebo v ňom pokračovať.
    Kán. 348 – § 1. Synoda biskupov má stály generálny sekretariát, na jeho čele je generálny sekretár, vymenovaný Rímskym veľkňazom, a tomu pomáha rada sekretariátu, pozostávajúca z biskupov, z ktorých jedných volí podľa normy osobitného práva sama synoda biskupov, iných vymenúva Rímsky veľkňaz; avšak úloha všetkých sa končí začatím nového všeobecného zasadania.
    § 2. Okrem toho pre každé zasadanie synody biskupov je ustanovený jeden alebo viacerí zvláštni sekretári, ktorých vymenúva Rímsky veľkňaz, a vo zverenom úrade zostávajú len do skončenia zasadania synody.

    III. kapitola
    KARDINÁLI SVÄTEJ RÍMSKEJ CIRKVI

    Kán. 349 – Kardináli Svätej rímskej cirkvi tvoria osobitné kolégium, ktorému prislúcha právo postarať sa o voľbu Rímskeho veľkňaza podľa normy osobitného práva; okrem toho kardináli pomáhajú Rímskemu veľkňazovi buď kolegiálne, keď sú zvolávaní, aby prerokovali otázky väčšieho významu, alebo ako jednotlivci, keď totiž v rozličných úradoch, ktoré zastávajú, poskytujú pomoc Rímskemu veľkňazovi predovšetkým v každodennej starostlivosti o celú Cirkev.
    Kán. 350 – § 1. Kolégium kardinálov sa člení na tri rády: biskupský, do ktorého patria kardináli, ktorým Rímsky veľkňaz udeľuje titul prímestskej cirkvi, ako aj východní patriarchovia, ktorí boli zaradení do kolégia kardinálov; presbyterský a diakonský.
    § 2. Každému kardinálovi presbyterského a diakonského rádu Rímsky veľkňaz prideľuje titul alebo diakoniu v Meste.
    § 3. Východní patriarchovia, prijatí do kolégia kardinálov, za titul majú svoje patriarchálne sídlo.
    § 4. Kardinál dekan má za titul Ostijskú diecézu spolu s inou cirkvou, ktorú za titul už mal.
    § 5. Opciou, uskutočnenou v konzistóriu a schválenou Rímskym veľkňazom, kardináli z presbyterského rádu pri zachovaní prvenstva rádu a hodnosti môžu prejsť na iný titul a kardináli z diakonského rádu na inú diakoniu, a ak v diakonskom ráde boli plné desaťročie, aj do presbyterského rádu.
    § 6. Kardinál, prechádzajúci na základe opcie z diakonského rádu do presbyterského rádu, dostáva miesto pred všetkými tými kardinálmi presbytermi, ktorí boli po ňom prijatí za kardinálov.
    Kán. 351 – § 1. Tých, ktorí majú byť povýšení na kardinálov, si Rímsky veľkňaz slobodne vyberá spomedzi mužov, ustanovených aspoň v posvätnom ráde presbyterátu, ktorí vysoko vynikajú učenosťou, mravmi, nábožnosťou, ako aj rozumnosťou v spravovaní vecí; tí, ktorí ešte nie sú biskupmi, musia prijať biskupskú konsekráciu.
    § 2. Kardinálov ustanovuje Rímsky veľkňaz dekrétom, ktorý sa zverejňuje pred kolégiom kardinálov; a tak od zverejnenia majú povinnosti a práva, určené zákonom.
    § 3. Kto bol povýšený do kardinálskej hodnosti a jeho ustanovenie Rímsky veľkňaz oznámil, meno si však ponechal v srdci, nemá zatiaľ nijaké povinnosti kardinálov ani nijaké ich práva; keď však jeho meno Rímsky veľkňaz zverejnil, má tie isté povinnosti a práva, ale právo precedencie má odo dňa uchovávania v srdci.
    Kán. 352 – § 1. Na čele kolégia kardinálov je dekan; keď je hatený, zastupuje ho poddekan; dekan ani poddekan nemá nad ostatnými kardinálmi nijakú riadiacu moc, ale je prvý medzi rovnými.
    § 2. Keď je úrad dekana vakantný, kardináli vyznačení titulom prímestskej cirkvi a len oni sami za predsedníctva poddekana, ak je prítomný, alebo najstaršieho z nich majú zvoliť jedného z ich členov za dekana kolégia; jeho meno majú oznámiť Rímskemu veľkňazovi, ktorému prislúcha zvoleného schváliť.
    § 3. Tým istým spôsobom, o ktorom sa hovorí v § 2, za predsedníctva samého dekana sa zvolí poddekan; Rímskemu veľkňazovi prislúcha schváliť aj voľbu pod-dekana.
    § 4. Ak dekan a poddekan nemajú v Meste trvalé bydlisko, majú ho tam nadobudnúť.
    Kán. 353 – § 1. Kardináli kolegiálnou činnosťou pomáhajú Najvyššiemu pastierovi Cirkvi hlavne v konzistóriách, na ktoré sa zhromažďujú na príkaz a pod predsedníctvom Rímskeho veľkňaza; konzistóriá sú riadne a mimoriadne.
    § 2. Na riadne konzistórium sa zvolávajú všetci kardináli, aspoň tí, ktorí sa zdržiavajú v meste Ríme, aby sa poradili o niektorých vážnych, všeobecnejšie sa však vyskytujúcich záležitostiach alebo na vykonanie niektorých veľmi slávnostných úkonov.
    § 3. Na mimoriadne konzistórium, ktoré sa koná, keď to vyžadujú osobitné potreby Cirkvi alebo prerokovanie vážnejších záležitostí, sa zvolávajú všetci kardináli.
    § 4. Iba riadne konzistórium, na ktorom sa konajú niektoré slávnosti, môže byť verejné, keďže totiž okrem kardinálov sú naň pripustení preláti, vyslanci občianskych spoločností a iní naň pozvaní.
    Kán. 354 – Od otcov kardinálov, ktorí stoja na čele dikastérií a iných trvalých inštitúcií Rímskej kúrie a Vatikánskeho štátu a dovŕšili sedemdesiaty piaty rok života, sa žiada, aby zrieknutie sa úradu predložili Rímskemu veľkňazovi, ktorý po zvážení všetkých okolností rozhodne.
    Kán. 355 – § 1. Kardinálovi dekanovi prináleží vysvätiť zvoleného Rímskeho veľkňaza za biskupa, ak zvolený potrebuje vysviacku; keď je dekan hatený, to isté právo prislúcha poddekanovi, a keď aj on je hatený, najstaršiemu kardinálovi z biskupského rádu.
    § 2. Kardinál protodiakon oznamuje ľudu meno novozvoleného Najvyššieho veľkňaza; takisto v zastúpení Rímskeho veľkňaza kladie metropolitom páliá alebo ich odovzdáva ich zástupcom.
    Kán. 356 – Kardináli majú povinnosť horlivo spolupracovať s Rímskym veľkňazom; preto kardináli, ktorí zastávajú akýkoľvek úrad v kúrii a nie sú diecéznymi biskupmi, sú povinní sídliť v meste Ríme; kardináli, ktorí majú na starosti niektorú diecézu ako diecézni biskupi, majú prísť do mesta Ríma, kedykoľvek ich zvolá Rímsky veľkňaz.
    Kán. 357 – § 1. Kardináli, ktorým je za titul pridelená prímestská cirkev alebo kostol v Meste, po ich prevzatí majú radou a starostlivosťou napomáhať dobro týchto diecéz a kostolov, pričom nemajú nad nimi nijakú riadiacu moc a z nijakého dôvodu nemajú zasahovať do správy ich majetkov, do disciplíny alebo služieb kostolov.
    § 2. Kardináli, ktorí sa nachádzajú mimo Mesta a mimo svojej diecézy, sú v tom, čo sa týka ich osoby, vyňatí spod riadiacej moci biskupa diecézy, v ktorej sa zdržiavajú.
    Kán. 358 – Kardinálovi, ktorému Rímsky veľkňaz zveruje úlohu, aby na nejakej slávnosti alebo zhromaždení osôb zastupoval jeho osobu ako legát a pobočník, totiž ako jeho druhé ja, ako aj tomu, komu sa ako jeho zvláštnemu vyslancovi zveruje nejaká pastoračná úloha, prislúcha iba to, čím ho poveril sám Rímsky veľkňaz.
    Kán. 359 – Keď je Apoštolská stolica vakantná, kolégium kardinálov má v Cirkvi iba takú moc, akú mu dáva osobitný zákon.

    IV. kapitola
    RÍMSKA KÚRIA

    Kán. 360 – Rímska kúria, pomocou ktorej Rímsky veľkňaz zvyčajne vybavuje záležitosti celej Cirkvi a ktorá v jeho mene a jeho autoritou plní úlohu pre dobro a na službu cirkví, pozostáva zo Štátneho čiže Pápežského sekretariátu, Rady pre verejné záležitosti Cirkvi, kongregácií, tribunálov a iných ustanovizní; ustanovenie a kompetenciu všetkých určuje osobitný zákon.
    Kán. 361 – Pod menom Apoštolská stolica alebo Svätá stolica sa v tomto Kódexe rozumie nielen Rímsky veľkňaz, ale ak z povahy veci alebo z kontextu nevyplýva niečo iné, aj Štátny sekretariát, Rada pre verejné záležitosti Cirkvi a iné ustanovizne Rímskej kúrie.

    V. kapitola
    LEGÁTI RÍMSKEHO VEĽKŇAZA

    Kán. 362 – Rímsky veľkňaz má vrodené a nezávislé právo vymenúvať a vysielať svojich legátov tak do partikulárnych cirkví v rozličných národoch alebo krajinách, ako aj súčasne do štátov a k verejným vrchnostiam a takisto ich prekladať a odvolávať, a to pri zachovaní noriem medzinárodného práva, týkajúceho sa vysielania a odvolávania legátov, ustanovených pri štátoch.
    Kán. 363 – § 1. Legátom Rímskeho veľkňaza sa zveruje úrad trvalým spôsobom reprezentovať osobu Rímskeho veľkňaza pri partikulárnych cirkvách alebo aj štátoch a verejných vrchnostiach, ku ktorým sú vyslaní.
    § 2. Apoštolskú stolicu reprezentujú aj tí, ktorí sú poverení pápežskou misiou ako delegáti alebo pozorovatelia pri medzinárodných radách alebo na konferenciách a zhromaždeniach.
    Kán. 364 – Hlavnou úlohou pápežského legáta je čoraz viac upevňovať a robiť účinnejšími zväzky jednoty, ktoré sú medzi Apoštolskou stolicou a partikulárnymi cirkvami. Preto pápežskému legátovi do okruhu jeho pôsobenia prináleží:
    1. informovať Apoštolskú stolicu o pomeroch, v akých sa nachádzajú partikulárne cirkvi, a o všetkom, čo sa týka samého života Cirkvi a dobra duší;
    2. skutkom a radou pomáhať biskupom, pričom zostáva nedotknuté vykonávanie ich zákonnej moci;
    3. pestovať časté kontakty s Konferenciou biskupov a poskytovať jej všemožnú pomoc;
    4. vo veci vymenúvania biskupov sprostredkovať alebo navrhovať mená kandidátov, ako aj začať informatívny proces o tých, ktorí majú byť povýšení, podľa noriem, vydaných Apoštolskou stolicou;
    5. usilovať sa o napomáhanie toho, čo slúži pokoju, pokroku a spolupráci medzi národmi;
    6. spolupracovať s biskupmi pri rozvíjaní vhodných stykov medzi katolíckou cirkvou a inými cirkvami alebo ekleziálnymi spoločenstvami, ba aj nekresťanskými náboženstvami;
    7. v spolupráci s biskupmi chrániť u predstaviteľov štátu to, čo patrí k poslaniu Cirkvi a Apoštolskej stolice;
    8. okrem toho uplatňovať splnomocnenia a plniť ostatné mandáty, ktoré mu zverila Apoštolská stolica.
    Kán. 365 – § 1. Osobitnou úlohou pápežského legáta, ktorý podľa noriem medzinárodného práva súčasne pôsobí ako legát pri štátoch, je aj:
    1. napomáhať a rozvíjať vzťahy medzi Apoštolskou stolicou a štátnymi vrchnosťami;
    2. prerokúvať otázky, týkajúce sa vzťahov medzi Cirkvou a štátom; osobitným spôsobom pracovať na vypracovávaní konkordátov a iných podobných dohôd a na ich realizovaní.
    § 2. Pri vybavovaní záležitostí, o ktorých sa hovorí v § 1, pápežský legát, podľa toho, ako to vyžadujú okolnosti, nemá opomenúť vyžiadať mienku a radu biskupov cirkevnej oblasti a informovať ich o priebehu záležitostí.
    Kán. 366 – So zreteľom na osobitnú povahu úlohy legáta:
    1. sídlo pápežského legáta je vyňaté spod riadiacej moci miestneho ordinára, ak nejde o slávenia manželstiev;
    2. pápežský legát, pokiaľ je to možné, po upovedomení miestnych ordinárov, smie vo všetkých kostoloch na území svojho pôsobenia ako legáta vykonávať liturgické slávenia, a to aj s biskupskými insígniami.
    Kán. 367 – Úloha pápežského legáta nezaniká vakanciou Apoštolskej stolice, ak v pápežskej listine nebolo stanovené niečo iné; zaniká však splnením mandátu, odvolaním, ktoré mu bolo dané na vedomie, zrieknutím sa, ktoré Rímsky veľkňaz prijal.

    II. oddiel
    PARTIKULÁRNE CIRKVI
    A ICH ZOSKUPENIA

    I. titul
    PARTIKULÁRNE CIRKVI
    A V NICH USTANOVENÁ VRCHNOSŤ

    I. kapitola
    PARTIKULÁRNE CIRKVI

    Kán. 368 – Partikulárne cirkvi, v ktorých a z ktorých jestvuje jedna a jediná katolícka cirkev, sú predovšetkým diecézy, ktorým sa, ak nie je zrejmé niečo iné, pripodobňuje územná prelatúra a územné opátstvo, apoštolský vikariát a apoštolská prefektúra, ako aj natrvalo zriadená apoštolská administratúra.
    Kán. 369 – Diecéza je podiel Božieho ľudu, ktorý sa zveruje biskupovi, aby ho za spolupráce presbytéria duchovne pásol, tak aby tým, že sa vinie k svojmu pastierovi a ním na základe Evanjelia a Eucharistie v Duchu Svätom zhromaždený, utváral partikulárnu cirkev, v ktorej je skutočne prítomná a účinkuje jedna, svätá, katolícka a apoštolská cirkev Kristova.
    Kán. 370 – Územná prelatúra alebo územné opátstvo je určitý podiel Božieho ľudu, územne ohraničený, ktorý pre zvláštne okolnosti je zverený do starostlivosti niektorému prelátovi alebo opátovi, ktorý ho na spôsob diecézneho biskupa riadi ako jeho vlastný pastier.
    Kán. 371 – § 1. Apoštolský vikariát alebo apoštolská prefektúra je určitý podiel Božieho ľudu, ktorý pre osobitné okolnosti ešte nie je ustanovený ako diecéza a pastoračná starostlivosť oň sa zveruje apoštolskému vikárovi alebo apoštolskému prefektovi, ktorí ho majú riadiť v mene Najvyššieho veľkňaza.
    § 2. Apoštolská administratúra je určitý podiel Božieho ľudu, ktorý pre zvláštne a celkom vážne dôvody Najvyšší veľkňaz nezriaďuje ako diecézu a pastoračná starostlivosť o neho sa zveruje apoštolskému administrátorovi, ktorý ho má v mene Najvyššieho veľkňaza riadiť.
    Kán. 372 – § 1. Má byť pravidlom, že podiel Božieho ľudu, ktorý tvorí diecézu alebo niektorú inú partikulárnu cirkev, má byť ohraničený istým územím, tak aby zahrnoval všetkých veriacich, bývajúcich na tom území.
    § 2. Predsa však tam, kde by sa to podľa úsudku najvyššej cirkevnej vrchnosti po vypočutí mienky Konferencií biskupov, ktorých sa to týka, videlo užitočné, na tom istom území sa môžu zriadiť partikulárne cirkvi, rozlíšené podľa obradu veriacich alebo z iného podobného dôvodu.
    Kán. 373 – Iba najvyššia cirkevná vrchnosť má právo zriaďovať partikulárne cirkvi; ak sú zákonne zriadené, samým právom majú právnu subjektivitu.
    Kán. 374 – § 1. Každá diecéza alebo iná partikulárna cirkev má byť rozdelená na odlišné časti čiže farnosti.
    § 2. Na rozvíjanie pastoračnej starostlivosti spoločnou činnosťou sa viaceré susedné farnosti môžu spojiť do osobitných zoskupení, akými sú dekanáty.

    II. kapitola
    BISKUPI

    1. článok
    BISKUPI VO VŠEOBECNOSTI

    Kán. 375 – § 1. Biskupi, ktorí sú z božského ustanovenia nástupcovia apoštolov skrze Ducha Svätého, ktorý im je daný, ustanovujú sa v Cirkvi za pastierov, aby aj oni boli učiteľmi náuky, kňazmi posvätného kultu a služobníkmi riadenia.
    § 2. Biskupi samou biskupskou konsekráciou prijímajú s úlohou posväcovať aj úlohu učiť a riadiť, ktoré však vzhľadom na ich povahu môžu vykonávať iba v hierarchickom spoločenstve s hlavou kolégia a jeho členmi.
    Kán. 376 – Biskupi, ktorým je zverená starostlivosť o nejakú diecézu, sa nazývajú diecézni; ostatní sa nazývajú titulárni.
    Kán. 377 – § 1. Biskupov slobodne vymenúva alebo zákonne zvolených potvrdzuje Najvyšší veľkňaz.
    § 2. Biskupi cirkevnej provincie, alebo kde to okolnosti vyžadujú, Konferencie biskupov majú aspoň každé tri roky po spoločnej porade a tajne zostaviť zoznam presbyterov aj z členov inštitútov zasväteného života, naozaj vhodných na episkopát, a zaslať ho Apoštolskej stolici, pričom zostáva zachované právo každého biskupa osve oznámiť mená presbyterov, ktorých považuje za hodných a súcich na biskupskú úlohu.
    § 3. Ak zákonne nebolo stanovené ináč, kedykoľvek treba vymenovať diecézneho biskupa alebo biskupa koadjútora, úlohou pápežského legáta vzhľadom na takzvané terno kandidátov, ktoré treba predložiť Apoštolskej stolici, je, aby jednotlivo preskúmal a Apoštolskej stolici oznámil spolu so svojou mienkou to, čo odporúča metropolita a sufragáni provincie, do ktorej diecéza, o ktorú sa treba postarať, patrí alebo do zoskupenia ktorej vstupuje, ako aj to, čo odporúča predseda Konferencie biskupov; pápežský legát si má navyše vypočuť mienku niektorých z kolégia konzultorov a z katedrálnej kapituly, a ak to uzná za užitočné, má si jednotlivo a tajne zistiť mienku aj iných z diecézneho a rehoľného kléru, ako aj laikov, ktorí vynikajú múdrosťou.
    § 4. Ak zákonne nebolo postarané ináč, diecézny biskup, ktorý sa domnieva, že jeho diecéze treba dať pomocného biskupa, Apoštolskej stolici má predložiť zoznam aspoň troch presbyterov, naozaj vhodných na tento úrad.
    § 5. Do budúcnosti sa svetským vrchnostiam neudeľujú nijaké práva a privilégiá týkajúce sa voľby, vymenúvania, navrhovania a určovania biskupov.
    Kán. 378 – § 1. K súcosti kandidáta na episkopát sa vyžaduje, aby:
    1. vynikal pevnou vierou, dobrými mravmi, nábožnosťou, horlivosťou za duše, múdrosťou, rozumnosťou a ľudskými čnosťami a mal aj ostatné vlohy, ktoré ho robia vhodným vykonávať uvedený úrad;
    2. mal dobrú povesť;
    3. bol aspoň tridsaťpäťročný;
    4. bol aspoň päť rokov ustanovený v ráde presbyterátu;
    5. mal doktorát alebo aspoň licenciát zo Svätého písma, teológie alebo kánonického práva, získaný na inštitúte vyšších štúdií, schválenom Apoštolskou stolicou, alebo aby bol aspoň v týchto disciplínach naozaj skúsený.
    § 2. Konečný úsudok o súcosti toho, kto má byť povýšený, patrí Apoštolskej stolici.
    Kán. 379 – Ten, kto je povýšený do episkopátu, ak ho nezdržiava zákonná prekážka, musí do troch mesiacov od prijatia apoštolskej listiny prijať biskupskú konsekráciu, a to skôr, než prevezme vlastnenie svojho úradu. Kán. 380 – Povýšený na biskupa, skôr než kánonicky prevezme vlastnenie svojho úradu, má zložiť vyznanie viery a prísahu vernosti Apoštolskej stolici podľa formuly, ktorú schválila tá istá Apoštolská stolica.

    2. článok
    DIECÉZNI BISKUPI

    Kán. 381 – § 1. Diecéznemu biskupovi v diecéze, ktorá mu bola zverená, patrí všetka riadna, vlastná a bezprostredná moc, ktorá sa vyžaduje na vykonávanie jeho pastierskej úlohy, s výnimkou káuz, ktoré sú na základe práva alebo dekrétu Najvyš-šieho veľkňaza rezervované najvyššej alebo inej cirkevnej vrchnosti.
    § 2. Tí, ktorí sú na čele iných spoločenstiev veriacich, o ktorých sa hovorí v kán. 368, právne sú postavení na roveň diecéznemu biskupovi, ak z povahy veci alebo z predpisu práva nie je zjavné niečo iné.
    Kán. 382 – § 1. Povýšený na biskupa nemôže zasahovať do vykonávania úradu, ktorý mu je zverený, pred prevzatím kánonického vlastnenia diecézy; môže však vykonávať úrady, ktoré v čase povýšenia v tej istej diecéze už mal, pri zachovaní predpisu kán. 409, § 2.
    § 2. Povýšený do úradu diecézneho biskupa, ak ho nezdržiava zákonná prekážka, musí prevziať kánonické vlastnenie diecézy do štyroch mesiacov od prijatia apoštolskej listiny, ak ešte nie je konsekrovaný za biskupa; ak už je konsekrovaný, do dvoch mesiacov od jej prijatia.
    § 3. Kánonické vlastnenie diecézy preberá biskup vtedy, keď v samej diecéze osobne alebo cez zástupcu predloží kolégiu konzultorov apoštolskú listinu za prítomnosti riaditeľa kúrie, ktorý o veci vyhotoví zápisnicu, alebo v novozaložených diecézach vtedy, keď sa postará, aby sa klérus a ľud, prítomný v katedrálnom kostole, oboznámil s tou istou listinou, o čom najstarší z prítomných presbyterov vyhotoví zápisnicu.
    § 4. Veľmi sa odporúča, aby prevzatie kánonického vlastnenia sa uskutočnilo liturgickým úkonom v katedrálnom kostole za prítomnosti kléru a ľudu.
    Kán. 383 – § 1. Diecézny biskup vo vykonávaní svojej úlohy pastiera má byť starostlivý voči všetkým veriacim, ktorí sú zverení do jeho starostlivosti, bez ohľadu na ich vek, postavenie alebo národnosť, či už bývajú na jeho území, alebo sa na ňom dočasne zdržiavajú, pričom svojho apoštolského ducha má zamerať aj na tých, ktorí vzhľadom na svoje životné podmienky nemôžu v dostačujúcej miere požívať riadnu pastoračnú starostlivosť, ako aj na tých, ktorí prestali viesť praktický náboženský život.
    § 2. Ak má vo svojej diecéze veriacich rozličného obradu, má sa postarať o ich duchovné potreby buď cez kňazov alebo farnosti toho istého obradu, buď cez biskupského vikára.
    § 3. Voči bratom, ktorí nie sú v plnom spoločenstve s katolíckou cirkvou, sa má správať vľúdne a láskavo a rozvíjať aj ekumenizmus, ako ho chápe Cirkev.
    § 4. Nepokrstených má mať za takých, ktorí sú mu zverení v Pánovi, aby aj im zažiarila Kristova láska, ktorej biskup musí byť svedkom pred všetkými.
    Kán. 384 – Diecézny biskup má prejavovať osobitnú starostlivosť presbyterom, ktorých má počúvať ako pomocníkov a poradcov, má chrániť ich práva a starať sa, aby si riadne plnili záväzky, vlastné ich stavu, a aby mali k dispozícii prostriedky a inštitúcie, ktoré potrebujú na zveľadenie duchovného a intelektuálneho života; takisto sa má starať, aby sa podľa normy práva zaistilo ich slušné materiálne zabezpečenie a sociálna pomoc.
    Kán. 385 – Diecézny biskup sa má v čo najväčšej miere starať o povolania na rozličné služby a na zasvätený život, pričom zvláštnu starostlivosť má venovať kňazským a misionárskym povolaniam.
    Kán. 386 – § 1. Diecézny biskup je povinný častým osobným kázaním veriacim predkladať a objasňovať pravdy viery, ktoré treba veriť a v mravoch uplatňovať; má sa tiež starať, aby sa predpisy kánonov o službe slova, najmä o homílii a katechetickej výuke horlivo zachovávali, tak aby sa celá kresťanská náuka všetkým podávala.
    § 2. Čo najvhodnejšími prostriedkami má pevne chrániť celistvosť a jednotu viery, ktorú treba vyznávať, uznávajúc pritom oprávnenú slobodu v ďalšom skúmaní právd.
    Kán. 387 – Diecézny biskup, pamätajúc na to, že je zaviazaný dávať príklad svä-tosti v láske, poníženosti a jednoduchosti života, má sa všemožne usilovať napomáhať svätosť veriacich podľa povolania vlastného každému z nich, a keďže je hlavným rozdávateľom Božích tajomstiev, má sa stále vynasnažovať, aby veriaci zverení jeho starostlivosti slávením sviatostí rástli v milosti a aby poznali a žili veľkonočné tajomstvo.
    Kán. 388 – § 1. Diecézny biskup po prevzatí vlastnenia diecézy musí každú nedeľu a v iné sviatky, prikázané v jeho oblasti, obetovať omšu za ľud, ktorý mu je zverený.
    § 2. V dňoch, o ktorých sa hovorí v § 1, biskup musí sláviť a obetovať omšu za ľud sám; ak je však v tomto slávení zákonne hatený, má ju v tých istých dňoch obetovať cez iného alebo v iné dni sám. § 3. Biskup, ktorému sú okrem vlastnej diecézy zverené aj z titulu správy iné diecézy, záväzku urobí zadosť obetovaním jednej omše za všetok ľud, ktorý mu je zverený.
    § 4. Biskup, ktorý nezadosťučinil záväzku, o ktorom sa hovorí v § 1-3, má čím skôr obetovať za ľud toľko omší, koľko vynechal.
    Kán. 389 – Často má v katedrálnom kostole alebo v inom kostole svojej diecézy predsedať sláveniu najsvätejšej Eucharistie najmä v prikázané sviatky a pri iných slávnostiach.
    Kán. 390 – Diecézny biskup môže konať pontifikálne bohoslužby v celej svojej diecéze; nie však mimo vlastnej diecézy bez výslovného alebo aspoň rozumne predpokladaného súhlasu miestneho ordinára.
    Kán. 391 – § 1. Diecézny biskup má právo a povinnosť riadiť sebe zverenú partikulárnu cirkev mocou zákonodarnou, výkonnou a súdnou podľa normy práva.
    § 2. Zákonodarnú moc vykonáva sám biskup; výkonnú moc uplatňuje buď sám, alebo cez generálnych alebo biskupských vikárov podľa normy práva; súdnu moc buď sám, alebo cez súdneho vikára a sudcov podľa normy práva.
    Kán. 392 – § 1. Biskup, keďže musí chrániť jednotu celej Cirkvi, je zaviazaný napomáhať disciplínu, spoločnú celej Cirkvi a preto má vyžadovať zachovávanie všetkých cirkevných zákonov.
    § 2. Má dozerať, aby sa do cirkevnej disciplíny nevkradli zlozvyky, najmä čo sa týka služby slova, slávenia sviatostí a svätenín, kultu Boha a svätých, ako aj správy majetkov.
    Kán. 393 – Diecézny biskup má právo zastupovať diecézu vo všetkých jej právnych záležitostiach.
    Kán. 394 – § 1. Biskup má v diecéze podporovať rozličné spôsoby apoštolátu a starať sa, aby sa pod jeho vedením v celej diecéze alebo v jej jednotlivých obvodoch koordinovali všetky diela apoštolátu pri zachovaní vlastnej povahy každého jedného z nich. § 2. Má trvať na povinnosti, ktorá zaväzuje veriacich, aby sa každý podľa svojho postavenia a schopností venoval vykonávaniu apoštolátu, a má ich povzbudzovať, aby sa podľa miestnych a časových potrieb zúčastňovali na rozličných dielach apoštolátu a podporovali ich.
    Kán. 395 – § 1. Diecézny biskup, hoci má koadjútora alebo pomocného biskupa, je zákonom viazaný osobne rezidovať v diecéze.
    § 2. Okrem dôvodu návštevy ad limina alebo koncilov, Synody biskupov, Konferencie biskupov, ktorých sa musí zúčastniť, alebo iného úradu, ktorý mu bol zákonne zverený, z diecézy sa z oprávneného dôvodu smie vzdialiť najviac na jeden mesiac, či súvislý, alebo s prestávkami, len keď sa zabezpečí, že jeho neprítomnosťou diecéza neutrpí nijakú škodu.
    § 3. Z diecézy nemá byť vzdialený v dňoch Narodenia Pána, Svätého týždňa a Vzkriesenia Pána, Zoslania Duchu Svätého a Tela a krvi Kristovej, ak tonie je z vážneho a naliehavého dôvodu.
    § 4. Ak by bol biskup nezákonne vzdialený z diecézy dlhšie než šesť mesiacov, metropolita má o jeho neprítomnosti upovedomiť Apoštolskú stolicu; ak sa to týka metropolitu, to isté má urobiť najstarší sufragán.
    Kán. 396 – § 1. Biskup je viazaný každoročne vizitovať diecézu, buď celú, alebo jej časť tak, aby aspoň každých päť rokov vykonal vizitáciu celej diecézy sám, alebo ak by bol zákonne hatený, cez biskupa koadjútora alebo pomocného biskupa, alebo generálneho či biskupského vikára, alebo cez iného presbytera.
    § 2. Biskup si smie pri vizitácii vyvoliť za sprievodcov a pomocníkov klerikov, akých chce, pričom sa zavrhuje akékoľvek privilégium alebo akýkoľvek zvyk, ktoré tomu odporujú.
    Kán. 397 – § 1. Riadnej biskupskej vizitácii podliehajú osoby, katolícke inštitúcie, posvätné veci a miesta, ktoré sa nachádzajú v obvode diecézy.
    § 2. Členov rehoľných inštitútov pápežského práva a ich domy môže biskup vizitovať iba v prípadoch, uvedených v práve.
    Kán. 398 – Biskup sa má usilovať pastoračnú vizitáciu vykonať s náležitou svedomitosťou; má dbať na to, aby zbytočnými výdavkami nespôsoboval nikomu ťažkosti a nebol na ťarchu.
    Kán. 399 – § 1. Diecézny biskup je viazaný každých päť rokov podať Najvyššiemu veľkňazovi správu o stave diecézy, ktorá mu je zverená, formou a v čase, ako to určila Apoštolská stolica.
    § 2. Ak rok určený na podanie správy celkom alebo sčasti zapadá do prvého dvojročia od začiatku riadenia diecézy, biskup môže tentoraz upustiť od vypracovania a podania správy.
    Kán. 400 – § 1. Diecézny biskup v tom roku, v ktorom je viazaný podať Najvyššiemu veľkňazovi správu, má prísť do mesta Ríma uctiť si hroby svätých apoštolov Petra a Pavla a vykonať návštevu u Rímskeho veľkňaza, ak Apoštolská stolica nestanovila ináč.
    § 2. Tento záväzok má biskup splniť osobne, ak nie je zákonne hatený; v takom prípade ju má splniť cez koadjútora, ak ho má, alebo cez pomocného biskupa, alebo niektorého súceho kňaza svojho presbytéria, ktorý má sídlo v jeho diecéze.
    § 3. Apoštolský vikár môže tento záväzok splniť aj cez zástupcu, ktorý sa nachádza v mesteRíme; apoštolský prefekt tento záväzok nemá.
    Kán. 401 – § 1. Od diecézneho biskupa, ktorý dovŕšil sedemdesiaty piaty rok života, sa žiada, aby predložil zrieknutie sa úradu Najvyššiemu veľkňazovi, ktorý po zvážení všetkých okolností rozhodne.
    § 2. Od diecézneho biskupa, ktorý sa pre narušené zdravie alebo iný vážny dôvod stal menej schopným zastávať svoj úrad, sa naliehavo žiada, aby predložil zrieknutie sa úradu.
    Kán. 402 – § 1. Biskup, ktorého zrieknutie sa úradu bolo prijaté, ponecháva si titul emeritného biskupa svojej diecézy, a ak si to želá, môže si podržať miesto pobytu v samej diecéze, ak v niektorých prípadoch pre zvláštne okolnosti Apoštolská stolica nerozhodne ináč.
    § 2. Konferencia biskupov sa musí postarať, aby sa zaistilo primerané a dôstojné materiálne zabezpečenie zriekajúceho sa biskupa so zreteľom na prvotnú povinnosť, ktorá viaže diecézu, ktorej on slúžil.

    3. článok
    BISKUPI KOADJÚTORI A POMOCNÍ BISKUPI

    Kán. 403 – § 1. Keď to vyžadujú pastoračné potreby diecézy, na žiadosť diecézneho biskupa má byť ustanovený jeden alebo viacerí pomocní biskupi; pomocný biskup nemá právo nástupníctva.
    § 2. Vo vážnejších okolnostiach aj osobnej povahy sa diecéznemu biskupovi môže dať pomocný biskup, vybavený zvláštnymi splnomocneniami.
    § 3. Svätá stolica, ak to sama považuje za vhodnejšie, z úradu môže ustanoviť biskupa koadjútora, ktorý aj sám je vybavený zvláštnymi splnomocneniami; biskup koadjútor má právo nástupníctva.
    Kán. 404 – § 1. Biskup koadjútor preberá vlastnenie svojho úradu vtedy, keď vymenovaciu apoštolskú listinu predloží sám alebo cez zástupcu diecéznemu biskupovi a kolégiu konzultorov za prítomnosti riaditeľa kúrie, ktorý o veci vyhotoví zápisnicu.
    § 2. Pomocný biskup preberá vlastnenie svojho úradu vtedy, keď predloží vymenovaciu apoštolskú listinu diecéznemu biskupovi za prítomnosti riaditeľa kúrie, ktorý o veci vyhotoví zápisnicu.
    § 3. Ak je však diecézny biskup úplne hatený, stačí, keď biskup koadjútor, ako aj pomocný biskup predložia vymenovaciu apoštolskú listinu kolégiu konzultorov za prítomnosti riaditeľa kúrie.
    Kán. 405 – § 1. Biskup koadjútor, ako aj pomocný biskup majú povinnosti a práva vymedzené predpismi nasledujúcich kánonov, a sú určené aj v ich vymenúvacích listinách.
    § 2. Biskup koadjútor a pomocný biskup, o ktorom sa hovorí v kán. 403, § 2, pomáhajú diecéznemu biskupovi v celom riadení diecézy a zastupujú ho, keď je neprítomný alebo hatený.
    Kán. 406 – § 1. Diecézny biskup má ustanoviť biskupa koadjútora a takisto pomocného biskupa, o ktorom sa hovorí v kán. 403, § 2, za generálneho vikára; navyše diecézny biskup má zveriť skôr jemu než iným to, na čo sa podľa práva vyžaduje zvláštny mandát.
    § 2. Ak v apoštolskej listine nebolo postarané ináč a pri zachovaní predpisu § 1, diecézny biskup má ustanoviť svojho pomocného biskupa alebo pomocných biskupov za generálnych vikárov alebo aspoň za biskupských vikárov, závisiacich iba od jeho autority alebo od autority biskupa koadjútora, alebo pomocného biskupa, o ktorom sa hovorí v kán. 403, § 2.
    Kán. 407 – § 1. Aby sa súčasné a budúce dobro diecézy čo najviac zveľaďovalo, diecézny biskup, koadjútor a pomocný biskup, o ktorom sa hovorí v kán. 403, § 2, majú sa vo veciach väčšieho významu navzájom radiť.
    § 2. Diecézny biskup pri zvažovaní otázok väčšieho významu najmä pastoračnej povahy má dať prednosť porade s pomocnými biskupmi než s ostatnými.
    § 3. Biskup koadjútor a pomocný biskup, pretože oni sú povolaní na to, aby mali účasť na zodpovednosti diecézneho biskupa, majú si svoje povinnosti tak plniť, aby v činnosti a zmýšľaní postupovali v súlade s ním.
    Kán. 408 – § 1. Biskup koadjútor a pomocný biskup, ak ich nezdržiava oprávnená prekážka, sú vždy, keď to žiada diecézny biskup, povinní vykonávať pontifikálne a iné úradné funkcie, ktoré viažu diecézneho biskupa.
    § 2. Tie biskupské práva a funkcie, ktoré môže vykonávať biskup koadjútor alebo pomocný biskup, diecézny biskup nemá natrvalo zverovať inému.
    Kán. 409 – § 1. Keď je biskupská stolica vakantná, biskup koadjútor sa hneď stáva biskupom diecézy, pre ktorú bol ustanovený, len keď zákonne prevzal jej vlastnenie.
    § 2. Keď je biskupská stolica vakantná, ak kompetentná vrchnosť nestanovila niečo iné, pomocný biskup, kým nový biskup neprevezme vlastnenie stolice, zachová si všetky moci a len tie moci a splnomocnenia, ktoré mal ako generálny vikár alebo ako biskupský vikár, keď bola stolica obsadená; ak však nebol určený na úrad diecézneho administrátora, túto svoju moc, udelenú totiž právom, má vykonávať pod autoritou diecézneho administrátora, ktorý je na čele riadenia diecézy.
    Kán. 410 – Biskup koadjútor a pomocný biskup sú povinní tak ako sám diecézny biskup rezidovať v diecéze; z nej sa okrem z dôvodu nejakej povinnosti, ktorú majú splniť mimo diecézy, alebo z dôvodu dovolenky, ktorá nemá byť dlhšia ako mesiac, môžu vzďaľovať iba na krátky čas.
    Kán. 411 – Na biskupa koadjútora a pomocného biskupa, keď ide o zrieknutie sa úradu, sa vzťahujú predpisy kán. 401 a 402, § 2.

    III. kapitola
    HATENÁ STOLICA A VAKANTNÁ STOLICA

    1. článok
    HATENÁ STOLICA

    Kán. 412 – Biskupská stolica sa považuje za hatenú, ak uväznenie, vypovedanie, exil alebo nespôsobilosť úplne zabraňuje diecéznemu biskupovi vykonávať v diecéze pastoračnú úlohu, takže sa nemôže ani písomne stýkať s veriacimi diecézy.
    Kán. 413 – § 1. Keď je stolica hatená, riadenie diecézy, ak Svätá stolica nezariadila ináč, prislúcha biskupovi koadjútorovi, ak je; ak biskupa koadjútora niet alebo je hatený, niektorému pomocnému biskupovi, buď generálnemu, alebo biskupskému vikárovi, alebo inému kňazovi pri zachovávaní poradia osôb stanoveného v zozname, ktorý má diecézny biskup čo najskôr zostaviť po prevzatí vlastnenia diecézy; tento zoznam, ktorý treba oznámiť metropolitovi, sa má obnovovať aspoň každé tri roky a riaditeľ kancelárie ho má uchovávať v tajnosti.
    § 2. Ak niet biskupa koadjútora alebo je hatený a ak chýba zoznam, o ktorom sa hovorí v § 1, úlohou kolégia konzultorov je zvoliť kňaza, ktorý má riadiť diecézu.
    § 3. Kto podľa normy § 1 alebo 2 prevzal riadenie diecézy, má čím skôr upovedomiť Svätú stolicu o hatenej biskupskej stolici a o prevzatej úlohe.
    Kán. 414 – Kto bol podľa normy kán. 413 povolaný, aby prechodne vykonával pastoračnú starostlivosť o diecézu iba v čase, keď je stolica hatená, vo vykonávaní pastoračnej starostlivosti o diecézu má povinnosti a moc, ktoré podľa práva patria diecéznemu administrátorovi.
    Kán. 415 – Ak diecéznemu biskupovi je cirkevným trestom zakázané vykonávať úlohu, metropolita, alebo ak ho niet alebo ak ide o neho samého, povýšením najstarší sufragán sa má ihneď obrátiť na Svätú stolicu, aby sa ona postarala.

    2. ČLÁNOK
    VAKANTNÁ STOLICA

    Kán. 416 – Biskupská stolica sa vakantnou stáva smrťou diecézneho biskupa, zrieknutím sa, ktoré prijal Rímsky veľkňaz, preložením a odňatím, ktoré bolo biskupovi oznámené.
    Kán. 417 – Všetko, čo generálny vikár alebo biskupský vikár vykonali dovtedy, kým nedostali nepochybnú správu o smrti diecézneho biskupa, má účinnosť a takisto má účinnosť aj to, čo vykonali diecézny biskup alebo generálny vikár, alebo biskupský vikár, kým nedostali nepochybnú správu o spomínaných pápežských úkonoch.
    Kán. 418 – § 1. Do dvoch mesiacov od prijatia nepochybnej správy o preložení musí biskup odísť do diecézy, do ktorej bol preložený, a kánonicky prevziať vlastnenie; dňom prevzatia vlastnenia novej diecézy sa diecéza, z ktorej bol preložený, stáva vakantnou.
    § 2. Od prijatia nepochybnej správy o preložení až do kánonického prevzatia vlastnenia novej diecézy preložený biskup v diecéze, z ktorej bol preložený:
    1. dostáva moc diecézneho administrátora a má jeho záväzky, pričom prestáva akákoľvek moc generálneho vikára a biskupského vikára, ale pri neporušení kán. 409, § 2;
    2. dostáva plnú remuneráciu, vlastnú úradu.
    Kán. 419 – Keď je stolica vakantná, riadenie diecézy až do ustanovenia diecézneho administrátora prechádza na pomocného biskupa, a ak ich je viac, na toho, ktorý je povýšením najstarší; ak niet pomocného biskupa, prechádza na kolégium konzultorov, ak Svätá stolica nezariadila ináč. Kto takto preberá riadenie diecézy, má bezodkladne zvolať kolégium, ktoré je kompetentné určiť diecézneho administrátora.
    Kán. 420 – Keď je stolica vakantná v apoštolskom vikariáte alebo v apoštolskej prefektúre, riadenie preberá provikár alebo proprefekt, ktorého iba na tento cieľ vymenúva vikár alebo prefekt bezprostredne po prevzatí vlastnenia úradu, ak Svätá stolica nestanovila ináč.
    Kán. 421 – § 1. Do ôsmich dní od prijatia správy, že biskupská stolica je vakantná, kolégium konzultorov má zvoliť diecézneho administrátora, ktorý má dočasne riadiť diecézu, pri zachovaní predpisu kán. 502, § 3.
    § 2. Ak v predpísanom čase nebol diecézny administrátor z akéhokoľvek dôvodu zákonne zvolený, jeho určenie prechádza na metropolitu, a ak je vakantná sama metropolitná cirkev alebo súčasne metropolitná aj sufragánna, na sufragánneho biskupa povýšením najstaršieho.
    Kán. 422 – Pomocný biskup, a ak ho niet, kolégium konzultorov o smrti biskupa, a takisto ten, kto bol zvolený za diecézneho administrátora, o svojom zvolení majú čo najrýchlejšie upovedomiť Apoštolskú stolicu.
    Kán. 423 – § 1. Má sa určiť jeden diecézny administrátor pri zamietnutí zvyku, ktorý tomu odporuje; ináč je voľba neplatná.
    § 2. Diecézny administrátor nemá byť súčasne ekonómom; preto ak za diecézneho administrátora bol zvolený ekonóm diecézy, ekonomická rada má na ten čas zvoliť iného ekonóma.
    Kán. 424 – Diecézny administrátor má byť zvolený podľa normy kán. 165-178.
    Kán. 425 – § 1. Na úlohu diecézneho administrátora môže byť platne určený iba kňaz, ktorý dovŕšil tridsiaty piaty rok života a na tú istú vakantnú stolicu nebol už zvolený, vymenovaný alebo navrhnutý.
    § 2. Za diecézneho administrátora má byť zvolený kňaz, ktorý vyniká učenosťou a rozumnosťou.
    § 3. Ak podmienky predpísané v § 1 boli zanedbané, metropolita, alebo ak metropolitná cirkev je vakantná, sufragánny biskup, povýšením najstarší, po zistení pravdy o veci má na tento raz určiť administrátora; úkony toho, kto bol zvolený proti predpisom § 1, sú na základe samého práva nulitné.
    Kán. 426 – Kto vtedy, keď je stolica vakantná, riadi diecézu pred určením diecézneho administrátora, má takú moc, akú právo priznáva generálnemu vikárovi.
    Kán. 427 – § 1. Diecézny administrátor má povinnosti a moc ako diecézny biskup s vylúčením tých vecí, ktoré sú svojou povahou alebo samým právom vyňaté.
    § 2. Diecézny administrátor dostáva moc prijatím voľby, bez toho, aby sa vyžadovalo od niekoho jej potvrdenie pri zachovaní záväzku, o ktorom sa hovorí v kán. 833, bod 4.
    Kán. 428 – § 1. V čase, keď je stolica vakantná, nemá sa nič meniť.
    § 2. Tým, ktorí sa prechodne starajú o riadenie diecézy, zakazuje sa robiť čokoľvek, čo by mohlo znamenať akúkoľvek ujmu pre diecézu alebo biskupské práva; zvlášť sa zakazuje im a dôsledne aj všetkým ostatným či už osobne, alebo cez iného odstrániť alebo ničiť akékoľvek dokumenty diecéznej kúrie alebo v nich čokoľvek meniť.
    Kán. 429 – Diecézny administrátor je povinný rezidovať v diecéze a obetovať omšu za ľud podľa normy kán. 388.
    Kán. 430 – § 1. Úloha diecézneho administrátora sa končí, keď nový biskup prevezme vlastnenie diecézy.
    § 2. Odvolanie diecézneho administrátora je rezervované Svätej stolici; ak sa prípadne sám zriekne, zrieknutie sa treba hodnovernou formou predložiť kolégiu, ktoré je kompetentné voliť, a nevyžaduje prijatie; po odvolaní alebo zrieknutí sa diecézneho administrátora, alebo po jeho smrti sa má podľa normy kán. 421 zvoliť iný diecézny administrátor.

    II. titul
    ZOSKUPENIA PARTIKULÁRNYCH CIRKVÍ

    I. kapitola
    CIRKEVNÉ PROVINCIE
    A CIRKEVNÉ OBLASTI

    Kán. 431 – § 1. Aby sa podľa osobných a miestnych okolností napomáhala spoločná pastoračná činnosť rozličných susedných diecéz a aby sa vhodnejšie rozvíjali vzájomné vzťahy medzi diecéznymi biskupmi, susedné partikulárne cirkvi sa majú spájať do cirkevných provincií, územne presne ohraničených.
    § 2. Vyňaté diecézy nemajú byť odteraz pravidlom; a tak jednotlivé diecézy a iné partikulárne cirkvi, nachádzajúce sa na území nejakej cirkevnej provincie, musia byť zaradené do tejto cirkevnej provincie.
    § 3. Jedine najvyššia cirkevná vrchnosť po vypočutí mienky biskupov, ktorých sa to týka, má právo ustanoviť, zrušiť alebo meniť cirkevné provincie.
    Kán. 432 – § 1. V cirkevnej provincii sú podľa normy práva vrchnosťou provinčný koncil a metropolita.
    § 2. Cirkevná provincia má na základe samého práva právnu subjektivitu.
    Kán. 433 – § 1. Ak je to užitočné, najmä v krajinách, kde sú partikulárne cirkvi početnejšie, Svätá stolica môže na návrh Konferencie biskupov spojiť susedné cirkevné provincie do cirkevných oblastí.
    § 2. Cirkevnú oblasť možno zriadiť ako právnickú osobu.
    Kán. 434 – Zhromaždeniu biskupov cirkevnej oblasti patrí rozvíjať spoluprácu a spoločnú pastoračnú činnosť v oblasti; avšak tie moci, ktoré sa v kánonoch tohto Kódexu udeľujú Konferencii biskupov, tomuto zhromaždeniu neprislúchajú, ak mu niektoré zvlášť neudelila Svätá stolica.

    II. kapitola
    METROPOLITI

    Kán. 435 – Na čele cirkevnej provincie je metropolita, ktorý je arcibiskupom zverenej diecézy; tento úrad je spojený s biskupskou stolicou, ktorú určil alebo schválil Rímsky veľkňaz.
    Kán. 436 – § 1. V sufragánnych diecézach metropolitovi prislúcha:
    1. dozerať, aby sa viera a cirkevná disciplína presne zachovávala, a o prípadných zneužitiach upovedomovať Rímskeho veľkňaza;
    2. vykonať kánonickú vizitáciu z dôvodu, ktorý predtým Apoštolská stolica schválila, ak ju sufragán zanedbal;
    3. určiť diecézneho administrátora podľa normy kán. 421, § 2, a 425, § 3.
    § 2. Kde to okolnosti vyžadujú, Apoštolská stolica môže metropolitu vybaviť osobitnými úlohami a mocou, ktoré treba vymedziť v partikulárnom práve.
    § 3. V sufragánnych diecézach metropolitom neprislúcha nijaká iná riadiaca moc; môže však vo všetkých kostoloch, a ak ide o katedrálny kostol, po predbežnom upovedomení diecézneho biskupa vykonávať posvätné funkcie ako biskup vo vlastnej diecéze.
    Kán. 437 – § 1. Metropolita je povinný do troch mesiacov od prijatia biskupskej konsekrácie, alebo ak už bol konsekrovaný, od kánonického poverenia žiadať osobne alebo cez zástupcu Rímskeho veľkňaza pálium, označujúce moc, ktorou je metropolita v spoločenstve s rímskou cirkvou na základe práva vybavený vo vlastnej provincii.
    § 2. Metropolita môže podľa normy liturgických zákonov používať pálium v ktoromkoľvek kostole cirkevnej provincie, na čele ktorej stojí, nikdy však mimo nej, a to ani so súhlasom diecézneho biskupa.
    § 3. Ak je metropolita preložený do inej metropolitnej stolice, potrebuje nové pálium.
    Kán. 438 – Titul patriarchu a prímasa v latinskej cirkvi okrem čestného prvenstva neprináša so sebou nijakú riadiacu moc, ak o niektorom nie je zrejmé niečo iné z apoštolského privilégia alebo zo schváleného zvyku.

    III. kapitola
    PARTIKULÁRNE KONCILY

    Kán. 439 – § 1. Plenárny koncil čiže koncil pre všetky partikulárne cirkvi tej istej Konferencie biskupov sa má konať vždy, keď to sama Konferencia biskupov so schválením Apoštolskej stolice pokladá za potrebné alebo užitočné.
    § 2. Norma stanovená v § 1 platí aj pre konanie provinčného koncilu v cirkevnej provincii, ktorej hranice sa kryjú s územím krajiny.
    Kán. 440 – § 1. Provinčný koncil pre rozličné partikulárne cirkvi tej istej cirkevnej provincie sa má konať vždy, keď sa to podľa úsudku väčšiny diecéznych biskupov provincie pokladá za vhodné, pri neporušení kán. 439, § 2.
    § 2. Keď je metropolitná stolica vakantná, provinčný koncil sa nemôže zvolať.
    Kán. 441 – Úlohou Konferencie biskupov je:
    1. zvolať plenárny koncil;
    2. zvoliť miesto konania koncilu na území Konferencie biskupov;
    3. spomedzi diecéznych biskupov zvoliť predsedu plenárneho koncilu, ktorého má schváliť Apoštolská stolica;
    4. vymedziť rokovací poriadok a otázky, ktoré sa majú prerokovať, ohlásiť začiatok a trvanie plenárneho koncilu, preložiť ho, predĺžiť a ukončiť.
    Kán. 442 – § 1. Úlohou metropolitu, so súhlasom väčšiny sufragánnych biskupov, je:
    1. zvolať provinčný koncil;
    2. zvoliť miesto konania provinčného koncilu na území provincie;
    3. vymedziť rokovací poriadok a otázky, ktoré sa majú prerokovať, ohlásiť začiatok a trvanie provinčného koncilu, preložiť ho, predĺžiť a ukončiť.
    § 2. Predsedať provinčnému koncilu je úlohou metropolitu, a keď je zákonne hatený, sufragánneho biskupa, zvoleného ostatnými sufragánnymi biskupmi.
    Kán. 443 – § 1. Na partikulárne koncily majú byť zvolaní a majú na nich právo rozhodujúceho hlasu:
    1. diecézni biskupi;
    2. biskupi koadjútori a pomocní biskupi;
    3. iní titulárni biskupi, ktorí zastávajú na území osobitnú úlohu, zverenú im Apoštolskou stolicou alebo Konferenciou biskupov.
    § 2. Na partikulárne koncily môžu byť pozvaní iní titulárni aj emeritní biskupi, ktorí bývajú na území; aj tí majú právo rozhodujúceho hlasu.
    § 3. Na partikulárne koncily majú byť pozvaní iba s poradným hlasom:
    1. generálni vikári a biskupskí vikári všetkých partikulárnych cirkví na území;
    2. vyšší predstavení rehoľných inštitútov a spoločností apoštolského života v počte, ktorý tak pre mužov, ako aj pre ženy má určiť Konferencia biskupov alebo biskupi provincie, prípadne zvolení všetkými vyššími predstavenými inštitútov a spoločností, ktoré majú sídlo na území;
    3. rektori cirkevných a katolíckych univerzít a dekani teologických fakúlt a fakúlt kánonického práva, ktoré majú sídlo na území;
    4. niektorí rektori veľkých seminárov v počte vymedzenom ako v bode 2, zvolení rektormi seminárov, ktoré sa nachádzajú na území.
    § 4. Na partikulárne koncily môžu byť pozvaní aj presbyteri a iní veriaci iba s poradným hlasom, ale tak, aby ich počet neprevyšoval polovicu tých, o ktorých sa hovorí v § 1-3.
    § 5. Okrem toho sa na provinčné koncily majú pozvať katedrálne kapituly, ako aj presbyterská rada a pastoračná rada každej partikulárnej cirkvi, a to tak, aby každá z nich vyslala dvoch svojich členov, ktorých kolegiálne určila; tí však majú iba poradný hlas.
    § 6. Na partikulárne koncily sa môžu ako hostia prizvať aj iní, ak podľa úsudku Konferencie biskupov pre plenárny koncil alebo podľa úsudku metropolitu spolu so sufragánnymi biskupmi pre provinčný koncil je to užitočné.
    Kán. 444 – § 1. Všetci pozvaní na partikulárne koncily sa musia na nich zúčastniť, ak ich nezdržiava oprávnená prekážka, o ktorej sú povinní upovedomiť predsedu koncilu.
    § 2. Tí, ktorí sú pozvaní na partikulárne koncily a majú na nich rozhodujúci hlas, môžu poslať zástupcu, ak ich zdržiava oprávnená prekážka; tento zástupca má len poradný hlas.
    Kán. 445 – Partikulárny koncil sa na svojom území stará o to, aby sa zabezpečili pastoračné potreby Božieho ľudu, a má riadiacu, predovšetkým zákonodarnú moc, tak aby vždy pri neporušení univerzálneho práva Cirkvi mohol rozhodovať, čo sa má považovať za vhodné pre vzrast viery, usporiadanie spoločnej pastoračnej činnosti, usmerňovanie mravov a pre zachovávanie, zavedenie alebo ochranu spoločnej cirkevnej disciplíny.
    Kán. 446 – Po skončení partikulárneho koncilu sa predseda má postarať, aby sa všetky spisy koncilu zaslali Apoštolskej stolici; dekréty vydané koncilom sa nemajú vyhlásiť, ak neboli preskúmané Apoštolskou stolicou; sám koncil má právo určiť spôsob vyhlásenia dekrétov a čas, odkedy vyhlásené dekréty začínajú zaväzovať.

    IV. kapitola
    KONFERENCIE BISKUPOV

    Kán. 447 – Konferencia biskupov ako stála inštitúcia je zhromaždenie biskupov nejakej krajiny alebo určitého územia spoločne plniacich isté pastoračné úlohy pre veriacich svojho územia, aby sa čoraz viac vzmáhalo dobro, ktoré Cirkev poskytuje ľuďom najmä formami a spôsobmi apoštolátu, vhodne prispôsobenými okolnostiam času a miesta podľa normy práva.
    Kán. 448 – § 1. Konferencia biskupov podľa všeobecného pravidla zahŕňa poverených riadením všetkých partikulárnych cirkví tej istej krajiny podľa normy kán. 450.
    § 2. Ak však Apoštolská stolica po vypočutí mienky diecéznych biskupov, ktorých sa to týka, usúdi, že pre osobné alebo vecné okolnosti sa to odporúča, môže sa zriadiť Konferencia biskupov pre menšie alebo väčšie územie, tak aby zahŕňala len biskupov niektorých partikulárnych cirkví, ustanovených na určitom území, alebo poverených riadením partikulárnych cirkví, nachádzajúcich sa v rozličných krajinách; Apoštolská stolica má právo stanoviť pre jednotlivé z nich osobitné normy.
    Kán. 449 – § 1. Iba najvyššia vrchnosť Cirkvi má právo po vypočutí mienky biskupov, ktorých sa to týka, zriaďovať, zrušovať alebo meniť Konferencie biskupov.
    § 2. Zákonne zriadená Konferencia biskupov má na základe samého práva právnu subjektivitu.
    Kán. 450 – § 1. Na základe samého práva do Konferencie biskupov patria všetci diecézni biskupi územia a im podľa práva na roveň postavení, ako aj biskupi koadjútori, pomocní biskupi a ostatní titulárni biskupi, ktorí na tom istom území plnia osobitnú úlohu, zverenú im Apoštolskou stolicou alebo Konferenciou biskupov: môžu byť pozvaní aj ordinári iného obradu, ktorí však majú len poradný hlas, ak štatút Konferencie biskupov neurčuje niečo iné.
    § 2. Ostatní titulárni biskupi, ako aj legát Rímskeho veľkňaza nie sú podľa práva členmi Konferencie biskupov.
    Kán. 451 – Každá Konferencia biskupov má vypracovať svoj štatút, ktorý treba dať preskúmať Apoštolskej stolici a v ktorom okrem iného majú byť úpravy o konaní plenárnych zasadaní Konferencie a má byť postarané o stálu radu biskupov a generálny sekretariát Konferencie, ako aj o iné úrady a komisie, ktoré podľa úsudku Konferencie účinnejšie pomôžu dosiahnuť cieľ.
    Kán. 452 – § 1. Každá Konferencia biskupov si má podľa normy štatútu zvoliť predsedu, vymedziť, kto bude, ak predseda je zákonne hatený, plniť úlohu propredsedu, a určiť generálneho sekretára.
    § 2. Predseda Konferencie, a keď je zákonne hatený, propredseda predsedá nielen všeobecným zasadaniam Konferencie biskupov, ale aj stálej rade.
    Kán. 453 – Plenárne zasadania Konferencie biskupov sa majú konať aspoň raz do roka a okrem toho vždy, keď to vyžadujú osobitné okolnosti, podľa predpisov štatútu.
    Kán. 454 – § 1. Rozhodujúci hlas na plenárnych zasadaniach Konferencie biskupov na základe samého práva prislúcha diecéznym biskupom a tým, ktorí sú im podľa práva postavení na roveň, ako aj biskupom koadjútorom.
    § 2. Pomocným biskupom a ostatným titulárnym biskupom, ktorí patria do Konferencie biskupov, prislúcha rozhodujúci alebo poradný hlas podľa predpisov štatútu Konferencie; má však platiť, že keď ide o vypracovanie alebo zmenu štatútu, rozhodujúci hlas majú iba tí, o ktorých sa hovorí v § 1.
    Kán. 455 – § 1. Konferencia biskupov môže vynášať všeobecné dekréty iba v prípadoch, v ktorých to predpisuje univerzálne právo alebo stanovuje osobitný mandát Apoštolskej stolice či už z vlastného popudu, alebo na žiadosť samej Konferencie.
    § 2. Aby dekréty, o ktorých sa hovorí v § 1, mohlo plenárne zasadanie platne vyniesť, musí ich odhlasovať aspoň dvojtretinová väčšina biskupov, ktorí patria do Konferencie s rozhodujúcim hlasom; záväznú účinnosť nadobúdajú, ak po preskúmaní Apoštolskou stolicou boli zákonne vyhlásené.
    § 3. Spôsob vyhlásenia a čas, odkedy dekréty nadobudnú účinnosť, vymedzuje sama Konferencia biskupov.
    § 4. V prípadoch, keď ani univerzálne právo, ani osobitný mandát Apoštolskej stolice neudelili Konferencii biskupov moc, o ktorej sa hovorí v § 1, kompetencia jednotlivých diecéznych biskupov ostáva nedotknutá a ani Konferencia, ani jej predseda nemôžu konať v mene všetkých biskupov, ak všetci jednotliví biskupi nedali súhlas.
    Kán. 456 – Po skončení plenárneho zasadania Konferencie biskupov predseda má zaslať Apoštolskej stolici správu o rokovaní Konferencie, ako aj jej dekréty, aby jednak bola oboznámená s rokovaním Konferencie, jednak aby dekréty, ak nejaké sú, mohla preskúmať.
    Kán. 457 – Úlohou stálej rady biskupov je starať sa, aby sa pripravili témy, o ktorých sa má na plenárom zasadaní rokovať, a rozhodnutia stanovené na plenárnom zasadaní sa náležite vykonali; jej úlohou je vybavovať aj iné záležitosti, ktoré sa jej zverujú podľa normy štatútu.
    Kán. 458 – Úlohou generálneho sekretariátu je:
    1. zostaviť správu o rokovaní a dekrétoch plenárneho zasadania Konferencie, ako aj o rokovaní stálej rady biskupov a oboznámiť s nimi všetkých členov Konferencie a takisto pripraviť iné spisy, ktoré mu predseda Konferencie alebo stála rada zveruje na vyhotovenie;
    2. oboznámiť susedné Konferencie biskupov so spismi a dokumentmi, ktoré sa konferencia na plenárnom zasadaní alebo stála rada biskupov rozhodla im poslať.
    Kán. 459 – § 1. Medzi Konferenciami biskupov, predovšetkým susednými, sa majú rozvíjať vzťahy, aby sa napomáhalo a chránilo väčšie dobro.
    § 2. Kedykoľvek sa však Konferencie podujímajú na činnosti alebo na vytváranie vzťahov, ktoré majú medzinárodnú povahu, treba si vypočuť mienku Apoštolskej stolice.

    III. titul
    VNÚTORNÉ USPORIADANIE
    PARTIKULÁRNYCH CIRKVÍ

    I. kapitola
    DIECÉZNA SYNODA

    Kán. 460 – Diecézna synoda je zhromaždenie vybratých kňazov a iných veriacich partikulárnej cirkvi, ktorí diecéznemu biskupovi poskytujú pomoc pre dobro celého diecézneho spoločenstva podľa normy nasledujúcich kánonov.
    Kán. 461 – § 1. Diecézna synoda sa má konať v jednotlivých partikulárnych cirkvách, keď to podľa úsudku diecézneho biskupa a po vypočutí mienky presbyterskej rady okolnosti vyžadujú. § 2. Ak má biskup na starosti viac diecéz alebo o jednu sa stará ako vlastný biskup a o druhú ako administrátor, môže zvolať jednu diecéznu synodu zo všetkých diecéz, ktoré sú mu zverené.
    Kán. 462 – § 1. Diecéznu synodu zvoláva iba diecézny biskup, nie však ten, ktorý je na čele diecézy dočasne.
    § 2. Diecéznej synode predsedá diecézny biskup, ktorý však pre jednotlivé zasadnutia synody môže na tento úrad delegovať generálneho vikára alebo biskupského vikára.
    Kán. 463 – § 1. Na diecéznu synodu ako členov synody treba pozvať a sú zaviazaní sa jej zúčastniť:
    1. biskup koadjútor a pomocní biskupi;
    2. generálni vikári a biskupskí vikári, ako aj súdny vikár;
    3. kanonici katedrálneho kostola;
    4. členovia presbyterskej rady;
    5. laickí veriaci aj členovia inštitútov zasväteného života, zvolení pastoračnou radou spôsobom a v počte, ktorý má vymedziť diecézny biskup, alebo ak táto rada nie je, spôsobom, vymedzeným diecéznym biskupom;
    6. rektor veľkého diecézneho seminára;
    7. dekani;
    8. aspoň jeden presbyter z každého dekanátu, ktorého majú voliť všetci, ktorí tam vykonávajú duchovnú starostlivosť; takisto treba zvoliť iného presbytera, ktorý ho má zastupovať, ak je hatený;
    9. niektorí predstavení rehoľných inštitútov a spoločností apoštolského života, majúcich v diecéze dom, ktorých treba zvoliť v počte a spôsobom, ako ich vymedzil diecézny biskup.
    § 2. Na diecéznu synodu môže diecézny biskup ako členov synody pozvať aj iných, tak klerikov, ako i členov inštitútov zasväteného života alebo laických veriacich.
    § 3. Na diecéznu synodu môže diecézny biskup, ak to považuje za vhodné, ako pozorovateľov pozvať niektorých služobníkov alebo členov cirkví alebo ekleziálnych spoločností, ktoré nie sú v plnom spoločenstve s katolíckou cirkvou.
    Kán. 464 – Člen synody, ak ho zdržiava zákonná prekážka, nemôže poslať zástupcu, ktorý by sa na nej v jeho mene zúčastnil; o tejto prekážke má však upovedomiť diecézneho biskupa.
    Kán. 465 – Všetky predložené otázky sa na zasadnutiach synody majú dať na slobodnú diskusiu členov.
    Kán. 466 – Jediným zákonodarcom na diecéznej synode je diecézny biskup, pričom iní členovia synody majú iba poradný hlas; jedine on podpisuje synodálne vyhlásenia a dekréty, ktoré sa môžu zverejniť iba s jeho autoritou.
    Kán. 467 – Diecézny biskup má s textami synodálnych vyhlásení a dekrétov oboznámiť metropolitu a Konferenciu biskupov.
    Kán. 468 – § 1. Diecéznemu biskupovi prislúcha podľa jeho rozumného úsudku diecéznu synodu pozastaviť, ako aj rozpustiť.
    § 2. Keď je biskupská stolica vakantná alebo hatená, diecézna synoda sa na základe samého práva prerušuje, kým nasledujúci diecézny biskup nenariadi v nej pokračovať alebo ju nevyhlási za zaniknutú.

    II. kapitola
    DIECÉZNA KÚRIA

    Kán. 469 – Diecézna kúria pozostáva z tých inštitúcií a osôb, ktoré pomáhajú biskupovi v riadení celej diecézy najmä pri usmerňovaní pastoračnej činnosti, v starostlivosti o správu diecézy, ako aj pri vykonávaní súdnej moci.
    Kán. 470 – Vymenovanie tých, ktorí zastávajú úrady v diecéznej kúrii, patrí diecéznemu biskupovi.
    Kán. 471 – Všetci, ktorí sa prijímajú do úradov v kúrii, musia:
    1. zložiť sľub, že budú úlohu verne plniť spôsobom vymedzeným právom alebo biskupom;
    2. zachovávať tajomstvo v rozsahu a spôsobom, ako vymedzuje právo alebo biskup.
    Kán. 472 – Keď ide o kauzy a osoby, ktoré sú v kúrii spojené s vykonávaním súdnej moci, majú sa zachovávať predpisy Siedmej knihy Procesy: keď však ide o veci, týkajúce sa správy diecézy, majú sa zachovávať predpisy nasledujúcich kánonov.
    Kán. 473 – § 1. Diecézny biskup sa musí starať, aby sa všetky záležitosti, ktoré patria k správe celej diecézy, náležite koordinovali a usmerňovali na naozaj vhodné zabezpečenie dobra podielu Božieho ľudu, ktorý mu je zverený.
    § 2. Je úlohou samého diecézneho biskupa koordinovať pastoračnú činnosť vikárov tak generálnych, ako aj biskupských; kde je to užitočné, môže vymenovať riaditeľa kúrie, ktorý musí byť kňaz; jeho úlohou je pod autoritou biskupa koordinovať tie veci, ktoré sa vzťahujú na vybavovanie administratívnych záležitostí, ako aj starať sa, aby ostatní pracovníci kúrie riadne zastávali úrad, ktorý im je zverený.
    § 3. Ak podľa úsudku biskupa okolnosti miesta nevyžadujú niečo iné, za riaditeľa kúrie sa má vymenovať generálny vikár, alebo ak sú viacerí generálni vikári, jeden z nich.
    § 4. Kde to biskup uzná za užitočné, na vhodnejšie rozvíjanie pastoračnej činnosti môže ustanoviť biskupskú radu, pozostávajúcu totiž z generálnych vikárov a biskupských vikárov.
    Kán. 474 – Spisy kúrie, ktoré sú určené na to, aby mali právny účinok, musia byť podpísané ordinárom, ktorý ich vydáva, a to pre platnosť, a súčasne kancelárom kúrie alebo notárom; kancelár je však povinný o spisoch upovedomiť riaditeľa kúrie.

    1. článok
    GENERÁLNI A BISKUPSKÍ VIKÁRI

    Kán. 475 – § 1. V každej diecéze musí byť ustanovený generálny vikár, ktorého menuje diecézny biskup, ktorý má riadnu moc, aby mu v riadení decézy pomáhal podľa predpisov nasledujúcich kánonov.
    § 2. Má byť všeobecným pravidlom, že sa má ustanovovať jeden generálny vikár, ak rozloha diecézy alebo počet obyvateľov, alebo iné pastoračné dôvody nevyžadujú niečo iné.
    Kán. 476 – Kedykoľvek to správne riadenie diecézy vyžaduje, diecézny biskup môže ustanoviť jedného alebo viacerých biskupských vikárov, ktorí totiž alebo vo vymedzenej časti diecézy, alebo v istom druhu záležitostí, alebo pre veriacich vymedzeného obradu, alebo pre určité skupiny ľudí budú mať takú istú riadnu moc, aká na základe univerzálneho práva prislúcha generálnemu vikárovi podľa normy nasledujúcich kánonov.
    Kán. 477 – § 1. Generálneho a biskupského vikára slobodne vymenúva diecézny biskup a môže ich slobodne odvolať pri zachovaní predpisu kán. 406; biskupský vikár, ktorý nie je pomocným biskupom, má byť vymenovaný iba na čas, ktorý treba vymedziť v samom úkone ustanovenia.
    § 2. Keď je generálny vikár neprítomný alebo je zákonne hatený, diecézny biskup môže vymenovať iného, ktorý ho má zastupovať; tá istá norma sa vzťahuje aj na biskupského vikára.
    Kán. 478 – § 1. Generálny a biskupský vikár majú byť kňazi nie mladší než tridsaťroční, doktori alebo licenciáti kánonického práva alebo teológie, alebo aspoň naozaj skúsení v týchto vedách, ktorí sa vyznačujú zdravou náukou, bezúhonnosťou, rozvážnosťou a skúsenosťou vo vybavovaní vecí.
    § 2. Úlohu generálneho a biskupského vikára nemožno zlučovať s úlohou kanonika penitenciára ani zverovať pokrvným biskupa až do štvrtého stupňa.
    Kán. 479 – § 1. Generálnemu vikárovi na základe úradu prislúcha v celej diecéze výkonná moc, ktorá podľa práva patrí diecéznemu biskupovi, a to na vykonávanie všetkých administratívnych úkonov s výnimkou tých, ktoré si biskup rezervoval alebo ktoré podľa práva vyžadujú zvláštny mandát biskupa.
    § 2. Biskupskému vikárovi na základe samého práva prislúcha tá istá moc, o ktorej sa hovorí v § 1, ale pre vymedzenú časť územia alebo pre druh záležitostí, alebo pre veriacich vymedzeného obradu alebo len vymedzenej skupiny, pre ktoré a pre ktorých je ustanovený, s výnimkou tých káuz, ktoré biskup rezervoval sebe alebo generálnemu vikárovi alebo ktoré podľa práva vyžadujú zvláštny mandát biskupa.
    § 3. Generálnemu vikárovi, ako aj biskupskému vikárovi v rámci ich kompetencie patria aj trvalé splnomocnenia, udelené Apoštolskou stolicou biskupovi, ako aj vykonávanie reskriptov, ak sa výslovne nestanovilo niečo iné alebo diecézny biskup nebol zvolený so zreteľom na osobu.
    Kán. 480 – Generálny vikár a biskupský vikár musia diecéznemu biskupovi referovať o hlavnejších záležitostiach, ktoré sa majú vykonať aj ktoré sa vykonali, a nikdy nemajú konať proti vôli a úmyslu diecézneho biskupa.
    Kán. 481 – § 1. Moc generálneho vikára a biskupského vikára zaniká uplynutím času mandátu, zrieknutím sa a pri zachovaní kán. 406 a 409 aj odvolaním, ktoré im diecézny biskup doručil, ako aj vakanciou biskupskej stolice.
    § 2. Pozastavením úlohy diecézneho biskupa sa pozastavuje moc generálneho vikára a biskupského vikára, ak nemajú biskupskú hodnosť.

    2. článok
    RIADITEĽ, INÍ NOTÁRI A ARCHÍVY

    Kán. 482 – § 1. V každej kúrii má byť ustanovený kancelár, ktorého hlavnou úlohou, ak v partikulárnom práve nie je stanovené ináč, je starať sa, aby sa vyhotovovali a odposielali spisy kúrie a aby sa v archíve kúrie uschovávali.
    § 2. Ak sa zdá potrebné, kancelárovi sa môže prideliť pomocník, ktorý sa nazýva zástupca kancelára.
    § 3. Kancelár, ako i jeho zástupca sú zároveň notármi a tajomníkmi kúrie.
    Kán. 483 – § 1. Okrem kancelára môžu byť ustanovení aj iní notári, ktorými vyhotovený alebo podpísaný spis je verejne hodnoverný, pokiaľ ide o akékoľvek spisy alebo len súdne spisy, alebo len spisy určitej kauzy alebo záležitosti.
    § 2. Kancelár a notári musia vynikať bezúhonnou povesťou a nad akékoľvek podozrenie; v kauzách, ktorými môže byť ohrozená povesť kňaza, notárom musí byť kňaz.
    Kán. 484 – Povinnosťou notárov je:
    1. vyhotovovať spisy a listiny, týkajúce sa dekrétov, opatrení, záväzkov alebo iných vecí, ktoré vyžadujú ich účasť;
    2. písomne verne zaznamenať to, čo sa koná, a podpísať to s uvedením miesta, dňa, mesiaca a roka;
    3. pri zachovaní toho, čo sa má zachovať, predložiť spisy alebo listiny z registra tomu, kto ich zákonne žiada, a osvedčiť, že ich opisy sa zhodujú s pôvodinou.
    Kán. 485 – Kancelára a ostatných notárov môže z úradu bez súhlasu odvolať diecézny biskup, nie však diecézny administrátor, ak to nie je so súhlasom kolégia konzultorov.
    Kán. 486 – § 1. Všetky dokumenty týkajúce sa diecézy alebo farností sa musia uschovať s najväčšou starostlivosťou.
    § 2. V každej kúrii sa má na bezpečnom mieste zriadiť diecézny archív, v ktorom sa majú uschovať listiny a písomnosti, týkajúce sa tak duchovných, ako aj časných záležitostí diecézy, podľa istého poriadku uložené a starostlivo uzamknuté.
    § 3. Z dokumentov, ktoré sa v archíve nachádzajú, sa má zostaviť inventár čiže katalóg s krátkym obsahom jednotlivých spisov.
    Kán. 487 – § 1. Je potrebné, aby archív bol uzamknutý a kľúč od neho má mať iba biskup a kancelár; nikomu nie je dovolené doň vstúpiť bez povolenia biskupa alebo riaditeľa kúrie a súčasne kancelára.
    § 2. Tí, ktorých sa to týka, majú právo osobne alebo cez zástupcu dostať hodnoverný opis alebo fotokópiu dokumentov, ktoré sú svojou povahou verejné a ktoré sa vzťahujú na stav ich osoby.
    Kán. 488 – Nie je dovolené vynášať z archívu dokumenty, ak to nie je iba na krátky čas a so súhlasom biskupa alebo so súhlasom riaditeľa kúrie a súčasne kancelára.
    Kán. 489 – § 1. V diecéznej kúrii má byť aj tajný archív alebo aspoň v riadnom archíve trezor alebo skriňa úplne uzatvorená a uzamknutá, ktorú nemožno z miesta odstrániť; v nej sa totiž majú čo najpozornejšie udržiavať dokumenty, ktoré treba v tajnosti uchovávať.
    § 2. Každý rok sa majú zničiť dokumenty trestných káuz, týkajúcich sa mravov, ktorých vinníci zomreli, alebo ktoré boli ukončené odsudzujúcim rozsudkom pred desiatimi rokmi, pričom sa má uchovať stručný obsah skutku s textom definitívneho rozsudku.
    Kán. 490 – § 1. Kľúč od tajného archívu má mať len biskup.
    § 2. Keď je stolica vakantná, tajný archív alebo trezor sa nemá otvárať; v prípade ozajstnej nevyhnutnosti to môže urobiť iba sám diecézny administrátor.
    § 3. Z tajného archívu alebo z trezora sa dokumenty nemajú vynášať.
    Kán. 491 – § 1. Diecézny biskup má dbať o to, aby sa spisy a dokumenty aj v archívoch katedrálnych, kolégiových, farských a iných kostolov, nachádzajúcich sa na jeho území, starostlivo uchovávali a aby sa inventáre čiže katalógy vyhotovovali v dvoch exemplároch, z ktorých jeden sa má uchovávať vo vlastnom archíve, druhý v diecéznom archíve.
    § 2. Diecézny biskup sa má tiež starať, aby v diecéze bol historický archív a aby dokumenty majúce historickú hodnotu sa v ňom starostlivo strážili a systematicky usporadúvali.
    § 3. Pri prezeraní a vynášaní spisov a dokumentov o ktorých sa hovorí v § 1 a 2, sa majú zachovávať normy, stanovené diecéznym biskupom.

    3. článok
    EKONOMICKÁ RADA A EKONÓM

    Kán. 492 – § 1. V jednotlivých diecézach sa má ustanoviť ekonomická rada, ktorej predsedá sám diecézny biskup alebo jeho delegát a ktorá pozostáva aspoň z troch veriacich vymenovaných biskupom, skutočných znalcov v ekonomických veciach, ako aj v občianskom práve a vyznačujúcich sa bezúhonnosťou.
    § 2. Členovia ekonomickej rady sa majú vymenovať na päť rokov, ale po uplynutí tohto času môžu byť prijatí na ďalšie päťročia.
    § 3. Z ekonomickej rady sa vylučujú osoby, ktoré sú s biskupom spojené pokrvným alebo rodinným príbuzenstvom až do štvrtého stupňa.
    Kán. 493 – Ekonomická rada okrem úloh, ktoré sú jej zverené v V. knihe Časné majetky Cirkvi, má za úlohu každoročne podľa pokynov diecézneho biskupa pripraviť rozpočet príjmov a výdavkov, ktoré sa predvídajú pre celé riadenie diecézy na nasledujúci rok, ako aj na konci roka schváliť vyúčtovanie príjmov a výdavkov.
    Kán. 494 – § 1. V jednotlivých diecézach má biskup po vypočutí mienky kolégia konzultorov a ekonomickej rady vymenovať ekonóma, ktorý v ekonomických veciach má byť naozaj znalcom a vyznačovať sa úplnou bezúhonnosťou.
    § 2. Ekonóm má byť vymenovaný na päť rokov, ale po uplynutí tohto času ho možno vymenovať na ďalšie päťročia; počas trvania úlohy sa nemá odvolávať, ak to nie je z vážneho dôvodu, ktorý má posúdiť biskup po vypočutí mienky kolégia konzultorov a ekonomickej rady.
    § 3. Úlohou ekonóma je podľa poriadku určeného ekonomickou radou spravovať majetky diecézy pod autoritou biskupa a zo stanoveného príjmu diecézy hradiť výdavky, ktoré biskup alebo iní ním poverení zákonne určili.
    § 4. Na konci roka musí ekonóm ekonomickej rade predložiť vyúčtovanie z príjmov a výdavkov.

    III. kapitola
    PRESBYTERSKÁ RADA A KOLÉGIUM KONZULTOROV

    Kán. 495 – § 1. V každej diecéze sa má ustanoviť presbyterská rada čiže skupina kňazov, ktorá má byť akoby senátom biskupa, reprezentujúca presbytérium; jej úlohou je podľa normy práva pomáhať biskupovi v riadení diecézy, aby sa čo najväčmi vzmáhalo pastoračné dobro podielu Božieho ľudu, ktorý mu je zverený.
    § 2. V apoštolských vikariátoch a prefektúrach má vikár alebo prefekt ustanoviť radu aspoň z troch presbyterov misionárov, ktorých mienku si majú vo vážnejších záležitostiach vypočuť hoci aj listom.
    Kán. 496 – Presbyterská rada má mať vlastný štatút, schválený diecéznym biskupom, so zreteľom na normy, vydané Konferenciou biskupov.
    Kán. 497 – Keď ide o určenie členov presbyterskej rady:
    1. asi polovicu majú slobodne zvoliť sami kňazi podľa normy nasledujúcich kánonov, ako aj štatútu;
    2. niektorí kňazi podľa normy štatútu musia byť prirodzenými členmi, ktorí totiž majú patriť do rady na základe úradu, ktorý je im zverený;
    3. diecézny biskup má právo niektorých slobodne vymenovať.
    Kán. 498 – § 1. Tak aktívne, ako aj pasívne právo voľby na ustanovenie presbyterskej rady majú:
    1. všetci svetskí kňazi, inkardinovaní v diecéze;
    2. svetskí kňazi, neinkardinovaní v diecéze, ako aj kňazi členovia niektorého rehoľného inštitútu alebo spoločnosti apoštolského života, ktorí sa zdržiavajú v diecéze a pre jej dobro zastávajú nejaký úrad.
    § 2. Pokiaľ sa to v štatúte predvída, to isté právo voľby sa môže udeliť iným kňazom, ktorí majú v diecéze trvalé alebo prechodné bydlisko.
    Kán. 499 – Spôsob voľby členov presbyterskej rady treba vymedziť štatútom, a to tak, aby podľa možnosti boli zastúpení kňazi presbytéria predovšetkým vzhľadom na rozličné služby a na rozmanité oblasti diecézy.
    Kán. 500 – § 1. Je úlohou diecézneho biskupa presbyterskú radu zvolať, predsedať jej a vymedziť otázky, ktoré sa majú na nej prerokovať, alebo prijať tie, ktoré predložili členovia.
    § 2. Presbyterská rada má iba poradný hlas; diecézny biskup má vypočuť jej mienku v záležitostiach väčšieho významu, jej súhlas však potrebuje iba v prípadoch, výslovne určených právom.
    § 3. Presbyterská rada nikdy nemôže platne konať bez diecézneho biskupa, ktorému jedinému patrí aj starosť o zverejnenie toho, čo bolo stanovené podľa normy § 2.
    Kán. 501 – § 1. Členovia presbyterskej rady majú byť určení na čas vymedzený v štatúte, ale tak, aby sa celá rada alebo nejaká jej časť obnovila v priebehu piatich rokov.
    § 2. Keď sa stolica stane vakantnou, presbyterská rada zaniká a jej úlohy plní kolégium konzultorov; biskup musí do roka od prevzatia vlastnenia diecézy presbyterskú radu nanovo ustanoviť.
    § 3. Ak presbyterská rada neplní úlohu, ktorá jej bola pre dobro diecézy zverená alebo ju vážne zneužíva, diecézny biskup ju môže po porade s metropolitom, alebo ak ide o samu metropolitnú stolicu, po porade so sufragánnym biskupom povýšením najstarším rozpustiť, ale do roka ju musí nanovo ustanoviť.
    Kán. 502 – § 1. Spomedzi členov presbyterskej rady diecézny biskup slobodne vymenúva niektorých kňazov, počtom nie menej ako šesť a nie viac ako dvanásť, ktorí majú na päť rokov tvoriť kolégium konzultorov, ktorému prislúchajú úlohy vymedzené právom; po uplynutí piatich rokov kolégium konzultorov pokračuje v plnení svojich vlastných úloh dovtedy, kým sa neustanoví nové kolégium.
    § 2. Kolégiu konzultorov predsedá diecézny biskup; keď je však biskupská stolica hatená alebo vakantná, predsedá mu ten, kto dočasne zastupuje biskupa, alebo ak ešte nebol ustanovený, vysviackou najstarší kňaz z kolégia konzultorov.
    § 3. Konferencia biskupov môže stanoviť, aby sa úlohy kolégia konzultorov zverili katedrálnej kapitule.
    § 4. V apoštolskom vikariáte a v apoštolskej prefektúre úlohy kolégia konzultorov prislúchajú misijnej rade, o ktorej sa hovorí v kán. 495, § 2, ak právo nestanovuje niečo iné.

    IV. kapitola
    KAPITULY KANONIKOV

    Kán. 503 – Kapitula kanonikov, či katedrálna, alebo kolegiálna, je kolégium kňazov, ktorého úlohou je v katedrálnom alebo kolégiálnom kostole vykonávať slávnostné liturgické obrady; okrem toho katedrálna kapitula má plniť úlohy, ktoré jej zveruje právo alebo diecézny biskup.
    Kán. 504 – Zriadenie katedrálnej kapituly, jej zmena alebo jej zrušenie je rezervované Apoštolskej stolici.
    Kán. 505 – Každá kapitula, či katedrálna, alebo kolégiálna, má mať svoj štatút, zostavený zákonným úkonom kapituly a schválený diecéznym biskupom; tento štatút sa nemá meniť ani úplne zrušiť, ak to neschváli ten istý diecézny biskup.
    Kán. 506 – § 1. Štatút kapituly má vždy pri neporušení zákonov fundácie vymedziť zloženie kapituly a počet kanonikov; má určiť, čo má robiť kapitula a jednotliví kanonici pri vykonávaní božského kultu, ako aj služby; má nariaďovať zhromaždenia, na ktorých sa majú prerokúvať záležitosti kapituly, a pri neporušení predpisov univerzálneho práva stanoviť podmienky, vyžadované k platnosti a dovolenosti záležitostí.
    § 2. V štatúte sa majú určiť aj príjmy tak trvalé, ako aj vyplácané z príležitosti vykonanej úlohy a taktiež sa má určiť, so zreteľom na normy vydané Svätou stolicou, aké majú byť insígnie kanonikov.
    Kán. 507 – § 1. Jeden z kanonikov má byť na čele kapituly a podľa normy štatútu sa majú ustanoviť aj iné úrady vzhľadom na jestvujúci zvyk, platný v krajine.
    § 2. Klerikom nepatriacim do kapituly sa môžu zveriť iné úrady, ktorými sami majú podľa normy štatútu poskytovať kanonikom pomoc.
    Kán. 508 – § 1. Kanonik penitenciár tak katedrálneho, ako aj kolégiového kostola má na základe úradu riadne splnomocnenie, ktoré však nemôže delegovať iným, vo sviatostnom fóre rozhrešovať od cenzúr, uložených na základe rozsudku už vyneseného, ale nevyhlásených a Apoštolskej stolici nerezervovaných, v diecéze aj cudzincov, veriacich diecézy však aj mimo územia diecézy.
    § 2. Kde nie je kapitula, diecézny biskup má na plnenie tejto úlohy ustanoviť kňaza.
    Kán. 509 – § 1. Diecézny biskup, nie však diecézny administrátor má právo po vypočutí mienky kapituly obsadiť všetky a jednotlivé kanonikáty tak v katedrálnom, ako aj v kolégiovom kostole, odvolajúc akékoľvek opačné privilégium; ten istý biskup má právo potvrdiť toho, koho sama kapitula zvolila za predsedu.
    § 2. Diecézny biskup má udeľovať kanonikáty iba kňazom, ktorí sa vyznačujú učenosťou a bezúhonnosťou života a ktorí chvályhodne vykonávali službu.
    Kán. 510 – § 1. Ku kapitule kanonikov sa nemajú viac pripájať farnosti; tie, ktoré sú ešte spojené s nejakou kapitulou, diecézny biskup má od kapituly odlúčiť.
    § 2. V kostole, ktorý je súčasne farský a kapitulný, má sa určiť farár, vybratý spo-medzi členov kapituly alebo mimo nich; tento farár je viazaný všetkými povinnosťami a má všetky práva a splnomocnenia, ktoré sú podľa normy práva vlastné farárovi.
    § 3. Je úlohou diecézneho biskupa stanoviť presné normy, ktorými sa majú náležite zosúladiť pastoračné povinnosti farára a úlohy vlastné kapitule, pričom má dbať, aby farár nebol na prekážku kapitulárom ani kapitula farským funkciám; prípadné rozpory má rozriešiť diecézny biskup, ktorý sa má predovšetkým starať, aby sa vhodne zabezpečili pastoračné potreby veriacich.
    § 4. O milodaroch, darovaných kostolu, ktorý je súčasne farský a kapitulný, sa prezumuje, že boli venované farnosti, ak nie je zistené niečo iné.

    V. kapitola
    PASTORAČNÁ RADA

    Kán. 511 – V jednotlivých diecézach, ak to vyžadujú pastoračné okolnosti, má sa ustanoviť pastoračná rada, ktorej úlohou je pod autoritou biskupa skúmať otázky, týkajúce sa pastoračných diel v diecéze, zvažovať ich a predkladať k nim praktické návrhy.
    Kán. 512 – § 1. Pastoračná rada pozostáva z veriacich, ktorí sú v plnom spoločenstve s katolíckou cirkvou tak z klerikov, ako aj z členov inštitútov zasväteného života a predovšetkým z laikov; určujú sa spôsobom, ktorý vymedzil diecézny biskup.
    § 2. Veriaci, vysielaní do pastoračnej rady, sa majú tak vyberať, aby naozaj reprezentovali celý podiel Božieho ľudu, ktorý tvorí diecézu so zreteľom na rozličné oblasti diecézy, sociálne podmienky a povolania, ako aj na účasť, akú majú v apoštoláte buď ako jednotlivci, alebo spojení s inými.
    § 3. Do pastoračnej rady sa majú vysielať len veriaci, ktorí sa vyznačujú pevnou vierou, dobrými mravmi a rozumnosťou.
    Kán. 513 – § 1. Pastoračná rada sa ustanovuje na čas podľa predpisov štatútu, ktorý vydáva biskup.
    § 2. Keď je stolica vakantná, pastoračná rada zaniká.
    Kán. 514 – § 1. Pastoračnú radu, ktorá má iba poradný hlas, podľa potrieb apoštolátu prináleží zvolávať a jej predsedať iba diecéznemu biskupovi; takisto iba jemu prislúcha zverejniť to, o čom sa rokovalo v rade.
    § 2. Má sa zvolať aspoň raz do roka.

    VI. kapitola
    FARNOSTI, FARÁRI A KAPLÁNI

    Kán. 515 – § 1. Farnosť je určité spoločenstvo veriacich, natrvalo ustanovené v partikulárnej cirkvi, o ktoré pastoračná starostlivosť je pod autoritou diecézneho biskupa zverená farárovi ako jeho vlastnému pastierovi.
    § 2. Zriaďovať, zrušovať farnosti alebo ich meniť má právo jedine diecézny biskup, ktorý nemá farnosti zriaďovať, zrušovať ani ich značne meniť bez vypočutia mienky presbyterskej rady.
    § 3. Zákonne zriadená farnosť má na základe samého práva právnu subjektivitu.
    Kán. 516 – § 1. Ak právo neurčuje niečo iné, farnosti sa kladie na roveň akobyfarnosť, ktorá je určitým spoločenstvom veriacich v partikulárnej cirkvi, zvereným kňazovi ako vlastnému pastierovi, pre osobitné okolnosti ešte nie zriadeným ako farnosť.
    § 2. Kde sa niektoré spoločenstvá nemôžu zriadiť ako farnosť alebo akobyfarnosť, diecézny biskup sa má o ich pastoračnú starostlivosť postarať iným spôsobom.
    Kán. 517 – § 1. Kde to okolnosti vyžadujú, pastoračná starostlivosť o farnosť alebo súčasne o rozličné farnosti sa môže zveriť viacerým kňazom ako celku, ale s tým právom, že jeden z nich má byť vedúcim vykonávania pastoračnej starostlivosti, čiže má riadiť spoločnú činnosť a niesť za ňu zodpovednosť pred biskupom.
    § 2. Ak diecézny biskup pre nedostatok kňazov usúdi, že účasť na vykonávaní pastoračnej starostlivosti o farnosť treba zveriť diakonovi alebo inej osobe, ktorá nie je vyznačená kňazským znakom, alebo spoločenstvu osôb, má ustanoviť nejakého kňaza, ktorý vybavený mocami a splnomocneniami farára má usmerňovať pastoračnú starostlivosť.
    Kán. 518 – Farnosť má byť podľa všeobecného pravidla územná, má totiž zahrnovať všetkých veriacich určitého územia; kde je to však užitočné, majú sa ustanoviť osobné farnosti vzhľadom na obrad, reč, národnosť veriacich nejakého územia, ako aj z iného dôvodu vymedzené.
    Kán. 519 – Farár je vlastný pastier farnosti, ktorá mu je zverená, a vykonáva pastoračnú starostlivosť o spoločenstvo, ktoré mu je zverené, pod autoritou diecézneho biskupa, ku ktorého účasti na službe Krista je povolaný, aby pre to isté spoločenstvo vykonával učiacu, posväcovaciu a riadiacu úlohu za spolupráce aj iných presbyterov alebo diakonov i za prispenia laických veriacich podľa normy práva.
    Kán. 520 – § 1. Právnická osoba nemá byť farárom; avšak diecézny biskup, nie však diecézny administrátor môže so súhlasom kompetentného predstaveného zveriť farnosť klerickému rehoľnému inštitútu alebo klerickej spoločnosti apoštolského života, zriadiac ju aj v kostole inštitútu alebo spoločnosti, ale tým zákonom, že farárom farnosti má byť jeden presbyter, alebo ak sa pastoračná starostlivosť zveruje viacerým ako celku, vedúci, o ktorom sa hovorí v kán. 517, § 1.
    § 2. Zverenie farnosti, o ktorom sa hovorí v § 1, môže byť buď trvalé, alebo na istý vymedzený čas; v obidvoch prípadoch sa má urobiť písomnou dohodou, uzavretou medzi diecéznym biskupom a kompetentným predstaveným inštitútu alebo spoločnosti; v dohode sa okrem iného má výslovne a presne určiť to, čo sa týka diela, ktoré treba vykonať, osôb, ktoré treba naň prideliť, a ekonomických vecí.
    Kán. 521 – § 1. Aby niekto mohol byť platne vymenovaný za farára, je potrebné, aby bol ustanovený v posvätnom ráde presbyterátu.
    § 2. Okrem toho sa má vyznačovať zdravou náukou a bezúhonnosťou mravov, má vynikať horlivosťou za duše a inými čnosťami a okrem toho má mať vlastnosti, ktoré sa pri starostlivosti o danú farnosť vyžadujú univerzálnym alebo partikulárnym právom.
    § 3. Aby sa niekomu zveril úrad farára, je potrebné sa o jeho súcosti s istotou presvedčiť spôsobom, ktorý určí diecézny biskup, hoci aj skúškou.
    Kán. 522 – Je potrebné, aby mal istotu, a preto má byť vymenovaný na neobmedzený čas; na určitý čas ho diecézny biskup môže vymenovať vtedy, keď to dekrétom pripustila Konferencia biskupov.
    Kán. 523 – Pri zachovaní predpisu kán. 682, § 1, poverenie úradom farára prislúcha diecéznemu biskupovi, a to slobodným udelením, ak niekto nemá právo navrhovať alebo voliť.
    Kán. 524 – Diecézny biskup má vakantnú farnosť bez akéhokoľvek uprednostňovania osôb udeliť tomu, koho po zvážení všetkých okolností považuje za súceho vykonávať v nej farskú starostlivosť; aby si utvoril úsudok o súcosti, má si vypočuť mienku dekana a vykonať vhodné zisťovania v prípade potreby s vypočutím mienky niektorých presbyterov, ako aj laických veriacich.
    Kán. 525 – Keď je stolica vakantná alebo hatená, diecéznemu administrátorovi alebo inému, kto dočasne riadi diecézu, patrí:
    1. udeliť ustanovenie alebo potvrdenie presbyterom, ktorí boli pre farnosť zákonne navrhnutí alebo zvolení;
    2. vymenovať farárov, ak je stolica rok vakantná alebo hatená.
    Kán. 526 – § 1. Farár má mať farskú starostlivosť iba o jednu farnosť; avšak pre nedostatok kňazov alebo pre iné okolnosti môže byť tomu istému farárovi zverená starostlivosť o viaceré susedné farnosti.
    § 2. V tej istej farnosti má byť iba jeden farár alebo vedúci podľa normy kán. 517, § 1, pričom sa zavrhuje zvyk a odvoláva sa akékoľvek privilégium, ktoré sú s tým v rozpore.
    Kán. 527 – § 1. Kto bol povýšený do pastoračnej starostlivosti o farnosť, dostáva ju a je povinný ju vykonávať od chvíle prevzatia vlastnenia.
    § 2. Farára do vlastnenia uvádza miestny ordinár alebo ním delegovaný kňaz pri zachovaní spôsobu, prijatého partikulárnym zákonom alebo zákonným zvykom; z oprávneného dôvodu však ten istý ordinár môže od tohto spôsobu dišpenzovať; v tomto prípade dišpenz, oznámený farnosti, nahrádza prevzatie vlastnenia.
    § 3. Miestny ordinár má určiť čas, v ktorom sa musí prevziať vlastnenie farnosti; ak čas uplynul bez využitia, farnosť môže vyhlásiť za vakantnú, ak prevzatiu nestála v ceste oprávnená prekážka.
    Kán. 528 – § 1. Farár je povinný starať sa, aby sa Božie slovo celostne hlásalo tým, ktorí sa nachádzajú vo farnosti; preto má dbať o to, aby laickí veriaci boli poučovaní o pravdách viery najmä homíliou, ktorú treba konať v nedele a prikázané sviatky, ako aj katechetickou výukou, a má rozvíjať diela, ktorými sa napomáha evanjeliový duch aj vo vzťahu k sociálnej spravodlivosti; osobitnú starostlivosť má venovať katolíckej výchove detí a mládeže; má sa aj za spolupráce veriacich všemožne usilovať, aby sa evanjeliové posolstvo dostalo aj k tým, ktorí zanechali uplatňovanie náboženstva alebo nevyznávajú pravú vieru.
    § 2. Farár sa má starať, aby sa najsvätejšia Eucharistia stala stredobodom farského zhromaždenia veriacich; má sa vynasnažovať, aby sa veriaci sýtili nábožným slávením sviatostí a osobitne aby často pristupovali k sviatostiam najsvätejšej Eucharistie a pokánia; takisto sa má usilovať, aby veriaci boli vedení k modlitbe konanej aj v rodinách a aby sa vedome a aktívne zúčastňovali na posvätnej liturgii, ktorú farár musí vo svojej farnosti riadiť pod autoritou diecézneho biskupa, a je viazaný dozerať, aby sa nevkradli zlozvyky.
    Kán. 529 – § 1. Farár, aby horlivo vykonával úrad pastiera, sa má usilovať poznať veriacich, zverených do jeho starostlivosti; preto má navštevovať rodiny, mať účasť na starostiach, súženiach a najmä na žiaľoch veriacich a v Pánovi ich posilňovať, ako aj múdro naprávať, keď v niečom pochybili; chorým, predovšetkým umierajúcim má pomáhať súcitnou láskou, starostlivo ich posilňovať sviatosťami a odporúčať ich duše Bohu; s osobitnou pozornosťou sa má ujímať chudobných, utrápených, osamelých, vyhnaných z vlasti a tých, na ktorých doliehajú osobitné trápenia; má sa aj vynasnažovať, aby manželia a rodičia mali podporu pri plnení svojich povinností, a v rodine má podporovať vzrast kresťanského života.
    § 2. Farár má uznávať a napomáhať vlastný diel, ktorý majú v poslaní Cirkvi laickí veriaci, podporujúc ich združenia s náboženskými cieľmi. Má spolupracovať so svojím biskupom a s presbytériom diecézy a vynasnažovať sa, aby sa veriaci starali o farské spoločenstvo, aby sa cítili členmi tak diecézy, ako aj celej Cirkvi a aby sa na dielach, ktoré toto spoločenstvo majú napomáhať, zúčastňovali alebo ich podporovali.
    Kán. 530 – Funkcie, ktoré sú zverené zvlášť farárovi, sú tieto:
    1. vysluhovanie krstu;
    2. vysluhovanie sviatosti birmovania tým, ktorí sa nachádzajú v nebezpečenstve smrti podľa normy kán. 883, bod 3;
    3. vysluhovanie viatika, ako aj pomazania chorých pri zachovaní predpisu kán. 1003, § 2 a 3, ako aj udeľovanie apoštolského požehnania;
    4. asistovanie pri uzatváraní manželstiev a požehnanie sobáša;
    5. pochovávanie;
    6. požehnanie krstného prameňa vo veľkonočnom čase, vedenie procesií mimo kostola, ako aj slávnostné požehnania mimo kostola;
    7. slávnostnejšie slávenie Eucharistie v nedele a prikázané sviatky.
    Kán. 531 – Hoci by niektorú úlohu farára vykonal iný, milodary, ktoré pri tejto príležitosti dostane od veriacich, má odovzdať do farského fondu, ak nie je zrejmá opačná vôľa darcu ohľadne dobrovoľných milodarov; diecéznemu biskupovi po vypočutí mienky presbyterskej rady prislúcha stanoviť predpisy, ktorými má byť postarané o určenie týchto milodarov, ako aj o remuneráciu klerikov, ktorí plnia túto úlohu.
    Kán. 532 – Farár zastupuje farnosť vo všetkých právnych záležitostiach podľa normy práva; má dbať, aby sa farské majetky spravovali podľa normy kán. 1281-1288.
    Kán. 533 – § 1. Farár je povinný rezidovať vo farskej budove blízko kostola; avšak v jednotlivých prípadoch, ak je oprávnený dôvod, miestny ordinár môže dovoliť, aby sa zdržiaval inde, najmä v dome, spoločnom viacerým presbyterom, len aby bolo náležite a vhodne postarané o plnenie farských úloh.
    § 2. Ak neprekáža vážny dôvod, farár sa z titulu dovolenky smie každoročne z farnosti vzdialiť najviac na jeden súvislý alebo prerušený mesiac; do dovolenky sa nezapočítavajú dni, ktoré farár raz do roka venuje duchovným cvičeniam; farár však, keď sa má z farnosti vzdialiť na viac ako jeden týždeň, je povinný o tom upovedomiť miestneho ordinára.
    § 3. Je úlohou diecézneho biskupa stanoviť normy, ktorými sa počas neprítomnosti farára má zabezpečiť starostlivosť o farnosť pomocou kňaza, povereného náležitými splnomocneniami.
    Kán. 534 – § 1. Farár po prevzatí vlastnenia farnosti je povinný každú nedeľu a každý sviatok prikázaný v jeho diecéze obetovať omšu za ľud, ktorý mu je zverený; kto je však v tejto povinnosti zákonne hatený, má ju obetovať v tých istých dňoch cez iného alebo v iné dni sám.
    § 2. Farár, ktorý má na starosti viac farností, v dňoch, o ktorých sa hovorí v § 1, je povinný obetovať iba jednu omšu za všetok ľud, ktorý mu je zverený.
    § 3. Farár, ktorý záväzku, o ktorom sa hovorí v § 1 a 2, nezadosťučinil, má čím skôr obetovať za ľud toľko omší, koľko vynechal.
    Kán. 535 – § 1. V každej farnosti majú byť farské knihy, a to kniha pokrstených, manželstiev, zomrelých a iné knihy podľa predpisov Konferencie biskupov alebo diecézneho biskupa; farár sa má postarať, aby sa tieto knihy viedli presne a aby sa starostlivo uchovávali.
    § 2. V knihe pokrstených sa má zaznačiť aj birmovanie, ako aj to, čo sa vzťahuje na kánonický stav veriacich z hľadiska manželstva pri neporušení predpisu kán. 1133, z hľadiska adoptovania, takisto z hľadiska prijatia posvätného rádu, doživotnej profesie, zloženej v rehoľnom inštitúte, ako aj zmeny obradu; tieto záznamy sa majú vždy uvádzať v dokumente o prijatom krste.
    § 3. Každá farnosť má mať vlastnú pečiatku; svedectvá, ktoré sa vydávajú o kánonickom stave veriacich, ako aj všetky spisy, ktoré môžu mať právny význam, má podpísať sám farár alebo jeho delegát a majú sa opatriť farskou pečiatkou.
    § 4. V každej farnosti má byť archív, v ktorom sa majú chrániť farské knihy spolu s listinami biskupov a inými dokumentmi, ktoré treba uchovávať z dôvodu potreby alebo osohu; toto všetko má diecézny biskup alebo jeho delegát v čase vizitácie alebo v nejakom inom vhodnom čase prezrieť a farár má dbať, aby sa to nedostalo do cudzích rúk.
    § 5. Aj staršie farské knihy sa majú starostlivo uchovávať podľa predpisov partikulárneho práva.
    Kán. 536 – § 1. Ak podľa úsudku diecézneho biskupa a po vypočutí mienky presbyterskej rady je vhodné, v každej farnosti sa má ustanoviť pastoračná rada, ktorej predsedá farár; v nej veriaci spolu s tými, ktorí sa na základe svojho úradu zúčastňujú vo farnosti pastoračnej starostlivosti, majú poskytovať svoju pomoc pri rozvíjaní pastoračnej činnosti.
    § 2. Pastoračná rada má iba poradný hlas a riadi sa normami, stanovenými diecéznym biskupom.
    Kán. 537 – Každá farnosť má mať ekonomickú radu, ktorá sa okrem univerzálneho práva riadi normami vydanými diecéznym biskupom a v ktorej veriaci vybratí podľa tých istých noriem, majú farárovi pomáhať v správe majetkov farnosti pri zachovaní predpisu kán. 532.
    Kán. 538 – § 1. Farár končí úrad odvolaním alebo preložením, ktoré podľa normy práva vykonal diecézny biskup, zrieknutím sa, ktoré z oprávneného dôvodu urobil sám farár, a aby bolo platné, prijal ho ten istý biskup, ako aj uplynutím času, ak podľa predpisov partikulárneho práva, o ktorom sa hovorí v kán. 522, bol ustanovený na určitý čas.
    § 2. Farár, ktorý je členom rehoľného inštitútu alebo je inkardinovaný v spoločnosti apoštolského života, má byť odvolaný podľa normy kán. 682, § 2.
    § 3. Od farára, keď zavŕšil sedemdesiaty piaty rok života, sa žiada, aby zrieknutie sa úradu predložil diecéznemu biskupovi, ktorý po preskúmaní všetkých okolností osoby a miesta má rozhodnúť, či ho treba prijať alebo oddialiť; diecézny biskup sa má postarať o primerané materiálne zabezpečenie a bývanie zriekajúceho sa so zreteľom na normy, stanovené Konferenciou biskupov.
    Kán. 539 – Keď je farnosť vakantná alebo keď sa farárovi uväznením, vyhnanstvom alebo vypovedaním, pre nespôsobilosť alebo slabé zdravie alebo z iného dôvodu prekáža vo vykonávaní pastoračnej úlohy vo farnosti, diecézny biskup má čím skôr určiť farského administrátora čiže kňaza, ktorý má farára zastupovať podľa normy kán. 540.
    Kán. 540 – § 1. Farský administrátor je viazaný tými istými povinnosťami a má tie isté práva ako farár, ak diecézny biskup nestanovil ináč.
    § 2. Farskému administrátorovi nie je dovolené konať nič, čo spôsobuje ujmu právam farára alebo môže byť na škodu farským majetkom.
    § 3. Farský administrátor po skončení úlohy má predložiť vyúčtovanie farárovi.
    Kán. 541 – § 1. Keď je farnosť vakantná a rovnako keď farár je vo vykonávaní pastoračnej úlohy hatený, pred ustanovením farského administrátora riadenie farnosti má dočasne prevziať kaplán; ak je ich viac, ten, ktorý je vymenovaním najstarší, a ak kapláni nie sú, farár, určený partikulárnym právom.
    § 2. Kto podľa normy § 1 prevzal riadenie farnosti, o vakancii farnosti má ihneď upovedomiť miestneho ordinára.
    Kán. 542 – Kňazi, ktorým sa podľa normy kán. 517, § 1, ako celku zveruje pastoračná starostlivosť o niektorú farnosť alebo súčasne o rozličné farnosti:
    1. majú mať vlastnosti, o ktorých sa hovorí v kán. 521;
    2. majú byť vymenovaní alebo ustanovení podľa normy predpisov kán. 522 a 524;
    3. pastoračnú starostlivosť preberajú iba od chvíle prevzatia vlastnenia; ich vedúci sa do vlastnenia uvádza podľa normy predpisov kán. 527, § 2; pre ostatných kňazov však zákonne zložené vyznanie viery nahrádza prevzatie vlastnenia.
    Kán. 543 – § 1. Ak sa kňazom ako celku zveruje pastoračná starostlivosť o niektorú farnosť alebo o rozličné farnosti súčasne, každý z nich je podľa poriadku, ktorý si sami stanovili, povinný vykonávať úlohy a funkcie farára, o ktorých sa hovorí v kán. 528, 529 a 530; splnomocnenie asistovať pri uzatváraní manželstiev, ako aj všetky moci dišpenzovať, udelené farárovi samým právom, prislúchajú všetkým, ale sa majú vykonávať pod vedením vedúceho.
    § 2. Všetci kňazi, ktorí patria do skupiny:
    1. sú povinní rezidovať;
    2. spoločne majú stanoviť poriadok, podľa ktorého jeden z nich bude obetovať omšu za ľud podľa normy kán. 534;
    3. iba vedúci zastupuje v právnych záležitostiach farnosť alebo farnosti, zverené skupine.
    Kán. 544 – Keď niektorý kňaz zo skupiny, o ktorej sa hovorí v kán. 517, § 1, alebo vedúci skupiny končí úrad, a takisto keď sa niektorý z nich stane nespôsobilý na vykonávanie pastoračnej úlohy, farnosť alebo farnosti, ktoré sú zverené skupine, nestávajú sa vakantnými; je však úlohou diecézneho biskupa vymenovať iného vedúceho; avšak skôr ako biskup vymenuje iného vedúceho, túto úlohu má vykonávať kňaz tejto skupiny, vymenovaním najstarší.
    Kán. 545 – § 1.Vždy, keď je to na náležité plnenie pastoračnej starostlivosti o farnosť nevyhnutné alebo vhodné, farárovi možno prideliť jedného alebo viacerých kaplánov, ktorí ako spolupracovníci farára a účastní na jeho starostlivosti majú pomáhať v pastoračnej službe spoločnou radou a spoločným úsilím s farárom a pod jeho autoritou.
    § 2. Kaplán môže byť ustanovený buď na to, aby pomáhal vo vykonávaní pastoračnej služby, a to alebo pre celú farnosť, alebo pre vymedzenú časť farnosti, alebo pre určitú skupinu veriacich farnosti, buď aj na to, aby pomáhal vo vykonávaní určitej služby súčasne v rozličných farnostiach.
    Kán. 546 – Aby bol niekto platne vymenovaný za kaplána, je potrebné, aby bol ustanovený v posvätnom ráde presbyterátu.
    Kán. 547 – Kaplána slobodne vymenúva diecézny biskup po vypočutí mienky, ak to považuje za vhodné, farára alebo farárov farností, pre ktoré sa ustanovuje, ako aj dekana pri zachovaní predpisu kán. 682, § 1.
    Kán. 548 – § 1. Povinnosti a práva kaplána okrem kánonov tejto kapitoly určuje diecézny štatút a list diecézneho biskupa, podrobnejšie ich však vymedzuje mandát farára.
    § 2. Ak list diecézneho biskupa výslovne neurčuje niečo iné, kaplán je na základe svojho úradu viazaný pomáhať farárovi v celej farskej službe, ale s výnimkou obetovania omše za ľud a takisto, ak to vec vyžaduje, podľa normy práva zastupovať farára.
    § 3. Kaplán má pravidelne referovať farárovi o plánovaných a začatých pastoračných podujatiach, tak aby farár a kaplán alebo kapláni spoločnými silami mohli zabezpečiť pastoračnú starostlivosť o farnosť, za ktorú spoločne zodpovedajú.
    Kán. 549 – Za neprítomnosti farára, ak sa diecézny biskup podľa normy kán. 533, § 3, nepostaral ináč a ak nebol ustanovený farský administrátor, majú sa zachovať predpisy kán. 541, § 1; kaplán má v tomto prípade aj všetky povinnosti farára s výnimkou záväzku obetovať omšu za ľud.
    Kán. 550 – § 1. Kaplán je povinný rezidovať vo farnosti, alebo ak je ustanovený pre rozličné farnosti súčasne, v niektorej z nich; miestny ordinár však z oprávneného dôvodu môže dovoliť, aby rezidoval inde, predovšetkým v dome spoločnom viacerým presbyterom, len keď vykonávanie pastoračných úloh tým neutrpí nijakú škodu.
    § 2. Miestny ordinár sa má starať, aby tam, kde je to možné, sa medzi farárom a kaplánmi podporoval na fare istý spôsob spoločného života.
    § 3. Čo sa týka dovolenky, kaplán má to isté právo ako farár.
    Kán. 551 – Čo sa týka milodarov, ktoré veriaci dávajú kaplánovi z príležitosti vykonanej pastoračnej služby, majú sa zachovávať predpisy kán. 531.
    Kán. 552 – Kaplána môže diecézny biskup alebo diecézny administrátor z oprávneného dôvodu odvolať pri zachovaní predpisu kán. 682, § 2.

    VII. kapitola
    DEKANI

    Kán. 553 – § 1. Dekan, ktorý sa nazýva arcipresbyter alebo aj iným menom, je kňaz, ktorý je na čele dekanátu.
    § 2. Ak sa partikulárnym právom nestanovuje niečo iné, dekana vymenúva diecézny biskup pričom podľa svojho rozumného úsudku vypočuje mienku kňazov, ktorí v danom dekanáte vykonávajú službu.
    Kán. 554 – § 1. Na úrad dekana, ktorý sa neviaže na úrad farára určitej farnosti, má biskup vybrať kňaza, ktorého po preskúmaní okolností miesta a času považuje za súceho.
    § 2. Dekan má byť vymenovaný na určitý čas, vymedzený partikulárnym právom.
    § 3. Dekana môže diecézny biskup z oprávneného dôvodu podľa svojho rozumného uváženia slobodne z úradu odvolať.
    Kán. 555 – § 1. Dekan okrem splnomocnení, ktoré mu partikulárne právo zákonne dáva, má povinnosť a právo:
    1. napomáhať a koordinovať spoločnú pastoračnú činnosť v dekanáte;
    2. dozerať, aby klerici jeho obvodu viedli život primeraný ich stavu a aby si svedomite plnili svoje povinnosti;
    3. postarať sa, aby sa posvätné obrady vykonávali podľa predpisov posvätnej liturgie, aby sa výzdoba a čistota kostolov a posvätného zariadenia najväčšmi pri eucharistickom slávení a uchovávaní Najsvätejšej sviatosti starostlivo zachovávala, aby sa farské knihy správne viedli a patrične uchovávali, aby cirkevný majetok bol svedomito spravovaný; napokon, aby sa farskej budove venovala náležitá starostlivosť.
    § 2. Dekan sa má v dekanáte, ktorý mu je zverený:
    1. usilovať, aby sa klerici podľa predpisov partikulárneho práva v stanovenom čase zúčastňovali prednášok, teologických zhromaždení alebo konferencií podľa normy kán. 279, § 2;
    2. starať, aby presbyteri jeho obvodu mali naporúdzi duchovnú pomoc; takisto má čo najväčšmi prejavovať starostlivosť o tých, ktorí sa nachádzajú v ťažkých okolnostiach alebo ktorých trápia problémy.
    § 3. Dekan sa má starať, aby farárom jeho obvodu, o ktorých vie, že sú vážne chorí, nechýbala duchovná a materiálna pomoc, a aby pohreb tých, čo zomreli, sa dôstojne slávil; má sa aj postarať, aby počas ich choroby alebo pri ich smrti nevyšli navnivoč alebo neboli poodnášané knihy, dokumenty, posvätné zariadenia a iné veci, ktoré patria Cirkvi.
    § 4. Dekan je podľa určenia diecézneho biskupa povinný vizitovať farnosti svojho obvodu.

    VIII. kapitola
    REKTORI KOSTOLOV A DUCHOVNÍ SPRÁVCOVIA
    1. článok
    REKTORI KOSTOLOV

    Kán. 556 – Rektormi kostolov sa tu rozumejú kňazi, ktorým je zverená starostlivosť o nejaký kostol, ktorý nie je ani farský, ani kapitulný, a ani nie je pripojený k domu rehoľného spoločenstva alebo spoločnosti apoštolského života, ktoré v ňom slávia bohoslužby.
    Kán. 557 – § 1. Rektora kostola slobodne vymenúva diecézny biskup pri neporušení práva voliť alebo navrhovať, ak to niekomu zákonne prislúcha; v tom prípade diecézny biskup má právo rektora potvrdiť alebo ustanoviť.
    § 2. Aj vtedy, keď kostol patrí nejakému klerickému rehoľnému inštitútu pápežského práva, diecéznemu biskupovi prislúcha stanoviť rektora, ktorého navrhol predstavený.
    § 3. Rektorom kostola, ktorý je spojený so seminárom alebo s iným kolégiom, ktoré spravujú klerici, je rektor seminára alebo kolégia, ak diecézny biskup nestanovil ináč.
    Kán. 558 – Pri neporušení predpisu kán. 262 rektorovi nie je dovolené vykonávať farské funkcie, o ktorých sa hovorí v kán. 530, v bodoch 1-6, v kostole, ktorý mu je zverený, ak s tým farár nesúhlasí alebo ho v prípade potreby nedeleguje.
    Kán. 559 – V kostole, ktorý mu je zverený, rektor môže vykonávať liturgické slávenia, aj slávnostné, pri neporušení zákonných podmienok fundácie a len keď podľa úsudku miestneho ordinára nijakým spôsobom neškodia farskej službe.
    Kán. 560 – Miestny ordinár, kde to považuje za vhodné, môže rektorovi prikázať, aby vo svojom kostole slávil pre ľud vymedzené obrady aj farské a aby kostol bol prístupný určitým skupinám veriacich, ktoré tam chcú vykonávať liturgické slávenia.
    Kán. 561 – Bez povolenia rektora alebo iného zákonného predstaveného nikomu nie je dovolené v kostole sláviť Eucharistiu, vysluhovať sviatosti alebo vykonávať iné posvätné úkony; toto povolenie možno dať alebo odoprieť podľa normy práva.
    Kán. 562 – Rektor kostola pod autoritou miestneho ordinára a pri dodržiavaní zákonného štatútu a nadobudnutých práv je povinný dozerať, aby sa v kostole dôstojne vykonávali posvätné úkony podľa liturgických noriem a predpisov kánonov, aby sa bremená verne plnili, majetok sa svedomite spravoval, aby bola zaistená údržba a výzdoba posvätného zariadenia a posvätných budov a aby sa nedialo nič, čo sa akokoľvek nezhoduje s posvätnosťou miesta a s náležitou úctou k Božiemu domu.
    Kán. 563 – Rektora kostola, hoci ho iní zvolili alebo navrhli, miestny ordinár môže z oprávneného dôvodu podľa svojho rozumného uváženia z úradu odvolať pri zachovaní predpisu kán. 682, § 2.

    2. článok
    DUCHOVNÍ SPRÁVCOVIA

    Kán. 564 – Duchovný správca je kňaz, ktorému sa nastálo zveruje aspoň sčasti pastoračná starostlivosť o nejaké spoločenstvo alebo osobitnú skupinu veriacich, ktorú treba vykonávať podľa normy univerzálneho a partikulárneho práva.
    Kán. 565 – Ak právo neurčuje niečo iné alebo ak niekomu zákonne neprislúchajú zvláštné práva, duchovného správcu vymenúva miestny ordinár, ktorému tiež prináleží navrhnutého ustanoviť alebo zvoleného potvrdiť.
    Kán. 566 – § 1. Je potrebné, aby duchovný správca bol poverený všetkými splnomocneniami, ktoré vyžaduje správna pastoračná starostlivosť. Okrem tých, ktoré sa udeľujú partikulárnym právom alebo zvláštnym delegovaním, duchovný správca má na základe úradu splnomocnenie spovedať veriacich, zverených jeho starostlivosti, hlásať im Božie slovo, vysluhovať viatikum a pomazanie chorých, ako aj udeliť sviatosť birmovania tým, ktorí sa nachádzajú v nebezpečenstve smrti.
    § 2. V nemocniciach, vo väzniciach a pri plavbách na mori duchovný správca má okrem toho splnomocnenie, ktoré má použiť iba na týchto miestach, rozhrešovať od nerezervovaných ani nevyhlásených cenzúr, uložených na základe rozsudku už vyneseného, pri zachovaní predpisu kán. 976.
    Kán. 567 – § 1. Miestny ordinár nemá pristúpiť k vymenovaniu duchovného správcu domu laického rehoľného inštitútu bez konzultácie s predstaveným, ktorý má právo po vypočutí mienky spoločenstva niektorého kňaza navrhnúť.
    § 2. Úlohou duchovného správcu je sláviť alebo riadiť liturgické úkony; nie je mu však dovolené miešať sa do vnútorného riadenia inštitútu.
    Kán. 568 – Pre tých, ktorí pre životné podmienky nemôžu požívať riadnu starostlivosť farárov, ako sú vysťahovalci, vyhnanci, utečenci, kočovníci, plaviaci sa, majú sa podľa možnosti ustanoviť duchovní správcovia.
    Kán. 569 – Vojenskí duchovní správcovia sa riadia zvláštnymi zákonmi.
    Kán. 570 – Ak je k sídlu spoločenstva alebo skupiny pripojený kostol, ktorý nie je farský, duchovný správca má byť rektorom tohto kostola, ak starostlivosť o spoločenstvo alebo o kostol nevyžaduje niečo iné.
    Kán. 571 – Pri vykonávaní svojej pastoračnej úlohy má duchovný správca udržiavať s farárom naležité spojenie.
    Kán. 572 – Keď ide o odvolanie duchovného správcu, má sa zachovať predpis kán. 563.

    III. časť
    INŠTITÚTY ZASVÄTENÉHO ŹIVOTA A SPOLOČNOSTI APOŠTOLSKÉHO ŹIVOTA

    I. oddiel
    INŠTITÚTY ZASVÄTENÉHO ŹIVOTA

    I. titul
    NORMY SPOLOČNÉ VŠETKÝM INŠTITÚTOM ZASVÄTENÉHO ŹIVOTA

    Kán. 573 – § 1. Zasvätený život profesiou evanjeliových rád je stála forma života, ktorým sa veriaci, užšie nasledujúc Krista pôsobením Ducha svätého, naplno zasväcujú nadovšetko milovanému Bohu, aby z nového a osobitného titulu oddaní jeho oslave, budovaniu Cirkvi a spáse sveta dosahovali dokonalosť lásky v službe Božieho kráľovstva, a stanúc sa v Cirkvi skvelým znamením, boli predzvesťou nebeskej slávy.
    § 2. Na túto formu života v inštitútoch zasväteného života, kánonicky zriadených kompetentnou cirkevnou vrchnosťou, sa slobodne podujímajú veriaci, ktorí sľubmi alebo inými posvätnými záväzkami podľa vlastných zákonov inštitútov konajú profesiu evanjeliových rád čistoty, chudoby a poslušnosti, a láskou, ku ktorej vedú, sa zvláštnym spôsobom spájajú s Cirkvou a s jej tajomstvom.
    Kán. 574 – § 1. Stav tých, ktorí v takýchto inštitútoch konajú profesiu evanjeliových rád, patrí k životu a svätosti Cirkvi, a preto treba, aby ho v Cirkvi všetci podporovali a napomáhali. § 2. Boh do tohto stavu zvlášť povoláva niektorých veriacich, aby v živote Cirkvi požívali osobitný dar a aby podľa cieľa a ducha inštitútu boli na osoh jej spásnemu poslaniu.
    Kán. 575 – Evanjeliové rady, založené na náuke a príklade Krista Učiteľa, sú božským darom, ktorý Cirkev od Pána prijala a s jeho milosťou stále uchováva.
    Kán. 576 – Úlohou kompetentnej cirkevnej vrchnosti je evanjeliové rady vykladať, ich uskutočňovanie upravovať zákonmi a z nich kánonickým schvaľovaním ustanovovať trvalé formy života a takisto sa z jej strany starať, aby inštitúty v duchu zakladateľov a zdravých tradícií rástli a prekvitali.
    Kán. 577 – V Cirkvi existuje veľké množstvo inštitútov zasväteného života, ktoré majú rozličné dary podľa milosti, ktorá im bola daná: užšie totiž nasledujú Krista alebo modliaceho sa, alebo ohlasujúceho Božie kráľovstvo, alebo konajúceho ľuďom dobro, alebo žijúceho s nimi vo svete, vždy však plniaceho vôľu Otca.
    Kán. 578 – Je potrebné, aby všetci verne zachovávali úmysel a zámery zakladateľov, potvrdené kompetentnou cirkevnou vrchnosťou, týkajúce sa charakteru, cieľa, ducha a povahy inštitútu, ako aj jeho zdravých tradícií, čo všetko tvorí dedičstvo tohto inštitútu.
    Kán. 579 – Diecézni biskupi, každý na svojom území, môžu formálnym dekrétom zriadiť inštitúty zasväteného života, len keď sa poradili s Apoštoskou stolicou.
    Kán. 580 – Pričlenenie nejakého inštitútu zasväteného života k inému je rezervované kompetentnej vrchnosti pričleňujúceho inštitútu vždy pri neporušení kánonickej samostatnosti pričleneného inštitútu.
    Kán. 581 – Rozdeliť inštitút na časti, nech sa akokoľvek nazývajú, zriadiť nové, zriadené zlučovať alebo ináč ohraničiť patrí kompetentnej vrchnosti inštitútu podľa normy stanov.
    Kán. 582 – Zlučovanie a spájanie inštitútov zasväteného života je rezervované jedine Apoštolskej stolici; jej sú rezervované aj konfederácie a federácie.
    Kán. 583 – Zmeny v inštitútoch zasväteného života, týkajúce sa vecí, ktoré boli schválené Apoštolskou stolicou, sa nemôžu uskutočniť bez jej dovolenia.
    Kán. 584 – Zrušenie inštitútu prislúcha iba Apoštolskej stolici, ktorej je tiež rezervované rozhodovanie o jeho časných majetkoch.
    Kán. 585 – Zrušiť časti inštitútu patrí kompetentnej vrchnosti toho istého inštitútu.
    Kán. 586 – § 1. Jednotlivým inštitútom sa priznáva oprávnená samostatnosť života, najmä riadenia, na základe ktorej majú v Cirkvi vlastnú disciplínu a môžu si zachovať nedotknuté svoje dedičstvo, o ktorom sa hovorí v kán. 578.
    § 2. Úlohou miestnych ordinárov je túto samostatnosť zachovať a chrániť.
    Kán. 587 – § 1. Aby sa vernejšie chránilo vlastné povolanie a identita jednotlivých inštitútov, základný kódex čiže stanovy každého inštitútu musia okrem toho, čo sa v kán. 578 stanovuje na zachovávanie, obsahovať základné normy, týkajúce sa riadenia inštitútu a disciplíny členov, včleňovania a formovania členov, ako aj vlastného predmetu posvätných zväzkov.
    § 2. Takýto kódex schvaľuje kompetentná vrchnosť Cirkvi a možno ho zmeniť iba s jej súhlasom.
    § 3. V tomto kódexe sa majú vhodne zladiť duchovné a právne prvky; normy sa však nemajú množiť bez potreby.
    § 4. Ostatné normy stanovené kompetentnou vrchnosťou inštitútu sa majú vhodne zozbierať do iných kódexov a tie sa môžu podľa požiadaviek miesta a času primerane preskúmať a prispôsobovať.
    Kán. 588 – § 1. Stav zasväteného života nie je svojou povahou ani klerický, ani laický.
    § 2. Klerickým sa nazýva ten inštitút, ktorý z dôvodu cieľa alebo zámeru zakladateľa alebo na základe zákonnej tradície je pod vedením klerikov, berie na seba vykonávanie posvätného rádu a za taký ho uznáva cirkevná vrchnosť.
    § 3. Laickým sa však nazýva ten inštitút, ktorý za taký uznáva cirkevná vrchnosť a na základe svojho vzniku, povahy a cieľa má vlastnú úlohu určenú zakladateľom alebo zákonnou tradíciou, a nezahrnuje vykonávanie posvätného rádu.
    Kán. 589 – Inštitút zasväteného života sa nazýva inštitútom pápežského práva, ak ho Apoštolská stolica zriadila alebo ho formálnym dekrétom schválila; nazýva sa však inštitútom diecézneho práva, ak ho zriadil diecézny biskup a nedostal schvaľovací dekrét od Apoštolskej stolice.
    Kán. 590 – § 1. Keďže inštitúty zasväteného života sa zvláštnym spôsobom venujú službe Bohu a celej Cirkvi, z osobitného dôvodu sú podriadené jej najvyššej autorite.
    § 2. Jednotliví členovia sú povinní poslúchať Najvyššieho veľkňaza ako svojho najvyššieho predstaveného aj z dôvodu posvätného zväzku poslušnosti.
    Kán. 591 – Aby sa čo najlepšie zabezpečilo dobro inštitútov a potreby apoštolátu, Najvyšší veľkňaz môže na základe svojho primátu nad celou Cirkvou so zreteľom na spoločný osoh vyňať inštitúty zasväteného života spod riadenia miestnych ordinárov a podriadiť ich sebe samému alebo inej cirkevnej vrchnosti.
    Kán. 592 – § 1. Aby sa spoločenstvo inštitútov s Apoštolskou stolicou čo najlepšie rozvíjalo, každý najvyšší predstavený má Apoštolskej stolici spôsobom a v čase, aký sama stanovila posielať krátky prehľad o stave a živote inštitútu.
    § 2. Predstavení všetkých inštitútov majú napomáhať znalosť dokumentov Svätej stolice, týkajúcich sa členov, ktorí sú im zverení, a majú sa starať o ich zachovávanie.
    Kán. 593 – Pri zachovaní predpisu kán. 586 inštitúty pápežského práva z hľadiska vnútorného riadenia a disciplíny bezprostredne a výlučne podliehajú moci Apoštolskej stolice.
    Kán. 594 – Inštitút diecézneho práva zostáva pri zachovaní kán. 586 pod zvláštnou starostlivosťou diecézneho biskupa.
    Kán. 595 – § 1. Biskup hlavného sídla má právo schváliť stanovy a potvrdiť zmeny, ktoré boli do nich zákonne zavedené, pri neporušení tých vecí, do ktorých zasiahla Apoštolská stolica, ako aj prerokúvať dôležitejšie záležitosti, vzťahujúce sa na celý inštitút, ktoré presahujú moc vnútornej vrchnosti, po porade s ostatnými diecéznymi biskupmi, ak sa inštitút rozšíril do viacerých diecéz.
    § 2. Diecézny biskup môže udeliť dišpenz od stanov v jednotlivých prípadoch.
    Kán. 596 – § 1. Predstavení a kapituly inštitútov majú takú moc nad členmi, akú určuje univerzálne právo a stanovy.
    § 2. V klerických rehoľných inštitútoch pápežského práva majú však okrem toho cirkevnú moc riadenia tak pre vonkajšie, ako aj pre vnútorné fórum.
    § 3. Na moc, o ktorej sa hovorí v § 1, sa vzťahujú predpisy kán. 131, 133 a 137-144.
    Kán. 597 – § 1. Do inštitútu zasväteného života môže byť prijatý každý katolík, ktorý má správny úmysel a vlastnosti vyžadované univerzálnym a vlastným právom a nezdržiava ho nijaká prekážka.
    § 2. Nikto nemôže byť prijatý bez primeranej prípravy.
    Kán. 598 – § 1. Každý inštitút má so zreteľom na charakter a vlastné ciele vo svojich stanovách určiť spôsob, akým treba zachovávať evanjeliové rady čistoty, chudoby a poslušnosti primerane jeho spôsobu života.
    § 2. Všetci členovia však musia nielen verne a celistvo zachovávať evanjeliové rady, ale aj podľa vlastného práva inštitútu usporiadať život, a tak sa usilovať o dokonalosť svojho stavu.
    Kán. 599 – Evanjeliová rada čistoty, prijatá kvôli nebeskému kráľovstvu, ktorá je znakom budúceho sveta a prameňom hojnejšej plodnosti v nerozdelenom srdci, nesie so sebou záväzok dokonalej zdržanlivosti v celibáte.
    Kán. 600 – Evanjeliová rada chudoby na napodobňovanie Krista, ktorý hoci bol bohatý, stal sa chudobným, okrem života v skutočnosti i v duchu chudobného, vedeného pracovito v triezvosti a v odstupe od pozemských bohatstiev, prináša so sebou závislosť a obmedzenie v užívaní majetkov a v nakladaní s nimi podľa normy vlastného práva jednotlivých inštitútov.
    Kán. 601 – Evanjeliová rada poslušnosti, prijatá v duchu viery a lásky v nasledovaní Krista poslušného až na smrť, zaväzuje na podriadenie vôle zákonným predstaveným, zastupujúcim Boha, keď vydávajú príkazy podľa vlastných stanov. Kán. 602 – Bratský život, vlastný každému inštitútu, ktorým sa všetci členovia združujú v Kristovi akoby do osobitnej rodiny, sa má tak určiť, aby sa pre všetkých stal vzájomnou pomocou pri plnení povolania každého z nich. Bratským spoločenstvom, zakoreneným a spočívajúcim v láske, majú byť členovia príkladom univerzálneho zmierenia v Kristovi.
    Kán. 603 – § 1. Okrem inštitútov zasväteného života Cirkev uznáva eremitský čiže pustovnícky život, v ktorom veriaci prísnejším odlúčením od sveta, tichom samoty, ustavičnou modlitbou a pokáním zasväcujú svoj život na chválu Boha a spásu sveta.
    § 2. Právo uznáva pustovníka za Bohu oddaného v zasvätenom živote, ak verejne zloží profesiu troch evanjeliových rád, potvrdených sľubom alebo iným posvätným zväzkom, do rúk diecézneho biskupa a pod jeho vedením zachováva vlastný spôsob života.
    Kán. 604 – § 1. K týmto formám zasväteného života sa približuje rád panien, ktoré po prejavení svätého predsavzatia užšie nasledovať Krista diecézny biskup podľa schváleného liturgického obradu zasväcuje Bohu, mysticky zasnubuje s Kristom, Božím Synom, a posväcuje službe Cirkvi. § 2. Na to, aby panny svoje predsavzatie vernejšie zachovávali a aby službu Cirkvi, súhlasnú s ich vlastným stavom, vykonávali vzájomnou pomocou, môžu utvárať združenia.
    Kán. 605 – Schvaľovanie nových foriem zasväteného života je rezervované iba Apoštolskej stolici. Diecézni biskupi sa však majú snažiť rozpoznať nové dary zasväteného života, zverené Cirkvi Duchom svätým, a pomáhať zakladateľom, aby čo možno najlepšie vyjadrili predsavzatia a chránili ich vhodným štatútom pri použití predovšetkým všeobecných noriem, obsiahnutých v tejto časti.
    Kán. 606 – Čo sa stanovuje o inštitútoch zasväteného života a o ich členoch, rovnakým právom platí pre obidve pohlavia, ak z kontextu reči alebo z povahy veci nie je zistené niečo iné.

    II. titul
    REHOĽNÉ INŠTITÚTY

    Kán. 607 – § 1. Rehoľný život ako zasvätenie celej osoby je v Cirkvi prejavom obdivuhodného, Bohom založeného zasnúbenia, ktoré je znakom budúceho veku. Takto rehoľník završuje úplné darovanie seba ako obetu, prinesenú Bohu, ktorou sa celá jeho existencia stáva nepretržitým kultom Boha v láske.
    § 2. Rehoľný inštitút je spoločnosť, v ktorej členovia podľa vlastného práva skladajú verejné doživotné alebo dočasné sľuby, ktoré však po uplynutí času treba obnoviť, a žijú bratský život v spoločenstve.
    § 3. Verejné svedectvo, ktoré majú rehoľníci vydávať Kristovi a Cirkvi, prináša so sebou také odlúčenie od sveta, aké je vlastné povahe a cieľu každého inštitútu.

    I. kapitola
    REHOĽNÉ DOMY, ICH ZRIADENIE A ZDRUŹENIE

    Kán. 608 – Rehoľné spoločenstvo musí bývať v dome, zákonne ustanovenom pod autoritou predstaveného, určeného podľa normy práva; jednotlivé domy majú mať aspoň kaplnku, v ktorej sa má sláviť a uchovávať Eucharistia, aby naozaj bola stredobodom spoločenstva.
    Kán. 609 – § 1. Domy rehoľného inštitútu zriaďuje podľa stanov kompetentná vrchnosť po predchádzajúcom písomnom súhlase diecézneho biskupa.
    § 2. Na zriadenie kláštora mníšok sa navyše vyžaduje povolenie Apoštolskej stolice.
    Kán. 610 – § 1. Pri zriaďovaní domov sa má pred očami užitočnosť Cirkvi a inštitútu a zabezpečenie toho, čo sa vyžaduje pre riadny rehoľný život členov podľa vlastných cieľov a ducha inštitútu.
    § 2. Nijaký dom sa nemá zriaďovať, ak nemožno rozumne usúdiť, že je primerane postarané o potreby členov.
    Kán. 611 – Súhlas diecézneho biskupa na zriadenie rehoľného domu nejakého inštitútu prináša so sebou právo:
    1. viesť život podľa vlastnej povahy a vlastných cieľov inštitútu;
    2. vykonávať diela vlastné inštitútu podľa normy práva pri neporušení podmienok, pripojených k súhlasu;
    3. pre klerické inštitúty mať kostol pri neporušení predpisu kán. 1215, § 3, a vykonávať posvätné služby pri zachovaní toho, čo podľa práva treba zachovať.
    Kán. 612 – Aby rehoľný dom bol určený na apoštolské diela, odlišné od tých, na ktoré bol ustanovený, vyžaduje sa súhlas diecézneho biskupa; nevyžaduje sa však keď ide o zmenu, ktorá sa pri neporušení zákonov fundácie vzťahuje iba na vnútorné riadenie a disciplínu.
    Kán. 613 – § 1. Rehoľný dom regulárnych kanonikov a mníchov pod riadením a starostlivosťou vlastného predstaveného je svojprávny, ak stanovy neurčujú ináč.
    § 2. Moderátor svojprávneho domu je podľa práva vyšší predstavený.
    Kán. 614 – Kláštory mníšok pridružené k niektorému mužskému inštitútu si podržiavajú vlastný spôsob života a riadenie podľa stanov. Vzájomné práva a povinnosti sa majú určiť tak, aby z pridruženia mohlo vzrastať duchovné dobro.
    Kán. 615 – Svojprávny kláštor, ktorý okrem vlastného moderátora nemá iného vyššieho predstaveného a ani nie je k nejakému inštitútu rehoľníkov tak pridružený, aby jeho predstavený mal nad takým kláštorom ozajstnú moc, vymedzenú stanovami, podľa normy práva sa zveruje osobitnému dohľadu diecézneho biskupa.
    Kán. 616 – § 1. Zákonne zriadený rehoľný dom môže podľa normy stanov zrušiť najvyšší predstavený po porade s diecéznym biskupom. O majetok zrušeného domu sa má postarať vlastné právo inštitútu pri neporušení vôle zakladateľov alebo darcov a zákonne nadobudnutých práv.
    § 2. Zrušenie jediného domu inštitútu patrí Svätej stolici, ktorej sa v takom prípade rezervuje aj rozhodnutie o majetku.
    § 3. Zrušiť svojprávny dom, o ktorom sa hovorí v kán. 613, má právo generálna kapitula, ak stanovy neurčujú ináč.
    § 4. Zrušenie svojprávneho kláštora mníšok prináleží Apoštolskej stolici pri zachovaní predpisov stanov, týkajúcich sa majetku.

    II. kapitola
    RIADENIE INŠTITÚTOV

    1. článok
    PREDSTAVENÍ A RADY

    Kán. 617 – Predstavení majú svoju úlohu plniť a svoju moc vykonávať podľa normy univerzálneho a vlastného práva.
    Kán. 618 – Predstavení majú svoju moc, prijatú od Boha prostredníctvom služby Cirkvi, vykonávať v duchu služby. Poslušní teda voči Božej vôli pri plnení úlohy, majú podriadených riadiť ako Božie deti, a s úctou voči ľudskej osobe napomáhajúc ich dobrovoľnú poslušnosť, majú ich ochotne počúvať, ako aj podporovať ich úsilie o dobro inštitútu a Cirkvi, ale pri zachovaní svojej autority v rozhodovaní a prikazovaní, čo treba konať.
    Kán. 619 – Predstavení sa majú horlivo venovať svojmu úradu a spolu s členmi, ktorí sú im zverení, usilovať sa o budovanie bratského spoločenstva v Kristovi, v ktorom sa má nadovšetko hľadať a milovať Boh. Majú preto členov často sýtiť pokrmom Božieho slova a privádzať ich k sláveniu posvätnej liturgie. Majú im byť príkladom v pestovaní čností a v zachovávaní zákonov a tradícií vlastného inštitútu; primerane im majú pomáhať v osobných potrebách, o chorých sa svedomito starať a navštevovať ich, nespokojných karhať, malodušných potešovať, byť trpezliví voči všetkým.
    Kán. 620 – Vyšší predstavení sú tí, ktorí riadia celý inštitút alebo jeho provinciu, alebo časť, ktorá je jej postavená na roveň, alebo svojprávny dom, ako aj ich zástupcovia. Medzi nich sa zaraďuje opát prímas a predstavený mníšskej kongregácie, ktorí však nemajú všetku moc, akú univerzálne právo udeľuje vyšším predstaveným.
    Kán. 621 – Spojenie viacerých domov, ktoré pod tým istým predstaveným tvorí bezprostrednú časť toho istého inštitútu a je kánonicky zriadené zákonnou vrchnosťou, sa volá provincia.
    Kán. 622 – Najvyšší predstavený dostáva moc nad všetkými provinciami, domami a členmi inštitútu, ktorú treba vykonávať podľa vlastného práva; ostatní predstavení ju majú v medziach svojej úlohy.
    Kán. 623 – Aby členovia boli platne vymenovaní alebo zvolení do úlohy predstaveného, vyžaduje sa primeraný čas od doživotnej alebo definitívnej profesie, ktorý má byť vymedzený vlastným právom, alebo ak ide o vyšších predstavených, stanovami.
    Kán. 624 – § 1. Predstavení majú byť ustanovovaní na určité a primerané časové rozpätie podľa povahy a potreby inštitútu, ak o najvyššom predstavenom a o predstavených svojprávneho domu stanovy neurčujú ináč.
    § 2. Vlastné právo má vhodnými normami zabezpečiť, aby predstavení, ustanovení na určitý čas, nezostávali v úradoch riadenia dlhšie bez prerušenia.
    § 3. Môžu byť však počas trvania úlohy z úradu odvolaní alebo do iného preložení z dôvodov, stanovených vlastným právom.
    Kán. 625 – § 1. Najvyšší predstavený inštitútu má byť určený kánonickou voľbou podľa normy stanov.
    § 2. Voľbám predstaveného svojprávneho kláštora, o ktorom sa hovorí v kán. 615, a najvyššieho predstaveného inštitútu diecézneho práva predsedá biskup hlavného sídla.
    § 3. Ostatní predstavení majú byť ustanovení podľa normy stanov; tak však, že ak sú volení, potrebujú potvrdenie kompetentného vyššieho predstaveného; ak ich však vymenúva predstavený, má predchádzať vhodná porada.
    Kán. 626 – Predstavení pri udeľovaní úradov a členovia pri voľbách majú zachovávať normy univerzálneho a vlastného práva, chrániť sa akéhokoľvek zneužívania a uprednostňovania osôb, majúc pred očami iba Boha a dobro inštitútu, majú vymenovať alebo voliť tých, o ktorých sa domnievajú, že sú v Pánovi naozaj hodní a schopní. Okrem toho sa vo voľbách majú chrániť priamo alebo nepriamo získavať hlasy či už pre seba, alebo pre iných.
    Kán. 627 – § 1. Predstavení majú mať podľa normy stanov vlastnú radu a je potrebné, aby pri vykonávaní úlohy používali jej pomoc.
    § 2. Okrem prípadov predpísaných univerzálnym právom vlastné právo má vymedziť prípady, v ktorých pre platnosť konania je potrebný súhlas alebo rada, ktoré treba žiadať podľa normy kán. 127.
    Kán. 628 – § 1. Predstavení, ktorí sú na túto úlohu určení vlastným právom inštitútu, v stanovenom čase majú, podľa noriem toho istého vlastného práva, vizitovať domy a členov, ktorí sú im zverení.
    § 2. Diecézny biskup má právo a povinnosť vizitovať na jeho území aj z hľadiska rehoľnej disciplíny:
    1. svojprávne kláštory, o ktorých sa hovorí v kán. 615;
    2. jednotlivé domy inštitútu diecézneho práva, ktoré sa nachádzajú na vlastnom území.
    § 3. Členovia majú mať dôveru k vizitátorovi, na otázky, ktoré zákonne kladie, majú mu odpovedať podľa pravdy v láske; nikomu však nie je dovolené akýmkoľvek spôsobom odvracať členov od tejto povinnosti alebo ináč hatiť cieľ vizitácie.
    Kán. 629 – Predstavení sa majú zdržiavať každý vo svojom dome a nevzďaľovať sa z neho, ak to nie je podľa normy vlastného práva.
    Kán. 630 – § 1. Predstavení majú členom priznávať náležitú slobodu, čo sa týka sviatosti pokánia a duchovného vedenia, ale pri neporušení disciplíny inštitútu.
    § 2. Predstavení sa podľa normy vlastného práva majú starať, aby členovia mali k dispozícii súcich spovedníkov, u ktorých sa môžu často spovedať.
    § 3. V kláštoroch mníšok, v domoch formovania a v laických spoločenstvách s väčším počtom členov majú byť riadni spovedníci, schválení miestnym ordinárom po porade so spoločenstvom, ale bez akéhokoľvek záväzku u nich sa spovedať.
    § 4. Predstavení nemajú spovedávať podriadených, ak si to členovia sami od seba nežiadajú.
    § 5. Členovia sa majú s dôverou obracať na predstavených, ktorým môžu slobodne a sami od seba otvoriť svoje srdce. Predstaveným je však zakázané akokoľvek ich navádzať, aby im vyjavili svoje svedomie.

    2. článok
    KAPITULY

    Kán. 631 – § 1. Generálna kapitula, ktorá podľa normy stanov má v inštitúte najvyššiu autoritu, má sa utvoriť tak, aby reprezentujúc celý inštitút, stala sa opravdivým znakom jeho jednoty v láske. Jej úlohou je hlavne: chrániť dedičstvo inštitútu, o ktorom sa hovorí v kán. 578, a podľa neho napomáhať primeranú obnovu, zvoliť najvyššieho predstaveného, prerokúvať vážnejšie záležitosti, ako aj vydávať normy, ktoré majú všetci dodržiavať.
    § 2. Zloženie a rozsah moci kapituly sa má určiť stanovami; vlastné právo má bližšie vymedziť poriadok, ktorý treba zachovávať pri konaní kapituly, zvlášť keď ide o voľby a spôsob rokovania.
    § 3. Podľa noriem vymedzených vo vlastnom práve nielen provincie a miestne spoločenstvá, ale aj ktorýkoľvek člen môže generálnej kapitule slobodne zaslať svoje žiadosti a návrhy.
    Kán. 632 – Vlastné právo má presne vymedziť to, čo sa vzťahuje na iné kapituly inštitútu a na iné podobné zhromaždenia čiže na ich prirodzenosť, autoritu, zloženie, spôsob postupovania a čas ich konania.
    Kán. 633 – § 1. Účastnícke alebo poradné orgány majú úlohu, ktorá im bola zverená, verne plniť podľa normy univerzálneho a vlastného práva a svojím spôsobom vyjadrovať starostlivosť a účasť všetkých členov, zameranú na dobro celého inštitútu alebo spoločenstva.
    § 2. Pri zachovávaní a používaní týchto účastníckych a poradných prostriedkov sa má zachovať múdre rozlišovanie a spôsob ich činnosti sa má zhodovať s povahou a cieľom inštitútu.

    3. článok
    ČASNÉ MAJETKY A ICH SPRÁVA

    Kán. 634 – § 1. Inštitúty, provincie a domy ako právnické osoby sú zo samého práva schopné nadobúdať, vlastniť, spravovať a scudzovať časné majetky, ak sa táto schopnosť v stanovách nevylučuje alebo neobmedzuje.
    § 2. Majú sa však vyhýbať akejkoľvek podobe prepychu, ziskuchtivosti a hromadeniu majetkov.
    Kán. 635 – § 1. Časné majetky rehoľných inštitútov, keďže sú cirkevné, riadia sa predpismi Piatej knihy Časné majetky Cirkvi, ak sa výslovne neurčuje niečo iné.
    § 2. Každý inštitút však má na užívanie a správu majetkov stanoviť vhodné normy, ktorými sa má jemu vlastná chudoba podporovať, ochraňovať a zvýrazňovať.
    Kán. 636 – § 1. V každom inštitúte a podobne v každej provincii, ktorá je riadená vyšším predstaveným, má byť ekonóm, nemá ním byť vyšší predstavený a má byť ustanovený podľa normy vlastného práva; má viesť správu majetkov pod vedením príslušného predstaveného. Ekonóm podľa možnosti má byť ustanovený aj v miestnych spoločenstvách a nemá ním byť miestny predstavený.
    § 2. Ekonómovia a iní správcovia majú v čase a spôsobom, aký stanovuje vlastné právo predkladať kompetentnej vrchnosti vyúčtovanie zo správy majetku.
    Kán. 637 – Svojprávne kláštory, o ktorých sa hovorí v kán. 615, musia miestnemu ordinárovi raz do roka predložiť vyúčtovanie zo správy; okrem toho miestny ordinár má mať právo preskúmať ekonomické záležitosti rehoľného domu diecézneho práva.
    Kán. 638 – § 1. Vlastnému právu prislúcha v rámci univerzálneho práva vymedziť úkony, ktoré presahujú hranicu a spôsob riadnej správy, a stanoviť, čo je potrebné na platné uskutočnenie úkonu mimoriadnej správy.
    § 2. Platne hradia výdavky a robia právne úkony riadnej správy okrem predstavených v medziach svojej úlohy aj úradníci, ktorí sú na to určení vo vlastnom práve.
    § 3. Pre platnosť scudzenia a každej činnosti, ktorou sa majetkový stav právnickej osoby môže zhoršiť, vyžaduje sa písomné povolenie kompetentného predstaveného so súhlasom jeho rady. Ak však ide o transakciu, ktorá presahuje sumu určenú Svätou stolicou pre príslušnú krajinu, a takisto keď ide o veci darované Cirkvi sľubom alebo o veci cenné z umeleckého alebo historického hľadiska, vyžaduje sa navyše dovolenie samej Svätej stolice.
    § 4. Pre svojprávne kláštory, o ktorých sa hovorí v kán. 615, a pre inštitúty diecézneho práva je potrebný aj písomný súhlas miestneho ordinára.
    Kán. 639 – § 1. Ak právnická osoba prevzala dlhy a záväzky hoci aj s povolením predstavených, je povinná sama niesť za ne zodpovednosť.
    § 2. Ak ich prevzal člen s povolením predstaveného vo vzťahu k svojmu majetku, sám musí niesť zodpovednosť; ak však záležitosť inštitútu vybavil z mandátu predstaveného, zodpovedá inštitút.
    § 3. Ak ich však prevzal rehoľník bez akéhokoľvek povolenia predstavených, sám je zodpovedný, nie však právnická osoba.
    § 4. Zostáva však platné, že vždy možno podať žalobu proti tomu, v prospech koho sa uzavretá dohoda obrátila, .
    § 5. Rehoľní predstavení nesmú dovoliť, aby sa robili dlhy, ak nie je s istotou zistené, že sa z bežných ziskov budú môcť splácať úroky z dlžoby a že v nie príliš dlhom čase, zákonne postupným splácaním bude možné vyrovnať sumu použitého kapitálu.
    Kán. 640 – Inštitúty vzhľadom na okolnosti jednotlivých miest sa majú usilovať vydávať akoby kolektívne svedectvo lásky a chudoby a podľa možnosti z vlastných majetkov niečím prispievať na potreby Cirkvi a na podporu núdznych.

    III. kapitola
    PRIJÍMANIE KANDIDÁTOV A FORMOVANIE ČLENOV

    1. článok
    PRIJÍMANIE DO NOVICIÁTU

    Kán. 641 – Právo prijímať kandidátov do noviciátu patrí vyšším predstaveným podľa normy vlastného práva.
    Kán. 642 – Predstavení majú s pozornou starostlivosťou prijímať len takých, ktorí okrem požadovaného veku sú zdraví, majú primerané vlohy a dostačujúce vlastnosti zrelosti na osvojenie života, ktorý je vlastný inštitútu; zdravie, vlohy a zrelosť, ak je to potrebné, sa majú potvrdiť aj za pomoci odborníkov pri zachovaní predpisu kán. 220.
    Kán. 643 – § 1. Do noviciátu sa neplatne prijíma:
    1. kto ešte nedovŕšil sedemnásty rok života;
    2. jeden z manželov počas trvania manželstva;
    3. kto je posvätným zväzkom skutočne viazaný k nejakému inštitútu zasväteného života alebo je včlenený do nejakej spoločnosti apoštolského života pri neporušení predpisu kán. 684;
    4. kto do inštitútu vstupuje pod vplyvom násilia, veľkého strachu alebo podvodu, alebo ten, koho predstavený prijíma pod tým istým vplyvom;
    5. kto zatajil svoje včlenenie do nejakého inštitútu zasväteného života alebo do nejakej spoločnosti apoštolského života.
    § 2. Vlastné právo môže stanoviť iné prekážky aj čo do platnosti prijatia alebo pripojiť podmienky.
    Kán. 644 – Predstavení nemajú do noviciátu prijímať svetských klerikov bez poradenia sa s ich vlastným ordinárom, ani tých, ktorí sú zadĺžení a dlžobu nie sú schopní splatiť.
    Kán. 645 – § 1. Kandidáti pred prijatím do noviciátu musia predložiť svedectvo o krste a birmovaní a o slobodnom stave.
    § 2. Ak ide o prijatie klerikov alebo tých, ktorí boli prijatí do iného inštitútu zasväteného života, do spoločnosti apoštolského života alebo do seminára, sa navyše vyžaduje svedectvo príslušného miestneho ordinára alebo vyššieho predstaveného inštitútu alebo spoločnosti, alebo rektora seminára.
    § 3. Vlastné právo môže požadovať aj iné svedectvá o vyžadovanej súcosti kandidátov a o tom, že nemajú prekážky.
    § 4. Predstavení môžu vyžiadať aj iné informácie hoci aj pod tajomstvom, ak to uznajú za potrebné.

    2. článok
    NOVICIÁT A FORMOVANIE NOVICOV

    Kán. 646 – Noviciát, ktorým sa začína život v inštitúte, je zameraný na to, aby novici božské povolanie, a to vlastné inštitútu, lepšie poznali, aby skúsili spôsob života inštitútu a jeho duchom formovali myseľ i srdce a aby sa potvrdilo ich rozhodnutie a súcosť.
    Kán. 647 – § 1. Zriadenie, premiestnenie a zrušenie domu noviciátu sa má uskutočniť písomným dekrétom najvyššieho predstaveného inštitútu so súhlasom jeho rady.
    § 2. Aby bol noviciát platný, musí sa vykonať v dome na to riadne určenom. V jednotlivých prípadoch a výnimočne kandidát môže na základe dovolenia najvyššieho predstaveného so súhlasom jeho rady vykonať noviciát v inom dome inštitútu pod vedením niektorého osvedčeného rehoľníka, ktorý zastupuje magistra novicov.
    § 3. Vyšší predstavený môže dovoliť, aby sa skupina novicov v určitých časových úsekoch zdržiavala v inom dome inštitútu, ktorý on určil.
    Kán. 648 – § 1. Aby bol noviciát platný, musí obsahovať dvanásť mesiacov, ktoré treba stráviť v samom noviciátnom spoločenstve, pri zachovaní predpisu kán. 647, § 3.
    § 2. Na zdokonalenie formovania novicov môžu stanovy okrem času, o ktorom hovorí § 1, určiť jedno alebo viaceré obdobia apoštolského zacvičovania, konaného mimo noviciátneho spoločenstva.
    § 3. Noviciát nemá byť dlhší než dva roky.
    Kán. 649 – § 1. Pri neporušení predpisov kán. 647, § 3, a kán. 648, § 2, neprítomnosť v dome noviciátu, ktorá trvá dlhšie než tri mesiace buď súvislé, alebo prerušené, robí noviciát neplatným. Neprítomnosť trvajúca viac ako pätnásť dní musí byť doplnená.
    § 2. S dovolením kompetentného vyššieho predstaveného sa prvá profesia môže anticipovať, nie však skôr než pätnásť dní.
    Kán. 650 – § 1. Cieľ noviciátu vyžaduje, aby sa novici formovali pod vedením magistra podľa poriadku formovania, ktorý treba určiť vlastným právom.
    § 2. Riadenie novicov pod autoritou vyšších predstavených je rezervované iba magistrovi.
    Kán. 651 – § 1. Magistrom novicov má byť člen inštitútu, ktorý zložil doživotné sľuby a bol zákonne určený.
    § 2. Magistrovi, ak je to potrebné, sa môžu prideliť spolupracovníci, ktorí mu podliehajú z hľadiska spravovania noviciátu a poriadku formovania.
    § 3. Na čele formovania novicov majú byť starostlivo pripravení členovia, ktorí nezaťažení inými povinnosťami môžu svoju úlohu plniť plodne a stálym spôsobom.
    Kán. 652 – § 1. Úlohou magistra a jeho spolupracovníkov je rozpoznať a potvrdiť povolanie novicov a postupne ich formovať na náležité vedenie života dokonalosti, ktorý je vlastný inštitútu.
    § 2. Novici sa majú viesť k pestovaniu ľudských a kresťanských čností; modlitbou a sebazapieraním sa majú uvádzať na cestu plnšej dokonalosti; majú sa poúčať, ako rozjímať o tajomstve spásy, ako čítať Sväté písmo a meditovať o ňom; majú sa pripravovať na pestovanie božského kultu v posvätnej liturgii; majú si osvojiť spôsob života, zasväteného Bohu a ľuďom v Kristovi evanjeliovými radami; majú sa poučiť o povahe a duchu inštitútu, o jeho cieli a disciplíne, o jeho dejinách a živote a napĺňať sa láskou k Cirkvi a k jej posvätným pastierom.
    § 3. Novici, vedomí si vlastnej zodpovednosti, majú tak aktívne spolupracovať so svojím magistrom, aby verne odpovedali na milosť božského povolania.
    § 4. Členovia inštitútu sa majú starať, aby na diele formovania novicov zo svojej strany spolupracovali príkladným životom a modlitbou.
    § 5. Čas noviciátu, o ktorom sa hovorí v kán. 648, § 1, sa má využiť výlučne na dielo formácie, a preto sa novici nemajú zamestnávať štúdiami a úlohami, ktoré tejto formácii priamo neslúžia.
    Kán. 653 – § 1. Novic môže inštitút slobodne opustiť; avšak kompetentná vrchnosť inštitútu ho môže prepustiť.
    § 2. Po dokončení noviciátu sa novic, ak je uznaný za súceho, má pripustiť k dočasnej profesii, ináč sa má prepustiť; ak zostáva pochybnosť o jeho súcosti, vyšší predstavený môže predĺžiť čas probácie podľa normy vlastného práva, nie však na dlhšie než šesť mesiacov.

    3. článok
    REHOĽNÁ PROFESIA

    Kán. 654 – V rehoľnej profesii členovia verejným sľubom berú na seba zachovávanie troch evanjeliových rád, zasväcujú sa Bohu službou Cirkvi a včleňujú sa do inštitútu s právami a povinnosťami, určenými v práve.
    Kán. 655 – Dočasná profesia sa skladá na čas, určený vlastným právom, ktorý nemá byť kratší než tri roky a dlhší než šesť rokov.
    Kán. 656 – K platnosti dočasnej profesie sa vyžaduje:
    1. aby ten, kto ju chce skladať, dovŕšil aspoň osemnásty rok života;
    2. aby noviciát bol platne vykonaný;
    3. aby pripustenie zo strany kompetentného predstaveného s vyjadrením jeho rady bolo slobodne vykonané podľa normy práva;
    4. aby bola výslovná a zložená bez násilia, veľkého strachu alebo podvodu;
    5. aby ju prijal zákonný predstavený osobne alebo prostredníctvom iného.
    Kán. 657 – § 1. Po uplynutí času, na aký bola profesia zložená, rehoľník, ktorý žiada z vlastnej vôle a je považovaný za súceho, má byť pripustený k obnoveniu profesie alebo k doživotnej profesii, ináč má odísť.
    § 2. Ak sa to však zdá vhodné, kompetentný predstavený môže podľa vlastného práva predĺžiť obdobie dočasnej profesie, ale tak, aby celý čas, na ktorý sa člen dočasnými sľubmi zaväzuje, neprevýšil deväť rokov.
    § 3. Doživotná profesia sa môže z oprávneného dôvodu anticipovať, nie však skôr než tri mesiace.
    Kán. 658 – Okrem podmienok, o ktorých sa hovorí v kán. 656, bod 3, 4, a 5, a iných, ktoré pridáva vlastné právo, k platnosti doživotnej profesie sa vyžaduje:
    1. aspoň dovŕšený dvadsiaty prvý rok života;
    2. predchádzajúca dočasná profesia aspoň trojročná pri neporušení predpisu kán. 657, § 3.

    4. článok
    FORMOVANIE REHOĽNÍKOV

    Kán. 659 – § 1. V jednotlivých inštitútoch sa po prvej profesii má pokračovať vo formovaní všetkých členov, aby plnšie viedli život vlastný inštitútu a aby primeranejšie uskutočňovali jeho poslanie.
    § 2. Preto vlastné právo musí určiť poriadok tohto formovania a jeho trvania so zreteľom na potreby Cirkvi a na okolnosti ľudí a času, ak to vyžaduje cieľ a povaha inštitútu.
    § 3. Formovanie členov, ktorí sa pripravujú na prijatie posvätných rádov sa riadi podľa všeobecného práva a podľa vlastných študíjnych smerníc inštitútov.
    Kán. 660 – § 1. Formovanie má byť systematické, prispôsobené chápavosti členov, duchovné a apoštolské, vedecké a súčasne praktické a prípadne aj so získaním primeraných titulov tak cirkevných, ako aj občianskych.
    § 2. Počas trvania tohto formovania sa členom nemajú zverovať úrady a diela, ktoré mu prekážajú. Kán. 661 – Rehoľníci majú po celý život horlivo pokračovať vo svojej duchovnej, vedeckej a praktickej formácii; predstavení im však majú na to poskytnúť prostriedky a čas.

    IV. kapitola
    POVINNOSTI A PRÁVA INŠTITÚTOV A ICH ČLENOV

    Kán. 662 – Rehoľníci majú nasledovanie Krista, predložené v evanjeliu a vyjadrené v stanovách vlastného inštitútu, pokladať za najvyššie pravidlo života.
    Kán. 663 – § 1. Prvou a hlavnou povinnosťou všetkých rehoľníkov má byť rozjímanie o božských veciach a ustavičné spojenie s Bohom v modlitbe.
    § 2. Členovia sa podľa možnosti majú denne zúčastňovať na eucharistickej obete, prijímať najsvätejšie Kristovo telo a klaňať sa samému Pánovi, prítomnému vo sviatosti.
    § 3. Majú sa venovať čítaniu Svätého písma a rozjímavej modlitbe, majú dôstojne sláviť liturgiu hodín podľa predpisov vlastného práva pri zachovaní záväzku pre klerikov, o ktorom sa hovorí v kán. 276, § 2, bod 3, a majú vykonávať aj iné cvičenia nábožnosti.
    § 4. Zvláštnu úctu majú prejavovať Panne Bohorodičke, ktorá je príkladom a ochrankyňou každého zasväteného života, a to aj mariánskym ružencom.
    § 5. Každoročne majú svedomite zachovávať čas posvätných duchovných cvičení.
    Kán. 664 – Rehoľníci majú zotrvávať v obrátení ducha k Bohu, majú aj denne spytovať svedomie a často pristupovať k sviatosti pokánia.
    Kán. 665 – § 1. Rehoľníci majú bývať vo vlastnom rehoľnom dome, zachovávajúc spoločný život, a nemajú sa z neho vzďaľovať bez povolenia svojho predstaveného. Ak však ide o dlhodobú neprítomnosť v dome, vyšší predstavený so súhlasom svojej rady a z oprávneného dôvodu môže členovi dovoliť, aby mohol bývať mimo domu inštitútu, nie však dlhšie než rok, ak to nie je z dôvodu liečenia sa z choroby, kvôli štúdiám alebo vykonávaniu apoštolátu v mene inštitútu.
    § 2. Člena, ktorý s úmyslom vymaniť sa spod moci predstavených sa nezákonne vzdialil z rehoľného domu, predstavení majú starostlivo vyhľadať a pomôcť mu, aby sa vrátil a vytrval vo svojom povolaní.
    Kán. 666 – V používaní spoločenských oznamovacích prostriedkov sa má zachovávať potrebná opatrnosť a vyhýbať sa tomu, čo je škodlivé vlastnému povolaniu a nebezpečné čistote zasvätenej osoby.
    Kán. 667 – § 1. Vo všetkých domoch sa má zachovávať klauzúra, prispôsobená povahe a poslaniu inštitútu, ako ju vymedzuje vlastné právo, pričom niektorá časť rehoľného domu má byť vždy rezervovaná iba členom.
    § 2. Prísnejšiu disciplínu klauzúry treba zachovávať v kláštoroch, určených na kontemplatívny život.
    § 3. Kláštory mníšok, ktoré sú úplne určené na kontemplatívny život, musia zachovávať pápežskú klauzúru, a to podľa noriem, vydaných Apoštolskou stolicou. Ostatné kláštory mníšok majú zachovávať klauzúru, prispôsobenú vlastnej povahe a určenú v stanovách.
    § 4. Diecézny biskup má splnomocnenie z oprávneného dôvodu vstúpiť do klauzúry kláštorov mníšok, ktoré sa nachádzajú v jeho diecéze, a z vážneho dôvodu a so súhlasom predstavenej dovoliť, aby iní vstúpili do klauzrúry a aby mníšky z nej vychádzali na naozaj nevyhnutný čas.
    Kán. 668 – § 1. Členovia pred prvou profesiou majú správu svojich majetkov postúpiť, komu chcú, a ak stanovy neurčujú niečo iné, slobodne nakladať s ich užívaním a výnosom. Avšak testament, ktorý má byť platný aj podľa občianskeho práva, majú urobiť aspoň pred doživotnou profesiou.
    § 2. Na zmenu týchto opatrení z oprávneného dôvodu a na uskutočnenie akéhokoľvek úkonu, týkajúceho sa časných majetkov, potrebujú povolenie kompetentného predstaveného podľa normy vlastného práva.
    § 3. Čokoľvek rehoľník nadobúda vlastnou usilovnosťou alebo vzhľadom na inštitút, nadobúda pre inštitút. Čo mu akýmkoľvek spôsobom prislúcha z titulu dôchodku, podpory alebo poistného, nadobúda pre inštitút, ak vlastné právo nestanovuje niečo iné.
    § 4. Kto sa pre povahu inštitútu musí naplno zriecť svojich majetkov, toto zrieknutie sa má urobiť pred doživotnou profesiou podľa možnosti formou platnou aj podľa občianskeho práva, ktoré bude platiť odo dňa zloženia profesie. To isté má urobiť profes s doživotnými sľubmi, ktorý sa podľa normy vlastného práva chce s povolením najvyššieho predstaveného čiastočne alebo celkom zriecť svojich majetkov.
    § 5. Profes, ktorý sa pre povahu inštitútu úplne zriekol svojich majetkov, stráca schopnosť nadobúdať a vlastniť, a preto neplatne uskutočňuje úkony, ktoré sú v protiklade so sľubom chudoby. Čo však dostane po zrieknutí sa, pripadá inštitútu podľa normy vlastného práva.
    Kán. 669 – § 1. Rehoľníci majú nosiť odev inštitútu, zhotovený podľa normy vlastného práva, ako znak zasvätenia a na svedectvo chudoby.
    § 2. Rehoľní klerici inštitútu, ktorý nemá vlastné rúcho, majú nosiť klerický odev podľa normy kán. 284.
    Kán. 670 – Inštitút musí členom poskytnúť všetko, čo je podľa normy stanov po-trebné na dosiahnutie cieľa ich povolania.
    Kán. 671 – Rehoľník nemá bez povolenia zákonného predstaveného preberať úlohy a úrady mimo vlastného inštitútu.
    Kán. 672 – Rehoľníkov zaväzujú predpisy kán. 277, 285, 286, 287 a 289, a rehoľných klerikov navyše predpisy kán. 279, § 2; v laických inštitútoch pápežského práva povolenie, o ktorom sa hovorí v kán. 285, § 4, môže udeliť vlastný vyšší predstavený.

    V. kapitola
    APOŠTOLÁT INŠTITÚTOV

    Kán. 673 – Apoštolát všetkých rehoľníkov spočíva v prvom rade v svedectve ich zasväteného života, ktoré sú povinní napomáhať modlitbou a pokáním.
    Kán. 674 – Inštitúty, ktoré sú úplne určené na kontempláciu, v tajomnom Kristovom tele vždy zaujímajú znamenité miesto: prinášajú totiž Bohu vznešenú obetu chvály, prehojnými plodmi svätosti obohacujú Boží ľud a príkladom ho pobádajú, ako aj tajomnou apoštolskou plodnosťou rozmnožujú. Z tohto dôvodu, hoci by potreba činného apoštolátu bola akokoľvek naliehavá, členov týchto inštitútov nemožno povolávať, aby poskytovali výpomoc v rozličných pastoračných službách.
    Kán. 675 – § 1. V inštitútoch, ktoré sa venujú dielam apoštolátu, apoštolská činnosť patrí k ich samej prirodzenosti. Preto celý život členov má byť preniknutý apoštolským duchom, celá apoštolská činnosť však má byť formovaná nábožným duchom.
    § 2. Apoštolská činnosť má vždy vychádzať z dôverného spojenia s Bohom a má ho posilňovať a podporovať.
    § 3. Apoštolská činnosť, ktorú treba konať v mene a z mandátu Cirkvi, sa má vykonávať v jej spoločenstve.
    Kán. 676 – Laické inštitúty tak mužov, ako aj žien majú duchovnými a telesnými skutkami milosrdenstva účasť na pastoračnej úlohe Cirkvi a ľuďom poskytujú najrozmanitejšie služby; preto majú verne zotrvávať v milosti svojho povolania.
    Kán. 677 – § 1. Predstavení a členovia sa majú verne pridržiavať poslania a diel, ktoré sú vlastné inštitútu; majú ich však so zreteľom na časove a miestne potreby rozumne prispôsobovať aj za použitia nových a vhodných prostriedkov.
    § 2. Avšak inštitúty, ak majú nejaké združenia veriacich, ktoré sú k nim pripojené, majú im so zvláštnou starostlivosťou pomáhať, aby boli preniknuté pôvodným duchom ich rehoľnej rodiny.
    Kán. 678 – § 1. Rehoľníci v tom, čo sa vzťahuje na starostlivosť o duše, na verejné vykonávanie božského kultu a na iné diela apoštolátu, podliehajú moci biskupov, ktorým sú povinní preukazovať oddanú poslušnosť a úctu.
    § 2. Vo vykonávaní vonkajšieho apoštolátu rehoľníci podliehajú aj vlastným predstaveným a musia zostať verní disciplíne inštitútu; v prípade potreby sami biskupi nemajú zanedbávať vyžadovanie tohto záväzku.
    § 3. V usporiadaní diel apoštolátu rehoľníkov je potrebné, aby diecézni biskupi a rehoľní predstavení postupovali po vzájomnej porade.
    Kán. 679 – Diecézny biskup môže z veľmi naliehavého dôvodu zakázať členovi rehoľného inštitútu zdržiavať sa v diecéze, ak jeho vyšší predstavený po upozornení zanedbal urobiť opatrenie, pričom však sa vec má ihneď oznámiť Svätej stolici.
    Kán. 680 – Medzi rozličnými inštitútmi a aj medzi inštitútmi a svetským klérom sa má rozvíjať usporiadaná spolupráca, ako aj koordinácia všetkých apoštolských diel a činností pod spravovaním diecézneho biskupa pri neporušení povahy, cieľa jednotlivých inštitútov a zákonov fundácie.
    Kán. 681 – § 1. Diela, ktoré diecézny biskup zveruje rehoľníkom, podliehajú autorite a riadeniu toho istého biskupa pri zachovaní práva rehoľných predstavených podľa normy kán. 678, § 2 a 3.
    § 2. V týchto prípadoch sa medzi diecéznym biskupom a kompetentným predstaveným inštitútu má uzavrieť písomná dohoda, v ktorej sa medzi iným má výslovne a presne určiť to, čo sa vzťahuje na dielo, ktoré treba vykonať, na členov, ktorých treba preň prideliť, a na ekonomické otázky.
    Kán. 682 – § 1. Ak ide o udelenie cirkevného úradu niektorému rehoľnému členovi v diecéze, diecézny biskup rehoľníka vymenúva na návrh alebo aspoň so súhlasom kompetentného predstaveného.
    § 2. Rehoľník môže byť zo zvereného úradu odvolaný na pokyn buď zverujúcej vrchnosti po upozornení rehoľného predstaveného, alebo na pokyn predstaveného po predchádzajúcom upozornení toho, kto úrad zveril, pričom sa nevyžaduje súhlas druhej stránky.
    Kán. 683 – § 1. Diecézny biskup počas pastoračnej vizitácie, ako aj v prípade potreby môže osobne alebo cez iného vizitovať kostoly a kaplnky, ktoré veriaci trvalo navštevujú, školy a iné náboženské alebo charitatívne diela či už duchovné, alebo časné, zverené rehoľníkom; nie však školy, ktoré sú prístupné výlučne vlastným chovancom inštitútu.
    § 2. Ak azda zistil zneužívanie, po bezvýslednom napomenutí rehoľného predstaveného môže urobiť opatrenie sám na základe vlastnej autority.

    VI. kapitola
    ODLÚČENIE ČLENOV OD INŠTITÚTU

    1. článok
    PRESTÚPENIE DO INÉHO INŠTITÚTU

    Kán. 684 – § 1. Člen s doživotnými sľubmi nemôže z vlastného rehoľného inštitútu prestúpiť do iného, ak nemá dovolenie najvyšších predstavených obidvoch inštitútov a ak každý z nich nemá súhlas svojej rady.
    § 2. Člena, po ukončení probácie, ktorá má trvať aspoň tri roky, možno v novom inštitúte pripustiť k doživotnej profesii. Ak však člen túto profesiu odmietne zložiť alebo ho k jej zloženiu kompetentní predstavení nepripustia, má sa vrátiť do pôvodného inštitútu, ak nedostal indult sekularizácie.
    § 3. Aby rehoľník mohol zo svojprávneho kláštora prestúpiť do iného kláštora toho istého inštitútu alebo federácie, alebo konfederácie, vyžaduje sa a stačí súhlas vyšších predstavených obidvoch kláštorov a kapituly prijímajúceho kláštora pri neporušení iných požiadaviek, stanovených vlastným právom; nová profesia sa nevyžaduje.
    § 4. Vlastné právo má vymedziť čas a spôsob probácie, ktorá má predchádzať profesii člena v novom inštitúte.
    § 5. Na prestúpenie do sekulárneho inštitútu alebo do spoločnosti apoštolského života, alebo z nich do rehoľného inštitútu sa vyžaduje dovolenie Svätej stolice, ktorej nariadení sa treba držať.
    Kán. 685 – § 1. Až do zloženia profesie v novom inštitúte, sa pri trvaní sľubov, práva a povinnosti, ktoré mal člen v predchádzajúcom inštitúte, pozastavujú; avšak od začatia probácie je viazaný zachovávať vlastné právo nového inštitútu.
    § 2. Zložením profesie v novom inštitúte sa člen doň včleňuje, pričom zanikajú predchádzajúce sľuby, práva a povinnosti.

    2. článok
    VYSTÚPENIE Z INŠTITÚTU

    Kán. 686 – § 1. Najvyšší predstavený so súhlasom svojej rady môže členovi, ktorý zložil doživotné sľuby, z vážneho dôvodu udeliť indult exklaustrácie, nie však na dlhšie než tri roky, a ak ide o klerika, po predchádzajúcom súhlase ordinára miesta, na ktorom sa musí zdržiavať. Predĺžiť indult alebo ho udeliť na dlhšie než tri roky je rezervované Svätej stolici, alebo ak ide o inštitúty diecézneho práva, diecéznemu biskupovi.
    § 2. Indult exklaustrácie pre mníšky udeľuje jedine Apoštolská stolica.
    § 3. Na žiadosť najvyššieho predstaveného so súhlasom jeho rady exklaustráciu môže členovi inštitútu pápežského práva z vážnych dôvodov uložiť Svätá stolica alebo členovi inštitútu diecézneho práva diecézny biskup pri zachovaní právnej miernosti a lásky.
    Kán. 687 – Exklaustrovaný člen je pokladaný za oslobodeného od záväzkov, ktoré sú nezlučiteľné s novým životným stavom, a ostáva v závislosti od svojich predstavených a pod ich starostlivosťou, ako aj miestneho ordinára, najmä ak ide o klerika. Môže nosiť rúcho inštitútu, ak sa v indulte neurčuje niečo iné. Nemá však aktívny ani pasívny hlas.
    Kán. 688 – § 1. Kto chce po uplynutí času profesie z inštitútu vystúpiť, môže ho opustiť.
    § 2. Kto počas trvania dočasnej profesie z vážneho dôvodu žiada opustiť inštitút, indult na opustenie v inštitúte pápežského práva môže obdržať od najvyššieho predstaveného so súhlasom jeho rady; avšak indult, aby bol platný v inštitútoch diecézneho práva a v kláštoroch, o ktorých sa hovorí v kán. 615, musí byť potvrdený biskupom domu, do ktorého člen patrí.
    Kán. 689 – § 1. Člena po uplynutí dočasnej profesie, ak sú na to oprávnené dôvody, kompetentný vyšší predstavený môže po vypočutí mienky svojej rady vylúčiť zo skladania nasledujúcej profesie.
    § 2. Telesná alebo duševná choroba, vzniknutá aj po profesii, ktorá podľa úsudku znalcov robí člena, o ktorom sa hovorí v § 1, neschopným žiť v inštitúte, je dôvodom, aby nebol pripustený k obnoveniu profesie alebo k zloženiu doživotnej profesie, ak choroba nevznikla z nedbanlivosti inštitútu alebo v dôsledku práce, vykonanej v inštitúte.
    § 3. Ak sa však rehoľník počas trvania dočasných sľubov stal choromyseľným, hoci novú profesiu nemôže zložiť, predsa nemôže byť z inštitútu prepustený.
    Kán. 690 – § 1. Kto po skončení noviciátu alebo po profesii zákonne vystúpil z inštitútu, toho najvyšší predstavený so súhlasom svojej rady môže prijať späť bez bremena opakovať noviciát; úlohou toho istého predstaveného však bude vymedziť primeranú predbežnú probáciu pred dočasnou profesiou a čas sľubov, ktorý má uplynúť pred doživotnou profesiou podľa normy kán. 655 a 657.
    § 2. To isté splnomocnenie má predstavený svojprávneho kláštora so súhlasom svojej rady.
    Kán. 691 – § 1. Profes s doživotnými sľubmi nemá žiadať indult na opustenie inštitútu, ak nemá na to veľmi vážne dôvody, zvážené pred Pánom; svoju žiadosť má podať najvyššiemu predstavenému inštitútu, ktorý ju má s vyjadrením svojím a svojej rady predložiť kompetentej vrchnosti.
    § 2. Takýto indult v inštitútoch pápežského práva je rezervovaný Apoštolskej stolici; v inštitútoch diecézneho práva ho môže udeliť aj biskup diecézy, v ktorej sa nachádza dom, do ktorého člen patrí.
    Kán. 692 – Indult na opustenie inštitútu, zákonne udelený a členovi oznámený, ak ho sám člen pri samom úkone oznámenia neodmietol, na základe samého práva prináša so sebou dišpenz od sľubov, ako aj od všetkých záväzkov, vyplývajúcich z profesie.
    Kán. 693 – Ak je člen klerikom, indult sa neudelí, kým si nenájde biskupa, ktorý ho do diecézy inkardinuje alebo aspoň prijme na skúšku. Ak je prijatý na skúšku, po uplynutí piatich rokov je na základe samého práva do diecézy inkardinovaný, ak ho biskup neodmietol.

    3. článok
    PREPUSTENIE ČLENOV

    Kán. 694 – § 1. Za člena samým činom prepusteného z inštitútu treba považovať toho, ktorý: 1. všeobecne známym spôsobom odpadol od katolíckej viery;
    2. uzavrel manželstvo alebo sa oň pokúšal hoci len občiansky.
    § 2. V týchto prípadoch má vyšší predstavený so svojou radou bezodkladne po zozbieraní dôkazov vydať vyhlásenie o čine, aby prepustenie bolo právne zrejmé.
    Kán. 695 – § 1. Člen musí byť prepustený pre delikty, o ktorých sa hovorí v kán. 1397, 1398 a 1395, ak v prípade deliktov, o ktorých sa hovorí v kán. 1395, § 2, predstavený neusudzuje, že prepustenie nie je vôbec nevyhnutné a o nápravu člena, ako aj o zadosťučinenie spravodlivosti a odstránenie pohoršenia sa možno dostatočne postarať iným spôsobom.
    § 2. V týchto prípadoch má vyšší predstavený po zozbieraní dôkazov o činoch a sankčnej postihnuteľnosti prepúšťanému členovi predložiť obžalobu a dôkazy s poskytnutím možnosti obhajovať sa. Všetky spisy, podpísané predstaveným a notárom, spolu s odpoveďami člena, písomne podaných a ním podpísaných, sa majú odoslať najvyššiemu predstavenému.
    Kán. 696 – § 1. Člena možno prepustiť aj z iných dôvodov, len keď sú vážne, vonkajšie, sankčne postihnuteľné a právne dokázané, ako sú: trvalé zanedbávanie záväzkov zasväteného života; opakované porušovanie posvätných zväzkov; tvrdošijná neposlušnosť voči zákonným nariadeniam predstavených vo vážnej veci; veľké pohoršenie zapríčinené trestuhodným správaním sa člena; tvrdošijné podporovanie alebo šírenie náuk, odsúdených magistériom Cirkvi; verejné hlásenie sa k ideológiám, nakazeným materializmom alebo ateizmom; nezákonná neprítomnosť, o ktorej sa hovorí v kán. 665, § 2, trvajúca pol roka; iné dôvody podobnej závažnosti, prípadne vymedzené vlastným právom inštitútu.
    § 2. Na prepustenie člena s dočasnými sľubmi stačia aj dôvody menšej závažnosti, stanovené vo vlastnom práve.
    Kán. 697 – Ak v prípadoch, o ktorých sa hovorí v kán. 696, vyšší predstavený po vypočutí mienky svojej rady usúdi, že treba začať proces na prepustenie:
    1. má zozbierať alebo doplniť dôkazy;
    2. má člena písomne alebo pred dvoma svedkami napomenúť s výslovným pohrozením následného prepustenia, ak sa nespamätá, pričom mu jasne naznačí dôvod prepustenia a dá členovi plnú možnosť obhajoby; ak napomenutie nemalo účinok, po uplynutí aspoň pätnástich dní má pristúpiť k druhému napomenutiu;
    3. ak ani toto napomenutie nemalo účinok a vyšší predstavený so svojou radou usúdi, že nenapraviteľnosť je dostatočne dokázaná a že obhajoby člena sú nedostačujúce a od posledného napomenutia uplynulo pätnásť dní bez úžitku, všetky spisy podpísané samým vyšším predstaveným a notárom spolu s odpoveďami člena, ktoré sám podpísal, má odoslať najvyššiemu predstavenému.
    Kán. 698 – Vo všetkých prípadoch, o ktorých sa hovorí v kán. 695 a 696, vždy zostáva zachované právo člena byť v spojení s najvyšším predstaveným a priamo jemu predkladať svoje obhajoby.
    Kán. 699 – § 1. Najvyšší predstavený so svojou radou, ktorá aby bola platná, musí pozostávať aspoň zo štyroch členov, má kolegiálne postupovať pri dôkladnom zvažovaní dôkazov, argumentov a obhajob, a ak sa to po tajnom hlasovaní rozhodne, má vydať prepúšťací dekrét, s aspoň súhrnným uvedením právnych a skutkových motívov, potrebným na platnosť.
    § 2. Vo svojprávnych kláštoroch, o ktorých sa hovorí v kán. 615, rozhodnutie o prepustení patrí diecéznemu biskupovi, ktorému predstavený predloží spisy, preskúmané jeho radou.
    Kán. 700 – Prepúšťací dekrét nemá účinnosť, ak ho nepotvrdila Svätá stolica, ktorej treba poslať dekrét a všetky spisy; ak ide o inštitút diecézneho práva, potvrdenie prislúcha biskupovi diecézy, kde sa nachádza dom, do ktorého je rehoľník prijatý. Aby však dekrét bol platný, musí poukázať na právo, ktoré má prepustený na podanie rekurzu kompetentnej vrchnosti do desiatich dní od prijatia oznámenia. Rekurz má pozastávajúci účinok.
    Kán. 701 – Samým činom zákonného prepustenia sľuby zanikajú, ako aj práva a povinnosti, vyplývajúce z profesie. Ak však člen je klerikom, posvätné rády nemôže vykonávať, kým nenájde biskupa, ktorý ho po primeranej probácii prijme do diecézy podľa normy kán. 693 alebo mu aspoň dovolí vykonávať posvätné rády.
    Kán. 702 – § 1. Tí, ktorí z rehoľného inštitútu zákonne vystupujú alebo boli z neho zákonne prepustení, nič nemôžu od neho požadovať za akúkoľvek prácu, ktorú v ňom vykonali.
    § 2. Inštitút má však zachovať právnu miernosť a evanjeliovú lásku voči členovi, ktorý sa od neho odlučuje.
    Kán. 703 – V prípade veľkého vonkajšieho pohoršenia alebo veľmi vážnej ujmy hroziacej inštitútu vyšší predstavený, alebo ak hrozí nebezpečenstvo z oneskorenia, miestny predstavený so súhlasom svojej rady môže rehoľníka ihneď z rehoľného domu vylúčiť. Ak je to potrebné, vyšší predstavený sa má postarať, aby sa začal proces na prepustenie podľa normy práva, alebo má vec predložiť Apoštolskej stolici.
    Kán. 704 – O členoch, ktorí sú akýmkoľvek spôsobom odlúčení od inštitútu, má sa urobiť zmienka v správe, ktorú treba zaslať Apoštolskej stolici a o ktorej sa hovorí v kán. 592, § 1.

    VII. kapitola REHOĽNÍCI POVÝŠENÍ DO EPISKOPÁTU

    Kán. 705 – Rehoľník povýšený do episkopátu zostáva členom svojho inštitútu, ale na základe sľubu poslušnosti podlieha jedine Rímskemu veľkňazovi a neviažu ho záväzky, ktoré sám rozumne považuje za nezlučiteľné so svojím postavením.
    Kán. 706 – Rehoľník, o ktorom sa hovorí vyššie:
    1. ak profesiou stratil vlastníctvo majetkov, má právo na užívanie, výnos a správu majetkov, ktoré mu pripadajú; avšak diecézny biskup a iní, o ktorých sa hovorí v kán. 381, § 2, vlastníctvo nadobúdajú pre partikulárnu cirkev; ostatní pre inštitút alebo pre Svätú stolicu podľa toho, či inštitút je schopný vlastniť alebo nie;
    2. ak profesiou nestratil vlastníctvo majetkov, opäť nadobúda užívanie, výnos a správu majetkov, ktoré mal; tie, ktoré mu pripadnú neskôr, nadobúda plne pre seba;
    3. v obidvoch prípadoch však s majetkami, ktoré mu pripadnú nie z hľadiska jeho osoby, musí naložiť podľa vôle darcov.
    Kán. 707 – § 1. Emeritný biskup rehoľník si môže vybrať miesto bydliska aj mimo domov svojho inštitútu, ak sa Svätá stolica nepostarala o niečo iné.
    § 2. Čo sa týka jeho primeraného a dôstojného materiálneho zabezpečenia, ak slúžil nejakej diecéze, má sa zachovať kán. 402, § 2, ak by sa vlastný inštitút nechcel postarať o jeho materiálne zabezpečenie; ináč Apoštolská stolica sa má postarať iným spôsobom.

    VIII. kapitola
    KONFERENCIE VYŠŠÍCH PREDSTAVENÝCH

    Kán. 708 – Vyšší predstavení sa môžu s úžitkom združovať do konferencií alebo rád, aby sa spoločnými silami vynasnažovali buď o plnšie dosiahnutie cieľa jednotlivých inštitútov vždy pri neporušení ich samostatnosti, povahy a vlastného ducha, alebo o prerokovnie spoločných záležitostí, alebo o zavedenie primeranej koordinácie a spolupráce s Konferenciami biskupov aj s jednotlivými biskupmi.
    Kán. 709 – Konferencie vyšších predstavených majú mať svoj štatút, schválený Svätou stolicou, ktorá jediná ich môže zriadiť aj ako právnickú osobu, a zostávajú pod jej najvyšším vedením.

    III. titul
    SEKULÁRNE INŠTITÚTY

    Kán. 710 – Sekulárny inštitút je inštitút zasväteného života, v ktorom sa vo svete žijúci veriaci usilujú o dokonalosť lásky a snažia sa predovšetkým znútra prispieť k posväteniu sveta.
    Kán. 711 – Člen sekulárneho inštitútu na základe svojho zasvätenia nemení vlastné kánonické postavenie v Božom ľude, či už laické, alebo klerické, pri zachovaní predpisov práva, ktoré sa vzťahujú na inštitúty zasväteného života.
    Kán. 712 – Pri zachovávaní predpisov kán. 598-601 stanovy majú určiť posvätné zväzky, ktorými sa v inštitúte prijímajú evanjeliové rady, a určiť záväzky, ktoré z týchto zväzkov vyplývajú, ale v spôsobe života vždy pri zachovaní vlastnej sekulárnosti inštitútu.
    Kán. 713 – § 1. Členovia týchto inštitútov vyjadrujú a uskutočňujú vlastné zasvätenie v apoštolskej činnosti a ako kvas sa usilujú všetko preniknúť evanjeliovým duchom na posilnenie a vzrast Kristovho tela.
    § 2. Laickí členovia majú vo svete a zo sveta účasť na evanjelizačnej úlohe Cirkvi buď svedectvom kresťanského života a vernosti voči svojmu zasväteniu, alebo poskytovaním pomoci pri usporadúvaní časných vecí podľa Boha a pri pretváraní sveta silou evanjelia. Podľa vlastného sekulárneho spôsobu života ponúkajú aj svoju spoluprácu do služby cirkevného spoločenstva.
    § 3. Klerickí členovia svedectvom zasväteného života najmä v presbytériu poskytujú pomoc spolubratom osobitnou apoštolskou láskou a v Božom ľude svojou posvätnou službou zdokonaľujú posväcovanie sveta.
    Kán. 714 – Členovia majú žiť v obyčajných podmienkach sveta podľa normy stanov buď sami, alebo každý vo svojej rodine, alebo v skupine bratského života.
    Kán. 715 – § 1. Klerickí členovia inkardinovaní v diecéze závisia od diecézneho biskupa pri neporušení toho, čo sa vzťahuje na zasvätený život vo vlastnom inštitúte.
    § 2. Tí však, ktorí sú podľa normy kán. 266, § 3, inkardinovaní do inštitútu, ak sú určení na vlastné diela inštitútu alebo na riadenie inštitútu, závisia od biskupa ako rehoľníci.
    Kán. 716 – § 1. Všetci členovia sa majú aktívne zúčastňovať na živote inštitútu podľa vlastného práva.
    § 2. Členovia toho istého inštitútu majú medzi sebou zachovávať spoločenstvo, starostlivo dbajúc na jednotu ducha a na pravé bratstvo.
    Kán. 717 – § 1. Stanovy majú predpisovať vlastný spôsob riadenia, určiť čas, v ktorom majú predstavení vykonávať svoj úrad, a spôsob, akým sa majú určovať.
    § 2. Nikto nemá byť určený za najvyššieho predstaveného, kto nie je definitívne včlenený.
    § 3. Tí, ktorí sú na čele riadenia inštitútu, majú sa starať, aby sa zachovala jednota ducha a aby sa napomáhala aktívna účasť členov.
    Kán. 718 – Správa majetkov inštitútu, ktorá musí vyjadrovať a rozvíjať evanjeliovú chudobu, sa riadi normami Piatej knihy Časné majetky Cirkvi, ako aj vlastným právom inštitútu. Takisto vlastné právo má určiť najmä ekonomické záväzky inštitútu voči členom, ktorí preň pracujú.
    Kán. 719 – § 1. Členovia, aby verne zodpovedali svojmu povolaniu a aby ich apoštolská činnosť vychádzala zo samého spojenia s Kristom, majú sa horlivo oddávať modlitbe, vhodným spôsobom sa venovať čítaniu Svätého písma, zachovávať čas každoročných duchovných cvičení a podľa vlastného práva vykonávať aj iné cvičenia duchovného života.
    § 2. Slávenie Eucharistie, podľa možnosti každodenné, má byť prameňom a posilou celého ich zasväteného života.
    § 3. Slobodne majú pristupovať k sviatosti pokánia a často ju prijímať.
    § 4. Potrebné duchovné vedenie majú dostať slobodne, a ak si želajú, rady tohto druhu si majú žiadať od svojich predstavených.
    Kán. 720 – Právo prijímať do inštitútu tak na probáciu, ako aj na prevzatie posvätných zväzkov buď časných, alebo doživotných čiže definitívnych patrí vyšším predstaveným s ich radou podľa normy stanov.
    Kán. 721 – § 1. Na začiatočnú probáciu sa neplatne prijíma:
    1. kto ešte nedosiahol plnoletosť;
    2. kto je skutočne viazaný posvätným zväzkom v nejakom inštitúte zasväteného života alebo je včlenený do spoločnosti apoštolského života;
    3. manželská stránka počas trvania manželstva.
    § 2. Stanovy môžu určiť iné prekážky prijatia aj vzhľadom na platnosť alebo pripojiť pripomienky. § 3. Okrem toho, aby bol niekto prijatý, má mať zrelosť, potrebnú na správne vedenie života, ktorý je vlastný inštitútu.
    Kán. 722 – § 1. Začiatočná probácia sa má zamerať na to, aby kandidáti lepšie spoznali svoje božské povolanie, a to vlastné inštitútu, a aby sa cvičili v duchu a v spôsobe života inštitútu. § 2. Kandidáti sa majú riadne formovať na život podľa evanjeliových rád a poučovať, ako ho úplne premeniť na apoštolát za pomoci tých foriem evanjelizácie, ktoré väčšmi zodpovedajú cieľu, duchu a povahe inštitútu.
    § 3. Spôsob a čas tejto probácie pred prvým prijatím posvätných zväzkov v inštitúte, nie kratšej než dva roky, má sa určiť v stanovách.
    Kán. 723 – § 1. Po uplynutí času začiatočnej probácie kandidát, ktorý je považovaný za súceho, má tri evanjeliové rady, potvrdené posvätným zväzkom, prijať alebo z inštitútu odísť.
    § 2. Toto prvé včlenenie, nie kratšie než päť rokov, má byť podľa normy stanov dočasné.
    § 3. Po uplynutí času tohto včlenenia člen, ktorý je považovaný za súceho, má byť pripustený k doživotnému alebo definitívnemu včleneniu, pričom, pravda, dočasné zväzky treba vždy obnovovať.
    § 4. Definitívne včlenenie vzhľadom na isté právne účinky, ktoré treba určiť v stanovách, je postavené na roveň doživotnému.
    Kán. 724 – § 1. Po prvom prijatí posvätných zväzkov treba stále vo formovaní pokračovať podľa stanov.
    § 2. Členovia sa majú zarovno formovať v božských a ľudských veciach; avšak o ich trvalú duchovnú formáciu sa majú vážne starať predstavení inštitútu.
    Kán. 725 – Inštitút si nejakým zväzkom, vymedzeným v stanovách, môže pridružiť aj iných veriacich, ktorí sa snažia o evanjeliovú dokonalosť podľa ducha inštitútu a majú účasť na jeho poslaní.
    Kán. 726 – § 1. Po uplynutí času dočasného včlenenia môže člen inštitút slobodne opustiť alebo ho vyšší predstavený po vypočutí mienky svojej rady z oprávneného dôvodu môže vylúčiť z obnovenia posvätných zväzkov.
    § 2. Dočasne včlenený člen, ak to sám od seba žiada, môže od najvyššieho predstaveného so súhlasom jeho rady z vážneho dôvodu dostať indult na opustenie.
    Kán. 727 – § 1. Doživotne včlenený člen, ktorý chce inštitút opustiť, má po zrelom uvážení veci pred Pánom žiadať od Apoštolskej stolice cez najvyššieho predstaveného indult na opustenie inštitútu, ak inštitút je pápežského práva; ináč aj od diecézneho biskupa, ako je to určené v stanovách.
    § 2. Ak ide o klerika inkardinovaného v inštitúte, má sa zachovať predpis kán. 693.
    Kán. 728 – Zákonne udeleným indultom na opustenie zanikajú všetky zväzky, ako aj práva a povinnosti, vyplývajúce z včlenenia.
    Kán. 729 – Člen sa z inštitútu prepúšťa podľa normy kán. 694 a 695; okrem toho stanovy majú vymedziť iné dôvody prepustenia, len keď sú primerane vážne, vonkajšie, sankčne postihnuteľné a právne dokázané, a má sa zachovať spôsob postupu, stanovený v kán. 697-700. Na prepusteného sa vzťahuje predpis kán. 701.
    Kán. 730 – Aby člen sekulárneho inštitútu prešiel do iného sekulárneho inštitútu, majú sa zachovať predpisy kán. 684, § 1, 2, 4, a kán. 685; aby sa uskutočnil prechod do rehoľného inštitútu alebo do spoločnosti apoštolského života, alebo z nich do sekulárneho inštitútu, vyžaduje sa dovolenie Apoštolskej stolice, ktorej nariadení sa treba držať.

    II. oddiel
    SPOLOČNOSTI APOŠTOLSKÉHO ŹIVOTA

    Kán. 731 – § 1. K inštitútom zasväteného života sa približujú spoločnosti apoštolského života, ktorých členovia bez rehoľných sľubov sledujú vlastný apoštolský cieľ spoločnosti, a žijúc bratský život v spoločenstve podľa vlastného spôsobu života, zachovávaním stanov sa snažia o dokonalosť lásky.
    § 2. Medzi nimi sú spoločnosti, v ktorých členovia nejakým zväzkom, určeným v stanovách, prijímajú evanjeliové rady.
    Kán. 732 – To, čo je stanovené v kán. 578-597 a 606, sa vzťahuje na spoločnosti apoštolského života, ale pri neporušení prirodzenosti každej spoločnosti; na spoločnosti však, o ktorých sa hovorí v kán. 731, § 2, sa vzťahujú aj kán. 598-602.
    Kán. 733 – § 1. Dom zriaďuje a miestne spoločenstvo ustanovuje kompetentná vrchnosť spoločnosti po predchádzajúcom písomnom súhlase diecézneho biskupa, s ktorým sa tiež musí poradiť, keď ide o jeho zrušenie.
    § 2. Súhlas na zriadenie domu prináša so sebou právo mať aspoň kaplnku, v ktorej sa slávi a uchováva najsvätejšia Eucharistia.
    Kán. 734 – Riadenie spoločnosti sa vymedzuje stanovami pri zachovaní kán. 617-633 podľa povahy každej spoločnosti.
    Kán. 735 – § 1. Prijímanie, probácia, včlenenie a formovanie členov sa vymedzuje vlastným právom každej spoločnosti.
    § 2. Čo sa týka prijímania do spoločnosti, majú sa zachovávať podmienky, stanovené v kán. 642-645.
    § 3. Vlastné právo musí vymedziť plán probácie a formovania, prispôsobený cieľu a povahe spoločnosti, najmä vedecký, duchovný a apoštolský, tak aby členovia, spoznávajúc božské povolanie, vhodne sa pripravovali na poslanie a život spoločnosti.
    Kán. 736 – § 1. V klerických spoločnostiach sa klerici inkardinujú do samej spoločnosti, ak stanovy neurčujú ináč.
    § 2. Vo veciach, týkajúcich sa poriadku štúdia a prijímania posvätných rádov, sa majú zachovávať normy pre svetských klerikov, ale pri zachovaní § 1.
    Kán. 737 – Včlenenie prináša so sebou pre členov povinnosti a práva, určené v stanovách, pre spoločnosť však starosť viesť členov k cieľu vlastného povolania podľa stanov.
    Kán. 738 – § 1. Všetci členovia podliehajú vlastným predstaveným podľa normy stanov vo veciach, ktoré sa týkajú vnútorného života a disciplíny spoločnosti.
    § 2. Podliehajú aj diecéznemu biskupovi vo veciach, ktoré sa týkajú verejného kultu, starostlivosti o duše a iných diel apoštolátu so zreteľom na kán. 679-683.
    § 3. Vzťahy člena inkardinovaného do diecézy k vlastnému biskupovi určujú stanovy alebo osobitné dohody.
    Kán. 739 – Členovia okrem záväzkov, ktoré ich ako členov viažu podľa stanov, sú viazaní spoločnými záväzkami klerikov, ak z povahy veci alebo z kontextu nie je zrejmé niečo iné.
    Kán. 740 – Členovia musia bývať v zákonne zriadenom dome alebo v spoločenstve a zachovávať spoločný život podľa normy vlastného práva, ktorým sa riadia aj prípady neprítomnosti v dome alebo spoločnosti.
    Kán. 741 – § 1. Spoločnosti, a ak stanovy neurčujú ináč, ich časti a domy sú právnickými osobami a ako také sú schopné nadobúdať, vlastniť, spravovať a scudzovať časné majetky podľa normy predpisov Piatej knihy Časné majetky Cirkvi, kán. 636, 638 a 639, ako aj vlastného práva.
    § 2. Členovia sú takisto schopní podľa normy vlastného práva časné majetky nadobúdať, vlastniť, spravovať a nimi disponovať, ale čokoľvek dostanú so zreteľom na spoločnosť, nadobúda sa pre spoločnosť.
    Kán. 742 – Vystúpenie a prepustenie člena ešte definitívne nevčleneného sa riadi stanovami jednotlivej spoločnosti.
    Kán. 743 – Indult na opustenie spoločnosti so zánikom práv a povinností, vyplývajúcich z včlenenia, pri zachovaní predpisu kán. 693 môže dostať definitívne včlenený člen od najvyššieho predstaveného so súhlasom jeho rady, ak to podľa stanov nie je rezervované Svätej stolici.
    Kán. 744 – § 1. Najvyššiemu predstavenému je takisto rezervované so súhlasom jeho rady udeliť povolenie členovi definitívne včlenenému prejsť do inej spoločnosti apoštolského života, pričom sú medzitým pozastavené práva a povinnosti vlastnej spoločnosti, ale pri zachovaní práva vrátiť sa späť pred definitívnym včlenením do novej spoločnosti.
    § 2. Aby sa uskutočnil prechod do inštitútu zasväteného života alebo z neho do spoločnosti apoštolského života, vyžaduje sa povolenie Svätej stolice, ktorej nariadení sa treba držať.
    Kán. 745 – Najvyšší predstavený so súhlasom svojej rady môže definitívne včlenenému členovi udeliť indult žiť mimo spoločnosti, nie však dlhšie než tri roky, pričom sa pozastavujú práva a povinnosti, ktoré sú nezlučiteľné s jeho novým postavením; zostáva však pod starostlivosťou predstavených. Ak ide o klerika, vyžaduje sa navyše súhlas ordinára miesta, na ktorom sa musí zdržiavať, pod jeho starostlivosťou aj zo-stáva a je od neho závislý.
    Kán. 746 – Pri prepúšťaní definitívne včleneného člena sa majú zachovať primerane prispôsobené kán. 694-704.


    TRETIA KNIHA
    UČIACA ÚLOHA CIRKVI

    Kán. 747 – § 1. Cirkev, ktorej Kristus Pán zveril poklad viery, aby za pomoci Ducha Svätého zjavenú pravdu sväto chránila, hlbšie skúmala, verne ohlasovala a vykladala, má povinnosť a vrodené právo, nezávislé od akejkoľvek ľudskej moci kázať evanjelium všetkým národom aj pri používaní vlastných spoločenských oznamovacích prostriedkov.
    § 2. Cirkvi prislúcha právo vždy a všade ohlasovať morálne zásady, týkajúce sa aj sociálneho poriadku, ako aj posudzovať akékoľvek ľudské záležitosti, pokiaľ to vyžadujú základné práva ľudskej osoby alebo spása duší.
    Kán. 748 – § 1. Všetci ľudia sú zaviazaní v tých veciach, ktoré sa vzťahujú na Boha a jeho Cirkev, hľadať pravdu a keď ju spoznajú na základe božského zákona majú povinnosť a právo ju prijať a zachovávať.
    § 2. Nikomu nikdy nie je dovolené pod nátlakom privádzať ľudí, aby prijali katolícku vieru proti svojmu svedomiu.
    Kán. 749 – § 1. Najvyšší veľkňaz je na základe svojho úradu neomylný v magistériu, keď ako najvyšší pastier a učiteľ všetkých veriacich, ktorý má za úlohu posilňovať svojich bratov vo viere, definitívnym úkonom vyhlasuje náuku o viere alebo mravoch za záväznú.
    § 2. Neomylnosť v magistériu má aj kolégium biskupov, keď magistérium vykonávajú biskupi zhromaždení na ekumenickom koncile, ktorí ako doktori a sudcovia viery a mravov vyhlasujú pre celú Cirkev náuku o viere alebo mravoch za takú, ktorej sa treba definitívne držať; alebo keď rozídení po svete, zachovávajúc spojenie spoločenstva medzi sebou a s nástupcom Petra, spolu s tým istým Rímskym veľkňazom hodnoverne učiac veci viery alebo mravov, zhodnú sa na jednej mienke, ktorej sa treba ako definitívnej držať.
    § 3. Nijaká náuka sa nechápe ako neomylne definovaná, ak to nie je zjavne zaistené
    Kán. 750 – Božskou a katolíckou vierou treba veriť všetko to, čo obsahuje napísané alebo tradované Božie slovo čiže jeden poklad viery zverený Cirkvi, a súčasne sa predkladá ako Bohom zjavené buď slávnostným magistériom Cirkvi, alebo jej riadnym a univerzálnym magistériom, čo sa totiž prejavuje spoločným zomknutím sa veriacich pod vedením posvätného magistéria; všetci sú teda zaviazaní vyhýbať sa akýmkoľvek náukám, ktoré sú s nimi v rozpore.
    Kán. 751 – Herézou sa nazýva po prijatí krstu tvrdošijné popieranie nejakej pravdy, ktorú treba veriť božskou a katolíckou vierou, alebo tvrdošijné pochybovanie o nej; apostázia je odvrhnutie kresťanskej viery ako celku; schizma je odmietnutie podriadiť sa Najvyššiemu veľkňazovi alebo odmietnutie spojenia s členmi Cirkvi, ktorí sú mu podriadení.
    Kán. 752 – Aj keď nie súhlas viery, predsa však nábožnú poslušnosť rozumu a vôle treba prejaviť náuke, ktorú buď Najvyšší veľkňaz, alebo kolégium biskupov hlása o viere alebo mravoch, keď vykonávajú hodnoverné magistérium, hoci túto náuku nezamýšľajú vyhlasiť definitívnym úkonom; veriaci sa teda majú starostlivo vyhýbať tomu, čo sa s ňou nezhoduje.
    Kán. 753 – Biskupi, ktorí sú v spojení s hlavou a členmi kolégia či jednotlivo, alebo zhromaždení na Konferenciách biskupov alebo na partikulárnych konciloch, hoci nemajú neomylnosť v učení, sú hodnovernými doktormi a učiteľmi viery veriacich, ktorí sú zverení ich starostlivosti; veriaci sú povinní prejaviť tomuto hodnovernému magistériu svojich biskupov úctu s nábožnou poslušnosťou ducha.
    Kán. 754 – Všetci veriaci sú povinní zachovávať konštitúcie a dekréty, ktoré s cieľom predkladať náuku a odsudzovať mylné názory vydáva zákonná cirkevná vrchnosť, zo zvláštneho dôvodu však tie, ktoré vydáva Rímsky veľkňaz alebo kolégium biskupov.
    Kán. 755 – § 1. Úlohou predovšetkým celého kolégia biskupov a Apoštolskej stolice je rozvíjať a riadiť u katolíkov ekumenické hnutie, ktorého cieľom je obnovenie jednoty všetkých kresťanov, ktorú napomáhať je Cirkev zaviazaná z vôle Krista.
    § 2. Takisto úlohou biskupov a podľa normy práva aj Konferencií biskupov je napomáhať túto jednotu a podľa rozličných potrieb alebo situácií vydávať praktické normy so zreteľom na predpisy, vynesené najvyššou cirkevnou vrchnosťou.

    I. titul
    SLUŹBA BOŹIEHO SLOVA
    Kán. 756 – § 1. Úloha ohlasovať evanjelium celej Cirkvi je zverená predovšetkým Rímskemu veľkňazovi a kolégiu biskupov.
    § 2. Túto úlohu vykonávajú jednotliví biskupi v partikulárnej cirkvi, ktorá je im zverená, ktorí totiž sú v nej moderátormi celej služby slova; niekedy však túto úlohu spoločne plnia niektorí biskupi súčasne pre rozličné cirkvi podľa normy práva.
    Kán. 757 – Vlastnou úlohou presbyterov, ktorí sú totiž spolupracovníci biskupov, je ohlasovať Božie evanjelium; túto povinnosť majú najmä farári voči ľudu, ktorý je im zverený, a iní, ktorým je zverená starostlivosť o duše; aj diakoni majú úlohu venovať sa službe slova Božiemu ľudu v spoločenstve s biskupom a jeho presbytériom.
    Kán. 758 – Členovia inštitútov zasväteného života na základe vlastného zasvätenia Bohu osobitným spôsobom vydávajú svedectvo evanjelia a biskup ich pri ohlasovaní evanjelia vhodne priberá na pomoc.
    Kán. 759 – Laickí veriaci na základe krstu a birmovania sú svedkami evanjeliovej zvesti svojím slovom a príkladom kresťanského života; môžu byť aj povolaní, aby pri vykonávaní služby slova spolupracovali s biskupom a s presbytermi.
    Kán. 760 – V službe slova, ktorú treba opierať o Sväté písmo, tradíciu, liturgiu, magistérium a život Cirkvi, Kristovo tajomstvo sa má predkladať celostne a verne.
    Kán. 761 – Na ohlasovanie kresťanskej náuky sa majú používať rozličné dostupné prostriedky, predovšetkým kázanie a katechetická výuka, ktoré zaujímajú vždy popredné miesto, ale aj predkladanie náuky v školách, v akadémiách, na konferenciách a pri stretnutiach rozličného druhu, ako aj jej rozširovanie verejnými vyhláseniami zo strany zákonnej vrchnosti v tlači a v iných spoločenských oznamovacích prostriedkoch z príležitosti niektorých udalostí.

    I. kapitola
    KÁZANIE BOŹIEHO SLOVA
    Kán. 762 – Pretože Boží ľud sa zhromažďuje predovšetkým slovom živého Boha, ktoré sa plným právom vyžaduje z úst kňazov, úlohu kázania si majú veľmi ceniť posvätní služobníci, ktorých jednou z hlavných povinností má byť ohlasovanie Božieho evanjelia všetkým.
    Kán. 763 – Biskupi majú právo kázať Božie slovo všade nevynímajúc kostoly a kaplnky rehoľných inštitútov pápežského práva, ak to miestny biskup v jednotlivých prípadoch výslovne neodoprel.
    Kán. 764 – Pri neporušení predpisu kán. 765 presbyteri a diakoni majú splnomocnenie kázať všade, ktoré treba uplatňovať s aspoň predpokladaným súhlasom rektora kostola, ak toto splnomocnenie kompetentný ordinár neobmedzil alebo neodňal alebo ak partikulárny zákon nevyžaduje výslovné povolenie.
    Kán. 765 – Na kázanie rehoľníkom v ich kostoloch alebo kaplnkách sa vyžaduje povolenie predstaveného, kompetentného podľa normy stanov.
    Kán. 766 – Podľa predpisov Konferencie biskupov a pri neporušení kán. 767, § 1, na kázanie v kostole alebo v kaplnke možno pripustiť laikov, ak sa ukáže, že je to v istých okolnostiach potrebné alebo v jednotlivých prípadoch užitočné.
    Kán. 767 – § 1. Medzi formami kázní vyniká homília, ktorá je časťou samej liturgie a je rezervovaná kňazovi alebo diakonovi; v nej sa počas liturgického roka majú z posvätného textu vykladať tajomstvá viery a normy kresťanského života.
    § 2. Vo všetkých omšiach v nedele a prikázané sviatky, ktoré sa slávia za účasti ľudu, treba povedať homíliu a nemožno ju bez vážneho dôvodu vynechať.
    § 3. Veľmi sa odporúča, aby pri dostačujúcej účasti ľudu, sa povedala homília aj v omšiach slávených v týždni najmä v adventnom a pôstnom období alebo z príležitosti nejakého sviatku alebo smutnej udalosti.
    § 4. Je úlohou farára alebo rektora kostola starať sa, aby sa tieto predpisy svedomito zachovávali.
    Kán. 768 – § 1. Hlásatelia Božieho slova majú veriacim predkladať predovšetkým to, čo treba veriť a konať na slávu Boha a spásu ľudí.
    § 2. Veriacich majú tiež oboznámiť s náukou, ktorú predkladá magistérium Cirkvi o dôstojnosti a slobode ľudskej osoby, o jednote a stálosti rodiny a jej úlohách, o povinnostiach ľudí, žijúcich v spoločnosti, ako aj o usporiadaní časných vecí podľa poriadku, ktorý stanovil Boh.
    Kán. 769 – Kresťanská náuka sa má predkladať spôsobom priliehavým stavu poslucháčov a primeraným potrebám doby.
    Kán. 770 – Farári majú podľa predpisov diecézneho biskupa v istých obdobiach usporiadať kázne, ktoré sa nazývajú duchovnými cvičeniami a svätými misiami, alebo iné formy kázní, primerané potrebám.
    Kán. 771 – § 1. Duchovní pastieri, predovšetkým biskupi a farári, sa majú starať, aby sa Božie slovo hlásalo aj tým veriacim, ktorí pre svoj životný stav dostatočne nevyužívajú spoločnú a riadnu pastoračnú starostlivosť alebo im celkom chýba.
    § 2. Majú sa tiež postarať, aby posolstvo evanjelia sa dostalo aj k neveriacim, nachádzajúcim sa na ich území, lebo tak ako veriacich aj ich musí zahŕňať starostlivosť o duše.
    Kán. 772 – § 1. Čo sa týka podávania kázní, všetci majú okrem toho zachovávať normy, ktoré stanovil diecézny biskup.
    § 2. Keď ide o predkladanie kresťanskej náuky v rozhlase alebo televízii, majú sa zachovávať predpisy, stanovené Konferenciou biskupov.

    II. kapitola
    KATECHETICKÁ VÝUKA
    Kán. 773 – Vlastnou a vážnou povinnosťou predovšetkým duchovných pastierov je starať sa o katechézu kresťanského ľudu, aby sa viera veriacich podávaním náuky a skúsenosťou kresťanského života stala živou, výraznou a činorodou.
    Kán. 774 – § 1. Starostlivosť o katechézu pod vedením zákonnej cirkevnej vrchnosti v primeranej miere prináleží všetkým členom Cirkvi.
    § 2. Rodičia majú väčmi ako iní povinnosť slovom a príkladom formovať deti vo viere a praxi kresťanského života; rovnakú povinnosť majú tí, ktorí rodičov zastupujú, ako aj krstní rodičia.
    Kán. 775 – § 1. Pri zachovaní predpisov vynesených Apoštolskou stolicou úlohou diecézneho biskupa je vydať normy o katechetických otázkach a takisto postarať sa, aby boli k dispozícii vhodné katechetické pomôcky, ak sa to ukáže vhodné, aj pripravením katechizmu, ako aj podporovať a koordinovať katechetické podujatia.
    § 2. Je úlohou Konferencie biskupov, aby sa, ak sa to ukáže užitočné, po predchádzajúcom schválení Apoštolskej stolice postarala o vydanie katechizmov pre svoje územie.
    § 3. Pri Konferencii biskupov sa môže ustanoviť katechetický úrad, ktorého hlavnou úlohou má byť poskytovať jednotlivým diecézam pomoc v katechizácii.
    Kán. 776 – Farár je na základe svojej úlohy viazaný starať sa o katechetické formovanie dospelých, mládeže a detí a na tento cieľ si má za spolupracovníkov pribrať klerikov, pridelených do farnosti, členov inštitútov zasväteného života a spoločností apoštolského života s ohľadom na povahu každého inštitútu, ako aj laických veriacich, predovšetkým katechistov; tí všetci, ak nie sú zákonne hatení, sa nemajú zdráhať ochotne poskytnúť pomoc. Má napomáhať a podporovať úlohu rodičov v rodinnej katechéze, o ktorej sa hovorí v kán. 774, § 2.
    Kán. 777 – Farár sa má zachovávajúc normy stanovené diecéznym biskupom osobitným spôsobom starať:
    1. aby sa pred slávením sviatostí poskytovala vhodná katechéza;
    2. aby sa deti katechetickou výukou, poskytovanou primeraný čas, riadne pripravovali na prvé prijatie sviatostí pokánia a najsvätejšej Eucharistie, ako aj na sviatosť birmovania;
    3. aby sa deťom po pristúpení k prvému prijímaniu, katechetickým formovaním dostalo plnšie a hlbšie vzdelanie;
    4. aby sa katechetická výuka podávala aj telesne alebo duševne postihnutým, pokiaľ to dovoľuje ich stav;
    5. aby sa viera mládeže a dospelých rozličnými formami a podujatiami upevňovala, osvetľovala a rozvíjala.
    Kán. 778 – Rehoľní predstavení a predstavení spoločností apoštolského života sa majú starať, aby sa v ich kostoloch, v školách a v iných dielach, ktoré sú im akokoľvek zverené, horlivo poskytovala katechetická výuka.
    Kán. 779 – Katechetická výuka sa má podávať pri použití všetkých prostriedkov, didaktických pomôcok a spoločenských oznamovacích prostriedkov, ktoré sa ukazujú ako účinnejšie na to, aby si veriaci primerane svojej povahe, schopnostiam a veku, ako aj životným podmienkam plnšie osvojili katolícku náuku a mohli ju lepšie uvádzať do praxe.
    Kán. 780 – Miestni ordinári sa majú starať, aby katechisti boli náležite pripravení na riadne plnenie svojej úlohy, aby sa im totiž poskytovala súvislá formácia, aby primerane poznali náuku Cirkvi a teoreticky i prakticky si osvojili normy, vlastné pedagogickým disciplínam.

    II. titul
    MISIJNÁ ČINNOSŤ CIRKVI
    Kán. 781 – Keďže celá Cirkev je svojou prirodzenosťou misionárska a dielo evanjelizácie treba považovať za základnú povinnosť Božieho ľudu, všetci veriaci, vedomí si vlastnej zodpovednosti, majú mať v misijnom diele svoj podiel.
    Kán. 782 – § 1. Najvyššie riadenie a koordinácia podujatí a činností, ktoré sa týkajú misijného diela, ako aj misionárskej spolupráce, prislúcha Rímskemu veľkňazovi a kolégiu biskupov.
    § 2. Jednotliví biskupi ako zodpovední za celú Cirkev a všetky cirkvi sa majú osobitne starať o misijné dielo predovšetkým podnecovaním, rozvíjaním a podporovaním misijných podujatí vo vlastnej partikulárnej cirkvi.
    Kán. 783 – Členovia inštitútov zasväteného života, keďže sa na základe samého zasvätenia oddávajú službe Cirkvi, sú povinní spôsobom vlastným svojmu inštitútu zvlášť sa venovať misijnej činnosti.
    Kán. 784 – Za misionárov, ktorých totiž kompetentná cirkevná vrchnosť vysiela na vykonávanie misijného diela, môžu byť vybratí domorodci alebo nedomorodci, tak svetskí klerici, ako aj členovia inštitútov zasväteného života a spoločností apoštolského života alebo iní laickí veriaci.
    Kán. 785 – § 1. Na vykonávanie misijného diela sa majú prijímať katechisti čiže laickí veriaci, náležite pripravení a vyznačujúci sa kresťanským životom, ktorí sa pod vedením misionára venujú predkladaniu evanjeliového učenia a usporadúvaniu liturgickej činnosti a diel dobročinnej lásky.
    § 2. Katechisti sa majú formovať v školách na to určených, alebo kde nie sú, pod vedením misionárov.
    Kán. 786 – Cirkev misijnú činnosť vo vlastnom zmysle, ktorou sa ujíma v národoch alebo spoločenstvách, kde ešte nezapustila korene, vykonáva predovšetkým vysielaním hlásateľov evanjelia, kým sa mladé cirkvi naplno neustanovia, kým totiž nebudú vybavené vlastnými silami a dostatočnými prostriedkami, ktorými samy budú môcť vykonávať dielo evanjelizácie.
    Kán. 787 – § 1. Misionári majú svedectvom života a slova nadviazať úprimný dialóg s neveriacimi v Krista, aby sa im spôsobom primeraným ich chápaniu a kultúre otvorili cesty, ktorými môžu byť privedení k poznaniu evanjeliového posolstva.
    § 2. Majú sa starať, aby tých, ktorých považujú za pripravených prijať evanjeliové posolstvo, vyučili v pravdách viery, a to tak, aby sami, keď to slobodne žiadajú, mohli byť pripustení na prijatie krstu.
    Kán. 788 – § 1. Tí, ktorí prejavili vôľu prijať vieru Krista po uplynutí času predkatechumenátu, majú sa liturgickými obradmi prijať do katechumenátu a ich mená sa majú zapísať do knihy, na to určenej.
    § 2. Katechumeni sa výukou kresťanského života a cvičením majú vhodne zasväcovať do tajomstva spásy a uvádzať do života viery, liturgie a dobročinnej lásky Božieho ľudu, ako aj apoštolátu.
    § 3. Je úlohou Konferencie biskupov vydať štatút, ktorým sa má riadiť katechumenát, vymedziť, čo majú katechumeni plniť, a určiť, aké výsady sa im majú priznávať.
    Kán. 789 – Novopokrstenci sa majú vhodnou výukou formovať na hlbšie poznanie pravdy evanjelia a na plnenie povinností, prijatých krstom; majú sa dať preniknúť úprimnou láskou ku Kristovi a k jeho Cirkvi.
    Kán. 790 – § 1. Úlohou diecézneho biskupa v misijných územiach je:
    1. napomáhať, usmerňovať a koordinovať podujatia a diela, ktoré sa vzťahujú na misijnú činnosť;
    2. starať sa, aby sa uzavreli náležité dohody s predstavenými inštitútov, ktoré sa venujú misijnému dielu, a aby vzťahy s nimi boli na prospech misie.
    § 2. Predpisom, vydaným diecéznym biskupom, o ktorých sa hovorí v § 1, bod 1, podliehajú všetci misionári aj rehoľníci a ich pomocníci, ktorí sa nachádzajú v jeho oblasti.
    Kán. 791 – V jednotlivých diecézach sa na rozvíjanie misijnej spolupráce:
    1. majú napomáhať misionárske povolania;
    2. má sa určiť kňaz na účinné napomáhanie podujatí v prospech misií najmä Pápežských misijných diel;
    3. má sa každoročne konať deň misií;
    4. má sa každoročne konať primeraný milodar na misie, ktorý treba zaslať Svätej stolici.
    Kán. 792 – Konferencie biskupov majú ustanoviť a napomáhať diela, ktoré majú tých, ktorí z pracovných alebo šudijných dôvodov prichádzajú z misijných krajov na ich územie, bratsky prijímať a s primeranou pastoračnou starostlivosťou podporovať.

    III. titul
    KATOLÍCKA VÝCHOVA
    Kán. 793 – § 1. Rodičia, ako aj tí, ktorí ich zastupujú, sú povinní a majú právo vychovávať deti; katolícki rodičia majú povinnosť aj právo zvoliť si tie prostriedky a inštitúcie, ktorými môžu podľa miestnych okolností vhodnejšie zabezpečiť katolícku výchovu detí.
    § 2. Rodičia majú tiež právo využívať tie prostriedky, poskytované občianskou spoločnosťou, ktoré potrebujú na zaistenie katolíckej výchovy detí.
    Kán. 794 – § 1. Z osobitného dôvodu povinnosť a právo vychovávať prislúcha Cirkvi, ktorej Boh zveril poslanie pomáhať ľuďom, aby mohli dôjsť k plnosti kresťanského života.
    § 2. Povinnosťou duchovných pastierov je všetko zariadiť tak, aby všetci veriaci dostali katolícku výchovu.
    Kán. 795 – Keďže pravá výchova musí sledovať úplnú formáciu ľudskej osoby, usmernenú na jej posledný cieľ a súčasne na spoločné dobro spoločností, deti a mládež sa majú tak vychovávať, aby svoje fyzické, morálne a intelektuálne vlohy mohli harmonicky rozvíjať, získať dokonalejší zmysel pre zodpovednosť a správne používanie slobody a aby boli pripravené na aktívnu účasť na spoločenskom živote.

    I. kapitola
    ŠKOLY
    Kán. 796 – § 1. Medzi prostriedkami na zveľaďovanie výchovy majú veriaci vysoko hodnotiť školy, ktoré sú rodičom pri plnení výchovnej úlohy hlavnou pomocou.
    § 2. Je potrebné, aby rodičia úzko spolupracovali s učiteľmi škôl, ktorým zverili deti do výchovy; učitelia však pri plnení svojej povinnosti majú dôverne spolupracovať s rodičmi, ktorých treba ochotne vypočuť, a ich združenia alebo zhromaždenia sa majú organizovať a vysoko vážiť.
    Kán. 797 – Je potrebné, aby rodičia mali vo výbere škôl pravú slobodu; preto sa veriaci musia starať o to, aby občianska spoločnosť túto slobodu rodičom priznávala a pri zachovaní distributívnej spravodlivosti ju aj podporou chránila.
    Kán. 798 – Rodičia majú zveriť deti tým školám, v ktorých je postarané o katolícku výchovu; ak to nemôžu urobiť, sú povinní postarať sa, aby sa ich náležitá katolícka výchova zabezpečila mimo školy.
    Kán. 799 – Veriaci sa majú domáhať, aby v občianskej spoločnosti zákony upravujúce formáciu mládeže zaisťovali i jej náboženskú a mravnú výchovu podľa svedomia rodičov v samých školách.
    Kán. 800 – § 1. Cirkev má právo zakladať a viesť školy akéhokoľvek odboru, druhu a stupňa.
    § 2. Veriaci majú propagovať katolícke školy a podľa svojich síl poskytovať pomoc na ich založenie a udržiavanie.
    Kán. 801 – Rehoľné inštitúty, ktorým je výchova vlastným poslaním, verne sa pridržiavajúce tohto svojho poslania, majú sa snažiť venovať sa katolíckej výchove aj pomocou svojich škôl, založených so súhlasom diecézneho biskupa.
    Kán. 802 – § 1. Ak nie sú k dispozícii školy, v ktorých sa poskytuje výchova, preniknutá kresťanským duchom, úlohou diecézneho biskupa je postarať sa, aby sa založili.
    § 2. Kde je to potrebné, diecézny biskup sa má postarať, aby sa založili aj odborné a technické školy, ako aj iné, ktoré vyžadujú zvláštne potreby.
    Kán. 803 – § 1. Katolíckou školou sa rozumie tá škola, ktorú vedie kompetentná cirkevná vrchnosť alebo verejná cirkevná právnická osoba alebo ktorú cirkevná vrchnosť písomným dokumentom za takú uznáva.
    § 2. Je nutné, aby sa výuka a výchova v katolíckej škole opierala o zásady katolíckej náuky; učitelia sa majú vyznačovať správnou náukou a bezúhonnosťou života.
    § 3. Nijaká škola, hoci skutočne katolícka, nemá niesť názov katolícka škola, ak na to nedala súhlas kompetentná cirkevná vrchnosť.
    Kán. 804 – § 1. Cirkevnej vrchnosti podlieha katolícka náboženská výuka a výchova, ktorá sa poskytuje v akýchkoľvek školách alebo sa zabezpečuje prostredníctvom rozličných spoločenských oznamovacích prostriedkov; úlohou Konferencie biskupov je vydávať pre túto oblasť činnosti všeobecné normy a úlohou diecézneho biskupa je usmerňovať ju a dozerať na ňu.
    § 2. Miestny ordinár má horlivo presadzovať, aby náboženská výuka v školách, aj nekatolíckych, bola zverená učiteľom, ktorí vynikajú pravou náukou, svedectvom kresťanského života a pedagogickým umením.
    Kán. 805 – Miestny ordinár má právo vymenúvať alebo schvaľovať učiteľov náboženstva pre svoju diecézu a takisto, ak sa to vyžaduje z náboženského alebo mravného dôvodu, ich odvolávať alebo naliehavo žiadať, aby boli odvolaní.
    Kán. 806 – § 1. Diecéznemu biskupovi prislúcha právo dozerať na katolícke školy nachádzajúce sa na jeho území a vizitovať ich, aj tie, ktoré založili alebo riadia členovia rehoľných inštitútov; takisto jemu prislúcha vydávať predpisy, ktoré sa týkajú všeobecného poriadku katolíckych škôl; tieto predpisy platia aj pre školy, ktoré riadia tí istí členovia, ale pri neporušení samostatnosti vnútorného vedenia týchto škôl.
    § 2. Moderátori katolíckych škôl sa pod dohľadom miestneho ordinára majú starať, aby výuka, ktorá sa v nich podáva, sa z vedeckého hľadiska vyznačovala aspoň takou úrovňou ako v iných školách kraja.

    II. kapitola
    KATOLÍCKE UNIVERZITY A INÉ INŠTITÚTY VYŠŠIEHO ŠTÚDIA
    Kán. 807 – Cirkev má právo zakladať a riadiť univerzity, ktoré majú prispievať k vyššej kultúre ľudí a plnšiemu rozvoju ľudskej osoby, ako aj k plneniu učiacej úlohy samej Cirkvi.
    Kán. 808 – Nijaká univerzita, hoci skutočne katolícka, nemá mať titul alebo názov katolícka univerzita, ak na to nedala súhlas kompetentná cirkevná vrchnosť.
    Kán. 809 – Konferencie biskupov sa majú starať, aby ak je to možné a užitočné, boli univerzity alebo aspoň fakulty, na ich území vhodne rozmiestnené, na ktorých sa majú skúmať a prednášať rozličné disciplíny, ale pri zachovaní ich vedeckej samostatnosti a neporušení katolíckeho učenia.
    Kán. 810 – § 1. Povinnosťou vrchnosti kompetentnej podľa štatútu je postarať sa, aby na katolíckych univerzitách boli vymenúvaní vyučujúci, ktorí okrem vedeckej a pedagogickej súcosti vynikajú celistvosťou náuky a bezúhonnosťou života, a ak tieto požiadavky nespĺňajú, aby boli z úlohy odvolaní pri zachovaní postupu, určeného v štatúte.
    § 2. Konferencia biskupov a diecézni biskupi, ktorých sa to týka, majú povinnosť a právo dozerať, aby sa na týchto univerzitách verne zachovávali zásady katolíckej náuky.
    Kán. 811 – § 1. Kompetentná cirkevná vrchnosť sa má starať, aby sa na katolíckych univerzitách zriadila fakulta alebo inštitút, alebo aspoň katedra teológie, na ktorej sa majú konať prednášky aj pre laických študentov.
    § 2. Na každej katolíckej univerzite sa majú konať prednášky, na ktorých sa majú rozoberať hlavne tie teologické otázky, ktoré súvisia s disciplínami týchto fakúlt.
    Kán. 812 – Je nutné, aby tí, ktorí na akýchkoľvek inštitútoch vyšších štúdií prednášajú teologické disciplíny, mali mandát kompetentnej cirkevnej vrchnosti.
    Kán. 813 – Diecézny biskup má mať veľkú pastoračnú starostlivosť o študentov aj zriadením farnosti alebo aspoň pomocou kňazov, trvalo na to určených, a má sa postarať, aby pri univerzitách, aj nekatolíckych, boli katolícke univerzitné strediská, ktoré by mládeži poskytovali pomoc, predovšetkým duchovnú.
    Kán. 814 – Predpisy, stanovené pre univerzity, sa rovnakým spôsobom vzťahujú aj na iné inštitúty vyšších štúdií.

    III. kapitola
    CIRKEVNÉ UNIVERZITY A FAKULTY
    Kán. 815 – Cirkvi patrí, na základe úlohy ohlasovať zjavenú pravdu, aby mala vlastné cirkevné univerzity alebo fakulty pre výskum posvätných disciplín alebo s posvätnými spojených a na vedecké formovanie študentov v týchto disciplínach.
    Kán. 816 – § 1. Cirkevné univerzity a fakulty môžu byť ustanovené iba Apoštolskou stolicou zriadením alebo schválením, ktoré udelila; jej prislúcha aj ich vyššie riadenie.
    § 2. Každá cirkevná univerzita a fakulta musí mať svoj štatút a študijný poriadok, schválený Apoštolskou stolicou.
    Kán. 817 – Akademické stupne, ktoré majú mať v Cirkvi kánonické účinky, nemôže udeľovať žiadna univerzita alebo fakulta, ktorá nie je zriadená alebo schválená Apoštolskou stolicou.
    Kán. 818 – Predpisy, stanovené pre katolícke univerzity v kán. 810, 812 a 813, platia aj pre cirkevné univerzity a fakulty.
    Kán. 819 – Pokiaľ to vyžaduje dobro diecézy alebo rehoľného inštitútu, ba i celej Cirkvi, diecézni biskupi alebo kompetentní predstavení inštitútov musia na cirkevné univerzity alebo fakulty posielať mladíkov klerikov aj členov, ktorí vynikajú povahou, čnosťami a nadaním.
    Kán. 820 – Rektori a profesori cirkevných univerzít a fakúlt sa majú starať, aby si rozličné fakulty univerzity, pokiaľ to predmet dovoľuje, vzájomne pomáhali a aby medzi vlastnou univerzitou alebo fakultou a inými univerzitami alebo fakultami aj necirkevnými bola vzájomná spolupráca, v rámci ktorej majú spoločnou prácou, zhromaždeniami, koordinovanými vedeckými výskumami a inými prostriedkami prispievať k väčšiemu rozvoju vied.
    Kán. 821 – Konferencia biskupov a diecézny biskup sa majú postarať, aby tam kde je to možné, sa zakladali vyššie inštitúty náboženských vied, na ktorých sa majú vyučovať teologické a iné disciplíny, ktoré sa vzťahujú na kresťanskú kultúru.

    IV. titul
    SPOLOČENSKÉ OZNAMOVACIE PROSTRIEDKY A ZVLÁŠŤ KNIHY
    Kán. 822 – § 1. Pastieri Cirkvi, využívajúc vlastné právo Cirkvi pri plnení svojej úlohy, sa majú snažiť používať spoločenské oznamovacie prostriedky.
    § 2. Tí istí pastieri majú starostlivo poučovať veriacich o povinnosti, aby používanie spoločenských oznamovacích prostriedkov bolo preniknuté ľudským a kresťanským duchom.
    § 3. Všetci veriaci, najmä tí, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom zúčastňujú na usmerňovaní alebo používaní týchto prostriedkov, majú starostlivo napomáhať pastoračnú činnosť, tak aby Cirkev aj pomocou týchto prostriedkov účinne spĺňala svoju úlohu.
    Kán. 823 – § 1. Aby sa zachovala neporušenosť viery a mravov, pastieri Cirkvi majú povinnosť a právo dozerať, aby sa spismi alebo používaním spoločenských oznamovacích prostriedkov nespôsobila ujma viere alebo mravom veriacich; takisto požadovať, aby spisy, ktoré vydávajú veriaci, týkajúce sa viery alebo mravov, boli im predložené na posúdenie; a tiež zavrhnúť spisy, ktoré škodia pravej viere alebo dobrým mravom.
    § 2. Povinnosť a právo, o ktorých sa hovorí v § 1, prislúcha biskupom tak jednotlivo, ako aj zhromaždeným na partikulárnych konciloch alebo Konferenciách biskupov vo vzťahu k veriacim, zvereným do ich starostlivosti, najvyššej vrchnosti Cirkvi však vo vzťahu k celému Božiemu ľudu.
    Kán. 824 – § 1. Ak nie je stanovené ináč, miestnym ordinárom, od ktorého treba žiadať povolenie alebo schválenie na vydávanie kníh podľa kánonov tohto titulu, je vlastný miestny ordinár autora alebo ordinár miesta, kde sa knihy vydávajú.
    § 2. To, čo sa v kánonoch tohto titulu stanovuje o knihách, treba uplatniť na akékoľvek spisy, určené na verejné rozširovanie, ak nie je zrejmé niečo iné.
    Kán. 825 – § 1. Knihy Svätého písma nemožno vydávať, ak nie sú schválené Apoštolskou stolicou alebo Konferenciou biskupov; takisto, aby sa mohli vydávať ich preklady do národného jazyka, sa vyžaduje, aby boli schválené tou istou vrchnosťou a súčasne vybavené potrebnými a dostačujúcimi vysvetlivkami.
    § 2. Preklady Svätého písma, opatrené vhodnými vysvetlivkami, môžu katolícki veriaci s povolením Konferencie biskupov pripraviť a vydať aj v spolupráci s oddelenými bratmi.
    Kán. 826 – § 1. Čo sa týka liturgických kníh, majú sa zachovávať predpisy kán. 838.
    § 2. Pri novom vydaní liturgických kníh, ako aj ich prekladov do národného jazyka alebo ich častí musí byť z osvedčenia ordinára miesta, kde sa knihy vydávajú, zrejmé, že sa zhodujú so schváleným vydaním.
    § 3. Modlitebné knihy na verejné alebo súkromné používanie veriacich sa nemajú vydávať bez povolenia miestneho ordinára.
    Kán. 827 – § 1. Na vydanie katechizmov alebo iných spisov, ktoré sa týkajú katechetickej výuky, alebo ich prekladov je potrebné schválenie miestneho ordinára pri zachovaní predpisu kán. 775, § 2.
    § 2. Na školách, či už základných, stredných alebo vyšších, nemožno používať ako učebné texty knihy, ktoré sa zaoberajú otázkami, týkajúcimi sa Svätého písma, teológie, kánonického práva, cirkevných dejín, náboženských a morálnych disciplín, ak neboli vydané so schválením kompetentnej cirkevnej vrchnosti alebo neboli ňou dodatočne schválené.
    § 3. Odporúča sa, aby knihy, zaoberajúce sa matériami, o ktorých sa hovorí v § 2, hoci sa nepoužívajú ako učebné texty, ako aj spisy, v ktorých sa nachádza niečo, čo sa osobitne dotýka náboženstva alebo počestnosti mravov, sa predkladali miestnemu ordinárovi na posúdenie.
    § 4. V kostoloch alebo kaplnkách nemožno vystavovať, predávať ani rozdávať knihy alebo iné spisy, zaoberajúce sa otázkami náboženstva alebo mravov, ak neboli s povolením kompetentnej cirkevnej vrchnosti vydané alebo ňou dodatočne schválené.
    Kán. 828 – Zbierky dekrétov alebo spisov, ktoré vydala niektorá cirkevná vrchnosť, sa nesmú znova vydať, ak sa predtým nevyžiadalo povolenie tej istej vrchnosti a nezachovali sa ňou predpísané podmienky.
    Kán. 829 – Schválenie alebo povolenie vydať nejaké dielo platí pre originálny text, nie však pre jeho nové vydania alebo preklady.
    Kán. 830 – § 1. Konferencia biskupov môže zostaviť zoznam cenzorov, vyznačujúcich sa učenosťou, pravým učením a rozvážnosťou, ktorí majú byť k dispozícii diecéznym kúriám, alebo môže ustanoviť komisiu cenzorov, s ktorou sa miestni ordinári môžu radiť, pričom zostáva nedotknuté právo každého miestneho ordinára zveriť posúdenie kníh osobám, ktoré má za osvedčené.
    § 2. Cenzor pri plnení svojho úradu má mať bez akéhokoľvek uprednostňovania osôb pred očami iba náuku Cirkvi o viere a mravoch, ako ju predkladá magistérium Cirkvi.
    § 3. Cenzor musí dať svoj posudok písomne; ak je priaznivý, ordinár podľa svojho úsudku má udeliť povolenie na vydanie s uvedením svojho mena, ako aj dátumu a miesta udeleného povolenia; ak ho neudelí, ordinár má autorovi diela oznámiť dôvody odopretia.
    Kán. 831 – § 1. Do denníkov, brožúrok alebo periodík, ktoré zvyčajne otvorene napádajú katolícke náboženstvo alebo dobré mravy, veriaci nemajú ničím prispievať, ak nie je na to oprávnený a rozumný dôvod; avšak klerici a členovia rehoľných inštitútov iba s povolením miestneho ordinára.
    § 2. Je úlohou Konferencie biskupov stanoviť normy o tom, čo sa vyžaduje, aby sa klerici a členovia rehoľných inštitútov mohli v rozhlase alebo televízii zúčastniť na diskusiách o otázkach, týkajúcich sa katolíckeho učenia alebo mravov.
    Kán. 832 – Aby členovia rehoľných inštitútov mohli vydať spisy, zaoberajúce sa otázkami náboženstva alebo mravov, potrebujú aj povolenie svojho vyššieho predstaveného podľa normy stanov.

    V. titul
    VYZNANIE VIERY
    Kán. 833 – Osobne zložiť vyznanie viery podľa formuly, schválenej Apoštolskou stolicou, sú povinní:
    1. pred predsedom alebo jeho delegátom všetci, ktorí sa s rozhodujúcim alebo poradným hlasom zúčastňujú na ekumenickom alebo partikulárnom koncile, na synode biskupov, ako aj na diecéznej synode; predseda však pred koncilom alebo synodou;
    2. povýšení do kardinálskej hodnosti podľa štatútu posvätného kolégia;
    3. pred delegátom Apoštolskej stolice všetci povýšení do episkopátu a takisto tí, ktorí sú diecéznemu biskupovi postavení na roveň;
    4. pred kolégiom konzultorov diecézny administrátor;
    5. pred diecéznym biskupom alebo jeho delegátom generálni vikári a biskupskí vikári, ako aj súdni vikári;
    6. pred miestnym ordinárom alebo jeho delegátom farári, rektor a učitelia teológie a filozofie v seminároch pri prijímaní úlohy; tí, ktorí majú byť povýšení do rádu diakonátu;
    7. pred veľkým kancelárom, alebo ak nie je, pred miestnym ordinárom alebo ich delegátmi rektor cirkevnej alebo katolíckej univerzity pri prijímaní úlohy; pred rektorom, ak je kňazom, alebo pred miestnym ordinárom alebo ich delegátmi vyučujúci, ktorí na akýchkoľvek univerzitách prednášajú disciplíny, týkajúce sa viery alebo mravov, pri prijímaní úlohy;
    8. predstavení v klerických rehoľných inštitútoch a v klerických spoločnostiach apoštolského života podľa normy stanov.


    ŠTVRTÁ KNIHA
    POSVÄCOVACIA ÚLOHA CIRKVI

    Kán. 834 – § 1. Posväcovaciu úlohu Cirkev osobitným spôsobom plní prostredníctvom posvätnej liturgie, ktorá sa totiž chápe ako vykonávanie kňazskej úlohy Ježiša Krista; v nej sa zmyslovými znakmi označuje a spôsobom vlastným jednotlivým znakom sa uskutočňuje posväcovanie ľudí a tajomné telo Ježiša Krista čiže hlava a údy koná celostný verejný božský kult.
    § 2. Za takýto sa považuje kult vtedy, keď ho v mene Cirkvi vykonávajú osoby zákonne určenými úkonmi, ktoré schválila cirkevná vrchnosť.
    Kán. 835 – § 1. Posväcovaciu úlohu vykonávajú predovšetkým biskupi, ktorí sú veľkňazmi, hlavnými rozdávateľmi božských tajomstiev, ako aj moderátormi, podporovateľmi a strážcami celého liturgického života v cirkvi, ktorá je im zverená.
    § 2. Túto úlohu vykonávajú aj presbyteri, nakoľko totiž aj oni majú účasť na Kristovom kňazstve ako jeho služobníci pod autoritou biskupa sa zasväcujú sláveniu božského kultu a posväcovaniu ľudu.
    § 3. Diakoni majú účasť na slávení božského kultu podľa normy predpisov práva.
    § 4. Na posväcovacej úlohe majú svoju vlastnú účasť aj ostatní veriaci tým, že sa svojím spôsobom aktívne zúčastňujú na liturgických sláveniach, predovšetkým na eucharistickom slávení; osobitným spôsobom sa na tej istej úlohe zúčastňujú rodičia,keď žijú manželský život v kresťanskom duchu a starajú sa o kresťanskú výchovu detí.
    Kán. 836 – Keďže kresťanský kult, v ktorom sa vykonáva spoločné kňazstvo veriacich, je dielo, ktoré vychádza z viery a o ňu sa opiera, posvätní služobníci ju majú horlivo vzbudzovať a objasňovať predovšetkým službou slova, ktorým sa viera rodí a živí.
    Kán. 837 – § 1. Liturgické úkony nie sú súkromné úkony, ale slávenia samej Cirkvi, ktorá je sviatosť jednoty , totiž svätý ľud, zjednotený a usporiadaný pod biskupmi; preto patria celému telu Cirkvi, sú jeho prejavom a pôsobia naň; jeho jednotlivých údov sa však týkajú rozdielnym spôsobom podľa rozdielnosti posvätných rádov, úloh a skutočnej účasti.
    § 2. Liturgické úkony, keďže svojou povahou sa považujú za spoločné úkony, tam, kde je to možné, majú sa sláviť s hojnou a aktívnou účasťou veriacich.
    Kán. 838 – § 1. Riadenie posvätnej liturgie závisí jedine od autority Cirkvi: touto autoritou je však Apoštolská stolica a podľa normy práva diecézny biskup.
    § 2. Apoštolskej stolici prináleží riadiť posvätnú liturgiu celej Cirkvi, vydávať liturgické knihy, skúmať ich preklady do národných jazykov, ako aj dozerať na to, aby sa liturgické nariadenia všade verne zachovávali.
    § 3. Konferenciám biskupov prináleží pripraviť preklady liturgických kníh do národných jazykov, vhodne prispôsobené v medziach určených v samých liturgických knihách, a po predchádzajúcom preskúmaní Svätou stolicou ich vydávať.
    § 4. Diecéznemu biskupovi prináleží v cirkvi, ktorá mu je zverená, v medziach svojej kompetencie vydávať normy pre liturgiu, ktoré všetkých zaväzujú.
    Kán. 839 – 1. Cirkev vykonáva posväcovaciu úlohu aj inými prostriedkami, či už modlitbami, ktorými prosí Boha, aby veriaci boli posvätení v pravde, alebo skutkami pokánia a dobročinnej lásky, ktoré veľmi pomáhajú, aby sa Kristovo kráľovstvo v dušiach zakorenilo a upevnilo, a prispievajú k spáse sveta.
    § 2. Miestni ordinári sa majú starať, aby sa modlitby, ako aj nábožné a posvätné cvičenia kresťanského ľudu plne zhodovali s normami Cirkvi.

    I. časť
    SVIATOSTI
    Kán. 840 – Sviatosti Nového zákona, ustanovené Kristom Pánom a zverené Cirkvi ako činy Krista a Cirkvi, sú znakmi a prostriedkami, ktorými sa viera vyjadruje a upevňuje, vzdáva sa kult Bohu a uskutočňuje posväcovanie ľudí, a tak zvrchovane prispievajú k utváraniu, upevňovaniu a prejavovaniu cirkevného spoločenstva; preto tak posvätní služobníci, ako aj ostatní veriaci musia pri ich slávení preukazovať najvyššiu úctu a náležitú starostlivosť.
    Kán. 841 – Keďže sviatosti sú tie isté pre celú Cirkev a patria do božského pokladu, jedine najvyššia vrchnosť Cirkvi má právo schvaľovať alebo určovať, čo sa vyžaduje pre ich platnosť, a rovnako ona alebo iná kompetentná vrchnosť má podľa normy kán. 838, § 3 a 4, právo rozhodnúť, čo sa vzťahuje na ich dovolené slávenie, vysluhovanie a prijímanie, ako aj na poriadok, ktorý treba pri ich slávení zachovať.
    Kán. 842 – § 1. Kto neprijal krst, nemôže byť platne pripustený k ostatným sviatostiam. § 2. Sviatosti krstu, birmovania a najsvätejšej Eucharistie sú navzájom tak zviazané, že sa vyžadujú pre plné uvedenie do kresťanského života.
    Kán. 843 – § 1. Posvätní služobníci nemôžu odoprieť sviatosti tým, ktorí ich vhodne žiadajú, sú riadne disponovaní a právo im nezakazuje, aby ich prijali.
    § 2. Duchovní pastieri a ostatní veriaci, každý podľa svojej cirkevnej úlohy, majú povinnosť starať sa, aby tí, ktorí sviatosti žiadajú, boli náležite evanjelizáciou, ako aj katechetickou výukou pripravení na ich prijatie so zreteľom na normy, vydané kompetentnou vrchnosťou.
    Kán. 844 – § 1. Katolícki vysluhovatelia dovolene vysluhujú sviatosti iba katolíckym veriacim, ktorí ich takisto dovolene prijímajú iba od katolíckych vysluhovateľov pri neporušení predpisov § 2, 3 a 4 tohto kánonu, ako aj kán. 861, § 2.
    § 2. Kedykoľvek to potreba vyžaduje alebo sa to odporúča z hľadiska pravého duchovného osohu a len keď sa vyhne nebezpečenstvu omylu alebo indiferentizmu, je dovolené veriacim, ktorým je fyzicky alebo morálne nemožné dostať sa ku katolíckemu vysluhovateľovi, prijať sviatosti pokánia, Eucharistie a pomazania chorých od nekatolíckych vysluhovateľov, v cirkvi ktorých sú uvedené sviatosti platné.
    § 3. Katolícki vysluhovatelia dovolene vysluhujú sviatosti pokánia, Eucharistie a pomazania chorých členom východných cirkví, ktoré nemajú s katolíckou cirkvou plné spoločenstvo, ak to z vlastnej vôle žiadajú a sú riadne disponovaní; platí to aj o členoch iných cirkví, v ktorých uvedené sviatosti sa uznávajú za platné a sú podľa úsudku Apoštolskej stolice v rovnakom položení ako uvedené východné cirkvi.
    § 4. Ak hrozí nebezpečenstvo smrti alebo ak podľa úsudku diecézneho biskupa alebo Konferencie biskupov nalieha iná vážna potreba, katolícki vysluhovatelia tie isté sviatosti dovolene vysluhujú aj ostatným kresťanom, ktorí nemajú plné spoločenstvo s katolíckou cirkvou a nemôžu sa dostať k vysluhovateľovi svojej spoločnosti a žiadajú to z vlastnej vôle, pod podmienkou, že k týmto sviatostiam prejavujú katolícku vieru a sú riadne disponovaní.
    § 5. Pre prípady, o ktorých sa hovorí v § 2, 3 a 4, diecézny biskup alebo Konferencia biskupov nemajú vydávať všeobecné normy, ak sa neporadia aspoň s miestnou kompetentnou vrchnosťou nekatolíckej cirkvi alebo spoločnosti, ktorá má o to záujem.
    Kán. 845 – § 1. Sviatosti krstu, birmovania a posvätného rádu sa nemôžu opakovať, pretože vtláčajú znak.
    § 2. Ak po starostlivo vykonanom zisťovaní pretrváva rozumná pochybnosť, či sviatosti, o ktorých sa hovorí v § 1, boli skutočne alebo platne udelené, majú sa udeliť podmienečne.
    Kán. 846 – § 1. Pri slávení sviatostí sa treba verne pridržiavať liturgických kníh, schválených kompetentnou vrchnosťou; preto nesmie nikto v nich čokoľvek svojvoľne pridať, vynechať alebo meniť.
    § 2. Vysluhovateľ má sviatosti sláviť podľa vlastného obradu.
    Kán. 847 – § 1. Pri vysluhovaní sviatostí, v ktorých treba použiť posvätné oleje, vysluhovateľ musí používať olej vylisovaný z olív alebo iných rastlín pri neporušení predpisu kán. 999, bod 2, a nedávno posvätený alebo požehnaný biskupom; staré sa nemajú používať, ak to nie je nevyhnutné.
    § 2. Farár si má zadovážiť posvätné oleje od vlastného biskupa a má ich na slušnom mieste starostlivo uchovávať.
    Kán. 848 – Za vysluhovanie sviatostí okrem milodaru, určeného kompetentnou vrchnosťou, vysluhovateľ nemá nič žiadať, pričom vždy dbá na to, aby núdzni neboli zbavovaní sviatostnej pomoci z dôvodu chudoby.

    I. titul
    KRST
    Kán. 849 – Krst, brána sviatostí, nevyhnutný na spásu, skutočne alebo v túžbe, ktorým sa ľudia oslobodzujú od hriechov, preporodzujú sa na Božie deti a nezmazateľným znakom pripodobnení Kristovi sa včleňujú do Cirkvi, sa platne udeľuje iba krstením pravou vodou s náležitou slovnou formou.

    I. kapitola
    SLÁVENIE KRSTU
    Kán. 850 – Krst sa vysluhuje podľa poriadku predpísaného v schválených liturgických knihách s výnimkou prípadu súrnej potreby, v ktorom sa musí zachovať iba to, čo sa vyžaduje pre platnosť sviatosti.
    Kán. 851 – Je potrebné, aby sa slávenie krstu náležite pripravilo, a preto:
    1. dospelý, ktorý má v úmysle prijať krst, má byť prijatý do katechumenátu a podľa možnosti rozličnými stupňami privádzaný k sviatostnému uvedeniu podľa poriadku uvedenia, prispôsobeného Konferenciou biskupov, a podľa osobitných noriem, ktoré ona vydala;
    2. rodičia dieťaťa, ktoré má byť pokrstené, a takisto tí, ktorí prevezmú úlohu krstných rodičov, sa majú riadne poučiť o význame tejto sviatosti a o záväzkoch, ktoré s ňou súvisia; farár sa sám alebo cez iných má postarať, aby rodičia pastoračnými poučeniami, ba aj spoločnou modlitbou boli náležite pripravení, pričom zhromaždí na to viaceré rodiny, a kde je to možné, aj ich navštívi.
    Kán. 852 – § 1. Predpisy, ktoré sa nachádzajú v kánonoch o krste dospelého, sa vzťahujú na všetkých, ktorí vyrástli z detstva a dosiahli používanie rozumu.
    § 2. Za dieťa, aj čo sa týka krstu, sa pokladá ten, kto nie je zodpovedný za seba.
    Kán. 853 – Je potrebné, aby voda, ktorá sa používa pri udeľovaní krstu, bola okrem nevyhnutného prípadu požehnaná podľa predpisov liturgických kníh.
    Kán. 854 – Krst sa má udeľovať buď ponorením, alebo poliatím pri zachovaní predpisov Konferencie biskupov.
    Kán. 855 – Rodičia, krstní rodičia a farár majú dbať na to, aby sa nedávalo meno, cudzie kresťanskému zmýšľaniu.
    Kán. 856 – Hoci sa krst môže udeliť v ktorýkoľvek deň, predsa sa odporúča, aby sa spravidla slávil v nedeľu alebo ak je to možné na Veľkonočnú vigíliu.
    Kán. 857 – § 1. Okrem nevyhnutného prípadu vlastným miestom krstu je kostol alebo kaplnka.
    § 2. Má byť pravidlom, aby dospelý bol pokrstený vo vlastnom farskom kostole, dieťa však vo vlastnom farskom kostole rodičov, ak sa z oprávneného dôvodu neodporúča niečo iné.
    Kán. 858 – § 1. Každý farský kostol má mať krstný prameň pri neporušení kumulatívneho práva už nadobudnutého inými kostolmi.
    § 2. Miestny ordinár môže po vypočutí miestneho farára pre pohodlie veriacich dovoliť alebo nariadiť, aby krstný prameň bol aj v inom kostole alebo kaplnke v obvode farnosti.
    Kán. 859 – Ak krstenec pre vzdialenosť miesta alebo pre iné okolnosti nemôže bez veľkých ťažkostí prísť alebo ho nemôžu doniesť do farského kostola alebo do iného kostola, alebo kaplnky, o ktorých sa hovorí v kán. 858, § 2, krst sa môže a musí udeliť v inom bližšom kostole alebo kaplnke, alebo aj na inom slušnom mieste.
    Kán. 860 – § 1. Okrem nevyhnutného prípadu sa krst nemá udeľovať v súkromných domoch, ak to miestny ordinár z vážneho dôvodu nedovolil.
    § 2. Ak diecézny biskup nestanovil ináč, v nemocniciach sa krst okrem nevyhnutného prípadu alebo z iného súrneho pastoračného dôvodu nemá sláviť.

    II. kapitola
    VYSLUHOVATEĽ KRSTU

    Kán. 861 – § 1. Riadnym vysluhovateľom krstu je biskup, presbyter a diakon pri zachovaní predpisu kán. 530, bod 1.
    § 2. Ak je riadny vysluhovateľ neprítomný alebo hatený, krst dovolene udeľuje katechista alebo iný, koho na túto úlohu určil miestny ordinár, ba v nevyhnutnom prípade každý človek, vedený náležitým úmyslom; duchovní pastieri, najmä farár majú mať starosť o to, aby veriaci boli poučení o správnom spôsobe krstenia.
    Kán. 862 – Okrem nevyhnutného prípadu nikto nesmie bez náležitého dovolenia udeľovať krst na cudzom území, a to ani svojim podriadeným.
    Kán. 863 – Krst dospelých, aspoň tých, ktorí zavŕšili štrnásty rok života, má byť predložený diecéznemu biskupovi, aby krst udelil sám, ak to uzná za užitočné.

    III. kapitola
    KRSTENCI
    Kán. 864 – Prijať krst je schopný každý človek a jedine človek, ktorý ešte nie je pokrstený.
    Kán. 865 – § 1. Aby dospelý mohol byť pokrstený, sa vyžaduje, aby prejavil vôľu prijať krst, aby bol dostačujúco poučený o pravdách viery a kresťanských povinnostiach a aby sa katechumenátom osvedčil v kresťanskom živote; má sa mu aj pripomenúť, aby oľutoval svoje hriechy.
    § 2. Dospelý, ktorý sa nachádza v nebezpečenstve smrti, môže byť pokrstený, ak má nejaké poznanie hlavných právd viery, akýmkoľvek spôsobom prejavil svoj úmysel prijať krst a prisľúbi, že bude zachovávať prikázania kresťanského náboženstva.
    Kán. 866 – Dospelý, ktorý je krstený, má hneď po krste, ak neprekáža vážny dôvod, prijať birmovanie a zúčastniť sa na eucharistickom slávení aj pristúpením k prijímaniu.
    Kán. 867 – § 1. Rodičia sú povinní postarať sa, aby deti boli pokrstené v prvých týždňoch; čím skôr po narodení, ba ešte predtým sa majú obrátiť na farára, aby požiadali o sviatosť pre dieťa a aby sa na ňu náležite pripravili.
    § 2. Ak sa dieťa nachádza v nebezpečenstve smrti, má sa bezodkladne pokrstiť.
    Kán. 868 – § 1. Aby sa dieťa dovolene pokrstilo, sa vyžaduje:
    1. aby rodičia, aspoň jeden z nich alebo kto ich zákonne zastupuje, súhlasili;
    2. aby bola opodstatnená nádej, že bude vychovávané v katolíckom náboženstve; ak taká nádej úplne chýba, má sa krst podľa predpisov partikulárneho práva odložiť, pričom sa rodičom vysvetlí dôvod.
    § 2. Dieťa katolíckych, ba aj nekatolíckych rodičov sa v nebezpečenstve smrti dovolene krstí aj proti vôli rodičov.
    Kán. 869 – § 1. Ak je pochybnosť, či niekto bol pokrstený alebo či krst bol platne udelený, a pochybnosť aj po dôkladnom zisťovaní zostáva, krst sa mu uloží podmienečne.
    § 2. Pokrstených v nekatolíckej ekleziálnej spoločnosti netreba podmienečne krstiť, ak po preskúmaní matérie a slovnej formuly použitej pri udeľovaní krstu, ako aj so zreteľom na úmysel pokrsteného dospelého a krstiaceho vysluhovateľa nie je vážny dôvod pochybovať o platnosti udeleného krstu.
    § 3. Ak však v prípadoch, o ktorých sa hovorí v § 1 a 2, pochybnosť o udelení alebo o platnosti krstu zostáva, krst sa nemá udeliť, kým sa krstencovi, ak je dospelý, nevyloží učenie o sviatosti krstu a kým sa jemu, alebo ak ide o dieťa, jeho rodičom nevysvetlia dôvody pochybovania o platnosti sláveného krstu.
    Kán. 870 – Odložené alebo nájdené dieťa sa má pokrstiť, ak po starostlivom zisťovaní nie je jeho pokrstenie zrejmé.
    Kán. 871 – Potratové plody, ak sú živé, sa majú podľa možnosti pokrstiť.

    IV. kapitola
    KRSTNÍ RODIČIA
    Kán. 872 – Krstencovi sa podľa možnosti má dať krstný rodič, ktorého úlohou je dospelému krstencovi pomáhať pri uvedení do kresťanského života a dieťa, ktoré má byť pokrstené, spolu s rodičmi priniesť na krst a takisto sa usilovať, aby pokrstený viedol kresťanský život, primeraný krstu, a aby verne plnil povinnosti, ktoré s ním súvisia.
    Kán. 873 – Za krstného rodiča sa má brať iba jeden krstný otec alebo iba jedna krstná matka, alebo jeden krstný otec a jedna krstná matka.
    Kán. 874 – § 1. Aby niekto bol pripustený na prijatie úlohy krstného rodiča, je potrebné:
    1. aby ho určil sám krstenec alebo jeho rodičia, alebo ich zástupca, alebo ak títo chýbajú, farár alebo vysluhovateľ, a aby bol schopný a mal úmysel plniť túto úlohu;
    2. aby zavŕšil šestnásty rok života, ak diecézny biskup nestanovil iný vek alebo ak sa farár alebo vysluhovateľ domnievajú, že z oprávneného dôvodu treba pripustiť výnimku;
    3. aby bol katolík, pobirmovaný a ktorý už prijal najsvätejšiu Eucharistiu, a viedol život primeraný viere a úlohe, ktorú má prijať;
    4. aby nebol postihnutý nijakým kánonickým trestom, zákonne uloženým alebo vyhláseným;
    5. aby nebol otcom alebo matkou krstenca.
    § 2. Pokrstený, ktorý patrí do nekatolíckej ekleziálnej spoločnosti, sa má pripustiť jedine spolu s katolíckym krstným rodičom, a to iba ako svedok krstu.

    V. kapitola
    DÔKAZ A ZÁPIS O UDELENOM KRSTE
    Kán. 875 – Kto vysluhuje krst, má sa postarať, aby ak niet krstného rodiča, bol aspoň svedok, ktorým sa môže dokázať udelenie krstu.
    Kán. 876 – Na dokázanie udeleného krstu, ak sa tým nikomu nespôsobí ujma, stačí vyhlásenie jedného svedka, proti ktorému nemožno nič namietať, alebo prísaha samého pokrsteného, ak prijal krst v dospelom veku.
    Kán. 877 – § 1. Farár miesta, v ktorom sa slávi krst, musí starostlivo a bezodkladne zapísať do knihy pokrstených mená pokrstených s uvedením vysluhovateľa, rodičov, krstných rodičov, ako aj svedkov, ak boli prítomní, miesta a dátumu udeleného krstu spolu s udaním dňa a miesta narodenia.
    § 2. Ak ide o dieťa narodené z nevydatej matky, treba zapísať meno matky, ak jej materstvo je verejne známe alebo sama od seba o to písomne alebo pred dvoma svedkami žiada; takisto treba zapísať meno otca, ak je otcovstvo potvrdené nejakým verejným dokladom alebo vyhlásením pred farárom a dvoma svedkami; v ostatných prípadoch sa má pokrstený zapísať bez uvedenia mena otca alebo rodičov.
    § 3. Ak ide o adoptívne dieťa, majú sa zapísať mená adoptujúcich, a ak sa to robí v občianskej matrike kraja, aj mená prirodzených rodičov podľa normy § 1 a 2 so zreteľom na predpisy Konferencie biskupov.
    Kán. 878 – Ak krst nebol udelený ani farárom, ani v jeho prítomnosti, vysluhovateľ krstu, nech je to ktokoľvek, o udelenom krste musí upovedomiť farára farnosti, v ktorej bol krst udelený, aby krst zapísal podľa normy kán. 877, § 1.

    II. titul
    SVIATOSŤ BIRMOVANIA
    Kán. 879 – Sviatosť birmovania, ktorá vtláča znak a ktorou sa pokrstení, pokračujúc na ceste uvedenia do kresťanského života, obohacujú darom Ducha Svätého a dokonalejšie sa pripútavajú k Cirkvi, posilňuje ich a užšie zaväzuje, aby slovom a skutkom boli svedkami Krista, šírili vieru a ju obhajovali.

    I. kapitola
    SLÁVENIE BIRMOVANIA
    Kán. 880 – § 1. Sviatosť birmovania sa udeľuje pomazaním krizmou na čele, ktoré sa vykonáva vložením ruky a slovami, predpísanými v schválených liturgických knihách.
    § 2. Krizma, ktorú treba používať pri sviatosti birmovania, musí byť posvätená biskupom, aj keď sviatosť vysluhuje presbyter.
    Kán. 881 – Je užitočné, aby sa sviatosť birmovania udeľovala v kostole, a to v omši; z oprávneného a rozumného dôvodu sa však môže udeliť mimo omše a na hociktorom dôstojnom mieste.

    II. kapitola
    VYSLUHOVATEĽ BIRMOVANIA
    Kán. 882 – Riadnym vysluhovateľom birmovania je biskup; túto sviatosť platne udeľuje aj presbyter, splnomocnený univerzálnym právom alebo osobitným poverením kompetentnej vrchnosti.
    Kán. 883 – Splnomocnenie vysluhovať birmovanie na základe samého práva majú:
    1. v hraniciach svojej oblasti tí, ktorí sú podľa práva postavení na roveň diecéznemu biskupovi;
    2. vzhľadom na určitú osobu presbyter, ktorý z moci úradu alebo mandátu diecézneho biskupa krstí osobu, ktorá vyrástla z detstva, alebo už pokrsteného prijíma do plného spoločenstva katolíckej cirkvi;
    3. vzhľadom na tých, ktorí sa nachádzajú v nebezpečenstve smrti, farár, ba hociktorý presbyter.
    Kán. 884 – § 1. Diecézny biskup má birmovanie udeľovať sám alebo má sa postarať, aby ho vysluhoval iný biskup; ak je to však nevyhnutné, splnomocnenie môže udeliť jednému alebo viacerým určeným presbyterom, ktorí majú túto sviatosť vysluhovať.
    § 2. Biskup a takisto presbyter, ktorý na základe práva alebo osobitného udelenia kompetentnej vrchnosti má splnomocnenie birmovať, môžu si v jednotlivých prípadoch z vážneho dôvodu pribrať presbyterov, aby aj oni sviatosť vysluhovali.
    Kán. 885 – § 1. Diecézny biskup má povinnosť postarať sa, aby sa sviatosť birmovania udeľovala podriadeným, ktorí si ju riadne a rozumne žiadajú.
    § 2. Presbyter, ktorý má toto splnomocnenie, musí ho používať v prospech tých, pre ktorých bolo toto splnomocnenie udelené.
    Kán. 886 – § 1. Biskup vo svojej diecéze zákonne vysluhuje sviatosť birmovania aj veriacim, ktorí mu nepodliehajú, ak to nezabraňuje výslovný zákaz ich vlastného ordinára.
    § 2. Biskup, aby dovolene vysluhoval birmovanie v cudzej diecéze, potrebuje aspoň rozumne predpokladané dovolenie diecézneho biskupa, ak nejde o jeho podriadených.
    Kán. 887 – Presbyter, ktorý má splnomocnenie vysluhovať birmovanie, túto sviatosť dovolene udeľuje aj cudzincom na území, ktoré mu bolo určené, ak tomu nebráni zákaz ich vlastného ordinára; na cudzom území ju nemôže nikomu platne udeliť, pri neporušení predpisu kán. 883, bod 3.
    Kán. 888 – Vysluhovatelia, ktorí môžu birmovať na určitom území, môžu birmovať aj na vyňatých miestach toho istého územia.

    III. kapitola
    BIRMOVANCI
    Kán. 889 – § 1. Prijať birmovanie je schopný každý pokrstený a jedine pokrstený, ktorý ešte nie je birmovaný.
    § 2. Aby niekto mimo nebezpečenstva smrti dovolene prijal birmovanie, vyžaduje sa, aby ak je schopný používať rozum, bol vhodne poučený, riadne disponovaný a vedel obnoviť krstné sľuby.
    Kán. 890 – Veriaci sú povinní túto sviatosť prijať v pravom čase; rodičia, duchovní pastieri, predovšetkým farári sa majú starať, aby veriaci boli na jej prijatie riadne vyučení a v príhodnom čase k nej pristúpili.
    Kán. 891 – Sviatosť birmovania sa má veriacim udeľovať približne vo veku rozoznávania, ak Konferencia biskupov nevymedzila iný vek alebo ak nehrozí nebezpečenstvo smrti, alebo ak sa podľa úsudku vysluhovateľa z vážneho dôvodu neodporúča niečo iné.

    IV. kapitola
    BIRMOVNÍ RODIČIA
    Kán. 892 – Birmovanec má mať podľa možnosti birmovného rodiča, ktorého úlohou je starať sa, aby sa pobirmovaný správal ako opravdivý Kristov svedok a aby verne plnil povinnosti, ktoré s touto sviatosťou súvisia.
    Kán. 893 – § 1. Aby niekto plnil úlohu birmovného rodiča, je potrebné, aby vyhovoval podmienkam, o ktorých sa hovorí v kán. 874.
    § 2. Je užitočné za birmovného rodiča vziať toho, kto pri krste prijal úlohu krstného rodiča.

    V. kapitola
    DÔKAZ A ZÁPIS O UDELENOM BIRMOVANÍ
    Kán. 894 – Pri dokazovaní udeleného birmovania sa majú zachovávať predpisy kán. 876.
    Kán. 895 – Mená pobirmovaných s uvedením vysluhovateľa, rodičov a birmovných rodičov, miesta a dátumu udeleného birmovania sa majú zapísať do knihy pobirmovaných diecéznej kúrie alebo tam, kde to predpísala Konferencia biskupov alebo diecézny biskup, do knihy, ktorú treba uchovávať vo farskom archíve; farár musí o udelenom birmovaní upovedomiť farára miesta krstu, aby sa urobil záznam v knihe pokrstených podľa normy kán. 535, § 2.
    Kán. 896 – Ak miestny farár nebol prítomný, má ho vysluhovateľ sám alebo cez iného čím skôr upovedomiť o udelenom birmovaní.

    III. titul
    NAJSVÄTEJŠIA EUCHARISTIA
    Kán. 897 – Najvznešenejšou sviatosťou je najsvätejšia Eucharistia, v ktorej sám Kristus Pán je prítomný, obetuje sa a je prijímaný a ktorou Cirkev ustavične žije a rastie. Eucharistická obeta, pamiatka smrti a zmŕtvychvstania Pána, v ktorej obeta kríža naveky pretrváva, je vrcholom a prameňom celého kultu a kresťanského života, ňou sa naznačuje a uskutočňuje jednota Božieho ľudu a dovršuje budovanie Kristovho tela. Ostatné sviatosti a všetky cirkevné diela apoštolátu totiž súvisia s najsvätejšou Eucharistiou a sú na ňu zamerané.
    Kán. 898 – Veriaci majú mať najsvätejšiu Eucharistiu v najväčšej úcte tým, že sa aktívne zúčastňujú na slávení najsvätejšej obety, s najväčšou nábožnosťou a často prijímajú túto sviatosť a uctievajú ju s najhlbšou poklonou; pri objasňovaní náuky o tejto sviatosti duchovní pastieri majú veriacich o tejto povinnosti horlivo poúčať.

    I. kapitola
    EUCHARISTICKÉ SLÁVENIE
    Kán. 899 – § 1. Eucharistické slávenie je úkon samého Krista a Cirkvi, v ktorom Kristus Pán službou kňaza obetuje seba samého, podstatne prítomného pod podobami chleba a vína Bohu Otcovi a veriacim, zapojeným do jeho obetovania, sa dáva ako duchovný pokrm.
    § 2. Na eucharistickom zhromaždení sa Boží ľud povoláva v jedno za predsedníctva biskupa alebo pod jeho autoritou predsedajúceho presbytera, ktorí konajú v osobe Krista, a všetci prítomní veriaci, či klerici, alebo laici, účasťou na ňom spolupôsobia, každý svojím spôsobom podľa rozdielnosti posvätných rádov a liturgických úloh.
    § 3. Eucharistické slávenie sa má tak usporiadať, aby všetci zúčastnení dostali z neho čo najhojnejšie ovocie, na dosiahnutie ktorého Kristus Pán ustanovil eucharistickú obetu.

    1. článok
    VYSLUHOVATEĽ NAJSVÄTEJŠEJ EUCHARISTIE
    Kán. 900 – § 1. Vysluhovateľom, ktorý v osobe Krista môže utvoriť sviatosť Eucharistie, je jedine platne vysvätený kňaz.
    § 2. Eucharistiu dovolene slávi kňaz nehatený kánonickým zákonom pri zachovaní predpisov kánonov, ktoré nasledujú.
    Kán. 901 – Kňaz má právo obetovať omšu za kohokoľvek, tak za živých, ako aj za zomrelých.
    Kán. 902 – Ak sa na osoh veriacich nevyžaduje alebo neodporúča niečo iné, kňazi môžu Eucharistiu koncelebrovať, pričom však zostáva nedotknutá sloboda jednotlivých kňazov sláviť Eucharistiu individuálne, nie však v čase, keď sa v tom istom kostole alebo kaplnke koná koncelebrácia.
    Kán 903 – Kňaz má byť pripustený k sláveniu Eucharistie, hoci rektorovi kostola je neznámy, len keď predloží odporúčajúcu listinu svojho ordinára alebo svojho predstaveného, nie staršiu než jeden rok, alebo keď sa možno rozumne domnievať, že nie je hatený sláviť.
    Kán. 904 – Kňazi, majúc stále na pamäti, že v tajomstve eucharistickej obety sa trvalo uskutočňuje dielo vykúpenia, majú ju často sláviť; ba sa im nástojčivo odporúča každodenné slávenie, ktoré aj vtedy, keď veriaci nemôžu byť prítomní, je úkonom Krista a Cirkvi, v ktorom kňazi, keď ho konajú, spĺňajú svoju hlavnú úlohu.
    Kán. 905 – § 1. Okrem prípadov, v ktorých podľa normy práva je dovolené v ten istý deň viac ráz sláviť alebo koncelebrovať Eucharistiu, kňazovi nie je dovolené sláviť viac než raz za deň.
    § 2. Ak je nedostatok kňazov, miestny ordinár môže povoliť, aby kňazi z oprávneného dôvodu slávili Eucharistiu dva razy za deň, ba keď to vyžadujú pastoračné potreby, v nedele a v prikázané sviatky, aj tri razy.
    Kán. 906 – Ak nie je oprávnený a rozumný dôvod, kňaz nemá sláviť eucharistickú obetu bez účasti aspoň nejakého veriaceho.
    Kán. 907 – Pri eucharistickom slávení nie je diakonom a laikom dovolené vyslovovať modlitby, zvlášť nie eucharistickú modlitbu, alebo robiť úkony, ktoré sú vlastné sláviacemu kňazovi.
    Kán. 908 – Katolíckym kňazom je zakázané koncelebrovať Eucharistiu spolu s kňazmi alebo služobníkmi cirkví alebo ekleziálnych spoločností, ktoré nemajú plné spoločenstvo s katolíckou cirkvou.
    Kán. 909 – Kňaz nemá zanedbať modlitbou sa náležite pripraviť na slávenie eucharistickej obety a po jej skončení vzdať Bohu vďaky.
    Kán. 910 – § 1. Riadnym vysluhovateľom svätého prijímania je biskup, presbyter a diakon.
    § 2. Mimoriadnym vysluhovateľom svätého prijímania je akolyta, ako aj iný veriaci, určený podľa normy kán. 230, § 3.
    Kán. 911 – § 1. Povinnosť a právo zaniesť najsvätejšiu Eucharistiu chorým ako viatikum majú farár a kapláni, duchovní správcovia, ako aj predstavený spoločnosti v klerických rehoľných inštitútoch alebo spoločnostiach apoštolského života vo vzťahu ku všetkým, ktorí sa nachádzajú v dome.
    § 2. V prípade nevyhnutnosti alebo aspoň s predpokladaným povolením farára, duchovného správcu alebo predstaveného, ktorých treba o tom neskôr upovedomiť, musí to urobiť akýkoľvek kňaz alebo iný vysluhovateľ svätého prijímania.

    2. článok
    ÚČASŤ NA NAJSVÄTEJŠEJ EUCHARISTII
    Kán. 912 – Každý pokrstený, ktorému to právo nezakazuje, môže a musí byť pripustený na sväté prijímanie.
    Kán. 913 – § 1. Aby sa najsvätejšia Eucharistia mohla vysluhovať deťom, vyžadujú sa od nich dostačujúce vedomosti a dôkladná príprava, tak aby primerane svojim schopnostiam chápali Kristovo tajomstvo a s vierou a nábožne mohli prijímať Pánovo telo.
    § 2. Deťom však nachádzajúcim sa v nebezpečenstve smrti možno vyslúžiť najsvätejšiu Eucharistiu, ak môžu rozoznať Kristovo telo od obyčajného pokrmu a prijímanie úctivo prijať.
    Kán. 914 – Je povinnosťou predovšetkým rodičov a ich zástupcov, ako aj farára postarať sa, aby sa deti po dosiahnutí používania rozumu náležite pripravili a čo najskôr sa po predchádzajúcej sviatostnej spovedi posilňovali týmto božským pokrmom; úlohou farára je aj dozerať, aby k svätému prijímaniu nepristupovali deti, ktoré nedosiahli používanie rozumu alebo ktoré nepovažuje za dostatočne pripravené.
    Kán. 915 – Na sväté prijímanie sa nesmú pripustiť exkomunikovaní a postihnutí interdiktom po jeho uložení alebo vyhlásení trestu a iní, ktorí tvrdošijne zotrvávajú v zjavne ťažkom hriechu.
    Kán. 916 – Kto si je vedomý ťažkého hriechu, bez predchádzajúcej sviatostnej spovede nesmie sláviť omšu ani prijímať Pánovo telo, ak nie je na to vážny dôvod a niet príležitosti vyspovedať sa; v tomto prípade si musí byť vedomý, že je povinný vzbudiť si úkon dokonalej ľútosti, ktorý zahŕňa predsavzatie čo najskôr sa vyspovedať.
    Kán. 917 – Kto najsvätejšiu Eucharistiu už prijal, môže ju v ten istý deň prijať po druhý raz iba pri eucharistickom slávení, na ktorom sa zúčastňuje, pri neporušení predpisu kán. 921, § 2.
    Kán. 918 – Veľmi sa odporúča, aby k svätému prijímaniu pristupovali veriaci v samom eucharistickom slávení; mimo omše sa im však má vyslúžiť, keď ho z oprávneného dôvodu žiadajú, pri zachovaní liturgických obradov.
    Kán. 919 – § 1. Kto chce prijať najsvätejšiu Eucharistiu, má sa aspoň jednu hodinu pred svätým prijímaním zdržiavať akéhokoľvek pokrmu a nápoja iba s výnimkou vody a liekov.
    § 2. Kňaz, ktorý v ten istý deň slávi dva alebo tri razy najsvätejšiu Eucharistiu, môže niečo požiť pred druhým alebo tretím slávením, hoci ešte neuplynula jedna hodina.
    § 3. Tí, čo sú pokročilého veku a trpia nejakou chorobou, ako aj tí, ktorí ich opatrujú, môžu prijať najsvätejšiu Eucharistiu, hoci v predchádzajúcej hodine niečo požili.
    Kán. 920 – § 1. Každý veriaci po prvom prijatí najsvätejšej Eucharistie je povinný aspoň raz do roka pristúpiť k svätému prijímaniu.
    § 2. Toto prikázanie sa musí splniť vo veľkonočnom období, ak sa z oprávneného dôvodu nesplní v priebehu roka v inom čase.
    Kán. 921 – § 1. Veriaci, ktorí sa nachádzajú v nebezpečenstve smrti, pochádzajúcom z akejkoľvek príčiny, majú sa posilniť svätým prijímaním na spôsob viatika.
    § 2. Hoci v ten istý deň už boli posilnení svätým prijímaním, predsa sa veľmi odporúča, aby tí, ktorí sa ocitli v nebezpečenstve života, opäť prijímali.
    § 3. Počas trvania nebezpečenstva smrti sa odporúča, aby sa sväté prijímanie vysluhovalo viac ráz v rozličných dňoch.
    Kán. 922 – Sväté viatikum sa chorým nemá príliš odkladať; duchovní pastieri majú horlivo dbať, aby sa chorí ním posilnili, kým sú pri plnom vedomí.
    Kán. 923 – Veriaci sa môžu zúčastniť na eucharistickej obete a pristúpiť k svätému prijímaniu v ktoromkoľvek katolíckom obrade pri zachovaní predpisu kán. 844.

    3. článok
    OBRADY A CEREMÓNIE EUCHARISTICKÉHO SLÁVENIA
    Kán. 924 – § 1. Najsvätejšia eucharistická obeta sa musí prinášať z chleba a vína, do ktorého treba primiešať trocha vody.
    § 2. Chlieb musí byť čisto pšeničný a nedávno upečený, tak aby nebolo nijaké nebezpečenstvo pokazenia.
    § 3. Víno musí byť prírodné z plodov viniča a nepokazené.
    Kán. 925 – Sväté prijímanie sa má udeľovať len pod podobou chleba alebo podľa normy liturgických zákonov pod obojím spôsobom; avšak v prípade nevyhnutnosti aj len pod podobou vína.
    Kán. 926 – Pri eucharistickom slávení podľa dávnej tradície latinskej cirkvi má kňaz používať nekvasený chlieb, kdekoľvek prináša obetu.
    Kán. 927 – Nikdy nie je dovolené, ani v naliehavej krajnej potrebe konsekrovať jednu matériu bez druhej, alebo obidve mimo eucharistického slávenia.
    Kán. 928 – Eucharistické slávenie sa má vykonávať v jazyku latinskom alebo v inom jazyku, pod podmienkou, že liturgické texty boli zákonne schválené.
    Kán. 929 – Pri slávení a vysluhovaní Eucharistie majú kňazi a diakoni nosiť posvätné rúcha, predpísané rubrikami.
    Kán. 930 – § 1. Chorý kňaz alebo kňaz pokročilého veku, ak nemôže stáť, eucharistickú obetu môže sláviť posediačky pri zachovaní liturgických zákonov, nie však pred ľudom, ak to nie je s povolením miestneho ordinára.
    § 2. Slepý kňaz alebo kňaz trpiaci inou chorobou dovolene slávi eucharistickú obetu s použitím akéhokoľvek schváleného omšového textu a v prípade potreby za prítomnosti iného kňaza alebo diakona, alebo riadne poučeného laika, ktorý mu má pomáhať.

    4. článok
    ČAS A MIESTO SLÁVENIA EUCHARISTIE
    Kán. 931 – Sláviť a rozdávať Eucharistiu možno v ktorýkoľvek deň a v ktorúkoľvek hodinu s výnimkou tých, ktoré sa podľa liturgických noriem vylučujú.
    Kán. 932 – § 1. Eucharistické slávenie sa má konať na posvätnom mieste, ak v jednotlivom prípade potreba nevyžaduje niečo iné; v takom prípade slávenie musí byť na slušnom mieste.
    § 2. Eucharistickú obetu treba vykonávať na posvätenom alebo požehnanom oltári; mimo posvätného miesta sa môže použiť vhodný stôl, vždy prikrytý oltárnou plachtou a korporálom.
    Kán. 933 – Z oprávneného dôvodu a s výslovným povolením miestneho ordinára je kňazovi dovolené sláviť Eucharistiu v kostole niektorej cirkvi alebo ekleziálnej spoločnosti, ktoré nemajú plné spoločenstvo s katolíckou cirkvou, pri vylúčení verejného pohoršenia.

    II. kapitola
    UCHOVÁVANIE A UCTIEVANIE NAJSVäTEJŠEJ EUCHARISTIE
    Kán. 934 – § 1. Najsvätejšia Eucharistia:
    1. sa musí uchovávať v katedrálnom kostole alebo v kostole, ktorý mu je postavený na roveň, v každom farskom kostole, ako aj v kostole alebo kaplnke, ktoré sú pripojené k domu rehoľného inštitútu alebo spoločnosti apoštolského života;
    2. sa môže uchovávať v súkromnej kaplnke biskupa a s povolením miestneho ordinára v iných kostoloch, kaplnkách a súkromných kaplnkách.
    § 2. Na posvätných miestach, kde sa uchováva najsvätejšia Eucharistia, musí byť vždy niekto, kto sa má o ňu starať, a podľa možnosti kňaz má sláviť omšu aspoň dva razy do mesiaca.
    Kán. 935 – Nikomu nie je dovolené držať u seba najsvätejšiu Eucharistiu alebo ju so sebou nosiť pri cestovaní, ak to nie je z naliehavej pastoračnej potreby a pri zachovaní predpisov diecézneho biskupa.
    Kán. 936 – V dome rehoľného inštitútu alebo v inom nábožnom dome má sa najsvätejšia Eucharistia uchovávať iba v kostole alebo v hlavnej kaplnke, ktoré sú pripojené k domu; ordinár však z oprávneného dôvodu môže dovoliť, aby sa uchovávala aj v inej kaplnke toho istého domu.
    Kán. 937 – Ak neprekáža vážny dôvod, kostol, v ktorom sa uchováva najsvätejšia Eucharistia, má byť otvorený pre veriacich aspoň niekoľko hodín denne, aby sa pred Najsvätejšou sviatosťou mohli venovať modlitbe.
    Kán. 938 – § 1. Najsvätejšia Eucharistia sa má obvykle uchovávať iba v jednom svätostánku kostola alebo kaplnky.
    § 2. Svätostánok, v ktorom sa uchováva najsvätejšia Eucharistia, má byť umiestnený v takej časti kostola alebo kaplnky, ktorá je význačná, viditeľná, dôstojne vyzdobená, vhodná na modlitbu.
    § 3. Svätostánok, v ktorom sa trvalo uchováva najsvätejšia Eucharistia, má byť nepohnuteľný, zhotovený z pevného nepriehľadného materiálu a tak uzavretý, aby sa čo najviac vylúčilo nebezpečenstvo zneuctenia.
    § 4. Z vážneho dôvodu je dovolené najsvätejšiu Eucharistiu najmä v nočnom čase uchovávať na inom bezpečnejšom a dôstojnom mieste.
    § 5. Kto má na starosti kostol alebo kaplnku, má zabezpečiť, aby sa kľúč od svätostánku, v ktorom sa uchováva najsvätejšia Eucharistia, čo najstarostlivejšie strážil.
    Kán. 939 – Konsekrované hostie sa majú v množstve dostačujúcom potrebám veriacich uchovávať v pyxide alebo v nádobe a majú sa často obnovovať, keď sa staré riadne spotrebujú.
    Kán. 940 – Pred svätostánkom, v ktorom sa uchováva najsvätejšia Eucharistia, má trvalo svietiť osobitná lampa, ktorou sa naznačuje a uctieva prítomnosť Krista.
    Kán. 941 – § 1. V kostoloch alebo kaplnkách, ktoré majú povolenie uchovávať najsvätejšiu Eucharistiu, sa môžu konať vyloženia buď v cibóriu, alebo v monštrancii pri zachovaní noriem, predpísaných v liturgických knihách.
    § 2. Počas slávenia omše nemá byť v tom istom priestore kostola alebo kaplnky vyložená Najsvätejšia sviatosť.
    Kán. 942 – Odporúča sa, aby sa v tých istých kostoloch a kaplnkách každoročne konalo slávnostné vyloženie Najsvätejšej sviatosti primerane dlhý, aj keď nie súvislý čas, aby miestne spoločenstvo intenzívnejšie meditovalo o eucharistickom tajomstve a klaňalo sa mu; takéto vyloženie sa však má konať len vtedy, keď sa predvída primeraná účasť veriacich, a pri zachovaní stanovených noriem.
    Kán. 943 – Vykonávateľom vyloženia Najsvätejšej sviatosti a eucharistického požehnania je kňaz alebo diakon; za osobitných okolností vykonávateľom len vyloženia a uloženia, ale bez požehnania je akolyta, mimoriadny vysluhovateľ svätého prijímania alebo niekto iný, poverený miestnym ordinárom, pričom má zachovať predpisy diecézneho biskupa.
    Kán. 944 – § 1. Kde je to podľa úsudku diecézneho biskupa možné, ako verejné svedectvo úcty voči najsvätejšej Eucharistii sa najmä na slávnosť Kristovho tela a krvi má konať procesia, vedená po verejných cestách.
    § 2. Je úlohou diecézneho biskupa vydať nariadenia o procesiách, ktorými sa má postarať o účasť na nich a o ich dôstojnosť.

    III. kapitola
    MILODAR VENOVANÝ NA SLÁVENIE OMŠE
    Kán. 945 – § 1. Podľa schváleného zvyku Cirkvi každému kňazovi, ktorý slávi alebo koncelebruje omšu, je dovolené prijať venovaný milodar, aby omšu obetoval na určitý úmysel.
    § 2. Kňazom sa nástojčivo odporúča, aby aj bez prijatia milodaru, slávili omšu na úmysel veriacich, najmä biednych.
    Kán. 946 – Veriaci, ktorí obetujú milodar, aby sa na ich úmysel slúžila omša, prispievajú k dobru Cirkvi a jeho venovaním majú účasť na jej starostlivosti o podporu služobníkov a diel.
    Kán. 947 – Omšové milodary treba úplne uchrániť pred akýmkoľvek, hoci len zdanlivým druhom predávania alebo obchodovania.
    Kán. 948 – Osobitne treba obetovať omše na úmysel tých, za ktorých bol jednotlivý milodar, i keď skromný, venovaný a prijatý.
    Kán. 949 – Kto je zaviazaný povinnosťou sláviť omšu a obetovať ju na úmysel tých, ktorí venovali milodar, má tú istú povinnosť, hoci by sa prijaté milodary bez jeho viny stratili.
    Kán. 950 – Ak sa venuje suma peňazí na slúženie omší bez určenia počtu omší, ktoré treba sláviť, ten sa vyráta so zreteľom na milodar stanovený v mieste, na ktorom sa darca zdržiava, ak sa zákonne nemusí prezumovať, že jeho úmysel bol iný.
    Kán. 951 – § 1. Kňaz, ktorý v ten istý deň slávi viac omší, každú môže obetovať na úmysel, na ktorý bol venovaný milodar, ale má právo okrem dňa Narodenia Pána ponechať si milodar iba za jednu omšu, ostatné však má odovzdať na ciele, ktoré predpísal ordinár, pričom je pripustená odmena z vonkajšieho titulu.
    § 2. Kňaz, ktorý v ten istý deň koncelebruje druhú omšu, z nijakého titulu nemôže za ňu prijať milodar.
    Kán. 952 – § 1. Úlohou provinčného koncilu alebo zhromaždenia biskupov provincie je pre celú provinciu dekrétom určiť, aký milodar sa má venovať na slávenie a obetovanie omše, a kňazovi nie je dovolené žiadať vyššiu sumu; je mu však dovolené prijať spontánne venovaný vyšší, ale aj nižší milodar, než je určený za obetovanie omše.
    § 2. Kde taký dekrét chýba, má sa zachovať zvyk, platný v diecéze.
    § 3. Aj členovia ktorýchkoľvek rehoľných inštitútov musia sa podriadiť tomu istému dekrétu alebo miestneho zvyku, o ktorých sa hovorí v § 1 a 2.
    Kán. 953 – Nikomu nie je dovolené prijať toľko milodarov na omše, ktoré má sám obetovať, koľkým v priebehu roka nemôže zadosťučiniť.
    Kán. 954 – Ak v niektorých kostoloch alebo kaplnkách žiadajú sláviť väčší počet omší, než je možné ich tam sláviť, je dovolené sláviť ich inde, ak darcovia výslovne nevyjadrili opačnú vôľu.
    Kán. 955 – § 1. Kto mieni slávenie omší, ktoré treba obetovať, zveriť iným, ich slávenie má čo najskôr zveriť kňazom podľa svojho výberu, iba ak si je istý, že proti nim niet nijakého podozrenia; musí odovzdať celý prijatý milodar, ak nie je zistené, že to, čo prevyšuje sumu stanovenú v diecéze, bolo dané vzhľadom na osobu; je aj povinný starať sa o slávenie omší, kým nedostane potvrdenie tak o prevzatom záväzku, ako aj o prijatom milodare.
    § 2. Čas, v ktorom treba omše sláviť, sa začína dňom, v ktorom ich kňaz prijal na slávenie, ak nie je zrejmé niečo iné.
    § 3. Tí, ktorí iným zverujú omše na slávenie, bezodkladne majú do knihy zapísať tak prijaté omše, ako aj tie, ktoré odovzdali iným, pričom zapíšu aj milodary za ne. § 4. Každý kňaz musí presne zapísať omše, ktoré prijal na slávenie a ktorým zadosťučinil.
    Kán. 956 – Všetci a jednotlivý správcovia darov na nábožné ciele, ako aj tí, ktorí sú akokoľvek povinní starať sa o slávenie omší, či klerici, alebo laici, majú bremená omší, ktorým nebolo v priebehu roka zadosťučinené, odovzdať svojim ordinárom spôsobom, ktorí majú oni určiť.
    Kán. 957 – Povinnosť a právo dozerať na plnenie omšových bremien v kostoloch svetského kléru prislúcha miestnemu ordinárovi, v kostoloch rehoľných inštitútov alebo spoločností apoštolského života ich predstaveným.
    Kán. 958 – § 1. Farár, ako aj rektor kostola alebo iného nábožného miesta, kde sa zvyčajne prijímajú omšové milodary, majú mať osobitnú knihu, do ktorej sa má starostlivo zapisovať počet omší, ktoré treba sláviť, úmysel, venovaný milodar, ako aj vykonané slávenie.
    § 2. Ordinár je povinný každoročne tieto knihy osobne alebo cez iných prekontrolovať.

    IV. titul
    SVIATOSŤ POKÁNIA
    Kán. 959 – Vo sviatosti pokánia veriaci vyznávajú hriechy zákonnému vysluhovateľovi, ľutujú ich a majú predsavzatie polepšiť sa, rozhrešením, ktoré im ten istý vysluhovateľ udelil, dostávajú od Boha odpustenie hriechov, ktoré spáchali po krste, a súčasne sa zmierujú s Cirkvou, ktorú zhrešením ranili.

    I. kapitola
    SLÁVENIE SVIATOSTI
    Kán. 960 – Individuálne a úplné vyznanie a rozhrešenie sú jediným riadnym spôsobom, ktorým sa veriaci, vedomý si ťažkého hriechu, zmieruje s Bohom a s Cirkvou; iba fyzická alebo morálna nemožnosť oslobodzuje od takéhoto vyznania; v tomto prípade sa zmierenie môže dosiahnuť aj inými spôsobmi.
    Kán. 961 – § 1. Rozhrešenie viacerým kajúcnikom súčasne bez predchádzajúceho individuálneho vyznania hriechov sa všeobecným spôsobom nemôže udeľovať, môže sa iba vtedy ak:
    1. hrozí nebezpečenstvo smrti a niet dosť času, aby kňaz alebo kňazi vypočuli spoveď jednotlivých kajúcnikov;
    2. je vážna potreba, totiž keď so zreteľom na počet kajúcnikov nie je k dispozícii dostatok spovedníkov, aby v primeranom čase riadne vypočuli spoveď jednotlivcov, takže kajúcnici by boli bez vlastnej viny nútení zostať dlho bez sviatostnej milosti alebo svätého prijímania; potreba sa však nepovažuje za dostačujúcu, keď je nedostatok spovedníkov len z dôvodu, že sa zhromaždil veľký počet kajúcnikov, aký sa môže vyskynúť pri nejakej veľkej slávnosti alebo na púti.
    § 2. Posúdiť, či jestvujú podmienky, vyžadované podľa normy § 1, bod 2, prislúcha diecéznemu biskupovi, ktorý so zreteľom na kritériá, dohodnuté s ostatnými členmi Konferencie biskupov, môže vymedziť prípad takej potreby.
    Kán. 962 – § 1. Aby veriaci platne prijal sviatostné rozhrešenie, udelené viacerým súčasne, vyžaduje sa nielen to, aby bol vhodne disponovaný, ale aby si súčasne predsavzal, že v náležitom čase jednotlivo vyzná ťažké hriechy, ktoré nateraz takto nemôže vyznať.
    § 2. Veriaci majú byť podľa možnosti aj pri príležitosti prijímania všeobecného rozhrešenia poučení o požiadavkách stanovených v § 1, ako aj o všeobecnom rozhrešení v nebezpečenstve smrti, ak to čas dovoľuje, má predchádzať povzbudenie, aby sa každý postaral o vzbudenie úkonu dokonalej ľútosti.
    Kán. 963 – Pri zachovaní povinnosti, o ktorej sa hovorí v kán. 989, ten, komu sa všeobecným rozhrešením odpúšťajú ťažké hriechy, má čím skôr pri prvej príležitosti pristúpiť k individuálnej spovedi, skôr než dostane iné všeobecné rozhrešenie, ak do toho nevstúpi oprávnený dôvod.
    Kán. 964 – § 1. Vlastným miestom na vysluhovanie sviatostnej spovede je kostol alebo kaplnka.
    § 2. Čo sa týka spovednice, Konferencia biskupov má vydať normy, pričom však má dbať na to, aby spovednice boli vždy na viditeľnom mieste, opatrené pevnou mriežkou medzi kajúcnikom a spovedníkom, aby ich mohli slobodne používať veriaci, ktorí si to želajú.
    § 3. Spoveď sa nemá vysluhovať mimo spovednice, bez oprávneného dôvodu.

    II. kapitola
    VYSLUHOVATEĽ SVIATOSTI POKÁNIA
    Kán. 965 – Vysluhovateľom sviatosti pokánia je jedine kňaz.
    Kán. 966 – § 1. Na platné rozhrešenie od hriechov sa vyžaduje, aby vysluhovateľ okrem moci posvätného rádu mal splnomocnenie ju vykonávať veriacim, ktorým udeľuje rozhrešenie.
    § 2. Toto splnomocnenie môže kňaz dostať buď samým právom, alebo udelením kompetentnou vrchnosťou podľa normy kán. 969.
    Kán. 967 – § 1. Okrem Rímskeho veľkňaza splnomocnenie spovedať veriacich všade na svete majú samým právom kardináli; takisto aj biskupi, ktorí ho aj dovolene všade používajú, ak to diecézny biskup v jednotlivom prípade neodoprel.
    § 2. Tí, ktorí majú trvalé splnomocnenie spovedať či už z moci úradu, alebo z moci udelenia ordinára miesta inkardinácie alebo miesta, kde majú trvalé bydlis-ko, toto splnomocnenie môžu používať všade, ak to miestny ordinár v jednotlivom prípade neodoprel, pri zachovaní predpisov kán. 974, § 2 a 3.
    § 3. Samým právom to isté splnomocnenie spovedať majú tí voči členom a iným, nachádzajúcim sa vo dne i v noci v dome inštitútu alebo spoločnosti, ktorí z moci úradu alebo z mocu udelenia kompetentným predstaveným sú vybavení splnomocnením spovedať, podľa normy kán. 968, § 2, a 969, § 2; tí ho používajú aj dovolene, ak to niektorý vyšší predstavený vo vzťahu k vlastným podriadeným v jednotlivom prípade neodoprel.
    Kán. 968 – § 1. Mocou úradu má právo spovedať miestny ordinár, každý pre svoju oblasť, kanonik penitenciár a rovnako aj farár a iní, ktorí sú na úrovni farára.
    § 2. Mocou úradu majú splnomocnenie spovedať svojich členov a iných, ktorí sa vo dne i v noci nachádzajú v dome, predstavení rehoľného inštitútu alebo spoločnosti apoštolského života, ak sú klerické pápežského práva, ktorí podľa normy stanov majú riadiacu výkonnú moc, ale pri zachovaní predpisu kán. 630, § 4.
    Kán. 969 – § 1. Jedine miestny ordinár je kompetentný udeliť ktorýmkoľvek presbyterom splnomocnenie spovedať ktorýchkoľvek veriacich; avšak presbyteri, ktorí sú členmi rehoľných inštitútov, toto splnomocnenie nemajú používať bez aspoň predpokladaného dovolenia svojho predstaveného.
    § 2. Predstavený rehoľného inštitútu alebo spoločnosti apoštolského života, o ktorom sa hovorí v kán. 968, § 2, je kompetentný udeliť ktorémukoľvek presbyterovi splnomocnenie spovedať svojich podriadených a iných, ktorí sa vo dne i v noci nachádzajú v dome.
    Kán. 970 – Splnomocnenie spovedať sa má udeľovať iba presbyterom, o ktorých sa skúškou zistilo, že sú súci, alebo ich súcosť je zrejmá odinakiaľ.
    Kán. 971 – Miestny ordinár nemá udeliť trvalé splnomocnenie spovedať presbyterovi, hoci má v jeho oblasti trvalé alebo prechodné bydlisko, ak predtým podľa možnosti nevypočul ordinára tohto presbytera.
    Kán. 972 – Splnomocnenie spovedať môže kompetentná vrchnosť, o ktorej sa hovorí v kán. 969, udeliť či už na neobmedzený, alebo vymedzený čas.
    Kán. 973 – Trvalé splnomocnenie na spovedanie sa má udeliť písomne.
    Kán. 974 – § 1. Miestny ordinár a takisto kompetentný predstavený nemá odobrať natrvalo udelené splnomocnenie spovedať, ak nie je na to vážny dôvod.
    § 2. Keď miestny ordinár, o ktorom sa hovorí v kán. 967, § 2, odoberie splnomocnenie spovedať, ktoré on udelil, presbyter stráca toto splnomocnenie všade; keď toto splnomocnenie odoberie iný miestny ordinár, stráca ho iba na území ordinára, ktorý ho odobral.
    § 3. Každý miestny ordinár, ktorý nejakému presbyterovi odobral splnomocnenie spovedať, má vyrozumieť ordinára, ktorý je vlastný presbyterovi z dôvodu inkardinácie, alebo ak ide o člena rehoľného inštitútu, jeho kompetentného predstaveného.
    § 4. Ak splnomocnenie spovedať odoberie vlastný vyšší predstavený, presbyter všade stráca splnomocnenie spovedať vo vzťahu k členom inštitútu; keď toto splnomocnenie odoberie iný kompetentný predstavený, stráca ho iba vo vzťahu k podriadeným v jeho oblasti.
    Kán. 975 – Splnomocnenie, o ktorom sa hovorí v kán. 967, § 2, okrem odobratia zaniká stratou úradu alebo exkardináciou, alebo stratou trvalého bydliska.
    Kán. 976 – Každý kňaz, hoci nemá splnomocnenie spovedať, rozhrešuje platne a dovolene od akýchkoľvek cenzúr a hriechov ktorýchkoľvek kajúcnikov, ktorí sa nachádzajú v nebezpečenstve smrti, hoci je prítomný schválený kňaz.
    Kán. 977 – Rozhrešenie spolupáchateľa v hriechu proti šiestemu prikázaniu Desatora je okrem v nebezpečenstve smrti neplatné.
    Kán. 978 – § 1. Pri spovedaní kňaz má mať na pamäti, že berie na seba úlohu sudcu a rovnako lekára a že je Bohom ustanovený za vysluhovateľa božskej spravodlivosti a súčasne aj milosrdenstva, aby konal na slávu božiu a spásu duší.
    § 2. Spovedník ako služobník Cirkvi sa pri vysluhovaní tejto sviatosti má verne pridržiavať náuky magistéria a noriem, ktoré vydala kompetentná vrchnosť.
    Kán. 979 – Kňaz má pri kladení otázok postupovať opatrne a ohľaduplne, so zreteľom na stav a vek kajúcnika a má sa zdržať zisťovania mena spolupáchateľa.
    Kán. 980 – Ak spovedník nemá pochybnosti o disponovanosti kajúcnika a ten si rozhrešenie žiada, rozhrešenie sa mu nesmie odoprieť ani oddialiť.
    Kán. 981 – Podľa povahy a množstva hriechov, ale so zreteľom na stav kajúcnika, spovedník má uložiť spasiteľné a primerané zadosťučinenia; ktoré kajúcnik je povinný sám osobne splniť.
    Kán. 982 – Kto v spovedi vyznáva, že falošne obvinil nevinného spovedníka pred cirkevnou vrchnosťou zo zločinu navádzania na hriech proti šiestemu prikázaniu Desatora, nesmie sa mu dať rozhrešenie, kým právoplatne neodvolá falošné obvinenie a neprehlási, že je pripravený ochotne napraviť prípadné škody.
    Kán. 983 – § 1. Sviatostné tajomstvo je nedotknuteľné; preto spovedníkovi je veľmi prísne zakázané slovami, ani nijakým iným spôsobom, ani z nijakého dôvodu ani len čiastočne prezradiť kajúcnika.
    § 2. Zachovávať tajnosť je povinný aj tlmočník, ak sa zúčastní, ako aj všetci ostatní, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom dozvedeli o hriechoch zo spovede.
    Kán. 984 – § 1. Spovedníkovi sa úplne zakazuje použitie poznatku získaného zo spovede, ktorý priťaží kajúcnikovi, aj keď je vylúčené akékoľvek nebezpečenstvo odhalenia.
    § 2. Ustanovená vrchnosť, nijakým spôsobom nemôže vo vonkajšom riadení použiť poznatok získaný o hriechoch v spovedi, vypočutej v ktoromkoľvek čase.
    Kán. 985 – Magister novicov a jeho pomocník, rektor seminára alebo iného výchovného inštitútu nemajú spovedať svojich chovancov, zdržiavajúcich sa v tom istom dome, iba ak to chovanci v jednotlivých prípadoch spontánne žiadajú.
    Kán. 986 – § 1. Každý, komu je zverená starostlivosť o duše mocou úradu, je povinný postarať sa, aby boli spovedaní veriaci, ktorí sú mu zverení a ktorí si spoveď rozumne žiadajú, a aby sa im poskytla príležitosť na individuálnu spoveď v stanovených dňoch a hodinách, ktoré im vyhovujú.
    § 2. V prípade súrnej potreby je každý spovedník povinný veriacich vyspovedať a v nebezpečenstve smrti každý kňaz.

    III. kapitola
    KAJÚCNIK
    Kán. 987 – Na prijatie spásonosného lieku sviatosti pokánia je potrebné, aby sa veriaci tak pripravil, aby sa zavrhnutím hriechov, ktoré spáchal, a predsavzatím polepšiť sa obrátil sa k Bohu.
    Kán. 988 – § 1. Veriaci je povinný vyspovedať sa podľa druhu a počtu zo všetkých ťažkých hriechov spáchaných po krste a mocou Cirkvi ešte priamo neodpustených a ani v individuálnej spovedi nevyznaných, ktorých si je vedomý po starostlivom spytovaní svedomia.
    § 2. Veriacim sa odporúča, aby sa spovedali aj zo všedných hriechov.
    Kán. 989 – Každý veriaci, keď dosiahol vek rozoznávania, je povinný úprimne sa vyspovedať z ťažkých hriechov aspoň raz do roka.
    Kán. 990 – Nikomu nie je zakázané vyspovedať sa pomocou tlmočníka pri vyhnutí sa zneužitiu a pohoršeniu a pri zachovaní predpisu kán. 983, § 2.
    Kán. 991 – Každý veriaci má právo vyznať sa z hriechov ktorému chce spovedníkovi zákonne schválenému, aj iného obradu.

    IV. kapitola
    ODPUSTKY
    Kán. 992 – Odpustky sú odpustením časného trestu pred Bohom za hriechy vzhľadom na vinu už zotretú, ktoré vhodne disponovaný veriaci za istých a určených podmienok dosahuje pomocou Cirkvi, ktorá ako vysluhovateľka vykúpenia s autoritou spravuje a udeľuje poklad zadosťučinení Krista a svätých.
    Kán. 993 – Odpustky sú čiastočné alebo úplné podľa toho, či od časného trestu, ktorý treba vykonať za hriechy, oslobodzujú čiastočne alebo úplne.
    Kán. 994 – Každý veriaci môže tak čiastočné, ako aj úplné odpustky získať buď pre seba, alebo venovať zomrelým na spôsob prosebnej modlitby.
    Kán. 995 – § 1. Okrem najvyššej vrchnosti Cirkvi môžu odpustky udeľovať len tí, ktorým túto moc priznáva právo alebo udeľuje Rímsky veľkňaz.
    § 2. Źiadna vrchnosť nižšia než Rímsky veľkňaz nemôže iným zveriť moc udeľovania odpustkov, ak jej to Apoštolská stolica výslovne nepovolila.
    Kán. 996 – § 1. Aby bol niekto schopný získať odpustky, musí byť pokrstený, neexkomunikovaný, v stave milosti aspoň pri ukončení predpísaných úkonov.
    § 2. Aby ich však schopný subjekt získal, musí mať aspoň úmysel dosiahnuť ich a uložené úkony splniť v stanovenom čase a nariadeným spôsobom podľa znenia udelenia.
    Kán. 997 – Pri udeľovaní a používaní odpustkov, treba tiež zachovávať ostatné predpisy, ktoré sa nachádzajú v osobitných zákonoch Cirkvi.

    V. titul
    SVIATOSŤ POMAZANIA CHORÝCH
    Kán. 998 – Pomazanie chorých, ktorým Cirkev nebezpečne chorých veriacich odporúča trpiacemu a oslávenému Pánovi, aby im uľavil utrpenie a ich spasil, sa udeľuje tak, že sú pomazaní olejom a vyslovia sa slová predpísané v liturgických knihách.

    I. kapitola
    SLÁVENIE SVIATOSTI
    Kán. 999 – Olej používaný pri pomazaní chorých môžu okrem biskupa požehnať:
    1. tí, ktorí sú podľa práva postavení na roveň diecéznemu biskupovi;
    2. v prípade nevyhnutnosti každý presbyter počas udeľovania sviatosti.
    Kán. 1000 – § 1. Pomazania sa majú presne vykonať slovami, podľa poriadku a spôsobom, ako to predpisujú liturgické knihy; avšak v prípade nevyhnutnosti stačí jediné pomazanie na čele alebo aj na inej časti tela pri vyslovení úplnej formuly.
    § 2. Pomazania má vykonať vysluhovateľ vlastnou rukou, ak sa z vážneho dôvodu neodporúča použiť nástroj.
    Kán. 1001 – Duchovní pastieri a príbuzní chorých sa majú postarať, aby chorí boli vo vhodnom čase touto sviatosťou posilnení.
    Kán. 1002 – Spoločné slávenie pomazania chorých súčasne pre viacerých chorých, ktorí majú byť vhodne pripravení a riadne disponovaní, môže sa vykonávať podľa predpisov diecézneho biskupa.

    II. kapitola
    VYSLUHOVATEĽ POMAZANIA CHORÝCH
    Kán. 1003 – § 1. Pomazanie chorých platne vysluhuje každý kňaz a jedine kňaz.
    § 2. Povinnosť a právo vysluhovať pomazanie chorých majú všetci kňazi, ktorým je zverená starostlivosť o duše voči veriacim, zvereným ich pastoračnému úradu; z rozumného dôvodu môže túto sviatosť vysluhovať každý iný kňaz s aspoň predpokladaným súhlasom kňaza, o ktorom sa hovorí vyššie.
    § 3. Každému kňazovi je dovolené nosiť so sebou požehnaný olej, aby v prípade potreby mohol vysluhovať sviatosť pomazania chorých.

    III. kapitola
    PRIJÍMATELIA POMAZANIA CHORÝCH
    Kán. 1004 – § 1. Pomazanie chorých sa môže vyslúžiť veriacemu, ktorý sa po dosiahnutí používania rozumu začína pre chorobu alebo starobu ocitať v nebezpečenstve.
    § 2. Táto sviatosť sa môže opakovať, ak chorý po vyzdravení znova upadol do ťažkej choroby alebo ak sa počas trvania tej istej choroby nebezpečenstvo stalo vážnejším.
    Kán. 1005 – V pochybnosti, či chorý dosiahol používanie rozumu, či je nebezpečne chorý alebo zomrel, táto sviatosť sa má vysluhovať.
    Kán. 1006 – Táto sviatosť sa má udeliť chorým, ktorí keby boli pri vedomí, aspoň implicitne by si ju žiadali.
    Kán. 1007 – Pomazanie chorých sa nemá udeliť tým, ktorí tvrdošijne zotrvávajú v zjavne ťažkom hriechu.

    VI. titul
    POSVÄTNÝ RÁD
    Kán. 1008 – Sviatosťou posvätného rádu sa z božského ustanovenia niektorí spomedzi veriacich nezmazateľným znakom, ktorým sa označujú, ustanovujú za posvätných služobníkov, ktorí sú vysviacaní a určení, aby primerane svojmu stupňu, plniac v osobe Krista Hlavy učiacu, posväcujúcu riadiacu úlohu, pásli Boží ľud.
    Kán. 1009 – § 1. Posvätnými rádmi sú episkopát, presbyterát a diakonát.
    § 2. Udeľujú sa vkladaním rúk a konsekračnou modlitbou, ktorú pre jednotlivé stupne predpisujú liturgické knihy.

    I. kapitola
    SLÁVENIE A VYSLUHOVATEĽ VYSVIACKY
    Kán. 1010 – Vysviacka sa má sláviť počas slávnostnej omše v nedeľu alebo v prikázaný sviatok, avšak z pastoračných dôvodov sa môže konať aj v iné dni, nevynímajúc ani všedné.
    Kán. 1011 – § 1 Vysviacka sa má vo všeobecnosti sláviť v katedrálnom kostole; z pastoračných dôvodov sa však môže sláviť v inom kostole alebo kaplnke.
    § 2. Na vysviacku treba pozvať klerikov a iných veriacich, aby sa na slávení zúčastnili v čo najväčšom počte.
    Kán. 1012 – Vysluhovateľom posvätnej vysviacky je konsekrovaný biskup.
    Kán. 1013 – Nijakému biskupovi nie je dovolené niekoho konsekrovať za biskupa, ak sa predtým nezistí, že je na to pápežský mandát.
    Kán. 1014 – Ak Apoštolská stolica nedala dišpenz, biskup, hlavný konsekrátor pri biskupskej konsekrácii, si má za konsekrátorov pribrať aspoň dvoch biskupov; je však veľmi vhodné, aby spolu s nimi zvoleného konsekrovali všetci prítomní biskupi.
    Kán. 1015 – § 1. Do presbyterátu a diakonátu má byť každý vysvätený vlastným biskupom alebo na základe jeho zákonnej prepúšťacej listiny iným biskupom.
    § 2. Vlastný biskup, ktorý nie je z oprávneného dôvodu hatený, má svojich podriadených vysviacať sám; avšak podriadeného východného obradu nemôže bez apoštolského indultu dovolene vysvätiť.
    § 3. Kto môže vydať prepúšťaciu listinu na prijatie posvätných rádov, môže tieto rády udeliť aj sám, ak má biskupskú hodnosť.
    Kán. 1016 – Vlastným biskupom, keď ide o diakonskú vysviacku tých, ktorí pomýšľajú patriť medzi svetský klérus, je biskup diecézy, v ktorej ten, kto má byť vysvätený, má trvale bydlisko, alebo biskup tej diecézy, ktorej sa ten, kto má byť vysvätený rozhodol zapísať; keď ide o presbyterskú vysviacku svetských klerikov, je biskup diecézy, do ktorej je ten, kto má byť vysväteený, inkardinovaný diakonátom.
    Kán. 1017 – Biskup mimo vlastnej oblasti môže posvätné rády udeliť len s povolením diecézneho biskupa.
    Kán. 1018 – § 1. Prepúšťaciu listinu pre svetských môže dať:
    1. vlastný biskup, o ktorom sa hovorí v kán. 1016;
    2. apoštolský administrátor a so súhlasom kolégia konzultorov diecézny administrátor; so súhlasom rady, o ktorej sa hovorí v kán. 495, § 2, apoštolský provikár a apoštolský proprefekt.
    § 2. Diecézny administrátor, apoštolský provikár a apoštolský proprefekt nemajú vydávať prepúšťaciu listinu tým, ktorým diecézny biskup alebo apoštolský vikár, alebo apoštolský prefekt odoprel prístup k posvätným rádom.
    Kán. 1019 – § 1. Vyššiemu predstavenému klerického rehoľného inštitútu pápežského práva alebo klerickej spoločnosti apoštolského života pápežského práva patrí právo, aby svojim podriadeným, podľa stanov doživotne alebo definitívne prijatým do inštitútu alebo spoločnosti, vydal prepúšťaciu listinu na diakonát a presbyterát.
    § 2. Vysviacka všetkých ostatných kandidátov akéhokoľvek inštitútu alebo spoločnosti sa riadi právom svetských klerikov, čím sa odvoláva akýkoľvek indult udelený predstaveným.
    Kán. 1020 – Prepúšťacia listina sa nemá vydať, ak predtým nie sú k dispozícii všetky svedectvá a doklady, ktoré právo vyžaduje podľa normy kán. 1050 a 1051.
    Kán. 1021 – Prepúšťacia listina sa môže predložiť ktorémukoľvek biskupovi, ktorý má spoločenstvo s Apoštolskou stolicou, s výnimkou prípadu, v ktorom ide o biskupa odlišného obradu od obradu toho, kto má byť vysvätený, ak nemá apoštolský indult.
    Kán. 1022 – Vysviacajúci biskup po prijatí zákonnej prepúšťacej listiny nemá prikročiť k vysviacke, ak nie je úplne zistená hodnovernosť listiny.
    Kán. 1023 – Prepúšťaciu listinu môže obmedziť alebo odvolať ten, kto ju sám udelil, alebo jeho nástupca, ale keď bola platne udelená neprestáva zánikom práva toho, kto ju udelil.

    II. kapitola
    ORDINANDI

    Kán. 1024 – Posvätnú vysviacku platne prijíma jedine pokrstený muž.
    Kán. 1025 – § 1. Na dovolené udelenie posvätného rádu presbyterátu alebo diakonátu sa vyžaduje, aby kandidát po vykonaní probácie podľa normy práva mal podľa úsudku vlastného biskupa alebo kompetentného vyššieho predstaveného náležité vlastnosti, nebol hatený nijakou iregularitou a prekážkou a spĺňal požiadavky podľa normy kánonov 1033-1039; okrem toho majú sa predložiť doklady, o ktorých sa hovorí v kán. 1050, a má byť vykonané skrutínium, o ktorom sa hovorí v kán. 1051.
    § 2. Navyše sa vyžaduje, aby podľa úsudku toho istého zákonného predstaveného bol užitočný pre ministérium Cirkvi.
    § 3. Biskup, vysviacajúci vlastného podriadeného, ktorý má byť určený pre službu v inej diecéze, musí zistiť, či ordinand bude prijatý do tejto diecézy.

    1. článok
    POŹIADAVKY NA ORDINANDOV

    Kán. 1026 – Aby bol niekto vysvätený, je nutné, aby požíval úplnú slobodu; preto je komukoľvek prísne zakázané, kohokoľvek akýmkoľvek spôsobom a z akejkoľvek príčiny nútiť, aby prijal posvätné rády, ani kánonicky súceho odrádzať od ich prijatia.
    Kán. 1027 – Uchádzači o diakonát a presbyterát sa majú dôkladnou prípravou formovať podľa normy práva.
    Kán. 1028 – Diecézny biskup alebo kompetentný predstavený má dbať o to, aby kandidáti, skôr než budú prijatí do niektorého posvätného rádu, sa riadne poučili o veciach, ktoré sa vzťahujú na posvätný rád a na jeho záväzky.
    Kán. 1029 – Do posvätných rádov majú byť prijatí len tí, ktorí podľa rozumného úsudku vlastného biskupa alebo kompetentného vyššieho predstaveného a po zvážení všetkého majú neporušenú vieru, vedie ich správny úmysel, majú potrebnéznalosti, dobrú povesť, neporušené mravy a vynikajú čnosťami a inými fyzickými a duševnými vlastnosťami, primeranými posvätnému rádu, ktorý majú prijať.
    Kán. 1030 – Vlastný biskup alebo kompetentný vyšší predstavený môže sebe podriadeným diakonom určeným na presbyterát zakázať postup na presbyterát iba z kánonického dôvodu, hoci aj tajného, pri neporušení možnosti rekurzu podľa normy práva.
    Kán. 1031 – § 1. Presbyterát sa má udeľovať iba tým, ktorí dovŕšili dvadsiaty piaty rok života a sú dostatočne zrelí, navyše pri zachovaní časového odstupu aspoň šiestich mesiacov medzi diakonátom a presbyterátom; tí, ktorí sú určení na presbyterát, k posvätnému rádu diakonátu majú byť pripustení iba po zavŕšení dvadsiateho tretieho roku života.
    § 2. Neženatý kandidát na trvalý diakonát sa k diakonátu pripustí až po zavŕšení aspoň dvadsiateho piateho roku života; ženatý kandidát aspoň po zavŕšení tridsiateho piateho roku života a so súhlasom manželky.
    § 3. Konferencie biskupov majú právo stanoviť normu, podľa ktorej sa vyžaduje vyšší vek na presbyterát a trvalý diakonát.
    § 4. Dišpenz od veku, ktorý je nižší viac než rok od požadovaného podľa normy § 1 a 2, je vyhradený Apoštolskej stolici.

    Kán. 1032 – § 1. Uchádzači o presbyterát môžu byť do diakonátu povýšení iba po skončení piateho roku filozoficko-teologických štúdií.
    § 2. Po skončení štúdií sa diakon má primeraný čas, ktorý má určiť biskup alebo kompetentný vyšší predstavený, pred povýšením do presbyterátu zúčastňovať na pastoračnej starostlivosti vykonávaním posvätného rádu diakonátu.
    § 3. Uchádzač o trvalý diakonát sa nemá do tohto posvätného rádu povýšiť, ak neukončil čas formácie.

    2. článok
    VECI POŹADOVANÉ NA VYSVIACKU
    Kán. 1033 – Do posvätného rádu môže byť dovolene pripustený iba ten, kto prijal sviatosť posvätného birmovania.
    Kán. 1034 – § 1. Kandidát na diakonát alebo presbyterát nemá byť vysvätený, ak predtým od vrchnosti, o ktorej sa hovorí v kán. 1016 a 1019, liturgickým obradom prijatia neobdržal zápis medzi kandidátov po predložení vlastnoručne napísanej a podpísanej žiadosti, a tou istou vrchnosťou písomne prijatej.
    § 2. Na obdržanie takéhoto prijatia nie je viazaný ten, kto bol na základe sľubov začlenený do klerického inšitútu.
    Kán. 1035 – § 1. Prv než by niekto bol prijatý do trvalého, alebo prechodného diakonátu, sa vyžaduje, aby prijal služby lektora a akolytu a primeraný čas ich vykonával.
    § 2. Medzi udelením akolytátu a diakonátu má uplynúť časový odstup aspoň šesť mesiacov.
    Kán. 1036 – Kandidát, aby mohol byť prijatý do posvätného rádu diakonátu alebo presbyterátu, má vlastnému biskupovi alebo kompetentnému vyššiemu predstavenému predložiť vlastnoručne napísané a podpísané vyhlásenie, ktorým dosvedčuje, že spontánne a z vlastnej slobodnej vôle prijme posvätný rád a že sa natrvalo oddáva cirkevnej službe a súčasne žiada, aby bol pripustený na prijatie posvätného rádu.
    Kán. 1037 – Ten, kto má byť prijatý do trvalého diakonátu a nie je ženatý, rovnako aj ten, kto má byť povýšený do presbyterátu, nemajú byť pripustení k posvätnému rádu diakonátu, ak podľa predpísaného obradu verejne pred Bohom a Cirkvou neprevzali záväzok celibátu alebo nezložili doživotné sľuby v rehoľnom inštitúte.
    Kán. 1038 – Diakonovi, ktorý odmietne prijať presbyterát, nemožno zakázať vykonávanie prijatého posvätného rádu, ak ho v tom nezdržiava kánonická prekážka alebo iná závažná príčina, ktorú má posúdiť diecézny biskup alebo kompetentný vyšší predstavený.
    Kán. 1039 – Všetci, ktorí majú byť prijatí do niektorého posvätného rádu, majú si vykonať aspoň päťdňové duchovné cvičenia na mieste a spôsobom, ako určil ordinár; biskup, prv než by pristúpil k vysviacke, má byť upovedomený o tom, že kandidáti si tieto cvičenia riadne vykonali.

    3. článok
    IREGULARITY A INÉ PREKÁŹKY
    Kán. 1040 – Prijať posvätné rády sa zamieta tým, ktorí sú postihnutí akoukoľvek prekážkou či už trvalou, ktorá sa nazýva iregularitou, alebo jednoduchou; nijakú prekážku nezapríčiňuje to, čo neobsahujú nasledujúce kánony.
    Kán. 1041 – Na prijatie posvätného rádu je iregulárny:
    1. kto trpí nejakou formou pomätenosti alebo inou chorobou psychickej povahy, v dôsledku ktorej po porade so znalcami, sa usúdi, že je nespôsobilý na riadne vykonávanie služby;
    2. kto sa dopustil deliktu apostázie, herézy alebo schizmy;
    3. kto sa pokúsil o čo i len civilné manželstvo, pričom buď on sám bol v uzavieraní manželstva hatený manželským zväzkom alebo posvätným rádom, alebo verejným doživotným sľubom čistoty, buď žena bola viazaná platným manželstvom alebo tým istým sľubom čistoty;
    4. kto sa dopustil úmyselnej vraždy alebo vykonal potrat s dosiahnutým účinkom a všetci, ktorí mali na tom činnú účasť;
    5. kto seba samého alebo iného vážne a podvodne zmrzačil alebo sa pokúsil o samovraždu;
    6. kto vykonal úkon posvätného rádu, rezervovaný tým, ktorí sú ustanovení v posvätnom ráde episkopátu alebo presbyterátu, keď tento rád mu alebo chýba, alebo jeho vykonávanie mu je zakázané nejakým vyhláseným alebo uloženým kánonickým trestom.
    Kán. 1042 – Prijať posvätné rády je jednoduchou prekážkou hatený:
    1. ženatý muž, ak nie je zákonne určený na trvalý diakonát;
    2. kto vykonáva úrad alebo správu majetku klerikom zakázanú podľa normy kán. 285 a 286, z ktorej musí predložiť vyúčtovanie, kým zrieknutím sa úradu a správy majetku, ako aj predložením vyúčtovania sa nestane voľným;
    3. novokrstenec, iba ak sa podľa úsudku ordinára dostatočne neosvedčil.
    Kán. 1043 – Veriaci sú povinní pred vysviackou oznámiť ordinárovi alebo farárovi prekážky prijatia posvätných rádov, ak sú nejaké známe.
    Kán. 1044 – § 1. Na vykonávanie prijatých posvätných rádov je iregulárny:
    1. kto nezákonne prijal posvätné rády a včase ich prijatia bol postihnutý iregularitou na prijatie posvätných rádov;
    2. kto spáchal delikt, o ktorom sa hovorí v kán. 1041, bod 2, ak je delikt verejný;
    3. kto spáchal delikt, o ktorom sa hovorí v kán. 1041, bod 3, 4, 5, 6.
    § 2. Vykonávať posvätné rády je pre prekážku hatený:
    1. kto hatený prekážkou prijať posvätné rády, ich nezákonne prijal;
    2. kto trpí pomätenosťou alebo inou chorobou psychickej povahy, o ktorej sa hovorí v kán. 1041, bod 1, kým mu ordinár po porade so znalcom nepovolí vykonávanie toho istého posvätného rádu.
    Kán. 1045 – Neznalosť iregularít a prekážok, neoslobodzuje od nich.
    Kán. 1046 – Iregularity a prekážky sa znásobujú z ich rozličných príčin, nie však opakovaním tej istej príčiny, ak nejde o iregularitu z úmyselnej vraždy alebo z vykonaného potratu s dosiahnutým účinkom.
    Kán. 1047 – § 1. Iba Apoštolskej stolici je rezervovaný dišpenz od všetkých iregularít, ak skutok s dosiahnutím účinku, bol podaný na súd.
    § 2. Je jej tiež rezervovaný dišpenz, vzhľadom na prijatie posvätných rádov od nasledujúcich iregularít a prekážok:
    1. od iregularít z verejných deliktov, o ktorých sa hovorí v kán. 1041, bod 2 a 3;
    2. od iregularity z verejného, alebo tajného deliktu, o ktorom sa hovorí v kán. 1041, bod 4; 3. od prekážky, o ktorej sa hovorí v kán. 1042, bod 1.
    § 3. Apoštolskej stolici je rezervovaný aj dišpenz od iregularít vzťahujúcich sa na vykonávanie prijatého posvätného rádu, o ktorých sa hovorí v kán. 1041, bod 3, len vo verejných prípadoch a aj v tajných prípadoch, o ktorých sa hovorí v bode 4, toho istého kánona.
    § 4. Od iregularít a prekážok, ktoré nie sú rezervované Svätej stolici, môže dišpenzovať ordinár.
    Kán. 1048 – V naliehavejších tajných prípadoch, ak sa nemožno obrátiť na ordinára alebo ak ide o iregularity, o ktorých sa hovorí v kán. 1041, bod 3 a 4, na Apoštolskú Penitenciáriu, a ak hrozí bezprostredné nebezpečenstvo veľkej škody alebo zhanobenia dobrého mena, ten, komu iregularita zabraňuje vykonávanie posvätného rádu, môže ho vykonávať, pričom zostáva ťažko naliehajúca povinnosť jeho svedomia, čím skôr sa obrátiť na ordinára alebo na Apoštolskú Penitenciáriu pri zamlčaní mena a cez spovedníka. Kán. 1049 – § 1. V žiadosti o získanie dišpenzu od iregularít a prekážok treba uviesť všetky iregularity a prekážky; všeobecný dišpenz však platí aj pre tie, ktoré boli dobromyseľne zamlčané s výnimkou iregularít, o ktorých sa hovorí v kán. 1041, bod 4, alebo iných, ktoré boli podané na súd, nie však pre tie, ktoré boli zamlčané zlomyseľne.
    § 2. Ak ide o iregularitu z úmyselnej vraždy alebo z vykonaného potratu, na to, aby bol dišpenz platný, je potrebné uviesť aj počet deliktov.
    § 3. Všeobecný dišpenz od iregularít a prekážok na prijatie posvätných rádov platí pre všetky posvätné rády.

    4. článok
    VYŹADOVANÉ DOKLADY A SKRUTÍNIUM
    Kán. 1050 – Aby mohol byť niekto prijatý do posvätných rádov, vyžadujú sa tieto doklady: 1. svedectvo o riadne vykonaných štúdiách podľa normy kán. 1032;
    2. ak ide o ordinandov na presbyterát, svedectvo o prijatí diakonátu;
    3. ak ide o prijatie do diakonátu, svedectvo o prijatí krstu a birmovania, ako aj o prijatých ministériách, o ktorých sa hovorí v kán. 1035; takisto svedectvo o vykonanom vyhlásení, o ktorom sa hovorí v kán. 1036, a ak ordinand má byť prijatý do trvalého diakonátu a je ženatý, aj svedectvo o uzavretí manželstva a o súhlase manželky.
    Kán. 1051 – Pri skrutíniu o vlastnostiach vyžadovaných u ordinanda, majú sa zachovať tieto predpisy:
    1. má sa zadovážiť svedectvo rektora seminára alebo domu formácie o vlastnostiach, ktoré sa vyžadujú na prijatie posvätného rádu, čiže o správnej náuke, pravej zbožnosti, dobrých mravoch kandidáta a o jeho schopnosti vykonávať ministérium; taktiež po riadne vykonanom vyšetrení, svedectvo o stave jeho fyzického a duševného zdravia;
    2. aby sa skrutínium zákonne vykonalo, diecézny biskup alebo vyšší predstavený môže použiť aj iné prostriedky, ktoré sa mu vzhľadom na časové a miestne okolností zdajú byť užitočné, ako sú svedecký list, ohlášky alebo iné informácie.
    Kán. 1052 – § 1. Aby biskup mohol pristúpiť k vysviacke, ktorú udeľuje mocou svojho práva, musí si byť istý, že doklady, o ktorých sa hovorí v kán. 1050, sú k dispozícii a že po vykonaní skrutínia podľa normy práva sa pozitívnymi dôkazmi dokázala súcosť kandidáta.
    § 2. Aby biskup mohol pristúpiť k vysviacke cudzieho podriadeného, stačí, aby v prepúšťacej listine bolo uvedené, že tieto doklady sú k dispozícii, že skrutínium bolo vykonané podľa normy práva a že súcosť kandidáta bola zistená; ak ten, kto má byť vysvätený, je členom rehoľného inštitútu alebo spoločnosti apoštolského života, tá istá listina musí okrem toho svedčiť, že bol definitívne prijatý do inštitútu alebo do spoločnosti a že je podriadeným predstaveného, ktorý listinu vydáva.
    § 3. Ak biskup popri zvážení všetkých dokladov a dôkazov z istých dôvodov pochybuje o tom, či kandidát je súci na prijatie posvätných rádov, nesmie ho vysvätiť.

    III. kapitola
    ZÁPIS A SVEDECTVO O VYKONANEJ VYSVIACKE
    Kán. 1053 – § 1. Po vykonaní vysviacky sa mená jednotlivých vysvätených a meno vykonávateľa vysviacky, miesto a dátum vysviacky majú zapísať do osobitnej knihy, ktorá sa má svedomito uschovať v kúrii miesta vysviacky, kde sa majú starostlivo uchovávať všetky doklady jednotlivých vysviacok.
    § 2. Biskup, ktorý udelil vysviacku, má každému vysvätenému dať hodnoverné svedectvo o prijatej vysviacke; tí, ktorí boli vysvätení iným biskupom na základe prepúšťacej listiny, majú toto svedectvo predložiť vlastnému ordinárovi, aby sa vysviacka zaznačila do zvláštnej knihy, ktorá sa má uchovávať v archíve.
    Kán. 1054 – Miestny ordinár, ak ide o svetských klerikov, alebo kompetentný vyšší predstavený, ak ide o jeho podriadených, o každej udelenej vysviacke majú upovedomiť farára miesta krstu, ktorý ju má zaznačiť vo svojej knihe pokrstených podľa normy kán. 535, § 2.

    VII. titul
    MANŹELSTVO
    Kán. 1055 – § 1. Manželskú zmluvu, ktorou muž a žena ustanovujú medzi sebou spoločenstvo celého života a ktorá svojou prirodzenou povahou je zameraná na dobro manželov, ako aj na plodenie a výchovu detí, Kristus Pán povýšil medzi pokrstenými na hodnosť sviatosti.
    § 2. Preto medzi pokrstenými nemôže jestvovať platná manželská zmluva bez toho, aby zároveň nebola sviatosťou.
    Kán. 1056 – Podstatnými vlastnosťami manželstva sú jednota a nerozlučiteľnosť, ktoré v kresťanskom manželstve z dôvodu sviatosti nadobúdajú osobitnú pevnosť.
    Kán. 1057 – § 1. Manželstvu dáva vznik súhlas stránok zákonne prejavený medzi právne spôsobilými osobami, ktorý nemôže nahradiť nijaká ľudská moc.
    § 2. Manželský súhlas je úkon vôle, ktorým sa muž a žena neodvolateľnou zmluvou navzájom odovzdávajú a prijímajú, aby ustanovili manželstvo.
    Kán. 1058 – Manželstvo môžu uzavrieť všetci, ktorým to právo nezakazuje.
    Kán. 1059 – Manželstvo katolíkov, hoci iba jedna stránka je katolícka, sa riadi nielen božským, ale aj kánonickým právom pri neporušení kompetencie občianskej moci, týkajúcej sa čisto občianskych účinkov toho istého manželstva.
    Kán. 1060 – Manželstvo má priazeň práva; preto v pochybnosti treba trvať na platnosti manželstva, kým sa nedokáže opak.
    Kán. 1061 – § 1. Platné manželstvo medzi pokrstenými sa nazýva iba uzavreté, ak nie je dokonané; nazýva sa uzavreté a dokonané, ak manželia ľudským spôsobom medzi sebou vykonali manželský úkon, sám osebe vhodný na splodenie dieťaťa, na ktorý je manželstvo svojou prirodzenosťou zamerané a ktorým sa manželia stávajú jedným telom.
    § 2. Ak po slávení manželstva manželia bývali spolu, prezumuje sa dokonanie, kým sa nedokáže opak.
    § 3. Neplatné manželstvo sa nazýva putatívne, ak bolo slávené aspoň jednou stránkou dobromyseľne, kým obidve stránky nenadobudnú istotu o jeho nulite.
    Kán. 1062 – § 1. Prisľúbenie manželstva, či jednostranné, alebo obojstranné, nazývané zásnubami sa riadi partikulárnym právom, ktoré stanovila Konferencia biskupov pri zohľadnení zvykov a občianskych zákonov, ak také sú.
    § 2. Z prisľúbenia manželstva nevzniká právo žalobou vymáhať slávenie manželstva; vzniká však právo žalobou vymáhať náhradu škôd, ak je povinnosť náhrady.

    I. kapitola
    PASTORAČNÁ STAROSTLIVOSŤ A RÍPRAVA NA SLÁVENIE MANŹELSTVA
    Kán. 1063 – Duchovní pastieri sú povinní starať sa, aby vlastné cirkevné spoločenstvo poskytovalo veriacim pomoc, ktorou sa manželský stav má uchovávať v kresťanskom duchu a napredovať v dokonalosti. Túto pomoc treba predovšetkým poskytovať:
    1. kázaním, katechézou, primeranou deťom, mládeži a dospelým, ba aj používaním spoločenských oznamovacích prostriedkov, pomocou ktorých veriaci majú dostávať poučenie o význame kresťanského manželstva a o úlohe kresťanských manželov a rodičov;
    2. osobnou prípravou na uzavretie manželstva, ktorou sa snúbenci majú uspôsobiť na svätosť a povinnosti svojho nového stavu;
    3. obohacujúcim liturgickým slávením manželstva, z ktorého má byť zjavné, že manželia naznačujú tajomstvo jednoty a plodnej lásky medzi Kristom a Cirkvou a majú na ňom účasť;
    4. napomáhaním manželov, aby sami verným zachovávaním a chránením manželskej zmluvy dosahovali v rodine deň čo deň svätejší a plnší život.
    Kán. 1064 – Úlohou miestneho ordinára je starať sa, aby táto pomoc bola náležite organizovaná, a ak sa to zdá vhodné, vypočuje aj mienku mužov a žien, osvedčených skúsenosťou a znalosťou.
    Kán. 1065 – § 1. Katolíci, ktorí ešte neprijali sviatosť birmovania, majú ju pred pripustením k manželstvu prijať, ak je to možné bez veľkej ťažkosti.
    § 2. Aby snúbenci s úžitkom prijali sviatosť manželstva, nástojčivo sa im odporúča, aby pristúpili k sviatosti pokánia a prijali najsvätejšiu Eucharistiu.
    Kán. 1066 – Pred slávením manželstva musí byť zrejmé, že nič neprekáža jeho platnému a dovolenému sláveniu.
    Kán. 1067 – Konferencia biskupov má stanoviť normy, týkajúce sa skúšky snúbencov, ako aj manželských ohlášok a iných prostriedkov, vhodných na vykonanie zisťovaní, ktoré sú nevyhnutné pred manželstvom; po ich starostlivom zachovaní môže farár pristúpiť k asistovaniu pri uzavieraní manželstva.
    Kán. 1068 – V nebezpečenstve smrti, ak nemožno mať iné dôkazy a niet protikladných dôvodov, stačí tvrdenie sobášiacich sa, v prípade potreby aj pod prísahou, že sú pokrstení a nezdržiava ich nijaká prekážka.
    Kán. 1069 – Všetci veriaci sú povinní oznámiť prekážky, ak o nejakých vedia, farárovi alebo miestnemu ordinárovi pred slávením manželstva.
    Kán. 1070 – Ak zisťovania robil niekto iný ako farár, ktorému prináleží asistovať pri uzavieraní manželstva, s ich výsledkom má čím skôr tohto farára oboznámiť hodnoverným dokladom.
    Kán. 1071 – § 1. Okrem prípadu nevyhnutnosti nikto nemá bez dovolenia miestneho ordinára asistovať:
    1. pri uzavieraní manželstva potulných;
    2. pri uzavieraní manželstva, ktoré nemožno podľa normy občianskeho zákona uznať alebo sláviť;
    3. pri uzavieraní manželstva toho, kto má prirodzené povinnosti voči inej stránke alebo voči deťom, pochádzajúcim z predchádzajúceho spojenia;
    4. pri uzavieraní manželstva toho, kto všeobecne známym spôsobom zavrhol katolícku vieru;
    5. pri uzavieraní manželstva toho, kto je postihnutý cenzúrou;
    6. pri uzavieraní manželstva neplnoletého, keď rodičia o tom nevedia alebo sú rozumne proti tomu;
    7. pri uzavieraní manželstva cez zástupcu, o ktorom sa hovorí v kán. 1105.
    § 2. Miestny ordinár nemá udeliť dovolenie na asistovanie pri uzavieraní manželstva toho, kto všeobecne známym spôsobom zavrhol katolícku vieru, ak sa nezachovali primerane upravené normy, o ktorých sa hovorí v kán. 1125.
    Kán. 1072 – Duchovní pastieri sa majú usilovať odrádzať mladistvých od slávenia manželstva pred vekom, v ktorom sa zvyčajne podľa prijatých krajových zvykov vstupuje do manželstva.

    II. kapitola
    ZNEPLATŇUJÚCE PREKÁŹKY VO VŠEOBECNOSTI
    Kán. 1073 – Zneplatňujúca prekážka robí osobu nespôsobilou na platné uzavretie manželstva.
    Kán. 1074 – Za verejnú sa pokladá prekážka, ktorá sa môže dokázať na vonkajšom fóre; ináč je tajná.
    Kán. 1075 – § 1. Len najvyššia vrchnosť Cirkvi má právo hodnoverne vyhlásiť, kedy božské právo manželstvo zakazuje alebo zneplatňuje.
    § 2. Takisto iba najvyššia vrchnosť má právo stanoviť pre pokrstených iné prekážky.
    Kán. 1076 – Zvyk, ktorý uvádza novú prekážku alebo je v rozpore s jestvujúcimi prekážkami, sa zavrhuje.
    Kán. 1077 – § 1. Miestny ordinár môže v osobitnom prípade vlastným podriadeným, kdekoľvek sa zdržiavajú, a všetkým, ktorí sa skutočne nachádzajú na jeho vlastnom území, manželstvo zakázať, ale iba na čas, z vážneho dôvodu a kým pretrváva.
    § 2. Iba najvyššia vrchnosť Cirkvi môže k zákazu pripojiť zneplatňujúcu doložku.
    Kán. 1078 – § 1. Miestny ordinár môže svojich podriadených, kdekoľvek sa zdržiavajú, a všetkých, ktorí sa skutočne nachádzajú na jeho území, dišpenzovať od všetkých prekážok cirkevného práva s výnimkou tých, ktorých dišpenzovanie je vyhradené Apoštolskej stolici.
    § 2. Prekážky, ktorých dišpenzovanie je vyhradené Apoštolskej stolici, sú:
    1. prekážka, pochádzajúca z posvätných rádov alebo z verejného doživotného sľubu čistoty v rehoľnom inštitúte pápežského práva;
    2. prekážka zločinu, o ktorom sa hovorí v kán. 1090.
    § 3. Nikdy sa nedáva dišpenz od prekážky pokrvnosti v priamej línii ani v druhom stupni bočnej línie.
    Kán. 1079 – § 1. Keď hrozí nebezpečenstvo smrti, miestny ordinár môže dišpenzovať vlastných podriadených, kdekoľvek sa zdržiavajú, a všetkých, ktorí sa skutočne nachádzajú na jeho vlastnom území, tak od formy, ktorú treba zachovávať pri slávení manželstva, ako aj od všetkých a jednotlivých prekážok cirkevného práva buď verejných, alebo tajných s výnimkou prekážky, pochádzajúcej z posvätného rádu presbyterátu.
    § 2. Za tých istých okolností, o ktorých sa hovorí v § 1, ale len v prípadoch, keď sa nemožno dostať ani k miestnemu ordinárovi, tú istú moc dišpenzovať má farár, aj riadne delegovaný posvätný vysluhovateľ ako aj kňaz alebo diakon, ktorí asistujú pri uzavieraní manželstva podľa normy kán. 1116, § 2.
    § 3. V nebezpečenstve smrti má spovedník moc dišpenzovať od tajných prekážok pre vnútorné fórum buď v úkone sviatostnej spovedi, alebo mimo neho. § 4. V prípade, o ktorom sa hovorí v § 2, za nemožné dostať sa k miestnemu ordinárovi sa považuje to, ak sa to môže stať iba telegraficky alebo telefonicky.
    Kán. 1080 – § 1. Vždy, keď sa prekážka odhalí vtedy, keď je na sobáš už všetko pripravené a uzavieranie manželstva sa bez pravdepodobného nebezpečenstva veľkého zla nemôže oddialiť dovtedy, kým sa nedosiahne dišpenz od kompetentnej vrchnosti, moc dišpenzovať od všetkých prekážok s výnimkou tých, o ktorých sa hovorí v kán. 1078, § 2, bod 1, má miestny ordinár, a len keď je prípad tajný, všetci, o ktorých sa hovorí v kán. 1079, § 2-3, pri zachovaní podmienok, ktoré sú tam predpísané.
    § 2. Táto moc platí aj pre konvalidáciu manželstva, ak to isté nebezpečenstvo hrozí z oneskorenia a niet času obrátiť sa na Apoštolskú stolicu alebo na miestneho ordinára, keď ide o prekážky, od ktorých on môže dišpenzovať.
    Kán. 1081 – Farár alebo kňaz, či diakon, o ktorých sa hovorí v kán. 1079, § 2, má o udelení dišpenzu pre vonkajšie fórum ihneď upovedomiť miestneho ordinára; a tento dišpenz sa má zapísať do knihy manželstiev.
    Kán. 1082 – Ak reskript Penitenciárie neurčuje niečo iné, dišpenz od tajnej prekážky, udelený vo vnútornom nesviatostnom fóre, sa má zapísať do knihy, ktorú treba uchovávať v tajnom archíve kúrie, a ďalší dišpenz pre vonkajšie fórum nie je potrebný, ak sa potom tajná prekážka stane verejnou.

    III. kapitola
    JEDNOTLIVÉ ZNEPLATŇUJÚCE PREKÁŹKY
    Kán. 1083 – § 1. Muž pred dovŕšením šestnásteho roku života a žena pred dovŕšením štrnásteho roku nemôžu uzavrieť platné manželstvo.
    § 2. Konferencia biskupov má právo stanoviť vyšší vek na dovolené slávenie manželstva.
    Kán. 1084 – § 1. Predchádzajúca a trvalá impotencia mať styk buď zo strany muža, alebo ženy, buď absolútna, alebo relatívna, zneplatňuje manželstvo zo samej svojej prirodzenosti.
    § 2. Ak prekážka impotencie je pochybná buď z hľadiska právnej alebo skutkovej pochybnosti, uzavretiu manželstva netreba prekážať, ani manželstvo vyhlásiť za nulitné, kým pochybnosť trvá.
    § 3. Neplodnosť manželstvo ani nezakazuje, ani nezneplatňuje pri zachovaní predpisu kán. 1098.
    Kán. 1085 – § 1. Neplatne sa pokúša o manželstvo, kto je viazaný zväzkom predchádzajúceho manželstva, hoci nedokonaného.
    § 2. Hoci predchádzajúce manželstvo je z akéhokoľvek dôvodu neplatné alebo rozviazané, predsa iné manželstvo nie je dovolené uzavrieť, skôr než o nulite alebo rozviazaní predchádzajúceho nie je zákonne a nepochybne isté.
    Kán. 1086 – § 1. Neplatné je manželstvo medzi dvoma osobami, z ktorých jedna je pokrstená v katolíckej cirkvi alebo do nej prijatá a formálnym úkonom od nej neodpadla, a druhá je nepokrstená.
    § 2. Od tejto prekážky sa nemá dišpenzovať, ak nie sú splnené podmienky, o ktorých sa hovorí v kán. 1125 a 1126.
    § 3. Ak stránka bola v čase uzavretia manželstva všeobecne považovaná za pokrstenú alebo jej krst bol pochybný, platnosť manželstva treba prezumovať podľa normy kán. 1060, kým sa s istotou nedokáže, že jedna stránka je pokrstená a druhá nepokrstená.
    Kán. 1087 – Neplatne sa pokúšajú o manželstvo tí, ktorí boli ustanovení v posvätných rádoch.
    Kán. 1088 – Neplatne sa pokúšajú o manželstvo tí, ktorých viaže verejný doživotný sľub čistoty v rehoľnom inštitúte.
    Kán. 1089 – Medzi mužom a unesenou alebo aspoň zadržiavanou ženou so zámerom uzavrieť s ňou manželstvo nemôže existovať nijaké manželstvo, ak si neskôr žena, oddelená od únoscu a umiestnená na bezpečnom a slobodnom mieste, sama od seba nezvolí manželstvo.
    Kán. 1090 – § 1. Kto so zámerom uzavrieť manželstvo s istou osobou spôsobí smrť jej manželskej stránke alebo vlastnej manželskej stránke, o toto manželstvo sa pokúša neplatne.
    § 2. Tiež neplatne sa pokúšajú o manželstvo medzi sebou tí, ktorí vzájomným fyzickým alebo morálnym pričinením spôsobili smrť manželskej stránke.
    Kán. 1091 – § 1. V priamej línii pokrvnosti je manželstvo neplatné medzi predkami a potomkami tak zákonnými, ako aj prirodzenými.
    § 2. V bočnej línii je neplatné až do štvrtého stupňa vrátane.
    § 3. Prekážka pokrvnosti sa neznásobuje.
    § 4. Nikdy sa nemá dovoliť manželstvo, ak je pochybnosť, či stránky sú pokrvné v niektorom stupni priamej línie alebo v druhom stupni bočnej línie.
    Kán. 1092 – Švagrovstvo v priamej línii zneplatňuje manželstvo v každom stupni.
    Kán. 1093 – Prekážka verejnej mravopočestnosti vzniká z neplatného manželstva po začatí spoločného života buď zo všeobecne známeho, alebo verejného konkubinátu; zneplatňuje manželstvo v prvom stupni priamej línie medzi mužom a pokrvnými ženy a obrátene.
    Kán. 1094 – Manželstvo nemôžu medzi sebou platne uzavrieť tí, ktorí sú spojení zákonným príbuzenstvom, pochádzajúcim z adopcie v priamej línii alebo v druhom stupni bočnej línie.

    IV. kapitola
    MANŹELSKÝ SÚHLAS
    Kán. 1095 – Uzavrieť manželstvo sú neschopní tí:
    1. ktorým chýba dostačujúce používanie rozumu;
    2. ktorí majú vážny nedostatok rozoznávacieho úsudku, ohľadne podstatných manželských práv a povinností, ktoré treba navzájom odovzdávať a prijímať;
    3. ktorí z dôvodov psychickej prirodzenosti nedokážu vziať na seba podstatné záväzky manželstva.
    Kán. 1096 – § 1. Na vznik manželského súhlasu je nevyhnutné, aby uzatvárajúcim stránkam nebolo neznáme aspoň to, že manželstvo je trvalé spolunažívanie muža a ženy, zamerané na plodenie detí nejakou sexuálnou súčinnosťou.
    § 2. Táto neznalosť sa po puberte neprezumuje.
    Kán. 1097 – § 1. Omyl v osobe robí manželstvo neplatným.
    § 2. Omyl vo vlastnosti osoby, hoci je dôvodom na zmluvu, nerobí manželstvo neplatným, ak táto vlastnosť nie je priamo a zásadne chcená.
    Kán. 1098 – Kto uzaviera manželstvo oklamaný podvodom, vykonaným na získanie súhlasu ohľadne nejakej vlastnosti druhej stránky, ktorá svojou prirodzenosťou môže ťažko narúšať manželské spolunažívanie, uzaviera ho neplatne.
    Kán. 1099 – Omyl ohľadne jednoty alebo nerozlučiteľnosti, či sviatostnej hodnosti manželstva neruší manželský súhlas, len keď nedeterminuje vôľu.
    Kán. 1100 – Vedomie alebo mienka, že manželstvo je nulitné, manželský súhlas nevyhnutne nevylučuje.
    Kán. 1101 – § 1. Prezumuje sa, že vnútorný súhlas sa zhoduje so slovami alebo znakmi, použitými pri slávení manželstva.
    § 2. Ak však niektorá stránka alebo obidve stránky pozitívnym úkonom vôle vylučujú samo manželstvo alebo niektorý podstatný prvok, alebo niektorú podstatnú vlastnosť manželstva, uzavierajú ho neplatne.
    Kán. 1102 – § 1. Manželstvo s podmienkou, vzťahujúcou sa na budúcnosť, nemožno platne uzavrieť.
    § 2. Manželstvo uzavreté s podmienkou, vzťahujúcou sa na minulosť alebo na prítomnosť, je platné alebo neplatné podľa toho, či to, čo je predmetom podmienky, jestvuje alebo nie.
    § 3. Avšak podmienku, o ktorej sa hovorí v § 2, nemožno dovolene pripojiť, ak nie je daná s písomným povolením miestneho ordinára.
    Kán. 1103 – Neplatné je manželstvo uzavreté pod nátlakom alebo z veľkého strachu, vyvolaného zvonku, hoci aj neúmyselne, od ktorého aby sa niekto oslobodil, je nútený vybrať si manželstvo.
    Kán. 1104 – § 1. Na platné uzavretie manželstva je nevyhnutné, aby uzatvárajúce stránky boli súčasne prítomné buď osobne, alebo cez zástupcu.
    § 2. Snúbenci majú manželský súhlas vyjadriť slovami; ak však nemôžu hovoriť, rovnocennými znakmi.
    Kán. 1105 – § 1. Na platné uzavretie manželstva cez zástupcu sa vyžaduje:
    1. aby bol zvláštny mandát na uzavretie manželstva s určitou osobou;
    2. aby zástupca bol určený samým mandantom a aby svoju úlohu plnil osobne.
    § 2. Aby bol mandát platný, treba aby ho podpísal mandant a okrem toho farár alebo ordinár miesta, v ktorom sa mandát dáva, alebo kňaz, ktorého jeden z nich delegoval, alebo aspoň dvaja svedkovia; alebo sa musí vyhotoviť ako doklad, ktorý je podľa normy občianskeho práva hodnoverný.
    § 3. Ak mandant nemôže písať, má sa to zaznamenať v samom mandáte a má sa pribrať ďalší svedok, ktorý má listinu aj sám podpísať; ináč je mandát neplatný.
    § 4. Ak mandant, skôr než zástupca v jeho mene uzavrel manželstvo, mandát odvolal alebo upadol do pomätenosti, manželstvo je neplatné, hoci ani zástupca, ani druhá uzatvárajúca stránka o tom nevedeli.
    Kán. 1106 – Manželstvo možno uzavrieť cez tlmočníka; farár však nemá pri ňom asistovať, ak mu nie je zrejmá hodnovernosť tlmočníka.
    Kán. 1107 – Hoci manželstvo bolo pre prekážku alebo pre nedostatok formy uzavreté neplatne, prezumuje sa, že prejavený súhlas trvá, kým nie je zrejmé jeho odvolanie.

    V. kapitola
    FORMA SLÁVENIA MANŹELSTVA
    Kán. 1108 – § 1. Iba tie manželstvá sú platné, ktoré sa uzavierajú pred asistujúcim miestnym ordinárom alebo farárom, alebo pred kňazom či diakonom, ktorých delegoval jeden z nich, ako aj pred dvoma svedkami, ale podľa pravidiel vyjadrených v nasledujúcich kánonoch a pri neporušení výnimiek, o ktorých sa hovorí v kán. 144, 1112, § 1, 1116 a 1127, § 1-2.
    § 2. Asistujúcim pri uzavieraní manželstva sa rozumie iba ten, kto je prítomný a žiada prejav súhlasu uzavierajúcich stránok a v mene Cirkvi ho prijíma.
    Kán. 1109 – Miestny ordinár a farár, ak neboli rozsudkom alebo dekrétom exkomunikovaní alebo postihnutí interdiktom, alebo suspendovaní z úradu, alebo za takých vyhlásení, na základe úradu platne asistujú v hraniciach svojho územia pri uzavieraní manželstiev nielen podriadených, ale aj nie podriadených, len keď aspoň jeden z nich je latinského obradu.
    Kán. 1110 – Osobný ordinár a osobný farár na základe úradu platne asistujú pri uzavieraní manželstiev iba tých, z ktorých aspoň jeden je podriadený v medziach ich oblasti.
    Kán. 1111 – § 1. Miestny ordinár a farár, pokiaľ platne zastávajú úrad, môžu kňazom a diakonom delegovať splnomocnenie, aj všeobecné, asistovať pri uzavieraní manželstiev v hraniciach svojho územia.
    § 2. Aby delegovanie splnomocnenia asistovať pri uzavieraní manželstiev bolo platné, výslovne sa musí dať určeným osobám; ak ide o zvláštne delegovanie, treba ho dať pre určené manželstvo; ak však ide o všeobecné delegovanie, treba ho udeliť písomne.
    Kán. 1112 – § 1. Kde niet kňazov a diakonov, diecézny biskup po predchádzajúcom priaznivom vyjadrení Konferencie biskupov a po dosiahnutí dovolenia Svätej stolice môže delegovať laikov, ktorí majú asistovať pri uzavieraní manželstiev.
    § 2. Má sa vybrať súci laik, schopný dávať snúbencom poučenie a spôsobilý riadne vykonávať sobášnu liturgiu.
    Kán. 1113 – Skôr než sa udelí zvláštne delegovanie má sa zabezpečiť všetko, čo stanovuje právo na dokázanie slobodného stavu.
    Kán. 1114 – Asistujúci pri uzavieraní manželstva koná nedovolene, ak samému nie je zrejmý slobodný stav uzavierajúcich stránok podľa normy práva a podľa možnosti nie je mu zrejmé ani dovolenie farára, vždy keď asistuje na základe všeobecného delegovania.
    Kán. 1115 – Manželstvá sa majú sláviť vo farnosti, v ktorej jedna z uzavierajúcich stránok má trvalé alebo prechodné bydlisko alebo sa tam mesiac zdržiava, alebo ak ide o potulných, vo farnosti, kde sa skutočne zdržiavajú; s povolením vlastného ordinára alebo vlastného farára sa môžu sláviť inde.
    Kán. 1116 – § 1. Ak asistujúci, kompetentný podľa normy práva, nemôže byť bez veľkej ťažkosti prítomný alebo nemôžno sa k nemu dostať, tí, ktorí majú úmysel uzavrieť pravé manželstvo, môžu ho platne a dovolene uzavrieť pred samými svedkami:
    1. v nebezpečenstve smrti;
    2. mimo nebezpečenstva smrti, len keď sa rozumne predvída, že tento stav potrvá jeden mesiac.
    § 2. V obidvoch prípadoch, ak je k dispozícii iný kňaz alebo diakon, ktorý môže byť prítomný, musí byť prizvaný a spolu so svedkami byť prítomný pri slávení manželstva pri neporušení platnosti manželstva, uzavretého pred samými svedkami.
    Kán. 1117 – Vyššie stanovenú formu treba zachovať, ak aspoň jedna zo stránok uzavierajúcich manželstvo je pokrstená v katolíckej cirkvi alebo je do nej prijatá a formálnym úkonom od nej neodpadla, pri neporušení predpisov kán. 1127, § 2.
    Kán. 1118 – § 1. Manželstvo medzi katolíkmi alebo medzi katolíckou stránkou a nekatolíckou pokrstenou stránkou sa má sláviť vo farskom kostole; v inom kostole alebo kaplnke sa môže sláviť s dovolením miestneho ordinára alebo farára.
    § 2. Miestny ordinár môže dovoliť, aby sa manželstvo slávilo na inom vhodnom mieste.
    § 3. Manželstvo medzi katolíckou stránkou a nepokrstenou stránkou sa môže sláviť v kostole alebo na inom vhodnom mieste.
    Kán. 1119 – Okrem nevyhnutného prípadu sa pri slávení manželstva majú zachovať obrady predpísané v liturgických knihách, ktoré schválila Cirkev, alebo prijaté zákonnými zvykmi.
    Kán. 1120 – Konferencia biskupov môže vypracovať vlastný obrad manželstva, ktorý má preskúmať Svätá stolica a ktorý zodpovedá miestnym a národným zvykom, prispôsobeným kresťanskému duchu, ale pri zachovaní zákona, aby prítomný asistujúci pri uzavieraní manželstva žiadal prejav súhlasu uzavierajúcich stránok a prijal ho.
    Kán. 1121 – § 1. Po slávení manželstva farár miesta slávenia alebo jeho zástupca, hoci ani jeden z nich pri ňom neasistoval, má čo najskôr zaznačiť v knihe manželstiev mená manželov, asistujúceho a svedkov, miesto a dátum slávenia manželstva spôsobom predpísaným Konferenciou biskupov alebo diecéznym biskupom.
    § 2. Kedykoľvek sa manželstvo uzaviera podľa normy kán. 1116, kňaz alebo diakon, ak bol prítomný pri slávení, ináč svedkovia s uzavierajúcimi sú ako celok povinní čo najskôr upovedomiť farára alebo miestneho ordinára o uzavretí manželstva.
    § 3. Keď ide o manželstvo uzavreté s dišpenzom od kánonickej formy, miestny ordinár, ktorý dišpenz udelil, sa má postarať, aby dišpenz i slávenie boli zapísané v knihe manželstiev tak kúrie, ako aj vlastnej farnosti katolíckej stránky, ktorej farár vykonal zisťovania slobodného stavu; o slávení manželstva je zaviazaná čo najskôr upovedomiť toho istého ordinára a farára katolícka manželská stránka, oznámiac aj miesto slávenia, ako aj zachovanie verejnej formy.
    Kán. 1122 – § 1. Uzavreté manželstvo sa má zaznačiť aj v knihách pokrstených, v ktorých je zapísaný krst manželov.
    § 2. Keď manželská stránka neuzavrela manželstvo vo farnosti, v ktorej bola pokrstená, farár miesta slávenia má uzavretie manželstva čo najskôr oznámiť farárovi miesta udeleného krstu.
    Kán. 1123 – Kedykoľvek sa manželstvo buď konvaliduje pre vonkajšie fórum, alebo sa vyhlasuje za nulitné, alebo sa zákonne okrem smrti rozväzuje, musí byť o tom upovedomený farár miesta, kde bolo manželstvo slávené, aby sa zápis v knihách manželstiev a pokrstených riadne vykonal.

    VI. kapitola
    MIEŠANÉ MANŹELSTVÁ
    Kán. 1124 – Manželstvo medzi dvoma pokrstenými osobami, z ktorých jedna je pokrstená v katolíckej cirkvi alebo bola do nej po krste prijatá a formálnym úkonom od nej neodpadla, druhá však patrí do cirkvi alebo ekleziálnej spoločnosti, ktorá nie je v plnom spoločenstve s katolíckou cirkvou, je bez výslovného dovolenia kompetentnej vrchnosti zakázané.
    Kán. 1125 – Takéto dovolenie môže udeliť miestny ordinár, ak existuje oprávnený a rozumný dôvod; nemá ho udeliť, ak nie sú splnené tieto podmienky:
    1. katolícka stránka má vyhlásiť, že je pripravená odstrániť nebezpečenstvá odpadnutia od viery a má dať úprimný prísľub, že urobí všetko, čo je v jej silách, aby všetky deti boli pokrstené a vychované v katolíckej cirkvi;
    2. druhá stránka sa má v pravý čas natoľko oboznámiť s tými prísľubmi, ktoré má dať katolícka stránka, aby bolo zrejmé, že si je naozaj vedomá prísľubu a povinnosti katolíckej stránky;
    3. obidve stránky sa majú poučiť o cieľoch a podstatných vlastnostiach manželstva, ktoré treba, aby ani jeden z uzavierajúcich nevylučoval.
    Kán. 1126 – Je úlohou Konferencie biskupov stanoviť tak spôsob, akým treba uskutočniť tieto vyhlásenia a prísľuby, ktoré sa vždy vyžadujú, ako aj určiť formu, akou sa majú aj stať zrejmými vo vonkajšom fóre aj ako sa má s nimi oboznámiť nekatolícka stránka.
    Kán. 1127 – § 1. Čo sa týka formy, ktorú treba použiť pri miešanom manželstve, majú sa zachovať predpisy kán. 1108; ak však katolícka stránka uzaviera manželstvo s nekatolíckou stránkou východného obradu, kánonickú formu slávenia treba zachovať iba pre dovolenosť; na platnosť sa však vyžaduje účasť posvätného služobníka pri zachovaní iných predpisov, ktoré treba podľa práva zachovať.
    § 2. Ak zachovaniu kánonickej formy prekážajú veľké ťažkosti, miestny ordinár katolíckej stránky má právo v jednotlivých prípadoch od nej dišpenzovať, ale po porade s ordinárom miesta, kde sa manželstvo slávi, a pri neporušení istej verejnej formy slávenia, potrebnej na platnosť; úlohou Konferencie biskupov je stanoviť normy, podľa ktorých sa uvedený dišpenz má udeľovať jednotným spôsobom.
    § 3. Zakazuje sa, aby sa pred kánonickým slávením manželstva podľa normy § 1 alebo po ňom konalo iné náboženské slávenie toho istého manželstva na vyjadrenie alebo obnovenie manželského súhlasu; takisto sa nemá konať náboženské slávenie, pri ktorom katolícky asistujúci a nekatolícky služobník súčasne, každý konajúc svoj obrad, vyžadujú súhlas stránok.
    Kán. 1128 – Miestni ordinári a iní duchovní pastieri sa majú starať, aby katolíckej manželskej stránke a deťom narodeným z miešaného manželstva nechýbala duchovná pomoc pri plnení ich povinností a manželom pomáhať upevňovať jednotu manželského a rodinného života.
    Kán. 1129 – Predpisy kán. 1127 a 1128 treba uplatňovať aj pri manželstvách, ktorým stojí v ceste prekážka rozdielnosti náboženstva, o ktorej sa hovorí v kán. 1086, § 1.

    VII. kapitola
    TAJNÉ SLÁVENIE MANŹELSTVA
    Kán. 1130 – Z vážneho a naliehavého dôvodu môže miestny ordinár dovoliť, aby sa manželstvo slávilo tajne.
    Kán. 1131 – Dovolenie tajne sláviť manželstvo prináša so sebou,
    1. aby sa zisťovania, ktoré treba vykonať pred manželstvom, robili tajne;
    2. aby tajomstvo o slávenom manželstve zachovali miestny ordinár, asistujúci, svedkovia a manželia.
    Kán. 1132 – Povinnosť zachovať tajomstvo, o ktorej sa hovorí v kán. 1131, bod 2, zo strany miestneho ordinára zaniká, ak zo zachovávania tajomstva hrozí vážne pohoršenie alebo vážne zneváženie posvätnosti manželstva, a o tom treba upovedomiť stránky pred slávením manželstva.
    Kán. 1133 – Tajne slávené manželstvo sa má zapísať iba v osobitnej matrike, ktorú treba uchovávať v tajnom archíve kúrie.

    VIII. kapitola
    ÚČINKY MANŹELSTVA
    Kán. 1134 – Z platného manželstva vzniká medzi manželmi zväzok, ktorý je svojou prirodzenosťou doživotný a výlučný; okrem toho sa v kresťanskom manželstve manželia na povinnosti a dôstojnosť svojho stavu osobitnou sviatosťou posilňujú a akoby zasväcujú.
    Kán. 1135 – Obidvaja manželia majú rovnakú povinnosť a rovnaké právo vo všetkom, čo súvisí so spoločenstvom manželského života.
    Kán. 1136 – Rodičia majú veľmi vážnu povinnosť a prvotné právo, aby sa podľa svojich síl starali tak o telesnú, spoločenskú a kultúrnu, ako aj mravnú a náboženskú výchovu detí.
    Kán. 1137 – Zákonité sú tie deti, ktoré sa počali alebo narodili v platnom alebo putatívnom manželstve.
    Kán. 1138 – § 1. Otcom je ten, koho za takého označuje zákonný sobáš, ak sa zjavými argumentmi nedokáže opak.
    § 2. Prezumuje sa, že zákonité sú deti, ktoré sa narodili aspoň po 180 dňoch odo dňa slávenia manželstva alebo do 300 dní od rozviazania manželského života.
    Kán. 1139 – Nezákonité deti sa stávajú zákonitými neskorším platným alebo putatívnym manželstvom rodičov alebo reskriptom Svätej stolice.
    Kán. 1140 – Uzákonené deti sú z hľadiska kánonických účinkov, vo všetkom postavené na roveň zákonitým, ak právo výslovne nestanovilo niečo iné.

    IX. kapitola
    ODLÚČENIE MANŹELOV
     

    1. článok ROZVIAZANIE ZVÄZKU

    Kán. 1141 – Uzavreté a dokonané manželstvo nemôže byť rozviazané nijakou ľudskou mocou a z nijakého dôvodu, okrem smrti.
    Kán. 1142 – Nedokonané manželstvo medzi pokrstenými alebo medzi pokrstenou stránkou a nepokrstenou stránkou môže z oprávneného dôvodu rozviazať Rímsky veľkňaz na žiadosť obidvoch stránok alebo jednej z nich, hoci druha stránka je proti tomu.
    Kán. 1143 – § 1. Manželstvo uzavreté dvoma nepokrstenými sa rozväzuje na základe pavlovského privilégia v prospech viery stránky, ktorá prijala krst, samým skutkom, ktorým táto stránka uzaviera nové manželstvo, len keď nepokrstená stránka odstupuje.
    § 2. Usudzuje sa, že nepokrstená stránka odstupuje, ak s pokrstenou stránkou nechce spolunažívať alebo spolunažívať pokojne bez urážania Stvoriteľa, ak jej táto stránka po prijatí krstu neposkytla oprávnený dôvod na odstúpenie.
    Kán. 1144 – § 1. Aby pokrstená stránka mohla platne uzavrieť nové manželstvo, nepokrstenej stránke sa musia vždy položiť otázky:
    1. či aj sama chce prijať krst;
    2. či aspoň chce s pokrstenou stránkou pokojne spolunažívať bez urážania Stvoriteľa.
    § 2. Tieto otázky sa musia položiť po krste; miestny ordinár však z vážneho dôvodu môže dovoliť, aby sa otázky položili pred krstom, ba aj od otázok môže dišpenzovať či už pred krstom, alebo po ňom, len keď je aspoň zo sumárneho a mimosúdneho postupu zrejmé, že ich nemožno položiť alebo že to bude neužitočné.
    Kán. 1145 – § 1. Otázky sa majú klásť spravidla na základe autority miestneho ordinára obrátenej stránky; tento ordinár má dať druhej manželskej stránke lehotu na odpoveď, ak si ju vyžiada, s upozornením, že ak lehota uplynie bez využitia, jej mlčanie sa bude považovať za zápornú odpoveď.
    § 2. Aj súkromné položenie otázok cez obrátenú stránku je platné, ba aj dovolené, ak sa forma predpísaná vyššie nemôže zachovať.
    § 3. V obidvoch prípadoch musí byť vo vonkajšom fóre zákonne zrejmé, že otázky boli položené a s akým výsledkom.
    Kán. 1146 – Pokrstená stránka má právo uzavrieť nové manželstvo s katolíckou stránkou:
    1. ak druhá stránka odpovedala na otázky záporne alebo ak kladenie otázok bolo zákonne vynechané;
    2. ak nepokrstená stránka, či už jej boli položené otázky, alebo nie, najprv zotrvávala v pokojnom spolunažívaní bez urážania Stvoriteľa, potom bez oprávneného dôvodu odstúpila, pri zachovaní predpisov kán. 1144 a 1145.
    Kán. 1147 – Miestny ordinár však z vážneho dôvodu môže dovoliť, aby pokrstená stránka, použijúc pavlovské privilégium, uzavrela manželstvo s nekatolíckou stránkou či už pokrstenou, alebo nepokrstenou, pri zachovaní aj predpisov kánonov o miešaných manželstvách.
    Kán. 1148 – § 1. Nepokrstený, ktorý má súčasne viac nepokrstených manželiek, po prijatí krstu v katolíckej cirkvi, môže si jednu z manželiek ponechať a ostatné prepustiť, ak mu je ťažké zostať s prvou z nich. To isté platí o nepokrstenej žene, ktorá má súčasne viac nepokrstených manželov.
    § 2. V prípadoch, o ktorých sa hovorí v § 1, manželstvo po prijatí krstu treba uzavrieť zákonnou formou, pri zachovaní, ak je to potrebné, aj predpisov o miešaných manželstvách a iných, ktoré treba podľa práva zachovať.
    § 3. Miestny ordinár, majúc pred očami mravné, sociálne a ekonomické podmienky miesta a osôb, má sa postarať, aby bolo dostačujúco postarané o potreby prvej manželky a ostatných prepustených manželiek podľa noriem spravodlivosti, kresťanskej lásky a prirodzenej slušnosti.
    Kán. 1149 – Nepokrstená stránka, ktorá po prijatí krstu v katolíckej cirkvi z dôvodu zajatia alebo prenasledovania nemôže obnoviť spolunažívanie s nepokrstenou manželskou stránkou, môže uzavrieť iné manželstvo, hoci druhá stránka medzitým prijala krst, pri zachovaní predpisu kán. 1141.
    Kán. 1150 – V prípade pochybnosti privilégium viery požíva priazeň práva.

    2. článok
    ODLÚČENIE PRI TRVANÍ ZVÄZKU
    Kán. 1151 – Manželia majú povinnosť a právo zachovať manželské spolunažívanie, ak ich zákonný dôvod neospravedlňuje.
    Kán. 1152 – § 1. Hoci sa nástojčivo odporúča, aby manželská stránka, vedená kresťanskou láskou a majúca starosť o dobro rodiny, neodoprela odpustenie cudzoložnej stránke a aby manželský život neprerušila, predsa ak jej vinu výslovne alebo ml-čky neodpustila, má právo prerušiť manželské spolunažívanie, ak s cudzoložstvom nesúhlasila alebo nedala naň príčinu, alebo aj sama nespáchala cudzoložstvo.
    § 2. Za tiché odpustenie sa považuje to, keď nevinná manželská stránka po tom, ako sa dozvedela o cudzoložstve, z vlastnej vôle sa s druhou stránkou s manželskou náklonnosťou stýkala; prezumuje sa však, ak počas šiestich mesiacov zachovávala manželské, ani sa neurobili rekurz na cirkevnú alebo občiansku vrchnosť
    § 3. Ak nevinná manželská stránka z vlastnej vôle prerušila manželské spolunažívanie, má do šiestich mesiacov predložiť kauzu odlúčenia kompetentnej cirkevnej vrchnosti, ktorá po zvážení všetkých okolností má posúdiť, či nevinnú manželskú stránku možno priviesť k tomu, aby vinu odpustila a odlúčenie nepredĺžila nastálo.
    Kán. 1153 – § 1. Ak niektorý z manželov vytvára veľké nebezpečenstvo pre dušu alebo pre telo druhej manželskej stránky alebo detí, alebo ináč veľmi sťaží spoločný život, poskytuje druhej stránke zákonný dôvod na odstúpenie na základe dekrétu miestneho ordinára, a ak hrozí nebezpečenstvo z oneskorenia, aj na základe vlastného rozhodnutia.
    § 2. Vo všetkých prípadoch treba po zaniknutí dôvodu odlúčenia obnoviť manželské spolunažívanie, ak cirkevná vrchnosť nestanovuje ináč.
    Kán. 1154 – Po stanovení odlúčenia manželov sa treba vždy vhodne postarať o náležité materiálne zabezpečenie a náležitú výchovu detí.
    Kán. 1155 – Nevinná manželská stránka môže druhú stránku, čo je chvályhodné, znova prijať do manželského spolunažívania; v tomto prípade sa zrieka práva na odlúčenie.

    X. kapitola
    KONVALIDÁCIA MANŹELSTVA
    1. článok
    JEDNODUCHÁ KONVALIDÁCIA

    Kán. 1156 – § 1. Na konvalidáciu manželstva neplatného pre zneplatňujúcu prekážku sa vyžaduje, aby prekážka zanikla alebo aby bol daný od nej dišpenz a aby súhlas obnovila aspoň stránka, vedomá si prekážky.
    § 2. Toto obnovenie sa cirkevným právom vyžaduje k platnosti konvalidácie, hoci na začiatku obidve stránky súhlas dali a ani neskôr ho neodvolali.
    Kán. 1157 – Obnovenie súhlasu musí byť novým úkonom vôle, zameraným na manželstvo, o ktorom obnovujúca stránka vie alebo sa domnieva, že od začiatku bolo nulitné.
    Kán. 1158 – § 1. Ak je prekážka verejná, treba, aby súhlas obnovili obidve stránky kánonickou formou pri neporušení predpisu kán. 1127, § 2.
    § 2. Ak prekážku nemožno dokázať, stačí, aby sa súhlas obnovil súkromne a tajne, a to stránkou, ktorá si je vedomá prekážky, len keď druhá stránka v danom súhlase zotrváva, alebo obidvoma stránkami, ak je prekážka známa obidvom stránkam.
    Kán. 1159 – § 1. Manželstvo neplatné pre nedostatok súhlasu sa konvaliduje, ak stránka, ktorá nesúhlasila, už súhlasí, len keď súhlas daný druhou stránkou trvá.
    § 2. Ak nedostatok súhlasu nemožno dokázať, stačí, aby stránka, ktorá nesúhlasila, dala súhlas súkromne a tajne.
    § 3. Ak nedostatok súhlasu možno dokázať, je nevyhnutné, aby sa súhlas dal kánonickou formou.
    Kán. 1160 – Aby sa manželstvo nulitné pre nedostatok formy stalo platným, musí sa nanovo uzavrieť kánonickou formou pri neporušení predpisu kán. 1127, § 2.

    2. článok
    SANÁCIA V ZÁKLADE
    Kán. 1161 – § 1. Sanácia v základe neplatného manželstva je jeho konvalidácia bez obnovenia súhlasu, udelená kompetentnou vrchnosťou, prinášajúca so sebou dišpenz od prekážky, ak taká je, aj od kánonickej formy, ak nebola zachovaná, ako aj spätnú pôsobnosť kánonických účinkov do minulosti.
    § 2. Konvalidácia nastáva od chvíle udelenia milosti; spätná pôsobnosť sa však chápe tak, že ide k chvíli slávenia manželstva, ak nie je výslovne určené niečo iné.
    § 3. Sanácia v základe sa nemá udeliť, ak nie je pravdepodobné, že stránky chcú zotrvať v manželskom živote.
    Kán. 1162 – § 1. Ak chýba súhlas obidvoch stránok alebo aspoň jednej z nich, manželstvo nemožno sanovať v základe, či už súhlas chýbal od začiatku, alebo na začiatku daný, neskôr bol odvolaný.
    § 2. Ak súhlas na začiatku síce chýbal, ale neskôr bol daný, sanáciu možno udeliť od chvíle vyjadrenia súhlasu.
    Kán. 1163 – § 1. Manželstvo neplatné pre prekážku alebo pre nedostatok zákonnej formy možno sanovať, len keď trvá súhlas obidvoch stránok.
    § 2. Manželstvo neplatné pre prekážku prirodzeného práva alebo pozitívneho božského práva možno sanovať iba po tom, keď prekážka zanikla.
    Kán. 1164 – Sanáciu možno platne udeliť aj bez vedomia jednej alebo obidvoch stránok; nemá sa však udeľovať, ak nie je na to vážny dôvod.
    Kán. 1165 – § 1. Sanáciu v základe môže udeliť Apoštolská stolica.
    § 2. Diecézny biskup ju môže udeliť v jednotlivých prípadoch, aj keď to isté manželstvo je nulitné z viacerých dôvodov, po splnení podmienok, o ktorých sa hovorí v kán. 1125, keď ide o sanáciu miešaného manželstva; nemôže ju však udeliť, ak existuje prekážka, od ktorej dišpenzovanie je vyhradené Apoštolskej stolici podľa normy kán. 1078, § 2, alebo ak ide o prekážku prirodzeného alebo pozitívneho božského práva, ktorá už zanikla.

    II. časť
    OSTATNÉ ÚKONY BOŹSKÉHO KULTU
    I. titul
    SVÄTENINY

    Kán. 1166 – Sväteniny sú posvätné znaky, ktorými sa ako istým napodobnením sviatostí naznačujú najmä duchovné účinky a na príhovor Cirkvi sa dosahujú.
    Kán. 1167 – § 1. Nové sväteniny ustanoviť alebo prijaté hodnoverne vykladať, niektoré z nich zrušiť alebo zmeniť môže iba Apoštolská stolica.
    § 2. Pri tvorení čiže vysluhovaní svätenín sa majú presne zachovávať obrady a formuly schválené cirkevnou vrchnosťou.
    Kán. 1168 – Vysluhovateľom svätenín je klerik, vybavený náležitou mocou; niektoré sväteniny zhodne s normou liturgických kníh môžu podľa úsudku miestneho ordinára vysluhovať aj laici, ktorí majú primerané vlastnosti.
    Kán. 1169 – § 1. Zasvätenia a posvätenia môžu platne vykonávať tí, ktorí sú vyznačení biskupským sviatostným znakom, ako aj presbyteri, ktorým to dovoľuje právo alebo zákonné udelenie.
    § 2. Požehnania s výnimkou tých, ktoré sú rezervované Rímskemu veľkňazovi alebo biskupom, môže udeľovať každý presbyter.
    § 3. Diakon môže udeľovať iba tie požehnania, ktoré mu právo výslovne dovoľuje.
    Kán. 1170 – Požehnania, ktoré treba udeľovať predovšetkým katolíkom, môžu sa dať aj katechumenom, ba aj nekatolíkom, ak tomu nebráni zákaz Cirkvi.
    Kán. 1171 – S posvätnými vecami, ktoré sú posvätením alebo požehnaním určené na božský kult, sa má zaobchádzať úctivo a nemajú sa používať na profánne alebo nie im vlastné ciele, hoci sú vo vlastníctve súkromných osôb.
    Kán. 1172 – § 1. Nikto nemôže zákonne vykonávať exorcizmy nad posadnutými, ak nedostal osobitné a výslovné dovolenie miestneho ordinára.
    § 2. Toto dovolenie má miestny ordinár udeliť iba presbyterovi, ktorý sa vyznačuje nábožnosťou, učenosťou, rozumnosťou a bezúhonnosťou života.

    II. titul
    LITURGIA HODÍN
    Kán. 1173 – Cirkev, plniac Kristovu kňazskú úlohu, slávi liturgiu hodín, v ktorej tým, že počúva Boha hovoriaceho k svojmu ľudu a pripomína si tajomstvo spásy, bez prestania chváli Boha spevom a modlitbou a prosí ho za spásu celého sveta.
    Kán. 1174 – § 1. Modliť sa liturgiu hodín sú povinní klerici podľa normy kán. 276, § 2, bod 3; členovia však inštitútov zasväteného života, ako aj spoločností apoštolského života podľa normy svojich stanov.
    § 2. Aj ostatní veriaci sú podľa okolností nástojčivo pozývaní, aby sa zúčastňovali na liturgii hodín ako na úkone Cirkvi.
    Kán. 1175 – Pri modlitbe liturgie hodín sa podľa možnosti má zachovať skutočný čas každej hodiny.

    III. titul
    CIRKEVNÉ POHREBNÉ OBRADY
    Kán. 1176 – § 1. Zomrelým veriacim treba podľa normy práva poskytnúť cirkevné pohrebné obrady.
    § 2. Cirkevné pohrebné obrady, ktorými Cirkev vyprosuje zomrelým duchovnú pomoc a vzdáva úctu ich telám a súčasne živým prináša útechu nádeje, treba sláviť podľa normy liturgických zákonov.
    § 3. Cirkev nástojčivo odporúča, aby sa zachovával nábožný zvyk telá zomrelých pochovávať; nezakazuje však kremáciu, ak nebola zvolená z dôvodov, odporujúcich kresťanskému učeniu.

    I. kapitola
    SLÁVENIE POHREBNÝCH OBRADOV
    Kán. 1177 – § 1. Pohrebné obrady za každého zomrelého veriaceho sa spravidla musia sláviť v kostole vlastnej farnosti.
    § 2. Každý veriaci alebo tí, ktorým prislúcha postarať sa o pohrebné obrady zomrelého veriaceho, smú si však zvoliť na pohreb iný kostol so súhlasom toho, kto ho spravuje, a po upovedomení vlastného farára zomrelého.
    § 3. Ak smrť nastala mimo vlastnej farnosti a mŕtve telo nebolo do nej prenesené ani nijaký kostol nebol zákonne zvolený na pohreb, pohrebné obrady sa majú sláviť v kostole farnosti, kde smrť nastala, ak partikulárnym právom nebol určený iný.
    Kán. 1178 – Pohrebné obrady diecézneho biskupa sa majú sláviť vo vlastnom katedrálnom kostole, ak sám si nezvolil iný kostol.
    Kán. 1179 – Pohrebné obrady rehoľníkov alebo členov spoločnosti apoštolského života má všeobecne sláviť vo vlastnom kostole alebo v kaplnke predstavený, ak inštitút alebo spoločnosť sú klerické, ináč duchovný správca.
    Kán. 1180 – § 1. Ak má farnosť vlastný cintorín, zomrelých veriacich treba pochovávať v ňom, ak si sám zomrelý alebo tí, ktorým prislúcha postarať sa o pochovanie zomrelého, zákonne nezvolili iný cintorín.
    § 2. Všetkým je však dovolené, ak im to právo nezakazuje, zvoliť si cintorín na pochovanie.
    Kán. 1181 – Čo sa týka milodarov pri príležitosti pohrebov, majú sa zachovať predpisy kán. 1264, treba však dbať, aby sa pri pohrebných obradoch neuprednostňovali osoby a ani chudobní neboli zbavovaní náležitých pohrebných obradov.
    Kán. 1182 – Po skončení pohrebu sa má vykonať zápis do knihy zomrelých podľa normy partikulárneho práva.

    II. kapitola
    PRIZNANIE A ODOPRETIE CIRKEVNÝCH POHREBNÝCH OBRADOV
    Kán. 1183 – § 1. Keď ide o pohrebné obrady, katechumenov treba pripočítať k veriacim.
    § 2. Miestny ordinár môže dovoliť, aby sa malým deťom, ktoré rodičia mienili dať pokrstiť, avšak ktoré zomreli pred krstom, poskytli cirkevné pohrebné obrady.
    § 3. Pokrsteným, ktorí sú členmi niektorej nekatolíckej cirkvi alebo nekatolíckeho ekleziálneho spoločenstva, môžu sa podľa rozumného úsudku miestneho ordinára udeliť cirkevné pohrebné obrady, ak nie je zrejmá ich opačná vôľa a len keď vlastný vysluhujúci nemôže byť prítomný.
    Kán. 1184 – § 1. Ak pred smrťou neprejavili nijaké znaky pokánia, cirkevné pohrebné obrady treba odoprieť:
    1. všeobecne známym apostatom, heretikom a schizmatikom;
    2. tým, ktorí si zvolili kremáciu vlastného tela z dôvodov, ktoré odporujú kresťanskej viere;
    3. iným zjavným hriešnikom, ktorým nemožno priznať cirkevné pohrebné obrady bez verejného pohoršenia veriacich.
    § 2. Ak sa vyskytne nejaká pochybnosť, treba sa poradiť s miestnym ordinárom a držať sa jeho úsudku.
    Kán. 1185 – Komu boli odopreté cirkevné pohrebné obrady, treba mu odoprieť aj akúkoľvek pohrebnú omšu.

    IV. titul
    KULT SVÄTÝCH, POSVÄTNÝCH OBRAZOV A RELIKVIÍ
    Kán. 1186 – Na rozvíjanie posväcovania Božieho ľudu Cirkev do osobitného a synovského uctievania veriacich odporúča preblahoslavenú Máriu vždy Pannu, Matku Božiu, ktorú Kristus ustanovil za matku všetkých ľudí, a podporuje aj pravý a hodnoverný kult iných svätých, ktorých príklad veriacich povzbudzuje a príhovor im pomáha.
    Kán. 1187 – Verejným kultom je dovolené uctievať iba tých sluhov Božích, ktorých cirkevná vrchnosť zahrnula do zoznamu svätých alebo blahoslavených.
    Kán. 1188 – Má sa zachovať prax predkladať v kostoloch úcte veriacich posvätné obrazy; majú sa však umiestňovať v miernom počte a v primeranom poriadku, aby sa nevyvolal údiv kresťanského ľudu ani sa nedal podnet na menej správnu nábožnosť.
    Kán. 1189 – Cenné obrazy čiže také, ktoré sa vyznačujú starobylosťou, umeleckou hodnotou alebo kultom, umiestnené v kostoloch alebo kaplnkách na uctievanie veriacim, keď vyžadujú opravu, nemajú sa nikdy opravovať bez písomne udeleného dovolenia ordinára; skôr než ho ten udelí, má sa poradiť so znalcami.
    Kán. 1190 – § 1. Posvätné relikvie sa nesmú predávať.
    § 2. Význačné relikvie a takisto iné, ktorým ľud preukazuje veľkú úctu, nemôžu sa nijakým spôsobom platne scudziť ani natrvalo premiestniť bez dovolenia Apoštolskej stolice.
    § 3. Predpis § 2 platí aj na obrazy, ktorým ľud preukazuje v nejakom kostole veľkú úctu.

    V. titul
    SĽUB A PRÍSAHA
    I. kapitola
    SĽUB

    Kán. 1191 – § 1. Sľub, to jest uvážený a slobodný prísľub daný Bohu o možnom a väčšom dobre, sa musí splniť z čnosti nábožnosti.
    § 2. Všetci, ktorí primerane používajú rozum, sú schopní zložiť sľub, ak im v tom nebráni právo.
    § 3. Sľub vyslovený z veľkého a nespravodlivého strachu alebo na základe podvodu je zo samého práva nulitný.
    Kán. 1192 – § 1. Sľub je verejný, ak ho v mene Cirkvi prijíma zákonný predstavený; ináč je súkromný.
    § 2. Je slávnostný, ak ho Cirkev za taký uznala; ináč je jednoduchý.
    § 3. Osobný je taký, ktorým sa sľubuje činnosť sľubujúceho; vecný je taký, ktorým sa sľubuje nejaká vec; miešaný je taký, ktorý má povahu osobného a vecného sľubu.
    Kán. 1193 – Sľub sám osebe viaže iba toho, kto ho skladá.
    Kán. 1194 – Sľub zaniká uplynutím času určeného na splnenie záväzku, podstatnou zmenou prisľúbeného predmetu, chýbaním podmienky, od ktorej sľub závisí, alebo jeho cieľovej príčiny, dišpenzom a zámenou.
    Kán. 1195 – Kto má moc nad predmetom sľubu, môže záväzok sľubu pozastaviť na tak dlho, ako dlho mu plnenie sľubu spôsobuje ujmu.
    Kán. 1196 – Okrem Rímskeho veľkňaza dišpenzovať od súkromných sľubov z oprávneného dôvodu, len keď dišpenz nenarúša nadobudnuté právo iných, môžu:
    1. miestny ordinár a farár, keď ide o všetkých ich podriadených, ešte aj cudzincov;
    2. predstavený rehoľného inštitútu alebo spoločnosti apoštolského života, ak sú klerické pápežského práva, keď ide o členov, novicov a osoby, ktoré sa vo dne v noci nachádzajú v dome inštitútu alebo spoločnosti;
    3. tí, ktorým Apoštolská stolica alebo miestny ordinár delegovali moc dišpenzovať.
    Kán. 1197 – To, čo bolo sľúbené súkromným sľubom, sám sľubujúci môže zameniť za väčšie alebo rovnaké dobro; za menšie dobro však ten, kto má moc dišpenzovať podľa normy kán. 1196.
    Kán. 1198 – Sľuby zložené pred rehoľnou profesiou sa pozastavujú, kým sľubujúci zostáva v rehoľnom inštitúte.

    II. kapitola
    PRÍSAHA
    Kán. 1199 – § 1. Prísahu, to jest vzývanie Božieho mena za svedka pravdy, nemožno zložiť, ak to nie je v pravde, uváženosti a spravodlivosti.
    § 2. Prísahu, ktorú kánony vyžadujú alebo pripúšťajú, nemožno platne zložiť cez zástupcu.
    Kán. 1200 – § 1. Kto slobodne prisahá, že niečo vykoná, je osobitným záväzkom nábožnosti zaviazaný splniť, čo potvrdil prísahou.
    § 2. Prísaha vynútená podvodom, násilím alebo veľkým strachom je zo samého práva nulitná.
    Kán. 1201 – § 1. Prísľubná prísaha sleduje povahu a podmienky úkonu, ku ktorému je pripojená.
    § 2. Ak sa prísaha pripája k úkonu, priamo zameranému na škodu iných alebo na ujmu verejného dobra alebo večnej spásy, úkon z nej nezískava nijakú silu.
    Kán. 1202 – Záväzok vyplývajúci z prísľubnej prísahy prestáva:
    1. ak ho odpustí ten, v prospech koho bola prísaha zložená;
    2. ak sa predmet prísahy podstatne zmení alebo po zmene okolností sa stane buď zlým, alebo celkom bezvýznamným, alebo napokon prekáža väčšiemu dobru;
    3. ak chýba cieľová príčina alebo podmienka, pod ktorou bola prísaha azda zložená;4. dišpenzom, zámenou podľa normy kán. 1203.
    Kán. 1203 – Tí, ktorí môžu pozastaviť sľub, dišpenzovať od neho, zameniť ho, majú tú istú moc a tým istým spôsobom vzhľadom na prísľubné prísahy; avšak ak dišpenz od prísahy spôsobuje ujmu iným, ktorí odmietajú záväzok odpustiť, od prísahy môže dišpenzovať iba Apoštolská stolica.
    Kán. 1204 – Prísahu treba striktne vykladať podľa práva a podľa úmyslu prisahajúceho, alebo ak ten koná podvodne, podľa úmyslu toho, komu sa prísaha skladá.

    III. časť
    POSVÄTNÉ MIESTA A OBDOBIA
    I. titul
    POSVÄTNÉ MIESTA

    Kán. 1205 – Posvätné miesta sú tie, ktoré posvätením alebo požehnaním na to predpísaným liturgickými knihami, sú určené na božský kult alebo na pochovávanie veriacich.
    Kán. 1206 – Posvätenie nejakého miesta prislúcha diecéznemu biskupovi a tým, ktorí sú podľa práva postavení na tú istú úroveň; tí istí môžu ktorémukoľvek biskupovi alebo vo výnimočných prípadoch presbyterovi zveriť úlohu, aby na ich území vykonal posvätenie.
    Kán. 1207 – Posvätné miesta požehnáva ordinár; požehnanie kostolov je však rezervované diecéznemu biskupovi; každý z nich však môže na to delegovať iného kňaza.
    Kán. 1208 – O vykonanom posvätení alebo požehnaní kostola, takisto aj o požehnaní cintorína sa má vyhotoviť doklad, ktorého jeden exemplár sa má uchovať v archíve diecéznej kúrie, druhý v archíve kostola.
    Kán. 1209 – Posvätenie alebo požehnanie nejakého miesta, len keď sa tým nikomu nespôsobí škoda, sa dostatočne dokáže aj jedným svedkom, proti ktorému nemožno nič namietať.
    Kán. 1210 – Na posvätnom mieste sa má pripustiť iba to, čo slúži na vykonávanie alebo napomáhanie kultu, nábožnosti a náboženstva, a zakazuje sa všetko, čo sa nezlučuje s posvätnosťou miesta. Ordinár však môže z prípadu na prípad dovoliť iné použitie, nepriečiace sa však posvätnosti miesta.
    Kán. 1211 – Posvätné miesta sa zneucťujú hrubo urážajúcimi činmi, vykonanými na nich pri pohoršení veriacich, ktoré podľa úsudku miestneho ordinára sú také vážne a odporujúce posvätnosti miesta, že nie je na nich dovolené vykonávať kult, kým sa urážka nenapraví kajúcim obradom podľa normy liturgických kníh.
    Kán. 1212 – Posvätné miesta strácajú posvätenie alebo požehnanie, ak boli z veľkej časti zničené alebo na základe dekrétu kompetentného ordinára, alebo skutočne boli natrvalo dané do profánneho používania.
    Kán. 1213 – Cirkevná vrchnosť svoje moci a úlohy na posvätných miestach vykonáva slobodne.

    I. kapitola
    KOSTOLY
    Kán. 1214 – Pod označením kostol sa rozumie posvätná budova, určená na božský kult, do ktorej veriaci majú právo prichádzať, aby v nej najmä verejne vykonávali božský kult.
    Kán. 1215 – § 1. Ani jeden kostol sa nemá stavať bez výslovného písomného súhlasu diecézneho biskupa.
    § 2. Diecézny biskup nemá dať súhlas, ak po vypočutí presbyterskej rady a rektorov susedných kostolov neusúdi, že nový kostol môže slúžiť na dobro duší a že nebudú chýbať prostriedky, potrebné na stavbu kostola a na božský kult.
    § 3. Aj rehoľné inštitúty, hoci od diecézneho biskupa dostali súhlas na založenie nového domu v diecéze alebo v meste, predsa len pred začatím stavby kostola na presne určenom mieste musia dostať od neho povolenie.
    Kán. 1216 – Pri stavbe a obnove kostolov sa pri vyžiadaní rady znalcov majú zachovať zásady a normy liturgie a posvätného umenia.
    Kán. 1217 – § 1. Po náležitom dokončení stavby sa má nový kostol čím skôr posvätiť alebo aspoň požehnať pri zachovaní zákonov posvätnej liturgie.
    § 2. Kostoly sa majú posvätiť slávnostným obradom, najmä katedrálne a farské.
    Kán. 1218 – Každý kostol má mať svoj titul, ktorý po posvätení kostola nemožno meniť.
    Kán. 1219 – V zákonne posvätenom alebo požehnanom kostole sa môžu vykonávať všetky úkony božského kultu pri neporušení farských práv.
    Kán. 1220 – § 1. Všetci, ktorých sa to týka, majú dbať o to, aby sa v kostoloch udržiavala taká čistota a výzdoba, aká prislúcha Božiemu domu, a má sa z nich odstrániť všetko, čo sa nezlučuje s posvätnosťou miesta.
    § 2. Na ochranu posvätných a cenných predmetov sa má zabezpečiť riadna starostlivosť o údržbu a majú sa používať vhodné bezpečnostné prostriedky.
    Kán. 1221 – Vstup do kostola počas posvätných slávení má byť slobodný a bezplatný.
    Kán. 1222 – § 1. Ak sa nejaký kostol nijakým spôsobom nemôže používať na božský kult a nie je možnosť ho obnoviť, diecézny biskup ho môže odovzdať na profánne, nie nedôstojné používanie.
    § 2. Kde sa z iných závažných dôvodov odporúča, aby sa nejaký kostol na božský kult ďalej nepoužíval, diecézny biskup ho môže po vypočutí mienky presbyterskej rady odovzdať na profánne, nie nedôstojné používanie so súhlasom tých, ktorí si naň zákonne uplatňujú práva, a len keď dobro duší neutrpí preto nijakú škodu.

    II. kapitola
    KAPLNKY A SÚKROMNÉ KAPLNKY
    Kán. 1223 – Pod označením kaplnka sa rozumie miesto, ktoré je s povolením ordinára určené na božský kult pre pohodlie nejakého spoločenstva alebo skupiny veriacich, ktorí sa tam schádzajú, a kde so súhlasom kompetentného predstaveného môžu prichádzať aj iní veriaci.
    Kán. 1224 – § 1. Ordinár nemá udeliť požadované povolenie na zriadenie kaplnky, ak predtým sám alebo cez niekoho iného nenavštívil miesto určené na kaplnku a nezistil, že je dôstojne vybavené.
    § 2. Avšak po udelení povolenia nemožno bez rozhodnutia toho istého ordinára kaplnku odovzdať na profánne používanie.
    Kán. 1225 – V zákonne zriadených kaplnkách sa môžu vykonávať všetky posvätné slávenia, ak niektoré z nich nie sú na základe práva alebo predpisu miestneho ordinára vyňaté alebo neodporujú liturgickým normám.
    Kán. 1226 – Pod označením súkromná kaplnka sa rozumie miesto, ktoré je s povolením ordinára určené na božský kult pre pohodlie jednej alebo viacerých fyzických osôb.
    Kán. 1227 – Biskupi si môžu zriadiť súkromnú kaplnku, ktorá má tie isté práva ako kaplnka.
    Kán. 1228 – Pri zachovaní predpisu kán. 1227 na omše a na vykonávanie iných posvätných slávení v nejakej súkromnej kaplnke sa vyžaduje povolenie miestneho ordinára.
    Kán. 1229 – Patrí sa, aby kaplnky a súkromné kaplnky boli požehnávané podľa obradu, predpísaného v liturgických knihách; musia byť však vyhradené iba na božský kult a oslobodené od akéhokoľvek domáceho používania.

    III. kapitola
    SVÄTYNE
    Kán. 1230 – Pod označením svätyňa sa rozumie kostol alebo iné posvätné miesto, kam z osobitného dôvodu nábožnosti putujú početní veriaci so schválením miestneho ordinára.
    Kán. 1231 – Aby sa svätyňa mohla nazvať národnou, musí dostať schválenie Konferencie biskupov; aby sa mohla nazvať medzinárodnou, vyžaduje sa chválenie Svätej stolice.
    Kán. 1232 – § 1. Na schválenie štatútu diecéznej svätyne je kompetentný miestny ordinár; na schválenie štatútu národnej svätyne je kompetentná Konferencia biskupov a štatútu medzinárodnej svätyne jedine Svätá stolica.
    § 2. V štatúte sa má vymedziť predovšetkým cieľ, právomoc rektora, vlastníctvo a správa majetkov.
    Kán. 1233 – Svätyniam sa môžu udeliť niektoré privilégiá, keď sa zdá, že tomu nasvedčujú miestne okolnosti, množstvo pútnikov a najmä dobro veriacich.
    Kán. 1234 – § 1. Vo svätyniach sa majú veriacim hojnejšie poskytovať prostriedky spásy horlivým hlásaním Božieho slova, vhodným rozvíjaním liturgického života najmä slávením Eucharistie a sviatosti pokánia, ako aj pestovaním schválených foriem ľudovej nábožnosti.
    § 2. Votívne predmety ľudového umenia a nábožnosti sa majú vo svätyniach a priľahlých miestach viditeľne uchovávať a majú byť bezpečne strážené.

    IV. kapitola
    OLTÁRE
    Kán. 1235 – § 1. Oltár čiže stôl, na ktorom sa slávi eucharistická obeta, sa nazýva pevný, ak je vyhotovený tak, že je spojený s dlažbou, a preto nemožno ním pohnúť; nazýva sa prenosný, ak ho možno preniesť.
    § 2. Je užitočné, aby v každom kostole bol pevný oltár; avšak na ostatných miestach určených na posvätné slávenia pevný alebo prenosný oltár.
    Kán. 1236 – § 1. Podľa tradičného zvyku Cirkvi menza pevného oltára má byť kamenná, a to z jedného prírodného kameňa; podľa úsudku Konferencie biskupov však možno použiť aj iný dôstojný a pevný materiál. Základ však, čiže podstavec, sa môže vypracovať z akéhokoľvek materiálu.
    § 2. Prenosný oltár sa môže zhotoviť z akéhokoľvek pevného materiálu, vhodného na liturgické používanie.
    Kán. 1237 – § 1. Pevné oltáre treba posvätiť, prenosné však treba posvätiť alebo požehnať podľa obradov, predpísaných v liturgických knihách.
    § 2. Má sa zachovať starobylý zvyk ukladať pod pevný oltár relikvie mučeníkov alebo iných svätých podľa noriem, podávaných v liturgických knihách.
    Kán. 1238 – § 1. Oltár stráca posvätenie alebo požehnanie podľa normy kán. 1212.
    § 2. Odovzdaním kostola alebo iného posvätného miesta na profánne používanie, oltáre, či už pevné alebo prenosné, nestrácajú posvätenie ani požehnanie.
    Kán. 1239 – § 1. Oltár tak pevný, ako aj prenosný treba vyhradiť jedine na božský kult s úplným vylúčením akéhokoľvek profánneho používania.
    § 2. Pod oltárom nemá byť uložené nijaké mŕtve telo; ináč nie je dovolené sláviť na ňom omšu.

    V. kapitola
    CINTORÍNY
    Kán. 1240 – § 1. Kde je to možné, Cirkev má mať vlastné cintoríny alebo aspoň priestory v občianskych cintorínoch, určené pre zomrelých veriacich, ktoré treba riadne požehnať.
    § 2. Ak sa to však nemôže dosiahnuť, jednotlivé hroby sa majú každý raz náležite požehnať.
    Kán. 1241 – § 1. Farnosti a rehoľné inštitúty môžu mať vlastné cintoríny.
    § 2. Aj iné právnické osoby alebo rodiny môžu mať osobitný cintorín alebo hrobku, ktoré podľa úsudku miestneho ordinára treba požehnať.
    Kán. 1242 – V kostoloch sa mŕtve telá nemajú pochovávať, ak nejde o Rímskeho veľkňaza, kardinálov alebo diecéznych biskupov aj emeritných, ktorých treba pochovať vo vlastnom kostole.
    Kán. 1243 – Vhodné normy, na zachovávania poriadku na cintorínoch najmä čo sa týka ochrany a udržiavania ich posvätnej povahy, má stanoviť partikulárne právo.

    II. titul
    POSVÄTNÉ OBDOBIA
    Kán. 1244 – § 1. Sviatky a dni pokánia, spoločné pre celú Cirkev, má právo ustanoviť, preložiť, zrušiť jedine najvyššia vrchnosť Cirkvi, pri zachovaní predpisu kán. 1246, § 2.
    § 2. Diecézni biskupi môžu pre svoje diecézy alebo miesta vyhlásiť osobitné sviatky alebo dni pokánia iba z prípadu na prípad.
    Kán. 1245 – Pri zachovaní práva diecéznych biskupov, o ktorom sa hovorí v kán. 87, farár môže z oprávneného dôvodu a podľa predpisov diecézneho biskupa v jednotlivých prípadoch udeliť dišpenz od záväzku zachovávať sviatok alebo deň pokánia alebo ich zameniť za iné nábožné skutky; môže to urobiť aj predstavený rehoľného inštitútu alebo spoločnosti apoštolského života, ak sú klerické pápežského práva, vo vzťahu k vlastným podriadeným a iným, ktorí sa vo dne v noci nachádzajú v dome.

    I. kapitola
    SVIATKY
    Kán. 1246 – § 1. Nedeľu, v ktorej sa slávi veľkonočné tajomstvo, podľa apoštolskej tradície treba zachovávať v celej Cirkvi ako prvopočiatočný prikázaný sviatok. Takisto sa musia zachovávať dni Narodenia nášho Pána Ježiša Krista, Zjavenia, Nanebovstúpenia a Najsvätejšieho tela a krvi Kristovej, Svätej Bohorodičky Márie, jej Nepoškvrneného počatia a Nanebovzatia, svätého Jozefa, svätých apoštolov Petra a Pavla a napokon Všetkých svätých.
    § 2. Konferencia biskupov však po predchádzajúcom schválení Apoštolskej stolice môže niektoré z prikázaných sviatkov zrušiť alebo preložiť na nedeľu.
    Kán. 1247 – V nedeľu a v iné prikázané sviatky sú veriaci povinní zúčastniť sa na omši; okrem toho sa majú zdržiavať takých prác a činností, ktoré prekážajú vo vzdávaní kultu Bohu, v radosti, vlastnej dňu Pána, alebo povinnému duševnému a telesnému oddychu.
    Kán. 1248 – § 1. Prikázaniu zúčastniť sa na omši zadosťučiní, kto je prítomný na omši, kdekoľvek sa slávi v katolíckom obrade buď v sám sviatočný deň, alebo večer predchádzajúceho dňa.
    § 2. Ak chýba posvätný služobník alebo ak iný vážny dôvod znemožňuje účasť na eucharistickom slávení, veľmi sa odporúča, aby sa veriaci zúčastnili na liturgii slova, ak sa nejaká vo farskom kostole alebo na inom posvätnom mieste slávi podľa predpisov diecézneho biskupa, alebo náležitý čas venovali modlitbe osobne alebo v rodine, alebo ak je to vhodné, v skupinách rodín.

    II. kapitola
    DNI POKÁNIA
    Kán. 1249 – Všetci veriaci, každý svojím spôsobom, sú z božského zákona povinní konať pokánie; aby sa však všetci medzi sebou spojili v istom spoločnom konaní pokánia, predpisujú sa dni pokánia, v ktorých sa veriaci majú zvláštnym spôsobom venovať modlitbe, konať skutky nábožnosti a dobročinnej lásky, majú sa zapierať vernejším plnením svojich povinností a najmä zachovávaním pôstu a zdržiavania sa mäsa podľa normy nasledujúcich kánonov.
    Kán. 1250 – Dni a obdobia pokánia v celej Cirkvi sú jednotlivé piatky celého roka a pôstne obdobie.
    Kán. 1251 – Zdržiavanie sa jedenia mäsa alebo iného pokrmu podľa predpisov Konferencie biskupov sa má zachovávať každý piatok roka, ak nepripadá naň niektorý deň, uvedený medzi slávnosťami; avšak zdržiavanie sa mäsa a pôst sa má zachovávať na Popolcovú stredu a v Piatok umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista.
    Kán. 1252 – Zákon zdržiavania sa mäsa zaväzuje tých, ktorí dovŕšili štrnásty rok života; zákon pôstu však zaväzuje všetkých plnoletých až do začatia šesťdesiateho roka života. Duchovní pastieri a rodičia sa však majú starať, aby aj tí, ktorí pre maloletosť nie sú viazaní zákonom pôstu a zdržiavania sa mäsa, boli vychovávaní k pravému zmyslu pokánia.
    Kán. 1253 – Konferencia biskupov môže bližšie vymedziť zachovávanie pôstu a zdržiavania sa mäsa, ako aj úplne alebo čiastočne zameniť pôst a zdržiavanie sa mäsa za iné formy pokánia, najmä za skutky dobročinnej lásky a cvičenia nábožnosti.


    PIATA KNIHA
    ČASNÉ MAJETKY CIRKVI

    Kán. 1254 – § 1. Katolícka cirkev môže na základe vrodeného práva nezávisle od občianskej moci nadobúdať, vlastniť, spravovať a scudzovať časné majetky na dosahovanie cieľov, ktoré sú jej vlastné.
    § 2. Vlastnými cieľmi sú najmä: usporadúvať božský kult, starať sa o slušné materiálne zabezpečenie kléru a iných služobníkov, vykonávať diela posvätného apoštolátu a dobročinnej lásky najmä voči chudobným.
    Kán. 1255 – Celá Cirkev a Apoštolská stolica, partikulárne cirkvi, ako aj ktorákoľvek iná právnická osoba, či už verejná, alebo súkromná, sú subjekty, schopné nadobúdať, vlastniť, spravovať a scudzovať časné majetky podľa normy práva.
    Kán. 1256 – Vlastníctvo majetkov pod najvyššou autoritou Rímskeho veľkňaza patrí tej právnickej osobe, ktorá tieto majetky zákonne nadobudla.
    Kán. 1257 – § 1. Všetky časné majetky, ktoré patria celej Cirkvi, Apoštolskej stolici alebo iným verejným právnickým osobám v Cirkvi, sú cirkevnými majetkami a riadia sa kánonmi, ktoré nasledujú, ako aj vlastným štatútom.
    § 2. Časné majetky súkromnej právnickej osoby sa riadia vlastným štatútom, nie však týmito kánonmi, ak sa výslovne neurčuje niečo iné.
    Kán. 1258 – V nasledujúcich kánonoch, pomenovaním Cirkev sa označuje nielen celá Cirkev alebo Apoštolská stolica, alej aj každá verejná právnická osoba v Cirkvi, ak z kontextu reči alebo z povahy veci nie je zjavné niečo iné.

    I. titul
    NADOBÚDANIE MAJETKOV
    Kán. 1259 – Cirkev môže nadobúdať časné majetky všetkými spravodlivými spôsobmi či už prirodzeného, alebo pozitívneho práva, ktorými je to dovolené iným.
    Kán. 1260 – Cirkev má vrodené právo vyžadovať od veriacich, čo je potrebné na ciele, ktoré sú jej vlastné.
    Kán. 1261 – § 1. Veriaci majú právo odovzdávať časné majetky v prospech Cirkvi.
    § 2. Diecézny biskup je povinný pripomínať veriacim povinnosť, o ktorej sa hovorí v kán. 222, § 1, a vhodným spôsobom na nej nástojiť.
    Kán. 1262 – Veriaci majú Cirkvi poskytovať pomoc vyžadovanými podporami a podľa noriem, vydaných Konferenciou biskupov.
    Kán. 1263 – Diecézny biskup má právo po vypočutí ekonomickej rady a presbyterskej rady uložiť verejným právnickým osobám podliehajúcim jeho riadeniu pre potreby diecézy mierny príspevok, primeraný ich príjmom; ostatným fyzickým a právnickým osobám je mu dovolené len v prípade vážnej potreby a za tých istých podmienok uložiť mimoriadnu a miernu dávku pri neporušení partikulárnych zákonov a zvykov, ktoré mu udeľujú väčšie práva.
    Kán. 1264 – Ak právo neurčuje niečo iné, úlohou zhromaždenia biskupov provincie je:
    1. určiť poplatky za úkony výkonnej moci, udeľujúcej nejakú milosť, alebo poplatky za vykonanie reskriptov Apoštolskej stolice, ktoré má schváliť sama Apoštolská stolica;
    2. určiť milodary z príležitosti vysluhovania sviatostí a svätenín.
    Kán. 1265 – § 1. Pri neporušení práva žobravých rehoľníkov sa akejkoľvek súkromnej osobe, či už fyzickej, alebo právnickej, bez písomného povolenia vlastného ordinára a miestneho ordinára zakazuje zbierať milodary pre akúkoľvek nábožnú alebo cirkevnú ustanovizeň alebo na akýkoľvek nábožný alebo cirkevný cieľ.
    § 2. Konferencia biskupov môže stanoviť normy, týkajúce sa zbierania milodarov, ktoré musia zachovávať všetci, nevynímajúc tých, ktorí sa z ustanovenia nazývajú a sú žobravými.
    Kán. 1266 – Miestny ordinár môže prikázať, aby sa vo všetkých kostoloch a kaplnkách aj v tých, ktoré patria rehoľným inštitútom, a sú skutočne stále prístupné veriacim, zbieral zvláštny milodar na určené farské, diecézne, národné alebo všeobecné podujatia, ktorý potom treba starostlivo zaslať diecéznej kúrii.
    Kán. 1267 – § 1. Ak nie je zrejmý opak, prezumuje sa, že milodary, ktoré sa dávajú predstaveným alebo administrátorom ktorejkoľvek cirkevnej právnickej osoby aj súkromnej, sú dané samej právnickej osobe.
    § 2. Milodary, o ktorých sa hovorí v § 1, nemožno odmietnuť, ak to nie je z oprávneného dôvodu a vo veciach väčšieho významu s dovolením ordinára, ak ide o verejnú právnickú osobu; dovolenie toho istého ordinára sa vyžaduje na prijímanie milodarov, ktoré sú zaťažené určitým bremenom alebo podmienkou, pri zachovaní predpisu kán. 1295.
    § 3. Milodary, ktoré dali veriaci na určitý cieľ, sa môžu použiť iba na tento cieľ.
    Kán. 1268 – Premlčanie ako spôsob nadobúdania a oslobodzovania sa Cirkev prijíma vo veci časných majetkov podľa normy kán. 197-199.
    Kán. 1269 – Posvätné veci, ak sú vo vlastníctve súkromných osôb, môžu premlčaním nadobudnúť súkromné osoby, ale nie je dovolené ich odovzdať na profánne používanie, ak nestratili posvätenie alebo požehnanie; ak však patria cirkevnej verejnej právnickej osobe, môže ich získať iba iná cirkevná verejná právnická osoba.
    Kán. 1270 – Nehnuteľné veci, cenné hnuteľné veci, práva a žaloby, buď osobné, alebo vecné, ktoré patria Apoštolskej stolici, sa premlčiavajú po uplynutí sto rokov; ak však patria inej cirkevnej verejnej právnickej osobe, premlčiavajú sa po uplynutí tridsiatich rokov.
    Kán. 1271 – Z dôvodu zväzku jednoty a dobročinnej lásky biskupi majú podľa možností svojej diecézy prispievať na zaobstaranie prostriedkov, ktoré Apoštolská stolica podľa časových okolností potrebuje, aby mohla riadne poskytovať službu celej Cirkvi.
    Kán. 1272 – V krajinách, kde ešte existujú benefíciá v pravom zmysle, Konferencii biskupov prislúcha, aby vhodnými normami dohodnutými s Apoštolskou stolicou a ňou schválenými riadila správu týchto benefícií, tak aby sa príjmy, ba podľa možnosti i sám základ benefícií postupne previedli na inštitúciu, o ktorej sa hovorí v kán. 1274, § 1.

    II. titul
    SPRÁVA MAJETKOV
    Kán. 1273 – Rímsky veľkňaz je na základe primátu riadenia najvyšší správca a hospodár všetkých cirkevných majetkov.
    Kán. 1274 – § 1. V každej diecéze má byť zvláštna inštitúcia, ktorá má sústreďovať majetky alebo milodary s tým cieľom, aby podľa normy kán. 281 bolo postarané o materiálne zabezpečenie klerikov, ktorí vykonávajú službu v prospech diecézy, ak nie je o nich postarané ináč.
    § 2. Kde sociálna starostlivosť o klérus ešte nie je vhodne zriadená, Konferencia biskupov sa má starať, aby existovala inštitúcia, ktorá by sa dostatočne starala o sociálne zabezpečenie klerikov.
    § 3. V každej diecéze sa podľa potreby má ustanoviť spoločný fond, pomocou ktorého biskupi môžu zadosťučiniť záväzkom voči iným osobám, slúžiacim Cirkvi a prispievať na rozličné potreby diecézy a pomocou ktorého aj bohatšie diecézy môžu podporovať chudobnejšie.
    § 4. Podľa rozličných miestnych okolností sa ciele, o ktorých sa hovorí v § 2 a 3, môžu vhodnejšie dosiahnuť navzájom spojenými diecéznymi inštitúciami alebo spoluprácou, alebo aj primeraným združením, ustanoveným pre rozličné diecézy, ba aj pre celé územie samej Konferencie biskupov.
    § 5. Tieto inštitúcie treba podľa možnosti tak ustanoviť, aby mali účinnosť aj v občianskom práve.
    Kán. 1275 – Fond majetkov, pochádzajúcich z rozličných diecéz, sa spravuje podľa noriem vhodne dohodnutých biskupmi, ktorých sa to týka.
    Kán. 1276 – § 1. Je úlohou ordinára horlivo dozerať na správu všetkých majetkov, patriacich verejným právnickým osobám, ktoré mu podliehajú, pri neporušení zákonných titulov, ktoré tomu istému ordinárovi udeľujú väčšie práva.
    § 2. Pri zohľadnení práv, zákonných zvykov a okolností majú ordinári dbať, aby celú záležitosť správy cirkevných majetkov usporiadali vydaním osobitných inštrukcií v medziach univerzálneho a partikulárneho práva.
    Kán. 1277 – Diecézny biskup, keď ide o úkony správy, ktoré so zreteľom na ekonomický stav diecézy majú väčšší význam, musí vypočuť mienku ekonomickej rady a kolégia konzultorov; potrebuje však súhlas tej istej rady, ako aj kolégia konzultorov okrem prípadov, zvlášť uvedených v univerzálnom práve alebo vo fundačných listinách na úkony mimoriadnej správy. Úlohou Konferencie biskupov je však určiť, ktoré úkony treba považovať za úkony mimoriadnej správy.
    Kán. 1278 – Okrem úloh, o ktorých sa hovorí v kán. 494, § 3 a 4, diecézny biskup môže ekonómovi zveriť úlohy, o ktorých sa hovorí v kán. 1276, § 1, a 1279, § 2.
    Kán. 1279 – § 1. Správa cirkevných majetkov prislúcha tomu, kto bezprostredne riadi osobu, ktorej patria tieto majetky, ak niečo iné neurčuje partikulárne právo, štatút alebo zákonný zvyk, a pri neporušení práva ordinára zasiahnuť v prípade nedbanlivosti správcu.
    § 2. Na správu majetkov verejnej právnickej osoby, ktorá na základe práva alebo fundačných listín, alebo vlastného štatútu nemá svojich správcov, ordinár, ktorému tá istá osoba podlieha, má prijať súce osoby na tri roky; ordinár ich môže vymenovať znova.
    Kán. 1280 – Každá právnická osoba má mať svoju ekonomickú radu alebo aspoň dvoch poradcov, ktorí podľa normy štatútu majú pomáhať správcovi pri plnení úlohy.
    Kán. 1281 – § 1. Pri zachovaní predpisov štatútu neplatné sú úkony správcov, ktoré presahujú hranice a spôsob riadnej správy, ak skôr nedostali od ordinára písomné splnomocnenie.
    § 2. V štatúte sa majú určiť úkony, ktoré presahujú hranice a spôsob riadnej správy; ak však o tejto veci nie je v štatúte reč, diecéznemu biskupovi prislúcha, aby po vypočutí mienky ekonomickej rady vymedzil tieto úkony pre osoby, ktoré mu podliehajú.
    § 3. Právnická osoba nie je povinná zodpovedať za neplatné úkony správcov, ak nemala z toho niekedy a do istej miery osoh; avšak za nezákonné, ale platné úkony správcov bude zodpovedať sama právnická osoba pri neporušení jej práva na žalobu alebo na rekurz proti správcom, ktorí jej spôsobili škody.
    Kán. 1282 – Všetci, či už klerici, alebo laici, ktorí majú zo zákonného titulu účasť na správe cirkevných majetkov, svoje úlohy sú povinní plniť v mene Cirkvi podľa normy práva.
    Kán. 1283 – Skôr ako správcovia prevezmú svoju úlohu:
    1. musia pred ordinárom alebo jeho delegátom pod prísahou sľúbiť, že budú dobre a verne spravovať;
    2. má sa vyhotoviť presný a podrobný a nimi samými podpísaný inventár vecí nehnuteľných, hnuteľných, či už cenných, alebo akokoľvek patriacich medzi kultúrne majetky, alebo iných s ich opisom a ohodnotením a vyhotovený sa má preskúmať;
    3. jeden exemplár tohto inventára sa má uchovávať v archíve správy, druhý v archíve kúrie; v obidvoch sa má zaznačiť akákoľvek zmena, ktorou by majetok prípadne prešiel.
    Kán. 1284 – § 1. Všetci správcovia sú povinní plniť svoju úlohu so starostlivosťou dobrého hospodára.
    § 2. Preto musia:
    1. dozerať, aby sa majetky zverené do ich starostlivosti nijakým spôsobom nestratili alebo neutrpeli škodu; s tým cieľom majú uzatvárať, pokiaľ je to potrebné, poistné zmluvy;
    2. starať sa, aby vlastníctvo cirkevných majetkov bolo zabezpečené občiansky platnými spôsobmi;
    3. zachovávať predpisy tak kánonického, ako aj občianskeho práva, alebo tie, ktoré uložil zakladateľ alebo darca, alebo zákonná vrchnosť, a predovšetkým dbať, aby z nezachovávania občianskych zákonov nevzišla Cirkvi škoda;
    4. príjmy z majetkov a výnosy presne a v pravom čase vyžadovať a prijaté bezpečne uchovávať a nakladať s nimi podľa úmyslu zakladateľa alebo podľa zákonných noriem;
    5. v stanovenom čase uhradiť splatné úroky z pôžičky alebo hypotéky a starať sa, aby v príhodnom čase bola vrátená sama hlavná suma dlhu;
    6. peniaze, ktoré zostanú po zaplatení výdavkov a môžu byť užitočne investované, so súhlasom ordinára použiť na ciele právnickej osoby;
    7. mať dobre vedené knihy príjmov a výdavkov;
    8. na konci každého roka zostaviť výkaz o správe;
    9. doklady a listiny, na ktorých sa zakladajú práva Cirkvi alebo inštitúcie na majetky, riadne usporiadať a v primeranom a vhodnom archíve chrániť; avšak ich autentické odpisy, kde je to ľahko možné, uložiť v archíve kúrie.
    § 3. Nástojčivo sa odporúča, aby správcovia každý rok zostavovali prehľady príjmov a výdavkov; ponecháva sa však na partikulárne právo, aby ich prikázalo a pod-robnejšie vymedzilo spôsoby, ako sa majú zostavovať.
    Kán. 1285 – Len v medziach riadnej správy správcovia smú z hnuteľných majetkov, ktoré nepatria k trvalému majetku, dávať dary na nábožné ciele alebo na ciele kresťanskej dobročinnej lásky.
    Kán. 1286 – Správcovia majetkov:
    1. pri zamestnávaní pracovných síl majú presne zachovávať aj občianske zákony, týkajúce sa práce a sociálneho života, podľa zásad predkladaných Cirkvou;
    2. tým, ktorí vykonávajú prácu podľa dohody, majú dávať spravodlivú a poctivú mzdu, tak aby mohli primerane zabezpečiť svoje potreby aj svojich rodín.
    Kán. 1287 – § 1. Pri zavrhnutí opačného zvyku tak klerickí, ako aj laickí správcovia akýchkoľvek cirkevných majetkov, ktoré nie sú zákonne vyňaté spod riadiacej moci diecézneho biskupa, sú povinní každoročne predložiť vyúčtovanie miestnemu ordinárovi, ktorý ho má odovzdať na preskúmanie ekonomickej rade.
    § 2. O majetkoch, ktoré veriaci darujú Cirkvi, správcovia majú predkladať veriacim vyúčtovanie podľa noriem, ktoré má stanoviť partikulárne právo.
    Kán. 1288 – Správcovia nemajú v mene verejnej právnickej osoby začínať spor na občianskom súde ani vystupovať na ňom, ak na to nedostali písomné povolenie vlastného ordinára.
    Kán. 1289 – Hoci správcovia nie sú povinní vykonávať správu z titulu cirkevného úradu, prevzatej úlohy sa nemôžu svojvoľne vzdať; ak zo svojvoľného vzdania sa utrpí Cirkev škodu, sú povinní ju nahradiť.

    III. titul
    ZMLUVY A NAJMÄ SCUDZENIE
    Kán. 1290 – To, čo stanovuje občianske právo na istom území o zmluvách tak vo všeobecnosti, ako aj jednotlivo a o platbách, má sa s tými istými účinkami zachovávať v kánonickom práve vo veciach, ktoré podliehajú riadiacej moci Cirkvi, ak sa nepriečia božskému právu alebo sa kánonickým právom neurčuje niečo iné, pri zachovaní predpisu kán. 1547.
    Kán. 1291 – Na platné scudzenie majetkov, ktoré na základe zákonnej asignácie tvoria trvalý majetok verejnej právnickej osoby a ktorých hodnota presahuje sumu vymedzenú právom, vyžaduje sa dovolenie vrchnosti, kompetentnej podľa normy práva.
    Kán. 1292 – § 1. Pri neporušení predpisu kán. 638, § 3, keď sa hodnota majetkov, ktoré sa navrhujú na scudzenie, pohybuje medzi najnižšou a najvyššou sumou, ktorú má určiť Konferencia biskupov pre svoju oblasť, kompetentnú vrchnosť, ak ide o právnické osoby, ktoré nepodliehajú diecéznemu biskupovi, určuje vlastný štatút; ináč kompetentnou vrchnosťou je diecézny biskup so súhlasom ekonomickej rady a kolégia konzultorov, ako aj tých, ktorých sa to týka. Ich súhlas potrebuje diecézny biskup aj na scudzenie majetkov diecézy.
    § 2. Ak však ide o veci, ktorých hodnota presahuje najvyššiu sumu, alebo o veci darované Cirkvi sľubom, alebo cenné z umeleckého alebo historického hľadiska, k platnosti scudzenia sa okrem toho vyžaduje dovolenie Svätej stolice.
    § 3. Ak vec, ktorá sa má scudziť, je deliteľná, v žiadosti o dovolenie scudzenia sa musia uviesť časti, scudzené predtým; ináč je dovolenie neplatné.
    § 4. Tí, ktorí sa musia zúčastniť na scudzovaní majetkov radou alebo súhlasom, nemajú dávať radu alebo súhlas, ak predtým neboli presne oboznámení tak s ekonomickým stavom právnickej osoby, ktorej majetky sa navrhujú na scudzenie, ako aj so scudzeniami už uskutočnenými.
    Kán. 1293 – § 1. Na scudzenie majetkov, ktorých hodnota presahuje určenú minimálnu sumu, sa okrem toho vyžaduje:
    1. oprávnený dôvod, akým je naliehavá potreba, zjavná osožnosť, nábožnosť, dobročinná láska alebo iný vážny pastoračný dôvod;
    2. ohodnotenie veci, ktorá sa má scudziť, písomne dané znalcami.
    § 2. Majú sa zachovať aj iné ochranné opatrenia, predpísané zákonnou vrchnosťou, aby sa vyhlo škode pre Cirkev.
    Kán. 1294 – § 1. Vec sa spravidla nesmie scudziť za cenu nižšiu, než aká sa uvádza v ohodnotení.
    § 2. Peniaze získané scudzením sa majú alebo opatrne investovať na osoh Cirkvi, alebo sa majú rozumne použiť v zhode s cieľmi scudzenia.
    Kán. 1295 – Požiadavky podľa normy kán. 1291-1294, ktorým treba prispôsobiť aj štatút právnických osôb, sa musia dodržiavať nielen pri scudzovaní, ale aj v akejkoľvek záležitosti, ktorou sa majetkový stav právnickej osoby môže zhoršiť.
    Kán. 1296 – Ak cirkevné majetky boli scudzené bez potrebných kánonických náležitostí, ale scudzenie je občiansky platné, kompetentná vrchnosť má po zrelom uvážení všetkého rozhodnúť, či a akú žalobu, totiž osobnú alebo vecnú, kto a proti komu má podať na obranu práv Cirkvi.
    Kán. 1297 – Je úlohou Konferencie biskupov so zreteľom na miestne okolnosti stanoviť normy o prenajímaní cirkevných majetkov, najmä o povolení, ktoré treba dostať od kompetentnej cirkevnej vrchnosti.
    Kán. 1298 – Ak nejde o vec veľmi malého významu, cirkevné majetky sa bez osobitného písomného povolenia kompetentnej vrchnosti nemôžu predávať ani prenajímať vlastným správcom ani ich príbuzným až do štvrtého stupňa pokrvnosti alebo švagrovstva.

    IV. titul
    NÁBOŹNÉ ODKAZY VO VŠEOBECNOSTI A NÁBOŹNÉ FUNDÁCIE
    Kán. 1299 – § 1. Kto na základe prirodzeného a kánonického práva môže slobodne disponovať svojimi majetkami, môže majetky odkázať na nábožné ciele buď úkonom medzi živými, alebo úkonom pre prípad smrti.
    § 2. Pri odkazovaní pre prípad smrti pre dobro Cirkvi sa podľa možnosti majú zachovať náležitosti občianskeho práva; ak boli opomenuté, dedičom sa musí pripomenúť povinnosť, ktorou sú viazaní splniť vôľu poručiteľa.
    Kán. 1300 – Zákonne prijaté odkazy veriacich, ktorí buď úkonom medzi živými, alebo úkonom pre prípad smrti dávajú alebo zanechávajú svoje majetky na nábožné ciele, sa majú veľmi starostlivo plniť aj vzhľadom na spôsob správy a užívania majetkov pri zachovaní predpisu kán. 1301, § 3.
    Kán. 1301 – § 1. Vykonávateľom všetkých nábožných odkazov tak pre prípad smrti, ako aj medzi živými je ordinár.
    § 2. Na základe tohto práva ordinár môže a musí dozerať, a to aj pomocou vizitácie, aby sa nábožné odkazy plnili, a iní vykonávatelia po splnení úlohy sú mu povinní predkladať vyúčtovanie.
    § 3. Doložky pridané k posledným odkazom, ktoré odporujú tomuto právu ordinára, sa majú považovať ako za nepripojené.
    Kán. 1302 – § 1. Kto prijal majetky na nábožné ciele buď úkonom medzi živými, alebo závetom ako zverené do správy, musí o tomto zverení do správy upovedomiť ordinára a oznámiť mu všetky takéto hnuteľné alebo nehnuteľné majetky s pripojenými bremenami; ak to darca výslovne a úplne zakázal, zverenie do správy nemá prijať.
    § 2. Ordinár musí požadovať, aby majetky zverené do správy boli bezpečne uložené, a takisto dozerať na vykonávanie nábožného odkazu podľa normy kán. 1301.
    § 3. Keď ide o majetky zverené do správy nejakému členovi rehoľného inštitútu alebo spoločnosti apoštolského života, ak totiž majetky sú určené miestu alebo diecéze, alebo ich obyvateľom, alebo na pomoc nábožným cieľom, ordinárom, o ktorom sa hovorí v § 1 a 2, je miestny ordinár; ináč je ním vyšší predstavený v klerickom inštitúte pápežského práva a v klerických spoločnostiach apoštolského života pápežského práva alebo vlastný ordinár toho istého člena v iných rehoľných inštitútoch.
    Kán. 1303 – § 1. Pod označením nábožné fundácie v práve vystupujú:
    1. samostatné nábožné fundácie, čiže zoskupenia vecí, určené na ciele, o ktorých sa hovorí v kán. 114, § 2, a ktoré kompetentná cirkevná vrchnosť zriadila ako právnickú osobu;
    2. nesamostatné nábožné fundácie, čiže časné majetky, dané akýmkoľvek spôsobom verejnej právnickej osobe s bremenom, aby sa dlhší čas, ktorý má vymedziť partikulárne právo, z ročných príjmov slávili omše a vykonávali iné vopred určené cirkevné funkcie alebo sa ináč dosahovali ciele, o ktorých sa hovorí v kán. 114, § 2.
    § 2. Ak majetky nesamostatnej nábožnej fundácie boli zverené právnickej osobe, podliehajúcej diecéznemu biskupovi, po uplynutí času musia byť určené inštitúcii, o ktorej sa hovorí v kán. 1274, § 1, ak fundátor výslovne neprejavil inú vôľu; ináč pripadajú samej právnickej osobe.
    Kán. 1304 – § 1. Aby právnická osoba mohla fundáciu platne prijať, vyžaduje sa písomné povolenie ordinára; ordinár ho nemá dať, kým zákonne nezistil, že právnická osoba môže zadosťučiniť jednak novému bremenu, ktoré má prijať, jednak bremenám, už prijatým obzvlášť sa má starať, aby príjmy úplne zodpovedali pripojeným bremenám podľa obyčaje miesta alebo oblasti.
    § 2. ďalšie podmienky na ustanovenie a prijatie fundácií majú byť určené partikulárnym právom.
    Kán. 1305 – Peniaze a hnuteľné majetky poukázané ako dar sa majú ihneď uložiť na bezpečnom mieste, ktoré má schváliť ordinár, s tým cieľom, aby sa tieto peniaze alebo hodnota hnuteľných majetkov chránili a aby sa čím skôr podľa rozumného úsudku toho istého ordinára, po vypočutí mienky tých, ktorých sa to týka, a vlastnej ekonomickej rady, opatrne a užitočne uložili na prospech tej istej fundácie s výslovnou zmienkou o jednotlivých bremenách.
    Kán. 1306 – § 1. Fundácie založené aj ústne sa majú písomne zaznamenať.
    § 2. Jeden exemplár listiny sa má bezpečne uchovať v archíve kúrie, druhý v archíve právnickej osoby, ktorej fundácia patrí.
    Kán. 1307 – § 1. Pri zachovaní predpisov kán. 1300-1302 a 1287 sa má vyhotoviť zoznam bremien, ktoré vyplývajú z nábožných fundácií, a vyložiť na viditeľnom mieste, aby povinnosti, ktoré treba plniť, neupadli do zabudnutia.
    § 2. Okrem knihy, o ktorej sa hovorí v kán. 958, § 1, má sa viesť druhá kniha a uchovávať u farára alebo rektora, v ktorej sa majú zaznamenávať jednotlivé bremená, ich plnenie a almužny.
    Kán. 1308 – § 1. Zníženie omšových bremien, ktoré sa má vykonať iba z oprávneného a nevyhnutného dôvodu, je vyhradené Apoštolskej stolici pri neporušení predpisov, ktoré nasledujú.
    § 2. Ak je to vo fundačných listinách výslovne určené, pre pokles príjmov môže ordinár znížiť omšové bremená.
    § 3. Diecéznemu biskupovi prislúcha moc znížiť omše z odkazov alebo z akýchkoľvek fundácií, ktoré sú samostatné, pre zníženie príjmov, kým trvá dôvod, podľa výšky almužny, zákonne platnej v diecéze, len keď niet nikoho, kto je povinný a môže byť s úžitkom prinútený zvýšiť almužnu.
    § 4. Jemu prislúcha moc znížiť bremená čiže omše z odkazov, zaťažujúce cirkevnú inštitúciu, ak sa prijmy stali nedostačujúce na primerané dosiahnutie cieľa vlastného tej istej inštitúcii.
    § 5. Tie isté moci, o ktorých sa hovorí v § 3 a 4, má najvyšší moderátor klerického rehoľného inštitútu pápežského práva.
    Kán. 1309– Tým istým vrchnostiam, o ktorých sa hovorí v kán. 1308, okrem toho prislúcha moc z primeraného dôvodu preložiť omšové bremená na iné dni, kostoly alebo oltáre odlišné od tých, ktoré sú stanovené vo fundáciách.
    Kán. 1310 – § 1. Znížiť, zmierniť, zameniť odkazy veriacich na nábožné ciele môže ordinár iba z oprávneného a nevyhnutného dôvodu, ak mu fundátor túto moc výslovne udelil.
    § 2. Ak sa vykonanie uložených bremien stane pre zníženie príjmov alebo z iného dôvodu bez akejkoľvek viny správcov nemožné, ordinár po vypočutí tých, ktorých sa to týka, a vlastnej ekonomickej rady, ako aj pri zachovaní čo možno najlepším spôsobom vôle fundátora, môže tie isté bremená spravodlivo zmenšiť s výnimkou zníženia omší, ktoré sa riadi predpismi kán. 1308.
    § 3. V ostatných prípadoch sa treba obrátiť na Apoštolskú stolicu.


    ŠIESTA KNIHA
    SANKCIE V CIRKVI

    I. časť
    DELIKTY A TRESTY VO VŠEOBECNOSTI

    I. titul
    TRESTANIE DELIKTOV VŠEOBECNE

    Kán. 1311 – Cirkev má vrodené a vlastné právo trestnými sankciami postihovať veriacich, ktorí spáchali delikt.
    Kán. 1312 – § 1. Trestné sankcie v Cirkvi sú:
    1. medicinálne tresty čiže cenzúry, ktoré sa uvádzajú v kán. 1331-1333;
    2. odpykávacie tresty, o ktorých sa hovorí v kán. 1336.
    § 2. Zákon môže stanoviť iné odpykávacie tresty, ktoré veriaceho pozbavujú nejakého duchovného alebo časného dobra a zodpovedajú nadprirodzenému cieľu Cirkvi.
    § 3. Okrem toho sa používajú trestné liečivé prostriedky a pokánia; trestné liečivé prostriedky najmä na predchádzanie deliktov, pokánia skôr na nahradenie alebo zväčšenie trestu.

    II. titul
    TRESTNÝ ZÁKON A TRESTNÝ PRÍKAZ

    Kán. 1313 – § 1. Ak sa po spáchaní deliktu zákon zmení, treba uplatniť zákon, priaznivejší pre vinníka.
    § 2. Ak neskorší zákon zrušuje zákon alebo aspoň trest, trest ihneď zaniká.
    Kán. 1314 – Trest je zväčša trestom na základe rozsudku, ktorý treba vyniesť, takže vinníka neviaže, ak nebol ešte uložený; je však aj trest na základe vyneseného rozsudku, takže sa doň upadá samým činom spáchania deliktu, ak to zákon alebo príkaz výslovne stanovuje.
    Kán. 1315 – § 1. Kto má zákonodarnú moc, môže vydávať aj trestné zákony; môže však svojimi zákonmi prostredníctvom primeraného trestu chrániť aj božský zákon alebo cirkevný zákon vynesený vyššou vrchnosťou pri zachovaní hraníc svojej kompetencie vzhľadom na územie alebo osoby.
    § 2. Zákon sám môže vymedziť trest alebo jeho vymedzenie ponechať na rozumné uváženie sudcu.
    § 3. Partikulárny zákon môže k trestom, ktoré za nejaký delikt stanovil univerzálny zákon, pridať aj iné tresty; nemá sa to však robiť, ak to nie je z veľmi vážnej nevyhnutnosti. Ak však univerzálny zákon hrozí iba nevymedzeným alebo fakultatívnym trestom, partikulárny zákon môže namiesto neho stanoviť vymedzený alebo záväzný trest.
    Kán. 1316 – Diecézni biskupi majú dbať, aby sa podľa možnosti v tom istom štáte alebo v tej istej oblasti vynášali rovnaké trestné zákony, ak také treba vyniesť.
    Kán. 1317 – Tresty sa majú stanovovať do takej miery, do akej sú naozaj nevyh-nutné na vhodnejšie zabezpečenie cirkevnej disciplíny. Avšak prepustenie z klerického stavu nemožno stanoviť partikulárnym zákonom.
    Kán. 1318 – Zákonodarca nemá hroziť trestami na základe rozsudku už vyneseného, ak to azda nie je za niektoré jednotlivé zlomyseľné delikty, ktoré môžu buď vyvolať vážnejšie pohoršenie, alebo ich nemožno účinnejšie potrestať trestami na základe rozsudku, ktorý treba vyniesť; avšak cenzúry, najmä exkomunikáciu, nemá stanovovať, ak to nie je s čo najväčšou umiernenosťou a len za vážnejšie delikty.
    Kán. 1319 – § 1. Do akej miery môže niekto na základe riadiacej moci vo vonkajšom fóre vydávať príkazy, do takej miery môže aj prostredníctvom príkazu pohroziť vymedzenými trestami s výnimkou trvalých odpykávacích trestov.
    § 2. Trestný príkaz sa nemá vyniesť, ak to nie je po zrelom uvážení a pri zachovaní toho, čo sa stanovuje v kán. 1317 a 1318 o partikulárnych zákonoch.
    Kán. 1320 – Miestny ordinár môže rehoľníkov postihovať trestami vo všetkom, v čom mu podliehajú.

    III. titul
    SUBJEKT PODLIEHAJÚCI TRESTNÝM SANKCIÁM
    Kán. 1321 – § 1. Nikto nie je trestaný, ak vonkajšie porušenie zákona alebo príkazu, ktorého sa dopustil, nie je sankčne postihnuteľné na základe úmyslu alebo nedbanlivosti.
    § 2. Trest stanovený zákonom alebo príkazom sa vzťahuje na toho, kto uvážene porušil zákon alebo príkaz; kto to však urobil zo zanedbania náležitej pozornosti, netrestá sa, ak zákon alebo príkaz neurčuje ináč.
    § 3. Keď nastalo vonkajšie porušenie, postihnuteľnosť sa prezumuje, ak nie je zjavné niečo iné.
    Kán. 1322 – Tí, ktorým trvalo chýba používanie rozumu, považujú sa za neschopných spáchať delikt, hoci zákon alebo príkaz porušili vtedy, keď sa zdali zdraví.
    Kán. 1323 – Nijakému trestu nepodlieha ten, kto vtedy, keď porušil zákon alebo príkaz:
    1. ešte nezavŕšil šestnásty rok života;
    2. bez vlastnej viny nevedel, že porušuje zákon alebo príkaz; neznalosti sa však kladie na roveň nepozornosť, omyl;
    3. konal na základe fyzického násilia alebo náhody, ktorú nemohol predvídať alebo predvídanú nemohol odvrátiť;
    4. konal prinútený veľkým strachom, hoci len relatívne veľkým, alebo z nevyh-nutnosti, či pre veľkú nepríjemnosť, ak však skutok nie je vnútorne zlý alebo nie je zameraný na škodu duší;
    5. v zákonnej obrane seba alebo iného konal proti nespravodlivému útočníkovi a zachoval náležitú mieru;
    6. chýbalo mu používanie rozumu pri zachovaní predpisov kán. 1324, § 1, bod 2, a 1325;
    7. bez vlastnej viny sa domnieval, že ide o niektorú z okolností, o ktorých sa hovorí v bode 4 alebo 5.
    Kán. 1324 – § 1. Porušovateľ nie je vyňatý z trestu, ale trest stanovený zákonom alebo príkazom sa musí zmierniť alebo miesto neho použiť pokánie, ak delikt spáchal:
    1. ten, kto mal iba nedokonalé používanie rozumu;
    2. ten, komu chýbalo používanie rozumu pre opitosť alebo iné podobné rozrušenie mysle, ktoré si zavinil;
    3. pre silné vzplanutie vášne, ktoré však nepredchádzalo a neprekazilo všetko rozhodovanie mysle a súhlas vôle, a len keď sama vášeň nebola chcene vyvolaná alebo živená;
    4. neplnoletý, ktorý dovŕšil šestnásty rok života;
    5. ten, kto bol prinútený veľkým strachom, hoci len relatívne veľkým, alebo z nevyhnutnosti, či pre veľkú nepríjemnosť, ak delikt je vnútorne zlý alebo je zameraný na škodu duší;
    6. ten, kto v zákonnej obrane seba alebo iného konal proti nespravodlivému útočníkovi, ale nezachoval náležitú mieru;
    7. na tom, kto hrubo a nespravodlivo provokoval;
    8. ten, kto sa mylne, ale zo svojej viny domnieval, že ide o niektorú z okolností, o ktorých sa hovorí v kán. 1323, bod 4 alebo 5;
    9. ten, kto bez vlastnej viny nevedel, že k zákonu alebo príkazu je pripojený trest;
    10. ten, kto konal bez plnej započítateľnosti, len keď zostala vážna.
    § 2. To isté môže urobiť sudca, ak existuje nejaká iná okolnosť, ktorá zmenšuje závažnosť deliktu.
    § 3. V okolnostiach, o ktorých sa hovorí v § 1, vinník nepodlieha trestu na základe rozsudku už vyneseného.
    Kán. 1325 – Hrubá alebo nedbanlivá, alebo schválna neznalosť sa nikdy nemôže brať do úvahy pri uplatňovaní predpisov kán. 1323 a 1324; takisto ani opitosť alebo iné rozrušenia mysle, ak boli spôsobené zámerne, aby sa spáchal alebo ospravedlnil delikt, a ani vášeň, ktorá bola chcene vyvolaná alebo živená.
    Kán. 1326 – § 1. Sudca môže uložiť trest väčší, než stanovuje zákon alebo príkaz:
    1. tomu, kto po odsúdení alebo po vyhlásení trestu tak pokračuje v páchaní deliktov, že z okolností možno rozumne usudzovať o jeho tvrdošijnosti v zlej vôli;
    2. tomu, kto má nejakú hodnosť alebo kto zneužil svoju autoritu alebo úrad na spáchanie deliktu; 3. vinníkovi, ktorý, hoci za delikt spáchaný z nedbanlivosti je stanovený trest, následok predvídal, a predsa na to, aby sa mu vyhol, zanedbal opatrenia, ktoré by bol použil každý starostlivý človek.
    § 2. V prípadoch, o ktorých sa hovorí v § 1, ak trest bol stanovený na základe vyneseného rozsudku, možno pridať iný trest alebo pokánie.
    Kán. 1327 – Okrem prípadov uvedených v kán. 1323-1326 partikulárny zákon môže stanoviť iné oslobodzujúce, poľahčujúce alebo priťažujúce okolnosti buď všeobecnou normou, alebo pre jednotlivé delikty. Takisto sa v príkaze môžu stanoviť okolnosti, ktoré od trestu stanoveného príkazom oslobodzujú alebo trest zmierňujú, alebo zväčšujú.
    Kán. 1328 – § 1. Kto na spáchanie deliktu niečo vykonal alebo zanedbal, a predsa nezávisle od svojej vôle delikt nedokonal, nie je viazaný trestom, stanoveným za dokonaný delikt, ak zákon alebo príkaz neurčuje ináč.
    § 2. Ak však úkony alebo zanedbania svojou povahou vedú k vykonaniu deliktu, páchateľ môže byť podrobený pokániu alebo trestnému liečivému prostriedku, ak z vlastnej vôle neupustil od začatého páchania deliktu. Ak však vzniklo pohoršenie alebo iná vážna škoda, alebo veľké nebezpečenstvo, páchateľ, hoci prestal sám od seba, môže byť potrestaný spravodlivým trestom, ale ľahším, než aký je stanovený za dokonaný delikt.
    Kán. 1329 – § 1. Tí, ktorí na základe spoločného úmyslu spáchať delikt spolupracujú na spáchaní deliktu a v zákone alebo príkaze sa výslovne nespomínajú, podliehajú tým istým alebo iným trestom tej istej alebo menšej veľkosti, ak pre hlavného páchateľa sú stanovené tresty na základe rozsudku, ktorý sa má vyniesť.
    § 2. Do trestu na základe vyneseného rozsudku, spojeného s deliktom, upadajú spolupáchatelia, ktorí v zákone alebo príkaze nie sú uvedení, ak bez ich pričinenia by delikt nebol spáchaný a trest je takej povahy, že ich môže postihnúť; ináč môžu byť potrestaní trestami na základe rozsudku, ktorý treba vyniesť.
    Kán. 1330 – Delikt, ktorý spočíva vo vyhlásení alebo v inom prejave vôle, náuky alebo vedy, treba považovať ako za nedokonaný, ak si toto vyhlásenie alebo tento prejav nikto nevšimol.

    IV. titul
    TRESTY A INÉ POSTIHY
    I. kapitola
    CENZÚRY

    Kán. 1331 – § 1. Exkomunikovanému sa zakazuje:
    1. mať akúkoľvek účasť služby na slávení eucharistickej obety alebo na akýchkoľvek iných obradoch kultu;
    2. sláviť sviatosti alebo sväteniny a prijímať sviatosti;
    3. zastávať akékoľvek cirkevné úrady, vykonávať služby alebo úlohy alebo robiť úkony riadenia.
    § 2. Ak je exkomunikácia uložená alebo vyhlásená, vinník:
    1. keď chce konať proti predpisu § 1, bod 1, treba mu v tom brániť alebo od liturgického úkonu upustiť, ak neprekáža vážny dôvod;
    2. neplatne robí úkony riadenia, ktoré sú podľa normy § 1, bod 3, nedovolené;
    3. má zakázané užívať privilégiá, udelené predtým;
    4. nemôže platne nadobudnúť hodnosť, úrad alebo inú úlohu v Cirkvi;
    5. neprisvojuje si požitky z titulu hodnosti, úradu, akejkoľvek úlohy, dôchodku, ktoré v Cirkvi má.
    Kán. 1332 – Postihnutý interdiktom je viazaný zákazmi, o ktorých sa hovorí v kán. 1331, § 1, bod 1 a 2; ak je interdikt uložený alebo vyhlásený, treba zachovať predpis kán. 1331, § 2, bod 1.
    Kán. 1333 – § 1. Suspenzia, ktorá môže postihnúť iba klerikov, zakazuje:
    1. buď všetky, alebo niektoré úkony moci posvätného rádu;
    2. buď všetky, alebo niektoré úkony riadiacej moci;
    3. výkon buď všetkých, alebo niektorých práv alebo úloh, spojených s úradom.
    § 2. V zákone alebo príkaze sa môže stanoviť, že po vynesení odsudzujúceho alebo vyhlasujúceho rozsudku suspendovaný nemôže platne robiť úkony riadenia.
    § 3. Zákaz nikdy nepostihuje:
    1. úrady alebo riadiacu moc, ktoré nepodliehajú moci predstaveného, stanovujúceho trest;
    2. právo na bývanie, ak ho vinník má na základe úradu;
    3. právo spravovať majetky, ktoré azda patria k úradu suspendovaného, ak trest je na základe vyneseného rozsudku.
    § 4. Suspenzia zakazujúca poberať požitky, plat, dôchodky alebo iné podobné príjmy prináša so sebou záväzok vrátiť všetko, čo je nezákonne, hoci aj dobromyseľne prijaté.
    Kán. 1334 – § 1. Rozsah suspenzie v medziach stanovených predchádzajúcim kánonom určuje sa buď samým zákonom alebo príkazom, alebo rozsudkom či dekrétom, ktorým sa trest ukladá.
    § 2. Zákon, nie však príkaz môže stanoviť suspenziu na základe rozsudku už vyneseného bez pripojenia akéhokoľvek vymedzenia alebo obmedzenia; takýto trest má však všetky účinky, ktoré sa uvádzajú v kán. 1333, § 1.
    Kán. 1335 – Ak cenzúra zakazuje sláviť sviatosti alebo sväteniny alebo robiť úkon riadenia, zákaz sa pozastavuje, kedykoľvek je to nevyhnutné na pomoc veriacim, nachádzajúcim sa v nebezpečenstve smrti; ak však cenzúra na základe rozsudku už vyneseného nie je vyhlásená, zákaz sa okrem toho pozastavuje, kedykoľvek veriaci žiada sviatosť alebo sväteninu, alebo úkon riadenia; žiadať to však je dovolené z akéhokoľvek oprávneného dôvodu.

    II. kapitola
    ODPYKÁVACIE TRESTY
    Kán. 1336 – § 1. Odpykávacie tresty, ktoré môžu postihnúť páchateľa deliktu buď natrvalo, alebo na určitý čas, alebo na nevymedzený čas, okrem iných, ktoré prípadne stanovil zákon, sú tieto:
    1. zákaz alebo príkaz pobytu na určitom mieste alebo území;
    2. odňatie moci, úradu, úlohy, práva, privilégia, splnomocnenia, milosti, titulu, odznaku, hoci len čestného;
    3. zákaz vykonávať to, čo sa uvádza v bode 2, alebo zákaz vykonávať to na určitom mieste alebo mimo určitého miesta; tieto zákazy nie sú nikdy pod trestom nulity;
    4. preloženie na iný úrad z trestu;
    5. prepustenie z klerického stavu.
    § 2. Odpykávacie tresty na základe vyneseného rozsudku môžu byť len tie, ktoré sa uvádzajú v § 1, bod 3.
    Kán. 1337 – § 1. Zákaz pobytu na určitom mieste alebo území môže postihnúť tak klerikov, ako aj rehoľníkov; príkaz pobytu však postihuje svetských klerikov, a v medziach stanov rehoľníkov.
    § 2. Aby mohol byť uložený príkaz pobytu na určitom mieste alebo území, treba, aby bol na to daný súhlas ordinára toho miesta, ak nejde o dom určený aj pre mimodiecéznych klerikov, ktorí robia pokánie alebo potrebujú sa polepšiť.
    Kán. 1338 – § 1. Odňatia a zákazy, ktoré sa uvádzajú v kán. 1336, § 1, bod 2 a 3, nikdy nepostihujú moci, úrady, úlohy, práva, privilégiá, splnomocnenia, milosti, tituly, odznaky, ktoré nepodliehajú moci predstaveného, stanovujúceho trest.
    § 2. Odňatie moci posvätného rádu nie je možné, ale iba zákaz vykonávať ju alebo niektoré jej úkony; takisto nie je možné odňatie akademických stupňov.
    § 3. Keď ide o zákazy, uvedené v kán. 1336, § 1, bod 3, treba zachovať normu o cenzúrach, ktorá sa podáva v kán. 1335.

    III. kapitola
    TRESTNÉ LIEČIVÉ PROSTRIEDKY A POKÁNIE
    Kán. 1339 – § 1. Toho, kto sa nachádza v blízkej príležitosti spáchať delikt, alebo na koho na základe vykonaného zistenia padá vážne podozrenie, že spáchal delikt, ordinár môže sám alebo cez iného napomenúť.
    § 2. Toho však, zo správania ktorého pochádza pohoršenie alebo vážne narušenie poriadku, môže aj pokarhať spôsobom, primeraným osobitným podmienkam osoby a činu.
    § 3. Napomenutie a pokarhanie musí byť vždy zrejmé aspoň z nejakého dokladu, ktorý sa má uchovávať v tajnom archíve.
    Kán. 1340 – § 1. Pokánie, ktoré možno uložiť vo vonkajšom fóre, je nejaký skutok náboženstva alebo nábožnosti, alebo dobročinnej lásky, ktorý treba vykonať.
    § 2. Za tajný priestupok sa nikdy nemá ukladať verejné pokánie.
    § 3. Pokánia môže ordinár podľa svojho rozumného úsudku pridať k trestnému liečivému prostriedku napomenutia alebo pokarhania.

    V. titul
    UPLATŇOVANIE TRESTOV
    Kán. 1341 – Ordinár má dbať, aby sa súdny alebo administratívny postup na uloženie alebo vyhlásenie trestov začal iba vtedy, keď zistil, že ani bratským napomenutím, ani pokarhaním, ani inými prostriedkami pastoračnej starostlivosti sa nemôže dostatočne odstrániť pohoršenie, obnoviť spravodlivosť a napraviť vinníka
    Kán. 1342 – § 1. Kedykoľvek oprávnené dôvody prekážajú, aby sa súdny proces uskutočnil, trest možno uložiť alebo vyhlásiť mimosúdnym dekrétom; trestné liečivé prostriedky však a pokánia sa môžu uplatniť dekrétom v ktoromkoľvek prípade.
    § 2. Dekrétom sa nemôžu uložiť ani vyhlásiť trvalé tresty, ani tresty, ktoré zákon alebo príkaz tieto tresty stanovujúci zakazuje uplatniť dekrétom.
    § 3. To, čo sa v zákone alebo príkaze hovorí o sudcovi, keď ide o ukladanie alebo vyhlasovanie trestu v súdnom konaní, treba uplatňovať aj vzhľadom na predstaveného, ktorý mimosúdnym dekrétom ukladá alebo vyhlasuje trest, ak nie je zrejmé niečo iné a nejde o predpisy, týkajúce sa iba spôsobu postupu.
    Kán. 1343 – Ak zákon alebo príkaz dáva sudcovi moc uplatniť alebo neuplatniť trest, sudca môže podľa svojho svedomia a rozumného úsudku aj trest zmierniť alebo miesto neho uložiť pokánie.
    Kán. 1344 – Hoci zákon používa prikazujúce slová, sudca podľa svojho svedomia a rozumného úsudku môže:
    1. odložiť uloženie trestu na vhodnejší čas, ak sa predvída, že z unáhleného potrestania vinníka môže vzniknúť väčšie zlo;
    2. upustiť od uloženia trestu alebo uložiť miernejší trest, alebo použiť pokánie, ak sa vinník polepšil a pohoršenie odstránil alebo ho občianska vrchnosť dostatočne potrestala, alebo sa dá predvídať, že ho potrestá;
    3. pozastaviť záväzok dodržiavať odpykávací trest, ak sa vinník po chvályhodne prežitom živote dopustil deliktu po prvý raz a ak nie je naliehavá potreba napraviť pohoršenie, ale predsa tak, že ak vinník v čase vymedzenom samým sudcom opäť spácha delikt, odpyká náležitý trest za obidva delikty, ak medzitým neuplynul čas na premlčanie trestnej žaloby za predchádzajúci delikt.
    Kán. 1345 – Kedykoľvek mal páchateľ deliktu buď iba nedokonalé používanie rozumu, alebo delikt spáchal zo strachu alebo nevyhnutnosti, alebo zo vzplanutia vášne, alebo z opitosti, alebo iného podobného rozrušenia mysle, sudca môže upustiť aj od uloženia akéhokoľvek potrestania, ak sa domnieva, že sa o jeho polepšenie možno lepšie postarať ináč.
    Kán. 1346 – Kedykoľvek vinník spáchal viaceré delikty, ak sa súhrn trestov na základe rozsudku, ktorý treba vyniesť, zdá príliš vysoký, ponecháva sa na rozumný úsudok sudcu, aby tresty zmiernil v spravodlivých medziach.
    Kán. 1347 – § 1. Cenzúru nemožno platne uložiť, ak predtým nebol vinník aspoň raz napomenutý, aby zanechal vzdorovitosť, a nedal sa mu primeraný čas na spamätanie sa.
    § 2. O tom vinníkovi treba povedať, že zanechal vzdorovitosť, ktorý delikt naozaj oľutoval a ktorý okrem toho primerane napravil škody a odstránil pohoršenie, alebo to aspoň vážne prisľúbil.
    Kán. 1348 – Keď bol vinník od obžaloby oslobodený alebo mu nebol uložený nijaký trest, ordinár sa môže vhodnými napomenutiami a inými prostriedkami pastoračnej starostlivosti alebo v prípade potreby aj trestnými liečivými prostriedkami postarať o jeho osoh a o verejné dobro.
    Kán. 1349 – Ak trest je nevymedzený a ani zákon neurčuje niečo iné, sudca nemá ukladať ťažšie tresty, najmä nie cenzúry, ak to vážnosť prípadu skutočne nevyžaduje; trvalé tresty však uložiť nemôže.
    Kán. 1350 – § 1. Pri ukladaní trestov klerikovi treba vždy dávať pozor na to, aby mu nechýbalo to, čo je potrebné na slušné materiálne zabezpečenie, ak nejde o prepustenie z klerického stavu.
    § 2. Avšak o prepusteného z klerického stavu, ktorý je pre trest naozaj v núdzi, má sa ordinár postarať čo možno najlepším spôsobom.
    Kán. 1351 – Trest zaväzuje vinníka všade aj po zaniknutí práva toho, kto trest stanovil alebo uložil, ak sa výslovne neurčuje niečo iné.
    Kán. 1352 – § 1. Ak trest zakazuje prijímať sviatosti alebo sväteniny, zákaz sa pozastavuje, kým sa vinník nachádza v nebezpečenstve smrti.
    § 2. Záväzok dodržiavať trest na základe rozsudku už vyneseného, ktorý nebol ani vyhlásený a ani nie je všeobecne známy na mieste, kde sa páchateľ deliktu nachádza, pozastavuje sa úplne alebo čiastočne do takej miery, do akej ju vinník nebude môcť zachovávať bez nebezpečenstva veľkého pohoršenia alebo zlej povesti.
    Kán. 1353 – Odvolanie sa alebo rekurz proti súdnym rozsudkom alebo dekrétom, ktoré ukladajú alebo vyhlasujú akýkoľvek trest, majú odkladný účinok.

    VI. titul
    ZÁNIK TRESTOV

    Kán. 1354 – § 1. Popri tých, ktorí sú uvedení v kán. 1355-1356, všetci, ktorí môžu dišpenzovať od zákona chráneného trestom alebo vyňať spod príkazu hroziaceho trestom, môžu tento trest aj odpustiť.
    § 2. Okrem toho zákon alebo príkaz stanovujúci trest môže dať moc odpúšťať trest aj iným.
    § 3. Ak Apoštolská stolica odpustenie trestu rezervovala sebe alebo iným, rezervovanie treba vykladať striktne.
    Kán. 1355 – § 1. Zákonom stanovený trest, či je uložený, alebo vyhlásený, len keď nie je vyhradený Apoštolskej stolici, môže odpustiť:
    1. ordinár, ktorý dal podnet súdnemu konaniu na uloženie alebo vyhlásenie trestu, alebo ho sám, alebo cez iného dekrétom uložil alebo vyhlásil;
    2. ordinár miesta, na ktorom sa páchateľ deliktu nachádza, ale po porade s ordinárom, o ktorom sa hovorí v bode 1, ak to nie je pre mimoriadne okolnosti nemožné.
    § 2. Zákonom stanovený trest na základe rozsudku už vyneseného, ešte nevyhlásený, ak nie je rezervovaný Apoštolskej stolici, môže odpustiť ordinár svojim podriadeným a tým, ktorí sa nachádzajú na jeho území alebo tam spáchali delikt, a aj hociktorý biskup, ale v úkone sviatostnej spovede.
    Kán. 1356 – § 1. Príkazom stanovený trest na základe rozsudku, ktorý treba vyniesť, alebo na základe vyneseného rozsudku, a nie je vynesený Apoštolskou stolicou, môže odpustiť:
    1. ordinár miesta, na ktorom sa páchateľ deliktu nachádza;
    2. ak trest je uložený alebo vyhlásený, aj ordinár, ktorý dal podnet súdnemu konaniu na uloženie alebo vyhlásenie trestu, alebo ho sám, alebo cez iného dekrétom uložil alebo vyhlásil.
    § 2. Pred odpustením trestu sa treba poradiť s tým, kto vydal príkaz, ak to nie je pre mimoriadne okolnosti nemožné.
    Kán. 1357 – § 1. Pri zachovaní predpisov kán. 508 a 976 cenzúru exkomunikácie alebo interdiktu na základe rozsudku už vyneseného, ale nevyhlásenú, môže spovedník odpustiť vo vnútornom sviatostnom fóre, ak je kajúcnikovi ťažko zotrvať v stave ťažkého hriechu za čas, potrebný na to, aby kompetentný predstavený urobil opatrenie.
    § 2. Pri udeľovaní odpustenia má spovedník uložiť kajúcnikovi bremeno, aby pod hrozbou opätovného upadnutia do trestu podal do jedného mesiaca rekurz kompetentnému predstavenému alebo kňazovi, majúcemu splnomocnenie, a držal sa jeho pokynov; medzitým mu má uložiť primerané pokánie, a pokiaľ je to naliehavé, odstránenie pohoršenia a nahradenie škody; rekurz však možno urobiť aj cez spovedníka bez uvedenia mena.
    § 3. Tým istým bremenom podať rekurz sú po uzdravení viazaní tí, ktorým bola podľa normy kán. 976 odpustená cenzúra, uložená alebo vyhlásená, alebo rezervovaná Apoštolskej stolici.
    Kán. 1358 – § 1. Odpustiť cenzúru možno iba takému páchateľovi deliktu, ktorý podľa normy kán. 1347, § 2, zanechal vzdorovitosť; tomu, kto ju zanechal, odpustenie nemožno odoprieť.
    § 2. Kto cenzúru odpúšťa, môže urobiť opatrenia podľa normy kán. 1348 alebo aj uložiť pokánie.
    Kán. 1359 – Kto je postihnutý viacerými trestami, odpustenie platí len pre tresty, ktoré sú v ňom výslovne uvedené; všeobecné odpustenie však ruší všetky tresty s výnimkou tých, ktoré v žiadosti vinník zlomyseľne zamlčal.
    Kán. 1360 – Odpustenie trestu vynútené veľkým strachom je neplatné.
    Kán. 1361 – § 1. Odpustenie možno udeliť aj neprítomnému alebo podmienečne.
    § 2. Odpustenie vo vonkajšom fóre sa má dať písomne, ak sa z važneho dôvodu neodporúča niečo iné.
    § 3. Treba dbať na to, aby sa žiadosť o odpustenie alebo samo odpustenie nezverejňovali, ak to nie je do istej miery buď užitočné na ochranu dobrej povesti vinníka alebo nevyhnutné na odstránenie pohoršenia.
    Kán. 1362 – § 1. Trestná žaloba zaniká premlčaním po troch rokoch, ak nejde:
    1. o delikty rezervované Kongregácii pre náuku viery;
    2. o žalobu za delikty, o ktorých sa hovorí v kán. 1394, 1395, 1397, 1398, ktorá sa premlčiava po piatich rokoch;
    3. o delikty, ktoré všeobecné právo netrestá, ak partikulárny zákon stanovil inú lehotu na premlčanie.
    § 2. Premlčanie sa začína dňom, v ktorom bol delikt spáchaný, alebo ak ide o delikt trvajúci, alebo ktorý sa stal návykom, dňom, v ktorom zanikol.
    Kán. 1363 – § 1. Ak sa v lehotách, o ktorých sa hovorí v kán. 1362 a ktoré treba počítať odo dňa, keď sa odsudzujúci rozsudok stal rozsúdenou vecou, vinníkovi nedoručí vykonávací dekrét sudcu, o ktorom sa hovorí v kán. 1651, žaloba na vykonanie trestu zaniká premlčaním.
    § 2. To isté platí pri zachovaní toho, čo treba zachovať, ak sa trest uložil mimosúdnym dekrétom.

    II. časť
    TRESTY ZA JEDNOTLIVÉ DELIKTY
    I. titul
    DELIKTY PROTI NÁBOŹENSTVU
    A JEDNOTE CIRKVI

    Kán. 1364 – § 1. Apostata, heretik alebo schizmatik upadá do exkomunikácie na základe rozsudku už vyneseného pri zachovaní predpisu kán. 194, § 1, bod 2; klerik môže byť okrem toho potrestaný trestami, o ktorých sa hovorí v kán. 1336, § 1, bod 1, 2 a 3.
    § 2. Ak to dlhotrvajúca vzdorovitosť alebo veľkosť pohoršenia vyžaduje, môžu sa pridať aj iné tresty, nevynímajúc prepustenie z klerického stavu.
    Kán. 1365 – Za zakázané spoluúčinkovanie pri bohoslužbách má byť vinník potrestaný spravodlivým trestom.
    Kán. 1366 – Rodičia alebo ich zástupcovia, ktorí dávajú deti pokrstiť alebo vychovávať v nekatolíckom náboženstve, majú byť potrestaní cenzúrou alebo iným spravodlivým trestom.
    Kán. 1367 – Kto konsekrované eucharistické podoby zahodí alebo ich so svätokrádežným cieľom odnesie alebo prechováva, upadá do exkomunikácie na základe rozsudku už vyneseného, rezervovanej Apoštolskej stolici; klerika možno okrem toho potrestať iným trestom, nevynímajúc prepustenie z klerického stavu.
    Kán. 1368 – Ak sa niekto tvrdením alebo sľubovaním niečoho pred cirkevnou vrchnosťou dopúšťa krivej prísahy, má byť potrestaný spravodlivým trestom.
    Kán. 1369 – Kto na verejnom zhromaždení alebo vo verejnom prejave, vo verejne rozširovanom spise alebo ináč použijúc spoločenské oznamovacie prostriedky, vysloví rúhanie alebo ťažko naruší dobré mravy, alebo sa dopustí urážky proti náboženstvu či Cirkvi, alebo vyvoláva voči nej nenávisť alebo opovrhovanie ňou, má byť potrestaný spravodlivým trestom.

    II. titul
    DELIKTY PROTI CIRKEVNÝM VRCHNOSTIAM A SLOBODE CIRKVI
    Kán. 1370 – § 1. Kto použije fyzické násilie proti Rímskemu veľkňazovi, upadá do exkomunikácie na základe rozsudku už vyneseného, rezervovanej Apoštolskej stolici; k nej, ak je to klerik, sa pre závažnosť deliktu môže pridať iný trest, nevynímajúc prepustenie z klerického stavu.
    § 2. Kto takto koná proti tomu, kto má biskupské svätenie, upadá do interdiktu na základe vyneseného rozsudku, a ak je klerik, aj do suspenzie na základe rozsudku už vyneseného.
    § 3. Kto použije fyzické násilie proti klerikovi alebo rehoľníkovi z opovrhnutia vierou alebo Cirkvou, alebo cirkevnou mocou, alebo službou, má byť potrestaný spravodlivým trestom.
    Kán. 1371 – Spravodlivým trestom má byť potrestaný:
    1. kto okrem prípadu, o ktorom sa hovorí v kán. 1364, § 1, šíri učenie zavrhnuté Rímskym veľkňazom alebo ekumenickým koncilom alebo tvrdošijne odmieta učenie, o ktorom sa hovorí v kán. 752, a po napomenutí Apoštolskou stolicou alebo ordinárom to neodvolá;
    2. kto ináč Apoštolskú stolicu, ordinára alebo predstaveného, keď zákonne prikazujú alebo zakazujú, neposlúcha a po napomenutí zotrváva v neposlušnosti.
    Kán. 1372 – Kto proti úkonu Rímskeho veľkňaza urobí rekurz na ekumenický koncil alebo na kolégium biskupov, má byť potrestaný cenzúrou.
    Kán. 1373 – Kto verejne buď vyvoláva nepriateľstvo alebo nenávisť podriadených voči Apoštolskej stolici či ordinárovi pre nejaký úkon cirkevnej moci alebo služby, buď vyzýva podriadených na neposlušnosť voči nim, má byť potrestaný interdiktom alebo inými spravodlivými trestami.
    Kán. 1374 – Kto vstúpi do združenia, ktoré robí intrigy proti Cirkvi, má byť potrestaný spravodlivým trestom; kto však takéto združenie napomáha alebo vedie, má byť potrestaný interdiktom.
    Kán. 1375 – Tí, ktorí obmedzujú slobodu služby alebo voľby, alebo cirkevnej moci, alebo zákonné užívanie posvätných majetkov či iných cirkevných majetkov, alebo zastrašujú voliča či zvoleného, alebo toho, kto vykonal cirkevnú moc alebo službu, môžu byť potrestaní spravodlivým trestom.
    Kán. 1376 – Kto hnuteľnú alebo nehnuteľnú posvätnú vec zneuctí, má byť potrestaný spravodlivým trestom.
    Kán. 1377 – Kto bez predpísaného povolenia scudzuje cirkevné majetky, má byť potrestaný spravodlivým trestom.

    III. titul
    UZURPÁCIA CIRKEVNÝCH ÚLOH
    A DELIKTY SPÁCHANÉ PRI ICH VYKONÁVANÍ
    Kán. 1378 – § 1. Kňaz, ktorý koná proti predpisu kán. 977, upadá do exkomunikácie na základe vyneseného rozsudku, rezervovanej Apoštolskej stolici.
    § 2. Do trestu interdiktu na základe vyneseného rozsudku, alebo ak je to klerik, do suspenzie na základe vyneseného rozsudku upadá:
    1. kto nepovýšený do kňazského rádu, sa pokúša o liturgické konanie eucharistickej obety;
    2. kto, okrem prípadu, o ktorom sa hovorí v § 1, hoci nemôže dať platne sviatostné rozhrešenie, pokúša sa ho udeliť alebo počúva sviatostnú spoveď.
    § 3. V prípadoch, o ktorých sa hovorí v § 2, sa podľa závažnosti deliktu môžu pridať aj iné tresty nevynímajúc exkomunikáciu.
    Kán. 1379 – Kto okrem prípadov, o ktorých sa hovorí v kán. 1378, predstiera vysluhovanie sviatosti, má byť potrestaný spravodlivým trestom.
    Kán. 1380 – Kto na základe simónie slávi sviatosť alebo ju prijíma, má byť potrestaný interdiktom alebo suspenziou.
    Kán. 1381 – § 1. Ktokoľvek si uzurpuje cirkevný úrad, má byť potrestaný spravodlivým trestom.
    § 2. Uzurpácii sa rovná jeho nezákonné podržiavanie si po odňatí alebo ukončení úlohy.
    Kán. 1382 – Biskup, ktorý bez pápežského mandátu konsekruje niekoho za biskupa, a rovnako ten, kto od neho konsekráciu prijíma, upadajú do exkomunikácie na základe rozsudku už vyneseného, rezervovanej Apoštolskej stolici.
    Kán. 1383 – Biskupovi, ktorý proti predpisu kán. 1015 vysvätil cudzieho podriadeného bez zákonnej prepúšťacej listiny, sa počas jedného roka zakazuje udeľovať posvätný rád. Kto však svätenie prijal, je samým činom od prijatého posvätného rádu suspendovaný.
    Kán. 1384 – Kto okrem prípadov, o ktorých sa hovorí v kán. 1378-1383, nezákonne vykonáva kňazskú úlohu alebo inú posvätnú službu, môže byť potrestaný spravodlivým trestom.
    Kán. 1385 – Kto z omšového milodaru nezákonne nadobúda zisk, má byť potrestaný cenzúrou alebo iným spravodlivým trestom.
    Kán. 1386 – Kto čokoľvek daruje alebo sľubuje tomu, kto vykonáva úlohu v Cirkvi, aby nezákonne niečo vykonal alebo zanedbal, má byť potrestaný spravodlivým trestom; takisto ten, kto také dary alebo sľuby prijíma.
    Kán. 1387 – Kňaz, ktorý počas spovede alebo pri jej príležitosti, alebo pod jej zámienkou navádza kajúcnika na hriech proti šiestemu prikázaniu Desatora, má byť pre závažnosť deliktu potrestaný suspenziou, zákazmi, odňatiami a v ťažších prípadoch má byť prepustený z klerického stavu.
    Kán. 1388 – § 1. Spovedník, ktorý priamo porušuje sviatostné tajomstvo, upadá do exkomunikácie na základe rozsudku už vyneseného, rezervovanej Apoštolskej stolici; kto však iba nepriamo, má byť potrestaný podľa závažnosti deliktu.
    § 2. Tlmočník a iní, o ktorých sa hovorí v kán. 983, § 2, ktorí porušujú tajomstvo, majú byť potrestaní spravodlivým trestom nevynímajúc exkomunikáciu.
    Kán. 1389 – § 1. Kto zneužíva cirkevnú moc alebo úlohu, má byť potrestaný podľa závažnosti úkonu alebo opomenutia nevynímajúc odňatie úradu, ak za takéto zneužitie nie je už zákonom alebo príkazom stanovený trest.
    § 2. Kto však zo zavinenej nedbanlivosti nezákonne vykoná alebo opomenie úkon cirkevnej moci alebo služby, alebo úlohy na škodu iného, má byť potrestaný spravodlivým trestom.

    IV. titul
    TRESTNÝ ČIN NEPRAVDY
    Kán 1390 – § 1. Kto u cirkevného predstaveného nepravdivo udá spovedníka pre delikt, o ktorom sa hovorí v kán. 1387, upadá do interdiktu na základe rozsudku už vyneseného, a ak je klerik, aj do suspenzie.
    § 2. Kto cirkevnému predstavenému poskytne iné osočujúce udanie o delikte alebo ináč poškodí dobrú povesť druhého, môže byť potrestaný spravodlivým trestom, nevynímajúc cenzúru.
    § 3. Osočovateľ môže byť prinútený, aby poskytol aj primerané zadosťučinenie.
    Kán. 1391 – Spravodlivým trestom podľa závažnosti deliktu môže byť potrestaný:
    1. kto vyhotoví falošný verejný cirkevný doklad alebo pravý zmení, zničí, ukryje alebo falošný či zmenený používa;
    2. kto používa iný falošný alebo zmenený doklad v cirkevnej veci;
    3. kto vo verejnom cirkevnom doklade tvrdí nepravdu.

    V. titul
    DELIKTY PROTI ZVLÁŠTNYM ZÁVÄZKOM
    Kán. 1392 – Klerici alebo rehoľníci, ktorí sa proti predpisom kánonov zaoberajú obchodovaním alebo podnikaním, majú byť potrestaní podľa závažnosti deliktu.
    Kán. 1393 – Kto porušuje záväzky, ktoré mu boli uložené z trestu, môže byť potrestaný spravodlivým trestom.
    Kán. 1394 – § 1. Pri zachovaní predpisu kán. 194, § 1, bod 3, klerik, ktorý sa pokúša uzavrieť manželstvo čo i len občiansky, upadá do suspenzie na základe rozsudku už vyneseného; ak sa po napomenutí nespamätá a naďalej vzbudzuje pohoršenie, môže byť postupne potrestaný odňatiami, ba aj prepustením z klerického stavu.
    § 2. Rehoľník s doživotnými sľubmi, ktorý nie je klerikom a pokúša sa uzavrieť manželstvo čo i len občiansky, upadá do interdiktu na základe rozsudku už vyneseného pri zachovaní predpisu kán. 694.
    Kán. 1395 – § 1. Klerik žijúci v konkubináte, okrem prípadu, o ktorom sa hovorí v kán. 1394, a klerik, zotrvávajúci na pohoršenie v inom vonkajšom hriechu proti šiestemu prikázaniu Desatora, majú byť potrestaní suspenziou, ku ktorej, ak po napomenutí zotrvávajú v delikte, sa postupne môžu pridať iné tresty až po prepustenie z klerického stavu.
    § 2. Klerik, ktorý sa ináč previnil deliktom proti šiestemu prikázaniu Desatora, ak totiž delikt spáchal s použitím násilia alebo vyhrážok, alebo verejne, alebo s osobou mladšou ako šestnásťročnou, má byť potrestaný spravodlivými trestami nevynímajúc v prípade potreby prepustenie z klerického stavu.
    Kán. 1396 – Kto vážne porušuje povinnosť rezidovania, ktorú je viazaný zachovávať z dôvodu cirkevného úradu, má byť potrestaný spravodlivým trestom nevynímajúc po napomenutí ani odňatie úradu.

    VI. titul
    DELIKTY PROTI ŹIVOTU
    A SLOBODE ČLOVEKA
    Kán. 1397 – Kto vraždí človeka alebo násilím či podvodne unáša, alebo zadržiava človeka, alebo ho mrzačí, či ťažko zraňuje, má byť podľa závažnosti deliktu potrestaný odňatiami a zákazmi, o ktorých sa hovorí v kán. 1336; avšak za vraždu osôb, o ktorých sa hovorí v kán. 1370, trestá sa trestami, ktoré sú tam stanovené.
    Kán. 1398 – Kto vykonáva potrat, po dosiahnutí účinku upadá do exkomunikácie na základe vynesenho rozsudku.

    VII. titul
    VŠEOBECNÁ NORMA
    Kán. 1399 – Okrem prípadov stanovených v tomto zákone alebo v iných zákonoch za vonkajšie porušenie božského alebo kánonického zákona možno totiž len vtedy potrestať spravodlivým trestom, keď zvláštna závažnosť porušenia vyžaduje potrestanie a nalieha na nevyhnutnosť, aby sa pohoršeniam predišlo alebo sa napravili.


    SIEDMA KNIHA
    PROCESY

    I. časť
    SÚDNE KONANIA VO VŠEOBECNOSTI

    Kán. 1400 – § 1. Predmetom súdneho konania:
    1. je vymáhanie alebo ochrana práv fyzických alebo právnických osôb, alebo vyhlasovanie právnych skutočností;
    2. sú delikty vzhľadom na uloženie alebo vyhlásenie trestu.
    § 2. Avšak kontroverzie vzniknuté z úkonu administratívnej moci možno predložiť iba predstavenému alebo administratívnemu tribunálu.
    Kán. 1401 – Cirkev vlastným a výlučným právom rozsudzuje:
    1. kauzy, ktoré sa vzťahujú na veci duchovné a s duchovnými súvisiace;
    2. porušovanie cirkevných zákonov a všetko, čo má povahu hriechu, keď ide o určenie viny a uloženie cirkevných trestov.
    Kán. 1402 – Všetky tribunály Cirkvi sa riadia nasledujúcimi kánonmi pri neporušení noriem tribunálov Apoštolskej stolice.
    Kán. 1403 – § 1. Kauzy kanonizácie Božích sluhov sa riadia osobitným pápežským zákonom. § 2. V tých istých kauzách sa okrem toho uplatňujú predpisy tohto Kódexu, kedykoľvek sa v tom istom zákone odkazuje na univerzálne právo alebo ide o normy, ktoré sa zo samej povahy veci vzťahujú aj na tie isté kauzy.

    I. titul
    KOMPETENTNÉ FÓRUM
    Kán. 1404 – Prvú Stolicu nikto nesúdi.
    Kán. 1405 – § 1. Iba sám Rímsky veľkňaz má právo súdiť v kauzách, o ktorých sa hovorí v kán. 1401:
    1. tých, ktorí zastávajú najvyšší štátny úrad;
    2. otcov kardinálov;
    3. legátov Apoštolskej stolice a v trestných kauzách biskupov;
    4. iné kauzy, ktoré sám prevzal do svojho súdneho konania.
    § 2. Sudca nemôže rozhodovať o úkone alebo listine, ktoré zvláštnou formou potvrdil Rímsky veľkňaz, ak tomu nepredchádzal jeho mandát.
    § 3. Rímskej róte je rezervované súdiť:
    1. biskupov v sporových záležitostiach pri zachovaní predpisu kán. 1419, § 2;
    2. opáta prímasa alebo opáta predstaveného mníšskej kongregácie a najvyššieho moderátora rehoľných inštitútov pápežského práva;
    3. diecézy alebo iné cirkevné osoby buď fyzické, alebo právnické, ktoré nemajú iného predstaveného než Rímskeho veľkňaza.
    Kán. 1406 – § 1. Pri porušení predpisu kán. 1404 sa úkony a rozhodnutia považujú za nevykonané.
    § 2. V kauzách, o ktorých sa hovorí v kán. 1405, nekompetencia iných sudcov je absolútna.
    Kán. 1407 – § 1. V prvej inštancii nikto nemôže byť pozvaný na súd, ak to nie je pred cirkevným sudcom, ktorý je kompetentný na základe jedného z titulov, ktoré sa vymedzujú v kán. 1408-1414.
    § 2. Nekompetencia sudcu, na ktorého sa nevzťahuje ani jeden z týchto titulov, sa nazýva relatívna.
    § 3. Źalobca sa drží fóra pozvanej stránky; ak však pozvaná stránka má viaceré fóra, voľba fóra sa ponecháva žalobcovi.
    Kán. 1408 – Ktokoľvek môže byť pozvaný na súd pred tribunálom jeho trvalého alebo prechodného bydliska.
    Kán. 1409 – § 1. Potulný má fórum v mieste, kde sa skutočne zdržiava.
    § 2. Ten, koho ani trvalé, ani prechodné bydlisko, ani miesto pobytu nie je známe, môže byť pozvaný na súd na fóre žalobcu, len keď nie je naporúdzi iné zákonné fórum.
    Kán. 1410 – Z dôvodu umiestnenia veci môže byť stránka pozvaná na súd pred tribunálom miesta, kde sa sporná vec nachádza, kedykoľvek je žaloba zameraná na vec alebo ide o odňatú vec.
    Kán. 1411 – § 1. Z dôvodu zmluvy môže byť stránka pozvaná na súd pred tribunálom miesta, kde bola zmluva uzavretá, alebo musí byť splnená, ak si stránky zhodne nezvolili iný tribunál.
    § 2. Ak sa kauza týka záväzkov, ktoré pochádzajú z iného titulu, stránka môže byť pozvaná na súd pred tribunálom miesta, kde záväzok vznikol alebo kde ho treba splniť.
    Kán. 1412 – V trestných kauzách môže byť obvinený, hoci je neprítomný, pozvaný na súd pred tribunálom miesta, na ktorom bol delikt spáchaný.
    Kán. 1413 – Stránka môže byť pozvaná na súd:
    1. v kauzách, ktoré sa týkajú správy, pred tribunálom miesta, kde sa správa vykonáva;
    2. v kauzách, ktoré sa vzťahujú na dedičstvá alebo nábožné odkazy, pred tribunálom posledného trvalého alebo prechodného bydliska alebo pobytu podľa normy kán. 1408-1409 toho, o ktorého dedičstvo alebo nábožný odkaz ide, ak nejde len o vykonanie odkazu, ktoré sa má posudzovať podľa riadnych noriem kompetencie.
    Kán. 1414 – Z dôvodu spojitosti má jeden a ten istý tribunál a v tom istom procese rozsúdiť kauzy navzájom spojené, ak tomu predpis zákona neprekáža.
    Kán. 1415 – Ak sú dva alebo viaceré tribunály rovnako kompetentné, z dôvodu predstihu má právo rozsúdiť kauzu ten, ktorý žalovaného skôr zákonne predvolal.
    Kán. 1416 – Konflikty o kompetenciu medzi tribunálmi, ktoré podliehajú tomu istému odvolaciemu tribunálu, rieši tento tribunál; ak nepodliehajú tomu istému odolaciemu tribunálu, Apoštolská signatúra.

     

    II. titul
    ROZLIČNÉ STUPNE A DRUHY TRIBUNÁLOV

    Kán. 1417 – § 1. Na základe primátu Rímskeho veľkňaza má každý veriaci právo svoju kauzu, buď sporovú, alebo trestnú, na ktoromkoľvek stupni súdneho konania a v ktoromkoľvek štádiu sporu predložiť na rozsúdenie Svätej stolici alebo ju tam uviesť.
    § 2. Obrátenie sa na Apoštolskú stolicu však okrem prípadu odvolania nepozastavuje vykonávanie jurisdikcie sudcu, ktorý už začal kauzu rozsudzovať; a ten preto môže pokračovať v súdnom konaní až do vynesenia konečného rozsudku, ak Apoštolská stolica sudcovi neoznámila, že kauzu prevzala.
    Kán. 1418 – Každý tribunál má právo požiadať o pomoc iný tribunál na vyšetrenie kauzy alebo na doručenie spisov.

     

    I. kapitola
    TRIBUNÁL PRVEJ INŠTANCIE

     

    1. článok
    SUDCA

    Kán. 1419 – § 1. V každej diecéze a pre všetky kauzy, ktoré právo výslovne nevyňalo, sudcom prvej inštancie je diecézny biskup, ktorý súdnu moc môže vykonávať osobne alebo cez iných podľa nasledujúcich kánonov.
    § 2. Ak však ide o práva alebo časné majetky právnickej osoby, reprezentovanej biskupom, v prvom stupni súdi odvolací tribunál.
    Kán. 1420 – § 1. Každý diecézny biskup je povinný ustanoviť súdneho vikára čiže oficiála s riadnou mocou súdiť, odlíšeného od generálneho vikára, ak sa pre neveľkosť diecézy alebo malý počet káuz neodporúča niečo iné.
    § 2. Súdny vikár tvorí s biskupom jeden tribunál, ale nemôže súdiť kauzy, ktoré biskup vyhradzuje pre seba.
    § 3. Súdnemu vikárovi sa môžu prideliť pomocníci, ktorí sa nazývajú pridelení súdni vikári alebo viceoficiáli.
    § 4. Tak súdny vikár, ako aj pridelení súdni vikári musia byť kňazi bezúhonnej povesti, doktori kánonického práva alebo aspoň licenciáti a najmenej tridsaťroční.
    § 5. Keď je biskupská stolica vakantná, ich úloha nezaniká, ani diecézny administrátor ich nemôže odvolať; keď však príde nový biskup potrebujú potvrdenie.
    Kán. 1421 – § 1. Biskup má v diecéze ustanoviť diecéznych sudcov, ktorí majú byť klerici.
    § 2. Konferencia biskupov môže dovoliť, aby sa aj laici ustanovovali za sudcov, z ktorých jeden, ak je to potrebné, môže byť vybratý na zostavenie kolégia.
    § 3. Sudcovia majú byť bezúhonnej povesti a doktori alebo aspoň licenciáti kánonického práva.
    Kán. 1422 – Súdny vikár, pridelení súdni vikári a ostatní sudcovia sa vymenúvajú na určitý čas pri zachovaní predpisu kán. 1420, § 5, a môžu byť odvolaní iba zo zákonného a z vážneho dôvodu.
    Kán. 1423 – § 1. Viacerí diecézni biskupi môžu so schválením Apoštolskej stolice namiesto diecéznych tribunálov, o ktorých sa hovorí v kán. 1419-1421, pre svoje diecézy po dohode ustanoviť jediný tribunál prvej inštancie; v tomto prípade skupine týchto biskupov alebo biskupovi, ktorého oni určia, prislúchajú všetky moci, ktoré má diecézny biskup vo vzťahu k svojmu tribunálu.
    § 2. Tribunály, o ktorých sa hovorí v § 1, môžu byť ustanovené buď pre akékoľvek kauzy, alebo len pre niektoré druhy káuz.
    Kán. 1424 – Samosudca si na akomkoľvek súdnom konaní môže za poradcov pribrať dvoch prísediacich, klerikov alebo laikov bezúhonného života.
    Kán. 1425 – § 1. Kolégiovému tribunálu z troch sudcov sa pri zamietnutí opačného zvyku vyhradzujú:
    1. sporové kauzy, týkajúce sa: a) puta posvätnej vysviacky; b) manželského zväzku pri zachovaní predpisov kán. 1686 a 1688;
    2. trestné kauzy, týkajúce sa: a) deliktov, ktoré môžu prinášať so sebou trest prepustenia z klerického stavu; b) uloženia alebo vyhlásenia exkomunikácie.
    § 2. Biskup ťažšie alebo závažnejšie kauzy môže zveriť súdu z troch alebo piatich sudcov.
    § 3. Súdny vikár má na rozsúdenie jednotlivých káuz povolávať sudcov podľa poriadku v turnusoch, ak biskup v jednotlivých prípadoch nestanovil ináč.
    § 4. Na prvom stupni súdu, ak azda nie je možné zostaviť kolégium, Konferencia biskupov môže dovoliť, aby biskup, kým táto nemožnosť trvá, zveril kauzy samosudcovi klerikovi, ktorý tam, kde je to možné, má si pribrať prísediaceho a audítora.
    § 5. Sudcov už raz určených súdny vikár nemá nahrádzať inými, ak nie je na to veľmi vážny dôvod, ktorý treba v dekréte uviesť.
    Kán. 1426 – § 1. Kolegiálny tribunál má postupovať kolegiálne a rozsudky vynášať na základe väčšiny hlasov.
    § 2. Pokiaľ je to možné, predsedať mu musí súdny vikár alebo pridelený súdny vikár. Kán. 1427 – § 1. Ak je kontroverzia medzi rehoľníkmi alebo domami toho istého klerického rehoľného inštitútu pápežského práva, sudcom prvej inštancie, ak sa v stanovách neurčuje niečo iné, je provinciálny predstavený, alebo ak je to svojprávny mníšsky kláštor, miestny opát.
    § 2. Pri neporušení odlišného predpisu stanov, ak ide o sporovú vec medzi dvoma provinciami, v prvej inštancii bude súdiť najvyšší moderátor osobne alebo cez delegáta; ak medzi dvoma kláštormi, opát, predstavený mníšskej kongregácie.
    § 3. Ak napokon vznikne kontroverzia medzi fyzickými alebo právnickými rehoľnými osobami rozličných rehoľných inštitútov alebo aj toho istého klerického inštitútu diecézneho práva alebo laického inštitútu, alebo medzi rehoľnou osobou a svetským klerikom alebo laikom, alebo nerehoľnou právnickou osobou, v prvej inštancii súdi diecézny tribunál.

    2. článok
    AUDÍTORI A RELÁTORI
    Kán. 1428 – § 1. Sudca alebo predseda kolegiálneho tribunálu môže na vyšetrenie kauzy určiť audítora, vyberúc ho alebo spomedzi sudcov tribunálu alebo spomedzi osôb, ktoré na túto úlohu schválil biskup.
    § 2. Biskup môže do úlohy audítora schváliť klerikov alebo laikov, ktorí majú vynikať dobrými mravmi, rozumnosťou a učenosťou.
    § 3. Úlohou audítora je, aby podľa sudcovho mandátu iba zhromaždil dôkazy a zhromaždené odovzdal sudcovi; môže však, ak tomu neprekáža mandát sudcu, medzitým rozhodnúť, ktoré dôkazy a ako ich treba zhromaždiť, ak azda vzniká o tom otázka, kým sám vykonáva svoju úlohu.
    Kán. 1429 – Predseda kolegiálného tribunálu musí spomedzi sudcov kolégia určiť jedného za ponensa čiže relátora, ktorý v zhromaždení sudcov má referovať o kauze a písomne zostavovať rozsudky; ten istý predseda môže z oprávneného dôvodu na jeho miesto dosadiť iného.

    3. článok
    PROMÓTOR SPRAVODLIVOSTI, OBHAJCA ZVÄZKU A NOTÁR
    Kán. 1430 – Pre sporové kauzy, v ktorých môže byť ohrozené verejné dobro, a pre trestné kauzy sa má v diecéze ustanoviť promótor spravodlivosti, ktorý má povinnosť starať sa o verejné dobro.
    Kán. 1431 – § 1. V sporových kauzách úlohou diecézneho biskupa je posúdiť, či verejné dobro môže byť ohrozené alebo nie, ak zákrok promótora spravodlivosti nie je zákonom prikázaný alebo z povahy veci nie je zjavne potrebný.
    § 2. Ak v predchádzajúcej inštancii zakročil promótor spravodlivosti, prezumuje sa, že jeho zákrok je v ďalšom stupni nevyhnutný.
    Kán. 1432 – Pre kauzy, v ktorých ide o nulitu posvätnej vysviacky alebo o nulitu či rozviazanie manželstva, má byť v diecéze ustanovený obhajca zväzku, ktorý má povinnosť predkladať a vykladať všetko, čo sa môže rozumne uviesť proti nulite alebo rozviazaniu.
    Kán. 1433 – V kauzách, v ktorých sa vyžaduje prítomnosť promótora spravodlivosti alebo obhajcu zväzku, úkony sú neplatné, keď neboli predvolaní, ak sami, hoci nepozvaní, neboli skutočne prítomní alebo aspoň pred rozsudkom po nazretí do spisov nemohli plniť svoju úlohu.
    Kán. 1434 – Ak sa výslovne neurčuje niečo iné:
    1. kedykoľvek zákon prikazuje, aby sudca vypočul stránky alebo jednu z nich, treba vypočuť aj promótora spravodlivosti a obhajcu zväzku, ak sa zúčastňujú na súdnom konaní;
    2. kedykoľvek sa vyžaduje žiadosť stránky na to, aby sudca mohol niečo rozhodnúť, tú istú účinnosť má žiadosť promótora spravodlivosti alebo obhajcu zväzku, ktorí sa zúčastňujú na súdnom konaní.
    Kán. 1435 – Úlohou biskupa je, aby vymenoval promótora spravodlivosti a obhajcu zväzku, ktorí majú byť klerici alebo laici bezúhonnej povesti, doktori alebo licenciáti kánonického práva, osvedčení v rozumnosti a horlivosti za spravodlivosť.
    Kán. 1436 – § 1. Tá istá osoba, nie však v tej istej kauze, môže vykonávať úrad promótora spravodlivosti a obhajcu zväzku.
    § 2. Promótor a obhajca môžu byť ustanovení tak pre všetky, ako aj pre jednotlivé kauzy; biskup ich však môže z oprávneného dôvodu odvolať.
    Kán. 1437 – § 1. Na každom procese sa má zúčastniť notár, takže spisy, ktoré on nepodpísal, sa majú pokladať za nulitné.
    § 2. Spisy, ktoré vyhotovujú notári, majú verejnú hodnovernosť.

    II. kapitola
    TRIBUNÁL DRUHEJ INŠTANCIE
    Kán. 1438 – Pri zachovaní predpisu kán. 1444, § 1, bod 1:
    1. z tribunálu sufragánneho biskupa sa odvolanie sa podáva na tribunál metropolitu pri neporušení predpisu kán. 1439;
    2. v kauzách, ktoré sa prerokúvajú v prvej inštancii pred metropolitom, odvolanie sa podáva na tribunál, ktorý on so schválením Apoštolskej stolice nastálo určil;
    3. pre kauzy prerokúvané pred provinciálnym predstaveným tribunál druhej inštancie je tribunál najvyššieho moderátora; pre kauzy prerokúvané pred miestnym opátom je tribunál opáta, predstaveného mníšskej kongregácie.
    Kán. 1439 – § 1. Akvšak podľa normy kán. 1423 je pre viaceré diecézy ustanovený jediný triunál prvej inštancie, Konferencia biskupov musí so schválením Apoštolskej stolice ustanoviť tribunál druhej inštancie, ak všetky diecézy nie sú sufragánne tej istej arcidiecézy.
    § 2. Konferencia biskupov môže so schválením Apoštolskej stolice ustanoviť jeden alebo viac tribunálov druhej inštancie aj okrem prípadov, o ktorých sa hovorí v § 1.
    § 3. Čo sa týka tribunálov druhej inštancie, o ktorých sa hovorí v § 1-2, Konferencia biskupov alebo biskup, ktorého ona určila, majú všetky moci, ktoré prislúchajú diecéznemu biskupovi vzhľadom na jeho tribunál.
    Kán. 1440 – Ak sa kompetencia z hľadiska stupňa nezachová podľa normy kán. 1438 a 1439, nekompetencia sudcu je absolútna.
    Kán. 1441 – Tribunál druhej inštancie musí byť ustanovený tým istým spôsobom ako tribunál prvej inštancie. Ak však podľa kán. 1425, § 4, na prvom stupni súdneho konania rozsudok vyniesol samosudca, tribunál druhej inštancie má postupovať kolégiovo.

    III. kapitola
    TRIBUNÁLY APOŠTOLSKEJ STOLICE
    Kán. 1442 – Rímsky veľkňaz je pre celý katolícky svet najvyšší sudca, ktorý súdi buď osobne, buď prostredníctvom riadnych tribunálov Apoštolskej stolice, alebo cez sudcov, ktorých sám delegoval.
    Kán. 1443 – Riadnym tribunálom, ktorý ustanovil Rímsky veľkňaz na prijímanie odvolaní, je Rímska róta.
    Kán. 1444 – § 1. Rímska róta súdi:
    1. v druhej inštancii kauzy, ktoré boli rozsúdené riadnymi tribunálmi prvej inštancie a Svätej stolici sa predkladajú prostredníctvom zákonného odvolania;
    2. v tretej alebo ďalšej inštancii kauzy, ktoré už rozsúdi sama Rímska róta alebo ktorékoľvek iné tribunály, ak sa vec nepovažuje za rozsúdenú.
    § 2. Tento tribunál súdi aj v prvej inštancii kauzy, o ktorých sa hovorí v kán. 1405, § 3, alebo iné, ktoré Rímsky veľkňaz či z vlastného popudu, alebo na žiadosť stránok prevzal pred svoj tribunál a zveril Rímskej róte; tieto kauzy súdi Rímska róta aj v druhej a ďalšej inštancii, ak v reskripte, ktorým sa jej zveruje úloha, nie je určené niečo iné.
    Kán. 1445 – § 1. Najvyšší tribunál Apoštolskej signatúry rozsudzuje:
    1. vymáhania nulity a žiadosti o navrátenie do pôvodného stavu a iné rekurzy, namierené proti rozsudkom Róty;
    2. rekurzy v kauzách o stave osôb, ktoré Rímska róta odmietla prijať na nové prešetrenie;
    3. námietky z podozrenia a iné kauzy proti audítorom Rímskej róty pre úkony vo vykonávaní ich úlohy;
    4. konflikty o kompetenciu, o ktorých sa hovorí v kán. 1416.
    § 2. Tento tribunál rozhoduje spory, vzniknuté z úkonu cirkevnej administratívnej moci, ktoré mu boli zákonne predložené, iné administratívne kontroverzie, ktoré mu predkladá Rímsky veľkňaz alebo dikastériá Rímskej kúrie, a konflikty o kompetenciu medzi týmito dikastériami.
    § 3. Úlohou tohto Najvyššieho tribunálu okrem toho je:
    1. dozerať na správne vykonávanie spravodlivosti, a ak je potrebné, napomínať advokátov alebo zástupcov;
    2. rozšíriť kompetenciu tribunálov;
    3. napomáhať a schvaľovať zriaďovanie tribunálov, o ktorých sa hovorí v kán. 1423 a 1439.

    III. titul
    ZACHOVÁVANIE DISCIPLÍNY V TRIBUNÁLOCH
    I. kapitola
    POVINNOSŤ SUDCOVA PRACOVNÍKOV TRIBUNÁLU
    Kán. 1446 – § 1. Všetci veriaci, predovšetkým však biskupi sa majú horlivo usilovať, aby sa sporom v Božom ľude pri neporušení spravodlivosti, nakoľko je to možné, vyhýbalo a aby sa spory čím skôr pokojne urovnali.
    § 2. Sudca na začiatku sporu, ale aj kedykoľvek inokedy, keď vidí , že je nejaká nádej na dobrý výsledok, nemá opomenúť stránky povzbudzovať a pomáhať im, aby sa spoločnou dohodou starali o hľadanie spravodlivého riešenia kontroverzie, a má im na to ukázať vhodné cesty, využijúc na sprostredkovanie aj vážených ľudí.
    § 3. Ak sa spor týka súkromného dobra stránok, sudca má uvážiť, či sa kontroverzia nemôže osožne skončiť pokonaním alebo výrokom rozhodcov podľa normy kán. 1713-1716.
    Kán. 1447 – Kto sa v kauze zúčastnil ako sudca, promótor spravodlivosti, obhajca zväzku, zástupca, advokát, svedok alebo znalec, nemôže potom tú istú kauzu platne rozhodnúť v inej inštancii ako sudca alebo zastávať v nej úlohu prísediaceho.
    Kán. 1448 – § 1. Sudca nemá na rozsúdenie prijať kauzu, na ktorej má nejaký záujem z dôvodu pokrvnosti alebo rodinného príbuzenstva v ktoromkoľvek stupni priamej línie a až do štvrtého stupňa bočnej línie alebo z dôvodu poručníctva a opatrovníctva, dôverného spolunažívania, veľkého nepriateľstva alebo dosiahnutia zisku, či vyhnutia sa škode.
    § 2. Za tých istých okolností sa svojho úradu musia zdržať promótor spravodlivosti, obhajca zväzku, prísediaci a audítor.
    Kán. 1449 – § 1. V prípadoch, o ktorých sa hovorí v kán. 1448, stránka môže sudcu odmietnuť, ak sa sám nevzdá.
    § 2. O odmietnutí rozhoduje súdny vikár; ak je sám odmietnutý, rozhoduje biskup, ktorý predsedá tribunálu.
    § 3. Ak je sudcom biskup a odmietnutie sa vznesie proti nemu, sám sa má zdržať súdenia.
    § 4. Ak sa odmietnutie vznesie proti promótorovi spravodlivosti, obhajcovi zväzku alebo proti iným pracovníkom tribunálu, o tejto námietke rozhoduje predseda kolégiového tribunálu alebo sám sudca, ak je samosudcom.
    Kán. 1450 – Po pripustení odmietnutia sa musia vymeniť osoby, nie však stupeň súdu.
    Kán. 1451 – § 1. Otázku odmietnutia treba čo najrýchlejšie rozhodnúť po vypočutí stránok, promótora spravodlivosti alebo obhajcu zväzku, ak sú účastní, a sami neboli odmietnutí.
    § 2. Úkony, ktoré vykonal sudca predtým, ako bol odmietnutý, sú platné; tie však, ktoré vykonal po vznesení odmietnutia, musia byť zrušené, ak stránka o to požiada do desiatich dní od prijatia odmietnutia.
    Kán. 1452 – § 1. V záležitosti, ktorá sa týka iba súkromného dobra, sudca môže postupovať iba na žiadosť stránky. Keď sa však kauza zákonne začala, sudca môže a musí postupovať aj z úradu v trestných kauzách a v iných, ktoré sa vzťahujú na verejné dobro Cirkvi alebo spásu duší.
    § 2. Okrem toho sudca môže doplniť nedbanlivosť stránok pri predkladaní alebo pri vznášaní námietok vždy, keď to považuje za potrebné, aby sa vyhlo veľmi nespravodlivému rozsudku, pri zachovaní predpisov kán. 1600.
    Kán. 1453 – Sudcovia a tribunály sa majú starať, aby sa pri neporušení spravodlivosti všetky kauzy skončili čo najskôr a aby v tribunáli prvej inštancie netrvali dlhšie než rok, v tribunáli druhej inštancie dlhšie než šesť mesiacov.
    Kán. 1454 – Všetci, ktorí tvoria tribunál alebo s ním spolupracujú, musia zložiť prísahu, že úlohu budú riadne a verne plniť.
    Kán. 1455 – § 1. Sudcovia a pomocníci tribunálu sú povinní zachovávať úradné tajomstvo v trestnom konaní vždy, v spornom konaní však vtedy, ak z prezradenia nejakého procesného úkonu môže stránkam vzniknúť ujma.
    § 2. Tiež sú povinní vždy zachovávať tajomstvo o diskusii, ktorá je medzi sudcami kolégiového tribunálu pred vynesením rozsudku, ako aj o rozličných hlasovaniach a mienkach, ktoré tam boli prednesené, pri zachovaní predpisu kán. 1609, § 4.
    § 3. Dokonca kedykoľvek je povaha kauzy alebo dôkazov taká, že z rozšírenia spisov alebo dôkazov vo verejnosti je ohrozená povesť iných alebo sa dáva podnet na roztŕžky, alebo vzniká pohoršenie či nejaká iná nepríjemnosť tohto druhu, sudca môže prísahou zaviazať svedkov, znalcov, stránky a ich advokátov alebo zástupcov, aby zachovali tajomstvo.
    Kán. 1456 – Sudcovi a všetkým pracovníkom tribunálu je z príležitosti súdneho konania zakázané prijímať akékoľvek dary.
    Kán. 1457 – § 1. Sudcov, ktorí hoci sú celkom iste a evidentne kompetentní, odmietajú súdiť alebo sa bez akejkoľvek opory právneho predpisu vyhlasujú za kompetentných a rozsudzujú a rozhodujú kauzy, alebo porušujú zákon o zachovaní tajomstva, alebo podvodom či hrubou nedbanlivosťou spôsobujú sporovým stránkam inú škodu, kompetentná vrchnosť môže primeranými trestami potrestať, nevylučujúc odňatie úradu.
    § 2. Tým istým sankciám podliehajú pracovníci a pomocníci tribunálu, ak svoj úrad zanedbávajú, ako sa vyššie uvádza; tých všetkých môže potrestať aj sudca.

    II. kapitola
    POSTUP PRI ROZSUDZOVANÍ
    Kán. 1458 – Kauzy treba rozsudzovať v tom poradí, v akom boli predložené a v protokole zapísané, ak niektorá z nich nevyžaduje rýchlejšie vybavenie než iné, čo však treba stanoviť osobitným dekrétom, obsahujúcim dôvody.
    Kán. 1459 – § 1. Proti chybám, ktoré môžu spôsobiť nulitu rozsudku, možno námietať v ktoromkoľvek štádiu alebo stupni súdneho konania a takisto ich môže sudca vyhlásiť z úradu.
    § 2. Okrem prípadov, o ktorých sa hovorí v § 1, odkladné námietky, najmä tie, ktoré sa vzťahujú na osoby a spôsob súdneho konania, treba vzniesť pred dosvedčením sporu, ak sa nevynorili až po dosvedčení sporu, a treba ich rozhodnúť čo najskôr.
    Kán. 1460 – § 1. Ak sa námietka vznáša proti kompetencii sudcu, musí to rozhodnúť sám sudca.
    § 2. V prípade námietky proti relatívnej nekompetencii, ak sa sudca vyhlási za kompetentného, jeho rozhodnutie nepripúšťa odvolanie, ale sa nezakazuje vymáhanie nulity a navrátenie do pôvodného stavu.
    § 3. Ak sa sudca vyhlási za nekompetentného, stránka, ktorá sa nazdáva, že je ukrivdená, môže sa do pätnástich užitočných dní obrátiť na odvolací tribunál.
    Kán. 1461 – Sudca, ktorý v ktoromkoľvek štádiu kauzy uzná, že je absolútne nekompetentný, musí svoju nekompetenciu vyhlásiť.
    Kán. 1462 – § 1. Námietky už rozsúdenej veci, pokonania a iné mariace námietky, ktoré sa nazývajú námietkami zakončeného sporu, musia sa vzniesť a rozsúdiť pred dosvedčením sporu; kto ich vznesie neskôr, netreba ho odmietnuť, ale má byť odsúdený na hradenie trov, ak nedokáže, že namietanie neoddialil zlomyseľne.
    § 2. Iné mariace námietky sa majú vzniesť pri dosvedčení sporu vo svojom čase a treba ich prerokovať podľa pravidiel o vedľajších otázkach.
    Kán. 1463 – § 1. Protižaloby možno platne vzniesť iba do tridsiatich dní odo dňa dosvedčenia sporu.
    § 2. Tie sa však majú rozsudzovať spolu s hlavnou žalobou, to znamená na rovnakom stupni s ňou, ak nie je nevyhnutné rozsúdiť ich oddelene alebo ak to sudca neuznal za vhodnejšie.
    Kán. 1464 – Otázky o zložení kaucie na súdne trovy alebo o poskytnutí bezplatnej právnej ochrany, o ktorú bolo požiadané hneď na začiatku, a iné podobné otázky treba rozhodnúť pred dosvedčením sporu.

    III. kapitola
    LEHOTY A ODKLADY
    Kán. 1465 – § 1. Takzvané neodkladné zákonné lehoty čiže lehoty stanovené zákonom na zánik práv, nemožno predĺžiť, a ak to stránky nežiadajú, ani platne skrátiť.
    § 2. Súdne a dohodnuté lehoty sudca môže pred ich uplynutím po vypočutí alebo na žiadosť stránok z oprávneného dôvodu predĺžiť, nikdy však platne skrátiť, ak stránky nesúhlasia.
    § 3. Sudca má však dbať, aby spor netrval príliš dlho pre predlžovanie.
    Kán. 1466 – Kde zákon nestanovuje lehoty na uskutočnenie procesných úkonov, musí ich určiť sudca vzhľadom na povahu každého úkonu.
    Kán. 1467 – Ak v deň určený na súdny úkon tribunál neúraduje, lehota sa považuje za predlženú do prvého nasledujúceho pracovného dňa.

    IV. kapitola
    MIESTO SÚDNEHO KONANIA
    Kán. 1468 – Sídlo každého tribunálu má byť podľa možnosti trvalé a v stanovené hodiny otvorené.
    Kán. 1469 – § 1. Sudca násilím vyhnaný zo svojho územia alebo tam hatený vo vykonávaní jurisdikcie môže svoju jurisdikciu vykonávať a rozsudok vynášať mimo územia, keď však upovedomil o tom diecézneho biskupa.
    § 2. Okrem prípadu, o ktorom sa hovorí v § 1, sudca môže z oprávneného dôvodu a po vypočutí stránok odísť mimo vlastného územia, aby získal dôkazy, ale s dovolením diecézneho biskupa miesta, kde chce prísť, a v sídle ním určenom.

    V. kapitola
    PRÍSTUP OSÔB DO POJEDNÁVACEJ MIESTNOSTI A SPÔSOB VYHOTOVOVANIA A UCHOVÁVANIA SPISOV
    Kán. 1470 – § 1. Ak partikulárny zákon neurčuje ináč, počas prerokúvania káuz pred tribunálom v pojednávacej miestnosti majú byť prítomní iba tí, o ktorých zákon alebo sudca stanovil, že sú pre priebeh procesu potrební.
    § 2. Všetkých prítomných na súdnom konaní, ktorí sa vážne previnili proti náležitej úcte a poslušnosti voči tribunálu, sudca môže primeranými trestami priviesť k povinnosti, okrem toho advokátom a zástupcom aj pozastaviť vykonávanie úlohy v cirkevných tribunáloch.
    Kán. 1471 – Ak nejaká osoba, ktorú treba vypočuť, hovorí jazykom sudcovi alebo stránkam neznámym, má sa pribrať prísažný tlmočník, ktorého určí sudca. Vyhlásenia sa však majú písomne vyhotoviť v pôvodnom jazyku a má sa priložiť preklad. Tlmočník sa tiež má pribrať, keď sa musí vypočuť hluchá alebo nemá osoba, ak azda sudca nedá prednosť tomu, aby sa na jeho otázky odpovedalo písomne.
    Kán. 1472 – § 1. Súdne úkony, tak tie, ktoré sa vzťahujú na meritum otázky čiže úkony kauzy, ako aj tie, ktoré sa týkajú formy postupu čiže úkony procesu, musia byť vyhotovené písomne.
    § 2. Jednotlivé listy spisov sa majú očíslovať a opatriť znakom hodnovernosti.
    Kán. 1473 – Kedykoľvek sa v súdnych spisoch vyžaduje podpis stránok alebo svedkov a stránka alebo svedok sa nemôže alebo nechce podpísať, má sa to v samých spisoch vyznačiť a súčasne má sudca a notár potvrdiť, že spis bol stránke alebo svedkovi slovo za slovom prečítaný a že stránka alebo svedok sa buď nemohol, alebo nechcel podpísať.
    Kán. 1474 – § 1. V prípade odvolania sa exemplár spisov po overení jeho hodnovernosti notárom má poslať vyššiemu tribunálu.
    § 2. Ak spisy boli vyhotovené v jazyku, ktorý je vyššiemu tribunálu neznámy, majú sa preložiť do iného, ktorý je tomuto tribunálu známy, pri použití opatrení, aby vernosť prekladu bola zaručená.
    Kán. 1475 – § 1. Po skončení súdneho konania listiny, ktoré sú vlastníctvom súkromných osôb, sa musia vrátiť, ale pri ponechaní si ich opisu.
    § 2. Notárom a kancelárovi sa bez mandátu sudcu zakazuje vydať opis súdnych spisov a listín, ktoré boli získané pre proces.

    IV. titul
    STRÁNKY V KAUZE
    I. kapitola
    ŹALOBCA A POZVANÁ STRÁNKA

    Kán. 1476 – Každý, či pokrstený, alebo nepokrstený, môže v súdnom konaní vystupovať ako žalobca; zákonne pozvaná stránka však musí odpovedať.
    Kán. 1477 – Hoci si žalobca alebo pozvaná stránka ustanovili zástupcu alebo advokáta, predsa sú vždy povinní byť na súdnom konaní osobne prítomní, ak to predpisuje právo alebo sudca.
    Kán. 1478 – § 1. Maloletí a tí, ktorí sú pozbavení používania rozumu, môžu v súdnom konaní vystupovať iba cez svojich rodičov či poručníkov, alebo opatrovníkov pri neporušení predpisu § 3.
    § 2. Ak sudca usudzuje, že práva maloletých sú v rozpore s právami rodičov alebo poručníkov, alebo opatrovníkov, alebo že tí nemôžu dostatočne chrániť ich práva, vtedy majú vystupovať v súdnom konaní cez poručníka alebo opatrovníka, ktorého pridelil sudca.
    § 3. Avšak v kauzách duchovných a s duchovnými súvisiacich môžu maloletí, ak nadobudli používanie rozumu, žalovať a odpovedať bez súhlasu rodičov alebo poručníka, a to osobne, ak dovŕšili štrnásty rok života, ináč cez opatrovníka, ktorého ustanovil sudca.
    § 4. Tí, ktorým je zakázaná správa majetku, a tí, ktorí sú slabomyseľní, môžu v súdnom konaní vystupovať osobne, len aby sa zodpovedali za vlastné delikty, alebo ak to predpisuje sudca; v ostatných prípadoch musia žalovať a odpovedať cez svojich opatrovníkov.
    Kán. 1479 – Kedykoľvek je prítomný poručník alebo opatrovník, ktorého ustanovila občianska vrchnosť, cirkevný sudca ho môže pripustiť, ak je to možné, po vypočutí diecézneho biskupa toho, komu je pridelený; ak však ho niet alebo sa zdá, že nemá byť pripustený, sám sudca určí pre kauzu poručníka alebo opatrovníka.
    Kán. 1480 – § 1. Právnické osoby vystupujú na súdnom konaní cez svojich zákonných reprezentantov.
    § 2. Avšak v prípade, že reprezentant chýba alebo je nedbanlivý, na súdnom konaní v mene právnických osôb podliehajúcich jeho moci môže vystupovať sám ordinár osobne alebo cez iného.

    II. kapitola
    ZÁSTUPCOVIA V SPOROCH A ADVOKÁTI
    Kán. 1481 – § 1. Stránka si môže slobodne ustanoviť advokáta a zástupcu; avšak okrem prípadov, stanovených v § 2 a 3, môže aj osobne žalovať a odpovedať, ak sudca nepokladá službu zástupcu alebo advokáta za nevyhnutnú.
    § 2. V trestnom súdnom konaní obžalovaný musí mať vždy advokáta, ktorého si ustanovil sám alebo mu ho pridelil sudca.
    § 3. V sporovom súdnom konaní, ak ide o maloletých alebo o súdne konanie, v ktorom ide o verejné dobro s výnimkou manželských káuz, sudca má z úradu ustanoviť obhajcu tej stránke, ktorá ho nemá.
    Kán. 1482 – § 1. Každý si môže ustanoviť iba jedného zástupcu, ktorý nemôže poveriť za seba iného, ak mu nebolo dané výslovné splnomocnenie.
    § 2. Ak však z oprávneného dôvodu ustanovil viacerých, tí sa majú určiť tak, aby bola medzi nimi prednosť.
    § 3. Súčasne však možno ustanoviť viacerých advokátov.
    Kán. 1483 – Zástupca a advokát musia byť plnoletí a dobrej povesti; advokát musí byť okrem toho katolík, ak diecézny biskup nedovolí ináč, a doktor kánonického práva alebo ináč skutočný znalec a schválený tým istým biskupom.
    Kán. 1484 – § 1. Skôr než zástupca a advokát prevezmú úlohu, musia na tribunáli predložiť hodnoverný mandát.
    § 2. Aby sa však zabránilo zániku práva, sudca môže pripustiť zástupcu aj bez predloženia mandátu po poskytnutí vhodnej záruky, ak to vec vyžaduje; úkon však nemá nijakú účinnosť, ak zástupca v zánikovej lehote, ktorú má stanoviť sudca, mandát riadne nepredloží.
    Kán. 1485 – Ak zástupca nedostal zvláštny mandát, nemôže sa platne zrieknuť žaloby, pojednávania alebo súdnych úkonov ani robiť pokonanie, uzatvárať dohody, zverovať spor na rozhodcov a spravidla robiť to, na čo právo vyžaduje zvláštny mandát.
    Kán. 1486 – § 1. Aby odvolanie zástupcu alebo advokáta nadobudlo účinok, je nevyhnutné im ho doručiť, a ak spor už bol dosvedčený, sudca a protistránka majú byť o odvolaní upovedomení.
    § 2. Po vynesení definitívneho rozsudku právo a povinnosť odvolania sa zostáva zástupcovi, ak to mandant neodmietne.
    Kán. 1487 – Sudca môže buď z úradu, alebo na žiadosť stránky dekrétom vylúčiť tak zástupcu, ako aj advokáta, ale z vážneho dôvodu.
    Kán. 1488 – § 1. Obidvom sa zakazuje odkúpiť spor alebo sa dohodnúť o nadmernom zisku pre seba alebo o vymáhaní časti spornej veci. Ak to urobili, dohoda je nulitná a sudca ich môže potrestať peňažnou pokutou. Okrem toho advokát môže byť jednak suspendovaný z úradu, jednak ho môže biskup, ktorý predsedá tribunálu, vyčiarknuť zo zoznamu advokátov, ak sa opätovne previnil.
    § 2. Tým istým spôsobom môžu byť potrestaní advokáti a zástupcovia, ktorí podvodne obíduc zákon, odnímajú kompetentným tribunálom kauzy, aby ich iné rozhodli priaznivejšie.
    Kán. 1489 – Advokáti a zástupcovia, ktorí pre dary alebo prísľuby, alebo z akéhokoľvek iného dôvodu zradili svoj úrad, má im byť pozastavené vykonávanie právnej pomoci a majú byť potrestaní peňažnou pokutou alebo inými primeranými trestami.
    Kán. 1490 – V každom tribunáli majú byť podľa možnosti ustanovení stáli patróni, platení samým tribunálom, aby vykonávali úlohu advokáta alebo zástupcu najmä v manželských kauzách pre stránky, ktoré si ich chcú zvoliť.

    V. titul
    ŹALOBY A NÁMIETKY
    I. KAPITOLA
    ŹALOBY A NÁMIETKY VO VŠEOBECNOSTI

    Kán. 1491 – Každé právo je chránené nielen žalobou, ale ak nie je výslovne určené niečo iné, aj námietkou.
    Kán. 1492 – § 1. Každá žaloba zaniká premlčaním podľa normy práva alebo iným zákonným spôsobom s výnimkou žalôb o stave osôb, ktoré nikdy nezanikajú.
    § 2. Námietku pri neporušení predpisu kán. 1462 možno vždy predložiť a je svojou povahou trvalá. Kán. 1493 – Źalobca môže niekoho pozvať na súd súčasne viacerými žalobami, ktoré si však navzájom nemajú protirečiť buď v tej istej veci, alebo v rozličných veciach, ak neprekračujú kompetenciu tribunálu, na ktorý sa obrátil.
    Kán. 1494 – § 1. Pozvaná stránka môže pred tým istým sudcom v tom istom súdnom konaní vzniesť proti žalobcovi protižalobu buď pre súvis kauzy s hlavnou žalobou, alebo na odvolanie alebo zmenšenie žiadosti žalobcu.
    § 2. Protižaloba na protižalobu sa nepripúšťa.
    Kán. 1495 – Protižalobu treba podať u sudcu, pred ktorým bola vznesená prvá žaloba, hoci delegovaného iba na jednu kauzu alebo ináč relatívne nekompetentného.

    II. kapitola
    JEDNOTLIVÉ ŹALOBY A NÁMIETKY
    Kán. 1496 – § 1. Kto aspoň pravdepodobnými dôkazmi preukáže, že má právo na nejakú vec, ktorú iný zadržiava, a že mu hrozí škoda, ak vec nebude odovzdaná pod ochranu, má právo dosiahnuť u sudcu, aby vec bola daná do úschovy.
    § 2. V podobných okolnostiach môže dosiahnuť, aby sa niekomu zakázal výkon práva.
    Kán. 1497 – § 1. Úschova veci sa pripúšťa aj na zaistenie pôžičky, len keď právo veriteľa je dostatočne zrejmé.
    § 2. Úschova sa môže rozšíriť aj na veci dlžníka, ktoré sa z akéhokoľvek titulu nachádzajú u iných osôb, a aj na pôžičky dlžníka.
    Kán. 1498 – Úschovu veci a zákaz výkonu práva vôbec nemožno nariadiť, ak hroziacu škodu možno ináč nahradiť a ponúkne sa vhodná záruka jej náhrady.
    Kán. 1499 – Sudca od toho, komu dovoľuje úschovu veci alebo vyslovuje zákaz výkonu práva, môže žiadať predbežnú záruku na náhradu škôd, ak svoje právo nedokázal.
    Kán. 1500 – Čo sa týka prirodzenosti a účinnosti žaloby o držbe, majú sa zachovať predpisy občianskeho práva miesta, kde sa nachádza vec, o držbu ktorej ide.

    II. časť
    SPOROVÉ SÚDNE KONANIE
    I. oddiel
    RIADNE SPOROVÉ SÚDNE KONANIE

    I. titul
    UVEDENIE KAUZY

    I. kapitola
    ŹALOBNÝ SPIS NA UVEDENIE SPORU

    Kán. 1501 – Sudca nemôže rozsudzovať nijakú kauzu, ak žiadosť podľa normy kánonov nepredloží ten, kto má na tom záujem, alebo promótor spravodlivosti.
    Kán. 1502 – Kto chce niekoho pozvať na súd, musí kompetentnému sudcovi podať žalobný spis, v ktorom má predložiť predmet kontroverzie a požiadať o službu sudcu.
    Kán. 1503 – § 1. Sudca môže pripustiť ústnu žiadosť vždy, keď buď žalobca je hatený, aby podal žalobný spis, alebo kauza sa dá ľahko vyšetriť a má menší význam.
    § 2. Avšak v obidvoch prípadoch má sudca notárovi nariadiť, aby o tom vyhotovil spis, ktorý treba žalobcovi prečítať a treba, aby ho schválil, a ktorý nahrádza žalobný spis, napísaný žalobcom so všetkými právnymi účinkami.
    Kán. 1504 – Źalobný spis, ktorým sa spor uvádza, musí:
    1. vyjadrovať, pred ktorým sudcom sa kauza uvádza, čo sa žiada a od koho sa žiada;
    2. uviesť, o aké právo a aspoň všeobecne o aké skutočnosti a dôkazy na presadenie toho, čo sa tvrdí, sa žalobca opiera;
    3. byť podpísaný žalobcom alebo jeho zástupcom s uvedením dňa, mesiaca a roka, ako aj miesta, kde žalobca alebo zástupca bývajú alebo ktoré si sami určili na prijímanie spisov;
    4. uviesť trvalé alebo prechodné bydlisko pozvanej stránky.
    Kán. 1505 – § 1. Keď samosudca alebo predseda kolégiálneho tribunálu zistili, že i predmet patrí do ich kompetencie a ani žalobcovi nechýba zákonná spôsobilosť vystupovať na súdnom konaní, musia čím skôr svojím dekrétom žalobný spis buď prijať, alebo zamietnuť.
    § 2. Źalobný spis možno zamietnuť iba:
    1. ak sudca alebo tribunál je nekompetentný;
    2. ak je nepochybne zrejmé, že žalobcovi chýba zákonná spôsobilosť vystupovať v súdnom konaní;
    3. ak nie sú zachované predpisy kán. 1504, bod 1-3;
    4. ak zo samého žalobného spisu je celkom zjavné, že žiadosti chýba akýkoľvek podklad a ani sa nemôže stať, že počas procesu sa nejaký podklad objaví.
    § 3. Ak žalobný spis bol zamietnutý pre chyby, ktoré sa môžu napraviť, žalobca môže tomu istému sudcovi znova predložiť nový, riadne vyhotovený žalobný spis.
    § 4. Proti zamietnutiu žalobného spisu má stránka vždy právo do desiatich užitočných dní predložiť dôvodmi podopretý rekurz buď odvolaciemu tribunálu, alebo kolégiu, ak žalobný spis zamietol predseda; avšak otázku zamietnutia treba rozhodnúť čo najrýchlejšie.
    Kán. 1506 – Ak sudca do mesiaca od predloženia žalobného spisu nevydal dekrét, ktorým žalobný spis prijíma alebo zamieta podľa normy kán. 1505, stránka, ktorá má na tom záujem, môže sa dožadovať, aby si sudca splnil svoju úlohu; ak však sudca jednako mlčí, po nevyužitom uplynutí desiatich dní od podania žiadosti sa písomný návrh má pokladať za prijatý.

    II. kapitola
    PREDVOLANIE A OZNÁMENIE SÚDNYCH ÚKONOV
    Kán. 1507 – § 1. V dekréte, ktorým sa prijíma žalobný spis žalobcu, sudca alebo predseda musí volať ostatné stránky na súdne konanie čiže ich predvolať na dosvedčenie sporu, stanoviac, či musia odpovedať písomne alebo či sa musia k nemu dostaviť na zosúladenie pochybností. Ak však z písomných odpovedí zistí potrebu stránky zvolať, môže to stanoviť novým dekrétom.
    § 2. Ak sa žalobný spis považuje za prijatý podľa normy kán. 1506, dekrét o predvolaní na súdne konanie sa musí vydať do dvadsiatich dní od predloženia žiadosti, o ktorej sa hovorí v tom istom kánone.
    § 3. Ak sa sporové stránky skutočne dostavia k sudcovi na prerokúvanie kauzy, predvolanie nie je potrebné, ale aktuár má v spisoch poznamenať, že stránky na súdnom konaní boli prítomné.
    Kán. 1508 – § 1. Predvolávací dekrét na súdne konanie sa musí ihneď oznámiť pozvanej stránke a súčasne dať na vedomie ostatným, ktorí sa musia dostaviť.
    § 2. K predvolaniu sa má priložiť žalobný spis na uvedenie sporu, ak sudca z vážnych dôvodov neusúdi, že so žalobným spisom netreba oboznámiť stránku, skôr než bude vypovedať na súdnom konaní.
    § 3. Ak sa spor vedie proti tomu, kto nemôže slobodne vykonávať svoje práva alebo slobodnú správu vecí, o ktorých sa pojednáva, predvolanie, ak to prípad vyžaduje, treba oznámiť poručníkovi, opatrovníkovi, osobitnému zástupcovi čiže tomu, kto je povinný v jeho mene prevziať súdne konanie podľa normy práva.
    Kán. 1509 – § 1. Oznámenie o predvolaniach, dekrétoch, rozsudkoch a iných súdnych úkonoch treba poslať pomocou poštových doručovateľov alebo iným čo najbezpečnejším spôsobom pri zachovaní noriem, stanovených partikulárnym zákonom.
    § 2. Zo spisov musí byť zrejmá skutočnosť oznámenia a jeho spôsob.
    Kán. 1510 – Pozvaná stránka, ktorá odmietne prevziať predvolací lístok alebo ktorá prekáža, aby predvolanie jej bolo doručené, sa považuje za zákonne predvolanú.
    Kán. 1511 – Ak predvolanie nebolo zákonne oznámené, úkony procesu sú nulitné pri neporušení predpisu kán. 1507, § 3.
    Kán. 1512 – Keď predvolanie bolo zákonne oznámené alebo stránky sa dostavili pred sudcu na prerokúvanie kauzy:
    1. vec prestáva byť nedotknutá;
    2. kauza sa stáva vlastnou toho sudcu alebo tribunálu, ináč kompetentného, pred ktorým bola žaloba podaná;
    3. jurisdikcia delegovaného sudcu sa stáva pevnou, takže neprestáva jestvovať zánikom práva delegujúceho;
    4. prerušuje sa premlčanie, ak nie je určené niečo iné;
    5. spor začína prebiehať; preto ihneď platí zásada: Kým spor prebieha, nič sa nemá meniť.“

    II. titul
    DOSVEDČENIE SPORU
    Kán. 1513 – § 1. Dosvedčenie sporu nastáva vtedy, keď sa dekrétom sudcu určí okruh kontroverzie, vybratý zo žiadostí a odpovedí stránok.
    § 2. Źiadosti a odpovede stránok okrem tých, ktoré sú v žalobnom spise na uvedenie sporu, môžu byť vyjadrené buď v odpovedi na predvolanie, alebo v ústnych vyhláseniach pred sudcom; avšak v ťažších kauzách má sudca pozvať stránky na zosúladenie pochybnosti alebo pochybností, na ktoré treba dať v rozsudku odpoveď.
    § 3. Dekrét sudcu treba oznámiť stránkam, ktoré ak ešte nedali súhlas, môžu sa do desiatich dní obrátiť na tohto sudcu, aby ho zmenil; otázku treba čo najrýchlejšie rozhodnúť dekrétom toho istého sudcu.
    Kán. 1514 – Už raz stanovený okruh kontroverzie nemožno platne zmeniť iba ak novým dekrétom z vážneho dôvodu na žiadosť stránky a po vypočutí ostatných stránok a zvážení ich dôvodov.
    Kán. 1515 – Po dosvedčení sporu držiteľ cudzej veci prestáva byť dobromyseľným držiteľom; a preto ak sa odsudzuje, aby vec vrátil, musí vrátiť odo dňa dosvedčenia sporu aj plody a nahradiť škody.
    Kán. 1516 – Po dosvedčení sporu má sudca stránkam určiť primeraný čas na predloženie a doplnenie dokazovaní.

    III. titul
    POJEDNÁVANIE SPORU
    Kán. 1517 – Pojednávanie sporu sa začína predvolaním; končí sa nielen vynesením definitívneho rozsudku, ale aj inými spôsobmi, určenými právom.
    Kán. 1518 – Ak sporová stránka zomrie alebo zmení stav, alebo odstúpi z úradu, na základe ktorého koná, vtedy:
    1. keď kauza ešte nie je uzavretá, pojednávanie sa pozastavuje, kým dedič zomrelého alebo nástupca, alebo ten, koho sa to týka, spor neprevezme;
    2. keď je kauza uzavretá, sudca musí pokračovať ďalej po predvolaní zástupcu, ak je prítomný, ináč dediča alebo nástupcu zomrelého.
    Kán. 1519 – § 1. Ak od svojej úlohy odstúpi poručník alebo opatrovník, alebo zástupca, ktorý je podľa normy kán. 1481, § 1 a 3, nevyhnutný, pojednávanie sa dočasne pozastavuje.
    § 2. Sudca má čo najskôr ustanoviť iného poručníka alebo opatrovníka; zástupcu však pre spor môže ustanoviť, ak to stránka v krátkej lehote, ktorú stanovil sám sudca, zanedbala urobiť.
    Kán. 1520 – Ak stránky počas šiestich mesiacov neuskutočnili nijaký procesný úkon, hoci tomu nebránila nijaká prekážka, pojednávanie sa marí. Partikulárny zákon môže stanoviť iné lehoty zmarenia.
    Kán. 1521 – Zmarenie má účinok zo samého práva a voči všetkým aj maloletým alebo iným, ktorí sú maloletým postavení na roveň, a musí sa aj z úradu vyhlásiť pri neporušení práva požadovať odškodnenie od poručníkov, opatrovníkov, správcov, zástupcov, ktorí nedokázali, že sú bez viny.
    Kán. 1522 – Zmarenie ruší spisy procesu, nie však spisy kauzy; dokonca tie môžu mať účinnosť aj na inom pojednávaní, len keď sa kauza vzťahuje na tie isté osoby a na tú istú vec; keď však ide o cudzie osoby, majú účinnosť iba dokumentov.
    Kán. 1523 – Každá sporová stránka hradí tie trovy zmareného súdneho konania, ktoré sama spôsobila.
    Kán. 1524 – § 1. Źalobca sa v ktoromkoľvek štádiu a na ktoromkoľvek stupni súdneho konania môže zrieknuť pojednávania; rovnako tak žalobca, ako aj pozvaná stránka sa môžu zrieknuť buď všetkých, alebo len niektorých úkonov procesu.
    § 2. Aby sa poručníci a správcovia právnických osôb mohli zrieknuť pojednávania, potrebujú radu alebo súhlas tých, ktorých spolupôsobenie sa vyžaduje na úkony, prekračujúce hranice riadnej správy.
    § 3. Aby zrieknutie sa bolo platné, treba ho vykonať písomne a musí ho podpísať stránka alebo jej zástupca, vybavený zvláštnym mandátom, musí sa oznámiť druhej stránke a tá ho musí prijať alebo aspoň nenapadnúť a sudca ho musí pripustiť.
    Kán. 1525 – Zrieknutie sa pripustené sudcom má vzhľadom na zrieknuté úkony tie isté účinky ako zmarenie pojednávania a rovnako zaväzuje zriekajúceho sa hradiť trovy za úkony, ktorých sa zriekol.

    IV. titul
    DÔKAZY
    Kán. 1526 – § 1. Bremeno dokazovania pripadá tomu, kto niečo tvrdí.
    § 2. Dôkaz nepotrebuje:
    1. to, čo sám zákon prezumuje;
    2. to, čo jedna sporová stránka tvrdí a druhá pripúšťa, ak právo alebo sudca predsa len nevyžadujú dôkaz.
    Kán. 1527 – § 1. Možno predložiť dôkazy akéhokoľvek druhu, ktoré sa zdajú užitočné na rozsúdenie kauzy a sú dovolené.
    § 2. Ak stránka žiada, aby dôkaz, ktorý sudca zamietol, bol prijatý, sám sudca má o tom čo najrýchlejšie rozhodnúť.
    Kán. 1528 – Ak stránka alebo svedok odmietajú dostaviť sa k sudcovi, aby vypovedali, je dovolené vypočuť ich aj cez laika určeného sudcom alebo žiadať, aby svoje vyhlásenie urobili pred verejným notárom alebo akýmkoľvek iným zákonným spôsobom.
    Kán. 1529 – Sudca nemá prikročiť k zhromažďovaniu dôkazov pred dosvedčením sporu, ak nie je na to vážny dôvod.

    I. kapitola
    VYHLÁSENIA STRÁNOK
    Kán. 1530 – Aby sudca lepšie zistil pravdu, vždy môže stránkam klásť otázky, ba musí na žiadosť stránky alebo na dokázanie skutočnosti, ktorá z hľadiska verejného záujmu má byť mimo pochybnosti.
    Kán. 1531 – § 1. Zákonne opýtaná stránka musí odpovedať a vyznať úplnú pravdu.
    § 2. Ak však odmietla odpovedať, úlohou sudcu je zvážiť, čo z toho možno vyvodiť na dokázanie skutočností.
    Kán. 1532 – V prípadoch, v ktorých ide o verejné dobro, sudca má dať stránkam zložiť prísahu, že budú hovoriť pravdu alebo aspoň že to, čo povedali, je pravda, ak sa z vážneho dôvodu neodporúčalo niečo iné; v iných prípadoch to môže urobiť podľa svojho uváženia.
    Kán. 1533 – Stránky, promótor spravodlivosti a obhajca zväzku môžu predložiť sudcovi body otázok, podľa ktorých má byť stránka vypočúvaná.
    Kán. 1534 – Pri vypočúvaní stránok sa má primerane zachovať to, čo sa v kán. 1548, § 2, bod 1, 1552 a 1558-1565 stanovuje o svedkoch.
    Kán. 1535 – Tvrdenie o nejakej skutočnosti, ktoré písomne alebo ústne predniesla niektorá stránka proti sebe pred kompetentným sudcom o samom predmete súdneho konania buď sama od seba, alebo na otázku sudcu, je súdnym priznaním.
    Kán. 1536 – § 1. Súdne priznanie jednej stránky, ak ide o nejakú súkromnú záležitosť a v kauze nejde o verejné dobro, oslobodzuje ostatných od bremena dokazovania.
    2. Avšak v kauzách, ktoré sa týkajú verejného dobra, súdne priznanie a vyhlásenia stránok, ktoré nie sú priznaniami, môžu mať dôkazovú silu, ktorú treba, aby sudca posúdil spolu s ostatnými okolnosťami kauzy, ale nemožno im priznať plnú dôkaznú silu, ak nepristúpia iné prvky, ktoré by ich úplne potvrdili.
    Kán. 1537 – Keď ide o mimosúdne priznanie, predložené na súdnom konaní, úlohou sudcu je, aby po zvážení všetkých okolností posúdil, akú hodnotu mu treba pripísať.
    Kán. 1538 – Priznanie alebo akékoľvek iné vyhlásenie stránky nemá nijakú silu, ak je zistené, že bolo urobené na základe omylu ohľadom skutku alebo bolo vynútené násilím alebo veľkým strachom.

    II. kapitola
    DOKAZOVANIE POMOCOU DOKLADOV
    Kán. 1539 – V akomkoľvek druhu súdneho konania sa pripúšťa dokazovanie pomocou dokladov tak verejných, ako aj súkromných.

    1. článok
    POVAHA A HODNOVERNOSŤ DOKLADOV
    Kán. 1540 – § 1. Verejné cirkevné doklady sú tie, ktoré vyhotovila verejná osoba pri výkone svojej úlohy v Cirkvi pri zachovaní náležitostí, ktoré predpisuje právo .
    § 2. Verejné občianske doklady sú tie, ktoré sa právne za také považujú podľa zákonov každého jednotlivého miesta.
    § 3. Ostatné doklady sú súkromné.
    Kán. 1541 – Verejné doklady majú hodnovernosť vo všetkom, čo sa v nich priamo a zásadne tvrdí, ak protikladné a očividné dôkazy nepotvrdzujú niečo iné.
    Kán. 1542 – Súkromný doklad, buď uznaný stránkou, alebo preskúmaný sudcom, má voči pôvodcovi alebo tomu, kto ho podpísal, a voči tým, na ktorých prešla od nich kauza, tú istú dôkaznú silu ako priznanie, urobené mimo súdneho konania; voči cudzím osobám má tú istú silu ako vyhlásenia stránok, ktoré nie sú priznaniami, podľa normy kán. 1536, § 2.
    Kán. 1543 – Ak sa dokáže, že v dokladoch bolo niečo vymazané, opravené, vložené alebo že majú nejakú inú chybu, úlohou sudcu je, aby posúdil, či a akú hodnotu takéto doklady majú.

    2. článok
    PREDKLADANIE DOKLADOV
    Kán. 1544 – Doklady nemajú v súdnom konaní dôkaznú silu, ak nie sú pôvodné alebo predložené v hodnovernom opise a uložené v kancelárii tribunálu, aby ich sudca a druhá stránka mohli preskúmať.
    Kán. 1545 – Sudca môže prikázať, aby sa v procese predložil doklad, spoločný pre obidve stránky.
    Kán. 1546 – § 1. Nikto nie je povinný predložiť doklady, hoci spoločné, ktoré nemožno zverejniť bez nebezpečenstva škody podľa normy kán. 1548, § 2, bod 2, alebo bez nebezpečenstva porušenia tajomstva, ktoré treba zachovať.
    § 2. Ak sa predsa dá odpísať aspoň nejaká časť dokladu a možno ju v odpise predložiť bez uvedených nepríjemností, sudca môže nariadiť, aby sa táto časť predložila.

    III. kapitola
    SVEDKOVIA A SVEDECKÉ VÝPOVEDE
    Kán. 1547 – Dokazovanie pomocou svedkov sa pripúšťa v akýchkoľvek kauzách pod vedením sudcu.
    Kán. 1548 – 1. Svedkovia musia sudcovi, ktorý zákonne vypočúva, vyznať pravdu.
    § 2. Pri neporušení predpisu kán. 1550, § 2, bod 2, spod povinnosti odpovedať sú vyňatí:
    1. klerici, čo sa týka vecí, ktoré im boli zverené na základe posvätného ministéria; štátni úradníci, lekári, pôrodné asistentky, advokáti, notári a iní, ktorí sú povinní zachovávať úradné tajomstvo aj z dôvodu poskytnutej rady, týkajúcej sa záležitostí, podliehajúcich tomuto tajomstvu;
    2. tí, ktorí sa obávajú, že pre ich svedeckú výpoveď postihne ich samých alebo ich manželského partnera, alebo najbližších pokrvných alebo rodinných príbuzných zlá povesť, nebezpečné útrapy alebo iné veľké zlá.

    1. článok
    KTO MÔŹE BYŤ SVEDOK
    Kán. 1549 – Svedok môže byť každý, ak ho právo výslovne, úplne alebo čiastočne neodmieta. Kán. 1550 – § 1. Na svedčenie nemajú byť pripustení maloletí mladší než štrnásťroční a slabomyseľní; vypočúvať ich však možno na základe dekrétu sudcu, ktorým sa má vyhlasiť, že je to užitočné.
    § 2. Za neschopných sa považujú:
    1. stránky v kauze alebo tí, ktorí v mene stránok vystupujú v súdnom konaní, sudca a jeho pomocníci, advokát a iní, ktorí stránkam v tej istej kauze pomáhajú alebo pomáhali;
    2. kňazi, čo sa týka toho všetkého, čo sa dozvedeli zo sviatostnej spovede, hoci by kajúcnik žiadal jeho zverejnenie; ba ani to, čo od kohokoľvek a akýmkoľvek spôsobom počul z príležitosti spovede, nemožno totiž prijať ani len ako náznak pravdy.

    2. článok
    UVÁDZANIE A VYLUČOVANIE SVEDKOV
    Kán. 1551 – Stránka, ktorá svedka uviedela, môže sa zriecť jeho vypočúvania; avšak odporujúca stránka môže žiadať, aby predsa len svedok bol vypočúvaný.
    Kán. 1552 – § 1. Keď sa žiada dokazovanie pomocou svedkov, tribunálu sa majú oznámiť ich mená a trvalé bydlisko.
    § 2. V lehote, ktorú určil sudca, sa majú predložiť body otázok, podľa ktorých sa žiada vypočúvanie svedkov; ináč sa má žiadosť považovať za zanechanú.
    Kán. 1553 – Úloha sudcu je obmedziť množstvo svedkov.
    Kán. 1554 – Pred vypočúvaním svedkov sa ich mená majú oznámiť stránkam; ak to však podľa uváženého úsudku sudcu nie je bez veľkej ťažkosti možné, treba tak urobiť aspoň pred zverejnením svedectiev.
    Kán. 1555 – Pri zachovaní predpisu kán. 1550 môže stránka žiadať, aby bol svedok vylúčený, ak sa oprávnený dôvod na vylúčenie dokáže pred vypočúvaním svedka.
    Kán. 1556 – Svedok je predvolaný dekrétom sudcu, ktorý bol svedkovi zákonne oznámený.
    Kán. 1557 – Riadne predvolaný svedok sa má dostaviť alebo sudcovi oznámiť dôvod svojej neprítomnosti.

    3. článok
    VYPOČÚVANIE SVEDKOV
    Kán. 1558 – § 1. Svedkov treba vypočúvať v samom sídle tribunálu, ak sa sudca nerozhodne ináč.
    § 2. Kardináli, patriarchovia, biskupi a tí, ktorí podľa práv svojho štátu požívajú rovnakú výhodu, majú byť vypočúvaní na mieste, ktoré si sami vyberú.
    § 3. Sudca má rozhodnúť, kde treba vypočúvať tých, ktorým je pre vzdialenosť, chorobu alebo inú prekážku nemožné alebo ťažké dostaviť sa do sídla tribunálu, pri zachovaní predpisov kán. 1418 a 1469, § 2.
    Kán. 1559 – Pri vypočúvaní svedkov stránky nemôžu byť prítomné, ak sudca, najmä keď ide o súkromné dobro, neusúdil, že ich treba pripustiť. Avšak prítomní môžu byť ich advokáti alebo zástupcovia, ak sudca neusúdil, že vzhľadom na okolnosti vecí a osôb treba postupovať tajne.
    Kán. 1560 – § 1. Svedkov treba vypočúvať oddelene po jednom.
    § 2. Ak sa svedkovia medzi sebou alebo so stránkou vo vážnej veci rozchádzajú, sudca môže tých, ktorí sa medzi sebou nezhodujú, zvolať a konfrontovať podľa možnosti s vylúčením zvád a pohoršenia.
    Kán. 1561 – Vypočúvanie svedka vykonáva sudca alebo jeho delegát, alebo audítor, ktorému treba, aby asistoval notár; preto stránky alebo promótor spravodlivosti, alebo obhajca zväzku, alebo advokáti, ktorí sa zúčastňujú vypočúvania, ak majú iné otázky, ktoré treba svedkovi predložiť, nemajú ich klásť svedkovi, ale sudcovi alebo jeho zástupcovi, aby ich sám položil, ak partikulárny zákon neurčuje ináč.
    Kán. 1562 – § 1. Sudca má svedkovi pripomenúť vážnu povinnosť hovoriť celú pravdu a len pravdu.
    § 2. Sudca má požiadať svedka o prísahu podľa kán. 1532; ak ju svedok odmietne zložiť, má byť vypočúvaný bez prísahy.
    Kán. 1563 – Sudca má najprv overiť totožnosť svedka; má zistiť, aký má vzťah k stránkam, a keď mu kladie špecifické otázky, týkajúce sa kauzy, má sa ho opýtať aj na pramene jeho poznatkov a kedy sa presne dozvedel to, čo tvrdí.
    Kán. 1564 – Otázky majú byť krátke, prispôsobené chápavosti vypočúvaného, nemajú obsahovať súčasne viac vecí, nemajú byť úskočné, zákerné, nemajú naznačovať odpoveď, majú byť vzdialené od akejkoľvek urážky a majú sa vzťahovať na kauzu, o ktorú ide.
    Kán. 1565 – § 1. Otázky sa nemajú svedkom vopred oznámiť.
    § 2. Ak však to, o čom treba svedčiť, tak vypadlo z pamäti, že sa to bez predchádzajúceho premyslenia nemôže s istotou tvrdiť, sudca môže svedkovi niektoré veci pripomenúť, ak usúdi, že sa to môže stať bez nebezpečenstva.
    Kán. 1566 – Svedkovia majú podať svedectvo ústne a napísané nemajú čítať, ak nejde o číselné údaje a účty; v tom prípade si totiž môžu vypomôcť poznámkami, ktoré priniesli so sebou.
    Kán. 1567 – § 1. Odpoveď má byť ihneď notárom zapísaná a musí obsahovať doslovnú svedeckú výpoveď aspoň vzhľadom na to, čo sa priamo týka predmetu súdneho konania.
    § 2. Možno pripustiť používanie magnetofónu, len keď sa potom výpovede písomne zaznačia, a ak je to možné, podpíšu ich vypovedajúci.
    Kán. 1568 – Notár má v spisoch zaznamenať zloženie, vynechanie alebo odmietnutie prísahy, prítomnosť stránok a iných, otázky pridané z úradu a vôbec všetko, čo stojí za zmienku z toho, čo sa azda prihodilo počas vypočúvania svedkov.
    Kán. 1569 – § 1. Po skončení vypočúvania sa musí svedkovi prečítať, čo notár z jeho výpovede zapísal, alebo dať mu vypočuť, čo sa z jeho výpovede nahralo na magnetofón, pričom sa tomuto svedkovi má dať možnosť niečo doplniť, vynechať, opraviť, zmeniť.
    § 2. Napokon spis musí podpísať svedok, sudca a notár.
    Kán. 1570 – Svedkovia, hoci už vypočutí, môžu byť na žiadosť stránky alebo z úradu pred zverejnením spisov či svedeckých výpovedí nanovo predvolaní na vypočúvanie, ak to sudca považuje za nevyhnutné alebo užitočné, len keď nie je žiadne nebezpečenstvo tajného dohovoru alebo podplácania.
    Kán. 1571 – Svedkom musia byť podľa spravodlivého odhadu sudcu uhradené tak výdavky, ktoré mali, ako aj ušlý zárobok z dôvodu podávania svedectva.

    4. článok
    HODNOVERNOSŤ SVEDECTIE

    V

    Kán. 1572 – Sudca pri hodnotení svedectiev, keď si v prípade potreby vyžiadal svedecký list, má brať do úvahy:
    1. stav a počestnosť osoby;
    2. či svedčí na základe vlastného poznania, najmä či sám videl a počul, či na základe vlastnej mienky, podľa povesti alebo počutia od iných;
    3. či je svedok stály a zásadový alebo je nespoľahlivý, neistý alebo vrtkavý;
    4. či má spolusvedkov svedectva a či ho iné prvky dokazovania potvrdzujú alebo nie.
    Kán. 1573 – Výpoveď jedného svedka nemôže mať úplnú hodnovernosť, ak nejde o kvalifikovaného svedka, ktorý vypovedá o veciach, vykonaných z úradu, alebo ak sa na základe okolností vecí a osôb neodporúča niečo iné.

    IV. kapitola
    ZNALCI
    Kán. 1574 – Pomoc znalcov treba využiť vždy, keď sa podľa predpisu práva alebo sudcu ich zisťovanie a posúdenie, opierajúce sa o kritériá odbornosti alebo vedy, vyžadujú na potvrdenie nejakého faktu alebo na objasnenie pravej povahy nejakej veci.
    Kán. 1575 – Je úlohou sudcu po vypočutí stránok alebo na ich návrh vymenovať znalcov, alebo ak si to prípad vyžaduje, prijať správy vyhotovené už inými znalcami.
    Kán. 1576 – Z tých istých dôvodov ako svedok sa vylučujú aj znalci alebo ich možno odmietnuť.
    Kán. 1577 – § 1. Sudca so zreteľom na to, čo sporové stránky prípadne uviedli, má svojím dekrétom určiť jednotlivé body, na ktoré sa musí práca znalca zamerať.
    § 2. Znalcovi majú dať k dispozícii spisy kauzy a iné listiny a pomôcky, ktoré môže potrebovať na riadne a verné vykonanie svojej úlohy.
    § 3. Sudca má po vypočutí znalca určiť čas, v ktorom treba vykonať zisťovanie a predložiť správu.
    Kán. 1578 – § 1. Každý znalec má svoju správu vyhotoviť nezávisle od ostatných, ak sudca nerozkáže vyhotoviť jednu, ktorú majú všetci podpísať; ak sa tak stane, starostlivo sa majú zaznačiť rozdiely v názoroch, ak nejaké boli.
    § 2. Znalci musia zreteľne uviesť, pomocou akých listín alebo akými inými vhodnými spôsobmi sa dozvedeli o totožnosti osôb alebo vecí, alebo miest, akou metódou a akým spôsobom postupovali pri plnení úlohy, ktorá im bola zverená, a predovšetkým o aké dôkazy opierajú svoje závery.
    § 3. Sudca môže pozvať znalca, aby podal ďalšie vysvetlenia, ktoré sa zdajú ako nevyhnutné.
    Kán. 1579 – § 1. Sudca má pozorne zvážiť nielen závery znalcov, hoci zhodné, ale aj ostatné okolnosti kauzy.
    § 2. Pri zdôvodňovaní rozhodnutia musí vyjadriť, aké dôkazy ho viedli k tomu, že závery znalcov prijal, alebo zamietol.
    Kán. 1580 – Znalcom treba hradiť trovy a vyplatiť honoráre, ktoré má sudca vymedziť podľa spravodlivosti a slušnosti, pri zachovaní partikulárneho práva.
    Kán. 1581 – § 1. Stránky môžu určiť súkromných znalcov, ktorí potrebujú schválenie sudcu.
    § 2. Tí môžu, ak sudca dovolí, pokiaľ je to potrebné, nahliadnuť do spisov kauzy a zúčastniť sa na znaleckom zisťovaní; vždy však môžu predložiť svoju správu.

    V. kapitola
    SÚDNA OBHLIADKA MIESTA A VECI
    Kán. 1582 – Ak sudca na rozhodnutie kauzy pokladá za vhodné ísť obhliadnuť nejaké miesto alebo preskúmať nejakú vec, má to stanoviť dekrétom, v ktorom po vypočutí stránok stručne opíše to, čo treba urobiť pri obhliadke.
    Kán. 1583 – O vykonanej obhliadke sa má vyhotoviť doklad.

    VI. kapitola
    PREZUMPCIE
    Kán. 1584 – Prezumpcia je pravdepodobný predpoklad neistej veci; iná je prezumpcia práva, ktorú stanovuje sám zákon a iná prezumpcia človeka, ktorú utvára sudca.
    Kán. 1585 – V prospech koho hovorí prezumpcia práva, ten je oslobodený od bremena dokazovania, ktoré prechádza na druhú stránku.
    Kán. 1586 – Prezumpcie, ktoré nie sú stanovené právom, sudca nemá utvárať, ak to nie je na základe nepochybnej a vymedzenej skutočnosti, ktorá s tým, o čom je kontroverzia, priamo súvisí.

    V. titul
    VEDĽAJŠIE KAUZY
    Kán. 1587 – Vedľajšia kauza vzniká vždy, keď po začatí súdneho konania sa na základe predvolania predloží otázka, ktorá hoci v žalobnom spise uvádzajúcom spor nie je výslovne obsiahnutá, predsa s kauzou tak súvisí, že sa zväčša musí rozriešiť pred hlavnou otázkou.
    Kán. 1588 – Vedľajšia kauza sa predkladá písomne alebo ústne sudcovi, kompetentnému rozhodnúť hlavnú kauzu s naznačením súvisu, ktorý je medzi ňou a hlavnou kauzou.
    Kán. 1589 – § 1. Sudca po prijatí žiadosti a po vypočutí stránok má čo najrýchlejšie rozhodnúť, či sa predložená vedľajšia otázka na niečom zakladá a či súvisí s hlavným súdnym konaním alebo či ju treba hneď na začiatku zamietnuť; a ak ju príjme, či má takú závažnosť, že ju musí rozriešiť čiastkovým rozsudkom alebo dekrétom.
    § 2. Ak však usúdi, že vedľajšiu otázku netreba riešiť pred konečným rozsudkom, má rozhodnúť, aby sa s ňou počítalo, keď sa bude rozhodovať hlavná kauza.
    Kán. 1590 – § 1. Ak sa vedľajšia otázka musí rozriešiť rozsudkom, majú sa zachovať normy o ústnom sporovom procese, ak sudca so zreteľom na vážnosť veci nerozhodne ináč.
    § 2. Ak sa však musí rozriešiť dekrétom, tribunál môže vec zveriť audítorovi alebo predsedovi.
    Kán. 1591 – Skôr než sa skončí hlavná kauza, sudca alebo tribunál, ak sa vyskytne oprávnený dôvod, môže dekrét alebo čiastkový rozsudok odvolať alebo zmeniť buď na žiadosť stránky, alebo z úradu po vypočutí stránok.

    I. kapitola
    STRÁNKY, KTORÉ SA NEDOSTAVILI
    Kán. 1592 – § 1. Ak sa predvolaná pozvaná stránka nedostaví a ani nepredloží primerané ospravedlnenie neprítomnosti alebo neodpovie podľa normy kán. 1507, § 1, sudca ju má vyhlasiť za neprítomnú na súdnom konaní a má rozhodnúť, aby kauza pri zachovaní toho, čo treba zachovať, pokračovala až do konečného rozsudku a jeho vykonania.
    § 2. Skôr než sa vydá dekrét, o ktorom sa hovorí v § 1, musí byť zrejmé, v prípade potreby aj z nového predvolania, že zákonne vykonané predvolanie došlo obžalovanému v užitočnom čase.
    Kán. 1593 – § 1. Ak sa potom pozvaná stránka dostaví na súd alebo dá odpoveď pred rozhodnutím kauzy, môže predložiť závery a dôkazy pri zachovaní predpisu kán. 1600; sudca však má dbať, aby sa súdne konanie zámerne príliš dlho a nepotrebne nepreťahovalo.
    § 2. Hoci sa pozvaná stránka nedostavila a ani nedala odpoveď pred rozhodnutím kauzy, môže rozsudok napadnúť; ak však dokáže, že jej bránila zákonná prekážka, ktorú bez vlastnej viny nemohla predtým preukázať, môže použiť vymáhanie nulity.
    Kán. 1594 – Ak sa v deň a hodinu, ktoré sú stanovené na dosvedčenie sporu, žalobca nedostaví a ani nepredloží primerané ospravedlnenie:
    1. sudca ho má opätovne predvolať;
    2. ak sa žalobca na nové predvolanie nedostaví, prezumuje sa, že sa podľa normy kán. 1524-1525 zriekol pojednávania;
    3. ak sa však neskôr chce zúčastniť v procese, má sa zachovať kán. 1593.
    Kán. 1595 – § 1. Stránka neprítomná na súdnom konaní, buď žalobca, alebo pozvaná stránka, ktorá nedokáže oprávnenú prekážku, je povinná tak hradiť trovy sporu, ktoré vznikli pre jej neprítomnosť, ako aj v prípade potreby odškodniť druhú stránku.
    § 2. Ak na súdnom konaní nebol prítomný žalobca ani pozvaná stránka, sú povinní hradiť trovy sporu ako celok.

    II. kapitola
    TRETÍ ÚČASTNÍK V KAUZE
    Kán. 1596 – § 1. Ten, kto má právo, môže byť pripustený, aby zasiahol do kauzy na ktoromkoľvek stupni sporu buď ako stránka, ktorá háji vlastné právo, alebo ako vedľajší účastník, aby pomáhal niektorej stránke v spore.
    § 2. Aby však bol pripustený, pred uzavretím v kauze musí predložiť sudcovi žalobný spis, v ktorom má stručne vyložiť svoje právo byť účastníkom.
    § 3. Toho, kto je účastníkom v kauze, treba pripustiť v tom štádiu, v akom sa kauza nachádza, pričom sa mu naznačí krátka a zániková lehota na predloženie jeho dôkazov, ak kauza došla do štádia dokazovania.
    Kán. 1597 – Tretieho, ktorého účasť sa zdá nevyhnutná, sudca musí po vypočutí stránok volať na súdne konanie.

    VI. titul
    ZVEREJNENIE SPISOV, UZAVRETIE V KAUZE A DISKUSIA O KAUZE
    Kán. 1598 – § 1. Po zhromaždení dôkazov sudca musí pod trestom nulity dekrétom dovoliť stránkam a ich advokátom, aby si v kancelárii tribunálu prezreli spisy, ktoré ešte nepoznajú; ba aj advokátom, ktorí si to žiadajú, možno dať opis spisov; v kauzách, ktoré sa týkajú verejného dobra, sudca, aby sa vyhlo veľmi veľkým nebezpečenstvám, môže rozhodnúť, že niektorý spis sa nesmie nikomu ukázať, pričom však dbá na to, aby právo na obhajobu zostalo vždy nedotknuté.
    § 2. Na doplnenie dokazovania stránky môžu predložiť sudcovi ďalšie dôkazy; po ich získaní, ak to bude sudca považovať za nevyhnutné, je treba znova vydať dekrét, o ktorom sa hovorí v § 1.
    Kán. 1599 – § 1. Po splnení všetkého, čo sa týka predloženia dôkazov, pristupuje sa k uzavretiu v kauze.
    § 2. Toto uzavretie nastáva vtedy, keď buď stránky vyhlásia, že nemajú čo uviesť alebo uplynul užitočný čas, ktorý určil sudca na predloženie dôkazov, alebo sudca vyhlási, že kauzu pokladá za dostatočne vyšetrenú.
    § 3. O uzavretí v kauze, nech sa uskutočnilo akýmkoľvek spôsobom, má sudca vydať dekrét.
    Kán. 1600 – § 1. Po uzavretí v kauze sudca môže znova volať tých istých alebo iných svedkov alebo nariadiť iné dôkazy, ktoré sa predtým nežiadali, iba:
    1. v kauzách, v ktorých ide len o súkromné dobro stránok, ak súhlasia všetky stránky;
    2. v ostatných kauzách po vypočutí stránok, ale iba ak existuje na to vážny dôvod a odstráni sa akékoľvek nebezpečenstvo podvodu alebo ovplyvňovania;
    3. vo všetkých kauzách, keď je pravdepodobné, že ak sa nepripustí nové dokazovanie, rozsudok bude nespravodlivý pre dôvody, o ktorých sa hovorí v kán. 1645, § 2, bod 1-3.
    § 2. Sudca však môže nariadiť alebo dovoliť, aby sa predložil doklad, ktorý sa azda predtým bez viny toho, kto má na to právo, nemohol predložiť.
    § 3. Nové dôkazy sa majú zverejniť pri zachovaní kán. 1598, § 1.
    Kán. 1601 – Po uzavretí v kauze sudca má určiť primeraný čas na prednesenie obhajob alebo pripomienok.
    Kán. 1602 – § 1. Obhajoby a pripomienky majú byť písomné, ak sudca so súhlasom stránok nepovažuje rozpravu, konanú pred zasadajúcim tribunálom, za dostačujúcu.
    § 2. Ak sa obhajoby spolu s hlavnými dokladmi vydávajú tlačou, vyžaduje sa predchádzajúce dovolenie sudcu pri neporušení povinnosti zachovávať tajomstvo, ak taká je.
    § 3. Čo sa týka rozsahu obhajob, počtu exemplárov a iných podrobností tohto druhu, má sa zachovať nariadenie tribunálu.
    Kán. 1603 – § 1. Po vzájomnom oboznámení sa s obhajobami a pripomienkami obidve stránky môžu predložiť odpoveď v krátkom čase, určenom sudcom.
    § 2. Toto právo majú mať stránky iba raz, ak sa sudca nedomnieva, že ho treba z vážneho dôvodu znova udeliť; vtedy však dovolenie udelené jednej stránke sa rozumie za udelené aj druhej.
    § 3. Promótor spravodlivosti a obhajca zväzku majú právo znova predniesť repliku na odpovede stránok.
    Kán. 1604 – § 1. Úplne sú zakázané informácie stránok alebo obhajcov, alebo aj iných, poskytnuté sudcovi, ktoré majú zostať mimo spisov kauzy.
    § 2. Ak sa diskusia o kauze vykonala písomne, sudca môže stanoviť, aby pred zasadajúcim tribunálom prebehla krátka ústna rozprava na objasnenie niektorých otázok.
    Kán. 1605 – Na ústnej rozprave, o ktorej sa hovorí v kán. 1602, § 1, a 1604, § 2, má byť prítomný notár na to, aby prerokované veci a závery mohol ihneď písomne zachytiť ak sudca rozkáže alebo stránka požiada a sudca súhlasí.
    Kán. 1606 – Ak stránky v užitočnom čase zanedbali pripraviť si obhajobu alebo sa spoliehajú na učenosť a svedomie sudcu, sudca, ak zo spisov a dôkazov pokladá vec za celkom jasnú, môže ihneď vyniesť rozsudok, ale po vyžiadaní pripomienok promótora spravodlivosti a obhajcu zväzku, ak sú účastníkmi súdneho konania.

    VII. titul
    VÝROKY SUDCU
    Kán. 1607 – Kauzu prerokovanú súdnym spôsobom, ak je hlavná, rozhoduje sudca konečným rozsudkom; ak je vedľajšia, čiastkovým rozsudkom pri zachovaní predpisu kán. 1589, § 1.
    Kán. 1608 – § 1. Na vynesenie akéhokoľvek rozsudku sa vyžaduje, aby sudca mal v sebe morálnu istotu vo veci, ktorú treba rozsudkom rozhodnúť.
    § 2. Túto istotu musí sudca čerpať zo spisov a z dôkazov.
    § 3. Dôkazy však musí sudca hodnotiť podľa svojho svedomia pri zachovaní predpisov zákona o účinnosti niektorých dôkazov.
    § 4. Sudca, ktorý túto istotu nemohol nadobudnúť, má vyhlásiť, že právo žalobcu nie je isté, a pozvanú stránku má ako oslobodenú prepustiť, ak nejde o kauzu, ktorá má priazeň práva, a v takom prípade treba vyniesť rozsudok v jej prospech.
    Kán. 1609 – § 1. V kolégiovom tribunáli má predseda kolégia stanoviť, v ktorý deň a hodinu sa majú sudcovia zhromaždiť na rozhodovanie, a ak sa z osobitného dôvodu neodporúča niečo iné, zhromaždenie sa má konať v samom sídle tribunálu.
    § 2. V deň určený na zhromaždenie jednotliví sudcovia majú predložiť svoje písomné závery o merite kauzy a dôvody tak podľa práva, ako aj podľa skutočnosti, na základe ktorých došli k svojmu záveru; tieto závery sa majú priložiť k spisom kauzy a treba ich držať v tajnosti.
    § 3. Po vzývaní Božieho mena a po prednesení záverov jednotlivých sudcov v poradí podľa precedencie, a to tak, že vždy začína ponens čiže relátor kauzy, má byť diskusia pod vedením predsedu tribunálu najmä preto, aby sa spoločne ustálilo, čo treba stanoviť vo výrokovej časti rozsudku.
    § 4. V diskusii však každý smie odstúpiť od svojho skoršieho záveru. Avšak sudca, ktorý nechce pristúpiť na rozhodnutie ostatných, môže požadovať, aby v prípade odvolania sa jeho závery boli odoslané vyššiemu tribunálu.
    § 5. Ak v prvej diskusii sudcovia nechcú alebo nemôžu dospieť k rozsudku, rozhodnutie sa môže odročiť na nové zhromaždenie, ale najviac o týždeň, ak sa podľa normy kán. 1600 nemá doplniť vyšetrovanie kauzy.
    Kán. 1610 – § 1. Ak ide o samosudcu, rozsudok vypracuje sám.
    § 2. V kolégiovom tribunáli úlohou ponensa čiže relátora je vypracovať rozsudok, pričom zdôvodnenie čerpá z toho, čo jednotliví sudcovia predniesli v diskusii, ak väčšina sudcov neurčila zdôvodnenie, ktorému treba dať prednosť; potom sa má rozsudok predložiť na schválenie jednotlivým sudcom.
    § 3. Rozsudok treba vydať do mesiaca odo dňa rozhodnutia kauzy, ak v kolégiovom tribunáli sudcovia z vážneho dôvodu neurčili dlhší čas.
    Kán. 1611 – Rozsudok musí:
    1. rozhodnúť kontroverziu, prerokúvanú pred tribunálom, keď sa na jednotlivé pochybnosti dala primeraná odpoveď;
    2. vymedziť, aké sú povinnosti stránok, vyplývajúce zo súdneho konania, a ako ich treba splniť;
    3. vyložiť dôvody čiže zdôvodnenia tak podľa práva, ako aj podľa skutočnosti, na ktorých sa zakladá výroková časť rozsudku;
    4. stanoviť súdne trovy.
    Kán. 1612 – § 1. V rozsudku treba po vzývaní Božieho mena v poradí uviesť, kto je sudca alebo tribunál, kto je žalobca, pozvaná stránka, zástupca s riadne uvedenými menami a trvalým bydliskom, kto je promótor spravodlivosti, obhajca zväzku, ak sa zúčastnili súdneho konania.
    § 2. Potom sa musí v ňom stručne opísať skutkový stav so závermi stránok a so znením pochybností.
    § 3. Nato nasleduje výroková časť rozsudku po uvedení dôvodov, o ktoré sa opiera.
    § 4. Má sa uzavrieť uvedením dňa a miesta jeho vynesenia s podpisom sudcu, alebo ak ide o kolégiový tribunál, všetkých sudcov a notára.
    Kán. 1613 – Pravidlá o konečnom rozsudku, uvedené vyššie, treba prispôsobiť aj čiastkovému rozsudku.
    Kán. 1614 – Rozsudok sa má čím skôr zverejniť s uvedením spôsobov, ktorými ho možno napadnúť; pred zverejnením nemá nijakú účinnosť, hoci výroková časť bola s povolením sudcu stránkam oznámená.
    Kán. 1615 – Zverejnenie čiže doručenie rozsudku sa môže uskutočniť buď tak, že sa exemplár rozsudku odovzdá stránkam alebo ich zástupcom, alebo tak, že sa im pošle ten istý exemplár podľa normy kán. 1509.
    Kán. 1616 – § 1. Ak do textu rozsudku buď vkĺzol omyl v číslach, alebo vecný omyl sa stal pri opisovaní výrokovej časti či pri uvádzaní skutočností, alebo žiadostí stránok, alebo bolo vynechané to, čo vyžaduje kán. 1612, § 4, rozsudok má opraviť alebo doplniť buď na žiadosť stránok, alebo z úradu sám tribunál, ktorý ho vyniesol, vždy však po vypočutí stránok a dekrétom, pripojeným na koniec rozsudku.
    § 2. Ak niektorá stránka odporuje, vedľajšia otázka sa má rozhodnúť dekrétom.
    Kán. 1617 – Ostatné výroky sudcu okrem rozsudku sú dekréty, ktoré ak nie sú iba nariaďujúce, nemajú účinnosť, iba ak aspoň súhrnne nevyjadrujú zdôvodnenia alebo ak neodkazujú na zdôvodnenia, uvedené v inom spise.
    Kán. 1618 – Čiastkový rozsudok alebo dekrét majú účinnosť konečného rozsudku, ak prekážajú súdnemu konaniu alebo ukončujú buď samo súdne konanie, alebo niektorý jeho stupeň vo vzťahu aspoň k niektorej stránke v kauze.

    VIII. titul
    NAPADNUTIE ROZSUDKU
    I. kapitola
    VYMÁHANIE NULITY ROZSUDKU

    Kán. 1619 – Pri zachovaní kán. 1622 a 1623 nulity úkonov, stanovené pozitívnym právom, ktoré hoci boli známe stránke podávajúcej vymáhanie, sudcovi pred vynesením rozsudku neboli oznámené, naprávajú sa samým rozsudkom vždy, keď ide o kauzu, týkajúcu sa dobra súkromných osôb.
    Kán. 1620 – Rozsudok má chybu nevyliečiteľnej nulity, ak:
    1. ho vyniesol absolútne nekompetentný sudca;
    2. ho vyniesol ten, kto nemá moc súdiť v tribunáli, v ktorom bola kauza rozsúdená;
    3. rozsudok vyniesol sudca, donútený násilím alebo veľkým strachom;
    4. súdne konanie bolo vykonané bez súdnej žiadosti, o ktorej sa hovorí v kán. 1501, alebo nebolo ustanovené proti nijakej pozvanej stránke;
    5. bol vynesený medzi stránkami, z ktorých aspoň jedna nemá spôsobilosť vystupovať v súdnom konaní;
    6. niekto vystupoval v mene iného bez zákonného mandátu;
    7. jednej zo stránok bolo odopreté právo obhajoby;
    8. kontroverzia nebola ani čiastočne rozhodnutá.
    Kán. 1621 – Vymáhanie nulity, o ktorom sa hovorí v kán. 1620, sa môže predložiť na spôsob námietky bez časového obmedzenia, na spôsob žaloby pred sudcom, ktorý rozsudok vyniesol, do desiatich rokov odo dňa zverejnenia rozsudku.
    Kán. 1622 – Rozsudok má chybu iba vyliečiteľnej nulity, ak:
    1. ho vyniesol nezákonný počet sudcov proti predpisu kán. 1425, § 1;
    2. neobsahuje zdôvodnenia čiže dôvody rozhodnutia;
    3. chýbajú na ňom podpisy, predpísané právom;
    4. neobsahuje rok, mesiac, deň a miesto vynesenia;
    5. sa opiera o nulitný súdny úkon, ktorého nulita nebola napravená podľa normy kán. 1619;
    6. bol vynesený proti stránke zákonne neprítomnej podľa kán. 1593, § 2.
    Kán. 1623 – Vymáhanie nulity v prípadoch, o ktorých sa hovorí v kán. 1622, sa môže predložiť do troch mesiacov od prijatia správy o zverejnení rozsudku.
    Kán. 1624 – O vymáhaní nulity rozhoduje ten sudca, ktorý rozsudok vyniesol; ak sa však stránka obáva, že sudca, ktorý vyniesol rozsudok napadnutý vymáhaním nulity je zaujatý, a preto ho považuje za podozrivého, môže požadovať, aby bol podľa normy kán. 1450 nahradený iným sudcom.
    Kán. 1625 – Vymáhanie nulity sa môže predložiť spolu s odvolaním v lehote, stanovenej na odvolanie.
    Kán. 1626 – § 1. Vymáhanie nulity môžu predložiť nielen stránky, ktoré sa cítia poškodené, ale aj promótor spravodlivosti alebo obhajca zväzku vždy, keď sami majú právo zasiahnuť.
    § 2. Sám sudca môže vynesený nulitný rozsudok, ktorý vyniesol, z úradu stiahnuť alebo opraviť v lehote stanovenej na konanie v kán. 1623, ak medzitým nebolo podané odvolanie spolu s vymáhaním nulity alebo ak nulita nebola napravená uplynutím lehoty, o ktorej sa hovorí v kán. 1623.
    Kán. 1627 – Kauzy o vymáhaní nulity môžu byť prerokované podľa noriem o ústnom sporovom procese.

    II. kapitola
    ODVOLANIE
    Kán. 1628 – Stránka, ktorá sa nazdáva, že je nejakým rozsudkom poškodená, a takisto promótor spravodlivosti a obhajca zväzku v kauzách, v ktorých sa vyžaduje ich prítomnosť, majú právo odvolať sa proti rozsudku u vyššieho sudcu pri neporušení predpisu kán. 1629.
    Kán. 1629 – Odvolanie sa nie je prípustné:
    1. proti rozsudku samého Najvyššieho veľkňaza alebo Apoštolskej signatúry;
    2. proti rozsudku postihnutému chybou nulity, ak nie je spojené s vymáhaním nulity podľa normy kán. 1625;
    3. proti rozsudku, ktorý sa stal rozsúdenou vecou;
    4. proti dekrétu sudcu alebo čiastkovému rozsudku, ktoré nemajú účinnosť konečného rozsudku, ak nie je spojené s odvolaním sa proti konečnému rozsudku;
    5. proti rozsudku alebo dekrétu v kauze, o ktorej právo určuje, že vec treba čo najrýchlejšie rozhodnúť.
    Kán. 1630 – § 1. Odvolanie sa musí byť podané pred sudcom, ktorý rozsudok vyniesol, v zánikovej lehote pätnástich užitočných dní od prijatia správy o zverejnení rozsudku.
    § 2. Ak sa podáva ústne, notár ho má pred samým odvolávajúcim sa vyhotoviť písomne.
    Kán. 1631 – Ak vznikne otázka o práve odvolať sa, má ju čo najrýchlejšie rozriešiť odvolací tribunál podľa noriem ústneho sporového procesu.
    Kán. 1632 – § 1. Ak v odvolaní nie je uvedené, ktorému tribunálu je ono určené, prezumuje sa, že bolo podané tribunálu, o ktorom sa hovorí v kán. 1438 a 1439.
    § 2. Ak sa druhá stránka odvolala na iný odvolací tribunál, kauzu rieši tribunál, ktorý je vyššieho stupňa, pri neporušení kán. 1415.
    Kán. 1633 – V odvolaní sa treba pokračovať pred sudcom, ktorému je ono určené, do mesiaca od jeho podania, ak sudca u ktorého neposkytol stránke dlhší čas na jeho pokračovanie.
    Kán. 1634 – § 1. Na pokračovanie v odvolaní sa vyžaduje sa a stačí, aby stránka požiadala vyššieho sudcu o službu opraviť napadnutý rozsudok, priložila odpis toho rozsudku a uviedla dôvody odvolania sa.
    § 2. Ak stránka nemôže v užitočnom čase dostať odpis napadnutého rozsudku od tribunálu v ktorom, medzitým lehoty neplynú a prekážku treba oznámiť sudcovi odvolania sa; i ten má sudcu u ktoréhopríkazom zaviazať, aby čím skôr zadosťučinil svojej úradnej povinnosti.
    § 3. Medzitým sudca u ktorého musí podľa normy kán. 1474 spisy odoslať sudcovi odvolania sa.
    Kán. 1635 – Po nevyužitom uplynutí neodkladných odvolacích lehôt buď pred sudcom u ktorého, alebo pred sudcom ktorému odvolanie sa považuje za zanechané.
    Kán. 1636 – § 1. Kto sa odvoláva môže sa zrieknuť odvolania s účinkami, o ktorých sa hovorí v kán. 1525.
    § 2. Ak odvolanie sa podá obhajca zväzku alebo promótor spravodlivosti, ak zákon neurčuje ináč, môže sa ho zrieknuť obhajca zväzku alebo promótor spravodlivosti odvolacieho tribunálu.
    Kán. 1637 – § 1. Odvolanie sa podané žalobcom je na osoh aj pozvanej stránke a naopak.
    § 2. Ak je pozvaných stránok alebo žalobcov viac a rozsudok je napadnutý iba jedným z nich alebo proti jednému z nich, usudzuje sa, že napadnutie urobili všetci a proti všetkým, kedykoľvek požadovaná vec je nedeliteľná alebo záväzok celistvý.
    § 3. Ak jedna stránka podá odvolanie proti niektorej časti rozsudku, druhá stránka, hoci neodkladné lehoty na odvolanie sa uplynuli, môže podať vedľajšie odvolanie proti iným častiam v zánikovej lehote pätnástich dní odo dňa, keď jej bolo oznámené hlavné odvolanie sa.
    § 4. Ak nie je zrejmé niečo iné, prezumuje sa, že odvolanie bolo podané proti všetkým častiam rozsudku.
    Kán. 1638 – Odvolanie pozastavuje vykonanie rozsudku.
    Kán. 1639 – § 1. Pri neporušení predpisu kán. 1683 sa na odvolacom stupni nemôže pripustiť nový dôvod žaloby ani na spôsob užitočného spájania; dosvedčenie sporu sa preto môže vzťahovať iba na to, aby sa prvší rozsudok alebo potvrdil, alebo zmenil či už úplne, alebo čiastočne.
    § 2. Nové dôkazy sa však pripúšťajú iba podľa normy kán. 1600.
    Kán. 1640 – Na odvolacom stupni treba postupovať tým istým spôsobom ako v prvej inštancii s primeraným prispôsobením; avšak ak azda netreba doplniť dôkazy, ihneď po dosvedčení sporu podľa normy kán. 1513, § 1, a kán. 1639, § 1, má sa pristú-piť k diskusii o kauze a k rozsudku.

    IX. titul
    ROZSÚDENÁ VEC A NAVRÁTENIE DO PÔVODNÉHO STAVU
    I.kapitola
    ROZSÚDENÁ VEC

    Kán. 1641 – Pri zachovaní predpisu kán. 1643 vec sa má za rozsúdenú:
    1. ak medzi tými istými stránkami boli vynesené dva zhodné rozsudky o tej istej žiadosti a z toho istého dôvodu žiadosti;
    2. ak odvolanie proti rozsudku nebolo podané v užitočnom čase;
    3. ak sa na odvolacom stupni zmarí pojednávanie alebo došlo k jeho zrieknutiu sa;
    4. ak bol vynesený konečný rozsudok, proti ktorému niet odvolania podľa normy kán. 1629.
    Kán. 1642 – § 1. Rozsúdená vec požíva právnu pevnosť a nemožno ju priamo napadnúť, ak to nie je podľa normy kán. 1645, § 1.
    § 2. Ona utvára medzi stránkami právo a oprávňuje na exekučnú žalobu, aby zamedzila z oboch strán námietku rozsúdenej veci, ktorú môže sudca aj z úradu vyhlásiť, aby prekazil nové uvedenie tej istej kauzy.
    Kán. 1643 – Rozsúdenou vecou sa nikdy nestávajú kauzy o stave osôb nevynímajúc ani kauzy o odlúčení manželov.
    Kán. 1644 – § 1. Ak boli vynesené dva zhodné rozsudky v kauze o stave osôb, hocikedy sa možno obrátiť na odvolací tribunál, pričom treba predložiť nové a vážne dôkazy alebo argumenty v zánikovej lehote tridsiatich dní od podania napadnutia. Odvolací tribunál však musí do jedného mesiaca od predloženia nových dôkazov a argumentov dekrétom stanoviť, či sa nové predloženie kauzy musí prijať alebo nie.
    § 2. Obrátenie sa na vyšší tribunál, aby sa dosiahlo nové predloženie kauzy, nepozastavuje vykonanie rozsudku, ak buď zákon neurčuje ináč, alebo odvolací tribunál podľa normy kán. 1650,
    § 3, neprikazuje pozastavenie.

    II. kapitola
    NAVRÁTENIE DO PÔVODNÉHO STAVU
    Kán. 1645 – § 1. Proti rozsudku, ktorý sa stal rozsúdenou vecou, stojí navrátenie do pôvodného stavu, len keď je celkom zrejmá jeho nespravodlivosť.
    § 2. Avšak nespravodlivosť sa považuje za celkom zrejmú, ak:
    1. rozsudok sa do takej miery opiera o dôkazy, ktoré sa neskôr ukázali ako nepravdivé, že bez týchto dôkazov výroková časť rozsudku je neudržateľná;
    2. sa neskôr objavili doklady, ktoré nepochybne dokazujú nové skutočnosti, vyžadujúce opačné rozhodnutie;
    3. rozsudok bol vynesený na základe podvodu jednej stránky na škodu druhej;
    4. bol očividne zanedbaný predpis nie čisto procesuálneho zákona;
    5. rozsudok odporuje predchádzajúcemu rozhodnutiu, ktoré sa stalo rozsúdenou vecou.
    Kán. 1646 – § 1. O navrátenie do pôvodného stavu z dôvodov, o ktorých sa hovorí v kán. 1645, § 2, bod 1-3, treba požiadať sudcu, ktorý rozsudok vyniesol, a to do troch mesiacov, počítaných odo dňa spoznania týchto dôvodov.
    § 2. O navrátenie do pôvodného stavu z dôvodov, o ktorých sa hovorí v kán. 1645, § 2, bod 4 a 5, treba požiadať odvolací tribunál do troch mesiacov od prijatia správy o vyhlásení rozsudku; ak však v prípade, o ktorom sa hovorí v kán. 1645, § 2, bod 5, správa o predchádzajúcom rozhodnutí bola prijatá neskôr, lehota plynie od tejto správy.
    § 3. Lehoty, o ktorých sa hovorí vyššie, neplynú, kým poškodený je maloletý.
    Kán. 1647 – § 1. Źiadosť o navrátenie do pôvodného stavu pozastavuje ešte nezačaté vykonávanie rozsudku.
    § 2. Ak však z hodnoverných náznakov vzniká podozrenie, že žiadosť bola podaná preto, aby sa oddialilo vykonanie, sudca môže rozhodnúť, aby sa rozsudok vykonal, ale tomu, kto žiada navrátenie, má poskytnúť vhodnú záruku, že ak dôjde k navráteniu do pôvodného stavu, nebude poškodený.
    Kán. 1648 – Po udelení navrátenia do pôvodného stavu sudca musí vyniesť rozsudok o merite kauzy.

    X. titul
    SÚDNE TROVY A BEZPLATNÁ PRÁVNA OCHRANA
    Kán. 1649 – § 1. Biskup, ktorý má za úlohu usmerňovať tribunál, má stanoviť normy:
    1. o odsúdení stránok na zaplatenie alebo náhradu súdnych trov;
    2. o honorároch pre zástupcov, advokátov, znalcov a tlmočníkov a o odškodnení svedkov;
    3. o udelení bezplatnej právnej ochrany alebo znížení trov;
    4. o náhrade škôd, ktorú musí vykonať ten, kto spor nielen prehral, ale sa aj neuvážene súdil;
    5. o peňažnej zálohe alebo dávaní záruky na zaplatenie trov a nahradenie škôd.
    § 2. Proti výroku týkajúcemu sa trov, honorárov a nahradenia škôd niet osobitného odvolania, ale stránka sa do pätnástich dní môže obrátiť na toho istého sudcu, ktorý môže poplatok upraviť.

    XI. titul
    VYKONANIE ROZSUDKU
    Kán. 1650 – § 1. Rozsudok, ktorý sa stal rozsúdenou vecou, môže sa odovzdať na vykonanie pri neporušení predpisu kán. 1647.
    § 2. Sudca, ktorý vyniesol rozsudok, a ak bolo podané odvolanie, aj odvolací sudca môžu z úradu alebo na žiadosť stránky prikázať predbežné vykonanie rozsudku, ktorý sa ešte nestal rozsúdenou vecou, v prípade potreby po poskytnutí vhodných záruk, ak ide o príspevky čiže dávky určené na nevyhnutné materiálne zabezpečenie alebo ak súri iný oprávnený dôvod.
    § 3. Ak je však napadnutý rozsudok, o ktorom sa hovorí v § 2, sudca, ktorý musí napadnutie rozsúdiť, ak vidí, že napadnutie je pravdepodobne opodstatnené a z vykonania môže vzniknúť nenahraditeľná škoda, môže buď samo vykonanie pozastaviť, alebo ho viazať na záruku.
    Kán. 1651 – Vykonanie rozsudku nie je možné skôr, kým nejestvuje vykonávací dekrét sudcu, ktorým sa vyhlasuje, že rozsudok musí byť odovzdaný na vykonanie; tento dekrét sa podľa povahy rozličných káuz má buď zahrnúť do samého znenia rozsudku, alebo vydať osobitne.
    Kán. 1652 – Ak vykonanie rozsudku vyžaduje predbežné vyúčtovanie, vzniká vedľajšia otázka, o ktorej treba, aby rozhodol ten sudca, ktorý vyniesol rozsudok, určený na vykonanie.
    Kán. 1653 – § 1. Ak partikulárny zákon nestanovuje niečo iné, rozsudok musí vykonať sám alebo cez iného biskup diecézy, v ktorej bol vynesený rozsudok prvého stupňa.
    § 2. Ak však ten odmietne alebo zanedbá, na žiadosť stránky, ktorej sa to týka, alebo aj z úradu vykonanie prislúcha vrchnosti, ktorej podľa normy kán. 1439, § 3, podlieha odvolací tribunál.
    § 3. Vykonanie rozsudku u rehoľníkov prislúcha predstavenému, ktorý vyniesol rozsudok určený na vykonanie alebo sudcu delegoval.
    Kán. 1654 – § 1. Vykonávateľ, ak sa v samom znení rozsudku niečo neponecháva na jeho uváženie, musí sám rozsudok vykonať podľa bežného významu slov.
    § 2. Je mu dovolené rozhodovať o námietkach, týkajúcich sa spôsobu a účinnosti vykonania, nie však o merite kauzy; ak sa však odinakiaľ dozvie, že rozsudok je podľa normy kán. 1620, 1622, 1645 nulitný alebo zjavne nespravodlivý, má sa zdržať vykonania a po upovedomení stránok vec vrátiť tribunálu, ktorý rozsudok vyniesol.
    Kán. 1655 – § 1. Ak ide o žaloby, týkajúce sa vecí, vždy keď bola žalobcovi prisúdená nejaká vec, treba ju žalobcovi odovzdať ihneď, ako sa stala rozsúdenou vecou.
    § 2. Ak však ide o žaloby, týkajúce sa osôb, keď vinník bol odsúdený, aby odovzdal hnuteľnú vec alebo aby vyplatil peniaze, alebo aby niečo iné dal či urobil, sudca má v samom znení rozsudku alebo vykonávateľ podľa svojho uváženia a rozumnosti určiť lehotu na splnenie povinnosti, ktorá však nemá byť kratšia než pätnásť dní a dlhšia než šesť mesiacov.

    II. oddiel
    ÚSTNY SPOROVÝ PROCES
    Kán. 1656 – § 1. Ústnym sporovým procesom, o ktorom sa hovorí v tomto oddiele, sa môžu prerokovávať všetky kauzy, ktoré právo nevylučuje, ak stránka nežiada riadný sporový proces.
    § 2. Ak sa ústny proces použije mimo prípadov, ktoré pripúšťa právo, súdne úkony sú nulitné.
    Kán. 1657 – Ústny sporový proces sa na prvom stupni koná pred samosudcom podľa normy kán. 1424.
    Kán. 1658 – § 1. V žalobnom spise, ktorým sa spor uvádza, okrem toho, čo je uvedené v kán. 1504, sa musia:
    1. krátko, úplne a prehľadne vyložiť skutočnosti, o ktoré sa opierajú žiadosti žalobcu;
    2. dôkazy, ktorými žalobca chce dokázať skutočnosti, ale ktoré súčasne nemôže predložiť, uviesť tak, aby ich sudca mohol ihneď získať.
    § 2. K žalobnému spisu musia byť aspoň v hodnovernom opise pripojené doklady, o ktoré sa žiadosť opiera.
    Kán. 1659 – § 1. Ak pokus o zmierenie podľa normy kán. 1446, § 2, bol neúspešný, sudca, ak sa domnieva, že žalobný spis sa opiera o nejaký základ, má do troch dní dekrétom, pripojeným na konci samého žalobného spisu, prikázať, aby sa opis žiadosti doručil pozvanej stránke a dať jej splnomocnenie, aby do pätnástich dní poslala kancelárii tribunálu písomnú odpoveď.
    § 2. Toto oznámenie má účinky súdneho predvolania, o ktorých sa hovorí v kán. 1512.
    Kán. 1660 – Ak to vyžadujú námietky predvolanej stránky, sudca má žalujúcej stránke určiť čas na odpoveď, aby z takto prednesených dôkazov z oboch strán mal jasný prehľad o predmete sporu.
    Kán. 1661 – § 1. Po uplynutí lehôt, o ktorých sa hovorí v kán. 1659 a 1660, sudca má po prezretí spisov vymedziť znenie pochybnosti; potom má na pojednávanie, ktoré treba vykonať do tridsiatich dní, predvolať všetkých, ktorí sa musia na ňom zúčastniť, pričom stránkam pripojí znenie pochybnosti.
    § 2. V predvolaní sa má stránkam oznámiť, že najneskôr do troch dní pred pojednávaním môžu predložiť tribunálu nejaký stručný text na podopretie svojich tvrdení.
    Kán. 1662 – Na pojednávaní sa majú najskôr prerokovať otázky, o ktorých sa hovorí v kán. 1459-1464.
    Kán. 1663 – § 1 . Dôkazy sa zhromažďujú na pojednávaní pri neporušení predpisu kán. 1418.
    § 2. Stránka a jej advokát môžu byť prítomní pri vypočúvaní ostatných stránok, svedkov a znalcov.
    Kán. 1664 – Treba, aby odpovede stránok, svedkov, znalcov, žiadosti a námietky advokátov notár písomne zaznamenal, ale stručne a z nich iba to, čo patrí k podstate kontroverznej veci; je potrebné, aby to odpovedajúci podpísali.
    Kán. 1665 – Dôkazy, ktoré sa neuvádzajú alebo sa nevyžadujú v žiadosti alebo v odpovedi, sudca môže pripustiť iba podľa normy kán. 1452; potom však, keď bol vypočutý čo i len jeden svedok, sudca môže nariadiť nové dôkazy iba podľa normy kán. 1600.
    Kán. 1666 – Ak sa na pojednávaní nemohli zhromaždiť všetky dôkazy, má sa stanoviť iné pojednávanie.
    Kán. 1667 – Po zhromaždení dôkazov sa na tom istom pojednávaní koná ústna diskusia.
    Kán. 1668 – § 1. Ak sa v diskusii nezistí, že vo vyšetrovaní kauzy treba niečo doplniť alebo že jestvuje niečo iné, čo prekáža, aby bol rozsudok riadne vynesený, sudca sa má hneď po skončení pojednávania utiahnuť a rozriešiť kauzu; výroková časť rozsudku sa má ihneď prečítať pred prítomnými stránkami.
    § 2. Tribunál však môže pre obťažnosť veci alebo z iného oprávneného dôvodu rozhodnutie odročiť až do piateho užitočného dňa.
    § 3. Úplný text rozsudku sa má s uvedením dôvodov čím skôr, spravidla do pätnástich dní, oznámiť stránkam.
    Kán. 1669 – Ak odvolací tribunál zistí, že na nižšom stupni súdneho konania ústny sporový proces bol použitý v prípadoch, ktoré právo vylučuje, má vyhlásiť nulitu rozsudku a kauzu vrátiť tribunálu, ktorý rozsudok vyniesol.
    Kán. 1670 – V ostatných veciach, týkajúcich sa spôsobu postupu, majú sa zachovať predpisy kánonov o riadnom sporovom súdnom konaní. Tribunál však môže svojím dekrétom, obsahujúcim dôvody, čiastočne zrušiť procesné normy, ktoré nie sú stanovené pre platnosť, aby sa pri neporušení spravodlivosti prispelo k urýchleniu.

    III. časť
    NIEKTORÉ ZVLÁŠTNE PROCESY
    I. titul
    MANŹELSKÉ PROCESY

    I. kapitola
    KAUZY NA VYHLÁSENIE NULITY MANŹELSTVA

    1. článok
    KOMPETENTNÉ FÓRUM

    Kán.1671 – Manželské kauzy pokrstených patria podľa vlastného práva cirkevnému sudcovi.
    Kán. 1672 – Kauzy o čisto občianskych účinkoch manželstva patria občianskej vrchnosti, ak partikulárne právo nestanovuje, že tieto kauzy, ak sa prerokúvajú ako vedľajšie a dodatkové, môže rozsúdiť a rozhodnúť cirkevný sudca.
    Kán. 1673 – V kauzách o nulite manželstva, ktoré nie sú rezervované Apoštolskej stolici, je kompetentný:
    1. tribunál miesta, kde bolo manželstvo uzavreté;
    2. tribunál miesta, kde má pozvaná stránka trvalé alebo prechodné bydlisko;
    3. tribunál miesta, kde má žalobca trvalé bydlisko, len keď obidve stránky sa nachádzajú na území tej istej Konferencie biskupov a ak súdny vikár trvalého bydliska pozvanej stránky po jej vypočutí dá na to súhlas;
    4. tribunál miesta, na ktorom skutočne treba zhromaždiť väčšinu dôkazov, len keď dá na to súhlas súdny vikár trvalého bydliska pozvanej stránky, ktorý sa má pozvanej stránky predtým opýtať, či nemá nejakú námietku.

    2. článok
    PRÁVO NAPADNÚŤ MANŹELSTVO
    Kán. 1674 – Napadnúť manželstvo sú spôsobilí:
    1. manželia;
    2. promótor spravodlivosti, keď sa nulita stala už známou, ak sa manželstvo nemôže konvalidovať alebo nie je to užitočné.
    Kán. 1675 – § 1. Manželstvo, ktoré za života obidvoch manželov nebolo žalované, po smrti jedného z nich alebo obidvoch nemožno žalovať, ak otázka týkajúca sa platnosti nie je prejudiciálna na rozriešenie inej kontroverzie buď na kánonickom fóre, alebo na občianskom fóre.
    § 2. Ak však jeden z manželov zomrie kým kauza prebieha, má sa zachovať kán. 1518.

    3. článok
    POVINNOSŤ SUDCOV

    Kán. 1676 – Sudca, skôr než prijme kauzu, a vždy, keď vidí nádej na úspech, má použiť pastoračné prostriedky, aby manželov podľa možnosti priviedol k prípadnému konvalidovaniu manželstva a k obnoveniu manželského spolužitia.
    Kán. 1677 – § 1. Po prijatí žalobného spisu má predseda alebo ponens pristúpiť k oznámeniu predvolacieho dekrétu podľa normy kán. 1508.
    § 2. Po uplynutí lehoty pätnástich dní od oznámenia predseda alebo ponens, ak niektorá stránka nepožiadala o zasadanie na dosvedčenie sporu, má do desiatich dní svojím dekrétom z úradu stanoviť znenie pochybnosti alebo pochybností a oznámiť stránkam.
    § 3. V znení pochybnosti sa má nielen klásť otázka, či v danom prípade je zrejmá nulita manželstva, ale sa musí aj vymedziť, z akého titulu alebo z akých titulov je platnosť sobáša napadnutá.
    § 4. Po desiatich dňoch od oznámenia dekrétu, ak stránky nič nenamietali, predseda alebo ponens novým dekrétom nariadi vyšetrenie kauzy.

    4. článok
    DÔKAZY

    Kán. 1678 – § 1. Obhajca zväzku, patróni stránok, a ak je účastníkom súdneho konania, aj promótor spravodlivosti majú právo:
    1. byť prítomní pri vypočúvaní stránok, svedkov, znalcov pri neporušení predpisu kán. 1559;
    2. nahliadnuť do súdnych spisov, hoci aj nezverejnených, a preskúmať doklady, predložené stránkami.
    § 2. Pri vypočúvaní, o ktorom sa hovorí v § 1, bod 1,nemôžu byť stránky prítomné.
    Kán. 1679 – Ak nie sú plné dôkazy odinakiaľ, sudca na zhodnotenie výpovedí stránok podľa normy kán. 1536 má okrem iných indícií a pomôcok podľa možnosti použiť svedkov o vieryhodnosti samých stránok.
    Kán. 1680 – V kauzách o impotencii alebo nedostatku súhlasu pre choromyseľnosť má sudca využiť pomoc jedného alebo viacerých znalcov, ak sa to z okolností zreteľne neukáže ako zbytočné; v ostatných kauzách sa má zachovať predpis kán. 1574.

     

    5. článok
    ROZSUDOK A ODVOLANIE SA

    Kán. 1681 – Vždy, keď pri vyšetrovaní kauzy vznikne veľmi pravdepodobná pochybnosť o nedokonaní manželstva, tribunál môže kauzu o nulite so súhlasom stránok pozastaviť, doplniť vyšetrovanie na dosiahnutie dišpenzu od uzavretého manželstva a napokon odoslať spisy Apoštolskej stolici spolu so žiadosťou o dišpenz jedného alebo obidvoch manželov a s vyjadrením tribunálu a biskupa.
    Kán. 1682 – § 1. Rozsudok, ktorým sa po prvý raz vyhlásila nulita manželstva, spolu s prípadnými odvolaniami a ostatnými súdnymi spismi sa má do dvadsiatich dní od zverejnenia rozsudku z úradu poslať odvolaciemu tribunálu.
    § 2. Ak rozsudok na prvom stupni súdneho konania bol vynesený pre nulitu manželstva, odvolací tribunál po zvážení pripomienok obhajcu zväzku a aj prípadných pripomienok stránok má svojím dekrétom buď rozhodnutie ihneď potvrdiť, alebo kauzu prijať na riadne prešetrenie na novom stupni.
    Kán. 1683 – Ak sa na odvolacom stupni predloží nový titul nulity manželstva, tribunál ho môže ako na prvej inštancii prijať a rozhodnúť o ňom.
    Kán. 1684 – § 1. Keď rozsudok, ktorým sa po prvý raz vyhlásila nulita manželstva, bol na odvolacom stupni či už dekrétom, alebo druhým rozsudkom potvrdený, tí, ktorých manželstvo bolo vyhlásené za nulitné, môžu uzavrieť nový sobáš ihneď, len čo im bol dekrét alebo druhý rozsudok oznámený, ak im v tom nebráni zákaz, pripojený k samému rozsudku alebo dekrétu alebo stanovený miestnym ordinárom.
    § 2. Predpisy kán.1644 treba zachovať, hoci rozsudok, ktorým bola vyhlásená nulita manželstva, bol potvrdený nie druhým rozsudkom, ale dekrétom.
    Kán. 1685 – Hneď ako sa rozsudok stal vykonateľným, súdny vikár ho musí oznámiť ordinárovi miesta, kde bolo manželstvo uzavreté. Ten sa však musí postarať, aby sa v knihách manželstiev a pokrstených čo najskôr urobil záznam o vyhlásenej nulite manželstva a o prípadne stanovených zákazoch.

    6. článok
    DOKLADOVÝ PROCES
    Kán. 1686 – Po prijatí žiadosti predloženej podľa normy kán. 1677 súdny vikár alebo ním určený sudca môže po vynechaní náležitostí riadneho procesu, ale po predvolaní stránok a za účasti obhajcu zväzku rozsudkom vyhlásiť nulitu manželstva, ak z dokladu, ktorý nepodlieha nijakému protirečeniu ani námietke, je celkom zrejmá existencia zneplatňujúcej prekážky alebo zrejmý nedostatok zákonnej formy, len keď s rovnakou istotou je zjavné, že dišpenz nebol daný alebo že zástupca nemal platný mandát.
    Kán. 1687 – § 1. Proti tomuto vyhláseniu sa obhajca zväzku, ak sa rozumne domnieva, že buď nedostatky, o ktorých sa hovorí v kán. 1686, alebo nejestvovanie dišpenzu nie sú isté, musí sa odvolať na sudcu druhej inštancie, ktorému treba poslať spisy a písomne ho upozorniť, že ide o dokladový proces.
    § 2. Stránke, ktorá sa domnieva, že je poškodená, zostáva nedotknuté právo sa odvolať.
    Kán. 1688 – Sudca druhej inštancie za účasti obhajcu zväzku a po vypočutí stránok tým istým spôsobom, o ktorom sa hovorí v kán. 1686, rozhodne, či rozsudok treba potvrdiť alebo či skôr treba v kauze postupovať riadnou právnou cestou; v tomto prípade kauzu vráti tribunálu prvej inštancie.

    7. článok
    VŠEOBECNÉ NORMY
    Kán. 1689 – V rozsudku sa stránky majú upozorniť na mravné alebo aj občianske záväzky, ktorými sú azda zaviazané jedna voči druhej a voči deťom z hľadiska ich materiálneho zabezpečenia a výchovy.
    Kán. 1690 – Kauzy na vyhlásenie nulity manželstva nemôžu byť prerokúvané ústnym sporovým procesom.
    Kán. 1691 – V ostatných veciach, ktoré sa týkajú spôsobu postupu, treba uplatniť, ak tomu nebráni povaha veci, kánony o súdnych konaniach vo všeobecnosti a o riadnom sporovom súdnom konaní pri zachovaní osobitných noriem, týkajúcich sa káuz o stave osôb a káuz, ktoré sa vzťahujú na verejné dobro.

    II. kapitola
    KAUZY O ODLÚČENÍ MANŹELOV
    Kán. 1692 – § 1. O osobnom odlúčení pokrstených manželov, ak pre partikulárne miesta nie je zákonne postarané ináč, môže sa rozhodnúť dekrétom diecézneho biskupa alebo rozsudkom sudcu podľa normy nasledujúcich kánonov.
    § 2. Kde cirkevné rozhodnutie nemá občianske účinky, alebo ak sa predvída, že občiansky rozsudok nebude protirečiť božskému právu, biskup diecézy, v ktorej manželia majú pobyt, môže po zvážení osobitných okolností udeliť povolenie obrátiť sa na občianske fórum.
    § 3. Ak sa kauza vzťahuje aj na čisto občianske účinky manželstva, sudca sa má usilovať, aby sa pri zachovaní predpisu § 2 kauza už od samého začiatku preniesla na občianske fórum.
    Kán. 1693 – § 1. Ak niektorá stránka alebo promótor spravodlivosti nežiadajú riadny sporový proces, má sa použiť ústny sporový proces.
    § 2. Ak bol použitý riadny sporový proces a bolo podané odvolanie, tribunál druhého stupňa má postupovať podľa normy kán. 1682, § 2, pri zachovaní toho, čo treba zachovať.
    Kán. 1694 – Čo sa týka kompetencie tribunálu, majú sa zachovať predpisy kán. 1673.
    Kán. 1695 – Sudca, skôr než prijme kauzu, a vždy, keď vidí nádej na úspech, má použiť pastoračné prostriedky, aby sa manželia zmierili a aby ich priviedol k obnoveniu manželského spolužitia.
    Kán. 1696 – Kauzy odlúčenia manželov sa vzťahujú aj na verejné dobro; preto musí byť v nich vždy prítomný promótor spravodlivosti podľa normy kán. 1433.

    III. kapitola
    PROCES NA DOSIAHNUTIE DIŠPENZU
    OD UZAVRETÉHOA NEDOKONANÉHO MANŹELSTVA
    Kán. 1697 – Iba manželia alebo jeden z nich, hoci aj proti vôli druhého, majú právo žiadať milosť dišpenzu od manželstva uzavretého a nedokonaného.
    Kán. 1698 – § 1. Iba Apoštolská stolica rozsudzuje o skutočnosti nedokonanosti manželstva a o existencii oprávneného dôvodu na udelenie dišpenzu.
    § 2. Dišpenz však udeľuje jedine Rímsky veľkňaz.
    Kán. 1699 – § 1. Kompetentný na prijímanie písomnej žiadosti o dišpenz je diecézny biskup trvalého alebo prechodného bydliska žiadateľa; biskup, ak je zrejmé, že žiadosť je odôvodnená, musí nariadiť, aby sa prikročilo k procesu vyšetrovania prípadu.
    § 2. Ak však predkladaný prípad má zvláštne ťažkosti právneho alebo mravného poriadku, diecézny biskup sa má poradiť s Apoštolskou stolicou.
    § 3. Proti dekrétu, ktorým biskup zamieta písomnú žiadosť, je možný rekurz k Apoštolskej stolici.
    Kán. 1700 – § 1. Pri zachovaní predpisu kán. 1681 má biskup vyšetrenie týchto procesov trvalo alebo v jednotlivých prípadoch zveriť tribunálu svojej alebo inej diecézy alebo súcemu kňazovi.
    § 2. Ak však bola podaná súdna žiadosť na vyhlásenie nulity toho istého manželstva, vyšetrenie sa má zveriť tomu istému tribunálu.
    Kán. 1701 – § 1. V týchto procesoch vždy musí zasiahnuť obhajca zväzku.
    § 2. Patrón sa nepripúšťa, ale pre obťažnosť prípadu biskup môže dovoliť, aby žiadateľovi alebo pozvanej stránke pomáhal právny znalec.
    Kán. 1702 – Vo vyšetrovaní sa majú vypočuť obidvaja manželia a podľa možnosti sa majú zachovávať kánony o zhromažďovaní dôkazov v riadnom sporovom súdnom konaní a v kauzách o nulite manželstva, len keď sa dajú prispôsobiť povahe týchto procesov.
    Kán. 1703 – § 1. Spisy sa nezverejňujú; ak však sudca vidí, že z predložených dôkazov vzniká žiadosti žiadajúcej stránky alebo námietke pozvanej stránky vážná prekážka, má to opatrne oznámiť stránke, ktorej sa to týka.
    § 2. Stránke, ktorá to žiada, sudca môže predložený doklad alebo prijaté svedectvo ukázať a vymedziť čas na predloženie záverov.
    Kán. 1704 – § 1. Po skončení vyšetrovania má vyšetrovateľ predložiť všetky spisy s primeranou správou biskupovi, ktorý má vyjadriť úsudok podľa objektívnej pravdy tak o skutočnosti nedokonania, ako aj o oprávnenom dôvode na dišpenz a o vhodnosti milosti.
    § 2. Ak vyšetrovacia časť procesu je zverená podľa normy kán. 1700 inému tribunálu, pripomienky v prospech zväzku sa majú vypracovať na tom istom fóre, ale úsudok, o ktorom sa hovorí v § 1, prináleží poverujúcemu biskupovi, ktorému má vyšetrovateľ spolu so spismi odovzdať primeranú správu.
    Kán. 1705 – § 1. Všetky spisy spolu so svojím úsudkom a s pripomienkami obhajcu zväzku má biskup zaslať Apoštolskej stolici.
    § 2. Ak sa podľa úsudku Apoštolskej stolice vyžaduje doplnenie vyšetrovania, biskupovi sa to naznačí uvedením bodov, vzhľadom na ktoré má byť vyšetrovanie doplnené.
    § 3. Ak však Apoštolská stolica odpísala, že z uvedeného nie je zrejmé nedokonanie, vtedy právny znalec, o ktorom sa hovorí v kán. 1701, § 2, môže spisy procesu, nie však vyjadrenie biskupa v sídle tribunálu prezrieť, aby uvážil, či sa môže uviesť niečo vážné na opätovné podanie žiadosti.
    Kán. 1706 – Reskript dišpenzu Apoštolská stolica odosiela biskupovi; ten však reskript oznámi stránkam a okrem toho čo najskôr prikáže farárovi tak miesta uzavretia manželstva, ako aj miesta prijatia krstu, aby v knihách manželstiev a pokrstených urobili záznam o udelenom dišpenze.

    IV. kapitola
    PROCES NA VYHLÁSENIE PREZUMOVANEJ
    SMRTI JEDNÉHO Z MANŹELOV
    Kán. 1707 – § 1. Vždy, keď smrť jedného z manželov nemožno dokázať hodnoverným cirkevným alebo občianskym dokladom, druhá manželská stránka môže byť pokladaná za oslobodenú od manželského zväzku iba po vyhlásení o prezumovanej smrti, vydanom diecéznym biskupom.
    § 2. Vyhlásenie, o ktorom sa hovorí v § 1, diecézny biskup môže vydať iba vtedy, ak po vykonaní potrebných zisťovaní, z výpovedí svedkov, z verejnej mienky alebo z indícií nadobudol morálnu istotu o smrti jedného z manželov. Sama neprítomnosť jedného z manželov, hoci dlhotrvajúca, nestačí.
    § 3. V neistých a zložitých prípadoch sa má biskup poradiť s Apoštolskou stolicou.

    II. titul
    KAUZY NA VYHLÁSENIE NULITY POSVÄTNEJ VYSVIACKY
    Kán. 1708 – Platnosť posvätnej vysviacky majú právo napadnúť buď sám klerik, alebo ordinár, ktorému klerik podlieha alebo v ktorého diecéze bol vysvätený.
    Kán. 1709 – § 1. Źalobný spis sa musí zaslať kompetentnej kongregácii, ktorá rozhodne, či o kauze má rokovať sama kongregácia Rímskej kúrie alebo tribunál, ktorý ona určí.
    § 2. Po odoslaní žalobného spisu má klerik na základe samého práva zakázané vykonávať posvätné rády.
    Kán. 1710 – Ak kongregácia zverila kauzu tribunálu, majú sa zachovať, keď tomu nebráni povaha veci, kánony o súdnych konaniach vo všeobecnosti a o riadnom sporovom súdnom konaní pri neporušení predpisov tohto titulu.
    Kán. 1711 – V týchto kauzách má obhajca zväzku tie isté práva a je viazaný tými istými povinnosťami, aké má obhajca manželského zväzku.
    Kán. 1712 – Po druhom rozsudku, ktorý potvrdil nulitu posvätnej vysviacky, klerik stráca všetky práva vlastné klerickému stavu a je oslobodený od všetkých povinností.

    III. titul
    SPÔSOBY VYHÝBANIA SA SÚDNYM KONANIAM
    Kán. 1713 – Na vyhýbanie sa súdnym sporom sa užitočne používa pokonanie čiže zmierenie alebo sa kontroverzia môže zveriť výroku jedného alebo viacerých rozhodcov.
    Kán. 1714 – O pokonaní, kompromise a rozhodcovskom výroku sa majú zachovať normy, ktoré si stránky vybrali, alebo ak si stránky žiadne nevybrali, zákon, ktorý vydala Konferencia biskupov, ak taký je, alebo občiansky zákon platný v mieste, kde sa uzatvára dohoda.
    Kán. 1715 – § 1. Pokonanie alebo kompromis nemôže platne nastať v tých veciach, ktoré sa týkajú verejného dobra, alebo v iných, s ktorými stránky nemôžu voľne nakladať.
    § 2. Ak ide o cirkevné časné majetky, majú sa vždy, keď to predmet vyžaduje, zachovať náležitosti, ktoré stanovuje právo pre scudzenie cirkevných vecí.
    Kán. 1716 – § 1. V prípade, že občiansky zákon nepriznáva rozhodcovskému rozsudku účinnosť, ak nie je potvrdený sudcom, na to aby rozhodcovský rozsudok v cirkevnej kontroverzii mal účinnosť v kánonickom fóre, potrebuje potvrdenie cirkevného sudcu miesta, v ktorom bol vynesený.
    § 2. Ak však občiansky zákon pripúšťa napadnutie rozhodcovského rozsudku pred občianskym sudcom, v kánonickom fóre sa to isté napadnutie môže podať u cirkevného sudcu, ktorý je v prvom stupni kompetentný kontroverziu rozsúdiť.

    IV. časť
    TRESTNÝ PROCES
    I. kapitola
    PREDBEŹNÉ ZISŤOVANIE
    Kán. 1717 – § 1.Kedykoľvek má ordinár aspoň pravdepodobnú správu o delikte, má sám alebo cez inú súcu osobu opatrne vykonať prešetrenie o skutočnostiach a okolnostiach, ako i o trestnej postihnuteľnosti, ak sa toto prešetrenie nezdá úplne zbytočné.
    § 2. Treba sa chrániť toho, aby sa týmto prešetrovaním neohrozilo čiekoľvek dobré meno.
    § 3. Kto vykonáva prešetrenie, má tie isté moci a povinnosti ako audítor v procese; ak sa potom začne súdny proces, nemôže v ňom byť sudcom.
    Kán. 1718 – § 1. Keď sa zdá, že je zhromaždených dosť údajov, ordinár má rozhodnúť:
    1. či sa môže začať proces na uloženie alebo vyhlásenie trestu;
    2. či je to so zreteľom na kán. 1341 vyhovujúce;
    3. či treba použiť súdny proces, alebo ak to zákon nezakazuje, či treba postupovať mimosúdnym dekrétom.
    § 2. Ordinár má dekrét, o ktorom sa hovorí v § 1, odvolať alebo zmeniť vždy, keď sa mu na základe nových údajov zdá, že treba rozhodnúť ináč.
    § 3. Pri vydávaní dekrétov, o ktorých sa hovorí v § 1 a 2, ordinár, ak to považuje za rozumné, má vypočuť dvoch sudcov alebo iných znalcov práva.
    § 4. Skôr než ordinár rozhodne podľa normy § 1, má uvážiť, či na vyhnutie sa neužitočným súdnym konaniam nebude prospešné, aby so súhlasom stránok sám alebo zisťovateľ rozriešil otázku o škodách podľa spravodlivosti a slušnosti.
    Kán. 1719 – Spisy zisťovania a dekréty ordinára, ktorými sa zisťovanie začína alebo končí, a všetky veci, ktoré predchádzali zisťovaniu, ak nie sú potrebné pre trestný proces, majú sa uchovávať v tajnom archíve kúrie.

    II. kapitola
    PRIEBEH PROCESU
    Kán. 1720 – Ak ordinár usúdi, že treba postupovať mimosúdnym dekrétom:
    1. má vinníka oboznámiť s obžalobou a dôkazmi a má mu poskytnúť možnosť hájiť sa, ak vinník riadne predvolaný neopomenul dostaviť sa;
    2. s dvoma prísediacimi dôkladne zvážiť všetky dôkazy a argumenty;
    3. ak je delikt s istotou dokázaný a trestná žaloba nezanikla, má vydať dekrét podľa normy kán. 1342-1350, aspoň stručne vyložiac dôvody podľa práva a skutočnosti.
    Kán. 1721 – § 1. Ak ordinár rozhodol, že treba začať trestný súdny proces, spisy zisťovania má odovzdať promótorovi spravodlivosti, ktorý podľa normy kán. 1502 a 1504 má sudcovi odovzdať žalobný spis.
    § 2. Pred vyšším tribunálom úlohu žalobcu vykonáva promótor spravodlivosti, ustanovený pri tomto tribunáli.
    Kán. 1722 – Aby sa predišlo pohoršeniam, chránila sa sloboda svedkov a zabezpečilo sa uplatnenie spravodlivosti, ordinár po vypočutí promótora spravodlivosti a po predvolaní obžalovaného môže v ktoromkoľvek štádiu procesu zabrániť obžalovanému vykonávanie posvätného ministéria alebo nejakého cirkevného úradu a nejakej cirkevnej úlohy, uložiť mu alebo zakázať pobyt na istom mieste alebo území alebo mu aj zakázať verejnú účasť na najsvätejšej Eucharistii; toto všetko treba po zaniknutí dôvodu odvolať a po zaniknutí trestného procesu sa všetko končí na základe samého práva.
    Kán. 1723 – § 1. Keď sudca vinníka predvoláva, musí ho vyzvať, aby si podľa normy kán. 1481, § 1, ustanovil advokáta v lehote, ktorú určil sám sudca.
    § 2. Ak sa vinník o to nepostaral, sám sudca mu pred spresnením sporu má vymenovať advokáta, ktorý má vykonávať úlohu dovtedy, kým si vinník neustanoví advokáta.
    Kán. 1724 – § 1. Na ktoromkoľvek stupni súdneho konania sa promótor spravodlivosti môže zrieknuť pojednávania na pokyn alebo so súhlasom ordinára, z rozhodnutia ktorého sa proces začal.
    § 2. Aby zrieknutie sa bolo platné, musí ho vinník prijať, ak sám nie je vyhlásený za neprítomného na súdnom konaní.
    Kán. 1725 – V diskusii kauzy, či sa už koná písomne, alebo ústne, obžalovaný má mať vždy právo, aby sám alebo jeho advokát, alebo zástupca písal alebo hovoril ako posledný.
    Kán. 1726 – Ak na ktoromkoľvek stupni a štádiu trestného súdneho konania je jasne zistené, že vinník delikt nespáchal, sudca to musí vyhlásiť rozsudkom a vinníka oslobodiť, hoci by súčasne bolo zrejmé, že trestná žaloba zanikla.
    Kán. 1727 – § 1. Vinník môže podať odvolanie aj vtedy, keď bol rozsudkom len preto oslobodený, že trest bol fakultatívny, alebo preto, že sudca použil moc, o ktorej sa hovorí v kán. 1344 a 1345.
    § 2. Promótor spravodlivosti sa môže odvolať vždy, keď usúdi, že nie je dostačujúco postarané o nápravu pohoršenia alebo o obnovenie spravodlivosti.
    Kán. 1728 – § 1. Pri neporušení predpisov kánonov tohto titulu treba v trestnom súdnom konaní, ak tomu neprekáža povaha veci, uplatniť kánony o súdnych konaniach vo všeobecnosti a o riadnom sporovom súdnom konaní so zachovaním zvláštnych noriem o kauzách, týkajúcich sa verejného dobra.
    § 2. Obžalovaný nie je povinný priznať sa k deliktu a ani mu nemožno uložiť prísahu.

    III. kapitola
    ŹALOBA O NÁHRADU ŠKÔD
    Kán. 1729 – § 1. Poškodená stránka môže v samom trestnom súdnom konaní predložiť podľa normy kán. 1596 sporovú žalobu o náhradu škôd, ktoré jej boli spôsobené deliktom.
    § 2. Zákrok poškodenej stránky, o ktorom sa hovorí v § 1, ak sa nevykonal na prvom stupni trestného súdneho konania, sa viac nepripúšťa.
    § 3. Odvolanie sa v kauze o škodách sa koná podľa normy kán. 1628-1640, hoci odvolanie v trestnom súdnom konaní nie je možné; ak sa však predložia obidve odvolania, aj keď od rozličných stránok, má byť iba jedno odvolacie súdne konanie pri neporušení predpisu kán. 1730.
    Kán. 1730 – § 1. Aby sa vyhlo prílišnému preťahovaniu trestného súdneho konania, sudca môže súdne konanie o škodách odročiť, kým nevynesie konečný rozsudok v trestnom súdnom konaní.
    § 2. Sudca, ktorý takto konal, musí po vynesení rozsudku v trestnom súdnom konaní rozsudzovať o škodách, hoci trestné súdne konanie pre podané napadnutie ešte prebieha alebo vinník bol oslobodený z dôvodu, ktorý ho nezbavuje povinnosti nahradiť škodu.
    Kán. 1731 – Rozsudok vynesený v trestnom súdnom konaní, hoci sa stal rozsúdenou vecou, poškodenej stránke nedáva žiadne právo, ak nezakročila podľa normy kán. 1729.

    V. časť
    SPÔSOB POSTUPU PRI ADMINISTRATÍVNYCH REKURZOCH
    A PRI ODVOLÁVANÍ ALEBO PREKLADANÍ FARÁROV
    I. oddiel
    REKURZ PROTI ADMINISTRATÍVNYM DEKRÉTOM

    Kán. 1732 – To, čo sa v kánonoch tohto oddielu stanovuje o dekrétoch, treba uplatňovať na všetky jednotlivé administratívne úkony, vykonávané v mimosúdnom vonkajšom fóre s výnimkou tých, ktoré vykonáva sám Rímsky veľkňaz alebo sám ekumenický koncil.
    Kán. 1733 – § 1. Je veľmi žiadúce, aby vždy, keď sa niekto domnieva, že je dekrétom poškodený, sa vyhlo sporu medzi ním a pôvodcom dekrétu a aby sa spoločným úsilím hľadalo medzi nimi spravodlivé riešenie pri prípadnom využití sprostredkovania a úsilia vážených osôb, tak aby sa vhodným spôsobom kontroverzia odvrátila alebo urovnala.
    § 2. Konferencia biskupov môže stanoviť, aby sa v každej diecéze natrvalo ustanovil istý úrad alebo rada, ktorých úlohou má byť hľadanie a predkladanie spravodlivého riešenia podľa noriem, stanovených samou Konferenciou; ak to však Konferencia nenariadi, takúto radu alebo takýto úrad môže ustanoviť biskup.
    § 3. Úrad alebo rada, o ktorých sa hovorí v § 2, majú vyvíjať činnosť predovšetkým vtedy, keď sa podľa normy kán. 1734 žiadalo odvolanie dekrétu a lehoty na rekurz neuplynuli; ak však proti dekrétu bol podaný rekurz, sám predstavený, ktorý o rekurze rozhoduje, má vždy, keď vidí nádej na úspech, vyzvať predkladateľa rekurzu i pôvodcu dekrétu, aby takéto riešenia hľadali.
    Kán. 1734 – § 1. Skôr než niekto podá rekurz, musí písomne žiadať odvolanie alebo opravu dekrétu od jeho pôvodcu; predloženie tejto žiadosti sa súčasne chápe aj ako žiadosť o pozastavenie vykonania.
    § 2. Źiadosť sa musí podať v zánikovej lehote desiatich užitočných dní od zákonného doručenia dekrétu.
    § 3. Normy § 1 a 2 neplatia:
    1. pre rekurz, podávaný u biskupa proti dekrétom vydaným vrchnosťami, ktoré sú mu podriadené;
    2. pre rekurz, podávaný proti dekrétu, ktorým sa rozhoduje o hierarchickom rekurze, ak rozhodnutie nevydal biskup;
    3. pre rekurzy, podávané podľa normy kán. 57 a 1735.
    Kán. 1735 – Ak pôvodca dekrétu v priebehu tridsiatich dní od prijatia žiadostí, o ktorej sa hovorí v kán. 1734, doručí nový dekrét, ktorým buď prvý opravuje, alebo rozhoduje, že žiadosť treba zamietnuť, lehoty na rekurz plynú od doručenia nového dekrétu; ak však v priebehu tridsiatich dní nijako nerozhodne, lehoty plynú od tridsiateho dňa.
    Kán. 1736 – § 1. V tých veciach, v ktorých hierarchický rekurz pozastavuje vykonanie dekrétu, ten istý účinok má aj žiadosť, o ktorej sa hovorí v kán. 1734.
    § 2. V ostatných prípadoch, ak pôvodca dekrétu v priebehu desiatich dní od prijatia žiadosti, o ktorej sa hovorí v kán. 1734, nerozhodol o pozastavení vykonania, pozastavenie sa medzitým môže žiadať od jeho hierarchického predstaveného, ktorý ho môže nariadiť iba z vážnych dôvodov, dbajúc vždy na to, aby spása duší neutrpela nijakú škodu.
    § 3. Ak sa rekurz podáva po pozastavení vykonania dekrétu podľa normy § 2, ten, kto musí o rekurze rozhodnúť, má podľa normy kán. 1737, § 3, rozhodnúť, či sa pozastavenie má potvrdiť alebo odvolať.
    § 4. Ak sa v stanovenej lehote nepodá proti dekrétu nijaký rekurz, pozastavenie vykonania, ktoré bolo medzitým podľa normy § 1 alebo 2 uskutočnené, tým samým zaniká.
    Kán. 1737 – § 1. Kto sa domnieva, že je dekrétom poškodený, z akéhokoľvek oprávneného dôvodu môže podať rekurz u hierarchického predstaveného toho, kto dekrét vydal; rekurz sa môže podať u samého pôvodcu dekrétu, ktorý ho musí ihneď odoslať kompetentnému hierarchickému predstavenému.
    § 2. Rekurz treba podať v zánikovej lehote pätnástich užitočných dní, ktoré v prípadoch, o ktorých sa hovorí v kán. 1734, § 3, plynú odo dňa, keď bol dekrét doručený, v ostatných prípadoch však plynú podľa normy kán. 1735.
    § 3. Aj v prípadoch, v ktorých rekurz nepozastavuje vykonanie dekrétu zo samého práva, a ani pozastavenie nie je nariadené podľa normy kán. 1736, § 2, predstavený z vážneho dôvodu predsa môže nariadiť, aby sa vykonanie pozastavilo, dbajúc však na to, aby spása duší neutrpela nijakú škodu.
    Kán. 1738 – Predkladateľ rekurzu má vždy právo vziať si advokáta alebo zástupcu, pri vyhnutí sa neužitočným preťahovaniam; dokonca má byť úradne ustanovený patrón, ak ho predkladateľ rekurzu nemá a predstavený to považuje za nutné; predstavený však môže vždy nariadiť, aby sa sám predkladateľ rekurzu dostavil na vypočúvanie.
    Kán. 1739 – Predstavenému, ktorý o rekurze rozhoduje, je podľa toho, ako si to prípad vyžaduje, dovolené dekrét nielen potvrdiť alebo vyhlásiť za neplatný, ale ho aj zrušiť, odvolať, alebo ak to predstavený považuje za užitočnejšie, opraviť, nahradiť, čiastočne zrušiť.

    II. oddiel
    POSTUP PRI ODVOLÁVANÍ A PREKLADANÍ FARÁROV
    I. kapitola
    SPÔSOB POSTUPU PRI ODVOLÁVANÍ FARÁROV

    Kán. 1740 – Keď sa služba niektorého farára z nejakého dôvodu aj bez jeho ťažkej viny stane škodlivou alebo aspoň neúčinnou, diecézny biskup ho môže z farnosti odvolať. Kán. 1741 – Dôvody, pre ktoré možno farára z jeho farnosti zákonne odvolať, sú najmä tieto:
    1. spôsob konania, ktorý spôsobuje cirkevnému spoločenstvu veľkú škodu alebo vyvoláva znepokojenie;
    2. neskúsenosť alebo trvalá duševná či telesná choroba, ktorá robí farára neschopným, aby s osohom plnil svoje úlohy;
    3. strata dobrého mena u počestných a vážených farníkov alebo odpor voči farárovi, o ktorom sa predvída, že v krátkom čase neustane;
    4. vážna nedbanlivosť alebo porušovanie povinností farára, ktoré pretrváva aj po napomenutí;
    5. zlé spravovanie časných majetkov na veľkú škodu Cirkvi vtedy, keď sa na toto zlo nemôže nájsť iný prostriedok.
    Kán. 1742 – § 1. Ak z vykonaného vyšetrovania je zrejmé, že existuje dôvod, o ktorom sa hovorí v kán. 1740, biskup má vec prerokovať s dvoma farármi, vybratými zo skupiny, ktorú na to trvalo utvorila presbyterská rada na návrh biskupa; ak však z toho usúdi, že treba prikročiť k odvolaniu, po uvedení dôvodu a dôkazov kvôli platnosti má otcovsky farárovi poradiť, aby sa do pätnástich dní zriekol.
    § 2. Keď ide o farárov, ktorí sú členmi rehoľného inštitútu alebo spoločnosti apoštolského života, má sa zachovať predpis kán. 682, § 2.
    Kán. 1743 – Farár sa môže zrieknuť nielen bez podmienky a jednoducho, ale aj s podmienkou, len keď biskup môže túto podmienku zákonne prijať a naozaj ju prijme.
    Kán. 1744 – § 1. Ak farár počas určených dní neodpovie, biskup má výzvu zopakovať, predĺžiac užitočný čas na odpoveď.
    § 2. Ak biskup zistil, že farár druhú výzvu prijal a neodpovedal, hoci mu nebránila nijaká prekážka, alebo ak farár bez udania akýchkoľvek dôvodov odmieta zrieknutie, biskup má vydať odvolací dekrét.
    Kán. 1745 – Ak však farár uvedený dôvod a jeho opodstatnenie napadne a pripojí také dôvody, ktoré sa biskupovi zdajú nedostačujúce, biskup, aby platne konal:
    1. má vyzvať farára, aby po nahliadnutí do spisov zhrnul svoje námietky do písomnej správy, ba aby predložil protidôkazy, ak nejaké má;
    2. potom po doplnení vyšetrovania, ak je to potrebné, má vec preskúmať spolu s tými farármi, o ktorých sa hovorí v kán. 1742, § 1, ak pre ich zaneprázdnenie nie je potrebné určiť iných;
    3. napokon má stanoviť, či farára treba odvolať alebo nie, a hneď má vydať o tom dekrét. 
    Kán. 1746
     – O odvolaného farára sa biskup má postarať buď tak, že mu zverí iný úrad, ak je naň súci, alebo ho dá do dôchodku podľa toho, ako si to prípad vyžaduje a okolnosti dovoľujú.
    Kán. 1747 -§ 1. Odvolaný farár sa musí zdržať vykonávania úlohy farára, čo najskôr uvolniť farskú budovu a všetko, čo patrí farnosti, odovzdať tomu, komu biskup farnosť zveril.
    § 2. Ak ide o chorého, ktorý sa z farskej budovy nemôže bez ťažkosti inde odsťahovať, biskup mu ju má ponechať na užívanie, a to aj na výlučné, kým táto potreba trvá.
    § 3. Kým rekurz proti odvolaciemu dekrétu trvá, biskup nemôže vymenovať nového farára, ale má sa o farnosť dočasne postarať cez administrátora farnosti.

    II. kapitola
    SPÔSOB POSTUPU PRI PREKLADANÍ FARÁROV

    Kán. 1748 – Ak dobro duší alebo potreba či prospech Cirkvi vyžaduje, aby farár bol zo svojej farnosti, ktorú s osohom riadi, preložený do inej farnosti alebo do iného úradu, biskup mu písomne má navrhnúť preloženie a odporučiť mu, aby z lásky k Bohu a k dušiam s tým súhlasil.
    Kán. 1749 – Ak farár nemieni vyhovieť rade a presviedčaniu biskupa, dôvody má vyložiť písomne.
    Kán. 1750 – Ak biskup napriek predloženým dôvodom usudzuje, že nemusí odstúpiť od zámeru, má s dvoma farármi, vybranými podľa normy kán. 1742, § 1, zvážiť dôvody, ktoré sú za preloženie alebo proti nemu; ak sa však aj potom domnieva, že preloženie treba vykonať, farárovi má zopakovať otcovské povzbudenia.
    Kán. 1751 – § 1. Keď sa po tom farár aj naďalej vzpiera a biskup sa domnieva, že preloženie treba uskutočniť, má vydať dekrét o preložení, stanoviac, že farnosť po uplynutí určeného času bude vakantná.
    § 2. Po nevyužitom uplynutí času má farnosť vyhlásiť za vakantnú.
    Kán. 1752 – V kauzách prekladania sa majú uplatniť predpisy kán. 1747, pričom treba zachovať kánonickú miernosť a mať pred očami spásu duší, ktorá musí byť v Cirkvi vždy najvyšším zákonom.

  • DOKUMENTY DRUHÉHO VATIKÁNSKEHO KONCILU

    Unitatis redintegratio

    Biskup Pavol, sluha sluhov Božích, spolu s otcami posvätného koncilu na večnú pamäť

    UNITATIS REDINTEGRATIO

    DEKRÉT O EKUMENIZME

    ÚVOD

    1. OBNOVIŤ JEDNOTU medzi všetkými kresťanmi je jedným z hlavných cieľov posvätného Druhého vatikánskeho všeobecného cirkevného snemu. Kristus Pán totiž založil jednu jedinú Cirkev, a predsa sa mnohé kresťanské spoločenstvá predstavujú ľuďom ako pravé dedičstvo Ježiša Krista. Všetky sa síce hlásia za Pánových učeníkov, ale vysvetľujú si to rôznym spôsobom a ich cesty sa rozchádzajú, akoby sám Kristus bol rozdelený1. Táto roztrieštenosť otvorene protirečí Kristovej vôli, je svetu na pohoršenie a poškodzuje presvätú vec hlásania evanjelia všetkému stvoreniu.
    Avšak Pán vekov, ktorý múdro a trpezlivo uskutočňuje plán svojej milosti voči nám hriešnikom, začal v posledných časoch v hojnejšej miere šíriť medzi navzájom rozdelenými kresťanmi ducha pokorného uznania chýb a túžbu po jednote. Táto milosť zapôsobila na veľmi mnohých ľudí všade na svete. I medzi našimi oddelenými bratmi vzniklo pod vplyvom milosti Ducha Svätého čím ďalej tým viac sa vzmáhajúce hnutie za obnovenie jednoty všetkých kresťanov. Na tomto hnutí za jednotu, nazývanom ekumenickým, sa zúčastňujú tí, ktorí vzývajú trojjediného Boha a uznávajú Ježiša za Pána a Spasiteľa, a to nielen ako jednotlivci, ale aj spoločne v spoločenstvách, v ktorých počúvali evanjelium a ktoré nazývajú svojou a Božou cirkvou. Avšak takmer všetci, hoci rozličným spôsobom, túžia po jednej a viditeľnej Božej Cirkvi, naozaj všeobecnej a poslanej do celého sveta, aby sa svet obrátil k evanjeliu a spasil sa na Božiu slávu.
    Tento posvätný cirkevný snem berie toto všetko na vedomie s radostným srdcom. A keď už vysvetlil učenie o Cirkvi, vedený túžbou po obnovení jednoty medzi všetkými Kristovými učeníkmi, chce navrhnúť všetkým katolíkom prostriedky, cesty a spôsoby, ktorými by mohli odpovedať na toto Božie volanie a na túto milosť.

    PRVÁ KAPITOLA

    KATOLÍCKE ZÁSADY EKUMENIZMU

    Jednota a jedinečnosť Cirkvi

    2. Božia láska sa prejavila voči nám v tom, že Otec poslal jednorodeného Božieho Syna na svet, aby sa stal človekom a tak vykúpil, obnovil a zjednotil ľudstvo2. On, prv než by sa bol obetoval ako nepoškvrnená obeta na oltári kríža, modlil sa k Otcovi za veriacich týmito slovami: „… aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17, 21); a ustanovil vo svojej Cirkvi obdivuhodnú sviatosť Eucharistie, ktorou sa naznačuje a uskutočňuje jednota Cirkvi. Svojim učeníkom dal nové prikázanie, aby sa navzájom milovali,3 a prisľúbil im Ducha Tešiteľa4, aby s nimi zostal naveky ako Pán a Darca života.
    A keď bol Pán Ježiš povýšený na kríži a oslávený, zoslal prisľúbeného Ducha a skrze neho povolal a zhromaždil v jednote viery, nádeje a lásky ľud novej zmluvy, ako učí apoštol: „Jedno je telo a jeden Duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst“ (Ef 4, 4 – 5). Veď „všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli… Lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi“ (Gal 3, 27 – 28). Duch Svätý, ktorý prebýva vo veriacich a napĺňa i vedie celú Cirkev, vytvára obdivuhodné spoločenstvo veriacich a všetkých tak hlboko spája v Kristovi, že je základom jednoty Cirkvi. On rozdeľuje milosti a služby5 a obohacuje Cirkev Ježiša Krista rozličnými darmi, aby náležite pripravil svätých „na dielo služby, na budovanie Kristovho tela“ (Ef 4, 12).
    Aby však Kristus upevňoval túto svoju svätú Cirkev na celom svete až do skončenia vekov, zveril kolégiu Dvanástich úlohu učiť, viesť a posväcovať6. Spomedzi nich vyvolil Petra a na ňom sa po jeho vyznaní viery rozhodol postaviť svoju Cirkev. Jemu prisľúbil kľúče od nebeského kráľovstva7, a keď mu Peter vyznal svoju lásku, zveril mu všetky svoje ovce, aby ich utvrdzoval vo viere8 a pásol v dokonalej jednote9; pričom sám Ježiš Kristus naveky zostáva uholným kameňom10 a Pastierom našich duší11.
    Ježiš Kristus chce, aby prostredníctvom verného ohlasovania evanjelia, vysluhovania sviatostí a láskavého vedenia apoštolov a ich nástupcov na čele s Petrovým následníkom jeho ľud účinkovaním Ducha Svätého vzrastal; a uskutočňuje spoločenstvo svojho ľudu v jednote: vo vyznaní jednej viery, v spoločnom uctievaní Boha a v bratskej svornosti Božej rodiny.
    A tak Cirkev, jediné Božie stádo, ako znamenie vztýčené uprostred národov12 predkladá evanjelium pokoja celému ľudstvu13 a s nádejou putuje k svojmu cieľu – do nebeskej vlasti14.
    To je sväté tajomstvo jednoty Cirkvi, v Kristovi a skrze Krista, zatiaľ čo Duch Svätý spôsobuje rozmanitosť darov. Najvyšším vzorom a základom tohto tajomstva je jednota v Trojici osôb jedného Boha, Otca a Syna v Duchu Svätom.

    Vzťahy oddelených bratov ku Katolíckej cirkvi

    3. V tejto jedinej Božej Cirkvi vznikli hneď na začiatku niektoré roztržky15, ktoré apoštol Pavol prísne karhá ako odsúdeniahodné16. No v neskorších storočiach sa vyskytli ešte väčšie spory a nemalé spoločenstvá sa oddelili od plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou, niekedy vinou ľudí z jednej i druhej strany. Ale tých, ktorí prichádzajú na svet v týchto spoločenstvách teraz a v nich sú vychovaní vo viere v Krista, nemožno obviňovať z hriechu rozkolu a Katolícka cirkev ich objíma s bratskou úctou a láskou. Lebo tí, ktorí veria v Krista a boli riadne pokrstení, sú v istom, hoci nedokonalom spoločenstve s Katolíckou cirkvou. Pre isté rozmanité rozdiely, ktoré jestvujú medzi nimi a Katolíckou cirkvou vo vieroučnej a zavše i disciplinárnej oblasti, i čo sa týka štruktúry Cirkvi, plnému cirkevnému spoločenstvu sa stavajú do cesty mnohé a dakedy závažné prekážky. Tie sa snaží prekonať ekumenické hnutie. Napriek tomu sú členovia v krste ospravedlnení skrze vieru a tým privtelení ku Kristovi17, a preto právom majú česť nazývať sa kresťanmi a synovia Katolíckej cirkvi ich oprávnene uznávajú za bratov v Pánovi18.
    Okrem toho niektoré, ba mnohé a význačné prvky a hodnoty, z ktorých sa vo svojom celku buduje a živí sama Cirkev, možno nájsť aj mimo viditeľného okruhu Katolíckej cirkvi: písané Božie slovo, život v milosti, viera, nádej a láska, ako aj iné vnútorné dary Ducha Svätého i viditeľné prvky. Všetky tieto veci, ktoré pochádzajú od Krista a vedú k nemu, právom patria jedinej Kristovej Cirkvi.
    U našich oddelených bratov sa koná aj nemálo posvätných úkonov kresťanského náboženstva, ktoré môžu rozličným spôsobom bezpochyby vzbudiť skutočný život v milosti, podľa rozmanitého charakteru jednotlivých cirkví alebo spoločenstiev. Treba ich teda pokladať za schopné otvárať vstup do spoločenstva spásy.
    Preto tieto oddelené cirkvi19 a spoločenstvá, hoci majú podľa nás nedostatky, predsa v tajomstve spásy majú zmysel i význam, lebo Kristov Duch sa ich nezdráha používať ako nástroje spásy, ktorých účinnosť sa odvodzuje z plnosti milosti a pravdy zverenej Katolíckej cirkvi.
    Napriek tomu sa od nás oddelení bratia, tak jednotlivci, ako aj ich spoločenstvá a cirkvi, netešia tej jednote, ktorú chce Ježiš Kristus štedro udeliť všetkým, ktorých preporodil na jedno telo a spoločne vzkriesil k novému životu, jednote, ktorú hlása Sväté písmo i Posvätná tradícia Cirkvi. Dokonalá plnosť prostriedkov spásy sa dá totiž dosiahnuť jedine skrze Kristovu Katolícku cirkev, ktorá je všeobecným nástrojom spásy. Lebo veríme, že výlučne apoštolskému zboru, na ktorého čele stojí Peter, Pán zveril všetky poklady novej zmluvy na budovanie jediného Kristovho tela na zemi, do ktorého sa majú plne začleniť všetci, ktorí už nejakým spôsobom patria do Božieho ľudu. A tento ľud, hoci je za svojho pozemského putovania vo svojich členoch vystavený hriechu, predsa vzrastá v Kristovi a Boh ho láskavo vedie podľa svojich tajomných plánov, kým s radosťou nedosiahne plnosť večnej slávy v nebeskom Jeruzaleme.

    Ekumenizmus

    4. Keďže dnes sa pod vplyvom milosti Ducha Svätého vo viacerých častiach sveta modlitbou, slovom i skutkom vyvíjajú mnohé úsilia, aby sa dosiahla plnosť jednoty, ktorú chce Ježiš Kristus, tento posvätný cirkevný snem vyzýva všetkých katolíckych veriacich, aby pochopili znamenia čias a horlivo sa podieľali na diele ekumenizmu.
    Pod ekumenickým hnutím sa rozumejú aktivity a podujatia, ktoré vznikajú podľa rozličných potrieb Cirkvi a rôznych okolností našich čias a zameriavajú sa na jednotu kresťanov. Medzi ne patria na prvom mieste všetky úsilia o odstránenie slov, postojov a skutkov, ktoré podľa spravodlivosti a pravdy nezodpovedajú situácii oddelených bratov, a preto hatia vzájomné vzťahy s nimi. ďalej sem patrí dialóg medzi náležite pripravenými odborníkmi na stretnutiach usporiadaných v náboženskom duchu medzi kresťanmi rozličných cirkví a spoločenstiev. Pri tomto dialógu každý dôkladne vyloží svoje učenie a jasne podá jeho charakteristické črty a tak všetci nadobudnú pravdivejšie poznanie a nestrannejšie hodnotenie učenia a života zúčastnených spoločenstiev. Vtedy tieto spoločenstvá dosiahnu aj užšiu spoluprácu v akejkoľvek činnosti pre spoločné dobro, ktorú požaduje každé kresťanské svedomie. Keď je to možné, spoločenstvá sa schádzavajú aj na spoločnú modlitbu. Napokon všetci skúmajú svoju vernosť Kristovej vôli, čo sa týka Cirkvi, a odhodlane sa podujímajú na dielo obnovy a reformy.
    Toto všetko slúži spravodlivosti a pravde, svornosti a spolupráci, bratskému duchu a jednote, ak to veriaci Katolíckej cirkvi uskutočňujú múdro a trpezlivo pod starostlivým vedením duchovných pastierov, aby sa touto cestou všetci kresťania po prekonaní prekážok, čo sa stavajú do cesty dokonalej cirkevnej jednote, mohli postupne zísť na spoločné slávenie Eucharistie zjednotení v jedinej jednej Cirkvi, v jednote, ktorou Kristus obdaroval svoju Cirkev od prvopočiatku, o ktorej veríme, že neprestajne pretrváva v Katolíckej cirkvi a ktorá – ako dúfame – bude sa čoraz väčšmi prehlbovať až do skončenia vekov.
    Je však zrejmé, že príprava a návrat jednotlivcov, túžiacich po plnom katolíckom spoločenstve sa svojou povahou líšia od ekumenického diela, ale nie je tu nijaké protirečenie, pretože jedno i druhé vzniká obdivuhodným Božím riadením.
    Katolícki veriaci sa majú v ekumenickej činnosti bezpochyby starať o oddelených bratov, modliť sa za nich, zhovárať sa s nimi o veciach týkajúcich sa Cirkvi, urobiť k nim prvé kroky. Ale predovšetkým musia sami úprimne a pozorne uvažovať o tom, čo treba obnoviť a podniknúť vo vlastnej katolíckej rodine, aby svojím životom vydávala vernejšie a jasnejšie svedectvo o učení a ustanoveniach, ktoré jej prostredníctvom apoštolov zveril Kristus.
    Hoci totiž Katolícka cirkev dostala všetku od Boha zjavenú pravdu a všetky prostriedky milosti, predsa jej členovia si nimi neslúžia s potrebnou horlivosťou, takže tvár Cirkvi sa javí našim oddeleným bratom i celému svetu menej žiarivou a tým sa spomaľuje rast Božieho kráľovstva. Preto sa všetci katolíci majú usilovať o kresťanskú dokonalosť20 a každý z nich sa má podľa svojich možností snažiť, aby sa Cirkev, nosiac na svojom tele Kristovo uponíženie a umieranie21, deň čo deň očisťovala a obnovovala, kým si ju Kristus nepripraví slávnu, bez škvrny a vrásky22.
    V Cirkvi nech si všetci – podľa úloh, ktoré boli každému zverené – v rozličných formách duchovného života a disciplíny, v rozmanitosti liturgických obradov, a dokonca aj v teologickom rozvinutí zjavených právd ponechajú potrebnú slobodu, v nutných veciach zachovávajú jednotu a vo všetkom nech si prejavujú lásku. Takým spôsobom budú totiž oni sami v čoraz plnšej miere prejavovať pravú katolíckosť a apoštolskosť Cirkvi.
    Na druhej strane je potrebné, aby katolíci s radosťou uznávali a vážili si ozajstné kresťanské hodnoty, prameniace v spoločnom dedičstve, ktoré sa nachádzajú u našich oddelených bratov. Je správne a spasiteľné uznávať Kristove bohatstvá a cnostné skutky v živote iných, ktorí vydávajú svedectvo o Kristovi, niekedy až po vyliatie krvi: Boh je totiž vždy obdivuhodný a nevyspytateľný vo svojich dielach.
    Nesmieme zabudnúť ani na to, že čokoľvek sa u oddelených bratov uskutočňuje milosťou Ducha Svätého, môže slúžiť aj na náš rast. Čokoľvek je naozaj kresťanské, nikdy sa neprieči pravému dobru viery, ba vždy môže viesť k dokonalejšiemu prijatiu samého tajomstva Krista a Cirkvi.
    Rozdelenosť kresťanov však prekáža Cirkvi uskutočniť jej vlastnú plnosť katolicity u tých členov, ktorí sú k nej síce pridružení krstom, ale sú oddelení od jej plného spoločenstva. Ba i samej Cirkvi je takto ťažšie prejaviť v každom ohľade plnosť katolíckosti v konkrétnom živote.
    Tento posvätný cirkevný snem s radosťou pozoruje, že účasť katolíckych veriacich na ekumenickej činnosti zo dňa na deň vzrastá, a biskupom celého sveta odporúča, aby ju starostlivo rozvíjali a múdro viedli.

    DRUHÁ KAPITOLA

    USKUTOČŇOVANIE EKUMENIZMU V PRAXI

    O jednotu sa majú zaujímať všetci

    5. Starosť o obnovenie jednoty sa týka celej Cirkvi, tak veriacich, ako aj pastierov, a to podľa osobných schopností každého z nich, tak v každodennom kresťanskom živote, ako i v teologických a historických štúdiách. Už táto starostlivosť je určitým spôsobom prejavom bratských zväzkov, ktoré jestvujú medzi všetkými kresťanmi, a podľa Božej dobroty vedie k úplnej a dokonalej jednote.

    Reforma Cirkvi

    6. Keďže každá reforma Cirkvi23 vo svojej podstate spočíva v stále rastúcej vernosti jej vlastnému povolaniu, to je bezpochyby aj dôvodom hnutia za jednotu. Kristus nabáda putujúcu Cirkev na túto ustavičnú reformu, ktorú ako ľudská a pozemská ustanovizeň neprestajne potrebuje, aby sa vo vhodnom čase dalo do správneho a potrebného poriadku to, čo sa azda vzhľadom na podmienky a okolnosti nie dosť verne zachovávalo, pokiaľ ide o mravy, cirkevnú disciplínu, alebo aj spôsob výkladu učenia, čo však treba starostlivo odlišovať od samého pokladu viery.
    Táto obnova života Cirkvi má teda osobitný ekumenický význam. Rozličné spôsoby, ktorými sa už uskutočňuje – ako je biblické a liturgické hnutie, hlásanie Božieho slova a katechéza, apoštolát laikov, nové formy rehoľného života, manželská duchovnosť, učenie a činnosť Cirkvi v sociálnej oblasti – treba považovať za záruku a predzvesť budúceho vývoja ekumenizmu.

    Obrátenie srdca

    7. Pravý ekumenizmus nejestvuje bez vnútorného obrátenia. Túžba po jednote totiž vzniká a dozrieva v obnovenej mysli24, v sebazapieraní a vďaka veľkodušným prejavom lásky. Preto prosme Božieho Ducha o milosť úprimného sebazaprenia, poníženosti, pokornej služby a bratskej veľkodušnosti voči iným, ako hovorí apoštol národov: „Preto vás prosím ja, väzeň v Pánovi, aby ste žili dôstojne podľa povolania, ktorého sa vám dostalo, so všetkou pokorou, miernosťou a zhovievavosťou. Znášajte sa navzájom v láske a usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja!“ (Ef 4, 1 – 3). Toto napomenutie sa týka predovšetkým tých, ktorým sa dostalo hodnosti sviatostnej vysviacky, aby pokračovali v poslaní Krista, ktorý medzi nás „neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť“ (Mt 20, 28).
    Aj o previneniach proti jednote platí svedectvo sv. Jána: „Ak hovoríme, že sme nezhrešili, jeho robíme luhárom a nie je v nás jeho slovo“ (1 Jn 1, 10). Preto v pokornej modlitbe prosíme o odpustenie Boha i oddelených bratov, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.
    Všetci veriaci nech pamätajú, že tým lepšie budú napomáhať, ba dokonca uskutočňovať jednotu kresťanov, čím bezúhonnejšie sa usilujú žiť podľa evanjelia. Lebo čím užšie budú spojení s Otcom, Slovom a Duchom Svätým, tým dôvernejšie a ľahšie budú môcť prehlbovať vzájomné bratské vzťahy.

    Spojenie v modlitbe

    8. Toto obrátenie srdca a túto svätosť života treba spolu so súkromnými a s verejnými modlitbami za jednotu kresťanov pokladať za dušu celého ekumenického hnutia a možno ich právom nazvať duchovným ekumenizmom.
    Preto je zvykom katolíkov, že sa často spoločne modlievajú za jednotu Cirkvi, za ktorú sám Spasiteľ vrúcne prosil Otca v predvečer svojej smrti: „… aby všetci boli jedno“ (Jn 17, 21).
    Pri niektorých zvláštnych príležitostiach, ako sú pobožnosti za jednotu a ekumenické stretnutia, je dovolené, ba priam želateľné, aby sa katolíci modlili spoločne s oddelenými bratmi. Takéto spoločné modlitby sú dozaista veľmi účinným prostriedkom na získanie milosti a úprimným prejavom zväzkov, ktoré ešte spájajú katolíkov s oddelenými bratmi: „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20).
    Spoločnú účasť na svätých veciach (communicatio in sacris) však neslobodno pokladať za taký prostriedok obnovenia jednoty kresťanov, ktorý by sa dal uplatniť bez rozlišovania. Túto účasť podmieňujú najmä dva princípy: vyjadrenie jednoty Cirkvi a účasť na prostriedkoch milosti. Z dôvodu vyjadrenia jednoty je spoločná účasť spravidla neprípustná. Potreba milosti ju niekedy odporúča. O konkrétnom postupe nech múdro rozhodne miestna biskupská vrchnosť, ktorá nech berie do úvahy všetky miestne, časové a osobné okolnosti, ak nerozhodla ináč podľa svojich štatútov biskupská konferencia alebo Apoštolská stolica.

    Vzájomné poznanie

    9. Treba poznať ducha oddelených bratov. Na to je potrebné pravdivo a dobromyseľne uskutočňované štúdium. Katolíci, náležite pripravení, sa majú čo najlepšie oboznámiť s učením a dejinami, s duchovným a liturgickým životom, s náboženskou psychológiou a kultúrou bratov. Na to sú veľmi užitočné stretnutia za účasti oboch stránok, aby rokovali najmä o teologických otázkach ako rovný s rovným, pod podmienkou, že tí, ktorí sa na nich pod dohľadom arcipastierov zúčastňujú, sú naozaj odborníci. Z takého dialógu jasnejšie vysvitne aj to, aký je skutočný postoj Katolíckej cirkvi. Týmto spôsobom možno lepšie poznať i zmýšľanie oddelených bratov a primeranejšie im vysvetliť našu vieru.

    Ekumenická formácia

    10. Posvätnú teológiu a iné disciplíny, najmä historické, treba prednášať aj z ekumenického hľadiska, aby čoraz vernejšie zodpovedali skutočnému stavu vecí.
    Je veľmi dôležité, aby budúci duchovní pastieri a kňazi ovládali teológiu starostlivo vypracovanú takýmto spôsobom, a nie polemicky, najmä pokiaľ ide o vzťahy oddelených bratov ku Katolíckej cirkvi.
    Predovšetkým od formácie kňazov totiž závisí náležité vzdelanie a duchovná formácia veriacich i rehoľníkov.
    Takisto katolíci venujúci sa misijnej práci v tých istých krajinách, kde pracujú aj iní kresťania, sa majú najmä dnes oboznamovať s otázkami a s výsledkami, ktoré sa v ich apoštoláte rodia z ekumenizmu.

    Spôsoby vyjadrovania a vysvetľovania náuky viery

    11. Spôsoby a metódy, akými sa vykladá katolícka viera, v žiadnom prípade nesmú byť prekážkou dialógu s bratmi. Bezpodmienečne treba jasne vyložiť celú náuku. Nič nie je také vzdialené od ekumenizmu ako falošný irenizmus, ktorým sa narúša čistota katolíckeho učenia a zatemňuje sa jeho pravý a nepochybný zmysel.
    Zároveň treba dôkladnejšie a presnejšie vysvetľovať katolícku vieru takou formou a rečou, ktorej môžu dobre rozumieť aj oddelení bratia.
    Okrem toho nech katolícki teológovia, verní učeniu Cirkvi, pri skúmaní Božích tajomstiev pokračujú v ekumenickom dialógu s oddelenými bratmi s láskou k pravde, s pokorou a s kresťanskou láskou. Pri porovnávaní náuk nech nezabúdajú, že jestvuje poriadok, čiže „hierarchia“ právd katolíckeho učenia, lebo ich súvis so základom kresťanskej viery je rozličný. Tak sa pripraví cesta, ktorá pomocou tohto bratského súťaženia bude všetkých podnecovať do hlbšieho poznávania a jasnejšieho vyjadrovania nevyspytateľného Kristovho bohatstva25.

    Spolupráca s oddelenými bratmi

    12. Nech všetci kresťania vyznávajú pred všetkými národmi vieru v trojjediného Boha, vo vteleného Božieho Syna, Vykupiteľa a nášho Pána, a nech spoločným úsilím vo vzájomnej úcte vydávajú svedectvo o našej nádeji, ktorá nesklame. Keďže v týchto časoch sa rozvíja veľmi mnohostranná spolupráca na sociálnom poli, všetci ľudia sú pozývaní spolupracovať, najmä tí, ktorí veria v Boha, a predovšetkým všetci kresťania, lebo nosia Kristovo meno. Spolupráca všetkých kresťanov je živým vyjadrením spojenia, ktoré už jestvuje medzi nimi, a stavia do jasnejšieho svetla tvár Krista Služobníka. Táto spolupráca sa v mnohých krajinách už nadviazala a treba ju stále zdokonaľovať – najmä v krajinách, ktoré sú dejiskom spoločenského a technického rozvoja –, či už pri správnom hodnotení dôstojnosti ľudskej osoby, pri napomáhaní dobrodení mieru, pri uplatňovaní evanjelia v sociálnej oblasti, pri povznášaní vied a umení kresťanským duchom, ako aj pri všestrannom liečení neduhov našich čias, ako sú hlad, pohromy, negramotnosť, bieda, nedostatok bytov a nespravodlivé rozdelenie dobier. Pri tejto spolupráci sa všetci veriaci v Krista môžu naučiť, ako sa lepšie vzájomne poznávať, ako si vážiť jeden druhého a ako pripravovať cestu jednote kresťanov.

    TRETIA KAPITOLA

    CIRKVI A CIRKEVNÉ SPOLOČENSTVÁ
    ODDELENÉ OD RÍMSKEJ APOŠTOLSKEJ STOLICE

    Rozličné rozdelenia

    13. Teraz obraciame pozornosť na dva základné typy sporov, ktoré narušili Kristovu nezošívanú tuniku.
    Prvé spory vznikli na Východe odmietnutím dogmatických výrokov Efezského a Chalcedónskeho koncilu a neskoršie prerušením cirkevného spoločenstva medzi východnými patriarchátmi a rímskou stolicou.
    Druhé vznikli o viac ako štyri storočia na Západe pre udalosti, ktoré sa spoločne označujú názvom „reformácia“. Odvtedy sa oddelili od rímskej stolice viaceré národné alebo náboženské spoločnosti. Medzi tými, v ktorých sa dosiaľ čiastočne zachovali katolícke tradície a štruktúry, zaujíma osobitné miesto anglikánske spoločenstvo.
    Avšak tieto rozličné oddelené spoločenstvá sa medzi sebou veľmi líšia nielen čo do miesta a času vzniku, ale najmä povahou a závažnosťou otázok týkajúcich sa viery a cirkevnej štruktúry.
    Preto sa tento posvätný cirkevný snem, ktorý nepodceňuje rozdielne podmienky rozmanitých kresťanských spoločenstiev, ale ani nezaznáva zväzky, ktoré napriek rozdeleniu ešte jestvujú medzi nimi, rozhodol predložiť nasledujúce úvahy ako podnety na rozvážnu ekumenickú činnosť.

    I. Čo treba brať na východných cirkvách osobitne do úvahy

    Špecifiká a dejiny východných cirkví

    14. Cirkvi Východu i Západu išli cez nemálo storočí svojou vlastnou cestou, boli však spojené spoločenstvom viery a sviatostného života, a ak vznikli medzi nimi nezhody vo veciach viery alebo disciplíny, všetci uznávali rozhodnutia rímskej stolice. Tento posvätný cirkevný snem medzi inými dôležitými vecami rád pripomína všetkým, že na Východe prekvitajú viaceré partikulárne alebo miestne cirkvi, medzi ktorými majú prvé miesto patriarchálne cirkvi; a z nich sa viaceré honosia tým, že ich založili sami apoštoli. Preto medzi východnými kresťanmi mala a má veľkú váhu starostlivosť o snahu zachovať v spoločenstve viery a lásky bratské vzťahy, ktoré majú jestvovať medzi miestnymi cirkvami ako medzi sestrami.
    Rovnako netreba prehliadnuť, že východné cirkvi vlastnia od začiatku poklad, z ktorého Cirkev Západu nemálo prevzala, čo sa týka liturgie, duchovných tradícií a právneho poriadku. Nemá sa podceňovať ani skutočnosť, že základné články kresťanskej viery o Trojici a Božom Slove, ktoré sa stalo telom z Panny Márie, boli definované na všeobecných ekumenických konciloch konaných na Východe. Za zachovanie tejto viery východné cirkvi mnoho trpeli a stále trpia.
    Dedičstvo, ktoré nám zanechali apoštoli, však bolo prijaté v rozmanitých formách a spôsoboch a už v prvotnej Cirkvi sa miestami vyvíjalo rozlične, a to i pre rozdielnosť mentalít a životných podmienok. Toto všetko, popri vonkajších príčinách i pre nedostatok vzájomného porozumenia a lásky, dalo príležitosť na vznik rozdelení.
    Preto tento posvätný cirkevný snem povzbudzuje všetkých, najmä však tých, ktorí sa chcú venovať práci za obnovenie želanej úplnej jednoty medzi východnými cirkvami a Katolíckou cirkvou, aby brali náležitý zreteľ na osobitné podmienky vzniku a vývoja východných cirkví a na povahu vzťahov, ktoré jestvovali medzi nimi a rímskou stolicou pred rozkolom, a aby si o tom všetkom utvorili správny úsudok. Ak sa toto všetko bude presne dodržiavať, bude to veľmi osožiť zamýšľanému dialógu.

    Liturgická a duchovná tradícia východných cirkví

    15. Takisto je všeobecne známe, s akou láskou slávia východní kresťania liturgiu, najmä Eucharistiu, zdroj života pre Cirkev a preddavok budúcej slávy. Prostredníctvom nej majú veriaci, zjednotení s biskupom, prístup k Bohu Otcovi skrze Syna, vtelené Slovo, ktorý trpel a bol oslávený, a vyliatím Ducha Svätého dosahujú spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou, lebo sa stali „účastnými na Božej prirodzenosti“ (2 Pt 1, 4). A tak slávením Pánovej Eucharistie v týchto jednotlivých cirkvách sa tak buduje a vzrastá Božia Cirkev26 a koncelebráciou sa prejavuje ich spoločenstvo.
    V tomto liturgickom kulte východní kresťania prekrásnymi chválospevmi velebia Máriu, vždy Pannu, ktorú Efezský koncil slávnostne vyhlásil za Najsvätejšiu Bohorodičku, aby bol Kristus, v súlade so Svätým písmom, uznaný v pravom a vo vlastnom zmysle za Božieho Syna a Syna človeka. A spoločne uctievajú i mnohých svätých; medzi nimi aj otcov všeobecnej Cirkvi.
    Pretože tieto cirkvi, i keď sú oddelené, majú pravé sviatosti, a najmä – mocou apoštolského nástupníctva (vi successionis apostolicae) – kňazstvo a Eucharistiu, ktorými sú s nami ešte stále spojené veľmi tesnými zväzkami, je istá spoluúčasť na svätých veciach (communicatio in sacris) nielen možná, ale za vhodných okolností a so schválením cirkevnej vrchnosti sa aj odporúča.
    Na Východe sa nachádzajú aj poklady duchovných tradícií, ktoré zvýraznilo predovšetkým mníšstvo. Tam totiž už od slávnych čias svätých otcov prekvitala mníšska spiritualita, ktorá potom prenikla aj na Západ, takže latinské rehoľníctvo z nej povstalo ako zo svojho prameňa a aj neskoršie z nej neraz čerpalo nové sily. Preto sa vrelo odporúča, aby katolíci častejšie načierali do týchto duchovných pokladov východných otcov, ktoré povznášajú celého človeka ku kontemplácii Božích vecí.
    Nech si všetci uvedomia, že poznať, ctiť si, uchovávať a pestovať drahocenné liturgické a duchovné dedičstvo Východu má veľmi veľký význam pre verné zachovanie kresťanskej tradície v jej plnosti a pre dosiahnutie zmierenia východných a západných kresťanov.
    Disciplína vlastná východným cirkvám

    16. Okrem toho východné cirkvi sa už od svojich počiatkov pridŕžali vlastných disciplín, ktoré schválili svätí otcovia a synody i všeobecné cirkevné snemy. A keďže istá rozmanitosť uvedených zvykov a tradícií vôbec nie je na prekážku jednote Cirkvi, ba robí ju ešte krajšou a nemálo pomáha jej poslaniu, tento posvätný cirkevný snem, aby odstránil akékoľvek pochybnosti, vyhlasuje, že východné cirkvi, pamätlivé potrebnej jednoty celej Cirkvi, majú právo žiť podľa svojej vlastnej disciplíny, lebo tá lepšie zodpovedá povahe ich veriacich a účelnejšie slúži ich duchovnému dobru. Dokonalé zachovávanie tejto tradičnej zásady, ktorá sa však niekedy nedodržiava, patrí medzi bezpodmienečné predpoklady na obnovenie jednoty.

    Vlastný charakter východných cirkví v prezentovaní tajomstiev

    17. Čo sa povedalo o zákonitej rozmanitosti, možno vyhlásiť aj o rozličnej teologickej formulácii náuky viery. Pri skúmaní zjavenej pravdy sa totiž pri poznávaní a vyznávaní Božích vecí uplatňovali iné metódy a cesty na Východe a iné na Západe. Preto sa niet čo čudovať, že sa niektoré aspekty zjaveného tajomstva zavše lepšie chápu a stavajú sa do jasnejšieho svetla u jedných než u druhých, takže v nejednom prípade možno povedať, že ich rozličné teologické formulácie sa navzájom skôr dopĺňajú, než by si protirečili. Čo sa týka autentických východných teologických tradícií, treba uznať, že sú vynikajúcim spôsobom zakorenené vo Svätom písme, pestované a vyjadrované liturgickým životom, udržiavajú sa živým apoštolským podaním a spismi východných otcov i duchovných autorov a vedú k správnemu usporiadaniu života, ba aj k plnej kontemplácii kresťanskej pravdy.
    Tento posvätný cirkevný snem vzdáva vďaky Bohu, že mnohí východní synovia Katolíckej cirkvi, ktorí toto dedičstvo strážia a chcú ho rýdzejšie a plnšie uplatniť v živote, už žijú v úplnom spoločenstve s bratmi, pridŕžajúcimi sa západnej tradície, a vyhlasuje, že všetko to duchovné, liturgické, zvykové a teologické dedičstvo patrí vo svojich rozličných tradíciách k úplnej katolíckosti a apoštolskosti Cirkvi.

    Záver o východných cirkvách

    18. Po dobrom uvážení všetkých uvedených skutočností tento posvätný cirkevný snem obnovuje vyhlásenia predchádzajúcich posvätných koncilov a rímskych pápežov, totiž že v záujme obnovenia a zachovania spoločenstva a jednoty sa nemá klásť „nijaké iné bremeno okrem toho nevyhnutného“ (Sk 15, 28). Navyše si vrúcne želá, aby odteraz všetky úsilia v rozličných ustanovizniach a formách cirkevného života smerovali k postupnému dosiahnutiu tejto jednoty, zvlášť modlitbami a bratským dialógom o náuke viery a najnaliehavejších pastoračných potrebách našich čias. Taktiež odporúča duchovným pastierom a členom Katolíckej cirkvi, aby mali priateľské vzťahy k tým, ktorí už nežijú na Východe, ale ďaleko od vlasti, aby sa prehlbovala bratská spolupráca s nimi v duchu kresťanskej lásky bez zvád a akejkoľvek rivality. Ak sa toto dielo bude uskutočňovať z celého srdca, posvätný cirkevný snem dúfa, že sa odstráni múr, ktorý delí Cirkev na Západe od cirkví na Východe, a tak konečne bude jeden jediný príbytok pevne postavený na uholnom kameni, Ježišovi Kristovi, ktorý z obidvoch utvorí jedno27.

    II. Oddelené cirkvi a cirkevné spoločenstvá na Západe

    Postavenie týchto spoločenstiev

    19. Cirkvi a cirkevné spoločenstvá oddelené od Apoštolskej stolice vo veľmi kritických časoch, ktoré sa začali na Západe už na sklonku stredoveku, alebo oddelené neskoršie, sú spojené s Katolíckou cirkvou úzkym zväzkom osobitného príbuzenstva, vzhľadom na dlhodobé spolunažívanie kresťanského ľudu v predchádzajúcich storočiach prežitých v cirkevnom spoločenstve.
    Keďže sa však tieto cirkvi a cirkevné spoločenstvá pre rozdielnosť svojho pôvodu, náuky a duchovného života nemálo líšia nielen od nás, ale aj medzi sebou, je veľmi ťažké presne ich opísať a na to sa tu ani nemienime podujať.
    Hoci ekumenické hnutie a túžba po zmierení s Katolíckou cirkvou sa ešte všade nerozmohli, máme nádej, že postupom času sa u všetkých prehĺbi ekumenické cítenie a vzájomná úcta.
    Treba však uznať, že medzi týmito cirkvami a spoločenstvami a Katolíckou cirkvou jestvujú závažné rozdiely, a to nielen historickej, sociologickej, psychologickej a kultúrnej povahy, ale predovšetkým v interpretácii zjavenej pravdy. Aby sa však napriek týmto rozdielom mohol ľahšie nadviazať ekumenický dialóg, chceme tu poukázať na niektoré body, ktoré môžu a majú slúžiť za základ a podnet na tento dialóg.

    Vyznávanie Krista

    20. Máme na mysli predovšetkým kresťanov, ktorí otvorene vyznávajú Ježiša Krista ako Boha a Pána a jediného prostredníka medzi Bohom a ľuďmi, na slávu jediného Boha, Otca i Syna i Ducha Svätého. Vieme, že jestvujú nemalé nezhody s náukou Katolíckej cirkvi aj o Kristovi, vtelenom Božom Slove, a o diele vykúpenia, a preto aj o tajomstve a poslaní Cirkvi, ako aj o úlohe Márie v diele spásy. Teší nás však, keď vidíme, že naši oddelení bratia sa upriamujú na Krista ako na prameň a stredobod cirkevného spoločenstva. Túžba po spojení s Kristom ich čoraz viac pobáda hľadať jednotu, ako aj vydávať svedectvo o svojej viere všade medzi národmi.

    Štúdium Svätého písma

    21. Láska a úcta, ba takmer kult Svätého písma privádza našich bratov k vytrvalému a usilovnému štúdiu tejto svätej knihy. Lebo evanjelium „je Božou mocou na spásu každému, kto verí, najprv Źidovi, potom Grékovi“ (Rim 1, 16).
    Keď vzývajú Ducha Svätého, hľadajú v samom Svätom písme Boha, ako sa im prihovára v Kristovi, vopred zvestovanom prorokmi – v Božom Slove, ktoré sa pre nás stalo človekom. Vo Svätom písme rozjímajú o Kristovom živote a o tom, čo božský Majster učil a vykonal pre spásu ľudí, najmä o tajomstvách jeho smrti a zmŕtvychvstania.
    Lenže hoci od nás oddelení kresťania uznávajú božskú autoritu Svätého písma, nezhodujú sa s nami – aj keď nie všetci tým istým spôsobom – v chápaní vzťahu medzi Svätým písmom a Cirkvou, v ktorej má podľa katolíckej viery osobitné miesto autentický Učiteľský úrad pri výklade a ohlasovaní písaného Božieho slova.
    Napriek tomu je Sväté písmo v tomto dialógu výborným nástrojom v mocných Božích rukách na dosiahnutie tej jednoty, ktorú Spasiteľ ponúka všetkým ľuďom.

    Sviatostný život

    22. Sviatosťou krstu, kedykoľvek sa podľa Pánovho ustanovenia riadne udeľuje a prijíma s náležitým vnútorným rozpoložením, sa človek skutočne privteľuje k ukrižovanému a oslávenému Kristovi a je znovuzrodený na účasť na Božom živote, ako hovorí apoštol Pavol: „S ním ste boli pochovaní v krste a v ňom ste boli s ním aj vzkriesení vierou v moc Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych“ (Kol 2, 12)28.
    Krst teda vytvára sviatostné puto jednoty, jestvujúce medzi všetkými, ktorí boli krstom znovuzrodení. Avšak krst sám osebe je iba začiatkom a východiskom, pretože je celý zameraný na dosiahnutie plnosti života v Kristovi. Krst teda smeruje k úplnému vyznaniu viery, k plnému začleneniu do diela spásy podľa vôle samého Krista a napokon k úplnému začleneniu do eucharistického spoločenstva.
    Hoci od nás oddeleným cirkevným spoločenstvám chýba plná jednota s nami vyplývajúca z krstu a hoci podľa našej viery si nezachovali pravú a neporušenú podstatu eucharistického tajomstva najmä preto, lebo im chýba sviatosť posvätného stavu, predsa keď si pri Pánovej večeri pripomínajú pamiatku Pánovej smrti a jeho zmŕtvychvstania, vyznávajú, že spoločenstvo s Kristom znamená život a očakávajú jeho slávny príchod. Preto je potrebné, aby sa učenie o Pánovej večeri, o ostatných sviatostiach a o kulte i službách Cirkvi stali predmetom dialógu.

    Źivot s Kristom

    23. Kresťanský život týchto bratov sa živí vierou v Krista a napomáha ho krstná milosť i počúvanie Božieho slova. Prejavuje sa súkromnou modlitbou, rozjímaním o Svätom písme, kresťanským rodinným životom a uctievaním Boha v spoločenstve zhromaždenom na chválenie Boha. Napokon v ich kulte sa neraz zachovali dôležité prvky starobylej spoločnej liturgie.
    Viera v Krista prináša ovocie chvály a vďaky za Božie dobrodenia. K tomu sa pridružuje živý zmysel pre spravodlivosť a úprimná láska k blížnemu. Táto činorodá viera zrodila aj nemálo ustanovizní na zmiernenie duchovnej a telesnej biedy, na výchovu mládeže, na utvorenie humánnejších životných podmienok a na upevnenie všeobecného mieru.
    Hoci mnohí kresťania nechápu evanjelium v mravnej oblasti vždy rovnako ako katolíci a neprijímajú to isté riešenie pálčivých otázok súčasnej spoločnosti, predsa sa chcú ako my pridržiavať Kristovho slova ako zdroja kresťanskej čnosti a poslúchať apoštolský príkaz: „Čokoľvek hovoríte alebo konáte, všetko robte v mene Pána Ježiša a skrze neho vzdávajte vďaky Bohu Otcovi“ (Kol 3, 17). To môže dať podnet na ekumenický dialóg o uplatňovaní evanjeliovej morálky.

    Záver o oddelených spoločenstvách na Západe

    24. Keď sme teda stručne predložili podmienky, v ktorých prichodí rozvíjať ekumenické aktivity, ako aj zásady, ktorými sa majú riadiť, s dôverou obraciame zrak do budúcnosti. Tento posvätný cirkevný snem povzbudzuje veriacich, aby sa chránili akejkoľvek ľahkovážnosti alebo nerozumnej horlivosti, lebo to by mohlo škodiť ozajstnému pokroku jednoty. Veď ich ekumenické aktivity môžu byť len plne a úprimne katolícke, a teda verné pravde, ktorú sme prijali od apoštolov a otcov, a v súlade s vierou, ktorú Katolícka cirkev vždy vyznávala, ale zároveň smerujúce k tej plnosti, akú má v priebehu vekov podľa Pánovej vôle dosiahnuť jeho telo.
    Tento posvätný cirkevný snem naliehavo žiada, aby sa podujatia členov Katolíckej cirkvi uskutočňovali v súlade s podujatiami oddelených bratov a aby sa nekládli nijaké prekážky cestám Božej prozreteľnosti ani sa nerobili ťažkosti budúcim podnetom Ducha Svätého. Okrem toho vyhlasuje, že si je vedomý, že sväté predsavzatie obnoviť jednotu všetkých kresťanov v jedinej Kristovej Cirkvi presahuje ľudské sily a schopnosti. Preto všetku svoju nádej skladá do Kristovej modlitby za Cirkev, do Otcovej lásky k nám a do sily Ducha Svätého. „A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5, 5).

    Všetko, čo je v celku i v jednotlivostiach ustanovené v tomto dekréte, odobrili otcovia posvätného koncilu. A my to apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu s ctihodnými otcami v Duchu Svätom schvaľujeme, nariaďujeme a ustanovujeme. A prikazujeme, aby sa toto koncilové ustanovenie uverejnilo na Božiu slávu.

    V Ríme pri Svätom Petrovi 21. novembra 1964

    Pavol, biskup Katolíckej cirkvi

    (Nasledujú podpisy koncilových otcov.)

    —–
    POZNÁMKY:

    1     Porov. 1 Kor 1, 13.1.
    2    Porov. 1 Jn 4, 9; Kol 1, 18 – 20; Jn 11, 52.
    3    Porov. Jn 13, 34.
    4    Porov. Jn 16, 7.
    5    Porov. 1 Kor 12, 4 – 11.
    6    Porov. Mt 28, 18 – 20 a Jn 20, 21 – 23.
    7    Porov. Mt 16, 19 a Mt 18, 18.
    8    Porov. Lk 22, 32.
    9    Porov. Jn 21, 15 – 17.
    10    Porov. Ef 2, 20.
    11    Porov. 1 Pt 2, 25; PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, VI. sesia, dogmatická konštitúcia Pastor aeternus: Coll. Lac., 7, 482 a.
    12    Porov. Iz 11, 10 – 12.
    13    Porov. Ef 2, 17 – 18 a Mk 16, 15.
    14    Porov. 1 Pt 1, 3 – 9.
    15    Porov. 1 Kor 11, 18 – 19; Gal 1, 6 – 9; 1 Jn 2, 18 – 19.
    16    Porov. 1 Kor 1, 11 a nasl.; 11, 22.
    17    Porov. FLORENTSKÝ KONCIL, VIII. sesia, dekrét Exultate Deo: Mansi, 31, 1055 A.
    18    Porov. SV. AUGUSTÍN, Ennarationes in psalmos, 32, II, 29: PL, 36, 299.
    19    Porov. IV. LATERÁNSKY KONCIL, IV. konštitúcia: Mansi, 22, 990; II. LYONSKÝ KONCIL, Vyznanie viery Michala Paleológa: Mansi, 24, 71 E; FLORENTSKÝ KONCIL, VI. sesia, definícia Laetentur caeli: Mansi 31, 1026 E.
    20    Porov. Jak 1, 4; Rim 12, 1 – 2.
    21    Porov. 2 Kor 4, 10; Flp 2, 5 – 8.
    22    Porov. Ef 5, 27.
    23    Porov. PIATY LATERÁNSKY KONCIL, XII. sesia, konštitúcia Constituti: Mansi, 32, 988 B – C.
    24    Porov. Ef 4, 23.
    25    Porov. Ef 3, 8.
    26    Porov. SVÄTÝ JÁN ZLATOÚSTY, In Ioannem homilia XLVI, PG, 59, 260 – 262.
    27    Porov. FLORENTSKÝ KONCIL, VI. sesia, definícia Laetentur caeli: Mansi, 31, 1026 E.
    28    Porov. Rim 6, 4

  • DOKUMENTY DRUHÉHO VATIKÁNSKEHO KONCILU

    Presbyterorum ordinis

    Biskup Pavol, sluha sluhov Božích, spolu s otcami posvätného koncilu na večnú pamäť

    PRESBYTERORUM ORDINIS

    DEKRÉT O ÚČINKOVANÍ A ŽIVOTE KŇAZOV*

    ÚVOD

    1. VZNEŠENOSŤ KŇAZSKÉHO STAVU v Cirkvi tento posvätný cirkevný snem pripomenul už viac ráz.1 Keďže však kňazstvu pripadá nanajvýš dôležitá a čoraz ťažšia úloha pri obnove Kristovej Cirkvi, ukázalo sa ako zvlášť užitočné zaoberať sa kňazmi podrobnejšie a dôkladnejšie. O čom sa tu hovorí, vzťahuje sa na všetkých kňazov, najmä na tých, ktorí sa venujú pastoračnej činnosti, s náležitými úpravami, pokiaľ ide o rehoľných kňazov. Veď vysviackou a poslaním, ktoré prijímajú od biskupa, sú presbyteri povýšení do služieb Krista Učiteľa, Kňaza a Kráľa a majú účasť na jeho účinkovaní, ktorým sa tu na zemi neprestajne buduje Cirkev ako Boží ľud, Kristovo telo a chrám Ducha Svätého. Práve preto, aby aj v podmienkach, ktoré sú často z pastoračnej a ľudskej stránky od základov zmenené, mali účinnejšiu oporu a bolo lepšie postarané o ich život, tento posvätný cirkevný snem vyhlasuje a ustanovuje to, čo nasleduje.

    PRVÁ KAPITOLA

    KŇAZSTVO V POSLANÍ CIRKVI

    Povaha kňazstva

    2. Pán Ježiš, „ktorého Otec posvätil a poslal na svet“ (Jn 10, 36), učinil svoje tajomné telo účastným na pomazaní v Duchu, ktorého sa dostalo jemu samému.2 V ňom totiž všetci veriaci tvoria sväté a kráľovské kňazstvo, prinášajú Bohu duchovné obety skrze Ježiša Krista a zvestujú slávne skutky toho, ktorý nás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla.3 Niet teda údu, čo by nemal podiel na poslaní celého tela, ale každý z nich má sväto uctievať Krista vo svojom srdci4 a vydávať svedectvo o Ježišovi duchom proroctva.5
    Aby veriaci utvárali jedno telo, v ktorom však „všetky údy nekonajú tú istú činnosť“ (Rim 12, 4), Kristus Pán ustanovil niektorých služobníkov, ktorí by mali v spoločenstve veriacich moc posvätného stavu prinášať obetu a odpúšťať hriechy6 a ktorí by v Kristovom mene úradne vykonávali kňazskú službu na dobro ľudí. Preto keď Kristus poslal apoštolov, ako jeho poslal Otec7, prostredníctvom nich učinil účastnými svojho posvätenia a poslania ich nástupcov, to jest biskupov,8 ktorých úloha služby bola odovzdaná v podriadenom stupni presbyterom,9 aby ustanovení v kňazskom stave, boli spolupracovníkmi biskupského stavu10 a náležite plnili apoštolské poslanie, ktoré im zveril Kristus.
    Keďže služba kňazov úzko súvisí s biskupským stavom, má účasť na moci, ktorou sám Kristus buduje, posväcuje a spravuje svoje vlastné telo. Preto sa kňazstvo presbyterov, i keď predpokladá sviatosti uvádzania do kresťanského života, udeľuje osobitnou sviatosťou, ktorou sú presbyteri pomazaním Duchom Svätým označení osobitným charakterom, ktorý ich pripodobňuje Kristovi Kňazovi, takže môžu konať v osobe Krista Hlavy.11
    Keďže presbyteri majú svoj podiel na poslaní apoštolov, Boh im udeľuje milosť byť služobníkmi Ježiša Krista medzi pohanmi prostredníctvom svätej služby evanjelia, aby sa stali príjemnou obetou, posväcovanou v Duchu Svätom.12 Lebo apoštolským ohlasovaním evanjelia sa zvoláva a zhromažďuje Boží ľud, aby tak všetci, ktorí patria k tomuto ľudu – keďže ich posvätil Duch Svätý –, dávali samých seba „ako živú, svätú, Bohu milú obetu“ (Rim 12, 1). Službou kňazov sa završuje duchovná obnova veriacich v spojení s obetou Krista, jediného Prostredníka, ktorá sa ich rukami v mene celej Cirkvi prináša v Eucharistii nekrvavým a sviatostným spôsobom, kým nepríde sám Pán.13 K tomuto smeruje a tu nachádza naplnenie kňazská služba. Lebo táto služba, začínajúca sa hlásaním evanjelia, čerpá svoju silu a účinnosť z Kristovej obety a smeruje k tomu, aby „sa celá vykúpená obec, to jest zhromaždenie a spoločenstvo svätých, dávala Bohu ako univerzálna obeta Bohu skrze toho Veľkňaza, ktorý tiež obetoval seba samého za nás vo svojom umučení, aby sme sa stali telom takej vznešenej Hlavy“.14
    Teda cieľom kňazskej služby a života je sláva Boha Otca v Kristovi. A táto sláva spočíva v tom, že ľudia vedome, slobodne a vďačne prijímajú dielo, ktoré Boh uskutočnil v Kristovi, a dávajú ho najavo celým svojím životom. A tak, keď sa kňazi venujú modlitbe a poklone alebo hlásajú Božie slovo, alebo prinášajú eucharistickú obetu a vysluhujú ostatné sviatosti, alebo preukazujú ľuďom iné služby, pričiňujú sa tým o väčšiu Božiu slávu a zároveň povznášajú ľudí k Božiemu životu. Toto všetko plynie z Kristovho veľkonočného tajomstva a dovŕši sa slávnym príchodom Krista Pána, keď on sám odovzdá kráľovstvo Bohu a Otcovi.15

    Postavenie kňazov vo svete

    3. Kňazi, vyvolení spomedzi ľudí a ustanovení za zástupcov ľudí pred Bohom, aby prinášali dary a obety za hriechy,16 žijú s ostatnými ľuďmi ako s bratmi. Tak i Pán Ježiš, Boží Syn, ktorého ako človeka poslal Otec k ľuďom, prebýval medzi nami a chcel sa stať podobným svojim bratom vo všetkom, okrem hriechu.17 Jeho príklad nasledovali už svätí apoštoli a blahoslavený Pavol, učiteľ národov, „vybraný hlásať Božie evanjelium“ (Rim 1, 1), napísal, že sa stal pre všetkých všetkým, aby zachránil aspoň niektorých.18 Kňazi novej zmluvy sa síce svojím povolaním a vysviackou určitým spôsobom vyčleňujú spomedzi Božieho ľudu, ale nie aby sa od neho alebo od ktoréhokoľvek človeka oddeľovali, lež aby sa celkom zasvätili dielu, na ktoré ich povolal Pán.19 Nemohli by byť Kristovými služobníkmi, keby neboli svedkami a vysluhovateľmi iného života, než je tento pozemský, nemohli by však slúžiť ľuďom, keby sa odcudzili ich životu a prostrediu.20 Sama ich činnosť si z osobitných dôvodov vyžaduje, aby sa nepripodobnili tomuto svetu,21 ale zároveň žiada, aby žili na tomto svete medzi ľuďmi, aby ako dobrí pastieri poznali svoje ovce a usilovali sa priviesť aj tie, ktoré nepatria do tohto ovčinca, aby aj ony počúvali Kristov hlas, aby bolo jedno stádo a jeden pastier.22 Na dosiahnutie tohto cieľa veľmi pomáhajú tie čnosti, ktoré si ľudia právom cenia vo vzájomnom spolunažívaní, ako je dobrosrdečnosť, úprimnosť, statočnosť, stálosť, vytrvalá starostlivosť o spravodlivosť, zdvorilosť a ostatné čnosti, ktoré odporúča apoštol Pavol slovami: „Napokon, bratia, myslite na všetko, čo je pravdivé, čo je cudné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je milé a čo má dobrú povesť, čo je čnostné a chválitebné!“ (Flp 4, 8).23

    DRUHÁ KAPITOLA

    SLUŹBA KŇAZOV

    I. Povinnosti kňazov

    Kňazi – služobníci Božieho slova

    4. Boží ľud sa zhromažďuje predovšetkým slovom živého Boha,24 ktoré všetci právom žiadajú z úst kňazov.25 Keďže nik nemôže byť spasený, ak prv neuveril,26 prvou povinnosťou kňazov ako biskupových spolupracovníkov je všetkým hlásať Božie evanjelium,27 aby plnili Pánov príkaz „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15)28 a tak utvárali a zveľaďovali Boží ľud. Lebo slovom spásy sa v srdciach neveriacich roznecuje a v srdciach veriacich živí viera, ktorou spoločenstvo veriacich vzniká a rastie, podľa slov apoštola Pavla: „Teda viera je z hlásania a hlásanie skrze Kristovo slovo“ (Rim 10, 17). Kňazi sú teda zaviazaní zvestovať všetkým pravdu evanjelia,29 ktorej sú sami účastní v Pánovi. Preto, či už svedectvom príkladného života vedú ľudí k oslave Boha,30 alebo priamou kazateľskou činnosťou ohlasujú neveriacim Kristovo tajomstvo, či podávajú kresťanské pravdy v katechéze a vysvetľujú učenie Cirkvi, alebo sa usilujú rozoberať aktuálne problémy v Kristovom svetle, vždy majú učiť nie svoju múdrosť, ale slovo Božie a naliehavo vyzývať všetkých na obrátenie a svätosť.31 Kňazská kazateľská činnosť, v súčasných pomeroch neraz veľmi ťažká, nesmie vysvetľovať Božie slovo iba vo všeobecnosti a abstraktne, ale aby lepšie zaúčinkovala na mysle poslucháčov, má aplikovať večné pravdy evanjelia na konkrétne životné okolnosti.
    A tak sa Božie slovo vysluhuje mnohorakým spôsobom, podľa rozdielnych potrieb poslucháčov a chariziem kazateľov. V nekresťanských krajinách alebo v nekresťanskom prostredí hlásaním evanjelia kňazi privádzajú ľudí k viere a k sviatostiam spásy.32 V samotnom kresťanskom spoločenstve – zvlášť medzi tými, ktorí prejavujú nedostatok vedomostí alebo viery vo veciach, na ktorých sa zúčastňujú – hlásanie slova sa stáva nutné na samo vysluhovanie sviatostí, lebo ide o sviatosti viery, ktorá sa rodí zo slova a ním sa živí.33 To platí najmä o bohoslužbe slova pri slúžení svätej omše, v ktorej sa uskutočňuje nerozlučná jednota medzi ohlasovaním Pánovej smrti a vzkriesenia, a odpoveďou ľudu, ktorý počúva, a samotnou obetou, ktorou Kristus potvrdil novú zmluvu vo svojej krvi; na tejto obete majú veriaci účasť tak svojimi modlitbami, ako aj prijímaním sviatosti.34

    Kňazi – vysluhovatelia sviatostí a najmä Eucharistie

    5. Boh, ktorý jediný je svätý a posväcovateľ, chcel si vziať za spoločníkov a spolupracovníkov ľudí, ktorí by ponížene pracovali v službách posväcovania. Kňazov teda vysviaca Boh prostredníctvom biskupa, aby sa stali osobitným spôsobom účastnými na Kristovom kňazstve a konali pri posvätných úkonoch ako služobníci toho, ktorý skrze svojho Ducha neustále pre nás vykonáva svoju kňazskú službu v liturgii.35 Kňazi krstom uvádzajú ľudí do Božieho ľudu. Sviatosťou pokánia zmierujú hriešnikov s Bohom a Cirkvou, olejom chorých poskytujú úľavu, a predovšetkým slúžením svätej omše sviatostným spôsobom prinášajú Kristovi obetu. Ale ako to už za čias prvotnej Cirkvi svedčil svätý Ignác Mučeník,36 kňazi sú pri vysluhovaní všetkých sviatostí mnohorakým spôsobom hierarchicky spojení s biskupom, a tak ho určitým spôsobom sprítomňujú v jednotlivých zhromaždeniach veriacich.37
    Ostatné sviatosti, ako aj všetky cirkevné služby a apoštolské diela úzko súvisia so svätou Eucharistiou a sú na ňu zamerané.38 Veď najsvätejšia Eucharistia obsahuje celé duchovné dobro Cirkvi,39 totiž samého Krista, nášho veľkonočného Baránka a živý chlieb, ktorý skrze svoje telo, oživené a oživujúce Duchom Svätým, dáva život ľuďom a tak ich pozýva a podnecuje, aby spolu s ním obetovali samých seba, svoje práce a všetky stvorené veci. Eucharistia sa preto javí ako prameň a vrchol všetkého hlásania evanjelia, keď katechumenov postupne privádzajú k účasti na Eucharistii a veriaci, už poznačení svätým krstom a birmovaním, sa prijímaním Eucharistie plne včleňujú do Kristovho tela.
    Eucharistické zhromaždenie je teda stredobodom spoločenstva veriacich, ktorému predsedá kňaz. Kňazi teda učia veriacich v obete svätej omše prinášať božskú žertvu Bohu Otcovi a spolu s ňou dávať ako obetu aj svoj vlastný život. V duchu Krista Pastiera ich učia so skrúšeným srdcom predložiť svoje hriechy Cirkvi vo sviatosti pokánia tak, aby sa čím ďalej tým viac obracali k Pánovi a pamätali na jeho slová: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 4, 17). Rovnako ich učia zúčastňovať sa na posvätných liturgických slávaniach takým spôsobom, aby sa aj pri nich povzniesli k úprimnej modlitbe. Privádzajú ich k čoraz dokonalejšiemu duchu modlitby, ktorý sa má pestovať cez celý život, podľa milostí a potrieb každého z nich. Pobádajú všetkých, aby si plnili svoje stavovské povinnosti, a pokročilejších, aby uskutočňovali evanjeliové rady spôsobom, ktorý zodpovedá každému z nich. Vychovávajú teda veriacich tak, aby mohli zo srdca spievať Pánovi chválospevy a duchovné piesne a ustavične za všetko dobrorečiť Bohu Otcovi v mene nášho Pána Ježiša Krista.40
    Chvály a vďaky, ktoré vzdávajú pri slávení Eucharistie, si kňazi rozširujú na rôzne hodiny dňa konaním posvätného ofícia, pri ktorom v mene Cirkvi vzývajú Boha za ľud, ktorý im bol zverený, ba za celý svet.
    Dom modlitby, v ktorom sa slávi a uchováva najsvätejšia Eucharistia, v ktorom sa zhromažďujú veriaci a v ktorom sa na posilu a útechu veriacich uctieva prítomnosť Božieho Syna, nášho Spasiteľa, obetovaného za nás na obetnom oltári, má byť čistý a vhodný na modlitbu a posvätné obrady.41 Doň sú duchovní pastieri a veriaci pozvaní s vďakou odpovedať na dar toho, ktorý skrze svoju ľudskú prirodzenosť ustavične vlieva Boží život údom svojho tela.42 Kňazi nech sa starajú náležite pestovať liturgickú náuku a liturgické umenie, aby im zverené kresťanské spoločenstvá pomocou ich liturgickej služby čoraz dokonalejšie velebili Boha, Otca i Syna i Ducha Svätého.

    Kňazi – vychovávatelia Božieho ľudu

    6. Kňazi majú v medziach svojej právomoci podiel na poslaní Krista ako Hlavy a Pastiera, v mene biskupa zhromažďujú Božiu rodinu ako jednotne zmýšľajúce bratstvo a skrze Krista ju privádzajú v Duchu k Bohu Otcovi.43 Na vykonávanie tejto služby, ako aj ostatných úloh sa kňazom udeľuje duchovná moc, daná na budovanie.44 Pri budovaní Cirkvi sa kňazi musia k všetkým správať podľa Pánovho príkladu s nevšednou ľudskosťou. Nesmú však zaobchádzať s ľuďmi podľa ich chutí,45 ale podľa požiadaviek kresťanského učenia a života, poučujúc ich, ba aj napomínajúc, ako svoje milované deti46 podľa slov apoštola Pavla: „…naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou“ (2 Tim 4, 2).47
    Preto kňazom ako vychovávateľom vo viere pripadá úloha osobne alebo prostredníctvom iných sa starať, aby boli jednotliví veriaci vedení v Duchu Svätom k zveľaďovaniu svojho povolania podľa evanjelia, k úprimnej a činorodej láske a k slobode, ktorou nás Kristus oslobodil.48 Málo osožia ceremónie, čo ako pekné, a organizácie, čo ako prekvitajúce, ak nie sú schopné vychovávať ľudí k dosiahnutiu kresťanskej zrelosti.49 Dospieť k takejto zrelosti im pomáhajú kňazi, keď ich učia, aby v udalostiach – tak vo významných, ako aj vo všedných – poznávali, čo si okolnosti vyžadujú a aká je Božia vôľa. Kresťanov majú ďalej vychovávať, aby žili nielen sami pre seba, ale podľa požiadaviek nového prikázania lásky, aby si navzájom pomáhali, každý podľa toho, aký dar milosti dostal,50 a tak aby si všetci po kresťansky plnili svoje povinnosti v ľudskej spoločnosti.
    A hoci sú kňazi zaviazaní službou voči všetkým, predsa zvlášť sú im zverení chudobní a slabší, s ktorými sám Pán prejavoval osobitnú spolupatričnosť51 a ktorým hlásať evanjelium sa považuje za znak mesiášskej činnosti.52 S mimoriadnou láskou sa kňazi majú venovať mladým, ale aj manželom a rodičom. Je želateľné, aby sa tieto skupiny priateľsky schádzavali a tak si mohli navzájom pomáhať žiť plnším kresťanským životom aj v neraz ťažkých podmienkach. Kňazi nech nezabúdajú, že všetci rehoľníci a všetky rehoľníčky, ako význačná zložka v Pánovom dome, si zasluhujú osobitnú pozornosť, aby sa duchovne zdokonaľovali na osoh celej Cirkvi. Napokon nech najväčšiu starostlivosť venujú chorým a zomierajúcim, nech ich navštevujú a posilňujú v Pánovi.53
    Avšak úloha duchovného pastiera sa neobmedzuje iba na starosť o jednotlivých veriacich, ale osobitným spôsobom sa rozprestiera na utváranie opravdivého kresťanského spoločenstva.54 Aby sa však náležite pestoval duch vzájomnosti a spoločenstva, musí v sebe zahŕňať nielen miestnu, ale aj všeobecnú Cirkev. A miestne spoločenstvo sa nemá starať iba o svojich veriacich, ale preniknuté misijnou horlivosťou, má pripravovať cestu ku Kristovi všetkým ľuďom. No zvlášť sú mu zverení katechumeni a neofyti, ktorých treba postupne vychovávať k poznaniu a osvojeniu si kresťanského života.
    Budovať kresťanské spoločenstvo však vôbec nie je možné, ak nemá svoje korene a svoj stredobod v slávení najsvätejšej Eucharistie. Tu má teda mať svoj začiatok každá výchovná snaha o ducha spoločenstva. Ale aby slávenie Eucharistie bolo úprimné a dokonalé, musí privádzať k rozličným skutkom kresťanskej lásky a vzájomnej pomoci, ako aj k misijnej činnosti a k rozmanitým spôsobom vydávania kresťanského svedectva.
    Okrem toho cirkevné spoločenstvo uplatňuje láskou, modlitbou, príkladom a skutkami pokánia pravé materstvo voči dušiam, ktoré treba priviesť ku Kristovi. Ono je totiž účinným nástrojom, ktorý ukazuje a uľahčuje cestu ku Kristovi a jeho Cirkvi tým, ktorí ešte neveria, a veriacich zase povzbudzuje, pripravuje a posilňuje do duchovného boja.
    Pri budovaní kresťanského spoločenstva sa kňazi nikdy nedávajú do služieb nejakej svetskej ideológie alebo strany, ale ako hlásatelia evanjelia a pastieri Cirkvi sa venujú duchovnému rastu Kristovho tela.

    II. Vzťahy kňazov s inými

    Vzťahy medzi biskupom a kňazmi

    7. Všetci kňazi majú spolu s biskupmi účasť na jedinom a tom istom Kristovom kňazstve a účinkovaní, takže sama jednota svätenia a poslania si vyžaduje hierarchické spoločenstvo s biskupským stavom,55 ktoré sa neraz výborne prejavuje v liturgickej koncelebrácii, a vyznávajú, že slávia eucharistické zhromaždenie (synaxis) v spojení s nimi.56 Keďže kňazi dostali pri vysviacke dar Ducha Svätého, biskupi v nich majú nevyhnutných pomocníkov a poradcov v službe a úlohe učiť, posväcovať a spravovať Boží ľud.57 Toto už od najstarších čias Cirkvi vytrvalo hlásajú liturgické dokumenty, keď slávnostne prosia Boha, žeby vylial na vysviacaného kňaza „Ducha milosti a rozvážnosti, aby napomáhal a spravoval ľud čistým srdcom“,58 ako bol Mojžišov duch prenesený na púšti na sedemdesiatich múdrych mužov,59 takže potom mohol Mojžiš „s ich pomocou ľahko spravovať nesčíselné zástupy ľudu“.60 Pre túto spoluúčasť na jedinom a tom istom Kristovom kňazstve a účinkovaní nech teda biskupi pokladajú kňazov za svojich bratov a priateľov61 a nech si všemožne dajú záležať na ich materiálnom a zvlášť duchovnom dobre. Lebo predovšetkým na biskupoch spočíva vážna zodpovednosť za svätosť ich kňazov.62 Preto nech sa s tou najväčšou starostlivosťou venujú stálej formácii svojho kňazstva.63 Nech ich radi vypočujú, ba nech sa s nimi radia a vymieňajú si s nimi názory na požiadavky pastoračnej činnosti a otázky, ktoré sa týkajú záujmov diecézy. Aby sa to mohlo účinne uplatňovať, nech sa primerane dnešným podmienkam a potrebám64 a vo forme a podľa predpisov, ktoré ustanoví cirkevné právo, zriadi kňazská rada, čiže senát65 reprezentujúci kňazstvo, ktorý by mohol svojimi radami účinne pomáhať biskupovi pri správe diecézy.
    Kňazi zas, majúc na zreteli plnosť kňazského svätenia, ktorému sa tešia biskupi, nech si v nich uctievajú autoritu Krista, najvyššieho Pastiera. Nech sú teda so svojím biskupom zjednotení v úprimnej láske a poslušnosti.66 Táto kňazská poslušnosť, preniknutá duchom spolupráce, má svoj základ práve v účasti na biskupovom účinkovaní, ktorej sa kňazom dostáva vysviackou a úradným cirkevným poverením (kánonickou misiou).67
    Jednota kňazov s biskupmi sa v dnešných časoch vyžaduje o to viac, že v našej dobe pre rozličné príčiny apoštolské podujatia nielen nadobúdajú mnohoraké formy, ale aj musia prekročiť rámec farnosti alebo diecézy. Preto nijaký kňaz nie je schopný plne uskutočniť svoje poslanie, ak pracuje sám a ak svoje sily nespája s ostatnými kňazmi pod vedením tých, ktorí stoja na čele Cirkvi.

    Jednota a bratská spolupráca kňazov

    8. Všetci kňazi, vysviackou ustanovení do kňazského (presbyterského) stavu, sú navzájom dôverne spojení sviatostným bratstvom. Osobitne však v diecéze, ktorej službe sa venujú pod vedením vlastného biskupa, tvoria jediné presbytérium. I keď sa zaoberajú rozličnými úlohami, predsa konajú jedinú kňazskú službu v prospech ľudí. Lebo všetci kňazi majú poslanie spolupracovať na tom istom diele, či už konajú farskú, alebo mimofarskú službu, či sa venujú vedeckému výskumu, alebo vyučovaniu, dokonca aj keď pracujú vlastnými rukami a majú podiel na osude samotných robotníkov, ako to uznala za dobré a schválila kompetentná cirkevná vrchnosť, a napokon či plnia iné apoštolské alebo na apoštolát zamerané práce. Veď všetci sledujú ten istý cieľ, to jest budovanie Kristovho tela. A na to sú najmä v našich časoch potrebné mnohoraké úlohy a nové adaptačné úpravy. Preto je veľmi dôležité, aby si všetci diecézni a rehoľní kňazi navzájom pomáhali a tak boli vždy spolupracovníkmi pravdy.68 Každý z nich je teda spojený s ostatnými členmi tohto presbytéria osobitnými zväzkami apoštolskej lásky, služby a bratstva. To sa už od najstarších čias liturgicky naznačuje, keď sú kňazi, prítomní pri vysviacke, pozvaní vkladať ruky na vysviacaného spolu s biskupom svätiteľom alebo keď jedným srdcom koncelebrujú eucharistickú obetu. Každý kňaz je spojený so svojimi spolubratmi putom lásky, modlitby a všestrannej spolupráce. Takým spôsobom sa prejavuje tá jednota, ktorou chce mať Kristus svojich dokonale spojených v jedno, aby svet poznal, že Syn bol poslaný od Otca.69
    Preto starší nech sa k mladým správajú naozaj ako k bratom. Nech im pomáhajú v prvých kňazských aktivitách a starostiach. Nech sa usilujú pochopiť aj ich mentalitu, i keď je odlišná od ich vlastnej, a nech dobroprajne sledujú ich podujatia. Tak isto mladí nech majú v úcte vek a skúsenosti starších, nech sa s nimi radia o veciach týkajúcich sa pastoračných povinností a nech s nimi ochotne spolupracujú.
    Kňazi, vedení bratským duchom, nech nezanedbávajú pohostinnosť,70 nech pestujú dobročinnosť a spoločenstvo v pozemských dobrách71 a nech sa starajú najmä o chorých, zronených, preťažených prácou, osamotených, vyhnancov, ako aj o tých, ktorí znášajú prenasledovanie.72 Nech sa ochotne a s radosťou schádzajú, aby strávili aj chvíle duševného pookriatia, pamätajúci na slová, ktorými sám Pán pozýval unavených apoštolov: „Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte“ (Mk 6, 31). Okrem toho, aby kňazi našli vzájomnú oporu v rozvíjaní duchovného a intelektuálneho života, aby mohli lepšie spolupracovať vo svojej službe a vyhli sa prípadným nebezpečenstvám osamotenosti, nech sa medzi nimi napomáha určitý druh spoločného života alebo životného spoločenstva; to však môže nadobudnúť rozmanité formy, podľa rozličných osobných a pastoračných potrieb, ako prípadné spoločné bývanie, spoločný stôl, alebo aspoň časté a pravidelné kontakty. Treba mať ďalej vo veľkej úcte a starostlivo napomáhať združenia, ktoré podľa stanov schválených príslušnou cirkevnou vrchnosťou podporujú svätosť kňazov pri vykonávaní ich služby vhodným a náležite schváleným spôsobom života a bratskou pomocou a tak chcú byť osožní celému kňazskému stavu.
    Nakoniec nech si kňazi na základe spoluúčasti na tom istom kňazstve uvedomujú svoju osobitnú zodpovednosť voči tým, ktorí majú nejaké ťažkosti. Nech im včas poskytnú pomoc, a keď treba, nech ich aj diskrétne napomenú. Tým však, ktorí v niečom upadli, nech vždy preukazujú bratskú lásku a veľkodušnosť. Nech sa za nich vrúcne modlia k Bohu a nech sa k nim stále správajú ako naozajstní bratia a priatelia.

    Vzťahy kňazov k laikom

    9. Hoci kňazi novej zmluvy vzhľadom na sviatosť posvätného stavu vykonávajú v Božom ľude a pre Boží ľud vznešenú a potrebnú úlohu otca a učiteľa, predsa sú zároveň spolu s ostatnými veriacimi učeníkmi Pána, Božou milosťou povolanými mať účasť na jeho kráľovstve.73 Kňazi sú totiž ako bratia medzi bratmi74 uprostred všetkých tých, ktorých znovuzrodila voda krstu, keďže sú údmi toho istého Kristovho tela, ktorého budovanie je zverené všetkým.75
    Kňazi majú vykonávať svoju úlohu predsedať spoločenstvu takým spôsobom, aby nehľadeli na svoje záujmy, ale na záujmy Ježiša Krista,76 aby spolupracovali s veriacimi laikmi a správali sa medzi nimi podľa príkladu Majstra, ktorý „neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20, 28). Kňazi nech úprimne uznávajú a napomáhajú vážnosť a vlastné miesto laikov v poslaní Cirkvi. A nech si zo srdca vážia spravodlivú slobodu, ktorá v občianskej spoločnosti prislúcha všetkým. Nech si ochotne vypočujú laikov, bratsky berú do úvahy ich želania a nech uznávajú ich skúsenosti a kompetentnosť v rozličných odboroch ľudskej činnosti, aby spolu s nimi vedeli rozoznávať znamenia časov. Skúmajúc duchov, či sú z Boha,77 nech so zmyslom pre vieru odkrývajú mnohoraké tak skromné, ako i významnejšie charizmy laikov, nech ich s radosťou uznávajú a bedlivo zveľaďujú. Medzi rozličnými Božími darmi, ktoré sa u veriacich hojne vyskytujú, si iste zasluhujú zvláštnu pozornosť tie, ktoré nabádajú mnohých na vyšší duchovný život. ďalej nech kňazi s dôverou zverujú laikom úlohy v službe Cirkvi, ponechajúc im voľné pole činnosti, ba nech ich vhodne povzbudzujú, aby sa aj sami od seba ujali iniciatívy.78
    Napokon kňazi sú uprostred laikov na to, aby všetkých privádzali k jednote lásky: „Milujte sa navzájom bratskou láskou, predbiehajte sa vzájomne v úctivosti“ (Rim 12, 10). Im teda pripadá dávať do súladu rozličné stanoviská takým spôsobom, aby sa v spoločenstve veriacich nik necítil cudzo. Sú ochrancami všeobecného dobra, o ktoré sa starajú v mene biskupa, a zároveň sú rozhodnými zástancami pravdy, aby veriacich nezmietlo ako vietor hocijaké učenie.79 Osobitnú starostlivosť majú venovať tým, ktorí prestali pristupovať k sviatostiam, ba možno aj odpadli od viery. Ako dobrí pastieri nech sa neprestanú snažiť priblížiť sa im.
    Dbajúc na predpisy o ekumenizme,80 nech nezabúdajú na bratov, ktorí nie sú s nami v úplnom cirkevnom spoločenstve.
    Napokon nech pokladajú za sebe zverených aj všetkých, čo neuznávajú Krista ako svojho Spasiteľa.
    Sami veriaci nech si zas uvedomujú podlžnosť voči svojim kňazom, a preto nech im preukazujú synovskú lásku ako svojim duchovným pastierom a otcom. Nech sa zúčastnia na starostiach svojich kňazov, nech im podľa možnosti pomáhajú modlitbou a skutkom, aby ľahšie prekonávali ťažkosti a účinnejšie plnili svoje úlohy.81

    III. Rozmiestňovanie kňazov a kňazské povolania

    Starostlivosť o celú Cirkev

    10. Duchovný dar, ktorý kňazi dostali pri vysviacke, nepripravuje ich na nejaké obmedzené a úzko ohraničené poslanie, ale na veľmi široké a všeobecné poslanie spásy „až po samý kraj zeme“ (Sk 1, 8), pretože každá kňazská práca má účasť na univerzálnom rozsahu poslania, ktoré Kristus zveril apoštolom. Lebo Kristovo kňazstvo, na ktorom sa kňazi – presbyteri stali naozaj účastnými, je nevyhnutne zamerané na všetky národy i na všetky časy a neobmedzujú ho nijaké príbuzenské, národné ani vekové ohraničenia, ako sa to tajomným spôsobom naznačuje už predobrazom v Melchizedechovi.82 Nech teda kňazi majú na pamäti, že starosť o všetky cirkvi má byť vecou ich srdca. Preto kňazi diecéz, ktoré sú bohatšie na povolania, nech radi prejavujú ochotu účinkovať s dovolením alebo na výzvu vlastného ordinára v krajinách, misiách alebo dielach, trpiacich nedostatkom kňazských síl.
    Okrem toho nech sa zrevidujú predpisy o včlenení do diecézy (inkardinácia) a o uvoľnení z diecézy (exkardinácia) takým spôsobom, aby toto prastaré ustanovenie zostalo v platnosti, ale aby lepšie zodpovedalo súčasným pastoračným potrebám. Avšak tam, kde si to vyžadujú apoštolské záujmy, nech sa umožní nielen vhodné rozmiestnenie duchovenstva, ale aj zriaďovanie osobitných pastoračných diel pre rozličné spoločenské skupiny v niektorých krajinách alebo národoch, prípadne kdekoľvek na svete. S tým cieľom je možné užitočne zakladať medzinárodné semináre, osobitné personálne diecézy alebo prelatúry a iné podobné ustanovizne, do ktorých možno na spoločné dobro celej Cirkvi prideliť alebo inkardinovať kňazov, a to spôsobom, ktorý treba určiť pre každú ustanovizeň osobitne, pričom práva miestnych ordinárov musia vždy zostať nedotknuté.
    Podľa možnosti nech však kňazi nie sú posielaní do nových krajín jednotlivo, najmä ak ešte dobre nepoznajú tamojší jazyk a zvyky, ale podľa príkladu Kristových učeníkov aspoň po dvoch alebo po troch,83 aby si jeden druhému pomáhali. Rovnako je potrebné venovať starostlivosť ich duchovnému životu, ako aj ich duševnému a telesnému zdraviu. A nakoľko sa len dá, nech sa im pripravia také miestne a pracovné podmienky, ktoré vyhovujú osobitným danostiam každého z nich. Tak isto je veľmi užitočné, aby sa tí, ktorí sa chystajú k novým národom, usilovali nielen primerane poznať jazyk danej krajiny, ale aj čo najdokonalejšie si osvojiť psychologický a spoločenský svojráz ľudu, ktorému chcú skromne slúžiť, aby tak nasledovali príklad apoštola Pavla, ktorý mohol o sebe povedať: „Lebo hoci som slobodný voči všetkým, stal som sa sluhom všetkých, aby som čím viacerých získal. Pre Židov som sa stal akoby Židom, aby som získal Židov“ (1 Kor 9, 19 – 20).

    Starosť o kňazské povolania

    11. Pastier a biskup našich duší84 ustanovil svoju Cirkev tak, aby ľud, ktorý si vyvolil a získal vlastnou krvou,85 mal vždy, až do konca vekov, svojich kňazov, aby kresťania nikdy neboli ako ovce bez pastiera.86 Apoštoli, ktorí poznali túto Kristovu vôľu, z vnuknutia Ducha Svätého pokladali za svoju povinnosť voliť vysluhovateľov, „ktorí budú schopní učiť aj iných“ (2 Tim 2, 2). Táto povinnosť patrí k samému kňazskému poslaniu: kňaz sa tak stáva účastným na starosti o celú Cirkev, aby Božiemu ľudu tu na zemi nikdy nechýbali robotníci. Keďže však „kormidelník a cestujúci na lodi majú spoločné záujmy“,87 je potrebné vychovávať všetok kresťanský ľud vo vedomí, že je jeho povinnosťou spolupracovať vrúcnymi modlitbami, ako aj inými prostriedkami, ktoré má k dispozícii,88 aby Cirkev vždy mala kňazov, ktorých potrebuje na plnenie svojho božského poslania. Predovšetkým samotní kňazi sa majú usilovať, aby službou slova a svedectvom vlastného života, v ktorom sa jasne prejavuje duch pokornej služby a pravá veľkonočná radosť, dávali veriacim spoznať vznešenosť a potrebu kňazstva. Nešetriac nijakými námahami ani ťažkosťami, nech pomáhajú mladým, alebo aj starším, ktorých pokladajú za súcich na takú vážnu službu, aby sa riadne pripravovali, a tak ich raz biskup mohol povolať pri plnom rešpektovaní ich vonkajšej i vnútornej slobody. Za tým cieľom je veľmi užitočné starostlivé a múdre duchovné vedenie. Rodičia a učitelia a vôbec všetci, ktorých sa nejakým spôsobom týka výchova chlapcov a mladíkov, nech ich usmerňujú tak, aby si uvedomili starostlivosť Pána o svoje stádo, a berúc do úvahy potreby Cirkvi, boli ochotní na Pánovo volanie veľkodušne odpovedať s prorokom: „Hľa, tu som, pošli mňa!“ (Iz 6, 8). Avšak v nijakom prípade nemožno očakávať, že sa Pánov hlas, ktorý povoláva, dostane do uší budúceho kňaza nejakým mimoriadnym spôsobom. Skôr si ho možno uvedomiť a rozpoznať podľa znakov, podľa ktorých pozorní kresťania každodenne spoznávajú Božiu vôľu. A kňazi si majú tieto znamenia pozorne všímať.89
    Preto sa im vrelo odporúčajú tak diecézne, ako aj celonárodné Diela pre povolania.90 V kázňach, pri katechéze a v časopisoch sa má jasne poukazovať na potreby miestnej, ako aj všeobecnej Cirkvi. Zmysel a vznešenosť kňazskej služby je potrebné postaviť do jasného svetla. Veď sa v nej spája obrovská zodpovednosť s toľkými radosťami; a najmä – ako učia cirkevní otcovia – možno ňou dať Kristovi zvrchované svedectvo lásky.91

    TRETIA KAPITOLA

    ŽIVOT KŇAZOV

    I. Povolanie kňazov na dokonalosť

    Povinnosť usilovať sa o dokonalosť

    12. Sviatostnou vysviackou sa kňazi, služobníci Hlavy, stávajú podobnými Kristovi Kňazovi, aby ako spolupracovníci episkopátu budovali a stvárňovali celé Kristovo telo, ktorým je Cirkev. Krstným zasvätením už síce prijali, ako všetci kresťania, znak a dar takého vznešeného povolania a takej milosti, že napriek ľudskej slabosti92 môžu, ba aj sa majú usilovať o dokonalosť podľa Pánových slov: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5, 48), ale z osobitného dôvodu sú povinní usilovať sa o túto dokonalosť, lebo sa vysviackou novým spôsobom zasvätili Bohu, stanúc sa tak živými nástrojmi Krista, večného Kňaza, aby mohli v priebehu časov pokračovať v jeho obdivuhodnom diele, ktoré nadprirodzenou účinnosťou obnovilo celé ľudské spoločenstvo.93 Keďže teda každý kňaz svojím spôsobom koná v osobe samého Krista, dostáva sa mu aj osobitnej milosti, aby službou ľudu, ktorý mu bol zverený, i všetkému Božiemu ľudu, mohol primeranejšie nasledovať dokonalosť toho, ktorého je zástupcom, a aby krehkosť ľudského tela nachádzala liek v svätosti toho, ktorý sa stal naším Veľkňazom, „svätým, nevinným, nepoškvrneným, oddeleným od hriešnikov, povýšeným nad nebesia“ (porov. Hebr 7, 26).
    Kristus, ktorého Otec posvätil, čiže konsekroval, a poslal na svet,94 „vydal za nás seba samého, aby nás vykúpil z každej neprávosti a očistil si vlastný ľud, horlivý v dobrých skutkoch“ (Tit 2, 14), a tak skrze umučenie vošiel do svojej slávy.95 Podobne kňazi, posvätení pomazaním Ducha Svätého a vyslaní od Krista, umŕtvujú v sebe skutky tela, úplne sa zasväcujú službe ľuďom a tak sa môžu rozvíjať v svätosti, ktorou ich obdaril Kristus, aby dosiahli stav dokonalého muža.96
    Vykonávajúc službu Ducha a spravodlivosti,97 upevňujú sa v duchovnom živote pod podmienkou, že sa nechávajú oživovať a viesť Kristovým Duchom. K životnej dokonalosti ich totiž privádzajú už samy každodenné posvätné úkony a celé ich účinkovanie v spoločenstve s biskupom a s ostatnými kňazmi. Samotná svätosť kňaza má zase veľký vplyv na účinnosť jeho pôsobenia. I keď Božia milosť môže uskutočňovať dielo spásy aj prostredníctvom nehodných služobníkov, predsa Boh spravidla radšej prejavuje svoje obdivuhodné skutky prostredníctvom tých, ktorí sa stali vnímavejšími na podnety a vedenie Ducha Svätého, takže pre svoje dôverné spojenie s Kristom a svätosť života môžu s apoštolom Pavlom povedať: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2, 20).
    Preto tento posvätený cirkevný snem, aby mohol dosiahnuť svoje pastoračné ciele – vnútornú obnovu Cirkvi, šírenie evanjelia po celom svete a dialóg s moderným svetom –, naliehavo vyzýva všetkých kňazov, aby používali Cirkvou odporúčané účinné prostriedky98 a tak sa usilovali o čoraz väčšiu svätosť, vďaka ktorej sa budú stávať čoraz vhodnejšími nástrojmi v službách Božieho ľudu.

    Vykonávanie trojitého kňazského úradu si vyžaduje
    a podporuje svätosť

    13. Kňazi dosiahnu svätosť im vlastným spôsobom, ak svedomito a neúnavne vykonávajú svoje povinnosti v Kristovom Duchu.
    Keďže sú služobníkmi Božieho slova, každodenne čítajú a počúvajú Božie slovo, ktorému majú učiť iných. Ak sa ho zároveň usilujú uplatňovať u samých seba, stávajú sa zo dňa na deň dokonalejšími Pánovými učeníkmi, podľa slov apoštola Pavla Timotejovi: „Toto si vezmi k srdcu a tomuto ži, aby tvoj pokrok bol všetkým zrejmý. Dávaj pozor na seba a na učenie; buď v tom vytrvalý. Lebo ak si budeš takto počínať, zachrániš seba aj tých, čo ťa počúvajú“ (1 Tim 4, 15 – 16). Ak sa budú totiž usilovať vhodne podávať iným, o čom oni sami rozjímali („contemplata aliis tradere“),99 prenikavejšie porozumejú „Kristovmu nevyspytateľnému bohatstvu“ (Ef 3, 8) a mnohotvárnej Božej múdrosti.100 Budú si uvedomovať, že srdcia otvára Pán101 a že táto nesmierna moc nie je od nich, ale od Boha102 a pri samom hlásaní Božieho slova sa užšie spoja s Kristom Učiteľom a dajú sa viesť jeho Duchom. Takto spojení s Kristom budú mať účasť na Božej láske, ktorej tajomstvo, skryté od vekov,103 sa zjavilo v Kristovi.
    Kňazi ako vysluhovatelia svätých vecí najmä pri obete svätej omše osobitným spôsobom konajú v osobe Krista, ktorý vydal samého seba ako žertvu na posvätenie ľudí. Preto sa majú správať podľa toho, čo vysluhujú. A keďže slávia tajomstvo Pánovej smrti, nech sa snažia umŕtvovať svoje údy s ich neresťami a žiadosťami.104 V tajomstve eucharistickej obety, pri ktorej kňazi plnia svoje najdôležitejšie poslanie, sa neprestajne koná dielo nášho vykúpenia,105 preto sa im vrelo odporúča, aby ju prinášali každodenne: veď eucharistická obeta je vždy úkonom Krista a Cirkvi,106 i vtedy, keď na nej nemôžu byť prítomní veriaci. A tak kňazi tým, že sa spájajú s úkonom Krista Kňaza, každodenne sa celkom obetujú Bohu, a keď sa sýtia sa Kristovým telom, v hĺbke srdca majú účasť na láske toho, ktorý sa dáva za pokrm veriacim. Podobne sa úmyslom a láskou spájajú s Kristom, keď vysluhujú sviatosti. To uskutočňujú najmä pri sviatosti pokánia, ak ju vysluhujú s veľkou ochotou vždy, kedykoľvek ich o to veriaci odôvodnene požiadajú. Pri modlitbe liturgie hodín poskytujú hlas Cirkvi, ktorá zotrváva v modlitbe v mene celého ľudstva spolu s Kristom, ktorý „žije stále, aby sa za nich prihováral“ (Hebr 7, 25).
    Láska Dobrého pastiera podnecuje kňazov, aby ako správcovia a pastieri Božieho ľudu dali aj život za svoje ovce107 a boli pripravení priniesť i tú najväčšiu obetu, nasledujúc príklad tých kňazov, ktorí ani v dnešných časoch neváhali položiť svoj život. Keďže sú vychovávateľmi vo viere, oni sami vchádzajú s dôverou „do Svätyne skrze Ježišovu krv“ (Hebr 10, 19) a pristupujú k Bohu „s úprimným srdcom a v plnosti viery“ (Hebr 10, 22). Pred svojimi veriacimi prejavujú pevnú nádej,108 aby mohli potešovať tých, ktorí sú v najrozličnejších súženiach, potechou, akou ich samých potešuje Boh.109 Ako správcovia spoločenstva veriacich pestujú askézu vlastnú pastierovi duší: zriekajú sa pohodlia a nehľadajú svoj osoh, ale osoh mnohých, aby dosiahli spásu.110 Stále rastú v čoraz dokonalejšom vykonávaní pastoračnej činnosti, a keď treba, sú ochotní podujať sa na nové pastoračné metódy pod vedením Ducha lásky, ktorý veje, kam chce.111

    Jednota a harmónia života kňazov

    14. Keďže v dnešnom svete majú ľudia množstvo povinností a doliehajú na nich rozmanité problémy, ktoré si musia často sami rýchlo riešiť, nezriedka sú vystavení nebezpečenstvu rozptýlenosti. I kňazov viažu a rozptyľujú mnohé služobné povinnosti, takže si nie bez úzkosti môžu klásť otázku, ako uviesť do súladu svoj vnútorný život s vonkajšou činnosťou. Tento životný súlad nemožno dosiahnuť len vonkajším usporiadaním kňazskej činnosti ani iba praktizovaním náboženských cvičení, čo ako osožných v tomto ohľade. Kňazi ho však môžu dosiahnuť, ak nasledujú vo vykonávaní svojej činnosti príklad Krista Pána, ktorého pokrmom bolo plniť vôľu toho, ktorý ho poslal dokonať jeho dielo.112
    Veď aby Kristus prostredníctvom Cirkvi neprestajne plnil Otcovu vôľu vo svete, pôsobí skrze svojich služobníkov, a preto vždy zostáva základom a zdrojom ich životného súladu. Kňazi dosiahnu svoj životný súlad tým, že sa budú spájať s Kristom v hľadaní Otcovej vôle a obetovať samých seba za stádo, ktoré im bolo zverené.113 A tak vo svojej činnosti sprítomňujúc Dobrého pastiera, nájdu v praktizovaní pastoračnej lásky stredobod kňazskej dokonalosti, ktorá zjednotí ich život a činnosť. Avšak pastoračná láska114 pramení predovšetkým z eucharistickej obety, ktorá je preto centrom a základom celého kňazského života, takže kňazská duša sa usiluje v sebe odzrkadľovať, čo sa koná na obetnom oltári. To však možno dosiahnuť, len ak kňazi vnikajú modlitbou čoraz hlbšie do Kristovho tajomstva.
    Aby mohli tento životný súlad osvedčiť aj konkrétnym spôsobom, nech pri všetkých svojich podujatiach uvažujú, či sú v súlade s Božou vôlou,115 či sa zhodujú so zásadami evanjeliového poslania Cirkvi. Nemožno totiž oddeliť vernosť Kristovi od vernosti jeho Cirkvi. Aby sa kňazi nenamáhali nadarmo,116 pastoračná láska od nich vyžaduje pracovať vždy vo zväzku spoločenstva s biskupmi a s ostatnými bratmi v kňazstve. Ak sa budú riadiť týmito kritériami, nájdu jednotu svojho života v jednote poslania Cirkvi a zostanú zjednotení so svojím Pánom a skrze neho s Otcom v Duchu Svätom, aby mohli byť naplnení potechou a prekypovať radosťou.117

    II. Osobitné duchovné požiadavky kňazského života

    Pokora a poslušnosť

    15. Spomedzi čností, ktoré sú najdôležitejšie v kňazskej službe, treba spomenúť vnútornú disponovanosť a ochotu nikdy nehľadať svoju vôľu, ale plniť vôľu toho, ktorý ich poslal.118 Veď Božie dielo, ktoré ich povolal uskutočňovať Duch Svätý,119 presahuje všetky ľudské sily a ľudskú múdrosť; lebo „čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných“ (1 Kor 1, 27). Vedomý si svojich slabostí, pravý Kristov služobník pracuje v poníženosti, hľadá, čo je milé Pánovi,120 a akoby spútaný Duchom Svätým,121 dá sa vo všetkom viesť vôľou toho, ktorý chce spasiť všetkých ľudí. Túto vôľu môže nachádzať a plniť v každodenných okolnostiach, pokorne slúžiac všetkým, ktorých mu zveril Boh v úrade, ktorým bol poverený, a prostredníctvom rozmanitých životných udalostí.
    Keďže kňazská činnosť je činnosťou samej Cirkvi, môže sa uskutočňovať jedine v hierarchickom spoločenstve celého tela. Pastoračná láska si vyžaduje, aby kňazi, pracujúc v tomto spoločenstve, poslušne zasvätili svoju vôľu službe Bohu a bratom, aby v duchu viery prijímali a v praxi uplatňovali nariadenia a odporúčania najvyššieho veľkňaza, vlastného biskupa, ako aj iných predstavených, ochotne obetovali všetko, i samých seba,122 v každej službe, ktorá je im zverená, i keby bola skromná a chudobná. Takýmto prístupom zachovávajú a upevňujú potrebnú jednotu so spolubratmi v službe a najmä s tými, ktorých Pán ustanovil za viditeľných správcov svojej Cirkvi, a spolupracujú na budovaní Kristovho tela, ktoré rastie činnosťou celého ústrojenstva.123 Táto poslušnosť, ktorá vedie k zrelšej slobode Božích detí, si svojou podstatou vyžaduje, aby kňazi, ktorých vo vykonávaní ich služby láska podnecuje rozumne hľadať nové cesty na väčšie dobro Cirkvi, vedeli s dôverou informovať o svojich podujatiach a nástojčivo poukazovať na potreby spoločenstva, ktoré im je zverené, a aby boli vždy ochotní podriadiť sa úsudku tých, ktorí majú hlavnú úlohu pri spravovaní Božej Cirkvi.
    Touto zodpovednosťou, dobrovoľnou pokorou a poslušnosťou sa kňazi stávajú podobnými Kristovi, zmýšľajúc o sebe tak ako Ježiš Kristus, ktorý „zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2, 7 – 9) a touto poslušnosťou premohol a odčinil Adamovu neposlušnosť, ako svedčí apoštol Pavol: „Lebo ako sa neposlušnosťou jedného človeka mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného človeka sa mnohí stanú spravodlivými“ (Rim 5, 19).

    Prijať a vážiť si celibát ako milosť

    16. Dokonalú a trvalú zdržanlivosť pre nebeské kráľovstvo, ktorú Kristus Pán odporúčal124 a ktorú v priebehu storočí ochotne prijímali a chválitebne zachovávali i zachovávajú mnohí veriaci, Cirkev vždy považovala za osobitne vhodnú pre život kňazov. Ona je totiž znakom a vzpruhou pastoračnej lásky a význačným zdrojom duchovnej plodnosti vo svete.125 Povaha kňazstva si ju síce sama osebe nevyžaduje, ako je zjavné z praxe prvotnej Cirkvi126 a z tradície východných cirkví, v ktorých popri tých, ktorí si z daru milosti volia spolu so všetkými biskupmi zachovávať celibát, sú aj vynikajúci ženatí kňazi. Keď teda tento posvätný koncil odporúča cirkevný celibát, vôbec nemá v úmysle pozmeniť odlišnú disciplínu, ktorá legitímne platí vo východných cirkvách. Naopak, s láskou povzbudzuje tých, ktorí prijali kňazstvo v manželstve, aby vytrvali vo svätom povolaní a naďalej plne a veľkodušne venovali svoj život stádu, ktoré im bolo zverené.127
    Avšak celibát je pre kňazstvo z mnohých dôvodov primeraný. Veď poslaním kňaza je celkom sa zasvätiť službe nového ľudstva, ktoré Kristus, víťaz nad smrťou, vzbudzuje svojím Duchom vo svete a ktoré neodvodzuje svoj pôvod „ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha“ (Jn 1, 13). Celibátom zachovávaným pre nebeské kráľovstvo128 sa kňazi novým a vznešeným spôsobom zasväcujú Kristovi, ľahšie sa ho pridŕžajú nerozdeleným srdcom,129 slobodnejšie sa v ňom a skrze neho venujú službe Bohu a ľuďom, nehatenejšie slúžia jeho kráľovstvu a dielu nadprirodzeného preporodenia a tak sa stávajú schopnejšími prijať v širšom zmysle otcovstvo v Kristovi. Tak teda vyznávajú pred ľuďmi, že sa chcú venovať výlučne poslaniu, ktoré im bolo zverené, totiž zasnubovať veriacich jedinému mužovi, Kristovi, a odovzdať mu ich ako čistú pannu,130 pripomínať tým tajomné, Bohom ustanovené zasnúbenie, ktoré sa má stať plne zjavným v budúcnosti a pre ktoré jediným ženíchom Cirkvi je Kristus.131 Okrem toho sa stávajú živým znamením budúceho sveta, ktorý je vierou a láskou už teraz prítomný a v ktorom sa vzkriesení nebudú ani vydávať, ani ženiť.132
    Pre tieto dôvody, ktoré majú svoj základ v tajomstve Krista a v jeho poslaní, bol celibát sprvoti kňazom odporúčaný a neskoršie v latinskej Cirkvi zákonom uložený všetkým, ktorí majú byť povýšení do posvätného stavu. Tento posvätný cirkevný snem znovu schvaľuje a potvrdzuje uvedené uzákonenie, týkajúce sa kandidátov kňazstva, a má v Duchu Svätom plnú dôveru, že Otec štedro udelí dar celibátu, takého primeraného kňazstvu novej zmluvy, ak len oň pokorne a vrúcne prosia tí, ktorí majú sviatostnou vysviackou účasť na Kristovom kňazstve, ba i celá Cirkev. Okrem toho tento posvätný cirkevný snem vyzýva všetkých kňazov, ktorí, dôverujúc v Božiu milosť, podľa Kristovho príkladu dobrovoľne prijali posvätný celibát, aby mu boli veľkodušne a z celého srdca oddaní, verne v ňom vytrvali a vedeli si vážiť tento stav ako skvelý dar, ktorého sa im dostalo od Otca a ktorý Pán tak zjavne vyzdvihuje,133 a aby si uvedomovali veľké tajomstvá, ktoré sa v ňom naznačujú a uskutočňujú. Čím viac ľudí dnes pokladá dokonalú zdržanlivosť za nemožnú, tým poníženejšie a vytrvalejšie musia dnes kňazi prosiť spolu s Cirkvou o milosť vernosti – ktorá sa nikdy neodopiera tým, ktorí o ňu prosia –, používajúc pritom všetky nadprirodzené a prirodzené prostriedky, ktoré majú k dispozícii. Predovšetkým nech nezanedbávajú pridŕžať sa asketických zásad, potvrdených skúsenosťou Cirkvi, ktoré ani v súčasnom svete nie sú menej potrebné. Preto tento posvätný cirkevný snem prosí nielen kňazov, ale aj všetkých veriacich, aby si vážili vzácny dar kňazského celibátu a všetci sa modlili k Bohu, aby vždy štedro udeľoval tento vznešený dar svojej Cirkvi.

    Dobrovoľná chudoba a postoj k svetu a pozemským dobrám

    17. Udržiavaním priateľských a bratských stykov medzi sebou a s ostatnými ľuďmi majú kňazi možnosť naučiť sa vážiť si ľudské hodnoty a ceniť si stvorené dobrá ako Božie dary. Hoci žijú uprostred sveta, nech sú si vždy vedomí, že podľa slov nášho Pána a Majstra nie sú z tohto sveta.134 Užívajúc teda veci tohto sveta, akoby ich neužívali,135 môžu si nadobudnúť slobodu, ktorou, vymanení spod všetkých nezriadených starostí, stávajú sa vnímavými na Boží hlas v každodennom živote. Ovocím tejto slobody a vnímavosti je duchovná rozvážnosť, vďaka ktorej nachádzajú správny vzťah k svetu a pozemským hodnotám. Tento vzťah má pre kňazov veľký význam preto, lebo Cirkev plní svoje poslanie uprostred sveta, ako aj preto, lebo stvorené dobrá sú tiež potrebné na rozvoj ľudskej osoby. Nech sú teda kňazi povďační za všetko, čo im nebeský Otec poskytuje, aby mohli usporiadane žiť. Avšak vo svetle viery musia rozoznávať všetko, s čím prichádzajú do styku, aby sa naučili užívať dobrá podľa Božej vôle a odmietali to, čo je škodlivé ich poslaniu.
    Kňazi, ktorých podielom a dedičstvom je Pán (porov. Nm 18, 20), majú používať pozemské majetky jedine na tie ciele, na ktoré sú určené podľa učenia Krista Pána a cirkevných ustanovení.
    Cirkevné majetky vo vlastnom zmysle nech kňazi spravujú podľa cirkevných zákonov, ako si to vyžaduje povaha veci, a nakoľko je to možné, za pomoci skúsených laikov. Nech ich vždy používajú na tie ciele, pre ktoré je Cirkev oprávnená vlastniť časné majetky, to jest na organizáciu bohoslužieb, na slušné zabezpečenie duchovenstva, ako aj na udržiavanie posvätných apoštolských a charitatívnych diel, najmä v prospech chudobných.136 Majetok, ktorý si nadobudnú pri vykonávaní nejakej cirkevnej funkcie, nech kňazi, ako aj biskupi používajú v prvom rade na svoje slušné živobytie a na plnenie povinností svojho stavu. Čo však zvýši, nech venujú v prospech Cirkvi alebo na dobročinné ciele. Partikulárne práva pritom zostávajú nedotknuté.137 Nech teda nemajú cirkevné funkcie kvôli zisku ani nech nepoužívajú dôchodky, ktoré z nich plynú, na obohatenie rodinného majetku.138 Preto nech žiadnym spôsobom nelipnú srdcom na bohatstvách,139 nech sa vystríhajú akejkoľvek honby za majetkom a nech sa svedomite vyhýbajú obchodovaniu každého druhu.
    Naopak, sú pozvaní prijať dobrovoľnú chudobu, ktorou sa môžu stať zjavnejšie podobnými Kristovi a pohotovejšími na posvätnú službu. Veď Kristus, hoci bohatý, stal sa pre nás chudobným, aby sme sa jeho chudobou stali bohatými.140 Aj apoštoli svojím príkladom dosvedčovali, že zadarmo prijatý Boží dar treba zadarmo dávať,141 a vedeli žiť aj v hojnosti, aj sa uskromniť v nedostatku.142 Ale aj určité spoločné užívanie vecí na spôsob spoločenstva majetkov, ktoré sa vyzdvihuje v dejinách prvotnej Cirkvi,143 výborne otvára cestu pastoračnej láske. Týmto spôsobom života môžu kňazi chválitebne uviesť do praxe ducha chudoby, ktorý odporúča Kristus.
    Nech sa teda kňazi aj biskupi vedení Pánovým Duchom, ktorý pomazal Spasiteľa a poslal ho hlásať evanjelium chudobným,144 stránia všetkého, čo by mohlo akýmkoľvek spôsobom odpudzovať chudobných, a nech viac než ostatní Kristovi učeníci odstránia zo svojich vecí všetku márnosť. Svoj príbytok nech si zariadia tak, aby sa nikomu nestal neprístupným a aby sa doň nikto, hoci skromnejšieho postavenia, neostýchal vstúpiť.

    III. Pomôcky pre život kňazov

    Prostriedky rozvíjajúce duchovný život

    18. Aby mohli kňazi vo všetkých životných okolnostiach udržiavať spojenie s Kristom, okrem uvedomelého vykonávania svojej služby majú k dispozícii všeobecné i osobitné, nové i dávne prostriedky, ktoré Duch Svätý neprestajne vzbudzuje v Božom ľude a Cirkev odporúča, ba niekedy aj predpisuje145 na posväcovanie svojich členov. Nad všetky duchovné pomôcky vynikajú tie úkony, pri ktorých sa veriaci sýtia Božím slovom z dvojitého stola Svätého písma a Eucharistie.146 Nikto nepochybuje, aký veľký význam má ich stále používanie pre vlastné posväcovanie kňaza.
    Vysluhovatelia sviatostnej milosti sa dôverne spájajú s Kristom Spasiteľom a Pastierom, keď s úžitkom pristupujú k sviatostiam, zvlášť k častej sviatostnej spovedi, ktorá veľmi napomáha potrebné obrátenie srdca k láske Otca milosrdenstiev, a keď sa na ňu pripravujú každodenným spytovaním svedomia. Vo svetle viery, živenej čítaním Svätého písma, majú možnosť pozorne hľadať znaky Božej vôle a podnety Božej milosti v rozličných životných udalostiach a tak čoraz pohotovejšie odpovedať na požiadavky svojho poslania, na ktoré sa podujali v Duchu Svätom. Obdivuhodný vzor takejto učenlivosti nájdu vždy v Preblahoslavenej Panne Márii, ktorá sa pod vedením Ducha Svätého úplne zasvätila tajomstvu ľudského vykúpenia.147 Nech si ju teda kňazi ctia a milujú, preukazujú jej synovsky oddanú nábožnú úctu ako matke najvyššieho a večného Kňaza, kráľovnej apoštolov a ochrankyni ich kňazskej služby.
    Aby mohli verne plniť svoju službu, nech si dajú záležať na dennom rozhovore s Kristom Pánom pri návštevách a osobnom uctievaní najsvätejšej Eucharistie. Nech sa ochotne utiahnu na duchovné cvičenia a vysoko si vážia duchovné vedenie. Mnohorakým spôsobom, najmä osvedčenou rozjímavou modlitbou a inými druhmi modlitby, ktoré si slobodne volia, kňazi hľadajú a vrúcne prosia od Boha ducha pravej adorácie. Ním sa spolu s ľudom, ktorý im bol zverený, dôverne spájajú s Kristom, prostredníkom Nového zákona, takže môžu ako adoptívni synovia volať: „Abba, Otče!“ (Rim 8, 15).

    Prehlbovanie vzdelania

    19. Biskup pri posvätnom obrade vysviacky napomína kňazov, aby boli „zrelí vo vede“ a ich náuka bola „duchovným liekom pre Boží ľud“.148 Je potrebné, aby veda posvätného služobníka bola takisto svätá, pretože plynie zo svätého prameňa a sleduje posvätný cieľ. Kňaz ju čerpá predovšetkým z čítania a rozjímania Svätého písma,149 no výdatnú stravu nachádza aj v štúdiu svätých otcov a učiteľov, ako aj iných svedectiev cirkevnej Tradície. Okrem toho kňazi, aby vedeli dať vhodnú odpoveď na problémy, ktoré hýbu súčasným ľudstvom, majú dobre poznať dokumenty Učiteľského úradu Cirkvi, najmä akty koncilov a rímskych pápežov, a konzultovať s najlepšími a osvedčenými teologickými autormi.
    Keďže v našich časoch ľudská vzdelanosť i posvätné náuky zaznamenávajú nebývalý pokrok, kňazom sa odporúča, aby primeraným spôsobom neprestajne zdokonaľovali svoje teologické i všeobecné vedomosti a tak sa vhodnejšie pripravili na dialóg so svojimi súčasníkmi.
    Aby sa kňazi mohli lepšie venovať štúdiu a aby si čím účinnejšie osvojili metódy šírenia evanjelia i apoštolátu, nech sa im so všetkou starostlivosťou zabezpečia primerané pomôcky, ako je organizovanie kurzov a kongresov podľa podmienok jednotlivých krajín, zakladanie stredísk na pastoračné štúdiá, zriaďovanie knižníc a vhodné usmerňovanie štúdií schopnými osobnosťami. Okrem toho biskupi majú jednotlivo alebo spoločne uvažovať o tom, ako čo najvhodnejšie zariadiť, aby sa všetci ich kňazi v stanovených lehotách, ale najmä niekoľko rokov po vysviacke150 mohli zúčastňovať na kurzoch, kde by sa im poskytla možnosť zdokonaliť sa v pastoračných metódach a teologických znalostiach, ako aj posilniť sa v duchovnom živote a navzájom si so spolubratmi vymeniť apoštolské skúsenosti.151 Takýmito a podobnými primeranými prostriedkami nech sa venuje osobitná starostlivosť aj novovymenovaným farárom a tým, ktorí sú určení na novú pastoračnú činnosť alebo posielaní do inej diecézy, prípadne k inému národu.
    Napokon sa biskupi majú postarať o to, aby sa niektorí kňazi venovali dôkladnejšiemu štúdiu posvätných náuk a tak aby nikdy nechýbali súci učitelia na výchovu klerikov a aby si iní kňazi a veriaci mohli osvojiť potrebné vedomosti, aby sa tak podporoval zdravý rozvoj teologických vied, ktorý Cirkev nutne potrebuje.

    Spravodlivá odmena

    20. Kňazi, ktorí sa plne venujú Božej službe, si za plnenie zverených úloh zasluhujú spravodlivú odmenu, „lebo robotník si zaslúži svoju mzdu“ (Lk 10, 7),152 a preto, lebo „tak nariadil aj Pán tým, čo zvestujú evanjelium, aby žili z evanjelia“ (1 Kor 9, 14). Preto ak by inak nebolo postarané o spravodlivú odmenu kňazov, sami veriaci majú povinnosť starať sa o to, aby im zabezpečili primerané prostriedky na dôstojné a slušné živobytie, keďže kňazi pracujú pre ich dobro. Úlohou biskupov je upozorniť veriacich na túto ich povinnosť a postarať sa – každý samostatne pre svoju diecézu, alebo ešte lepšie viacerí vedno na spoločnom území –, aby sa stanovili predpisy, ktorými by sa náležite zabezpečilo slušné živobytie tým, ktorí vykonávajú alebo vykonávali nejakú prácu v službách Božieho ľudu. Odmena, ktorú má každý dostávať, nech je v základe rovnaká pre všetkých nachádzajúcich sa v tých istých okolnostiach – berúc však do úvahy povahu samého úradu, ale aj miestne a časové podmienky –, nech zodpovedá ich postaveniu a okrem toho nech kňazom umožňuje nielen zabezpečiť náležitý plat tým, ktorí im poskytujú svoje služby, ale aj možnosť osobne pomôcť tým, ktorí sú v núdzi, lebo túto službu chudobným si Cirkev už od začiatku vždy vysoko vážila. Táto odmena má byť ďalej taká, aby umožnila kňazom venovať potrebný a dostatočný čas na každoročnú dovolenku; a biskupi musia dbať o to, aby kňazi mali na ňu možnosť.
    Hlavný dôraz treba istotne klásť na službu, ktorú posvätní služobníci vykonávajú. Preto nech sa zanechá systém takzvaných benefícií, alebo aspoň nech sa zreformuje takým spôsobom, aby sa beneficiálna stránka – čiže právo na dôchodky spojené s úradom na základe dotácie – pokladala za druhoradú, a prvoradé miesto nech sa právne pripisuje samej cirkevnej službe (officium ecclesiasticum), pod ktorou sa má odteraz rozumieť akákoľvek úloha udelená na plnenie duchovného cieľa.

    Spoločenský fond a sociálne zabezpečenie

    21. Treba mať vždy na zreteli príklad veriacich prvotnej Cirkvi v Jeruzaleme, kde „všetko mali spoločné“ (Sk 4, 32) a „rozdeľovalo sa každému podľa toho, kto ako potreboval“ (Sk 4, 35). Preto je nanajvýš vhodné, aby aspoň v krajinách, kde vydržiavanie duchovenstva závisí úplne alebo z veľkej časti od príspevkov veriacich, zbierala prostriedky venované na tento cieľ nejaká diecézna ustanovizeň, ktorú spravuje biskup za pomoci delegovaných kňazov, a kde sa to ukazuje užitočné, aj laikov, skúsených v ekonómii. Taktiež je želateľné, aby sa okrem toho podľa možnosti zriadil v jednotlivých diecézach alebo krajinách spoločný fond, z ktorého by mohli biskupi urobiť zadosť ďalším záväzkom voči osobám, ktoré poskytujú Cirkvi svoje služby, a napomáhať rozličné potreby diecézy; aby zámožnejšie diecézy z neho mohli pomáhať chudobnejším a tak hojnosť jedných prekonávala nedostatok druhých.153 Aj tento spoločný fond sa má skladať predovšetkým z príspevkov veriacich, ale takisto z iných zdrojov, zákonite vymedzených.
    Okrem toho v štátoch, kde ešte nie je primerane zorganizovaná sociálna starostlivosť o duchovenstvo, nech sa biskupské konferencie postarajú, aby sa zriadili – vždy v súlade s cirkevnými a občianskymi zákonmi – diecézne ustanovizne, ustanovizne pre viaceré diecézy alebo aby sa založila organizácia pre celé územie, ktorými by sa pod dozorom hierarchie dostatočne zaistila náležitá zdravotná prevencia a opatera kňazov, ako aj ich primerané zabezpečenie v prípade choroby, práceneschopnosti alebo staroby. Takto založenú ustanovizeň nech kňazi podporujú v duchu solidárnosti so spolubratmi, ujímajúc sa ich v ich ťažkostiach.154 Nech pritom berú do úvahy, že takto môžu bez úzkosti o budúcnosť nehatene praktizovať chudobu v duchu evanjelia a plne sa venovať práci na spáse duší. Tí však, ktorých sa to týka, nech sa pričinia, aby sa tieto ustanovizne združovali aj v medzinárodnom rámci a tak sa väčšmi upevnili a rozšírili.

    Záver a povzbudenie

    22. Tento posvätný cirkevný snem má na zreteli radosti kňazského života, no nemôže obísť ani ťažkosti, ktorým musia kňazi čeliť v súčasných životných okolnostiach. Vie aj to, ako veľmi sa menia hospodárske a spoločenské podmienky, ba aj ľudské správanie, ako i to, akým zmenám podlieha hierarchia hodnôt v úsudku ľudí. Preto sa služobníci Cirkvi a neraz aj samotní veriaci cítia v súčasnom svete akosi cudzo a s úzkosťou sa pýtajú, akými vhodnými prostriedkami a slovami by s ním mohli komunikovať. Nové prekážky, ktoré sa stavajú viere do cesty, zdanlivá neplodnosť doterajšieho úsilia, ako aj skúsenosť trpkej osamelosti by ich mohla vystaviť nebezpečenstvu malomyseľnosti.
    Zostáva však pravdou, že svet – aj ten, ktorý je dnes zverený láske a starostlivosti duchovných pastierov – Boh natoľko miloval, že dal zaň svojho jednorodeného Syna.155 Veď tento svet, spútaný síce mnohými hriechmi, ale aj obdarený nemalými schopnosťami, poskytuje Cirkvi živé kamene,156 z ktorých sa buduje Boží príbytok v Duchu Svätom.157 A ten istý Duch Svätý, medzitým čo pobáda Cirkev, aby otvárala nové cesty priblíženia sa k súčasnému svetu, a zároveň vnuká a napomáha aj primerané prispôsobovanie kňazskej služby.
    Nech kňazi nezabúdajú, že nikdy nie sú sami vo vykonávaní svojej činnosti, lebo ich oporou je všemohúca Božia moc. Nech sa spoliehajú na Krista, ktorý ich povolal mať účasť na svojom kňazstve, a nech sa s úplnou dôverou venujú svojej službe vo vedomí, že Boh má moc rozhojniť ich lásku.158 Nech nezabúdajú, že majú po boku bratov v kňazstve, ba i veriacich celého sveta. Nech všetci kňazi spolupracujú na uskutočnení Božieho plánu spásy, to jest Kristovho tajomstva, tajomstva od vekov skrytého v Bohu,159 ktoré sa iba postupne uskutočňuje súčinnosťou rozličných služieb na budovaní Kristovho tela, kým sa nenaplní miera jeho rastu. To všetko však možno poznať predovšetkým vierou, keďže je to skryté spolu s Kristom v Bohu.160 Áno, vodcovia Božieho ľudu sa musia dať viesť vierou, nasledujúc príklad veriaceho Abraháma, ktorý „s vierou poslúchol, keď bol povolaný, aby šiel na miesto, ktoré mal dostať ako dedičstvo; išiel a ani nevedel, kam ide“ (Hebr 11, 8). Vysluhovateľ Božích tajomstiev sa naozaj môže pripodobniť rozsievačovi, o ktorom hovorí Pán: „či spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie“ (Mk 4, 27).
    Napokon, keď Pán Ježiš povedal: „Dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16, 33), tým ešte nesľúbil svojej Cirkvi dokonalé víťazstvo na tomto svete. A posvätný cirkevný snem sa teší, že zem, do ktorej bolo zasiate semeno evanjelia, prináša teraz na mnohých miestach úrodu pôsobením Pánovho Ducha, ktorý napĺňa celú zem a ktorý v srdciach mnohých kňazov a veriacich vzbudil pravého misijného ducha. Za to všetko posvätný cirkevný snem čo najúprimnejšie ďakuje kňazom celého sveta: „A tomu, ktorý mocou, čo v nás pôsobí, je schopný okrem tohto všetkého urobiť oveľa viac, ako prosíme alebo chápeme, tomu sláva v Cirkvi a v Kristovi Ježišovi po všetky pokolenia na veky vekov“ (Ef 3, 20 – 21).

    Všetko, čo je v celku i v jednotlivostiach ustanovené v tomto dekréte, odobrili otcovia posvätného koncilu. A my to apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu s ctihodnými otcami v Duchu Svätom schvaľujeme, nariaďujeme a ustanovujeme. A prikazujeme, aby sa toto koncilové ustanovenie uverejnilo na Božiu slávu.

    V Ríme pri svätom Petrovi 7. decembra 1965

    Pavol, biskup Katolíckej cirkvi

    (Nasledujú podpisy koncilových otcov.)

    —–
    POZNÁMKY:

    *    Pojmy kňaz a presbyter sú v slovenčine v hovorovej reči i odbornej literatúre významovo totožné. Všeobecne zaužívanejší je pojem kňaz a jeho odvodeniny (kňazstvo, kňazský stav, kňazský seminár, kňazská vysviacka). V určitých kontextoch sa používa aj pojem presbyter a odvodeniny (presbytérium – zhromaždenie kňazov diecézy, presbyterát – kňazský stav). V slovenskom preklade tohto dokumentu sa uplatňujú oba tieto pojmy. Latinský pojem presbyter vzhľadom na zaužívané vnímanie vo väčšine prípadov prekladáme pojmom kňaz, pri špecifikácii druhého stupňa posvätného stavu aj výrazom presbyter.
    1    DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium: AAS 56 (1964), s. 97 a nasl.; dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, AAS 57 (1965), s. 5 a nasl.; dekrét o pastierskom úrade biskupov v Cirkvi Christus Dominus: AAS 58 (1966), s. 673 a nasl.; dekrét o kňazskej formácii Optatam totius: AAS 58 (1966), s 713 a nasl.
    2    Porov. Mt 3, 16; Lk 4, 18; Sk 4, 27; 10, 37.
    3    Porov. 1 Pt 2, 5 a 9.
    4    Porov. 1 Pt 3, 15.
    5    Porov. Sk 19, 10; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 35: AAS 57 (1965), s. 40 – 41.
    6    Porov. TRIDENTSKÝ KONCIL, XXIII. sesia, cap. I a kán. 1: Denz. 957 a 961 (1764 a 1771).
    7    Porov. Jn 20, 21; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 18: AAS 57 (1964), s. 21 – 22.
    8    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 28: AAS 57 (1965), s. 33 – 36.
    9    Porov. tamže.
    10    Porov. Pontificale Romanum, „De ordinatione presbyterorum“, prefácia. Tieto slová sa nachádzajú už v Sacramentarium Veronensis: ed. L. C. Möhlberg, Roma 1956, s. 122; ako i v Missale Francorum, ed. L. C. Möhlberg, Roma 1957, s. 9; tiež v Liber Sacramentorum Romanae Eclesiae: ed. L. C. Möhlberg, Roma 1960, s. 25; taktiež aj v Pontificale romano-germanicum. ed. Vogel – Elze, Città del Vaticano 1963, I, s. 34.
    11    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 10: AAS 57 (1965), s. 14 – 15.
    12    Porov. Rim 15, 16 gr.
    13    Porov. 1 Kor 11, 26.
    14    SV. AUGUSTÍN, De civitate Dei, 10, 6: PL 41, 284.
    15    Porov. 1 Kor 15, 24.
    16    Porov. Hebr 5, 1.
    17    Porov. Hebr 2, 17; 4, 15.
    18    Porov. 1 Kor 9, 19 – 23 vg.
    19    Porov. Sk 13, 2.
    20    „Túto snahu o náboženskú a mravnú dokonalosť čím ďalej tým viac podnecujú aj vonkajšie okolnosti, v ktorých Cirkev žije. Cirkev totiž nemôže zostať nečinná a ľahostajná uprostred zmien tohto sveta, ktoré mnohorakým spôsobom ovplyvňujú a podmieňujú jej praktické správanie. Veď každý vie, že Cirkev nie je odlúčená od sveta, ale žije v ňom. Preto jej synovia a dcéry sú pod jeho vplyvom a vedením, prijímajú jeho kultúru, rešpektujú zákony, osvojujú si jeho zvyky. Tento úzky vzťah Cirkvi k ľudstvu ju neprestajne stavia pred ťažké problémy, ktoré zvlášť dnes sú veľmi vážne… V tejto veci apoštol národov takto napomína kresťanov svojej doby: ,Neťahajte jarmo s neveriacimi! Veď akú účasť má spravodlivosť na neprávosti?! Alebo čo má spoločné svetlo s tmou?!… Aký podiel má veriaci s neveriacim?!‘ (2 Kor 6, 14 – 15). Práve preto súčasní cirkevní vychovávatelia a učitelia majú pripomínať katolíckej mládeži jej celkom mimoriadne postavenie a z toho vyplývajúcu povinnosť žiť v tomto svete, lenže nie podľa ducha tohto sveta, ale podľa už spomenutej modlitby Ježiša Krista za svojich učeníkov: ,Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta‘ (Jn 17, 15 – 16). A o to isté prosí aj Cirkev.
    Ale odlišnosť ešte neznamená oddelenosť ani nevšímavosť, ani strach, ani pohŕdanie. Lebo ak sa Cirkev odlišuje od sveta, nestavia sa proti nemu, skôr sa s ním spája“: PAVOL VI., encyklika Ecclesiam suam, 6. augusta 1964: AAS 56 (1964), s. 627 a 638.
    21    Porov. Rim 12, 2.
    22    Porov. Jn 10, 14 – 16.
    23    Porov. SV. POLYKARP, List Filipanom, VI, 1: „A kňazi nech sú ochotní súcitiť, milosrdní voči všetkým, nech naprávajú omyly, navštevujú všetkých chorých, nech nezanedbávajú vdovy, siroty a chudobných, ale nech sa vždy starajú dobre robiť pred Bohom a pred ľuďmi, nech sa chránia každého hnevu, nadržovania komukoľvek, nespravodlivého súdu, nech im je cudzie každé lakomstvo, nech nie sú voči nikomu ľahkoverní ani nie pritvrdí v súdoch, nezabúdajúc, že všetci sme hriešni“: ed. F. X. Funk, Patres apostolici, I, s. 273.
    24    Porov. 1 Pt 1, 23; Sk 6, 7; 12, 24. „Ohlasovali (apoštoli) slovo pravdy a zrodili cirkvi“: SV. AUGUSTÍN, In Ps., 44, 23: PL 36, 508.
    25    Porov. Mal 2, 7; 1 Tim 4, 11 – 13; 2 Tim 1, 9.
    26    Porov. Mk 16, 16.
    27    Porov. 2 Kor 11, 7; O kňazoch platí aj to, čo sa hovorí o biskupoch, pretože sú biskupovými spolupracovníkmi. Porov. Statuta Ecclesiae antiqua, 3 (ed. Ch. Munier, Paris 1960, s. 79); Decretum Gratiani, C. 6, D. 88 (ed. Friedberg, I, 307); TRIDENTSKÝ KONCIL, V. sesia, dekrét 2 o čítaní a kázaní Svätého písma, 9 (COD, ed. Herder, Romae 1962, s. 645); XXIV. sesia, dekrét o reforme, kán. 4 (s. 739); DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 25: AAS 57 (1965), s. 29 – 31.
    28    Porov. Constitutiones apostolorum, II, 26, 7: „(Kňazi) nech sú učiteľmi Božej náuky, keďže aj Pán nás poslal, hovoriac: Choďte a učte atď.“: ed. F. X. Funk, Didascalia et constitutiones apostolorum, I, Paderborn 1905, s. 105. – Sacramentarium Leonianum a iné „sakramentáriá“ až po Pontificale Romanum, prefácia kňazskej vysviacky: „Hac providentia, Domine, Apostolis Filii tui Doctores fidei comites addisti, quibus illi orbem totum secundis praedicatoribus (vel: praedicationibus) impleverum“ (Vo svojej prozreteľnosti, Pane, si apoštolom svojho Syna dal za spolupracovníkov učiteľov viery, ktorými apoštoli ako druhými ohlasovali (res. hlásaním) naplnili celý svet.) – Liber Ordinum liturgiae mozarabicae, prefácia pri kňazskej vysviacke: „Doctor plebium et rector subiectorum, teneat ordinate catholicam fidem, et cunctis annuntiet veram salutem.“ (Učiteľ ľudu a predstavený podriadených nech udržuje riadnu katolícku vieru a nech všetkým hlása pravú spásu): ed. M. Férotin, Le Liber Ordinum en usage dans l‘ Eglise wisigothique et mozarabe d’Espagne: Monumenta Ecclesiae liturgica, vol. V, Paris 1904, col. 55, lin. 4 – 6.
    29    Porov. Gal 2, 5.
    30    Porov. 1 Pt 2, 12.
    31    Porov. obrad kňazskej vysviacky v alexandrijskej jakobitskej cirkvi: „… Congrega populum tuum ad verbum doctrinae, quemadmodum nutrix, quae fovet filios suos.“ „Zhromaždi svoj ľud na poučovanie slovom, ako pestúnka, ktorá sa stará o svoje deti.“: H. Denzinger, Ritus Orientalium, II, Würzburg 1863, s. 14.
    32    Porov. Mt 28, 19; Mk 16, 16; TERTULIÁN, De baptismo, 14, 2 (Corpus Christianorum, Series latina, I, s. 289, 11 – 13); SV. ATANÁZ, Adv. Arianos, 2, 42: PG 26, 237AB; SV. HIERONYM, In Matth. 28, 19: PL 26, 226D: „Najprv učia všetky národy a potom ich zvlažujú vodou. Lebo telo nemôže prijať sviatosť krstu prv, než by duša prijala pravdu viery“; SV. TOMÁŠ, Expositio primae decretalis, § 1: „Náš Spasiteľ, posielajúc učeníkov kázať, uložil im tri veci. Po prvé, aby učili vo viere; po druhé, aby veriacich zvlažovali sviatosťami“: ed. Marietti, Opuscula theologica, Taurini – Romae, 1954, 1138.
    33    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 35, 2: AAS 56 (1964), s. 109.
    34    Porov. tamže, 33, 35, 48, 52, s. 108 – 109, 113, 114.
    35    Porov. tamže, 7, s. 100 – 101; PIUS XII., encyklika Mystici corporis, 29. júna 1943: AAS 35 (1943), s. 230
    36    SV. IGNÁC MUČENÍK, Smyrn., 8, 1 – 2: ed. F. X. Funk, s. 240; Constitutiones apostolorum VIII, 12, 3: ed. F. X. Funk, s. 496; VIII, 29, 2, tamže, s. 532.
    37    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 28: AAS 57 (1965), s. 33 – 36.
    38    „Eucharistia je akoby korunou duchovného života a cieľom všetkých sviatostí“: SV. TOMÁŠ, Summa theol., III, q. 73, a. 3 c; porov. Summa theol., III, q. 65, a. 3 c.
    39    Porov. SV. TOMÁŠ, Summa theol., III, q. 65, a. 3 ad 1; q. 79, a. 1 c, et ad 1.
    40    Porov. Ef 5, 19 – 20.
    41    Porov. SV. HIERONYM, Epist., 114, 2: „… aj posvätné kalichy a sväté závoje, ako aj ostatné veci patriace k uctievaniu Pánovho umučenia, treba si uctievať tak vznešene ako telo a krv Pána pre ich vzťah k jeho telu a krvi“: PL 22, 934. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 122 – 127: AAS 56 (1964), s. 130 – 132.
    42    „Okrem toho nech nezanedbávajú denne navštevovať Najsvätejšiu sviatosť, ktorá má byť uchovávaná v kostoloch s tou najväčšou úctou a na zvlášť význačnom mieste podľa liturgických predpisov, pretože táto návšteva je prejavom vďačnosti, znakom lásky a povinnosťou podlžnej poklony voči tam prítomnému Kristovi Pánovi“: PAVOL VI., encyklika Mysterium fidei, 3. septembra 1965: AAS 57 (1965), s. 771.
    43    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 28: AAS 57 (1965), s. 33 – 36.
    44    Porov. 2 Kor 10, 8; 13, 10.
    45    Porov. Gal 1, 10.
    46    Porov. 1 Kor 4, 14.
    47    Prov. Didascalia, II, 34, 3; II, 46, 6; II, 47, 1; Constitutiones apostolorum, II, 47, 1: ed. F. X. Funk, Didascalia et constitutiones, I, s. 116, 142 a 143.
    48    Porov. Gal 4, 3; 5, 1 a 13.
    49    Porov. SV. HIERONYM, Epist., 58, 7: „Komuže osoží, ak sa steny skvejú skvostami, ale Kristus umiera v chudobných?“: PL 22, 548.
    50    Porov. 1 Pt 4, 10 a nasl.
    51    Porov. Mt 25, 34 – 45.
    52    Porov. Lk 4, 18.
    53    Mohli by sa spomenúť aj iné skupiny, napr. emigranti, kočovníci atď. O nich je reč v dekréte Druhého vatikánskeho koncilu o pastierskom úrade biskupov v Cirkvi Christus Dominus.
    54    Porov. Didascalia, II, 59, 1 – 3: „Pri poučovaní prikazuj veriacim a napomínaj ich, aby navštevovali kostol a aby nikdy nechýbali, ale sa vždy schádzavali a neúčasťou neukracovali Cirkev a nezmenšovali Kristovo telo a jeho údy… Teda keďže ste údy Kristove, neoddeľujte sa vy sami od Cirkvi tým, že sa neschádzate. Lebo podľa prisľúbenia máte za hlavu Krista, ktorý je prítomný a spojený s vami. Teda neopúšťajte sa vy sami, nepozbavujte Spasiteľa jeho údov, netrhajte a nerozptyľujte jeho telo…“: ed. F. X. Funk, I, s. 170; PAVOL VI., prejav k talianskym kňazom prítomným na 13. týždni pre adaptáciu pastorácie v Orviete („aggiornamento pastorale“), 6. septembra 1963: AAS 55 (1963), s. 750 a nasl.
    55    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 28: AAS 57 (1965), s. 35.
    56    Porov. tzv. Constitutio ecclesiastica apostolorum, XVIII: Kňazi sú sýmmystai a synepímachoi (spoluliturgovia a spolubojovníci) biskupov: ed. Th. Schermann, Die allgemeine Kirchenordnung, I, Paderborn 1914, s. 26; A. HARNACK, Die Quellen der sog. apostolischen Kirchenordnung, T. u. U., II, 5, s.13, č. 18 a 19; PSEUDO-HIERONYM, De septem ordinibus Ecclesiae: „…pri požehnaní sú spolu s biskupmi účastní tajomstiev“: ed. A. W. Kalff, Würzburg 1937, s. 45; SV. IZIDOR SEVILSKÝ, De ecclesiasticis officiis, II, c. VII: „Spravujú totiž Cirkev Kristovu a zúčastňujú sa spolu s biskupmi na konsekrácii tela a krvi, ako aj na poučovaní ľudu a na kazateľskom úrade“: PL 83, 787.
    57    Porov. Didascalia, II, 28, 4: ed. F. X. Funk, s. 108; Constitutiones apostolorum, II, 28, 4; II, 34, 3: tamže s. 109 a 117.
    58    Constitutiones apostolorum, VIII, 16, 4: ed. F. X. Funk, I, s. 523; porov. Epitome const. apost., VI: tamže, II, s. 80, 3 – 4; Testamentum Domini: „… da ei spiritum gratiae, consilii et magnanimitatis, spiritum presbyteratus… ad coadjuvandum et gubernandum populum tuum in opere, in metu, in corde puro“ – „…daj mu ducha múdrosti, rady a veľkodušnosti, ducha kňazstva…, aby pomáhal tvojmu ľudu a viedol ho v konaní, bázni a čistote srdca“: prel. I. E. Rahmani, Mainz 1889, s. 69. Taktiež v Trad. apost.: ed. B. Botte, La Tradition apostolique de s. Hippolyte, Münster i. W. 1963, s. 20.
    59    Porov. Nm 11, 16 – 25.
    60    Pontificale Romanum, „De ordinatione presbyterorum“, prefácia; tie isté slová sú už v Sacramentarium Leonianum, Sacramentarium Gelasianum a Sacramentarium Gregorianum. Podobne aj vo východných liturgiách, porov. Trad. apost.: „… Respice super servum tuum istum et impartire spiritum gratiae et consilii presbyteris ut adiuvet et gubernet plebem tuam in corde mundo, sicuti respexisti super populum electionis tuae et praecepisti Moysi ut elegeret praesbyteros quos replesti de spiritu tuo quod tu donasti famulo tuo“ – „… Zhliadni na tohto svojho služobníka a udeľ mu ducha múdrosti a rady, aby pomáhal kňazom a viedol ľud s čistým srdcom, ako si zhliadol na svoj vyvolený ľud a prikázal Mojžišovi, aby vybral kňazov, ktorých si naplnil zo svojho ducha, ktorého si daroval svojmu služobníkovi“: podľa starého veronského latinského prekladu, ed. B. Botte, la Tradition apostolique de s. Hippolyte, Essai de reconstruction, Münster i. W. 1963, s. 20; Const. apost., VIII, 16, 4: ed. F. X. Funk, II, s. 80, 5 – 7; Testamentum Domini: prekl. I. E. Rahmani, Mainz 1889, s.69; Euchologion Serapionis, XXVII: ed. F. X. Funk, Didascalia et constitutiones, II, s. 190, lin. 1 – 7; Ritus ordinationis in ritu Maronitarum: prel. H. Denzinger, Ritus orientalium, II, Würzburg 1863, s. 161. Spomedzi otcov možno spomenúť: TEODOR MOPSUETSKÝ, In 1 Tim 3, 8: ed. Swete. II, s. 119 – 121; TEODORÉT, Quaestiones in Numeros, XVIII: PG 80, 369C – 372B.
    61    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 28: AAS 57 (1965), s. 35.
    62    Porov. JÁN XXIII., encyklika Sacerdotii nostri primordia, 1. augusta 1959: AAS 51 (1959), s. 576; SV. PIUS X., exhortácia k duchovenstvu Haerent animo, 4. augusta 1908: S. Pii X acta, IV (1908), s. 237 a nasl.
    63    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o pastierskom úrade biskupov v Cirkvi Christus Dominus, 15 a 16.
    64    Cirkevné právo má už ustanovenia o katedrálnej kapitule ako o „senáte a rade“ biskupa (CIC, kán. 391) alebo, ak kapitula nejestvuje, o výbore diecéznych poradcov (porov. CIC, kán. 423 – 428). Je však želateľné, aby sa tieto ustanovizne zrevidovali v súlade s dnešnými podmienkami a potrebami. Je zrejmé, že tento kňazský výbor sa líši od pastoračnej rady, o ktorej je reč v dekréte Christus Dominus o pastierskom úrade biskupov v Cirkvi z 28. októbra 1965, čl. 27, ktorej členmi sú aj laici a ktorej úlohou je iba skúmať problémy týkajúce sa pastoračnej činnosti. O kňazoch ako o biskupských poradcoch možno si pozrieť Didascalia, II, 28, 4: ed. F. X. Funk, I, s. 109; SV. IGNÁC MUČENÍK, Magn. 6, 1: ed. F. X. Funk, s. 194; Trall. 3, 1: ed. F. X. Funk, s. 204; ORIGENES, Contra Celsum, III, 30: Kňazi sú poradcovia, čiže boúleytai: PG 11, 957D – 960A.
    65    SV. IGNÁC MUČENÍK, Magn. 6, 1: „Napomínam vás, aby ste sa všetko usilovali konať vo svornosti Božej, pod predsedníctvom biskupa, námestníka Božieho a kňazov, námestníkov apoštolského senátu a mojich najmilších diakonov, ktorým je zverená služba Ježiša Krista, ktorý bol pred vekmi u Otca a napokon sa zjavil“: ed. F. X. Funk, s. 195; SV. IGNÁC MUČENÍK, Trall., 3, 1: „Všetci nech majú tak isto v úcte diakonov ako Ježiša Krista, ako aj biskupa, ktorý je obrazom Otca, a kňazov ako Boží senát a apoštolskú radu: bez nich niet Cirkvi“: tamže, s. 204; SV. HIERONYM, In Isaiam, II, 3: PL 24, 610: „I my máme v Cirkvi náš senát, zhromaždenie kňazov.“
    66    Porov. PAVOL VI., príhovor k rímskym farárom a pôstnym kazateľom v Sixtínskej kaplnke, 1. marca 1965: AAS 57 (1965), s. 326.
    67    Porov. Const. apost., VIII, 47, 39: „Kňazi nech nič nepodnikajú bez rozhodnutia biskupa, pretože jemu je zverený Pánov ľud a od neho sa bude žiadať vydať počet za ich duše“: ed. F. X. Funk, s. 577.
    68    Porov. Jn 3, 8.
    69    Porov. Jn 17, 23.
    70    Porov. Hebr 13, 1 – 2.
    71    Porov. Hebr 13, 16.
    72    Porov. Mt 5, 10.
    73    Porov. 1 Sol 2, 11; Kol 1, 13.
    74    Porov. Mt 23, 8. „Treba sa stať bratmi tých, ktorým chceme byť pastiermi, otcami a učiteľmi“: PAVOL VI., encyklika Ecclesiam suam, 6. augusta 1964: AAS 58 (1964), s. 647.
    75    Porov. Ef 4, 7 a 16; Const. apost., VIII, 1, 20: „No biskupi nech sa nevyvyšujú nad diakonov a kňazov ani kňazi nad ľud. Lebo zhromaždenie sa skladá z jedných i druhých“: ed. F. X. Funk, I, s. 467.
    76    Porov. Flp 2, 21.
    77    Porov. 1 Jn 4, 1.
    78    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 37: AAS 57 (1965), s. 42 – 43.
    79    Porov. Ef 4, 14.
    80    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio: AAS 57 (1965), s. 90 a nasl.
    81    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 37: AAS 57 (1965), s. 42 – 43.
    82    Porov. Hebr 7, 3.
    83    Porov. Lk 10, 1.
    84    Porov. 1 Pt 2, 25.
    85    Porov. Sk 20, 28.
    86    Porov. Mt 9, 36.
    87    Pontificale romanum, „De ordinatione presbyterorum“.
    88    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o kňazskej formácii Optatum totius, 2: AAS 58 (1966) s. 714 – 715.
    89    „Boží hlas, ktorý povoláva, sa prejavuje dvoma rozličnými obdivuhodnými a konvergentnými spôsobmi. Ten prvý je vnútorný, volanie milosti, hlas Ducha Svätého, nevýslovné vnútorné čaro, ktoré tichý a pritom mocný Pánov hlas vyvoláva v nevyspytateľných hĺbkach duše. Druhý je zas vonkajší, ľudský, vnímateľný, spoločenský, právny, konkrétny, hlas kvalifikovaného vysluhovateľa Božieho slova, hlas apoštola, hlas hierarchie, ktorá je nevyhnutným nástrojom, ustanoveným z Kristovej vôle za tlmočníka, ktorý má preložiť do zreteľnej reči posolstvo Slova a Božích príkazov. Tak učí spolu so svätým Pavlom katolícka náuka: „Quomodo audient sine praedicante… Fides ex auditu (Rim 10, 14 a 17)“: PAVOL VI., príhovor zo dňa 5. mája 1965: L’Osservatore Romano, 6. mája 1965, s. 1.
    90    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o kňazskej formácii Optatam totius, 2: AAS 58 (1966) s. 715.
    91    Toto učia cirkevní otcovia, keď vysvetľujú Kristove slová Petrovi: „Máš ma rád?… Pas moje ovce!“ (Jn 21, 17), napr. SV. JÁN ZLATOÚSTY, De Sacerdotio, II, 2: PG 48, 633; SV. GREGOR VEĽKÝ, Reg. Past. Liber, P. I, c. 5: PL 77, 19A.
    92    Porov. 2 Kor 12, 9.
    93    Porov. PIUS XI., encyklika Ad catholici sacerdotii, 20. decembra 1935: AAS 28 (1936), s. 10.
    94    Porov. Jn 10, 36.
    95    Porov. Lk 24, 26.
    96    Porov. Ef 4, 13.
    97    Porov. 2 Kor 3, 8 – 9.
    98    Porov. medziiným: SV. PIUS X., exhortácia k duchovenstvu Haerent animo, 4. augusta 1908: S. Pii X Acta, vol. IV (1908), s. 237 a nasl.; PIUS XI., encyklika Ad catholici sacerdotii, 20. decembra 1935: AAS 28 (1936), s. 5 a nasl.; PIUS XII., apoštolská exhortácia Menti nostrae, 23. septembra 1950: AAS 42 (1950), s. 657 a nasl.; JÁN XXIII., encyklika Sacerdotii nostri primordia, 1. augusta 1959: AAS 51 (1959), s. 545 a nasl.
    99    Porov. SV. TOMÁŠ, Summa theol., II – II, q. 188, a 7.
    100    Porov. Ef 3, 9 – 10.
    101    Porov. Sk 16, 14.
    102    Porov. 2 Kor 4, 7.
    103    Porov. Ef 3, 9.
    104    Porov. Pontificale Romanum, „De ordinatione presbyterorum“.
    105    Porov. Missale Romanum, Modlitba nad obetnými darmi 9. nedele po Turícach.
    106    „Každá omša, i keď ju kňaz slúži súkromne, predsa nie je súkromnou záležitosťou, ale úkonom Krista a Cirkvi. A Cirkev je naučená obetovať samu seba ako všeobecnú žertvu s obetou, ktorú prináša, a uplatňuje jedinú a nekonečnú vykupiteľskú účinnosť obety kríža na spásu celého sveta. Lebo každá svätá omša, ktorá sa slávi, nie je obetovaná iba za spásu niektorých, ale za spásu celého sveta… Preto otcovsky a vrelo odporúčame kňazom, … nech každodenne dôstojne a nábožne slúžia svätú omšu“: PAVOL VI., encyklika Mysterium fidei, 3. septembra 1965: AAS 57 (1965), s. 761 – 762. Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 26 a 27: AAS 56 (1964), s. 107.
    107    Porov. Jn 10, 11.
    108    Porov. 2 Kor 1, 7.
    109    Porov. 2 Kor 1, 4.
    110    Porov. 1 Kor 10, 33.
    111    Porov. Jn 3, 8.
    112    Porov. Jn 4, 34.
    113    Porov. 1 Jn 3, 16.
    114    „Nech je povinnosťou lásky pásť Pánovo stádo“: SV. AUGUSTÍN, Tract. in Io., 123, 5: PL 35, 1967.
    115    Porov. Rim 12, 2.
    116    Porov. Gal 2, 2.
    117    Porov. 2 Kor 7, 4.
    118    Porov. Jn 4, 34; 5, 30; 6, 38.
    119    Porov. Sk 13, 2.
    120    Porov. Ef 5, 10.
    121    Porov. Sk 20, 22.
    122    Porov. 2 Kor 12, 15.
    123    Porov. Ef 4, 11 – 16.
    124    Porov. Mt 19, 12.
    125    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 42: AAS 57 (1965), s. 47 – 49.
    126    Porov. 1 Tim 3, 2 – 5; Tít 1, 6.
    127    Porov. PIUS XI., encyklika Ad catholici sacerdotii, 20. decembra 1935: AAS 28 (1936), s. 28.
    128    Porov. Mt 19, 12.
    129    Porov. 1 Kor 11, 2.
    130    Porov. 2 Kor 11, 2.
    131    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 42 a 44: AAS 57 (1965), s. 47 – 49 a 50 – 51; dekrét o obnove rehoľného života Perfectae caritatis, 12: AAS 58 (1966), s. 707.
    132    Porov. Lk 20, 35 – 36; PIUS XI., encyklika Ad catholici sacerdotii, 20. decembra 1935: AAS 28 (1936), s. 24 – 28; PIUS XII., encyklika Sacra virginitas, 25. marca 1954: AAS 46 (1954), s. 169 – 172.
    133    Porov. Mt 19, 11.
    134    Porov. Jn 17, 14 – 16.
    135    Porov. 1 Kor 7, 31.
    136    ANTIOCHIJSKÝ KONCIL, kán. 25: Mansi 2. 1327 – 1328; Decretum Gratiani, c. 23, C. 12, q. 1: ed Friedberg, I, s. 684 – 685.
    137    Myslí sa tu predovšetkým na práva a zvyky východných cirkví.
    138    PARÍŹSKA SYNODA, r. 829, cap. 15: MGH, Legum sectio III, Concilia, zv. 2, s. 622; TRIDENTSKÝ KONCIL, XXV. sesia, Decr. de reform., cap. 1: COD, ed. Herder, Roma 1962, s. 760 – 761.
    139    Porov. Ž 62, 11 Vg 61.
    140    Porov. 2 Kor 8, 9.
    141    Porov. Sk 8, 18 – 25.
    142    Porov. Flp 4, 12.
    143    Porov. Sk 2, 42 – 47.
    144    Lk 4, 18.
    145    Porov. CIC, kán. 125 a nasl.
    146    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o obnove rehoľného života Perfectae caritatis, 6: AAS 58 (1966), s. 705; dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei verbum, 21: AAS 58 (1966), s. 827.
    147    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 65: AAS 57 (1965), s. 64 – 65.
    148    Pontificale Romanum, „De ordinatione presbyterorum“.
    149    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei verbum, 25: AAS 58 (1966), s. 829.
    150    Tento kurz je odlišný od pastoračného kurzu, ktorý sa má navštevovať hneď po kňazskej vysviacke podľa dekrétu o kňazskej formácii Optatam totius, 22.
    151    Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o pastierskom úrade biskupov v Cirkvi Christus Dominus, 17: AAS 58 (1966), s. 681.
    152    Porov. Mt 10, 10; Kor 9, 7; 1 Tim 5, 18.
    153    Porov. 2 Kor 8, 14.
    154    Porov. Flp 4, 14.
    155    Porov. Jn 3, 16.
    156    Porov. 1 Pt 2, 5.
    157    Porov. Ef 2, 22.
    158    Porov. Pontificale Romanum, „De ordinatione presbyterorum“.
    159    Porov. Ef 3, 9.
    160    Porov. Kol 3, 3.