OSTATNÉ DOKUMENTY

  • OSTATNÉ DOKUMENTY

    Kresťanská antropológia a rodová (gender) teória (14. januára 2015)

    by andreas
    Kresťanská antropológia a rodová (gender) teória
    Stretnutie vieroučných komisií Európy
    Budapešť, 14. januára 2015
    + Willem Jasobus kardinál Eijk, utrechtský arcibiskup
       Rozlišovanie termínov „pohlavie“ a „rod“ v anglickom jazyku prišlo do módy od polovice minulého storočia. Tieto termíny však nie sú vždy definované rovnako.
       Najrozšírenejšia formulácia spomenutého rozlišovania sa nachádza v slovníku Oxford English Dictionary. Termín „sex“ (pohlavie) sa týka obidvoch základných kategórií (muža a ženy), na ktoré sa delia ľudské bytosti a veľká väčšina ostatných živých bytostí na základe anatomických a fyziologických rozdielov reprodukčných orgánov a sekundárnych pohlavných znakov. Termínom „gender“ (rod), ktorý sa používa v angličtine od 14. storočia na označenie slovného rodu – mužský, ženský, alebo stredný („rod“ ako gramatická kategória – pozn. prekl.), sa myslí „mužský alebo ženský stav bytia (typicky používaný skôr vzhľadom na sociálne a kultúrne rozdiely, ako na biologické rozdiely)“.1
       Podľa definície „gender“ (rodu), ktorú používa Svetová zdravotnícka organizácia (WHO), sa tento termín „vzťahuje na spoločensky vytvorené role, správanie, činnosť a atribúty, ktoré určitá spoločnosť považuje za príznačné pre mužov a ženy“.2 Na rozlíšenie kategórie pohlavia používa WHO termíny „male“ a „female“ a v prípade rodu používa kategórie „masculine“ (mužský) a „feminine“ (ženský). Na ilustráciu významu termínu rod – v zmysle roly vnútenej spoločnosťou mužovi či žene –, uvádza WHO niektoré príklady: v Spojených štátoch amerických (a vo väčšine ostatných štátov) ženy zarábajú za tú istú prácu menej peňazí ako muži; v Saudskej Arábii nie je dovolené riadiť auto ženám, len mužom; v prevažnej časti sveta vykonávajú ženy viac domácich prác ako muži.
       Ďalšie rozlíšenie je medzi rodovou identitou a rodovou rolou. Rodová identita (gender identity) znamená, že človek sa cíti ako muž alebo žena. Rodová rola (gender role) je spôsob, akým iní vnímajú človeka, či ako muža alebo ako ženu.
       Rodová teória vznikla v oblasti skúmania rodu ako spoločenskej roly muža a ženy. Táto teória sa zaoberá otázkou, akým spôsobom sa rod – chápaný ako rola, ktorú spoločnosť vnútila žene – zakladá na pohlaví, na prirodzených biologických telesných znakoch. Stúpenci rodovej teórie považujú rod za spoločensky vytvorenú rolu muža a ženy, ktorá je určená biologickým pohlavím iba vzdialene alebo len čiastočne, a nemá v ňom žiaden alebo len malý základ. Keďže rola je nanútená spoločnosťou a nezakladá sa vôbec alebo len vzdialene na biologickom pohlaví – teda nesúvisí s bytím ľudskej osoby – človek sa môže identifikovať s inou rolou podľa vlastnej voľby alebo podľa vlastnej sexuálnej orientácie.
       V tejto prednáške sa budem zaoberať antropologickým problémom, z ktorého vychádza súčasná diskusia o vzťahu medzi biologickým pohlavím a rodom. Prvá časť prednášky je venovaná tomu, čo všetko tento vzťah obsahuje podľa radikálneho feminizmu, ako aj dôsledkom, ktoré to prináša v ďalších oblastiach. V druhej časti sa budem zaoberať vzťahom medzi pohlavím a rodom z perspektívy filozofickej a teologickej antropológie.
    Rodová teória
       Rodová teória má svoje korene v procese radikalizácie feminizmu počnúc od šesťdesiatych rokov.3 Klasický feminizmus, inšpirovaný liberálnym myslením, vznikol asi v polovici 19. stor. s cieľom dosiahnuť uzákonenie rovnakých práv pre ženy: volebné právo, právo vlastniť, právo na prácu, právo na manželstvo a rozvod. Radikálny feminizmus pred asi polstoročím hlásal, že sa nesústreďuje v prvom rade na dosiahnutie rovnakých práv pre ženy, ale na samotnú bytosť ženy. Predkladala sa otázka: Čo je žena? Je to bytosť determinovaná biologickým pohlavím a predovšetkým reprodukčnými štruktúrami alebo bytosť determinovaná vnútenou rolou zo strany spoločnosti? Táto rola bola považovaná za ponižujúcu, pretože zahrňovala nadvládu muža: primárnym cieľom ženy bolo slúžiť na reprodukciu a byť uväznená v rodine. Primárnym ideálom radikálneho feminizmu v jeho rôznych formách je oslobodenie ženy od tejto role.
       Ku vzniku radikálneho feminizmu prispeli rôzne prúdy. Na prvom mieste to bol vplyv ateistického existencializmu prostredníctvom Simone de Beavoirovej, považovanej za zakladateľku radikálneho feminizmu. Tá v roku 1949 napísala vo svojej knihe Le deuxième sexe (Druhé pohlavie) nasledujúce slová, ktoré bývajú v tomto kontexte často citované:
    „Ženou sa nik nerodí: stáva sa ňou. Nijaký biologický, psychický, ekonomický osud neurčuje podobu ľudskej samičky v lone spoločnosti – je to súhrn civilizácie, čo vytvára tento prechodný produkt medzi samcom a eunuchom, označovaný ako ženský.“4
       Ateistický existencializmus, ktorý neuznáva, že Boh stvoril svet, je v podstate presvedčený, že sme sa nenarodili ako determinovaní, ale sme výsledkom toho, čo si zvolíme. Simone de Beauvoirová však vidí ohraničenia v tejto voľbe ženy, ktorá zápasí so svojím telom. Ženské telo je dvojznačné, pretože je zdrojom pozitívnych i negatívnych skúseností. Negatívne skúsenosti sú väčšinou dôsledkom toho, akým spôsobom reaguje spoločnosť na telesný aspekt ženy. Postoj ženy k vlastnému telu sa mení počas jej života pod vplyvom toho, ako sa na ňu díva spoločnosť. To, čo je typicky ženské, ako vývoj ženských pohlavných orgánov, menštruácia, tehotenstvo a menopauza, nemá samo o sebe význam. Avšak v despotickom a patriarchálnom prostredí to začína mať svoj význam, pričom sa to stáva bremenom alebo nevýhodou. V období pred dospievaním (pre-adolescencia) sa chlapci a dievčatá od seba neodlišujú. Keď však dievča telesne dospieva, spoločnosť začína k nej byť nepriateľská, čo sa vyjadruje tým, že matka kritizuje jej postoje a vzhľad a tiež sa to prejavuje tým, že muži majú záujem o jej telo. Dievča sa často začína cítiť ako objekt, ako telesná sexuálna bytosť pod zorným uhlom druhých, v procese „stávania sa telom“ – ako to tvrdí de Beauvoirová. Penetrácia pri prvom sexuálnom vzťahu je pre ženu traumatickou skúsenosťou, lebo je bolestná a tiež kvôli dominantnému prístupu muža. Skúsenosť tehotenstva, hoci o niečo pozitívnejšia, je takisto dvojznačná, pretože ju žena považuje za nespravodlivý zásah do svojho tela, hoci sa môže na druhej strane javiť aj ako pozitívna skúsenosť. V období staroby žena stráca svoju atraktivitu v očiach spoločnosti, čo je samo o sebe nevýhodou; jej výhodou však je, že ako sexuálne menej atraktívna, prestáva byť objektom.5
    Pohľad na ženu u de Beauvoirovej tiež priamo súvisí s telom. U príslušníkov radikálneho feminizmu sa táto spojitosť stáva oveľa menej intenzívna. Firestoneová v roku 1970 poznamenala, že „dovtedy, kým bola dosiahnutá istá úroveň evolúcie a technológia dosiahla svoju súčasnú sofistikovanosť, bolo šialenstvom spochybňovať základné biologické danosti“.6 Rozvoj antikoncepčných metód oslobodil ženy od „neustáleho súcitu s ich biologickou stránkou – menštruácie, menopauzy a ,ženských chorôbʻ, od neustálych bolestných pôrodov, od dojčenia a starostlivosti o deti, od všetkých týchto záležitostí, ktoré ich robili závislými na mužoch … pre telesné prežitie“.7 Okrem toho sa Firestoneová domnieva, že toto oslobodenie sa v budúcnosti ešte posilní, a to rozvojom nových metód umelej reprodukcie.8 Autorka však nevysvetľuje, akým spôsobom by mala umelá reprodukcia oslobodiť ženu od bremena prokreácie (plodenia), a teda má možno na mysli to, že embryo bude rásť v umelej maternici v laboratóriu.
       Okrem ateistického existencializmu prispeli k radikalizácii feminizmu aj niektoré ďalšie prúdy: dialektický materializmus Marxa a Engelsa, Freudova teória polymorfnej perverzity a štrukturalizmus.
          Radikálne feministky sa radi opierajú o ideu dialektického materializmu Marxa a Engelsa, podľa ktorej príslušnosť k istej triede nevychádza z prirodzeného stavu, ale z ekonomickej štruktúry spoločnosti, ktorá sa vyvíjala v dejinách. Engels napísal, že v hľadiska pôvodu rodiny, akú poznáme, zrušenie biologického práva na nástupníctvo a dedičstvo zo strany matky bolo historickou porážkou ženského pohlavia: „Muž prevzal kontrolu aj nad domácnosťou, žena bola degradovaná, podmanená, stala sa otrokyňou na jeho potešenie a púhym nástrojom na reprodukciu“.9 Dôsledkom spomínaného zrušenia bolo to, že sexuálna sloboda ženy – prinášajúca pochybnosti, či dieťa je naozaj splodené manželom – bola považovaná za ohrozenie manželstva, a preto bola obmedzovaná. Ďalším dôsledkom bolo potláčanie sexuality u detí, ktorá sa považovala za ohrozenie vnútornej rovnováhy v rodine.
       Analýza materialistickej dialektiky však nebola podľa radikálnych feministiek dosť hlboká, čo bol jeden z faktorov, pre ktoré socializmus nedosiahol uskutočnenie svojho cieľa. Firestoneová tvrdí, že socializmus „nešiel dostatočne hlboko k psycho-sexuálnym koreňom tried“.10 Jeho chybou bolo, že sa nedotkol rodiny. Nijaká revolúcia nebude môcť zničiť všetko vykorisťovanie, ak nerozloží základnú bunku spoločnosti – biologickú rodinu, v ktorej žena zostáva podriadená kvôli reprodukcii.
       V intencii materialistickej dialektiky, že triedy nie sú prirodzené, ani nepochádzajú z ľudskej bytosti, teda z jej podstaty, radikálne feministky dodávajú, že ani rola ženy nepochádza z prirodzenosti. Preto sa opierajú o Freudovu teóriu polymorfnej perverzity, ktorá tvrdí, že mladá ľudská bytosť nie je ani heterosexuálna, ani homosexuálna. Väčšinou sa ľudská bytosť stáva heterosexuálnou prostredníctvom pozitívneho oidipovského komplexu u mužov, alebo pozitívneho elektrinho komplexu v prípade žien, podľa ktorých sa dieťa identifikuje s rodičom toho istého pohlavia. Homosexuálom sa však človek stáva prostredníctvom negatívneho oidipovského resp. elektrinho komplexu, keď sa začne identifikovať s rodičom opačného pohlavia a svoj sexuálny záujem upriamuje na rovnaké pohlavie. Firestoneová konštatuje, že oidipovský komplex sa vyskytuje predovšetkým v patriarchálnej spoločnosti a v tejto teórii je boj o penis nahradený bojom o moc. Od syna vo veku cca. päť rokov otec so svojou mocou žiada, aby zanechal impotentný stav žien a detí, a aby prešiel do stavu potenciálne mocných. Päťročná dcéra objavuje svet moci otca, ktorý ju odmieta, no ona chce doň vstúpiť. Ak sa podriadi, identifikuje sa s matkou a stáva sa heterosexuálnou; alebo odporuje a týmto odmietaním sa môže stať lesbou.11 Z toho vyplýva záver, že žena je vo všeobecnosti donútená prijať, že prináleží do triedy bezmocných a kvôli reprodukcii je v patriarchálnej spoločnosti podriadená.
       Tretí prúd, ktorý výrazne ovplyvnil radikalizáciu feminizmu je štrukturalizmus, okrem iného aj autorov: Lévi-Straussa, Lacana a Foucaulta.12 Pozícia Lévi-Straussa, ktorú si osvojili niektoré feministky je, „že existuje prirodzená alebo biologická femina, ktorá sa následne transformuje na spoločensky podriadenú ,ženuʻ – to značí, že ,pohlavieʻ je vzhľadom na prirodzenosť ako niečo ,surovéʻ, tak ako je rod vzhľadom na kultúru niečo ,varenéʻ “.13 Kultúra, ktorá sa nanáša na prirodzenosť, na biologické pohlavie, mu dáva „slobodne“ istý význam, a robí z neho predmet prispôsobený bez obmedzenia vlastným potrebám. V tomto modeli kultúra zaisťuje prostredníctvom svojej nadvlády určitý ideálny stav toho, kto dáva tento význam, ako aj štruktúry, ktorou sa dáva tento význam. Vychádzajúc z tejto štrukturalistickej panorámy feministi konštatujú, že mužské pohlavie je označované ako aktívne, racionálne, ako zdroj kultúry, ktorá dáva zmysel telu a prirodzenosti, ktoré sa u ženského pohlavia považujú za pasívne. Biologické pohlavie teda nie je samo o sebe pre spoločenskú rolu ženy normatívne, ale je vnútené spoločnosťou, a to zvlášť mužmi prostredníctvom kultúry a legislatívy.
       Judith Butlerová ide dokonca ešte ďalej a hovorí, že „ženský stav“ a heterosexualita sú vnútené na politickej úrovni. Bipolárnosť kategórií ženský a mužský, žena a muž, je založená na chybnom metafyzickom chápaní substancie.14 Za rodom, teda rolou, ktorá spočíva v „predvádzaní“ série činností vnútených pôsobením kultúry a politiky, sa neskrýva identita ženskosti alebo mužskosti. Táto socio-kultúrna rola zahŕňa heterosexuálnu orientáciu, úlohu matky v rodine a reprodukčnú povinnosť rodiť deti. To všetko by teda nepochádzalo z prirodzených vlastností tela, ale bolo by to konštruktom spoločnosti a jej inštitúcií, medzi iným štátu a jeho právneho systému, ako aj Cirkvi a jej učenia. Rod sa v tomto ponímaní nezakladá na charakteristických telesných znakoch, interpretovaných ako esenciálne atribúty trvalej substancie. Butlerová sa odvoláva na Nietzscheho tvrdenie, že „bytie nepredchádza konanie, uskutočňovanie a stávanie sa,“15 a hovorí: „neexistuje identita rodu za prejavmi rodu, ale identita je tvorená tak, že sa uskutočňuje vlastnými ,prejavmiʻ, ktoré sú jej „výsledkami.“16 V konečnom dôsledku by teda bol rod vnútený žene vykonštruovaný mocou, „čiastočne interpretovaný v termínoch heterosexuálnych a falických konvencií“.17
       Radikálne feministky uznávajú bojovný postoj. Firestoneová volá po „konečnej revolúcii“, ktorá má obsahovať nasledujúce kroky:18
    1. „Oslobodenie žien od tyranie ich reprodukčnej biológie prostredníctvom akéhokoľvek dostupného prostriedku a rozšírenie úlohy rodenia a výchovy detí na spoločnosť ako celok, mužov i ženy.“19
    Oslobodenie od reprodukčnej biológie sa uskutočňuje používaním antikoncepcie a vo vzdialenej budúcnosti umelou reprodukciou. Spomínané oslobodenie si vyžaduje predovšetkým útok na „spoločenskú bunku vytvorenú na reprodukciu a na podriadenie ženy jej biologickému osudu – t.j. na rodinu“.20
    2. To sa uskutoční aj cez požiadavku úplného sebaurčenia, vrátane ekonomickej nezávislosti, či už ide o ženy alebo deti.
    3. Úplná integrácia žien a detí vo všetkých aspektoch spoločnosti v širšom zmysle, ktorá si vyžaduje deštrukciu všetkých inštitúcií, ktoré oddeľujú pohlavia alebo vylučujú deti z dospelej spoločnosti, ide napr. o základnú školu.
    4. Posledným cieľom, ktorý sa má uskutočniť v konečnej revolúcii je „sloboda všetkých žien a všetkých detí robiť to, čo sa im v oblasti sexuality páči“.21 Po konečnej revolúcii vznikne nová spoločnosť, v ktorej „sa ľudstvo vráti k prirodzenej polymorfnej sexualite – všetky formy sexuality budú dovolené a prípustné.“22
       Ostatný krok je veľmi vážny. Je potrebné priznať, že tento cieľ konečnej revolúcie, podporovanej feministami, mal svoj úspech. Diskusia o rode sa dnes neobmedzuje iba na rolu, ktorú spoločnosť vnútila žene, ale rozšírila sa na všetky ľudské bytosti. V dnešnej západnej spoločnosti existuje silná tendencia akceptovať voľbu vlastnej rodovej identity (gender identity) podľa vlastného želania alebo podľa vlastnej sexuálnej orientácie, nezávisle od biologického pohlavia, a tiež tendencia povzbudzovať, zvlášť mladých k tomu, aby realizovali túto voľbu prostredníctvom edukačných programov. Tieto programy sú podporované a tiež vnucované politicky na národnej i medzinárodnej úrovni. Človek teda môže žiť ako heterosexuálny muž, heterosexuálna žena, homosexuál, lesba, bisexuál, transsexuál, transrodový alebo indiferentný.
    Preto diskusia o pohlaví a o rode, ako ju začali radikálni feministi, vedie k myšlienkam a názorom, ktoré vážne protirečia učeniu Cirkvi v rozličných oblastiach.
    1. Rodová teória má v prvom rade dôsledky na spôsob chápania rodiny, manželstva a sexuality. Mnohí bojujú na národnej i medzinárodnej úrovni s cieľom uskutočniť „gender equity“ (rodovú rovnosť). Napr. počas Štvrtej svetovej konferencie OSN o ženách (United Nations Fourth World Conference on Women) v Pekingu v r. 1995 predstavitelia Medzinárodnej komisie pre ľudské práva gayov a lesbičiek (International Gay a Lesbian Human Rights Commission) požadovali, aby bola uznaná sexuálna autonómia ženy, oslobodenej od akejkoľvek diskriminácie či útlaku, zvlášť v prípade žien, ktoré sa vymykajú spod sexuálnych a rodových kódexov.23 Konferencia si vo svojej záverečnej správe osvojila termín „rod“ pre oblasť činnosti: „[je nevyhnutné] navrhnúť, implementovať a monitorovať, za plnej účasti žien, efektívne, účinné a vzájomne sa posilňujúce politiky a programy, ktoré budú brať ohľad na rod“.24
    Svetová zdravotnícka organizácia (World Health Organization) spustila program na podporu a uľahčenie „inštitucionálneho mainstreamingu rodu, rovnosti a ľudských práv“, teda politiky na inštitucionálnej úrovni namierenej k rešpektovaniu rodu, rovnosti a ľudských práv. 25
    Je jasné, že treba odmietnuť diskrimináciu osôb a používanie násilia voči týmto ľuďom z dôvodu ich sexuálnej orientácie. Avšak tieto politiky, navrhnuté na podporu rodovej identity, ktoré chcú uľahčiť oddelenie rodu od biologického pohlavia, idú oveľa ďalej.
    2.  Z toho vyplývajú ďalšie dôsledky pre základné právo na život. V oblasti rodovej rovnosti medzi sexuálne a reprodukčné práva žien patrí aj právo na bezpečný umelý (asistovaný) potrat, ktoré majú garantovať národné zákony.26 Žene, ktorá je prinútená – medzi iným takzvanými náboženskými fundamentalistami – byť matkou, by bolo zakázané zvoliť si potrat v prípade, keď zostane tehotná proti svojej vôli. Pripisovať právo na život plodu odporuje reprodukčným právam a reprodukčnému zdraviu ženy. Legislatívny zákaz umelého potratu na základe prenatálneho práva na život, by teda nútil tehotnú ženu ísť proti jej vôli na tajný potrat, so všetkými dôsledkami pre jej zdravie a život.
    3.  Tým, že rodová teória považuje biologickú odlišnosť medzi mužom a ženou za nepodstatnú, vážne tiež zasahuje základné prvky kresťanskej viery. Ak by spomínaná odlišnosť bola nepodstatná, analógia so vzťahom medzi Kristom a Cirkvou a vzťahom medzi ženíchom a nevestou (Ef 5, 21-33) by stratila svoj zmysel. To by malo potom dôsledky na učenie ohľadom služobného kňazstva, ktoré je na základe tejto analógie vyhradené mužom.
    Vzhľadom na to, že rodová teória je v mnohých aspektoch vážnou hrozbou pre šírenie učenia Cirkvi i jej samotné chápanie, je jasné, že kresťanská filozofia a teológia musia venovať uvedenej teórii osobitnú pozornosť. Urobíme tak v nasledujúcej časti, a to z hľadiska filozofickej antropológie a kresťanskej teológie.
    Vzťah medzi pohlavím a rodom z perspektívy kresťanskej antropológie
          Ako je vôbec možné tak radikálne oddeliť rod od biologického pohlavia?
    Podľa vedcov, biológov a genetikov, ktorí popierajú, že v rode je radikálne oddelená „nature“ (prirodzenosť) od „nurture“ (výchovy), existuje zrejmý vzťah medzi rodom a pohlavím. No ich pohľad na ženský a mužský rod je taký, že ich vidia ako fenotyp. Fenotyp sa týka celku všetkých pozorovateľných znakov živého organizmu, ktorý vychádza z jeho genotypu, genetického usporiadania, pod vplyvom mnohých faktorov prostredia, rodiny, socio-kultúrnych a výchovných faktorov, ktoré zahŕňajú epigenické faktory. My sa budeme zaoberať len vzťahom medzi pohlavím a rodom z hľadiska filozofickej antropológie a teológie. Je zrejmé, že oddelenie pohlavia od rodu je založené na dualistickej antropológii, teda na takej antropológii, ktorá tvrdí (vyjadrené anglickými termínmi), že existuje oddelenie (separácia) medzi „mind“ (mysľou) na jednej strane, a „body“ (telom) na druhej strane, pričom redukuje telo na vonkajšiu dimenziu ľudskej osoby. Táto redukcia telesnej dimenzie ľudskej osoby zahŕňa redukciu pohlavia na čisto biologický fakt, na niečo, čo je vonkajšie a teda pre ľudskú osobu nepodstatné. Rod, ako rola ženy (či muža), vnútená spoločnosťou, je teda niečím, čo bolo naučené; identita ako zvolená rola, by sa potom týkala predovšetkým „mind“ (mysle).
       Dualistickú antropológiu karteziánskeho pôvodu možno pozorovať v rozlíšení medzi transcendenciou a imanenciou v dielach de Beauvoirovej. Podľa nej, muži presadili názor, že v ľudskom bytí musí prevládať myseľ nad telom. Muži sa takto vydali na cestu k transcendencii v ich zbesilom úsilí poraziť imanentné, t.j. telo s jeho vášňami, ktoré si myslia, že v sebe pozorujú, pričom to premietajú aj na ženy. Muži utláčajú ženu, lebo je podľa nich „tá druhá“ (objekt), no sami sú „vlastní“ (subjekt), teda to podstatné a transcendentné. Žena je vymedzená tým, čo je imanentné. Muž tvorí a koná, zatiaľ čo žena je pasívna a čaká naňho. Kultúrny svet mysle sa spája s mužskosťou a svet tela so ženskosťou. To je v krátkosti analýza stanoviska de Beauvoirovej ohľadom toho, akým spôsobom muži dospeli k útlaku žien.
    „Postavenie ženy sa vyznačuje tým, že žena, ktorá je ako každá ľudská bytosť autonómnou slobodou, objavuje sama seba a hľadá sa vo svete, kde ju muži nútia pokladať sa za tú Druhú a chcú z nej urobiť objekt a odsúdiť ju na imanenciu, pretože jej transcendencia sa stále prekračuje iným podstatným a suverénnym vedomím. […] Ktoré cesty sú pre ňu otvorené a ktoré naopak, vedú do slepej uličky? Ako dosiahnuť nezávislosť v závislosti? Aké okolnosti obmedzujú slobodu ženy, a môže ich prekonať?“27
    Dualistický vzťah medzi mysľou a telom v štrukturalizme sa prejavuje vo vzťahu medzi kultúrou a prirodzenosťou, ako bolo opísané vyššie.28 Dualistickou víziou ľudskej bytosti je poznačená rodová teória v dielach rôznych radikálnych feministiek, ako napr. Elisabeth Spelmanovej.29
          Keďže sa rodová teória v širšom zmysle neobmedzuje len na svet feminizmu, ale sa šíri aj vo svete homosexuality a transsexuality, ba je tiež rozšírená a prijímaná vo verejnej mienke, niet divu, keď si uvedomíme, že súčasná dominantná kultúra je charakterizovaná dvoma prvkami: hlboko dualistickým pohľadom na ľudskú bytosť a kultúrou chápanou ako prejav individualizmu súvisiaceho s identitou.
          V západnej, predovšetkým v anglosaskej spoločnosti sa mnohí prikláňajú k tomu, že redukujú ľudskú bytosť len na „myseľ“, ktorej stavy a procesy sa stotožňujú s celkom biochemických a fyziologických procesov v mozgovej kôre a vo vyšších mozgových jadrách.30 Táto materialistická antropológia je v skutočnosti neo-karteziánskou víziou človeka, ktorá radikalizuje oddelenie medzi mysľou považovanou za pravú a vlastnú osobu a telom považovaným za niečo, čo je vonkajšie voči ľudskej bytosti. Tým, že telo nemá účasť na vnútornej hodnote ľudskej bytosti, má len inštrumentálnu hodnotu – je len prostriedkom. Ľudská osoba má preto široké právo disponovať telom a autonómne určovať význam a cieľ, ktorý chce prisudzovať svojim sexuálnym funkciám. Z tejto vízie, ktorá umožňuje úplné oddelenie rodu v zmysle zvolenej roly od biologického pohlavia, vyplýva obrovská sloboda plodiť alebo neplodiť, žiť heterosexuálne, homosexuálne, či transsexuálne. Jediné ohraničenie, ktoré tu existuje, je potreba rešpektovať slobodu partnera, a neškodiť mu.
          Samourčenie rodu býva ešte posilňované svetskou kultúrou výrazného individualizmu a autentickosti,31ktorá sa v západnom svete stala masovou kultúrou. Jedným z najdôležitejších faktorov je rast blahobytu, ktorý spôsobuje, že jednotlivec je menej závislý na blížnom. Podľa tejto kultúry má jednotlivec nielen právo, ale dokonca povinnosť líšiť sa od iných svojím vzhľadom, svojimi náboženskými a filozofickými názormi i svojimi morálnymi hodnotami. V jej rámci vidí jednotlivec seba samého a ostatných považuje za svojich divákov. Tento jednotlivec nepotrebuje bytosť, ktorá ho presahuje (transcenduje), spoločnosť alebo Boha. To je jeden z faktorov, ktorý spôsobuje, že táto výrazne individualistická kultúra je hlboko sekularizovaná. Táto kultúra totiž zdôrazňuje hlavne autonómiu jednotlivca, jeho originálnosť a jeho samo-tvorenie a je charakterizovaná silným zameraním na emócie: kritériom nie je to, čo si jednotlivec myslí o nejakom fenoméne alebo o nejakej myšlienke, ale to, ako sa samotný jednotlivec cíti a ako sa vníma. „Koktail“ výrazne individualistickej kultúry a panujúcej dualistickej vízie ľudskej bytosti umožňuje oddelenie rodu od telesnej sexuality, a preto si rodová teória získala v súčasnej západnej spoločnosti veľký počet stúpencov.
          Kresťanská antropológia sa stavia tak proti prehnanému individualizmu, ako aj proti dualistickej antropológii. Hoci v ľudskej bytosti existuje určitá dualita duše a tela, človek je substanciálnou jednotou. Jediný filozofický smer, ktorý – napriek dualite duše a tela, ktorá je kompatibilná aj s názormi dnešných prírodných vied – vysvetľuje ľudskú bytosť ako jednotu, je tomizmus inšpirovaný aristotelovským hylemorfizmom. Podľa neho sú všetky materiálne bytosti tvorené prvou matériou a materiálovou formou. Špecifickú formu živej bytosti tvorí v človeku duchovný princíp života, ktorý oživuje matériu v ľudskom tele. Ten istý princíp života je základom pre racionálne procesy, pre slobodnú činnosť, ako aj pre zmyslové a vegetatívne procesy v tele.32 Ak by sme prijali rôzne princípy života pre rozličné duchovné a materiálne funkcie ľudskej bytosti, viedlo by to k dualistickej antropológii.33 Ľudské telo, formované duchovným princípom života, je zjavne neoddeliteľnou dimenziou ľudskej osoby.34
          Aj Učiteľský úrad Cirkvi35 sa odvoláva na slávne vysvetlenie Aristotela a svätého Tomáša Akvinského, podľa ktorého duša je substanciálnou formou človeka, ktorá formuje matériu na živé telo ľudskej bytosti. Človek sa teda neredukuje na dušu, ale je tvorený tak dušou, ako aj matériou. Telo je neoddeliteľnou dimenziou ľudskej osoby, a preto má účasť na jej vnútornej hodnote. Telo teda nemá čisto inštrumentálnu hodnotu, ktorú môže určovať samotný človek, ale má hodnou samo o sebe. Vo svojej encyklike Veritatis splendor Ján Pavol II. napísal:
    „Sloboda, ktorá chce byť absolútna, považuje ľudské telo za surový prvok, zbavený zmyslu a mravných dobier, kým mu sama nedá zmysel. Ľudská prirodzenosť a telo sa preto javia ako vstupné predpoklady alebo začiatky, materiálne nevyhnutné pre voľbu slobody, ale len vonkajšie vzhľadom na osobu, subjekt a ľudské konanie. Ich dynamizmy by sa nemohli považovať za ukazovatele pri mravnej voľbe, pretože konečným cieľom týchto sklonov by boli iba «fyzické» dobrá, ktoré niektorí nazývajú «predmorálnymi» … Takáto teória morálky nezodpovedá pravde o človeku a jeho slobode. Odporuje totiž učeniu Cirkvi o jednote človeka, ktorého rozumná duša je per se et essentialiter (sama osebe a bytostne) formou tela. Duchovná a nesmrteľná duša je princípom jednoty človeka, je tým, vďaka čomu jestvuje ako jeden – «corpore et anima unus (jeden z tela i duše)» (Gaudium et spes, 14) – ako osoba […] osoba v jednote duše a tela, v jednote svojich tak duchovných, ako aj biologických sklonov i iných špecifických zvláštností nevyhnutných na dosiahnutie konečného cieľa.“ (VS 48, 50)
          Účel sklonu k plodeniu a výchove detí nie je len telesným dobrom, ktorému môže človek pripisovať zmysel, aký sa mu páči a celkom slobodne. Hoci schopnosť plodiť pochádza v užšom zmysle z biologických reprodukčných orgánov, táto schopnosť je vnútorne zakotvená v ľudskej osobe, pretože telo je neoddeliteľnou dimenziou osoby a jej konštitutívnym prvkom, zároveň s jeho substanciálnou formou, teda dušou.
          Rozdiel medzi mužskosťou a ženskosťou nie je špecifickým alebo formálnym rozdielom, ale akcidentálnym a materiálnym rozdielom, pretože inak by muž a žena predstavovali dve podstatne odlišné bytosti. Tento akcidentálny materiálny rozdiel je podľa tomistickej antropológie spôsobený rozdielnym usporiadaním matérie, ktorá je formovaná substanciálnou formou – dušou. Tento rozdiel nie je jednoduchou odlišnosťou, ktorá kladie mužskosť na jednu stranu a ženskosť na druhú, ale skutočne má za následok vzájomnú komplementaritu (dopĺňanie sa). Hoci sklon k plodeniu a výchove detí je zakotvený v bytí muža i ženy, nik z nich nie je schopný to realizovať sám, ale len spolu: manželka obdarúva manžela otcovstvom a manžel manželku materstvom.
    Z toho, čo bolo uvedené, vyplývajú dve neoddeliteľné skutočnosti:
    1. V protiklade k tomu, čo si myslel svätý Tomáš Akvinský36, keď charakterizoval ženu ako nedokonalého muža, ktorý vzniká náhodne, akcidentálny rozdiel medzi mužom a ženou nemožno hľadať v rozdielnom stupni dokonalosti. Rozdiel medzi mužom a ženou zahŕňa ich rôznu vzájomne komplementárnu účasť na tej istej dokonalosti ľudskej prirodzenosti. Koncept komplementarity neznamená rozdiel v dokonalosti alebo hodnosti, rozdiel v stupni alebo v stave, a preto nijako nenarúša nárok, aby muž a žena mali rovnaké práva.
    2. Vzájomná komplementarita sa neobmedzuje iba na oblasť reprodukcie. Biologicko-psychické rozdiely medzi mužom a ženou zahŕňajú aj dar muža žene a ženy mužovi, ale aj niekomu ďalšiemu a v širšom zmysle aj celej spoločnosti, a to v rozličných oblastiach, nielen čo sa týka reprodukcie. Aj biologicko-psychické rozdiely spôsobené rozdielnymi dispozíciami matérie formovanej dušou, poukazujú na vzájomnú komplementaritu muža a ženy. Muž sa sústreďuje predovšetkým na racionalitu, jeho vnútorný svet je skôr abstraktný, ťažšie vyjadruje svoje pocity a uprednostňuje dobrodružstvo a experiment, zatiaľ čo žena sa sústreďuje predovšetkým na konkrétne veci, má silnejšiu intuíciu, dokáže lepšie vyjadriť svoje city a je starostlivejšia. To neznamená, že žena alebo muž majú byť vylúčení z nejakej oblasti spoločenského a profesionálneho života, ani to, že nemajú rovnaké práva. Vďaka svojim schopnostiam sa muž a žena navzájom dopĺňajú, pričom tieto schopnosti majú u obidvoch pohlaví odlišný dôraz. Aj ľudia nezosobášení alebo tí, ktorí žijú v bezdetnom manželstve môžu ponúknuť svoje dary v iných oblastiach ako je reprodukcia.
    Ohľadom špecifického prínosu žien Ján Pavol II. poznamenáva, že kvôli mnohým vážnym problémom, s ktorými zápasí spoločnosť a politika,
    „sa javí výraznejšia prítomnosť žien [v týchto oblastiach] ako zvlášť cenná, pretože sú pre ne prínosom a umožňujú, aby vynikli rozpory spoločnosti vybudovanej len na kritériách výkonu a produktivity, a tým ju nútia k reforme systémov v prospech humanizačných procesov, ktoré odrážajú «civilizáciu lásky»“.37
    Oveľa dôležitejší než pokrok posudzovaný podľa vedeckých kritérií
    „sa javí spoločensko-etický rozmer prejavujúci sa v ľudských vzťahoch a v hodnotách ducha: v tejto oblasti – ktorá sa často rozvíja nenápadne – počnúc každodennými vzťahmi medzi ľuďmi, zvlášť v rámci rodiny, je spoločnosť z veľkej časti zaviazaná práve ženskému naturelu“.38
    Zvlášť v oblasti výchovno-vzdelávacích aktivít „realizujú ženy istú formu citového, kultúrneho a duchovného materstva, ktoré má pre svoj vplyv na rozvoj osoby a budúcnosť spoločnosti nevyčísliteľnú hodnotu“.39
    Ján Pavol II. tiež pripomína v tejto oblasti prínos rehoľných sestier. „Najvyšší prejav tohto ženského naturelu vidí Cirkev v Márii a v nej nachádza zdroj neprestajnej inšpirácie. Mária… tým, že sa dala do služby Bohu, dala sa do služby aj ľuďom: do služby lásky.“40
    Aké dôsledky teda vyplývajú z toho, čo bolo vyššie uvedené, pre rod, pre rolu muža, ženy, otca, matky a pre sexuálnu orientáciu? Je zrejmé, že existujú mnohé spoločensko-kultúrne, historické, ekonomické a politické faktory, ktoré spolu formujú rod. Patrí medzi ne okrem iného aj vek, keď človek vstupuje do manželstva, finančné možnosti založiť si rodinu a začlenenie rodiny do spoločenského života. Ďalšími faktormi sú postavenie otca ako hlavy rodiny, podpora rodiny, alebo stav, keď obidvoch rodičov podporuje ich rodina. Ďalším faktorom je tiež to, že zatiaľ čo v minulosti pracovali rodičia celý deň spolu na tom istom hospodárstve, dnes je situácia iná – manžel a manželka majú svoju vlastnú profesionálnu dráhu, sú oddelení jeden od druhého. Všetky tieto faktory ovplyvňujú a určujú kultúrny obsah manželstva, otcovstva a materstva. Predsa však zo skúseností pozorujeme, že v nich existujú určité trvalé prvky a znaky. Skutočnosť, že v manželstve existujú tieto trvalé prvky a znaky vzájomného dopĺňania sa muža a ženy, otcovstva a materstva a hodnota pripisovaná biofyzickej odlišnosti muža a ženy, vychádza  z biologického pohlavia, a teda z bytia ľudskej osoby, nakoľko samotné telo je jej neoddeliteľnou dimenziou. Taká antropológia, ako je kresťanská, ktorá tvrdí to, čo bolo doteraz uvedené, nepripúšťa oddelenie rodu od biologického pohlavia.
          Na druhej strane pokusy zo strany radikálnych feministiek, ktorých cieľom je garantovať slobodu ženy pri výbere vlastnej identity rodu, a to nezávisle od biologického pohlavia, v sebe skrývajú protirečenie. Cieľom týchto pokusov je oslobodiť ženu s pomocou antikoncepcie od jej špecifickej úlohy v oblasti reprodukcie, ktorá v porovnaní s úlohou muža je prekážkou pre jej slobodu. V istom zmysle ide o pokus dať žene rovnaké postavenie ako má muž, čiže je to snaha o pomužštenie ženy. Napokon to vedie k tomu, že sa opovrhne špecifickou úlohou ženy, ktorá je zakotvená v jej bytí, a teda sa prestane uznávať jej špecifická dôstojnosť.
       Ján Pavol II. významne prispel k chápaniu ľudského pohlavia a rodu z hľadiska teologickej antropológie, a to prostredníctvom svojich Katechéz o teológii tela, ktorým sa venoval počas generálnych audiencií na začiatku svojho pontifikátu41 a svojím apoštolským listom Mulieris dignitatem.42 Svoju teológiu sexuality opiera predovšetkým o dve správy o stvorení z Knihy Genesis.
    1. Prvá správa o stvorení pochádza z kňazskej a elohistickej tradície a spája sexualitu človeka priamo so skutočnosťou, že je stvorený na Boží obraz: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, ako muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1, 27). Okrem toho sú muž a žena opísaní ako spolupracovníci na stvoriteľskom konaní Boha a na jeho prozreteľnosti, ako to vyplýva z ich úlohy spravovať zem, ktorú Boh zveril človeku, s čím je tiež spojený príkaz plodenia: „Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!“ (Gn, 1, 28).
    2. Zatiaľ čo prvá správa o stvorení spája sexuálnu rozdielnosť medzi mužom a ženou so skutočnosťou „byť na Boží obraz“ a chváli plodenie, druhá správa o stvorení – jahvistická verzia, zdôrazňuje pomocou antropomorfných obrazov Boha a jeho psychologického prístupu viac manželstvo ako spoločenstvo dvoch osôb a vzájomnú pomoc, teda skutočnosť, že muž a žena sú tu jeden pre druhého: „Potom Pán, Boh, povedal:«Nie je dobre byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná» (Gn 2, 18). Zvieratá stvorené Bohom nedokázali byť pomocou človeku, ktorú potrebuje. Človek už od prvopočiatku uznáva svoju transcendenciu a vie, že sa bytostne odlišuje od zvierat. Ján Pavol II. hovoril o „prvotnej samote“ človeka.43 Pomoc, ktorú potrebuje, nie je zviera, ale ďalšia ľudská osoba. Táto osoba je bytostne rovnaká a rovnocenná s Adamom ako ľudská osoba, čo je vyjadrené v stvorení Evy z Adamovho rebra (Gn, 2, 21). Adam vyhlasuje – „toto je teraz telo z môjho tela a kosť z mojich kostí“ (porov. Gn 2, 23) a tým uznáva Evu za seberovnú. Reaguje radostne a s nadšením, pretože pred sebou vidí bytosť, stvorenú rovnako ako on na Boží obraz.
    Výraz, „pomoc jemu podobná“ neobsahuje iba to, že žena má byť pomocou pre muža. „Ide o pomoc z «oboch strán» a o «vzájomnú pomoc»“ (Mulieris dignitatem, 7). Podľa Jána Pavla II. sú muž a žena od počiatku povolaní nielen žiť „jeden pri druhom“ alebo byť spolu (v jednote dvoch), ale vytvoriť špecifický vzťah: „sú povolaní aj žiť vzájomne «jeden pre druhého» (tamtiež). Manželstvo je „prvou a v určitom zmysle najvážnejšou dimenziou tohto povolania“ a týka sa celého ľudstva (tamtiež). Napriek všetkým novým zmenám, ktoré sa udiali v dejinách, platí stále princíp vzájomného „byť pre druhého“ a na jeho základe sú muž a žena začlenení do ľudstva.
    Adam a Eva ako rovnaké, ale pohlavne odlišné ľudské osoby, sú navzájom komplementárne, a tým spolu vytvárajú najintímnejšie „communio personarum“ (spoločenstvo osôb), ktoré človek môže dosiahnuť s inou ľudskou osobou: „Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke, a budú jedným telom“ (Gn 2, 24).
    Pojem spoločenstvo osôb bol prevzatý z Druhého vatikánskeho koncilu:
    „Ale Boh nestvoril človeka samého: od začiatku ako «muža a ženu ich stvoril» (Gn 1, 27). Ich zväzok je prvotnou formou spoločenstva osôb. Človek je totiž vo svojej najhlbšej prirodzenosti spoločenským tvorom a bez vzťahov s inými nemôže žiť ani rozvíjať svoje vlohy.“ (Gaudium et spes, 12)
          Teologická reflexia obidvoch rozprávaní o stvorení napomáha teologické pochopenie podstaty manželstva a sexuality. „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1, 27). Táto formulácia v prvej správe o stvorení znamená, že tak muž ako aj žena – obidvaja jednotlivo, boli stvorení na Boží obraz. Skutočnosť, že toto prvé rozprávanie o stvorení ľudského rodu hovorí, že ľudská bytosť, stvorená ako muž a žena, je Božím obrazom, poukazuje ešte na ďalší význam: muž a žena, stvorení ako „jednota dvoch“ v spoločnom človečenstve, sú povolaní žiť medziosobné spoločenstvo lásky, zvýraznené v druhom rozprávaní o stvorení, a odzrkadľovať v ňom spoločenstvo lásky, ktoré je v Bohu, „jednota v Trojici“ (Mulieris dignitatem, 7; Porov. Familiaris consortio, 11). Božský život je život sebazdieľania a lásky medzi troma Osobami Trojice. Úlohou manželov je uvažovať o týchto vzťahoch vnútri Trojice prostredníctvom jednoty medzi sebou a ich slobodného sebadarovania.
    „Byť osobou znamená snažiť sa o vlastné zdokonalenie…, a to sa nemôže uskutočniť, iba ak «v úprimnom sebadarovaní». Príkladom tohto výkladu o osobe je sám Boh ako Trojica, ako spoločenstvo Osôb. Povedať, že človek je stvorený na obraz a na podobu tohto Boha, znamená to isté ako povedať, že aj človek je povolaný byť «pre» iných, stať sa darom“ (Mulieris dignitatem, 7).
          V apoštolskom liste Mulieris dignitatem poukazuje Ján Pavol II. aj na analógiu medzi večným plodením Boha Syna Bohom Otcom, čo patrí do vnútorného života Boha, a ľudským plodením. Plodenie v Bohu – hoci vonkoncom božské a duchovné, a preto úplne odlišné od ľudského plodenia – je pre človeka dokonalým vzorom ľudského plodenia. To je totiž „vlastné «jednote dvoch»; obaja sú «rodičmi», aj muž aj žena“ (Mulieris dignitatem, 8).
          V protiklade k Simone de Beauvoirovej a radikálnym feministkám nevidí Ján Pavol II. počiatočný koreň opovrhnutia ženy v jej vnútenej úlohe matky s jej nevyhnutnou reprodukčnou a výchovnou funkciou, či z funkcionálneho pohľadu, že žena je objektom pôžitku a útlaku, ale v prvotnom hriechu. Kvôli prvotnému hriechu sa Božia podoba v ľudskej bytosti zatemnila a v určitom zmysle zmenšila (porov. Mulieris dignitatem, 9.) To má svoje dôsledky aj na to, akým spôsobom muž prežíva Boží plán stvorenia vzhľadom na manželstvo a sexualitu. „Hoci budeš po mužovi túžiť, on bude vládnuť nad tebou“ (Gn 3, 16). Zatemnenie Božej podoby sa prejavuje u muža aj u ženy, no pre ženu má oveľa horšie následky. Lebo do onoho «byť úprimným darom», čo značí žiť «pre» iného, sa vkráda nadvláda [muža nad ženou]“ (Mulieris dignitatem, 10). To vážne narušuje vzájomné vzťahy medzi mužom a ženou i v spoločenstve osôb, ktoré tvorí manželstvo. Okrem toho sa tieto negatívne účinky neobmedzujú len na manželstvo, ale majú dopad aj na úlohu a postavenie ženy v rôznych oblastiach spoločnosti.
    Epilóg
          Ján Pavol II. – poukazujúc na prameň diskriminácie a opovrhnutia ženy, čo je možné vidieť v rôznych epochách dejín a ešte aj dnes v mnohých častiach sveta – predkladá nasledujúci liek: obrátenie a uznanie skutočnosti, že muž a žena sú v prvom rade ľudské osoby, obidve stvorené na Boží obraz, a preto majú rovnakú dôstojnosť. Okrem toho je nevyhnutné uznať, že vzájomná komplementarita – pokiaľ ide o biologickú a pohlavnú odlišnosť, ktorá je základným prameňom ich úlohy alebo rodu ako muža a ženy – je taktiež zakotvená v ich bytí. K tomu je ďalej potrebné uznať, že muž a žena pri prežívaní tejto vzájomnej komplementarity v láske, čo sa najintenzívnejším spôsobom deje v manželstve, ale v širšom zmysle aj v medziosobných vzťahoch vo všeobecnosti, odzrkadľujú niečo z jediného a Trojjediného Boha.
          Toto obrátenie je naliehavé, pretože rodová teória, ktorá je už dosť rozšírená na Západe, a ktorá sa rýchlo šíri po celom svete, je veľkým ohrozením manželstva, práva na život i samotného ohlasovania katolíckej viery.
    ____
    1 Oxford English Dictionary online version, August 1, 2014, s.v. „Sex“ (Pohlavie), podstatné meno 2. (http://www.oxforddictionaries.com/definition/english/sex) a s.v. „Gender“ (Rod), podstatné meno 1. (http://oxforddictionaries.com/definition/english/gender#gender_12).
    2 Porov. http://www.who.int/gender/whatisgender/en/.
    3 SOMMERS CHR. HOFF, Who stole feminism. How women have betrayed women (Kto ukradol feminizmus. Ako ženy zradili samy seba). New York/London: Simon&Schster, 1994, zvlášť prvá kapitola „Women under siege“ (Ženy v obkľúčení).
    4 BEAUVOIR, S. DE, Le deuxièm sexe II: L’expérience vécue, Paríž : Éditions Gallimard, 1949, 2. zväzok I., kapitola I. Enfance (Detstvo), s. 13. Slovenské vydanie: BEAUVOIROVÁ, S. DE, Druhé pohlavie, Bratislava : Obzor, vydavateľstvo kníh a časopisov, n. p., 1967, prel. Viera Millerová; 2. zväzok 1. kapitola – Detstvo, s. 5, Obzor – Bratislava 1967; citované podľa slov. prekladu s úpravou.
    5 To sa tiahne ako červená niť v celej knihe De Beauvoirovej citovanej vyššie.
    6 FIRESTONE, S.: The dialectic of sex. The case for feminist revolution (Dialektika sexu. Argument pre feministickú revolúciu), New York, Bantam Books, 1970, s. 1.
    7 Tamtiež, s. 8.
    8 Tamtiež, s. 208. Firestoneová tiež signalizuje používanie umelých reprodukčných metód na oslobodenie ženy, hoci sú v súčasnej spoločnosti podozrivé, môžu sa však uplatniť v dobrom úmysle v „porevolučných systémoch“.
    9 ENGELS, FR., Der Ursprung der Familie des Privateigentums un de Staats, Stuttgart: J.H.W. Dietz. 1886 (Druhé vydanie), s. 32.
    10 FIRESTONE, S., The dialectic of sex…, cit. d., s. 11.
    11 Tamtiež, 3. kapitola:“Freudianism; the misguided feminis.“.
    12 BUTLER, J. Gender troubles. Feminism and the subersion of identity (Problémy rodu. Feminizmus a rozvrátenie identity). New York/London: Routledge, 1990, s. 35-57.
    13 Tamtiež, s. 37.
    14 Tamtiež, s. 23.
    15 NIETZSCHE, FR.W., On the genealogy of Morals, New York, Mac Millan, 1897, First Essay „Good and Evil, „Good and Bad“, č. 13, s. 47. slov. preklad.: Genealógia Morálky. Prvá esej, „Dobré a zlé“, Dobré a špatné“.
    16 BUTLER, J.: Gender Troubles…, cit.d., s. 24-25.
    17 Tamtiež, s. 30
    18 FIRESTONE, S., The dialectic of sex…, cit.d., s. 205-242
    19 Tamtiež, s. 206.
    20 Tamtiež, s. 206-207.
    21 Tamtiež, s. 209.
    22 Tamtiež, s. 209.
    23 WILSON, A., „Lesbian visibility and sexual rights at Bejing (Lesbiský pohľad a sexuálne práva v Pekingu),“ Signs 22 (1996), Autumn, s. 214-218; Stanovisko P. Beverleyho pre Štvrtú svetovú konferenciu OSN o ženách v Pekingu 13. septembra 1995, viď:
    http://www.un.org./esa/gopher-dat/conf/fwcw/conf/ngo/13123944.txt.
    24 Annex I „Bejing Declaration“ (Pekinská deklarácia), č. 19; porov. č. 24, 38; „Mission Statement“, č. 3 viď.: http://www.un.org/esa/gopher-data/conf/fwcw/off/a–20.en .
    25 WORLD HEALTH ORGANIZATION, „Gender, equity and human rights at the core of the health response (1. mája 2012)“, viď: http://www.who.int/gender/about/ger/en/.
    26 Na túto tému došlo k stretu počas Medzinárodnej konferencie o populácii a rozvoji v Káhire v roku 1994 medzi delegáciou Svätej stolice, ktorá navrhovala, aby bolo zahrnuté medzi princípy pre operačné programy právo na život. No niektoré ženské mimovládne organizácie, ktoré boli proti tomu, sa báli, že uznanie práva plodu na život bude prekážkou pre legalizáciu umelého potratu. Konflikt bol vyriešený tak, že ako do prvého bodu princípov platných pre operačné programy bol prevzatý I. článok Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ktorý hovorí o právach od narodenia, vrátane práva na život. S tým mohli súhlasiť všetci, viď: COPELON R., CHR.ZAMPAS, E.BRUSIE, J.DEVORE, „Humen rights begin at birth: international law and the claim of fetal rights“, Reproductive Health Matters 13 (2005), s. 120-129. Porov. SEN G., P.ÖSTLIN, Unequal, Unfair, Ineffective and Inefficient Gender Inequity in Health: Why it exists and how we can change it. Final Report to the WHO Commission on Social Determinants of Health, 2007, s. 17, viď: http://www.who.int/social_determinants/resources/csdh_media/wgekn_final_report_07.pdf.
    27 DE BEAUVOIR, S., La deuxième sexe, cit. d., I: Les faits e les mythes, Introduction, s. 31; citované podľa slovenského prekladu, Úvod, s. 23; porov. J. Butler, Gender trouble, cit. d., s. 12.
    28 Tamtiež., 129.
    29 SPELMEN E.V., „Women as body: anckient and contemprory views,“ Feminist Studies 8 (1982), n. 1, s. 109-131.
    30 Teoreticky býva táto vízia ľudskej bytosti označovaná ako identity theory of mind (teória idenity mysle), viď: D.M. Armstrong, A materialist theory of the mind, London/New York: Routledge&Kegan Paul/Humanities Press, 1968 (druhé vydanie bolo publikované v roku 1993); LEWIS S.K., „An argument for the identity theory“, The Journal of Philosophy 63 (1966); s. 17-25.
    31 TAYLOR CH., Varieties of Religion Today: William James Revisited, Cambridge/London: Harvard University Press, 2002, s. 79-107.
    32 TOMÁŠ AKVINSKÝ, Quaestio disputata De Anima, a. 10-11; idem, Summa Theologica I, 76, 1, 3, 4 a 8; ARISTOTELES, II De Anima II, 1, 412 b 4-6.
    33 TOMÁŠ AKVINSKÝ, Summa Theologica I, 76, 3; Porov. Summa Contra Gentiles II, 58.
    34 EIJK W.J., L.M. HENDRIKS, J.A: RAYMAKERS, J.I. FLEMMING (RED), Manual of Catholic medical ethics, Responsible healthcare from a Catholic perspective, Ballarat: Connor Court Publishing, 2014, s. 61-77.
    35 Viedenský koncil (1312) DH č. 902; Piaty lateránsky koncil (1512-1517), DH č. 1440; JÁN PAVOL II., Veritatis splendor, 48.
    36 Tomáš Akvinský, opierajúc sa o Aristotela a jeho mylné názory z oblasti biológie, opisuje ženu z hľadiska partikulárnej prirodzenosti ako „niečo nedokonalé a náhodné („aliquid deficiens et occasionatum). Pretože činná sila, ktorá je v semene muža, chce vytvoriť sebe podobné, teda dokonalé podľa mužského rodu. Keď sa splodí žena, je to v dôsledku slabosti činnej sily, alebo pre nejakú indispozíciu matérie, alebo tiež pod vplyvom nejakého vonkajšieho faktora (ale pokiaľ ide o všeobecnú ľudskú prirodzenosť, žena nie je nič nepodarené, keďže bola zamýšľaná v pláne stvorenia, nevznikla náhodne). Viď Summa Theologica 92, 1, ad 1. Napriek tomu, že Tomášove názory o ženách boli chybné, pretože jeho filozofické a teologické uvažovanie o rozdiele medzi mužom a ženou bolo založené na chybných biologických názoroch Aristotela, jeho filozofické princípy ako také, majú stále svoju platnosť. Avšak, zostáva otázka, ako vysvetliť odlišnosť medzi mužom a ženou zakotvenú v ich bytí, berúc do úvahy výsledky dnešných biologických vied. Tomáš by odpovedal, že táto odlišnosť je dôsledkom schopnosti matérie byť formovaná substanciálnou formou, dušou. Existujú aj iné odpovede. Cavalcoli, nasledujúc Maritaina (Approches sans entrave, Paríž: Fayard, 1973, s. 194), tvrdí, že existuje určitý rozdiel medzi dušou muža a dušou ženy, a to v odlišnosti medzi dvoma poddruhmi: nemôže ísť o dva druhy, inak by bola narušená jednota ľudstva. Duša ľudskej bytosti nie je jednoduchou substanciálnou formou, ale je aj subsistujúca, pretože môže existovať po smrti oddelene od matérie. Ľudská duša preto stojí niekde uprostred medzi substanciálnymi formami, ktoré zanikajú po tom, čo sa oddelia od matérie a čistými duchmi, anjelmi, ktorí sú len substanciálnou formou, a preto každý z nich predstavuje jeden druh. Nepripúšťalo by toto stredné postavenie ľudskej duše aj možnosť stredného postavenia medzi materiálnou špecifickou diferenciou vlastnou živočíchom a špecifickou diferenciou, vlastnou svetu čistých duchov? Diferencia medzi dušou muža a dušou ženy by teda nebola materiálna alebo špecifická, ale semi-špecifická, či vyjadrené slovami Maritaina „pod-špecifická“? Ak by to tak bolo, potom by existovala aj rozmanitosť a vzájomná duchovná komplementarita medzi mužskou a ženskou osobou. Viď: G. Cavalcoli, „Sulla differenza tra l’anima dell’uomo e quella della donna“ (O rozdiele medzi dušou muža a ženy), In: Lʼanima nell’antropologia di S. Tommaso dʼAquino, A. Lobato (ed.), Milano: Massimo, 1987, s. 227-234.
    37 JÁN PAVOL II., List ženám (29. júna 1995), 4.
    38 Tamtiež, 9.
    39 Tamtiež, 9.
    40 Tamtiež, 10.
    41 Tieto katechézy sa nachádzajú v: GIOVANNI PAOLO II, L’uomo e donna li creó: catechesi sull’amore umano (Ako muža a ženu ich stvoril: katechézy o ľudskej láske), Città Nuova Editrice, 1985. Autor cituje z holandského prekladu: JOHANNES PAULUS II., Naar Gods beeld, Man en Vrouw, Antwerpen: Nieuwe Stad, Český preklad: JAN PAVEL II.: Teologie těla. Katecheze o lidské lásce podle Božího plánu. Praha : Nakladatelství PAULÍNKY, 2005.
    42 JÁN PAVOL II., Apoštolský list Mulieris dignitatem (15. augusta 1988) AAS 80 (1988), s. 1653-1729. Porov. MELINA L., „ ,Dio affida l’essere umano in modo speciale alla donnaʻ “ : una grande intuizione di Giovanni Paolo II . (Boh zveril ľudské bytie zvláštnym spôsobom žene: veľká intuícia Jána Pavla II.) In: Pontificium Consilium pro laicis, Dio affida l’essere umano alla dona (Boh zveril ľudské bytie žene). Città del Vaticano: Libreria Editrice Vaticana, 2014, s. 19-28.
    43 JOHANNES PAULUS II, Naar Gods beeld, Man en Vrow, cit.d., s. 25-37. Citované podľa: JAN PAVEL II.: Teologie těla, s. 40 – 44.
  • OSTATNÉ DOKUMENTY

    List biskupov ukrajinským rodinám (Vianoce 2013)

    by andreas
    List biskupov ukrajinským rodinám
    Príhovor k rodinám pri príležitosti sviatku svätej rodiny: Ježiša, Márie a Jozefa! 
    Milí rodičia a deti, drahí starí rodičia!
    Pozdravujeme všetkých rodičov, deti a starých rodičov, veď Vy všetci spolu tvoríte jednu rodinu. Prijmite náš úprimný pozdrav pri príležitosti tohto krásneho sviatku Svätej rodiny z Nazaretu. Práve v tento deň liturgia Cirkvi, pokračujúc v slávení Narodenia Pána, odhaľuje naším očiam niečo nádherné, snáď to najkrajšie na celom svete – rodinu, v ktorej ako vzor lásky predstupujú pred Vás skromní obyvatelia Nazareta – Jozef, Mária a Ježiš. Obraz tejto lásky dopĺňajú starí rodičia – rodičia Márie a Jozefa.
    Niekedy si neuvedomujeme, akú dôležitú úlohu zohráva v Božích plánoch rodina. A predsa spása prišla na svet skrze rodinu, pretože v nej sa narodil Ježiš. Rodina mu zachránila život, keď Jozef a Mária museli utekať do Egypta pred vražednými úmyslami Herodesa. V rodine Ježiš vyrástol a podľa slov evanjelistu, „sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí“ (Lk 2,52).
    Význam rodiny sa v dejinách kresťanstva nekončí pozemskou púťou Ježiša. V prvých storočiach existencie Cirkvi, počas krvavých prenasledovaní kresťanov v Rímskom impériu, viera dokázala pretrvať len vďaka rodine. Veriaci v Krista vtedy ešte nemali chrámy, v ktorých by sa mohli modliť, preto sa na slávenie eucharistie potajme stretávali v súkromných domoch. Takto sa domácnosti stávali tajnými chrámami a rodina miestom odovzdávania viery. V 20. stor. sa v podobnej situácii ocitlo mnoho kresťanov žijúcich v Sovietskom zväze. V čase, keď komunistická moc prenasledovala náboženstvo, zatvárala chrámy a väznila duchovenstvo, práve rodina bola najčastejšie jediným útočiskom ničenej viery. Mnohí z nás si ešte pamätajú tento čas a môžu potvrdiť, že za záchranu svojej viery vďačia práve rodine.
    Rodina zohráva dôležitú úlohu nielen v živote Cirkvi, ale aj celej spoločnosti. V r. 1992 Nobelovu cenu za ekonómiu dostal americký profesor Gary Becker, ktorý sa preslávil ako zakladateľ ekonomickej teórie rodiny. Vo svojich výskumoch dokázal, že rodina a práca, ktorá je v nej vykonávaná, vytvárajú 30% hrubého domáceho produktu. Okrem toho, v dobre fungujúcej rodine sa formujú také vlastnosti ako svedomitosť, poctivosť, solidaritu, schopnosť spolupracovať a prinášať obety, pracovitosť a poriadkumilovnosť. Dnes čoraz častejšie mnohí ekonómovia obracajú pozornosť na to, že silné rodiny sú činiteľom, ktorý v perspektíve dlhšieho času najlepšie garantuje udržateľný rozvoj hospodárstva krajiny. Môžeme sa tešiť, že vláda našej krajiny podporuje rodinu, poskytujúc finančnú pomoc rodinám, v ktorých sa rodia ďalšie deti. To je pekný príklad a vzor pre susedné krajiny.
    Drahí bratia a sestry!
    Katechizmus Katolíckej cirkvi spomedzi mnohých definícií rodiny podáva aj nasledovnú: „Rodina je prvotná bunka spoločenského života. Je prirodzeným spoločenstvom, v ktorom sú muž a žena povolaní k darovaniu seba v láske a v darovaní života. Autorita, stálosť a životné vzťahy vnútri rodiny tvoria základy slobody, bezpečnosti a bratstva v rámci spoločnosti. Rodina je spoločenstvo, v ktorom si už od detstva možno osvojovať morálne hodnoty, začať uctievať Boha a správne užívať slobodu. Rodinný život je uvádzaním do života spoločnosti“ (KKC 2207).
    Taká definícia rodiny jasne zvýrazňuje a ponúka nám, ľuďom Cirkvi, výchovné hodnoty, ktoré posväcujú túto najmenšiu, no zároveň najhodnotnejšiu časť spoločenstva Cirkvi. Takýto obraz rodiny dnes odporuje ideológii mnohých ľudí i organizácií, ktoré chcú vybudovať spoločnosť bez Boha. Preto sa snažia vystaviť na posmech tradičnú rodinu, považujúc ju za prežitok minulosti a znak zaostalosti. Naproti tomu v mene mylného ponímania slobody a spravodlivosti, rodinou nazývajú spolužitie dvoch mužov alebo žien, udeľujúc im právo adoptovať si deti.
    My, veriaci a praktizujúci katolíci, musíme s mimoriadnou citlivosťou vnímať súčasné početné ohrozenia rodiny. Na jedno z nich by sme chceli upriamiť pozornosť. Ide o takzvanú „gender“ ideológiu, o ktorej už možno nejeden z Vás počul.
    Zo Svätého písma vieme, že Boh tvoril človeka ako muža a ženu, stvoril ich pre vzájomnú lásku. Existencia dvoch vzájomne sa doplňujúcich pohlaví svedčí o tom, že sme povolaní k láske. Najväčšou túžbou ľudského srdca je milovať a byť milovaným. V láske človek nachádza šťastie a naplnenie. Preto sa muž zjednocuje s ženou; zakladajú si spolu rodinu, dávajú nový život a stávajú sa rodičmi a neskôr starými rodičmi. Tak bolo od počiatku existencie ľudstva, pretože takou je ľudská prirodzenosť.
    Avšak genderová ideológia propaguje niečo iné. Podľa nej naše pohlavie nie je biologickým faktom, ale sociálnym a kultúrnym, čo znamená, že každý sa môže rozhodnúť pre také pohlavie, aké chce. Pritom, ako vyhlasujú ideológovia tohto hnutia, pohlavia nie sú len dve, ale ich je ďaleko viac. Pred niekoľkými rokmi tvrdili, že je 5 pohlaví: okrem mužského a ženského aj homosexuálne, bisexuálne a transexuálne. Dnes už tvrdia, že pohlaví môže byť nekonečné množstvo, nakoľko je nekonečné množstvo sexuálneho vyjadrenia. Toto je možné dosiahnuť okrem iného pomocou plastických operácií, genetických manipulácií a hormonálnych zásahov.
    Už sú krajiny, v ktorých je zakázané v oficiálnych úradných dokumentoch používať obyčajné slová „otec“ a „matka“ a namiesto nich boli zavedené pojmy „rodič A“ a „rodič B“. Objavujú sa dokonca materské škôlky, v ktorých sú malé deti nútené vybrať si pohlavie, ku ktorému by chceli patriť. Žiakov a študentov v školách učia, že narušenia sexuálnej sféry, akými sú napríklad homosexualizmus alebo transsexualizmus sú normálnymi javmi. Tento proces zahŕňa čoraz väčší počet štátov a jeho vplyvy pomaly prenikajú aj na Ukrajinu. Nie je ľahké ihneď rozoznať vplyv gender ideológie, pretože jej idey sú často presadzované pod vznešenými heslami ako „sexuálna výchova“; „boj proti diskriminácii žien“, „ochrana práv detí“, „propagovanie tolerancie“, „boj proti domácemu násiliu“, „prevencia AIDS“. Ukazuje sa, že mnoho štátov podpisujúc rôzne medzinárodné dohody sa zaväzuje do svojej sociálnej politiky vovádzať prvky gender ideológie.
    Chceme vás vystríhať pred zhubnými následkami tejto teórie, pretože ona protirečí Bohu, prirodzenému právu a zdravému rozumu, nemá žiadny vedecký základ a je len čistou ideológiou. Charakterizuje ju utopistické myslenie. Buduje utópiu, to jest vymyslený svet, nereálny a odsúdený na záhubu.
    Gender ideológia túži zmeniť Boží poriadok a prirodzený zákon. Takto zápolí so samotným Bohom. Obviňuje ho z toho, že sa mu nepodarilo stvorenie, že sa Boh pomýlil, keď stvoril muža a ženu. Popremýšľajme len, aký arogantný je ten, kto si myslí, že vie lepšie než Boh, ako bolo treba stvoriť svet, a kto sa teraz snaží „vylepšiť“ Božie dielo. Dejiny ľudskosti nám zanechali dosť príkladov toho, ako sa skončili veľké projekty „vylepšovania Pánovho stvorenia“ a znásilňovania zákonov prírody. Také prípady poznáme napríklad aj z 20. stor. Oni sľubujú ľuďom raj na zemi, ale pripravujú im peklo.
    Oplatí sa však zamyslieť, čo sa ukrýva za gender ideológiou. Ak nás Boh stvoril ako mužov a ženy, aby sme mohli milovať a byť šťastnými, tak útok na tento Boží plán je taktiež útokom na ľudskú lásku a ľudské šťastie. Láska sa totiž realizuje v sebadarovaní inému, v nezištnosti a pripravenosti prinášať obety. Gender ideológia je však krajne egoistická a nasmerovaná na branie a nie dávanie. Najväčšou hodnotou sa stáva ľudské „ja“, ktoré nahrádza samotného Boha. „Ja“ rozhoduje, aké pohlavie si mám vybrať. To „ja“ si podriaďuje iných, pre svoje vlastné uspokojenie. Pristupuje k ľuďom ako predmetom, ktoré majú slúžiť uspokojeniu túžob svojho „ja“. Podľa tejto teórie, v ktorej dokonca aj pohlavie je menné a neexistujú žiadne stále oporné body, všetko sa môže ľubovoľne meniť: zákony, normy, prikázania. Neexistuje dobro a zlo, nakoniec neexistuje Boh. Človek považuje seba samého za boha.
    Ničenie rodiny gender ideológiou je taktiež narúšaním základov samotnej spoločnosti. Egoisti, ktorí dbajú len o uspokojenie svojho vlastného „ja“, nikdy nevytvoria vedomé spoločenstvo, ktoré zdieľa tie isté hodnoty. Krajiny, ktoré začali uplatňovať sociálnu politiku v duchu gender, už pociťujú bolestné dôsledky: mnohé príklady ľudských utrpení, depresií, samoty a samovrážd v rozličných prostrediach, najmä medzi mládežou. Nedá sa totiž beztrestne konať proti zákonom prírody, pretože vždy hrozí, že sa to pomstí samotnému človeku.
    Je potrebné poznamenať, že nakoniec za touto teóriou stojí diabol, ktorý nenávidí človeka a je schopný urobiť všetko, aby ho zničil. Robí to vždy veľmi rafinovane a prešibane, pretože je mimoriadne inteligentný. V tomto prípade, aby nás pokúšal a podviedol, zneužíva naše túžby po spravodlivosti a slobode a znetvoruje ich chápanie. Otec klamstva hovorí, že spravodlivosť nastane s absolútnou rovnosťou a človek sa stane slobodný, keď namiesto Boha bude o všetkom rozhodovať sám. Zlý duch prefíkane našepkáva: to je nespravodlivé, že ty musíš byť chlapcom alebo dievčaťom, ty máš predsa právo sám si vybrať, kým chceš byť a vybrať si svoje „pohlavie – gender“.
    Drahí rodičia a starí rodičia!
    Vyzývame Vás, aby ste chránili svoje deti a vnukov. Postavme sa na odpor projektom ideológov, ktorí stavajú seba na miesto Boha a snažia sa vnútiť nám nový svetonázor v duchu „gender“. To nie je v súlade s vierou a rozumom a protirečí Zjaveniu a vede.
    Drahí rodičia, nezabúdajte, že predovšetkým vy ste zodpovední pred Bohom a spoločnosťou za výchovu svojich detí, ktoré Vám pán zveril. Preto máte právo i povinnosť vedieť, čo učia vaše deti v materských, základných i stredných školách, aký vzor muža a ženy im predkladajú, k akým hodnotám ich vedú. Nebojte sa ukazovať svojom deťom Božiu pravdu o človeku, jeho povolaní a dbať, aby im túto pravdu odovzdávali aj iní.
    Pamätajte, že najlepšou obranou rodiny je predovšetkým svedčiť o nej svojím vlastným životom, ukazovať, že napriek rozmanitým prekážkam, láska a manželská vernosť sú možné. Preto pozývajte do svojich rodín Krista. Proste Ježiša, aby prebýval v centre vašich rodinných vzťahov, aby ich očisťoval od všetkého egoistického a zištného. On vám dodá silu a vytrvalosť, obdaruje vás schopnosťou milovať a odpúšťať, prinesie šťastie a naplnenie. Nebojte sa! Otvorte dvere Kristovi! Otvorte mu vaše domácnosti a rodiny. Nech dnešný akt obnovenia manželských sľubov posilní vaše puto s Kristom, ktorý je láskou i umocní jednotu vo vašej rodine. Nech Kristus s vami prebýva navždy.
    Z celého srdca Vám žehnáme v mene Otca i Syna i ducha Svätého, v mene tej lásky ktorá po nás túžila, dala nám život a vedie nás do večného šťastia.
    Arcibiskupi a biskupi Rímsko-katolíckej cirkvi na Ukrajine. Vianoce 2013
    (Z ukrajinského originálu so zohľadnením poľskej verzie listu preložil Branislav Kľuska)
  • OSTATNÉ DOKUMENTY

    Pravda o láske človeka (2012)

    by andreas
    Biskupská konferencia Španielska
    PRAVDA O LÁSKE ČLOVEKA
    Základné pohľady na manželskú lásku, rodovú ideológiu a legislatívu ohľadom rodiny
    Úvod
    1. Druhý vatikánsky koncil, od začiatku ktorého 11. októbra tohto roku * uplynie päťdesiat rokov, venoval osobitnú pozornosť manželstvu a rodine (1) a všetkým pripomenul, že „v rozličných životných stavoch a povolaniach jestvuje vždy len jediná svätosť, ktorú žijú tí, ktorí sa nechajú viesť Božím Duchom” (2). Okrem toho si pripomíname tridsiate výročie od chvíle, čo pápež Ján Pavol II. po zasadaní  Biskupskej synody o poslaní rodiny slávnostne promulgoval apoštolskú exhortáciu Familiaris consortio (1981). Ako španielski biskupi sme sa rozhodli nasledovať usmernenia tejto magny charty rodinnej pastorácie a následne sme publikovali dokumenty Rodina, svätyňa života a nádej pre dnešnú spoločnosť (2001) a Direktórium pre pastoráciu rodín v Španielsku (2003). V nich sme chceli aplikovať v našich diecézach učenie a pastoračné inštrukcie pápeža o manželstve a rodine.
    2. Španielska biskupská konferencia upriamuje pozornosť na nové okolnosti, v ktorých sa dnešný rodinný život nachádza a rozvíja. Rovnako poukazuje na to, že v španielskom zákonodarstve sa nachádzajú predpoklady, ktoré devalvujú manželstvo, zapríčiňujú, že rodina nie je chránená, a vedú ku kultúre, ktorú by sme bez eufemizmov mohli nazvať „kultúrou smrti”. Biskupská konferencia chce hlavne zviditeľniť sociálne dôsledky takto zameranej kultúry, vychádzajúcej z tzv. sexuálnej revolúcie a ovplyvnenej rodovou ideológiou (gender ideology), ktorá sa po právnej stránke prezentuje ako „nové práva” človeka a propaguje sa prostredníctvom vzdelávania v školskom systéme.
    * Edičná poznámka: dokument bol vydaný v apríli 2012.
    3. Zaiste možno konštatovať, že v uplynulej dobe sme nepozorovali veľa dôvodov na nádej. Ak si však všimneme iné skutočnosti, nájdeme v rôznych oblastiach spoločnosti aj pozitívne ocenenie hodnoty života a rodiny (3). Pribúdajú svedectvá o oddanosti a svätosti mnohých
    manželstiev a všeobecne sa v tomto období krízy – a to zo strany celej spoločnosti – priznáva rodine veľmi podstatná úloha, keďže zabezpečuje starostlivosť o viaceré osoby. Okrem toho môžeme v poslednom čase vyzdvihnúť mnohé prejavy v prospech života: konajú sa Dni rodiny; pribúda čoraz viac prípadov výhrady vo svedomí zo strany profesionálnych zdravotníkov, ktorí odmietajú vykonávať potraty;  vznikajú rôzne sociálne siete pre občanov na obhajobu práva na materstvo a pod. Dôvodom pre nádej sú aj reakcie mnohých rodičov na zákon ohľadne „občianskej výchovy”. Odvolali sa proti nemu na súd, čím naplnili jedno zo svojich základných práv, ktoré im ako rodičom pomáha vo výchove ich detí. Musíme uznať, že nárast právneho povedomia veľmi prispel k rozšíreniu hnutí a združení zameraných na podporu života a rodiny.
    4. Tieto svetlé momenty nám však nesmú brániť vidieť mraky, ktoré sa rozširujú nad našou spoločnosťou. Potratové praktiky, rozpady manželstiev, vykorisťovanie slabých a chudobných – najmä detí a žien –, antikoncepcia a sterilizácie, predmanželské sexuálne vzťahy, degradácia medziľudských vzťahov, prostitúcia, násilie v oblasti domáceho spolunažívania, závislosť od pornografie, drog, alkoholu, automatov, internetu a pod. To všetko narástlo do tej miery, že pravdepodobne nebudeme preháňať, keď povieme, že naša spoločnosť je chorá. Navyše, čím viac sa tieto negatívne fenomény vzmáhajú a šíria, tým väčšmi sa množia aj niektoré ideologické programy či kultúrne návrhy napríklad ohľadne subjektivistickej absolutizácie slobody. Takto chápaná sloboda – ak je oddelená od pravdy – v konečnom dôsledku považuje vlastné subjektívne emócie za normu všetkého dobra a mravnosti. Rovnako je zrejmé, že skutočnosti, ktoré spomíname, podporuje aj dnešná zbierka zákonov, ktorá zahmlieva reálnu povahu manželstva, a dokonca prestala chrániť aj takú základnú hodnotu, akou je novonarodený život (4).
    5. Zoči-voči týmto novým spoločenským okolnostiam chceme španielskym katolíkom i všetkým ostatným, najmä však rodičom a pedagógom znovu ponúknuť základné princípy týkajúce sa sexuálnej identity ľudskej osoby: manželskú lásku vlastnú manželstvu a antropologické základy rodiny. Rovnako nás ženie túžba prispieť k rozvoju našej spoločnosti. Práve od autenticity, s akou sa v rámci rodiny prežíva pravda o láske, závisí v konečnom dôsledku dobro ľudí, ktorí sú zapojení do budovania spoločnosti.
    1. Pravda o láske, ohlasovanie nádeje
    a) Božia láska, prvotný prameň každej ľudskej lásky
    6. „Boh je láska a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom” (1 Jn 4, 16). Tieto slová z Prvého Jánovho listu úplne jasne vyjadrujú jadro kresťanskej viery (5). Boh si vyvolil kráľovskú cestu lásky, aby sa zjavil človekovi. Láska má v sebe svetlo a dáva nám schopnosť vidieť realitu novým spôsobom.
    7. Pôvod lásky, jej skrytý prameň, sa nachádza v tajomstve Boha. Správy o stvorení jasne svedčia o tom, že všetko, čo jestvuje, je plodom Božej lásky, pretože Boh túži sprostredkovať stvoreniu svoju dobrotu a dať mu účasť na svojej láske. „Boh je v absolútnom zmysle pôvodný prameň všetkého bytia; avšak tento tvorivý počiatok všetkých vecí – Logos, prvotný rozum – je zároveň milujúci s plným zanietením a pravou láskou” (6). Skutočne jedinečným spôsobom sa to týka človeka. Spomedzi celého viditeľného stvorenia len on môže prežívať vlastný príbeh lásky s Bohom. Len on je povolaný vstúpiť do dôverného vzťahu s Bohom.
    8. Láska nášho Stvoriteľa nie je neosobnou, bližšie nešpecifikovanou láskou, ale je to trojičná, interpersonálna láska, v ktorej sa Otec a Syn vzájomne milujú v Duchu. Táto prvotná láska je teda láskou spoločenstva a z nej každá láska vyviera. Takto – ako tvrdí Benedikt XVI. – „Sväté písmo ukazuje, že povolanie k láske je súčasťou autentického Božieho obrazu, ktorý chcel Stvoriteľ vtlačiť do svojho stvorenia, pozývajúc ho, aby sa mu pripodobnilo práve v miere, v akej bude otvorené pre lásku” (7).
    9. Počiatok lásky sa nenachádza v samom človeku, ale prvotným prameňom lásky je samotné tajomstvo Boha, ktorý sa zjavuje a vychádza, aby sa stretol s človekom. To je dôvod, pre ktorý človek neprestajne, so zanietením hľadá tento skrytý prameň (8).
    b) Ľudská láska – odpoveď na Boží dar
    10. „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna” (Jn 3, 16). Boží plán lásky, ktorý nám Boh dáva spoznať zo stvorenia a ktorý neustále pripomínal prostredníctvom prorokov izraelskému ľudu, sa plne zjavil a naplnil v jeho Synovi, Ježišovi Kristovi. Osoba a život nášho Pána najvyšším a definitívnym spôsobom zjavujú Božiu lásku. Boh až takto miluje človeka. A Kristov život zjavuje aj pravdu o ľudskej láske; umožňuje nám totiž spoznať skutočnú povahu ľudskej lásky i to, akým spôsobom má človek odpovedať na dar lásky.
    11. Keď svätý Pavol, zasiahnutý Kristovou láskou, píše: „Boh, ktorý povedal: ,Nech z temnôt zažiari svetlo‘,  zažiaril aj v našich srdciach na osvietenie poznania Božej slávy v tvári Ježiša Krista” (2 Kor 4, 6), hovorí o dynamizme, ktorým prvotná láska zasahuje srdce človeka.
    12. Po prvýkrát zažiaril Boh svojou láskou v našich srdciach, keď nás stvoril a v Kristovi utvoril „na svoj obraz a podobu” (porov. Gn 1, 26–27); potom vtedy, keď nás „nanovo utvoril” a pozval nás, aby sme sa zjednotili s Kristom a mali účasť na jeho živote. Zjavenie nám jasne prezrádza, že ešte prv, ako bol človek stvorený, Boh zamýšľal a túžil po jeho zjednotení s Kristom (porov. Jn 1, 14; Kol 1, 15–20; Ef 1, 3–11). Božím plánom od večnosti bolo, aby človek v Kristovi získal účasť na božskej prirodzenosti. Preto je cieľom človeka, aby sa stal Božím synom v Synovi (teda v Kristovi) prostredníctvom daru Ducha Svätého. Toto jeho zameranie alebo cieľ je pre jeho autentickú ľudskosť podstatné. V dôsledku toho božské synovstvo – nazývané biblicky „byť v Kristovi” – zjavuje najhlbšiu pravdu o ľudskom bytí a dáva nám poznať aj to, čo máme ako Boží obraz (teda ako Boží synovia) robiť. Boh nás predurčil, aby sme sa „stali podobnými obrazu jeho Syna” (Rim 8, 29), „obrazu neviditeľného Boha” (Kol 1, 15), a preto sme schopní spoznať a prežívať „Božiu lásku, ktorá je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali” (Rim 5, 5).
    13. Otec priťahuje každého človeka a pozýva ho, aby sa stretol osobne s Kristom, a tak objavil pravdu a cestu lásky. „Boh […] tým, že ho [človeka] z lásky povolal k životu, zároveň ho aj určil pre lásku. […] Preto je láska hlavným a prirodzeným povolaním každého človeka” (9). Sila rozumu umožňuje človeku spoznať – aj keď len nedokonale – niečo z prirodzenosti osoby a z povahy ľudského konania. Človek je schopný prirodzeným svetlom rozumu poznať, či jeho vzťahy k blížnym sú alebo nie sú v súlade s ľudskou dôstojnosťou, či rešpektujú alebo nerešpektujú dobro druhých ľudí ako osôb, teda, či sú to autentické prejavy lásky (10). No plne preniknúť do pravdy o samotnej láske je možné len od okamihu Kristovho tajomstva, od chvíle, keď sa sám Kristus zjavil ako človek (11). Totiž tajomstvo Kristovho vtelenia a vykúpenia nám umožňuje spoznať najvyššiu dôstojnosť človeka i ľudského konania v perspektíve celého Božieho plánu (12). Kristus ako Boží obraz je tou najhlbšou pravdou o človekovi a o jeho povolaní na lásku. Len za pomoci Zjavenia dokážeme toto pochopiť „ľahko, s pevnou istotou a bez prímesi omylu.” (13)
    14. V Kristovi, milovanom Otcovom Synovi, miluje Boh každého človeka ako syna vo svojom Synovi. Božia láska je prvá (porov. 1 Jn 4, 10). Je to prameň, z ktorého vyvierajú všetky podoby lásky, aj ľudská láska. Objavenie tohto božského pôvodu autentickej ľudskej lásky vedie medziiným k pochopeniu, že rodičovská láska, ktorá sa uskutočňuje pri odovzdávaní ľudského života, má byť vyjadrením a znakom opravdivej lásky. Len takým spôsobom bude rešpektovaná Božou láskou, ktorá – ako vieme skrze vieru – priamo zasahuje pri počiatku každej ľudskej bytosti.
    15. Vychádzajúc z tejto prvotnej lásky odhalíme aj to, že ľudská bytosť, stvorená skrze lásku na obraz Boha, ktorý „je láska” (1 Jn 4, 8), bola tiež stvorená, aby milovala. „[Boh] nás miluje, dáva nám vidieť a zakúšať svoju lásku a ako odpoveď na toto Božie prvenstvo môže aj v nás vytrysknúť láska” (14). Láska človeka sa v rozmere túžby rodí z onoho prvotného hnutia lásky, ktorá sa nám daruje. To nás pobáda pochopiť, že logika daru prirodzene patrí k povahe lásky. A ak prameňom lásky nie je ľudská osoba, potom ani mierou lásky a pravdou o láske nemôže byť výlučne ľudská túžba. Tie treba predovšetkým hľadať v pôvodnom zdroji, z ktorého láska vyviera.
    16. V tomto zmysle objaviť lásku, ktorá nás predchádza, lásku, ktorá je väčšia ako všetky naše túžby, lásku, ktorá je väčšia ako my sami, znamená predovšetkým uvedomiť si, že prv, než sa naučíme niekoho milovať, musíme od niekoho lásku dostať, prijať ju, zakúsiť a osvojiť si ju.
    Prvotná láska, ktorá vždy predpokladá takúto konkrétnu Božiu iniciatívu, zabraňuje tomu, aby sme lásku chápali čisto voluntaristicky či emotívne.
    2. Pravda o láske vpísaná do reči tela
    17. Človekom stvoreným na Boží obraz je každý človek – každý člen ľudského pokolenia: muž i žena – a celý človek – teda ľudská bytosť ako celok: telo i duša. A ako taký je človek zameraný na to, aby zjavoval tento prvotný obraz v celej jeho veľkosti a dospel tak k osobnému naplneniu. (15)
    a) „… na Boží obraz” (Gn 1, 27)
    18. Ľudská bytosť je Božím obrazom vo všetkých rozmeroch svojej ľudskosti. Lebo „duch a hmota nie sú v človeku dve spojené prirodzenosti, ale ich spojenie vytvára jednu jedinú prirodzenosť” (16):  je to ľudská prirodzenosť.
    19. Medzi telom, dušou a životom človeka je taký úzky vzťah, že nie je možné si predstaviť ľudské telo zredukované len na organickú štruktúru, alebo ľudský život len na jeho biologický rozmer. Telo je osobou v jej viditeľnom rozmere. To vysvetľuje fakt – ako to potvrdzuje antropológia a tiež všeobecná skúsenosť –,  že osoba vníma svoju telesnosť ako konštitutívny rozmer vlastného „ja”. Netreba zbytočne zdôrazňovať, že človek si uvedomuje, že k svojmu telu sa nemôže správať akoby to bolo niečo voči nemu cudzie, alebo akoby nezáležalo na tom, či sa s ním zaobchádza tak či onak. Napokon zistíme, že mať vzťah s telom značí mať vzťah s osobou: ľudské telo teda nadobúda dôstojnosť osoby. Toto zistenie je v konečnom dôsledku aj odrazom stvoriteľského aktu Boha, ktorý je vždy na počiatku existencie ľudskej osoby.
    b) „… muža a ženu ich stvoril” (Gn 1, 27)
    20. Telo a duša vytvárajú jeden duchovno-telesný celok, a tým je ľudská osoba (17). Tá však musí jestvovať buď ako muž, alebo ako žena. Nemôže existovať inak. Duch sa spája s telom, ktoré je nutne mužské alebo ženské, a preto substanciálna jednota tela a ducha, čiže ľudská bytosť ako celok, je buď mužská alebo ženská. Sexuálny rozmer – čiže mužskosť alebo ženskosť – je neoddeliteľný od ľudskej osoby. Nie je to len nejaká vlastnosť. Je to spôsob bytia ľudskej osoby. Zasahuje totiž intímne jadro osoby ako takej. Samotná osoba to pociťuje a prejavuje sa prostredníctvom svojej sexuality. Anatomické črty ako objektívny výraz mužskosti či ženskosti človeka majú svoj objektívne daný, transcendentný význam: sú zviditeľnením osoby (18).
    21. Človek – keďže je stvorený na Boží obraz – „je povolaný na lásku ako vtelený duch, t. j. duša spolu s telom v jednote osoby” (19), ale aj ako ľudská osoba s odlíšenou sexualitou. Práve preto, že odpoveď človeka na toto povolanie sa uskutočňuje prostredníctvom sexuálnej komunikácie, je jedným z jej esenciálnych prvkov otvorenosť pre odovzdávanie života (20). Ľudská sexualita, ako integrálna súčasť konkrétnej schopnosti milovať, ktorú Boh vpísal do ľudskej prirodzenosti muža a ženy, zahŕňa „schopnosť vyjadrovať lásku: tú lásku, ktorou sa človek osoba premieňa na dar a – prostredníctvom tohto daru – uskutočňuje samotný zmysel svojho bytia a jestvovania” (21).
    22. „Keď Boh, Jahve, hovorí, že ,nie je dobré byť človeku samému‘ (Gn 2,18)” – prízvukuje Ján Pavol II., komentujúc biblický text a tvrdí, že človek ,sám osebe‘ nie je schopný naplno uskutočniť svoju podstatu. Uskutoční ju len vtedy, ak má ,niekoho po boku‘, a najhlbšie a najúplnejšie vtedy, keď jestvuje ,pre niekoho‘” (22). Medzi človekom a zvieratami je ešte jeden radikálny rozdiel. Na rozdiel od zvierat sa človek cíti sám. Prekonať túto samotu dokáže len prítomnosťou iného „ja”. A týmto spôsobom, teda potvrdením druhej osoby, druhého „ja” – „ja” ľudskej a teda sexuálnej bytosti – človek zároveň vníma a potvrdzuje „ja” vlastného osobného bytia, či už je mužské alebo ženské. Existenciálne postoje osobnosti potom závisia od vzťahu k vlastnému telu a tento vzťah sa následne premieta aj do vzťahu k svetu a k blížnym. Tejto vnútornej požiadavke môže preto zodpovedať iba láska dvoch ľudí, lebo „človek sa stal ,Božím obrazom a podobou´nielen skrze svoju ľudskosť, ale aj skrze spoločenstvo osôb” (23).
    23. So stvorením ľudskej bytosti v dualite pohlaví sa spája – ako to ďalej text naznačuje – okrem iného aj axiologický [hodnotový] význam sexuality: muž je tu pre ženu, žena zasa pre muža, obaja rodičia pre svoje deti (24). Sexuálna odlišnosť poukazuje na vzájomnú komplementaritu, ktorej cieľom je komunikácia: citmi, prejavmi a prežívaním ľudskej lásky, otvorením sa väčšej plnosti” (25). Hlboký zmysel ľudského života spočíva v  odpovedi na toto prvotné slovo, ktoré Boh od počiatkov človekovi adresuje. Preto ak samotný sexuálny vzťah prebieha medzi dvomi osobami, potom v prípade skutočnej lásky úcta voči vzájomnému spojeniu a voči plodnosti – teda keď sa jeden druhému odovzdáva – zahŕňa vnútornú požiadavku medziľudského vzťahu a sebadarovania prostredníctvom sexuality (26).
    3. Manželská láska: „… ako Kristus miluje Cirkev” (Ef 5, 25)
    24. Boh použil príklad manželskej lásky, aby ukázal svoju lásku k vyvolenému ľudu. Manželstvo je vo svojej forme – tak ako panenstvo – konkrétnym vyjadrením najhlbšej pravdy o človeku, o tom, že je „Božím obrazom” (27). No v prvom rade treba povedať, že obraz manželskej lásky muža a ženy použil Boh nato, aby ukázal svoju lásku k vyvolenému ľudu, teda k Izraelu. Na druhej strane ju výslovne zjavil v osobe Ježiša Krista, Božieho Syna, v ktorom sa Boh predstavil ako „Ženích” tohto vyvoleného ľudu. Na to poukazuje Benedikt XVI.  v súvislosti so širokou rozmanitosťou významov, ktoré bežný jazyk spája so slovom amor (láska),  aby nám priblížil povahu a vlastnosti skutočnej lásky. „V tomto množstve významov” – píše pápež – „však láska medzi mužom a ženou, v ktorej sa telo a duša nerozlučne spájajú a pred ľudským bytím sa otvára prísľub akéhosi neodolateľného šťastia, vyniká ako archetyp lásky par excellence, a v porovnaní s ňou už na prvý pohľad blednú všetky ostatné formy lásky” (28). Tento archetyp teda naznačuje vlastnosti, ktoré definujú pravdu o ľudskej láske v rôznych podobách, v akých sa môže a má prejavovať.
    a) „Jedno telo” (Gn 2, 24)
    25. Manželská láska je „záväznou“ láskou. Vo všetkých svojich prejavoch sa rodí a vzmáha z reality, ktorá ju presahuje a ktorá zároveň dáva zmysel životu oboch manželov. Je jedinečná a má znaky, ktoré ju odlišujú od ostatných foriem lásky. Druhý vatikánsky koncil a encyklika Humanae vitae ju opisujú prívlastkami „plne ľudská”, „totálna”, „verná a výlučná” či „plodná” (29). Autenticita tejto lásky sa nutne spája s rešpektovaním dôstojnosti osoby a významu jej sexuálnej komunikácie. Ako naznačujú slová Benedikta XVI., ktoré sme citovali, sú svetlom, ktoré má podobne ako zrkadlo odrážať viacero podôb lásky.
    26. Manželstvom sa ustanovuje medzi mužom a ženou zväzok alebo manželské spoločenstvo, vďaka ktorému „už nie sú dvaja, ale jedno telo” (Mt 19, 6; porov. Gn 2, 24). Tak muž i žena zostávajú každý plne individuálnou osobou, no spolu tvoria „duálnu jednotu”, ako sexuálne odlišné a vzájomne sa dopĺňajúce bytosti. Zväzok, ktorý takto vzniká, nepredstavuje len viditeľné puto, ale aj puto morálne, sociálne či právne. Toto puto je také bohaté a obsiahle, že si od oboch strán vyžaduje „rozhodnutie samotných manželov spolu žiť celý životný údel, totiž, čo majú a čím sú” (30). Manželstvo teda nemožno zredukovať len na jednoduchý vzťah spolužitia či kohabitácie. Jednota v „tele” odkazuje na celkový rozmer mužskosti a ženskosti na rôznych úrovniach, kde sa vzájomne dopĺňajú: na úrovni tela, charakteru, srdca, poznania, vôle i duše (31). Táto jednota znamená opustiť jeden spôsob života, aby vznikol iný „životný stav”.
    – Spoločenstvo života a lásky
    27. Lebo ak „byť len jedno telo” znamená „jednotu dvoch” ako ovocie skutočného darovania seba samého, potom sa táto realita existenciálne utvára ako spoločenstvo života a lásky (32). Je to požiadavka, ktorá „vyviera zo samotného bytia a znamená pre človeka dynamický a existenciálny rozvoj“ (33). Manželia si „dlhujú” lásku, pretože manželstvom obaja začali byť jeden pre druhého skutočnou súčasťou jeho samého (34). Táto „logika odovzdanosti“ vlastná manželskému zväzku nutne potvrdzuje, že manželstvo má byť vďaka svojmu vnútornému dynamizmu spoločenstvom života a lásky; len tak sa môže aj uskutočniť v pravde (35).
    28. Manželskú lásku treba chápať ako prísľub, ako vzájomný záväzok manželov usilovať sa o  budovanie spoločného života. „Pán povoláva mnohých ľudí” – hovorí Benedikt XVI., pričom chápe manželstvo ako kresťanské povolanie – „do manželstva, v ktorom sa z muža a ženy stáva jedno telo (porov. Gn 2, 24) a tak uskutočňujú hlboký život spoločenstva. Je to žiarivý a zároveň náročný cieľ. Plán ozajstnej lásky, ktorá sa obnovuje a prehlbuje každý deň – pričom obaja spoločne zdieľajú radosti i ťažkosti. Je to plán, ktorý sa vyznačuje úplným odovzdaním sa človeka. Preto poznať krásu a dobro manželstva znamená uvedomiť si, že vznešenosti a veľkosti manželskej lásky zodpovedá jedine vernosť a  nerozlučnosť, a tiež otvorenosť voči božskému daru života” (36).
    – Vlastnosti manželskej lásky
    29. Je zrejmé, že manželská láska musí byť v prvom rade plne humánnou a totálnou láskou. Musí zasiahnuť osoby oboch manželov – ako manželov – na všetkých rovinách: citov i vôle, tela i ducha a podobne, a definitívne zapojiť všetky tieto roviny do správnej hierarchie. Musí ísť o osobu zameriavajúcu sa „na druhú [osobu] citom rodiacim sa z vôle” (37). Kto miluje, nemôže sa správať k milovanej osobe indiferentne, akoby mu boli všetci ľudia rovnako milí a nahraditeľní. Manželská láska je láskou oddanou a hoci neprestáva byť erotickou láskou, ľudská túžba sa prostredníctvom nej zameriava na vytváranie ľudského spoločenstva. Láska, ktorá by vylučovala sexualitu alebo ju považovala len za nástroj slasti, by nebola manželskou láskou (38). Manželia sa „medzi sebou so všetkým veľkodušne delia, nepripúšťajú nespravodlivé výnimky a nesledujú sebecké výhody. Kto opravdivo miluje svojho partnera, zaiste ho nemiluje len kvôli tomu, čo od neho dostáva, ale ho miluje kvôli nemu samému; a robí to rád, aby ho darovaním seba obohatil” (39).
    30. Práve z tohto dôvodu musí byť manželská láska verná a výlučná. Ak má byť láska manželov totálna a definitívna, pretože vychádza od jednej osoby k druhej a prijíma druhú osobu v jej celistvosti, musí byť bezpodmienečne verná. Jej totálnosť si vyžaduje vernosť navždy, a tá zasa so sebou nesie výlučnosť. Manželská láska je totálna vo svojej výlučnosti a výlučná vo svojej totálnosti. Takto o nej hovorí Božie zjavenie v Kristovi a ono je vrcholom, ku ktorému sa dá od dôstojnosti osoby a jej sexuality dospieť. Manželská láska „privádza manželov k dobrovoľnému vzájomnému sebadarovaniu […] zachováva nerozlučnú vernosť telom i mysľou, v šťastí aj nešťastí, a preto vylučuje každé cudzoložstvo a rozvod” (40). Druhý vatikánsky koncil tak naznačuje dva aspekty vernosti: pozitívny aspekt značí vzájomné, bezhraničné a bezpodmienečné sebadarovanie sa a negatívny aspekt, ktorým sa úplne vylučuje zasahovanie tretích osôb do manželského vzťahu, a to v akejkoľvek rovine:  myšlienok, slov alebo skutkov.
    31. Napokon takáto láska musí byť plodná, otvorená pre život. Svojou povahou a dynamizmom je manželská láska zameraná na svoje pokračovanie v novom živote; nevyčerpá sa celá len medzi manželmi. Nejde o autentickú manželskú lásku, ak v nej nie sú obaja manželia súčasne a úplne zaangažovaní: muž a žena ako ľudské osoby, v celistvosti svojho bytia ako vteleného ducha. Už sme povedali, že sexualita nemá len biologický ráz, „dotýka sa vnútorného jadra ľudskej osobnosti ako takej” (41). Na druhej strane toto zameranie na prokreáciu je imanentným rozmerom sexuality, z čoho možno uzavrieť, že otvorenosť voči počatiu nového života je vnútornou požiadavkou pravdivosti manželskej lásky a kritériom jej autentickosti. Tento cieľ jej bol vnútorne daný ako účasť manželov na stvoriteľskej Božej láske a ako ich sebadarovanie sa prostredníctvom sexuality.
    32. Bez tohto zamerania na plodnosť nemôžeme manželský vzťah považovať za prejav lásky. Manželská láska je esenciálne, vo svojom najhlbšom uskutočnení, bezvýhradným „darom“ a na základe svojho vlastného dynamizmu si vyžaduje od manželov plnú otvorenosť a odovzdanosť. Preto nevyhnutne zahŕňa aj otvorenosť voči prokreácii, možnosť otcovstva alebo materstva.
    33. Tieto tak intímne skĺbené charakteristiky lásky sú navzájom neoddeliteľné: ak chýba jedna z nich, rovnako miznú aj ostatné. Sú to rôzne aspekty či rozmery tej istej skutočnosti, ktoré  plne zodpovedajú pravde o ľudskej prirodzenosti, očistenej a potvrdenej v Kristovi. Stojíme tak zoči-voči zmyslu, ktorý osvecuje život človeka a ktorý sa môže a mal by sa prejavovať skrze morálne normy prirodzeného zákona. Cirkev o nich učí ako o smerovkách na ceste výchovy k láske. Nie sú to príkazy, ktoré by protirečili láske, alebo by jej boli vzdialené. Sú hlbokou súčasťou pravdy o manželskej láske (42). „Vybrať si len jeden alebo druhý z nich, podľa situácie a v štýle ,lásky podľa vlastnej chuti’ – znamená prekrútiť základný vzťah lásky medzi mužom a ženou, čím sa deformuje uskutočnenie ich vlastného povolania“ (43).
    – Navždy
    34. Ako už bolo povedané, toto „jedno telo“ neznačí len obyčajnú náhodnú či príležitostnú skutočnosť. Označuje skôr záväzok utvárať intímny vzťah manželov ako výlučný a trvalý, pričom telo a jeho sexualita tu zohrávajú podstatnú úlohu. V tomto rámci sa realizuje v súlade s ľudskou dôstojnosťou tak osobná hodnota tohto spojenia, ako aj otvorenosť voči počatiu, ktorá je vlastným vnútorným jazykom sexuality. Takéto chápanie sa však vytráca v istých ideológiách – ktoré ho dokonca radikálne vylučujú – akoby tu išlo o niečo, čo si človek môže „stanoviť“ akosi zvonka, na základe slobodnej voľby bez akéhokoľvek podmienenia. Domnelá príťažlivosť „voľnej lásky“ bez akýchkoľvek záväzkov skrýva v sebe celkovú stratu zmyslu lásky, a teda aj stratu jej hodnoty a dôstojnosti.
    35. Zmienka o jednote v „tele“, ktorá naznačuje jednotiace puto medzi dvoma osobami, nám umožňuje pochopiť povolanie ľudskej bytosti k láske. Pomáha nám objaviť, že ľudskú lásku určuje jej objektívny obsah a ten nemožno ponechať na svojvoľné rozhodnutie človeka, čím by sa stal vecou subjektívneho názoru. Ide totiž o esenciálnu súčasť jazyka tela, ktorú treba vedieť interpretovať. V pochopení hodnoty „tela“ sa ukrýva základná pravda o človekovi, ktorá je taká univerzálna, že jej môže porozumieť každý. Máme na mysli špecifické spojenie medzi sexuálnou náklonnosťou, prebudením vášne a darovaním seba samého. To je pravda, na základe ktorej možno pochopiť, čo znamená vydarený život, kvôli ktorému má zmysel vzdať sa vlastnej slobody. Ľudská bytosť vie rozlíšiť objektívne dobrá, ktoré vyplývajú z prijatia odlišnosti človeka, z transcendentálneho rozmeru života „pre inú osobu“ či z otvorenosti voči životu.
    – Temnota hriechu
    36. Samotné Zjavenie však rovnako hovorí o tom, že celá táto pravda bola hneď na počiatku zatemnená hriechom. Už na začiatku stvorenia prestávajú muž a žena na seba hľadieť ako na bytosti povolané k vzájomnému spoločenstvu a skrývajú sa jeden pred druhým. Zistili, že ich lásku ohrozuje žiadostivosť a túžba po ovládaní (porov. Gn 3, 16). Hoci významy tela, o ktorých sme hovorili, sú späté s ľudskou skúsenosťou lásky, niekedy nie je ľahké pochopiť ich v konkrétnom živote ľudí, a preto je ešte ťažšie uviesť ich do praxe. Fragmentárny a redukujúci pohľad na sexualitu – taký rozšírený v mnohých oblastiach spoločnosti – spôsobuje, že mnohí ľudia interpretujú tieto prvotné skúsenosti neprimeraným spôsobom a zabúdajú, že pri nich ide o človeka ako celok. Veľmi ťažko sa im potom buduje plnohodnotný život, ktorý by malo pre nich cenu ďalej žiť.
    37. Zvlášť nevyhnutné je vyvarovať sa narcistickej interpretácii sexuality. Ak sa šťastie chápe len v zmysle „ja sám sa cítim dobre“, hrozí upadnutie do omylu, že sa nebude správne posudzovať hodnota a zmysel sexuality pre komplementárnosť a osobný rast pri budovaní spoločného života. Často potom vidíme, že sa takto vytráca bohatstvo obsiahnuté v sexuálnej odlišnosti. Navyše, ak sa zdôrazňuje výlučne potreba „uspokojiť svoje túžby“ za každých okolností  – a pritom sa myslí len na „uspokojenie“, ktoré možno zažiť aj bez toho, aby sme projektovali toto bohatstvo do iných duchovných či kultúrnych cieľov, ktoré, prirodzene,  rovnako obohacujú človeka a dávajú mu zmysel – stráca aj plodnosť svoj význam.
    38. Sme presvedčení o kráse tejto pravdy, ktorá spája dôstojnosť človeka s jeho povolaním k láske, a preto znova prízvukujeme význam poctivosti v oblasti sexuality, tak pre jednotlivé osoby, ako aj pre celú spoločnosť. Povzbudzujeme všetkých, aby si v rámci výchovy k láske zvolili také prostriedky, ktoré privedú človeka – samozrejme, rátajúc vždy s Božou pomocou – k tomu, aby dokázal primerane odpovedať na túto výzvu. Čnosť čistoty je pri odpovedi človeka na povolanie k láske neodmysliteľná. Vrhá totiž svetlo, ktoré podnecuje slobodu k tomu, aby z vlastného života urobila láskyplný dar, a rovnako ukazuje cestu vedúcu k plnosti života.
    b) „.. ako Kristus miluje Cirkev“ (Ef 5, 25)
    39. Manželská láska – na ktorej povahu a vlastnosti sme práve poukázali – je „osobitnou účasťou na tajomstve života a lásky samého Boha“ (44). Je to osobitná a špecifická forma spoluúčasti, ktorá zodpovedá skutočnosti „vpísanej v ich srdciach“ (Rim 2, 15). Kvôli nej sa manželia – jeden pre druhého – premieňajú na vzájomný úprimný dar tým najúplnejším a najradikálnejším spôsobom: prijímajú sa navzájom ako osoby odhalené v pravde. „V láske je obsiahnuté uznanie osobnej hodnoty druhého a jeho neopakovateľnej jedinečnosti; veď každý z nich bol skutočne, keďže je ľudskou bytosťou, spomedzi všetkých stvorení Bohom vyvolený pre seba samého” (45).
    40. Tu však ešte nekončí veľkosť a dôstojnosť manželskej lásky. Zo svojej povahy je totiž povolaná stať sa „skutočným obrazom tej jedinečnej jednoty, ktorá robí z Cirkvi nedeliteľné tajomné telo Pána Ježiša” (46). A hoci je tento cieľ vlastný každej ozajstnej manželskej láske, manželia majú na nej reálne účasť len vtedy, ak sviatostne uzavreli svoje manželstvo, a tak sa včlenili do Kristovho plánu spásy. Keď Pán – podľa učenia Druhého vatikánskeho koncilu – „ide kresťanským manželom v ústrety sviatosťou manželstva […] pravá manželská láska sa napája na Božiu lásku a vedie i obohacuje ju vykupiteľská moc Krista a spasiteľná činnosť Cirkvi, aby manželov účinne viedli k Bohu a aby sa im dostalo pomoci a povzbudenia pri vykonávaní ich vznešených otcovských a materských povinností” (47).
    41. Sviatostné uzavretie manželstva, okrem toho, že zapája manželský zväzok do komúnia lásky medzi Kristom a Cirkvou, privádza aj lásku samotných manželov – ich manželskú lásku – k tomu, aby bola obrazom a skutočným sprítomnením Pánovej spásonosnej lásky. Ježiš použil obraz lásky manželov, aby nám povedal, akou láskou miluje svoju Cirkev. Manželská láska je – a mala by byť – odrazom lásky Krista k Cirkvi. Plné vyjadrenie pravdy o tejto Božej láske nájdeme v Liste Efezanom: „… ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu” (Ef 5, 25 – 26). V tomto kontexte sa vyjadrenie „vydal sa za ňu” významovo chápe ako úplné „sebadarovanie”, čiže láska až do krajnosti (porov. Jn 13, 1), až po obetovanie seba samého na kríži. Taká je láska, ktorú majú manželia vzájomne prežívať a odrážať.
    42. Ak sa manželská láska takto premení na božskú lásku, nestráca nič z vlastností, ktoré sú charakteristické pre ľudskú lásku. Je to naozaj pravá ľudská láska – nie niečo iné. To, čo táto láska získa, je nový a nadprirodzený poriadok vykúpenia. Manželstvo sa tak (dokonca ontologicky) premení tým, že je znovustvorené a nadprirodzene pozdvihnuté. Táto premena manželstva nespočíva len v tom, že mu je pripísaný nový význam. Pre manželov je „ľudský spôsob” prežívania manželského vzťahu – ako prejavu manželskej lásky – nevyhnutnou podmienkou na prežívanie lásky aj nadprirodzeným spôsobom, ako „znamenie” lásky Krista a Cirkvi. „Manželská láska predstavuje takú úplnosť, v ktorej dostávajú miesto všetky zložky osobnosti – požiadavky tela i pudu, sily zmyslov a citov, túžby ducha a vôle. Táto láska smeruje k čo najhlbšej osobnej jednote, pri ktorej nejde len o telesné spojenie, ale vytvára jedno srdce a jednu dušu. Vyžaduje však nerozlučnosť a vernosť vzájomného definitívneho darovania sa a otvára sa pre plodnosť (porov. Humanae vitae, 9). Jedným slovom, ide tu o bežné vlastnosti každej prirodzenej manželskej lásky, ale s novým významom, ktorý ich nielen očisťuje a  upevňuje, ale pozdvihuje až tak, že sa stávajú výrazom rýdzo kresťanských hodnôt” (48).
    43. Toto pozdvihnutie a premenenie ľudskej lásky na božskú nie je niečím prechodným či závislým od okolností. Naopak: je to – podobne ako zjednotenie Krista s Cirkvou – trvalý a špecifický stav, pokým manželia žijú. V intenciách Druhého vatikánskeho koncilu môžeme povedať, že Kristus „ide kresťanským manželom v ústrety sviatosťou manželstva. A naďalej zostáva s nimi, aby manželia jeden druhého vo vzájomnej oddanosti navždy verne milovali, ako si on zamiloval Cirkev a sám seba obetoval za ňu” (49). Kristova láska musí byť pre manželskú lásku neustále vzorom, pretože je predovšetkým a nadovšetko jej „zdrojom”. Manželská láska je „darom” a je odvodená od tejto stvoriteľskej a vykupiteľskej Božej lásky. Ona je dôvodom toho, že manželia sú schopní – niekedy až hrdinsky, ak je to skutočne potrebné – prekonávať ťažkosti, ktoré sa naskytnú. Je zároveň dôvodom, pre ktorý sa môžu a majú neustále snažiť rásť v láske: veď vždy a aj v tomto smere je možné sa čoraz viac pripodobňovať Pánovi.
    44. O  tejto hlboko ľudskej i božskej pravde hovorí Cirkev vo svojej náuke o sviatosti manželstva, keď povzbudzuje manželov, aby zo svojho života spravili dar seba samého, čím chce vyjadriť práve to, čo sa označuje ako „manželská láska” (50). Od čias dedičného hriechu je veľmi „namáhavé” žiť manželský život bezúhonne. Často je to ťažké. Vo vzťahu muža a ženy možno vycítiť túto skúsenosť zla. Manželskú lásku často ohrozujú nezhody, duch nadradenosti, nevera, žiarlivosť a konflikty, ktoré môžu niekedy viesť až k nenávisti a rozchodu (51). Neustále im hrozí pokušenie egoizmu v akejkoľvek forme, až do takej miery, že „bez tejto [Božej] pomoci muž a žena nemôžu uskutočniť jednotu svojich životov, na ktorú ich Boh ,na začiatku‘ stvoril” (52). Len Božia pomoc im umožní zvíťaziť v tomto nerovnom súboji so sebou samými a otvoriť sa „druhému” prostredníctvom úprimného oddania seba samého v pravde. Práve po prvotnom páde je to jedným z poslaní, ktoré Boh určil sviatosti manželstva vo vzťahu k manželskej láske. Druhý vatikánsky koncil to opisuje takto: „Túto lásku Pán uznal za dobré ozdraviť, zdokonaliť a zušľachtiť osobitným darom milosti a kresťanskej lásky” (53) ako spásonosné ovocie jeho vykupiteľského diela.
    4. Deformované chápanie človeka
    45. Existujú dva smery, ktoré si očividne protirečia a z ktorých vychádzajú názory deformujúce uvažovanie o človeku ako o „Božom obraze” a následne kriviace aj obraz manželstva a rodiny. Oba tieto smery vychádzajú z rovnakého princípu: z nesprávneho hodnotenia telesnosti. Preto „nemôžu” hľadieť na lásku medzi mužom a ženou ako na vzor lásky ako takej.
    46. Podľa prvého z nich – spiritualizmu – zohráva sexualita v manželskej láske takú úlohu, ktorá kompromituje jej transcendentnosť a nezištnosť vyšších foriem lásky. Preto považuje za nevhodné, keď sa sexualita spája s Božou láskou. Láska ako agapé – plod milosti – ktorá je založená na viere a charakterizovaná obetou, netúži po ničom, čo by bolo spojené s erosom; ten sa totiž spája s telom, vychádza z ľudskej túžby „vlastniť” a zameriava sa na vlastné sebapotvrdenie. Protiklad medzi erosom a agapé tak podľa spiritualizmu predstavuje principiálnu výhradu voči tomu, aby láska medzi mužom a ženou bola archetypom akejkoľvek inej lásky.
    47. Podobnú výhradu a odmietnutie vznáša aj druhý spomínaný smer, poznačený materializmom, ktorý sa udomácnil aj v súčasných „rodových” teóriách (gender studies, pozn. prekl.). Tie sa usilujú oslobodiť sexualitu spod prirodzeného určenia tela až do tej miery, že rozkladajú objektívny význam sexuálnej odlišnosti medzi mužom a ženou.
    48. Veľmi ľahko môžeme vycítiť, že v pozadí týchto smerov, hoci si protirečia tak svojimi cieľmi, ako aj tým, na čo sú citlivé, sa nachádza ten istý menovateľ: dualistická antropologická koncepcia. V prípade puritánskeho spiritualizmu sa telesnosť človeka chápe ako prekážka duchovnej lásky. V prípade „rodových” teórií ide o to, že sa telo redukuje na matériu, s ktorou sa dá ľubovoľne zaobchádzať, ak chceme dosiahnuť akúkoľvek formu slasti. K tomu sa pripája aj individualizmus, ktorý práve preto, že odmieta uznať vnútorné významy tela človeka, nechápe význam reči tela v medziľudských vzťahoch.
    49. A spolu s tým, ako sa oslabuje či zahmlieva pohľad na ľudskú bytosť, zahmlieva sa aj predstava o manželstve a rodine. Tieto inštitúcie sa dokonca pomaličky začínajú považovať za puto obmedzujúce spontánnosť povolania na lásku. Poľahky môžeme konštatovať, že banalizácia sexuality vedie k rozbitej a čiastkovej predstave o manželstve a rodine. Ponúka sa tak perspektíva, v ktorej sa takmer vôbec nedá vnímať ich krása.
    50. Naším úmyslom však nie je len vymenovať či analyzovať faktory, ktoré mohli spôsobiť deformáciu predstavy o manželstve rozšírenú v pomerne mnohých oblastiach našej spoločnosti. Nemáme ani v úmysle vysvetľovať nejaké metafyzické východiská tejto zdeformovanej predstavy (okrem iného aj popieranie toho, že človek bol stvorený). Naopak, chceme poukázať na to, že za týmto zahmleným a čiastkovým pohľadom by mohol byť vplyv niektorých ideologických programov a kultúrnych ponúk, ktorých cieľom je medziiným ponúknuť subjektivistickú absolutizáciu slobody odtrhnutej od pravdy, ktorá nakoniec vedie k tomu, že normou dobra a mravnosti sa stanú výlučne pocity jednotlivca.
    51. Ako biskupi Španielska sme sa už raz spoločne vyjadrili ohľadom postupne sa šíriacej deformácie základných predstáv o inštitúcii manželstva v našej spoločnosti. Poukázali sme na to, aká veľká je rozštiepenosť názorov, pokiaľ ide o vysvetľovanie rozličných významov sexuality (54). No dnes sme dospeli už tak ďaleko, že sa radikálne oddeľujú dve bytostne späté skutočnosti: sexualita a láska (55). Máme na mysli zvlášť návrhy takzvanej „rodovej ideológie” (56).
    a) Rodová ideológia
    52. Predchodcov tejto ideológie treba hľadať v radikálnom feminizme a v skupinách, ktoré sa na začiatku organizovali na podporu tejto kultúry, ktorá ako prvá naznačovala úplné odosobnenie sexuality. Zárodok tejto ideológie našiel svoje konkrétne kontúry v sociologickej interpretácii sexuality, ktorú v päťdesiatych rokoch minulého storočia vo svojej „správe“ rozviedol Kinsey (57). Neskôr, v šesťdesiatych rokoch, bol tento smer ovplyvnený aj určitou marxistickou interpretáciou, ktorá vysvetľovala vzťah muža a ženy na spôsob triedneho boja, čo našlo širokú odozvu v rôznych kultúrnych oblastiach. Proces „dekonštrukcie” osoby, manželstva i rodiny nastal neskôr, pričom ho podporila aj filozofia inšpirovaná liberálnym individualizmom, a tiež konštruktivizmom a freudovsko-marxistickými prúdmi. Najprv sa požadovalo praktizovanie sexu nezávisle od otvorenosti voči daru detí: dostupnosť antikoncepcie a interrupcie. Neskôr sa požadovala sexuálna prax bez manželstva: takzvaná „voľná láska”. O niečo neskôr sa už požadoval sex bez lásky; a onedlho nato „produkcia” detí bez akéhokoľvek sexuálneho styku: takzvaná asistovaná reprodukcia (oplodnenie in vitro atď.). Najnovšie – čo predznamenal nástup kultúry unisexu a radikálne usídlenie feministického myslenia – sa „sexualita” úplne oddeľuje od ľudskej osoby: už neexistuje muž a žena: pohlavie sa stáva len anatomickým údajom, ktorý nemá nijaký antropologický význam. Telo už nehovorí nič o konkrétnom človeku, o vzájomnom sexuálnom dopĺňaní sa dvoch ľudí, ktoré vyjadruje povolanie stať sa darom – povolanie na lásku. Údajne si každý môže vybrať svoju sexuálnu orientáciu, akú chce.
    53. Takto nejako sme dospeli k tomu, že sa začala vytvárať akási ideológia s vlastným jazykom a so stanovenými cieľmi, medzi ktorými nechýba ani zámer presadiť v spoločnosti taký pohľad na sexualitu, ktorý by v záujme údajného „liberacionizmu”, „oslobodil” ľudí takých predstáv ohľadom sexu, ktoré sa dnes považujú za zastarané či diskriminačné.
    – Charakteristika rodovej ideológie
    54. Výrazom „rodová ideológia” označujeme uzavretý myšlienkový systém, ktorý sa prezentuje ako vedecký pohľad na „pohlavie” a osobu. Základnou myšlienkou tohto prúdu, odvodenou z antropologického dualizmu, je tvrdenie, že „pohlavie” je len biologickou danosťou, preto nijako neformuje ľudskú osobu. „Pohlavie” či „sexuálna odlišnosť” by tak stratili význam pri uskutočňovaní povolania človeka na lásku. Podľa tejto ideológie však okrem biologického „pohlavia” existujú rody (gender) alebo úlohy, ktoré – pokiaľ ide o sexuálne správanie jednotlivca – závisia od jeho slobodného rozhodnutia v danom kultúrnom kontexte, ktorý je podmienený a závislý od určitej výchovy (58).
    55. „Rod” sa podľa tejto ideológie stal kultúrnym termínom, ktorým sa označujú spoločensko-kultúrne rozdiely medzi mužom a ženou. Treba vraj rozlišovať medzi tým, čo je „dané” na základe biologickej prirodzenosti (teda pohlavia) a tým, čo treba považovať za kultúrne skonštruované „fakty” závisiace od úloh či postavenia, ktoré každá spoločnosť pripisuje obom pohlaviam (teda rody). Pretože – ako táto teória tvrdí – je ľahké zistiť, že hoci je pohlavie biologicky zakorenené v človeku, vedomie, ktoré so sexualitou súvisí, a spôsob, akým sa táto prejavuje po sociálnej stránke, je hlboko ovplyvnené spoločensko-kultúrnym rámcom.
    56. Môžeme povedať, že centrálnym jadrom tejto ideológie je pseudovedecká „náuka”, podľa ktorej sa ľudská bytosť rodí ako pohlavne neutrálna. Podľa nej sú pohlavie a rod úplne oddelené. Rod nemá žiadny biologický základ: je to len kultúrny konštrukt. Z tohto hľadiska je sexuálna identita a rola, ktorú osoba toho či onoho pohlavia v spoločnosti zohráva, len kultúrnym výtvorom, ktorý nemá nijaký základ v ľudskej prirodzenosti. Každý človek si môže v určitej situácii svojho života zvoliť rod, ktorý sa mu páči, nezávisle od svojej telesnosti. V dôsledku toho môžu termíny „muž” a „mužský” odkazovať tak k mužskému ako aj ženskému telu; a  termíny „žena” alebo „ženský” môžu zasa označovať tak ženské ako aj mužské telo. V rámci „rodov” sa rozlišujú: mužský, ženský, homosexuálny mužský, homosexuálny ženský, bisexuálny, transsexuálny a pod. Spoločnosť tak v procese socializácie a rodinnej výchovy pripisuje každému jedincovi mužskú alebo ženskú rolu. Pri takomto utváraní osoby je rozhodujúce, že človek si môže svoju sexuálnu orientáciu zvoliť na základe svojich preferencií. Nemôže nás teda prekvapiť, že sa „požaduje“, aby sa ktorémukoľvek „sexuálnemu rodu” priznali tie isté práva. Ak by to tak nebolo, bola by to diskriminácia a nerešpektovanie jeho osobnej či spoločenskej hodnoty.
    57. Bez nejakých hlbokých analýz ľahko pochopíme, že základným rámcom, v ktorom sa táto ideológia rozvíja je „pansexuálna” kultúra. Táto tvrdí, že moderná spoločnosť má považovať za dobré to, ak sa sex „používa“ skôr ako objekt konzumu. Vôbec sa pritom neberie do úvahy jej osobný význam – teda či sexualita nemá v prípade ľudskej bytosti aj nejaký osobný rozmer – a preto nič nebráni tomu, aby sa správanie človeka povrchne hodnotilo len podľa úžitku alebo uspokojenia. To môže viesť k veľmi radikálnemu permisivizmu, a v konečnom dôsledku k absolútnemu nihilizmu. Nie je ťažké pochopiť ničivé dôsledky tejto straty zmyslu: kultúra, ktorá neprináša život, ale má čoraz silnejšiu tendenciu zmeniť sa na kultúru smrti” (59).
    – Šírenie rodovej ideológie
    58. Je známe, čo viedlo k rozšíreniu takéhoto spôsobu myslenia. Najdôležitejšiu úlohu pri tom zohrala manipulácia s jazykom. Začal sa šíriť taký spôsob hovorenia, ktorý zakrýval základné pravdy o ľudských vzťahoch. Postihlo to aj slovo „manželstvo”, ktorého význam sa mal rozšíriť až do tej miery, aby označovalo aj také formy zväzkov, ktoré nemajú v skutočnosti s manželstvom nič spoločné. Spomeňme aspoň niektoré slová, ktoré sú súčasťou tejto úmyselnej deformácie jazyka. Pokiaľ hovoríme o manželstve, temer výlučne sa používa slovo „partneri”. Do pojmu „rodina” sú zahrnuté aj rôzne iné, viac či menej stabilné „formy spolužitia”, ako keby ste si mohli vybrať druh rodiny „podľa vlastnej chuti”. Podobne sa „otec” a „mama” nahradili termínom „rodičia”; začal sa používať napríklad termín „rodové násilie” miesto pôvodných výrazov „domáce násilie” či „násilie v rámci rodiny”, čo sú výstižnejšie výrazy, keďže obeťami tohto násilia bývajú aj deti.
    59. Po prvýkrát sa táto ideológia dostala do medzinárodných dohôd týkajúcich sa populácie a žien, čo neskôr poskytlo priestor na odporúčania zo strany najvyšších medzinárodných a európskych inštitúcií, ktoré zasa inšpirovali politiku niektorých štátov. Máme dojem, že reakciou na tieto odporúčania bolo schválenie niektorých legislatívnych opatrení s cieľom „presadiť” osobitnú terminológiu rodovej ideológie. S bolesťou musíme skonštatovať, že aj v našej spoločnosti prispeli k takejto deformácii jazyka svojimi činmi politické sily.
    60. Zavádzaním spomínanej ideológie do oblasti legislatívy sa však táto stratégia nekončí. Osobitne sa snaží infiltrovať do sféry vzdelávania, pretože svoj cieľ naplní až vtedy, keď spoločnosť – to znamená občania, ktorí ju tvoria – bude považovať za „normálne“ tvrdenia, ktoré táto ideológia hlása. To sa dosiahne až vtedy, keď sa budú mladé generácie už od detstva vychovávať v tejto ideológii. Neprekvapuje nás preto, že s týmto úmyslom sa bráni akejkoľvek skutočnej morálnej výchove, čo sa týka ľudskej sexuality. To znamená, že z oblasti výchovy sa vylučuje výchova k čnostiam, rodičovskej zodpovednosti či duchovným hodnotám, a že za mravné zlo sa považuje jedine sexuálne násilie voči druhej osobe.
    61. Ako duchovní pastieri sme odmietli spôsob, akým sa predstavoval predmet „občianska výchova” (60). Rovnako sme sa rozhodli ozvať aj voči požiadavkám ohľadom predmetu sexuálnej výchovy v „Zákone o reprodukčnom zdraví a dobrovoľnej interrupcii v tiesni” (61). S bolesťou však hľadíme na to, ako sa tieto návrhy „rodovej ideológie” uvádzajú do praxe v programoch sexuálnej výchovy a tak sa čoraz viac prehlbujú a šíria. Často im v tom pomáha, ak nie priam nahráva, kompetentná autorita, ktorej bola zverená starostlivosť o spoločné dobro a jeho rozvoj. Sú to opatrenia, ktoré nielenže nerešpektujú právo rodičov – ako prvých a hlavných vychovávateľov – na výchovu ich detí, ale protirečia aj nespochybniteľným princípom právneho štátu: slobode človeka, v ktorej má právo byť vychovávaný v súlade so svojím náboženským presvedčením, a taktiež dobru, ktoré predstavuje každý nevinný ľudský život.
    b) Ešte niečo o rodovej ideológii
    62. Túto konštruktivistickú koncepciu pohlavia, vlastnú rodovej ideológii, prijali a podporovali takzvané „kvírske (queer)” teórie (62). Na základe toho, že „rod” je „formovateľný”, to znamená, že sa neustále tvorí, tieto teórie hlásajú, že identita človeka je premenlivá a závisí od jeho voľby. Tento predpoklad nutne vedie k deformácii sexuálnej identity a rodu a vedie tiež k obhajovaniu trvalej transgresie (prekročeniu rozlišovania sexuálnej identity – pozn. prekl.). Porušiť stanovený poriadok a obrátiť „rod” na paródiu – ako tvrdia zástancovia týchto teórií – vedie k vytvoreniu novej sexuality, ktorá raz navždy skoncuje s pohlavím a nastolí nový poriadok na mieru tejto transgresie.
    63. Kvírske teórie so zameraním na tento cieľ zastávajú názor, že „heteronormatívny” poriadok – či už sa opiera o telesnosť alebo nie – je deštruktívny. Predstava sexuality a sexuálnych spôsobov alebo praktík nemôže byť podľa nich v nijakom prípade podriadená nejakej norme, ktorá by niekoho vylučovala. Keď sa v týchto teóriách hovorí o pohlaví a „rode”, vzťahuje sa to výlučne na variabilnú a meniacu sa voľbu subjektu. Preto vôbec neudivuje, že tieto teórie nevyhnutne vedú k izolácii a uzavretosti človeka, lebo sa sústreďujú výlučne na požiadavku individuálnych práv a zmenu modelu, ktorý spoločnosť prijala. V dôsledku toho slúžia tézy o sexuálnych transgresívnych postupoch aj ako zbrane politickej moci.
    64. Do rovnakej línie patrí aj teória tzv. cyborgov (kybernetických hybridných organizmov, zložených z organických a kybernetických súčastí), ktorej cieľom je v prvom rade emancipácia tela: ide o zmenu dôležitého poriadku, čo sa týka telesnosti, a odmietnutie jeho prirodzenosti. Cieľom je nastolenie spoločnosti bez pohlaví a rodov, pričom ideálom „novej” ľudskej bytosti je akýsi kríženec, rušiaci duálnu štruktúru muž – žena, mužské – ženské. Vytvorenie spoločnosti bez sexuálnej reprodukcie, bez otcovstva a materstva. Takto vytvorená spoločnosť dôveruje jedine vede, biomedicíne, biotechnológii a genetickému inžinierstvu. Pôvodom i cieľom ľudského jestvovania by mala byť len činnosť vedy, respektíve technológia, ktorá umožní dosiahnuť transhumanizmus, čím sa dovŕši prekonanie ľudskej prirodzenosti (posthumanizmus).
    65. Základom takejto dekonštrukcie tela je radikálne materialistické myslenie, ktoré je v konečnom dôsledku nehumánne. Nehumánne preto, že popiera podstatný rozdiel medzi ľudskou bytosťou a zvieraťom. Ďalej preto, lebo odmieta samotný rozdiel medzi živočíšnymi organizmami – v tomto prípade ľuďmi – a strojmi. A napokon aj preto, že neuznáva zásadný rozdiel medzi fyzickým a nefyzickým – alebo virtuálnym kybernetickým priestorom. Dôstojnosť človeka sa takto degraduje len na nejakú vec či predmet, ktorým sa dá ľubovoľne manipulovať. Telesnosť človeka nemá podľa tejto teórie nijaký antropologický význam. A práve preto nemá ani nijaký teologický význam. Dôležitým predpokladom zostrojenia želaného modelu človeka a štruktúry zamýšľanej spoločnosti je odmietnutie náboženského rozmeru človeka. Odvážime sa tvrdiť, že táto teória prináša nehumánnu koncepciu človeka, pretože je motivovaná radikálne materialistickou predstavou o svete, a teda neschopná prijať akékoľvek odvolávanie sa na Boha.
    c) Nedostatok nevyhnutnej podpory
    66. Skutočnosť, že v našej spoločnosti chýba manželstvu a rodine dostatočná podpora, si vysvetľujeme z veľkej časti tým, že v samotných politických témach o rodine sú prítomné práve tieto ideológie. Objavujú sa v rôznych legislatívnych iniciatívach, ktoré sa uskutočnili za posledné roky. Ak neberieme do úvahy občasnú ekonomickú pomoc, dá sa povedať, že manželstvo a rodina sa nielen ignorujú, ale že boli dokonca „potrestané“ a prestali sa považovať za kľúčové piliere budovania spoločnosti.
    67. Manželstvo bolo znehodnotené tak, že to nemá obdoby. Uveďme si aspoň jeden príklad: využívanie tzv. „expresného rozvodu”, ktorý sa stal jedným z najľahších spôsobov, ako odstúpiť od „manželskej zmluvy”, naznačuje, že stabilita manželstva sa všeobecne nechápe ako hodnota, ktorú by bolo potrebné hájiť. Naopak, považuje sa za jarmo obmedzujúce slobodu a spontánnosť lásky. Nepočíta sa s bolesťou a utrpením, ktoré partneri svojím rozvodom spôsobujú sebe navzájom i svojim deťom, keď voči potenciálnym problémom a ťažkostiam postupujú nerozvážne a unáhlene si volia rozvod pred spoločným životom. Jediné, čo ich pritom zaujíma, sú „technicko-právne” riešenia.
    68. Jasnou ukážkou toho, ako sa rodina prestala chrániť a ako jej chýba podpora, je aj naša legislatíva týkajúca sa situácie neplnoletých dievčat, ktoré chcú podstúpiť potrat bez súhlasu svojich rodičov. Je evidentné, že úmyselne vyvolaný potrat, či už so súhlasom alebo bez súhlasu rodičov, je priamym útokom na základnú hodnotu ľudského života. Nikdy nemožno tvrdiť, že ide o „právo“ na potrat. Potrat je vážny nemorálny čin a musíme ho kvalifikovať ako „ohavný zločin” (63). Veľmi silne však udiera do očí skutočnosť, že na rozdiel od vážnych reštrikcií, ktoré naše zákony uplatňujú voči neplnoletým v prípade užívania tabaku či alkoholu, existujú zákony, ktoré, naopak, v oblasti sexuality alebo úcty voči životu podporujú taký absolútny permisivizmus, ako keby správanie sa v tejto oblasti bolo irelevantné a nijako sa nedotýkalo ľudskej osoby. Všetci veľmi dobre vieme, aké dôsledky má pre ženu potrat a aký rozsiahly je popotratový syndróm. Skúsenosť s tým, čo sa udialo potom, keď sa neplnoletým umožnil ľahký prístup k tzv. „pilulke deň po”, jasne ukazuje, aké dôsledky môže priniesť spomínaný zákon o potrate. V rozpore s tým, čomu chce ním naša legislatíva predchádzať, potrat uvedené riziká nezníži, skôr rozšíri.
    69. Spomínané príklady umožňujú urobiť záver, že napriek vyhláseniam o dobrých úmysloch sa v prípade politiky našej krajiny nedostatočne prihliada na spoločenskú hodnotu manželstva a rodiny. Zo strany spoločnosti však možno, naopak, pozorovať, že sú obe inštitúcie čoraz viac oceňované, a to aj napriek opačnému tlaku. A to je bezpochyby pádny dôvod na nádej. Naši vládnuci predstavitelia by mali počúvať hlas spoločnosti a prijať príslušné opatrenia, aby zabezpečili obom inštitúciám efektívnu ochranu. Je však jasné, že opatrenia, ktoré prijmú, budú účinné až vtedy, keď prekonajú čisto ideologické vízie a zamerajú sa na konkrétnu pomoc tehotným ženám či na podporu manželstva a rodiny ako prirodzených skutočností.
    70. Katolícka cirkev sa tak pri obrane počatého života, ako aj pri obrane života v jeho terminálnom štádiu cíti často osamelá. V  tomto zmysle sme však nedávno dostali veľmi dobrú správu z oblasti európskej politiky, ktorá vnáša lúč svetla do tejto temnej kultúry smrti. Súdny tribunál Európskej únie vydal rozsudok (64), ktorý zakazuje vydávať patenty na procedúry, ktoré by využívali ľudské embryonálne kmeňové bunky. Tento tribunál rovnako rozhodol, že celý ľudský zárodok od okamihu počatia sa musí považovať za „ľudské embryo” (65). Ruší sa tak klamné a ideologické rozlišovanie medzi embryom a pred-embryom. Toto rozhodnutie rázne popiera základy, na ktorých stojí vyhlásenie najmenej štyroch zákonných noriem v Španielsku: zákona o potrate, zákona o asistovanej reprodukcii, zákona o biomedicínskom výskume a zákona o možnosti poskytovania „pilulky deň po”.
    d) Reakcia na stratu významu
    71. Prvou dôležitou a nevyhnutnou cestou ako prekonať dôsledky tejto rodovej ideológie, tak veľmi protirečiacej dôstojnosti ľudskej osoby, by malo byť svedectvo o opravdivej ľudskej láske prežívanej v rámci sexuality. Táto úloha, vlastná osobne každému i všetkým občanom spoločnosti, prislúcha osobitným spôsobom manželom a rodinám, lebo sú to práve manželia, kto môže svedectvom svojho života presvedčivo ukázať tým, čo na nich hľadia, krásu lásky, ktorá ich spája. Preto nikdy nesmieme zabúdať, že v každom ľudskom srdci sídli túžba, ktorá sa prebúdza vždy zoči-voči dobru a pravde.
    72. Tu je potrebné, aby sme všetci – verejná moc, učitelia, vychovávatelia, komunikačné prostriedky atď. – začali znovu používať jazyk rozlišujúci skutočnosti, ktoré sú reálne odlišné, a preto ich nemôžeme porovnávať. Musíme používať takú terminológiu a také výrazy, ktoré jasne a jednoznačne vyjadrujú, čo je v skutočnosti manželstvo a rodina. Pomocou takto predkladanej pravdy sa budú ľahšie demaskovať falošné posolstvá, ktoré sa, ohľadom sexuality a osobného významu jej prežívania často šíria.
    73. Politici ako garanti a zástancovia spoločného dobra by sa nemali nechať pri vykonávaní verejnej či spoločenskej riadiacej funkcie ovplyvniť subjektívnymi názormi nátlakových skupín, či už malých alebo veľkých, ktoré sú silne ideologicky orientované alebo sa sústreďujú len na vlastné partikulárne záujmy. O to viac by sa nemali dať ovplyvniť vtedy, ak sa tieto smery usilujú o budovanie spoločnosti pomocou takéhoto „inžinierstva”, ktoré ničí samotné jej základy. Na druhej strane starostlivosť o spoločné dobro – ktorá zahŕňa vždy aj ochranu menšín – si vyžaduje, aby sa v prípade, keď sa majú chrániť a podporovať základné ľudské práva, pozornosť politikov sústredila hlavne na riešenie problémov a otázok, ktoré sa týkajú väčšiny obyvateľstva. Medzi týmito sa – prirodzene – nenachádzajú tie, ktoré odkazujú na tzv. „rodové ideológie”.
    74. V prípade zákonov, ktoré nerešpektujú spoločné dobro, všetkým spoločne i každému z členov spoločnosti prislúcha právo vyjadriť svoj nesúhlas. To však nejde hocakým spôsobom. Právo a povinnosť ohradiť sa s ohľadom na spoločné dobro, by sa mali vždy spájať s úctou voči dobru, ktoré toto spoločné dobro zdôvodňuje. Ak sa toho pridŕžame, v prípade aktuálnej španielskej legislatívy ohľadom manželstva, je právom a povinnosťou občanov vyjadriť svoj nesúhlas a pokúsiť sa o zmenu zákona, ktorý redefinuje manželstvo tak, že tým popiera jeho špecifický obsah (66).
    75. Znova prízvukujeme, že je potrebné dožadovať sa toho, aby bola pri výchove detí uznaná na všetkých úrovniach ako nezastupiteľná úloha ich rodičov. Lebo keď hovoríme o oblasti afektívno-sexuálnej výchovy, ide o sféru úzko spätú s intimitou človeka. Štát má právo a povinnosť garantovať to, čoho sa môže každý človek dožadovať. Platí to hlavne v situáciách, ktoré práve prežívame, keď náš aktuálny systém ponecháva ideologické vzdelávanie mladých v spoločnosti na súčasnú vládu a tá – ako sa zdá – sa v prípade útokov na tieto základné ľudské práva stáva čoraz pasívnejšou (67).
    76. V takýchto situáciách znamená aktívna odpoveď zo strany občanov posilnenie občianskej spoločnosti, ktorá dokáže vyjadriť svoj názor. Okrem toho sa tým občania pozitívne zapájajú do rozvoja spoločnosti, ktorý môže nastať iba vtedy, ak bude založený na spoločnom dobre. Verejná moc, ktorá je v službe spoločnému dobru, sa nemôže v tomto prípade nezaujímať o oprávnené námietky občanov – najmä rodičov a  rodín – týkajúce sa výchovy ich detí. Nesmie ani podľahnúť pokušeniu robiť politiku založenú na ideológii, ktorá odporuje dobru ľudskej osoby, lebo verejná moc i celá spoločnosť by jej mali vždy slúžiť.
    e) „Nádej nezahanbuje” (Rim 5, 5)
    77. Za predstieranou „neutrálnosťou” spomínaných teórií sa ukrývajú osobné drámy, o ktorých Cirkev dobre vie. No napriek tomu, by sme mali v sebe neustále živiť nádej. Dobro, pravda a krása lásky sú totiž schopné prekonať všetky ťažkosti a problémy, pričom nezáleží, koľko ich je, alebo aké sú závažné.
    78. Cirkev naďalej pokračuje v Kristovom poslaní, a preto vždy otvára svoje srdce, pomáhajúc matkám, učiteľom i každému človeku. Nikto sa nesmie cítiť vylúčený, ani ten, kto sa cíti byť sexuálne priťahovaný rovnakým pohlavím.
    79. Zaiste, magistérium Katolíckej cirkvi jasne učí (68), že je potrebné rozlišovať medzi osobami, ktoré cítia sexuálnu príťažlivosť k rovnakému pohlaviu, homosexuálnou náklonnosťou („objektívne nezriadenou náklonnosťou”) (69) a homosexuálnymi skutkami („ktoré sú svojou vnútornou povahou nezriadené”) (70). Okrem toho treba pri hodnotení podobného správania rozlišovať objektívnu a subjektívnu rovinu. Preto musíme naďalej hlásať, že mužov a ženy, ktorí sa cítia byť sexuálne priťahovaní rovnakým pohlavím, „treba prijímať s úctou, súcitom a jemnocitom a vyhýbať sa akémukoľvek náznaku nespravodlivej diskriminácie voči nim” (72).
    80. Prejavovanie úcty a rešpektu voči ľudskej osobe ako takej tým však nekončí. Nikomu nemožno uprieť pochopenie a pomoc, ktoré by mohol potrebovať. Ľudí, ktorí sa cítia byť sexuálne priťahovaní k rovnakému pohlaviu, „musíme v pastorácii prijímať s pochopením a vzbudzovať v nich nádej, že svoje osobné ťažkosti prekonajú ” (73). S týmto úmyslom si osvojujeme aj myšlienky Kongregácie pre náuku viery: „Biskupi by sa mali snažiť prostredníctvom nástrojov, ktoré majú k dispozícii, podporiť rozvoj osobitných foriem pastoračnej starostlivosti o homosexuálne osoby. Mohlo by to zahŕňať spoluprácu s vedami z oblasti psychológie, sociológie a medicíny, no treba popritom zostať plne verní náuke Cirkvi” (74).
    81. No účinnejšia než ľudské nástroje je vždy milosť Ducha Svätého. Nech už by bola povaha vykonaných ľudských činov akákoľvek, dôležité je, že ich človek ľutuje. Ak je toto rozhodnutie hlboké a úprimné, človek je pripravený obnoviť si svoje sily a ísť vpred, hoci jeho boj môže byť ťažký a nebudú chýbať ani pády: Ako učí apoštol: „Nádej nezahanbuje” (Rim 5, 5).
    5. Manželská láska, inštitúcia manželstva a spoločné dobro
    82. Ľudská láska a dobro osoby sú navzájom tak úzko zviazané, že osoba sa uskutočňuje len v miere, v akej miluje. K jej realizácii však dopomáha len opravdivá láska, teda taký vzťah medzi dvoma osobami, v ktorom jedna oceňuje druhú takú, aká je. Ak sa takýto vzťah uskutočňuje prostredníctvom jazyka vlastného sexualite, potom možno nazvať láskou len vzťah medzi mužom a ženou, ktorí sú spojení manželstvom. Inštitúcia manželstva je teda požiadavkou opravdivosti lásky, ak sa vyjadruje jazykom vlastným sexualite. A keďže s manželským dobrom sa spája dobro rodiny a s tým zasa dobro spoločenstva, tak ochrana a obrana manželskej inštitúcie je požiadavkou spoločného dobra. A to by malo v konečnom dôsledku spočívať v pozdvihnutí obyčajného spoločenského spolužitia dvoch ľudí na istú formu právneho vzťahu, ktorý však pretrvá medzi nimi len vtedy, ak ho možno charakterizovať ako lásku.
    83. „Manželská ustanovizeň nie je akýmsi nezákonným zasahovaním spoločnosti alebo autority, ani nanútenie vonkajšej formy, ale vnútorná požiadavka zmluvy manželskej lásky, ktorá sa verejne potvrdzuje ako jediná a výlučná, aby sa tak zachovala vernosť voči plánu Boha Stvoriteľa. Táto vernosť nijako nepotláča slobodu osobnosti, naopak, zabezpečuje ju pred akýmkoľvek subjektivizmom a relativizmom, a robí ju účastnou na stvoriteľskej múdrosti” (75). Inštitucionálne prvky neobmedzujú slobodu, ale naopak,  chránia ju a garantujú.
    84. Od slobody tých, ktorí sa sobášia, závisí, či vznikne medzi nimi taký druh vzťahu medzi mužom a ženou, ktorý chápeme ako manželstvo. Od ich rozhodnutia navyše závisia aj dobrá, ktorých dôstojnosť a prirodzenosť si vyžaduje ešte vyššiu ochranu ako záujmy jednotlivca. Okrem dobra detí a spoločnosti, ktoré treba chrániť, je potrebné podporovať aj samotné dobro tých, ktorí sa sobášia – a to ako osôb, ktoré treba vždy chápať ako cieľ, nikdy nie ako prostriedok. Inštitúcia manželstva predstavuje eticko-antropologickú požiadavku, aby sme mohli manželskú lásku vôbec považovať za autentickú.
    85. Spoločenský a inštitucionálny rozmer bytostne patria k  samotnej povahe manželstva. Uzatváranie manželstva si priam vyžaduje, aby bolo verejné. Nikdy ho nemožno zúžiť len na čisto súkromnú dohodu medzi snúbencami. „Osobné a vzájomné ,áno‘ muža a ženy otvára priestor pre ich spoločnú budúcnosť, pre autentickú ľudskosť každého z nich a zároveň ich zameriava na dar nového života. Preto musí byť toto osobné ,áno‘ aj verejne zodpovedným, teda manželia verejne berú na seba zodpovednosť za vzájomnú vernosť, ktorá je aj zárukou budúcnosti spoločenstva” (76).
    86. To sa stane vtedy, keď sa „autentická láska premení na svetlo, ktoré sprevádza celý náš život na ceste k plnosti a vytvára v spoločnosti pre človeka obývateľný priestor” (77) a keď sa „spoločenstvo života a lásky – manželstvo – predkladá ako opravdivé dobro pre spoločnosť” (78). Preto „je dnes osobitne naliehavé, aby sa manželstvo nezamieňalo za iné druhy zväzkov, ktoré sú založené na krehkej láske. Len pevná skala totálnej a neodvolateľnej lásky medzi mužom a ženou je schopná vytvoriť základy pre vybudovanie spoločnosti, ktorá sa bude môcť stať domovom pre všetkých ľudí.” (79)
    a) „Nástraha” emócií v utilitaristickom svete
    87. Ak chápeme slobodu ako čistú spontánnosť, bez ďalšieho záväzku odvíjajúceho sa od ľudských emócií, potom manželské puto vyzerá ako príťaž a jeho stabilita ako „väzenie” lásky. Predstava manželskej lásky bez akéhokoľvek normatívneho poriadku by však sama osebe znamenala, že takáto láska nie je opravdivá. Totiž v prípade ľudskej prirodzenosti nejde len o jednoduchú prirodzenosť, ale má aj isté dejiny a právo, práve preto, aby bola naozaj prirodzená.
    88. Veľmi ľahko si môžeme domyslieť, k akým dôsledkom vedie takáto „romantická” a subjektivistická predstava o  manželskej láske. Ak na to nedbáme a neopierame sa o pevnú skalu záväzku, ktorý spočíva na racionálnom súhlase a je chránený inštitúciou, potom je láska vystavená napospas kolísavým a zo svojej povahy prchavým emóciám. Skôr či neskôr sa takáto stavba zrúti, lebo nemá základ – ako keby sme stavali na niečom tak pohyblivom a nestálom ako je piesok (porov. Mt 7, 24–27). Keď sa vynoria problémy, manželia sa dostanú do vzájomnej konfrontácie, ktorá ich ľahko môže priviesť k záveru, že ich láska je mŕtva a že vzájomné oddelenie či rozvod sú neodvratné. Ak si takto zamieňajú emócie s láskou, stávajú sa neschopnými nájsť nejaké riešenie.
    89. Neoddeliteľnou súčasťou tejto romantickej interpretácie  manželskej lásky je – aspoň sčasti – istá „privatizácia” lásky, ktorá stráca spoločenské uznanie. V takejto láske už nik nevidí schopnosť, vďaka ktorej sú ľudia schopní uskutočniť spoločné dobro, ktoré je dôležité pre všetkých. Práve na to poukazuje Benedikt XVI. v  encyklike Caritas in veritate, keď hovorí o strate lásky a čo táto strata znamená pre spoločnosť, ktorá chce byť skutočne ľudskou (80).
    90. Láska, vnímaná len ako emócie alebo čisto súkromná záležitosť, sa sama a priori zbavuje akéhokoľvek významu, ktorý by bolo možné odovzdať druhým ľuďom. Pre takéto zmýšľanie je zaujímavé len utilitaristické hľadisko. Takto sa ľudia vzdávajú sebapotvrdenia ako osôb. Stávajú sa len objektmi produkcie a konzumu. Dôsledkom toho je spoločnosť, kde sa sexuálne vzťahy medzi ľuďmi posudzujú len podľa úžitku, ktorý prinášajú, alebo uspokojenia, ktoré spôsobujú. Samotná reč sexuality prestáva byť dôležitá. Chýba jej totiž hodnota, pre ktorú má zmysel riskovať svoju vlastnú slobodu. O tom svedčí aj banalizácia sexuality vedúca k smutnej situácii „mnohých predčasne zostarnutých mladých ľudí, ktorí sú opotrebovaní primnohými sexuálnymi skúsenosťami a pre ktorých je opravdivá ľudská láska takmer nezmyselným podujatím” (81).
    b) Nespravodlivosť manželstva „podľa vlastnej chuti”
    91. Zdá sa, že jedným zo základných etických princípov, ktoré prevládajú vo verejnej sfére súčasnej spoločnosti (82), je ospravedlňovanie skutkov na základe ich dôsledkov alebo po zvážení ich predpokladaných dôsledkov. Je to perspektíva, ktorá vedie k mravnému relativizmu. Má cenu len to, čo slúži zamýšľanému cieľu. Každá činnosť, politické či ekonomické rozhodnutie sa hodnotí bez ohľadu na povahu použitých prostriedkov. Relativizmus sa ešte prehlbuje, ak sa rozhodnutie o pravdivosti a správnosti zámerov nezakladá na samotných veciach, ale sa zverí mocenským inštitúciám alebo jednotlivým ľuďom – či už je to väčšina alebo menšina. Výsledkom je otupená spoločnosť, zasiahnutá hlbokou mravnou krízou, bez kritérií, ktoré by jej pomohli reagovať a brániť také základné hodnoty pre spoločné dobro, akými sú rodina a manželstvo. Možno táto spoločnosť v zásade nepopiera nevyhnutnosť týchto inštitúcií, alebo ich dokonca bráni, lenže ak im chýba náležitý obsah, potom je tu veľký priestor pre akúkoľvek formu spolužitia a všetkých iných typov zväzkov.
    92. Demokratické procesy, ktoré sú také podstatné a potrebné pri budovaní a rozvoji spoločenského života nemôžu určovať, čo je pravda a dobro manželstva a rodiny. „Dnes si niektorí myslia, že odvolávať sa na objektívnu morálku, ktorá predchádza a prevyšuje demokratické inštitúcie, si protirečí s demokratickou organizáciou spoločnosti či demokratickou formou spolunažívania.” (83) No nie je to tak. Rozhodnutiu tých, čo sa sobášia, a tiež vzniku akejkoľvek spoločnosti predchádza vyššia pravda a vyššie právo, ktoré sú zakorenené v ľudskej podstate muža a ženy, v ich osobnej i sociálnej situácii, v živote ich detí aj v živote spoločnosti. Každý z nich je schopný uznať, že inštitúcie manželskej a rodinnej lásky, sú pre dosiahnutie spoločného dobra neodmysliteľné.
    93. To, že sa v našej spoločnosti čoraz viac ujíma myšlienka, že manželská láska nemá takmer nič alebo len máločo spoločné so sociálnymi normami, poukazuje na koncepciu, ktorá oddeľuje lásku od spravodlivosti (84). Niektorí dokonca začali podporovať myšlienku, že láska a inštitúcia sú natoľko nezlučiteľné, že láska nemôže vyklíčiť a rozvíjať sa v takých zväzkoch, ktoré sa zakladajú na vzťahoch diktovaných spravodlivosťou. V takomto chápaní je nemožné vnímať, že láska je zdrojom záväzkov a že je schopná vytvoriť stabilné puto. Preto sa tvrdí, že lásku nemožno „zviazať“. Inštitúcia manželstva by v dôsledku toho bola „väzením” lásky a manželská vernosť by bola otroctvom.
    94. Je však pravda, že v medziľudských vzťahoch sa láska a  spravodlivosť vzájomne vyžadujú až do tej miery, že sa v tom istom čase obe buď vzájomne potvrdzujú alebo popierajú. Spravodlivosť sa v prípade medziľudských vzťahov snaží dať každému, čo mu patrí, uznáva osobnú hodnotu blížneho ako bytosti, ktorá si zaslúži byť milovaná. Spravodlivosť oddelená od lásky podstupuje riziko, že sa stane neľudskou, formálnou či prázdnou. Zúži sa len na dovolávanie sa práv, ktoré napokon čoraz viac korešpondujú s jej vlastnými záujmami, bez toho, aby sa spájali aj s príslušnými povinnosťami. Ako pripomína Benedikt XVI.: „Je dôležité vyvolať novú reflexiu o tom, že práva predpokladajú určitý rámec povinností, bez ktorých by sa zmenili na svojvôľu” (85).
    95. Povaha a význam spravodlivosti sa nám začne vytrácať vo chvíli, keď sa naším východiskom stane čisto legalistická predstava o spravodlivosti. Ako keby to, čo je „správne” záviselo výlučne od toho, ako v tej chvíli rozhodne autorita alebo väčšina a akoby legálnosť skutku bola jedinou zárukou toho, že je spravodlivý, bez ohľadu na samotnú jeho povahu. Takýmto spôsobom by sa morálka zredukovala na obyčajnú „politickú korektnosť,” v zásade ovládanú straníckymi tlakmi s veľmi krátkym dosahom.
    96. Manželská láska a inštitúcia manželstva sú skutočnosti, ktoré nemôžeme vzájomne oddeľovať. Ak vo vzťahu tých, čo sa sobášia, chýba skutočná láska, tok ich života sa nemôže rozvinúť v súlade s ich dôstojnosťou ako osôb. A bez záruky inštitúcie by sloboda, vďaka ktorej sa jeden druhému odovzdávajú a vytvárajú zväzok, nezodpovedala pravde, nakoľko by v nej chýbal záväzok vernosti, ktorý je absolútne nevyhnutnou podmienkou skutočnej lásky. Inštitúcia manželstva je pre manželskú lásku taká nevyhnutná, že bez nej láska nemôže jestvovať.
    c) Manželstvo a rodina – podstatné prvky spoločného dobra
    97. „Vytvorenie spravodlivého štátneho a spoločenského poriadku, prostredníctvom ktorého je každému dané to, čo mu patrí – pripomína Benedikt XVI. – je základná „politická úloha” (86). Zodpovednosť za túto úlohu nesie vláda, lebo základom jej autority je služba spoločnému dobru (87). Bezpochyby každému z členov spoločnosti prináleží zodpovednosť prispievať k spoločnému dobru a starať sa oň. Každý by sa mal o  to snažiť podľa svojich možností (88). No táto zodpovednosť prislúcha predovšetkým tým, čo v spoločnosti zastávajú vládne funkcie. Veľmi špecifickým spôsobom sa to týka sociálnych dobier, na ktorých stojí a padá existencia spoločnosti a jej rozvoj.
    98. Spoločné dobro si ľudia často zamieňajú s distribúciou konzumných statkov. To sa deje vtedy, keď sa na spoločné dobro pozeráme z perspektívy „blahobytu”, ktorý sa často bez váhania stotožňuje s vlastnením týchto statkov. Úsilie o spoločné dobro by z tohto pohľadu spočívalo v zaobstaraní čo najväčšieho množstva konzumných statkov pre čo najväčší počet ľudí. Takýto úmysel je bezpochyby chvályhodný. No poskytuje príliš ochudobnenú a zjednodušenú predstavu o  tom, čo je naozajstné spoločné dobro; ak sa takáto predstava nepoopraví, znecitliví to morálne povedomie spoločnosti. Potom sa budú ťažšie vnímať také základné hodnoty ako sú: veľkodušná solidarita, čestnosť v obchodných vzťahoch a pod. pre život v spoločnosti; úcta k životu každej ľudskej bytosti, právo rodičov na slobodu pri výchove svojich detí a pod. v rodinnom živote. V mene „blahobytu” sa hľadajú a presadzujú také postupy a spôsoby, ktoré by nahradili rozhodovanie osôb, keďže tie sa do istej miery považujú za „nedospelé”.
    99. Naopak, opravdivé spoločné dobro vedie k „zasadzovaniu sa o realizáciu autentického integrálneho rozvoja, inšpirovaného hodnotami lásky v pravde” (89). Práve z takejto perspektívy – no nielen z nej – učí Cirkev o manželstve a rodine, lebo dostatočne jasne ukazuje, aký nesmierne veľký je prínos rodiny k spoločnému dobru. „Cirkev nás učí, že máme rešpektovať a podporovať nádhernú skutočnosť nerozlučného manželstva medzi mužom a ženou, ktorá je zároveň počiatkom rodiny. Jednou z najväčších služieb, ktoré môžeme dnes preukázať spoločnému dobru a opravdivému rozvoju človeka i spoločnosti, ako aj najlepšou zárukou na zaistenie dôstojnosti, rovnosti a skutočnej slobody ľudskej osoby je uznanie a podpora tejto inštitúcie” (90).
    – Spoločenská podpora manželstva a rodiny
    100. Manželstvo a rodina sú takými základnými dobrami pre spoločnosť, že okrem formálneho uznania si vyžadujú aj náležitú spoločenskú podporu. Sú to inštitúcie, ktoré svojou povahou budujú a udržujú vzťahy medzi členmi spoločnosti, a to nielen v časoch krízy a bezmocnosti, ako sú tie, ktoré dnes prežívame. Spolu s Benediktom XVI. potvrdzujeme, že „životné podmienky sa veľmi zmenili a zároveň nastal enormný pokrok v technickej, sociálnej a kultúrnej oblasti. Nemôžeme sa však uspokojiť len s takýmto pokrokom. Mal by ho bok po boku sprevádzať aj morálny pokrok: pozornosť voči rodine, jej ochrana a podpora. Veľkodušná a nerozlučná láska muža a ženy je totiž účinným rámcom a základom ľudského života, počnúc jeho počatím, narodením, rozvojom až po jeho prirodzený koniec” (91).
    101. Pokiaľ ide o podporu spoločného dobra, politická činnosť sa nemá zameriavať len na diskusie o ideologických návrhoch, ktoré sú do veľkej miery subjektívne, alebo na poskytovanie dávok určitým menšinám, pod nátlakom záujmových skupín. Jej cieľom by malo byť spoznať objektívne dobrá a usilovať sa o to, aby sa reálne odrazili v živote ľudí. Lebo nie všetky inštitúcie, ktoré sa zakladajú na pravde a dôstojnosti človeka,  súčasne prinášajú spoločnosti v rovnakej miere aj ďalšie dobrá. V každom prípade je dôležité rozlišovať, v ktorých prípadoch je úloha, ktorú zohrávajú pri reálnom budovaní spoločnosti, prirodzená a transcendentná. Omyl v tomto smere môže vyvolať veľmi negatívne sociálne dôsledky pre život človeka (92).
    102. Manželstvo inými slovami zväzok, ktorý sa navždy uzatvára medzi jedným mužom a jednou ženou a ktorý smeruje ku vzniku rodiny, prispieva k tomu, aby spoločnosť spoznala medzi ostatnými dobrami tie dôležitejšie napríklad dobro ľudského života ako takého; zásadnú rovnosť dôstojnosti muža i ženy, ich sexuálnu odlišnosť ako dobro a cestu k obohateniu a dozrievaniu osobnosti, atď. Všetko sú to dôležité dobrá a rozhodujúco spolupôsobia pri uskutočňovaní dobra človeka i spoločnosti. Tu by sme však chceli osobitne zdôrazniť prínos inštitúcie manželstva k pozdvihnutiu dôstojnosti ženy.
    – Dôstojnosť muža a ženy
    103. Manželstvo ako prirodzená inštitúcia si vyžaduje a zahŕňa rovnosť tých, ktorí sa sobášia. Ani muž nie je viac než žena, ani žena nie je menej ako muž. Hoci sú od seba odlišní, ako ľudské osoby majú tú istú dôstojnosť. Názor, ktorý by chcel ich odlišnosť poprieť, by zároveň popieral ich rovnosť, a tak by nepriamo stotožnil realizáciu mužskosti alebo ženskosti s napodobovaním toho druhého pohlavia, ktoré by tým uznával za vyššie. Ani svätý Pavol nepopiera spomínanú rovnosť manžela a manželky, keď hovorí o kresťanskom manželstve toto: „Ženy [nech sú podriadené] svojom mužom ako Pánovi […] ako je Cirkev podriadená Kristovi, tak aj ženy mužom vo všetkom” (Ef 5, 22.24). Tieto slová však treba interpretovať správne. Krátko pred nimi totiž apoštol potvrdzuje, že obaja sa musia „podriaďovať jeden druhému v bázni pred Kristom” (Ef 5, 21). A na inom mieste tvrdí, že medzi pokrstenými „už niet muža a ženy, lebo všetci sú jeden v Ježišovi Kristovi” (Gal 3, 27 – 28). Táto vzájomná podriadenosť ženy voči mužovi a muža voči žene je pre manželskú lásku typická (93); platí aj pre lásku medzi Kristom a Cirkvou, na ktorej sa manželská láska sviatostným spôsobom podieľa.
    104. Uznávať rovnakú dôstojnosť muža i ženy je antropologická požiadavka, no zároveň je to učenie Cirkvi. Nepopiera to však ich vzájomnú odlišnosť. Naopak, uznanie tejto odlišnosti je nesmierne potrebné. Je to jedna zo základných hodnôt zdravej spoločnosti. Ľahko to uznáme, ak si uvedomíme, že úcta k mužovi ako takému, alebo k žene ako takej, je požiadavkou dôstojnosti každého pohlavia. Neoddeliteľnou súčasťou každej ľudskej osoby ako živej bytosti (94) je totiž byť mužom alebo byť ženou. Preto treba, okrem iného, uznať a podporovať úlohu ženy v spoločnosti, uznať bohatstvo ženského ducha pri utváraní tkaniva spoločnosti (95). Dnes však treba brániť aj poslanie muža ako manžela a otca v rámci manželstva a rodiny, pretože kultúrne vplyvy umožnili to, že v rozsiahlych legislatívnych oblastiach sa poškodzujú mužské práva. Ak by realizácia a osobné zdokonaľovanie ženy spočívalo len v napodobovaní mužského vzoru a prispôsobovaní sa mu, viedlo by to k nenávratným stratám tak pre ženu, ako aj pre spoločnosť. Dôstojnosť ženy by tak závisela od niečoho takého premenlivého ako je akceptovanie jej práce v spoločenskom prostredí. V takomto rozvoji ženy by sa materstvo považovalo len za prekážku. A rovnako zahmlievanie identity muža ako manžela či otca by bolo nielen nespravodlivé, ale aj škodlivé pre samotné dobro rodín a celej spoločnosti.
    – Rodina, škola ľudskosti
    105. Ďalšie z veľkých dobier, ktorými rodina obohacuje spoločnosť, je jej príspevok k výchove nových občanov týkajúci sa ich vzťahu k základným hodnotám slobody, spravodlivosti a lásky. Tieto sú piliermi, na ktorých je možné budovať cestu vedúcu k spoločnému dobru. V rodine sa začína aj sa rozvíja tento výchovný ideál, pričom sa uskutočňuje vo vzťahu k rodine ako spoločenstvu osôb, čo nadmieru prispieva k hodnoteniu iných osôb v súlade s ich dôstojnosťou. Preto je rodina prvou školou socializácie a najvhodnejším prostriedkom nato, aby človek náležite vrastal do spleti sociálnych vzťahov. V rodine sa deťom odovzdáva veľmi podstatná časť z ohromného množstva základných myšlienok, ktoré nazývame „tradícia” (96). Ide o bohatstvo poznatkov prijímané ako isté vzácne dedičstvo, ktoré je však možné pochopiť v celej jeho hodnote len vtedy, ak je prijaté s vďakou (97).
    106. Treba opäť energicky zdôrazniť, že rodina – ako špecifické spoločenstvo zložené z otca, matky a detí – predstavuje „sociálny kapitál” najvyššieho významu, ktorý si vyžaduje politickú i kultúrnu podporu. To zodpovedá jednak realite, ktorá je nepopierateľná a predstavuje základné ľudské právo (98), a tiež požiadavke spoločnosti, ktorá si z veľkej časti cení dobre sformovanú rodinu ako jedno zo základných dobier, ktoré treba chrániť. „Rodina je inštitúcia, ktorá sprostredkuje vzťah medzi jednotlivcom a spoločnosťou, a nič ju nemôže úplne nahradiť.” (99)
    d) Uznať odlišné – to je spravodlivosť, nie diskriminácia
    107. Keďže manželstvo a rodina sú základnými inštitúciami, ktoré prispievajú k spoločnému dobru, legislatíva by mala prijímať také zákony, ktoré by podporovali ich existenciu a rozvoj. V prvom rade si to vyžaduje, aby prijímané opatrenia neprispievali k zahmlievaniu reality. Jazyk a terminológia nie sú neškodné. Keď odkazujú na prirodzené veci, ak sa v nich obsiahnutý zmysel umelo zmení alebo rozšíri, poškodí to aj realitu, ktorú použité termíny označujú. Je pravda, že legislatíva má upravovať vzťahy medzi občanmi, keďže predstavuje záruku sociálneho spolužitia. No k spravodlivosti patrí aj to, aby sa touto reguláciou neprekrúcala pravda a skutočnosť. S odlišnými vecami nemôžeme zaobchádzať, akoby boli rovnaké. Uznať rozdielnosť nie je diskrimináciou, ale je to spravodlivé. Rôznym veciam prislúchajú rôzne hodnoty a rôzne uznanie, rôzne povinnosti a rôzne práva.
    108. Dominantná kultúra nemôže v konkrétnom momente uvažovať o manželstve a rodine a pritom byť motivovaná ktovieakými inými záujmami, len nie spoločným dobrom, lebo to skresľuje skutočnosť, o ktorú v legislatíve ide. O to menej, ak sa to týka opatrení, ktoré vydávajú autority na podnet istých nátlakových skupín, ktorých záujem je – zdá sa – zameraný výlučne na popieranie rozdielnosti. Niečo podobné sa stalo vo viacerých krajinách, kde sa pod zámienkou prekonávania starých diskriminačných spôsobov prijali také legislatívne opatrenia, ktoré považujú za manželstvo aj rôzne formy spolužitia, ktoré nemajú nič spoločné s realitou, ktorú pod termínom manželstvo chápeme. Avšak zrovnoprávnenie manželstva s rôznymi typmi zväzkov, ako by bolo kompatibilné – v týchto prípadoch – s uznaním manželstva ako presne zadefinovanej inštitúcie, s jej charakteristikami.
    – Španielska legislatíva o manželstve
    109. Naproti tomu aktuálne platná legislatíva v Španielsku zašla ešte ďalej. Zákon z 1. júla 2005, ktorý modifikuje Občiansky zákonník vo veci práva na uzavretie manželstva, nanovo zadefinoval legislatívny koncept manželstva. Manželstvo prestalo byť inštitúciou spoločenstva života, spočívajúceho v spoločnom živote muža a ženy za účelom ich vzájomného zdokonaľovania a prokreácie, a zmenilo sa na inštitúciu afektívneho spolužitia medzi dvoma osobami, pričom každá strana môže toto spolužitie zrušiť v prípade, že prešli tri mesiace od formálnej dohody o „manželstve”, teda od doby, keď sa samotné spolužitie začalo (100). Manželstvo sa tak legislatívne zmenilo na zväzok dvoch ľubovoľných občanov, pre ktorých sa vyhradzuje termín „manželia” alebo „manželskí partneri” (101). Takto sa zaviedla „neslýchaná legislatívna definícia manželstva, vylučujúca akúkoľvek zmienku o odlišnosti medzi mužom a ženou” (102). Veľmi príznačné je v tomto ohľade znenie právneho textu. Zmizli z neho totiž termíny „manžel” a „manželka”, „muž” a „žena”, „otec” a „matka”. Španielski občania tak stratili právo na to, aby ich zákon výslovne uznával ako „manžela” a „manželku” a musia sa zapisovať do občianskeho registra ako „partner A” alebo „partner B” (103).
    110. V hre však nie je len otázka terminológie. Ide o niečo oveľa hlbšie. Ide o zámer vybudovať taký model spoločnosti, ktorý by na základe predpokladaného úplného „oslobodenia” nastolil domnelú rovnosť medzi všetkými občanmi. Táto by potlačila všetky „diskriminačné” rozdiely medzi nimi, vrátane tých, ktoré vyplývajú zo stavu človeka ako mužskej a ženskej bytosti. Tento rozdiel, ktorý „rodová ideológia” označuje za biologickú či machistickú (machizmus – hnutie, ktoré je opakom feminizmu, pozn. prekl.) kultúrnu nadštruktúru, by mal byť prekonaný novou konštrukciou človeka. Ľudská bytosť by sa sama, slobodne konštituovala prostredníctvom jednej alebo viacerých „sexuálnych alternatív”, ktoré by si v priebehu života vybrala a ktoré by mali byť rovnoprávne. V tomto duchu a týmto smerom sa uberajú aj dekréty týkajúce sa tzv. „občianskej výchovy” (104).
    111. Bez obáv z preháňania musíme s bolesťou konštatovať, že momentálne platné zákony v Španielsku neuznávajú a ani nechránia manželstvo v jeho špecifickosti (105). Sme svedkami deštrukcie manželstva legálnou cestou. Keďže sme si vedomí negatívnych dôsledkov, ktoré táto deštrukcia znamená pre spoločné dobro, musíme pozdvihnúť svoj hlas v prospech manželstva a jeho nového právneho uznania. Okrem toho pripomíname, že všetci, čo sme súčasťou spoločnosti, by sme mali brániť a podporovať manželstvo i náležité právne zaobchádzanie s ním.
    – Zodpovednosť všetkých
    112. Mali by sme lepšie spoznať základné princípy „rodovej ideológie”, ktorou je z veľkej časti inšpirovaná súčasná španielska legislatíva v oblasti manželstva. Keď lepšie spoznáme jej jazykové deformácie, môžeme na ne lepšie a adekvátnejšie reagovať. No predovšetkým bude potrebné zabezpečiť lepšiu a primeranejšiu formáciu ohľadom manželskej lásky, manželstva a rodiny. Len takto dokážeme vzbudiť vo verejnosti presvedčenie, ktoré umožní ľuďom osobne sa angažovať v prospech spravodlivej právnej úpravy týkajúcej sa manželstva a rodiny. Rodina, farnosť, škola i masovokomunikačné prostriedky by sa mali venovať výchove v tejto oblasti.
    113. Znova vyzývame našich politikov, aby brali vážne svoju zodpovednosť za túto sféru. Zdravý rozum nám hovorí, že v takej dôležitej veci musia všetci konať podľa svojho svedomia, nie podľa nejakej straníckej taktiky. Nik nemôže svojím hlasom podporiť platnosť takých zákonov, ktoré závažným spôsobom poškodzujú základné štruktúry spoločnosti (106). Obzvlášť katolíci – ako služobníci spoločného dobra – si musia uvedomovať, že by mali konať v súlade so svojou vierou (107).
    114. Keď sa katolíci prostredníctvom svojich legislatívnych návrhov a podporou pri hlasovaní usilujú o prijatie takých zákonov, ktoré by boli v súlade s pravdou o ľudskej láske, nikomu nič nenariaďujú. Snažia sa len vniesť vlastnú vieru do spoločnosti, kde spolunažívajú rozličné viery a presvedčenia, čo sa niekedy zle chápe a interpretuje, s cieľom úmyselne zdiskreditovať ich aktivitu. Pritom sa len usilujú zdôvodniť svoje návrhy. Ak sa proti niečomu postavia, hoci pokojne a s rešpektom, napríklad proti niektorým návrhom, je to preto, že ich nepovažujú za prispievajúce k spoločnému dobru. Navyše to, čo navrhujú vo vzťahu k manželstvu a rodine, je spoločným dedičstvom zdravého rozumu spoločnosti. Teda nenavrhujú to preto, žeby to patrilo špecificky k ich náboženskému vyznaniu. Avšak je pravda, že s pomocou svetla viery, máme lepšie podmienky na to, aby sme spoznali pravdu o láske, než len samotným svetlom rozumu (108).
    115. My biskupi povzbudzujeme všetkých, ale zvlášť veriacich katolíkov, aby sa zapájali do združení usilujúcich sa o podporu manželského a rodinného života. Veľkú radosť máme z toho, že sa v našej krajine živo rozvíjajú rodinné združenia. V poslednej dobe zohrávajú hlavnú úlohu isté sociálne sily a udalosti, ktoré práve vďaka stimulom zo strany týchto združení nadobúdajú veľký význam. Verejná moc by im mala venovať svoju pozornosť a chrániť ich záujmy. Je jej povinnosťou pomáhať a venovať pozornosť tým, ktorí sa usilujú o spoločné dobro. Pritom je nevyhnutné dobre rozlišovať skutočné rodinné združenia od menšinových nátlakových skupín, ktorým v nemalej miere vďačíme za to, že si aktuálna legislatíva protirečí so skutočnosťou, pokiaľ ide o ľudskú bytosť, čo škodí spoločnému dobru.
    6. Za kultúru manželstva a rodiny
    116. Napriek všetkým týmto ťažkostiam stále dúfame vo svetlo, ktoré žiari v ľudskom srdci a odráža trvalú prítomnosť Božieho tvorivého činu. Sami vo svojom srdci cítime, že nás toto svetlo prežaruje. Je to ten najväčší zázrak, ktorý dáva láske jej obdivuhodnú schopnosť šíriť sa. Každý človek sa ňou cíti priťahovaný a túži po tom, aby naplnila jeho vnútro (109), pretože táto skúsenosť patrí k pôvodnej štruktúre človeka. Preto ak sa hovorí o láske opravdivo a zmysluplne, vzbudí to nádej dokonca aj v srdciach sklamaných a ubolených ľudí. Nádej, v ktorej sa môžu cítiť opravdivo milovaní (110).
    117. Láska sama osebe túži šíriť sa a rásť, tak ako svetlo, pre ktoré je typické, že žiari a šíri sa. Kresťanská láska sa však nešíri len ako svetelná žiara, ale zároveň aj ako mocný oheň zohrievajúci ľudským teplom každého nechráneného človeka. Je to láska, z ktorej prýšti život, lebo sa rodí z okúsenia plodnosti, ktorá nemá obdoby, plodnosti Otca, ktorý sýti všetko živé dobrotami (porov. Ž 104, 28). Táto láska vyviera z milosti jeho Syna, Ježiša Krista, ktorou sme boli štedro zahrnutí, ako hovorí apoštol Pavol (porov. Ef 1, 8).
    118. Ak máme ako kresťania zostať verní svojmu poslaniu, sme povinní nechať rásť tento prvotný dar, ktorého nám Boh udelil plným priehrštím. Cirkev v tomto smere koná ako matka, ktorá pripravuje vhodné miesto, domov, kde by dar života mohol dosiahnuť svoju plnosť. Takto volá svojich synov: „Kto chce žiť, má kde žiť i z čoho žiť. Nech sa priblíži, nech verí, nech sa začlení, aby bol oživený. Nech sa nevyhýba ústrojenstvu údov“ (111). Nádej, obsiahnutá v bezpodmienečnom Kristovom sebadarovaní, je pre Cirkev prvým podnetom k tomu, aby sa venovala úlohe, ktorá je v týchto dňoch z hľadiska výchovy najdôležitejšia, nádhernej úlohe naučiť milovať.
    119. Cirkev sa prostredníctvom nej môže priblížiť ľuďom. Jej vľúdna blízkosť umožní odovzdať dôveru potrebnú pre otvorenie srdca a tiež pre plnšie prijatie Lásky, ktorá živí a udržuje cirkevné spoločenstvo. Celá Cirkev je zapojená do tejto úlohy (112) a musí využiť všetky možné prostriedky, aby oslovila čo najväčší počet ľudí. Preto sú pre Cirkev také potrebné rôzne inštitúcie a združenia, hlavne farské. V nich sa totiž lepšie ukazuje láskyplná starostlivosť Cirkvi, ako nám to poradil vo Valencii Benedikt XVI.: „Preto je veľmi dôležitá práca farností, rovnako ako práca rôznych cirkevných združení, ktoré sú povolané spolupracovať ako podporná sieť a pravá ruka Cirkvi na tom, aby rodiny rástli vo viere” (113).
    120. Pomoc rodinám môže byť „istotne mnohoraká a významná v rôznych oblastiach: psychologickej, medicínskej, právnej, morálnej, ekonomickej atď. Aby táto pomoc bola účinná, musí rátať so špecifickými službami, medzi ktoré patria: centrá zamerané na rodinu, formačné centrá pre prirodzené metódy poznania plodnosti, vedecké a výskumné inštitúty zaoberajúce sa manželstvom a rodinou, inštitúty bioetiky atď.
    121. S týmto cieľom sa má – hlavne na diecéznej úrovni – podporiť vytvorenie takých inštitúcií, ktoré by boli s príslušnou kompetenciou a jasnou kresťanskou inšpiráciou pripravené pomáhať svojím poradenstvom pri prevencii a riešení problémov, ktoré sa pri pastorácii rodín vynárajú” (114).
    a) Afektívno-sexuálna výchova
    122. Náležitá afektívno-sexuálna výchova si v prvom rade vyžaduje vzdelávanie celej kresťanskej komunity ohľadom evanjeliových základov manželstva a rodiny. Dobrá formácia je najlepší spôsob, ako sa naučíme odpovedať na problémy a otázky predkladané akoukoľvek ideológiou. Všetci kresťania by mali byť na základe svojej viery pripravení zodpovedne „sa obhájiť pred každým, kto ich vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je v nich” (porov. 1 Pt 3, 15). Pritom im môže dobre poslúžiť Katechizmus Katolíckej cirkvi (115), či ďalšie relevantné dokumenty (116). V každom prípade budú potrebné také riešenia, ktoré sa usilujú o celkovú formáciu človeka. Len to je primeraný spôsob, ako človek odpovie a má odpovedať na svoje povolanie k láske.
    123. Rodina je určite tým najvhodnejším miestom pre takúto výchovu a formáciu. Predovšetkým preto, že sa v nej rozvíjajú tie najdôležitejšie osobné a citové vzťahy medzi ľuďmi, ktoré sprostredkujú aj základné významy sexuality (117). Rodina je prvým nenahraditeľným subjektom formácie svojich členov. Preto jej môžu i musia pomáhať rôzne štátne i cirkevné výchovno-vzdelávacie inštitúcie, no nikdy ju nesmú v tejto úlohe nahrádzať, ani zasahovať do jej práv a povinností. Okrem iných dokumentov sa o tom hovorí aj v Cirkevnom direktóriu pre pastoráciu rodín (118). Je to o to naliehavejšie, ak si uvedomíme, že legislatívne opatrenia umožňujú štátu riadiť túto oblasť výchovy. Je tu totiž nemalé riziko, že podľahneme tomu, čo nám vnucuje spomínaná „rodová ideológia”.
    124. Afektívno-sexuálna výchova by mala byť v súlade s dôstojnosťou ľudskej bytosti. Nemôže sa zredukovať len na biologické informácie o ľudskej sexualite. Rovnako nemôže spočívať len vo všeobecných usmerneniach týkajúcich sa správania a založených na momentálnych štatistikách. Takáto výchova by sa mala rozvíjať na základoch „primeranej antropológie”, ako prízvukoval blahoslavený Ján Pavol II. (119), a má spočívať v objasnení skúseností, ktoré každý človek prežíva a v ktorých nachádza zmysel svojho života. Tak sa vyhneme subjektivizmu, ktorý vedie mladých k tomu, aby posudzovali svoje skutky len na základe prežívaných pocitov, čo ich do istej miery robí neschopnými budovať svoj život na trvalých čnostiach. Takáto výchova musí začať už v detstve a pokračovať aj v období pre-adolescencie. Výchovné inštitúcie musia na túto výchovu dohliadať, no vždy v úzkej spolupráci s rodičmi, ktorým táto úloha prináleží.
    125. Odkrývanie pravdy a významu reči tela nám umožňuje lepšie rozpoznať prejavy opravdivej lásky a odlíšiť ich od tých nepravých. Pomôže nám to náležite oceniť význam plodnosti, bez rešpektovania ktorej nie sme schopní zodpovedne prijať svoju vlastnú sexualitu v  jej význame pre celú osobu. Mladým sa tak otvára cesta postupného sebapoznávania prostredníctvom integrovania rozmerov ukrytých v samotnej sexualite, ako sú prirodzená náklonnosť, afektívna odpoveď, psychologická komplementarita a osobné rozhodnutie. Takto si začnú uvedomovať ten prenádherný dar sexuality a spolu s ním aj morálnu požiadavku prežívať ho celistvo. Z toho je hneď zrejmé, že nie je možná skutočná afektívno-sexuálna výchova bez výchovy k čistote (120).
    126. Výchova takéhoto druhu si vyžaduje primerane pripravených ľudí, ktorí pomôžu pri formácii tých, čo sú priamejšie a bezprostrednejšie poverení touto úlohou. V každom prípade by mali byť katolícki rodičia veľmi pozorní, či sa pri takejto pomoci zachováva aj vernosť magistériu, cirkevnému spoločenstvu a vedeniu duchovnými pastiermi. Subkomisia Španielskej biskupskej konferencie pre rodinu a život by mala pripraviť vhodné materiály a programy, ktoré by sa pri tejto výchovnej úlohe mohli použiť.
    b) Príprava na manželstvo
    127. Okrem afektívno-sexuálnej výchovy (121) je nevyhnutné prehĺbiť a obnoviť aj predmanželskú prípravu. Na túto prípravu – ako nám pripomínal blahoslavený Ján Pavol II. – „by sme mali hľadieť ako na postupný a nepretržitý proces”, ktorý apoštolská exhortácia Familiaris consortio (66) rozdeľuje do troch stupňov: vzdialenej, blízkej a bezprostrednej prípravy.
    128. Tieto stupne však priamo závisia od kresťanskej iniciácie, ktorá – inšpirovaná dávnym katechumenátom (122) – s Božou milosťou podporuje kresťanov, aby boli schopní prežívať svoje povolanie k láske ako nasledovanie Krista. Bez obnovenia kresťanskej iniciácie detí, adolescentov, mladých i dospelých, by príprava na manželstvo i samotný manželský život stratili solídny základ a oporu.
    129. V našich diecézach v Španielsku nastal veľký pokrok, čo sa týka formácie pastoračných predmanželských a rodinných asistentov. Vďaka Bohu, máme pripravené dobré programy, aby sme pomohli rodičom a vychovávateľom pri afektívno-sexuálnej výchove a tiež programy bezprostrednej prípravy na manželstvo. Napriek tomu je ešte v tejto oblasti stále dosť nedostatkov.
    130. Všeobecný pokles počtu uzavretých manželstiev a čoraz neskoršie uzatváranie sviatosti manželstva (priemerný vek prvého manželstva stúpol u mužov na 33,4 rokov a u žien na 31,2 rokov) (123) si bude vyžadovať hlbokú reštrukturalizáciu predmanželskej pastorácie. Zdá sa, že je potrebné sprevádzanie a rozlišovanie týkajúce sa povolania k manželskej láske. Mali by sa uprednostňovať také cesty šírenia viery, ktoré by brali do úvahy aj pastoráciu mladých a zakomponovali by aj kresťanské chápanie prežívania času pred manželstvom. Tieto nové prístupy a spôsoby pastorácie by sa mali konať podľa kľúča samotnej evanjelizácie a mali by sa rozvíjať ako cesta katechumenátu (124), ktorá by ukázala celok kresťanského života z perspektívy povolania k láske. Takto to naznačuje aj encyklika Familiaris consortio, keď hovorí o vzdialenej, ale aj blízkej príprave, ktoré by mali prebiehať „ako cesta viery, podobná katechumenátu” (125).
    131. Práve tento návrh bol zakomponovaný do Cirkevného direktória pre pastoráciu rodín v Španielsku (2003), v ktorom sme v súvislosti s prípravou na manželstvo vyzvali, aby sa „na spôsob ,katechumenátu‘ naplánovala taká ,cesta viery‘, na ktorej by sa postupne a stupňovito sprevádzali tí, čo sa pripravujú na manželstvo. V žiadnom prípade sa táto príprava nedá zredukovať len na odovzdanie právd viery, ale musí ísť o skutočnú a celkovú formáciu osôb, o ich ľudský rast, ktorý zahŕňa dozrievanie tak v ľudských čnostiach, ako aj vo viere, modlitbe, liturgickom živote, cirkevných a spoločenských povinnostiach a pod.” (126)
    132. Keďže si uvedomujeme závažnosť tejto témy, ako biskupi vyzývame všetkých kňazov i  rodiny, aby trvali tak na obnove kresťanskej iniciácie, ako aj na obnove sprevádzania v rámci povolania na manželstvo. Oceňujeme úsilie tých, ktorí sú činní v pastorácii rodín, zakotvenej v primeranej antropológii – ako navrhoval blahoslavený Ján Pavol II. – čím obnovili prípravu na manželstvo (127).
    – Nová evanjelizácia
    133. Najlepšou odpoveďou na „rodovú ideológiu ” a aktuálnu krízu manželstva je „nová evanjelizácia”. Je dôležité, aby sme predkladali Krista ako cestu k životu a rozvíjaniu povolania k láske. Bez jeho milosti, bez sily Ducha Svätého sa úloha milovať javí ako nemožná. Preto potrebujeme nových evanjelizátorov, ktorí by svojím životom dosvedčovali, že Bohu nič nie je nemožné. Aj na tomto pastoračnom poli je veľmi potrebné „objaviť prvotný zápal, počiatočnú radosť z kresťanskej skúsenosti a nechať sa sprevádzať Kristom ako ,emauzskí učeníci‘ v deň Paschy, aby jeho slová zahoreli v našich srdciach a lámanie chleba otvorilo naše oči pre kontempláciu jeho tváre” (128).
    134. Keď pripomíname tieto kľúčové skutočnosti, musíme predovšetkým zdôrazniť, že je potrebné sprevádzať ľudí pri objavovaní povolania k láske, poukázať na dôležitosť voľby budúceho manžela či manželky a naplánovať dlhšiu – najmä bezprostrednú či blízku – prípravu na manželstvo.
    c) Spravodlivá a primeraná rodinná politika
    135. Rodina je ako lampa, ktorej svetlo nemožno skryť pod mericu (porov. Mt 5, 15). Naopak, ono musí svietiť vo tmách a byť hnacím motorom sociability. Verejná moc musí preto umožniť rodine, aby bola tým, čím má byť, a „aby bola uznaná v svojej identite a prijatá vo svojej spoločenskej subjektívnosti” (129). Takéto uznanie si však vyžaduje aj prepracovanú rodinnú politiku, dostatočne dotovanú ekonomickými prostriedkami. Na to narážal pápež Benedikt XVI. pri svojej návšteve Barcelony: „Cirkev sa neustále zasadzuje za primerané ekonomické a sociálne opatrenia, ktoré by žene umožnili, aby sa plne realizovala doma i v práci; a tiež za to, aby štát rozhodnejšie podporoval muža i ženu, ktorí uzatvárajú manželstvo a zakladajú si rodinu. Štát má tiež chrániť život detí ako niečo posvätné a nedotknuteľné, a to od okamihu počatia, vážiť si pôrodnosť, podporovať ju a uznávať ju po právnej, sociálnej a legislatívnej stránke.” (130)
    136. My španielski biskupi sme už skôr vydali všeobecné smernice ohľadom rodinnej politiky (131). No opätovne prízvukujeme, že je potrebné, aby táto politika bola spravodlivá a primeraná a to najmä v týchto časoch. Nielen preto, že momentálna ekonomická kríza môže veľmi tvrdo dopadnúť práve na rodiny, ale je dôležité, aby demografická politika vždy podporovala rast pôrodnosti (132). Deti sú totiž tým najdôležitejším prínosom pre rozvoj spoločnosti, a to si musí štát uvedomiť. Početnejšie rodiny s deťmi sa nemôžu cítiť znevýhodnené preto, že sa im zo strany verejnej moci nedostáva podpory. Ak v tejto sfére nenastane výrazná zmena, tak „demografická púšť” v našej krajine zanedlho povedie k veľmi negatívnym dôsledkom pre náš sociálny i ekonomický systém.
    137. Veľmi dôležité je podnecovať vhodnú rodinnú politiku, ktorá by umožňovala rodinám disponovať dostatočnou ekonomickou samostatnosťou, aby sa mohli rozvíjať. Musíme si uvedomiť, v akej nestálej situácii sa dnes nachádza značné množstvo rodín, kde sú často všetci členovia nezamestnaní, a tiež sklamanie toľkých mladých ľudí, ktorí sú pri zakladaní rodiny neúspešní pre nedostatok finančných zdrojov alebo preto, že prišli o možnosť dosiahnuť potrebnú ekonomickú nezávislosť. Tieto prekážky pociťujú najmä emigranti, z ktorých mnohí boli donútení pretrhnúť svoje rodinné zväzky. Rovnako to pociťujú aj ľudia, ktorí museli použiť rôzne právne prostriedky, aby konečne dosiahli vytúžené opätovné stretnutie celej rodiny.
    138. Rodina sa často cíti osamelá hlavne v okamihoch, keď sa musí starať o tých svojich členov, ktorí sa dostali do rôznych ťažkostí. V rámci svojich možností by Cirkev chcela obnoviť svoje úsilie pri sprevádzaní rodín v takýchto situáciách. Súčasne sa chce angažovať za to, aby celá spoločnosť prispela a ponúkla týmto rodinám pomoc, aká im prináleží. Vládnuci predstavitelia sú povinní predložiť jasnú politiku, ktorá by bola hnacím motorom oživenia rodinnej ekonomiky. Tá je prvotným „sociálnym kapitálom” ktorejkoľvek spoločnosti. Bolo by nezodpovedné nerešpektovať túto výzvu, a malo by to vážne dôsledky pre celú spoločnosť.
    d) Budovať „domov” a mesto
    139. Cirkev, „znalkyňa ľudstva”, spoľahlivo chráni a bráni formáciu rodiny, čím prispieva k dobru jednotlivcov i spoločnosti. Vybudovať „domov”, kde sa každý cíti byť milovaný pre to, aký je, kde má primeraný priestor, aby sa mohol rozvíjať ako osoba – to je sociálna úloha par excellence. Osobitne v čoraz viac individualistickej spoločnosti, kde sa človek posudzuje podľa úžitku, ktorý prináša, nie podľa toho, čím je, ale čo má. Vôbec preto neudivuje, že veľmi často stretneme ľudí, ktorí sa cítia osamelí, hoci sú obklopení mnohými inými ľuďmi a majú k dispozícii nespočetné technické vymoženosti. Bez autentických medziľudských vzťahov totiž nie sme schopní nájsť odpovede na hlboké túžby ľudského srdca (133) a koniec koncov ani odpovedať na povolanie k láske.
    140. Tam, kde sa buduje takýto autentický ľudský „domov”, inak povedané rodina, v ktorej sa všetky vzťahy medzi jej členmi riadia zákonom nezištnosti, tam vzniká potreba otvoriť sa transcendentnu, ktoré so sebou prináša hlbší zmysel pre spoločenstvo (communio).  (134) Nestačí len dobrá vôľa zo strany členov rodiny. Nestačí ani to, že sa stanovia čisto ľudské pravidlá alebo dohody. Je potrebné, aby boli obaja partneri otvorení – alebo aspoň nevzdorovali – voči vyššej inštancii, teda transcendentnu, ktoré im dáva zmysel. To potvrdzuje všeobecný názor ľudí, či dejiny kultúr a národov. To isté má na mysli Benedikt XVI., keď cituje Gaudího slová: „Chrám (je) jediná vec, ktorá je hodná reprezentovať cítenie ľudu, a náboženstvo je tá najvznešenejšia vec v človeku” (135).
    141. Privilegovaným prejavom lásky je naučiť sa správať k iným ľuďom ako k daru od Boha. To nám pomôže objaviť aj dôvod ich vyššej dôstojnosti: sú Božími deťmi (136). Súčasťou tejto úlohy, v ktorej má svoju vlastnú, špecifickú zodpovednosť kresťanská rodina, je výchova vo viere. No výchova bude opravdivá len vtedy, ak deťom vštepí presvedčenie a čnosti, ktoré ich privedú k prežívaniu lásky. Tak sa z rodiny, ktorá predstavuje pre svojich členov „domov”, stáva zároveň aj „chrám” pre nich i pre ostatných: „Chudobní musia vždy v chráme pocítiť prijatie, ktorým je kresťanská láska” (137). Vziať na seba záväzok Božej lásky – to neznamená oddeľovať sa od ľudskej spoločnosti. Naopak, tento záväzok nám dáva „dôvod pre život”: Láska, ktorá je väčšia než my sami, nás spasí. A toto poznanie obohacuje ľudské vzťahy.
    Záver: Poslanie a svedectvo manželstva a rodiny
    142. Cirkev ako „ľud života” (138) ohlasuje a podporuje opravdivú ľudskú lásku a dobro života, ktorý je darom prijatým od Boha a ktorý svoju plnosť dosahuje v Ježišovi Kristovi. Preto Cirkev nemôže prestať hlásať evanjelium. To je centrálna úloha poslania, ktoré jej Pán zveril. Je to úloha, ktorá sa týka všetkých členov Cirkvi, hoci s odlišným stupňom zodpovednosti. Nikto v cirkevnom spoločenstve nemôže len tak „prežívať” bez toho, aby sa o túto úlohu zaujímal. Všetci sme boli povolaní k láske. Všetci máme byť svedkami novej lásky, kvasu novej kultúry. Chceme tu citovať slová pápeža Benedikta XVI., ktoré – hoci v inej súvislosti – adresoval mladým na stretnutí v Madride, pri príležitosti Svetového dňa mládeže: „Odovzdávajte svojim blízkym radosť z viery. Svet potrebuje svedectvo o vašej viere, rozhodne potrebuje Boha” (139). Uskutočniť tieto slová nie je len právo či povinnosť kresťanov. Láska a ľudský život – to sú hodnoty, ktoré sú základné a spoločné pre celé ľudstvo.
    143. Evanjeliové ohlasovanie pravdy o ľudskej láske a o živote musí byť vytrvalé a musí sa uskutočňovať rôznymi spôsobmi. Ak si to situácia – napríklad tá dnešná – vyžaduje, môže ísť aj o verejné hlásanie. Náležité predkladanie posolstva, ktoré Cirkev hlása, si vyžaduje, aby si bola dokonale vedomá súčasných problémov i okolností, v ktorých žijeme. Ohlasovanie však musí spočívať predovšetkým v pozitívnom svedectve o pravde a dobre ľudskej lásky a ľudského života pre každého človeka i celú spoločnosť. V konečnom dôsledku ide aj o hlásanie dobrej zvesti o manželstve a rodine ako o hodnotách, ktoré sú dobrom pre celé ľudstvo. „Kristus potrebuje rodiny nato, aby svetu pripomenul dôstojnosť ľudskej lásky a krásu rodinného života.” (140)
    144. Hlásaním tejto pravdy o ľudskej láske a pravdy o živote by sme my španielski biskupi chceli prejaviť svoju hlbokú úctu voči všetkým – veriacim i neveriacim ľuďom –, ktorí neochvejne šíria túto pravdu. Ďakujeme Bohu za mnohé kresťanské rodiny, ktoré svojou radosťou a príkladnou vernosťou udržiavajú živú lásku, ktorá ich spája a robí z nich skutočnú „domácu cirkev” a povzbudzujeme ich (141). Cítime blízkosť voči tým mužom a ženám, ktorým sa rozpadlo manželstvo, ktorých láska bola zradená, ktorí strácajú nádej na šťastný a pokojný manželský život, alebo podstupujú násilie od tých, ktorí by im mali preukazovať pomoc, úctu a lásku. Svojou láskou a modlitbami sprevádzame tie rodiny, ktoré v týchto chvíľach trpia v dôsledku krízy, ktorou prechádzame, a sľubujeme, že zdvojnásobíme svoje úsilie, aby sa im poskytla každá možná pomoc. Na záver ešte povzbudzujeme mladých, ktorí sa s radosťou rozhodli prijať povolanie na manželský život, aby celú svoju nádej vkladali do Boha, ktorý je láska i život, a boli si istí, že vo svojom živote môžu rátať s jeho milosťou a neustálou prítomnosťou.
    145. Panne Márii, Matke krásneho milovania, zverujeme všetky rodiny a dúfame, že nám od Syna vyprosí nové víno, ktoré by do nás vlialo novú túžbu milovať.
    Madrid 26. apríla 2012
    _____
    1) DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, Trnava : SSV, 1998, 47-52.
    2) DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, Trnava : SSV, 1998, 41.
    3) Pozitívnou správou je, že Rada Európy na svojom stretnutí 25. januára 2012 schválila rezolúciu (1859), ktorej záver znie: „Eutanázia, v zmysle zámerného usmrtenia – či už určitou
činnosťou alebo jej zanedbaním – ľudskej bytosti, za účelom jej predpokladaného dobra, musí byť za každých okolností zakázaná“. A bližšie špecifikuje, že „v prípade pochybnosti musí rozhodnutie vždy vyznievať v prospech života a v prospech jeho predĺženia“.
    4) Spomeňme aspoň niektoré zákony: Ústavný zákon č. 2/2010 z 3. marca o sexuálnom a reprodukčnom zdraví a o dobrovoľnom prerušení tehotenstva; Ústavný zákon č. 3/2007 z 22. marca o skutočnej rovnosti mužov a žien; Zákon 3/2007 z 15. marca usmerňujúci opravu registračnej položky týkajúcej sa pohlavia osôb, tento zákon sa nazýva aj zákonom rodovej identity; Zákon č. 13/2005 z 1. júla, ktorým sa modifikuje Občiansky zákonník vo veci práva na uzatvorenia manželstva, podľa neho manželstvo prestáva byť zväzkom muža a ženy, pretože uznáva „právo“ osôb rovnakého pohlavia na uzavretie civilného manželstva. Zákon č. 15/2005 z 8. júla, ktorým sa upravuje Občiansky zákonník a Zákon o občianskom súdnom konaní vo veci manželského odlúčenia a rozvodu, známy aj ako zákon „expresného rozvodu“ a iniciatíva Poslaneckej snemovne vo veci bezplatného poskytovania postkoitálnej tabletky. Treba ešte spomenúť aj usmernenia ohľadne výchovy v školách v tejto oblasti.
    5) Porov. BENEDIKT XVI.: encyklika Deus caritas est (25. 12. 2005).Trnava : SSV, 2006, 1.
    6) Tamže, 10.
    7) BENEDIKT XVI.: Príhovor na Pápežskom inštitúte Jána Pavla II. pre štúdium manželstva a rodiny (11. mája 2006).
    8) Porov. SV. AUGUSTÍN: Vyznania. Bratislava : Lúč, 1997, 10, 20. 29.
    9) JÁN PAVOL II.: apoštolská exhortácia Familiaris consortio (22. 11. 1981). Trnava : SSV 1993, 11. Porov. pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 24: „[…] človek – jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého – nemôže nájsť sám seba v plnej miere, iba ak v nezištnom sebaobetovaní“.
    10) Porov. JÁN PAVOL II.: encyklika Veritatis splendor (6. 8. 1993). Trnava : SSV, 1994, 42–45; encyklika Fides et ratio (14. 9. 1998). Trnava : SSV 1998, 24–35.
    11) Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 22: „Tajomstvo človeka sa stáva naozaj jasným iba v tajomstve vteleného Slova“. Tým sa chce povedať, že kristológia je adekvátnou cestou autentickej teológie človeka stvoreného na Boží obraz; porov. JÁN PAVOL II.: encyklika Redemptor hominis (4. 3. 1979). Trnava : SSV, 1997, 7 a 9; porov. JÁN PAVOL II.: encyklika Evangelium vitae (25. 3. 1995). Trnava : SSV, 1995, 8.
    12) Porov. JÁN PAVOL II.: encyklika Evangelium vitae, 2 a 29.
    13) DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Dei verbum. Trnava : SSV, 1998, 6.
    14) BENEDIKT XVI.: encyklika Deus caritas est, 17.
    15) Porov. JÁN PAVOL II.: Príhovor zo dňa 9. 1. 1980.
    16) Katechizmus Katolíckej cirkvi. Trnava : SSV, 1998, 365: „Jednota duše a tela je taká hlboká, že dušu treba považovať za formu tela: to znamená, že vďaka duchovnej duši je telo, zložené z hmoty, ľudským a živým telom. Duch a hmota nie sú v človeku dve spojené prirodzenosti, ale ich spojenie vytvára jednu jedinú prirodzenosť.“
    17) Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolská exhortácia Familiaris consortio, 11.
    18) Ľudská sexualita je v tomto zmysle esenciálne odlišná od sexuality zvierat, lebo – vďaka ľudskej duši ako substanciálnej forme tela – je síce senzitívna, ale súčasne sa na nej podieľa aj racionalita. V človeku ako bytosti sú všetky rozmery a organické funkcie začlenené do celkovej jednoty. Všetko v ňom je ľudské. Na tejto úrovni, na úrovni bytia, nič z toho, čo prislúcha ľudskej bytosti sa nedá považovať za infrahumánne. Osobitne to platí – ak to tak môžeme povedať – o sexualite, čiže o rozmere, ktorý je viac než ktorýkoľvek iný implicitne duchovno-telesný. Preto je úplne nesprávne, ak sa ľudská sexualita považuje za porovnateľnú so sexualitou zvierat, alebo sa o nej uvažuje ako o rozmere, ktorý sa dá oddeliť od duchovnosti. V sexuálnom správaní človeka nemožno vidieť len výsledok nejakých fyziologických či biologických stimulov. Porov. JÁN PAVOL II.: encyklika Veritatis splendor, 48 a 50.
    19) PÁPEŽSKÁ RADA PRE RODINU: Ľudská sexualita : pravda a poslanie (8. 12. 1995). Trnava : SSV, 1996, 3 a 10.
    20) Tamže, 11.
    21) JÁN PAVOL II.: Príhovor zo dňa 16. 1. 1980, 1.
    22) JÁN PAVOL II.: Príhovor zo dňa 9. 1. 1980, 2.
    23) JÁN PAVOL II.: Príhovor zo dňa 14. 11. 1979. Citované podľa BENEDIKT XVI.: Príhovor na stretnutí s rodinami vo Valencii (8. 7. 2006).
    24) Porov. JÁN PAVOL II.: Príhovor zo dňa 14. 11. 1979, 2.
    25) Porov. KONGREGÁCIA PRE KATOLÍCKU VÝCHOVU: O ľudskej láske. Výchovné smernice. Náčrt sexuálnej výchovy (1. 11. 1983), 4. V tomto spoločenstve medzi osobami sú korene manželstva, ktoré Boh ustanovil od počiatku: Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolský list Gratissimam sane (2. 2. 1994). Trnava : SSV, 1994, 8; Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolský list Mulieris dignitatem (15. 8. 1988). Trnava : SSV, 1993, 6.
    26) Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 24.
    27) JÁN PAVOL II.: apoštolská exhortácia Familiaris consortio, 11.
    28) BENEDIKT XVI.: Deus caritas est, 2.
    29) Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 49; PAVOL VI.: encyklika Humanae vitae (25. 7. 1968). Trnava : SSV, 1993, 9.
    30) JÁN PAVOL II.: apoštolská exhortácia Familiaris consortio, 19. Porov. Kódex kánonického práva. Trnava : SSV, 2001, kán. 1057 § 2.
    31) JÁN PAVOL II.: apoštolská exhortácia Familiaris consortio, 19.
    32) DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 48.
    33) Tamže, 17.
    34) Porov. Ef 5, 28: „Kto miluje svoju manželku, miluje seba samého“.
    35) Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolský list Gratissimam sane, 11–12.
    36) BENEDIKT XVI.: Homília na modlitebnú vigíliu na Cuatro Vientos počas svetového stretnutia mladých (20. 8. 2011).
    37) DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: konštitúcia Gaudium et spes, 49.
    38) Španielska biskupská konferencia upozorňuje na hlboký „rozdiel medzi láskou a podobnými spôsobmi života, ktoré nedosahujú pravdu takejto odovzdanosti“, spomedzi nich menuje „partnerské zväzky“, „predmanželské vzťahy“ a pod. Porov. ŠPANIELSKA BISKUPSKÁ KONFERENCIA: Rodina, svätyňa života a nádej pre dnešnú spoločnosť, 63–64.
    39) PAVOL VI.: Humanae vitae, 9. Porov. Katechézy Jána Pavla II. na stredajších generálnych audienciách (11. 7. 1984 – 28. 11. 1984).
    40) DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 49.
    41) JÁN PAVOL II.: apoštolská exhortácia Familiaris consortio, 11.
    42) Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 49; PAVOL VI.: encyklika Humanae vitae, 12: „Toto učenie sa zakladá na nerozlučnom spojení dvojakého významu manželského aktu, ktorý Boh určil a ktorý človek z vlastného podnetu nemôže rozbiť: je to význam spojitý a plodivý“.
    43) ŠPANIELSKA BISKUPSKÁ KONFERENCIA: pastoračná inštrukcia Rodina, svätyňa života a nádej pre spoločnosť (2001), 61.
    44) JÁN PAVOL II.: apoštolská exhortácia Familiaris consortio, 29.
    46) Porov. tamže, 19.
    47) DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 48; porov. dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 57.
    48) JÁN PAVOL II.: apoštolská exhortácia Familiaris consortio, 13.
    49) DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 48.
    50) Porov. ŠPANIELSKA BISKUPSKÁ KONFERENCIA: Rodina, svätyňa života a nádej pre spoločnosť, 53–54.
    51) Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1606.
    52) Tamže, 1608.
    53) DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: Gaudium et spes, 49; porov. JÁN PAVOL II.: apoštolská exhortácia Familiaris consortio, 13.
    54) ŠPANIELSKA BISKUPSKÁ KONFERENCIA: Rodina, svätyňa života a nádej pre spoločnosť, 16.
    55) Tamže, 31.
    56) To hlavné, na čo chceme upozorniť, sa nachádza v týchto dokumentoch: ŠPANIELSKA BISKUPSKÁ KONFERENCIA: Rodina, svätyňa života a nádej pre spoločnosť, 33-34; ŠPANIELSKA BISKUPSKÁ KONFERENCIA: Cirkevné direktórium pre pastoráciu rodín v Španielsku, 11.
    57) Myslí sa Alfred Kinsey (1892–1956) biológ, ktorý študoval sexuálne správanie človeka – pozn. prekl.
    58) Porov. KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: List o spolupráci muža a ženy v Cirkvi a vo svete (31. 7. 2004), 2: „Telesná odlišnosť nazývaná pohlavie sa vníma minimálne, zatiaľ čo sa neustále zdôrazňuje a považuje za primárny onen striktne kultúrny rozmer človeka nazývaný rodom.“
    59) Porov. JÁN PAVOL II.: encyklika Evangelium vitae, 12.
    60) Porov. STÁLA KOMISIA ŠPANIELSKEJ BISKUPSKEJ KONFERENCIE: Nové vyhlásenie ohľadom ústavného zákona o vzdelávaní (LOE) a jeho následkoch: profesori náboženstva a „občianskej výchovy“. (20. 6. 2007).
    61) Porov. STÁLA KOMISIA ŠPANIELSKEJ BISKUPSKEJ KONFERENCIE: Vyhlásenie o predbežnom návrhu „Zákona o potrate“: útok na život tých, čo sa majú narodiť prekrútený na „právo“ (17. 6. 2009).
    62) Pod termínom queer (slovensky kvír) sa ukrýva množstvo významov ako: výstredný, nezvyčajný, prapodivný, zvláštny, homosexuál. Ako sa vyslovil jeden teoretik kvíru: „Kvír je z hľadiska definície to, čo si protirečí so všetkým normálnym, správnym a dominantným…“ (Halperin) – pozn. prekl.
    63) Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 51.
    64) Rozhodnutie Súdneho tribunálu (Gran Sala) z 18. októbra 2011. Rovnako je v tomto zmysle dobrou správou, že Parlamentné zhromaždenie Rady Európy na svojom zasadnutí 25. januára 2012 schválilo rezolúciu 1859 (z roku 2012) s názvom Ochrana práv a ľudskej dôstojnosti pri zvažovaní želaní vopred vyjadrených pacientmi. V súlade s touto rezolúciou „eutanázia, v zmysle zámerného usmrtenia – či už určitou činnosťou alebo jej zanedbaním – ľudskej bytosti, za účelom jej predpokladaného dobra, musí byť za každých okolností zakázaná“. Toto rozhodnutie ratifikuje aj predošlé uznesenia, ktoré prijala tá istá Rada, napríklad rezolúciu z 25. apríla 2005. V tejto forme naďalej zostáva v platnosti aj odporúčanie 1418, ktoré obhajuje názor, že eutanázia porušuje Európsku dohodu o ľudských právach.
    65) Navyše v tejto súvislosti sa to týka aj embryí pochádzajúcich z transplantovaného jadra (to je technika, ktorá je v Španielsku autorizovaná na základe zákona o asistovanej reprodukcii z roku 2006) a neoplodnených vajíčok, ktoré boli stimulované k tomu, aby sa delili a ďalej vyvíjali na základe partenogenézy.
    66) Porov. KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: Úvahy o návrhoch na právne uznanie zväzkov medzi homosexuálnymi osobami. Porov. PÁPEŽSKÁ RADA PRE RODINU: List o právach rodiny (22. 10. 1983).
    67) Porov. ŠPANIELSKA BISKUPSKÁ KONFERENCIA: Katolícka škola, návrh zo strany Cirkvi v Španielsku ohľadne vzdelávania v 21. storočí (27. 4. 2007).
    68) Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2357–2359.
    69) „Osobitná náklonnosť, ktorou sa človek cíti byť priťahovaný k rovnakému pohlaviu síce ešte nie je hriech, predstavuje však viac či menej silnú tendenciu k správaniu, ktoré sa klasifikuje z hľadiska morálky ako vnútorne zlé. Z tohto dôvodu sa samotná náklonnosť musí považovať za objektívne nezriadenú“: KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: List o pastoračnej starostlivosti o homosexuálne osoby (1. 10. 1986), 3.
    70) Sexuálne skutky medzi osobami rovnakého pohlavia „sú svojou vnútornou povahou nezriadené“. Sú proti prirodzenému zákonu. Zatvárajú totiž pohlavný úkon pred darom života. Nevychádzajú z potreby opravdivého afektívneho a sexuálneho dopĺňania sa. V nijakom prípade ich nemožno schvaľovať. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2357. Porov. JÁN PAVOL II.: encyklika Veritatis splendor, 49.
    71) Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1735, 1749–1756, 1860.
    72) Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2358; „Sexuálny sklon nepredstavuje nejakú kvalitu, ktorá by bola porovnateľnú s rasou, etnickým pôvodom a pod., a vzhľadom na ktorú hovoríme o zákaze diskriminácie. Na rozdiel od týchto kvalít, homosexuálny sklon je objektívne nezriadený (porov. List, b. 3) a znamená morálny problém“. In: KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: Niektoré úvahy ohľadom Odpovede na legislatívny návrh týkajúci sa diskriminácie homosexuálnych osôb (23. 7. 1992), 10. Porov. tamže, 11–16.
    73) KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: deklarácia Persona humana (29. 12. 1975), 8.
    74) KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: List ohľadom pastoračnej starostlivosti o homosexuálne osoby, 17. – „V mnohých prípadoch, najmä kým sa uskutočňovanie homosexuálnych úkonov ešte neštrukturalizovalo, dá sa pomôcť vhodnou liečbou“. In: PÁPEŽSKÁ RADA PRE RODINU: Ľudská sexualita : pravda a poslanie. Trnava : SSV, 1996, 104. „Rodičia, keď spozorujú u detí v detskom veku alebo počas dospievania takýto sklon alebo s tým súvisiace správanie, nech vyhľadajú pomoc u kvalifikovaných odborníkov, aby im poskytli všetku možnú pomoc“. In: tamže.
    75) JÁN PAVOL II.: apoštolská exhortácia Familiaris consortio, 11.
    76) BENEDIKT XVI.: Príhovor pri otvorení Cirkevného zhromaždenia Rímskej diecézy (6. 6. 2005).
    77) BENEDIKT XVI.: Príhovor pri príležitosti 25. výročia založenia Pápežského inštitútu Jána Pavla II. pre štúdium manželstva a rodiny (11. 5. 2006).
    78) Tamže.
    79) Tamže.
    80) BENEDIKT XVI.: encyklika Caritas in veritate.  Trnava : SSV, 2008, 2.
    81) Porov. ŠPANIELSKA BISKUPSKÁ KONFERENCIA: pastoračná inštrukcia Teológia a sekularizácia v Španielsku. Štyridsať rokov po ukončení Druhého vatikánskeho koncilu (30. 3.2006), 63. Porov. KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: Nóta o znehodnocovaní sexuality v súvislosti s istými interpretáciami knihy Luce del mondo (22.12.2010).
    82) Porov. JÁN PAVOL II.: encyklika Veritatis splendor (6. 8. 1993), 74–75.
    83) ŠPANIELSKA BISKUPSKÁ KONFERENCIA: Morálne usmernenia vzhľadom na súčasnú situáciu v Španielsku (23. 9. 2006), 52.
    84) Porov. BENEDIKT XVI.: encyklika Deus caritas est, 26–29.
    85) BENEDIKT XVI.: encyklika Caritas in veritate, 43.
    86) BENEDIKT XVI.: encyklika Deus caritas est, 28.
    87) Porov. BENEDIKT XVI.: encyklika Caritas in veritate, 36: „Musí byť zameraná na dosahovanie spoločného dobra, o ktoré sa má starať aj a predovšetkým politická moc.“
    88) Porov. JÁN PAVOL II. apoštolská exhortácia Christifideles laici (30. 12. 1988). Bratislava : Lúč 1990, 42.
    89) BENEDIKT XVI.: encyklika Caritas in veritate, 67.
    90) BENEDIKT XVI.: Homília počas stretnutia s rodinami vo Valencii (9. 7. 2006).
    91) BENEDIKT XVI.: Homília pri posviacke chrámu zmierenia Sagrada Família (7. 9. 2010).
    92) Porov. KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: Úvahy o návrhoch na právne uznanie zväzkov medzi homosexuálnymi osobami, 9: „Keďže manželské páry plnia pri zabezpečovaní pokračovania ďalších generácií dôležitú úlohu, nachádzajú sa v centre spoločenského záujmu a občianske právo im priznáva status inštitúcie. Homosexuálne zväzky si však nevyžadujú osobitnú pozornosť zo strany právneho poriadku, lebo túto úlohu v prospech spoločnosti neplnia“.
    93) Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolská exhortácia Mulieris dignitatem, 24.
    94) Porov. KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: List o spolupráci muža a ženy v Cirkvi a vo svete, 5: „Cieľom toho je umožniť, aby sa Adamov život nezmenil len na neplodný zápas, ktorý by bol napokon pre neho samého smrteľný. Bolo potrebné, aby vstúpil do vzťahu s iným stvorením na jeho úrovni. Len žena, stvorená z toho istého ,tela‘ a vtiahnutá do rovnakého tajomstva dáva životu muža budúcnosť. A to sa ukazuje aj na ontologickej rovine, v takom zmysle, že stvorením ženy charakterizuje Boh každú ľudskú bytosť ako vzťahovú.“
    95) Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolská exhortácia Familiaris consortio, 23. JÁN PAVOL II.: apoštolský list Mulieris dignitatem, 22: „Biblia nás presviedča o tom, že nemôže jestvovať náležité vysvetlenie človeka, čiže toho, čo je ,ľudské‘, bez patričného ohľadu na to, čo je ,ženské‘“.
    96) Takto to spomenul BENEDIKT XVI. v Homílii počas stretnutia s rodinami vo Valencii: „Rodina sa javí ako spoločenstvo generácií a záruka dedenia tradícií“.
    97) Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolský list Gratissimam sane, 15.
    98) KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: List o spolupráci muža a ženy v Cirkvi a vo svete, 5.
    99) BENEDIKT  XVI.: Homília počas stretnutia s rodinami vo Valencii.
    100) Tento spôsob anulácie nového „manželstva“ sa nazýva „expresný rozvod“ a upravuje ho Zákon č. 15 z 8. júla 2005, ktorým sa modifikuje Občiansky zákonník a Zákon o občianskom súdnom procese vo veci odlúčenia či rozvodu manželov.
    101) Dôvodiaca správa II. Zákona č. 13 z 1. júla 2005, ktorým sa modifikuje Občiansky zákonník vo veci práva na uzavretie manželstva, to vysvetľuje takto: „Dosiaľ používané termíny manžel a manželka sa nahrádzajú termínmi manželia alebo manželskí partneri. Na základe novej redakcie čl. 44 Občianskeho zákonníka sa právne poňatie manžela či partnera vymedzuje tak, že ide o osobu zosobášenú s inou osobou, pričom nezáleží na tom, či obe osoby sú toho istého alebo odlišného pohlavia.“
    102) ŠPANIELSKA BISKUPSKÁ KONFERENCIA: Morálne usmernenia ohľadom súčasnej situácie v Španielsku, 18.
    103) To všetko znamená, že výchova detí a mladých ako prípadných budúcich „manželov“ či „manželiek“ taktiež už nie je výslovne chránená zákonom, ktorý bol úmyselne vyčistený od týchto termínov.
    104) Porov. STÁLA KOMISIA ŠPANIELSKEJ BISKUPSKEJ KONFERENCIE: Nové vyhlásenie o ústavnom zákone o vzdelaní (LOE) a jeho následkoch : profesori náboženstva a „občianskej výchovy“.
    105) ŠPANIELSKA BISKUPSKÁ KONFERENCIA: Morálne orientácie vzhľadom na súčasnú situáciu v Španielsku, 41.
    106) Stálo by za úvahu, či zákony s takým presahom, ako bolo vyššie spomenuté, ktoré sú schopné nanovo definovať inštitúciu manželstva a vyradiť ju z nášho právneho systému, mohli prejsť aj napriek hlasu Senátu, dokonca s minimálnym rozdielom hlasov v Kongrese a pri protichodnom či kritickom názore relevantných inštitúcií štátu. Je azda inštitúcia manželstva menej dôležitá než určité aspekty ústavného poriadku, na modifikáciu ktorých sa vyžaduje – a to právom – kvalifikovaný politický a sociálny konsenzus?
    107) Porov. KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: Nóta o niektorých otázkach týkajúcich sa úlohy a správania katolíkov v politickom živote (24. 11. 2002), 4: „Je nevyhnutné dodať, že kresťanské, správne formované svedomie nikomu nedovoľuje podporiť svojím hlasom realizáciu takého politického programu alebo schválenie jednotlivého zákona, ktorý by obsahoval alternatívne alebo protirečiace návrhy voči základným obsahom viery a morálky (…) Musí sa naďalej chrániť a podporovať rodina založená na monogamnom manželstve medzi osobami odlišného pohlavia a chránená vo svojej jednote a stabilite zoči-voči dnešným zákonom o rozvode. Nemožno legislatívne zrovnoprávniť manželstvo s inými formami spolužitia, ani tieto nemôžu dosiahnuť, ako také, právne uznanie“. Aktuálna legislatíva o manželstve platná v Španielsku prekračuje všetky tieto možnosti, ktoré zobrala do úvahy Kongregácia.
    108) Porov. BENEDIKT XVI.: Caritas in veritate, 30: „Požiadavky lásky neprotirečia požiadavkám rozumu. Ľudské poznanie je nedostatočné a závery vied samy nemôžu ukázať cestu k integrálnemu rozvoju človeka. Stále je potrebné vydávať sa oným ,ďalej za‘: vyžaduje si to láska v pravde. Ísť ,ponad‘ však nikdy neznamená nebrať do úvahy závery rozumu, ani odporovať jeho výsledkom. Neexistuje najskôr inteligencia a potom láska: jestvuje láska plná inteligencie a inteligencia plná lásky“. Toto spojenie citoval Benedikt XVI. ešte raz: Príhovor pri stretnutí s mladými profesormi v kláštore Escorial (19. 8. 2011).
    109) Porov. BENEDIKT XVI.: encyklika Deus caritas est, 4.
    110) Porov. BENEDIKT XVI.: encyklika Spe salvi. Trnava : SSV 2008, 3.
    111) SV. AUGUSTÍN: In Iohannis evangelium tractatus 26, 13 (CCL 36, 266) [citované aj v JÁN PAVOL II.: encyklika Veritatis splendor, 119].
    112) Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolská exhortácia Familiaris consortio, 70–76.
    113) BENEDIKT XVI.: Príhovor na vigíliu svetového stretnutia rodín (8. 7. 2006).
    114) ŠPANIELSKA BISKUPSKA KONFERENCIA: Cirkevné direktórium pre pastoráciu rodín v Španielsku, 275.
    115) Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2331–2400.
    116) Minimálne tieto: PÁPEŽSKÁ RADA IUSTITIA ET PAX: Kompendium sociálneho učenia Cirkvi či dokument PÁPEŽSKÁ RADA PRE RODINU: Lexikón nejasných a sporných termínov o rodine, živote a etických otázkach (2004).
    117) Porov. ŠPANIELSKA BISKUPSKÁ KONFERENCIA: Cirkevné direktórium pre pastoráciu rodín v Španielsku, 70 a 91.
    118) Porov. ŠPANIELSKA BISKUPSKÁ KONFERENCIA: Cirkevné direktórium pre pastoráciu rodín v Španielsku, 93: „Je bezpodmienečne potrebné, aby rodičov pri ich úlohe podporili a pomohli im všetky katolícke školy tým, že pod patronátom biskupa pripravia afektívno-sexuálny vzdelávací program, ktorý bude vychádzať z dostatočne potvrdených metód. Diecézna komisia pre rodinnú pastoráciu má pripraviť odborníkov v tejto oblasti“.
    119) Porov. JÁN PAVOL: Katechézy (2. 4. 1980), 3–6.
    120) Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolská exhortácia Familiaris consortio, 37. Hovorí o čistote ako o čnosti, „ktorá napomáha opravdivý rozvoj osoby k zrelosti, aby si vážila a rozvíjala ,manželský význam‘ tela“; porov. KONGREGÁCIA PRE KATOLÍCKU VÝCHOVU: O ľudskej láske. Výchovné smernice. Náčrt sexuálnej výchovy, 90–93.
    121) Porov. PÁPEŽSKÁ RADA PRE RODINU: Ľudská sexualita : pravda a poslanie. Trnava : SSV, 1996. Porov. KONGREGÁCIA PRE KATOLÍCKU VÝCHOVU: O ľudskej láske. Výchovné smernice. Náčrt sexuálnej výchovy.
    122) Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: konštitúcia Sacrosanctum concilium. Trnava : SSV 1998, 64.
    123) Národný štatistický úrad (INE): Správa z prieskumu konaného dňa 18. 1. 2012 (uverejnená 13. 3. 2012) k dispozícii na stránke: http://www.ine.es/prensa/np697.pdf
    124) Porov. JÁN PAVOL II.: apoštolská exhortácia Familiaris consortio, 66.
    125) Tamže.
    126) Porov. 81. PLENÁRNE ZASADANIE ŠPANIELSKEJ BISKUPSKEJ KONFERENCIE: Cirkevné direktórium pre pastoráciu rodín v Španielsku, 109.
    127) Porov. JÁN PAVOL II.: Katechézy o láske človeka (r. 1979–1984).
    128) BENEDIKT XVI.: Príhovor na stretnutí s portugalskými biskupmi v konferenčnej sále Casa Nuestra Señora del Carmen (vo Fatime, 13. 5.2010).
    129) JÁN PAVOL II.: apoštolský list Gratissimam sane, 17.
    130) BENEDIKT XVI.: Homília pri posviacke chrámu zmierenia Sagrada Família (7. 11. 2010).
    131) Porov. ŠPANIELSKA BISKUPSKÁ KONFERENCIA: Rodina, svätyňa života a nádej pre spoločnosť, 147–164.
    132) Porov. BENEDIKT XVI.: encyklika Caritas in veritate, 44.
    133) Porov. BENEDIKT XVI.: encyklika Spe salvi, 37.
    134) Porov. BENEDIKT XVI.: encyklika Caritas in veritate, 11: „Okrem toho si takýto rozvoj vyžaduje transcendentnú víziu človeka, potrebuje Boha.“
    135) BENEDIKT XVI.: Homília pri posviacke chrámu zmierenia Sagrada Família (7. 11. 2010).
    136) Porov. BENEDIKT XVI.: encyklika Caritas in veritate, 75.
    137) BENEDIKT XVI.: Príhovor na Anjel Pána v chráme Sagrada Familia (7. 11. 2010).
    138) Porov. JÁN PAVOL II.: encyklika Evangelium vitae, 78–79.
    139) BENEDIKT XVI.: Homília pri slávení svätej omše na Svetovom dni mládeže na letisku Cuatro Vientos (21. 8. 2011).
    140) BENEDIKT XVI.: Príhovor na vigílii v Hyde Parku (18. 9. 2010).
    141) Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 11; podobne aj dekrét Apostolicam actuositatem. Trnava : SSV 1998, 11.
  • OSTATNÉ DOKUMENTY

    O uzdravování rodových kořenú skrze eucharistii

    by andreas

    Doktrinální instrukce Francouzské biskupské konference

    O uzdravování rodových kořenú skrze eucharistii

    VYDALA ČESKÁ BISKUPSKÁ KONFERENCE
    PRAHA 2010
    (PRO VNITŘNÍ POTŘEBU)

    Úvod

    Komise pro nauku víry ČBK vydává překlad doktrinální instrukce Francouzské biskupské konference (FBK), která se zabývá především tvrzeními amerického katolického řeholníka (klaretiána) P. Hampsche v knize Uzdravení rodových kořenú skrze eucharistii (La guérison de l’arbre généalogique par l’eucharistie, 1986, Goleta, Californie, USA, francouzský překlad 2002). Tato skutečnost múže u někoho vzbudit údiv, protože tato kniha v České republice nebyla vúbec publikována a ani nám není známo, že by se závěry této knihy v našich podmínkách v nějaké míře aplikovaly. Komise však přikročila k tomuto kroku, protože se tato instrukce zabývá i širším problémem, a to takzvaným uzdravováním rodových kořenú a s tím souvisejících otázek – když se to zjednoduší na tu základní – trestu za viny někoho jiného, v tomto případě za viny našich předkú. Jak mohou viny našich předkú ovlivňovat naši současnou duchovní situaci nebo situaci naší psychiky, to se ale v tomto směru ne vždy jasně rozlišuje. V našich podmínkách tuto otázku nastolila a rozvířila publikace K. McAlla Uzdravení rodových kořenú, jež v originále zní Healing of the Family Tree (London: Sheldon Press 1982, česky vyšlo v Kostelním Vydří r. 2007), ve které „autor je přesvědčen, že mnozí pacienti trpící zdánlivě příznaky psychických nemocí jsou ve skutečnosti obětí negativní duchovní zátěže svého rodu a jeho historie“ a mnozí lidé se v dúsledku toho utíkají ke svým kněžím, aby je od těchto negativních vazeb s jejich rodem pomocí nějakých speciálních modliteb, mnohdy připomínajících až exorcizmus, „rozvazovali“.1
    Pod touto negativní zátěží se často myslí nějaké minulé prokletí, ale i praktikování spiritismu, magie, okultismu… Vytvořil se zde jistý prostor na předávání zátěží pocházejících z parapsychologických skutečností z generace na generaci, což do této doby nebylo jasně prozkoumáno. Jistě to odporuje tradici a učení Církve, ale je třeba dát jednoznačněji fundovanou odpověď a zdúvodnění.
    Instrukce FBK dává jasnou odpověď. Pokud jsou to nějaké zděděné psychické zátěže, má se to řešit přirozenou cestou, pokud jsou to – jak se to autor snaží experimentálně ukázat – dúsledky hříchú předchozích generací duchovně zatěžující jedince, tak to by znamenalo, že člověk duchovně trpí trest za vinu svých předkú. A tato druhá možnost se v této doktrinální instrukci francouzských biskupú jednoznačně odmítá. Není to v souladu s učením a praxí katolické Církve. Nějaké parapsychologické přenosy (o kterých se zde podle našeho názoru často hovoří) se neberou v úvahu.
    Na podporu jejich tvrzení múžeme dodat ještě některé další argumenty.
    V souvislosti s potřebou uzdravování rodových kořenú se často předkládá citát z knihy Exodus: „Já jsem Hospodin, tvúj Búh, Búh žárlivě milující. Stíhám vinu otcú na synech do třetího i čtvrtého pokolení těch, kteří mě nenávidí, ale prokazuji milosrdenství tisícúm pokolení těch, kteří mě milují a má přikázání zachovávají.“ (Ex 20, 5)
    Už ale svatý Tomáš Akvinský ve své Sumě teologické, když se ptá, Zda někdo je trestán za hřích jiného, podává tuto exegezi Ex 20, 5. Píše: „Mluvíme-li o (tělesném) trestu, který má ráz léku, tak se stává, že jeden je trestán za hřích druhého. Avšak duchovní tresty nejsou léčivé, protože dobro duše není zařízeno k jinému lepšímu dobru. Proto v dobrech duše nikdo netrpí škodu bez vlastní viny. (…) Hříchy otcú jsou trestány na synech, protože synové, v hříších rodičú vychovaní, jsou náchylnější k hříchu, jak pro zvyk, tak také pro příklad otcú, jaksi podléhajíce jejich vážnosti; jsou také hodni většího trestu, jestliže se nenapravili, vidouce tresty otcú. Proto také dodal: „do třetího i čtvrtého pokolení“, protože lidé tolik obyčejně žijí, že vidí třetí i čtvrté pokolení; a tak navzájem i synové mohou vidět hříchy rodičú k napodobování, i otcové tresty synú k bolesti.“ (Tomáš Akvinský, STh. I-II, q. 87, a. 8, Olomouc 1938, s. 704).
    V Písmu nacházíme i jiné citáty, které se dají vztahovat k dané problematice. Například: „V oněch dnech už nebudou říkat: ‚Otcové jedli nezralé hrozny a synúm trnou zuby‘, nýbrž každý zemře pro vlastní nepravost. Každému, kdo jí nezralé hrozny, budou trnout zuby.“ (Jer 31, 29–30). Tady prorok Jeremiáš zvěstuje princip osobní zodpovědnosti, který pak dál Ezechiel formuluje právnickými termíny: „Co si myslíte, když říkáte o izraelské zemi toto přísloví: ‚Otcové jedli nezralé hrozny a synúm trnou zuby‘? Jakože jsem živ, je výrok panovníka Hospodina; toto přísloví se už nebude mezi vámi v Izraeli říkat. Hle, mne patří všechny duše; jak duše otcova, jak duše synova jsou mé. Zemře ta duše, která hřeší“ (Ez 18, 2–4). Neštěstí v roce 587 před Kristem nutilo dívat se s větší pozorností a bolestí na problém utrpení nevinných. Stará odpověď založená na solidaritě už víc nestačí a začíná se týkat hodnoty individua před Bohem.
    K přiblížení vztahu viny a trestu uvedeme následující zestručněný rozbor svatého Tomáše Aquinského v jeho díle De malo, q.1, aa. 4-5  (O zlu):
    „V inteligentním a rozumovém stvoření, tedy v člověku a v andělovi, se zlo rozděluje na vinu a trest (colpa a poena). Vina pochází ze svobodné vúle; nezřízený akt vúle má přirozenost viny;  nějaký člověk je haněn a obviňován proto, že svobodně vykonal nějaký nezřízený skutek.

    Dúvodem trestu je vždycky vina (vlastní).
    K přirozenosti trestu patří tři věci:

    • první věc, která patří k přirozenosti trestu, je ta, že má vztah s vinou; říká se, že člověk je potrestán tehdy, když dobrovolně zpúsobí zlo
    • druhá věc, která patří k přirozenosti trestu, je ta, že vúle ji odmítá; vždyť vúle každého inklinuje k vlastnímu dobru, a tak nedostatek vlastního dobra odpuzuje vúli
    • třetí věc, která patří k přirozenosti trestu, je ta, že zpúsobuje určité utrpení; utrpení, které nepochází z vlastní vúle, ale od něčeho vnějšího

    Jak se od sebe liší trest a vina?
    Třemi zpúsoby:

    • trest se odlišuje od viny tím, že vina je zlem samotného skutku a trest je zlem konajícího, například člověka: ten, co konal je potrestán
    • trest se odlišuje od viny tím, že vina vychází z vúle toho, kdo konal, a trest je proti vúli toho, kdo konal
    • trest se odlišuje od viny tím, že vina je v aktivním konání a trest je v pasivním snášení

    Co je větší zlo: vina nebo trest?
    Je možné ukázat, že vina obsahuje absolutně (nesrovnatelně) větší podíl zla než trest.

    Svatý Tomáš to dokazuje čtyřmi dúvody:

    • vina má větší podíl na zlu než trest, protože je to vina, která uvádí do hříchu člověka, ne trest; Dionýz Areopagita říká, že „není zlem být potrestán, ale zasloužit si trest“; z toho vyplývá, že zlo viny má větší podíl na zlu než zlo trestu
    • vina má větší podíl na zlu než trest, protože vina je dál od Boha než trest; vždyť Búh múže být autorem trestu, ale nikdy ne viny; a protože Búh je podstatou dobra, vina, která vzdaluje od Boha, má omnoho větší podíl na zlu než trest; vina je tedy větší zlo než trest
    • vina má větší podíl na zlu než trest, protože Búh ve své nekonečné moudrosti někdy dovolí zlo trestu, aby zabránil zlu viny, a nikdy ne opačně; když lékař odřeže ruku, aby nezemřelo tělo, je jasné, že odřezání ruky je menším zlem než zničení těla; když Boží moudrost dopustí nějaký trest, aby se zabránilo vině, je to znamením, že Búh považuje vinu za větší zlo než trest; je proto zřejmé, že vina je větším zlem než trest, který byl uložen, aby se zabránilo vině
    • vina má větší podíl na zlu než trest, protože zlo viny spočívá v konání, zatímco zlo trestu spočívá v trpení; samotný zlý skutek se už sám projevuje jako zlo; kdo je naopak vystaven nějakému zlu, ten neukazuje své zlo; vina tedy v sobě obsahuje větší podíl zla než trest.“

    Z předchozího zjišťujeme, že není možné oddělit trest od viny: buď od viny spáchané nebo od viny možné jako ochranu před vinou budoucí, a v žádném případě nemúže člověk trpět duchovní trest za vinu někoho jiného. Rodové kořeny, ať jsou v jakémkoli stavu, ať naši předkové vykonali cokoli nedobrého, nemohou v žádném případě Bohu bránit, aby člověka, který se k němu s upřímnou vírou utíká, nevyslyšel.
    Je však v každém případě dobré a vhodné podporovat, aby se lidé modlili za uzdravení živých (i za mrtvé v očistci) i za sebe sama. Dát sloužit mši svatou za živé, ale i za duše v očistci, se u nás běžně praktikuje. Za každého zemřelého – jak nás učí katechismus – se múžeme v naději modlit, konat kajícné skutky, dávat almužny, pro jeho dobro sloužit mše svaté, získávat odpustky (srov. KKC, 1032). Z hlediska katolické nauky je však nepřijatelné – jak to vyplývá i z dokumentu Francouzské biskupské konference – předpokládat nějaké duchovní zlo pocházející z minulosti už nežijících, ale nám blízkých osob, a odstranitelné nějakou modlitbou druhé osoby. Z minulosti múže pocházet nějaké zlo, i duchovní, jako je například zlý příklad a pohoršení, nevhodná výchova, špatné návyky…, to má hlubší kořeny a s tím je třeba dlouhodobě pracovat, usilovat se změnit svou mentalitu některými i asketickými cvičeními, často se modlit a přistupovat ke svátostem. Je třeba dobře si to uvědomit a nepřenášet své hříchy a hříšné náklonnosti jenom na druhé a pak očekávat osvobození opět jenom od druhých. To by popíralo naší svobodnou vúli a naši vlastní zodpovědnost za spásu! Osvobodí nás jenom Búh, jeho milost, ale ne bez naší aktivní spolupráce! Nepodléhejme iluzím rychlého a jednoduchého řešení svých někdy i velmi závažných problémú, ale s pomocí Boží milosti se usilujme dělat vše, abychom to – pokud je to vúle Boží – změnili.

    Praha 20. října 2010

    Komise ČBK pro nauku víry
    Mons. Dominik Duka, arcibiskup pražský
    Mons. Jan Baxant, biskup litoměřický
    Mons. Ladislav Hučko, biskup-apoštolský exarcha

    Poznámka k doktrinální instrukci Francouzské biskupské konference
    „O uzdravování rodových kořenú skrze eucharistii“.

    Francouzští biskupové zaznamenali ve svých diecézích šířící se praxi uzdravování rodových kořenú skrze eucharistii a zaujali v této otázce stanovisko, které předkládají v doktrinální poznámce. Problematickou shledali knihu P. Hampsche Uzdravení rodových kořenú skrze eucharistii (1986, California) a v ní uvedenou praxi se rozhodli vysvětlit jednak z hlediska psychologického, jednak dogmatického. Výsledkem je, že tato praxe, jakkoli je široké veřejnosti na populární úrovni předkládána jako zaručená, vykazuje z psychologického hlediska velká rizika. Biskupové docházejí ke zjištění, že jde o praxi, která ve svém základě nevychází z katolické křesťanské tradice, a tak je i dogmaticky nejistá.
    V prostředí naší místní církve se též objevil zájem o uzdravování rodových kořenú, i když se u nás do této problematiky promítá více otázek. Debata se opírá především o knihu McAlla Uzdravení rodových kořenú, jež v originále zní Healing of the Family Tree (London: Sheldon Press, 1982, česky vydáno v Kostelním Vydří r. 2007). Při podrobnějším pohledu na celou problematiku se ukazuje, že kromě potřeby zaujmout stanovisko ve věci praxe mší svatých za uzdravování rodových kořenú se nabízí ještě celá řada otázek, které nás vedou k hlubšímu chápání současné situace, v níž člověk touží po spáse, uzdravení či záchraně. A tak jsou – jak ostatně velmi často v dějinách církve – s jasně formulovanými závěry spojeny též otázky, které na své vysvětlení teprve čekají.
    Praxi uzdravování rodových kořenú pojímá a studuje materiál francouzských biskupú ve vztahu k eucharistii a jeho závěry jsou platné též pro nás. Domnívám se ale, že tato praxe je v našem prostředí spojena ještě s jinou otázkou: o jaký typ poruchy či zla jde, mluvíme-li o „neuzdravených rodových kořenech“? Jak je možné s tímto zlem naložit? V následujícím textu se pokusím na tyto otázky odpovědět.

    1. Rodové kořeny a mše svatá
    Mše svaté spojené s kultem zemřelých, jež jsou doložené již od prvních staletí, znázorňují v tom kterém kulturním okruhu velikonoční téma exodu člověka ze světa, prostoupeného pomíjivostí, do nebeské slávy. Zvláště v době 16. století nabývá votivní mše sv. za zemřelé zásadního významu, přičemž zústává uchováno napětí mezi soudem Božím, před nějž zemřelý přichází, a radostí milosrdného Otce, jímž je zemřelý přijímán. Základní myšlenkový rámec je ovšem velikonoční završení života zemřelého v tajemství Kristova vzkříšení slaveného církví2, nikoliv situace pozústalých, i když i na ně se nezapomíná. Pozornost je tedy soustředěna na spásu zemřelého předka, na konečné vysvobození z očistce a odpuštění hříchú se všemi následky (tresty). Jeho spása múže pak přinést užitek v rámci společenství svatých i ostatním lidem.3 „Uzdravování rodových kořenú“ vychází z jiného schématu: porucha v minulosti má být objevena, identifikována a „vyléčena“ ve své příčině, aby již nerušila v dalších pokoleních. Jestliže mše svatá míří na celostní spásu člověka, „uzdravení“ se týká poruchy, jež má být vyléčena. Stýkají se tu dva řády: svátostný a příčinně terapeutický, které spolu jistě souvisí, ale není možné je zaměňovat. Po právu tedy není možné katolické chápání mše svaté použít jako terapeutický prostředek k uzdravování jednotlivých poruch identifikovaných v lidské přirozenosti.

    2. O jaký typ zátěže či zla jde?
    Téma „uzdravení rodových kořenú“ ale nesoustředí svoji pozornost tolik na spásu předkú, jako spíše na well-being: pohodu, blaho, prospěch, zdraví, štěstí současníkú. Vychází z danosti, že do lidského života vstupuje bolest, utrpení a zlo, jež kvalitu lidského života zásadně ohrožují. Kde hledat púvod takové poruchy a jak ji řešit, jak získat vládu nad utrpením, bolestí a zlem? Předžidovsko-křesťanské náboženské systémy vnímají zdroj bolesti i utrpení chronologicky jako zlo, jehož moc je třeba spoutat a zapudit. K tomu sloužila autorita šamana obdařeného mimořádným darem či kněze (theos aner). Vedle toho je možné např. v řeckém prostředí sledovat směr, který chtěl léčit bez ohledu na síly bohú (srov. Corpus Hippocraticum). V křesťanském chápání je přirozený běh života zasazen do jeho plné podoby, která počítá s osobním a bytostným vztahem k Bohu (hovoříme o nadpřirozeném určení lidského života). Uchovat přirozený rámec lidského života a přitom v něm objevit dynamiku nadpřirozeného života patří k jedinečným charakteristikám křesťanství. Pokud se v životě objeví nemoc, zátěž, porucha nebo jakékoliv zlo, je třeba velmi bedlivě rozlišovat, odkud přichází. Vedle příčin, které múžeme nazvat přirozené a s nimiž pracuje současná medicína (v oblasti těla, psychiky i obecně humanitních relací, např. sociálních), existují ještě příčiny, které vyžadují poznání člověka v jeho vztahu k Bohu, tedy příčiny duchovní. Praxe uzdravování proto vyžaduje velmi pečlivé rozlišování a zvažování příčin poruch a zátěží, abychom získali jejich co nejúplnější obraz.

    3. Příklad odpustkové praxe
    V minulosti existovala praxe, která se pokoušela najít zlo v lidském životě a vypořádat se s ním: mám na mysli praxi odpustkú. Duchovním pohledem založeným na víře v Boha múžeme poznat, že zlo do lidského života vstupuje v zásadě buď s lidskou aktivní spoluprací, a pak je zaviněné (jako culpa), anebo je člověkem trpěno (jako poena).4 Múže jít o hřích, nebo o rúzné druhy „pasivně zakoušeného zla“. Zpúsob, jakým je možné být od zla vysvobozen, se mezi jednotlivými křesťanskými tradicemi rúzní. Katolíci i pravoslavní užívají jednak svátosti smíření jako hlavního svátostného prostředku, jímž je člověk osvobozován především od zaviněného zla. Dále byl u katolíkú propracován systém odpustkú, který míří na ty „nedostatky“ (pasivní zlo), které jsou člověku vnuceny jako zlé. V rámci ucelené celoživotní kající praxe se věřící obracejí k Spasiteli a jeho církvi, aby čerpali z tzv. pokladu církve, jejž „si nelze představit jako určitou sumu materiálních dober nahromaděných v prúběhu staletí, ale jako nekonečnou a nevyčerpatelnou hodnotu, jakou mají před Bohem odčinění a zásluhy Pána Ježíše Krista, které nabídl, aby lidstvo bylo osvobozeno od hříchu a došlo ke společenství s Otcem.“5 Vedle odpustkové kající praxe existuje celá řada kajících úkonú (modliteb, pústú, almužen), jimiž se člověk buď sám očišťuje, nebo vyprošuje očištění a duchovní dobro jiným, v každém případě přispívá ke společnému dobru lidí. Velmi zvláštní a na rozlišování náročný zpúsob osvobození od „pasivně zakoušeného zla“ je exorcismus, jenž zbavuje posedlosti (obsese, posese) formou vymítání ďábla; v církvi je třeba mít k tomu zvláštní zmocnění.6

    4. Text francouzských biskupú jako výzva k zamyšlení nad praxí uzdravování v naší církvi
    Doktrinální poznámka francouzských biskupú nám tedy jistě múže velmi dobře posloužit, abychom si nejprve ujasnili hodnotu a místo mše svaté v katolickém chápání. Mše svatá není obecný náboženský ritus nebo obřad, v jehož rámci je možné provést prakticky cokoliv, ale má svúj jasně vymezený obsah i formu. Slavení eucharistie je rozhodně „pramen a vrchol“ celého svátostného života církve (srov. SC 10), který nicméně organicky navazuje na ostatní život církve i věřících (SC 9), tedy vyžaduje i jiné formy liturgie a zbožnosti.
    Dále bude dobré učit se umění rozlišit osobní hřích od rúzných typú „vnuceného zla“, obnovit svátost smíření a celou řadu kajících skutkú na jedné straně, znovu porozumět nauce o odpustcích a rozlišovat rozmanitou paletu „zátěží“, naučit se na ně vhodně, tj. i s pomocí současných humanitních věd a medicíny, reagovat. V tomto kontextu je dobré též studovat modlitby za uzdravení, zjistit, jaký mají púvod a jak se vztahují ke stávající plně uchopené praxi katolické církve. Rozhodně si múžeme přát a usilovat o to, aby vnitřně rozlišené poznání zla přispělo k přesnějšímu a skutečně zbožnějšímu životu, který nebude zmítán strachem před zlem, ale povede k pravé lásce7, „která strach zahání“ (1Jan 4, 18).

    Praha 20. října 2010

    ThLic. Prokop Brož, Th.D.
    děkan Katolické teologické fakulty Univerzity Karlovy v Praze

    Francouzská biskupská konference
    Komise pro nauku víry

    pátek 19. ledna 2007

    Doktrinální instrukce č. 6

    O uzdravování rodových kořenú skrze eucharistii8

    Předmluva

    Na žádost několika biskupú, kterých se tato záležitost v jejich diecézi týká, se komise pro nauku víry zabývala dogmatickými a psychologickými základy „uzdravování rodových kořenú skrze eucharistii“. Zdá se, že se tato praxe, jejíž vykonávání samo o sobě vyžaduje kněžskou službu, díky překladúm některých knih episkopálních nebo katolických autorú, šíří ze Spojených státú a z Kanady do francouzských diecézí.
    Komise pro nauku víry po dlouhém zkoumání této záležitosti usoudila, že je nezbytné vypracovat odborný posudek, který by obsahoval závěry vycházející z dvojího typu poznatkú: 1) z psychologické oblasti, jelikož se v první řadě jedná o zpochybnění aktuálního vlivu předkú na psycho-spirituální rovnováhu konkrétního křesťanského subjektu; 2) z dogmatické oblasti, protože se zde zabýváme naukou o očistci, a to kvúli přinášení eucharistické oběti za duše osob objektivně škodících jejich živým potomkúm.
    Biskupové z komise pro nauku víry uznali, že vedle touhy po nadpřirozeném nebo zázračném uzdravení, která se v těchto praktikách silně projevuje a dokonce shrnuje soteriologické přesvědčení mnoha věřících – na úkor tématu odpovědnosti, hříchu a svatosti – by zjevný nedostatek eschatologie v kultuře víry současných křesťanú nahrával nejistým spekulacím ohledně údělu zemřelých. Byla by tak zdúrazňována ontologická „místa“, která je přijímají (taková literatura mluví o „zajatých duších“ nebo o „bludných duších“). Smrt, přežívání duší, hypotéza jejich společenství post mortem s démonskými duchy: tato rúzná vtíravá témata v kinematografii, obrázkových seriálech nebo v literatuře živí rovněž představivost katolíkú této doby. Ale zde nejde jen o představivost, jde o teologální naději, která se často nebezpečně mísí s představami neslučitelnými s katolickou vírou.
    Odborně zaměřená práce této instrukce č. 6 neměla obsáhnout celé pole eschatologie. Pokud je však pravdou, že „přirozenost má hrúzu z prázdnoty“, připadalo nám ještě pravdivější, že hrúzu z prázdnoty má a fortiori chápání víry a že pochybné představy vždy dokáží vytěžit prospěch z jeho mezer. Kromě vymezeného problému, který chce tato reflexe objasnit, by bylo její úsilí štědře odměněno, pokud by čtenářúm ukázala naléhavost oživení barev a linií eschatologického tajemství uvnitř Božího lidu, jak je církev přijala od svého Pána.
    Naše instrukce je obsáhlá a podložená argumenty. V první řadě by se chtěla držet závěrú odborníkú, proto obsahuje dva názory: první část s psychologickým obsahem a druhou část s dogmatickým obsahem. Využíváme zde příležitosti srdečně poděkovat všem odborníkúm, kteří pomáhali Komisi pro nauku víry o této otázce pojednat.

    Názor na otázku z hlediska psychologie
    Přístup zvaný Uzdravování rodových kořenú skrze eucharistii je z vědeckého pohledu psychologie velmi riskantní. Spočívá ve zjednodušených koncepcích psychické kauzality. Pravděpodobným dúsledkem je, že brání skutečné práci na utváření psychiky. Subjekt je jakoby neodpovědný za to, co se mu děje. Pojem osobního nevědomí už není v kurzu. Fascinace genealogickými hypotézami, dokonce skrze prostředníka, múže trpící osobě bránit v tom, aby brala v úvahu jiné dimenze svého utrpení.
    Bio-psycho-sociální utrpení věřících by se dalo moudře uchopit a doprovázet v rámci terapeutického naslouchání. Kvalitní naslouchání umožňuje respektovat rytmus osob a pomoci jim objasnit duchovní a bio-psycho-sociální stránku jejich utrpení. Umožňuje navíc soustředit se v případě potřeby na vhodnou péči. Bylo by jistě prospěšné, aby se dostatečně rozvinula výchova k metodickému naslouchání, neboť jeho nedostatek vede lidi k hledání řešení, která jsou rychlá a sama o sobě vnějšková. Naslouchání naopak umožňuje rozvíjení nitra a jedinečnosti. Pomáhá ovládat utrpení inteligentně a odpovědně. Osobní svoboda vychází z vnitřního vztahu k pravému slovu. Kromě veškerého pozitivismu i nadpřirozena předpokládá takový krok přinejmenším duchovní ctnosti umírněnosti a trpělivosti.

    Názor na otázku z hlediska dogmatiky
    Naukové upřesnění múže ve své soudržnosti stavět jen na objektivitě určitého dokumentu, a proto se naše analýza omezila na příběhy a úvahy rozvinuté v knize P. Hampsche: Uzdravení rodových kořenú skrze eucharistii (La guérison de l’arbre généalogique par l’eucharistie) (1986, Goleta, Californie, USA, francouzský překlad 2002).
    Názor, který je zde rozvíjen, se jeví jako protiklad ke katolické nauce o křtu, očistci a odpustcích, a konečně i proti správně chápanému úmyslu, který řídí lásku bez vypočítavosti, již jsme povinni prokázat našim zemřelým bratřím, když za ně přinášíme eucharistickou oběť. Ostatně myšlenka solidarity v hříchu se opírá o starozákonní prameny pojímané doslova, o termíny, které v této oblasti popírají vývoj Zjevení, až k exemplárnímu příkladu slepého od narození z Janova evangelia. Připouští se, že struktura hříchu („sociální hřích“) velmi zatěžuje posvěcování osob kvúli jejich stavu. Kdo by se pokusil tvrdit opak? Tvrzením, že duše zemřelých, které jsou ještě v očistci, by mohly aktuálním a rozhodujícím zpúsobem škodit duchovnímu zdraví svých potomkú, a že osvobozením jedněch by bylo možno aktuálně uzdravit druhé, to vypadá jako nová pravda v katolické církvi bez opory v tradici. Nelze ji tedy ani uznat, ani praktikovat.

    Mons. Pierre-Marie Carre, arcibiskup z Albi,
    předseda komise pro nauku víry
    Kardinál Philippe Barbarin, arcibiskup z Lyonu
    Mons. Claude Dagens, biskup z Angoulême
    Mons. Jean-Paul James, biskup z Beauvais
    Mons. Roland Minnerath, arcibiskup z Dijonu
    Mons. Albert-Marie de Monleon, biskup z Meaux

    Doktrinální instrukce č. 6

    O UZDRAVOVÁNÍ RODOVÝCH KOŘENŮ SKRZE EUCHARISTII

    ÚVOD
    Na mnoha místech v církvi jsou nabízeny modlitby, konference, liturgie za duchovní uzdravení. Předmět této instrukce se zaměřuje pouze na jednu z forem uzdravování, která je pokřtěným dostupná, uzdravení rodokmenu skrze eucharistickou oběť. Tato specifická otázka totiž spojuje zvláštní psychologické a teologické koncepce a plně využívá „nejvznešenější svátosti“,9 eucharistie, a tedy vykonávání kněžské služby, nebo alespoň její záruku. Kvúli dúležitosti, kterou tato praxe přikládá psycho-spirituální váze předkú, vyžaduje analýzu odborníkú v oboru psychologie a psychiatrie. V první části najdeme jejich posouzení fenoménu šířícího se i v civilní společnosti. Protože používá dogmatické pojmy pevně zakořeněné v tradici (očistec/odpustky/eucharistická oběť za zemřelé), vyžaduje také teologickou analýzu. Ta tvoří druhou část této instrukce.
    Lze tušit, že všichni, kdo konají to, co se předkládá jako metoda nebo „program“, jsou často vedeni soucitem. Nic v této instrukci nechce zpochybňovat jejich dobrou vúli. Naopak je vítána jejich láska k eucharistii a láska k zemřelým. Je však teď na místě říci o jednom i druhém schématu, že přístupy, které se zde zkoumají, vypadají, jako by překračovaly správné chápání lidské duše v její přirozené situaci (psychika), i v její nadpřirozené situaci (vztah ke Kristu).

    I. ČÁST: PSYCHOLOGICKÁ EXPERTIZA
    Mezi přístupy zvanými „duchovní uzdravení“ existuje jeden, který se zvláštním zpúsobem zaměřuje na rodokmen.10 Teorie, o niž se tato praxe opírá, a to jak z psychologického, tak z teologického hlediska, staví na tom, že aktuální utrpení subjektu je dúsledkem chyb nebo zranění jeho předkú. Toto konstatování, pokud je vyjádřeno takovýmito velmi obecnými termíny, je jen těžko vyvratitelné. Zmíněná teorie tedy lidem nabízí zkoumání života těch, kdo je předešli, a modlitbu za osvobození od zatěžujícího dědictví. Eucharistie, pokud múže být obětována k dobru zemřelých věřících, se využívá jako výsadní místo této modlitby, a to pro svou účinnost, která je z katolického pohledu považována za nejvyšší, protože je svátostná.

    Objasnění rodinné historie na několika generacích jistě múže mít terapeutické účinky. Tuto skutečnost zkoumalo mnoho autorú počínaje S. Freudem, ačkoli prospěšné kauzality rozvíjené v tomto procesu zústávají poněkud tajemné, takže nejsou vždy reprodukovatelné a navíc jsou předmětem nejrúznějších vědeckých výkladú. V rámci této reflexe nic nebrání tomu, abychom si mysleli, že duchovní setkávání zaměřená na „uzdravování rodových kořenú“ by v některých případech mohla mít zajímavé terapeutické účinky. Literatura přeložená do francouzštiny dává velký prostor svědeckým dúkazúm. Z pohledu vědce jde o postup od určitého účinku k příčině, který této teorii ponechává riskantní charakter. Nechtěli bychom však popírat platnou hodnotu výsledku11, bereme-li v úvahu věrohodnost svědka.
    Tuto instrukci však považujeme za nezbytnou, protože literatura, v níž se podávají dúkazy v těchto delikátních oblastech, nám nepřipadala riskantní pouze v řádu vědecké soudržnosti. Odborníkúm v psychiatrii a psychoterapii, kteří byli konzultováni, se tento přístup duchovního uzdravování rodových kořenú skrze eucharistii, který směšuje praxi a teorii, jeví jako nebezpečný. Ještě jednou: nezpochybňujeme dobrou víru autorú ani všech těch, kdo toto uzdravování, inspirováni evangeliem, praktikují – na prvním místě kněží – když se snaží ulevit svědomí ve stavu bolesti.

    Každou kritiku stručně vyložíme a zdúrazníme její praktické dúsledky.

    1. Zjednodušující koncepce psychické kauzality
    Přístup, který zde zkoumáme, uzdravování rodových kořenú, se opírá o publikované dokumenty o koncepci psychologického přenosu mezi individuálními subjekty, která se jeví jako velmi zjednodušující, dokonce magická. Opírá se o nejprimitivnější představy patogenní kauzality, z nichž múžeme připomenout zvláště tyto:12 ztráta duše v dúsledku traumatu; porušení tabu; čarodějnictví; ďábelská posedlost. Čerpá také z některých teorií posledních čtyř století: hřích jako příčina nemoci, což byl přístup rozvíjený německým lékařem Stahlem na konci 17. století; patogenicita rodinných tajemství, etiologická hypotéza, která se objevila poprvé v 18. století prostřednictvím známého hypnotizéra Puységura; teorie degenerace rozvíjená v 19. století lékaři Morelem a Magnanem.
    Tyto teorie se vyznačují lineární logikou. Kauzální činitel púsobí dúsledek systematicky, proporcionálně a vratně. Stejná příčina púsobí stále stejné účinky stejným zpúsobem. Potlačení příčiny potlačuje účinek. Tato lineární logika se navíc odvolává na exogenní kauzální faktor, s výjimkou hříchu. Ve všech případech jde o logiku oběti: osoba je oběť vnějšího činitele, který jí bere duši, trestá ji, uhrane ji, skrývá jí pravdu nebo jí předává znehodnocené dědictví. Je rovněž obětí svého hříchu a hříchu svých předkú. Tyto teorie zjevně vytvářejí a předpokládají subjekt, který není protagonistou vlastního života. Múže nejvýše spočítat síly, které na něj púsobí, a vyžadovat od Boha, aby jich byl zbaven. Podobná vize psychologického přenosu by měla závažné dúsledky na zpúsob, jímž subjekt vnímá sám sebe a jímž se v životě řídí. Na duchovní rovině dává bezpochyby přednost vztahu k Bohu, který se vyznačuje magickými nebo nadpřirozenými očekáváními, kdy je soudržnost lidské přirozenosti – intelekt a svoboda – jakoby prázdná a přerušená, dost vzdálená od katolické nauky o milosti.
    Ovšem už déle než sto let jsme se učili právě to, že psychická kauzalita je mnohem komplexnější. Studie Pierra Janeta, Henriho Ey a Sigmunda Freuda nám totiž umožnily seřadit zjednodušující koncepce exogenního a obětního typu. Lidská bytost už není počata jako tabula rasa, do níž se obtiskují rúzné vlivy, například atavismus. Pojem psychiky počítá s komplexností lidské bytosti, její jednoduchostí a subjektivitou. Psychika se formuje od narození do konce dospívání. Utváří se tím, že se vpisuje do zkušenosti těla a vztahú. Subjekt je v interakci zvláště s matkou; zakouší emoce a brzy je interpretuje. Ty se do něj nevtiskují jako pečeť do vosku. Krátce, psychika přepracovává všechny zkušenosti. Vytváří představy (také nazývané imagos), co je muž, žena, pohlaví, smrt atd. Řídí uspořádávání, obranné mechanismy tváří v tvář obtížným situacím a uskutečňuje kompromisy mezi touhou a strachem.
    Z tohoto hlediska se psychické utrpení nevztahuje k vnějšku já, ale dovnitř. Vliv vnějších faktorú, například rodinných, je uznáván. Není však absolutní. Koncepce osobního osvobození tudíž vychází z poznání a z toho, že psychika umožní, aby se vyvíjela za pomoci svých vlastních prostředkú, podle svých vlastních zdrojú. Za předpokladu, že by psychické utrpení bylo příliš silné, múže být potřebná pomoc náležitě připraveného terapeuta, který púsobí ve vhodném rámci. Umožňuje převést do slov – verbalizovat – hluboké úzkosti, zmírnit tvrdé obranné mechanismy, uvědomovat si nutkavé imagos, vzdát se podvědomých iluzí a přetvořit vztahy na jiné, pružnější. Subjekt se tak dostává do svého nitra podle lidské přirozenosti; nastupuje cestu zrání a respektuje její vlastní rytmus.

    2. Mechanismy nedefinovaného přenosu
    Autoři uzdravování rodových kořenú nikdy jasně nepopisují mechanismy psychologického přenosu. Je zde implicitní otázka oslabení kvality toho, co je přenášeno, z hlediska, které se blíží starým teoriím o degeneraci. Častěji se připomíná trest, který múže zasáhnout i pozdější generace, nebo spíš škodlivý vliv nějaké osoby, který trvá i po smrti. Tyto mechanismy vycházejí spíš z přesvědčení než z vědění – pokud odložíme stranou poznání víry striktně se vztahující k prvotnímu hříchu, které ostatně předložil II. vatikánský koncil (Gaudium et Spes, č. 13), kdy psychiatr nepovažuje člověka za oběť. Jenže mechanismy psychologického přenosu, i když komplexní, nestojí na úrovni magie. Byly široce zkoumány. Jsou zformovány do teorií, které jsou v souladu s rozumem.
    Předložíme zde krátké shrnutí s rozlišením podvědomého přenosu, nevědomého přenosu a zjevného přenosu.

    Podvědomý přenos:
    Týká se nejhlubších mechanismú, skrze něž se utváří psychika subjektu. Rodiče a okolí přenášejí na dítě to, co je v nich samých nejhlouběji skryté. Dítě to integruje, podvědomě tento materiál přeměňuje a buduje základ své osobnosti na tomto základu. Tento elementární přenos není přístupný vědomé anamnéze ani systematickým výzkumúm. Tento „psychologický proces spočívá zásadně na mechanismu identifikace, jímž subjekt asimiluje nějaký aspekt, vlastnost, atribut někoho jiného a přetváří se, zcela nebo částečně, podle svého vzoru. Osobnost se utváří a diferencuje sérií identifikací“.13

    Přenos spojený s rodičovskou problematikou
    Rodiče na sebe mohou vzít více nebo méně závažné psychologické problémy, které souvisejí se vzájemným púsobením mezi nimi a jejich vlastními rodiči. Mohou být vedeni k využívání psychiky svých dětí pro své vlastní psychické potřeby. Uvedeme jen jeden příklad:
    Jedna žena, která zažila incest v rozvrácené rodině, se provdala za nedostatečně spořádaného muže a zavedli mezi sebou styl incestuálního vztahu. Bezpochyby nevykonávali sexuální akt na svých dětech. Avšak prožitá a neléčená traumata v předchozí generaci se projevují smísením sexuality a lásky. Snadno před dětmi mluví o svém sexuálním životě a svých představách. Ptají se svých dětí na jejich přátelství a naznačují sexuální konotace. Děti jsou tedy ovládány sexuálními stimuly, které vyzařují z jejich rodičú. Utváření jejich sexuality a jejich afektivity je tak hluboce narušené, ale podvědomě.
    Podvědomý psychologický přenos tvoří podstatu psychologického přenosu. Jako takový je nedostupný vědomému zkoumání a pokušení očišťovací péče nebo převýchovy. Leží v samém jádru psychiky subjektu.

    „Nevědomý“ přenos: příklad rodinných tajemství
    Stejně jako podvědomý psychologický přenos není bezprostředně zjevný. Není však tak hluboký. Dá se snadněji objasnit a zasahuje při utváření psychiky do menší hloubky. Tajemství si ponecháme jako ilustraci.
    Mnoho skutečností múže mezi rodiči a dětmi zústat zahaleno. Jako patogenní se tajemství ukáže tehdy, když se obsah týká podstatných prvkú pro utváření struktury dítěte (jako identita jeho rodičú, jeho pořadí mezi sourozenci, předčasně získané trauma …). Dítě získá na samém počátku difuzní neklid. Tato otázka je natolik zásadní, že vyčerpává během let všechnu energii. Pokud nedojde k získání chybějících prvkú, múže se rozvinout vážné psychické utrpení, dokonce duševní nemoc. Bylo by však přehnané říci, že tajemství múže samo o sobě „zpúsobit schizofrenii“. Schizofrenie je komplexní choroba, spojená jak s biologickými, tak s environmentálními faktory.14
    Mohli bychom připomenout rovněž otázku rodinné loajality, vypracovanou I. Boszormenyi-Nagyem, psychiatrem a prúkopníkem rodinných terapií,15 nebo otázku rodinného mýtu, pojmu zavedeného v roce 1963 Antoniem Ferreirou.16 Jsme ovlivněni tajemstvími, loajalitou a rodinným mýtem, ale méně do hloubky než při podvědomém psychickém přenosu. K těmto dimenzím přenosu však nelze přistupovat pouze skrze anamnézu, jak to navrhují zastánci psychogenealogických přístupú. Odhalit „nevědomí“ není ostatně cílem samo o sobě a toto odhalení nemá, jak se často věřilo, terapeutickou účinnost ipso facto. Práce s „nevědomím“ se múže provádět pouze v terapeutickém procesu, který vyžaduje čas. Terapeutická je taková práce pouze tehdy, když se dorozumívací prvky vynořují v okamžiku, kdy je osoba připravena je přijmout a kdy mohou obohatit její psychickou práci.

    Zjevný přenos
    Naši rodiče a předkové nám jasně předávají své hodnoty a neméně své aktuální problémy zejména v postojích. Tyto prvky jsou snadno napravitelné. Zde jsou hodnoty přenášeny zpúsobem života a projevem. Postoje našich rodičú jsou spojeny s jejich historií, jejich psychikou a my jsme s nimi v interakci tak dlouho, dokud jsou naživu. Z toho vyplývá prolínání vlivú, které je tím účinnější, že se jedná o disfunkční nebo násilné jednání. Tento zjevný přenos, jakkoli sám o sobě zjistitelný, je třeba brát vážně. Kolikrát je potřeba znovu definovat vztahy s rodiči, abychom se přehnaně nevystavovali neblahým interakcím.
    To, co jsme vyložili, nevyčerpává znalost mechanismú mezigeneračního přenosu. Vidíme, že mají být chápány racionálně a vyúsťovat v uvážené terapeutické úkony, které se dají vysvětlit. Naopak zřeknutí se vědeckého přístupu v tak delikátní oblasti, jako je práce s psychikou, riskuje, že se stane pro osoby škodlivým.

    3. Čtyři rizika mylné duševní medicíny 
    Je obecně známo, že v souvislosti s tělesnou medicínou spočívá hlavní nebezpečí při poskytování péče prostřednictvím vědecky nepodložených metod spíše v tom, že se onemocnění či symptom chápe příliš zjednodušeně nebo povrchně, když poskytovatel nedokáže přistupovat k organismu jako k celku. Nejde o obecnou nevědomost nebo o příliš rychlý prúběh onemocnění. Takový troufalý terapeut, který je plně zaměstnán radiestézií (paranormálními jevy), pak nechá pacienta v rakovinném procesu, který se zhoršuje a který mu jeho neznalost medicíny zakrývá. Praxe uzdravování rodových kořenú představuje analogická rizika, která se mohou vyskytovat při léčení psychického utrpení. Z ušlechtilého dúvodu, že svátost eucharistie zmúže všechno, lidé dobré vúle, řeholníci i kněží, povzbuzují duše v nadpřirozených nadějích, kdy zákonitostem lidské psychiky daným Stvořitelem staví překážky neznalost nebo je popírají domněnky. Uvedená rizika lze shrnout do čtyř základních konstatování.

    Nebezpečí fascinace kauzálními vztahy zavedenými genogramem
    Práce s genogramem je velmi choulostivá. Oprávnění psychoterapeuti vědí, že tento nástroj múže velmi rychle vynést na světlo mnoho dúležitých, bolestných a kolikrát dramatických informací o rodinné historii určité osoby. Toto odhalení vyvolává kauzální hypotézy, které se jeví jako velmi přesvědčivé. Tyto hypotézy vedou dotyčný subjekt k radikální změně pohledu, který si přinesl ze své púvodní rodiny, ze svého postavení v této rodině a od většiny svých předkú. Pokud se taková hloubková restrukturace provádí profesionálně a při dostatečném množství setkání, múže být terapeutická. Umožňuje totiž odstup vúči púvodní rodině, desidealizaci určitých osob nebo příběhú, pochopení chování některých blízkých lidí atd.
    Když naopak probíhá narychlo a neprofesionálně, múže být škodlivá. Daná osoba by byla hluboce otřesena. Co vybudovala na své identitě a svých rodinných kořenech, je zpochybněno. Múže projít skutečnou krizí identity až k depresivnímu nebo narcistickému zhroucení. Pokud je po tomto šoku ponechána sama sobě, múže být zachvácena přemítáním o hledání nové koherence. Kauzální hypotézy předkládané genogramem jsou skutečně navenek často velmi přesvědčivé. Mají tendenci oslepit subjekt a zabránit jiným prvkúm v přístupu.
    Tato trápení jsou navíc neužitečná. Víme už dlouho, že očistné techniky jsou málo účinné. Jak se říká nestačí, že se „věci vynoří“, aby byly osvobozeny. Naopak je třeba, aby se vynořily postupně, v rytmu osoby. Pak je třeba uvést je do kontextu a dát jim smysl. Proces vyžaduje čas. Nelze se ostatně věnovat jedině modlitbě, aby se tato psychická práce dokončila.

    Nebezpečí redukce multidimenzionality lidské bytosti
    Obtíže určité osoby mohou souviset s její rodinnou historií, avšak mohou být také spojeny s mnoha jinými faktory. Na poli rodinném je subjekt nositelem struktury (chaotické, rigidní nebo funkční), komunikace, vztahové etiky své rodiny. Lidská bytost je ostatně podmíněna svou psychikou, svým tělem, svým naučeným chováním a svými instrumentálními funkcemi (logickými, jazykovými atd.). Zaměření na transgenerační kauzalitu, jak je chápána uzdravováním rodových kořenú, je spojeno s rizikem, že povede k popření jiných kauzalit. Tato unidimenzionalita múže dovést subjekt do slepé uličky. Určitá osoba múže trpět kvúli psychické nemoci, která je léčena málo nebo vúbec, jiná múže trpět kvúli aktuálním interakcím se svými rodiči atd. Z nedostatku předběžného multidimenzionálního zhodnocení s sebou navrhované formy péče nesou riziko, že se nebudou zabývat tou dimenzí, jíž je potřeba se věnovat. Objevuje se zde tedy jistá forma uzurpace, kdy se náboženský zprostředkovatel – z naivity nebo domýšlivosti? – staví do pozice poskytovatele péče, který dá na problém adekvátní odpověď.

    Nebezpečí překážek ve skutečné psychické práci
    Uzdravování rodových kořenú poskytuje pevné interpretační klíče. Psychika je v příbězích a svědectvích, které předává tato literatura, zaplavena pojmy jako prvotní hřích, osobní hřích, ďábel, posedlost duchy. Nejde a priori o odmítnutí všech těchto hypotéz, i nadpřirozených. Explikativní systém je zde však uzavřen do sebe a vúbec nepřijímá přirozené nebo pouze akcidentální hypotézy. Mimoto je zde osoba vždy stavěna do vnější pozice vúči sobě samé. Její obtíže jsou spojeny s jejími předky a prostředky na vysvobození k ní přicházejí božským přispěním. Nejen v rámci řádných nadpřirozených prostředkú, nýbrž i smíšením zázračné milosti, charismatického účinku a prostou instrumentalizací svátosti – eucharistie –, abychom tak řekli, okrajově použité.
    Tyto dva aspekty vedou osobu k odstupu vúči sobě samé a zmíněný mechanismus tvoří protiklad k psychické práci, která spočívá v  neutrálním a otevřeném naslouchání sobě. Jde o to, aby se ukázaly prvky porozumění a nechaly se navzájem propojit v prostoru vnitřní „hry“. Tato práce umožňuje postupné objasnění podvědomých kompromisú osoby. Ta je přivedena k tomu, aby užívala svoji svobodu a odpovědnost. „Zkrat“ v psychické práci má za dúsledek, že zpúsobí u osob ztrátu jejich schopnosti jednat samy za sebe. Často potkáváme osoby trpící depresí nebo neurózou, které se účastní rúzných uzdravovacích setkání, obzvlášť zaměřených na rodové kořeny. Jejich problém se vyvíjí málo. Rozvinuly naopak postoj exteriority vúči sobě samým. Budou do omrzení hledat setkání nebo techniky, které upraví jejich problém. Jejich pohled na víru a psychickou kauzalitu, který narušuje božskou hodnotu stvořeného přirozeného řádu, jim brání v přijetí klasické psychoterapie analytického typu. Múžeme si myslet, že tyto osoby jsou vúči tomuto kroku zpočátku zdrženlivé. Avšak lineární kauzalistické pojednání o uzdravení posílilo jejich tušení, zatímco od postupu řízeného vírou by se očekávalo, že postupuje ve smyslu antropologické pravdy a odpovědnosti stvoření učiněného podle obrazu a podoby Boží.

    Nebezpečí ve vztahu ke zprostředkovateli: zneužití moci a lež
    Nedostatek racionálního základu uzdravování rodových kořenú staví toho, kdo je provádí, zpravidla kněze, do pozice moci, a to kvúli svátostným prostředkúm eucharistie a smíření. Teze o nějakém účinku zpúsobeném takovým a takovým atavismem, jsou neověřitelné. Poskytovatel se stává jediným garantem svých vlastních interpretací a zásahú. Proto už není možná triangulace s odvoláním na vnější platnou teorii. Vztah se odehrává ve dvou, mezi všemocným zprostředkovatelem a osobou oslabenou svým utrpením a očekáváními. Zdánlivá vzletnost interpretací posiluje, o nic méně než jejich přesvědčivost, tento dvojitý vztah fascinace a podřízenosti. Vtahování do hry je dúležité a neregulované, neboť zprostředkovatel projevuje radikální jistotu. Mluví o Bohu, dokonce „pro“ Boha a „nařizuje“ Boha. Často používá iracionální a nejasné techniky péče a směšuje individuální psychologii, rodinnou psychologii, skupinovou psychologii, spiritualitu a liturgii.
    Každé poskytování péče s sebou jistě nese riziko všemoci a využívání pacientú. Kompetentní a poctiví terapeuti používají přesně stanovené prostředky, aby tomuto riziku předešli a ošetřili je. Budeme citovat čtyři:

    • Na prvním místě je nutné mít prohloubené vzdělání v psychopatologii. Pokud někdo zamýšlí léčit psychické utrpení, je nejdúležitější znát genezi psychiky a její mutace i rúzné psychické nemoci. Toto učení je dlouhé a složité. Vychází z dobrého a náležitého školení u nemocných za přítomnosti odborníkú. Při nedostatku takové výuky nastává riziko, že se budou nabízet konkrétní techniky osobě, která potřebuje dúkladnou a celkovou péči. Lze například vidět schizofreniky, kteří se účastní mezigenerační práce, zatímco se o ně nepečuje; tímto přístupem se riskuje, že se jejich nemoc zhorší.
    • Druhý bod, který zaručuje kvalitu péče z psychologického hlediska a předchází ideologické fascinaci, je vzdělávání ve více psychoterapeutických přístupech na základě rúzných teorií. Takto se vyloučí pevné přilnutí k určitému pohledu na svět. Získává se schopnost ptát se, co se dělá a jak funguje vklad do takové přesné teorie. V případě uzdravování rodových kořenú by bylo vhodné uvažovat o „zdání přenosu“. Psychologický přenos je skutečnost, ale je také přelud. Jako takový má učinit subjekt nevinným a odsunout stranou každé osobní zapříčinění.
    • Na třetím místě je kvalita zásahú psychologického řádu zaručena prací, kterou zprostředkovatel provádí na sobě. Každý terapeut nebo zprostředkovatel v pomocných vztazích koná tuto práci z podvědomých dúvodú jako zkoumání narcistických motivací nebo uskutečňování vize o nápravě. Zjišťování a analýza těchto prvkú je nezbytná pro to, aby terapeut nebo náboženský zprostředkovatel nevyužívali osobu k uspokojení svých vlastních psychických potřeb.
    • Kvalita zásahú psychologického řádu je konečně zaručena obvyklou konfrontací s rúznými teoriemi, otevřeností vúči přínosúm jiných teoretických oblastí, vývojem teorie a praxe. Doporučuje se, aby se tato otevřenost vúči vnějšímu pohledu projevovala také prostřednictvím supervize.

    Na závěr
    Přístup zvaný Uzdravování rodových kořenú skrze eucharistii je z vědeckého psychologického hlediska velmi riskantní. Možným dúsledkem je bránění skutečné práci na utváření psychiky. Subjekt se považuje za nevinný v tom, co se mu přihodí. Pojem osobního podvědomí už neplatí. Fascinace zpúsobená hypotézami i zprostředkovatelem múže bránit trpící osobě brát v úvahu jiné dimenze vlastního utrpení.
    Bio-psycho-sociální utrpení věřících by bylo možné zjistit a moudře doprovázet pomocí naslouchání. Kvalitní naslouchání umožňuje respektovat rytmus osob a pomáhat jim objasňovat duchovní a bio-psycho-sociální část jejich utrpení. Umožňuje jim, aby pak v případě potřeby vyhledaly vhodnou péči. Bylo by jistě prospěšné rozvinout do šířky vedení k naslouchání, neboť jeho nedostatek obrací lidi k hledání rychlých a vnějškových řešení. Naslouchání naopak umožňuje rozvoj nitra a jedinečnosti. Pomáhá ovládat utrpení inteligentně a odpovědně. Osobní svoboda vychází z nitra vztahu skutečného slova. Mimo veškerý pozitivismus i supernaturalismus tento přístup nepředpokládá o nic méně duchovních hodnot, mírnosti a trpělivosti.

    II. ČÁST: TEOLOGICKÁ EXPERTIZA

    Tato analýza se opírá o kritéria dogmatické teologie, aby upřesnila to, co se nazývá praxí uzdravování rodových kořenú, zvláště prostřednictvím mešní oběti za zemřelé. Rozmanitost těchto úkonú je dosti velká, proto si naše analýza vybrala za základ údaje knihy, která, jak se zdá, tvoří ve francouzské oblasti naukový odkaz v oboru. Jde o publikaci: J. Hampsch, c.m.f., La guérison de vos racines familiales, …božské řešení těžko řešitelných problémú (sic), 1986-1989.17 Tato kniha bezpochyby souvisí s mnoha dalšími, například s knihou Dr. Mac Alla (episkopální autor, 1910-2001), ale vliv eucharistie v těchto praktikách naznačuje zaměření reflexe na katolickou teologii mše a očistce.

    1. O co přesně jde?
    Nejdříve je třeba rozlišit specifické vlastnosti praxe uzdravování, která má sama o sobě tendenci směšovat mnoho rovin – charismatickou, svátostnou, svátostinnou, a to k dosažení téhož efektu: aby se lidé cítili lépe.18 Hlavní idea je, že mnoho lidí trpí ve svém svědomí dúsledky hříchú spáchaných jejich předky a že mohou použít více duchovních prostředkú k uzdravení, aby znovu získali psychickou rovnováhu narušenou chybami, které nejsou jejich vlastní. Tato kniha opakovaně připomíná prostředek osobní a společné modlitby, ale také praxi exorcismú, modliteb za osvobození (aniž by se vědělo, zdali jde o úkon exorcisty pověřeného biskupem), praxi svátosti smíření, a konečně přinášení mešní oběti za rodokmen subjektu tak dlouho, dokud se jeho vnitřní bolest nezmírní nebo nebude uzdravena. V souboru duchovních cvičení zaměřených na uzdravení vnitřního člověka nás tato zúžená praxe překvapí.

    Kromě doporučení, aby se tyto rúzné roviny rozlišovaly a zvláště aby se nemísily úkony exorcismu s liturgií eucharistie, přejdeme k pojmu duchovní uzdravení obecně a k vybídnutí k opatrnosti, kterou tato praxe vyžaduje. Kongregace pro nauku víry na toto téma vypracovala velmi přesný doktrinální dokument.19
    Vymezená definice praxe, jejíž analýzu zde zamýšlíme provést, spočívá ve zpúsobu, jak nahlížet nadpřirozenou situaci zemřelých předkú a vztah této situace (očistec/blaženost) k nadpřirozené situaci jejich potomkú. Krátce řečeno, diskutabilní teologický úsudek, o němž se domníváme, že je ho třeba zkoumat, se dotýká přesvědčení, že předkové jsou aktuálně nezbytným spojovacím článkem pro utváření zdravé duchovní osobnosti u člověka žijícího na zemi. Podle teorie, o kterou se jedná, totiž oběť mše svaté za rodokmen jistě směřuje k plnému přístupu těchto duší k věčné blaženosti – a to projevem autentické lásky, kterou katolická Tradice vždy doporučovala. Źivý, který žádá o mešní intenci, však skrze vzestupný neboli dominový efekt usiluje o to, že na oplátku zlepší svou vlastní nadpřirozenou situaci, která byla těžce poškozena hříchy předkú. Jak dodáváme, nezdá se, že by měl tento pojem na oplátku sám o sobě jakoukoli oporu v Tradici.20

    2. Dúkazní činitelé
    Abychom řekli pravdu, hlavní argument P. Hampsche, stejně jako Dr. Mac Alla, je konstatování zkušenosti, že mešní oběti za zemřelé rozřešily duchovní situace, které překážely osobě jejich potomkú. Tato kniha má kromě jiného zálibu v popisování mnoha osvobození během vlastního slavení mše, která jsou nahlížena co nejkonkrétněji současně s efekty zázračné povahy. Múžeme zcela spravedlivě žasnout, že anglikánská slavení, jejichž platnost katolíci neuznávají, P. Hampsch považuje za stejně účinné jako katolické mše… Dr. Mac All koneckoncú cituje mnohem více zázračných projevú, jako jsou zjevení předkú během mše, než P. Hampsch. Je velmi obtížné zaujímat postoj k podobným svědectvím, aniž bychom se dotkli intelektuální poctivosti autorú, jejichž dobrá vúle je zjevná. K potížím s přijímáním těchto svědeckých dúkazú se přidává metodický požadavek, který v dotčených prostředích spočívá ve směšování zprostředkovatelských rovin.21 Bylo by například dost překvapivé, že by osoba, která se pokládá za uzdravenou z takového vnitřního utrpení, nepřijala posilu ze své vlastní účasti na eucharistii nebo svátosti smíření, na níž byla z celého srdce přítomná, zatímco by se přiznávala osvobození předkú, získaného mešní obětí.
    Stejně tak se budeme tázat na určitou skupinu teologických argumentú, které jsou ve službě této teze. Necháme zde stranou jiné vědecké nebo statistické argumenty převzaté z genetiky nebo psychologie, jakkoli by jejich vyloučení bezpochyby muselo vyzdvihnout mnoho z dúkazú P. Hampsche.

    Nerovnováha exegetických dúkazú
    Největší část biblických citací, které se používají jako dúkaz přenosu nepravosti jako objektivního zla na dědice – pokud ne hříchu jako subjektivní viny – jsou převzaty ze Starého zákona. Cituje se zvláště Ex 20, 5–6: „Neboť já jsem tvúj Búh, Búh žárlivý, stíhám vinu otcú na synech do třetího a čtvrtého pokolení.“ Je však zajímavé, že je opomíjena (Hampsch, s. 37) nauka Ezechiela 18 o přerušení atavistické solidarity s odkazem na její platnost v časech eschatologického vysvobození. Jinými slovy, odlišnost mezi Ex 20 a Ez 18 vychází z hodnoty vývoje zjevení ve vztahu mezi Bohem a osobní odpovědností. Je pravda, že týž (s. 35) opominul nejjasnější text Nového zákona o této otázce, vyprávění o slepém od narození v Jan 9, 2. V souvislosti s tímto textem nechce autor popírat Ježíšovo slovo („ani on, ani jeho rodiče“ nezhřešili). Ale Hampsch kuriózně silnou pravdu příběhu převádí na osobní vinu, zvláště zděděnou, aby ji popsal ve shrnutí jako výjimečnou pravdu v přítomném prúběhu dějin spásy: „Ježíš jim ukazuje (Źidúm), že mylně zobecňovali tento závěr (že nemoc vždy pochází z dědičného hříchu)“ (Tamtéž, s. 35). Kniha tak prodlužuje platnost domnělé, pokud ne všeobecné pravdy, která se často vyskytuje: Búh dopouští přenos nepřízně z generace na generaci.

    Nerovnováha v obětování eucharistie za duše v očistci
    Naše analýza samozřejmě musí s uznáním vyzdvihnout zde uvedené znaky velkého přilnutí k tradiční nauce církve, a to že časné útrapy očistce mohou být pro určitého zemřelého zmírněny nebo zrušeny skrze zásluhy Krista a svatých. Diskutabilní praxe uzdravování rodových kořenú by už byla zbavena svých největších potíží, kdyby měla mít mezi věřícími katolíky za dúsledek obrácení pozornosti k této pravdě víry a tomuto gestu bratrské lásky.
    Zde však pozorujeme velmi závadnou dvojsmyslnost a skutečnou naukovou nevyváženost. Duše v očistci, v tom máme jistotu víry, jsou, co se týká vztahu jejich svobody k Pánu, duše spasené. Přinejmenším lítost nad hříchy v okamžiku smrti by je po vzoru dobrého lotra přivedla „dnes s Ježíšem“ pokud ne „do ráje“, tedy aspoň do situace, aby tam jistě došly (srov. Lk 23, 43). Zbývá jim projít objektivním očištěním, za něž se múžeme přimlouvat svými modlitbami. Ale všichni se shodnou, že ve srovnání s hypotézou pekla je jejich nadpřirozená situace jasně po boku Pána a spásy. Těžko tedy chápeme toto zdúrazňování P. Hampsche a zastáncú uzdravování rodových kořenú. Ti je považují za předky, kteří objektivně škodí živým osobám a jsou schopni rušit nejen na povrchu nebo na periferii duchovního zdraví nějaké živé osoby, nýbrž do hloubky, až k popírání dobrého záměru pokřtěné osoby vúči Kristu.22 Co húř, podle této logiky atavistické solidarity se ptáme, co by bránilo předkovi pravděpodobně dlícímu v pekle sdělovat své odmítnutí Pána svým potomkúm… Zdá se, že tato praxe vychází z umenšování moci spásy a vúbec křtu každého nadpřirozeného subjektu v jeho bezprostředním vztahu ke Kristu.

    3. Námitka: spásný vztah s Pánem je pro každého pokřtěného přímo v rámci mystického těla
    Mezi všemi prostředky poskytnutými svědomí, jež mu mají pomoci v jeho utrpení – některé zmíněné jsou málo obvyklé – autor necituje vúbec rozhodující inaugurační prostředek, jímž je křest, jako by neměl dost moci vysvobodit duši radikálně (= „od kořene“), jako by ji mohl nechat v podmínkách duchovní smrti, ačkoli jí sděluje život Vzkříšeného, jako by ji mohl navíc zanechat v moci satana, zatímco samotné exorcismy se jistě právem nacházejí ve slavení Pánovy Paschy obětované za každý subjekt.

    Moc křestní milosti
    Z tohoto úhlu pohledu je velmi příznačné, že jedna ze vzácných zmínek o křtu z pera P. Hampsche (s. 62) mluví jen o „křestních právech“, místo aby pevně potvrdila moc křestní milosti: „Dát znovu Boží život do udušených oblastí našeho rodokmenu znamená pouze aplikovat naše křestní práva.“ Ze dvou věcí je možná jedna: buď jsou „dobří lotrové“ našeho rodokmenu po boku Pána a „satispassio“ (Garrigou-Lagrange) očistcových útrap jim přináší postupně a neodvratně rozšíření božského života ve jménu jejich vlastního křtu, dokonce předtím, než se k tomu přidá naše láska skrze „satisfakci“ praxe odpustkú. Nebo bychom měli zoufat i nad vlastní mocí, kterou v nás milost našeho křtu má ještě před eucharistickou obětí přinášenou za naše předky, dokud nevyrovnají na oplátku nedostatek božského života v nás, jestliže je třeba pochybovat o síle křtu. Jenže všechny rány zpúsobené naší dědičností mají sídlo v nás a právě v nás múže Pán celek uzdravit za předpokladu, že to chce (srov. 2 Kor 12, 7).23 Je také možné a žádoucí, aby živí nechávali sloužit mše za sebe samé, když čelí objektivním omezením svého vlastního těla v zápasu Ducha Svatého v nitru jejich ducha.
    Je jistě dúvod brát v úvahu sílu podmíněnosti „struktur hříchu“ (Jan Pavel II.)24 kolem osoby svobodně stvořené k obrazu a podobě Boha; křest je však svátostí úplného osvobození od veškerých struktur nepravosti, počínaje prvotním hříchem. Co zústává na našem dně z „žádostivosti“ („fomes peccati“), co zústává z vetustas „starého člověka“, slouží jen k tomu, aby svobodnou a královskou osobu, kterou v nás vytváří milost, udržovala v bdělosti a neuváděla „nového člověka“ do pochybnosti o novitas velikonočního vítěze, kterého oblékl.

    Personalismus svátostné kauzality
    Personalismus evangelia, tak skvěle představovaný v setkáních janovského Krista, svědčí o přímosti spasitelného vztahu zprostředkovaného lidstvu vtěleným Slovem: „Nikdo tě neodsoudil? (…) Ani já tě neodsuzuji. Jdi a už nehřeš“ (Jan 8, 10–11). Vlastní svátostná kauzalita, nejvýraznější z nové smlouvy, vkládá do života církve tuto základní pravdu evangelia: „(Kristus) je přítomen svou mocí ve svátostech, takže když někdo křtí, křtí sám Kristus.“25 I jiné, přímější kauzality – máme na mysli kauzality edukativní a dispozitivní – budou moci svým zpúsobem a do značné míry účastnit dění okolo svátostí, nebo aby pomohly utvářet nadpřirozenou osobnost subjektu. Proto se předkúm přiznává pozice aktuálně potřebného spojení a negativního spojení aspoň z jejich úplného očištění… V každém případě by se neměl nabízet „program uzdravení“ – tento podivný výraz se opakovaně vyskytuje u P. Hampsche, aby shrnul svou trochu monopolistickou teorii –, který by upozadil prvenství bezprostředního vztahu ke Kristu ve prospěch pochybných postupú.
    Navíc se tedy riskuje, že vnitřní rámec osobní svobody bude zaměněn za pochybné dobrodiní adjustačních kauzalit, uvedených do středu púsobení křesťanské existence. Je bezpochyby dobře, že je naše epocha lépe zhodnotila.26 Ale jádrem závažnosti evangelia Ježíše Krista je spíš vykoupení hříšníkú než uzdravení nemocných. Ukřižovaný odpouští, nezabývá se v první řadě zbavováním viny, a spíš než k jeho zdraví bychom se měli obracet k jeho svatosti, abychom dosáhli blaženosti.

    Na závěr
    Naukové upřesnění múže posílit svou koherenci jen na objektivitě dokumentu, a proto se naše analýza rozhodla soustředit na výroky a tvrzení rozvíjené v knize P. Hampsche. Výsledek, který z toho vyplynul, naznačil, že protiřečí katolické nauce o křtu, o očistci a odpustcích, a konečně správně chápanému úmyslu, který stojí nad nezištnou láskou, již máme projevovat vúči svým zemřelým bratřím, když za ně přinášíme eucharistickou oběť. Myšlenka solidarity v hříchu má dúkazy mezi starozákonními prameny chápanými doslova, a to v termínech, které v této oblasti neuznávají vývoj Zjevení až po exemplární případ slepého od narození v evangeliu sv. Jana. Je možné, že struktury hříchu („sociální hřích“) velmi zatěžují posvěcení osob, kvúli kauzalitě podmíněnosti. Kdo by se stavěl proti? Źe duše zemřelých, které jsou ještě v očistci, mohou aktuálně a rozhodujícím zpúsobem škodit duchovnímu zdraví potomkú a že osvobozením jedněch by se mohli aktuálně uzdravit druzí, se jeví jako nová pravda v katolické církvi, bez opory v Tradici: to nelze ani uznat, ani uvést do praxe.

    Poznámky

    1 Rozšířenou pomúckou v této modlitebné praxi se stala kniha bývalého dominikána Francisa MacNutta Služba osvobozování od zlých duchú, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 2009, která však, pokud jde o obsažené modlitby, byla vydána bez církevního schválení.
    2 „Jednota poutníkú s bratry zesnulými v Kristově pokoji se nijak nepřerušuje, ba podle stálé víry církve se ještě posiluje vzájemným sdílením duchovních hodnot. Nebešťané totiž tím, že jsou dúvěrněji spojeni s Kristem, upevňují celou církev ve svatosti, zušlechťují bohoslužbu, kterou církev obětuje Bohu zde na zemi, a mnohostranně přispívají k rozvoji církve … Jejich bratrská péče o nás nám tedy vydatně pomáhá v naší slabosti“ (II. vatikánský koncil, Věroučná konstituce o církvi Lumen gentium [21. listopadu 1964], č. 49. Dokumenty II. vatikánského koncilu. Praha: Zvon, 1995).
    3 Brovelli, F., Sartore, D., Esequie, in Sartore, D., Triacca, A. M., Cibien, C. (edd.), Liturgia, Cinisello Balsamo 2001, s. 691–694.
    4 Sv. Tomáš, De malo, q. 1, aa. 4–5. Poena múže být chápána jako odpověď Boha – Soudce na spáchané zlo zaviněné hříchem, a pak jde o trest. Nicméně sv. Tomáš v Teologické sumě (S. Th. II-II q. 108 a. 4 co) uvádí, že trest (poena) je nejen reakcí na zaviněný hřích, ale múže mít též podobu „sine culpa“, tj. nevyplývá z osobní viny. Nicméně má svoji příčinu (sine culpa, non tamen sine causa): je zařazen do řádu dějin spásy a má vést k očištění a uzdravení. „Musí se však věděti, že nikdy lék (tj. trest) neodnímá většího dobra, aby podporoval menší dobro: jako lék tělesný nikdy neoslepí oko, aby uzdravil patu. Někdy však zpúsobí škodu v menších, aby v lepších poskytl pomoci.“
    5 Pavel VI., Apoštolská konstituce Indulgentiarum doctrina (1. ledna 1967), čl. 5. Enchiridion odpustkú. Předpisy a ustanovení o odpustcích, Olomouc: Matice cyrilometodějská, 2000, s. 73.
    6 Kongregace pro nauku víry, Instruction on prayers for healing, čl. 8, český překlad: Instrukce Kongregace pro nauku víry o modlitbách za získání uzdravení od Boha z 14. září 2000. ACTA ČBK 4 (2009). Praha: ČBK, 2009, s. 86; Kongregace pro nauku víry, Epistula Inde ab aliquot annis. AAS  77 (1985), s. 1169–1170; Rituale Romanum, Ex Decreto Sacrosancti Oecumenici Concilii Vaticani II instauratum, Auctoritate Ioannis Paulii II promulgatum, De exorcismus et supplicationibus quibusdam, Editio typica, Typis Polyglottis Vaticanis, MIM, Praenotanda, 13–19.
    7 „Servatur ergo ordo caritatis, in quem inseritur poenarum remissio ex dispensatione thesauri Ecclesiae“ (tak je tedy zachováván řád lásky, do něhož se díky rozdělování pokladu církve začleňuje odpuštění trestú (poena)). Pavel VI., Apoštolská konstituce Indulgentiarum doctrina (1. ledna 1967), čl. 11. Enchiridion odpustkú. Předpisy a ustanovení o odpustcích, Olomouc: Matice cyrilometodějská, 2000, s. 84.
    8 francouzský originál: Sur la guérison des racines familiales par l Eucharistie (http://www.cef.fr/catho/endit/txtoffic/2007/20070807note6_guerison_ arbre_genealogique.pdf).
    9 Kodex kanonického práva (Codex Iuris Canonici), kán. 897. Praha: Zvon, 1994.
    10 Mac All, K., Généalogie et eucharistie, Saint-Benoît du Salut (36170), Editions Bénédictines, 2000, 2003; Hampsch, J., La guérison de vos racines familiales, …božské řešení obtížně řešitelných problémú (sic!), předmluva fr. Ephraïma, Saint-Benoît du Sault, Editions Bénédictines, 2002; Wells, D., Prier pour la guérison des racines familiales, Saint-Benoît du Sault, Editions Bénédictines, 2004.
    11 Jedna věc je zkoušet na sobě vymizení psychické bolesti, jiná věc je skutečně uchopit jeho příčinu.
    12 Ellenberg, F., Histoire de la découverte de l’inconscient, Paris, Fayard, 1970, 1994.
    13 Laplanche, J. a Pontalis, J.-B., Vocabulaire de la psychoanalyse, Paris, PUF, 1967.
    14 Současné vědomosti o schizofrenii umožňují změnit v jejím historickém kontextu tezi, podle níž „je třeba tří generací, aby se někdo stal schizofrenním“. Byla podporována na prvním místě Francoisem Doltem v jeho knize Le cas Dominique. Murray Bowen, jeden ze zakladatelú systematických terapií, rozvinul dost blízkou myšlenku z interakčního hlediska. Tito autoři přinesli prvky reflexe a otevřeli zajímavé pole pro pozorování mezi četnými a synergickými kauzalitami schizofrenie. Ale toto otevření bylo některými autory, fascinovanými lineárními kauzalitami, jakým byl Ancelin-Schützenberger, utvrzeno v dogma.
    15 Boszormenyi-Nagy, I. – Spark, G., Invisible loyalties, Maryland, Harper and Row, 1973; Boszormenyi-Nagy, I. – Krasner, B., Between give and take, New York, Brunner Mazel, 1986. 
    16 Ferreira, A. J., „Family myths and homeostasy“, Archives of general psychiatry, 1963, 9, s. 457–463.
    17 Francouzský překlad 2002, Saint-Benoit du Sault, Bénédictines, 270 s.
    18 Kniha Dr. Mac Alla například vypráví o mnoha opakováních episkopálních eucharistií celebrovaných za uzdravení rodokmenu, jejichž prúběh, a priori svátostný, se rozšiřoval o mnoho zázračných účinkú, vizí, zjevení atd.
    19 Kongregace pro nauku víry, Instrukce o modlitbách za získání uzdravení od Boha z 14. září 2000, zveřejněno in L Osservatore Romano, 24. listopadu 2000, s. 6–7; srov. La Documentation catholique, n°2238 (17. prosince 2000), s. 1061–1066; český překlad: Instrukce Kongregace pro nauku víry o modlitbách za získání uzdravení od Boha z 14. září 2000. ACTA ČBK 4 (2009). Praha: ČBK, 2009, s. 75–87. 
    20 Mohlo by se to ověřit ve velmi klasickém dílku P. R. Garrigou-Lagrange, OP o posledních věcech: L’éternelle vie ou la profondeur de l’ame, Paris, Desclée de Brouwer, 1950, např. v kap. VII: „Láska vúči duším v očistci a společenství svatých“, s. 273n.
    21 Více druhú púsobení svátostného nebo paraliturgického nebo charizmatického řádu se praktikuje současně atd. V procesu beatifikace, přisouzení zázraku přímluvy služebníka Božího se předpokládá, že se člověk formálně obrátí s modlitbou na Boha skrze tohoto prostředníka, s vyloučením ostatních svatých v nebi.
    22 Jistě, organické, genetické atavismy mohou těžce škodit podmínkám života potomka. Kromě výjimky zázraku bychom si nepředstavili, že prúchod duše alkoholika očistcem k blaženosti by mohl obnovit chromozomální integritu jeho potomka. Toto nešťastné dědictví zústává. Ale Búh zkoumá ledví, pozemskou podmíněnost, chceme-li, stejně jako srdce, kde púsobí milost.
    23 „Abych se pro vznešenost těch zjevení nepyšnil, byl mi dán do těla osten, posel to satanúv, aby měl bil do tváře. To proto, aby se mě nezmocňovala pýcha. Kvúli tomu jsem třikrát prosil Pána, aby mě toho zbavil. Ale on mi řekl: ‚Stačí ti moje milost, protože síla se tím zřejměji projeví ve slabosti‘“.
    24 Srov. Katechismus katolické církve, 1869. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 2001.
    25 II. vatikánský koncil, Konstituce o posvátné liturgii Sacrosanctum Concilium (4. prosince 1963), č. 7. Dokumenty II. vatikánského koncilu. Praha: Zvon, 1995.
    26 Morální teologie dávno definovala situaci „habitudinaires“.

  • OSTATNÉ DOKUMENTY

    List kardinála Tettamanziho rodinám

    by andreas

    List kardinála Tettamanziho rodinám

    Veď ty hľadíš na útrapy a žiaľ

    Úvod

    Slovo do tvojho domu

    Najdrahšia rodina,
    pri mnohých príležitostiach som si získal tvoju dôveru, vytušil som tvoj nárek, počul som tvoju opakujúcu sa otázku „Prečo?“, dostal som tvoj odkaz, ktorý prosí o pomoc.
    Nemám nič, len slová, s ktorými prichádzam do tvojho domu. Všetko, čím trpíš, ma napĺňa súcitom, chcem ti byť nablízku, nájsť odpovede, hľadať spôsob, ako ti môžem pomôcť.
    Je potrebné uznať, že v Cirkvi a v našej spoločnosti sa robia pre rodinu mnohé veci, angažuje sa veľa osôb a využívajú sa mnohé zdroje: nech sú požehnaní všetci – osoby aj inštitúcie, ktoré ťa majú na starosti, starajú sa o tvojich drahých, o problémy, ktoré ťa trápia, o ten, ktorý ťa ťaží v súčasnosti či desí smerom do budúcnosti. Nech sú požehnaní!
    A mne ostávajú len slová, s ktorými vstupujem do tvojho domu, aby som pozdravil každého, aby som načúval, aby som ti povedal, ako veľmi mi leží na srdci tvoja nádej, tvoja túžba byť šťastnou a ako sa ma dotýka tvoj smútok, tvoja úzkosť a tvoje obavy. A mne ostávajú len slová na vyjadrenie toho, ako veľmi chcem byť znakom Božej lásky, ktorá ťa sprevádza, ktorá ťa požehnáva, ktorá ti zosiela Utešiteľa.
    Mám len slová, ale aspoň nimi chcem byť prítomný uprostred teba – rodiny poznačenej trápením a bolesťou.
    V pastoračnom pláne našej miestnej cirkvi, ktorý som predložil na tento rok, som povzbudil rodinu, aby sa stala dušou sveta: „Božia láska je uprostred nás“ a rodina ju vyžaruje v každodenných skutkoch, tam, kde žije a pracuje. Vyzval som rodinu, aby bola dušou sveta aj zoči-voči rôznym formám skúšok, chorôb a bolestí.
    Týmto listom sa ti chcem priblížiť, vniknúť hlbšie do skúšky, ktorou prechádzaš, podeliť sa s tebou o niektoré dojemné a povzbudivé svedectvá, o ktorých som sa dozvedel. Predovšetkým však chcem počúvať, čo hovorí o rodine Božie slovo, a to v nejakom úryvku z evanjelia. Vskutku, viera nás uisťuje, že neexistuje iná cesta spásy, neexistuje iná nádej na šťastný život, iba v spoločenstve s Otcom nášho Pána Ježiša Krista.
    Môj list sa zrodil v období, keď naša Cirkev slávi, uvažuje a modlí sa na tieto sviatky: Sviatok rodiny, Deň ochrany života, Deň solidarity, Svetový ďeň chorých. Źelám si, aby tieto dni vytvárali čoraz viac jednotný obraz, pričom každý z nich osvetľuje nejaký aspekt slávenia jediného tajomstva lásky, ktoré nám bolo darované, a ktoré chce Boh ponúknuť všetkým (Rodina sa stáva dušou sveta, 35).
    Som presvedčený, že práve v rodine nachádzajú tieto rozličné aspekty Božej lásky naozaj nádherné vtelenie a zvlášť súdržné a plodné uskutočnenie.
    Preto by som bol veľmi rád, keby práve do tvojej rodiny i do všetkých rodín, ktoré prežívajú chvíle skúšky a trápenia, mohol doraziť môj list. Áno, sú to len slová. Ale chcú byť objatím, modlitbou a požehnaním.

    1. Návšteva u chorej matky
    Rodina sa spája okolo jej utrpenia
    Mama, ako ti je?
    Tvoje deti sú už dosť veľké na to, aby vytušili vážnosť situácie, no ešte dosť malé na to, aby ovládli rozpaky. Ktovie, kde sa naučili mať takú nesmiernu starostlivosť, akou ťa zahrňujú.
    Daniela, hoci má len pätnásť rokov, stala sa dôkladnou a dobre fungujúcou pani domácou. Pravdu povediac, výsledky jej žehlenia vyvolávajú trochu úsmev, ale zlepší sa; na druhej strane, ty nemôžeš dlho stáť na nohách. Ani Štefan, tvoj najstarší syn, nie je horší v domácich prácach, aj keď si si všimla, že je viac uzavretý do seba a tvrdohlavý. Kto si vie predstaviť, čo sa odohráva vo vnútri dospievajúceho chlapca, ktorý má problémy sám so sebou? Vytušila si, že niekedy – hoci je veľký a mocný – potajomky plače. Možno od zlosti, možno z nepochopiteľného pocitu viny, z neschopnosti, ktovie? A ty nevieš nájsť slová, ktorými by si pohladila jeho zranenia.
    Mama, ako ti je?
    Aj tvoj manžel s tebou od istého času zaobchádza ako s dcérou. Po ktovie koľkých rokoch ťa znovu zahŕňa láskavosťou a nežnosťami. Nikdy nebol zhovorčivý, ale teraz aj jeho mlčanie je plné pohľadov, úsmevov a pohladenia. Ktovie, prečo sa s tebou rozpráva šeptom a dokonca veľmi ľahko ti dáva za pravdu.

    Navštívenie, ktorá otvára pre dôveru, trápenie, ktoré otvára pre zdieľanie.
    Mama, ako ti je?
    Aj ja ťa chcem prísť navštíviť a pozdraviť. Tisíckrát opakovaná otázka – ako určitý druh pozdravu bez očakávania odpovede – sa stáva pre teba úzkostlivou, ba dokonca chúlostivou, keď choroba poznačuje tvoju tvár a diagnóza plná nezrozumiteľných termínov ťa evidentne znepokojuje.
    Ako ti je? Pýtam sa ťa. Počas rozhovoru so mnou zdieľaš v jednoduchosti svoje úzkosti, nádeje, ba aj radosti a máš chuť plakať. Pri manželovi, pri deťoch či pri iných, ktorí ťa prichádzajú navštíviť, to všetko zostáva zahalené zdržanlivosťou, určitým ostychom, aby to pre nich nebolo ešte ťažšie. Biskup či kňaz – tí radi počúvajú.
    Rozprávaj mi o svojej nádeji, alebo skôr o nepatrnej nádeji, ktorá ti zostala po mesiacoch trápenia striedajúcich sa s podozreniami, skúmaním, tichým znepokojením, ktoré sú stále tu.
    Nepatrná nádej: „Áno, snáď tento nový liek… Naozaj, je mi trochu lepšie… Nežiadam veľa, aspoň aby som mohla vidieť ako deti trochu vyrastú… Štefan bude maturovať… Hoci sa neuzdravím, aspoň nejaký ten rok ešte požiť…“.
    Keď ráno všetci odídu do práce a do školy, tebe sa chce plakať, cítiš neopísateľný smútok, samotu plnú obáv. Zostávaš ležať v posteli so svojimi bolesťami zmiernenými liekmi, so svojimi myšlienkami v polospánku spomienok, fantázií, mučivej samoty. Nedokážeš sa zbaviť nedovolených myšlienok na smrť, na kázeň na pohrebe, na kvety, na Štefana, ktorý sa nenechá objať ani v takejto chvíli…
    Rozprávaj mi aj o prekvapivých chvíľach radosti. Ako sa všetci stali milí! Aj chlapci sú doma častejšie. Tvoja matka, bratia, ba aj svokra si vždy nájdu dôvod, aby ti zatelefonovali: „Ako sa máš? Môžeme pre teba niečo urobiť…?“.
    A vtedy sa cítiš šťastná. Vari sa môžeš cítiť šťastná v tejto svojej situácii? A predsa. Keď vidíš iných, ktorí sú na tom horšie, keď vidíš tých, ktorí nemajú nikoho, kto by s nimi šiel na kontrolu, nikoho, kto by s nimi čakal na terapiu, kým prídu na rad, keď vidíš tých, ktorí sem prichádzajú nevedno odkiaľ, aby podstúpili liečbu a musia hľadať miesto, kam pôjdu po terapii. V čakárňach zavše vzniká dôverný a konfrontačný rozhovor.
    A ty máš privilégium, že si našla lekára, ktorý je starostlivý, diskrétny, zatiaľ čo ostatní ti hovoria o tvrdej komunikácii, o živote poznačenom byrokraciou, o žalostných a zle riadených zdravotníckych štruktúrach.
    A ty máš privilégium, že môžeš preukázať gesto solidarity – práve ty, ktorá to najviac potrebuješ, a vysloviť slová útechy – práve ty, ktorá ich tak veľmi očakávaš od druhých. Nepatrné gestá a nesmelé slová, ktoré sa majstrovsky naučil aj tvoj manžel, môžu premeniť čakanie na východisko, môžu ponúknuť sprievodcu v samote, otvoriť cestu zo slepej uličky. Zviesť niekoho autom, dať adresu, poskytnúť nocľah na jednu noc – rodina v skúške nachádza útechu, zatiaľ čo sama útechu ponúka. Je to tajomný zázrak, akoby nepretržité Božie dielo: „Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk. Deň dňu o tom podáva správu a noc noci to dáva na známosť“ (Ź 19, 2 – 3).

    Slovo od Boha
    Očakávaš, že aj ja ti niečo poviem, veď biskup má mať nejaké Božie slová.
    Áno, Pán je blízko, Pán je s tebou. Nepotrebuješ, aby som ti to hovoril, hoci keď to hovorím ja, znie to trochu nudne. Nepotrebuješ, aby som ti to hovoril, pretože on je dôverníkom tvojich modlitieb, plných nárekov a vzdychov, vo dne i v noci. On je tvojím priateľom a keď myseľ kapituluje pred budúcnosťou a pred srdcervúcim tušením, že neuvidíš svoje deti dospievať,  povzbudzuje ťa jeho prítomnosť skrze odovzdanú modlitbu.
    Pán je s tebou. Vieš, že jeho prítomnosť nie je magická, aby vyriešila problémy nejakou formulkou. Podobá sa skôr jeho pozemskému životu. Ježiš naďalej prechádza popri domoch a životoch ľudí, aby ich vyniesol na svoj kríž na Kalváriu; padá a vstáva, plače a modlí sa, kričí a odpúšťa. Taká je Pánova prítomnosť, niekedy krušná, tajomná; a predsa istota, že si s ním, otvára tvoju bolesť a úzkosť spoločenstvu s ním, ktoré je útechou.
    Akoby sa kríž stal ľahším, pretože si spojená s Kristovým krížom; akoby nevýslovná úzkosť – naplnená predtuchou, že musíš zomrieť –, stala sa vzývaním oveľa väčšej nádeje.
    Slová, ktoré si roky opakovala bez povšimnutia, sa odhaľujú, prenikajú do mysle a tela, spôsobujú pohnutie a premenenie. Ako keď anjel povedal Márii: „Pán s tebou!“ a Mária sa nad týmito slovami zarazila. Tak aj ty, keď počuješ: „Zomrel… vstal z mŕtvych… vzkriesenie a život…“, zachvacuje ťa istá bázeň, chvenie, ako keď sa niekto približuje k poslednému úseku cesty a pred ním sa ukáže priepasť. Modlíš sa teraz s novou silou: „Zdravas Mária. Pros za nás. Teraz i v hodinu smrti našej“.

    Rodina sa učí modliť
    Pán je blízko, Pán s Vami.
    Liturgický pozdrav sa chce stať domácim pozdravom. Choroba mladej matky navštívila dom, pričom vyvoláva strašné otázky. Viera je vystavená skúške. Skúška môže vyústiť do hlbokého zúfalstva, vzbury, ktorá nechce nič viac počuť. Avšak skúška môže tiež zhromaždiť celú rodinu, aby sa znovu naučila spoločne sa modliť.
    Modlitba v rodine sa často vytráca kvôli nepochopiteľným a neprekonateľným prekážkam. Buď sme zabudli modlitebné formulky, alebo tam vládne ovzdušie, ktoré uzatvára modlitbu do čistých emócií či utajených úkonov, alebo čas rodinného života je rukojemníkom hostí prekážajúcich rodinnej modlitbe – ako sú televízia, nutnosť plniť rôzne povinnosti, nemožnosť zosúladiť si čas.
    Zistil som však, že je ľahšie modliť sa v rodine, kde sú malé deti alebo niekto ťažko chorý. Teda rodina – zvlášť keď k tomu pri návšteve chorého vyzve kňaz alebo sám chorý – sa takmer samozrejme zhromaždí, pričom jednoduché slová modlitby sa stávajú spoločným vzlykom a nádejou.
    Aj Štefan sa modlí a ktovie, možno modlitba trochu rozviaže uzol zmätku a vzbury, ktorá v ňom vládne. Aj Daniela sa modlí a zdá sa, že modlitba ju robí dospelejšou, viac ženou, akoby cítila volanie starať sa o iných. Aj tvoj manžel sa modlí a je to, akoby ste boli opäť snúbenci, keď ste boli do seba zaľúbení, keď láska sľubuje, že sa ničoho nebojí. Aj ty sa modlíš, mama, a viac ako svojimi bolesťami sa trápiš tým, ako by si mohla uľahčiť utrpenie tvojich blízkych.

    Diskrétne klopanie solidarity na dvere tvojho domu
    Nie je ľahké prijať, že sme chorí; chceme zakryť pravdu aj pred sebou samými a ukázať, že sme stále vo forme, dobre nalíčení, dobre oblečení a naznačiť, že každá zvedavosť je nepríjemná. Chceme akoby vzdialiť od nás pohľady susedov, ktorí si kladú otázku: „Ako to, že od istého času neodchádza v danú hodinu do kancelárie?“ Keď susedia nakoniec vytušia, čo sa deje, obchádzajú tvoj dom zahalený narážkami a neoverenými správami, no vzďaľujú sa so zle skrývanými rozpakmi.
    Naopak, ty si s prekvapením zakúsila, že ak hľadáš, nájdeš, ak prosíš, dostaneš. Aj v tvojom dome existuje solidarita. Svieca pripravená vydať žiaru, keď sa zažne plameň. V tvojom dome býva pani, odborníčka na choroby, ktorá ťa prichádza navštíviť, keď si sama, a povzbudzuje ťa. Rozpráva o tom, koľko ľudí pozná, ktorí sa uzdravili práve z tvojej choroby. Býva tam tiež pani – tú máš ešte radšej – ktorá doma varí cestoviny a ktorá v nedeľu s opravdivou radosťou a nezištne napráva Danielinu neskúsenosť v kuchyni. Bývajú tam aj rovesníci tvojich detí, ktorí sa pri navonok bežných návštevách, stávajú tvojimi dôverníkmi.
    Premenlivé životné podmienky choroby a pokora prosiť o pomoc ukazujú, že celé mesto je pospájané reťazou dobrých vzťahov, ktoré dokážu vytvoriť skutočné bratstvo. Stretla si sa s lekármi a ošetrovateľmi, ktorí sa zaoberali tvojou chorobou, akoby to bol ich osobný prípad: mali radosť z každej nádeje, boli zarmútení pri každom zlom príznaku. Na klinike si stretla ochotných dobrovoľníkov, kňazov, ktorí poznajú tajomstvo útechy, spoločníkov bolesti, schopných byť ľudsky nablízku s neobyčajnou starostlivosťou.
    Ani tebe nechýbalo patričné nepohodlie dlhého čakania, neistoty a byrokratického zdržovania, nevľúdnych spôsobov. Všetky tieto veci, ktoré človeka obzvlášť rozčuľujú, keď je chorý a vo všetkom netrpezlivý. Musíš však tiež uznať tú veľkú starostlivosť a veľkú ochotu. Možno si mala mimoriadne šťastie. Keby vedeli, ako človeku v núdzi dobre padne, počuť diskrétne klopanie solidarity na dvere svojho domu!

    Pamätám na teba
    Mama, ako ti je?
    Som rád, že som ťa navštívil. Aj ja som sa naučil mnoho vecí. Sú chvíle, keď by som chcel vstúpiť do domov ťažko chorých s mocou Pána a prikázať zlu, aby vyšlo von, aby viac netrápilo Božie deti.
    Som si však vedomý, že Pánova moc daná apoštolom má svoju vlastnú cestu, bez hluku a zázrakov, vyznačuje sa jednoduchými znakmi súcitu, tvrdohlavosťou bezhraničnej dôvery voči Otcovi, nepremožiteľnou silou nádeje vo večný život.
    Túto moc som dostal od Pána a sľubujem ti, že moja nemohúcnosť sa stáva modlitbou a požehnaním pre teba a tvojich blízkych, ako aj pre všetkých ťažko chorých.

    2. Pre starú mamu Máriu
    Źena predtým

    Túto úvahu venujem Silvii a jej bratom.
    Pri jednej návšteve farnosti ku mne podišli ako poslední; Silvia a jej matka – stará mama Mária, ako ju volajú. Je jasné, prečo chceli byť poslední – chceli sa dlhšie porozprávať. Potrebuje to Silvia, ktorá drží starú mamu Máriu za ruku, akoby bola dieťa. Stará mama Mária sa obzerá, usmieva sa, zaujíma sa o veci okolo, priblíži sa a chce ma pohladiť: Čo vidí jej pohľad? Čo chce povedať, keď sa jej pletú slová? Čo chce vyjadriť tým svojím odzbrojujúcim úsmevom?
    Silvia mi rozpráva: „Moja matka bola výnimočná žena. Oddaná, pracovitá, inteligentná. Pred mnohými rokmi ovdovela, ale naďalej prežívala život s mimoriadnou energiou a múdrosťou. Nikdy nežiadala nič pre seba, všetko robila pre nás, deti. Neustále nás povzbudzovala v štúdiu, v práci, aby sme si založili rodinu. To ešte nehovorím o vnúčatách – bola zbožňovanou babičkou, stará mama Mária, vždy sa tešila, keď ich mala pri sebe, radila a zasväcovala do tajomstiev varenia a šitia. Chuderka stará mama, Mária, teraz ma ledva spoznáva!“.

    Źivot sa zmenil
    Źivot starej mamy Márie sa zmenil príliš rýchlo. Zjednodušene sa to dá nazvať, že stratila pamäť. Ukázali sa vážne príznaky: opakujúce sa otázky akoby bola niečím posadnutá; znenazdajky sa schytila a išla preč, ako niekto, kto zabudol, čo hľadá; prelistovala časopisy bez toho, aby prečítala slovo – práve ona, ktorá sa nadchýnala a zaujímala o všetko okolo! Trikrát si zabudla kľúče; prepočítavala peniaze, bez toho, aby si zapamätala, koľko ich bolo – práve ona, taká precízna! Źivot starej mamy Márie sa zmenil a tým sa zmenil aj život Silvie. „Nuž, kto jej mal pomôcť? Som jediná dcéra, bývam najbližšie. Stará mama práve mne pomohla najviac, čo sa týka detí a zamestnania!“
    Aké utrpenie! Silvia odchádza z domu s vedomím, že sa treba ponáhľať späť, s myšlienkou: „Len aby niečo nevyviedla“. Mnohé priateľstvá, mnohé záujmy museli ísť bokom. Aj život rodiny je poznačený napätím. Nie preto, žeby manžel a deti nechápali, veď všetci majú radi starú mamu Máriu. Trvá to dlho, a to všetkých unavuje: deti sú po čase nervóznejšie a odvrávajú, manžel sa stáva nevrlý: „Už to takto ďalej nejde, aj ty sa zničíš!“.
    Počúvam, ako sa Silvia predo mnou otvára a viem si predstaviť jej ťažkú súčasnú situáciu: obavy o budúcnosť, jej bezmocnosť zoči-voči ťažkostiam, diskusie medzi súrodencami o možných riešeniach a starú mamu Máriu, ktorá blúdi po dome len s občasným zábleskom jasnej mysle a dlhými obdobiami zmätenosti.
    „Skúsenosť nás učí, že keď sa rodina stretne s bolestnou skutočnosťou choroby, je podrobená ťažkej slúške. Musí zmeniť rytmus života a prijať na seba novú a ťažkú zodpovednosť. Mení sa kvalita vzťahov, predovšetkým v jej vnútri, ale aj navonok“ (Rodina sa stáva dušou sveta, 16).

    Trápenie naplnené milosťou láskavosti
    Mnohí a mnohé, tak ako Silvia, berú na plecia bremeno a nesú ho: nedomáhajú sa riešenia, neprotestujú. Sú len unavení.
    Chcel by som poznať tajomstvo požehnania, ktoré prináša úľavu. Silvia a jej rodina sa starajú o starú mamu Máriu a robia to radi, aj keď nie bez námahy, pretože cítia povinnosť byť vďační. Hovoria, že ide o niečo viac, o určitý druh výmeny medzi dávať a mať, hovoria o neodvolateľnej úcte k životu osoby. „Źivot je potrebné milovať, ochraňovať a slúžiť mu počas celej jeho existencie, od počatia po prirodzenú smrť. Ochraňovať život človeka znamená prijať ho od začiatku až do konca, milovať ho aj vtedy, keď je nepohodlný a bolestný“ (Rodina sa stáva dušou sveta, 15).
    Keď povzbudzujem rodinu, aby žila svoje poslanie stať sa dušou sveta, s mimoriadnym obdivom myslím na taký spôsob existencie rodiny, keď sa v každodennom preukazovaní lásky skutočne otvára pohostinnému prijatiu samého Boha. Čo vlastne znamená „duša sveta“? Duša je schopnosť osoby žiť vo vzťahu s Bohom a s inými. Rodina sa stane dušou sveta, keď sa bude deliť o nezištnú lásku, ktorá je znakom Božej prítomnosti. Silviina rodina – ako aj mnohé iné rodiny – je v tomto preukazovaní lásky ako svetlo, hviezda, ktorá ukazuje možnú cestu, správny smer a takto mnohých povzbudzuje na ceste.
    Trochu úľavy – tak vítanej a potrebnej – prichádza pre Silviinu rodinu zo strany centier ošetrovateľskej starostlivosti, v ktorých sa vedecký pokrok mení na špecifickú pomoc pre chorých a na úľavu pre tých, ktorí ich služby potrebujú. Personál, ktorý tam pracuje, možno často obdivovať za jeho trpezlivosť, jemnosť, húževnatosť. Koľko energie vynaložia, aby odolávali príliš rýchlemu chradnutiu chorého. Táto práca nemá zjavné výsledky, zdanlivo nič neprodukuje. Kto žije zdravo, kto je mladý, len ťažko si uvedomí, aké frustrujúce môže byť venovať sa práci s ťažko chorými. Možno žiť aj bez toho, aby sme spoznali tento veľký zármutok a veľkú námahu; som však presvedčený, že je to veľké ochudobnenie. Ľudia, čo ignorujú trápenie ostatných, sami sa stávajú otupení, ohlúpnutí, ochudobnení o ľudskosť.
    Silvia vozí starú mamu Máriu do denného centra aspoň na niekoľko hodín denne. Nie je vždy ľahké dosiahnuť, aby na to stará mama Mária pristúpila – znervóznie, zatvára sa a uteká; snaha vychystať ju a presvedčiť často privádza Silviu do zúrivosti. No aspoň tých pár hodín! Pre toho, kto sa stará o iných, je dobré, aby mal čas aj na oddych a na vlastný život. Toto dobro potom blahodarne vplýva aj na chorého.

    Útecha modlitby
    Stará mama Mária, ktorá akoby zabudla na všetko, si z nejakého tajomného dôvodu pamätá slová modlitieb. Preto keď sa rodina zíde na modlitbu pri večeri, keď sa Silvia predmodlieva ruženec, alebo keď spolu prídu do kostola na omšu, stará mama Mária sa upokojí, ba zdá sa, že sa aspoň na chvíľu sústredí na modlitbu, zapája sa do modlenia perami a mysľou.
    Často ma dojíma modlitba najbiednejších, niekedy nerozlúštiteľné slová chorých, žiarivý záblesk, ktorý občas osvetlí tmu neprítomnosti. Prijímam pozvanie, aby som sa zastavil v úžase pred tajomstvom: toľko málo vieme o Božom šťastí!
    Zoči-voči ťažko chorým, ako v prípade starej mamy Márie, ako aj zoči-voči mnohým iným formám choroby, existuje riziko, že sa všetko sústredí na starostlivosť o zmiernenie choroby a liečenie zdravotného stavu: aby mali dobrú stravu, aby im nebolo zima, aby im nebolo zle, aby rana na nohe bola liečená správne. Aká hodnotná je táto starostlivosť! Som však zároveň presvedčený, že sa tu napĺňajú  – aj v prípade starej mamy Márie – Ježišove slová: „Všetkých pritiahnem k sebe“ (Jn 12, 32).
    Existuje útecha srdca a duše, ktorá prechádza skrytými a účinnými cestami modlitby a existuje spoločenstvo lásky v Bohu, ktoré presahuje každú ľudskú predstavu. Tajomná Božia radosť je príjemným potešením, v nej všetci nachádzame odpočinok, aj stará mama Mária spolu so Silviou a jej rodinou.

    3. Učiť sa milovať od toho, kto nevie nemilovať
    Jana a Róbert boli pred dvadsiatimi rokmi mladí manželia. Źili si pohodlne a blahobytne. Pred dvadsiatimi rokmi boli krásni, duchaplní, nádejní. Boli šťastní – láska, akademické tituly ako aj práca išli hladko. Dokonalý, závideniahodný pár. Aj prvé tehotenstvo prišlo rýchlo, ľahko, snáď až príliš. Potom sa narodil Henrich.

    Zdôverenie sa
    Jana mi napísala pre niekoľkými týždňami dojemný list, s ktorým sa chcem s vami podeliť. Píše:
    „Henrich sa narodil v piatok napoludnie. Bez veľkého kriku, bez toho, aby som veľa trpela. Mal zavreté oči, jazyk mu ovísal. Pozrela som naňho a pomyslela som si: „Aký je maličký!“
    Jeho stav sa však s ubiehajúcim časom nezlepšoval. Všetkým okolo nás to bolo jasné, Róbertovi a mne to stále nedochádzalo. Poslali nás za známym lekárom. Keď sme sa vrátili domov, uložila som Henricha do kolísky, pozrela som naňho a modlila som sa: „Pán Boh dáva, Pán Boh berie. Vezmi si ho hneď teraz! K čomu je jeho márny život?“ Nikdy som úplne nepochopila, ako dokázal Róbert normálne reagovať, ako sa mohol modliť, ako mohol nájsť silu na objatie, ktoré ma utešovalo. Som si istá, že aj on plakal, ale pre Henricha mal len úsmev a nežnosti.
    Ja som sa však modlila takto: „Pane, vezmi si hneď tento márny život!“ Odvtedy neustále prosím o odpustenie za moju hroznú modlitbu, prednesenú vo chvíli beznádeje. Odpusť mi, Henrich, odpusť.
    Róbert a ja sme sa naučili, že náš syn je ako ostatní, má však odlišné problémy. Keď Henrich prvýkrát povedal „mama“, plakali sme od radosti, hoci to povedal až ako trojročný. Keď nám neobratne a potácajúc sa išiel v ústrety, stáli sme s otvorenými ústami a boli sme na okamih šťastní, hoci Henrich vtedy mal viac ako štyri roky. Naučili sme sa byť trpezliví.
    V tom čase, keď Henricha nechcel nikto prijať – ani škola, ani spoločnosť – Róbert a ja sme sa naučili byť pokorní, usmievaví, vďační za to, že niekto nám preukázal aspoň malú láskavosť. Naučili sme sa byť pokorní.
    Keď si ľudia začnú všímať deti poznačené neprekonateľnými obmedzeniami – ako to bolo v prípade Henricha či mnohých iných – Róbert a ja sme začali bojovať stále nekončiaci boj, aby bol Henrich prijatý a aby sa odstránili mnohé bariéry, ktoré ešte viac sťažujú náš neľahký život. Naučili sme sa zápasiť.
    Zatiaľ čo ostatní rodičia snívali o prvých miestach pre svoje deti v škole, kariére, spoločnosti, my sme sa uspokojili aj s malými pokrokmi u Henricha a s tým, že sa jeho stav nezhoršoval. A týmto spôsobom nás – Róberta i mňa – Henrich naučil, aby sme si pre svoje dieťa želali šťastie a nie bohatstvo a úspech.
    Je vari márny takýto život?
    Róbert a ja sme ako dospelí spoznali novú nežnosť, porozumenie, aké sme nikdy predtým nepoznali; všetci traja sme prežili poslednú nádhernú dovolenku na Elbe, najkrajšiu v celom našom živote. Potom prišla choroba a Róbertova smrť …
    Keď som sa zúfalá vrátila z cintorína, našla som doma Henricha. Veľa nechápal, ale cítil, že sa stalo niečo strašné. A kvôli Henrichovi som začala znovu: najprv prežiť, potom hoci v menšej miere, žiť. Kvôli Henrichovi som začala znova pracovať, bojovať.
    Henrich teraz tvorí celú moju spoločnosť. Ak mi niekto preukazuje nejakú nežnosť, ak ma ešte niekto objíma, ak si niekto spomenie, že nehu potrebuje človek v každom veku – za to vďačím Henrichovi. Ak dokážem urobiť niekoho šťastným, je to Henrich, môj dvadsaťročný syn, ktorý však zostal dieťaťom: jemu stačí tak málo, aby bol šťastný. Je vari jeho život márny?“ (Jana, Henrichova matka).

    Nikto nie je sám
    S vďačnosťou prijímam toto Janino svedectvo a chcem sa s ním – akoby to bol poklad – podeliť s vami všetkými, ktorí ste prijali syna či dcéru s ťažkým postihnutím, aby som sa aj ja mohol zapojiť do reťaze solidarity, ktorá spája rodiny s postihnutými deťmi.
    Stretol som sa s matkami a otcami, ktorí prijali diagnózu svojho dieťaťa ako ranu, ktorá sa nikdy viac nevyliečila – prišlo zúfalstvo. Niekto si našiel nejakú neresť, aby zabudol; iného to zničilo a zatrpkol, takže jeho život sa stal pochmúrny, bez osláv, bez úsmevu, samá beznádej; niekto ušiel preč a už sa nevrátil, možno navždy prenasledovaný spomienkou na ten pohľad, na nežnosť dieťaťa.
    Existujú však matky a otcovia, ktorí sa ako Jana a Róbert nechali pomaly pomaličky viesť svojím dieťaťom, ktoré samo nemôže chodiť, aby ich doviedlo ďaleko; naučili sa vyššej múdrosti od dieťaťa, ktoré sa samo naučilo tak málo a tak pomaly. Boli vyvedení von zo svojej izolácie a nesmelosti komunikovať práve svojím synom, ktorý sám takmer nevedel komunikovať.
    Trpezlivosť, pokora, sila, túžba po šťastí budujú vzťahy: nech sa žiadna rodina a nikto necíti opustený a uväznený v samote. Kresťanské spoločenstvá so svojou tradičnou tvorivosťou a oddanosťou, inštitúcie a združenia horlivých dobrovoľníkov a profesionalita mnohých pracovníkov prichádzajú mnohorakým spôsobom na pomoc tým, ktorí majú postihnuté dieťa. Pomoc neodstraňuje ťažkosti, ale robí ich znesiteľnejšími, nezbavuje obáv pokiaľ ide o prítomnosť a budúcnosť, ale uľahčuje úzkosť.
    Sme pozvaní odpovedať na potreby tých najslabších, je to výzva, ktorá buduje vzťahy: nestačia inštitúcie zamerané na takúto pomoc, ale všetci musia rozšíriť svoje srdce a svoj život, aby sa zdieľali, boli vnímaví, ochotní, aby „asistenčné služby“ dostali konkrétnu podobu, napr. sused v dome, ktorému venujem jedno popoludnie; chlapec, ktorého pozvem na oslavu narodenín so svojimi vnúčatami, jeho rovesníkmi; priateľ, ktorému zatelefonujem, pretože v kalendári je pre neho významný dátum.

    Zvláštne cesty šťastia
    Súcit, hoci spontánny a dobre myslený, môže sa stať postojom, ktorý ponižuje. Rodí sa z naivnosti. Človeka prirodzene napadne, že si predstaví sám seba v inom tele, v iných dejinách a urobí záver: „Ak by som bol ako ten, kto nevie robiť to a ono, kto nevie ísť tam či onam, kto nikdy nezažije takú či onakú skúsenosť… bol by som nešťastný“.
    Avšak šťastie chodí zvláštnymi cestami a stalo sa mi, že som našiel viac radosti tam, kde nešlo o takýto súcit. Dnes sa často zavádza nový pojem, ktorý si zasluhuje pozornosť, a je v ňom podľa mňa hlboká pravda. Zvykne sa hovoriť: „inak obdarovaný“. Naozaj, existujú dary, ktoré sa príliš prehliadajú. Bojím sa, že svet bude odsúdený na to byť nešťastným, ak ich nespozná. Našimi učiteľmi môžu byť práve muži a ženy, ktorí nedokážu sledovať rýchly rytmus produktivity a vrtké konvenčné vzťahy.
    Umenie byť šťastný si vyžaduje schopnosť radovať sa z  dobrých vzťahov, z malých úspechov, z komunikácie s niekým, kto je nablízku, a nie zo strojeného dobrého správania. Nie všetci zažívame rovnakú radosť, no mnohí ju asi nezažijú vôbec.
    Ako istú cestu k dosiahnutiu šťastia odporúčam starať sa o šťastie iných. S touto skúsenosťou sa mi zverili všetci tí, ktorí venovali trochu času ľuďom, čo potrebovali pomoc: „Išiel som darovať, a namiesto toho som bol obdarovaný ja“.
    Koľko veľa sa ešte musíme naučiť! „Je potrebné – zvlášť u mladých – napomáhať také výchovné metódy, ktoré sú jednak v protiklade ku kultúre, ktorá predkladá, že šťastný život spočíva v zdraví, vo fyzickom a psychickom blahobyte, no tiež ponúkajú kresťanskú a celostnú víziu ľudského života“ (Rodina sa stáva dušou sveta, 17).

    Otázka prečo
    Narodenie Henricha spôsobilo u jeho matky a otca mnoho otázok, snáď aj pocitov viny, ako aj chvíle vzbury a zmätku. Zvykli sme si pretlmočiť tento chaos myšlienok a pocitov do otázky, ktorá znie ako protest a zdá sa, že zostáva bez odpovede: „Prečo? Prečo práve nám? Prečo nám toto Boh urobil?“ Je to modlitba? Je to rúhanie? Je to provokácia? Neviem. Istú odpoveď nepoznám. Možno už aj otázka, celkom spontánna, môže niečo osvetliť. Myslím si, že toto „prečo“ neprinesie žiadne vysvetlenie, ak chce nájsť reťaz príčin, alebo plánov či nejakých zámerov, ktoré sú zodpovedné za to, čo sa stalo. Skôr mi pomáha, ak ma táto otázka privádza k hľadaniu zmyslu a cieľa než k hľadaniu príčiny alebo vinníka: „S akým cieľom sa narodil Henrich? K čomu nás má priviesť?“
    Zoči-voči našim „prečo“ zostáva Ježišovo slovo tajomné a zároveň osvetľujúce: „Majú sa na ňom zjaviť Božie skutky“, Božie znaky (Jn 9, 3). Zlo, nespravodlivosť a bolesť neprichádzajú od Boha. Ale znaky Boha, ktorý je láska, pretrvajú aj v ťažkých dňoch skúšky. Často zažiaria znenazdajky v rodine, ktorá má dôvody na to, aby bola skľúčená a nadávala, no namiesto toho prijíma cestu jednoduchosti srdca a sebadarovania. Tam, kde sa prejavujú tieto Božie znaky, rodina sa skutočne stáva dušou a svetlom sveta.
    Možno si predstaviť, že odpoveď na otázku „prečo“, bude taká, akú našla Henrichova matka a uviedla vo svojom liste. Toto dieťa – tak ako každé iné – sa narodilo na to, aby bolo šťastné a aby urobilo šťastnými tých, ktorí ho milujú; toto dieťa, tak ako každé iné, pretože potrebuje takú veľkú pomoc, pomáha otcovi i matke a všetkým, ktorí sa oň starajú, aby sa sami stali schopnejšími pomáhať, dávať, porozumieť; skrátka – stať sa lepšími mužmi a ženami, budovať lepší ľudský život.
    A to nie je bezvýznamné poslanie.

    Záver
    Zošli svojho Ducha Utešiteľa
    Už nemám viac slov, ktoré by som ti mohol napísať. Ale moja hlboká solidarita, ktorú prežívam vo svojom vnútri a ktorú ti chcem dať pocítiť, nekončí. Slovami i bez slov som naďalej dojatý zoči-voči bolesti nevinných. Naďalej pociťujem hrôzu, ktorú vo mne vyvoláva sila choroby zakaždým, keď sa s ňou stretnem. Naliehavo túžim, aby ten, kto už mnoho trpel, zakúsil v skúške pokoj prímeria. Spontánne prednášam modlitbu, ktorá neustále vyviera zo srdca človeka a ktorá sa dvíha k tebe každý deň: „Prečo, Pane? Prečo sa ukrývaš? Prečo sa nachádzame ponorení do tejto formy bolesti a strachu, hoci by sme od teba očakávali jasný a dobrotivý pohľad?“
    Už nemám viac slov, ktoré ti môžem povedať, ale stále ťa obdivujem a som ti vďačný za mnohé svedectvá dobra a nádeje; nekončí svetlo, ktoré mi prezradili tvoje oči a odvaha mnohých bratov a sestier; nekončí láska napĺňajúca mnohé rodiny a prekypujúca z nich  v skúške a trápení. Áno, je mnoho utrpenia, ale zem je plná Božej lásky, ktorá je uprostred nás!
    Nuž teda moja modlitba za teba, rodina, ktorá trpíš a si v skúške, nekončí, ale pokračuje. A keď prikladám svoje srdce k tvojmu, počujem, ako zo mňa vychádza prastaré slovo žalmu: „Veď ty hľadíš na útrapy a žiaľ a berieš ich do svojich rúk“ (Ź 9, 35).

    Pane, koľké rodiny
    prežívajú každý deň od samého rána
    ako boj a súženie,
    pretože bolesť vstúpila od ich domu;
    a koľké prežívajú tento zápas v samote a tichu;
    a koľké možno vzývajú tvoje meno
    takmer bez nádeje, že im dáš odpoveď.

    A predsa ty, Pane, si nezatvoril oči,
    nestíšil si svoj hlas.
    Nestiahol si svoje ruky a neskryl si si tvár!
    Veď ty, Pane, hľadíš na útrapy a žiaľ mnohých
    a skláňaš sa nad bolesťou všetkých.
    Nevzďaľuj sa, Pane,
    a daj nám dôkaz, tichý, no istý,
    v láske, ktorá rastie,
    a v pokojnej nádeji, ktorá nehasne
    v živote mnohých rodín.

    Prosím ťa, zošli nám svojho Ducha Utešiteľa,
    aby vstúpil do našich domovov.
    Nech je Duch Utešiteľ tvojím lahodným hlasom,
    ktorý nám dá pocítiť tvoju sladkú blízkosť;
    nech je k nám tvoj pohľad milostivý
    a nech zničí tmu nášho strachu;
    Nech je tvoja ruka silná,
    aby sme v nej mohli odpočívať,
    chránení pred našimi súženiami.

    Zošli nám svojho Svätého Ducha Utešiteľa,
    aby naďalej konal v našich rodinách
    zázraky súcitu a uzdravenia,
    ktoré robil Ježiš
    svojimi slzami, svojimi modlitbami
    a svojimi mocnými činmi.

    Ty hľadíš na útrapy a žiaľ,
    ktoré sú skryté pred našimi očami;
    Zošli svojho Ducha Utešiteľa
    do všetkých domovov a do všetkých sŕdc v skúške,
    aby sa nik necítil
    opustený a zabudnutý.
    A svetlo tvojej tváre
    nech je pre nás požehnaním
    a silou pre naše kroky.
    Amen.

    Miláno, 1. februára 2009.

    Dionigi kardinál Tettamanzi
    Milánsky arcibiskup

  • OSTATNÉ DOKUMENTY

    Manželstvo a homosexuálne partnerstvá

    by andreas

    MANŹELSTVO A HOMOSEXUÁLNE PARTNERSTVÁ

    vieroučná nóta kardinála Carla Caffarru, arcibiskupa Bologne

    Táto nóta sa v prvom rade obracia na veriacich, aby neboli zmätení komentármi v masmédiách. No odvažujem sa dúfať, že jej budú venovať pozornosť aj neveriaci, ktorí chcú bez predsudkov používať vlastný rozum.
    1. Manželstvo je jedným z najcennejších dobier, ktorými ľudstvo disponuje. V ňom sa ľudská osoba nachádza v jednej zo základných foriem svojej realizácie a každé právne nariadenie by malo pôsobiť v jeho prospech, považujúc ho za prednostnú vec verejného záujmu.
    Na Západe prechádza inštitúcia manželstva vari svojou najvážnejšou krízou. Nehovorím to na základe čoraz vyššieho počtu rozvodov a rozlúk; nehovorím to ani z dôvodu [ľudskej] nestálosti, ktorá čoraz viac podkopáva manželský zväzok; nehovorím to ani pre narastajúci počet voľných spolunažívaní. Teda nehovorím to na základe odpozorovaného správania.
    Kríza sa týka posudzovania dobra manželstva. To z hľadiska posudzovania sa manželstvo dostalo do krízy v tom zmysle, že sa mu už nedostáva úcty, akú si pre svoju veľkú hodnotu zasluhuje. Predstava o jeho neporovnateľnej etickej jedinečnosti sa zatemňuje. Najjasnejším znakom, hoci nie jediným, tejto „intelektuálnej neúcty“ je fakt, že v niektorých štátoch je povolené, alebo chcú povoliť právne uznanie homosexuálnych zväzkov a zrovnoprávniť ich s legitímnym zväzkom medzi mužom a ženou, vrátane možnosti adopcie detí.
    Bez ohľadu na počet dvojíc, ktoré by chceli takéto uznanie využiť – i keď by bola iba jedna! –takéto zrovnoprávnenie by znamenalo vážnu ranu pre spoločné dobro. Táto nóta chce napomôcť, aby sme si túto škodu uvedomili. Zároveň chce vysvetliť veriacim katolíkom, ktorí nesú zodpovednosť za verejné veci rôzneho druhu, aby neprijímali rozhodnutia, ktoré verejne popierajú ich príslušnosť k Cirkvi.

    2. Zrovnoprávnenie homosexuálneho zväzku s manželstvom v akejkoľvek forme alebo stupni by malo objektívne význam deklarovania neutrálneho postoja štátu voči dvom spôsobom prežívania sexuality, ktoré v skutočnosti nie sú pre spoločné dobro rovnako dôležité. Zatiaľ čo legitímne spojenie medzi mužom a ženou zaisťuje dobro – nielen biologické! – prokreácie (plodenia detí) a prežitia ľudského druhu, homosexuálny zväzok je sám osebe zbavený schopnosti plodiť nové životy. Možnosti, ktoré dnes ponúka umelá prokreácia, sú nielenže spojené s hrozbou vážneho poškodenia ľudskej dôstojnosti, ale v zásade nemenia neprimeranosť homosexuálnej dvojice, pokiaľ ide o poriadok života. Navyše je dokázané, že absencia sexuálnej bipolarity môže predstavovať vážne prekážky z hľadiska vývoja eventuálne adoptovaného dieťaťa týchto dvojíc. Tým takáto adopcia nadobúda charakter násilia páchaného na tom najmenšom a najslabšom, lebo je zaradený do prostredia nevhodného pre jeho harmonický rozvoj.
    Tieto jednoduché úvahy ukazujú, že štát vo svojom právnom poriadku nesmie byť vzhľadom na manželstvo a homosexuálne zväzky neutrálny, pretože nemôže byť neutrálny, pokiaľ ide o spoločné dobro: spoločnosť vďačí za svoje prežitie nie homosexuálnym zväzkom, ale rodine založenej na manželstve.

    3. ďalšiu úvahu predkladám tým, ktorí chcú o tejto téme nezaujate uvažovať. Zrovnoprávnenie by malo najskôr v právnom poriadku a potom v étose nášho ľudu dôsledky, ktoré neváham nazvať devastujúce. Ak by bol homosexuálny zväzok zrovnoprávnený s manželstvom, bolo by manželstvo degradované na jeden z možných spôsobov ako sa zosobášiť a svedčilo by o tom, že štátu je jedno, či si niekto zvolí skôr jedno ako druhé.
    Inak povedané, zrovnoprávnenie by objektívne znamenalo, že sexuálne spojenie s prokreatívnou a výchovnou úlohou je skutočnosťou, ktorá je pre štát nezaujímavá, lebo nie je dôležitá pre spoločné dobro. Tým by sa zrúcal jeden z pilierov, ktorý uznáva nielen naša ústava, ale ho uznávali aj predchádzajúce právne predpisy, vrátane takých antiklerikálnych, aké mal savojský štát.

    4. Chcel by som sa zamyslieť aj nad niektorými dôvodmi, ktoré sa predkladajú na podporu spomínaného zrovnoprávnenia. Prvým a najbežnejším dôvodom je, že prvoradou úlohou štátu je odstrániť zo spoločnosti akúkoľvek diskrimináciu a v pozitívnom zmysle čo možno najviac rozšíriť sféru subjektívnych práv. Diskriminácia však spočíva v tom, ak sa neprimeraným spôsobom zaobchádza s tými, ktorí sa nachádzajú v tej istej situácii, ako to jasne vyjadruje Tomáš Akvinský, opierajúc sa o veľkú grécku etickú a rímsku právnu tradíciu: „Rovnosť distributívnej spravodlivosti spočíva v tom, že rôznym osobám prideľuje rôzne veci primerane podľa ich osobnej dôstojnosti. Ak teda niekto považuje takúto osobnú vlastnosť za dôvod, pre ktorý sa tej osobe prideľuje to, čo jej prináleží, nerobí to z rešpektu voči osobe, ale pre danú príčinu [vlastnosť]“1.
    Nepridelenie legislatívneho statusu manželstva takým formám života, ktoré nie sú, ani nemôžu byť manželskými, nie je diskriminácia, ale jednoducho uznanie toho, ako sa veci majú. Spravodlivosť značí, že vo vzťahoch medzi osobami vládne pravdivosť. Namieta sa, že keď štát nezrovnoprávni tieto dve formy, nanucuje tým jeden etický pohľad na úkor iného. Povinnosť štátu nezrovnoprávniť tieto dve formy spolužitia však nie je založená na eticky negatívnom súde ohľadne homosexuálneho správania: v tomto ohľade štát nie je kompetentný. Vzniká na základe uvažovania o tom, že v poriadku spoločného dobra, ktorého podpora je primárnou úlohou štátu, má manželstvo odlišný význam ako homosexuálny zväzok. Manželské páry zohrávajú úlohu pri zaistení následnosti generácií, a preto sú uprednostňované vo verejnom záujme a občianske právo im musí priznať inštitucionálne uznanie primerané ich úlohe. Keďže homosexuálne dvojice nezohrávajú z hľadiska spoločného dobra takúto úlohu, nevyžadujú si rovnaké uznanie.
    Samozrejme – a to sa nespochybňuje – spolu žijúci homosexuáli sa môžu tak ako každý obyvateľ dovolávať všeobecného práva na ochranu práv či záujmov vyplývajúcich z ich spolužitia.
    O ďalších argumentoch nebudem uvažovať, pretože sú irelevantné: sú to skôr zaužívané frázy než racionálne argumenty. Ide napríklad o obviňovanie z homofóbie od tých, ktorí podporujú nespravodlivé zrovnoprávnenie; s problémom nesúvisiace odvolávanie sa na laickosť štátu; povyšovanie akéhokoľvek citového vzťahu na dostatočný dôvod pre získanie civilného uznania.

    5. Teraz sa obraciam na veriacich, ktorí nesú verejnú zodpovednosť akéhokoľvek druhu. Okrem toho, že spoločne s ostatnými majú povinnosť podporovať a chrániť spoločné dobro, majú veriaci aj vážnu povinnosť usilovať sa o plný súlad medzi tým, v čo veria a čo si myslia a navrhujú ohľadne spoločného dobra. Je nemožné vo svedomí zosúladiť katolícku vieru a podporu zrovnoprávnenia homosexuálnych zväzkov s manželstvom: to si totiž navzájom protirečí.
    Samozrejme, najvážnejšiu zodpovednosť nesú tí, ktorí navrhujú zavedenie takéhoto zrovnoprávnenia do nášho právneho poriadku, alebo hlasujú v prospech takéhoto zákona v parlamente. To je verejný a závažný nemorálny čin.
    No je tu aj zodpovednosť tých, ktorí v rôznych formách takýto zákon uskutočňujú. Ak bude treba, quod Deus avertat, dáme vo vhodnej chvíli potrebné usmernenia. Je nemožné považovať sa za katolíkov, ak takým alebo onakým spôsobom uznávame právo na manželstvo medzi osobami rovnakého pohlavia.
    Nakoniec by som sa rád obrátil na mladých. Majte úctu voči manželskej láske; dovoľte, aby sa jej čistý jas spojil s vaším svedomím. Buďte slobodní vo vašich myšlienkach a nenechajte sa spútať jarmom pseudoprávd vytvorených masmediálnym chaosom. Pravda a veľká hodnota vašej mužskosti a ženskosti sa nemôžu definovať, ani ich veľkosť stanovovať na základe konsenzu či politických bojov.

    Bologna 14. februára 2010, na sviatok svätých Cyrila a Metoda, spolupatrónov Európy

    + kardinál Carlo Caffarra, arcibiskup Bologne

  • OSTATNÉ DOKUMENTY

    Pochopiť ľudskú dôstojnosť

    by andreas
    Slovo na úvod
    Keď sa Konferencia biskupov Slovenska rozhodla usporiadať dňa 26. apríla 2013 v Bratislave podujatie o ideológii rodovej rovnosti za účasti vysokých predstaviteľov Svätej stolice, pripravovali sme ho s vedomím, že otvárame delikátnu tému. Rodová rovnosť je totiž spájaná najmä so zrovnoprávnením postavenia mužov a žien v zamestnaní, s čím Katolícka cirkev problém nemá. Zaujímavé príspevky na tejto dôležitej konferencii pripomínajú, že o rodovej ideológii (gender) treba otvorene hovoriť najmä preto, lebo je kľúčom k porozumeniu všetkých zmien v etickej oblasti, ktoré sa na starom kontinente odohrávajú. Interrupcie, masívne rozšírenie antikoncepcie s abortívnymi účinkami, eutanázia, registrované partnerstvá, adopcia detí pre neheterosexuálne dvojice, obmedzovanie náboženskej slobody a uplatňovania výhrady vo svedomí.
    Tak ako základným vyznaním viery kresťana v staroveku bolo odmietnutie obetovať pohanským bohom, dnes je takýmto základným vyznaním viery postoj „byť za život“, čiže prolife. Ako hovorí Mons. Tony Anatrella „teraz ešte nevidieť dôsledky popierania odlišnosti medzi pohlaviami, ale o takých dvadsať rokov to bude zrejmé: ak to takto pôjde ďalej, staneme sa svedkami veľkej krízy identity a šírenia psychických problémov.“
    Ideológiu rodovej rovnosti treba jednoznačne odmietnuť. Začnime tým, že povieme pravdu. Cirkev zostala jedinou inštitúciou, ktorá obraňuje dôstojnosť človeka. Rovnako je nevyhnutné vynaložiť väčšie úsilie v oblasti vzdelávania: mnohí totiž podporujú a obhajujú túto ideológiu z neznalosti.
    Nech aj táto publikácia prispeje k lepšiemu chápaniu pravdy o človeku, ktorý bol stvorený na Boží obraz a za ktorého zomrel na kríži Boží Syn, Ježiš Kristus.
    ThLic. Anton Ziolkovský, PhD.,
    výkonný sekretár KBS
    Arcibiskup Mons. Mario Giordana, apoštolský nuncius v SR
    Excelencia, Mons. Ignacio Carrasco de Paula, predseda Pápežskej akadémie pre život,
    Excelencia, Mons. Jean Laffitte, tajomník Pápežskej rady pre rodinu,
    Excelencia, Mons. Stanislav Zvolenský, bratislavský arcibiskup metropolita a predseda Konferencie biskupov Slovenska,
    drahí spolubratia v biskupskej službe,
    predstavitelia cirkevného i občianskeho života,
    vážení účastníci tejto konferencie!
    Som veľmi rád, že vás všetkých môžem pozdraviť a  poďakovať Konferencii biskupov Slovenska za zorganizovanie tohto podujatia, ktorého cieľom je predstaviť katolícky pohľad na ideológiu rodovej rovnosti, a tak lepšie pochopiť to, čomu hovoríme ľudská dôstojnosť.
    Téma, ktorej sa venuje táto konferencia, patrí zaiste medzi najproblematickejšie otázky súčasného sveta, pretože sa týka vzťahu muža a ženy a ich rodovej odlišnosti. Tvrdí sa, že táto odlišnosť je určovaná iba na základe sociálnych a kultúrnych kritérií, a preto neexistuje len jediné rodové rozlíšenie – muž alebo žena – ale je ich viacero, pričom závisí od rôznych zameraní v rámci sexuality, rasy a kultúry, ako aj od spoločenských podmienok.
    Majúc na zreteli vážne dôsledky mnohých zákonov prijatých na medzinárodnej úrovni, ktoré podporili a podporujú túto rodovú teóriu, by som chcel pripomenúť, že je potrebné poukázať na učenie Cirkvi, ktoré vždy ponúkalo a naďalej ponúka predstavu opravdivého a prirodzeného vzťahu muža a ženy, ktorý sa zakladá na správnej antropologickej reciprocite, vychádzajúcej z diferencovanej rovnosti muža a ženy, o ktorej hovorí Biblia (Gn 1, 2).
    V tejto súvislosti by som rád spomenul učenie posledných veľkých pápežov. Ako príklad môžem uviesť apoštolský list Mulieris dignitatem (1987) a List ženám (1995) blahoslaveného Jána Pavla II. Taktiež pápež Benedikt XVI., opierajúc sa o učenie svojho predchodcu, vo vianočnom príhovore členom rímskej kúrie v decembri 2008 naliehavo zdôrazňoval, že „ak Cirkev hovorí o ľudskej bytosti ako o mužovi a žene, tak nejde o prekonaný metafyzický pohľad,“ a zároveň žiadal, aby bol tento poriadok stvorenia rešpektovaný. A keďže viera v Stvoriteľa je podstatnou súčasťou kresťanského Kréda, Cirkev nesie zodpovednosť aj za stvorenstvo, a  musí túto zodpovednosť prejaviť aj verejne, a to tým, že chráni človeka pred samodeštrukciou.
    Veľmi dôležitý bol aj list Kongregácie pre náuku viery z roku 2004 O spolupráci muža a ženy v Cirkevi a vo svete, adresovaný všetkým biskupom. V tomto liste je sexuálna odlišnosť predstavená ako skutočnosť hlboko vpísaná do prirodzenosti muža a ženy: sexualita charakterizuje muža a ženu nielen na fyzickej, ale aj na psychickej a duchovnej úrovni, a poznačuje každý ich prejav. Sexualita nemôže byť zredukovaná iba na bezvýznamnú, čisto biologickú skutočnosť, ale je základným prvkom ľudskej osobnosti, jej spôsobu bytia, jej prejavov, komunikácie s inými, jej cítenia, vyjadrovania a prežívania ľudskej lásky.
    Ako vidíme, náuka Cirkvi v tejto oblasti je jasná. Pobádaní našou kresťanskou vierou máme neustále ochraňovať telesný i duchovný rozmer ľudskej bytosti, ktorá je charakterizovaná pohlavnou odlišnosťou, ochraňovať jej dôstojnosť a nenechať sa zmanipulovať pomýlenými ideológiami, ktoré sa usilujú zahmlievať pravdu o nej.
    Spoločnosť, v ktorej žijeme, potrebuje čoraz naliehavejšie jasné predstavy o základných hodnotách ľudského života, hodnotách založených na Božom zákone, na evanjeliu a na učení Cirkvi. Jeden zo sloganov dnešnej doby hovorí: musíme byť moderní! Zaiste, musíme byť moderní, avšak tým, že budeme v živote lepšie uplatňovať tieto základné hodnoty bez toho, aby sme ich popierali či modifikovali s ospravedlnením, že ich treba prispôsobiť dnešnému zmýšľaniu. Je potrebné, aby nám tieto hodnoty pomáhali zaujať správne postoje – ale vždy v pravde – voči potrebám, ktoré sú súčasťou modernej kultúry.
    Želám si, aby nám aj táto konferencia pomohla pochopiť, že je čoraz viac potrebné s novým zápalom ponúkať mužom i ženám dnešnej doby pravdivú a jasnú morálku i vierouku, ktorá im pomôže hlbšie prežívať hodnoty evanjelia podľa Božej vôle.
    Ďakujem za pozornosť.
    Mons. Stanislav Zvolenský, arcibiskup metropolita, predseda KBS
    Vaša Excelencia, Mons. Ignacio Carrasco de Paula, predseda Pápežskej akadémie pre život
    Vaša Excelencia, Mons. Jean Laffitte, sekretár Pápežskej rady pre rodinu
    Vaše Excelencia, Mons. Mario Giordana, apoštolský nuncius v Slovenskej republike,
    Vaše Excelencie, otcovia biskupi,
    milí bratia kňazi, rehoľníci, ctihodné rehoľné sestry, dámy a páni, vážení hostia!
    Dovoľte mi, aby som vás v mene Konferencie biskupov Slovenska srdečne privítal na konferencii s názvom „Pochopiť ľudskú dôstojnosť. Pohľad Katolíckej cirkvi na ideológiu rodovej rovnosti.“ Osobitne chcem privítať našich vzácnych prednášateľov, ktorí prijali pozvanie Konferencie biskupov Slovenska. Veľmi si vážime, že sa rozhodli prísť na Slovensko, aby nás bližšie oboznámili s touto témou.
    Ešte donedávna sme o téme rodovej rovnosti takmer nič nevedeli. Väčšina ľudí spája túto problematiku s otázkou vyrovnávania platov u mužov a žien. Je správne, aby muži i ženy dostávali rovnakú mzdu za ten istý druh práce.
    I tieto úvahy patria k našej téme. My však dnes hovoríme o rodovej rovnosti ako o ideológii. Na prvý pohľad sa zdá, že ide o abstraktnú tému, ktorej málokto rozumie. Keď sa však pozrieme hlbšie pod jej povrch, rýchlo zistíme, že táto ideológia sa nás dotýka viac ako si myslíme. Žijeme totiž v určitých kultúrnych, spoločenských a politických podmienkach, ktoré na nás vplývajú. Nie vždy sme ich tvorcami, sprostredkúva nám ich globalizovaná kultúra. Na rozširovanie ideológie rodovej rovnosti v našej krajine majú vplyv dve skutočnosti. Tou prvou je sekularizácia, ktorá sa vo svojej radikálnej forme usiluje vytlačiť náboženstvo na okraj spoločenského diania. Tento proces na európskom kontinente spôsobil, že už ťažko nájdeme nejakú veľkú hodnotu, ktorá by nebola spochybňovaná. Táto relativizácia je dôsledkom čoraz  viac rozšíreného agnosticizmu. Sami sme prekvapení, ako pribúdajú aj v našej krajine ľudia, ktorí neveria v možnosť poznania pravdy, len v slobodu. Tou druhou skutočnosťou je naše členstvo v Európskej únii. Z jednej strany veľmi oceňujeme proces európskej integrácie. Členstvo v Európskej únii má však aj svoje nevýhody. Je ňou napríklad silnejúci tlak európskych štruktúr, aby Slovenská republika upravila svoj právny poriadok v kultúrno-etických otázkach. Treba preto z tohto miesta poďakovať všetkým verejným činiteľom, ktorí tomuto tlaku vzdorovali a vzdorujú.
    Ideológia rodovej rovnosti, veľmi zjednodušene povedané, považuje fakt, že som mužom alebo ženou nie za vec prirodzenosti, ale za výsledok kultúrnych a civilizačných vplyvov, ktoré mi sprostredkovalo moje okolie, najmä rodina. Táto teória vychádza z nesprávneho chápania telesnosti. Údajne treba rozlišovať medzi biologickou prirodzenosťou, čiže pohlavím a úlohou či postavením, ktoré spoločnosť pripisuje pohlaviu, čiže rodu. Veľmi výstižne to popisuje dokument Španielskej biskupskej konferencie „Pravda o ľudskej láske“, kde sa hovorí: „Centrálnym jadrom tejto ideológie je pseudovedecká náuka, podľa ktorej sa bytosť rodí ako pohlavne neutrálna. Podľa nej sú pohlavie a rod úplne oddelené. Rod nemá žiadny biologický základ: je to len kultúrny konštrukt. Z tohto hľadiska je sexuálna identita a rola, ktorú osoba toho či onoho pohlavia v spoločnosti zohráva, len kultúrnym výtvorom, ktorý nemá nijaký základ v ľudskej prirodzenosti. Každý človek si môže v určitej situácii života zvoliť rod, ktorý sa mu páči, nezávisle od svojej telesnosti.“ Takto sa do povedomia širokej verejnosti dostali viaceré rody: nielen mužský a ženský, ale aj homosexuálny mužský, homosexuálny ženský, bisexuálny, transsexuálny a pod. Rodové teórie sa usilujú oslobodiť sexualitu spod prirodzeného určenia tela až do tej miery, že rozkladajú objektívny význam sexuálnej odlišnosti medzi mužom a ženou.
    Najdôležitejšiu úlohu pri šírení rodovej ideológie zohrala manipulácia s jazykom. Niektoré pojmy nadobudli nový obsah až do takej miery, že sa zakryla základná pravda o ľudských vzťahoch. Manželstvo je tradične inštitúciou jedného muža a jednej ženy. V médiách často počúvame o manželstvách homosexuálov akoby osoba, ktorá cíti sexuálnu príťažlivosť k osobe rovnakého pohlavia, mohla s ňou uzavrieť manželstvo. Tento štýl vyjadrovania je natoľko rozšírený, až sa v niektorých situáciách skutočne pýtame, aké pohlavie majú osoby, ktoré manželstvo tvoria. Ideológia rodovej rovnosti sa dostala do rozličných medzinárodných dokumentov, ktoré sa týkajú populačného rozvoja a postavenia žien. Známe medzinárodné či európske inštitúcie pravidelne dávajú Slovenskej republike odporúčania na legislatívne opatrenia, ktoré majú presadiť v legislatíve najskôr jej terminológiu a neskôr aj ďalšie konkrétne zmeny.
    Je dôležité si uvedomiť, že zavádzaním rodovej ideológie do legislatívy sa táto cesta nekončí. Skúsenosti zo zahraničia, a žiaľ, i naše vlastné, nám potvrdzujú, že podporovatelia rodovej ideológie sa ju snažia dostať do výchovno-vzdelávacieho procesu s cieľom dosiahnuť, aby spoločnosť považovala za normálne tvrdenia, ktoré táto teória hlása. Prax zo zahraničia ukazuje, že zákony proti homofóbii sú zneužívané na potrestanie osôb, ktoré vyslovia nahlas svoj mravný úsudok. Označiť homosexuálne správanie za nemravné je podľa tejto ideológie problém, keďže za jediné mravné zlo sa považuje sexuálne násilie voči druhej osobe.
    Bolo by však veľkou chybou, keby sme za rozšírením rodovej teórie videli len snahy niektorých ideológov. Skôr treba konštatovať, že v našej spoločnosti chýba dlhodobo dostatočná podpora rodine a manželstvu. Mladí ľudia totiž neodkladajú vstup do manželstva len z egoistických pohnútok, ale často z praktického dôvodu, že nemajú kde bývať a z čoho žiť. Manželstvo ešte nikdy nebolo znehodnotené tak, ako je to teraz. Mladí ľudia často žijú bez sobáša, tisíce manželstiev sa rozvádzajú. Pred pár rokmi sme boli svedkami úvah liberálnych politikov o rýchlych rozvodoch, aby odstúpenie od manželskej zmluvy bolo čím rýchlejšie. I dnes sa znova objavujú snahy zaviesť do občianskeho práva tzv. predmanželské zmluvy. Súčasné úvahy o predmanželských zmluvách naznačujú, že stabilita manželstva sa vo všeobecnosti nechápe ako cenná hodnota, ktorú treba brániť. Manželstvo skutočne niektorí chápu ako bremeno, ktoré obmedzuje slobodu a lásku. Vôbec sa pritom neberie do úvahy utrpenie, ktoré manželia pri rozvode spôsobujú svojim deťom i sebe navzájom. Osobitne treba spomenúť legislatívu, ktorá na Slovensku umožňuje aj neplnoletým dievčatám kúpiť si v lekárni bez lekárskeho predpisu tzv. núdzovú antikoncepciu, ktorá má jediný cieľ: usmrtiť embryo. Treba zdôrazniť, že žiadne právo na potrat, ani právo narábať s vlastným telom podľa ľubovôle, nejestvuje. V tejto súvislosti si dovolím upozorniť na jednu závažnú skutočnosť. Predávať cigarety alebo alkohol neplnoletým osobám nie je dovolené, dokonca sa trestá. Možno konštatovať, že v oblasti sexuality a úcty k životu je naša legislatíva, žiaľ, natoľko liberálna a tolerantná, akoby sa správanie v tejto oblasti nijako nedotýkalo ľudskej osoby. Z tohto miesta v mene Konferencie biskupov Slovenska apelujem na všetkých verejných činiteľov, aby sme o podpore rodinám a manželstvám nielen hovorili, ale podnikli konkrétne kroky, ktoré budú svedectvom, že to myslíme naozaj vážne. Musíme brániť život od počatia, ochraňovať rodinu a manželstvo.
    Toto všetko sú dôsledky rodovej ideológie. Našťastie, naša situácia nie je ešte natoľko zlá, ako v iných krajinách. Chcem sa poďakovať všetkým politikom, ktorí k otázkam ochrany života, rodiny a manželstva, pristupujú so všetkou vážnosťou a obozretnosťou. Ani v tejto situácii nie sme bezmocní. Sme v Božích rukách. I táto konferencia v Bratislave za účasti vzácnych hostí a za hojnej účasti je svedectvom, že sme a chceme zostať citliví na tieto témy. Ideológia rodovej rovnosti je pseudovedecká, má však veľa stúpencov a nedozerné dopady na celú spoločnosť. Je preto v záujme nás všetkých, aby sme túto ideológiu dobre poznali, uvedomili si jej chybné východiská, ale aj ovocie, ktoré zanechala v krajinách, kde bola prijatá do legislatívy.
    Mám nádej, že dnešná, pre Katolícku cirkev na Slovensku, taká  výnimočná konferencia prispeje nielen k väčšej informovanosti a formácii nášho svedomia, ale zároveň v nás prebudí túžbu stať sa horlivejšími ohlasovateľmi evanjelia. Evanjelium je totiž dobrou zvesťou, ktorá prináša pravdu. Pravdu o Bohu, o svete i o človeku. Všetkým nám želám, aby sme nielen získali mnoho užitočných informácii, ale rovnako aby v nás Boh prebudil túžbu zápasiť o spoločné dobro. Jednoducho povedané, aby sme pochopili ľudskú dôstojnosť. Ľudia v našich mestách a obciach, farnostiach či komunitách, nám za to určite stoja.
    Ďakujem za pozornosť.
  • OSTATNÉ DOKUMENTY

    Voľby: hlas pre akú spoločnosť? (3.10.2011)

    by andreas

    Konferencia biskupov Francúzska
    Voľby: hlas pre akú spoločnosť?

    Budúci mesiac budú našu pozornosť pútať prípravy na prezidentské a parlamentné voľby. Doba, ktorú prežívame, je časom krízy. Globálna kríza sa dotýka všetkých západných krajín už niekoľko desiatok rokov. Nie je to len špecialita Francúzska. Dopady svetovej finančnej krízy, ktorá vrcholila v septembri 2008, ešte zďaleka nie sú prekonané. Táto nerovnováha je spojená so sociálnymi a politickými ťažkosťami, ktoré sú dôsledkom hlbokej a rýchlej zmeny našich spoločností i všetkých štruktúr, ktoré ich tvoria.
    Spájajú sa tu viaceré transformačné faktory. Našu pozornosť si zaslúžia najmä tri z nich. Najskôr spomeňme úžasný vedecko-technický rozvoj, ktorý sa stále ešte nezastavil. Tento nás inšpiruje plánovať alebo priamo realizovať nápady, ktoré boli doteraz len snom či nočnou morou. Dokonalejšie poznanie a pochopenie živých bytostí vyvoláva temer neobmedzené túžby. Preto je naliehavé a nevyhnutné, aby vedel človek lepšie definovať, kým je, a stanoviť podmienky úcty voči ľudskej bytosti ako takej. Bez jasnejšieho pochopenia vlastnej dôstojnosti sa totiž nechá neúprosne fascinovať svojimi vedeckými schopnosťami, pričom od nich očakáva riešenie všetkých svojich problémov a zabúda na riziko, že sa môžu obrátiť proti nemu.
    Druhým faktorom transformácie je koniec istej kultúrnej homogenity našich spoločností. Oveľa skôr, ako sme pochopili a opísali realitu globalizácie, naše západné krajiny už zažili – a stále zažívajú – rôzne vlny imigrácie. Dnes existujú pred zákonom ako rovné osoby, ktoré majú najrôznejší etnický pôvod a pochádzajú z rôzneho kultúrneho a náboženského prostredia. U – viac či menej – pôvodných obyvateľov, to môže vyvolať pocit nestability, ktorý je pre život veľmi delikátny. Pre mnohých prichádzajúcich to značí, že sa cítia zle prijatí a nemôžu nájsť miesto v spoločnosti, ktorú však už nemôžu ani opustiť.
    A nakoniec, v našich spoločnostiach sa každý čoraz viac odvoláva na svoje práva bez toho, aby ho znepokojovali jeho povinnosti. V tejto oblasti sme bezpochyby svedkami zmeny, ktorá sa začala už dávno. Individuálne slobody prispeli k nárastu zmyslu pre osobnú zodpovednosť. No individualizmus vedie k rozrušeniu spoločenského života, kde každý všetko posudzuje len na základe vlastného záujmu. Hrozí, že spoločné dobro sa bude zamieňať len za sumu partikulárnych výhod.
    Tieto zmeny preverujú koncepciu človeka, jeho dôstojnosti a jeho povolania. Predstavitelia vládnucej a zákonodarnej moci sú konfrontovaní s týmito novými problémami.
    Rozpad etického rámca znamená, že čoraz väčšiu morálnu váhu má formulácia zákonov. Tieto nevyhnutne zohrávajú úlohu morálnej referencie – za ktorú by mali byť považované – a preto sa legislatívci nemôžu uspokojiť len s pozorovaním vývoja mravov.
    V tejto situácii máme ako biskupi povinnosť pripomenúť, že Cirkev od svojich počiatkov uznávala úlohu politiky. V zastupiteľských demokraciách je hlasovanie spôsobom, ako sa na vykonávaní moci môže podieľať každý. Je teda zásadne dôležité sa na ňom čo najserióznejšie podieľať. Hlasovanie nemôže byť jednoducho diktované zvykom, príslušnosťou k istej spoločenskej triede alebo sledovaním partikulárnych záujmov. Treba brať do úvahy aj výzvy, ktoré sa ukazujú, a hľadieť na to, čo by spravilo našu krajinu príjemnejšou pre život a humánnejšou pre všetkých.
    Ako kresťania nesmieme strácať dôveru. Veď krízy, ktoré sužujú ľudské spoločnosti môžu byť príležitosťou na ich obnovu a tiež skúsenosťou, ktorá zmení smer budúcnosti. Nesmú nám brániť v tom, aby sme sa stále a za každých okolností usilovali o rešpektovanie dôstojnosti všetkých ľudí, osobitne tých najslabších, a tiež o rozvíjanie spolupráce s inými krajinami pri hľadaní spravodlivosti a pokoja pre všetky národy.
    Zároveň nemôžeme od politickej moci očakávať to, čo nám nemôže dať. Vzhľadom na výzvy, ktorým dnes čelíme, nestačí zvoliť si prezidenta republiky a vybrať predstaviteľov parlamentu. Súčasná nerovnováha s jej sociálnym, kultúrnym a ekonomickým rozmerom vo veľkej miere odzrkadľuje tak vplyv industriálnej produkcie a konzumnej spoločnosti, ako aj ich limity a nestálosť. Taký spôsob života, aký už niekoľko desaťročí vedieme, nemožno viesť vo všetkých krajinách sveta a ani nie je navždy udržateľný.
    Pápeži a biskupi spolu s inými už dlhú dobu všetkých vyzývajú, aby sa zamysleli na svojím spôsobom života a uprednostnili skôr „byť“ ako „mať“, a aby sa usilovali o „integrálny rozvoj“ všetkých. Inými slovami ide tu o naliehavú výzvu na zmenu spôsobu života. My kresťania sme v mnohých smeroch lepšie vybavení ako mnohí iní na to, aby sme si túto zmenu zvolili a nielen sa jej podvolili.
    Dokument, ktorý je prílohou tohto listu podrobne rozoberá niektoré body, ktoré je podľa nás dôležité brať pri nadchádzajúcich voľbách do úvahy. Každý obyvateľ, každý z vás, by mal preskúmať ako reagujú programy a plány politických strán a kandidátov na uvedené problémy a mal by tiež zistiť, či ich riešenia sú alebo nie sú v súlade s takou spoločnosťou, v akej by sme chceli žiť. Každý z vás by si tiež mal tieto body zoradiť s ohľadom na ich dôležitosť pri hlasovaní. Možno k nim samozrejme pridať aj iné.
    V tejto hypermediálnej dobe treba byť obozretný najmä voči prehnaným sľubom, ktoré sa šíria informačnými kanálmi, nenechať sa uniesť klebetami alebo ohováraním a tiež pozorne skúmať – nakoľko je toho každý schopný – čo je pravda a čo je správne.
    Pri otvorení volebnej kampane sa na vás obraciame s týmto posolstvom a dúfame, že mu budete venovať náležitú pozornosť. Modlíme sa za to, aby pri našej voľbe a voľbe všetkých našich občanov prevládla túžba po dobre všetkých.

    Paríž 3. októbra 2011

    Stála rada Konferencie biskupov Francúzska

    kardinál ANDRÉ VINGT-TROIS, arcibiskup Paríža
    predseda Konferencie biskupov Francúzska

    Mons. HIPPOLYTE SIMON, arcibiskup Clermontu
    podpredseda  Konferencie biskupov Francúzska

    Mons. LAURENT ULRICH, arcibiskup Lille
    podpredseda Konferencie biskupov Francúzska

    Mons. JACQUES BLAQUART, biskup Orleánsu

    Mons. JEAN-CLAUDE BOULANGER, biskup Bayeux et Lisieux

    Mons. JEAN-PIERRE GRALLET, arcibiskup Štrasburgu

    Mons. HUBERT HERBRETEAU, biskup Agenu

    Mons. JEAN-PAUL JAEGER,  biskup Arrasu

    Mons. JEAN-PAUL JAMES, biskup Nantes

    Konferencia biskupov Francúzska
    Voľby 2012

    Prvky na rozlišovanie 
    Cirkev čerpá jasnú predstavu o osobe a všetkých jej navzájom neoddeliteľných rozmeroch zo svojho uvažovania o Kristovi. Táto predstava môže slúžiť na to, aby sa podľa nej riadili a posudzovali plány, ktoré si spoločnosť vytyčuje.

    Počatý život
    Každá ľudská osoba je v Božích očiach jedinečná. Rozhodné úsilie kresťanov o jej ochranu nie je diktované predovšetkým morálkou, ale láskou k životu, ktorá neslabne v dôsledku choroby či veku. Tento príkaz lásky však verejné autority odmietajú, keď schvaľujú používanie embryí. Rovnako ani potrat nemožno nikdy prezentovať ako riešenie pre matky, ktoré sú v problémoch. Kresťania majú bdieť na tým, aby spoločnosť zasvätila všetky sily prijatiu života.

    Rodina
    Stvorením ľudskej bytosti ako „muža a ženy“ dal Boh vzniknúť tak biologicky, ako aj spoločensky komplementárnemu vzťahu, ktorý existuje vo všetkých spoločnostiach. Sexuálna rozdielnosť muža a ženy je základnou a štruktúrnou zložkou celej ľudskej existencie. Navyše spojenie muža a ženy spečatené manželstvom je tým najjednoduchším a najúčinnejším prostriedkom pre obnovu generácií, prijatie detí a ich uvedenie do tohto sveta. Preto treba rodine, založenej na trvalom zväzku muža a ženy, pomáhať po ekonomickej stránke a chrániť ju po spoločenskej stránke, lebo prostredníctvom detí, ktoré prináša a vychováva, zabezpečuje ako súčasť spoločnosti jej budúcnosť a stabilitu.

    Výchova
    Jedným z najvyšších prejavov úcty voči osobe je výchova. Správna výchova predpokladá: slobodu a zodpovednosť rodičov, odovzdávanie všetkých základných poznatkov, špecifickú pozornosť voči tým, ktorí sa v škole boria s problémami, rešpektovanie slobody svedomia, vyučovanie rešpektujúce dôstojnosť a krásu ľudského života.

    Vidiek a mestá
    Už niekoľko rokov sú napriek opakovanému úsiliu niektoré štvrte a mestá dejiskami násilia a čierneho obchodu. Ešte všeobecnejšie možno povedať, že niektorí z ich obyvateľov sú akoby v týchto podmienkach uväznení, a nemôžu – mnohokrát ani nechcú – zapadnúť do univerzálnej spoločnosti. Na vyriešenie tohto problému nebude stačiť čisto represívna politika. Úsilie treba sústrediť na nápravu, a to najmä zmenou podmienok bývania a dopravy. Nutné sú také opatrenia, ktoré pomôžu obyvateľom pochopiť spoločnosť, v ktorej žijú, a tiež považovať sa za jej významnú súčasť. Dôležitú úlohu pri tom zohrávajú niektoré združenia, ktoré treba v ich činnosti podporiť a povzbudiť.

    Źivotné prostredie
    Zem nám daroval Stvoriteľ z lásky a človek má byť správcom tohto darovaného dobra. Keď ho Boh vyzval, aby ovládol zem, nevyzval ho, aby ju vyčerpal alebo zničil. Preto Cirkev vyzýva spoločnosť, aby podporovala také spôsoby života, ktoré rešpektujú životné prostredie, a aby túto starostlivosť zakomponovala do svojich plánov na ekonomický a spoločenský rozvoj. Technický pokrok, ktorého je spoločnosť schopná, treba povzbudzovať potiaľ, pokiaľ rešpektuje „ľudskú ekológiu“ (Benedikt XVI.).

    Ekonomika a spravodlivosť
    Základnou potrebou pre formovanie osoby je práca. Preto je cieľom celej ekonomickej politiky ponúknuť všetkým prichádzajúcim, no zvlášť mladým, perspektívu zamestnania a kvalitnej prípravy na prácu. Taká ekonomická politika, ktorá by sa rozhodla udržiavať ich závislosť na štáte, by protirečila tomuto imperatívu. Verejné autority majú vytvárať spravodlivejšie podmienky v ekonomickom živote a bdieť nad rovnováhou platov, cien a obchodovania. Rovnováha spoločnosti si vyžaduje nápravu disproporcií spôsobených v dôsledku bohatstva.
    Spoločnosť sa však neobmedzuje len na chod ekonomiky. Jednou z podmienok jej vitality je nezištnosť, ktorá sa prejavuje v živote rôznych združení i v kultúrnom živote. Štát musí povzbudzovať občanov a pomáhať im v tom, aby sa finančne i osobne zapájali do činnosti rôznych združení, ktoré posilňujú štruktúru spoločnosti.

    Medzinárodná spolupráca a prisťahovalectvo
    Spoločné dobro predpokladá mier medzi jednotlivcami i národmi. Dôležité je ukončiť používanie sily medzi štátmi, s výnimkou mimoriadnych situácií, keď už všetky ostatné riešenia zlyhali. Vyzývame k spravodlivému deleniu bohatstva a k rozvíjaniu vzájomnej spolupráce. To možno uskutočniť prostredníctvom medzinárodných inštitúcií, ktorých fungovanie a činnosť je v službe dôstojnosti jednotlivých osôb i národov.
    Cirkev priznáva každému človeku právo na emigráciu pre zlepšenie vlastnej situácie, hoci je poľutovaniahodné, že každý nemôže ostať žiť vo svojej krajine.
    Na zároveň je vo svete zorganizovanom ako ten náš nutná regulácia migrácie. Tú však nemožno zúžiť len na ochranné uzatvorenie hraníc. Táto regulácia musí umožňovať, čo najlepšie úctivé a seriózne prijatie tých, ktorí prichádzajú, a má im ponúknuť skutočnú možnosť integrácie.

    Ľudia s hendikepom
    Naše moderné spoločnosti sa chvália väčšou pozornosťou voči hendikepovaným ľuďom. Vedia im umožniť, aby si našli svoje miesto v spoločenskom živote. Pri stretávaní sa s chorými alebo hendikepovanými ľuďmi kresťania ochotne nasledujú Kristov postoj a potešujú ich (Mk 1, 40 ; Lk 5, 17…). K takejto starostlivosti ich treba povzbudzovať. No systematické skúmanie prenatálnych údajov, ktoré hrozí tým, že vyústi do odstránenia nenarodených detí s určitým hendikepom, naliehavo nabáda k tomu, aby sa základom spoločnosti stala solidarita s tými najslabšími, ktorou bude celá spoločnosť preniknutá.

    Koniec života
    Všetci ľudia si zasluhujú rovnakú úctu, bez ohľadu na vek, vyčerpanosť, hendikep či chorobu. Z tohto dôvodu je „eutanázia falošným riešením tragédie utrpenia, riešením nehodným človeka“ (Benedikt XVI.), pretože pod rúškom súcitu smeruje k opusteniu týchto ľudí vo chvíli, keď najviac potrebujú pomoc a sprevádzanie. Dožívanie sa veľkého počtu osôb vysokého veku má byť pre spoločnosť výzvou k väčšej solidarite. Naďalej treba rozvíjať paliatívnu starostlivosť – ktorá je ovocím etického i vedeckého pokroku – aby poslúžila všetkým, ktorí sú na ňu odkázaní.

    Kultúrne dedičstvo
    Naše krajiny vlastnia plody kultúrneho úsilia predchádzajúcich generácií. Kultúra nie je totožná iba s kultúrnou produkciou alebo s užívaním jej produktov. Každý človek môže svoj osud spojiť s osudom ľudského spoločenstva, a to vzhľadom na tú najdôležitejšiu nádej. Je žiaduce, aby štátne úrady vytvorili podmienky, na základe ktorých môžu mladé generácie profitovať z toho, čo nám zanechala minulosť, a v budúcnosti v tom pokračovať.

    Európa
    Projekt spoločnej Európy môže zahŕňať veľa spôsobov konania. Vo svojich počiatkoch predstavoval nádherné úsilie zhrnúť dejiny jedného kontinentu v hraniciach odpustenia a  prísľubov. V globalizovanom svete, v ktorom žijeme, však veľkú časť skutočnosti nemožno v takomto zmysle spracovať. No budovanie Európy apeluje na štáty, ktoré sú toho schopné, aby navrhli a obhajovali konkrétny projekt na vytvorenie priestoru slobody a tvorivosti.
    Európska únia sa stala inštitucionálnym rámcom väčšiny ľudských aktivít v našej krajine. No často sa správa tak, akoby bola administratívnou a byrokratickou inštanciou. Jednotný trh je významným projektom len v takej miere, v akej ho sprevádza aj duchovná vízia týkajúca sa človeka. Kresťania si neželajú, aby bol človek v Európe redukovaný len na konzumenta, ktorý bude neustále nespokojný a ustarostený o svoje práva. Chcú aby Európa svojim obyvateľom umožňovala zodpovedne využívať duchovné, morálne, ekonomické a politické zdroje, ktoré im patria, pre dobro celého sveta.

    Laicita a život v spoločnosti
    V našej krajine poznačila vzťah medzi Katolíckou cirkvou a štátom zložitá a často konfliktná história. Dnes je už tento vzťah upokojený a je to dobré pre rovnováhu v našej spoločnosti.– Na základe zákona z roku 1905 žijeme v stave oddelenia a laicita je konštitučným princípom francúzskej republiky. Cirkev niekoľkokrát opätovne potvrdila – a najmä na sté výročie zákona z roku 1905 (1) – že akceptuje tento stav, v ktorom sa nachádzame. Oddelenie však neznamená vzájomné ignorovanie: je veľa oblastí a príležitostí na stretanie, dialóg, tak na úrovni miestnej, ako aj celonárodnej. Ak sa štát nepriznáva k žiadnemu náboženstvu, ani cirkvi finančne nepodporuje (čl. 2 zákona z r. 1905), musí zaistiť slobodu svedomia a tiež garantovať slobodné vykonávanie bohoslužieb (čl. 1). Tejto slobode zodpovedá dôsledná interpretácia zákona zo strany práva. Nedávno sa na scéne opäť objavila diskusia o laicite, a to z dôvodu prítomnosti veľmi početnej skupiny obyvateľov moslimského náboženstva a otázok, ktoré vznikli na základe istých praktík tejto menšiny. Takéto diskusie však nesmú negatívne ovplyvniť status náboženstiev v našej krajine v tom zmysle, že by to viedlo k ešte prísnejšej laicite, to jest takej, ktorá zakáže všetky náboženské prejavy na verejnosti. Isté administratívne praktiky ukázali, že takéto nebezpečenstvo nie je len iluzórne.
    Rovnako určité neprimerané reakcie v nedávnych debatách ukázali, že netolerancia voči Katolíckej cirkvi (a náboženstvu vo všeobecnosti) nie je len pozostatkom minulosti. Katolíci nechcú byť občanmi, ktorí majú v demokratickej spoločnosti zakázané prehovoriť. Tým, že vyjadrujú, čo si myslia, nechcú vystupovať proti racionalite a slobode myslenia tých, ktorí nezdieľajú ich vieru. Prajú si pokojnú a otvorenú aplikáciu zákona a smerníc, ktoré definujú laický stav našej spoločnej republiky.

    Ako sa dostať ďalej
    Sociálne, ekonomické a etické problémy sú čoraz komplexnejšie. Názory odborníkov môžu síce občanom pomôcť pri ich úvahách, ale nemôžu ich nahradiť.
    Vychovávať svedomie rozumným dialógom o viere je pre všetkých veriacich príkazom, ak nechcú raz a navždy ostať len pri nejakom predpise. Cirkev vyzýva k objavovaniu bohatstva jej učenia ohľadne celého človeka, ktoré vytýčili pápežské encykliky a ktoré je zhrnuté v Katechizme Katolíckej cirkvi.
    „Mnohé cynické alebo jednoducho nerozvážne postoje viedli k strate zmyslu pre spoločný osud, počnúc tvrdením, podľa ktorého je každý zodpovedný len sám za seba, pričom sa zabúda na to, že práva nemajú zmysel, ak nie sú spojené so zodpovednosťou […] takže zmysel existencie už viac nie je naviazaný na druhých a samotné vnímanie všeobecného záujmu je narušené/poškodené. Dlhodobé politické návrhy sa devalvujú. A očakávania občanov sú v dôsledku toho skreslené. Už viac neexistuje hierarchia priorít a každý požaduje zásah štátu kvôli svojim partikulárnym problémom“ (2).
    Ak „Cirkev nemôže a nesmie vziať do svojich rúk politický boj, s cieľom vytvoriť čo možno najspravodlivejšiu spoločnosť. […] Ale takisto nemôže a nesmie zostať na okraji v boji za spravodlivosť. Musí sa doň začleniť cestou rozumných argumentácií a musí prebúdzať duchovné sily, bez ktorých sa spravodlivosť, ktorá si vždy vyžaduje aj odriekanie, nemôže ustáliť ani prosperovať“ (3).
    Skutočný ľudský rozvoj „je nemožný bez opravdivých ľudí, bez ekonomických pracovníkov a politikov, ktorí by vo svojom svedomí pocítili mocnú výzvu starať sa o spoločné dobro. Nevyhnutná je pritom tak profesionálna príprava, ako aj mravná dôslednosť“ (4).
    „Kríza sa pripravovala už dávno. Najskôr sa prejavila v oblasti ekológie. Po nej rýchlo nasledovala potravinová, finančná, ekonomická, monetárna a sociálna kríza, ktoré odhalili ešte oveľa hlbšiu krízu, krízu duchovnú, krízu zmyslu. Táto kríza najhlbšieho zmyslu existencie sa maskovala nadmernou dôverou v liberálnu ekonomiku. Dnes je zrejmé, že samotná ekonomika nemôže poskytnúť adekvátnu odpoveď na všetky problémy spoločnosti“ (5).
    „Chceli by sme dúfať, že sa na finančné výkyvy z roku 2008 nezabudlo a že udalosti, ktoré vyvolali, nebudú pokračovať. Kontroly finančných tokov uskutočnené na národnej i medzinárodnej úrovni sa usilujú dať to do poriadku. No ilúzia o veľkom rozdeľovaní verejných fondov naďalej maskuje štrukturálne nedostatky našej krajiny a prispieva k predlžovaniu sna o konzumnej spoločnosti bez reálneho vzťahu k disponibilným prostriedkom, či už v domácnostiach, alebo v spoločnosti. Výzva za podporu nového spôsobu života, ktorú pravidelne opakujeme, nie je len moralistickým zaklínadlom. Je skôr upozornením, že sa ľudský rozum musí postaviť proti excesom nášho systému“ (6).
    Bezpochyby je nevyhnutné nanovo zadefinovať spoločné dobro. „Každý musí pochopiť, že jediným okruhom jeho konania a posudzovania nemôžu byť len jeho osobné túžby.  Je celkom možné, že spoločné dobro si bude vyžadovať od každého obete“ (7).
    „Źiadna krajina nie je sama schopná vyriešiť migračné problémy doby, v ktorej žijeme. Všetci sme svedkami ťarchy bolestí, nepríjemností a túžob, ktoré sprevádzajú príliv migrantov. […] zahraniční pracujúci aj napriek ťažkostiam, spojeným s ich integráciou, svojou prácou významne prispievajú k ekonomickému rozvoju hostiteľských krajín a napokon aj krajine svojho pôvodu, kam posielajú časť zárobku. Pochopiteľne, týchto pracujúcich nemožno považovať len za tovar alebo iba pracovnú silu. […] Každý migrant je ľudskou osobou, ktorú musia rešpektovať všetci a za každých okolností“ (8).

    [1] JÁN PAVOL II.: List biskupom Francúzska, február 2005. In: Vyhlásenie biskupov Francúzska, plenárne zasadanie, jún 2005.
    [2] KONFERENCIA BISKUPOV FRANCÚZSKA, RADA PRE RODINU A SPOLOČNOSŤ: Grandir dans la crise. Vyd. Bayard/Cerf/ Fleurus-Mame, rad Documents d Église, marec 2011, s. 18–19.
    [3] BENEDIKT XVI.: Deus caritas est. Trnava : SSV, 2006, 28.
    [4] BENEDIKT XVI.: Caritas in veritate. Trnava : SSV, 2009, 71.
    [5] KONFERENCIA BISKUPOV FRANCÚZSKA: Grandir dans la crise, s. 29.
    [6] ANDRÉ VINGT-TROIS: Otvárací prejav na plenárnom zasadaní KBF, Lurdy 2011.
    [7] KONFERENCIA BISKUPOV FRANCÚZSKA: Grandir dans la crise, s. 47.
    [8] BENEDIKT XVI.: Caritas in veritate, 62.

    Bibliografické odkazy
    DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete, Gaudium et spes, december 1965.
    Katechizmus Katolíckej cirkvi 2196–2463, 1998.
    PÁPEŹSKÁ RADA IUSTITIA ET PAX: Kompendium sociálnej náuky Cirkvi. Trnava : SSV, 2008.
    BENEDIKT XVI.: Caritas in veritate. Trnava : SSV, 2009.
    KONFERENCIA BISKUPOV FRANCÚZSKA, RADA PRE RODINU A SPOLOČNOSŤ: Grandir dans la crise. Vyd. Bayard/Cerf/ Fleurus-Mame, rad Documents d Église, marec 2011.

    Prevzaté z internetovej stránky Konferencie biskupov Francúzska http://www.eglise.catholique.fr/conference-des-eveques-de-france/textes-et-declarations/elections-un-vote-pour-quelle-societe–12713.html

  • OSTATNÉ DOKUMENTY

    Naša prvá, najdrahšia sloboda

    by andreas

    Spoločne za náboženskú slobodu

    Vyhlásenie Administratívnej komisie Konferencie katolíckych biskupov Spojených štátov

    14. marec 2012

    Administratívna komisia Konferencie katolíckych biskupov USA, ktorá sa zišla na svojom zasadaní v marci 2012, sa jasne zhodla na opozícii voči rozličným narušovaniam náboženskej slobody v dnešnej dobe. Ako duchovní pastieri sa máme starať nielen o ochranu vlastných cirkevných inštitúcií, ale aj o duše jednotlivých veriacich a o spoločné dobro, a ako biskupi k tomu pristupujeme predovšetkým s modlitbou.
    V súvislosti so širokým spektrom tém náboženskej slobody s radosťou vítame Vyhlásenie o náboženskej slobode, práve vychádzajúci dokument Ad hoc komisie pre náboženskú slobodu. Tento dokument zachytáva históriu náboženskej slobody v našej veľkej krajine; skúma súčasné spektrum prístupov k tomuto základnému princípu a jasne vyjadruje rozhodnutie biskupov rozhodne sa zasadzovať za jeho obranu v zhode s našimi spoluobčanmi.
    Jedna špecifická téma slobody si vyžaduje našu naliehavú pozornosť: práve teraz sa finalizuje nariadenie Ministerstva zdravia a humánnych služieb USA (Department of Health and Human Services – HHS), ktoré má prakticky prinútiť k tomu, aby každé súkromné zdravotné poistenie na celoštátnej úrovni pokrývalo sterilizáciu a antikoncepciu, vrátane abortívnych tabletiek. Platí to aj v prípade „náboženských/cirkevných zamestnávateľov”, na ktorých sa vzťahuje výnimka – ktorá sa však dá ľubovoľne vykladať a v budúcnosti je možné rôzne ju špecifikovať a prispôsobovať aj na ďalšie cirkevné organizácie, ktorým bola táto výnimka zatiaľ odopretá.
    Po prvé, ďakujeme všetkým, ktorí pevne stoja pri nás v našej dôraznej opozícii voči tomuto nespravodlivému a protiprávnemu nariadeniu: našim bratom biskupom; nášmu kléru a rehoľníkom; našim katolíckym veriacim; celému radu katolíckych skupín a inštitúcií, ktoré oduševňujú našu občiansku spoločnosť; našim ekumenickým spojencom i spojencom z iných náboženstiev; ženám a mužom všetkých vierovyznaní (alebo aj bez vyznania); právnikom a občianskym autoritám. To vaša nadšená jednota pri obrane náboženskej slobody mala taký úderný a pozitívny dopad na túto historickú verejnú diskusiu. S vašou stálou podporou nebudeme rozdelení a budeme postupovať vpred ako jeden.
    Po druhé, chceli by sme objasniť, o čom táto diskusia je a čom nie je. Toto nie je o prístupe k antikoncepcii, ktorá je všade prítomná a nie je drahá, i keď nie je poskytovaná cirkevnými rukami a z cirkevných zdrojov. To nie je iba o náboženskej slobode katolíkov, ale tiež tých, ktorí uznávajú, že ďalšími na rade môžu byť presvedčenia, ktoré sú im drahé. To nie je o tom, že biskupi „zakazujú antikoncepciu”, hoci už dve generácie dozadu najvyšší súd rozhodol o tejto téme. V skutočnosti to nie je o tom, že Cirkev chce niekoho nútiť niečo robiť; naopak, je to o tom, že federálna vláda núti Cirkev – teda jej veriacich a nie všetky, no niekoľko jej inštitúcií – konať proti cirkevnému učeniu. Nejde o niečo, čo by protirečilo univerzálnej zdravotnej starostlivosti, za ktorú sa biskupská konferencia zasadzuje od roku 1919, prakticky od jej založenia. Toto nie je boj, ktorý sme chceli, ani sme si ho nevyžiadali, ale nám ho vnútila vláda v jej vlastnom načasovaní. Nakoniec to nie je ani republikánska alebo demokratická, konzervatívna alebo liberálna téma; je to americká téma. Takže, o čom to je?
    Negarantovaná vládna definícia náboženstva. Nariadenie predpokladá extrémne úzku definíciu toho, čo HHS považuje za „náboženského zamestnávateľa”, ktorý si zasluhuje výnimku – zamestnávateľa, ktorý medzi iným musí obhajovať tých a slúžiť predovšetkým tým, ktorí majú rovnakú vieru. Sme hlboko znepokojení touto novou definíciou toho, kto sme my veriaci a v čom spočíva naša služba. Zavedenie tejto bezprecedentnej definície veriacej komunity a jej úloh urýchlilo tento boj za náboženskú slobodu. Vláda nemá čo definovať náboženstvo a náboženskú službu! HHS tak vytvára a uplatňuje nové rozlíšenie – cudzie tak našej katolíckej tradícii, ako aj federálnemu zákonu – rozlíšenie medzi domami bohoslužby a našou dôležitou službou našim blížnym, najmä chudobným, bezdomovcom, chorým, študentom v školách a na univerzitách, a ďalším, ktorí sú v núdzi, nech sú z akejkoľvek veriacej či neveriacej komunity. (Porov. Deus caritas est, 20-33.) Podliehame príkazu lásky a služby Pánovi; nemožno oslavovať zákony, ktoré chránia našu slobodu, aby vyhoveli jednému z týchto príkazov, ak protirečia druhému. V skutočnosti ich treba odmietnuť, pretože v rámci našej náboženskej komunity vytvárajú akýchsi „druhotriednych občanov“. A ak sa táto definícia schváli a rozšíri sa do federálnych zákonov, oslabí ich zdravú tradíciu úprimného rešpektovania náboženskej slobody a rozdielnosti. Všetky – nie iba niektoré – naše náboženské inštitúcie majú to isté Bohom dané a právom uznané právo nebyť „prinútení konať spôsobom, ktorý protirečí [ich] vlastnej viere“ (Dignitatis humanae, 2).
    Nariadenie konať proti nášmu učeniu. Výnimka nie je len zasahovaním do vnútorného cirkevného poriadku, kde vláda nemá zo zákona kompetenciu ani autoritu, čo nás môže  znepokojovať. No táto chyba v teórii má vážne následky v princípoch a v praxi. Tí, ktorých HHS nepovažuje za „náboženských zamestnávateľov“ budú vládou nútení porušovať svoje vlastné učenie v ich vlastných inštitúciách. To nie je len nespravodlivosť sama osebe, ale podkopáva to aj efektívne hlásanie tohto učenia veriacim a svetu. Desaťročia biskupi bojovali proti takémuto nátlaku vlády na svedomie, najmä v oblasti zdravotnej starostlivosti. Bezprecedentný rozsah tejto poslednej hrozby posilnil naše rozhodnutie zachovať si tento konzistentný pohľad a neváhať sa v tomto smere angažovať.
    Porušovanie osobných občianskych práv. Nariadenie HHS vytvára akúsi tretiu triedu, tých, ktorých svedomie nie je vôbec chránené pred nátlaku. Sú to jednotlivci, ktorí sa vo svojom každodennom živote neustále usilujú konať v súlade so svojou vierou a s morálnymi hodnotami. Aj oni čelia tomuto nariadeniu vlády pomáhať pri poskytovaní „služieb“, ktoré sú v rozpore s týmito hodnotami – či už pri ich financovaní a platení, pri platení poistenia ako zamestnávatelia; platení vlastného pripoistenia ako zamestnanci; alebo ako samotní poisťovatelia – bez jedinej výnimky. To je tiež bezprecedentné vo federálnom zákone, ktorý bol v otázke ochrany práv jednotlivcov dlho veľkodušný, lebo zaisťoval, že nemuseli konať proti svojim náboženským a morálnym presvedčeniam. Dôsledne sme tieto práva podporovali, osobitne v oblasti ochrany dôstojnosti každého ľudského života, a naďalej tak robíme.
    Po tretie chceme naznačiť naše nasledujúce kroky. Budeme rázne pokračovať vo výchovnom úsilí a verejnej obhajobe princípov náboženskej slobody a v ich aplikovaní na tento (aj iné prípady). Budeme naďalej prijímať každé pozvanie na dialóg s výkonnou mocou, aby sme bránili náboženskú slobodu, ktorá nám oprávnene patrí. Budeme naďalej sledovať legislatívu, aby sa nastolila tá istá úroveň náboženskej slobody, akej sme sa tešili až donedávna. A budeme naďalej skúmať naše možnosti ako sa oslobodiť spod súdov, a to v rámci Ústavy USA a iných federálnych zákonov, ktoré ochraňujú náboženskú slobodu. Všetko toto úsilie bude súbežne napredovať a vzájomne sa podporovať.
    Najdôležitejšie je to, že vyzývame katolíckych veriacich a všetkých veriacich ľudí v celej našej krajine, aby sa s nami spojili v modlitbe a pokání za našich predstaviteľov i za obranu prvej z našich slobôd – náboženskej slobody – ktorá nie je chránená len zákonmi a zvyklosťami v našom veľkom národe, ale je zakorenená aj v učení našej veľkej náboženskej Tradície. Modlitba je prvotným zdrojom sily – lebo bez Boha nič nemôžeme; ale s Bohom je všetko možné.

    Konferencia katolíckych biskupov USA

    Ad hoc komisia pre náboženskú slobodu

    NAŠA PRVÁ, NAJDRAHŠIA SLOBODA

    Vyhlásenie o náboženskej slobode

    Sme katolíci. Sme Američania. Na oboje sme pyšní: vďační za dar viery, ktorý vlastníme ako kresťanskí učeníci, i za dar slobody, ktorý vlastníme ako americkí občania. Byť katolíkom a Američanom by malo znamenať, že si nemusíme voliť medzi jedným a druhým. Hoci sú tieto naše záväzky rôzne, nemusia byť protichodné, ba môžu byť komplementárne. Učenie katolíckej viery nás zaväzuje, aby sme spoločne so svojimi spoluobčanmi pracovali na spoločnom dobre všetkých, ktorí žijú v tejto krajine. To je vízia, na ktorej je založený náš štát i naša ústava, ktorá občanom všetkých náboženských vierovyznaní garantuje právo prispievať k nášmu spoločnému životu.
    Sloboda nie je len pre Američanov, no myslíme si, že je súčasťou nášho špeciálneho dedičstva, vybojovaného za veľkú cenu. A toto dedičstvo teraz treba chrániť. Sme správcami tohto daru nielen pre nás, ale pre všetky národy a ľudí, ktorí túžia byť slobodní. Katolíci v Amerike si obdivuhodne plnia túto povinnosť ustrážiť slobodu pre mnohé generácie.
    V roku 1887, keď bol arcibiskup z Baltimoru James Gibbons menovaný druhým americkým kardinálom, počas svojej návštevy pri preberaní červeného klobúka v Ríme zastával toto americké dedičstvo náboženskej slobody. Keď hovoril o veľkom pokroku, ktorý Katolícka cirkev v USA dosiahla, pripísal ho „občianskej slobode, ktorej sa v našej osvietenej republike tešíme“. Vyjadril sa doslova tak, že „v geniálnej atmosfére slobody [Cirkev] kvitla ako ruža“ (1).
    Katolíci boli zástancami náboženskej slobody v Amerike ešte pred kardinálom Gibbonsom a americkou skúsenosťou bol ovplyvnený aj míľnik učenia Druhého vatikánskeho koncilu týkajúci sa náboženskej slobody. To patrí medzi najväčšie výdobytky Cirkvi v tejto veci. V minulosti sme boli zásadnými obhajcami náboženskej slobody. A máme vážnu povinnosť plniť si túto úlohu aj dnes.
    Keď je naša sloboda ohrozená, musíme otvorene hovoriť jedni s druhými. Teraz nastal ten čas. Ako katolícki biskupi a americkí občania sa preto obraciame na našich spolubratov katolíkov i ostatných spoluobčanov s naliehavou výzvou, aby boli na stráži, lebo náboženská sloboda je ohrozená doma i v cudzine.
    Zaznamenali sme túto skutočnosť celkom zblízka, no i ďaleko od nás. Aj pápež Benedikt XVI. nedávno hovoril o svojich obavách, že náboženská sloboda je oslabená. Nazval ju „najdrahšou z amerických slobôd“ – a skutočne to tak je. V jeho nedávnom príhovore americkým biskupom nachádzame ešte viac dôvodov pre to, aby sme venovali pozornosť varovaniu Svätého Otca, priateľa Ameriky a spojenca pri obrane slobody:
    „Mimoriadnu pozornosť si zasluhujú isté pokusy obmedziť najdrahšiu z amerických slobôd, slobodu náboženstva. Mnohí z vás poukazujú na to, že pokiaľ ide o spoluprácu pri vnútorne zlých praktikách, vyvíja sa sústredené úsilie na popieranie práva na výhradu vo svedomí, tak u jednotlivých členov Katolíckej cirkvi, ako aj z pohľadu jej inštitúcií,. Iní mi zasa hovorili o hrozivej tendencii redukovať náboženskú slobodu len na slobodu kultu, bez záruky, že sa bude rešpektovať sloboda svedomia.
    Tu znovu vidíme potrebu angažovaných, výrečných a dobre pripravených katolíckych laikov, so silným kritickým zmyslom voči dominantnej kultúre a s odvahou odporovať reduktívnemu sekularizmu, ktorý by chcel Cirkev zbaviť oprávnenia zúčastňovať sa na verejnej diskusii o témach, ktoré určujú budúcnosť americkej spoločnosti.“ (2)

    Útoky na náboženskú slobodu – konkrétne príklady
    Je naša najchránenejšia sloboda skutočne ohrozená? Źiaľ, áno. Tu nejde o teologickú alebo právnickú diskusiu bez následkov v reálnom svete. Ide o nasledovné skutočnosti:

    • Nariadenie týkajúce sa antikoncepcie, sterilizácie a potrat vyvolávajúcich liekov. Nariadenie Ministerstva zdravia a humánnych služieb vyvolalo veľkú pozornosť a stretlo sa s našou rozhodnou a jednotnou opozíciou. Bezprecedentným spôsobom chce federálna vláda nútiť náboženské inštitúcie, jednak aby umožňovali a financovali produkty odporujúce ich vlastnému morálnemu učeniu, a tiež chce rozhodovať o tom, ktoré náboženské inštitúcie sú „dosť náboženské“, aby si zaslúžili ochranu, pokiaľ ide o náboženskú slobodu. Tieto črty takzvanej „preventívnej služby“ dosahujú už stupeň nespravodlivého zákona. Ako potvrdil pred kongresom aj arcibiskup William Lori z Baltimoru, predseda Ad hoc komisie pre náboženskú slobodu: „Tu nejde o to, či má byť antikoncepcia vládou zakázaná. Nejde ani o to, či má byť antikoncepcia podporovaná vládou. Ide naopak o to, či veriaci ľudia a náboženské inštitúcie smú byť nútené vládou poskytovať poistné krytie za antikoncepciu alebo sterilizáciu, i keď to odporuje ich náboženskému presvedčeniu.“ (3)
    • Štátne imigračné zákony. Niekoľko štátov nedávno prijalo zákony zakazujúce to, čo vláda považuje za „ukrývanie“ nelegálnych prisťahovalcov – a tiež to, čo Cirkev považuje za kresťanskú charitu a pastoračnú starostlivosť o týchto prisťahovalcov. Pravdepodobne najhorší z nich je zákon v Alabame, kde katolícki biskupi, v spolupráci s episkopálnymi a metodistickými biskupmi Alabamy proti tomuto zákonu podali žalobu:

    „O tomto legislatívnom akte informujeme so smútkom, no tiež s hlbokým presvedčením, že ako veriaci ľudia nemáme inú voľbu ako brániť právo na slobodné praktizovanie nášho náboženstva, ktoré máme ako obyvatelia Alabamy garantované… Tento zákon považuje praktizovanie nášho kresťanského náboženstva za ilegálne, pričom ako obyvatelia Alabamy máme právo ho vyznávať. Zákon zakazuje temer všetko, čo by mohlo nelegálnemu prisťahovalcovi pomôcť alebo ho povzbudiť žiť v Alabame. Podľa tohto nového zákona v Alabame je nelegálne, keď katolícky kňaz krstí či spovedá nelegálneho prisťahovalca, alebo mu vysluhuje sviatosť pomazania chorých či hlása Božie slovo. Nemôžeme ich ani povzbudzovať k tomu, aby prišli na omšu, alebo ich o nej informovať. Je nelegálne dovoliť im navštevovať biblické študijné skupiny pre dospelých, alebo navštevovať CCD či letnú školu. Je nelegálne, ak im klerici radia v čase núdze alebo pri príprave sobáša. Je nelegálne, aby chodili na stretnutia anonymných alkoholikov alebo na terapeutické skupiny v našich kostoloch.“ (4)

    • Alternatívne cirkevné štruktúry a riadenie. V roku 2009 Súdna komisia zákonodarného zboru Connecticutu podala návrh, ktorý mal prinútiť katolícke farnosti, aby sa reštrukturalizovali podľa kongregačného modelu, pričom sa odvolávala na spor ohľadne „správcovstva farností“1 zo začiatku 19. storočia, čo bolo predzvesťou pokusu federálnej vlády v nasledujúcich rokoch redefinovať Cirkev na „náboženskú službu“ alebo „náboženského zamestnávateľa“.
    • Kresťanskí študenti v kampuse. Uplynulo viac ako sto rokov odvtedy, čo Právnická fakulta Kalifornskej univerzity Hastings College odmietla priznať štatút študentskej organizácie len jedinej skupine, a to Christian Legal Society, pretože požadovala, aby boli jej vedúci kresťania a zdržiavali sa sexuálnej aktivity mimo manželstva.
    • Katolícke služby v pestúnskej starostlivosti a adopcii. Boston, San Francisco, okres Columbia a štát Illions vylúčili miestne katolícke charity spomedzi inštitúcií poskytujúcich adopciu alebo pestúnsku starostlivosť tým, že im zrušili licenciu alebo ukončili vládne kontrakty – alebo oboje. Dôvodom bolo to, že tieto charity odmietali dať deti do starostlivosti dvojiciam rovnakého pohlavia, alebo slobodným heterosexuálnym dvojiciam, ktoré spoločne bývali.
    • Diskriminácia voči malým cirkevným kongregáciám. New York City prijalo nariadenie, ktoré zamedzovalo cirkevnej kongregácii Bronx Houshold of Faith a šesťdesiatim ďalším kongregáciám najímať si priestory verejných škôl cez víkendy na bohoslužby, hoci necirkevné skupiny si mohli tie isté školy najímať na mnohé iné účely. Hoci toto nariadenie nepostihlo katolícke farnosti, ktoré zvyčajne majú vlastné budovy, bolo to pre mnohé malé kongregácie zničujúce. Je to jednoduchý prípad diskriminácie voči veriacim.
    • Diskriminácia voči katolíckym humanitárnym službám. Napriek dlhoročnému vynikajúcemu fungovaniu Služby pre migrantov a utečencov Konferencie katolíckych biskupov USA, ktorá zmluvne spravovala služby pre obete obchodovania s ľuďmi, federálna vláda zmenila podmienky svojho zmluvného kontraktu a požaduje od nás, aby sme poskytovali alebo hradili antikoncepciu a umelý potrat, porušujúc tak katolícke učenie. Cirkevné inštitúcie nesmú byť z vládnej dohody diskvalifikované z náboženských dôvodov a nesmú ani stratiť svoju náboženskú identitu alebo slobodu, keď takéto dohody uzavrú. Napriek tomu však federálny súd v Massachusetts postavil náboženskú slobodu na hlavu, keď vyhlásil, že takúto diskvalifikáciu si vyžaduje prvý dodatok Ústavy, lebo vláda tým, že povolila katolíckym organizáciám podieľať sa na kontraktoch spôsobom, ktorý je v súlade s ich presvedčením ohľadne antikoncepcie a potratu, akosi porušila náboženskú slobodu.

    Náboženská sloboda je viac než len sloboda kultu
    Náboženská sloboda neznamená len možnosť ísť na nedeľnú svätú omšu alebo sa doma modliť ruženec. Znamená aj možnosť prispievať k spoločnému dobru všetkých Američanov. Môžeme robiť dobré veci, ku ktorým nás naša viera vyzýva bez toho, aby sme museli s touto vierou robiť kompromisy? Ak nebude náboženská sloboda správne chápaná, budú trpieť všetci Američania, lebo im bude chýbať dôležitý príspevok veriacich v oblasti vzdelávania, zdravotnej starostlivosti, starostlivosti o hladujúcich, občianskych práv a sociálnych služieb, ktorým veriaci Američania každodenne prispievajú k spoločnému dobru nielen vo vlastnej krajine, ale aj inde.
    Ide o to, či bude mať Amerika naďalej slobodnú, tvorivú a silnú občiansku spoločnosť – alebo či bude štát určovať to, kto a ako môže prispievať k spoločnému dobru. Veriaci sú súčasťou americkej občianskej spoločnosti, v ktorej si susedia navzájom pomáhajú, kde existujú komunitné združenia, kluby bratskej pomoci, športové zväzy a mládežnícke skupiny. Všetci títo Američania prispievajú k spoločnému životu a nepotrebujú na to povolenie od vlády. Obmedzenie náboženskej slobody je útokom na občiansku spoločnosť i na americký zmysel pre dobrovoľnícke združenia.
    Americká únia ortodoxných židovských kongregácií vydala vyhlásenie o dodržiavaní nariadenia týkajúceho sa antikoncepcie a sterilizácie, ktoré hovorí o nebezpečenstve, ktorému práve čelíme:
    „Najproblematickejší je práve dôvod, ktorý je v pozadí tohto rozhodnutia. Zdá sa, že ide o pohľad, že ak nie je náboženská skupina izolovaná, ale sa angažuje v širšej spoločnosti, stráca svoj „náboženský“ charakter a svoje slobody. Mnohé vierovyznania sú pevne presvedčené o tom, že majú byť otvorené voči širšej spoločnosti a spoluobčanom inej viery, a majú sa spoločensky angažovať. Toto administratívne rozhodnutie posilňuje pasívny postoj k porušovaniu náboženských princípov organizácií. To je veľmi znepokojujúce.“ (5)
    Toto nie je len katolícky problém. To nie je židovský problém. Nie je to ani pravoslávny, mormonský alebo moslimský problém. Je to americký problém.

    Najdrahšia z amerických slobôd
    V roku 1634 priplávali z Anglicka na palube lodí Ark a Dove katolícki a protestantskí usadlíci na Ostrov sv. Klementa v Južnom Marylande. Prišli na pozvanie katolíckeho lorda Baltimora, ktorý dostal Maryland od protestantského anglického kráľa Karola I. Zatiaľ čo katolíci a protestanti v Európe sa medzi sebou zabíjali, lord Baltimore si vysníval Maryland ako spoločnosť, kde budú ľudia rôzneho vierovyznania spoločne nažívať v pokoji. Táto vízia bola v Marylande čoskoro (r. 1649) legislatívne zakotvená v zákone týkajúcom sa náboženstva (tiež nazývanom „tolerančný zákon“), ktorý bol prvým zákonom na ochranu práva jednotlivca na slobodu svedomia v našej národnej histórii.
    Rané dejiny Marylandu nás učia, že tak ako každá iná sloboda, aj náboženská sloboda si vyžaduje neustálu bdelosť a ochranu, inak zanikne. Marylandský experiment s náboženskou toleranciou po niekoľkých desaťročiach skončil. Kolónia sa dostala pod kráľovskú správu a anglikánska cirkev sa stala štátnym náboženstvom. Proti tým, ktorí sa odmietli prispôsobiť, boli zavedené diskriminačné zákony, vrátane straty politických práv. Katolícke kostoly boli zatvorené a katolíci boli donútení praktizovať svoju vieru len vo svojich domovoch. Katolícke spoločenstvo žilo v takýchto podmienkach až do Americkej revolúcie.
    Koncom 18. storočia uznali zakladatelia nášho národa náboženskú slobodu za základnú podmienku slobodnej a demokratickej spoločnosti. James Madison, často nazývaný Otcom ústavy, označil svedomie za „najsvätejšie zo všetkých vlastníctiev“ (6). Napísal, že „voľbu náboženstva treba ponechať na presvedčenie a svedomie každého človeka; a každý človek má právo ho praktizovať, ak mu to tieto prikazujú“ (7). George Washington sa zasa vyjadril takto: „Nastolenie občianskej a náboženskej slobody bolo dôvodom, ktorý ma viedol na bitevné pole“ (8). Thomas Jefferson uistil sestry uršulínky – ktoré od roku 1727 slúžili väčšinou nekatolíckej populácii v Luisiane prevádzkovaním nemocníc, detských domovov, a škôl – že princípy Ústavy sú „istou garanciou“, že ich služba bude slobodná a že „sa budú môcť slobodne riadiť podľa svojich pravidiel bez toho, aby im do toho zasahovali občianske autority“ (9).
    Preto bolo primerané, že pri ratifikovaní zoznamu práv mala náboženská sloboda výsadu byť prvým dodatkom Ústavy. Náboženská sloboda je skutočne prvou slobodou.  Prvý dodatok garantuje, že „Kongres nesmie prijať žiadny zákon, ktorý by nerešpektoval ustanovizeň náboženstva, alebo by zakazoval jeho slobodné praktizovanie“.
    Nedávno sa Najvyšší súd jednohlasne zhodol na potvrdení tejto prvej slobody, pričom šéf justície USA podal vysvetlenie, že náboženská sloboda nie je prvou slobodou len pre Američanov; ide o prvú v dejinách demokratických slobôd, ktoré siahajú až k prvej klauzule Magny Charty z roku 1215, ba ešte pred ňu. Šéf justície Roberts objasnil históriu náboženskej slobody v Amerike na konkrétnom prípade, o ktorom rozhodoval James Madison, známy ako architekt prvého dodatku, za ktorého prešiel zoznam práv kongresom:
    „[V roku 1806] si John Carroll, prvý katolícky biskup v USA, vyžiadal názor vlády na to, kto by mal byť ustanovený, aby riadil záležitosti Katolíckej cirkvi na území Louisiany, ktoré v tej dobe USA odkúpili (Louisiana Purchase). Po konzultácii s prezidentom Jeffersonom vtedajší štátny tajomník James Madison odpovedal, že výber cirkevných „funkcionárov“ je „výsostne cirkevnou“ záležitosťou, o ktorej musí rozhodnúť samotná Cirkev. „Starostlivá múdrosť Ústavy chráni pred politickým zasahovaním do náboženských záležitostí,“ objasnil Madison, a zabraňuje tomu, aby sa vláda vyjadrovala k „výberu cirkevných predstaviteľov“.“ (10)
    To je naše americké dedičstvo, naša najdrahšia sloboda. Je to prvá zo slobôd, pretože ak nie sme slobodní vo svedomí a v praktizovaní nášho náboženstva, všetky ostatné slobody sú ohrozené. Ak občania nie sú slobodní vo svojom svedomí, ako môžu byť slobodní vo vzťahu k druhým alebo k štátu? Ak sa nám bráni plniť si svoje povinnosti a záväzky voči Bohu, alebo ešte horšie, ak sa proti tomu stavia vláda, potom už nemôžeme tvrdiť, že naša krajina je slobodná a že je pre svet majákom nádeje.

    Naše kresťanské učenie
    V 50-tych a 60-tych rokoch počas hnutia za občianske práva šírili Američania svetlo evanjelia v tmavých dejinách otroctva, segregácie a rasovej bigotnosti. Občiansko-právne hnutie bolo totiž v podstate náboženské hnutie vyzývajúce k prebudeniu svedomia, nešlo len o výzvu, aby si americká ústava ctila dedičstvo slobody.
    Vo svojom známom „Liste z Birminghamského väzenia“ z roku 1963 rev. Martin Luther King ml. trúfalo hovorí, že „cieľom Ameriky je sloboda.“ Ako kresťanský pastor argumentuje, že kresťania sú povinní vyzývať Ameriku k plnej miere slobody, to je ich špeciálna úloha. Svoje právne a ústavné argumenty ohľadne spravodlivosti čerpal z dlhej kresťanskej tradície:
    „Súhlasím so sv. Augustínom, že „nespravodlivý zákon nie je žiadny zákon“. Aký je teda medzi nimi rozdiel? Ako možno určiť, kedy je zákon spravodlivý a kedy nespravodlivý? Spravodlivý zákon je kódex vytvorený človekom, ktorý sa zhoduje s morálnym zákonom alebo s Božím zákonom. Ak by sme to chceli vyjadriť slovami sv. Tomáša Akvinského, nespravodlivý zákon je ľudský zákon, ktorý nie je zakotvený vo večnom alebo prirodzenom zákone.“ (11)
    Je rozumné uvažovať o tom, či naša vláda nenariaďuje nespravodlivý zákon. Nespravodlivý zákon nemožno poslúchať. Ak sme postavení pred nespravodlivý zákon, nemožno sa snažiť nejako ho upraviť tým, že sa uchýlime k rovnako znejúcim slovám iného významu či nekalým praktikám. Ak dnes čelíme perspektíve nespravodlivých zákonov, tak katolíci solidárni so svojimi spoluobčanmi v Amerike musia mať odvahu ich neposlúchnuť. Źiadny Američan si takéto niečo neželá. Źiadny katolík tým nie je nadšený. Ale ak to skutočne hrozí, musíme si to vziať ako svoju občiansku povinnosť a záväzok viery.
    Je dôležité pochopiť rozdiel medzi výhradou vo svedomí a nespravodlivým zákonom. Výhrada vo svedomí umožňuje istú úľavu tým, ktorí odmietajú poslúchnuť konkrétny zákon, lebo im káže konať proti ich svedomiu – dobre známym príkladom je odmietnutie brannej povinnosti. Nespravodlivý zákon však „nie je žiadny zákon“. Nemožno ho poslúchať a  nemožno sa ani usilovať o úľavy spod neho, ale skôr o jeho zrušenie.
    Kresťanské cirkvi v tomto prípade nepožadujú pre seba osobitné úľavy, ale žiadajú dodržiavanie náboženskej slobody pre všetkých občanov. Rev. King tiež učil, že Cirkev nie je ani učiteľkou, ani slúžkou štátu, ale je jeho svedomím, vodkyňou a kritičkou.
    Ako katolíci vieme, že naša história má aj svoje temné stránky, pokiaľ ide o náboženskú slobodu, keď sme vlastný rešpekt voči tejto prvej slobode neaplikovali na ostatných. Ale učenie Cirkvi ohľadne náboženskej slobody je úplne jasné:
    „Ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda pozostáva v tom, že všetci ľudia musia byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločenských skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať v náležitých medziach podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, individuálne alebo v spojení s inými… Toto právo človeka na náboženskú slobodu má byť uznané v právnom poriadku spoločnosti tak, aby sa stalo občianskym právom.“ (12)
    Ako katolíci sme povinní brániť právo na náboženskú slobodu pre nás i pre ostatných. Radi sa v tomto spojíme s ostatnými kresťanmi i s veriacimi iných náboženstiev.
    V nedávnom liste šesťdesiatich náboženských predstaviteľov – vrátane kresťanov viacerých denominácií a Źidov – prezidentovi Obamovi sa zdôrazňuje, že „nielen katolíci majú vážne námietky proti požiadavke, aby nimi poskytované zdravotné poistenie, pokrývalo aj antikoncepciu, vrátane abortívnej antikoncepcie“ (13)
    Komplexnejšie, teologicky bohaté a politicky rozvážne spoločné vyhlásenie evanjelikov a katolíkov by mohlo podnietiť väčšiu bdelosť pri obrane náboženskej slobody, rovnako ako jednotné svedectvo oživované evanjeliom Ježiša Krista. (14) Spoločné vyhlásenie jasne hovorí, že ako kresťania rôznych tradícií sa ohradzujeme proti „nahému verejnému priestoru“, zbavenému  náboženských argumentov a veriacich. Neusilujeme sa však ani o „posvätný verejný priestor“, ktorý by ponúkal špeciálne privilégiá a výhody veriacim občanom. Skôr sa usilujeme o verejný občiansky priestor, kde môžu všetci občania prispievať k spoločnému dobru. Prinajlepšom ho môžeme nazvať americkým verejným priestorom.
    Pán Ježiš prišiel, aby nás vyslobodil z otroctva hriechu. Politické slobody sú jednou časťou tohto oslobodenia a náboženská sloboda je prvou z týchto slobôd. Spolu s ostatnými kresťanmi, v spojení s našimi bratmi Źidmi a v partnerstve s Američanmi iných náboženských tradícií potvrdzujeme, že naša viera si od nás vyžaduje obranu náboženskej slobody, ktorú nám dal Boh a ktorá je chránená v našej Ústave.

    Mučeníci vo svete
    V tomto vyhlásení sa chceme ako biskupi USA vyjadriť k situácii, ktorá nastala v našej krajine. Zároveň však smutne konštatujeme, že v mnohých iných častiach sveta je náboženská sloboda ešte vo väčšom nebezpečenstve. Hoci máme povinnosť zo všetkých síl brániť náboženskú slobodu  u nás doma, nemôžeme prehliadať ani to, že veriaci po celom svete, väčšinou kresťania, sú v oveľa horšej situácii. Vek mučeníctva ešte nepominul. Vraždenie, bombové útoky na kostoly, podpaľovanie sirotincov – to sú len tie najbrutálnejšie útoky, ktorým boli vystavení kresťania preto, že veria v Ježiša Krista. V zákonoch viacerých krajín sa vyskytuje systematické potláčanie základných ľudských práv a tiež akty prenasledovania príslušníkov iných vierovyznaní.
    Ak je náboženská sloboda oslabovaná tu doma, v Amerike, potom je menej vierohodná jej americká obhajoba v cudzine. Spoločnou hrozbou postihujúcou tak medzinárodnú, ako aj domácu scénu, je tendencia redukovať náboženskú slobodu len na slobodu kultu. Preto je našou úlohou najskôr posilniť náboženskú slobodu v tom či onom ohľade doma, aby sme ju mohli potom rozhodnejšie brániť v cudzine. S týmto cieľom musí americká zahraničná politika, ako aj široká sieť medzinárodných katolíckych organizácií neustále a naliehavo podporovať náboženskú slobodu.

    „Všetky sily katolíckeho spoločenstva sa musia spojiť“
    Nežiadame nič viac a nič menej než právo, ktoré nám dal Boh, aby bola rešpektovaná naša náboženská sloboda. Nežiadame nič viac než to, čo Ústava Spojených štátov a tunajšie zákony považujú za právo, ktoré treba rešpektovať.
    Trvajúc na tom, aby boli rešpektované naše slobody ako Američanov, si ako biskupi uvedomujeme, že náš Svätý Otec mal pravdu. Obrana slobôd je úlohou, ktorá patrí „angažovaným, výrečným a dobre pripraveným katolíckym laikom so silným kritickým zmyslom voči dominantnej kultúre.“
    Ako biskupi sa usilujeme vnášať evanjeliové svetlo do verejného života, ale práca politikov je určená pre angažovaných a odvážnych katolíckych laikov. Vyzývame ich, aby sa presvedčivo zasadzovali za to, aby si katolíci a Američania nemuseli voliť jedno alebo druhé. Je naliehavo potrebné, aby veriaci laici v spolupráci s kresťanmi, Źidmi a inými vierovyznaniami vyvinuli na našich volených predstaviteľov tlak, aby si uvedomili, aká dôležitá je neustála obrana náboženskej slobody v slobodnej spoločnosti.
    Osobitne sa obraciame na tých, ktorí zastávajú verejné úrady. Je vašou vznešenou úlohou starať sa o spoločné dobro. Spoločnému dobru však neslúži to, ak sa dobré diela veriacich chápu ako ohrozenie spoločného života; naopak, tieto diela sú pre jeho fungovanie nevyhnutné. Je tiež vašou úlohou chrániť a obhajovať základné slobody garantované listinou ľudských práv. To nesmie byť len stranícka téma. Ústava nie je len pre demokratov alebo republikánov či nezávislých. Je pre nás všetkých, a preto naši volení predstavitelia musia vyvinúť veľké a nadstranícke úsilie, aby zaistili, že to tak aj ostane.
    Zvlášť si ceníme náročnú úlohu tých katolíkov, ktorí sú zodpovední za množstvo našich nemocníc, kliník, univerzít, stredných škôl, adopčných agentúr, zámorských rozvojových projektov a agentúr sociálnych služieb, ktoré pomáhajú chudobným, hladným, imigrantom či tehotným ženám v ťažkej situácii. Robíte prácu, ktorú máme podľa evanjelia konať. Ste to vy, ktorých môžu nútiť, aby ste sa rozhodli medzi dobrou prácou, ktorú konáte s vierou a vernosťou samotnému náboženskému presvedčeniu. Povzbudzujeme vás, aby ste zostali neoblomní a pevne trvali na tom, čo vám ako katolíkom a Američanom právom patrí. Naša krajina si zaslúži to najlepšie, čo jej môžeme ponúknuť, vrátane nášho odporu voči porušovanie prvej našej slobody.
    Našich kňazov – najmä tých, ktorí majú na starosti farnosti, univerzitných či stredoškolských študentov – prosíme o katechézy o náboženskej slobode, ktoré by boli vhodné pre duše, o ktoré sa starajú. Ako biskupi vám môžeme poskytnúť usmernenie a pomáhať vám, ale odvahu a zápal pre túto úlohu musíte získať z iného zdroja – musia vychádzať z vášho vlastného záujmu o vaše stádo a živiť sa milosťou, ktorú ste prijali pri vašej vysviacke.
    Katechézy o náboženskej slobode nie sú len úlohou kňazov. Katolícka cirkev v Amerike je požehnaná obrovským počtom spisovateľov, producentov, umelcov, vydavateľov, filmových tvorcov a bloggerov využívajúcich na vysvetľovanie a predkladanie viery všetky komunikačné prostriedky – tak staré, ako aj nové. Aj oni zohrávajú rozhodujúcu úlohu v tomto veľkom boji za náboženskú slobodu. Vyzývame ich, aby svoje schopnosti a talenty použili na obranu tejto prvej slobody.
    Nakoniec sa obraciame aj na svojich bratov biskupov a s bratskou láskou ich vyzývame, aby odvážne, rozhodne a vytrvalo varovali pred ohrozovaním ľudských práv. Pokúsme sa – použijúc slová rev. Kinga – byť „svedomím štátu“. Po rozhodnutí o antikoncepčnom a sterilizačnom nariadení sa mnohí vyjadrovali veľmi dôrazne. Ako príklad možno uviesť slová jedného z najstarších bratov biskupov, kardinála Rogera Mahonyho, ktorý je 35 rokov biskupom a  po 25 rokoch vedenia arcidiecézy Los Angeles odišiel nedávno do dôchodku. Povedal: „Neviem si predstaviť priamejší a čelnejší útok na slobodu svedomia, ako sa deje dnes. Proti tomuto rozhodnutiu treba bojovať so všetkými silami, ktoré dokáže katolícke spoločenstvo zhromaždiť.“ (15)

    Dva týždne za slobodu
    Našim bratom biskupom zvlášť odporúčame, aby sústredili „všetky sily, ktoré dokáže katolícke spoločenstvo zhromaždiť“ počas nadchádzajúceho leta. Našou prvoradou úlohou ako duchovných pastierov je viesť veriacich kresťanov v modlitbe.
    Občiansky i liturgický rok nás pri viacerých príležitostiach upozorňuje na dedičstvo slobody. Navrhujeme, aby sa toho roku konali špeciálne „dva týždne za slobodu“, počas ktorých by biskupi vo svojich diecézach iniciovali rôzne podujatia, ktoré by zdôraznili dôležitosť obrany našej prvej slobody. Povzbudzujeme aj naše katolícke inštitúcie, aby konali podobne v spolupráci s inými kresťanskými cirkvami, Źidmi, veriacimi iných náboženstiev a všetkými tými, ktorí chcú brániť túto najmilšiu slobodu.
    Navrhujeme, aby sa „dvom týždňom za slobodu“, ktoré budú veľkým hymnom modlitieb za našu krajinu, venovalo štrnásť dní od 21. júna – vigílie sviatku sv. Jána Fishera a sv. Tomáša Mora – do 4. júla, ktorý je Dňom nezávislosti. V našom liturgickom kalendári slávime celý rad významných mučeníkov, ktorí zoči-voči prenasledovaniu politickou mocou ostali verní – sv. Ján Fisher a sv. Tomáš More (Morus), sv. Ján Krstiteľ, sv. Peter a Pavol a tiež prví mučeníci rímskej cirkvi. Toto špeciálne obdobie modlitieb, štúdia, katechéz a verejných podujatí konaných po celej krajine, ktoré má zdôrazniť tak kresťanské, ako aj americké dedičstvo slobody, vyvrcholí na Deň nezávislosti. Diecézy a farnosti po celej krajine si môžu počas tohto obdobia zvoliť konkrétny deň, keď bude prebiehať špeciálne podujatie – veľká národná kampaň za náboženskú slobodu, so svedectvami a prednáškami o nej.
    Okrem tohto letného podujatia povzbudzujeme tiež k tomu, aby zvlášť biskupi a kňazi využili Slávnosť Krista Kráľa – ktorá je sviatkom vymanenia sa z totalitných útokov proti náboženskej slobode – na modlitby za náboženskú slobodu, či už doma, alebo v zahraničí.
    Všetkých katolíkov naliehavo prosíme o intenzívnu modlitbu a pôst za znovuzrodenie slobody v našej milovanej krajine. Pozývame vás, aby ste sa s nami spojili v úpenlivej modlitbe za náboženskú slobodu.

    Všemohúci Boh, Otec všetkých národov, chválime ťa za slobodu,
    v ktorej si nás oslobodil v Ježišovi Kristovi (Gal 5, 1)
    Chválime ťa a velebíme za dar náboženskej slobody,
    ktorá je základom ľudských práv, spravodlivosti a spoločného dobra.
    Daj našim predstaviteľom múdrosť, aby chránili a podporovali naše slobody;
    nech máme z tvojej milosti odvahu ich obhajovať pre seba
    i pre všetkých tých, ktorí žijú v tejto požehnanej krajine.
    Prosíme ťa o to na príhovor Nepoškvrnenej Panny Márie, našej patrónky,
    a v mene jej Syna, nášho Pána Ježiša Krista, v jednote s Duchom Svätým,
    s ktorým žiješ a kraľuješ, ty jeden Boh, neustále a navždy. Amen

    Dokument Naša prvá, najdrahšia sloboda : vyhlásenie o náboženskej slobode bol vypracovaný Ad hoc komisiou pre náboženskú slobodu Konferencie katolíckych biskupov USA (USCCB) a schválený administratívnou komisiou USCCB na marcovom zasadaní 2012 vo forme vyhlásenia tejto komisie. Jeho zverejnenie schválil generálny sekretár USCCB Mons. Ronny E. Jenkins, JCD.

    Ad hoc komisia pre náboženskú slobodu

    Predseda
    Mons. William E. Lori, poverený arcibiskup Baltimoru

    Biskupi členovia

    kardinál Donald Wuerl, arcibiskup Washingtonu
    Mons. Charles J. Chaput, OFM Cap, arcibiskup Philadelphie
    Mons. Wilton D. Gregory, arcibiskup Atlanty
    Mons. John C. Nienstedt, arcibiskup St. Paul–Minneapolisu
    Mons. Thomas J. Rodi, arcibiskup Mobilu
    Mons. J. Peter Sartain, arcibiskup Seattlu
    Mons. John O. Barres, biskup Allentownu
    Mons. Daniel E. Flores, biskup Brownsvillu
    Mons. Thomas J. Olmsted, biskup Phoenixu
    Mons. Thomas J. Paprocki, biskup Springfieldu, IL

    Biskupi konzultori

    Mons. José H. Gomez, arcibiskup Los Angeles
    Mons. Stephen E. Blaire, biskup Stocktonu
    Mons. Joseph P. McFadden, biskup Harrisburgu
    Mons. Richard E. Pates, biskup Des Moinsu
    Mons. Kevin C. Rhoades, biskup Fort Wayne–South Bendu

    Poznámky pod čiarou
    1. Kardinál James Gibbons: Príhovor pri preberaní Santa Maria v Trastevere, 25. marec 1887.
    2. Benedikt XVI.: Príhovor pri príležitosti návštevy Ad limina biskupov USA, 19. január 2012.
    3. Mons. William E. Lori: ústne svedectvo pred súdnou komisiou Snemovne reprezentantov Kongresu USA, 28. február, 2021.
    4. Mons. Thomas J. Rodi, arcibiskup Mobilu, 1. august 2011.
    5. Union of Orthodox Jewish Congregations: Vyhlásenie, 24. január 2012.
    6. James Madison: Property, 29. marec 1792. In: The Founding Fathers, eds. Philip B. Kurland and Ralph Lerner, Chicago: The University of Chicago Press, 1987, http://press-pubs.uchicago.edu/founders/documents/v1ch16s23.html (27. 3. 2012).
    7. James Madison: Memorial and Remonstrance Against Religious Assessment, 20. jún 1785. In: The Founding Fathers, http://press- pubs.uchicago.edu/founders/documents/amendI
    _religions43.html (27. 3. 2012).
    8. Michael Novak a Jana Novak: Washington s God, 2006.
    9. Anson Phelps Stokes: Church and State in the United States. Harper & Brothers Publishers, 1950, 678.
    10. Hosanna-Tabor Evangelical Lutheran Church and School v. EEOC, 565 U.S., 132 S. Ct. 694, 703 (2012).
    11. Martin Luther King ml.: List z Birminghamského väzenia, 16. apríl 1963.
    12. Druhý vatikánsky koncil: deklarácia o náboženskej slobode Dignitatis humanae, 2.
    13. List Leitha Andersona et al. prezidentovi Obamovi, 21. december 2011 (dostupné na www.becketfund.org/wp-content/uploads/2011/12/To-President-NonCatholics-RelExemptionSigned.pdf).
    14. Evanjelici a katolíci spoločne – Na obranu náboženskej slobody. First Things, marec 2012.
    15. Kardinál Roger Mahony: Nariadenie federálnej vlády na krytie nákladov spojených antikoncepciou či sterilizáciou. Cardinal Roger Mahony Blogs L.A. (blog), 20. január 2012, cardinalrogermahonyblogsla.blogspot.com/2012/01/federal-government-mandate-for.html.

  • OSTATNÉ DOKUMENTY

    Formovanie svedomia k zodpovednému občianstvu

    by andreas

    FORMOVANIE SVEDOMIA K ZODPOVEDNÉMU OBČIANSTVU
    ÚVAHY BISKUPOV SPOJENÝCH ŠTÁTOV O KATOLÍCKOM UČENÍ A POLITICKOM ŹIVOTE

    I. časť: Formovanie svedomia k zodpovednému občianstvu:
    úvahy biskupov Spojených štátov o katolíckom učení a politickom živote

    Úvod
    Prečo Cirkev učí o témach súvisiacich s verejnou politikou?
    Kto z Cirkvi by sa mal podieľať na politickom živote?
    Ako Cirkev pomáha katolíkom hovoriť o politických a spoločenských otázkach?
    Čo Cirkev hovorí o katolíckom sociálnom učení na verejnosti? Sedem kľúčových tém
    Záver

    II. časť: Aplikácia katolíckeho učenia na hlavné témy:
    súhrn politických postojov Konferencie katolíckych biskupov USA

    Ľudský život
    Rodinný život
    Sociálna spravodlivosť
    Globálna solidarita

    III. časť: Ciele politického života:
    výzvy pre občanov, kandidátov a verejných úradníkov

    Poznámky pod čiarou
    Použitá literatúra
    Hlavné vyjadrenia Katolíckej cirkvi ohľadne verejného života a morálnych tém

    Úvod

    1. Hoci sa ako národ tešíme mnohým dobrodeniam a silným stránkam – vrátane tradície náboženskej slobody a politickej participácie – predsa ako jednotlivci sme postavení pred zjavne politické a tiež výsostne etické vážne otázky.

    2. Sme národ, ktorý vznikol na základe „života, slobody a hľadania šťastia“, ale právo na život ako taký tu nie je plne chránené, zvlášť pokiaľ ide o nenarodené deti, ktoré sú najzraniteľnejšími členmi americkej rodiny. Sme povolaní byť tvorcami pokoja vo vojnou sužovaných krajinách. Sme krajinou, ktorá sľúbila presadzovať „slobodu a spravodlivosť pre všetkých“, ale veľmi často sa rozdeľujeme podľa rasy, etnika či ekonomickej nerovnosti. Sme národom imigrantov bojujúcich za vyriešenie problému mnohých nových imigrantov uprostred nás. Sme spoločnosťou vybudovanou na sile našich rodín, povolanou ochraňovať manželstvo a ponúkať morálnu a ekonomickú podporu rodinnému životu. Sme mocným národom v krutom svete, ktorý čelí násiliu a usiluje sa vybudovať bezpečnejší, spravodlivejší a pokojnejší svet. Sme prosperujúcou spoločnosťou, v ktorej však príliš mnohí žijú v chudobe, chýba im primeraná zdravotná starostlivosť a iné životné potreby. Sme súčasťou globálneho spoločenstva čeliaceho vážnym ohrozeniam životného prostredia, ktoré je nevyhnutné pre naše prežitie. Tieto výzvy sú ústrednou témou verejného života a majú centrálny význam pri hľadaní spoločného dobra. (1)

    3. Už veľa rokov sa my biskupi USA usilujeme zavádzať do politického života katolícke učenie, a to prostredníctvom radu vyhlásení vydávaných každé štyri roky a zameraných na „politickú zodpovednosť“ či „zodpovedné občianstvo“. Predkladaný dokument pokračuje v tejto praxi, pričom vo svetle nových výziev, ktorým čelí náš národ a svet, zachováva kontinuitu s tým, čo sme povedali v minulosti. Nejde teda o nové učenie, ale o potvrdenie toho, čo učí naša biskupská konferencia a celá Cirkev. Ako katolíci sme súčasťou spoločenstva s bohatým dedičstvom, ktoré nám pomáha posudzovať výzvy verejného života a prispievať k väčšej spravodlivosti a tiež pokoju pre všetkých ľudí.

    4. Súčasťou tohto bohatého dedičstva týkajúceho zodpovedného občianstva je učenie Druhého vatikánskeho koncilu v deklarácii o náboženskej slobode (Dignitatis humanae). Hovorí sa v nej, že sú „na osoh samej spoločnosti dobrodenia spravodlivosti a pokoja, ktoré vyplývajú z vernosti človeka Bohu a jeho svätej vôli“ (6). Úsilie o spravodlivosť si vyžaduje, aby boli mysle a srdcia katolíkov vychovávané a formované v poznávaní a praktizovaní celku viery.

    5. Toto vyhlásenie zdôrazňuje úlohu Cirkvi s ohľadom na formovanie svedomia a tiež zodpovedajúcu mravnú zodpovednosť každého katolíka počúvať a prijímať cirkevné učenie a konať podľa neho v rámci životnej úlohy formovania svojho vlastného svedomia. S takýmto základom totiž vedia katolíci vo svetle evanjelia, morálneho a sociálneho učenia Cirkvi lepšie posudzovať politické stanoviská, stranícke platformy, sľuby i konanie kandidátov, a tak môžu pomôcť budovať lepší svet.

    6. Naše úsilie zahŕňa odpovede na štyri otázky: 1) Prečo Cirkev učí o témach súvisiacich s verejnou politikou? 2) Kto z Cirkvi by sa mal podieľať na politickom živote? 3) Ako Cirkev pomáha katolíkom hovoriť o politických a spoločenských otázkach? 4) Čo Cirkev hovorí o katolíckom sociálnom učení na verejnosti?

    7. My biskupi nechceme týmto vyhlásením katolíkom hovoriť za koho alebo proti komu majú hlasovať. Naším cieľom je pomôcť im formovať si vlastné svedomie v súlade s Božou pravdou. Uznávame, že zodpovednosť za rozhodnutia v politickom živote vo svetle správne formovaného svedomia prislúcha každému jednotlivcovi a že participácia na verejnom živote predstavuje viac než len dať svoj hlas v konkrétnych voľbách.

    8. Počas roku predchádzajúceho voľbám sa produkuje a distribuuje veľa textov a volebných príručiek. Povzbudzujeme katolíkov, aby hľadali také zdroje, ktoré schválili ich vlastní biskupi, biskupská konferencia ich štátu či Konferencia katolíckych biskupov USA. Tento dokument má za cieľ reflektovať a doplniť – nie nahradiť – súčasné učenie biskupov v ich vlastných diecézach a štátoch. Vo svetle týchto úvah a úvah miestnych biskupov povzbudzujeme katolíkov v celých Spojených štátoch, aby sa zvlášť v týchto náročných časoch aktívne zapájali do politického procesu.

    Prečo Cirkev učí o témach súvisiacich s verejnou politikou?

    9. Povinnosť Cirkvi podieľať sa na vytváraní morálneho charakteru spoločnosti je požiadavkou našej viery. Je základnou súčasťou poslania, ktoré sme prijali od Ježiša Krista a ktorý nám ponúka predstavu života ako ju zjavuje Sväté písmo a Tradícia. Pripomeňme si, čo učí Druhý vatikánsky koncil: Kristus, vtelené Slovo, tým, že zjavuje tajomstvo Otca a jeho lásky, naplno odhaľuje človeka človeku (porov. Gaudium et spes, 22). Kristova láska k nám nech nám umožní uvidieť našu ľudskú dôstojnosť v plnom svetle a nech nás prinúti milovať našich blížnych tak, ako nás miloval on. Kristus, Učiteľ, nám ukazuje, čo je pravdivé a dobré, teda čo je v súlade s našou ľudskou prirodzenosťou ako slobodných, inteligentných bytostí, stvorených na Boží obraz a podobu a Stvoriteľom obdarených dôstojnosťou a právami.

    10. Učenie viery o dôstojnosti ľudskej bytosti a o posvätnosti každého ľudského života nám pomáha jasnejšie vidieť tie pravdy, ktoré uchopujeme aj darom ľudského rozumu. Ústredným bodom týchto právd je rešpektovanie dôstojnosti každej osoby. To je jadro katolíckeho morálneho a sociálneho učenia. Pretože sme ľudia viery i rozumu, je vhodné a nutné, aby sme túto základnú pravdu o ľudskom živote a dôstojnosti prinášali na verejné fórum. Sme povolaní uskutočňovať Kristovo prikázanie „milujte sa navzájom“ (Jn 13, 34). Rovnako sme povolaní k tomu, aby sme všetci mali dobrý život a aby sme sa delili o dobrá s tými najnúdznejšími, máme brániť manželstvo a chrániť život a dôstojnosť všetkých, osobitne slabých a zraniteľných, ktorí nemôžu pozdvihnúť svoj hlas. Vo svojej prvej encyklike Deus caritas est pápež Benedikt XVI. objasňuje, že „charitatívna láska musí podnecovať celý život veriacich laikov, a teda aj ich politickú aktivitu, prežívanú ako ,sociálna charita‘“ (29).

    11. Niektorí sa pýtajú, či je vhodné, aby Cirkev zohrávala istú úlohu v politickom živote. No povinnosť viesť k morálnym hodnotám, ktoré majú formovať náš život, vrátane verejného života, je ústrednou povinnosťou poslania, ktoré Cirkev prijala od Ježiša Krista. Navyše aj Ústava Spojených štátov chráni právo jednotlivých veriacich i náboženských inštitúcií podieľať sa na verejnom živote a vyjadrovať sa bez toho, aby do toho vláda zasahovala, niekoho uprednostňovala či diskriminovala. Občiansky zákon by mal naplno uznávať a chrániť právo, povinnosť a možnosť Cirkvi podieľať sa na spoločenskom živote bez toho, aby bola nútená opustiť alebo ignorovať svoje základné morálne presvedčenia. Naša národná pluralistická tradícia nie je ohrozená tým, že náboženské skupiny a veriaci jednotlivci vnášajú svoje presvedčenia a záujmy do verejného života, ale naopak, je tým posilnená. Totiž naše cirkevné učenie je v súlade so základnými hodnotami, ktoré formovali našu národnú históriu: „život, sloboda a hľadanie šťastia.“

    12. Katolícke spoločenstvo prináša do politického dialógu o našej národnej budúcnosti dôležité hodnoty. Prinášame konzistentný morálny rámec – vychádzajúci z prirodzeného ľudského rozumu, osvieteného Svätým písmom a učením Cirkvi – slúžiaci na posudzovanie tém politických platforiem a kampaní. Prinášame aj mnohé skúsenosti zo služby ľuďom v núdzi, z výchovy mladých, zo starostlivosti o chorých, bezdomovcov, či pomoci ženám s problémovým tehotenstvom, a tiež zo sýtenia hladných, z prijímania imigrantov a utečencov, prejavovania globálnej solidarity či úsilia o pokoj.

    Kto z Cirkvi by sa mal podieľať na politickom života?

    13. V katolíckej tradícii je zodpovedné občianstvo cnosťou a účasť na politickom živote je morálnou povinnosťou. Táto povinnosť má korene v našom krstnom záväzku nasledovať Ježiša Krista a vydávať kresťanské svedectvo všetkým, čo robíme. Ako nám pripomína Katechizmus Katolíckej cirkvi: „Je potrebné, aby všetci mali účasť na rozvoji spoločného dobra, každý podľa svojho postavenia, ktoré zaujíma, a podľa úlohy, ktorú zastáva. Táto povinnosť má pôvod v dôstojnosti ľudskej osoby… Občania sa majú, pokiaľ je to možné, aktívne zúčastňovať na verejnom živote“ (§ 1913 a 1915).

    14. Nanešťastie politika v našej krajine často môže byť prostredím mocenských záujmov, straníckych útokov, uštipačných rečí či mediálnych ruchov. Cirkev pozýva k inému druhu politického angažovania sa: vychádzajúcemu z mravných presvedčení správne formovaného svedomia a zameranému na dôstojnosť každej ľudskej bytosti, na hľadanie spoločného dobra a ochranu slabých a zraniteľných. Katolícka výzva k zodpovednému občianstvu potvrdzuje, že účasť na politickom živote je dôležitá a že verejná služba je počestným povolaním. Ako katolíci by sme sa mali riadiť viac našimi mravnými presvedčeniami, než svojou príslušnosťou k politickej strane alebo záujmovej skupine. Ak je to potrebné, mala by naša účasť pomôcť zmeniť stranu, do ktorej patríme; nemáme dovoliť, aby nás strana zmenila tak, že by sme zanedbávali alebo popierali základné morálne pravdy. Sme povolaní spoločne prinášať naše princípy a naše politické rozhodnutia, naše hodnoty a naše hlasy, a tak pomôcť budovať lepší svet.

    15. Klérus a laici majú vo verejnom živote navzájom sa doplňujúce úlohy. My biskupi máme prvotnú zodpovednosť bdieť nad cirkevným morálnym a sociálnym učením. Spolu s kňazmi a diakonmi, ktorým pomáhajú rehoľníci a predstavitelia laikov v Cirkvi, máme predkladať základné morálne princípy, ktoré pomôžu katolíkom správne formovať svoje svedomie, aby  po morálnej stránke usmerňovalo ich verejné rozhodnutia, a máme povzbudzovať veriacich, aby prevzali svoju zodpovednosť v politickom živote. Pri plnení tejto úlohy sa cirkevní predstavitelia majú vyhýbať podpore alebo odmietaniu niektorých kandidátov, či nahováraniu ľudí, koho majú voliť. Ako to potvrdil pápež Benedikt XVI. v encyklike Deus caritas est, „Cirkev má povinnosť ponúknuť prostredníctvom očisty rozumu a prostredníctvom etickej formácie svoj osobitný vklad, aby sa požiadavky spravodlivosti stali pochopiteľné a politicky realizovateľné. Cirkev nemôže a nesmie vziať do svojich rúk politický boj, s cieľom vytvoriť čo možno najspravodlivejšiu spoločnosť. Nemôže a nesmie sa stavať do pozície štátu. Ale takisto nemôže a nesmie zostať na okraji v boji za spravodlivosť“ (28).

    16. Svätý Otec tiež v encyklike Deus caritas est učí, že „bezprostredná úloha pracovať na spravodlivom spoločenskom poriadku je vlastná veriacim laikom“ (29). Táto povinnosť je v dnešnom prostredí kritickejšia ako kedykoľvek predtým, lebo katolíci sa môžu cítiť politicky neslobodní, lebo cítia, že žiadna strana plne nezdieľa cirkevné celkové zasadzovanie sa za život a dôstojnosť každej ľudskej bytosti od počatia po jej prirodzenú smrť. Len veľmi málo kandidátov sa s ním stotožňuje. Predsa však nie je čas stiahnuť sa alebo stratiť odvahu; skôr je čas na obnovené úsilie. Formovanie svedomia v súlade s katolíckym učením umožní katolíckym laikom, mužom i ženám, aktívne sa zapájať do úradníckej práce; do činnosti politických strán; tlmočiť svoje záujmy a postoje zvoleným úradníkom; podieľať sa na sociálnom poslaní diecézy, na rôznych podporných štruktúrach, ako aj na celoštátnych iniciatívach konferencie katolíckych biskupov alebo miestnych organizácií a na iných snahách o uplatnenie autentického morálneho učenia vo verejnom živote. I tí, ktorí nemôžu voliť, majú právo, aby boli ich hlasy vypočuté, pokiaľ ide o témy, ktoré majú vplyv na ich životy a spoločné dobro.

    Ako Cirkev pomáha katolíkom vyjadrovať sa o politických a sociálnych otázkach?
    Správne formované svedomie

    17. Tým, že Cirkev pomáha svojim členom správne si formovať svedomie, dáva im prostriedky na to, ako pristupovať k politickým a spoločenským otázkam. Katolíci majú dôležitú celoživotnú povinnosť formovať si svoje svedomie v súlade s ľudským rozumom i s učením Cirkvi. Svedomie nie je niečo, čo nám umožňuje ospravedlniť si, čokoľvek chceme, ani to nie je iba „pocit“, čo by sme mali alebo nemali robiť. Svedomie je Boží hlas, ktorý zaznieva v ľudskom srdci, odhaľuje nám pravdu, pozýva nás k tomu, čo je dobré, a varuje nás pred tým, čo je zlé. Svedomie vždy od nás žiada vážnu snahu robiť správne morálne súdy založené na pravdách našej viery. Ako tvrdí Katechizmus Katolíckej cirkvi: „Morálne svedomie je úsudok rozumu (iudicium rationis), ktorým človek poznáva morálnu akosť konkrétneho činu, ktorý hodlá vykonať, či práve koná, alebo už vykonal. Človek je povinný vo všetkom, čo hovorí a robí, verne sa pridŕžať toho, o čom vie, že je spravodlivé a správne“ (1778).

    18. Formovanie svedomia zahŕňa niekoľko prvkov. Prvým je existencia túžby po dobre a pravde. U katolíkov má byť na začiatku ochota a otvorenosť hľadať pravdu a to, čo je správne, študovaním Svätého písma a učenia Cirkvi obsiahnutého v Katechizme Katolíckej cirkvi. ďalej je dôležité skúmať fakty a pozadie informácií o rôznych alternatívach. A konečne je pre rozpoznanie Božej vôle podstatné zamyslenie sa pri modlitbe. Katolíci musia tiež chápať, že ak pri formovaní svojho svedomia zlyhajú, ich úsudky môžu byť nesprávne. (2)

    Čnosť rozvážnosti (prudentia)

    19. Cirkev podporuje správne formovanie svedomia nielen učením o morálnej pravde, ale aj povzbudzovaním svojich členov na rozvíjanie cnosti rozvážnosti. Rozvážnosť nás robí schopnými „vo všetkých situáciách rozoznávať, čo je pre nás skutočným dobrom, a voliť správne prostriedky na jeho vykonanie“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1806). Rozvážnosť formuje a utvára našu schopnosť slobodne sa rozhodovať medzi dostupnými alternatívami, rozpoznať, čo je v danej situácii vhodnejšie a konať rozhodne. Praktizovanie tejto čnosti si často vyžaduje odvahu obhajovať morálne princípy, keď sa rozhoduje o tom, ako budovať spravodlivú a pokojnú spoločnosť.

    20. Cirkevné učenie jasne hovorí, že dobrý cieľ neoprávňuje nemorálne prostriedky. Hoci sa všetci usilujeme o dosiahnutie spoločného dobra – obhajobou nedotknuteľnej posvätnosti ľudského života od okamihu počatia až po prirodzenú smrť, obranou manželstva, sýtením hladných a prichýlením bezdomovcov, prijímaním prisťahovalcov a ochranou životného prostredia – je dôležité spoznať, že nie všetky možné smery konania sú morálne akceptovateľné. Sme zodpovední za obozretné rozlišovanie, ktoré verejné politické postupy sú morálne správne. Katolíci si môžu zvoliť rôzne spôsoby ako odpovedať na naliehavé sociálne problémy, ale nemôžu sa líšiť, pokiaľ ide o morálny záväzok budovať spravodlivejší a pokojnejší svet morálne akceptovateľnými prostriedkami – teda tak, aby boli chránení slabí a zraniteľní, a tiež ľudské práva a dôstojnosť.

    Robiť dobro a vyhýbať sa zlu

    21. Za pomoci čnosti rozvážnosti pri uplatňovaní správne sformovaného svedomia majú katolíci robiť praktické súdy ohľadne dobrých a zlých rozhodnutí v politickej aréne.

    22. Sú veci, ktoré nikdy nesmieme robiť – ani ako jednotlivci, ani ako spoločnosť – pretože sú vždy nezlučiteľné s láskou k Bohu a k blížnemu. Takéto skutky sú tak hlboko pochybené, že vždy protirečia skutočnému dobru osôb. Nazývajú sa „vnútorne zlé“ skutky. Treba ich vždy odmietnuť alebo im odporovať a nikdy ich nemožno podporovať alebo prepáčiť. Prvým príkladom je zámerné zničenie nevinného ľudského života, ako sa to deje pri potrate alebo eutanázii. V našom národe „sa potrat a eutanázia stali najvážnejším ohrozením ľudskej dôstojnosti, pretože priamo útočia proti životu ako takému, ktorý je základným ľudským dobrom a podmienkou všetkých ostatných dobier“ (Living the Gospel of Life, 5). Považovať zničenie nevinného ľudského života za vec individuálnej voľby je chybou s vážnymi morálnymi dôsledkami. Legislatívny systém, ktorý porušuje základné právo na život z dôvodu možnosti voľby, je od základu chybný.

    23. Podobne je vnútorne zlé také priame ohrozenie posvätnosti a dôstojnosti ľudského života, akým je ľudské klonovanie a deštruktívny výskum ľudských embryí. Tomuto treba vždy odporovať. Ani iné priame útoky na nevinný ľudský život a ohrozenie ľudskej dôstojnosti – ako sú genocída, mučenie, rasizmus, používanie civilistov ako cieľ teroristických alebo vojnových aktov – nemožno nikdy ospravedlniť.

    24. Odporovanie vnútorne zlým skutkom, ktoré podkopávajú dôstojnosť ľudskej osoby, môže tiež otvoriť naše oči pre dobro, ktoré máme konať, to znamená, zamerať pozornosť na našu pozitívnu povinnosť prispievať k spoločnému dobru a k aktom solidarity s tými, ktorí sú v núdzi. Ako povedal Ján Pavol II., skutočnosť, „že iba negatívne príkazy zaväzujú vždy a za každej situácie, ešte neznamená, že by zákazy mali v mravnom živote väčšiu váhu ako povinnosť konať dobro, ktorá je naznačená pozitívnymi príkazmi“ (Veritatis splendor, 52). Oboje – odporovanie zlu i konanie dobra je základnou povinnosťou.

    25.  Z práva na život vyplývajú ďalšie ľudské práva, práva na základné dobrá, ktoré každá ľudská osoba potrebuje, aby mohla žiť a rozvíjať sa. Všetky témy týkajúce sa života sú navzájom prepojené, takže oslabenie úcty k životu akéhokoľvek jednotlivca alebo skupiny v spoločnosti nutne podrýva úctu ku každému životu. Morálny imperatív odpovedať na potreby našich blížnych ohľadne základných potrieb – ako je potrava, príbytok, zdravotná starostlivosť, výchova a zmysluplná práca – univerzálne zaväzujú naše svedomie a možno ich legitímne naplniť paletou rôznych obsahov. Katolíci musia hľadať najlepšie spôsoby ako na tieto potreby odpovedať. Ako píše blahoslavený pápež Ján XXIII.: „Človek má právo na život, na telesnú integritu, ako aj na primerané prostriedky zabezpečujúce dôstojnú životnú úroveň, najmä výživu, odev, byt, odpočinok, lekárske ošetrenie, a tiež na potrebné sociálne služby“ (Pacem in terris, 4).

    26. Pápež Ján Pavol II. objasňuje, prečo je toto základné cirkevné učenie pravdivé:
    „Keď sa právo na život, ako prvé a základné právo neobraňuje s veľkou rozhodnosťou, ako podmienka pre všetky ostatné práva osoby, zostáva aj oprávnené opakované poukazovanie na ľudské práva, na právo na zdravie, byt, prácu, založenie rodiny, kultúru atď. – falošným a iluzórnym“ (Christifideles Laici, 38).

    27. Obranu ľudského života a ľudskej dôstojnosti zo strany Cirkvi vo verejnom živote môžu ohroziť dve pokušenia:

    28. Prvým je morálne rovnostárstvo, ktoré nerobí etické rozdiely medzi rôznymi druhmi problémov ohrozujúcich ľudský život a dôstojnosť. Priama a zámerná deštrukcia nevinného ľudského života od chvíle počatia až po prirodzenú smrť je vždy zlá, a nie je to len jedna alternatíva spomedzi viacerých. Treba sa proti nej vždy postaviť. (3)

    29. Druhým je zneužitie nutného morálneho rozlišovania na to, aby sa vyradili z hry alebo ignorovali iné seriózne ohrozenia ľudského života a dôstojnosti. Rasizmus alebo iná nespravodlivá diskriminácia, využívanie trestu smrti, uchyľovanie sa k nespravodlivej vojne, používanie mučenia, vojnové zločiny, (4) nedostatočná pomoc tým, ktorí trpia hladom alebo nedostatkom zdravotnej starostlivosti, alebo nespravodlivá imigrantská politika, to všetko sú vážne morálne problémy, ktoré apelujú na naše svedomie a vyžadujú si konať. To nie sú voliteľné záujmy, ktoré možno pustiť z hlavy. Katolíci majú brať vážne cirkevné učenie o týchto témach. Hoci spôsob ako najlepšie odpovedať na tieto alebo iné naliehavé hrozby ohrozujúce ľudský život a dôstojnosť je predmetom principiálnej diskusie a rozhodnutia, nejde preto ešte o ľubovoľný záujem, ani to nedovoľuje katolíkom opustiť alebo ignorovať cirkevné učenie o týchto dôležitých témach. Zaiste nie každý katolík sa môže aktívne zapojiť do každej z týchto tém, ale musíme sa navzájom podporovať, keďže naše veriace spoločenstvo má brániť ľudský život a dôstojnosť, kdekoľvek sú ohrozené. Nie sme politická frakcia, ale sme jedna rodina vo viere, ktorá plní poslanie Ježiša Krista.

    30. Vatikánska Kongregácia pre náuku viery má podobný názor: „Treba poznamenať, že dobre formované kresťanské svedomie nedovoľuje hlasovať za taký politický program alebo konkrétny zákon, ktorý by protirečil základným obsahom viery a morálky. Kresťanská viera je integrálnou jednotou, a preto nie je možné izolovať niektorý čiastočný prvok na škodu celku katolíckej náuky. Politická angažovanosť zameraná na jeden izolovaný aspekt cirkevného sociálneho učenia nevyčerpáva zodpovednosť daného človeka za spoločné dobro“ (Vieroučná nóta ohľadne účasti katolíkov na politickom živote, 4).

    Robiť morálne rozhodnutia

    31. Rozhodnutia týkajúce sa politického života sú komplexné a vyžadujú si rozvážnosť a aplikovanie dobre formovaného svedomia. Toto aplikovanie svedomia začína otvorenou opozíciou voči zákonom a iným politickým opatreniam, ktoré znesväcujú ľudský život alebo oslabujú jeho ochranu. Tí, ktorí vedome, dobrovoľne a priamo podporujú verejnú politickú líniu alebo legislatívu podkopávajúcu základné morálne princípy, spolupracujú so zlom.

    32. Niekedy sú už morálne chybné zákony v platnosti. V takých prípadoch je proces nastavenia legislatívy na ochranu života predmetom rozvážneho posúdenia a „umením možného“. Niekedy môže tento proces nastoliť spravodlivosť len čiastočne, alebo postupne. Napríklad pápež Ján Pavol II. učil, že ak vládny úradník úplne odmietajúci potraty nemôže celkom zvrátiť propotratový zákon, môže pracovať na to, aby sa zlepšila ochrana nenarodeného ľudského života a „obmedzila škodlivosť takéhoto zákona“ (Evangelium vitae, 73), a tiež aby sa na najväčšiu možnú mieru  obmedzili jeho negatívne dôsledky. Takéto postupné zlepšovanie zákona je akceptovateľné ako krok k plnému nastoleniu spravodlivosti. Katolíci však nikdy nesmú upustiť od morálnej požiadavky usilovať sa o úplnú ochranu každého ľudského života od okamihu jeho počatia až po prirodzenú smrť.

    33. Rozvážne posudzovanie je tiež potrebné pri aplikovaní morálnych princípov na špecifické politické rozhodnutia v takých oblastiach, ako bola napríklad vojna v Iraku či ako je problém bývania, zdravotnej starostlivosti, imigrácie a iné. To neznamená, že tieto rozhodnutia sú všetky rovnako dôležité, ani že naše usmernenie alebo usmernenie iných cirkevných predstaviteľov je len jedným politickým názorom či jednou preferenciou spomedzi iných. Naopak, povzbudzujeme katolíkov, aby pri aplikácii katolíckeho sociálneho učenia na špecifické návrhy a situácie pozorne počúvali cirkevných učiteľov. I keď úsudky a odporúčania ohľadne špecifických tém, ktoré predkladáme ako biskupi, nemajú tú istú morálnu autoritu ako vyhlásenia morálneho učenia univerzálnej Cirkvi, predsa je pre katolíkov, ktorí chcú zistiť, či sú ich vlastné morálne súdy v súlade s evanjeliom a katolíckym učením, podstatné usmernenie Cirkvi ohľadne týchto záležitostí.

    34. Katolíci často stoja pred ťažkým rozhodnutím, koho voliť. Preto je také dôležité voliť podľa dobre formovaného svedomia, ktoré chápe správny vzťah medzi morálnymi dobrami. Katolík nemôže voliť kandidáta, ktorý podporuje niečo, čo je samo osebe zlé – ako je potrat alebo rasizmus – ak je jeho úmyslom podporiť správny morálny postoj. V takom prípade by bol totiž vinný, že formálne spolupracoval na závažnom zle. Zároveň nesmie volič použiť kandidátov odpor voči vnútornému zlu na to, aby ospravedlnil jeho ľahostajnosť alebo nepozornosť voči iným závažným morálnym problémom týkajúcim sa ľudského života a dôstojnosti.

    35. Môže sa stať, že katolík, ktorý odmietol kandidátov neakceptovateľný postoj, sa rozhodne voliť tohto kandidáta pre iné vážne morálne dôvody. Takáto voľba je dovolená iba na základe veľmi vážnych morálnych dôvodov, nie s cieľom sledovania úzkych záujmov alebo straníckych preferencií, alebo v dôsledku ignorovania základného morálneho zla.

    36. Keď všetci kandidáti podporujú vnútorne zlé skutočnosti, svedomitý volič má vážnu dilemu. Volič sa môže rozhodnúť urobiť mimoriadny krok a nevoliť žiadneho kandidáta, alebo sa môže po dôkladnom posúdení rozhodnúť voliť toho kandidáta, o ktorom sa domnieva, že najmenej podporuje takýto morálne chybný postoj a pravdepodobne sleduje iné autentické ľudské dobrá.

    37. Pri robení takýchto rozhodnutí je pre katolíkov podstatné, aby sa nechali viesť správne formovaným svedomím, ktoré uznáva, že nie všetky problémy majú rovnakú morálnu váhu a že morálna povinnosť odporovať vnútorne zlým skutkom je osobitnou požiadavkou apelujúcou na naše svedomie a naše konanie. Tieto rozhodnutia by mali brať do úvahy kandidátove záväzky, charakter, integritu a schopnosť ovplyvniť riešenie daného problému. Toto rozhodnutie musí nakoniec urobiť každý katolík v súlade so svojím svedomím formovaným katolíckym morálnym učením.

    38. Je dôležité si uvedomiť, že politické rozhodnutia, ktoré robia občania nielenže majú vplyv na všeobecný pokoj a prosperitu ale tiež môžu ovplyvniť individuálnu spásu. Podobne rôzne zákony a politické línie, ktoré podporujú verejní úradníci, ovplyvňujú duchovné blaho občanov. Pápež Benedikt XVI. vo svojej nedávanej úvahe na tému Eucharistie ako „sviatosti lásky“ nás všetkých vyzval, aby sme si osvojili to, čo nazval „eucharistickým spôsobom života“. Zachraňujúca láska, s ktorou sa stretáme v Eucharistii, by mala formovať naše myšlienky, slová a rozhodnutia, vrátane tých, ktoré sa týkajú sociálneho poriadku. Svätý Otec volá po „eucharistickej konzistentnosti“ každého člena Cirkvi: „Dôležité je zdôrazniť to, čo synodálni otcovia nazvali život zodpovedajúci Eucharistii, na čo je naša existencia objektívne povolaná. Bohoslužba milá Bohu totiž nikdy nie je súkromným aktom bez dôsledkov na naše sociálne vzťahy: vyžaduje si verejné svedectvo našej viery. To, pravdaže, platí pre všetkých pokrstených, no týka sa ešte naliehavejšie tých, čo pre svoje sociálne alebo politické postavenie, ktoré zastávajú, musia robiť rozhodnutia o základných hodnotách, ako úcta a obrana ľudského života od počatia až po prirodzenú smrť, rodina založená na manželstve medzi mužom a ženou, sloboda vychovávať deti, napomáhanie verejného dobra vo všetkých jeho podobách…“ (Sacramentum caritatis, 83).

    39. Svätý Otec osobitne vyzýva katolíckych politikov a zákonodarcov, aby si uvedomili svoju vážnu zodpovednosť v spoločnosti, pokiaľ ide o podporu zákonov formovaných týmito základnými ľudskými hodnotami, a naliehavo ich žiada, aby sa postavili proti zákonom a politickým líniám, ktoré poškodzujú život a ľudskú dôstojnosť v akomkoľvek štádiu života človeka od jeho počatia až po prirodzenú smrť. Potvrdzuje tiež zodpovednosť biskupov učiť týmto hodnotám všetkých, ktorí sú im zverení. (5)

    Čo Cirkev hovorí o katolíckom sociálnom učení na verejnosti? Sedem kľúčových tém

    40. Konzistentná etika života poskytuje morálny rámec pre principiálne katolícke angažovanie sa v politickom živote a ak sa správne chápe, nezaobchádza so všetkými problémami ako s morálne rovnocennými, ani neredukuje katolícke učenie len na jednu alebo dve témy. Tak je katolícke zasadzovanie sa za obranu ľudského života od počatia po prirodzenú smrť zakotvené v základnej morálnej povinnosti rešpektovať dôstojnosť každej osoby ako Božieho dieťaťa. Spája nás to, ako „ľud života a pre život“ (Evangelium vitae, 6), zaviazaný budovať to, čo pápež Ján Pavol II. nazýva „kultúrou života“ (Evangelium vitae, 77). Táto kultúra života začína dôležitým záväzkom chrániť nevinný život pred priamym útokom a rozšíriť obranu života do všetkých oblastí, kde je život ohrozený alebo oslabený.

    41. Katolícki voliči môžu použiť rámec katolíckeho učenia na preskúmanie postojov kandidátov ohľadne tém týkajúcich sa ľudského života a dôstojnosti, práve tak ako aj tém ohľadne spravodlivosti a pokoja, a môžu pomocou neho preveriť kandidátovu integritu, filozofiu i vystupovanie. Pre všetkých občanov je dôležité „hľadieť poza stranícku politiku, kriticky analyzovať rétorickú kampaň a zvoliť si svojich politických vodcov podľa princípu, ktorý sa neprikláňa k žiadnej strane, ani k čisto vlastnému záujmu” (Living the Gospel of Life, 33).

    42. Ako katolíci nemáme voliť len podľa jednej témy. Kandidátov postoj ohľadne jedinej témy nemôže stačiť na zaistenie voličskej podpory. Hoci naopak, platí, že kandidátov postoj ohľadne jednej témy, v ktorej podporuje nejaký vnútorne zlý skutok – napr. legalizovaný potrat alebo rasizmuz – môže legitímne viesť voliča k tomu, aby tohto kandidáta nepodporil.

    43. Ako sme spomenuli prv, katolícky prístup k zodpovednému občianstvu spočíva na morálnych princípoch nachádzajúcich sa vo Svätom písme a v katolíckom morálnom a sociálnom učení, práve tak ako aj v srdciach ľudí dobrej vôle. Teraz predstavíme ústredné a trvalé témy katolíckej sociálnej tradície, ktoré môžu poskytnúť morálny rámec pre rozhodnutia vo verejnom živote. (6)

    Právo na život a dôstojnosť ľudskej osoby

    44. Ľudský život je posvätný. Dôstojnosť ľudskej osoby je pre spoločnosť základom morálky. Priame útoky na nevinné osoby nie sú nikdy morálne akceptovateľné, v žiadnej situácii a za žiadnych okolností. V našej spoločnosti je ľudský život zvlášť priamo ohrozovaný potratom. ďalšie priame ohrozenie posvätnosti ľudského života predstavuje eutanázia, klonovanie ľudí a ničenie ľudských embryí kvôli výskumu.

    45. Katolícke učenie o dôstojnosti ľudského života nás vyzýva, aby sme sa postavili proti mučeniu, (7) nespravodlivej vojne a používaniu trestu smrti; aby sme zabránili genocíde a útokom na civilistov; aby sme sa postavili proti rasizmu a prekonávali chudobu a utrpenie. Národy majú chrániť právo na život tým, že budú hľadať efektívne spôsoby ako bojovať proti zlu a násiliu, uchyľujúc sa k ozbrojeným konfliktom iba ako k poslednej možnosti, vždy sa najskôr usilujúc o riešenie sporov mierovými prostriedkami. Ctíme si život detí v lone matky, životy ľudí umierajúcich vo vojne a v dôsledku hladu a vôbec životy všetkých ľudských bytostí ako Božích detí.

    Povolanie do rodiny, do spoločenstva a na spoluúčasť

    46. Ľudská osoba nie je len posvätná, ale aj spoločenská bytosť. Ľudská osoba sa naplno rozvíja vo vzťahu s inými ľuďmi. Rodina – založená na manželstve medzi mužom a ženou – je prvou a základnou jednotkou spoločnosti a svätyňou pre plodenie detí a starostlivosť o ne. Treba ju preto chrániť a podporovať, nie nanovo definovať alebo podkopávať povolením zväzkov jedného pohlavia či iných  deformovaných podôb manželstva. Úcta voči rodine musí byť súčasťou každej politickej línie a programu. Je dôležité podporovať práva rodičov a ich zodpovednosť za starostlivosť o svoje deti, vrátane práva zvoliť si pre ne vhodnú školu.

    47. To, ako si zorganizujeme našu spoločnosť – v ekonomickej, politickej, legislatívnej i strategickej oblasti – sa priamo odrazí na spoločnom dobre a na schopnosti jednotlivcov rozvinúť svoje plné možnosti. Každá osoba a združenie má právo a povinnosť podieľať sa aktívne na utváraní spoločnosti a podporovať blahobyt všetkých, najmä chudobných a zraniteľných.

    48. Princíp subsidiarity nám pripomína, že väčšie inštitúcie v spoločnosti nemajú ovládať  tie menšie či miestne inštitúcie, ani zasahovať do ich činnosti, ich hlavnou zodpovednosťou je zasiahnuť vtedy, keď lokálnejšie inštitúcie nemôžu primerane chrániť ľudskú dôstojnosť, uspokojiť ľudské potreby či podporovať spoločné dobro.

    Práva a povinnosti

    49. Len vtedy sa rešpektuje ľudská dôstojnosť a podporuje spoločné dobro, keď sa chránia ľudské práve a plnia základné povinnosti. Každá ľudská bytosť ma právo na život, základné právo, ktoré je predpokladom všetkých ostatných práv, a právo na prístup k základným potrebám dôstojného života, ako je strava a domov, vzdelanie a zamestnanie, zdravotná starostlivosť a obydlie, náboženská sloboda či rodinný život. Neustále treba obhajovať aj právo na verejné i súkromné praktizovanie náboženskej slobody – tak zo strany jednotlivcov, ako aj inštitúcií – a tiež slobodu svedomia. Právo na slobodné prejavovanie náboženskej viery chráni všetky ostatné práva. Týmto právam však zodpovedajú aj povinnosti a zodpovednosť jedného voči druhému, voči našim rodinám i širšej spoločnosti. Všetky práva treba chápať a uplatňovať v morálnom rámci zakotvenom v dôstojnosti ľudskej osoby.

    Angažovanie sa v prospech chudobných a zraniteľných

    50. Pokým spoločné dobro má zahŕňať všetkých, prednostný záujem si zaslúžia tí, ktorí sú slabí, zraniteľní a najnúdznejší. Základným testom morálky našej spoločnosti je to, ako zaobchádzame s tými najzraniteľnejšími spomedzi nás. V spoločnosti poznačenej hlbokými rozdielmi medzi bohatými a chudobnými nám Sväté písmo predkladá podobenstvo o poslednom súde (porov. Mt 25, 31 – 46) a pripomína nám, že budeme súdení podľa toho, ako sme sa zachovali k „posledným medzi nami“. Katechizmus Katolíckej cirkvi vysvetľuje: „Tí, ktorých tlačí bieda, sú predmetom uprednostňujúcej lásky Cirkvi, ktorá už od začiatku, aj napriek previneniam mnohých svojich údov, neprestala plniť svoju úlohu uľaviť im, brániť ich a oslobodiť. Robila tak nespočetnými dobročinnými dielami, ktoré sú vždy a všade nevyhnutné“ (2448).

    51. Pápež Benedikt XVI. učí, že „prejavovať lásku vdovám a sirotám, väzňom, chorým a biednym každého druhu patrí k jej podstate [Cirkvi] tak isto ako služba sviatostí a ohlasovanie evanjelia“ (Deus caritas est, 22). Táto uprednostňujúca láska k chudobným a zraniteľným zahŕňa všetkých tých, ktorí sú v našom národe i mimo neho marginalizovaní – nenarodené deti, hendikepovaní, starí a terminálne chorí ľudia, obete nespravodlivosti a násilia.

    Dôstojnosť práce a práva pracovníkov

    52. Ekonomika musí slúžiť ľuďom, nie naopak. Práca je viac ako len spôsob obživy; je to forma trvalej spolupráce na Božom stvorení. Zamestnávatelia sa podieľajú na spoločnom dobre cez poskytované služby a produkty, a tiež vytváraním pracovných miest podporujúcich dôstojnosť a práva zamestnancov – na produktívnu prácu, na slušnú a spravodlivú mzdu, na primerané benefity a istoty v ich starobe, na rozhodnutie či si založia odborovú organizáciu alebo sa k nejakej pripoja, na možnosť legálne získať status pracujúceho prisťahovalca, na osobné vlastníctvo i na ekonomickú iniciatívu. Aj zamestnanci majú povinnosti – odvádzať férovú dennú prácu za férovú odmenu, správať sa úctivo voči svojim zamestnávateľom a spolupracovníkom, vykonávať svoju prácu tak, aby prispievala k spoločnému dobru. Zamestnanci, zamestnávatelia a odbory nemajú sledovať len svoje vlastné záujmy, ale majú spolupracovať aj na napredovaní ekonomickej spravodlivosti a blahobytu všetkých.

    Solidarita

    53. Napriek národným, rasovým, etnickým a ideologickým rozdielom sme jedna ľudská rodina. Sme „strážcami“ svojich bratov a sestier, kdekoľvek sa nachádzajú. Láska k našim blížnym má globálny rozmer a vyžaduje si vykorenenie rasizmu a odstránenie extrémnej chudoby a chorôb, ktoré tak veľmi sužujú svet. Solidarita tiež zahŕňa výzvu Svätého písma prijímať cudzincov medzi nami – vrátane imigrantov hľadajúcich prácu, bezpečný domov, vzdelanie pre svoje deti a slušný život pre svoje rodiny. Vo svetle evanjeliovej výzvy – aby sme boli tvorcami pokoja – je naša povinnosť byť solidárni s našimi blížnymi doma i v cudzine tiež požiadavkou napomáhajúcou pokoj a dodržiavanie spravodlivosti vo svete poznačenom hrozným násilím a konfliktami. Rozhodnutie o použití sily musí byť vedené tradičnými morálnymi kritériami a použité iba ako posledné východisko. Ako píše pápež Pavol VI.: „Ak chceš pokoj, pracuj pre spravodlivosť“ (Posolstvo na svetový deň pokoja, 1. január 1972).

    Starostlivosť o Božie stvorenstvo

    54. Svoju úctu voči Stvoriteľovi prejavujeme i tým, že sme správcami Božieho stvorenstva. Starostlivosť o zem je povinnosťou našej viery a znakom nášho záujmu o všetkých ľudí. Mali by sme sa usilovať žiť jednoducho tak, že budeme uspokojovať svoje terajšie potreby bez toho, aby sme ohrozili schopnosť budúcich generácií naplniť ich vlastné potreby. Máme morálnu povinnosť chrániť planétu, na ktorej žijeme – rešpektovať Božie stvorenstvo a zaistiť bezpečné a pohostinné životné prostredie pre ľudské bytosti, osobitne pre deti v najzraniteľnejších štádiách ich vývoja. Ako Bohom povolaní správcovia sme spoluzodpovední za budúcnosť zeme a mali by sme vytvárať svet, v ktorom ľudia rešpektujú a chránia celé stvorenie a usilujú sa jednoducho žiť v súlade s ním kvôli budúcim generáciám.

    55. Tieto témy katolíckeho sociálneho učenia poskytujú morálny rámec, ktorý nie je jednoducho možné vymedziť ako „pravú” alebo „ľavú”, „liberálnu“ alebo „konzervatívnu“ ideológiu, či ako platformu akejkoľvek politickej strany. Tieto témy nie sú stranícke, ani sektárske, ale reflektujú fundamentálne etické princípy, ktoré sú spoločné pre všetkých ľudí.

    56. Ako predstavitelia Cirkvi v Spojených štátoch severoamerických máme my biskupi povinnosť aplikovať tieto morálne princípy na kľúčové verejné politické rozhodnutia prijímané v našej krajine, naznačujúc smery riešenia tých tém, ktoré majú  dôležitý morálny alebo etický rozmer. Detailnejšie informácie o stratégii prijatej biskupskou konferenciou možno nájsť v II. časti tohto dokumentu. Dúfame, že katolíci i ostatní pri svojich vlastných rozhodnutiach vo verejnom živote vezmú vážne do úvahy tieto politické aplikácie.

    Záver

    57. Budovanie sveta rešpektujúceho ľudský život a dôstojnosť, v ktorom prevláda spravodlivosť a pokoj, si vyžaduje viac než len politickú angažovanosť. Jednotlivci, rodiny, podniky, spoločenské organizácie a vlády, všetci musia zohrať svoju úlohu. Vo svetle základných morálnych princípov je účasť na politickom živote základnou povinnosťou pre každého katolíka a pre všetkých ľudí dobrej vôle.

    58. Cirkev sa zapája do politického procesu, i keď nie straníckou formou. Pritom nemôže obhajovať nijakého kandidáta alebo stranu. Našou úlohou je obhajovať ľudský život a ľudskú dôstojnosť a ochraňovať slabých a zraniteľných.

    59. Cirkev sa zapája do politického procesu, ale nesmie byť zneužívaná. Vítame dialóg s politickými predstaviteľmi a kandidátmi; usilujeme sa zapájať a presviedčať verejných úradníkov. Verejné udalosti a „reprezentačné podujatia“ nemôžu nahradiť seriózny dialóg.

    60. Cirkev je principiálna, ale nie ideologická. Nemôžeme robiť kompromisy o základných princípoch a morálnom učení. Sme povinní zastávať jasné postoje ohľadne morálneho učenia a voči občanom. Vo verejnom živote je dôležité praktizovať cnosť spravodlivosti a charity, ktoré sú srdcom našej Tradície. Máme rôznymi spôsobmi spolupracovať s ostatnými na rozvíjaní našich morálnych princípov.

    61. Vo svetle týchto princípov a dobier, na ktorých sa ako slobodný a demokratický národ podieľame, my biskupi znovu dôrazne vyzývame k novému druhu politiky, zameranej:
    viac na morálne princípy než na výsledky volieb;
    viac na potreby slabých než na úžitok silných;
    viac na sledovanie spoločného dobra než na požiadavky úzkych záujmových skupín.

    62. Tento druh politickej participácie odráža sociálne učenie našej Cirkvi a najlepšie tradície nášho národa.

    II. ČASŤ
    Aplikovanie katolíckeho učenia na hlavné témy:
    súhrn politických postojov Konferencie katolíckych biskupov USA

    63. Politika je práve tak o hodnotách a témach, ako o kandidátoch a držiteľoch úradov. V tomto stručnom texte my biskupi upozorňujeme na témy, ktoré majú významný morálny rozmer, a preto ich treba v každej kampani a pri strategických rozhodnutiach v ďalších rokoch náležite zvážiť. Ako bude naznačené ďalej, niektoré témy obsahujú princípy, ktoré nesmú byť nikdy porušené, ako napríklad základné právo na život. Iné odrážajú naše úvahy o tom, ako najlepšie aplikovať katolícke princípy na politické témy. Źiadny súhrn nemôže plne a detailne odrážať postoje, ktoré počas svojej činnosti zaujala Konferencie katolíckych biskupov USA. Zatiaľ čo ľudia dobrej vôle si môžu zvoliť rozdielne spôsoby ako aplikovať niektoré naše princípy a konať podľa nich, katolíci nemôžu ignorovať ich neodmysliteľné morálne požiadavky alebo jednoducho vypustiť z hlavy cirkevné či politické usmernenia, ktoré z týchto princípov vyplývajú. Pre úplnejší prehľad týchto strategických línií a ich morálnych základov si treba pozrieť vyhlásenia vymenované na konci tohto dokumentu.

    Ľudský život

    64. Naše vyhlásenie Źivé evanjelium života z roku 1998 tvrdí: „Potrat a eutanázia sa stali najväčšími hrozbami pre ľudský život a dôstojnosť, pretože idú priamo proti životu, ktorý je najzákladnejším dobrom a podmienkou všetkých ostatných dobier“ (5). Potrat, dobrovoľné zabíjanie ľudských bytostí pred narodením, nikdy nie je morálne akceptovateľný a treba sa postaviť proti nemu. Klonovanie a deštrukcia ľudských embryí pre výskum, ale aj pre potenciálne liečenie chorôb, sú vždy nemorálne. Genocída, mučenie a priame či zámerné cielenie na civilistov vo vojne alebo pri teroristických útokov, je tiež nemorálne.

    65. Zákony, ktoré legitimizujú niektoré z týchto praktík sú hlboko nespravodlivé a nemorálne. Naša konferencia podporuje zákony a politické línie na ochranu ľudského života v maximálnej možnej miere, vrátane ústavnej ochrany nenarodených a legislatívneho úsilia na zakázanie potratov a eutanázie. Podporujeme tiež kultúru života podporovaním zákonov a programov zameraných na vyššiu pôrodnosť a uprednostňujúcich adopciu pred potratom, usilujúcich sa o odstránenie chudoby, poskytnutie zdravotnej starostlivosti a ponúknutie pomoci tehotným ženám, deťom a rodinám.

    66. Konferencia katolíckych biskupov USA vyzýva k tomu, aby sa prostredníctvom zdravotnej starostlivosti pre všetkých a efektívnej paliatívnej starostlivosti viac pomohlo chorým a umierajúcim. Uznávame, že efektívne riešenie týchto komplexných otázok si vyžaduje spojené sily verejného a súkromného sektora naprieč politickým spektrom. Politické línie a rozhodnutia ohľadne biotechnológií a  experimentov s ľuďmi musia rešpektovať nedotknuteľnú dôstojnosť ľudského života od jeho samotného počiatku, bez ohľadu na okolnosti a jeho pôvod. Úcta voči ľudskému životu a ľudskej dôstojnosti je tiež základom dôležitého úsilia zameraného na prekonanie hladu, chorôb, chudoby a násilia, ktoré pripravujú o život toľkých ľudí.

    67. Katolíci sa musia tiež usilovať o to, aby sa zabránilo vojne a napomohol mier. Krajiny majú ochraňovať dôstojnosť ľudskej osoby a právo na život tým, že nájdu efektívnejšie spôsoby predchádzania konfliktom a ich riešenia pokojnými prostriedkami, ako aj podporovania rekonštrukcie a vzájomného zmierenia po skončení konfliktu. Krajiny majú právo a povinnosť brániť ľudský život a spoločné dobro voči terorizmu, agresivite a podobným hrozbám. Táto povinnosť si vyžaduje efektívne odpovedať na násilie, morálne posúdiť a obmedziť používané prostriedky, rešpektovať etické obmedzenia pri používaní sily, sústrediť sa na korene násilia a férové rozdelenie nákladov pri odpovedaní na násilie. Cirkev vzniesla základné morálne obavy ohľadne preventívneho používania vojenských síl. (8) Naša Cirkev uznáva úsilie a obetavosť tých, ktorí slúžia v ozbrojených silách našej krajiny, a tiež uznáva morálne právo na výhradu vo svedomí voči vojne vo všeobecnosti a osobitne voči vojnovým alebo vojenským postupom.

    68. Hoci vojenská sila môže byť ospravedlnená ako posledné východisko, nemožno ju používať nekriticky alebo neprimerane. Priame a úmyselné útoky na civilistov vo vojne a teroristické akty nie sú nikdy morálne akceptovateľné. Používanie zbraní hromadného ničenia alebo iných vojenských prostriedkov, ktoré nerozlišuje medzi civilistami a vojakmi, je zo svojej podstaty nemorálne. Spojené štáty severoamerické majú zodpovednosť za to, aby sa usilovali o zvrátenie rozširovania nukleárnych, chemických a biologických zbraní a o redukciu svojej vlastnej závislosti na zbraniach hromadného ničenia tým, že sa budú snažiť o postupné jadrové odzbrojenie. Rovnako sa musí skončiť používanie protipechotných nášľapných mín a zredukovať ich dominantná úloha v celom zbrojárskom priemysle. Vojna v Iraku nás konfrontuje s naliehavými morálnymi výzvami. Podporujeme „zodpovednú zmenu“, ktorá ukončí vojnu tak, aby bola uznaná pretrvávajúca hrozba fanatického extrémizmu a globálneho terorizmu, minimalizovali sa straty na životoch a zabránilo sa humanitárnej kríze v Iraku, ako aj utečeneckej kríze v tomto regióne, a aby bola uznaná potreba ochraňovať ľudské práva, osobitne právo na náboženskú slobodu. Táto zmena by mala prerozdeliť zdroje používané na vojny na riešenie naliehavých potrieb chudobných.

    69. Spoločnosť má povinnosť brániť život proti násiliu a postarať sa o obete zločinov. Predsa však sa naša krajina naďalej spolieha na trest smrti, čo nemožno ospravedlniť. Pretože existujú aj iné spôsoby ako chrániť spoločnosť, ktoré viac rešpektujú ľudský život, Konferencia katolíckych biskupov USA podporuje snahy ukončiť používanie trestu smrti a dovtedy obmedziť jeho používanie širším využívaním evidencie na základe DNA, prístupu k efektívnej obhajobe a väčším úsilím pri odhaľovaní neférovosti a nespravodlivosti spojenej s používaním trestu smrti.

    Rodinný život

    70. Rodina je základnou bunkou ľudskej spoločnosti. Úloha, zodpovednosť a potreby rodín by mali byť ústrednou prioritou štátu. Manželstvo musí byť definované, uznávané a chránené ako celoživotný záväzok medzi mužom a ženou a ako zdroj budúcich generácií a ochranný prístav pre deti. Stratégia ohľadne daní, práce, rozvodov, imigrácie a blahobytu by mala pomáhať rodinám, aby zotrvali pospolu, a mala by odmeňovať zodpovednosť a obetavosť voči deťom. Mzdy by mali umožňovať zamestnancom finančne zaistiť svoje rodiny a  chudobným rodinám by mala byť dostupná verejná pomoc, aby mohli žiť dôstojne. Táto pomoc by mala byť poskytovaná tak, aby podporovala prípadnú finančnú nezávislosť.

    71. Deti si treba vážiť, chrániť a starať sa o ne. Ako Cirkev potvrdzujeme naše úsilie o ochranu a dobrý život detí v našich vlastných inštitúciách i všeobecne v spoločnosti. Sme proti antikoncepčnému zameraniu vo verejných a zdravotníckych programoch, ktoré ohrozuje právo svedomia a zasahuje do práva rodičov na mravnú výchovu svojich detí.

    72. Rodičia – prví a najdôležitejší vychovávatelia – majú základné právo zvoliť si vzdelanie, ktoré najlepšie vyhovuje potrebám ich detí, a to v štátnej, súkromnej alebo cirkevnej škole. Vláda by mala pomáhať poskytovať rodičom zdroje – osobitne tým, ktorí majú skromnejšie finančné prostriedky – aby si mohli svoje základné právo uplatniť bez diskriminácie, a to prostredníctvom či už úľav na daniach, alebo  štipendií z verejných prostriedkov. Študenti vo všetkých výchovno-vzdelávacích inštitúciách by mali mať možnosť na morálnu a charakterovú formáciu.

    73. Tlač, vysielacie a elektronické médiá formujú kultúru. Kvôli ochrane detí a rodín je potrebná zodpovedná regulácia obsahov týchto médií, ktorá zároveň rešpektuje slobodu prejavu, no reaguje na stratégie, ktoré znižujú štandardy, povoľujú agresívnejšie materiály a redukujú možnosti pre nekomerčné náboženské programy.

    74. Regulácia by mala obmedzovať koncentráciu mediálnej kontroly, vzdorovať manažmentu, ktorý je primárne zameraný na zisk a povzbudzovať k pestrosti programových zdrojov, vrátane náboženských programov. Televízne ratingové systémy a vhodné technológie môžu pomáhať rodičom dohliadať na to, čo ich deti sledujú.

    75. Internet ponúka oboje: veľké dobrodenia i vážne problémy. Dobrodenia by mali byť dostupné pre všetkých študentov bez ohľadu na príjem rodiny. No v dôsledku toho, že internet uľahčuje aj prístup k pornografickým a násilie prezentujúcim materiálom, je nutné posilniť v súčasnosti platné zákony ohľadne pornografie a detskej pornografie, ako aj podporovať technológie, ktoré pomáhajú rodičom, školám a knižniciam blokovať nechcené alebo nežiaduce materiály.

    Sociálna spravodlivosť

    76. Ekonomické rozhodnutia a inštitúcie by mali vedieť odhadnúť, do akej miery alebo či vôbec chránia alebo poškodzujú dôstojnosť ľudskej osoby. Spoločenské a ekonomické stratégie by mali podporovať vytváranie pracovných miest pre všetkých, ktorí môžu pracovať, samozrejme s primeranými pracovnými podmienkami a spravodlivou mzdou. Treba tiež odstrániť prekážky brániace vyplácaniu rovnej mzdy ženám a zamestnávaniu žien a tých, ktorí čelia nespravodlivej diskriminácii. Katolícke sociálne učenie podporuje právo zamestnancov zvoliť si, či chcú založiť odborovú organizáciu alebo pridať sa k nejakým odborom či uzavrieť kolektívnu zmluvu a tiež možnosť využiť toto právo bez represálií. Potvrdzuje aj ekonomickú slobodu, iniciatívu a právo na súkromné vlastníctvo. Zamestnanci, majitelia firiem, zamestnávatelia a odbory majú spoločne pracovať na vytváraní slušných pracovných miest, budovaní spravodlivejšej ekonomiky a napredovaní spoločného dobra.

    77. Sociálna politika by mala byť zameraná na redukciu chudoby a závislosti, mala by podporovať život v rodine a pomáhať rodinám prostredníctvom práce, školenia či pomocou pri starostlivosti o deti, zdravie, bývanie a dopravu vymaniť sa z chudoby. Mala by poskytovať aj záchrannú sieť pre tých, ktorí nemôžu pracovať. Zdokonaľovanie systému vratnej federálnej dane z príjmu (Earned Income Tax Credit) a daňového bonusu na deti, ktorý je určený rodinám v hmotnej núdzi, tiež pomôže zvýšiť rodinám príjmy a vymaniť sa z chudoby.

    78. Uznanie a podporu si zaslúžia aj skupiny vytvárané na základe spoločnej viery, ktoré sú zvlášť v najchudobnejších spoločnostiach a krajinách zodpovednými a efektívnymi partnermi vlády, hoci nemajú suplovať jej úlohu. Konferencia katolíckych biskupov USA aktívne podporuje klauzuly o svedomí, stavia sa proti akýmkoľvek snahám poškodzovať skupiny veriacich v úsilí zachovať si svoju identitu a integritu ako partneri vlády, stavia sa na obranu občianskych a iných práv tak pre náboženské skupiny, ako aj pre ľudí, ktorým slúžia. Vládne inštitúcie nesmú požadovať od katolíckych inštitúcií, aby kompromitovali svoje morálne presvedčenie pri podieľaní sa na zdravotníckych alebo sociálnych vládnych programoch.

    79. Sociálne zabezpečenie má spravodlivo poskytovať primeraný, trvalý a spoľahlivý príjem pre zamestnancov nízkej a strednej platovej triedy a ich rodiny po ich odchode do dôchodku alebo ak sa stanú invalidmi, a tiež pre pozostalých, ak poberateľ zárobku zomrie.

    80. Cenovo prístupná a dostupná zdravotná starostlivosť je základnou istotou ľudského života a základným ľudským právom. Približne 47 miliónov Američanov nemá zaistenú dostatočnú zdravotnú starostlivosť, takže je to aj naliehavá štátna priorita. Reforma štátneho zdravotníckeho systému musí byť ukotvená v hodnotách rešpektujúcich ľudskú dôstojnosť, chrániacich ľudský život a zaisťujúcich naplnenie potrieb chudobných a nepoistených, zvlášť narodených i nenarodených detí, tehotných žien, imigrantov a iných členov zraniteľných skupín populácie. Náboženské skupiny by mali mať možnosť poskytovať zdravotnú starostlivosť bez toho, aby museli kompromitovať svoje náboženské presvedčenie. Konferencia katolíckych biskupov USA podporuje opatrenia na posilnenie medicínskej starostlivosti a pomoci. Prihovára sa tiež za efektívnu a empatickú starostlivosť, ktorá odráža katolícke morálne hodnoty vo vzťahu k tým, ktorí trpia na aids alebo sú HIV pozitívni, a tiež tým, ktorí sa vyrovnávajú s narkomániou.

    81. Nedostatok cenovo prístupného bývania si vyžaduje nové úsilie o zvýšenie podpory kvality bývania a o zachovanie, udržiavanie a zlepšovanie existujúcich bytov prostredníctvom spolupráce medzi štátom a súkromnými subjektmi, zvlášť náboženskými skupinami a komunitnými organizáciami. Konferencia katolíckych biskupov USA sa naďalej stavia proti nespravodlivej bytovej diskriminácii a podporuje opatrenia zamerané na uspokojenie úverových požiadaviek skupín obyvateľstva s nízkym príjmom, alebo menšinových komunít.

    82. Prvou prioritou pre poľnohospodársku politiku by malo byť zaistenie potravín pre všetkých. V krajine hojnosti by nikto nemal hladovať, a preto musia byť silné a účinné potravinové programy, ako sú potravinové lístky, špeciálne stravovacie programy pre ženy, bábätká a deti (WIC) a iné. Farmári a zamestnanci na farmách, ktorí pestujú, žnú a spracúvajú požívatiny si zasluhujú spravodlivú mzdu za svoju prácu, a tiež bezpečné a spravodlivé pracovné podmienky a primerané bývanie. Podporou roľníckych spoločenstiev sa zachová tento spôsob života, ktorý obohacuje našu krajinu. Starostlivé spravovanie našej zeme a jej prírodných zdrojov si vyžaduje takú stratégiu, ktorá podporuje udržateľné poľnohospodárstvo ako životný prvok agrikultúrnej politiky.

    83. Evanjeliové poverenie „prijímať cudzincov“ si vyžaduje, aby sa katolíci starali o prisťahovalcov, vrátane detí, a stáli pri nich, či už sú zaevidovaní alebo nie. Pre znovu vybudovanie rozbitého imigračného systému je naliehavo nutná komplexná reforma, ktorá bude zahŕňať dočasné pracovné programy s ochranou pracovníkov a cestu k trvalému pobytu; stratégiu na spojenie rozdelených rodín; široko zamerané a spravodlivé programy legalizácie; prístup k zákonnej ochrane, vrátane náležitých procesných a základných verejných programov; útočisko pre tých, ktorí unikajú pred prenasledovaním a vykorisťovaním a strategické postupy venujúce sa prvotným príčinám migrácie. Pri tom treba zachovať právo a zodpovednosť krajín kontrolovať svoje hranice a zastávať vládu zákona.

    84. Všetci ľudia majú právo dostať kvalitné vzdelanie. Mladí ľudia – vrátane tých, ktorí sú chudobní alebo majú nejaký hendikep – musia mať príležitosť rozvíjať sa intelektuálne, morálne, duchovne a fyzicky, musia mať možnosť stať sa dobrými občanmi, ktorí robia spoločensky a morálne zodpovedné rozhodnutia. To si vyžaduje, aby mali rodičia možnosť voľby pri výchove svojich detí. Vyžaduje si to tiež, aby výchovné inštitúcie mali systematické, spravodlivé, úctivé a nenásilné prostredie, s dostupnými odbornými i materiálnymi zdrojmi. Konferencia katolíckych biskupov veľmi podporuje primerané financovanie – vrátane štipendií, daňových úľav a iných prostriedkov – na vzdelanie pre každého bez ohľadu na jeho osobnú situáciu, alebo na typ školy – štátna, súkromná alebo cirkevná – ktorý navštevuje. Všetci učitelia a správcovia škôl si zaslúžia také mzdy a benefity, ktoré odrážajú princípy ekonomickej spravodlivosti, a tiež učitelia prístup k zdrojom potrebným na prípravu pre ich dôležitú úlohu. Je to otázka spravodlivosti, aby boli služby zamerané na skvalitnenie vzdelávania – zvlášť tých, ktorí sú najviac ohrození – ktoré sú dostupné študentom a učiteľom v štátnych školách, boli dostupné aj študentom a učiteľom v súkromných a cirkevných školách.

    85. Z pohľadu narastajúcej „kultúry násilia“ je zvlášť dôležité podporovať morálnu zodpovednosť a efektívnu odpoveď na násilné kriminálne činy, ako aj obmedzenie násilia v médiách a rozumné obmedzenia v prístupe k útočným zbraniam a ručným strelným zbraniam, rovnako ako treba bojovať proti používaniu trestu smrti. Základom pre reformu nášho pokazeného systému kriminálnej justície by mala byť etika zodpovednosti a obnovy. Mal by sa rozvíjať skôr nápravný, než striktne represívny prístup k odsúdeným.

    86. Pre našu spoločnosť je dôležité naďalej bojovať proti diskriminácii na základe rasy, náboženstva, pohlavia, národnosti, znevýhodňujúcich podmienok alebo veku, lebo je to vážna nespravodlivosť a protirečí to ľudskej dôstojnosti. Tam, kde pretrvávajú vplyvy minulej diskriminácie, má spoločnosť povinnosť urobiť pozitívne kroky k prekonaniu zdedenej nespravodlivosti a dôrazne sa usilovať o odstránenie bariér vo vzdelávaní a rovnoprávnom zamestnávaní žien a príslušníkov menšín.

    87. Morálnou povinnosťou je aj starostlivosť o zem a životné prostredie. Ochrana pôdy, vody a vzduchu, ktorý všetci dýchame, je náboženskou povinnosťou, ktorú máme ako správcovia zeme, a odráža našu zodpovednosť voči narodeným i ešte nenarodeným deťom, ktoré zlé životné prostredie najviac ohrozuje. Na zachovanie energetických zdrojov a na rozvoj alternatívnych, obnoviteľných a čistých energetických  zdrojov sú potrebné účinné iniciatívy. Naša konferencia zvlášť vyzýva k tomu, aby sa globálne klimatické zmeny brali vážne, pričom sa treba sústrediť na cnosť striedmosti, sledovať spoločné dobro a dopad týchto zmien na chudobných, osobitne na bezbranných pracovníkov a najchudobnejšie krajiny. Spojené štáty by mali byť na čele, pokiaľ ide o podporu udržateľného rozvoja chudobných národov a dosiahnutie väčšej spravodlivosti v znášaní následkov ekologických pohrôm, nedbalosti a nákladov na ich odstránenie, odškodnenie.

    Globálna solidarita

    88. Spravodlivejší svet bude aj pokojnejším svetom, ktorý bude zo strany terorizmu a iných druhov násilia menej zraniteľný. Spojené štáty majú byť na čele snáh o odstránenie škandálnej chudoby a zaostalosti. Naša krajina by mala pomáhať pri poľudšťovaní globalizácie odstraňovaním jej negatívnych dôsledkov a šírením jej dobrodení, zvlášť medzi chudobnými vo svete. Spojené štáty majú tiež jedinečnú možnosť využiť svoju silu v spolupráci s inými pri budovaní spravodlivejšieho a pokojnejšieho sveta. Spojené štáty by sa mali ujať vedúcej úlohy pri zmierňovaní globálnej chudoby, a to podstatným zvýšením rozvojovej pomoci pre najchudobnejšie krajiny, spravodlivou obchodnou politikou a pretrvávajúcou snahou o oslobodenie týchto krajín od zdrvujúcej záťaže dlhov a chorôb. Úsilie našej krajiny o zredukovanie chudoby nemôže byť spojené s ponižujúcimi a niekedy i násilnými programami populačnej kontroly; namiesto toho by toto úsilie malo byť zamerané na prácu s chudobnými, ktorým treba pomáhať vytvárať nádejnú budúcnosť a ponúknuť príležitosti pre nich i pre ich deti.

    Politika USA by mala podporovať náboženskú slobodu a ďalšie základné ľudské práva. Treba zásadne odmietnuť používanie násilia ako nezlučiteľné s dôstojnosťou ľudskej osoby a v boji proti terorizmu v konečnom dôsledku kontraproduktívne. Spojené štáty by mali poskytovať politickú a finančnú podporu programom a reformám zavádzaným OSN a inými medzinárodnými organizáciami a tiež podporovať medzinárodné právo, aby pri riešení globálnych problémov ne všetky tieto inštitúcie spoločne niesli zodpovednosť a reagovali na.

    Tým utečencom, ktorí majú vo svojej vlasti oprávnení strach z prenasledovania, treba poskytnúť azyl. Naša krajina by mala chrániť osoby, ktoré utekajú pred prenasledovaním, hľadajúc bezpečné útočisko mimo svojho domova, vrátane USA, najmä pokiaľ ide o deti bez sprievodu, ženy, obete ľudského obchodu či náboženské menšiny.

    Naša krajina by mala byť v spolupráci s medzinárodným spoločenstvom protagonistom pri riešení regionálnych konfliktov na Blízkom Východe, na Balkáne, v Kongu, Sudáne, Kolumbii a Západnej Afrike.

    Zvlášť naliehavou prioritou je jej vedúce postavenie, pokiaľ ide o riešenie izraelsko-palestínskeho konfliktu. Spojené štáty by mali aktívne pokračovať v komplexných negociačných rozhovoroch vedúcich k spravodlivému a mierovému riešeniu, ktoré bude rešpektovať oprávnené nároky a snahy tak Izraelitov, ako aj Palestínčanov, zaistiac pre Izrael bezpečnosť a pre Palestínčanov prijateľný stav, rešpektovanie suverenity Libanonu a pokoj v regióne.

    Zatiaľ čo Svätý Otec a naša biskupská konferencia vzniesli vážne morálne otázky ohľadne vojny v Iraku, ako biskupi vyzývame našu krajinu, aby spolupracovala s medzinárodným spoločenstvom v úsilí o „zodpovednú zmenu“ v Iraku a v riešení následkov vojny v Iraku a Afganistane pre tamojšie obyvateľstvo.

    Obrana ľudského života, budovanie mieru, boj proti chudobe a beznádeji, a tiež ochrana slobody a ľudských práv nie sú len morálne imperatívy – sú to i rozumné štátne priority, ktoré urobia našu krajinu i celý svet bezpečnejším.

    III. časť
    Ciele politického života: ciele pre občanov, kandidátov a verejných úradníkov

    89. Ako katolíci si máme klásť ohľadne politického života iné otázky ako: „Si bohatší ako si bol pred dvoma či štyrmi rokmi?“. Nemáme sa sústreďovať len na stranícku príslušnosť, ideológiu, ekonomiku, ba ani len na kompetentnosť a schopnosť plniť si povinnosti, ktorá je práve taká dôležitá, ako samotné problémy. Predovšetkým sa máme zamerať na to, čo chráni a čo ohrozuje ľudský život a jeho dôstojnosť.

    90. Katolícke učenie vyzýva voličov i kandidátov, občanov aj zvolených úradníkov k tomu, aby uvažovali o morálnom a etickom rozmere verejných politických problémov. Vo svetle etických princípov ponúkame my biskupi nasledujúce politické ciele, ktoré, ako dúfame, povedú katolíkov pri formovaní svojho svedomia a pri uvažovaní nad morálnym rozmerom svojich verejných rozhodnutí. Nie všetky problémy sú rovnako dôležité; predložených šesť cieľov sa venuje záležitostiam, ktoré majú odlišnú morálnu váhu a naliehavosť. Niektoré zahŕňajú prípady vnútorne zlého konania, ktoré nikdy nemožno podporovať. Iné zasa obsahujú pozitívnu povinnosť usilovať sa o spoločné dobro. Tieto a podobné ciele môžu pomôcť voličom a kandidátom konať skôr podľa etických princípov, než na základe partikulárnych záujmov alebo straníckej lojálnosti. Dúfame, že katolíci sa budú pýtať kandidátov, ako chcú pomôcť našej krajine v tom, aby plnila tieto dôležité ciele:
    – riešiť mimoriadne naliehavú požiadavku ochraňovať tých najslabších uprostred nás – nevinné nenarodené deti – obmedzením a ukončením zabíjania týchto detí potratom;
    – zabrániť nášmu národu, aby sa pri riešení základných problémov uchyľoval k násiliu –každý rok súvisia milióny potratov s nechcenými tehotenstvami, eutanázia a asistovaná samovražda súvisia s ťarchou choroby a nemohúcnosti, zabíjanie ľudských embryí sa deje v mene výskumu, trest smrti sa používa kvôli potláčaniu zločinnosti a nerozvážne utiekanie sa k vojne sa používa ako východisko pri riešení medzinárodných sporov;
    – základnú inštitúciu manželstva definovať ako zväzok medzi mužom a ženou a poskytnúť väčšiu morálnu, sociálnu a ekonomickú podporu rodinnému životu tak, aby naša krajina pomáhala rodičom vychovávať ich deti k úcte voči životu, k zdravým morálnym hodnotám, k etike správcov zeme a k zodpovednosti;
    – dosiahnuť komplexnú imigračnú reformu, ktorá ochráni naše hranice, zaistí férové zaobchádzanie s prisťahovaleckými pracovníkmi, ponúkne im zaslúžené dosiahnutie občianstva, bude rešpektovať právne predpisy a zaoberať sa faktormi, ktoré nútia ľudí opúšťať ich vlastné krajiny;
    – pomôcť rodinám a deťom prekonať chudobu: zaistením prístupu k vzdelaniu a možnosťou zvoliť si typ vzdelania, ako aj slušnej práce za férovú mzdu (aspoň v rozsahu existenčného minima) a primeranou pomocou tým, ktorí sú v našej krajine bezbranní; tiež napomáhaním odstránenia chudoby a hladu v celom svete, osobitne v oblastiach rozvojovej pomoci, ich oddlžením a medzinárodným obchodom;
    – poskytnúť zdravotnú starostlivosť pre čoraz väčší počet ľudí, ktorí k nej nemajú prístup, pri súčasnom rešpektovaní ľudského života, ľudskej dôstojnosti a náboženskej slobody v systéme zdravotnej starostlivosti;
    – naďalej klásť odpor politickým líniám, ktoré odrážajú predsudky, nenávisť voči imigrantom, náboženskú bigotnosť a iné formy diskriminácie;
    – povzbudzovať rodiny, miestne komunity, ekonomické štruktúry a vládu, aby spolupracovali na prekonaní chudoby, usilovali sa o spoločné dobro a starali sa o stvorenstvo, naplno pritom rešpektujúc náboženské skupiny a ich právo zaoberať sa sociálnymi potrebami v súlade s ich základnými morálnymi presvedčeniami;
    – stanoviť spôsob používania vojenskej sily, obmedziac ho na základe morálnych kritérií a preskúmajúc, na aké ciele ju možno použiť, pod koho velením a za akú cenu (ľudské obete); snažiť sa o zodpovedné ukončenie vojny v Iraku;
    – spojiť sa s ostatnými krajinami sveta v úsilí o mier, ochranu ľudských práv a náboženskú slobodu, o napredovanie ekonomickej spravodlivosti a v starostlivosti o stvorenie.

    Poznámky pod čiarou

    1. Spoločné dobro je „súhrn tých podmienok spoločenského života, ktoré tak spoločenstvám, ako aj jednotlivým členom umožňujú plnšie a ľahšie dosiahnuť vlastnú dokonalosť“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1906).
    2. „Nepoznanie Krista a jeho evanjelia, zlé príklady iných, otročenie vášňam, nárok na zle pochopenú nezávislosť svedomia, odmietanie autority Cirkvi a jej učenia, nedostatok (chýbanie) obrátenia a lásky môžu byť príčinou vybočení úsudku v morálnom správaní“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1792).
    3. Ak politická činnosť smeruje ku konfrontácii s princípmi mravnosti ktoré nepripúšťajú odchýlky, výnimky alebo kompromisy, úloha a zodpovednosť katolíkov je ešte väčšia. Ak ide naozaj o základné a neodvolateľné mravné požiadavky, veriaci si musia uvedomovať, že v hre je podstata mravného poriadku, ktorý chráni integrálne dobro ľudskej osoby. Toto je prípad občianskych zákonov týkajúcich sa potratu a eutanázie (nesmieme ju zamieňať s upustením od bezvýchodiskovej terapie, ktorá je aj morálne oprávnená), ktoré by mali chrániť prednostné právo na život od jeho počatia až po prirodzený koniec (Doktrinálne usmernenie o niektorých otázkach angažovania a postojov katolíkov v politickom živote, 4).
    4. Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2297.
    5. Ohľadne vyhlásenia biskupov USA týkajúceho sa katolíkov slúžiacich vo verejnom živote a ich svätého prijímania, porov. Katolíci v politickom živote (2004) a Blažení tí, ktorí sú pozvaní na hostinu Pánovu: o príprave a hodnom prijatí Krista v Eucharistii (2006).
    6. Tieto témy sú čerpané z bohatej tradície princípov a myšlienok, ktoré sú hlbšie opísané v Kompendiu sociálnej náuky Cirkvi od Pápežskej rady Iustitia et Pax (Trnava : SSV, 2008).
    7. Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2297.
    8. Porov. Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 501.

    Použitá literatúra

    Katechizmus Katolíckej cirkvi
    KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY: doktrinálne usmernenie O niektorých otázkach angažovania a postojov katolíkov v politickom živote. Trnava : SSV, 2003.
    BENEDIKT XVI.: Deus caritas est. Trnava : SSV, 2006.
    BENEDIKT XVI.: Sacramentum Caritatis. Trnava : SSV, 2007.
    JÁN XXIII.: Pacem in Terris. Trnava : SSV, 1997.
    JÁN PAVOL II.: Christifideles laici. Bratislava : Lúč, 1990.
    JÁN PAVOL II.: Evangelium Vitae. Trnava : SSV, 1995.
    JÁN PAVOL II.: Veritatis Splendor. Trnava : SSV, 1994.
    DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: Dignitatis Humanae. In: Dokumenty Druhého vatikánského koncilu. Trnava : SSV, 2008.
    DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL: Gaudium et Spes. In: Dokumenty Druhého vatikánského koncilu. Trnava : SSV, 2008.
    KONFERENCIA KATOLICKÝCH BISKUPOV USA: Living the Gospel of Life: A Challenge to American Catholics. Washington, DC: USCCB, 1998.

    Hlavné vyjadrenia Katolíckej cirkvi ohľadne verejného života a morálnych tém

    Nasledujúce dokumenty vydané Konferenciou katolíckych biskupov USA sa podrobnejšie zaoberajú verejnými politickými témami diskutovanými aj v tomto dokumente. Sú zoskupené podľa tém a ďalej podľa roku vydania.
    Viac informácií a ďalšie dokumenty možno nájsť na oficiálnej stránke: www.usccb.org. Dokumenty označené hviezdičkou nie sú dostupné online.

    Ochrana ľudského života

    A Matter of the Heart: A Statement on the Thirtieth Anniversary of Roe v. Wade, 2002
    (www.usccb.org/prolife/heart.shtml)
    Pastoral Plan for Pro-Life Activities: A Campaign in Support of Life, 2001
    (www.usccb.org/prolife/pastoralplan.shtml)
    Living the Gospel of Life: A Challenge to American Catholics, 1998 (www.usccb.org/
    prolife/gospel.shtml)
    Faithful for Life: A Moral Reflection, 1995 (www.usccb.org/prolife/tdocs/
    FaithfulForLife.pdf)
    Resolution on Abortion, 1989 (www.usccb.org/prolife/tdocs/resabort89.shtml)
    Documentation on the Right to Life and Abortion, 1974, 1976, 1981*
    Statement on Iraq, 2002 (www.usccb.org/bishops/iraq.shtml)
    A Pastoral Message: Living with Faith and Hope After September 11, 2001
    (www.usccb.org/sdwp/sept11.shtml)
    Sowing the Weapons of War, 1995 (www.usccb.org/sdwp/international/
    weaponsofwar.shtml)
    The Harvest of Justice Is Sown in Peace, 1993 (www.usccb.org/sdwp/harvest.shtml)
    A Report on the Challenge of Peace and Policy Developments, 1983-1888, 1989*
    The Challenge of Peace: God’s Promise and Our Response, 1983 (www.usccb.org/
    sdwp/international/TheChallengeofPeace.pdf)
    Welcome and Justice for Persons with Disabilities, 1999 (www.usccb.org/
    doctrine/disabilities.htm)
    Nutrition and Hydration: Moral and Pastoral Reflections, 1992 (www.usccb.org/prolife/
    issues/euthanas/nutindex.shtml)
    Statement on Euthanasia, 1991 (www.usccb.org/prolife/issues/euthanas/euthnccb.shtml)
    Pastoral Statement of U.S. Catholic Bishops on Persons with Disabilities, 1984
    (www.ncpd.org/pastoral_statement_1978.htm)
    A Culture of Life and the Penalty of Death, 2005 (www.usccb.org/sdwp/
    national/penaltyofdeath.pdf)
    Confronting a Culture of Violence, 1995 (www.usccb.org/sdwp/national/
    criminal/ccv94.shtml)
    Statement on Capital Punishment, 1980 (www.usccb.org/sdwp/national/criminal/death/
    uscc80.shtml)

    Podpora rodinného života

    National Directory for Catechesis, 2005 (www.usccb.org/education/ndc/index.shtml)
    Renewing Our Commitment to Catholic Elementary and Secondary Schools in the Third
    Millennium, 2005 (www.usccb.org/bishops/schools.pdf)
    Sharing Catholic Social Teaching: Challenges and Directions, 1998 (www.usccb.org/
    sdwp/projects/socialteaching/socialteaching.shtml)
    Principles for Educational Reform in the United States, 1995 (www.usccb.org/education/
    parentassn/reform.shtml)
    To Teach as Jesus Did: A Pastoral Message on Catholic Education, 1972*
    When I Call for Help: A Pastoral Response to Domestic Violence Against Women, 2002
    (www.usccb.org/laity/help.shtml)
    A Family Perspective in Church and Society, 1998 (www.usccb.org/laity/marriage/
    family.shtml)
    Blessings of Age, 1999 (www.usccb.org/laity/blessings)
    Between Man and Woman: Questions and Answers About Marriage and Same-Sex
    Unions, 2003 (www.usccb.org/laity/manandwoman.shtml)
    Walk in the Light: A Pastoral Response to Child Sexual Abuse, 1995 (www.usccb.org/
    laity/walk.shtml)
    Follow the Way of Love: A Pastoral Message to Families, 1993 (www.usccb.org/
    laity/follow.shtml)
    Putting Children and Families First: A Challenge for Our Church, Nation and World, 1992*

    Uplatňovanie sociálnej spravodlivosti

    “For I Was Hungry and You Gave Me Food”: Catholic Reflections on Food, Farmers and
    Farmworkers, 2003 (www.usccb.org/bishops/agricultural.shtml)
    Strangers No Longer: Together on the Journey of Hope, 2003 (www.usccb.org/mrs/
    stranger.shtml)
    A Place at the Table: A Catholic Recommitment to Overcome Poverty and to Respect the
    Dignity of All God’s Children, 2002 (www.usccb.org/bishops/table.shtml)
    Ethical and Religious Directives for Catholic Health Care Services (Fourth Edition),
    2001 (www.usccb.org/bishops/directives.shtml)
    Global Climate Change: A Plea for Dialogue, Prudence, and the Common Good, 2001
    (www.usccb.org/sdwp/international/globalclimate.shtml)
    Responsibility, Rehabilitation, and Restoration: A Catholic Perspective on Crime and
    Criminal Justice, 2000 (www.usccb.org/sdwp/criminal.shtml)
    A Commitment to All Generations: Social Security and the Common Good, 1999
    (www.usccb.org/sdwp/national/commitment.shtml)
    In All Things Charity: A Pastoral Challenge for the New Millennium, 1999
    (www.usccb.org/cchd/charity.shtml)
    One Family Under God, 1995*
    Confronting a Culture of Violence: A Catholic Framework for Action, 1995
    (www.usccb.org/sdwp/national/criminal/ccv94.shtml)
    Moral Principles and Policy Priorities for Welfare Reform, 1995*
    The Harvest of Justice Is Sown in Peace, 1993 (www.usccb.org/sdwp/harvest.shtml)
    A Framework for Comprehensive Health Care Reform, 1993*
    Renewing the Earth: An Invitation to Reflection and Action on the Environment in Light
    of Catholic Social Teaching, 1992 (www.usccb.org/sdwp/ejp/bishopsstatement.shtml)
    Putting Children and Families First: A Challenge for Our Church, Nation and World, 1992*
    New Slavery, New Freedom: A Pastoral Message on Substance Abuse, 1990*
    Brothers and Sisters to Us: Pastoral Letter on Racism in Our Day, 1989
    (www.usccb.org/saac/bishopspastoral.shtml)
    Called to Compassion and Responsibility: A Response to the HIV/AIDS Crisis, 1989
    (www.usccb.org/sdwp/international/ctoresp.shtml)
    Homelessness and Housing: A Human Tragedy, A Moral Challenge, 1988*
    Economic Justice for All, 1986 (www.usccb.org/sdwp/international/
    EconomicJusticeforAll.pdf)

    Praktizovanie globálnej solidarity

    A Call to Solidarity with Africa, 2001 (www.usccb.org/sdwp/africa.shtml)
    A Jubilee Call for Debt Forgiveness, 1999 (www.usccb.org/sdwp/international/
    adminstm.shtml)
    Called to Global Solidarity: International Challenges for U.S. Parishes, 1998
    (www.usccb.org/sdwp/international/globalsolidarity.shtml)
    Sowing the Weapons of War, 1995 (www.usccb.org/sdwp/international/
    weaponsofwar.shtml)
    One Family Under God, 1995*
    The Harvest of Justice Is Sown in Peace, 1993 (www.usccb.org/sdwp/harvest.shtml)
    The New Moment in Eastern and Central Europe, 1990*
    Toward Peace in the Middle East, 1989 (www.usccb.org/sdwp/international/
    TowardPeaceintheMiddleEast.pdf)
    Statement on Central America, 1987 (www.usccb.org/sdwp/international/cenamst.shtml)