09:00 – Zamyslenia na dnes

Každoročne pred Nedeľou Dobrého pastiera prežívame v Cirkvi Týždeň modlitieb za duchovné povolania. Je to čas našej intenzívnejšej modlitby práve na tento úmysel.

Ponúkame vám BROŽÚRKU so zamysleniami a modlitbami na každý deň v Týždni modlitieb za duchovné povolania, ktorú zostavili bohoslovci z Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka na Spišskej Kapitule.

Ďalšie materiály:

• Sprievodca cestou rozlišovania povolania
• Národná púť miništrantov do Šaštína – PUMIN 
• Kurz SAMUEL – na rozlišovanie životného povolania – https://www.kurzsamuel.sk/
• Celoslovenská modlitbová sieť ľudí, ktorí hľadajú svoje povolanie – http://angelus.sk/co-je-angelus

-fc-

The post Týždeň modlitieb za duchovné povolania 2022 appeared first on Zasvätený život.

Po Druhom vatikánskom koncile poznamenal dianie v Cirkvi masívny odchod z rehoľných spoločenstiev. Sklamanie z výsledkov koncilu, porazený triumfalizmus Cirkvi, rozčarovanie z liturgickej reformy a mnohé ďalšie dôvody primäli mnohých zavesiť habit a reverendu na klinec. V krajinách, kde zúril komunistický režim, sa naopak Cirkev mobilizovala a popri oficiálnej štátom kontrolovanej cirkvi vyrastala tzv. podzemná cirkev, ktorej poslaním bolo tajne pripravovať nových rehoľníkov a kňazov na službu v ilegalite – v tajnosti. A tak mnohí mladí ľudia, ktorí sa počas režimu komunizmu nevedeli dostať k nejakej legálnej forme zasväteného života, absolvovali noviciáty, formáciu, sľuby a aj vysviacky tajne. Tí boli potom zamestnaní v civilných povolaniach a vo voľnom čase žili zasväteným a kňazským životom.

Po páde totality sa mnohí z tajne formovaných a vysvätených začlenili do diecéz, rehoľných spoločenstiev a kláštorov. Nie však všetci. Viacerí sa cítili nepripravení, neschopní začať nový život v spoločenstvách, podrobiť sa rehoľným pravidlám, ktoré vo vnútri štruktúr začali platiť bez výnimiek. Pre mnohých z nich sa stalo jediným riešením vrátiť sa do civilného života.

Dnes po tridsiatich rokoch života v slobode, keď Cirkev naozaj mala ustlané na ružiach a mohla si žiť svojím životom bez prenasledovania, sme sa dostali do situácie, keď je potrebné hovoriť znovu o odchodoch z kňazstva a zasväteného života a povedať si podľa možnosti pravdu.

Fenomén odchodov sa právom stáva znepokojujúcim. Je však veľmi potrebná odvaha čeliť tejto výzve, lebo vernosť a vytrvalosť idú ruka v ruke.

Mons. José Rodriguez Carballo, OFM, počas online konferencie na tému Dar vernosti, radosť vytrvalosti – ostaňte v mojej láske, ktorú usporiadala pápežská univerzita Antonianum v Ríme v decembri 2020, vyhlásil, že „inštitút, ktorý nemá pamäť, históriu, ten nemá ani prítomnosť, ani budúcnosť“.

Je veľmi dôležité nezakrývať si v súčasnosti v žiadnom prípade oči pred skutočnosťou odchodov zo zasväteného života, prípadne zľahčovať situáciu. Týka sa to nás všetkých a predovšetkým nášho zdravia, kondície zasväteného spôsobu života. Ak sme ochotní urobiť sebareflexiu, prípadne serióznu analýzu, prečo v skutočnosti zasvätení po večných sľuboch opúšťajú naše rady, budeme schopní zodpovedne uchopiť do svojich rúk problematiku nielen odchodov, ale hlavne svedectva života a formácie nových povolaní. Budeme sa môcť poučiť z vlastných chýb a načrtnúť tak lepšiu budúcnosť. Skúsme sa pozrieť na problematiku bližšie.

Čo je dnes hlavnou príčinou odchodov?

Je náročné podať úplne vyčerpávajúcu odpoveď na túto otázku, pozrime sa však na niektoré konkrétne dôvody a fakty, ktoré by mohli viesť k pomenovaniu príčin a k hľadaniu východísk z tejto situácie.

Tu sú odpovede odídených, ktoré vyslovili opýtaní na jednoduchú otázku: Prečo som odišiel/a z rehole, kňazstva?, a pozývajú k zamysleniu:

Rehoľná sestra: „Rozlíšila som, že nie je pre mňa žiť tento život. Nenapredovala som ďalej.“

Rehoľný diakon: „Testosterón vládne svetu.“

Rehoľná sestra: „Chýbala mi ľudskosť, radosť, spovedník, spoločenstvo. Vzťahy, to bolo ťažšie…“

Rehoľný kňaz: „Odišiel som preto, lebo som bol nespokojný so svojím životom… Prečo som bol nespokojný so svojím životom? Určite aj preto, že som sa málo modlil, hoci som mal kňazskú prácu veľmi rád, s prácou som bol spokojný. Možno som odišiel aj preto, že v tej nespokojnej a nešťastnej situácii som ostal sám… (Pamätám si, ako som si telefonicky vybavoval duchovné cvičenia v Prahe a na druhej strane sa mi ozvali, že teraz nemajú čas alebo miesto, alebo voľný termín, nepamätám si už presne…. to mi nedalo silu ďalej niečo riešiť…) a neviem, či by to nebolo bývalo len predlžovanie agónie… Nebolo to pre mňa ľahké rozhodnutie aj vzhľadom na rodinu a zázemie v dedine, ale ani sám neviem, ako som to všetko prežil… nechcem si to nahovárať, ale bolo v tom niečo Božie – ako som to všetko zvládol, ako som sa zmieril s rodičmi…“

Rehoľná sestra: „Neviem, ako mám začať,  prešlo už veľa rokov… skúsim takto: Ako mladý človek som sa rozhodla vstúpiť do rehole, aby som slúžila Bohu a chudobným. Je to prvé, čo som mohla urobiť. Prijali ma a začala sa formácia. Prvé roky boli ako „v perinke“ – postulát a noviciát, blízke spoločenstvo, začínajúce spolusestry plné nádeje, ako keď sú chlapec a dievča zaľúbení… S odstupom času vidím, že v tej dobe, aká bola, existovala pri riešení problémov iba jednostranná odpoveď: „Obetuj bolesti, nepochopenie, obetuj a nešomri, takto nemôžeš, lebo je to tak, ako vravím, a iba takto, modlí sa, trp a pracuj, vzbuď si úmysel za hriešnikov atď…“ Po sľuboch preložia sestru do iného spoločenstva, kde „musí bojovať“ s novým poslaním, spoznáva nové spolusestry, v práci má čo robiť a navyše je jej zverená ešte nejaká zodpovednosť… V mojom prípade to bola práca opatrovateľky, bežný nepretržitý pracovný čas a zverená mládež a komunitné veci. Prvý preklad bol fajn, sestra predstavená mi bola ako mama. Aj som jej to sem-tam tak povedala, nemôžem sa sťažovať. Ale v spoločenstve, kde som pracovala ako opatrovateľka chorých sestier, som mala ťažké nočné. Ako mladá a neskúsená sestra som sa toho veľmi bála. Cez deň bolo všetko v poriadku, len noc mi robila problém. Moja psychika to znášala ťažko. Nočné boli pre mňa utrpením. Začalo sa to riešiť, ale našu predstavenú nečakane preložili a prišla druhá, ktorá mi v tejto veci nechcela veriť: vraj si vymýšľam, nechcem v noci pracovať, mám to odovzdať Bohu atď. Po roku ma preložili do inej komunity. Poslušná som prijala všetko, pretože v hlave som mala vštepené, že nemôžem odporovať sestre provinciálnej a mám plniť Božiu vôľu. Tam sa to začalo stupňovať. Predstavená mi nedôverovala od začiatku, no napriek tomu ma nechala pracovať s mládežou, pričom ma upodozrievala, že na cintorín sa chodím potajomky stretávať s chlapcami, že nerozjímam ráno sama, ale že sa rozprávam s inou sestrou. A pritom ma táto spolusestra podržala, učila ma viac rozumieť Písmu, keďže mala aj patričné teologické vzdelanie. Kontrolovali moje listy, boli vždy ináč, ako som si ich položila v skrinke, ale to mi ani tak neprekážalo, pretože som nič netajila. Skôr mi začala prekážať nedôvera a striehnutie na to, kde urobím chybu. Predstavená ma neustále upozorňovala, ako chodím, ako rozprávam, prečo sa dlho spovedám atď. Po ďalšom preložení do inej komunity som začala chorľavieť, viackrát som odpadla. To všetko spôsobovala moja psychika. Zasiahlo mi to chrbticu, začalo ma sekať, chodila som často na infúzie a obstreky na neurológiu. Lekári riešili, čo sa so mnou deje. Predstavená mi však nedôverovala, obviňovala ma, že sa chcem uliať z práce, vraj nemám simulovať. Aj niektoré spolusestry mi dávali pocítiť, že musia robiť moju prácu. Veď som mladá, ako môžem byť taká chorá. Ony musia ťahať za mňa. Vraj sa mám premôcť, ale ako som to mala urobiť, keď som nemohla ani vstať z postele… Začalo sa to vo mne stupňovať. Kládla som si veľa otázok, hľadala riešenia sama v sebe, pretože som po zlých skúsenostiach nedôverovala predstaveným, spovede boli rýchle, keďže som sa bála, že sa bude opäť riešiť, že som tam pridlho… Pochopenie som našla iba v chorých a starých sestrách, za čo som vďačná dodnes, ale tie mi nevedeli pomôcť. Až po roku rozmýšľania a boja sama so sebou som si vo svojom vnútri povedala, že ak som tu len na prekážku, odídem a budem pomáhať tam, kam pôjdem. Nevedela som, kde to bude, keďže som ani nemala kam ísť, rodičov som nemala. Napísala som teda žiadosť o dišpenz. Niektoré sestry sa to dozvedeli a začali do mňa ešte viac dorážať, že či si myslím, že mi bude lepšie vo svete, že som zradca Judáš a podobne… Možno naivne som čakala kúsok lásky a podpory, ale márne, nik sa nenašiel, len pár mladých sestier, s ktorými som mala priateľsky vzťah. Najviac mi ublížilo to, keď som prišla do provinciálneho domu, kde ma s infúziami priviezli skoro ráno. Sestry sa ma ani nič nespýtali… do rúk som dostala obálku s peniazmi. Pozerám sa a pýtam, načo to je? Predstavená mi povedala: „Choď do obchodu a kúp si niečo na seba, lebo domov pôjdeš sama.“ Ja som povedala, že nemám kam ísť, a jej odpoveď: „Zavolaj si niekoho, kto po teba príde, a budeš čakať, kým ti nezavolám. Nebudeš tu chodiť.“ Vtedy som pochopila, že ona ma jednoducho poslala preč. Dlhšie som sa z toho spamätávala… Najvyššia predstavená, keď som jej toto všetko porozprávala, prosila ma za celú kongregáciu o odpustenie. A po tom všetkom, ako ma vyzliekli z rúcha, som si povedala, že ak je toto evanjelium, tak odchádzam a v hlave som už mala iba to, ako to uskutočniť. Takže keď to mám zhrnúť, myslím si, že veľmi zlyhala komunikácia, dôvera a ľudskosť…“

Rehoľná sestra: „Prečo som odišla? Najhoršie som prežívala kategorizovanie ľudí: tie s titulom, tie s postavením, tie, čo umývajú chodby… Zakryli sme nezmyselným nánosom krásu všetkých sestier a tiež zmysel ich existencie. A pritom tie, čo umývali chodby, mali v sebe viac múdrosti ako tie s titulom. Potláčanie ženskosti – toľko krásy, ktorú v sebe ukrýva pojem žena, a my namiesto toho, aby sme tú krásu odkrývali, denne sme ju potláčali. A sestry sa trápili a trápia dodnes. Lebo sa boja vlastnej ženskosti, vlastnej sexuality a hlavne sa o tom nemajú s kým porozprávať. Kňazov sa neopýtajú, lebo sa hanbia. A kňazi majú v podstate ten istý problém. Ale niet milujúcich sestier – matiek, ktoré by im pomohli a upriamili ich otázky správnym smerom. Nik im nepovie, že zamilovať sa je normálne, ako ináč nám Boh ukáže, čo k nám cíti? Len tej láske treba dať smer. Milovať sa dá aj bez dotykov. Vernosť charizme Zakladateľky – čím viac dokumentov o jej živote bolo k dispozícii, tým menej sa žil život v jej duchu. Ja viem, na všetko treba čas. Ale ako čítame z jej života, keď sa v realite stále viac vzďaľujeme? A tak lásku nahrádzajú zákony. Jej život bol jednoduchý – milovať… seba, sestry, blížnych. Keď som oznámila pri stole, že odchádzam, jedna sestra povedala, že jej je ľúto, že sa to dozvedeli ako posledné, lebo iní ľudia to už vedeli. Odpovedala som jej, že mne je zas ľúto, že iní ľudia videli, že niečo nie je v poriadku a ona netušila, že človek, ktorý spí vo vedľajšej izbe, sa trápi. A presne o tom to je … láska vždy cíti, keď niekto trpí, a to je odkaz, ktorý odovzdala Zakladateľka. Láska nám ukáže cieľ aj cestu k nemu.“

Rehoľný kňaz: „Svoj odchod z rehole som si ešte tri roky dozadu nevedel ani len predstaviť. Veci nabrali rýchly spád, keď som jasne pochopil, že na mojej strane nemám vlastne nikoho, až na pár kamarátov v reholi, ktorí však zo strachu pred tým, že by sa ku mne verejne priznali, mohli prísť o pokoj, preto radšej nahlas nič nehovorili. Ostal som sám. Sám proti mašinérii, ktorá panovala v našom spoločenstve a ktorú si ani samotné vedenie nebolo schopné uvedomiť, tobôž nie ešte priznať. Rehoľný život chápaný ako dodržiavanie striktných pravidiel, správanie sa k spolubratom patriacim do komunity ako k mladým vo formácii, vyžadujúc akúsi slepú podriadenosť, neustále dusno, permanentná kontrola, atmosféra podozrievania, že si robím iba podľa seba, míňam prostriedky bez patričných dovolení, nespĺňam očakávania, nie som dostatočne lojálny atď. sa po čase stanú takými neznesiteľnými, že sa človek začne zamýšľať, čo vlastne robí v takejto partii. A tak som požiadal o dišpenz od sľubov. Chcem naďalej slúžiť ako kňaz, ale určite nie v takomto chorom spoločenstve.“

Rehoľná sestra: „Prečo som odišla z rehole? Pretože som tápala, nedokázala som sa modliť a do toho prišli depresie a pocit, že v komunite, kde je 100 sestier, nemáš nikoho, komu by si povedala, že máš problém. Starké boli super, ale nechcela som ich zaťažovať. Prepadala som sa do depresie, ktorá ma zožierala, a vtedy všetko akoby na mňa doľahlo – ten pocit, že ideš medzi rehoľné sestry s určitými očakávaniami, kde veľmi rýchlo pochopíš, že nemajú s realitou rehoľného života nič spoločné. Mala som predstavu, aké to bude super žiť v reholi, modliť sa a slúžiť chorým a opusteným, a zrazu, keď sa snaží pár sestier napĺňať charizmu zakladateľky, je to problém, lebo sú mimo komunity. Keď si chceš oddýchnuť kdesi mimo kláštora, povedia, že utekáš… atď. Pokiaľ nie si „rovnaká“ a „nezapadáš“, nie si vítaná… toto boli moje pocity. A aj s odstupom asi desiatich rokov stále cítim, že stretnúť sa zoči-voči s niektorými sestrami síce dokážem, ale pri pohľade na ne mi je smutno, že s úsmevom na tvári fungujú ďalej a akoby si ani neuvedomovali, že veľa dobrých sestier odišlo aj pre ich správanie. Dnes som už vydatá, mám manžela a tri dievčatá. Pre financie som nastúpila do práce dosť skoro, momentálne som sa po 9 rokoch vrátila do zdravotníctva, bývame so svokrou, čo má svoje pozitíva, ale aj negatíva. Sme zdraví, aj keď o rôzne životné skúšky nie je núdza. Snažím sa byť dobrou manželkou a mamou…“

Príčiny odchodov by sme mohli zhrnúť do nasledujúcich kategórií

(Zdroj: Dar vernosti a radosť vytrvalosti)

Nedostatočný duchovný život, ktorý sa prejavuje zanedbaním osobnej modlitby, absenciou komunitnej modlitby, povrchnosťou sviatostného života a v mnohých prípadoch prílišným dôrazom na aktivizmus.

Strata pocitu spolupatričnosti, kde začína narastať nespokojnosť s komunitou, s inštitútom ako takým a napokon s Cirkvou.

Slabá účasť na zapájaní sa do života komunity, v iniciatívach a aktivitách komunity.

Ďalšou kategóriou je: Nerovnováha medzi potrebami komunity a osobnými potrebami. Komunita slúži iba na uspokojenie vlastných potrieb (bývanie, ekonomický zdroj, právna ochrana).

Vzdialenie sa komunite: Príliš zdĺhavá starostlivosť o rodičov (väčší problém v ženských reholiach) – niekedy rok, dva a viac. V mnohých prípadoch sa zasvätení stávajú obeťami výčitiek súrodencov týkajúcich sa starostlivosti o rodičov v núdzi.

Problémy s afektivitou sú samostatnou kategóriou, kde nachádzame celú paletu situácií:

• Zaľúbenie, ktoré môže vyústiť do manželstva.
• Porušenie sľubu čistoty, ktoré spôsobujú heterosexuálne / homosexuálne akty.
  Problémy s afektivitou ovplyvňujú vo veľkej miere život komunity a samozrejme vzťahové problémy na rozličných úrovniach.

Z prieskumu, ktorý bol realizovaný, vyplýva, že základnou motiváciou na odchod je nedostatočne autentický duchovný život a osobnostná nezrelosť.

Hľadajúc vysvetlenie v jednotlivých kauzách odchodov je dôležité zhodnotiť prostredie, z ktorého pochádzajú mladí ľudia, ale tiež sa nebáť zhodnotiť inštitúty, ktoré prijímajú mladých. Svet prechádza hlbokou premenou postmoderny, čoho dôsledkom sú kultúrne zmeny, komplexnosť, mnohorakosť modelov života – neistota, pochybnosti, dezorientovanosť, nedostatok jasných referencií – chaos. Potreba okamžitého emocionálneho potvrdenia, ťažkosť rozlíšiť podstatné od nedôležitého. Čas odchodu prináša nástojčivé presvedčenie, že všetko sa meria podľa užitočnosti a profitu. Mnohí sú obeťami zappingu / multitaskingu, mentality povrchnosti, dominantného subjektivizmu a individualizmu. Je dôležité zaoberať sa týmito skutočnosťami a neprehliadať ich. Toto sú príčiny, ktoré môžu sčasti vysvetliť odchody.

Čo je dôležité vziať do úvahy do budúcnosti?

Mladí, ktorí vstupujú do rádov, majú vďaka subjektivizmu reálny problém klásť si základné otázky. Kultúra dočasnosti ich straší pri rozhodovaní sa na celý život. Podmieňujúce prostredie ich tlačí do určitých konkrétnych reakcií. Rodina a priatelia zohrávajú dôležitú rolu v ich živote.

Hodnotová neutralita a neexistujúci rebríček hodnôt je súčasťou „výbavy“ mladého človeka. Kultúra provizória, tzv. light, je udomácnená a to je dôležité nepopierať. Z psychologického hľadiská sú to podľa prof. Rullu ešte aj psychické nezrovnalosti. Prvok povolania a jeho funkčnosť v súčasnej spoločnosti je zotázňovaný.

Je dôležité klásť si otázku, ako sme na tom my, čo žijeme zasväteným životom. Či mladí členovia nie sú preťažení prácou, príliš krehkí psychologicky, mnohoráz nepochopení… Kríza je produktom všetkých týchto skutočností dovedna: zanechanie modlitby, sviatostí, bratského/sesterského života, oslabenie motivácii pre povolanie, nedostatok komunikácie/osamelosť, nedostatok svedectva o charizme inštitútu. Odchody sú signálom pre zotáznenie formácie.

Ako sa formácia vysporiada s kultúrou provizória?

Formácia má na prvom mieste napomáhať zrelú a pevnú identitu, nie skamenenú ani ovládanú módou, schopnú robiť slobodné, zrelé a neodvolateľné rozhodnutia, postavenú na východisku vlastnej osobnej histórie. Má to byť osobná púť dozrievania, ktorá má rozdielne trvanie.
Ďalšou témou je to, ako sa formácia vysporiada s modelom Cirkvi. Potrebujeme si osvojiť chápanie Cirkvi ako „malého pozostatku“ – malého stáda (nič triumfalistické ani predkoncilové); zasvätený život už nie je viac v centre sociálneho života; pozvanie k „byť v minorite“; nie privilégiá, ale služba má byť v centre záujmu; primát Boha podľa Benedikta XVI.; vtelená spiritualita sa má stať hýbateľom akejkoľvek činnosti a svedectva.

Namiesto záveru svedectvo sestry Vianey

V reholi pôsobím či žijem už pár desiatok rokov. Počas tohto životného úseku som sa stretla s odchodom viacerých sestier. S niektorými som prežívala ich trápenia, boje, víťazstvá, rezignáciu… Stále visí vo vzduchu otázka s výkričníkom: PREČO?! Niektoré to povedia priamo, ak odišli zo svojej vôle. Ďalšie poslali domov ako „spam“, a to je už pre mňa mystérium iniquitatis. Nepochopiteľné. 

Najmä ak zo strany formátoriek a sestier z vedenia rehole boli nastavené podmienky a okolnosti tak, aby odchod sestry zariadili, stopy zahladili a hlavne aby sa neudržiavali už žiadne kontakty medzi nimi a ostatnými sestrami (aby ich náhodou nevytiahli von z rehole).

Nezáležalo na tom, či sestra patrila do spoločenstva len niekoľko rokov či dlhší čas.

Osobne – dôverne, o čo sú ľudia, ktorí odchádzajú, horší či lepší ako tí, čo ostali?

O čo boli horší osemnásti, na ktorých spadla veža v Siloe a zabila ich (porov. Lk 13,4)?

No myslím si, že pre nás zostávajúcich platí verš, ktorý nasleduje: … ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete takisto… Pokánie nás zachráni. Každý nesie istý podiel spoluzodpovednosti; tí, čo majú moc niečo urobiť, aj podiel spoluviny. Môj hriech, aj keď je skrytý, siaha oveľa ďalej ako k vyznaniu v spovedi…

Častejšie som už konštatovala, že tie, ktoré sú preč, sú oveľa lepšími ľuďmi ako ja. Aj iné prívlastky by som im udelila: pokornejšie, zbožnejšie, poslušnejšie… dalo by sa pokračovať.

Čím som si zaslúžila, že Pán je ku mne taký milosrdný, dobrotivý a trpezlivý?

Alebo dobrovoľne odídené sa už nemohli pozerať na náš pokrytecký život či žiť a vyť s vlkmi?!

Ľudia „vonku“ riešia oveľa závažnejšie problémy ako rehoľnice pri spoločnom stravovaní. Keď sa pozerám z nadhľadu, dostávam nad tými dialógmi závraty a jedlo sa stáva nestráviteľnou záťažou… Keby nás niekto počúval, tak neviem… Nemáme povolania. Téma posledných rokov. A čím ich pritiahneme? Tými komentármi na jedlo, komunitu či iné banality? Kam sme sa to dostali? Sestry, ktoré boli promótorkami našej generácie, nerobili nič extra. Skrátka žili, čo mali. Charizmu, denný poriadok, povinnosti. Rutina? Veď večnosť sa skladá z maličkostí.

Pred rokom len stretká, aktivitky, akcie, atrakcie. Každý mladý mal do sýtosti, na výber. Animátorky vyšťavené popri zamestnaní nemali čas na modlitbu. Čas covidu – čas zamyslenia sa nad tým všetkým, podstatným. Pri akom poklade sa zastavilo moje srdce? Čo má v tejto chvíli pre mňa hodnotu stratenej drachmy?

Každá ľudská bytosť je skrytým pokladom, ktorý treba objavovať. O koľko pokladov často neobjavených sme v reholi prišli?! V mojom srdci má každá z nich miesto naďalej. Keby som mala možnosť, tak ich povolám naspäť. Ale v akom stave by našli náš príbytok? Nebol by horší ako betlehemská maštaľ?

No Ježiš nepohŕda ani ňou… Ľudia pohrdli Bohom. Nepohŕdame my tými, ktorých posielame preč preto, že nespĺňajú naše podmienky uniformnej škatuľky? Nevidíme, nepočujeme a ani nechceme vidieť problémy, s ktorými zápasili odídené či poslané preč a namiesto pomoci a riešenia problému odstraňujeme človeka.

Problémy sa riešia prekladom. Sestry sa menia, no problém ostáva na tom istom mieste. Keď sestra povie s dôverou o tom, čo prežíva, čo ju trápi, s čím bojuje, tak sa to obracia proti nej. Nie raz. Aká je to potom dôvera v predstavených?!

Párkrát sa takáto situácia zopakuje a mladý človek si povie: „Ďakujem, neprosím!“

V akom pokrytectve to žijeme! Tvárime sa, že je všetko v najlepšom poriadku,

sestra odišla a s ňou aj tie problémy. Navonok. No Ježiš hovorí: čo ste (ne)urobili jednému z mojich najmenších… Čo my robíme pre záchranu sestry, čo volá o pomoc, keď prežíva boj? Pomohli či dopomohli sme (k odchodu)?

Pred očami mám sliepky. Nie raz som zažila tie situácie aj na sebe. Ak má sliepka nejakú ranku, ostatné sa do nej pustia, ranu rozďobú, krváca, stráca perie, opŕchne, prestane niesť a končí… Ako v reholi… Sestra trpí, zverí sa s problémom, namiesto pomoci ju doráňajú, slabšie povahy sú zlomené, prichádzajú na rad zdravotné problémy, chorý človek sa cíti menejcenný a dajú mu to pocítiť aj ostatní. A ak sa scenár opakuje, odchod je zaistený.

Aké otupené svedomie sa na toto dokáže bez mihnutia oka pozerať? Aký je to predstavený, ktorý je tohoto súčasťou, príčinou a dôsledkom?! A hlavne že sa nič nedeje. Povolania nemáme a čo máme, si nevážime, nepolievame, aby rástlo a rozvíjalo sa.

Sú typy vo vedúcich funkciách, čo sa tam držia dlhé roky ako kliešte a tvária sa ako mučeníci… No opak je pravdou. Mučeníci sú všetci naokolo, hoci sa tak netvária. Trpia ticho, niektorí hovoria. No tých sa treba radšej zbaviť. Prinajlepšom poslať do inej komunity. Umyť si ruky ako Pilát. Zbaviť sa? „Veď prísť o hlavu je u proroka normálny pracovný úraz.“

Ako sa zbaviť hlasu volajúceho na púšti? Vyprahnutých púští našich komunít, kde už niet života, ktorý by bol príťažlivý.

Nájde sa aspoň 10 spravodlivých? Tých, pre ktorých nás Boh zachráni, odplaví viny, zavlaží vyprahnutú púšť, oživí, uzdraví, okope, pohnojí… Veríš tomu? Ja mám nádej, že Boh aj to zlé, čo prežívame, premieňa ako zlato, čo sa čistí.

Verím, že tie, ktoré už medzi nami nie sú, hoci mali povolanie, túžbu a vôľu byť autentickými rehoľnicami, budú stáť vo večnosti oblečené do svadobného rúcha možno tesne vedľa… 

Alebo nás predídu? To je na každej z nás, ako naloží so zverenými talentmi.

Plakať nad odchodmi z rehole nestačí…

Je možné zostať vernými?

Radosť z vernosti je možná, ak sa skúsenosť s Bohom stane stredobodom života; ak sa v komúniu s inými staneme schopnými darovať im samých seba; ak budeme schopnými uprednostniť kvalitu evanjeliového života pred starosťami o budúcnosť nových povolaní; ak siahneme po radikalite evanjelia a po pastoračnom rozlišovaní; ak budeme kompetentne a osobne sprevádzať bratov a sestry v komunitách.

To, čo bolo doteraz povedané, je pokus priniesť aktuálnu tému do našich spoločenstiev. Naši bratia a sestry vo viere a aj samotný Svätý Otec nás povzbudzujú hľadať odpovede na otázky, ktoré sme si doteraz nekládli nahlas. Je tu príležitosť, priestor, ale hlavne potreba.

Je pred nami veľká úloha a dlhá cesta. Nie sme na nej sami. Kráčame v sprievode toho, ktorý nás zavolal po mene. Nemáme sa čoho báť, ale musíme dozrievať a rásť, lebo len vtedy nájdeme zmysel zostať a žiť.

Ján Štefanec, SVD

Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 01/2021.

The post Plakať nad odchodmi z reholí nestačí appeared first on Zasvätený život.

Rádio LUMEN prináša programovú novinku „Keď zasvätená osoba varí“. Prináša rozhovory s kňazmi, rehoľníkmi a rehoľnými sestričkami, ktorí sú v kuchyni ako doma.

Saleziáni si z misijných území doniesli nielen duchovné skúsenosti ale aj kulinárske zručnosti. Čo z azerbajdžanských pochútiek zachutilo saleziánovi Vladimírovi Sopkaničovi? Dozviete sa v nahrávke a prinášame aj kompletný recept. 

V rámci nášho seriálu Keď zasvätená osoba varí sa vyberieme do Bratislavy. Navštívili sme s našim mikrofónom saleziánsku farnosť sv. Jána Bosca na Trnávke. Členovia komunity, ktorú tvorí 8 saleziánov, majú skutočne rozmanité dary aj čo sa týka jedál a varenia. Dnes bude našim šéfkuchárom salezián don Vladimír Sopkanič. Nebude však variť, ale piecť sladký ázijský zákusok. Na Trnávke nahrával redaktor Ľudovít Malík.

Suroviny:

– Vlašské orechy
– Hotové štrúdľové cesto z obchodu
– Prepustené maslo
– Kryštálový cukor
– Jeden citrón
– Med
– Kardamom 
– Pražené a nesolené pistácie

Postup:

Orechy rozdelíme na dve porcie a jednu pomelieme na jemno a druhú na hrubšie alebo nasekáme. Do takto pripravených orechov môžeme pridať aj trošku kardamomu. Pripravíme si v hrnci cukrový odvar do ktorého pridáme kôru z citróna a všetko necháme 2-3 minúty povariť. Kôru z odvaru vyberieme a pridáme med. Rozpustíme si prepustené maslo, alebo si ho vyrobíme z masla, ktoré máme doma. Zapneme si rúru na 150-180 stupňov, aby sa dobre rozohriala.

Zoberieme štrúdľové cesto, ktoré roztiahneme a jednu vrstvu potrieme roztopeným maslom. Pridáme pomleté orechy, množstvo podľa toho ako nám chutia a zrolujeme. Následne podľa veľkosti plechu na ktorom budeme baklavu piecť, si rolku narežeme na porcie. Rovnako to urobíme aj s ostatnými vrstvami cesta. Plech s takto pripraveným cestom vložíme do vyhriatej rúry a pečieme na 160 stupňov asi 40 minút.

Po vybratí z rúry baklavu potrieme roztopeným maslom a zalejeme pripraveným cukrovým odvarom až po okraj. Vrch posypeme nasekanými praženými ale nesolenými pistáciami. Odložíme na chladné a suché miesto a nechám postáť minimálne 24 hodín.

A ako sa to celé pripraví? Vypočujte si v archívnej nahrávke.

Ďalšie diely tejto relácie nájdete TU.

Zdroj: Rádio Lumen

The post Kde končia orechy z farskej záhrady: Salezián Vladimír Sopkanič pečie Baklavu appeared first on Zasvätený život.

Tento článok publikujeme s láskavým dovolením redakcie Svet kresťanstva / Postoj.

Rozhovor so sestrou Luciou Kopasovou, ktorá pomáha laikom aj zasväteným opäť objaviť prepojenie duše a tela.

„Kresťanstvo sa žije v tele. Naše sklony potrebujeme očisťovať, ale očisťujeme ich aj tým, že do tela ideme. Nájdime si primeraný moment a vlastnú cestu, no nerezignujme na telo a na tanec,“ hovorí sestra Lucia Kopasová, ktorá učí laikov aj zasvätených modlitbu tancom a pomáha ženám objaviť cez tanec svoju spiritualitu.

Sestra Lucia Kopasová žije v Komunite Blahoslavenstiev v obci Dolany pri Olomouci, kde práve biblické tance bývajú súčasťou oslavy vzkriesenia. Tieto tance hlboko rezonujú s jej potrebou vyjadriť túžbu, lásku aj bolesť nielen slovom a spevom, ale aj gestom, pohybom a tancom.

Rozprávali sme sa o tom, v čom môže byť tanec liečivý, či môže byť aj cestou k svätosti a čo robiť, keď pri predstave tanca zažívame strach či hanbu. 

Kresťanov učíte modlitbu tancom. Nestačí nám „klasická“ modlitba slovom či meditácia a kontemplácia v tichu? 

Podobne ako vo vzťahu človeka k človeku, majú slovo a rozhovor nezastupiteľné miesto. Zároveň sa vzťah neobmedzuje len na slovo. Intímne vzťahy a momenty prejavujeme aj telom. Vtedy sa tvorí hlboká jednota a lásku telom vyjadrujeme tak, ako to iba slovami nedokážeme. Napríklad aj pohladením či objatím… To platí aj o vzťahu k Bohu.

Samozrejme, potrebujeme počúvať a prijímať Božie slovo, aj my sami s Bohom chceme hovoriť a dať do slov to, čo máme na srdci. No vstúpenie do modlitby skrze tanec znamená, že aj svoje telo mu dávame, také, aké práve je.

Toto zrejme nebude spôsob modlitby pre každého. Načo potrebujeme práve takéto vyjadrenie?

Samozrejme, Bohu môžeme darovať svoje telo aj v námahe, v službe druhým či v chorobe. To všetko je tiež modlitba tela. Pri biblickom tanci či modlitbe gestom však ide o explicitné vyjadrenie toho, že Bohu dávame svoje telo. Je to prostriedok, ako sa vztiahnuť k Bohu celým svojím telom a bytím, inak než len recitovanou modlitbou či spevom. 

Aký je teologický význam biblických tancov? Sú v súlade s katolíckou náukou?

V Biblii sa tanec spomína na mnohých miestach ako výraz autentickej chvály. Miriam, Mojžišova sestra, vezme so ženami bubienky a v tanečnom sprievode oslavujú Boha po tom, čo Izraeliti prešli cez Červené more. V žalmoch počujeme, že máme Boha chváliť skrze tanec a hudbu.

Aj kráľ Dávid tancuje počas toho, ako prinášajú archu zmluvy do Jeruzalema. V Písme sa hovorí, že samotný kráľ tancoval či dokonca poskakoval z celej sily pred Bohom. Toto isté hebrejské slovo používa aj Kniha Genezis na mieste, kde čítame, že Duch Boží sa vznášal nad vodami. Môžeme ho teda preložiť aj tak, že Duch Boží tancoval nad vodami. 

Takže aj Boh tancuje?

V Sofoniášovi nájdeme krásny verš, ktorý hovorí, že „tvoj Boh bude tancovať pre teba“. Znamená to, že Boh sám nad nami jasá a tancuje od radosti nad človekom. Tanec je vlastný biblickému človeku aj Bohu samotnému. Tanec je pohyb Trojice, v Bohu samotnom je tanec. Samozrejme, ide o metaforu, Boh je Duch, nemá telo ani žiadne fyzické známky človeka. 

Sú biblické tance spontánnym vyjadrením hudby alebo je prítomná aj choreografia?

Nejde o voľný tanec, choreografiu sa spoločenstvo učí a snaží sa pri tanci o jednotu. Biblické tance sa väčšinou tancujú v kruhu. Ten je symbolom spoločenstva, ktorého stredom je Boh – k nemu sú všetci obrátení. Tancujúci sa niekedy držia za ruky či za ramená, čo vyjadruje prepojenie vzájomných vzťahov. Ľavou rukou obrátenou hore symbolicky prijímame človeka po ľavici a pravou dlaňou položenou v dlani suseda napravo zase lásku aj seba samého obrazne dávame. 

Podobajú sa biblické tance trochu na ľudové tance?

Áno, na tie, ktoré sa tancujú v kruhu. No pri biblických tancoch každý krok aj pohyb rúk korešponduje s textom, ktorý sa práve spieva, alebo s významom, ktorý sa vyjadruje. Ruka pred tvárou napríklad môže symbolizovať bázeň pred Bohom, ale aj túžbu ho vidieť. Tanec smerom dovnútra kruhu zase vyjadruje priblíženie sa k Bohu aj k sebe navzájom. 

Potrebujú tancujúci aj diváci túto symboliku poznať, aby tancu porozumeli?

Ak treba radosť divákovi vysvetľovať, asi je niekde problém. (Úsmev.) Symboly k vám budú hovoriť aj bez toho, aby ste im museli detailne rozumieť. No čím viac jednotlivým gestám rozumieme, tým väčší môžeme mať z tanca úžitok. Samozrejme, nejde o žiadnu striktnú abecedu, každý z tanečníkov si taktiež nachádza vlastné významy aj výrazy, ktoré hovoria priamo k nemu osobne.

Sú biblické tance termín, ktorým sa všade na svete označuje to isté? 

Termín biblické tance používame v našej komunite, všeobecne sa skôr používa názov izraelské tance. To je pojem, ktorý všade na svete znamená ten istý fenomén. Izraelské tance sa tvorili v kibucoch ešte pred vznikom štátu Izrael. Vo svete Židov sú choreografi, ktorí na konkrétnu pieseň, často aj modernú, vymyslia konkrétnu choreografiu. Tieto tance sú živou kultúrou, ktorá sa v židovských komunitách po celom svete stále obnovuje. 

Čerpáme z tohto prameňa, no neprijímame všetky izraelské tance. Pojmom biblické tance označujeme tance, ktoré sú vlastné biblickému človeku: sú vyjadrením biblického textu či básne a oslavujú Boha. Mnohé z nich vznikli v našom kruhu a patria k životu Komunity Blahoslavenstiev už od jej vzniku v roku 1973. 

Prečo sú práve tance súčasťou vašej spirituality?

Jednou z dôležitých charakteristík Komunity Blahoslavenstiev je to, že na jednom mieste žijú muži aj ženy, zasvätení aj laici, manželia aj slobodní. Aj keď má komunita rozvinuté rôzne apoštoláty, prioritou je rozvíjanie hlbokého kontemplatívneho života s Bohom v každodennosti, kde veľa čerpáme z karmelitánskej tradície. Ďalším pilierom je práve spoznávanie židovských koreňov, kam patria aj spomínané tance, ale aj inšpirácia východnou tradíciou Cirkvi, najmä v oblasti krásnej liturgie. 

Komunita Blahoslavenstiev je novou komunitou. Odkiaľ sa vzala túžba vracať sa k židovským koreňom kresťanskej viery?

Prví členovia komunity vnímali veľkú lásku k vyvolenému ľudu Izrael aj preto, že poznať židovstvo z čias Ježiša Krista nám pomáha lepšie pochopiť aj prežívať kresťanstvo. Druhým rozmerom bola láska k židovskému národu vo všeobecnosti, pretože neprestal byť národom, ktorý si Pán vyvolil a tajomne si ho vedie. A taktiež modlitba, aby sme raz spoločne privítali Ježiša ako Mesiáša. 

Jedna zo zakladateliek komunity poznala vo svojom rodnom meste vo Francúzsku mladých Židov, ktorí pri oslavách tancovali izraelské tance. Ako dievča ju veľmi oslovilo to, že Boha môžeme sláviť aj takto radostne a slobodne. 

Stratili sme my v Európe silnejšie prepojenie modlitby a tela alebo sme ho nikdy nemali? 

Tam, kde kresťanstvo vzniklo, bolo telo v modlitbe vždy silne prítomné. V afrických krajinách je aj dnes bežné zaradiť tanec do svätej omše. Naša západná kultúra je zase viac racionálna a menej pracuje s telom. Tým sa však odrezala aj od emócií. Ratio a slovo, aj keď majú svoje dôležité miesto, často preceňujeme. 

Dnes vidíme, že ľudia po tejto telesnej dimenzii túžia. Často potom vyhľadávajú iné ako kresťanské duchovné tradície, pretože si myslia, že tam má telo viac svoje miesto. Ale to je veľká škoda. V kresťanstve má telo obrovský význam. Aj ja sa pýtam, prečo sa nám z prežívania stratilo. 

Potrebujeme sa prepojeniu tela a duše opäť učiť?

Áno. No nie tak, ako by sme sa učili cudzí jazyk, ale ako niečo, čo je nám vlastné a potrebujeme to znovu objaviť. Dať prepojeniu duše a tela priechod, oslobodiť sa a dovoliť si vyjadriť sa aj telesným spôsobom. Vpustiť Božiu lásku a milosť tam, kde nás ani nenapadlo, že by sme ju mohli prežívať: v tele. Podobne ako keď najskôr vnímame spoločné priateľstvo v rozhovore, no dotykom ruky či objatím zrazu prijmeme lásku novým spôsobom. 

Nie každý má potrebu vyjadriť svoje emócie práve týmto spôsobom. 

Iste, nie každému musí byť príjemný práve rozmer spoločného tanca. Niekto potrebuje svoj čas, iný je skrátka plachejší. Ak niekto modlitbu tancom nevyhľadáva, to neznamená, že automaticky nezažíva istú dimenziu Božej lásky. Tanec je skôr pozvaním, aby sme svoju telesnosť aj emócie od Boha neodstrihli a vystavili ich Božej láske. Niekto to zažije cez vzťah s druhým človekom, niekto v prírode. Tanec či modlitba gestom je len jedným zo spôsobov, ako tomu pomôcť. 

Pri spoločnom tanci či modlitbe gestom majú ľudia pocit, že sa na nich všetci pozerajú. No pravdou je, že väčšinou má každý dosť trápenia sám so sebou. Ak sa niekto odváži byť zraniteľný, často to uvoľní celú skupinu. 

Čo myslíte pod modlitbou gestom?

Pri tanci hovoríme o istej choreografii, je prítomný aj pohyb nôh, hýbe sa celé spoločenstvo. Okrem biblických tancov existujú aj isté jednoduché spevy, ktoré sprevádzame gestami. Na rozdiel od biblických tancov tieto nepotrebujú nácvik. Modlitbu gestom používame na duchovných obnovách ako predsieň pred vstupom do tanca. Tu si môžeme uvedomiť, že aj len jednoduché gesto môžeme prežiť ako modlitbu.

Prirodzene hanblivý človek môže mať zábrany vyjadriť modlitbu tancom. 

Pri tanci zažívame zraniteľnosť aj plachosť. Vstúpiť do tanca, navyše pred očami druhých ľudí, môže vyvolať pocit, že strácame kontrolu. Pýtame sa, ako to bude vyzerať, cítime sa nemotorne a trápne. Je to nános nášho strachu aj zranení. Zároveň je v poriadku, že svoje prejavy potrebujeme kontrolovať. Ani bežne nedávame von všetky svoje emócie, myšlienky či gestá. Je to aj otázka slušnosti a primeranosti.

Na spontánnosť vo forme tanca potrebujeme prítomnosť dôvery, rešpektu a nesúdenia. Nie je dobré, aby si človek robil násilie a išiel proti sebe. Z tanca však nerobia modlitbu druhí ľudia, ale predovšetkým môj vnútorný postoj viery, že sa Boh na mňa díva s láskou.

Takže nejde ani tak o to, čo tancom vyjadrujeme, ale že necháme, aby nás Boh uvidel, aj keď sa pri tanci cítime trápne?

Presne tak. Modlitbou nie je konkrétny pohyb či gesto, ale vedomé vstúpenie do zraniteľnosti, pretože ten, čo sa na mňa díva, ma prijíma a miluje. Ak sa postavím pred Boha, aj keď sa cítim nešikovná, môžem zažiť oslobodenie. Modlitba je tanec pod pohľadom, pod ktorým sa môžeme cítiť bezpečne. Tam zažívame prijatie a to je vždy uzdravujúce. 

Kresťanstvo sa žije v tele. Svoje sklony potrebujeme očisťovať, ale očisťujeme ich aj tým, že do tela ideme. Nájdime si primeraný moment a vlastnú cestu, no nerezignujme na telo a na tanec. 

Vedia účastníci toto uzdravenie opísať?

Mnohí povedia, že ovocím takejto modlitby je zážitok novej slobody aj radosti. Ale taktiež hlbšie sebaprijatie. Často sa hanbíme za vlastné telo alebo ho odmietame. Zážitok toho, že naše telo je v poriadku, také, aké je, a že je milované, nám pomôže prijať ho. 

Niekedy sa objaví aj bolesť, ktorú človek dlho držal v sebe a gesto ju uvoľnilo. Najmä ženy, ktoré zažili zneužitie či neprijatie, sa obrnili pri prejavovaní svojho ženstva. Keď si dovolia urobiť gesto vyjadrujúce nehu či otvorenosť, môže prísť veľký plač. Ten potom ošetrujeme v rozhovore či v modlitbe. No keď sa rana otvorí, je to znamením, že nastáva proces liečenia. 

Je správna domnienka, že muži o tento typ modlitby prejavujú menší záujem?

Pravdou je, že na pozvánku do biblických tancov reagujú skôr ženy. (Úsmev.) Ale platí aj to, že keď muži tieto tance objavia, majú ich veľmi radi a vedia si ich užiť. Mužské tance sú väčšinou jednoduché dupavé pohyby nôh, pri ktorých sa muži držia za ramená a nejde o komplikovanú choreografiu. 

Je to prejav mužskej súdržnosti, bratstva, sily a radosti, ktorá je iná ako tá ženská. Aj tí, čo si myslia, že spoločenské tance nie sú pre nich, zažijú pri biblických tancoch oslobodenie a mužskú oslavu Boha, ktorá je najmä v Katolíckej cirkvi vzácna.

Čo by mohlo byť prvým krokom, keď si chceme modlitbu telom vyskúšať, no na seminár biblických tancov sa tak skoro nedostaneme?

Začať môžeme aj jednoduchým gestom v samote vlastnej izby. Zdvihnúť ruky a zostať tak. Alebo pred krížom roztiahnuť ramená ako sám Ježiš a cítiť, čo všetko toto gesto vyjadruje. Až pri tomto úkone som si aj ja sama uvedomila, že Ježiš zomieral v pozícii, ktorá je absolútne zraniteľná. 

Alebo si môžeme vyskúšať gesto kríža, ktoré používame pri prežehnaní, ale nanovo. Urobiť ho veľmi pomaly, pre tento raz si odmyslieť slová, potiahnuť vertikálu vyššie aj nižšie a horizontálu širšie. Predstaviť si, že pred seba staviam Ježišov kríž ako štít. Keď ráno nemáme čas na dlhú modlitbu, týmto gestom môžeme vstúpiť do dňa nie osamelo a zraniteľne, ale zahalení jeho mocou.

A čo spojenie pohybu a hudby?

Pustime si hudbu, ktorá nás oslovuje. Skúsme ju vnímať a nechať, aby sa modlili napríklad iba ruky. Ruky sú mocný nástroj. Nimi hladíme, objímame, podávame si ich pri pozdrave. Môžeme len „byť v rukách“ a vnímať, čo chcú robiť. Alebo ich zdvihnúť a začať sa pomaly otáčať. 

Malo by ísť o liturgickú hudbu alebo je v poriadku aj najnovší gospelový hit z TikToku?

Výber hudby hovorí veľa o tom, kde sa nachádza naše srdce. Ak nás nejaká pieseň strhla, tak korešponduje s tým, čo v srdci nosíme, aj keď o tom nevieme. Môžeme si dovoliť ísť týmto smerom.

Niektoré texty dávajú strnulosť príkazov do protikladu s voľnosťou tanca a ochote poddať sa pôsobeniu Ducha. Je tanec dobrým obrazom cesty k svätosti?

Tanec je azda najvýstižnejšou metaforou života s Bohom. Aj keď naoko vyzerá spontánne a voľne, je zároveň vyjadrením poslušnosti. Krásny tanec je zladený s hudbou, je odpoveďou na to, čo počujem. Keď tancujem, tak reagujem celou svojou bytosťou. 

Pri tanci sa potrebujem nechať viesť, podobne ako svätosť nemôžem vykonštruovať podľa svojich predstáv ani sympatického svätého. Môj tanec s Bohom je jedinečný. V každej chvíli potrebujem počúvať, kam ma vedie, a odpovedať. Byť v rytme s Bohom. 

Nie je modlitba tancom príliš „hlučná“? Nepotrebujeme na započutie Boha aj vonkajší pokoj?

Som presvedčená o tom, že keď Mária spievala Magnificat, nestála pritom ako zbožná socha. Eucharistiu často chápeme ako zritualizovanú svätú omšu, ktorá je niekedy „odtelená“. No pritom ide o hostinu, ktorá je úzko spojená s telom. V tej istej rovine môžeme vnímať aj tanec a gesto ako niečo posvätné. 

To, že si Boží Syn zobral na seba ľudské telo, znamená, že si vzal na seba aj tanec. Nič ľudské mu nie je cudzie. A keď tancujeme pred ním, on posväcuje a premieňa naše telo. 

Stanislava Horváthová / svetkrestanstva.postoj.sk
Foto: archív sestry Lucie Kopasovej

The post Modlitba tancom / Odrezali sme sa od tela a emócií, no intimita ide cez telo. Aj vo vzťahu k Bohu appeared first on Zasvätený život.

Riadnym menovaním potvrdil pápež František doterajšie dočasné vedenie Dikastéria pre integrálny ľudský rozvoj. Prefektom sa stal kardinál Michael Czerny SJ, ktorý predtým viedol dikastérium s menovaním na prechodnú dobu – „ad interim“. Za sekretárku dikastéria Svätý Otec vymenoval rehoľnú sestru Alessandru Smerilliovú FMA, ktorá podobne od januára vykonávala funkciu ad interim.

Svätý Otec ďalej vymenoval pátra Fabia Baggia za podsekretára Dikastéria pre integrálny ľudský rozvoj so zodpovednosťou aj za Sekciu pre migrantov a utečencov a za osobitné projekty. Páter Baggio bol doteraz podsekretárom Sekcie pre migrantov a utečencov uvedeného dikastéria.

Menovania zverejnilo Tlačové stredisko Svätej stolice v sobotu 23. apríla.

TK KBS, RV

The post Saleziánka je menovaná za sekretárku Dikastéria pre integrálny ľudský rozvoj appeared first on Zasvätený život.

Článok je prevzatý z Magazínu Signaly.cz s dovolením šéfredaktorky a autorky tohto príspevku.

Pokud máte problém, že jste sice zplodili syna, ale bydlíte v paneláku a nechcete na tom nic měnit, můžete si zbylé dva úkoly pro správného chlapa splnit v Drastech u sester karmelitek. Budují tam klášter a silné chlapy, kteří se nebojí práce, tam potřebují. Berou i méně silné chlapy i silné a méně silné ženy. Na místě, kde má za rok stát kostel, se v tyto dny tyčí vysoký jeřáb. Vypadá trochu jako obrovský kříž. Pod ním vznikají základy budoucího kláštera a kostela. Na podzim tam ještě probíhal archeologický výzkum, všude byla jen hlína. Dneska už je v zemi vidět půdorys budoucích staveb. Sestry karmelitky ukazují, kde budou mít dílny a kudy se bude vcházet do kostela.

O stavbě kláštera v Drastech už jsme na podzim psali. Sestry se z pražských Hradčan, kde obývaly pro svůj způsob života zcela nevhodný prostor, přestěhovaly ještě před covidem. Jejich řád dostal pražský klášter na konci osmnáctého století a sestry zde žily do poloviny století dvacátého a pak opět po sametové revoluci. Situace ale byla neudržitelná – pro sestry, které klášter kromě zcela výjimečných situací neopouštějí, byly malé prostory bez zahrady, jen s dvorky mezi budovami, a uprostřed nepřetržitého turistického ruchu, život příliš znesnadňující. Po letech hledání našly řešení: opuštěný statek nedaleko Prahy, s tím, že jejich původní klášter převzali bratři karmelitáni. Ti jeho vlastnosti využili k dobrému: pořádají zde mnoho aktivit pro uspěchané obyvatele hlavního města, nabízejí možnost zastavení se v tichu, tématická setkání i několikadenní duchovní kurzy. V době covidu poskytovali možnost strávit v klášteře karanténu, nyní zase nabídli ubytovací prostory ukrajinským rodinám. 

Karmelitky v Drastech nebudují jen samotný klášter s kostelem, mají zde nájemní domy, které jim pomáhají zaplatit provoz a zároveň vytvářejí komunitu spřátelených lidí. Počítají s provozem exercičního domu a jako první vybudovaly veřejný park, který už nyní využívají lidé z okolí. Z prodeje původního kláštera ale karmelitky celou stavbu areálu nezaplatí, a tak se snaží ušetřit, kde to jde, a co mohou, dělají samy nebo s pomocí přátel. Dokonce kvůli tomu mají výjimku z přísného klauzurního života, a mohou pracovat společně s příchozími. Skoro každou sobotu pořádají brigády; jezdí na je jednotlivci, rodiny i celé skupiny z farností nebo skautských oddílů. Ty zde mohou i ve stanech přenocovat a využít zázemí bytu pro brigádníky; pomoc sestrám tak lze spojit třeba s návštěvou Prahy. Někomu se ale hodí jiné dny a domluví se se sestrami individuálně – zastaví se na chvíli po práci ve všední den, spojí pomoc sestrám s výletem, zůstane v neděli chvíli po mši a udělá, co zrovna spěchá. Práce se tu najde pro každého: od specializovaných nebo fyzicky náročných prací se stroji a nářadím přes fyzicky namáhavé, ale jednoduché až po práce zcela snadné a lehké, ale také důležité. Jeden okraj pozemku lemují stromy, ale lesíky byly velmi zanedbané a plné náletů. Postupně se odstraňují nemocné a nevhodné dřeviny a nahrazují jinými. Někdy se tedy pálí nálety, jindy sází nové stromky. V budoucím veřejném parku na druhé straně areálu vznikly záhony květin, mezi kterými se proplétají štěrkové cestičky – tady je potřeba trpělivé pletí. Uprostřed areálu původního statku vzniklo v minulosti mnoho budov, které bylo potřeba zbourat, případně využít jen jejich části. Zde se uplatní silní muži se sbíječkou. Práce je různorodá a nestane se, že by člověk přijel a nenašlo se něco, co je potřeba a zároveň to dotyčný zvládne a snad ho to i bude bavit.

Pro spoustu lidí jsou ale Drasty z ruky, nebo prostě nemají možnost se osobně brigád účastnit. Pokud chtějí sestry podpořit, mohou jim buď přímo přispět finančně, nebo si koupit něco v jejich e-shopu. Dřív měly sestry kamenný krámek na Hradčanech, ale v rámci šetření jej zrušily a své výrobky nabízejí pouze on-line. Vybrat si můžete z dekorativních výrobků z hlíny, svíček, hedvábných křestních roušek a šátků. Původně čistě náboženská nabídka se postupně rozšiřuje, aby se mohly rozšířit i řady zákazníků. Sestry by si rády vydělaly co nejvíce peněz, potřebných na stavbu, vlastní prací. Přesto bude třeba desítky milionů vybrat mezi lidmi. Je možné přispět buď přímo na účet (115-3844130247/0100), nebo si lze koupit virtuální součást budoucího kláštera – třeba dveře nebo kostelní zvon.

Sestry budou vděčné za jakoukoli, i sebemenší pomoc. Pokud můžete, navštivte je osobně – pak se totiž role obrátí – nepomáháte vy jim, ale ony vám. Svým úsměvem, milým slovem, modlitbou. Klášter ještě nestojí, ale čerpat díky němu dary od Hospodina lze už teď. Svým aktivním přístupem a laskavostí oslovily i mnoho nevěřících, kteří se přijeli na „karmelitky na traktoru“ podívat. (Stačí využít google a zjistíte, kdo všechno už za sestrami zajel a napsal o tom reportáž.) Zkuste to, uvidíte sami. 

Fotky pořídila během brigád tohoto roku autorka textu.

Alena Theodora Dvořáková / Magazín Signaly.cz

The post Postav dům, zasaď strom… alespoň dvě třetiny úkolů si můžete splnit v Drastech appeared first on Zasvätený život.

Audio kázeň

Čím žijeme? Informáciami, ktoré prichádzajú? Svojimi pocitmi, ktoré vyvolá ich vstrebávanie? Spočíva pravda vo vonkajších faktoch alebo vo vlastnom prežívaní a posudzovaní toho, čo vnímame? Kto je Pravda môjho života a čo je pravda o mojom živote?

Dôležitú odpoveď nám ponúkol sv. Tomáš Akvinský, keď pravdu popísal ako „zhodu rozumu s vecou“. Ako človek celkom zaujatý myslením v pravde, pod rozum zahŕňa celú svoju osobu aj s jej citmi. Učí nás, že je tu nevyhnutnosť svoje prežívanie pravdivosti vždy primerane spájať s faktami, ktoré pozorujeme naokolo. Táto podstatne správna informácia by však stále zostala prázdnou, ak by tu nebola Pravda, s ktorou je možné dôverne sa stretnúť a podľa nej žiť. Bola by prázdnou bez milosrdenstva Vzkrieseného Pána. Po ceste k plnosti v pravde sa vybral nie iba Tomáš Akvinský. Dávno pred ním po nej kráčal aj Tomáš apoštol. A s nimi i po nich mnoho ďalších…

Zmes prežívania rôznych pocitov a otázniky o tom, kde je pravda, to teda bola, ale aj dnes je, realita učeníkov Ježiša Krista. Ako vtedy v nich, teraz sa v nás miešajú rôzne pocity. Zvlášť z nejednoznačnosti informácií, ktoré prijímame. A z toho, ako im porozumieť v pravde. Je v nás strach z toho, čo má prísť. Veď ako Ján v čítaní z jeho knihy Zjavenia padáme na zem ako mŕtvi, v očakávaní vyjavenia toho, „čo je, a čo sa má stať“ (por. Zjv 1,19). Možno obdivujeme ľudí niekedy presvedčivo odvážnch ako boli apoštoli vtedy, keď ohlasovali Zmŕtvychvstalého. Zároveň nám obavy a strach často nedovolia pripojiť sa k odvážnemu hlásaniu apoštolov (por. Sk 5,12-16). Prenasledovanie učeníkov židmi bolo realitou, o ktorej vedeli a cítili ju. A báli sa. Aj dnes sa môže taká realita stať ospravedlnením strachu pred iným národom, strachu z možného nepriateľského konania ľudí naokolo. Je v nás očakávanie a zároveň obava z toho, čo prichádza. Zo strachu dávame prednosť podozrievaniu. Nedôvera voči ľuďom i Bohu sa stáva dôvodom odmietania informácií aj od dôverných spoločníkov našej životnej cesty. Aj apoštolovi Tomášovi bolo ťažké na základe svedectva ostatných učeníkov uveriť a prijať pravdu, že je Ježiš živý. Učeník Ježišov však nepotláča svoj strach a neistotu tým, že má hneď vo všetkom jasno. Nie je to ten, čo ostáva vždy presvedčený o svojich informáciách a ich nepochybne správnom prežívaní. Takto neochvejnými sa stali ľudia, ktorí podvodne pripravili Ježišovo odsúdenie a nezaváhali ani tvárou v tvár jeho smrti. Učeníkom je skôr apoštol Tomáš z evanjelia na nedeľu milosrdenstva (por. Jn 20,19-31), aj so všetkými jeho pochybnosťami. Neskrýva vnútornú nedôveru, ale vyjaví túžbu o pravde sa presvedčiť. On je tu s Ježišom hlavnou postavou. K vyznaniu viery smeruje cez vnútroný proces očistenia. Pred spoločenstvom čakajúcim Pána vystupuje najprv ako pochybujúci. Nevyhnutná je tak pre neho opora tých, ktorí ho milosrdne prijímajú. Nevylúčia ho. Čakajú, kým uverí z vnútorného presvedčenia. Podmienkou je však aj Tomášov postoj, v ktorom spoločenstvo viery neopúšťa. Je ochotný pravdu stretnúť, aj keď sa ukazuje byť iná, než ako ju teraz prežíva. Nevyhlási, že ju nemožno nájsť a teda ani prijať, ako to spravil Pilát, keď sa Pravda naliehavo osobne ukazovala jeho očiam. Tomáš s pochybujúcou odvahou vstupuje do milosrdného prijatia komunity.

Ukazuje sa pravdivým tvrdenie cirkevných otcov, že jeho nedôvera bola pre našu vieru užitočnejšia ako viera ostatných apoštolov. Je v nej odvaha kráčať cestou milosrdného Božieho pôsobenia. V prostredí nedôvery a strachu nevieme byť k sebe pravdiví ani ľudsky, nie to ešte, aby sme sa navzájom delili o pochybnosti viery. Vďaka Tomášovmu postoju sa posilnila viera ustráchaného spoločenstva učeníkov, ktorí sa skrývali za zatvorenými dverami. Odvaha jeho samého i spoločenstva vedú k dotyku Božej milosrdnej lásky. Učili sa v pravde prijímať jeho pochybovanie tak, ako on ustál ustráchanosť ich prvého svedectva. Dotýkali sa slabého miesta, rany v boku. My však slabosť popierame. S odôvodnením, že chceme pokoj, si zamlčujeme pravdu. Nechceme byť úprimní, ak neočakávame súhlas. Alebo pri nesúhlase ostatných nie sme ochotní sa do spoločenstva vrátiť. Tvrdíme, že sme milosrdní a zbytočne neznepokojujeme druhých pochynosťami, ktoré nás trápia, ani ich neotravujeme pravdou, ktorú by neprijali. Alebo pre ich pochybnosti vylučujeme takých, ktorých prítomnosť by nás znepokojila.

Učeníci boli najprv presvedčení, že Ježiš je v hrobe. Predsa dostali šancu pravdivo spoznať, že žije. A to vtedy vtedy, keď sa navzájom delili o svoje pochybnosti i o následnú skúsenosť pravdivého stretnutia so živým Pánom. Nie iba Tomáš sa načiahol k rane, ktorú mal v boku Zmŕtvychvstalý. V tom geste je odvaha zdieľania slabostí a pochybností v spoločenstve. Nie iba rozum poznáva rany na tele spoločenstva veriacich, na bratoch a sestrách, ale dôvera sa ich aj dotýka. Aj preto už bol na Veľký piatok čas vhodný na to, aby ukrajinská a ruská žena niesli spolu kríž počas Krížovej cesty v rímskom Koloseu. Je to veľká bolesť, ktorá ešte nepominula. Ale aj túto ranu musíme pravdivo priznať. Toto pomáha vyjsť z postoja strachu a nedôverčivého podozrievania a v druhých ľuďoch objaviť spoločníkov na ceste. V tom milosrdnom kráčaní, kde prijímam slabosť a pochybnosť brata a naberám odvahu kráčať s ním, keď aj on cíti pochybnosť a slabosť moju. To je cesta prijímania milosrdenstva, na ktorú sa vydal apošol Tomáš i všetci učeníci. Spoločenstvo takto veriacich je pripravené pravdivo spoznať a prijať milosrdenstvo. Veď otvorilo priestor Milosrdnému Pánovi v milosrdne pochopených a prežívaných vzťahoch.

Pápežská nadácia ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi minulý týždeň schválila balík núdzovej pomoci pre ženské kongregácie latinského obradu, ktoré sa venujú charitatívnej činnosti v Ľvovskej arcidiecéze. Patria medzi ne aj sestry benediktínky zo Solonky, ktoré otvorili dvere svojho kontemplatívneho kláštora utečencom.

Kontemplatívne benediktínky zo Solonky na Ukrajine (neďaleko Ľvova) sú zvyknuté na ticho a vonkajšiu samotu, ale dvere svojho kláštora otvorili, aby prijali ľudí postihnutých vojnou. Od konca februára 2022 prijali stovky rodín v núdzi.

„Počas prvých týždňov vojny bolo v našom kláštore veľa pohybu. Ľudia prichádzali z mnohých rôznych miest Ukrajiny, napríklad z Charkova, Záporožia, Kyjeva, Boryspolu, Irpinu, Žitomíru, Černobyľu, Odesy, Horlivky, Slovjanska, Donecka a Luhanska. Boli to väčšinou ženy a deti v sprievode svojich manželov, ktorí pomáhali svojim rodinám prekročiť hranice, než sa vrátili bojovať za svoju krajinu,“ vysvetľuje sestra Klára.

Mníšky odhadujú, že do dnešného dňa prešlo ich kláštorom viac ako 500 ľudí. „V súčasnosti kláštor hostí najmä tých, ktorí neplánujú odísť do zahraničia, a niektorí z nich nemajú ani domov, kam by sa mohli vrátiť. Teraz tu máme 75 ľudí vrátane sestier z našej komunity v Žitomíri.“

Benediktínky zo Žitomíra boli nakoniec nútené evakuovať svoj kláštor po tom, čo strávili niekoľko dní v protileteckých krytoch v suteréne miestnej katedrály, keďže ich budova bola neustále ohrozená bombardovaním.

Aby mníšky pomohli ľuďom prekonať tieto ťažké a traumatizujúce časy, zapájajú všetkých do každodenných prác a služieb, ako je upratovanie kláštora alebo práca v kuchyni a jedálni. Jedna z ciel sa zmenila na herňu pre 20 detí, ktoré tu bývajú.

Do kláštora ich priviedla Prozreteľnosť

Roman, Anna a ich dve deti, mesačné bábätko a sedemročný chlapec, sú jednou z rodín, ktoré v súčasnosti žijú v Solonke. Pochádzajú z Charkova a po vypuknutí vojny sa tu udržali približne 10 dní, ale keď sa situácia zhoršila, rozhodli sa odísť. Už mali zbalené kufre a boli na chodbe, keď ich budovu zasiahla raketa.

„Dom začal horieť, všetky okná boli vyhodené do vzduchu,“ hovorí Roman pre ACN. Mysleli si, že nebudú môcť odísť, pretože dom sa naplnil hustým čiernym dymom. Zasiahnutý bol aj susedov dom, čo spôsobilo ešte väčšie škody.

Na ulici ľudia utekali na všetky strany, aby sa dostali čo najďalej od domu, pretože sa obávali, že plynové potrubie môže vybuchnúť. Roman a Anna sa vydali na cestu. Nakoniec stopli auto, ktoré ich odviezlo k domu priateľovej matky. „Ale aj tam dochádzalo k výbuchom, najmä v noci. Bolo to hrozné. Nemohli sme spať a deti začínali byť nervózne,“ vysvetľuje Roman.

Rozhodli sa vyraziť do Ľvova, vlakom spolu s ďalšími utečencami. Keď dorazili, zistili, že to, čo čítali na internete, bola pravda: mesto bolo preplnené a neboli tam voľné izby. Anna si našla ubytovanie na poschodí domu pre matky s deťmi, ale to najvhodnejšie miesto pre malé dieťa. S narastajúcou frustráciou chodili z jedného miesta na druhé, ale nikto im nevedel pomôcť. Napokon si úplne vyčerpaní sadli na lavičku. Dieťaťu bola zima a oni nevedeli, do čoho ho obliecť. Vtedy k nim pristúpila mníška a spýtala sa ich: „Máte kde bývať? Čaká vás niekto?“.

Odpovedali, že nie, a dodali, že sú zúfalí. Mníška im navrhla, aby išli do kláštora, kde dostali čistú izbu, jedlo, oblečenie a sušené mlieko pre dieťa. Anna bola bez seba od radosti. „Na tú chvíľu budeme spomínať a budeme za ňu vďační do konca života.“ Neskôr sa dozvedeli, že sestra Hieronyma, mníška, ktorá im ponúkla pomoc, v ten deň neplánovala ísť na železničnú stanicu, ale cítila, že by mala, aby zistila, či niekto nepotrebuje pomoc. Anna nepochybuje: „Bola to božská prozreteľnosť. Božie znamenie!“ a Roman súhlasí: „Pán nás zachránil!“

Znamenia týchto čias

Sestry opustili svoj kláštor a mlčanie, ku ktorému sa zvyčajne zaväzujú, ale veria, že práve toto od nich Boh v tejto chvíli žiada. „Takto naše spoločenstvo mníšok a mníchov číta znamenia času a takto si teraz predstavujeme našu službu.“

Táto služba nezištnej pohostinnosti privádza mnohých ľudí bližšie k Bohu. „Väčšina utečencov nie je veriaca, ale niekedy sa prídu pomodliť,“ vysvetľuje sestra Klára. „Počas sviatku Zvestovania Pána sme v našom kostole slávili svadbu staršieho páru zo Žitomíra. Ďalší mladý pár z Charkova sa pripravuje na sviatosť zmierenia a manželstva a bude krstiť aj svojho syna. Niekoľko ľudí sa prvýkrát vyspovedalo“.

Na záver dodáva, že napriek všetkej tejto novej práci a oddanosti je čas modlitby naďalej základom ich života. „Zachovali sme rytmus spoločnej modlitby v Liturgii hodín a máme ďalšie hodiny adorácie Najsvätejšej sviatosti. Sláva Pánovi vo všetkom!“.

→ Zbierka na okamžitú pomoc pre diecézy, rehoľníkov a veriacich na Ukrajine cez nadáciu ACN PREBIEHA TU.

→ Prispieť je možné aj priamo cez IBAN (poznámka – Pomoc Ukrajine): SK09 0900 0000 0051 2133 9396

Text a foto: ACN Slovensko

The post Mladá rodina na úteku z Charkova: „Pán nás zachránil!“ appeared first on Zasvätený život.

Audio kázeň

Častokrát sme už v živote počuli tú radostnú zvesť, že smrť nie je koniec všetkého. Že sme boli stvorení nie pre smrť, ale pre život. Boli sme stvorení pre radosť, bez ohľadu na to, aké žiale momentálne prežívame. V Kristovi nám tento život aj radosť boli ponúknuté a nielenže nám budú patriť, ale už teraz nám patria. Prežívali sme tajomstvo Ježišovho utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania a mohli by sme použiť obraz z evanjelia sv. Jána, ktoré môže zaznieť počas Veľkonočnej nedele v Bohoslužbe slova. Trochu ho prerozprávam.

Po zvesti, ktorú priniesla hneď ráno od hrobu Mária Magdaléna Šimonovi Petrovi a inému učeníkovi, ktorého mal Ježiš tak rád, že kameň je od hrobu odvalený, sa títo dvaja rozbehli k hrobu. Išli si na to posvietiť. A je pochopiteľné, že pre mladšieho je väčšia šanca, že bude bežať rýchlejšie a tak predbehol Petra. Ale do hrobu nevkročil. Len sa do neho nahol a niečo tam videl. To, čo videl zvonku nestačilo na to aby uveril. Nevieme prečo tento učeník zostal vonku. Bál sa niečoho? Že má urobiť prvý krok? Alebo to bola úcta, ktorá mu bránila akoby znesvätiť niečo posvätné? To sa nedozvieme, lebo keď pribehol Peter, ten to vo svojej povahe neriešil a vošiel do hrobu. A to bolo povzbudením pre toho, čo zostal dívať sa len zvonku. Vošiel dnu a uveril. Toľko návrat ku Ježišovmu zmŕtvychvstaniu ako k historickej udalosti ktorá sa stala.

Mám pre Vás otázku? Ako ste prežili tohtoročné sviatky? Po dvojročnej odmlke, po prestávke, ktorá nebola ľahká, ani ľahko prijateľná? Bol vo Vás nový hlad po slávení? Po slávení v spoločenstve? Aj v tom vašom, biednom, častokrát pseudo spoločenstve, plnom rovnako slabých a hriešnych ľudí ako sme my všetci? Vtiahol Vás tento hlad až dovnútra Kristovho hrobu? Alebo nám čosi bránilo vstúpiť. Bežali sme síce k hrobu, aj sme sa tam dostali, videli sme odvalený kameň celkom zblízka, dívali sme sa zvonku dovnútra a aj sme niečo uvideli. Ale možno si môžeme priznať, že to nestačilo. Že je v tom podstatný rozdiel: vstúpiť dovnútra a dívať sa zvonku.

A tak môže byť na mieste ďalšia otázka: čo nám bránilo vstúpiť dovnútra? Čo nás držalo, že sme zostali síce blízko a predsa nie vo vnútri? Mám niekoľko tipov na premýšľanie: môže to byť nespracovaný hnev a neodpustenie za to, čo sa nám prihodilo v uplynulých dvoch rokoch pri slávení sviatkov Veľkej noci. Môže to byť posudzovanie a odsudzovanie cirkevných aj svetských predstavených. Alebo aj obviňovanie druhých, skrátka iných a nie seba; či pocit viny v sebe samom. Alebo aj ešte niečo iné. Toto všetko sú veľké brzdy či putá, ktoré nás vedia zadržať od toho, k čomu sme boli pozvaní aj počas týchto sviatkov. Aby sme znovu nielen videli, ale znovu videli a znovu uverili.

To, čo sa mne na dnešnej radostnej zvesti evanjelia veľmi páči, je rozmer spoločenstva. Mária Magdaléna šla k hrobu sama, učeníci šli dvaja. A už si boli jeden pre druhého povzbudením, aby hľadali silu ako prekročiť svoje hranice. Keby aj Peter zostal vonku, neviem, či by ten druhý vstúpil dnu a uveril. Aj my sme tieto sviatky slávili znovu v spoločenstve. Bohu nech je za to vďaka. Ľahšie je nám byť za to vďačnými, lebo sme prežili to, že takéto slávenie nie je samozrejmosťou ale je darom. Nie je ani nejakým právom či povinnosťou, je oveľa viac. Slávenie, ktoré je jednou s 10 tém, ktoré môžeme spolu premýšľať v synodálnom procese cirkvi. Aké to bolo pre Teba? Mal si ten dar, že si to mohol sláviť s rodinou? Mal si ten obrovský dar, že si to mohol sláviť v domácom spoločenstve farnosti? Alebo si sa k niekomu pridal? Bol si pozvaný byť viac ako len pasívnym poslucháčom a zapojil si sa do nejakej služby? Bol si kostolník, lektor, akolyta, miništrant, spevák, hudobník, modlil si sa spolu s Ježišom chvíľu v Getsemanskej záhrade? Bol si na krížovej ceste, bol si na poklone v Božom hrobe, alebo si chystal kostol na sviatky, riadil, vyzdoboval? Opatroval si na svojej osobnej svieci svetlo zmŕtvychvstalého Krista a snažil si sa ho vyniesť von z chrámu a chrániť ho pred nepriazňou počasia? Alebo si niekomu kto takto slúžil kryl chrbát, vytváral si mu doma priestor, aby sa mohol pripraviť a ty si za neho potiahol v domácich či pracovných prípravách na sviatky? Verím, že áno. Že sme dostali túto šancu a vedeli sme ju s Božou pomocou využiť. Lebo zmŕtvychvstanie Ježiša nie je len historickou udalosťou ale je aj zázrakom. Božím zásahom do ľudských dejín, ktorým bolo milosťou vykonané niečo, čo by sa inak  – čisto prirodzene – nedalo vykonať. Ak človek uverí, je to viac ako len historická udalosť, je zároveň aj zázrak. A pozývam ťa všimnúť si, že Peter hoci bol v hrobe neuveril hneď. Ešte mal totiž s Pánom nevyriešené účty za tie viackrát zopakované slová: Nepoznám toho človeka. Ale my čítame ďalej v Jánovom evanjeliu, že keď na to prišlo, a stalo sa to na brehu jazera, keď ho Ježiš pozval si to vyriešiť, potom znovu uveril aj vďaka tomu, čo videl v hrobe. A to môže byť nádejou pre každého z nás. Ja verím, že každý, kto vstúpi do Kristovho otvoreného hrobu, a poobzerá sa v ňom, kto ním len neprebehne alebo sa naň nepozrie len zvonu, môže zažiť zázrak viery. Že nemáme v rukách mnohé veci ako napr. aj čas, kedy sa tento zázrak viery odohrá? Na to sme si už predsa pri živote s Ježišom zvykli, či nie?

Oslavujme teda celých 50 dní veľkonočného obdobia až do Turíc túto veľkú radosť. Ježiš vstal z mŕtvych, porazil smrť a odobral jej moc na ľudstvom. Hrob v sebe nedokázal udržať Ježiša Krista. Vďaka tomu nedokáže v sebe udržať ani nás, keď budeme s ním spojení. Smrť dostala nový zmysel. Stala sa prechodom k našej osobnej plnosti života. Mohli by sme si to znovu pripodobniť obrazom: ak život tu na svete je akoby semiačkom zasadeným, ktoré klíči a rastie a kvitne, tú pravú úrodu budeme vidieť a môcť užívať až tam, za hranicou smrti. A preto je zmŕtvychvstanie Ježiša nielen historickou udalosťou, nielen zázrakom ale aj proroctvom. Pracujme spoločne na tom, aby sa raz v našom živote naplnilo do krajnosti.

Dominik Markoš, farár na Sliači

Teologická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave so sídlom na Kostolnej 1, Bratislava otvára od septembra 2022 nový študijný program Counseling.

–          študijný program Counseling, profesionálne  sprevádzanie sa zameriava na prípravu odborníkov na základné sociálne poradenstvo s využitím  vo svete známej metódy, ktorej cieľom je nedirektívna pomoc ľuďom v rôznych záťažových situáciách

–          študijný program je profesijne orientovaný, v stupni Bakalár (Bc.), dennou kombinovanou formou

–          absolvent získava titul Bc v odbore Sociálna práca

–          podmienkou pre prijatie sú osobnostné predpoklady uchádzača pre tento druh pomoci a ukončené stredoškolské vzdelanie maturitou

–          bez prijímacieho konania

–          záujemci o štúdium môžu podať prihlášky v predĺženom termíne do 30. apríla 2022.

Viac informácií o programe Counseling: www.tftu.sk/counseling.

The post Trnavská univerzita otvára od septembra 2022 nový študijný program Counseling appeared first on Zasvätený život.