09:00 – Zamyslenia na dnes

V poslednej dobe počuť veľa o jave, akým je CSA (sexuálne zneužívanie mladistvých). A zdá sa nám, že je to len akási bublina, ktorú vytvárajú médiá, aby pritiahli čitateľov. Veď medzi našimi známymi, ktorých stretávame, nenachádzame takých, ktorí majú nejakú podobnú skúsenosť. A ani v nich nerozoznávame potenciálnu obeť či páchateľa. Je to však preto, že rana je veľmi hlboká. Zasypaná viacerými vrstvami hanby, hnevu, bolesti, snahy o normálny život. Aký je vnútorný svet obete? S čím bojuje? Existujú viaceré oblasti, ktoré sú poznačené aktom sexuálneho násilia. A vo veľa prípadoch je s nimi celoživotný boj. Dnes bude pre nás dôležitá otázka odpustenia. Je to základ nášho kresťanského života. Povinnosť, ku ktorej sa cítime pozvaní, dokonca prinútení, aby sme mohli žiť naozajstný kresťanský život.

Otázka znie: Je obeť povinná odpustiť páchateľovi?
Čo vlastne očakávame od obete?
Nejde len o odpustenie jedného alebo viacerých aktov. Je to čosi viac.
Sú tam následky z minulosti, rany prítomnosti a budúcnosti, ktoré poznačujú život človeka. Je to ZLO.

Keď rozmýšľame nad odpustením ako nad kresťanskou povinnosťou, zdá sa nám, že pri ňom neexistuje žiadna alternatíva. A tak často chápeme odpustenie ako zabudnutie. Myslíme si, že keď skutočnosť pochováme hlboko,  nebude už mať na nás žiaden dopad a vtedy odpustíme aj tomu, kto nám ublížil. A predsa, keď zabudneme, už vlastne ani sami nevieme, čo odpúšťame. Je to únik pred bolesťou a ten nie je aktom odpustenia. „Odpúšťame príliš málo a zabúdame príliš veľa.“[1] Cesta odpustenia vyžaduje oboje: dobrú pamäť a jasné vedomie urážky. Niekedy aj do konca života.

Uvedomenie si krivdy, ktorú mi niekto spôsobil, je cestou pravdy. Obete veľmi často bránia svojho páchateľa, ospravedlňujú ho a majú s ním veľa súcitu. Je to spôsob, ako si vysvetliť, že taký blízky človek mi mohol tak veľmi ublížiť. On nechcel, ale musel, veď na vine som bola ja. Tak vlastne nie je čo odpúšťať. Takéto popretie nepomáha odpusteniu. Ospravedlniť niekoho znamená zbaviť ho všetkej morálnej zodpovednosti. Také triky slúžia na zmiernenie nášho utrpenia. Na uzdravenie je ale potrebné prijať a pomenovať, čo sa stalo. Uznať, že sme zranení. A tá rana má v našom živote veľký význam. Pomenovať, čo všetko mi spôsobila. Obete potrebujú niekoho, s kým sa podelia o svoje zranenie, kto ich vypočuje. Vďaka tomu sa rana môže liečiť a obeť získava viac sebavedomia. Keď stretneš niekoho, kto je pre teba uchom, už nie si sám.

Ako deti sme boli učení odpúšťať na príkaz, silou vôle. Nie je to také jednoduché. Odpustenie zahŕňa všetky naše schopnosti: citlivosť, srdce, inteligenciu, úsudok, predstavivosť a tak ďalej. Nie je to len morálna povinnosť, duchovná praktika. Je to slobodné rozhodnutie, ku ktorému potrebujeme dozrieť. Takže má obeť právo neodpustiť?

Skúsme pochopiť, čo pre obeť sexuálneho zneužívania znamená odpustiť? Je to súhlas, aby zneužívanie pokračovalo? To znamená, akoby som súhlasil zo zlom. Vnútorný boj je ešte potlačený pocitom, že musím odpustiť, a keď to nerobím, nie som dobrý kresťan. Tak pocit viny ešte viac narastá. Preto je také dôležité prijať človeka s tým, čo dvíha, a v tej situácii, v ktorej sa nachádza. Dať mu čas.

Pozrime sa na Ježiša. Čo nám hovorí Evanjelium?
„Čo teda urobí Pán vinice? Príde, vinohradníkov zahubí a vinicu dá iným.“ (Mk 12, 9)

„Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora.“ (Mk 9, 42)

„Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa počúvne, získal si svojho brata. Ak ťa nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch (…) Keby ani ich nepočúvol, povedz to cirkvi. A keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik. Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi.“ (Mt 18, 15 – 18)

V Biblii nie je odpustenie nikdy na strane toho, kto je slabší, ale vždy mocnejší odpúšťa tomu, komu hrozí väzenie, otroctvo, strata všetkého, ak nesplatí svoj dlh. Prečo teda žiadame obeť – slabšieho – o odpustenie? Keďže odpustenie je otázkou moci, potrebujeme posilniť obeť. Pomôcť jej postaviť sa na vlastne nohy. Dať jej právo neodpustiť, keď to ešte nezvláda, a vinu za to neklásť na jej ramená. Čiže „robiť všetko pre to, aby bolo odpustené, ale uznať, že nie vždy sa to darí“[2]. Také pochopenie veľakrát dovolí človeku otvoriť sa možnosti, že príde taký deň, keď celé moje ja, moje srdce, duša, telo, povedia: odpúšťam.

Pravdivé odpustenie nás nevráti na miesto, kde sme boli pred urážkou. Bolo by nesprávne myslieť si, že keď raz odpustíme, náš vzťah s tým, kto nám ublížil, sa môže vrátiť tam, kde bol pred krivdou. O to viac, že odpustiť neznamená zrieknuť sa svojich práv. Spravodlivosť je súčasťou odpustenia. Vinník musí splatiť dlh. Trest je normálnym následkom previnenia. A až keď ho páchateľ dostane, môžem sa rozhodnúť odpustiť. Takže je tam priestor aj na porozumenie páchateľovi. Mať naňho jasný pohľad a porozumieť všetkým dimenziám. Je to niečo iné ako popretie, ktoré používame na začiatku, a prichádza skôr ku koncu procesu odpustenia.

Celý ten proces ma ešte dvoch „skrytých vinníkov“: ja a Boh. Na ceste k odpusteniu sa obeť stretne aj sama so sebou. S otázkami: prečo som neutiekla, prečo som to dovolila, prečo som tam zasa išla a tak ďalej. Obrovskému pocitu spoluúčasti nosenému roky v sebe je ťažko porozumieť aj odpustiť ho. Celá snaha odpustiť ostatným bude zničená, keď nedokážem odpustiť sám sebe. Spoznať v sebe oblasti a situácie, v ktorých bolo aj mne odpustené, je veľmi dôležité. Lebo len tí, ktorí zažili odpustenie, môžu sami odpustiť. Nemôžeme sa spoliehať len na naše sily a myslieť si, že sme jediní odpúšťajúci.

Tu prichádza otázka na Boha. Ale predtým, ako mu dovolíme konať v nás svojou milosťou, potrebujeme uznať, že je v nás prítomný hnev na Boha. Hnev, že nezasiahol. Prečo nezasiahol? Prečo ma nebránil? Prečo páchateľa nezastavil? Ako mu môžem veriť, dôverovať? Obeť to všetko potrebuje vyjadriť. Bez strachu z toho, že je to proti morálke. Bez pocitu viny, že sa hnevám na Boha. Len keď mu to poviem, keď to vyplačem, vykričím, môžem v konečnom dôsledku prísť k odpusteniu. Je to ako otvorenie sa milosti odpustenia, ktorá vždy pochádza od Boha. Nie je to útek, kde všetko nechávam na Boha, mysliac si, že len on môže odpustiť. Je to naša cesta a keď sa na ňu vydáme, určite budeme posilnení jeho milosťou.

A tak sa rana, ktorá krváca, začína hojiť. Hľadanie zmyslu je pozvaním pre obeť, aby objavila nejaký pozitívny význam toho, čo sa stalo v jej živote. Máme na výber. Môžeš zostať obeťou. Ale môžeš byť survivor, ten, ktorý prežil. Ten, v ktorom trauma nezabila túžbu po živote. A ešte je tam cesta ďalej. Nemusíš len existovať. Môžeš byť eine Betroffen, ten, ktorý prešiel cez traumu, a ona je už za tebou. Už ťa nedefinuje. Už ňou nie si poznačený. Ideš ďalej. Prekvitáš, lebo tvoje rany sú uzdravené.

Agnieszka Ewa Jarkowska, SCdSC
Centrum na ochranu maloletých, TF KU

Príspevok s podobnou tematikou od tejto autorky nájdete TU.

[1] John Monbourquette, How to forgive. A Step-by-Step Guide (preklad vlastný)
[2] John Monbourquette, How to forgive. A Step-by-Step Guide.

Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 01/2020.

The post Sexuálne zneužívanie: rana, ktorá pretrváva, či nádej na uzdravenie? appeared first on Zasvätený život.

Časopis Naša Žilinská diecéza od januára 2020 predstavuje postupne zasvätených, ktorí pôsobia v tejto diecéze. Aj my siahneme do archívu a ukážeme vám ich na našej webovej stránke.

Viac o časopise TU.

-fc-

The post Zasvätení v Žilinskej diecéze: vykupiteľky appeared first on Zasvätený život.

P. G. Crowley v úvodníku[1] k najnovšiemu číslu časopisu Theological Studies, tematicky zameranom na problematiku sexuálneho zneužívania, varuje pred lacným a pokryteckým optimizmom. Píše, že napriek tomu, že štatisticky nie je výskyt sexuálneho zneužívania zo strany vysvätených členov Cirkvi horší ako v iných profesiách; že sa to podarilo v niektorých oblastiach a diecézach významne znížiť; že mnohé prípady, ktoré sa dnes v médiách publikujú, sa odohrali desiatky rokov dozadu a páchatelia sú už zväčša po smrti; že sa v niektorých diecézach zaviedli ohlasovacie kontaktné body; že sa na mnohých miestach organizuje povinné vzdelávanie v tejto oblasti pre všetkých nositeľov akejkoľvek cirkevnej autority a poverenia a že prevažná väčšina prípadov sexuálneho zneužívania sa deje v rámci blízkej rodiny, nemožno ani jednu z vyššie uvedených skutočností použiť ako argument na upokojenie prekvapených veriacich i neveriacich a na odloženie problematiky ad acta do priečinku vyriešených problémov.

Emeritný pápež Benedikt XVI. poukazuje vo svojej kritizovanej eseji[2] na absenciu Boha v spoločnosti ako na príčinu aktuálnej krízy. Píše, že „západná spoločnosť je spoločnosťou, v ktorej Boh absentuje vo verejnej sfére a už sa mu nenačúva. A preto je spoločnosťou, z ktorej sa stále viac vytráca rozmer ľudskosti. Pri niektorých bodoch sa potom odrazu stane citeľným, že priam samozrejmým sa stalo to, čo je zlé a ničí človeka. Tak je to s pedofíliou. Ešte prednedávnom sa teoretickému výskumu pedofílie venovala značná pozornosť. A teraz so zhrozením spoznávame, že na našich deťoch a mladých sa dejú veci, ktoré ich ohrozujú. Že sa toto mohlo rozšíriť aj v Cirkvi a medzi kňazmi, to nami musí otriasať v osobitnej miere. Ako to, že pedofília mohla dosiahnuť takýto rozmer? Posledný dôvod spočíva v neprítomnosti Boha. Aj my kresťania a kňazi radšej nehovoríme o Bohu, pretože táto reč sa nejaví byť praktická.“[3]

Treba však v pokore pred skutočnosťou priznať, že problém sexuálneho zneužívania je univerzálny a postupne sa odhaľuje aj v iných spoločnostiach a kultúrach nevynímajúc Afriku, Áziu a Latinskú Ameriku a týka sa aj miestnych cirkví v nich. Stredná Európa a Slovensko nie sú žiadnou výnimkou. Postreh Benedikta XVI. o neprítomnosti Boha v slovách (a skutkoch!) kresťanov a ordinovaných služobníkov je v tomto kontexte veľmi dôležitý. Emeritný pápež je zhrozený z toho, že sa tento praktický ateizmus dostal dovnútra Cirkvi. Vo svetle odhalení posledných rokov treba dodať, že veľmi široko a veľmi vysoko.

Čo sa udialo v takýchto prípadoch? Bázeň pred Bohom sa vytratila zo života niektorých pokrstených, ktorí boli navyše ordinovaní do služby Cirkvi a vystrojení autoritou rôzneho stupňa. Bázeň pred Bohom sa stávala v ich živote viac a viac nepraktickou – stále s menším vplyvom na myslenie a na rozhodovanie. Boh prestal byť Bohom v ich praktickom živote. Teda problém nie je primárne v spoločnosti a jej nastavení, ale – biblicky povedané – v suchých ratolestiach na viniči, ktorým je Cirkev, Kristovo tajomné telo. Preto má kritika smerovať nie k spoločnosti, ale naopak – dovnútra cirkevného spoločenstva, ktoré podobne ako zlí vinohradníci z Ježišovho podobenstva stratilo zo zreteľa bázeň pred majiteľom vinice (Mt 21, 33 – 46).

Pápež František to s bolesťou a zhrozením vyjadril a priznal v Liste Božiemu ľudu dňa 22. 8. 2018: „Bolesť týchto obetí je sťažnosť, ktorá vystupuje do neba, ktorá sa dotýka duše a ktorá bola dlhý čas ignorovaná, zakrývaná alebo umlčovaná. Ale jej volanie bolo silnejšie než všetky opatrenia, ktoré ju chceli umlčať alebo sa tiež pokúšali niečo vyriešiť opatreniami, ktoré tomu ešte priťažili, upadnúc do spoluviny. Pán toto volanie počul a dal nám opätovne vidieť, na čej strane chce stáť. Máriina veľpieseň sa nemýli, a ako zvuková kulisa prechádza ďalej dejinami, pretože Pán si pamätá prisľúbenie, ktoré dal našim otcom: «Rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno» (Lk 1, 51 – 53). A pociťujeme zahanbenie, keď si uvedomujeme, že náš spôsob života popieral a popiera to, čo vyslovujeme svojimi ústami. S hanbou a pokáním ako cirkevné spoločenstvo priznávame, že sme nevedeli byť tam, kde sme mali byť, že sme nereagovali včas rozoznajúc rozsah a závažnosť škôd, ktoré boli spôsobené v toľkých životoch. Zanedbali a opustili sme maličkých.“[4]

Pozornému čitateľovi neujde definícia tohto hriechu ako „do neba volajúceho“. Katechizmus nás učí, že sužovanie vdov a sirôt je jedným z troch do neba volajúcich hriechov. Do tejto kategórie patrí aj sexuálne a mocenské zneužívanie maloletých a zraniteľných osôb. Pomstu za to nesľubuje človek, ale samotný Boh! A Božie mlyny melú pomaly, ale isto. Apoštol Pavol pripomína Solúnčanom, že za hriechy proti čistote a úcte tela druhého človeka sa Pán pomstí: „Lebo to je Božia vôľa, vaše posvätenie: aby ste sa zdržiavali smilstva a aby každý z vás vedel mať svoju nádobu vo svätosti a v úcte, nie v náruživej žiadostivosti ako pohania, ktorí nepoznajú Boha, aby nik v tejto veci nevybočil z medzí a nepodvádzal svojho brata, lebo Pán sa za to všetko pomstí, ako sme vám už povedali a dosvedčili. (1 Sol 4, 3 – 6). Dostať sa do boja proti Bohu je to najhoršie, čo môže človeka stretnúť, a zároveň to najdiabolskejšie, čo môže robiť.

Zoči-voči diabolskej zákernosti tohto hriechu treba uvažovať o náprave a prevencii. Prvým krokom, ku ktorému vyzýva aj pápež František, je modlitba a pokánie. Hneď za tým ide maximálna snaha ochrániť zraniteľných a pomôcť obetiam, ktorá je motivovaná bázňou pred Bohom a láskou k blížnemu. Vidno tu podobnosť s bojom za „kultúru života“, ktorá je proti interrupciám a ďalším formám nespravodlivosti voči zraniteľným a bezbranným. Dlhodobá skúsenosť s bojom proti zabíjaniu počatého života sa môže preniesť aj do boja proti trápeniu a sužovaniu narodeného života. Podobne ako v prvom boji sa ukázalo ako účinné ukázať krásu a dôstojnosť počatého ľudského života v kontraste voči ohavnosti jeho zabitia, tak v prípade sexuálneho a mocenského zneužívania maloletých a zraniteľných osôb bude osožným odhalenie hrozných následkov zneužívania a zároveň odhalenie zákernosti stratégií páchateľov spolu s uvedomením si rizikových faktorov, ktoré vedú k týmto ohavným činom.

Netreba sa diviť, keď sa počas toho ukáže pravda vyjadrená už apoštolom Pavlom, že „nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach.“ (Ef 6, 13). Oblasť sexuálneho a mocenského zneužívania je totiž priestorom, kde sme ako kresťania povinní konať nie preto, že to od nás žiada nejaká ľudská ustanovizeň, ale práve preto, že to od nás žiada Boh, a preto, že sme pokrstení v jeho mene a máme na to všetky účinné prostriedky.

ThDr. Štefan Novotný, PhD.
Katolícka univerzita v Ružomberku
Teologická fakulta v Košiciach
Centrum pre ochranu maloletých
Hlavná 89
040 01 Košice

[1] Porov. P. G. Crowley, From the Editor’s Desk, Theological Studies 2019, Vol. 80(3), 505.
[2] Benedikt XVI., Missbrauch und der Lösung der Kirchenkrise. Slovenský preklad: https://svetkrestanstva.postoj.sk/42574/cirkev-a-skandal-sexualneho-zneuzivania. Esej bola kritizovaná najmä pre jej prvú časť, ktorá odkazuje na kontext sexuálnej revolúcie v 60. rokoch 20. storočia ako na príčinu zvýšeného počtu prípadov sexuálneho zneužívania.
[3] Tamže.
[4] https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20180822031

Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 01/2020.

Foto: halfpoint.sk

The post Sexuálne zneužívanie maloletých a zraniteľných – nové bojisko pre kresťanov v 21. storočí appeared first on Zasvätený život.

V kláštore Kongregácie najsvätejšieho Vykupiteľa v Kostolnej – Záriečí sa v utorok 6. júla 2021 konalo II. zasadanie II. provinciálnej kapituly redemptoristov.

Kapitulári počas zasadnutia zvolili svojho vokála a jeho náhradníka na prvú a tretiu fázu XXVI. generálnej kapituly redemptoristov, schválili zmenu stanov Provincie Bratislava – Praha a Apoštolský plán na aktuálne quadrennium (štvorročie). Diskutovalo sa tiež o misii redemptoristov na Litve, ktorá pôsobí v druhom najväčšom litovskom meste Kaunas od septembra 2018, i o vplyve sociálnych médií ako účinného prostriedku na poli evanjelizácie. Prostredníctvom online videohovoru sa slovenským a českým redemptoristom prihovoril generálny predstavený P. Michael Brehl, CSsR. Hosťom kapituly bol P. Johannes Römelt, CSsR, koordinátor Konferencie Európa.

Kongregáciu najsvätejšieho Vykupiteľa založil v roku 1732 v mestečku Scala pri Neapole sv. Alfonz Mária de Liguori. Z Talianska priniesol redemptoristov cez Alpy sv. Klement Hofbauer, rodák z Tasovíc pri Znojme, v roku 1785. Vo svetle charizmy sv. Alfonza sa redemptoristi na Slovensku a v Česku venujú hlavne ľudovým misiám a exercíciám (Podolínec, Kostolná – Záriečie), ktoré sú zároveň hlavnými pastoračnými prioritami Kongregácie na Slovensku. Ďalšími prioritami sú farská pastorácia (Gaboltov, Banská Bystrica – Radvaň, Bratislava – Kramáre, Tasovice, Frýdek, Svatá Hora), pastorácia povolaní, spolupráca s laikmi (spoločenstvá Calvary, Rieka Života, Koral, Shekinah), pastorácia cez vydavateľstvo Slovo medzi nami a tiež aktívne pôsobenie prostredníctvom tradičných i nových médií. V roku 2018 bola otvorená nová komunita v litovskom Kaunase s cieľom konania ľudových misií na Litve. Dekrétom generálneho predstaveného bola v zriadená nová provincia Bratislava – Praha, v ktorej v súčasnosti pôsobí 52 slovenských a českých redemptoristov. Michalovská viceprovincia má aktuálne 29 členov. Pôsobí v troch kláštoroch na Slovensku (Michalovce, Stropkov, Stará Ľubovňa) a v dvoch na Zakarpatí (Korolevo, Užhorod). Okrem ľudových misií robí aj misie na školách, duchovné cvičenia, vedie Arcibratstvo sv. ruženca, vydáva časopis Misionár a knihy vo Vydavateľstve Misionár, spravuje Baziliku minor v Michalovciach, ako aj farnosti v Starej Ľubovni a Stropkove.

Mediálny tím redemptoristov

The post Skončila sa II. provinciálna kapitula redemptoristov appeared first on Zasvätený život.

Časopis Naša Žilinská diecéza od januára 2020 predstavuje postupne zasvätených, ktorí pôsobia v tejto diecéze. Aj my siahneme do archívu a ukážeme vám ich na našej webovej stránke.

Viac o časopise TU.

-fc-

The post Zasvätení v Žilinskej diecéze: dominikáni appeared first on Zasvätený život.

Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život v roku 2020.
V tomto príspevku je už niekoľko personálnych informácií aktualizovaných.

Tlačová kancelária KBS priniesla 2. novembra 2018 správu z Vatikánu, že Svätá stolica zriadi nový orgán s názvom Charis, ktorý sa stane medzinárodnou službou pre všetky zložky širokého prúdu Katolíckej charizmatickej obnovy. Ponúkame vám základné informácie zo štatútu Charis o tejto službe, pretože sa bude dotýkať mnohých spoločenstiev, hnutí a komunít, s ktorými sa na Slovensku stretávame.

Čo je Charis?

Charis je medzinárodný orgán pre službu všetkým zastúpeniam Katolíckej charizmatickej obnovy (1. čl. §1 stanov). Všetky vyjadrenia Katolíckej charizmatickej obnovy spája skúsenosť s ovocím Turíc skrze vyliatie duchovných darov, ktorá sa nazýva krst v Duchu Svätom a zahŕňa osobné stretnutie s Ježišom Kristom ako Spasiteľom, otvorenosť Božiemu slovu, otvorenosť používaniu chariziem a evanjelizácii vo vernej službe Cirkvi. Je to nástroj na budovanie jednoty Kristovho tela, ako je to vyjadrené v modlitbe Ježiša Krista (Jn 17) (čl. 1 §2).

Táto jednota má dve základné línie:

• prvá je línia jednoty, ktorá podporuje a posilňuje spoločenstvo medzi všetkými charizmatickými subjektmi;
• druhá línia jednoty má ekumenický rozmer a má viesť k jednote všetkých kresťanov. Charis má byť promótorom ekumenizmu.

Charis je verejnou právnickou osobou. A tu je základný rozdiel oproti doteraz existujúcej Katolíckej charizmatickej obnove (KCHO) a Katolíckej fraternite, ktorá pôsobila vo svete ako ďalšie vyjadrenie obnovy v Duchu Svätom.

Čl. 2 §2 hovorí: Charis bola zriadená Svätou stolicou prostredníctvom Dikastéria pre laikov, rodinu a život ako verejná právnická osoba podľa kánonov 116 – 123 Kódexu kánonického práva. Riadi sa týmito stanovami a analogicky kánonmi 312 – 320 Kódexu kánonického práva, ako aj všeobecnými normami cirkevného práva.

Čo nie je Charis?

Charis nie je sieť spoločenstiev či asociácia veriacich, či federácia asociácií. Charis nemá členstvo. Charis je služba, preto nedáva právne zastrešenie jednotlivým vyjadreniam KCHO (spoločenstvám, komunitám). Tie aj naďalej spadajú priamo pod jurisdikciu príslušných cirkevných autorít (čl. 1 §3).

Dôvody vzniku služby Charis, kto ju inicioval, odkiaľ sa vzala a kam smeruje

Svätý Otec František adresoval 12. júna 2015 prezidentom Medzinárodnej služby pre Katolícku charizmatickú obnovu (ICCRS) a Katolíckeho bratstva charizmatických komunít a združení – Fraternity (CF) list, ktorý im odovzdal po skončení 3. svetových duchovných cvičení pre kňazov charizmatickej obnovy, na ktoré bol pozvaný, aby s nimi slávil svätú omšu. V liste sa Svätý Otec vyjadril, že nechce, aby sa charizmatici v Katolíckej cirkvi štiepili. Ďalej hovorí, že existujú dve medzinárodné služby pre obnovu v Duchu Svätom: ICCRS a Fraternita, pričom si praje, aby bola vytvorená jedna nová služba. Dodáva však, že nemá vzniknúť zlúčením ICCRS a Fraternity. Má vzniknúť niečo úplne nové, čo bude zahŕňať aj iné reality, vyjadrenia, prítomnosti, ktorým má byť táto služba k dispozícii.

Dňa 9. novembra 2015 prichádza odpoveď od prezidentov ICCRS a Fraternity, v ktorej vyjadrujú, že sú Svätému Otcovi k dispozícii a jeho prianím sú veľmi prekvapení. Ale chcú sa s pápežom stretnúť, aby záležitosť prerokovali a tiež pripravili Zlaté jubileum, teda oslavy 50. výročia pôsobenia KCHO. V apríli 2016 k tomuto stretnutiu došlo a prezidentke ICCRS Michaele Moranovej a viceprezidentovi Fraternity Pinovi Scafurovi spolu s tajomníkmi bolo odovzdané poverenie na ustanovenie Charis. Celý proces zastrešovala Pápežská rada pre laikov. Medzitým vzniklo Dikastérium pre laikov, rodinu a život (4. 6. 2016), pod ktoré služba patrí.

A tak pred Zlatým jubileom dňa 29. mája 2017 bola založená táto služba, ktorá zatiaľ ešte neniesla meno Charis.

Vráťme sa však k Stanovám Charis. Tie sú schválené 6. marca 2018 a obsahujú v článku 4 charakteristiku stálych služieb Charisu.

Služby, ktoré poskytuje Charis

CHARIS je v službách všetkých vetiev v rámci Katolíckej charizmatickej obnovy a je k dispozícii, aby slúžila a pomáhala biskupom a kňazom, ktorí si vyžiadajú jej pomoc.

Stále služby sú zamerané na tieto oblasti:

1. spoločenstvo a komunikácia informácií: má zabezpečovať komunikáciu s národnými službami a všetkými vetvami v rámci Katolíckej charizmatickej obnovy (modlitbové skupiny, spoločenstvá, komunity, siete, evanjelizačné školy, rehoľné inštitúty, vydavateľstvá a iné služby);
2. formácia a vzdelávanie: má napĺňať vzdelávacie a formačné potreby vyjadrené valným zhromaždením alebo inšpirované živou skúsenosťou ľudí v obnove;
3. poradenstvo: bude sa uskutočňovaťprostredníctvom doktrinálnej a kánonickej komisie.

Alebo môžu byť ad hoc vytvorené dočasné orgány, aby reagovali na konkrétne potreby.

Ciele CHARIS

Tretí článok stanov podáva 13 všeobecných cieľov:
a) napomáhať prehlbovanie a podporovanie milosti krstu v Duchu Svätom v celej Cirkvi;
b) podporovať používanie chariziem nielen v Cirkvi;
c) podporovať duchovné prehlbovanie a svätosť u ľudí, ktorí prežívajú skúsenosť krstu v Duchu Svätom;
d) podporovať záväzok k evanjelizácii predovšetkým prostredníctvom novej evanjelizácie a evanjelizácie kultúry, rešpektujúc pritom náboženskú slobodu;
e) podporovať spoluprácu medzi komunitami, ktoré sa zrodili z Katolíckej charizmatickej obnovy;
f) podporovať ekumenický rozmer Katolíckej charizmatickej obnovy a pestovať záväzok slúžiť jednote všetkých kresťanov;
g) identifikovať a podporovať konkrétne témy, ktoré môžu pomôcť prehĺbiť milosť Turíc;
h) podporovať sieťovanie a spoluprácu medzi subjektmi v rámci Katolíckej charizmatickej obnovy v oblasti formácie, evanjelizácie atď.;
i) podporovať službu chudobným a iniciatívy sociálnej oblasti;
j) poskytovať príležitosti na vzdelávanie a formáciu;
k) umožňovať kňazom a rehoľníkom prehĺbiť svoju skúsenosť s Katolíckou charizmatickou obnovou a viac sa do nej zapájať;
l) podporovať spoločenstvo: medzi osobami zapojenými v rozmanitých vetvách KCHO; cirkevnými hnutiami, ktoré sa neodvolávajú na tento prúd milosti; a ďalšími kresťanskými cirkvami a spoločenstvami, predovšetkým tými, ktoré zakúšajú skúsenosť Turíc;
m) organizovať významné podujatia, kolokviá, vodcovské stretnutia s cieľom vymieňať si rôzne skúsenosti prúdiace z Ducha Svätého a deliť sa o ne.

Proces ustanovenia

Tieto stanovy boli podpísané 6. marca 2018 na skúšobné obdobie – ad experimentum. Boli rozposlané národným službám, vedúcim spoločenstiev a komunít po celom svete. A v máji 2018 boli oficiálne zverejnené. Odvtedy začína proces reštrukturalizácie jednotlivých národných rád KCHO, aby sa všetky reality mohli podieľať na vytvorení tejto služby na národnej úrovni. Na Slovensku bolo 21. júla 2018 prvé takéto stretnutie s Michaelou Moranovou, ktorú poveril Svätý Otec, aby sme odpovedali na výzvu tejto novej služby. Následne 25. októbra 2018 sa v Centre Jána Pavla II. v Banskej Bystrici uskutočnilo ďalšie stretnutie, kde bol zvolený 13-členný Národný koordinačný tím služby CHARIS na Slovensku. 8. decembra 2018 boli rozposlané Stanovy Charis jednotlivým biskupským konferenciám, a tak bola táto služba predstavená celej Cirkvi. Od tohto dňa sa začalo tzv. prechodné obdobie, keď sa majú jednotlivé národné koordinačné tímy pripraviť na kontinentálne stretnutia a majú začať diskutovať s otcami biskupmi o dispozícii tejto medzinárodnej služby. Na Slávnosť Zoslania Ducha Svätého 9. júna 2019 sa uskutočnilo prvé valné zhromaždenie Charis v Ríme a od tohto dátumu funguje služba oficiálne.

Aj pri vzniku Charis treba pripomenúť, že nejde o nové hnutie, ale o prúd milosti, preto sa nemajú vytvárať štruktúry, ale tímy, ktoré slúžia. Aj Svätý Otec sa na začiatku vyjadril, že chce, aby sa ponechali identity a charizmy jednotlivým spoločenstvám. To znamená, že netreba, aby jednotlivé spoločenstvá zanikali.

Národná služba spoločenstva

Cieľom národných služieb spoločenstva je budovať a posilňovať širokú a rozmanitú rodinu Katolíckej charizmatickej obnovy. Preto by mali byť čo možno najinkluzívnejšie a otvorené novým a vznikajúcim subjektom. Model sa zameriava viac na spoločenstvo než na vládu alebo štruktúru.

Národné služby spoločenstva (communio) by mali pozostávať zo zástupcov subjektov a vyjadrení prúdu milosti, ktoré sa považujú za súčasť Katolíckej charizmatickej obnovy a usilujú sa budovať spoločenstvo v rámci širokej a rozmanitej rodiny Katolíckej charizmatickej obnovy. Môžu zahŕňať modlitbové skupiny, komunity, siete, evanjelizačné školy, rehoľné inštitúty, vydavateľstvá, jednotlivé služby, ekumenické iniciatívy, mládež atď.

Členovia medzinárodnej služby CHARIS

Dikastérium pre laikov, rodinu a život zverejnilo dňa 30. októbra 2018 nominácie na moderátora, ekleziálneho asistenta a 18 členov medzinárodnej služby CHARIS, ktorí sa ujali svojej služby dňa 9. júna 2019.

Moderátor:
Dr. Jean-Luc Moens (Belgicko) z komunity Emanuel (do marca 2021)
Pino Scafuro (od 7. mája 2021)

Členovia medzinárodnej služby spoločenstva: biskup Peter Leslie Smith (USA), Andrés Arango (USA), o. Etienne Vetö (USA), María Eugenia de Góngora (Guatemala), Pino Scafuro (Argentína), Gabriella Marcia da Rocha Días (Brazília), Cyril John (India), br. James Shin San-Hyun (Južná Kórea), Jean-Christophe Sakiti (Togo), Fred Mawanda (Uganda), Paolo Maino (Taliansko), Giulia Rancan (Taliansko), diakon Etienne Mellot (Francúzsko), François Prouteau (Francúzsko), Shayne Bennett (Austrália), José Prado Flores (Mexiko), Jean Barbara (Libanon), diakon Johannes Fichtenbauer (Rakúsko)

Ekleziálny asistent: Raniero Cantalamessa, OFMCap, pápežský kazateľ (Taliansko).

Na Slovensku sa podobne formuje národný tím.
Košický pomocný biskup Mons. Marek Forgáč bol menovaný za cirkevného asistenta služby pre charizmaticé spoločenstvá Charis. (Na 99. plenárnom zasadaní KBS v Badíne v dňoch 15. a 16. júna 2021.)

Charis sa ako prúd milosti rozlieva aj v našich rehoľných komunitách. Svätý Otec František aj nás vyzýva: „Koľkokrát nás to láka, aby sme zostali na pohodlnom pobreží! Ale Pán nás volá vyplávať na more a spustiť siete do hlbších vôd (porov. Lk 5, 4). Pozýva nás, aby sme svoj život strávili v službe. Úzko s ním spojení máme odvahu vložiť všetky naše charizmy do služby druhým.“ (Gaudete et Exsultate, 130) Zatiahnime teda na hlbinu a nechajme oživiť naše komunity a zasvätenie týmto prúdom Ducha.

Juraj Ďurnek, SChP

Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 01/2020.

The post Prúd milosti – služba Charis. O čo ide? appeared first on Zasvätený život.

Časopis Naša Žilinská diecéza od januára 2020 predstavuje postupne zasvätených, ktorí pôsobia v tejto diecéze. Aj my siahneme do archívu a ukážeme vám ich na našej webovej stránke.

Viac o časopise TU.

-fc-

The post Zasvätení v Žilinskej diecéze: saleziánky appeared first on Zasvätený život.

O Albánsku sa dnes možno veľa dozvedieť z internetových zdrojov, takže ak vás zaujíma história, kultúra, geografia, príroda… istotne viete, kde hľadať. Spomeniem však dôležitý historický fakt, ktorý je potrebné mať na pamäti, keď sa hovorí o náboženskej situácii v Albánsku.

Po druhej svetovej vojne sa v Albánsku dostala moc do rúk komunistov a Albánsko sa vydalo cestou budovania socializmu. Vedúcu pozíciu získala Albánska strana práce a komunistický diktátor Enver Hodža.

To, čo poznáme z našej “československej” histórie, bolo prítomné i tu: znárodnenie priemyslu, industrializácia a kolektivizácia poľnohospodárstva a pod. V roku 1967 zakázala albánska vláda praktizovanie náboženstva a vyhlásila ateizmus ako štátnu doktrínu. Albánsko sa tak oficiálne stalo prvým ateistickým štátom na svete. Hlavným pilierom režimu bola tajná štátna polícia Sigurimi, ktorá kontrolovala všetok politický a spoločenský život v krajine. To sa odrazilo v každodennom živote Albáncov (prenasledovanie duchovenstva, zákaz vycestovania, odstránenie tradícií).

Počas totalitného režimu boli väznené, mučené a umučené tisíce ľudí, medzi nimi kňazi, rehoľníci a rehoľné sestry, laici angažujúci sa (tajne) v náboženskom živote a mnohí ďalší „nepriatelia“ režimu. Oficiálne štatistiky hovoria, že 42 772 osôb albánskej národnosti malo status politicky prenasledovaných, z toho bolo väznených 14 563 osôb (z nich takmer 1 000 vo väzení zomrelo) a odsúdených bolo 5 540 osôb. V koncentračných táboroch bolo umiestnených 21 401 osôb, takmer 300 osôb psychicky ťažko ochorelo v dôsledku väzenia, násilia a mučenia (uvádzam túto základnú štatistiku, ktorá sa nachádza na jednom z miest, kde sú dodnes zachované cely väzenia, vypočúvania a mučenia, medzi nimi i cely dvoch zo 40 albánskych mučeníkov). Katolícka cirkev Albánska má teda 40 mučeníkov, z ktorých viacerí sú jezuitskí a františkánski kňazi.

Z hľadiska cirkevno-juridického členenia má Albánsko 5 diecéz a jednu Apoštolskú administratúru – tá v sebe zahŕňa i farnosti, ktoré spravujú misionári verbisti.

Aspoň pár riadkami vám priblížim pastoračnú situáciu v Apoštolskej administratúre, ktorá je geograficky situovaná v južnom Albánsku. Podľa štatistík z roku 2017 spadá do Administratúry vyše 1 433 000 obyvateľov, z toho je pokrstených 3 730 (teda ani nie 0,3 %). Administratúra pozostáva z 15 farností a viacerých rehoľných komunít. Počet kňazov v Administratúre klesol oproti roku 2017 z 12 na 5. Z toho je ľahké usúdiť, že – bohužiaľ – v niektorých farnostiach z dôsledku nedostatku kňazov nemajú veriaci ani v nedeľu možnosť zúčastniť sa eucharistického slávenia. Väčšinu územia Administratúry tvoria oblasti s moslimským a ortodoxným náboženstvom. Katolícka cirkev je počtom viac situovaná na severe Albánska, kde sa nachádza i kňazský seminár. Z našej Administratúry je v ňom jeden seminarista, ostatní ôsmi sú z iných diecéz Albánska, traja sú z iných krajín (Kosovo, Chorvátsko, Čierna Hora), kam sa po vysviacke vrátia.

Keďže Albánsko je prevažne moslimskou krajinou (najmä preto, že od 15. storočia bola súčasťou Osmanskej ríše a kresťania boli znevýhodňovaní, ba neskôr i prenasledovaní pre vieru), myslím, že je zaujímavou otázka, ako tieto tri náboženstvá (moslimovia, kresťania ortodoxných cirkví a kresťania katolíci) spolu žijú a vzájomne vychádzajú… Na lepšie pochopenie situácie sa s vami podelím o jednu konkrétnu iniciatívu prevažne moslimskej dediny blízko mesta Elbasan (44 km od Tirany). Držal som v rukách žiadosť s viac než 150 (!) podpismi moslimov, ktorí sa v nej obracajú na katolíckeho kňaza (má na starosti malú hŕstku katolíkov v tej dedinke) s výslovnou túžbou viac poznať, kto je Ježiš podľa katolíckej náuky. Odvolávajú sa na svoje kresťanské korene, ktoré siahajú hlbšie než tie moslimské (datované až od nástupu násilnej islamizácie v 15. storočí). Títo moslimovia osobne poznajú istého mladého muža, ktorý bol pokrstený ako dospelý a ktorý v ich dedine veľa pomohol chudobným a chorým… Jeho príklad a nezištná služba mnohých moslimov natoľko inšpirovala, že sa začali zaujímať o jeho hlbšie motivácie, s ktorými koná službu kresťanskej lásky. Príklad jedného zapálil túžbu poznať Ježiša Krista v mnohých. Verím, že práve toto je naša prvoradá misia. Práve príklad tohto mladého muža je dôkazom toho, že verba movent, exempla trahunt. Hoci uvádzam iba tento príklad (je ich však veľa, napr. i to, že každý rok sa u nás pripravujú na sviatosti dospelí pochádzajúci z moslimských rodín), platí – a sami Albánci by vám to potvrdili –, že koexistencia troch náboženstiev je v Albánsku mierová a vyznačuje sa vzájomným rešpektom.

Chcem vás poprosiť o istú formu pomoci… Vyššie som spomenul, že nás je v celej Administratúre iba 5 kňazov. Ak poznáte niekoho, kto premýšľa nad misijno-pastoračnou skúsenosťou (myslím najmä kňazov Fidei donum), povzbuďte ich pre misiu v Albánsku. O reč nech nie sú ustarostení, časom sa človek so štipkou chuti naučí i to, čo by nikdy neveril, že sa môže naučiť… Som hlboko presvedčený, že i takáto služba zo strany kňazov túžiacich po misijnej skúsenosti, by mohla Katolíckej cirkvi (nielen) v Albánsku veľmi pomôcť.

Gorazd Kohút, SVD

Gorazd Kohút, SVD, pochádza z Močenku, je členom rehole verbistov a v Albánsku pracuje od roku 2019.

Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 01/2020.
Foto: Františka Čačková, OSF

The post Devastačný dopad ateizácie komunistického režimu v Albánsku – misionárske výzvy appeared first on Zasvätený život.

Kvôli pandémii sa spoločné stretnutia rehoľných noviciátov pod názvom Internoviciát nekonali takmer rok a pol. Zvažovala sa aj možnosť online stretnutí, ako je to teraz bežné, ale napokon sa v jeseni 2020 rozhodli pre prorockú víziu sestry satmárky Brigity Puchalovej, ktorá navrhla, aby sa v lete 2021 zorganizovalo dlhšie stretnutie, ktoré by v sebe spojilo všetko to, čo bolo naplánované na štyri stretnutia, na ktorých boli vopred dohodnutí.

A tak – hoci v komornejšej zostave a nie všetci na celý čas – sa podarilo Internoviciátu stretnúť v týždni 7. – 13. 6. 2021 v Badíne v Dome Xaver. Organizačne stretnutie pripravila sestra Brigita s tímom. Hosťami a prednášajúcimi boli o. František Hylmar, SJ s témou Exámen (v dňoch 7. – 9. 6.) a s. Fides Strenková, CJ s témou Biblia a zasvätený život (v dňoch 9. – 13. 6.).

Spolu sa stretnutia zúčastnilo dvadsať formátorov a formovaných, hoci nie všetci boli prítomní celý čas. Jadro tvorilo 8 noviciek a postnoviciek a ich 3 magistry. K dominikánovi fr. Reginaldovi sa pridal ich novic a o. Peter, (novicmajster redemptoristov) a s. Zdenka, ktorá má na starosti formáciu u uršulínok. Na začiatku stretnutia, v prvých dňoch bola prítomná aj s. Renáta Jamborová, SSS, vedúca subkomisie, s. Letícia za sestry Congregatio Jesu, s. Tatiana za krížové sestry a počas týždňa sa nakrátko zastavila s. Agnesa Jenčíková, CJ, predsedníčka Teologicko-spirituálnej komisie KVRPS, pod ktorú patrí tím Internoviciátu.

Jezuita o. Hylmar vo svojich prednáškach predstavil vzácnu modlitbu exámen a prakticky ich do nej vovádzal. Animoval dve adorácie krokmi exámenu aj dve rozjímania imaginárnou formou a ponúkol body k sebareflexii po rozjímaní. Majstrovsky prepájal teóriu s praxou, učil reflektovať počuté a zažité, vovádzal do živej modlitby, do osobného vzťahu s Bohom.

Sestra Fides už v minulosti viackrát prednášala pre mladé sestry, takže program mala dobre premyslený. Texty pre prácu s Písmom ponúkala postupne, povzbudila sestry k tomu, aby sa do vybraného textu najprv začítali sami. Mnoho textov bolo dobre známych, ale prednášajúca ich vyzývala, aby ich čítali ako nové, akoby sa s nimi nikdy predtým nestretli. Neskôr im v prednáškach odkrývala dôležité motívy zasväteného života, ktoré by v tých textoch predtým nehľadali, alebo aspoň nie do takej hĺbky. Venovali sa témam ako – povolanie, sprevádzanie na duchovnej ceste, stretnutie a komunikácia, budovanie komunity ako rôznosti v jednote Ducha, cesta učeníka, Mária predstavujúca vzor viery ako cesty. Pre hlbšie porozumenie Písma je dôležité poznať dobovú kultúru a na niektorých miestach sa vracať k jazyku originálneho textu. Hoci takýto prístup nie je jednoduchý, so s. Fides účastníci dokázali prejsť aj úskalia gréčtiny tak, že odmenou pre nich boli nové vhľady do textov Písma a do tém o zasvätení. Na prehĺbenie toho, čo sa dozvedeli na prednáškach, slúžil čas, keď s tým všetkým mali zostať sami v tichu pred Bohom a neskôr svoje skúsenosti ešte zdieľali v skupinkách a prípadne aj v pléne.

Okrem prednášok sa Internoviciát stretával na modlitbách a liturgii v kaplnke, v jedálni pri jedle a káve, na prechádzkach v záhrade, nechýbala ani hravosť a trochu šantenia. Spoločnú časť programu zvykli zakončiť večer tichou adoráciou vystavenej Sviatosti a kompletóriom. Dávali tým najavo, kto ich spája, vedie po ich individuálnych cestách a tiež kto je v centre vzájomnej spolupráce.

Spolupráca sa začína vzájomným ľudským poznaním. Kvôli tomu, že stretnutie bolo rozdelené na bloky, vzájomnému spoznávaniu sa venovali čas na začiatku stretnutia a potom ešte aj v piatok – najprv v dvojiciach a potom spolu. Sobotné dopoludnie strávili na výlete. Odviezli sa do neďalekej obce Hronsek a navštívili miestny drevený artikulárny kostol, ktorý je pamiatkou UNESCO. Výklad im poskytla miestna evanjelická pani farárka. Zvyšok dopoludnia strávili príjemnou prechádzkou po lese a lúkach za dedinou Hronsek smerom na Sampor. S benediktínmi v Sampore boli vopred dohodnutí, že v nedeľu k nim prídu na svätú omšu. Bol to milý spôsob ako aspoň na chvíľu stretnutie Internoviciátu prepojiť aj s formáciou u benediktínov a s ich magistrom Igorom.

Formátori mali tiež svoje stretnutie a okrem toho dostatok priestoru na zdieľanie svojich skúseností, ale aj otázok.

V nedeľu po poslednej prednáške vyjadrovali svoje dojmy z celého stretnutia, dávali spätnú väzbu a vyjadrovali poďakovanie za obohacujúci spoločný čas. Lúčili sa s nádejou, že hoci pandémia ešte neskončila, budú sa môcť pravidelnejšie stretávať a navzájom sa podporovať.

Renáta Jamborová, SSS

The post V júni sa v Badíne po roku a pol stretol Internoviciát appeared first on Zasvätený život.

Časopis Naša Žilinská diecéza od januára 2020 predstavuje postupne zasvätených, ktorí pôsobia v tejto diecéze. Aj my siahneme do archívu a ukážeme vám ich na našej webovej stránke.

Viac o časopise TU.

-fc-

The post Zasvätení v Žilinskej diecéze: františkánky appeared first on Zasvätený život.