09:00 – Zamyslenia na dnes

Sestra Jana sa po trojročnej misijnej skúsenosti vrátila z Mexika a pripravuje sa na zloženie doživotných rehoľných sľubov. Poprosili sme ju, aby nám niečo porozprávala o tejto krajine.

Môžeš sa nám predstaviť?
Volám sa sestra Jana Smutná a patrím do Kongregácie Misijných sestier služobníc Ducha Svätého.

V čom spočívala tvoja trojročná misia v Mexiku?
Keďže som prišla do Mexika ako juniorka (sestra vo formácii), moja misijná skúsenosť bola hlavne o tom, aby som spoznala trochu viac náš misijno-rehoľný život v medzinárodných komunitách mimo Slovenska, resp. mimo Európy. Na mojej skúsenosti som sa najprv učila jazyk v hlavnom meste, potom som tri mesiace slúžila chorým a opusteným (štát Hidalgo) a nakoniec som zakotvila v škôlke J. Stenmanns (pomenovanej po našej zakladateľke) v štáte Oaxaca. Učila som angličtinu a pomáhala so všetkým, čo treba. Popri tejto službe som tiež navštevovala chorých a pracovala s mladými vo farnosti. Spoznala som sestry nielen z Mexika, ale aj z Indie, Indonézie, Papuy Novej Guiney a Poľska.
Keď sa ľudia pýtajú na vašu misiu, mnohí sa pýtajú na to, čo vlastne robíte. Za tieto tri roky som však pochopila, že misia je niečo oveľa viac ako len „robiť“ alebo „niekomu pomáhať či slúžiť“. Misia je stretnutie sa s druhým človekom, nielen fyzicky, ale predovšetkým na duchovnej úrovni. A už toto samotné stretnutie má v sebe niečo posvätné.

Stretla si sa s niečím prekvapivým, neočakávaným?
Mexiko je krajina, ktorá má dokáže vždy niečím prekvapiť. Hoci patrí medzi chudobnejšie krajiny, bohatstvo Mexika sa ukrýva najmä v kreativite ľudí, ktorá sa prejavuje vo všetkých aspektoch – od jedla, cez nádherné vyšívané kroje, rôzne zvyky až po samotný prístup k životu. Stretnete sa tu tiež s mnohými kontrastami – na jednej strane kopec osláv, dobrosrdečnosť či štedrosť mnohých ľudí a na druhej strane násilie, korupcia, vraždy.

Bolo niečo, čo Ťa na Mexičanoch šokovalo?
Mexičania majú tiež veľmi silné puto k svojim zosnulým. Každý rok v novembri, keď sa blíži sviatok všetkých zosnulých, im pripravia oltár s fotkami, horiacimi sviečkami, na ktorom nájdete to najlepšie jedlo, ovocie a nemôže chýbať ani tradičný alkoholický nápoj z kaktusu mezcal. Mexičania veria, že duše zosnulých v tento deň prichádzajú navštíviť svojich príbuzných a preto ich chcú, čo najlepšie pohostiť. V novembri sa tak ulice, obchody a kostoly zaplnia oltármi a farebnými lebkami či smrtkami, ktoré pripomínajú práve zosnulých a ich prítomnosť. Nikto to nespája s niečím negatívnym alebo satanistickým.
Jedna vec, ktorá ma však naozaj šokovala je, že v Mexiku, kde sa uctieva Panna Mária Guadalupská, sa rozšírila tiež úcta k tzv. „Santa Muerte“ – Svätej Smrti. Povedala by som že je to niečo ako protiklad k Panne Márii. Utiekajú sa k nej napríklad zlodeji a kriminálnici, ktorí ju prosia o ochranu a peniaze.

Chýbalo Ti tam niečo?
Čokoláda. Tu sa čokoláda pije ako tradičný nápoj, ale nie je veľa čokolády na jedenie .

Mala si možnosť navštíviť mariánske pútnické miesto v Guadalupe?
Áno, hneď na začiatku. Dokonca mám jeden neuveriteľný zážitok. Krátko po tom, čo som prišla do Mexika, bolo to práve v deň mojich narodenín, som sa stretla so slovenskými pútnikmi a mali sme svätú omšu po slovensky priamo v bazilike. Bol to najkrajší narodeninový darček.

Čo si nesieš z Mexika ako obohatenie alebo čo si sa od Mexičanov naučila?
Oslavovať . Mexičania oslavujú asi všetko, čo sa len dá. Napriek ťažkému životu, chorobám a trápeniam, ktoré tu ľudia majú, vedia sa tešiť a oslavovať život samotný. Sú tiež veľmi pohostinní. Takže žiť naplno prítomný okamih a s radosťou v srdci. Ďakovať za všetko Pánu Bohu, pretože náš život je to najcennejšie, čo máme.

Sr. Jana Smutná, SSpS

Publikované s dovolením redakcie Hlasy z domova a misií 09/2021.

The post Mexičania ma naučili oslavovať, priznáva misijná sestra Jana, SSpS appeared first on Zasvätený život.

Život mystikov často vnímame ako niečo krásne, ale nedosiahnuteľné. Čo je kresťanská mystika a prečo sa tak málo ľudí stane skutočným mystikom?

Tajomstvá mystiky nám poodhalia hostia októbrovej relácie: bosý karmelitán o. Dušan Hricko, uršulínka sr. Dominika Alžbeta Dufferová a salezián don Ján Čapla.

Predchádzajúce diely a bonusové videá si môžete pozrieť na saleziánskom youtube kanáli.

Viac o tejto téme sa dočítate v brožúrke od Vydavateľstva DON BOSCO s názvom Dotyk mystiky.

The post Viera do vrecka: Ako byť dnes mystikom? (video) appeared first on Zasvätený život.

O bosých karmelitkách většinou jen čteme. Známe jména a někdo třeba i dílo jejich velkých představitelek. Z principu se s nimi ale nelze setkat – jsou v klauzuře ve svém klášteře a nemůžeme na ně nikde narazit a dát se s nimi do řeči. Tedy – většinu doby to tak je. Tyto roky to pro jednu komunitu neplatí. Staví nový klášter a bez kontaktů s dalšími lidmi se to neobejde. Naštěstí pro ty, kdo se za nimi dosud nevypravili, dokonce dávají rozhovory.

Skoro třicet let jste se sestrami obývaly klášter na Hradčanech. Kdo o vás nevěděl, mohl chodit celou dobu okolo a nevšimnout si, že tam nějaké sestry bydlí. Dokonce ani kostel není snadno rozpoznatelný. Z Hradčanského náměstí jsou to prostě jen jedny dveře do domu. Mezi okolními impozantními církevními stavbami je kostel dokonale schovaný. Zároveň je neuvěřitelné, že jste na malém prostoru a zároveň na turisticky frekventovaném místě vydržely tak dlouho. I rodiny s dětmi se z okolí stěhovaly pryč, a ty mohly odjet alespoň na víkend někam do ticha. Co bylo na životě na Hradčanech nejtěžší?

Asi jak pro kterou sestru, ale obecně nedostatek fyzického prostoru a možnost psychické relaxace kvůli malé zahrádce a zvyšujícímu se hluku z okolí. Jako kontemplativní sestry žijeme v tzv. papežské klauzuře, to znamená, že klášter a zahrada jsou naším jediným životním prostorem. Asi bych to mohla přiblížit tak, že každý člověk má někde svůj domov, někam chodí do práce, někde se stýká s přáteli a někam si jezdí odpočinout. My to máme všechno zkoncentrované na jedno místo. V klášteře každá máme svou celu, máme tam dílny, kam chodíme pracovat, jsou tam hovorny, kde se stýkáme s přáteli, když nás přijdou navštívit, a pak také potřebujeme prostor, kde bychom mohly načerpat, zrelaxovat, přirozeně si odpočinout. A to nám na Hradčanech chybělo, až se to začalo podepisovat na našem zdraví. Navíc je náš život poměrně mentálně náročný, máme se každý den asi sedm hodin věnovat „duchovním úkonům“ (mše svatá, dvě hodiny rozjímání, modlitba breviáře, hodina četby, modlitba růžence atd.) a už sv. Benedikt zavedl „ora et labora“ – k náročnému duchovnímu životu napomáhá jako určité vyvážení manuální práce, práce v přírodě, se zemí – a to tam také nebylo možné…

A po čem se vám naopak nejvíc stýská?

Jestli mám být upřímná, tak se nám vlastně ani moc nestýská, až nás to všechny překvapuje, protože mnohé z nás tam prožily kus svého života, složily sliby atd. V Drastech se přes množství práce a úkolů cítíme velmi dobře. Ale když mám říct nějakou hodnotu, která tam byla a zde není, tak je to určitě to místo, které jsme opustily: žít ve středu hlavního města – vlastně jsme na něj z terasy shlížely, měly ho jako na dlani – žít v blízkosti Pražského hradu a Arcibiskupského paláce, to má v sobě velkou symboliku, zvlášť, když v našem životě má velké místo přímluvná modlitba. A pak historie našich sester – přeci jen ten klášter a kostel byl a dosud je prodchnut tou více než dvousetletou historií, kdy tam sestry žily a modlily se.

Jak dlouho jste nové místo pro klášter hledaly? Podle čeho jste vybíraly? Každý, kdo někdy kupoval dům (a to je mnohem snazší), ví, kolik stovek hodin strávil u internetu a v autě při objíždění vyhlédnutých nemovitostí. Vy byste měly mít úplně jinou náplň dne. Měly jste externisty, kteří hledání řešili za vás, nebo jste už tehdy dostaly povolení změnit svůj způsob života, pořídit si počítač s dobrým připojením a hledaly jste svůj budoucí domov samy?

Místo jsme hledaly jedenáct let, od roku 2005 do roku 2016 a pak ještě dva roky trvalo, než jsme dvůr v Drastech koupily a prodaly náš klášter. Za tu dobu se to hodně vyvíjelo. Otec kardinál Vlk i náš otec provinciál si přáli, abychom zůstali v pražské arcidiecézi, což jsme chtěly i my. Chtěly jsme zůstat „pražskými karmelitkami“. Zpočátku jsme hledaly pozemek na okraji Prahy, kde by nic nestálo a kde bychom mohly postavit nový a ekologicky úsporný dům. To se ale postupně ukázalo jako nereálné. V Praze jsou pozemky velmi drahé, navíc by tam musela proběhnout změna územního plánu, což je v hlavním městě velmi obtížné. Takže později jsme začaly hledat i za Prahou, nejvíce v okrese Praha východ a Praha západ a začaly jsme se dívat i po pozemcích, kde by už něco stálo a byl by tam už tedy stavební pozemek.

Projely jsme takto desítky míst. Zpočátku nám nějaké pozemky nabídlo Arcibiskupství pražské nebo nám něco doporučili naši známí, později jsme hledaly i my samy na internetu. Nejvíce nám pomohla druhá vlna restitucí – při ní Vyšehradská kapitula zrestituovala několik zemědělských dvorů, a protože jsme se znaly s P. Tomášem Holubem, který byl tenkrát jejím děkanem, dvůr v Drastech nám jako jeden z „nejlépe zachovalých dvorů“ nabídl.

Při objíždění pozemků nám pomáhali naši známí, pak architekti, se kterými jsme začaly spolupracovat nebo v konečné fázi ing. Vyskočil z Arcibiskupství, který měl na starosti restituované pozemky. Jezdily jsme s nimi – přeci jen, náš způsob života a naše požadavky jsou natolik specifické, že to nešlo jinak. My v nutných případech, jako jsou volby, návštěva lékaře, právnické úkony atd. můžeme z klauzury vycházet a toto jsme braly, že k těm případům patří. Počítač jsme měly již předtím kvůli ekonomice a později i kvůli dalším věcem: e-mailové korespondenci, nákupům atd.

Jaké to je, když člověk odejde do kláštera s tím, že už nikdy nevyjde ven, bude myslet jen na duchovní věci, uvidí maximálně nejbližší příbuzné jednou za čas v hovorně… a najednou sedí u počítače, v autě, objíždí Středočeský kraj a jedná s realitními makléři, majiteli pozemků a má přemýšlet o penězích a stavbě a využití pozemků třeba za sto let?

No, ono o řeholnících – a zvlášť kontemplativních – panují někdy dost naivní nebo i směšné představy. I před stěhováním jsme se musely snažit na svůj život alespoň zčásti vydělat (u nás je to výrobou uměleckých předmětů), postarat se o dům, který byl památkově chráněný a vyžadoval opravy, mít v pořádku ekonomické a právnické záležitosti atd. Prostě – i kontemplativní řeholník musí žít v realitě tohoto světa. Samozřejmě stěhování a nároky s tím spojené je ještě něco jiného, mimořádného.

Mnozí nás strašili, že to nemusíme zvládnout, že komunita se může rozpadnout, že při stavbě a spravování financí číhají mnohá nebezpečí, která neznáme a ani nebudeme umět dohlédnout, že bude nad naše síly starat se o tak velký pozemek atd. My jsme si toho byly vědomy a přistupovaly jsme k tomu s pokorou. Ale zároveň jsme vnímaly (a mnohokrát jsme to v komunitě rozlišovaly), že nás Pán k tomu zve, že to není náš rozmar a svévole… Komunita byla a je poměrně malá, v něčem křehká… Daly jsme si takové rozlišovací znamení: když Pán v tom procesu otevře dveře a bude je dále otevírat, bude to pro nás od Boha znamení, že nastala doba, kdy nám dává najevo, že to zvládneme a ustojíme. Možná i proto to naše hledání trvalo tak dlouho. A opravdu už předtím jsme měly několik pozemků, kdy se zdálo, že je to ono, a pak se to z nějakého důvodu začalo komplikovat, nevyšlo to – třeba proto, že majitel pozemku najednou zdvojnásobil cenu nebo jsme zjistily, že pozemek je z nějakého důvodu pro náš způsob života nevyhovující. Až u Drast se stalo, že se ty „dveře už nezavřely,“ navíc jsme v té době našly i kupce pro náš dům, a tak přes mnohé komplikace jsme dospěly k podepsání smluv o prodeji kláštera a zakoupení pozemku v Drastech.

Naše zakladatelka, sv. Terezie veliká, byla velkou mystičkou, ale zároveň velmi praktickou ženou. I ona sama zakládala kláštery – je tedy zřejmé, že se to s naším životem nevylučuje. Ona sestrám stále kladla na srdce, že náš život modlitby má přecházet „v skutky, skutky“. Tvrdila, že právě život práce a služby je nejlepším ověřením autentičnosti života s Bohem. Samozřejmě, že musíme být bdělejší, více si hlídat své srdce, dobu mluvení a práce vyvažovat chvílemi samoty a mlčení, ale jinak se ani stěhování, ani stavba s naším životem nevylučuje.

Vyrovnaly jste se s tím všechny dobře, nebo některé sestry úpěnlivě očekávají den, kdy se vše vrátí do normálu a dveře se zavřou a ve vašem novém klášteře zavládne ticho a původní denní režim?

Ticho a původní monotónní režim asi nebude ještě dlouho, například naši zahradníci nám říkali, že obnova pozemků a než se zahrada opravdu stane zahradou nám bude trvat okolo patnácti let. Také obnova celého areálu a než si vše „sedne“ chvíli potrvá. Ono ale moc nejde žít tak, že si řeknu: „teď to nějak vydržím a přetrpím“ a pak konečně budu žít ten svůj život, jaký jsem si vysnila. Jestli jsem bosou karmelitkou, tak pak jí mám být všude – i na stavbě. A žít v Boží přítomnosti, před jeho tváří a s ním ve spojení – o to je možné se snažit vždy a všude.

Samozřejmě každé z nás teď někdy chybí samota nebo mlčení, a každá z nás se s tím podle své povahy snaží nějak vyrovnat. Až budeme moci uzavřít klauzuru a vrátit se k obyčejné každodennosti – na to se těšíme všechny.

Předpokládám, že sestry měly původně nejrůznější zaměstnání. Hodí se vám teď některá z nich? Vystudovala některá ze sester stavárnu nebo jiný vhodný obor?

Ani moc ne. Jedna sestra studovala zemědělskou fakultu a tak se lépe orientuje ve všem, co se týká zahrady, jedna má matematiku a tak dělá ekonomiku, ale stavební obor nemá žádná z nás. Ale hodně je to i o přístupu k práci, který jsme dostaly v našich rodinách nebo o touze učit se něco nového a i se překonávat – některé sestry si obnovily řidičák, učí se jezdit traktorem, pracovat s pilou, sekat křovinořezem atd.

Myslet na peníze není nic příjemného, ale vy jste musely. Pozemek je blízko Prahy a je opravdu velký. Jak jste sháněly peníze? Něco jste dostaly za od karmelitánů za svůj původní klášter? Nyní v něm provozují Fortnu, místo, kde se svět karmelitánů protíná s okolním světem, a kam mohou lidé přijít na nejrůznější duchovní programy.

V Praze jsme měly peníze na to, abychom s tím vystačily na své živobytí. Všechen náš majetek byl v klášteře, a proto jsme ho musely prodat, abychom z těchto peněz mohly postavit klášter nový. Rozhodly jsme se, že ho chceme prodat k nekomerčním účelům, protože klášter obepíná kostel a nechtěly jsme, aby musel být odsvěcen. Také jsme chtěly dbát na památku našich sester, které zde žily. To ale s sebou obnášelo rozhodnutí, že z prodeje nedostaneme tolik peněz, aby to stačilo na obnovu celého areálu v Drastech. Šly jsme do toho s tím, že máme alespoň nějaký rozumný základ peněz, že to není úplně nereálná kalkulace. Ale zároveň jsme si říkaly, že je zde i poměrně velký prostor na to, abychom se spolehly na Boží prozřetelnost a lidskou solidaritu.

Pak teď ještě po třicet let dostáváme – jako každá komunita řeholních sester – tzv. restituční příspěvek, ze kterého jsme povinny vytvořit nějaký „restituční projekt“, který by nám v budoucnosti vydělával a zajistil finanční samostatnost od státu. My jsme tyto peníze využily na obnovu jednoho z domů v Drastech, kde je teď jedenáct bytů, které pronajímáme.

Předpokládám, že nemáte pohromadě všechny peníze potřebné ke stavbě a zařízení kláštera, kaple a všeho, co je v plánu. Kolik peněz ještě potřebujete sehnat a kolik na to máte času?

Teď po koronavirové krizi se bohužel vše zhoršilo – věděly jsme, že nám chybí nějaké peníze, ale teď, jak se podstatně zdražily stavební materiály, nám chybí víc, než jsme čekaly. Nějaké peníze nám nyní půjčily naše dačické spolusestry, požádáme o úvěr, který budeme schopné splácet. S tímto vystačíme na celou hrubou stavbu klášterní kvadratury a kaple, vnitřní vybavení sýpky (kde máme cely) a technického traktu, kde je kuchyň, kotelna atd. To znamená, že se budeme moci přestěhovat z hostovského domu. Nebudeme však moci uzavřít klauzuru, protože zatím nemáme peníze na vnitřní vybavení kaple a traktu, kde má být vrátnice, hovorny a naše dílny. Na tuto dostavbu nám chybí třicet miliónů a máme na to dvacet měsíců – to je doba, co stavební firma bude dělat tu první část. Jsme s nimi domluvené, že pokud peníze seženeme, budou pak dále pokračovat v tom zbytku. Kdybychom je nesehnaly, budeme to muset dostavovat postupně, jak peníze nasbíráme. Je to také možné, ale mít pak roky v klášteře stavební firmu, to by bylo hodně náročné.

A pak tu jsou v areálu ještě malé domy, které potřebují opravit. Ty nejsou k našemu životu úplně nutné, ale aby celý areál byl obnoven, budeme se muset také někdy pustit i do jejich opravy.

Velký klášter vyžaduje hodně práce. Už několik let pořádáte v Drastech brigády. Na čem všem brigádníci pracují a kdo k vám nejčastěji jezdí?

Ve světě byly a jsou Karmely, které si svůj nový dům nechají postavit stavební firmou a přestěhují se do něj až po jeho dokončení – sestry přejdou z klauzury do klauzury. My jsme zvolily jiný přístup, který se osvědčil u našich sester z Dačic, i nám ho doporučily sestry trapistky, které teď nedávno také v Čechách stavěly svůj klášter. Být přítomny na stavbě, seznámit se s novým prostředím a sžít se s ním.

Navíc, jak jsme už od počátku věděly, že peněz nebude nazbyt, rozhodly jsme se, že co půjde, uděláme si samy nebo s pomocí brigádníků. Na začátku byl pozemek plný náletových dřevin a skládek. Mohly jsme si na to pozvat firmu, ale stálo by to statisíce, ne-li víc. Proto jsme už na jaře roku 2018 začaly do Drast jezdit z Prahy na brigády, abychom pozemek postupně dávaly do pořádku. Nejdříve jsme jezdily samy nebo s malými skupinkami – například našimi příbuznými, bratřími ze Slaného nebo s naším třetím řádem – potřebovaly jsme si nejdříve vyzkoušet, co zvládneme a jestli bychom byly schopné zvát lidi i na větší brigády. Osvědčilo se to, a tak již několik let pořádáme v Drastech brigády. Jezdí sem farnosti, různá společenství, rodiny i jednotlivci.

Práce se postupně mění – zpočátku to byla hodně hrubá a fyzicky náročná práce, nyní je to i práce lehčí, zároveň někdy více specifická. V podstatě se zde najde pro každého něco, co zvládne. Když přijedou muži, kteří mají zkušenost se stavbou a opravami, dáváme jim i stavařské práce; ženy mohou například plít plevel atd.

Pro lidi je to jedinečná příležitost potkat se s bosými karmelitkami tváří v tvář, moci s nimi mluvit, modlit se, svačit nebo dělit se o krumpáč. Kromě toho, že vám lidé pomohou s přípravnými pracemi na stavbu a s údržbou zahrady, vidíte i jiný přínos tohoto netradičního způsobu vašeho života? Dochází při domluvách o sázení stromků a mezi oklepávání cihel i k zásadním, i když třeba nenápadným rozhovorům?

Pro nás ty brigády byly zpočátku o tom, že jsme potřebovaly ušetřit, seznámit se s pozemkem a novým prostředím, a také nás velmi lákalo po letech strávených v Praze začít fyzicky pracovat v přírodě. Postupně jsme začaly vnímat i jiné benefity – například to, že si myslíme, že jsme si tím získaly přízeň okolních obyvatel. Zpočátku jsme na ně působily jako „zjevení“ – ženy v hábitech sekají louku, jezdí traktorem atd. Ale zjistily jsme, že je to nejlepší způsob evangelizace – lepší, než nějaká slova. Po restitucích zbylo v mnoha lidech přesvědčení o bohaté, „zazobané“ církvi, která vlastní miliardy korun. A nyní viděli skupinu žen, která se pustila do obnovy zdevastovaného areálu, kde už mnozí ani nevěřili, že ho bude možné opravit a viděli, že samy se v tom procesu velmi namáháme, že si nenecháme všechno udělat jen firmami za peníze, ale že nás to stojí pot a námahu.

Myslím, že i proto sem začali mnozí jezdit na brigádu – lidé v současnosti hledají smysluplnost, opravdovost. Nějaký prostor na dlouhé rozhovory zde není, to by se nic neudělalo. Je to možné při pauze na oběd, kde s brigádníky i chvíli posedíme a jen tak povídáme. Někdy se nás ptají třeba na povolání, život modlitby atd. Trochu mluvit během práce je možné např. při pletí, sázení, čištění cihel. Ale myslím, že mnoho udělá už to, že s nimi prostě jsme při práci, vidí, jak pracujeme, jak se k sobě chováme atd. Připadá mi, že to boří mnohé předsudky o řeholnících.

U budoucího kláštera stojí obytný nájemní dům a vaše současné útočiště bude sloužit jako dům pro hosty. Navíc velký objekt a pozemek budou asi potřebovat víc práce, než stihne udělat aktuálních devět sester. Počítáte s tím, že s lidmi zůstanete v osobním kontaktu, že vám budou nadále pomáhat?

Asi se to trochu změní. Počítáme s tím, že až uzavřeme klauzuru, starost o areál – ten vnější, mimo klauzuru – po nás převezmou laici, nějaká správcovská rodina atd. Již teď zde s námi bydlí dva manželské páry, které by něco takového chtěli dělat – starat se o ubytování hostů, řešit opravy a údržbu budov. Pravděpodobně zde vzniknou i nějaké laické aktivity – pod naší kaplí bude krypta s velkým sálem, kde by například mohly být nějaké akce či přednášky. Také se uvažuje o tom, že se v jedné ze sýpek v areálu udělá nějaké občerstvení (okolo nás jezdí spousta cyklistů), vzniknou dílny pro sociálně slabé či nějak handicapované občany – uvidíme, jak nás Pán povede a co vše bude možné dělat. To už ale bude v gesci laiků, i když ti to budou s námi konzultovat. Pro hosty je zde velký veřejný lesopark, o ten se jistě bude potřeba starat a je možné, že se kvůli tomu někdy bude pořádat i nějaká brigáda.

My samy uvidíme, jak budeme schopné zvládat starat se o náš klauzurní pozemek, kde je les, louka, bude tam zelinářská a pěstební zahrada. Vstup do klauzury je ale právně omezen, mohou do ní jen vybraní pracovníci – např. opraváři atd. Některé kláštery mají zaměstnaného zahradníka – to my ještě později uvidíme, zda to bude třeba.

Lidé, kteří sem budou přijíždět například do hostovského domu, se s námi budou moci vidět při veřejných mších nebo modlitbách v kostele a když o to požádají, pak v hovornách.

Brigády vyhlašujete většinou na soboty. Kdo může přijet a co pro to má udělat? Mohou přijet i lidé, kteří nemohou dělat těžkou práci, nemohou nic zvedat nebo prostě mají jiná omezení, ale moc rádi by vám pomohli? Najde se pro ně uplatnění?

Teď, co zde bydlíme, nejsou už brigády omezené jen na sobotu, je možné jezdit i ve všední den – to ocenili mnozí lidé při koronavirové krizi, když ještě nebyl přísný lockdown, ale lidé museli mít home-office… Mnozí byli uzavření v bytě v Praze a tak uvítali, že mohli přijet k nám a třeba sami pracovat na pozemku a něco okopávat.

Dobré je ozvat se dopředu – napsat e-mail, kdo by kdy chtěl přijet, oznámit počet lidí a co umějí nebo na co si troufnou. Pak máme čas určit sestru, která je bude mít na starosti a rozmyslet si práci, kterou jim dáme. Z těch lehčích prací je to asi nejvíce pletí nebo čistění lesa.

Je možné pomoci s něčím v neděli po mši? A lidé z velké dálky, mohou u vás přespat a pomáhat víc dní v kuse, aby se cesta vyplatila?

V neděli se snažíme hodně odpočívat a nabírat síly na další týden, navíc se snažíme ctít den Páně – proto jsme i prosily stavební firmu, aby zde v neděli nepracovali, jak to mnohdy na stavbách v současnosti bývá. Až bude klášter a kostel, bude možné zde v neděli po mši sejít do krypty, kde bude i malá kuchyňka, pobavit se, jít na „nedělní kafe“, možná bude třeba i něco pomoci v kostele atd. Teď to zatím není možné.

Původně jsme v jedné ze sýpek chtěly udělat prostor na přespání ve spacácích, ale nakonec jsme místnost musely využít jinak. Je zde prostor v jednom z bytů, který zatím nepronajímáme a používáme ho pro naše hosty; tam se vejde ale maximálně sedm lidí.

Na Hradčanech jste měly obchod, kde jste prodávaly své výrobky – svíčky, sošky, křestní roušky… Pokračujete ve výrobě a kde mohou lidé vaše věci zakoupit?

Náš obchod jsme zatím přestěhovaly do menšího prostoru hned vedle našeho původního obchůdku na Radnických schodech, po Novém roce ho ale budeme uzavírat, protože zvlášť teď, v době lockdownů, se nám to finančně nevyplatí. Od loňského adventu jsme rozjely e-shop (https://galerie.karmeldrasty.eu), kde je možné si naše výrobky objednat. Až bude klášter, budeme mít malý obchůdek zde v Drastech u vrátnice.

Ve výrobě pokračujeme omezeně, jak jsme při práci na pozemku schopné. Asi nejvíc funguje zdobení svíček, od léta jsme zde v Drastech zprovoznily provizorní keramickou dílnu, a tak budeme mít výrobky i z ní. Bylo výhodou, že jsme si nějaké zásoby nadělaly již v Praze, a tak dosud můžeme prodávat výrobky z nich.

Osobně mi připadá vaše stěhování a budování nového kláštera jako obrovský dar této generaci. Dneska už se moc kostelů nestaví, rekonstrukce dělají odborníci, a tak má člověk málo příležitostí říct „Pomáhám stavět chrám Páně,“ jako ve známé historce o babičce, která zametá v rozestavěné katedrále. U vás je krásné, že opravdu ke každému přistupujete ne jako k někomu, kdo zasadil pár keříků nebo poskládal pár cihel, ale jako k někomu, kdo pomáhá budovat velké Boží dílo. Moc vám děkuji za to, že jste do toho šly a měly jste odvahu nám tenhle dar zprostředkovat.

Díky. To nás těší, že to tak vidíte. Často nás dojímá, když brigádníci, kteří nám věnují svůj čas a námahu, nám ještě děkují za to, že zde s námi mohli být a pracovat tu.

Je to lidsky neuskutečnitelné dílo a v mnoha směrech nás to přesahuje. Že se to dosud takto, i přes mnohé těžkosti, daří, přičítáme Boží milosti a přímluvám sv. Josefa, ke kterému se každý den modlíme a svěřujeme mu všechny oblasti stavby. Modlíme se každý den i za všechny naše pomocníky a dobrodince. Přejeme si, aby se Drasty staly živým duchovním centrem, kam lidé budou rádi přijíždět a kde se setkají s Bohem. Že k tomu dochází již nyní a mnozí svědčí o tom, jak je jim v Drastech hezky a jak zde vnímají Boží působení, je pro nás znamením Boží věrnosti a splněním jeho zaslíbení.

Na otázky za komunitu odpověděla sestra Milada.

Fotografie pocházejí ze stránek karmeldrasty.eu, kde najdete i další informace o komunitě a celém průběhu stěhování a stavby.

Na brigády se lze hlásit na e-mail karmel.svjosef@centrum.cz.

Alena Theodora Dvořáková / Magazín Signaly.cz

Publikované s láskavým dovolením redakcie Magazín signály.

The post Karmelitka řídící traktor? Jak by ne, když se právě staví nový klášter! appeared first on Zasvätený život.

Pri dodržiavaní potrebných protipandemických opatrení sa v dňoch 14. – 15. októbra 2021 v Dome Xaver v Badíne uskutočnilo v poradí už štvrté Zhromaždenie spoločnej Konferencie vyšších rehoľných predstavených na Slovensku (KVRPS). Zo 75 členov Konferencie sa na zasadnutí zúčastnilo takmer 50 zástupcov vyšších predstavených ženských a mužských reholí prítomných na Slovensku.

V prvej časti stretnutia sa členovia KVRPS zaoberali ekonomicko-právnou oblasťou a konkrétnymi výstupmi  viac ako dvojročného projektu, v ktorom sa Konferencia spolu s rehoľnými inštitútmi zaoberala rôznymi právnymi otázkami a možnosťami v slovenských podmienkach. Prijali rozhodnutie vytvoriť tzv. rehoľný register, ktorý by bol istým nosným elektronickým uzlom relevantných informácii o rehoľnom prostredí a nadväzoval by na procesy v štáte smerujúce k plnej elektronizácii.

V ďalšej časti zasadnutia si predstavení reholí vypočuli Správu KVRPS za obdobie 2019-2021, tj. za končiace sa prvé trojročie fungovania spoločnej Konferencie. „Spoločná Konferencia je dobre rozbehnutá, potrebné je ísť ďalej, nebáť sa s odvahou kráčať a dať svoj podiel do spoločného úsilia. Táto Konferencia nemôže stáť na jednotlivcoch, potrebné je spoločenstvo, zapojenie všetkých. Presne tak, ako to kedysi jasne vyjadril jeden nemenovaný provinciál: ´Budúcnosť reholí je v spolupráci´. Myslím, že toto zostáva stále platné a preto je tu čas vďačnosti, ale aj čas otvárať nové horizonty,“  uviedol v závere predkladanej správy P. Václav Hypius, CSsR, predseda KVRPS.

Vzhľadom na skutočnosť, že súčasné vedenie KVRPS končí svoje funkčné obdobie v januári 2022, uskutočnili sa tiež voľby nového vedenia, ktoré začne svoje funkčné obdobie od 1. februára 2022. Novým predsedom bude P. Juraj Ďurnek, SchP, (provinciálny predstavený Rehole piaristov na Slovensku) a zástupkyňou predsedu sr. Renáta Jamborová, SSS, (provinciálna predstavená Spoločnosti sociálnych sestier). Za členov Rady boli zvolení: sr. Rafaela Zvrškovcová, OSF, (provinciálna predstavená Kongregácie školských sestier sv. Františka), don Peter Timko, SDB, (provinciál Saleziánov dona Bosca), sr. Karola Dravecká, OP, (generálna predstavená  Kongregácie sestier dominikánok bl. Imeldy) a páter Tomáš Brezáni, CM, (provinciálny predstavený Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul).

Zhromaždenie KVRPS formou online pozdravil aj Mons. Cyril Vasiľ, predseda Rady KBS pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, ktorý sa zasadnutia nemohol osobne zúčastniť. Vo svojom príhovore sa zameral na aktuálnu tému synodality.

V poslednej časti programu si členovia KVRPS vypočuli informácie o niektorých interných dokumentoch, ktoré  upravujú úlohy Konferencie vyplývajúce z jej postavenia ako zamestnávateľa. Zaznela aj ponuka viacerých formačných programov. Predstavený bol program pre sestry pod názvom HOLY-DAYS, ktorý ponúka priestor zrevidovať svoj život a nabrať novú energiu do ďalšej životnej etapy. Uskutoční sa vo februári 2022 v Bacúrove pod vedením lektorov vdp. Andreja Darma a sr. Marty Andraščíkovej, SSS. Zhromaždeniu bol predstavený aj list Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, v ktorom je načrtnutá cesta týkajúca jednotlivých fáz začínajúcej Synody na tému Za synodálnu Cirkev: spoločenstvo, participácia a misia. Členovia KVRPS sú otvorení zapojiť sa do reflexie a budú hľadať cesty aktívnej participácie

sr. Jana Kurkinová, FMA
Foto: KVRPS

The post Predstavení rehoľných inštitútov sa stretli na jesennom Zhromaždení Konferencie vyšších rehoľných predstavených na Slovensku appeared first on Zasvätený život.

Na Liptove pripomenú dnes, 15. októbra 2021 celodenným programom jezuitu Vendelína Javorku, kandidáta na blahorečenie v Žilinskej diecéze. Informuje o tom Patrik Habo. Program bude spojený s odhalením a požehnaním pamätníka pátra Javorku. 

Po odbornej konferencii k vydanej publikácii o pátrovi Vendelínovi (od 9:00) na Rektoráte Katolíckej univerzity v Ružomberku bude o 14:00 slávnostná svätá omša v Černovej za účasti diecézneho administrátora Spišskej diecézy Mons. Jána Kuboša a žilinského biskupa Mons. Tomáša Galisa. Po nej bude nasledovať odhalenie a požehnanie Pamätníka pátra Vendelína Javorku. 

Celodenný program ukončia v Dome kultúry v Černovej, kde bude prebiehať od 17:30 panelová diskusia s historikmi a predstavenie publikácie o pátrovi Vendelínovi Javorkovi. Od 18:30 h bude nasledovať kultúrny program – Páter, ktorý objal kríž… na motívy divadelnej hry Antona Laučeka – Páter Vendelín. Účinkuje DOS Máj Černová a Chrámový spevokol Máj Černová.

Podujatie sa koná pod záštitou predsedníčky Žilinského samosprávneho kraja Eriky Jurinovej. Celodenný program je možné sledovať aj on-line na stránke www.cernova.sk.

Kto bol Vendelín Javorka? 

Vendelín Javorka nesie viacero prívlastkov: jezuita, misionár, politický väzeň, vzdelanec, spisovateľ, rodák z Černovej, príbuzný Andreja Hlinku. Kňaz, ktorý pokrstil Silvestra Krčméryho a po návrate z gulagov bol s ním – a teda aj s podzemnou Cirkvou – v úzkom kontakte, kvôli čomu ho ďalej sledovala ŠtB.

Vendelín Javorka dostal za úlohu pripravovať sa na misijné účinkovanie v Rusku. Vybudoval a ako prvý rektor viedol v rokoch 1929-1934 pápežské kolégium Russicum, ktoré pôsobí dodnes. Vzhľadom na situáciu v Sovietskom zväze sa Javorka venoval najmä ruským emigrantom, a to v Ríme, v Číne i na Ukrajine. Russicum chápala vtedajšia ideológia a propaganda ako vatikánsku liaheň bojovníkov proti komunizmu a príslušnosť ku kolégiu sa považovala za špionáž.

Z Černovej do Žiliny. Cez celý svet

V roku 1944 Javorku zajala Červená armáda v Bukovine. Bol odvlečený do Sovietskeho zväzu a odsúdený na 17 rokov väzenia. Pravdepodobne vystriedal 11-12 pracovných táborov na severozápadnom Urale.

Poloslepý Javorka sa z Ruska vrátil domov na Slovensko 21. apríla 1955. Zvyšok života žil v Žiline v povesti svätosti a vo veľkej úcte kňazov i laikov, o čom napokon svedčil aj jeho priam „manifestačný“ pohreb v čase hlbokého komunizmu, ešte v predjarí roka 1968. Životný osud pátra Javorku vystihol jezuita a životopisec Rajmund Ondruš, ktorý o ňom napísal knihu Z Černovej do Žiliny cez Rím, Šanghaj a gulag (2008). 

Modlitba za blahorečenie Vendelína Javorku

Bože, ty si svojho služobníka Vendelína Javorku ozdobil čnosťami pokornej poslušnosti, misionárskej horlivosti a odovzdanej služby a obety pre jednotu slovanských národov v tvojej Cirkvi.
Prosíme ťa, osláv ho u seba.
Pomáhaj nám aj nášmu malému národu nasledovať jeho príklad a daj nám tešiť sa z jeho modlitby a príhovoru.
Na jeho príhovor vypočuj našu prosbu, ktorú s vierou predkladáme…
A dopraj nám v tej istej viere, horlivosti a obeti vytrvať až do konca.
Skrze Krista, Pána nášho. Amen.

Vyslyšania na príhovor služobníka Vendelína Javorku sa dajú nahlásiť na adresu svkprov@jezuiti.sk

TK KBS

The post V Černovej dnes odhalia a požehnajú pamätník jezuitu Vendelína Javorku appeared first on Zasvätený život.

Rozhovor Júlie Kubicovej pre Svet kresťanstva s novým provinciálnym direktorom Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul Jozefom Mrocekom.

Pomysleli ste niekedy na to, že raz pôjdete v stopách svätého Vincenta až do takej miery, že vám bude zverená animácia jeho ženskej vetvy na Slovensku?

Pravdupovediac som nikdy nad tým neuvažoval. Nemyslel som si, že mi Božia Prozreteľnosť prinesie takúto novú misiu. Stalo sa to pre mňa výzvou i požehnaním. Ocitol som sa pred rozhodnutím, rovnako ako svätý Jozef, ktorému Pánov anjel skrze sen zjavil, čo má urobiť. A tak ako Jozef prijal Máriu i ja som prijal tieto drahé sestry.

Kam smerovali vaše prvé myšlienky, keď ste sa dozvedeli, že práve vy budete rozhodovať z pozície provinciálneho direktora?

„Prečo práve ja, Pane?“ bola prvá otázka, ktorú som v mysli smeroval k dobrotivému Bohu. „Je mnoho iných, ktorí by boli vhodnejší, ale ty si vybral mňa.“ Po chvíľach neistoty mi však Pán doprial svoj pokoj a ja som začal nachádzať znaky Božej Prozreteľnosti, ktorými Pán ku mne prehováral. Napĺňa ma bázeň pri pomyslení, že mám v rukách zodpovednosť za iných, ktorí sú mi zverení. No zároveň mám nádej, že Boh, ktorý v nás začal dobré dielo, aj ho v nás dokončí.

Nie náhodou táto voľba na vás padla práve v roku svätého Jozefa, ktorý je zároveň vaším patrónom. Čo si o týchto súvislostiach myslíte? Pripúšťate, že je za vašou voľbou i jeho vplyv?

V živote kresťana náhody neexistujú. Každá skutočnosť je výsledkom Božej Prozreteľnosti. Tak aj tento fakt, že sa to udialo práve v roku svätého Jozefa, vnímam ako znak Božej milosti.

Svätý Otec František v apoštolskom liste Patris corde opisuje svätého Jozefa ako otca nežnej lásky, ktorý je milovaný i milujúci, poslušný, prijímajúci, tvorivo odvážny, pracujúci, a je akoby tieňom nebeského Otca na zemi. Ktorá z týchto jeho charakteristík je vám najviac sympatická?

Poslušnosť – prvá čnosť, zvyknú hovorievať duchovní autori. Práve tento príklad svätého Jozefa v tichej poslušnosti Otcovi je úchvatnou ukážkou viery a odovzdanosti sa do Božej vôle. Iba v jeho vôli nachádza duša pokoj a skrze túto poslušnosť získava mnohé milosti a dary. Tento Jozefov postoj poslušnosti je nádherným príkladom, ktorý musíme nasledovať, aby sme dosiahli veniec víťazstva. Skrze synovskú odovzdanosť do vôle Otca sa i my môžeme stať pravými duchovnými otcami a tak prinášať jediné Božie Otcovstvo na tento svet.

A ku ktorej z uvedených charakteristík svätého Jozefa sa chcete ešte dopracovať?

Najkrajšou zo všetkých vlastností, ktorú vystihuje i názov apoštolského listu, je otcovské srdce. O túto milosť potrebujeme neustále prosiť. Srdce otca je tak otvorené pre každého syna či dcéru a je pripravené položiť i život z lásky k nim. Je to neustále sebadarovanie sa iným skrze Ježiša Krista, ktorého svätý Jozef po celý svoj život opatroval. To je i podstatou otcovstva, vychovávať podľa vzoru nebeského Otca a chrániť Syna v našich životoch.

Okrem svätého Jozefa sú za vašou voľbou i ľudia, ktorí dali rozhodujúce slovo. Ako prebieha tá oficiálna pozemská voľba nového provinciálneho direktora, kto je za tým?

Provinciálneho direktora Dcér kresťanskej lásky menuje generálny otec Misijnej spoločnosti, ktorý na základe konzultácií sestier provincie spolu so svojom generálnou radou o tomto menovaní rozhoduje.

Aké kritériá pri voľbe musí spĺňať provinciálny direktor?

Dvomi základnými kritériami sú, že to musí byť presbyter a zároveň člen Misijnej spoločnosti svätého Vincenta de Paul.

V Provinciálnom dome Dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul sa 24. júla 2021 konala vaša inštalácia do úradu. Aké sú odteraz vaše najdôležitejšie úlohy?

Provinciálny direktor zastupuje v danej provincii generálneho otca a plní vincentskú službu animácie života sestier a ich duchovného sprevádzania. Taktiež sa angažuje vo formácii mladých sestier a navštevuje miestne komunity.

V tejto pozícii ste vystriedali pátra Jozefa Garaja, ktorý bol v tejto službe dvanásť rokov. Čomu by ste sa od neho chceli naučiť?

Jednoznačne vernosti danej službe, ktorú trpezlivo a vždy s láskou vykonával celých dvanásť rokov. V neposlednom rade aj oddanosti Božiemu slovu, ktoré hlásal nielen slovom, ale najmä príkladom a samotnými skutkami.

Stali ste sa otcom pomerne veľkej rodiny, čo vám nie je až také vzdialené, keďže pochádzate zo šiestich súrodencov, ako aj svätý Vincent de Paul. Viacčlenná rodina už odmalička značne okresáva charakter človeka.

Skutočne som sa začlenil do veľkej rodiny. Sestier vincentiek je v súčasnosti na Slovensku dvestoštyri. A faktom je, že vo viacčlennej rodine sa človek naučí väčšej zodpovednosti a tiež spolupatričnosti. Tieto vlastnosti sú veľkým prínosom k tejto službe.

Zaujímavosťou je, že to boli práve sestry vincentky, ktoré sa kedysi „nenápadne starali“ o vaše volanie stať sa kňazom, a dnes sa zas vy „staráte“ o ich povolanie, aby v ňom vytrvali a žili ho čo najsvätejšie. Ako vnímate vo svojom živote toto prozreteľné smerovanie svojho povolania?

Áno, na začiatku môjho povolania stáli práve sestry vincentky, ktoré pochádzajú z našej farnosti, ale tiež ďalšie, ktoré vypomáhali s praním a žehlením bielizne na fare. V tom čase som bol v našej farnosti jedným zo starších miništrantov, a keď pán farár Pavol Mikula s vekom zoslabol, bol som jeho pomocníkom v každodenných prácach na fare i vo farnosti. Taktiež som vykonával prácu kostolníka a mimoriadneho vysluhovateľa svätého prijímania, takže v kostole som bol veľmi často.

A zároveň to boli tiež sestry vincentky, ktoré ma neskôr zoznámili s pátrom Ľubomírom Stančekom, ktorý ma pozval do Bijacoviec na duchovnú obnovu pre mužov, ktorú on sám viedol. Tam som spoznal ďalšie sestry vincentky i bohoslovcov Misijnej spoločnosti. A v tom čase začalo klíčiť semienko povolania, ktoré mi Pán daroval.

Po tejto obnove som vo svojom srdci pociťoval túžbu stať sa Pánovým služobníkom a v roku 1992 som nastúpil do kandidatúry Misijnej spoločnosti.

A čím konkrétne vás inšpirovali vincentky a vincentini, čím boli pre vás príkladom?

Oslovujúcou črtou ich každodennosti bola práve oddanosť službe a to, že i malé skutky konali s veľkou láskou voči Bohu a blížnemu, a tým ich premieňali na skutočné zázraky. Ich pokorná modlitba a neustála pripravenosť vykročiť smerom k chudobným boli pre nás mladých príťažlivým príkladom.

Vincentky sú v prvom rade služobnice chudobných, tých najopustenejších. V istom zmysle sme chudobní všetci. Čím môžu byť tieto vaše novoadoptované dcéry inšpiráciou, príkladom a povzbudením pre dnešných mladých ľudí?

Sú znakom vernosti Boha v tomto svete. Svojou odpoveďou na Božie volanie ukázali svetu, že nasledovať Krista výnimočným spôsobom je možné. Práve vernosť je tým, čím môžu všetci zasvätení inšpirovať svet mladých a ukázať im, že žiť svoju vieru sa oplatí.

Druhou charakteristickou črtou je pravá duchovná radosť a veselosť srdca. Touto charakteristickou vlastnosťou rúcajú stereotypy smutných, namrzených zasvätených a tak vlievajú do sŕdc mladých ľudí nádej.

Jozef Mrocek je viac ako 28 rokov členom Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul, z toho 17 rokov kňazom. Pochádza z obce Mútne na Orave, kde strávil svoju mladosť. Po teologických štúdiách v Košiciach a neskôr v Bratislave pôsobil v Košiciach, na generálnej kúrii v Ríme a napokon ako direktor seminára, provinciálny ekonóm a miestny predstavený v dome Misijnej spoločnosti Vincenta de Paul v Bratislave. Vo voľnom čase si rád oddýchne a načerpá sily manuálnou prácou v záhrade.

Júlia Kubicová / Postoj / Svet kresťanstva

The post Zasvätení môžu mladých inšpirovať svojou vernosťou appeared first on Zasvätený život.

Kurz Ty si Jeho obraz je určený pre mladých mužov od 18 rokov. Jeho súčasťou je modlitba, prednáška, adrenalín, zážitok, aktivita, zdieľanie sa o viere a spiritualite a zážitok spoločenstva.

Každý človek, a teda aj muž, je stvorený na obraz Boží, je volaný k tomu, aby nachádzal svoju zrelosť, silu, ale i bohatstvo v Pánovi. A práve tieto dary chceme objavovať a naplno žiť.

Celosť, zrelosť a hľadanie cesty, ako sa Mu stať podobným čo najviac v reálnom živote, má byť ovocím tohto kurzu.

Kurzom sprevádza P. Tomáš Gerboc, SVD.

Prihlásiť sa môžete mailom na: thomas.gerboc(at)gmail.com

The post Pozvánka od verbistov na kurz Ty si Jeho obraz (spiritualita muža) appeared first on Zasvätený život.

Túžiš naladiť svoje vnútro pre počúvanie Božieho hlasu? Chceš prehĺbiť svoj vzťah k Svätému Písmu, naučiť sa duchovne rozlišovať, mať pri sebe duchovné sprevádzanie a tak odhaľovať Božiu vôľu vo svojom živote? Ak áno, tak ťa pozývame zúčastniť sa Kurzu Samuel.

Je určený mladým slobodným luďom vo veku od 19 do 30 rokov. Kurz Samuel bude prebiehať v Bratislave, Prešove, Nitre, Ružomberoku a v Trnave. Naplánovaných je 9 stretnutí, raz do mesiaca, ako aj duchovné cvičenia či spoločná púť.

Viac informácií nájdeš na stránke kurzsamuel.sk. Prihlásiť sa je možné do 10. októbra 2021.

The post Ešte je možné prihlásiť sa na Kurz Samuel, ktorý bude prebiehať v piatich mestách appeared first on Zasvätený život.

Otec Krzysztof Wons, SDS mal pre kňazov a zasvätených seminár o Lectio divina. S dovolením autora vám prinášame prepis jeho prednášky, preto je štylistika „prednášková“, nie „článková“. Preložila s. Helena Dudová, OSsR.

Drahí, rád by som vám porozprával o ceste, ktorou v Cirkvi od samého začiatku kráčajú ľudia viery. Od samého počiatku existencie Cirkvi ňou prechádzajú ako Ježiš so svojimi učeníkmi do Emáuz. Táto cesta, ktorú nazývame božské čítanie, nás učí to najdôležitejšie vo viere. Učí nás čítať [vnímať] život z pohľadu Boha. Chceme prežívať svoj život hľadiac na neho jeho očami. Chceme počuť život, vychutnávať život, tak ako ho počuje a vychutnáva Boh. Lectio divina je predovšetkým cestou k plnosti života. Pretože tento život nám dal a číta nám ho ako milovník života, ako to pekne hovorí Kniha Genezis.

Milovaní, lectio divina nám pomáha zamilovať sa do života, ale zamilovať sa do života na jeho hlbšej úrovni. Boh nám dal zmysly, ktoré sú veľkým darom. Avšak život zredukovaný len na zmysly je neúplný. Dokonca hrozí, že sa stane plytkým. Nie je dobré, keď prežívame náš život len na úrovni zmyslov. Pripomínam, že zmysly sú veľkým darom. Dá sa povedať, že sú prvým oknom, cez ktoré sa pozeráme na seba, na svet. Máme päť hlavných „okien“, ak máme na mysli päť zmyslov, ktoré najčastejšie definujeme a ktoré máme. Ale cez toto okno sa chceme pozerať oveľa hlbšie a ďalej. A preto nám Božie slovo pomáha predovšetkým, použime toto slovo evanjelia, evanjelizovať naše myšlienky a srdcia, aby sa stali radostnou zvesťou. A preto, keď Boh s nami hovorí, vždy sa obracia na naše zmysly. Keď otvárame Bibliu, počujeme, ako Boh apeluje na naše zmysly, ale tiež sa obracia na naše pocity a túžby. A predovšetkým sa obracia na naše srdce.  

Drahí, lectio divina je cesta, ktorú nám ponúka Boh, aby sme mu dovolili čítať náš život. Ako? Dostali sme tento veľký dar [Bibliu], tak ho využívajme. Myslím si, že ho používame od začiatku nášho povolania. Každý by si mohol pripomenúť, kedy tak vedome prvýkrát otvoril Bibliu. Otváral som Bibliu, pretože som sa chcel otvoriť Božiemu slovu. Bibliu otvárame každý deň. To nie je luxus, je to nevyhnutnosť pre náš život! Toto otváranie Biblie mi neustále kladie otázku, či som otvorený Božiemu slovu. Tu začíname chápať, čo je v tradícii lectio divina zdôraznené ako lectio, teda čítanie. Boh je totiž taký pokorný, že sa nám dokázal odhaliť aj v písmenách, v ľudskom písmene. Boh, ktorého nemôže obsiahnuť vesmír, sa dokáže ukryť v písmene, vmestiť sa do písmena. Každý deň sme svedkami skutočne veľkého zázraku! Tak ako na oltári sme svedkami sviatostného zázraku premeny chleba na jeho Telo, vína na jeho Krv, rovnako sme svedkami zázraku Vtelenia, keď otvárame Bibliu, ako to vždy opakovali starovekí otcovia. Otváram Bibliu a vidím, že Boh je čitateľný, že si môžem prečítať jeho slovo, ktoré je, nezabúdajme, ukryté za písmenom. A preto, keď otvárame Bibliu, je veľmi dôležité pýtať sa: Čo hovorí Boh? Zamyslime sa a úprimne i osobne si položme otázku: Môžem vôbec prežívať svoje povolanie, ak si nekladiem otázku, čo hovorí Boh?

Svätý Pavol píše v Liste Rimanom (10, 17), že viera sa rodí z toho, čo počujeme[1]. Ale úplne rovnako môžeme povedať, že povolanie sa rodí z toho, čo človek počúva. Povolanie sa zrodilo z Božieho slova. Mnohí, ktorí ste na tomto seminári[2], ste obdarení darom zasväteného života, charizmou zasväteného života prežívaného v reholi či v sekulárnom inštitúte, alebo aj ako zasvätené panny. Drahí, naše povolanie sa rodí z počúvania slova. O našich zakladateľoch sa hovorilo, že boli živým evanjeliom. Nielenže praktizovali lectio divina, ale oni aj boli lectio divina. Dovolili, aby ich Boh „prečítal“. Naozaj sa pýtali, čo hovorí Boh, a preto sme dnes tu. Z otázky: Čo hovorí Boh? sa rodia najsvätejšie Božie odpovede.

Ráno vstanem a položím si otázku: Čo hovorí Boh? Ako chce dnes formovať moje povolanie, moju komunitu, moje poslanie, môj život? Naozaj to nie je luxus! Drahí, toto je nevyhnutnosť! Kňaz, rehoľná sestra, ktorá si nekladie túto otázku, zasvätený, ktorý neotvára Bibliu, je ohrozený! Naše povolanie je ohrozené! Pretože vieme, že svet k nám stále hovorí. Beriem do rúk noviny, zapnem rádio, televíziu a viem, čo hovorí svet. Od rána do večera, a tiež  aj v noci, môžem počúvať, čo hovorí svet. Nesmieme však zabúdať ani na to, že nie sme nepremokaví. To, čo hovorí tento svet, nami presiakne, prenikne do nás. V tom lectio humana, ako to nazývam, v tom ľudskom čítaní reality je veľa dobra, ale toto ľudské čítanie, vnímanie je nedostatočné. Zároveň však vieme, koľko je „otrávených“ myšlienok, odpovedí, správ. Koľko strachu je dnes v ľuďoch, stále viac a viac strachu, stále viac a viac hrôzy z reality, v ktorej žijeme. Ale až keď začneme čítať Božie slovo, potom budeme dobre čítať [vnímať] to, čo hovorí svet. Treba ho poznať, treba mu načúvať. Ale musíte mať v sebe tiež schopnosť čítať [vnímať], ktorú nám dáva Boh. Pretože inak nám zostane len ľudské čítanie [vnímanie], ľudské vedomie. A môžeme si to ospravedlniť, veď sme predsa len ľudia… Áno, ale sme Boží ľudia, stvorení Bohom. Sme duchovné osoby, to neznamená len duša, ale duša a telo. Sme preniknutí Svätým Duchom. Ak ma neprenikne jeho Duch, ani si neuvedomím, že opakujem zmýšľanie tohto sveta pri prednášaní konferencie, katechézy či pri ohlasovaní z kazateľnice. Vskutku, iba Boh nás môže preniknúť Božím zmýšľaním. Preto, keď otvárame Bibliu, je dôležité, aby sme ju nepoužívali ako muníciu na obranu vlastných myšlienok. Pretože ak čítame Bibliu tak, aby sme bránili svoje vlastné myšlienky, naše vlastné vízie, naše vlastné plány, znamená to, že sme presiaknutí zmýšľaním tohto sveta. A zbožštili sme ho! Zbožštili sme svoje vlastné plány, vlastné túžby, vlastné zámery a Boh je až na druhom mieste. Boh bol vytlačený na vedľajšiu koľaj. Pretože dôležitejšie je to, čo si ja myslím, čo ja chcem, moja vízia života, moja vízia sveta.

Drahí, Biblia nás učí pokore. Znamená to zamilovať si pravdu, že on je prameňom pravdy, nie ja. Každý deň sa otváram pravde, učím sa túto pravdu. Učím sa žiť v pravde. Nemáme monopol na pravdu, nikto z nás nemá monopol na pravdu.

Ako rehoľný kňaz znovu nadviažem na našich zakladateľov. Oni skutočne načúvali Božiemu slovu, takže vedeli, k čomu ich Boh pozýva. Mnohí ľudia, žijúci v ich časoch, mali rôzne plány pre tento svet, ale osvedčili sa len tie Božie, pretože Boh vidí ďalej. Boh vidí až do konca.

Bol by som rád, keby sa toto posolstvo o lectio divina dostalo do vašich sŕdc. Nejde o to, že v Cirkvi sa objavila „móda“ lectio divina. Nikdy to tak neberme, ani si nemyslíme, že lectio divina je akási metóda, len modlitbová prax. Nie! Je to o životnom štýle, je to o novej kvalite života!

Chcem vás povzbudiť, inšpirovať, aby ste sa vracali k charizme svojich rehoľných komunít a začali znovu čítavať Božie slovo spolu s vašimi zakladateľmi. A diecézni kňazi to môžu robiť v kontexte svojej, diecéznej, cirkevnej, farskej komunity. Mám pred očami krásny príklad diecézneho kňaza, keď začal v duchu lectio divina čítať [vnímať] realitu a to, čím bol obdarený, čo je jeho povolaním.

Ako som spomenul, už nejaký čas sa snažím inšpirovať aj komunity, aby začali lectio divina s vlastným zakladateľom, s vlastnou zakladateľkou. Na knižnom trhu sa objavila ponuka knihy, ktorá je výsledkom pozvania Sestier milosrdenstva z Łagiewnik – Lectio divina so sestrou Faustínou. Vtelené Milosrdenstvo.[3] Vydal som sa touto cestou lectio divina so sestrou Faustínou a pri opakovanom čítaní som počul meno Boha, ktorému som predtým nevenoval pozornosť, a ktoré sa nám zdá jasné a známe. Ale až Faustína mi pomohla v kľúči jej čítania Svätého písma (Pán Ježiš ju predovšetkým povzbudzoval, aby čítala Jánovo evanjelium) počuť toto meno Boha v Biblii hlbším spôsobom: Vtelené Milosrdenstvo. Je to buď vôbec, alebo veľmi zriedkavo vyskytujúce sa meno Boha, ktorého tak priamo nazvali svätí alebo tí, ktorí čítali svätý text. Aj keď som už navrhol dva spôsoby lectio k Jánovmu evanjeliu – Ostať v Ježišovi a Milovaný[4] – v kľúči milovaného učeníka, bola to Faustína, ktorá mi pomohla prečítať toto evanjelium novým spôsobom. Nielen ona… Je to pekná skúsenosť.

Zakladatelia sú skutočnými exegétmi, ktorých poslal Duch Svätý. Vďaka „objektívu“ osobitného daru, charizmy, ktorú dostali, nám pomáhajú znovu čítať Písma tak, ako sme ich doposiaľ ešte nečítali a nepočuli. Povzbudzujem vás, aby ste sa tiež pokúsili o také lectio divina vo svojich komunitách, vo svojich diecézach, v rehoľných komunitách. Veľmi vás k tomu povzbudzujem! 

Drahí, svätci, ktorí sú živé lectio divina, majú v sebe Písma. Svätý Gregor povedal o svätom Benediktovi, že je ten, v ktorom sa naplnili Písma. O svätom Antonovi Veľkom sa hovorilo, že bol knižnicou a nepotreboval nosiť so sebou knihy Svätého písma, pretože Písma boli v ňom.

Drahí, ide o to, aby sa to aspoň čiastočne stalo s nami. Aby ľudia, keď nás počúvajú, nepochybovali o tom, že počujú, čo hovorí Boh, aby neboli zmätení, zdezorientovaní… Dobre viete, koľko dezorientácie, zmätku, chaosu je dnes v tomto svete. Bohužiaľ, aj v Cirkvi. A preto potrebujeme také čisté slovo. Samozrejme, všetci sme obmedzení, každý máme nejaké trhliny, zranenia, svoje vlastné obmedzenia…, ale Boh si s tým poradí. Dovoľme, aby jedine Boh nám čítal [interpretoval] život.

Náš zakladateľ František Mária z Kríža Jordan, ktorého blahorečenie sa uskutoční 15. mája 2021 v Lateránskej bazilike v Ríme, žil viac ako sto rokov pred Druhým vatikánskym koncilom a mal veľmi dôverný vzťah s Písmom. Je to nezvyklé, ak si uvedomíme, že to boli časy, keď sa dokonca odrádzalo od odvážneho čítania Písma. A počúvajte, čo si ešte ako seminarista, v roku 1878, zapísal vo svojom denníku, v podstate šesť mesiacov pred kňazskou vysviackou…: „Chcem naďalej čítať Sväté písmo s najväčšou úctou a zbožnosťou, bez zhonu, pokojnejšie a pozornejšie. Budem veľmi pozorný k všetkému, čo mi pomôže stať sa pokorným. Vždy čítaj Sväté písmo s veľkou úctou  a kľačiac, aspoň vtedy keď si sám.“   

Tieto slová sa ma nielen dotýkajú, ale hneď ma aj obnažujú. Odrazu ma postavili pred zrkadlo. Okamžite ma vedú k tomu, aby som sa spýtal na môj vzťah k svätému textu, k Biblii, k slovu. Vieme, že v tých časoch sa nebudoval tak dôverný vzťah s Bibliou a navyše každý nemohol mať Bibliu v ruke. Dokonca bol aj zákaz samostatného čítania svätého textu bez pomoci niekoho, kto by vás v tom sprevádzal. A  krátko po svojej kňazskej vysviacke v podstate parafrázoval slová svätého Hieronyma: „Čítaj častejšie Sväté písmo, alebo radšej Sväté písmo nikdy nevypusť zo svojich rúk. Spánok by ťa mal zastihnúť s Bibliou v ruke a sväté stránky nech prijmú tvoju skláňajúcu sa hlavu.“

S čím ma zastihne môj spánok? S čím ma pristihne môj večer? Čo mám v ruke? Čo čítajú, čo vidia, na čo sa pozerajú moje oči? Aký bol posledný obrázok, posledné slovo, ktoré som čítal večer pred zavretím očí? A čo si beriem so sebou na noc? S čím sa ráno často prebúdzam? Toto je veľmi dôležité, drahí, a preto je dôležitá táto otázka: Čo hovorí Boh? Berieme ju vážne v našom živote a potvrdzujeme si ju zakaždým, keď otvárame Sväté písmo?

Ale potom je tu druhá otázka, mimoriadne dôležitá, pretože tradícia lectio divina hovorí: Pokračuj ďalej, nestačí sa len pýtať: Čo hovorí Boh? Zvlášť nám kňazom, katechétom, vyučujúcim hrozí nebezpečenstvo, že naše čítanie sa stane abstraktné. Teda také, v ktorom abstrahujeme od nášho života. Je to čítanie Svätého písma, ktoré je čítaním „na vývoz“ – čo poviem ostatným, čo im ponúknem, ako im vysvetlím tento text, ako im odpoviem na ich otázky. Možno sa pripravujem na katechézu a už počujem možné otázky, už s nimi zápasím, už si pripravujem niektoré odpovede… Avšak najdôležitejšia otázka znie: Čo Boh hovorí mne? Čo o mne hovorí Boh? A preto je potrebná meditácia. Meditácia nás chráni pred intelektualizáciou Písma. Chráni nás pred životom, ktorý je ohlasovaním teológie, ale nie je teologický. Meditácia nás chráni pred životom, v ktorom sme ohrození len povrchným prístupom k Písmu, vonkajším čítaním. Meditácia nás vždy povedie na hlbinu, pretože ako som už povedal, keď nám Boh číta slovo, vtedy číta náš život a vedie nás do srdca. Biblia skenuje naše srdce. Božie slovo je ako kardiograf, na obrazovke ktorého vidíš, ako tvoje srdce funguje, čím žije, či je zdravé, v akom je stave. A my si potrebujeme klásť otázky týkajúce sa nášho srdca. Je potrebné, aby sme sa postarali o svoje srdce. Pretože Ježiš hovorí, že čo je v srdci, to bude i na perách. A všetko pochádza zo srdca. V 7. kapitole Markovho evanjelia sú uvedené všetky tie špiny, ktoré môžu pochádzať zo srdca a infikujú najprv mňa. Nie to, čo prichádza zvonku, ale to, čo je vo vnútri, vychádza von a robí ma nečistým. Môžu na mňa útočiť rôzne myšlienky, rôzne dezinformácie (fake news), rôzne „otrávené“ správy. Môžu na mňa dorážať rôzne nečisté obrazy aj zvonku, ale ak je v mojom srdci sloboda, ak je v ňom Slovo, čistota, tak potom ma nezašpinia. Ale otázka znie: Čím žije moje srdce? A táto otázka sa týka mojej meditácie. Meditácia mi povie, čím žije moje srdce. Učí ma tiež žiť a hľadať to, v čom je plnosť života. Ide o to, aby som dýchal naplno, naplno žil a v plnosti si vychutnával nádej. Ľudia v nás chcú vidieť ľudí, ktorí milujú život, ktorí sa tešia zo života. Avšak nie triviálnym, povrchným spôsobom, lebo takto sa dokáže tešiť celý svet, aj tí, čo nepoznajú Boha. Ale tešiť sa tak, ako to hovorí Žalm 130, 1: „Z hlbín volám k tebe, Pane.“ Z hĺbky pochádza moja radosť, z hĺbky prichádza moja láska k životu, môj entuziazmus. Kto má vášeň (nadšenie), život v srdci, ten bude mať dosť energie na celý život bez ohľadu na jeho dĺžku, aj keď roky ubiehajú, starneme na tele… však každý z vás to potvrdí… Fascinuje ma stretnutie s ľuďmi, ktorí sú v pokročilom veku, a predsa sú veľmi mladí, mimoriadne energickí, ktorí sa neunavili životom a vedia, pre čo majú žiť. Títo ľudia však majú svoje oči nasmerované k veľkonočnému ránu.

Otec Rupnik, žiak, možno povedať duchovný syn kardinála Špidlíka, zdieľal s nami v tomto dome[5] skúsenosť, keď tento zomierajúci kardinál povedal: Celý život som hľadal Ježišovu tvár a teraz ju uvidím. Takto odišiel. Myslím si, že to, čo teraz žijem (ak príde teraz môj koniec), v tom ma zastihne moja smrť, môj odchod. Takže to meditovanie ma naozaj privádza na hlbiny života. V opačnom prípade nám hrozí povrchnosť. Moje ústa môžu byť plné teológie, plné Božích slov, plné aj krásnych intelektuálnych úvah, a zároveň môžem byť povrchný. Ako hovorí Tomáš Halík, Boh nežije na povrchu. Je s nami v našich životných „dnách“, v našom „podsvetí“, je s nami vtedy, keď sme na vrcholoch útechy…. Avšak existuje jedno miesto, kde Boh nie je. Boh nežije na povrchu. Parafrázujúc 3. kapitolu Knihy Zjavenia apoštola Jána (verše 15 – 16) môžeme povedať, že Boh vypľúva povrchnosť. Buď studený alebo horúci. Ak budeš vlažný – na toto myslím, keď hovorím o povrchnosti, o takej nevýraznosti, nedefinovateľnosti, vlažnosti… Ak nebudeš studený ani horúci, vypľujem ťa. V gréckom texte je to silné vyjadrenie – vyvraciam ťa, vyvrátim ťa. Myslím, že je to tiež súčasť našej prirodzenosti. Naša prirodzenosť vypľúva to, čo sa dá nazvať len ako nevyhranený, vlažný, neurčitý. Pretože naša prirodzenosť bola stvorená k plnosti života. Myslím si, že v povolaní trpíme najviac vtedy, keď žijeme polovičato. Polovičatosť je jednou z príčin nášho najväčšieho utrpenia v živote. Oberá nás o pokoj, o hlbokú radosť. To však ničím nezamaskujeme. Je potrebné vrátiť sa k slovu. To oratio, ktoré sa učíme, táto modlitba srdca sa zrodí zo slova. Aké je naše hlbšie poznávanie slova, taká je hĺbka modlitby. Z hlbín volám k tebe, Pane (Ž 130, 1). Niekedy to môže byť modlitba jedného, dvoch slov, ktoré nás nesú celý deň. Tie slová si opakujeme, žijú v nás, ozývajú sa v nás ako ozvena srdca. Srdce, ktoré navštívilo Slovo, hovorí. Ale niekedy to bude úpenlivé volanie, prosba, niekedy to bude hádka s Bohom – poďte,  pravoťme sa (Iz 1, 18). Dôležité je, že berieme vážne seba a predovšetkým Boha a pristupujeme k tomu s láskou. Rozprávame sa s ním v srdci. Nerozprávame sa s ním o počasí, nečítame Bohu naše knihy, ale dovolíme mu čítať nám život. A potom sa s ním stretneme aj počas čítania svätého textu či inej dobrej knihy. Lebo Slovo privoláva slovo, hĺbka prizýva hĺbku. Tak to bude. Avšak plytkosť privoláva plytčinu, nevýraznosť privoláva nevýraznosť.

Modlitba srdca nás vychováva k hĺbke, rozširuje naše srdce. Je to modlitba, ktorá sa rodí z Božieho slova. Jednoducho máš v sebe to Slovo, tak sa modlíš. Spomínam si na jeden zo začiatkov cyklu Školy pre seminárnych formátorov. Na inauguráciu školy sme pozvali arcibiskupa Gregora Ryśa. V prvej homílii položil krátku otázku, ktorá má vtedy sprevádzala a bola kľúčovým slovom, ku ktorému som sa vracal počas tejto formačnej školy s kňazmi: Máš v sebe slovo? To živé, Božie slovo. Máš v sebe slovo?

Dobré je vrátiť sa k slovu, ktoré ma sýtilo, sýti ma, ktoré mi dáva život. Tvoje slovo mi dáva život (Ž 119, 50).[6] A potom príde to, čo svet teraz veľmi potrebuje a má právo od nás žiadať, najmä od duchovných a zasvätených osôb. Čo tak veľmi potrebuje?

Jeden z prípravných dokumentov Instrumentum laboris Synody biskupov o Božom slove v živote a poslaní Cirkvi uvádza, že súčasný svet potrebuje kontemplatívne osobnosti. Ak má byť svet naozaj evanjeliový, potrebuje kontemplatívne osobnosti. Teda aké to majú byť? Také, ktoré vidia, čítajú, prežívajú tento svet z Božieho pohľadu. Vidia Božími očami. Túžia tak, ako túži Boh. Drahí, môžeme byť oberaní o znaky, ale to my máme byť kontemplatívni. My máme byť tým žijúcim znakom. Jedno z prvých mien kresťanov na začiatku dejín Cirkvi bolo živí (žijúci) – zóntes. Bolo to synonymum pre kresťana. Kresťan, ktorý žije naplno v tomto svete, neopúšťa ho, neuteká a neuzatvára sa pred ním. Aj dnes sme v tejto veci veľmi preverovaní. Sme v ťažkej situácii. Číha na nás pokušenie uzatvorenia sa a myslenia na seba, na vlastnú záchranu. Nie! Máme byť živí, práve dnes máme byť žijúcimi znakmi Božej prítomnosti. Svet potrebuje kontemplatívne osobnosti. Krásne to vyjadril O. Gargano – teda také, ktoré majú veľkonočné oči, veľkonočné uši, veľkonočné srdce. Skrátka také, ktoré v každej situácii aj v najväčšej smrti a v situácii hrobu neprestávajú veriť v život, vidia život, prechádzajú od smrti k životu. Drahí, toto sa nedá naučiť čítaním kníh. K tomu nás formuje a vychováva Božie slovo.

[1] Slovenský preklad SSV Rim 10, 17: „Teda viera je z hlásania a hlásanie skrze Kristovo slovo“. Bližší je tu Botekov preklad: „Viera sa teda rodí z počúvania a počúvanie z Kristovho slova“ i Roháčkov preklad: „Tak teda viera z počutia a počutie skrze slovo Božie“.
[2] Vyber si život! Veľkopôstny seminár pre kňazov a zasvätených v Centre duchovnej formácie salvatoriánov v Krakove, 19. – 21. 3. 2021.
[3] Zatiaľ je len v poľštine.
[4] Kniha Ostať v Ježišovi je už preložená do slovenčiny – Redemptoristi, Vydavateľstvo Misionár , Michalovce 2020.
[5] Centrum duchovnej formácie salvatoriánov v Krakove.
[6] Slovenský preklad SSV Ž 119, 50 znie: „…tvoje slovo mi vracia život.“

Krzysztof Wons, SDS

Preklad a úprava textu: Helena Dudová, OSsR
Jazyková korektúra: Marián Kováčik
Foto: Františka Čačková, OSF

The post Lectio divina – cesta obnovy pre kňazov a zasvätených appeared first on Zasvätený život.

Ženy v cirkvi: Žena medzi mužmi – je to v katolíckom spoločenstve problém?

Téma pri príležitosti návštevy pápeža Františka, ktorý sa zdá byť progresívnym pápežom a to aj vo vzťahu k ženám a ich úlohe v cirkvi. Rozšíril práva žien pri oltári, deje sa teda niečo prelomové v katolíckej cirkvi? Rozprávali o postavení ženy v cirkvi, o nerovnostiach a dôvodoch, o tom, čo je potrebné zmeniť, aby sa prístup k ženám v katolíckej cirkvi zmenil.

Hostky: Katka Koščová, speváčka, Sestra Dagmar Kráľová, Simona Salátová.

Moderátorka Veronika Cifrová Ostrihoňová

Reláciu nájdete TU.

The post Silná zostava – Ženy v Cirkvi appeared first on Zasvätený život.