Je členkou kongregácie Dcér sv. Pavla – paulínok. V čase, keď si široko rozvetvená Paulínska rodina pripomína okrúhle výročie smrti svojho zakladateľa, prijala sestra Anna Mátiková pozvanie na rozhovor zo Slovenskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu.

– Sestra Anna, Vaša rehoľná rodina paulínok a paulínov slávi 50. výročie smrti svojho zakladateľa bl. Jakuba Alberioneho. Čím si Vás osobne získala táto rehoľná charizma a komunita, v ktorej ste sa zasvätili Bohu?

Paulínsku rodinu tvorí dohromady až desať inštitúcií. Z nich päť je rehoľných spoločenstiev pápežského práva – jedna mužská a štyri ženské kongregácie. Mňa si získala konkrétne rehoľa Dcéry sv. Pavla. Takzvané paulínky. Ako dieťa som mala možnosť poznať ľudí, u ktorých sa dala vnímať radosť zo života odovzdaného bezvýhradne Bohu. A to aj napriek tomu, že vo vtedajšom režime takému spôsobu života neplynulo vôbec žiadne spoločenské uznanie. Takže za ten podnet – odovzdať život Bohu vďačím predovšetkým tým ľuďom, ktorí okolo seba vysielali signál, že mať Boha na prvom mieste vo všetkom, radikálne na celej čiare, má zmysel. A to ma priťahovalo.

Neskôr som začala konkrétnejšie hľadať, ako by bolo možné dať celý svoj život Bohu v rámci takých aktivít, ktoré sú mi ľudsky blízke, skrátka v tom, čo ma úplne obyčajne – baví. Vždy mi fascinovalo, aký silný vplyv má na našu mentalitu literatúra, a kultúra vôbec, aké a mocné sú slová ľudského jazyka. A práve toto ma pritiahlo do kongregácie, ktorá pracuje s literatúrou, vstupuje do kultúrneho diskurzu spoločnosti s posolstvom evanjelia.

– Ako paulínky máte svoje diela v rozličných krajinách. Ktoré sú tie hlavné vo svete? A ktoré by ste spomenuli z nášho okruhu Slovenska, prípadne Strednej Európy?

Paulínska rodina a teda aj naša kongregácia má korene v Taliansku, takže centrálne vedenie všetkých inštitútov sídli v Ríme. Zakladateľ, Jakub Alberione ale už necelé dve desaťročia od začiatku svojho diela vysielal svojich rehoľných bratov a rehoľné sestry do zahraničia, i do zámoria, takže sme zastúpení po celom svete, okrem Antarktídy na všetkých kontinentoch.

V strednej Európe je Slovensku najbližšia komunita v Prahe. Tá je známa hlavne vďaka produkcii vydavateľstva Paulínky, pochopiteľne v češtine.

– Pôsobíte v Ríme, ale pochádzate zo Slovenska. Odkiaľ? Čomu sa v súčasnosti venujete, čo Vám robí najväčšiu radosť a v čom vidíte výzvy do budúcnosti?

Pochádzam z Banskej Bystrice, ale momentálne žijem v Ríme, lebo som doktorandka na Pápežskom biblickom inštitúte. Napriek tomu, že sa väčšinu roka zdržujem vo večnom meste, stále patrím k našim sestrám v Česku, v Prahe, takže na ich pôsobení sa – podľa možností – snažím rôznou mierou podieľať. Hlavne v lete pomáham napríklad lektorovaním cudzojazyčných textov pri výbere publikácií k vydaniu. Príležitostne pomôžem nejakým prekladom. A z autorských textov, je to napríklad knižný sprievodca Bibliou. Knižka vyšla akurát pred rokom pod názvom Expedice Bible. Základní výbava.

Pri príležitosti Roku Biblie, ktorý sa v Paulínskej rodine uzavrel práve liturgickým sviatkom zakladateľa 26. novembra, sa podarilo spustiť český podcast VOX VERBI. Momentálne beží seriál zameraný na komentované podrobné čítanie Markovho evanjelia.

Naše malé vydavateľstvo sa na českom kresťanskom knižnom trhu už pekne etablovalo. Česká cirkev je štatisticky malá, ale živá. A česká spoločnosť je štatisticky veľmi sekularizovaná, ale zároveň veľmi tolerantná, ba až zvedavá na to, čo predstavuje katolícka cirkev alebo kresťanstvo vôbec. Takže s radosťou pozorujem, že to, čo robíme, má zmysel a nesie i plody.

A výzvy? Keď Alberione pred sto rokmi začínal so svojimi projektami, boli naše rehoľné rodiny – mužská aj ženská so svojimi aktivitami v médiách takpovediac v predvoji. Cirkev v tej dobe akurát začínala podnikať na tomto poli prvé kroky. V dnešnej dobe je ale vývoj v médiách tak rýchly, že by bolo naivné tvrdiť, že sme to my, kto prináša niečo nové. Je množstvo profesionálov ako medzi laikmi, tak i medzi členmi iných rehoľných spoločenstiev, ktorí v médiách fungujú omnoho efektívnejšie a profesionálnejšie než mnohí z nás, ktorí to máme takpovediac „v náplni práce“. Tak sa ponúka otázka: V čom je naše poslanie?

V danej historickej dobe bol vzhľadom k okolnostiam Alberione so svojimi aktivitami v cirkvi medzi prvými, ale, myslím si, že i dnes má Paulínska rodina čím obdarovať cirkev a svet.

Pre tých, ktorí v médiách pôsobia profesionálne, i pre tých, ktorí sa vo svete médií pohybujú ako užívatelia, má byť darom naša špecifická paulínska charizma.

Zhrnúť ju čo najstručnejšie? Stávať sa takpovediac prítomnosťou Krista na tejto komunikačnej planéte. Ako napísal apoštol Pavol: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus.“ Teda nielen pomáhať šíreniu evanjelia alebo informovať o Kristovi, ale vnášať všade jeho prítomnosť – životom, ktorý patrí naplno jemu.

Za rozhovor ďakuje Jozef Bartkovjak SJ

Zdroj: VR

The post Sestra Anna Mátiková, paulínka: Prítomnosť Krista na tejto komunikačnej planéte appeared first on Zasvätený život.

Čerpať z „deuteronomickej pamäti“ a „s dôverou hľadieť do budúcnosti“ – túto radu adresoval pápež František účastníkom plenárneho zasadania Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, ktorých prijal v sobotu 11. decembra. Na audienciu prišli v sprievode prefekta kardinála João Braz de Aviza a sekretára Mons. Josého Rodrígueza Carballa.

„Chcem vyjadriť svoju blízkosť všetkým, ktorí veria v budúcnosť zasväteného života,“ povzbudil pápež členov kongregácie v ich neľahkej práci. Aj napriek náročnej situácii sprevádzanej klesajúcim počtom zasvätených v rozličných častiach sveta, „prevažuje nádej založená na kráse daru, ktorým je zasvätený život“, zdôraznil Svätý Otec.

Deuteronomická pamäť

„Toto je rozhodujúce: sústrediť sa na Boží dar, na nezištnosť jeho povolania, na premieňajúcu moc jeho Slova a jeho Ducha. S týmto postojom povzbudzujem vás i všetkých, ktorí v rôznych inštitútoch a v partikulárnych cirkvách pomáhajú zasväteným mužom a ženám, aby vychádzajúc z „deuteronomickej“ pamäti s dôverou hľadeli do budúcnosti.

Prečo hovorím „deuteronomická“ pamäť? Pretože je veľmi dôležité pamätať si. To posolstvo z Deuteronómia: „Pamätaj Izrael, pamätaj“. Táto pamäť dejín, vlastnej histórie, vlastnej inštitúcie. Tá spomienka na korene. A to nás núti rásť. Keď stratíme túto pamäť, spomienku na zázraky, ktoré Boh urobil v Cirkvi, v našom inštitúte, v mojom živote – každý to môže povedať -, stratíme silu a nebudeme schopní dávať život. Preto spomínam „deuteronomickú“ pamäť.“

Malachiáš hovorí o Božom treste ako o ponechaní ľudu bez koreňov a bez klíčkov, pripomenul pápež s varovaním: „Ak nebudeme mať túto deuteronomickú pamäť a nebudeme mať odvahu vziať si z nej „šťavu“ na rast, nebudeme mať ani klíčky. Je to tvrdé prekliatie, byť bez koreňov a bez výhonkov.“

Sprevádzanie a rozlišovanie

Svätý Otec zhrnul službu pracovníkov úradu Rímskej kúrie zodpovedného za zasvätený život slovami „sprevádzanie“ a „rozlišovanie“. Rozhodujúci princíp rozlišovania ohľadom rehoľných inštitútov vyjadruje podľa pápeža otázka: „Je tento inštitút schopný integrovať sa do života svätého Božieho ľudu, a či nie?“ K tejto téme ďalej vysvetlil:

„Pri rozlišovaní a sprevádzaní si treba stále pestovať pozornosť na isté aspekty. Pozornosť voči zakladateľom, ktorí majú niekedy sklon k autoreferencii, k pocitu, že sú jedinými strážcami alebo interpretmi charizmy, akoby stáli nad Cirkvou. Pozornosť voči pastorácii povolaní a formácii, aká sa ponúka kandidátom. Pozornosť voči spôsobu výkonu moci s osobitným zreteľom na oddelenie vnútorného a vonkajšieho fóra – téma, ktorá ma veľmi znepokojuje –, na trvanie mandátov a na kumuláciu právomocí. A pozornosť voči zneužívaniu autority a moci. K tejto poslednej téme som mal v rukách nedávno vydanú knihu Salvatoreho Cernuzia o probléme zneužívania, ale nie toho do očí bijúceho, o každodennom zneužívaní, ktoré zraňuje silu povolania.“

Zdroj: VR, zk
Ilustračný obrázok: Markéta Zelenková / Člověk a víra

The post Pápež o zasvätenom živote: Čerpať šťavu z deuteronomickej pamäti appeared first on Zasvätený život.

Sestra Helena v relácii Flešbeky pre GODZONE hovorí o tom ako sa jej Boh nadprirodzene dotkol na protináboženskom školení. Opisuje prenasledovanie za komunizmu, domové prehliadky a tiež to ako odpúšťali tým, ktorí ich prenasledovali. Spomína stretnutie s Eliasom Vellom, ktorý rozlíšil jej vnútorné zranenie z prenasledovania a to ako ju Boh z toho začal uzdravovať.

00:00 Úvod
00:51 3 uvoľnené otázky na úvod
4:18 Osobné stretnutie s Bohom
10:25 Prenasledovanie pre vieru za komunismu
23:49 Stretnutie s Eliasom Vellom
30:02 Ako reaguje na označenie charizmatička
30:32 Služba v Prešove a v Kazachstane
32:55 Silné momenty na misiách

Nová kniha rozhovorov so sestrou Helenou: https://www.godzoneshop.sk/produkt/oh…

The post Sestra Helena Torkošová, OSF: Boha som stretla za komunizmu na protináboženskom školení (video) appeared first on Zasvätený život.

Rozhovor na tému sexuálneho zneužívania v Cirkvi s tými, ktorí sú na pulze celej veci a pomáhajú tým, ktorí ním boli zasiahnutí.

The post Mních s kamerou: Sexuálne zneužívanie v Cirkvi (video) appeared first on Zasvätený život.

V priestoroch Múzea samizdatu v Košiciach sa 30. novembra uskutočnila premiéra dokumentárneho filmu s názvom Ján Mastiliak – Mučeník múdrosti. Film z produkcie Spolku sv. Cyrila a Metoda uviedol jeho predseda o. Michal Hospodár. Spomenul okolnosti nápadu sprostredkovať členom spolku namiesto tradičnej podielovej knihy filmový dokument. Priblížil aj osobné zážitky pri jeho výrobe a poďakoval sa najbližším spolupracovníkom o. Metodovi M. Lukačikovi CSsR, Štefanovi Chrappovi i Timotejovi Križkovi.

Polhodinový filmový dokument je stručným predstavením osobnosti a diela prvého gréckokatolíckeho redemptoristu zo Slovenska o. ThDr. Jána Mastiliaka, ktorý má v súčasnosti otvorený proces blahorečenia. Po samotnej prezentácii filmu sa prítomným kňazom i laikom prihovoril najosv. vladyka Cyril Vasiľ, košický eparchiálny biskup. Vyjadril radosť nad tým, že moderným filmovým jazykom sa spolok podieľa na šírení osvety a budovaní identity gréckokatolíkov aj pre mladšiu generáciu. Poďakoval tvorcom filmu za námet i jeho realizáciu. Organizátor podujatia Michal Hospodár vyjadril presvedčenie, že spolok bude pokračovať v odhaľovaní osobností ďalšími filmovými medailónmi. Následné neformálne chvíle rozhovoru sa niesli v duchu živých osobných spomienok na cirkevný život počas totality a na veselé zážitky zo študentských čias vladyku Cyrila i prítomných kňazov.

TSKE informoval Michal Hospodár

The post Prezentácia filmu Mučeník múdrosti appeared first on Zasvätený život.

Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka pri stretnutí s katolíckou komunitou Cypru v maronitskej Katedrále Milostivej Panny Márie v Nikózii vo štvrtok 2. decembra 2021.

Vaše Blaženosti, drahí bratia biskupi, drahí kňazi, rehoľníčky, rehoľníci a seminaristi, milí katechéti, bratia a sestry, Χαίρετε! [Buďte pozdravení!]

Som šťastný, že som medzi vami. Chcem vyjadriť svoju vďačnosť kardinálovi Bécharovi Boutrosovi Raïovi za slová, ktoré mi adresoval, a s láskou pozdraviť patriarchu Pierbattistu Pizzaballu. Vďaka vám všetkým za váš úrad a vašu službu, osobitne vám, sestry, za výchovu na škole, kam chodí mnoho chlapcov a dievčat z ostrova, ktorá je miestom stretnutia, dialógu a osvojovania si umenia budovať mosty. Vďaka! Vďaka všetkým za vašu blízkosť ľuďom, najmä v sociálnych a pracovných kontextoch, kde je to najťažšie.

Zdieľam svoju radosť z návštevy tejto zeme, kráčajúc ako pútnik po stopách veľkého apoštola Barnabáša, syna tohto ľudu, učeníka zamilovaného do Ježiša, nebojácneho ohlasovateľa evanjelia, ktorý, prechádzajúc medzi rodiacimi sa kresťanskými spoločenstvami, videl pôsobiť Božiu milosť, zaradoval sa (porov. Sk 11,23) a povzbudzoval všetkých, „aby vytrvali v Pánovi, ako si zaumienili v srdci“ (v. 24). A ja prichádzam s rovnakou túžbou – vidieť Božiu milosť pôsobiť vo vašej cirkvi a vo vašej krajine, zaradovať sa s vami z podivuhodných vecí, ktoré koná Pán a povzbudiť vás, aby ste boli vždy vytrvalí, neúnavní a nedali sa nikdy znechutiť. Boh je väčší! Boh je väčší než naše protirečenia. Vpred!

Hľadím na vás a vidím bohatstvo vašej rôznorodosti. Je to tak, jedna pestrá zmes. Všetci rozliční. Pozdravujem Maronitskú cirkev, ktorá v priebehu storočí postupne na viackrát prichádzala na ostrov, a často prechádzajúc mnohými skúškami vytrvala vo viere. Keď si pomyslím na Libanon, pociťujem veľké znepokojenie kvôli kríze, v ktorej sa nachádza a cítim utrpenie ľudu unaveného a skúšaného násilím a bolesťou. Vo svojej modlitbe nesiem túžbu po pokoji, ktorá vychádza zo srdca tej krajiny. Ďakujem vám za to, čo robíte v Cirkvi, pre Cyprus. Libanonské cédre sa mnohokrát citujú v Písme ako vzor krásy a veľkosti. Ale aj veľký céder začína od koreňov a pomaly klíči. Vy ste týmito koreňmi, zasadenými na Cypre, aby ste šírili vôňu a krásu evanjelia. Vďaka!

Pozdravujem aj Latinskú cirkev, tu prítomnú už tisícročia, ktorá behom času videla rásť spolu so svojimi synmi aj nadšenie z viery, a ktorá sa dnes vďaka mnohým bratom a sestrám migrantom javí ako „mnohofarebný“ ľud, ako pravé a vlastné miesto stretnutia rozličných etník a kultúr. Táto tvár cirkvi odzrkadľuje úlohu Cypru na európskom kontinente – zem zlatistých polí, ostrov pohládzaný morskými vlnami, no najmä dejiny, ktoré sú spleťou národov a mozaikou stretnutí. Taká je aj Cirkev – katolícka, čiže všeobecná, otvorený priestor, v ktorom sú všetci prijatí a zasiahnutí Božím milosrdenstvom a pozvaním milovať. V katolíckej Cirkvi nie sú a nikdy nech nebudú múry.

A na toto nezabúdajme! Nikto z nás sem nebol  povolaný na kazateľský prozelytizmus. Prozelytizmus je neplodný, nedáva život. Všetci sme boli povolaní milosrdenstvom Boha, ktorý sa neunavuje volať, neunavuje sa byť blízko, neunavuje sa odpúšťať. Kde sú korene nášho kresťanského povolania? V Božom milosrdenstve. Na to sa nesmie nikdy zabudnúť. Pán nie je klamlivý, jeho milosrdenstvo nie je klamné. Vždy na nás čaká. V katolíckej Cirkvi nie sú a nikdy nech nebudú múry, prosím!

Je to spoločný domov, miesto vzťahov, spolunažívanie v rôznorodosti: ten rítus, onen rítus. Ten rozmýšľa tak, tamtá rehoľná sestra to videla onak, tá ďalšia zas inak… Rozličnosť každého, a v tejto rozmanitosti bohatstvo jednoty. A kto vytvára jednotu? Duch Svätý. A kto vytvára rozmanitosť? Duch Svätý. Kto môže pochopiť, nech pochopí. On je autorom rozmanitosti a on je autorom harmónie. Sv. Bazil povedal: „Ipse harmonia est“ (Harmónia je on sám). On je ten, kto vytvára rozmanitosť darov a harmonickú jednotu Cirkvi.

Drahí moji, chcel by som sa teraz s vami podeliť ohľadom života a poslania svätého Barnabáša, vášho brata a patróna. Vyberám dve slová.

Prvé je trpezlivosť. O Barnabášovi sa hovorí ako o veľkom mužovi viery a rovnováhy, ktorý je zvolený jeruzalemskou cirkvou – môžeme povedať materskou cirkvou – za najvhodnejšieho navštíviť nové spoločenstvo v Antiochii, zložené z rôznych novoobrátencov z pohanstva. Je poslaný, aby sa išiel pozrieť, čo sa deje, takmer ako prieskumník. Nachádza tam ľudí, ktorí pochádzajú z iného sveta, inej kultúry, iného náboženského cítenia. Ľudí, ktorí práve zmenili život a teda majú vieru plnú nadšenia, ale ešte krehkú, ako v začiatkoch.

V celej tejto situácii je Barnabášov postoj veľmi trpezlivý. Vie čakať. Vie vyčkať, aby strom vyrástol. Je to trpezlivosť neustále sa vydávať na cestu, trpezlivosť vstúpiť do života doteraz neznámych ľudí, trpezlivosť prijať novosť bez unáhleného posudzovania, trpezlivosť rozlišovania, ktorá všade dokáže zachytiť znamenia Božieho pôsobenia, trpezlivosť „študovať“ iné kultúry a tradície. Barnabáš má predovšetkým trpezlivosť sprevádzania: necháva rásť, sprevádzajúc. Nerozbíja krehkú vieru nových prišelcov prísnym, neflexibilným prístupom či príliš náročnými požiadavkami ohľadom dodržiavania príkazov. Nie. Necháva ich rásť, sprevádza ich, berie ich za ruku, rozpráva sa s nimi.

Barnabáš sa nepohoršuje, tak ako otec a matka sa nepohoršujú nad deťmi, ale sprevádzajú ich a pomáhajú im rásť. Pamätajte na to: rozdelenia a prozelytizmus v Cirkvi nie sú na mieste. – Nechaj rásť a sprevádzaj. A ak musíš niekoho napomenúť, napomeň ho, ale s láskou, s pokojom. – Je to muž trpezlivosti.

Potrebujeme trpezlivú Cirkev, drahí bratia a sestry. Cirkev, ktorá sa nedáva šokovať a znepokojiť zmenami, ale pokojne prijíma to, čo je nové, a rozlišuje situácie vo svetle evanjelia. Na tomto ostrove je drahocenná tá práca, ktorú vy konáte pri prijímaní nových bratov a sestier, ktorí prichádzajú od iných brehov sveta. Tak ako Barnabáš, aj vy ste povolaní pestovať trpezlivý a pozorný pohľad, aby ste boli viditeľným a dôveryhodným znamením Božej trpezlivosti, ktorá nikdy nikoho nenechá mimo domu, nikdy nikoho bez svojho nežného objatia.

Cirkev na Cypre má túto otvorenú náruč: prijíma, integruje, sprevádza. Je to dôležité posolstvo aj pre Cirkev v celej Európe, poznačenej krízou viery: neosoží byť impulzívnymi, neosoží byť násilníckymi, či nostalgickými alebo horekujúcimi, ale je dobré ísť vpred čítajúc znamenia čias a aj znamenia krízy. Musíme znovu začať trpezlivo ohlasovať evanjelium, vziať do rúk Blahoslavenstvá, ohlasovať ich najmä novým generáciám.

Vám, bratia biskupi, chcem povedať: buďte trpezliví pastieri s blízkosťou, nikdy sa neunavte vyhľadávať Boha v modlitbe, vyhľadávať stretnutia s kňazmi, vyhľadávať bratov a sestry iných kresťanských denominácií s úctou a starostlivosťou, vyhľadávať veriacich tam, kde žijú. A vám, drahí kňazi, ktorí ste tu, chcem povedať: buďte trpezliví s veriacimi, vždy pripravení povzbudiť ich, buďte neúnavní služobníci Božieho odpustenia a milosrdenstva. Nikdy nie prísni sudcovia, vždy milujúci otcovia.

Keď čítam Podobenstvo o márnotratnom synovi: starší brat bol prísny sudca, ale otec bol milosrdný, obraz Otca, ktorý vždy odpúšťa, ba dokonca, ktorý nás vždy vyčkáva, aby nám odpustil! Minulý rok sa rozhodla skupina mladých ľudí, ktorí sa venujú popovej hudbe, urobiť podobenstvo o márnotratnom synovi, muzikálovou formou s dialógmi… Nádherné! Najkrajšia je však záverečná diskusia, keď márnotratný syn ide za priateľom a hovorí: „Takto to ďalej nejde. Chcem ísť domov, ale bojím sa, že mi otec zatvorí dvere pred nosom a vyhodí ma von. Bojím sa a neviem, čo mám robiť.“ – „Ale tvoj otec je dobrý!“ – „Áno, ale vieš… je tam môj brat, ktorý mu rozohrieva hlavu.“

Ku koncu toho muzikálu o márnotratnom synovi mu priateľ hovorí: „Urob jednu vec: napíš svojmu otcovi a povedz mu, že sa chceš vrátiť, ale bojíš sa, že ťa neprijme v dobrom. Povedz svojmu otcovi, že ak ťa chce privítať späť, nech vyvesí na najvyššie okno v dome vreckovku, a takto ti otec vopred povie, či ťa prijme v dobrom, alebo ťa vyhodí.“ Tento akt sa končí. V druhom dejstve je syn na ceste do otcovho domu. A keď je na ceste, otočí sa a vidíme dom jeho otca: bol plný bielych vreckoviek! Plný! Toto je Boh voči nám. Takýto je k nám Boh. Neunavuje sa odpúšťať. A keď syn začne hovoriť: „Ach, pane, urobil som…“ – „Ticho,“ umlčí ho.

Vám kňazom: Prosím, nebuďte rigoristi pri spovedaní. Keď vidíte, že má niekto ťažkosti, povedzte: „Chápem, rozumiem“. To neznamená „širokú plachtu“, nie. Znamená to otcovské srdce, tak ako je Boh otcovským srdcom.

Dielo, ktoré Pán koná v živote každého človeka, je posvätný príbeh: dajme sa ním nadchnúť. V bohatej rozmanitosti vášho ľudu trpezlivosť znamená aj mať uši a srdce pre rozličné duchovné cítenie, rôzne spôsoby vyjadrovania viery, rôzne kultúry. Cirkev nechce uniformovať – prosím vás, nie! –, ale integrovať všetky kultúry, všetky psychológie ľudí, s materskou trpezlivosťou, pretože Cirkev je matka. To je to, čo chceme s Božou milosťou robiť pri synodálnom putovaní: trpezlivá modlitba a trpezlivé počúvanie, pre Cirkev poslušnú Bohu a otvorenú človeku. Toto bola tá trpezlivosť, jeden z aspektov Barnabáša.

V Barnabášovom príbehu je ešte jeden dôležitý aspekt, ktorý by som chcel zdôrazniť: jeho stretnutie s Pavlom z Tarzu a ich bratské priateľstvo, ktoré ich viedlo k spoločnému prežívaniu misie. Po Pavlovom obrátení, ktorý bol predtým zúrivým prenasledovateľom kresťanov, „sa ho všetci báli a neverili, že je učeníkom“ (Sk 9,26). Kniha Skutkov apoštolov tu hovorí niečo veľmi krásne: „Barnabáš ho vzal so sebou“ (porov. v. 27). Predstaví ho komunite, povie im, čo sa mu stalo, a zaručí sa za neho.

Počúvajme toto „vzal ho so sebou“. Tento výraz pripomína poslanie samotného Ježiša, ktorý vzal so sebou učeníkov po cestách Palestíny, ktorý na seba vzal naše človečenstvo, zranené hriechom. Je to postoj priateľstva, postoj zdieľania života. Vziať so sebou, vziať na seba znamená ujať sa príbehu toho druhého, venovať tomu čas, aby sme ho spoznali bez nálepkovania – ten hriech nálepkovania ľudí, prosím vás! –, niesť ho na pleciach, keď je unavený alebo zranený, ako to robí milosrdný Samaritán (porov. Lk 10,25-37). Tomu sa hovorí bratstvo. A toto je to druhé slovo, ktoré by som vám chcel povedať. Prvé je trpezlivosť, druhé je bratstvo.

Barnabáš a Pavol ako bratia cestujú spolu, aby ohlasovali evanjelium, a to aj uprostred prenasledovania. V cirkvi v Antiochii „pobudli celý rok a učili početný zástup“ (porov. Sk 11,26). Obaja teda boli z vôle Ducha Svätého určení pre väčšie poslanie a „preplavili sa na Cyprus“ (Sk 13,4). A Božie slovo bežalo a rástlo nielen vďaka ich ľudským vlastnostiam, ale predovšetkým preto, že boli bratmi v Božom mene a toto ich bratstvo dávalo vyniknúť prikázaniu lásky. Bratia odlišní, rozdielni – ako tie prsty na jednej ruke, všetky odlišné – ale všetky s rovnakou dôstojnosťou. Bratia. Potom, ako to už v živote býva, sa stane nečakaná udalosť: Skutky apoštolov rozprávajú, že medzi nimi dvoma vznikla silná roztržka a ich cesty sa rozišli (porov. Sk 15,39). Dokonca aj medzi bratmi dochádza k slovným výmenám, niekedy aj k hádkam.

Pavol a Barnabáš sa však nerozchádzajú z osobných dôvodov, ale preto, že diskutujú o svojej službe, o tom, ako vykonávať misiu, a majú rozdielne predstavy. Barnabáš chce okrem iného vziať na misiu aj mladého Marka, Pavol nie. Pohádajú sa, ale z niektorých neskorších Pavlových listov je zrejmé, že medzi nimi nezostala žiadna zášť. Dokonca Timotejovi, ktorý sa k nemu mal čoskoro pripojiť, Pavol napísal: „Poponáhľaj sa a príď ku mne čo najskôr. … Vezmi Marka [práve jeho!] a priveď ho so sebou, lebo je mi užitočný v službe“ (2 Tim 4,9.11). Toto je bratstvo v Cirkvi: môžeme diskutovať o víziách, o uhloch pohľadu – a oplatí sa to robiť, toto robí dobre, trochu diskutovania robí dobre – o odlišných vnímaniach a ideách, pretože je mrzké nikdy nemať výmenu názorov. Keď je tento pokoj príliš prísny, nie je od Boha. V rodine bratia diskutujú, vymieňajú si názory. Som podozrievavý voči tým, ktorí nikdy nediskutujú, pretože majú skrytý „program“, vždy.

Toto je bratstvo Cirkvi: možno diskutovať o víziách, citlivostiach, rôznych myšlienkach, a v niektorých prípadoch pomáha povedať si veci úprimne do očí, toto pomáha v niektorých prípadoch, a nehovoriť to poza chrbát klebetením, ktoré nerobí dobre nikomu. Výmena názorov je príležitosť pre rast a zmenu. Vždy však pamätajme: nediskutujeme preto, aby sme viedli vojnu, aby sme si presadili svoje, ale aby sme vyjadrovali a žili tú vitalitu Ducha, ktorou je láska a spoločenstvo. Diskutujeme, ale zostávame bratmi. Pamätám si ako dieťa, bolo nás pätoro. Hádavali sme medzi sebou, niekedy silno, nie každý deň, a potom sme boli pri stole všetci spolu. Diskusia v rodine, ktorá má matku, Matku Cirkev: deti diskutujú.

Drahí bratia a sestry, potrebujeme bratskú Cirkev, ktorá je nástrojom bratstva pre svet. Tu na Cypre je veľa duchovných a cirkevných špecifík, rôzne dejinné korene, rôzne ríty a tradície. Nesmieme však vnímať rozmanitosť ako ohrozenie identity, ani nesmieme žiarliť a obávať sa o svoje priestory. Ak podľahneme tomuto pokušeniu, rastie strach, strach plodí nedôveru, nedôvera vedie k podozrievaniu a skôr či neskôr k vojne. Sme bratia, milovaní jedným Otcom.

Ste v obklopení Stredozemného mora: mora rôznych dejinných príbehov, mora, ktoré bolo kolískou mnohých civilizácií, mora, z ktorého sa i dnes vyloďujú ľudia, národy a kultúry z celého sveta. Svojím bratstvom môžete pripomenúť všetkým, celej Európe, že na vybudovanie budúcnosti hodnej človeka treba spolupracovať, prekonávať rozdelenia, búrať múry a pestovať sen o jednote. Potrebujeme sa navzájom prijímať a integrovať, kráčať spolu, byť všetci bratmi!

Ďakujem vám za to, čím ste a čo robíte, za radosť, s akou ohlasujete evanjelium, a za námahy a zriekania, ktorými ho udržiavate a rozvíjate. Toto je tá cesta, ktorú vytýčili svätí apoštoli Pavol a Barnabáš. Prajem vám, aby ste boli vždy trpezlivou Cirkvou, ktorá rozlišuje, ktorá sa nikdy nevystraší, rozlišuje, sprevádza a integruje, a bratskou Cirkvou, ktorá dáva priestor druhému, diskutuje, ale zostáva jednotná, a rastie v diskusii. Žehnám vám, každému z vás. A prosím, modlite sa za mňa aj naďalej, lebo to potrebujem! Efcharistó! [Ďakujem!]

(Preklad: Slovenská redakcia VR)
Zdroj, VR, ak, jb
Ilustračné foto: Markéta Zelenková / Člověk a víra

The post Príhovor pápeža v maronitskej katedrále v Nikózii: Trpezlivosť a bratstvo appeared first on Zasvätený život.

V týchto ťažkých časoch saleziánky opätovne prichádzajú s činnosťou projektu KOMPAS. Ide o aktivitu, v ktorej dve sestry ponúkajú ucho a svoju prítomnosť na telefonickej linke.

„Žijeme na pobreží mora, ktoré sa volá život. Prichádzajú vlny, ktoré vždy niečo prinesú a niečo odnášajú. Aj z nášho života odnášajú mnohé vzácne veci, ale niečo môžu aj priniesť. Príliv a odliv sa striedajú aj v našom živote. Vieme počúvať, čo nové nám prináša život? Možno to bude niečo vzácne, čo sa nachádza hlboko v našom srdci a možno to bude bohatstvo nášho blížneho,“ rozpráva sestra Monika Méryová, ktorá sa projektu KOMPAS venuje od 18. februára tohto roku.

„Započúvajme sa do tohto hukotu tečúcej vody nášho života, možno aj v monotónnych dňoch tejto pandémie. Môže to byť hlas môjho najbližšieho človeka, možno mojej susedky a možno niekoho menej známeho na druhej strane telefónnej linky,“ dodáva sestra Monika. V projekte kompas sa stretnete na telefonickej linke aj so sestrou Beátou Takáčovou.

Ak sa chcete podeliť s niekým o svoje skúsenosti alebo pochybnosti, je tu telefónna linka KOMPAS:
*Od 9.00 – 12.00 hod na tel. čísle 0903 965 224
*Od 13.00 – 18.00 hod na tel. čísle: 0903 970 808

Dagmara Čepelová, FMA
Foto: Jozef Martinek, SDB

The post Saleziánky pokračujú s projektom KOMPAS appeared first on Zasvätený život.

Začína veľká adventná akcia v troch kolách: 30 – 20 – 10%. Opäť je tu čas darčekov a prekvapení, preto vám chceme dať do pozornosti možnosť výhodne kúpiť počas nasledujúcich týždňov dar, ktorý nikdy nesklame, nezostarne ani sa neokuká.

Na stránke eshop.biblia.sk je vybraných aktuálne 200 druhov Biblií a biblickej literatúry, ktoré vám v tieto dni ponúka Slovenská biblická spoločnosť za výhodné ceny, aby ste potešili nielen seba, ale aj blízkych či známych.

V troch kolách ponúkajú zľavu: 30 – 20 – 10%. Čím bližšie k Vianociam, tým je zľava nižšia. Každé kolo trvá v adventnom týždni vždy od pondelka 00:00 do nedele 24:00.

V ponuke je aktuálne napríklad príťažlivá Biblia „Inšpiruj sa…“ s 30% zľavou.

Pri objednávke nad 200,- eur majú pre vás prekvapenie.

-fc-

The post Advent so zľavami od Slovenskej biblickej spoločnosti appeared first on Zasvätený život.

Rozhovor pripravila pre Denník Štandard redaktorka Katarína Višňovská a s dovolením redakcie vám ho prinášame v plnom znení.

Mnohí z nás kráčajú svetom s únavou, ktorá ale nie je na tele, je v duši. Čo je to sabat, prečo vo svojom živote potrebujeme nedeľu a kedy majú nedeľu kňazi? O tom, že aj kňazi zažívajú vyčerpanie a o tom čo sú to Holy-days pre kňazov, sme sa porozprávali s katolíckym kňazom Andrejom Darmom.

Syndróm vyhorenia, je dnes „populárnou“ témou. Zažili ste niekedy niečo podobné vy sám?

Myslím, že som čosi podobné zažil. Cítil som veľkú únavu, ktorá nechcela odísť. Bol som neistý. Nerozumel som tomu, čo sa deje.

Ako ste s tým naložili? Čo pomohlo?

Bolo dôležité, že som neustále chodil na duchovné sprevádzanie a mal priateľov, s ktorými som mohol otvorene hovoriť o tom, ako sa mám, čo cítim a ako veci idú. Oni mi dávali spätnú väzbu a pomáhali mi vidieť, čo som ja sám nevidel, povzbudzovali ma. Podstatné bolo, že som so svojím zápasom nezostal sám a dôveroval som ľuďom okolo. V tom všetkom vidieť a počuť Božie pozvanie mi pomohli individuálne doprevádzané duchovné cvičenia. Sú úplne bez prednášok. Človek je iba so Svätým Písmom a svojim životom v rukách. Načúva spoločne so sprevádzajúcim Božiemu Duchu, v ktorom sa spoločne snažia rozlíšiť Boží hlas adresovaný práve jemu. Vo svojom náročnom čase som teda absolvoval takéto duchovné cvičenia pod vedením pátra Jozefa Hegglina, MSC a počas nich som zacítil lásku Boha a pozvanie odísť z centra pre mládež, kde som do vtedy pôsobil a byť s ním v ústraní. Vykročiť do neznáma sabatického roku napriek otáznikom čo bude, ako i navzdory pohľadom a podozrievaniu iných. V spomínaných cvičeniach som sa skutočne stretol sám so sebou a s Bohom. Potom prišla aj odvaha vykročiť a urobiť konkrétne kroky. Ešte nechcem opomenúť, že môj zápas bol ponorený do modlitby skupiny mladých, ktorí sa zaviazali, že sa budú za mňa rok modliť. Som im za to nesmierne vďačný.

Prečo ste na sabatický čas odišli práve do Texasu? Je tam niečo špeciálne v tejto oblasti? „Oddychovňa pre duchovné povolania?“ Čo ste tam robili/nerobili?

Texas bol iba jednou časťou ročného programu, ktorý Boh pripravil. Ja som nemal nič pripravené a Texas vôbec nebol v pláne. V centre pre mládež som jednak na to ani nemal čas a všetko sa zomlelo veľmi rýchlo. Teda okrem toho, že som počas sabatického roku pomáhal v komunitách po svete, som veľmi túžil aj sám čerpať, keďže môj rok mal byť práve o tom. Prosil som preto Boha nech mi pomôže, ukáže, zjaví.

Každého koho som cez tento rok stretol som sa pýtal, aké sú možnosti. Skúšal som otvárať dvere. Nakoniec pri návšteve arcibiskupa Mons. Micheala Millera vo Vancouveri mi on sám spomenul, že existuje program v Texase – San Antonio, a že ich kňaz, Fr. Tram, sa odtiaľ pred krátkym časom vrátil. A práve v čase našej návštevy bol aj on na arcibiskupskom úrade. Program v Texase mi veľmi odporučil, dal mi kontakt. Tak som im napísal, hoci pri pohľade na fotky som necítil, že daný program je pre mňa. Pán mi však cez rôzne znamenia (napríklad 90% zľava z poplatku za program…) ukazoval, že treba vykročiť tam, kde som vôbec nevedel do čoho idem, nikoho som tam nepoznal a nikdy som tam nebol a z môjho pohľadu, ako som spomínal, to ani celkom nebolo pre mňa. Odporúčanie môjho duchovného sprievodcu, pátra Jozefa, však zabralo.

Čo to bol za program?

Program Minister to Ministers (v preklade Slúžiť služobníkom) v San Antoniu už beží 40-ty rok. Je pre kňazov, zasvätených mužov a ženy, ktorí sa chcú zastaviť, načerpať, prehodnotiť, získať nové inšpirácie, mať radi aj sami seba a chcú dovoliť Bohu, aby k nim prehovoril. Program sa skladá zo šiestich základných komponentov: 1. Duchovné sprevádzanie a zdieľanie viery; 2. Malé prednáškové vstupy z teológie, spirituality, psychológie zamerané na budovanie zdravej osobnosti slúžiaceho; 3. Akademické prednášky a kurzy na teologickej fakulte; 4. Starosť o fyzické zdravie; 5. Možnosť terapie; 6. Zdieľanie komunitného spôsobu života medzi účastníkmi. Program trvá štyri mesiace.

Nás tam bolo 27 účastníkov z celého sveta. Cez týždeň sme mali doobeda prednášky, poobede voľno na šport, štúdium, relax, duchovné sprevádzanie. K dispozícii sme mali športový areál St. Mary’s Univerzity a knižnicu i areál Oblate School of Teology (OST). Víkendy boli na skupinové alebo individuálne akcie. Musím povedať, že nikdy som sa o seba tak komplexne nestaral a nedovolil sa iným o mňa starať ako práve tu. Organizátorom išlo o to, aby sme mali skúsenosť Boha, spoločenstva i seba, z ktorej budeme môcť rozdávať. Aby sme iným dávali z plnosti (života), nie z nutnosti (že musím). Veď z plnosti srdca hovoria ústa. A je ťažké vidieť dobitého, smutného, nervózneho, ušomraného zasväteného, ktorý sa snaží hlásať radostnú zvesť. Ako hovorila sv. Matka Tereza: „Nemyslite si, že láska, aby bol pravá, má byť mimoriadna. To, čo potrebujeme, je milovať bez únavy.“ Zdravá láska k sebe je nielen dobrá, ale aj nevyhnutná, ak chceme milovať iných. Starostlivosť o seba nie je sebecký čin: je to jednoducho dobré správcovstvo jediného daru, ktorý máme – moja osoba a ja – ktoré ponúkame a zdieľame s ostatnými. A rovnako dobrá starostlivosť o seba je logickým dôsledkom vzťahu s Bohom, ktorý ma miluje.

Momentálne ste farárom v Trnavej Hore, kde ste pôsobili predtým?

Najprv som pôsobil ako kaplán vo farnosti Martin – mesto, potom Martin – Sever. Následne ma otec biskup poslal do centra pre mládež na Španiu Dolinu, odkiaľ som odišiel na sabatický rok.

Po 12,5 roku v centre pre mládež sa vaša služba trochu transformovala, momentálne sa venujete aj kňazom na Lukovom dvore. Čo tomu predchádzalo? Čo sú to Holy-days?

Ak sa pýtate na osobnú rovinu, tak službe na Lukovom dvore predchádzal celý môj doterajší život. Ako mi spomínal jeden vyučujúci na TF v Olomouci:„Boh nás nikdy nepozýva k niečomu, čo by v našom živote nebolo už nejako prítomné. On nás jednoducho harmonicky rozvíja.“ Mám pocit, že stále ma Boh pre niečo formuje a nič nie je náhoda. Napríklad centrum pre mládež ma učilo prijímať mladých takých, akí sú. Stáť pri nich vo všetkej ich excentrickosti, bolesti, hľadaní. Učilo ma spolupracovať s laikmi a žiť s nimi v komunite dennodenne, ako by som bol v reholi. Pozývalo ma brať zodpovednosť v ťažkých a nejasných  projektoch za mladých či už na Slovensku alebo v zahraničí, komunikovať s autoritami, tvoriť vízie. Vytvárať a realizovať formačné programy, zamerané na budovanie kresťanskej identity a službu. Učilo ma byť kňazom špeciálnej pastorácie bez jasne stanovených povinností, snažiac sa dynamicky odpovedať na prichádzajúce podnety, ako i vychádzať s aktivitou k neznámym, byť stále “in”. Bojovať o financie a ľudí. Potreba nesklamať a nezlyhať ma napokon priviedla ku radikálnej konfrontácii s vlastnými možnosťami a hranicami. Vo vzťahu k terajšej službe je zaujímavé, že pri štúdiu pastorácie mládeže som sa dostal na kurz pre formátorov ku kňazstvu a zasvätenému životu na Saleziánsku univerzitu (UPS) v Ríme. Po centre mládeže prišla skúsenosť misijných farností. A nakoniec zažívam skúsenosť farára vo farnosti, čo ma učí rozumieť starostiam mnohých kňazov v pastorácii. Nemenej dôležitou je aj moja osobná cesta hľadania, zápasov, víťazstiev i zlyhaní sprevádzaná mnohými vzácnymi priateľmi, bez ktorých by to nešlo.

Názov Holy-days vymyslel páter Jozef minulý rok a sú to jednoducho sväté dni (sabat), posvätný priestor. Aj Boh po šiestich dňoch stvorenia oddychoval a tešil sa zo svojich diel. Sú to dni kontemplácie, vychutnávania i poobhliadnutia sa za seba. Nadýchnutia sa života, aby sme mali odvahu a silu ďalej kráčať. Uvedomujeme si, že nie Izrael zachovával sabat, ale sabat zachovával Izrael. Sabat bol pre Izrael priestor, aby nestratil kontakt so zdrojom života a so svojimi kľúčovými hodnotami.

Holy-days, ako program, chce ponúknuť priestor stretnutia so stvorením, so sebou samým, s inými a s Bohom.

Program Holy-days nie je primárne pre vyhorených, tí potrebujú viac času na obnovu síl, môžu byť však jej dobrým začiatkom. Sú ale pre každého, kto sa chce zastaviť na ceste, pozrieť sa do svojej mapy, poďakovať za to, čo prešiel, nabrať si vodu a jedlo na cestu ďalej. Je pre tých, čo prešli kus cesty a nechcú stáť alebo zostať ležať, ale plodne prežívať čas v darovaní sa druhým.

Kde vznikla táto myšlienka a čo vás viedlo realizovať ju na Slovensku?

Myslím, že myšlienka vznikla predovšetkým v Božom Srdci. My sme na ňu iba reagovali. Ja som na programe v Texase cítil, že by som veľmi chcel svoju skúsenosť dať zažiť všetkým na Slovensku. Teraz si uvedomujem, ako sa to postupne vo mne skladalo. Napríklad silné bolo pre mňa počuť vyjadrenie našej profesorky z OST v San Antonio: „Je pre nás cťou sa o vás starať, pretože vy ste sa v službe Cirkvi rozdali.“ Alebo i stretnutie so Vzkrieseným ešte na SDM v Brazílii, ktorý miluje napriek ranám a pozýva aj mňa k tomu istému. Zároveň som v Texase dostal do srdca zvláštnu lásku k zasvätením, ktorú som pred tým špeciálne nepociťoval (asi preto, že som tam mal mladých:-). S touto skúsenosťou som sa vrátil za pátrom Jozefom Hegglinom na Lukov dvor, za mužom s otvoreným srdcom, a spolu s ďalšími sme sa pustili do prípravy programu.

Niektorí ľudia možno ani nevidia do celého rozsahu služby kňaza, z čoho môže byť kňaz vyčerpaný? Mnohí ľudia by si možno povedali: „Veď prácu má len v nedeľu doobeda, a potom má voľno.“

Čo sa týka vyťaženosti kňazov, je to naozaj rôzne. Závisí to jednak od osobnosti kňaza a taktiež od miesta, kde sa nachádza. Ako vieme, kto chce, robotu si nájde. Hoci je k tomu potrebná odvaha a tvorivosť. Alebo aj inak sa dá povedať, že si niekoho nájde robota sama. Ale vráťme sa k vyťaženosti. Tá sa dá vnímať v niekoľkých rovinách, jednak v pastoračnej, ktorá zahŕňa organizáciu celej pastoračnej činnosti, akýsi manažment spoločenstva, ako aj osobnú starostlivosť o ľudí (sviatostná pastorácia – príprava na sviatosti, ich vysluhovanie, organizácia slávenia ako i ďalšia nemenej dôležitá starostlivosť o ľudí cez duchovné sprevádzanie, návštevy chorých /doma, v nemocnici/, osamelých a rodín, cez vyučovanie náboženstva, prípravu a realizáciu stretnutí pre rôzne skupiny vo farnosti /od detí po dôchodcov/, cez službu evanjelizácie a ohlasovania, cez prítomnosť a kráčanie s ľuďmi v bežných i neštandardných, ťažkých i radostných situáciách a to či už s veriacimi alebo i neveriacimi… a  rovnako samozrejmosťou by mala byť aj modlitba za nich a ich potreby). Potom v hospodárskej rovine sa vyťaženosti dotýkame starostlivosti o budovy (často pamiatkové) a ich údržbu a rekonštrukciu, pozemky, ekonomiku, kancelársku agendu. Zároveň je kňaz aj štatutárom farnosti, takže komunikácia s úradmi a zastupovanie spoločenstva veriacich pred svetom.

Vzhľadom na tak širokú paletu činností (multitaskingu) kňaza je neopomenuteľná potreba stáleho osobného rastu, modlitby, štúdia, prípravy a oddychu. Je aj otázkou, či je to vôbec dokonale možné a očakávateľné všetko napĺňať, v tak širokom rozptyle vyžadovaných schopností a kompetencií. Ak je to očakávané, zákonite musí prísť frustrácia (možno až vyhorenie).

Vzhľadom na miesto sa stretáme s farnosťami či spoločenstvami náročnými na klasickú pastoračnú starostlivosť, k čomu patria religióznejšie oblasti Slovenska a potom s miestami náročnými na misijný a evanjelizačný zápal a intervenciu, kde je Cirkev v minorite, alebo je  chápaná ako nežiadúci a trpený prvok.

Do tejto dynamiky ešte vstupuje osobný vývoj kňaza, jeho osobná história, charakter,  osobnosť, skúsenosti, predispozície, spracované alebo i nespracované udalosti, ambície a očakávania, či výzvy veku dotýkajúce sa každého muža.

Priateľ kňaz a účastník mesiaca pre kňazov mi napísal: Pán ma v mojej službe prekvapuje keď sa cítim bezmocný, ako má veci dopredu dobre pripravené. A ako ma niekedy otcovsky zastaví, keď som sa začal topiť v pocite „dôležitosti“. Bez tejto skúsenosti by bola požiadavka na kňazskú službu „pasca sebastrednosti“. V službe kňaza, to nie je o “mne“, ale o úžasnom Nebeskom Otcovi, ktorý má odvahu riskovať s každým jedným z nás a pritom má aj zmysel pre humor. Realita kňaza má naozaj mnoho stránok, vnútornej dynamiky a prežívania.

Čo je podľa vás to najťažšie na kňazskom povolaní? Naopak, to najkrajšie?

 Najťažšie? Ja sám :-). A to nemyslím iba zo žartu. Je samozrejmé, že v prvom rade musím dovoliť ja sám, aby ma Boh zachraňoval a to každý deň. Náročná je veľkosť poslania a očakávaní a osobná slabosť kňaza či zasväteného, o ktorej hovorí aj svätý Pavol: „Kto ma vyslobodí z tohoto tela smrti?“ (Rim 7, 24) Na druhej strane veľmi bolí nezáujem ľudí o Božie veci, že im stačí iba servis, že nechcú ísť hlbšie vo vzťahu s Bohom. Ako by nám hovorili: „Len prosím od nás nič nechcite, pán farár.“ Bolí nás povrchnosť, inokedy magické chápanie sviatostí, ako keď si dáte červenú stužku na zápästie (čo je povera) a čakáte špeciálnu ochranu pred všetkým zlým a vzťah s Bohom vám nič nehovorí. A možno čakáte pokoj od starých rodičov, ktorí majú po krste vášho dieťaťa srdce na mieste. Žiadna radosť z Boha, žiadna premena srdca, stále takí istí, ale bola pekná slávnosť. Ďalej je i náročná všetka tá starosť o pamiatky, opravy, financie, zápas s nekonečnými výkazmi, projektami, úradmi, papiermi a niekedy aj stále nespokojnými pár farníkmi.

A čo je krásne? Všetko, kde vidno rásť Boží život, kde prichádza milosť. Všetko úprimné, hľadajúce, zápasiace. Kde sa Boh dotýka srdca, mení ho, robí ho slobodným. Spoločenstvo, kde napriek ťažkostiam prebýva Boh. Je pre mňa vzácne, že ako kňazi máme dar byť svedkami veľkých vecí, máme dar byť časťou každej rodiny i každého života. To je milosť.

Zažívate niekedy to, že ste neustále „pánom farárom“ a nie Andrejom, človekom z mäsa a kostí?

Ak som pod tlakom očakávaní a presvedčení prichádzajúcich zvonku a rovnako aj pod tlakom vlastných očakávaní vždy bezchybného správania sa a konania, tak je to náročné. Zdá sa mi, že teraz to je už lepšie ako kedysi. Teraz si už aj sám viem povedať, Andrej nemusíš. Aj v mojej pracovni mám na stene nalepený plagát s nápisom: Nemusíš všetko robiť a všade byť. Dôveruj Otcovi. Stále sa to však učím. Zo sabatického roku mi zostalo, že ak sa ja sám robím bohom, ktorý všetko zvláda a zachraňuje, kto je potom skutočný Boh?

Cítite napríklad vy vo vašej farnosti starostlivosť vašich farníkov?

Necítim :-), ale zažívam a mám s ňou dennodennú skúsenosť. Vnímam, že žijeme spolu a dýchame jedným dychom. Napríklad počas prvej vlny pandémie a lockdownu sa sami zorganizovali a nosili mi každý deň stravu (3 mesiace). Sú ochotní vo všetkom pomôcť a aj veci vo farnosti si vzali na starosť tak, že ich ja vôbec nemusím riešiť. Sú úžasní. Ďakujem Bohu za nich. Každému som vďačný a plus každému, kto chce so mnou stráviť čas a rásť do neba.

Ako by ste vysvetlili rozdiel medzi prácou a povolaním? Možno priamo na kňazskom povolaní.

Rozdiel medzi prácou a povolaním nemusí byť na prvý pohľad až tak evidentný, ale vo vnútri je markantný. Vyčítal som to a potvrdzujem, že pre prácu nie sú vlohy a predpoklady až tak kľúčové ako pre povolanie, v ktorom sa dáva celá osobnosť do činnosti. Pri kňazoch a zasvätených nejde len to, čo robia, ale aj kým sú. Ďalej práca sa vykonáva počas pracovnej doby, povolanie je na 24 hodín denne (mama, otec, lekár, kňaz sú ako na klinčeku, hocikedy by mali byť pripravení slúžiť). Potom prácu môžeme striedať, pričom povolanie sa počas života nemení, vyžaduje si celého človeka, rovnako súčasne môžeme mať viacero prác. Pre  prácu spravidla stačí jednorazová príprava, pričom pri povolaní je rovnako potrebná príprava, ale ja celoživotné vzdelávanie a rast v ňom. Pri práci prevláda osobný úžitok v zmysle zárobku, naproti tomu povolanie má byť, a aj je, službou druhým a väčšinou je nezaplatiteľné. Osoba je v ňom napĺňaná tak radostným dávaním sa ako aj zmyslom. Napríklad Stephen Rossetti, kňaz pracujúci so zasvätenými v USA, uvádza z výskumov, že kňazi sú jednými z najspokojnejších v povolaní.

Ono je to také moderné teraz mať „sabatický čas“, ale prečo ho potrebujeme? Čo je to vlastne?

Či už si to priznávame alebo nie, potrebujeme nedeľu, aby sme vedeli kým sme, čo máme a k čomu sme skutočne pozvaní. Ako som spomínal predtým nie Izrael zachovával sabat (pre nás nedeľu), ale sabat zachovával Izrael. Veď aj sám Ježiš to hovorí, nie človek bol stvorený pre sobotu, ale sobota pre človeka. Naša stála túžba, aby sa čosi dialo a naša zaneprázdnenosť sa stali druhom násilia. Možno viete, že čínsky piktogram pre zaneprázdnený je zložený z dvoch znakov: srdce a zabíjať. A možno aj preto sme často akoby bez srdca. Zabudli sme na posvätný čas. Sabat pozýva k uzdraveniu, prijatiu životnej sily a múdrosti. Sabat je spôsobom bytia v čase, kde si pamätáme kto sme, čo vieme, a ochutnávame dary ducha a večnosti.

Pamätaj na sabat (posvätný čas): Pamätaj, že všetko, čo si prijal, je požehnanie. Pamätaj vychutnávať život, ovocie svojej práce. Pamätaj na to, aby si sa zastavil a poďakoval za zázrak toho všetkého.

A čo je to ten sabat? Je svätým časom, krásou. Sabat je uctievaný cez zažínanie sviec, rozprávanie príbehov, zhromažďovanie sa k chvále a modlitbe, cez požehnávanie detí, spievanie piesní, cez čas ticha, prechádzku, spánok, cez čítanie Písma, milovanie sa a spoločné stolovanie…Miesta sú tie isté, ale čas je zasvätený všímavosťou, ktorá vystupuje pri zvonení zvonov.

Aké miesto má odpočinok v kňazskom povolaní? Kedy majú kňazi „nedeľu“?

Aké má miesto v konkrétnom živote kňazov neviem, ale odpočinok by mal byť priestorom načerpania síl pre službu, aby naša služba bola radostná, slobodná, Božia. Ja mám „nedeľu“ v pondelok, kedy odchádzam do samoty, aby som bol s priateľmi a s Bohom. Rovnako sa počas každého dňa snažím mať svoj posvätný čas modlitby a načerpania. Je to však stály zápas o zostať (prebývať) v Jeho láske.

Vráťme sa k spomínanému Lukovmu dvoru. Čo čaká kňazov na Holy-days? Ako to prebieha?

Čakáme ich my :–) A čakáme všetkých. Možno je to na prvý pohľad smiešne, možno až trúfalé, ale všetci ideme radi tam, kde sme čakaní, kde sa na nás tešia. Takže sa aj my tešíme na prichádzajúcich, lebo v každom z nich objavujeme bohatstvo. Ďalej ich tam čaká spoločenstvo bratov. Krásne ubytovanie v Dome Kána, sestry z Kiribati – vynikajúco a chutne pripravujúce stravu, nádherné blízke i vzdialenejšie okolie. Posedenie pri krbe, dobrom jedle, víne, čaji. Veľa smiechu. Čas diskusií, modlitby, reflexie inšpiratívnych prednášok, vzácnych hostí, individuálnych duchovných cvičení. Čas slobody pre osobné prežívanie. Je to možnosť, ako s odstupom vidieť svoj život.

Najprv je čas pre osobné spomalenie, “vybalenie kufrov”, vytvorenie bratského spoločenstva. Potom sa spolu pozeráme na život z Božej perspektívy v Uzdravujúcej ceste života, následne prichádzajú odborníci z rôznych oblastí prinášajúci inšpirácie pre osobný a pastoračný život. A všetko sa integruje v individuálne sprevádzaných duchovných cvičeniach, kedy Boh pracuje veľmi osobne s účastníkmi. Prináša im útechu a hýbe ich k životu.

Z čoho, z akého základu vychádza metodika kurzu?

Metodika je založená jednak na dlho overených projektoch realizovaných či už na Lukovom dvore ako i v zahraničí. Rovnako na našom štúdiu, praxi a osobných skúsenostiach a aj na dôležitej spätnej väzbe účastníkov. 

Ako dlho tento kurz trvá?

Holy-days trvajú štyri týždne v októbri. Máme skúsenosť, že účastníkom sa väčšinou nechce odísť a je až úsmevne pochopiteľné, ako svoj odchod naťahujú. Je jasné, že by chceli, aby program trval dlhšie, hoci keď sa prihlasujú a prichádzajú majú pochybnosti a otázniky, čo tak dlho budú na Lukovom dvore robiť.

Komu všetkému odporúčate navštíviť Lukov dvor?

Čo sa týka Duchovného centra na Lukovom dvore, tak si myslím, že každý si tam nájde pre seba čosi. Informácie nájdete na stránke misionari.sk.

Čo sa týka programu Holy-days pre kňazov, tak sú pozvaní všetci, ktorí chcú načerpať, prijať nové inšpirácie, viac rozumieť sebe i Bohu. Ako spomínal jeden z účastníkov: „Ja by som sem poslal všetkých kňazov v strednom veku a starších.“

Jeden z externe sprevádzajúcich kňazov dodáva: Zaznieva mi to Kristovo: „Ak chceš…“ Verím, že z roka-na rok bude dielo rásť… Je to ozajstné DÚCHANIE DO PAHRIEB… Je to vzácna ponuka k znovuobjaveniu seba samého, k reštartovaniu medzikňazských vzťahov /prechod od kolegiality k bratstvu/ a to všetko cez Krista, s Kristom a v Kristovi… Krásne, pravdivé a potrebné.

Len mimochodom spomeniem, že vo februári 2022 otvárame podobný program aj pre rehoľníčky v Bacúrove.

Ďakujem za tento nesmierne inšpiratívny rozhovor.

The post Kňaz Andrej Darmo: Ak chceme milovať iných, zdravá láska k sebe je nielen dobrá, ale aj nevyhnutná appeared first on Zasvätený život.

List všetkým bratom a sestrám povolaným k mníšskemu a kontemplatívnemu životu

Krátko pred oficiálnym otvorením synodálnej cesty kardinál Mario Grech, generálny sekretár Biskupskej synody, adresoval začiatkom októbra výzvu „všetkým bratom a sestrám povolaným k mníšskemu a kontemplatívnemu životu“.

Listom zaslaným všetkým kláštorným spoločenstvám požiadal mníchov a mníšky z celého sveta, aby sa modlili za Synodu: „Nežiadam vás, aby ste sa modlili namiesto ostatných bratov a sestier, ale aby ste všetkých upozorňovali na duchovný rozmer cesty, na ktorú sa vydávame, aby sme mohli vnímať Božie pôsobenie v živote univerzálnej cirkvi a jednotlivých partikulárnych cirkví. Buďte pre všetkých ‘služobníkmi modlitby’, ktorí chválou a príhovorom  pripomínajú všetkým, že bez spoločenstva s Bohom nemôže existovať spoločenstvo medzi nami.“

List, ktorý sa zameriava na tri kľúčové slová mníšskeho a kontemplatívneho života (počúvanie, obrátenie a spoločenstvo), chce svedčiť o dôležitosti modlitby v synodálnom procese. „Modlitba otvára srdcia. Otvára uši na počúvanie, ktoré je viac než len počúvanie, a robí nás pozornými na pôsobenie Ducha v našich životoch. Bez modlitby niet skutočného rozlišovania,“ hovorí kardinál Grech.

K listu je pripojená aj séria videí s úvahami a svedectvami o tom, ako sa počúvanie chápe a ako sa žije v niektorých kláštorných komunitách a tradíciách.

Svedectvá v niekoľkých svetových jazykoch pripravil dominikán Timothy Radcliff, klarisky z Kláštora svätej Kláry v Miláne, členovia kláštora Zvestovania Panny Márie koptských katolíkov v Egypte, benediktínsky opát Gregory Polan, sestry z Grandchamps vo Švajčiarsku, benediktínky z kláštora v Torreóne v Mexiku a klarisky kapucínky z Ban Pong Ratchaburi v Thajsku.

Synodu biskupov ustanovil v roku 1965 sv. Pavol VI. Pozostáva z generálneho sekretariátu, ktorý tvorí generálny sekretár, v súčasnosti je to kardinál Mario Grech, a dvaja podsekretári, ktorými sú J. E. Mons. Luis Marín de San Martín a sr. Nathalie Becquart.

Synoda o synodalite má byť cestou spoločenstva a časom rozlišovania pre celý Boží ľud.

Zdroj: secretariat.synod.va
Spracovala -jk-
Ilustračné foto: Františka Čačková, OSF

List na stiahnutie:

The post Synodalita: ovocie modlitby appeared first on Zasvätený život.