09:00 – Zamyslenia na dnes

Svätý Otec vo štvrtok 26. októbra prijal na osobitnej audiencii biskupov Madagaskaru, ktorí sú vo Vatikáne na návšteve Ad limina a neskôr sa stretol i s madagaskarskými kňazmi, rehoľníkmi a rehoľníčkami pôsobiacimi vo Večnom meste. V príhovore im zdôraznil dôležitosť vydávania svedectva jednoty.

Pápež madagaskarským zasväteným: Svedectvo jednoty

Pri stretnutí so zhruba 230-člennou skupinou madagaskarských kňazov, rehoľníkov a rehoľníčok pôsobiacich v Ríme, pápež v príhovore kládol dôraz na svedectvo jednoty. Privítal ich aj týmito slovami:

 „Plodnosť vašej misie v skutočnosti závisí aj od jednoty, ktorú pestujete medzi sebou a s vašimi duchovnými pastiermi. Toto je veľmi dôležité: jednota. Je to svedectvo, ktoré ste pozvaní priniesť do našich spoločností. Náš svet potrebuje jednotu, je to doba, keď všetci potrebujeme jednotu, potrebujeme zmierenie, spoločenstvo a Cirkev je domom spoločenstva.“

Svätý Otec upozornil aj na nebezpečenstvo klebetenia a egoizmu, ktoré jednotu narúšajú:

„Dnes sme v našich spoločnostiach, a žiaľ, niekedy aj v Cirkvi, svedkami presadzovania osobných záujmov. Veľa sa rozpráva, klebetenie je na dennom poriadku; prosím, neupadajte do klebetenia, vždy o sebe navzájom hovorte v dobrom, pretože klebetenie je zbraňou nejednoty. Sledovanie vlastných záujmov, tento „vírus egoizmu“, ohrozuje pokojné spolužitie medzi národmi, ako aj medzi synmi a dcérami tej istej krajiny. Zoči-voči tejto situácii je vaša osobná a komunitná skúsenosť zasvätenia sa Kristovi dôkazom, že život sa dá žiť odlišne vo svetle evanjelia, ktoré daruje skutočnú radosť.“

Pápež prítomných Madagaskarčanov napokon vyzval budovať duchovnú rodinu naplnenú vzájomnou úctou:

„Vyzývam vás, aby ste vytvorili veľkú duchovnú rodinu, v ktorej sa budete navzájom rešpektovať, milovať a podporovať. Takto sa môžete stať znamením nádeje pre vaše partikulárne cirkvi i pre Madagaskar, ktorí od vás veľa očakávajú.“

Na záver Svätý Otec zveril kňazov, rehoľníkov a rehoľníčky z Madagaskaru Panne Márii, aby im uprostred zmien tejto doby pomáhala „verne si zachovávať svoju identitu kňazov, rehoľníkov a rehoľníčok“.

(krátené)

Zdroj: Vatican News, mh, zk
Ilustračné foto: Markéta Zelenková / Člověk a Víra

The post Pápež prijal biskupov a rehoľníkov z Madagaskaru appeared first on Zasvätený život.

Biskupi, predstavitelia jednotlivých diecéz a inštitúcii, spoločenstiev a hnutí, zasvätené osoby a aktívni laici sa stretnú v januári 2023 v Nimnici, aby spolu diskutovali o výzvach, ktoré čakajú Katolícku cirkev na Slovensku počas roku 2023. Témou bude synodálny proces v Cirkvi. Upriamia pozornosť aj na náboženský, ale aj spoločenský kontext podujatí, ktoré budú počas roka, a venovať sa budú aj aktuálnym otázkam cirkvi na Slovensku. Cieľom podujatia, ktorého súčasťou bude aj svätá omša, je prehĺbenie vzájomnej komunikácie, výmena informácií a pohľadov, ako aj zbieranie pastoračných podnetov pre najbližší rok a ďalšie roky. Podujatie nadviaže na päť podobných predošlých podujatí, ktoré sa konali v Badíne, v Ružomberku a v Nimnici.

Aj tentoraz ho organizuje Generálny sekretariát KBS v Bratislave, kde sa dnes zišli organizátori podujatia. Prvé stretnutie tohto formátu sa konalo v januári 2015 v Kňazskom seminári sv. Františka Xaverského v Badíne na tému Zasvätený život a kultúra života. V nasledujúcich dvoch rokoch sa tieto stretnutia konali na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Téma v roku 2016 znela Povolaní žiť milosrdenstvo a nadväzovala na prebiehajúci Svätý rok milosrdenstva. Téma v roku 2017 znela: Nová evanjelizácia. Cez identitu k evanjelizácii. Štvrtý ročník podujatia sa konal v marci 2019 v Kúpeľoch Nimnica pod názvom Miesto Katolíckej cirkvi v sekulárnej spoločnosti a zaoberal sa dvoma témami Aktuálna situácia Katolíckej cirkvi na Slovensku a Pastorácia mládeže a povolaní na Slovensku. Piate stretnutie bolo tiež v Nimnici, v roku 2020 sa venovalo sa pastorácii mládeže. Posledné dva roky sa pre pandémiu podobné podujatie nekonalo.

Zdroj: TK KBS
Foto: Matúš Puškáš

The post Šieste stretnutie biskupov s laikmi a zasvätenými bude v januári 2023 appeared first on Zasvätený život.

Texty preberáme s láskavým dovolením autorky Evy Lenartovej z Českého rozhlasu.

Jsou tady již po staletí, stojí na nejnižším žebříčku církevní hierarchie, ale často vykonávají nejtěžší práci. Pro mnohé z nás jsou řádové sestry tajemné a nepochopitelné bytosti. Pro jiné představují anděly na zemi. Pro publicistku Kamilu Hladkou, autorku knihy Sestry, jsou především ženami.

Radiokniha je TADY:

První díl: Herečka Marie Durnová v režii Tomáše Soldána vypráví osud třiadevadesátileté sestry těšitelky Moniky.

Druhý díl: o svém životě bude vyprávět Bernadetta, a to hlasem herečky Zdeny Herfortové. Příběh sestry Bernadetty je kratší než ostatní, Bernadetta prodělala několik mozkových příhod a řeč pro ni není snadná. Její osud však nelze pominout.

Třetí díl: O životě sedmašedesátileté sestry vincentky Kristíny vypráví herečka Ivana Plíhalová.

Čtvrtý díl: Vyprávění čtyřiapadesátileté sestry Lucie čte Olga Zimmermannová-Kaštická.

Pátý díl: O cestě k bohu a o životě třiačtyřicetileté sestry Vilmy vypráví herečka Kateřina Jebavá.

Šestý díl: Příběh nejmladší – devětadvacetileté – sestry Vincenty čte herečka Natálie Tichánková.

Účinkují: Marie Durnová, Zdena Herfortová, Ivana Plíhalová, Olga Zimmermannová Kaštická, Kateřina Jebavá a Natálie Tichánková a Jan Faltýnek
Dramaturgie: Eva Lenartová
Zvukový mistr: Zdeněk Prchlík
Režie: Tomáš Soldán
Premiéra: 20. 2. 2022

Eva Lenartová / Český rozhlas

(Poznámka redakcie ZZ: prvý diel exspiruje o 6 dní a potom aj tie nasledujúce. Príbehy sestier si potom môžete prečítať v knihe Kamily Hladkej: Sestry, ktorú si môžete zakúpiť v kníhkupectvách.)

The post Kamila Hladká: Sestry. Šest příběhů ze života řeholnic čtyř generací appeared first on Zasvätený život.

Tento článok publikujeme s láskavým dovolením redakcie Svet kresťanstva / Postoj.

Rozhovor so saleziánom Petrom Kuchárom, ktorý strávil päť rokov v komunite Nové horizonty v Taliansku.

Keď salezián Peter Kuchár prvýkrát počul príbeh mladej ženy, ktorá zostúpila do rímskeho podsvetia a vytrhla z neho množstvo narkomanov, prostitútok a satanistov, mal nutkanie spoznať ju. Rozhodol sa odísť zo Slovenska a v komunite Nové horizonty, ktorú založila, strávil napokon päť rokov.

V rozhovore pre Svet kresťanstva hovorí o pastoračnej skúsenosti s drogovo závislými, ale aj o osobe Chiary Amiranteovej, ktorá im zasvätila celý svoj život.

Chiara Amiranteová svoje duchovné dobrodružstvo približuje na stránkach dvadsiatich kníh, ktoré sú už niekoľko rokov preložené do svetových jazykov. Jej autobiografia Zostane len láska vyšla nedávno aj v slovenčine a nájdete ju aj v obchode denníka Postoj.

Pojem Nové horizonty nie je na Slovensku príliš známy, veriaci skôr poznajú komunitu Cenacolo. Ako ste sa dopočuli o jej zakladateľke Chiare Amiranteovej?

Keď som bol Medžugorí, počul som silné svedectvo bývalej satanistky Angely, ktorá si pri čiernej omši vylosovala Chiarino meno s tým, že ju má odstrániť. Chiara bola v hľadáčiku satanistov, pretože vytrhla z pazúrov podsvetia mnoho ľudí.

Angela šla na dohodnuté stretnutie s nožom, no keď jej Chiara otvorila dvere, srdečne ju privítala a objala, bola odzbrojená. Zostala stáť ako obarená. Chiara ju pozvala dnu a ona jej vyklopila celú svoju históriu, aj to, s akým úmyslom prišla.

Čo satanistku odradilo od jej úlohy?

Angela svedčila, že prvýkrát v živote pocítila takú silnú lásku a prijatie, čo ju úplne odzbrojilo. Pochádzala z ťažkých pomerov, rodičia ju nechali, vyrastala v detskom domove, neskôr v náhradnej rodine, kde tiež zažila sklamanie. Nakoniec skončila v satanistickej sekte ako posadnutá. Niekoľko mesiacov sa nad ňou exorcisti modlili, kým sa od všetkého očistila.

Keď som počul toto svedectvo, fascinoval ma ten príbeh a chcel som Chiaru spoznať. 

Zamierili ste teda do Talianska. Predstavený vašej rehole nenamietal?

Nebolo to jednoduché. Najprv som odporúčanie nedostal. Neskôr mi však provinciál povedal, že mi môže dať k dispozícii rok na osobnú formáciu. Nakoniec boli z toho tri roky. Potom som požiadal o dvojité členstvo, ale to neprešlo. Dostal som tri roky na rozlišovanie, či sa chcem natrvalo začleniť do Nových horizontov alebo sa vrátim k saleziánom. Nakoniec som sa vrátil na Slovensko k saleziánom.

Čo vás v komunite tak oslovilo, že ste v nej zotrvali päť rokov?

Ako misionár som pôsobil aj v Keni, a tiež som pracoval s deťmi z ulice, ktoré síce nemali prístup k drogám, ale fetovali lepidlo. Chiara pracovala skôr s dospelými ľuďmi z ulice, ktorí boli ponorení do pekla tvrdých drog, prostitúcie a čierneho obchodu. Fascinovala ma jej práca a zvlášť to, čo dokázala z tých ľudí vytvoriť.

Ako Chiara prišla k myšlienke pomáhať ľuďom na periférii?

Keď bola po vysokej škole, dostala chronickú nevyliečiteľnú chorobu a postupne prichádzala o zrak. Lekári jej povedali, že úplne oslepne. Ona však opakovanie cítila volanie k „ľudu noci“, ako nazýva ľudí z prostredia drog, prostitúcie a podsvetia.

Pri jednej modlitbe povedala Pánovi, že to poslanie, ktoré jej vkladá do srdca, nedokáže realizovať slepá. Na svoje prekvapenie na druhý deň ráno zistila, že znovu dobre vidí. Nechápali to ani lekári. Týmto zázrakom Boh potvrdil jej poslanie, ktoré cítila v srdci, zostúpiť do podsvetia stanice Termini.

V 90. rokoch vyzerala stanica asi horšie ako dnes…

Dnes je čistá a vyzerá ako nákupné centrum. No kedysi to bolo v tých podchodoch peklo. Združovali sa tam najhorší feťáci. Hnevalo ju, že kresťania s tým nič nerobia. Rehoľníčky a ľudia z charity im síce nosili jedlo, ale to v zásade neriešilo ich životnú situáciu. Chiara tam nešla s bagetami, ale prišla počúvať životné príbehy narkomanov a rozmýšľala, ako zmeniť ich život.

Tak vznikla prvá komunita?

Dva roky zháňala v Ríme budovu pre komunitu, ale keď povedala, že dom bude pre drogovo závislých, každý od toho odstúpil. Keď bola v Medžugorí, pri zjavení Panny Márie jasne pocítila, k čomu je povolaná a aká má byť charizma novej komunity – priniesť svetlo tam, kde je tma, život tam, kde vládne smrť, a lásku tam, kde zavládla beznádej.

Keď sa vrátila domov a pýtala sa Boha, čo má urobiť, v Biblii si otvorila náhodou citát so slovami: Už len jedno ti chýba, rozdaj, čo máš, chudobným, poď a nasleduj ma. Mala asi 25 rokov, keď opustila rodičov a šla naplno do služby narkomanom.

Ako to prijali rodičia?

Bolo to šialené rozhodnutie, mala veľmi dobrých rodičov. Boli veriaci, pôsobili v hnutí Fokoláre, kde Chiara vyrastala, ale aj tak to nedokázali pochopiť. Otec jej povedal, že keď to urobí, už nebude jeho dcérou a neberie za jej konanie zodpovednosť. Bolo to tvrdé, nechcela si rozbiť dobré vzťahy s rodičmi. Je fascinujúce, že napriek tomu išla za tým, čo vnímala ako Božie. Nakoniec jej v komunite pomáhali obaja rodičia.

„Satanistka Angela šla na dohodnuté stretnutie s nožom, no keď jej Chiara otvorila dvere, srdečne ju privítala a objala, bola odzbrojená.“

Takže napriek nepochopeniu rodičov odišla z domu. Čo nasledovalo?

V deň, keď odišla z rodičovského domu na stanicu Termini, dostala tri seriózne ponuky na dom pre komunitu v Ríme. Brala to ako potvrdenie a zázrak, že si vôbec mohla vyberať, kde bude. Spolu s kamarátkou a ďalším mladým študentom herectva založili prvú komunitu.

Nebolo to príliš nebezpečné a nezodpovedné konanie?

Bolo to nebezpečné, pretože tam žili s ľuďmi, ktorí boli poznačení satanizmom. Keď v knihe opisuje svoje zážitky, človeku behá mráz po chrbte. Veľakrát mohla zomrieť. Sama chodila v noci do ulíc, lebo nechcela druhých ťahať do nebezpečenstva. Dnes sa z toho vyznáva, že to nebolo celkom múdre.

Ako sa človek z ulice dostane do komunity Nové horizonty?

V Ríme existuje tím ľudí, ktorý chodí do ulíc a ponúka ľuďom namočeným v závislostiach pomoc. Deväťdesiat percent ľudí si však nechce dať pomôcť, myslia si, že to majú pod kontrolou, a keď budú chcieť, tak s tým dokážu prestať. Malým zázrakom je už to, ak sa nájdu takí, ktorí sebakriticky reflektujú svoju situáciu a povedia si, že potrebujú pomoc a vstúpia do komunity.

V Ríme existuje aj skúšobná komunita na pár týždňov, kto ju zvládne, následne vstúpi do terapeutickej komunity s dvojročným formačným programom.

S akými pocitmi závislí ľudia najčastejšie vstupujú do komunity?

Sú nahnevaní na celý svet, na rodičov, kamarátov, spoločnosť, na cirkev, na Boha, že im mali pomôcť, ale nikto im nepomohol. Až v komunite im postupne dochádza, že sú prví zodpovední za svoj osud a že urobili zlé rozhodnutia, ktoré treba dať do poriadku.

Keď sa spamätajú, vyčistia si hlavu a v realite uvidia, komu všetkému ublížili, potom prichádza ďalší problém, ako to spracovať a odčiniť. Niekedy sami seba nenávidia, hanbia sa za seba, neveria, že dokážu začať nový život.

Neprekáža narkomanom, prostitútkam, ľuďom v závislostiach duchovný život?

Toto je vec, ktorá ma prekvapila asi najviac. Väčšine vôbec neprekáža, že máme denne sväté omše, ruženec, spytovanie svedomia, raz do mesiaca duchovnú obnovu.

Niekedy to berú na ľahkú váhu, no keď to začnú robiť poriadne, sú nakoniec aj radi, lebo cítia, že im to pomáha definovať si veci, ktoré treba dať do poriadku.

Ten prechod zo života na ulici, keď dni trávili pod vplyvom drog či alkoholu, do komunity s presnými pravidlami, musí byť náročný. Ako sa im darí začleniť?

Keď ľudia prídu z ulice, ich dôstojnosť je rozbitá, ťažkopádne komunikujú, nemajú súvislé myšlienky, sú zmätení. Po niekoľkých mesiacoch sa vyčistia, prichádzajú im sily, zvládajú program v komunite. Zvyčajne si urobia generálnu svätú spoveď.

„Keď ľudia prídu z ulice, ich dôstojnosť je rozbitá, ťažkopádne komunikujú, nemajú súvisle myšlienky, sú zmätení. Po niekoľkých mesiacoch sa vyčistia, prichádzajú im sily, zvládajú program v komunite.“

Pamätám si 19-ročného mladíka, ktorý mi po príchode povedal, že na mňa to ani neskúšaj, ja som ateista. Povedal som mu, že ho k ničomu nenútim. Je to nastavené tak, že či je niekto veriaci, alebo ateista, na spoločnom ruženci či omši musí sedieť s nami, no nemusí sa modliť. Tento mladý muž po dvoch týždňoch v komunite sám prišiel za mnou, že sa chce vyspovedať.

Na druhý deň som ho videl s ružencom v kaplnke. Hovorím mu: A ty tu čo robíš? Povedal mi, že mu modlitba prináša pokoj do duše. Toto je zázrak, závislý chlapec, ktorý sa nikdy nemodlil, sa zrazu zmení. Treba však dodať, že takýto obrat trvá zvyčajne pár mesiacov a potom to postupne upadne, majú problém s vytrvalosťou.

Ako vyzerá bežný deň v komunite?

Ak má komunita kňaza, bývajú denne sväté omše. V komunite, kde som bol naposledy, ďalšieho kňaza nemajú, takže po mojom odchode tam chodí kňaz iba dvakrát do týždňa odslúžiť omšu. Ale každý deň majú sväté prijímanie, urobia si bohoslužbu slova, prečítajú si čítania, rozjímajú a akolyta rozdá sväté prijímanie.

Takto sa začína deň. Potom majú raňajky a rozdelia si prácu. Každý pracuje vo svojom sektore a postupne sa to strieda: v kuchyni, práčovni, pri údržbe domu, niektorí chodia na polia, zbierajú olivy, sadia, starajú sa o včely. Niekto komunitu zásobuje, iní robia s drevom. Je tam aj jeden bývalý narkoman, ktorý dokáže vyrábať zo železného šrotu umelecké predmety, ktoré potom predávajú.

Čoho všetkého sa závislí musia vzdať po príchode do komunity?

Prakticky všetkého. Na začiatku sa im zoberie aj telefón, aby sa upokojili, pretože keď precitnú, chcú všetko rýchlo impulzívne riešiť a narobia ešte viac zla. Po pár mesiacoch môžu telefonovať, ale len v prítomnosti niekoho ďalšieho, aby sa predišlo tomu, že si zadovážia drogu.

Je pravda, že v komunite je obmedzená sloboda. Na druhej strane však majú povolených niekoľko kusov cigariet denne na rozdiel od komunity Cenacolo, kde je to ešte náročnejšie.

Ako dlho trvá „ozdravný program”?

Program je nastavený na dva roky, no málokto tam zostane, kým uplynú, čo je škoda. Už po roku si myslia, že sú za vodou, niekedy ich viažu finančné záväzky voči rodine.

Ak niekto zotrvá dva roky, posledný polrok mu komunita pomôže nájsť si prácu a pomaly sa začleňuje do spoločnosti. Ak sa necíti dosť silný na to, aby sa osamostatnil, môže zostať v komunite dlhší čas a zostať tak chránený. No zažil som takých, ktorí keď sa začleňovali do spoločnosti, znova padli.

Čím si to vysvetľujete, že sa vrátia k starému spôsobu života?

Kým niekto nad nimi stojí, ako sa povie, s palicou, tak to robia, pretože inak by dostali trest. Len čo však skončia v komunite, už nie sú nútení niečo robiť.

Práca a upratovanie je na dennom programe, aby si vybudovali zvyk. Keď však dostanú svoju izbu a nikto ich nekontroluje, úplne sa na to vykašlú. Prvé, čo zanechajú, je duchovný život. Povedia si, že sa už nemusia modliť ruženec a na omšu stačí ísť v nedeľu. A to je pasca.

Neuvedomujú si, že musia byť na seba nároční a potrebujú disciplínu. Ono to funguje určitý čas, ale to vedomie, že sú v pohode, ich uspí, prestanú byť obozretní a po dvoch-troch mesiacoch sú tam, kde boli.

„Manželka závislého povedala, že je vďačná Bohu za tú nešťastnú drogu, lebo vďaka nej videli v ich rodine zázraky a už nie sú len formálne veriaci.“

Sú takí, ktorí sa po zlyhaní opäť vrátia do komunity?

Áno, sú takí, ktorí sú tam už tretíkrát. Jeden muž mi povedal, že nedokáže žiť normálne vo svete, musí byť v komunite, byť kontrolovaný. Sú typy ľudí, ktorí sú ľahko ovplyvniteľní. V komunite s nimi nie je problém, no keď vyjdú von, nezvládajú to.

Poznám životný príbeh muža z Neapola. Bol to úspešný podnikateľ, zamestnával 200 ľudí. Už ako chlapec začal brať drogy, oženil sa, má tri zdravé deti, manželstvo viac-menej fungovalo, no manželka postupne zistila, že nie je čistý. Stále sa to zhoršovalo.

Došlo to do bodu, keď sa manželka v jednej izbe modlila ruženec a on si v druhej pichal heroín. Chcela sa s ním rozviesť.

Ako to dopadlo?

Nakoniec vstúpil do komunity, ale po troch mesiacoch ušiel. Po určitom čase sa znova vrátil a zostal rok. Komunita mu umožnila odísť skôr, aby jeho biznis nepadol. Manželku mal stále pri sebe, aby mu robila dozor.

Už niekoľko rokov takto spolu fungujú a je čistý. No závislý človek sa na to nemôže nikdy spoliehať na sto percent. Vždy to bude abstinujúci alkoholik, narkoman. Celý život musí byť v strehu, lebo závislosť sa môže vrátiť aj po rokoch.

Je obdivuhodné, že ho v tom manželka neopustila…

Je to zázrak, že sa s ním nerozviedla. Bol som dokonca pri tom, ako si po dvadsiatich rokoch manželstva obnovili sľuby, odpustili mu obidve dcéry a po rokoch aj syn, ktorý mu neveril, že dokáže zostať čistý.

Ani v biznise pod vplyvom drog nebol svedomitý a porobil všelijaké prechmaty. Keď mu prišla štátna inšpekcia, vedel, že to je koniec firmy. V kaplnke prosil Boha, aby nič nenašli a firma prežila. Dal Bohu sľub, že ak nič nenájdu, do konca života bude podporovať komunitu a chudobných. A oni naozaj nič nenašli! Preňho to bol zázrak. Odvtedy zadarmo zásobuje komunitu mäsom a zamestnáva migrantov z Afganistanu.

Vďaka čomu nepadol znova do závislosti?

Tomu chlapíkovi sa podarilo zvíťaziť preto, lebo sa udržiaval vo viere. S manželkou sa modlili ruženec, chodil na sväté omše a držal sa duchovných zdrojov, ktoré mu dodávali silu a vytrvalosť. Bolo silné, keď jeho manželka povedala, že je vďačná Bohu za tú nešťastnú drogu, lebo vďaka nej videli v ich rodine zázraky a už nie sú len formálne veriaci.

Drogová závislosť či alkoholizmus sú psychiatrické ochorenia. Je v komunite k dispozícii psychoterapeut alebo sa to rieši len disciplínou a duchovným životom?

Sú tam aj psychiatri, no nie v každej komunite. Niektorí chodia von z komunity za svojimi psychológmi a psychiatrami.

Naša psychoterapeutka mi otvorene povedala, že psychiater síce môže predpísať lieky, ale to situáciu človeka dlhodobo nerieši. Jediný, kto môže úplne uzdraviť, je Ježiš. Lieky ho môžu udržiavať a pomáhať mu v živote. Nato, aby sa človek úplne uzdravil, musí dôjsť k duchovnému uzdraveniu. V komunite Cenacolo napríklad lieky dovolené nemajú.

Skutočne?

Osobne komunite Cenacolo veľmi fandím a vidím ich krásne ovocie, ale toto je vec, s ktorou nesúhlasím. Niektorí ľudia lieky potrebujú a bez nich to nezvládajú.

Mali sme klienta, ktorý bol pol roka v Cenacole, ale prešiel do Nových horizontov práve preto, že potreboval lieky. Neprekážala mu spiritualita ani práca, ale potreboval lieky. Odkedy ich začal brať, cítil sa lepšie.

Jeden charizmatický kňaz, ktorý má bohaté skúsenosti s fyzickým uzdravením, mi potvrdil, že na psychické poruchy je potrebné vymodliť si rovnaký zázrak uzdravenia ako pri fyzickom uzdravení, aby organizmus začal normálne fungovať a vyrábal tie hormóny, ktoré telo potrebuje. V prípade tých, ktorí to nezvládajú, je lepšie brať lieky, kým nedôjde k tomuto uzdraveniu.

V čom ďalšom sa Cenacolo odlišuje od Nových horizontov?

Cenacolo je oveľa náročnejšia komunita. Kto prišiel do komunity, musí opustiť všetky zlozvyky, to platí aj pre cigarety, ktoré sú v Nových horizontoch povolené. Chalani si napríklad perú ručne, nemajú žiadne práčky. Tiež sa viac modlia – tri ružence denne plus ruženec Božieho milosrdenstva a večer spytovanie svedomia.

V Nových horizontoch je dovolené pozerať aj filmy, čo je diskutabilné, pretože tie, ktoré sú chalani ochotní pozerať, sú akčné a plné násilia a drog. Z toho som bol prekvapený.

„Psychiater síce môže predpísať lieky, ale to situáciu človeka dlhodobo nerieši. Jediný, kto môže úplne uzdraviť, je Ježiš. Lieky ho môžu udržiavať a pomáhať mu v živote. Nato, aby sa človek úplne uzdravil, musí dôjsť k duchovnému uzdraveniu.“

Podľa toho, čo hovoríte, je možné zbaviť sa závislosti. No dá sa úplne uzdraviť tak, že to nezanechá na človeku nijaké následky?

Niektorí chalani sú veľmi šikovní, ani na nich nevidno, že niekedy brali drogy. Uzdravenie závisí aj od toho, ako dlho a aké množstvo drog berú. Za posledných dvadsať rokov, čo funguje komunita, v Taliansku vidno posun. Narkomani kedysi brali veľké dávky na hranici znesiteľnosti a skutočne vyzerali ako feťáci s rozbitou osobnosťou.

Dnes vidno, že väčšina berie drogy tak „soft“, vedia sa regulovať, aby im bolo „dobre“, aby boli v náladičke, a takto dokážu fungovať celé roky. Dokonca to ani veľmi nevidno, medzi sebou to dokážu rozoznať, ale bežný laik si to ani nevšimne.

V úvode rozhovoru ste spomínali závislých ľudí z podsvetia. Boli ste svedkami exorcizmov a démonických prejavov, keď ste slúžili v komunite?

Raz sme sa modlili nad jedným dievčaťom, ktoré začalo strašne revať. Bolo to malé a krehké dievča, ale hlas, ktorý z nej vychádzal, bol strašný. Až tak, že aj tí chalani, ktorí mali kadečo odskákané, sa báli. Myslím, že tam sme boli svedkami exorcizmu. Ako potom priznala, v minulosti sa už nad ňou modlil exorcista, no zjavne ešte nebola úplne oslobodená.

Začal som sa viac zaujímať o tú problematiku, pomáhal som jednému exorcistovi modliť sa pri exorcizmoch. Exorcista to nikdy nerobí sám, sú tam vždy viaceré osoby, ktorí sa s ním modlia a zároveň dohliadajú na exorcizovaného, aby neublížil sebe ani kňazovi. Zvyčajne je tam aj lekár, ktorý by v prípade potreby zakročil.

Kto sa stará o závislých ľudí v komunitách? Sú to ľudia, ktorí vzišli z Nových horizontov a prešli si podobnou skúsenosťou?

Áno, o narkomanov sa starajú tí, ktorí si závislosťou sami prešli. Napríklad jeden z prvých chlapcov, ktorého vzali do komunity, prešiel procesom uzdravenia, založil si rodinu a funguje v komunite dvadsať rokov. Dnes má v Toskánsku na starosti miestnu komunitu.

Môžu prísť do komunity aj ľudia, ktorí nie sú závislí?

Okrem terapeutických komunít fungujú tzv. citadely, kde mladí ľudia môžu prísť, zažiť komunitu, nechať sa formovať a vyriešiť si tak svoje problémy. Terapeutické komunity sú rozdelené na ženské a mužské, ale citadely sú miešané komunity.

Kde všade na svete pôsobia komunity Nové horizonty?

Charizmu, ktorú Chiara priniesla, svet postupne spoznáva zvlášť cez jej knihy, ktoré sa prekladajú do svetových jazykov.

Nové horizonty majú v Taliansku do desať terapeutických komunít. Potom majú tri citadely pre formáciu mladých ľudí. Jednu citadelu majú v Medžugorí a tiež dve komunity v Brazílii.

„Po dvadsiatich rokoch kňazstva sa dá ľahko spadnúť do duchovnej rutiny. Modliť sa breviár, ruženec či meditovanie nad Božím slovom sa môže stať dokonca ťažobou.“

Od roku 2010 je komunita oficiálne uznaná cirkvou ako súkromná medzinárodná spoločnosť veriacich. Majú členovia možnosť zasvätenia sa?

Áno, no aj keď majú svoje štatúty a stanovy, nie je to taký druh zasvätenia, ako to majú Bohu zasvätené osoby v reholiach.

Skladajú sa sľuby chudoby, čistoty, poslušnosti a radosti. O radosti hovorí Chiara ako o najťažšom sľube. Udržiavať si radosť v tom mori pesimizmu, egoizmu a negativizmu nie je jednoduché.

Je to povinné pre každého člena? Na ako dlho sľuby skladajú?

Je to dobrovoľné, najskôr sa skladajú sľuby na rok, potom sa predĺžia na niekoľko rokov a neskôr sú doživotné sľuby. Predchádza tomu seriózna ročná príprava a osobný rozhovor s Chiarou. Okrem zasvätených sú súčasťou komunity tiež rytieri svetla.

Kto sa môže stať takým rytierom? Aká je jeho úloha?

Rytierom svetla môže byť každý, kto chce žiť denne s evanjeliom. Chiara tejto viac ako polmiliónovej skupine denne posiela myšlienku z evanjelia a tip na predsavzatie. Medzi prvých patril kardinál Martini a spevák Andrea Bocelli.

Pápež Ján Pavol II. Chiaru Amiranteovú menoval za poradkyňu Pápežskej rady pre pastoráciu migrantov a cestujúcich, neskôr radila aj Pápežskej rade na podporu novej evanjelizácie. Zdá sa, že postoj cirkvi je voči tejto komunite priaznivý. Ako to vidí pápež František?

Je to veľký priateľ komunity, hocikedy Chiare zavolá a myslím, že sa s ňou v mnohých veciach radí. Pamätám si, ako si k nám odbehol z Ríma, nemal to v kalendári.

Strávil s nami pol dňa, počúval svedectvá tých, ktorí sa dostali z drogovej závislosti. V hale nás bolo asi 400 a on si s každým podal ruku, každému niečo povedal. To bolo úžasné, že osemdesiatročný pápež urobí také gesto. Komunitu volá „Chiarina banda” a pri každej príležitosti ju necháva pozdravovať.

Čo vám dala skúsenosť do kňazského života?

Videl som, že veci sa dajú robiť ináč, ako som bol zvyknutý doteraz. Zažil som evanjelizačné akcie na námestiach, uliciach, plážach, veľký evanjelizačný program v Benátkach. To všetko ma pastoračne veľmi obohatilo.

Na druhej strane sám som si potreboval niektoré veci upratať a prejsť do hlbšej kvality duchovného života. Po dvadsiatich rokoch kňazstva sa dá ľahko spadnúť do duchovnej rutiny. Modliť sa breviár, ruženec či meditovanie nad Božím slovom sa môže stať každodennou rutinou, dokonca ťažobou.

Čo bol najsilnejší moment, ktorý vás povzbudil vo viere?

Pre mňa bolo dôležité, čo vravela Chiara, aby sme robili duchovné veci poriadne a modlili sa srdcom. Hovorievala: Netreba veľa, ale dajte tam srdce. Potom príde aj radosť.

Pre mňa osobne veľa znamenala aj tá modlitba nad dievčaťom, keď sme boli svedkami Božej moci a sily modlitby. To nás priam zaskočilo. Stále sa za niekoho modlíme, ale niekedy potrebujeme vidieť konkrétny efekt a ovocie modlitby. Keď človek položí na svojho blížneho ruky a modlí sa celým srdcom a dušou, vtedy sa niečo deje, to je sila modlitby, ktorá mení ľudské osudy.

Spomínali ste, že plánujete priniesť myšlienky z komunity Nové horizonty na Slovensko. V akej fáze sa nachádzate?

Z Talianska som prišiel s túžbou zrealizovať niečo podobné aj na Slovensku. Keď som sa vrátil k saleziánom do Galanty, kde máme veľký dom, premýšľali sme, čo s ním ďalej, a prišli sme s nápadom vytvoriť miesto prijatia pre mladých ľudí, ktorí by chceli zažiť komunitu.

Medzitým sa však začala vojna na Ukrajine a saleziáni presťahovali z Ukrajiny detský domov z Ľvova na Slovensko. Časť detí prišla aj k nám, takže dom teraz slúži ako miesto prijatia pre Ukrajincov.

Teraz sa snažím priniesť Chiarine myšlienky cez preklady a distribúciu jej kníh. Na Slovensku boli zatiaľ vydané jej dva tituly Uzdravenie srdca a nevšedná autobiografia Zostane len láska.

Monika Ostrovská / svetkrestanstva.postoj.sk

The post Salezián Kuchár o komunite Nové horizonty / Vyťahujú závislých a satanistov z podsvetia. Pápež ich volá „Chiarina banda“ appeared first on Zasvätený život.

Tento článok publikujeme s láskavým dovolením redakcie Slovo+.

Mariánska úcta je typická obzvlášť pre dominikánov. Ako ju vníma jeden z nich, kým pre neho Božia Matka je a ako si k nej môžeme aj my vytvoriť vzťah a obľúbiť si napríklad modlitbu ruženca? Nielen o tom sme sa rozprávali s dominikánom Alanom Jánom Delym (41).

Aký máte vzťah s Božou Matkou?

Ako ho opísať? Môj vzťah k Panne Mária má viacero vrstiev. Niekedy je tá, ktorú prosím o pomoc; je Pomocnica. Inokedy tá, ktorá je pre mňa príkladom Ježišovho verného učeníka; je moja Učiteľka. Niekedy zas tá, ktorej predkladám svoje žiale; je moje Útočisko. No pod všetkými tými vrstvami je jedno meno, ktoré najlepšie vystihuje, kým pre mňa Mária je: mama. Myslím, že nie je lepšie slovo, ktoré vystihuje náš vzťah. Ona mama, ja syn. Ona vždy starostlivá mama, ja nie vždy pozorný syn.

Spomínate si na situáciu, keď obzvlášť zasiahla do vášho života?

Samozrejme. Takýchto situácií bolo viacero. Spomínam si, že keď som mal štrnásť rokov, vybrali sme sa z našej farnosti na púť do Litmanovej. Vtedy to bola ešte neznáma obec na Slovensku, dnes je to už pomerne známe mariánske pútnické miesto. Spomenutá púť v auguste 1995 sa mi hlboko vryla do srdca. Nasmerovala ma viac nielen k Márii, ale aj k tajomstvu Eucharistie. Zároveň bola pre mňa táto púť silnou výzvou ku každodennej modlitbe ruženca. Zakaždým, keď som sa neskôr od Boha vzdialil, či už na kratší alebo dlhší čas, môj návrat k nemu bol úzko spojený s mojím návratom k modlitbe ruženca.

Má to súvis aj s vaším povolaním dominikána?

Áno, pri rozlišovaní môjho povolania, keď som už mal niečo po dvadsaťpäťke a črtala sa mi možnosť vedecky pôsobiť v oblasti fyziky, ktorú som dovtedy takmer desať rokov s radosťou študoval, zohrala Panna Mária dôležitú úlohu. Tušil som, že Boh ma volá k niečomu inému, k zasvätenému životu. Po troch, štyroch rokoch váhania či premýšľania som napokon ako dvadsaťosemročný vstúpil do Rehole kazateľov. Hlavným dôvodom, prečo som uvažoval najmä nad dominikánmi, bolo to, že mariánska úcta je pevnou súčasťou ich spirituality, pričom jedným z ich poslaní je šírenie modlitby ruženca. V tom období to bol pre mňa postačujúci dôvod. Až neskôr, keď som bol vo formácii, som si uvedomil, že celý spôsob života dominikánov, založený na modlitbe, štúdiu, bratskom živote a kázaní, je mi veľmi blízky. Cítil som sa v tom ako doma. No všetko sa to začalo Máriou a ružencom.

MÁRIA NA NAŠEJ PÚTI VIERY MÔŽE BYŤ LEN A LEN ČIARKA, NIKDY NIE BODKA

Ako si s Máriou môžeme vytvoriť vzťah, ak taký nemáme? Ako začať?

Myslím, že nepoviem nič nové či prekvapivé. Je dôležité začať Máriu lepšie, pravdivejšie poznávať a začať sa k nej prihovárať. Poznávanie a dialóg, teda modlitba. Tieto dve veci. Poznávať Máriu vo svetle Písma, vziať si na pomoc cirkevných otcov, listy pápežov, dokumenty koncilov, diela osvedčených duchovných autorov. To všetko mi pomôže hľadieť na krásnu mozaiku postavy Panny Márie; na takú, na ktorú hľadí aj samotná Cirkev. Toto postupné poznávanie Panny Márie by však malo ísť ruka v ruke s dialógom, modlitbou. Veriaci človek si môže vybrať z obrovského bohatstva mariánskych modlitieb, ktoré Cirkev už mnoho storočí uchováva a stráži, alebo sa oprieť o svoje vlastné slová. Poznávanie Panny Márie prehĺbi moju modlitbu, zatiaľ čo modlitba bude živiť moju túžbu spoznať Máriu ešte viac.

V čom vlastne spočíva mariánska úcta?

Mariánska úcta je taká stará, ako je stará samotná Cirkev. Nie je nejakým výmyslom, zblúdením na ceste viery či jej príveskom. Je pevnou súčasťou katolíckej viery. Svätý pápež Ján Pavol II. počas jednej katechézy uviedol, že veriaci svojou vlastnou úctou k Márii akoby predlžovali Kristovu lásku k Márii, a to najmä tým, že ju prijímajú do svojich životov tak, ako to urobil apoštol Ján: „A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe“ (Jn 19, 27). Mariánska úcta spočíva v tom, že Máriu vezmem k sebe, prijmem ju do svojho životného príbehu ako mamu, ktorú budem milovať, ku ktorej sa budem utiekať ako jej syn, od ktorej sa budem učiť, ako nasledovať jej Syna.

Úcta k Márii je silno prepojená s jej úlohou matky, ktorou ju poveril sám Ježiš na kríži. Ak Máriino duchovné materstvo voči veriacim je akýmsi predĺžením jej materstva voči Božiemu Synovi, ako nám to pripomína svätý Ján Pavol II. v encyklike Redemptoris Mater (Matka Vykupiteľa), tak úcta, láska veriacich k Márii, je akýmsi predĺžením lásky Božieho Syna k svojej matke. Myslím, že práve toto znovuobjavovanie a prijatie materskej úlohy Panny Márie v našich životoch, čo vôbec nie je až také samozrejmé, ako by sa mohlo zdať, je kľúčové pre rozvoj zdravej mariánskej úcty v živote veriaceho človeka.

Samozrejme, tu musím dodať ešte jednu dôležitú vec. Mária je v prvom rade matka Božieho Syna, ktorá celým svojím životom poukazuje na neho. „Urobte všetko, čo vám povie“ (Jn 2, 5), čo vám povie môj Syn. To sú posledné Máriine slová v Písme, to je akoby jej testament. Mária nechce byť cieľom nášho života, vonkoncom si na to nerobí nárok. Mária na našej púti viery môže byť len a len čiarka, nikdy nie bodka. Bodkou, cieľom je len a len Kristus. Zdravá mariánska úcta je taká, ktorá nemá Máriu na prvom mieste. Mária totiž na prvé miesto len ukazuje. A to miesto je rezervované pre Boha. Bodka.

JEJ PRÍKLAD NÁS VEDIE BLIŽŠIE KU KRISTOVI

Akým spôsobom nás Mária vedie k Ježišovi?

Mária nie je len Ježišovou matkou, ale aj jeho učeníčkou. Všímať si Máriu v Písme znamená všímať si najlepšieho uskutočňovateľa Božieho Slova. Aj tých niekoľko desiatok veršov, ktoré sa nám v Písme o Márii uchovali, je dostačujúcich, aby sme mohli žasnúť nad Máriinou vierou. Žasnúť a učiť sa od nej. Jej príklad nás vedie bližšie ku Kristovi. Mária ako naša mama sa v nebi za každého jedného z nás prihovára. Jej prosby nás privádzajú bližšie ku Kristovi.

Na tomto mieste by som spomenul ešte jednu skutočnosť o Márii, ktorá nás vedie ku Kristovi. Katechizmus Katolíckej cirkvi spája vieru v Krista a učenie o Panne Márii takýmto spôsobom: „Čo Katolícka cirkev verí o Márii, zakladá sa na tom, čo verí o Kristovi; ale čo učí o Márii, osvetľuje zasa jej vieru v Krista.“ Teda náš vzťah k Márii vychádza a opiera sa o náš základný vzťah, vzťah s Kristom. Nedá sa správnym smerom rozvíjať vzťah s Máriou, ak v prvom rade nerozvíjam svoj vzťah s Kristom. A naše učenie o Panne Márii, ak je správne, osvetľuje, očisťuje našu vieru v Krista. Správne pochopená identita Márie osvetľuje postavu jej Syna, Ježiša Krista.

Vysvetlíte nám to aj na príklade?

Z množstva príkladov spomeniem aspoň jeden. To, že Máriu oslovujeme titulom Panna, nám nehovorí niečo len o nej samej. Mária, Božia Matka, sa honosí titulom Panna, lebo veríme, že ňou bola pred pôrodom a ostala ňou počas, ako aj po pôrode. No tento Máriin titul nám pripomína aj ďalšiu krásnu skutočnosť. Keď človek dá svoj život Ježišovi v dôvere, Ježiš ho neporuší, ale posvätí. Mária darovala svoj život, svoje telo Bohu, Kristovi a on ho neporušil, ale posvätil. Ak nám Boh niečo na prvý pohľad vezme, urobí to len preto, aby nám daroval viac, omnoho viac. On je ten, ktorý nás posväcuje. Titul Panna, ktorým oslovujeme Máriu, teda osvetľuje našu vieru v to, že Ježiš nás chce vždy posvätiť, zahrnúť svojím požehnaním. Spoznávanie identity Panny Márie osvetľuje našu vieru v Krista, privádza nás bližšie k nemu.

Dočítať si ho môžete na Slovo+.

Zuzana Vandáková / Slovo+

The post Dominikán Alan Ján Dely: Zdravá mariánska úcta je taká, ktorá nemá Máriu na prvom mieste appeared first on Zasvätený život.

Vydaveteľstvo Minor vydalo v týchto dňoch dve novinky: najlepší kritický životopis svätého Františka z Assisi, vrátane rozsiahlej analýzy historických prameňov, od historika a dominikána Augustina Thompsona (Bratislava: Minor, 2022, 340 s., 15,- Eur) a rozsiahlu filozofickú esej od Adriaana T. Peperzaka „Myslenie. Od samoty k dialógu a kontemplácii“ (Bratislava: Minor, 208 s., 13,- Eur). Prof. Peperzak bol františkánom a jeho myslenie si zachovalo istú františkánsku povahu. Bližšie informácie nájdete v priložených letáčikoch.

Augustine Thompson, OP: František z Assisi. Nový kritický životopis

Adriaan T. Peperzak: Myslenie. Od samoty k dialógu a kontemplácii

Knihy si môžete objednať priamo vo Vydavateľstve Minor, alebo onedlho kúpiť v dobrých kníhkupectvách.

Ladislav Tkáčik, OFMCap

The post Vo Vydavateľstve Minor vyšli dve novinky: kritický životopis sv. Františka z Assisi a filozofická esej appeared first on Zasvätený život.

V pondelok 17. októbra prijal pápež František členov Rádu cisterciánov spoločnej observancie pri príležitosti ich generálnej kapituly. V príhovore dal dôraz na spoločné nasledovanie Ježiša napriek osobným limitom a nedostatkom, tak ako to robili apoštoli.

Ide o jednu z vetiev rehole založenej sv. Bernardom z Clairvaux (1090-1153). Okrem Rádu cisterciánov „spoločnej observancie“ existujú aj cisterciáni „prísnej observancie“, známi ako trapisti.

Pri stretnutí so stovkou mníchov a mníšok sa Svätý Otec zameral práve na výraz „observancia“ v názve rehole, vo význame spoločného nasledovania Krista zachovávaním rehoľných pravidiel:

„Spoločná observancia , čiže spoločné kráčanie za Pánom Ježišom, aby sme boli s ním, počúvali ho, sledovali ho… Sledovať Ježiša. Ako dieťa, ktoré pozoruje svojho otca alebo svojho najlepšieho priateľa. Pozorovať Pána: jeho spôsob konania, jeho tvár, plnú lásky a pokoja, niekedy rozhorčenú voči pokrytectvu a uzavretosti, a tiež utrápenú a v úzkosti v hodine umučenia. A toto nasledovanie sa žiada robiť spoločne, nie individuálne, ale ako komunita.

Samozrejme, každý svojím tempom, každý so svojím jedinečným a neopakovateľným príbehom, ale spoločne. Ako Dvanásti, ktorí boli stále s Ježišom a kráčali s ním. Nevyvolili sa oni sami, ale vybral si ich on. Nebolo vždy ľahké byť v zhode: boli odlišní jeden od druhého, každý mal svoje „hrany“ a svoju hrdosť. Aj my sme takí a ani pre nás nie je ľahké kráčať spoločne v komunite. Predsa však nás nikdy neprestane udivovať a tešiť tento dar, ktorý sme dostali: byť jeho spoločenstvom, takí, akí sme, nie dokonalí, nie uniformní, ale spolu-povolaní (con-vocati), zapojení, povolaní kráčať spoločne za ním, naším Učiteľom a Pánom.“

Svätý Otec cisterciánom spoločnej observancie zdôraznil, že aj oni majú byť komunitou otvorenou, byť priateľským a pohostinným spoločenstvom:

„Toto spočíva v neustálom úsilí o obrátenie sa od uzavretého ja k otvorenému ja, od srdca zameraného na seba k srdcu, ktoré vychádza zo seba a ide v ústrety druhým. A to sa analogicky vzťahuje aj na spoločenstvo: od spoločenstva zahľadeného do seba k spoločenstvu „extrovertnému“ – v dobrom zmysle slova, pohostinnému a misionárskemu.“

Svojich hostí pápež František na záver zveril pod ochranu Panny Márie a všetkým ich komunitám udelil apoštolské požehnanie.

Zdroj. Vatican News, mh, jb
Ilustračné foto: Markéta Zelenková / Člověk a Víra

The post Pápež cisterciánom: Nedokonalí, ale spoločne nasledujeme Ježiša appeared first on Zasvätený život.

Tento článok publikujeme s láskavým dovolením redakcie Svet kresťanstva / Postoj.

V pondelok zomrel vo veku 81 rokov celosvetovo známy exorcista, kazateľ a minorita Elias Vella. Ako vyzerala jeho misia?

Páter Elias Vella sa narodil 28. februára 1941 v Saint Paul’s Bay na Malte. Ako malý chlapec rád miništroval vo farnosti, ktorá bola františkánska, a mal rád miestnych minoritov, kde sa podľa svojich slov cítil prijatý. „Mal som rád miestnych františkánov, oni mali radi mňa – to bol prvý záblesk a sympatia k tejto reholi,“ povedal v knižnom rozhovore Martina Ližičiara Exorcista Elias Vella: Diabol sa nás bojí.

Elias Vella vždy chcel robiť pastoračnú činnosť a byť medzi ľuďmi. Neskôr ho predstavení poslali na štúdiá do Ríma a po nich mu ponúkli prácu na univerzite, aby učil o spiritualite laikov. To však odmietol, pretože túžil byť medzi ľuďmi, a nie prežiť roky za i pred lavicou. Táto túžba sa mu však nesplnila, po návrate na Maltu totiž 24 rokov pripravoval študentov teológie na kňazstvo.

Neveril v existenciu diabla

Na kňaza bol Elias Vella vysvätený v roku 1964. V rokoch 1980 – 1986 bol provinciálom minoritov na Malte a od roku 1993 pôsobil na ostrove ako hlavný exorcista. K tejto službe sa dostal Božím zásahom, keďže predtým neveril v existenciu diabla ako osoby. Všetkému predchádzal zlomový moment v roku 1988, keď bol v Dubline na charizmatickej konferencii, kde šiel na naliehanie mladých ľudí z Malty, ktorí potrebovali, aby ich sprevádzal kňaz.

Na podujatí v Dubline sa dostal na jeden workshop do skupiny kňazov. V tom čase si myslel, že už sa nemá v duchovnom živote kde posunúť. Vtedy účastníci dostali podľa Vellu hlúpu otázku: „Prečo si sem prišiel?“

Priznáva, že v duchu považoval odpovede kňazov za ešte hlúpejšie. Napríklad po odpovedi jedného z nich, ktorá znela: Prišiel som, aby som sa stretol vo svojom živote s Ježišom, si Vella pomyslel: „Prepánakráľa, tento je kňazom dlhšie ako ja – mal asi šesťdesiat rokov –, ako to, že ešte doteraz nikde nestretol Ježiša?“

Keď prišiel rad na Vellu, predstavil sa ako teológ a zdôraznil, že charizmatická obnova je pre neho novou skúsenosťou. „Vtedy prišiel šok, lebo vedúci skupinky mi po mojich slovách povedal: Otče, kľaknite si, potrebujem sa za vás modliť!“

„Vôbec som to nečakal, takže som sa ani nestihol brániť a kľakol som si tam. Všetci sa nado mnou začali modliť, aby som sa obrátil. Modlili sa, aby sa na mňa vylial Duch Svätý,“ spomína si Vella.

Potom, keď stretol mladých, s ktorými prišiel, tak sa ho pýtali, čo sa mu stalo, že je iný. „Nevedel som, čo im povedať. Bol som príliš pyšný, no napokon som to musel zo seba dostať von.“ Vtom mu jeden z tých mladých povedal: „Otče, už veľmi dlho sme sa modlili za vaše obrátenie.“ „To bol pre mňa ďalší šok,“ priznal Elias Vella

Ľudia, ktorí mali problémy s pôsobením Zlého, začali prichádzať sami

Druhý zlomový okamih v živote Vellu nastal, keď sa stal exorcistom. „Len čo som sa stal súčasťou charizmatickej obnovy, začali za mnou chodiť ľudia, ktorí mali problémy s pôsobením Zlého. Ako teológ som však bol skeptický, či diabol vôbec existuje. Bol som ovplyvnený teológmi šesťdesiatych až sedemdesiatych rokov minulého storočia, ktorí tvrdili, že diabol neexistuje ako reálna osoba, ale iba ako abstraktné zlo,“ priznal exorcista.

„Na jednej strane som teda tvrdil, že diabol neexistuje, na tej druhej za mnou prichádzali konkrétni ľudia, ktorí boli atakovaní diablom,“ povedal v rozhovore s Martinom Ližičiarom. Vella priznal, že v tom čase nevedel, ako tým ľuďom pomôcť, ale ani ich nechcel odbiť, a tak navštívil svojho biskupa a pýtal sa ho, čo má robiť, či má týchto ľudí posielať za ním. Biskup ho poprosil, aby si túto oblasť naštudoval, a neskôr ho menoval exorcistom.

Vella s úsmevom po rokoch priznal, že Bohu občas povie: „Dal si mi túto službu ako trest, lebo ja som v diabla neveril a ty si mi povedal: V poriadku, ja ťa v neho naučím veriť, budeš sa s ním stretávať!“

Slovensko by si sám nikdy nevybral

Zosnulý páter Vella bol známy aj na Slovensku či v Česku, kde často chodil. Ako však priznal, sám si by si našu krajinu nikdy nevybral. Pre františkánsku stránku sejhafrangiskana.com Vella o sebe povedal, že jeho farnosť je celý svet.

„Raz som koncelebroval omšu v Sao Paole v Brazílii. Ich zvykom je, že pred omšou každý kňaz povie svoje meno a odkiaľ pochádza. Všetci pomenovali svoju farnosť. Keď sa mňa opýtali, kde mám farnosť, odpovedal som, že moja farnosť je svet. A myslím, že nepreháňam, pretože mojím poslaním je chodiť po svete evanjelizovať a prinášať Krista druhým,“ napísal o sebe Vella.

Minorita, ktorý chodil často nielen na Slovensko, priznáva, že túto misiu nehľadal. „Ak by som si to mal vybrať, tak logicky, keď som bol mladší a tiež by som si vybral krajiny, kde viac rozumiem jazyku, povedzme kde sa hovorí taliansky a anglicky. Ale bez toho, aby som vedel ako, aj keď som už bol v pokročilom veku, ma Pán uvrhol do krajín, kde nerozumiem ani slovo v ich jazykoch, ako Slovensko, Česká republika, Brazília a mnoho, mnoho ďalších krajín.“ napísal.

Každému napadne otázka, ako sa začala jeho misia po celom svete. „Všetko sa začalo veľmi jednoducho. Malťan, ktorý sa oženil so Sicílčankou, bol náhodou na Malte na charizmatickej konferencii. Náhodou som bol jedným z rečníkov. Prišli za mnou a opýtali sa ma, či by som nechcel ísť na Sicíliu, konkrétne do Partinico, predniesť jednu prednášku,“ spomínal si Vella na prvé kázanie mimo Malty.

V zahraničí predtým nikdy neprednášal, a tak to bola pre neho veľká výzva, ale súhlasil. „A to bol začiatok všetkého. Je to ako keď hodíte kvapku oleja do vody a ona začne rásť a rásť a rásť…“ povedal Vella.

Neskôr navštívil všetky kontinenty, kde kázal, dával duchovné cvičenia a viedol semináre. Najprv ho pozývali kázať do rôznych farností na Sicílii, potom sa ocitol v Taliansku a na Sardínii či na Lampeduse, odtiaľ ho pozvali do Anglicka, neskôr do Nemecka, Brazílie, Poľska, na Slovensko a do Česka, Grécka, USA, Kanady, Indie, na Maurícius či do Južnej Kórey a do mnohých ďalších krajín.

Elias Vela tiež neraz dostal otázku, podľa čoho si vyberá krajiny, kam pôjde „V skutočnosti som si nikdy nevybral, kam pôjdem, ale vždy sa nechám viesť Duchom. Kamkoľvek som išiel, vždy som to robil na konkrétne pozvanie biskupa, kňaza alebo skupiny,“ uviedol Vella pre františkánsky web.

Elias Vella väčšinou viedol semináre o exorcizme a o súvisiacich témach alebo o vnútornom uzdravení.

Sám priznal, že poslanie, ktoré mu dal Pán, je náročné. „Takmer každý deň musím meniť posteľ, zvyknúť si na rôzne jedlá v rôznych časoch a harmonogramoch. Trávim stovky hodín na letiskách a vo vzduchu, musím si zvyknúť na neustále posúvanie hodín dopredu a dozadu, podľa toho, kam idem. Neustále prechádzam medzi rôznymi teplotami,“ vymenoval ťažkosti maltský duchovný, ktorý posledné roky čelil aj zdravotným problémom.

V knihe Martina Ližičiara Vella viac prezradil aj o tom, ako sa dostal na Slovensko. Na Malte sa raz zúčastnila na jedných duchovných cvičeniach istá pani z Česka a práve ona navrhla Eliasovi Vellovi, či by nechcel prísť do Česka na desať dní, kde by kázal aj seminaristom o okultizme, a on súhlasil.

„To boli pootvorené dvere do vašej krajiny – teda do týchto končín. A potom práve na jednom z českých seminárov som stretol človeka zo Slovenska, ktorý ma pozval k vám. Takto som začal dostávať pozvánky do Česka i na Slovensko, čím sa začali semináre aj vo vašej krajine.“ A dodal: „Stále však vravím, že keď sa raz stretnem s Pánom, moja prvá otázka na neho bude: Pane, prečo si ma poslal práve na Slovensko a do Česka?“

Mal ťažkú cukrovku a bol veľmi unavený, napriek tomu prednášal

Martin Ližičiar strávil s pátrom Eliasom Vellom dva dni, počas ktorých vznikli rozhovory do spomínanej knihy. Termín dostal počas jeho dvoch dní na Morave, keď rozhovory nahrávali vo chvíľach oddychu medzi prednáškami a bohoslužbami. Časť knihy vznikla aj priamo v aute, keď ho viezli z Moravy do Nitry na ďalšiu duchovnú obnovu.

Ližičiarovi najviac v pamäti utkvela jeho obetavosť a pokora. „Spoločná kniha vznikla v roku 2018 a už vtedy bol na tom páter Elias zdravotne veľmi zle, mal ťažkú cukrovku a bol veľmi unavený. No napriek tomu cestoval, prinášal evanjelium a bral to ako svoje (františkánske) poslanie. A napriek tomu, čo mal za sebou a čo jeho meno znamenalo, bol neskutočne obetavý, pokorný a trpezlivý,“ spomína si na dva dni s ním Ližičiar.

Podľa neho Elias Vella vnímal na Slovensku po útlaku v komunizme nekončiaci sa smäd a hlad po evanjeliu. „Hovoril, že nevieme prestať piť, lebo nás veľmi smädí. A on bol vďačný, že môže byť tým, kto privádza k prameňu,“ dodáva Ližičiar.

„Mňa osobne zasiahli mnohé jeho slová, ale najmä jeho návod, ako adorovať pred živým Bohom. On túto adoráciu nazýval opaľovanie. V tom zmysle, že niekedy netreba nič hovoriť, nič riešiť a nič vykonávať, iba tak byť pred Sviatosťou Oltárnou a nechať na seba pôsobiť jeho prítomnosť – ako keď slnko svieti na človeka a aj bez jeho aktivít na neho pôsobí a ten človek nemôže zostať po opálení rovnaký. Toto mám stále na srdci, keď vstupujem do kostola, a táto lekcia bola pre mňa najvýznamnejšia,“ odpovedá Ližičiar na otázku, aký odkaz Eliasa Vellu vníma on osobne.

Pre web sejhafrangiskana.com Elias Vella v minulosti odpovedal aj na otázku, kedy zastaví svoju cestu okolo svojej farnosti, ktorou je celý svet.

„Toto vie Pán. Nie je na mne, aby som rozhodoval. Nechám to na neho. Všetko, čo robím, robím preto, že ma o to požiadali,“ uzavrel Elias Vella. „Koho mám poslať?“ „Tu som, Pane, pošli mňa,“ napísal pred niekoľkými rokmi.

Pavol Hudák / svetkrestanstva.postoj.sk

Foto: Vojtěch Hlávka / Člověk a Víra

The post Zosnulý Elias Vella / Spočiatku neveril v existenciu diabla, na Slovensko by sám nikdy neprišiel appeared first on Zasvätený život.

Deň pred svätorečením saleziánskeho laika Artemide Zattiho, v sobotu 8. októbra, prijal pápež František na audiencii členov saleziánskej rodiny. V Aule Pavla VI. sa v sprievode hlavného predstaveného saleziánov dona Ángela Fernándeza Artimeho zišla tisícka členov, nechýbali zástupcovia zo Slovenska. Svätý Otec nazval ich nového svätca „migrantom“, „príbuzným všetkých chudobných“, „saleziánom koadjútorom“ a „orodovníkom za povolania“.

O 10. hodine slávila saleziánska rodina v najväčšej  vatikánskej aule svätú  omšu, ktorej predsedal don Artime. Nasledovali modlitby a piesne, ako aj tri svedectvá. Zaznelo aj svedectvo o zázračnom uzdravení na príhovor bl. Artemida Zattiho, ktoré otvorilo dvere k jeho svätorečeniu.  

Uzdravenia na príhovor Artemida

Zázrak sa týka uzdravenia Filipínca Renata, ktorý v auguste 2016 utrpel „ischemickú mozgovú príhodu pravého mozgu komplikovanú rozsiahlou hemoragickou léziou“. Kvôli zhoršeniu príznakov bol prijatý do nemocnice, a tam následne na jednotku intenzívnej starostlivosti. Saleziánsky koadjútor Roberto, ktorý sa dozvedel o vážnej situácii, sa už v deň jeho hospitalizácie začal modliť na príhovor bl. Artemida Zattiho.

Neurochirurgické vyšetrenie ukázalo, že je potrebná operácia, ktorú si však chudobná rodina nemohla dovoliť. Príbuzní sa preto rozhodli previezť Renata domov a umierajúci muž prijal pomazanie chorých.

Salezián Roberto vyzval príbuzných, aby sa pripojili k modlitbe a intenzívne vzývali bl. Artemida Zattiho. Dňa 24. augusta 2016 si Renato odpojil hadičku na kyslík, zavolal svojich príbuzných, že sa cíti dobre, že sa chce okúpať a najesť. Bol to človek, ktorého vzali domov, aby tam zomrel, a po niekoľkých dňoch bol opäť zdravý!

Odkaz svätca: utrpenie je chvíľa, radosť je večná

V tomto svedectve zaznelo aj posolstvo a želanie Artemida Zattiho. V roku 1908, po prvých sľuboch ako saleziánsky koadjútor, v liste svojmu otcovi Luigimu napísal:

„Nebudem tu stáť a vymenúvať milosti, o ktoré musíte prosiť, ako dobre viete. Pred vaše oči kladiem len jedno, a to, že všetci môžeme milovať Boha a slúžiť mu na tomto svete a potom sa z neho naveky tešiť na druhom svete. Ó, aké šťastie, že môžeme byť všetci spolu, bez strachu, že sa niekedy rozdelíme! … Áno, musíte požiadať o túto milosť. A ak niekedy musíme niečo vytrpieť, trpezlivosť! … Nájdeme svoju odmenu v raji, ak sme trpeli z lásky k nášmu drahému Ježišovi, a pamätajme, že utrpenie je chvíľkové, ale radosť je večná!“

Z príhovoru Svätého Otca: štyri črty Artemida Zattiho

Na poludnie prišiel medzi saleziánov do Auly Pavla VI. pápež František, ktorý si pri chôdzi pomáhal paličkou. Osobitne pozdravil saleziánov koadjútorov, ako aj početných saleziánskych biskupov a kardinálov. V príhovore poukázal na štyri charakteristické črty Artemida Zattiho.

Artemide bol „migrantom“. Svätý Otec pripomenul, ako sa saleziáni od svojho príchodu do Argentíny v roku 1875 venovali práve talianskym migrantom:

„Žiaľ, mnohí migranti stratili hodnoty viery, pretože ich pohltila práca a problémy, s ktorými sa stretli. Ale Zattiovci boli, vďaka Bohu, výnimkou. (…) Artemide vyrastal vo vynikajúcom kresťanskom prostredí a vďaka vedeniu otca Carla Cavalliho dozrel vo svojom rozhodnutí pre saleziánsky život.“

Artemide sa stal „príbuzným všetkých chudobných“. Ako pápež zdôraznil, zasvätil celý svoj život chorým, najmä tým najchudobnejším, opusteným a zavrhnutým:

„Na tom kúsku patagónskej zeme, kde sa odohrával život nášho blahoslaveného, sa nanovo písala jedna stránka evanjelia: Dobrý Samaritán v ňom našiel srdce, ruky a zanietenie, predovšetkým pre maličkých, chudobných, hriešnikov, tých posledných. Nemocnica sa tak stala „Otcovským hostincom“, znakom Cirkvi, ktorá chce byť bohatá na dary ľudskosti a milosti, príbytkom prikázania lásky k Bohu a blížnym, miestom zdravia ako závdavok spásy. Je to pravda, že aj toto je súčasťou saleziánskeho povolania: saleziáni sú veľkými vychovávateľmi srdca, lásky, citov, sociálneho života; veľkými vychovávateľmi srdca.“

Tretia charakteristika je „koadjútor salezián“. Svätý Otec František pripomenul, Artemidove slová pri odhaľovaní pamätníka saleziánskeho misionára Evasia Garroneho. Práve ten ho kedysi podnecoval k modlitbe za uzdravenie a urobenie prísľubu Panne Márii Pomocnici:

„Uveril som, lebo som z počutia vedel, že Mária Pomocnica mu viditeľným spôsobom pomohla. Sľúbil som, pretože som vždy túžil byť v niečom nápomocný blížnym. A keď Boh vypočul svojho služobníka, bol som uzdravený.“

Napokon pápež František z vlastnej skúsenosti vyzdvihol Artemida Zattiho ako „orodovníka za povolania“:

„A tu mám osobnú skúsenosť. Keď som bol provinciálom jezuitov v Argentíne, poznal som príbeh Artemida Zattiho, čítal som jeho životopis a zveril som mu prosbu k Pánovi o sväté povolania k laickému zasvätenému životu pre Spoločnosť Ježišovu. Od chvíle, keď sme sa začali modliť na jeho príhovor, počet mladých koadjútorov výrazne vzrástol; boli vytrvalí a veľmi odhodlaní. A tak som svedčil o tejto milosti, ktorú sme dostali.“  

Svätý Otec poďakoval saleziánom za službu, ktorú vykonávajú, či už ako kňazi, koadjútori alebo laici a požehnal všetkých, i tých, ktorí nemohli prísť „kvôli veku, zdravotnému stavu alebo vreckovému“. Na záver prešiel na svojom invalidnom vozíku doprostred zhromaždenia, aby prítomných osobne pozdravil.

Zdroj: Vatican News, mh, jb

The post Pápež pozdravil saleziánov zídených na svätorečenie Artemida Zattiho appeared first on Zasvätený život.

V sobotu 1. října 2022 v 19:00 byly v kostele sv. Šimona a Judy v Praze řádem milosrdných bratří uděleny Ceny Celestýna Opitze za vzor v péči o nemocné a potřebné. Ocenění je každoročně udělováno již od roku 2010, jedná se tedy o jeho 13. ročník. Letošními laureáty jsou tyto osobnosti:

P. ThLic. Václav Tomiczek, PhD.
P. Tomiczek je nemocniční kaplan v Ostravsko-opavské diecézi, člověk velmi srdečný a laskavý, který vybudoval vysoký kredit nemocničních kaplanů mezi lékaři i vedením nemocnice v oblasti duchovní péče nemocným a jejich příbuzným. Pracuje v krizovém (intervenčním) týmu Fakultní nemocnice v Ostravě a věnuje se paliativní péči. Mimo jiné byl i v intervenčním týmu pomáhajícím při střelbě ve FNO, či při pandemii COVID-19.

Manželé Eva a Zdeněk Stráníkovi
Manželé Stráníkovi jsou oba lékaři z Letohradu u Ústí nad Orlicí. Za komunismu jim nebyl dovolen profesní rozvoj kvůli své křesťanské víře, i když měli jako lékaři „dobře našlápnuto“. Své síly přeorientovali novým směrem, adoptovali postupně 7 dětí, které vychovali a zajistili jim vzdělání a dobrý život.

Bc. Josef Vlach z neziskové organizace IQ Roma servis, z.s.
Nezisková organizace IQ Roma servis se již mnoho let v Brně věnuje otázce Romů, kvality jejich života a začlenění do společnosti. S uprchlíky z Ukrajiny do Brna přijelo mimo jiné velké množství právě i Romů, a protože kraj ani město nebyli schopni s nimi efektivně pracovat, požádali o spolupráci IQ Roma servis. Díky této organizaci se Romům podařilo a daří zajišťovat střechu nad hlavou, dětem školy, dospělým zaměstnání. Našemu řádu velice pomohli, když jsme v našem brněnském konventu ubytovali nejdříve skupinu o 20, poté 30 romských uprchlíků. Velice nápomocný a nesmírně obětavý byl hlavně jejich pracovník Josef Vlach, kterému jsme se rozhodli ocenění udělit.

Záznam koncertu je možné najít v archivu TV Noe: https://www.tvnoe.cz/porad/35498-cena-celestyna-opitze-kostel-sv-simona-a-judy-v-praze/viz-316764?fbclid=IwAR3rbpDqXIuvuVqIWGjjDTecNmnvO-9wXLdvMYkiUE5PuMoczJa3P2XFSE8

Cena Celestýna Opitze je od roku 2010 každoročně udělována řádem milosrdných bratří vybraným osobnostem za jejich příklad v péči o nemocné a starost o jakkoliv jinak potřebné. Cena symbolizuje poděkování a obdiv společnosti za jejich práci, která inspiruje mnohé další v životě hospitality (péče o nemocné a potřebné).

Ocenění nese jméno milosrdného bratra Celestýna Opitze, který se jako mladý muž z chudé rodiny stal řeholníkem, aby mohl vystudovat medicínu. Jako první v Evropě podal narkózu k uspání pacienta při chirurgickém zákroku. Stalo se tak v roce 1847 v pražské nemocnici Na Františku, dříve nemocnici milosrdných bratří, kterou dnes již provozuje Praha. Celestýn Opitz byl odrazován odborníky i spolubratry od použití éteru. Nikdo netušil, jak přesně funguje, a navíc v té době byla bolest považována za běžnou součást života a její překonávání mělo podle mnohých duchovní význam. Celestýna Opitze ale natolik trápilo utrpení jemu svěřených pacientů, že éter vyzkoušel. Byl to velký úspěch a další roky svého života trávil cestováním po středoevropských nemocnicích, kde kolegům ukazoval, jak narkózu používat. Stal se dokonce lékařem císařské rodiny ve Vídni.

Dodnes je tak Celestýn Opitz vzorem v touze pomoci bližním a trpícím a ocenění představuje uznání těm, kteří podobným způsobem působí i dnes. Ocenění není limitované prostředím České republiky, řádem milosrdných bratří, ani křesťanskou vírou, jeho držitelem se může stát kdokoliv.

Mezi laureáty je tak například MUDr. Tomáš Šebek, „lékař bez hranic“, který působil na mnoha místech světa, lékař Edib Jaganjac, který se staral o nemocné v bombardovaném Sarajevu, anglikánský biskup Bernard Oringa z Jižního Súdánu pomáhající dětem z chudých rodin, humanitární pracovník a diplomat Martin Dvořák, který se významně zasadil na řešení válek a krizí na Balkáně či v Iráku, dále slovenský kněz Marián Kuffa pomáhající bezdomovcům, vězňům či prostitutkám, křesťanská televize TV Noe či milosrdní bratři a spolupracovníci, kteří v době epidemie eboly v Africe položili svůj život při péči o nakažené, ale také úplně obyčejní lidé, jako paní, která příkladně vychovává 7 vlastních a dvě děti adoptované a přitom se doma stará o nemocnou babičku, či paní, která se stará o těžce nemocného syna upoutaného již 20 let na lůžko, ale samozřejmě i řada dalších.

Soupis laureátů je k dispozici na webu www.milosrdni.cz.

The post V Praze byly uděleny Ceny Celestýna Opitze 2022 appeared first on Zasvätený život.