ÚVOD
1. Predkladané Homiletické direktórium má za cieľ odpovedať na žiadosť vznesenú účastníkmi zasadania Biskupskej synody o Božom slove, ktoré sa konalo v r. 2008. Pápež Benedikt ho prijal a požiadal kompetentné autority, aby pripravili homiletické direktórium (porov. VD 60). Stotožnil sa tiež s názorom, ktorý vyjadrili otcovia na predošlej synode, že treba väčšiu pozornosť venovať príprave homílií (porov. SC 46). Aj jeho nástupca, pápež František, považuje homíliu za jednu z priorít života Cirkvi, ako je zrejmé z jeho prvej apoštolskej exhortácie Evangelii gaudium.
Keď otcovia Druhého vatikánskeho koncilu opisujú homíliu, zdôrazňujú jej jedinečnú povahu v kontexte posvätnej liturgie. Homília má „čerpať v prvom rade zo zdrojov Svätého písma a liturgie, aby sa ohlasovali obdivuhodné Božie diela v dejinách spásy alebo v Kristovom tajomstve, ktoré je v nás neprestajne prítomné a činné, najmä v liturgických sláveniach“ (SC 35, 2). Mnohé stáročia bola homília morálnym alebo doktrinálnym učením prednášaným počas sviatočnej svätej omše, ktoré často nemalo priamy súvis so samotným slávením. Odvtedy, ako sa katolícke liturgické hnutie – ktoré vzniklo koncom devätnásteho storočia – pokúsilo do slávenia omše integrovať osobnú zbožnosť a liturgickú spiritualitu veriacich, sa objavujú pokusy, zamerané na prehĺbenie vnútorného vzťahu medzi Svätým písmom a bohoslužbou. Tieto snahy, povzbudzované pápežmi v prvej polovici dvadsiateho storočia, priniesli svoje plody v pohľade na liturgiu Cirkvi, ktorý nám zanechal Druhý vatikánsky koncil. Povaha a funkcia homílie sa chápe v tejto perspektíve.
2. Počas posledných päťdesiatich rokov boli z hľadiska koncilového chápania preskúmané mnohé stránky homílie, či už v učení magistéria Cirkvi, alebo v dennej skúsenosti tých, ktorí vykonávajú kazateľský úrad. Zámerom predkladaného direktória je predstaviť cieľ homílie, ako ho opisujú dokumenty Cirkvi, počnúc Druhým vatikánskym koncilom až po apoštolskú exhortáciu Evangelii gaudium, a na základe týchto zdrojov ponúknuť kazateľom sprievodcu pre správne a efektívne plnenie ich úlohy. V dodatku k direktóriu sú uvedené odkazy na najdôležitejšie dokumenty, ktoré svedčia o tom, že chápanie koncilu sa v priebehu nasledujúcich päťdesiatich rokov do istej miery zakorenilo a hlbšie rozpracovalo. Poukazujú však aj na potrebu ďalšej reflexie, ktorá má viesť k takej homílii, akú si želal koncil.
Pri uvedení do danej témy môžeme spomenúť štyri rovnako dôležité hľadiská, stručne opísané v koncilových dokumentoch. Prvým je, prirodzene, miesto Božieho slova v liturgickom slávení a jeho význam pre funkciu homílie (porov. CS 24, 35, 52, 56). Druhé hľadisko sa týka princípov katolíckej interpretácie Biblie, ktoré sformuloval koncil a ktoré nachádzajú svoje osobitné vyjadrenie v liturgickej homílii (porov. DV 9 – 13, 21). Tretie hľadisko sa týka dôsledkov takéhoto chápania Biblie a liturgie pre samotného kazateľa, ktorý tomu musí prispôsobiť nielen svoj prístup k homílii, ale aj celý svoj duchovný život (porov. DV 25, PO 4, 18). Napokon štvrté hľadisko sa týka potrieb tých, na ktorých sa obracia hlásanie Cirkvi, ich kultúry a životnej situácie, lebo aj tie určujú formu homílie, keďže jej funkciou je, aby poslucháči obrátili svoj život na evanjelium (porov. AG 6). Tieto stručne spomenuté, no dôležité hľadiská ovplyvnili katolícky spôsob kázania v desaťročiach nasledujúcich po koncile; ich pochopenie sa konkrétne premietlo do legislatívy Cirkvi a bolo hojne rozpracované a rozvinuté v učení pápežov, ako to jasne dokladajú citácie v tomto direktóriu a aj zoznam relevantných dokumentov, uvedených v druhom dodatku.
3. Homiletické direktórium sa usiluje zhrnúť, čo sa v tejto oblasti udialo za posledných päťdesiat rokov, kriticky to posúdiť, pomôcť kazateľom správne doceniť funkciu homílie a ponúknuť im sprievodcu pri uskutočňovaní ich poslania, ktoré je pre život Cirkvi podstatné. Zameriame sa predovšetkým na homíliu prednesenú počas nedeľnej svätej omše, ale – ako už bolo povedané –usmernenia možno analogicky použiť aj pre homílie vo všedných dňoch či pri akomkoľvek slávení liturgie alebo sviatostí. Predkladané podnety sú preto nutne všeobecné: ide totiž o veľmi rozmanité pole služby – či už v dôsledku kultúrnych rozdielov, ktorými sa líši jedno spoločenstvo od druhého, alebo vzhľadom na talenty a limity samotného kazateľa. Každý kazateľ si želá vylepšiť svoju homíliu, no neraz ho mnohé potreby pastoračnej starostlivosti a tiež pocit vlastnej neschopnosti môže priviesť k malomyseľnosti. Je pravda, že niektorí sú vďaka svojim schopnostiam a formácii lepšími verejnými rečníkmi, ako iní. Obavy z vlastných obmedzení však možno prekonať, keď si pripomenieme, že ani Mojžiš nebol výrečný (porov. Ex 4, 10), Jeremiáš sa zasa považoval za príliš mladého nato, aby kázal (porov. Jer 1, 6), a Pavol bol zasa vo svojich začiatkoch bojazlivý a veľmi prestrašený (porov. 1 Kor 2, 2 – 4). Nato, aby sa človek stal dobrým kazateľom, nie je nutné byť veľkým rečníkom. Prirodzene, rečnícke umenie alebo umenie verejného vystupovania, ktoré zahŕňa správne používanie hlasu a gestikulácie, prispieva k účinnosti homílie. Hoci táto téma presahuje rámec predkladaného Homiletického direktória, pre kazateľa je to dôležitý moment. Podstatné je, aby sa Božie slovo stalo pre kazateľa centrom jeho duchovného života, aby dobre poznal svoj ľud, zamýšľal sa nad aktuálnymi udalosťami, neprestajne sa snažil rozvíjať schopnosti, ktoré mu pomáhajú dobre kázať, a aby si predovšetkým dobre uvedomoval svoju vlastnú duchovnú biedu a vo viere vzýval Ducha Svätého ako hlavného tvorcu, ktorý robí srdcia veriacich vnímavými na božské tajomstvá. Pápež František to pripomína týmito slovami: „Obnovme našu dôveru v ohlasovanie, založenú na presvedčení, že sám Boh sa túži priblížiť k ľuďom prostredníctvom kazateľa a prejavuje svoju moc skrze ľudské slovo“ (EG 136).
I. HOMÍLIA
4. Špecifickú povahu homílie dobre vystihol evanjelista Lukáš v príbehu o Kristovom kázaní v nazaretskej synagóge (porov. Lk 4, 16 – 30). Potom, ako Ježiš prečítal zvitok od proroka Izaiáša o služobníkovi povedal: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli“ (Lk 4, 21). Pri čítaní tohto úryvku a zamýšľaní sa nad ním, môžeme pocítiť vzrušenie, ktoré naplnilo onú malú synagógu: ohlasovanie Božieho slova v posvätnom zhromaždení je udalosťou. Vo Verbum Domini čítame: liturgia „je privilegovaným prostredím, v ktorom Boh k nám hovorí v prítomnosti nášho života; hovorí dnes k svojmu ľudu, ktorý ho počúva a odpovedá mu“ (VD 52). Je privilegovaným, aj keď nie jediným prostredím. Boh sa nám zaiste prihovára rozličnými spôsobmi: prostredníctvom udalostí života, osobným štúdiom Biblie, v okamihoch tichej modlitby. Liturgia je však privilegovaným miestom, pretože tu počúvame Božie slovo ako časť bohoslužby, ktorá vrcholí v Kristovom sebaobetovaní sa večnému Otcovi. Katechizmus hovorí, že „Eucharistia utvára Cirkev“ (porov. KKC 1396), ale aj to, že Eucharistia je neoddeliteľná od Božieho slova (porov. KKC 1346). Keďže homília je neoddeliteľnou súčasťou liturgie, nie je len učením, ale je aj bohoslužobným úkonom. Keď čítame homílie cirkevných otcov, zisťujeme, že mnohí z nich končili svoj príhovor s doxológiou a slovom „amen“: teda pochopili, že cieľom homílie nie je len posvätiť ľud, ale aj oslavovať Boha. Homília je hymnom vďaky za Božiu veľkodušnosť (magnalia Dei): nielenže ohlasuje tým, ktorí sa zišli, že Božie slovo sa pri jeho počúvaní tiež uskutočňuje, ale aj chváli Boha za toto uskutočnenie. Vďaka liturgickej povahe má homília aj sviatostný charakter: Kristus je prítomný rovnako v zhromaždení, ktoré sa zišlo, aby počúvalo jeho slová, ako aj v ohlasovaní posvätného služobníka, prostredníctvom ktorého teraz vyučuje svoj ľud sám Pán, ktorý kedysi hovoril v nazaretskej synagóge. Verbum Domini o tom hovorí: „Sakramentálnosť Slova teda možno chápať v analógii vzhľadom na reálnu prítomnosť Krista pod konsekrovanými spôsobmi chleba a vína. Keď pristupujeme k oltáru a máme účasť na eucharistickej hostine, máme účasť na Kristovom tele a krvi. Hlásanie Božieho slova počas liturgického slávenia zahŕňa uznanie, že je tu prítomný sám Kristus a obracia sa na nás, aby sme ho prijali“ (VD 56).
5. Keďže je homília integrálnou súčasťou bohoslužby Cirkvi, môžu ju predniesť len biskupi, kňazi alebo diakoni. Úzke spojenie medzi bohoslužbou slova a bohoslužbou obety zahŕňa to, že „homíliu má spravidla povedať sám celebrujúci kňaz“ (VSRM 66), alebo vo všeobecnosti vždy ten, kto bol určený, aby predsedal liturgii alebo bol pri oltári. Platné učenie a účinné napomenutia môžu ponúknuť aj dobre pripravení predstavitelia laikov, ale tieto vystúpenia si vyžadujú iný kontext; vnútorná liturgická podstata homílie si vyžaduje, aby ju predniesol iba ten, kto bol vysvätený, aby viedol bohoslužbu Cirkvi (porov. RS 161).
6. Pápež František hovorí, že homília predstavuje „zvláštny žáner, pretože je kázaním v rámci liturgického slávenia; v dôsledku toho musí byť stručná a vyhnúť sa tomu, aby pripomínala konferenciu alebo prednášku“ (EG 138). Liturgická povaha homílie teda vysvetľuje jej zvláštnu funkciu. S ohľadom na túto funkciu bude užitočné vysvetliť, čo homíliou nie je.
Nejde o kázeň na abstraktnú tému; inými slovami, omša nie je príležitosťou nato, aby sa kazateľ venoval témam, ktoré vôbec nesúvisia s liturgickým slávením a s čítaniami, alebo preto, aby páchal násilie na textoch nariadených Cirkvou tým, že ich prekrúti, aby ich prispôsobil nejakej svojej utkvelej myšlienke. Homília nie je ani čisto biblickou exegézou. Boží ľud veľmi túži po hlbšom poznaní Písma a jeho pastieri musia predvídavo nájsť príležitosti a iniciatívy, ktoré umožnia veriacim hlbšie sa oboznámiť s Božím slovom. Nedeľná homília napriek tomu nie je príležitosťou na predkladanie podrobnej biblickej exegézy: nie je tam čas urobiť ju dobre a ešte dôležitejšie je to, že v homílii má zaznieť to, že Božie slovo sa uskutočňuje tu a teraz. Homília nie je ani katechézou, aj keď katechéza je jej dôležitou súčasťou. Tak ako pre exegézu, aj tu platí, že niet dosť času urobiť ju poriadne; potom by išlo o akýsi príhovor na omši, ktorý nie je skutočne integrovaný do samotného liturgického slávenia. A konečne homília sa nesmie využívať ako čas na vydávanie osobného svedectva kazateľa. Je nepochybné, že ľudia môžu byť hlboko dotknutí osobnými príbehmi, ale homília musí vyjadrovať vieru Cirkvi, a nie len osobný príbeh kazateľa. Ako poznamenáva pápež František, kázanie v čisto moralistickom a doktrinárskom duchu alebo také, ktoré sa zmení na lekciu z exegézy, redukuje komunikáciu od srdca k srdcu, ktorá má v homílii prebiehať a ktorá má mať temer sviatostný charakter, pretože viera pochádza z počutia (porov. EG 142).
7. Keď hovoríme, že homília nie je žiadnou z uvedených vecí, neznamená to, že v nej nemajú miesto tieto základné témy: biblická exegéza, doktrinálne učenie a osobné svedectvo. Skutočne môžu predstavovať užitočné súčasti dobrej homílie. Je tiež vhodné, aby kazateľ vedel spojiť texty liturgického slávenia s aktuálnymi faktami a otázkami, podeliť sa o ovocie svojho štúdia pri objasňovaní úryvku z Písma a poukázať na spojenie medzi Božím slovom a učením Cirkvi. Podobne ako oheň, aj toto sú dobrí služobníci, no zlí páni: sú to dobré a užitočné veci, ktoré slúžia homílii. Ak ju však nahradia, už to nie je dobré. Kazateľ musí hovoriť tak, aby poslucháč dokázal vycítiť jeho vieru v Božiu moc. Samozrejme, nesmie redukovať posolstvo na úroveň vlastného osobného svedectva zo strachu, že bude obvinený z toho, že nepraktizuje to, čo hlása. Pretože nehlása sám seba, ale Krista, môže bez pokrytectva, naznačiť vrcholky svätosti, po ktorých na svojej ceste viery túži aj on, rovnako ako všetci ostatní.
8. Treba tiež uviesť, že homília by mala byť zostavená podľa potrieb miestneho spoločenstva a skutočne čerpať inšpiráciu zo záujmu o toto spoločenstvo. Hovorí o tom výslovne pápež František v Evangelii gaudium: „Duch, ktorý inšpiroval evanjeliá a ktorý koná v Božom ľude, dáva aj inšpiráciu, ako treba počúvať vieru ľudu a ako treba kázať pri každej Eucharistii. Kresťanská kázeň okrem toho v srdci ľudovej kultúry nachádza prameň živej vody – jednak pre to, čo treba povedať, ako aj pre objavenie správneho spôsobu, ako to povedať. Ako sa nám všetkým páči, keď sa rozpráva v našom materinskom jazyku, tak aj vo viere sa nám páči, ak sa nám kazateľ prihovára v duchu našej ,materinskej kultúry‘ a v duchu materinského nárečia (porov. 2 Mach 7, 21. 27), lebo naše srdce je vtedy lepšie pripravené počúvať. Tento jazyk je naladený tak, že sprostredkúva odvahu, povzbudenie, silu a entuziazmus“ (EG 139).
9. Čo je teda homília? Dva krátke úryvky z Predslovu k liturgickým knihám Cirkvi nám pomôžu nájsť odpoveď. Predovšetkým vo Všeobecných smerniciach k Rímskemu misálu čítame: „Homília je súčasťou liturgie a veľmi sa odporúča. Je totiž na zveľadenie kresťanského života. Má byť výkladom niektorého bodu Svätého písma, ktoré sa číta alebo iného textu ordinária alebo propria omše dňa so zreteľom na slávené tajomstvo, alebo na osobitné potreby poslucháčov“ (65).
10. V úvode do lekcionára sa tento stručný opis značne rozširuje: „Homília, ktorou sa v priebehu cirkevného roku na základe posvätných textov vysvetľujú tajomstvá viery a pravidlá kresťanského života, sa ako časť liturgie slova, často a veľmi odporúča […] ba v niektorých prípadoch sa dokonca predpisuje. Spravidla ju má predsedajúci. V slávení omše smeruje k tomu, aby hlásané Božie slovo spolu s liturgiou Eucharistie „ohlasovali podivné Božie diela v dejinách spásy čiže v Kristovom tajomstve“ (SC 35, 2). Veľkonočné tajomstvo Krista, ktoré sa v čítaniach a v homílii ohlasuje, uskutočňuje sa obetou omše. V kázaní svojej Cirkvi je Kristus vždy prítomný a trvale pôsobí. Homília, či už sa v nej vysvetľuje ohlasované slovo Svätého písma, alebo iný liturgický text, má viesť spoločenstvo veriacich k činnému sláveniu Eucharistie, aby ,životom zachovávali, čo prijali s vierou‘ (SC 10). Božie slovo, ktoré sa číta, a slávenia Cirkvi, ktoré sa konajú, môžu týmto živým výkladom nadobudnúť väčšiu účinnosť, ak je homília naozaj ovocím rozjímania, vhodne pripravená, nie príliš dlhá, ale nie príliš krátka, a ak sa v nej berie ohľad na všetkých prítomných, aj na deti a menej vzdelaných“ (OLM 24).
11. Je dobré zdôrazniť niektoré základné aspekty týchto dvoch vyjadrení. V širšom zmysle je homília príhovorom o tajomstvách viery a pravidlách kresťanského života, ktorý sa odvíja v súlade s osobitnými potrebami poslucháčov. To je stručný opis rôznych druhov kázní a povzbudení. Na špecifickú formu homílie nás upozorňujú slová „na základe posvätných textov“, ktoré sa týkajú biblických pasáží a modlitieb liturgického slávenia. Toto nemožno prehliadať, pretože modlitby ponúkajú pre kazateľa užitočnú hermeneutiku na interpretovanie biblických textov. To, čo homíliu odlišuje od iných foriem hlásania, je liturgický kontext. Takéto chápanie sa stáva kľúčovým v prípade, že sa homília prednáša v rámci slávenia Eucharistie: ako potvrdzujú dokumenty, to je pre správne chápanie funkcie homílie kľúčové. Liturgia slova a liturgia obety spoločne hlásajú podivuhodné Božie dielo našej spásy v Kristovi: „Veľkonočné tajomstvo Krista, ktoré sa v čítaniach a v homílii ohlasuje, uskutočňuje sa obetou omše“. Homília počas omše má „viesť spoločenstvo veriacich k činnému sláveniu Eucharistie, aby ,životom zachovávali, čo prijali s vierou‘ (SC 10)“ (OLM 24).
12. Takýto opis homílie v rámci omše poukazuje na jednoduchú, no podnetnú dynamiku. Prvý smer pohybu naznačujú slová: „Veľkonočné tajomstvo Krista, ktoré sa v čítaniach a v homílii ohlasuje“. Kazateľ objasňuje čítania a modlitby liturgického slávenia tak, aby Pánova smrť a zmŕtvychvstanie osvetľovali ich význam. Čítania a homília sú mimoriadne úzko spojené, a to až do tej miery, že nekvalitný prednes biblických textov poškodzuje pochopiteľnosť homílie. Oboje patrí k hlásaniu, a tak sa znova potvrdzuje, že homília je liturgickým úkonom – v skutočnosti je istým druhom predĺženého ohlasovania samotných čítaní. Pri spájaní obsahu čítaní s veľkonočným tajomstvom sa zamyslenie môže v potrebnej miere dotýkať doktrinálneho alebo morálneho učenia, ktoré súvisí s textami.
13. Druhý pohyb naznačujú slová: „[Veľkonočné tajomstvo] sa uskutočňuje obetou omše“. Druhá časť homílie disponuje spoločenstvo na eucharistické slávenie a na to, že v ňom ide skutočne o účasť na tajomstve Pánovej smrti a zmŕtvychvstania. Virtuálne možno v každej homílii postrehnúť implicitnú potrebu zopakovať slová apoštola Pavla: „Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele“ (1 Kor 10, 16).
14. Tretí pohyb, ktorý môže byť krátky a má funkciu zakončenia, odporúča Eucharistiou premeneným členom spoločenstva, ako prinášať evanjelium do sveta prostredníctvom každodenného života. Prirodzene, obsah a zameranie takéhoto uvádzania do praxe sa inšpiruje biblickými čítaniami. Zároveň však musí kazateľ naznačiť aj účinky samotnej Eucharistie, ktorá sa slávi, a jej dôsledky pre bežný život, v blaženej nádeji na nerozlučné spoločenstvo s Bohom.
15. Skrátka, homília je preniknutá veľmi jednoduchou dynamikou: vo svetle veľkonočného tajomstva sa zamýšľa nad čítaniami a modlitbami konkrétneho liturgického slávenie a vedie spoločenstvo k eucharistickej liturgii, pri ktorej participuje na samotnom veľkonočnom tajomstve (príklady takéhoto typu kazateľského prístupu budú predstavené v druhej časti Homiletického direktória). To jasne naznačuje, že nevyhnutným kľúčom na interpretovanie biblických textov ohlasovaných počas slávenia je liturgický rámec. Teraz budeme uvažovať práve o tejto interpretácii.
II. INTERPRETÁCIA BOŽIEHO SLOVA V LITURGIÍ
16. Pokoncilová liturgická reforma umožnila v homílii počas omše čerpať z bohatšieho výberu textov. Čo však o nich povedať? V praxi kazateľ zvyčajne zodpovie túto otázku tak, že použije biblické komentáre, aby dal čítaniu teologický základ a ponúkne určitú všeobecnú morálnu aplikáciu. Pritom mu často chýba citlivosť voči osobitnému charakteru homílie, ktorá je integrálnou súčasťou eucharistickej slávnosti. Ak sa homília chápe ako organická súčasť omše, je zrejmé, že sa od kazateľa požaduje, aby v nej uvažoval o rôznych čítaniach a modlitbách, ako o kľúčových pre interpretáciu Božieho slova. Tu sú slová pápeža Benedikta XVI.:
„Reforma, ktorú požadoval Druhý vatikánsky koncil, priniesla svoje plody v širšom prístupe k Svätému písmu, ktoré sa v hojnosti ponúka najmä v nedeľnej liturgii. Súčasná štruktúra lekcionára okrem toho, že často predstavuje najdôležitejšie texty Písma, napomáha aj pochopenie jednoty Božieho plánu prostredníctvom vzájomného vzťahu medzi čítaniami zo Starého a z Nového zákona, ,ktorých stredobodom je Kristus, žijúci vo svojom veľkonočnom tajomstve‘“ (VD 57).
Dnešný lekcionár je výsledkom túžby vyjadrenej koncilom: „Aby sa veriacim pripravil čím bohatší stôl Božieho slova, majú sa im štedrejšie otvoriť poklady Biblie tak, aby sa za stanovený počet rokov prečítali ľudu dôležitejšie časti Svätého písma“ (SC 51). Otcovia Druhého vatikánskeho koncilu však neodovzdali len tento lekcionár: stanovili aj princípy biblickej exegézy, a to predovšetkým s ohľadom na homíliu.
17. Katechizmus Katolíckej cirkvi uvádza tri interpretačné kritériá Svätého písma, ktoré priniesol koncil, týmito slovami:
1. Ponajprv treba venovať veľkú pozornosť „obsahu a jednote celého Písma“. Lebo hoci knihy, z ktorých sa skladá, sú veľmi odlišné, Písmo je jedno vzhľadom na jednotu Božieho plánu, ktorého Ježiš Kristus je stredobodom a srdcom, otvoreným od jeho Veľkej noci. „Pod Kristovým srdcom sa rozumie Sväté písmo, ktoré odhaľuje Kristovo Srdce. Pred umučením bolo však zatvorené, lebo Písmo bolo nejasné, ale po umučení je otvorené, lebo tí, čo ho už chápu, uvažujú a rozlišujú, ako treba proroctvá vykladať“ (sv. Tomáš Akvinský, Expositio in Psalmos, 21, 11). (KKC 112).
2. Ďalej treba Písmo čítať „so zreteľom na živú Tradíciu celej Cirkvi“. Podľa výroku cirkevných otcov Sväté písmo je napísané skôr v srdci Cirkvi ako na materiálnych prostriedkoch (sacra Scriptura principalius est in corde Ecclesiae quam in materialibus instrumentis scripta). Cirkev totiž nosí vo svojej Tradícii živú pamäť Božieho slova a Duch Svätý jej dáva duchovný výklad Písma („… podľa duchovného zmyslu, ktorým Duch obdarúva Cirkev“). (KKC 113).
3. Napokon treba brať do úvahy analógiu viery. Pod „analógiou viery“ rozumieme spojitosť právd viery navzájom a v celom pláne Zjavenia. (KKC 114)
Ak platí, že tieto kritériá sú užitočné pre interpretáciu Písma v akomkoľvek prostredí, osobitne to platí, keď ide o prípravu homílie na svätú omšu. Uvažujme o nich vo vzťahu k homílii.
18. Prvý bod hovorí o „obsahu a jednote celého Písma“. Nádherný úryvok od sv. Tomáša Akvinského citovaný v katechizme poukazuje na vzťah medzi veľkonočným tajomstvom a Svätým písmom. Veľkonočné tajomstvo v sebe obsahuje Písmo, ktoré je najskôr „nejasné“ (porov. Lk 24, 26 – 27). V tomto pohľade je úlohou kazateľa pomôcť veriacim čítať Písmo vo svetle veľkonočného tajomstva, aby im Kristus mohol odhaliť svoje Srdce, ktoré je podľa svätého Tomáša obsahom i stredobodom Písma.
19. Jednota celého Písma je zahrnutá v samotnej štruktúre lekcionára tak, aby bola rozložená do celého liturgického roka. V centre nachádzame texty Písma, ktorými Cirkev ohlasuje a slávi Veľkonočné trojdnie. Lekcionár na Pôst nás naň pripravuje a toto ohlasovanie sa ďalej rozširuje v Lekcionári na Veľkonočné obdobie. Podobne to platí na cyklus Advent – Vianoce – Zjavenie Pána. A podobne je jednota celého Písma zahrnutá aj v štruktúre Lekcionára na nedele a Lekcionára na slávnosti a sviatky (na Slovensku Lekcionár na nedele a sviatky obsahuje všetky spomínané lekcionáre – pozn. prekl.). V centre je vždy úryvok z evanjelia na daný deň; čítanie zo Starého zákona je zvolené vo svetle tohto evanjelia, pokým responzóriový žalm je inšpirovaný čítaním, ktoré ho predchádza. Úryvok z listov apoštola Pavla (či Skutkov apoštolov) na nedeľnú slávnosť predstavuje temer plynulé čítanie z jeho listov, a preto zvyčajne výslovne nesúvisí s témou ostatných čítaní. Napriek tomu je však vďaka jednote celého Písma často možné nájsť spojenie medzi druhým čítaním a úryvkami zo Starého zákona a evanjelia. Preto je v lekcionári kazateľ neprestajne vyzývaný, aby uvažoval o biblických čítaniach ako o vzájomne sa osvetľujúcich, ak použijeme slová Katechizmu Katolíckej cirkvi a Dei verbum, aby videl „obsah a jednotu celého Písma“.
20. Ďalším kritériom je „živá Tradícia celej Cirkvi“. Pápež Benedikt XVI. kládol vo Verbum Domini dôraz na základné kritérium biblickej hermeneutiky: „… pôvodným miestom interpretácie Biblie je život Cirkvi“ (VD 29). Medzi Tradíciou a Písmom je hlboký a komplexný vzťah, pričom liturgia bezpochyby predstavuje dôležité a jedinečné vyjadrenie tohto vzťahu. Medzi Bibliou a liturgiou existuje organická jednota: počas stáročí spisovania Svätého písma a formovania biblického kánonu sa Boží ľud pravidelne schádzal, aby slávil liturgiu. Lepšie povedané, tieto texty Písma boli zväčša vytvorené pre bohoslužobné zhromaždenia (porov. Kol 4, 16). Kazateľ má mať preto na pamäti liturgický pôvod Písma a brať ho do úvahy, aby bol text plodný aj v novej situácii spoločenstva, ktorému káže. Práve tu, vo chvíli ohlasovania, je totiž starý text živý a stále aktuálny. Písmo formované v kontexte liturgie je už Tradíciou; Písmo hlásané a vysvetľované pri eucharistickom slávení veľkonočného tajomstva je rovnako Tradíciou. Po stáročia sa nahromadilo výnimočné interpretačné bohatstvo tohto liturgického slávenia a ohlasovania v živote Cirkvi. Kristovo tajomstvo Cirkev čoraz plnšie poznáva a oceňuje a poznanie Krista zo strany Cirkvi je Tradíciou. Takže kazateľ je pozvaný pristupovať k čítaniam svätej omše nie ako k ľubovoľnému výberu biblických textov, ale považovať ich za príležitosť zamyslieť sa nad ich hlbokým významom v živej Tradícii celej Cirkvi, keďže táto nachádza svoje vyjadrenie vo zvolených a zosúladených textoch, ako aj v textoch liturgických modlitieb. Aj tie sú rovnako pamätníkmi Tradície a sú organicky spojené s Písmom, pretože sú vzaté buď priamo z Božieho slova, alebo ním inšpirované.
21. Tretím kritériom je „analógia viery“. V teologickom význame sa to týka vzťahu medzi rozličnými náukami a hierarchiou právd viery. Ústredným jadrom našej viery je tajomstvo Trojice a pozvanie, aby sme sa podieľali na Božom živote. Táto skutočnosť je nám zjavená a uskutočňuje sa skrze veľkonočné tajomstvo. Z toho vyplýva, že kazateľ má jednak interpretovať Písma tak, aby sa toto tajomstvo ohlasovalo, jednak viesť ľud, aby do tohto tajomstva vstúpil cez slávenie Eucharistie. Tento druh interpretácie bol podstatnou súčasťou apoštolského ohlasovania už od prvých začiatkov Cirkvi ako to čítame vo Verbum Domini:
„Došli sme takpovediac k srdcu ,kristológie Slova‘, a tak je teraz nutné zdôrazniť jednotu Božieho plánu vo vtelenom Slove. Preto nám Nový zákon predstavuje veľkonočné tajomstvo v zhode s posvätnými Písmami, ako jeho hlboké vnútorné naplnenie. Svätý Pavol v Prvom liste Korinťanom tvrdí, že Ježiš Kristus zomrel ,podľa Písem‘ (15, 3) a že tretieho dňa vstal ,podľa Písem‘ (15, 4). Tým apoštol Pavol kladie udalosť Pánovej smrti a vzkriesenia do vzťahu so Starou zmluvou Boha so svojím ľudom. Chce nám tým dokonca povedať, že tieto dejiny majú v ňom svoju logiku a svoj pravý význam. Vo veľkonočnom tajomstve sa napĺňajú ,slová Písma´. Táto smrť, ktorá sa udiala ,podľa Písem‘, je teda udalosťou, ktorá v sebe nesie istý logos, svoju logiku: Ježišova smrť dosvedčuje, že Božie Slovo sa stalo až do tých najhlbších dôsledkov ,telom´, ľudskými ,dejinami‘. Aj Ježišovo vzkriesenie sa udialo ,tretieho dňa podľa Písem‘: pretože podľa židovského výkladu dochádzalo k rozkladu tela až na tretí deň, slová Písma sa napĺňajú v Ježišovi, ktorý vstáva prv než by nastalo porušenie jeho tela. Svätý Pavol, ktorý verne odovzdával učenie apoštolov (porov. 1 Kor 15, 3), týmto spôsobom zdôrazňuje, že Kristovo víťazstvo nad smrťou sa deje prostredníctvom stvoriteľskej sily Božieho Slova. Táto božská moc je zdrojom nádeje a radosti a toto je v konečnom dôsledku oslobodzujúci obsah veľkonočného zjavenia. Vo veľkonočnej udalosti Boh zjavuje seba samého a moc trojičnej lásky, ktorá ničí deštruktívne sily zla a smrti“ (VD 13).
Táto jednota Božieho plánu umožňuje kazateľovi ponúknuť počas homílie doktrinálnu a morálnu katechézu. Pokiaľ ide o doktrinálny pohľad: Kristova božská a ľudská prirodzenosť spojené v jednej osobe, božstvo Ducha Svätého, ontologická schopnosť Ducha a Syna zjednocovať nás s Otcom v účasti na živote Najsvätejšej Trojice, božská prirodzenosť Cirkvi, v ktorej sú tieto skutočnosti poznávané a prežívané – tieto a iné doktrinálne pravdy boli formulované ako hlboký zmysel toho, čo Písma ohlasujú a sviatosti uskutočňujú. V homílii sa tieto vieroučné pravdy nepredkladajú ako časti učeného traktátu alebo školského výkladu, kde sa tajomstvá dajú preskúmať a nahliadnuť do hĺbky. Tieto vieroučné pravdy však kazateľa usmerňujú a zaručujú, že v homílii dospeje k najhlbšiemu významu Písma a sviatosti.
22. Veľkonočné tajomstvo, účinne prežívané pri sviatostnom slávení, osvetľuje nielen hlásané Písma, ale aj premieňa životy tých, čo ich počúvajú. Takže ďalšou úlohou homílie je pomôcť Božiemu ľudu spoznať, ako veľkonočné tajomstvo nielen formuje to, v čo veríme, ale aj nás robí schopnými konať vo svetle skutočnosti, v ktorú veríme. Katechizmus – slovami sv. Jána Eudesa – poukazuje na stotožnenie sa s Kristom ako na základnú podmienku kresťanského života:
„Prosím ťa, uvažuj o tom, že náš Pán Ježiš Kristus je tvojou ozajstnou Hlavou a ty si jedným z jeho údov. On je pre teba to, čím je hlava pre údy. Všetko, čo je jeho, je tvoje: jeho duch, srdce, telo, duša a všetky schopnosti, ktoré máš používať, akoby boli tvoje vlastné, aby si slúžil Bohu, chválil ho, miloval a oslavoval. Ty si pre neho to, čím je úd pre hlavu. Preto on veľmi túži používať všetky tvoje schopnosti, akoby boli jeho, na službu a slávu svojmu Otcovi“. (Tractatus de admirabili Corde Iesu; porov. Liturgia hodín IV, čítanie zo dňa 19. augusta, cit. v KKC 1698)
23. Katechizmus Katolíckej cirkvi je pre kazateľa, ktorý používa tri spomínané interpretačné kritériá, nevyčerpateľným zdrojom. Ponúka tiež dôležitý príklad ohľadom „jednoty celého Písma“, „živej Tradície celej Cirkvi“ a „analógie viery“. To je zvlášť zrejmé, keď si uvedomíme dynamický vzťah medzi štyrmi základnými časťami katechizmu, ktoré zodpovedajú tomu, čo veríme, ako slávime bohoslužbu, ako žijeme a modlíme sa. Ide o štyri navzájom súvisiace oblasti spojené do jedinej symfónie. Svätý Ján Pavol II. naznačil tento organický vzťah v apoštolskej konštitúcii Fidei depositum:
„Sama liturgia je modlitbou; vyznanie viery nachádza svoje primerané miesto v slávení kultu. Milosť, ovocie sviatostí, je nenahraditeľným predpokladom kresťanského konania, takisto ako účasť na liturgii Cirkvi vyžaduje vieru. Ak sa viera neprejavuje v skutkoch, je sama v sebe mŕtva (porov. Jak 2,14 – 26) a nemôže prinášať ovocie večného života.
Pri čítaní Katechizmu Katolíckej cirkvi môžeme vidieť obdivuhodnú jednotu Božieho tajomstva a Božieho plánu spásy, ako aj ústredné miesto Ježiša Krista, jednorodeného Božieho Syna, ktorého poslal Otec a ktorý sa v lone preblahoslavenej Panny Márie pôsobením Ducha Svätého stal človekom, aby bol naším Spasiteľom. Zomrel a vstal z mŕtvych a je stále prítomný vo svojej Cirkvi, najmä vo sviatostiach; je pôvodca viery, vzor kresťanského konania a Učiteľ našej modlitby“ (FD 3).
Odkazy na okraji strán, ktoré navzájom spájajú štyri časti katechizmu, sú pomôckou pre kazateľa, ktorý sa na základe analógie viery snaží interpretovať Božie slovo v živej Tradícii Cirkvi a vo svetle celého Písma. Rovnako register citovaných miest naznačuje, že celé učenie Cirkvi prekypuje biblickými slovami. Preto ho majú kazatelia správne používať, aby sa ukázalo, ako môžu byť konkrétne biblické texty zakomponované v homílii použité v inom kontexte na vysvetlenie dogmatických a morálnych náuk. Dodatok I tohto direktória ponúka kazateľovi pomoc pri využívaní katechizmu.
24. Z doteraz povedaného by malo byť zrejmé, že pokým exegetické metódy sa môžu javiť pri príprave homílie ako užitočné, je nevyhnutné, aby kazateľ venoval pozornosť aj duchovnému zmyslu Písma. Definícia tohto zmyslu, ktorú ponúkla Pápežská biblická komisia, napovedá, že táto interpretačná metóda je zvlášť vhodná pre liturgiu: „[Duchovný zmysel je] zmysel vyjadrený biblickými textami, keď sa čítajú pod vplyvom Ducha Svätého v kontexte Kristovho veľkonočného tajomstva a nového života, ktorý z neho vyplýva. Tento kontext skutočne existuje. Nový zákon v ňom vidí naplnenie Písem. Preto je normálne čítať Písma vo svetle tohto nového kontextu života v Duchu“ (Pápežská biblická komisia, Interpretácia Biblie v Cirkvi, II, B, 2, cit. vo VD 37). Čítanie Písma takýmto spôsobom tvorí súčasť katolíckeho života. Dobrým príkladom sú žalmy, ktoré sa modlíme v liturgii hodín: nech sú literárne podmienky, z ktorých ten či onen žalm vzišiel, akokoľvek rozdielne, všetky žalmy chápeme vo vzťahu k tajomstvu Krista a Cirkvi a tiež ako výraz radostí, bolestí a žiaľov, ktoré charakterizujú náš osobný vzťah s Bohom.
25. Veľkými učiteľmi duchovného výkladu Písma sú cirkevní otcovia, poväčšine duchovní pastieri, ktorých spisy často obsahujú vysvetľovanie Božieho slova ľudu počas liturgie. Je veľmi prospešné, že zároveň s pokrokom biblického výskumu v minulom storočí primerane pokročili aj patristické štúdiá. Mnohé dokumenty, o ktorých sa myslelo, že sú stratené, sa našli a boli publikované kritické vydania cirkevných otcov. Tak sú teraz dostupné preklady významných diel patristickej e stredovekej exegézy. Revízia posvätných čítaní v Liturgii hodín poskytla kňazom a veriacim k dispozícii mnohé z týchto spisov. Dôverné oboznámenie sa so spismi otcov môže kazateľom veľmi pomôcť pri objavovaní duchovného zmyslu Písma. Práve z kázní otcov sa dnes dozvedáme, aká hlboká je jednota medzi Starým a Novým zákonom. Od nich sa môžeme naučiť aj rozlišovať rôzne postavy a vzory veľkonočného tajomstva, ktoré vstúpili do sveta na úsvite stvorenia a následne sa objavujú v celých dejinách Izraela, ktoré vrcholia v Ježišovi Kristovi. Od otcov sa učíme ako v zásade každé slovo inšpirovaných textov Písma môže odhaliť neočakávané a nepreniknuteľné bohatstvá, ak sa reflektuje v srdci života a modlitby Cirkvi. Od otcov sa tiež učíme, ako je tajomstvo biblického slova úzko späté so sviatostným slávením. Skvelý spis, ktorý nám umožňuje nahliadnuť do bohatstva otcov je Catena Aurea sv. Tomáša Akvinského. Druhý vatikánsky koncil jasne spoznal, že ich spisy predstavujú pre kazateľa výdatný zdroj:
„Biskup pri posvätnom obrade vysviacky napomína kňazov, aby boli ,zrelí vo vede‘ a ich náuka bola ,duchovným liekom pre Boží ľud‘. Je potrebné, aby veda posvätného služobníka bola takisto svätá, pretože plynie zo svätého prameňa a sleduje posvätný cieľ. Kňaz ju čerpá predovšetkým z čítania a rozjímania Svätého písma, no výdatnú stravu nachádza aj v štúdiu cirkevných otcov a učiteľov, ako aj iných svedectiev cirkevnej Tradície“ (PO 19).
Koncil nám odovzdal nové pochopenie homílie ako integrálnej súčasti liturgického slávenia, plodnú metódu na biblickú interpretáciu a povzbudenie, aby sa kazatelia oboznámili s bohatstvami dvojtisícročnej reflexie nad Božím slovom, ktorá je katolíckym dedičstvom. Ako môže kazateľ uskutočniť túto úlohu?
III. PRÍPRAVA
26. „Príprava na kázeň je natoľko dôležitá, že je potrebné venovať jej dlhší čas štúdia, modlitby, zamyslenia a pastoračnej kreativity“ (EG 145). Pápež František toto napomenutie zdôrazňuje veľmi silnými slovami: kazateľ, ktorý sa nepripravuje, nemodlí „stane sa falošným prorokom, podvodníkom a šarlatánom“ (EG 151). Samozrejme, že pri príprave homílie má štúdium neoceniteľnú hodnotu, no modlitba je vždy základom. Homília sa prednáša v kontexte modlitby a preto musí byť pripravená v kontexte modlitby. „Predsedajúci v bohoslužbe slova sprístupňuje veriacim vnútorný pokrm, najmä v homílii“ (porov. OLM 38). Posvätný úkon hlásania je vnútorne úzko spätý s posvätným charakterom Božieho slova. Homíliu možno v istom zmysle považovať za analógiu rozdávania Kristovho tela a krvi veriacim počas svätého prijímania. Božie sväté slovo je v homílii „rozdávané“ ako pokrm pre Boží ľud. Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení slovami sv. Augustína upozorňuje na to, aby sa nik z kazateľov nestal „márnym hlásateľom Božieho slova navonok, keďže ho nepočúva vo svojom vnútri“. A o niečo ďalej, v tom istom odseku, sa všetci veriaci vyzývajú, aby čítali Sväté písmo v úctivom postoji dialógu s Bohom, pretože podľa sv. Ambróza, „keď sa modlíme, jemu sa prihovárame, a keď čítame Božie výroky, jeho počúvame“ (DV 25). Pápež František pripomína, že samotní kazatelia musia byť prvými, čo sú pohnutí živým a účinným Božím slovom, aby toto preniklo do sŕdc ich poslucháčov (porov. EG 150).
27. Svätý Otec odporúča kazateľom obnoviť hlboký dialóg s Božím slovom s využitím lectio divina, ktoré pozostáva z čítania, meditácie, modlitby a kontemplácie (porov. EG 152). Tento štvoritý prístup má korene v patristickej exegéze duchovných zmyslov Písma a v nasledujúcich storočiach ho rozvinuli mnísi a mníšky, ktorí v modlitbe celý život uvažovali o Svätom písme. Pápež Benedikt XVI. opisuje kroky lectio divina v apoštolskej exhortácii Verbum Domini:
„Začína sa čítaním (lectio) textu, ktorý vyvoláva otázku o autentickom poznaní jeho obsahu: čo hovorí biblický text sám osebe? Bez tohto momentu hrozí nebezpečenstvo, že sa text stane zámienkou, aby sme sa nikdy nevymanili zo svojich vlastných myšlienok. Potom nasleduje meditácia (meditatio), v ktorej si kladieme otázku: Čo hovorí biblický text nám? Tu sa má každý osobne, ale aj ako súčasť spoločenstva nechať osloviť a vystaviť jeho otázkam, lebo nejde o slová, vyslovené v minulosti, ale v prítomnosti. Nasleduje chvíľa modlitby (oratio), ktorá predpokladá otázku: Čo hovoríme my Pánovi ako odpoveď na jeho slovo? Modlitba ako žiadosť, prosba, vďaka a vzdávanie chvály je prvý spôsob, ako nás Božie slovo premieňa. Napokon sa lectio divina uzatvára kontempláciou (contemplatio), pri ktorej si ako Boží dar osvojujeme samotný jeho pohľad hodnotenia skutočnosti a pýtame sa: Akú zmenu myslenia, srdca a života od nás žiada Pán? Svätý Pavol v Liste Rimanom hovorí: „Nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé“ (12, 2). Kontemplácia v nás totiž začína vytvárať pohľad na svet podľa Božej múdrosti a rodí v nás „Kristovo zmýšľanie“ (1Kor 2, 16). Božie slovo sa tu predstavuje ako kritérium rozlišovania: je „živé, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca“ (Hebr 4, 12). Dobré je tiež pripomenúť, že dynamika lectio divina sa nenapĺňa, kým neprejde do činnosti (actio), čím podnecuje život veriaceho, aby sa v láske stal darom pre druhých“ (porov. VD 87).
28. Modliť sa s Písmom je plodná a užitočná metóda pre všetkých, ktorá sa pri príprave homílie sama núka kazateľovi ako spôsob meditácie o biblických čítaniach a liturgických textoch v duchu modlitby. Okrem toho dynamika lectio divina ponúka plodnú paradigmu, ako poňať funkciu homílie v liturgii a ako sa táto odráža v procese prípravy homílie.
29. Prvým krokom je lectio, ktoré skúma, čo hovorí biblický text ako taký. Toto modlitebné čítanie by mal charakterizovať postoj plný obdivu a pokornej úcty voči Slovu, ktorý sa prejavuje v tom, že sa človek zastaví a študuje ho s maximálnou pozornosťou a s posvätnou bázňou, ktorá mu bráni ním manipulovať (porov. EG 146). Pri príprave na tento prvý krok by mal kazateľ používať komentáre, slovníky a ďalšie odborné texty, ktoré mu môžu pomôcť pochopiť zmysel biblických úryvkov v ich pôvodnom kontexte. Potom má rovnako pozorne skúmať incipit (začiatočné slová textu starého rukopisu alebo tlače – pozn. prekl.) a explicit (kompozičný postup, posledná veta, verš, replika v texte – pozn. prekl.) konkrétnych biblických úryvkov, aby pochopil dôvod, prečo sa v lekcionári začínajú a končia práve takto. Pápež Benedikt XVI. učí, že historicko-kritická exegéza je nevyhnutnou súčasťou katolíckeho chápania Písma, pretože je spojená s realizmom vtelenia. Pripomína, že „historický fakt je konštitutívna dimenzia kresťanskej viery. Dejiny spásy nie sú mytológiou, ale skutočnými dejinami, a preto ich treba študovať metódami seriózneho vedeckého bádania“ (VD 32). Tento prvý krok by sa nemal odbiť príliš rýchlo. Naša spása sa uskutočňuje prostredníctvom Božieho konania v dejinách a biblický text ju vysvetľuje slovami, ktoré odhaľujú jej najhlbší zmysel (porov. DV 3). Preto potrebujeme svedectvo udalostí a kazateľ musí silno vnímať ich realitu. „Slovo sa stalo telom“ alebo možno tiež povedať „Slovo sa stalo dejinami“. Praktizovanie lectio divina začína tým, že si uvedomíme túto rozhodujúcu skutočnosť.
30. Existujú znalci Biblie, ktorí napísali jednak biblické komentáre, jednak zamyslenia nad čítaniami z lekcionára, pričom na hlásané texty aplikovali nástroje moderného akademického výskumu; pre kazateľa môžu byť tieto publikácie veľmi nápomocné. Na začiatku lectio divina môže čerpať prostredníctvom štúdia zrelé poznanie a v modlitbe sa zamýšľať nad zmyslom biblického textu. Musí však vždy mať na zreteli, že jeho cieľom nie je pochopiť každý jednotlivý detail textu, ale základné posolstvo, ktoré poskytuje štruktúra a jednota textu (porov. EG 147).
31. Keďže cieľom takéhoto lectio je pripraviť homíliu, kazateľ sa musí postarať o to, aby výsledky svojho štúdia odovzdal takým jazykom, ktorému poslucháči budú môcť porozumieť. Pápež František, modifikujúc učenie Pavla VI., podľa ktorého ľudia majú veľký osoh z kázania, ak je „prosté, jasné, priame a primerané“ (apoštolská exhortácia EN 43), varuje kazateľov pred používaním teologického odborného jazyka, ktorý je poslucháčom cudzí (porov. EG 158). Ponúka aj niekoľko veľmi praktických rád:
„Jednou z najdôležitejších vecí je naučiť sa v ohlasovaní používať obrazy, ba mohli by sme povedať, naučiť sa hovoriť s využitím obrazov. Niekedy sa pre lepšie pochopenie používajú príklady, avšak tieto príklady neraz apelujú iba na myseľ; obrazy, naopak, pomáhajú oceniť a prijať posolstvo, ktoré chceme odovzdať. Príťažlivý obraz dokáže spôsobiť, že ľudia posolstvo počúvajú ako niečo, čo im je známe, blízke, možné, spojené s ich vlastným životom. Dobre použitý obraz môže ľuďom pomôcť vychutnať posolstvo, ktoré chceme odovzdať; prebúdza v nich túžbu a motivuje vôľu v duchu evanjelia“ (EG 157).
32. V druhom kroku, ktorým je meditatio, sa skúma, čo biblický text hovorí. Pápež František navrhuje jednoduchú, no prenikavú otázku, ktorou môžeme začať našu meditáciu: „Pane, čo mi hovorí tento text? Čo chceš týmto posolstvom zmeniť v mojom živote? Čo mi vadí v tomto texte? Prečo ma toto nezaujíma? Alebo: Čo sa mi páči na tomto slove a čo je pre mňa povzbudzujúce? Čo ma priťahuje? Prečo ma to priťahuje?“ (EG 153). To však neznamená, ako nás učí tradícia spojená s lectio, že sa prostredníctvom našej vlastnej úvahy stávame konečnými posudzovateľmi toho, čo text hovorí. Pri ujasnení si toho, „čo nám biblický text hovorí“ sa riadime pravidlom viery Cirkvi, ktoré predstavuje dôležitý princíp interpretácie Biblie, lebo nám pomáha vyhnúť sa chybným alebo čiastočným interpretáciám (porov. EG 148). Kazateľ sa teda zamýšľa nad čítaniami vo svetle veľkonočného tajomstva Kristovej smrti a zmŕtvychvstania a svoju meditáciu širšie zameriava na pôsobenie tohto tajomstva v Kristovom tele, ktorým je Cirkev; vrátane jeho pôsobenia v konkrétnej situácii jednotlivých údov tohto tela, ktoré sa v nedeľu schádza na omši. To je jadro homiletickej prípravy. Práve v tomto môže dôverná znalosť spisov cirkevných otcov a svätých inšpirovať kazateľa, aby ponúkol Božiemu ľudu také porozumenie omšových čítaní, ktoré skutočne dokáže posilniť jeho duchovný život. V tejto fáze prípravy môže kazateľ rozlíšiť aj morálne a doktrinálne dôsledky Božieho slova, pričom mu je najužitejším zdrojom Katechizmus Katolíckej cirkvi, ako sme už spomenuli.
33. Podobne ako musí kazateľ čítať Písmo v kontexte celej Tradície katolíckej viery, musí sa nad ním zamýšľať aj v kontexte spoločenstva, ktoré sa schádza, aby počúvalo Božie slovo. Ako hovorí pápež František: „Kazateľ sa tiež musí snažiť počúvať ľud, aby objavil, čo veriacim treba povedať, čo potrebujú počuť. Kazateľ má kontemplovať Slovo a tiež kontemplovať ľud“ (EG 154). To je dôvod, prečo je užitočné začať si pripravovať nedeľnú homíliu o niekoľko dní skôr. Pozorné sledovanie toho, čo sa deje vo farnosti, ako aj v širšej spoločnosti, spoločne so štúdiom a modlitbou naznačí, akým smerom sa má uberať úvaha nad tým, čo môže Božie slovo povedať tomuto spoločenstvu v prítomnej chvíli. Ovocím takejto meditácie bude rozlišovanie vo svetle Kristovej smrti a zmŕtvychvstania aktualizované vzhľadom na život spoločenstva a sveta. Tým nadobudne obsah homílie jasnú formu.
34. Tretím krokom lectio divina je oratio, ktoré sa obracia k Pánovi ako odpoveď na jeho slová. V individuálnom prežívaní lectio je toto okamih na spontánny dialóg s Bohom. Reakcie na čítania sú vyjadrené v termínoch bázne a údivu, ktoré môžu viesť k prosbe o milosrdenstvo a pomoc, ako aj k jednoduchým prejavom chvály, lásky a vďačnosti. Tento obrat od meditácie k modlitbe, ak o ňom uvažujeme v liturgickom kontexte, poukazuje na štruktúrny vzťah medzi biblickými čítaniami a ostatnými časťami omše. Prosby a záver liturgie Slova – a ešte hlbšie nasledujúca liturgia Eucharistie – predstavujú našu odpoveď na Božie slovo vo forme modlitby, vzývania, ďakovania a chvály. Kazateľ by mal využiť túto príležitosť, aby zdôraznil spomínaný úzky vzťah a Boží ľud tak mohol dospieť k hlbšiemu prežívaniu vnútornej dynamiky liturgie. Tento vzťah možno objasniť aj inými spôsobmi. Úloha kazateľa sa neobmedzuje len na samotnú homíliu: vzývania úkonu kajúcnosti (keď sa berie jeho tretia forma) a prosby z modlitby veriacich sa tiež môžu vzťahovať k biblickým čítaniam, alebo k niektorému aspektu homílie. Vstupná antifóna a antifóna na prijímanie, ktoré Rímsky misál predpisuje pre každé slávenie svätej omše, zvyčajne čerpajú z biblických textov a sú nimi jasne inšpirované, takže naša modlitba sa vyjadruje slovami samotného Písma. V prípade, že sa tieto spevy/antifóny nepoužívajú, starostlivo sa vyberajú iné spevy a kňaz má usmerniť tých, ktorí majú na starosti organizovanie spevu. Existuje aj ďalší spôsob, ako môže kňaz zdôrazniť jednotu liturgického slávenia: keď bude pozorne využívať možnosti, ktoré mu ponúkajú Všeobecné smernice Rímskeho misála na výzvy, primerané v určitých okamihoch liturgie, po úvodnom pozdrave, pred liturgiou slova, pred eucharistickou modlitbou a pred prepustením veriacich (porov. 31). Tie si treba vždy veľmi starostlivo a pozorne pripraviť. Počas svätej omše môže byť len jedna homília. V prípade, že sa kňaz rozhodne povedať niekoľko slov v jednom zo spomínaných okamihov, musí si vopred pripraviť jednu či dve stručné vety, ktoré pomôžu veriacim pochopiť jednotu liturgického slávenia, aby sa nepúšťal do dlhého vysvetľovania.
35. Záverečným krokom lectio je contemplatio, pri ktorom si – podľa slov pápeža Benedikta XVI. –„ako Boží dar osvojujeme samotný jeho pohľad hodnotenia skutočnosti a pýtame sa: Akú zmenu myslenia, srdca a života od nás žiada Pán?“ (VD 87). V mníšskej tradícii je štvrtý stupeň, teda kontemplácia, chápaný ako dar zjednotenia s Bohom: nezaslúžený, väčší než by sme kedy mohli dosiahnuť vlastnými silami, absolútny dar. Proces začína čítaním textu, ktoré má priniesť úžitok presahujúci jeho konkrétne jednotlivosti a viesť k pohľadu viery na celok, uchopený v intuitívnom a jednotiacom pohľade. Svätí nám ukazujú tieto výšiny, no čo je dané svätým, môže patriť nám všetkým. V súvislosti s liturgickým rámcom je štvrtý krok kontemplácie dôvodom na útechu a nádej kazateľa, pretože mu pripomína, že v konečnom dôsledku je to Boh, kto koná, aby sa uskutočnilo jeho slovo a aby sa proces formovania Kristovho zmýšľania v nás uskutočnil počas celého života. Kazateľ je povolaný, aby všetky sily čo najúčinnejšie vynaložil na hlásanie Božieho slova, no zároveň si má byť vedomý, že sa stane to, čo povedal sv. Pavol: „Ja som sadil, Apollo polieval, ale vzrast dal Boh“ (1 Kor 3, 6). Okrem toho by mal vzývať Ducha Svätého, aby ho pri príprave homílie osvietil, pričom ho má často a vytrvalo prosiť aj o to, aby semeno Božieho slova padlo na úrodnú pôdu; aby posvätilo všetkých, čo ho počúvajú, a to spôsobmi, ktoré presahujú to, čo je on sám schopný povedať, ba i predstaviť si.
36. Pápež Benedikt XVI. ku štyrom tradičným stupňom lectio divina dodáva: „Dobré je tiež pripomenúť, že dynamika lectio divina sa nenapĺňa, kým neprejde do činnosti (actio), čím podnecuje život veriaceho, aby sa v láske stal darom pre druhých“ (VD 87). To predstavuje v liturgickom kontexte zvolanie „ite missa est” („choďte, omša sa skončila“), čiže vyslanie Božieho ľudu poučeného Božím slovom a vďaka Eucharistii nasýteného účasťou na veľkonočnom tajomstve. Je príznačné, že exhortácia Verbum Domini sa končí dlhou úvahou o Božom slove vo svete; hlásanie, kombinované s duchovným pokrmom zo sviatostí prijatých s vierou, otvára členov liturgického zhromaždenia na konkrétne prejavy lásky. Citujúc učenie pápeža Jána Pavla II., podľa ktorého „communio a poslanie sú čo najhlbšie vzájomne spojené“ (apoštolská exhortácia Christifideles laici, 32), vyzýva pápež František všetkých veriacich:
„Ak chceme kráčať podľa Pánovho vzoru, dnes je životne dôležité, aby sa Cirkev vydala hlásať evanjelium všetkým, na všetky miesta, pri všetkých príležitostiach, bez váhania, bez zdráhania a bez strachu. Evanjeliová radosť je pre celý ľud; nikoho nemožno vylúčiť“ (EG 23).