-
Dei verbum
Biskup Pavol, sluha sluhov Božích, spolu s otcami posvätného koncilu na večnú pamäť
DEI VERBUM
Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení
ÚVOD
1. BOŹIE SLOVO nábožne počúvať a s dôverou ohlasovať znamená pre posvätný cirkevný snem konať zhodne so slovami svätého Jána, ktorý hovorí: „Zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám. Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. Veď my máme spoločenstvo s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom“ (1 Jn 1, 2 – 3). A preto, kráčajúc v šľapajach Tridentského a Prvého vatikánskeho koncilu, chceme predložiť pravé učenie o Božom zjavení a o jeho odovzdávaní, aby celý svet, počúvajúc zvestovanie spásy, uveril, veriac dúfal, dúfajúc miloval.1
PRVÁ KAPITOLA
ZJAVENIE
Povaha a predmet Božieho zjavenia
2. Bohu sa v jeho dobrote a múdrosti páčilo zjaviť samého seba a dať poznať tajomstvo svojej vôle (porov. Ef 1, 9), že ľudia majú skrze Krista, Slovo, ktoré sa stalo telom, v Duchu Svätom prístup k Otcovi a stávajú sa účastnými na Božej prirodzenosti (porov. Ef 2, 18; 2 Pt 1, 4). Týmto zjavením sa neviditeľný Boh (porov. Kol 1, 15; 1 Tim 1, 17) vo svojej nesmiernej láske prihovára ľuďom ako priateľom (porov. Ex 33, 11; Jn 15, 14 – 15) a stýka sa s nimi (porov. Bar 3, 38), aby ich pozval a prijal do spoločenstva so sebou. Dielo Zjavenia (revelationis oeconomia) sa uskutočňuje činmi a slovami, ktoré sú navzájom vnútorne späté, takže Božie pôsobenie v dejinách spásy odhaľuje a potvrdzuje učenie a skutočnosti vyjadrené slovami a slová ohlasujú skutky a objasňujú v nich skryté tajomstvo. Avšak najhlbšia pravda o Bohu, ako aj o ľudskej spáse nám týmto zjavením žiari v Kristovi, ktorý je prostredníkom a zároveň plnosťou celého Zjavenia.2
Príprava evanjelia
3. Boh, ktorý všetko tvorí a udržuje skrze Slovo (porov. Jn 1, 3), dáva ľuďom vo stvorených veciach trvalé svedectvo o sebe (porov. Rim 1, 19 – 20). Okrem toho, keďže chcel otvoriť cestu nadprirodzenej spásy, zjavil už od začiatku seba samého prarodičom. Po ich páde však vzbudil v nich nádej na spásu prisľúbením vykúpenia (porov. Gn 3, 15) a ustavične sa staral o ľudstvo, aby všetkým, ktorí vytrvalým konaním dobra hľadajú spásu, daroval večný život (porov. Rim 2, 6 – 7). V príslušnom čase povolal Abraháma, aby z neho urobil veľký národ (porov. Gn 12, 2), ktorý po patriarchoch poučoval prostredníctvom Mojžiša a prorokov, aby ho spoznali ako jediného živého a pravého Boha, starostlivého Otca a spravodlivého sudcu a aby očakávali prisľúbeného Spasiteľa. Takýmto spôsobom pripravoval v priebehu vekov cestu evanjeliu.
Kristus završuje Zjavenie
4. Keď však mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril Boh ústami prorokov, „v týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi“ (Hebr 1, 1 – 2). Poslal totiž svojho Syna – to jest večné Slovo, ktoré osvecuje každého človeka –, aby prebýval medzi ľuďmi a zvestoval im Božie tajomstvá (porov. Jn 1, 1 – 18). A tak Ježiš Kristus – Slovo, ktoré sa stalo telom –, poslaný „ako človek k ľuďom“,3 „hovorí Božie slová“ (Jn 3, 34) a dokonáva dielo spásy, ktoré mu zveril Otec (porov. Jn 5, 36; 17, 4). Preto on – ktorého kto vidí, vidí aj Otca (porov. Jn 14, 9) – celou svojou prítomnosťou a svojím zjavom, slovami a skutkami, znameniami a zázrakmi, najmä však svojou smrťou a slávnym zmŕtvychvstaním, a napokon zoslaním Ducha pravdy uskutočňuje a tým aj završuje Zjavenie a potvrdzuje ho Božím svedectvom, totiž že Boh je medzi nami, aby nás oslobodil z tmy hriechu a smrti a aby nás vzkriesil pre večný život.
Preto kresťanský poriadok spásy (oeconomia christiana), ako nová a definitívna zmluva, nikdy nepominie a pred slávnym zjavením nášho Pána Ježiša Krista už nemožno očakávať nijaké nové verejné zjavenie (porov. 1 Tim 6, 14 a Tit 2, 13).Zjavenie sa prijíma vierou
5. Bohu, ktorý sa zjavuje, treba preukazovať „poslušnosť viery“ (Rim 16, 26; porov. Rim 1, 5; 2 Kor 10, 5 – 6), ktorou sa človek slobodne celý oddáva Bohu, „podriadiac mu plne svoj rozum a vôľu“4 a dobrovoľne prijímajúc jeho zjavenie. Aby sa takáto viera mohla vzbudiť, je potrebná predchádzajúca a pomáhajúca Božia milosť a vnútorná pomoc Ducha Svätého, ktorý by pohol srdce a obrátil ho k Bohu, otvoril duchovný zrak a dal „všetkým pocit šťastia zo súhlasu s pravdou a z viery v pravdu“.5 Aby sa však chápanie Zjavenia čoraz väčšmi prehlbovalo, ten istý Duch Svätý ustavične zdokonaľuje vieru svojimi darmi.
Zjavená pravda
6. Svojím zjavením chcel Boh ukázať a dať poznať samého seba a večné rozhodnutie svojej vôle spasiť človeka, „aby ho urobil účastným božských dobier, ktoré presahujú každú ľudskú predstavu“.6
Posvätný cirkevný snem vyznáva, že „Boha, ktorý je počiatkom a cieľom všetkého, možno s istotou poznať zo stvorených vecí prirodzeným svetlom ľudského rozumu“ (porov. Rim 1, 20); učí však, že treba pripísať Božiemu zjaveniu, „že aj v súčasnom stave ľudstva všetci môžu ľahko, s pevnou istotou a bez prímesi omylu poznať to, čo samo v Božích veciach osebe nie je nedostupné ľudskému rozumu“.7DRUHÁ KAPITOLA
ODOVZDÁVANIE BOŹIEHO ZJAVENIA
Apoštoli a ich nasledovníci
7. Boh vo svojej veľkej dobrote stanovil, aby to, čo zjavil na spásu všetkých národov, navždy zostalo neporušené a odovzdávalo sa všetkým pokoleniam. Preto Kristus Pán, v ktorom sa završuje celé Zjavenie najvyššieho Boha (porov. 2 Kor 1, 20; 3, 16 – 4, 6), prikázal apoštolom, aby evanjelium, ktoré bolo prisľúbené skrze prorokov a ktoré on splnil a vlastnými ústami hlásal,8 všetkým ohlasovali ako zdroj každej spasiteľnej pravdy a morálnej normy a tak im sprostredkovali Božie dary. A to verne splnili jednak apoštoli, ktorí ústnym ohlasovaním v príkladoch a poučeniach odovzdali všetko, čo sa dozvedeli z Kristových úst, zo styku s ním a z jeho skutkov alebo čo poznali pod vplyvom Ducha Svätého, a jednak tí apoštoli a apoštolskí mužovia, ktorí z vnuknutia Ducha Svätého zaznamenali posolstvo spásy písomne.9
Aby sa však evanjelium zachovalo v Cirkvi stále neporušené a živé, apoštoli zanechali ako svojich nástupcov biskupov a „odovzdali im svoje miesto v učiteľskom úrade“.10 Táto posvätná Tradícia a Sväté písmo Starého i Nového zákona sú teda akoby zrkadlom, v ktorom putujúca Cirkev na zemi kontempluje Boha, od ktorého prijíma všetko, kým ho neuvidí z tváre do tváre takého, aký je (porov. 1 Jn 3, 2).Posvätná Tradícia
8. Apoštolské ohlasovanie – ktoré je osobitným spôsobom zaznačené v inšpirovaných knihách – malo sa nepretržitým nástupníctvom zachovať až do konca čias. Práve preto apoštoli, odovzdávajúc, čo oni sami prijali, napomínajú veriacich, aby sa pridŕžali podaní, ktorých sa im dostalo ústne alebo písomne (porov. 2 Sol 2, 15), a aby bojovali za vieru, ktorú raz navždy prevzali (porov. Júd 3).11 A v tom, čo apoštoli odovzdali, je všetko, čo pomáha Božiemu ľudu sväto žiť a rásť vo viere. Takto Cirkev vo svojom učení, živote a kulte zachováva a všetkým pokoleniam odovzdáva všetko, čím sama je, a všetko, čo verí.
Táto apoštolská Tradícia sa v Cirkvi zveľaďuje pomocou Ducha Svätého:12 prehlbuje sa totiž poznanie tradovaných skutočností a slov jednak rozjímaním a štúdiom veriacich, ktorí o nich premýšľajú vo svojom srdci (porov. Lk 2, 19. 51), jednak dôverným poznaním duchovných skutočností zo skúsenosti, ako aj kazateľskou činnosťou tých, ktorí s biskupským nástupníctvom dostali hodnovernú charizmu pravdy. Cirkev totiž v priebehu vekov neprestajne smeruje k plnosti Božej pravdy, kým sa na nej nesplnia Božie slová.
Výroky svätých otcov dosvedčujú oživujúcu prítomnosť tejto Tradície, ktorej bohatstvo preniká do praxe a života veriacej a modliacej sa Cirkvi. Prostredníctvom nej Cirkev poznáva aj celý kánon posvätných kníh a cez ňu dôkladnejšie chápe Sväté písmo a ustavične ho uvádza do praxe. Takto Boh, ktorý kedysi prehovoril, neprestajne sa zhovára s nevestou svojho milovaného Syna a Duch Svätý, skrze ktorého živý hlas evanjelia zaznieva v Cirkvi a prostredníctvom nej vo svete, uvádza veriacich do plnej pravdy a dáva Kristovmu slovu bohato v nich prebývať (porov. Kol 3, 16).Vzájomný vzťah Tradície a Svätého písma
9. Posvätná Tradícia a Sväté písmo teda navzájom úzko súvisia a sú spojené. Veď obe vyvierajú z toho istého božského prameňa, určitým spôsobom splývajú v jedno a smerujú k tomu istému cieľu. Sväté písmo je totiž Božie slovo, keďže bolo napísané z vnuknutia Ducha Svätého; a posvätná Tradícia zasa Božie slovo, ktoré Kristus Pán a Duch Svätý zveril apoštolom, neporušene odovzdáva ich nástupcom, aby ho, osvietení Duchom pravdy, svojou kazateľskou činnosťou verne zachovávali, vysvetľovali a šírili. A tak Cirkev nečerpá istotu o všetkom, čo bolo zjavené, iba zo Svätého písma. Preto treba oboje prijímať a vážiť si s rovnakou úctou.13
Vzťah Tradície a Svätého písma k Učiteľskému úradu Cirkvi
10. Posvätná Tradícia a Sväté písmo tvoria jeden posvätný poklad Božieho slova, ktorý je zverený Cirkvi. Tým, že sa ho pridŕža celý svätý ľud, zjednotený so svojimi pastiermi, stále zotrváva v učení apoštolov a v spoločenstve, pri lámaní chleba a v modlitbách (porov. Sk 2, 42 gr.), takže sa vytvára jedinečná zhoda medzi pastiermi a veriacimi v zachovávaní, praktizovaní a vo vyznávaní odovzdanej viery.14
Úloha autenticky vysvetľovať Božie slovo,15 písané alebo ústne podané, bola zverená jedine živému Učiteľskému úradu Cirkvi,16 ktorý vykonáva svoju autoritu v mene Ježiša Krista. Tento učiteľský úrad však nie je nad Božím slovom, ale mu slúži, lebo učí iba to, čo bolo odovzdané, lebo z Božieho poverenia a pomocou Ducha Svätého nábožne počúva, sväto zachováva a verne vykladá, a z tohto jediného pokladu viery čerpá všetko, čo predkladá veriť ako zjavené Bohom.
Je zrejmé, že posvätná Tradícia, Sväté písmo a Učiteľský úrad Cirkvi podľa múdreho Božieho rozhodnutia tak navzájom súvisia a sú spojené, že jedno bez druhého by neobstálo, a všetky spolu – každé svojím spôsobom – pôsobením jediného Ducha Svätého účinne prispievajú k spáse duší.TRETIA KAPITOLA
BOŹIA INŠPIRÁCIA SVÄTÉHO PÍSMA
A JEHO VÝKLADInšpirácia a pravda v Písme
11. Bohom zjavené pravdy, písomne vyjadrené a zachované vo Svätom písme, boli napísané z vnuknutia Ducha Svätého. Svätá matka Cirkev na základe apoštolskej viery pokladá všetky knihy Starého a Nového zákona i všetky ich časti za posvätné a kánonické, pretože, napísané z vnuknutia Ducha Svätého (porov. Jn 20, 31; 2 Tim 3, 16; 2 Pt 1, 19 – 21; 3, 15 – 16), majú za pôvodcu Boha a ako také boli odovzdané Cirkvi.17 Na napísanie posvätných kníh si Boh vyvolil ľudí a použil ich tak, že oni uplatnili svoje schopnosti a sily,18 no on účinkoval v nich a skrze nich,19 aby napísali ako skutoční autori všetko to a len to, čo on sám chcel.20
Keďže teda všetko, čo tvrdia inšpirovaní autori, čiže svätopisci, sa má pokladať za tvrdenie Ducha Svätého, treba vyhlásiť, že knihy Písma isto, verne a bez omylu učia pravdu, ktorú Boh chcel mať zaznačenú v posvätných knihách na našu spásu.21 A teda „celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo“ (2 Tim 3, 16 – 17 gr.).Ako sa má vykladať Sväté písmo
12. Keďže vo Svätom písme Boh prehovoril prostredníctvom ľudí a ľudským spôsobom,22 aby vykladač Svätého písma dobre pochopil, čo nám chcel Boh povedať, musí pozorne skúmať, čo vlastne mali svätopisci v úmysle vyjadriť a čo Boh uznal za dobré zjaviť ich slovami.
Aby sme zistili úmysel svätopisca, treba si okrem iného všímať aj literárne druhy. Lebo pravda sa vždy ináč podáva a vyjadruje v textoch, ktoré sú rôznym spôsobom historické alebo prorocké, alebo poetické, alebo sú napísané v iných druhoch vyjadrovania. ďalej je potrebné, aby vykladač hľadal zmysel, ktorý svätopisec chcel v daných okolnostiach vyjadriť a skutočne vyjadril pomocou vtedy používaných literárnych druhov, podľa podmienok svojej doby a kultúry.23 Aby sa totiž správne pochopilo, čo chcel posvätný autor povedať tým, čo napísal, treba venovať náležitú pozornosť obvyklým spôsobom myslenia, vyjadrovania a rozprávania, ktoré jestvovali vo svätopiscových časoch, ako aj spôsobom, ktoré sa vtedy používali vo vzájomných ľudských stykoch.24
Keďže Sväté písmo sa má čítať a vysvetľovať v tom istom Duchu, v ktorom bolo napísané,25 aby sa zistil pravý zmysel posvätných textov, nemenšiu pozornosť treba venovať i obsahu a jednote celého Písma a brať zreteľ na živú tradíciu celej Cirkvi a na analógiu viery. Úlohou exegétov je usilovať sa o hlbšie chápanie a výklad zmyslu Svätého písma podľa týchto smerníc, aby na základe predchádzajúceho bádania dozrievalo rozhodnutie Cirkvi. Lebo všetko, čo súvisí s vykladaním Písma, nakoniec podlieha rozhodnutiu Cirkvi, ktorá plní Božie poverenie a službu zachovávať a vysvetľovať Božie slovo.26Blahosklonnosť Božej múdrosti
13. Vo Svätom písme sa teda prejavuje – bez akéhokoľvek narušenia Božej pravdivosti a svätosti – obdivuhodná blahosklonnosť večnej Múdrosti, aby sme sa naučili poznávať nevýslovnú Božiu dobrotu, ako aj to, do akej miery prispôsobil Boh svoju reč vo svojej prozreteľnostnej starostlivosti o našu prirodzenosť.27 Božie slová vyjadrené ľudskými jazykmi sa stali podobnými ľudskej reči, tak ako sa kedysi Slovo večného Otca stalo podobné ľuďom, keď si vzalo krehké ľudské telo.
ŠTVRTÁ KAPITOLA
STARÝ ZÁKON
Dejiny spásy v knihách Starého zákona
14. Keď láskyplný Boh mal v úmysle a starostlivo pripravoval spásu ľudstva, vyvolil si so zvláštnym zámerom národ, ktorému by zveril svoje prisľúbenia. Keď totiž uzavrel zmluvu s Abrahámom (porov. Gn 15, 18) a prostredníctvom Mojžiša s izraelským ľudom (porov. Ex 24, 8), slovami a skutkami sa národu, ktorý si získal, zjavil ako jediný pravý a živý Boh, aby sa tak Izrael zo skúsenosti naučil poznávať, aké sú Božie plány s ľuďmi, a aby ich skrze prorokov, ktorých ústami hovoril sám Boh, chápal čoraz dôkladnejšie a jasnejšie a šíril ich poznanie medzi národmi (porov. Ž 22, 28 – 29; 95, 1 – 3; Iz 2, 1 – 4; Jer 3, 17). A Boží plán spásy, ktorý predpovedali, vyrozprávali a vysvetlili posvätní autori, nachádza sa ako pravé Božie slovo v knihách Starého zákona. Práve preto majú tieto Bohom inšpirované knihy trvácu hodnotu: „A všetko, čo bolo kedysi napísané, bolo napísané nám na poučenie, aby sme skrze trpezlivosť a útechu z Písma mali nádej“ (Rim 15, 4).
Význam Starého zákona pre kresťanov
15. Veď starozákonný plán spásy bol zameraný predovšetkým na to, aby pripravil, prorocky predpovedal (porov. Lk 24, 44; Jn 5, 39; 1 Pt 1, 10) a v rozličných predobrazoch naznačil príchod Krista, Vykupiteľa sveta, a jeho mesiášskeho kráľovstva (porov. 1 Kor 10, 11). Teda knihy Starého zákona, primerane stavu ľudstva v časoch, ktoré predchádzali vykúpeniu uskutočnenému Kristom, všetkým dávajú poznať Boha a človeka, ale aj akým spôsobom spravodlivý a milosrdný Boh zaobchodí s ľuďmi. Tieto knihy, hoci obsahujú aj nedokonalé a prechodné veci, umožňujú pochopiť pravú Božiu pedagogiku.28 Kresťania majú tieto knihy nábožne prijímať, lebo vyjadrujú živý zmysel pre Boha, je v nich uložené vznešené učenie o Bohu a spásonosná múdrosť o živote človeka i obdivuhodné poklady modlitieb, a napokon sa v nich skrýva tajomstvo našej spásy.
Jednota obidvoch zákonov
16. Boh, ktorý inšpiroval knihy obidvoch zákonov a je ich pôvodcom, múdro zariadil, že v Starom zákone sa skrýva Nový a v Novom zákone sa odhaľuje Starý.29 Lebo i keď Kristus uzavrel novú zmluvu vo svojej krvi (porov. Lk 22, 20; 1 Kor 11, 25), predsa knihy Starého zákona, ktoré boli vcelku prevzaté do ohlasovania evanjelia,30 nadobúdajú a prejavujú svoj plný zmysel v Novom zákone (porov. Mt 5, 17; Lk 24, 27; Rim 16, 25 – 26; 2 Kor 3, 14 – 16), a ten zas objasňujú a vysvetľujú.
PIATA KAPITOLA
NOVÝ ZÁKON
Význam Nového zákona
17. Božie slovo, ktoré je Božou mocou na spásu každému, kto verí (porov. Rim 1, 16), vynikajúcim spôsobom je prítomné a prejavuje svoju silu v spisoch Nového zákona. Keď prišla plnosť časov (porov. Gal 4, 4), Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami plné milosti a pravdy (porov. Jn 1, 14). Kristus založil Božie kráľovstvo na zemi, slovami i skutkami zjavil svojho Otca a samého seba, a svojou smrťou, vzkriesením a slávnym nanebovstúpením, ako aj zoslaním Ducha Svätého dokonal svoje dielo. Vyzdvihnutý od zeme, všetkých priťahuje k sebe (porov. Jn 12, 32 gr.), on, ktorý jediný má slová večného života (porov. Jn 6, 68). A toto tajomstvo nebolo vyjavené predošlým pokoleniam tak, ako sa teraz v Duchu Svätom zjavilo jeho svätým apoštolom a prorokom (porov. Ef 3, 4 – 6 gr.), aby hlásali evanjelium, vzbudzovali vieru v Pána Ježiša Krista a zhromažďovali Cirkev. Spisy Nového zákona sú trvalým a božským svedectvom o týchto veciach.
Apoštolský pôvod evanjelií
18. Nemožno si nevšimnúť, že medzi všetkými knihami Písma, a to aj Nového zákona, právom vynikajú evanjeliá, lebo sú hlavným svedectvom o živote a učení vteleného Slova, nášho Spasiteľa.
Cirkev vždy a všade tvrdila a tvrdí, že štyri evanjeliá majú apoštolský pôvod. Lebo čo apoštoli z Kristovho poverenia hlásali, neskôr nám oni sami a ich spolupracovníci z vnuknutia Božieho Ducha zanechali na písme ako základ viery, totiž evanjelium v štyroch podobách podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána.31Historický charakter evanjelií
19. Svätá matka Cirkev rozhodne a ustavične tvrdila a tvrdí, že spomenuté štyri evanjeliá, ktorých historickosť bezpochyby potvrdzuje, verne podávajú to, čo Ježiš, Syn Boží, za svojho pozemského života až do dňa, keď bol vzatý do neba, skutočne vykonal a učil na večnú spásu ľudí (porov. Sk 1, 1 – 2). Apoštoli totiž po nanebovstúpení Pána odovzdali svojim poslucháčom to, čo on hovoril a konal, s tým hlbším poznaním, ktorému sa oni sami tešili,32 poučení slávnym Kristovým účinkovaním a osvietení Duchom pravdy.33 Svätopisci napísali štyri evanjeliá tak, že niečo vybrali z mnohých vecí, ktoré boli ústne alebo už aj písomne odovzdané, niečo stručne zhrnuli alebo vysvetlili so zreteľom na stav cirkví, pričom ponechali kazateľskú formu, ale vždy tak, aby nám o Ježišovi podali pravdivé a úprimné údaje.34 Písali totiž buď na základe vlastnej pamäti a svojich spomienok, alebo podľa svedectva tých, „čo ich od začiatku sami videli a boli služobníkmi slova“, s tým úmyslom, aby sme poznali vierohodnosť tých vecí, o ktorých nás učia (porov. Lk 1, 2 – 4).
Ostatné spisy Nového zákona
20. Okrem štyroch evanjelií kánon Nového zákona obsahuje aj listy sv. Pavla a iné apoštolské spisy napísané z vnuknutia Ducha Svätého, ktorými sa podľa múdreho Božieho ustanovenia potvrdzuje všetko, čo sa týka Krista Pána, čoraz hlbšie sa vykladá jeho pravé učenie, ohlasujú sa spasiteľné účinky Kristovho božského diela, opisujú sa počiatky Cirkvi a jej obdivuhodné šírenie a predpovedá sa jej slávne zavŕšenie.
Pán Ježiš totiž zostal pri svojich apoštoloch, ako im to bol prisľúbil (porov. Mt 28, 20), a poslal im Ducha pravdy, aby ich viedol do plnosti pravdy (porov. Jn 16, 13).ŠIESTA KAPITOLA
SVÄTÉ PÍSMO V ŽIVOTE CIRKVI
Význam Svätého písma pre Cirkev
21. Cirkev vždy mala v úcte Božie Písma tak, ako samo Pánovo telo – najmä v posvätnej liturgii. Neprestáva prijímať chlieb života zo stola Božieho slova a zo stola Kristovho tela, a podávať ho veriacim. Sväté písmo spolu s posvätnou Tradíciou Cirkev ustavične pokladala a pokladá za najvyššie pravidlo viery. Ono totiž ako Bohom vnuknuté, raz navždy napísané, nemenne podáva slovo samého Boha a v slovách prorokov a apoštolov dáva zaznieť hlasu Ducha Svätého. Preto sa všetka kazateľská činnosť Cirkvi, ako aj sama kresťanská zbožnosť má živiť a dať sa viesť Svätým písmom. Veď v posvätných knihách Otec, ktorý je na nebesiach, ide s veľkou láskou v ústrety svojim deťom a prihovára sa im. A v Božom slove je taká sila a účinnosť, že ono je pre Cirkev oporou a životnou silou a pre deti Cirkvi posilou vo viere, pokrmom duše, čistým a nevysychajúcim prameňom duchovného života. Preto obzvlášť o Svätom písme platí: „živé a účinné je Božie slovo“ (porov. Hebr 4, 12), „ono má moc budovať a dať dedičstvo medzi všetkými posvätenými“ (Sk 20, 32; porov. 1 Sol 2, 13).
Potreba vhodných prekladov
22. Sväté písmo má byť veriacim čo najprístupnejšie. Z tohto dôvodu Cirkev od počiatku prijala za svoj starobylý grécky preklad Starého zákona – Septuagintu, a vždy má v úcte aj iné východné preklady, ale i preklady latinské, zvlášť Vulgatu. Keďže však Božie slovo má byť prístupné v každom čase, Cirkev s materinskou starostlivosťou dbá o to, aby sa zhotovovali vhodné a správne preklady do rozličných jazykov, najmä z pôvodných textov posvätných kníh. Ak sa naskytne príležitosť pripraviť tieto texty so súhlasom cirkevnej autority v spolupráci s oddelenými bratmi, môžu ich používať všetci kresťania.
Apoštolská horlivosť biblistov
23. Nevesta vteleného Slova, Cirkev, poučovaná Duchom Svätým, sa usiluje pochopiť Sväté písmo čoraz dôkladnejšie, aby mohla neprestajne sýtiť svoje deti Božím slovom. Preto aj náležite podporuje štúdium východných a západných svätých otcov a posvätných liturgií. Katolícki exegéti a ostatní znalci posvätnej teológie sa teda majú pod dozorom posvätného učiteľského úradu v horlivej spolupráci usilovať, aby primeranými prostriedkami skúmali a vysvetľovali Sväté písmo takým spôsobom, aby čo najviac služobníkov Božieho slova mohlo s úžitkom podávať pokrm Svätého písma Božiemu ľudu, ktorý by osvecoval mysle, posilňoval vôľu a zapaľoval ľudské srdcia láskou k Bohu.35 Posvätný koncil povzbudzuje synov Cirkvi, odborníkov biblických vied, aby v duchu Cirkvi so stále obnovovanou silou a s veľkou horlivosťou pokračovali v diele, na ktoré sa šťastne podujali.36
Význam Svätého písma pre teológiu
24. Posvätná teológia sa opiera o písané Božie slovo a zároveň o posvätnú tradíciu ako o trvalý základ. Skúmaním každej pravdy skrytej v Kristovom tajomstve vo svetle viery sa ním neobyčajne posilňuje a ustavične omladzuje. Keďže však Sväté písma obsahujú Božie slovo, a pretože sú inšpirované, sú naozaj Božím slovom. Preto štúdium Svätého písma nech je akoby dušou posvätnej teológie.37 Ale to isté slovo Písma je zdravým pokrmom a svätou posilou aj pre službu slova – čiže pre pastoračnú kazateľskú činnosť, pre katechézu a pre každé kresťanské poučovanie –, a tu má mať prvoradé miesto liturgická homília.
Odporúčanie čítať Sväté písmo
25. Preto je potrebné, aby sa všetci klerici, najmä však Kristovi kňazi, ako aj ostatní, ktorí sa ako diakoni a katechéti legitímnevenujú službe slova, venovali vytrvalému čítaniu a dôkladnému štúdiu Svätého písma, aby sa nik z nich nestal „márnym hlásateľom Božieho slova navonok, keďže ho nepočúva vo svojom vnútri“,38 zatiaľ čo má sebe zvereným veriacim sprostredkovať prehojné bohatstvá Božieho slova, najmä v posvätej liturgii. Posvätný koncil veľmi naliehavo a osobitným spôsobom vyzýva všetkých veriacich v Krista, najmä rehoľníkov, aby častým čítaním Svätého písma nadobudli „vznešené poznanie Krista Ježiša“ (Flp 3, 8). Lebo „nepoznať Písmo znamená nepoznať Krista“.39 Preto nech sa ochotne a s radosťou oboznamujú s posvätným textom buď prostredníctvom posvätnej liturgie, ktorá oplýva Božími výrokmi, alebo nábožným čítaním, prípadne pomocou iných na to vhodných prostriedkov a podujatí, ktoré sa dnes všade chválitebne šíria so schválením a pod vedením duchovných pastierov. Nech však pamätajú, že čítanie Svätého písma má sprevádzať modlitba, aby sa nadviazal rozhovor medzi Bohom a človekom. Lebo „keď sa modlíme, jemu sa prihovárame, a keď čítame Božie výroky, jeho počúvame“.40
Je však úlohou arcipastierov, „ktorí sú nositeľmi apoštolskej náuky“,41 naučiť veriacich, ktorí im boli zverení, dobre používať Sväté písmo, zvlášť Nový zákon, a najmä evanjeliá, pomocou prekladov posvätných textov vybavených potrebnými a naozaj dostačujúcimi vysvetlivkami, aby sa tak synovia a dcéry Cirkvi bezpečne a osožne oboznámili so Svätým písmom a dali sa preniknúť jeho duchom.
Okrem toho nech sa pripravia vydania Svätého písma s poznámkovým aparátom vhodným aj pre nekresťanov; tieto vydania nech sú prispôsobené ich podmienkam a duchovní pastieri, ako aj kresťania každého postavenia nech sa ich snažia horlivo a múdro rozširovať.Záver
26. Nech sa teda čítaním a štúdiom Svätého písma Pánovo slovo rýchle šíri a oslávi (porov. 2 Sol 3, 1) a Cirkvi zverený poklad Božieho zjavenia nech čoraz viac prenikne do ľudských sŕdc. Ako častá účasť na eucharistickom tajomstve zveľaďuje život Cirkvi, tak isto možno očakávať nové oživenie duchovného života zo zvýšenej úcty k Božiemu slovu, ktoré „trvá naveky“ (Iz 40, 8; 1 Pt 1, 23 – 25).
Všetko, čo je v celku i v jednotlivostiach ustanovené v tejto dogmatickej konštitúcii, odobrili otcovia posvätného koncilu. A my to apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu s ctihodnými otcami v Duchu Svätom schvaľujeme, nariaďujeme a ustanovujeme. A prikazujeme, aby sa toto koncilové ustanovenie uverejnilo na Božiu slávu.
V Ríme pri svätom Petrovi 18. novembra 1965
Pavol, biskup Katolíckej cirkvi
(Nasledujú podpisy koncilových otcov.)
—–
POZNÁMKY:1 Porov. SV. AUGUSTÍN, De catechizandis rubidus, IV, 8: PL 40, 316.
2 Porov. Mt 11, 27, Jn 1, 14 a 17; 14, 6; 17, 1 – 3, 2 Kor 3, 16 a 4, 6; Ef 1, 3 – 14.
3 List Diognétovi, 7, 4; Funk, Patres Apostilici, I, s. 403.
4 PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o katolíckej viere Dei Filius, cap. 3: Denz. 1789 (3008).
5 DRUHÝ ORANŹSKÝ KONCIL, kán. 7: Denz. 180 (377); PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, 1. c.: Denz. 1791 (3010).
6 PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o katolíckej viere Dei Filius, cap. 2: Denz. 1786 (3005).
7 Tamže: Denz. 1785 a 1786 (3004 a 3005).
8 Porov. Mt 28, 19 – 20, a Mk 16, 15; TRIDENTSKÝ KONCIL, dekrét De canonicis Scripturis: Denz. 783 (1501).
9 Porov. TRIDENTSKÝ KONCIL, l. c.; PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o katolíckej viere Dei Filius, cap. 2: Denz. 1787 (3006).
10 SV. IRENEJ, Adv. haer., III, 3, 1: PG 7, 848; Harvey 2, s. 9.
11 Porov. DRUHÝ NICEJSKÝ KONCIL: Denz. 303 (602), ŠTVRTÝ CARIHRADSKÝ KONCIL, sesia X, kán. 1: Denz. 336 (650 – 652).
12 PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o katolíckej viere Dei Filius, cap. 4: Denz. 1800 (3020).
13 Porov. TRIDENTSKÝ KONCIL, De canonicis Scripturis: Denz. 783 (1501).
14 Porov. PIUS XII., apoštolská konštitúcia Munificentissimus Deus, 1. novembra 1950: AAS 42 (1950), s. 756, spolu so slovami sv. Cypriána, Epist. 66, 8: CSEL 3, 2. 733: „Ecclesia plebs sacerdoti adunata et pastori suo grex adhaerens“ (Cirkev je ľud zjednotený s kňazom a stádo verné svojmu pastierovi).
15 Porov. PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o katolíckej viere Dei Filius, cap. 3: Denz. 1792 (3011).
16 Porov. PIUS XII., encyklika Humani generis, 12. augusta 1950: AAS 42 (1950), s. 568 – 569): Denz. 2314 (3886).
17 Porov. PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o katolíckej viere Dei Filius, cap. 2: Denz. 1787 (3006); PÁPEŹSKÁ BIBLICKÁ KOMISIA, dekrét z 18. júna 1915: Denz. 2180 (3629); EB 420. POSVÄTNÉ OFÍCIUM, list z 22. decembra 1923; EB 499.
18 LEV XIII., encyklika Providentissimus Deus, 18. novembra 1893: Denz. 1952 (3293); EB 125.
19 Porov. PIUS XII., encyklika Divino afflante, 30. septembra 1943: AAS 35 (1943), s. 314; EB 556.
20 In et per hominem: porov. Hebr 1, 1 a 4, 7 (in): 2 Sam 23, 2; Mt 1, 22 atď. (per); PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, schéma o katolíckej viere, pozn. 9: Coll. Lac. VII, 522.
21 Porov. SV. AUGUSTÍN, Gen. ad litt. 2, 9, 20: PL 34, 270 – 271; Epist. 82, 3: PL 33, 277; CSEL 34, 2, 354; SV. TOMÁŠ, De ver., q. 12, a. 2, C; TRIDENTSKÝ KONCIL, dekrét De canonicis Scripturis: Denz. 783 (1501); LEV XIII., encyklika Providentissimus Deus: EB 121, 124, 126 – 127; PIUS XII., encyklika Divino afflante: EB 539.
22 Porov. SV. AUGUSTÍN, De civ. Dei, XVII, 6, 2: PL 41, 537; CSEL 49, 2, 228.
23 Porov. SV. AUGUSTÍN, De doctr. Christ., III, 182, 26: PL 34, 75 – 76; CSEL 80, 95.
24 Porov. PIUS XII., 1. c: Denz. 2294 (3829 – 3830); EB 557 – 562.
25 Porov. BENEDIKT XV., encyklika Spiritus Paraclitus, 15. septembra 1920: EB 469; SV. HIERONYM, In Gal. 5, 19 – 21: PL 26, 417 A.
26 Porov. PRVÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o katolíckej viere Dei Filius, cap. 2: Denz. 1788 (3007).
27 SV. JÁN ZLATOÚSTY, In Gen. 3, 8 (hom. 17, 1): PG 53, 134: „Attemperatio“ po grécky synkatábasis.
28 Porov. PIUS XI., encyklika Mit brennender Sorge, 14. marca 1937: AAS 29 (1937), s. 151.
29 Porov. SV. AUGUSTÍN, Quaest. in Hept. 2, 73: PL 34, 623.
30 Porov. SV. IRENEJ, Adv. haer. III, 21, 3: PG 7, 950 (= 25, 1: Harvey 2, s. 115); SV. CYRIL JERUZALEMSKÝ, Catech. 4, 35: PG 33, 497; TEODOR MOPSUESITA, In Soph. 1, 4 – 6: PG 66, 452 D–453 A.
31 Porov. SV. IRENEJ, Adv haer. III, 11, 8: PG 7, 885, ed. Sagnard, s. 194.
32 Porov. Jn 14, 26; 16, 13.
33 Porov. Jn 2, 22; 12, 16; porov. 14, 26; 16, 12 – 13; 7, 39.
34 Porov. PÁPEŹSKÁ RADA PRE ROZVOJ BIBLICKÝCH ŠTÚDIÍ, inštrukcia Sancta Mater Ecclesia: AAS 56 (1964), s. 715.
35 Porov. PIUS XII., encyklika Divino afflante, 30. septembra 1943: EB 551, 553, 567; PÁPEŹSKÁ BIBLICKÁ KOMISIA, Instructio de S. Scriptura in clericorum seminariis et religiosorum collegiis recte docenda, 13. mája 1950: AAS 42 (1950), s. 495 – 505.
36 Porov. PIUS XII., tamže: EB 569.
37 Porov. LEV XIII., encyklika Providentissimus Deus: EB 114; BENEDIKT XV., encyklika Spiritus Paraclitus, 15. septembra 1920: EB 483.
38 SV. AUGUSTÍN, Serm. 179, 1: PL 38, 966.
39 SV. HIERONYM, Comm. in Is., Prol.: PL 24, 17; porov. BENEDIKT XV., encyklika Spiritus Paraclitus: EB 475-480; PIUS XII., encyklika Divino afflante: EB 544.
40 SV. AMBRÓZ, De officiis ministrorum I, 20, 88: PL 16, 50.
41 SV. IRENEJ, Adv. haer. IV, 32, 1: PG 7, 1071 (= 49,2) Harvey, 2, s. 255. -
Apostolicam actuositatem
Biskup Pavol, sluha sluhov Božích, spolu s otcami posvätného koncilu na večnú pamäť
APOSTOLICAM ACTUOSITATEM
DEKRÉT O APOŠTOLÁTE LAIKOV
ÚVOD
1. Posvätný cirkevný snem v snahe zintenzívniť APOŠTOLSKÚ ČINNOSŤ Božieho ľudu1 obracia sa so živou starostlivosťou na veriacich laikov, o ktorých vlastnej a nevyhnutnej účasti na poslaní Cirkvi sa už zmienil na iných miestach2. Lebo apoštolská činnosť laikov, ktorá vyplýva priamo z ich kresťanského povolania, nesmie v Cirkvi nikdy chýbať. Samo Sväté písmo (porov. Sk 11, 19 – 21; 18, 26; Rim 16, 1 – 16; Flp 4, 3) podáva hojné dôkazy o tom, aká spontánna a plodná bola táto činnosť v prvotnej Cirkvi3.
Naše časy požadujú od laikov nemenšiu horlivosť, ba viac, súčasné okolnosti si vyžadujú, aby ich apoštolská činnosť bola ešte intenzívnejšia a rozsiahlejšia. Veď neprestajný rast obyvateľstva, vedecko-technický pokrok, užšie vzťahy medzi ľuďmi nielenže mimoriadne rozšírili pole apoštolskej činnosti laikov – z veľkej časti prístupné jedine im –, ale vyvolali aj nové problémy, ktoré si žiadajú ich bedlivú pozornosť a horlivosť. Tento apoštolát sa stáva o to naliehavejším preto, lebo autonómia mnohých oblastí ľudského života, oprávnene, veľmi vzrastá, pričom sa však niekedy vzďaľuje od etického a náboženského poriadku, čo je vážnym nebezpečenstvom pre kresťanský život. Okrem toho v mnohých krajinách, kde je nedostatok kňazov, alebo – ako sa to dakedy stáva – sú pozbavení potrebnej slobody účinkovania, Cirkev by sotva mohla byť prítomná a činná bez zapojenia sa laikov.
Znakom tejto mnohorakej a naliehavej potreby je očividné pôsobenie Ducha Svätého, ktorý dnes prebúdza v laikoch vzrastajúce vedomie zodpovednosti a všade ich podnecuje dať sa do služieb Krista a Cirkvi.
V tomto dekréte chce koncil vysvetliť podstatu, povahu a rozmanitosť apoštolskej činnosti laikov, stanoviť jej základné zásady a dať pastoračné smernice, aby bola čo najúčinnejšia. To všetko má slúžiť ako norma pri revidovaní cirkevného práva, pokiaľ ide o apoštolát laikov.PRVÁ KAPITOLA
POVOLANIE LAIKOV NA APOŠTOLÁT
Účasť laikov na poslaní Cirkvi
2. Cirkev sa zrodila na to, aby šírením Kristovho kráľovstva po celej zemi na slávu Boha Otca urobila všetkých ľudí účastníkmi spásonosného vykúpenia4 a prostredníctvom nich účinne viedla celý svet ku Kristovi. Každá činnosť Kristovho tajomného tela zameraná na tento cieľ sa volá apoštolát, ktorý Cirkev uskutočňuje pomocou všetkých svojich členov, i keď rozličným spôsobom. Lebo kresťanské povolanie je svojou povahou aj povolaním na apoštolát. Ako v živom ústrojenstve sa ani jeden úd nespráva čisto pasívne, ale má účasť na živote a spolu s inými na činnosti celého organizmu, tak aj v Kristovom tele, to jest v Cirkvi: „celé telo… podľa činnosti primeranej každej časti, rastie a buduje sa v láske“ (Ef 4, 16). Ba v tomto tele jednotlivé údy sú natoľko zviazané a pospájané (porov. Ef 4, 16), že by bolo treba označiť za neužitočný pre Cirkev i pre seba úd, ktorý by primerane neprispieval k rastu celého organizmu.
V Cirkvi jestvuje rozličnosť služieb, ale jednota poslania. Apoštoli a ich nástupcovia dostali od Krista poverenie učiť, posväcovať a viesť v jeho mene a jeho mocou. Ale i laici majú svoj podiel na poslaní všetkého Božieho ľudu v Cirkvi a vo svete, pretože sú účastní na Kristovom kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade5. Apoštolát skutočne vykonávajú ohlasovaním evanjelia, posväcovaním ľudí a úsilím, aby sa časný poriadok naplnil a zdokonalil duchom evanjelia, takže ich účinkovanie v tomto poriadku vydáva presvedčivé svedectvo o Kristovi a slúži na spásu ľuďom. Keďže však k laickému stavu patrí žiť vo svete a uprostred svetských záležitostí, laici majú od Boha povolanie, aby zapálení kresťanským duchom, na spôsob kvasu uskutočňovali vo svete svoj apoštolát.Základy apoštolátu laikov
3. Laici majú povinnosť a právo apoštolovať práve pre svoje spojenie s Kristom ako Hlavou. Krstom boli totiž včlenení do Kristovho tajomného tela a birmovaním posilnení mocou Ducha Svätého, čím ich sám Pán určil na apoštolskú činnosť. Sú zasvätení, aby tvorili kráľovské kňazstvo a svätý národ (porov. 1 Pt 2, 9), aby všetkou svojou činnosťou prinášali duchovné obety a všade na svete vydávali svedectvo o Kristovi. Sviatosťami, najmä Eucharistiou, sa im dáva a živí ich láska, ktorá je akoby dušou celého apoštolátu6.
Apoštolát sa uskutočňuje vo viere, v nádeji a láske, ktoré Duch Svätý rozlieva v srdciach všetkých členov Cirkvi. Ba prikázanie lásky – Pánovo najväčšie prikázanie – podnecuje všetkých veriacich, aby sa pričinili o väčšiu Božiu slávu približovaním jeho kráľovstva a o večnú spásu všetkých ľudí, aby poznali jediného pravého Boha a toho, ktorého poslal, Ježiša Krista (porov. Jn 17, 3).
Všetci veriaci kresťania majú teda vznešenú povinnosť pracovať na tom, aby všetci ľudia na celom svete poznali a prijali božské posolstvo spásy.
Na vykonávanie tohto apoštolátu Duch Svätý, ktorý posväcuje Boží ľud kňazským účinkovaním a sviatosťami, udeľuje veriacim osobitné dary (porov. 1 Kor 12, 7), „každému, ako chce“ (1 Kor 12, 11), aby aj oni – „podľa toho, kto aký dar dostal“ – navzájom si ňou pomáhali „ako dobrí správcovia mnohotvárnej Božej milosti“ (1 Pt 4, 10), na zveľadenie celého tela v láske (porov. Ef 4, 16). Prijatím týchto chariziem, i tých najmenších, pre každého veriaceho vzniká právo a povinnosť uplatňovať ich v Cirkvi a vo svete na osoh ľudí a povznesenie Cirkvi v slobode Ducha Svätého, ktorý „veje, kam chce“ (Jn 3, 8), a zároveň v spoločenstve s bratmi v Kristu, najmä s vlastnými pastiermi, ktorí majú úlohu posudzovať pravosť a správne používanie ich chariziem, no nie aby uhášali Ducha, ale aby všetko skúmali a držali sa toho, čo je dobré (porov. 1 Sol 5, 12, 19, 21)7.Spiritualita laika zameraná na apoštolát
4. Keďže Kristus, ktorého poslal Otec, je prameňom a počiatkom celého apoštolátu Cirkvi, je zrejmé, že plodnosť apoštolátu laikov závisí od ich životného spojenia s Kristom, ako to on sám hovorí: „Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15, 5). Tento život dôverného spojenia s Kristom sa udržiava v Cirkvi duchovnými prostriedkami, ktoré sú spoločné všetkým veriacim, najmä činnou účasťou na posvätnej liturgii8. Tieto prostriedky majú laici používať tak, aby pri riadnom plnení svetských povinností v bežných podmienkach života nestrácali svoje životné spojenie s Kristom, lež aby ho trvalo prehlbovali podľa Božej vôle. Po tejto ceste majú laici napredovať k svätosti s odhodlaným a radostným duchom, usilujúc sa múdro a trpezlivo prekonávať prekážky9. Ani starosť o rodinu, ani iné svetské povinnosti nemajú byť vylúčené z ich spôsobu duchovného života, ako hovorí apoštol Pavol: „… čokoľvek hovoríte alebo konáte, všetko robte v mene Pána Ježiša a skrze neho vzdávajte vďaky Bohu Otcovi“ (Kol 3, 17).
Takýto život si vyžaduje stále uplatňovanie viery, nádeje a lásky.
Jedine vo svetle viery a rozjímaním o Božom slove možno vždy a všade spoznávať Boha, v ktorom „žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17, 28), v každej udalosti hľadať jeho vôľu, vidieť Krista vo všetkých ľuďoch, blízkych i vzdialených, a správne zmýšľať o pravom zmysle a hodnote pozemských skutočností a o ich vzťahu k poslednému cieľu človeka.
Tí, ktorí majú takú vieru, žijú v nádeji na zjavenie Božích synov, nezabúdajúc na Pánov kríž a vzkriesenie.
Putujúc týmto životom, ukrytí s Kristom v Bohu a vymanení z otroctva bohatstiev, usilujú sa o dobrá, ktoré zostávajú naveky, a pritom sa veľkodušne celkom venujú šíreniu Božieho kráľovstva i zveľaďovaniu a zdokonaleniu časného poriadku kresťanským duchom. V protivenstvách tohto života nachádzajú posilu v nádeji, presvedčení, „že utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť“ (Rim 8, 18).
Podnecovaní láskou, ktorá je z Boha, robia dobre všetkým, ale najmä „členom rodiny veriacich“ (Gal 6, 10), odmietajú „všetku zlobu a každú lesť, pokrytectvo, závisť a každé ohováranie“ (1 Pt 2, 1) a tak privádzajú ľudí ku Kristovi. A Božia láska, „rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5, 5), robí laikov schopnými naozaj prejavovať ducha blahoslavenstiev vo svojom živote. Nasledujú chudobného Ježiša, nedajú sa zroniť nedostatkom pozemských majetkov a v dostatku nie sú namyslení. Podľa vzoru poníženého Krista nie sú márnomyseľní (porov. Gal 5, 26), lež usilujú sa páčiť viac Bohu než ľuďom; vždy ochotní všetko opustiť pre Krista (porov. Lk 14, 26) a trpieť prenasledovanie pre spravodlivosť (porov. Mt 5, 10), pamätajúc na Pánove slová: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mt 16, 24). Udržiavajú medzi sebou kresťanské priateľstvo, navzájom si pomáhajú v akejkoľvek potrebe.
Tento duchovný život laikov má nadobudnúť osobitné charakteristické vlastnosti v manželskom stave a v rodine, v celibáte alebo vo vdovstve, v chorobe, v zamestnaní a spoločenskej činnosti. Preto nech laici neprestajne zdokonaľujú schopnosti a vlohy, ktorých sa im dostalo v súlade s týmito podmienkami, a nech uplatňujú dary, ktoré majú od Ducha Svätého.
Okrem toho laici, ktorí, verní svojmu povolaniu, vstúpili do niektorej Cirkvou schválenej spoločnosti alebo inštitútu, nech sa snažia úprimne si osvojiť pre ňu charakteristický spôsob duchovného života.
Nech pripisujú veľký význam odbornej pripravenosti, zmyslu pre rodinný a občiansky život, ako aj čnostiam, ktoré napomáhajú spoločenské vzťahy, teda bezúhonnosti, duchu spravodlivosti, úprimnosti, ľudskosti a pevnosti charakteru, bez ktorých niet ozajstného kresťanského života.
Dokonalým vzorom tohto duchovného a apoštolského života je Preblahoslavená Panna Mária, Kráľovná apoštolov. Kým žila tu na zemi tak ako všetci ostatní životom plným rodinných starostí a práce, bola vždy veľmi úzko spojená so svojím Synom a celkom osobitným spôsobom spolupracovala na diele Spasiteľa. A teraz, nanebovzatá, „stará sa s materinskou láskou o bratov svojho Syna, ktorí ešte putujú a nachádzajú sa v rozličných nebezpečenstvách a úzkostiach, kým sa nedostanú do blaženej vlasti“10. Nech si ju všetci čo najvrúcnejšie uctievajú a zveria jej materinskej starostlivosti svoj život i apoštolát.DRUHÁ KAPITOLA
CIELE APOŠTOLÁTU LAIKOV
Úvod
5. Kristovo vykupiteľské dielo, hoci má samo osobe za cieľ spásu ľudí, predsa zahrnuje aj obnovu celého časného poriadku. Preto poslaním Cirkvi je nielen prinášať ľuďom Kristovu blahozvesť a milosť, ale aj preniknúť a zdokonaliť časný poriadok duchom evanjelia. Keď teda laici plnia toto poslanie Cirkvi, vykonávajú svoju apoštolskú činnosť v Cirkvi i vo svete tak v poriadku duchovnom, ako aj časnom. A hoci sa tieto dva poriadky rozlišujú, v jedinom Božom pláne sú tak spojené, že sám Boh chce zjednotiť v Kristovi celý svet a pretvoriť ho na nové stvorenie, počiatočným spôsobom tu na zemi a dokonalým spôsobom v posledný deň. Laik, ktorý je zároveň veriacim i občanom, má sa dať v jednom i druhom poriadku neprestajne viesť jedine svojím kresťanským svedomím.
Apoštolát evanjelizovania a posväcovania
6. Poslaním Cirkvi je spása ľudí, ktorá sa dosahuje vierou v Krista a jeho milosťou. Preto apoštolát Cirkvi a všetkých jej členov je zameraný predovšetkým na to, aby slovom i skutkom sprístupnil Kristovu blahozvesť svetu a sprostredkoval mu Kristovu milosť. To sa uskutočňuje najmä službou slova a vysluhovaním sviatostí. Táto služba sa osobitným spôsobom zveruje kňazom, avšak dôležitý podiel pritom majú mať aj laici, aby boli „spolupracovníkmi pravdy“ (3 Jn 8). Zvlášť na tomto poli sa apoštolát laikov a pastoračná činnosť navzájom dopĺňajú.
Laikom sa naskytujú nesčíselné príležitosti vykonávať apoštolát ohlasovania evanjelia a posväcovania. Už samo svedectvo kresťanského života a dobré skutky konané v nadprirodzenom duchu majú silu priťahovať ľudí k viere a k Bohu, veď i Pán hovorí: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5, 16).
Lenže tento apoštolát sa neobmedzuje iba na svedectvo života. Pravý apoštol hľadá príležitosť ohlasovať Krista aj slovami tak neveriacim, aby ich priviedol k viere, ako aj veriacim, aby ich poučil, utvrdil a povzbudil do horlivejšieho života; lebo „Kristova láska nás ženie“ (2 Kor 5, 14) a v srdciach všetkých majú sa ozývať slová apoštola Pavla: „Beda mi, keby som evanjelium nehlásal“ (1 Kor 9, 16)11.
Keďže však v našich časoch vznikajú nové problémy a šíria sa veľmi nebezpečné bludy, ktoré sa snažia od základov vyvrátiť náboženstvo, mravný poriadok a samu ľudskú spoločnosť, tento posvätný cirkevný snem naliehavo vyzýva laikov, aby každý podľa svojho nadania a vzdelania, v súlade s úmyslami Cirkvi a so zvýšenou svedomitosťou plnil svoju úlohu vysvetľovať, brániť a správne uplatňovať kresťanské zásady na súčasné problémy.Dať časnému poriadku kresťanského ducha
7. Čo sa týka sveta, Boh chce, aby ľudia v duchu svornosti zavádzali do časných vecí poriadok a ustavične ho zdokonaľovali.
Všetky zložky časného poriadku, teda hodnoty života a rodiny, kultúra, hospodárstvo, umenie, povolania, ustanovizne politických spoločenstiev, medzinárodné vzťahy atď., ako aj ich rozvoj a pokrok, nielenže pomáhajú človeku dosiahnuť posledný cieľ, ale majú aj svoju vlastnú, Bohom danú hodnotu tak samy osebe, aj ako čiastky celkového časného poriadku: „A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré“ (Gn 1, 31). Táto ich prirodzená dobrota nadobúda zvláštnu hodnotu vo vzťahu k ľudskej osobe, na ktorej službu boli stvorené. Napokon sa zapáčilo Bohu zjednotiť všetko prirodzené i nadprirodzené v Ježišovi Kristovi, aby on sám mal „vo všetkom prvenstvo“ (Kol 1, 18). A toto určenie nielenže nepozbavuje časný poriadok vlastnej autonómie, jeho vlastného cieľa, vlastných zákonov a prostriedkov, ani jeho významu pre dobro človeka, ale dodáva mu väčšiu účinnosť a dôležitosť a zároveň ho prispôsobuje celkovému poslaniu človeka na zemi.
Užívanie časných vecí sa v priebehu dejín poškvrnilo vážnymi neresťami, pretože ľudia následkom dedičného hriechu často upadli do mnohých omylov, čo sa týka pravého Boha, ľudskej prirodzenosti a základov mravného zákona. To zavinilo úpadok ľudských mravov a ustanovizní a neraz zneváženie samej osoby. Aj v našich časoch je nemálo takých, čo vkladajú prehnanú nádej do prírodovedného a technického pokroku a pritom upadajú do istého druhu modloslužobníctva časných vecí a stávajú sa skôr ich otrokmi než pánmi.
Úlohou celej Cirkvi je usilovať sa o to, aby sa ľudia stali schopnými správne budovať časný poriadok a usmerniť ho skrze Krista k Bohu. Úlohou duchovných pastierov je vyjadriť jasné zásady o cieli stvorenia i využívaní sveta a poskytovať mravnú a duchovnú pomoc, aby sa časný poriadok obnovil v Kristovi.
Laici majú vziať na seba budovanie časného poriadku ako svoju vlastnú úlohu a vyvíjať v tomto poriadku priamu a konkrétnu činnosť vo svetle evanjelia, podľa úmyslov Cirkvi a s kresťanskou láskou. Ako občania majú spolupracovať s ostatnými občanmi, každý vo svojom odbore a na vlastnú zodpovednosť; všade a vo všetkom majú hľadať spravodlivosť Božieho kráľovstva. Časný poriadok sa má budovať tak, aby sa pri plnom rešpektovaní jemu vlastných zákonov zhodoval s vyššími zásadami kresťanského života a prispôsoboval sa rozmanitým miestnym, časovým a národným podmienkam. Medzi aktivitami takéhoto apoštolátu vyniká najmä kresťanská sociálna činnosť. Posvätný cirkevný snem si želá, aby sa dnes táto činnosť rozšírila na celú oblasť časného poriadku aj na pole kultúry12.Charitatívna činnosť
8. Každá apoštolská činnosť má mať svoj pôvod a svoju silu v láske. No niektoré diela majú svojou povahou schopnosť byť priam živým výrazom lásky. A Kristus Pán chcel, aby práve ony boli znakmi jeho mesiášskeho poslania (porov. Mt 11, 4 – 5).
Najväčšie prikázanie v Zákone je milovať Boha z celého srdca a svojho blížneho ako seba samého (porov. Mt 22, 37 – 40). Toto prikázanie lásky k blížnemu si Kristus osvojil a obohatil ho o nový zmysel tým, že on sám chce byť vedno s bratmi spoločným predmetom lásky, keď vyhlásil: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40). Kristus totiž tým, že prijal ľudskú prirodzenosť, určitou nadprirodzenou solidaritou vstúpil do rodinného zväzku s celým ľudstvom a za znak svojich učeníkov ustanovil lásku týmito slovami: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13, 35).
Avšak ako svätá Cirkev vo svojich začiatkoch spájala eucharistickú večeru s agapé – hodmi lásky, čím sa javila celá zjednotená zväzkom lásky okolo Krista, tak v každom čase bola láska jej poznávacím znakom. A hoci sa teší z podujatí iných, dobročinnú lásku si privlastňuje ako svoju povinnosť a neodňateľné právo. Cirkev má teda v nevšednej úcte milosrdenstvo voči chudobným a chorým, ako aj charitatívne a svojpomocné diela na úľavu ľudských potrieb každého druhu13.
Dnes, keď sa komunikačné prostriedky stali pohotovejšími, vzdialenosti medzi ľuďmi sa vo veľkej miere prekonali a z obyvateľov celého sveta sa utvorila akoby jedna rodina, tieto skutky a diela nadobudli omnoho naliehavejší a všeobecnejší ráz. Charitatívna činnosť dnes už môže a má zahrnúť naozaj všetkých ľudí a všetky ich potreby. Všade, kde chýba pokrm, nápoj, šatstvo, príbytok, lieky, práca, vzdelanie, prostriedky potrebné na skutočne ľudský život, kde niekoho sužujú protivenstvá alebo choroby, kde niekto trpí vo vyhnanstve alebo vo väzení, tam má kresťanská láska hľadať a nájsť trpiacich, má im s obetavou starostlivosťou prinášať útechu a poskytovaním pomoci úľavu. Táto povinnosť sa ukladá predovšetkým jednotlivcom a národom žijúcim v hojnosti14.
Aby táto charitatívna činnosť bola naozaj bezúhonná a tak sa aj prejavovala, treba vidieť v blížnom Boží obraz, na ktorý je stvorený, a Krista Pána, lebo v skutočnosti jemu sa venuje to, čo sa dáva biednemu. Nech sa s tým najväčším jemnocitom berie ohľad na slobodu a ľudskú dôstojnosť toho, kto prijíma pomoc. Čistota úmyslu nech sa nepoškvrní nijakou ziskuchtivosťou ani snahou ovládať iných15. Najprv treba zadosťučiniť požiadavkám spravodlivosti, aby sa nedávalo ako dar z lásky to, čo sa má povinne dať už z dôvodu spravodlivosti. Nech sa odstránia nielen následky, ale aj príčiny nedostatkov. Pomoc nech sa organizuje takým spôsobom, aby sa tí, ktorí ju prijímajú, postupne oslobodili spod závislosti od iných a stali sa sebestačnými.
Nech si teda laici vysoko vážia a nech zo všetkých síl podporujú súkromné i verejné, ako aj medzinárodné charitatívne diela a podujatia sociálnej pomoci, ktoré účinne pomáhajú jednotlivcom i národom v núdzi. A nech v tom spolupracujú so všetkými ľuďmi dobrej vôle16.TRETIA KAPITOLA
ROZLIČNÉ OBLASTI APOŠTOLSKEJ ČINNOSTI
Úvod
9. Laici vykonávajú svoj mnohostranný apoštolát v Cirkvi i vo svete. V jednej i druhej sfére sa im otvárajú rozmanité oblasti apoštolskej činnosti, z ktorých tu spomenieme najdôležitejšie; sú to cirkevné spoločenstvá, rodina, mládež, sociálna oblasť, národný a medzinárodný poriadok. Keďže však v našich časoch majú ženy čoraz aktívnejší podiel na celom spoločenskom živote, je veľmi dôležité, aby mali širšiu účasť aj v rozličných oblastiach apoštolskej činnosti Cirkvi.
Cirkevné spoločenstvá
10. Keďže laici majú účasť na Kristovom kňazskom, prorockom a kráľovskom poslaní, majú aktívny podiel na živote a činnosti Cirkvi. V rámci cirkevných spoločenstiev je ich činnosť natoľko potrebná, že bez nej by ani apoštolát duchovných pastierov zväčša nemohol dosiahnuť plnú účinnosť. Veď laici, ktorí majú naozaj apoštolského ducha, podľa vzoru tých mužov a žien, ktorí pomáhali Pavlovi pri šírení evanjelia (porov. Sk 18, 18 – 26; Rim 16, 3), dopĺňajú to, čo chýba ich bratom, a sú na posilnenie ducha tak duchovným pastierom, ako aj ostatnému veriacemu ľudu (porov. 1 Kor 16, 17 – 18). Źivení aktívnou účasťou na liturgickom živote svojho spoločenstva, starostlivo sa zúčastňujú i na jeho apoštolských podujatiach. Privádzajú do Cirkvi ľudí, ktorí sú azda od nej vzdialení. Obetavo spolupracujú na hlásaní Božieho slova, najmä vyučovaním katechizmu. Poskytnutím svojich skúseností sa pričiňujú o väčšiu účinnosť pastoračnej činnosti, ako aj o správu cirkevného majetku.
Farnosť je skvelým vzorom komunitného apoštolátu, lebo spája všetky ľudské rozmanitosti, ktoré sa v nej nachádzajú, a začleňuje ich do univerzálnosti Cirkvi17. Nech si laici zvyknú pracovať vo farnosti v dôvernej jednote so svojimi kňazmi18. Nech predkladajú cirkevnému spoločenstvu vlastné i svetové problémy a otázky týkajúce sa spásy ľudí, aby ich spoločne skúmali a riešili. Podľa svojich možností nech napomáhajú každé apoštolské a misijné podujatie svojej cirkevnej rodiny.
Nech v sebe vytrvalo pestujú porozumenie pre diecézu, ktorej je farnosť akoby bunkou. Nech sú vždy ochotní na výzvu svojho dušpastiera zapojiť svoje sily aj do diecéznych podujatí. A aby vychádzali v ústrety potrebám miest i vidieka19, nech neobmedzia svoju spoluprácu len na farnosť alebo diecézu, ale nech sa ju snažia rozšíriť aj na medzifarskú, medzidiecéznu, celonárodnú i medzinárodnú oblasť, a to tým viac, že neprestajne rastúca migrácia obyvateľstva, rozvoj vzájomných stykov a ľahkosť komunikácie už nedovoľujú žiadnej časti obyvateľstva, aby zostala uzavretá sama do seba. Nech teda dbajú na potreby Božieho ľudu, rozídeného po celom svete. Nech prijmú za svoje najmä misijné diela a nech im poskytujú materiálnu, ba aj osobnú pomoc. Veď povinnosť a česť pre kresťanov vrátiť Bohu čiastku dobier, ktoré od neho dostali.Rodina
11. Keďže Pôvodca všetkého ustanovil manželský zväzok za počiatok a základ ľudskej spoločnosti a svojou milosťou urobil z neho veľkú sviatosť so zreteľom na Krista a Cirkev (porov. Ef 5, 32), apoštolát manželov a rodín má zvlášť veľký význam pre Cirkev i pre občiansku spoločnosť.
Kresťanskí manželia sú si navzájom, pre svoje deti aj pre ostatných členov rodiny spolupracovníkmi milosti a svedkami viery. Sú prvými vierozvestami a vychovávateľmi svojich detí. Slovom i príkladom ich priúčajú kresťanskému a apoštolskému životu, múdro im pomáhajú pri voľbe povolania a v prípade, že u nich objavia duchovné povolanie, napomáhajú ho so všetkou starostlivosťou.
Povinnosťou manželov vždy bolo – no dnes je to najdôležitejšia úloha ich apoštolátu – vlastným životom dávať najavo a potvrdzovať nerozlučnosť a posvätnosť manželského zväzku, dôrazne uplatňovať prirodzené právo rodičov a poručníkov kresťansky vychovávať potomstvo; chrániť dôstojnosť a oprávnenú nezávislosť rodiny. Preto nech oni sami i ostatní veriaci spolupracujú s ľuďmi dobrej vôle, aby sa tieto práva rešpektovali v občianskom zákonodarstve; aby sa pri spravovaní spoločnosti dbalo na potreby rodiny, čo sa týka ubytovania, výchovy detí, pracovných podmienok, sociálneho zabezpečenia a daní; aby sa pri usporadúvaní pomerov pre emigrantov v plnej miere zabezpečil život rodiny20.
Rodina dostala od Boha aj to poslanie, aby bola základnou vitálnou bunkou spoločnosti. Toto poslanie splní, ak sa vzájomnou láskou svojich členov a spoločnou modlitbou prejaví ako domáca svätyňa Cirkvi; ak sa celá zapojí do liturgického života Cirkvi; a napokon ak bude usilovne preukazovať pohostinstvo a napomáhať spravodlivosť a iné dobré skutky v prospech všetkých bratov, ktorí potrebujú pomoc. Spomedzi rozmanitých činností rodinného apoštolátu spomeňme aspoň tieto: adoptovať opustené deti; láskavo prijímať pocestných; pomáhať pri vedení škôl; pomáhať mládeži radou i materiálne; pomáhať snúbencom lepšie sa pripraviť na manželstvo; spolupracovať pri vyučovaní katechizmu; podporovať manželov a rodiny, ktoré sú hmotne alebo mravne ohrozené; zabezpečiť starcom nielen to, čo potrebujú, ale aj primeranú účasť na plodoch hospodárskeho rozvoja.
Kresťanské rodiny, ktoré dôsledne žijú podľa evanjelia a sú vzorom kresťanského manželského života, vždy a všade vydávajú svetu drahocenné svedectvo o Kristovi, najmä však v krajinách, v ktorých sa začína rozsievať semeno evanjelia alebo kde je Cirkev iba v začiatkoch, alebo kde je vo vážnom nebezpečenstve21.
Môže byť užitočné, aby sa rodiny na ľahšie dosiahnutie svojich apoštolských cieľov spájali do niektorých združení22.Mládež
12. Mládež má veľmi dôležitý vplyv na dnešnú spoločnosť23. Jej životné podmienky, mentalita a samotný vzťah k vlastnej rodine sa značne menia. Často sa prirýchlo dostáva do nových spoločenských a hospodárskych pomerov. Zatiaľ čo jej spoločenský a politický význam stále rastie, pôsobí dojmom, akoby nebola pripravená prevziať nové úlohy.
Tento rastúci spoločenský význam vyžaduje od nej zodpovednú apoštolskú činnosť, na ktorú ju uspôsobuje už jej prirodzený temperament. S dozrievaním vedomia vlastnej osobnosti sa mladí ľudia, pobádaní životným zápalom a prekypujúcou horlivosťou, ujímajú svojej zodpovednosti a túžia mať podiel na spoločenskom a kultúrnom živote. Ak túto horlivosť preniká Kristov Duch a oživuje poslušnosť a láska k pastierom Cirkvi, možno očakávať, že prinesie veľmi hojné ovocie. Takíto mladí sa majú stať prvými a bezprostrednými apoštolmi mládeže, oni sami majú vyvíjať apoštolskú činnosť medzi sebou, brať zreteľ na spoločenské prostredie, v ktorom žijú24.
Dospelí nech sa usilujú nadviazať s mladými priateľský dialóg, ktorý umožní jedným i druhým, bez ohľadu na vekový rozdiel, navzájom sa poznať a obojstranne sa vnútorne obohacovať. Dospelí nech povzbudzujú mladých do apoštolátu predovšetkým príkladom, a keď sa na to naskytne príležitosť, aj múdrou radou a účinnou pomocou. Mladí zasa nech prechovávajú k dospelým úctu a dôveru, a hoci sú od prírody náchylní na novoty, nech majú v náležitej úcte dobré tradície.
Aj deti majú svoju apoštolskú činnosť. Podľa svojich síl sú medzi rovesníkmi ozajstnými živými svedkami Krista.Spoločenské prostredie
13. Apoštolát spoločenského prostredia, to jest úsilie preniknúť kresťanským duchom zmýšľanie a mravy, zákony a štruktúry spoločnosti, uprostred ktorej človek žije, je zvrchovanou úlohou a povinnosťou laikov, ktorú iní nikdy nemôžu náležite splniť. Na tomto poli majú laici možnosť apoštolsky účinkovať medzi seberovnými. Tu dopĺňajú svedectvo života svedectvom slova25. Tu na pracovisku, v zamestnaní, na štúdiách, tam, kde bývajú, vo voľnom čase i v spolkovom živote – nachádzajú najprimeranejšie podmienky, aby mohli pomáhať bratom.
Toto poslanie Cirkvi vo svete laici plnia predovšetkým úzkym spojením života a viery, čím sa stávajú svetlom sveta; svojou bezúhonnosťou v každom konaní, ktorou učia všetkých milovať pravdu a dobro, a napokon aj Krista a Cirkev; bratskou láskou, ktorou sa zúčastňujú na vytváraní životných podmienok, na práci, bolestiach i snahách svojich bratov a tak nepozorovane pripravujú srdcia na spasiteľné pôsobenie milosti; plným uvedomením si úloh, ktoré majú pri výstavbe spoločnosti, takže sa usilujú plniť svoje domáce, spoločenské a profesijné povinnosti s kresťanskou veľkodušnosťou. Tak svojím spôsobom konania postupne ovplyvňujú celé životné i pracovné prostredie.
Tento apoštolát má zahŕňať všetkých, ktorí v danom prostredí žijú, a nemá vylučovať nijaké duchovné ani časné dobro, na ktoré sa im naskytuje príležitosť. Avšak praví apoštoli sa neuspokoja iba s touto činnosťou, ale usilujú sa ohlasovať Krista blížnemu aj slovom. Lebo mnohí ľudia môžu počuť evanjelium a spoznať Krista jedine prostredníctvom laikov, ktorí sú im blízki.Domáci a medzinárodný poriadok
14. Obrovské pole pre apoštolát sa otvára v domácom i medzinárodnom poriadku, kde sú najmä laici uskutočňovateľmi kresťanskej múdrosti. Čo sa týka lásky k národu a verného plnenia občianskych povinností, nech sa katolíci cítia zaviazaní pracovať za ozajstné spoločné dobro a nech tak váhou svojho presvedčenia presadzujú, aby bola občianska moc vykonávaná spravodlivo a aby zákony zodpovedali mravným predpisom a všeobecnému dobru. Katolíci skúsení v politike a náležite utvrdení vo viere a v kresťanskom učení nech neodmietajú verejné funkcie, pretože ak ich vykonávajú zodpovedne, môžu napomáhať spoločné dobro a zároveň pripravovať cestu evanjeliu.
Katolíci nech sa usilujú spolupracovať so všetkými ľuďmi dobrej vôle v záujme všetkého, čo je pravdivé, čo je spravodlivé, čo je sväté a čo je milé (porov. Flp 4, 8). Nech udržiavajú s nimi dialóg, nech ich predchádzajú rozvážnosťou a láskavosťou a nech organizujú výskum spoločenských a verejných ustanovizní, aby ich zdokonaľovali v duchu evanjelia.
Medzi znameniami našich čias si zasluhuje osobitnú zmienku vzmáhajúci sa a nepotlačiteľný pocit spolupatričnosti všetkých národov. Apoštolskou úlohou laikov je starostlivo ho prehlbovať a pretvárať na úprimné a pravé bratské cítenie. Okrem toho laici sa majú zaujímať o medzinárodnú problematiku a o otázky i východiská, ktoré ponúka kresťanská náuka, aj o praktické riešenia, ktoré z nej vyplývajú, najmä čo sa týka rozvojových krajín26.
Nech si všetci, ktorí pracujú medzi inými národmi alebo im poskytujú pomoc, uvedomia, že medzinárodné vzťahy majú byť naozaj bratskou výmenou, pri ktorej jedna i druhá stránka dáva a zároveň prijíma. Tí však, ktorí cestujú v medzinárodnom záujme alebo z obchodných dôvodov, alebo kvôli rekreácii, nech pamätajú, že sú všade zároveň putujúcimi hlásateľmi Krista, a teda nech sa tak aj správajú.ŠTVRTÁ KAPITOLA
RÔZNE FORMY APOŠTOLÁTU
Úvod
15. Laici môžu vykonávať svoju apoštolskú činnosť buď jednotlivo, alebo zoskupení v rozličných spoločenstvách a združeniach.
Dôležitosť a rozmanitosť individuálneho apoštolátu
16. Apoštolát, ktorý majú konať jednotlivci a ktorý má svoj výdatný prameň v opravdivom kresťanskom živote (porov. Jn 4, 14), je základom a podmienkou každého apoštolátu laikov, aj organizovaného, a nedá sa ničím nahradiť.
Na tento apoštolát, ktorý je vždy a všade užitočný a za istých okolností jedine vhodný a možný, sú povolaní a povinní uskutočňovať ho všetci laici každého postavenia, aj keby nemali príležitosť alebo možnosť spolupracovať v združeniach.
Jestvujú rozmanité druhy apoštolátu, ktorými laici budujú Cirkev, posväcujú svet a obrodzujú ho v Kristovi.
Osobitnou formou individuálneho apoštolátu, ktorá je aj v našich časoch veľmi výstižným znakom Krista žijúceho vo svojich veriacich, je svedectvo celého laického života vyvierajúceho z viery, nádeje a lásky. Apoštolátom slova, ktorý je za istých okolností bezpodmienečne potrebný, laici zasa ohlasujú Krista, vysvetľujú a šíria jeho učenie – každý podľa svojich možností a schopností – a verne ho vyznávajú.
Okrem toho, keď laici ako občania tohto sveta spolupracujú na výstavbe a správe časného poriadku, majú v rodinnom živote a vo svete zamestnania, kultúry a spoločenského života sledovať vo svetle viery vyššie pohnútky konania a pri vhodnej príležitosti oboznamovať s nimi aj iných, v presvedčení, že takto sa stávajú spolupracovníkmi Boha Stvoriteľa, Vykupiteľa a Posvätiteľa a vzdávajú mu chválu.
Napokon nech laici obnovujú svoj život láskou a nech ju podľa možnosti dokazujú skutkami.
Nech majú všetci na pamäti, že verejným uctievaním Boha, modlitbou, pokáním a dobrovoľným znášaním životných námah a trápení, ktorými sa stávajú podobnými trpiacemu Kristovi (porov. 2 Kor 4, 10; Kol 1, 24), môžu vplývať na všetkých ľudí a prispieť k spáse celého sveta.Individuálny apoštolát vo zvláštnych podmienkach
17. Individuálny apoštolát je potrebný a naliehavý zvlášť v krajinách, kde je vážne obmedzená sloboda Cirkvi. V takých veľmi ťažkých podmienkach laici, pokiaľ možno, nahradzujú kňazov, vystavujú nebezpečenstvu aj svoju osobnú slobodu, ba niekedy i život: vyučujú kresťanské náboženstvo tých, ktorí žijú v ich prostredí, učia ich nábožne žiť a katolícky zmýšľať, nabádajú ich často pristupovať k sviatostiam a pestovať nábožnosť, najmä eucharistickú27. Posvätný cirkevný snem z hĺbky duše vzdáva vďaky Bohu za to, že ani v našich časoch neprestáva vzbudzovať uprostred prenasledovaní hrdinsky smelých laikov, vinie ich k sebe s otcovskou láskou a vďačným srdcom.
Apoštolát jednotlivcov má osobitné miesto najmä v krajinách, kde je katolíkov málo a sú rozptýlení. Kde sú laici apoštolsky činní iba ako jednotlivci, či už pre spomenuté príčiny alebo z osobných dôvodov vyplývajúcich napr. z povahy ich zamestnania, je vhodné, aby sa schádzali na rozhovory v menších skupinách bez akejkoľvek bližšie stanovenej záväznosti alebo organizačnej formy, ale takým spôsobom, aby to vždy bolo pre iných viditeľným znakom cirkevného spoločenstva a skutočným svedectvom lásky. Takto si budú priateľstvom a spoločnou výmenou skúseností navzájom duchovne pomáhať a posilňovať sa, aby prekonávali ťažkosti života a práce, vyplývajúce z priveľkej osamelosti, a aby ich apoštolát prinášal hojnejšie ovocie.Význam apoštolátu v združeniach
18. V rozličných životných situáciách sú veriaci povolaní vykonávať apoštolskú činnosť jednotlivo. Nech však nezabúdajú, že človek je svojou prirodzenosťou spoločenský tvor a že Bohu sa zapáčilo zhromaždiť veriacich v Krista ako Boží ľud (porov. 1 Pt 2, 5 – 10) a jedno telo (porov. 1 Kor 12, 12). Organizovaný apoštolát teda dobre zodpovedá ľudským i kresťanským požiadavkám veriacich a zároveň sa javí ako znak cirkevného spoločenstva a jednoty v Kristovi, ktorý povedal: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20).
Preto nech veriaci konajú svoj apoštolát v duchu svornej spolupráce28. Nech sú apoštolmi tak vo svojich rodinách, ako aj vo farnostiach a v diecézach – ktoré sú samy osebe prejavom spoločenskej povahy apoštolátu – a tiež v dobrovoľných združeniach, ktoré sa rozhodli utvoriť.
Spoločný apoštolát má aj preto svoj význam, lebo v cirkevných spoločenstvách i rozličných prostrediach je často potrebná spoločná apoštolská činnosť. Veď združenia, ktorých cieľom je spoločná apoštolská činnosť, sú oporou pre svojich členov, vychovávajú ich pre apoštolát a náležite zlaďujú a usmerňujú ich apoštolské úsilie, takže sa dá od nich očakávať omnoho hojnejšie ovocie, ako keby ich uskutočňovali jednotlivci, každý osobitne.
Najmä v súčasných podmienkach je nevyhnutné, aby sa v laickom pracovnom prostredí upevnila spoločná a organizovaná forma apoštolátu, pretože jedine pevným zomknutím síl je dnes možné v plnej miere uskutočniť všetky ciele apoštolátu a účinne brániť jeho záujmy29. V tomto ohľade je zvlášť dôležité, aby apoštolská činnosť ovplyvnila aj spoločné zmýšľanie a sociálne podmienky tých, na ktorých sa sústreďuje, lebo ináč by neraz nedokázali odolávať tlaku verejnej mienky alebo ustanovizní.
Rozmanitosť foriem organizovaného apoštolátu19. Medzi apoštolskými združeniami jestvuje veľká rozmanitosť30. Niektoré prijímajú na seba všeobecný apoštolský cieľ Cirkvi, iné majú za cieľ najmä evanjelizovať a posväcovať. ďalšie sa usilujú preniknúť kresťanským duchom časný poriadok, iné vydávajú svedectvo o Kristovi najmä skutkami milosrdenstva a lásky.
Medzi týmito združeniami si zasluhujú pozornosť na prvom mieste tie, ktoré napomáhajú a zdôrazňujú čo najužšie spojenie medzi praktickým životom členov a ich vierou. Združenia nie sú samoúčelné, ale majú pomáhať Cirkvi plniť jej poslanie voči svetu. Ich apoštolská účinnosť závisí od ich zhody so zámermi Cirkvi, ako aj od kresťanského svedectva a ducha evanjelia jednotlivých členov i celého združenia.
Univerzálnosť poslania Cirkvi aj vzhľadom na súčasný rozvoj ustanovizní a pod tlakom rýchleho vývoja dnešnej spoločnosti si vyžaduje, aby katolíci čím ďalej tým viac zdokonaľovali organizáciu svojich apoštolských podujatí na medzinárodnom poli. Medzinárodné katolícke organizácie splnia svoj cieľ lepšie, ak združenia a ich členovia budú s nimi čo najužšie spojení.
Pod podmienkou, že sa zachováva náležitý vzťah k cirkevnej autorite31, laici majú právo zakladať združenia32, viesť ich a zapísať sa do tých, ktoré už jestvujú. Treba sa však vyhýbať triešteniu síl, ktoré nastáva vtedy, keď sa bez dostatočného dôvodu zakladajú nové združenia a diela, alebo ak sa udržiavajú pri živote už neužitočné organizácie alebo prekonané metódy. Okrem toho nie je vždy vhodné, aby sa formy ustanovené v jednom národe bez rozlišovania presadzovali aj v iných národoch33.Katolícka akcia
20. Laici plnšie zasvätení apoštolátu sa vo viacerých krajinách už pred desaťročiami združovali do rozličných pracovných skupín a spolkov, ktoré v užšom spojení s hierarchiou sledovali a aj dnes sledujú výlučne apoštolské ciele. Spomedzi týchto a podobných starších ustanovizní treba spomenúť predovšetkým tie, ktoré, i keď uplatňovali rozličný pracovný postup, priniesli Kristovmu kráľovstvu mnoho úžitku, ktoré pápeži a mnohí biskupi právom odporúčali a podporovali, nazvali ich Katolícka akcia a veľmi často ich označovali za spoluprácu laikov na hierarchickom apoštoláte34.
Tieto formy apoštolátu, či už sa nazývajú Katolíckou akciou alebo inak, konajú v súčasnosti veľmi cennú apoštolskú prácu a vyznačujú sa súhrnom týchto spoločných znakov:
a) bezprostredným cieľom týchto združení je apoštolský cieľ Cirkvi, to jest ohlasovať ľuďom evanjelium, posväcovať ich a formovať ich kresťanské svedomie, aby tak boli schopní preniknúť kresťanským duchom rozmanité spoločenstvá a prostredia;
b) laici, svojím vlastným spôsobom spolupracujúc s hierarchiou, uplatňujú svoje skúsenosti a preberajú zodpovednosť pri vedení týchto združení, pri zvažovaní podmienok, v ktorých sa má konať pastierska činnosť Cirkvi, a pri zostavovaní a uskutočňovaní pracovného plánu;
c) laici si počínajú jednotne ako organický celok, aby tak lepšie zvýraznili cirkevné spoločenstvo a dodali apoštolátu väčšiu účinnosť;
d) laici, ktorí sa sami ponúknu aktívne a priamo spolupracovať na hierarchickom apoštoláte, alebo sú naň pozvaní, pracujú pod vyšším vedením samej hierarchie, ktorá môže túto spoluprácu potvrdiť aj výslovným poverením (mandátom).
Združenia, ktoré majú podľa posúdenia hierarchie všetky tieto znaky, treba pokladať za Katolícku akciu, aj keď podľa miestnych a národných požiadaviek majú rozličné formy a pomenovania.
Posvätný koncil vrelo odporúča tieto ustanovizne, pretože v mnohých krajinách naozaj zodpovedajú apoštolským potrebám Cirkvi, a vyzýva kňazov i laikov, ktorí sú v nich aktívni, aby čoraz väčšmi uvádzali do života spomenuté znaky a aby v Cirkvi bratsky spolupracovali so všetkými ostatnými formami apoštolátu.
Úcta k združeniam21. Všetky apoštolské združenia treba mať v náležitej úcte. Tie však, ktoré hierarchia podľa časových a miestnych potrieb schvaľuje, odporúča alebo ktoré sa rozhodla zriadiť ako najnaliehavejšie, majú kňazi, rehoľníci i laici prijímať v najväčšej vážnosti a podporovať ich, každý svojím spôsobom. Medzi ne treba dnes bezpochyby zaradiť predovšetkým medzinárodné katolícke organizácie a združenia.
Laici osobitne zasvätení službám Cirkvi
22. V Cirkvi si zasluhujú osobitnú úctu a odporúčanie slobodní alebo v manželstve žijúci laici, ktorí natrvalo alebo dočasne dávajú svoje profesionálne schopnosti do služieb ustanovizní a ich podujatí. Cirkev má veľkú radosť z toho, že čoraz viac vzrastá počet laikov, ktorí stoja v službách apoštolských združení a apoštolských diel vo svojich krajinách alebo na medzinárodnom poli, a zvlášť v katolíckych spoločenstvách misijných území alebo novozaložených miestnych cirkví.
Pastieri Cirkvi nech prijímajú týchto laikov s ochotným a vďačným srdcom a nech dbajú na to, aby ich životné podmienky čo najviac zodpovedali požiadavkám spravodlivosti, rovnoprávnosti a lásky, najmä čo sa týka dôstojného živobytia pre nich a pre ich rodiny, a aby sa im dostalo potrebného vzdelania, duchovnej posily a povzbudenia.PIATA KAPITOLA
PORIADOK V APOŠTOLSKEJ ČINNOSTI
Úvod
23. Apoštolská činnosť laikov, či ju už vykonávajú veriaci jednotlivo alebo organizovane, má sa v náležitom poriadku začleniť do apoštolátu celej Cirkvi. Ba spojenie s tými, ktorých Duch Svätý ustanovil, aby viedli Božiu Cirkev (porov. Sk 20, 28), je podstatnou zložkou kresťanského apoštolátu. Nemenej potrebná je súčinnosť medzi rozličnými apoštolskými podujatiami, ktorú má hierarchia uvádzať do patričného súladu.
Aby sa totiž upevnil duch jednoty, aby celý apoštolát Cirkvi žiaril bratskou láskou, aby sa dosiahol spoločný cieľ a aby sa vyhlo škodlivej rivalite, vyžaduje sa vzájomná úcta medzi všetkými formami apoštolátu v Cirkvi a ich primeraná koordinácia, rešpektujúc vlastný charakter každej z nich35.
To je zvlášť opodstatnené vtedy, ak si niektorá cirkevná činnosť žiada koordinovanú apoštolskú spoluprácu duchovenstva, rehoľníkov a laikov.Vzťahy k hierarchii
24. Hierarchia má napomáhať apoštolát laikov, dávať mu základné pokyny a duchovnú pomoc, zameriavať apoštolskú činnosť na spoločné dobro Cirkvi a dbať na zachovávanie náuky a poriadku.
Apoštolát laikov iste pripúšťa rozličné vzťahy k hierarchii podľa svojich rozmanitých foriem a cieľov.
Takto jestvujú v Cirkvi mnohé apoštolské podujatia, ktoré vznikli z rozhodnutia samých laikov, a oni ich aj vedú podľa svojho múdreho úsudku. Prostredníctvom nich Cirkev môže za určitých okolností lepšie plniť svoje poslanie, a preto ich hierarchia nezriedka oceňuje a odporúča36. Nijaké podujatie nech si však nenárokuje nazývať sa katolíckym bez súhlasu zákonitej cirkevnej vrchnosti.
Niektoré formy apoštolátu laikov hierarchia výslovne schvaľuje, hoci rozličným spôsobom.
Okrem toho môže cirkevná vrchnosť v záujme všeobecného dobra Cirkvi vyvoliť a osobitne napomáhať niektoré apoštolské združenia a podujatia, ktoré bezprostredne sledujú duchovný cieľ. Za ne preberá osobitnú zodpovednosť. A tak hierarchia organizuje apoštolát rozmanitým spôsobom podľa okolností. Pritom niektoré jeho formy tesnejšie spája so svojím apoštolským poslaním; berie však zreteľ na vlastnú povahu a rozdielnosť, a preto ponecháva laikom potrebnú slobodu konania. Tento úkon hierarchie sa v rozličných cirkevných dokumentoch nazýva splnomocnením alebo mandátom.
Napokon hierarchia zveruje laikom niektoré úlohy, ktoré úzko súvisia s úlohami duchovných pastierov, napríklad pri vyučovaní náboženstva, pri niektorých liturgických úkonoch a v pastoračnej činnosti. Vzhľadom na dané poslanie laici pri vykonávaní týchto úloh úplne podliehajú vyššiemu cirkevnému vedeniu.
Čo sa týka podujatí a ustanovizní časného poriadku, úlohou cirkevnej hierarchie je učiť a hodnoverne vysvetľovať mravné zásady, ktorých sa treba pridŕžať v časných záležitostiach. Okrem toho môže posudzovať – po zrelom uvážení všetkého a s pomocou odborníkov – či sa tieto podujatia a ustanovizne zhodujú s mravnými zásadami a určiť, čo treba chrániť, aby sa zveľaďovali hodnoty nadprirodzeného poriadku.Pomoc, ktorú má duchovenstvo poskytovať apoštolátu laikov
25. Biskupi, správcovia farností a ostatní kňazi diecézneho i rehoľného duchovenstva nech nezabúdajú, že všetci veriaci spoločne, tak duchovní, ako aj laici, majú právo a povinnosť apoštolovať a že pri výstavbe Cirkvi i laici majú svoje vlastné úlohy37. Preto nech s laikmi bratsky spolupracujú v Cirkvi a pre Cirkev a nech sa o nich zvlášť starajú pri ich apoštolských aktivitách38.
Nech sa starostlivo vyberú súci a vhodne formovaní kňazi, aby mali osobitnú starostlivosť o laikov v ich apoštolských prácach39. Tí, čo sa tejto službe venujú z poverenia hierarchie, sú vo svojej pastoračnej činnosti jej reprezentantmi. Nech teda, vždy verní duchu a učeniu Cirkvi, podporujú vhodné kontakty medzi laikmi a hierarchiou. Nech obetavo udržiavajú duchovný život a apoštolský cit katolíckych združení, ktoré im boli zverené. Svojimi múdrymi radami nech pomáhajú ich apoštolskej činnosti a podporujú ich podujatia. V stálom dialógu s laikmi nech pozorne skúmajú, ako zvýšiť účinnosť apoštolskej činnosti. Nech upevňujú ducha jednoty v združení samom, ako aj medzi ním a inými združeniami.
Napokon nech rehoľné osoby, bratia i sestry, majú v úcte apoštolské diela laikov. Nech sa ochotne, podľa ducha a pravidiel svojich inštitútov venujú zveľaďovaniu laických diel40; nech sa usilujú podporovať, napomáhať a doplňovať prácu kňazov.Niektoré prostriedky vzájomnej spolupráce
26. Nakoľko je to možné, nech v diecézach jestvujú rady, ktoré by pomáhali apoštolskej činnosti Cirkvi tak na poli evanjelizovania a posväcovania, ako aj v charitatívno-sociálnej oblasti a inde, za primeranej spolupráce duchovenstva a rehoľníkov s laikmi. Tieto rady môžu slúžiť vzájomnej koordinácii rozličných laických združení a podujatí pri rešpektovaní vlastnej povahy a autonómie každého z nich41.
Nech takéto rady podľa možnosti jestvujú aj vo farskom a v medzifarskom i medzidiecéznom rámci, ako aj na národnej a medzinárodnej úrovni42.
Okrem toho nech sa na pomoc a rozvoj apoštolátu laikov zriadi pri Svätej stolici osobitný sekretariát ako ústredie, ktoré by vhodnými prostriedkami poskytovalo správy o rozmanitých apoštolských podujatiach laikov, venovalo by sa skúmaniu aktuálnych problémov, ktoré vznikajú na tomto poli, a svojimi radami by pomáhalo hierarchii a laikom v apoštolskej činnosti. V tomto sekretariáte nech sú zastúpené rozličné hnutia a diela apoštolátu laikov celého sveta a nech v ňom s laikmi spolupracujú aj duchovní a rehoľníci.Spolupráca s ostatnými kresťanmi a s nekresťanmi
27. Spoločné dedičstvo evanjelia a z neho vyplývajúca spoločná povinnosť vydávať kresťanské svedectvo odporúča, ba často aj vyžaduje spoluprácu katolíkov s inými kresťanmi, a to zo strany jednotlivcov i cirkevných spoločenstiev, v praktickej činnosti i v rámci organizácií na poli národnom aj medzinárodnom43.
Spoločné ľudské hodnoty nezriedka vyžadujú podobnú spoluprácu kresťanov sledujúcich apoštolské ciele aj s tými, ktorí sa síce ku kresťanstvu nehlásia, ale tieto hodnoty uznávajú.
Touto dynamickou a rozvážnou spoluprácou44, ktorá má veľký význam v časných podujatiach, laici vydávajú svedectvo o Kristovi, Spasiteľovi sveta, a o jednote ľudskej rodiny.ŠIESTA KAPITOLA
FORMÁCIA K APOŠTOLÁTU
Potreba formácie k apoštolátu
28. Apoštolát môže dosiahnuť plnú účinnosť iba prostredníctvom všestrannej a integrálnej výchovy, ktorú si vyžaduje nielen stály pokrok samého laika v duchovnom živote i v poznaní náuky, ale aj rozmanitosť situácií, osôb a úloh, ktorým sa má jeho činnosť prispôsobiť. Výchova k apoštolátu sa má opierať o zásady, ktoré tento posvätný koncil potvrdil a vyhlásil na iných miestach45. Okrem výchovy spoločnej všetkým kresťanom mnohé formy apoštolátu vyžadujú, vzhľadom na rozličnosť osôb a okolností, aj špeciálnu a osobitnú prípravu.
Zásady pre výchovu laikov k apoštolátu
29. Keďže laici sa osobitným spôsobom zúčastňujú na poslaní Cirkvi, ich apoštolská príprava nadobúda špeciálny charakter s ohľadom na svetský ráz laického stavu a jeho duchovnosť.
Príprava na apoštolát predpokladá, že laici budú dostávať integrálnu ľudskú formáciu, prispôsobenú schopnostiam a podmienkam každého z nich. Lebo laik má dobre poznať súčasný svet, včleniť sa do svojho prostredia a má byť na jeho kultúrnej úrovni.
Laik nech sa predovšetkým naučí plniť poslanie Krista a Cirkvi, žiť z viery v božské tajomstvo stvorenia a vykúpenia a byť vedený Duchom Svätým, ktorý oživuje Boží ľud a pobáda všetkých ľudí milovať Boha Otca a v ňom svet i človeka. Túto prípravu treba pokladať za základ a podmienku každého plodného apoštolátu.
Popri duchovnej formácii sa vyžaduje dôkladná odborná príprava, a to teologická, etická a filozofická, prispôsobená veku, postaveniu a nadaniu. A nech sa nepodceňuje význam všeobecného kultúrneho vzdelania spolu s praktickou a technickou prípravou.
Aby sa udržiavali dobré medziľudské vzťahy, treba pestovať pravé ľudské hodnoty, predovšetkým umenie bratsky nažívať, spolupracovať a nadväzovať dialóg.
Keďže však výchova k apoštolátu nemôže spočívať jedine v teoretickej príprave, nech sa laici hneď od začiatku svojej formácie postupne a múdro priúčajú všetko vidieť, hodnotiť a konať vo svetle viery, vychovávať a zdokonaľovať samých seba spolu s ostatnými za pomoci rozličných aktivít a tak vstúpiť do činnej služby Cirkvi46. Táto výchova, ktorú treba vzhľadom na postupné dozrievanie osobnosti človeka a vývoj problémov stále zdokonaľovať, si vyžaduje čoraz hlbšie vedomosti a účelnejšie konanie. Pri plnení všetkých výchovných požiadaviek treba mať vždy na zreteli jednotnosť a integritu osoby, aby sa tak zachovala a upevnila jej harmónia a rovnováha.
Týmto spôsobom sa laik naplno a aktívne zapája do samej reality časného poriadku a má účinný podiel na jeho dianí. Zároveň tým ako živý člen a svedok Cirkvi umožňuje jej prítomnosť a pôsobnosť uprostred svetských záležitostí47.Formátori na apoštolát
30. Príprava na apoštolát sa má začať hneď od počiatku výchovy detí. Osobitne však nech sa priúčajú apoštolovať a nadchnú sa apoštolským duchom dospievajúci a mládež. Túto výchovu treba dopĺňať po celý život podľa toho, ako si to vyžadujú nové úlohy, ktoré sa prijímajú. Je teda zrejmé, že tí, ktorí majú poskytovať kresťanskú výchovu, majú úlohu vychovávať aj k apoštolátu.
Rodičia majú v rodine privádzať svoje deti od útleho veku k poznaniu Božej lásky voči všetkým ľuďom a postupne ich priúčať – predovšetkým príkladom – starostlivosti o materiálne a duchovné potreby blížneho. Tak sa celá rodina a jej spoločné nažívanie stávajú akoby noviciátom apoštolátu.
Okrem toho treba deti vychovávať, aby prekonali rodinný obzor a boli vnímavé aj voči cirkevnému a svetskému spoločenstvu. Nech sa včlenia do miestneho farského spoločenstva tak, aby si v ňom nadobudli povedomie, že sú živými a činnými členmi Božieho ľudu. Kňazi nech majú na zreteli výchovu k apoštolátu pri vyučovaní katechizmu, hlásaní Božieho slova, duchovnom vedení a pri iných pastoračných aktivitách.
Aj školy, kolégiá a iné katolícke výchovné zariadenia majú pomáhať mládeži katolícky zmýšľať a apoštolsky pracovať. Ak sa mládeži tejto výchovy nedostáva, pretože spomenuté školy nenavštevuje alebo pre inú príčinu, tým väčšmi sa majú o ňu starať rodičia, duchovní pastieri a apoštolské združenia. Učitelia a vychovávatelia – ktorí svojím povolaním a úradom výborným spôsobom vykonávajú apoštolát laikov – nech majú potrebné vzdelanie a nech ovládajú pedagogické umenie, aby mohli účinne poskytovať túto formáciu.
Takisto laické skupiny a združenia, ktoré majú za cieľ apoštolát alebo iné nadprirodzené ciele, majú v rámci svojho poslania a svojich možností horlivo a vytrvalo napomáhať výchovu k apoštolátu48. Ony sú často normálnou cestou vhodnej prípravy na apoštolát. V nich sa totiž poskytuje teoretická, duchovná a praktická formácia. Ich členovia v malých skupinách spolu hodnotia metódy a účinky svojej apoštolskej činnosti a konfrontujú svoj každodenný spôsob života s duchom evanjelia.
Túto výchovu treba usporiadať tak, aby sa bral do úvahy celý apoštolát laikov, ktorý sa má vykonávať nielen na samotných stretnutiach skupín združení, ale za každých okolností v celom, najmä profesijnom a spoločenskom živote. Okrem toho každý sa má aktívne pripravovať na apoštolát aj sám, čo je zvlášť naliehavé v zrelom veku. Veď s pribúdaním veku sa myseľ stáva otvorenejšou, takže každý môže dôkladnejšie poznať talenty, ktorými Boh obdaroval jeho ducha, a účinnejšie uplatňovať charizmy, ktorých sa mu dostalo od Ducha Svätého na dobro bratov.Prispôsobovať formáciu rozličným formám apoštolátu
31. Rozmanité formy apoštolátu si vyžadujú aj primeranú osobnú prípravu.
a) Čo sa týka apoštolátu evanjelizácie a posväcovania ľudí, laikov treba zvlášť učiť viesť dialóg s inými, veriacimi i neveriacimi, aby vedeli zvestovať všetkým ľuďom Kristovo posolstvo49.
Keďže sa však v našich časoch značne šíri materializmus rozličného druhu, a to i medzi katolíkmi, nech si laici nielen dôkladnejšie osvoja katolícku náuku, najmä v sporných bodoch, ale nech postavia proti materializmu akejkoľvek podoby aj svedectvo svojho života podľa evanjelia.
b) Čo sa týka kresťanského budovania časného poriadku, treba laikov poučiť o pravom zmysle a skutočnej hodnote časných dobier ako takých, ako aj vo vzťahu k všetkým cieľom ľudskej osoby. Nech sa učia správne používať veci a organizovať ustanovizne, aby mali vždy na zreteli všeobecné dobro podľa zásad mravného a sociálneho učenia Cirkvi. Nech si laici osvoja najmä zásady sociálneho učenia a jeho praktické dôsledky, aby sa tak vedeli podľa svojich možností pričiniť o rozvoj tohto učenia a náležite ho uplatňovali v konkrétnych prípadoch50.
c) Pretože skutky lásky a milosrdenstva sú skvelým svedectvom kresťanského života, apoštolská výchova má viesť aj k ich praktizovaniu, aby sa veriaci od detstva priúčali spolucítiť s bratmi a veľkodušne im pomáhať v núdzi51.
Prostriedky32. Laici, ktorí sa venujú apoštolátu, majú už k dispozícii mnohé prostriedky, napríklad zasadania, kongresy, rekolekcie, duchovné cvičenia, časté stretnutia, konferencie, knihy a časopisy, ktoré umožňujú dôkladnejšie poznať Sväté písmo a katolícku náuku, živia duchovný život, oboznamujú s pomermi vo svete a pomáhajú nájsť i uplatňovať vhodné metódy52.
Tieto formačné prostriedky berú do úvahy rozmanité spôsoby apoštolátu v prostrediach, v ktorých sa uskutočňuje.
Na ten cieľ boli zriadené aj strediská alebo odborné inštitúty, ktoré už priniesli veľmi pekné výsledky.
Posvätný koncil sa teší z podujatí tohto druhu, ktoré už prekvitajú v niektorých krajinách, a želá si, aby sa zriadili aj inde, kde si to potreba vyžaduje.
Nech sa okrem toho zakladajú dokumentačné a študijné strediská nielen v odbore teológie, ale aj antropológie, psychológie, sociológie a metodológie, aby sa čo najlepšie napomáhali schopnosti laikov, mužov i žien, mladých i dospelých, vo všetkých oblastiach apoštolátu.ZÁVEREČNÁ VÝZVA
33. Posvätný koncil teda naliehavo prosí v Pánu všetkých laikov, aby ochotne, veľkodušne a s otvoreným srdcom odpovedali na Kristov hlas, ktorý ich práve teraz volá so zvýšenou nástojčivosťou, i na podnety Ducha Svätého. Najmä mladší nech prijmú túto výzvu s nadšením a veľkoryso vo vedomí, že sa vzťahuje na nich. Lebo sám Pán prostredníctvom tohto posvätného cirkevného snemu opätovne volá všetkých laikov, aby sa čoraz tesnejšie zomkýnali okolo neho a zúčastňovali sa na jeho spasiteľnom poslaní, aby pokladali jeho záujmy za svoje vlastné (porov. Flp 2, 5). On ich znovu posiela do každého mesta a všade tam, kam sa sám chystá ísť (porov. Lk 10, 1), aby sa mu stali spolupracovníkmi v rozmanitých podobách a spôsoboch jediného apoštolátu Cirkvi, ktorý treba ustavične prispôsobovať novým, aktuálnym potrebám. Nech teda ustavične veľkodušne pracujú na Pánovom diele s vedomím, že ich námaha v Pánu nie je daromná (porov. 1 Kor 15, 58).
Všetko, čo je v celku i v jednotlivostiach ustanovené v tomto dekréte, odobrili otcovia posvätného koncilu. A my to apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu s ctihodnými otcami v Duchu Svätom schvaľujeme, nariaďujeme a ustanovujeme. A prikazujeme, aby sa toto koncilové ustanovenie uverejnilo na Božiu slávu.
V Ríme pri svätom Petrovi 18. novembra 1965
Pavol, biskup Katolíckej cirkvi
(Nasledujú podpisy koncilových otcov.)
—–
POZNÁMKY:1 Porov. JÁN XXIII., apoštolská konštitúcia Humanae salutis, 25. decembra 1961: AAS 54 (1962), s. 7 – 10.
2 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 33 a nasl.: AAS 57 (1965), s. 39 a nasl.; porov. taktiež konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 26 – 40: AAS 56 (1964), s. 107 – 111; porov. dekrét o spoločenských komunikačných prostriedkoch Inter mirifica: AAS 56 (1964), s. 145 – 153; porov. dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio: AAS 57 (1965), s. 90 – 107; porov. dekrét o pastierskom úrade biskupov v Cirkvi Christus Dominus, 16, 17, 18; porov. deklarácia o kresťanskej výchove Gravissimum educationis, 3, 5, 7.
3 Porov. PIUS XII., prejav ku kardinálom, 18. februára 1946: AAS 38 (1946), s. 101 – 102; tenže, prejav ku Katolíckej robotníckej mládeži, 25. augusta 1957: AAS 49 (1957), s. 843.
4 Porov. PIUS XI., encyklika Rerum Ecclesiae: AAS 18 (1926), s. 65.
5 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 33 a nasl.: AAS 57 (1965), s. 37.
6 Porov. tamže, 33, s. 39; porov. taktiež 10, tamže, s. 14.
7 Porov. tamže, 12, s. 16.
8 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 11: AAS 56 (1964), s. 102 – 103.
9 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 32 a nasl.: AAS 57 (1965), s. 38; porov. taktiež 40 – 41, s. 45 – 47.
10 Tamže, 62, s. 63; porov. taktiež 65, s. 64 – 65.
11 Porov. PIUS XI., encyklika Ubi arcano, 23. decembra 1922: AAS 14 (1922), s. 659; PIUS XII., encyklika Summi pontificatus, 20. októbra 1939: AAS 31 (1939), s. 442 – 443.
12 Porov. LEV XIII., encyklika Rerum novarum: AAS 23 (1890 – 1891), s. 647; PIUS XI., encyklika Quadragesimo anno: AAS 23 (1931), s. 190; PIUS XII., rozhlasové posolstvo, 1. júna 1941: AAS 33 (1941), s. 207.
13 Porov. JÁN XXIII., encyklika Mater et magistra: AAS 53 (1961), s. 402.
14 Porov. tamže, s. 440 – 441.
15 Porov. tamže, s. 442 – 443.
16 Porov. PIUS XII., prejav k Pax Romana M. I. I. C., 25. apríla 1957: AAS 49 (1957), s. 298 – 299; a zvlášť JÁN XXIII., prejav k zjazdu Rady Organizáciae Spojených národov pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO), 10. novembra 1959: AAS 51 (1959), s. 856, 866.
17 Porov. SV. PIUS X., apoštolský list Creationis duarum novarum paroeciarum, 1. júna 1905: AAS 38 (1905), s. 65 – 67; PIUS XII., prejav k veriacim Farnosti sv. Sábu, 11. januára 1953: Discorsi e radiomessaggi di S. S. Pio XII, 14 (1952 – 1953), s. 449 – 454; JÁN XXIII., prejav k duchovenstvu a veriacim prímestskej diecézy Albano, Castel Gandolfo 26. augusta 1962: AAS 54 (1962), s. 656 – 660.
18 Porov. LEV XIII., prejav z 28. januára 1894: Acta 14 (1894), s. 424 – 425.
19 Porov. PIUS XII., prejav k farárom atď., 6. februára 1951: Discorsi e radiomessaggi di S. S. Pio XII, 12 (1950 – 1951), s. 437 – 443; 8. marca 1952: tamže, 14 (1952 – 1953), s. 5 – 10; 27. marca 1953: tamže, 15 (1953 – 1954), s. 27 – 35; 28. februára 1954: tamže, s. 585 – 590.
20 Porov. PIUS XI., encyklika Casti connubii: AAS 22 (1930), s. 554; PIUS XII., rozhlasové posolstvo 1. januára 1941: AAS 3 (1941), s. 203; tenže, prejav k delegátom zjazdu Medzinárodnej jednoty spolkov na obranu práv rodiny, 20. septembra 1949: AAS 41 (1949), s. 552; tenže, príhovor k otcom rodín z Francúzska na púti v Ríme, 18. septembra 1951: AAS 43 (1951), s. 731; tenže, vianočné rozhlasové posolstvo, 1952: AAS 45 (1953), s. 41; JÁN XXIII., encyklika Mater et magistra, 15. mája 1961: AAS 53 (1961), s. 429, 439.
21 Porov. PIUS XII., encyklika Evangelii praecones, 2. júna 1951: AAS 43 (1951), s. 514.
22 Porov. PIUS XII., prejav k delegátom zjazdu Medzinárodnej jednoty spolkov na obranu práv rodiny, 20. septembra 1949: AAS 41 (1949), s. 552.
23 Porov. SV. PIUS X., prejav ku Katolíckemu združeniu francúzskej mládeže o nábožnosti, vede a činnosti, 25. septembra 1904: AAS 37 (1904 – 1905), s. 296 – 300.
24 Porov. PIUS XII., list montrealskému arcibiskupovi Dans quelques semaines o chystaných zhromaždeniach kanadskej kresťanskej robotníckej mládeže, 24. mája 1947: AAS 39 (1947), s. 257; rozhlasové posolstvo k JOC, v Bruseli, 3. septembra 1950: AAS 42 (1950), s. 640 – 641.
25 Porov. PIUS XI., encyklika Quadragesimo anno, 15. mája 1931: AAS 23 (1931), s. 225 – 226.
26 Porov. JÁN XXIII., encyklika Mater et magistra, 15. mája 1961: AAS 53 (1961), s. 448 – 450.
27 Porov. PIUS XII., prejav k I. celosvetovému zjazdu apoštolátu laikov, 14. októbra 1951: AAS 43 (1951), s. 788.
28 Porov. PIUS XII., prejav k I. celosvetovému zjazdu apoštolátu laikov, 14. októbra 1951: AAS 43 (1951), s. 787 – 788.
29 Porov. PIUS XII., encyklika Le pèlerinage de Lourdes, 2. júla 1957: AAS 49 (1957), s. 615.
30 Porov. PIUS XII., prejav k Rade Medzinárodného združenia katolíckych mužov, 8. decembra 1956: AAS 49 (1957), s. 26 – 27.
31 Porov. ďalej kap. V, 24.
32 Porov. POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA KONCILU, rezolúcia v kauze Corrienten, 13. novembra 1920: AAS 13 (1921), s. 139.
33 Porov. JÁN XXIII., encyklika Princeps pastorum, 10. decembra 1959: AAS 51 (1959), s. 856.
34 Porov. PIUS XI., list kardinálovi Bertramovi Quae nobis, 13. novembra 1928: AAS 20 (1928), s. 385; porov. taktiež Pius XII., prejav k Talianskej katolíckej akcii, 4. septembra 1940: AAS 32 (1940), s. 362.
35 Porov. Pius XI., encyklika Quamvis nostra, 30. apríla 1936: AAS 28 (1936), s. 160 – 161.
36 Porov. POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA KONCILU rezolúcia v kauze Corrienten, 13. novembra 1920: AAS 13 (1921), s. 137 – 140.
37 Porov. PIUS XII., prejav k II. celosvetovému kongresu apoštolátu laikov, 5. októbra 1957: AAS 49 (1957), s. 927.
38 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 37: AAS 57 (1965), s. 42 – 43.
39 Porov. PIUS XII., apoštolská exhortácia Menti nostrae, 23. septembra 1950: AAS 42 (1950), s. 660.
40 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét Perfectae caritatis, 8: AAS 58 (1966), s. 706.
41 Porov. BENEDIKT XIV., De synodo dioecesana, 1. III, c. IX, n. VII – VIII: Opera omnia in tomos XVII distributa, tom. XI (Prati 1844), s. 76 – 77.
42 Porov. PIUS XI., encyklika Quamvis nostra, 30. apríla 1936: AAS 28 (1936), s. 160 – 161.
43 Porov. JÁN XXIII., encyklika Mater et magistra, 15. mája 1961: AAS 53 (1961), s. 456 – 467; Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o ekumenizmu Unitatis redintegratio, 12: AAS 57 (1965), s. 99 – 100.
44 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 12: AAS 57 (1965), s. 100; porov. taktiež dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 15: AAS 57 (1965), s. 19 – 20.
45 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, II., IV. a V. kapitola: AAS 57 (1965), s. 12 – 21; 37 – 49; porov. aj dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 4, 6, 7, 12: AAS 56 (1965), s. 94, 96, 97, 99, 100; porov. aj pozn. č., 4.
46 Porov. PIUS XII., prejav k VI. medzinárodnej konferencii skautov, 6. júna 1952: AAS 44 (1952), s. 579 – 580; JÁN XXIII., encyklika Mater et magistra, 15. mája 1961: AAS 53 (1961), s. 456.
47 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 33: AAS 57 (1965), s. 39.
48 Porov. JÁN XXIII., encyklika Mater et magistra, 15. mája 1961: AAS 53 (1961), s. 455.
49 Porov. PIUS XII., encyklika Sertum laetitiae, 1. novembra 1939: AAS 31 (1939), s. 635 – 644; porov. tamže, prejav k akademikom Talianskej katolíckej akcie, 24. mája 1953: AAS 45 (1953), s. 411 – 415.
50 Porov. PIUS XII., prejav k všeobecnému zjazdu Celosvetového združenia ženskej kresťanskej mládeže, 18. apríla 1952: AAS 44 (1952), s. 414 – 419. Porov. tamže, prejav ku Kresťaskému združeniu talianskych robotníkov (ACLI), 1. mája 1955: AAS 47 (1955), s. 403 – 404.
51 Porov. PIUS XII., prejav k delegátom zjazdu dobročinných spolkov, 27. apríla 1952: AAS 44 (1952) s. 470 – 471.
52 Porov. JÁN XXIII., encyklika Mater et magistra, 15. mája 1961: AAS 53 (1961), s. 454. -
Ad gentes
Biskup Pavol, sluha sluhov Božích, spolu s otcami posvätného koncilu na večnú pamäť
AD GENTES
DEKRÉT O MISIJNEJ ČINNOSTI CIRKVI
ÚVOD
1. Cirkev, ktorú Boh poslal K NÁRODOM („ad gentes“), aby bola „všeobecnou sviatosťou spásy“,1 vedená najhlbšími požiadavkami svojej katolíckosti a poslušná príkazu svojho Zakladateľa,2 usiluje sa ohlasovať evanjelium všetkým ľuďom. Veď sami apoštoli, na ktorých je Cirkev postavená, kráčajúc v Kristových šľapajach, „hlásali slovo pravdy a zrodili cirkvi“.3 Povinnosťou ich nástupcov je nepretržite pokračovať v tomto diele, „aby sa Pánovo slovo šírilo a oslávilo“ (2 Sol 3, 1) a aby sa všade na svete zvestovalo a nastolilo Božie kráľovstvo.
V súčasnej situácii, v ktorej nastávajú pre ľudstvo nové podmienky, je Cirkev – soľ zeme a svetlo sveta4 – ešte naliehavejšie povolaná pracovať na spáse a obnove každého stvorenia, aby všetky veci boli obnovené v Kristovi a ľudia v ňom utvorili jednu rodinu a jeden Boží ľud.
Preto si tento posvätný cirkevný snem, vzdávajúc Bohu vďaky za veľkolepé diela uskutočnené veľkodušným úsilím celej Cirkvi, zároveň želá načrtnúť zásady misijnej činnosti a sústrediť sily všetkých veriacich, aby Boží ľud, ktorý kráča úzkou cestou kríža, všade šíril kráľovstvo Krista, Pána, ktorý svojím pohľadom sleduje veky,5 a aby pripravoval cesty na jeho príchod.PRVÁ KAPITOLA
VIEROUČNÉ PRINCÍPY
Spásonosný plán Boha Otca
2. Putujúca Cirkev je svojou povahou misionárska, lebo má svoj pôvod v poslaní Syna a v poslaní Ducha Svätého podľa plánu Boha Otca.6
Tento plán vyviera z „prameňa lásky“, čiže z lásky Boha Otca, ktorý je prvopočiatkom bez počiatku, z ktorého sa zrodil Syn a z ktorého skrze Syna pochádza Duch Svätý. On vo svojej nesmiernej a milosrdnej láskavosti zo slobodného rozhodnutia stvoril i nás a okrem toho nás veľkodušne a bez našich zásluh pozýva mať účasť na jeho živote i na jeho sláve. On slobodne rozlial a neprestajne rozlieva svoju božskú dobrotu, aby ten, ktorý je Stvoriteľ všetkého, bol napokon „všetko vo všetkom“ (1 Kor 15, 28) a získal sebe slávu a zároveň nám blaženosť. Bohu sa však zapáčilo pozvať ľudí k účasti na jeho živote nie iba každého osobitne, bez akéhokoľvek vzájomného spojenia, ale utvoriť z nich jeden ľud, aby sa v ňom zhromaždili vedno jeho roztratené deti.7Poslanie Syna
3. Tento všeobecný Boží plán spásy ľudstva sa neuskutočňuje iba akoby tajne v ľudských srdciach alebo prostredníctvom podujatí – i keď náboženských –, ktorými ľudia hľadajú Boha rozmanitým spôsobom v úsilí dosiahnuť ho alebo nájsť, lebo nie je ďaleko od nikoho z nás (porov. Sk 17, 27): tieto podujatia treba totiž osvecovať a upravovať, hoci podľa láskavých úmyslov Božej prozreteľnosti ich možno neraz považovať za výchovnú cestu k pravému Bohu alebo za prípravu na evanjelium.8 Boh však, aby zmieril ľudí so sebou a vytvoril s nimi spoločenstvo a medzi nimi, hoci sú hriešni, bratskú pospolitosť, rozhodol sa vstúpiť do ľudských dejín novým a definitívnym spôsobom, keď poslal svojho Syna v tele podobnom nášmu, aby skrze neho vytrhol ľudí z moci tmy a satana9 a v ňom zmieril svet so sebou.10 Jeho teda, skrze ktorého stvoril aj vesmír,11 ustanovil za dediča všetkého, aby v ňom všetko opäť zjednotil.12
Ježiš Kristus bol poslaný na svet ako pravý prostredník medzi Bohom a ľuďmi. Keďže je Bohom, v ňom telesne prebýva celá plnosť božstva (porov. Kol 2, 9) a svojou ľudskou prirodzenosťou je novým Adamom, „plným milosti a pravdy“ (Jn 1, 14), ustanoveným za hlavu obnoveného ľudstva. A tak Boží Syn prostredníctvom svojho skutočného vtelenia urobil ľudí účastnými na božskej prirodzenosti. Hoci bohatý, stal sa pre nás chudobným, aby sme sa jeho chudobou obohatili.13 „Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby sám slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých“, to jest za všetkých.14 Svätí otcovia neustále hlásajú, že čo Kristus nevzal na seba, nebolo uzdravené.15 A on vzal na seba celú ľudskú prirodzenosť, akú máme my biedni a úbohí, pravda, okrem hriechu.16 Lebo Kristus, „ktorého Otec posvätil a poslal na svet“ (Jn 10, 36), vyhlásil o sebe: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť“ (Lk 4, 18). A opäť: „Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo“ (Lk 19, 10).
To, čo Pán raz hlásal, alebo čo sa v ňom uskutočnilo na spásu ľudstva, má sa ohlasovať a rozširovať až na kraj sveta,17 počnúc Jeruzalemom,18 takže to, čo sa raz vykonalo na spásu všetkých, má v priebehu vekov dosiahnuť svoje účinky u všetkých.Poslanie Ducha Svätého
4. Aby sa tak stalo, Kristus zoslal od Otca Ducha Svätého, aby zvnútra uskutočňoval jeho spasiteľné dielo a podnecoval rozvoj Cirkvi. Duch Svätý nepochybne účinkoval vo svete už predtým, ako bol Kristus oslávený.19 Ale keď na Turíce Duch Svätý zostúpil na učeníkov, aby zostal s nimi naveky,20 Cirkev verejne vystúpila pred zástup a kázaním sa začalo šírenie evanjelia medzi národmi; napokon sa Cirkev novej zmluvy stala predobrazom jednoty národov v katolíckosti viery, lebo hovorí všetkými jazykmi, v láske rozumie a osvojuje si všetky reči a tak prekonáva babylonskú rozptýlenosť.21 Na Turíce sa začali „skutky apoštolov“, tak ako bol Kristus počatý vtedy, keď Duch Svätý zostúpil na Pannu Máriu, a ako dostal podnet na svoje účinkovanie, keď na neho pri modlitbe zostúpil ten istý Duch Svätý.22 Sám Pán Ježiš, prv než dobrovoľne položil svoj život za svet, tak usporiadal svoju apoštolskú činnosť a prisľúbil poslať Ducha Svätého, aby obidvaja vždy a všade spoluúčinkovali pri uskutočňovaní diela spásy.23 Duch Svätý po všetky časy celú Cirkev „zjednocuje v spoločnom nažívaní a službe a vystrojuje ju rozmanitými hierarchickými a charizmatickými darmi“,24 oživuje ako duša25 cirkevné ustanovizne a vlieva do sŕdc veriacich toho istého misijného ducha, ktorý viedol samého Krista. Niekedy priam očividne predchádza apoštolskú činnosť26 a takisto ju rozličným spôsobom neprestajne sprevádza a usmerňuje.27
Cirkev poslaná Kristom
5. Pán Ježiš hneď na začiatku „povolal k sebe tých, ktorých sám chcel, a oni prišli k nemu. Vtedy ustanovil Dvanástich, aby boli s ním a aby ich poslal kázať“ (Mk 3, 13).28 Takto boli apoštoli zárodkom nového Izraela a zároveň počiatkom posvätnej hierarchie. Potom, keď Pán svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním v sebe raz navždy uskutočnil tajomstvá našej spásy a obnovy všetkého a dostal všetku moc na nebi aj na zemi,29 a prv než bol vzatý do neba,30 založil svoju Cirkev ako sviatosť spásy a rozposlal svojich apoštolov do celého sveta tak, ako aj jeho poslal Otec,31 a rozkázal im: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 19 – 20); „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený“ (Mk 16, 15 – 16). Preto povinnosť Cirkvi šíriť Kristovu vieru a spásu vyplýva jednak z výslovného príkazu, ktorý po apoštoloch zdedili biskupi, ktorým pomáhajú kňazi v jednote s Petrovým nástupcom a najvyšším pastierom Cirkvi, jednak z účinnosti toho života, ktorý vlieva svojim údom Kristus. „Z neho celé telo, pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami, podľa činnosti primeranej každej časti, rastie a buduje sa v láske“ (Ef 4, 16). Tak Cirkev, poslušná Kristovmu príkazu a podnecovaná milosťou a láskou Ducha Svätého, uskutočňuje svoje misijné poslanie činnosťou, ktorou sa stáva v plnej miere aktívne prítomnou medzi všetkými ľuďmi a národmi, aby ich privádzala príkladom života a ohlasovaním evanjelia, sviatosťami a inými prostriedkami milosti k viere, k slobode a ku Kristovmu pokoju a tak im otvorila slobodnú a bezpečnú cestu k plnej účasti na Kristovom tajomstve.
Keďže toto poslanie pokračuje a v priebehu dejín rozvíja poslanie samého Krista, ktorý bol poslaný hlásať evanjelium chudobným, Cirkev, inšpirovaná Duchom Svätým, sa má uberať tou istou cestou, ktorou šiel sám Kristus, totiž cestou chudoby, poslušnosti, služby a sebaobetovania až na smrť, z ktorej on svojím zmŕtvychvstaním vyšiel ako víťaz. Takto, posilňovaní nádejou, postupovali aj všetci apoštoli, ktorí mnohými súženiami a utrpeniami dopĺňali, čo chýbalo Kristovmu utrpeniu – na dobro jeho tela, to jest Cirkvi.32 A krv kresťanov bola často semenom.33
Misijná činnosť
6. Táto úloha, ktorú má plniť episkopát na čele s Petrovým nástupcom, sprevádzaný modlitbami a spoluprácou celej Cirkvi, je jedna a tá istá na všetkých miestach a v každej situácii, hoci vzhľadom na okolnosti sa neuskutočňuje vždy tým istým spôsobom. A tak rozdiely, ktoré treba v týchto činnostiach Cirkvi priznať, nevyplývajú z vnútornej povahy jej poslania, ale z podmienok, v ktorých sa toto poslanie uskutočňuje.
Spomínané podmienky závisia tak od Cirkvi, ako aj od národov, skupín a ľudí, na ktorých je jej poslanie zamerané. Lebo Cirkev, hoci sama má v plnosti všetky prostriedky spásy, neuplatňuje ich a ani ich nemôže uplatňovať všetky vždy a bezprostredne, ale jej činnosť, ktorou sa usiluje uskutočňovať Božie plány, pozná svoje začiatky aj štádiá vzostupu, ba niekedy je nútená po sľubnom počiatočnom rozvoji s bolesťou pozorovať i ústup, alebo prinajmenej zostať v stave neúplnosti a nedostatočnosti. Pokiaľ ide o ľudí, spoločenstvá a národy, Cirkev sa k nim dostáva a preniká do nich iba postupne a tak ich začleňuje do katolíckej plnosti. Každej situácii alebo stavu majú však zodpovedať primerané činy a vhodné prostriedky.
Osobitné iniciatívy, v rámci ktorých Cirkvou vyslaní hlásatelia evanjelia idú do celého sveta a plnia úlohu ohlasovať evanjelium a zakladať Cirkev medzi národmi alebo skupinami, ktoré ešte neveria v Krista, sa všeobecne nazývajú misiami a realizujú sa misijnou činnosťou. Spravidla sa konajú na určitých územiach, ktoré uznala Apoštolská stolica. Vlastným cieľom misijnej činnosti je hlásať evanjelium a udomácňovať Cirkev v národoch a skupinách, v ktorých ešte nezapustila korene.34 Takto sa majú zo semena Božieho slova vzmáhať miestne domorodé cirkvi, v dostatočnom množstve ustanovené po celom svete, sebestačné a vyspelé, disponujúce vlastnou hierarchiou spätou s veriacim ľuďom a dostatočne vystrojené primeranými prostriedkami, aby mohli žiť plným kresťanským životom a prispievať svojím podielom k dobru celej Cirkvi.35 Hlavným prostriedkom tejto sejby je hlásanie evanjelia Ježiša Krista. Na jeho ohlasovanie Pán vyslal svojich učeníkov do celého sveta, aby ľudia, znovuzrodení Božím slovom, boli krstom pričlenení k Cirkvi, ktorá ako telo vteleného Slova prijíma pokrm a život z Božieho slova a eucharistického chleba.36
V misijnej činnosti Cirkvi sa vyskytujú rozličné situácie, ktoré sa niekedy prelínajú: najprv sú to začiatky, čiže štádium zakladania, potom štádium novosti alebo mladosti. Ani po skončení týchto etáp však misijná činnosť Cirkvi neprestáva, ale miestne cirkvi, ktoré sú už ustanovené, majú povinnosť v nej pokračovať a hlásať evanjelium tým, ktorí ešte stoja mimo nej.
Okrem toho skupiny, medzi ktorými Cirkev pôsobí, sa nezriedka z rozličných príčin od základov zmenia, takže môže vzniknúť celkom nová situácia. V tom prípade musí Cirkev skúmať, či daná situácia nevyžaduje jej opätovnú misijnú činnosť. ďalej sa niekedy môžu vyskytnúť okolnosti, pre ktoré sa blahozvesť evanjelia predbežne nedá hlásať priamo a bezprostredne. Vtedy zasa misionári majú, ba musia trpezlivo, rozvážne, ale aj s veľkou dôverou podávať aspoň svedectvo Kristovej lásky a dobročinnosti a tak pripravovať cestu Pánovi a určitým spôsobom ho sprítomňovať.
Je teda zjavné, že misijná činnosť vyplýva z hĺbok samej podstaty Cirkvi, veď šíri jej spasiteľnú vieru, prehlbuje a rozširuje katolícku jednotu, riadi sa jej apoštolskosťou, uplatňuje kolegiátny rozmer jej hierarchie a dosvedčuje, šíri a napomáha jej svätosť. Misijná činnosť medzi národmi sa teda líši od pastoračnej činnosti, ktorá sa má konať medzi veriacimi, ako aj od iniciatív, na ktoré sa treba podujímať v záujme obnovenia kresťanskej jednoty. Avšak obidve tieto činnosti veľmi úzko súvisia s misijným úsilím Cirkvi.37 Veď nejednota kresťanov je na ujmu posvätnej veci hlásania evanjelia všetkému stvoreniu38 a mnohým zamedzuje prístup k viere. Potreba misií teda nabáda všetkých pokrstených, aby sa zhromaždili v jednom stáde a tak mohli pred národmi jednomyseľne vydávať svedectvo o Kristovi, svojom Pánovi. Pokiaľ nie sú plne schopní vydávať svedectvo tej istej viery, nech ich vedie aspoň vzájomná úcta a láska.Dôvody a potreba misijnej činnosti
7. Opodstatnenie misijnej činnosti vychádza z vôle Boha, ktorý „chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu. Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Kristus Ježiš“, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých“ (1 Tim 2, 4 – 6). „A v nikom inom niet spásy“ (Sk 4, 12). Preto je potrebné, aby sa všetci obrátili ku Kristovi, ktorého spoznali z ohlasovateľskej činnosti Cirkvi, a aby sa krstom pričlenili k nemu a k Cirkvi, ktorá je jeho telom. Veď sám Kristus „výslovne zdôraznil nevyhnutnú potrebu viery a krstu39 tým súčasne potvrdil nevyhnutnú potrebu Cirkvi, do ktorej ľudia vstupujú krstom akoby cez bránu. Preto by sa nemohli spasiť tí ľudia, ktorí hoci by vedeli, že Katolícku cirkev založil Boh skrze Ježiša Krista ako nevyhnutne potrebnú, predsa by nechceli do nej vstúpiť alebo v nej vytrvať.“.40 Hoci Boh môže cestami, ktoré pozná jedine on, priviesť ľudí, ktorí bez vlastnej viny nepoznajú evanjelium, k viere, bez ktorej nie je možné páčiť sa mu,41 Cirkev má povinnosť42 a zároveň sväté právo ohlasovať evanjelium všetkým ľuďom, a preto si misijná činnosť udržiava a bude navždy udržiavať svoju platnosť a nevyhnutnosť.
Misijnou činnosťou Kristovo tajomné telo neprestajne sústreďuje a usmerňuje sily na vlastný rozvoj.43 Do tejto činnosti pobáda členov Cirkvi láska, ktorou milujú Boha a ktorá v nich spôsobuje túžbu deliť sa o duchovné dobrá tak terajšieho, ako aj budúceho života so všetkými ľuďmi.
Napokon misijnou činnosťou sa zvrchovane zvelebuje Boh, keď ľudia vedome a v plnej miere prijímajú jeho dielo spásy uskutočnené v Kristovi. A tak sa ňou napĺňa Boží plán, ktorému sa poslušne a s láskou zasvätil Kristus na slávu Otca, ktorý ho poslal,44 aby celé ľudstvo utvorilo jeden Boží ľud, splynulo do jedného Kristovho tela a bolo vybudované ako chrám Ducha Svätého. Toto všetko napomáha bratskú svornosť a zároveň zodpovedá najvnútornejším túžbam všetkých ľudí. Takto sa nakoniec naozaj uskutočňuje plán Stvoriteľa, ktorý stvoril človeka na svoj obraz a na svoju podobu, aby všetci, ktorí majú účasť na ľudskej prirodzenosti, v Kristovi znovuzrodení mocou Ducha Svätého, svorne upriamení na Božiu slávu, mohli povedať: „Otče náš.“45Misijná činnosť v ľudskom živote a v dejinách
8. Misijná činnosť je veľmi úzko spätá aj so samou ľudskou prirodzenosťou a jej požiadavkami. Lebo tým, že Cirkev zjavuje Krista, vyjavuje ľuďom číru pravdu o ich postavení a o ich integrálnom povolaní, keďže Kristus je základom a vzorom obnoveného ľudstva preniknutého bratskou láskou, úprimnosťou a pokojamilovným duchom, po ktorom všetci túžia. Kristus a Cirkev, ktorá o ňom vydáva svedectvo hlásaním evanjelia, prekonávajú každý rasový a národnostný partikularizmus, a preto ich nikto nikde nemôže pokladať za cudzích.46 Kristus sám je pravda a cesta, ktorú hlásanie evanjelia odhaľuje všetkým, keď im pripomína slová samého Krista: „Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1, 15). Keďže však ten, kto neverí, je už odsúdený,47 Kristove slová sú slovami súdu a zároveň milosti, smrti aj života. K novosti života môžeme totiž dôjsť jedine tak, že necháme odumrieť to, čo je staré. A hoci sa to vzťahuje v prvom rade na osoby, platí to aj o rozličných hodnotách tohto sveta, ktoré nesú na sebe pečať ľudského hriechu a zároveň Božieho požehnania: „Veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva“ (Rim 3, 23). Nik sa nevládze oslobodiť od hriechu sám, svojimi vlastnými silami, ani prekonať samého seba. Nik nie je schopný úplne sa vymaniť zo svojich slabostí, zo svojej osamelosti, zo svojho otroctva.48 Všetci potrebujú Krista ako vzor, učiteľa, osloboditeľa, spasiteľa a oživovateľa. Evanjelium bolo v ľudských dejinách naozaj kvasom slobody a pokroku – a to aj z časného hľadiska – a neprestajne sa javí ako kvas bratstva, jednoty a pokoja. Teda nie bez príčiny oslavujú veriaci Krista ako „očakávanie národov a svojho Spasiteľa“.49
Eschatologická povaha misijnej činnosti
9. Misijná činnosť sa teda odohráva medzi prvým a druhým Pánovým príchodom, keď sa Cirkev ako žatva zhromaždí zo štyroch svetových strán do nebeského kráľovstva.50 Lebo prv než príde Pán, evanjelium sa musí ohlasovať všetkým národom.51
Misijná činnosť nie je nič iné a nič menšie ako zjavenie – čiže epifánia – Božieho zámeru a jeho uskutočňovanie vo svete a v jeho dejinách, v ktorých Boh prostredníctvom misií jasne uskutočňuje dejiny spásy. Hlásaním slova a vysluhovaním sviatostí – ktorých stredobodom a vyvrcholením je najsvätejšia Eucharistia – misijná činnosť sprítomňuje Krista, pôvodcu spásy. Všetko, čo sa z pravdy a milosti nachádzalo už u pohanov ako skrytá Božia prítomnosť, táto činnosť oslobodzuje od vplyvov zla a prinavracia svojmu pôvodcovi – Kristovi, ktorý zvrháva vládu diabla a zabraňuje mnohotvárnej zlobe hriechu. Preto čokoľvek dobré je zasiate v ľudských srdciach a mysliach alebo v obyčajoch a kultúrach národov, nielenže sa nestráca, ale sa ozdravuje, povznáša a dozrieva na Božiu slávu, na zahanbenie zlého ducha a na blaho človeka.52 Misijná činnosť tak smeruje k eschatologickej plnosti,53 lebo ňou sa do miery a do chvíle, ktorú si vyhradil Otec svojou vlastnou mocou,54 rozrastá Boží ľud, na ktorý sa vzťahuje prorocká výpoveď: „Rozšír priestor svojho stanu, kože obydlia si roztiahni a nezužuj, predlžuj!“ (Iz 54, 2).55 Ňou sa rozvíja tajomné telo do miery plného Kristovho vzrastu56 a rastie a buduje sa duchovný chrám, kde je Boh uctievaný v Duchu a pravde,57 na základe, ktorým sú apoštoli a proroci, a na uholnom kameni, ktorým je sám Ježiš Kristus (porov. Ef 2, 20).
DRUHÁ KAPITOLA
VLASTNÁ MISIJNÁ ČINNOSŤ
Úvod
10. Cirkev, ktorú poslal Kristus zjavovať a odovzdávať Božiu lásku všetkým ľuďom a národom, si uvedomuje, že na ňu čaká ešte obrovská misijná práca. Veď dve miliardy ľudí, ktorých počet zo dňa na deň vzrastá, spojených do ustálených zoskupení kultúrnymi zväzkami, starobylými náboženskými tradíciami a pevnými spoločenskými vzťahmi, ešte nepočuli alebo sotva počuli dobrú zvesť evanjelia. Z nich niektorí sú stúpencami jedného z veľkých náboženstiev, iní zasa nemajú ani len pojem o Bohu a podaktorí výslovne popierajú jeho jestvovanie, ba niekedy sa stavajú proti nemu. Aby Cirkev mohla všetkým priniesť tajomstvo spásy a život, ktorý nám dal Boh, musí sa včleniť do všetkých týchto prostredí tým istým spôsobom, ako sa sám Kristus svojím vtelením včlenil do určitých spoločenských a kultúrnych podmienok ľudí, uprostred ktorých žil.
Prvý článok:
Kresťanské svedectvoSvedectvo života a dialóg
11. Je dôležité, aby Cirkev bola prítomná vo všetkých ľudských prostrediach prostredníctvom svojich synov a dcér, ktorí v nich žijú alebo sú tam vyslaní. Veď všetci veriaci v Krista, kdekoľvek žijú, sú povinní príkladom života a svedectvom slova ukázať nového človeka, ktorého si obliekli krstom, a moc Ducha Svätého, ktorý ich posilnil birmovaním, aby tak ostatní, vidiac ich dobré skutky, zvelebovali Otca58 a plnšie pochopili pravý zmysel ľudského života a všeobecné spojenie ľudského spoločenstva.
Aby však mohli s úžitkom vydávať toto svedectvo o Kristovi, nech ich s nimi spájajú vzťahy úcty a lásky, nech sa cítia členmi ľudskej pospolitosti, uprostred ktorej žijú, a nech rozmanitými stretnutiami a podujatiami ľudského nažívania majú účasť na kultúrnom a spoločenskom živote. Nech sa dobre oboznámia s ich národnými i náboženskými tradíciami a nech s radosťou a úctou objavujú semená Slova, ktoré sú v nich skryté. Nech však zároveň pozorne sledujú hlboké zmeny vo vývoji národov a nech pracujú na tom, aby sa ľudia našich čias, priveľmi zaujatí modernou vedou a technikou, neodcudzili Božím veciam, ba naopak, aby sa v nich prebudila živšia túžba po Bohom zjavenej pravde a láske. Ako sám Kristus skúmal srdcia ľudí a opravdivo ľudským dialógom ich viedol k Božiemu svetlu, tak aj jeho učeníci, hlboko preniknutí Kristovým Duchom, majú poznať ľudí, medzi ktorými žijú, a rozvíjať s nimi vzťahy, aby sa aj oni v úprimnom a trpezlivom dialógu naučili, aké bohatstvá udelil Boh vo svojej štedrosti národom. Zároveň sa však majú usilovať osvietiť tieto bohatstvá svetlom evanjelia, oslobodiť ich a priviesť pod vládu Boha Spasiteľa.
Činorodá láska
12. Prítomnosť kresťanov v ľudských prostrediach nech oživuje láska, ktorou nás miluje Boh: on chce, aby sme sa aj my navzájom milovali tou istou láskou.59 Kresťanská láska sa vzťahuje naozaj na všetkých bez rozdielu rasy, spoločenského postavenia alebo náboženstva a nečaká nijaký zisk alebo vďaku. Tak ako nás Boh miluje nezištnou láskou, aj veriaci sa majú vo svojej láske venovať samému človeku a milovať ho tým istým srdcom, akým Boh hľadal človeka. Tak ako Kristus chodil po všetkých mestách i dedinách a uzdravoval všetky choroby a neduhy na dôkaz príchodu Božieho kráľovstva,60 aj Cirkev sa prostredníctvom svojich synov a dcér spája so všetkými ľuďmi každého postavenia, najmä však s chudobnými a trpiacimi, a ochotne sa im venuje.61 Má účasť na ich radostiach a žalostiach, pozná ich životné túžby a tajomstvá a spolucíti s nimi v smrteľných úzkostiach. Tým, ktorí hľadajú pokoj, túži odpovedať v bratskom dialógu, prinášajúc im pokoj a svetlo evanjelia.
Kresťania sa majú v spolupráci so všetkými ostatnými pričiniť o správne usporiadanie hospodársko-sociálnych záležitostí. Nech sa s osobitnou starostlivosťou venujú výchove detí a mládeže v rozličných druhoch škôl, ktoré treba pokladať nielen za znamenitý prostriedok kresťanskej výchovy a kresťanského vzdelávania mládeže, ale aj za veľmi vzácnu službu ľuďom, najmä rozvojovým národom, na povznesenie ľudskej dôstojnosti a prípravu humánnejších pomerov. Okrem toho nech majú účasť na snahách národov, ktoré bojujú proti hladu, nevedomosti a chorobám, a tak sa usilujú utvoriť lepšie životné podmienky a upevniť pokoj vo svete. V tejto činnosti nech sa veriaci usilujú rozumne spolupracovať na podujatiach, ktoré organizujú súkromné i verejné ustanovizne, vlády, medzinárodné organizácie, rozličné kresťanské spoločenstvá, ako aj nekresťanské náboženstvá.
Avšak Cirkev sa v žiadnom prípade nechce miešať do spravovania pozemskej spoločnosti. Nerobí si nijaké iné nároky, len aby svojou láskou a vernou službou mohla byť s Božou pomocou osožná ľuďom.62
Kristovi učeníci, úzko spojení s ľuďmi vo svojom živote a v činnosti, túžia vydávať im pravé svedectvo o Kristovi a pracovať na ich spáse aj tam, kde nemôžu v plnej miere ohlasovať Krista. Lebo nehľadajú len čisto materiálny pokrok a úžitok pre ľudí, ale usilujú sa zveľadiť ich dôstojnosť a bratskú jednotu tým, že učia náboženským a mravným pravdám, ktoré Kristus prežiaril svojím svetlom, a tak im postupne otvárajú čoraz plnší prístup k Bohu. Tým pomáhajú ľuďom dosiahnuť spásu prostredníctvom lásky k Bohu a blížnemu a umožňujú zažiariť svetlu Kristovho tajomstva, v ktorom sa zjavil nový človek, stvorený podľa Boha,63 a v ktorom sa zjavuje Božia láska.
Druhý článok:
Hlásanie evanjelia a zhromažďovanie Božieho ľuduEvanjelizácia a obrátenie
13. Kdekoľvek Boh otvára dvere slova, aby sa mohlo hlásať Kristovo tajomstvo64, všetkým ľuďom65 treba s dôverou a vytrvalosťou66 zvestovať67 živého Boha a toho, ktorého poslal na spásu všetkých, Ježiša Krista,68 aby nekresťania, keď im Duch Svätý otvorí srdcia,69 uverili, slobodne sa obrátili k Pánovi a úprimne sa otvorili tomu, ktorý, keďže je „cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6), spĺňa všetky ich duchovné očakávania, ba v nekonečnej miere ich aj prevyšuje.
Toto obrátenie treba bezpochyby chápať ako počiatočné, ale predsa postačujúce, aby si človek uvedomil, že vytrhnutím z hriechu je uvádzaný do tajomstva Božej lásky. Boh ho totiž povoláva nadviazať s ním v Kristovi osobný vzťah. Lebo pôsobením Božej milosti novoobrátený nastupuje duchovnú cestu, na ktorej je už vierou spojený s tajomstvom smrti a zmŕtvychvstania a prechádza od starého človeka k novému, nachádzajúcemu v Kristovi dokonalosť.70 Tento prechod má sprevádzať postupná zmena zmýšľania a správania, ktorá sa musí prejavovať i so svojimi spoločenskými dôsledkami a postupne sa rozvíjať v čase katechumenátu. Keďže Pán, v ktorého veríme, je znamením, ktorému sa odporuje,71 konvertita nezriedka prežíva krízy a odlúčenia, ale aj radosti, ktoré Boh udeľuje v prekypujúcej miere.72
Cirkev prísne zakazuje donucovať niekoho k viere alebo ho k nej privádzať a lákať nevhodným spôsobom a rovnako dôrazne sa domáha práva, aby nik nebol odstrašovaný od viery nespravodlivým šikanovaním.73
Podľa pradávnej obyčaje Cirkvi pohnútky obrátenia treba preskúmať, a keď treba, očistiť ich.Katechumenát a uvedenie do kresťanského života (iniciácia)
14. Tí, ktorí prostredníctvom Cirkvi prijali od Boha vieru v Krista,74 nech sú liturgickými obradmi prijatí do katechumenátu. Katechumenát nie je iba jednoduchým výkladom právd viery a prikázaní, ale formáciou a dostatočne trvajúcim obdobím vovádzania do celého kresťanského života, kde učeníci prichádzajú do styku s Kristom, svojím Majstrom. Nech sú teda katechumeni vhodným spôsobom zasväcovaní do tajomstva spásy a do praktizovania evanjeliových zásad. A posvätnými obradmi, ktoré sa majú sláviť postupne,75 nech sú uvádzaní do života viery, liturgie a lásky Božieho ľudu.
Po tom, čo sú sviatosťami kresťanskej iniciácie vyslobodení z moci tmy,76 zomretí, pochovaní a vzkriesení spolu s Kristom,77 prijímajú Ducha78 adoptívneho synovstva a slávia so všetkým Božím ľudom pamiatku Pánovej smrti a zmŕtvychvstania.
Źelateľné je, aby sa veľkopôstna a veľkonočná liturgia obnovila takým spôsobom, aby mohla pripraviť srdcia katechumenov na slávenie veľkonočného tajomstva, počas ktorého sú krstom znovuzrodení v Kristovi.
Kresťanské zasväcovanie počas katechumenátu nemá byť dielom iba samých katechétov alebo kňazov, ale celého spoločenstva veriacich, zvlášť však krstných rodičov, aby katechumeni hneď od začiatku pociťovali svoju príslušnosť k Božiemu ľudu. A keďže život Cirkvi má byť apoštolský, nech sa aj katechumeni učia aktívne spolupracovať na zvestovaní evanjelia a budovaní Cirkvi príkladom svojho života a vyznávaním viery.
Napokon nech sa v novom Kódexe kánonického práva jasnejšie definuje právne postavenie katechumenov. Lebo oni sú už začlenení do Cirkvi,79 už patria do Kristovej rodiny80 a nezriedka už žijú životom viery, nádeje a lásky.Tretí článok:
Utváranie kresťanského spoločenstvaÚvod
15. Duch Svätý semenami Slova a hlásaním evanjelia povoláva všetkých ľudí ku Kristovi a vzbudzuje v srdciach otvorenosť pre vieru. A keď v lone krstného prameňa zrodil veriacich v Krista pre nový život, zhromažďuje ich do jediného Božieho ľudu, ktorý je „vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo“ (1 Pt 2, 9).81
Preto nech misionári, Boží spolupracovníci,82 utvárajú spoločenstvá veriacich, dôstojne žijúce podľa povolania, ktorého sa im dostalo,83 a nech plnia kňazské, prorocké a kráľovské poslanie, ktoré im Boh zveril. Takto sa kresťanské spoločenstvo stáva znamením Božej prítomnosti vo svete. V eucharistickej obete totiž neprestajne prichádza spolu s Kristom k Otcovi;84 horlivo živené Božím slovom,85 vydáva svedectvo o Kristovi86 a napokon žije v láske a prekypuje apoštolským zápalom.87
Kresťanské spoločenstvo sa má hneď od začiatku utvárať takým spôsobom, aby sa podľa možnosti samo mohlo starať o svoje vlastné potreby.
Takéto spoločenstvo veriacich, obohatené kultúrou vlastného národa, nech zapustí v ľude hlboké korene. Nech v ňom vzrastajú rodiny preniknuté duchom evanjelia88 a nech sú im pritom na pomoci primerané školy. Nech si zakladajú aj združenia a skupiny, pomocou ktorých bude môcť apoštolát laikov preniknúť celú spoločnosť duchom evanjelia. Nakoniec nech žiari láska medzi katolíkmi rozličných obradov.89
Nech sa medzi novopokrstenými živí aj ekumenický duch: nech si osvoja správnu mienku, že bratia, ktorí veria v Krista, sú Kristovými učeníkmi a znovuzrodení krstom majú účasť na mnohých dobrách Božieho ľudu. Pokiaľ to dovoľujú náboženské pomery, nech sa organizuje ekumenická činnosť takým spôsobom, aby sa vylúčila akákoľvek forma indiferentizmu a synkretizmu, ako aj nerozumnej žiarlivosti, aby tak katolíci družne spolupracovali s oddelenými bratmi podľa ustanovení dekrétu o ekumenizme, a nakoľko je to možné, spoločne vyznávali vieru v Boha a Ježiša Krista pred tvárou národov a spolupracovali v sociálnej a technickej oblasti, ako aj v kultúrnej a náboženskej oblasti. Nech spolupracujú najmä pre Krista, ich spoločného Pána, ktorého meno ich spája! A táto spolupráca sa má nadväzovať nielen medzi súkromnými osobami, ale podľa zváženia miestneho ordinára aj medzi cirkvami alebo cirkevnými spoločenstvami a ich dielami.
Kresťania zhromaždení v Cirkvi zo všetkých národov „nelíšia sa od ostatných ľudí krajinou pôvodu ani rečou, ani politickými ustanovizňami“,90 a preto majú žiť pre Boha a pre Krista podľa čestných obyčají svojho národa. Ako dobrí občania nech pestujú pravú lásku k vlasti a varujúc sa rasovej nenávisti a prehnaného nacionalizmu, nech šíria lásku medzi všetkými ľuďmi.
Na dosiahnutie týchto úloh majú veľký význam a zasluhujú si osobitnú pozornosť laici, to jest veriaci krstom privtelení ku Kristovi, ktorí žijú vo svete. Ich vlastným poslaním je, aby preniknutí Kristovým Duchom, pôsobili znútra ako kvas na časné záležitosti a usporadúvali ich tak, žeby sa vždy diali podľa Krista.91
Nestačí však len to, aby kresťanský ľud bol v nejakom národe prítomný a organizovaný ani aby konal len apoštolát dobrého príkladu. Ustanovený je tam na to, aby svojim spoluobčanom nekresťanom slovom aj skutkom zvestoval Krista a pomáhal im plne ho prijať.
Aby Cirkev zapustila korene a aby sa vzmáhalo kresťanské spoločenstvo, potrebné sú aj rozličné služby, ktoré vznikajú z Božieho podnetu v kruhu samých veriacich a ktoré majú všetci veľmi starostlivo podporovať a mať v úcte. Medzi ne patrí poslanie kňazov, diakonov a katechétov i Katolícka akcia. Podobnú nevyhnutnú službu konajú rehoľníci a rehoľníčky jednak modlitbou, jednak aktívnym pôsobením, aby sa Kristovo kráľovstvo ujalo a upevnilo v dušiach a ďalej sa rozširovalo.Ustanovenie domorodého duchovenstva
16. Cirkev s veľkou radosťou vzdáva vďaky za neoceniteľný dar kňazského povolania, ktoré Boh udelil toľkým mladým mužom v národoch nedávno získaných pre Krista. Cirkev totiž zapúšťa pevnejšie korene v každom ľudskom prostredí, keď jednotlivé spoločenstvá veriacich majú zo svojich vlastných radov služobníkov spásy v stupni episkopátu, presbyterátu a diakonátu, ktorí stoja v službách svojich bratov, takže novozaložené miestne cirkvi postupne nadobúdajú diecéznu štruktúru so svojím vlastným duchovenstvom.
Čo tento koncil stanovil o kňazskom povolaní a výchove kňazov, nech sa svedomite zachováva tam, kde sa Cirkev zriaďuje po prvýkrát, ako aj v mladých miestnych cirkvách. Treba čo najväčšmi dbať na to, čo je ustanovené o duchovnej formácii a o jej úzkom spojení s vedeckým a pastoračným vzdelávaním, o živote podľa vzoru evanjelia bez ohľadu na osobné alebo rodinné záujmy, ako i o pestovaní hlbokého zmyslu pre tajomstvo Cirkvi. Tak sa vynikajúco naučia úplne sa venovať službe Kristovmu telu a dielu evanjelia, byť vernými a oddanými spolupracovníkmi svojho biskupa a družne pomáhať ostatným spolubratom.92
Aby sa dosiahol tento všeobecný cieľ, celá formácia seminaristov sa má uskutočňovať vo svetle tajomstva spásy, ako ho podáva Sväté písmo. Toto Kristovo tajomstvo a tajomstvo našej spásy majú objaviť a prežívať sprítomnené v liturgii.93
Spoločné požiadavky kňazskej, pastoračnej i praktickej formácie, ktoré koncil naznačil,94 treba dať do súladu so snahou ísť v ústrety osobitnému spôsobu zmýšľania a konania vlastného národa. Seminaristi teda majú nadobudnúť rozhľad a bystrosť úsudku, aby dobre poznali a boli schopní hodnotiť kultúru svojho národa. Pri filozofických a teologických štúdiách nech si uvedomia, v akom vzťahu s kresťanstvom sú tradície a náboženstvo zdedené po otcoch.95 Pri výchove kňazov si treba všímať aj miestne pastoračné potreby. Seminaristi majú študovať dejiny, ciele a spôsob misijnej činnosti Cirkvi i osobitné spoločenské, hospodárske a kultúrne podmienky vlastného ľudu. Majú sa vychovávať v ekumenickom duchu a náležite sa pripravovať na bratský dialóg s nekresťanmi.96 Toto všetko si vyžaduje, aby si počas štúdií v príprave na kňazstvo podľa možností každý udržiaval úzky vzťah so svojím národom a v tom istom životnom rámci.97 Napokon nech sa v štúdiu venuje pozornosť i presnému vedeniu cirkevnej administratívy, a to aj v ekonomickom zmysle.
Okrem toho treba vyberať schopných kňazov, ktorí by si po určitej pastoračnej praxi doplnili vysokoškolské štúdiá na univerzitách, a to aj v zahraničí, predovšetkým v Ríme, i v iných vedeckých inštitútoch, aby tak novozaložené miestne cirkvi mali k dispozícii medzi domácim duchovenstvom primerane vzdelaných a skúsených kňazov, ktorí by mohli prevziať aj náročnejšie cirkevné funkcie.
Tam, kde to biskupské konferencie uznajú za vhodné, nech sa obnoví diakonát ako trvalý životný stav, podľa ustanovení konštitúcie o Cirkvi.98 Je totiž užitočné, aby muži vykonávajúci ozajstnú diakonskú službu tým, že ako katechéti hlásajú Božie slovo alebo v mene farára či biskupa spravujú odľahlé kresťanské spoločenstvá, alebo dobročinne pôsobia v sociálnych a charitatívnych ustanovizniach, boli posilnení vkladaním rúk, pochádzajúcim od apoštolov, a užšie spojení s oltárom, aby tak mohli s pomocou sviatostnej milosti diakonátu účinnejšie plniť svoju službu.Formácia katechétov
17. Chvályhodný je aj zástup tých, ktorí sa tak veľmi zaslúžili o misijné dielo medzi národmi, to jest katechéti, muži a ženy, ktorí preniknutí apoštolským duchom, za cenu veľkých námah poskytujú jedinečnú a nevyhnutnú pomoc pri šírení viery a Cirkvi.
V našich časoch, keď nie je dosť duchovných, ktorí by hlásali evanjelium toľkým zástupom a vyvíjali pastoračnú činnosť, služba katechétov je zvrchovane dôležitá. Preto sa má ich príprava uskutočňovať a prispôsobovať kultúrnemu pokroku takým spôsobom, aby ako plnohodnotní spolupracovníci kňazov mohli čo najlepšie plniť svoje poslanie, ktoré sa vzhľadom na nové, neustále rozsiahlejšie úlohy stáva čoraz náročnejším.
Nech teda rastie počet diecéznych a miestnych škôl, v ktorých by sa budúci katechéti vzdelávali v katolíckej náuke, najmä v biblickom a liturgickom odbore, ako aj v katechetickej metóde a pastoračnej praxi, aby sa im dostala formácia v kresťanskej morálke99 v trvalom úsilí nábožne a sväto žiť. Okrem toho treba usporadúvať pravidelné školenia alebo kurzy, na ktorých by sa katechéti oboznamovali s najnovšími poznatkami v odboroch a metódach užitočných na ich účinkovanie a posilňovali sa v duchovnom živote. Popritom tým, ktorí sa celkom venujú tejto práci, treba spravodlivou odmenou zaistiť slušnú životnú úroveň a sociálne zabezpečenie.100
Je želateľné, aby na výchovu a zabezpečenie katechétov osobitnými podporami primerane prispievala aj Posvätná kongregácia pre šírenie viery. Ak sa to uzná za potrebné a vhodné, nech sa založí Dielo pre katechétov.
Miestne cirkvi by mali s uznaním uvítať aj veľkodušnú prácu pomocných katechétov, ktorých pomoc potrebujú. Pomocní katechéti vedú vo svojich spoločenstvách modlitby a vyučujú náboženstvo. Preto sa treba náležite starať o ich vzdelanie a duchovnú formáciu. Je želateľné, aby tam, kde sa to uzná za vhodné, patrične pripravení katechéti dostali cirkevné poverenie (missio canonica) pri verejných liturgických úkonoch, aby tak ich služba viere nadobudla v ľude väčšiu autoritu.Zveľaďovať rehoľný život
18. Hneď od počiatočného štádia zakladania miestnej cirkvi treba starostlivo napomáhať rehoľný život. Veď on nielenže prináša vzácnu a nevyhnutnú pomoc pre misijnú činnosť, ale aj dôvernejším zasvätením sa Bohu v Cirkvi je skvelým prejavom a znamením najvnútornejšej podstaty kresťanského povolania.101
Rehoľné inštitúty spolupracujúce pri zakladaní cirkví a vlastniace hlboké mystické poklady, ktorými sa vyznačuje bohatá náboženská tradícia Cirkvi, sa majú usilovať poukazovať na ne a odovzdávať ich v zhode s vlohami a mentalitou každého národa. Nech pozorne skúmajú, ako by bolo možné prevziať do kresťanského náboženského života asketické a kontemplatívne tradície, ktorých zárodky Boh vložil do starobylých civilizácií ešte pred zvestovaním evanjelia.
V mladých miestnych cirkvách treba rozvíjať rozličné formy rehoľného života, aby dávali najavo rozmanité aspekty Kristovho poslania a života Cirkvi, venovali sa rôznym druhom pastoračnej činnosti a náležite pripravili na ňu svojich členov. Biskupské konferencie nech však dbajú o to, aby sa na škodu rehoľného a apoštolského života nerozmnožovali kongregácie, ktoré majú ten istý apoštolský cieľ.
Osobitnú zmienku si zasluhujú rozličné pokusy o udomácnenie kontemplatívneho života, pričom jedni si ponechávajú základné prvky mníšskeho života, snažiac sa presadiť bohaté tradície svojho rádu, zatiaľ čo druhí sa vracajú k jednoduchším formám dávneho mníšstva. Všetci sa však majú usilovať naozaj sa prispôsobiť miestnym podmienkam. Keďže kontemplatívny život patrí k prítomnosti Cirkvi v jej najplnšej forme, je potrebné ho zavádzať vo všetkých mladých cirkvách.TRETIA KAPITOLA
MIESTNE CIRKVI
Rozvoj mladých cirkví
19. Dielo zakorenenia sa Cirkvi v určitom ľudskom prostredí dosahuje stanovený cieľ vtedy, keď spoločenstvo veriacich už nadobudlo stálosť a pevnosť, zapustilo korene v živote spoločnosti a prispôsobilo sa aspoň určitým spôsobom tamojšej kultúre, takže už disponuje domácimi kňazmi, rehoľníkmi a laikmi, hoci ešte v nedostatočnej miere, a obohacuje sa službami a ustanovizňami, ktoré sú potrebné na to, aby Boží ľud mohol viesť a rozvíjať svoj život pod správou vlastného biskupa.
V mladých miestnych cirkvách má život Božieho ľudu dozrievať v každej oblasti kresťanského života, ktorý treba obnovovať podľa ustanovení tohto koncilu: skupiny veriacich sa tak stávajú čoraz uvedomelejšími spoločenstvami viery, liturgie a kresťanskej lásky; laici sa svojou činnosťou, ktorá je zároveň občianska i apoštolská, usilujú o spoločenský poriadok založený na láske a spravodlivosti; prostriedky spoločenskej komunikácie sa používajú náležite a rozvážne; rodiny, vďaka pravému kresťanskému životu, sa stávajú kolískou apoštolátu laikov a kňazských i rehoľných povolaní. Napokon viera sa stáva predmetom vhodného katechetického vyučovania, nachádza svoj výraz v liturgii zodpovedajúcej národnej mentalite a vhodným cirkevným zákonodarstvom sa uvádza do bezúhonných ustanovizní a miestnych zvyklostí.
Biskupi – každý spolu so svojím kňazstvom – majú sa dať čoraz väčšmi prenikať Kristovým a cirkevným zmýšľaním a spolucítiť i žiť so všeobecnou Cirkvou. Mladé cirkvi nech zostanú čo najužšie spojené s univerzálnou Cirkvou. Nech prevezmú jej tradičné zložky do svojej vlastnej kultúry, aby tak vzájomnou výmenou určitých hodnôt obohatili život tajomného tela.102 Preto treba zveľaďovať teologické, psychologické a ľudské faktory, schopné napomáhať cit jednoty so všeobecnou Cirkvou.
Mladé cirkvi sa veľmi často nachádzajú v chudobnejších častiach sveta a obyčajne ešte trpia veľkým nedostatkom kňazov a materiálnych prostriedkov. Preto je veľmi potrebné, aby im univerzálna Cirkev svojou neprestajnou misijnou činnosťou poskytovala pomoc, ktorá slúži predovšetkým na rozvoj a dozrievanie kresťanského života danej miestnej cirkvi. Misijná činnosť má pomáhať aj dávnejšie založeným cirkvám, ktoré sú v stave istého úpadku a slabosti.
Avšak tieto cirkvi musia organizovať spoločné pastoračné podujatia a vhodné diela, pomocou ktorých by sa zväčšil počet povolaní na diecézne kňazstvo a rehoľné inštitúty a aby sa tieto povolania bezpečnejšie rozpoznávali a úspešnejšie pestovali,103 aby sa dané cirkvi postupne vedeli starať samy o seba a pomáhať aj iným.Misijná činnosť miestnych cirkví
20. Keďže miestna cirkev má byť čo najdokonalejším obrazom všeobecnej Cirkvi, nech si je plne vedomá toho, že je poslaná aj k tým, ktorí neveria v Krista a žijú spolu s ňou na tom istom území, aby svedectvom života jednotlivých veriacich i celého spoločenstva bola pre nich znamením, ktoré poukazuje na Krista.
Okrem toho je potrebné vysluhovať Božie slovo, aby sa evanjelium dostalo k všetkým. Biskup má byť predovšetkým hlásateľom viery, ktorý privádza nových učeníkov ku Kristovi.104 Aby mohol zodpovedne plniť toto vznešené poslanie, musí dôkladne poznať situáciu svojho stáda, ako aj osobné názory svojich spoluobčanov o Bohu a pritom starostlivo brať do úvahy zmeny, ktoré prináša so sebou urbanizácia, migrácia a náboženská ľahostajnosť.
Domorodí kňazi v mladých cirkvách nech sa horlivo podujímajú šíriť evanjelium v spolupráci so zahraničnými misionármi, s ktorými tvoria jedno presbytérium, zoskupené pod právomocou biskupa, a to nielen aby boli duchovnými pastiermi veriacich a konali bohoslužby, ale aby aj hlásali evanjelium tým, ktorí sú ešte mimo Cirkvi. Nech prejavujú ochotu, ba ak sa naskytne príležitosť, nech sa pohotovo ponúknu svojmu biskupovi na začatie misijnej práce v odľahlých a opustených oblastiach vlastnej diecézy alebo v iných diecézach.
Takou horlivosťou nech sú zapálení rehoľníci a rehoľníčky, ako i laici voči svojim spoluobčanom, najmä voči chudobnejším.
Biskupské konferencie nech sa postarajú o to, aby sa v predpísanom čase konali kurzy biblickej, teologickej, duchovnej a pastoračnej obnovy, aby si s tým cieľom duchovenstvo v týchto nestálych pomeroch plných zmien nadobúdalo dôkladnejšiu znalosť teológie a pastoračných metód.
Nech sa ďalej svedomite zachovávajú všetky ustanovenia tohto koncilu, najmä dekrét o účinkovaní a živote kňazov.
Aby sa mohla misijná činnosť miestnej cirkvi uskutočňovať, na to sú potrební schopní služobníci, včas pripravení spôsobom, ktorý zodpovedá podmienkam jednotlivých cirkví. Keďže ľudia sa čoraz viac spájajú do skupín, je nanajvýš vhodné, aby sa biskupské konferencie dohodli na spoločnom postupe, ako s týmito skupinami nadviazať dialóg. Ak azda jestvujú v niektorých oblastiach skupiny ľudí, ktoré sa zdráhajú prijať katolícku vieru, lebo sa nemôžu prispôsobiť osobitej forme, ktorú tam Cirkev prijala za svoju, je žiaduce, aby sa za týchto okolností urobili konkrétne opatrenia,105 kým sa nepodarí zhromaždiť všetkých kresťanov do jediného spoločenstva. Ak však má Apoštolská stolica na túto prácu pripravených misionárov, nech ich jednotliví biskupi pozvú do svojich diecéz, s láskou ich prijmú a účinne podporujú ich podujatia.
Aby misijná horlivosť prekvitala aj medzi domácim obyvateľstvom vo vlastnej krajine, je veľmi užitočné, ak sa mladé cirkvi čo najskôr aktívne zúčastnia na misijnom diele všeobecnej Cirkvi tým, že aj ony pošlú misionárov, ktorí budú hlásať evanjelium všade vo svete, hoci samy trpia nedostatkom duchovenstva. Lebo spoločenstvo so všeobecnou Cirkvou sa v istom zmysle dovŕši až vtedy, keď sa aj ony budú aktívne zúčastňovať na misijnej práci medzi inými národmi.Napomáhať apoštolát laikov
21. Cirkev sa nemôže pokladať za skutočne ustanovenú, nedosahuje plnosť života a nie je dokonalým znamením Kristovej prítomnosti medzi ľuďmi, ak popri hierarchii nejestvuje a s ňou nespolupracuje skutočný laikát. Lebo evanjelium nemôže zapustiť hlboké korene v zmýšľaní, živote a činnosti nijakého národa, ak tu chýba aktívna prítomnosť laikov. Preto už pri zakladaní miestnej cirkvi treba venovať čo najväčšiu pozornosť organizovaniu vyspelého kresťanského laikátu.
Veriaci laici totiž patria v plnej miere k Božiemu ľudu a zároveň k občianskej spoločnosti. Patria k vlastnému národu, z ktorého pochádzajú, výchovou nadobudli účasť na jeho kultúrnych bohatstvách a mnohoraké spoločenské zväzky ich spájajú s jeho životom. Vo svojom zamestnaní aktívne spolupracujú na jeho rozvoji, jeho problémy pociťujú ako svoje vlastné a usilujú sa ich riešiť. Ale zároveň patria Kristovi, lebo v Cirkvi sa znovuzrodili vierou a krstom, aby boli Kristovi v novosti života i v nových skutkoch,106 aby sa v Kristovi všetko podrobilo Bohu a napokon bol Boh pre všetkých všetkým.107
Ich hlavnou povinnosťou, tak mužov, ako aj žien, je vydávať svedectvo o Kristovi životom i slovom v rodine, vo svojom spoločenskom prostredí a v rámci vlastného zamestnania. Musí sa v nich skutočne prejavovať nový človek, stvorený na obraz Boha v spravodlivosti a pravej svätosti.108 Túto novosť života majú prejavovať v spoločenskom a kultúrnom prostredí svojej krajiny, v zhode s tradíciami vlastného národa. Sami majú túto kultúru poznať, ozdravovať a zachovávať, starať sa o jej rozvoj v súlade s novými podmienkami a napokon ju zdokonaľovať v Kristovi, aby Kristova viera a život Cirkvi už neboli čosi cudzie pre spoločnosť, v ktorej žijú, lež aby ju začali prenikať a premieňať. Nech ich s ostatnými spoluobčanmi spája úprimná láska, aby sa v ich správaní prejavovalo nové spojivo jednoty a všeobecnej solidarity, ktorá má svoj zdroj v Kristovom tajomstve. ďalej nech šíria Kristovu vieru medzi tými, s ktorými ich spája spoločný život a zamestnanie. Táto povinnosť je tým naliehavejšia, že mnohí ľudia môžu počúvať evanjelium a poznať Krista jedine prostredníctvom takých laikov, ktorí sú im blízki. Ba kde je to možné, nech sú laici pripravení aj bezprostrednejšie spolupracovať s hierarchiou tým, že vezmú na seba osobitné poslanie hlásať evanjelium, odovzdávať kresťanské učenie a tak dodávať životnú silu rodiacej sa Cirkvi.
Služobníci Cirkvi nech si zase vysoko vážia apoštolskú činnosť laikov. Nech ich vychovávajú tak, aby si ako Kristove údy uvedomili svoju zodpovednosť voči všetkým ľuďom. Nech ich dôkladne zasvätia do Kristovho tajomstva, naučia ich praktické metódy a pomáhajú im v ťažkostiach v duchu konštitúcie Lumen gentium a dekrétu Apostolicam actuositatem.
Nech teda celá mladá cirkev, pri rešpektovaní špecifických úloh a vlastnej zodpovednosti duchovných pastierov i laikov, vydáva jednoznačné živé a presvedčivé svedectvo o Kristovi, aby sa tak stala živým znamením spásy, ktorá k nám prichádza v Kristovi.Rozmanitosť v jednote
22. Semeno – Božie slovo – klíčiace v dobrej pôde zvlažovanej Božou rosou, nasáva miazgu, premieňa ho a asimiluje, aby napokon prinášalo veľa ovocia. Lebo podobne, ako je to v poriadku vtelenia, mladé cirkvi, zakorenené v Kristovi a postavené na apoštolskom základe, majú obdivuhodnú schopnosť prijímať všetky bohatstvá národov, ktoré boli dané Kristovi do dedičstva.109 Osvojujú si z obyčají, tradícií, múdrosti, z vied a umení svojich národov všetko, čo môže prispieť k zvelebeniu Stvoriteľa, k zdôrazneniu milosti Spasiteľa a k správnemu usporiadaniu kresťanského života.110
Na dosiahnutie tohto cieľa treba v jednotlivých veľkých spoločensko-kultúrnych oblastiach podnecovať teologické bádanie, ktoré by vo svetle Tradície všeobecnej Cirkvi podrobilo novému výskumu fakty a slová zjavené Bohom, zaznamenané vo Svätom písme, ktoré vysvetľujú cirkevní otcovia a učiteľský úrad Cirkvi. Takto možno jasnejšie pochopiť, ako sa dá viera – berúc do úvahy filozofiu a múdrosť národov – spájať s rozumom a ako dať do súladu obyčaje, chápanie života a spoločenský poriadok so spôsobom života, ktorý vychádza z Božieho zjavenia. Z toho jasnejšie vyplynú cesty k hlbšiemu osvojeniu si kresťanského života v jeho širokom rámci. Takým spôsobom sa vylúči akýkoľvek synkretizmus a každý druh falošného partikularizmu; kresťanský život sa prispôsobí duchu a svojrázu každej kultúry111 a miestne tradície spolu s osobitnými vlohami každej národnej pospolitosti, osvietené svetlom evanjelia, budú včlenené do katolíckej jednoty. Napokon si nové miestne cirkvi, obohatené svojimi tradíciami, nájdu miesto v cirkevnom spoločenstve, pri zachovaní primátu Petrovho stolca, ktorý je na čele celého zhromaždenia lásky.112
Je preto nielen želateľné, ale aj vhodné, aby sa biskupské konferencie spoločne schádzali v rámci každej veľkej spoločensko-kultúrnej oblasti a tak mohli pokračovať v tomto adaptačnom úsilí v svornosti a podľa spoločných uznesení.ŠTVRTÁ KAPITOLA
MISIONÁRI
Misijné povolanie
23. Hoci povinnosť šíriť vieru podľa svojich možností zaväzuje každého Kristovho učeníka,113 predsa Kristus Pán vždy povoláva spomedzi svojich učeníkov tých, ktorých on sám chce, aby boli s ním a aby ich poslal kázať všetkým národom.114 Preto prostredníctvom Ducha Svätého, ktorý udeľuje vhodné charizmy, ako sa mu páči,115 roznecuje v srdciach niektorých jednotlivcov misijné povolanie a zároveň vzbudzuje v Cirkvi inštitúty, 116 ktoré ako vlastnú povinnosť berú na seba poslanie hlásať evanjelium, týkajúce sa celej Cirkvi.
Osobitným povolaním sa vyznačujú tí domáci alebo zahraniční kňazi, rehoľníci i laici – obdarení primeranými prirodzenými schopnosťami a vyhovujúci svojimi vlohami a nadaním –, ktorí sú ochotní podujať sa na misijnú prácu.117 Poslaní kompetentnou cirkevnou vrchnosťou, s vierou a poslušnosťou odchádzajú k tým, ktorí sú ďaleko od Krista, ako služobníci evanjelia vyhradení pre dielo, na ktoré boli povolaní,118 „aby sa pohania stali príjemnou obetou, posvätenou v Duchu Svätom“ (Rim 15, 16).
Misionárska spiritualita
24. Na Božie volanie má človek odpovedať takým spôsobom, že sa celkom oddá dielu evanjelia a neradí sa s telom ani krvou.119 Túto odpoveď však nie je možné dať bez podnetu a pomoci Ducha Svätého. Veď misionár sa stáva účastným na živote a poslaní toho, ktorý sa „zriekol seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu“ (Flp 2, 7). Preto musí byť pripravený vytrvať cez celý život vo svojom povolaní, zrieknuť sa seba a všetkého, čo až doteraz vlastnil, a stať sa pre všetkých všetkým.120
Keď zvestuje evanjelium medzi pohanmi, nech s dôverou ohlasuje tajomstvo Krista, ktorého je poslom, takže v jeho mene má odvahu hovoriť, keď je to potrebné,121 a pritom sa nehanbiť za pohoršenie kríža. Kráčajúc v šľapajach svojho Majstra, ktorý je tichý a pokorný srdcom, nech dáva najavo, že jeho jarmo je príjemné a bremeno ľahké.122 Nech žije naozaj podľa evanjelia,123 vo veľkej trpezlivosti, veľkodušnosti, dobrotivosti a úprimnej láske,124 a ak treba, nech vydáva svedectvo o svojom Pánovi aj preliatím vlastnej krvi. Od Boha si vyprosí silu a odvahu a z vlastnej skúsenosti spozná, že v mnohých skúškach a vo veľkej chudobe je aj veľká radosť.125 Nech je presvedčený, že poslušnosť je charakteristickou čnosťou Kristovho učeníka, lebo Kristus poslušnosťou vykúpil ľudstvo.
Aby hlásatelia evanjelia nezanedbávali milosť, ktorá je v nich, musia sa deň čo deň obnovovať vo svojom zmýšľaní.126 Ordinári a predstavení nech zhromažďujú misionárov v stanovenom čase, aby sa upevnili v nádeji svojho povolania a obnovili v apoštolskej službe. Na tento účel môžu zriaďovať aj osobitné domy.Duchovná a mravná formácia
25. Budúci misionár musí byť pripravený na takú vznešenú činnosť osobitnou duchovnou a mravnou formáciou.127 Musí byť prichystaný ujať sa iniciatívy, odhodlane uskutočňovať začaté diela, vytrvať v ťažkostiach, trpezlivo a mužne znášať samotu, únavu a prácu bez očakávaného ovocia. Má ísť ľuďom v ústrety s otvorenou mysľou a veľkodušným srdcom; ochotne sa podujímať na zverené úlohy; veľkoryso sa prispôsobovať obyčajam iných národov a menlivým okolnostiam; vo svornosti a vzájomnej láske spolupracovať so spolubratmi a so všetkými, ktorí sa venujú tomu istému dielu, aby podľa vzoru apoštolskej pospolitosti spolu s veriacimi mali jedno srdce a jednu dušu.128
V takejto vnútornej disponovanosti sa treba usilovne cvičiť už v prípravnom období, pestovať ju a duchovným životom zveľaďovať a udržiavať. Misionár má byť mužom modlitby, preniknutým vierou a neochvejnou nádejou. Má horieť duchom sily, lásky a miernosti.129 Nech sa naučí vystačiť s tým, čo má.130 V duchu sebazaprenia nech nosí v sebe Kristovo zomieranie, aby Ježišov život účinkoval v tých, ku ktorým je poslaný. 131 Z horlivosti za duše nech ochotne vynaloží všetko, ba nech za ne obetuje aj samého seba,132 takže denným konaním svojich povinností rastie v láske k Bohu a k blížnemu.133 Tak spojený s Kristom v poslušnosti Otcovej vôli bude pod vedením hierarchie pokračovať v jeho poslaní a spolupracovať na tajomstve spásy.
Teologická a apoštolská príprava
26. Tí, ktorí majú byť poslaní k rozličným národom, nech sú ako dobrí Kristovi služobníci živení „slovami viery a dobrého učenia“ (1 Tim 4, 6), ktoré čerpajú predovšetkým zo Svätého písma, a prenikajú do hĺbok Kristovho tajomstva, ktorého budú poslami a svedkami.
Preto všetci misionári – kňazi, rehoľní bratia, rehoľné sestry i laici – musia sa pripraviť a formovať každý primerane svojmu postaveniu, aby boli na výške svojho budúceho poslania.134 Ich odborná príprava sa má hneď od začiatku usporiadať tak, aby zahrnovala univerzálnosť Cirkvi i rozmanitosť národov. To platí o všetkých disciplínach, ktorými sa pripravujú na svoju službu, ako aj o iných vedných odboroch, ktoré im môžu byť užitočné, aby nadobudli všeobecné poznatky o národoch, kultúrach a náboženstvách, a to nielen v minulosti, ale predovšetkým v prítomnosti. Lebo každý, kto sa chystá ísť k inému národu, musí si vysoko vážiť jeho dedičstvo, jazyky a zvyky. Je nevyhnutné, aby sa budúci misionár venoval štúdiu misiológie, aby poznal cirkevnú teóriu a prax týkajúcu sa misijnej činnosti, aby sa oboznámil s cestami, ktorými prešli zvestovatelia evanjelia v priebehu vekov, ale aj so súčasným stavom misií a s metódami, ktoré sa dnes pokladajú za najúčinnejšie.135
Hoci túto integrálnu formáciu má prenikať pastoračná starostlivosť, treba jej poskytovať aj osobitnú systematickú apoštolskú prípravu tak odbornú, ako i doplnenú praktickými cvičeniami.136
Čo najväčší počet rehoľných bratov a sestier by sa mal dobre pripraviť v katechetickom umení, aby mohli čo najúčinnejšie spolupracovať v apoštoláte.
Je nevyhnutné, aby sa aj tí, ktorí sa iba prechodne zúčastňujú na misijnej činnosti, primerane pripravili na túto prácu.
Rozličné druhy prípravy si potom misionári majú doplniť na samom misijnom území, aby dôkladnejšie poznali dejiny, sociálnu štruktúru a obyčaje národov a nadobudli prehľad o ich mravnom poriadku, náboženských predpisoch, ako aj o ich vlastných názoroch, ktoré si podľa svojich posvätných tradícií utvorili o Bohu, svete a človeku.137 Jazyky nech si osvoja do takej miery, aby ich mohli používať plynulo a bezchybne a tak mali ľahší prístup do ľudských myslí i sŕdc.138 Okrem toho nech sa náležite oboznámia s miestnymi pastoračnými potrebami.
Niektorí z nich nech sa dôkladnejšie pripravia na misiologických inštitútoch alebo iných fakultách a univerzitách, aby mohli účinnejšie vykonávať osobitné úlohy139 a svojím odborným vzdelaním byť nápomocní ostatným misionárom v misijnej činnosti, ktorá najmä v našich časoch prináša veľa ťažkostí, ale aj vhodných príležitostí. Je mimoriadne želateľné, aby aj oblastné biskupské konferencie mali k dispozícii dostatočný počet takých odborníkov a podľa potreby využívali ich vedomosti a skúsenosti pri vykonávaní svojho poslania. Nech nechýbajú ani odborníci v používaní technických zariadení a spoločenských komunikačných prostriedkov, ktorých význam by mali všetci doceniť.Inštitúty, ktoré pracujú v misiách
27. Hoci toto všetko nutne potrebuje každý, kto odchádza do misií, jednotlivci to sotva môžu dosiahnuť sami. Ani samotnú misijnú prácu jednotlivci nie sú schopní zvládať, ako to potvrdzuje skúsenosť, a preto spoločné povolanie ich združilo do inštitútov, aby v nich spoločným úsilím dostali primeranú prípravu a uskutočňovali toto dielo v mene Cirkvi a podľa pokynov hierarchickej vrchnosti. Tieto inštitúty už po mnoho storočí znášajú ťarchu a horúčosť dňa, venujú sa úplne, alebo aspoň sčasti misijnej práci. Apoštolská stolica im často zverila obrovské územia, aby tam hlásali evanjelium. A ony na nich zhromaždili Bohu nový ľud, miestnu cirkev pod vedením vlastných pastierov. Týmto cirkvám, ktoré založili vlastným potom, ba aj svojou krvou, budú i naďalej preukazovať službu v bratskej spolupráci svojou horlivosťou a skúsenosťami, venovať sa pastoračnej činnosti alebo plniť osobitné úlohy v záujme spoločného dobra.
Niekedy berú na seba naliehavejšie úlohy na celom území určitej krajiny, napr. hlásať evanjelium skupinám či národom, ktoré azda pre zvláštne príčiny ešte neprijali blahozvesť evanjelia alebo jej doteraz odporovali.140
Ak treba, nech sú pripravené formovať a pomáhať svojimi skúsenosťami tým, ktorí sa dočasne venujú misijnej činnosti.
Z uvedených dôvodov, ale aj preto, lebo ešte mnohé národy je potrebné priviesť ku Kristovi, sú tieto inštitúty aj naďalej absolútne nevyhnutné.PIATA KAPITOLA
ORGANIZÁCIA MISIJNEJ ČINNOSTI
Úvod
28. Keďže kresťania majú rozličné dary,141 nech každý z nich spolupracuje na diele evanjelia podľa svojich možností, schopností, chariziem a úloh.142 A preto všetci, ktorí sejú, i tí, čo žnú,143 tí, ktorí sadia, i tí, ktorí polievajú, majú tvoriť jednotu,144 aby jednomyseľne zasvätili svoje sily budovaniu Cirkvi, „v slobode a poriadku spoločne sledujúc ten istý cieľ“.145
Práve preto práce hlásateľov evanjelia a pomoc ostatných kresťanov treba usmerňovať a spájať takým spôsobom, „nech sa všetko deje slušne a po poriadku“ (1 Kor 14, 40) na všetkých úsekoch misijnej činnosti a spolupráce.
Všeobecná organizácia
29. Keďže starosť o hlásanie evanjelia po celom svete prislúcha predovšetkým biskupskému zboru,146 Biskupská synoda, čiže stála biskupská rada pre všeobecnú Cirkev,147 má venovať misijnej činnosti osobitnú pozornosť ako najdôležitejšej a najsvätejšej povinnosti Cirkvi148 medzi ostatnými záležitosťami celocirkevného významu.149
Pre všetky misie a pre celú misijnú činnosť nech je kompetentný jediný úrad, a to Posvätná kongregácia De propaganda fide, ktorá má viesť a koordinovať tak samotné misijné dielo, ako aj misijnú spoluprácu na celom svete. Pritom však zostáva nedotknuté právo východných cirkví.150
Hoci Duch Svätý vzbudzuje misijného ducha v Božej Cirkvi mnohorakým spôsobom a nezriedka predchádza činnosť tých, ktorí majú spravovať cirkevný život, predsa má aj táto kongregácia podľa svojich možností podnecovať misijné povolania a misijný duchovný život, ako aj horlivosť a modlitby za misie a uverejňovať o tom hodnoverné a primerané správy. Má získavať misionárov a rozmiestňovať ich podľa naliehavosti potrieb jednotlivých krajín. Má zostaviť organický pracovný plán, určovať smernice a zásady šírenia evanjelia, dávať podnety. Má organizovať a koordinovať účinné podporné zbierky, ktoré sa potom rozdelia podľa potrieb alebo užitočnosti, pričom má brať zreteľ na rozlohu územia, na počet veriacich a neveriacich, ustanovizní, inštitútov, spolupracovníkov a misionárov.
Spolu so Sekretariátom pre zjednotenie kresťanov má hľadať spôsoby a prostriedky na zabezpečenie a organizovanie bratskej spolupráce a bratského spolunažívania s misijnými podujatiami iných kresťanských spoločenstiev, aby sa podľa možností odstránilo pohoršenie rozdelenia.
Preto je potrebné, aby táto kongregácia bola nielen administratívnym prostriedkom, ale aj orgánom dynamického riadenia, ktorý používa vedecké metódy a pomôcky zodpovedajúce súčasným podmienkam, a teda berie do úvahy terajšie bádania v oblasti teológie, metodológie a misijnej pastorácie.
Na vedení tejto kongregácie majú mať aktívnu účasť s rozhodujúcim hlasovacím právom vybraní zástupcovia všetkých, ktorí spolupracujú na misijnom diele: biskupi z celého sveta po vypočutí stanoviska biskupských konferencií, ako aj riaditelia pápežských inštitútov a diel, a to spôsobom a podľa kritérií, ktoré určí rímsky veľkňaz. Všetci títo zástupcovia sa majú periodicky schádzať a vykonávať najvyššiu správu celého misijného diela pod vedením rímskeho veľkňaza.
Táto kongregácia nech má k dispozícii stály zbor odborných konzultorov, ktorí sa osvedčili svojimi vedomosťami alebo skúsenosťami. Oni majú medziiným zbierať užitočné údaje o miestnych pomeroch v jednotlivých krajinách a o mentalite rozličných ľudských prostredí, ako aj o postupe, ktorý treba uplatňovať pri šírení evanjelia, a predkladať vedecky podložené závery o misijnej činnosti a spolupráci.
Nech sú primerane zastúpené i ženské rehoľné inštitúty, oblastné misijné diela, ako aj organizácie laikov, najmä tie, ktoré majú medzinárodný charakter.Miestna misijná organizácia
30. Aby sa pri vykonávaní vlastnej misijnej činnosti dosiahli výsledky primerané cieľu, všetci misijní pracovníci majú mať „jedno srdce a jednu dušu“ (Sk 4, 32).
Úlohou biskupa ako správcu a koordinátora diecézneho apoštolátu je organizovať, usmerňovať a koordinovať misijnú činnosť, a to takým spôsobom, aby sa zachovala a napomáhala spontánna iniciatíva tých, ktorí sa zúčastňujú na misijnej práci. Všetci misionári, aj rehoľníci vyňatí spod jeho právomoci, mu podliehajú v rozličných dielach, ktoré sa týkajú posvätnej apoštolskej činnosti.151 Kvôli lepšej koordinácii nech biskup podľa možnosti zriadi pastoračnú radu, na ktorej majú mať účasť duchovní, rehoľníci a laici prostredníctvom vybraných delegátov. Nech tiež dbá na to, aby sa všetka apoštolská činnosť neobmedzila len na tých, ktorí sa už obrátili, ale aby sa primeraná časť pracovníkov a prostriedkov určila aj na šírenie evanjelia medzi nekresťanmi.
Koordinácia činnosti v rámci regiónov
31. Na biskupských konferenciách sa má spoločne rokovať o najvážnejších otázkach a najnaliehavejších problémoch, avšak bez zanedbania rozdielov medzi jednotlivými oblasťami.152 Aby sa správne využívali osoby a prostriedky už i tak nedostačujúce a nemnožili sa nepotrebné podujatia, odporúča sa spoločnými silami zakladať také diela, ktoré slúžia dobru všetkých, ako sú napr. semináre, vyššie a technické školy, pastoračné, katechetické a liturgické centrá, ako aj strediská prostriedkov spoločenskej komunikácie.
Podobná spolupráca podľa vhodnosti nech sa nadviaže aj medzi rozličnými biskupskými konferenciami.
Organizácia činnosti inštitútov
32. Rovnako užitočné je koordinovať činnosť inštitútov alebo cirkevných organizácií. Tie nech sú bez rozdielu podriadené miestnemu ordinárovi vo všetkom, čo sa týka misijnej činnosti. Na tento účel je veľmi osožné uzavrieť osobitné dohody, ktorými sa upravujú vzťahy medzi miestnym ordinárom a predstaveným inštitútu.
Ak sa niektorému inštitútu zverilo nejaké územie, cirkevná autorita a predstavení inštitútu nech si dajú záležať na tom, aby všetko usmerňovali takým spôsobom, žeby z nového kresťanského spoločenstva vyrástla miestna cirkev, ktorá sa vo vhodnom čase dostane pod správu svojho vlastného arcipastiera a duchovenstva.
Keď sa skončí poverenie nad zvereným územím, nastáva nová situácia. Vtedy musia biskupské konferencie a inštitúty na základe spoločnej dohody určiť zásady, podľa ktorých sa majú upravovať vzťahy medzi miestnymi ordinármi a inštitútmi.153 Avšak Apoštolská stolica má stanoviť všeobecné zásady, podľa ktorých sa majú uzavierať oblastné alebo partikulárne dohody.
Aj keby boli inštitúty ochotné pokračovať v začatom diele spoluúčasťou na riadnej pastoračnej činnosti, predsa úmerne s rastom miestneho duchovenstva bude treba dbať na to, aby inštitúty – pokiaľ je to v súlade s ich cieľom – zostali verné tej istej diecéze a veľkodušne v nej prevzali práce osobitného druhu alebo v určitej oblasti.Koordinácia medzi inštitútmi
33. Inštitúty, ktoré sa venujú misijnej činnosti na tom istom území, by mali nájsť možnosť a spôsob, ako koordinovať svoju prácu. Na to sú veľmi užitočné konferencie rehoľníkov a združenia rehoľných sestier, na ktorých by mali mať účasť všetky inštitúty toho istého národa alebo oblasti. Na týchto konferenciách sa má skúmať, čo by sa dalo uskutočniť spoločným úsilím, a udržiavať úzke spojenie s biskupskými konferenciami.
Uvedenú spoluprácu treba podobným spôsobom nadviazať aj s misijnými inštitútmi v krajinách ich pôvodu, aby sa mohli ľahšie a úspornejšie riešiť také spoločné problémy a podujatia, ako sú štúdiá budúcich misionárov, kurzy pre misionárov, vzťahy s verejnými predstaviteľmi alebo s medzinárodnými a nadnárodnými organizáciami.
Koordinácia medzi vedeckými inštitútmi
34. Keďže správne a usporiadané vykonávanie misijnej činnosti si vyžaduje, aby sa hlásatelia evanjelia pripravili na svoje úlohy vedecky, najmä na dialóg s nekresťanskými náboženstvami a civilizáciami, a aby dostávali aj účinnú pomoc počas svojho účinkovania, je želateľné, aby v záujme misií bratsky a veľkodušne medzi sebou spolupracovali všetky vedecké ústavy, ktoré sa venujú misiológii alebo iným pre misie užitočným vedám a odborom, ako sú etnológia a lingvistika, dejiny náboženstiev a religionistika, sociológia, pastoračné metódy a ďalšie vedy.
ŠIESTA KAPITOLA
SPOLUPRÁCA
Úvod
35. Keďže celá Cirkev je misionárska a dielo šírenia evanjelia je základným poslaním Božieho ľudu, posvätný cirkevný snem vyzýva všetkých na hlbokú vnútornú obnovu, aby si živo uvedomili svoju zodpovednosť za šírenie evanjelia a mali podiel na misijnej práci medzi národmi.
Misionárska povinnosť celého Božieho ľudu
36. Všetci veriaci ako údy živého Krista, ku ktorému sa pričlenili a pripodobnili krstom, sviatosťou birmovania a Eucharistiou, sú povinní spolupracovať na rozvoji a vzraste jeho tela, aby ho čím skôr priviedli k plnosti.154
Preto všetci synovia a dcéry Cirkvi majú mať živé vedomie vlastnej zodpovednosti voči svetu, pestovať v sebe naozaj katolíckeho ducha a zasvätiť svoje sily dielu šírenia evanjelia. Nech však všetci vedia, že ich prvou a najvážnejšou povinnosťou, čo sa týka šírenia viery, je žiť hlbokým kresťanským životom. Lebo ich horlivosť v službe Bohu a ich láska voči iným vyvolajú nový duchovný elán v celej Cirkvi, ktorá sa bude javiť ako zástava vztýčená na znamenie národom,155 ako „svetlo sveta“ (Mt 5, 14) a „soľ zeme“ (Mt 5, 13). Toto životné svedectvo bude pôsobivejšie, ak sa bude vydávať spolu s ostatnými kresťanskými skupinami, podľa ustanovení dekrétu o ekumenizme.156
Z tohto obnoveného ducha budú k Bohu stúpať dobrovoľné modlitby a skutky pokánia, aby svojou milosťou urobil plodnou prácu misionárov, tu budú mať pôvod misijné povolania a nájdu sa prostriedky, ktoré misie potrebujú.
Aby však všetci veriaci v Krista dobre poznali terajšiu situáciu Cirkvi vo svete a začuli hlas zástupov volajúcich: „Pomôž nám!“,157 je potrebné im sprístupniť misijné správy – a to aj pomocou moderných spoločenských komunikačných prostriedkov – takým spôsobom, aby pokladali misijnú činnosť za svoju, mali vnímavé srdce pre také obrovské a naliehavé potreby ľudstva a vedeli im poskytovať pomoc.
Je dôležité, aby sa tieto informácie koordinovali v spolupráci s národnými a medzinárodnými organizáciami.Misijná spolupráca kresťanských spoločenstiev
37. Keďže Boží ľud žije v spoločenstvách – najmä diecéznych a farských – a prostredníctvom nich sa určitým spôsobom stáva viditeľným, aj tieto spoločenstvá majú vydávať svedectvo o Kristovi pred národmi.
Milosť obnovy sa môže vzmáhať v spoločenstvách len vtedy, ak každé z nich rozšíri obzory lásky až po kraj sveta a venuje tým, ktorí sú ďaleko, podobnú starostlivosť ako svojim vlastným členom.
A tak sa celé spoločenstvo modlí, spolupracuje a účinkuje medzi národmi prostredníctvom synov a dcér, ktorých si Boh vyvolil na túto vznešenú službu.
Veľmi užitočné je udržiavať spojenie s misionármi – bez zanedbávania misijných diel vo všeobecnosti –, ktorí pochádzajú z vlastného spoločenstva, prípadne s nejakou misijnou farnosťou alebo diecézou, aby sa spolupatričnosť medzi spoločenstvami stala očividnou a slúžila na vzájomnú podporu.Povinnosti biskupov voči misiám
38. Všetci biskupi, keďže sú členmi biskupského kolégia, ktoré je pokračovaním apoštolského kolégia, boli vysvätení nie iba pre jednu diecézu, ale na spásu celého sveta. Kristov príkaz kázať evanjelium každému stvoreniu 158 sa vzťahuje predovšetkým a bezprostredne na nich, spolu s Petrom a pod Petrovým vedením. Tu má svoj pôvod vzájomnosť a spolupráca medzi miestnymi cirkvami, dnes taká veľmi potrebná, aby sa mohlo pokračovať v diele šírenia evanjelia. Vďaka tejto vzájomnosti jednotlivé miestne cirkvi pociťujú starosť o všetky ostatné, navzájom sa oboznamujú so svojimi potrebami a vymieňajú si vlastné dobrá, lebo starostlivosť o rast Kristovho tela zaväzuje celé biskupské kolégium.159
Tým, že biskup vo svojej diecéze – s ktorou tvorí jeden celok – podnecuje, zveľaďuje a vedie misijné dielo, sprítomňuje a svojím spôsobom zviditeľňuje misijného ducha a misijné nadšenie Božieho ľudu, takže celá diecéza sa stáva misionárskou.
Úlohou biskupa je získavať medzi svojím ľudom, a najmä uprostred chorých a trpiacich, duše, ktoré by z celého srdca prinášali Bohu modlitby a skutky pokánia za šírenie evanjelia vo svete; ochotne napomáhať povolania mladých a klerikov pre misijné inštitúty a vďačne prijímať, ak si Boh niektorých vyvolí, aby sa zapojili do misijnej činnosti Cirkvi; povzbudzovať diecézne kongregácie a pomáhať im, aby sa podieľali na misijnej činnosti; podporovať medzi svojimi veriacimi podujatia misijných inštitútov, najmä však pápežské misijné diela. Tým treba právom vyhradiť prvé miesto, keďže majú možnosť vzbudiť v katolíkoch už od detstva naozaj univerzálneho a misionárskeho ducha, a organizovať účinné zbierky na pomoc všetkým misiám, podľa potrieb každej z nich.160
Keďže však potreba robotníkov v Pánovej vinici zo dňa na deň vzrastá a diecézni kňazi tiež túžia mať čoraz väčšiu účasť na šírení evanjelia vo svete, posvätný cirkevný snem si želá, aby biskupi brali do úvahy veľký nedostatok kňazov, ktorý znemožňuje hlásať evanjelium v mnohých krajinách, a po náležitej príprave posielali niektorých zo svojich najlepších kňazov, ktorí sú ochotní venovať sa misijnej práci, do diecéz trpiacich nedostatkom duchovenstva, aby tam aspoň dočasne vykonávali misijnú činnosť.161
Ale aby mohli biskupi účinnejšie vyvíjať misijnú činnosť na prospech celej Cirkvi, je užitočné, keď biskupské konferencie rozhodnú o veciach týkajúcich sa organizovanej spolupráce na vlastnom území.
Na pôde svojich konferencií nech biskupi rokujú: o kňazoch diecézneho duchovenstva, ktorí sa majú zasvätiť hlásaniu evanjelia medzi pohanmi; o výške príspevku, ktorý má dať každoročne každá diecéza na misie úmerne svojim príjmom,162 o vedení a organizovaní postupov a prostriedkov, ktorými sa poskytuje priama pomoc misiám; o podporovaní, a keď treba, o zakladaní misijných inštitútov a seminárov diecézneho duchovenstva na výpomoc misiám; o upevňovaní užších zväzkov medzi týmito inštitútmi a diecézami.
Takisto je úlohou biskupských konferencií zakladať a podporovať diela, ktoré majú bratsky prijímať a venovať primeranú pastoračnú starostlivosť tým, ktorí prichádzajú z misijných území za prácou a na štúdiá. Veď prostredníctvom nich sa ďaleké národy stávajú istým spôsobom blízkymi a kresťanským spoločenstvám, ktoré sú už oddávna kresťanské, sa zasa naskytuje výborná príležitosť nadviazať dialóg s národmi, ktoré sa ešte nestretli s evanjeliom, a svojimi službami lásky a pomoci im ukázať pravú Kristovu tvár.163Povinnosti kňazov voči misiám
39. Kňazi zastupujú samého Krista a sú spolupracovníkmi episkopátu v trojitej posvätnej službe, ktorá sa svojou povahou vzťahuje na poslanie Cirkvi.164 Nech si dôkladne uvedomia, že ich život je zasvätený aj službe misiám. Keďže však svojím účinkovaním – sústredeným predovšetkým na Eucharistiu, ktorou sa zdokonaľuje Cirkev – sú spojení s Kristom, jej hlavou, a aj iných privádzajú do spojenia s ním, nemôžu necítiť, koľko ešte chýba plnému vzrastu jeho tela, a teda koľko úsilia treba ešte vynaložiť, aby sa neprestajne vzmáhalo. Preto nech tak usmerňujú pastoračnú činnosť, aby bola na osoh šíreniu evanjelia medzi nekresťanmi.
Pastoračne činní kňazi nech roznecujú a udržiavajú medzi veriacimi horlivosť za šírenie evanjelia vo svete, poučujú ich katechézami a kázňami o úlohe Cirkvi zvestovať Krista národom, pripomínajú kresťanským rodinám, aké potrebné a čestné je pestovať misijné povolania vo svojich synoch a dcérach, oduševňujú za misie mládež katolíckych škôl a organizácií, aby v ich radoch rástli budúci zvestovatelia evanjelia. Nech učia veriacich modliť sa za misie a nech sa nehanbia prosiť ich o almužnu na misie a tak sa stať akoby žobrákmi pre Krista a za spásu duší.165
Pedagógovia v seminároch a na univerzitách nech mladých oboznamujú so skutočným stavom sveta a Cirkvi, aby si uvedomili potrebu intenzívnejšie hlásať evanjelium nekresťanom a aby rástli v horlivosti. Pri prednášaní dogmatických, biblických, morálnych a historických disciplín nech poukazujú na misijné aspekty, ktoré sa v nich nachádzajú, aby sa takým spôsobom utváralo misijné povedomie budúcich kňazov.Povinnosti rehoľných inštitútov voči misiám
40. Rehoľné inštitúty kontemplatívneho aj aktívneho života mali a doposiaľ majú najväčší podiel na šírení evanjelia vo svete. Posvätný cirkevný snem s radosťou uznáva ich zásluhy a vzdáva vďaky Bohu za toľké obety prinášané na Božiu slávu a v službe duší; povzbudzuje ich, aby neúnavne pokračovali v začatom diele s vedomím, že čnosť lásky, ktorú majú vďaka svojmu povolaniu privádzať k dokonalosti, ich pobáda a zaväzuje zmýšľať i konať naozaj po katolícky.166
Inštitúty kontemplatívneho života majú svojimi modlitbami, skutkami pokánia a útrapami zvrchovaný význam pre obrátenie duší, pretože Boh odpovedá na naše modlitby tým, že posiela robotníkov do svojej žatvy,167 otvára srdcia nekresťanov, aby počúvali evanjelium,168 a zúrodňuje v ich dušiach slovo spásy.169 Tieto inštitúty sú pozvané zakladať svoje domy na misijných územiach – ako to mnohé už spravili –, aby tam svojím životom, prispôsobeným pravým náboženským tradíciám daných národov, vydávali vynikajúce svedectvo medzi nekresťanmi o Božej velebnosti a láske a o zjednotení v Kristovi.
Inštitúty aktívneho života, či už majú výlučne misijný cieľ, alebo nie, nech sa zas úprimne pred Bohom spytujú, či nemôžu rozšíriť svoju činnosť v záujme vzrastu Božieho kráľovstva aj medzi nekresťanmi; či by niektoré práce nemohli ponechať iným, aby mohli venovať svoje sily misiám; či by nemali možnosť podujať sa na misijnú činnosť a v duchu svojho zakladateľa prispôsobiť tomu podľa potreby aj svoje konštitúcie; či sa ich členovia zúčastňujú na misijnej činnosti podľa svojich síl; či svojím spôsobom života vydávajú svedectvo evanjelia, správne zodpovedajúce mentalite a podmienkam ľudí, medzi ktorými žijú.
Keďže však z vnuknutia Ducha Svätého sa v Cirkvi viac vzmáhajú sekulárne inštitúty, ich práca pod vedením biskupa môže byť v mnohom ohľade užitočná aj v misiách ako znak úplnej oddanosti dielu šírenia evanjelia vo svete.Povinnosti laikov voči misiám
41. Laici spolupracujú na diele Cirkvi pri šírení evanjelia a zároveň majú ako svedkovia a živé nástroje účasť na jej spasiteľnom poslaní,170 najmä ak ich Boh povolal a biskup prijal na túto činnosť.
V krajinách, ktoré sú už kresťanské, laici spolupracujú na diele šírenia evanjelia tým, že prehlbujú u seba a u iných vedomosti o misiách a lásku k nim; že vzbudzujú misijné povolania vo vlastnej rodine, v katolíckych organizáciách i školách a že poskytujú pomoc každého druhu, aby aj iní mohli dostať dar viery, ktorý oni dostali do daru.
Na misijných územiach majú zasa laici – tak zahraniční, ako aj domáci – učiť v školách, mať na starosti časné záležitosti, spolupracovať pri farskej a diecéznej pastoračnej činnosti, zriaďovať a napomáhať rozmanité druhy apoštolátu laikov, aby veriaci novozaložených miestnych cirkví mohli čím skôr zaujať svoje miesto v živote Cirkvi.171
Napokon nech laici ochotne poskytujú rozvíjajúcim sa národom spoluprácu na hospodársko-sociálnom poli. Táto spolupráca je tým chvályhodnejšia, čím väčšmi sa zameriava na zakladanie ustanovizní, ktoré sa týkajú základných štruktúr sociálneho života alebo sú určené na prípravu zodpovedných verejných činiteľov.
Osobitnú pochvalu si zasluhujú laici, ktorí svojimi historickými a vedecko-náboženskými štúdiami na univerzitách a vo vedeckých inštitútoch napomáhajú poznanie národov a náboženstiev a tým sú na osoh hlásateľom evanjelia a pripravujú dialóg s nekresťanmi.
Nech bratsky spolupracujú s ostatnými kresťanmi i nekresťanmi, najmä s členmi medzinárodných organizácií, majúc vždy na zreteli, aby „výstavba občianskej spoločnosti mala svoj základ v Bohu a k nemu smerovala“.172
Aby mohli konať všetky tieto úlohy, laici nevyhnutne potrebujú odbornú technickú a duchovnú prípravu, ktorú im majú poskytovať na to určené inštitúty, žeby ich život bol podľa slov apoštola Pavla svedectvom o Kristovi medzi nekresťanmi: „Nebuďte na pohoršenie ani Źidom, ani Grékom, ani Božej cirkvi, ako sa aj ja chcem páčiť všetkým vo všetkom a nehľadám, čo mne vyhovuje, ale čo osoží mnohým, aby boli spasení“ (1 Kor 10, 32 – 33).Záver
42. Otcovia koncilu spolu s rímskym veľkňazom, vedomí si svojej veľmi vážnej povinnosti všade šíriť Božie kráľovstvo, s veľkou láskou pozdravujú všetkých hlásateľov evanjelia, najmä tých, ktorí sú prenasledovaní pre Kristovo meno, a majú spoluúčasť na ich utrpení.173
Aj oni sú spaľovaní tou istou láskou, ktorou Kristus horel voči ľuďom. Vedia však, že príchod jeho kráľovstva na zem je Božím dielom, preto sa spolu so všetkými veriacimi v Krista modlia, aby na orodovanie Panny Márie, Kráľovnej apoštolov, národy boli čím skôr privedené k poznaniu pravdy174a Božia sláva, ktorá žiari na tvári Ježiša Krista, zažiarila všetkým skrze Ducha Svätého.175
Všetko, čo je v celku i v jednotlivostiach ustanovené v tomto dekréte, odobrili otcovia posvätného koncilu. A my to apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu s ctihodnými otcami v Duchu Svätom schvaľujeme, nariaďujeme a ustanovujeme. A prikazujeme, aby sa toto koncilové ustanovenie uverejnilo na Božiu slávu.
V Ríme pri svätom Petrovi 7. decembra 1965
Pavol, biskup Katolíckej cirkvi
(Nasledujú podpisy koncilových otcov.)
—–
POZNÁMKY:1 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 48: AAS 57 (1965), s. 53.
2 Porov. Mk 16, 15.
3 SV. AUGUSTÍN, Enarratio in psalmum, 44, 23: PL 36, 508; CCH 38, 150.
4 Porov. Mt 5, 13 – 14.
5 Porov. Sir 36, 19.
6 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 3: AAS 57 (1965), s. 5 – 6.
7 Porov. Jn 11, 52.
8 Porov. SV. IRENEJ, Adversus haereses, III, 18, 1: „Slovo, ktoré od počiatku jestvovalo u Boha, prostredníctvom ktorého boli stvorené všetky veci a ktoré bolo vždy prítomné v ľudskom pokolení…“ (PG 7, 932); tamže, IV, 6, 7: „Syn, ktorý bol od počiatku po boku svojho stvorenia, zjavuje Otca všetkým: tým, ktorým Otec chce, kedy chce a ako chce“ (PG 7, 990); porov. IV, 20, 6 a 7: PG 7, 1037; Demonstratio, 34: Patr. Or. XII, 773; Sources Chrét., 62, Paris 1958, s. 87; KLEMENT ALEXANDRIJSKÝ, Protrept., 112, 1: GCS Clemens I, 79; Strom. VI, 6, 44, 1: GCS Clemens II, 453, 13, 106, 3 a 4: tamže, 485. O tej istej náuke porov. PIUS XII., rozhlasové posolstvo z 31. decembra 1952; DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 16: AAS 57(1965), s. 20.
9 Porov. Kol 1, 13; Sk 10, 38.
10 Porov. 2 Kor 5, 19.
11 Porov. Hebr 1, 2; Jn 1, 3 a 10; 1 Kor 8, 6; Kol 1, 16.
12 Porov. Ef 1, 10.
13 Porov. 2 Kor 8, 9.
14 Porov. Mk 10, 45.
15 Porov. SV. ATANÁZ, Estr. ad Epictetus, 7: PG 26, 1060; SV. CYRIL JERUZALEMSKÝ, Catech., 4, 9: PG 33, 465; MARIUS VICTORINUS, Adversus Arium, 3, 3: PL 8, 1101; SV. BAZIL, Epist., 261, 2: PG 32, 969; SV. GREGOR NAZIÁNSKY, Epist., 101: PG 37, 181; SV. GREGOR Z NYSSY, Antirrheticus, Adv. Apollin., 17: PG 45, 1156; SV. AMBRÓZ, Epist., 48, 5: PL 16, 1153; SV. AUGUSTÍN, In Ioan. Ev., tr. XXIII, 6: PL 35, 1585; CChr 36, 236; okrem toho týmto spôsobom dokazuje, že Duch Svätý nás nevykúpil, pretože sa nevtelil: De Agone christ., 22, 24: PL 40, 302; SV. CYRIL ALEXANDRIJSKÝ, Adv. Nestor., 1: PG 76, 20; SV. FULGENTIUS, Epist., 17, 3, 5: PL 65, 454; Ad transimundum, 21: PL 65, 284: o smútku a strachu.
16 Porov. Hebr 4, 15; 9, 28.
17 Porov. Sk 1, 8.
18 Porov. Lk 24, 47.
19 Skrze prorokov hovoril Duch Svätý: Symb. Constantinopol.: Denz. 150 (86); SV. LEV VEĽKÝ, Sermo, 76: PL 54, 405 – 406: „Keď v deň Turíc zostúpil na Pánových učeníkov Duch Svätý, nešlo o začiatok daru, ale o jeho rozšírenie, pretože aj patriarchovia, proroci, kňazi a všetci svätí, ktorí žili v dávnych časoch, boli oživovaní posväcujúcim pôsobením toho istého Ducha…, i keď vtedy nebola miera darov taká istá.“ Taktiež Sermo 77, 1: PL 54, 412; LEV XIII., encyklika Divinum illud, 9. mája 1897: ASS 1897, s. 650 – 651. Podobne SV. JÁN ZLATOÚSTY, hoci zdôrazňuje novosť zoslania Ducha Svätého na Turíce: In Eph., c. 4, Hom. 10, 1: PG 62, 75.
20 Porov. Jn 14, 16.
21 Cirkevní otcovia často hovoria o Babylone a Turícach: Origenes, in Genesim, 1: PG 12, 112; SV. GREGOR NAZIÁNSKY, Oratio 41, 16: PG 36, 449; SV. JÁN ZLATOÚSTY, Hom. 2 in Pentec., 2: PG 50, 467; In Act. Apost.: PG 60, 44; SV. AUGUSTÍN, Enn. in Ps., 54, 11: PL 36, 636; CChr. 39, 664 a nasl.; Sermo 271: PL 38, 1245; SV. CYRIL ALEXANDRIJSKÝ, Glaphyra in Genesim, II: PG 69, 79; SV. GREGOR VEĽKÝ, Hom. in Evang., lib. II, Hom. 30, 4: PL 76, 1222; SV. BÉDA, In Hexaem., lib. III: PL 91, 125. Okrem toho pozri obraz v átriu Baziliky sv. Marka v Benátkach.
Cirkev hovorí všetkými jazykmi, a tak zhromažďuje všetkých ľudí v katolíckosti viery: SV. AUGUSTÍN, Sermones 266, 267, 268, 269: PL 38, 1225 – 1237; Sermo 175, 3: PL 38, 946; SV. JÁN ZLATOÚSTY, In Estr. I ad Cor., Hom. 35: PG 61, 296; SV. CYRIL ALEXANDRIJSKÝ, Fragm. in Act.: PG 74, 758; SV. FULGENTIUS, Sermo 8, 2 – 3: PL 65, 743 – 744.
O Turícach ako zasvätení apoštolov pre misiu porov. J. A. CRAMER, Catena in Acta SS. Apostolorum, Oxford 1838, s. 24 a nasl.
22 Porov. Lk 3, 22; 4, 1; Sk 10, 38.
23 Porov. Jn 14 – 17; PAVOL VI., Prejav na koncile dňa 14. septembra 1964: AAS 56(1964), s. 807.
24 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, vieroučná konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 4: AAS 57 (1965), s. 7.
25 SV. AUGUSTÍN, Sermo 267, 4: OL 38, 1231: „Duch Svätý pôsobí v celej Cirkvi, ako duša pôsobí vo všetkých údoch jediného tela.“ Porov. dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 7 (s pozn. 8): AAS 57 (1965), s. 11.
26 Porov. Sk 10, 44 – 47; 11, 15; 15, 8.
27 Porov. Sk 4, 8; 5, 32; 8, 26. 29. 39; 9, 31; 10; 11, 24 – 28; 13, 2. 4. 9; 16, 6 – 7;20, 22 – 23; 21, 11 atď.
28 Porov. taktiež Mt 10, 1 – 42.
29 Porov. Mt 28, 18.
30 Porov. Sk 1, 4 – 8.
31 Porov. Jn 20, 21.
32 Porov. Kol 1, 24.
33 TERTULIÁN, Apologeticum, 50, 13: PL 1, 534; CCh. 1, 171.
34 Už sv. Tomáš Akvinský hovorí o úlohe apoštolov sadiť (plantare) Cirkev: porov. Sent. Lib. I, dist. 16, q. 1 a. 2 ad 2 et ad 4; a. 3 sol.; Summa theol., Ia, q. 43, a. 7 ad 6; Ia – II ae, g. 106, a. 4 ad 4. Porov. BENEDIKT XV., Maximum illud, 30. novembra 1919: AAS 11(1919), s. 445 a 453; PIUS XI., Rerum Ecclesiae, 28. februára 1926: AAS 18 (1926), s. 74; PIUS XII., 30. apríla 1939, K správcom Pápežských misijných diel; tenže, K správcom Pápežských misijných diel: 24. júna 1944, AAS 36 (1944), s. 210; opäť v AAS 42 (1950), s. 727 a 43 (1951), s. 508; tenže, K domorodému duchovenstvu, 29. júna 1948: AAS 40 (1948), s. 374; tenže, Evangelii praecones, 2. júna 1951: AAS 43 (1951), s. 507; tenže, Fidei donum, 15. januára 1957: AAS 49 (1957), s. 236; JÁN XXIII., Princeps pastorum, 28. novembra 1959: AAS 51 (1959), s. 835; PAVOL VI., homília z 18. októbra 1964: AAS 55 (1964), s. 911.
Tak pápeži, ako i cirkevní otcovia a scholastici často hovoria o šírení Cirkvi: SV. TOMÁŠ AKVINSKÝ, Comm. in Matt., 16, 28; LEV XIII., encyklika Sancta Dei civitas, 3. decembra 1880: AAS 13 (1880), s. 241; BENEDIKT XV., encyklika Maximum illud, 30. novembra 1919: AAS 11 (1919), s. 442; PIUS XI., encyklika Rerum Ecclesiae, 28. februára 1926: AAS 18 (1926), s. 65.
35 Porov. 1 Pt 1, 23.
36 Porov. Sk 2, 42.
37 Je isté, že pod takto chápanú misijnú činnosť fakticky spadajú aj tie územia Latinskej Ameriky, ktoré nemajú svoju vlastnú hierarchiu, ktorým chýba zrelosť kresťanského života a kde sa nehlása evanjelium v potrebnej miere. Či však Svätá stolica de facto uzná tieto územia za misijné, to nezávisí od koncilu. Preto sa o vzťahu misijnej činnosti k určitým územiam úmyselne vraví, že sa táto činnosť spravidla (plerumque) koná na územiach uznaných Svätou stolicou.
38 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 1: AAS 57 (1965), s. 90.
39 Porov. Mk 16, 16; Jn 3, 5.
40 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, vieroučná konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 14: AAS 57 (1965), s. 18.
41 Porov. Hebr 11, 6.
42 Porov. 1 Kor 9, 16.
43 Porov. Ef 4, 11 – 16.
44 Porov. Jn 7, 18; 8, 30 a 44; 8, 50; 17, 1.
45 O tejto syntetickej myšlienke pozri učenie sv. Ireneja o rekapitulácii. Porov. taktiež HYPOLIT, De Antichristo, 3: „Tým, že chcel a túžil všetkých spasiť, chcel všetkých učiniť Božími synmi a povolal všetkých svätých k dokonalosti jediného človeka…“ (PG 10, 732; GCS Hyppolit I, 2, s. 6); Benedictiones Iacob, 7: TU 38 – 1, s. 18 a nasl.; ORIGENES, In Ioann., I, 16: „Vtedy totiž v poznaní Boha bude jediná činnosť tých, ktorí prídu k Bohu pod vedením Slova, ktoré je u Boha; keďže všetky deti budú mať primerane formované poznanie Otca, tak ako teraz iba Syn pozná Otca“ (PG 14, 49; GCS Orig. IV, 20); SV. AUGUSTÍN, De sermone Domini in monte, I, 41: „Musíme milovať každého, kto môže s nami prísť do tých blažených kráľovstiev, kde nikto nehovorí: Oče môj, ale všetci hovoria jedinému Bohu: Otče náš“: PL 34, 1250; SV. CYRIL ALEXANDRIJSKÝ, In Ioann., I: „My všetci sme totiž v Kristovi a spoločná osobnosť ľudstva v ňom nadobúda život. Práve to je dôvod, prečo sa nazýva novým Adamom… V nás totiž prebýval ten, ktorý je svojou prirodzenosťou Syn a je Boh, takže v jeho Duchu môžeme volať: Abba, Otče! Slovo prebýva vo všetkých ako v jedinom chráme, ktorý on vybudoval práve pre nás a v nás, aby nás, zhromaždených všetkých v ňom samom, všetkých v jednom tele – ako potvrdzuje svätý Pavol –, zmieril s Otcom“ (PG 73, 161 – 164).
46 BENEDIKT XV., Maximum illud, 30. novembra 1919: AAS 11 (1919), s. 445: „Pretože je Cirkev katolícka, nie je cudzia žiadnemu ľudu a národu…“ Porov. JÁN XXIII., encyklika Mater et magistra: „…Cirkev je Božím právom všeobecná… Zapájajúc sa do života národov, nikdy nie je, ani sa necíti cudzou ustanovizňou, nanútenou zvonka… A všetko, čo je v ňom dobré a čestné, sa tak utvrdzuje a zušľachťuje“ (t. j. v tých, ktorí sa preporodili v Kristovi), 25. mája 1961: AAS 1961, s. 444.
47 Porov. Jn 3, 18.
48 Porov. SV. IRENEJ, Adv. haer., III, 15, 3: PG 7, 919: „Boli hlásateľmi pravdy a apoštolmi slobody.“
49 Breviarum romanum, antifóna „O“ z vešperov zo dňa 23. decembra.
50 Porov. Mt 24, 31; Didaché 10, 5: Funk I, 32.
51 Porov. Mk 13, 10.
52 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 17: AAS 57 (1965), s. 20 – 21; SV. AUGUSTÍN, De civitate Dei, 19, 17: PL 41, 646; Inštrukcia Posvätnej kongregácie pre šírenie viery Collectanea, I,135, s. 42.
53 Podľa Origena evanjelium sa musí zvestovať pred koncom tohto sveta: Hom. in Luc. XXI: GCS, Orig. IX, 136, 21 sq.; In Matth. comm. ser. 39: XI, 75, 25 sq.; Hom. in Ierem. III, 2: VIII, 308, 29 a nasl.; SV. TOMÁŠ AKVINSKÝ, Summa. theol., I – II, q. 106, a. 4 ad 4.
54 Porov. Sk 1, 7.
55 HILÁR Z POITIERS, In Ps., 14: PL 9, 301; EUZÉBIUS CÉZAREJSKÝ, In Isaiam, 54, 2 – 3: PG 24, 462 – 463; CYRIL ALEXANDRIJSKÝ, In Isaiam, 54, 1 – 3: PG 70, 1193.
56 Porov. Ef 4, 13.
57 Porov. Jn 4, 23.
58 Porov. Mt 5, 16.
59 Porov. 1 Jn 4, 11.
60 Porov. Mt 9, 35 a nasl., Sk 10, 38.
61 Porov. 2 Kor 12, 15.
62 Porov. Mt 20, 26; 23, 11; PAVOL VI., prejav na Druhom vatikánskom koncile 21. novembra 1964: AAS 56 (1964), s. 1 013.
63 Porov. Ef 4, 24.
64 Porov. Kol 4, 3.
65 Porov. Mk 16, 15.
66 Porov. Sk 4, 13; 29, 31; 9, 27 – 28; 13, 46; 14, 3; 19, 8; 26, 26; 28, 31; 1 Sol 2, 2; 2 Kor 3, 12; 7, 4; Flp 1, 20; Ef 3, 12; 6, 19 – 20.
67 Porov. 1 Kor 9, 15; Rim 10, 14.
68 Porov. 1 Sol 1, 9 – 10; 1 Kor 1, 18 – 21; Gal 1, 31; Sk 14, 15 – 17; 17, 22 – 31.
69 Porov. Sk 16, 14.
70 Porov. Kol 3, 5 – 10; Ef 4, 20 – 24.
71 Porov. Lk 2, 34; Mt 10, 34 – 39.
72 Porov. 1 Sol 1, 6.
73 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o náboženskej slobode Dignitatis humanae, 2, 4, 10: AAS 58 (1966), s. 929 – 941; pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes, 21: AAS 58 (1966), s. 1 040 – 1 042.
74 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 17: AAS 57 (1965), s. 20 – 21.
75 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 64 – 65: AAS 56 (1964), s. 117.
76 Porov. Kol 1, 13. O tomto oslobodení od otroctva zlého ducha a tmy porov. Mt 12, 28; Jn 8, 44; 12, 31 (porov. 1 Jn 3, 8; Ef 2, 1 – 2). O liturgii krstu porov. Rímsky rituál.
77 Porov. Rim 6, 4 – 11; Kol 2, 12 – 13; 1 Pt 3, 21 – 22; Mk 16, 16.
78 Porov. 1 Sol 3, 5 – 7; Sk 8, 14 – 17.
79 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 14: AAS 57 (1965), s. 19.
80 Porov. SV. AUGUSTÍN, Tract. in Ioann. 11, 4: PL 35, 1476.
81 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 9: AAS 57 (1965), s. 13.
82 Porov. 1 Kor 3, 9.
83 Porov. Ef 3, 9.
84 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 10, 11, 34: AAS 57 (1965), s. 10 – 17, 39 – 40.
85 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei verbum, 21: AAS 58 (1966), s. 827.
86 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 12, 35: AAS 57 (1965), s. 16, 40 – 41.
87 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 23, 36: AAS 57 (1965), s. 28, 41 – 42.
88 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 11, 35, 41: AAS 57 (1965), s. 15 – 16, 40 – 41, 47.
89 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dektrét o východných katolíckych cirkvách Orientalium ecclesiarum, 4: AAS 57 (1965), s. 77 – 78.
90 List Diognetovi, 5: PG 2, 1172; porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 38: AAS 57 (1965), s. 43.
91 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 32: AAS 57 (1965), s. 38; dekrét o laickom apoštoláte Apostolicam actuositatem, 5 – 7: AAS 58 (1966), s. 842 – 844.
92 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dektrét o kňazskej formácii Optatam totius, 4, 8, 9: AAS 58 (1966), s. 716, 718, 719.
93 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 17: AAS 56 (1964), s. 105.
94 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o kňazskej formácii Optatam totius, 1: AAS 58 (1966), s. 713.
95 Porov. JÁN XXIII., encyklika Princeps pastorum, 28. novembra 1959: AAS 51 (1959), s. 843 – 844.
96 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 4: AAS 57 (1965), s. 94 – 96.
97 Porov. JÁN XXIII., encyklika Princeps pastorum, 28. novembra 1959: AAS 51 (1959), s. 842.
98 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 29: AAS 57 (1965), s. 36.
99 Porov. JÁN XXIII., encyklika Princeps pastorum, 28. novembra 1959: AAS 51 (1959), s. 855.
100 Ide o tzv. katechétov na plný úväzok.
101 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 31, 44: AAS 57 (1965), s. 37, 50 – 51.
102 Porov. JÁN XXIII., encyklika Princeps pastorum, 28. novembra 1959: AAS 51 (1959), s. 838.
103 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o účinkovaní a živote kňazov Presbyterorum ordinis, 11: AAS 58 (1966), s. 1 008; dekrét o kňazskej formácii Optatam totius, 2: AAS 58 (1966), s. 714 – 715.
104 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 25: AAS 57 (1965), s. 29.
105 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o účinkovaní a živote kňazov Presbyterorum ordinis, 10: AAS 58 (1966), s. 1 007, kde sa v záujme uľahčenia špecializovanej pastoračnej činnosti medzi rozličnými spoločenskými skupinami predpokladá zriaďovanie personálnych prelatúr, pokiaľ si to vyžaduje lepšie vykonávanie apoštolskej činnosti.
106 Porov. 1 Kor 15, 23.
107 Porov. 1 Kor 15, 28.
108 Porov. Ef 4, 24.
109 Porov. Ź 2,8.
110 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 13: AAS 57 (1965), s. 17 – 18.
111 Porov. PAVOL VI., prejav pri svätorečení ugandských mučeníkov, 18. októbra 1964: AAS 56 (1965), s. 908.
112 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 13: AAS 57 (1965), s. 18.
113 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 17: AAS 57 (1965), s. 21.
114 Porov. Mk 3, 13 a nasl.
115 Porov. 1 Kor 12, 11.
116 Pod názvom inštitúty sa rozumejú rády, kongregácie, ustanovizne a združenia, ktoré pracujú v misiách.
117 Porov. PIUS XI., encyklika Rerum Ecclesiae, 28. februára 1926: AAS 18 (1926), s. 69 – 71; PIUS XII., prejav Saeculo exeunte, 13. júna 1940: AAS 32 (1940), s. 256; encyklika Evangelii praecones, 2. júna 1951: AAS 43 (1951), s. 506.
118 Porov. Sk 13, 2.
119 Porov. Gal 1, 16.
120 Porov. 1 Kor 9, 22.
121 Porov. Ef 6, 19 a nasl.; Sk 4, 31.
122 Porov. Mt 11, 29 a nasl.
123 Porov. BENEDIKT XV., encyklika Maximum illud, 30. novembra 1919: AAS 11 (1919), s. 449 – 450.
124 Porov. 2 Kor 6, 4 a nasl.
125 Porov. 2 Kor 8, 2.
126 Porov. 1 Tim 4, 14; Ef 4, 14; Ef 4, 23; 2 Kor 4, 16.
127 Porov. BENEDIKT XV., Maximum illud, 30. novembra 1919: AAS 11 (1919), s. 448 – 449; PIUS XII., encyklika Evangelii praecones, 2. júna 1951: AAS 43 (1953), s. 507. Pri výchove misijných kňazov treba brať zreteľ i na ustanovenia dekrétu Druhého vatikánskeho koncilu o kňazskej formácii Optatam totius.
128 Porov. Sk 2, 42; 4, 32.
129 Porov. 2 Tim 1, 7.
130 Porov. Flp 4, 11.
131 Porov. 2 Kor 4, 10 a nasl.
132 Porov. 2 Kor 12, 15 a nasl.
133 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 41: AAS 57 (1965), s. 46.
134 Porov. BENEDIKT XV., encyklika Maximum illud, 30. novembra 1919: AAS 11 (1919), s. 440; PIUS XII., encyklika Evangelii praecones, 2. júna 1951: AAS 43 (1951), s. 507.
135 Porov. BENEDIKT XV., encyklika Maximum illud, 30. novembra 1919: AAS 11 (1919), s. 448; dekrét Posvätnej kongregácie pre šírenie viery z 20. mája 1923: AAS 15 (1923), s. 369 – 370; PIUS XII., prejav Saeculo exeunte, 2. júna 1951: AAS 43 (1951), s. 507; JÁN XXIII., encyklika Princeps pastorum, 28. novembra 1959: AAS 51 (1959), s. 843 – 844.
136 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dektrét o kňazskej formácii Optatam totius, 19 – 21. Porov. taktiež apoštolskú konštitúciu Sedes sapientiae so všeobecnými ustanoveniami, 31. mája 1956: AAS 48 (1956), s. 345 – 365.
137 PIUS XII., encyklia Evangelii praecones, 2. júna 1951: AAS 43 (1951), s. 523 – 524.
138 BENEDIKT XV., encyklika Maximum illud, 30. novembra 1919: AAS 11 (1919), s. 507.
139 Porov. PIUS XII., encyklika Fidei donum, 15. júna 1957: AAS 49 (1957), s. 234.
140 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o účinkovaní a živote kňazov Presbyterorum ordinis, 10: AAS 58 (1966), s. 1 007, kde sa hovorí o personálnych diecézach, prelatúrach atď.
141 Porov. Rim 12, 6.
142 Porov. 1 Kor 3, 10.
143 Porov. Jn 4, 37.
144 Porov. 1 Kor 3, 8.
145 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 18: AAS 57 (1965), s. 22.
146 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 23: AAS 57 (1965), s. 28.
147 Porov. motu proprio Apostolica sollicitudo, 15. septembra 1965: AAS 57 (1965), s. 776.
148 Porov. BENEDIKT XV., encyklika Maximum illud, 30. novembra 1919: AAS 11 (1919), s. 39 – 40.
149 Porov. PAVOL VI., prejav na Druhom vatikánskom koncile 21. novembra 1964: AAS 56 (1964), s. 1 011.
150 Ak niektoré misie ešte z osobitných dôvodov závisia dočasne od iných dikastérií, je osožné, keď sú v styku s Posvätnou kongregáciou pre šírenie viery (De propaganda fide), aby sa pri organizovaní a vedení všetkých misií mohli dôsledne uplatňovať rovnaké metódy a zásady.
151 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o pastierskom úrade biskupov v Cirkvi Christus Dominus, 35, 4: AAS 58 (1966), s. 691.
152 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o pastierskom úrade biskupov v Cirkvi Christus Dominus, 36 – 38: AAS 58 (1966), s. 612 – 693.
153 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o pastierskom úrade biskupov v Cirkvi Christus Dominus, 35, 5 – 6: AAS 58 (1966), s. 692.
154 Porov. Ef 4, 13.
155 Porov. Iz 11, 12.
156 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, 12: AAS 57 (1965), s. 99.
157 Porov. Sk 16, 9.
158 Porov. Mk 16, 15.
159 DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 23 – 24: AAS 57 (1965), s. 27 – 29.
160 Porov. BENEDIKT XV., encyklika Maximum illud, 30. novembra 1919: AAS 11 (1919), s. 453 – 454; PIUS XI., encyklika Rerum Ecclesiae, 28. februára 1926: AAS 18 (1926), s. 71 – 73; PIUS XII., encyklika Evangelii praecones, 2. júna 1951: AAS 43 (1951), s. 525 – 526; tenže, encyklika Fidei donum, 15. januára 1957: AAS 49 (1957), s. 241.
161 Porov. PIUS XII., encyklika Fidei donum, 15. januára 1957: AAS 59 (1957), s. 245 – 246.
162 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dekrét o pastierskom úrade biskupov v Cirkvi Christus Dominus, 6: AAS 58 (1966) s. 675 – 676.
163 Porov. PIUS XII., encyklika Fidei donum, 15. januára 1957: AAS 59 (1957), s. 245.
164 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 28: AAS 57 (1965), s. 34.
165 Porov. PIUS XI., encyklika Rerum Ecclesiae, 28. februára 1926: AAS 28 (1926), s. 72.
166 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 55: AAS 57 (1965), s. 50.
167 Porov. Mt 9, 38.
168 Porov. Sk 16, 14.
169 Porov. 1 Kor 3, 7.
170 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 33, 35: AAS 57 (1965), s. 39, 40 – 41.
171 Porov. PIUS XII., encyklika Evangelii praecones, 2. júna 1951: AAS 43 (1951), s. 510 – 514; JÁN XXIII., encyklika Princeps pastorum, 28. novembra 1959: AAS 51 (1959), s. 851 – 852.
172 Porov. DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 46: AAS 57 (1965), s. 52.
173 Porov. PIUS XII., encyklika Engelii praecones, 2. júna 1951: AAS 43 (1951), s. 527; JÁN XXIII., encyklika Princeps pastorum, 28. novembra 1959: AAS 51 (1959), s. 864.
174 Porov. 1 Tim 2, 4.
175 Porov. 2 Kor 4, 6. -
Sacrosanctum concilium
Biskup Pavol, sluha sluhov Božích, spolu s otcami posvätného koncilu na večnú pamäť
SACROSANCTUM CONCILIUM
KONŠTITÚCIA
O posvätnej liturgiiÚVOD
1. POSVÄTNÝ KONCIL, keďže si kladie za cieľ čoraz väčšmi rozvíjať kresťanský život medzi veriacimi, lepšie prispôsobiť potrebám našich čias ustanovizne podliehajúce zmenám, zveľaďovať všetko, čo môže prispieť k jednote všetkých veriacich v Krista, a upevňovať to, čo pomáha povolať všetkých do lona Cirkvi, pokladá si za povinnosť osobitným spôsobom sa postarať aj o obnovu a rozvoj liturgie.
Liturgia v tajomstve Cirkvi
2. Liturgia totiž, ktorou sa „uskutočňuje dielo nášho vykúpenia“1 – nadovšetko v božskej eucharistickej obete –, vo zvrchovanej miere prispieva k tomu, aby veriaci svojím životom vyjadrovali a iným odhaľovali Kristovo tajomstvo a opravdivú povahu pravej Cirkvi, ktorá sa vyznačuje tým, že je zároveň ľudská i božská, viditeľná i obdarená neviditeľnými skutočnosťami, horlivá v činnosti i oddaná kontemplácii, prítomná vo svete, a predsa putujúca; a to takým spôsobom, že to, čo je v nej ľudské, je zamerané na božské a podriaďuje sa mu; čo je viditeľné, je zamerané na neviditeľné; čo je činnosťou, je zamerané na kontempláciu; a čo je prítomné, je zamerané na budúce mesto, ktoré hľadáme.2 Liturgia teda dennodenne pretvára tých, ktorí sú v Cirkvi, na svätý chrám v Pánovi, na Boží príbytok v Duchu,3 až k miere plného Kristovho veku,4 a zároveň im obdivuhodným spôsobom dodáva sily, aby mohli hlásať Krista. Liturgia tak ukazuje Cirkev tým, ktorí sú mimo nej, ako zástavu zdvihnutú nad národmi,5 pod ktorou sa majú zhromaždiť rozptýlené Božie deti,6 kým nebude jeden ovčinec a jeden pastier.7
Liturgia a ríty
3. Preto posvätný koncil pokladá za potrebné pripomenúť princípy týkajúce sa rozvoja a obnovy liturgie a stanoviť praktické pravidlá.
Medzi týmito princípmi a pravidlami sú také, ktoré sa môžu i musia uplatňovať tak v rímskom obrade, ako aj vo všetkých ostatných obradoch. Avšak ďalej uvedené praktické pravidlá treba pokladať za také, ktoré sa týkajú iba rímskeho obradu, ak len nejde o veci samou povahou sa vzťahujúce i na ostatné obrady.Úcta k všetkým právoplatne uznaným obradom
4. Napokon posvätný koncil, verne poslušný Tradícii, vyhlasuje, že svätá matka Cirkev priznáva všetkým právoplatne uznaným obradom rovnaké právo a rovnakú dôstojnosť a že ich chce aj v budúcnosti zachovať a všemožne podporovať; a želá si, aby sa tam, kde je to potrebné, obozretne a znova preskúmali vo svojej celistvosti v duchu zdravej tradície a naplnili novou silou primerane dnešným okolnostiam a potrebám.
Prvá kapitolaVŠEOBECNÉ PRINCÍPY OBNOVY A ROZVOJA POSVÄTNEJ LITURGIE
I. Povaha posvätnej liturgie a jej význam v živote Cirkvi
Vykúpenie a veľkonočné tajomstvo
5. Boh, „ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2, 4), „mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi… otcom skrze prorokov“ (Hebr 1, 1), a keď prišla plnosť času, poslal svojho Syna – Slovo, ktoré sa stalo telom a bolo pomazané Duchom Svätým –, aby hlásal evanjelium chudobným a uzdravoval skrúšených srdcom8 ako „lekár tela i duše“,9 prostredník medzi Bohom a ľuďmi.10 Lebo jeho ľudská prirodzenosť, v jednote s osobou Slova, bola nástrojom našej spásy. A tak v Kristovi „sa uskutočnilo naše dokonalé zmierenie s Bohom a dostali sme plnosť Božieho kultu“.11
Toto dielo vykúpenia ľudstva a dokonalej oslavy Boha, ktorého predohrou boli veľké Božie skutky uprostred starozákonného ľudu, uskutočnil Kristus Pán predovšetkým veľkonočným tajomstvom svojho požehnaného umučenia, zmŕtvychvstania a slávneho nanebovstúpenia. V tomto tajomstve „svojou smrťou našu smrť premohol a svojím zmŕtvychvstaním obnovil nám život“.12 Lebo z boku Krista zosnulého na kríži sa zrodilo obdivuhodné tajomstvo celej Cirkvi.13
Dielo spásy, pokračujúce v Cirkvi, sa uskutočňuje v liturgii6. Ako Otec poslal Krista, tak aj on poslal apoštolov naplnených Duchom Svätým, aby hlásaním evanjelia všetkému stvoreniu14 nielen zvestovali, že Boží Syn nás svojou smrťou a zmŕtvychvstaním vyslobodil zo satanovej moci15 a zo smrti previedol do Otcovho kráľovstva, ale aby dielo spásy, ktoré ohlasovali, aj uskutočňovali obetou a sviatosťami, okolo ktorých sa sústreďuje celý liturgický život. Tak sa krstom ľudia zapájajú do Kristovho veľkonočného tajomstva: zomierajú s ním, sú s ním pochovaní a s ním sú vzkriesení;16 dostávajú „Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: ,Abba! Otče!‘ “ (Rim 8, 15), a tak sa stávajú pravými ctiteľmi, akých hľadá Otec.17 Podobne vždy, keď požívajú Pánovu večeru, zvestujú Pánovu smrť, kým nepríde.18 Preto sa v deň Turíc, keď sa Cirkev zjavila svetu, dali pokrstiť tí, ktorí prijali Petrovo slovo, a „vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách… Chválili Boha a boli milí všetkému ľudu“ (Sk 2, 41 – 47). Odvtedy sa Cirkev nikdy neprestala zhromažďovať na slávenie veľkonočného tajomstva, pričom číta, „čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo“ (Lk 24, 27), slávi Eucharistiu, v ktorej „sa sprítomňuje víťazstvo a triumf jeho smrti“,19 a zároveň mocou Ducha Svätého vzdáva Bohu vďaky „za jeho nevýslovný dar“ (2 Kor 9, 15) v Kristovi Ježišovi, „na chválu jeho slávy“ (Ef 1, 12).
Kristova prítomnosť v liturgii
7. Na uskutočňovanie takého veľkého diela je Kristus stále prítomný vo svojej Cirkvi, najmä v liturgických úkonoch. Prítomný je v obete svätej omše jednak v osobe služobníka, lebo „teraz službou kňazov prináša obetu ten istý, ktorý vtedy obetoval seba samého na kríži“,20 no predovšetkým je prítomný pod eucharistickými spôsobmi. Svojou mocou je prítomný vo sviatostiach, takže keď niekto krstí, krstí sám Kristus.21 Prítomný je vo svojom slove, lebo to on sám hovorí, keď sa v Cirkvi číta Sväté písmo. Napokon, keď sa Cirkev modlí a spieva, je prítomný ten, ktorý prisľúbil: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20).
Na také veľké dielo, ktoré dokonale oslavuje Boha a posväcuje ľudí, Kristus vždy k sebe pridružuje Cirkev, svoju milovanú nevestu, ktorá vzýva svojho Pána a skrze neho vzdáva kult večnému Otcovi.
Liturgia sa teda právom pokladá za vykonávanie kňazského úradu Ježiša Krista. V nej sa vnímateľnými znakmi naznačuje a spôsobom vlastným každému z nich aj uskutočňuje posväcovanie človeka a tajomné telo Ježiša Krista, čiže hlava a jej údy, vykonáva dokonalý verejný kult.
Preto každé liturgické slávenie, ako dielo Krista Kňaza a jeho tela, ktorým je Cirkev, je nanajvýš posvätnou činnosťou, ktorej účinnosti sa ani významom, ani stupňom nevyrovná nijaká iná činnosť Cirkvi.Pozemská a nebeská liturgia
8. V pozemskej liturgii máme účasť a vopred okusujeme tú nebeskú liturgiu, ktorá sa slávi vo svätom meste Jeruzaleme, kam smerujeme ako pútnici, kde sedí Kristus po pravici Boha ako služobník svätyne a pravého stánku;22 s celým zástupom nebeského vojska spievame chválospev na slávu Pánovi, s úctou si spomíname na svätých a dúfame, že dosiahneme určitú účasť na ich spoločenstve; očakávame Spasiteľa, nášho Pána Ježiša Krista, kým sa nezjaví on, náš život, a nezjavíme sa aj my s ním v sláve.23
Liturgia nie je jediná činnosť Cirkvi
9. Posvätná liturgia nepokrýva celú činnosť Cirkvi. Veď prv, než by sa ľudia mohli priblížiť k liturgii, musia byť povolaní na vieru a na obrátenie: „Ale ako budú vzývať toho, v ktorého neuverili? A ako uveria v toho, o ktorom nepočuli? A ako počujú bez kazateľa? A ako budú kázať, ak nie sú poslaní?“ (Rim 10, 14 – 15).
Preto Cirkev zvestuje posolstvo spásy tým, ktorí neveria, aby všetci ľudia poznali jediného pravého Boha a toho, ktorého poslal, Ježiša Krista, a aby sa odvrátili od svojich ciest a robili pokánie.24 Veriacim zasa vždy musí hlásať vieru a pokánie, okrem toho ich musí viesť k prijímaniu sviatostí a učiť ich zachovávať všetko, čo prikázal Kristus,25 a nabádať ich k skutkom lásky, nábožnosti a apoštolátu, aby z týchto skutkov bolo zjavné, že veriaci v Krista nie sú síce z tohto sveta, no predsa sú svetlom sveta a pred ľuďmi oslavujú Otca.Liturgia je vrcholom a prameňom života Cirkvi
10. Liturgia je vrcholom, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi, a zároveň prameňom, z ktorého prúdi všetka jej sila. Veď apoštolské práce si kladú za cieľ, aby sa všetci, ktorí sa vierou a krstom stali Božími deťmi, zhromažďovali v Cirkvi a chválili Boha, mali účasť na obete a požívali Pánovu večeru.
A zase sama liturgia pobáda veriacich, aby sa nasýtení veľkonočnými sviatosťami zjednocovali v láske,26 a žiada, „aby dôsledne plnili to, čo s vierou prijali“.27 Obnova zmluvy Boha s ľuďmi v Eucharistii privádza veriacich do podnetnej Kristovej lásky a roznecuje ich. Teda z liturgie, zvlášť z Eucharistie, ako z prameňa prúdi do nás milosť a ňou sa s najväčšou účinnosťou dosahuje posvätenie ľudí a oslava Boha v Kristovi, ku ktorému ako k svojmu cieľu smerujú všetky ostatné činnosti Cirkvi.Potreba osobnej disponovanosti
11. Aby sa dosiahla táto plná účinnosť, musia veriaci pristupovať k posvätnej liturgii so správne disponovaným duchom, zosúladiť svoju myseľ s tým, čo hovoria, a spolupracovať s Božou milosťou, aby ju neprijímali nadarmo.28 Preto duchovní pastieri musia dbať, aby sa pri liturgických úkonoch nielen zachovávali predpisy o platnom a dovolenom slávení, ale aby sa veriaci zúčastňovali na nich vedome, aktívne a s úžitkom.
Liturgia a osobná modlitba
12. Duchovný život však nespočíva iba v účasti na posvätnej liturgii. Kresťan je síce povolaný na spoločnú modlitbu, ale predsa sa musí utiahnuť aj do svojej komôrky, aby sa v skrytosti modlil k Otcovi,29 ba – ako učí apoštol Pavol – musí sa modliť bez prestania.30 A ten istý apoštol nás poúča, že na svojom tele stále nosíme Ježišovo umieranie, aby sa na našom smrteľnom tele zjavil aj Ježišov život.31 A preto v obete svätej omše prosíme Pána, aby „prijal obetné dary, ktoré predstavujú našu duchovnú obetu“, a urobil si z nás pre seba „večný dar“.32
Pobožnosti sa majú inšpirovať liturgiou
13. Veľmi sa odporúčajú pobožnosti kresťanského ľudu, pokiaľ sú v súlade so zákonmi a s predpismi Cirkvi, najmä ak sa konajú z nariadenia Apoštolskej stolice.
Osobitnej úcte sa tešia aj pobožnosti partikulárnych cirkví, ktoré sa slávia z nariadenia biskupov podľa zvykov alebo legitímne schválených kníh.
Tieto pobožnosti treba s ohľadom na liturgické obdobia usporiadať tak, aby boli v súlade s posvätnou liturgiou, aby sa od nej istým spôsobom odvodzovali a k nej privádzali ľud, lebo liturgia ich svojou povahou veľmi prevyšuje.I. Liturgická formácia a aktívna účasť na liturgii
Aktívna účasť na liturgii
14. Matka Cirkev si veľmi želá, aby všetci veriaci boli vedení k plnej, uvedomelej a aktívnej účasti na liturgických sláveniach, ktorú si vyžaduje sama povaha liturgie a ktorá je pre kresťanský ľud, „vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo“ (1 Pt 2, 9; porov. 2, 4 – 5), na základe krstu právom a povinnosťou.
Tejto plnej a aktívnej účasti všetkého ľudu treba pri obnove a zveľaďovaní posvätnej liturgie venovať čo najväčšiu pozornosť, lebo ona je prvým a nevyhnutným prameňom, z ktorého majú veriaci čerpať pravého kresťanského ducha. Preto sa duchovní pastieri v celej svojej pastoračnej činnosti majú o ňu usilovať náležitou výchovou.
Keďže však nemožno dúfať, že by sa to mohlo uskutočniť, kým sami duchovní pastieri nebudú ako prví celkom preniknutí duchom a silou liturgie a nestanú sa jej učiteľmi, je veľmi potrebné postarať sa v prvom rade o liturgickú formáciu kléru. Preto sa posvätný koncil rozhodol ustanoviť nasledovné:Formácia učiteľov liturgiky
15. Učitelia, ktorí majú vyučovať posvätnú liturgiu v seminároch, rehoľných študijných domoch a na bohosloveckých fakultách, majú byť na túto úlohu primerane formovaní v inštitútoch osobitne určených na tento cieľ.
Vyučovanie liturgiky
16. Posvätná liturgia má v seminároch a rehoľných študijných domoch patriť medzi povinné a dôležitejšie vyučovacie predmety, kým na bohosloveckých fakultách ju treba zaradiť medzi hlavné predmety a podávať ju tak z hľadiska teologického a historického, ako aj duchovného, pastoračného a právneho. Okrem toho učitelia iných predmetov, najmä dogmatickej teológie, Svätého písma, duchovnej a pastorálnej teológie, sa majú podľa požiadaviek vlastných svojmu predmetu usilovať vysvetľovať Kristovo tajomstvo a dejiny spásy takým spôsobom, aby z toho jasne vyplýval ich súvis s liturgiou a jednota kňazskej formácie.
Liturgická formácia kandidátov na kňazstvo
17. Klerici v seminároch a rehoľných domoch majú dostať duchovnú liturgickú formáciu jednak vhodným uvedením do posvätných obradov, aby im rozumeli a mohli sa na nich zúčastňovať celým srdcom, ako aj samým slávením svätých tajomstiev a inými pobožnosťami preniknutými duchom posvätnej liturgie. Takisto sa majú naučiť zachovávať liturgické predpisy, aby život v seminároch a rehoľných inštitútoch bol plne preniknutý liturgickým duchom.
Pomoc kňazom v pastorácii
18. Kňazi, diecézni i rehoľní, ktorí už pracujú v Pánovej vinici, nech všetkými vhodnými prostriedkami dostávajú pomoc, aby čoraz plnšie chápali, čo konajú v posvätných úkonoch, žili liturgickým životom a vštepovali ho i veriacim, ktorí sú im zverení.
Liturgická formácia veriacich
19. Duchovní pastieri sa majú horlivo a trpezlivo usilovať o liturgickú formáciu a vnútornú i vonkajšiu aktívnu účasť veriacich, primeranú ich veku, povolaniu, spôsobu života a stupňu náboženskej vyspelosti, čím plnia jednu z hlavných úloh verného správcu Božích tajomstiev. A svoje stádo majú v tomto viesť nielen slovom, ale aj príkladom.
Rozhlasové a televízne prenosy liturgických úkonov
20. Rozhlasový a televízny prenos posvätných úkonov, zvlášť pokiaľ ide o svätú omšu, sa má diať taktne a dôstojne pod vedením a so zárukou vhodnej osoby, ktorú na túto úlohu určili biskupi.
III. Obnova posvätnej liturgie
Nemenné a meniteľné prvky liturgie
21. Aby kresťanský ľud mohol z posvätnej liturgie bezpečnejšie dosiahnuť hojnosť milostí, svätá matka Cirkev si starostlivo želá uskutočniť všeobecnú obnovu liturgie. Liturgia totiž pozostáva z nemennej časti, pretože je z Božieho ustanovenia, a z častí podliehajúcich zmene, ktoré sa časom môžu, ba aj musia meniť, ak azda do nich prenikli prvky, ktoré už celkom nezodpovedajú vnútornej povahe samej liturgie, alebo sa ukázali menej vhodnými.
Pri tejto obnove treba texty a obrady usporiadať tak, aby jasnejšie vyjadrovali sväté veci, ktoré naznačujú, aby ich kresťanský ľud, nakoľko je to možné, mohol ľahko chápať a mal na nich účasť plným, aktívnym a spoločným slávením.
Preto posvätný koncil ustanovil tieto smernice všeobecného rázu.A) VŠEOBECNÉ PRAVIDLÁ
Rozhodovať o liturgii je v kompetencii hierarchie
22. § 1. Právo riadiť posvätnú liturgiu má jedine cirkevná autorita, ktorou je Apoštolská stolica a podľa právnej normy biskup.
§ 2. Riadenie liturgických záležitostí v stanovených medziach patrí, z moci danej právom, aj príslušným zákonne ustanoveným územným zborom biskupov rôzneho druhu.
§ 3. Preto nikto iný, ani kňaz, nesmie v liturgii nič svojvoľne pridať, vynechať alebo pozmeniť.Tradícia a pokrok
23. Aby sa zachovala zdravá tradícia, a pritom sa otvorila cesta oprávneného pokroku, revízii jednotlivých častí liturgie musí vždy predchádzať dôkladný teologický, historický a pastoračný výskum. Okrem toho treba brať do úvahy všeobecné zákony štruktúry a ducha liturgie, ako aj skúsenosti pochádzajúce z najnovšej liturgickej reformy a občas udelených výnimiek. Napokon nech sa nezavádzajú novoty, ak si to nevyžaduje opravdivý a zaručený úžitok Cirkvi, pričom je potrebné dbať o to, aby nové formy istým spôsobom organicky vyrastali z foriem už jestvujúcich.
Nakoľko je to možné, treba dbať na to, aby medzi susednými oblasťami neboli príliš výrazné rozdiely.Sväté písmo a liturgia
24. V liturgickom slávení má najväčší význam Sväté písmo. Z neho sú totiž vybrané čítania, ktoré sa vysvetľujú v homílii, z neho sa spievajú žalmy, z jeho inšpirácie a podnetu vznikli liturgické prosby, modlitby a spevy a z neho dostávajú svoj zmysel úkony a znaky. Aby sa teda dosiahla obnova, rozvoj a prispôsobenie posvätnej liturgie, treba roznecovať precítenú a živú záľubu vo Svätom písme, o ktorej svedčí úctyhodná tradícia východných i západných obradov.
Revízia liturgických kníh
25. Čo najskôr sa majú zrevidovať liturgické knihy za pomoci odborníkov a po porade s biskupmi z rozličných krajín sveta.
B) PRAVIDLÁ VYPLÝVAJÚCE
Z HIERARCHICKEJ A KOMUNITNEJ POVAHY LITURGIE26. Liturgické slávenia nie sú súkromné aktivity, ale slávenia Cirkvi, ktorá je „sviatosťou jednoty“, čiže svätým ľudom zhromaždeným a usporiadaným pod vedením biskupov.33
Preto patria celému telu Cirkvi, robia ho zjavným a pôsobia naň. Jeho jednotlivých členov sa však týkajú rozličným spôsobom podľa rozdielnosti stavov, úloh a aktívnej účasti.Treba uprednostňovať spoločné slávenie
27. Kedykoľvek obrady podľa osobitnej povahy každého z nich vyžadujú spoločné slávenie s prítomnosťou a aktívnou účasťou veriacich, treba klásť dôraz na to, aby sa mu podľa možnosti dala prednosť pred individuálnym a akoby súkromným slávením.
To platí najmä o slávení svätej omše, pričom vždy zostáva nedotknutá verejná a spoločenská povaha každej omše, a o vysluhovaní sviatostí.Dôstojnosť liturgického slávenia
28. Pri liturgických sláveniach nech každý, či vysvätený služobník, alebo veriaci, koná pri plnení svojej funkcie len to a všetko to, čo mu podľa povahy veci a liturgických predpisov patrí.
29. Aj miništranti, lektori, komentátori a členovia speváckeho zboru konajú opravdivú liturgickú službu. Preto nech plnia svoju úlohu s úprimnou nábožnosťou a náležite, ako sa patrí pri takej vznešenej službe a ako si to Boží ľud od nich právom žiada.
Treba teda každého z nich primeraným spôsobom starostlivo vychovávať v liturgickom duchu a naučiť ich plniť pridelené úlohy podľa predpisov a po poriadku.Aktívna účasť veriacich
30. V záujme aktívnej účasti ľudu treba venovať starostlivosť jeho aklamáciám, odpovediam, spievaniu žalmov, antifónam, piesňam, ako aj úkonom, čiže gestám a držaniu tela. Nech sa v príslušnom čase zachová aj posvätné ticho.
31. Pri revízii liturgických kníh nech sa starostlivo dbá o to, aby sa v rubrikách bral zreteľ i na účasť veriacich.
Liturgia a spoločenské rozdiely
32. Okrem rozdielov vyplývajúcich z liturgickej úlohy alebo z vysviacky a okrem pôct, ktoré podľa liturgických predpisov patria občianskym vrchnostiam, nemá sa v liturgii uprednostňovať nijaká súkromná osoba ani nijaké spoločenské postavenie, a to ani v obradoch, ani vo vonkajších prejavoch.
C) PRAVIDLÁ VYPLÝVAJÚCE
Z DIDAKTICKEJ A PASTORAČNEJ POVAHY LITURGIE33. Hoci posvätná liturgia je predovšetkým uctievaním Božej velebnosti, je aj bohatým prameňom poučenia pre veriaci ľud.34 Lebo v liturgii sa Boh prihovára svojmu ľudu a Kristus ešte stále ohlasuje evanjelium. A ľud odpovedá Bohu spevom a modlitbou.
Modlitby, ktorými sa kňaz na čele zhromaždenia obracia v osobe Krista k Bohu, sa konajú v mene všetkého svätého ľudu a všetkých prítomných. Napokon, viditeľné znaky, ktoré sa používajú v posvätnej liturgii na označenie neviditeľných božských skutočností, určil Kristus alebo Cirkev. Preto sa viera účastníkov živí a ich srdcia sa povznášajú k Bohu, aby mu preukazovali duchovnú bohoslužbu a hojnejšie prijímali jeho milosť, nielen keď sa číta, čo „bolo napísané nám na poučenie“ (Rim 15, 4), ale aj keď sa Cirkev modlí, keď spieva alebo koná.
Z toho dôvodu pri obnove liturgie treba zachovávať nasledujúce všeobecné pravidlá:Súlad v obradoch
34. Obrady nech žiaria vznešenou jednoduchosťou, nech sú zrozumiteľné svojou stručnosťou a nech sa vyhýbajú nepotrebným opakovaniam. Nech sú prispôsobené chápavosti veriacich a vo všeobecnosti nech ich netreba mnoho vysvetľovať.
Biblia, homília a liturgická katechéza
35. Aby bolo jasné, že v liturgii obrad a slovo sú vo veľmi úzkom súvise,
1. nech sa pri posvätných sláveniach zavedie hojnejšie, rozmanitejšie a primeranejšie čítanie Svätého písma;
2. nech sa aj v rubrikách vyznačí príhodné miesto na kázanie ako časti liturgického úkonu, nakoľko to obrad dovoľuje; a služba ohlasovania nech sa plní veľmi svedomite a náležite. Pritom nech sa čerpá v prvom rade zo zdrojov Svätého písma a liturgie, aby sa ohlasovali obdivuhodné Božie diela v dejinách spásy alebo v Kristovom tajomstve, ktoré je v nás neprestajne prítomné a činné, najmä v liturgických sláveniach;
3. treba všemožne zdôrazňovať, aby aj katechéza bola priamo liturgická. I pri samých obradoch, ak je to potrebné, nech sa pamätá na stručné pokyny, ktoré nech dáva kňaz alebo príslušný vysluhovateľ podľa predpísaného textu alebo podobnými slovami, ale iba v príhodných chvíľach;
4. nech sa podporuje posvätné slávenie Božieho slova na vigílie väčších sviatkov, v niektorých všedných dňoch Adventného a Pôstneho obdobia, ako aj v nedele a vo sviatky, najmä tam, kde niet kňaza; v tom prípade má viesť slávenie diakon alebo iná biskupom poverená osoba.
Liturgický jazyk36. § 1. Používanie latinského jazyka nech sa zachová v latinských obradoch, a to bez narušenia partikulárneho práva.
§ 2. Keďže v omši, pri vysluhovaní sviatostí alebo v iných častiach liturgie môže byť pre ľud často veľmi užitočné používanie národného jazyka, možno mu dať viac miesta, zvlášť v čítaniach a príhovoroch, v niektorých modlitbách a spevoch, podľa pravidiel v tejto veci jednotlivo ustanovených v ďalších kapitolách.
§ 3. Pri zachovávaní týchto noriem má kompetentná územná cirkevná autorita – o ktorej sa hovorí v článku 22, § 2, a keď treba aj po porade s biskupmi susedných krajín toho istého jazyka – právo rozhodnúť o tom, či a v akom rozsahu používať národný jazyk. Takéto uznesenia musí schváliť, čiže potvrdiť Apoštolská stolica.
§ 4. Preklad latinského textu do národného jazyka na používanie v liturgii musí schváliť kompetentná územná cirkevná autorita, o ktorej sa už písalo.D) PRAVIDLÁ O PRISPÔSOBOVANÍ POVAHE A TRADÍCIÁM JEDNOTLIVÝCH NÁRODOV
37. Vo veciach, ktoré sa netýkajú viery ani dobra celého spoločenstva, Cirkev nechce zavádzať prísnu uniformitu, a to ani v liturgii. Naopak, váži si a podporuje kvality a vlohy rozličných etník a národov. A všetko, čo nie je v zvykoch národov nerozlučným putom zviazané s poverami a bludmi, hodnotí priaznivo, a ak môže, zachováva nedotknuté, ba niekedy aj prijíma do samej liturgie, ale len ak sa to zhoduje so zásadami pravého a autentického liturgického ducha.
38. Pri zachovávaní podstatnej jednoty rímskeho obradu má sa pri úprave liturgických kníh ponechať rozličným etnickým skupinám, oblastiam a národom, najmä v misiách, miesto na oprávnené rozmanitosti a prispôsobenia. To treba mať na zreteli, zvlášť keď ide o štruktúru obradov a zostavovanie rubrík.
39. V medziach stanovených v typových vydaniach liturgických kníh bude vecou kompetentnej územnej cirkevnej autority, o ktorej sa hovorí v článku 22, § 2, určiť prispôsobenia, predovšetkým vo vysluhovaní sviatostí, ako aj čo sa týka svätenín, procesií, liturgického jazyka, posvätnej hudby a umenia, vždy však podľa základných smerníc predložených v tejto konštitúcii.
Hlbšie prispôsobovanie liturgie
40. Keďže však na rozličných miestach a za rozličných okolností sa naliehavo žiada hlbšie a o to ťažšie prispôsobenie liturgie, je potrebné:
1. aby kompetentná územná cirkevná autorita, o ktorej sa hovorí v článku 22, § 2, starostlivo a múdro uvážila, čo možno z tradícií a zo svojrázu jednotlivých národov vhodne včleniť do Božieho kultu. Prispôsobenia, ktoré sa pokladajú za užitočné alebo potrebné, majú sa predložiť Apoštolskej stolici a potom zaviesť s jej súhlasom.
2. Aby sa však toto prispôsobenie uskutočnilo s primeranou obozretnosťou, Apoštolská stolica udelí, ak treba, územnej cirkevnej autorite splnomocnenie povoliť na určitý čas niektorým na to súcim skupinám potrebné predbežné experimenty a usmerňovať ich.
3. Keďže prispôsobenie liturgických predpisov býva spojené s osobitnými ťažkosťami, predovšetkým v misiách, majú pri ich tvorení pomáhať odborníci v tejto oblasti.IV. Liturgický život v diecéze a vo farnosti
Liturgický život diecézy
41. Biskupa treba pokladať za veľkňaza jeho stáda; od neho určitým spôsobom pochádza a závisí život jeho veriacich v Kristovi.
Preto si všetci majú vysoko ceniť liturgický život diecézy, sústredený okolo biskupa predovšetkým v katedrálnom chráme, v presvedčení, že Cirkev sa prejavuje hlavne v plnej a aktívnej účasti všetkého svätého Božieho ľudu na tých istých liturgických sláveniach, najmä na tej istej Eucharistii, na tej istej modlitbe pri tom istom oltári, ktorému predsedá biskup obklopený svojimi kňazmi a posluhujúcimi.35
Liturgický život farnosti42. Keďže biskup vo svojej partikulárnej cirkvi nemôže vždy a všade osobne stáť na čele celého stáda, nevyhnutne musí vytvoriť skupiny veriacich, medzi ktorými zastávajú najvýznamnejšie miesto farnosti, miestne organizované pod vedením pastiera, ktorý zastupuje biskupa; farnosti totiž určitým spôsobom predstavujú viditeľnú Cirkev, ustanovenú po celom svete.
Preto treba zveľaďovať liturgický život farnosti a jej vzťah k biskupovi v zmýšľaní i činnosti veriacich aj duchovenstva. A treba sa pričiniť, aby prekvitalo vedomie spolupatričnosti farského spoločenstva, najmä pri spoločnom slávení nedeľnej omše.V. Rozvíjanie pastoračnej liturgickej činnosti
43. Úsilie o obnovu a rozvoj posvätnej liturgie sa právom pokladá za znamenie prozreteľného Božieho plánu pre našu dobu, akoby za prienik Ducha Svätého svojou Cirkvou. Toto úsilie vtláča vlastný znak do života Cirkvi, ba celého náboženského cítenia a konania našich čias.
Preto v záujme ďalšieho zveľaďovania tejto pastoračnej liturgickej činnosti v Cirkvi posvätný koncil stanovuje:Národná liturgická komisia
44. Bude vhodné, keď kompetentná územná cirkevná vrchnosť, o ktorej sa hovorí v článku 22, § 2, ustanoví liturgickú komisiu, ktorej majú pomáhať odborníci v liturgickej vede, v sakrálnej hudbe i umení a v pastorálnej teológii. Tejto komisii má podľa možnosti poskytovať pomoc nejaký inštitút pastoračnej liturgiky, pozostávajúci z členov – a ak si to vec žiada i laikov –, ktorí vynikajú v tomto odbore. Bude úlohou tejto komisie, aby pod vedením spomínanej územnej cirkevnej autority riadila liturgicko-pastoračnú činnosť v okruhu svojej pôsobnosti a podporovala štúdiá a potrebné experimenty týkajúce sa prispôsobení, ktoré sa majú predložiť Apoštolskej stolici.
Diecézna liturgická komisia
45. Rovnako sa má v jednotlivých diecézach zriadiť komisia pre posvätnú liturgiu, aby pod vedením biskupa napomáhala liturgickú činnosť.
Niekedy môže byť užitočné, aby viaceré diecézy ustanovili jednu komisiu, ktorá bude spoločným úsilím napomáhať liturgiu.Iné komisie
46. Okrem komisie pre posvätnú liturgiu sa majú v každej diecéze, nakoľko je to možné, zriadiť aj komisie pre liturgickú hudbu a sakrálne umenie.
Potrebné je, aby tieto tri komisie medzi sebou spolupracovali, ba neraz bude vhodné, aby sa zlúčili do jednej komisie.DRUHÁ KAPITOLA
PRESVÄTÉ TAJOMSTVO EUCHARISTIE
Omša a veľkonočné tajomstvo
47. Náš Spasiteľ pri Poslednej večeri, v tú noc, keď bol zradený, ustanovil eucharistickú obetu svojho tela a svojej krvi, aby ňou v priebehu vekov trvalo zachoval obetu kríža, kým nepríde, a aby tak zveril Cirkvi, milovanej neveste, pamiatku svojej smrti a svojho zmŕtvychvstania: sviatosť milosrdenstva, znak jednoty, puto lásky,36 veľkonočnú hostinu, pri ktorej prijímame Krista, „duša sa napĺňa milosťou a dostávame závdavok budúcej slávy“.37
Aktívna účasť veriacich na svätej omši
48. Preto sa Cirkev veľmi stará o to, aby veriaci neboli prítomní na tomto tajomstve viery ako cudzí a nemí pozorovatelia, ale aby ho pomocou obradov a modlitieb dobre chápali a na posvätnom úkone sa zúčastňovali vedome, nábožne a aktívne, aby sa poučili Božím slovom, občerstvili sa pri stole Pánovho tela a vzdávali Bohu vďaky; a keď prinášajú nepoškvrnenú obetu, aby sa nielen rukami kňaza, ale spolu s ním naučili obetovať samých seba a skrze Krista – prostredníka38 sa deň čo deň zdokonaľovali v jednote s Bohom a medzi sebou, aby napokon bol Boh všetko vo všetkých.
Omša za účasti ľudu
49. Aby teda obeta svätej omše dosiahla i formou obradov plnú pastoračnú účinnosť, posvätný koncil so zreteľom na sväté omše, ktoré sa slávia za účasti ľudu, predovšetkým v nedeľu a prikázané sviatky, stanovuje nasledovné:
Reforma omšového ordinária
50. Omšový poriadok sa má upraviť tak, aby jasnejšie vynikol vlastný význam jednotlivých častí a ich vzájomný súvis a aby sa uľahčila nábožná a aktívna účasť veriacich.
Preto sa majú obrady zjednodušiť, ale ich podstatu treba verne zachovať; má sa vynechať, čo sa v priebehu času zdvojilo alebo neúčelne pridalo; naproti tomu niektoré prvky, ktoré časom neprávom zanikli, majú sa obnoviť podľa prvotného vzoru svätých otcov, ak by sa to pokladalo za vhodné alebo potrebné.Bohatší stôl Božieho slova
51. Aby sa veriacim pripravil čím bohatší stôl Božieho slova, majú sa im štedrejšie otvoriť poklady Biblie tak, aby sa za stanovený počet rokov prečítali ľudu dôležitejšie časti Svätého písma.
Homília
52. Veľmi sa odporúča homília ako súčasť samej liturgie; v nej sa cez liturgický rok z posvätného textu vysvetľujú tajomstvá viery a zásady kresťanského života. Najmä vo svätých omšiach slávených v nedeľu a prikázané sviatky za účasti ľudu sa nemá homília vynechávať, iba ak z vážneho dôvodu.
Modlitba veriacich
53. Nech sa po evanjeliu a homílii – najmä v nedele a prikázané sviatky – znovu zavedie spoločná modlitba, čiže modlitba veriacich, aby sa za účasti ľudu na nej prednášali prosby za svätú Cirkev, za tých, ktorí nás spravujú, za tých, ktorí sa nachádzajú v rôznych ťažkostiach, ako aj za všetkých ľudí a za spásu celého sveta.39
Latinčina a národný jazyk vo svätej omši
54. V omšiach slávených za účasti ľudu možno dať primerané miesto národnému jazyku, najmä pri čítaniach a v spoločnej modlitbe, a podľa miestnych okolností aj v častiach týkajúcich sa ľudu v zmysle článku 36 tejto konštitúcie.
Treba sa postarať o to, aby veriaci vedeli po latinsky spoločne recitovať alebo spievať stále časti omšového poriadku, ktoré sa ich týkajú.
Keby sa však niekde pokladalo za vhodné dať vo svätej omši väčší priestor národnému jazyku, nech sa zachová to, čo predpisuje 40. článok tejto konštitúcie.Prijímanie pod obidvoma spôsobmi
55. Veľmi sa odporúča dokonalejšia účasť na svätej omši, ktorá spočíva v tom, že po kňazovom prijímaní aj veriaci prijímajú Pánovo telo z tej istej obety.
Sväté prijímanie pod obidvoma spôsobmi možno, pri zachovávaní vieroučných zásad, ktoré stanovil Tridentský koncil,40 dovoliť klerikom a rehoľníkom, ako aj laikom v prípadoch určených Apoštolskou stolicou, podľa rozhodnutia biskupov, ako napríklad vysväteným vo svätej omši ich vysviacky, rehoľníkom v omši ich rehoľných sľubov, novopokrsteným v omši, ktorá nasleduje po krste.Jediný bohoslužobný úkon
56. Svätá omša sa istým spôsobom skladá z dvoch častí – z liturgie slova a liturgie Eucharistie –, ktoré sú navzájom tak úzko spojené, že tvoria jediný úkon kultu. Preto posvätný koncil dôrazne vyzýva duchovných pastierov, aby v katechéze starostlivo poúčali veriacich, že sa majú zúčastniť na celej svätej omši, najmä v nedele a prikázané sviatky.
Koncelebrácia
57. § 1. Koncelebrácia, ktorou sa vhodne prejavuje jednota kňazstva, sa doteraz udržala tak na Východe, ako aj na Západe. Preto koncil uznal za dobré rozšíriť povolenie koncelebrovať na tieto prípady:
1.a) na Zelený štvrtok, tak v omši svätenia olejov, ako aj vo večernej omši;
b) v omšiach na konciloch, na biskupských zhromaždeniach a na synodách;
c) pri omši požehnania opáta;
2. okrem toho možno koncelebrovať s dovolením ordinára, ktorému prináleží rozhodovať o vhodnosti koncelebrácie, v týchto prípadoch:
a) v konventnej omši a v hlavnej omši v kostoloch, ak duchovné dobro veriacich nevyžaduje, aby všetci prítomní kňazi celebrovali jednotlivo;
b) v omšiach pri kňazských zhromaždeniach akéhokoľvek druhu, a to kňazov svetských i rehoľných.
§ 2. 1. Biskupovi prináleží riadiť poriadok koncelebrovania vo svojej diecéze.
2. Nech sa však každému kňazovi ponechá možnosť sláviť svätú omšu individuálne, ale nie v tom istom čase a v tom istom kostole, kde sa práve koncelebruje, a nie na Zelený štvrtok.58. Nech sa zostaví nový obrad koncelebrácie a nech sa zaradí do Rímskeho pontifikálu a Rímskeho misála.
TRETIA KAPITOLA
OSTATNÉ SVIATOSTI A SVÄTENINY
Podstata sviatostí
59. Sviatosti sú zamerané na posväcovanie človeka, na budovanie Kristovho tela a napokon na vzdávanie úcty Bohu. Ako znaky majú však aj úlohu poučovať. Vieru nielen predpokladajú, ale ju slovami a obradnými úkonmi aj živia, posilňujú a vyjadrujú. Preto sa volajú sviatosťami viery. Udeľujú milosť, ale ich slávenie zároveň veľmi dobre uspôsobuje veriacich, aby túto milosť prijímali s úžitkom, aby správne uctievali Boha a aby konali skutky lásky.
Preto je nanajvýš dôležité, aby veriaci ľahko chápali sviatostné znaky a čo najhorlivejšie pristupovali k sviatostiam, ktoré sú ustanovené na udržovanie kresťanského života.Sväteniny
60. Svätá matka Cirkev ustanovila okrem toho aj sväteniny. Sú to posvätné znaky, ktorými sa, určitým napodobením sviatostí, naznačujú a na orodovanie Cirkvi dosahujú najmä duchovné účinky. Sväteniny pripravujú ľudí na prijatie hlavného účinku sviatostí a posväcujú rozličné okolnosti života.
61. A tak liturgia sviatostí a svätenín spôsobuje, že pre dobre disponovaných veriacich sú takmer všetky udalosti života posväcované Božou milosťou vyvierajúcou z Kristovho veľkonočného tajomstva utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania, z ktorého čerpajú svoju účinnosť všetky sviatosti a sväteniny. Tak sa takmer každé správne používanie hmotných vecí dá zamerať na posvätenie človeka a oslavu Boha.
Potrebné reformy sviatostných obradov62. Postupom času prenikli do obradov sviatostí a svätenín isté prvky, ktoré dnes znejasňujú ich povahu a cieľ. Preto v nich treba niektoré veci prispôsobiť súčasným potrebám. Posvätný koncil ustanovil o ich úprave toto:
Jazyk
63. Pretože pri vysluhovaní sviatostí a svätenín môže byť pre ľud často užitočné používanie jeho jazyka, má sa mu dať väčší priestor podľa týchto pravidiel:
a) Pri vysluhovaní sviatostí a svätenín možno používať národný jazyk podľa článku 36.
b) Kompetentná územná cirkevná autorita, o ktorej sa hovorí v článku 22, § 2 tejto konštitúcie, má podľa nového vydania Rímskeho rituála čím skôr pripraviť partikulárne rituály prispôsobené potrebám jednotlivých krajín, aj čo sa týka jazyka, a tie nech sa po preskúmaní Apoštolskou stolicou používajú v príslušných krajinách. Pri vypracúvaní týchto rituálov alebo osobitných zbierok obradov nech sa nevynechajú inštrukcie uvedené v Rímskom rituáli pred jednotlivými obradmi, či už sú pastoračné, alebo sa týkajú rubrík, alebo majú osobitný spoločenský význam.Katechumenát
64. Treba obnoviť viacstupňový katechumenát dospelých a uviesť ho do praxe podľa úsudku miestneho ordinára. Tým sa má dosiahnuť to, aby sa čas katechumenátu určený na primerané poučenie posväcoval posvätnými obradmi, slávenými v istom časovom poradí.
Reforma krstných obradov
65. Na misijných územiach je dovolené popri tom, čo sa nachádza v kresťanskej tradícii, prijať aj také prvky z obradov iniciácie, ktoré sa používajú v obyčajoch jednotlivých národov, pokiaľ sa dajú podľa článkov 37 – 40 tejto konštitúcie prispôsobiť kresťanskému obradu.
66. Nech sa zrevidujú obidva obrady krstu dospelých, tak jednoduchší, ako aj – so zreteľom na obnovený katechumenát – slávnostný, a do Rímskeho misála nech sa zaradí osobitná omša „pri udeľovaní krstu“.67. Nech sa zreviduje obrad krstu detí a prispôsobí skutočnému stavu nemluvniat. V obrade samom nech jasnejšie vyniká úloha rodičov a krstných rodičov a ich povinnosti.
68. V obrade krstu sa má pamätať na prispôsobenia v prípade veľkého počtu krstencov, ktoré sa budú môcť používať podľa úsudku miestneho ordinára. ďalej sa má zostaviť kratší obrad, ktorý budú môcť použiť predovšetkým katechéti v misijných krajinách a všeobecne v nebezpečenstve smrti každý veriaci, keď nie je naporúdzi kňaz ani diakon.
69. Namiesto obradu zvaného „Obrad na doplnenie častí vynechaných pri núdzovom krste dieťaťa“ má sa zostaviť nový, ktorým sa zreteľnejšie a vhodnejšie naznačí, že nemluvňa pokrstené podľa kratšieho obradu už bolo prijaté do spoločenstva Cirkvi.
Podobne sa má zostaviť nový obrad pre platne pokrstených konvertitov na katolícku vieru, ktorý nech zvýrazňuje, že sú prijímaní do spoločenstva Cirkvi.70. Mimo Veľkonočného obdobia možno v samom krstnom obrade požehnať krstnú vodu schválenou kratšou formulou.
Reforma obradu birmovania
71. Nech sa zreviduje aj obrad birmovania, aby jasnejšie vynikol vnútorný súvis tejto sviatosti s celým uvádzaním do kresťanského života. Preto je príhodné, aby prijatiu tejto sviatosti predchádzalo obnovenie krstných sľubov.
Ak sa uzná za vhodné, môže sa birmovanie udeľovať v omši. Pre obrad mimo omše nech sa pripraví text, ktorý by sa použil ako úvod.Obnova obradu sviatosti pokánia
72. Obrady a formuly sviatosti pokánia nech sa zrevidujú tak, aby jasnejšie vystihovali povahu a účinok sviatosti.
Sviatosť pomazania chorých73. Posledné pomazanie, ktoré možno nazvať aj – a to priliehavejšie – pomazanie chorých, nie je sviatosťou iba tých, ktorí sa ocitajú v posledných chvíľach života. Preto vhodný čas na prijatie tejto sviatosti je isto už vtedy, keď veriaci pre chorobu alebo starobu začína byť v nebezpečenstve smrti.
74. Popri obradoch na oddelené udeľovanie pomazania chorých a viatika má sa zostaviť aj súvislý obrad, podľa ktorého sa chorému udelí pomazanie po spovedi a pred prijatím viatika.
75. Počet jednotlivých pomazaní nech sa náležite prispôsobí a modlitby sprevádzajúce obrad pomazania chorých nech sa upravia tak, aby zodpovedali rozličným podmienkam chorých prijímajúcich túto sviatosť.
Reforma obradu sviatostných svätení
76. Obrady vysviacky nech sa upravia vzhľadom na úkony aj na texty. Príhovory biskupa na začiatku každej vysviacky alebo konsekrácie môžu byť v národnom jazyku.
Pri biskupskej konsekrácii môžu vkladať ruky všetci prítomní biskupi.Reforma obradu sviatosti manželstva
77. Obrad slávenia manželstva, ktorý je v Rímskom rituáli, má sa upraviť a obohatiť tak, aby jasnejšie naznačoval milosť sviatosti a zdôrazňoval povinnosti manželov.
„Ak sa v niektorých krajinách používajú pri slávení sviatosti manželstva iné chvályhodné zvyky a obrady, posvätný koncil si veľmi želá, aby sa zachovali.“41
Okrem toho sa kompetentnej územnej cirkevnej autorite, o ktorej sa hovorí v článku 22, § 2 tejto konštitúcie, dáva podľa článku 63 splnomocnenie vypracovať svoj vlastný obrad zodpovedajúci miestnym a národným zvykom; pritom však v platnosti zostáva zákon, že asistujúci kňaz má žiadať a prijať súhlas stránok uzavierajúcich manželstvo.
78. Sobáš nech sa spravidla slávi v omši po evanjeliu a homílii, pred modlitbou veriacich. Požehnanie nevesty sa má vhodne upraviť tak, aby sa v ňom zdôraznila rovnaká povinnosť vzájomnej vernosti pre oboch manželov, a môže sa predniesť v národnom jazyku.
Ak sa však sviatosť manželstva slávi mimo omše, nech sa na začiatku obradu číta epištola a evanjelium z omše za ženícha a nevestu a nech sa ženíchovi a neveste vždy udelí požehnanie.Obnova svätenín
79. Sväteniny sa majú upraviť v zmysle prvotnej smernice o vedomej, aktívnej a ľahko uskutočniteľnej účasti veriacich a so zreteľom na potreby našich čias. Do rituálov, ktoré majú byť upravené podľa článku 63, možno, ak treba, pridať aj nové sväteniny.
Vyhradených požehnaní nech je čo najmenej, a to vyhradených len biskupom alebo ordinárom.
Treba sa postarať o to, aby aspoň v osobitných okolnostiach a so súhlasom ordinára mohli niektoré sväteniny udeľovať aj laici, ktorí majú náležité vlastnosti.Skladanie rehoľných sľubov
80. Obrad zasvätenia panien, ktorý je v Rímskom pontifikáli, je potrebné podrobiť revízii.
Okrem toho treba zostaviť obrad skladania a obnovenia rehoľných sľubov a to tak, aby prispel k väčšej jednote, skromnosti a dôstojnosti. Majú ho použiť tí, ktorí konajú profesiu alebo obnovujú rehoľné sľuby v omši, pričom zostáva nedotknuté partikulárne právo.
Chvályhodné je, ak sa skladanie rehoľných sľubov koná počas omše.Úprava pohrebných obradov
81. Pohrebné obrady majú zreteľnejšie vyjadrovať veľkonočnú povahu kresťanskej smrti a takisto majú lepšie zodpovedať podmienkam a tradíciám jednotlivých krajín, a to aj liturgickou farbou.
82. Obrad pohrebu detí sa má upraviť a doplniť o vlastnú omšu.
ŠTVRTÁ KAPITOLA
POSVÄTNÉ OFÍCIUM
Posvätné ofícium – dielo Krista a Cirkvi
83. Najvyšší kňaz novej a večnej zmluvy Ježiš Kristus vzal na seba ľudskú prirodzenosť a tak priniesol do tohto pozemského vyhnanstva pieseň chvály, ktorá sa spieva v nebi po celú večnosť. On spája so sebou celé ľudské spoločenstvo a pridružuje ho k sebe pri spievaní tohto božského spevu chvály.
Kristus totiž pokračuje v tomto kňazskom úrade prostredníctvom svojej Cirkvi, ktorá neprestajne chváli Pána a prihovára sa za spásu celého sveta nielen slávením Eucharistie, ale aj inými spôsobmi, predovšetkým modlitbou posvätného ofícia.84. Posvätné ofícium je podľa starobylej kresťanskej tradície zostavené tak, aby sa posväcoval priebeh celého dňa i noci chválou Boha. A keď tento obdivuhodný chválospev náležite prednášajú kňazi a iné na základe cirkevného ustanovenia na to poverené osoby alebo veriaci, ktorí sa ho modlia spolu s kňazom schválenou formou, vtedy je to naozaj hlas samej nevesty, ktorá sa prihovára Źeníchovi, ba je to aj modlitba, ktorú Kristus spolu s jeho mystickým telom prednáša Otcovi.
85. Preto všetci, ktorí konajú túto modlitbu, plnia povinnosť Cirkvi a zároveň majú účasť na najvyššej cti Kristovej nevesty, lebo keď Bohu vzdávajú chválu, stoja pred Božím trónom v mene matky Cirkvi.
Pastoračná hodnota posvätného ofícia
86. Kňazi, ktorí sa venujú posvätnej pastoračnej službe, sa budú modliť posvätné ofícium tým zapálenejšie, čím živšie si uvedomia, že majú zachovať Pavlovo napomenutie: „Bez prestania sa modlite“ (1 Sol 5, 17). Dielu totiž, na ktorom pracujú, môže dať účinnosť a vzrast jedine Pán, ktorý povedal: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15, 5). Preto keď apoštoli ustanovili diakonov, povedali: „My sa budeme celkom venovať modlitbe a službe slova“ (Sk 6, 4).
87. Aby sa však kňazi a ostatní členovia Cirkvi mohli za daných okolností lepšie a dokonalejšie modliť posvätné ofícium, posvätný koncil, pokračujúc v obnove, ktorú požehnane začala Apoštolská stolica, uznal za dobré ustanoviť vzhľadom na ofícium rímskeho obradu nasledovné:
Úprava tradičného usporiadania
88. Keďže cieľom ofícia je posvätenie dňa, má sa tradičné usporiadanie ofícia upraviť tak, aby sa jeho jednotlivým častiam – hodinám, nakoľko je to možné, vrátil pravý čas; zároveň však treba brať do úvahy súčasné životné podmienky najmä tých, ktorí sa venujú apoštolskej činnosti.
Smernice na reformu posvätného ofícia
89. Preto sa pri reforme ofícia majú zachovať tieto smernice:
a) Chvály ako ranná modlitba a vešpery ako večerná modlitba sú podľa úctyhodnej tradície celej Cirkvi dva základné piliere každodenného ofícia, a preto ich treba pokladať za hlavné hodiny a ako také ich aj sláviť.
b) Kompletórium sa má upraviť tak, aby vhodne zodpovedalo zakončeniu dňa.
c) Hodina zvaná matutínum, hoci v chóre si má naďalej podržať ráz nočnej chvály, sa má upraviť tak, aby sa mohla recitovať v ktorúkoľvek hodinu dňa, a má mať menej žalmov a dlhšie čítania.
d) Hodina zvaná príma sa má zrušiť.
e) Menšie hodiny – tercia, sexta a nona – sa majú v chóre zachovávať. Mimo chóru možno si z troch vybrať jednu, ktorá najlepšie zodpovedá časti dňa.Posvätné ofícium – zdroj nábožnosti
90. Keďže posvätné ofícium ako verejná modlitba Cirkvi je zároveň zdrojom nábožnosti a pokrmom osobnej modlitby, kňazom a všetkým, ktorí sa na ňom zúčastňujú, je adresovaná naliehavá prosba v Pánovi, aby sa pri jeho modlení myseľ zhodovala s hlasom. Na lepšie dosiahnutie toho si majú získať plnšie liturgické a biblické vzdelanie, najmä pokiaľ ide o žalmy.
Nech sa teda tento úctyhodný odveký poklad rímskeho ofícia pri nastávajúcej reforme prispôsobí tak, aby ho mohli v širšej miere a ľahšie používať tí, ktorým sa zveruje.Rozdelenie žalmov
91. Aby sa mohlo usporiadanie hodín navrhnuté v článku 89 skutočne zachovať, majú sa žalmy rozvrhnúť už nie na jeden týždeň, ale na dlhší časový úsek.
Nech sa čím skôr dokončí úspešne začatá revízia žaltára, pričom sa má brať do úvahy cirkevná latinčina, jej liturgické použitie i v speve, ako aj celá tradícia latinskej Cirkvi.Poriadok čítaní
92. Pri čítaní treba zachovať nasledujúce normy:
a) Čítania zo Svätého písma sa majú usporiadať tak, aby poklady Božieho slova boli v plnšom rozsahu ľahko prístupné.
b) Čítania z diel cirkevných otcov, učiteľov a spisovateľov sa majú vybrať vhodnejšie.
c) Čítaniam o mučeníctve a živote svätých treba vrátiť historickú vierohodnosť.Hymny
93. Pokiaľ sa to uzná za vhodné, hymny nech sa uvedú do pôvodnej podoby, pričom treba odstrániť alebo zmeniť to, čo má mytologický nádych, alebo čo celkom nezodpovedá kresťanskej zbožnosti. Podľa okolností nech sa z hymnických zbierok preberú aj iné hymny.
Kedy sa treba modliť hodiny
94. Aby sa deň naozaj posvätil a aby sa jednotlivé časti posvätného ofícia recitovali s duchovným úžitkom, je lepšie, keď sa modlitba hodín bude konať v čase, ktorý je najbližšie k skutočnému času jednotlivých kánonických hodín.
Záväznosť posvätného ofícia95. Spoločenstvá povinné modliť sa v chóre musia okrem konventnej omše denne sláviť v chóre posvätné ofícium, a to:
a) rády kanonikov, mníchov, mníšok a iných rehoľníkov, ktorí majú povinnosť modliť sa v chóre na základe práva alebo konštitúcií, celé ofícium;
b) katedrálne a kolegiátne kapituly tie časti ofícia, ktoré im ukladá všeobecné alebo partikulárne právo;
c) všetci členovia uvedených spoločenstiev, ktorí prijali vyššie svätenia alebo zložili slávnostné sľuby, s výnimkou laických rehoľných osôb, musia sa tie hodiny, ktoré sa nemodlili v chóre, modliť sami.96. Klerici, ktorí nie sú viazaní modlitbou v chóre a prijali vyššie svätenia, sú podľa článku 89 povinní každodenne sa modliť celé ofícium, a to buď spoločne, alebo sami.
97. Vhodné zámeny posvätného ofícia za iné liturgické úkony nech vymedzia rubriky.
V jednotlivých prípadoch a z oprávneného dôvodu môžu ordinári úplne alebo čiastočne dišpenzovať svojich podriadených od povinnosti modliť sa ofícium alebo im ho zameniť za niečo iné.98. Členovia ktoréhokoľvek inštitútu stavov dokonalosti, ktorí sa podľa svojich konštitúcií modlia niektoré časti posvätného ofícia, konajú tým verejnú modlitbu Cirkvi.
Rovnako konajú verejnú modlitbu Cirkvi, ak sa modlia podľa konštitúcií „malé ofícium“, pokiaľ je zostavené na spôsob posvätného ofícia a riadne schválené.Spoločná modlitba posvätného ofícia
99. Keďže posvätné ofícium je hlasom Cirkvi, čiže celého mystického tela verejne vzdávajúceho chválu Bohu, odporúča sa, aby klerici, ktorí nie sú viazaní modlitbou v chóre, a najmä kňazi, ktorí žijú spoločne alebo sa stretajú, modlili sa spoločne aspoň niektorú časť posvätného ofícia.
Všetci však, či sa modlia ofícium v chóre, alebo spoločne, majú túto úlohu, ktorá im bola zverená, vykonávať čo najdokonalejšie, a to tak s vnútornou nábožnosťou ducha, ako aj s vonkajším správaním.
Okrem toho je lepšie, ak sa posvätné ofícium v chóre alebo pri spoločnom prednese podľa okolností spieva.Účasť veriacich na posvätnom ofíciu
100. Duchovní pastieri sa majú postarať, aby sa v nedele a na väčšie sviatky hlavné hodiny, najmä vešpery, slávili v kostole spoločne. Aj laikom sa odporúča, aby recitovali posvätné ofícium buď s kňazmi, alebo sami spoločne, alebo každý sám.
Latinčina v posvätnom ofíciu
101. § 1. Podľa odvekej tradície latinského obradu majú klerici pri posvätnom ofíciu zachovať latinský jazyk. Ordinár však v jednotlivých prípadoch môže dovoliť používať preklad v národnom jazyku, pripravený podľa článku 36, tým klerikom, ktorým používanie latinčiny vážne prekáža v náležitej modlitbe ofícia.
§ 2. Mníškam a členom inštitútov stavov dokonalosti, mužom neklerikom i ženám môže kompetentný predstavený dovoliť používať národný jazyk v posvätnom ofíciu, a to aj pri slávení v chóre, ak je preklad schválený.
§ 3. Každý klerik, ktorý je viazaný posvätným ofíciom, ak sa ho modlí v národnom jazyku spolu s veriacimi alebo s tými, o ktorých sa hovorí v § 2, splní svoju povinnosť, pokiaľ je preklad schválený.
PIATA KAPITOLALITURGICKÝ ROK
Zmysel liturgického roka
102. Svätá matka Cirkev si pokladá za povinnosť v stanovené dni v priebehu roka posvätnou pamiatkou oslavovať spasiteľné dielo svojho božského Źenícha. Každý týždeň v deň, ktorý nazvala Pánovým, slávi pamiatku Pánovho zmŕtvychvstania, ktoré okrem toho raz do roka slávi spolu s jeho požehnaným umučením najväčšou slávnosťou Veľkej noci.
V ročnom cykle však postupne rozvíja celé Kristovo tajomstvo, a to od vtelenia a narodenia až po nanebovstúpenie Pána, po Turíce a po očakávanie blaženej nádeje a Pánovho príchodu.
Keď takto pripomína tajomstvá vykúpenia, otvára veriacim bohatstvo spasiteľných činov a zásluh svojho Pána, takže sa v každom čase stávajú istým spôsobom prítomnými, aby sa veriaci dostávali s nimi do styku a napĺňala ich milosť spásy.103. Pri slávení tohto ročného cyklu Kristových tajomstiev si svätá Cirkev s osobitnou láskou uctieva preblahoslavenú Bohorodičku Máriu, ktorá je nerozlučne spätá so spasiteľným dielom svojho Syna. V nej obdivuje a velebí vynikajúce ovocie vykúpenia a ako v prečistom obraze s radosťou kontempluje to, čím ona celá túži a dúfa byť.
104. Do tohto ročného cyklu Cirkev zaradila aj spomienky na mučeníkov a iných svätých, ktorí mnohotvárnou milosťou privedení k dokonalosti, dosiahli už večnú spásu, spievajú v nebi dokonalú chválu Bohu a orodujú za nás.
V deň narodenia svätých pre nebo Cirkev ohlasuje veľkonočné tajomstvo vo svätých, ktorí trpeli s Kristom a spolu s ním sú oslávení; predkladá veriacim ich príklady, ktoré všetkých priťahujú skrze Krista k Otcovi, a pre ich zásluhy vyprosuje Božie dobrodenia.105. Cirkev napokon v rozličných obdobiach roka podľa tradičných spôsobov prehlbuje duchovný život veriacich nábožnými úkonmi duše i tela, poučovaním, modlitbou a skutkami pokánia a milosrdenstva.
Preto posvätný koncil uznal za dobré stanoviť nasledovné:Znovuocenenie nedele
106. Podľa apoštolskej tradície, ktorá má svoj pôvod v samom dni Kristovho zmŕtvychvstania, Cirkev slávi veľkonočné tajomstvo každý ôsmy deň, ktorý sa právom volá Pánov deň alebo nedeľa. V tento deň sú kresťania povinní zhromaždiť sa, aby počúvali Božie slovo a zúčastnili sa na Eucharistii a tak slávili pamiatku umučenia, zmŕtvychvstania a slávy Pána Ježiša a vzdávali vďaky Bohu, ktorý ich „vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej“ (1 Pt 1, 3). Preto je Pánov deň prvotným sviatočným dňom a tak ho aj treba predkladať a odporúčať nábožnosti veriacich, aby sa zároveň stal dňom radosti a odpočinku od práce. Iným slávnostiam nech sa nedáva pred ním prednosť, iba ak by boli naozaj veľmi významné, lebo on je základom a jadrom celého liturgického roka.
Úprava liturgického roka
107. Liturgický rok treba upraviť tak, aby sa v súlade s podmienkami našich čias zachovali alebo obnovili tradičné zvyky a poriadky posvätných období a ponechal ich pôvodný ráz a tak sa v slávení tajomstiev kresťanského vykúpenia, ale najmä veľkonočným tajomstvom náležite živila nábožnosť veriacich. A keby si miestne podmienky nevyhnutne vyžadovali nejaké prispôsobenia, majú sa urobiť podľa článkov 39 a 40.
108. Myseľ veriacich treba zameriavať predovšetkým na sviatky Pána, ktorými sa cez rok slávia tajomstvá spásy. Preto vlastné časti liturgického obdobia majú dostať patričné miesto pred sviatkami svätých, aby sa náležite slávil celý cyklus tajomstiev spásy.
Pôstne obdobie109. Dvojaký ráz Pôstneho obdobia sa má v plnom svetle prejaviť tak v liturgii, ako aj v liturgickej katechéze. Toto obdobie predovšetkým spomienkou alebo prípravou na krst a pokáním privádza veriacich k tomu, aby horlivejšie počúvali Božie slovo, venovali sa modlitbe a tak sa pripravovali na slávenie veľkonočného tajomstva.
a) Preto sa majú v hojnejšej miere využiť krstné prvky vlastné pôstnej liturgii, a ak je vhodné, treba prevziať aj iné prvky z dávnejšej tradície;
b) to isté je potrebné povedať o prvkoch kajúcnosti. V katechéze sa má veriacim zároveň so sociálnymi následkami hriechu prízvukovať osobitný aspekt pokánia, ktorý odsudzuje hriech ako urážku Boha. Pritom nech sa nezabúda na úlohu Cirkvi v konaní pokánia a nech sa naliehavo vyzýva na modlitbu za hriešnikov.110. Pokánie v Pôstnom období má byť nielen vnútorné a individuálne, ale aj vonkajšie a sociálne. Pôstna prax sa však má podporovať primerane možnostiam dnešnej doby a jednotlivých krajín, ako aj životným podmienkam veriacich, a autority, o ktorých sa hovorí v článku 22, ju majú odporúčať.
Všade treba zachovať posvätný veľkonočný pôst na Veľký piatok, v deň umučenia a smrti Pána, a podľa okolností ho predĺžiť aj na Bielu sobotu, aby tak každý s povzneseným a otvoreným srdcom dospel k radostiam Nedele Pánovho zmŕtvychvstania.Sviatky svätých
111. Cirkev si podľa tradície uctieva svätých a má v úcte aj ich autentické relikvie a obrazy. Veď sviatky svätých ohlasujú obdivuhodné Kristove skutky v jeho služobníkoch a veriacim poskytujú vhodné príklady na nasledovanie.
Aby sviatky svätých nemali prevahu nad sviatkami, v ktorých sa pripomínajú vlastné tajomstvá spásy, viaceré z nich nech sa ponechajú na slávenie jednotlivým partikulárnym cirkvám alebo národom, prípadne rehoľným rodinám; na celú Cirkev nech sa rozšíria iba sviatky tých svätých, ktorí majú naozaj univerzálny význam.ŠIESTA KAPITOLA
LITURGICKÁ HUDBA
Dôstojnosť sakrálnej hudby
112. Hudobná tradícia všeobecnej Cirkvi je poklad neoceniteľnej hodnoty. Vyniká nad ostatné umelecké prejavy najmä preto, lebo ako posvätný spev spojený so slovami je potrebnou alebo integrálnou súčasťou slávnostnej liturgie.
A naozaj, posvätný spev vyzdvihuje tak Sväté písmo,42 ako aj cirkevní otcovia a rímski veľkňazi, ktorí v poslednom období, počínajúc svätým Piom X., presnejšie objasnili služobnú úlohu sakrálnej hudby v bohoslužbe.
Sakrálna hudba bude teda tým posvätnejšia, čím tesnejšie bude spätá s liturgickým slávením, či už tým, že vrúcnejšie vyjadrí modlitbu alebo podporí jednomyseľnosť, alebo tým, že dodá posvätným obradom slávnostnejší ráz. Pritom Cirkev schvaľuje všetky formy pravého umenia, ktoré majú náležité vlastnosti, a pripúšťa ich do Božieho kultu.
Preto posvätný koncil, zachovávajúc normy a predpisy cirkevnej tradície a disciplíny a majúc na zreteli cieľ sakrálnej hudby, čiže Božiu slávu a posväcovanie veriacich, stanovuje:Slávnostná liturgia
113. Liturgický úkon nadobúda dôstojnejší ráz, keď sa bohoslužby konajú slávnostne so spevom, za asistencie posvätných služobníkov a za aktívnej účasti veriacich.
Čo sa týka používania jazyka, nech sa zachovajú predpisy článku 36; čo sa týka omše, predpisy článku 54; vzhľadom na sviatosti článok 63 a na posvätné ofícium článok 101.114. Poklad sakrálnej hudby treba čo najstarostlivejšie uchovávať a zveľaďovať. Nech sa neúnavne podporujú spevácke zbory, najmä pri katedrálnych chrámoch. Biskupi a ostatní duchovní pastieri sa majú horlivo starať, aby pri každom posvätnom úkone, ktorý sa koná so spevom, mohlo mať celé zhromaždenie veriacich aktívnu účasť, im vlastnú podľa článku 28 a 30.
Hudobná formácia
115. Veľký význam treba pripisovať hudobnej formácii a praxi v seminároch, v mužských i ženských rehoľných noviciátoch a rehoľných študijných domoch i v ostatných katolíckych inštitútoch a školách. Na dosiahnutie takejto formácie treba starostlivo pripraviť učiteľov, ktorí majú vyučovať sakrálnu hudbu.
Okrem toho sa odporúča, aby sa podľa vhodnosti založili vyššie inštitúty pre sakrálnu hudbu.
Hudobníkom, spevákom a predovšetkým deťom sa má poskytnúť aj pravá liturgická formácia.Gregoriánsky a polyfonický spev
116. Cirkev pokladá gregoriánsky spev za vlastný rímskej liturgii, a preto má mať pri liturgických úkonoch za rovnakých podmienok prvé miesto.
Iné druhy sakrálnej hudby, najmä však polyfónia, sa pri bohoslužbách nijako nevylučujú, ak zodpovedajú duchu liturgického úkonu podľa článku 30.117. Treba dokončiť typové vydanie kníh gregoriánskeho spevu a pripraviť aj kritické vydanie kníh, ktoré už vyšli po reforme svätého Pia X.
Okrem toho bude osožné pripraviť vydanie s jednoduchšími nápevmi pre menšie kostoly.Ľudové náboženské spevy
118. Treba aktívne podporovať ľudový náboženský spev, aby pri pobožnostiach a náboženských sláveniach, ba i pri samých liturgických úkonoch mohli zaznievať hlasy veriacich, a to podľa smerníc a predpisov rubrík.
Sakrálna hudba v misiách
119. Keďže v niektorých krajinách, najmä v misiách, žijú národy s vlastnou hudobnou tradíciou, ktorá má veľký význam v ich náboženskom a spoločenskom živote, má sa tejto hudbe dostať patričné uznanie a primerané miesto tak pri utváraní ich náboženského cítenia, ako aj pri prispôsobovaní kultu ich povahe v zmysle článkov 39 a 40.
Preto pri hudobnej formácii misionárov treba starostlivo dbať o to, aby, podľa možností, vedeli uplatňovať tradičnú hudbu týchto národov tak v školách, ako aj pri posvätných úkonoch.Organ a hudobné nástroje
120. Píšťalový organ nech je v latinskej Cirkvi vo veľkej úcte ako tradičný hudobný nástroj, ktorého zvuk vie dodať cirkevným obradom obdivuhodný lesk a mohutne povznáša myseľ k Bohu a k nebeským veciam.
Iné nástroje možno pripustiť v bohoslužbe podľa úsudku a so súhlasom kompetentnej územnej cirkevnej vrchnosti podľa článkov 22, § 2, 37 a 40, ak sú vhodné na posvätný cieľ alebo sa dajú naň prispôsobiť, ak zodpovedajú dôstojnosti chrámu a naozaj podporujú duchovný rast veriacich.Poslanie skladateľov
121. Hudobní umelci preniknutí kresťanským duchom majú si byť vedomí, že sú povolaní rozvíjať sakrálnu hudbu a zveľaďovať jej dedičstvo.
Nech komponujú skladby s vlastnosťami pravej sakrálnej hudby, ktoré by mohli spievať nielen väčšie spevácke zbory, ale vyhovovali by aj menším zborom a napomáhali aktívnu účasť celého zhromaždenia veriacich.
Texty určené na posvätný spev nech sú v súlade s katolíckym učením ba nech sa vyberajú najmä zo Svätého písma a z liturgických prameňov.
SIEDMA KAPITOLASAKRÁLNE UMENIE A LITURGICKÉ PREDMETY
Dôstojnosť sakrálneho umenia
122. Medzi najvznešenejšie činnosti ľudského ducha sa plným právom počítajú výtvarné umenia, predovšetkým umenie náboženské a jeho vrchol – sakrálne umenie. Svojou povahou sa zameriavajú na nekonečnú Božiu krásu, ktorú majú nejakým spôsobom vyjadriť v ľudských dielach, a sú tým viac zasvätené Bohu, jeho chvále a sláve, čím viac majú za cieľ iba to, aby svojimi dielami čo najviac prispeli k nábožnému zameraniu ľudských myslí na Boha.
Dobrotivá matka Cirkev bola preto vždy priateľkou výtvarných umení. Neprestajne sa uchádzala o ich vznešenú službu a sama vychovávala umelcov hlavne preto, aby veci patriace k posvätnému kultu boli naozaj dôstojné a vkusné ako znaky a symboly nadprirodzených skutočností. Cirkev sa okrem toho vždy oprávnene pokladala za ich posudzovateľa, keď rozhodovala, ktoré umelecké diela sú v súlade s vierou, nábožnosťou a zákonmi posvätnej Tradície, a preto sa pokladajú za vhodné na posvätnú službu.
S osobitnou starostlivosťou dbala Cirkev o to, aby posvätné predmety boli svojou dôstojnosťou a krásou na ozdobu bohoslužby. Pritom pripúšťala také zmeny v materiáli, vo forme i výzdobe, ktoré v priebehu čias prinášal rozvoj techniky.
Preto v tejto veci otcovia koncilu uznali za vhodné rozhodnúť nasledovne:Sloboda umeleckých štýlov
123. Cirkev nepokladala nijaký umelecký štýl za svoj vlastný, ale podľa povahy a životných podmienok národov, ako aj podľa požiadaviek rozličných obradov pripúšťala umelecké formy každého obdobia. Tak počas stáročí vytvorila umelecký poklad, ktorý treba opatrovať so všetkou starostlivosťou. Aj umenie našej doby a všetkých národov i krajín má mať v Cirkvi slobodu tvorby, ak s náležitou vážnosťou a úctou slúži posvätným priestorom a posvätným obradom. Tak sa bude môcť svojím hlasom pripojiť k obdivuhodnému hymnu chvály, ktorým vynikajúci umelci oslávili katolícku vieru v minulých storočiach.
124. Ordinári majú dbať, aby pri napomáhaní a podpore pravého sakrálneho umenia mali na zreteli skôr vznešenú krásu než číru pompéznosť. To platí aj o posvätných rúchach a o posvätnej výzdobe.
Biskupi nech bedlia, aby sa do Božieho domu a na iné posvätné miesta nedostali diela, ktoré sú v rozpore s vierou a mravmi alebo s kresťanskou nábožnosťou a ktoré urážajú pravé kresťanské cítenie či už zvráteným stvárnením, alebo sú z umeleckej stránky nedostatočné, priemerné, alebo ide o napodobeninu umenia.
Pri stavbe posvätných budov treba pozorne dbať, aby boli vhodné na liturgické úkony a umožňovali aktívnu účasť veriacich.125. Nezmenená sa má zachovať prax predkladať v kostoloch posvätné obrazy na úctu veriacim. Majú sa však vystavovať v menšom počte a v primeranom usporiadaní, aby nevzbudzovali v kresťanskom ľude počudovanie ani nenapomáhali nie celkom správnu nábožnosť.
126. Pri posudzovaní umeleckých diel majú si miestni ordinári vypočuť mienku diecéznej komisie pre sakrálne umenie, prípadne aj iných odborných znalcov, ako aj komisií, o ktorých sa hovorí v článkoch 44, 45 a 46.
Ordinári majú osobitne bdieť nad tým, aby bohoslužobné predmety alebo vzácne umelecké diela, ktoré sú ozdobou Božieho domu, neboli odcudzené, ani sa nestratili.Formácia umelcov
127. Biskupi – či už sami, alebo prostredníctvom súcich kňazov, odborne vzdelaných a milovníkov umenia – nech venujú umelcom starostlivosť a uvádzajú ich do ducha sakrálneho umenia a posvätnej liturgie.
Okrem toho sa odporúča tam, kde sa to uzná za vhodné, zakladať školy alebo akadémie sakrálneho umenia na vzdelávanie umelcov.
Všetci umelci, ktorí podnecovaní svojím tvorivým nadaním chcú oslavovať Boha v Cirkvi, majú mať vždy na pamäti, že ide o určitý spôsob posvätného napodobňovania Boha Stvoriteľa a o diela určené na katolícky kult, na duchovné povznesenie veriacich, ich zbožnosti a na ich náboženské vzdelanie.Revízia zákonodarstva o sakrálnom umení
128. Nech sa čím skôr súčasne s liturgickými knihami upravia podľa článku 25 kánony a cirkevné ustanovenia, ktoré sa vzťahujú na súbor vonkajších vecí patriacich k posvätnému kultu, predovšetkým pokiaľ ide o dôstojnú a vhodnú stavbu posvätných budov, o tvar a stavbu oltárov, o vznešený vzhľad, umiestnenie a bezpečnosť eucharistického svätostánku, o primerané a čestné umiestnenie krstiteľnice, o vhodné kritériá dispozície svätých obrazov, zariadenia a výzdoby. Ustanovenia, ktoré už celkom nezodpovedajú obnovenej liturgii, majú sa upraviť alebo zrušiť; tie však, ktoré vyhovujú, treba ponechať alebo znova zaviesť.
V tejto súvislosti, najmä čo sa týka materiálu a tvaru posvätných predmetov a bohoslužobných rúch, sa biskupským zborom jednotlivých území udeľuje podľa článku 22 tejto konštitúcie právomoc prispôsobiť ich miestnym potrebám a zvykom.Umelecká formácia kňazov
129. Klerici sa počas filozofických a teologických štúdií majú oboznámiť aj s dejinami a vývojom sakrálneho umenia, ako i so zdravými zásadami, na ktorých majú spočívať diela sakrálneho umenia, aby si vedeli vážiť a chrániť úctyhodné cirkevné pamiatky a vedeli umelcom vhodne radiť pri tvorbe ich diel.
Pontifikálne insígnie
130. Vhodné je, aby sa používanie pontifikálnych insígnií vyhradilo cirkevným osobám, ktoré majú biskupské svätenie alebo nejakú osobitnú jurisdikciu.
DODATOKVyhlásenie
Druhého vatikánskeho koncilu o reforme kalendáraPosvätný Druhý vatikánsky koncil pokladá za významné želanie mnohých, aby sa sviatok Veľkej noci ustálil na určitú nedeľu a aby sa prijal stály kalendár. Po dôkladnom zvážení všetkých dôsledkov, ktoré by mohli zo zavedenia nového kalendára vyplývať, vyhlasuje:
1. Posvätný koncil nie je proti tomu, aby sa sviatok Veľkej noci ustálil na určitú nedeľu v gregoriánskom kalendári, ak s tým súhlasia tí, ktorých sa to týka, najmä bratia oddelení od spoločenstva s Apoštolskou stolicou.
2. Posvätný koncil takisto vyhlasuje, že sa nestavia proti pokusom zaviesť v občianskej spoločnosti nemenný kalendár.Avšak z rôznych systémov navrhovaných na stanovenie ustáleného kalendára a na jeho zavedenie v občianskej spoločnosti Cirkev akceptuje iba tie, ktoré zachovávajú a obhajujú týždeň siedmich dní s nedeľou a bez vsúvania dní mimo týždňa tak, aby postupnosť týždňov zostala nedotknutá. Ak by však vznikli veľmi vážne dôvody, musí sa vyjadriť Apoštolská stolica.
Všetko, čo je v celku i v jednotlivostiach ustanovené v tejto konštitúcii, odobrili otcovia posvätného koncilu. A my to apoštolskou mocou, ktorú sme dostali od Krista, spolu s ctihodnými otcami v Duchu Svätom schvaľujeme, nariaďujeme a ustanovujeme. A prikazujeme, aby sa toto koncilové ustanovenie uverejnilo na Božiu slávu.
V Ríme pri svätom Petrovi 4. decembra 1963
Pavol, biskup Katolíckej cirkvi
(Nasledujú podpisy koncilových otcov.)
—–
POZNÁMKY:1 Rímsky misál, modlitba nad obetnými darmi Deviatej nedele po Turícach.
2 Porov. Hebr 13, 14.
3 Porov. Ef 2, 21 – 22.
4 Porov. Ef 4, 13.
5 Porov. Iz 11, 12.
6 Porov. Jn 11, 52.
7 Porov. Jn 10, 16.
8 Porov. Iz 61, 1; Lk 4, 18.
9 SVÄTÝ IGNÁC ANTIOCHIJSKÝ, Ad Eph., 7, 2: ed. F. X. Funk, Patres Apostolici, I. Tübingen 1901, s. 218.
10 Porov. 1 Tim 2, 5.
11 Sacramentarium Veronense (Leonianum): ed. C. Mohlberg, Romae 1956, n. 1265, s. 162.
12 Rímsky misál, veľkonočná prefácia.
13 Porov. SVÄTÝ AUGUSTÍN, Enarr. in Ps. CXXXVIII, 2: Corpus christianorum, XL, Turnhout 1956, s. 1991, a oráciu po druhom čítaní Bielej soboty v Rímskom misáli pred reformou Veľkého týždňa.
14 Porov. Mk 16, 15.
15 Porov. Sk 26, 18.
16 Porov. Rim 6, 4; Ef 2, 6; Kol 3, 1; 2 Tim 2, 11.
17 Porov. Jn 4, 23.
18 Porov. 1 Kor 11, 26.
19 TRIDENTSKÝ KONCIL, XIII. sesia, 11. októbra 1551, Decr. se ss. Eucharist., c. 5: Concilium Tridentinum, Diariorum, actorum, epistolarum, tractatuum nova collectio, ed. Soc. Goerresianae, t. VII. Actorum IV, Freiburg im Brisgau 1916, s. 202.
20 TRIDENTSKÝ KONCIL, XXII. sesia, 17. septembra 1562, Doctr. de ss. missae sacrif., c. 2: Concilium Tridentinum, ed. cit., t. VIII. Actorum, pars V, Freiburg im Brisgau 1919, s. 960.
21 Porov. SVÄTÝ AUGUSTÍN, In Ioannis Evangelium tractatus VI, cap. I, n. 7: PL 35, 1428.
22 Porov. Zjv 21, 2; Kol 3, 1; Hebr 8, 2.
23 Porov. Flp 3, 20; Kol 3, 4.
24 Porov. Jn 17, 3; Lk 24, 27; Sk 2, 38.
25 Porov. Mt 28, 20.
26 Rímsky misál, modlitba po prijímaní Veľkonočnej vigílie a Veľkonočnej nedele.
27 Tamže, orácia svätej omše v utorok veľkonočnej oktávy.
28 Porov. 2 Kor 6, 1.
29 Porov. Mt 6, 6.
30 Porov. 1 Sol 5, 17.
31 Porov. 2 Kor 4, 10 – 11.
32 Rímsky misál, modlitba nad obetnými darmi v pondelok turíčnej oktávy.
33 SV. CYPRIÁN, De cath. Eccl. unitate, 7: ed. G. Hartel in CSEL, t. III, I, Wien 1868, s. 215 – 216. Porov. Ep. 66, t. III, 2, Wien 1871, s. 732 – 733.
34 Porov. TRIDENTSKÝ KONCIL, sesia XXII, 17. septembra 1562, Doctr. de ss. Missae sacrif., c. 8; Concilium Tridentinum, ed. cit., t. VIII, s. 961.
35 Porov. SV. IGNÁC ANTIOCHIJSKÝ, Ad Magn. 7; Ad Philad. 4; Ad Smyrn. 8: ed. F. X. Funk, cit., I, s. 236, 266, 281.
36 Porov. SV. AUGUSTÍN, In Ioannis Evangelium tractatus XXVI, cap. VI, n. 13: PL 35, 1613.
37 Rímsky breviár, na sviatok Božieho tela, antifóna k Magnifikat pri II. vešperoch.
38 Porov. SV. CYRIL ALEXANDRIJSKÝ, Commentarium in Ioannis Evangelium, lib. XI, cap. XI–XII: PG 74, 557 – 564, najmä 564 – 565.
39 Porov. 1 Tim 2, 1 – 2.
40 Sesia XXI, 16. júla 1526, Doctrina de Communione sub utraque specie et parvulorum, cap. 1 – 3; CONCILIUM TRIDENTINUM, ed. cit., t. VIII, s. 698 – 699.
41 TRIDENTSKÝ KONCIL, sesia XXIV, De reformatione, cap. 1: CONCILIUM TRIDENTINUM, ed. cit., t. IX, Actorum pars VI, Freiburg im Breisgau 1924, s. 969. Porov. Rituale Romanum, tit. VIII, c. II, n. 6.
42 Porov. Ef 5, 19; Kol 3, 16.
